fan-je-fan

FUN je FUN Peter Šesták a Roman Humaj (Šesťo, Bučo) Táto kniha je venovaná desaťročnici Fun Radia a všetkým ľuďom, ktorí s ním niekedy mali niečo spoločné.

Táto kniha nieje kronikou, ani pamätnieou k 10. výročiu Fun Radia. Je o prchavosti éteru. Vo „Funku" sa za všetky tie roky urobilo veľa dobrého: lenže éter je taký - vec sa odvysielala a tým vlastne zomrela. Ostala po nej len prchavá spomienka. Preto sme prehrabali naše archívy, aby srne niečo z toho všetkého oživili a zachovali či už pre bývalých, alebo súčasných poslucháčov Fun Radia. Ak sa čudujete, prečo túto knihu dali napísať dvom starým corgoňom, tak sa už čudovať prestaňte. Mladí totiž nepotrebujú spomínať, majú iné problémy. Navyše vo Fun Rádiu to bolo vždy tak, že jeden vedel písať, iný vedel čítať, dal ši vedel iba hovoriť a ten ďalší poznal iba techniku. A ten, kto nevedel nič, stal sa riaditeľom.

Šesťo a Bučo

Úvodom Táto kniha nevznikla s cieľom konečne úplne odhaliť strašnú pravdu o Fun Rádiu a raz a navždy strhnúť z očí verejnosti závoj nevedomosti. Žiadna strašná pravda o Fun Rádiu totiž neexistuje. Neexistuje ani žiadna pravda, pretože Fun Rádio je také, aké ho kto chce mať.

Obaja autori sa dlhé roky pohybovali v jeho blízkosti, takže tak trochu vedia, čo hovoria. Iná vec je, že aj každý z čitateľov a ľudí, ktorí sa okolo rádia pohybovali, má svoju vlastnú optiku, svoje vlastné názory a celkom presne vie, čo by v knihe malo byť a čo nie. Všetci títo občania majú smolu. Knihu ani nepísali, ani nevyberali fotografie a tak je v nej iba to, čo chceli autori a čo sa tam dostalo, treba povedať, aj s láskavou pomocou ľudí z Funka.

(Máte smolu, kamíci!)

Takže, prečo to všetko? Lebo Fun Rádio pred desiatimi rokmi vtrhlo na Slovensko ako veľká voda a presne desať rokov masíruje starých i mladých, určuje, čo má kto nosiť, ako sa obliekať a dokonca aj to, čo má kto jesť. Ba čo je horšie, zažiera sa pod kožu, do mozgov, do vlasov ako vírus a ovplyvňuje hudobný vkus mladých ľudí. A čo je úplne najstrašnejšie, nehrá ani Haberu ani Meta-lindu. Navyše si dovoľuje byť arbitrom hudobného progresu a kvality.

Aby sme výpočet jeho prehreškov dokončili, je už dlhé roky najpočúvanejším súkromným rádiom na Slovensku.

Autori sa nepokúšajú nájsť odpoveď na otázku: kto si, kam kráčaš a do čoho šliapneš, Fun Rádio? Autori chcú zistiť, či je možné, aby sa takýto úspech dosiahol iba čestným súperením, kvalitou a invenciou. A ešte k tomu na Slovensku, v krajine, kde všetko so všetkým súvisí a kde sa bez správnych známostí a vplyvov nedá ani... veď viete čo. Je to možné?

Odpoveď na túto otázku nájdete na poslednej strane.

Dodatok k úvodu...

Nikoho sme nešetrili, nikoho sme nechvá-lili. Urobili sme to aj napriek riziku, že si urobíme nepriateľov z ľudí, o ktorých sme si mysleli, že sú našimi priateľmi.

Ako hovoril jeden dramatik od susedov: Pravda vítézí. Jsem zdrcen, znechucen a zhnusen...

Bučo a Šesťo

Dvaja autori, dva úvody. Alebo o tom, že keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté...

Slovo autorov 2 Vopred sa ospravedlňujeme všetkým, ktorých sme v tejto knihe zabudli spomenúť, alebo ktorých sme spomenuli málo. Táto kniha totiž nie je kronikou, ani pamätnicou k 10. výročiu Fun Radia. Je o prchavosti éteru. Vo „Funku" sa za všetky tie roky urobilo veľa dobrého: lenže éter je taký - vec sa odvysielala a tým vlastne zomrela. Ostala po nej len prchavá spomienka. Preto sme pre-hrabali naše archívy, aby sme niečo z toho všetkého oživili a zachovali či už pre bývalých, alebo súčasných poslucháčov Fun Radia.

Takže zabudli sme na mnohých, ale naozaj sa nedalo všetkých, ktorí mali s Fun Rádiom v dobrom, či zlom niečo spoločné, vymenovať. To by sme potom mali vymenovať aj všetkých našich verných poslucháčov, čo by sme aj veľmi radi, lebo im sme vďační za to, že sme mali pre koho písať, nahrávať, vysielať. Lenže: nedá sa to...

Táto kniha teda nie je kronika, album, či nebodaj tabuľa cti. Ak sa napriek tomu niekto urazí, tak nás to mrzí, ale - ako vravieval Jára Cimrman - to je tak všetko, čo proti tomu môžeme urobiť... Čítajte túto knihu tak, ako by ste počúvali rádio. Možno na vás zavanú staré zlaté časy. Na nás zaviali, až sme celí ovanutí... Ďakujeme vám vopred za pozornosť, a to aj v prípade, že by ste nám žiadnu nevenovali!... Šesto a Bučo P. S.: Ozaj, a ak sa čudujete, prečo túto knihu dali napísať dvom starým corgoňom, tak sa už čudovať prestaňte. Mladí totiž nepotrebujú spomínať, majú iné problémy. Navyše vo Fun Rádiu to bolo vždy tak, že jeden vedel písať, iný vedel čítať, ďalší vedel iba hovoriť a ten ďalší poznal techniku. A ten, kto nevedel nič, stal sa zvyčajne riaditeľom.

Zopár základných informácií: Fun Rádio združenie Bratislava Adresa: Leškova 5 81104 Bratislava IČO: 00896233 Kapitálová účasť: S.E.R.C. Paris France - 60 % kapitálu CWG a. s. Slovensko - 40 % kapitálu Štatutárne orgány: Správna rada združenia: 1990 - 1993 Alain LeManaheze Stanislav Zeman Milan Králik 1993 - dnes Mirjana Robin-Cerovic JUDr. Ladislav Hoffmann Milan Králik 60 % kapitálu spoločnosti Fun Rádio združenie vlastní od jej založenia k dnešnému dňu francúzska spoločnosť S.E.R.C, s. a.

Spoločnosť S.E.R.C, patrí do nadnárodnej spoločnosti CLT-UFA, najväčšej mediálnej skupiny v Európe a tretej najväčšej mediálnej veľmoci na svete.

40 % kapitálu vlastní CWG a. s.

Táto spoločnosť prešla niekoľkými majetkovými premenami: 1990 - 1993 - 100 % kapitálu vlastní Hospodárske zariadenie Vysokoškolskej únie Slovenska; 1993 - 1996 - 100 % kapitálu vlastní Rada študentov vysokých škôl; 1996 - 1997 - RŠVŠ odpredáva 100% kapitálu spoločnosti Medialnvest, zastúpenou majiteľom spoločnosti Marošom Černákom; 1997 - až dodnes - spoločnosť Medialnvest odpredáva 100 % podielov spoločnosti Axis Média, zastúpenou majiteľom Jánom Ková-čikom (Forza s. r. o.).

Jeho spoločnosť Axis Média súbežne (v roku 1997) získava výhradnú zmluvu na výrobu programu Rock FM Radia.

Spoločnosť Axis Média v roku 1997 následne odpredáva 49 % kapitálu CWG Slovenskej poisťovni. Úvodov tu bolo už toľko, že teraz už žiadne úvody nebudú. Povieme si iba, ako sa to všetko začalo.

Bolo to úplne jednoduché. Zuzka Mistrí-ková, jeden z lídrov študentského hnutia počas novembra 1989, sa zoznámila so synom francúzskeho veľvyslanca v Československu, ktorý bol blízkym priateľom pána Benoita Sillarda, úspešného generálneho riaditeľa Fun Rádio Paríž. Toto rádio, ktoré bolo už vtedy mimoriadne progresívne, malo za sebou čerstvú inštaláciu Fun Radia Bukurešť v revolučnom Rumunsku. Len malý krok stačil k realizácii podobnej myšlienky aj na Slovensku.

Pri zrode Fun Radia Bratislava stáli tri osoby. Zuzka Mistríková, Juraj Gašpar a Milan Králik, ktorý v tom čase úplne náhodou doučoval francúzštinu Zuzku Mistríkovú a dnes má celé rádio na krku. (Možno keby bol vedel lepšie po rusky, nemuselo sa mu to stať...)

Treba zdôrazniť aj podstatnú úlohu, ktorú pri zrode rádia zohrala Vysokoškolská únia Slovenska, ktorá bola hybnou silou pri získavaní všetkých potrebných súhlasov, rozhodnutí a povolení pre spustenie vysielania prvej súkromnej rozhlasovej stanice vo vtedajšom Československu.

Myšlienka založenia súkromného rádia sa stretla s porozumením aj u vtedajšieho prezidenta Václava Havla. Mal k tomu jedinú poznámku: „Jačí ehhhhmmm jsou ehhmmm ti Slováci rýchli ehmmm.."

Tento postkomunistický zázrak, vznik Fun Radia Bratislava predbehol vtedajšiu legislatívu, lebo zákon o duálnom televíznom a rozhlasovom vysielaní prišiel až o pár rokov neskôr.

Samozrejme, Fun Rádio vlastnilo licenciu s číslom 1....

Skôr, ako začnete čítať o minulosti, prečítajte si niečo o súčasnosti.

Na prelome rokov ste o Fun Rádiu určite veľa počuli, ale o tom sa už nebudeme rozširovať.

Dosť sa v tom prehrabovali médiá, napísalo sa veľa hlúpostí, neprávd, ale i právd a bol z toho veľký mediálny škandál. (Ale veď práve to médiá živí.) Fun Rádio sa pokúšali chytiť aj niektorí zástupcovia Ruska, ale neúspešne... (Len tak medzi nami, na Ukrajine ho sem-tam chytia...)

Za desať rokov rádio prekonalo zložitý vývoj, no dnes je jeho vysielanie, určite nie s konečnou platnosťou, vyprofilované do podoby hudobného rádia, ktoré poskytuje najčerstvejšie informácie zo sveta hudby a šoubiznisu a je naďalej dôsledne neutrálne a apolitické, napriek tomu, že snahy boli... sú a budú.

Na túto stanicu si brúsilo zuby veľa ľudí a chceli ju získať rôznymi spôsobmi, ale ani forsáž zapnutá na najvyššie obrátky Fun Rádio neprevalcovala. Eminentný a trvalý záujem podnikateľov na mediálnom trhu o ovládnutie rádia svedčí o jeho mimoriadnych kvalitách a sile.

V súčasnosti je majiteľom značky Fun Rádio a celého know-how spoločnosť Rádio a. s., akcionármi, ktorej sú spoločnosť S.E.R.C. Paríž a Patriol s. r. o.

Táto spoločnosť získala od 18. 2. 2000 na šesť rokov licenciu na vysielanie programov Fun Radia na všetkých pôvodných frekvenciách. (Na počudovanie je predsedom predstavenstva spoločnosti Rádio a. s., opäť ten istý Králik, ktorý sa dodnes po rusky počúvať nenaučil...)

A ešte doďatok na záver týchto riadkov. Fun Rádio je najpočúvanejšou súkromnou rozhlasovou stanicou na Slovensku už 10 rokov. (Ale už dosť, lebo samochvála smrdí. Preto sú ostatné stránky knihy navoňané pižmom...)

KAPITOLA O PRVOM POZOROVANÍ POZOROVATEĽA (Úplne osobná, preto jej netreba prikladať vážnosť.)

V 90. roku sa začalo povrávať, že u nás, na Slovensku, vysiela francúzske rádio. Reklamu to veľmi nemalo a vysielalo sa len pre Bratislavu a okolie. Kto si však naladil frekvenciu 94,3 FM, naozaj počul francúzštinu. Bola to atrakcia: svetové hity jeden za druhým, čo bola vtedy u nás ešte relatívne vzácnosť, do toho dynamické jingle a spíkri, ktorí rozprávali neskutočnou rýchlosťou. Ľudia, najmä mladí, mali konečne v práci čo počúvať... Málokto však vedel, že keď nastane večer, ozve sa z Fun Radia aj slovenčina. Kto si pustil prijímač aj vo večerných hodinách, mal sa čomu čudovať: po dlhoročnom návyku na komótne rozprávanie v Slovenskom rozhlase sa zrazu z éteru ozývali mladé hlasy, ktoré nemali zábrany: očividne sa zabávali a robili si posmech nielen zo seba, ale často si vystrelili aj z poslucháčov, čo bolo do tých čias nemysliteľné. Pamätám si, že prvého som počul vysielať Martina Nikodýma akúsi súťaž (zrejme Ready Steady Go) a najprv som mal pocit, že to tým mladým niekto zatrhne.

Našťastie, nezatrhol dodnes (nie že by snahy neboli).

Dodnes sa pamätám, ako som počúval -opäť vo večernom čase — Mravcovu hitparádu Fun Top Fuj. Mal som pocit, že v štúdiu sedia dvaja mohutní chlapi: Mravec stále spomínal chlapíka s prezývkou Pupek, ktorá evokovala veľkého, dobromyseľného tlsťo-cha. No a Mravec? Dnes už ľudia väčšinou vedia, ako vyzerá. Vtedy to nikto netušil. Podľa hlasu sa však dal predstaviť velikánsky, dobre naladený chlapisko, sebavedomý dvojmetrový hromotík, ktorý na všetko a na všetkých hľadí zvrchu. Keď som ho prvý raz uvidel na vlastné oči, bol som dosť prekvapený...

O Fun Rádiu sa za prvý rok jeho existencie vedelo málo. Avšak medzi ľuďmi, ktorí o ňom vedeli a počúvali ho, si získalo značnú popularitu. Bolo zrejmé, že „Funko" prerastá samo seba a bude nevyhnutné zmeniť ho z kratochvíle samopašných študentov na profesionálnu stanicu. Vtedy som prišiel do rádia aj ja - s druhým riaditeľom Ivanom Mičkom (prvým bol Paľo Hanzel). Už sa nemalo vysielať len večer, ale aj ráno a popoludní, preto riaditeľ hľadal nových ľudí - medzi nimi aj takých, ktorí by vedeli písať vtipné texty. Poznali sme sa z Heraldu, čo bol prvý slovenský neslušný časopis, tak som mu ponúkol novú podobu spravodajstva. Vtedy som mal ešte pocit, že ľudia sa nemusia zaujímať o politiku a ak si z nej budú vedieť urobiť srandu, bude to tým lepšie pre nich. V júni 1991 som prvý raz prekročil prah Fun Radia...

Fun Rádio vyzeralo v júni roku 1991 ako starý byt po výbuchu. Bolo treba prekračovať tehly, laty, vedrá s vápnom a aj všelijaké pozostatky nočných hýrení. V tejto spúšti sa pokojne pohybovalo zopár mladých ľudí a očividne im vôbec neprekážala. Mravca som prvý raz videl odzadu a s napoly holým zadkom, lebo na záchode neboli dvere a on tam práve, mierne sa kymácajúc, vykonával tú menšiu potrebu. Pupek s dlhými a strapatými vlasmi vyzeral trochu paranormálne, lebo bol v tom svinčíku bosý a spod krátkeho trička mu naozaj vykúkal chutný pupčok. Na prvý pohľad tichého Zvonca som spoznal, keď sa šlo do „Fun" bufetu, čo bol obyčajný bufetový stánok na zastávke električiek pod hlavnou stanicou. Pamätám si, že tam pil nejaké višňové nealko, čomu som sa veľmi čudoval... Bol tam Pišta Vadocz, ergo MC Vasil, Martin Šebo alias Rengen, Arieli, Truhlík, a boli tam určite aj ďalší, ktorých si už nepamätám. Čo si pamätám je to, že s novým riaditeľom prišlo aj zopár báb, takže interiér sa zaraz esteticky vylepšil...

Ranné a popoludňajšie vysielanie „Funka" sa začalo posledný júnový týždeň roku 1991 a od toho času ho aj možno považovať za naozaj komerčnú rozhlasovú stanicu, ktorá začala zarábať peniaze...

Aké peniaze sme zarábali? Ťažko to porovnávať s dneškom, ale na tie časy to rozhodne nebolo zlé. Z tohto faktu vyplývala jedna podstatná vec: bolo za čo jesť a piť... Nie že by sa

jedlo málo a pilo veľa: ľudia, ktorí vysielali, stáli normálne na nohách a vcelku zrozumiteľne artikulovali, ľudia, ktorí nevysielali, vyzerali často inak - a nikomu to neprekážalo. Pravda, pokým ich nepochytilo neodolateľné nutkanie povedať niečo poslucháčom. Vtedy sa šlo do štúdia a vysielanie nadobudlo vskutku dynamický ráz. Nuž a toto je to tajomstvo úspechu Fun Radia...

Aj keď určite nie celkom. Pár ľudí odišlo, pár ľudí prišlo, potom sa to ešte chvíľku mlelo hore dolu, a napokon sa stalo niečo, čo možno poznáte a čo sa stáva prakticky asi iba raz za život: vznikla partia... Ľuďom z Fun Radia sa stávalo, čo sa asi stáva málokomu: tešili sa do roboty!

Napriek tomu vyzerali celkom zdravo. V rádiu ďokonca trávili svoj voľný čas, lebo sa tam cítili dobre. Došlo to až do situácie, keď musel riaditeľ upozorniť, že kto nemá v rádiu práve prácu, nech radšej odíde, lebo sa všetci nepomestíme a prekážame si....

Náladička bola, peniaze boli a z Fun Radia sa stával akýsi fenomén tých čias. Začali sa robiť diskotéky mimo rádia (organizoval ich neskorší riaditeľ Peter Abrahám) a s tým prišla i popularita. Chcel by som ďávať toľko autogramov na honorárové zmluvy, koľko som dal vtedy ľuďom, ktorí sa chodili pozerať do rádia a pýtať okrem autogramov aj nálepky a podobné suveníry. Prichádzali ďalší ľudia, napríklad Mirec, ktorý spestril život kolektívu tým, že zakaždým, keď mal trochu vypité, chcel sa so všetkými biť. K nejakým bitkám aj došlo: dodnes sú stopy kopanca na výťahu po hrdinskom zápase Mirca s Martinom Nikodýmom, po súboji Mirca s Mravcom zasa zostali vylomené dvierka na jednej zo skriniek (vyhodil ich z okna a zrejme ich zužitkovali Rómovia, ktorí ďodnes bývajú v suteréne na Leškovej 5). Fun Rádio sa uviedlo do spoločenského života plesom v hoteli Kyjev - po ňom sa pre zmenu pohádal Paťo Ziman s Kočíkom, ktorí budili nadrá-nom verejné pohoršenie nevyberaným slovníkom na Špitálskej ulici. Inak sme sa mali všetci radi a užívali sme si. V lete 1992 sme s Bučom a Šišom urobili akýsi broadcast magazín, ktorý sa zachoval a vďaka ktorému vieme, kto všetko vtedy vo „Funku" robil. Veľkosťou sme sa začali blížiť štátnemu rádiu...

Vo „Funku" sa žilo aj v noci: nahrávacie štúdio neexistovalo a tak sa všetko muselo nahrávať vo vysielacom - po skončení večerného vysielania. Večery boli veselé, a preto krátke.

Zabávali sme sa napríklad telefónse-xom s „fanynkami", ktoré vyvolávali do redakcie. Občas nás pochytili športové chúťky a zašli sme si zahrať futbal do telocvične -končieval sa v istej pivárni, a raz aj v dvoj-garzónke, ktorú som vtedy mal: návšteva sa správala slušne a celý byt mi polepila nálepkami Fun Radia, takže som ich potom odlepoval z obrazovky televízora, príborov, tanierov. Najhoršie šli z tapiet... Mali sme sa naozaj dobre - a myslím, že naši poslucháči s nami tiež. Ale to sa už schyľovalo k Prvej veľkej funrádiovskej buržoáznej revolúcii...

Peniaze kazia charaktery - dokiaľ bolo iba za čo jesť a piť, bolo dobre. Potom začalo rádio zarábať väčšie peniaze a mnoho vecí sa pokazilo. Napríklad vzťah vedenia k nám, ktorí sme mali pocit, že rádio robíme a preto je naše. Ivan Mičko sústredil okolo seba istú partiu, k ostatným sa začal správať tak, že sa to možno ani jemu nepáčilo. Nastal čas na zmenu...

Spísali sme petíciu majiteľom, kde sme spomenuli, že atmosféra v rádiu sa zhoršila, kvalita vysielania tiež, vyslovili sme nejaké podozrenia ekonomického charakteru - a už sa to viezlo. Šéf techniky Fero Maron zabudol petíciu v nejakej zásuvke, ktosi nepatričný ju tam našiel a konflikt bol na svete. Začalo sa konšpirovať - a na Slovensko dokonca prišla pani Mirjana Robinová, reprezentujúca francúzskych spolumajiteľov. Niekoľkým z nás medzitým Mičko zakázal vstup do priestorov rádia, takže keď sme mali nejakú robotu, museli sme všelijako prehovárať ochrankárov, ktorí strážili dvere.

Až prišiel deň veľkej revolúcie: do rádia prišiel s menovaním nový riaditeľ Abrahám a ujal sa velenia. Bolo to vo večerných hodinách a tak splašené Mičkovo osadenstvo zavolalo na políciu, kde ohlásilo prepadnutie... Veľa nás, vyhodencov, bolo v miestnosti na treťom

poschodí, ktorá vtedy tiež patrila rádiu, a všetko sme videli. Nebola to maličkosť: keď na políciu niekto zavolá, že prepadli rozhlasovú stanicu, vyžaduje si to ostrý zásah. Začali zavýjať sirény a Leškovu ulicu zaplnili policajné autá. Bolo ich hádam zo tridsať a pohľad z tretieho poschodia pripomínal akčné filmy. Po schodoch začali vybiehať po zuby ozbrojení policajti, kryli sa za každým rohom, zabezpečovali jeden druhého. Keď došli na druhé poschodie, kde rádio sídli doteraz, našli pár vyjavených tvárí na chodbe, a chichotajúce sa ksichty, naze-rajúce na všetko spoza výťahu o poschodie vyššie...

Všetko sa vysvetlilo po nejakej tej hodinke, ktorú sme my hore strávili nadávaním, že z policajne uzavretej budovy nemôžeme zaisi do večierky, lebo nám došli zásoby... Drnčali telefóny a ešte v tú noc sa v rádiu zhromaždila podstatná časť osadenstva. Prišla medzi nás pani Robinová a uviedla nového riaditeľa. Nastal čas oslavy...

Dozvuky neboli krátke: v tlači sa objavili správy o tom, že nové vedenie sa usadilo v rádiu násilím a protiprávne. Na druhý deň zvolal bývalý riaditeľ tlačovku, na ktorú ma vyslali a necítil som sa tam nijako príjemne. Potom sme zvolali tlačovku aj my, priniesli sme na ňu všetky potrebné dokumenty a rozruch pomaly utíchol...

Rádio znova ožilo. Prišli noví ľudia, zarábalo sa slušne, začala sa robiť aj programová zábava: ešte v tom revolučnom roku 1993 som priniesol projekt dvojhodinového zábavného programu Nedeľný Funbavník, ktorý sa potom vysielal od začiatku roku 1994 až do jesene 1995. Vtedy sa narodili Leškovci, jedna z najslávnejších rodín tých čias. Seriál o nich mal napokon vyše 150 dielov, dlhšie neprežil, lebo časy sa opäť menili. Ale o tom neskôr...

Ako vyzeral bežný deň vo Fun Rádiu v jeho zlatých časoch? Ráno pred šiestou pozvážali taxíky osadenstvo rannej relácie Kokoriko. Porozliepali sme oči, pohrkotali s automatom na kávu - spíker s technikom odpálili prvé vstupy, prečítali sa prvé informácie, avízo na Fun News, heslo dňa a potom sme začali prehľadávať skrine, či niečo neostalo od večera. Na chodbe sa zorganizovala fajčiareň, ktorej hlavným protagonistom Dol Dudroš, riaditeľ hudby.

Dudroš, vlastným menom Fero Kubač (dnes u konkurencie), chodieval do práce na pol šiestu a všetkým nám nadával, že na nás musel čakať s Prvou cigaretou. Ak bolo najhoršie, skočila aula po ploskačku do novinového stánku (v tých zlatých časoch sa také veci predávali aj s novinami). A vysielalo sa: redakcia bola hneď vedľa štúdia, reagovali sme na každý vydarený žart, či bonmot. Baby, ktoré čítali správy, sa maľovali a šľachtili, my ostatní sme pripravovali správy z novín. O ôsmej sa začalo schádzať osadenstvo, no a my - ranná zmena - fuk do kaviarne U Jozefa! Tam sa potom v priebehu dňa prestriedali mnohí ľudia, pričom niektorí vydržali aj celý deň... Ale aj v rádiu bolo živo: niektorí písali diplomovky, iní sa motali len tak, alebo chodili ob-chendovať do štúdia. Popoludní osadenstvo opäť zhustlo, no a večer sa nahrávalo...

V roku 1995 to začalo ísť ako keby trochu dolu kopcom. Symbolizovala to aj Mravcova autonehoda, po ktorej sa prakticky do rádia už nevrátil. Prichádzali noví ľudia, niektorí sa zdržali kratšie, iní dlhšie, ale nálada ako by sa trochu vytratila. Napokon, prvé osadenstvo rádia sa dostalo do akejsi rutiny, noví ľudia mali vlastné predstavy - a najmä rádio sa čoraz viac komercionalizovalo, predávalo sa čoraz viac priestoru, rubrík, takže na zábavu neostával čas. Boli pokusy preniesť ju z vysielania do vonkajších aktivít: neskôr to vyvrcholilo súťažou o Nič, či návštevou Kelly Family, o ktorej píše Bučo na inom mieste.

V roku 1997 sa zopár starých unavených funrádiákov nechalo zlomiť Mravcom, ktorý sa angažoval v rozbiehaní rádia Koliba, a Fun Rádio dostalo celkom novú tvár... Nastal čas akejsi únavy, hľadania novej tváre, kryštalizácie ľudí, ktorý vyvrcholil v 98. odchodom programového riaditeľa Vila Rače-ka a potom aj generálneho riaditeľa Abraháma. To sa, našťastie, neprejavovalo na akciách Fun Radia: všetkých tých narodeninách a Silvestroch....

Nuž a posledná aféra s licenciou je dostatočne známa. Narobila Fun Rádiu veľa škôd, najmä

finančných. Ale mala aj pozitívny dôsledok: Fun Rádio znova ožilo! Na jednej strane je to znova rádio mladých, na strane druhej sa na miesto činu vrátili aj nejakí tí starí matadori (Omegáč, moja maličkosť -a to nemusí byť konečný počet).

Takže: dnes žijeme opäť zlaté časy!

Dosť bolo osobných spomienok, teraz trocha oficiálnej štatistiky Spočiatku vysielanie zo štúdia v Bratislave pokrývalo 4 hodiny, po zvyšok dňa sa preberal signál z vysielania francúzskeho Fun Radia. Na vlnách éteru sa Fun Rádio ozvalo po prvýkrát na frekvencii 94,3 FM 10. júna 1990. Postupne sa vysielanie z Bratislavy rozširovalo - zo 4 hodín na 12 až konečných 24 hodín denne. Prvými hlasmi v éteri boli tie, ktoré patrili Dáši Čuríkovej a Mravcovi.

Prvá frekvencia Fun Radia - 94,3 FM pokrývala pôvodne územie západoslovenského regiónu, časť Moravy, Rakúska a tiež Maďarska. K tejto frekvencii pribudli v roku 1994 ďalšie dve: 104,0 FM pre Banskú Bystricu a stredné Slovensko a 102,9 FM pre Košice a okolie. V roku 1997 sa vysielanie začalo šíriť z ďalších frekvencií: 99,2 FM pre severné Slovensko a 87,7 FM pre východné Slovensko.

V roku 1997 sa vysielanie Fun Radia začalo ozývať nielen z bratislavského štúdia na Leškovej ulici, ale signál sa začal šíriť aj z nového štúdia v Košiciach. Košické vysielanie sa v niektorých časoch striedalo s bratislavským na všetkých frekvenciách, časť dňa Košice pokrývali vysielanie na frekvenciách 102,9 FM a 87,7 FM a na ostatných frekvenciách sa šírilo vysielanie z Bratislavy.

Na záver oficialita naj oficiálnejšia.

Fun Rádio sa svojím hudobným profilom zaraduje do kategórie EHR (European Hit Rádio).

Skolenie pre poslucháčov: ako počúvať Fun Rádio (vysielané v roku 1993) Dúfame, že ste sa šetci patrične zhromaždili a nygdo nechýba, aby som mohol začat.

Môžem?... Jano, zavri to okno, je tu prievan jak hovado, fúka mi do huby!... Tak: dnešná prednáška má názov -píšte si -jako očúvat rádio!...

Máte? Teda: najprv -jako to tu mám rozdelené - úvod, potom jadro a nakonec konec. Úvod: rádií máme dneska, pravda, vác jako volakedy, kedy bolo iba jedno. Voláké máme v kuchyni, druhé v obývačke a tretie - čo já viem - na verande. Dôležité je vy brat si správnu stanicu, aby sme neočúvali bársjaké hovadiny. Stanicu si vyberáme takto - poznačte si: točíme s tým kolečkom, čo je tam na boku, a kukáme na tú paličku. Paličku zastavíme vtedy, ket očujeme, že to už nešuští, ale výprava, alebo hrá volajakú muziku. Takto postupujeme až dovtedy, dokád nezistíme, že už máme naladené dobre. Kedy máme naladené dobre? K tomu sa, súdr... milí poslucháči, dostaneme.

Najprv šak volakeré technické údaje. Nakreslite si do poznámkových zešitov tabul-ku s tromi okienkami! Máte? Ukážte!... Načo ukazujete, aj tak nyšt nevidím!... Hlavne ma-lujte kockaté okienka, nyje gulaté... No a ščuleky si napíšte do tých okienok nasledujúce čísla: devat, štyri, tri. Potom do druhého okienka: jenna, nula, dva, devat. A do tretieho: jedna, nula, štyri. Máte? No, tak to sú neny vylosuvané čísla športky, ale takzvané... dočkajte, nech to porádno prečítam... fre-kven-cije.

Rozumiete, nyje? Gdo nerozumie, nech sa prinde opýtat po prednáške. Ket totiž s tú paličku nájdete týto kombinézy čísel, tak máte správnu stanicu... Čo? Jaké kombinačky? Kombinácie?

A čo som povedal? Nevyrušujte ma!

Sčuleky jadro: očúvame rádio tak, že máme uši nastražené, čo múdre nám povedá. Lebo je to tak, jako to bolo volakedy: čo sa povie z rádia, to bude určite pravda! Občas sa síce hovorí len tak do vetra, šelijaké pikošky a somariny, aby sa ludié smáli. Ale väčšinu sa hovo-rá múdre veci. Príklad: ščuleky, že ano!...

A aby ste sa furt nevrteli, tak ako konec si dáme praktické cvičenie, v odborných kruhoch nazývané semenár! Naučíme sa na vlastnej koži, jako sa očúvá rádio... Pekne sa vystrite, nastražte ušiská... a já vám ščúl pustím rádio. Gdo bude najkrajšé očúvat, dostane malý, bezvýznamný, ale červený bod. Pozor: už!...

Hovoril som, aby ste sa nevrteli!... No šak preto!...

Foto z rodinného albumu. Hovorkyňa predsedu parlamentu Lívia. Vlado, Miňo, Vilo...

KAPITOLA S ĎALŠÍMI OSOBNÝMI SPOMIENKAMI Fun Rádio počas desiatich rokov existencie zaľudňovali najrôznejšie postavy a postavičky, ktorým je táto kniha v podstate aj venovaná. Jednou z takýchto postáv, ktoré tak isto svojho času formovali nielen vysielanie rádia, ale aj jeho poslucháčov, bol nesporne Július Satinský.

Na adresu Júla Satinského povedali mnohí mnohé a nechce sa nám to opakovať. Nesporné je, že aj keď Fun Rádio v tých časoch, napokon ako počas takmer celej svojej histórie vysielalo progresívnu hudbu a označovali ho za rádio mladých a rádio bláznivé, nezodpovedné a neseriózne, vysielal práve v tomto rádiu Július Satinský, ktorému by sa nik do očí neodvážil povedať, že je neseriózny či bláznivý.

V tých časoch nebolo raritou stretnúť na tlačovkách či oficiálnych podujatiach novinárov, ktorí sa na Fun Rádio dívali cez prsty a ohŕňali nosom. Ako môže niekto pracovať v médiu, v ktorom niet ani štipky serióznosti, kde moderátori nehovoria spisovnou slovenčinou, kde sa hrajú pesničky, ktoré normálny štyridsiatnik nemôže počúvať...

Chvalabohu, poslucháči mali iný názor. A po tom, čo sa stalo „Funko" najpočúvanejšou stanicou v Bratislave a okolí, zistili aj klienti, že niečo na tom rádiu bude, keď sa ozýva zovšadiaľ. Z kaviarní, obchodov, z áut, autobusov mestskej hromaďnej ďopravy...

V tých časoch sa vo Fun Rádiu objavilo viacero ľudí, ktorí privítali možnosť pracovať v m ladom, nekonformnom kolektíve, bez obmedzení, dynamicky, rýchlo a ... za peniaze, Bil za dobrý pocit z vykonanej práce.

Seriál Júla Satinského Šľak ma ide trafiť vznikol na pôďe Fun Radia. Tak isto ako jeho relácia pre gurmánov a fajnšmekrov, ktorá hovorovú slovenčinu obohatila výrazom „ne-bíčko v papuľke..." O Nočných vtákoch Jará Filipa, alebo o Záložni ani nebudeme hovoriť...

Jednoducho, bolo to Fun Rádio, ktoré dávalo priestor a éter mnohým známym i menej známym osobnostiam a mnohé osobnosti vyprofilovalo. (Aj za cenu toho, že mnohé z nich by sa k svojmu pôsobeniu vo Fun Rádiu možno dnes radšej ani nepriznali...)

Teraz niečo o Lovinfun Keď vyslovíte Lovinfun vo Francúzsku, všetci poslucháči tamojšieho Fun Radia zbystria pozornosť. Kultová relácia, v ktorej sa otvorene i v náznakoch rozpráva o sexovaní, kefovaní, mydlení a horizontálnych tancoch, ale aj o láske a podobných nezmysloch.

Na Slovensku to bolo inak. Názov zostal, zmenili sa ľudia. Po dlhom období koketovania bola napokon ruka v rukáve. Lovinfun, reláciu o láske a láskaní dostal pod palec starý odborník na čučoriedky a ženy Julo Satinský. A treba povedať, že sa tejto úlohy zhostil s veľkou vervou a láskou. Akoby aj nie, keď druhým členom vysielacieho tandemu bola Doňa Klára, inak,

civilným povolaním právoplatná manželka najvrchnejšieho odborníka na ženské vnady a návnady, pána Satinského, čiže doktora Stupia. Tretím do partie bol Bučo, monsieur Trusseur, pán Sukničkár.

Sám Július Satinský vytrvale, ale celkom bezúspešne skrýval svoju identitu. Ako technik vysielal obyčajne Pupek, ktorý s Júliusom Satinským tvoril silný tandem, pretože sa už dlhý čas pravidelne stretávali pri nahrávaní populárnych Šľakov...

Lovinfun, to bola relácia so zvláštnou atmosférou. S ohľadom na mravopočestné slovenské zákony sa začínal vysielať vždy vo štvrtok o desiatej večer a končil sa úderom polnoci.

Témou Lovinfun bol vždy sex. Bez výnimky. O ničom inom sa ani nehovorilo. Pravda, semtam sa reč zvrtla aj na milovanie alebo erotiku, ale väčšinou sa aj tak hovorilo iba o sexe. A to všetko prednášané so silne poživačným podtónom estéta a bohéma na zdravotnej dovolenke.

Väčšina relácií sa vysielala naživo, pričom pán Satinský každú reláciu veľmi poctivo pripravoval scenáristicky. Dvojhodinová relácia mala na Fun Rádio, stanicu plnú živého vysielania, naozaj veľmi podrobný, až detailne vypracovaný scenár. Autor veľmi presne určil úlohy, napísal repliky, naznačil šlágvorty... Napriek tejto príprave, alebo možno práve vďaka nej, mali poslucháči pocit, že rozhovory sú improvizované. Naopak, ak náhodou debata skĺzla do neplánovaných oblastí, autor zneistel a iniciatívy sa chopila Doňa Klára. Ako skutočná a jediná odborníčka v tejto relácii sa totiž v téme vyznala a bolo to aj cítiť. Kým páni sa na odborníkov skôr iba hrali, Doňa Klára bola ako nabitý guľomet. Zmietla všetky chybné názory a omyly prítomných pánov. A tí boli omylní a chlipni nie za dvoch, ale za štyroch....

Ale na druhej strane, kam sa hrabe odbornosť na fantáziu? Veď táto relácia aj tak nebola o odbornosti, ale o ľahko erotickom fantazírovaní, o čučoriedkach behajúcich s rozviatymi sukňami niekde po letnej lúke.

Ozaj, viete, prečo muž nikdy nedobehne ženu? Lebo so spustenými nohavicami sa beží vždy oveľa horšie, ako so zdvihnutou sukňou!

Príbehy a poviedky, ktorými doktor Štupeľ kŕmil poslucháčsku verejnosť, skutočne stáli za to. Škoda, že knihy nevedia rozprávať.

Inak, Doňa Klára a jej rázny, no veľmi príjemný hlas spôsobil, že sa do nej jeden poslucháč skutočne zamiloval. Vypisoval jej ľúbostné listy, v ktorých jej vyznával lásku a dával viac či menej mravné návrhy. Skutočnú identitu Done Kláry sa totiž podarilo všetkým zainteresovaným úspešne utajiť a tak nik okrem ľudí z rádia a vysielacej úderky netušil, že Doňa Klára a Julo Satinský sa vždy po vysielaní odoberú pod tú istú perinu.

Vysielanie Lovinfun malo svoj rituál. Vysielacia úderka sa zišla vždy hodinu pred začiatkom programu, pán Satinský rozdal scenár, nasledovalo čítanie a potom aj kalíštek na potúženie.

Pán Satinský chodieval na vysielanie vo svojom pracovnom odeve — v montérkach, na nohách vibramy s pestrými, neónovými šnúrkami a s dlhým štrikovaným červeným šálom (v zime). K tomuto odevu patrilo aj charakteristické zelené vojenské „žeb-radlo". Pre tých, ktorí také niečo ešte nevideli: je to plátená taška, do ktorej sa ukladá plynová maska. Kedysi to bola šialená móda a „žebradlo" pred dobrými dvadsiatimi rokmi mali všetci stredoškoláci a vysokoškoláci.

Ešte zaujímavejší ako samotné „žebradlo" bol jeho obsah. Vždy skrývalo fľaštičku plnú tuhého trúnku a zelenú vojenskú štrikovanú rukavicu, v ktorej bol zabalený normálny hrubostenný starootcovský kalíštek, aký dnes už nevídať ani v krčmách štvrtej cenovej skupiny.

A samozrejme, šnupací tabak! Ako by sme mohli zabudnúť na šnupací tabak, ktorý tak isto patril nerozlučne k Lovinfun. (Iba Eva Známy astronóm Záviš Bochníček a jeho žiačka Eva Bacigalová. Verili by ste, že študovala astronómiu?

Bacigalová sa na druhý deň vždy rozčuľovala, keď našla nejakú papierovú vreckovku s charakteristickým hnedým tabakovým fľakom. Fuuuj, vrtela vždy nosom. Keby tušila, ako taký šnupací tabak krásne vonia!)

Žiaľ, takmer až rituálne začiatky prerušila vážna choroba, ktorá na čas vyradila doktora Štupľa - Satinského z hry. Po jeho návrate už v „žebradle" chýbala fľaša, zato v ňom bol „papundeklový" chlieb a ostatné požívatiny, ktoré konzumujú diabetici. A oplatilo sa. Kým sa skončilo vysielanie Lovinfun, zhodil pekných pár kíl. A dokonca bez toho, aby musel naháňať čučoriedky po stranách.

Koncert na ležanie Koncert na ležanie bol program, ktorý mala dlho pod palcom Oľga Záblacká spolu s Johnym.

Johny mal strašne erotický hlas a Koncert na ležanie bol vlastne prvým programom na území Slovenska, ktorý sa zaoberal niečím takým príjemným, ako je erotika. Veľa rozprávania, veľa dobrej muziky a hlavne poslucháči, ktorí sa „neondiali" a rozprávali.

K tomuto programu sa dokonca viaže aj jedna politicky ochutená pikoška. Istý pán poslanec, člen istého hnutia, raz na tlačovej konferencii brojil proti erotike, pornografii, násilnostiam a podobným neprístojnostiam v televíznych a rozhlasových prejavoch. Samozrejme, ako je na Slovensku medzi politikmi zvykom, bol na to mimoriadne pripravený. Medzi inými programami, ktoré uviedol ako dôkaz mravného úpadku mladej generácie, bol aj program Koncert na ležanie... Pán poslanec mal však smolu. V dňoch, keď horlil za zrušenie tohto programu a chrlil oheň a síru, sa Koncert na ležanie už rok nevysielal... Taká je však sila obľúbených programov Fun Radia. Na niektoré sa zabudnúť nedá. Ani medzi politikmi...

Koncert na želanie Iným koncertom, ktorý sa tešil mimoriadnej obľube bol Koncert na želanie.

Stalo sa až národným športom dovolať sa do štúdia a vymenovať všetkých kamarátov, spolužiakov, susedov, blízku rodinu, vzdialenú rodinu a príbuzných z tretieho kolena.

Napokon Koncert na želanie vyzeral ako koncert pre jazyky poslucháčov. Kvôli tomu sa táto relácia stala zdrojom častých naťahovačiek medzi osadenstvom rádia. Časť ľudí tvrdila, že koncert treba zrušiť, pretože je nudný, hrajú sa v ňom pesničky, ktoré nie sú v súlade s formátom rádia a koniec koncov, telefonujú stále tí istí ľudia.

Druhá časť osadenstva tvrdila, že zrušiť takú obľúbenú reláciu by bola škoda. Nastalo obdobie eliminácie „funatikov", spíkri prekli-kávali telefóny, brali každého štvrtého, piateho až šiesteho volajúceho. Nepomohlo. A Koncert na želanie napokon samospádom prerástol do podoby Haló, kto je tam.

Optimisti, ktorí tvrdili, že zrušenie koncertu nebude znamenať odliv poslucháčov, mali Pravdu.

Čo nového Leškovci? Nič!

Pamätníci určite nezabudli na milú rodinku, v ktorej sa nikdy nič, ale vôbec nič nedialo.

Vystačilo to asi na 150 dielov, čím sa Leškovci zaradili medzi megaseriály typu Esmeraldy, či Milady... Inšpiráciou však boli niekdajší štátnorozhlasoví Bielikovci, ktorých si budú pamätať naozaj už iba tí najstarší pamätníci - a tí si ich vlastne pamätať veľmi nemôžu, lebo vo svojom veku už jednoducho musia mať sklerózu...

Raz nám napadlo, že také rádio, ako je naše, by jednoducho malo mať nejakých maskotov (kedysi sme mali Funtomáša, čudesnú zelenú príšerku, ktorej sa báli deti, aj my...). Voľba padla na rodinku, aby si zahralo čo najviac ľudí z rádia. Chceli sme naozaj zapojiť mnohých ľudí a vo Funbavníku sa nám to aj podarilo: motalo sa okolo neho zo dvadsať ľudí...

Kto vlastne boli Leškovci? Celkom obyčajná rodinka, bývajúca vo veľkom byte v starom dome pod bratislavskou hlavnou stanicou (ktorý sa značne podobal na sídlo Fun Radia).

Otec Leško (Tibor) bol životom unavený skeptik, zmierený s osudom a s manželkou mierne odtrhnutou od reality. Tibor si zahral aj deda, ktorý stále spomínal na to, že za jeho mladých čias boli iné časy... Mama -Eulália Lešková - bola naozaj milá osôbka, síce pritrúbená asi ako dvadsať blondíniek, ale veľmi sympatická a dobrosrdečná. Hrala ju Dalila, rovnako ako adolescentnú, sarkastickú a mierne nymfomanskú dcéru Šantal. Dvoch synov - štrbavého poslanca Vlada a podnikateľa s východniarskym dialektom Ivana - hral Mirec. Ich frajerky a manželky Zuzka Martinková (všetky). No a Mravec hral suseda Baráta, dobromyseľného spoluobčana maďarskej národnosti, zamilovaného do mamy Leškovej... Zahrali si aj mnohí ďalší: Bučo napríklad Róma, Heňo Platek všelijakých inštalatérov a zubárov, v Leškovcoch sa mihla aj Bára, Marcel Nemec, a určite aj ďalší, ktorých si nepamätám... Ba vlastne si pamätám ešte rozprávačov, ktorí boli stabilní: začal Martin Nikodým, pokračoval Paťo Ziman...

U Leškovcov sa síce nikdy nič nedialo, ale napriek tomu toho prežili veľa. Po prvých päťdesiatich dieloch sme ich napríklad utopili v Studenovodských vodopádoch - to vtedy, keď ich chcelo vedenie zrušiť. Poslucháči zabrali a my sme milých Leškovcov museli pekne z vodopádov vyťahovať... Rodinka sa rozrástla o nevesty a malého vnúčika Bubu, sused Barát potom odišiel do Ameriky (keď bol Mravec po havárii) a po roku a pol existencie rodinka ďalší útok (a možno aj únavu tvorcov) už neprežila. Napriek tomu ostala ako spomienka, ba možno aj akýsi maskot starých, zlatých čias Fun Radia... Malá spomienka: Leškovci v ZOO...

Čo nového Leškovci? Nič! Časť 54, (rozprávač): Návštevu ZOO navrhol sused Barát, lebo videl, že nikto nie je schopný zahnať strašnú nudu, ktorá zožierala celú rodinu. Zato ho aj zobrali so sebou a tešili sa na Paťo neobyčajný zážitok - lebo vidieť dnes živé zviera je naozaj vzácnosťou. Žiaľ, problémy nastali hneď za vrátnicou. Otec sa takto veľmi rozčertil... (otec): Neviem, prečo sme museli vyhodiť toľko peňazí, aby sme sa mohli pozerať na nejaké potvory! Veď tie zvery neplatia nič za to, že sa môžu pozerať na nás! (mama): Ale ocko, veď čo by na nás videli? (sused Barát): Hehe, na kišasoňke Šantal naďom nembezpečný kukuč! Kičisukňo, íš veľký vystrihnutý oný... já okáliská až zemá-bo vypadnutý! (syn Vlado): No veru, sestrička, zbadá ťa nejaký gorilí šameč a žbešnie! Prehodím čež teba svoj kabát, chceš? (dcéra Šantal): No určite! To je ten, čo furt prevraciaš, né? Ty... poslanec! A nechajte ma, dobre? Aspoň niekto musí z našej rodiny vyzerať normálne, né?! (dedo): Éj, a kde je ten bufet?... Či vlastne: tie zvery a potom ten bufet? (mama): Ja chcem vidieť korytnačku! Minule mi v obchode jeden taký celkom milý mladík povedal, že: uhni, stará korytnačka! Tak som zvedavá... (syn Ivan): Ta co? Šak šicko po poradku, ta ne? Idzeme skraja a co bude, na to budeme pulit očiská! Hento je čo? (otec): To je malotraktor s vlečkou, syn môj! Na tom vozia žirafám seno.

(Ivan): Ta co! Malotraktor som tiež jiščok nikda nevidzel, ta je dobre! Ideme ďalej! (dedo): Len aby sme šli správnym smerom k tomu bufetu, lebo biedne zhyniem! (sused Barát): Smädoví my všetciá, ale vy-držákujeme, aby sme poučili nemý tvára oko vyzerajú Afrikábo. Tam prvý mrežovaný... oko volá... basábo majú tiež...

(Šantal): Klietka, krucinál fango! A v klietKaždá akcia s Fun Rádiom je plná srandy, dobrej muziky a zábavy.. ke nič, akurát smrad ako u suseda Baráta v kuchyni. Porne domo, né?

(Vlado): Ale šakra! Však počkaj, možno majú teraz zvery prestávku! (zvuk): rev leva (sused Barát): Jój, počúrali ste... ééé... počúvali1? Tak revákuje király zvierat! Levy volá on. Ďere kukálny! (mama): Jaj, ten má hrivu! Nie ako náš dedko, hihihi!... A čo to robí? Prečo lezie na toho druhého leva, plešatého? (otec): To je levica! Zakryte Šantal oči a ideme ďalej! Tam je žirafa! (mama): Ži fara! Fíha, tá je vysoká! (sused Barát): Žiráfák má taký dlhý oný... oko vollá? (Šantal): Ale sused, na čo to ukazujete? Chichi! (sused Barát): Krkovičko myslel já... som!

(Ivan): Ta to je gágor! Taký by mal mat dzedo, by sa mu doňho veto pálenky vmesci-lo! (dedo): Éj, nespomínaj pálenku, vnuk môj radostný! To za našich čias žirafy nebývali, iba kravy, a tie nemali veľké krky, ale cec... oné, vemená! (rozprávač): Rodinka sa prechádzala a obdivovala exotické zvieratá. Mama híkala pri afrických kozách, k čomu mal otec blbé poznámky. Sused Barát sa zasa čudoval, že hroch sa volá hroch, keď hroch je predsa zelenina. Vlado fascinovane civel na opice...

(Vlado): Šakra, pozrite ša na tamtú! Skáče ako opica! (mama): Ale fuj, Vladko, ako to rozprávaš?! (dedo): No čo, je to opica, tak skáče, iné nevie! A poďme už do toho bufetu! (sused Barát): Opico interresantný tvora, emberek podobný, Džudy volá, poznám!

Jožo Ráž, Vlado a Tibor na Intermédii (zvuk): hlasy rôznych zvierat, zmiešané (otec): Čo sa deje? Vreštia ako pominuté! Dostali na nás chuť? (mama): Úbohé zvieratká, takto zatvorené a ani nič neurobili! Nemáte kúsok rožka? Hodila by som tamtomu úbohému pruhovanému tigrovi! (sused Barát): Bengáliš tigriš tešil by. Keby mu mamma i Leško hodnula rožok aj s ruka, lebo on húštlačák... oko povie... mäsožuvač! (otec): Navyše to nieje tiger, ale hyena! Kde má toto nešťastné zariadenie koniec? (Šantal): Tuším hentam, kde sú tie ťavy! Tie sú srandovné, chichi! Visia im hrby, ako Ivanovej frajerke Hortenzii dydáky...

(Ivan): Šantaľa! Schytáš, keď mňa nasrdíš!... A ja už vidzim aj to ten dzedov bufet! (dedo - zúfalo): Preboha, kde?! Doneste ma tam, nevládzem! A potom mi to nalejte do huby, aby som sa prebral! (mama): Ale - čo sa to tam deje? Je tam viac ľudí, ako pri slonovi! (otec): Obávam sa, že dedo má smolu. Bufet práve zatvrárajú - aj s vedúcim! (Šantal): Asi robil hotdogy z tých konských skapacín, čo sa v ohrade tvárili, že sú mustangy, chichi! (sused Barát): Fího! To scéno oko seriáluš mít ja vid'ázni televízióba: pouličný San Frančisko! (dedo): Éj, anciáša, bodaj celú tú ZOO po-rantalo aj s tými potvorami, šľak ma trafí, rozplačem sa, alebo voľakoho zabijem! Ééj, fuj! (zvuk): rev zverstva (rozprávač): Takto smutne sa skončila návšteva v Zoologickej záhrade. Čo sa pritrafí Leškovcom nabudúce, to sa dozviete o týždeň... A ešte otázka: stalo sa niečo dnes

Leškovcom? Nestalo. No tak vidíte!...

Top Fun Kto by nepoznal slávnu, neopakovateľnú a jedinečnú hitparádu Fun Radia? Sprevádza ho od prvopočiatku a za mikrofónom sa napriek dlhým rokom trvania tejto hitparády nevystriedalo až tak veľa ľudí. Rozbiehal ju MC Vasil s Pupkom, podieľal sa na nej Kočík a potom si za mikrofón sadla Eva Bacigalová. Samozrejme, aj vo „Funku" sú iba ľudia a tak sem tam niekto dovolenkuje, niekto precho-ne, niekedy treba zaskakovať. A tak sa v hitparádovom čase ozývali z rádia aj iné hlasy Napríklad Mirec, či Miňo). Na veci to však nič nezmenilo. Týždeň čo týždeň rozhodujú Poslucháči o tom, ktorá pesnička je naj a ktoré letia von.

Top Fan je vysoko objektívnou hitparádou. Ešte sa nestalo, a to ani v časoch, keď sa v rebríčkoch vysoko umiestňovali pesničky ľudí z rádia, alebo priateľov priateľových priateľov, aby poradie nezodpovedalo počtu získaných hlasov. Tak hlasujte.

Ešte niekoľko zaujímavostí. Ľudia, ktorí pripravujú Top Fun, tvoria obyčajne stály tím. Len vo výnimočných prípadoch sa mení technik alebo spíker.

Pravidlá sa nezmenili od vzniku relácie, iba Kočík, ak mal pocit, že zaujímavých noviniek je menej, nenasadzoval päť, ale tri, či iba dve novinky.

Niekoľkokrát sa kvôli akciám vysielal Top Fun naživo, z čoho máva Eva vždy žalúdočné kŕče.

Z posledného obdobia sa k Top Fun viaže skutočná rarita. V rebríčku boduje pieseň, ktorá sa nemôže v rádiu hrávať. Ide o pesničku, ktorú splodilo zoskupenie B3 a Rišo Múller - Nahý.

To je vec, ktorá by si zaslúžila zápis do Guinnessovej knihy rekordov...

Sláva reklamy Dnes sú už také časy, že reklama je ako futbal - každý jej rozumie, ale nikto ju poriadne nevie robiť. Reklamní tvorcovia používajú cudzie slová ako merchandising, pí-ár, avribus, či marketingová komunikácia — a všetci sú ohromne múdri. Pritom vo „Funku" sa robila veľká reklama, keď mnohé dnešné agentúry ešte iba zisťovali, čo je to kreativita. Vznikla zvláštna situácia, keď sa podoba reklamných spotov prispôsobila štýlu vysielania média — čo sa prakticky už nikde nezopakovalo, a možno to nikde inde ani nie je možné...

Humor v reklame sa dnes nosí, je to celosvetový trend, ale pred tými niekoľkými rokmi to bolo niečo nové, odvážne: firmy chceli reklamou predávať, nie zabávať ľudí. A napriek tomu to šlo, lebo naši ľudia ukázali, že to vedia a že sa to dá...

Pracovný kocúr (vysvetlíme neskôr) naskočil na štýl, ktorý funrádiovskej reklame vtisol Mravec s Pupkom, Ferom, Zvoncom, Truhlíkom. Urodilo sa zopár naozaj vydarených kúskov a funrádiovská reklama sa stala zvláštnou kategóriou, ktorú dodnes iní napodobňujú (často márne). Reklama vo „Funku" má dodnes osobitý ráz, vlastnú triedu a nekonvenčnú kreativitu...

Koniec koncov, Fun Rádio získalo aj niekoľko zlatých, strieborných a možno aj iných bronzových klincov, ktoré udeľuje Klub reklamných agentúr Slovenska za najlepšie a najkreatívnejšie reklamy roka.

Reklama - to však nie sú len reklamné spoty vo vysielaní, sú to aj akcie, ktoré dokážu rozvíriť hladinu verejnej mienky. „Funku" sa to podarilo viackrát a darí sa to dodnes. Zúčastnili ste sa napríklad niekedy súťaže o nič? Určite!

Kde bolelo tam bolelo, kedysi dávno objavili sa zvláštne obrázky. Keď sa na ne človek zadíval, vyzerali ako neprehľadná mazanica plná rôznofarebných fľakov alebo stena plná

mušincov. Ale keď sa človek na vec pozrel zo správneho uhla, hneď to bolo iné. Poniektorí tvrdili, že na tých fľakoch niečo je....

Jedného dňa sa však rozbehla reklama. Zvláštna, nečakaná a tak trochu šokujúca. Sľubovala totiž, že ten, kto zistí, čo je na obrázku a napíše to do Fun Radia, tak to aj vyhrá.

Spustila sa hotová lavína listov a poštári prekliali Fun Rádio tými naj štipľavej ši mi nadávkami. Národ aspoň na chvíľu zabudol na politiku a pozeral sa od rána do večera na mušince, ktoré mu servírovala farebná tlač.

Bolo až zarážajúce, čo všetko ľudia vidia, keď to chcú vidieť. Autá, lietadlá, motorky, domy, dovolenkové zájazdy... Dalilu...

Slovenskom začali dokonca prebleskovať zaručené informácie, že na obrázku je určite auto toho a toho typu, alebo že je tam dom, či zlatá retiazka. Bolo to vidieť podľa toho, ako sa v určitom období množili listy s rovnakým motívom.

Národnú hystériu stupňovali aj informácie, ktoré sa objavovali vo vysielaní tesne pred odhalením pravdy. Už sa to vezie z Francúzska k hraniciam, už je to sto kilometrov od Viedne, už je to na hraniciach a Fun Rádio zháňa sponzora na zaplatenie cla...

O to väčší bol šok po vyhlásení výsledkov. Na obrázku bolo ... nič.

Zvyčajne ľudia v súťažiach vyhrávajú práve nič. A teraz vyhrali všetci. Našlo sa aj zopár skeptikov, ktorí na obrázku to nič našli a tí si potom z rádia odniesli skutočné, symbolické nič, ale na peknom podstavčeku...

Reakcie boli rôzne, ako to už v prípade Fun Radia býva. Niektorí sa i zasmiali, iní mávli rukou, ďalší sa aj naštvali, že sa nechali tak hlúpo nachytať... Ale to všetko bolo nič proti tomu, čo Fun Rádio pripravilo na 1. apríla roku pána 1997...

Kelly Family alebo najlepší 1. apríl na svete!

Celým Slovenskom sa rozletela senzačná správa! Do Fun Radia prídu členovia božskej skupiny Kelly Family. Táto informácia, ktorú sprostredkovala poslucháčom Eva Baci-galová, zelektrizovala všetkých- fanúšikov kapely. Nik z nich vtedy netušil, že sa práve stáva obeťou zvrhlých chúťok osadenstva rádia, ktoré si chcelo zo svojich poslucháčov vystreliť a vystrúhať prvoaprílový žart, na aký sa nezabúda.

Na počiatku nebolo v tomto prípade slovo, ale porada. Jedna z mnohých viac či menej obľúbených porád, na ktorých sa vždy veľa hovorí, ale málo vyrieši. Táto však bola na počudovanie plodná. Medzi rečou zaznel návrh: čo keby prišli na návštevu do Fun Radia nejakí ľudia z Kelly Family? Skupina mala na Slovensku koncertovať a keďže „Funko" je najpočúvanejšie hudobné rádio, bolo by to celkom prirodzené.

Po počiatočnom nadšení sa však ozvali skeptické hlasy. Predsa len, nie je to príliš silná káva?

Veď rádio si proti sebe poštve naozaj veľkú obec poslucháčov, ktorí Kelly Family žerú aj s chlpmi. Či v tomto prípade skôr s vlasmi. Samozrejme, hneď padol pro-tiargument. My predsa nepozývame do rádia skupinu Kelly Family, ale skupinu Kely Feminy. Výslovnosť oboch mien je veľmi podobná, ale za to my nemôžeme, že ľudia si neumývajú ráno uši...

Po dôkladnom schvaľovacom procese na všetkých možných úrovniach sa začali prípravy.

Scenár prvoaprílového žartíka bol nasledovný: Spočiatku len sem-tam servírovať zmienky o tom, že skupina príde. Podrobnosti sa nevedia. Aj dátum príchodu sa posúval.

V ďalšej fáze sa upresňoval dátum a podrobnosti príchodu členov skupiny. Zaznelo samozrejme viac mien, aby fanúšikovia boli ešte napätejší. V záverečnej fáze sa začali objavovať aj rozhovory s manažérom skupiny, ktorého „hral" Šarkan. Je to zarážajúce, ale nik ho nespoznal.

Samozrejme, že všetci pracovníci a spolupracovníci rádia boli pod hrozbou verejnej kastrácie

(muži) a predaja do juhoamerického nevestinca, kde by ich stretol osud horší ako smrť (ženy), zaviazaní k úplnej mlčanlivosti.

Napokon prišiel deň „D". Už od rána sa pred rádiom začali zhromaždbvať skupinky najmä mladučkých dievčat, ktoré čakali na svojich miláčikov. A rádio pokračovalo v dezinformačnej kampani, za akú by sa nemuseli hanbiť ani tajné služby. Informácie o pohybe členov skupiny na letisku, rozhovor s manažérom priamo z paluby súkromného lietadla, pristátie, nastupovanie do auta, to všetko sa ozývalo z éteru a z reproduktorov, ktoré „fuňáci" vyložili z okien na prízemí. A dav mohutnel a mohutnel. Leškova ulica bola skoro popoludní úplne neprejazdná. Mnohé deti prišli aj s rodičmi, iné zrejme ušli zo školy, lebo podľa veku mali určite sedieť v školských laviciach a nie šliapať asfalt na Leškovej. Nálada však bola vynikajúca.

Niektorí cestovali vlakom z rôznych kútov Slovenska. Mnohí rodičia si vzali dovolenku, aby mohli s deťmi prísť práve na túto akciu. V niektorých prípadoch deti aj s rodičmi cestovali celú noc vlakom z východu. Takže nech nik nepochybuje o tom, že naše životy boli v tej chvíli ohrozené...

Kým sa to neprevalilo, nálada bola vynikajúca. Decká spievali pesničky svojich idolov, ktoré sa valili z éteru, slovom, hecovali sa na svojich miláčikov.

Zároveň však stúpala nervozita v rádiu. Viacerým pri pohľade na masovú hystériu, ktorú spôsobila správa o príchode skupiny Kely Feminy, prišlo zle. Neprepískli sme to náhodou? V ten deň bolo v rádiu naozaj husto. Niektorí boli nadšení, iní mali obavy z toho, ako sa to celé skončí. Roztrhajú nás ako žaby! To bol komentár autora týchto riadkov.

Popoludní nastala hodina „H". Kelly Family, presnejšie povedané Kely Feminy sa mali dostaviť okolo štvrtej. V rádiu už prebiehali posledné prípravy. Chystali sa blond parochne a tí, ktorí im mali nastaviť svoje hlavy. Išlo hlavne o členov takzvaného Pracovného kocúra, teda tvorivú bunku, ktorá sa pravidelne množila delením a ktorá vyrábala v tých časoch vo Fun Rádiu reklamy. Marek Orel, Sava Popovič, Marcel Nemec, Heňo Platek, Mravec a Šarkan.

Autor týchto riadkov sa vybral asi dve hodiny pred akciou do požičovne po auto, ktoré malo priviezť členov skupiny. Bol to biely van - Chevrolet Charan. Pracovný kocúr -oddiel dobrovoľníkov nastúpil do auta asi štvrť hodinu pred hodinou „H" na ulici Fraňa Kráľa.

Všetci sa z rádia vytratili postupne, po jednom, po dvoch. Priniesli nálepky, tričká, perá, predmety, ktoré mali zmierniť hnev davu. Táto obeta božstvu zvanému Kelly Family sa však ukázala ako nedostatočná.

Nálada bola na prekvapenie vynikajúca. Chlapci sa smiali, žartovali o tom, ako ich dav roztrhá od vášne a podobne. Všetci sme počúvali rozhovor s manažérom skupiny, ktorý rozprával o tom, ako sa členovia tešia na Bratislavu. Čo však bolo horšie, moderátori - Tibor a Vlado - začali ľudí hecovať. Už prichádzajú, už sú tu. S mikrofónmi sa vykláňali z okien a s každým autom, ktoré sa objavilo na rohu Leškovej, bolo počuť vzdych davu. Potom nastala chvíľa, pri ktorej sa každému v aute asi zježila aj parochňa. Vlado oznámil do éteru, že ľudia sa už začínajú rozchádzať, že toho už majú dosť. Že zostalo iba zopár najvernejších fanúšikov. A vtedy ich Vlado oslovil: ako pozdravia tí najvernejší Kelly Family? Chvíľu bolo ticho a v aute sme sa všetci pozreli na seba. Je to možné? Že by sme mali viac šťastia ako rozumu? Lenže v tom sa ozval taký rev, že nám stuhla krv v žilách.

Neviem kto, ale niekto vyslovil vetu, ktorá vystihovala všetko: Boha, chlapi, sme v riti! „Perá im nedávajte... perá im nedávajte. Vypichnú nám oči!" Nariekal Heňo Platek a vzadu v aute sa snažil strčiť igelitku s reklamnými perami pod sedadlo.

V aute zazvonil telefón a vyzvali nás, aby sme vyrazili. Neviem, asi to rovnako funguje na vojne. Niekto dá povel a vojaci vyrazia do boja. Napriek silnému pudu sebazáchovy, ktorý má v sebe asi každý človek, auto vyrazilo dopredu.

„Vyskáčte a hlavy dolu, hlavy dolu!" To bol posledný taktický pokyn pred zabočením na Leškovu. „Už sú tu! Už idú! Kely Feminy sú tu!" - reval Vlado Voštinár do éteru! Dolu na ulici dav jačal od nadšenia! Fanynky sa hádzali na okná a snažili sa zazrieť svoj idol. Chalani dnu skláňali hlavy, zakrývali si rukami tvár, takže blond parochne robili zvonka skvelý dojem.

Auto sa doslova predieralo davom a vodič len dúfal, že niekoho nezabije. Chevrolet Charan má taký dlhý ňufák a dopredu vystrčené nárazníky, na ktoré sa hneď postavilo niekoľko zúfalcov... Po skončení akcie sme zistili, že v zmätku a tlaku niekto zlomil poznávaciu značku. Stúpil na ňu a plech nevydržal, roztrhol sa. Majiteľom auta sa aj týmto ospravedlňujeme.

(Poznámka: Priznám sa, že mi nebolo všetko jedno, keďže auto som prevzal na svoj vodičák a občianku. A vrátiť som ho mal, samozrejme, v dobrom stave... Bučo) Keď sa otvorili dvere, chlapci začali vyskakovať z auta. Sava Popovič sa prejavil ako úplný exhibicionista. Namiesto toho, aby mydlil do rádia, sa postavil do dverí auta, začal mávať rukami nad hlavou a vykrikoval! Ahoj! Ahoj! Samozrejme, že schytal a tí, ktorí nemohli kvôli nemu utekať dosť rýchlo, schytali tiež. Tričká, ktoré medzi ľudí rozhodili boli v sekunde na franforce. Heňo Platek mal určite pravdu: keby sa boli vtedy rozhadzovali medzi ľudí perá, tak im nimi vykolú oči.

Sklamanie a rozčarovanie davu bolo neopísateľné! Svine, to bola asi najjemnejšia nadávka, aká v tej chvíli zaznela. Buchnáty, kopance, pľuvance. To všetko schytali odvážlivci, ktorí v blond parochniach prešli davom pred Leškovou.

Hanlivé nadávky na adresu Fun Radia zneli ešte dlho potom a nápisy ako Fuck Fun Rádio sa dali na budove rádia čítať ešte dlhé týždne.

Odozva na prvoaprílový žart ä la Fun Rádio bola samozrejme obrovská. Ešte v ten večer priniesla šot o akcii Markíza a aj vo viacerých novinách sa objavili správy o tomto megapodvode.

Reakcie záviseli, samozrejme, od toho, či sa ľudia dali napáliť, alebo áno. Tí, ktorí naleteli, akciu odsudzovali. Tí, čo na Leškovu neprišli a neurobili zo seba „somárov", tí boli spokojní sami so sebou a tvárili sa ako majstri sveta. A tým viac mali radi Fun Rádio...

Ankety Fenoménom posledného tvorivého obdobia Fun Radia je anketa. Ako vieme, anketa je čiastkový empirický prieskum jedného aspektu širšej problematiky.

Vo Fun Rádiu má podobu internetového hlasovania a tak trochu aj hitparády. Hľadá sa väčšinou to najhoršie, čo sa okolo nás pohybuje. Mimoriadny úspech zaznamenali ankety o najhoršieho televízneho moderátora, najhoršieho televízneho zabávača, najhoršie oblečenú televíznu osobnosť a podobne. Samozrejme, „Funko" neváhalo a zorganizovalo aj ankteu o najhoršieho spíkra. Asi by sme nemali povedať, že to vyhral Pytón -tak to nepovieme...

Vyvrcholením každej takejto ankety je potom živý telefonický rozhovor s víťazom. Občas sa nepodarí, lebo mnohé mediálne hviezdy si už zvykli na to, že v stredu popoludní sa neoplatí dvíhať mo-bil.

Takto sa niektoré televízne a iné hviezdy opäť naučili počúvať rádio...

KAPITOLA ÚPLNE NAJZVLÁŠTNEJŠIA Prezývky Prezývky a krycie mená boli špecialitou Fun Radia od jeho úplných začiatkov. Prezývky sa tak vžili, že v prvých mesiacoch vysielania ani mnohí nepoznali občianske mená svojich kolegov. Kým bolo rádio iba v jednom byte na Leškovej a redakčná miestnosť bola jedinou miestnosťou, kde sa ľudia aj stretávali, aj pripravovali na vysielanie, aj bavili, aj pracovali, bol v tejto miestnosti jediný telefón, ktorý, samozrejme, nepretržite zvonil. Zodvihol ho ten, kto bol nablízku a vybavoval, čo vedel. A neraz sa odohrával takýto rozhovor: - Crrrrnnn!

- Fun Rádio, prosím!

- Dobrý deň, mohol by som hovoriť s Ďu-rom Neveselým?

-S kým?

- S Ďurom Neveselým, hovoril že bude v rádiu a že mu mám zavolať...

- Tak to si z vás ten niekto riadne vystrelil, tu nerobí nijaký Neveselý...

-Ale on povedal, že tam určite bude...

-Hovorím vám, že tu nieje nijaký Neveselý. V živote som také meno nepočul. Arieli, prosím ťa, vraj tu robí nejaký Neveselý!

- Ja som Neveselý... Daj to sem...

Nuž, takto sme sa postupne zoznamovali. Kto by bol čo len tušil, že Mravec je nejaký Ľudovít a ešte k tomu aj Jakubove. Aj keď treba povedať, že pri pohľade na jeho hlavu muselo byť každému jasné, že ide o mravca červeného.

Komu by tiež napadlo, že Zvonec sa vlastne volá Peter Monček... Alebo že Pupek je Rastislav Šangala... Hrozné mená, no nie? Niektoré prezývky vznikli akosi samospá-dom.

Tibor Hlista je Tibor, Eva Bacigalová je Eva, Vlado Voštinár bol Vlado... Ale skúste uhádnuť, že Omegáč je vlastne Róbert Oravec, Balvan - Peter Neumann. Naj-exotickejšiu prezývku má Arieli, čiže Juraj Neveselý. Originálne sa volá Arieli dcéra....

Dodnes nevieme, ako sa niektorí ľudia volajú civilnými menami, poznáme iba ich prezývky.

Móda prezývok sa z Fun Radia preniesla aj do iných médií, do hudobných skupín, ba i medzi ľudí (aj poslucháči sa neraz predstavovali v telefonátoch prezývkami, ktoré potom začali používať aj verejne).

Truhlíka by sme nikdy neoslovili Dalibor, hoci sa tak volá a nie je to meno na zahodenie.

Mali sme alebo máme MC Vasila, Mekyho, Pupka, Zvonca, Šiša, Dalilu, Dud-roša, Tatranku, máme Karola (aj to je prezývka, lebo tento mizerný abstinent sa vôbec nevolá Karol), máme Didianu, čo je neobyčajne krásna prezývka (a nie nevýstižná, hoci dotyčná dáma má aj iné pôvaby), máme Omegáča, Drobca, Renetu a ďalších ľudí s čudesnými menami. Prezývky vznikali rôzne: niektorí si ich priniesli so sebou - Truhlík napríklad údajne preto, že bol vždy strašne múdry a vždy všetko vedel, všade bol a všetko videl. Mravec nezaprie podobu s príbuzným červeným druhom hmyzu, Balvan sa tiež postavou podobá na balvan, z výzoru pochádzala aj prezývka Rengen, lebo Martin Šebo bol taký chudý, až bolo cez neho vidieť. Ďalšie prezývky vznikli na pôde rádia. Petre Bernasovskej prischla Dalila: určite kvôli asociácii so značkou cigariet - Petra, Dalila - ale najmä preto, že Dalila je krásne biblické meno, patriace zvodnej, osudovej žene.

Chvíľu bol prideľovačom prezýviek autor týchto riadkov: pridelil jednu aj Romanovi Humajovi, s ktorým sa pozná ešte zo stredoškolských čias. Oslovoval ho „Pupuško" (nie že by bol) a to sa do éteru nehodilo. Preto si spomenul na vtip o obyvateľoch obce Bučany (má tam korene), ktorým sa smiali, že sú Vietnamci, lebo obyvateľovi Bučian sa hovorí Bu—čan —čan. Skratkou z toho vznikol Bučo. Pridali sa aj ďalší: už neviem, kto vymyslel Tatranku,

Didianu má tuším na svedomí Tibor (bude to prasiak, aj keď nevyzerá)...

No a našli sa ľudia, ktorí si prezývky vymysleli sami: napríklad neskorší riaditeľ VTV Vlado Kríž, ktorý si vymyslel, že bude Fun Fun Tulipán. Používal to však len on sám... Prezývky už trochu vyšli z módy, lebo kultivovanejšie je predstavovať sa krstnými menami (Tibor, Miňo, Alica, Eva, všakže). Najhoršie bol na tom kedysi Vlado Voštinár (už je tiež u konkurencie): volali ho Párek z Trnavy...

No a ako sme občas volali riaditeľov, to hádam zverejňovať netreba...

Zoznam prezývok a mien, ktoré kedy fungovali vo Fun Rádiu Tých, ktorí tam už dnes nepracujú : Atzel Alfréd - Fedb Argalášová Katarína - Katarína Rastb Kurnl a Miňo. ('liyhtiju už íha blondínky...

Babják Miro - Mirec Bacigál Jozef Bartošova Adriena Bernasovská Petra - Dalila Brozová Anna - Hanka Cap Branko Cyprianová Miriam - Cypa Čižínská Zuzka Čurík Miki Čuríková Dáša Domonkoš Jožo Filip Jaro Grigorov Robo Groiss Peter Habudová Nikoleta Halčáková Slávka Hammel Paľo Hanzel Paľo Haus Vlado - Vladky Hriadeľová Lenka Jakubove Ľudo - Mravec Janík Paľo Junas Daniel Kleknerová Zuzka Kočiš Peter - Kočík Kráľovský Marek Kríž Vladisláv - Fun Fun Tulipán Kubač Fero - Dudroš Kurie Ján Lehocký Ján Lehotský Rastislav Lipa Peter Loderer Julo Majeská Jana - Tatranka Maron František - Fero

Martinková Zuzka Marušák Dušan Michalíková Mira Monček Peter - Zvonec Múller Richard Nagy Peter Nemec Marcel Nemlaha Števo Neumann Peter - Balvan Nikodým Martin - Martin Orel Marek Palonder Marcel Peťko Ján - Johny Platek Henrich - Heňo Popovič Sáva - Sáva Raček Vilo - Vilo Radič Stano Rausch Martin - Pico Ráž Jožo Sarnovský Ľubomír Sarvaš Martin Satinský Július Sivák Marcel Šumeghy Richard Šangala Rastislav - Pupek Šebo Martin - Rengen Šiška Karol - Šišo Štefanovičová Barbora - Bára Šulajová Lívia - Lívia Tallo Miroslav Tomko Henrich Vadocz Štefan - MC Vasil Valentová Oľga - Cicka Voštinár Vlado - Vlado, Párek Wallace Dickie Záblacká Oľga Zavarský Robo A teraz tých, ktorých nájdete vo Fun Radiu aj dnes: Adamčák Andrej - Demeter Dutka Rastislav - Rasťo Humaj Roman - Bučo Matúš Julo - Pyton'•'■"■■ - S Munty Urbaník Milan - Miňo Šesták Peter - Šesťo Škreková Jana - Jana Fôldváryová Alica - Alica II. Ciberej Branislav - Bruno

Hrnčíriková Alica - Alica Ziman Patrik - Patb Dianová Dagmar — Didiana Jurko Slavomír - Slávo Šedivá Bibiána - Biba Trnovská Daša Fabiánová Renáta - Reneta Forgáč Marcel - Marcel Zajacová Natália Mesároš Ján — Humusák Plandorová Jana Banášová Adela - Adéla Varga Ľúbo - Kiraľ Paľova Michaela - Miška Bochníček Záviš Tuma Filip - Filip Bezák Branislav - Bebe Lipovský Roman — Monty Valúch Daniel - Balu Šperker Mário - Drobec Adamov Peter Wisterová Viera Karpel Tomáš - Tomáš Pleva Peter Krištof Ľubor — Karol Palečková Monika Mesková Michaela Kollárova Lucia - Lucia Oravec Róbert - Omegáč Radovič Dano - Daniel Fascinujúci Neveselý Juraj - Arieli dcéra Hlista Tibor - Tibor Bacigalová Eva - Eva Bajnoci Vlado - Bajko Kán Dalibor – Truhlík

KAPITOLA O TOM ČO BOLO, JE A - DÚFAME - AJ BUDE, Fun News Fun News, to sú vlastne veselé správy. Vymyslel ich Šesťo a začali sa vysielať krátko po prvých narodeninách Fun Radia. Sú teda tak, ako niektorí starí harcovníci už akýmsi inventárom a hlavne značkou Fun Radia. Keď sa povie Fun Rádio, väčšinou si každý spomenie aj na Fun News.

Jedny z prvých Fun News sa týkali návštevy vtedajšieho československého prezidenta Havla v Plzni. Šesťo napísal niečo v tom zmysle, že „prezident prišiel do Plzne a až do prvého pohára piva sa mu triasli ruky..." Takto formulované spravodajstvo znamenalo skutočný šok pre poslucháčov. Veď dovtedy počúvali iba samé oficiality, menovačky papalášov a „vážne"

a najmä „objektívne" správy zo štátneho rádia.

Keďže skutočné mená tvorcov sa úspešne tajili, bolo pre jedného z autorov Fun News veľmi príjemné prísť ráno do budovy Presscentra, kde pracoval ako redaktor bratislavského Večerníka a vo výťahu z reproďuk-torov počúvať Fun News... A najlepšie bolo sledovať reakcie vážnych pánov novinárov, politických komentátorov a parlamentných spravodajcov, ktorí miestami až vypliešťali oči. Toľko drzosti na adresu politikov ešte nepočuli... O Fun News sa dokonca diskutovalo. Takáto diskusia sa obyčajne začala slovami: počul si čo povedali vo „Funku"? A autor toho, čo poveďali vo „Funku", sa obyčajne zatváril... Čo poveďali? Nepočúval som.

Prvý tím Fun News tvorili traja „písači" a jeďna „čítačka". (Čítačka je „ráďiovský" termínus technikus — jazykoví inšpektori, mali sme vás raďi, oďpustite!)

Písačmi boli Šesťo, Bu-čan-čan alebo Bučo a Šišo. To bola prezývka Karola Šišku, ktorý sa k nej možno dnes ani nebude chcieť priznať, lebo je z neho úspešný komerčný právnik a takí sa k hriechom mladosti len neradi priznávajú.

Fun News od začiatku interpretovala Dalila, čiže Petra Bernasovská. Treba povedať, že spočiatku to bolo príšerné. Skutočne hrozné. Zhodli sa na tom tak autori, ako aj poslucháči.

Dalila sa mýlila, dôraz dávala tam, kam ho dať nemala. Akoby vôbec neve-ďela, čo číta. V tých ďňoch musela mať pupá-ky na jazyku, tak často ju ohovárali.

Potom, jeďného krásneho (alebo škaredého) dňa, sa všetko zlomilo. Petra sa jeďno-ducho našla a treba povedať, že sa stala hviezdnou interpretkou Fun News (aj keď možno naďalej nevedela, čo číta). Keď ich mala po ďvoch rokoch ďosť, bol problém nájsť za ňu aďekvátnu náhraďu. Všetci mali jej hlas zafixovaný práve v súvislosti s Fun News a kažďý iný interpret bol akoby znesvätením Fun News.

Za svoj úspech teďa Fun News vďačia nepo-chybne nielen svojim autorom, ale aj hlasu -Dalile. Tá sa postupom času naučila čítať nie jednoduché texty s absolútnou istotou a treba poveďať, že často im aj pomohla, lebo ďokáza-la presne vystihnúť myšlienku, narážku i inotaj. Dva ďlhé roky sadala každý ďeň o piatej ďo taxíka, aby ráno čo ráno sprostreďkovala funráďiovský pohľad na svet poslucháčom. A bol to pohľad od počiatku iný, ako ten oficiálny. Fun Rádio vždy tvrdilo, že politici si z obyčajných ľudí robia iba vrtulu a preto by si obyčajní ľudia mali robiť vrtulu z politikov a politiky. Keď sa niektoré veci neberú tak strašne vážne, hneď sa o niečo lepšie dýcha.

Po dvoch rokoch teda Dalila odišla z postu čítačky správ - chcela viac robiť v reklame a keďže jeden zo slovenských právnych paškvilov zakazuje človeku zo spravodajstva vystupovať v reklame, rozhodla sa Petra kvôli ďalšej kariére skoncovať s glosovaním výčinov slovenských politikov.

Medzi ďalšie skvelé čítačky Fun News patrila, samozrejme, aj Tatranka - Jana Ma-jeská, ktorú môžete dnes vidieť na obrazovkách STV, kde sa tvári náramne seriózne a objektívne. Ďalej to boli: Bára - Barbara Štefanovičová, tá pôsobila určitý čas vo VTV. Kým, pravda, pôsobila VTV. Feďo — Alfréd Atzel. Ten sa mýlil tak často, že to bolo ešte zábavnejšie ako samotné Fun News. No Feďo sa chytil a dnes je z neho hviezda dabingu. Kto by to bol vtedy doňho povedal...

Verdi - Jožo Domonkoš, herec, dnes hviezda najmä dabingu. K nemu len drobná poznámočka: mal ešte jednu prezývku — koktavý Joe. Dokonalosť dosiahol vo chvíli, keď sa zakoktal pri čítaní svojho vlastného mena: „Dnešné Fun News napísal Bučo a čítal Ve-ve-verdi!"

Alica — Alica zmenila meno, no nezmenila prezývku. Keď začínala, volala sa Baloghová, dnes je Hrnčiríková. A keďže Fun News pripravuje stále, budeme o nej hovoriť len v dobrom.

Didiana - Vlastne Dagmar. Dagmar Dia-nová. Autorom jej prezývky je opäť Šesťo. (Iné zdroje tvrdia, že Tibor, a že Šesťo ju iba

uviedol do života.) Keďže je Dagmar Diano-vá, je jasné, že z nej mala byť Diana. Po prvý raz, keď čítala naživo, napísal autor na záver „ňjúzov" tradičnú formulku: „Písal Šesťo" a... namiesto „čítala Diana" ten chlípnik urobil na Tiborov popud dvojzmyselný preklep a napísal... „čítala Didiana". Milá Dagmar, či Diana, vtedy ešte dosť vystresovaná, čítajúc aj preklepy, len aby dobre bolo, bez zaváhania zaťala ... Didiana.

A bola na svete. Myslíme tým prezývku Didiana. Ľubka - Ľubica Tomašiková. Tá je vari jediným prípadom, keď do rádia prišiel niekto z televízie a nie naopak. Rádio väčšinou televízne hviezdy vychováva, no Ľubka prišla do rádia z VTV. Na druhej strane, bola to vôbec televízia? Počas svojho pôsobenia v rádiu sa stihla nielen vydať, ale aj stať zaslúženou matkou.

Lívia - Lívia Šulajová, príklad toho, ako môžu byť zábavné správy v zábavnom rádiu štartovacou dráhou pre politickú kariéru. Po skončení svojho pôsobenia vo Fun Rádiu sa dotyčná blond dáma stala hovorkyňou predsedu parlamentu Migaša, ktorému sa v rádiu hovorí aj Malý unavený Joe, alebo MIG, čiže Mini Gottwald. Gratulujeme. (Asi jemu, nie?)

Reneta - Renáta Fabiánová. Študentka propagácie na FFUK. Komické je, že v časoch, keď vznikala táto kniha, bol Šesťo jej pedagógom. Takže chvíľku si v škole vykali a v rádiu tykali a potom si to občas poplietli, takže si v rádiu vykali a v škole tykali. Teraz si pre istotu onikajú..

Katarína - Argalášová, dnes už vydatá, ale nevieme za koho. Prešla konkurzom, v ktorom podal pomocnú ruku aj Svetozár Košický. Takže nemohol vyhrať nikto, lebo hlasy, ktoré chcel vybrať Svetozár Košický, sme nechceli my. A ktoré sme chceli my, nechcel zasa on. Tak to už v rádiu chodí... Katka prešla, lebo ako jediná bola prijateľná pre obe strany.

Tých čítačov správ bolo za uplynulých desať rokov, samozrejme, viac. Maťo, Katka (Hrušková - je na marketingu), Katka Mar-tinková jeden čas prepožičiavala svoj hlas správam z minulosti, ktoré sme ponúkali v autentickej forme, takže sa to tam len tak hemžilo ústrednými výbormi, súdruhmi a plnením plánu vo výrobe vajec a hydiny.

V dobách dávno minulých sa za mikrofónom pri čítaní Fun News objavili aj mnohí iní.

Všetkých, na ktorých sme si nespomenuli, srdečne pozdravujeme.

Zásahy zvonku alebo Viac vtipu, priatelia!

Fun News si získali takú obľúbenosť a natoľko boli vizitkou rádia, že si ich začali všímať aj mocní tohto sveta. Hoci sa nikto nikdy nesťažoval, nikto nikdy nepodával na Fun Rádio žalobu, našli sa aj iniciatívni jedinci, ktorí sa chceli zastarať... A už v dobách socialistickej výstavby platilo, že iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ.

Jedna z mnohých predstaviteľov všetkých možných masmediálnych rád, v ktorých síce vždy sedia naslovovzatí odborníci, ale ktorí však ešte nikdy nič múdreho nevymysleli, si raz pozvala tvorcov Fun News na koberec.

50

Treba povedať, že toto stretnutie oveľa lepšie znášal Šesťo, ktorý sa naň pripravil viacerými ká-be-eškami na detašovom pracovisku U Jozefa.

Keď pani E. B. začala rozprávať o tom, že správy by mali byť viac humorné a mali by byť aj pozitívne ladené, lebo ľudia ich počúvajú a potom majú pocit, že niečo nie je v poriadku, schyľovalo sa k fackovačke, aj keď ženu ani kvetinou... Napokon všetko dobre dopadlo a hoci sme si nesľúbili lásku, prisľúbili sme, že budeme pripomienky akceptovať. To, čo

nasledovalo, by možno historici mohli nazvať Pozitívnym obdobím. Toľko chvály, koľko od nás dostávala jedna z mnohých múdrych slovenských vlád, nebolo ani na stránkach provládneho denníka. A ten naozaj robil ešte viac ako bolo v jeho silách.

O tú našu slovenčinu Aj keď bolo Fun Rádio od začiatku apolitické (vo vysielaní sa o to všetci dôsledne snažili - či už tým, že si robili srandu zo všetkých, alebo tým, že sa snažili eliminovať niektoré nepatričné tlaky na vlastných chrbtoch), ani Fun Rádiu sa nevyhli všakovaké otrasy, ktoré hýbali slovenským politickým močiarom. Aj „Funko" zasiahol boj o tú našu slovenčinu.

Napriek oduševnenému a zvnútornenému odporu zmizol z programu názov Leťs Fun. Nahradil ho šalamúnsky Let s Fun. Zmizol anglický apostrofa namiesto významu buďte, či buďme veselí (fun) sa z éteru začalo hovoriť o lietaní s Fun Rádiom.

To bol príklad pomerne bezbolestného prerodu jedného názvu. Horšie to vyzeralo s úplne anglickými názvami, akými bol napríklad program Ready steady go... (ten už bol vtedy zrušený a tak sa nestal príčinou zvýšeného tlaku jazykových inšpektorov), či Fun News.

Slovíčko „news" trhalo žily nejednému bojovníkovi za čistotu nášho rodného jazyka.

Napočuďovanie Kokoriko zostalo, napriek tomu, že „kokoriko" robia iba francúzski kohú-ti, a ich slovenskí operení bratia kikiríkajú. Špekulovalo sa potom, že názov poslovenčíme na „ňjúzy", ale zaznievali aj názvy ako „novosti" a podobne. Istý čas sa potom správy vysielali ako „chýrnik". Ale iba krátko, pretože sa zistilo, že jazykový zákon nemá na súkromné médiá taký vplyv, ako na verejno-vláďne.

V tomto období dokonca rádio navštívila (na želanie vedenia rádia) pani z Jazykového Eva. Predvádza snahu všetkých spíkrov Fun Radia o zachovanie čistoty jazyka. ústavu Ľ. Štúra, ktorá sa pokúsila vysvetliť, ako to v jazykovom zákone vlastne funguje.

Nechceme siahať zákonodarcom do svedomia, ale bolo vidieť, že zákon je absolútne (podobne ako zákonodarcovia) odtrhnutý od reality.

Potvrdilo sa to najmä v súvislosti so známym problémom prechyľovania ženských mien. Tak nám akosi vyšla potreba hovoriť o tom, že vo filme hrala Demi Mooreová, Gi-na Lollobrigidaová či chúďatko Goldie Haw-,nová (čítaj Hovnová).

Aj to sa stáva...

To, čo si prečítate teraz, nieje výmysel, ale holá realita. Takto by mala vyzerať tá naša slovenčina...

Správne po slovensky totiž nie je blbnúť, ale vyčíňať. Bobtnať - napučať Botník - topánkáč Brept - brpt Čípok - čapík Kecať - tliapať Kutil - majstrovač Mačkadlo - pučidlo Mazátko — mastivo Muchlať - žvachlať Pitka - pohuľanka Sáčkovať sa - vreckovať sa Spodivnieť sčudáčiť sa Zvlčilý — zvlčený.

Fun a veda, teda Funveda O Fun News vznikli dokonca seminárne práce (pre potreby vysokoškolských profesorov) a jedna diplomová práca. V čase vydania tejto knihy práve prechádzala oponentúrou ďalšia...

Seminárky skúmali aj viaceré novotvary, ktorými Fun News obohatili slovenský jazyk (niektoré sú prebrané, iné vznikli na pôde Fun Radia). Kto vie, ktoré sú z kuchyne Fun Radia, nech zoberie ceruzku a zakrúž-kuje ich. Za každú správnu odpoveď si pripíše tri body. Za nesprávnu odpoveď si tri body odpočítajte.

Ak ste dosiahli plný počet bodov: Patríte medzi kreatívnych ľudí, ktorí riešia akýkoľvek problém s ľahkosťou a dynamickosťou

vlastnou modernému človeku. Určite periete dočista dočista a máte celý deň pocit sucha. V ústach. Preto večer zájde-te na pohárik a tam sa strieskate ako taká...

Polovičný počet bodov: Ste mimoriadne kreatívny, takže sa určite uplatníte buď v reklame, alebo v politike, alebo niekďe medzi tým. Nie sú vám cudzie ľudské slabosti a neodmietate ani participáciu na veľkolepých podujatiach, ako sú dožinky, oslava priateľových narodenín, či návšteva kaviarne.

Minimálny počet bodov: Ak ste dosiahli minimálny počet bodov, ste mimoriadne kreatívna, dynamická a moderná osobnosť. Nič ľudské vám nie je cudzie. Periete, žehlíte a varíte v rytme reklamných sloganov, pričom váš prehľad o vnútropolitickej situácii na Slovensku je udivujúci. Rovnako dych vyrážajúca je vaša schopnosť skrat-kovito a priamočiaro glosovať dianie okolo nás. Ste skvelým adeptom na písanie Fun News. Gratulujeme. Napíšte ešte stručný životopis a „ňjúzy" sú vaše!

Test: Zakrúžkujte správne odpovede, teda výrazy, ktoré pochádzajú z tvorivej dielne autorov Fun News.

1. podmečiar Tóthová 2. mečiar Mečiar 3. Vladovláda 4. mečiar Dzurinda 5. Mikivláda 6. Matertelka 7. Darmovízia 8. Špongia (krycí názov poslankyne Keltošovej) 9. ÚV - čítaj Úvé - Úrad vlády. Podobnosť s Ústredným výborom akejsi KSČ je samozrejme čisto náhodná 10. Makroekonomické ukazovatele 11. Zákonokazný zbor 12. Pinocchio - Peter Weiss 13. Black Sabath - Ján Čarnogurský Ukážka historicky prvých Fun News, ktoré zazneli v éteri Fun Radia a čítal ich Rengen...

Fun News prvé - jún 1991...

Včera sa na svojom zasadaní zišla Finančná rada Česko-Slovenska pod vedením Václava Klausa. Rokovala najmä o rozdelení prebytku štátneho rozpočtu a aktuálnych otázkach ekonomickej reformy. Podľa vyhlásenia ministra financií ekonomická reforma prebieha mimoriadne priaznivo: ceny sa majú znižovať, platy zvyšovať a rozdelením prebytku štátneho rozpočtu všetci neobyčajne zbohatneme.

Ostáva otázka, či občania v tomto neočakávanom blahobyte nestratia záujem o statočnú prácu.

Neobyčajné sklamanie pripravil novinárom na včerajšej tlačovej konferencii tlačový tajomník prezidenta ČSFR Michael Žantovský. Nebol vôbec vo forme, prakticky iba prečítal budúci program prezidenta Havla a pripravil tak prítomných o zvyčajnú srandu, kvôli ktorej vlastne na jeho tlačovky chodia.

Predseda SNR František Mikloško včera navštívil Spišskú Novú Ves. Stretol sa s priaznivcami alternatívneho školstva, primátorom okresného i okolitých miest a miestnymi súkromnými podnikateľmi. Doprovod mu robil podpredseda slovenskej vlády Porubjak a čuduj sa svete -i pán Kučerák, ktorý už bol z vlády vlastne vyhodený. Keď vzácna návšteva potľapkala

všetkých miestnych prominentov po pleciach, vybrala sa ruka v ruke do divadla. Čo hrali, agentúry neuvádzajú.

Za uplynulý piatok a sobotu bolo v Československu nahlásených 702 prípadov krádeží s celkovou škodou desať miliónov korún, čo sa blíži k tohtoročnému rekordu. Zo zdrojov blízkych Hradu sme sa dozvedeli, že to nijako nesúvisí s minuloročnou amnestiou, ani súčasnou biedou tých občanov, ktorí nekradli doteraz, alebo sa nezaoberajú politikou, takže nemali kde zbohatnúť.

Včera sa začal dlho pripravovaný 7. zjazd Komunistickej strany Vietnamu pod heslom Socializmus je jedinou možnou cestou.

Dušan Ševčík. Marketing Ústredný výbor vietnamskej vedúcej strany sa pre toto heslo rozhodol na základe informácií o udalostiach po nežnej revolúcii, ktoré - spolu s bicyklami - z Česko-Slovenska priviezli vyhnaní vietnamskí študenti a žeriavnici. Úvodnými zápasmi sa začali majstrovstvá sveta a Európy v basketbale mužov. Darilo sa najmä československým reprezentantom. Hoci boli proti Francúzom miernymi favoritmi, statočne bojovali a napokon prehrali len o 24 bodov. Dnešným súperom našich bude Grécko.

To boli Fun News, ktoré pre vás pripravuje Šesťo, číta Rengen...

KAPITOLA, KTORÁ SA DO ROZPRÁVANIA O RÁDIU ANI NEHODÍ, ALE PREDSA LEN...

Chovná stanica televíznych hviezd Začali sme skromne: ľudia nás poznali iba podľa hlasov, či prezývok, a bolo nám sveta žiť.

Popularita, ktorú si Fun Rádio získalo skoro po svojom vzniku, však pred mnohých postavila schody slávy. Z „Funka" vyšli mnohé hviezdy: u nás začínali nielen televízni moderátori a showmani, ale aj moderátori televízneho spravodajstva, mali sme filmové hviezdy, speváčku Oľu Záblackú, skupinu Kopytovci (ktorá svoju hudobnú kariéru naštartovala priamo vo „Funku"), speváka rockovej skupiny Šarkana, máme aktívnych hudobníkov skupiny B 3 a pracovala u nás dokonca aj jedna hovorkyňa predsedu Národnej rady. A to nespomíname všelijakých spisovateľov, scenáristov, dramaturgov, vysokoškolských pedagógov, riaditeľov a podobné nešťastné existencie... No a ako hostia sa u nás v éteri objavili všetky možné kreatúry: od prezidentov, premiérov, cez poslancov, missky, spevákov, športovcov až po Karia Gotta. Práve božský Kája mal u nás privítanie, ktoré sa mu asi páčilo... Práve keď prišiel, sprevádzaný ochrankou, manažérom, zástupcom hudobného vydavateľstva a ktovie ešte kým, motal som sa na chodbe pred štúdiom v dobrej nálade. Zrejme som vyzeral - napriek svojmu stavu - dostatočne dôstojne, lebo si ma pomýlil s riaditeľom a hneď mi podával ruku.

A ja som sa ho milo opýtal: „Tak čo, pán Gott, prišli ste nám zatancovať?..." Zaraz bolo na ňom vidno, že zapochyboval o mojom postavení v rádiu, ba sa trošku aj zľakol a museli ho presviedčať, aby vôbec vošiel do štúdia...

Vráťme sa však k našim hviezdam...

Dalila Petra, čo prišla bez svetra Už si presne nepamätám, kto ju priviedol -myslím, že spomínaný Vlado Kríž, sebazvúci Fun Fun Tulipán (správne by sa to asi malo písať Fun Fun Tulipun). Prišla skoro ráno, tesne pred tým, ako sa mali čítať Fun News. Dovtedy ich čítal Rengen a žiaďal sa aj ženský hlas. Seďela

v zaborďelovanej redakcii (bolo to v júni, či júli '91), minisukňu mala až tesne pod pupkom.

Spolu s Ivanom Mičkom sme na ňu mlčky pozerali a rozmýšľali sme o tom, kde predávajú také nohy. Potom sme vyšli na choďbu a ja som Ivanovi poveďal: „Tú berieme, aj keby nevedela vôbec čítať!"

On ju hneď posaďil za mikrofón - a vedela čítať. Tým, samozrejme, nestratili jej nohy na kvalite, jej životný štýl však áno, lebo nejaký ten rok musela kvôli Fun News vstávať každé ráno o piatej... Prešli sme toho spolu veľa: Fun News nás dostali do televízie - vtedy ešte STV, kďe nám ponúkli urobiť silvestrovské spravoďajstvo v štýle Fun News. Potom sme chvíľu robili publicisticko-zábav-nú reláciu Tanďem, ktorú hneď nato radšej zrušili. Vznik Markízy priniesol Dalilke novú kariéru a naše cesty (pracovné) sa trošku rozišli. Dnes je skutočnou televíznou hviezdou a určite si počká aj na hereckú príležitosť, lebo je dobrá herečka - napríklad jej kreácie mamy Leškovej a ďcéry Šantal v Leškovcoch boli úžasné, a možno ju aj poznačili: občas sa totiž správala celkom tak, ako mama Lešková...

(Mama Lešková od údivu otvorila ústa, takže bolo vidieť, že si v nich od rána zabudla zubnú kefku... - Čo nového Leškovci? Nič! 76. časť.)

Martin Nikodým Martin je vyštudovaný bábkoherec a televízia ho pohltila dosť rýchlo, keď mu dali konferovať ešte federálnu miss. Potom prišiel Správny kľúč a Martin bol viac televíznou, ako rozhlasovou hviezdou. Napriek tomu si občas prišiel do rádia nielen zamo-derovať, ale aj zahrať v zábavných programoch. Jeho srdcovkou bola kedysi súťaž Ready Steady Go, z ktorej vydal aj knižku a do ktorej nás dal odfotografovať a my sa teraz môžeme smiať, kto mal koľko vlasov a v akom stave sa nechal zvečniť... Dnes je Martin univerzálnou hviezdou skúšal aj pop music — a na rádio nemá už veľmi čas. čo je škoda, lebo mu celkom pristalo... Raz sme spolu nahrali celý silvestrovský program: robil scénky, paródie, a tuším aj spieval. No a nakoniec za to ani tuším nedostal peniaze. To by sa mu dnes už asi nestalo...

Mravec Mravec si vyskúšal všelijaké televízie, ale dodnes ostal svojou podstatou rádioaktívny. Rádio je jeho domáca pôda, hoci v Zoznámte sa, prosím, či skrytej kamere TV Luna V strehu mu to šlo a ide. Má za sebou dokonca aj kariéru hudobnej pop star so skupinou Kopytovci. Bol s ňou aj na turné, napísal nejaké texty a jeho štýl spevu bol naozaj pôsobivý.

Nazýval som ho kvôli tomu insitným raperom... Už je u konkurencie, ale jeho vysielanie má a bude mať - vždy ducha „Funka", to nikto nepoprie. Najmä, keď ho sám vytváral... Mnohí pamätníci vysielania Fun Radia si ho pamätajú najmä z piatkových ranných vysielaní, ktoré boli naozaj štýlové a boli pôdou pre prezentáciu jeho nových jinglov (Fun radiátor). No a postavička suseda Gézu Baráta z Leškovcov bola tiež veľmi populárna. Keď sme nakrúcali verejnú nahrávku silvestrovského programu v roku 1995, stačilo, aby Mravec iba prišiel na scénu v Štúdiu S ako sused Barát, a zožal búrlivý aplauz...

(Hallót, susedoviáááá! Vpočúval som... po-čnul... že mamma Leško celkom holý má telesný shránka! Musel som ja prísť sem!... Kde holá mamma?! - Čo nového Leškovci? Nič! 44. časť.)

Kopytovci

Kopytovci boli kabaretná skupina, s ktorou chvíľku robila Dalila. Prišli ako hlasy do reklám, onedlho však začali tvorivo prispievať a účinkovať v zábavných programoch. Keďže mali utkvelú predstavu, že čo nemá názov, to neexistuje, vytvorili reklamné oddelenie s názvom Pracovný kocúr. Keďže sa im status Pracovného kocúra páčil, ich pobyt v rádiu sa predlžoval - často sa hrávali na počítači, čo hlasno komentovali a liezli tak všetkým na nervy...

Raz sa stala veľmi čudná vec: len tak zo srandy, keď nemali čo robiť a ani sa im nechcelo hrať na počítači, si nahrali pretexto-vanú paródiu na vtedajší hit Maduaru Do It. Keď ju púšťali do éteru, začul ju majiteľ (či riaditeľ) istého hudobného vydavateľstva -a hneď im ponúkol vydať singel a následne aj album. Tak vznikla hudobná kariéra Kopy-tovcov, ktorí za týmto účelom pribrali ako ra-pera Mravca. S pesničkou Dojit vyhrali nejaké tie hitparády (vrátane zahraničných — napríklad Esa na Nove), no potom nastal problém: bolo treba nahrať celý album. Z čoho však, keď skupina mala iba jednu pesničku?... Našťastie, Sáva Popovič má brata Tona, ktorý je muzikant, do textov sa pustili Heňo Platek s Mravcom a výsledkom boli tuším dokonca dva albumy... Tak sa Fun Rádio stalo kolískou jednej hudobnej skupiny...

Kopytovci sa potom rozpadli na MC Sávu a Marcela, Heňo odišiel do Ameriky a po návrate sa upichol ku konkurencii, Marcel Nemec sa stal veľkým manažérom (medzi inými obhospodaroval tuším Paľa Haberu, VSŽ-etku, ba i Spartu Praha v časoch, keď patrila východniarom). Dnes založili Sáva s Marcelom novú skupinu WPN, Heňo sa venuje reklame a zábave v konkurenčnom rádiu, kam odišiel za Mravcom...

Kopytovci si občas zahrali aj s Mravcom v príhodách ďalšej peknej postavičky: baču Puteru...

Bača Putera hrá karty (bača Paľo Putera -Mravec): A viete, čo som si dneskaj ono... povedal? Že čo budeš, starý črpák, do toho rádiuma sám stále ľapotať? Čo si na pomoc kamarátov nezavoláš? A tak som zabľačau, takto ľa z grúňa som skríkou: Ondro, Ďuďo, Jano, nože poťe na dišputu! A oni vera aj prišli, fľaštičku pritepereli, aby nám pri tej dišpute v gágoroch nevysklo. Tak som im strčev pred papule túto paličku, mik-rofórum, či ako to... aby ste aj vy ondiali, akí rúči bačovia tutoka pasú. A hneď na Jana, reku: Jano moj, ty baran sprostý, a či si zabudol, keď sme - ešte ako valasi - prvý raz rádio videli? Ako si sa doňho kukau, prizerau, kto to tam núka tej štatuľky pyskuje? A on takôto... (bača Jano - Marcel): Nutá? Veď son sa aj prizerau, ale son ničoho nevideu! Iba neskaj viem, že to misí byt strašná somárčina, keď aj taký starý bukovec ako ty z nej môže rozprávať!... A kartičke si nezahráme? Ďudb, nemáš? (bača Ďudb - Heňo): (spieva): Bača son ja veľmo starý, nedožijen do jaríííí!... Čo? Ušiská mi už tak neslúžia!

(Jano): (kričí): Či si reku karty nezahráme! Mariáš! Aj Paľo by si, aj... tutoka Ondro... (bača Ondro - Sáva): Veru aj ja! Karty son nehrau ani nepamätám, naposledy vari včera!... A ty, Paľo, pohárike na tú sľuvovičku nemáš?

(Putera): A čo by som nemau! Len či do takýchto bačovských papuli pohárikov treba?

Bude mi stará nadávať, že misí umývať toľ-kieho riadu! (Ďudb): (spieva): Na Kráľovej holi, stojí stron zelený!

(Jano): Ticho budeš, paskuda?! Vytiahnite peniažke, aby sme si mohli zamasteť!

(Ondro): A či si načisto osprosteu? Vari sa nazdáš, že mi voljake peniažke stará nahála, keď vedela, že tutoka za Paľom tájdem?

(Putera): Nuža? Tvoju starú ja poznám! Raz ma, potvora, s vidlami hnala, keď son prišiou rúčeho barana pýtať na pripustenia...

(Ondro): Veť si aj bóu naliaty... ani taká pijavica! Barana si si pomýleu s mojím Pun-tbm, a

ešte aj toho si ogrcau! (Ďuďo): (spieva): Pádajúúú orieške, padajú orieškééé, drobné oriešťaťáááá! Ktože vás poberie, slobodnie diovčatá?... Či ako je to s tý-ma sikliami?

(Jano): Ďud'o, nože už buď ticho, keď tu ten zašťan Paľo s tou rádiumovskou paličkou pod nosom fačkuje! Paľo! Bodaj ti šecke ovčiská skazu žali!

(Putera): A čože sa ty, Jano moj, takto ondieš? Slávny budeš! Krčmár ti zajtra pou de-ci zadarme naleje!

(Ondro): Nuž ale čo naše staré1? Veť ich aj zrádnik vezne, keď budú počuť, ako sme tu s tebou kartičke masteli a sľuvovičku popíjali! Bodaj ťa paron zau! (Ďuďo): Éj, kde sa vzal, tu sa vzal, pred domom nám ráno stáu... Susedovie Anička, vyzliekla sa do tríčkááá, ťuhája!

(Jano): Tichu už budeš, trúba Jerichova?! Paľo, nože zamiešaj na ten mariášik!...

(Putera): Tachto vera bože vyzerá kultúra u mňa na salaši! Prehrau som dvanác korún, tak som ich poton šeckých hnau dolu grúňom do dediny. Veť som sa aj nasrdeu: ja im slávu robím po celom chotári, a oni mi prebijú srdcovú desinu tromfom, bason im cepy! Na priešťo ich už nepozvem! A vy, keť voľačo kcete počuť, unúvajte sa pekne za mnou zásek na sálaš! Ale čertove obrázke mi nenoste, lebo vás osekancom poženiem, ako medveďa od košiara!...

Pľuhavstvo je tento svet, t fuj!...

Tatranka Janka Majeská dostala prezývku podľa toho, že pochádza z ktorejsi podtatranskej obce. Pochádza z nej dodnes, všakže, aj keď už istý čas žila v Banskej Bystrici. Teraz asi býva v Bratislave, keď je už tou hviezdou štát-notelevízneho spravodajstva...

Prišla k nám mladučká, s dlhými vlasmi a veľkými začudovanými očami, a všetci sme mali chvíľku pocit, že jej musíme pomáhať a že ju musíme chrániť. Čítala Fun News a občas aj básničky v zábavnom programe: hoci to boli chorošiny, vedela ich zarecitovať veľmi precítene... Čím sa ale Tatranka najviac preslávila? Fotografiami! Nosila totiž do rádia nepretržite všakovaké rodinné fotografie z rozmanitých akcií (svadba sesternice a podobne).

Prenasledovala nás s nimi a ukazovala, ktorý je strýko Karol, ktorá sesternica Betka, ktorá má dvojičky, a ktorý je bratovho kamaráta susedy pes... Časom sme pred ňou začali utekať: kto zbadal Tatranku, hneď sa jej pratal z cesty, lebo nemohol vedieť, či nemá pri sebe zasa nejakú kolekciu fotografií. Situácia sa ešte zhoršila, keď sa Tatranka sama vydala a fotografií jej mimoriadne pribudlo. Koľkokrát sa čudovala, že je v rádiu sama, lebo my sme boli poschovávaní po skriniach, záchoďoch, či v teplovoďnom potrubí...

Ešteže sme ju občas umlčali, keď sme mali pre ňu nejaké pekné básničky do vysielania. Čítala ich naozaj s citom, až sa slzy tlačili do očí...

Jarná pieseň Ó, akou krásou zdraví ma príroda, aká to prelesť, aká to pohoda!

A keď vyjdú Anky, Zuzky, Lenky, chlapom hneď napne prúžkované trenky vo vetre na šnúre, držia si ich rukou: jar je mocných vetrov zárukou!...

Báseň o tom, že prichádza jar Príde jar so silou takou: skráti sukne a predĺži... dni.

Báseň o chýbajúcej hviezdičke v televízii Bývala vždy v dolnom rožku a svietila trošku.

Nemohla si žiadna vyzliecť nohavičky vo filme bez hviezdičky!

Hviezdička nám však viac z obrazovky nesvieti na programy také, ktoré nie sú pre deti.

Dnes hľadíme však - ako vo sne -na kurvy v správach, už o pol ôsmej!...

Báseň o Mravcovi Bol raz jeden Mravec a ten si cmúľal palec.

Vycumlal si z neho, jeho, nápady len samé veľké: že sa stane hviezdou v telke!

Teraz je tam, se la vi, po Záblackej druhý žeravý...

Povzdych spokojnej milenky Človek, to znie tvrdo!

Bára Barbara Štefanovičová tiež čítala Fun News a k tomu nejaké tie rubriky, ako počasie či poučné okienka. Vedela nás zabaviť. Raz napríklad spala v spíkerni nahrávacieho štúdia.

Ráno sme prišli - ona nás cez okno do techniky nevidela, my ju áno. Bola to atrakcia, keď sa začala preobliekať. Uzatvárali sme stávky na jej miery. Keď však na to prišla, oďmietla nás rozsúdiť - ba dokonca škaredo rozprávala, čo sa voči kolegom rozhodne nepatrilo... Teraz sa Bára trochu stratila z očí - odkedy prestala vysielať VTV. A ani sa k nám nechodí prezliekať.

Nuž čo...

Popri Fun News boli jej doménou aj poučné okienka pre rozmanité záujmové skupiny obyvateľstva. Raz to bolo napríklad Okienko pre milencov...

Okienko pre milencov Je máj, lásky čas! Príroda sa rozzelenala, vtáctvo nebeské stará sa o svoje potomstvo, rosa sa trpytí na lístkoch stromov chvejúcich sa v jemnom vánku. Áno, je jar a tak si treba poradiť v otázkach správneho milovania...

Poviete si: čo nám už náradia, však my vieme, ako stoja veci! Nuž, priatelia, to je najmenej, aby veci stáli! Problémy sa však vyskytujú inde, totiž: v technike! Áno. Lebo veď: chcete sa milovať a pokazí sa vám vodovodná batéria. Ani len umyť sa nemôžete a bez toho je milovanie nemysliteľné! Alebo idete za svojou milou, či svojím milým, a pokazí sa vám auto!

Vidíte, aká dôležitá je technika! Svoje stroje, nástroje a pomôcky si preto treba udržiavať

vždy v perfektnom stave...

Na čo treba ešte pri milovaní myslieť? Na bezpečnosť, prirodzene! Dobre vieme, čo všetko sa nám môže stať, keď nemyslíme na bezpečnosť - a najmä v dnešných časoch! Koľkí už horko plakali - keď ich nachytala manželka, či manžel, len preto, že si nenašli bezpečné miesto.

Taktiež je známa štatistika, podľa ktorej sa bezprostredne pri milovaní poraní na svete ročne okolo 5 miliónov ľudí - to sú pády z postele, seknuté kríže, natrhnuté oné... väzivá. Preto radšej bezpečne, pekne pomaličky, veď si hádam navzájom pri tom milovaní neutečiete.

A čo ešte? Techniku sme prebrali, bezpečnosť pri práci tiež... aha: sústredenosť. Prosím vás, na činnosť, ktorú vykonávame, sa musíme sústrediť, aby sme neprišli k nejakej úhone.

Nepozerajme pri tom televízor, fiečítajme noviny. Jednak je to neslušné a jednak by sme mali stále vedieť, či nám medzičasom neušiel partner či partnerka, a my sa len tak zbytočne nenatriasame...

To bolo niekoľko stručných rád pre tých, ktorí sa chystajú s niekým milovať. Ostatné všetko už zvládnete sami. Treba si pri tom uvedomiť už len to, že existuje AIDS, že mladomanželské pôžičky - naopak - neexistujú, a že s rodinnými prídavkami to tiež stojí za milú kedveš. Takže: opatrne!... Kto sa nemiluje, nech ani neje!...

Didiana Dagmar Dianová. Didiana je naozaj pekná prezývka, s ktorou sa dá urobiť kariéra. Keď k nám prišla, vyzerala tak trochu ako ofrkKam sa na mňa hrabe Dáša Havlová? (Dáša Dianová)

nuté dievčatko z dobrej rodiny. Kým nezapadla. A zapadla rýchlo... Uvidíme, dokedy u nás ostane, lebo onedlho z nej bude veľká hviezda. Že na to má, nemusí nikto pochybovať: je prirodzená, pohotová, kultivovaná, mladá, krásna... Možno prezrádzame tajomstvo, ale keď nedávno moderovala súťaž o Miss, režisér prenosu Jiŕí Adamec ľutoval, že Diďiana nevie po česky, lebo inak by z nej veľmi rýchlo a ľahko urobil u susedov veľkú hviezdu.

Dobre, že po česky nevie. U nás zo seba urobí zakrátko veľkú hviezdu ona sama. Najmä keď ju nepokazí rýchly úspech, ako niekoľko známych „hviezdičiek", ktoré niekto rýchlo postavil pred kameru a ony si začali hneď o sebe myslieť veci, ktoré si naozaj myslieť nemusia...

Lívia Bolívia Lívia Šulajová vzbuďila značnú pozornosť hneď po svojom príchode. Mnohí páni chceli vysielať vtedy, keď ona čítala na mikrofón. Jeďnoducho: hneď sa zaprsila a získala si všeobecnú obľubu...

Lívia mala vždy svoju hlavu (teda okrem tých pozoruhodných prsníkov) a Fun Rádio nebolo pre ňu možno to pravé orechové - aj keď sa tu určite cítila ďobre. Raz skúsila konkurz v Novom Čase - a vyhrala ho, potom sa presťahovala do istého týždenníka. Tam sa venovala politike a politikom, takže nám istý čas nosila klebety, ktorý krásavec platený z našich daní sa zasa kde opil a čo tam vystrájal... Asi aj preto si ju stiahli do parlamentu, aby sme nemali informácie, ktoré sme vedeli neraz dobre využiť. V čase vydania tejto knihy robí Lívia hovorkyňu predsedu parlamentu. Jej šéf má oči akurát vo výške jej poprsia, čo je dôkazom, že nižší vzrast môže mať pre chlapa aj nečakané výhody.

Šarkan Šarkan prišiel ako odtrhnutý vagón: lietal po redakcii naozaj ako šarkan a istý čas bol dokonca

ochotný aj skočiť po fľašku či šalát do bufetu. Pre svoju schopnosť lietať každému po všetko dostal prezývku Šarkan. Potom sa z nehu vykľul invenčný mladý muž, ktorý dokázal nadviazať na neopakovateľný štýl funrádiovských reklám... Šarkan sa vlastne musí volať Šarkan, lebo v skutočnosti sa volá Peter Novák, nuž a s takým menom by to ďaleko nedotiahol. Dnes sa už reklame dávno nevenuje, dal sa na dráhu rockovej hviezdy v skupine Žena z lesoparku. Táto skupina je však marketingovo tak dobre zvládnutá, až má človek podozrenie, že v tom má prsty aj Šarkan.

Mimochodom - čo sa možno nevie - Šarkan je aj skvelým tanečníkom. Kedysi vraj tancoval v nejakom súbore a na jednej našej akcii predviedol pred publikom pôsobivé parodické kreácie - medzi inými napríklad krpatého Princea. Keď ho raz lanárili, aby to zopakoval na markízovskej Millenium Dance Party, tváril sa, že nevie, o čom je reč, že on nikdy netancoval, netancuje a ani tancovať nebude. Nuž čo: imidž rockovej hviezdy si žiada svoje...

Možno by ho však stačilo trochu opiť. Ozaj, pije ešte vôbec?

Mirec Miro Babják, vyštudovaný herec, by sa možno bol stal hereckou star - čiže v dnešných časoch by hral v divadle a motal sa po dabingových štúdiách. Jeho to však ťahalo do rádia a mircovský dynamický štýl je známy dodnes (u konkurencie)...

Keď prišiel do rádia, písal práve diplomovku (lepšie povedané opisoval, a ani na to nepotreboval priveľa kníh, lebo opisoval z kníh, ktoré vznikli opísaním iných kníh). Priniesol vzruch, lebo keď si čo len trochu vypil, hneď sa chcel s každým biť a občas sa mu to aj podarilo. Spomínali sme jeho hrdinské zápasy s Martinom Nikodýmom či Mravcom, po ktorých sa dajú dodnes nájsť na pôde Fun Radia stopy... Bol schopný aj iných vecí: napríklad v takom tom lepšom stave sadol do auta a nie že by sa pratal bočnými cestičkami, on si to švihol rovno okolo najväčších policajtov v meste a ešte aj nabúral do policajného auta...

Mirca z „Funka" vyhodili, hoci si už dnes nepamätám, prečo vlastne. Chodil potom nahnevaný na celý svet, aj na nás, svojich kamarátov. Kým neprešiel do RMC rádia, ktoré už neexistuje. Dnes sa vrátil na televízne obrazovky, okrem toho začal kariéru pop hviezdy a s nikým sa nebije. Možno. Nechodí s nami veľmi za kultúrou...

Tibor Tibor Hlista je už inventárnym kusom rádia. Jeho číslo je N 5678430987654 (to je dôkaz o tom, že „Funko" je bohaté, len sa pozrite na to číslo). Tibor má dnes na starosti spí-krov, teda je zodpovedný za to, ako brepcú a čo rozprávajú. Do telky, tej slovenskej, sa dostal po tom, čo Jožo Pročko odišiel robiť Slávikov na ulici do Markízy. Tibor po ňom prebral Koleso šťastia. Pravda, nebolo to jednoduché, pretože protestovali ako osvetľovači, ktorým hádzali jeho vlasy prasiatka, tak aj maskérky, ktoré pri maskovaní Tiborovej tváre siahajúcej až po zátylok míňali mesačné prídely púdru už po dvoch výrobách. Treba však povedať, že Tibor sa chytil a dnes na neho dramaturgia nemôže dopustiť. Pôvodne sa v telke viedli tvrdé boje a proti Tiborovi bolo zaujatých veľa ľudí. Nuž, kvalita sa presadí aj sama, aj s pra-siatkami.

Vlado Vlado Voštinár, Párek z Trnavy sa tak isto chytil vo verej no vládnej. Je taký škaredý, že nikto neveril, že to dokáže. A predsa. Je tam a je z neho kvízmajster súťažných programov a žrebovaní na pohľadanie. Dnes je Vlado nielen vo verej no vládnej, ale aj v Twiste. Tak mu

treba. Tomu Twistu.

Kočík, alebo Peter Kočiš (po pivo mi skočíš) Preslávil sa smiechom, kvôli ktorému mnohým adolescentkám vlhli... oči. Vysielal rána, hitparádu Top Fun a odišiel ešte pred mnohými rokmi, pri výmene riaditeľov, s Ivanom Mičkom. Zdá sa však, že skôr mal záujem o robotu v televízii, aj keď treba povedať, že dodnes sa ozýva z rádia, ktoré sídli v budove pripomínajúcej obrátenú pyramídu. Pre tých, ktorí to v živote nepočuli dodávame, že ide o Rock FM. (Nejde predsa o žiadnu konkurenciu...)

Vilo - Vilo Raček Vilo Raček sa vo Fun Rádiu objavil zčista jasná ako človek, ktorý mal mať na starosti šport. Šport bol dovtedy vo Fun Rádiu Popoluškou, potom sa aj zásluhou Vila Račeka rozmohol ako burina. Všade bol...

Dovtedy sme šport v rádiu preferovali napríklad takto.

Výsledky NHL: 3:4, 2:1, 0:0, 7:2.

Včerajšie zápasy futbalovej ligy: Inter — Trnava, Slovan - Prešov, Dukla - Košice...

Výsledky však neboli ani naďalej v športovom spravodajstve Fun Radia dôležité. Príčina tkvela v tom, že Vilo narazil na absolútnych diletantov. Napríklad mal to šťastie, že keď robil nejaký živý vstup zo športového podujatia, práve vysielala zo štúdia Dalila. Takže trojminútový vstup spočíval v tom, že Vilo vysvetľoval Dalile, o akom športovom odvetví je vlastne reč, a prečo nemá futbal tretiny, ale polčasy, a prečo športoví strelci nemôžu nikdy nikoho zastreliť, no a napokon, že tenisovou raketou sa nedá nikam letieť. Kým sa toto všetko vysvetlilo, bolo treba skončiť a na výsledky sa nedostalo...

Ešte jedna príhoda s Vilom a Tatrankou: Vilo nám raz rozprával, že má tri ďeti: jedno má dvanásť, druhé deväť, tretie šesť. Tatranka so záujmom počúvala a potom sa opýtala: „A ktoré je najstaršie?"...

Dnes je Vilo šéfom športovej redakcie v Markíze, kde je tých výsledkov pre zmenu niekedy až priveľa - a srandu zosobňuje iba Jarka Hargašová svojím trvalým bezdôvodným úsmevom.

Paťo - Patrik Ziman Náš inventárny moderátor, ktorý je u nás tak dlho, že si niektorí pamätáme ešte jeho vlasy, je tiež televíznou hviezdou. Robí partnera Dalile v Muchovinách. Tento všestranný človek vyskúšal už všetko: bol diskdžokejom, angažoval sa v reklamnej agentúre, no a teraz robí ksichty v Markíze spolu s Dali-lou v Muchovinách. Občas je vlkom, inokedy anjelom, ba už bol tuším aj kominárom.

Rasťo - Rasťo Dutka Je to ďalší z viacerých športom posadnutých jedincov, robí takzvaného foxteriéra, čiže beh z jedného športoviska na druhé. Občas sa hlási aj z takých kútov sveta ako je Kazachstan, India, Peru, alebo Česko. Tiež sa ukazuje v markízackých Muchovinách a aby si aspoň troška vylepšil povesť, tak do Markízy jazdí na služobnom aute Fun Radia. Ale má na to dôvod. Na televíznej obrazovke sa tvári ako odborník na kolesá a Formulu 1.

Miňo - Milan Urbaník Keď sa zjavil, mal vlasy ostrihané na „má-ničku" a bol zaujímavý tým, že študoval vete-rinu.

S ohľadom na zverstvá, ktoré púšťa do éteru musíme konštatovať, že ako jediný má na to, čo robí, papier. Preslávil sa nielen vtipmi o blondínach ale aj tým, že do rádia vniesol pocit, že špičkoví spíkri musia mať nie o koliesko, ale o stotisíc vlasov menej. (Však, Tiborko?) Miňo sa tiež objavil v televízii, ale viac mu to svedčí v rádiu za mikrofónom, kde môže „blbnúť" naozaj nerušene... Miňo tiež spôsobil, že konkurenti - Fun Rádio a Rádio Koliba v istý letný deň vysielali spoločný program. Boli to vstupy z Miňovej svadby, keďže si bral Evitu, ktorá vysiela v Kolibe.

TEMNÁ KAPITOLA ALEBO MATNÉ SPOMIENKY O tom, ako rádio takmer prišlo o pytóna...

Samozrejme, nie o Júla Matúša, alias Pytóna. Ide o skutočného, živého pytóna. A nie je to vymyslená historka, stalo sa to naozaj jedného Silvestra, pred mnohými, mnohými rokmi. „Funko" vtedy fungovalo asi iba druhý rok a vysielalo vlastne iba z jedného bytu na Leškovej ulici. Tam bolo všetko, štúdio, nahrávačka, toalety i minikancelária marketingového šéfa Rengena, čiže Martina Seba. Fun Rádio v tých časoch tvoril nielen mladý, ale hlavne pevne zomknutý kolektív, ktorý si povedal, že najlepšie bude, keď sa nový rok privíta tam, kde človek aj tak trávi najviac času - v práci. V miestnosti hneď vedľa nahrávačky sa z písacích stolov urobila slávnostná tabuľa na ktorú naložili najrôznejšie pochúťky. Na stôl išlo všetko, čo kto priniesol. Takže o „guláš" jedál a hlavne nápojov naozaj nebola núdza. Všetci sa veľmi dobre zabávali, pretože „Funko" práve ten rok pripravilo „zaujímavé" silvestrovské vysielanie.

Spoločne so Slovenským rozhlasom. „Funko" vysielalo vstupy z vysielania SRo a moderátori Fun Radia zasa vstupovali do vysielania SRo. Moďerovali dokonca živé vysielanie s vtedajšími stálicami humoru ako bol Markovič, Andrássy, či Vacvalová. Ťažko tomu dnes uveriť, ale v tých časoch bolo všetko možné.

Kamarát Johny s medovým hlasom priniesol okrem niekoľkých fliaš aj spoločnosť.

Malého pytóna. Skutočného, nefalšovaného hada škrtiča odniekiaľ z amazonskej džungle.

Býval v internáte a niekto z jeho početných priateľov ho požiadal, aby sa o haďa postaral.

Johnymu samozrejme nenapadlo nič lepšie, ako to úbohé zviera teperiť v škatuli po mrazivej Bratislave z internátu až na Leškovu ulicu.

Tam had, samozrejme, vyvolal búrku nadšenia a prítomní sa okamžite rozdelili na ha-ďofilov a hodofóbov. S pribúdajúcim množstvom alkoholu však tábor hadofilov rástol. Aj tí, čo sa ho predtým nechceli ani dotknúť, si teraz hada obtáčali okolo krku. A on ich priateľsky stískal.

Našťastie to bolo naozaj iba mláďa a tak sa osadenstvo Fun Radia nemuselo po tomto Silvestri nijako výrazne meniť.

Príchod Nového roka sprevádzal samozrejme obrovský vresk všetkých, čo boli v rádiu. V štúdiu sa nedalo ani pohnúť, každý si chcel zavrieskať do éteru práve vo chvíľach, keď je všetko dovolené a každému je odpustené.

Návrat k hoďokvasu bol radostný, len Johny zostal v rozpakoch. Jeho chránenec pytón niekam zmizol. Keďže však už bolo po polnoci a v tých chvíľach nebýva hlava najjasnejšia, zrejme na haďa aj rýchlo zabuďol.

Ochrancom prírody musím povedať, že nemusia chytať do rúk papeky. Had sa našiel. Asi o pol hodinu išiel niekto privrieť dvere, pretože mu z chodby ťahalo na nohy. Pot-vorské dvere sa však akosi zaťali. Pritlačil raz... nič. Poriadne sa hoďil na ďvere, nič... Dvere nie a nie zavrieť. Akurát niečo zachrapčalo. Vtedy dotyčnému (naozaj už nevieme, kto to bol) zišlo na um, že vo dverách niečo je. Pozrie na zem... nič. Pozrie na zárubňu a ... medzi dverami sa plazí pytón.

Ale naozaj sa mu nič nestalo. Prežil to, chudák, bez úhony. Aj cigaretový dym, aj tor-túru vo dverách, aj cestu mrazivým ránom v papierovej škatuli. Dnes to už musí byť fešák, najmenej trojmetrový kus.

Ale jedno je isté. Aj prípad tohto hada ukázal, že ten, kto je vo Fun Rádiu, musí mať pevný žalúdok i chrbticu.

Ako to bolo so športovaním Ako to už býva, dobrý kolektív sa musí túžiť, aby bol utužený. Túžili sme — a túžime — ho prakticky denne, občas sme však túžili viac. Dnes sú to všelijaké gulášpárty, naro-deninové a predvianočné bujarosti, kedysi sme aj športovali. Legendárne boli futbalové turnaje rádií, ktoré sa organizovali dokonca z našej pôdy (Dánka Gáliková, ktorá teraz manažuje publicrelations v Markíze). A navštevovali ich nielen športové typy...

Dôkazom je, že na jeden som sa vybral aj ja. Bolo to kdesi pri Modre a ja si to pamätám napriek tomu, že si toho veľa nepamätám. Zvonec ma priviezol už v podvečer prvého dňa a prvý pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol naozaj očarujúci: v prázdnom bazéne bez vody plávalo niekoľko celkom nahých chlapov (pamätám si len Omegáča, Pupka...). Okolo bazéna sedelo niekoľko veselých dievčat a povzbudzovalo naháčov, behajúcich po betónovom dne, mávajúc rukami ako pri kraule...

Bol to taký bizarný pohľad, že som hneď cítil, koľko bije, vraviac si: zle je. Vlastne: dobre je...

Aj bolo. Z udalostí ďalších dvoch dní si pamätám len nejasné útržky: chodník vysypaný štrkom, ktorý viedol k chatkám, kde sme bývali. Kopytovcov v jedálni, hodinky Evy Bacigalovej, ktoré si dala ku mne do úschovy, čím dosť riskovala... A ešte futbalové ihrisko, lebo sa mi podarilo prebojovať aj k nemu. Dokonca som mal na sebe futbalový dres, štulpne, kopačky - jednoducho kompletný futbalový výstroj. Šli sme na ihrisko s podobne vymódeným Mircom a už cestou sme usúdili, že nás smädí. Pri ihrisku bol pre futbalistov pripravený bufet a to zabránilo, aby sme sa preslávili strelením nejedného pekného gólu do siete konkurenčných rozhlasových staníc... Postávali sme na okraji ihriska a mali sme vlastnú športovú aktivitu. Popri nej aj zábavu, lebo práve šiel okolo nejaký autobus s neplnoletými výletníkmi a tak sa rozdávali autogramy. Aj sa s nami chceli odfotografovať, takže im na pamiatku ostal napríklad Mirec, ktorý hral rozmanitými farbami: dres mal tmavosivý, kopačky fialové, tvár červenú...

Keď sa schyľovalo k finále ženského turnaja, ožili sme a začali obťažovať brankárku súperiek našich báb. Len neviem, či im to pomohlo. Počas finále hrali už len poslední zúfalci, ktorí to brali vážne, ostatní sa húfne občerstvovali. Skončilo sa to tým, že Dalila ležala nevládna na lavičke a ja som si musel ísť ľahnúť do chatky. Paranormálna scéna sa odohrala, keď som sa zobudil. Práve sa briež-dilo a ja som si s hrôzou uvedomil, že mám vysielanie. Splašil som rýchlo nášho taxikára a už sme aj chceli upaľovať. Našťastie, pri bráne ktosi stál a spýtal sa, kam letíme. Z rozhovoru som zistil, že to sa nebrieždi, ale zvečerieva, že nie je nedeľa ráno, ako som sa obával, ale iba sobota večer... Zabezpečiac takto atrakciu pre všetkých prítomných ostal som hýriť, aby som napokon vymkol Milana Slivku (Zelovoca) z našej spoločnej izby a on potom

spal ktoviekde. Viem len, že sme šli niekam na diskotéku, kde sme narobili dostatok hanby a vynadali vtedajšiemu riaditeľovi. Späť mňa s Mircom viezli nejakí miestni opití policajti v civile, ktorí nabúrali do auta stojaceho pred nami a potom šli tak, že sme veru od strachu aj vytriezveli... Ráno (už bolo naozaj ráno) som všetko ešte vylepšil tým, že som vliezol do ženskej sprchy a na vyhlasovanie výsledkov som radšej nevyčkal (okrem toho som mal to vysielanie...). Športu zdar!

Prečo je Truhlík ešte väčší Truhlík, ako Truhlík Za siedmimi horami a za siedmimi dolami, „žyl-byl" vo Fun Rádiu jeden Truhlík. Bol to pomerne slušný Truhlík, lebo nikoho neobťažoval tým, kde bol, čo videl, čo zažil a dokonca nenosil do práce ani „lázo". Iba peroxidové „vlázy"...

Truhlík, alebo tiež Truhlo, sa tak stotožnil s faktom, že je Truhlík, že skoro zabudol na to, že mu doma hovoria ty staré... vlastne nie. Doma mu vravia Dalibor. A keď je dobrý, tak aj Daliborko. A keď je úplne dobrý, tak je Daliborkoko... To však býva iba málokedy.

Truhlík sa tak vžil do toho, že je Truhlík, že mu aj zaľúbené listy a aj ostatná pošta chodila na toto meno. Lenže Truhlík je nielen pomerne vzdelaný Truhlík, ale navyše aj inteligentný a ako sme už povedali - sve-taznalý. A taký svetaznalý Truhlík si občas dopisuje aj so zahraničiarmi. Pekne pozdraví, povie odkiaľ je a čo chce a zahraničiari mu za odmenu občas pošlú balík. Čo v tom balíku je, nevieme, lebo to spadá pod balíkové tajomstvo, ale vy ste to už určite počuli v éteri.

Jedného pekného dňa prišiel Truhlíkovi z ďalekého zahraničia opäť balík. Adresát... Mr. Truhlík. Lenže balík skysol na slovenskej colnici a slovenskí colníci sú nepodplati-teľní, neúprosní, čestní, inteligentní a predpisov znalí ľudia. (Tibor vo štvrtok vezie z Rakúska práčku, tak prižmúrte oko... Predsa len, je to budúci - v čase písania knihy - otec troch detí.)

Nuž musel sa vybrať náš Truhlík na colnicu a tam... chyba lávky. Akýmsi omylom mu na matrike do identifikačnej karty nenapísali Truhlík, ale Dalibor Kán. A colníci mu ani za toho svätého nechceli uveriť, že on je tým Truhlíkom, ktorého meno svieti z obálky.

Navyše, keď Truhlík niekdy ani nevyzerá ako Truhlík, ale ako Truhlo. Musel sa vrátiť do rádia, kde si nechal, samozrejme, za veľkého rehotu kolegov, vystaviť potvrdenie o tom, že on, teda ako Dalibor Kán používa umelecké meno Truhlík. To je, musíme povedať, vlastná Truhlíkova formulácia. Všetci ostatní mu chceli vystaviť potvrdenie tohto znenia: Fun Rádio potvrdzuje, že Truhlík je Truhlík.

Milan Králik v. r.

Bolo by to nielen presnejšie, ale hlavne pravdivejšie.

Ehmmm.... Dosť bolo zbytočných rečí, teraz už len veľa mixovanej muziky!!!

KAPITOLA O NAJNIŽŠOM POSCHODÍ S NAJVYŠŠÍM VEDENÍM ALEBO JE NEBEZPEČNÉ DOTÝKAŤ SA NA ZEM SPADNUTÉHO VEDENIA Riaditelia Prvý riaditeľ - Paľo Hanzel - riaditeľoval v období, keď šlo viac o študentskú zábavu, ako o profesionálnu činnosť. Ivan Mičko urobil pre rádio veľa: priniesol ho na masme-diálny trh (ktorý vlastne „Funko" utvorilo, lebo dovtedy neexistovali žiadne iné súkromné rádiá, ani

televízie). Dal vysielaniu štruktúru, motivoval ľudí. Potom sa práve tých ľudí začalo okolo rádia (a neho) motať akosi priveľa, a nastal čas na zmenu...

Peter Abrahám rádio poznal, lebo predtým preň organizoval diskotéky. Za jeho vlády získalo rádio ďalšie licencie a stalo sa prakticky celoslovenským fenoménom. Za jeho vlády však možno prerástlo samo seba. Začalo sa šetriť, ľudia znervózneli a náladu nezlepšili ani jeho poznámky o „titerných pi-koškách" a „funštýle"...

Milan Králik je riaditeľom teraz, hoci tvrdí, že rádio nepotrebuje a nemá riaditeľa. Je vo „Funku" inventárom, motá sa v ňom od samých začiatkov, ba možno ešte od čias, keď sme neboli na svete. Preto mu rozumie (treba ho pochváliť, keď je teraz šéfom, no nie?).

O riaditeľoch škoda šíriť viac rečí, lebo chceme prejsť na produkčné (recepčné, asistentky, telefonistky), ktoré sú rozhodne príjemnejšou témou. Hádam iba jedna báseň, venovaná nemenovanému riaditeľovi, ktorá vznikla v časoch, keď atmosféra medzi vedením a robotníckou triedou zhustla. Odvysielali sme ju do éteru, lebo vtedy boli také časy...

Báseň pre riaditeľa Medzi nami jedna vec je istá: ty direktor si a ja externista.

Za sebou máš vedenie: menších riaditeľov, sekretárku, čo je na zjedenie.

Dlhší čas už nedejú sa zmeny: nám robota, vám odmeny. A nik mi z reprefondu neponúkne pohárik, hoc všeobecne vie sa, že som notorik...

Ale: čo tu budem robiť ufrfľanú trúbu1?

Menuj aj mňa do vedenia - a budem držať hubu!...

Riaditelia? - alebo svetská sláva, poľná tráva Ivan Mičko sa preslávil svojím výrokom: Gombík prišitý s láskou vydrží dlhšie. Zrejme mal pravdu, ktovie. Pravdou je, že jeho nitky sa roztrhali a gombík sa stratil...

Pán Králik, vy určite nemáte takéto bombardiaky, hovorí produkčná Ajka šéfovi...

Peter Abrahám obohatil vysielanie Fun Radia nielen o už spomínané výrazy „fun-štýl", „titerná pikoška", ale najmä o mimoriadne obľúbené slovné spojenie „slovom nerušiť, hudbou potešiť".

Okrem toho spôsobil rádiu aj hanbu s najkrajším ministrom slovenskej vlády Alexan-drom Rezešom a problémy okolo udeľovania licencií. Ale to len tak na okraj.

Milan Králik môže za to, že vysielanie Fun Radia vyzerá tak, ako vyzerá. Okrem toho práve vďaka nemu sa na jednej toalete objavila nálepka - nosnosť iba do 100 kilogramov. Prečo asi?

Produkčné Slniečka rádia, kvôli ktorým k nám chodilo neraz podozrivo veľa návštev, ktoré vlastne ani nič nechceli, nikoho nehľadali. Vymenovať všetky sa nedá a tak nespomenieme ani jednu: napokon, príďte sa k nám pozrieť a uvidíte na vlastné oči niekoľko najnovších, mimoriadne vydarených exemplárov... Boli väčšinou milé, usmievavé, robili nám kávu, kopírovali scenáre, zatajovali nás na telefóne. Ale na krku mali aj dotieravých poslucháčov, co ich dokázalo vyviesť z miery. Preto sme si aj z nich raz urobili prču a nahrali scénku, ktorá sa im možno veľmi nepáčila...

Pohľad za telefón (zvuk): telefón (produkčná): Haló, tu Fun Rádio! Čo je1? (poslucháč): Dobrý deň!... Ja som... (produkčná): To si ty, Fero? Neotravuj, poviem to tvojej žene! (poslucháč): Nie, ja som, prosím, poslucháč! (produkčná): Nálepky nemáme! (poslucháč): Ja nie kvôli tomu, ja kvôli cene. (produkčná): A akú by ste chceli? Nobelovu? (poslucháč): Nie. Ja som, prosím, vyhral v súťaži, a nič mi neprišlo! (produkčná): Naozaj? (poslucháč): Naozaj. Ja som len... že či neviete, čo sa s tým stalo... Viete, to bola tá súťaž, že akú pesničku spieva Robo Grigorov s tým, že kágébé a eštébé!... (produkčná): To ani ja neviem, takže vám nepomôžem. Dopočutia! (poslucháč): Nie, počkajte!... Cenu som nedostal! Obal z cédečka, čo ste mali navyše!

Neviete, prečo? (produkčná): Viem! (poslucháč): Tak prečo? (produkčná): No asi preto, lebo sme ju neposlali! (poslucháč): No... áno, to som si aj ja myslel... (produkčná): Tak prečo sa pýtate? Pozrite sa, ja nemám čas! Telefóny mi tu vyzváňajú... naposledy pred chvíľou a... (poslucháč): To som bol ja... (produkčná): No vidíte - a potom, že kto otravuje! (poslucháč): Ale ja som chcel naozaj iba o tú cenu - viete, celá rodina sa tešíme, aj kamarátom som povedal, všetci mi závidia a teraz... (produkčná): A teraz vám už nezávidia -no a je to! (poslucháč): No nieje, lebo ja by som tú cenu asi mal dostať! (produkčná): Viete čo? Pozrite sa: my máme poslucháčov dosť - keď sa vám nepáči... (poslucháč): Budem sa sťažovať riaditeľovi! (produkčná): Aj riaditeľov máme dosť! A vy tuším tiež máte dosť! To tak veľmi potrebujete ten obal? (poslucháč): Nie, ale viete, ako je to... tešil som sa a... (produkčná): A nič. (poslucháč): No veď to! (produkčná): A prečo vlastne voláte? (poslucháč): Bože môj! (produkčná): To máte zlé číslo! Tu je Zuzana z Fun Radia, iba pre vás! (poslucháč): Ale nie! Prosím vás, tú cenu!... (produkčná): Zavolajte zajtra! (poslucháč): A zajtra to už budete vedieť? (produkčná): Nie, ale bude tu druhá produkčná a tá možno nájde nejaký obal. A keby nie, tak vám pustíme aspoň nejakú pesničku! (poslucháč - vytešený): Áno, to by som chcel... Dalo by sa? (produkčná): Nie! Na želanie nehráme, iba keď sa dovoláte na džingel! (poslucháč - chytí ho amok): Áááááá! Bééééé! Húúúúúú! (produkčná): Haló!... Halóóó!... Otravuje a potom zloží, somár!...

TRIEZVA KAPITOLA ALEBO KAPITOLA, KTORÝCH BY MALO BYŤ DESAŤ Oslavovať, na to by nás bolo! Narodeniny sú však iba raz za rok, a tak sme iniciatívne pridávali posedenia. Také skutočne veľké narodeniny, ako oslavujeme napríklad teraz počas tohto desiateho výročia, sme si urobili aj pred troma rokmi, to boli slávne Sedmorodky, alebo pred piatimi rokmi, keď sa oslavovala prvá päťročnica. Bola pesnička s hviezdami pop music, ktorá však mala striedmy úspech, lebo Robo Grigorov tam na úvod i záver zavýjal ako šakal (heppy brzdéééééj tú Fááááán). My sme si nahrali vlastnú narodeninovú pesničku, ktorú na motívy ruskej Kaťuše skomponoval Mirec a text som napísal ja - zachovala sa dodnes. Žiaľ, pesnička sa nevysielala, riaditeľ Abrahám nám ju zatrhol, že je insitná. Bola. Ale najmä: spievalo sa v nej veľa pravdy...

Narodeninová pesnička: Päťročnica Ráno ideš do roboty na schodoch sa riadne spotíš stlačíš kód, hneď lapáš dych a potom pri produkčných popremýšľaš o nevere kamže vedú ďalšie dvere1?

Vedú k chlapcom ako kvet len v robote ich stále niet V štúdiu je veľa kriku čo to hráme v Kokoriku To nebrať Tak to ide rokov päť vie to o nás celý svet Ča!

Rf.: Splnili sme prvú päťročnicu robíme si z toho veľkú... pizzu spievame si tento hit robíme si z toho -píííípl Splnili sme prvú päťročnicu na 94,3 102,9 104,0 percent Happy birthday to Funí Ledva stojíš vo dverách a už hľadáš fľašku či ostala od včera hodená na dlážku Vo funnewsoch spomenú sa Vladkovia a Anky čo by človek neurobil za francúzske franky V Koncerte na želanie ponúkneme kukuricu trvá to už rokov päť a my robíme si pizzu Pizza bola na lístky rozdávali tenisky dnes je pre nás veľký zdar keď funguje kávovar Už päť rokov? To sú veci! K Jozefovi na pol deci!

Rf.: Splnili sme prvú päťročnicu robíme si z toho veľkú... pizzu spievame si tento hit robíme si z toho -píííípl Splnili sme prvú päťročnicu na 94,3, 102,9, 104,0 percent Happy birthday to Fun! Prvé narodeniny Fun Radia boli o poznanie skromnejšie. Oslavovalo sa v jednoduchých priestoroch bývalého internátu akejsi partajnej školy, ktorý aj dnes stojí oproti dnešnému Miestnemu úradu na Kutlíkovej v Petržalke (Technopol). Bola diskotéka, boli aj atrakcie na vtedajšiu dobu naozaj pozoruhodné. Zaspieval Elán a bol striptíz.

No a, samozrejme, nechýbala ani diskotéka, na ktorej sa vybláznilo veľa dečiek. Funrádiovská banda si urobila separé a bláznila sa mimo, vo vedľajšej miestnosti. Pustiť dnu nechceli nikoho, zrejme sa báli, že by im ne-volaní návštevníci všetko vypili. Od tých čias oslavy narodenín patrične zmohutneli, oslavovalo sa kdekade - putovalo sa po mestách

Slovenska, i organizoval sa street koncert priamo na Leškovej.

Napokon, je to jedno, hlavne, že bolo veselo...

Z ďalších piesní, ktoré vznikli pri príležitosti rôznych udalostí a výročí, vyberáme aj pieseň, ktorá vznikla pri príležitosti sedem-ročnice Fun Radia.

Sedemročnica - Fun je Fun Na Leškovej päť vždy zlepší sa mi pleť Čo k tomu dodať?

Možno viete, o čo kráča, sú tam ľudia z vysielača Silné ženy, pjekní chlapi nebudem vás ďalej trápiť veď najsilnejší klan je Rádio Fun Poviem to rovno, poviem to bez poklôn najradšej v ústach mám faňácky mikrofón Som starý filozof, som majster slov, nikto sa nezmôže skočiť mi do vlasov Nejeden otvor som vo Funku zažila verte mi neklamem som totiž Dalila Keď Funko počúvaš tak to máš správny smer na toto meter mám som totiž Demeter Funko trvá sedem rokov vždy trúbime do útokov kto má naše frekvencie tomu sa vždy funny žije tak to trvá sedem rokov Funko to je liečba šokom Funko to je blaho v uchu všetci svorne je to v suchu Keď sa chlapi smejú a dievča hanbí, tak je to určite niečo slušné. Zľava: Meky, ruka, foto, Eva, Bruno, Tibor a Karol Fun rádio Fun rádio jééééééachhh Fun Fun Fun je Fun Po rokoch vo Funku nejde mi do hlavy prečo som pre šeckých len Párek z Trnavy Robím to veľmi rád, idem na červenú funinky odo mňa len ťažko odženú Do vlasov maslu dám do hlavy kladivo hlboko fun top to fakuje fun spraví z vás otrokov Čo bolo na záver, slová sú zbytočné, Čo bolo to bolo teraz je skutočné rf: Funko trvá sedem rokov vždy trúbime do útokov kto má naše frekvencie tomu sa vždy funny žije tak to trvá sedem rokov Funko to je liečba šokom Funko to je blaho v uchu všetci svorne je to v suchu Fun rádio, Fun rádio jééééééachhh Fun Fun Fun je Fun Fun Fun Fun je Fun Fun rádio, Fun rádio jééééééachhh Števo Balvan Arieli Martin Šarkan Ola Marek Donatelo Monty Ajka Fero Pyton Nikoleta Tibor Katka Bučo Truhlík Demeter Tomáš Dáša Eva Marcel Dalila Vilo Janka Rasťo Paťo Miňo Vlado Lucia Slávka Aj ja som tu istú chvíľu pobudol, sorry ak som na niekoho zabudol rf: Fun rádio, Fun rádio jééééééachhh Fun Fun Fun je Fun Fun Fun Fun je Fun Fun rádio, Fun rádio jééééééachhh Duble fun.. Fun je Fun možno príde Sandokan

U Jozefa Blízka kaviareň, detašované pracovisko. Sedávali sme tam, keď sme nemali čo robiť, a niekedy aj vtedy, keď sme mali čo robiť. Po rannom vysielaní sme sa tam šli potúžiť a neraz nám to vydržalo do večera. Oslavovali sme tam úspechy, konšpirovali proti vedeniu, frflali, nadávali, chválili, zakladali odbory, riešili pracovné i osobné problémy. Bola atmosféra. Ak sme niekomu chýbali v robote, tam nás našli - ani nemuseli byť mobilné telefóny. Štamgastmi

boli Dudroš so Sesťom, okolo nich sa v priebehu dňa vystriedala veľká časť osadenstva...

Kam s honorármi či výplatou? K Jozefovi. Kam, keď nebolo peňazí? K Jozefovi na sekeru.

Tam sme krstili nových prišelcov, lúčili sa s odchádzajúcimi, robili plány... Kaviareň ešte je, my chodíme zriedka. Sme profíci a máme veľa práce. Len ktovie, prečo ju musíme všetku vykonávať akurát v rádiu?

Aj daňové priznania sme lepili u Jozefa. A vznikla tam aj tematická báseň...

Báseň o daňovom priznaní K čomu sa mám vlastne priznať veď som nič zlé nespravil Peniaze som neukradol lež poctivo zarobil Podvodníci, zlodeji budú si žiť v pokoji A mňa za priznanie asi strčia miesto nich do basy Aby v papieroch bol poriadok posadia ma na zadok A ja, v pruhovanom tričku, zrána budem behať na rozcvičku Úradníci, podvodníci budú sa, ver, riadne diviť: z vlastných daní oni mňa budú musieť potom živiť!...

Treba ešte dodať, že univerzálnym daňovým poradcom pre ľudí z Fun Radia je Tibor. Akýmsi zázrakom sa tento systematík vyzná nielen v zložitostiach postupu výpočtov daňového priznania, ale aj v tom, kam treba čísla získané zložitými počtárskymi úkonmi zapísať. Ak by náhodou niekomu z Fun Radia v daňovom priznaní nesedelo, môže za to len on. Tibor.

Týmto pozdravujeme všetkých daňových úradníkov...

KAPITOLA O KAŽDOROČNE NAJRUŠNEJŠÍCH DŇOCH V RÁDIU Vianoce, Silvester a koniec roka Vianočná poviedka: Ježiško vo Fun Rádiu (zvuk): cing-ling! (produkčná): Kto je tam1?

(Ježiško): Tam je Fun Rádio, kto tu?... Či vlastne... pustite ma dnu! (zvuk): cing-ling! (produkčná): Tak kto je tam?!

(Ježiško): Pustite ma, to som ja, Ježiško!... (produkčná): Tak poďte dnu!... Je-žiš-ko... a krstné meno?... Koho hľadáte? Dnes tu skoro nikto nie je, viete, sú Vianoce a všetci šli domov, že bude chodiť Ježiško...

(Ježiško): No a ja som tu!... (produkčná): No dobre... A čo by ste... ako? Niekoho hľadáte? Alebo ste vyhrali v nejakej súťaži? Tu ostala jedna cena... videokazeta... Jesus Christ Superstar!

(Ježiško): Nie, nevyhral som. Prišiel som, viete... všade chodím. Minule som počúval vaše rádio... (produkčná): Ach, tak to ste boli vy?

(Ježiško): Áno. Či vlastne: nie! Či vlastne áno!... Pletiete ma... Počúval som vaše rádio a vravím si: obdaruj aj týchto, veď oni za to nemôžu... A tak som tu! (produkčná): Aha!... No, moment!...

(zvuk): vyťukávanie telefónneho čísla (produkčná): (kričí do telefónu): Milan?!... To si ty?... A to som ja... Rebeka, produkčná!...

Nejdem do kelu! Ja viem, že sú Vianoce!... Ale prišiel sem taký vlasatý Ježiško... Aj sa volá Ježiško! Inak celkom fešák, vyzerá ako Habera!... Hovorí, že voľačo priniesol. Neviem, neukázal mi!...

(Ježiško): Darčeky som priniesol. Nechajte maličkých prísť ku mne... (produkčná - do telefónu): A Balvan že má prísť k nemu...

(Ježiško): Blahoslavení sú chudobní duchom... (produkčná -do telefónu): Aj ty môžeš prísť, Milan...

(Ježiško): Kde máte, prosím, stromček ? (produkčná - do telefónu): Ty ho tam pošli!... Veď ste mi hovorili, že sa mám k návštevám správať slušne... Dobre, poviem mu!... Čau!

(Ježiško): Čaká ma dnes ešte dlhá cesta!... Kde tu máte stromček? (produkčná): Haló, Milan!... Haló!... A máme tu stromček? On chce stromček!... Dobre, poviem mu!... (zvuk): zloženie telefónu (produkčná): Tak, pán...

(Ježiško): Ježiško. (produkčná): Pán Ježiško. Dnes sem nikto nepríde. Zajtra aj niekto príde, ale budú mať brífing. Pozajtra privezú nové autá. Popo-zajtra...

(Ježiško): Ale ja som chcel iba... (produkčná): Počkajte!... Pozerám do diára... Popozajtra bude rokovať Programová rada o benzíne... Vo štvrtok by sa možno dalo... Ak niečo máte, zložíte to na marketingu, dobre?

Dovidenia!

(Ježiško): Počkaj, deva mladá!... Och, aké máš hriešne oči!... Ja vám tu teraz nechám Odovzdávanie televíznych skúseností. Martin a Didiana

darčeky pod stromčekom a odletím... teda odídem, som chcel povedať. Dobre? Ukážte mi, kde máte ten stromček a je to! Ponáhľam sa, mám dnes narodeniny a chcel by som si aj ja trochu užiť... (produkčná): Stromček? Stromček nie je. Uložte to tu, ja im to dám na nástenky. Finančné dary prosím na ekonomické... A čo ešte máte? Fľašky? Tu už nikto nepije, aj keď viacerí klameme... Dovidenia! Ak chcete, zahráme vám pesničku, len už pekne choďte, dobre? No, majte sa, veselé Vianoce, pán... pán... ako sa to voláte?

(Ježiško): Ále, to je jedno!... Tak dovidenia! Viete, aj ja som chcel byť lepší. A tiež to nevyšlo...

Každé vianočné a silvestrovské vysielanie je v rádiu vždy dôvodom na chaos, bordel, zmätky a nervozitu. Nielen preto, lebo treba určiť, kto bude vysielať. Tento údel pripadá už tradične na Tibora Hlistu, ktorý rozdeľuje spíkrov do vianočného a silvestrovského vysielania už niekoľko rokov. Pretože je to človek poriadkumilovný, odkladá si staré rozpisy a tak môže relatívne spravodlivo

rozhdonúť o tom, kto bude musieť do práce a kto bude môcť mať možno voľno, lebo cez Vianoce a podobné sviatky sa môže pritrafiť všeličo.

Okrem týchto, dalo by sa povedať organi-začno-operatívnych starostí sa treba postarať o program. Čím viac je rozhlasových staníc na Slovensku, tým väčšia je konkurencia, aj keď treba povedať, že najlepšia stanica je iba jedna... Každý sa však chce vytiahnuť, každý chce byť lepší ako tí ostatní a vždy to dopadne rovnako... V televíziách bývajú silvestrovské programy obyčajne hrobom dramaturgov, ale nie o tom sme chceli... „Funko" sa zapísalo do povedomia poslucháčov nielen viac či menej vydarenými vianočnými a silvestrovskými programami. Už tradíciou na Vianoce vo „Funku" býva

Kapro-kola, čiže slávnostne-vianočná zmes piesní a program, keď môžu ľudia na účet rádia telefonovať svojim príbuzným do zahraničia. Samozrejme, cez éter, aby z toho mali niečo aj ostatní. „Funko", či lepšie povedané jeho ľudia sa však vedia vypnúť aj k onakvejším výkonom. „Zahviezdili" viacerými pesničkami. Prvou lastovičkou bol rep Tibora Hlistu a Martina Nikodýma, ktorý bodoval dokonca v Top Fun. Dídžeji Šoko Hajs (Tibor) a Drem si tvár (Martin) prevalcovali rebríčky hitparády. Skladba sa, žiaľ, nezachovala. Zachovali sa však ukážky z iných úspechov kreatívneho pnutia osadenstva Fun Radia....

Fun Fór Kaprica alebo Nevhodná augustová pieseň Autor: Tvorivý kolektív a Miňo Zas je tu december, Mikuláš, Silvester, pod stromček prinesie ti dar Jesus Christ Super Star Je tu čas keď v Top Fun sú number one mi tiché a sväté pesničky a naše rolničky rf: Rolničky, rolničky i belong to you music sound better with you, nothing compares to you, jingle bells, jingle bells, waikiki raga fun fun, fun je fun, rádio gága Z chlóru je vo vani kapor sfetovaný po anglicky ho naučí how múch is the fish? Smrečok je zoťatý horárom blonďatým Do pozoru ho vyrovná viagra čarovná rf: Rolničky, rolničky i belong to you music sound better with you, nothing compares to you, jingle bells, jingle bells, waikiki raga fun fun, fun je fun, rádio gága Zas príde Nový rok, vychádza na piatok starému dáme adieu, buďte pri tom s Fun Radieum Želáme šťastie vám a k tomu veľa Fun Fun fun fun fun fun! rf: Rolničky, rolničky i belong to you music sound better with you, nothing compares to you , jingle bells, jingle bells, waikiki raga fun fun, fun je fun, rádio gága Ďalšia pieseň ako doklad tvorivosti... ehm... Fun je celý rok Rolničky rolničky odkiaľ idete poďte k nám je tu fun smiešne budete Rolničky roľnícky odkiaľ idete s hrabľami, s vidlami, kde nás pichnete?

Myšlienka vzdialená je pre mňa na míle prichytiť Martina na bielej kobyle Vás som už videl raz v Trenčíne na hrade nafukovaciu Katarínu na ľade Jedného kapra som vo vani zabila prsom ho štyri hodiny dusila Vďaka ti za všetko studená technika, to sú moje slová teplého Truhlíka rf: Funko bolo je a bude

žijeme tu v jednej búde kto zachytí fun signály ten sa už nikdy nepopáli Fun Rádio na Vianoce fun fun fun je fun Fun Rádio na Silvestra, fun, fun, fun je fun Po rokoch života je pre mňa záhadka prečo má jelítko na koncoch špáratka žandár má na pleci výložku červenú vianočný stromček má farbičku zelenú Žena má krásnu pleť, svedčí vzduch tatranský mužom zas postriekať ich bielym šampanským Lepšia nech delobuch v rukách je zábavka dlhá a iskrivá horúca prskavka

ref: Konkurencii: Fun Rádio na Vianoce fun fun je fun Fun Rádio na Silvestra: Fun fun fun je fun Fun Rádio na Nový rok fun, fun, fun je fun Fun Rádio po celý rok. Fun fun fun je fun Kolekcie, šišky, salónky, oplátky s medom vanilkové rohlíky, čo piekla baba s dedom šalát, kapor, rezne, banány a znova šalát zajtra bude po celý deň čo zo zubov špárať biele tvrdé, pivo teplé na balkóne koláč vianočku a kapustnicu už viac nechcem schovať Ja vám prajem šťastné a hlavne veselé sorry ak som na niekoho... ref: Fun Rádio na Vianoce fun fun je fun Fun Rádio na Silvestra: Fun fun fun je fun Fun Rádio na Nový rok fun, fun, fun je fun Fun Rádio po celý rok. Fun fun fun je fun Najkrajšie mená sú vždy v roku na záver Demeter, Mikuláš, Ježiško, Silvester House, jazz, funk natočí gramofón a starej jazykom pomôžem ja Pytón Ďalší rok bohatý, šťastný a veselý za celé rádio želá vám Arieli Zdvihnite času na spoločné úspechy Funko nech prináša radosti za mechy Hahaha Fun je Fun Žandár má pelendrek a je celý zelený Vianočný stromček má gule a je tiež...

Ako sme vypredali Štúdio S Raz, na konci roku 1994 sme tak sedeli a špekulovali, čo by sme tak ešte od samej radosti vymysleli, čo tu ešte nebolo. A napadla nám zvláštna vec: spomenuli sme si na verejné nahrávky, ktoré mali dlhšiu tradíciu v štátnom rozhlase, i povedali sme si, prečo to neskúsiť.

Verejná nahrávka silvestrovského programu, samozrejme, nie je vec jednoduchá, lebo stojí podstatne viac peňazí, ako keď sa niečo po nociach uklohní v nahrávacom štúdiu. Nastúpil teda marketing s vtedajším šéfom Martinom Šebom, ktorý v krátkom čase kdesi vydoloval potrebné desaťtisíce od akéhosi sponzora. Potom ostával už jediný problém: ako zabaviť ľudí, ktorí vás nielen počujú, ale ktorí sa na vás aj pozerajú...

Rádio nepatrí do divadla, to už vie každý. Zároveň sa však vie, že verejné nahrávky humoristických programov fungovali v štátnom rádiu. Takže sme zhruba tušili, ako na to: ak sa ľudia chcú pozerať na nás, tak iba zo zvedavosti. Ale určite sa radi pozrú na spevácke hviezdy. Hneď sme teda nejaké na-lanárili. Nebol to veľký problém, bola to vlastne prvá akcia tohto druhu, do ktorej sa pustilo súkromné rádio. Zároveň sme sa za-prsili, že budeme nároční a nepoužijeme playback, lebo ten by síce možno neprekážal divákom prítomným na verejnej nahrávke, ale bol by celkom zbytočný pre poslucháčov v rádiu: veď ako presveďčíte poslucháča, že hviezďa naozaj naživo prišla, keď v éteri počuje pesničku z cédečka?

Požiadavkou teda bolo, aby nám speváci a skupiny zakvákali naživo. To si zasa vyžadovalo dosť náročné technické riešenie...

Napokon sa všetko podarilo: naživo nám zaspieval Rišo Múller (vtedy ešte hviezda s nepoškvrnenou povesťou bez trávnatého imidžu), a to v tandeme s klaviristom Heňom

Leskom. Naživo zahrali skupiny Vidiek a Nový Album, gitarou sa sprevádzal Robo Grigorov.

Hovorené slovo sme doplnili naším vtedajším stálym spolupracovníkom, pánom Satinským.

No a neuveríte: naplnili sme staré vtipy o balete v rozhlase a predviedli sme skutočné tanečné číslo: za Dalilinho komentára predviedol Šarkan paródiu na tanečné pohyby niektorých slávnych spevákov: napríklad už spomínaného krpatého Princea, ale zaknísal sa aj s gitarou ako Jožo Ráž, a nakoniec si nechal veci prejsť hlavou ako Kurt Cobain...

Takže: patrilo nám historické prvenstvo v tom, že sme mali v rozhlase balet. Ale bol tu ešte jeden problém, s ktorým sme si robili najväčšie starosti. Verejná nahrávka sa mala konať v bratislavskom Štúdiu S, do ktorého sa v tom čase zmestilo vyše 200 ľudí. Nás, pravda, v rádiu toľko nebolo a nevedeli sme ani priviesť toľkých rodinných príslušníkov, ktorí by nám čapkali aj v prípade, že by sa na smrť nudili. Bolo teda potrebné predávať lístky a dokázať to, čo pred nami Lasica so Satinským, či Polívka: vypredať „Esko".

Na výsledky predaja lístkov sme čakali so značnými obavami: kopu skalných poslucháčov sme mali mimo Bratislavy, navyše na „Esko" bolo navyknuté aj staršie publikum. Podarí sa? Nepodarí? Prvé správy boli optimistické: vraj je vypredané.

Pohľad do sály tesne pred predstavením však vyzeral trochu inak...

V tom čase sme však už mali aj bez toho nervy v kýbli. Skúšali sme totiž už od obeda: vybrali sme najlepšie scénky z nášho rozhlasového Funbavníka, doplnili aktuálnymi silvestrovskými dielmi Leškovcov a zopár novinkami k danej príležitosti - lenže už po dvoch hodinách skúšania sa nám zdalo, že na tomto sa predsa nikto nemôže smiať: naši rozhlasoví „herci" stáli na pódiu bez akejkoľvek dekorácie a scény, v ruke držali papiere, v ktorých sa neustále prehrabovali, lebo sa im plietli strany, alebo polovicu zabudli v šatni, či na záchode. Občas nimi zašušťali do mikrofónu a to bola asi tak jediná zvuková kulisa k nášmu veľkému silvestrovskému predstaveniu. Generálka sa niesla v rezignovanom duchu pod heslom: tak toto bude svetový „prúser", za toto nás určite vedenie pochváli. Utešovali sme sa len tým, že sme predsa len Fun Rádio a vnímavejší návštevník nášho megapredstavenia to možno pochopí ako pokus o dadaistický humor... Zhruba hodinu pred začiatkom otvorili bufet, kam sme zaliezli s presvedčením, že už aj tak nič nenaskúšame a keď hanba, tak aspoň improvizovaná...

Potom prišiel spásny nápad: dajme na úvod Kopytovcov, nech zatancujú nejakú chorú choreografiu na svoj vtedajší hitparádový hit Dojit, možno to zaberie...

Začali sa schádzať ľudia a my sme sa riedkemu hľadisku tešili: aspoň bude hanba pred menším počtom ľudí. Keď prišiel Rišo Miiller, dokonca na nás začal zazerať a podráždene sa spytoval: „Tak toto má byť vypredané „Esko"?! Odďaľovali sme začiatok, ako to len šlo - a urobili sme dobre: naraz do nahrávacieho štúdia na poschodí divadla vrazil Zvonec a zrúkol: „Je plno! Ideme!" A tak sme šli...

Najprv zlyhal mikrofón, takže aspoň ľudia nepočuli, čo zmäteného im tam zabľakotala Oľa Záblacká, ktorá stratila texty. Potom nastúpili Kopytovci a zatancovali niečo také ohavné, že ľudia zacítili príležitosť zažiť niečo dosiaľ nevídané... No a napokon prišli na scénu Leškovci. Teda, Leškovci - pár ľudí, ktorým sa triasli ruky so scenármi.

Prešli prvé repliky. Ticho. Začali sme sa dohadovať, kadiaľ unikneme. Potom nastal náhly a nečakaný zlom: na scénu prišiel Mravec ako su-seď Barát: „Hallót, susedovijá.

Tu som ja suseda Barát Géza a dostal som nápadníka, že ďere Silvestruš párky u

Leško Família osla-voválny!..." Ľudia sa chytili a už bolo dobre.

Nakoniec celá nahrávka trvala viac ako dve hodiny a chvíľami sme sa aj sami čudovali, čomu sa tí ľudia smejú, lebo občas sa smiali aj vtedy, keď nikto na javisku nebol (herci sa nám totiž v zákulisí dohadovali, kto je na rade a asi to bolo počuť...).

Veľký potlesk na záver predznačil malý škandál: pri klaňačke sme totiž zabudli vyvolať na pódium vtedajšieho riaditeľa, ktorý to údajne dosť ťažko znášal, keďže si na túto príležitosť uviazal kravatu a možno pripravil aj ďakovnú reč... Dokonca neprišiel potom ani na slušné oslavy do bufetu, kde česť vedenia zachraňoval dnešný šéf Milan Králik, a to tým najlepším spôsobom - hoci sme ho presviedčali, že whisky nepijeme, iba koňak... Žiaľ, napriek značnému úspechu sa z toho tradícia nestala. Možno preto, že sme natruc nechceli dať riaditeľovi druhú príležitosť, aby sa mohol ísť klaňať. A možno sme už premýšľali, čo urobiť nabudúce zasa inak. A aj sa nám to podarilo: na budúci rok sme totiž neurobili na Silvestra vôbec nič. Ale sranda bola aj bez toho...

KAPITOLA O TOM, ČO NAJČASTEJŠIE ZAUJÍMA POSLUCHÁČOV FUN RADIA Ako sa stanem moderátorom Fun Radia?

Ak si zvedavý, s chuťou do života, kreatívny, spontánny, sympatický a priateľský, okrem toho máš príjemný hlas, dobrú výslovnosť a znalosti slovenského jazyka, máš šancu. Okrem toho by si však mal mať ukončené minimálne stredoškolské vzdelanie s maturitou, ovládať aspoň anglický jazyk a mať prehľad v hudbe a spoločenskom dianí. Ak si presvedčený, že toto všetko zvládaš, pošli nám jednoducho kazetu s nahrávkou tvojho hlasu (s tvojimi príspevkami, po-kecmi, moderovaním, vtipmi, spevom atď.), k tomu prilož fotografiu z posledného obdobia a tvoj životopis.

Všetko toto radi privítame na adrese: FUN RÁDIO, P. O. BOX 525, 815 25 Bratislava, heslo: TALENT.

Koľko ľudí pracuje vo Fun Rádiu?

O vysielanie sa stará približne 15 moderátorov, 12 redaktorov a servisných pracovníkov, ktorí sa starajú o prísun a spracovanie informácií a 10 vysielacích technikov. Okrem toho Fun Rádio zamestnáva odborníkov, ktorí sa starajú o údržbu techniky, počítačovú sieť, tvorbu programu, marketing, reklamu a ekonomiku. Jeden program vysielajú zvyčajne dvaja ľudia: technik a moderátor. Večerné a nočné programy vysielame ako „one man show".

Koľko zarába moderátor Fun Radia?

Zárobok moderátora závisí od toho, koľko hodín odvysiela za mesiac, a v ktorých denných, či nočných hodinách vysiela. Najviac zarábajú špičkoví moderátori v najpočúvanejších reláciách. (Tibor?)

Ako sa vyberá hudba do vysielania?

Fun Rádio je progresívne orientované hitové rádio, ktoré sa sústreďuje predovšetkým na hudbu 80. a 90. rokov. O tom, čo sa bude hrať, rozhoduje hudobný dramaturg spolu s hudobnými redaktormi. Hudbou sa snažíme vyhovieť vkusu našich poslucháčov a preto radi privítame vaše pripomienky na adrese hudba@fun-radio.sk, ktorá však neslúži na objednávanie pesničiek. Pri tvorbe playlistov využívame počítačový softvér, ktorý kontroluje optimálnu rotáciu skladieb vo vysielaní. Aktívnych je 6 kategórií rotácie skladieb, pričom skladby v A-rotácii hráme 25 - 30-krát, v B-rotácii 7 - 10-krát za týždeň. Fun Rádio momentálne rotuje vo vysielaní 2 574 skladieb.

Koľko slovenskej hudby hrá Fun Rádio?

12% hudby vo Fun Rádiu je slovenskej, čo znamená, že približne každú polhodinu hráme jednu slovenskú skladbu.

Z akých nosičov hrá Fun Rádio?

Drvivú väčšinu hudby hrá Fun Rádio z CD platní a singlov, len v reláciách typu Fun Master Mix sa používajú vinylové platne. Keď sa vysielalo z Košíc, tamojšie štúdio bolo vybavené systémom, ktorý hrá všetko (teda aj jingle a reklamy) z hard disku.

Koľko CD nosičov máme v archíve?

V archíve je teraz približne no... čojaviem... viac ako 10 000 nosičov.

Ako sa šíri signál Fun Radia?

Signál zo štúdia Fun Radia na Leškovej ulici v Bratislave sa prenáša digitálnou mikrovlnnou trasou na Kamzík, kde odbočí na vysielač (94,3 MHz) a odtiaľ pokračuje na ostatné vysielače na celom Slovensku. V Košiciach bolo možné trasu prerušiť a mohli do nej vstúpiť ľudia z košického štúdia. Ďalšie vysielače sa nachádzajú pri Banskej Bystrici na Suchej Hore (104,0 MHz), pri Žiline na Krížave (99,2 MHz), pri Prešove na Dubníku (87,7 MHz) a v Košiciach na Šibenej Hore (102,9 MHz).

Prečo znie hudba z Fun Radia inak, ako z CD prehrávača?

Väčšina poslucháčov Fun Radia nás počúva na priemerných rozhlasových prijímačoch alebo v autách, kde je vyššia hlučnosť. Našou snahou je teda upraviť zvuk tak, aby bol v každej situácii dobre zrozumiteľný. Na výstupe zo štúdia pred vysielačom je umiestnený

kompresor dynamiky, ktorý vyrovnáva hlasitosť na zhruba konštantnú úroveň a tým sa dosahuje to, že rádio hrá pre poslucháča stále rovnako hlasno (nie sú rozdiely medzi pesničkami a slovom).

Okrem toho využíva Fun Rádio ďalšie zvukové procesory na spracovanie zvuku. Na-

stavenie týchto prístrojov patrí medzi know-how Fun Radia. Aj na stredne kvalitnej aparatúre rozlíši laik zvuk tohto rádia od iných staníc.

Čo všetko môžem mať vďaka RDS (Rádio Data System)?

Ak je tvoje rádio označené značkou RDS, môžeš využívať ďalšie služby, ktoré ti Fun Rádio ponúka. Ihneď sa dozvieš z displeja, že počúvaš Fun Rádio. Ak máš doma na prijímači možnosť čítať rádiotext, dozvieš sa napr. aktuálnu predpoveď počasia, oďpoveď na otázku v súťaži, ktorá práve prebieha, meno vysielajúceho moderátora a technika, či presný čas. Na autorádiu vybavenom RDS môžeš počúvať dopravný servis a to aj pri zapnutom kazetovom, či CD prehrávači a pri ceste po Slovensku sa ti automaticky naladí frekvencia s najsilnejším signálom nášho vysielania.

Koľko reklamného času má Fun Rádio?

Fun Rádio môže do hodiny využiť v priemere 9 minút reklamného času.

Koľko poslucháčov počúva Fun Rádio?

Podľa prieskumov, ktoré sa robili v máji až auguste roku 1999 Fun Rádio počúva každý deň 9,4% poslucháčov, čo znamená, že Fun Rádio je naďalej najpočúvanejšia súkromná rozhlasová stanica na Slovensku.

Fun Rádio je prvá súkromnározhlasová stanica na území Slovenska Cieľom tejto vekom i duchom mladej stanice je šíriť na vlnách éteru dobrú náladu a pohodu. Okrem toho Fun Rádio prináša nepretržitý prúd hudby a informácií. Práve bezprostrednosť a neustály kontakt s poslucháčmi vyniesli Fun Rádio na popredné miesta v rebríčkoch počúvanosti a obľúbe-nosti. Fun Rádio v roku 1990 štartovalo ako rozhlasová stanica pre mladých. Po desiatich rokoch sa ukazuje, že mladých ľudí na Slovensku pribúda a to v každom veku.

Niečo o programoch Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo možno stihnúť za desať rokov? Desať rokov je dlhý čas. Deti, ktoré sa narodili v časoch, keď začínalo vysielať Fun Rádio, dnes nielenže chodia do školy, ale vedia čítať, počítať, nadávať, ale „Funko" aj počúvajú.

Tí, čo mali v tých časoch okolo dvadsať rokov a jedinou ich starosťou bolo dobre sa zabaviť na diskotéke a uloviť nejakého dobrého koreňa, či fajn babu sú dnes s najväčšou pravdepodobnosťou už detní a makajú od rána do večera. Ale určite tiež počúvajú „Funko", veď to bolo možno práve „Funko", ktoré im umožnilo zbaliť tú babu, či chlapa, ktorá(ý) každé ráno zobúdza vedľa na posteli... Ale nemaľujme po stenách katastrofy.

Za desať rokov, teda za 3 650 dní (bez prestupných rokov) sa dá stihnúť aj kadečo iné.

Dajú sa stihnúť letné dovolenky - aspoň desať. Vianoce - najmenej desať a rovnaký počet Silvestrov.

Za desať rokov si možno celkom určite aspoň 7 300 krát umyť zuby, či vypiť 14 600 káv, skonzumovať niekoľko ton potravín a vyprodukovať dvakrát také množstvo odpadu. Za desať rokov sa toho dá stihnúť naozaj viac ako dosť. Za desať rokov možno vytvoriť aj niekoľko desiatok rozhlasových programov. Takých, akými boli napríklad ...

Ready Steady Go 4x3xS Pop Star Live Koncert na ležanie Koncert na želanie Fun Top Fuj Monarchia Madame Brm Brm Mini Fun Hitparáda Fun Master Mix Auto Fun Bytparáda Film Fun Top Fun Film Revue Maxi Super Party Čľup Funbavník Strelnica Bútľavá vŕba 104

Máme chutných fanúšikov, nie?

Playboy Penthaus Elle Muller Thurgau Live Noční ftáci Záložňa Lovinfun Fun Rádio Weekend Šľak ma ide trafiť Showbizz Šport To najlepšie z hudby Telefun Dance Hits Future Hits A bolo ich oveľa oveľa viac... Toľko, že si na všetky spomenúť nemôžeme...

Iné zábavky

Ľudia z Fun Radia sa za ostatných desať rokov prejavili ako banda so zmyslom pre humor, ktorá dokáže zorganizovať akúkoľvek srandu. Koniec koncov, rádio, to nie sú iba hodiny a hodiny hudby, či slova. Rádio, to sú aj akcie, takzvané pí-árkové, ktoré ešte viac posilňujú aj tak kladný vzťah verejnosti k tejto bande večne nespokojných a stále niečo nové skúšajúcich ľudí.

Intermédia, Zelené vody, Snehovice a pod.

Niekoľko ročníkov Intermédie „Funku" prinieslo možnosť skvelej prezentácie. Skutočnosť, že nikto vo „Funku" nepovažuje nič za nemožné, potvrdil hneď prvý ročník. Kým ostatné eklektronické médiá sa obmedzili na niekoľko živých vstupov zo svojich stánkov, „Funko" vybudovalo štúdio priamo v priestoroch Incheby a vysielalo z veľtrhu. Davy ľudí, ktoré sa zhromažďovali pred stánkom rádia, iba potvrdili, že to bol správny krok. A to aj napriek tomu, že samotné vysielanie v rádiu nie je nijako mimoriadne zaujímavé: Spíker niečo povie, technik pustí skladbu a je to...

Aj ďalšie ročníky Intermédie potvrdili domi-nanciu „Funka" na tomto poli, lebo aj po tom, čo sa ostatné rádiá spamätali a tiež vysielali „live", bol najväčší nátresk práve pred stánkom Fun Radia. Napokon, práve tam sa vždy odohrávala najväčšia a najodviazanejšia šou...

Dôkazom úspechu Fun Radia bola aj Mega Fun Party, pri ktorej na jednom jedinom mieste tancovalo naraz viac ako 3 000 ľudí. Hluk diskotéky, ktorá sa odohrávala v Inche-be, sa niesol na široko-ďaleko.

Lepšiu predstavu o týchto akciách si môžete urobiť z fotografií. Jednoducho, bola to bomba.

Víkend s Fun Rádiom Akcia, počas ktorej mohol jeden z vyžrebovaných poslucháčov stráviť naozaj krásny víkend s Fun Rádiom. Stretnutia so známymi osobnosťami malého slovenského sveta šou-biznisu, možnosť naspievať vlastné CD s Robom Grigorovom, zalietať si na vrtuľníku, zažiť koncert Elánu iba a len pre seba, vyskúšať si, aké je to, keď príde čierny princ na bielom koni, to bol iba zlomok lákadiel, na ktoré sa podobne ako pri súťaži o „nič" ulakomili tisíce poslucháčov.

Treba však povedať, že vo „Funku" panovala pred vyvrcholením tejto súťaže mierna nervozita. Nik totiž nevedel, kto túto cenu získa. Žrebovalo sa naozaj naostro, pred zrakmi novinárov a pred notárom, takže všetko bolo O.K. Ale do poslednej chvíle, kým sa nepodarilo telefonicky spojiť s víťazkou, nik nevedel, ako to dopadne. Čo ak to bude nejaký mumák, ktorý nebude vedieť rozprávať, alebo nedajbože neplnoleté dieťa? To by sa kúpeľ v šampanskom musel zmeniť za kúpeľ v detskom šampanskom.

Napokon sa všetko dobre skončilo a z víťazky súťaže sa vykľula celkom príjemná dievčina so zmyslom pre humor a peknou postavou takou potrebnou pri kúpeli v spomínanom perlivom moku.

Tí ostatní, čo nevyhrali, mohli iba závidieť, pretože priebeh celej akcie snímala televízia Markíza.

Fun Café a Kokoriko show V Záhorskej Bystrici, v tamojšom Fajn Klube, sa splnil veľký sen Milana Králika - živé vysielanie z kaviarne. Príjemné rozprávanie s príjemnými hosťami a živou muzikou, ktorú zabezpečovali tí najlepší z najlepších zo slovenskej hudobnej scény. A tak sa vo Fun Café vystriedali nielen riaditelia slovenských televízií, ale aj bývalá frajerka Karia Gotta, či muzikanti ako Peter Lipa, skupina Vidiek a podobne. Naozaj nemožno vymenovať všetky

témy a všetkých hostí. Napokon, veď vy si určite spomeniete.

Aj relácia Kokoriko, ktorá budí poslucháčov Fun Radia prakticky od začiatku vysielania, je príkladom toho, že vo „Funku" sa všetko vyvíja a všetko mení. Boli piatkové Kokoriká, v ktorých Mravec dokázal robiť „atmošku" svojím neopakovateľným spôsobom, boli Kokoriká, v ktorých sa o zábavu starali doslova tímy ľudí - od meteorológov až po čítačky správ, a ktorí dokázali narobiť v éteri naozaj poriadny rozruch.

A sú Kokoriká, v ktorých sa objavujú známe i menej známe osobnosti. (Ako napríklad premiér Dzurinda či podpredseda parlamentu Bugár. Premiér Dzurinda pri tom celkom dobre zniesol nápor humoru a irónie a nezrútil sa ani po tom, čo mu Tibor a Miňo odovzdali patologickú plachtu. To aby sa mal do čoho zahaliť, ak sa z neho stane politická mŕtvola.)

KAPITOLA, V KTOREJ SME VYMIETLI ZÁSUVKY (ALEBO KONEČNE NIEČO NA ČÍTANIE) Chvíľka poézie: Romantická báseň o tom, ako sme chodili do tanečnej školy Ej, krásne časy to veru boli, keď chodili sme do tanečnej školy!

Nosili sme kravaty a saká najnovšieho strihu, dievkam čumákali do výstrihu a každý z nás mal veľký sník: môcť tak chytiť spolužiačku za prsník!

Lež bývala s tým potiaž nemalá, bo nejedna z nich ešte prsia nemala.

A tie tance - krok sun krok, fľašu schovali sme na záchod.

Ach, tie romantické časy! Spomíname ja i ty: dievky boli mladé, mali krásne vlasy, a my sme boli opití.

A výsledky tej školy tanečnej?

Ej! Neboli ver mrchavé: tri ostali ťarchavé...

Báseň o burčiaku Ej, burčiaku, burčiaku, mal by som ťa naháku, keby som si nebou prv, pokazeu svoju krv!

A tak ťa musím piť a tú krv si vymeniť aj keď mi z toho trhá... niť na gatiach.

Ach! A aj tá chuť zdá sa mi byť hrozná! Prečo - ako voľakedy -nerobia ťa z hrozna?!

Vari vyschli všetky viniče? Takýto burčiak si môžete strčiť rovno ďo... za klobúk!...

TV seriály vo Fun Rádiu: Dallas (Boby): Ahoj, Pamelo!

(Pamela): Ahoj, Boby!

(Boby): A copak tady déláš?

(Pamela): Ale, Džejár chce zase zničit mého bratra Bárnse ajá se na to nemohu dívat. Dívam

se tedy radši na televizi...

(Boby): A dávají néco?

(Pamela): Nevim. Zapomélajsem ho zapnout.

(Boby): To nie...

(Lucy): Nazdar všichni!

(Pamela): Ahoj, Lucy! Jak bylo ve škole?

(Lucy): Proč se ptáš? Nejsem pŕece malá holka!

(Boby): No tak, Lucy! Víš pŕece, jak je tvoje škola dúležitá... pro márnu, tatu, bráchu, Sju Elin, Džejára, Pamelu, mne... a taký toho s tím kovbojským kloboukem, co tady bydlí... Jak se jmenuje?

(Lucy): Nevim, taký jsem zapoméla. Už jsem s ním nejaký čas nespala, tak si nepa-matuju... A hele: jde Džejár! Nazdar bráško! Tak jaké pak si dnes udélal intriky?

(Džejár): Ahoj, Lucy! Ahoj Pamelo, ahoj Boby..!. Už tady není nikdo? Nikdo. Tak nemusím dele zdravit.

(Boby): Tak povídej, co novýho... Doufám, žes nechal Bárnse na pokoji!

(Pamela): Nenechal, já to vím! A taký v mi-nulém díle mu délal zle. Polil ho v restauraci ropou!

(Džejár): Boby, vysvetli láskavé tvé žene, že to byla náhoda. Vždycky nosím u sebe vzorky v sudu... tak se trochu vylilo. No...

(Lucy): Jen nepovídej, bráško, my té pŕece známe! Kdyžjsem naposled spala s Bárnsem, vyprávél mi tojinak!

(Boby): Jo. Nech Pamelinho bratra na pokoji, Džejáre!... Ona pak vypadne z nášho domu a já si mohu akorát tak... číst v posteli. A co tvá Sju Elin? Zaseje ožralá?

(Džejár): Ano, trochu jí to vzalo.

(Pamela): A co, Džejáre?

(Džejár): Když jsem ji praštil kusem ropovodu, Pamelo... Ona totiž taký spala s Bárnsem!

(Boby): Jo. Ajá chci alespoň jednou za pét let spát s Pamelou. Tak nechjejího bratra na pokoji!

(Džejár): Tak prozatím spi s Lucy, Boby!

(Lucy): To nejde, já se musím učit, aby mi deda koupil auto.

(Džejár): Starej dobrej Džok. Stará dobrá miss Eli. (Pamela): Starej dobrej Džejár!... Vlastné: co to HkámV....

(Boby): Stará dobrá Pamela! (všetci): Starej dobrej Dallas! (rozprávač): Ospravedlnenie: ospravedlňujeme sa poslucháčom za prehnane napínavý dej v našej ukážke. Seriál samotný sa nesie v oveľa pokojnejšej atmosfére a dialógy sú podstatne obsažnejšie a inteligentnejšie... Ďakujeme za porozumenie!

Hútačky a dumy -ako dovolenkovať (Dalila): Dobrý deň, vážení poslucháči! Dnes budeme - za pomoci názorných ukážok - hútať a dumať na výsostne aktuálnu tému: ako sa správať na dovolenke. Vítam nášho figuranta...

(Mirec): Česť práci!

(D): Česť! No... Takže: všetci vieme, že s takouto dovolenkou je oštara. Najprv treba premýšľať, kam na ňu ísť, potom sa však nazrie do peňaženky a zistí sa, že sa pôjde akurát tak k babke do Orechovej Potône. Ale vezmime si hypotézu, že niekto akurát nejaké peniaze má, prípadne sa spolieha na štátne dlhopisy, a na dovolenku ide. Kam? (M): Do kelu, akurát tak...

(D): Ale no!... Povedzme, že mama chce ísť do hôr, do Tatier. Ako sa budeme správať v

Tatrách? Program urobí otec, hlava rodiny.

Vyvezie sa lanovkou s rodinkou niekam na kopec a vydá povely: prosím ukážku...

(M): Tak! Stará, tu máš dve koruny, strč ich do hentoho ďalekohľadu a pokukaj sa na skaly!...

Ty, synak, sa postav do radu na pivo, ty, dcérka, hentam do radu na klobásky!... Ja si tuto sadnem a pofajčím si... A vy zhlboka dýchať čistý vzduch!... Poriadne, anciáša vášho, za tie peniaze!!!

(D): Takže takto to má správne vyzerať na horách: nemôže dôjsť k úrazu. A teraz si zoberme takú situáciu, že sa niekto dostane k ozajstnému moru...

(M): Čo si smrtku zbadala?!

(D): Prosím ticho!... Niekto sa dostane k moru, dokonca niekde, kde sa nestrieľa. Ako sa má správať tam, v ďalekej cudzine, aby za pár drobných, ktoré mu vymenia v miestnej mene za tri naše mesačné platy, šíril priaznivý obraz? Zasa, prosím, ukážku. Náš figurant bude syn, však áno, a ja mamička. Poďme na to!

(M): Mamíííí, kedy sa už pôjdem kúpať do mora? A je more naozaj slané? A prečo?

(D): Neotravuj, prosím ťa! Máme dôležitejšie veci na robote!... Najprv sa postavíme pred tento luxusný hotel a ocko nás odfotí, aby si susedia mysleli... No, postav sa aj ty! A schovaj tú suchú žemľu!

(M): Ja sa chcem kúpať v mori!

(D): Ticho budeš, truľo?!... Tak, a teraz si sadneme do tejto krásnej reštaurácie a ocko nás zasa odfotí. Ale rýchlo, kým nepríde čašník!

(M): (plačlivo): Ja sa chcem aspoň raz okúpať!

(D): Nerev! Usmievaj sa! Ako budú tie fotografie vyzerať!?... A ešte sa postavíme sem pred ten zmrzlinový pult... ocko, foť! A teraz čo, nechajte ma premýšľať!

(M): (plače): Búúúúú, ja sa chcem ísť kúpať, aspoň jediný raz!

(D): Ale budeš už konečne ticho?!... Myslíš si, že sme sa sem za toľké peniaze prišli kúpať?

Okúpať sa môžeš aj doma! Tak a teraz poďme do tamtoho zlatníctva, ja si budem akože vyberať a ocko bude fotiť... Počkať... úúúúž!

(M): Mamíííí!... Ja chcem ísť domóóóv!

Tibor a Miňo vo chvíľach, keď sa tvária prirodzene.

114

Inteligencia im len tak srší z tváre, no nie?

(D): Hlupák jeden! Človek ho zoberie za posledné úspory k moru, druhé deti by si prsty oblizovali, a on...! Chceš poza uši? Nevd'ač-ník!

(M): (plače): Búúúú!

(D): Nebuč! Takto sa, priatelia, treba správať na dovolenke, lebo to zodpovedá nášmu naturelu. Takto vytvoríme ten toľko žiadaný priaznivý obraz. Tak do toho! Príjemnú dovolenku!

(M): No zbohom!...

Báseň o dovolenke pri mori Vlna za vlnou sa valí a slnko správne páli Lenže -ja mám smútok v duši dnes hoc dievčatá sú krásne a všetky hore bez Potajomky tlačím konzervy a lezie mi to na nervy Dovolenka viac ma veru neláka keď za veľké prachy musím robiť chudáka Rf.: More modré, vráť mi ich, vráť, tých tridsaťtisíc mal som veľmi rád!...

Funrádiovská humoreska: Spomienka na žatvu (zvuk): približujúci sa kombajn (kombajnistka - spieva strašným spôsobom): Héééj, zahoreli zore na tom našom dvó-óóre!...

(predseda): Naša najlepšia kombajnistkal... Tak, čo by vás zaujímalo, pán redaktor? Pýtajte sa, odpoviem, nato som tu predseda, že áno!... Z ktorých ste vlastne oných... tlačív? (redaktor): Z týždenníka Rozorané pole, pán predseda! Robíme teraz reportáže o žatevných prácach a ja... (predseda): Vidíte, žatva je u nás v plnom prúde! Zlaté lány sa chvejú v letnom vánku, a kombajny sa starajú o chlieb pre našich pracujúcich, že áno... (redaktor): To som sa vás chcel opýtať: hovoríte, že kombajny... a ja vidím iba jeden s tou tučnou paňou, čo tam spieva... (kombajnistka - spieva): Héééj, zahoreli zo-rééé!... (predseda): Naša najlepšia kombajnistka!... No, viete, to je tak! Celú jar sme museli opravovať kombajny... (redaktor): Také boli pokazené? (predseda): Ale čoby boli!... To kvôli televízii. (redaktor): Kvôli televízii? Nerozumiem!... (predseda): Aby ste mali čo dávať v Televíznych novinách. Prišla taká požiadavka: opravujte kombajny!... Tak sme opravovali, čo by sme neopravili... Celú jar sme tak. (redaktor): No a? (predseda): Opravili sme, prišli zas. Tak sme rozobrali a zasa opravovali... Keď to bolo štvrtý raz, poplietli sa nám súčiastky... no a ostal nám iba jeden kombajn... Tamten! (kombajnistka - spieva): Héj, zahoreli zore!... (predseda): Naša najlepšia kombajnistka! (redaktor): Ale čo úroda, pán predseda družstva? S jedným kombajnom... (predseda): Čo už úroda!... Teraz zasa chodia z televízie, že chcú dávať takto v lete v Televíznych novinách o žatevných požiaroch. Tak občas podpálime nejaký stoh alebo kus poľa... (redaktor): Ale úroda... (predseda): Prosím vás! Výkupné ceny obilia sú aj tak nízke, ledva by sme zaplatili hentú súdružku, čo tam ziape na kombajne... (kombajnistka - spieva): Héééj, zahoreli zore na tom našom dvóóóre!... (predseda): Naša najlepšia kombajnistka! Váľa sa s inseminátorom, potvora! (redaktor): A kde sú ostatní kombajnisti? (predseda): Oberajú ríbezle. (redaktor): Ríbezle? (predseda): Na ríbezľové víno, viete, duni-hlav, čúčo, máme stáleho odberateľa. Voľajaká politická strana ... Vždy vystúpia z béemvéčka a berú celé kisničky... (redaktor): A čo ja napíšem o žatve? (predseda): No čo... Že prebieha a pracovité ruky zberajú úrodu. Zemiaky nám Cigáni zobrali do posledného, ešte ani nenarástli... Teda napíšte, že máme aj brigádnikov!... Vidíte? Sme vzorné družstvo! (redaktor): Ale čo obilie... výnosy... žitko zlaté?! (predseda): Poľnohospodárstvo má dnes iné úlohy, človeče! Musíme zabezpečovať príspevky do Televíznych novín a tak prispievať k informovanosti obyvateľstva!... Zajtra prídu zase... požičiate mi zápalky? Hen máme prichystaný stoh slamy... (kombajnistka - spieva): Hééééj zahoreli stohy!... Eéééééééé! (predseda): Naša najlepšia kombajnistka!... Nezabudnite to napísať, redaktorko! Škoda, že nie ste z televízie... Podpálili by sme hentú šopu. Suché drevo, dobre by horela...

Chvíľka poézie: Báseň o prvom milovaní

Trochu vášne, trochu krvi zabolelo (jaj!) veď bol som prvý!

Nieže, milá, vytáraš to, ani muk! Že tu niečo urobilo puk!

Prvéééé milovaniéééé sladkééééé zakáááázanéééééé Už som, milá, v keli: otcovstvo je dokáááázanéééééé!

Báseň o trenírkach (ona): Chlapcov som sa viackrát pýtala: či by ma nechceli, že by som im dala!... Nádej. (on): A potom plakala, slzy jej tiekli, keď sme jej na hlavu trenky navliekli...

Nedeľná kázeň Priatelia, je nedeľa, všakže, a v takýto sviatočný deň dobre padne teplé ľudské slovo, ktoré pohladí dušu, ale aj prinúti k zamysleniu sa nad zmyslom života a nad tým, čo bude dnes na obed...

Dnešná téma je krásna, priamo morálna, i keď - priznávame - ukradnutá z katechizmu: nezosmilníš... Znalci sa možno čudujú, prečo práve táto. Ale, uznajte: je to aj dnes Tibor. Pravidelný internet nedeľných kázní.

určite väčší hriech, ako nepomniť, aby sme sviatočné dni svätili, alebo pokradnúť. Veď keby sa nekradlo, ako by postupovala privatizácia, ako by sa zabezpečil nulový rast a tie oné, deblokácie? Alebo také prikázanie, že nevezmeš božieho mena nadarmo! Veď u nás sa už aj na prezidenta nadáva!...

Ale vráťme sa k téme našej dnešnej nedeľnej kázne. Čo to vlastne znamená, že: nezosmilníš?

Zdá sa vám to byť hlúpa otázka? Veru nie, naši milí! Veď čo keby sa nejaký fiškus opýtal: no dobre, nezosmilním, ale pomilovať ju môžem, či nie?! Ozrejmime si teda pre istotu samotný pojem. Smilniť znamená, že tú našu známu reprodukčnú činnosť vykonávame len s osobou na to určenou. Ako zistíme, že ide o osobu na to určenú? Rozhodne to nezisťujeme podrobnou prehliadkou, lebo počas nej by mohlo práve dôjsť k dotyčnému smilne-niu, sme predsa len ľudia, pravda, až na niektorých. Priamo sa opýtať asi tiež nemá zmysel, lebo nás môžu oklamať. Takže ako?

V tejto otázke sa, priatelia, orientujeme podľa zásad morálky. Čiže: nesmilníme paušálne, t. j. vôbec. Smilnenie nahrádzame inými, dôstojnejšími činnosťami: chodíme trebárs do lesa na huby alebo pestujeme na balkóne muškáty. Vtedy vieme, že žijeme naozaj morálne a ako sa na slušného našinca patrí.

Zvlášť máme na zreteli aj súvisiace prikázanie: nepožiadaš manželku blížneho svojho!

Manželku blížneho svojho teda môžeme požiadať až po tom, čo sa s dotyčným dôkladne pohádame a ďalej sa s ním spoločensky, ani inak nestýkame, takže už nie je náš blížny.

Toľko naša dnešná kázeň, dúfame, že ste si ju zobrali k srdciam a zachovalo sa vám z nej aj dáke to poučenie. Ak by však niekto do nasledujúcej kázne mimovoľne a nechtiac zo-smilnil, nech nám o tom napíše, a my mu poradíme, aby to nevešal na nos nikomu, a nie ešte ľuďom z rádia...

Toľko dnešná kázeň. Fun Rádio s vami a zlé preč!...

Čo nového Leškovci? Nič! Časť 129. (dedo): Éj, chcelo by to dáku dobrú štetku, ako za mojich mladých čias!... (mama): Dedko, fuj!

(Gizela): Hehehehehehe!

(Ivan): Dzedo, ta dočkaj, ta ne? Prvý naj čavo drísta! (rozprávač): Ďakujem za slovo! Milí poslucháči, predstavte si, máme pre vás novinu! Je vcelku pravdepodobné, že sa u Leškovcov bude dnes niečo diať! V histórii tejto rodinky sa ešte nestalo, aby sa niečo stalo, ale dnes to naozaj smrdí dramatickým dejom. A smrdí to aj farbami, fermežou a latexom, lebo LešKde je Fun, tam je fun! Kto bol na Snehovici '99 môže potvrdiť!

kovci dnes maľujú... Ale majú technické problémy, čo hneď zbadal dedko... (dedo): Éj, chcelo by to dáku dobrú štetku, ako za mojich mladých čias!... (mama): Dedko, fuj!

(Gizela): Hehehehehe!

(Ivan)? Dzedo, ta dočkaj, ta ne? Aj to ta... štetka bude, ale najsamprv musíme oné... farbičky zamiešať. Ta neznace, jak še to robí? (Šantal): Krucinál fango, čo chcete vymaľovať, keď to neviete! Vykašlite sa radšej na to né?! (otec): Netreba sa báť, dcéra moja, technológiu postupne zvládneme. Situácia sa zlepší, keď príde sused Barát.

(Gizela): A čo: ten starý chmulo vié malu-vat byty?

(Vlado): Nie, ale poslali šme ho po pivo. Š pivom ša nám bude lepšie robiť, šakra! (dedo): No - a čo bude s tou štetkou? To za mojich mladých čias také štetky bývali... jój, chlpaté, štetinaté... (mama): Dedko, ale už mám toho dosť! My sa tu chystáme na vážnu prácu a vy tu stále História. Zľava Zvonec, MC Erik a krabice plné elektroniky

s tými vašimi... neslušnosťami!... Ocko, povedz mu! (otec): Dobrá štetka by sa naozaj zišla... ja tu mám len takú starú, vyplznutú... (Šantal): Šak tu máte Gizelu, né? Chichi-chi!

(Gizela): Ty... očúvaj, nejeduj ma, soplavá! Ty... ty... oštinoha!

(Vlado): Ale baby, šakra, tu ša nedá rozmýšľať! No!... A kde je ten šušed, otca mu?! (dedo): Ja ho poznám: peniaze prepil, nič nekúpil a teraz sa hanbí prísť... Zabijem ho! (mama): Ty, ocko - ako si to myslel, že tu máš iba starú a vyplznutú štetku?! Že sa nehanbíš, ty odroň! Toto mám za svoju dobrotu... béééé... búúúúú!

(Ivan): Ale mamo! Jednak máš dlhé vedenie a jednak nikto nehutoril o tebe... predsa!...

Potrebujeme to tu štetku... na Učenie, maľovanie!

(Gizela): Ked donese Barát pivo, zmaluje-me sa aj bez ščetky, no nyje?... Vyondzite sa na maluvánié, nacapte tam tapety a bude, no! (otec): Veď tapety už na stene máme... Ozaj: veď my máme tapety! Ako chceme maľovať1?

(Ivan): Ta a co? Tapety... ta to ty pety strhneme dole a môžeme natierať, ta ne? (sused Barát): Aký nátierka hcela robila Ivako úr?... Jónapot, susedáci! Suseda Barát Géza vyvrátil sa do Leškofamília háza a priniesol sér, eď kette három vella šérov... pivá-vov! (rozprávač): Situácia sa po príchode suseda Baráta zdala byť zaraz jednoduchšou, ale zatiaľ sa ešte stále nič nedeje. Kto sa prvý pustí do neľahkej činnosti? Bude to vari mama? Lebo tá sa chystá... (mama): Nie, ja to určite nebudem. Opýtajte sa ocka, on je hlava rodiny... nech maľuje... (otec): No... vlastne áno... ale v živote som to nerobil... Chlapci, vy ste mladí, šikovní... no!

(Vlado): Ale čo ši, otec! Ja šom zastupiteľský orgán, nepracujem rukami!

(Gizela): No, orgán, to si, chmulo... Najprv mosíte strhnút tapety... podajte mi jenno pivo, pán Barát, nech sa nachloncem. Smanná som jak tava! (sused Barát): Nem bojákujte sa si seba, já všetko vyriešiš... tu má šér Gazelia né... suseda Barát naď veľký majster si v bytta štetko-vaní... malovaní. Vy trhnite si... všetci... tapetami, íš suseda Géza zamiešuješ sípen pekný farbo... oký hcete: Zelený? (mama): No a bude to! Gejza, vy ste poklad!... A potom vynesieme namaľované steny von, aby skôr uschli...

(otec): Eulália, prosím ťa!... A zelenú farbu neznášam!

(Gizela): Dajte hnedú, aby bolo hned vi-dzet, že to u vás šecko stojí za...

(Vlado): Giža, šakra!... Radšej trhaj tapety. O farbe ša dohodneme neskôr. Nech ši vyberie mama, ona tu býva... (sused Barát): Igen. Oký farba ponúkova-ný: piroš, fehír, fekete...

(Vlado): Fekete? To je kolega poslanec. Vybieľuje strany v novinách. (otec): Tak to tu aj my vybielime a bude! Biela je moderná... Ideme strhávať tapety! (mama): Škoda, sú celkom pekné... nenecháme aspoň kúsok? (sused Barát): Minden bele... do toho, ka-marátovia! Vysúknime si rukavice!

(Ivan): Ta dajme sebe najprv toho piva, ne?... Alebo aj dva pivá.

(Gizela): Dobrý nápad! Ukážte, nech si nadložím flašu nad hubu! (Šantal): Krucinál fango, to tu zas bude! Ja namalujem akurát tak sebe ciferník a padám do kelu! Tu ma to nebaví, né?! (dedo): Ako sa tak na tie tapety pozerám, kým si vypijeme, opadajú nám aj samé. Na zdravie!... (rozprávač): Medzi Leškovcami začali kolovať fľašky s pivom, čím sa úspešne začalo jarné maľovanie bytu. Ale - ako ste si istotne všimli - predsa len sa napokon nič nestalo. Bude to tak aj o hodinu? Uvidíme!...

Čo nového Leškovci? Nič! Časť 130.! (rozprávač): Leškovci dnes maľujú a tak to u nich aj vyzerá. Všetci sa pustili do strhávania tapiet, pričom popíjajú pivo. Klesajúce zásoby tohto nápoja spôsobujú, že sa všetci v čoraz hustejších intervaloch striedajú na záchode, pravda, okrem mamy, ktorá ho, chudera, márne hľadá... Sused Barát, veľký odborník na maľovanie, zatiaľ mieša bielu farbu. Keďže chcel, aby tá biela bola pestrejšia, nalial do nej zopár odtieňov, takže mu z toho vyšla bielo-fialovooranžovo-cykláme-novo-ružovkastá... (otec): No, vyzerá to tu pekne. Vyneste niekto tie zdrapy!

(Ivan): Ta dáme ich to tym... susedovcom Šarkéziovcom, naj sebe podkurujú. Jiščok je zima. (sused Barát): Mám nápadníka! Nápad hcel som povedálny: ja vidaz robil som na televízora íš tam ukazovali izé... oko volá... Fazulla úra... mistrál Bín... íš on do kýbla dal rozbubuška a urobila farba buh!

(Gizela): Len žádné búchanie, lebo mi zo-budzíte malého Bubu! Malujte normálne, alebo sa na to vyondzite! (dedo): Veru tak! Prineste mi rebrík, ja vy-leziem a Gizela nech ho drží, je najmocnejšia!

(Vlado): Gizela nemôže, má krátke ruky, nedočiahne na rebrík čežpršia... (sused Barát): Suseda Barát podržíš apu-kam Leško... rebriniak... íš preččo dedko lezieš na rebrá... rebríka? Neh vylezieš niekto, kto ľahší má izé... figurína!

(Gizela): Ked scete volakoho lachkého, nech leze hen Šantal, hehehe! Tá je lachká! (Šantal): Dajte mi niekto fľašu od piva, nech jej kydnem po gebuli, néV. O nej sa nedá povedať, že je ľahká... vyzerá ako dinosaurus, krucinál fango!

(Ivan): Ta nevaďte sa, čaje sprosté! A zbierajte to tie papiere po zemi! (otec): Na rebrík vyleziem ja a vy mi podáte štetku... tú vyplznutú, keď nie je lepšia. (mama): Ocko, ty si hrdina!... A čo budeš na tom rebríku robiť?

(Gizela): Tancuvat brejkdens, hehehehe!

(Vlado): Tak čo, mama, už ši našla záchod? (mama): No, vieš, vlastne nie... Ale povaľovalo sa tu také vedro a... (sused Barát): Jóóóój, môj kýbla, môj kýbla!... Sused Barát farbovičky naďon pekný namixéroval íš mamma... jój, nem šťastný som ja suseda!

(dedo): To za našich mladých čias sme iné veci do farieb lievali... Napríklad lavórovicu!

(Ivan): Lavórovicu? A prečo, dzedo? (dedo): Aby boli tie farby veselšie, vnuk môj radostný!

(Vlado): Len toho nesmie byť moč... Šakra, to bola slovná hračka, čo?! Vidno, že šom dobrý parlamentný rečník! (sused Barát): Rečňovník nerečňovník, ma-loválny bude sa už aj! Tu farbakýblo pre apa Leško... páči sa, kírem! (otec): Choďte preč s tým vedrom, sused, ale už aj!... Ešte mi to strká pod nos...

(Gizela): No bože, jaký je len fajnový!... Aspoň bude tá farba lepšé držat, no! A ked má byt veselšá, tak do nej ešte nalejme pivo!... Vlastne, hehehe, nedá sa, šecko som vydžom-bala... (rozprávač): Chýbajúce pivo rozosmutnilo dedka tak, že sa zúrivo pustil do strhávania zvyšku tapiet zo steny. Zahanbená mama mu chcela pomôcť a strhla roletu... (Šantal): Začína to tu byť nebezpečné, chi-chi! Tojeprča!

(Ivan): Ta ale už ma to jeduje! Tata naj še vyteperi na to ten rebrík a ideme natierať!... (otec): Leziem... držte ma... leziem... uf, to je výška! (sused Barát): Fiďelem, aby nezrúcal sa apa Leško z rebrováka dole... urazený bol by... úraza by mal on! (mama): Neboj sa, ocko, už bežím ti ho podržať!

(Gizela): Hehehehe, čo mu sce podržať? (otec): Držte ma... krúti sa mi hlava... mám závrat!...

Fuňáci na návšteve u konkurencie v budove Slovenského rozhlasu. Odovzdávanie Grand Prix Rádio '99

(Vlado): Neboj ša, otec, sme š tebou! Podporuje ťa celý rodinný kolektív! (otec): Pomóóóc!... Spadnem! Bojím sa výšok, v živote som nestál na rebríku! Dajte ma niekto dolu! (mama): Hneď som pri tebe, ocko! (otec): Veď toho sa práve bojím!... Zadržte ju!... Padám! (sused Barát): Ja rozložíš matraca na ze-mu, aby mäkký spadol! (mama): Už som tu, ocko, skoč mi do náruče! (otec): (padne): Áááááááááá!

(mama): Vedľa!

(Gizela): Hehehehe, já sa dondzím!... A rovno do kýbla s tú oščanú farbu, hííííí-hehehehehehe!

(Ivan): Ci panečku! Ta to bola šupa, jak še tata skydnul! Ta to bol väčši rachot jako minulý rok, keďMečiar padol... Tata, ta žiješ? (mama): Ale žije, Ivanko! Čo nevidíš? Hodinky mu ešte idú! (otec): Ešte raz sa v tejto rodine spomenie maľovanie, odsedím si ho!... A vytiahnite ma z toho vedra!...

(Gizela): Fí, ale voníte, svokre! Jako žumpa natretá latexom, hehehe! (sused Barát): Škoda, že už je vége malo-vániá, mne naďon páčilo sa taký remeslový roboto...

Sípen farba sused Barát namiešo-val, íš ona všetka na apa Leško nohavica... Oh, oh! (mama): Tak sme si trochu popracovali a môžeme zasa oddychovať! To sa mi páči, že tak zdravo žijeme, čo poviete?... A nepožičali by ste mi to vedro? Zbavila by som sa starostí... viete, mala by som ho stále pri sebe... (otec): (plačlivo): Eulália, ja ťa na kolenách prosím (rozprávač): Takto šťastne sa teda skončilo maľovanie v rodine Leškovcov. Nikomu sa až tak nič nestalo - a vlastne všeobecne sa nič nestalo. A o to predsa ide...

Humoreska: Taká zo života...

Jano: Nazdar, človeče! Sto rokov som ťa nevidel! Tak ako? Máš sa? Mišo: Ale, veď vieš...!

Táto vlasatá obluda nie je Mr. It, ale Karol. Dnes má vlasy kratšie, ale ksicht, žiaľ, zostal nezmenený.

Jano: Neviem, povedz!

Mišo: Aleee...

Jano: Tak sa neondej!

Mišo: Áleee...

Jano: Ale Miško, nóóó...

Mišo: Čo ti mám hovoriť...!

Jano: Ale pozrime sa! Ty máš na oku monokel! Čo si sa v krčme pobil? Ukáž? To musela byť šupa! Ej bisťu! A čože, kto ti to? No len povedz, a ja mu tiež pôjdem jednu vyťať!

Mišo: Ale... žena ma valčekom na cesto trafila.

Jano: A čo to nepovieš hneď! Tak to je strašné! A to si necháš? To musíme zapiť! Hybaj, kamarát môj rodný! Takúto vec musíme spláchnuť! No teda, takto sa tá tvoja vyfarbila? Kto by to do nej povedal? Poď, tuje taká krčmička, objednáme, popijeme, žiaľ nad svetom zapijeme! Hybaj, hybaj! To ti mám poslať kolkovanú žiadosť?

Mišo: Nemôžem...

Jano: Neboj sa! Ja sa tej mojej harpyje nebojím! U nás doma je každému jasné, kto nosí nohavice, otca mu! Ja keď domou prídem, hneď tresnem do stola! Kde je večera, žena? Tak zrúknem! Ba veru, tak je to! Aj ty si si mal tú svoju tak vychovať. Nebola by strečkovala.

Mišo: Ale keď ja som...

Jano: Ba veru! Chlap musí byť chlapom. Aj minule začala, že chodím do krčmy. Tak som jej povedal, že reku, čo je teba do toho, kam ja chodím, ako je aj pravda! Aj kasu držím ja. Chceš peniaze? Dobre, ale popros. Tak si treba ženy vychovávať!

Mišo: Ale ja aj tak nepôjdem...

Jano: A čo? Vari sa jej nedajbože bojíš? Nebuď baba! Prídeš domov, takto sa postavíš... aha... a zrúkneš! Žena, ja sa ťa nebojím! Tak to treba robiť!

Mišo: Ale, ja viem... Lenže...ona ... (šepká ....šušušu!)

Jano: Aha... no... nedala? Nuž, keď je tak, ani ja nemám, brat môj rodný! Nemám. Pris-sám vačku nemám. Žena mi dala ráno dvac-ku...šalát som si kúpil...tresku. Dva rožky k tomu a je po peniazoch. Veď to poznáš... Joj, teraz som si spomenul, že mám ešte voľačo vybaviť. Ale poviem ti, tie ženy sú potvory! Najprv chlapovi otrávia život a potom ešte aj peniaze zoberú!

No fuj, potvory akési!!

Mišo: Ale ...

Jano: Maj sa bratku, maj sa! Keby som mal, tak ti požičiam! Veď to ešte voľakedy oslávime, pravda... A nezabudni, že chlap musí mať doma posledné slovo! Tak ako ja! Na mňa keď tá moja ziape, ja sa veru nedám. Keď skríkne, aby som držal jazyk za zubami, vždy poviem dobre, dobre, máš pravdu, čo sa s tebou budem hádať, no nie?!

Silvester 96 O Silvestroch a zábavkách spojených s príchodom posledného dňa roka sme už v tejto knihe písali. Fun Rádio však okrem bláznivostí, šokov, šialenstiev a podobných „fun" akcií prinášalo aj humorné slovo. V prípade nasledujúcej ukážky, ktorá odznela na Silvestra roku 1996 by sa dalo povedať, že aj Svérákovci počúvajú Fun Rádio.

Prednáška o tom, ako nám ukradli Cimrmana Vážení priatelia, posledný deň v rokuje už tradične zámienkou na všakovaké veselenie sa, opičinky a neraz aj na prílišnú konzumáciu alkoholu. Napriek tomu sme sa dnes rozhodli, že

vás všetkých oboznámime s histoPri práci vo Fun Rádiu sa možno stretnúť s kadekým. Andy Hryc a Tomáš.

rickým faktom nesmierneho dejinného významu. Ukradli nám totiž Cimrmana. Áno, žiaľ, je to tak. Jára da Cimrman, tento veľduch svojej doby, ktorého činy poznačili v rovnakej miere vedu, ako aj kultúru, bol totiž pôvodom Slovák. Uvádza sa síce celkom správne, že sa narodil vo Viedni, ale mená jeho rodičov nie sú pravdivé. Matrikár Franz Huschek, ktorý viedol na TV. viedenskej farnosti matriku, zapísal ako mená rodičov mená jeho adoptívnych rodičov. České pramene uvádzajú ako rodičov Jaroslava Cimrmana, Marlén a Leopolda Cimrmanových, citujúc spomínaného matrikára. Podarilo sa nám zistiť, že to nie je pravda a že Marlén a Leopold si malého Jarka iba adoptovali a dali mu spoločné priezvisko Cimrman. Naše pramene uvádzajú, že kým matka je neznáma, jeho otec je dokázateľný. Je ním slovenský drotársky majster a veľduch Ján Izbiar.

Ako si iste povšimnete, Cimrman zdanlivo nezdedil otcovo meno. Opak je však pravdou.

Leopold Cimrman bol totiž vlastným bratom jeho otca Jána Izbiara a sám sa pred príchodom do Viedne volal Leopold Izbiar. Po odchode z rodnej obce a po príchode do Viedne napodobnil svojho brata, ktorý si už predtým, kvôli ľahšiemu splynutiu s nemeckým okolím, zmenil meno na Cimrman. Čo, ako iste uznáte, je iba doslovný nemecký preklad jeho slovenského priezviska. Ján Izbiar, pôvodom z Hrochote, totiž sám na vlastnej koži okúsil nielen maďarizačný útlak, ale aj germanizač-ný. Zmenou mena sa rozhodol zmiasť nepriateľa. Je napríklad dokázané, že jeho opereta z drotárskeho prostredia „Drôt v oku" bola budapeštianskymi ochotníkmi zo 14. honvéd-husár pluku naštudovaná pod pomaďarčeným názvom „Okom pokom".

Ani autor, geniálny predok Jaroslava Cimrmana, sa nevyhol absolutistickému útlaku po rakúsko-maďarskom vyrovnaní. V zachovanom bulletine ochotníckeho predstavenia 14. budapeštianskeho honvéd-husár pluku, ktoré sa konalo 14. marca 1871 v Bu-díne, je ako autor uvedený Lošonci Pál, čo je ako sami uznáte, rafinovane skrytá podoba mena Ján Izbiar.

Ako sme už povedali, Ján Izbiar na vlastnej koži preživší silný maďarizačný útlak, odišiel s drotárskou krošňou na pleciach za rieku Moravu, kde naučil tamojších obyvateľov variť a konzumovať halušky. V tamojších krajoch sa dodnes používa názov „noky", čo je odvodené od zvolania: „No kým by byla taková dobrota ukuchtená? Jenom jím!" Postupom času a najmä príchodom industrializácie, ktorá si vyžaduje skratkovitejšie myslenie a rýchlejší spôsob vyjadrovania sa zvolanie: „No kým by byla taková dobrota ukuchtená? Jenom jím!" skrátilo na „noky".

Pritom je pozoruhodné, že na Hane ešte v minulom storočí sa haluškám vravelo: „No, kým". Za riekou Moravou však bystrý Ján Izbiar pochopil, že ani tu sa nevyhne národnostnému útlaku. Tentoraz germanizačné-mu. Čelil mu opätovnou zmenou mena, ktoré malo slúžiť ako pomôcka, potrebná na lepšie splynutie s germanizačným prúdom. Keďže však bol slavianofil telom i dušou zmenil si meno tak, aby si zachovalo slovanský základ a zároveň nedráždilo rakúsku vrchnosť. V tomto období sa Ján Izbiar nechával oslovovať ako Friihlingslav Novák.

Pod týmto menom sa koncom minulého storočia dostáva do Viedne, vtedajšieho hlavného mesta takzvanej „dunajskej monarchie". Tu pochopil, že aj napriek veľkému počtu českého obyvateľstva, žijúceho vo Viedni, ba práve preto, bude sa musieť prihlásiť ku svojim slovenským koreňom. Preto si opäť mení meno. Z Jána Izbiara sa stáva Ján Cimrman.

Ani jeho predchádzajúce meno Friihling-slav, pod ktorým sa stal známym v nejednej viedenskej kaviarni, ako skvostný prednáša-teľ slovenskej lascívnej poézie, ktorá ním však bola predstavovaná ako mantry budhistických mníchov z Tibetu, neupadlo do zabudnutia. V slovanskejšej forme „Jaroslav" ho dal svojmu synovi a pokračovateľovi diela, Jaroslavovi. Žiaľ, slovenský pôvod tohto velikána vedy a umenia zostal dlho utajený. Teraz sa však doba zmenila a pravda vyplávala na povrch ako olej na vodu. Jára Cimrman nebol Čech, ale

Slovák. Nech si v Prahe nechajú zlato aj diamantový poklad. Ale nám nech vrátia Cimrmana!

Nášho slovenského národného pokladá!

Veľký Slovák Ján Izbiar -časť druhá.

Rozprávač: Kým vás, milí poslucháči, oboznámime s ďalšími veľkolepými kultúrnymi a vedeckými počinmi, ktoré si na svoje konto pripísal veľduch svojej doby Ján Izbiar, otec Jaroslava Cimrmana, vnorme sa na chvíľočku do jeho kongeniálnej operety z drotárskeho prostredia „Drôt v oku", ktorá bola budapeštianskymi ochotníkmi zo 14. honvéd-husár Monty predvádza čosi, čo mu on hovorí tanec. pluku naštudovaná pod pomaďarčeným názvom „Okom pokôm".

Nám sa podarilo získať originálne zápisky nášho veľkého rodáka Jána Izbiara, ktoré dlhé roky ležali v Maďarskom štátnom archíve na Petôci Lájoš utca 45 v Budapešti. Pri tejto príležitosti sme navrhli premenovanie tejto ulice na Lošonci Pál tér 234. A to na pamiatku mena, ktoré Ján Izbiar používal počas svojho pobytu v Budapešti a priľahlom okolí. Dej operety je, žiaľ, zachovaný iba na štyroch zdrapoch papiera. Aj to iba vďaka lakomosti honvéd-husára Gôdôlo Ferencza, ktorý libreto opery z pera nášho veľkého rodáka rozrezal na úhľadné štvorčeky a odložil pre prípad, že by ho po jedle prikvačila ťažká chvíľka.

Našťastie pre dejiny ho v ten deň zatvorili do ajnclíku o chlebe a vode, takže ťažká chvíľka ho na dlho nemala prečo prikvačiť. Ale vráťme sa k hudobnému dielu, ktoré sa našou zásluhou dnes dočkalo obnovenej premiéry. Dej operety nás zavedie do domu drotárskeho majstra Feriho, ktorý sa práve chystá na cestu s drotárskou krošňou.

Feri: (spieva) Marááááááááááá! Kde síííííí-íííí?

Rozprávač: Tam sa poznámky nášho velikána končia. Žiaľ, Gôdôlo Ferencz bol až príliš úsporný a ním narezané papierové štvorčeky, akokoľvek úhľadné, nepatrili medzi najväčšie.

Podarilo sa nám však rekonštruovať dramatickú chvíľu, kedy si drotársky majster Feri, pod vplyvom alkoholu, zabodne kus drôtu do líca. Majster Izbiar pôvodne pojednal svoju operetu ako výstrahu pred zhubným démonom alkoholizmu, čo je téma práve dnes navýsosť aktuálna.

Aj preto volil ako cieľ dopadnuvšie-ho drôtu pravé oko svojho hrdinu.

Keďže však už vtedy Ján Izbiar vyznával hereckú metódu stvárňovania postáv, ktorá Bajko sa do dejín svetovej drámy neprávom zapísala ako Stanislavského metóda, musel urobiť do libreta menší zásah a oko zmenil na líce. Stalo sa tak na prosbu veliteľa 14. honvéd-husár pluku plukovníka Johanna von Debrecín et Malá Húska, ktorý bystro postrehol, že bojaschopnosť jeho pluku by sa silne oslabila.

Po troch skúškach pod vedením majstra Izbiara, vyžadujúceho na javisku úplné sa zži-tie s postavou a maximálnu vieryhodnosť deja, totiž v lazarete skončili štyria vojaci neschopní viac mieriť na nepriateľa. Štyria preto, lebo istý poručík Gyulajka Bela chcel dokázať, že hrá postavu drotára Feriho lepšie ako radový honvéd Lakatoš Ďusi, čo aj urobil. Ďalšia ukážka z majstrovej operety zachytáva práve ten dramatický okamih, keď sa drôt vnára do tváre opitého drotárskeho majstra.

Feri: Áúúúúúúúúú! (Spieva) Kristušát Mária! Azand'alát! Išten bizoň! Fehér medve!

Rozprávač: Rád by som vás upozornil, že v tejto hre sa po prvý raz naplno prejavila túžba Jána Izbiara spoznať Ameriku. Len si všimnime slovo „bizoň", čo je typicky americké zviera, ktorým, ako vieme, sa živili v dobách Jána Izbiara prérioví Indiáni. Žiaľ, ďalšie dve ukážky stretnutia drotárskeho majstra Feriho s milou Jolankou sa nám zrekonštruovať nepodarilo.

Na plesnivom papieri tvaru štvorca sa zachovali iba slová: „Ožran, deti robiť, bol, svokra".

Zachovala sa aj táto poznámka: „Inscenovať ako ,Na buku'. Predať nápad tomu Talianovi".

Hľa, kde má svoje korene opera Nabucco! Z toho môžeme usudzovať, že nezabudnuteľný

Slovák, Ján Izbiar, podobne ako jeho potomok Jára Cimrman, hoci nám bol ukradnutý, vyoral hlbokú brázdu do kultúrnej histórie...

Veľký Slovák Ján Izbiar -časť tretia: Ján Izbiar a veda...

Je isté, že taký veľduch, akým Ján Izbiar, pokrvný otec Jaroslava Cimrmana nepochybne bol, sa nemohol uspokojiť iba s pôsobením v kultúre. Tak ako kedysi Leonardo da Vinei predbehol svoju dobu, aj Ján Izbiar vyrobil niekoľko pokrokových technických prístrojov, ktoré však zostali nepochopené. Podarilo sa mu napríklad ešte pred Alfrédom Nobelom vynájsť dynamit, ktorý pomenoval „Kriváň". Žiaľ, jeho vrodená skromnosť zabránila tomu, aby sa po výbuchu, ktorý zlikvidoval väčšiu časť budapeštianskej štvrte Czepel, priznal k tomuto významnému objavu. Okrem toho bol jeho priekopnícky čin zle pochopený, pretože po ňom pátrala polícia.

Známi to „kakaši", ako sa zlopovestnej maďarskej polícii kvôli kohútim pierkam na klobúkoch vravelo, na Horehroní a v Horných Uhrách všeobecne.

Tento fakt zapríčinil aj presťahovanie Jána Izbiara do Viedne, kde pokračoval vo vynálezcov štve. Vynašiel napríklad prvý bezdrôtový, mobilný telefón. Kam sa na nášho rodáka hrabe Graham Bell. Žiaľ, ani tento objav nebol pochopený. Spôsobil to možno fakt, že bezdrôtový mobilný telefón Jána Izbiara bolo treba ťahať za sebou na dvoch kárach. Neskoršia verzia bezdrôtového mobilného telefónu sa zmestila na jeden rebri-niak, ale napriek tomu sa neuchytila ani v rakúsko-uhorskej armáde, čo pravdepodobne viedlo aj k jej neskoršej porážke v I. svetovej vojne. Armádni dôstojníci, ktorí si Izbiarov objav vyskúšali, tvrdili, že s pomocou jeho telefónu sa nemôžu nikam dovolať. Ignorovali tvrdenie nášho génia, že najlepšie si človek predsa rozumie sám so sebou.

Len málokto vie, že Ján Izbiar vynašiel aj prístroj, ktorý mu ukradol istý Roentgen. Nemec. Žiaľ, Ján Izbiar nemohol dokázať vlastníctvo tohto prístroja, pretože na policajnej stanici v pätnástom viedenskom „bezirku" mal službu zarytý germanofil, komisár Josef Polifka. Ten uveril tvrdeniu zločinného Nemca, že prístroj je jeho.

Nebyť tejto skutočne nepríjemnej zhody okolností, možno by sme dnes hovorili o „Izbiarových lúčoch". Žiaľ, história je ku géniom predbehnuvším dobu krutá. Táto skúsenosť však významne ovplyvnila rozhodnutie Jána Izbiara odcestovať za Veľkú vodu, do Nového sveta. Doba jeho príchodu do Ameriky nieje známa. Bolo to buď vo štvrtok alebo v stredu. Tu sa údaje rozchádzajú. Zato presne poznáme číslo jeho šífkarty. Má numero 14786.

Pobyt v Amerike, kde sa nedokázal s nikým okrem Slovákov, Cechov, Maďarov, Nemcov a Zemplínčanov dohovoriť, znamenal ďalší rozmach tvorivých Izbiarových síl. Z tohto obdobia sa zachovali správy nielen o vynáleze osviežujúceho nápoja, ktorý Ján Izbiar nazval „Medokýš", podľa studničky v jeho rodnom kraji. Je to ten istý nápoj, ktorý sa pod menom Coca Cola rozšíril po Amerike. Po stretnutí s pravoslávnym popom Jefimom namaľoval prvý „pop artový" obraz. Označenie „arť, čiže umenie, svedčí o tom, že Ján Izbiar si už začal osvojovať základy angličtiny.

Pýtate sa možno, ako je možné, že osviežujúci nápoj „Medokýš", ktorý vynašiel Slovák, sa dnes predáva pod iným menom. Odpoveď je jednoduchá. Receptúru mu ukradli závistliví domorodci, ktorým „Medokýš" veľmi chutil, akurát nevedeli vysloviť jeho názov. Po čase nápoj doplnili o bublinky, čím vylepšili jeho chuť.

Ján Izbiar sa do konca života hneval sám na seba, že mu ako prvému nenapadlo okysličiť jeho „Medokýš". „Bubliny sú zákerné," povedal raz svojmu priateľovi Jurajovi Pčolinskému, keď mu dal ochutnať prvú žuvačku, ktorú on, ako prvý na svete, vyrobil ešte počas svojho amerického pobytu. Žiaľ, opäť sa potvrdilo, že človek si nemá nechávať žiadne recepty len tak, pohodené na písacom stole. Najmä, ak je to génius, akým nepochybne Ján Izbiar

bol...

Veľký Slovák Ján Izbiar časť štvrtá Ján Izbiar: Súkromný život Ani súkromný život nášho slovenského génia Jána Izbiara sa napokon, tak ako súkromný život každého génia, nevyhol otrasom. Najmä otrasom, ktoré pramenili z nepochopenia. Už narodenie jeho syna Jaroslava je opradené tajomstvom a dohadami. O jeho vlastnom narodení ani nehovoriac. Niektoré pramene dokonca tvrdia, že sa vôbec nenarodil.

Najdôveryhodnejšie pramene udávajú, že Ján Izbiar, slovenský potulný génius splodil svojho syna s neznámou herečkou, samozrejme, tiež slovenského pôvodu. Stalo sa tak po uvedení dramatizácie bábkovej hry Jána Izbiara, vtedy už Cimrmana „Peter a vlk" na doskách viedenského Dvorného divadla. Po premiére sa konala oslava, na ktorú prišla aj istá Jozefína Mutzenbacherová, takže sa všetko zvrhlo na menšie orgie. Herečka, skutočná matka Jaroslava Cimrmana, tak presvedčivo hrala dámu z lepšej spoločnosti, že jej neskúsený génius podľahol. Z tohto chvíľkového vzplanutia vzišiel ďalší génius, Jaroslav Cimrman, ktorého nám tak opovážlivo ukradli. Pôrod prebehol bez komplikácií, keďže Ján Izbiar vynašiel dýchacie cviky vhodné pre rodičky, ktoré potom naučil aj matku svojho syna. Aby dosiahol rozmery brucha podobné tým, aké mávajú ženy v deviatom mesiaci, v istej viedenskej pivárni dokázal za večer vypiť 50 pív.

Hľa, ďalší dôkaz jeho génia, ktorý sa - keď išlo o otázku zdravia budúcej generácie - nezastavil pred ničím. Žiaľ, nepodarilo sa nám doteraz vypátrať identitu skutočnej matky Jaroslava Izbiara Cimrmana. Syn sa jej narodil v rokoch 1857, 1864, 1867 alebo 1892. Jeden z týchto dátumov je zaručene presný.

Vieme tiež, že žena jedného dňa zmizla z príbytku, zanechajúc dieťa, budúceho génia s jeho geniálnym otcom. Vzhľadom na fakt, že Ján Izbiar, ktorý si, ako sme to už spomenuli, pod tlakom germanizácie začal vravieť Cimrman, práve pracoval na vývoji dláta a nevychádzal z príbytku, vzal si dieťa do opatery jeho brat Leopold s manželkou.

Zistenie, že dláto, ktoré on, na znak toho, že pri jeho vynáleze premýšľal, nazval „mozgodlab", existuje už niekoľko tisíc rokov, spôsobilo, že Ján Izbiar sa utiahol do súkromia.

Hlboké sklamanie, ktoré opäť postihlo nášho génia spôsobilo, že sa rozhodol odísť do Ameriky, ako sme uviedli na inom mieste. Malý Jaroslav tak zostal vo Viedni pod ochranou otcovho brata Leopolda.

Povedzme si teraz niečo o rodine a príbuzných slovenského génia Jána Izbiara, ktorý sa narodil v malej chalúpke učupenej pod horou. Jeho otec, tiež Ján, ešte pamätal dereš a zlých pánov Révayovcov. Náš génius, Ján Izbiar, mal troch bratov. Leopolda Izbiara, Františka Izbiara a Jána Izbiara. Ten posledný sa volal rovnako ako náš génius a to iba kvôli tomu, že ich negramotný otec sa odmietal učiť nové mená. Matku nikdy nemali, lebo otec sa neoženil.

Dvaja starší bratia, František a Ján zostali žiť v rodnej Hrochoti, kde pásli ovce na hornom salaši a ani len netušili, aký génius vyrástol z ich brata. Jedine Leopold nasledoval brata Jána a opustil rodný chotár odhodlaný spoznávať svet. Usadil sa najprv v susednej dedine a neskôr v Trnave. Určitý čas žil aj v Bratislave až napokon skončil aj s manželkou Marlén vo Viedni, vo TV. bezirku.

Pokiaľ ide o súkromný život Jána Izbiara, zachované dobové dokumenty uvádzajú, že to bol príjemný a šarmantný človek, ktorý si vedel získať každú ruku. Potvrdil to aj doktor Gustáv Krammer, v tých časoch prednosta viedenskej patológie. Až na jedno milostné vzplanutie, z ktorého vzišiel syn Jaroslav, ktorý sa však so svojím biologickým otcom nikdy nestretol, sa duchovný obor, Ján Izbiar, ženám vyhýbal. Tvrdil, že ho odvádzajú odprace. Vynašiel dokonca špeciálny parfém, ktorý nazval „Odpudzovač žien". Žiaľ, opäť sa ukázalo, že svet

jeho genialitu nedocenil. S parfé-mom nepochodil ani vo Viedni, ani v Paríži, ani v Londýne.

Na ilustráciu však môžeme uviesť aspoň časť receptu. Parfém sa skladal z viacerých prímesí: Jeho buket tvorila vôňa čerstvého hnoja, pričom jemne prerážala aróma čpavku a dvojtýždňových ponožiek brata Leopolda. Usadenina z fajkového tabaku jemne premiešaná so zápachom octu a potu dodávala parfému orientálny ráz. Žiaľ, recept je neúplný. No aj z toho mala, čo sa zachovalo môžeme usudzovať, že tento parfém poslúžil svojmu vynálezcovi dokonale. Ďalšie ženy v jeho živote neexistovali! Ako si raz poznamenal do denníka: Raz som zabudol na osobnú hygienu a hľa, brat sa mi musí starať o syna... Tak mu treba!

Rozhlasová hra, ktorá vznikla na motívy didaktického diela slovenského génia a tita-na ducha, Jána Izbiara-Cimrmana. Hra má názov „Peter a vlk".

Rozprávač: Nad tichou čistinkou v lese sa prevaľuje hmla a v kúte lesa reve jeleň.

Hlas: Rúúúúúúúúúúúúúúúú!

Rozprávač: Správne, takto. Na čistinku prichádza nevinná panna Juliana, zvaná aj Červená čiapočka. Kedze doba je zlá, maskuje sa Červená čiapočka za ordinárne výrazy, ktoré by sa hodili do úst kočiša, a nie mladej, dobre vychovanej dámy. Čiapočka: Do kelul Pŕŕŕ! Zastav sa, ty krava. Necítiš, že ťa bolia nohy? A ten poondený košík je neska ťažký jak taký šuter, né...? Čo tam tá mater nabalila? Šutre? Né?

Rozprávač: Všimnite si prosím, genialitu tvorcu. Už v roku 1892, kedy táto hra vznikala, predpokladal zmenu v spôsobe vyjadrovania a oveľa väčšiu zvlčilosť mravov. Aj tým sa dá vysvetliť, prečo mala hra iba pol premiéry. Pol preto, lebo na druhé dejstvo už nik neprišiel.

Ale pozor! Na scénu prichádza druhá postava našej didaktickej hry. Vlk. Vlk: Vaúúúúúúú! Já bych žraúúúúúúúú-úúúúú! Ha! Človečinu voniam! Bude večera! Čiapočka: Ná čo si smrtku zabadal? Jaká večera? Košíček mosím doniest babke do chalupy, né? A mosím si švihnút, lebo v telke pôjde Beverly Kopce, né!? Rozumíš, né?

Vlk: Vaúúúúúúúúúúúú! Ja by.....aha, už viem. Žraúúúúúúúúúúú! Čiapočka: Nehuč tu jak piliňák, né? A vôbec, čo sa tu ja budem zahadzovať s nejakým debilným vlkom. Uhni, čávo, kráčam do húštín. Čau!

Vlk: Počkaj, milá dievčina, kam by si sa ponáhľala. Som divadelný inšpicient prezlečený za estónskeho lovca bobrích koží s troma deťmi a chorou starou matkou. Nechcela by si vystupovať v našej najnovšej hre? Čiapočka: Myslíš to vážne? A v akej hre?

Vlk: Nóóó... ono je to tak, dramaturgický plán na budúci rok nieje ešte hotový. Ale budeme skúšať buď Pásla kone na betóne, alebo Aidu. Ešte sa uvidí! Čiapočka: To je super! Pásla kone na betóne! Úžasné! A v ktorom divadle by som mohla vystupovať?

Vlk: V Mestskom divadle v Prešporku. Sem tam sa tam vyskytujú aj treťotriedni herci... Čiapočka: To neva, čéče! Ja mám iba dve triedy. Ľudové...

Vlk: No výborne. Tak sme sa dohodli. Zajtra prídi do divadla, spíšeme zmluvu. Budeš hrať naivku... Čiapočka: Naivku! Ó bože, ako sa teším, ako mi srdce radostný kŕč zviera! Ako mi búši! Ako mi hrdlo stíska... Ako... chchch.... hhhhhhh! (chrčí v poslednom ťažení. Na záver dramaticky pridusená odpadne...)

Vlk: Dostal som ju! Ha! Ha! Ha! Teraz ju čaká osud horší ako smrť! Zožeriem všetko, čo je v košickú a ju predám do juhoamerického nevestinca! Ha! Ha! Ha! Rozprávač: Opona v tomto momente padá. Prvé dejstvo sa končí. Druhé dejstvo sa začína po dvadsaťminútovej prestávke; počas nej obecenstvo muselo povinne navštíviť telocvičňu, ktorá bola zriadená v priestoroch divadla, kde muselo cvičiť. Ján Izbiar Cimr-man aj v tomto ohľade dokázal, že je titanom ducha. Tvrdil totiž, že divák nemá sedieť a obaľovať si bunky

prebytočným tukom, ale má popri duševných vnemoch reagujúcich na krásno, urobiť niečo aj pre svoje zdravie. Ján Izbiar Cimrman bol priekopníkom kalokaga-tie na území bývalého Rakúsko-Uhorska. V prípade, že jeho zájazdové divadlo vystupovalo s hrou „Peter a vlk" v Uhorsku a na predstavenie prišli nielen Uhrovia, ale aj Uhorky, učil ich v rámci osvety pripravovať uhorkový šalát. Pozor, opona sa dvíha. Na scéne je juhoamerický nevestinec. Žiaľ, budova je zvonku a my sa nachádzame na chodníku v meste Buenos Aires.

Vlk: Ja nešťastný! Ja nešťastný! Ja nešťastný!

Rozprávač: V tejto chvíli opona padá a herci vychádzajú za búrlivého potlesku pred oponu.

Ján Izbiar Cimrman ako zástanca teórie „otvorených umeleckých koncov" necháva na divákovi, aby si sám pred odchodom domyslel dej. Pri predstavení vo Verešvári išiel dokonca tak ďaleko, že tomu divákovi, ktorý vymyslel najlepší koniec, vrátil vstupné. Keďže sa na predstavenie díval sám, tak vlastne zarobil, lebo ako autor nemusel platiť a ním vymyslený koniec bol najlepší. Na záver ešte vysvetlenie, prečo sa hra volá „Peter a vlk", hoci v nej okrem vlka a Červenej čiapočky, žiaden Peter nevystupuje. Tak, to je záhada, vážení, ktorú sa nám doteraz nepodarilo vyriešiť, ale ktorá nepochybne iba potvrdzuje autorovu genialitu.

Lebo len géniovia zostávajú vo svojej dobe nepochopení!

Záverom.

Odpoveď na otázku, ktorú ste si mohli prečítať na prvej strane. Znie takto: Je to možné?

Odpoveď zasa takto: Je!