O plánoch a aktivitách

S PREDSEDOM RADY MIESTNEHO SPOLOČENSTVA KYSÁČ O plánoch a aktivitách

Miroslava Ožvátová

Po konštituovaní Rady MS Kysáč 21. júna členovia sa takmer jednohlasne zhodli s tým, koho si zvolia za predsedu na nasledujúce štyri roky. Zvolili si Jána Vozára, policajta na dôchodku. Ján Vozár je pôvodne Kysáčan, ktorého cesty ďalej viedli do susedného Báčskeho Petrovca, kde spolu s rodinou strávil takmer tri desaťročia. Podľa jeho slov sú to krásne roky, na ktoré si veľmi rád spomína, ale vždy ho viazalo silné puto ku Kysáču.

Porozprával nám, ako sa znovu dostal do rodného Kysáča, a o novej funkcii, do ktorej bol zvolený.

Kde pramenia začiatky vašich aktivít v Kysáči?

„Začiatky mojich aktivít v Kysáči pramenia v období, keď som sa stal členom Umeleckého spolku Michala Geržu a keď som sa začal zaoberať kreslením a neskoršie aj maľovaním. Je to môj koníček ešte zo školských čias. Na odporúčanie susedov neskoršie som sa zapojil do Miestnej organizácie starobných penzistov v Kysáči. Chcel som vidieť, čím sa zaoberajú ľudia v mojom veku. Čoskoro som bol zvolený do predsedníctva.“

Mohli by ste nám vysvetliť dôvody svojej kandidatúry do Rady Miestneho spoločenstva Kysáč?

„Moje organizačné schopnosti a skúsenosť, ktorú som získal v Báčskom Petrovci, ma motivovali na kandidatúru do Rady Miestneho spoločenstva Kysáč. Okrem toho rád sa zapájam do spoločenských aktivít. Keďže je starať sa o bezpečnosť občanov súčasťou môjho povolania, chcel by som urobiť niečo také podobné aj pre Kysáč. “

Byť predsedom RMS a hájiť záujmy celého Kysáča nie je ľahká úloha. Čo je podstatou tejto funkcie vo vzťahu ku Kysáču a následne ku Kysáčanom, ktorých zastupujete?

„Je to veľká výzva a zodpovednosť. Počítam s tým, že v Kysáči to dopadne dobre a že aj moji Kysáčania budú spokojní s mojou prácou. Mám nádej, že mi v tom aj pomôžu. Moje motto je, že som iba prvý medzi rovnakými a že len spoločnými silami môžeme dotiahnuť veci do konca a ukončiť všetko, čo sme začali.

Dôležité je, aby sa utvorili podmienky na výmenu ideí, ako aj zapájanie sa mladých ľudí do všetkých akcií. Treba sledovať súbehy a písať projekty. Podstata je, aby sme využili všetky možnosti, ktoré sa nám ponúkajú, a aby sme spoločne na tom pracovali.“

Odkiaľ by ste začali vo vašom mandátnom období?

„Na úrovni RMS založené sú jednotlivé komisie: komunálna, finančná, Komisia pre kultúru a informovanie, Komisia pre šport a mládež, poľnohospodárska, Komisia pre bezpečnosť, Komisia pre spoluprácu s cirkvami, cirkevnými zbormi a združeniami občanov, Komisia pre ekológiu a ochranu životného prostredia, Komisia pre vypracovanie projektov a hospodársky rozvoj. Všetky tieto komisie majú uľahčiť prácu a koordináciu Miestneho spoločenstva.

Na začiatku by som chcel, aby sa všetky združenia, organizácie a kluby stali jednotnejšími

a pevnejšími. Podstata je, aby si medzi sebou navzájom pomáhali. Plán je, aby všetky spolky a združenia vypracovali kalendár aktivít na každý rok, čo nám v Miestnom spoločenstve umožní urobiť jeden spoločný kalendár aktivít Kysáča. Združeniam uľahčí koordináciu a plánovanie a zároveň bude výzvou pre občanov, aby sa zúčastnili vo väčšom počte v každej aktivite. Takým spôsobom sa aj obyvatelia iných dedín včas dozvedia o tom, čo a kedy sa v Kysáči bude diať.“

Ktoré témy považujete za najdôležitejšie?

„V prvom rade je to komunálna infraštruktúra a kanalizačná sieť celého Kysáča. Je to pálčivá otázka. Sú prostriedky na to. Pracuje sa na tom, aby sa vykonávanie prác čím viac urýchlilo, a práve preto Ján Vozár: „Výzva pre všetkých Kysáčanov, sa na tom budú podieaby priložili ruky k dielu.“ ľať viacerí vykonávatelia. Primátor mesta Nový Sad Miloš Vučević sa snaží, aby sa rovnomerne vkladalo do všetkých častí mesta Nový Sad. Treba tiež doriešiť otázku odvodných jarkov. Začali sa práce na vybudovaní odvodných jarkov, ale ešte nie sú celkom ukončené. Jedna z aktuálnych tém je aj bezpečnostná stránka Kysáča. Ide o centrum Kysáča, kde je jedna z väčších križovatiek. Žiaľ, tam boli autonehody, ktorými by sme sa do budúcna chceli vyhnúť. Musíme mať na zreteli, že je to aj Budova Miestneho spoločenstva cesta, ktorou deti chodia do školy, a treba zabezpečiť bezpečný prechod cez tú cestu. Treba postaviť semafor a svetelné informátory, ktoré upozorňujú na rýchlosť jazdy

vodičov.

To sú všetko veci, na ktorých sa doteraz pracovalo, a pokračujeme ďalej. “

Sčasti ste nám prezradili aj plány do budúcna. Momentálne pripravujete nejaký projekt?

„Keďže som funkciu predsedu RMS prebral nedávno, na začiatok sa spoznávam so svojimi povinnosťami a ingerenciami Miestneho spoločenstva. Samozrejme, každodenne sa pracuje na tzv. drobných otázočkách, ako sú: upratovanie, kosenie trávy, zber odpadu a iné. Ako prioritná otázka najväčšou výzvou bude znovu kanalizácia. Treba to dotiahnuť do konca. Nové projekty budeme vypracúvať koncom roka. V pláne je rekonštrukcia budovy, ako aj nádvoria Miestneho spoločenstva. Potrebné je, aby MS malo svoje reprezentatívne priestory. O dva roky je veľká oslava príchodu Slovákov do Kysáča. Je to pre nás významná udalosť, lebo sa vtedy Kysáčania zapísali do dejín Dolnej zeme. Zároveň je to aj veľká výzva, aby sme si primerane pripomenuli toto jubileum.“

Ako hodnotíte rok za nami a následky koronavírusu?

„Minulý rok bol výzvou tak na republikovej, ako aj na pokrajinskej a lokálnej úrovni. Asi sme sa všetci začali viac starať o svoje a o zdravie svojich príbuzných. Vďaka Domu zdravia

Založené sú jednotlivé komisie, ktoré uľahčia prácu a koordináciu Miestneho spoločenstva Kysáč

mesta Nový Sad podarilo sa nám zorganizovať vakcináciu v Kysáči, čo uľahčilo mnohým Kysáčanom. To bola spoločná aktivita Rady MS Kysáč a Miestnej organizácie starobných penzistov v Kysáči, ktorá sa podarila vďaka podpore výborníčky mesta Nový Sad Milany Arňašovej. Dúfam, že sme si všetci uvedomili, čo znamená byť nápomocný.“

Na záver náš spolubesedník vyzval všetkých Kysáčanov, aby sa zapájali do aktivít Kysáča a aby vystúpili s návrhmi a ideami. Zdôraznil, že sa vždy snaží, aby vypočul aj rady, aj kritiky, a že treba priložiť ruky k dielu, aby sa prišlo k optimálnemu riešeniu.

22. ZLATÝ KOTLÍK V PIVNICI Súťažili majstri vo varení rybacej polievky

Danica Vŕbová

V nedeľu 8. augusta v areáli pivnického jazera usporiadali 22. Zlatý kotlík. Toto podujatie, ktoré svojou náplňou láka milovníkov rybacích špecialít, menovite polievky, sa už tradične organizuje, ibaže mitakže sa Združenie športových rybárov Šaran z Pivnice znova ocitlo v úlohe organizátora.

Súťaž vo varení rybacej polievky absolvovalo 24 ekíp, a to z Pivnice, Despotova, Kulpína, Báčskej Palanky, Kucury, Lalite a zo Subotice. Súťažiaci mali k dispozícii dve hodiny, aby zho-

Podujatie prilákalo milovníkov rybacích špecialít

nulého roka nebolo uskutočnené pre epidemické zákazy. Tohto roku to teda situácia dovolila, tovili tú najchutnejšiu rybaciu polievku, ktorá o. i. musela spĺňať aj kritériá ohľadom konzistencie, hustoty, farby, ale najdôležitejšie – kapor sa nesmel rozvariť, teda rozpadnúť. Ovzdušie vôbec ale nemalo súťažiaci náboj, išlo tu predovšetkým o kamarátenie kolegov, kamarátov, ale aj celých rodín v malebnom areáli pivnického jazera, v prírode, pri hudbe a s chutným jedlom. Niekto však vyhrať musel, o čom rozhodovala hodnotiaca komisia v zložení: Milenko Milinković, Dragan Baroš a predseda Damjan Popin. Ich rozhodnutia prítomným zvestovala pivnická richtárka Anna Čásarová, kým ceny v mene organizátora ZŠR Šaran udeľoval ich tajomník Vladko Čobrda. Tak sa tretia cena dostala tímu Poľnohospodárskeho družstva Agronóm z Pivnice, kým strieborný kotlík získal Pivničan Benjamín Cabuka. Najchutnejšiu rybaciu polievku podľa mienky poroty navaril tím Poľovníckeho združenia Fazan z Pivnice. O dobrú

Predstavitelia víťazných tímov sa potešili cenám

náladu súťažiacich a návštevníkov sa postarala skupina Maks zo Selenče. Tohtoročné podujatie 22. Zlatý kotlík odznelo za podpory Obce Báčska Palanka, Miestneho spoločenstva Pivnica a podniku Banija Agrar z Pivnice. Foto: Tatijana Pintírová

OSLAVY DŇA PADINY 2021

Piatok 20. augusta

18.00 − Vernisáž obrazov insitných maliarov, členov Miestnej organizácie penzistov Padiny (miestnosti MOP Padina); organizátor: Miestna organizácia penzistov Padina 19.00 − Vernisáž Maľované taniere (Etnodom Padina); organizátor: Spolok žien Padina 20.00 − Ústredný kultúrno-umelecký program Dedičstvo našich predkov v podaní ochotníkov SKUS Slnečnica, Základnej školy maršala Tita a Domu kultúry Michala Babinku (Stredisko ŠS Dolina Padina); organizátori: SKUS Slnečnica, ZŠ maršala Tita a DK Michala Babinku Padina 22.00 − DJ Janco (Stredisko ŠS Dolina Padina)

Sobota 21. augusta

7.00 − 11. Výtvarný tábor invalidov práce z Banátu Padina 2021 (priestory základnej školy); organizátor: Obecná organizácia invalidov práce Kovačica 8.00 − Vernisáž obrazov maliarky Anny Tótovej (priestory základnej školy), výstava ručných prác, výstava obrazov z 10. výtvarného tábora; organizátor: Obecná organizácia invalidov práce Kovačica 17.00 − Koncert duchovných piesní v podaní kresťanských zborov v Padine (Stredisko ŠS Dolina Padina) 18.00 − Vedecké bohatstvo Padina 2021 – Stretnutie univerzitných profesorov a vedeckých pracovníkov Padiny (priestory základnej školy); organizátori: Obecná knižnica Kovačica (pobočka v Padine) a SKUS Slnečnica Padina 19.00 − Koncert vážnej hudby mladých nádejných a akademických hudobníkov z Padiny (priestory základnej školy); organizátori: SKUS Slnečnica Padina a Obecná knižnica Kovačica (pobočka v Padine) 21.00 − Rock and roll hudba v podaní skupín Wrong Way, KUD Uzemljenje (Stredisko ŠS Dolina Padina) 22.00 − Rock and roll hudba – skupina TRIBJUT BIJELO DUGME (Stredisko ŠS Dolina Padina)

Nedeľa 22. augusta

9.00 − Súťaž v triafaní do asfaltových terčov (Lovecký dom); organizátor: Poľovnícky spolok Zajac 9.30 − Služby Božie v chráme Božom 10.00 − Gulašiáda (Stredisko ŠS Dolina Padina) 10.00 − Turnaj v kolkovaní pri príležitosti pripomínania si 55 rokov od založenia Kolkárskeho klubu Dolina v Padine (Stredisko ŠS Dolina Padina); organizátor: Kolkársky klub Dolina Padina 10.00 − Jarmok umenia (Stredisko ŠS Dolina Padina) 15.00 − Hry bez hraníc pre deti (Stredisko ŠS Dolina Padina); organizátorka: Andrijana Trnovská 16.00 − Tortiáda (Stredisko ŠS Dolina Padina); organizátor: Spolok žien Padina 17.00 − Hry bez hraníc pre ženy (Stredisko ŠS Dolina Padina); organizátor: Boris Durgala 18.00 − Na ľudovú nôtu – slovenská ľudová hudba (Stredisko ŠS Dolina Padina) 19.00 − Vernisáž obrazov insitných maliarov, členov Združenia výtvarných umelcov Smäd (miestne spoločenstvo); organizátor: Združenie výtvarných umelcov Smäd Padina 21.00 − Ľudová veselica – do tanca zahrá Vladimír Halaj z Padiny a vokálno-inštrumentálna skupina Struhárovci z Hložian (Stredisko ŠS Dolina Padina)

Sobota 28. augusta

18.00 − 46. Babinkove stretnutia – Michal Babinka a súčasná literárna tvorba pre deti (priestory základnej školy); organizátor: Obecná knižnica Kovačica (pobočka v Padine)

Sobota 11. septembra

19.00 − Otvorenie spoločnej výstavy insitného maliara Martina Papa z Padiny a Master Chef Carving Pavla Chrťana z Kysáča (priestory DK) 20.00 − Slávnostná akadémia pri príležitosti 215. výročia osídlenia Padiny (priestory DK) 21.00 − Prezentácia knihy Padinské svadobné zvyky a obyčaje autora Jána Kolárika (priestory DK); organizátor: MOMS Padina (priestory DK)

Pozývame Vás navštíviť aj stálu expozíciu Slovenského etnomúzea Petráš Padina v Ulici Leninovej 11 v dňoch 20. až 22. augusta (od 10. do 20. hodiny) pri príležitosti pripomínania si 215 rokov od prisťahovania sa Slovákov do Padiny, 65 rokov zberateľskej činnosti ľudového dedičstva Slovákov v Padine pána Pavla Petráša, majiteľa SEM, a 15. výročia otvorenia múzea pre verejnosť.

Miestne spoločenstvo Padina

V HLOŽANOCH Deň zeleniny má dobré meno

Jasminka Činčuráková-Galambošová

Po ročnej nútenej prestávke Združenie poľnohospodárov Hložany v sobotu 7. augusta usporiadalo jedno zo svojich najstarších podujatí – Deň zeleniny. Spomenuté združenie ho organizuje od roku

„Tento ročník,“ podľa slov aktuálneho predsedu združenia Andreja Bartoša, „ovplyvnili početné faktory, najmä situácia s pandémiou Covid-19. No predsa sa podujatie podarilo zorganizovať, aj keď na jeho realizáciu členovia združenia mali iba mesiac,“ poznamenal Bartoš.

Akcia prilákala veľký počet občanov

2006 s cieľom zviditeľniť zeleninárske výrobky, najmä hrubostenný druh domácej papriky, tzv. Hložianskej babury, ktorý získal v roku 2010 aj osobitný certifikát, o čo sa zakladalo prvé vedenie združenia. Podujatie presahovalo lokálny ráz, menilo svoju koncepciu, tiež dátumy konania. Aj tentoraz organizátor posunul dátum, ale aj vyradil niektoré obsahy.

So zeleninárkou Annou Šepšiovou-Pagáčovou

Už roky sa pravidelne okrem predajnej výstavy zeleniny do programu zaraďuje aj súťaž vo varení kotlíkovej fazule. To preto,

Kuchári: Juraj Semartonský, Štefan Čordáš a Pavel Parkáni

že sa vo veľkej miere v dedine pestuje aj viacero druhov tejto strukoviny. Záujem o túto časť podujatia v posledných rokoch je čoraz väčší. Účasť v súťaži stála 3 000 dinárov a organizátor aj tentoraz rozhodol, že tím môže tvoriť maximálne 10 osôb, a okrem kotlíka a varechy pre súťažiacich bolo všetko pripravené. Možno aj preto kuchárov

Členky spolku žien varia kukuričnú kašu

bolo viac než vystavovateľov zeleninárov. Svoje kulinárske schopnosti ukázalo 34 kuchárov, tak domácich, z územia Obce Báčsky Petrovec, Čelareva, Báčskej Palanky, Nového Sadu, zo Selenče, Silbaša, ale aj zo Slovenska.

Kotlíkovú fazuľu hodnotila porota, ktorú tvorili: predseda Vladimír Dudáš z Báčskeho Petrovca a členovia: Ján Čipkár, Daniela Báďonská a Ján Parkáni z Hlo-

Ján a Anna Petržľanovci

žian. Na základe hodnotenia prvé miesto získal Ivan Pagáč, druhé Ján Zátroch ml. a tretie Ján Haška, všetci z Hložian.

Keď ide o zeleninárov či ovocinárov, na tomto podujatí sa zúčastnili Hložančania: Anna a Ján Petržľanovci, Anna Pagáčová, ako aj Anna Šepšiová-Pagáčová s rodinou. Súťaž o najkrajší stánok a najťažší plod babury, respektíve zeleniny tentoraz vystala.

GASTRO PONUKA BOLA BOHATÁ

Združenie poľnohospodárov pre labužníkov pripravilo špeciality z roštu, ako aj varenú fazuľu. Roky sa na podujatí zúčastňuje a svoju špecialitu – sladkú kapustu ponúka aj Združenie Futoški kupus z Futogu. Aj Spolok žien Slovenka ponúkal slovenské tradičné koláče, dobošové torty a už štvrtý rok zaradom členky varili starodávne jedlo, tzv. kukuričnú kašu a vyprážali škvarky.

Na podujatí svoju prezentá-

Zo Spolku žien Slovenka ponúkali aj torty

ciu malo aj miestne združenie ochrancov prírody Ekos.

Inak domáci toto podujatie videli aj ako možnosť stretnúť sa so známymi. K dispozícii bola aj ľudová veselica a na dobrú náladu hrala skupina Pazovskí kacúri.

Podujatie trvalo zhruba 9 hodín, organizátor poznamenal, že združenie nie je ziskové a koná toto pre dedinu. Preto sa nové vedenie združenia bude snažiť, aby toto podujatie aj naďalej prinášalo dobré meno dedine a prostrediu.

Z ČLÁNKOV ELENY M. ŠOLTÉSOVEJ (2) O „ženách“ Hany Gregorovej

Miroslava Ožvátová

Vmáji sme si pripomenuli sté výročie založenia Ústredného spolku československých žien v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov. V tom kontexte boli uverejnené niektoré listy popredných žien slovenskej spoločnosti a kultúry vôbec, ktoré vplývali na vznik slovenského ženského hnutia vo Vojvodine. Pokračujeme s článkami Eleny Maróthy-Šoltésovej.

Uvádzame článok, ktorý bol uverejnený v Živene v roku 1912 ako recenzia v rubrike Literárna besiedka. Je to článok, ktorý vznikol na obranu debutu Hany Gregorovej pod názvom Ženy.

Hana Gregorová (1885 – 1958), slovenská spisovateľka, publicistka a osvetová pracovníčka bola jedna z prvých, ktorá bojovala za emancipáciu žien. Bola manželkou spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, slovenského prozaika a dramatika, reprezentanta literárneho realizmu.

Malá, úhľadná knižočka s venovaním: „Svojmu mužovi1 za utvrdzovanie v mojich snahách a povzbudzovanie k spisovateľstvu.“

Toto venovanie milo sa dotkne čitateľa, viac ešte čitateľky. Ajhľa, muž, ktorý svoju ženu povzbudzuje k spisovateľstvu a utvrdzuje v snahách zaiste vymkýnajúcich sa z obvodu domácnosti. To je muž zriedkavý a zvláštny, keď sa nebojí ani „snáh“, ani spisovateľstva svojej ženy, ale ju ešte podporuje v tom. Mužovi takému všetka úcta!

Po tomto sympatickom venovaní už nepomýli nás ani v úvode trochu revolucionárne znejúce: „A je zvrchovaný čas, aby i na Slovensku zjavili sa typy nespokojných žien, aby prestala bojazlivá poslušnosť oproti mužom – pánom.“ Žena, s vďakou uznávajúca šľachetnú lojálnosť svojho muža nemôže zlým úmyslom poburovať ženy proti mužom alebo proti rodinným povinnostiam.

Dáme sa teda do čítania a čítame schuti; knižočka je zaujímavá. Krátke, prosté črty a zbežné, však nie bez psychologického porozumenia podané osudy žien, ktoré by sa mohli rozpriasť i na romány. Efektu autorka nevyhľadáva, svoje pozorovania, dojmy a skúsenosti podáva čulo, bezprostredne, v najjednoduchšej forme, takže prísna kritika nemá ani prístupu, tá ľahkosť a beznáročnosť rozprávania ju odzbrojuje.

Úvodným slovom pripravení sme na nejaký smutný, zarmucujúci obsah, keďže práce vyrástli zo súcitu autorky so ženami, ktorých osudy tu líči. Nuž osudy sú to neveselé a zrejme zo života vzaté. Autorka vidí mnoho utrpenia u žien k bezbrannosti vychovaných a vrelý súcit sa v nej budí naproti nim.

Ich ukrivdenosť cíti už od základov v tom, že sa im nepodáva dostatočnej možnosti vzdelania sa, možnosť úplného duševného rozvoja, a že keď niektorá, vrodenou túhou po ňom pudená, chopí sa samovzdelávania, silou-mocou kladú sa jej v to prekážky. Toto znie žalobou i obžalobou vo veľkej časti týchto jej prác. Druhý žalobný ohlas v nich platí ukrivdenosti, utrpeniu ženy v samom manželstve. Tretie, čo sa tam vo veľkej miere javí, je súcit s mravne pokleslými ženami.

Túha po vzdelávaní sa, poťažne žaloba pre nemožnosť, pre odpieranie toho, vyznieva z čŕt: Slečinka a slúžka, Žiarlivý, Prvá obeť, Kam…?, Svetlonos a Mužovi.

O utrpeniach ženy v manželstve hovoria: Žiarlivý, Odpoveď priateľke, Sny a Z manželstva.

Kapitánka a Po žobre nedajú sa vsadiť ani do jednej, ani do druhej z týchto kategórií, ale spolu s Prvou obeťou tvoria spomenutú tretiu.

Po prečítaní knižočky sa zamyslíme.

Pravda je, žene, a už menovite Slovenke, bieda je dostať sa k nejakej mimoriadnej vzdelanosti; ako deti bezškolského národa to dávno ťažko cítime. Nie div, že precítila to i Gregorová, tuší to i u iných a dáva tomu výraz. Túha po vzdelávaní sa, po nadobúdaní vedomostí nezriedka javí sa vo veľkej sile u mladých diev; chápu sa každej príležitosti, každej knihy, kojiť svoj duševný hlad, cítia sa hlboko nešťastnými, keď sa im v tom všemožne bráni, a keď sa im táto náklonnosť za špatnú, neprístojnú, ba až za hriešnu vykladá. To sú utrpenia skutočné, nie afektované, ako sa mnohí nazdávajú. Isté je, že nielen chlebová otázka, ale i sama číra túha po vedomosti, sám pud k duševnému vzrastu dali podnet k zasadzovaniu sa za vyššie vzdelanie pre ženy v novodobom ženskom hnutí. Dotiaľ, kde neboli výnimočne priaznivé okolnosti, bolo mu súdené buďto vyrásť samorostom,

1 svojmu mužovi – spisovateľovi Jozefovi Gregorovi-Tajovskému (1874 – 1940) aspoň nejakým jednostranným smerom a útvarom, alebo celkom zakrnieť, alebo konečne odraziť sa bez výberu do čítania zábavných vecí, románov, a hoci stratiť sa v ich melčinách.

Teraz však veselšie môže hlavu zdvihnúť, doba vzdelanostnej potlačenosti pre ženy aspoň v zásade prestáva, hoci všeobecné využitkovanie voľnosti vzdelávania sa ešte neskoro nastane pre ne všetky. (Napr. pre slúžku Hanku, čo túžila po čítaní, pre mladú sedliačku jemnej duše, Žofku, čo trpela pod krutosťou muža a jeho rodičov, a ani len niečo pre svoje vyrazenie si prečítať nesmela atp.) Razom nemôže sa všetko dosiahnuť, ale keď pozrieme naspäť do minulosti, musíme uznať, že náprava ide hodne rýchlym tempom. Ešte i u nás na Slovensku školopovinnosť dievčat zrejme napreduje, i k všeobecnej vzdelanosti smerujúca, i odborne pripravujúca k niektorým samostatným povolaniam. Len to je žiaľ, že nám je cudzími školami, cudzou rečou, v cudzom duchu podávaná. Rozličné vyššie, pokračovacie, stredné, odborné, ba až vysoké školy otvárajú sa ženám, ktoré sú schopné a možné ich upotrebiť. Treba si len nadovšetko želať, aby vzdelávanie umu v nich nešlo na úkor vzdelávania srdca, žeby mravnosť, neha, dobrota srdca, cit za rodinné a domáce povinnosti neutrpeli ujmy, ale sa upevnili a povzniesli.

Teraz tie nešťastné manželstvá… Ako povstávajú? Kto im je na vine? Koho pre ne stíhať? Ako im vyhnúť? Ako zamedziť, aby jednoduchá žena nikdy nedostala surového, vzdelanosti neschopného muža ako sympatická Žofka? Ako sa vyhnúť nešťastnému manželstvu, ktoré pôvodne utvorilo sa z najväčšej lásky, pri najprajnejších výhľadoch k šťastiu, ako u Fedora a Eleny (Odpoveď pria-

teľke) – a len neskoršie počala sa ukazovať vždy hlbšia a hlbšia trhlina medzi manželmi? A takých manželstiev je mnoho. Ako si proti nim majú ženy pomáhať? Uvedomiť si, čo ich bolí, a odložiť bojazlivú poslušnosť oproti mužom – pánom? Či by to spomohlo? A či ženy posiaľ o tom nevedeli? Veď sa ony bránili vždy, ako vedeli, a bránia sa posiaľ, máloktoré trpia ticho – bojazlivo, ale to neodpomáha nešťastnému manželstvu. Tomuto nemusí byť na vine iba muž a necíti ho iba sama žena. Ono je veľkým nešťastím pre obe strany a bývajú i také prípady, že ho muž bolestnejšie cíti ako žena.

Ale isté je, že muž i pri tomto je vo výhode. Jeho nešťastné manželstvo nemôže tak prikvačiť ako ženu, lebo on pridelil si právo hľadať úľavu a náhradu vo všelijakých vyrazeniach mimo domu, a i keď je bezúhonný a prísny oproti sebe, nuž predsa v svojom povolaní má taký životný úkol a záujem, ktorý nepripustí pociťovať celú tiaž domáceho nešťastia. Ale žena v manželstve nešťastná je celkove nešťastná, keď ničoho inšieho nemá na svete.

Manželstvo nie je tým rajom blaha, o akom blúznia sladké nemecké romány. Niekedy je preťažkou doživotnou skúškou, ktorú víťazne prestať je obrovská úloha. Hlavne však je ono základom zriadeného rodinného života a hoci sa v ňom nezvyknú uskutočniť dievčenské sny, predsa je ono vlastným východiskom a teplým útočišťom všetkého toho, čo od detinstva dáva človeku pocit blaha a spokojnosti v najužšom ľudskom zmysle. A tá domáca rodinná teplota, hoci bez rojčivej lásky, je nepostrádateľnejšia pre ženu ako pre muža – azda preto i v živote tak prichodí, že v nezdarnom manželstve žena viac sebazapierania musí vynaložiť na preklenutie povstalej trhliny ako muž, čo i Gregorová vypozorovala.

No isté je, že iba pri rovnakom obapolnom prispení udrží sa manželstvo uspokojivým i prestane sa žena v ňom cítiť sklamanou a neporozumenou.

Teraz ešte zbýva nám prehovoriť o treťom, čo sa namanulo v knižočke Hany Gregorovej: o súcite s mravne pokleslými ženami.

Z tých troch, o ktorých je tu reč, najčistejší súcit budí mladá žobráčka (Po žobre) – ju nemal kto vystríhať a naúčať, ona nerozoznáva, čo je mravné, nemravné, človek jej všetko musí odpustiť. Na Kapitánku by sme azda na nehodnú mrhali svoj súcit. Ona vedela, čo robí, keď opustila snúbenca kapitánovi kvôli. Snúbenec ju chcel mať za zákonitú ženu, kapitán za „gazdinú“. Ona je povrchná, márnivá, náročná a celkom bez hrdosti, bez charakteru. Je nešťastná, že sa jej pán nechce s ňou na svet ukázať, ale svojho mravného poníženia vpravde necíti. Čo však bije do očú v tejto historke, je tá dvojaká miera pre mravnosť, aká sa v živote, vo verejnej mienke požaduje od muža

Hana Gregorová, slovenská spisovateľka, publicistka a osvetová pracovníčka, bola Tajovského manželka a mala vrúcny vzťah k ženskej otázke

a od ženy. Z toho samého nezákonitého pomeru muž vychádza slobodne do sveta s nenarušenou cťou, so vztýčenou hlavou: Kto ma smie pohaniť? – a žena, opovrhovaná ľuďmi, s pečaťou mravne pokleslej, odsúdená je schovávať sa pred nimi preto, že dala sa zvábiť sladkým sľubom muža, ktorý nepodlieha trestu pre také zvádzanie, hoci ním vždy má namierené zničiť česť ženy, zničiť ženu mravne. A on je preto nie nemravný… Kde je tu spravodlivosť?…

Najsmutnejšia postava zo všetkých Gregorovej žien je Oľga Bielych (Prvá obeť). Nespokojnej, nešťastnej povahy, bola na trápenie celej rodine. Chcela dosiahnuť čosi zvláštneho, ale sama nevedela, čo. Chcela študovať, vzdelávať sa a zaujať samostatné postavenie, ale rodičia nepripustili takéto vybočenie z koľaje. Oni ju len vydať a vydať, čomu zas ona protivila sa zo všetkých síl. Po dlhších vyčerpávajúcich bojoch, pri ktorých čosi nejasného, nezdravého tkvie na hrdinke a rodina zúfa nad ňou, ona odíde nasilu k priateľke do veľkého mesta. Ani tam nevie, čo chce, serióznej práce iste nie – až čosi-kamsi už vidíme ju ponevierať sa po večeroch popred kaviarne, sliediť za spisovateľom – hercom, ktorého spisy a hra na doskách ju okúzlili. A koniec: za čím sebavoľne išla proti mravu a studu, to ju zahubilo. Svojím dobrovoľným mravným pádom dokázala, že nebola súca k samostatnému životu, lebo k tomu treba najprv mravnej pevnosti. My neveríme, že by sa ona svojmu mravnému pádu bola vyhla, i keby jej rodičia boli dali po vôli a boli ju k samostatnosti vychovali. Ľutovať ju môžeme, veď je na poľutovanie; ale stranu jej chytať a ju za obeť vyhlasovať nemôžeme, leda ak za obeť vlastnej duševnej nekázanosti. Ona vo svojej neviazanosti mravov je z tých, ktoré tak diskreditujú ženské, k samostatnosti namerené snahy – hoci jej podobné „emancipované“ vyskytovali sa vždy na svete, ešte i keď ženy žili v čírom otroctve.

Takéto témy v beletristickom spracovaní sú tvrdým orieškom ešte i pre silného spisovateľa a výtečného psychológa, znajúceho dušu ľudskú z jej dobrej i zlej strany a majúceho moc líčiť ju pravdivo. Púhym súcitom nedajú sa riešiť.

Vôbec tento čulý súcit, teplo padajúci na všetky trpiace spolusestry, akokoľvek získava autorke osobnú sympatiu, osudne škodí jej ako spisovateľke. Sťahuje ju do straníctva, z ktorého nemôže mať nepredpojatého rozhľadu o tom, o čom píše. Len on zavinil, že jej knižočka vyvolala niektoré príkre výtky, i menovite, že povstala nepravá domnienka, akoby niektoré z otáznych čŕt boli osobné vyznania autorky – čo jej je najbolestnejšie. Keď bude staršia, zaiste s väčšou nestrannosťou bude písať. Ináč jej knižočka dobrú službu preukázala našej verejnosti už tým, že stala sa podnetom k dosť živej, u nás zriedkavej výmene myšlienok – čoho je veľká potreba. Každý z inej strany, každý po svojom posvietil na predmet ňou nadhodený.

Nám len prichodí povzbudzovať ju, aby pokračovala v spisovateľstve, lebo z toho, čo v týchto svojich prvotinách podala, je patrné, že je u nej moc vlastného, nevypožičaného nadania, že vie pozorovať, precítiť i obratne podávať a – vôbec že je v nej dosť sviežich síl i dosť spôsobu prepracovať sa k žiadanému stupňu. K tomu privolávame jej úprimné: Nazdar!

Zdroj: zlatyfond.sme Foto: zdroj wikipedia

Prázdninový august vám deťom prináša ešte za priehrštie radostí. Voľné dni sú plné hry, dobrej nálady, teplého slniečka. V tomto letnom Augustové radosti období roka sa ešte tešíte na prázdninové voľno. Hráte sa vonku s kamarátmi na zelenej trávičke. Vymýšľate, ako sa najlepšie pobavíte. Buď sú to hry s loptou, naháňačky, bicyklovanie, kúpačka je tiež ešte stále aktuálna. Pobaviť sa dá všelijako. Na tomto priestore vám ponúkame kresby detí z Padiny a Kulpína. Svoje ilustrácie síce nepodpísali, ale aj napriek tomu ich pekne nakreslili.

Katuša

V OBECNEJ KNIŽNICI V KOVAČICI Letné dielne pre deti

Stevan Lenhart

Letnú ponuku tvorivých aktivít pre deti v Kovačici každoročne obohacujú aj dielne v organizácii tunajšej Obecnej knižnice. Po vlaňajšej nútenej prestávke zamestnanci program aktivít a prácu s deťmi. Športovú dielňu 28. júla viedla trénerka Aleksandra Stamenkovićová, pod ktorej vedením asi 50 detí malo rôzne športové aktivity, kde sa hrali rôzne hry na otvorenom priestore v parku v strede Kovačice. Kreatívna

V športovej dielni v parku sa hrali rôzne hry

knižnice sa v tomto roku rozhodli znovu usporiadať niekoľko dielní koncom júla a začiatkom augusta. Pomohli im v tom profesori a odborníci, ktorí mali na starosti dielňa sa usporiadala 3. augusta a na starosti ju mala profesorka Stefani Husárová. V rámci tejto dielne šlo o vytváranie rôznych panorám a priestorových makiet, pričom si účastníci zábavným

Účastníci kreatívnej dielne so Stefani Husárovou

spôsobom vyvíjali koordinačné tvorivé schopnosti. Literárnu dielňu 5. augusta viedla profesorka a spisovateľka pre deti

a mládež Mária Kotvášová-Jonášová, s ktorou deti spoločne pracovali na modernej podobe rozprávky o Jankovi Hraškovi. Nakoniec bola postavená aj výstava slohových prác a ilustrácií na danú tému. V kovačickej knižnici hovoria, že sama situácia ukáže, či bude možné realizovať ešte nejaké dielne do konca roka. Zároveň vyzývajú tvorivých jednotlivcov, aby sa prihlásili na súbeh Kovačická mozaika, ktorého slávnostné vyhodnotenie bude v rámci programu Kovačického októbra. So spisovateľkou Máriou Kotvášovou-Jo- Foto: z archívu Obecnášovou sa tvorilo na tému Janka Hraška nej knižnice v Kovačici

V BINGUĽSKOM KOSTOLE Slávnosť konfirmácie

Tijana Farkašová

Dňa 25. júla v cirkevnom zbore Binguľa sa konala dlho očakávaná slávnosť konfirmácie. Aj napriek sťaženej situácii bola celá slávnosť krásnym a požehnaným časom nielen pre samotných konfirmandov, ale aj pre všetkých veriacich. Kostol bol pekne vyzdobený, dýchal slávnostnou atmosférou, príbuzní i ostatní prišli podporiť vzácnych mladých v ich dôležitom kroku na ceste viery. Biele šaty dievčat a biele košele chlapcov boli symbolom Božej bielej – symbolom čistoty – keď nám skrze Kristov kríž bola daná šanca začať odznova, očistiť sa od svojich hriechov, šanca lepšieho života, nádej na spasenie.

Za hlaholu zvonov vošlo do zaplneného chrámu Božieho v sprievode na čele s pánom farárom Igorom Feldym a dozorcom cirkevného zboru Michalom Galádikom 8 mladých konfirmandov. V poslednú júlovú nedeľu Viktorie Dubovská, Anđela Farkašová, Boris Bábeľa, Aleksandar Bábeľa, Zoran Bábeľa, Damir Sucháni, Mário Sucháni a Viktor Sucháni na slávnostných službách Božích pri príležitosti konfirmácie vyznali svoju vieru a potvrdili svoju krstnú zmluvu. Konfirmandov pripravil a slávnosť konfirmácie vykonal farár

Spoločná fotografia pred oltárom

staropazovský a administrátor CZ Binguľa Igor Feldy za pomoci kantora Jaroslava Petržľana. Dozorca cirkevného zboru konfirmandov príhovorom pozdravil, privítal v spoločenstve dospelých členov cirkvi a nabádal ich v pokračovaní duchovného napredovania cez aktivity cirkevného zboru. Po skúške a vyznaní viery v Boha Otca, Syna i Ducha Svätého konfirmandi boli vyhlásení za dospelých členov cirkvi a po prvýkrát prijali aj Večeru Pánovu. Večere Pánovej sa zúčastnili aj všetci prítomní kajúci hriešnici. Po potvrdení krstnej zmluvy a vernosti evanjelickej cirkvi a. v. prijali konfirmandi rozpomienky na túto chvíľu s biblickým textom. Konfirmandom prajeme veľa radosti na ceste viery a hojnosť Božieho požehnania v osobnom živote.

Foto: Niko Stanković