po stopach dzingischana-obr

PETER HOLÚBEK

Po stopách Džingischána VÝPRAVY NIELEN ZA JASKYŇAMI

Toto rozprávanie o cestovaní a jaskyniach by nevzniklo bez obetavej pomoci priateľov a priaznivcov. Z mnohých sú to: Ing. Ján DZÚR, Liptovský Mikuláš, Ing. Ľubomír KRUŽLIAK, Liptovský Mikuláš; Andrej ROMM, Moskva; PhDr. Jiŕí ŠÍMA, DrSc., Praha; RNDr. Juraj VRONKA, Praha; predstavitelia firiem KELCOM International Liptovský Mikuláš, s. r. o., APIS TOURS, DEVÍN BANKA, a. s., TELSYS; primátor mesta Liptovský Mikuláš MUDr. Alexander SLAFKOVSKÝ, vedenie Slovenskej speleologickej spoločnosti, Společnost pŕátel Mongolska a bývalí aj súčasní pracovníci Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva. Ďalej patrí poďakovanie rodičom, manželke a synovi za rodinnú atmosféru umožňujúcu cestovanie a samozrejme všetkým, ktorí sa týchto ciest zúčastnili. Treba tu vyzdvihnúť aj zdroj tajomnej sily, ktorý núti človeka prekonávať prekážky pri dosahovaní cieľa.

Zároveň ďakujem Batcengelovi Gotovinovi z Bratislavy, Lygžime Chaloupkové z Prahy, Svetozárovi Krnovi z Bratislavy, Martinovi Slobodníkovi z Bratislavy, Jinmu Šímovi z Prahy a Oldŕichovi Vanékovi z Liptovského Mikuláša za pozorné prečítanie rukopisu a cenné pripomienky.

Peter Holúbek

Neopakovateľné poznanie na úkor pohodlia Väčšina ľudí, ktorých netrápi vyprázdnená peňaženka, sa rozhoduje o dovolenke podľa jednoduchého modelu. Listujú v desiatkach katalógov, telefonujú známym, sledujú televízne reklamy, mladší surfujú po internete. Usilujú sa o to, aby za čo najkratší čas spoznali a na obrázkoch zachytili čo najviac turistických atraktivít do bežného kolobehu života.

V globalizujúcom sa svete sa stáva virtuálna realita častokrát silnejším nástrojom ako poznanie a prežívanie reálnej skutočnosti. Ľuďom sa cez mamutie médiá vtláča názor, že cestovať znamená zábavu v lunaparku alebo zoologickej záhrade. Ten, kto podľahol virtuálnemu svetu, stáva sa obeťou namodelovaných zážitkov, klamú prvoobjavovateľa. Z dovolenky sa vracia spokojný, keď sa cíti ako frajer, ktorý sa má čím pochváliť susedom, kolegom i najbližším. Čo všetko som si mohol dovoliť. Natočil som fantastické video, zaplatil som si horského vodcu, videl z obrneného džípu leva. Sám pred sebou svoj pobyt nehodnotí podľa osobitných neopakovateľných cenností, ktoré mnohokrát nie sú viditeľné na letmý pohľad, a to navyše zo zájazdového autobusu, ale podľa toho, do akej miery dovolenkové dni zabezpečovali luxus, na ktorý si doma našetril. Nieje vraj dôležité zžiť sa s novým svetom, pokúsiť sa aspoň na chvíľu cítiť, myslieť a hodnotiť podľa miestnych tradícií, ale exportovať vlastné pohodlie, názory iným. Takýto človek si domov najradšej prináša masovému občanovi zrozumiteľné suveníry, ktorými bývajú spravidla iba predražené gýče. Metóda masového cestovania, v ktorom sa obsah peňaženky vymieňa za namodelované zážitky, pripomína smutne preslávené miesto u našich západných susedov, známe pod skratkou E-55.

Autor knihy Peter Holúbek postupuje presne opačne. Lákajú ho oblasti, ktoré nik nepropaguje a odkiaľ prichádzajú kusé, často skreslené správy. Nerozmýšľa o hotelových saunách a ozbrojených sprievodcoch. Teší sa, že cestu si pripravuje a organizuje sám so svojimi priateľmi - od začiatku až do konca. Cestuje do posledných oblastí, na ktoré civilizácia zabudla. Najviac si obľúbil kraje, kde chýbajú cesty, mosty a kde stretnúť človeka znamená veľký sviatok. Stratu pohodlia považuje za nevyhnutnú daň. Z textu cítiť, že viac ako brožúrky cestovných kancelárií podrobne čítal klasické cestopisy Nikolaja Michajloviča Prževalského, Svena Hedina, Jiŕího Manželku a Miroslava Zikmunda.

Päť priekopníckych výprav, ktoré v knihe opisuje, svedčí o všestrannom pozorovateľovi. Svoj

expedičný krst prežil pri brodoch chladných polárnouralských riek. Niekoľko rokov nato spoznal extrémne horúcu a suchú púšt'Taklamakan v čínskom Sin-ťiangu. Prenikol do pohorí, ktoré sme poznali iba z druhej, postsovietskej strany-do čínskeho Ťanšanu a mongolských Saján. Osud autora odvial aj na ruský Ďaleký východ k tigrím chodníkom horného toku Ussuri a tisíckilometrovému, temer nedotknutému pobrežiu Japonského mora.

Sebapoznanie a skromnosť umožnili autorovi zvládnuť prírodné prekážky a konfliktné situácie s ľuďmi tisíce kilometrov od svojej vlasti. Je sympatické, že nenasledoval tých cestovateľov, ktorí sa po prvej ceste cítia ako majstri sveta a bez hanby prinášajú na verejnosť texty, v ktorých sa spájajú opisované pasáže z bedekrov s tuctovými zážitkami z dopravných prostriedkov a ubytovacích zariadení. Holúbek sa pustil do rukopisu po piatich uskutočnených, bohato prežitých výpravách, z ktorých každá zredukovala biele miesta v našej expedičnej činnosti. Jeho knihu privítajú nielen tí, čo by chceli kráčať po jeho stopách. Osloví každého čitateľa, ktorý v dnešnej uponáhľanej dobe túži po čomsi hlbšom a originálnom.

Svetozár Krno, predseda Komisie pre expedičnú turistiku Klubu slovenských turistov Žijeme v dobe informatickej. V dobe, keď dennodenne dostávame nové a nové informácie, získavame poznatky a skúsenosti. Dennodenne obdivujeme nové tovary, vynálezy, vesmírne technológie. Dennodenne bojujeme s časom a stresom. Popritom akosi zabúdame na seba, na krásu všedného života, ktorý nás obklopuje, na našu minulosť, na prírodu. Denne sledujeme vymyslené príbehy novodobých hrdinov akčných filmov, zaujímame sa o životy prominentov, ale akosi zabúdame na život okolo nás, na život prostých ľudí.

A v tom je veľkosť myšlienky, ktorú môj priateľ Peter Holúbek zhmotnil do podoby poznania, s ktorým sa s nami v tejto knihe delí. Poznanie naozajstného života naozajstných ľudí, poznanie panenskej prírody, vydaných svedectiev. Som veľmi šťastný, že naplneniu tejto túžby po poznaní som mohol pomôcť svojou troškou aj ja. Ľúbo Kružliak, generálny riaditeľ Kelcom International Liptovský Mikuláš Vážim si a hluboce obdivuji ty členy Společnosti pŕátel Mongolska a pŕiznivce klubu pŕátel Asie, kteŕí nejsou jen formálními členy, ale celou svou duší i konaním žijí a pracují pro Asii.

Jedním z nich je i Peter Holúbek a dokazuje to opét svou knižkou o péti výpravách do Asie.

To, že si nenecháva výsledky svých cest, bohaté zkušenosti a zážitky jen pro sebe, ale predáva je v záživné písemné podobe pŕatelúm, následovatelúm a všem zájemcúm, velice pomáha šírení zajmú o asijský kontinent. Je to dúležité zejména dnes, kdy nesmyslné snahy o globalizaci a prosazování jediného „euroamerického" modelu nabývají na sile.

Jiŕí Sírna, veľvyslanec ČSFR v Mongolsku v rokoch 1990-1992, Praha

Z denníka výpravy Polárny Ural

„Vorkuta znamená studená smrť. Dvanásť mesiacov v roku tu je zima a zvyšok je leto." Takto začínal svoje rozprávanie o nedobrovoľnom pobyte v gulagu vo Vorkute francúzsky občan Armand Maloumian. Práve tieto nie príliš optimistické slová mi prišli na um, keď Štefan Labuda z Košíc dával začiatkom roku 1992 dohromady partiu na turistický prechod najsevernejšou časťou rozsiahlej horskej hradby Uralu, ktorá oddeľuje Európu od Ázie. Tento pochod sa mal začať za polárnym kruhom práve vo Vorkute v letných mesiacoch roku 1992.

Po krátkom váhaní som lákavú ponuku prijal a zúčastnil sa 370 km dlhého pochodu v náročných severských podmienkach. Zážitky z tohto putovania predstihli všetky očakávania a možno to bol práve Polárny Ural, ktorý prebudil vo mne túžbu poznávať oblasti, o ktorých sa príliš nepíše a ani nehovorí.

Výprava Polárny Ural sa začala 11.7.1992 v Okoličnompri Liptovskom Mikuláši, odkiaľ vyrazilo vozidlo Kraz na cestu do Moskvy. Na tomto dobrodružstve sa okrem známeho jaskyniara a cestovateľa Štefana LABUDU z Košíc, ktorý celú cestu pripravil a zorganizoval, zúčastnili: spoľahlivý horolezec a jaskyniar Ján VYKOUPIL (Otec) z Prešova, traja takmer dokonalí trampi Miroslav MARIČÁK (Kôň), Juraj TÓTH (Traky) a Martin MOLČAN (Kid) z Košíc, jaskyniar Peter HOLÚBEK z Liptovského Mikuláša, neúnavní a asi nezničiteľní turisti Žena a Renát z Čeľjabinska na Južnom Urale.

Z denníka výpravy 20. 7. Deň sa pre nás začína krátko po polnoci v Pečore, kde dlhší čas čakáme na pripojenie motorového rušňa k našej súprave. Noc tu v tomto čase nepoznajú. Kraľuje tu totiž polárny deň a celých 24 hodín je vidno. Konečne sa pohýname a opäť sa za oknami rýchlika Moskva Vorkuta mihá nekonečná tundra. Občas ako spomienka na dlhú a krutú zimu sa objaví zabudnutý fliačik snehu. Vlak ide veľmi pomaly a navyše každú chvíľu stojí. Okolie železničnej trate lemujú polorozpadnuté baraky, hrozivé pamätníky neľudskej stalinskej krutovlády. Trať začali stavaťv 30. rokoch, aby sprístupnila nesmierne bohatú Pečorskú uhoľnú panvu. Podľa archívnych dokumentov na stavbe 1100 km dlhej trate z Kotlasu do Vorkuty zahynulo niekoľko desaťtisíc väzňov. Na jej stavbe sa ako väzeň napríklad podieľal aj bývalý predstaviteľ poľského mládežníckeho hnutia Menachem Begin, ktorý sa neskoršie stal izraelským premiéram. Pomery, za akých sa trať stavala, výstižne charakterizuje už spomínaný A. Maloumian vo svojich knižne vydaných spomienkach: „Vorkuta bola objavená v roku 1905 skupinou britských geológov a geografov, poverených cárskou akadémiou vied v Petrohrade sledovať rieku Vorkutu a Pečoru. Našli tu nezvratné dôkazy ohromného bohatstva uhoľnej panvy a uzavreli svoje hlásenie takto: Napriek výnimočnému bohatstvu tejto oblasti je ťažba nemožná pre drsnosť podnebia, ktorému európsky organizmus nemôže odolať. To sa udialo v roku 1905. A ochranka, cárska polícia, ktorá nebola vôbec mierna, sa nikdy nepokúsila v tejto oblasti ťažiť."

Po 11. hodine už máme za sebou takmer celých 2236 km, ktoré delia Moskvu od Vorkuty.

Posledných 30 km zo zástavky Chánovej je asi najpomalších. Vlak sa doslova vlečie po umelom násype, ktorý sa čnie vysoko nad okolitou močaristou tundrou.

Konečne presne o 12.00 stojíme po 47 hodín trvajúcej ceste v očakávanej zapolárnej Vorkute.

Víta nás nevľúdne mrholenie. Po krátkej prechádzke mestom nakupujeme pod vedením našich ruských priateľov posledné veci a zásoby na putovanie - napríklad lyžiarske palice a

ryžu. Ubytovávame sa v miestnom divadelnom klube Balada, kde prebehnú aj posledné prípravy pred cestou, pozostávajúce z presného rozdelenia stravy a materiálu. Náš priateľ Žena je skúsený polárnik, ktorý už túto oblasť niekoľkokrát navštívil, avšak len v zime.

Riadime sa jeho skúsenými radami. Stravu ako ryžu, cukor, ovsené vločky, čaj, sucháre, konzervy a čokoládu delíme presne na osem dielov, čiže každý z nás bude niesť jeden diel z každého druhu stravy. Takéto rozdelenie je nevyhnutné z hľadiska bezpečnosti, aby napríklad pri prípadnej strate jedného batoha pri brodení rieky nestratila celá výprava všetku ryžu alebo zápalky. Podobne sa postupuje aj v prípade kotlíkov, variča, benzínu a ďalšieho spoločného materiálu, ako stanov a pušky.

21. 7. Vstávame o šiestej a oproti pôvodnému plánu meníme trasu. Podľa informácií, ktoré sme získali od rybárov z Vorkuty, je po výdatných dažďoch v poslednom období brod rieky Boľšaja Usa východne od Vorkuty pre peších turistov neprekonateľnou prekážkou. Preto sa miestnym vlakom presúvame do Sejdy, kde prestupujeme na prípoj smerujúci do prístavu Labytnangi na sibírskom veľtoku Ob. My však po niekoľkých kilometroch vystupujeme v maličkej osade Jeleckij, kde sa hneď za drevenými staviskami otvára nekonečná tundra. Pred azda jediným obývaným domom sa bezstarostne hrajú dve deti, dospelých nevidno. Na poslednú chvíľu sa pokúšame zohnať kliešte, pretože pri balení sme zistili, že nám chýba kľúčik na ovládanie variča. Po dlhšom úsilí sa Žeňovi darí kliešte získať. Problém však nastáva pri platení. Staršia ženička nechce o peniazoch ani len počuť. Musíme teda odliať z našich liehových zásob. Tu na nás Žena žmurkne a s potmehúdskym výrazom v tvári zašepká nepísaný zákon oblasti: „Rebjata, spirt, éto zóloto severu."

Prvé kroky v tundre sú rozpačité. Po dňoch strávených cestovaním sme stuhnutí a tešíme sa na pohyb. Zem je silno podmáčaná a pohyb predstavujú poskoky po vyčnievajúcich trsoch tráv. Občas sa však krok nepodarí a noha sklzne do vody alebo blata. Po chvíli sa prežúvame do vysokých rybárskych čižiem, ktoré sme s takou nevôľou balili doma do batohov. Až teraz chápeme, načo sa nám zídu.

Avšak aj v novom obutí sa kráča zle, sú oblasti, keď sa celé desiatky metrov boríme takmer po kolená v bažinách. Pociťujeme prvé bodnutia komárov. Proti nim nepomáha nič, len dobrá moskytiéra. Ešte šťastie, že sme sa dopredu pripravili na túto doslova pliagu oblasti. Údajne až 90 % zoomasy v tundre predstavujú bezstavovce, čiže máme sa na čo tešiť. Obchádzame početné jazierka, ktoré predstavujú typické termokrasové útvary. Tieto vznikli v dôsledku nerovnomerného topenia podzemného ľadu. Sme totiž v oblasti večne zamrznutej pôdy čiže permafrostu alebo mrzloty. Jej hrúbka je rôzna, v týchto miestach dosahuje viac ako 200 metrov. Počas krátkeho polárneho leta sa jej povrch rozpúšťa a vzniknú podmienky pre život chudobnej polárnej vegetácie. Sme prekvapení, ale v tejto oblasti dokonca vidíme skákať žabu. Je to nepochopiteľné, ako môže v takýchto krutých podmienkach prežiť, veď priemerná ročná teplota tu dosahuje len -10 °C. Po 12 kilometroch chôdze nachádzame suchú vyvýšeninu, kde staviame náš prvý tábor.

22. 7. Ráno z tábora vyrážame okolo deviatej. Zdá sa, že počasie sa umúdrilo, a už od rána svieti slnko. Pred obedom stretávame Chantov s približne 200-kusovým stádom sobov. Sú to domorodí obyvatelia, obývajúci spolu s Nencami, Mansami a národnosťou Komi tieto rozľahlé oblasti Polárneho Uralu. Živia sa lovom zveri, rybačkou a najmä chovom sobov. Do príchodu Rusov tu žili úplne slobodne. Počas vlády sovietov sa tu vytvoril systém kolchozov, ktorý pracoval na výmennom princípe. Za mäso a kože dostávali títo obyvatelia severu predmety potrebné pre život, ako píly, sekery, klince, nože a náboje. Po rozklade sovietskej moci sa tu obnovuje tradičné hospodárenie. Veľkým problémom oblasti je najmä alkohol, ktorému veľa miestnych obyvateľov úplne prepadlo.

Po hodinovej chôdzi prichádzame do chantského tábora, už z diaľky sa čnejúceho na vrchole

pahorku. Je to praktické risšenie proti komárom, ktoré vietor strháva z vyvýšeného miesta do údolia.

Tábor tvorí niekoľko čumov (ihlanovitých stanov s drevenou konštrukciou), obklopených drevenými sánkami, rozličnými drevenými stojanmi a inými vecami. Na naše prekvapenie na pokriky nik neodpovedá. Do stanov sa však vstúpiť neodvažujeme.

Dnešný deň je poznečený častým brodem'm. Okrem menších potôčikov prekonávame aj väčšiu rieku Lekelec, na brehu ktorej sa utáborujeme. Má studenú vodu, napájanú z topiacich sa ľadovcov. Až teraz si uvedomujeme nevyhnutnosť vysokých rybárskych čižiem na pohyb v tundre. Stále smerujeme na severovýchod, skoro po rovine širokým údolím popri nevýrazných pahorkoch.

Dnes sa nám podarilo prekonať takmer 30 km. Tábor sme umiestnili uprostred širokého koryta rieky Lek-elec. Inú možnosť sme vlastne ani nemali, pretože všade vôkol nás sa rozprestierala podmáčaná pôda, nevhodná na postavenie stanu.

23. 7. Opäť putujeme na severovýchod k hlavnému uralskému hrebeňu. Pochod unavuje najmä svojou monotónnosťou. Stále sa pohybujeme po širokom údolí a len v diaľke pred nami sa črtajú hory. Už aby sme boli pri nich, tam by mal byť pohyb predsa len zaujímavejší.

Aj nohy príliš nezvyknuté na dlhé pochody vo vysokých čižmách sa hlásia o slovo. Odreniny sa najlepšie liečia chôdzou naboso. Bolo by to celkom príjemné, keby v potokoch tiekla teplejšia voda a nelietalo toľko komárov. Ostrých skál tu však našťastie niet a bosým nohám sa po mäkkom koberci dobre kráča. Až večer v stane zisťujem, že nenásytné komáre nezaháľali. Desiatky bodnutí zväčšili nohy aspoň o jedno číslo. Dnes sme postúpili k horám o 29 km.

24. 7. Tundra, tundra a opäť tundra. Batohy oťaželi a pochod rovinou začína byť otravný.

Hory sú stále v nedohľadne, nevieme sa ich dočkať. Pred obedom sa dostávame do oblasti rozsiahlych močarísk. Celé hodiny sme takmer po pás vo vode a obchádzame najhoršie úseky.

Len zázrakom hladina vody nikde nie je vyššia. Po nekonečných močiaroch sa pred nami zjaví ďalšia prekážka -veľká rieka Esto-vis. Prekonávame ju po dvojiciach pevne uchopení popod pazuchy a pritom si výdatne pomáhame lyžiarskymi palicami. V najťažších úsekoch ľadová voda siaha takmer po pás a v silnom prúde sa len s najväčšou námahou držíme na nohách. Na myšlienku, čo by sa stalo, keby niekomu voda podrazila nohy, radšej ani nemyslieť. Na druhom brehu rieky sa objavuje výrazná blatistá cesta lemovaná starými drevenými stĺpmi elektrického vedenia. Končí sa tak, ako je to v tejto časti sveta bežné.

Uprostred tundry, čiže nikde. Podľa všetkého ide o nedokončený projekt industrializácie zo stalinského obdobia.

K večeru sa opäť približujeme k rieke Esto-vis. Našťastie ju netreba brodiť. Jej piesočné nánosy využívame na stavbu tábora. Dnešný deň sme neprešli veľa, pre močariská a brodenie rieky sme postúpili len asi 20 kilometrov. Večer nám zvýšil čas na poľovačku. Prikradli sme

sa ku kŕdliku kačíc. Po dvoch výstreloch z brokovnice sme síce zasiahli cieľ, ale nikto nemal odvahu vrhnúť sa do ľadových vôd rieky po korisť, a tak prilepšenie večere odplávalo.

25. 7. Budíme sa do veterného a nepríjemného studeného počasia. Našťastie hory už vidíme, a to nám náladu mierne zlepšuje. Cítime sa ako turisti, ktorí chcú vystúpiť na tatranský Kriváň a na túru nastúpia kdesi v Martine. Po 90 kilometroch putovania v monotónnej tundre sa začína okolie utešene vlniť. Ešte pred obedom prichádzame k jazeru Esto-to. Na jeho brehu nás prekvapí čum s troma domorodcami. Sú to Nenci oblečení v kožených šatách.

Nerozumejú ani slovo po rusky. Zrejme ide o prírodných ľudí, ktorí len veľmi málo prichádzajú do styku s civilizáciou. Celý život trávia vo voľnej prírode pasením sobov, rybačkou a poľovačkou. Žena za pohárik vodky získava od nich ryby, ktoré spestria našu stravu. Chránení pred vetrom ich opekáme na dreve z tenkých vetvičiek pokrútených vŕb, ktoré sme našli v okolí jazera.

Počasie sa začína zhoršovať. K studenému vetru sa pridáva aj drobné mrholenie. Nanešťastie sa začíname pohybovať v oblasti, kde už nemáme dobré mapové podklady. Orientujeme sa len podľa pauzákových náčrtkov odkreslených z originálnej mapy. Tieto skice sú typické pre obdobie sovietskej turistiky. Vtedy sa mapy prísne utajovali a každý turista so sebou stále nosil čistý „pauzák". Pri náhodnom stretnutí v horách bol totiž zvyk mapy prekresľovať.

Po výstupe na sedlo s odhadovanou nadmorskou výškou 800 metrov, kde už nieje žiadna vegetácia, začíname blúdiť. Pod nami by sa podľa plánu malo objaviť veľké jazero Chadata.

Avšak miesto jazera je tu len kamenná púšť akejsi náhornej plošiny bez náznaku existencie údolia s jazerom. Prvý raz vyťahujeme varič a na benzíne varíme teplý čaj, ktorý nás poriadne zahreje. Keďže počasie sa stále zhoršuje, radíme sa, čo ďalej. Padne niekoľko návrhov. Názor trampov, že sa treba vrátiť po našich stopách späť a niekde pri rieke stráviť rybačkou a poľovačkou zvyšný čas, hneď zavrhujeme. Zaujímavejší je návrh pobrať sa po hrebeni na juhovýchod a po natrafení na železničnú trať sa vybrať na západ do Sejdy a potom späť do Vorkuty. Žena a Renát však vytrvalo bránia názor hľadať jazero. Nakoniec sa tento názor presadí a vyrážame priamo na sever. Ku koncu pochodu sa spustí poriadny lejak. Stany staviame nad väčšou riekou. Teplota klesla len na +1 "C, je poriadna zima. Celkovo sme dnes prešli 23 km.

26. 7. Takmer celý deň prší. V stanoch čakáme na zlepšenie počasia. Žena si stále láme hlavu nad mapami a okolo obeda sa v plášti do dažďa vyberá hľadať cestu. Okolo 16. hodiny prestáva pršať a zároveň sa vracia Žena s dobrými správami. Táborime pri rieke Boľšaja Usa a jazero Chadata sa nachádza okolo 40 km na severozápad. Sme teda východnejšie, ako bol pôvodný plán. Chvíľu po Žeňovi prichádzajú sane ťahané troma sobmi, vedené mladým príslušníkom národa Komi. Je až neuveriteľné, akou rýchlosťou a aké prekážky dokáže tento dopravný prostriedok prekonať. Terén je pomerne náročný a pripomína hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Na saniach je mäso z čerstvo zabitého mladého soba a nespracované surové, vyschnuté sobie kože. Mladý Komi celkom dobre ovláda ruštinu.

Vysvetľuje nám, že sa učil a pracoval v priemyselnom podniku v meste, ale život v civilizácii sa mu nepozdával, a preto sa vrátil k prírodnému spôsobu života.

Po úvodných zdvorilostných frázach prebieha výmenný obchod. Mäso z celého soba za fľašu liehu a kožušiny za rybársky vlasec, háčiky na ryby a vreckový nožík. Zdá sa, že k obojstrannej spokojnosti. Počasie sa zlepšuje, a tak okolo 18.00 vyrážame na sever k jazeru Chadata.

Nanešťastie opäť začína pršať. Táboríme na brehu rieky Boľšaja Usa po 20 km chôdze. Fúka poriadny vietor, ktorý trepoce stenami stanov. Pre zimu nemá nikto chuť ani na večeru.

Premočení sa trasieme celú noc v spacákoch za neprestajného hvízdania silného vetra.

27. 7. Chvalabohu, budíme sa do slnečného, aj keď veterného polárneho dňa. Veci nám až zázračne rýchlo schnú. Už o 11.30 rýchlo šliapeme v nádeji, že v krátkom čase dorazíme do sedla Igan, vypínajúceho sa nad jazerom Chadata a oddeľujúceho Európu od Ázie. Po ceste často obchádzame snehové polia. Okolo 14.00 krátko obedujeme teplý bujón s kúskom čokolády s tým, že už sme takmer na sedle. Ale poriadne sa mýlime. Tiahle, len mierne stúpanie nás sprevádza ešte niekoľko kilometrov.

Konečne sme v sedle Igan oddeľujúcom dva kontinenty. Príroda akoby sama chcela označiť toto geograficky významné miesto a vytvorila tu pozoruhodný úkaz - kývavec, niekoľkokubíkový balvan, ktorý sa len nepatrnou spodnou časťou dotýka zeme. Okrem tohto prírodného monumentu vidíme polorozpadnuté baraky, ktoré tu stoja ako svedkovia dávneho vedeckého skúmania ľadovca Igan, jedného z najväčších na Urale. Dnes sú už opustené a ponechané napospas svojmu osudu. Zo sedla vystúpime priamo na blízky ľadovec s rovnakým názvom ako sedlo. Pre nebezpečné trhliny sa však na ňom dlho nezdržujeme a popri jeho čele sa opatrne spúšťame do údolia. Zostup je pomalý, pretože stále hrozí pošmyknutie a niekoľkostometrový pád po strmom svahu do údolia so všetkými následkami.

Po šťastnom zostupe k hladine vytúženého jazera sa tešíme na spánok, no predčasne. Dlho totiž hľadáme brod na prekonanie bystrej riečky vytekajúcej z jazera. Nakoniec sa nám to po dlhšom máčaní v ľadovej vode darí a táboríme po 24-kilometrovom pochode neďaleko brodu.

Jazero Chadata predstavuje rozsiahlu vodnú plochu s rozlohou viac ako 1km2 a maximálnou

hĺbkou 32 metrov. Je ľadovcového pôvodu a má nadmorskú výšku 203 metrov. Zaberá celé údolie pod zasneženým štítom Char-naurt-keur, ktorého vrchol dosahuje nadmorskú výšku 1240 metrov. Tento tajomne znejúci názov v preklade znamená Soby prechádzajúce horu.

Naše stany sú postavené pri drobných chatkách, slúžiacich ako meterologické stanovište.

Správcom zariadenia je príjemný starší pán, ktorý tu žije po celý rok. O drsných podmienkach, ktoré tu vládnu, svedčia jeho chýbajúce články prstov a ušné lalôčiky, o ktoré prišiel počas krutých mrazov. Pri rozhovore s ním však vycítime, že aj napriek náročným podmienkam sa tu cíti doma a polárne podmienky by už nevymenil za teplé a slnečné rodisko v okolí rieky Kubáň. Túto meteorologickú stanicu zásobujú geológovia, ktorí v okolí vykonávajú základný prieskum, na vezdechodoch (pásové vozidlo podobné bojovému vozidlu pechoty, spoľahlivo prekonávajúce nástrahy tundry).

Pokúšame sa chytať v jazere ryby. Avšak okrem jednej, ktorá sa úplnou náhodou zachytí za háčik v oblasti chvosta, sa nám nedarí, aj keď ako návnady skúšame všetky výdobytky rybárskej vedy. Dlho do polárnej noci opekáme zvyšky zo soba a odľahčujeme batohy o „zóloto severu". Presne o polnoci sa fotografujeme a vychutnávame pre nás nevšedné nočné svetlo.

28. 7. S Koňom vstávame ráno už o štvrtej a opäť sa pokúšame chytať ryby. Bez najmenšieho výsledku. Po návrate do tábora je v ňom rušno. Prišli turisti zo Sankt Peterburgu a stavajú tábor. Ide o skúsených borcov, ktorí pochodili azda všetky hory v bývalom Sovietskom zväze.

Po zdvorilostných debatách začínajú stavať Žena a Renát s našou pomocou prírodnú saunu.

Umne poskladajú kamene, pod ktorými sa rozkúri ohník živený drevom z biednych zakrpatených severských vŕb a jelší. Po hodinách kúrenia sa pahreba vymetie a nad kameňmi sa postaví konštrukcia, na ktorú sme prehodili všetky stanové plachty a spacáky. A potom už vchádzame vždy dvaja do improvizovanej stavby. Žena polieva rozpálené kamene vodou, ktorá sa hneď mení na paru. Šľaháme sa vŕbovými prútikmi. Keď vybiehame zo sauny, čaká nás chladný kúpeľ v blízkom potoku. Po absolvovaní niekoľkých kôl začínajú kamene chladnúť a príjemným radovánkam je koniec. Za tú námahu to však stálo.

Pred večerou začínajú priatelia zo Sankt Peterburgu prípravy na rybačku. Vyhliadnu si vŕbové prúty na rybárske palice a kopú červíky na nástrahy. Znie to síce neuveriteľne, ale aj za polárnym kruhom vo večne zamrznutej zemi žijú červy vhodné na rybársky háčik. Po prípravách sa vyberáme k vode. Oproti tomu, čo sme tu predvádzali ráno, ide o ozajstnú rybačku. Každé nahodenie predstavuje záber a takmer istú rybu. Sme obmedzení len červíkmi, ktoré sa rýchlo míňajú, a aj keď niektoré vydržia viac záberov, po polhodine sa lov končí. Skúšame ešte naše mušky a lesklé pliešky blinkrov. Naši noví známi sa len usmievajú popod fúzy. Zrejme vedia, že naše úsilie je márne a rybačka sa už skončila.

29. 7. Lúčime sa s priateľmi a presne na obed vyrážame ďalej. Naposledy pohľadom zastaneme pri jazere Chadata, skloníme šije a kráčame podľa plánu cesty na sever.

Prechádzame pomerne nudnou tundrou a táboríme až po 20. hodine za nevýrazným sedlom.

Prešli sme 30 km.

30. 7. Ráno sa budíme skôr a pripravujeme všetko potrebné na cestu. Invázia komárov vrcholí. Na stane, v ktorom sa cez noc spalo a jeho vrchná časť je od telesného tepla zohriatá, sa tiesnia tisíce týchto krvilačných tvorov. Je ich toľko, že úplne prekrývajú aj farbu stanu.

Problémy sú s nimi najmä pri vykonávaní potreby. Ak sa to neudeje rýchlo, tak na najcitlivejšie časti tela sa prisajú desiatky smädných potvor a príslušné miesta poriadne dopichajú. Tieto beštie sa na rozdiel od našich komárov vrhajú na telo prudkým letom a nedajú sa odohnať. Na komára, ktorý si sadne na nechránenú časť tela, platí len ťapnutie. Z dôvodu tejto invázie stále chodíme naobliekaní aj počas obeda, keď teplota vystúpi nad 20 °C.

Už sme si zvykli aj na prítomnosť komárov v strave a v čaji. Po desiatkach či skôr stovkách sa vrhajú do kotlíka lákané sálajúcim teplom. Najviac nás však trápia nechránené ruky, ktoré sú od desiatok bodnutí spuchnuté a pokryté krvavými chrastami. Dodnes nechápeme, ako sa pred týmto hmyzom chráni domorodé obyvateľstvo.

Obed máme v provizórnom prístrešku geológov na brehu rozsiahleho Veľkého šťučieho jazera. Sympatickí pracovníci drsného severu nás hostia výborným čajom, pečenou rybou a dobrotou, o akej sa nám v týchto končinách nesnívalo ani v najružovejšom sne - pečenými lievancami osladenými kondenzovaným mliekom. Pri ich jedení sa nám zdá, že väčšia slasť (samozrejme, že okrem tej jednej) asi ani nemôže existovať. Až po jedle si uvedomujeme, že sme týchto dobrých ľudí pripravili o obed. Aspoň touto formou by sme sa im ešte raz chceli poďakovať, keď tvrdošijne a vytrvalo odmietali všetky naše darčeky zo slovami: „Ešte je pred vami dlhá cesta." Po dlhom lúčení kráčame po brehu jazera ešte niekoľko kilometrov a pri malom potôčiku staviame ďalší tábor. Dnes sa nám podarilo prejsť asi 18 kilometrov.

31. 7. Zavčas rána vyrážame naľahko k Šťučiemu ľadovcu a na okolité kóty prevyšujúce nadmorskú výšku 1000 metrov. Šťučie jazero z výšky skutočne pripomína tvarom veľkú šťuku. Je výnimočne dobrá viditeľnosť, v diaľke vidno Vorkutu aj Chaľmer-ju. Na naše pomery sú to nepredstaviteľné vzdialenosti. Dnes sme prešli okolo 35 km v ťažkom skalnatom teréne.

1. 8. Ráno opúšťame čarokrásne miesto nášho táboriska pri úchvatnom jazere, ktoré dosahuje dĺžku 12 km, šírku 300 - 400 metrov a maximálnu hĺbku 153 metrov. Po tri a polhodinovej chôdzi prichádzame opäť do sedla oddeľujúceho Európu od Ázie a definitívne opúšťame najväčší svetadiel. Kúsok za sedlom stretávame Nencov. Srdečne nás pozývajú na slávnosť, ktorá by sa mala uskutočniť na mieste vzdialenom približne 40 km. Po krátkej porade však návrh odmietame. Touto obchádzkou by sme stratili minimálne dva dni a pri ďalšom zdržaní by sme nemuseli stihnúť vlak, na ktorý sme mali horko-ťažko zabezpečené lístky. Po 28kilometrovom pochode sa utáborujeme. Dnešnú večeru spestrili niekoľké kozáky, ktoré sme našli pri hľadaní dreva na varenie večere a raňajok.

2. 8. Hneď ráno prechádzame rieku Karu. Gumené čižmy mi spôsobili odreniny a preto sa mi zle kráča aj v topánkach.

Vlečiem sa posledný a pri každom brode sa vyzúvam a naboso brodím ľadovo studené toky, čo ma oproti ostatným ešte viac zdržiava. Aj batoh neuveriteľne oťažel, ale najhorší je hlad.

Skromné prídely ovsených vločiek, ryže a sušeného chleba sú presne rozpočítané a vzorný hospodár Žena prísne dozerá na zásoby, aby z potravín mimo rozpočtu neodbúdalo. Našťastie už na obed sme dorazili k rieke Lymbato-jacha a od nej už vidno náš cieľ, 1363 metrov vysoký vrch Netem-pe.

Po oddychu a odložení nepotrebných vecí rýchlo dôjdeme na úpätie kopca a krátko po štvrtej

začíname stúpať po ľadovci nahor. Vo vedení sa vždy striedame. Prvý vždy vykopáva vo firne pre všetkých dobré stupy, pretože aj najmenšie zaváhanie by spôsobilo dlhý pád po šikmom zľadovatenom svahu. Obdivujeme Ženu, ktorý nemá okrem vysokých rybárskych čižiem nič na prezutie a v tomto vysokohorskom teréne pôsobí priam odstrašujúco. No aj napriek tomuto obutiu a oproti ostatným aj o dobrých 8 kg ťažšiemu batohu sa v čele objavuje azda najčastejšie. Jeho kondícia je neuveriteľná. Na vrcholovej kóte stojíme o 18.30 a dlho sa opájame veľkolepými pohľadmi. Najúchvatnejší je pohľad na sever, kde sa na obzore trblietajú tisíce jazier v nekonečnej tundre. Dlho-predlho napíname zrak, či neuvidíme Karské more, ale to je príliš ďaleko. Na špici Netem-pe čítame zápisky - krátke odkazy predošlých výprav do týchto končín. Obsahujú mená, kratší text a miesto, odkiaľ členovia výpravy pochádzajú. Veľa správ je od turistov z Moskvy, Leningradu, ale nájdu sa lístočky aj z Kyjeva, alebo až z Užhorodu. V niektorých škatuľkách objavujeme kúsky cukru a dokonca aj cukríky. Je to zvláštny pocit čítať niekoľko rokov starý zapisok ešte zo sovietskej éry a dotýkať sa drobných maškŕt, ktoré tu zanechali podľa starého zvyku naši predchodcovia.

Po splnení všetkých vrcholových povinností zostupujeme hľadajúc dobré miesto na táborenie takmer 500 výškových metrov, ale aj tak toho veľa nenavyberáme.

Spíme na tvrdých kameňoch bez karimatiek, ktoré sme zanechali skryté pri rieke. Neuveriteľná je invázia komárov, ktoré sa záhadne objavujú v týchto drsných vysokohorských Dodmienkach, kde nie je ani stebielko trávy, len nekonečná kamenná púšť.

Začíname mať neuveriteľný hlad. Večera nám nestačí, no nič sa nedá robiť. Zásoby sú presne rozpočítané a keby sme dnes mali viac, tak ku koncu pochodu by nám to mohlo chýbať. Je pre nás nepochopiteľné, ako sa drží Žena. Má omnoho ťažší batoh ako my, a teda aj väčší výdaj energie. Akoby nepociťoval hlad, hoci všetci dostávame rovnaké dávky. Dokonca občas sa po večeri potľapká po bruchu a len tak pre seba si zašomre: „Oj, nikdy som sa veru takto dobre nenajedol." Má teda omnoho vyšší koeficient využitia stravy ako my. Súvisí to asi s jeho celkovým spôsobom života a dlhoročným túlaním sa po horách. Žena ako polárnik zažil všelijaké extrémy a tento pochod je pre neho asi len dlhšou prechádzkou. Večer je hlad taký ukrutný, že v stane so Štefanom otvoríme sušenú francúzsku polievku a ako najväčšiu pochúťku hryzieme suché cestoviny a slané granule. Dnešný peší výkon predstavuje 15 km, zväčša v ťažkom horskom teréne.

3. 8. Všetci zostupujeme k neďalekému jazeru Očety, kde oddychujeme a opravujeme poškodený výstroj. Obdivujem Štefana, ktorý aj napriek značnej únave obíde celé jazero. Trvá mu to bezmála tri hodiny. Žiaľbohu, rybárske náčinie sme odložili spolu s karimatkami, a tak nijaké spestrenie stravy nebude.

4. 8. Od jazera Očety sa pomerne neskoro presúvame obchádzajúc Netem-pe k veciam, ktoré

sme zanechali predvčerom pri rieke Lymbato-jacha. Našťastie ich nachádzame v úplnom poriadku. Žeňovi sa podarí zastreliť po ceste niekoľko prepelíc. Spestrujú chudobnú večeru chutnou polievkou. Dnešný deň bol bohatý na zver. Naďabili sme na medvedie stopy a veľkú sovu, belaňu tundrovú. Tento biely vták s nehlučným letom kraľuje nad nekonečnou tundrou.

Okrem toho sme po obede stretli stádo asi 2-3000 sobov, ktoré domorodci hnali na iné pastviská. Podarilo sa nám prejsť 14 km.

5. 8. Ráno ideme naľahko proti prúdu potôčika Ozernyj k Jazeru mŕtvych komárov. Odtiaľ sa cez strmé sedlo prehupneme do údolia s rozsiahlym ľadovcom Dolgušina. Keď sa nabažíme ľadovcovej krásy, vraciame sa k stanom. Rýchlo ich zbalíme a presúvame sa 6 km na západ k jazeru Gnet-ty. Opäť biedna večera - vývar zo sušenej zeleniny, suchý, na kocky nakrájaný chlieb a malá porcia kaše z ovsených vločiek Gerkules. V snahe utíšiť všadeprítomný hlad sa snažíme dlho do noci chytať ryby. Máme však smolu. Červíkov sa nám v kamenitej zemi objaviť nedarí a umelé mušky a blinkre ryby skôr odpudzujú ako lákajú. Je to úplne do zúfania! Pri vtoku potôčika do jazera sa hemžia desiatky rýb. Ako na povel sa pred návnadou otáčajú, ale stále sa pohybujú na hranici potôčika a hlbiny jazera. Zrejme sú zvyknuté čakať na to, čo prináša potôčik. Nám sa však toto tajomstvo odhaliť nedarí a rybu nie a nie chytiť.

Vyznieva to ako výsmech. Po niekoľkých hodinách to všetkých okrem Štefana omrzí a idú spať. My aj napriek neúspechom skúšame šťastie. Znova a znova sa pokúšame loviť aj na prázdny háčik podtrhnutím ryby, ale opäť márne. Našťastie si spomínam na veľkú muchu, ktorá si okolo obeda sadla na moju ruku. Ani neviem prečo som ju pripučil a strčil do vrecka.

To je ono! V priebehu niekoľkých sekúnd sa asi kilová krásavica metá na brehu. Hneď končí na pekáči a jej kostru provokatívne aranžujeme pri ohni, aby ráno všetci videli, ako sa nám darilo.

6. 8. Od rána začína popŕchať. Kopírujeme breh jazera a smerujeme do Chaľmer-ju. Po niekoľkých minútach v akejsi preliačine nachádzame tri stany s dvoma rybármi. Na prvý pohľad ide o dobrodružné povahy. Hneď nás zaujali svojou bezprostrednosťou a pohostinnosťou. Za celoživotné úspory si kúpili pásový vezdechod a na rok si prenajali od štátu jazero Gnet-ty, v ktorom majú právo loviť ryby len oni. Platia tu určité obmedzenia, ako napríklad zákaz lovu výbušninami. Ryby chytajú do sietí a nakladajú do pripravených sudov do soli. Pri stanoch sa váľajú splesnené a od dažďa premočené tehly chleba. Spočiatku tým smerom len poškuľujeme, ale po osmelení sa na ne bez hanby vrháme a utišujeme mučivý hlad. Po chvíli rozhovoru s radosťou prijímame pozvanie na obed. Najskôr raz--dva nachytáme plnú prepravku čerstvých rýb. Ako návnadu na háčik používame larvy hmyzu nachádzajúce sa v jazere pod skalami. Je to také jednoduché a len so smiechom si spomíname na včerajšie chabé pokusy.

Rybačka prebieha vo dvojici. Jeden obsluhuje udicu a druhý vešia na háčik návnadu a zvešiava ryby, ktoré sa vyťahujú v niekoľkosekundových intervaloch. Po krátkej chvíli už hučí pod vedrom benzínový varič a čoskoro je 12 litrov chutnej polievky na svete. Je to príjemný pocit, keď sa po dlhom strádaní naplní žalúdok. Ako pochúťku po neskorom obede konzumujeme surové ryby nakrájané na tenké posolené plátky, odležané približne dve hodiny.

S plným bruchom sa veru dobre počúvajú zaujímavé príhody našich hostiteľov. Po chvíli prichádza rad aj na nás a debatu, trvajúcu hodiny, nie a nie skončiť. Vždy sa nájde nová téma, ktorá vyprovokuje nekonečnú diskusiu. Dážď od skorého odpoludnia do neskorého večera bubnuje na strechy stanov. Okolo polnoci sa však začínajú mračná trhať a začína sa nakrátko stmievať.

7. 8. S priateľmi rybármi sa skoro ráno lúčime za zlého počasia. Opäť prší. Cestou ku Kare máme obavy z jej prebrodenia. Dážď môže totiž zdvihnúť hladinu a z rieky sa stane

neprekonateľná prekážka. Už len predstava, ako čakáme o hlade dlhé dni na brehu rieky na lepšie počasie, je krutá.

Po troch hodinách sa skutočne dostaneme ku korytu Kary, ktorá odvodňuje značnú časť Polárneho Uralu do Karského mora, a teda aj do Severného ľadového oceánu. Na tejto rieke s dĺžkou 300 km nie je postavený jeden jediný most. S veľkými problémami po dvojiciach, podopierajúci jeden druhého, brodíme rieku. Trvá nám to dlhšie, pretože každá dvojica hľadá v dravom prúde optimálny priechod, ktorý sa každému javí na inom mieste. Nakoniec zmočení, ale bez vážnejších problémov sušíme svoje veci na druhom brehu Kary. Výška vody totiž bola taká, že nám natieklo do vysokých rybárskych čižiem a vzrastom menší Štefan si namočil aj spodnú časť batoha so spacákom. Okolo 21.00 vyrážame na dlhý pochod k Chaľmer-ju. Problémy s kolenom začína mať Otec, ktorý najmä od brodu pomaly krivka za nami. Našťastie stretávame rybára na amatérsky vyrobenej motorovej trojkolke, ktorá s prehľadom prekonáva všetky nástrahy tundry a po krátkej debate sa Otec pohodlne vezie k cieľu cesty. Približne 60 km dlhé putovanie s ťažkými batohmi nám dáva zabrať. Je to náročné, ale nádej na skorý koniec pochodu nám dodáva čerstvých síl.

8. 8. V skorých ranných hodinách prichádzame do Chaľmer-ju. Posledný úsek cesty sa pohybujeme popri gigantických kopách uhlia vyťažených z bohatej uralskej zeme. Je neuveriteľné, koľko vagónov tejto vzácnej suroviny sa ešte musí naložiť a prepraviť na juh pred príchodom krutých mrazov. Je pomerne chladno, teplota veru nieje ďaleko od bodu mrazu. O nehostinnosti tohto miesta svedčí i to, že v preklade Chaľmer-ju znamená miesto, odkiaľ sa nik nevracia. Polozrúcané mestečko, kde stojí a je obývaný azda len každý štvrtý dom, nám nepridáva na optimizme. Železničnú stanicu predstavuje drevený prístrešok bez okien a dverí, kde však radiátory dodávajú asi z podzemného teplovodu životodarnú energiu.

Stretávame tu dvoch príslušníkov národnosti Komi, ktorí cestujú do zdravotného strediska po lekársku pomoc pre chorého príbuzného vo vzdialenej tundre. Vlak do Vorkuty, vzdialenej asi len 80 kilometrov, sa vlečie ako slimák. Na častých zastávkach pristupuje čoraz viac cestujúcich a vagón je raz-dva úplne natrieskaný. Cesta cez zelenú tundru, ktorá spoza okien vlaku vyzerá ako udržiavaný trávnik, trvá takmer celý deň.

Po príchode do Vorkuty sa ubytujeme opäť v divadelnom klube Balada. Klincom večera je návšteva verejnej parnej sauny. Tu sa snažíme zmyť špinu a pot z dlhého pochodu, veď od kúpeľa na brehu jazera Chadata sme veľa vody na tento účel neminuli. Saunovanie tu v polárnych krajoch má svoju tradíciu a samozrejme aj rituál. Každý návštevník si nesie vŕbové metličky na šľahanie prepoteného tela. Vo veľkej miestnosti je rozžeravená platňa, na ktorú sa leje voda. Tá sa hneď premieňa na kúdoly bielej hustej pary. Je až neuveriteľné, ako sa niektorí saunujúci zdržiavajú v blízkosti zdroja tepla. Nám je po chvíli na nevydržanie aj v najvzdialenejšom kúte. Procedúru niekoľkokrát opakujeme, samozrejme aj so šľahaním prútmi. Koža sa tým poriadne prekrví a po opakovanej návšteve miestnosti s parou sa aj posledná špina zmyje z tela. Návšteva sauny nám odoberá posledné zvyšky síl a ledva dôjdeme do klubu Balada. Tu sa spamätávame zo saunového šoku a útrap cesty. Po slávnostnej večeri dlho do noci natáčame pre miestnu televíziu šot o jednej z prvých návštev cudzincov v tomto donedávna zakázanom meste. Podľa našich priateľov z Vorkuty pred nami navštívilo túto oblasť len veľmi málo cudzincov. Naposledy to boli športovci z Fínska s cieľom nadviazať kontakty.

9. 8. Celý deň venujeme Vorkute a jej pamätihodnostiam. Navštevujeme miestne múzeum, ktoré je zamerané na národopis, prírodné hodnoty a ťažbu uhlia. Dozvedáme sa tu zaujímavé skutočnosti. Najviac nás asi prekvapili kamenné nástroje datované do obdobia začiatku tisícročia pred naším letopočtom, nájdené v Boľšozemeľskej tundre. Jedno oddelenie v múzeu je venované hrôzam stalinských pracovných táborov - gulagov. Potom dlhšie hľadáme

pamätník obetiam stalinských represálií, ktorý predstavuje kamenný balvan niekoľkokrát opásaný ostnatým drôtom na periférii Vorkuty. Určite je najmä tu, priamo na miestach hrozných pracovných táborov, ťažké vyrovnať sa s minulosťou, ale socha Lenina, ktorá dominuje hlavnému námestiu, je v ostrom kontraste so zastrčeným pamätníkom obetí kultu osobnosti. Podľa našich ochotných sprievodcov je vypracovaný projekt na prebudovanie pamätníka, ale zrejme ešte potrvá dlhší čas, dokiaľ sa tento stav zmení. Zážitok máme z návštevy kina, kde hrajú starší trhák Čeľuste. Osobité čaro má aj tržnica, kde na naše počudovanie kraľujú priekupníci z Kaukazu. Po minutí rubľov sa snažíme zmeniť doláre, ale narazíme na ťažko riešiteľný problém. V banke o valuty nemajú záujem a miestni obyvatelia sa cudziu menu boja kúpiť, pretože ju ešte nikdy nevideli. Nakoniec však jednu milú pani presvedčíme o pravosti dolárov a zásobujeme sa hotovosťou na cestu do Moskvy-tam takýto problém určite mať nebudeme.

10. 8. Kúpili sme cestovné lístky na večerný vlak s odchodom 21.08, a tak celý deň trávime opäť spoznávaním mesta. Správa o cudzincoch sa po Vorkute rozšírila, mnohí nás zdravia a pozývajú domov. Stretávame dokonca účastníka II. svetovej vojny, ktorý sa zúčastnil bojov pri Ostrave. Dlho s ním diskutujeme o živote u nás a vo Vorkute. Získavame čoraz ucelenejší názor na život v meste. Oproti mestám na juhu Ruskej federácie je tu vyššia životná úroveň, ale ľuďom sa v tunajších podmienkach žije podstatne ťažšie. Zisťujeme, aké sú tu mesačné platy. V priemere je to 4000 rubľov (približný vtedajší kurz 1 koruna československá - 5 rubľov). Platby za byty sú tu neuveriteľne nízke, len 30 rubľov za mesiac. Ceny v obchodoch: mlieko 20, chlieb 16, vodka 160, benzín 6, paradajky 120, hrušky 150, vetrovka 1500 rubľov.

Pri narážkach na cestovanie však narazíme na akúsi hradbu mlčanlivosti. Až po dlhšom vypytovaní zisťujeme, že opustiť Vorkutu sa donedávna prakticky nedalo. Vyžadovalo to veľa úradných potvrdení, ktoré získať nebolo jednoduché. Dokonca aj návšteva Moskvy bola veľkou zriedkavosťou. S istou nostalgiou sa lúčime s nezabudnuteľným mestom a s niekoľkohodinovým predstihom sa presúvame na železničnú stanicu. Vlak presne podľa cestovného poriadku opúšťa Vorkutu, ktorá sa s nami lúči tak ako pri príchode - mrholením.

11. 8. - 12. 8. Opäť dvojdňová cesta vlakom do Moskvy. Čas ubieha rýchlejšie ako pri ceste tam. V hlave triedime zážitky a podnety z pozoruhodného podujatia. Veľa diskutujeme so spolucestujúcimi. Menší otras zažívame pri pohľade na oplotený priestor v menšej zastávke pri Kotlase. Zrazu sa ocitáme akoby na začiatku 50. rokov. Ostnaté drôty, psy, strážne búdky s ľahkými guľometmi a väzni. Veríme, že sú to zločinci a medzi nimi sa už nenachádza nik odsúdený pre svoje presvedčenie alebo názory. Krátko po poludní vystupujeme z vlaku v Moskve na Jaroslavľskej železničnej stanici. Ubytujeme sa v olympijskom komplexe Izmajlovo.

13. 8. Zháňame cestovné lístky na vlak, ktorý by nás priblížil na západ k domovu. Kasy Inturistu, kde sa predávajú lístky do zahraničia, sú zatvorené a niekoľko fungujúcich pokladní na Kyjevskej železničnej stanici obliehajú nekonečné zástupy. Po chvíli váhania sa staviame do dlhočiznej očerede, teda radu. Po takmer hodinovom čakaní pokladňu zatvárajú a sme tam, kde na začiatku. Opäť stojíme v rade, teraz pre istotu v niekoľkých. Pokúšame sa zakúpiť si lístok aj od niekoho, kto predáva v blízkosti pokladní. Bohužiaľ, na náš smer kúpiť 6 lístkov je asi nemožné. Títo čierni predavači cestovných lístkov využívajú zmätky, ktoré na železnici nastali po uvoľnení sovietskeho režimu. V časovom predstihu skupujú lístky, ktoré so značným ziskom predávajú pod rukou cestujúcim.

Po troch hodinách čakania nám v jednom rade svitá nádej. Blížime sa k okienku. Tesne pred ním sa stavia do radu jazykovo najzdatnejší z nás. Táto výmena je nutná kvôli pracovníčke, ktorá lístky predáva. Cudzinec je totiž odkázaný pri kúpe železničných cestovných lístkov len

na Inturist a podľa predpisov sa mu nesmie predať lístok v normálnej kase na stanici. Po zvolaní: „Dajte, požálujsta, šesť bilétov v Mukačevo" sa v prstoch predávajúcej objavia len štyri lístky s tým, že viac sa pre čierny obchod nepredáva. Ani po opakovanej žiadosti sa vytúžených lístkov nedočkáme. Kamenná tvár úradníčky je neobmäkčiteľná. Našťastie nám pomáha náhoda a do našej pokladne prichádza návšteva, zrejme nadriadený. Máme čas na spamätanie sa a na správnu reakciu. Rýchlo sa vymieňame a po chvíli držíme v rukách aj zvyšné dva lístky. Onedlho už sedíme vo vlaku smerujúcom do Belehradu a o 12.40 opúšťame Moskvu.

14. 8. Cesta Ukrajinou je monotónna, striedajú sa dediny, polia a lesy. Pozorujeme život vo vlaku. Sprievodca v našom kupé na každej stanici niečo vykladá alebo nakladá. Zisťujeme, že ide o akýsi čierny železničný obchod, najmä s cigaretami. Na jednej stanici je mierne vzrušenie, keď obchod zaškrípe. Kupujúci preberie tovar a príslušnú sumu zaplatí nastrihanými papiermi. Sprievodca sa za, ním rozbehne, ale nový majiteľ balíkov má aj napriek škatuliam zjavne lepší štýl a uniká. Samozrejme sa to nezaobíde bez všeobecnej veselosti a sprievodcových šťavnatých nadávok. O 16.30 opúšťame v Mukačeve príjemných spolucestujúcich. Nasleduje niekoľkokilometrový presun s ťažkými batohmi na autobusovú stanicu. Opäť sa tu na nás usmeje šťastie, keď po krátkom čakaní prichádza autobus do Užhorodu. Z konečnej stanice sa presúvame na hraničnú kontrolu. Viackilometrový rad kamiónov a áut veru nie je povzbudzujúci a azda po prvý raz sa cítime na ceste ako králi, keď proti svojej vôli uväznení šoféri stoja a my sa hýbeme dopredu pre nich nedosiahnuteľnou rýchlosťou. Vo Vyšnom Nemeckom opäť zázrakom chytáme druhý alebo tretí stop do Michaloviec, kde sa odchodom vlaku o 22.10 končí dobrodružstvo zvané Polárny Ural.

Krátky slovník s oblasti polárneho Uralu CHAĽMER-JU - najsevernejšia zastávka Severopečorskej železnice, ťažba uhlia. Preklad jej názvu znie Odkiaľ sa nik nevracia.

CHANTI (OSTIACI) - málopočetná národnosť obývajúca strednú a dolnú časť rieky Ob na Západosi-bírskej rovine. Hlavným zdrojom obživy je poľovníctvo, rybárstvo a pasenie sobov, ktoré prebrali Chanti od Nencov okolo 13. storočia. Do dnešných sídlisk prišli Chanti koncom 9. storočia nášho letopočtu z juhu. Ich územie bolo k Ruskej ríši pripojené počas ťaženia atamana Jermaka za Ural v 16. storočí. Chanty-Mansijský autonómny okruh vznikol vraku 1930 v ázijskej časti Ruskej federácie vŤjumenskej oblasti. Pri sčítaní ľudu vraku 1989 sa k chantskej národnosti hlásilo 22 500 obyvateľov. Ich jazyk patrí k uhorskej vetve ugrofínskej jazykovej skupiny.

KONŠTANTÍNOV KAMEŇ - najsevernejšia výraznejšia kóta Polárneho Uralu s nadmorskou výškou 492 metrov, začiatok 2000 km dlhého hrebeňa pohoria Ural.

KOMI (ZYRJANI) - národ obývajúci rozsiahle územie v severnej časti Ruskej federácie od polostrova Kola až po Ťjumenskú oblasť za Uralom. Ich jazyk patrí do permskej vetvy ugrofínskej jazykovej skupiny. Podľa sčítania obyvateľov vraku 1970 sa k tejto národnosti hlásilo 322 000 príslušníkov. Územie nimi osídlené bolo v 15. storočí pričlenené k ruskému štátu. Vraku 1921 bola vytvorená Autonómna oblasť Komi, roku 1936 Republika Komi. V roku 1990 prijal Najvyšší soviet Republiky Komi deklaráciu o suverenite a zotrvaní v Ruskej federácii.

MANSI - málopočetný národ, ku ktorému sa v roku 1970 hlásilo len 7700 obyvateľov. Spolu s blízkymi príbuznými Chantami obývajú Chanty-Mansijský autonómny okruh v Ťjumenskej oblasti. Oblasť ich rozšírenia je najmä v ľavých prítokoch západosibírskeho veľtoku Ob. Zaoberajú sa prevažne lovom, rybolovom a chovom sobov. Ich jazyk patrí k ugrofínskej jazykovej skupine.

NENCI (SAMOJEDI, NENAČ, JURIACI)- národ ugrofínskej jazykovej skupiny obývajúci nekonečné severné tundrové teritóriá od Kolského polostrova až po rieku Jenisej. Predkovia Nencov obývali predhoria sibírskych Saján, odkiaľ boli v druhej polovici prvého tisícročia nášho letopočtu vytláčaní turkickými kmeňmi na sever, kde sa miešali s miestnym obyvateľstvom. Styk Nencov s Rusmi sa začal až v 11. storočí. Ich územie bolo v 16. storočí včlenené do Ruska. Do začiatku dvadsiateho storočia prevládal medzi Nencami animizmus a šamanizmus. Písmo medzi týchto obyvateľov severu preniklo až v 30. rokoch 20. storočia.

Roku 1929 vznikol v európskej časti Ruskej federácie v Archangeľskej oblasti Nenecký národnostný okruh, ktorý v roku 1977 premenovali na Nenecký autonómny okruh. V ázijskej časti Ruskej federácie vznikol vŤjumenskej oblasti v roku 1930 Jamalsko-Nenecký autonómny okruh. Pri sčítaní ľudu v roku 1926 sa k neneckej národnosti hlásilo 17 000 obyvateľov a pri sčítaní v roku 1970 už 29 000 obyvateľov.

Zaujímavý obraz o Nencoch podáva Pavlína Brzáková vo svojej pozoruhodnej knihe, ktorú napísala na základe poznatkov z pobytu na polostrove Tajmýr v roku 1995:

Jenisejskej šaman Poněvadž je šamanů čím dál míň, myslím těch opravdovejch, je tenhle příběh důležitej. Zůstat za každou cenu šamanem je někdy těžký, zvlášť když na tom závisí docela všechno. Dokonce i život. On život lidské] je někdy dost spletitej a každý rozhodnutí se něčím zaplatí.

Tam někde blízko kamene, kterýmu se říká Šajtán, dělával jeden šaman obřady. Co uměl- to uměl. Někdo říká, že byl znalej tajnejch věcí, někdo ho bral tak nějak zlehka. Ale to není nic, co by nám překáželo o něm mluvit.

Tenkrát tady začal vládnout bolševik. Při všech těch třenicích nadělal plno zmatků, že si nikdo už nebyl ničím jistej. Lidi žili, přežívali. Sovchoz si nabral, co moh, nikomu nic nenechal, jenom těm, který byli svolný dělat ve stádě brigadýry. Taky se tenkrát hodně schůzovalo. No, někomu se to i líbilo. Mluvilo se a mluvilo. Taky se pilo. A pak se už hlavně jenom pilo...

Bolševik byl nenasytné}. Hlavou administrativy se stal nějakej Rus, byl určitě nasazenej a pořádek, kterej usměrňoval sám, byl dost podivnej. V tajze a tundře se dál lovilo, ale co se ulovilo, to se odevzdalo. Většina šla stejně na černej trh. Patrony byly drahý a špatný, v jedny krabičce ze třiceti kusů bylo dobrejch nanejvejš tak patnáct a tomu se pak říkalo štěstí. Měli prošlou lhůtu. Každá sovchozní brigáda dostala vysílačku, to aby se vědělo, kde je, když měla přijít kontrola. Když si někdo zkusil zabit soba, kterej mu dřív patřil, šel sedět, protože ten sob už dávno nebyl jeho, ale sovchozní. Lágry se plnili.

Ale stejně měli komunisti strach. Museli ho mít, protože jim nestačilo, že sebrali stáda, ale měli spadýno i na naše duchy, protože jedině tak nás mohli dostat úplné. Nějakým způsobem se to musel dozvědět i šaman od Lajdy. Duchové mu to řekli ve snu, museli mu to říct, protože ještě dřív než bolševici přišli, aby mu sebrali buben, zařídil se docela jinak. Vzal buben, paličku s medvědí tlapou, dřevěný figurky duchů a šel k řece. Chvíli tam stál a díval se do proudu, potom všechno naházel do vody, chvíli ty věci plavaly, až je řeka odnesla někam pryč a pak se utopily navždy.

Duchové pak byli dlouho uražený. Nebylo divu. Načež šaman brzy umřel a celej rod postupně odešel s ním. Všechny lidi voda pohltila. Některý se v opilosti utopili, jiný se sami zabili, život nebyl k životu. Hodně jich taky na břehu pomrzlo. Zkrátka a dobře, nezůstal naživu nikdo, duchové šije všechny vzali k sobě. Co je svět světem, všechno souvisí se vším. Ten šaman to věděl moc dobře, ale nebylo vyhnutí.

(Rozprávanie podľa Vasilija Prokopjeviča Kajárina, Nenca, hlavy veľkorodiny Kajárin, ktorá

kočuje na Jadyryne a Veľkej Lajde Dudinského správneho celku, prebraté z knihy Pavlíny Brzákovej: Jamtana. Vypravení sibiŕskejch Néncú.)

NETEM-PE - 1363 metrov vysoká kóta, najvyšší vrchol severnej časti Polárneho Uralu.

PAJ-ER - najvyšší vrch Polárneho Uralu s nadmorskou výškou 1499 metrov, južne od železničnej trate Sejda-Labytnangi.

POLÁRNY URAL - najsevernejší odrezok Uralu ohraničený z juhu riekou Chulga a na severe vrchom Konštantínov kameň. Zo západu ohraničuje Polárny Ural Boľšezemeľskaja tundra a z východu severná časť Západosibírskej roviny. Jeho plocha predstavuje okolo 25 000 km2.

Reliéf je veľmi členitý, početné riečky a bystriny sú hlboko zarezané v horských masívoch.

Na hlavnom hrebeni oddeľujúcom Európu od Ázie sa nachádzajú sedlá neprevyšujúce 300 m n. m., ktoré prudko stúpajú do nadmorských výšok nad 1000 metrov. Polárny Ural oplýva bohatstvom jazier. Celkovo sa ich tu nachádza 3327 s celkovou plochou 98 km2. Najväčšie je Veľké šťučie jazero, ktoré dosahuje hĺbku 136 metrov. Z vtáčieho pohľadu vyzerá ako obrovská šťuka s maximálnou šírkou 1 km, dĺžku má 12 km. Reliéf nesie zreteľné stopy dávneho zaľadnenia. Dodnes sa tu zachovalo 90 stálych ľadovcov. Najväčší, nazývaný Igan, má plochu okolo 2 km2 a jeho hrúbka dosahuje 50 m. Vžime tu teplota dosahuje okolo -55 °C. Jar je veľmi krátka. Teplé slnečné dni prichádzajú v júli. V tomto období polárneho dňa nezachádza slnko za horizont. Koncom júla rozkvitajú kvety. Leto sa končí v strede augusta, nastupujú hmly, tráva žitné a v noci mrzne. Každý deň je noc dlhšia o 13 minút. Sneh začína padať spravidla už koncom augusta. Územie je veľmi riedko obývané a prakticky turisticky nepoznané. Sídla sú len v blízkosti Severnej železničnej trate. Rusi do tejto oblasti prenikli len v 30. rokoch 20. storočia s úmyslom ťažiť bohaté ložiská uhlia. V oblasti sporadicky žijú domorodci (Nenci, Chanti, Mansi a Komi), ktorí sa živia chovom sobov, rybačkou a lovom zveri. Rastlinstvo predstavujú najmä lišajníky, machy, zakrpatené vŕby, brezy a jelše. Faune dominujú soby, vlky, medvede, rosomáky, líšky a lumíky. Počas letného obdobia prilieta množstvo vodného vtáctva. Život tu znepríjemňujú mračná bodavého hmyzu.

SEVEROPEČORSKÁ ŽELEZNICA -jedna z tratí na severe Ruskej federácie. Spája severovýchodné časti európskej časti Ruska s jeho centrálnymi oblasťami. Prevláda preprava uhlia, ropy, dreva a stavebných materiálov. Oficiálne bola železničná trať spájajúca zapolárnu Vorkutu s juhom Ruska otvorená v roku 1950, aj keď vlaky na tejto trati premávali už v 40. rokoch. Práce na 1100 km dlhej trati najrýchlejšie postupovali za nepredstaviteľných obetí na životoch v období Veľkej vlasteneckej vojny, keď sa z vojnových dôvodov snažili sovietski stratégovia sprístupniť bohaté zásoby uhlia Pečorskej panvy.

TUNDRA - typ krajiny s charakteristickým rastlinstvom, v ktorom chýbajú stromy. Vyskytuje sa v severných oblastiach Európy, Ázie a Ameriky. Na severe hraničí s arktickou púšťou a na juhu s lesotundrou. Názov pochádza z fínštiny, kde tunturi znamená holý kopec.

URAL - horský systém v Ruskej federácii s dĺžkou hlavného hrebeňa 2000 km, časť hranice medzi Európou a Áziou. Najvyššia kóta - Narodnaja s nadmorskou výškou 1895 m. Člení sa na Polárny, Pripolárny, Severný, Stredný a Južný Dral. Rozsiahle horstvo je budované sedimentárnymi, metamorfovanými a vulkanickými horninami. Na západe prudko spadá do Západosibírskej roviny, na západe miernejšie klesá do Ruskej roviny. Vytvorené sú tu 4 rozsiahle národné parky. Bohaté ložiská rúd železa, bauxitu, uhlia, ropy, azbestu, draselných solí a zemného plynu. Významná je ťažba dreva.

VORKUTA - mesto nachádzajúce sa 110 km za polárnym kruhom v Boľšezemeľskej tundre na rovnomennej rieke. Centrum baníckeho priemyslu Pečorskej uhoľnej panvy, jedno z väčších miest Autonómnej republiky Komi.

Vorkuta sa prudko rozrástla v období Veľkej vlasteneckej vojny z malej osady, ktorá vznikla v roku 1931. Stalo sa tak vďaka kilometrovým strojom uhlia, ktoré bolo treba dobývať pre vojnový priemysel, keď sa roku 1941 nemeckým vojskám podarilo zmocniť ukrajinského

uhoľného revíru Donbas. Podľa odhadov si stalinské pracovné tábory vo Vorkute vyžiadali 200 000 obetí, ktoré zahynuli zväčša vyčerpaním; asi 15 000 ich zomrelo za iných okolností, najčastejšie zastrelením.

Posledného politického väzňa vo Vorkute prepustili v roku 1968. Mesto malo v čase najväčšieho rozmachu začiatkom 90. rokov 220 000 obyvateľov. Po uvoľnení plánovanej sovietskej ekonomiky mesto upadá, dramaticky sa znížil počet obyvateľov, stúpa kriminalita a ťažba uhlia je na hranici rentability.

Literatúra BRZÁKOVÁ, P., 1997: Jamtana. Vypravení sibiŕskejch Néncú. Citadela, Brantice.

DVORAK, J., 1986: Človek mezi životem a smrtí. Avicenum, Praha.

JOHNSON, P., 1995: Dejiny židovského národa. Nakladatelství Alexandra Tomského ROZMLUVY, Ŕevnice. Kôl., 1955: Veľká encyklopédia Sovietskeho zväzu. Moskva Kôl., 1977: Dejiny SSSR od nejstarších dôb do Velké Fíjnové socialistické revoluce. Praha.

Kôl., 1977: Malá zemepisná encyklopédia ZSSR. Obzor, Bratislava. Kôl., 1985: Encyklopédia Zeme. Bratislava. Kôl., 1993: Geografický místopisný slovník sveta. Praha.

MALOUMIAN, A., 1991: Synove Gulagu. Praha. PAVLÍČEK, J., 1989: Človek v drsné prírode. Olympia, Praha. SLOBODNÍK, D., 1992: Paragraf: Polárny kruh. Bratislava.

SOLŽENICIN, A., 1990: Souostroví Gulag. 1. - 3. díl. OK Centrum, Praha. ŠTAJNER, K„

1991: 7000 dnu na Sibiŕi. Naše vojsko, Praha. ŠVANKMAJER, M. - VEBEK, V. - SLÁDEK, Z. - MOULIS, V, 1996: Dejiny Ruska.

Nakladatelství lidové noviny, Praha.

Putovanie za Šamanskou jaskyňou Do Severného Mongolska

Pri spomienkach na cestu do Mongolska sa vždy v myšlienkach vrátim do roku 1989, keď počas vojenskej služby na letisku v Mošnove bol vždy dostatok času na štúdium zaujímavých kníh z posádkovej knižnice. Náhodou sa mi vtedy dostala do rúk kniha P. Pouchu s názvom Tŕináct tisíc kilometru Mongolskem, vydaná v Prahe roku 1957. Už na začiatku ma kniha zaujala svojím spracovaním, keď autor pútavou formou opisoval aj detaily z tejto vzdialenej krajiny. Akojaskyniara ma samozrejme upútala časť, v ktorej sa písalo o návšteve Šamanskej jaskyne v severnom Mongolsku.

Na túto knihu som si potom spomenul až v januári 1992, keď sa v jednom bratislavskom byte rozprúdil rozhovor o tejto pozoruhodnej ázijskej krajine, vlasti veľkého Džingischána. Z okrajovej debaty sa nakoniec stala téma večera, spojená s premietaním diapozitívov. Vtedy vznikla myšlienka nájsť a preskúmať jaskyňu, lákajúcu už iba svojím menom. Od túžob k ich realizácii býva však ďaleká cesta. Podobne to bolo aj v tomto prípade. Príprava na cestu trvala viac než dva roky. Nakoniec sa však všetky, najmä byrokratické nástrahy podarilo prekonať predovšetkým vďaka J. Šímovi, predsedovi Spoločnosti priateľov Mongolska so sídlom v Prahe, a manželom E. Enchtajvanovi a A. Bežiakovej a Mongolsko v letných mesiacoch roku 1994 navštíviť v rámci medzinárodnej expedície Aryň-AGUJ '94.

Začiatok cesty Začiatok cesty bol poznačený horúčkovitým zháňaním tranzitných víz pre účastníkov expedície Dávida a Dana z Anglická a Írska. Aj napriek snahe P. Magdolena na ambasádach v Bratislave však ukrajinské a ruské tranzitné víza do odchodu vlaku Daň s Dávidom nezískali.

Preto v pondelok 4. 7. 1994 v neskorých večerných hodinách odchádzal z Košíc medzinárodný rýchlik do Moskvy vyprevádzaný J. Tencerom a Š. Semanom len so siedmimi členmi výpravy. Cesta sa takmer predčasne končí v Čiernej nad Tisou po otázke colníka, koľko devíz vyvážame. Po odpovedi, že skoro 1000 dolárov, žiada od nás výpis z devízového účtu, pretože podľa zákonov Slovenskej republiky nemožno vyvážať peňažné prostriedky nad 9000 Sk bez tohto dokladu. Jediné riešenie je v tom, že nám každému odoberú všetky prostriedky v cudzej mene nad 300 $. Samozrejme, po tomto opatrení by sme sa rovno mohli otočiť a skúsiť napríklad peši pochod Čierna nad Tisou - Bratislava. Našťastie ostrieľaný diplomat J. Vajs dáva celú vec váhou svojej osobnosti do poriadku. Potom prichádza kontrola ukrajinská. Vyžaduje od nás vyplnenú colnú deklaráciu, čuduj sa svete, v maďarčine.

Pravdaže, tomu nik z nás nerozumie. Zdá sa, že ani našim susedom nie je jasné, čo a kde majú vyplniť. Uzná hraniciach teda zisťujeme, že sme na prahu krajiny, kde nič nie je nemožné.

Po príchode colníkov musíme vystúpiť z kupé. Vyzeráte na poriadnu a dôkladnú prehliadku.

Na jej začiatku utrúsi mladší Ukrajinec poznámku „cigarety net". Len čo dostane balíček žuvačiek, chystaná kontrola sa okamžite končí. Po pasovej kontrole sa zdvíha celá vlaková súprava a nasleduje zaujímavá operácia výmeny našich podvozkov za širokorozchodné, používané v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Hraničnú zastávku Čop opúšťame až na svitaní. Po prekonaní pomalého úseku trate vedúcej cez horstvo Karpát sa vlak rozbieha naplno. Ďalšia hraničná kontrola nás čaká zavčas rána v prvej ruskej stanici - Brjansku.

Prichádza civil a spytuje sa len na narkotiká. Po zápornej otázke odchádza, a tým sa končí aj vstupná Kontrola z ruskej strany.

Moskva Presne podľa cestovného poriadku prichádzame na Kyjevskú stanicu v Moskve, kde nás podľa dohovoru čaká priateľ Andrej. Presúvame sa do jeho prázdneho jednoizbového bytu pri stanici metra Frunzenskaja. Byt síce už predal za 15 000 dolárov (vtedy ešte netušil, že o túto sumu do posledného centu pride krachom banky), ale noví majitelia si od neho zatiaľ nevyzdvihli kľúče, a tak máme o ubytovanie na pár dni postarané. Pokúšame sa večer volať P. Magdolenovi do Bratislavy, čo je nové vo veci udelenia tranzitných víz našim priateľom.

Napriek početným pokusom sa nám to však nedarí. Našťastie neskoro večer volá Andrej, že doma sa veci pohli dopredu a nasledujúci deň prídu Daň s Dávidom do Moskvy rýchlikom Slovakia. Ráno 7. 7. 1994 vstávame zavčasu. S Andrejom sa stretávame na stanici metra Taganskaja, odtiaľ ideme do knižnice turistov na ulici Boľšaja komunističeskaja. Ide o unikátnu knižnicu, kde sa nachádzajú nielen knihy a časopisy s turistickou a cestovateľskou tematikou, ale aj nepublikované správy z pôsobenia sovietskych turistov v horách. Bohužiaľ, oblasť, .ktorú chceme navštíviť, sme nenašli. Potešil nás však odkaz známeho cestovateľa Svetozára Krna z Bratislavy, ktorý sme našli pripnutý na nástenke pred knižnicou. Minuli sme sa doslova o niekoľko hodín.

Na Kyjevskej stanici sa predvečerom konečne stretávame s Danom a Dávidom a expedičná zostava je kompletná. Tvoria ju: Dávid Mc CONN (Írsko), Miroslav ELIÁŠ, Monika HOJSTRIČOVÁ, Peter HOLÚBEK, Miroslav KOVÁČIK, Ján VAJS a Miroslav VEREB (všetci Slovensko), Daň VVARNER (Anglicko) a Richard ZATLOUKAL (Česká republika).

Ráno 8. 7. pred odchodom na vlak do Ulan-Ude ešte navštevujeme Arbat, kde sa pozeráme po mapách. Ale okrem bedekrov Moskvy a Sankt Peterburgu v angličtine tu nemajú takmer nič.

Presúvame sa teda na stanicu metra Komsomoľskaja, susediacu s Jaroslavľskou železničnou stanicou, odkiaľ sú vypravované vlaky na východ a sever Ruskej federácie. So zakúpením cestovných lístkov teraz nie sú žiadne problémy. Po značnom zdražení cestovného po politických a ekonomických zmenách v Ruskej federácii sa cestovanie bežných občanov radikálne obmedzilo. Stále však platí nariadenie, že cudzinci si musia kupovať lístky v pokladniach Inturistu. Samozrejme, že za podstatne vyššie ceny ako v bežnej pokladni. Nám priateľ Andrej už kúpil lístky niekoľko dní dopredu, a tak sa nemusíme ničoho báť. Ťažkosti môžu nastať až vo vlaku, keď sprievodkyňa môže tento podfuk odhaliť. Našťastie v našom vagóne má službu mladučká, čerstvá absolventka školy, ktorá prvý raz slúži v ležadlovom vagóne a má iné starosti ako zisťovať, či cestujúci majúci bežné lístky pochádzajú z Ruskej federácie alebo Spoločnosti nezávislých štátov. Vlak premávajúci na trati Moskva Blagoveščensk opúšťa Moskvu presne podľa cestovného poriadku o 14.50 a výprava za Šamanskou jaskyňou sa vydáva na cestu.

Päť dní vo vlaku Na východ cestujeme Transsibírskou magistrálou, najdlhšou železničnou traťou sveta. Začali ju stavať až koncom 19. storočia. Hlavným cieľom bolo dosiahnutie strategického železničného spojenia medzi európskou časťou Ruska a brehmi Tichého oceána. Veď napríklad po starej ceste, zvanej Moskovský trakt, trval presun vojenskej jednotky z Európy na ďalekovýchodné hranice takmer rok. Spoľahlivá dopravná tepna bola nevyhnutnosťou nielen zo strategického hľadiska, ale aj kvôli obchodu, priemyslu a osídleniu kraja. Plánov a projektov na predĺženie železničných tratí na východ bolo veľa, prakticky nijaká však nebola vyhovujúca. Proti stavbe takejto dráhy boli mnohí vysokopostavení úradníci a dokonca omský gubernátor vyhlásil, že v ich kraji nieje žiadna železničná trať potrebná. Proti stavbe sa postavilo aj ministerstvo financií, tvrdiac, že na stavbu takéhoto gigantického diela nie sú prostriedky. Avšak tlaky veľkých priemyselníkov a generálov prevážili a cár Alexander III.

vydal v roku 1891 výnos o začatí stavby Transsibírskej magistrály.

Stavba sa začala z dvoch koncov, a to z Čeľjabinska na západe a Vladivostoku na východe.

Trať zo západu postupovala rýchlejšie, pretože bola budovaná prakticky po celej dĺžke v tesnej blízkosti Moskovského traktu, čo značne uľahčovalo prácu. Už v roku 1898 privítali obyvatelia Irkutská prvý vlak z 3400 kilometrov vzdialeného Uralu. Práce však napredovali aj z východu. Táto trať bola odovzdaná v roku 1900. Vznikla situácia, keď na prepojenie oboch tratí a dokončenie celej rozsiahlej stavby bolo treba prekonať už len v ceste stojaci Bajkal. Do vyriešenia tohto problému prepravu po jazere dočasne zabezpečovala lodná doprava. S týmto cieľom bol na vodu spustený ľadoborec vyrobený na objednávku v Anglicku. Dvojitý plášť lode vyhotovili ako na ťažkých vojenských krížnikoch z najkvalitnejšej ocele. Po častiach ho dopravili loďami a železnicou na breh Bajkalu, kde bol zmontovaný a spustený na vodu. Od apríla roku 1900 zabezpečoval dopravu po jazere, a tým vlastne spájal nedokončenú Transsibírsku magistrálu. Vzdialenosť 73 kilometrov medzi koncovými železničnými stanicami prekonala táto loď za štyri a pol hodiny a naraz previezla 25 dvojnápravových vagónov aj s lokomotívou. Bol to druhý najväčší ľadoborec tých čias s výtlakom 4200 ton, konštruovaný na lámanie až 1,5 metra hrubého ľadu, až kým ho počas občianskej vojny v Rusku nepotopili československé légie pôsobiace na Sibíri.

Krutá sibírska zima spúta Bajkal do ľadového panciera, preto doprava bývala na dlhší čas prerušená. A tak počas zvlášť tuhej zimy na prelome rokov 1903-4 boli na ľad položené koľajnice a dopravu zabezpečovali kone až do marca. Až začiatkom roku 1902 sa začala stavať takzvaná Okružná bajkalská železničná trať, ktorá mala definitívne vyriešiť problém Bajkalského jazera. Práce len na 84 km dlhej, ale náročnej trati prebiehali tak, že prvý vlak, ktorý spojil západnú a východnú časť Transsibírskej magistrály, bol vypravený v roku 1904 a cestoval ním cársky minister železničnej dopravy, kňaz M. l. Chilkov. Trať potom uviedli do čiastočnej prevádzky. K urýchlenému dokončeniu stavby prispela vojna s Japonskom. Počas provizórnej prevádzky tejto dráhy premávali ešte aj lode pomáhajúce prepravovať najmä vlaky smerujúce s vojakmi a zbraňami na Ďaleký východ.

Krajina v okolí železničnej trate je na začiatku cesty rovnaká ako pred Moskvou. Brezové háje sa striedajú s poľamia menšími osadami. Menia sa len názvy staníc: 19.30-Jaroslav!', 22.44-Buj, 0.55 - Krasiľnikovo. Ani 9. júla ráno sa na charaktere krajiny nič nemení: 8.27 Zujevka, 11.26 - Balezino. Ce.stu si krátime rozhovormi so spolucestujúcimi a pitím čaju.

Horúcu vodu máme zo samovaru, nachádzajúceho sa v každom vagóne. Táto vymoženosť ruských vlakov, o ktorú sa vzorne stará naša sprievodkyňa - dežumaja, je príjemným spestrením dlhých chvíľ pri cestovaní.

O 16.50 vchádzame do Permu. V tomto viac ako miliónovom meste v predhorí Stredného Uralu na rieke Kame máme dlhšiu prestávku. Názov mesta je významný z geologického hľadiska, pretože v 19. storočí anglický geológ R. l. Murchison nazval najmladší útvar v ére prvohôr práve podľa tohto ruského mesta a takto ho zapísal do každej učebnice geológie. Za ním začína železničná trať mierne stúpať a krajina sa začína vlniť. O 20.00 stojíme na zastávke Kungur, ktorá je pre nás zaujímavá z jaskyniarskeho hľadiska. V tejto oblasti sa totiž nachádza takmer 6 km dlhá Kungurská ľadová jaskyňa. Má dlhú históriu, už začiatkom 18. storočia ju skúmal vedec V. N. Tatiščev. Svetoznámou sa stala aj vďaka výskumu, ktorý v tejto lokalite vykonávali a vykonávajú vedeckí pracovníci Krasového a speleologického inštitútu pri univerzite v neďalekom Perme. Avšak rovinné a zalesnené okolie Kunguru za oknami vagóna vôbec nepripomína, že sa nachádzame v pohorí Dral.

O 23.20 vchádzame do Jekaterinburgu, kde nad železničnou stanicou ešte stále svieti nápis Sverdlovsk. V období rokov 1924-1991 sa totiž toto významné priemyselné stredisko Uralu nazývalo podľa revolucionára J. M. Sverdlova. Celý deň 10. júla vlak postupuje smerom na východ cez Západosibírsku nížinu. Malé osady sú utopené v nekonečných hustých lesoch a močiaroch, nad ktorými sa vznáša po celý deň prízemná hmla. Železničnú trať často križujú

nespevnené blatisté lesné cesty. Postup na východ oznamujú nápisy na železničných staniciach: 9.00 - Išim, 13.00 - Omsk, 15.25 -Tatarskaja a o 23.00 stojíme v najväčšom sibírskom meste Novosibirsk, v ktorom žije viac ako 1,5 milióna obyvateľov. Je to významná križovatka Transsibírskej magistrály a sibírskeho veľtoku Ob. Práve tejto rieke vďačí mesto za svoj vznik. Ten sa datuje do roku 1893, keď tu vznikla malá osada pre výstavbu železničného mosta cez rieku.

Aj štvrtý deň cesty vlakom ideme presne podľa cestovného poriadku vyveseného na stenách vagóna. O 8.00 opúšťame Bogotol. Do Ačinska, mesta založeného v roku 1682, prichádzame o 9.20 moskovského času. Týmto časom sa riadi železničný cestovný poriadok v celej Ruskej federácii. Pri rozlohe tejto krajiny vznikajú pri postupe na východ čoraz väčšie časové rozdiely medzi ním a miestnym časom. Teraz je tento rozdiel už tri hodiny a cestujúci musí s ním počítať. Na staniciach sú vyvesené odchody diaľkových vlakov totiž len v moskovskom čase.

Za Ačinskom definitívne opúšťame východné ukončenie Západosibírskej nížiny. Jednotvárnu krajinu začínajú oživovať nevysoké pahorky. Je veľmi teplo, aj napriek otvorenému oknu je v našom kupé 31 °C. Ľutujeme susedov, ktorým sa okno napriek veľkému úsiliu otvoriť nedá a teplota u nich je ešte vyššia. Tesne po 13. hodine moskovského času kolesá vlaku klepocú po železničnom moste cez rieku Jenisej, čo je neklamný znak, že sme v Krasnojarsku. Toto významné mesto vzniklo z vojenskej základne Krasnyj Jar, založenej v roku 1628 pri postupe Rusov na východ. Teplota stúpla na neuveriteľných 35 °C v tieni. Susedia z kupé s pomocou nožov a otváračov na konzervy odobrali všetky lišty z okna, aby sa presvedčili, že okno sa ani pri najlepšej vôli naozaj nedá otvoriť, pretože je to len sklo napevno osadené v drevenom ráme.

Za Krasnojarskom sa už oplatí sedieť pri okne a celé hodiny sledovať zaujímavú krajinu. Až tu človek začína chápať skutočnú veľkosť ruskej krajiny. V dlho očakávanom Irkutskú, vzdialenom 5130 km od Moskvy, stojíme po 89 hodinách a 39 minútach jazdy vlakom, čiže priemerná rýchlosť bola 57,22 km/h. Príchod je presne podľa cestovného poriadku. Zastali sme takmer priamo na vydláždenom brehu Angary. Od rieky nás delí len niekoľko prázdnych koľají, a tak výzvu prijímame a močíme si nohy v tomto čistom toku vytekajúcom z Bajkalského jazera. O poriadok na peróne sa starajú kozáci odetí v tradičných rovnošatách s neodmysliteľným bičom zastrčeným za sárou čižmy.

Slovensko spája s lrku*skom pozoruhodná osobnosť Vladimíra Krivoša. Tento rodák z Liptovského Mikuláša tu bol v rokoch 1916-17 predsedom prípravného výboru pre založenie univerzity. Jeho životné osudy sú veľmi zaujímavé. Študoval vo Viedni a Petrohrade, promovaný bol na Sorbonne v Paríži. V Petrohrade pôsobil ako profesor stenografie a cudzích jazykov. Bol aj vedúci stenografickej kancelárie Dumy, riaditeľ cárskej knižnice a tajný radca cára Mikuláša II. Po októbrovej revolúcii v Rusku v roku 1917 mu V. l. Lenin osobne zveril vypracovanie diplomatickej nóty bojujúcim veľmociam na skončenie l. svetovej vojny.

Pracoval aj v Štátnej komisii pre elektrifikáciu Ruska. V 20. rokoch na Soloveckých ostrovoch v Bielom mori riadil hydrometeorologickú stanicu a majákovú službu, organizoval tu komisiu pre výskum fauny a flóry. Jej výsledky sa stali základom Múzea severu v Archangeľskú. Niekoľko rokov strávil vo väzení po obvinení zo špionáže. Tento jazykový génius ovládal okolo 40 jazykov, z toho 26 aktívne. Zomrel vo veku 77 rokov v uralskom meste Úfa. Jeho neobyčajný životný príbeh bol literárne spracovaný.

Znie to neuveriteľne, ale takmer pred 65 rokmi do Irkutská prišiel z Lyonu na bicykli po železnici mladý Francúz, esperantista Lucien A. Peraire. Vinou zimy a nedostatku peňazí tu pracoval niekoľko mesiacov ako tesár až do začiatku mája roku 1930. Ďalej pokračoval do Charbinu po starej trati Transsibírskej magistrály (dnes z väčšej časti v Číne) a Vladivostoku, kde sa nalodil a pokračoval vo svojej dobrodružnej ceste okolo sveta. Jeho technický prípravok k jazde na bicykli po železnici by sa mal údajne nachádzať v múzeu vo

Vladivostoku.

Svoju takmer neuveriteľnú púť na sever začal v Irkutskú v roku 1893 aj moravský dobrodruh a polárnik Jan VVelzl. Na káre ťahanej koníkom sa dostal do Jakutska, Verchojanska a neskôr aj Kolymy a Anadyru. Usadil sa na Novosibírskych ostrovoch, kde sa stal dokonca indiánskym náčelníkom. Jeho príbeh bol preložený do mnohých svetových jazykov.

Za Irkutskom začíname stúpať do hôr. Rýchlosť vlaku sa rapídne znížila. Po dlhšej chvíli sa hlboko pod nami objavuje Bajkal a v pozadí za ním reťaz pohoria Chamar-Daban, patriaceho do horstva Východných Saján. Je to pohľad, na ktorý sa nezabúda. Znie to neuveriteľne, ale pred viac ako polstoročím cestovateľ Gleb Travín prešiel na svojej ceste bicyklom okolo Sovietskeho zväzu cez zamrznutý Bajkal na dvoch kolesách. Po dosiahnutí sedla začíname klesať. Kratšia zastávka je v Sľudianke, osade rozprestierajúcej sa priamo na brehu jazera.

Okolo vlaku sa to priam hemží predavačmi ponúkajúcimi najmä ryby. Meníme aj lokomotívu a blízkosť Mongolska signalizuje nový rušňovodič, zrejme Buriat, s výraznými ázijskými črtami.

Od Sľudianky vlak kopíruje brehy fantastického jazera. V našom kupé na poslednej zastávke pribudol nový cestujúci, mladý sympatický učiteľ zo Sľudianky. Pozorujúc úchvatné prírodné divadlo celé hodiny diskutujeme azda o všetkom. Je pozoruhodné, že tu uprostred Ázie napríklad rozoberáme vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Veľmi smutný je pohľad na dymiace fabriky, vyrábajúce papier v Bajkalskú. Jedovatý chemický odpad, ktorý vzniká pri výrobe celulózy, sa vypúšťa ; priamo do vôd jazera. Pri obrovskej rozlohe Bajkalu síce nejde o dramatické znečistenie, ale určite táto machuľa na mapu oblasti nepatrí.

Záver cesty vlakom ubieha veľmi rýchlo. Prechádzame most cez Selengu, veľkú splavnú rieku prameniacu v mongolskom pohorí Changaj, ktorá ústi do Bajkalského jazera. Jej kalná a tajomne sa víriaca voda je v ostrom kontraste s priezračnou vodou Angary, ktorá z Bajkalu vyteká. O 17.00 moskovského času s nepatrným meškaním prichádzame do Ulan-Ude.

Ulan-Ude Po vystúpení z vlaku sa cítime ako na začiatku storočia. Poriadok na stanici aj tu udržujú kozáci. Ich ; oblečenie, výzor a výzbroj, ktorú tvorí azda aj historický revolver a rešpekt budiaci dlhý kožený bič, ' navodzuje atmosféru predrevolučného cárskeho Ruska. Zo všetkých kútov tu dýcha čistota, neporovna- f teľná s pomermi na moskovských železničných staniciach. Do čakárne vpúšťa zriadenec, podľa odevu l tiež kozák, len cestujúcich s platným lístkom. Po dôkladnom preštudovaní cestovného poriadku zva- ; žujeme, ako postupovať ďalej. Cena lístka rozhodne o variante Ulan-Ude - Nauški (železničná stanica na hraniciach Ruska a Mongolska) a Nauški - Ulánbátar. Ťažkosti však nastanú pri kupovaní lístkov. Pani pri okienku nemá pre nás pochopenie, zrejme z našej nedokonalej ruštiny vytuší, že sme cudzinci. Nepomáha ani opätovné naliehanie. Našťastie je tu výmena služieb a namiesto ukážkovo neprístupnej činovníčky prichádza sympatická mladá pokladníčka, s ktorou nemáme nijaký problém, a po chvíli držíme v rukách cestovné lístky do Naušiek.

Podľa moskovského času miestny vlak na hranice odchádza 40 minút po polnoci, čiže podľa miestneho času o 4.40. Máme dostatok času, a tak ho trávime v čakárni alebo v okolí stanice.

Sme prekvapení množstvom čínskeho tovaru, ktorým sú zaplavené početné občerstvovacie stánky. Samozrejme, že originálnemu čínskemu pivu v 0,6-litrových fľašiach nemôžeme odolať. Z atmosféry na železničnej stanici už cítiť, že nie sme v Európe. Ulan-Ude je hlavné mesto Buriatskej autonómnej republiky, kde pätinu obyvateľstva tvoria Buriati, národ, ktorého reč patrí do východnej vetvy mongolských jazykov. V 17. storočí kozáci pripojili ich územie k Rusku. Dávame sa do reči s turistami, ktorí majú namierené do hôr v okolí Bajkalu.

Dozvedáme sa od nich, že tento rok je extrémne daždivý. Táto skutočnosť ich neteší, lebo v

plánovanej trase majú prechod cez väčší tok, ktorý je nevyhnutné prebrodiť, a preto je možné, že trasu budú musieť pre túto prekážku zmeniť. Sme príjemne prekvapení ich znalosťami Karpát. Znie to neuveriteľne, ale tu v strede Ázie sa rozprávame o tatranských štítoch.

Naušky Ráno 13. 7. 1994, presne 40 minút po polnoci podľa moskovského času, vyráža za svitania vlak z Ulan-Ude na juh. Ráz krajiny sa podstatne zmenil. Lesy úplne vystriedala nekonečná step, ktorej neopakovateľná vôňa zaplnila celý vlak. Táto zaujímavá vôňa nás počas celej cesty po Mongolsku neopustila a aj po rokoch sú spomienky na tento vnem stále živé.

Postupujeme proti prúdu Selengy, míňame rozsiahle Gusinoe jazero. So zreteľom na spomínané predpisy na železnici sa snažíme nebudiť záujem spolucestujúcich. Na zvedavé otázky, odkiaľ pochádzame, odpovedáme, že sme Slováci z ukrajinského Zakarpatská. Táto malá lesť nám však tentoraz nevyšla a dostali sme sa do pasce. Starší major ruskej armády, cestujúci do pohraničia, po našej odpovedi zisťuje, odkiaľ presne pochádzame. Po našej odpovedi, že z Užhorodu, sme omráčení jeho odpoveďou. „To je náhoda, veď aj ja som z Užhorodu. Na akej ulici bývate? Ja na Kyjevskej." Beda, sme odhalení. Našťastie sa s majorom a jeho spolucestujúcim, doktorom, dá komunikovať. Celá príhoda sa nakoniec obracia na žart, ako sa stretli „rodáci" vo vlaku vzdialenom 6000 km od domova.

S menším meškaním prichádzame po osemhodinovej jazde vlakom do stanice Nauški.

Nachádzame sa už takmer na rusko-mongolských hraniciach. Styky týchto dvoch významných národov Európy a Ázie sa začali v roku 1223, keď Mongoli porazili na rieke Kalke pri Azovskom mori nejednotné ruské kniežatá. Rozvoj ruskej ríše, ktorá pred zničujúcim vpádom Mongolov stála zo všetkých stránok najlepšie spomedzi Slovanov a mohla smelo súťažiť s krajinami západnej Európy, sa teda na dlhší čas zastavil. Oslobodenie Rusov spod panstva Tatárov priniesol až rok 1480, keď sa smrťou chána Ahmada rozpadla Zlatá horda.

Pomenovanie Tatári, ktoré sa u nás používa najmä v dejepise, predstavuje nejasný, presne nedefinovaný výraz označujúci kočovné turkotatárske, mongolské a tunguzské kmene severnej a strednej Ázie. V Ruskej federácii sa pod týmto pojmom rozumejú turkotatárske národy, pokiaľ nie sú Kazachovia, Kirgizi, Turkméni alebo Uzbeci. Napríklad v európskej časti Ruskej federácie leží v Povolží Tatárska republika. Má takmer 4 milióny obyvateľov, z ktorých je 47 % Tatárov. Názory na pôvod slova Tatár sa rôznia. Podľa Ottovho slovníka jeho pôvod je v mandžuštine, kde tatame znamená lučištník.

V Nauškách sa na stanici snažíme najskôr orientovať v pokladniach a v cenách za cestovné lístky do Ulánbátaru. Našťastie je tu dosť ochotných Mongolov, ktorí nám radia, ako máme postupovať. Vlak Nauški - Ulánbátar stojí 37 dolárov. V pokladni si však podľa ich rád treba kúpiť len lístky za 6 dolárov do najbližšej stanice, čiže do Súchbátaru. Tu vlak údajne dlhšie stojí a je čas na kúpenie lístka za 3 doláre do Ulánbátaru. Pokladňa, kde predávajú lístky do Mongolska, je však zavretá, a tak dlhší čas čakáme na jej otvorenie. Nádej, že sa tak čoskoro stane, nám dodávajú Mongoli, ktorí sa v húfoch začali okolo nej zhromažďovať. Keď sa otvorila, nastal veľký zhon, krik a tlačenica. Počas najväčších náporov nedočkavých cestujúcich sa dokonca chatrná drevená búdka kýva zboka nabok. Samozrejme, že v tejto ľudskej džungli nemáme ako neznalí pomerov veľkú šancu, a tak len obďaleč sledujeme s napätím túto ľudskú trmu-vrmu. Zanedlho však zisťujeme, že rad sa pomerne rýchlo zmenšuje, až nakoniec je priestor pred kasou úplne prázdny. Bez najmenších problémov sa po chvíli stávame majiteľmi 9 lístkov do mongolského Súchbátaru.

Colná a pasová kontrola pripomína predchádzajúcu scénu pri kupovaní cestovných lístkov.

Mongoli sa opäť bez nám známeho dôvodu tlačia do úzkych dverí vedúcich do miestnosti, kde prebiehajú hraničné formality. Krik, telá, spotené tváre a desiatky cestovných tašiek a

papierových škatúľ sa hemžia na kope v rohu stanice. Znova len z diaľky sledujeme toto divadlo. Po chvíli sa colnica vyprázdni a prichádzame na rad my. Spočiatku ide odbavovanie hladko. Problém však nastane pri Dánovi. Pas zo Spojeného kráľovstva asi nebýva často v rukách miestnych úradníkov, preto pre istotu privolajú nadriadeného. Ten dlho otáča osobný doklad v rukách a nasleduje aj dôkladná prehliadka deklarácie o vjazde na územie Ruskej federácie. Ďalší problém! Pri vstupe si totiž Daň napísal do maďarského formulára, že do krajiny priváža 1200 dolárov a na výstupnej deklarácii napísal, že z krajiny vyváža 1300 dolárov. Samozrejme, že ide len o formalitu, ale byrokratická mašinéria je už v pohybe.

Našťastie hrozivo vyzerajúcu situáciu s prehľadom zachraňuje opäť rozvážny J. Vajs. S chladnou hlavou pohotovo colníkom vysvetľuje, že tu nejde o žiadny nelegálny vývoz valút z krajiny, ale patríme k väčšej skupine turistov, ktorá sa v Moskve rozdelila. Dánovi dali 200 dolárov priatelia, ktorí s nami do Mongolska necestujú. Celé vyšetrovanie sa týmto vysvetlením ihneď končí a my môžeme nastúpiť do pripraveného vagóna. Vlak je plný. Len s námahou sa predierame cez batožinu, ktorá zapĺňa každú voľnú plochu. Po chvíli sa pohýname a po kratšom cestovaní prekračujeme oplotené hranice. Sme v Mongolsku.

Mongolsko Vo vlaku pozorujeme, že azda len my jediní sme tu turisti. Ostatní pasažieri, výlučne Mongoli, sú obchodní cestujúci, ktorí sa živia obchodovaním s tovarom medzi Ruskom, Čínou a Mongolskom. Ide o obchody na hranici legálnosti. Zaujímavé sú výjavy vo vagóne, keď jeden z cestujúcich si za hlasného povzbudzovania okolia oblieka pod šuštiaky 10 teplákov a vážený absolvent budapeštianskej univerzity si spod košele vyberá niekoľko fliaš vodky. Spočiatku odmeraná atmosféra vo vlaku sa premení po chvíli na živú a priateľskú diskusiu. Stalo sa tak po zistení, že pochádzame z bývalého Československa. Tento pojem, ako sme zistili aj neskoršie, má v celom Mongolsku veľmi dobrý zvuk. Zaslúžili sa o to špecialisti, ktorý pomáhali Mongolsku v rámci bývalého socialistického spoločenstva s mnohými rozvojovými programami. Dobrú povesť našej krajiny šíria aj naše výrobky a absolventi českých a slovenských škôl. Podľa oficiálnych štatistík až 30-tisíc obyvateľov Mongolska ovláda češtinu alebo slovenčinu, čo je viac ako percento národa.

Po kontrole dokladov mongolskými pohraničnými úradníkmi vybiehame v Suchbátare z vlaku kúpiť lístky do Ulánbátaru. Na stanici vládne oproti ruským Nauškám úplne inakšia atmosféra, aj keď sú tieto miesta vzdialené vzdušnou čiarou len niekoľko kilometrov. Veľa Mongolov je oblečených v tradičných odevoch - déloch, na nohách majú obuté jazdecké čižmy. Tlačenica okolo pokladne nevyzerá lákavo. Našťastie ide okolo spolucestujúci z vlaku, ktorý sa doslova vrhá do radu a po chvíli prináša cestovné lístky do Ulánbátaru pre 9 osôb po 3 doláre. Vo vlaku z nás padá napätie z posledných dní a uvoľnene diskutujeme o Mongolsku a ďalšom postupe.

S akousi posvätnou úctou sledujeme za oknami vlaku mihajúcu sa krajinu, na ktorú si sadá súmrak. V myšlienkach sa prenášame do začiatku 13. storočia. Znie to neuveriteľne a neskutočne, ale vtedy azda ani nie miliónový mongolský národ pod vedením vojvodcu Džingischána položil základy najväčšej ríše v dejinách celého ľudstva. Vplyv tohto bojovníka a stratéga na Mongolov opísal starý perzský letopisec Džuvejní takto: „Pred Džingischánom nemali Mongoli žiadneho vládcu. Jednotlivé kmene boli od seba odtrhnuté a žili v ustavičných rozbrojoch a nesvároch. Lúpež, násilie a iné neprávosti považovali za mužskú cnosť a niečo chválitebné. Obliekali sa do psích koží, jedli myšie mäso a zdochliny a pili zvieracie mlieko. Až Džingischán ich vyviedol z tesnosti do šíreho sveta, zo žalára biedy, z púšte chudoby a z mučenia pekelného do radosti rajskej, k noseniu hodvábu, požívaniu sladkého ovocia a lahodných nápojov."

Obrovské mongolské impérium, vybudované len za niekoľko desaťročí krutými výbojmi, sa

rozprestieralo na území siahajúcom od Tichého oceána až po strednú Európu. Mongoli prenikli do Iránu, spustošili Bagdad, vypálili dnešnú Budapešť, ba plánovali aj dobytie Japonska, ktoré sa však neuskutočnilo. Ich loďstvo totiž pri druhom pochode v roku 1281 zničila víchrica, ktorú v krajine vychádzajúceho slnka nazvali kamikadze, čo v preklade znamená božský vietor. Podľa dejepiscov tej doby boli Mongoli národ divoký, lúpežný, ukrutný a bezbožný.

Pôsobenie Mongolov na území Európy v rokoch 1240 -1242 je známe pod pojmom tatársky vpád. Na západ sa vtedy vypravilo 150 000 bojovníkov, ktorým sa otvorila cesta do Európy po ľahkej porážke ruských kniežat. O metódach tejto armády sa dá urobiť mienka podľa dochovanej informácie, že ako dôkaz víťazstva nad sliezskymi kniežatami v bitke pri Legnici Mongoli naplnili deväť vriec pravými uchami nepriateľov a poslali ich Batuchánovi.

Neuveriteľnej expanzie bola schopná len dokonale organizovaná armáda vynikajúcich jazdcov, schopných presúvať sa na malých húževnatých koníkoch na značné vzdialenosti.

Mongolskí jazdci vyzbrojení lukmi vytvorili účinnú bojovú taktiku, založenú na rýchlosti a prekvapení. Z ničoho nič sa objavili pred nepriateľom, zaútočili a potom sa pustili na predstieraný bezhlavý útek. Nepriateľ v mylnej predstave, že zvíťazil, sa pustil do ich prenasledovania. Vo výhodnom postavení však už naňho čakali v zálohe ďalší jazdci a spoločnými silami rozmetali jeho roztiahnuté formácie. Rozsiahla Mongolská ríša však nemala dlhú trvácnosť. Po smrti Kublajchána v roku 1294 sa jej moc začala oslabovať.

Najvýznamnejším útvarom sa stala Zlatá horda rozprestierajúca sa južne od Ruskej ríše.

Povstanie v roku 1368 ukončilo definitívne obdobie vlády Mongolov v Číne.

V 17. storočí si Mandžuovia podmanili najskôr južné a neskoršie aj severné časti Mongolska a vytvorili Vnútorné a Vonkajšie Mongolsko. (Toto rozdelenie v podstate pretrvalo dodnes.

Severné čiže Vonkajšie Mongolsko predstavuje dnešný mongolský štát a južné čiže Vnútorné Mongolsko je dnes súčasťou Číny ako autonómna oblasť s rovnakým názvom.) V roku 1911 Mandžuov z krajiny vyhnali. Neskoršie tu bola vyhlásená nezávislá autonómna budhistická monarchia, tá však netrvala dlho. Už v roku 1919 Mongolsko začali okupovať Číňania. Ďalší rok sa zo Zabajkalska do Mongolska stiahli oddiely bielogvardejcov pod vedením ruského generálporučíka, baróna Romana Fjodoroviča Ungerna von Šternberg. Roku 1921 národ povstal pod vedením D. Súchbátara a za pomoci ruskej Červenej armády získalo samostatnosť Vonkajšie Mongolsko. Po smrti hlavy lamaistickej cirkvi Bogdgegéna (živého Boha) sa v roku 1924 zišiel Veľký štátny chural, ktorý vyhlásil vznik Mongolskej ľudovej republiky.

Podľa sovietskeho vzoru tu bol 65 rokov budovaný socializmus, krajina bola súčasťou socialistického spoločenstva a začlenená do štruktúr Rady vzájomnej hospodárskej pomoci.

Po politických zmenách v krajinách socialistického tábora koncom 80. rokov sa Mongolsko odklonilo od plánovaného hospodárstva a vedúcej úlohy komunistickej strany. Pre toto obdobie je charakteristické otváranie sa svetu a obnovenie vzťahov s Čínou, ktoré sa úplne prerušili po roztržkách v 70. rokoch. Z krajín bývalej RVHP bol mongolský parlament prvý, ktorý prijal novú ústavu.

Z dnešného pohľadu predstavuje Mongolsko krajinu s rozlohou 1 566 500 km2, kde podľa sčítania obyvateľov v roku 1992 žilo 2 570 200 občanov (na porovnanie Slovensko je 32 x menšie, ale obyvateľov má 2 x viac). Z toho počtu je 84,8 % Mongolov, zvyšok tvoria Kazachovia, Číňania, Rusi, Evenkovia a iné národnosti.

Mongoli patria k k mongolskej skupine altajskej jazykovej rodiny a okrem vlastnej krajiny žijú aj v iných štátoch. Podľa údajov z roku 1990 sa v susednej Číne hlásilo k mongolskej národnosti 4,8 milióna obyvateľov, ktorí žijú najmä v autonómnych oblastiach Sin-ťiang a Vnútorné Mongolsko. Číňania dnes oficiálne uznávajú päť mongolských národností: Mongoli, Tchuovia, Paoanovia, Tungsiangovia a Dagúri. V Ruskej federácii žije 417 000 Buriatov a pri Kaspickom mori v Kalmyckej republike 137 000 Kalmykov, patriacich do západomongolskej jazykovej skupiny. Príbuzní Mongolov sú aj Tuvinci žijúci v autonómnej

republike južne od stredosibírskeho Krasnojarska. V Afganistane žije mongolská národnostná menšina Mogholov. Jednotlivé skupiny Mongolov žijú dokonca i v Indii, Tibete a ďalších krajinách, kde sa usadzovali už od stredoveku. V Českej a Slovenskej republike žilo už pred prvou svetovou vojnou niekoľko sto Kalmykov, ktorí v Ŕevniciach pri Prahe mali aj svoju tlačiareň so staromongolským zajapanditovským písmom. Novšie migračné vlny zasiahli Európu i Ameriku. Dnes tu žije niekoľko stoviek západomongolských Kalmykov a niekoľko desiatok Mongolov pochádzajúcich najmä z Činy. Už pri bežnom pohľade na tieto čísla je zrejmý paradox vyplývajúci z búrlivej histórie Mongolov. V dnešnom Mongolsku žije totiž podstatne menej Mongolov ako v susedných štátoch.

S týmito myšlienkami zaspávame na lôžkach vo vlaku napredujúcom stepou priamo na juh.

Ulanbátar Prebúdzame sa až nadránom 14. júla tesne pred Ulánbátarom, hlavným mestom Mongolska.

Leží v nadmorskej výške 1309 metrov v kotline rieky Túl, obkolesené pohorím Chentej. Má prívlastok najchladnejšie hlavné mesto na svete, priemerná ročná teplota je len -2,4 °C, hoci sa nachádza v rovnakej zemepisnej šírke ako napríklad Viedeň. Toto neobyčajne drsné podnebie je spôsobené značnou nadmorskou výškou a polohou uprostred Ázie s kontinentálnou klímou. V lete teplota síce vystupuje až na 39 °C, ale v zimnom období klesá aj pod -40 °C. Pomaly sa balíme a pripravujeme na vystupovanie. Po zastavení vlaku sme svedkami hroznej tlačenice pri dverách vagóna. O šiestej ráno miestneho času vystupujeme ako poslední z vlaku za rezkých zvukov melódie M. Jacksona, plynúcich zo staničného rozhlasu. Hneď sa na nás vrhnú draví taxikári. Aj tu, ako azda na každej väčšej železničnej stanici, prebieha boj o zákazníka. Našťastie máme náčrt, ako sa dostaneme pešo do bytu Encha Enchtajvana. Túto trasu zvládame bez väčších orientačných problémov za asistencie neodbytného spoločníka, ktorý, hoci nám nerozumie ani slovo, nás sprevádza celú cestu od stanice k cieľu, klasickému panelákovému sídlisku.

Prvý pocit z atmosféry v meste je jedinečný. Po hlavnej ulici sa premávajú aj vznešení jazdci na koňoch, odetí v tradičných odevoch. Na svetelnej križovatke čakajú disciplinovane na zelenú nielen autá, ale aj kone. Je jeden deň po Nadáme, najvýznamnejšom mongolskom sviatku. V meste sa vtedy na niekoľko dní zastaví život. Na veľkom priestranstve sa zhromaždili tisíce obyvateľov, aby sledovali zápolenia v tradičných mongolských disciplínách, zápasení, lukostreľbe alebo vjazde na koni. Práve preteky vjazde na koni sú najsledovanejšie, televízia z nich vysiela priamy prenos a víťaz, spravidla malý chlapec, sa stáva do najbližšieho Nádamu národným hrdinom.

Po zvítaní a predstavení sa s Enchom Enchtajvanom, jeho manželkou Alenou Bežiakovou, pochádzajúcou z Turčianskych Teplíc, a ich dcérou, 9-ročnou bystrou Dašmou sa presúvame do jedálne v meste, kde nás pohostia tradičnými, veľmi chutnými mongolskými špecialitami z baranieho mäsa. Tu začíname rozoberať naši i cestu za jaskyňou. Ench je podobne ako všetci československí geologickí znalci Mongolska, s ktorými sme mali možnosť o Šamanskej jaskyni diskutovať, veľmi skeptický. Nikdy o žiadnej jaskyni v celej krajine nepočul a nedáva veľkú nádej na jej existenciu. Podľa jeho názoru pôjde o menšiu bezvýznamnú dieru, vzniknutú mrazovým zvetrávaním horniny. Tieto úvahy nás veru netešia. Dnes sa ešte pokúšajú Daň s Dávidom získať ruské a ukrajinské vízum pre cestu naspäť. Je to poistka proti komplikáciám, ktoré by mohli nastať pri návrate, podobne ako tomu bolo pri odchode zo Slovenska.

Celý deň 15. júla venujeme prehliadke Ulánbátaru. Hneď ráno opúšťame nevzhľadné sídlisko, kde sme nocovali, a presúvame sa autobusom do centra. Nad Námestím Súchbátara krúži niekoľko orlov. Pohľad na tieto vtáky nad veľkomestom symbolizuje spätosť Mongolov s

prírodou. Najskôr navštevujeme Národné prírodovedné múzeum so svetoznámym paleontologickým oddelením.

Zaujímavým a cenným zbierkam dominuje 6 metrov vysoká kostra dravého tyranosaura z gobijskej kriedy.

Systematický paleontologický výskum v púšti Gobi začali americkí geológovia už v roku 1922. Na výsledky ich práce úspešne nadviazali sovietski a poľskí vedci a až v roku 1991 sa sem opäť vrátili americkí odborníci, ktorí odvtedy pravidelne každý rok strávia v teréne niekoľko mesiacov. Ich úsilie bolo už niekoľkokrát korunované unikátnymi objavmi pre vedu nových druhov. Bohatstvo mongolskej fauny tu reprezentujú exponáty ako los, sob, antilopa, bobor, vlk alebo medveď, ale aj kriticky ohrozené druhy, napríklad kôň Przevalského alebo divá dvojhrbá ťava. Bohatosť a rozmanitosť vystavovaných zbierok v mineralogickom oddelení upútala najmä geologickú Moniku.

Rovnako zaujímavá je aj prehliadka starobylého Gandanu, lamaistického kláštorného komplexu vynímajúceho sa na paho'ku nad Ulánbátarom. Ako jedna z mala historických pamiatok v krajine odolal reformám vyhláseným socialistickou vládou proti triednym nepriateľom v 30. rokoch. V krajine, kde tretinu obyvateľov tvorili lámovia, žijúci vo viac ako 800 kláštoroch, to bola malá občianska vojna. Viac ako 10 000 lámov bolo popravených a ďalšie tisíce odvliekli na prevýchovu. Dnes, po páde vlády jednej strany, náboženské hnuťe ožíva. Prevláda budhizmus v jeho špecifickej tibetsko-mongolskej forme nazývanej lamaizmus. Len v Ulánbátare je 19 budhistických objektov, v ktorých pôsobí viac ako 174 800 lámov. Okrem toho v Mongolsku pôsobí v menšej miere protestantská, katolícka a pravoslávna cirkev. Pozoruhodný je obnovený šamanský kláštor a kláštor národnej ľudovej medicíny a astrológie. Šamanizmus, špecifická forma náboženstva, je rozšírený najmä na severe krajiny. Samo slovo šaman pochádza z tunguzštiny, jazyka sibírskeho národa obývajúceho rozsiahle severské oblasti východnej časti Ruskej federácie. Pri tomto náboženstve sa uctieva jediný najvyšší boh, ale dôležitú úlohu tu zohráva šaman. Ten sa pomocou tanca, omamných látok a šamanského bubienka privádza do tranzu a jeho duša sa pritom vzďaľuje od tela, aby hľadala odpoveď na rozličné otázky. Najčastejšie ide o liečenie chorôb. Šamanizmus sa vyskytuje nielen na severe Ázie, ale aj v severnej Európe, medzi pôvodnými obyvateľmi Afriky, Austrálie a obidvoch Amerík. Sú síce rozdiely medzi jednotlivými formami šamanizmu, ale jeho základné znaky sú si až nápadne podobné, hoci národy, medzi ktorými sa Šamanizmus udržuje, sú navzájom izolované. Ľudia rôznych kultúr počas mnohých stáročí empirickým prístupom prišli k rovnakým poznatkom a metódam šamanskej praxe.

Prehliadku Ulánbátaru zakončujeme po návšteve pamätníka sovietskym vojakom, ktorí pomáhali v roku 1939 odraziť japonskú agresiu na rieke Chalchyn gól.

(V máji 1939 vtrhla japonská armáda na územie Mongolska v oblasti Chalchyn gólu.

Sovietska vláda v rámci sovietsko-mongolskej zmluvy o vzájomnej pomoci poskytla Mongolsku pomoc. Červená armáda spolu s Mongolskou ľudovou armádou obkľúčili japonské vojská a do konca augusta ich zlikvidovali. O rozsahu bojov svedčí skutočnosť, že

straty japonskej armády dosiahli 60 000 mŕtvych, ranených a zajatých, čo bolo omnoho viac ako za dva a pol roka vojny v Čine).

Po kúpaní v rieke Túl sa presunieme do paneláka.

Cesta k jaskyni Konečne 16. júla nastáva dlhoočakávaná chvíľa. Ráno o šiestej máme vyraziť terénnym vozidlom do hôr za Šamanskou jaskyňou. Napriek povestnému mongolskému zvyku príliš nerešpektovať dohodnuté termíny, odchádzame z Ulánbátaru vo „fantastickom" čase, len s hodinovým meškaním. Pred opustením zóny mesta absolvujeme ešte kontrolu, ktorá je zameraná na dodržiavanie predpisov o využívaní motorových vozidiel. Pretože naša prítomnosť v aute by mohla vzbudiť pozornosť policajtov, Ench so šoférom nás pred kontrolou maskujú a poučujú, že v nijakom prípade nesmieme dať najavo našu prítomnosť v aute. Cudzinci prichádzajúci do Mongolska majú totiž voľný pobyt a pohyb len v oblasti hlavného mesta. Pri ceste na vidiek sa vyžaduje zvláštne povolenie, ktorého vybavenie údajne stojí mnoho úsilia a úplatkov. V praxi sa tento starší predpis už nedodržiava, ale môže spôsobiť zbytočné komplikácie.

Po hladko prebehnutej kontrole auto uháňa vpred. Naša radosť z rýchleho postupu sa končí asi po 30 kilometroch. Odbočujeme totiž z asfaltovej cesty na prašnú stepnú komunikáciu. To má za následok nielen dramatické zníženie rýchlosti, ale aj začiatok nepohodlného cestovania, spojeného s nekonečným nadhadzovaním a trmácaním.

V stepi spoza malých okienok auta vyzerá okolitá krajina fantasticky. Nekonečnú step oživujú pahorky zvláštnych, pre nás nezvyčajných tvarov. Obdivujeme šoféra, ktorý sa vyzná v tunajších cestách. Na križovatkách niet ani najmenšieho náznaku po smerových tabuliach, úplne chýbajú aj informácie o vzdialenostiach medzi sídlami a osadami. Step oživujú nespočetné stáda oviec, koni a kráv. Občas sa mihnú aj jaký a dvojhrbé ťavy.

Dobytok signalizuje prítomnosť bielučkých júrt vynímajúcich sa na zelenej tráve. Tieto tradičné obydlia kočovných obyvateľov Ázie predstavujú symbol harmonického súžitia človeka s prírodou, ktoré sa, bohužiaľ, s rozvojom civilizácie nenávratne vytráca. Jurta ako dokonalé obydlie pre kočovanie má minimálne 3000-ročnú históriu. Je ľahká, stabilná, dá sa rýchlo rozobrať a postaviť. Jej vnútorný priemer dosahuje okolo 56 metrov. Dokonale je vymyslené prirodzené vetranie medzi vrchným otvorom a spodnými okrajmi. Dokonca podľa dopadu slnečných lúčov do jurty cez strešné otvory sa určuje čas. Týmito prírodnými hodinami sa riadi dojenie, pasenie, zaháňanie dobytka a ďalšie práce. Pred vetrom, dažďom a slnkom sa jurta pokrýva prešívanou plsťou, v zime dokonca viacerými vrstvami. Keď sa spasie tráva, kočovníci jednoducho jurtu zbalia a premiestnia sa na nové miesto. Okrem spasenej stepi neostane v krajine po nich ani pamiatka. Keď sa po čase oblasť zazelenie, pastieri sa môžu vrátiť.

Po dohode s Enchom robí šofér len minimálne zastávky. Nedá sa totiž odhadnúť, koľko času môžeme stráviť hľadaním jaskyne, a auto máme rezervované len na obmedzený čas. Avšak aj krátke zastávky sú zaujímavé. Neskoro popoludní sme zastali v nevýraznom sedle, kde pri ceste stála výrazná kopa skál a na prvý pohľad sa zdalo, že aj odpadkov. Od. nášho sprievodcu sme sa však dozvedeli, že sme pri obetnom mieste, nazývanom ovó (obo). Tieto staromongolské rituálne miesta dokazujú, že aj napriek lamaizmu pretrvala tradícia prastarých magických obradov majúcich ochraňovať pocestných. Obetiska sa nachádzajú na výrazných a pozoruhodných miestach v blízkosti ciest. Rituál spočíva v magickom obídení ova trikrát zľava a v obetovaní predmetu na uzmierenie duchov potulujúcich sa medzi horami. Veľkosť obety nieje stanovená a každý k nej pristupuje podľa vlastného uváženia. Ale ak sa obetuje príliš málo, tak sa podľa Encha duchovia môžu uraziť za skúposť. Ani prehnaná obeta sa však necení. Vtedy sa totiž môže dar posudzovať ako podplácanie vyšších mocností. Každý teda podľa zaužívaného postupu absolvujeme rituál obety pre zdarný priebeh cesty. K tugrikom (mongolskej mene), hlavám koni, rohom jakov, konským chvostom, súčiastkam pochádzajúcim z áut, fľaškám od mongolskej vodky archi a farebným stužkám pribúdajú drobné slovenské mince a obyčajná ceruzka.

Prvý večer v stepi trávime na brehu malého potôčika, kde rozkladáme stany a dlho do noci sa rozprávame pri ohníku. K výprave sa pridala v Ulánbátare aj pražská mongolistka A. Oberfalcerová, a tak debatu nie a nie skončiť. Osádku auta okrem členov výpravy tvorí ešte šofér, Ench s manželkou Alenou a dcérou Dašmou.

Ráno 17. júla sa budíme do studeného a zaroseného rána. Dvojica obetavcov vstáva zavčasu, aby navarila čaj a pripravila raňajky. Šetrí to čas, lebo tak môžeme už okolo ôsmej hodiny ráno z miesta nocovania vyraziť najedení a s obschnutými stanmi. Opäť sa začína nekonečné natriasanie, auto málokedy prekročí rýchlosť 30 km/h. Za oknami sa stále mihá nekonečná step. Napriek tomu krajina nie je monotónna, dá sa celé hodiny pozerať na okolie. Z času na čas sa okolo auta mihnú kamenné obelisky so starými nápismi. Sú to pamätníky na predmongolské osídlenie krajiny. Stromy sa tu vyskytujú len v tenkých pruhoch na hrebeňoch hôr, čo sa nám zdá nezvyčajné. Avšak vysvetlenie je jednoduché. Práve v týchto pásoch je vplyvom vetrov najviac vlhkosti, a tak aj napriek zničujúcemu vplyvu víchrov tu rastú jediné stromy v oblasti.

Prechádzame cez most ponad rieku Selengu. Opäť je kalná, tajomná a plná vírov, podobne ako pod železničným mostom pred Ulan-Ude. Aj podľa miestnych obyvateľov je tento rok extrémne daždivý a hladina riek je na ročné obdobie nezvyčajne vysoká. Podstatne klesne až v jeseni, keď zrážky prakticky prestanú a prejaví sa aj účinok mrazov. Zima býva suchá a takmer bez snehu. Selenga zamŕza už v novembri a rozmŕza až v apríli. Ešte v máji mrzne skoro každé ráno. Z času na čas zastavujeme a Ench sa spytuje pocestných jazdiacich na koňoch na cestu k jaskyni. V krajine sa začína objavovať viac stromov, k večeru míňame aj drobné hájiky statných červených smrekov. Utáborujeme sa opäť pri potôčiku, ktorý síce nemá veľký prietok, ale vytvára meandre s početnými hlbočinami. Je to ideálne miesto pre výskyt pstruhov a naozaj, po chvíli ich opekáme pri ohníku. Sme prekvapení bohatstvom flóry. V kruhu s priemerom 5 metrov identifikujeme viac ako 20 druhov kvetov. Tráva je nezvyčajne vysoká. Hneď po súmraku padá rosa a aj kratší pohyb po lúke, napríklad na toaletu, znamená isté premocenie topánok a spodku nohavíc. Nad blízkym rašeliniskom sa objavuje nízky opar a teplota rýchlo klesá, hoci sme uprostred leta. Niet sa čomu čudovať.

Mongolsko predstavuje náhornú planinu a my sa nachádzame v nadmorskej výške nad 1400 metrov a prítomnosť Sibíri je ozaj cítiť.

Ráno 18. júla vyrážame ďalej. Auto, GÁZ 066 pochádzajúci ešte zo sovietskej éry, aj napriek zlým stavom ciest, blatu a častým brodom riek slúži ako hodinky. Medzi Mongolmi sú tieto autá veľmi obľúbené. Ide o jednoduché konštrukcie, kde na opravu stačí minimum nástrojov a šikovnosť, čo sa nedá povedať o japonských autách, prepchatých zložitou elektronikou, ktoré

potrebujú náročný servis. Priam neuveriteľný je pohľad na motor rozobratý do poslednej skrutky a rozložený v stepi okolo nákladného auta. Autá sa totiž bežne opravujú na mieste, kde sa pokazili. V tom sú Mongoli ozaj majstri improvizácie.

Po krátkom čase prichádzame do dediny Erdenebulgan, ktorá sa nachádza už v Chôvsgólskom ajmaku na brehu rieky Egin gól. Ide o posledné miesto, kde si môžeme kúpiť benzín. Pri kľuke ručného čerpadla sa vystriedame takmer všetci, kým sú naše nádrže opäť plné cennej tekutiny. Stretávame znalca miestnych pomerov, ktorý sa po obdarovaní prospektom Správy slovenských jaskýň rozhovorí aj o Šamanskej jaskyni. Je to prvá dôveryhodná správa o existencii jaskyne a utvrdzuje nás v tom, že ideme správne. Stav ciest sa rapídne zhoršuje, už cítiť, že sme sa autom vzdialili od hlavných ťahov, kde sme napredovali rýchlosťou 20—30 km za hodinu. Tu v nekonečných močarinách postupujeme často len rýchlosťou kroku.

Nakoniec auto definitívne zastane pred neprekonateľnou prekážkou -rozvodnenou riekou Úrgol.

Űrqol, Hľadanie jaskyne Or gól predstavuje veľkú rieku odvodňujúcu hradbu Východných Saján. Po sútoku s Egin gólom ide o najväčší ľavostranný prítok Selengy, najväčšej rieky v Mongolsku. Teraz však tento tok predstavuje pre nás neprekonateľnú prekážku, ktorá nás delí od cieľa výpravy. Dlhší čas stojíme na brehu rieky a bez slov hľadíme do jej kalných vôd. S jej prúdom akoby odchádzala aj nádej na prieskum jaskyne... Vzápätí sa však vracia v podobe plte, na ktorej sa Mongol z blízkej osady Dzerleg prepravil k nám. Po kratšom rozhovore sa sen o tajomnej jaskyni opäť začína približovať. Šamanská jaskyňa Daján dérchín aguj sa údajne nachádza deň presunu na koňoch od nášho stanovišťa. Pokiaľ by sme mali záujem ju navštíviť, nie je problém zabezpečiť pre nás sprievod. Bez problémov dohodujeme podrobnosti a po dvoch hodinách prebaľovania a príprav môžeme vyraziť na cestu. Cez rieku sa prepravujeme na viac ráz na plti, ktorú Enebiš, náš spasiteľ a sprievodca, elegantne obsluhuje s pomocou dlhého dreveného bidla. Otužilý plavec Richard cez Úr gól pláva, údajne ide o príjemný zážitok po dlhom natriasaní sa v aute.

Za riekou sa začína pochod v rozprávkovom prostredí. Na piesočných dunách tu rastie koberec šťavnatej trávy plnej kvetov.

Krajinu spestrujú majestátne červené smreky, ktoré dosahujú úctyhodné rozmery.

Kráčame po nevýraznej konskej cestičke. O tom, že sa blížime k cieľu, svedčia drobné ostrovčeky mramorov, v ktorých sa vyskytujú menšie, mrazovým zvetrávaním vzniknuté jaskyne.

Zrazu sa z pekného slnečného popoludnia stáva počas niekoľkých minút temná ponurá krajina zatiahnutá do olovených mrakov. Nečakane prichádza prudký lejak sprevádzaný dunivým hromobitím. Neprší však ani štvrťhodinu a o niekoľko minút je obloha opäť jasná. Na lúke s trávou, ktorú by určite obdivoval aj anglický kráľovský záhradník, staviame stany. O chvíľu už blkoce ohník a varí sa večera. Enebiš nás po dohode opúšťa - stretneme sa zajtra ráno.

Nasadne na koňa a cvalom odchádza domov. Zanedlho dostávame návštevu. Mladší Mongol

uviaže koňa pri našich stanoch. Mlčky si sadne k ohňu a zvedavo pozoruje našu činnosť. Po chvíli ho ponúkneme cigaretou. Neodmietneju, ale po jej vyfajčení bez slova sadá na koňa a odchádza. Návšteva to bola zaujímavá, ale nevieme si vysvetliť to mlčanie. Čoskoro prichádzajú ďalší Mongoli, ktorí sú zhovorčivejší. Teraz naplno uplatňuje svoje kvality mongolistka Alena, ktorá s prehľadom prekladá početné otázky a odpovede. Naši návštevníci sú pastieri z blízkych osád, ktorí sa dozvedeli o pohybe cudzincov pri osade Dzerleg a vrodená zvedavosť ich priviedla k nám. Rozhovor sa vedie o tých najbežnejších životných radostiach a starostiach. O jaskyni ani o horách sa však toho veľa nedozvieme.

Ráno vstávame už o šiestej s nádejou na skorý odchod. Enebiš prichádza s hodinovým meškaním, čo si vzhľadom na mongolské chápanie času nesmierne ceníme. Opäť nás čaká pochod, pri ktorom na každom kroku plesá srdce. Obdivujem nádhernú ľaliu, za dunou sa zrazu otvorí úchvatný výhľad na údolie rieky. Azda ešte žiadne iné putovanie pre mňa nebolo také nádherné, zaujímavé a na každom kroku plné očakávania.

Tesne pred obedom prichádzame k ruinám kláštora Dajandérchín chúré. Ide v podstate už len o zelené fľaky bujnej vegetácie v lúčnatom poraste, ktoré poukazujú na miesta, kde v minulosti stál kláštor. Ten bol v 30. rokoch nášho storočia pri násilnej, neľútostnej a z dnešného pohľadu nepochopiteľnej barbarskej ateizácii vypálený a zrovnaný so zemou. Na kratší čas sa tu zastavujeme. Ide o krajinársky veľmi zaujímavé miesto. Nachádzame sa na ľavom, východnom brehu meandrujúcej rieky Úr gól, na mieste, kde ľavostranný prítok, potôčik Dérch, vytvára väčšiu plošinu. V oblasti sa pravdepodobne dlhšie obdobie dobytok nepásol, pretože tráva začína siahať povyše kolien. Je samozrejmosťou, že pri vyschnutom strome premenenom na ovó vykonávame rituál obety za zdar expedície.

Nachádzame tu aj menšie jaskyne. V jednej nás čaká hneď za plazivkovitým vchodom zaklinený balvan, na odstránenie ktorého by sme potrebovali ťažké kladivo. Od prieskumu ďalšej lokality nás odrádza zápach a kosti roztrúsené v okolí jej vchodu. Ide určite o brloh šelmy, ktorú sa rozhodneme radšej nerušiť. Zaujímavý nález sa podaril Richardovi, ktorý na hrebeni lokalizoval z kameňov postavený menší obetný oltár, okolo ktorého je v magickom kruhu rozmiestnených sedem kamenných mužíkov. Toto rituálne miesto je už zjavne niekoľko rokov opustené. Popohnaní miernym popŕchaním vyrážame proti prúdu potôčika Dérch do doliny, kde sa nachádza Šamanská jaskyňa. Vegetácia úplne ožila. Boríme sa trávou siahajúcou po pás. Po krátkom pochode sme teda úplne mokrí a na početných brodoch potôčika sa ani nesnažíme vyzúvať si topánky. Kopírujeme náznak chodníčka, ktorý striedavo prechádza lukami a lesom. Stále popŕcha a nálada je aj vinou premočenia mizerná. Všetci žijeme v očakávaní, kedy už uvidíme jaskyňu, kvôli ktorej cestujeme tisíce kilometrov už 15 dní. Po ceste nás predbiehajú štyria jazdci, ktorí elegantne klusajú okolo nás na malých mongolských koníkoch.

Konečne po štyroch hodinách pochodu sa ocitáme pred vchodom do jaskyne. Pod jej otvorom, majestátne sa čnejúcim vysoko v strmom svahu, sú spútané pasúce sa kone. Z podzemia vystupuje dym, nehybne stojaci Mongol pri jej vchode pozoruje okolie. Pripomína nám to scénu z románov K. Maya. Neodvážime sa rušiť návštevníkov jaskyne pri ich obrade,

a tak čakáme na lúke pod jaskyňou. Napriek radosti z dosiahnutia cieľa nás atmosféra tohto okamžiku núti k akejsi nedefinovateľnej, azda až zbožnej pokore. Po chvíli návštevníci jaskyne schádzajú dole a dávame sa s nimi do kratšej diskusie. Ide o rodičov s dvoma mladšími synmi, ktorí nás prednedávnom predbiehali. Pochádzajú z oblasti, ktorá je odtiaľto vzdialená takmer dva dni cesty koňmo, a podnikli menší výlet k jaskyni, aby potomkov zasvätili do tajov náboženských obradov. Po ceremóniách v jaskyni sa najedli (preto ten dym) a teraz smerujú domov.

Šamanská jaskyňa Šamanská jaskyňa Daján dérchín aguj (Jaskyňa Najväčšieho nad všetkými) je vytvorená v malom krasovom ostrove s plochou len 0,1 km2, vklinenom medzi nekrasovými vulkanickými horninami. Vek karbonátových hornín, v ktorých je vytvorená, sa zaraďuje do spodnopaleozoického až predkambrického veku. Ide teda o veľmi staré mramory, ktorých vek sa odhaduje na 570 miliónov rokov. Ich maximálna hrúbka dosahuje len 80 metrov. Vchod do jaskyne sa zďaleka javí ako začiatok umelo vytesanej štôlne štvorcového profilu, avšak ide len o špecifické zvetrávanie lavíc bieleho mramoru.

Z iniciatívy Jana uzatvárame stávku. Každý na kúsok papiera napíše odhad dĺžky jaskyne. Údaje vložíme do obálky a po preskúmaní jaskyne sa uvidí, kto mal najlepší cit a odhad. Po odchode sympatickej rodiny sa prvé prieskumné družstvo vyberá na prvý orientačný prieskum jaskyne. Ostatní stavajú tábor a pripravujú večeru. Keď sa po dvoch hodinách všetci stretávame pri čaji a ovsených vločkách, diskusiám niet konca-kraja.

Charakter jaskyne predčil všetky očakávania. Nielen šamansko--lamaistickým oltárom, ale aj podzemnými priestormi, ktoré predstavujú chodby v minulosti pretekané väčším tokom; je teda nádej, že podzemie môže byť rozsiahle, aj keď limitované rozsahom mramorovej šošovky. Pretože pre úsporu hmotnosti máme len tri jaskyniarske výstroje, sme nútení plánovať prieskum po trojiciach a zostaviť harmonogram návštev podzemia.

Zavčas rána 20. júla vchádza prvé prieskumné družstvo do podzemia. Za nimi s oneskorením J. Vajs a A. Oberfalcerová, ktorých čaká asi najnáročnejšia úloha, opísať oltár za pomoci rád Enebiša. Rozbehnutú prácu narušuje príchod príslušníkov mongolskej pohraničnej stráže.

Keďže sa nachádzame v tesnej blízkosti Ruskej federácie, požadujú od nás povolenie na pobyt v hraničnom pásme a povolenie na prieskum jaskyne. Je nám jasné, že z tohto stretnutia nám môže byť ešte poriadne horúco, veď máme v živej pamäti utajený pobyt v aute pri výjazde z Ulánbátaru. Našťastie opäť uplatňuje svoje majstrovstvo diplomatického rokovania J. Vajs a po chvíli sa zo strohého úradného rozhovoru stáva priateľská debata. Zrazu sa v kruhu okolo ohniska objavuje kožená fľaša naplnená šimiarchou, mliečnou vodkou. Ide o alkohol vzniknutý vypálením kvaseného kobylieho mlieka. O jeho chuti a kvalite svedčí fakt, že ani počas niekoľkých hodín 15 ľudí nebolo schopných asi pol litra tohto nezabudnuteľného

nápoja zlikvidovať. To sa však nedá tvrdiť o našich liehových zásobách, ktoré rýchlo miznú.

Dlho do noci rozoberáme azda všetky témy.

Usilovný J. Vajs zapísal podľa rozprávania našich návštevníkov zaujímavé legendy viažuce sa k jaskyni:

Duch jaskyne V jaskyni žil kedysi láma a mal veľmi dlhú bielu bradu. Čítal sväté písmo. Čítal každý deň viac a viac. Postupne prestával jesť, až nepotreboval prijímať žiadnu potravu a nepotreboval ani piť. Čítal sväté slová celé dni a neskoršie začal ukrajovať aj zo svojho spánku. Sedel mierne predklonený so skríženými nohami a očami prechádzal po pismenkách božieho slova napísaných v Sútre. Sútru roloval na kolenách a cítil, ako mu večné pravdy prechádzajú očami, mozgom a celým telom. Čím viac čítal, tým viac cítil silu všemohúceho a tým menej ho tlačila telesná schránka. Dni plynuli a nocí ich prestali striedať, pretože už nespával vôbec, len čítal a čítal. Odpútal sa úplne od pozemského bytia, zmenil sa na myšlienku, na ducha.

Takto sa vznášal v otvore jaskyne, prechádzal jej chodbami, dómami a stenami. Stal sa súčasťou vrchu a sídli v ňom dodnes.

Daján Dénchín Džingischán cválal proti prúdu rieky Egín gól. Chcel sa dostať až k veľkému mongolskému jazeru Chôvsgôl. Bolo krásne letné počasie s vysokou modrou oblohou. Jeho malý koník cválal pokojne. Okolitá krajina už dávno prešla zo stepi do lesov. Prišiel až k miestu, kde sa dve veľké rieky Egín gól a Úr gól zlievali a vytvárali široké koryto ticho, dôstojne sa valiacej rieky. Či chcel alebo nie, musel prejsť na druhý breh Úr gólu. Popohnal koníka do vody. Ten pomalým a rozvážnym krokom vošiel do rieky a opatrne našľapujúc začal brodiť. Zo začiatku brodenie nebolo ťažké, pretože rieka vytvárala veľký oblúk vypuklý v smere pochodu. Za polovicou však voda nabrala na sile a bola hlbšia a hlbšia. Džingischán cítil, ako koník prestal stúpať na dno a začal plávať. Prúd ich unášal dolu k sútoku s Egín gólom, ale koník bol vytrvalý a za chvíľu doplával na druhý breh. Ľahkým cvalom prebehol malým údolím popri osade Dzerleg, zbehol smrekovcovým hájom opäť k Or gólu a po jeho vysokom brehu došiel na miesto, kde sa vlieva potôčik Dérch do rieky Úr gól. Bolo tu postavených niekoľko júrt. Žila v nich rodina veľkého bohatiera Dajana.

Džingischán vošiel do jeho jurty, pozdravil sa a sadol si.

Vtedy ešte nevedel, že pri Dajanovi ostane niekoľko dní. Spriatelil sa s ním, veľa spolu rozprávali a chodili na poľovačky do okolitých lesov. Prečo naozaj ostal tu v hlbokých lesoch, to vedelo len Džingischánovo srdce. Od prvej chvíle sa mu zapáčila Dašma, Dajanova dcéra.

Jej hnedé oči mujatrili dušu. Pálili ho na celom tele, nedali mu spať a viedli k hroznému činu.

Jedného dňa urobil to, čo mohlo zahnať smäd jeho túžby po krásnej Dašme. Uniesol ju a utekal s ňou k jazeru Chôvsgôl. Vedel, že Daján má svoju dcéru rád a že jeho čin zničí ich priateľstvo.

Daján veľmi rýchlo prišiel na to, prečo Džingischán odišiel bez rozlúčenia. Jeho dušu zahalil smútok. Život stratil zmysel. Celé dni sa túlal po okolitých lesoch, dolinách a prechádzal vysoké hory. Nikde nemohol nájsť pokojné miesto pre svoju utrápenú dušu.

Jedného dňa sa brodil hlbokými močiarmi na ľavom brehu potoka Dérch. Koník sa zabáral hlboko do čiernej rašeliny močiara. Daján vzdychal od únavy a trápenia. Uprel oči na horu pred nim, ako keby sa chcel niečoho chytiť. Vtedy zbadal vysoko v skale otvor, ktorý ho stále viac a viac priťahoval. Prešiel hore svahom porasteným brezami a smrekovcami. Do polovice lúčneho svahu vyšiel na koni a ďalej pokračoval pešo. Po skalách sa vyškriabal k veľkému otvoru. Vošiel do jaskyne a cítil, ako mu telo stráca únavu, ako ho prestáva tlačiť smútok za

stratenou dcérou. Vedel, že našiel miesto, ktoré tak dlho hľadal. Zmenil sa na všemohúceho boha v kraji Daján dérch.

Neskoršie Daján dérchovi postavili chrám na sútoku Dérchu a Or gólu. Lámovia, ale aj jednoduchí ľudia sa k nemu chodili modliť. On im pomáhal a trestal zlo.

Pevnosť viery museli lámovia a ľudia preukázať v roku 1931, keď kláštor zrúcali.

Predstavený lámov zobral drevenú sošku Daján dércha a odniesol ju skryť do jaskyne v údolí Dérchu, kde sa stal Daján bohom.

S návštevníkmi sa lúčime v hlbokej noci za streľby do vzduchu svietiacimi nábojmi zo služobného kalašnikova. Na túto návštevu najviac doplatil neborák Enebiš. Dostal totiž od vojakov poriadnu pokutu za pušku, ktorú mal stále pripravenú na použitie, keby sa náhodou objavila na dostrel zver vhodná na večeru. Bohužiaľ, aj napriek snahe sa z pušky nevystrelilo a Enebiš sa musel živiť na naše pomery nezvyčajnou, vlastnou lyofilizovanou stravou.

Podobne sa živia polárnici a horolezci pri náročných expedíciách, keď nerozhoduje cena, ale hmotnosť potravín. Lyofilizácia je proces, keď sa z potraviny voda dostáva preč sublimáciou čiže vyparovaním priamo za zmrznutého stavu. Suché a studené mongolské zimy sú priam predurčené pre tento spôsob úpravy mäsa. Takto konzervované mäso je veľmi ľahké a zachováva si na rozdiel od sušenia prirodzenejšiu formu. Výhoda tejto potraviny je najmä v jej trvácnosti a v rýchlom spôsobe prípravy. Stačí kúsky mäsa zaliať horúcou vodou a hodnotná strava je pripravená. V prípade núdze je možné takéto mäso konzumovať aj priamo bez akejkoľvek úpravy. Skúšali sme to a veru treba priznať, že azda niet rozdielu v chuti medzi kartónovou škatuľou z televízora a týmto suchým mäsom. Lyofilizovam'm sa údajne dá usušiť napríklad celá krava, ktorá sa po rozomletí zmestí do vlastného močového mechúra.

Táto dokonalá konzervácia potravín bola pravdepodobne jedným z dôvodov, prečo sa vojská slávneho Džingischána mohli bez problémov prepraviť cez nehostinné púšte a stepi a pôsobiť tisíce kilometrov od svojej domoviny.

Nasledujúce ráno ešte dokončujeme prieskum a dokumentáciu jaskyne a niekoľko hodín čakáme v stanoch na zlepšenie počasia, pretože opäť prší. Táto zdanlivá nečinnosť je však užitočná na dopĺňanie zápiskov a triedenie poznatkov. Jano otvára zapečatenú obálku a bavíme sa rozoberaním jednotlivých odhadov. Diametrálne sa ód seba líšia. Minimálny odhad je 6 metrov a ďalšia krajná hodnota je niekoľko kilometrov.

V jaskyni sme zamerali 304 metrov chodieb pri vertikálnom rozpätí medzi najvyšším a najnižším miestom 36 metrov. Teplota v jaskyni sa pohybuje okolo nuly. Niet sa čomu čudovať, veď sa nachádzame v oblasti večne zamrznutej pôdy, ktorá tu zasahuje z rozsiahlych permafrostových oblastí Ruskej federácie. Hlavná chodba sa končí rozsiahlym závalom, za ktorým možno očakávať ďalšie pokračovanie. Nám však na postup do nových priestorov nezostal čas.

Podľa vyjadrenia Enebiša je jaskyňa omnoho dlhšia, ako sa nám ju podarilo preskúmať.

Koncový zával je údajne bránou do ďalšieho pokračovania, ktorá sa však otvorí len tomu, koho tu pustí Daján dérch. Toto mystické tvrdenie sa podobá na rozprávanie o tajuplnej podzemnej ríši Agartha, ktorej vchod by sa mal údajne nachádzať v tejto časti sveta.

Jaskyňa je pozoruhodná aj z náboženského hľadiska. Okrem hlavného oltára vo vchode sa v celom podzemí nachádza ďalších 6 obetných kultových miest. Ich tvary sú rôzne. Najčastejšie ide o skalných mužíkov, ale v dvoch prípadoch rituálne miesta tvoria väčšie stalagmity. Ako obetu sem najčastejšie návštevníci kladú mongolské bankovky menšej nominálnej hodnoty.

Najväčšou zaujímavosťou jaskyne Daján dérchín aguj však z hľadiska náboženského a zároveň aj kultúrneho je hlavný oltár nachádzajúci sa vo vstupnej časti. Pôvodne tu bolo postavené klasické šamanské ovó, ktorého charakter sa po roku 1936, teda po vypálení kláštora Daján dérchín chúré, zmenil. Z ohrozeného kláštora v smrteľnom nebezpečenstve lámovia zachránili najcennejšie relikvie a umiestnili ich k pôvodnému ovu; vznikol tak pozoruhodný prírodný ekumenický oltár využívaný šamanmi a lámami. Čelná strana ova

pripomína klasický lamaistický oltár. Orientovaný je v smere vchodu na juhozápad, presne na rozhraní svetla a tieňa, čím sa len umocňuje dominantné postavenie chrámu vo vstupe do jaskyne. Hlavným bodom oltára je v strede umiestnená asi 80 cm vysoká soška boha Daján dércha (Najvyššieho nad všetkými), pochádzajúca z vypáleného kláštora. Boh sedí na vyzdobenom koni oblečený do tradičného mongolského delu (dlhý plášť opásaný látkovým opaskom) a ozbrojený tradičnou výzbrojou. Okolo sošky sú nahusto priviazané stužky látky z chadakov, hodvábnych šálov darovávaných na znak priateľstva. V spodnej časti oltára sú drevené lavice použité ako obetné stoly. Na nich je množstvo rôznych mincí, bankoviek a viacerých druhov syra. V početných miskách je maslo, voda, čaj s mliekom a nechýba ani šimiarcha. Zaujímavosťou je azda obetovaný červený preukaz Mongolskej ľudovej revolučnej strany. Fľaše s mliekom, vodou a vodkou sa nachádzajú aj po bokoch sošky a oltára. O spodnú časť sošky je opretý obraz, na ktorom je opäť hlavnou témou Daján dérch. Vpravo sa nachádza hlinený reliéf so sediacim Budhom. V hornej časti oltára sme našli šogal - drevenú podlhovastú truhličku, do ktorej sa vkladali sväté knihy. Okrem toho tu bol budhistický klepací bubienok damar a lyžica čača/ používaná pri mliečnych obradoch. Na oltári nechýbala ani tradičná lamaistická formulka „Óm mani padme hum", ktorá zarámovaná a napísaná vtibetštine sa opiera o podstavec sošky Daján dércha. Šamanizmus tu reprezentujú prívesky, tvoriace súčasť odevu šamana, palička od šamanského bubienka potiahnutá kožou a veľký chumáč vlasov. Pôvodný charakter ova dokazujú drevené meče a kopije vztýčené z kamenného základu oproti stropu jaskyne. Naspodku ova leží 60 cm dlhý had ušitý z látky.

Ten má spolu s trojicou tigrov na modrej hodvábnej šatke, napnutej cez chodbu, ktorou sa vstupuje do podzemia, symbolicky chrániť jaskyňu. V tesnej blízkosti oltára sa nachádza fragment krátkej plazivkovitej chodby, zvanej echín umaj čiže matkino lono. Podľa tradície, ktorá je súčasťou obetného rituálu, kto do tohto otvoru vojde hlavou, dnu sa otočí a opäť hlavou vyjde von, symbolicky sa opäť narodí zbavený všetkých hriechov. Samozrejme, že každý tento proces niekoľkokrát absolvuje v márnej snahe zbaviť sa hriechov, ktoré bude azda páchať v budúcnosti.

Cesta k jazeru Poobede dážď prestáva, a tak po necelých dvoch dňoch pobytu pri jaskyni vyrážame 21. júla na cestu späť. Cesta je poriadne rozmočená a najmä lúky sa zmenili na rozsiahle močiare. Po chvíli sa opäť husto rozprší. Niet nálady na obdivovanie lúčin a nedotknutých lesov. Každý má hlboko sklonenú hlavu a rýchlo kráča kúr gólu, kde plánujeme nocovať. Po ceste stretávame menšiu skupinu Mongolov na koňoch, ktorí sprevádzajú k jaskyni pani z Ulánbátaru, ktorá nemôže mať deti a poslednú nádej vkladá do obety Daján dérchovi. V duchu jej prajeme, aby návšteva jaskyne a dlhá cesta neboli zbytočné. Približne po necelých štyroch hodinách rýchleho presunu staviame stany asi kilometer za ruinami kláštora Dajandérchín chúré.

Noc je pokojná, ráno však máme o vzrušenie postarané. V blízkosti tábora sa totiž pasie čierny jak, ktorého si ranostaj Miro poplietol s medveďom. Počas niekoľkých sekúnd sa po poplašnom výkriku „medveď1 všetci vyrútia zo spacákov s rôznymi úmyslami. Odvážnejší pripravujú fotoaparát s cieľom zvečniť toto majestátne zviera. Po zistení, čo je vo veci, sa smejeme všetci. Na obranu Mira asi treba dodať, že pri určitom uhle pohľadu sa naozaj dá zameniť huňatý jak za medveďa.

Po raňajkách sme svedkami nebývalej veselosti. Nášmu sprievodcovi sa splaší kôň. Zúfalými skokmi sa zbavuje postroja a šialeným cvalom letí po cestičke okolo brehu Úr gólu. Enebiša s bratom, inak vážnych starších pánov, to tak rozveselilo, že si museli sadnúť na zem a dlhý čas sa so smiechom váľať po zemi. Na nás mala táto príhoda skôr opačný účinok, veď vidieť z niekoľkých krokov splašeného koňa, ako sa v nebezpečnej blízkosti stanov snaží zbaviť

postroja, sa hneď tak každý deň nevidí.

Cesta k osade Dzerleg prebieha v pokojnej atmosfére. Tých niekoľko hodín šliapania sa dá absolvovať naboso. Prezmočené nohy z močiarov je jemný piesok príjemný relax. Ako samozrejmosť berieme fakt, že črepiny zo skla, hrdzavé klince a pichľavá burina sa v týchto končinách nevyskytujú. Z času na čas stretávame Mongolov na koňoch, všetkých odetých v tradičných odevoch. Sme očarení atmosférou, ktorá vanie z aktu pozdravu, keď s výrazom v tvári pripomínajúcom suseda, ktorého stretávame niekoľkokrát denne, opätujú náš pozdrav šajn bájnu.

Cez Úr gól premáva plť, poriadne vyťažená dopravou miestnych obyvateľov, nákladu a oviec.

Neostáva nám teda nič iné, len čakať. Enebiš po návšteve domu prináša syr a trpezlivo s nami čaká na čas, keď bude plť voľná, aby nás prepravil na druhú stranu. Syr je poriadne tvrdý, veru doplatil na to jeden môj zub.

Zaujímavý zážitok sa nám naskytol pri pohľade na prepravu niekoľkých koni cez rieku.

Odvážny Mongol ťahá po strmom brehu asi päť vzpierajúcich sa zvierat k plti. Najväčší problém vzniká, keď kone, cítiac dych rieky, sa začínajú vzpierať a plašiť. Mongol však nekompromisne ťahá vzpínajúce sa tátoše do vody. Jeho vôľa po chvíli víťazí a kone ťahané za ohlávku poslušne skáču do vody a plávajú za plťou. Nasledujúc ich príklad rozhodneme sa aj my preplávať cfaz prekážku a zveriť prepravu batohov na plti Monike, Alene, Dávidovi a M. Verebovi. Po dažďoch sa však v rieke poriadne zvýšil prietok a voda ochladla o niekoľko stupňov. Podmienky na plávanie sa tak odvtedy, ako rieku prekonal plávaním Richard, podstatne zhoršili. Rešpektujúc silu prúdu teda nadbiehame oproti toku rieky poriadny kus a po jednom sa nerozvážne vrháme do nej. Prvé tempá vôbec nenapovedajú, že plávanie bude skutočný boj o život. Ale už v tretine rieky sa prejavia nástrahy toku. Pri zúfalom plávaní, keď sa breh nepribližuje a pred očami sa hmlisto mihá okolitá krajina, niet myšlienok na varovanie ostatných. Celá životná sila sa sústreďuje len na prekážku a jej zdolanie. Prúd unáša plávajúce telá ako pierka, vysmievajúc sa zo záberov rúk a nôh. V polovici rieky, keď sila rieky kulminuje, sa začínajú prejavovať následky studenej vody, ktorá nemá azda ani 10 °C. Pľúca odmietajú prijímať vzduch a dýchanie sa mení na trhané nádychy, pri ktorých sa nedostáva do tela životodarný kyslík.

Našťastie aj dravá a široká rieka sa raz končí, a tak sa takmer všetkým šťastne podarí preplávať na druhý breh. Len neboráka Dana, vydávajúceho tlmené pokriky „Help me!"

(Pomôžte mi!), duchaprítomne zachraňuje Ench.

Najväčšiu rozvahu pri tomto nebezpečnom kúsku ukázal Jano, ktorý po niekoľkých krátkych

tempách reálne zhodnotil situáciu a vrátil sa späť na breh. Až s odstupom času sme si uvedomili nebezpečenstvo, ktoré nám hrozilo pri našom nerozvážnom konaní.

P

ri aute sa lúčime s Enebišom, dobrým človekom, ktorý aj napriek jazykovej bariére a krátkemu času na nás zapôsobil tým najlepším dojmom. Obdivovali sme napríklad jeho prirodzený cit pri zaťažovaní nákladného koňa našimi batohmi. Vedel vycítiť, kto má otlak, kto nevládze a komu treba podať pomocnú ruku pri brodeni potokov. S radosťou prijal naše dary- polyamidové lano, padákové popruhy či posledné zásoby slovenského tabaku Táraš Buľba. Ďakujeme a azda ešte niekedy dovidenia, Enebiš. Rieka nám pred očami stúpa, zrejme v horách muselo poriadne liať. V priebehu azda polhodiny dokonca zalieva ohnisko, v ktorom sme piekli pstruhy nachytané Enchom. Je teda najvyšší čas rozlúčiť sa posledným pohľadom s riekou a presunúť sa ďalej.

Opäť prší. Znie to síce neuveriteľne, ale v Mongolsku, v našich predstavách suchej, aridnej krajine, leje každý deň. Po ceste do významného centra severného Mongolska, Morônu, nás na koni dobieha Mongol v tradičnom fialovom dele. Dozvedel sa, že ideme z jaskyne, tak sa s nami prišiel porozprávať a vybrať pre dedinu, do územia ktorej jaskyňa patrí, správny poplatok za pobyt v horách. Suma to nie je horibilná, ide o 12 dolárov. Zaujímavý je však spôsob účtovania. Zo zošita pripomínajúceho počtovník pre II. ročník ZŠ vytrháva stranu, na ktorú napíše rukou pre nás doklad o zaplatení.

V Morône, správnom stredisku Chôvsgólského ajmaku, sa zastavujeme na trhu. Okrem tradičných mongolských produktov, ako je syr, mäso, maslo, kože a dobytok, sú tu obchodníci s odevmi, elektronikou a kadečím iným. Ide najmä o tovar čínskej produkcie, ktorý je rovnaký azda na všetkých trhoviskách od Vladivostoku po Viedeň. Namiesto obeda máme mongolskú špecialitu - chúšúry, mleté baranie mäso uvarené s obalovým cestom. Chutí vynikajúco. Po chvíli, ako jediní cudzinci v meste, sa stávame stredobodom pozornosti. Auto v tesnom kruhu obkľúči hŕba usoplených a otrhaných detvákov, za nimi sa zhromažďujú starší a cítiť napätú atmosféru. Ench sa ich síce snaží odohnať hrsťou drobných bankoviek, ale kruh začína byť čoraz tesnejší. Pomáha len rýchly odchod.

Noc trávime pri výtoku Egín gólu z jazera Chóvsgól, pri osade Chatgal, ktorá sa nachádza okolo 100 km severne od Morônu. Podľa rozprávania F. Ossendovvského (Okolo osoby F. A. Ossendovvského (1878-1945), spisovateľa, chemika, cestovateľa a publicistu, sa šíri v Poľsku legenda o tom, že práve on ukryl v Mongolsku na priamy pokyn baróna Ungerna von Šternberg pred postupujúcou Červenou armádou rozprávkový poklad, ktorý doteraz nebol objavený), poľského utečenca zo Sibíri pred Červenou armádou, je Egín gól nebezpečnou, zvodnou a diabolskou riekou, v ktorej zahynulo pri brodeni veľa ľudí a dobytka.

Chôvsqöl Nuur Ráno sa budíme na škrekot orlov. Niekoľko týchto dravých vtákov sa trhá o zvyšky baraniny, ktoré sme vyhodili včera pri príprave večere. Sú neobyčajne smelé a ani blízka prítomnosť človeka ich neodradí od boja o hit mäsa.

V Chatgale dlho hľadáme kompetentného človeka, od ktorého by sme získali povolenie na táborenie pri jazere. Naša snaha je však márna, a tak sa po dlhšej prestávke naše vozidlo škriabe po suchom riečisku do sedla, odkiaľ sa dá terénnym autom dostať na breh jazera. Po kratšej jazde sa pred nami otvára nevídaná panoráma. Vetrom ošľahané červené smreky, vysoké mramorové štíty Východných Saján a modrozelená, krištáľovočistá voda navodzujú neopakovateľnú atmosféru, porovnateľnú azda len s prvým pohľadom na Bajkal.

Jazero Chóvsgól leží v nadmorskej výške 1624 metrov, jeho plocha je 2620 km2, najväčšia zistená hĺbka 250 metrov. Po slanom a bezodtokovom jazere Uvs na západných hraniciach s Ruskou federáciou ide o druhé najväčšie jazero Mongolska. Podobne ako do Bajkalu vteká doň viac riečok a potôčikov, ale vyteká len jediný tok - Egín gól. Ten vteká do Selengy, najväčšej zdrojnice sladkovodného mora Sibíri. Na tvrdení, že Chóvsgól je mladší brat Bajkalu, je teda niečo pravdy.

Po niekoľkých kilometroch jazdy po brehu jazera táboríme v menšom zálive.

Voda je úplne priezračná, na dne vidno každý kamienok.

Splnil sa mi tu dávny sen piť vodu z jazera, v ktorom plávam. Teplota vody však nedosahuje ani 4 °C, a tak sa tieto radosti rýchlo končia.

Azda takáto studená voda je príčinou, že len veľmi málo Mongolov vie plávať a s umývaním sa to tu tiež nepreháňa. V súvislosti s hygienou som si spomenul na príhodu pána Miloša Krna, ktorý sa v 60. rokoch zúčastnil ako spisovateľ cesty do Mongolska. Počas dobrej zábavy sa ho mongolský kolega opýtal: „Prečo sú vaše ženy také špinavé, keď sa umývajú niekoľkokrát za deň? Našim sa stačí umývať len párkrát do mesiaca."

Opäť prší, no po chvíli sa mraky trhajú a na oblohe sa zjavuje dúha, oplývajúca sýtymi farbami. Táto skutočnosť nás vyburcuje k baleniu vecí na dvojdňový pochod po okolitých mramorových štítoch pohoria Bajan. Batohy sú po niekoľkých minútach plné a v rekordnom čase vyrážame na západ. Bojíme sa totiž ďalšieho dažďa, ktorý by nás mohol odradiť od nášho úmyslu. Ak sa však rozprší počas pochodu, tak sa už nikomu nebude chcieť vracať k autu a budeme kráčať ďalej aj napriek zlému počasiu. Najskôr sa predierame cez hustý les, kde je samozrejme všetko mokré. Potom nás zdrží prekonanie zárezu cesty, ktorá tu bola urobená kvôli pripravovanej ťažbe fosfátov. Údajne sa tu nachádzajú najväčšie ložiská tejto suroviny v celej Ázii. Našťastie udalosti v roku 1989 asi tento úmysel naveky zažehnali.

Potom nás čaká stúpanie dlhým a tiahlym hrebeňom po nádhernom koberci alpínskych lúk.

Nad nadmorskou výškou 2000 metrov však vegetácie začína rapídne ubúdať. Opäť leje.

Vietor prifúkol hmlu, nevidieť ani na niekoľko krokov. Teplota klesla na 4 °C, nálada je však na bode mrazu. Našťastie sa nám darí zo zakrpatených kríkov založiť zázrakom ohník.

Polievka a puding chutia vynikajúco. Celú noc sa trepocú plachty stanov od silného vetra.

Ráno po hmle nie je ani stopy, ale stále popŕcha. Bez nálady a raňajok vystupujeme na 2515 metrov vysoký štít Chirbiot. Na jeho vrchole sme prekvapení, že tu nenachádzame stopy po ľudskej civilizácii. Žiadny skalný mužík, náznak chodníčka, hrdzavá plechovka alebo vrcholový zápisok, ako je to bežné aj v tých najodľahlejších ruských horách. Len kamenná pustatina so živoriacimi machmi a lišajníkmi. Na oživenie týchto skalných pustatín na každom štíte a sedle za Chirbiotom ula staviame skalných mužíkov. Počas pochodu sa silný vietor pohráva s oblakmi, a tak striedavo kráčame cez hustú hmlu a krátke úseky vyjasnenia.

Je to podobný pocit, ako pohľad z lietadla vznášajúceho sa na rozhraní oblačnosti. Stále však prší. Pomedzi diery v oblakoch občas obdivujeme úchvatný pohľad na jazero Chôvsgol, ktoré leží takmer o kilometer nižšie. Po niekoľkých hodinách takéhoto pochodu si už každý želá návrat k autu, lenže vec to nie je jednoduchá. Pohybujeme sa totiž po ostrom mramorovom hrebeni a pod nami sú niekoľko desiatok metrov vysoké skalné steny. Navyše hornina tuje neobyčajne lámavá. Niet sa čomu čudovať, veď striedaním zimných a letných období kolíše teplota v tejto oblasti od -50 po +30 °C. Pri traverze neprístupného štítu sme našli 20 metrov dlhú jaskyňu, ktorá sa končí úplným zaľadnením. Ďalší prieskum by azda priniesol objavy nových, zaujímavejších otvorov, ale teraz na to nemáme čas ani chuť.

Ír Dávid sa pomaly vlečie posledný, ale prvý začína strácať trpezlivosť. Nalieha, aby sme sa už konečne začali orientovať podľa mapy a buzoly a prestali blúdiť v týchto upršaných horách. Márna je naša snaha vysvetliť mu, že čiernobiela kópia mapy v mierke 1:200 000 nie je práve tým najlepším podkladom na orientáciu v neprehľadnom teréne. My musíme opustiť hrebeň na mieste, kde bude terén bezpečný pre zostup a táto informácia sa ani pri najlepšej vôli vyčítať z našej mapy nedá. Intuitívne sa nám však darí hrebeň opustiť a po niekoľkých hodinách prichádzame už za šera do tábora a k autu. Tu nás príjemne prekvapí varená baranina a plné vedro chutného kefíru. Ench kúpil ovcu od miestnych obyvateľov, ktorí ju zabili podľa mongolského zvyku vytrhnutím srdca z hrude. Údajne pri tomto spôsobe zabíjania zvierat, ktoré spôsobuje okamžitú smrť, je mäso lepšie ako zo zvieraťa, ktoré sa zabije podrezaním tepny a vykrvácaním.

Večera je vynikajúca a najmä veľmi sýta. Po nej sa najsmädnejší účastníci výpravy vydávajú do tábora turistickej kancelárie Džúlčin. Ide o organizáciu, ktorá za veľké peniaze sprostredkováva bohatým klientom najmä zo Spojených štátov pobyty v Mongolsku. Po chvíli prichádzajú s filipínskym pivom a so správou, že tu, 9000 km od domova, sa predáva naše víno z Pezinka. Napriek vytrvalému dažďu sa dlho do noci ozývajú medzi prastarými pokrútenými červenými smrekmi slovenské, mongolské, české, anglické a írske ľudové pesničky. Reč príde aj na tajomného snežného muža, ktorého v Mongolsku nazývajú almas.

Náš šofér verí v jeho existenciu, hoci ho na vlastné oči nikdy nevidel. Údajne pri jeho rodnej dedine Dúm v ajmaku Chovd v pohorí Mongolský Altaj ho často vídať na odľahlých miestach.

Správu o tom, že v Mongolsku žije podivný tvor, na ktorého sa hodí opis snežného muža, priniesol na sklonku minulého storočia ruský cestovateľ N. M. Prževalskij. Veľký zástanca existencie almasa bol mongolský etnograf B. Rinčen, ktorý dokladal jeho existenciu rozprávaním niekoľkých príbehov. Aj slovenský geológ D. Kubíny opisuje stretnutie s týmto podivuhodným tvorom pri jeho pracovnom výjazde na koni v severnom Mongolsku v roku 1964. Ťažko sa zaujíma stanovisko k týmto zaujímavým historkám, ale existenciu tohto tajuplného tvora potvrdí len nespochybniteľný dôkaz.

Ráno sa na naše prekvapenie počasie zlepšuje. Hladina jazera je pokojná a iskrivý pohľad na okolité mramorové štíty je nezabudnuteľný. Miro skúša šťastie s rybárskym prútom. Ako návnadu používa lesklý pliešok - blinker. Je to neuveriteľné, ale azda každé nahodenie znamená záber a rybu. Po chvíli je kotlík plný pstruhov a lipňov. Rybačka sa teda musí prerušiť, pretože väčšie množstvo rýb nie sme schopní skonzumovať. Neuveriteľné bohatstvo mongolských vôd sa dá vysvetliť riedkym osídlením krajiny, čistotou tokov, ale aj náboženstvom. Ryby sú v lamaistickom náboženstve posvätné, a teda celé stáročia ich tu nik nechytal. Len neradi sa lúčime s jazerom, avšak čas je neúprosný. Prenajaté terénne auto sa musí vrátiť do Ulánbátaru.

Návrat do Ulánbataru V Chatgale dlho stojíme pri čerpacej stanici pohonných hmôt, ale márne. Paliva máme akurát tak na 100 km. Vyzerá to zle. Benzín v dohľadnom čase v týchto končinách nebude, preto sa s poloprázdnou nádržou a obavami vydávame na cestu naspäť. Pred Môrônom nás pri Egín góle Ench so šoférom vysadzujú z auta a idú zháňať benzín.

My zatiaľ chystáme večeru. V tejto oblasti sú už stromy a kríky vzácnosťou, a tak sa musíme prispôsobiť miestnym podmienkam. V rojniciach prečesávame step a zhromažďujeme argal čiže vyschnutý trus z jakov a kráv na oheň. Bez problémov sa nám podarí navariť všetky chody a dokonca aj čaj pripravený z kakaovo kalného Egin gólu je vynikajúci. Po niekoľkých hodinách prichádza auto s neveľkou zásobou benzínu na cestu naspäť.

Budíček je podstatne skôr, ako sme zvyknutí, pretože na dnes je plánovaný dlhý presun čo

najbližšie k Ulánbátaru. Po niekoľkohodinovej ubíjajúcej ceste krátko zastavujeme pri jurte za mestom Bulgan, strediskom ajmaku s rovnakým názvom. Pohostinná mongolská rodina nás srdečne víta a pozýva do jurty. Pri vstupe do tohto tradičného obydlia obyvateľov stepí sa riadime podľa rád Encha. Podľa zaužívaného zvyku nesmieme stúpiť na prah dverí. To sa tu totiž považuje za poriadny prehrešok. Traduje sa, že ten, kto stúpil v Džingischánovej jurte na prah, bol na mieste nemilosrdne popravený. Podľa starých tradícií si sadáme do ľavej časti jurty, vyhradenej pre návštevy. Hneď nás ponúknír tradičným kumysom, skvaseným kobylím mliekom obsahujúcim malý objem alkoholu. Je to pre nás netradičný, ale osviežujúci nápoj, hoci máme z neho obavy, pretože údajne vyvoláva črevné ťažkosti. Doteraz sa nám totiž akékoľvek brušné problémy vyhýbali aj napriek tomu, že nám to všetci predpovedali, navyše neprevarenú vodu sme pili aj z veľkých riek. Vzápätí po vyprázdnení misky nám starostlivá domáca pani naberá novú dávku kumysu. Keď sa to niekoľkokrát opakuje, obraciame sa s prosbou na Encha, aby nás zachránil. Rada je jednoduchá. Stačí na dne misky zanechať trochu nápoja, čo je znak pre hostiteľov, že stačilo.

Pozoruhodná je výroba kumysu. K priviazaným ožrebeným kobylám sa privedú žriebätá. Po nacicaní mlieka sa nasilu odtiahnu a kobyly sa podoja. Nadojené mlieko sa preleje do koženého mecha, s ktorým sa na koni jazdí po stepi. Po čase preniknú do mlieka kultúry kvasiniek a to začína kvasiť. Napokon sa mlieko preleje do veľkej nádoby. Z kobýl sa zbiera niekoľkokrát denne ďalšie mlieko, potom sa varí a vyrábajú sa z neho ďalšie produkty.

Po kumyse nasleduje ďalší chod, varené baranie mäso. Ide o jednoduchý, ale veľmi chutne pripravený pokrm. Nevieme si doteraz dobre vysvetliť, prečo mongolská baranina na rozdiel od našej nie je cítiť charakteristickou lojovou chuťou. Ako zákusok je z plechového lavóra servírovaný tarbagan čiže mongolský svišť. Jeho mäso je od baraniny mastnejšie, ale tiež veľmi chutné. Vegetariáni by to mali v tejto krajine veru ťažké.

V najlepšom sa nám prichodí rozlúčiť s týmito príjemnými hostiteľmi. Čas je neúprosný, a tak opäť hltáme kilometre, ktoré nám zostávajú do Ulánbátaru. Po dlhých hodinách neprerušovanej jazdy zastavujeme nadránom pri nevýraznej ceste. Z rečí Encha a šoféra cítime, že sme zablúdili. Ide o výnimočnú udalosť, pretože Mongoli sú známi svojím vynikajúcim orientačným zmyslom. Niet sa však čomu čudovať, je hlboká noc a smerových tabúľ tu akosi niet.

Ráno 29. júla po krátkom spánku však šofér bez váhania vedie auto po stepi a po niekoľkých minútach sme na asfaltke vedúcej do Ulánbátaru. V meste sa spamätávame z útrap cestovania a plánujeme ďalší program. Ench sa totiž musí venovať svojim povinnostiam a my sa musíme postarať sami o seba. Po zvážení situácie sa delíme na tri skupiny: Monika s Alenou, Danom a Dávidom sa vyberajú na východ hľadať geologické pozoruhodnosti. J. Vajs s M. Verebom a M. Eliášom sa rozhodnú navštíviť púšť Gobi. Ulánbátaru ostávajú verní M. Kováčik, R. Zatloukal a ja. V okolí hvezdárne by sa totiž mali nachádzať puklinové jaskyne s historickými maľbami na stenách.

Návšteva vládnej rezidencie bez pocty Dôkladne poučení Enchom sa usilujeme ešte v ten istý deň nájsť hvezdáreň, ktorá by mala byť základným orientačným bodom pri lokalizácii jaskýň. Pri Námestí Súchbátara sa najskôr lámanou ruštinou dozvedáme číslo autobusu, ktorý by mal mať konečnú s názvom Uliastaj.

Po jeho príchode sa však tešíme predčasne. Po takmer hodinovom trmácamí po rušných uliciach sa opäť ocitáme pri Súchbátarovom námestí. Ďalšie pokusy zistiť, ako sa dostaneme do autobusu smerujúceho do stanice Uliastaj, sú márne. Na anglické vety nedostávame nijaké odpovede a na ruské otázky dostávame väčšinou odpovede zmätené.

Z tejto situácie nás zachraňuje Mongol, ktorý nás oslovuje čistou slovenčinou. Po krátkom vysvetľovaní sa dozvedáme, že ide o absolventa obuvníckej školy v Partizánskom. Dlho s ním

diskutujeme o Slovensku, na ktoré má príjemné spomienky. Sťažuje si na súčasnú ekonomickú situáciu v Mongolsku. Súkromne podniká a väčšinou pracuje na prestavbe panelákových bytov pre bohatších obyvateľov Ulánbátaru. Ochotne ide s nami na konečnú stanicu správneho autobusu a ukazuje nám cestu do hvezdárne. Tá vedie cez železničný most cez rieku Túl. Hneď za násypom trate sa začína voňavá lúka obsypaná u nás takými vzácnymi a chránenými plesnivcami. Všade sa rozlieha cvrkot kobyliek. Na chvíľu si sadáme v suchom koryte potoka a vychutnávame túto atmosféru stepi. Onedlho prichádza hlúčik deti. Palicami bijú dve malé teliatka, ktoré v strachu utekajú pred prenasledovateľmi. Chlapci sa snažia sadnúť na chrbát zvierat a pokúšajú sa jazdiť. Aj táto činnosť je sprevádzaná svišťaním palíc.

Po tomto výjave začíname chápať správanie sa niektorých mongolských psov, ktoré pri prudšom pohybe sťahujú chvost medzi nohy a utekajú do bezpečnej vzdialenosti. Hvezdáreň Odon oron sudlach orgií, kam sa dostávame po kratšej chôdzi, je však zavretá.

Začína husto pršať. Našťastie v objekte hvezdárne vidíme okolo dreveného zrubu motať sa mladého Mongola. Nevieme, čo máme robiť, terén na výskyt jaskýň nevyzerá, a tak sa odvažujeme zaklopať. Mongol nás pozýva dnu. Chata je na miestne pomery komfortne zariadená. Aj napriek obojstrannej snahe sa nám však komunikácia nedarí v žiadnom jazyku.

Niekoľko ruských slov vie mladá pani, zrejme manželka nášho hostiteľa. Nakoniec sa však zaujímavo rozprávame cez telefón. Mongol vytočí číslo známeho ovládajúceho ruštinu.

Najskôr my do telefónu hovoríme po rusky, čo dotyčný v telefóne preloží a povie to nášmu hostiteľovi. Potom sa situácia opakuje v opačnom poradí. Bohužiaľ, o maľbách a jaskyniach sa nedozvedáme nič. Dostávame však milú ponuku na prenocovanie pod strechou, čo samozrejme neodmietame.

Ráno pohostení kumysom opúšťame útulnú chatu. Zapamätali sme si len meno mladej panej, ktoré znelo Odončimeg. Ešte raz ďakujeme. Pri hľadaní jaskyne nás zdržujú jahody, ktoré tu v celých lánoch rastú v tráve na čistinkách. Opäť prší. Samozrejme, po jaskyni niet ani stopy.

Cítime sa ako v Patagónii. Hmla, vlhko, močiare, prales, lišajníky a neustály dážď. Ako cieľ si stanovujeme výraznú kótu, vyznačenú na mape, ktorú nám daroval Ench. Je to však náročná méta, pretože nenachádzame žiadne orientačné body. Pomáha nám len buzola, ktorá ukazuje vytýčený smer. Vystupujeme po zalesnenom hrebeni, kde nie je ani len náznak po cestičke či chodníku. Cestu spestrujú len nevýrazné bralá a početné sutinoviská. Niekoľkokrát zablúdime, pretože v hmle opúšťame stúpajúci hrebeň a začíname klesať. Iba s námahou sa nám darí držať smer, pri ktorom stále stúpame. Charakter terénu sa nepodobá na nič, čo sme doteraz poznali. Dlhé a tiahle, niekoľkokilometrové stúpanie je nekonečné a stále nie je zrejmé, kde je cieľ, 2256 metrov vysoká kóta Cecégún. Našťastie sa oblaky trhajú, čo prináša výrazné zlepšenie nálady. Zrazu počas družného rozhovoru sa pred nami otvára panoráma hôr vypínajúcich sa nad Ulánbátarom. Ide o rozťahané a od určitej nadmorskej výšky husto zalesnené doliny a hrebene. Na vrchol sa nám však vystúpiť nedarí. Zastavujú nás pokrútené kríky a nekonečné močiare.

Ako sa blíži večer, začíname mať obavy o nocľah a trápi nás smäd. Sme totiž na rozsiahlom sutinovisku, kde je postup vinou porastu veľmi pomalý. Potôčiky pod nami síce zurčia, ale k vode sa vôbec nedá dostať. Nepomáha ani prehadzovanie skál, voda je poriadne hlboko.

Jediným riešením, ako sa napiť, by bola dlhšia hadička na sťahovanie vína. Pretože ju nemáme, tak trpíme smädom. Nieje tu ani miesto na postavenie stanu. Situácia na zúfanie, najmä preto, že obloha sa opäť začína zaťahovať mračnami a slnko sa dotýka horizontu.

Našťastie ešte za vidna nachádzame väčší plochý kameň s rozmermi nášho stanu. Pomocou šnúrok ho ukotvujeme a ako zázrakom pri zhromažďovaní dreva nachádzame aj dostupnú vodu. Huby, ktoré tu rastú vo veľkom počte, vhodne doplňujú našu stravu. Archeológ Richard odkryl aj tajomstvo limbových semiačok. Už v Nauškách sme si všimli, že čakajúci Mongoli stále niečo lúskajú a zostávajú po nich celé kopy hnedých šupiek. Pri bližšom '. pohľade sme zistili, že ide o olejnaté oriešky pochádzajúce z borovice limby. Po príchode do Ulánbátaru od

Chôvsgolu sa vrece roztrhlo s pouličnými predavačmi úhľadných fialovozelených šušiek, čerstvo našklbaných zo stromov. Samozrejme, že niekoľko ich kupujeme. Neobratne, najmä s pomocou zubov sa dostávame k orieškom, ale tá námaha a ruky a ústa zababrané živicou nestoja za drobnú pochúťku. Na stromoch okolo nás je veľa týchto šušiek, a tak ich zopár nazbierame. Pri ohni sa s nimi trápime, ale je to utrpenie. Richard prvý stráca trpezlivosť a s pre neho typickou poznámkou ich hádže do pahreby. Po chvíli sa však z ohniska šíri príjemná vôňa pripomínajúca pečené zemiaky. Pochádza z pripekaných orieškov. Z pahreby hneď vyťahujeme ohorené šušky a takmer bez práce sa dostávame k pochúťke. Po tejto skúsenosti sa ešte niekoľkokrát škriabeme na stromy, aby sme si doplnili zásoby šušiek.

Ráno sa budíme do idylického slnečného rána. Priamo zo stanu pozorujeme stádo jeleňov pášucich sa na čistinke medzi stromami. Stretnúť v tejto oblasti zver nie je zvláštnosť, napriek tomu, že do roku 1962 mal v Mongolsku každý právo loviť zver a zbrane a strelivo sa voľne predávali. V tejto krajine má ochrana prírody totiž hlbokú tradíciu. Hory v okolí Ulánbátaru boli chránené zákonom kerejtského chána už v roku 1041. Ide pravdepodobne o prvú vyhlásenú prírodnú rezerváciu na svete. Túto oblasť s rozlohou 36600 ha nazývanú Bogdchan úl (Božie hory), vyhlásili za chránené územie opäť v roku 1809, čiže omnoho skôr ako územie Yellovvstone v USA, ktoré sa pokladá za prvý národný park na svete.

Pri zostupe do údolia prekračujeme akýsi plot z hrdzavého ostnatého drôtu, ale nevenujeme tomu zvláštnu pozornosť. Keď však po dlhšej chvíli Miro zbadá vojakov v plnej zbrojí, pochopili sme, že sa nachádzame v stráženom objekte. Cesta naspäť však neprichádza do úvahy, pretože by sme sa museli vracať niekoľko hodín trvajúcou okľukou a súmrak sa blíži.

Opatrne opúšťame teda len stepnú časť objektu a až v lese prekonávame sedem plotov, kým sa nám darí dostať z tejto chúlostivej situácie. Najbližšou cestou sa vraciame do Ulánbátaru, pozorujúc zvedavé svište. Priamo v meste pri rušnej ceste ešte pohľadom registrujeme laň, ktorej neprekáža blízky čulý ruch veľkomesta.

Ench, ktorý nás po samostatnom pôsobení v horách s neskrývanou radosťou víta, nám po príchode do Ulánbátaru objasňuje tajomstvo plotov. Náhodou sme totiž vnikli do objektu vládnej rezidencie. Mali sme teda šťastie, že sme vyviazli z tejto situácie len s roztrhanými gaťami a poranenými rukami, ktorými sme prekonávali ostnaté drôty a podhrabávali pletivo.

Zostáva nám ešte čas do príchodu priateľov z Gobi, ktorý trávime túlaním sa po Ulánbátare.

Gobi V rovnakom období ako nás, plánujúcich skúmať jaskyne s maľbami, trápi problém autobusu smerujúceho k hvezdárni. J. Vajs, M. Vereb a M. Eliáš nastupujú do vlaku smerujúceho na juh do púšte Gobi. V Sajnsande sa im podľa odporúčania A. Oberfalcerovej darí stretnúť sa s poslancom Veľkého ľudového churalu (mongolský parlament) pánom Davom, ktorý sa im napriek nedostatku času venuje. V krátkom čase, ktorý mali k dispozícii, stihli absolvovať kratší, niekoľko kilometrov dlhý pochod púšťou, ktorá tu má skalnatý charakter. Znie to neuveriteľne, ale pred dažďom neunikli ani tam v Gobi. Víchrom hnané, vodorovne letiace kvapky ich zmočili tak dôkladne, že im nezostala na tele suchá ani len nitka. Navštívili niekoľko júrt, kde boli svedkami odchytu a krotenia divokého koňa a pozorovali hospodárenie s dobytkom v extrémnych prírodných podmienkach púšte. Táto mini výprava priniesla zaujímavé postrehy a podnety a azda v budúcnosti sa jej poznatky využijú pri organizovaní cesty do púšte.

Cesta domov Po príchode „gobistov" do Ulánbátaru prichádza čas lúčenia s nevšednou krajinou a ľuďmi, ktorá sa nám aj napriek krátkemu času nezabudnuteľné zapísala do pamäti. Vychutnávame posledné chvíle na stanici, keď sa Ench „vrhá" do radu a po krátkej chvíli z klbka ľudských

tiel prináša lístky na vlak do Siichbátaru. Tak sa 1. 8.1994 expedícia za Šamanskou jaskyňou prakticky končí. Plní dojmov večer o21.40 opúšťame vlakom Ulánbátar. Vďaka Vám Ench, Alena a Dašma za nevšedné zážitky a pooťvorenie dvier novým obzorom. Ešte raz ďakujeme.

Do skorého videnia, tajuplné, nevšedné a neopakovateľné Mongolsko! Ďalšia cesta prebieha presne podľa predstáv. Bez problémov prekračujeme mongolsko-ruské hranice a z Naušiek prichádzame na hlavnú trať Transsibírskej magistrály, do Ulan-Ude. Čas čakaním na vlak tu trávime diskusiami s očarujúcimi Buriatkami. Ozrejmujú nám svoj pohľad na Mongolsko a jeho vzťahy s Ruskom. Je to zaujímavé rozprávanie, ktoré navodzuje nové a nové otázky. Prichádza však vlak do Moskvy a debatu sme nútení prerušiť.

Menší problém nastáva pri nastupovaní do vagóna. Zdravo vyzerajúca a určite viac ako stokilogramová dežumaja si nás prehliada prísnym okom. Nepozdávajú sa jej rozmery a hmotnosť našich batohov, ktoré vraj nezodpovedajú predpisom. Je nám to čudné, pretože doteraz sme sa s podobným problémom nestretli a v ruských vlakoch, kde neexistujú batožinové vozne, sa prevážajú omnoho väčšie kufre a balíky. Pri výmene názorov nás sprievodkyňa, v mladosti určite pestujúca zápas sumo, vytlačí z vagóna. Nepomáhajú žiadne argumenty ani slušná intervencia našich Buriatok, vysvetľujúcich, že by mohla prižmúriť oko, lebo sme cudzinci vracajúci sa z dlhej cesty po Mongolsku domov. Nezaobíde sa to bez kriku a stávame sa stredobodom pozornosti celej stanice v Ulan-Ude. Našťastie máme zakúpené lístky do dvoch tried a vzniknutú situáciu riešime presunom „závadnej" batožiny do druhého vagóna, kde bez najmenších problémov vchádzame cez sympatického sprievodcu. Pri rozjazde vlaku kývame našim priateľkám, ktoré určite vidíme naposledy. Zrazu jedna z nich, ináč veľmi príjemná, šarmantná, uhladená a inteligentná dáma, vrhá tehlu napochytro nájdenú na železničnom zvršku do okna služobnej miestnosti zlostnej sprievodkyne. Tá za svoj prístup k nám musí znášať prievan vo svojom kupé až do Moskvy. Tento odvážny čin našej Buriatky znamená symbolickú bodku za Mongolskom.

Nasleduje päťdňová cesta do Moskvy, ktorú usilovnou prácou vyplňuje najmä J. Vajs. Z esperanta prekladá do slovenčiny literárne dielo o mladosti Temúdžina čiže Džingischána od T. Sekelja, svetoznámeho cestovateľa, rodáka zo Spišskej Soboty.

Za Irkutskom sme svedkami hrozivo vyzerajúcej scény. Jeden cestujúci prehnal konzumáciu vodky a zamkol sa na toalete. Keďže dlhší čas neotváral, sprievodca zareagoval na sťažnosti cestujúcich a na stanici za asistencie kozákov násilím otvoril obsadenú miestnosť. Neboráka, ktorý sa okrem toho, že v alkoholovom opojení okupoval toaletu, ničoho nedopustil, neľútostne bijú päsťami, kopú a násilne vyvliekajú z vagóna. Hrozný je pohľad na jeho hlavu, ktorá buchne o každý schodík na vagóne a nakoniec aj o betónový perón. Keď vlak odchádza, po nešťastnom cestujúcom ostane vo vagóne len krvavá stopa, ktorú sprievodca ihneď odstraňuje. Po tejto scéne nie sme schopní dlho vydať zo seba ani slovo, veď aj my sme deň predtým testovali akosť sibírskeho špiritusu.

Počas státia v Novosibirsku pozorujeme cestujúcich Cigánov. Desiatky mužov, žien a detí odetých v nápadne farebných odevoch zaberajú spolu s veľkou kopou batožiny celé nástupište. Navodzuje to atmosféru z dávnej doby sťahovania národov. V Moskve bez väčších časových strát prestupujeme na rýchlik smerujúci do Bratislavy. V okolí Kyjeva sa zlodejovi darí v noci nehlučne otvoriť zamknuté kupé a vytiahnuť spiacemu J. Vajsovi z náprsného vrecka 200 dolárov. Je neuveriteľné, ako sa to mohlo niekomu podariť. Pravdepodobne však išlo o páchateľa, ktorý spolupracoval s naším sprievodcom, lebo ten na prvý pohľad nebudil prílišnú dôveru. V Ľvove oznamujeme túto udalosť na železničnom oddelení milície.

Neveríme vlastným ušiam, keď službukonajúci úradník pohotovo odpovedá, že bohužiaľ jeho sa tento prípad netýka, pretože krádež sa stala v kyjevskom okrsku a on nemá kompetencie vyšetrovať krádeže v tomto rajóne. Radí užasnutému Janovi, aby presadol na vlak do Kyjeva a išiel oznámiť krádež tam.

V Ľvove dostaneme do kupé spolucestujúcu, mladú vyzývavú Irinu s nápadne vyvinutými

ženskými vnadami. Patrí k dvadsaťčlennej skupine mladých dievčat, cestujúcich údajne na dovolenku do slnečného Grécka. Podozrenie, že nejde o bežné turistky, v nás zosilnie po tom, ako sa pred hraničnou kontrolou v našom kupé objaví nakrátko ostrihaný a odmeraný svalnatec, ktorý rozdáva dievčatám cestovné pasy a po tejto procedúre im ich opäť odoberá.

Po tejto podivnej skúsenosti prebieha cesta až domov bez zaujímavostí. V Liptovskom Mikuláši vystupujeme 9. augusta z rýchlika až po polnoci. Čaká nás ešte pochod s ťažkými batohmi domov k spiacim rodinám. Znie to neuveriteľne, ale dažďová kliatba nás neopúšťa ani tu a kropia nás našťastie len drobné kvapky živlu, s ktorým sme zápasili počas celej cesty po Mongolsku.

Epilóq Dôstojným pokračovaním expedície Aguj '94 bolo podujatie Jurta '96, ktoré sa uskutočnilo v Liptovskom Mikuláši. Toto stretnutie priaznivcov Mongolska spojené so stavbou pravej jurty zorganizovali pre širokú verejnosť členovia Spoločnosti priateľov Mongolska so sídlom v Prahe. V areáli Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva sa 20.4.1996 stretlo niekoľko desiatok Mongolov žijúcich v Čechách a na Slovensku a záujemcov o túto krajinu. Vzácnymi hosťami podujatia boli chargé ďaffaires mongolského veľvyslanectva pre Českú a Slovenskú republiku so sídlom v Prahe Namnangín Njamdžav, ekonomický a obchodný radca veľvyslanectva Šidžéchúgín Odonbátar a predseda Spoločnosti priateľov Mongolska Jiŕí Sírna. Súčasťou podujatia bolo otvorenie výstavy s názvom Mongolsko-krajina známa a neznáma. Výstavu, ktorá trvala šesť týždňov a bola spojená s prednáškou o Mongolsku priamo v jurte, navštívilo 2197 platiacich návštevníkov. Potešiteľné je, že podstatnú časť z nich tvorila mládež, ktorá javila veľký záujem o Mongolsko, krajinu síce vzdialenú, ale nám predsa len blízku. Určite mnohých exponáty výstavy zaujali a azda v budúcnosti sa v niekom rozhorí plamienok túžby po poznaní Mongolska, zapálený medzi predmetmi pochádzajúcimi priamo zo srdca Ázie.

Pocit uspokojenia, že cesta do Mongolska a aktivity okolo nej neboli samoúčelné a zbytočné, sa však prejavil až o niekoľko rokov. Koncom roku 1998 sa pri posedení spolužiakov z jazykovej školy rozprúdil rozhovor aj o Mongolsku. Jeho účastníci si živo a s radosťou spomenuli na jurtu, ktorá šesť týždňov stála v ich meste. S určitosťou možno tvrdiť, že od roku 1285, keď vojská tatárskych chánov Nogaja a Telebuga plienili územie severovýchodného Uhorska, išlo o stavanie prvej mongolskej jurty na Slovensku.

Literatúra ČERNÍK, A., 1978: Tajemství snežného človeka. Olympia, Praha.

FIDLER, J., 1998: Stalinovi maršálové. Books, Praha.

GRENARD, F., 1932: Zemepis sveta, díl osmy. Prední Asie, Vysoká Asie. Aventinum, Praha.

HARNER, M., 1996: Tajemství šamanú. Eko-konzult, Bratislava.

HEDIN, S., 1910, 1913: Tibet, výzkumy a dobrodružství v neznáme zemi. l.-lll.. Praha.

HOLÚBEK, P., 1995: International expedition AGUJ '94: In the depths of Mongolia. The International Caver Magazíne, 13, Svvindon, England, U.K. HOLÚBEK, P., 1996: Ľexpédition international en Mongolie „AGUJ 1994". Spelunca, 63, Paris, France. HOLÚBEK, P. - VAJS, J., 1994: Medzinárodná speleologická expedícia AGUJ '94. Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti, 25, 3, Liptovský Mikuláš, 18-25. Informační bulletin Společnosti pfátel Mongolska, 1990-1999, ročníky 1-10, Praha. IZZARD, R., 1960: Honba zt snežným človekom. Mladé letá, Bratislava. JEFREMOV, A. l., 1961: Cesta vetru. Mladá fronta, Praha.

KOHN, G. C., 1997: Velká encyklopédie válek. Jota, Brno. Kôl., 1906: Ottúv slovník náučný.

Dvacátýpátý díl, T-Tzschirner, J. Otto, Praha. Kôl., 1955: Veľká encyklopédia Sovietskeho zväzu. Moskva.

Kôl., 1977: Dejiny SSSR od nejstarších dôb do Velké n'jnové socialistické revoluce.

Academia, Praha. Kôl., 1977: Malá zemepisná encyklopédia ZSSR. Obzor, Bratislava. Kôl., 1978: Dejiny Číny. Praha. Kôl., 1982: Stručné dejiny SSSR (2). Svoboda, Praha. Kôl., 1985: Encyklopédia Zeme. Bratislava.

Kôl., 1987: Malá československá encyklopédie, VI. svazek, Š-Ž, Academia, Praha. Kôl., 1989: Slovenský biografický slovník. Matica slovenská, Martin. Kôl., 1993: Geografický místopisný slovník sveta. Academia, Praha. Kôl., 1993: Svetové náboženstvá. Bratislava.

Kôl., 1994: Aguj '94 - medzinárodná speleologická expedícia do Mongolska. Regionálny týždenník Liptov, Liptovský Mikuláš, 9 častí.

Kôl., 1997: Mongolsko - jurta. MONDO, Prosimérice. KUBÍNY, D., 1999: Práca a život v katedrále prírody.

KUŽVART, M., 1964: Z Ulánbátaru kjezeru Chubsugul Dalaj. Lidé a zeme, ročenka. Praha.

MACLELLAN, A., 1999: Agartha ztracená podzemní ríše. Knihovňa fantastických fakt, Praha. MAKSIMOVIČ, G. A., 1963: Osnovy karstovedenia. Perm. MAREŠ, J., 1991: Yetti, aneb záhada pred rozŕešením. Anomal, Praha.

MARSINA, R. - CICAJ, V. - KOVÁČ, D. - LIPTÁK, Ľ., 1990: Slovenské dejiny. Matica slovenská, Martin. MARTÍNEK, J. - MARTÍNEK, M., 1998: Kdo byl kdo, naši cestovatelé a geografové. Libri, Praha. MICHALOVVSKI, W., 1979: Ossendowski Antoni Ferdynand (1878-1945). Polski Slownik Biograficzny, vôl. XXIV, Wroclaw-Warszawa-Krakow, 381-385.

MORGANOVÁ, M., 1995: Poselství od protinožcú. Knižní klub, Praha. OSSENDOVVSKI, F. A., 1993: Zemí lidí, zvífat a bohu. VOLVOX GLOBATOR, Praha. PERAIRE, L. A., 1999: Evropou a Asií na kole a s esperantem. MAB - výtvarné práce, vydavatelství a nakladatelství, Mníchovo Hradišté.

POUCHA, P., 1957: Tnnáct tisíc kilometru Mongolskem. Svobodné slovo - Melantrich, Praha. PRŽEVALSKIJ, N. M., 1951: Mongolsko a zeme Tangutú. TFíleté putovaní po východní Vysoké Asii. Prírodovedecké vydavatelství, Praha.

SEKELJ, T, 1995: Temúdžin syn stepi (preklad J. Vajs). Bratislava.

SELIVANOV, J. l., 1972: Neotektonika i geomorfologija Mongolskej narodnoj respubliky.

Moskva. ŠÍMA, J., 1996: Mongolsko, krajina známa a neznáma. Scenár výstavy, SMOPaJ, Praha - Liptovský Mikuláš. ŠTÉRBA, O., 1975: 5 výprav do Asie. Praha. ŠVANKMAJER, M.-VEBER, V.-SLÁDEK,Z.-MOULIS, V., 1995: Dejiny Ruska. Nakladatelství Lidové noviny, Praha.754.

TAMCHYNA, Z. a kôl., 1974: Mongolsko. OES, Pressfoto, Praha.

TEREM, J., 1999: Kým nepršiel Džingischán. Historická revue, 10, 7, Bratislava, 2-3.

TIBENSKÝ, R., 1991: V palácoch a vo vyhnanstvách. Mladé letá, Bratislava.

TRAVÍN, G., 1975: Bez skidky na vremja. Vokrug sveta, 11, Moskva.

VAJS, J., 1994: Cestovný denník expedície „AGUJ". (rukopis) VAJS, J. - HOLUBEK, P., 1995: Jaskyňa Daján derchen aguj. Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti, 26,1, Liptovský Mikuláš, 34-36.

VALENTA, E., 1972: Strýček eskymák. Čs. spisovatel, Praha.

VOLKOV, S., 1999: Vokrug Bajkala, putevodnik. Reklamno-izdateľskoe agentstvo „RIKO" Irkutsk.

ZATLOUKAL, R., 1995: Mongolsko - Aguj 94. Speleofórum '95, 14, Praha, 44-46.

Expedícia Šan-tung ´96 Alebo potulky za jaskyňami po Hodvábnej ceste

V živote sa nestáva často, aby sa niekoľko neopakovateľných zážitkov spojilo do jedného celku, ktorý ostáva hlboko uložený v pamäti a je azda zdrojom nevyčerpateľnej inšpirácie po celý život. Približne takto by sa dala s odstupom času charakterizovať cesta do centra Ázie v lete roku 1996, kde sa stretli dávne sny o čínskych horách so skutočnosťou. Navyše táto päť týždňov trvajúca výprava bola spojená s prítomnosťou ideálneho spoločníka, s ktorým je rovnako príjemné plaziť sa cez blatisté jaskynné úžiny v Malých Karpatoch, obdivovať vápencové štíty Belianskych Tatier alebo prekonávať nástrahy po zadržaní čínskou políciou.

Prečo práve čínsky Ťanšan?

Pri cestách za krasom do mongolských a ruských hôr bol vždy problém s večne zamrznutou pôdou. Jaskyne a priepasti, ak sa tu aj nejaké vyskytovali, nemali väčší rozsah, alebo v ďalšom postupe bránila ľadová zátka. Od tohto poznania bol už len krôčik k uvažovaniu o ceste do pohoria o niečo južnejšie, kde je miernejšia klíma, vhodnejšia pre rozvoj krasu, a teda aj jaskýň. Azda náhoda spojila dvoch nositeľov podobných myšlienok, účastníkov výprav do Krasnojarskej a Irkutskej oblasti Ruskej federácie, resp. severného Mongolska. Od etapy snenia a rečí k samotnému cestovaniu v tomto prípade nebolo až tak ďaleko. A cieľtajomné ťanšanské vrchy z ich menej známej čínskej strany- bol bez najmenšieho váhania úplne jasný. Asi takto by sa dal charakterizovať začiatok, keď sa PeterMAGDOLENz Bratislavy a Peter HOLÚBEK z Liptovského Mikuláša rozhodli venovať čas a energiu na cestu do tejto jaskyniarsky zabudnutej časti sveta.

Príprava, začiatok cesty V rámci príprav na cestu začal P. Magdolen navštevovať v Bratislave kurz čínskeho jazyka a rozbehli sme rozsiahle aktivity na získanie informácií o tejto oblasti. Z konca 80. rokov sme mali informácie o Číne odjaskyniara B. Kortmana, ktorý v tomto období Čínu služobne navštívil a doniesol odtiaľ zaujímavé jaskyniarske publikácie. Cenné informácie sme získali od slečny Čang Mu, bohemistky z Pekingu, s ktorou sme sa zoznámili na podujatí Jurta'96 v Liptovskom Mikuláši. Postupne sme začali nadobúdať predstavu o krajine, do ktorej sme sa rozhodli vycestovať. Nevedeli sme trebárs, že 2/3 územia Číny tvoria nehostinné oblasti vysokých hôr a púští, kde sú veľmi obmedzené podmienky pre život. Je to neuveriteľné, ale napríklad v susednej Českej republike žije v prepočte na plochu svojho územia viac obyvateľov (131 obyv./km2) ako v Číne. V najľudnatejšej krajine sveta dosahuje hustota zaľudnenia 119 obyvateľov na 1 km2. Ujgurská autonómna oblasť Sin-ťiang, cieľ našej cesty, tvorí 1/6 územia Číny. Na ploche veľkej ako Francúzsko, Nemecko, Španielsko a Veľká Británia spolu žije len 16 miliónov obyvateľov, čiže menej ako 2 % čínskej populácie. V tejto oblasti sa nachádza obávaná púšt'Taklamakan, tretie najvyššie pohorie na svete Kchun-lun so štítom Ulugh Muztagh, týčiacim sa do výšky 7723 metrov nad morom, Turfanská preliačina pod úrovňou mora a jadrový polygón Lop Nor. Po bezproblémovom získaní čínskeho víza na veľvyslanectve Čínskej ľudovej republiky v Bratislave a po zaplatení leteniek už nič nestojí v ceste do ďalekého Sin-ťiangu. S územím Slovenska sa lúčime pohľadom na Vysoké Tatry, ktoré sa 20. 6.1996 mihnú krátko po 11. hodine pod nami na leteckej linke Viedeň -Varšava. Po prestúpení do lietadla poľskej leteckej spoločnosti LOT už poznať, že smerujeme do Ázie. Väčšinu cestujúcich totiž tvoria Číňania,

zrejme obchodníci pôsobiaci v strednej Európe. Počas dlhého letu nad územím Ruskej federácie letíme takmer stále nad mrakmi, azda symbolicky sa oblačnosť začína trhať nad Mongolskom a od púšte Gobi máme dobrú viditeľnosť. O tom, že sme tesne pred cieľom, nás utvrdil pohľad na dlhú reťaz Veľkého čínskeho múru, kľukatiacu sa pod nami po viac ako 8 hodinách letu.

Peking Pri prvých dotykoch so skutočnou Čínou za halou pekinského letiska nám neoceniteľnú pomoc poskytuje austrálsky sprievodca z edície Lonely Planét. Vďaka nemu sa bez najmenších problémov dopravujeme linkovým autobusom do centra veľkomesta, obchádzajúc taxikárov, disciplinovane čakajúcich v dlhom rade na zákazníkov.

Atmosféra mesta je jedinečná. Bicykle, rikše a trúbiace autá tvoria organizované mravenisko, v ktorom majú hlavné slovo uniformovaní policajti riadiaci dopravu na významných križovatkách. Často trúbiaci vodiči sú veľmi tolerantní a ako chodci sa cítime na priechodoch bezpečnejšie ako napríklad v Bratislave. Celý Peking je jedno veľké stavenisko.

Centrum tvoria vysoké budovy, v ktorých majú sídla banky, zahraničné firmy a obchodné spoločnosti. Mnohé nápisy na budovách sú okrem čínskych znakov aj v latinke, čo veľmi pomáha tomu, kto neovláda čínštinu. Ako je všeobecne známe, Číňania používajú pri písaní znaky. Jeden znak zodpovedá jednej slabike. (Čínske znaky nezachytávajú výslovnosť.

Preto sa stáva, že Číňania z rôznych oblastí sa medzi sebou nedohovoria, ale dorozumievajú sa len písaním znakov. Pre zápis čínštiny sa dá použiť latinka, ktorá už výslovnosť zachytáva.

Existujú rôzne prepisové systémy. Na Slovensku a v Českej republike sa používa štandardný prepis. V Číne sa používa prepis pchin-jin, ktorý je od 70. rokov bežný aj vo svete). V bežnom styku stačí na dorozumenie znalosť asi 7000 znakov. Slová sa neskladajú ako u nás z jednotlivých písmen, ale zo slabík čiže znakov. Z tohto dôvodu sa napríklad v čínštine nedá napísať, a teda ani vysloviť „Slovensko". Používa sa tu upravený názov, ktorý znie ako S'-luofa-kche. Lepšie na tom nie sú napríklad ani USA, ktoré tu všetci majú za Mej-kuo, alebo Nemecko, ktoré sa vyslovuje Te-kuo. Okrem toho má čínština aj iné pozoruhodnosti. Je to tónový jazyk, takže slabika „lí" môže po vyslovení s rôznou intonáciou znamenať: dub, hruška, kapor, každý, obrad, orať, ostrý, pyšný, sila, slivka, spravodlivosť, stáť, úradník, vnútri, zrno. Zaujímavé umenie kresliť čínske znaky sa nazýva kaligrafia. Texty vtedy okrem svojho obsahu majú aj umeleckú hodnotu.

Našou prvoradou starosťou je zakúpenie cestovných lístkov na vlak smerujúci na severozápad Číny. V Centrálnej železničnej stanici Peter prvýkrát využíva svoje znalosti čínskeho jazyka.

Po chvíli zisťuje, že väčšina diaľkových spojov sa vypravuje z novej železničnej stanice. Túto novostavbu ešte nezachytili na pláne mesta, ktorý ponúkajú pouliční predavači. Len bodka na mape, ktorú nám urobil ochotný okoloidúci, ukazuje, kde sa nová stanica nachádza. Čaká nás

niekoľko kilometrov putovania po rušných uliciach veľkomesta, ktoré absolvujeme pešo a vychutnávame pritom naplno atmosféru Pekingu. Na jednom mieste máme orientačné problémy, preto oslovujeme okoloidúcich s prosbou o pomoc. V krátkej chvíli sa okolo nás zhromaždí hlúčik zvedavcov a živo komunikujeme najmä za pomoci gestikulácie. Toto zhromaždenie ukončujú policajti, ktorí s krikom a použitím náznaku násilia rozháňajú debatný krúžok. Na nás sa však policajti milo usmievajú a ukazujú smer ďalšieho putovania.

Z aktu cítiť závan režimu vládnuceho v Číne.

Po troch hodinách cesty sme konečne v cieli, na Západnej železničnej stanici. Na naše pomery ide o neuveriteľný betónový kolos. Budova má nielen mnohé poschodia, ale aj podzemné priestory, v ktorých je veľký problém s orientáciou. Niekoľko hodín tu blúdime garážami, kde cvičia vojenské jednotky poradovú prípravu, po nekonečných halách a čakárňach, kým sa nám konečne podarí trafiť do pokladne, kde predávajú cestovné lístky pre cudzincov. Bez väčších problémov si kupujeme lístky na zajtrajší vlak smerujúci do Sin-ťiangu na severozápad Číny. Objavujeme dokonca úschovňu batožín, kde sa zbavujeme našej ťažkej príťaže, ktorá nám najmä ku koncu všetkých procedúr veru poriadne lezie na nervy. Najskôr nám ju dôkladne prehliadnu a až potom vydajú kartičky o jej úschove.

Potom sa metrom presúvame do centra Pekingu na námestie Tchien-an-men čiže Brány nebeského pokoja. Ide o obrovskú plochu, ktorá patrí údajne k najväčším námestiam na svete.

Okrem dobre známych hesiel o jednote strany a ľudu nás upútali veľké hodiny, ktoré v sekundách ukazujú čas, ktorý zostáva Hongkongu do pripojenia k Číne. Nad námestím sa vznášajú papierové draky tých najrôznejších tvarov, ktoré elegantne obsluhujú poväčšine postarší občania. Prechádzajú sa tu stovky pokojných ľudí a nič nepripomína udalosti z roku 1989, keď na tomto mieste bolo zmasakrovaných niekoľko stoviek demonštrujúcich študentov. Na dve najväčšie atrakcie námestia sa však nedostaneme. Mauzóleum podľa sovietskeho vzoru s veľkým vodcom revolúcie Mao Ce-tungom (1893-1976) je v rekonštrukcii a cisárske Zakázané mesto sa pre neskoré popoludnie navštíviť neoplatí prehliadka vyžaduje celý deň.

Ani sa nenazdáme, je tu súmrak a s ním čas na uvažovanie, kde skloníme na noc hlavu. Zo sprievodcu vyčítame, kde sa nachádza lacný hotel a pomaly kráčame tým smerom. Hľadáme správny autobus a obzeráme si práve začínajúci nočný život. Po čase sa skutočne dostávame na uvedené miesto, ale miesto útulného lacného hotelíka sa tu čnie novostavba prepychového hotela, kde sa nedá ubytovať pod 100 dolárov za noc. Samozrejme, že cúvame a túlame sa po okolitých uliciach. Skúšame šťastie v ošarpanej ubytovni, ale bohužiaľ cudzincov tu nesmú ubytovať. Blúdiac nočným Pekingom zisťujeme, že veľa Číňanov spí na ulici na novinách, kartónoch alebo aj na holom betóne. Pretože teplota vysoko prekračuje 20 °C, poobzeráme sa po chránenom mieste a prvú noc v Pekingu trávime aj my pod holým nebom.

Ráno sa budíme zavčasu a ponáhľame sa do centra. Celé mesto je však v opare a náš plán fotografovať sa mení na túlanie sa po pamätihodnostiach Pekingu. Pri Cisárskom paláci, známom aj pod názvom Zakázané mesto, sa zdržujeme asi najdlhšie. Dlho hľadíme na Maov portrét v nadživotnej veľkosti nad Bránou nebeského pokoja, odkiaľ práve on vyhlásil pred 47 rokmi založenie Čínskej ľudovej republiky. V minulosti bránu mohol používať len cisár, dnes sa pod ňou paradoxne prechádzajú tisícky turistov z celého sveta. Za ňou sa nachádza priestranstvo s vchodmi do Zakázaného mesta. Ide o rozsiahly zachovaný komplex starobylých stavieb, ktorý začal vznikať počas vlády dynastie Ming v 15. storočí.

Pri mohutných hradbách, ktorými je Zakázané mesto obohnané, si sadáme na zem a darí sa nám na chvíľu zdriemnuť. Po chvíli nás budí dych histórie. Zo slnkom rozpálených blokov, z ktorých je múr vybudovaný, sa z času na čas oddeľujú drobné čiastočky, ktoré padajú na zem.

Spočiatku sa nám zdá, že popŕcha, ale po trpezlivom čakaní nakoniec zisťujeme, čo nás vlastne prebudilo. Okolo prúdi rušný život. Preháňajú sa tu desiatky Číňanov na bicykloch a rikšiach. Početné sú aj výpravy japonských turistov, zväčša dôchodcov, ktorí pod vedením

sprievodcu so vztýčenou zástavou disciplinovane kráčajú po pamätihodnostiach. Na chvíľu sa pri nás pristaví starší pán s bicyklom, prenášajúci pod utierkou klietku s vtáčikom. Keď ju zavesí na strom, kanárik sa rozospieva a majiteľ cvičí tradičnú pomalú čínsku gymnastiku. Po krátkej chvíli prichádzajú na jeho miesto staršie tetušky. Vyťahujú ľahkú operenú loptičku a vnútornou stranou chodidla si ju vykopávajú do vzduchu. Všetky sa pri tejto činnosti striedajú a ide zrejme o zábavnú súťaž, pretože je spojená s nebývalou veselosťou. V rohu múru prešedivený majster bojových umení cvičí európsky vyzerajúcu dievčinku ladným ťahom meča.

Pomaly sa presúvame k Západnej železničnej stanici. V tesnej uličke pred stanicou sa zastavujeme v jednej z mnohých reštaurácií. V maličkej miestnosti sú dva nízke stoly s niekoľkými stolčekmi. Hneď dostávame jedálny lístok, avšak len v čínštine. S pomocou slovníka si objednávame ryžu a mäso. Jedlo je výborné. Tieto malé reštaurácie slúžia ich majiteľom nielen na zárobkovú činnosť, ale aj ako byt. Po záverečnej sa jedálenská miestnosť upraví na spálňu a ráno sa opäť premieňa na reštauráciu.

Po príchode na železničnú stanicu vyberáme z úschovy batohy a usadzujeme sa v preplnenej čakárni. Po chvíli k nám prichádza mladučká zriadenkyňa v snehobielej uniforme a pýta si naše lístky. Po ich kontrole nás odvádza do luxusnej čakárne, kde je len niekoľko cestujúcich, čo ostro kontrastuje s predchádzajúcou miestnosťou. Kuriózne je zoznámenie sa s piatimi turistami, ktorých cesta smeruje tiež do Sin-ťiangu, do hraničného pohoria Mongolský Altaj.

Po konverzácii v angličtine sa dozvedáme, že ide o Moravákov z Opavy. Dobre padne stretnúť ďaleko od domova krajanov. Majú problém s predĺžením pobytu v krajine, pretože prezident V. Havel prijal tibetského duchovného vodcu dalajlámu a čínska strana uvalila na Českú republiku sankcie. Prejavilo sa to nielen v znížení objemu česko--čínskych obchodov, ale aj v udeľovaní víz. Po chvíli sa však s nimi lúčime, pretože práve vrátili už zakúpené lístky na vlak a vracajú sa do Pekingu s cieľom dosiahnuť predĺženie pobytu.

O nastupovaní do vlakov informujú zamestnanci cestujúcich tak, že pri východe z čakárne umiestnia tabuľu s číslom vlaku, jeho cieľovou stanicou a časom odchodu. Pri východe z čakárne kontrolujú uniformované pracovníčky cestovné lístky, rovnako aj pred vstupom na nástupište. Čierni pasažieri to tu majú veru veľmi ťažké. Podobná procedúra nás čaká opäť pri nastupovaní do vlaku. Lístky nám odoberá uniformovaná sprievodkyňa, ktorá ich vymieňa za kovové kartičky s vyznačením polohy lôžka. Problém nastáva s umiestnením našich ťažkých batohov v policiach. Sú príliš rozmerné a vyčnievajú z línie. To sa nepáči našej sprievodkyni, ktorá nás núti vyrovnať ich. Po dlhšom trápení sa nám to nakoniec darí a jednotná línia vo vagóne je zachovaná.

Cesta na západ Vlak sa pohýna a my presne podľa cestovného poriadku o 21.17 opúšťame 22. 6. 1996 Peking. Spočiatku sa snažíme pozorovať krajinu za oknami vlaku, ale je tmavá noc, a tak plní očakávania zaspávame. Ráno sa budíme už na svitaní. Vlak ťahaný elektrickou lokomotívou rýchlo hltá kilometre a lány kukurice striedajú strniská po zožatom obilí. Už pred piatou hodinou sú v poliach roľníci, pracujúci väčšinou s motykami. Krajinu oživujú topole a stromy s veľkými listami, rastúce napríklad aj u nás v Bratislave. Dediny sú pomerne veľké, s domami postavenými z nepálených tehál. Na rovných strechách domov sú často vytiahnuté postele, v ktorých sa veselo spí. Príčinou zrejme je horúčava panujúca v krajine nielen cez deň, ale aj v noci.

Po opustení Veľkej čínskej nížiny sa v okolí vlaku začínajú objavovať pahorky sprašovej tabule. Zastávky sú zriedkavé a do významného mesta Si-an prichádzame už o 14.45. Okrem svetoznámych archeologických nálezov neolitickej osady Banpo a Hlinenej armády je Si-an významný ako sídlo cisára Čchin Š'chuang-ti, ktorý bol v roku 221 pred naším letopočtom

vyhlásený po zjednotení bojujúcich štátov za prvého cisára zjednotenej Číny. Znie to neuveriteľne, ale systém zavedený cisárom Čchinom pretrval viac ako 2000 rokov, až do roku 1911, keď bolo zrušené cisárstvo a založená Čínska republika. Od názvu Čchin je odvodený aj samotný názov Čína, ktorý sa používa v európskych jazykoch. Výnimku tvorí ruština, kde sa Čína nazýva Kitaj, podľa národa Kitanov, ktorý v severnej Číne panovali na prelome prvého a druhého tisícročia nášho letopočtu.

Mesto Si-an, v preklade Západný mier, sa považuje za východisko slávnej Hodvábnej cesty. V minulosti predstavovala významný obchodný koridor medzi Čínou, Prednou Áziou a Európou. Za Sianom vchádzame do kaňonu rieky VVej-che, ktorá tvorí prítok Žltej rieky (Chuang-che). Ide o hlboký kaňon vytvorený čiastočne v sprašových návejoch z púští Gobi a Taklamakanu. Rieka je kalná ako kakao. Jej brehy sa zelenajú poliami kukurice a aj vysoko v kaňone sú terasovité políčka zavlažované roľníkmi, vynášajúcimi životodarnú vodu na svojich pleciach aj 300 -400 výškových metrov. Prechádzame cez desiatky tunelov a mnohé mosty, preklenujúce strmé údolia. Večer zaspávame už na území provincie Kan-su.

Skoro ráno 24. júna ešte za šera nás zobúdza neuveriteľná zima. V noci totiž zostali otvorené okná a vlak vystúpal až do nadmorskej výšky cez 2000 metrov. Pri pohľade z okna sa zdá, že sme sa presunuli do Mongolska. Okolo nás je stepná krajina a pasú sa tu stáda oviec a koni. Na štítoch neďalekých Nanšanských (Qilianšanských) hôr sa belejú snehové čiapky. Po dosiahnutí sedla začína vlak serpentínovite klesať do údolia, kde vidno polopúšť. Zelené sú tu len polia zavlažované vodou z tokov pochádzajúcich z ľadovcov vo vysokých horách. O tom, že sme v púštnej oblasti, svedčia stáda dvojhrbých tiav, mihajúcich sa popri vlaku. Časté sú priemyselné komplexy s dymiacimi komínmi, ktoré svedčia o chemickom priemysle v tejto oblasti. Rýchlosť vlaku sa znížila, miesto elektrickej lokomotívy nás ťahá pomalšia dieselová. 014.20 vchádzame do mesta Čang-jie. Ide o dôležitú zastávku vpusti na Hodvábnej ceste, kde Marco Polo (1254-1324), benátsky cestovateľ a obchodník, strávil údajne celý rok. O jeho ceste do Číny sa dodnes vedú spory. Už po návrate z ďalekých ciest len málokto veril neuveriteľnému rozprávaniu o zázrakoch Orientu.

Podrobným skúmaním sa objavujú argumenty spochybňujúce návštevu Číny týmto slávnym cestovateľom. Podľa týchto tvrdení M. Polo napríklad vôbec nespomína Čínsky múr alebo jedácie paličky. Nech však spory a diskusie dopadnú akokoľvek, Marco Polo zostane asi navždy mužom spájajúcim Európu s Čínou, teda Ríšou stredu.

Okolo 18. hodiny sa z oparu začínajú nad púšťou opäť vytŕčať zasnežené štíty Nanšanu.

Krajina je čoraz pustejšia a úplne zmizli aj zavlažované polia. Neskoro večer vchádzame do mesta Ťia-jú-kuan, starobylej čínskej predsunutej základne, kde je aj západné ukončenie Veľkého čínskeho múru.

Sin-ťiang Ráno 25. júna sa budíme už na území Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-t'iang. Na železničných staniciach sa používajú tri typy písma. Okrem čínskych názvov a ich prepisu do latinky vidieť aj arabské písmená, ktoré používajú Ujguri. Ich jazyk patrí do turkotatárskej skupiny altajskej jazykovej rodiny. Pôvodne sa delili na veľa skupín s rôznymi názvami a až začiatkom nášho storočia prijali spoločné pomenovanie Ujguri, pochádzajúce už od gréckeho matematika a zemepisca Ptolemaia (90-160). Dnešná Ujgurská autonómna oblasť predstavuje časť Turkestanu, historickogeografickej oblasti Ázie, osídlenej turkickými národmi (Kazachovia, Kirgizi, Ujguri, Uzbeci a Turkméni). Turkestan môžeme členiť na západný Turkestan, ktorý sa v 19. storočí stal súčasťou Ruského cárstva, neskoršie aj Sovietskeho zväzu a dnes je známy pod pojmom Stredná Ázia, na východný Turkestan, pripojený k Číne ako Sin-t'iang, a afgánsky Turkestan, tvoriaci severnú časť Afganistanu. Ujguri predstavujú potomkov starého tureckého obyvateľstva Ázie, ktorí mali významnú úlohu v hunskom zväze do 3. storočia nášho letopočtu. Neskôr patrili pod čínsku nadvládu a od 8. storočia vytvorili štát zaberajúci značnú časť Centrálnej Ázie a dosiahli vysoký stupeň kultúrneho rozvoja. V tomto období z ujgurského písma odvodili Mongoli a Mandžuovia svoje písmo. V 13. a 14. storočí boli Ujguri po Mongoloch spolu s ďalšími národmi Strednej Ázie protekčne dosadzovaní do významnejších štátnych funkcií v rozsiahlom mongolskom impériu. V tomto období boli etnickí Číňania diskriminovaní a považovali ich za treťotriednych občanov.

Napríklad nesmeli nosiť zbraň a mali zákaz klásť odpor po napadnutí Mongolmi alebo stredoaziatmi. Mongoli v tejto oblasti vládli až do roku 1730. V polovici 18. storočia bola oblasť obývaná Ujgurmi pripojená k Číne ako Sin-t'iang čiže Nové územie, ale čínsky vplyv tu bol pomerne slabý. V19. storočí bola oblasť Sin-ťiangu centrom protičínskeho moslimského povstania. Na krátky čas tu vznikol štát pod vládou Jakúb-beka, ktorý sa snažil získať podporu Británie a Ruska. Rebélia však bola vďaka stratégovi Cuo Cung-tchangovi potlačená, hoci niektorí skeptickí hodnostári v Pekingu navrhovali vzdať sa tohto problematického územia. Po zániku cisárstva bola v Sin-ťiangu v roku 1912 nastolená čínska vojenská diktatúra. Po jej zvrhnutí v roku 1933 sa k moci dostala civilná provinčná vláda, ktorá sa neskoršie priklonila k spolupráci s Kuomintangom (čínska Národná strana). V roku 1945 bol Kazachom Osmanom založený na juhozápade Sin-ťiangu nezávislý štát Východný Turkestan. Nemal však dlhé trvanie, pretože po víťazstve komunistickej revolúcie v Číne v roku 1949 bola táto oblasť mierovou cestou pripojená k Číne. V roku 1955 provincia Sinťiang získala status Ujgurskej autonómnej oblasti.

Ujgurov dnes v Číne žije 6,3 milióna a predstavujú 0,6 % čínskej populácie. Vyznávajú islam sunitského typu a zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom a remeslami. V susedných štátoch patriacich do SNŠ (Kazachstan, Kirgizsko, Uzbekistan, Ruská federácia) narátali podľa posledných sčítaní približne 210 000 Ujgurov. Na území dnešného Sin-ťiangu žije 13 národností. Okrem dominantných Číňanov (Chánov) a Ujgurov tu žije aj takmer milón Kazachov, 600 000 Chuejov (Dunganov) čiže Číňanov vyznávajúcich moslimskú vieru, 120 000 Mongolov, 120 000 Kirgizov, 29 000 príslušníkov národnosti Si-po, 28 000 Tadžikov, 10 000 Uzbekov, 9500 Manov, 4700 Dagúrov, príbuzných Mongolom, 3000 Tatárov a približne 4000 Rusov. Títo predstavujú najmä potomkov bielogvardejcov, ktorí po Októbrovej revolúcii v roku 1917 boli nútení opustiť z politických dôvodov vlasť.

Sin-ťiang zaberá územie s rozlohou 1 647 000 km2, rozprestierajúce sa medzi Tibetom a Mongolskom. Obklopuje ho prstenec hôr. Zo severovýchodu je to Mongolský Altaj (4374 m

n. m.), z juhu tretie najvyššie pohorie na svete Kchun-lun (7723 m n. m.) a zo západu Pamír (7719 m n. m.), Tanšan (7439 m n.m.) a Džungarský Alatau s najvyššou kótou 4464 metrov nad morom. Na úpätí týchto hôr je dostatok zrážok a vyskytujú sa tu rozsiahle alpínske lúky a lesy, ktoré ostro kontrastujú s okolitou pustatinou. Aj za oknami vlaku sa celú cestu od rána mihá členitá kamenná púšť bez najmenšieho stebielka trávy, len na severe sa čnejú zasnežené ťanšanské štvortisícovky. Charakter krajiny sa nemení ani v oblasti Turfanu. V bezútešnej pustatine vládnu len skaly a piesok. V krajine okolo vlaku vidno početné ropné ťažobné veže.

Hoci na prvý pohľad vyzerá oblasť neutešene, ide o jeden z najperspektívnejších regiónov Číny. Nachádzajú sa tu totiž bohaté ložiská ropy, zemného plynu, zlata a uhlia. Podľa plánov sa tu majú v novom tisícročí preinvestovať značné prostriedky.

Do starobylého Turfanu prichádzame asi o hodinu skôr ako predpisuje cestovný poriadok.

Naša 3700 km dlhá cesta vlakom naprieč celou Čínou je takmer po 64 hodinách putovania na konci.

Turfan Turfan je zelená oáza v Tarimskej panve, ktorá bola osídlená už v mladšej dobe kamennej.

Archeologické nálezy odtiaľto sú blízke nálezom v okolí Čínskeho múru, ale aj najstarším neolitickým nálezomv Mongolsku. Pestujú sa tu obilniny, bavlna, melóny a najmä vínna réva. Tá v horúčave slnečných dní dáva sladké hrozná, ktoré sa sušia a sú vynikajúcou pochúťkou cenenou v celej oblasti. Keď vystúpime z klimatizovaného vlaku, sme omráčení vysokou teplotou, prekračujúcou 30 °C. Pred východom zo stanice nám železniční zriadenci v súčinnosti s políciou kontrolujú cestovné lístky. Našťastie sme si ich odložili, a tak bez problémov opúšťame priestory železnice. Pri východe sa na nás vrhajú desiatky temperamentných taxikárov - Ujgurov, s cieľom dopraviť nás do vlastného Turfanu, nachádzajúceho sa 40 km od stanice. Už sme sa však preladili na ázijské chápanie času, nikde sa neponáhľame a odmietame všetky ponuky. V tieni si skladáme batohy a plánujeme ďalší postup. Nachádzame sa na okraji rozsiahlej medzihorskej tektonickej zníženiny, ktorá má plochu 50 000 km2. Ide o nielen najnižšie, ale zároveň aj najteplejšie miesto v Číne, kde Mešita v Turfane letná teplota dosahuje v tieni až 49 °C. Po kratšom odpočinku sa zoríentovávame a nachádzame autobusovú stanicu, z ktorej premávajú pravidelné linky do Centra Turfanu. O chvíľu už sedíme v poloprázdnom minibuse a uháňame po prašnej ceste púšťou. Výškomer stále klesá, teplota naopak stúpa. Aj napriek tomu, že všetky okná sú otvorené, v autobuse je na nevydržanie. Našťastie asi po hodine jazdy prichádzame do tieňa topoľov, ktoré chránia pred prudkými lúčmi slnka. Na konci cesty sa musíme osviežiť. Teplota dosahuje neuveriteľných 42 °C a výškomer udáva, že sa nachádzame len 10 metrov nad úrovňou morskej hladiny. S pomocou sprievodcu sa rýchlo orientujeme v ubytovacích zariadeniach a v tesnej blízkosti konečnej zastávky autobusu sa nám darí nájsť prijateľnú nocľaháreň s príjemnou vymoženosťou -klimatizáciou.

Po ubytovaní a zložení batožiny sa vyberieme do centra Turfanu. Teplo, najmä po pobyte v chládku hotela, je neznesiteľné. Každú chvíľu sa zastavujeme pri občerstvovacích stánkoch, kde ponúkajú cukrovú vodu s kusmi ľadu. Nie je to síce príliš akurátne osvieženie, ale nič iné

tu nie je k dispozícii. Navštevujeme bazár, kde sa podobne ako v iných mestách Orientu obchoduje najmä s potravinami. Trhu dominujú kopy sladučkých melónov a sušených hrozienok. Ujguri, stredoázijský národ, sú temperamentní a odráža sa to aj na atmosfére trhu. Krik ponúkajúcich svoj tovar sa tu mieša s bľačaním oviec a híkaním oslov. Z trhu sa presúvame do starobylých uličiek, kde sa túlame pomedzi ľudoprázdne hlinené domčeky. Život sa tu začína veľmi skoro ráno, keď je príjemnejšia teplota. Cez najväčšie horúčavy sa Ujguri zdržiavajú v chládku pivníc svojich domovov. Po páľave, až pred západom slnka, keď klesne zničujúca teplota, ľudia vychádzajú z chládku svojich obydlí a pracujú na poli alebo pri dome. Neplatí to samozrejme pre deti, ktoré sa celý deň v kŕdľoch preháňajú po uliciach a kúpu sa v zavlažovacích kanáloch, zvaných keryzy.

Po dlhšej ceste sa dostávame k dominante Turfanu, minaretu Emina Hodžu, ktorý bol postavený v roku 1777 a v súčasnosti je premenený na múzeum. Celá 37 metrov vysoká stavba je postavená z nepálených hlinených tehál, čo v tejto oblasti predstavuje ideálny stavebný materiál, pretože úhrn ročných zrážok tu dosahuje len nepatrných 10 mm za rok. V okolí minaretu sú početné hroby s náhrobnými „kameňmi" takisto len z hliny. O tom, že v týchto oblastiach sa nepochováva príliš hlboko, svedčia kosti roztrúsené po celom objekte minaretu.

Jazero Aydinkgol Ako jaskyniarov nás samozrejme láka každá hĺbka, aj najnižšie miesto Turfanskej preliačiny, ktoré tvorí slané jazero Aydinkgol. Vzdialenosť z Turfanu k nemu je asi 50 km. Prekonať túto vzdialenosť peši v miestnych horúčavách by sa rovnalo samovražde. Preto využívame služby ochotného počerného ujgurského chlapca, ktorý nám sprostredkováva povoz svojho brata taxikára.

Dlho sa zjednávame najmä na cieli cesty a úhrade za ňu. Ujgur nás totiž chce voziť po všetkých pamiatkach v okolí Turfanu, ale my máme záujem len o dno preliačiny. Nakoniec po niekoľkých rozchodoch a opätovných stretnutiach si predsa len sadáme do rumunskej Dácie a smerujeme na juhovýchod od Turfanu k jazeru. Dlho prechádzame popri viniciach. Za nimi sa ešte objavujú zavlažované bavlníkové polia. Čím viac však klesáme, obrábanej pôdy ubúda.

Ku koncu cesty ideme kamennou púšťou. Cestu oživujú len rýchlonohé jašterice, prebiehajúce popred auto; z času na čas však niektoré končia priamo pod kolesami. Onedlho prichádzame k pochmúrnej čiernej budove. Ide ozávod, v ktorom sa vyrába soľ z bohatých miestnych zdrojov. Pred bránami niekoľko pracovníčok naberá zo slaného toku tečúceho popri ceste špeciálnymi naberačkami vodu a vylievajú na asfaltku. Pečúce slnko hneď vodu odparí a ďalšie pracovné sily zametajú špinavú soľ do košíkov a odnášajú ju do solivaru.

Tesne za závodom auto zastavuje priamo pri obelisku označujúcom dno depresie, ktoré sa nachádza 154 metrov pod úrovňou hladiny mora. No k samému slanému jazeru je to ešte približne kilometer. Chceme sa v ňom okúpať, a tak kráčame ďalej po zaschnutej, slnkom spečenej zemi pokrytej tenkou vrstvou vyzrážanej soli. Miestami sa vyskytujú aj malé bazény, na dne ktorých sa nachádza mláka s koncentrovaným roztokom soli vo vode. Na jar, keď sa topia horské ľadovce, hladina vody totiž stúpne a jazero niekoľkokrát zväčší svoju plochu. S nastávajúcim suchým obdobím hladina klesá a zanecháva rozsiahle územie úplne bez života.

Po sto metroch opatrnej chôdze prelamujeme váhou svojho tela tenkú soľnú škrupinu, ktorou

je pokryté riedke bahno. Nezabárame sa síce ani po kolená, ale ostrá soľná kôra nám reže lýtka a na bielej kôre sa objavujú červené kvapky krvi. Po chvíli začínajú ranky štípať a aj horúce blato je na nevydržanie. Preto po krátkom váhaní ustupujeme od nášho cieľa okúpať sa v jazere.

Približne 250 kilometrov južne od miesta, kde sa nachádzame, je iné, taktiež slané jazero Lop Nor. Má prívlastok „bludné", lebo pre zanášanie pieskom často mení svoju polohu. Jeho hĺbka je len 1-2 metre a odhadovaná plocha 2500 km2. Tento zaujímavý prírodný úkaz, o existencii ktorého sa dlho pochybovalo, pre Európu objavil v roku 1876 N. M. Prževalskij (1837-1888).

Výskumu jazera sa venoval aj známy cestovateľ Sven Hedin (1865-1952), ktorý vyslovil aj teóriu o príčinách zmeny jeho polohy. Dnes je však Lop Nor svetoznáme nie ako jazero, ale ako čínska jadrová strelnica. Od roku 1964, keď sa v Lop Nore začalo s pokusnými výbuchmi, tu explodovalo bezmála 50 atómových a vodíkových bômb. Značná časť obyvateľov Sin-ťiangu je týmito experimentmi poznačená. Kým začiatkom šesťdesiatych rokov tu bola rakovina takmer neznámym ochorením, od začatia pokusov sa rapídne zvýšil jej výskyt.

Od Aydinkgolu sa vraciame poriadne dehydrovaní. Na spiatočnej ceste sa zastavujeme pri výtokučistej studenej vody z podzemia, kde si omývame rany a pijeme vzácnu tekutinu s horkastou príchuťou. Aj naši spoločníci sa osviežujú, ale po prečítaní drobného nápisu pri prameni s hlasitým pokrikom vodu vypľúvajú a odporúčajú to aj nám. S hrôzou ich počúvame a s obavami čakáme, kedy sa nás zmocní týfus či cholera.

Keryzy Turfan je okrem hrozienok, najnižšie položeného miesta a najvyššími teplotami v Číne zaujímavý aj pozoruhodnými podzemnými stavbami. Nedostatok vlahy tu prinútil obyvateľov, aby si vybudovali dômyselnú sústavu kanálov, ktoré privádzajú vodu zo vzdialených hôr. Voda prúdiaca podzemnými kanálmi - keryzami umožňuje život v Turfane zavlažovaním poľnohospodárskej pôdy. V podzemí sa totiž voda nevyparuje, a tak je možný dlhý, prakticky bezstratový prenos tejto cennej kvapaliny. Dĺžka podzemných chodieb je úctyhodná a odhaduje sa na niekoľko desiatok kilometrov. Keryzy boli vykopané pravdepodobne v 18. storočí podľa perzského vzoru. Voda pritekajúca do podzemných kanálov pochádza z topiacich sa ťanšanských ľadovcov, ktoré odovzdávajú svoju vlahu do rozsiahlych nánosov štrku. Na vhodných miestach, kde sa podzemná voda nachádza nehlboko pod zemou, sú vykopané rezervoáre vody s priemerom do 10 m. Odtiaľ podzemné štôlne privádzajú vodu do niekoľko kilometrov vzdialenej oázy. Do štôlne vedú z povrchu studne, ktorých hĺbka dosahuje aj 30 m. Slúžia nielen ako zdroj pitnej vody, ale aj ako otvor na pravidelnú údržbu kanálov. Keryzy sa totiž musia pravidelne čistiť od naneseného piesku, aby sa postupne neupchali. Využíva sa pritom jednoduchá kladka a sila dobytka. Nežiaduce nánosy sa vyťahujú na povrch v prútených košoch. Voda vytekajúca na povrch v oáze je studená a v turfanských horúčavách príjemne osvieži.

Korla Pohostinný Turfan opúšťame ráno 27. júna. Lístky na autobus sme si kúpili ešte večer v pokladni na nástupišti. Podobne ako v bývalom Sovietskom zväze ani v Číne lístky vo väčších staniciach nepredávajú v autobuse šoféri, ale úradníci na nástupištiach. Do autobusu nastupujeme pred ôsmou hodinou, avšak ešte krátko po 9.00 sa šofer motá po uličkách a zbiera ďalších ľudí a náklad. Náš najbližší cieľ je Korla, kde by sme mali prestúpiť na ďalší spoj, smerujúci do mesta Kuča. Autobus sa za Turfanom vnára do pustatiny, kde sa okrem kameňov nenachádza prakticky nič. Biedna zeleň sa objavuje až v kaňonovitom údolí vysokej

hradby hôr, ktorú prekonávame s kvílením motora. Vybudovaná, či skôr necitlivo vystrieľaná cesta v horách je plná nástrah. Časté sú kamene uprostred cesty, odpadnuté z nespevnených, narušených skalných stien. Ešte horší je pohľad na prerazené zvodidlá a dymiaci vrak nákladného auta hlboko pod cestou.

Prechádzame cez sedlo v nadmorskej výške 1780 metrov a schádzame opäť do púštnej rovinnej krajiny. Ďalšia cesta je monotónna, hory, serpentíny a nekonečná púšť. Pred Korlou pri veľkom jazere Bosten sme svedkami nebývalého úkazu. Kozy, zrejme z nedostatku pastvy na suchu, plávajú v jazere a žerú bohaté vodné rastlinstvo.

Do Korly vchádzame až okolo 20.00. Ide o dôležitú zastávku na legendami opradenej Hodvábnej ceste. Od staroveku do stredoveku po nej prechádzali obchodné karavány spájajúce Európu a Blízky východ s Ríšou stredu (čínsky názov vlastnej krajiny). Tento koridor tvoril dôležitú spojnicu medzí východnými a západnými civilizáciami. Jej zánik súvisel s uzatváraním sa Číny do seba a nahradením pozemných obchodných trás výhodnejšími námornými linkami. O bližšie spoznanie tejto starobylej trasy sa zaslúžili mnohé významné osobnosti, napríklad ruský generál a cestovateľ N. M. Prževalskij, švédsky geograf a cestovateľ S. Hedin či nemecký archeológ a cestovateľ A. Grúnvvedel (1856-1935).

Názov Hodvábna cesta použil ako prvý významný nemecký geograf a cestovateľ Ferdinand von Richthofen (1833-1905) v roku 1877.

Kuča Ráno 28. júna sa snažíme opustiť Korlu. Nie je to však také jednoduché, pretože večer sa lístky ešte nepredávali a ráno, hoci má autobus odchod o ôsmej, je pokladňa ešte o siedmej zavretá a tlačia sa okolo nej mnohí Ujguri, ale aj Číňania. Našťastie sa nám s pomocou Američanky, s ktorou sme sa zoznámili v Turfane, darí lístky zakúpiť. Nerozumieme tvorbe cien cestovného, pretože cena lístku Turfan - Korla bola omnoho nižšia ako cena lístku Korla — Kuča, hoci ide o vzdialenosť len o niečo menšiu. Možno to závisí od svojvôle úradníkov, ktorí môžu, alebo aj nemusia započítať prirážku pre cudzincov k cestovnému lístku.

Cesta autobusom je monotónna. Prakticky stále sa ide po púštnej krajine, len kde-tu sa objavujú dymiace rafinérie ropy. Vpravo sa týči suché predhorie pohoria Ťanšan a po ľavej strane je okraj nekonečnej púšte Taklamakan, s plochou 327 000 km2 najväčšej pustatiny v Číne. Väčšinu jej povrchu tvoria viate piesky. Jej názov v preklade znamená Púšť neodvolateľnej smrti. Od vysilenia a zablúdenia tu zahynulo najviac pútnikov zo všetkých svetových pustatín. Karavány v tejto oblasti sa v minulosti orientovali len podľa kostier ľudí a zvierat. Prechod je náročný najmä v lete, keď teplota vystúpi veľmi vysoko a púšť bičujú početné piesočné búrky.

Krutosť Taklamakanu "yskúšal aj spomínaný Sven Hedin, ktorý tu v máji roku 1895 skoro prišiel s karavánou o život.

Boj so smädom opísal takto: „Nie je nič v našom táborisku, čo by sa dalo piť? Áno, sliepky. Ochutnali sme ich krv, ale túžili sme jej mať viac. Islam obrátil hlavu ovce k Mekke, podrezal jej krk a krv zbieral do nádoby. Bola hustá a podivne páchla. Aspoň ja som sa jej mohol napiť len malý dúšok. Ani Jolldašovi sa do nej nechcelo. Ľutovali sme, že sme zabili svojho verného pomocníka, ale bolo neskoro. Ľudia od nedostatku vody šaleli. Pretože krv ich smäd nezahasila, zbierali ťaví moč do nádobky, pridali do neho trochu cukru a octu a pili ho. Kasim a ja sme však boli opatrní a neskúsili sme ten jed. Ostatní sa tým zničili. Boli zachvátení prudkým zvracaním, kričali a zvíjali sa v

kŕčoch..."

V Kuči sme krátko po 16. hodine. Ide o ďalšiu dôležitú oázu na Hodvábnej ceste. Bola osídlená už v mladšej dobe kamennej, najväčší rozmach dosiahla v 7. storočí, keď sa stala sídlom čínskeho miestokráľa pre Západné územia a budhistickým centrom oblasti. V tomto období tu žilo viac ako 5000 mníchov v mnohých budhistických chrámoch a kláštoroch. Zo 7. storočia pochádzajú vytesané Jaskyne tisícich budhov s dodnes zachovanými freskami a soškami. V nich sa len v nedávnej minulosti našli mnohé texty písané v staroujgurčine, sanskrte (staro-indický literárny jazyk, v ktorom boli napísané významné indické literárne a náboženské diela), ale aj staroturecké runové nápisy. Tieto nálezy svedčia o bohatej kultúrnej minulosti oblasti. Predpokladá sa, že pôvodným náboženstvom kočovných Ujgurov bol podobne ako u Mongolov šamanizmus. Ten po 3. storočí n. l. vystriedal budhizmus, ktorý sa šíril práve po Hodvábnej ceste z Indie do Činy. Od 6. storočia bolo rozšírené v oblasti dnešného Sin-ťiangu nestoriánske kresťanstvo (nazvané podľa konštantinopolského biskupa Nestória (428-431), ktorý neuznával Pannu Máriu za bohorodičku) a približne od 10. storočia tu kraľuje islam. Toto náboženstvo, ako sa zdá, v poslednom období rozširuje svoj vplyv.

Nocľah v Kuči nachádzame priamo v ubytovni na autobusovej stanici. Ešte podvečer navštevujeme miestny bazár a dopĺňame si potraviny na cestu do hôr. Základom našej stravy, okrem zásob z domu, by mala byť ryža, bôb a sušené hrozienka. Večer si líhame spať s tým, že zajtra sa dostaneme do ťanšanských hôr. Z geologickej mapy sme vyčítali, že ak pôjdeme oproti prúdu rieky tečúcej Kučským údolím, musíme preťať pruh vápencov, tiahnucich sa v smere osi pohoria Ťanšan, teda z východu na západ. Tu by sa mohli nachádzať jaskyne, ktoré sú hlavným objektom nášho záujmu.

Ráno 29. júna skúšame najskôr nájsť autobus smerujúci do osady Kutajkulike, ležiacej už v horách. Autobusy odchádzajú a prichádzajú, ale my zostávame bezradne stáť na stanici. Žiadny spoj nejde okolo nášho cieľa, a tak po niekoľkých hodinách strácame nádej. Skúšame si najať taxík na 80 km dlhú cestu do hôr. Ibaže nik nechce s nami takú dlhú cestu absolvovať.

Márne sa prihovárame aj šoférovi vlastniacemu modrú česko-slovenskú Škodu favorit s tým, že my pochádzame odtiaľ, kde vyrobili jeho auto. Nevieme si to vysvetliť, veď v Turfane bol taxík bez problémov hneď k dispozícii a tu nepomáhajú ani prosby. Znechutení si odkladáme batožinu a do neskorého večera sa túlame po meste. Navštevujeme miestnu mešitu, staré historické mesto a cintorín. Podobne ako v Turfane, aj tu sa váľajú vybielené ľudské kosti.

Hroby vybudované z nepálených hlinených tehál pripomínajú zmenšené mesto s budovami a vežičkami, na ktorých sa týči polmesiac - symbol islamu. Opatrne vchádzame do podzemia z hrobiek. Naskytne sa nám nechutný pohľad. V kúte malej miestnosti leží na slame otrhaný starší, zrejme živoriaci človek a v druhom kôpka jeho výkalov. Zdesení hrozným pohľadom, ale aj neskutočným pachom vybiehame na svetlo. Pri prechode okolo skupinky domov sa za nami zakráda 10-15 detí, ktoré postupne naberajú odvahu a po chvíli už smelo behajú okolo nás.

Zastavujeme sa pri brehu menšej riečky tečúcej Kučským údolím. Z rozsiahlych ľadovcov neďalekých hôr prináša do oblasti životodarnú vlahu, bez ktorej by tu bola len nehostinná púšť. Táto rieka, podobne ako mnoho iných v oblasti, neodteká do mora, ale postupne sa stráca v bezodtokovej Tarimskej panve. Večer sa ustatí zastavujeme v obchodíku, kde nám z chladničky vyťahujú vychladené čínske pivo. Po celodennom trmácam' chutí vynikajúco. Po chvíli sa pri nás zastavujú Ujguri a máme prvú možnosť bližšie spoznať týchto obyvateľov Sin-ťiangu. S jedným z nich sa dá komunikovať, rozumieme totiž jeho skomolenej ruštine.

Vysvetľujeme mu, odkiaľ pochádzame. Starší pán sa na chvíľu zamyslí a vyhŕkne z neho: „Klement Gottvvald". Na chvíľu sa stratí a prináša nám čerstvo natrhané slivky, podáva nám ich so skomolené vysloveným menom Antonín Zápotocký. Je to neuveriteľné, že tu, uprostred Ázie, niekto vie vysloviť tieto históriou už takmer zabudnuté mená. Živú debatu prerušujú okoloidúci dobre živení Číňania. Pokúšajú sa tiež nadviazať rozhovor, no po chvíli

odchádzajú.

Vzťah Ujgurov a Číňanov asi najlepšie vystihuje veta, ktorú náš známy vyslovuje s nepomýliteľným gestom rukou popod hrdlo: „Kitájci, éto sobáky" (Číňania - to sú psi). V roku 1990 v oblasti mesta lli čínska armáda krvavo potlačila začínajúce povstanie Ujgurov.

Ujgurské zdroje uvádzajú, že vtedy zahynulo 450 vládnych vojakov. Podľa generálneho tajomníka Islamskej strany východného Turkestanu, ktorý žije v exile v Turecku, sa ujgurskí separatisti pokúšajú obnoviť štát, ktorý krátko existoval v 40. rokoch nášho storočia.

Neskoro večer odchádzame do ubytovne, kde trávime nepokojnú noc. Ráno 30. júna si kupujeme za prehnané ceny lístky do mestečka Bajanbulag, ktoré sa nachádza na polceste medzi Ťi-ningom a Kučou, teda poriadne ďaleko za cieľom našej cesty. Počítame však s tým, že po ceste sa bude dať na vhodnom mieste z autobusu vystúpiť.

Cesta do hôr Autobus sa hneď za Kučou začína škriabať do pustých, načerveno sfarbených hôr, predstavujúcich nevysoké predhorie Ťanšanu. Za nimi sa dostávame na akúsi plošinu, porastenú veľmi riedkou vegetáciou. Po niekoľkých kilometroch nás cesta zavedie do údolia so strmými svahmi. Nachádzajú sa tu mnohé čierne otvory smerujúce pod zem. V malom sa tu totiž dobýva čierne uhlie, ktoré vyvážajú začiernení baníci v ručných vozíkoch z podzemia na povrch. So stúpajúcou výškou pribúda aj zeleň. Hory sú čoraz mohutnejšie a z údolia sa zrazu stáva hlboká tiesňava s kolmými, neprístupnými, stovky metrov vysokými stenami. Šofér musí často obchádzať aj niekoľkokubíkové balvany, ležiace na ceste po páde zo strmých svahov. Z času na čas nás zastavujú stáda oviec. Jazdci na koňoch ich ženu po údolí a bránia nám v ceste.

Z autobusu vystupujeme za osadou Kutajkulike v nadmorskej výške 2040 metrov. Darí sa nám to s pomocou menšej ľsti, pretože nevieme, ako sa máme so šoférom dohodnúť na vystupovaní. Na mieste, kde sa nám zdá, že rieka tečúca Kučským údolím sa delí na dva takmer rovnaké toky, vystupuje jeden pasažier, ktorý sa krátko viezol od poslednej zastávky.

Toto miesto sa nám pozdáva, a tak využívame moment vystupovania Ujgura. Ja sa s prospektami mesta Liptovský Mikuláš vyberám za šoférom a snažím sa ho zdržať. Medzitým sa Peter škriabe na strechu autobusu a usiluje sa z popruhov vymotať naše batohy, ktoré sú samozrejme na tom najnemožnejšom mieste. Po chvíli sa mu to však darí a s čínskym pozdravom čaj tieň (dovidenia) sa lúčime s užasnutou osádkou autobusu.

Ťanšan Prvá fáza cesty je úspešne za nami a teraz začíname rozmýšľať o tom, čo ďalej. Po krátkej porade sa rozhodujeme pre putovanie popri západnejšom toku, okolo ktorého vedie len prašná, málo používaná cesta. Pri chôdzi začíname naplno vnímať okolitú krásu. Mohutné smreky rastú na úžasne pestrofarebnom koberci kvetov a v pozadí sa týčia zasnežené štíty vzdialených hôr. Po niekoľkých sto metroch stretávame prvého človeka. Ide o pracovne odetého Číňana, ktorý čaká pri ceste. Rozmýšľame, ako ho pozdravíme. Čínsky pozdrav ni chaos hneď zavrhujeme, veď sme v ujgurských horách. Zostáva už len jáchšimu s/s6, alebo salám alejkum7. Nakoniec zdravíme salám alejkum, a napodiv nedostávame nijakú odpoveď.

O chvíľu nás predbieha terénny džíp riadený Číňanom, ktorý čakal pri ceste. Asi po kilometri chôdze sa priblížime k akejsi horárni, do ktorej nás pozývajú. Našťastie zúrivé psy sú uviazané, a tak bez problémov vchádzame dnu, kde je ešte okrem nášho známeho aj niekoľko ďalších Číňanov a Číňanka.

Sme prekvapení výbornou angličtinou Číňana, ktorého sme pred chvíľou zdravili salám alejkum. Po zdvorilostných frázach dostávame otázku, odkiaľ pochádzame. Peter po

predchádzajúcich skúsenostiach, keď sme mali problém vysvetliť, čo je Slovensko za štát a kde sa nachádza, vyslovuje čínsky názov Československa, ktorý znie Ťiékché-s'-luô-fá-kché.

Nasleduje prekvapivá otázka, načo sme sa teda prednedávnom rozdelili, keď sme sa opäť spojili do jedného štátu. Toto sme veru tu v ťanšanských horách nečakali. Z rozhovoru však začíname cítiť, že ďalšia cesta nebude bez problémov. Dostávame záhadné otázky mieriace na cieľ našej cesty. Keď sa nás priamo opytujú na drahé kovy alebo nerastné suroviny, vieme, kde ich diskusia smeruje. Vysvetľujeme, že sme obyčajní turisti, ktorých okrem prírodných krás nič nezaujíma. Po otázke, kde máme povolenie na návštevu oblasti, sa vidina Ťanšanu začína rozplývať. Našťastie Peter sa chytro vynájde a na otázku šikovne odpovedá, že povolenie síce nemáme, ale chceme ho získať priamo tu. Nakoniec po dlhšom váhaní a radení sa Číňanov povolenie v cene takmer 30 dolárov skutočne dostávame. Avšak je podmienené tým, že nesmieme podpáliť les, vykonávať žiadny geologický prieskum a odnášať z oblasti vzorky hornín. Cítime, že sme ako príslušníci malého a vzdialeného národa pre nich nezaujímaví.

Rusi alebo Američania by asi veru odtiaľto odišli s dlhým nosom. Pri rozlúčke sme pohostení varenými baraními pľúcami a čajom. My ich ponúkame našimi liehovými zásobami, ale sme ohrdnutí. Len po dlhšom presviedčaní a podpichovaní kolegami sa jeden rozhodne skúsiť náš lahodný slivkový koncentrát. Netvári sa pri tom spokojne, a tak až do konca výpravy sa ním liečime len sami. Zdá sa, že alkohol tu nie je príliš obľúbený. Inak v Číne za jeden jediný dolár možno dostať až tri litre 56 % liehového koncentrátu. Súvisí to azda s minimálnym alkoholizmom v tejto krajine.

Po opustení horárne sa skončila aj upravená cesta pre autá a ďalší postup proti prúdu rieky je možný len brodením. Pribúda zeleň, objavujú sa vysoké vŕby. Ako vystupujeme vyššie, ukazujú sa aj súvislé porasty ťanšanských smrekov. Krajina pripomína alpskú alebo karpatskú krajinu, ale má akýsi tajomný, nedefinovateľný, orientálny nádych. Okolo siedmej večer staviame stan v hlbokom kaňone v blízkosti rieky. Na ohníku varíme prvú polievku v Číne a zaspávame s pocitom nedočkavosti, čo nám prinesú najbližšie dni.

Prvý júlový deň vstávame niečo pred ôsmou hodinou. Obloha je jasná, ukazuje sa nádherný deň. Po oschnutí stanu balíme veci a kráčame proti prúdu rieky. Všetkými zmyslami vychutnávame krásu údolia. Zurčí potôčik a všade cítiť neopakovateľnú vôňu alpínskych lúk.

Stretávame lesných robotníkov, ktorí nakladajú na starodávne nákladné auto drevo.

Nechápeme, ako sa tento automobilový deduško dostal až sem, kam nevedie žiadna cesta. Asi je to možné len korytom toku. Postupujeme hlbokým kaňonom proti potoku, ktorým až príliš často musíme prechádzať na druhú stranu. Zdržiava nás to, pretože na brehu sa treba vyzuť a opatrne prebrodiť studenú riavu, ktorej teplota tu dosahuje len 4,5 °C. Chvíľami nás úzky chodníček zavedie vysoko nad údolie. Okolo obeda nás predbieha Ujgur na

V Kučskom údolí koni, ktorého nasleduje niekoľko ďalších koni naložených vrecami. Vymeníme si niekoľko zdvorilostných fráz, pre jazykovú bariéru sa však rýchlo lúčime, hoci by sme sa radi

porozprávali s týmto sympatickým horalom.

Keď sa údolie z tesného kaňonu vyslobodí a otvoria sa rozsiahle lúky, nastáva čas na obedňajší odpočinok. Potichu konzumujeme čokoládu a pozorujeme okolie. Po chvíli sa na exponovaných svahoch objavujú kozorožce, spásajúce trávu. Vysoko na oblohe krúži niekoľko orlov, ktoré ostrým zrakom striehnu zrejme na svište, ktoré tu žijú v hojnom počte.

Občas sa okolo nás mihne had. Vyššie vŕby pomaly ustupujú a prevláda smrekový porast. Pod skalnými stenami nachádzame roztrhaného kozo-rožca. Azda je to obeť orla, ktorý v exponovanom teréne strhol tohto tvora obývajúceho neprístupné svahy údolia.

Slabosť, ktorá sa u mňa prejavila už ráno, cez obedňajšiu prestávku vrcholí. Nemám o nič záujem a dokonca mi ani nechutí jesť. Dúfam, že ma to čoskoro prejde. Len Peter vystúpi niekoľko sto metrov k väčšiemu otvoru. Upútal nás najmä sýtou zeleňou pod ním a predpokladáme, že môže ísť o efekt spôsobený jaskynným prievanom. Nejde však o jaskyňu, ale len o previs, v ktorom sa pred nepriazňou počasia ukrývajú ovce a kozorožce a práve ich trus spôsobuje sýte zafarbenie trávy.

Okolo šiestej večer stúpa hladina potoka. Krištáľovočistá voda sa kalí. Vysvetľujeme si to topením ľadovcov počas teplého a slnečného dňa. O hodinu neskôr len s vypätím síl brodíme tok, ktorý je už úplne kalný a jeho prietok sa rapídne zvýšil. Do nôh nám narážajú veľké skaly, ohrozujúce našu stabilitu. Keby sme sa neopierali jeden o druhého, neviem, ako by to s nami dopadlo.

Ostávame uväznení v nadmorskej výške 2460 metrov na malom ostrovčeku. Pred nami buráca rozvodnená riava a za chrbtom máme neprístupnú skalnú stenu. S obavami sledujeme stúpanie hladiny, ktorá sa nebezpečne blíži k úrovni ostrovčeka. Našťastie ešte pred polnocou hladina rieky kulminuje. V tejto chvíli však už nejde o malý tok, ale o besnú riavu. Kalná rieka navodzuje atmosféru strachu.

Vlečie aj veľké skaly, ktoré s tlmeným buchotom narážajú na seba a tvoria zvukovú kulisu hviezdnatej noci. S pocitom obavy pred živlom si líhame spať.

Ráno nás budí zúrivý štekot dvoch veľkých pastierskych psov, pohybujúcich sa v tesnej blízkosti stanu. Odvážny Peter vykúka zo spacáka a krikom ich odháňa. Je nádherné ráno a pohľad na zurčiaci čistučký potôčik je pre nás povzbudením. Po osviežujúcom spánku niet ani stopy po včerajšej slabosti. Ráz krajiny sa príliš nemení. Kaňonovité úseky sa striedajú s lúčnatými. Až k večeru prechádzame ponad desiatky metrov hlboké rokliny, vytvorené v čistom bielom vápenci. Tok v nich dosahuje často niekoľkometrovú hĺbku. Bohužiaľ, jaskynné otvory akosi nevidno.

Začína pršať a krátky nevýdatný dážď prečkávame pod skalnou kulisou. Za roklinami sa terén čiastočne otvorí. Na alpínske lúky vstupujeme po odstránení tŕnitého zátarasu, ktorý je na chodníku preto, aby dobytok neušiel do nižších polôh. Stromy zrazu zmizli a len občas vidno pokrútený krik. Na lúkách sa pasú kravy, ovce a kone. Po chvíli sa pred nami objavuje stan postavený pri akejsi zemľanke, pri ktorej postáva niekoľko Ujgurov. Medzi nimi spoznávame aj nášho známeho, ktorého sme stretli s naloženými koňmi dolu v údolí. Zrejme vynášal pre svojich druhov, pastierov, potravu do hôr. Na krátky čas sa tu zastavujeme a pokúšame sa viesť konverzáciu. Keď sa to nedarí ani jazykovo zdatnému Petrovi, lúčime sa s nimi.

Približne 2 km nad ich táborom si pri poslednom pokrútenom strome v nadmorskej výške 2822 metrov staviame stan aj my. Čoskoro blkoce ohník živený biednymi konárikmi, suchou trávou a vysušeným kravským trusom. Do noci sedíme pri kotlíku, v ktorom sa dlho-predlho varí bôb, ale ten nie a nie zmäknúť. Nakoniec večeru ani nedovaríme a v spacákoch žujeme železnú rezervu - bratislavskú klobásu.

Nasledujúce ráno za svitania vyrážame naľahko na prieskum hlavného ťanšanského hrebeňa.

Náš cieľ je nájsť vhodné sedlo na prechod do severnej časti hôr, do údolia rieky lli. Spočiatku stúpame bez problémov po širokom trávnatom údolí. Ako vystupujeme vyššie, trávy ubúda a začína sa rozsiahla a pustá ľadovcová moréna. Cestou cez ňu vyplašíme stádo kozorožcov,

ktoré okamžite mizne v ťažkom skalnatom teréne. Pri prechode okolo vápencových stien sa snažíme preskúmať všetky dostupné otvory. V nadmorskej výške 3260 metrov objavujeme otvor do podzemia. Za ním sa nachádza kratšia, len 17 metrov dlhá jaskyňa, ktorá je na konci úplne zaľadnená. Po ľadovcovej moréne stúpame vyššie a vyššie. Vegetácia ustúpila, len miestami sa objavujú chudobné lišajníky a drobučké nežné fialové kvietky. Zato všade vidno pavúky, ktoré suverénne kraľujú v tejto kamennej pustatine.

Okolo tretej popoludní prichádzame na ľadovec a stúpame po ňom k neďalekému sedlu. V nadmorskej výške 4040 metrov dosahujeme hlavný hrebeň. Na severnej strane hôr vidno rozsiahle ľadovce a štíty, ktorých výška prevyšuje 5000 m. Na tento terén je však už nevyhnutný ľadovcový výstroj, ktorý, žiaľ, nemáme. Zdá sa, že náš výlet sa končí. Peter ešte odvážne schádza niekoľko metrov nižšie, ale je to márne. Zostupovať po 300 metrov hlbokom a strmom ľadovcovom svahu na severnú stranu Ťanšanu, do povodia rieky lli, nemáme odvahu. Neostáva nám nič iné, len sa vrátiť.'

Pri ceste naspäť zisťujeme, že ostré slnko, ktoré pálilo celý deň, znovu natopilo ľadovce. Z malého potôčika sa stala opäť besná kalná riava, z ktorej ide len pri myšlienke na brodenie strach. My však pri ceste naspäť musíme túto prekážku dvakrát prekonať, aby sme sa dostali k stanu. Najskôr opatrne traverzujeme strmé svahy, aby sme sa vyhli kontaktu s potokom.

Pritom sa na niekoľko krokov približujeme k osamelému statnému kozorožcovi, ktorý sa pokojne pasie na chudobnej tráve a nevšíma si nás. Keď zaregistruje nebezpečenstvo, skáče neuveriteľne dlhými skokmi cez obrovské bloky v ľadovcovej moréne. Pozorovať tieto ladné pohyby v ťažkom horskom teréne je neobyčajná pastva pre oči.

Tesne pred zotmením prichádzame k miestu, kde treba prekonať potok. Dlho váhame, čo robiť, ale strach z toho, že celú noc od zimy predrkoceme zubami, nás povzbudzuje k aktivite.

Našli sme úzke miesto, v ktorom sa spenená kalná voda dá odvážnym dlhým skokom prekonať. Avšak aj najmenšie zaváhanie a následný pád do dravého ľadového prúdu znamená isté utopenie. Bez väčších príprav najskôr skáče Peter. Po zdarenom pokuse prehadzujem batožinu a po dlhšom váhaní a sústreďovaní sa aj ja prekonávam vodný živel. Ostáva nám však ešte jeden prechod riavy. Na najširšom mieste, kde má prúd najväčšiu šírku, sa zaisťujeme lanom a kyvadlovým traverzom sa usilujeme dostať na druhý breh k sotva 50 metrov vzdialenému stanu. Studený a rýchly tok pri brodení podráža telo a do nôh bolestivo narážajú väčšie skaly unášané prúdom. Keby sme nemali lano, pred touto prekážkou určite nocujeme. Našťastie po chvíli sme v spacákoch a dovárame nešťastný bôb, ktorý nakoniec ani nezmäkne, a tak ho prežúvame nedovarený.

Nasledujúci deň skúmame ďalšie sedlo. Opäť bez úspechu, chýba nám zimný výstroj na prekonanie strmého ľadovca. Rozhodneme sa teda, že sa vrátime popri rieke na hlavnú cestu a po nej prejdeme na severnú stranu pohoria.

Ráno 5. júla pri balení stanuje teplota len -0,5 °C. Ukazuje sa opäť pekný deň. Pokým schne stan, pozorujeme zvedavých svišťov. Spod zeme sa najskôr vytiahne skúsené zviera, ktoré skontroluje situáciu. Ak je všetko v poriadku, tak z okolitých dier sa začínajú vytŕčať ďalšie svište. Pri najmenšom náznaku nebezpečenstva však skúsený vodca, ktorý starostlivo sleduje okolie, zapíska a v zlomku sekundy sú všetky svište v bezpečí svojich dier a toto divadlo sa stále opakuje. Po zbalení vecí sa poberáme smerom nadol. Postupujeme pomerne rýchlo.

Nakrátko nás zdrží len pád chatrného mostíka cez kritické miesto ponad potok. To, čo nám trvalo dva dni hore, sme zvládli za deň pochodu smerom dole. Ďalšie ráno sa ukazuje opäť pekný deň, ale okolo obeda nás zastihuje lejak. Prečkávame ho učupení pod hrubou bútľavou vŕbou. Po ceste sa zastavujeme v horárni, kde nás milo vítajú ako starých známych a hostia čajom a jedlom. Stále prší. Keď sa chystáme navečer na odchod, ponúknu nám nocľah pod strechou. Po zvážení situácie sa s hostiteľmi aj napriek vytrvalému dažďu lúčime. Ten našťastie po chvíli utícha a stan staviame síce až za tmy, ale nad hlavami nám jasne žiaria hviezdy.

Prebúdzame sa do utešeného slnečného dňa. Navštívil nás mlčanlivý starší Ujgur, ktorý si čupol niekoľko metrov od nášho stanu a starostlivo pozoruje každý náš pohyb. Keď sa po oschnutí vecí poberáme preč, vstáva aj on a začína zháňať dokopy roztratené kozy a ovce.

Vychádzame na asfaltku a kráčame pešo smerom na vzdialený Ťi-ning. Chôdza po asfalte nás síce veľmi neteší, ale sme radi, že smer je jasný a netreba brodiť žiadne toky. Za menším sedlom, tvoreným uprostred údolia ľadovcovou morénou, sa pred nami otvára panoráma zelenkavého Dračieho jazera, v pozadí ktorého sa týčia zasnežené päťtisícovky. Míňame niekoľko kazašských júrt a popoludní začíname prudko stúpať po serpentínach. Snažíme sa skracovať si cestu početnými chodníčkami a pritom odbočujeme na vedľajšiu cestu. Tu stretávame zaujímavo vyzerajúcich Číňanov, ktorí s vrecami prehodenými cez plecia a s ťažkými kladivami a sochormi kráčajú oproti nám. Posledný ide starší pán v pokročilom dôchodkovom veku. Pri preskakovaní potôčika má zjavné problémy, ťažké vrece mu nedovolí urobiť menší skok. Peter mu obetavo pomôže a vďačný ujo s tajnostkárskym výrazom v tvári vyťahuje z vreca úlomok horniny. Z jeho gestikulácie tušiť, že to robí tak, aby ostatní nevideli, že nás obdaroval. Po rozlúčení skúmame darček. Ide o rudu so žilkami ligotavého kovu. Že by tu išlo o ten cenný kov? Keďže cesta, ktorou ideme, sa slepo kcnčí, musíme sa vrátiť naspäť.

Údolie rieky Kaidu Po dlhom šliapaní prichádzame vo výške 3060 metrov k cestnému tunelu Tielimali. Nebyť tohto dvojkilometrového otvoru v ťanšanskom hrebeni, serpentíny by museli vystúpiť až po sedlo, čo leží skoro 4000 metrov nad morom. V murovanom dome pred tunelom bývajú údržbári, ktorí sa musia veľmi obracať. Z nespevnených strmých svahov sa často zosúvajú a padajú skaly a veľké balvany. Kecľ sme vyšli z tunela na druhej strane hrebeňa, hneď vo výške 2995 metrov sme naďabili už za tmy na polorozpadnutý tehlový domček, kde sme zložili hlavy.

Zobúdzame sa ráno 8.7. o siedmej za teploty 0,5 °C, ktorá o hodinu klesá pod bod mrazu. Aj u Petra sa dnes objavuje záhadná slabosť, ktorú som ja prekonal pred niekoľkými dňami v Kučskom údolí. Pod nami je údolie rieky Kaidu, patriace k mnohým, čo napájajú veľké jazero Bosten Chu pri Korie. Po moréne tvorenej bielymi mramorovými blokmi zostupujeme na dno hlavnej doliny a z nej odbočujeme do lákavej tiesňavy. Predierame sa asi dva km proti prúdu ľadového potoka. Kolmé skalné steny sú od seba vzdialené len niekoľko metrov a hĺbka tiesňavy dosahuje okolo 200 metrov. V ďalšom postupe nás zastavuje tona s vodou siahajúcou vyše pása. Našťastie v tomto mieste sa po firnovom svahu dá vystúpiť nad kaňon, ktorý je zarezaný na dne rozsiahlejšieho údolia. Sú tu uviazané dva oslíky, teda je zrejmé, že tu nie sme sami. Po opustení kaňonu sa pred nami otvára pohľad na rozsiahle alpínske lúky posiate nespočetným množstvom kvetov. Najviac je tu azda plesnivcov, ktoré lúke dodávajú atmosféru mongolskej stepi. Vystupujeme na blízku kótu, kde nameriame výškomerom 3520 metrov nad morom. Bohužiaľ, ani napriek dobrému

panoramatickému výhľadu nikde nevidíme krasové plató, v ktorom by mohli byť vyvinuté jaskyne. Sme z toho sklamaní a začíname zostupovať do tiesňavy. Nachádzame dve kratšie diery, ktoré však nevyzerajú nádejne. Jedna sa po šiestich metroch končí zaľadnením. Druhú, tesnú eróznu jaskyňu obývajú pravdepodobne svište. Dnu je nepríjemný zápach, preto ju skúmame len do dĺžky 13 metrov. Ďalej by sa síce ešte plaziť dalo, ale nahnité seno a trus nás od toho odrádzajú.

Viac jaskýň sme nenašli a ani nepredpokladáme, že by sa tu mohli vyskytovať rozsiahlejšie jaskynné systémy. Mramor je poznačený mrazovým zvetrávaním a pravdepodobne aj tu sme v oblasti večne zamrznutej pôdy. Hlboko pod sebou vidíme dve postavy pasovať sa s veľkými vrecami a zostupovať k priviazaným oslíkom. Hladina potôčika v tiesňave sa oproti ránu zvýšila, avšak nieje to také dramatické ako v Kučskom údolí. Bez problémov sa vraciame späť. Na mieste, kde boli priviazané oslíky, nachádzame škatuľku plnú tabaku, ktorú berieme s tým, že azda dohoníme jej majiteľa. Pred podobnou polorozpadnutou búdou, ako je naša, vidíme priviazané oslíky. Máme teda šťastie a nájdený tabak môžeme vrátiť. Prichádzame k dvom Ujgurom, ktorí boli zbierať do vriec liečivé byliny a ostávajú tu tak ako my nocovať.

Tabakom sme ich veľmi potešili. Usilujeme sa nadviazať rozhovor, ale aj napriek obojstrannej snahe komunikácia viazne. Z ujgurčiny poznáme len 2-3 slová a naši susedia inú reč nevedia. Bolo by istotne zaujímavé o kadečom sa porozprávať.

Nasledujúci deň je našťastie Petrovi lepšie, včerajšia slabosť úplne pominula. Snažíme sa ešte hľadať jaskyne pod rozsiahlou skalnou stenou. Nič zaujímavé však nenachádzame, a tak sa vraciame k batohom. Pomaly sa zbalíme a kráčame po ceste dole do údolia. Po chvíli nás predbieha nákladné auto a aj bez mávania nám zastavuje. Batohy vykladáme na prázdnu korbu, kde poskakuje čierny vták so zlomeným krídlom, a vtesnáme sa do kabíny vodiča.

Starší šofér s mladším kolegom sú sympatickí Číňania, ktorí smerujú niekde do údolia rieky lli.

Spočiatku ideme pomaly, pretože cesta vedie zväčša vo vystrieľaných úsekoch. Pretože narušené steny nie sú ničím spevnené, odpadávajú z nich úlomky a auto kľučkuje medzi prekážkami na ceste. Niektoré dosahujú hmotnosť aj niekoľko ton. Po chvíli sa však cesta zlepšuje a stepou uháňame dolu údolím. Popri ceste sa mihajú početné stáda koni, jakov a oviec. Z času na čas míňame aj bielučkú jurtu. Nachádzame sa už v Mongolskej prefektúre Bayingolin, kde značnú časť obyvateľov tvoria práve Mongoli, žijúci doteraz pôvodným kočovným spôsobom. Pred vyústením údolia do kotliny stojí závora a menšia tmavá jurta, z ktorej vychádza niekoľko Číňanov, vojakov alebo policajtov dlho diskutujúcich s naším šoférom. Po čase prinášajú asi 8-litrovú bandasku a mladší šofér s kyslým výrazom v tvári stáčado nej hadičkou benzín. Nakoniec príde rad aj na nás a vojaci nám dôkladne kontrolujú doklady. Zdá sa, že všetko je v poriadku. Závora sa dvíha a cestu máme voľnú.

Za údolím sa ocitáme v rozľahlej rovinatej prašnej stepi. Po zasnežených päťtisícovkách zakrátko niet ani stopy. Dlhší čas nepršalo a zem je poriadne vyschnutá. Po niekoľkých hodinách jazdy sa zdvíha vietor a vchádzame do menšej osady. Pripadáme si ako na konci sveta. Viditeľnosť je minimálna a len z času na čas sa pred nami mihne silueta chodca alebo jazdca na koni. Prechádzame ešte 12-15 km a auto začína nečakane klesať de hlboko zarezaného údolia v povodí rieky lli. Je to neuveriteľné, ale len niekoľko kilometrov odtiaľto tečie veľká rieka napájajúca vzdialené jazero Bosten Chu v Tarimskej panve. Ak by sa prekonalo podzemným tunelom sedlo azda len 100 metrov nad hladinou rieky, tak by sa v tejto oblasti mohla vybudovať hydroelektráreň s využiteľným vodným stĺpcom vyše 500 metrov. Ale následky, aké by mala takáto zmena toku v oblasti, kde je voda veľkou vzácnosťou, si netrúfame odhadnúť.

Údolie rieky Ily Za krátky čas klesáme serpentínami podľa výškomera o takmer 1000 metrov. Dobre sa pozeráme po okolí, ale naše oči neregistrujú ani najmenší náznak po krasovom reliéfe, hoci v geologickej mape je vyznačený pruh karbonátov, ktorý musíme prekonať. So zmiešanými pocitmi sa vezieme ďalej. Nevieme, či máme z auta vystúpiť, alebo sa ešte ďalej viezť. Už dole v tesnom údolí nás zastavuje opäť kontrola. Oproti predchádzajúcej teraz niet pochýb, že ide o vojakov. Sú oblečení v nepriestrelných vestách a ozbrojení samopalmi. Sú to Číňania a netvária sa príjemne. Dlho kontrolujú najmä oboch šoférov. Nám venujú len okrajovú pozornosť. Nevieme posúdiť, či ide o bežnú kontrolu, alebo opatrenie zamerané proti aktivitám ujgurských separatistov.

Po kontrole sa šoféri menia a starší si líha spať na pričňu za sedadlami. Snažíme sa stále sledovať cestu a z máp určovať našu polohu. Po prejdení 10-15 kilometrov sa zrazu tesné údolie končí a ústi do širokej kotliny. Lesný porast ustupuje a nahradzujú ho obrábané polia.

Vidíme, že je zle. Pomaly sa začína aj stmievať a tak nemáme na vybratie. Zastavujeme šoféra a vystupujeme z auta. Za odvoz mu núkame menšiu sumu peňazí, ktoré veľkodušne odmieta.

Po opätovnom odmietnutí vyberáme aspoň drobné slovenské mince a brožúrky Liptov a okolie a nimi obdarovávame našich dobrodincov, ktorí sa s nami srdečne lúčia.

Naše prvé myšlienky smerujú na nájdenie miesta pre nocľah. Vyberáme sa po ceste do najbližšej dediny. Asi po kilometri chôdze skutočne prichádzame k akýmsi domom, ale nevyzerá to dobre. Ide o roľnícku usadlosť, kde sa nedá očakávať nocľaháreň. Keď po chvíli máme v pätách zlostne štekajúcich psov azda z celého okolia, musíme konať. Vchádzame do bočnej uličky, ktorá nás vedie k väčšiemu vodnému toku. Tu sa zbavujeme dotieravých potvor brodením rieky, ktorá je napodiv pomerne teplá. Na druhej strane sme ostali sami na okraji rozsiahleho poľa. V tme sa pred nami črtá akýsi hájik, ktorý sa nám pozdáva.

Ponáhľame sa tam, pretože sa dvíha vietor a nad horami sa z času na čas zablýska. Narýchlo staviame stan za asistencie desiatok komárov, ktoré napádajú najmä ničím nechránenú tvár.

Zvnútra ešte dôkladne prehliadame celý stan a zbavujeme sa aj posledného piskľavca, ktorý dokáže znepríjemniť celú noc. Hoci sa ešte dlho blýska, na stan nespadne ani kvapka vody.

Celú noc poriadne nespíme, čakáme na to, čo nám prinesie ráno. Po vykuknutí zo stanu zisťujeme, že sa nachádzame vo vzorne pestovanom topoľovom háji. Podobné sme videli aj v Turfane, kde rovnako ako tu pestujú stromy takmer záhradným spôsobom kvôli drevnej hmote a pravidelne ich zavlažujú vodou z kanálov. Z rieky lli, vtekajúcej do kazašského jazera Balchaš, jedného z mala tokov, ktoré opúšťajú územie Sin-ťiangu, naberáme vodu.

Hoci nieje úplne priezračná, čaj z nej zaháňa už odvčera nás sužujúci smäd.

Okolo začína byť rušno. Roľníci na malotraktoroch sa ponáhľajú za svojou prácou, našťastie nás si nik nevšíma. Po zbalení stanu sa cez starostlivo obrábané polia a zavlažovacie kanály dostávame do dediny. Ide o menšie sídlo s námestím a niekoľkými obchodmi. Skúšame kvalitu miestneho piva, na ktorom je okrem čínskeho nápisu aj nápis v azbuke - MnníícKoe (llijské). Čoskoro sa stávame stredobodom pozornosti. Okolo nás sa zhromažďujú najmä deti, ktorých sa tu zrazu objavilo azda aj dvadsať. Nespúšťajú z nás oči a pozorne sledujú každý náš pohyb. Rozbaľujeme všetky naše mapy a plánujeme ďalšiu cestu. Vyzerá to tak, že pruh vápencov sme už dávno minuli a musíme sa vrátiť.

Presúvame sa na zastávku autobusu a čakáme na spoj, ktorým by sme sa dostali späť do údolia. Deti sa nás stále držia, až je to otravné. Zrazu nastáva čas odskočiť si na stranu. Peter stráži batohy a ja hľadám toaletu. Ani po dlhšom hľadaní sa mi to s kŕdľom detí v pätách nedarí, preto sa sklamaný vraciam. Vyzerá to, že nejaký autobus o chvíľu pôjde, pretože sa začínajú zhromažďovať okolo nás ľudia. Po nedlhom čakaní sa opäť ozýva organizmus s tým, že potrebu treba bezpodmienečne v čo najkratšom čase vykonať. Na deti vymýšľame drobnú lesť. Peter rozbaľuje batoh, hrá sa s fotoaparátom, a tým odpútava ich pozornosť. Ja sa zatiaľ

opäť vzďaľujem, tentoraz priamo do polí. O chvíľu je však okolo mňa detská družina znova a zdá sa, že o čosi väčšia ako predtým. V poli, hanba-nehanba, musia gate dole. Azda nikdy som nepoužíval papier tak rýchlo ako teraz.

Nakoniec všetko dobre dopadne a autobus nás po chvíli vezie do väčšej osady. Tu sa situácia opakuje. Raz-dva sme obkolesení hŕbou deti, ktoré sa od nás nepohnú ani na krok. Vyzerá to tak, že sme v oblasti, kde sa cudzinci neobjavujú príliš často, veď doteraz sme nikde nebudili takú pozornosť. Sú tu taxikári, ktorí od nás žiadajú neuveriteľné sumy za odvoz naspäť.

Chvíľu v tieni čakáme na ďalší autobus. Zastávka je však ľudoprázdna, a tak sa vyberáme po ceste smerom k horám pešo. Predtým však kupujeme sladučký melón, ktorý príjemne hasí smäd.

Asi dva kilometre za osadou nám zastavuje mikrobus, ktorý nás odváža na úpätie hôr, k sútoku dvoch riečok. Je tu známe miesto, ktoré sme včera míňali. Nachádza sa tu niekoľko drevených domov, v ktorých je obchod a reštaurácia. Najeme sa tu vynikajúcich mäsových pirohov, ktoré pripomínajú mongolské pochúťky. Z tohto miesta vanie zvláštna atmosféra. Do obchodu prichádzajú z okolia horali na koňoch, ktorí kupujú do vriec múku, soľ, klince a kadečo iné. Kúpené veci nakladajú na voľné kone, ktoré priväzujú za seba a vytvárajú tak reťazce 2-3 koni, a odchádzajú. Takmer všetci sú odetí v tradičných odevoch. Čakáme v tieni budovy na autobus, ktorý by nás dopravil naspäť.

Kazachovia Dávame sa do reči so skupinkou chlapov, ktorí podobne ako my čakajú na spoj. Sú to Kazachovia a majú rovnaký cieľ- osadu Bajanbulag. Po chvíli sa rozprúdi najmä posunková debata a sme pozvaní do obchodíka na pivo. V nízkej drevenej a zafajčenej miestnosti sa tlačí viac ľudí, ale aj tak sa pre nás nájde miesto. Starší úslužný Číňan s vrkôčikmi rýchlo obsluhuje zákazníkov. Zrazu vchádza dnu starší Kazach, ktorý spôsobuje menší rozruch.

Všetci pred ním úctivo ustupujú a uvoľňujú mu miesto pri pulte. Miestni obyvatelia si ho veľmi vážia. Nakupuje soľ, zápalky a ešte zopár drobností. Dáva sa s nami do reči, ale nerozumieme mu ani slovo. Ponúkne nám jazdu na jeho koni na priestranstve pred obchodom.

Uplynulo už niekoľko hodín a autobus neprichádza. Aj keď nás naši Kazachovia ubezpečujú, že každú chvíľu „mašina" príde a odvezie nás do Bajanbulagu, dvíhame batohy a kráčame do hôr. Snažia sa nás zdržať, ale márne. Kráčame údolím proti prúdu potoka. Až teraz naplno vychutnávame krásu okolia. Mohutné smrekové lesy lemujú svahy údolia, často sa striedajú s alpínskymi lúkami a vytvárajú neopakovateľnú atmosféru. Včelári, ktorí majú úle rozmiestnené pri ceste, predávajú okoloidúcim med. Neprejdeme azda ani 10 kilometrov, keď nám zastavuje autobus, v ktorom sú aj naši Kazachovia. Pomaly stúpame po serpentínach nazad k rozsiahlym stepiam v nadmorskej výške nad 2000 metrov, ktoré sme tak neuvážene včera opustili. Začína pršať, a to nás veru vôbec neteší.

Bajanbulag Prichádzame do Bajanbulagu. Je to osada, ktorou sme včera prechádzali za vetra ženúceho zvírený prach a zdalo sa nám, že ide o koniec sveta. Po vystúpení z autobusu nás pivom potrundžení Kazachovia ťahajú asi domov, ale my máme namierené do stepi postaviť stan, pretože sa stmieva. Našťastie dážď predčasne končí toto naťahovanie. Za ohradou, ktorá slúži pri trhoch s dobytkom, staviame za dažďa stan. Pršať neprestalo ani ráno. Ani nevychádzame zo stanu, čítame si sprievodcu a doplňujeme poznámky. Ako-tak sa vyčasí až po 15. hodine.

Naľahko sa vyberáme do osady nakúpiť niečo pod zub, pretože nám už poriadne škvŕka v bruchu. Kupujeme vynikajúce, ešte teplé placky, ktoré by nám mohli nahradiť chlieb. Túto našu základnú potravinu v Číne totiž nepredávajú. Na námestíčku na nás kývne policajt, aby

sme ho nasledovali. Zdá sa, že ide o bežné formality. Aké je však naše prekvapenie, keď nám odoberú všetky veci a zúrivo vytrhávajú filmy z fotoaparátov. Prekvapenie sa mení na zlosť, keď nám z neznámych príčin berú aj všetky peniaze, ktoré počítajú ako vojnovú korisť. Keď nás začínajú vypočúvať, naša zlosť prechádza do strachu. Cítim sa ako zajatý americký pilot vo Vietname. Krátke a strohé čínske vety, ktoré nám nič nehovoria, sa sypú, avšak nerozumieme ani slovo. Nútia nás podpísať zápisnicu, čo aj spravíme, ale len paličkovým písmom. Po príchode tlmočníka sa z lámanej angličtiny dozvedáme, že sme sa dopustili akéhosi priestupku a že nám musia zadržať všetky veci, čiže peniaze, fotoaparáty a čo je najhoršie, aj pasy. Po niekoľkých hodinách nás prepúšťajú s tým, že nasledujúci deň ráno sa musíme do desiatej hodiny vrátiť.

Po opustení policajnej stanice sa ešte nakrátko zastavujeme na trhu. Pri ceste k stanu stretávame jedného z policajtov, čo nás vypočúvali. Je poriadne opitý a má snahu šikanovať nás pred zrakmi verejnosti. Našťastie objavujú sa jeho kolegovia a nám sa podarí nenápadne zmiznúť. Noc trávime pri myšlienkach, čo bude zajtra. Väčšinu batožiny totiž máme v stane a policajti o nej nevedia. Nevieme, čo by sa stalo, keby ju objavili. Máme tu totiž ešte ďalšie fotoaparáty a exponované filmy.

Ráno sa balíme a batohy schovávame. S malou dušičkou prichádzame naľahko na políciu.

Posadia nás pod veľký portrét Mao Ce-tunga a nechajú dlhší čas čakať. Začína sa ďalšia fáza výsluchu. Po ňom nám uniformovaná tučná a nie príliš sympatická Číňanka vypisuje štvormo tlačivá. Po ich vyplnení nám jedno veľkodušne odovzdáva. Potom nám policajt s evidenčným číslom 6513321 vyrazeným na pliešku na uniforme ukazuje v knižke, ktorá pripomína algebru

pre základné školy, sumu 2 x 500 Juanov, čo je v prepočte asi 4000 Sk . Z našich zadržaných 1200 Juanov potom odpočíta 200, ktoré nám veľkodušne vracia so slovami, že do 2 hodín musíme opustiť Bajanbulag. Fotoaparáty a pasy nám našťastie vrátia.

So škrípaním zubov opúšťame policajtov. Ešteže nám neprehliadali veľké batohy s vyfotografovanými filmami. Určíte by ich osvetlili. Po asfaltovej ceste bez nálady kráčame niekoľko hodín. Pomaly sa približujeme k miestu, kde by sa mal nachádzať pruh vápencov.

Pri odbočke z cesty však nachádzame tabuľu s nápisom v angličtine „Cudzí turisti, prosím, prestaňte napredovať dopredu". Sme z toho rozčarovaní. Po nedávnej príhode veru nemáme chuť na ďalšiu avantúru s políciou. Pri tabuli si pospíme dve hodiny a prichádzame na prijateľné riešenie. Po hlavnej ceste oblasť obídeme a pokúsime sa na vápence prísť zo západu. Krátko kráčame, keď pri nás zastavuje auto. Vychádzajú z neho Číňania a Ujguri, sprevádzajúci za peniaze Kórejčana po Sin-ťiangu. Ponúkajú nás šťavnatým melónom, ktorý

veru príjemne občerstvuje. Kórejčan z južnej časti polostrova užíva dlhšiu dovolenku, ktorú dostal po nepretržitej práci od roku 1981. Je veľmi sympatický a dokonca vie aj o rozpade Československa a pozná Slovensko.

Pri ďalšom pochode na okraji cesty stretávame ležiaceho unaveného pocestného, ktorý sa pri našom príchode mierne preberá a niečo si popod nos šomre. Na otázku Chazak?

(Kazach) sa rýchlo postaví a bije do pŕs s hrdelným pokrikom Mongol. Po chvíli míňame skupinu bielučkých júrt. Dva väčšie psy sa tu trhajú o hlavu koňa alebo ťavy. Kosti praštia a z tohto zvuku veru behá mráz po chrbte. Z poslednej jurty na nás však mávajú a pozývajú nás na návštevu. S radosťou pozvanie prijímame. Keď zistíme, že sme pri Mongoloch, zdravíme sa na všeobecný údiv po mongolský šajn bájnu. Tu sa však bohužiaľ končia naše znalosti mongolčiny. Po čínsky tiež nevieme viesť plodné diskusie a na anglické alebo ruské slová naši hostitelia len mykajú plecami. Úplnou náhodou medzi vecami máme hlavičkový papier Spoločnosti priateľov Mongolska a pozvánku na podujatie Jurta '96, ktoré sa konalo v máji v Liptovskom Mikuláši. Sú tu nápisy aj v starej mongolskej abecede, ktorá sa na rozdiel od Mongolska, kde je zaužívaná azbuka, používa ešte stále medzi Mongolmi v Čine. Písomnosti budia značný záujem a dlho kolujú medzi našimi hostiteľmi, ktorí si ich od nás nakoniec aj vypýtajú. Najstarší Mongol nám pri odchode do zápisníka zapíše verše, ktoré nám láskavo preložila pani L. Cha-loupková z Orientálneho ústavu v Prahe: Rodný môj kraj, kolíska moja, ospevovaný mnohými básnikmi, navštevovaný mnohými priateľmi zblízka aj zďaleka.

Udržujme priateľské vzťahy s ľuďmi zo všetkých krajín. Nech kvitne naše priateľstvo, buď i ty mojím priateľom.

Večer nás čaká starosť o nocľah. Ešte sme v oblasti Bajanbulagu a nie sme si ničím istí.

Opúšťame preto príjemné miesto s mongolským pozdravom bajrchte. Na blízkej vyvýšenine nachádzame staromongolské obetné miesto ovó. Obetujeme s príslušným rituálom miestnym duchom kúsok placky a drobné slovenské mince.

Pod nami sa otvára hlboko zarezané údolie. S klesajúcou nadmorskou výškou step ustupuje najskôr kríkom a neskoršie aj hustým lesom. Stan staviame v hlbokom údolí pri potoku medzi hrubými ťanšan-skými smrekmi. Už sme našťastie opustili Mongolskú prefektúru a daždivú noc trávime v Kazašskej autonómnej prefektúre lli.

Po daždivej noci je ráno všade mokro. Vysoká a hustá tráva po chvíli chôdze premočí všetko.

Preto vyrážame zo stanu až po obede po čiastočnom vysušení trávy. Smerujeme s malým batôžkom na západ k blízkym horám, kde by sa mal vyskytovať vytúžený pruh karbonátov.

Po vystúpení nad nadmorskú výšku 2000 metrov sme opäť v stepi. Míňame početné stáda tiav, oviec a koni. Okrem jedného Mongola na koni nestretávame nikoho. Približne po 25 km dlhom pochode sa nám darí vystúpiť na 3395 m vysoký štít. Je budovaný svetlým vápencom, ale jaskyne sa tu nenachádzajú. Hornina je značne rozrušená, azda mrazovým zvetrávaním.

Z vrcholu sa okolo siedmej večer vraciame naspäť. Avšak okolo deviatej vietor zrazu priženie hmlu, viditeľnosť klesá na 5-10 metrov a začína pršať. Po chvíli k dažďu pribudnú aj krúpy.

Orientácia je náročná. Po porade stanovujeme azimut, pod ktorým smerujeme nazad k stanu.

Úplne sa zotmelo a kráčame len podľa kompasu. Našťastie máme čelovky a tak nám tma až tak neprekáža. Klesáme a prichádzame k pásmu kríkov, kde je pohyb utrpením. Od dažďa sme síce už poriadne zmáčaní, ale voda z pokrútených a ťažko priechodných kríkov nás premočí úplne do nitky.

Po zostupe približne o 400 metrov sa dostávame do tesného údolia. Usilujeme sa postupovať smerom po toku potoka. Po niekoľko sto metroch nás zastavia vodopády, ktoré sa nedajú obísť. Vraciame sa preto späť a pod starým smrekom staviame kolibu z nalámanej čečiny, aby nás chránila pred dažďom a vetrom. Po dôkladnom vyžmýkaní všetkých vecí sa krátko po polnoci do nej uchyľujeme. Celú noc nespíme a v polosede spievame nahlas pesničky, ktoré nás aspoň trochu rozohrievajú. Našťastie prestáva pršať, ale zima nami aj tak lomcuje. Čakáme na rozvidnenie ako na spasenie.

Po nekonečne dlhých hodinách vidno natoľko, že sme schopní začať hľadať cestu k stanu.

Terén však nespoznávame a sme v rozpakoch, ktorým smerom sa máme vydať ďalej. Prvá myšlienka je, že musíme vystúpiť do oblasti stepi a tam sa zorientovať. Začíname stúpať. Ani nie po sto metroch nás zastavuje tajuplné vrčanie v neďalekej húštine. Strach nás odvracia od ďalšieho postupu týmto smerom, a tak ideme proti prúdu potoka. Po chvíli spoznávame okolie a už onedlho dopíjame v stane posledné zvyšky slivovice, ktorá nás aspoň trochu rozohrieva.

Až v stane si uvedomujeme, že to záhadné vrčanie nás vlastne zachránilo. Keby sme stúpali dohora na planinu, po chvíli by sme vošli do hmly, z orientácie by nebolo nič a mohli by sme ešte dlhé hodiny blúdiť. Doteraz sme presvedčení, že nás zachránili duchovia oblasti, ktorých sme si patrične uctili pri ove. Krátko po príchode do stanu začína opäť pršať a na krajinu si sadá hmla. Počasie nás núti stráviť na tomto mieste ešte ďalších 48 hodín. Našťastie máme tu dostatok dreva a vody, a tak čakanie nie je v tejto riedko navštevovanej oblasti až také nepríjemné.

Ráno 16. júna sa počasie zlepšuje, preto zavčasu aj napriek mokrej tráve vyrazíme k hlavnej ceste.

Hneď sme povyše pása mokrí. Stretávame sa tu opäť s mongolskými mladíkmi jazdiacimi na voloch. Na tričku jedného z nich svieti paradoxný anglický nápis Chicago bulls. Po krátkom rozhovore skúšame jazdu na ich pomalých, ale mocných zvieratách. Samozrejme, že takúto príležitosť si nemôžeme nechať ujsť a fotografujeme sa. Keď Mongoli zbadali fotoaparát, hneď vytiahli z vreciek množstvo

pokrčených bankoviek a chceli ho od nás silou-mocou kúpiť. Darmo im vysvetľujeme, že v meste si za takú sumu môžu kúpiť hneď niekoľko fotoaparátov. Čoskoro po obede chytíme stop na križovatku, kde sme strávili niekoľko hodín s Kazachmi. Odtiaľto vedie cesta cez hory do Urumči.

Cesta do Urmuči Stopovanie v Číne je pre cudzinca jednoduché. Nám zastalo po zakývaní vždy druhé alebo tretie auto. Problém je akurát v Tibete, kde sa za stopovanie musí poriadne platiť. Súvisí to podobne ako všade na svete s rozvojom hromadnej turistiky.

Tentoraz sa vezieme pohodlne v džípe smerom k hlavnému mestu Sin-ťiangu, Urumči. Po prekonaní dvoch sediel v nadmorských výškach nad 3000 m nás zastavuje prekážka. Dažde rozvodnili menšie toky stekajúce z okolitých štvortisícoviek a tie strhli cestu. Okrem nás je tu uväznených ešte okolo 20-30 automobilov. Pokúšame sa vytvoriť reťaz a na poškodenú časť cesty hádzať skaly. Potok však odnáša našu snahu hlboko do údolia. Po troch hodinách prichádza traktor s radlicou a provizórne upravuje cestu tak, že časť vozidiel sa dostáva za prekážku. Za nami prechádza Škoda favorit, ktorá veru nepasuje na tieto rozbité cesty. Keď prešla kritickým úsekom, tok cestu opäť vymieľa. O prechod za prekážku sa pokúša nákladné auto plné oviec. Predné kolesá narušia ničím nespevnené skaly a voda vyplavuje z cesty väčšie množstvo materiálu. Zrazu sa auto očitá nad priepasťou, na dne ktorej tečie spenená rieka. Našťastie šofér bleskovo reaguje a cúvaním za výdatnej pomoci desiatok okolostojacich zachraňuje seba, auto aj bľačiaci náklad pred istou záhubou.

Po prekonaní poškodenej cesty však ešte nemáme vyhrané. Približne po zostupe o 300 výškových metrov nás zastavuje ďalšia prekážka, niekoľkokrát rozsiahlejšia ako predošlá.

Cestu prerušila splavená sutina, ktorej objem odhadujeme na 1500 m3 (50 x 10 x 3 m). Noc trávime skrčení v aute. Na ceste sa nič nedeje. Ráno vyrazí upravovať komunikáciu ťažký buldozér a až okolo obeda prechádza cez prekážku prvé auto. Potok tečúci z hôr však zaplavuje cestu stále novým a novým materiálom. Po chvíli je priechod opäť nepriepustný.

Prichádza buldozér a cestu znova upravuje. Náš šofér sa novej situácie ľaká a púšťa pred nás iné vozidlo. To s problémami prechádza cez kritický úsek cesty a my sa hneď púšťame za ním. Cesta pripomína riečisko Demänovky. Pod nami sa nachádza 100 metrov hlboké údolie s hučiacou dravou riekou. Od pádu do nej nás delí azda len meter nespevnenej sutiny. Našťastie po chvíli sme v bezpečí na pevnej ceste a pred nami už nie je žiadna prekážka. Vrchy sa však ešte nekončia a ešte asi 20 kilometrov prechádzame po exponovanej ceste nad úžasným kaňonom.

Značná časť cesty je vystrieľaná v kolmých stenách, z ktorých pá cestu odpadávajú skaly, ktoré treba často obchádzať.

Keď opúšťame Ťanšan, zeleň strieda polopúšť Džungarskej panvy. Vo väčšom meste sa lúčime s naším dobrodincom, ktorý nás veru odviezol poriadny kus cesty. Panuje tu čulý pracovný ruch. Pracuje sa na viacprúdových cestách, ktoré sa končia v púšti a budú sa zrejme

v budúcnosti napájať na diaľničnú sieť. O tom, čo je motorom rozmachu tejto oblasti, svedčia plamene nad blízkou rafinériou ropy. Bez problémov nachádzame autobusové nástupište. Tu sa pokúšame zorientovať podľa hongkonskej mapy zo začiatku 90. rokov. Peter sa síce snaží, aleje to márne. Šialené stavebné tempo spôsobilo, že toto mesto vyrástlo až po uzávierke mapy, v priebehu 2-3 rokov. Zakrátko nás však autobus vezie do mesta Dušandze, ktoré sa už na našej mape nachádza.

Pred ďalšou cestou sa zásobujeme sladučkými melónmi. Zastavujeme sa aj pri pouličnom predavačovi cvrlikajúceho hmyzu. Desiatky svrčkov alebo koníkov ponúka v maličkých klietkach spletených zo suchej trávy. Chceme ho s tovarom odfotiť, ale nepraje si to a skrýva si tvár. To by bol vhodný darček pre syna, no určite by nevydržal tých niekoľko tisíc kilometrov domov. Po chvíli odchádzame autobusom do hlavného mesta Urumči. Pre Číňanov je to VVu-lu-mu-čchi, pretože v čínštine nie sú vhodné slabiky na jeho napísanie a vyslovenie.

Urumčí, Wu-lu-mu-čchi Urumči je dynamicky sa rozvíjajúce mesto. Jeho názov v ujgurčine znamená sekáč, ale Mongoli tvrdia, že názov pochádza z mongolského ôrómči, čo znamená pekné pastvisko.

Ak v roku 1957 malo mesto necelých 100 000 obyvateľov, zväčša Ujgurov, tak v roku 1995 to bolo už viac ako milión. Z nich bolo až 80 % Chánov čiže etnických Číňanov. Tieto čísla jasne hovoria o tom, že v priebehu 30 rokov sa tu výrazne zmenilo etnické zloženie. Podobne je tomu aj v celej provincii Sin-ťiang. Súvisí to s výstavbou železnice z Lan-čou do Kazachstanu a s búrlivým priemyselným rozvojom oblasti.

V Urumči je rozvinutý hutnícky, strojársky, petrochemický a potravinársky priemysel. Sídlo tu má univerzita a vysoká poľnohospodárska škola.

V Urumči sa ubytovávame v hoteli Xinjiang. Bývame v spoločnej izbe s Pakistancami, obchodníkmi, ktorí obchodujú s touto časťou Číny. Ráno pozorujeme, ako sa na koberčeku obrátenom k Mekke modlia k Alahovi. Nám toho rána dobre padla bravčová slaninka. Mesto je ponorené do ťažkých oblakov, z ktorých prší vytrvalý dážď, no je pomerne teplo. Našťastie okolo obeda sa chmáry trhajú a po chvíli vidno aj zasnežené ťanšanské štíty Bogdo-úla, týčiace sa nad mestom.

Najskôr sa pokúšame kúpiť si lístky do Pekingu. Železničná stanica je plná ľudí, pri okienkach sú tridsať metrov dlhé rady. Nič nám neostáva, len sa do nich postaviť. Po chvíli s nami nadviažu kontakt dvaja Ujguri. S pomocou rúk a čínskeho slovníka sa dozvedáme, že stojíme v zlom rade. Okienko, kde sa predávajú lístky do Pekingu, zíva prázdnotou. Keď zistíme, že ležadlá na nasledujúci deň sú už vypredané, kupujeme aj lacné lístky na sedenie.

Ujguri sa stále motajú okolo nás a po zaplatení lístkov ich pokladníčke zoberú z rúk a vybiehajú von zo stanice. Tu chcú od nás čínske júany v hodnote neuveriteľných 20 dolárov.

Zrejme sa takto pokútne živia a podarilo sa im vylákať peniaze určite od viacerých dôverčivých cudzincov. Po krátkej hádke, keď odmietame zaplatiť podvodníkom čo i len jeden jediný júan, sa schyľuje k ručnej výmene názorov. Našťastie sa medzi nás dostáva Číňan, ktorý vie po anglicky. Po objasnení situácie sa s jeho pomocou dostávame bez väčších

ťažkostí opäť k lístkom, samozrejme bez platenia zderským Ujgurom. Tí sú poriadne naštvaní, veď prišli o celkom slušný zárobok. Dlhší čas nás ešte sledujú, ale na žiadnu akciu sa už medzi ľuďmi nezmôžu. Až neskoršie sa dozvedáme, že Ujguri sú veľmi životaschopní.

V Pekingu táto komunita údajne riadi čierny obchod a iné aktivity s kriminálnym pozadím.

Po tomto nepríjemnom konflikte si prezeráme mesto. Stará ujgurská štvrť s tesnými uličkami a mešitou ustupuje moderným budovám. Podobne ako v ostatných čínskych mestách sa všade stavia a buduje. Chceme navštíviť aj pagodu týčiacu sa nad mestom. Je však prístupná len lanovkou a vstupné, pre cudzincov poriadne predražené, sa nám zdá privysoké. Priamo na ulici sledujeme divadelné predstavenie so štyrmi malými cvičenými opicami. Zaujalo nielen nás - okolo sa zhromaždilo veľa záujemcov platiacich drobné do klobúka. O niekoľko hodín vidíme majiteľa opičiek, ako svoje zvieratá vedie na vodidle po ulici. Na tichšom mieste vyťahuje vrece a začína doň čulé tvory strkať. Tie sa bránia a prenikavo vreštia. Ujgur má však palicu a úbohé opičky neľútostne bije. Keď sú vo vreci všetky, začína sa ozajstný výprask. Palica neľútostne dopadá na drobné telá, nedá sa na to pozerať. Nakoniec však pohyb vo vreci prestane, majiteľ si ho prehodí cez plece a postaví sa do hlúčku čakajúcich na mestskú dopravu. Vyzerá úplne nenápadne a nič nepripomína hrozný výjav, ktorého sme boli nemí svedkovia.

V deň odchodu vlaku do Pekingu prší. Vlak opúšťa 19. júla železničnú stanicu presne podľa cestovného poriadku o pol piatej popoludní. Keďže máme miestenky len na sedenie, obávame sa, ako zvládneme takmer tri dni cestovania na jednej sedačke. S príchodom noci nám spolucestujúci dávajú návod, ako sa v takomto vlaku spí. Na podlahu vagóna, kde sa celý deň intenzívne pľulo a hádzali cigaretové špaky a odpadky, sa rozprestrú noviny a veselo sa spi.

Pre nás, ktorí sme vybavení na pobyt v horách, nerobí spánok na zemi absolútne nijaký problém. Nakoniec aj napriek lístkom len na sedenie sa vo vlaku pohodlne vyspíme. Cestu spestruje okrem klepotu kolies aj spev Ujgurov, ktorí podobne ako my cestujú do Pekingu.

Absolvujeme aj niekoľkonásobnú revíziu cestovných lístkov. Azda kvôli týmto kontrolám sa náš sprievodca snaží udržiavať vo vagóne vzorový poriadok. Určite tu prebieha celočínska akcia „o najúhľadnejší vagón ľudových dráh". Odpadky počas jazdy často zametá a sústreďuje ich na chodbičke. Keď má vlak najvyššiu rýchlosť, tak ich jednoducho vyhadzuje von. Nepochopiteľná je jeho aktivita s uterákmi. Takmer každý cestujúci má totiž nad sebou zavesený špeciálne zložený uterák, ktorý poskladal náš sprievodca. Z času na čas všetky uteráky vyrovná do jednej línie. My sa pokúšame nášmu prísediacemu, mladému Ujgurovi, jeho uterák zložiť tak, aby vytŕčal z radu. Ten hneď uterák berie a skladá ho podľa sprievodcovho vzoru. Z výrazu tváre usudzujeme, že sme ho naším konaním veru nepotešili.

Poriadok s uterákmi teda vo vagóne na čínskej železnici musí byť.

Noc na Čínskom múre Po príchode do Pekingu 21. júla si ešte stihneme zaknihovať spiatočné letenky do Viedne. Je už hlboká noc, keď zháňame ubytovanie podľa sprievodcu Lonely Planét. Bohužiaľ, nedarí sa nám.

Našťastie nachádzame na atletickom štadióne pokojné miesto, kde zaspávame pri dobrom ryžovom víne. Ráno už pred piatou nás budia bežci vytrvalo krúžiaci po bežeckej dráhe. Som opuchnutý od uštipnutí komárov, ruky a tvár mám pokryté desiatkami bodnutí. Celú noc totiž bolo také teplo, že sme nezaliezli do spacákov. Zaujímavé, že Petra, hoci spal pri mne tiež len v tričku, ich uštiplo len niekoľko. Asi je niečo pravdy na teórii o sladkej krvi.

Presúvame sa na železničnú stanicu, odkiaľ je vypravovaný vlak do Pa-ta-lin-gu, jedného z miest, odkiaľ je prístup na Čínsky múr. Stanica je spočiatku ľudoprázdna, ale postupne sa námestie pred ňou zapĺňa stovkami detí chystajúcimi sa navštíviť túto najznámejšiu čínsku

pamiatku. Disciplinovane v zástupoch čakajú na otvorenie nástupišťa. Až tesne pred plánovaným odchodom vlaku sa otvárajú brány a cestujúci môžu zaujať miesta vo vagónoch. Asi dve hodiny cestujeme do 70 kilometrov vzdialeného Pa-ta-lingu.

Pred obedom sme v cieli cesty. Zo železničnej stanice nás neomylne zástup stá-dovito vedie najbližšou cestou k múru. Celá oblasť je jedno veľké trhovisko. Všade ponúkajú suveníry, tričká, knihy alebo jedlá a nápoje. Tibeťania tu hrajú na tradičných hudobných nástrojoch a za poplatok natriasajú záujemcov na akýchsi nosidlách. Na odbyt ide najmä voda, pretože pri stúpaní k múru v horúčave sa človek poriadne zapotí. Priam odpudzujúco pôsobí vybetónovaná jama, v ktorej sa tiesni azda dvadsať medveďov.

Dlhý rad je na vstupenky na múr. Jedna stojí okolo 4 doláre. Celý komplex múru aj s predajom občerstvenia a suvenírov dokonale funguje ako stroj na peniaze. Časť Čínskeho múru, nazývaného aj Veľký čínsky múr, je v tejto oblasti zrekonštruovaná a pre návštevníkov prístupná v dĺžke okolo sedem kilometrov. Potom sa začínajú ruiny múru dlhého aj s niekoľkonásobnými líniami viac ako 6000 km. Počiatky tejto gigantickej stavby, údajne jediného diela ľudských rúk viditeľného z Mesiaca, siahajú do 8. storočia pred n. I. Až po zjednotení Číny cisárom Čchin Š'chuang-tim v roku 221 pred n. l. sa nesúvislé časti obranných valov začali spájať do súvislého celku. V čase najintenzívnejšej výstavby tu údajne pracovalo naraz viac ako milión ľudí. Západné ukončenie tejto neuveriteľnej stavby je až v meste Ťia-jú-kuan, ležiacom v provincii Kan-su.

Po zakúpení vstupeniek sa dostávame na múr aj my. Je opar a panuje tu neuveriteľná horúčava.

Stretávame stovky, ba tisíce návštevníkov a po chvíli nás začína pochod v teple nudiť. Často nás oslovujú okoloidúci s prosbou, aby sa mohli s nami odfotografovať. Určite mnohí z nich pochádzajú zďaleka a splnila sa im ich celoživotná túžba. Ochotne, najmä pekným Číňankám, pózujeme. Na múre kvitne dobre organizovaný čierny obchod. Špekulanti predávajú za závratné sumy najmä nápoje a pohľadnice. Sú vybavení vysielačkami a prepojení so sieťou pozorovateľov. Keď prichádzajú policajti alebo orgány kontroly, dostávajú cez éter echo. Tovar spustia na lane z múru a tvária sa ako bežní návštevníci. Majú to dobre zabezpečené a určite zarábajú nemalé peniaze. Nám sa darí prejsť z opraveného múru na ruiny popri nápise zákaz vstupu. Po rozpadnutom múre kráčame niekoľko kilometrov. Až tu v osamelosti vychutnávame atmosféru jedinečnej stavby. Takmer za tmy táboríme v jednej zo zachovaných strážnych vežičiek. Varíme si tu azda našu najdrahšiu polievku v živote. Nejde o žiadnu delikatesu, len o výrobok z Vitany so symbolickým názvom Čínska polievka. Drahá je však obyčajná voda, ktorú sme kúpili od priekupníkov na múre v cene takmer 3 doláre za liter. Noc z 22. na 23. júla teda trávime na Čínskom múre. Spánok máme nepokojný, pretože prší a fúka silný vietor. Pred ním a dažďovými kvapkami nás nechráni ani narýchlo postavený múrik zo starobylých tehál v okne vežičky. Blesky často osvetľujú okolitú krajinu, na ktorú sa naskytuje fascinujúci pohľad. Našťastie udierajú do všetkých okolitých kopcov, len nie do našej vyvýšeniny.

Prekvapujúco sa budíme do slnečného rána. Ešte fotografujeme zrúcaniny múru a obdivujeme

túto veľkolepú stavbu. Základňa múru je postavená z veľkých, presne opracovaných kvádrov, ktoré do seba zapadajú a sú pospájané vápennou maltou. Na nich je postavený k nepriateľskej strane ochranný múrik s otvormi pre obrancov a strážne vežičky. Táto časť múru je postavená už z menších, ale taktiež dokonale opracovaných kamenných blokov, pripomínajúcich naše tehly. Stavba múru musela byť dokonale organizovaná, veď len na dopravu státisícov ťažkých kvádrov (rozmery 40 x 40 x 80 cm) s hmotnosťou okolo 280 kg na neprístupné hrebene hôr muselo byť vynaložené nepredstaviteľné úsilie. Paradoxne táto stavba, ktorá stála nemálo úsilia, neochránila Čínu pred nájazdmi stepných kočovníkov, ale bola skôr symbolom uzavretosti Ríše stredu pred okolitým svetom.

Ešte kým neprepuknú denné horúčavy, ponáhľame sa do Pa-ta-lingu. Od včerajšieho dňa nás trápi mučivý smäd, ktorý nezahasí ani tá troška vody, ktorú sme počas nočného dažďa zachytili do ešusov a kotlíka. Snažíme sa dostať popri múre dole do údolia, no pichľavé kríky a husté krovie nám to nedovoľujú. Určite tu existujú aj vychodené chodníky, po ktorých chodia miestni obyvatelia, ale žiaľ nenachádzame ani jeden. Neostáva nám teda nič iné, ako sa vrátiť naspäť a cez múr zostúpiť k železnici.

Prechádzame naň okolo dvoch letargických policajtov, ktorí sedia v chládku a diskutujú.

Nezastavujú ani nás, podobne ako mnoho Číňanov šplhajúcich sa zadarmo na múr.

Po príchode na železničnú stanicu zisťujeme, že táto slúži len ako výstupište a nástupná je na inom mieste. Popri koľajniciach prechádzame asi kilometer, keď náhodne stretávame Číňanky, ktoré nám poradia, ako sa dostať na autobus smerujúci do Pekingu. Asi o hodinu sme už v jeho centre. Dlhší čas trávime hľadaním dobrého hotela. Na poslednú chvíľu sa nám to darí a po piatich dňoch máme opäť pokojnú noc. Celý deň 24. 7. trávime prezeraním mesta a slávnostnejšou rozlúčkovou večerou v reštaurácii, kde podávajú chýrnu pekinskú kačicu.

Máme chuť aj na opekanú morskú špecialitu, ale nanešťastie sú už všetky pouličné stánky s opekačmi chobotníc zatvorené.

Chung-čcha alebo keď čierna je vlastne červená Každé lúčenie je smutné, zvlášť keď sa niekto lúči s niečím blízkym. Aj odchod z Číny bolo niečo podobné. Ešte sme poriadne nestrávili všetky zážitky a nevstrebali atmosféru tejto pozoruhodnej krajiny a už sme sa pripravovali na návrat. Stým súvisia okrem starostí, ako sa dopraviť domov, aj milé povinnosti, čo priniesť z ďalekej cesty blízkym. V stave cestovateľského ošiaľu však býva tento problém často spojený s komplikáciami. V obchodoch a na trhu číhajú na každom kroku stovky podnetov, avšak myšlienky sa striedajú a tú pravú vec nie a nie vybrať. Tržnice sú asi od Prahy po Vladivostok rovnaké a lacný tovar je rovnakej, teda čínskej proveniencie. Dokonca sa nám zdá, že aj v najväčšom mongolskom zapadákove sa to nelíši od trhu v Mukačeve alebo v Pekingu. Vtom prichádza Petrovi na um spásna myšlienka - predsa národný nápoj v Číne je čaj a taký darček je určite vhodný pre kohokoľvek.

Vstúpime do jedného z početných obchodíkov zameraných na predaj čaju a začína sa rituál predaja, keď kupujúci nevie, čo chce kúpiť, a predávajúci nevie, čo chce predať. Jazykovo

zdatný doktor (Petrova prezývka) sa hneď prejavuje a vyslovuje známe slovko čcha, znamenajúce v čínštine čaj. Ale zaskočenej predavačke je jasné, že chceme čaj, veď predsa nič iné tu ani nepredávajú. Vtom mi hlavou prebleskne myšlienka, že dobrý čaj je predsa čierny, a ukazujúc na farbu čiernej nákupnej tašky Hydronika, ktorá nás vytrvalo sprevádzala po celej ceste, poviem nahlas čcha. Predávajúcej sa po niekoľkých opakovaniach rozžiari tvár s ľahko čitateľným výrazom porozumenia. Siahne do regálu po škatuľu, otvorí ju a podráždi orientálnou vôňou naše čuchové orgány. Vôňa čaju je zaujímavá, a tak súhlasíme s kúpou, zatiaľ nič nešípiac. Až pri platení a očakávaní výdavku sme zbadali, do čoho sme sa namočili.

Sympatická malá červená škatuľka čaju stojí okolo 20 dolárov (vtedy 700 Sk), čo je na tunajšie pomery značná súrna. Nechceme sa v obchode strápňovať, preto s kamennými tvárami preberáme naisto vzácny druh čaju, ktorý si v Číne určite nedovolí kúpiť bežný občan. Za takúto cenu sa dá kúpiť azda niekoľko kilogramov bežného čaju. Až po zaplatení zapína doktor sivú mozgovú kôru a šepká" tú takmer magickú vetu: „Och, ja som zabudol, veď v Číne je čierny čaj vlastne červený!" Po tomto zistení sa už nakupuje chúng-čcha, teda čaj červený, ktorý je vlastne čierny. Dostáva sa šikovnými rukami z váh do ďalších škatuliek a užitočný i cenovo prijateľný darček je na svete.

Od tejto drobnej príhody rád pijem neporciovaný čierny čaj, ktorý je ozaj po zaliatí vriacou vodou tak trochu červený, a pritom dumám nad uhlom pohľadu. Keď raz môže byť čierna vlastne červená, tak potom môže byť aj niečo iné v skutočnosti vlastne niečo celkom iné...

Cesta domov Večer 25. júla ešte míňame posledné čínske peniaze a dopravujeme sa na letisko. Tu v hale prečkávame noc, pretože lietadlo odlieta zavčasu a mohli by sme ho zmeškať. Prekvapení sme službami. Celú nocje toto medzinárodné letisko ľudoprázdne a nepredáva sa tu nič na občerstvenie. Obchádzame uzamknuté sklené vitríny a pozorujeme šváby preháňajúce sa po obložených žemliach.

Kontrola pred odchodom je bezproblémová. Všímam si tu asi 8-ročného chlapca, syna poľského diplomata cestujúceho s nami v lietadle. V ruke si drží drobnú elegantnú klietku zhotovenú z pozláteného drôtu. V nej má podobného koníka, akého sme videli na ulici v Dušandze. Z očí mu vidno, že má zo zvieratka veľkú radosť.

Let naspäť prebieha pokojne. Z okna vidno krátko po štarte ešte raz Veľký čínsky múr a za ním ešte púšť Gobi, ale celé severné Mongolsko a Rusko je dlhé hodiny letu pod mrakmi.

Zem vidno až tesne pred pristátím vo Varšave. Tu ešte čakáme 4 hodiny na najbližší prípoj do Viedne. Chvíle si krátime aj pozeraním, ako sa nakladá batožina do lietadla. S našimi ťažkými batohmi veru nezaobchádzajú v rukavičkách. Aké je však naše prekvapenie vo Viedni, keď Petrov batoh nepríde. Dlhý čas čakáme, či sa náhodou neobjaví v podávači batožín, ale márne. Pracovníci ho omylom poslali ďalším lietadlom preč. Našťastie do 24 hodín sa batoh objavuje v Bratislave. Naša spoločná cesta sa končí 27.7.1996 večer v Bratislave na železničnej stanici, kde sa po 5 týždňov trvajúcej výprave za jaskyňami rozchádzame. Už pri lúčení v kútiku duše myslím na to, čo keby tak ešte raz...

Literatúra BIRCHAL, J., 1989: China Tieň Shan 88 Expedition Cave and Caving. London, 43, 28-30.

BLANCHARD, R, 1932: Zemepis sveta, díl osmy, Prední Asie, Vysoká Asie. Aventinum, Praha.

BUCKLEY, M. - SAMAGALSKI, A. - STOREY, R. - TAYLOR, C. - LINDENMAYER, C., 1994: China. Lonely Planét, Havvthorn, Austrália. DOLEŽALOVÁ, A., 1989: Čína. Bratislava.

DRČGE, J. P. - BUHRER, E. M., 1997: Hedvábná cesta. Grafoprint-Neubert, Praha.

ENGEĽGARDT, M. A., 1995: N. Prževaľskij-egožizň i puteševstvija. Bibliotéka Florentija Pavlenkova, Čeľjabinsk. HEDIN, S., 1912: S Hedinem celým svétem, dil ľ, Praha.

HOLÚBEK, P, 1996: Expedícia ŠAN-TUN 1996. Liptov, 47, 35, z 11. 9. 1996, Liptovský Mikuláš, 7.

HOLÚBEK, P, 1996: Expedícia ŠAN-TUN 1996. Liptov, 47, 36, z 18. 9. 1996, Liptovský Mikuláš, 7.

HOLÚBEK, P., 1996: Stretnutie s Mongolmi v Xinjiangu v Číne. Informační bulletin Společnosti pfátel Mongolska, 7, 3-4, Praha, 59-61.

HOLÚBEK, R-MAGDOLEN, P., 1997: Sin-ťiang-mohamedánska časť Číny. Scenár výstavy, SMOPaJ, Liptovský Mikuláš.

HOOBLER, T. - HOOBLER, D., 1997: Konfucianismus. NLN, Praha. JOHNSON, P., 1991: Dejiny dvacátého století. Praha. JINGBAO, Z. - XINNIAN, H., 1988: China. A guidebook to Xinjiang. Urumqi. Kôl., 1906: Ottúv slovník náučný. Dvacátýpátý díl, T-Tzschirner, J. Otto, Praha. Kôl., brv: Ottúv slovník náučný. Dvacátýšestý díl, U-Vusín, J. Otto, Praha. Kôl., 1977: Malá zemepisná encyklopédia ZSSR. Obzor, Bratislava. Kôl., 1978: Dejiny Číny. Praha.

Kôl., 1987: Malá československá encyklopédie. Academia, Praha. Kôl., 1993: Geografický místopisný slovník sveta. Academia, Praha.

MAGDOLEN, P, 1991: Sibír '90. Speleofórum, 10, Brno, 58-60. MAGDOLEN, P., 1996: Za jaskyňami na koniec sveta. Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti, 27, 4, Liptovský Mikuláš, 4-10.

OBUCHOVÁ, Ľ., 1994: Čína - Peking. Orientálni ústav Akadémie véd, Praha. PEI XIAOZENG, 1993: A tourist guidebook tu Kuqa, Xinjiang Fine Arts Press, Urumqi.

POUCHA, P, 1962: Do nitra Asie. Orbis, Praha.

SLOBODNÍK, M., 1997: Čínsky múr- realita a mýtus. Historická revue, 8, 5, Bratislava, 2-4.

STRNAD, V. - BOJANOVSKÝ, J. - HRDLIČKOVA, Z., 1995: Čína. Brno. ŠAO-TAN, Č., 1953: Geografia novogo Kitaja. Moskva, 312-329.

TŔÍSKOVÁ, H. - RUSKOVÁ, T. J. - ILLÍK, D., 1990: Česko-čínská konverzace. Academia, Praha. VVOODOVÁ, E., 1999: Byl Marco Polo opravdu až v Číne? Faun, Praha. ZHANGCZIRÄKOVÁ, D., 1997: Kaligrafia - umenie a remeslo. Historická revue, 8, 7, Bratislava, 23-24.

Po stopách Ussurijského tigra

Opäť cítim ten zvláštny zápach benzínu, ktorý ma utvrdzuje v tom, že 6. 8. 1997 sa znova nachádzam na území bývalého Sovietskeho zväzu. Čo tomu predchádzalo?

Určite nikoho nepoteší nočné zvonenie telefónu, ktoré preruší ledva začatý spánok. Nebolo tomu inak ani okolo polnoci z 28. na 29. júla 1997. No obsah vzrušených viet Svetozára KRNA, známeho expedičného turistu, ma hneď prebral. „Na budúci týždeň, na 6. augusta, mám zabezpečené dve letenky do Chabarovska. Plánujem sa tam zdržať jeden mesiac a vystúpiť na najvyššiu horu pohoria Sichote-Aliň, potúlať sa po tajge a stráviť aj 2-3 dni pri Japonskom mori. Pokiaľ máš záujem, tak jedna letenka je voľná, do zajtrajšieho rána očakávam odpoveď." Hneď som sa zahrabal do kníh a atlasov, aby som sa dostal do obrazu, kde sa Chabarovsk nachádza. Ide o mesto na Ďalekom východe Ruskej federácie.

Rozprestiera sa na brehu ázijského veltoku Amur. Na východ od neho sa ťahá hrebeň pohoria Sichote-Aliň, ktorý dosahuje dĺžku takmer 1000 km. Hneď si spomínam na film o lovcovi Dersu Uzalovi, ktorého celý život sa viazal na tajgu v tejto oblasti. Keď vyčítam, že v oblasti sú aj jaskyne, som takmer rozhodnutý ponuku prijať. Pred definitívnou voľbou však ešte stojí rozhodnutie manželky. Tá našťastie s pochopením súhlasí, a tak Svetozár už skoro ráno počuje rozhodné: „Cestujem!"

Začiatok Priateľ Ján Vajs ma 5. augusta skoro ráno odvezie k Svetovi (Svetozárovi) do Bratislavy, kde dokupujeme veci, kompletizujeme výstroj a diskutujeme o nastávajúcej ceste. Pred cestou sa ešte stretávam s obetavým P. Magdolenom, ktorý k Matúšov! donesie sovietske materiály o jaskyniach nachádzajúcich sa na Ďalekom východe Ruskej federácie. Pred odletom z bratislavského letiska navštevujeme cestovnú kanceláriu APIS TOURS, ktorej predstavitelia spolu s vedením DEVÍN BANKY výrazne podporili cestu do pohoria Sichote-Aliň.

Presne podľa letového poriadku štartuje 6. 8. 1997 lietadlo Aeroflotu Tu-134 z letiska v Bratislave. S domovinou sa symbolicky lúčime pohľadom na Liptovskú Maru; Chočské vrchy a Západné Tatry sú už v hmle. Po pristátí na letisku Šeremetevo II v Moskve nasledujú bežné formality. Sveto bez problémov prechádza vstupnou kontrolou. Službukonajúca práporčícka však v mojom pase nenachádza ruské vízum. Pozastavuje sa nad už dávno neplatným záznamom AB cnyxeBHan. Darmo jej vysvetľujem, že nám, Slovákom, vízum neireba, dokonca ani do aliancie NATO neplánujeme vstúpiť. Nič nepomáha. Z tejto situácie ma zachraňuje len dôstojník, ktorý ubezpečuje zle vyškolenú práporčícku, že doklady pre vstup do Ruskej federácie mám v poriadku.

Po opustení letištnej haly sa na nás ako kobylky vrhajú taxikári. S bezočivosťou hraničiacou s fyzickým obťažovaním nás ťahajú k svojim autám. Na nás však nezarobia. Po presune autobusom na terminál Šeremetevo sa už 2 hodiny od pristátia znovu odlepujeme od zeme a v lietadle II-62 smerujeme do Chabarovska. Po takmer 8 hodinách letu pristávame. Pri výstupe z lietadla nás na letištnej ploche okrem drobného dažďa víta aj vychudnutý pes, ktorý striehne len na to, aby si naplnil prázdny žalúdok.

Chabarousk, začiatok boja s činovníkmi Na letisku sa snažíme zaknihovať si spiatočné letenky na 6. septembra. Tu sa začína náš boj s povestnými činovníkmi. Navštevujeme asi 6 úradníkov, avšak bez úspechu. Každý, s kým prídeme do styku, sa vyhovára a posiela nás na inú inštanciu. Po chvíli to začína pripomínať vydarenú komédiu. Pri druhom kole obiehania úradníkov sa však dozvedáme, že centrálny

počítač je pokazený a skúsiť šťastie máme v hoteli Inturist v centre Chabarovska. Našťastie tu sa nám to zázračne a bez komplikácií darí. Najskôr hľadáme klub turistov. Chceli by sme získať informácie o trase na najvyšší vrch pohoria Sichote-Aliň. Bohužiaľ, na uvedenej adrese nachádzame len remeselníkov budujúcich obchod. Tu sa dozvedáme, že pred naším príchodom vytrvalo niekoľko dní pršalo. Rieky a potoky sú dosť rozvodnené a nebudú sa dať prebrodiť. Náš prvý cieľ, výstup na 2077 metrov vysokú horu Tardoki Ani, teda bude asi nerealizovateľný. Operatívne preto meníme plán a presúvame sa na železničnú stanicu. Pri kupovaní lístkov do Nachodky, prístavného mesta na juhu Prímorského kraja, sa zoznamujeme s novým fenoménom dnešného Ruska - Číňanmi. Malý, nenápadný Ázijčan sa tesne predtým, ako prichádzame na rad, zaradí pred nás. V momente, ako začne kupovať lístky, sa okolo neho zhromaždí niekoľko druhov a my čakáme o dobrých 20 minút dlhšie.

Na Sibíri a Ďalekom východe je oficiálne prihlásených na dlhodobý pobyt v Ruskej federácii asi 200 000 Číňanov. Údajne sa však ich počet pohybuje až okolo 2 miliónov. Stretnúť ich môžete všade, ale najviac na trhoviskách. Obchody idú dobre, pretože v dnešnom Rusku sú ceny niekoľkonásobne vyššie ako v Číne. Napríklad v prepočte na dolár stojí v Číne fľaša dobrého chladeného piva 0,35 dolára, ale v Rusku 0,5 litra teplého, nie príliš chutného už takmer 2 doláre. Veľa Číňanov pracuje aj na stavbách. Novým podnikateľom sa oplatí ich zamestnať, pretože pracujú za podstatne nižší plat, ako pýtajú ruskí murári.

Pri okienku kasy nás čaká opäť prekvapenie. Pokladníčka nevydá nikomu cestovný lístok bez legitimovania sa osobným dokladom. Samozrejme, náš slovenský pas je pre ňu novinka, a tak v ňom listuje. Po chvíli spusti krik a plánuje zalarmovať milíciu, pretože nemáme ruské vízum. Našťastie za nami stojaci občania jej krikom vysvetlia: „Ženščina, oni z Čechoslovakii." Toto slovo, ako sme sa aj neskoršie presvedčili, má magický účinok. Netreba ďalšie dlhé vysvetľovanie, čo vlastne to Slovensko je a kde leží. Šok však prišiel v podobe ceny za lístok. Keď sme v roku 1992 cestovali niekoľko dní vlakom za ceny v rubľoch po prepočte kurzu pod 100 Kčs, dnes, po piatich rokoch, stojí niekoľkonásobne kratšia cesta rýchlikom z Chabarovska do Nachodky takmer 1700 Sk. No treba tiež dodať, že ak v roku

1992 sme v radoch na lístok stáli 10-15 hodín, a to ešte s neistým výsledkom, tak teraz sme za 40 minút vybavení. O ďalších 90 minút sa už vezieme vo vlaku, čo pred piatimi rokmi bolo zriedkavosťou.

Nachodka alebo prístav na brehu Japonského mora Presne podľa cestovného poriadku náš vlak zastavuje po 16 hodinách v železničnej stanici Tichookeanskaja (hlavná stanica v Nachodke, pod týmto názvom sa udáva aj v cestovných poriadkoch) na pobreží Japonského mora. Ide o stredne veľké mesto, ktoré malo v polovici 90. rokov 164 000 obyvateľov. Zaujímavá je jeho história. Archeológovia v tejto oblasti registrujú mnohé pamiatky pochádzajúce od doby kamennej po stredovek. Intenzívnejší rozvoj Nachodky však nastal až v minulom storočí. Do málo známeho zálivu Nachodka v zálive zvanom Amerika vplávala 17. júna 1859 parná loď pod vedením kapitána A. A. Boltina. V ten deň sa táto oblasť objavila na mape Prímorskej oblasti. Prví osadníci z Európy boli Fíni, ktorí tu v roku 1869 založili priemyselno-poľnohospodársku faktóriu. Bohužiaľ, táto osada bola bez ochrany a podpory, a preto hoci sa úspešne rozvíjala, v roku 1871 zanikla.

Roku 1907 začali na mieste dnešnej Nachodky budovať presídlenci z ukrajinského Černigova osadu nazvanú Amerikánka, ktorá prežila nepokojné obdobie občianskej vojny a intervenčných vojen. V období II. svetovej vojny tu postavili strategický prístav, ktorý mal za úlohu odľahčiť najvýznamnejší ďalekovýchodný prístav Sovietskeho zväzu -Vládivostok.

Nachodka formálne vznikla len v roku 1950, keď dostala status mesta. Od roku 1992 je podľa prezidentského výnosu centrom zóny voľného obchodu a spolu s Vladivostokom tvoria najvýznamnejšie mestá Prímorského kraja.

Bez problémov sa stretávame s miestnymi turistami v ich klubovej miestnosti. Sveto sa s nimi zoznámil v zabajkalskom pohorí Kodar. Odvezú nás do Zálivu ostriežov, kde má bývalý turistický klub Sichote-Aliň, dnes pretransformovaný na komerčnú organizáciu, základňu. Na pobreží prenajatom od štátu majú veľké plány. Teraz sa tu v stanoch rekreujú deti z oblasti Chabarovska. V budúcnosti sa však plánuje stavba väčšieho prímorského letoviska. Táto oblasť je situovaná v najjužnejších výbežkoch pohoria Sichote-Aliň a vyznačuje sa panenskou prírodou. V časoch sovietskeho impéria totiž pobrežie Japonského mora bolo prísne stráženou pohraničnou zónou. Prístup sem mali len pohraničné vojská, po ktorých sa zachoval chodník pri pobreží. Po ňom patrolovali niekoľkokrát denne vojaci na koňoch. Dnes je opustený a zarastá. V priebehu niekoľkých rokov určite úplne zanikne.

Po srdečnom privítaní otázky nemajú konca-kraja. S vedúcim turistov, Pavlom V. Kulebinom (Pasom), vedieme dlho do noci rozhovory o súčasných problémoch Ruska, ale rozoberáme a plánujeme aj našu nadchádzajúcu cestu do hôr. Ďalšie pôsobenie v oblasti nám však opäť komplikujú úradníci. Podľa platných zákonov sa musí každý cudzinec do 48 hodín po príchode na územie Ruskej federácie zaregistrovať na milícii. V Moskve a európskej časti Ruska sa tento zákon nedodržiava, ale na Ďalekom východe sa toto nariadenie berie prísne. Pozná to najmä Sveto, ktorého v roku 1994 práve „vďaka" tomuto zákonu vyhostili z územia Ruskej federácie. Súvisí to určite s inváziou Číňanov na Sibír. V pondelok však úrady nemajú stránkové hodiny, a tak sa túlame celý deň po meste. Podvečer sa stretávame so Svetlanou Kurašovovou, s ktorou sa Sveto zoznámil v pohorí Kodar. Príjemný večer trávime v prítmí kaviarne. Prespíme u Pašu v jeho byte na panelákovom sídlisku. Večer začínam mať zimnicu. Je to hrozné pomyslenie, čo budem robiť, ak ochoriem. Nespím celú noc a rozmýšľam, čo mi môže byť. Hádam to nebude encefalitída z kliešťov, ktoré som si vytiahol z tela pri mori. Našťastie ráno sa cítim lepšie a počas dňa slabosť úplne pominula.

Celý deň 12. augusta sme vybavovali registráciu s výdatnou pomocou našich priateľov.

Vôbec si pri týchto úkonoch neviem predstaviť cudzinca neovládajúceho ruštinu. Najskôr

bude mať problém so spísaním žiadosti o zaregistrovanie. K tomu treba len čistý papier a znalosť ruštiny. Písací stroj vám požičajú. Komplikácie nastanú s dokladovaním, kde budete počas pobytu bývať. Nám na to stačili dve vyhlásenia našich priateľov, že sa budú o nás starať, a asi 120 minút chôdze po meste. Starosti sme mali s nájdením inštitúcie, kde by sme mohli vyplatiť správny poplatok za registráciu v sume po prepočte asi 750 Sk. Najmenší proolém je s fotokópiou pasu. V najbližšej banke nám ochotne vyšli v ústrety, avšak za stranu A4 platíme neuveriteľnú sumu jeden dolár. Počas registrácie sa porozprávame s Číňanmi, ktorí podstupujú podobný proces ako my. Na naše prekvapenie veľmi dobre ovládajú ruštinu a pravdepodobne sa na pobyt v Rusku doma dôkladne pripravovali. Témy rozhovorov sú veľmi zaujímavé a cítiť určitú uvoľnenosť oproti stretnutiam s Číňanmi v samej Číne. Veľmi ich prekvapila znalosť niekoľkých čínskych výrazov, ktoré som pochytil na ceste v roku 1996. Ďalší finančný šok zažívame na pošte. Nakúpili sme pohľadnice a po vypísaní ich chceme poslať rodine a priateľom. Ibaže úradníčky nám vysvetľujú nepochopiteľnú vec. Na sklonku druhého tisícročia bol v Ruskej federácii vydaný príkaz, že pohľadnice sa posielať nesmú.

Teba ich vložiť do obálky a poslať takto. Je to však neuveriteľne drahé a poslanie jednej pohľadnice vyjde na viac ako dva doláre. Keďže ja som napísal 23 pohľadníc, suma, ktorú mám zaplatiť len za poštovné, je neuveriteľných 48 dolárov. Aj touto cestou by som sa všetkým chcel ospravedlniť, že z Nachodky pohľadnicu v obálke okrem syna a manželky nedostal nik.

Ráno 13. augusta čakáme na autobusovej stanici na spoj smerujúci do Laza, menšej osady v horách. Na trhu dopĺňame zásoby na cestu, ako slnečnicový olej, ryžu, pohánku, soľ a chlieb.

Všetko je neuveriteľne drahé a väčšina tovaru pochádza zo zahraničia. Rusko sa stalo jedným veľkým trhoviskom, kde sa nič nevyrába, len sa obchoduje. Dávame sa do reči s mnohými trhovníkmi, ktorí sa sťažujú na súčasnú situáciu. Starší Kórejčan, ktorý v Rusku žije od obdobia kórejskej vojny, nám vysvetľuje, že jeho dôchodok mu ledva stačí na cigarety. Preto sa musí živiť, ako vie. Teraz je pomerne priaznivé obdobie, pretože dozrieva ovocie a on ho môže predávať. Horšie je to v zime, keď nemá nijakú možnosť privyrobiť si. V čakárni jeme čerstvý chlieb s maslom a paradajkami. Dlhší čas sa na nás díva starší pán. Keď dojedáme, pýta si od nás kôročku, lebo už niekoľko dni nič nejedol. Dáme sa s ním do reči. Ide o staršieho sympatického učiteľa na dôchodku, ktorý celý život učil v škole deti a teraz zostal sám. Dôchodok má veľmi malý a navyše už niekoľko mesiacov ho vôbec nedostal.

Prímorský kraj Autobus pristavia presne podľa cestovného poriadku o 15.30. Cestovný lístok do Laza, vzdialeného od Nachodky len niečo viac ako 100 km, stojí v prepočte až 10 dolárov. Pri nastupovaní si ma jeden pasažier pomýli s dávnym známym. Vysvetľujem mu, že ide o omyl a že ja nie som ani občan Ruska. Doma sa s takýmito zámenami stretávam pomerne často, ale ani vo sne by mi neprišlo na um, že sa to stane práve tu. Počas cesty študujeme materiály o oblasti, ktoré sa nám podarilo kúpiť od kníhkupca na trhu.

Základné údaje o Prímorskom kraji: - poloha: juhovýchod Ďalekovýchodného teritória Ruskej federácie - rozloha: 165 000 km2 (0,97 % územia Ruska) - počet obyvateľov: 2 300 000 - hustota zaľudnenia: 13,9 obyvateľov/km2 - obyvatelia: Rusi - 88,6 %, Ukrajinci - 6,6 %, Bielorusi - 0,95 %, Tatári - 0,32 %, Moldavčania - 0,27 %, Čuvaši-0,26%, Kórejčania-0,2%, Ugrofíni-0,16%, Uzbeci -0,15%, Židia -0,14%, Nemci-0,14% - hlavné mesto: Vladivostok, 650 000 obyvateľov - priemysel: lov rýb, dobývanie uhlia a farebných kovov, výroba elektrickej energie

- najväčší tok: hraničná rieka Ussuri (čínsky Wu-su-li), dĺžka 897 km, prietok 1420 m3/s - najväčšie jazero: Chanka, 4190 km2, max. hlbka 11 metrov - najvyššie kóty: Anik, 1932 m n. m., Oblačnaja, 1854 m n. m.

- vzdialenosť Vladivostok - Moskva: 9302 km, 7 časových pásiem - hranice: Čína, Kórejská ľudovodemokratická republika, Chabarovský kraj Ruskej federácie Dozvedáme sa zaujímavé údaje o pohorí Sichote-Aliň. Zaberá až 70 % rozlohy Prímorského kraja. Jeho stredná výška dosahuje 800-1000 metrov nad morom. Reťaz hôr sa ťahá v dĺžke takmer 950 km paralelne s Japonským morom. Najvyššia hora Sichote-Aliňa, 2090 metrov vysoký Tardoki Ani, sa nachádza už v Chabarovskom kraji. Východná časť pohoria má šírku od 50 do 100 km a pozostáva z celého radu krátkych, rozčlenených hrebeňov. Úpätia hôr sa končia pri mori strmými a neprístupnými útesmi. Západná časť Sichote-Aliňa sa skladá z hrebeňov severovýchodného smeru, ktoré sú oddelené širokými riečnymi dolinami. Pohorie s hustými lesmi a pestrým živočíšnym spoločenstvom je riedko osídlené. Na území SichoteAliňa je v Prímorskom kraji vyhlásených 6 národných parkov, 12 prírodných rezervácií a okolo 300 prírodných pamiatok.

Poučné je aj čítanie o histórii oblasti.

Na území Prímorského kraja sa v 4. storočí n. l. objavila mochejská kultúra.

Jej ľud už vedel spracovávať železo. V 7. - 10. storočí bol štátny útvar nazývaný Bochaj. Po jeho rozbití tu Tunguzci, predkovia Mandžuov, založili ríšu nazvanú Zlaté impérium a začali sa nazývať Džúrčeni. Tento známy kočovný národ robil nájazdy na Čínu ešte pred Mongolmi. V období od začiatku 12. do 13. storočia dokonca džúrčenská (núzhenská) dynastia Jin vládla v severnej Číne. Obdobie Zlatého impéria však netrvalo dlho, pretože ho už v roku 1234 rozbil Džingischánov syn Batu. Od tohto obdobia bolo územie dnešného Prímorského kraja osídlené len kočovnými poľovníkmi a rybármi. Až neskoršie začali túto oblasť osídľovať Kórejčania a Číňania.

Ruskí cestovatelia do Prímorského kraja prenikli až v polovici 17. storočia pod vedením O. Stepanova. Aktívne osídľovanie územia sa datuje až do druhej polovice 19. storočia. Podieľali sa na ňom najmä ruskí vojaci, kozáci a roľníci pochádzajúci z Európy. V tomto období sa na mapách objavili prvé osídlenia - Oľga, Vladivostok a Ussurijsk. Pre rozvoj Prímorského kraja bolo významné železničné napojenie Vladivostoku na Transsibirsku magistrálu v roku 1897.

V oblasti Prímorského kraja dodnes žijú Udegejci, Nanajci a Tazovia, ktorí predstavujú zvyšky pôvodného obyvateľstva. Najpočetnejší z nich sú Udegejci, hovoriaci tunguzskomandžuským jazykom. V 70. rokoch ich žilo v horách Prímorského a Chabarovského kraja okolo 1500.

Spomíname si pritom na udegejského lovca Dersu Uzalu, ktorého majstrovsky opísal V. K. Arseniev. Stal sa známym vďaka rovnomennému filmu, ktorý v roku 1974 natočili v sovietsko-japonskej filmovej koprodukcii pod vedením svetoznámeho režiséra A. Kurosavu.

Po prašných cestách sa do Laza, cieľa cesty, dostávame až okolo 19. hodiny. Táto usadlosť s 3000 obyvateľmi predstavuje správne stredisko oblasti veľkej asi ako Žilinský kraj. Je známa Lazovským zapovednikom (niečo na spôsob nášho národného parku) s plochou 120 024 hektárov, ktorý sa špecializuje na ochranu ussurijského tigra. Večer opúšťame civilizáciu lúčením sa s poslednými drevenicami v osade.

Tajga Chvíľu kráčame okolo fliačikov polí kukurice, zemiakov a slnečníc. Za nimi nasledujú veľké plochy pripomínajúce mongolskú step. Rovnaké vône aromatických bylín, rovnaké cvrlikanie hmyzu, len zavrieť oči a snívať... Až neskoršie sa dozvedáme, že tieto plochy sú polia, ktoré sa po perestrojke prestali obrábať a zarástli burinou. Stan staviame takmer za tmy a pri malom ohníku varíme večeru a študujeme mapy.

Prvá noc je pokojná a okrem komárov nás nič neruší. Po hmlistom ráne sa po krátkom pochode dočkáme príjemného prekvapenia. Zastavuje nám vozidlo z Lazovského zapovednika, ktoré vezie entomológa Jurija N. Cundukova do terénu. V oblasti hory Sestra (1671 m n. m.) sa mu podarilo zistiť nový, doteraz neopísaný druh chrobáka. Teraz ide na 5 dní pokúsiť sa chytiť z neho viac exemplárov, aby mohol byť nový druh uznaný. Máme veľké šťastie, že sme ho stretli. Zaujímavo a poučné rozpráva o tajge.

Predierajúc sa húštinami mandžuských orechov (podobné ako vlašské, len majú hrubšiu škrupinu), liesok, briez, osík, topoľov a borovíc postupujeme proti toku potoka. Chodník je takmer nebadateľný a často brodíme potok. Šero a teplo navodzujú atmosféru tropického pralesa. Lesy v Prímorskom kraji udivujú svojou pestrosťou. Rastie tu viac ako 250 druhov stromov a kríkov a takmer 4000 vyšších rastlín. Mnohé z nich sú endemity, ktoré nerastú nikde inde na svete. V tajge sme našťastie v období, keď je už výskyt kliešťov minimálny. Z rozprávania Jurija sa dozvedáme, že na jar a začiatkom leta stačí kratšia prechádzka lesom a na telo sa prisajú desiatky týchto nepríjemných parazitov. V poslednom období sa tu rozšírila encefalitída, na ktorú ročne zomrie niekoľko desiatok ľudí.

Pri chôdzi sme sa zastavili pri kráľovnej tajgy - kórejskej borovici. Tento vysoký a mohutný strom má šušky, ktoré dorastú do veľkosti 25 cm. Na jeseň chutné olejnaté oriešky z týchto plodov vyhľadávajú diviaky. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa skladba stromov mení.

Okolo 800 metrov sa začína brezový les, ktorý postupne prechádza do pokrútených kríkov, kosodreviny a neskoršie tundry. Nad pásmom lesa sa nachádzajú na naše pomery obrovské plochy brusníc. Podobne ako u nás zbierajú sa aj tu a sú obľúbenou pochúťkou. Ponad hlavy nám lietajú orešnice s veľkými predmetmi v zobáku. Táto činnosť vtákov nás zaujme natoľko, že sme rozhodnutí zistiť, čo to vlastne prenášajú. Keď jedna letí okolo nás, silno vykríknem. Čosi jej vypadne zo zobáka. Zisťujeme, že ide o šušky z kosodreviny, ktoré obsahujú podobné oriešky ako u nás limba. Nie sú ešte úplne zrelé, ale aj tak sú chutné. V ussurijskej tajge rastie aj veľa húb. Na každom kroku tu nachádzame najmä brezové kozáky.

Tiger Jurij samozrejme rozpráva aj o kráľovi oblasti, tigrovi ussurijskom, niekedy nazývanom aj sibírskym (Panthera tigris altaica). Je to najväčší zástupca mačkovitých šeliem - má hmotnosť do 380 kg a jeho dĺžka od nosa po koniec chvosta dosahuje 4 metre. Má nepredstaviteľnú silu a dokáže utekať aj so strhnutou kravou. Počet týchto tigrov sa v pôvodnom prostredí, v hustých lesoch medzi riekami Amura Ussuri, odhaduje na 120 jedincov. Vedci na základe

fosílnych nálezov usudzujú, že tiger ako druh vznikol práve v tejto oblasti a až neskoršie sa rozšíril do ostatných oblastí Ázie. Lovné teritórium tohto dravca je veľké a svoj revír obchádza po povestných tigrích chodníkoch. V Prímorskom kraji sú jeho najčastejšou korisťou diviaky. Tiger je jedinou šetrnou, ktorá si doplňuje príležitostne jedálny lístok ľudským mäsom.

Pri pohybe v tajge nám odvahu dodávali štatistické údaje. V Lazovskom okrese za posledných 10 rokov zaznamenali len dve tragické napadnutia tigrom. V prvom prípade ranený dravec usmrtil svojho prenasledovateľa. Druhá udalosť sa odohrala priamo na poli. Za bieleho dňa sa pri poľných prácach pokazil traktor. Pri jeho oprave sa znenazdajky objavila šelma a napadla jedného traktoristu. Druhý sa v strachu ukryl v poraste. Hoci obyčajne sa tiger stretnutiam s človekom vyhýba, z času na čas robí nájazdy na ľudské obydlia, pri ktorých má ľahkú korisť. Občas zmizne z dvora pes, stáva sa, že odvlečie aj dobytok z maštale. Jeho stopy sa miestami objavujú v snehu aj na námestí neveľkého Laza.

Jurij nám porozprával o svojom prvom stretnutí s tigrom. Raz v zime naďabil na diviaka čerstvo strhnutého tigrom. Napadlo ho, že jeho mäsom by mohol nakŕmiť svojho psa. Vrátil sa teda po nôž, aby s ním vyrezal z uloveného zvera mäso. Takmer sa mu to stalo osudným. Tiger sa totiž ku koristi vrátil a Jurij ho zbadal až na poslednú chvíľu z tesnej blízkosti. Našťastie sa to obišlo len tigrím revom a Jurijovým preľaknutím. Bohaté skúsenosti s touto šelmou má aj Jurijov druh, fotograf D. Mezuncev.

Jeho fotoaparát na statíve často celé hodiny mieri na tigrí chodník. Výsledky trpezlivej práce však stoja za to. Sú to desiatky záberov tejto šelmy v najrôznejších polohách. Asi najcennejší je záber tigra pripraveného zaútočiť na trúfalého fotografa. Rozvaha mu však zachránila život.

V momente zapálil fakľu, ktorej svetlo zahnalo šelmu na útek. Japonci túlajúci sa po Prímorskom kraji sa bez nej nepohnú ani na krok. Je to asi 13 cm dlhá tuba s priemerom 3 cm.

Po jej otvorení stačí škrtnúť jedným koncom o druhý a z fakle sa rozžiari oslepujúce svetlo.

Tigra chystajúceho sa skočiť na fotografa práve táto žiara pomýlila a svoju obeť našťastie minul.

V súčasnosti sa veľa poľovníkov a pytliakov špecializuje na lov tigrov. S otvorením hraníc sa objavili obchodníci, ktorí za veľké peniaze vykupujú ulovené zvieratá. V tradičnej čínskej medicíne sa totiž časti jeho tela používajú ako prísada do mnohých liečiv a afrodiziak.

Napríklad jeho kosti sa melú a tento prášok sa dobre predáva v susednej Číne.

Medvede Keď som sa kochal nádherným výhľadom pri výstupe na 1671 metrov vysokú horu Sestra, ani som si nevšimol, že v 30-metrovej vzdialenosti som minul medveďa. Až vnímavý Jurij ma upozornil na jeho chrbát vyčnievajúci z kosodreviny. Medveď bol zaneprázdnený hľadaním potravy. Vyhrabával si korienky a obracal kamene, pod ktorými boli slimáky a hmyz.

Pripravil som si fotoaparát a čakal. Po dlhej chvíli ma to už prestávalo baviť. Pretože bol stále sklonený, vyčnieval z neho len chrbát. V tejto polohe by fotografia nikomu nič nepovedala.

Naznačujem ruskému priateľovi, že by bolo dobre, keby medveď aspoň zdvihol hlavu.

Jurijovi, znalcovi medveďov najmä z okolia Bajkalu, však netreba nič vysvetľovať.

Polohlasom vyslovuje: „Miša, Miša." Medveď dvíha hlavu a zbystruje pozornosť. Aj keď je od nás len asi 30 metrov, hneď nás nezbadá. Až spúšť fotoaparátu mu ukazuje, kto ho vyrušil.

Najskôr odskakuje, ale hneď sa rozbieha oproti nám. Sme zarazení nielen jeho reakciou, ale aj rýchlosťou pohybov. Našťastie medvedica iba pribieha k dvom medvieďatám, o existencii ktorých sme nemali ani len potuchy. Boli dobre ukryté v poraste. Medvieďatá sa hneď schovávajú za jej chrbát a celá medvedia rodina bleskovo mizne v kosodrevine.

Na vrchole Sestry si všimneme ďalších troch huňáčov, celkom pohrúžených do kŕmenia.

Veľké jedince v Prímorskom kraji dosahujú neuveriteľnú hmotnosť až 700 kg. Medveď hnedý sa k ľuďom správa dobrácky, čo už nemožno povedať o medveďovi himalájskom, ktorý dorastá do hmotnosti len 150 kg. Takmer každý pracovník Lazovského zapovednika má svoje skúsenosti s týmto medveďom, zapísaným v Červenej knihe ohrozených živočíchov. Tragédie pri stretnutí bývajú zriedkavé, konflikt sa zväčša končí len podriapaním labami. Aj Jurija pri zbere lesných plodov jeden himalájsky medveď ponaháňal. Nakoniec sa však príhoda skončila šťastne, len poriadnym preľaknutím a zadychča-m'm.

Podobne ako tigre, aj medvede sú častým úlovkom pytliakov. Ich žič sa tiež dobre predáva do Číny, kde sa používa ako prísada do tradičných ľudových liečiv. Jednu lebku z medveďa sme objavili v bútľavom topoli. Patrila zimujúcemu medveďovi himalájskemu, ktorého pytliaci v zimnom období vypátrali a ulovili. Sekerou vyrúbali do topoľa dieru, cez ktorú medveďa usmrtili a vybrali. Pre nás, ale aj pre Jurija bolo záhadou, ako sa pytliaci dozvedeli, že strom je bútľavý a že práve tam zimuje medveď. Pri zbežnom pohľade topoľ totiž nebol vôbec nápadný a do bútľaviny sa vchádzalo otvorom vysoko v korune stromu. Okno bolo vyrúbané majstrovsky, presne v úrovni medvedieho brlohu. Až doma pri čítaní pútavých diel známeho V. K. Arsenieva sme sa dozvedeli, že v treskúcom mraze sa hľadá inovať zrážajúca sa nad brlohom spiaceho medveďa.

Tigrím chodníkom na Oblačnuju Ráno 16. augusta sa lúčime s Jurijom a smerujeme do údolia Ussuri. Odtiaľ je totiž nástup na najvyššiu kótu južnej časti Prímorského kraja-1854 metrov vysokú Oblačnuju, ktorá je našim hlavným cieľom. Po ceste prechádzame okolo 1471 metrov vysokej Gorelej sopky (slovom sopka sa v tejto oblasti neoznačuje vulkán, ale ide o synonymum vrchu alebo kopca). Sveto ako rodený turista nemôže tomuto lákadlu odolať a vystupuje na jej vrchol. Od včerajška sa počasie rapídne zhoršilo. Cez sedlá sa prevaľuje hustá hmla a fúka silný nárazový vietor.

Zostup do údolia je spočiatku dobrý, ale ako sa svah zmierni, začínajú sa problémy s ťažko preniknuteľnou džungľou. Po niekoľkých hodinách objavujeme ohnisko a okolo neho hrdzavé konzervy. V našich horách by tento nález budil opovrhnutie nad strojcami takéhoto neporiadku, ale tu nás nesmierne teší stopa po civilizácii. Je totiž nádej, že sa objaví chodníček a prestane sa vysiľujúce predieranie cez hustý porast. Ale problémom ešte niet konca. Po chodníku niet ani stopy, a tak sa ešte dlhé hodiny prebíjame k prvému rúbanisku.

Tu sú už blatisté cesty, a to nás nesmierne teší, pretože prechodu hustou tajgou máme skutočne plné zuby. Na brehu potôčika nachádzame prvú tigriu stopu. Stan staviame po náročnom dni na ostrovčeku uprostred väčšieho potoka s názvom Ussuri.

Práve tu pramení táto rieka, ktorá vošla do povedomia svetovej verejnosti nielen pre spoločné meno s tigrom, ale aj vďaka sovietsko-čínskemu pohraničnému konfliktu. Dňa 2. marca 1969 sa na dolnom toku tejto rieky pri jej sútoku s Amurom pokúšali podľa sovietskych zdrojov obsadiť čínski vojaci sovietsky ostrov Damanskij. Na prudkých bojoch sa zúčastnilo okolo 1000 vojakov. Sovietska strana nahlásila 31 svojich padlých. Z konfliktu vznikla diplomatická prestrelka, v ktorej jedna strana obviňovala druhú zo začatia bojov. Táto udalosť zhoršila už aj tak zlé vzťahy dvoch susedných mocností. Na adresu konfliktu na rieke Ussuri priniesli hongkonské noviny citát čínskeho komunistického vodcu Mao Ce-tunga: „Čína je pripravená použiť jadrové zbrane v prípade sovietskeho jadrového útoku." Sovietska tlač po tomto konflikte Maa nazvala „zradcom komunizmu" a objavili sa aj články o „veľko-chanskom

šovinizme".

Pri Ussuri stretávame rybárov z Nachodky, ktorí tu trávia letnú dovolenku. Ako ich pozorujeme, tak z času na čas sa im podarí z vody vytiahnuť pekného lipňa.

Ráno sa budíme do dažďa. Varíme pohánku a našťastie počasie sa umúdruje. Presne podľa mapy smerujeme do Bereznikovej doliny. Po niekoľkých kilometroch sa končí lesnícka cesta a začína sa naozajstný tigrí chodník. Stopy kráľa tajgy nachádzame na každom kroku. Zmysly máme nastražené a vnímame každý šuchot. Keď nám spod nôh vyletí jarabica, srdce sa veru poriadne rozbúcha. Po asi dvoch kilometroch chodník strácame. Hneď sa dostávame do nepredstaviteľnej džungle. Prechod cez močiare, zhnité pováľané stromy a nepoddajnú húštinu je pomalý. Prejsť 200 metrov za hodinu tu znamená majstrovský výkon. Našťastie asi o dve hodiny narážame na úpätie strmého svahu. Podmienky na chôdzu sa trochu zlepšujú. V nadmorskej výške 1100 metrov prichádzame na vrchol kóty, ktorú nemáme v mape vyznačenú. Cez porast nevidieť vôbec nič; aby sme sa zorientovali, treba sa vyškriabať na strom. Ani z koruny mohutného smreka nevidno takmer nič, ale dá sa vytušiť, že smer na Oblačnuju je priamo na východ. Predierame sa medzi brezami, smrekmi, javormi a jedličkami. Stan staviame v sedle v nadmorskej výške 1055 metrov.

Ráno 18. augusta ideme v predpokladanom smere na Oblačnuju. Hneď od začiatku sa predierame po zlej trase cez pichľavé kríky a nepríjemné liany. Okolo obeda prichádzame na rozsiahly „suťák". Postup vpred sa výrazne zrýchľuje. Po chvíli sme na plošine nachádzajúcej sa podľa výškomera 1600 m n. m. Okolo nás je hustá hmla, viditeľnosť azda len 10 metrov.

Snažíme sa dosiahnuť vrchol, ale nevieme, ktorým smerom sa vybrať. Z mokrej kosodreviny sme zakrátko úplne premočení. Našťastie sa medzi oblakmi na Oblačnej len na niekoľko sekúnd objaví silueta vrcholu. Nám to však stačí. Odkladáme batohy a po chvíli stojíme v nadmorskej výške 1854 metrov. Sú tu početné tabule zo sovietskeho obdobia, niektoré z farebných kovov s hmotnosťou aj niekoľko kíl. Nad nimi však dominuje novopostavený kríž, symbolizujúci nové obdobie v Rusku.

Naspäť opatrne kráčame tak, aby sme neprehliadli naše batohy. Je to neuveriteľné, ale ani tu na vrchole, kde by sa mali všetky výstupové trasy spájať, niet výraznejšieho chodníčka. Po preštudovaní mapy sa rozhodneme, že zostúpime do doliny Suchá rečka. Cesta dolu je omnoho pohodlnejšia ako cesta hore, najmä cez sutinovisko, po ktorom priam bežíme.

Problém nastáva až na dne doliny. Ide o staré rúbanisko, kde stromy a kríky dosahujú už výšku do 3—4 metrov. Výraznej lesnej cesty niet, a tak sa opäť predierame cez porast. Večer zabivakovávame na menšej lúčke už pri zdanlivo dobrej ceste v nadmorskej výške 680 m. Na večeru máme rizoto s hubami. Je tu neuveriteľné množstvo nádherných kozákov. Ani ich netreba hľadať, len zbierať v najbližšom okolí stanu. Nasledujúci deň nám ráno po chrbtoch behajú zimomriavky. V noci len niekoľko metrov od stanu totiž prešiel tiger. Dokazujú to jeho čerstvé stopy v piesku, ktoré prekrývajú naše včerajšie. Ďalší cieľ našej cesty je viac ako 50 kilometrov vzdialený vrch Snežnaja. Sveto dúfa, že na lesnej ceste chytíme stop a skrátime si monotónnu prašnú cestu. Bohužiaľ, ani po celodennej chôdzi žiadne auto naším smerom nejde, a tak sa vzdávame nádeje na ľahký presun. Po zvážení situácie (55 km tam + 55 km späť = 110 km, čiže minimálne dva dni pochodu) sa nakoniec otáčame a vraciame sa do Laza. Našťastie naspäť nás berie nákladné auto so zberačmi brusníc, ktoré nás dopraví do dedinky Jasnoje. Opäť na ostrove rieky Ussuri, v nadmorskej výške 510 metrov, trávime noc z 19. na 20. augusta. Ráno navštevujeme obchodík v dedine. Je to pekná drevená horská osada, kde práca väčšiny obyvateľov je viazaná na tajgu. Po doplnení zásob smerujeme do doliny Gorelaja. Sú tu lesné zvážnice a nemusíme sa predierať tajgou. Avšak cesta nás zvádza zo smeru do Laza. Navečer stojíme na konci cesty a za ňou je znova nepriestupná tajga. Ešteže v nadmorských výškach nad 1000 metrov je porast pomerne riedky.

Opäť sú tu záhony brusníc. Kráčame s polohlasnými pokrikmi, pretože už začína byť šero a nechceme sa stretnúť s medveďom. Jeho trus a diery po vyhrabávaní korienkov sú tu pomaly na každom kroku. Je zaujímavé, že ani v oblasti Sestry, ani tu medvede brusnice nežerú, ale dávajú prednosť vyhrabávaniu korienkov. V nadmorskej výške 990 metrov staviame stan už za tmy. Večeru máme diétnu, pretože sme nepočítali s tým, že nebudeme bivakovať pri vode, ktorá nám tak chýba. Ráno sa spúšťame po svahu nadol. Našťastie asi po hodine chôdze nachádzame cestu. Je už síce zarastená, ale predsa sa po nej kráča lepšie ako v hustej tajge.

Zavedie nás k drevorubačom nakladajúcim na auto spílené velikány tajgy. Sú veľmi priateľskí a sami sa nám ponúknu, že nás odvezú do Laza. V búde pri jedle dýchne na nás domovina.

Lesní robotníci si totiž otvárajú konzervy vyrobené v ďalekom, preďalekom slovenskom Kežmarku. Nuž čo, svet veru nie je taký veľký, ako sa zdá na prvý pohľad.

Lazo Po naložení nákladu sadáme do kabíny nákladného auta a smerujeme po neuveriteľne blatistej ceste do Laza. Tam však zisťujeme, že sme stratili tenké laminátové stanové tyčky. Bez nich stan nepostavíme. A tak sa ponáhľame zložiť batohy a začať hľadanie. Sme radi, že ochotní pracovníci zapovednika nám poskytnú terénne auto -japonskú Toyotu, ktorá má volant na opačnej strane ako u nás, teda tak ako vo Veľkej Británii. Väčšina áut v Prímorskom a Chabarovskom kraji pochádza z Japonska, kde sa jazdí po ľavej strane. S neuveriteľným šťastím nachádzame 17 stratených modrých laminátových tyčiek. Máme teda všetky okrem dvoch náhradných. Po návrate si prezeráme Jurijove rozsiahle entomologické zbierky a dlho besedujeme s pracovníkmi zapovednika. Reč sa točí najmä okolo rozpadu Sovietskeho bloku, ale dostávame sa aj k tatrovkám, ktorých kvalitu si tu nevedia vynachváliť. Prekvapuje nás celková úroveň znalostí o bývalom Československu. Rozhovor sa vedie aj o knihách známych cestovateľov M. Zikmunda a J. Manželku. Na zahraničné návštevy sú tu zvyknutí, pretože do miest, kde žije tiger, chodia zoológovia z celého sveta. Kľučky si tu podávajú Nemci, Američania, Japonci a teraz tu napríklad televízny štáb z Južnej Kórey natáča niekoľkodielny seriál o prírode. Je to pre nich veľká pomoc, pretože títo návštevníci platia za služby hneď a je čo na výplatu. Peniaze od štátu totiž často meškajú, stáva sa, že z Moskvy plat „zabudnú" poslať aj pol roka.

O tom, že sme privilegovaná návšteva, sa presviedčame pred nocľahom. Všetci sa spoločne radia, kde nás ubytujú. Jurij však vyhlasuje: „Oni sú predsa naši, budú spať u mňa doma."

Večer u Jurija ešte dlho do noci pozeráme jeho knihy o horách, najmä o Bajkale. Jurij totiž dlhý čas pracoval v Barguzinskom zapovedniku na východnom pobreží Bajkalu. Vynadívať sa nevieme na fotografie tigra od D. Mezunceva, Jurijovho suseda, ktorý fotografuje tieto šelmy. Za jeho najvydarenejšiu snímku pokladá Jurij fotografiu vzácne sa vyskytujúceho leoparda pripraveného na skok.

Ráno ešte navštevujeme neďaleké hradisko Džúrčenov, jedinú zaujímavejšiu historickú pamiatku v blízkosti Laza. Predbiehame pritom neuveriteľne opitého muža, ktorý kľučkuje po celej hlavnej ceste. Len so šťastím sa mu vyhýbajú okoloidúce autá. Hradisko predstavuje ťažko identifikovateľný rozpadnutý val na nevysokom pahorku nad Lazom. Sme z toho sklamaní, pretože sme čakali aspoň ruiny stavieb, niečo na spôsob našich hradov.

Do Laza sa nevraciame po ceste, ale okolo polí, starostlivo ohradených proti diviakom páchajúcim na poľnohospodárskych plodinách značné škody. V blate nachádzam zašliapnutú plastikovú figúrku vojaka, na ktorej je ešte cenovka 4 kopejky. Veľmi sa jej poteším, pretože to môže byť darček pre syna, ktorý ma prosil, aby som mu z cesty doniesol ruskú hračku.

Bohužiaľ, v obchodoch v Nachodke boli len čínske výrobky, z ktorých sa azda všetky predávajú aj u nás. Syn sa tomuto „sovietskemu vojakovi" veľmi potešil a dlho to bola jeho najobľúbenejšia hračka.

Po návrate k Jurijovi ešte navštevujeme múzeum Lazovského národného parku. Dozvedáme sa, že toto chránené územie bolo založené na ochranu a štúdium prírodných komplexov zmiešaných lesov južného Sichote-Aliňa. Jeho 120 000-hektárová plocha je vzdialená od priemyselných centier a zaberá územie od vysokých hôr až po pobrežie Japonského mora. K parku patrí aj niekoľko menších ostrovov v Japonskom mori. V rastlinnom svete prevládajú predstavitelia mandžuskej flóry dub, hrab, jaseň, orech, topoľ a lipa. Z ihličnatých sú to limba, smrek, jedľa, tis a borievka.

Pestrosť rastlinných spoločenstiev, množstvo lesných čistiniek vytvára ideálne podmienky pre také vtáky, ako kaňa, kormorán, lelek, dudok a bažant. V parku žije množstvo diviakov, jeleňov, medveďov a na pobrežných skalách aj kamzíkov. Centrom ochrany sú kriticky ohrozené druhy zapísané v medzinárodnej Červenej knihe: tiger, himalájsky medveď a východosibírsky leopard.

Po rozlúčení sa s Jurijom a jeho rodinou odchádzame na autobusovú zastávku. Autobusom, ktorý prichádza s meškaním, opúšťame 22. augusta tesne pred 17. hodinou Lazo. Pri stúpaní na sedlo sa autobus kazí a máme prestávku. Počas nej šikovný šofér rozoberá motor a za necelú hodinu ideme ďalej. Niečo po 19. hodine opäť predbiehame muža, ktorého sme stretli ráno poriadne opitého na ceste. Ide už podstatne rovnejšie a za 10 hodín prešiel okolo 40 km.

Azda nemal peniaze na cestu, preto sa rozhodol ísť pešo. Aby cesta nebola taká dlhá, určite si predtým dal niekoľko pohárikov vodky. Z autobusu vystupujeme za osadou Monakino pri ústí doliny Alexejevka.

Dolina Alexejevka, Ženšen V osamelom dome pri ceste sa spytujeme na najkratšiu cestu cez polia do doliny. Privíta nás starší námorník- Bielorus. Keď sa dozvedá, že pochádzame z jeho rodiska, z Európy, veľmi sa teší a pozýva nás dnu. Radšej však odmietame toto milé pozvanie a kráčame k horám.

Stan staviame takmer za tmy na okraji veľkého mrkvového poľa. Pri poli je postavená chatrč, v ktorej bývajú roľníci. Teraz, keď dozrieva úroda, ju musia strážiť, aby ich niekto v zbere úrody nepredbehol. O večeru máme postarané. Starostlivá Jurijova manželka nás totiž pred odchodom poriadne nabalila.

Po deviatich dňoch pobytu v okolí Laza sme sa dostali do blízkosti jednej z najväčších jaskýň Prímorského kraja - Prímorského velikána. Od Jurija máme podrobný opis, ako sa dostaneme k jaskyni Belyj dvorec nachádzajúcej sa v jeho blízkosti, teda mali by sme ju nájsť. Takmer celú noc prší, a tak ráno 23. augusta sa boríme s blatom ciest a brodmi riečky Alexejevky.

Oceňujeme gumené čižmy, ktoré sú v týchto podmienkach ideálne. Všeobecne sa medzi jaskyniarmi táto obuv teší značnej obľube a jaskyniarka Linda Hipmanová zo Zvolena dokonca zložila Ódu na čižmy: Je rosné ráno a počuť vtáčí spev, v mokrote dolín človeka obrys, čo čižmy majúc obuté do výšok stúpa.

Nohy má v čižmách - tak je to správne.

Pokiaľ si zažil prírody nálad, určite vieš, že čižmy sú základ.

Sú to dve priateľky — čižma a noha, čo deň to deň, čo rok to rok, majiteľ priateľstva tohoto ich od seba neoddelí. Čo je to GORE-TEX? - Membrána úbohá.

Reklama cudzia, oči nám zalepiť chce.

No postupne jaskyniar príde aj na to, že v mokrote jaskyne čižmy sú zlato. Kde voda je živel, dravec aj krása, tu jedine v čižmách prebrodiť dá sa a riedke bahná na dnách sifónov pre čižmy stále dobrým sú rajónom.

Hlboké kaňony tiesniace ducha, len v čižme gumenej nesklzne noha. Je treba priznať: nie vždy sú výhrou, keď v sparných dňoch putuješ pustatinou. Inak je čižma priateľka skvelá. Výmena za GORE-TEX? Príliš je smelá.

Po 18 kilometroch by sa mala dolina vetviť a jej južnejšia časť, Malá Alexejevka, by mala viesť k jaskyniam. Keď sme sa však ani po 6-hodinovom trmácam' nedostali do vetvenia doliny, začíname pochybovať, či smejú už neprehliadli. Niet sa ani koho opýtať, pretože počas cesty sme nikoho nestretli. Riedke osídlenie, absencia dobrých máp a konfigurácia terénu, ktorý je všade veľmi podobný, sú ideálne podmienky na blúdenie. V okolí rieky Ussuri sme sa už o tom presvedčili. Nakoniec však predsa k sútoku prichádzame. Je už neskoré popoludnie, a tak sa tu utáboríme. Kvôli úspore času sa rozdeľujeme. Sveto varí pohánku a ja sa vydávam hľadať vchod do jaskyne Belyj dvorec.

Ani po hodine cesty nič nepripomína krasové územie. Cesta sa mi dávno stratila a predieranie sa tajgou po pás vo vode nie je veru nič príjemné. Pre pohyb v ruských horách po málo používaných cestách a chodníkoch treba mať cit a vypestovaný zmysel. Tento nám, odchovancom značkovaných chodníkov, akosi chýba. Po dlhšom brodení bez akéhokoľvek náznaku po jaskyniach rozum káže ustúpiť, no vôľa velí vydržať. Keď to však ani po pol hodine ďalšieho trápenia nevyzerá dobre, vzdávam sa a ustupujem. Som z toho smutný, pretože by bolo určite poučné tieto jaskyne navštíviť.

Pri ceste späť tesne pred naším táborom stretávam hľadačov rastliny ženšen. Ochotne nám podrobne vysvetľujú, ako sa dostaneme k jaskyniam. Reč príde aj na ženšen. Aj napriek tomu, že sa v lesoch túlali takmer dva týždne, nepodarilo sa im vytúženú rastlinu nájsť. Koreň z tejto rastliny predstavuje totiž celý majetok a len za jeden kus možno od čínskeho priekupníka údajne dostať hotový majetok - 2000 dolárov. Nečudo, že dobrodružnejším povahám sa oplatí túlať za touto rastlinou po horách aj celé mesiace, samozrejme, ak sa na ňu napokon podarí natrafiť. Na bežné použitie stačí koreň pestovanej rastliny. Ten však nemá také účinky ako divo rastúci koreň, ktorý znalec rozozná od pestovaného na prvý pohľad.

Pri túlaní sa v tajge sme aj my podľahli ošiaľu tejto rastliny. Podarilo sa nám nájsť zvláštnu rastlinu, o ktorej sme sa domnievali, že by to mohol byť ženšen. Svetozár opatrne vykopáva jej koreň, starostlivo ho balí do papiera a uschováva. Ale v Nachodke od priateľov sme sa dozvedeli, že táto rastlina sa volá uleterokok. Má tiež liečivé účinky, no nieje taká vyhľadávaná ako ženšen.

Jaskyne Pre pokročilý čas odkladáme výskum jaskýň až na nasledujúci deň. V noci poriadne prší, ale ráno 24. augusta sa ukazuje modrá obloha. Po raňajkách kráčame najmenej 5 km, kým konečne vľavo odbočuje z bahnitej cesty výrazný chodník. Ten nás asi po 300 metroch dovedie priamo pred vchod do jaskyne Belyj dvorec.

Vchod s výškou 2 metre a šírkou 6 metrov sa nachádza v nadmorskej výške 400 m, v päte brala vysokého približne 40 metrov. Od vchodu na severovýchod smeruje pohodlná chodba sieňovitého charakteru, ktorá sa končí po 20 metroch rozsiahlym závalom. Jaskyňa však pokračuje za tesnou plazivkou nachádzajúcou sa v blízkosti vchodu. Po jej prekonaní sa dostávame do pekného meandra, smerujúceho do menšej siene s objemom asi 100 m3.

Výbežok smerujúci na západ sa končí po 15 metroch závalom smerujúcim na povrch.

Zaujímavejšia je severovýchodná vetva, končiaca po 30 metroch tesným poloSifónom. Pre časovú tieseň som sa ho ani nepokúšal prekonať. Hrozilo mi úplné namočenie a následné zdržanie niekoľko hodín pri sušení vecí. Pred návštevou jaskyne som si totiž proti zime obliekol aj náhradné suché šatstvo.

Kvapľová výzdoba v jaskyni je katastrofálne olámaná, len v sieni sa nachádzajú zachované náteky bieleho sintra. Pravdepodobne vďaka týmto útvarom dostala jaskyňa pomenovanie Belyj dvorec, čo v preklade znamená Biely zámok. Ruská literatúra udáva jej dĺžku 135 metrov. Je to však len krátka zmienka bez mapy a opisu.

Preto sme Belyj dvorec orientačne zamerali kompasom Šport v dfžke 129 m. Ide o horizontálnu jaskyňu vytvorenú bočným ramenom riečky Malej Alexejevky, prameniacej v nekrasových horninách.

Jej výdatnosť sme pri zvýšenej vodnej hladine odhadli na 4 m3/s.

Počas môjho podrobnejšieho prieskumu jaskyne Belyj dvorec sa Sveto pokúšal lokalizovať vchod do 542 metrov dlhej a 93 m hlbokej jaskyne Prímorský velikán, ktorá dostala meno podľa rozsiahlych tunelovitých chodieb.

Táto pravdepodobne staršia riečna jaskyňa môže súvisieť s Belym dvorcom. Jej vchod by sa údajne mal nachádzať 240 výškových metrov nad dnom údolia a približne 200 metrov severozápadne od vchodu do Beleho dvorca. Sveto však nenašiel ani len náznak po chodníku, ktorý by mohol viesť k Velikánovi. Ani spoločné úsilie neprinieslo želaný výsledok. Preto najmä pre začínajúci dážď sme náročné hľadanie v tajge prerušili a vrátili sa k ukrytým batohom pri sútoku oboch Aleksejevok.

Krasový ostrov budovaný svetlými prvohornými vápencami, v ktorom sa obidve jaskyne vyskytujú, zaberá podľa nášho odhadu plochu menej ako 1 km2, s maximálnym prevýšením 250 metrov, nedá sa tu teda predpokladať väčší jaskynný systém. V jaskyni Belyj dvorec sme nezaregistrovali výraznejší prievan, ktorý by svedčil ojej ďalšom pokračovaní. Hromady odpadkov vŕšiace sa v jaskyni, ale najmä pred ňou spolu s nápismi na stenách dokazujú, že jaskyňa je častým cieľom návštevníkov. Na netopiere sme v jaskyni nenatrafili, rovnako ani na kosti drobnejších alebo väčších stavovcov. V okolí jaskyne ani priamo v nej sme nenašli stopy tigra, hoci podľa V. K. Arsenieva sa táto šelma s obľubou najmä v lete pohybuje práve pri jaskyniach. Pravdepodobne ju odpadky odrádzajú od zdržiavania sa v tejto lokalite.

Cesta naspäť je poznačená dažďom a častým brodením. Od hľadačov ženšenu sme totiž dostali radu, že najjednoduchšie cesty v okolitých horách sú korytá riek. Nasledujúcich niekoľko hodín sa brodíme riekou. Oproti včerajšku jej hladina po dažďoch vystúpila a často veru siaha takmer po pás. Našťastie nieje studená a brodenie je viac-menej príjemné. Vďaka

užitočnej rade sme ušetrili niekoľko hodín času.

Pred zotmením sa spúšťa poriadny dážď. Prečkávame ho skrytí pod pršiplášťami. Stan staviame tesne pri hlavnej ceste, opäť na okraji mrkvového poľa. Je to zaujímavé, ale v oblasti sú samé mrkvové polia, len kde-tu sa objaví pole s melónmi alebo uhorkami.

Uprostred noci nás budí energické búchanie na stan. Rozospatí vysvetľujeme príchodzím, čo tu hľadáme. Z ich rečí vysvitá, že pole, pri ktorom spíme, majú v prenájme od štátu a nás pokladali za zlodejov.

Ráno 25. augusta ideme pešo do asi 8 kilometrov vzdialenej dediny Sergejevka. Čakáme tu asi 4 hodiny na autobus do Nachodky. Nechtiac sa pritom dozvedáme o denných starostiach bežných občanov. O katastrofálnej ekonomickej situácii Ruska svedčí rozhovor dvoch učiteliek, pripomínam, že koncom augusta: „Počuli ste už tú novinu? V Nachodke dostali na školách už výplatu za január."

Tavaložka V Prímorskom kraji predstavujú ľudské sídla len akési malé ostrovčeky v zelenom mori. V dedinách sa voľný pohyb končí za poliami a plošne nie príliš rozsiahlymi lúkami, na ktorých sa pasú ovce a hovädzí dobytok. Ďalej je pohyb človeka usmernený do blatistých, často sa vetviacich ciest, ktoré zanikajú na početných rúbaniskách. Vybočiť z cesty znamená pustiť sa do zápasu s kríkmi a krovinami, čo je však boj dopredu prehratý.

Presvedčili sme sa o tom v okolí dediny Kuznecovo. Do tohto neveľkého sídla sme sa dostali večer 25. augusta osobným vlakom zvaným poeticky Prímoročka, premávajúcim každý deň na trati Mys Astafejeva — Nachodka - Vladivostok. Po vystúpení z vlaku sa ocitáme v úplnej tme. Po pouličnom osvetlení tu niet ani pamiatky, a tak si svietime pod nohy lampášom.

Niekoľkokrát sa otáčame pred slepými ulicami a štekotom divých psov. Nakoniec nachádzame kúsok trávnika pri skupinke stromov. Spoločne so Svetom usudzujeme, že je to vhodné miesto pre nocľah. Až ráno zisťujeme, že náš stan stojí uprostred obce, dokonca len pár metrov od spoločnej studne, ktorá je zdrojom vody pre dedinčanov. Našťastie náš čin sa nestretáva s pohoršením, ale práve naopak. Dedo opatrujúci vnúčika nám prináša jabĺčka, kvasené uhorky, ba aj listy ženšena, aby sme si uvarili liečivý čaj. Počúvame jeho starosti vidno, že sa potrebuje vyrozprávať. Trápi ho ekonomická situácia Ruska, ale asi najviac je smutný zo zaťa. Ten údajne robí od rána do večera a nemá čas posedieť si pri poháriku vodky.

Od zhovorčivého a milého deda sa dozvedáme, ako sa máme dostať k nášmu cieľu, 760 metrov vysokej kóte Čendolaz. Od nášho východiska, Kuznecova, nie je vzdialená viac ako 5 km vzdušnou čiarou. Zdá sa nám to málo na celodenný výlet, ideme teda ešte okľukou cez Tigriu dolinu. Z osady Kuznecovo sme podľa rady kamarátskeho deda obišli zľava menší pahorok a vydali sa smerom ku krasovému Čendolazu. Tu je podľa informácie J. N. Ušakova, jaskyniara z Nachodky, vytvorená 125 metrov hlboká priepasť Soljanik.

Po blatistej ceste sme prešli niekoľko kilometrov, keď sa na otvorenom priestranstve zrazu stratila. Naschvál som použil výraz otvorené priestranstvo, pretože to nebola lúka, nebol to les a najviac sa to podobalo na severskú tundru. Išlo o plochy, ktoré boli v minulosti vyrúbané a samovýsevom sa tu udomácnila najmä tavaložka, menej už mandžuský orech alebo lieska. Na konci cesty sme sa teda naobedovali a plní síl sme sa podľa mapy vydali na Čendolaz.

Predpokladali sme rýchly postup, veď bol takmer na dosah ruky. Zblízka spoznávame na prvý pohľad sympatickú kríkovitú rastlinu zvanú tavaložka, u nás tavoľník (Spiraea sp.). Jej vinou sa náš zámer zmenil na dilemu, či obetovať na tento skutočne malý kopec dva dni a dostať sa naň s bivakom, alebo ustúpiť. Totiž tam, kde sa cesta skončila, sa začali ťažkosti s predieraním cez hustý porast. Susedné rastliny, vysoké aj dva metre, sú medzi sebou popreplietané a bránia v chôdzi do takej miery, že je nevyhnutné ich trhať a len tak si kliesniť

cestu dopredu. Niekedy je výhodnejšie ísť chrbtom dopredu, niekde sa plaziť, ale vždy je to hrozné trápenie. Nízke rastliny nevrhajú takmer žiadny tieň a prakticky celý deň sme na priamom slnku. Najhoršie je na tom ten, ktorý preráža cestu vpred. Okrem dodriapaných šiat a nechránených častí tela máme vo vlasoch, za košeľou, skrátka všade, drobné úlomky konárikov, lístočky a popučený hmyz opeľujúci tavaložky. Pri týchto podmienkach sme stratili chuť do ďalšej cesty a radšej sme ustúpili. Plní sklamania sa vraciame tam, odkiaľ sme ráno vyšli, s tým, že nič sme nevideli, nikde sme neboli a celý deň sme sa len predierali kriakmi.

Kužeľový kras Program záveru cesty máme otvorený. Rozmýšľame o návšteve Birobidžanu, hlavného mesta Židovskej autonómnej oblasti. Máme plány aj na kratší pochod po pobreží Japonského mora.

Nakoniec po úvahe smerujeme ešte do Zálivu ostriežov, aby sme sa tam poradili o ďalšej ceste s Pasom. Po ceste rozmýšľame, že nastávajúcu noc medzi 27. a 28. augustom strávime na kužeľovej kóte zvanej Sestra, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške 318 metrov priamo nad vtokom rieky Partizanka do Nachodského zálivu. Budovaná je bielym prvohorným vápencom a spolu s vedľajším, dnes už čiastočne odťaženým Bratom tvoria peknú dvojicu pripomínajúcu kužeľové mogoty z tropických oblastí Číny alebo Vietnamu.

Najskôr sa vlakom dopravujeme do blízkosti cesty vedúcej k Sestre. Je už šero a po vystúpení z vlaku obchádzame jamy, železničné skladiská a iné, ťažko definovateľné prekážky. Už to vyzerá na bivak medzi hŕbou šrotu, ale nakoniec stačí preskočiť jednu jamu, prekonať násyp a sme na ceste. Po chvíli prichádzame k mostu. Je tu síce tabuľa so zákazom vstupu nielen v ruštine, ale aj v angličtine, nevenujeme jej však pozornosť. Pokladáme ju za socialistický prežitok, podobne ako heslá: Buduj vlasť- posilníš mier alebo Proletári všetkých krajín, spojte sa!, nachádzajúce sa ešte stále na verejných miestach.

Len čo vstúpime na most, ozve sa štekot psa a z neďalekej strážnice vybieha ozbrojená hliadka, mieriac na nás samopalmi. Musíme sa legitimovať a podrobiť sa kratšiemu výsluchu.

Dozvedáme sa, že tu stále platí nariadenie zakazujúce ísť po moste pešo. Je to možné len na aute alebo na bicykli. Oni zabezpečujú tento príkaz, majúci azda pôvod v dobách studenej vojny. Jeho zmysel nám síce nevedia vysvetliť, ale služba je služba. O tom, že prejdeme cez most po vlastných, však nechcú ani počuť. Nakoniec nás na služobnom aute prevezú cez azda len 200 metrov dlhý most na druhú stranu Partizanky. Stan staviame v úplnej tme za neuveriteľnej invázie komárov.

Ráno stúpame na Sestru, ktorá sľubuje pekný turistický zážitok, nádherný výhľad na celú Nachodku, údolie rieky Partizanka a Japonské more. Sklon svahov kužeľovitého vrchu je nerovnomerný. Najväčší sklon, okolo 50°, majú južné a západné svahy obmývané morom a riekou Partizanka. Najmiernejšie svahy sú obrátené smerom k pevnine na severovýchod a dosahujú sklon len 25°. Práve po tejto časti vystupujeme hore.

Dalo by sa očakávať, že na takýto lákajúci kopec v tesnej blízkosti mestskej aglomerácie bude vyšliapaných veľa chodníkov, ale sme sklamaní. Opäť nás čaká otravné predieranie sa cez porast. Nezaregistrovali sme tu žiadny významnejší krasový jav, len drobné jarčekové škrapy na odkrytých vápencoch. Skalných stien a brál je vo svahu, po ktorom kráčame, málo. Nie je tu ani náznak po existencii podzemného priestoru. Podľa starej povesti tu však údajne existuje jaskyňa, v ktorej Džúrče-novia v 13. storočí pred mongolskými bojovníkmi ukryli poklad.

Prípadný prieskum južných a západných svahov, ktoré sú neprístupné strmé a skalnaté, by si vyžiadal použitie lanovej techniky. Práve v týchto miestach nemožno vylúčiť existenciu nepreskúmanej jaskyne.

Pri zostupe zo Sestry nás prekvapí lejak a do Zálivu ostriežov prichádzame večer poriadne mokrí. Stan si staviame v tesnej blízkosti Japonského mora, s otvorom priamo na východ.

Japonské more Japonské more, čo sa týka fauny a flóry, patrí k najbohatším vodám, ktoré obmývajú Ruskú federáciu. Na členitom pobreží hniezdia kŕdle vtákov a možno tu stretnúť uškatca alebo tuleňa. Nezaostáva ani podvodný svet rastlín a živočíchov. Medzi zaujímavosti patrí losos, ktorý vo veľkých húfoch tiahne každý rok proti prúdu riek na neresiská. Z času na čas sa pri brehoch zjaví veľryba. V morských trávach sa preháňajú morské ihly a koníky. Po dne sa prechádzajú raky pustovníky a vyskytujú sa rozmanité druhy lastúr. Vo väčších hĺbkach tu žijú známe kamčatské kraby. Pre zachovanie tohto pozoruhodného a jedinečného podmorského sveta bol v Zálive Petra Veľkého v blízkosti hraníc so Severnou Kóreou založený Ďalekovýchodný morský národný park. Dlhé roky bolo pobrežie Japonského mora pohraničnou oblasťou, preto bežní ľudia naň nemali prístup. Až po zmenách súvisiacich s rozpadom Sovietskeho zväzu sa desiatky kilometrov neporušenej oblasti odkryli pre milovníkov prírody. Fantasticky čisté pláže s množstvom rýb sú lákadlom pre návštevníkov.

Títo sa však musia zaobísť bez hotelov a iných zariadení, bežných pri iných pobrežiach.

Dovolenku pri mori, kde sa spí priamo na pláži v stane, varí na otvorenom ohni, pitná voda je z čistých potôčikov a kde sa voľné chvíle spestrujú rybačkou a fantastickým hubárčením, by mnoho našincov vymenilo za okukané hotely a slnenie sa pri Jadranskom mori. Teplota vody síce následkom studeného prúdu z Ochotského mora pripomína skôr Balt, ale pri 35stupňových horúčavách poskytuje príjemné osvieženie.

Celý deň 29. augusta sa kúpeme. Večer nás priatelia z Nachodky nahovoria na rybačku. Lov do sietí nie je síce športový, ale pre všetkých sa zabezpečí výdatná večera. S miestnym jaskyniarom Jurijom N. Ušakovom dlho hovoríme o jaskyniach Ďalekého východu. Reč príde aj na mariuan, ktorý sa údajne nachádza v blízkosti zálivu a zajtra sa chystá veľká akcia za pomoci detí na jeho zber. Táto informácia nás poriadne vystraší a rozmýšľame, ako zo situácie vycúvať, pretože s drogami nechceme mať nič spoločné. Avšak už po chvíli sa všetko vyjasňuje. A/far/uan1 je čierny minerál, ktorý sa pomerne často vyskytuje v okolí Zálivu ostriežov. Jurij, ktorý pracuje v detskom domove, ho po dažďoch chodí hľadať v odkryvoch vzniknutých pri budovaní ciest.

Keď kamarátom vysvetľujeme naše obavy, veselosti niet konca-kraja.

Východne od našej piesočnej pláže je skalný útes budovaný granitom, dlhý asi 300 metrov.

Morský príboj tu vyhladil zaujímavé tvary pripomínajúce škrapy na krasových horninách.

Okrem mnohých skalných okien sme tu našli viac podzemných priestorov spínajúcich kritériá jaskýň. Najvýznamnejšia z nich je 74 metrov dlhá Príbojová jaskyňa, ktorú sme zaregistrovali už pri prvej návšteve Zálivu ostriežov. Pre silné vlnobitie ju však vtedy nebolo možné preskúmať. Narážajúce vlny mali takú silu, že v jaskyni sa nedalo udržať na nohách. Jej podrobný prieskum a zameranie sme uskutočnili až 30. augusta. Najpohodlnejšie prístupný vchod sa nachádza v severnej časti skalného útesu. Podzemný priestor v tejto jaskyni vznikol abráziou mora a gravitačnými pohybmi granitových blokov. Pri vchode do jaskyne sa

vytvorilo zvláštne trojité okno v hornine hrubej len niekoľko centimetrov. Dno jaskyne je pokryté morským pieskom a až v zadných, rútivých častiach sú skalné bloky.

Dnešný večer je náš program spestrený svadobnou hostinou. Mladomanželia sa rozhodli usporiadať ju pod holým nebom pre priateľov turistov. Všetko je tu ako na svadbe, akurát chýba strecha nad hlavou. Našťastie neprší, a tak to nikomu neprekáža. V noci prichádza na rad aj nočné kúpanie. Vo svite mesiaca a hviezd sa planktón trbliece; je to zaujímavý pocit plávať medzi miliónmi svietiacich hviezdičiek. Noc bohatú na zážitky spestrí aj mračno veľkých cikád, ktoré prihnal vietor na pevninu z Japonských ostrovov.

Na pobrežie zavítali posledné augustové ráno rybári, ktorí plánujú lov morských ježkov pre Japoncov. Začalo však pršať, preto odchádzajú. Zostáva tu len ichtyológ Sergej, pochádzajúci z Bratská. Je to mesto v Irkutskej oblasti známe vďaka hydroelektrárni na rieke Angare, ktorá patrí medzi najväčšie na svete. Od neho sa dozvedáme rôzne zaujímavosti. Napríklad to, že donedávna robil na americkej rybárskej lodi. Za neuveriteľnú drinu tu síce údajne zarábal až 5000 dolárov, ale po niekoľkých mesiacoch odtiaľ musel pre prepracovanosť zutekať. V poslednom období pracoval ako stavbyvedúci s partiou robotníkov zo Severnej Kórey. Z domoviny ich vysielajú na práce do Ruska, kde pracujú len za skromnú stravu a ošatenie.

Komunistická vláda KĽDR totiž nedokáže zabezpečiť potraviny pre všetkých obyvateľov v krajine a aspoň takto sa pokúša riešiť katastrofálnu hospodársku situáciu.

Zaujme nás tragikomický Sergejov príbeh. Po niekoľkých týždňoch ťažkej práce sa rozhodol, že stravu a z. vlastných rubľov im urobil hostinu. No na druhý deň ráno sa dočkal prekvapenia. Part'ák mu oznámil, že ak každý deň nebude klobása, dostatok cigariet a vodka, tak nebudú pracovať. Sergej mu vzápätí kontruje, že ďakuje za prácu a končí s nimi. Vidina návratu domov im však naháňa hrôzu, preto ho prosia, aby mohli pracovať aj za horších podmienok ako doteraz. Po obede 1. septembra sa u mňa i Sveta objavujú črevné problémy.

Nevieme si vysvetliť, z čoho a prečo. Mňa našťastie rýchlo opúšťajú, ale Sveta to drží dlhšie.

Zdá sa, že z pochodu po pobreží nič nebude. Zostáva však ešte voľný čas, a tak sa podľa rád jaskyniara J. N. Ušakova vyberám sám 2. septembra ráno na prehliadku Jekaterinovského jaskynného komplexu.

Jekaterinovský jaskynný komplex V okolí dediny Jekaterinovka, vzdialenej 4 km severovýchodne od Nachodky, sa nachádzajú dve menšie jaskyne. V minulosti boli sprístupnené pre verejnosť a známe pod názvom Jekaterinovský jaskynný komplex. Sú vytvorené v menších krasových ostrovoch budovaných svetlým prvohorným vápencom. Vchody majú situované v tesnej blízkosti železničnej trate vedúcej z Nachodky do Vladi-vostoku, pri železničnej zastávke Podstancija, medzi stanicami Kuznecovo a Jekaterinovka.

Prvú, Prževalského jaskyňu tvoria dve kratšie chodby s celkovou dĺžkou 64 metrov. Vo výklenkoch je z betónu zhotovená v životnej veľkosti maketa tigra, rodina medveďov a v minulosti bola aj sova. Južná časť jaskyne sa končí menšou sienkou. Ďalšie pokračovanie je zatarasené zrútenou konštrukciou z dreva a betónu. Táto jaskyňa bola známa pre svet od chvíle, keď ju zaregistroval na svojej ceste po Ďalekom východe N. M. Prževalskij2.

S výskumom jaskyne sa začalo až po roku 1961, keď učiteľ E. G. Lešok so žiakmi objavil neďalekú Jaskyňu Geografičeskogo obščestva (Geografickej spoločnosti). To bol impulz na vedecké skúmanie oboch lokalít. V Prževalského jaskyni sa našli pamiatky neskorej ľadovej doby, napríklad kosti jaskynnej hyeny, tigra, medveďa, divého koňa, nosorožca a veľa kostí vtákov. Druhá jaskyňa, ktorú orientačne zameriavam, sa nachádza 250 metrov juhozápadne od predchádzajúcej v päte brala vysokého 60 metrov. Predstavuje jedinú senilnú chodbu, ktorá je pre návštevníkov prístupná v dĺžke 40 metrov po upravenom chodníku. Ďalej pokračuje len 9 m dlhou, tesnou a zablatenou plazivkou. Pred touto zúženinou v menšej sieni

„trónia" dve betónové torza praobyvateľov jaskyne v životnej veľkosti. Pri podrobnom výskume tu objavili veľa kostí bizóna, jeleňa, losa, nosorožca, divého koňa a mamuta.

Významné sú aj archeologické nálezy, ktoré svedčia o 4 osídleniach od paleolitu až po historické obdobie. Na ich základe vedec N. D. Ovodov tvrdí, že Južné prímorie bolo oblasťou, z ktorej sa rozšírili paleolitické kmene do Ochotského kraja, na Čukotku, Aljašku, Sachalin a Japonské ostrovy.

Po vykopávkach v oboch jaskyniach sa začal budovať takzvaný Jekaterinovský jaskynný komplex. Vybudovali sa chodníky v jaskyniach, ako aj prístupové cestičky a zaviedla sa elektroinštalácia. Potom nainštalovali sochy zvierat a prehistorických ľudí. V tesnej blízkosti oboch jaskýň umiestnili múzeum s nálezmi z podzemia, ako aj z hradiska Džúrdčenov, ktorého zvyšky sa nachádzajú nad Prževalského jaskyňou. Jekaterinovský jaskynný komplex bol spolu s múzeom otvorený pre verejnosť do obdobia perestrojky. Potom sa stratil záujem o ich prevádzkovanie. V súčasnosti sú vchody do jaskýň otvorené a podzemie je úplne zdevastované. Podzemné priestory bývalej turisticky atraktívnej oblasti síce neoplývajú mohutnosťou alebo sintrovou výzdobou, ale sú významnou kultúrno-historickou pamiatkou, akých nie je v tejto oblasti veľa.

Poslednú noc v Nachodke z 2. na 3. septembra trávime v Pasovom byte. Ráno sa s ním a jeho rodinou lúčime. Potom sa presúvame do klubu turistov. Tu po posledných prechádzkach po meste definitívne balíme batohy a odchádzame na stanicu, odkiaľ má o 19.35 odchod rýchlik do Chabarovska. Pred odchodom vlaku nám prichádza zakývať aj Svetlana. Po prvých klepnutiach kolies vagóna o spoje koľajníc najmä Sveto zosmutnel...

Chabarovsk Ráno 4.9. sa budíme vo vlaku na zimu. Prvý pohľad z okna nasvedčuje, že sme postúpili poriadne na sever. Železničná trať kopíruje rieku Ussuri, ktorej okolie je starostlivo oplotené a strážené vojskom. Krajina je tu veľmi zaujímavá. Ide o polostep s občasným výskytom briez, jelší a redšie aj červených smrekov.

Na stanicu v Chabarovsku prichádzame krátko po obede. Stojíme v metropole jedného z najväčších administratívnych celkov Ruska. Veď jeho plocha 787 000 km2 zaberá plochu 5 % celej Ruskej federácie. Mesto rozprestierajúce sa na pravom brehu sibírskeho veľtoku Amur stojí na mieste, kde v roku 1858 vojaci 13. východosibírskeho bataliónu pod vedením kapitána J. V. Djačenka postavili vojenskú pevnosť. Až v roku 1880 táto osada získala status mesta a názov Chabarovsk podľa známeho kozáka 2 N. M. Prževalskij (1839 - 1888), známy ruský cestovateľ, viedol 5 veľkých expedícií po Ázii (Ussurijská - 1867-69; Mongolská - 1870-73; Lopnorská a Džungarská - 1876-77; Prvá tibetská 1879-80; Druhá tibetská 1884-85), na ktorých prešiel 33 268 km.

J. P. Chabara, ktorý v roku 1649 dosiahol breh rieky Amur. V roku 1897, čiže práve pred storočím, tu vyrástla železničná stanica na budujúcej sa Transsibírskej magistrále.

Naše prvé kroky samozrejme smerujú k Amuru. Rieka tu pôsobí veľkolepým dojmom, čo zvýrazňujú aj plávajúce lode naplnené uhlím a drevom. Podľa nášho odhadu tu má Amur asi trojnásobne väčší prietok ako Dunaj v Bratislave. Voda prúdi napodiv veľmi rýchlo a betónové nábrežie lemujú desiatky rybárov. Atmosféra v meste je pokojná a vôbec sa nepodobá na uponáhľanú Moskvu. V okolí letiska je dostatok voľných plôch pre náš stan.

S tfalekovýchodným teritóriom Ruskej federácie sa lúčime nasledujúci deň na obed 5. 9. 1997 pohľadom z lietadla na veľkolepý Amur. Ďalšie výhľady nám zakryli husté oblaky. Do skorého videnia, tajomná Ázia.

Literatúra ARSENIEV, V. K., 1953: Ussurijským krajem. Praha.

BAKLANOV, P. J., 1997: Geografia Primorskogo kraja. Izdateľstvo Ussuri, Vladivostok.

BELLA, P., 1994: Genetické typy jaskynných priestorov Západných Karpát. Slovenský kras, 32, Žilina, 3-22.

BLUNDEROVÁ, C. - ELVIN, M., 1997: Svet Číny. Knižní klub, Praha.

BOVVMAN, J. S., 1993: Kronika déjin 20. století. Columbus, Praha.

BERSENEV, J. N., 1989: Karst Daľnego Vostoka. Izdateľstvo Náuka, Moskva.

HOLÚBEK, P., 1997: Po stopách ussurijského tigra. Liptov, roč. 48, č. 41 z 22. 10. 1997, Liptovský Mikuláš, 7.

HOLÚBEK, P., 1997: Po stopách ussurijského tigra. Liptov, roč. 48, č. 42 z 29. 10. 1997, Liptovský Mikuláš, 7.

HOLÚBEK, P., 1997: Výprava Sichote-Aliň 1997. Spravodaj SSS, 28, 4, Liptovský Mikuláš, 35^2.

HOLÚBEK, P., 1998: Sprístupnené jaskyne pri Nachodke na Ďalekom východe Ruskej federácie. Sinter, 6, Liptovský Mikuláš, 22.

HOLÚBEK, P. - KRNO, S., 1998: Po stopách ussurijského tigra. Scenár výstavy, SMOPaJ, Liptovský Mikuláš. Kôl., 1977: Malá zemepisná encyklopédia ZSSR. Obzor, Bratislava. Kôl., 1978: Dejiny Číny. Praha.

Kôl., 1995: Chabarovskij kraj. (Atlas of Khabarovsk krai). Roskartografia, Novosibirsk. Kôl., 1996: Atlas, Ijubi i znaj svoj kraj. Daľnevostočnoe aerogeodezičeskoe predprijatie, Chabarovsk. KRASNOV, E. V, 1987: Peščery u sela Jekaterinovki. In: Vek zamyslov i sveršenij. Daľnevostočnoe knižnoe izdateľstvo, Vladivostok.

KRNO, S., 1998: Tigrími chodníkmi nad Ussuri. Krásy Slovenska, 75, 3-4, Bratislava, Príloha rozličnosti, str. IV-V. OBUCHOVÁ, Ľ., 1994: Čína - Peking. Orientálni ústav Akadémie véd, Praha. OSSENDOVVSKI, A. R, 1925: V džungli lidí a lesu. Melantrich, Praha. PRŽEVALSKIJ, N. M., 1951: Mongolsko a zeme Tangutú. Tŕíleté putovaní po východní Vysoké Asii. Prírodovedecké vydavatelství, Praha. ŠAKIR, J. A., 1989: Preščeň klassificirovannych peščer. Centraľnyj sovet po turismu i ekskursiam. Moskva.

Putovanie od tibetu po Vietnam Alebo ľudia, hory a jaskyne Čínskej provincie Jün-nan

Dlhodobé úvahy o navštívení južných oblastí Číny, ktoré boli skôr len túžbami, začali nadobúdať konkrétnu podobu po správe v dennej tlači, že sa tu v krátkom čase pripravuje rozsiahla privatizácia s cieľom oživiť ekonomiku. Po skúsenostiach s podobnými experimentmi u nás a v susedných kraj/nach sme sa rozhodli konať a využiť ešte obdobie štátneho vlastníctva na lacnú cestu do tejto časti Ázie.

Definitívne rozhodnutie cestovať vzniklo v septembri 1997 v Piešťanoch na železničnej stanici, kde sme po prácach v Považskom /nove/ v Jaskyni pod Holým kameňom čakali na vlak. Po skúsenostiach z cesty do Číny v roku 1996 sme usúdili, že trojčlenná výprava by mohla asi najlepšie splniť ciele výpravy. Peter MAGDOLEN z Bratislavy, Silvestr VOTOUPAL (Silvoš) z Frýdku-Místku a PeterHOLÚBEK z Liptovského Mikuláša, všetko jaskyniarí, členovia Slovenskej speleologickej spoločnosti, venovali teda od jesene 1997 značné úsilie na realizáciu výpravy do jaskyniarskeho raja, čínskej provincie Jun-nan.

Príprava na cestu Pred cestou sme najskôr kúpili najnovšie vydanie turistického sprievodcu po Číne z edície Lonely Planét. Ide o užitočnú príručku, ktorú sme ocenili už pri prvej ceste do Sin-ťiangu.

Bolo dôležité rozhodnúť, v akom období sa vlastne na cestu vyberieme. Nakoniec zavážil argument pre zimné obdobie december - január. Vtedy totiž v južnej, monzúnovej časti Číny neprší. Je to výhodné aj z hľadiska sviatkov a voľných dní a nakoniec určite je príjemné tráviť nevľúdne zimné mesiace v subtropickej oblasti. Potom sme začali získavať informácie o možných nákazách v tejto časti sveta. Rozdiely medzi údajmi o chorobách vyčítanými zo sprievodcu a odporučeniami našich hygienických staníc boli také veľké, že pre istotu sme sa nimi ani nezaoberali a nezaočkovali sa proti ničomu. Problematické bolo finančné zabezpečenie výpravy. Túto vždy chúlostivú stránku cestovania sme našťastie prekonali a zdalo sa, že expedícii už nič nestojí v ceste. Bohužiaľ, nastali neočakávané problémy pri získavaní čínskych víz. V Bratislave sme museli predložiť presný plán cesty, a až po niekoľkých návštevách čínskeho veľvyslanectva sa nám v pase objavili vytúžené pečiatky.

Bolo to podobne ako pred rokom zdarma, ale doba pobytu už na vízach bola skrátená na 45 dní. Silvoš v Prahe na prvý raz tiež nepochodil a musel priniesť zakúpenú letenku, hoci nemal žiadnu istotu, že mu vízum bude udelené. Po zaplatení poplatkov vízum dostal, ale len na 30 dní pobytu. Takže všetko nakoniec dobre dopadlo a trojčlenná jaskyniarska výprava na juh Číny mohla vyštartovať.

Jün-nan Zo zemepisných príručiek vyčítavame základné informácie o oblasti, kde sme sa rozhodli vycestovať. Provincia Jún-nan patrí medzi najpozoruhodnejšie a najnavštevovanejšie oblasti Číny. Hraničí s Vietnamom, Laosom, Myanmarom (predtým Barmou) a čínskymi provinciami Tibet, S'-čchuan, Kuej--čou a Kuang-si. Má rozlohu 394 tis. km2 (na porovnanie Poľsko má 312 tis. km2) a žije tu 35 miliónov obyvateľov. Je to mnohonárodnostná provincia a okrem dominantných Chánov (Číňanov), ktorí tvoria 66,61 % populácie, ju obýva ďalších 25 národností: Ji 10,96 %, Pai 3,62 %, Cha-ni 3,37 %, Čuang 2,71 %, Tai 2,74 %, Miao 2,42 %, Li-su 1,5 %, Chuej 1,41 %, La-chu 1,1 %, Wa 0,94 %, Na-si 0,71 %, Jao 0,46 %, Ťing-po 0,32 %, Tibeťania 0,3 %, Pu-lang 0,22 %, Pu-i 0,09 %, Pu-mi 0,07 %, Ňu 0,07 %, A-čchang 0,07 %, Te-ang 0,04 %, Ťi-nuo 0,04 %, Mongoli 0,03 %, Šuej 0,02 %, Tu-lung 0,01 % a Man 0,01 %.

Povrch provincie je rôznorodý. Najvyššie štíty s nadmorskými výškami nad 6000 metrov sa

nachádzajú na severozápade v hraničnej oblasti s Tibetom a S'-čchuanom. Aj v lete je tu pomerne chladno a poľnohospodárstvo sa orientuje najmä na chov dobytka. Naproti tomu v južných oblastiach je tropická klíma. Roľníci tu zberajú 2-3 úrody do roka. Na hraniciach s Barmou sú zachované zvyšky pôvodných pralesov, v ktorých sa dodnes vyskytujú napríklad slony, tigre a nosorožce. Cez územie Jún-nanu pretekajú aj významné ázijské veľtoky, ako Mekong, Jang-c'-ťiang, pramení tu aj Červená a Čierna rieka. Podnebie je monzúiíové, čiže väčšina zrážok spadne v letnom období. V zime prevláda v Jún--nane pekné slnečné a suché počasie.

Začiatok cestovania Cesta za jaskyňami južnej Číny sa začína ráno 11.12.1997 v Prahe na železničnej stanici, kde sa stretávame presne podľa dohovoru. Naše prvé kroky smerujú do Pražskej jurty v Záhradnom meste k známemu orientalistovi dr. J. Šímovi. Tu získavame posledné informácie o Číne a preberáme tri listy pre pekinských bohemistov. Veľmi radi ich doručíme, najmä Čang Mu (Monike), s ktorou by som chcel ešte dokončiť rozhovor, začatý roku 1996 v Liptovskom Mikuláši.

Po všetkých colných formalitách a takmer desaťhodinovom lete z Varšavy stojíme ráno 12. decembra pred letištnou halou v Pekingu. Oproti Prahe je tu poriadny mráz, -8° C. Presúvame sa na Západnú železničnú stanicu, kde si bez problémov kupujeme lístok na rýchlik do Kchun-mingu, hlavného mesta provincie Jún-nan. Na veľkých panelových obrazovkách rozmiestnených po celej stanici sa mihajú romantické klipy zo života čínskych vojakov za sprievodu rezkých pochodových piesní. V tomto období totiž prebiehajú v Číne odvody do ľudovej armády a desiatky nováčikov v zelenom stoja nastúpení v radoch pri čakaní na správny vlak. Telefonicky sa snažíme skontaktovať s Čang Mu a s pánom Čchen Kuan-s'. Z verejných telefónov sa nám to nedarí. Nik nedvíha, alebo v telefóne sa ozývajú hlasy, s ktorými sa nevieme vôbec na ničom dohodnúť. Väčšie šťastie máme až večer v hoteli, ale bohužiaľ, stretnutie sa nemôže uskutočniť. Odkladáme ho teda až na koniec januára, keď by sme sa mali do Pekingu po šiestich týždňoch opäť vrátiť.

Kuhun-ming Do hlavného mesta provincie Jún-nan Kchun-mingu prichádzame z Pekingu rýchlikom č. 61 za 48 hodín a 35 minút, teda presne podľa cestovného poriadku. Vlaky prvej triedy v Číne medzi hlavnými mestami provincií sú rýchle a pohodlné.

Je nimi radosť cestovať.

Tradičné zvyky, ktoré sme mali možnosť spoznať už pri predchádzajúcej ceste, sa nezmenili. S radosťou sa vo vlaku všade pľuje, fajčí a odpadky sa hádžu na zem.

Usilovní sprievodcovia však niekoľkokrát denne celý vlak zametajú a umývajú.

Najväčší problém pri cestovaní je strava. Nie preto, že by nebola, ale práve naopak, cestujúci nevie, čo si skôr

vybrať. Personál v snehobielych uniformách roznáša niekoľkokrát denne po vlaku mnohé voňajúce špeciality. Avšak aj na perónoch pri zastávkach desiatky predavačov ponúkajú čerstvé a teplé pochúťky od výmyslu sveta. Sme z toho zmätení a vždy dlho váhame, čo si máme kúpiť. Nakoniec však usudzujeme, že mi-fan (po čínsky ryža) s prílohami je predsa len najchutnejší.

Na železničnej stanici v Kchun-mingu nás víta drobný dáždik, teplota je však až okolo 20 °C. Podľa sprievodcu nachádzame po dlhej chôdzi hotel s poetickým názvom Kamélia, kde sa ubytujeme. Naše prvé kroky smerujú do predajní kníh. Potrebovali by sme totiž podrobnejšiu mapu provincie, pretože nemáme ešte definitívne stanovenú trasu výpravy.

Sme očarení atmosférou mesta. Kchun-ming má prívlastok mesto kvetov-a oprávnene. Na hlavnom námestí sú naozaj kvitnúce záhony nevídaných rôznofarebných kvetov. Klíma mesta nachádzajúceho sa v nadmorskej výške 1890 m je príjemná po celý rok, panuje tu večná jar.

Teplota v zimných mesiacoch v noci neklesá pod 5 °C a v najteplejšom mesiaci júli nevystúpi nad 35 °C. Kchun-ming má bohatú históriu. Jeho územie bolo osídlené už pred 2500 rokmi, čo dokazujú početné archeologické nálezy. V 8. až 13. storočí bol jedným z centier významného kráľovstva Nanzhao, ktoré ovládalo značnú časť územia dnešnej južnej Číny a Barmy. V roku 1274 vojská Mongola Kublajchána celú oblasť pripojili k svojej obrovskej ríši. Od tohto obdobia je Jún-nan súčasťou Číny. V polovici 19. storočia Kchun-ming prežif niekoľko moslimských povstaní pod vedením vodcu Tu Wen-sioua. Keď ich v roku 1873 definitívne krvavo potlačili, mesto bolo úplne zničené.

Význam Kchun-mingu vzrástol v závere 19. storočia. Silnel tu najmä francúzsky vplyv a v roku 1910 bol spojený železničnou traťou s Hanojom. Sprístupnili sa tak priemyselnému využitiu bohaté ložiská medi a cínu. V dnešnom Kchun-mingu panuje čulý stavebný ruch. V nových mrakodrapoch nachádzajú sídla banky, úrady a obchodné domy. Po širokých uliciach prechádzajú okrem tisícok bicyklistov aj nové nablýskané bavoráky, mercedesy, volksvvageny, jeepy, toyoty, ale aj škodovky.

Nevšedným zážitkom je návšteva trhu. Predáva sa tu všetko. Okrem bežných tovarov aj jaskynné kvaple, živé chrobáky, kraby, korytnačky, žaby, staré peniaze a drevené sošky.

Najviac nás prekvapuje ponuka komunistických relikvií, ako sú medaily alebo Maove červené knižky. Už len tento fakt svedčí o tom, že čínsky režim sa pomaly, ale isto mení. Skúšame miestne špeciality - mandarínky, olúpaný ananás napichnutý na drievku alebo cukrovú trstinu.

Zhrození sme pri predavačoch mäsa. Zem je tu presýtená krvou a všade sa váľajú kosti a vnútornosti zvierat.

Kvôli informáciám o horách a jaskyniach navštevujeme Kchun-minskú horolezeckú a objaviteľskú asociáciu. Jej adresu sme získali z internetovej siete. Ide o organizáciu, ktorá za peniaze môže zabezpečiť sprievodcov po horách a jaskyniach. Jej predstavitelia však nemajú námietky ani proti nášmu samostatnému pôsobeniu v horských oblastiach provincie. Dlho si prezeráme ich fotografie z hôr a besedujeme o trase našej plánovanej cesty. Pri odchode získavame kópiu podrobnejšej mapy hornatej severozápadnej časti provincie Jun-nan. Z ich strany ide o prejav dôvery, pretože takéto mapy sú v Číne prísne utajované a prezradenie štátneho tajomstva sa tu kruto trestá.

Cesta na severozápad Po zhromaždení všetkých dostupných máp a sprievodcov 16. decembra dlho do noci sedíme nad mapami a dumáme nad ďalším priebehom cesty. Nakoniec si vytyčujeme prvý cieľ návštevu východných výbežkov Tibetskej náhornej plošiny.

Na autobusovej stanici po krátkom trápení s čínštinou kupuje Peter pre každého cestovný lístok do Li-ťiangu, známeho mesta v tibetsko-čínskom pohraničí. Do odchodu autobusu

máme niekoľko hodín, ktoré trávime vo veľkej čakárni. Sme tu jediní cudzinci, a preto budíme pozornosť. Najodvážnejšie sú malé deti, ktoré sa k nám približujú prvé a z bezpečnej vzdialenosti nás celé minúty pozorujú. Po nich prichádzajú žobráci. Špinavý, usoplený, strapatý a zrejme aj mentálne postihnutý Číňan okolo nás márne obchádza s nádejou na drobnú almužnu. Omnoho agresívnejšia je Číňanka chodiaca popri nás s plačúcim dieťaťom. Údajne sa takéto dieťa na žobranie požičiava a jeho rodičom sa za to platí. Po skúsenostiach však nikomu nedávame nič. Je to produkt veľkomesta a ako všade na svete, tak aj tu sú ľudia, ktorí nebudú nikdy pracovať. Na dedinách a v miestach, ktoré nie sú turisticky navštevované, sme nikdy žobráka nestretli. Zdravé vidiecke prostredie asi dokáže s týmito 1'ucfmi urobiť poriadok a prinúti ich pracovať. Výnimku tvoria mrzáci, ktorých je v Kchun-mingu viac ako dosť. Zvyčajne stoja na najrušnejších uliciach a pre okoloidúcich píšu kriedou svoj smutný príbeh po chodníku.

Pred odchodom autobusu začíname byť nervózni, pretože sa nič nedeje. Systém je tu totiž taký, že v čase odchodu podľa cestovného poriadku sa odomknú dvere, nad ktorými visí ceduľka s číslom spoja a jeho cieľovou stanicou. Cestujúcim sa skontrolujú lístky a nastupuje sa do autobusu. My nateraz nikam necestujeme. Doteraz nevieme, či išlo o našu hrubú chybu alebo autobus vôbec nebol vypravený. Cestovné lístky nám však zriadenci upravia s tým, že máme čakať na nasledujúci spoj. Ten skutočne prichádza a presne podľa cestovného poriadku vyrážame zo stanice.

Spočiatku to vyzerá na pohodlné cestovanie, pretože autobus je poloprázdny. No po príchode na druhú stanicu prestupujeme do preplneného spoja. Predierame sa pomedzi škatule s tovarom, plnými vrecami s plodinami a ešte kadečím iným, pokiaľ nezaujmeme svoje miesta ležadlá. Diaľkové cesty v Číne totiž zabezpečujú pohodlné ležadlové autobusy. Mňa miestenka privedie k peknej Číňanke, s ktorou trávim takmer 24 hodín trvajúcu cestu na jednej posteli. Spolucestujúca je však veľmi hanblivá, a tak si počas celej dlhej cesty vymeníme len niekoľko zdvorilostných fráz čínsko-anglickými skomoleninami. Z Kchunmingu odchádzame po diaľnici, z ktorej však po 20-30 kilometroch odbočujeme na úzke a preplnené cesty. Rýchlosť autobusu sa tu podstatne znižuje. Vždy po niekoľkých hodinách jazdy sa zastavujeme v reštauráciách, kde sa občerstvujeme. Takmer celú cestu kopírujeme jedno veľké stavenisko - diaľnicu, ktorá po dokončení prepojí východ a západ provincie.

Od bambusu ku kosodrevine Do Li-ťiangu prichádzame až za tmy. Veľmi sa ochladilo, nadmorskú výšku 2400 metrov veru už poriadne cítiť. Li-ťiang, historické mesto na hraniciach s Tibetom, je centrom autonómnej oblasti. Žijú v nej príslušníci národnostnej menšiny Na-si, ktorých počet sa v provinciách Jún-nan a S'-čchuan odhaduje na 278 000. Ich zaujímavú charakteristiku sme vyčítali zo sprievodcu Lonely Planét: „Na-si pochádzajú z tibetských nomádov a doposiaľ žijú v matriarchálnych rodinách, hoci miestnymi panovníkmi boli vždy muži. Nasijské ženy si udržujú nadvládu nad mužmi prostredníctvom zaujímavého usporiadania milostných záležitostí. Systém aču (priatelia) umožňuje stať sa dvojici milencami bez toho, aby mali spoločný príbytok. Obaja partneri môžu bývať vo svojich domovoch, milenec môže tráviť noci v dome priateľky a cez deň býva a pracuje v matkinom dome. Všetky deti, čo sa páru narodia, patria žene, ktorá zodpovedá za ich výchovu. Otec poskytuje výživné, ale keď sa vzťah skončí, prestáva platiť. Deti bývajú s matkou a na určenie otcovstva sa nevyvíja zvláštne úsilie. Ženy dedia všetok majetok a spory riešia staršie ženy - staršinky. Silný matriarchálny vplyv je vidieť aj v jazyku. Podstatné mená svoj význam zosilňujú, ak sa k nim pridá slovko ženský, a naopak pridaním slovka mužský sa význam zoslabuje.

Nasijské ženy nosia modré blúzky a nohavice s modrými alebo čiernymi zásterami. Tradičná

čiapka symbolizuje nebesia. Deň a noc predstavuje svetlá a tmavá polovica čiapky a sedem vyšitých kruhov symbolizuje hviezdy. Dva väčšie kruhy, každý na jednom ramene, zobrazujú oči žaby, ktorá bola do 15. storočia dôležitým nasijským božstvom. S ústupom animistickej viery sa kult žaby oslabil, ale čiapka sa stále nazýva pôvodným menom-žabooká ovčia koža.

Na-si vytvorili písmo pred viac ako 1000 rokmi, použijúc pritom pozoruhodný systém piktogramov. Nositeľmi nasijskej kultúry boli Tung-pouovia. Išlo o šamanov, strážcov písma a sprostredkovateľov spojenia medzi ľuďmi a duchovným svetom. Tungposká viera sa sama absorbovala medzi lamaizmus, budhizmus, islam a taoizmus. Tibetský pôvod národa Na--si je potvrdený odkazmi v literatúre na jazero Manasarovar a vrch Kailás v západnom Tibete."

Na prehliadku Li-ťiangu, zaujímavého mesta s centrom tvoreným historickými stavbami, nám neostáva veľa času. Ubytovávame sa neskoro večer v skromnejšom hoteli, kde sa izby nevykurujú.

Zaspávame zakuklení v našich teplých spacákoch. Vstávame už po piatej hodine a bežíme na asi 2 kilometre vzdialenú autobusovú stanicu, čo nás aspoň trochu rozohreje. Mesto ešte spí, ale desiatky Číňanov s rúškami na tvárach proti prachu už zametajú dlhými metlami ulice. Veľmi sa práši, je obdobie sucha a nepršalo tu už určite niekoľko týždňov.

Li-ťiang opúšťame v poloprázdnom minibuse. Spolu s nami sa vezie asi 7 Američanov oblečených v hubertusoch, s volkmenmi na ušiach. Tí však po krátkej jazde vystupujú v meste Ťiao-tchou. Tu nastupujú sporo odetí tibetskí mládenci, ktorí sa hneď vrhajú k oknám a otvárajú ich dokorán. Mrazivý vzduch prúdi celým autobusom. Proti zime nás nechránia ani hrubé svetre a vetrovky. Ako stúpame do hôr, teplota klesá. V nadmorskej výške okolo 3000 m sa začínajú fľaky snehu.

Bambusy, ktoré sme ráno opustili v Li-ťiangu, vystriedali borovice a na svahoch sa objavuje aj kosodrevina. Je slnečný deň a kam oko dovidí, tam sa nachádzajú zasnežené štíty hôr. Po prechode cez sedlo v nadmorskej výške takmer 3400 metrov len mierne klesáme do kotliny.

Asi po 20 kilometroch cesty prichádzame do mesta Čung-tien, nachádzajúceho sa v nadmorskej výške 3200 metrov.

Tibecká autonómna oblasť Dičinq Čung-tien predstavuje centrum Tibetskej autonómnej prefektúry Dičing. V tejto oblasti s rozlohou 23 880 km2 (Slovensko má približne 49 tis. km2) žije viac ako 300 000 obyvateľov Okrem Číňanov k najpočetnejšie zastúpeným patria Tibeťania a príslušníci národov Li-su, Na-si, Ji, Pai a Chuej. Zaujímavú národnosť predstavujú Chuejovia, vyznávajúci islam.

Dičing tvorí východné ukončenie rozsiahlej Tibetsko-činkchajskej náhornej plošiny.

Najvyšším štítom v oblasti je Kagabo, ktorého vrchol sa čnie do nadmorskej výšky 6740

metrov. Z historického hľadiska ide o strategickú oblasť, ležiacu na hraniciach Tibetu s Júnnanom a S'-čchuanom.

V Čung-tiene je celodenný mráz a studený vietor preniká až do kostí. Navštevujeme miestnu lama-sériu, ktorá sa vypína na nevysokom pahorku nad mestom. Okolo nej sa trepocú na konároch a stromoch stovky zástaviek so známou lamaistickou modlitbou Om mani padme hum. Úctivo sa prechádzame okolo nej, keď sa zrazu s hurónskym revom objavuje miestna tibetská mládež. Pozývajú nás dnu do chrámu. Sme svedkami lamaistického obradu, ktorý pripomína rituál pri staromongolskom obetnom mieste - ove. Najskôr sa všetci klaňajú pred božstvom a potom trikrát zľava obchádzajú oltár. Nachádzajú sa tu potraviny, rituálne predmety a nechýbajú ani fotografie najvyššieho cirkevného hodnostára, dalajlámu, ktorý od obsadenia Tibetu čínskymi vojskami žile v exile. V predsieni pred hlavným chrámom všetci krútia známe modlitebné mlynčeky. Trikrát obchádzame chrám, točíme mlynčekmi a pri odchode prispejeme mníchom v tradičných farebných tibetských rúchach malou finančnou sumou. Po našom odchode zatvárajú bránu a budhistický chrám sa mení na pevnosť. Aj okolité domy sú stavané v podobnom štýle. Hospodárske a obytné budovy sú pri sebe a okolo nich je postavený vysoký tehlový múr s pevnými dverami. Súvisí to asi s nepokojnou minulosťou v tejto oblasti.

Pri obetnom mieste, ktoré pripomína mongolské ovó, obetujeme miestnym duchom niekoľko drobných slovenských mincí pre zdar expedície. V meste na trhu kupujeme zásoby na cestu do hôr. Ryžu, cukor, čaj, sušené hrozienka a od moslimského predavača chutné pagáče. Tie nám nahradia chlieb, ktorý sa v Čine akosi nepredáva. Trh má fantastickú atmosféru. Miešajú sa tu mnohé národnosti odeté v tradičných krojoch. Sme prekvapení veľkým počtom moslimov, ktorých ľahko spoznávame podľa ich pokrývok hlavy. Na pošte stretávame žobrajúceho špinavého mnícha, ktorý je veľmi dotieravý a pre almužnu nás dokonca aj obchytkáva. Až rázne správanie Silvoša nás zbavuje tohto nesympatického Tibeťana.

Navečer sa uchyľujeme do prázdneho hotelu Tibet. Teplota klesá pod -10 °C. V nevykúrenej jedálni je poriadna zima, a tak sedíme naobliekaní. Po chvíli nám prinášajú pod stôl prenosnú piecku s rozžeraveným drevným uhlím. Je to veľmi príjemné a hneď sa nám zlepšuje nálada.

Jedlo nám chutí znamenite a dlho po anglicky diskutujeme s mladučkou a veľmi peknou majiteľkou hotela tibetsko--nasijského pôvodu. Hoci je rozhovor zaujímavý, vstávame zavčasu, a preto sa musíme rozlúčiť aj napriek dych vyrážajúcemu návrhu prít'ažlivej ženy: „Can l have you?"

V izbe, kde nocujeme, je teplota hlboko pod bodom mrazu. Využívame elektrické deky, ktoré sa môžu podľa inštrukcií používať na vyhriatie prázdnej postele. Pred spánkom sa musia vypnúť, pretože hrozí usmrtenie elektrickým prúdom. My sme však najmä z prievanového autobusu premrznutí, a tak spíme so zapnutými ohrievačmi aj napriek ohrozeniu života.

Našťastie ráno všetci žijeme a pred siedmou hodinou ráno, ešte za tmy prichádzame na autobusovú stanicu. Po krátkom čakaní celí skrehnutí zimou nastupujeme do autobusu smerujúceho do hôr.

Konečne hory Po rozvidnení pozorujeme za oknami autobusu peknú scenériu. Za urastenými zdravými borovicami sa čnejú zasnežené päťtisícovky. Zo sedla v nadmorskej výške 3740 metrov klesáme do hlbokého údolia. V diaľke sa črtajú snehobiele vápencové vrchy, pripomínajúce skupinu Canin v Julských Alpách na slovinsko-talianskom pohraničí. Určite je tu viac ako 3000 metrov hrubá vrstva vápencov. Autobus nás vezie ďalej, sme však presvedčení, že podobných krasových planín tu bude viac. Okolo obeda vystupujeme z autobusu pri osade Sampa.

Po 10 dňoch cestovania sme konečne v horách. Táboríme na veľkej travertínovej kope s

plochou niekoľko km2. Vznikla vyzrážaním sa kalcitu z vody, ktorá tu vyviera. Okolo nás sú totiž mramorové štíty, z ktorých steká dažďová voda do podzemia. Tu sa obohacuje o uhličitan vápenatý, ktorý sa pri vývere vôd z podzemia uvoľňuje a vytvára zaujímavé travertínové útvary.

Ráno 21. decembra vykročíme do úžasne pestrého lesa s mnohými druhmi ihličnatých a listnatých stromov.

Vegetácia však zvädla, pretože je obdobie sucha.

Machy a lišajníky, ktoré visia z konárov, umocňujú zážitok z pobytu v lese.

Vystupujeme na blízky, 4220 metrov vysoký štít čnejúci sa nad rozsiahlymi alpínskymi lúkami. Túlame sa popod bralá, prechádzame suché kaňony s cieľom nájsť jaskyňu.

Bohužiaľ, nedarí sa nám. Okrem výrazného strmého závrtu s priemerom 12 metrov a hĺbkou 8 metrov v nadmorskej výške 2935 metrov nenachádzame nič zaujímavé. Avšak výhľady do okolia stoja za to. Je slnečné počasie a dobrá viditeľnosť. V duchu si vytyčujeme ďalšiu trasu.

Hľadáme najmä údolie veľrieky Jang-c'-ťiang. Niekde pod nami by totiž mala byť jej takzvaná prvá zákruta. Tento ázijský veľtok práve v tejto oblasti naráža na hradbu hôr a v strmých kaňonoch si preráža cestu na východ. Nevidno ho, len intuitívne tušíme jeho polohu.

Ráno balíme stan a presúvame sa po úpätí hôr popri starostlivo obrábaných políčkach pod 5396 metrov vysokú Habu. Z našej strany je pomerne prístupná a na jej vrchol sa dá vystúpiť po asi 1 km dlhom ľadovci. Pretože nemáme vybavenie na zimné túry, po krátkom váhaní sa výstupu vzdávame. Po ceste pozorujeme život miestnych obyvateľov. Zaujala nás tu výroba dosiek a hranolov. Na drevený rám je pripevnená guľatina a dvojica s ručnou pílou vyrába rezivo. Zaujímavá je aj doprava hotových produktov. Predbiehame staršieho pána, ťahajúceho zviazané dosky po prašnej ceste. Je veľmi milý a priateľský, ale ani Peter s ním nedokáže komunikovať. Nevieme si vysvetliť, na čo tu slúži opadané borovicové ihličie. Miestna mládež a starší ľudia ho zhrabúvajú po lese, balia do veľkých viazaníc, ktoré na chrbte znášajú do osád. Tu ich ukladajú pri hospodárskych budovách podobne ako u nás seno. Je zaujímavé, že v horách sme nevideli nikoho s nadváhou. Práca a pohyb je tu samozrejmosťou.

Vo väčších čínskych mestách však už na postavách vidno vplyv civilizácie.

Vianočné sviatky Na Vianoce 24. decembra pri kratšom výstupe do svahov Háby v nadmorskej výške 3322 metrov nachádzame kratšiu, 16 metrov dlhú jaskyňu. V dutine vzniknutej medzi väčšími blokmi bieleho mramoru v ľadovcovej moréne je ohnisko a drevená pričňa. Slúži pravdepodobne miestnym pastierom a poľovníkom ako úkryt pred nepohodou. Štedrý večer trávime s Číňanom, ktorý sa náhodou pri nás pristavil. Peter má konečne šancu v pokoji konverzovať v čínštine. S pomocou učebnice sa dozvedá, že náš hosť je ťažko pracujúci roľník a býva v blízkej dedine. Z rozhovoru sa dá vycítiť, že nieje príliš spokojný so životom a rád by sa dostal do väčšieho mesta, kde očakáva ľahší spôsob obživy.

Tiesňava Skáčuceho tigra V údolí Jang-c'-ťiangu alebo Ťiu-ša-ťiangu (v Číne majú rieky po svojej púti krajinou rôzne názvy a Jang-c'-ťiang tu má názov Ťiu-ša-ťiang) sa napájame na cestu vedúcu z mesta Ta-ťu do Ťiao--tchou, väčšinou cez pozoruhodnú Tiesňavu skáčuceho tigra. Stovky metrov vysoké kolmé bralá a päťtisícmetrové štíty nad obidvoma stranami údolia pôsobia veľkolepo. V ostrom kontraste s prírodnými krásami tejto prvej zákruty Jang-c'-ťiangu je necitlivo budovaná, či skôr strieľaná cesta v stenách, ktoré dosahujú prevýšenie od údolia po štíty až 3500 metrov. Desiatky Číňanov rozdelených po celej trase pracujú zväčša manuálne na jej sprevádzkovaní. Len ťažko sa dajú opísať pocity, ktoré cítime pri prekonávaní strmých sutinovísk vzniknutých clonovými odstrelmi a zavesených nad kolmými, 500 metrov vysokými stenami. Istotu nám nedodávajú ani usilovní čínski robotníci. Bez akéhokoľvek zaistenia tu vŕtajú diery do exponovaných voľných skál, visiacich stovky metrov nad spenenou riekou. Stačí najmenšie zaváhanie a pracovníka alebo niekoho z nás by už nikto nikdy neuvidel.

Vyvrcholením zážitku putovania cez túto oblasť je niekoľko odstrelov, ktoré sa ozvú tesne za naším prechodom cez kritické miesta.

Ani len netušíme, ako má vedúci odstrelov zabezpečené miesta výbuchov, aby nálož neohrozila okoloidúcich. Pritom trhavina a rozbušky sa váľajú na viacerých miestach po ceste bez dozoru. Zrejme tu nemajú starosti so zneužívaním tohto nebezpečného materiálu.

Počas celej cesty tiesňavou máme strach, že nám pod nohami vybuchne zle načasovaná nálož. Našťastie nič také sa nestane.

Približne v strede tiesňavy sa zastavujeme v mieste zvanom Orechový háj. V hotelíku Chateau de Woody požiadame o nocľah. Ide o príjemné miesto s neuveriteľnými cenovými reláciami. Pivo tu stojí viac ako nocľah. Dlho do noci prezeráme zápisy v knihe návštev.

Nachádzame tu krátke texty a kresby od Austrálčanov, Američanov, Holanďanov, Nemcov, ale aj Slovincov. Len dva dni pred nami tu boli Rusi. Škoda, že sme sa nestretli, určite by sme sa porozprávali. Večer si líhame spať s pocitom, že na jedle a nápojoch sme tu minuli asi 10 ráz toľko ako za ubytovanie. To nás vyšlo na asi pol dolára.

Ráno zostupujeme na dno tiesňavy. Zo spenenej vodnej hladiny vystupuje akési fluidum.

Peter sa obradne zbavuje roztrhaných topánok, ktoré ho sprevádzali na mnohých cestách za jaskyňami. Voda Jang--c'-ťiangu pritekajúca z Himalájí tu má zelenkastú farbu, je poriadne studená a ani pri najlepšej vôli sa v nej nedá okúpať. O tejto najdlhšej čínskej rieke sa najmä v poslednom období veľa hovorí. Na jej strednom toku v oblasti Tri rokliny v provincii Chu-pej sa stavia najväčšia vodná elektráreň na svete. Projekt je kritizovaný pre nepredvídateľné ekologické dôsledky. Plánuje sa tu zatopenie 632 km2. Na tomto území sa nachádza 150 miest a niekoľko tisíc dedín s viac ako miliónom obyvateľov, ktorých bude treba presídliť. Po ceste cez tiesňavu nachádzame len jednu kratšiu jaskyňu v nadmorskej výške 2023 metrov, ktorá bola objavená pri stavbe cesty po odstrele. Hneď bola využitá ako toaleta. Vanie tu pomerne silný prievan, čo je neklamný znak toho, že podzemné priestory pokračujú... Pred vyústením

17 km dlhého kaňonu do širšieho údolia pri meste Ťiao-tchou prechádzame 164 m dlhú štôlňu. Na jej konci tu strieka pod tlakom voda z pukliny, ktorá je široká len niekoľko milimetrov. Tiesňava má v tejto časti úplne kolmé steny a zelenkavá, ticho plynúca rieka len umocňuje jej monumentálnosť. Panuje tu čulý pracovný ruch.

Vyzerá to na prípravné práce na stavbu hydroelektrárne. Na druhej strane kaňonu je asi v stometrovej výške nad hladinou rieky vytesaný niekoľko sto metrov dlhý chodníček. Odvážni robotníci po ňom transportujú do čierneho otvoru, pravdepodobne štôlne, dosky, trámy, vedrá a iný materiál. Z nášho pohľadu vyzerá ich pohyb po exponovanej a ničím nezabezpečenej trase ako kaskadérsky výkon, najmä keď na jednom úseku lezú s dlhým nákladom po štyroch.

Tiesňavu skáčuceho tigra opúšťame podvečer so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane sme očarení prírodnými krásami a na druhej sme smutní z rýchleho tempa čínskych staviteľov.

Noc z 26. na 27. decembra trávime v stane na jemnučkom piesku tesne nad hladinou pokojnej rieky v nadmorskej výške niečo cez 1700 metrov. Nič tu nenasvedčuje tomu, že tento pokojný tok bude po chvíli besnieť v tesnom kaňone. Údajne sa ešte nikomu nepodarilo splaviť na člne Tiesňavu skáčuceho tigra. Príčinou sú nielen prírodné prekážky, ale určite aj odstrely, po ktorých padá do rieky množstvo balvanov a sutiny. Skoro ráno balíme osrienený stan a smerujeme do mesta Ťiao-tchou, nachádzajúceho sa len niekoľko kilometrov za tiesňavou. Tu nasadáme na autobus, ktorý nás odváža na juh.

Cesta na juh Zo severozápadnej časti provincie Jún-nan sa presúvame do hlavného mesta Kchun-mingu.

Po ceste si dožičíme jeden deň odpočinku v starobylom meste Ta-li, ktoré pripomína poľské Zakopané.

Nachádza sa v nadmorskej výške okolo 2000 metrov, v blízkosti veľkého jazera Er-chai. V cestovateľskej literatúre sa niekedy Ta-li nazýva čínskym Švajčiarskom a je opisované ako úžasné a idylické miesto, akých už údajne v celej Číne niet. Po prehliadke mesta sa nám však zdá, že chválospevy sú do značnej miery prehnané. Všade sa pohybujú západní turisti a na trhoch vidno, že ponuka je tu značne ovplyvnená cudzineckým ruchom. Pristavíme sa pri jednej predávajúcej, hoci nemáme chuť kúpiť nijaký suvenír. Trhovníčka do nás vkladá veľkú nádej, s krikom a gestikuláciou nám ponúka tovar. Keď odchádzame, tak za nami kričiac beží ešte dobrých sto metrov s vierou, že sa ešte vrátime a niečo si od nej kúpime. Márne. Zarobiť dáme len holičke, ktorá je z toho poriadne roztrasená. V hotelovej práčovni si perieme všetky špinavé veci a rozvešiavanie ich po záhrade. Potom si prezeráme pamätihodnosti oblasti pagody, historické opevnenie s bránami a múzeum. Za vstupy sa tu platí a pre cudzincov sú ceny obzvlášť vysoké.

Ta-li je centrom národnostnej menšiny Paj. Pajov žije v Jún-nane okolo 1,5 milióna. Osídlili oblasť pri jazere Er-chai približne 1000 rokov pred začiatkom nášho letopočtu. Na začiatku 8. storočia nášho letopočtu tu bolo vytvorené silné kráľovstvo Nanzhao, ktorého vplyv siahal na

južnú Čínu a značnú časť Barmy. Od 13. storočia je táto oblasť vďaka mongolskej invázii súčasťou Číny. V 19. storočí bolo Ta-li sídlom sultána Tu Wen-sioua, s menom ktorého sa spájajú moslimské povstania, pri ktorých pretieklo veľa krvi.

Ráno 29. decembra sa presúvame do Kchun-mingu. Tu navštevujeme pred cestou do južných častí provincie cudzinecké oddelenie polície. Ubezpečujú nás, že oblasť, ktorú chceme navštíviť, je pre cudzincov otvorená. Máme totiž ešte v čerstvej pamäti zatknutie políciou na severozápade Číny-v roku 1996. Na ulici South Chuang-čcheu 261 nám slušnosť káže ešte raz navštíviť Kchunminskú horskú a objaviteľskú asociáciu. Teraz je tu však úplne iná atmosféra ako pri prvej návšteve, a tak rýchlo opúšťame jej sídlo. Po dlhom študovaní mapy Jún-nanu nachádzame pri meste Kuang-nan zaujímavé ukončenia riek vtekajúcich do podzemia. Je teda zrejmé, že sa tu nachádzajú vápence. Ďalší smer cesty je teda jasný.

Kuang-nan, Nový Rok Večer 30. decembra nás nočný ležadlový autobus vezie z Kchun-mingu na juhovýchod. Na Silvestra ráno ešte za šera sa za oknami autobusu mihajú siluety strmých vápencových útvarov, známych pod názvom mogoty. Od mesta Jen-šan až takmer do Kuang-nanu prechádzame cez krasovú krajinu. Desiatky otvorov viditeľných z autobusu v okolí cesty nám dodávajú jaskyniarsky optimizmus. Pozoruhodné sú aj priepasti nachádzajúce sa v poliach len niekoľko metrov od asfaltu. Avšak niekoľko kilometrov pred Kuang-nanom sa ocitáme na území budovanom nekrasovými horninami. Z tohto zistenia sme zaskočení, ale na druhej strane sa utešujeme, že tu určite pramenia toky, ktoré vtekajú do rozsiahlych jaskýň.

Mierna beznádej panuje medzi nami, keď vystúpime z autobusu. Túto oblasť totiž cudzinci prakticky nenavštevujú a v sprievodcovi o nej nie je ani len zmienka. Sme odkázaní teda len sami na seba. K najbližším horám je to aspoň 20 km a na autobusovej stanici ani po dlhšom študovaní vyvesených materiálov nezisťujeme žiadny vhodnýspoj. Náladu nám nezlepšuje ani malý dotieravý Číňan, ktorý od nás drobnou ľsťou získava zadarmo obed. Po niekoľkohodinovom pátraní zisťujeme, že sa tu nenachádza nijaký hotel a dnes už autobus nepôjde. Preto sa vyberáme pešo na sever, kde v diaľke na horizonte vidno strmé vápencové kopce. Pri kráčaní cítime upreté pohľady miestnych obyvateľov. Po niekoľkých kilometroch chôdze sa dostávame do polí. Zrazu sa pred nami objavuje jazero, na brehu ktorého nás čaká milé prekvapenie. Nachádzame tu totiž ubytovanie.

Posledný deň v roku sa na nás usmialo šťastie a nemusíme niekde v poli stavať stan.

Dostávame kráľovskú večeru s mnohými chodmi. Začína sa krevetami a končí sa jemnou kuracinou. Záver posledného dňa v roku trávime kúpaním sa v jazere, oslavou Silvošovho sviatku a lúčením sa so starým rokom. Sme prekvapení množstvom mladých dievčat, ktoré sa motajú po hoteli. S príchodom večera pribúdajú na priestranstve luxusné autá. Vystupuje z nich smotánka oblasti tvorená policajtmi, vojakmi a inými predstaviteľmi vládnucej strany.

Všetci sa sústreďujú v miestnosti, odkiaľ sa ozýva melodická hudba, často prerušovaná hrozným spevom. Po polnoci sa začína v inak pokojnom hoteli kanonáda. Desiatky delobuchov a iných pyrotechnických vynálezov vybuchujú na nádvorí hotela. Ozajstný rachot však nastáva až po odpálení reťazca petárd. Hrozné. Nevieme si ani predstaviť, čo sa tu môže diať počas čínskeho lunárneho Nového roku koncom januára.

Jaskyne pri Kuang-nane Na Nový rok 1.1. 1998 sa naľahko vyberáme k vápencovým pahorkom. Najskôr blúdime v okolí hotela v nepreniknuteľnej hmle. V lese nachádzame ruiny obeliskov s vytesanými znakmi. Je možné, že ide o staré náhrobné kamene. Po celej oblasti sú vyšliapané chodníčky a takmer na každú borovicu je namontovaný prípravok na zber živice. Asi po dvoch hodinách

sa zázrakom objavujeme opäť pri našom hoteli. Zorientovávame sa a kráčame na severovýchod. Asi po 7 kilometroch nachádzame vápenku, teda neklamný znak, že sme už v blízkosti vápencov. Po rozplynutí hmly sa objavujú pri nás prvé kužeľovité pahorky - mogoty.

Po prašnej ceste kráčame priamo k nim. Zisťujeme, že predstavujú okraj rozsiahlej krasovej planiny. Medzi kužeľovitými vežičkami sú hlboké depresie, jaskyniarmi nazývané závrty.

Nachádzajú sa v nich starostlivo obrobené políčka, v tomto ročnom období však bez plodín.

Juhovýchodný okraj planiny na styku priepustných hornín a vápencov tvoria slepé údolia, na dne so zavlažovanými ryžovými poľami. Je tu vytvorený systém poschodových hrádzí, ktorý zabezpečuje šetrné hospodárenie so vzácnou vodou.

Na okraji závrtu v nadmorskej výške 1440 metrov nachádzame nehlbokú priepasť, ktorú nasledujúci deň podrobne skúmame. Spúšťame sa do nej na lane uviazanom o tenký koreň podivnej rastliny. Dnu je veľmi teplo a živo. Preháňajú sa tu svrčky, pavúky, stonožky a samozrejme nechýbajú ani netopiere. V hĺbke 48 metrov nás zastavuje blato, ktoré sa tam dostalo spláchnutím z okolitých poli počas monzú-nových dažďov. Planinu totiž necitlivo využívajú miestni obyvatelia. Odlesňujú svahy a rozširujú plochu poli. Dažde potom nespevnenú pôdu splachujú do podzemia a obnažujú holé vápencové skaly. Na obranu obyvateľov však treba dodať, že v žiadnej priepasti sme tu nenašli odpadky, na rozdiel povedzme od nášho Slovenského krasu, kde veru v podzemí mizne všeličo. Ľudia sú tu veľmi príjemní a milí. Stretávame ich pri práci na poli alebo pri výrobe hlinených nádob. Deti sa nás boja a oproti ich rovesníkom zo Sin-ťiangu pôsobia dosť vystrašene. Pozoruhodné sú stretnutia so školákmi pášucimi dobytok a popritom si píšucimi domáce úlohy. Často stretávame karavány malých koníkov naložené drevom. Miestni obyvatelia ho zvážajú do milierov, v ktorých sa páli drevné uhlie. To sa používa takmer v každej domácnosti pri príprave jedál alebo pri vyhrievaní príbytkov.

Tretí deň výskumu planiny prináša nové poznatky. Nachádzame dve hlbšie priepasti v nadmorských výškach 1540 a 1560 metrov. Škoda, že pre krátke lano ich preskúmať nemôžeme. V diaľke za obzorom vidno pustú rozsiahlu oblasť mogotov. Premýšľame o tom, ako by sme sa tam mohli dostať, ale nenachádzame riešenie. Len cesta tarn a späť by trvala niekoľko dní a mali by sme problémy s vodou, na ktorú je kras taký chudobný. Ak by sa medzi mogotmi voda nachádzala, územie by určite bolo osídlené.

Karaoke – tajomstvo hotela Okrem potuliek po horách v okolí Kuang-nanu sme strávili aj štyri noci v záhadnom hoteli pri jazere. Každý večer sa tu do hlbokej noci ozývala z najvyššieho poschodia čudesná hudba. Z balkóna na nás kývali najmä Číňanky, aby sme sa prišli pozrieť. Sprvoti sme odolávali, až počas druhej noci nás zamestnankyne hotela dostali po dlhom prehováraní hore. Išlo o miestnosť s veľkou obrazovkou, kde sa púšťali videoklipy, na ktorých bola nahraná hudba známej pesničky bez spievaného textu. Ten sa objavoval v písanej podobe naspodku obrazu.

Trúfalci podľa tohto textu spievali do reprodukovanej hudby. Väčšinou sa to dalo počúvať,

ale z času na čas sa ozývali aj falošné zvuky. Táto móda sa do Číny dostala z Japonska, kde ide o veľmi obľúbenú zábavu. Počas spevu sa podľa rytmu hudby tancovalo. Samozrejme, /e naša prítomnosť sa stala stredobodom pozornosti a všetky miestne dámy chceli s nami tancovať. Dlho sme návrhy odmietali, ale nakoniec sme ustúpili a pohybovali sa po parkete.

Pravda, okrem Petra, ktorého neochvejný postoj k tomuto druhu zábavy sa neotriasol.

Túto pre nás trápnu kapitolu ukončuje policajt, ktorý sa legitimuje preukazom „Foreign Police" (cudzinecká polícia). Odvádza nás do prázdnej izby a tu vyplňujeme akýsi čínsky dotazník. Chlap nevie po anglicky ani slovo, a tak tlmočníka zastupuje Peter. Asi po hodinovej procedúre, keď policajt s viditeľnými problémami odkreslí väčšinu písmen z pasuje všetkému koniec. Po jeho odchode prichádzajú na našu izbu Číňanky. Pri rozhovoroch s nimi s využitím posunkov sa nám konečne potvrdzuje, čo sme dovtedy len hmlisto tušili sme ubytovaní v nevestinci. Už nám je jasná úloha väčšieho počtu mladých dievčat v hoteli. Medzi nimi sú aj Vietnamky, ktoré opustili svoju vlasť pri invázii čínskych vojsk do Vietnamu v sedemdesiatych rokoch. Tento konflikt, ktorý začal Teng Siao-pching (Teng Siaopching (1904-1997), realistický politik, ktorý sa preslávil výrokom „Je jedno, či je mačka čierna alebo biela, hlavná vec, že chytá myši." Je otcom čínskych ekonomických reforiem a po zmätkoch kultúrnej revolúcie práve on zaviedol do krajiny poriadok.), Maov nástupca, mal za úlohu ukázať demoralizovanej armáde, čo je to skutočná vojna a zároveň potrestať Vietnamcov za prenasledovanie čínskej menšiny a spojenectvo so Sovietskym zväzom. Číňania pri tejto vojne utrpeli porážku a ohromné straty.

Skoro ráno za tmy opúšťame pokútny hotelík na brehu jazera a smerujeme do mesta Wen-šan, nachádzajúceho sa za obratníkom Raka pri hraniciach s Vietnamom.

Wen-šan Kuang-nan opúšťame zavčas rána, keď sa do centra na trh schádzajú stovky ľudí. Klietky z bambusu s malými prasiatkami vnútri lemujú celú bočnú ulicu. Aj z autobusu pozorujeme desiatky nákladných áut prichádzajúcich na trh, ktoré majú korby plné tovaru a ľudí. Ani v iných mestách na ceste do VVen-šanu nieje situácia iná. Ulice sú plné predávajúcich a kupujúcich, šofér autobusu vytrvalo trúbi, avšak rýchlosť je žalostná. Trhovníci musia často odťahovať vrecia s tovarom, aby sme mohli pokračovať ďalej. Je tu veľa dievčat a žien v tradičných vyšívaných krojoch, ktoré sa zachovali už len na vidieku. Do VVen-šanu, významného strediska juhovýchodnej časti Jún-nanu, prichádzame po niekoľkých hodinách jazdy.

Mesto, veľké asi ako Košice, je situované v nadmorskej výške 1250 m v kotline rieky Paolung--ťiang. V sprievodcovi o VVen-šane niet ani zmienky. Ubytovávame sa v komfortnom a napodiv veľmi lacnom hoteli, kde sa dá dohodnúť len po čínsky a nie sú tu ani anglické nápisy bežné v turistických centrách. Aj túto oblasť cudzinci navštevujú len minimálne.

Oproti Ta-li, kde sme cudzinca videli na každom kroku, tu nestretávame okrem nás ani jedného Európana, Američana či Austrálčana. Aj správanie ľudí na každom kroku svedčí o tom, že turisti sa tu nevyskytujú často. Našťastie ešte sú takéto miesta na svete, aj keď s rozmachom civilizácie pomaly, ale isto miznú.

Ešte v deň príchodu do Wen-šanu podnikáme vychádzku do mesta. Na každom kroku počuť spev z reštaurácii typu karaoke. Na trhu sme svedkami nepríjemnej scény. Policajt tu chytil roľníka predávajúceho na trhu sliepky bez povolenia. Odoberá mu rikšu aj s nákladom, čo sa nazaobíde bez kriku muža zákona a náreku biedneho roľníka.

Naša prvá cesta ráno 5. januára vedie na pagodu, ktorú stavajú na kóte týčiacej sa nad mestom. Desiatky robotníkov otesávajú kamene, budujú schody, nosia materiál a betónujú.

Pripomína to jedno veľké mravenisko. Prevažuje ťažká ručná práca s minimálnym využitím mechanizmov. Azda takto sa stavali pyramídy v starovekom Egypte. Na horizonte oproti nám

vidno mogoty a takmer v meste rozsiahly kameňolom. Pri ňom sa nachádza dymiaca cementáreň ako symbol necitlivého čínskeho prístupu, kde ochrana prírody takmer neexistuje.

Vo veľkej časti čínskeho územia dosiahol stupeň poškodenia prostredia rozmery ekologickej katastrofy. Prístup oficiálneho vedenia k tejto situácii je však vlažný a prevláda názor, že najskôr treba vybudovať silnú ekonomiku, až potom príde čas na riešenie iných, aj ekologických problémov.

V blízkosti kameňolomu vo svahu špicatého mogotu sa nachádza „Park kultúry a oddychu".

Okrem tankov pre deti, krivých zrkadiel a predavačov občerstvenia je tu zaujímavý budhistický chrám vybudovaný priamo v jaskynnom portáli v nadmorskej výške 1430 metrov.

Vnútri je veľa budhistických sošiek a horia mnohé vonné tyčinky. Mníchov sme v chráme nestretli, o pamiatku sa asi stará mesto. Jaskyňa možno pokračuje za jednými z niekoľkých dverí. Jedny sa nám otvoriť podarí, ale nachádza sa tu len špinavá vystrieľaná miestnosť.

Zaujímavý objav sa podaril Petrovi, ktorý spozoroval na chrámových oknách a dverách motív netopiera. Takže nielen jaskyniarov, ale aj budhistov vo Wen-šane láka tento tajuplný živočích, ktorý symbolizuje spätosť tohto územia so všadeprítomným vápencom. Od chrámu vedú v kolmých stenách budovane úzke schodištia až na vrcholy mogotov. Po ich skalnatých temenách prechádzame asi dva kilometre dlhý okruh, odkiaľ sú úžasné výhľady na okolie.

Stretávame tu Číňanov z Hongkongu ovládajúcich nemčinu, ktorí majú zo stretnutia s nami evidentnú radosť.

Jaskyne v okolí ponoru rieky Pao-lung-ťiang Z mapy Jún-nanu sme ešte v Kuang-nane vyčítali, že tesne pri Wen-šane je naznačený ponor veľkej rieky. Ráno 6. januára teda smerujeme autobusom k dedine Čuej-li-ťie nachádzajúcej sa v blízkosti ponoru. Z autobusu vystupujeme priamo na krasovú planinu v nadmorskej výške niečo nad 1300 metrov. Popri osamelých domčekoch sa približujeme ku kaňonu rieky Pao-lung-ťiang. V nevýraznej depresii, ktorej okraje sú poorané, nachádzame v nadmorskej výške presne 1300 metrov zaujímavú meandrujúcu jaskyňu. Pri vonkajšej teplote 20 "C z nej vystupuje teplý vzduch. Je teda jasné, že sme na stope rozsiahlejšej jaskyne, veď keď je tu prievan, tak musí byť do podzemia aj druhý otvor. Pri plazení tu spozorovávame veľkú, asi 10 cm dlhú červenú stonožku. Až neskoršie sa dozvedáme, že išlo o smrteľne jedovatého živočícha. Nad priepasťou s hĺbkou asi 10 metrov sa končí náš výskum pre nedostatok materiálu. O ďalšom pokračovaní jaskyne však niet ani najmenších pochýb.

Na dne kaňonu ponornej rieky Pao-lung-ťiang si v nadmorskej výške 1 200 metrov prezeráme hať, ktorou sa do vystrieľaného tunela odvádza voda. O 60 metrov nižšie je hydroelektráreň.

Za ňou vchádzame do tunela. Hneď nás zarazili mohutné stalaktity a nezvyčajný charakter podzemia. Išlo pôvodne o jaskynné priestory, ktoré sa upravili pre nákladné autá. V jednom kúte jaskyne sú mohutné sintrové náteky, na ktorých okrem kovových rebríkov je namontované aj akési dopravné zariadenie. Mierny opar, zápach po odstreloch, buldozér v kúte a osvetlenie priestoru slabšími žiarovkami dodáva tomuto miestu atmosféru z románu J. Verná Vynález skazy.

Tunel je krátky, jeho dižku odhadujeme len na 200 metrov. Ku koncu už nie je osvetlený a vodiči áut prechádzajúci cez tmavé miesta si svietia na cestu lampášom, ktorý držia v ruke cez otvorené okno. Ďalej cesta vedie dnom strmého kaňonu. Asi po desiatich minútach chôdze sa dostávame na koniec slepého údolia. Rieka s podobným prietokom ako Váh v Žiline sa tu ponára do jaskyne s výškou portálu okolo 20 metrov. Cesta však pokračuje tunelom, ktorý je vystrieľaný vo vápenci paralelne s jaskyňou. Miestami sú vyrazené kolmo na os tunela krátke štôlne, ústiace vo výškach okolo 15 metrov nad podzemnou riekou. Jaskyňa však nieje dlhá, má asi 250 metrov.

Výver rieky je podobný ako ponor. Nad portálom sa čnie viac ako 100 metrov vysoká kolmá

skalná stena. Aj za jaskyňou je čulý pracovný ruch. Početné štôlne ústia do stien kaňonu a z nich dopravníky chrlia na cestu a do rieky čiernu hlušinu. Zaolejovaní Číňania opravujú pokazené kompresory a vŕtajú diery na ládovanie dynamitu. Po skúsenostiach s odstrelmi v Tiesňave skáčuceho tigra radšej údolie pri prvej možnosti opúšťame a vraciame sa do Wenšanu. Pritom prechádzame cez idylické dedinky plné banánovníkov, bambusov a citrónovníkov.

Sprístupnená jaskyňa Z informačného letáka o vvenšanskej oblasti dokázal Peter z čínskych znakov vylúštiť polohu sprístupnenej jaskyne. Ojej existencii sme sa dozvedeli z neprirodzene farebných fotografií lemujúcich polohopisnú mapu. Ráno 7. januára teda vystupujeme z autobusu v mestečku Liou-ťing a ideme približne 6 km na juhozápad po prašnej poľnej ceste, ktorú lemujú početné plantáže známej rastliny ženšen. Pri hospodárskych budovách sa prechádzajú čierne prasiatka a sliepky. Podobne ako v Kuang-nane aj tu majú mačky priviazané pri domoch na krátkych motúzoch a psy behajú voľne po dvore. Po dlhšom čase sme v rozpakoch, či ideme správne.

Vtedy narazíme na objekt, v ktorom by nik nečakal správnu budovu jaskyne. Tu sa zdržujúci Číňania nás usmerňujú na nevýrazný chodníček smerujúci k jaskyni. Asi po 10 minútach chôdze sa dostaneme k nenápadnému zamrežovanému vchodu. Zakrátko k nám prichádzajú asi piati sprievodcovia. Trvá im desať minút, pokiaľ otvoria vchod a oživia elektrické osvetlenie. Po predaní vstupeniek nás vpustia do podzemia. Vstupné je neuveriteľne nízke a ostro kontrastuje s prehnanými cenami za rôzne atrakcie v turistických centrách.

Všetko v jaskyni je pokryté sintrovou (kvapľovou) hmotou. Oproti našim jaskyniam je tu úplné sucho. Úzke miesta tvoria priechody cez kvapľové lesíky a tie sa striedajú s rozmernými dómami. Zaujímavejšie kvaple majú svoje mená, ktoré sú na nich vytesané a zvýraznené červenou farbou. Zo sprievodcovského slova nemáme nič, pretože je len v čínštine. Teplota v podzemí dosahuje +19,5 °C. Po celej jaskyni pobehujú rýchle svrčky, ktoré z času na čas skáču zo stien jaskyne aj na nás. Iné tvory, ako stonožky, pavúky alebo netopiere, nevidíme. V tesných priestoroch vanie intenzívny prievan, svedčiaci o viacerých vchodoch do podzemia. Vybetónovaný chodník s oceľovým zábradlím má slušnú európsku úroveň. Horšie je to však s elektroinštaláciou. Na ledabolo poskrúcaných vodičoch visia žiarovky tých najodvážnejších farieb.

Približne po 700 metroch prehliadkovej trasy vychádzame na povrch. Po spamätaní sa zo slnečnej žiary zisťujeme, že sme v úplne inom údolí ako vchod, ktorým sme do jaskyne vstúpili. Po kratšej posunkovej reči nás sprievodcovia púšťajú opäť do jaskyne s tým, aby sme sa vrátili k pôvodnému vchodu. Ideme úplne inou trasou a asi v polovici jaskyne nás aj posledný sprievodca opúšťa. Sami sa ešte dobrých 10 minút túlame po jaskyni. Našťastie východ, teda pôvodný vchod šťastne nachádzame a opúšťame zaujímavú jaskyňu s názvom Liou-ťing tung.

Pri skúmaní krasovej krajiny pod sprístupnenou jaskyňou pohľadom zamierime na výrazný zelený kruh v lane cukrovej trstiny. Zo skúseností, ktoré sme už získali, vieme, že ide o závrt, depresiu alebo priepasť. Po overení situácie skutočne nachádzame krasový jav, ponor menšieho potôčika prameniaceho pri neďalekej skupinke domov. Teraz v období sucha dokonca ani nedoteká do podzemia, ale stráca sa už medzi cukrovou trstinou. Depresia, v ktorej je vytvorený ponor, má na dne otvor, ktorým pomedzi zrútené balvany zostupujeme do 45-metrovej hlbky. V ďalšom postupe nás zastavuje 15 metrov hlboká studňovitá priepasť. O pokračovaní priestorov svedčí intenzívny prievan, vanúci podľa zákonov fyziky k nižšie položenému otvoru. Tento sa však môže nachádzať kilometre ďaleko. Myslíme si, že ak sa tu raz začne so speleologickým prieskumom, tak to s tabuľkou najdlhších svetových jaskýň poriadne zakýva. Pri ceste späť v poli medzi hrachom nachádzame ešte jednu priepasť s hĺbkou 6 metrov. Na jej dne sa pomedzi suchú hlinu črtá pokračovanie, ale nemáme lano na

prekonanie kolmého stupňa. Ôsmy január bol väčšinou výpravy odhlasovaný za oddychový. Strávili sme ho praním, drobnými nákupmi a sledovaním televízie. Naladili sme si pritom zaujímavý program v nám dobre známej ruštine. Témou tu boli vzťahy Ruska a Číny. Kuriozitou dňa bol ešte z kože odratý pes pripravený na pečenie v jednom z mnohých domčekov na severe Wen-šanu.

Kras južne od rieky Pao-lung-ťiang Po rozležaní sa zážitkov v hlave sme usúdili, že buldozér v jaskyni musíme odfotografovať.

Veď kto by nám uveril bez dôkazu? Ráno 9. januára smerujeme preto do mesta Gumu, aby sme odtiaľto, z juhu, podnikli opäť cestu do údolia rieky Pao-lung-ťiang. Cesta vedie fantastickou krasovou krajinou. Priamo z autobusu pozorujeme závrty, depresie a dokonca aj priepasti. Starostlivo obrábané políčka dotvárajú obraz tejto rozsiahlej planiny.

Po príchode k rieke Pao-lung-ťiang stojíme pred problémom dostať sa na jej druhý breh, respektíve ako sa spustiť k Jaskyni s buldozérom cez strmé skalné bralá. Elegantne to vyrieši Silvoš, ktorý vzdušným traverzom prekonáva ponor a vytyčuje nám cestu k hladine rieky.

Veru ostatným pri tomto exponovanom lezení nieje všetko jedno. Pred nami ostáva už len jediná prekážka, ako prekonať rieku. Nezdá sa nám to byť problémom, pretože pred tunelom je lávka zhotovená z lešenárskych rúr. Po priblížení sa k lávke neveríme vlastným očiam.

Dvaja Číňania ju rozoberajú! Poklusom sa snažíme stihnúť prísť k nej ešte pred jej demontážou. Našťastie sa nám to v poslednej chvíli podarí.

Pred buldozérom v jaskyni sme trochu sklamaní, pretože je tu opar a cítiť povýbuchové splodiny. Nadväzujeme rozhovor s priateľsky vyzerajúcimi robotníkmi a po ich súhlase vstupujeme po 10 metrov dlhom rebríku popri dopravnom zariadení hlbšie do podzemia. Pred nami sa otvára veľká chodba so stopami po strieľaní. Pravdepodobne na tomto mieste bude jaskyňa zabetónovaná, aby sa nestrácala voda z budovanej priehrady. Približne po 100 metroch chodba klesá a na jej dne pribúda bahno. Našu púť po jaskyni končíme po prejdení ďalších 100 metrov. Je tu hrozne mazľavé bahno, do ktorého sa zabárame až po kolená.

Tunelové priestory však pokračujú ďalej... Pri spiatočnej ceste je opar našťastie preč, a tak s pomocou magnézia fotografujeme buldozér v jaskyni.

Po tejto návšteve nám je jasný aj pôvod čistých vôd, ktoré v blízkosti vyústenia Jaskyne s buldozérom do kaňonu vtekajú do kalnej rieky. Ich výdatnosť odhadujeme na 1 m3/s. Podľa nášho názoru pochádzajú z rozsiahleho jaskynného systému, do ktorého patria aj nami navštívené priestory.

Nad jaskyňou vidíme klietku s baníkmi, pohybujúcu sa na napnutom hrubom oceľovom lane nad kaňonom. Na druhej strane rieky sa v neprístupnom svahu černie otvor do podzemnej štôlne. Aj tu asi vrcholia práce na stavbe vodného diela. Je zaujímavé, že robotníci tu žijú priamo na staveniskách s celými rodinami v postavených stanoch. Keď stavbu dokončia, presunú sa opäť s celou rodinou na miesto novej stavby.

Cestu do hotela vo Wen-šane absolvujeme postojačky na natriasajúcej a zaprášenej korbe nákladného automobilu. Odvoz pre nás zabezpečili priateľskí robotnici stavajúci vodné dielo.

Jaskyniarsky raj Po menších ťažkostiach s kúpou lístkov sa nám darí 10. januára skoro ráno definitívne opustiť príjemný Wen-šan, miesto nášho niekoľkodňového pobytu. Autobusom smerujeme do oblasti nachádzajúcej sa vzdušnou čiarou 30 kilometrov západnejšie. Jazda po zlej ceste trvá takmer 5 hodín. Pre túto oblasť sme sa rozhodli na základe štúdia mapy okresu Wen-šan. Potok prameniaci v západných svahoch najvyššej kóty okresu s nadmorskou výškou 2991 metrov je tu nakreslený ako ponárajúci sa a dokonca aj s jaskyňou.

Po niekoľkých kilometroch chôdze podľa mapy skutočne nachádzame ponor potoka prameniaceho v nekrasových nepriepustných horninách. Leží severne od Le-š'-čung pri osade Niou-kche, v nadmorskej výške 1590 metrov. Do čierneho otvoru na konci slepého údolia vteká potok s odhadovanou výdatnosťou okolo 400 litrov za sekundu. To je ale paráda!

Cítime, že sme konečne na tom pravom mieste pre jaskyniarov. Dá sa očakávať, že za ponorom bude rozsiahla jaskyňa. A naozaj, už prvý orientačný prieskum potvrdil náš predpoklad. Ponorný tok tečie v podzemí v pohodlnej tunelovej chodbe. Teplota v jaskyni dosahuje príjemných 15 °C. Už takmer za tmy si pred jaskyňou staviame stan. Upravíme na tento účel plošinu. Avšak Silvoš, testujúci s kúskom drôtu každé miesto na spanie, nás upozorňuje na dračí žilu, prechádzajúcu cez toto miesto. Pre dobrý spánok teda stan umiestňujeme o niekoľko metrov ďalej.

Rátame skromné zásoby potravín, ktoré vydržia maximálne na pár dní. Čaj varíme z vody prinesenej z termosiek vvenšanského hotela, ale na polievku veru musíme nabrať cennú tekutinu z nie príliš čistého potoka. Dôkladne ju viac ako 10 minút prevárame. Podľa skúseností Petra z bolívijských trópov by malo toto varenie zahubiť aj tie najodolnejšie organizmy.

Zahubilo. Ráno stan balíme a skrývame ho spolu s ďalšími vecami medzi skalami a vydávame sa na prieskum blízkeho podzemia.

Včera sa nám podarilo v jaskyni nájsť cestu pomedzi skalné bloky na riečisko.

Prešli sme asi 100 metrov a vrátili sme sa pre pokročilý čas spred úplne voľného pokračovania. Teraz pokračujeme ďalej.

Pred nami sa otvárajú fantastické priestory. Chodba za polosifónom, v ktorom duje poriadny vietor, sa rapídne zväčšuje. Postupujeme vpred do čierňavy. Neomylným vodidlom nám je pri postupe dopredu potok, ktorý stále tečie do neznáma. Prekonávame vodné kaskády, hlboké tône, ale aj rozsiahle závaliská. Občas sa v potoku mihne biela ryba, ktorá stratila dlhým pobytom v úplnej tme pigment. Pokúšame sa aspoň jednu chytiť, no nedarí sa nám to.

Približne po 2,5 km dlhej nezabudnuteľnej podzemnej púti nás zastavuje vodný sifón.

Pokračovanie jaskyne a obchádzka tejto prekážky by mohla byť v početných neskúmaných vetvách. Po krátkej úvahe začíname od koncového sifónu smerom k vchodu jaskyňu proti prúdu potoka zameriavať. Na základný prieskum odbočiek nám nezvyšuje čas, a tak sa v mape objavujú na miestach lákajúcich čierňav len otázniky; nakoniec sme ich nakreslili 14.

Začínajú nám slabnúť svietidlá. Najhoršie je na tom Silvoš. Jeho lacná čelovka „odišla" ako prvá a meračské body vyhľadáva takmer v úplnej tme. Našťastie aj pri minimálnom svetle práca rýchlo napreduje.

Je zaujímavé, že v jaskyni sme okrem splavených odpadkov nenašli žiadnu stopu po predchádzajúcom speleologickom prieskume. Organizované jaskyniarstvo v Číne totiž neexistuje a podzemné priestory sú len objektom praktického využitia a vedeckého výskumu.

Pritom jedna z prvých dochovaných zmienok o jaskyniach vo svete, 221 rokov pred

narodením Krista, pochádza práve z Číny. Je to neuveriteľné, veď napríklad prvá zmienka o jaskyni na území Slovenska pochádza z roku 1299, čo je o celých dlhých 1520 rokov neskôr.

Večer nás čaká opäť preváranie vody, stavanie stanu a príprava stravy, ktorej objem sa začína rapídne zmenšovať. Tejto situácii sa musíme prispôsobiť, rozrátať zvyšné potraviny a znížiť ich prídel. Najsmutnejší z tohto zistenia je Silvoš, ktorému čítame z očí: „Kluci, ja bych si tak dal placičku!"

Ráno 13. januára sa venujeme povrchovému prieskumu oblasti. Od ponoru priamo na sever vedie suché údolie, na dne ktorého sú mnohé starostlivo obrábané políčka. Pozoruhodný je jeho priečny profil, ktorý stúpa a klesá a vytvára tak rozsiahle, závrtom podobné depresie.

Prechádzame po ňom asi 7 kilometrov a jeho charakter sa nemení. Pokračuje ďalej a nevieme ani odhadnúť, kde by sa mohla táto suchá dolina skončiť. Vyzerá to zaujímavo, veď napríklad naša najrozsiahlejšia jaskyňa, Demänovský jaskynný systém s dĺžkou viac ako 30 km, sa nachádza vo vápencovom pruhu s rozmermi len 4000 x 800 metrov. V západných svahoch doliny nachádzame Jaskyňu s mŕtvym Číňanom. Ide o 51 metrov dlhú, šikmo klesajúcu podzemnú sálu, vo výklenku ktorej je hrob miestneho roľníka. Medzi kosťami sú tu aj drobné porcelánové misky, určené na uloženie obetných predmetov pri pohrebe. V tejto oblasti ešte nachádzame viac pozoruhodných otvorov do podzemia.

Nad údolím prechádzame cez osamelú dedinu, kde neúmyselne narušujeme priebeh vyučovania. Pri chôdzi okolo školy nás spozorujú učiace sa deti. Vybiehajú húfne na dvor, veď zrejme väčšina z nich prvý raz v živote vidí cudzinca na vlastné oči, a tak si našu prítomnosť nemôžu nechať ujsť. Márne sú pokyny učiteľa, ktorý na chvíľu úplne stráca autoritu.

Severne od dediny prichádzame k ďalšiemu ponoru potoka do podzemia. V podzemí sa tento tok s najväčšou pravdepodobnosťou spája s jaskynným potokom tečúcim cez nami včera preskúmanú jaskyňu. Hlboko vo vápencovom masíve vytvárajú určite rozsiahly labyrint s dĺžkou niekoľko desiatok kilometrov.

Po príchode k táborisku máme do zotmenia ešte niekoľko hodín času. Využívame ich na prieskum otvoru nachádzajúceho sa asi 20 metrov nad ponorom. Za ním nasleduje rozsiahla jaskyňa s dómovitými priestormi. Je tu dokonca aj náznak po upravovaní chodieb pre návštevy podzemia. Ide asi o trasu, ktorú vybudovali miestni obyvatelia, aby mohli

vylamovať kvaple z jaskyne. Tie sa používajú na rozličné účely a predávajú sa dokonca aj na trhoch. Pri zameriavaní priestorov na jednom mieste zaregistrujeme hukot potoka. Ide o vodný tok z našej dobre známej jaskyne. Po sústredenejšom úsilí na jednom mieste odstraňujeme nánosy konárov a slamy a obidve jaskyne prepojujeme.

Aj celý deň 14. januára sa venujeme jaskyniam. V nadmorskej výške 1680 m nachádzame vchod do ohromných, kaská-dovito klesajúcich podzemných priestorov.

Kvaple tu dosahujú neuveriteľné rozmery a podľa našich odhadov dosahujú výšku až 30—40 metrov. V hĺbke 75 metrov od vchodu nás v prieskume zastavuje úplné zasintro-vanie. V tejto klimatickej oblasti je totiž produkcia kvapľovej hmoty značná a stáva sa, že uzavrie aj rozmernú jaskynnú chodbu. Túto pozoruhodnú lokalitu sme si sami pre seba nazvali nepoeticky Veľká biela jaskyňa. Večer ešte domeriavame jaskynné priestory, kde chodia „lámači kvapľov". Silvošovi dochádzajú posledné baterky, a tak je na svietenie dobrá aj sviečka. Navodzuje to v rozsiahlych podzemných priestoroch zaujímavú atmosféru. Po spočítaní všetkých zameraných dĺžok v jaskyni, ktorú sme prepojili s vodnou, má jaskynný systém dĺžku 3189 metrov. Až doma sme vyrátali, že vertikálny rozdiel medzi najvyššie a najnižšie položeným bodom dosahuje 122 metrov.

Ráno 15. januára sa budíme s vedomím, že okrem čaju a Petrových orieškov z borovice zakúpených ešte v Ta-li už nemáme čo jesť. Musíme sa však ešte vrátiť do Veľkej bielej jaskyne, na dne ktorej sme zabudli skoby a karabíny. Našťastie ich bez dlhšieho hľadania nachádzame a po dvoch hodinách poklusu sme naspäť pri ponore.

Vo svahu asi 3 kilometre vzdialenej kóty sme si všimli čierny otvor do podzemia. Aj napriek tomu, že sme už chceli odísť, vyberieme sa ešte k tomuto lákajúcemu jaskynnému portálu. Vchod ležiaci v nadmorskej výške 1850 metrov má rozmery 20 x 30 metrov. Stretávame tu Číňanov, od ktorých sa dozvedáme miestne názvy.

Rozsiahla jaskyňa s vodným tokom má meno Jenc' tung, čo v preklade znamená Jaskyňa lastovičky. Jaskyňa, pri ktorej sa nachádzame, sa volá Chou-c' tung, Jaskyňa opice. Nie je dlhá, rozmerná chodba sa končí po 250 metroch zakvapľovaním. Len tesne pri strope sa črtá čierňava, tá je však prístupná len po náročnom lezení.

S prázdnymi bruchami prichádzame ešte raz k vchodu do ponornej Jaskyne lastovičky.

Definitívne tu balíme všetky veci poskrývané po okolí a po piatich dňoch sa lúčime s touto zaujímavou krasovou oblasťou. Smerujeme k hlavnej ceste, kde chceme chytiť spoj do mesta Meng-c'. Pri okraji cesty čakáme na minibus len niekoľko minút. Ako obyčajne naše veľké

plecniaky umiestňujeme na streche. Cesta dlho kopíruje kontaktnú oblasť krasu a nekrasu a spoza okien sledujeme mnohé slepé údolia, v ktorých sú ďalšie ponory vodných tokov. To sú výzvy!...

Návrad do Kchun-mingu V meste Meng-c' neveríme vlastným očiam. Batohy na streche sú také zaprášené, že nevidno dokonca ani akej sú farby. Na stanici sa dopúšťam menšieho trapasu na toalete, keď vchádzam do nesprávneho oddelenia. Darmo, nevyznám sa v čínskych znakoch tak ako jazykovedec Peter.

Mesto je rušné a našou prvou starosťou je zistiť spoje smerujúce do Kchun-mingu. Po splnení tejto úlohy stojíme pred dilemou, či sa tu ubytujeme, alebo pocestujeme vlakom ďalej. Víťazí druhý variant. Na poslednú chvíľu sa nám podarí kúpiť lístok do totálne preplneného nočného vlaku. Pre naše objemné batohy už nieje v obsadenom vagóne nikde miesto, a tak končia na zemi pod sedačkami. Až neskoro zisťujeme, aká to bola chyba. Čistotné Číňanky si ráno začínajú umývať zuby a vodu vypľúvajú samozrejme na zem. Vytvorí sa tak kaluž zasahujúca aj pod našu sedačku. Pri vystupovaní z vlaku cítime, ako naša batožina od napitej vody oťažela.

Nevyspaní a v skľúčenej nálade sa pokúšame po príchode do Kchun-mingu kúpiť si lístky na rýchlik do Pekingu. Údajne sa tu kúpiť nedajú, preto sa musíme presunúť na asi 8 km vzdialenú hlavnú stanicu. Pochopili sme tu význam dvoch vodorovných čiar, ktoré sú v Číne vyznačené na každej stanici pred pokladňou. Sú pri nich čísla 1,1 a 1,4. Deti, ktoré sú nižšie ako čiara vo výške 1,1 metra nad zemou, majú dopravu zdarma. Polovičné cestovné platia tí, ktorých výška je medzi čiarami. Celý lístok si musia kúpiť vyčnievajúci nad výšku 1,4 m. Čakáreň opúšťame rozčarovaní a pešo prechádzame na hlavnú železničnú stanicu." Bohužiaľ ani tu sa nám lístky zakúpiť nepodarí. Máme ešte pár dní voľných, a tak smerujeme do známej turistickej atrakcie, Kamenného lesa.

Kamenný les Táto prírodná zaujímavosť sa nachádza 80 km juhovýchodne od Kchun-mingu pri dedine Š'lin, kde často cestuje veľa cudzincov.

Neodbytné krojované tetušky odeté v národnom kroji nám lámanou angličtinou vysvetľujú, že nás zavedú k lacnému ubytovaniu.

Po zistení ceny však radšej odchádzame.

Masovému odlivu čínskej meny sa ani tak nevyhneme.

Po spočítaní všetkých výdavkov (vstupné do lesa, večera, ubytovanie v betónovej kobke bez vody a doprava) nás ani nie 24-hodinový výlet stojí po prepočte takmer 25 dolárov, a to pri maximálne úspornom režime. V cene za obed v reštaurácii je zrejme započítaná prirážka za vypaseného potkana, ktorý prebehne z kuchyne cez jedáleň pod mrazničku so zmrzlinou s hrdým nápisom Algida.

Samotný Kamenný les je atrakcia rozprestierajúca sa na ploche asi 1,5 km2. Pomedzi štíhle skalné vápencové útvary sú vybudované kľukaté chodníčky, po ktorých sa prechádzajú návštevníci. Slúžia však aj roľníkom, obrábajúcim priamo v oplotenom areáli Kamenného lesa políčka. Výška zaujímavých skalných zubov dosahuje až 30 metrov. Na zvýšenie atraktívnosti sú tu rybníčky so zlatými kaprami, besiedky, prírodné divadlá, budhistické symboly a dokonca aj býčia aréna. Samozrejme nemôžu chýbať neodmysliteľné stánky so suvenírmi a úradovňa polície. Dlhé hodiny sa prechádzame pomedzi bizarné vežičky, hľadáme tie najzaujímavejšie a najfotogenickejšie útvary a rozmýšľame, ako mohli vzniknúť.

Vrstvy horizontálne uložených druhohorných vápencov, v ktorých je celá oblasť vytvorená, sú dlhodobo v tektonickom pokoji. Dažďová voda počas tisícročí vyformovala skalné útvary do dnešnej podoby a vytvorila tak najväčšie škrapy na svete.

Keď okolo obeda 17. januára opúšťame autobusom túto oblasť, zbadáme pred Š'-linom v poli útvary, ktoré sú minimálne také zaujímavé ako v ohradenom Kamennom lese. Ich návšteva by bola samozrejme bezplatná a prípadný návštevník by tu bol uchránený od všetkých civilizačných nástrah. Nabudúce budeme určite múdrejší.

Opäť Kchun-ming Po príchode do Kchun-mingu sa snažíme ubytovať v našom známom hoteli Kamélia. Je však plne obsadený, a tak sa trmácame s batohmi po meste, hľadajúc ďalší hotel.-Našťastie sa nám to podarí v hoteli Kchun-chu. Keď otvoríme našu izbu, prekvapíme tu strapatú zamestnankyňu, ktorá s cigaretou v ústach leží v posteli. Skloní hlavu a popri nás vybieha na chodbu, zanechajúc za sebou rozhádzanú posteľ. Ďalší program je jasný. Najskôr musíme kúpiť lístky na rýchlik do Pekingu a potom sa poobzerať po suveníroch.

Na stanici sa cítime takmer ako v Sovietskom zväze počas perestrojky. Tlačia sa tu stovky ľudí. Pri každom okienku však sedí policajt prísne dohliadajúci na poriadok. Postavíme sa do radu. Za hodinu postúpime asi o 5 metrov. V štádiu zúfalstva si nás všimne železničný zriadenec a hneď sa dostávame k pokladni. Majú však už len drahé lístky do prvej triedy.

Nezostáva nám nič iné, len ich kúpiť, aby sme stihli už zaknihovaný odlet lietadla z Pekingu.

Až neskoršie sa dozvedáme, aké sme mali vlastne veľké šťastie, že sme lístky vôbec dostali.

V Číne sa totiž obyvatelia pripravovali na oslavy lunárneho Nového roka a podľa starých zvykov musí byť v tomto období rodina pohromade. V mestách po celej Číne zostali vinou cestovného náporu tisíce ľudí uväznených v železničných čakárňach.

Už je podvečer, keď sa zo železničnej stanice dostaneme von. Rozhodneme sa, že posledná večera v hlavnom meste Jun-nanu bude slávnostnejšia ako ostatné a doprajeme si najmä veľa mäsa. Podľa slovníka si naobjednávame hydinu, bravčovinu, huby, karfiol, vajcia a mnoho iných zložiek na dobrú večeru. Trochu nás zaskočí majiteľka reštaurácie, keď nám po chvíli donesie k stolu živú sliepku, zrejme aby sme odsúhlasili jej veľkosť. Asi sa jej nepozdávajú naše gestá, lebo nám prinesú len polievku, do ktorej si máčame rôzne vňate. Mäso sme nedostali vôbec, preto slávnostná záverečná večera je asi najdiétnejšia počas celého pobytu v Číne.

Večer Silvoš s Petrom vychádzajú do mesta na posledné nákupy. Ako vhodný darček sa im zdajú sušené kobylky, a tak ich kupujú poriadnu kopu. (Vtedy netušili, že tento tovar pôjde doma na dračku a za chvíľu ho zvedavci zjedia.) Obaja v ten večer splnili ešte jeden cieľ.

Kúpili a skonzumovali slepačie paprčky. Na túto dočervena upečenú čínsku špecialitu sme si robili chute už dávno, ale nikdy sme nemali odvahu ohrýzať kožu okolo opečených pazúrov.

V deň odchodu sa ešte celé hodiny túlame po trhoch a obchodoch. Všímame si napríklad predavačov jaskynných kvapľov alebo sledujeme, ako sa predávajú mačky vo vreci.

Pozoruhodný je aj výrobca a predajca pascí na potkany v jednej osobe. Ako reklamu má

sušeného potkana chyteného v jeho dômyselnom zariadení. Po čase nás však nákupy omrzia a čakáme dlhé hodiny na odchod rýchlika v staničnej čakárni.

Cesta vlakom Po menších zmätkoch a poriadnej tlačenici 19. januára pred desiatou hodinou večer presne podľa cestovného poriadku opúšťame Kchun-ming. Cestujeme pre nás v nezvyčajnej prvej triede, kde je všetko snehobiele a každú chvíľu nám sprievodkyňa odnáša odpadky a prináša vriacu vodu v termoskách. Naši spolucestujúci sú odetí v sakách a azda patria k čínskej vládnucej vrstve. Spolucestujúci z kupé, vari len osemnásťročný chalan, si kravatu, symbol postavenia, neodkladá ani počas spánku.

Vlak rýchlo smeruje k Pekingu. Ráno 20. januára sa budíme na stanici pri meste An-šun, ležiacom už v provincii Kuej-čou. Do hlavného mesta tejto provincie, Kuej-jangu, prichádzame dokonca oproti cestovnému poriadku o niečo skôr. Výškomer tu ukazuje 1030 metrov nad morom. Na kalužiach je tenká vrstva ľadu. Trať postupne klesá a v meste Kai-li je krátko po obede na výškomere už len údaj 510 metrov nad morom. Keď vlak zastane v menšej stanici, k oknám a dverám vagónov prichádzajú pokútni predavači, pokúšajúci sa lacno predať svoj tovar. Medzi nimi je aj veľa 5-6-ročných detí, ktoré šikovne podliezajú popod stojaci vlak a ponúkajú najmä čerstvé mandarínky. V provincii Chu-nan stojíme po sedemnástej hodine v meste Chuaj-chua. Tesne pred desiatou večer prichádzame do mesta Leng--šuej-ťiang. Za ním prechádzame okolo dediny Šao-šan, ktorá je rodiskom Mao Cetunga.

Tento známy čínsky revolucionár porazil v roku 1949 Čankajškovu armádu, ktorej členovia podporujúci Kuomintang (Národnú stranu) sa uchýlili na ostrov Tchaj-wan, kde v roku 1950 vyhlásili Čínsku republiku. Medzi vládou Čínskej ľudovej republiky v Pekingu a vládou Čínskej republiky sídliacou v Tchaj--peji na Taivvane sú dodnes rozpory v tom, kto je vlastne nástupca prvej Čínskej republiky, ktorá vznikla roku 1911 po zvrhnutí mandžuskej dynastie Čching. Zhodujú sa len v jednej veci, že Taivvan je čínskou provinciou. V roku 1979 síce vláda USA oficiálne diplomaticky uznala Čínsku ľudovú republiku a prerušila oficiálne vzťahy s kuomintanskou vládou na Taivvane, ale tento ostrov z 20 miliónmi obyvateľov si aj napriek tomu udržal nezávislosť vďaka silnej ekonomike, ktorá dnes konkuruje v moderných technológiách Spojeným štátom i Japonsku. Po pripojení Hongkongu k Číne bude asi vyvíjaný veľký tlak na Taiwan, aby sa pripojil k Čínskej ľudovej republike.

MaoCe-tung 1.10.1949 vyhlásil v Pekingu Čínsku ľudovú republiku, ale s jeho osobou sú späté aj kontroverzné hnutia Sto kvetov, Veľký skok (prezývaný Veľký hlad) alebo Veľká proletárska kultúrna revolúcia. Pri týchto nepochopiteľných akciách mobilizujúcich široké

masy zahynulo niekoľko stotisíc nevinných ľudí.

Pre nás je Maovo rodisko zaujímavé aj výskytom jaskýň. Len tri kilometre od Šao-šanu sa nachádza sprístupnená Jaskyňa kvapkajúcej vody. Je pozoruhodná tým, že v roku 1966 tu žil 11 dni predseda Mao pri návrate do rodnej dediny. Azda práve tu vodca čínskych komunistov, utiahnutý do samoty, vymýšľal nové heslá pre práve začínajúcu kultúrnu revolúciu (slogany typu: „sú lepšie socialistické vlaky, ktoré meškajú, ako revizionistické, ktoré chodia načas", alebo „nech študenti bojujú ešte desať rokov, zem sa aj tak točiť neprestane").

Vo Wu-chane, hlavnom meste provincie Chu-pej, sme 21. januára pred siedmou hodinou ráno. Prechádzame po moste preklenujúcom veľtok Jang-c'-ťiang. Pohľadom hľadáme v jeho kalnej vode Petrove topánky, s ktorými sa obradne rozlúčil v Tiesňave skáčuceho tigra. Zdá sa nám ako sen, že ešte pred mesiacom sme na piesočnom brehu tejto najdlhšej čínskej rieky strávili v stane jednu noc. Ibaže vtedy sme boli na jej hornom toku v horách a nachádzali sme sa o viac ako 1,5 kilometra vyššie.

Od Wu-chanu ideme rýchlo až do cieľa cesty plochou Veľkou čínskou nížinou. Spoza okien vlaku registrujeme ďalšie zastávky: 9.50 - mesto Sin-jang, provincia Che-nan, 12.57 - Čengčou, hlavné mesto provincie Che-nan, 13.15-most cez druhú najdlhšiu rieku Číny Chuang-che (Žltá rieka), 18.20 - hlavné mesto provincie Che-pej, Š'-ťia-čuang, a konečne 21.40 - Peking.

Peking Po presne 48 hodín trvajúcej ceste sa ocitáme 21. januára večer v tmavom, mrazivom a nevľúdnom Pekingu. So šťastím stihneme posledný autobus do blízkosti azda jediného lacného hotelu v hlavnom meste. Posledný deň navštevujeme na ulici Ž'-tchan lu v blízkosti Českého a Slovenského veľvyslanectva Čang Mu (Moniku). Pracuje vo výškovej budove patriacej firme CITIC pre Škodu Plzeň. Odovzdávame jej poštu od dr. Sírnu, ktorú sme nosili so sebou celých šesť týždňov. Sme pozvaní na obed doMzkej s'čchuanskej reštaurácie. Na záver expedície máme teda pravý čínsky obed s mnohými veľmi chutnými chodmi. Spomenúť treba vynikajúci bylinkový čaj, pražené arašidy a chutné čierne vajcia, špecialitu s nie príliš vábnou farbou, ale s o to lepšou chuťou. Táto lahôdka sa pripravuje podľa tradičného receptu, keď sa čerstvé vajcia obalia vápnom a zákopu na niekoľko týždňov do zeme. Sú výborné a spomienky len tak rýchlo nevyblednú. Vďaka ti, Čang Mu. Po rozlúčení ešte navštevujeme miestne trhy. Aj tu sa predávajú veci z obdobia vlády Mao Ce--tunga, napríklad šiltovky s červenými hviezdami alebo rozličné komunistické odznaky a symboly. Nakrátko sa pri nich pristavujeme a utrúsime poznámku Su-lien, čo po čínsky značí Sovietsky zväz. Predávajúci sa hneď ohradia a lámanou ruštinou sa dozvedáme, že ide o zaručene čínsky tovar a nie dovoz od severných susedov. Pokúšame sa navštíviť aj Mao Cetungovo mauzóleum na námestí Tchien-an-men.Aj keď je po dlhšom čase pre verejnosť otvorené, nedostaneme sa doň. Prichádzame totiž niekoľko minút po zatváracej hodine. Mrzí nás to, lebo po mauzóleu V. l. Lenina v Moskve a D. Súchbátara v Ulánbátare, ktoré sme v minulosti navštívili, nám chýba do „zbierky" už len Mao Ce--tung.

Praha Ráno 23. januára 1998 pred deviatou sedíme v lietadle a smerujeme ponad Mongolsko, Bajkal, Ural a Moskvu do Varšavy. Tu presadáme na spoj letiaci do Prahy, kde podvečer pristávame na letisku v Ruzyni. Na hlavnej stanici zisťujeme, kedy komu odchádza domov rýchlik. Najlepšie je na tom Silvoš. Ten stihne nastúpiť do vlaku, ktorý o niekoľko sekúnd odišiel. Do Bratislavy a L. Mikuláša idú spoje až o niekoľko hodín. Z recesie navštívime aj

kanceláriu, kde sa sprostredkováva ubytovanie. Po anglicky sa informujeme o ponuke a cenách. Najlacnejšia izba bez kúpeľne pre dvoch niekde na okraji Prahy je za 30 dolárov. Len si povzdychneme a spomenieme si na trojposteľovú izbu so všetkým komfortom v hoteli v centre Wen-šanu za 10 dolárov. S humorom berieme aj návštevu Slovenskej reštaurácie na Senovážnom námestí, kde nám namiesto halušiek, ktoré už nemajú, ponúkajú len čínsku špecialitu švej-ču-žu. Samozrejme, že si ju objednávame a zisťujeme, že s pravou „Čínou" má len pramálo spoločné.

Po nastúpení do poloprázdneho vlaku smerujúceho do Košíc sa mi začína driemať. Zo sladkých snov ma však vyruší sprievodkyňa vetou: „Pane, nespéte, nebo vás okradou."

Prebudím sa do reality a dojmy z ďalekej cesty začínajú postupne vytláčať myšlienky na domov...

Literatúra BLUNDEROVÄ, C. - ELVIN, M., 1997: Svet Číny. Knižní klub, Praha.

BUCKLEY, M. - SAMAGALSKI, A. - STOREY, R. - TAYLOR, C. - LINDENMAYER, C., 1994: China. Lonely Planét, Havvthorn, Austrália. DOLEŽALOVÁ, A., 1989: Čína. Bratislava. FAIRBANK, J. F., 1998: Dejiny Číny. NLN, Praha. FOGG, P. - FOGG, T., 1989: China caves project 19871988. The Anglo-Chinese project in caves of south China. British cave research association.

HOLÚBEK, P., 1998: Putovanie od Tibetu po Vietnam. Liptov, roč. 49, č. 24 z 24. 6. 1998, Liptovský Mikuláš, 9. HOLÚBEK, P., 1998: Putovanie od Tibetu po Vietnam. Liptov, roč.

49, č. 25 z 1. 7. 1998, Liptovský Mikuláš, 9. HOLÚBEK, P, 1998: Putovanie od Tibetu po Vietnam. Liptov, roč. 49, č. 26 z 8. 7. 1998, Liptovský Mikuláš, 9. HOLÚBEK, P. MAGDOLEN, P, 1998: Yunnan 97/98 - kras od Tibetu po Vietnam. Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti, 29, 2, Liptovský Mikuláš, 24-49. HOLÚBEK, P. - MAGDOLEN, P, 1999: Putovanie od Tibetu po Vietnam. Scenár výstavy, SMOPaJ, Liptovský Mikuláš.

HOOBLER, T. - HOOBLER, D., 1997: Konfucianismus. NLN, Praha. HYKISCH, A., 1990: Dovolenka v Pekingu. Osveta, Martin.

JOHNSON, P, 1991: Dejiny dvacátého století. Rozmluvy Alexandra Tomského v Praze, Praha. Kôl., 1976: Karst in China. Shanghai people's publishing house. Kôl., 1978: Dejiny Číny. Praha. Kôl., 1991: A tourist guide to Yunnan. Compiled by the Yunnan provincial travel and tourism administration, Kunming,China.

Kôl., 1992: Základy karsologie a speleologie. Academia, Praha. Kôl., 1993: Geografický místopisný slovník sveta. Academia, Praha. Kôl., 1993: The Tourist Guide to Diqing.

Yunnan.

OBÚCHOVÁ, Ľ., 1994: Čína - Peking. Orientálni ústav Akadémie véd, Praha. PALÄT, A., 1970: Čínska lidová republika. Svoboda, Praha. SION, J., 1930: Vysoké kraje západní: Júnnan a Kuej-čou. Zemepis sveta, díl devátý, Monsunová Asie. Aventinum, Praha.

SLOBODNÍK, M., 1995: Politická moc z hlavne pušky. Historická revue, 6, 7, Bratislava, 1921. SLOBODNÍK, M., 1996: Tibet, krajina, dejiny, ľudia, kultúra. FIDAT, Bratislava.

SPENCE, J. D. - CHIN, A., 1996: Čína 20. století. Svoboda, Praha. STRNAD, V. BOJANOVSKÝ, J. - HRDLIČKOVA, Z., 1995: Čína. Brno. TAYLOR, C. - STOREY, R. GONCHAROFF, N. - BUCKLEY, M. - LINDENMAYER, C. - SAMAGALSKI, A., 1996: China. Lonely Planét, Havvthorn, Austrália. TŔÍSKOVÁ, H. - RUSKOVÁ, T. J. ILLÍK, D., 1990: Česko-čínská konverzace. Academia, Praha.