Arnold Peter Weisz-Kubínčan | Umelcova (ťažká) batožina

UMELCOVA (ŤAŽKÁ) BATOŽINA Arnold Peter Weisz-Kubínčan 1898 – 1945

Arnold Peter Weisz-Kubínčan 1898 – 1945

UMEL (ŤAŽ BATO Arnold Peter Weisz-Kubínčan. Čiernobiela fotografia.

AVU SNG, OF M. A. Bazovský

Obsah

LCOVA ŽKÁ) OŽINA

Úvod Alexandra Kusá Archeológia Weisza-Kubínčana v zbierkach a inštitúciách Alexandra Homoľová O bremene umelcovej batožiny. Rozhovor Lucie G. Stachovej s Katarinou Curtisovou

6

9

25

Symbolický návrat kufra z Ameriky Lucia G. Stach

33

Výber diel z výstavy

52

Úvod

Alexandra Kusá

Monografický výstavný projekt venovaný osudu diela Arnolda Petra Weisza-Kubínčana je titul, ktorý zohľadňuje a v mnohom aj zosobňuje súčasnú výstavnú dramaturgiu národnej galérie. Na jednej strane zhodnocuje zbierkový fond, vychádza z nečakaného daru rodiny Curtisovcov, na ktorom sme spoločne pracovali dva roky. Zároveň ho kurátorky postavili doslova umeleckohistoricky – na jednej strane zohľadňuje a vypovedá o tvorbe autora, ale rovnako dôležitou zložkou je to, ako hovorí o svojej dobe, metódach vystavovania a stratégiách prezentovania nového poznania. Z hľadiska galerijných prezentácií bol Weisz-Kubínčan dlhodobo autorom moderného Koňa (1937), čo prekvapivo nezmenila ani nedávna autorova retrospektíva v GMB (2016). Weiszov-Kubínčanov tragický osud, ktorý predčasne ukončil umelcovo dielo, spolu s jeho nedostupnosťou prispeli k tomu, že z dejín umenia zmizol, resp. nevystupoval v nich ako silný výtvarný názor, ale iba ako ilustrácia prítomná niekoľkými dielami. Tento prístup spôsobila aj povaha jeho tvorby: žiarivá farebnosť a temperament nie sú obvyklými kvalitami našich modernistov a ako také nemajú svoj pendant. Spracovával rovnaké témy, ale celkom iným, silne expresívnym spôsobom, ktorý sa spája skôr s východoslovenským okruhom, kam však nepatril. Ani táto výstava neodpovie na všetky otázky, pri pátraní sme nezískali viac informácií o priateľstve Arnolda Petra s Milošom Alexandrom Bazovským, ktoré bolo prvýkrát prezentované na výstave Fotograf Bazovský (2018). Otvorili sa aj ďalšie témy budúcich možných výskumov.

Výstava v národnej galérii však bude z mnohých hľadísk pre pochopenie a ďalšie spracovanie autorovho diela nepochybne prelomová. Množstvo nového materiálu spolu s neortodoxným kultúrno-historickým pochopením jeho postavenia v našich výtvarných i spoločenských reáliách (v texte A. Homoľovej) a umeleckohistorickou analýzou (v texte Lucie G. Stachovej) sa stanú celkom isto novým interpretačným rámcom pre ďalších bádateľov a pre poznávanie našej výtvarnej moderny.

Ostatne to by mala byť úloha výstav v národnej galérii, ako si ju v súčasnosti definujeme – prinášať nové poznatky, silné interpretácie, ktoré nebudú postavené na špekuláciách, ale na poctivom primárnom výskume. Súčasťou realizačného kolektívu sú aj grafickí dizajnéri Jana a Palo Bálik, ktorí v intenzívnej komunikácii s oboma kurátorkami pomohli vizualizovať to nové, čo chceli výstavou priniesť. Z hľadiska domácich dejín umenia je tento projekt nielen splácaním dlhu autorovi, ale aj ukážkou prístupu, ktorý kolektív národnej galérie aplikuje vo všetkých svojich výstupoch.

ARCHEO WEIS -KUBÍN V ZBIE A INŠTIT Arnold Peter Weisz-Kubínčan a Miloš Alexander Bazovský. Čiernobiela fotografia. AVU SNG, OF M. A. Bazovský

Niekoľko poznámok k autorovi a osudu jeho diela

OLÓGIA SZANČANA ERKACH TÚCIÁCH

Keď pri príležitosti prvej samostatnej výstavy Arnolda Petra Weisza-Kubínčana v Turčianskom Svätom Martine v roku 1935 Národnie noviny predpovedali autorovi sľubnú umeleckú budúcnosť,1 nikto nemohol tušiť, že bude taká krátka, násilne prerušená a nedopovedaná. Kubínčanov ľudský a umelecký príbeh sa uzavrel predčasne, a to za dramatických okolností, ktoré určili aj ďalší osud jeho umeleckej pozostalosti.

Naviac tiež istým spôsobom ovplyvnili aj autorovo postavenie v príbehu nášho moderného umenia, ako sa tento vytváral v povojnovom období.

1

Národnie noviny, 66, 1935, č. 105, s. 4.

2 3

Varianty prepisu priezviska, ako sa vyskytujú v dokumentoch.

Rodičia Samuel a Júlia, súrodenci Valéria (1895 – 1948), Manfréd (1896 – 1942) a Viktória (1899 – 1942).

4 Zsófia Kiss-Szemán v publikácii Hľadanie identity uvádza, že všetky štyri deti manželov Weiszovcov sa pravdepodobne narodili ešte v Uschi. Pozri: KISS-SZEMÁN, Zsófia: Arnold Peter Weisz-Kubínčan.

Hľadanie identity. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 2016, s. 129.

Dedinský motív. Okolo 1942. Tuš, štetec, kartón, 39,2 × 29 cm. SNG, K 8802

Alexandra Homoľová

Maliar sa ako Arnold Weisz (Weiss, Weis)2 narodil v roku 1898 ako tretie dieťa do neskôr štvordetnej3 židovskej rodiny v pruskom meste Usch (dnes Ujście v Poľsku). Nie je v možnostiach a ani zámerom tejto štúdie zaoberať sa detailne autorovým životopisom, „veľká“ história však zasiahla do jeho životného a umeleckého osudu tak určujúco, že nie je možné – a to ani pri striktnom vymedzení predmetu skúmania – aspoň marginálne neglosovať kľúčové momenty jeho života. Takým iste bolo presídlenie rodiny z Pruska do Uhorska, do Dolného Kubína – niekedy na prelome storočí, zrejme po narodení najmladšej dcéry Viktórie.4

Autoportrét. Okolo 1922. Rytina, suchá ihla, papier, 11 x 15 cm. OGDK, G 52

Archeológia Weisza-Kubínčana v zbierkach a inštitúciách

Orava sa pre malého Arnolda stala miestom, ku ktorému si vybudoval silné emocionálne puto,5 napokon, tento nezastieraný vzťah bol nielen príčinou vzniku viacerých mýtov,6 ale predovšetkým jedným z motívov prijatia prídomku Kubínčan.

Arnold Weisz najprv navštevoval školu v Dolnom Kubíne, neskôr (1913 – 1917) študoval sochárstvo na Umeleckopriemyselnej škole v Budapešti. V roku 1917 podľa tradovaných svedectiev bojoval v radoch rakúsko-uhorskej armády na bojiskách 1. svetovej vojny, ale záznamy o jeho pôsobení v armáde sa nezachovali a sám umelec – na rozdiel od iných, za všetkých uveďme Antona Jasuscha – túto skúsenosť nijako nereflektoval ani vo svojej tvorbe.

5 6

Začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia Weisz odcestoval do Berlína, kde zamýšľal „svoju sochársku akadémiu skončiť“, ako uvádza v žiadosti o pas z marca 1920.7 V Berlíne strávil niekoľko rokov, sochárstvo však nemalo byť jeho osudom... začal sa orientovať výlučne na plošné disciplíny – maľbu, kresbu a grafiku. Doterajší výskum nepotvrdil štúdium na niektorej z umeleckých akadémií v Berlíne; Weisz zrejme navštevoval súkromnú školu, alebo bral súkromné hodiny.

7

Žiadosť o vystavenie cestovného pasu sa zachovala v Štátnom archíve v Bytči. Názov fondu: Oravská župa II, Pasové oddelenie, rok 1920, č. 1 – 100, škatuľa 833. Dokument publikovala Zsófia Kiss-Szemán vo vyššie uvedenej publikácii.

Búrlivá, dynamická atmosféra povojnového Berlína mladého umelca zásadne a natrvalo poznamenala, ako sám hovoril, „vsal do seba všetko, čo v povojnovom maliarstve bolo podnetného“,8 najmä však tradíciu a silu nemeckého expresionizmu, ktorý aj akosi prirodzene korešpondoval s jeho osobnostným naturelom.9 Predovšetkým na týchto základoch vybudoval Weisz-Kubínčan svoj originálny maliarsky koncept, ako ho poznáme dnes.

8 9

A. M.: Pred výstavou akademického maliara A.Weisza-Kubínčana v Žiline. In: Slovenský denník, 20, 1937, č. 132, s. 5.

V čase svojho berlínskeho pobytu sa stretol s Käthe Kollwitzovou a spolupracoval s členmi expresionistickej skupiny November Gruppe.

Sám umelec sa v tejto veci niekoľkokrát veľmi jednoznačne vyjadril.

Pozri napr. rozhovor pri príležitosti výstavy v Žiline pre Slovenský denník, 1937, č. 132. Často sa uvádzalo, že APWK sa narodil na Orave, resp. že z Oravy pochádzali jeho predkovia.

Sediaci muž. 1923. Rytina, suchá ihla, papier, 17 x 24,5 cm. OGDK, G 51

Pravdepodobne v roku 1923 sa Arnold Weisz vrátil na Slovensko, do Dolného Kubína, kde strávil nasledujúcich desať rokov. Weisz bol, usudzujúc zo spomienok priateľov a súčasníkov, idealistickou, skromnou a – nielen výzorom – až asketickou osobnosťou. Bol však zároveň osobnosťou zložitou, jeho mentálne nastavenie skrývalo mnoho kontrastov a protirečení. Venoval sa výlučne umeleckej tvorbe, k tomu ho poháňala odhodlanosť a vytrvalosť; osamelosť a spoločenské prehliadanie (živené aj autorovou vlastnou neistotou a nízkou sebadôverou) sa mu však vryli nielen do tváre, ale iste aj do duše, ako o tom svedčia autoportréty z druhej polovice dvadsiatych rokov. Až na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov sa maliarovi začalo trocha viac dariť, k čomu prispela podpora miestneho odboru Matice slovenskej v Dolnom Kubíne.10 10 Prostredníctvom Matice slovenskej získal niekoľko súkromných objednávok a ilustroval turistického sprievodcu po Orave.

Beklemmung (Skľúčenosť). 1922. Rytina, suchá ihla, papier, 41,5 × 29 cm. SNG, G 13976. Dar APWK 2018

Umelcova (ťažká) batožina

Bez názvu. Okolo 1920. Tuš, papier, 20,5 × 16,8 cm. SNG, K 19429. Dar APWK 2018

Zimný motív. Okolo 1925. Tuš, pero, papier, 16,7 × 29,7 cm. SNG, K 8748

Archeológia Weisza-Kubínčana v zbierkach a inštitúciách

V roku 1934 sa Weisz-Kubínčan presťahoval do Martina, zrejme aj na naliehanie kolegu a priateľa Miloša Alexandra Bazovského. Ich vzťah bol naozaj blízky, na čo poukázal i nedávny výskum fotografických negatívov M. A. Bazovského z archívneho fondu SNG,11 na ktorých sa Weisz-Kubínčan objavuje pomerne frekventovane. Dochované zábery svedčia o tom, že maliari spolu trávili veľa času, na niektorých sú zachytení spoločne, obvykle však Weisz-Kubínčan priateľovi pózoval na pozadí Bazovského obľúbených krajinných motívov v rozličných postojoch a situáciách. Vzťah k Slovensku, ľuďom, krajine bol u oboch umelcov v mnohom podobný: v Kubínčanovej tvorbe z tridsiatych rokov nachádzame viaceré paralely k tvorbe M. A. Bazovského, a to nielen v motivickej rovine, hoci táto podobnosť sa ponúka hneď prvoplánovo, ale najmä v spôsobe, akým k motívu pristupoval. Ak dielo Bazovského vnímame ako modernistickú alternatívu k Benkovmu romanticko-patetickému konceptu (mýtus zeme a ľudu), Kubínčan k tejto alternatíve prispel expresívnym, antifolklórnym, neliterárnym uchopením „slovenského“ motívu.

Tých niekoľko prvých rokov martinského pôsobenia bolo skutočne zlatým obdobím Kubínčanovho života: intenzívne pracoval, vystavoval,12 bol obklopený priateľmi a kolegami. V roku 1938 sa dokonca chystal na študijný pobyt do Paríža, kam z Berlína presídlil jeho strýko Hugo Simon13 a tiež tam v tom čase pôsobil priateľ, dolnokubínsky rodák Theo H. Florin, ktorý pripravoval Weiszovu monografiu.14 Cesta sa však napokon neuskutočnila, dá sa predpokladať, že umelcovi sa už nepodarilo vybaviť potrebné doklady.

12 Samostatné výstavy: Turčiansky Svätý Martin (1935), Štubnianske Teplice, Banská Bystrica, Zvolen a Ružomberok (1936), Žilina (1937).

13 Hugo Simon bol nevlastný brat matky A. P. Weisza-Kubínčana Júlie, mali spoločného otca. V Berlíne založil významnú a prosperujúcu banku Bett, Simon & Co. Bol milovníkov a vplyvným zberateľom a mecénom umenia. Pred nacistami ušiel najskôr do Paríža, kde sa aktívne zapojil do protifašistickej činnosti a podporoval židovských utečencov; v júni 1940 utiekol z Paríža a cez Španielsko a Portugalsko sa mu aj s rodinou podarilo dostať do Brazílie, kde v roku 1950 zomrel.

14 Theo H. Florin (vlastným menom Teodor Herkeľ), básnik, publicista, diplomat.

11 Výskum realizoval Aurel Hrabušický pri príležitosti výstavy Fotograf Bazovský, SNG, 2018.

Tvár muža (Autoportrét). Okolo 1935. Olej, plátno, 24,2 × 17 cm. SNG, O 4480

Poľovná scéna. Okolo 1935. Tuš, papier, 18,5 × 30 cm. SNG, K 19413. Dar APWK 2018

Umelcova (ťažká) batožina

Krátka šťastná životná epizóda sa definitívne skončila v roku 1939. Napriek podpore priateľov a Matice slovenskej, pre ktorú ilustroval knihu Ľuda Ondrejova (vyšla v roku 1940) a vytvoril obálku pre knihu Františka Švantnera (vyšla v roku 1942, už bez uvedenia mena umelca), sa Weisz-Kubínčan potýkal so zúfalou finančnou situáciou.15 Najmä však čoraz intenzívnejšie pociťoval hrozbu sankcií a deportácie, čomu sa snažil vyhnúť tým, že sa v marci 1939 nechal pokrstiť.16 Po vyhlásení samostatného slovenského štátu 14. marca 1939 sa ale z protižidovskej politiky stala štátna doktrína. Nie je známe, ako sa maliarovi tak dlho darilo vyhnúť sa deportácii, keď od začiatku figuroval na všetkých zoznamoch židovského obyvateľstva na Slovensku,17 možno zapracovali vplyvní známi.

15 Janko Alexy spomína, že v súvislosti s prípravou výstavy v Bratislave v roku 1940 oslovil aj Kubínčana, ten však účasť odmietol s odvolaním sa na finančnú núdzu: „nemám ani na cestu, nieže ešte na rámy“. ALEXY, Janko: Ovocie dozrieva. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 140.

16 Prijal meno Peter a začal sa podpisovať Peter Kubínčan.

17 Zvolávací lístok z októbra 1939 mylne uvádza krstné meno Armin, po oprave sa na neskorších záznamoch vyskytuje ako Arnold Weiss-Kubínčan, Peter Weiss-Kubínčan, resp. Arnold Weiss / Peter Kubínčan.

Vir dolorum. Okolo 1940.

Tuš, štetec, papier, 26,5 × 22,8 cm.

SNG, K 19430. Dar APWK 2018

V záverečnom období sa už musel skrývať, ale krutým chápadlám nacistickej vyhladzovacej mašinérie nakoniec aj tak neunikol. Okolnosti jeho smrti sú dodnes nevyjasnené...18 V hektickom povojnovom období sa maliar aj jeho dielo akoby úplne stratili z hľadáčika akéhokoľvek záujmu. O zachované diela19 sa nemal kto starať, umelcov odkaz nemal kto niesť a rozvíjať, jeho postavenie v kultúrno-spoločenskom povedomí nemal kto ochraňovať, budovať a posilňovať.

Spomienka Weiszovho blízkeho priateľa, sochára Fraňa Štefunka, ktorá bola publikovaná v roku 1946 v Slovenských pohľadoch, predstavuje výnimku potvrdzujúcu pravidlo.

18 Existuje viacero svedectiev a hypotéz, viažucich sa na okolnosti úmrtia A. P. Weisza-Kubínčana. Všetky sa zhodujú v tom, že maliar bol transportovaný do nacistického koncentračného tábora, v ktorom bol napokon zavraždený, sa však nepodarilo s určitosťou zistiť. Jeho meno sa nenachádza ani v databáze väzňov a mŕtvych v koncentračných táboroch, ani v záznamoch jednotlivých táborov (Osvienčim, Sachsenhausen, Mauthausen). Zsófia Kiss-Szemán sa prikláňa k verzii, že Weisz-Kubínčan bol v novembri 1944 deportovaný do Osvienčimu a následne do Sachsenhausenu, kde bol zavraždený.

19 Mnohé diela sa nenávratne stratili, viaceré boli koncom vojny zničené (podľa svedectva rodiny Krommerovcov boli spolu s obrazmi Helmuta Krommera, Kubínčanovho švagra a tiež maliara, zničené aj diela Weisza-Kubínčana z majetku Krommerovcov).

Prevážanie chorého. Okolo 1940. Olej, plátno, 46 x 60,3 cm. SNG, O 4459

Archeológia Weisza-Kubínčana v zbierkach a inštitúciách

Vo vzrušenej atmosfére povojnovej doby, plnej impulzov, očakávaní a budovateľského zápalu, vznikali nové spoločenské štruktúry, vrátane celého radu národných ustanovizní. Novozaložená vrcholná galerijná inštitúcia20 nadobudla prvé diela Kubínčana v roku 1954.21 Boli to dve olejomaľby Motív od Dolného Kubína (O 792) a Pieta (O 847), náčrtník a konvolút 15 kresieb22; všetko ako súčasť „súboru súčasnej tvorby“, ako sa uvádza v zápise zo zasadnutia nákupnej komisie. Uvedené diela získala galéria od súkromných majiteľov.

20 Slovenská národná galéria bola založená zákonom Slovenskej národnej rady č. 24 z 29. júla 1948.

21 17. nákupná komisia z 12. a 22. 11. 1954.

22 V Zápise z nákupnej komisie sa uvádza, že zakúpené kresby, ktoré „budú dobrým základom pre bližšie poznanie umelcovho výtvarného názoru“, sú výberom z väčšieho množstva materiálu.

Osud ďalších diel APWK z tohto zdroja nie je známy.

Vyjadrenia, ktoré komentujú a zdôvodňujú rozhodnutie komisie o nadobudnutí diel Weisza-Kubínčana do zbierok SNG, sú pomerne vlažné. Maľbu charakterizuje komisia ako „vydarenú ukážku autorovho výtvarného náhľadu“, ale v prípade Piety, zrejme pre autorov „príklon k formalistickému chápaniu“, pripisuje sa dielu len „určitý význam pre študijné zbierky SNG“.

Aj finančný ekvivalent/nákupná cena sa pohybovala v nižších hladinách, pre porovnanie napríklad portrét Janka Alexyho ako študenta pražskej akadémie, dielo z raného obdobia tvorby Štefana Polkorába, schválené v roku 1954 tou istou nákupnou komisiou, kúpila SNG za cenu šesťnásobne vyššiu ako Kubínčanovu.23 Aké príznačné pre vtedajšiu dobu s kategorickým imperatívom socialistického realizmu!

23 AVU SNG, Fond SNG nákupné komisie.

Na podnet Fraňa Štefunka bol v roku 1955 v Slovenskej národnej galérii deponovaný súbor malieb, kresieb a skíc Arnolda Petra Weisza-Kubínčana. Traduje sa, že diela sa zachránili prostredníctvom miestneho odboru Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, sám Štefunko v citovanej spomienke z roku 1946 uviedol, že Matica opatruje „skromné torzo“ Kubínčanových diel. Aj keď súbor, uložený v SNG, je pomerne rozsiahly,24 počas výskumu k našej téme sme pracovali s predpokladom, že môže ísť o zachránené diela z Martina, o ktorých Štefunko vedel a usiloval sa ich situovať do opatery profesionálnej inštitúcie. V porovnaní s údajom, že v maliarovej martinskej „pracovni“ sa pred deportáciou nachádzalo veľké množstvo diel (len počet pastelov a kresieb – okrem olejomalieb – odhadoval Štefunko na 1 500) sa totiž mohol zachránený súbor javiť naozaj ako malá časť celku. O uložení diel sa, žiaľ, v archíve SNG nezachoval žiadny záznam.

24 Ide o cca 60 olejomalieb a cca 400 prác na papierovom nosiči (predovšetkým kresieb) rozličných formátov.

Štúdia k Radosti. Tuš, papier, 30 × 20,5 cm. SNG, K 19096. Dar APWK 2018

Motív od Dolného Kubína. Okolo 1940. Olej, plátno, 38 x 45 cm. SNG, O 792

Umelcova (ťažká) batožina

Až dôkladné preskúmanie zápisníc miestneho odboru Matice slovenskej v Martine25 potvrdilo, že v rámci svojej obnovenej činnosti po skončení vojny odbor „prevzal do opatrovania obrazovú pozostalosť po nezvestnom akad. maliarovi Kubinčanovi“.26 Hypotéza o pôvode tejto kolekcie Kubínčanových diel – že totiž pochádzala priamo z autorovej pozostalosti a bola zachránená uložením v Matici slovenskej – sa tak potvrdila. K obdobiu medzi rokom 1946 (keď sa pozostalosť s určitosťou nachádzala v Matici slovenskej) a rokom 1955 (keď bola deponovaná v SNG) sa nepodarilo k danej veci nájsť žiadny záznam; je však viac ako pravdepodobné, že Štefunkove záchranné aktivity pokračovali... vychádzali iste z legitímnej obavy, že pri rušení miestnych odborov Matice slovenskej27 by sa diela mohli nenávratne roztratiť, preto im hľadal bezpečné umiestnenie. Formujúca sa vrcholná národná galerijná inštitúcia bola logickou a perspektívnou voľbou.

25 Za kolegiálnu pomoc pri hĺbkovom preverení operatívnej agendy Miestneho odboru MS v Martine a objav záznamu o prevzatí pozostalosti srdečne ďakujem Helene Bellákovej, archivárke Archívu Matice slovenskej v Martine.

26 Zápisnica napísaná na valnom zhromaždení Miestneho odboru Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, ktoré sa konalo dňa 25. apríla 1946 vo dvorane Okresného národného výboru.

Názov fondu: Miestne odbory Matice slovenskej I a ústredná evidencia 1919 – 1951. Signatúra: MO MS v Turčianskom Sv. Martine / Kniha zápisníc z Valných zhromaždení MO MS 1946 – 1950.

27 V roku 1951 boli zákonom miestne odbory Matice slovenskej zrušené.

Pieta. Okolo 1940. Olej, lepenka, 33 x 29 cm. SNG, O 847

Archeológia Weisza-Kubínčana v zbierkach a inštitúciách

Oplakávanie Krista. Okolo 1940. Tuš, papier, 35 × 26 cm. SNG, K 19129. Dar APWK 2018

Diela boli v Slovenskej národnej galérii deponované takmer 20 rokov, až v januári 1973 riaditeľ Ján Hraško definitívne rozhodol o včlenení uvedeného materiálu do fondov SNG (zbierkový resp. študijný materiál).28 Záznam k veci „Weiss-Kubínčan, akad. maliar – začlenenie čiastky pozostalosti do majetku SNG“29 sa odvoláva na skutočnosť, že „autor nemal žiadnych potomkov, nezanechal testament a ani v rámci pozostalostného resp. reštitučného konania žiadna oprávnená osoba sa o dedičstvo neuchádzala“. V tom istom dokumente riaditeľ SNG prikazuje oddeleniu súčasného umenia, oddeleniu grafiky a kresby a oddeleniu nákupu a evidencie majetku spravovaný materiál v priebehu roka 1973 spracovať „podľa odbornej príslušnosti“.

28 V dôsledku ideologického diktátu nebolo neobvyklé, že diela nenapĺňajúce požadované obsahové a formálne parametre, avšak z hľadiska umeleckej kvality (našťastie odbornými pracovníkmi galérie rozpoznateľnej) relevantné, boli zaraďované do zbierok SNG ako študijný materiál.

29 Dokument č. 84/73-46-OPR/73-ký. AVU SNG, Fond SNG pozostalosti.

Nadobudnutý súbor mal, čo sa týka celkového pohľadu na tvorbu Weisza-Kubínčana, viac-menej reprezentačný charakter a (ako sa neskôr ukázalo) bola to najzásadnejšia a najkomplexnejšia akvizícia tohto autora. Zahŕňa totiž všetky maliarove kľúčové témy a motívy a obsahuje aj viaceré dnes už ikonické diela, vrátane (popri autoportrétoch) azda najznámejšieho Kubínčanovho obrazu – zobrazenia cválajúceho koňa „v modrom“ (Kôň. 1937. Sign. A. W. Kubínčan. SNG, O 4448).30 Slovenská národná galéria získala v období od šesťdesiatych do osemdesiatych rokov 20. storočia ešte niekoľko diel A. P. Weisza-Kubínčana, ktoré doplnili kolekciu autorovho zastúpenia vo verejnom zbierkovom fonde predovšetkým o pastely a kresby, medzi nimi aj o originály ilustrácií ku knihe Ľuda Ondrejova.

30 Obraz Weisz-Kubínčan vystavil na 64. výstave Umeleckej besedy slovenskej v roku 1938. Patrí k autorovým vrcholným dielam, absolútne reprezentuje nielen typické charakteristiky jeho zrelého maliarskeho rukopisu (vrátane vypĺňania plochy obrazu šrafovaním, krivkami, čiarkami a bodkami), ale je aj jedným z najpôsobivejších zobrazení motívu koňa ako symbolu slobody a voľnosti v našom umení.

Chudobná rodina. Okolo 1940. Tuš, papier, 27,5 × 44 cm. SNG, K 19126. Dar PWK 2018

Muž odpočívajúci v lese. Okolo 1940. Tuš, papier, 23,5 × 38,5 cm. SNG, K 19104. Dar APWK 2018

Umelcova (ťažká) batožina

Po založení Oravskej galérie v Dolnom Kubíne patrili diela A. P. Weisza-Kubínčana k jej prvým akvizíciám.31 V priebehu nasledujúcich desaťročí získala inštitúcia postupne ďalšie diela, predovšetkým od súkromných vlastníkov.32 Svedectvom kontinuálneho odborného záujmu Oravskej galérie o dielo maliara – neodlučiteľne spätého s oravským regiónom – je aj skutočnosť, že nadobúdanie jeho diel do galerijných zbierok prebiehalo plynulo počas celej jej existencie, najnovšie prírastky33 evidujeme v roku 2018. Dolnokubínsky fond je navyše jedinečný aj tým, že obsahuje pozoruhodné grafické listy (suché ihly), vytvorené v ranom období autorovej tvorby,34 ktoré sa v iných zbierkach vôbec nenachádzajú.

31 Ťažisko práce inštitúcie v počiatočnom období spočívalo v zberateľskej a výskumnej činnosti. Za prvé dva roky existencie galéria sústredila 1 920 exponátov, ktoré položili základ budúcich kolekcií. Prvým nadobudnutým dielom Weisza-Kubínčana bola olejomaľba Pastier koní (inv. č. O 9, získané v roku 1966), nasledovali Protiveň (O 79) a Choč (O 116).

32 Jediné dielo, pastel Krajina (O 1874), získala Oravská galéria v roku 1989 prevodom.

33 Ide o kresby Na úteku (K 1756) a Sediaca starena (K 1757).

Za kolegiálnu pomoc pri príprave výstavy a katalógu ďakujem kolegyniam Eve Ľuptákovej, riaditeľke OGDK, a Dagmar Adamovovej.

34 Moja matka (G 49), Sediaci muž (G 51), Hlava muža (G 52) a i.

Kubínčanove grafiky sa vo všeobecnosti objavujú iba sporadicky, SNG donedávna disponovala iba dvoma leptmi a jednou litografiou autora.35 Kubínčanove diela sa nachádzajú aj v ďalších verejných zbierkach, napr. v Galérii mesta Bratislavy, v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, v Matici slovenskej, Literárnom múzeu SNK a v Turčianskej galérii v Martine či v Považskej galérii umenia v Žiline a i., vo všetkých prípadoch však ide o fond v ráde jednotiek. Autorove diela sa prirodzene nachádzali a nachádzajú aj v súkromnom vlastníctve. Desiatky z nich sa dostali v priebehu desaťročí do verejných zbierok, najmä Oravská galéria postupne pozbierala svoju kolekciu autorových diel práve zo súkromných zdrojov najmä z regiónu Dolného Kubína a Martina.

Viaceré súkromné majetky uviedla do povedomia vo výstavnej kolekcii a k nej vydanej publikácii Arnold Peter Weisz-Kubínčan. Hľadanie identity v Galérii mesta Bratislavy v roku 2016 Zsófia Kiss-Szemán.

35 Ide o diela V kaviarni (G 3471), Dedina (G 5653) a Mlyn v slnečnej krajine (G 9666), všetky z neskoršieho obdobia autorovej tvorby.

Kôň. 1937. Olej, plátno, 46 x 54,8 cm. SNG, O 4448

Archeológia Weisza-Kubínčana v zbierkach a inštitúciách

Kone na pastve. Okolo 1940. Tuš, štetec, kartón, 21,2 × 22,7 cm. SNG, K 8876a

Prvú povojnovú samostatnú výstavu Arnolda Petra Weisza-Kubínčana pripravila na domácej pôde v Slovenskej národnej galérii v roku 1965 Silvia Horváthová (Ilečková). Výstavná kolekcia pozostávala zo 146 diel, z toho 13 olejomalieb, 1 grafiky a 132 kresieb zo zbierok SNG (vrátane deponátov), Matice slovenskej a zo súkromných majetkov.36 Útly katalóg obsahuje okrem kompletného zoznamu vystavených diel a základných biografických a bibliografických údajov stručný úvodný text, v ktorom sa autorka venuje najmä fenoménu Kubínčanovej suverénnej kresby a hodnotí ju ako dominantu jeho tvorby, schopnú najvýraznejšie „niesť zámer umelca“.37 Pre historičku umenia sa tvorba autora stala významnou bádateľskou témou: venovala sa jej intenzívne aj v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia.

36 Viaceré exponáty sa neskôr stali súčasťou verejných zbierok.

37 Pozri: HORVÁTHOVÁ, Silvia: Arnold Weisz-Kubínčan 1898 – 1944.

Výber z diela. Bratislava : Grafický kabinet SNG, 1965.

Bola autorkou hneď troch výstav: v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne (1970),38 v Slovenskej národnej galérii (1988) a následnej reinštalácie bratislavskej výstavy v Dolnom Kubíne (1989) a tiež viacerých príspevkov v tlači.39 Materiál na poznávanie a prezentovanie tvorby Arnolda Petra Weisza-Kubínčana, s ktorým pracovala, sa zdal ustálený a akoby nabádal viac-menej k fixovaniu zažitej predstavy o podobe a význame umeleckej pozostalosti Weisza-Kubínčana. V katalógu výstavy 1988/89, pripravenej k nedožitým deväťdesiatinám umelca, publikovala Ilečková rozsiahlejší hodnotiaci text, v ktorom akcentuje „spôsob, ktorým (Weisz-Kubínčan) dokázal podnety európskeho expresionistického maliarstva premietnuť do vlastnej predstavy o slovenskej maľbe“40 ako autorov zásadný vklad do príbehu nášho moderného umenia.

38 Výstava sa konala v mesiacoch november/december 1970 a patrila k prvým, ktoré Oravská galéria usporiadala vo vlastných priestoroch v Župnom dome v Dolnom Kubíne (prevádzka od začiatku roka 1970).

39 Pozri napr. HORVÁTHOVÁ, S[ilvia]: Čo bolo pred tragickou smrťou?

In: Kultúrny život, 1961, č. 43; ILEČKOVÁ, Silvia: Posolstvo ľudskosti a pokroku. In: Výtvarný život, 1974, č. 6-7; ILEČKOVÁ, Silvia: Arnold Peter Weisz-Kubínčan. In: Výtvarný život, 1978, č. 8-9.

40 Pozri: katalóg výstavy Arnold Weisz Kubínčan 1898 – 1944. Bratislava : Slovenská národná galéria / Vydavateľstvo Tatran, 1988, nepag.

Splašené kone. Okolo 1940. Olej, plátno, 30 × 60 cm. OGDK, O 1290

Umelcova (ťažká) batožina

V roku 1998 si sté výročie narodenia Arnolda Weisza-Kubínčana pripomenula Oravská galéria.

Jedným z impulzov k príprave komornej výstavy, zostavenej výhradne z vlastných zbierok galérie, bola iniciatíva Jeronýma Foltýna,41 ktorého fascinoval Weiszov-Kubínčanov príbeh42 a na vedenie Oravskej galérie sa obrátil so zámerom pripraviť maliarovu výstavu v Opave, rodnom meste Kubínčanovho švagra, akademického maliara Helmuta Krommera,43 ktorá sa ale nakoniec pravdepodobne neuskutočnila.44 41 Foltýn sa zaujímal o slovenské umenie, na zámku v Hradci nad Moravicí inštaloval napríklad výstavu diel Martina Benku.

42 V súvislosti s okolnosťami tragického skonu maliara podnikol J. Foltýn pomerne rozsiahle pátranie, posledné obdobie jeho života sa mu však tiež nepodarilo osvetliť.

43 „Chci udělat důstojnou komornou výstavu... můj postoj je proti zapomenutí. Proto pátrám a vyzvedávám umělce ze zapomenutí“.

Pozri: Skladačka k výstave Arnold Weisz-Kubínčan. Dolný Kubín : OKC – Oravská galéria v Dolnom Kubíne, 1998.

44 Záznam o jej konaní sa nepodarilo dohľadať.

Dolný Kubín. Okolo 1920. Akvarel, papier, 12,8 × 17,4 cm. SNG, K 9098. Dar APWK 2018

V nasledujúcich dvadsiatich rokoch boli diela Arnolda Weisza-Kubínčana – okrem zastúpenia v galerijných expozíciách – súčasťou viacerých širšie koncipovaných výstavných kolekcií a publikácií.

Prezentácia sa zameriavala temer výlučne na jeho autoportréty a samozrejme na olejomaľbu Kôň,45 ktorá sa v priebehu času stala akousi autorovou vizuálnou značkou. V roku 2016 uviedla Galéria mesta Bratislavy súbornú výstavu a prvú monografiu autora Arnold Peter Weisz-Kubínčan. Hľadanie identity. Ambíciou projektu v autorskej koncepcii Zsófie Kiss-Szemánovej bolo „priblížiť autorovu osobitú tvorbu a výnimočnú osobnosť na základe rozsiahleho obrazového a dokumentárneho výskumného materiálu“.46 45 Také bolo aj zastúpenie autora v rámci výstavnej časti projektu Dejiny slovenského výtvarného umenia – 20. storočie, keď boli vystavené dve diela Weisza-Kubínčana: Kôň (SNG, O 4448) a Vlastná podobizeň (SNG, O 4455).

46 KISS-SZEMÁN, Zsófia: Arnold Peter Weisz-Kubínčan. Hľadanie identity. Bratislava : Galéria mesta Bratislavy, 2016, anotácia na zadnej záložke prebalu.

Autoportrét. Okolo 1935. Ceruza, akvarel, papier, 8,2 × 13,2 cm. SNG, K 19130. Dar APWK 2018

Archeológia Weisza-Kubínčana v zbierkach a inštitúciách

Kiss-Szemánovej monografia predstavuje prvý pokus o plastický a komplexný pohľad na osobnosť a dielo autora a najmä v časti Životopis umelca na základe dokumentov naozaj dôsledne rekonštruuje málo známe – či dokonca doteraz neznáme – detaily životopisu umelca. „Kunsthistorické“ jadro tvoria štyri hlavné kapitoly, ktorých názvami47 autorka vymedzila nosné problémy Kubínčanovej tvorby a podľa nich sleduje vývoj jeho umeleckých ambícií. Obsah dotvárajú apendixy48 a zoznamy.49

Škoda, že pri tak veľkoryso koncipovanom projekte autorka rezignovala na naozaj komplexné spracovanie a interpretáciu Kubínčanovej tvorby v celej jej šírke, nevenovala primeranú pozornosť všetkým zložkám umeleckej pozostalosti Weisza-Kubínčana a sústredila sa prevažne na maliarske diela. O to viac, že práve v prípade prezentácie olejomalieb zo súkromných majetkov zrejme niekedy uprednostnila nadšenie objaviteľa pred dôslednou analýzou a výberom publikovaných diel.

47 Autoportrét ako pokus o identitu, Lov, Kubínčan, Kôň – symbol slobody.

48 Spomienky na Arnolda Petra Weisza-Kubínčana, Arnold Peter Weisz-Kubínčan v zrkadle dobovej tlače do roku 1946, Reštaurovanie súboru obrazov Arnolda Petra Weisza-Kubínčana.

49 Literatúra (výber), Samostatné výstavy, Reprodukcie diel.

V monografii v indexe samostatných výstav Kiss-Szemán po prvý raz v našej literatúre zverejnila, že v roku 1961 (teda ešte pred prvou výstavou Weisza-Kubínčana v SNG) sa uskutočnila prvá povojnová/posmrtná výstava autora v Spojených štátoch amerických.50 Ako autorka uvádza, tento poznatok jej sprostredkoval Martin Ftáčnik, ktorý poskytol aj pomoc pri výskume v USA. V čase prípravy výstavy a monografie ešte neboli známe žiadne informácie o pôvode vystavovanej kolekcie, ani jej osud po spomínanej výstave. Keď však začiatkom roka 2017 kontaktovala Slovenskú národnú galériu rodina Curtisovcov s návrhom na akvizíciu diel Arnolda Petra Weisza-Kubínčana, kúsky skladačky veľkého objavu sa poskladali do ojedinelého a fascinujúceho príbehu „kufra z Ameriky“, ktorý po mnohých desaťročiach ukončil svoju strastiplnú púť v roku 2018 ako dar pani Katariny Curtisovej Slovenskej národnej galérii.

50 Výstava bola otvorená 8. 1. 1961 v Old Chapel, Union College, Schenectady, Albany (NY) USA. Kurátorom bol Wayne K. Nowack, professor of art na Union College.

Spievajúci muž (Autoportrét). Okolo 1925. Tuš, pero, kartón, 29,5 × 19,7 cm. SNG, K 19111. Dar APWK 2018

Vlastná podobizeň. Okolo 1927. Olej, plátno, 38,2 x 29,6 cm. SNG, O 4455

Umelcova (ťažká) batožina

Autoportrét. Okolo 1935. Akvarel, papier, 19,8 × 13,5 cm. SNG, K 19106.

Dar APWK 2018

O tom, že Kubínčanova priateľka Zorka Kahanová51 – ktorá sa s maliarom skrývala v období pred deportáciou v horách52 – zachránila a dlhé roky uchovávala kufor plný jeho diel, nik na Slovensku ani len netušil. Vďaka veľkorysosti rodiny jej dcéry sa významná časť umeleckej pozostalosti Arnolda Petra Weisza-Kubínčana vrátila na Slovensko, aby doplnením disponibilného obrazového materiálu priniesla nové poznatky a rozšírila a upresnila nazeranie na dielo jedného z mála „presvedčených svetoobčianskych expresionistov“53 v dejinách nášho moderného umenia.

51 Zorka Kahan-Ringová bola matka Katariny Curtisovej.

52 Udalosti sú známe z rozprávania a svedectiev rodinných príslušníkov, priateľov a známych maliara; identita priateľky a osud ňou zachránenej časti maliarovej pozostalosti by však bez neočakávanej iniciatívy pani Curtisovej zrejme navždy zostali jednou z neobjasnených epizód Kubínčanovho životného a umeleckého príbehu.

53 „Weisz-Kubínčan napriek úprimnej príchylnosti k ľuďom a kraju... zostal... presvedčeným svetoobčianskym expresionistom“.

Charakteristika Jána Abelovského v katalógu výstavy DSVU – 20. storočie. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2000, s. 148.

Autoportrét. Okolo 1940. Pero, atrament, papier, 15 × 10,5 cm. SNG, K 19135. Dar APWK 2018

Autoportrét s paletou. Okolo 1930. Pastel, papier, 49,5 × 35,5 cm. SNG, K 9071/a

Archeológia Weisza-Kubínčana v zbierkach a inštitúciách

OÂ BREM UMELC BATO Old Chapel, Union College, Schenectady, Albany (NY) USA Foto: Allen Grove

Rozhovor Lucie G. Stachovej s Katarinou Curtisovou

LUCIA G. STACH: Pri príležitosti donácie asi 400 diel a skíc Petra Arnolda Weisza-Kubínčana, ktoré ste spolu s vaším manželom Georgeom Curtisom darovali minulý rok Slovenskej národnej galérii, by som sa vás rada spýtala niekoľko otázok. Radi by sme prostredníctvom jeho prác, ktoré sa objavili v USA, datovali diela a významné udalosti v jeho živote a tvorbe. Začnime teda tým, ako sa tieto práce vôbec dostali do USA. KATARINA CURTIS: Moja mama, Zorka Kahan-Ring, spoznala Kubínčana v období, keď bola ešte tínedžerkou. Potom sa dlhé roky nevideli. V roku 1942, v júli – ak si správne pamätám – sa začala najväčšia deportácia Židov. Moja mama však na zozname nebola a nebol na ňom ani Kubínčan.

Vďaka tejto náhode sa znovu stretli a následne utiekli do hôr, kde sa skrývali asi dva roky. V roku 1944 to vzdali, chytili ich. Predtým jej však Kubínčan stihol povedať, že má na povale jedného domu v Turčianskom Svätom Martine ukrytý kufor. Bol to človek so sklonom k poverčivosti a mysticizmu. Z maminho rozprávania viem, že jej povedal: „Neviem, kam ideme, ale ja sa už odtiaľ nevrátim. Ty sa určite vrátiš, a preto sú všetky tie ukryté maľby tvoje.“ Mnoho žien bolo vtedy oddelených od mužov. Ich takisto rozdelili a každý šiel do iného koncentračného tábora.

Mama prežila. Po vojne sa snažila získať cez Červený kríž informácie o Kubínčanovi, no ako odpoveď jej prišli tri rôzne príbehy od ďalších ľudí, ktorí prežili. Jedna skupina vravela, že zomrel v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Druhá skupina ľudí tvrdila, že vážne ochorel, pravdepodobne na týfus alebo záškrt, a zomrel krátko po oslobodení. Tretia skupina ho vraj naposledy videla kráčať smerom na východ, možno do Ruska.

Viac o jeho smrti zatiaľ nevieme.

Moja mama sa vrátila späť do Martina – kam inam – v nádeji, že sa stretne so svojou rodinou. To sa však

MENE COVEJ OŽINY

nestalo. Vyhľadala dom, o ktorom jej povedal Kubínčan, a v debnení jeho podkrovia našla nepoškodený kufor plný prác, ktoré sú teraz všetky vo vašom vlastníctve. Vzala ich a čakala na jeho návrat v Martine asi rok. Nikdy sa nevrátil a ani neposlal žiaden list. Mama viackrát oslovila Červený kríž a iné organizácie, no nepodarilo sa jej získať žiadne nové informácie. Neviem to naisto, ale asi o rok neskôr šla do Brna.

LGS: Vráťme sa teraz späť k jeho životu. Hovorili sme o skoršom období jeho života v Berlíne. Vieme, že nebol zapísaný v žiadnych tamojších školách alebo akadémiách, ktoré vtedy fungovali, takže musel buď chodiť na nejaké súkromné hodiny, alebo sa vzdelával sám v rámci berlínskeho kultúrneho prostredia.

KC: Mama si pamätala len to, že odišiel do Berlína. Vravela, že pred tým, ako odišiel, predal rôznym zbierkam v Nemecku niekoľko obrazov, kresieb a aj mal práce na zákazku. Nemyslela si, že tam odišiel študovať, ale skôr si zvýšiť reputáciu.

Jednoducho cítil, že má väčší potenciál tam, kde sa už predali jeho diela. Rovnako tam podľa nej šiel aj preto, že mu škola, ktorá sprostredkovala predaj jeho diel, prisľúbila podporu. Určite tam teda nešiel výhradne za účelom štúdia.

LGS: V tomto kontexte mohlo mať teda slovo štúdium trošku iný význam.

KC: Nevieme síce, kde sa v tom období nachádzal, ale do Berlína odišiel asi v polovici dvadsiatych rokov. Podľa veku mojej mamy odhadujem, že odišiel zhruba medzi rokmi 1922 a 1925.

LGS: Máme práce s označením 1922 Berlín.

KC: To je najskorší možný rok jeho odchodu, hoci mama si myslela, že bola trošku staršia, keď ju maľoval...

No spomienky bývajú často dosť nejasné. Mohlo to byť kedykoľvek medzi rokmi 1922 – 1925. Pamätala

Portrét dievčaťa (Zorka Kahan Ring). Okolo 1918. Ceruza, papier, 44,3 × 30 cm. SNG, K 8858a

O bremene umelcovej batožiny

si, že tam išiel za kariérou, nie za štúdiom.

LGS: Spomenula niekedy Huga Simona, jeho strýka, alebo iného člena jeho rodiny?

KC: Nie. Jediná blízka osoba, o ktorej vedela, bola jedna Slovenka – manželka alebo partnerka. No nikdy nespomenula nejakú jeho rodinu. Vtedy bola ešte dieťaťom a ich vzťah bol vzťahom dospelého človeka a dieťaťa. Ako dospelá sa s ním stretla až po roku 1942. Neviem, v tom období mali určite iné starosti, preto asi ani nijakú rodinu nikdy nespomenula.

LGS: Spomenula niekedy meno tej ženy?

KC: Možno aj áno, ale nepamätám sa.

LGS: Mali deti?

KC: Podľa toho, čo viem, tak nie, ale možno by sa to dalo overiť. Ak bola ona praktizujúcou katolíčkou, tak on by určite konvertoval a boli by sa zosobášili v kostole. Možno má o tom nejaké záznamy slovenská cirkev. Je ťažké umiestniť tieto udalosti na časovej osi, rovnako je ťažké s určitosťou povedať, kde vtedy žili a či to vôbec bolo na Slovensku. Z maminho života viem, že ako dieťa žila v Rakúsko-Uhorsku, presnejšie v Podkarpatskej Rusi, v oblasti okolo Užhorodu.

LGS: V akom období to asi bolo?

KC: Asi od konca 1. svetovej vojny, v roku 1917 alebo 1918. Ten, kto pozná históriu Slovenska, vie, že to vtedy bolo pre Židov veľmi ťažké.

Slovensko bolo výnimočné tým, že hlavou štátu bol kňaz.

LGS: Jozef Tiso.

KC: Ako jediná krajina platila nacistom za to, že ich zbavovali Židov. Po roku 1942 dokonca dávali odmenu tým, ktorí nahlásili nedeportovaných Židov a aj miesto ich možného úkrytu. Preto na dva roky utiekli do hôr, kde žili v zúfalých podmienkach. Pomáhala im jedna rodina s deťmi. Nemali toho veľa na

rozdávanie, ale keď hladujete, tak je pre vás aj kúsok chleba cennejší ako poklad. Keď jedného dňa dlho nechodili, vydali sa ich hľadať. Našli ich obesených na strome. Kubínčana to úplne zlomilo a povedal, že kvôli sebe nemôžu riskovať životy iných.

Boli vyziabnutí na kosť. Mysleli si, že to už ani nemôže byť horšie, ale to ešte nevedeli, aké je to v táboroch, o ktorých kolovali iba reči. Mama Kubínčanovi verila a poslúchala ho. Vzdali sa, myslím, že v Martine, ale možno to bolo inde. Rok 1942 je dobre zdokumentovaný. Z tohto roku mám záznamy aj o mojej rodine, ktorú deportovali z Martina, kde asi prebiehali hlavné deportácie.

O Kubínčanovi nemá Červený kríž žiadne informácie. Niektorí z tých, čo prežili, vraveli, že išiel do Sachsenhausenu, druhí zase tvrdia, že ho videli niekde inde. Dôvod, prečo si ho pamätalo niekoľko skupín ľudí, je ten, že bol vo viacerých táboroch, rovnako ako moja mama.

Ale ktovie? Po vojne to bolo veľmi chaotické. Tieto dokumenty boli dlhé roky utajované. Ak by však o nich nacisti mali záznamy, tak by sa ešte tam možno niečo dalo nájsť.

LGS: V ktorých táboroch bola vaša mama?

KC: Bola v dvoch táboroch. Najprv bola v Ravensbrücku, ale mala šťastie a neskôr ju na základe byrokratickej chyby presunuli do Spandau.

Ravensbrück bol čisto ženský tábor, ktorý mal dve hlavné časti – jedna bola pre politické väzenkyne a kresťanky z celej Európy a tá druhá pre ruské kresťanky a Židovky. V tej druhej časti robili lekárske pokusy.

Používali na ne najmä Rusky, ktoré považovali za zvieratá. Židovky upratovali nemocnicu. V priebehu siedmich až deviatich mesiacov ich všetky zabili a priviezli novú skupinu. V októbri 1944 moju mamu zavolali do veliteľovej kancelárie.

Zistili, že vie po nemecky.

Nechceli si ju tam nechať, preto ju poslali do Spandau, ktoré bolo satelitom Berlína. V novembri 1944 bolo v Ravensbrücku masové vyvražďovanie. Ak by tam vtedy zostala, tak by určite neprežila. Ako

vraveli moji rodičia: „Človek prežil len a len vďaka šťastiu“. Nezáležalo na tom, či ste boli silný alebo slabý, či múdry alebo pekný. Jednoducho ste museli mať šťastie.

LGS: Môžeme teda predpokladať, že Kubínčan bol v rôznych táboroch. Máme informácie, že bol v Auschwitzi a Sachsenhausene.

KC: Áno. Židia zo Slovenska boli v roku 1942 deportovaní do Auschwitzu, kde skončila aj mamina a otcova rodina. Sú o tom jasné záznamy, ktoré sa dajú nájsť na stránkach Jad va-šem. Tam sa dá zistiť, odkiaľ a kam išli. Títo ľudia išli z vlaku priamo do plynových komôr. Tých, ktorých odchytili neskôr, poslali na rôzne iné miesta.

Mladšieho brata môjho otca taktiež zatkli neskôr a poslali ho do Buchenwaldu. Môj otec bol tiež v niekoľkých táboroch a nakoniec ho oslobodili v Sachsenhausene.

LGS: Prečo vaša mama odišla z Podkarpatskej Rusi do Martina?

KC: Išla tam pomôcť sestre s jej deťmi.

LGS: Kedy to bolo?

KC: Jej otec zomrel v roku 1927 alebo 1928, takže zostala sama. Jej sestra Jolana bola už vtedy v Martine. Bola od mamy o 15 rokov staršia. Myslím, že jej manžel bol zubár. Mama bola rada, že odišla z Podkarpatskej Rusi do Martina pomáhať sestre s jej tromi synmi. Všetci napokon zomreli v táboroch. Mama nechcela byť šičkou, hoci bola vyučená.

Milovala čokoládu, takže, keď chlapci trochu povyrástli, plánovala si otvoriť cukráreň. Mala ju otvorenú len dva roky, pretože potom bolo uzákonené, že Židia nesmú prevádzkovať obchody. Bolo to pre ňu veľmi traumatizujúce. Odvtedy nemohla čokoládu a sladkosti ani cítiť, vždy jej prišlo zle. Taký bol teda jej život v Martine.

LGS: Možno by sa o tom dalo niečo zistiť.

KC: Žiaľ, nepamätám si názov toho obchodu.

LGS: Kedy to bolo?

KC: Pamäť mi už tak neslúži. Myslím, že ten zákon prišiel do platnosti v roku 1939 alebo 1940. Obchod vlastnila dva roky, zhruba od rokov 1937 – 1938 do 1939 – 1940. Asi by bol zapísaný pod menom Kahan, ale záznamy z tohto obdobia nie sú úplné. Mnohé dokumenty boli zničené, alebo neboli vôbec digitalizované. Podľa toho, čo viem, bol ten obchod pravdepodobne v Martine, ale v Bratislave máte určite lepší prístup k informáciám ako ja online.

LGS: Pokúsime sa niečo zistiť. Stretli sa vaši rodičia v Martine?

KC: Nie. Môj otec sa po vojne vrátil do Žiliny. Odtiaľ ho deportovali a tam sa aj vrátil čakať na rodinu.

Vrátil sa len jeho najmladší brat.

LGS: Mal váš otec predtým vlastnú rodinu?

KC: Áno. Mal dcéru, ktorá bola deportovaná v roku 1942, keď mala 16 rokov, čo je zvláštne, pretože nacisti brali v prvom rade ženy v produktívnom veku. Deportovali ju zo Žiliny v priebehu dvoch dní.

On a jeho žena na zozname neboli, rovnako na ňom nebol ani jeho mladší brat s manželkou. Otec v tom čase nebol v Žiline, pretože išiel pomáhať iným členom rodiny. Keď sa vrátil, jeho žena bola v záchvate hystérie, pretože im vzali dcéru. Pokúsil sa niekoho podplatiť, ale vtedy už bola na ceste do tábora spolu so zvyškom jeho rodiny – teda okrem jeho najmladšieho brata. No v roku 1944 odchytili všetkých štyroch.

Jeho žena, ktorú mama, samozrejme, poznala, išla do Ravensbrücku, kde v roku 1944 zomrela. Dvaja z bratov tábory prežili a ten tretí bol už vtedy v USA. Ich mama zomrela v roku 1911 v Žiline, kde jej dali vyrobiť náhrobný kameň s menami tých členov rodiny, ktorí sa už nevrátili a ktorí teda nemali ani hroby. Po čase zistili, že židovský cintorín zničili komunisti.

Prvý, kto z tejto štvorice zomrel, bol

môj otec. V šesťdesiatych alebo sedemdesiatych rokoch dal jeho mladší brat znovu vytesať všetky mená z pomníka ich mamy na otcov pomník.

LGS: Máte nejaké fotky, na ktorých tvorí?

KC: Nie. Nerada sa nechávala fotografovať.

LGS: Aký vzťah mala vaša mama k umeniu?

LGS: Muselo ju ohromiť, keď našla Kubínčanov kufor.

KC: Dalo by sa povedať, že vrúcny.

Aj napriek tomu, že nebola veľmi vzdelaná. Žila v období, keď sa deti formálne vzdelávali len do siedmeho roku života. Hoci bola vyučená ako šička, rada čítala a vďaka tomu mala v neskoršom veku veľmi dobrý rozhľad.

KC: Jeho diela ju museli tiež veľmi prekvapiť, keďže ho poznala len v období, keď bola ešte dieťaťom a nikdy predtým ich nevidela.

Keď sa ukrývali, tak mali na mysli určite iné veci. Vyhľadala som si fotky Podkarpatskej Rusi z toho obdobia. Život tam musel byť vtedy veľmi ťažký. To isté určite platilo aj o Slovensku a Poľsku. Roľnícky život, so všetkými obmedzeniami, kde človek mohol a nemohol žiť, musel byť nesmierne náročný.

Kubínčan pre ňu musel byť ako závan čerstvého vzduchu. Jeho zvláštnosť a jeho kontrast s tamojšími ľuďmi a prostredím ju okúzlili aj napriek

LGS: Takže sa vzdelávala sama.

KC: Milovala umenie, ako keď niekto miluje napríklad hudbu a nevie prečo. Podľa mňa má taký človek v sebe čosi ako čistú dušu. Keď mala 50 alebo 60 rokov, chodila do školy umenia. Jej akvarelové maľby a olejomaľby máme stále zavesené v obývačke, no jej preferovaným médiom umeleckého prejavu bola keramika. Napriek svojmu veku mala veľmi tvorivú myseľ, ale aj výbornú zručnosť a vnímavosť. Dokonca sa jej pár kúskov podarilo predať. Veľmi rada navštevovala múzeá a výstavy.

Nemala však povahu a ani kontakty na to, aby s Kubínčanovým kufrom niečo spravila. Veľmi si ho cenila a dobre sa oň starala, keďže to mohla byť jediná vec, ktorá po ňom, ako po umelcovi, zostala. V chaose vojny sa mohlo udiať hocičo a všetky jeho diela mohli byť zničené.

Internet ešte dlhé roky neexistoval, bolo teda veľmi ťažké prísť na to, či sa zachovali aj iné Kubínčanove maľby. Keď som zistila, že áno, bolo to pre mňa ako zjavenie. Do USA sme prišli, keď som mala osem rokov.

Stále si pamätám, ako k nám pristúpil nejaký muž a spýtal sa mamy, kde kúpila šaty, ktoré mala oblečené.

Veľmi ho prekvapilo, keď povedala, že si ich ušila sama. Napriek tomu, že bola veľmi imaginatívna, na kurzy umenia začala chodiť až vo veku 50 alebo 60 rokov. Z jej keramiky mi toho nezostalo veľa, pretože väčšinu svojich prác predala. Tie, ktoré mi zostali, sú viac-menej nepodarky, ale nechávam si ich ako memento.

tomu, že bola ešte dieťa. Keď sa v roku 1942 stretli znovu, bol jej prvou láskou.

LGS: Vaša mama, okrem iného, pomohla zorganizovať aj Kubínčanovu výstavu v Union College. Koľko prác tam bolo vystavených? Kurátorov výber sa mi – ako koncept výstavy – zdá byť veľmi dômyselný a logický.

KC: Bolo tam asi 30 diel, olejomaľby, grafiky – suché ihly a kresby.

Kurátorovi profesorovi Waynovi Novackovi sa Kubínčanove práce veľmi páčili a dával ich do súvislostí s dielami Oskara Kokoschku a Lovisa Corintha.

LGS: Som veľmi rada, že sa podarilo zachovať rámy z pôvodnej výstavy, pretože si tak môžeme predstaviť, ako boli jeho práce prezentované

Bell, Gilbert: Kubincan Exhibited. In: Concordiensis, 3. február 1961, s. 4, 6.

Umelcova (ťažká) batožina

O bremene umelcovej batožiny

v USA. Teraz teda máme možnosť doplniť zbierku Kubínčanových diel v SNG i jeho diel zo slovenských súkromných zbierok. Dajú sa podľa vás niektoré z týchto prác datovať približne do roku 1944?

KC: To asi nie. Museli sa ukryť asi v júli 1942 a vzdali sa v auguste 1944.

Aj keby vtedy maľoval...

LGS: Tie práce by boli asi zničené. To, čo sa zachovalo, treba teda datovať pred rok 1942. Ďalšia vec, na ktorú

som sa chcela spýtať, je jeho konvertovanie.

KC: Nepoznám všetky detaily, ale mama si ho pamätá ako katolíka.

Nikdy nepopieral, že sa narodil ako žid, ale keď sa stretli medzi rokmi 1918 – 1920, bol katolíkom. Možno konvertoval v období, keď bol počas vojny v armáde.

LGS: Je to dosť významné, keďže sa v jeho prácach objavujú rôzne kresťanské motívy. Vynašiel mnoho motívov, ktoré sa vymykajú tradícii. Ak by v tom období nebol katolíkom, nedávalo by to zmysel. Z jeho umeleckej osobitosti a expresionistického štýlu je zjavné, že nejde iba o jednoduché znázornenie scén. Jeho diela obsahujú určité – a veľmi silné – náboženské a metafyzické motívy.

Ľudia tam starli veľmi rýchlo. Žena, ktorá mala dvadsať, vyzerala na päťdesiat. Bolo to veľmi pochmúrne miesto a určite prispelo k jeho povahe a umeleckému štýlu.

LGS: Azda ako umelec niesol toto ťažké bremeno po zvyšok svojho života ako svoju „umeleckú batožinu“. Ako čosi, čo s ním odvtedy zostalo.

KC: Určite áno. Keď sa to v človeku nazbiera, stane sa z toho optika, cez ktorú sa pozerá na všetko – či už na spoločnosť, ľudí, alebo aj na seba samého.

LGS: Veľmi vám ďakujem za to, že ste sa so mnou podelili o svoje spomienky a dojmy.

Niskyauna, Schenectady (NY), USA 6. – 7. marec 2019

KC: Mal predtuchy a veril aj v znamenia. Mal tiež dosť neurotickú, dokonca až depresívnu povahu.

LGS: Mohlo to súvisieť s jeho osobnosťou, ale aj s jeho s expresionistickými názormi.

Kombinoval tradičné motívy, ako napríklad lovecké scény, s náboženskými. Bol schopný premietnuť náboženské motívy do tohto prostredia a prepožičať im tak ľudský rozmer a tiež zdôrazniť ťažobu vtedajšej doby. Nepovedala by som, že sú tieto motívy priam náboženské, ale skôr mystické a plné smútku, ale jeho predtuchy sa opierali o skutočné udalosti, ktoré patrili k veľkej tragédii ľudstva.

Spomenula vaša mama niekedy špeciálne tieto motívy?

KC: Nepamätám sa. Ale myslím, že ak bol v mladosti v Podkarpatskej Rusi, musel vidieť temnú stránku života, ktorý tam bol veľmi úmorný.

Nezáležalo na tom, či bol niekto kresťan alebo žid, ľudia boli jednoducho ubití. Keď vidím fotky z archívov a tie tváre plné vrások spôsobených utrpením a žiaľom...

APWK: Skicár č. 18. AVU SNG

APWK: Skicár č. 18. AVU SNG

Umelcova (ťažká) batožina

O bremene umelcovej batožiny

SYMBO NÁV KUF Z AME APWK: Skicár č. 18. AVU SNG

„Kufor sa v kultúre najčastejšie objavuje ako kód pamäti, stopa niečoho strateného, k čomu človek nemá priamy ani ľahký prístup. Je to konkrétne stelesnenie spomienok, ktoré nemožno vyrozprávať, pretože by neboli pochopené, keďže ich kontext sa už dramaticky zmenil. Ako „batožina“ sú spomienky a kultúrne symboly spredmetnené, konkretizované, virtuálne muzeifikované v kufri. Jednoducho len sú, tak nepodliehajú nebezpečenstvu, že budú zle pochopené alebo zmenené.“ — Irit Rogoff 1

OLICKÝ VRAT FRA ERIKY

Samostatná výstava Arnolda Petra Weisza-Kubínčana (1989 – 1945; ďalej APWK), ktorá vznikla pri príležitosti nového výskumu autorovej tvorby, umožnila uchopiť jeho tvorbu „naopak“ – sústrediť sa na autorovo výtvarné myslenie a témy, na expresívny kresbový rukopis a jeho vývoj. Skice, kresby a grafiky sú doplnené vrcholnými maliarskymi dielami v niekoľkých tematických líniách, ktoré poskytujú divákovi kľúč na čítanie tvorby APWK, ale aj doby, keď vznikala.

1

Od ostatných umelcov pôsobiacich v jeho generácii na Slovensku ho odlišuje predovšetkým napätie medzi významovým zobrazením vlastnej podobizne ako reflexie obrazu sveta na jednej strane a hlbokým ponorom do prírody a jej živlov na strane druhej.

Máme pred sebou (veľkosťou často nepatrné) diela medzivojnového expresionistu európskej dôležitosti, ktorý napriek príliš skoro uzavretému oeuvre priniesol do slovenského umenia závan otvorenosti a medzinárodného umeleckého myslenia. Vďaka veľkorysosti pani Katariny Curtisovej a jej rodiny sa na Slovensko vrátila značná časť jeho umeleckej pozostalosti.

Odhalila nám príbeh záchrany a cesty kufra s dielami do Ameriky, ale aj okolnosti posledných rokov umelcovho života, ktorý jej mama Zorka Kahan Ring (1910, Užhorod, UA – 1978, Schenectady, USA) s APWK zdieľala pred deportáciou do nacistického koncentračného tábora.

Rogoff, Irit: Terra infirma. London, New York : Routledge, 2000, s. 38.

Štúdia mužskej postavy (Autoportrét). Okolo 1920.

Ceruza, kartón, 16,9 × 16,3 cm. SNG, K 8946b

Lucia G. Stach

Symbolický návrat kufra z Ameriky

Portrét K. J. 1922. Rytina, suchá ihla, papier, 8,5 × 12 cm. OGDK, G 48

Je to príbeh o umení, ale aj o priateľstve, súdržnosti, nezištnosti, viere a o láske.2 Predpokladajme, že APWK používal tento kufor dlho a viackrát, takže jeho pamäť siaha hlboko do umelcovho života medzi vojnami. V takom prípade je metaforou jeho umeleckého a ľudského údelu, ťažkej batožiny, ktorú musel v živote niesť. Kufor je pre nás teda vzácnym objektom, ktorý nám umožňuje muzeologicky priviesť súčasného človeka/diváka nielen k príbehu samotného umelca, ale aj ku kontextu, s ktorým je kufor ako signifikantný predmet spojený s dejinami 20. storočia natoľko silným spôsobom, že sa stal jedným z jeho symbolov.

2

Zorka Kahan Ring sa považovala za opatrovateľku jeho pozostalosti (a caretaker), čo je vlastne pôvodný význam latinského slova kurátor. Snažila sa kontaktovať dôležitých ľudí, o čom svedčí napríklad lístok s jej rukopisom, kde sú poznačené viaceré kontakty, napríklad aj Thomas Messer, vtedajší riaditeľ Guggenheimovho múzea v New Yorku, ktorý pochádzal z Bratislavy. Najväčším úspechom však bola výstava v Old Chapel v kampuse Union College v Schenectady v štáte New York. Výstavu diel „z kufra“ kurátorsky zostavil Wayne K. Nowack, profesor na oddelení umenia v rokoch 1957 – 1964. Nowack prirovnal APWK k Marcovi Chagallovi, Lovisovi Corinthovi a Oskarovi Kokoschkovi, ktorí ho podľa neho ovplyvnili, ale napriek tomu si zachoval svoj „silný štýl, vyjadrujúci jeho tragický a osamelý temperament“. Ostatní americkí recenzenti spomínajú okrem už menovaných aj vplyv Otta Dixa a Emila Noldeho.

Nevyzdvihnutá batožina, ktorej bolo mnoho zvlášť po druhej svetovej vojne, vždy znamenala nešťastie, zlý osud, smrť.3 Kufor APWK sa dočkal svojej záchrany a cesty do Nového sveta. Hoci sa informácia o americkej samostatnej výstave APWK v roku 1961 objavila už pred tromi rokmi, príbeh kufra a predtým neznáme osudy APWK odhalil až nový výskum na základe tejto akvizície. Vďaka nej zostala napriek tragickým okolnostiam umelcovho života na spodku vzácneho kufra pod maľbami, kresbami, skicármi a výstrižkami z dobovej tlače ako na dne Pandorinej skrinky nádej, ktorá je dôležitou správou o víťazstve humanity nad neľudskosťou.

3

Kufre s menami deportovaných, ktoré sú vystavené v Osvienčime, predstavujú veľmi osobitý druh osobných a kultúrnych stôp ako predmetný archív, ktorý z kufra urobil jeden z hlavných symbolov holokaustu. Súčasné umenie od deväťdesiatych rokov 20. storočia často používa kufre ako trópus exilu, diaspóry, migrácie alebo hybridity. Pozri aj Rogoff, Irit: Luggage. In: Terra infirma. London, New York : Routledge, 2000, s. 36-72.

PAMÄŤ ŤAŽKEJ BATOŽINY UMELCA Arnold Peter Weisz-Kubínčan žil v období, ktoré prinieslo obrovské zmeny a ruptúry, neutíchajúci pocit neistoty, najmä po vypuknutí vojny, rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku jej následníckych štátov v roku 1918. Ako dieťa narodené v Ujście v Sliezsku sa s rodinou presťahoval do Dolného Kubína, pravdepodobne strávil čas mladosti na Podkarpatskej Rusi, ako mladík študoval v Budapešti a bojoval v 1. svetovej vojne a po jej konci odišiel začiatkom dvadsiatych rokov na štúdiá do Berlína.

Keď sa vrátil, usadil sa v Dolnom Kubíne a neskôr na podnet a vďaka pomoci M. A. Bazovského v Martine, kde sa jeho život po roku 1938 dramaticky zmenil a vyústil až do jeho predčasnej smrti v nacistickom koncentračnom tábore.

Prvé desaťročia 20. storočia priniesli mnohé experimenty aj v kultúre. Autori a autorky sa snažili zbaviť obmedzení a konvencií a preskúmať vnútorné zážitky – sny, vízie a fantázie. Psychológovia sa snažili prekonať limity filozofickej psychológie a objavovali rovnaký terén ako spisovatelia a umelci.4 4 Podľa Shamdasani, Sonu: Liber Novus. The „Red Book“ of C. G. Jung. In: Jung, Carl Gustav: The Red Book. Liber Novus.

A Reader’s Edition edited by Sonu Shamdasani. New York – London : W. W. Norton & Company, 2009.

Dolný Kubín. Okolo 1925. Rytina, suchá ihla, papier, 31 × 37 cm. OGDK, G 675

Meine Mutter (Moja matka). 1921. Rytina, suchá ihla, 15,5 × 18,5 cm. OGDK, G 49

Umelcova (ťažká) batožina

Viedeň a Budapešť stratili po 1. svetovej vojne postavenie nadnárodných kultúrnych metropol a namiesto bývalých centier sa začali v bývalej habsburskej Európe formovať nové menšie centrá. Nielen Praha či Bratislava, ale aj Brno, Košice, Užhorod, ale i lokálne umelecké kolónie ako Szentendre v Maďarsku či na Slovensku Martin, kde pôsobil aj APWK. V nástupníckych štátoch monarchie však okrem povojnovej nostalgie silneli prúdy nacionalizmu, ktoré mali vyústiť do tragédie 2. svetovej vojny.

Weisz-Kubínčan začal študovať v Budapešti sochárstvo a po vojne pokračoval v Berlíne,5 kde mohol plne zažiť turbulentný kultúrny život jedného z centier Európy zaujatého najmä expresionizmom, ktorý bol výtryskom mladej energie na pozadí politických udalostí s hlbokými koreňmi v dejinách nemeckého umenia, od stredoveku špecifického túžbou vyjadrovať silným výrazom a kontrastmi „vnútorné univerzum“.6 5

6

Dôležitou okolnosťou je aj salón príbuzného – nevlastného strýka APWK Huga Simona, ktorý pred 2. svetovou vojnou žil v Berlíne, predtým ako odišiel do Brazílie. Podľa výskumu Martina Ftáčnika patril Hugo Simon k umeleckej a politickej elite Weimarskej republiky. Stretávali sa u neho Walter Benjamin, Albert Einstein, Thoman a Heinrich Mannovci, Stefan Zweig a ďalší významní ľudia.

Podľa jeho informácií Simon vlastnil štvrtú verziu Munchovho obrazu Výkrik.

Vogt, Paul: Expressionism. A German Intuition 1905 – 1920. New York : 1980, s. 16.

Valéria Krommer, rod. Weisz. 1922. Rytina, suchá ihla, papier,8,5 × 12 cm. OGDK, G 50

Pltník. Okolo 1920. Tuš, papier, 22 × 29,5 cm. SNG, K 19114. Dar APWK 2018

Symbolický návrat kufra z Ameriky

Podľa jedného z dobových článkov vystavoval v salónoch F. Gurlitta7 a I. Neumanna. Na svoje formujúce mladé roky spomínal takto: „Ešte pred vojnou šiel som z Kubína na štúdiá do Pešti. Vtedy som si myslel, že budem sochárom, potom ma na istý čas bola zaujala grafika, ale nakoniec som trvácne zakotvil v maliarstve. Pravda, v práci a vo vývine zdržala ma vojna a len po jej skončení mohol som ísť na akadémiu do Berlína.8 V rokoch môjho pobytu v Berlíne nielen sociálne a politické pomery v povojnovom Nemecku boly búrlivé, ale i pomery umelecké. Dychtive hltaly sme tam nové maliarske výboje, opájaly sa nimi, vzrušovaly nás zmeny maliarskych snáh, a to sú plodné roky môjho vývinu. Vsal som do seba všetko, čo v povojnovom maliarstve bolo podnetného.“9 7

8

9

Fritz Gurlitt (1854 – 1893) bol berlínsky zberateľ a obchodník s umením, najmä so súčasným, ktorý pôvodne pochádzal z Viedne.

Kunst-Salon Fritz Gurlitt na Behrenstrasse v Berlíne úspešne viedol po otcovej smrti od roku 1907 do roku 1942 syn Wolfgang Gurlitt (1888 – 1965). Bol bratrancom zberateľa Hildebranda Gurlitta, ktorý ako Hitlerov kolaborant počas Tretej ríše vybudoval veľkú zbierku tzv. „Entartete Kunst“. Škandalózny objav viedol v roku 2014 k daru asi 1 600 umeleckých diel od jeho syna Corneliusa Gurlitta do Kunstmuseum Bern. Dosiaľ sa nepodarilo zistiť, či sa v niektorej zo zbierok nachádzali aj diela APWK, je však pravdepodobné, že mohli nájsť svojich majiteľov v Nemecku aj touto cestou, čo by dalo za pravdu Zorke Kahanovej Ringovej. Dúfajme, že sa aj vďaka aktuálnej výstave v SNG podarí nejaké diela z berlínskeho pôsobenia APWK identifikovať.

Mohlo ísť o súkromnú akadémiu, pretože podľa výskumu Zsófie Kiss-Szemánovej nebol zapísaný na nijakej z vtedajších berlínskych umeleckých škôl. Podľa recenzie americkej výstavy z nezisteného periodika študoval APWK v Berlíne u Lovisa Corintha a Oskara Kokoschku. In: Bell, Gilbert: Kubincan Exhibited. – Arnold Peter Weisz-Kubínčan: Skicár č. 18. Nedat. AVU SNG. Súčasť archívnej dokumentácie v rámci novej akvizície z daru pre SNG v roku 2018.

A.M.: Pred výstavou akademického maliara A. Weisza-Kubínčana v Žiline. In: Arnold Peter Weisz-Kubínčan: Skicár č. 18. Nedat. AVU SNG. Súčasť archívnej dokumentácie v rámci novej akvizície z daru pre SNG v roku 2018.

Autoportrét. 1927. Tuš, papier, 43,8 × 29,8 cm. SNG, K 8726

Na štúdiá v Berlíne si zarábal ako ilustrátor. V prílohe berlínskeho večerníka Der Abend z 26. októbra 1928 vyšiel švabachom písaný článok Medzi medveďmi a horami v Oravskej doline,10 ilustrovaný tromi popisnými tušovými kresbami pltníkov a medveďa s ulovenou srnou pravdepodobne od APWK, ktorý si výstrižok odložil.11 Obrázky domovskej oravskej krajiny prezrádzajú túžbu vrátiť sa k nej aj v tvorbe.

V rozhovore pred žilinskou výstavou v katolíckom dome sa k nej vyznal. „Veď, tak sa mi vidí, že mňa Orava spravila maliarom. Už v Pešti na akadémii sa profesori čudovali a zazlievali mi, že maľujem iba motívy zo svojho rodného kraja v inom podaní, ako to robili moji vtedajší kolegovia. Mne život a rytmus našej Oravy učaroval. Vrchy aj ľudia.

To bol môj svet a tým sa sýtila moja výtvarná fantázia. Mnohí nechápu, ako som mohol zakotviť v tejto oravskej tematike a chcú mi nahovoriť, že len podľa príkladu Benkovho, Bazovského a Alexyho maľujem slovenské motívy. Ale z iného som vyšiel, zo svojej srastenosti s rodným krajom.“12 Isté črty nemeckého expresionizmu, ktorý mal byť univerzálnou politickou aj kultúrnou revolúciou, predsa u APWK pretrvali aj v maliarstve slovenskej prírody. Formálne mu zostalo snúbenie ostrých protikladov a ideovo utopický názor, že umelecký smer nemôže byť len estetickou záležitosťou, ale je presvedčením, ktoré vytvára novú skutočnosť tým, že mení myslenie a tak aj svet.

(AUTO)PORTRÉT AKO OBRAZ SVETA „Osobná smrť, nepatrnosť zemeguľky vo vesmíre, tajomstvo osobnosti, otázka pokračovania života a nezmyselnosť bytia, to všetko sú otázky, ktoré jednotlivec počas svojho života tak či tak odsúva ako nezodpovedateľné, no napriek tomu ich vníma ako steny miestnosti, ktoré ho celý život obklopujú.“ — Robert Musil13 Nielen vďaka jeho zložitej geopolitickej príslušnosti a nomádstvu, ale najmä pre povahu jeho tvorby môžeme APWK ako jedného z mála autorov žijúcich na Slovensku považovať za výrazného predstaviteľa austro-modernizmu ako odnože modernizmu, ktorá vyrástla z ruín habsburskej monarchie. Marjorie Perloff ho charakterizovala na príklade spisovateľov Roberta Musila, Thomasa Bernharda či Karla Krausa ako plný dezilúzií, hlbokej skepsy, ale aj nostalgie a poézie.14 13 Musil, Robert: Duch a skúsenosť. Bratislava : Kalligram, 2000.

14 Pozri Perloff, Marjorie: Edge of Irony. Chicago : University Chicago Press, 2016.

15 Dr. Paul Gachet, lekár a zástanca alternatívnej medicíny a homeopatie. Poznal a zozbieral viacerých francúzskych umelcov.

Staral sa o Vincenta van Gogh po jeho nervovom zrútení.

16 Arnold Peter Weisz-Kubínčan: Skicár č. 18. Nedat. AVU SNG. Súčasť archívnej dokumentácie v rámci novej akvizície z daru pre SNG v roku 2018.

10 F. Ra.: Zwischen Bären und Bergen im Tal der Orava. In: Der Abend.

Berlin, 26. 10. 1928.

11 APWK: Skicár č. 18. In: AVU SNG. 12 A.M.: Pred výstavou akademického maliara A. Weisza-Kubínčana v Žiline. In: Arnold Peter Weisz-Kubínčan: Skicár č. 18. Nedat. AVU SNG. Súčasť archívnej dokumentácie v rámci novej akvizície z daru pre SNG v roku 2018.

Utrápený (Autoportrét). 1929. Tuš, papier, 8,5 × 9 cm. SNG, K 19138. Dar APWK 2018

Umelcova (ťažká) batožina

Austro-modernizmus nebol podľa nej variantom nemeckého intelektuálneho vývoja medzi vojnami, filozofie, absurdného divadla a expresionizmu obdobia Weimarskej republiky, ale mal špecifické črty irónie bez cynizmu, pocitov stratenosti vo svete a autobiografickosti, napríklad u Stefana Zweiga a vo výtvarnom programe v sústredení sa na skúmanie človeka a seba samotného najmä u Egona Schieleho a Oskara Kokoschku, ale napríklad aj u maliarok Helene Funkeovej či Fridy Konstantinovej-Lohwagovej, ktorá pôsobila vo Viedni aj v Strážkach. Je pravdepodobné, že v Budapešti (predpokladajme aj vo Viedni) a určite v Berlíne sa APWK stretol nielen s tvorbou nemeckých a rakúskych umelcov ako Lovis Corinth či Käthe Kollwitz, čo sám spomína, ale iste aj s tvorbou veľkých solitérov, otcov expresionizmu ako James Ensor, Edvard Munch, Paul Gaugin či Vincent van Gogh, ktorých vplyv vidno najmä v jeho ranej tvorbe. Kubínčanovu afinitu k Van Goghovi dokumentuje aj jeho raná kópia Portrétu doktora Gacheta (1890)15 ceruzou na papieri v skicári-albume výstrižkov a fotografií,16 ktorý vznikol v sanatóriu Auvers-sur-Oise len niekoľko týždňov pred Van Goghovou smrťou v júni 1890.

Autoportrét. Okolo 1925. Uhoľ, kartón, 40 × 28,7 cm. SNG, K 8998

Autoportrét (WA.). 1927. Olej, plátno, 24 × 17 cm. SNG, O 4504

Symbolický návrat kufra z Ameriky

Autoportrét s kubínskym kostolom.

Okolo 1942. Atrament, papier, 12,3 × 8 cm. Zo skicára K 18979

APWK mohol tento obraz zaujať vďaka neprehliadnuteľnému zámeru autora povýšiť portrét z roly služobného výtvarného žánru na výsostne modernú formu vyjadrenia. Van Gogh v liste svojmu bratovi Theovi napísal: „Chcel by som maľovať portréty, ktoré sa aj po sto rokoch budú zdať vtedy žijúcim ľuďom ako zjavenia.“17 V liste Paulovi Gauginovi pomenoval úlohu portrétu ako žánru, ktorý sa mal v modernom umení stať výsostným prostriedkom prejavenia Zeitgeistu: „Mám portrét Dr. Gacheta so zdrveným výrazom našej doby. Možno je v niečom ako Tvoj Kristus v Olivovej záhrade, o ktorom si povedal, že nie je určený na to, aby bol pochopený.“18 APWK mohol zareagovať aj na citlivé maliarske zobrazenie úzkosti a depresie v doktorovej tvári,19 pretože pravdepodobne nimi sám trpel.

17 Distel, Anne – Stein, Susan Alyson: Cézanne to Van Gogh: The Collection of Doctor Gachet. Paris : Grand Palais, New York : Metropolitan Museum, 1999, s. 76.

18 Tamtiež.

19 Vincent van Gogh napísal bratovi Theovi aj podozrenie, že doktor je ešte viac chorý ako on sám, alebo prinajmenej rovnako. Tamtiež, s. 74.

Autoportrét s rukou. Okolo 1940. Tuš, kartón, 48 × 30,5 cm. SNG, K 8716

V neskutočne bohatej autoportrétnej tvorbe Egona Schieleho, ktorý zahynul vo veku 28 rokov v roku 1918, sa naplno prejavil nový význam vlastnej podobizne autora ako bytosti heideggerovsky uvrhnutej do sveta, ale zaznamenávajúcej o tom svedectvo.20 V portrétnej a autoportrétnej tvorbe APWK sa naplno prejavila schopnosť vnútornej pravdivosti.

Jungovsky povedané, jeho vlastná tvár je výrazom kolektívnej duše neistého neurotického sveta.

Naliehavou existenciálnou autenticitou boli APWK blízke aj autoportréty maliara novej vecnosti Felixa Nussbauma, ktorého zabili v Osvienčime v roku 1944. Autoportrét ako výraz židovského osudu bol jeho drastickou odpoveďou na nepochopiteľné – na neexistujúcu otázku.21 Podobne ako Oskar Kokoschka, ktorý ho pravdepodobne v dvadsiatych rokoch aj inšpiroval, dokázal z portrétu vytiahnuť na povrch obrazu vnútorné črty a emócie človeka.

20 V roku 1915 Schiele napísal svojej sestre: „Žijeme v tých najnásilnejších časoch, aké kedy svet poznal – zvykli sme si na každú podobu nedostatku – stovky tisíc ľudí to žalostne ničí – každý musí niesť svoj vlastný osud, či už životom alebo smrťou – zatvrdili sme sa voči tomu všetkému – a stratili sme svoj vlastný strach.“ Natter, Tobias G.: „I lust to experience everything.“ In: Natter, Tobias G. (ed.): The Self-Portrait. From Schiele to Beckmann.

Munich – London – New York : 2019, s. 14.

21 Felix Nussbaum: Autportrét so židovskou identifikačnou kartou.

Okolo 1943. In: Natter, Tobias, G. (ed.): The Selfporatrait from Schiele to Beckmann. Munich – New York – London : Prestel, 2019, s. 179.

Hlava muža so sovou (Autoportrét). Okolo 1940. Tuš, kartón, 43 × 29,7 cm. SNG, K 9020

Umelcova (ťažká) batožina

Hoci môžeme APWK považovať za výrazného krajinára, pre dosiahnutie jeho vysokej úrovne vlastného, ale aj dobovo oprávneného umeleckého názoru bolo ťažiskové práve jeho vášnivé rané skúmanie možností portrétu a autoportrétu ako „nového“ média pre vyjadrenie moderného životného pocitu, ktoré už nikdy neopustil.22 Expresívny prístup určite čerpal z prostredia Budapešti a Berlína, kde študoval, svojím zameraním na človeka a vlastnú podobizeň ako vnútornú reflexiu obrazu sveta však náleží práve austro-modernistickej tendencii. Postavy nešťastníkov bez ukotvenia v krajine zobrazujú tulákov, Cigánov, pijanov, žobrákov, ktorí nikam nepatria, nikto ich nečaká. V kresbách aj na obrazoch sa objavujú konkrétne typy ľudí, ktorí pre neho predstavovali odraz spoločenského úpadku a stratu istôt po 1. svetovej vojne. V ich siluetách istým spôsobom stretávame citlivého maliara samotného – počítajúceho samého seba medzi siroty z ruín starého sveta, medzi marginalizovaných a biednych.

22 Od renesancie mal autoportrét významnú úlohu potvrdenia majstrovstva, ale aj existencie v dejinách. Najčastejšie uvádzaným príkladom je Rembrandt van Rijn. V modernom maliarstve sa autoportrét stáva diagnostikou spoločnosti. Preto podobne ako u Schieleho tvoria autoportréty značnú časť tvorby APWK, možno až signifikantných 10 percent celkovej produkcie.

Hlava muža (Autoportrét). Okolo 1940.

Tuš, kartón, 38 × 34 cm. SNG, K 8711

V kresbách a skicách nachádzame ženské portréty, akty v prírode a exaltované figúry v jeho mystických víziách. Na druhej strane sú to expresívne kresby a olejomaľby s tradičnými námetmi ľudových „madon“, piety či starých žien, ktoré sú rukopisne a koloristicky bohaté, ale neskrývajú maliarovu snahu zbaviť ich idylického romantizmu. Naopak, sú pre neho príležitosťou vynášať na povrch emócie, najmä hrôzu a zúfalstvo žien a matiek, nositeliek nielen nového života, ale aj všetkých jeho dôsledkov. Madony APWK postrádajú idealizáciu a typizáciu jeho umeleckých kolegov, napríklad M. Benku, Ľ. Fullu či J. Alexyho.

Sú svedectvom ťažkého života konkrétnych ľudí na slovenskom vidieku, osudu, ktorý umelec s nimi empaticky zdieľa. APWK sa nikdy neoženil a viackrát spomínal, že by nechcel zaťažil iného človeka svojím životom v chudobe a neistote. Umenie bolo pre neho životnou prioritou, ktorej podriadil všetko ostatné, napriek svojej chudobe napríklad používal kvalitné olejové farby, vďaka čomu sa jeho obrazy zachovali vo výbornej kondícii.

Autoportrét. 1941. Tuš, papier, 42 × 31,5 cm. SNG, K 19116. Dar APWK 2018

Symbolický návrat kufra z Ameriky

Potrét muža (Autoportrét). Okolo 1937.

Pastel, farebný kartón, 30,5 × 25 cm. SNG, K 8909

V albume výstrižkov ohlasov jeho tvorby sa nachádza výstižná poviedka o maliarovi, uverejnená v časopise Elán, pre ktorú mohol byť APWK inšpiráciou, alebo si ju len odložil ako vyjadrujúcu jeho vlastné postoje a situáciu umelcov inter arma: Maliar počúva, pokrúti hlavou. „Je pravda – hovorí – že som už dva dni neobedoval, že mi na dnes zostáva len krajec chleba, jedno jablko, možno zajtra zjem sviečku a pozajtre sa len vody napijem.

Možno. Možno o týždeň nájdu ma vyvaleného niekde v priekope. Ale slobodu svoju nepredám!

Myslíš, že keby som sa oženil, mohol by som pracovať? Nie, musel by som pomáhať v mliekárni alebo v trafike, počúval by som náreky ženy o jej starostiach, o daniach, o chorobách. Pritom aj ja by som nariekal a otrávil by som jej život. A ona, vidiac moju nemohúcnosť, nevážila by si ma.

Prišla by na to, že som človekom nepotrebným.

Chcem sa ďalej trápiť sám. Som práve zvedavý, pokiaľ siaha ľudský cynizmus. Chcem vzdorovať a hladovať pri tom. A až sa mi šaty zoderú, budem chodiť ulicami otrhaný, ufúľaný a taký schudnutý a zbedačený sa raz objavím medzi ľuďmi s obrazmi pod pazuchou.

Navštívim náčelníka, mešťanostu, direktora gymnázia, pravotára a lekárov. Budem im predávať svoje obrazy. Budú vidieť pred sebou žobráka, zachce sa im dať mi almužnu, ale ja ju odmietnem.

Naopak, každému z veľkých pánov darujem po obraze. Viem, že sú takí cynickí, že prijmú a budú spomínať, ako mohol vkročiť do ich domu taký trhan. Obraz si zavesia a z času na čas sa naň podívajú. Zprvu sa mu budú tešiť, že bol zadarmo.

Ale neskôr sa zadívajú do obrazu a čosi ich zabolí. Čosi vyskočí z toho obrazu do ich svedomia.

Kus zápalu, kus slnka, kus bolesti. Zapáli sa im svedomie, vzbúri sa. Chytia sa za hlavu, ktorá ich rozbolí, chytia sa svedomia. A budú sa svíjať v bolesti a v žiali. Bude to strašná pomsta, len kvôli nej teraz maľujem tieto obrazy.“ 23 23 Jasen, Alex [pravdepodobne pseudonym Janka Alexyho, za toto upozornenie ďakujem Vladimíre Büngerovej]: Pomsta. In: ELÁN. Mesačník pre literatúru a umenie, roč. IX, Praha, december 1938. In: Arnold Peter Weisz-Kubínčan: Skicár č. 18. Nedat. AVU SNG. Súčasť archívnej dokumentácie v rámci novej akvizície z daru pre SNG v roku 2018.

NACHÁDZANIE A STRÁCANIE DOMOVSKEJ KRAJINY „Pravda, ide mi pri výtvarnom tlmočení slovenských hôr a ľudí o svojský osobitý výraz.

Nechcem popisove prenášať vonkajší svet na svoje plátna, usilujem sa ho dramatizovať, vyjadrovať jeho hĺbku a vnútorný rytmus. Mne je krajinný a typový motív otázkou predovšetkým výtvarnou, a preto pri mojich obrazoch mnohých mýli, že je v nich toľko formálnej a kompozičnej problematiky. Ale opakujem, nie je to nijaká afektovanosť, ani úmyselné komplikovanie výtvarného podania, ide mi o plný, rušný, dramatický a expresívny umelecký výraz.“24 — APWK Predajnú výstavu turčianskych výtvarných umelcov v Advokátskej komore v Martine usporiadal Miestny odbor Matice slovenskej „pod protektorátom Dr. Josefa Škultétyho, správcu Matice slovenskej“ a otvoril „rečou referenta Jozefa Cincíka“.25 APWK tu vystavoval 10 diel pod menom Arnold Weiss-Kubínčan.26 K prvej výstave vyšiel pravdepodobne v miestnom periodiku článok s anketou medzi vystavujúcimi umelcami.

Všetci hovoria, že nepatria k nijakému štýlu, Bazovský vraví: „Nie som stúpencom žiadneho maliarskeho smeru, maľujem, ako mi srdce a rozum kážu,“ a na otázku aké má plány do budúcnosti, lakonicky odpovedá: „Zarobiť toľko peňazí, aby som mohol aj v cudzine vystavovať.“ APWK uvedený ako „A. Weiss-Kubínčan, nadšený expresionista“ jediný hovorí o svojej tvorbe s vedomím jej prepojenia na medzinárodné tendencie, hoci sa podobne ako Bazovský dotkne otázky peňazí – ich podobné odpovede prezrádzajú množstvo spoločných debát a názorov. „Bol som donedávna surrealistom, ale tento maliarsky smer nemôže vyjadriť tak veľké ľudské myšlienky ako expresionizmus. Expresionizmus najlepšie vyjadruje psychózu dnešného človeka. Moderný maliarsky smer môže však len vtedy vyhovovať, keď je dobrý.

Hoci je dnešný moderný maliarsky smer hodne abstraktný, slovenská verejnosť rovnako s pochopením obracia sa k nemu. Moje plány do budúcna sú skromné. Budem onedlho vystavovať v Bratislave a rád by som na študijnú cestu do Paríža. Plány však obvykle stroskotajú na financiách.“27 27 hč: Túžby a nádeje našich umelcov. Osem najlepších turčianskych výtvar. umelcov hovorí o sebe. Novinový článok k prvej výstave turčianskych umelcov. Neznámy zdroj. 1937. In: Arnold Peter Weisz-Kubínčan: Skicár č. 18. Nedat. AVU SNG. Súčasť archívnej dokumentácie v rámci novej akvizície z daru pre SNG v roku 2018.

24 Arnold Peter Weisz-Kubínčan: Skicár č. 18. Nedat. AVU SNG. Súčasť archívnej dokumentácie v rámci novej akvizície z daru pre SNG v roku 2018.

25 Výstava turčianskych výtvarných umelcov. Katalóg výstavy v Advokátskej komore 5. – 27. decembra 1937. Martin : Miestny odbor Matice slovenskej v Turčianskom Sv. Martine : 1937, nestr.

26 Furmani (1200), Krajinka z Lužnej (1500), Jazdec (1200), olej na plátne; Na poli (800), Flora (900), Čarodejný vrch (900), Jeseň (900), Letný večer (1000), Z Roháčov (700) – ceny obrazov uvádzané v Kč.

Autoportrét. Okolo 1940. Tuš, kartón, 34,4 × 24,9 cm. SNG, K 9004

Jeseň na brehu rieky. Okolo 1942. Olej, plátno, 61,6 × 48,3 cm. SNG, O 4453

Umelcova (ťažká) batožina

Roháče. Okolo 1930. Pastel, papier, 31,5 × 45,2 cm. SNG, K 1048

Samota. Okolo 1930. Pastel, papier, 29,3 × 41,7 cm. SNG, K 3069

Symbolický návrat kufra z Ameriky

O dva roky neskôr na druhej výstave turčianskych umelcov s rovnakými usporiadateľmi už jeho meno uvádzali len ako Peter Kubínčan. Na obálku katalógu, ktorý si odložil, nakreslil figuratívny výjav pripomínajúci sizyfovskú tému, na zadnú stranu aj príznačný profil a emblém s hlavou muža a s (možno lakonickým) nápisom „REX BENKA 940.“ Ako je zrejmé z katalógu, mal APWK na tejto výstave 8 diel.28 Okrem ôsmich etablovaných maliarov turčianskeho kraja (APWK, M. A. Bazovský, M. Benka, Ž. Duchajová, E. Lehocký, M. Th. Mitrovský, K. Ondreička a F. Štefunko) sa na výstave zúčastnili aj traja „poslucháči škôl umenia výtvarného“:29 maliari Viliam Chmel, Ivan Šimko a grafik a ilustrátor Ján Novák, zvaný aj Janko Novák, ktorý padol ako 23-ročný v Slovenskom národnom povstaní. Počas života predčasne ukončeného výstrelom z nemeckej zbrane na Martinských holiach 3. októbra 1944 vytvoril pozoruhodné množstvo kresieb, grafík – najmä linoleorezov a drevorytov, výtvarných návrhov do interiérov.30 28 Chlap s koňmi (2000), Jeseň (1300), Gazda (500), olej na plátne; Po daždi (900), Žena (1000), Chlap s pílou (800), Zázrivka (800), Matka s kolískou (600), pastel na papieri – ceny obrazov uvádzané v Kč. Výstava turčianskych výtvarných umelcov. Katalóg výstavy v Advokátskej komore 3. do 18. decembra 1939. Martin : Miestny odbor Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine : 1939, nestr.

29 Tamtiež.

30 SNG získala v akvizícii darom v roku 2018 ďalší konvolút diel Janka Nováka (1921 – 1944), ktoré rozšírili poznanie jeho tvorby počas 2. svetovej vojny a dostávajú sa do porovnania aj s dielami APWK z rovnakého obdobia.

Krajina. Okolo 1930. Pastel, papier, 35,2 × 22 cm. SNG, K 5072

Pozostalosť autora je vzácna aj ako vizuálna súčasť pamäti na partizánsky odboj proti nacistickej okupácii a pripomína, že v povstaní bojovali aj mnohí umelci a osobnosti kultúry. Novákova energická kresba, nesúca v začiatkoch znaky nadrealizmu, neskôr expresionizmu so znakmi vlastnej štylizácie, existenciálnymi námetmi a dynamickými kompozíciami figúr v horskej krajine, mohla priniesť v ďalších dekádach sľubné výsledky. Nedozvieme sa ich, podobne ako môžeme len predpokladať, že APWK by bol dospel k zaujímavej syntéze, ak by jeho život neskončil vražedným prenasledovaním a smrťou.

V novinách z obdobia Slovenského štátu (1939 – 1945) nachádzame rôzne články a informácie.31 Janko Alexy napísal v apríli 1939 do novín Slovák fejtón o ekonomickom a sociálnom stave umeleckej kolónie v Martine, kde v súvislosti s tým, „že Martin v tieto časy prežíval zlatú dobu svojej bohémy“, spomína medzi inými aj maliara Arna Kubínčana, ktorý ešte pobúdal v Dolnom Kubíne“.

31 Samostatný slovenský štát kontrolovaný Hitlerom vznikol následkom Mníchovskej dohody, ktorá umožnila geopolitický prienik nacistického Nemecka do strednej Európy a rozbitie Československa. Na základe Hitlerovho tlaku a návštevy predsedu vlády Jozefa Tisa v Berlíne 13. marca 1939 bol zvolaný Snem Slovenskej krajiny, ktorý schválil vznik Slovenského štátu. Ústavnoprávne základy vzniku Slovenského štátu položil zákon č. 1/1939 Sl. z. zo 14. marca 1939. Druhá svetová vojna začala v Európe 1. septembra 1939, keď nemecké vojská vtrhli do Poľska.

Zimná krajina. Okolo 1930. Olej, plátno, 15,8 × 28,8 cm. SNG, O 4497

Umelcova (ťažká) batožina

Pointou príspevku o martinskej bohéme je príznačná humorná príhoda o „zbytkových statkoch“ pre umelcov, na ktorú „nachytali“ najväčšieho skeptika Ivana Žabotu, pretože „nepáčily sa mu pomery, nezáujem verejnosti o umenie“.32 APWK si k finančnej situácii umelcov a pochopeniu publika poznačil do skicára túto lakonickú vetu: „Umenie sa nesmie kritizovať ale kupovať.“33 Zjavné paradoxy ilustruje iný článok rovnakého vydania novín, ktoré obsahuje prvý z tzv. „židovských“ zákonov, prijatých slovenským štátom od apríla 1939 do mája 1942, surovo obmedzujúci práva a možnosti niektorých povolaní obyvateľov označených za Židov.34 V slovenskej spoločnosti nacionalizmus a antisemitizmus boli dlho latentne prítomné, a tak nacizmus našiel príliš ľahko živnú pôdu pre svoj postup v „židovskej otázke“. V zrýchlenej podobe sa opakoval rovnaký scenár, ako popísal Zweig vo svojich pamätiach o tragédii ako postupnom zhoršovaní situácie v Nemecku: 32 „... Vyhotovila sa mapa Žitného ostrova predstavujúca všetky nové kolónie a statky, rozparcelované Pozemkovým úradom, zakreslily sa pod ne mená jednotlivých umelcov, akože každý z nich dostane kus pozemku, ktorý by mu poskytol aspoň tú najnutnejšiu výživu. Len Ivan Žabota nebol tam zapísaný. Môžeme si predstaviť jeho smútok, keď sa mu mapa ukázala.“ – Alexy, Janko: Zbytkové statky. In: Slovák 19. 4. 1939.

33 In: Arnold Peter Weisz-Kubínčan: Skicár č. 18. Nedat. AVU SNG. Súčasť archívnej dokumentácie v rámci novej akvizície z daru pre SNG v roku 2018.

34 Vládne nariadenie o vymedzení pojmu Žida a usmernení počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach zo dňa 18. apríla 1939.

In: Slovák, 19. 4. 1939.

„Najprv vzali Židom ich povolania, zakázali im návštevu divadiel, kín, múzeí a bádateľom používanie knižníc; zostávali z vernosti alebo zotrvačnosti, z nestatočnosti alebo z hrdosti. ... potom ich donútili prišiť si Dávidovu hviezdu; každý ich mal už na ulici poznať ako malomocných, ako vyobcovaných, ako štvancov, vyhnúť sa im a vysmiať.“35 Príbehu kozmopolitu APWK, ktorý našiel na Slovensku svoju skutočnú domovinu a hrdo a s láskou sa k nej hlásil nielen vo svojich vyjadreniach, ale aj vo svojej tvorbe a v komunite umelcov, manifestuje nepochopiteľné kolektívne zlo, ktoré spojilo predtým nespojiteľné spoločenstvá, rodiny a jednotlivcov neblahým spoločným osudom.36 Zužujúci sa životný priestor Židov a nepohodlných v čoraz agresívnejšom prostredí vyjadril APWK v mnohých vizuálnych metaforách.

Jednou z najvýstižnejších je kresba krúžiacej orlej „letky“, chystajúcej sa na veľký lov, zatiaľ čo majestátny orol (či orlica) ich pozoruje z horského brala.

35 „Židia dvadsiateho storočia dávno už žiadnym spoločenstvom neboli. ... Tak nerozumeli už ani jeden druhému, akoby splynuli s inými národmi, dávno už boli viac Nemcami, Angličanmi, Rusmi než Židmi. Až teraz, keď ich všetkých hodili na kopu– až teraz po storočiach boli Židia opäť donútení k akejsi pospolitosti, ktorú už dávno nepociťovali, k pospolitosti vyhnanstva, ktoré sa do dôb Egypta stále vracalo.“ – Zweig, Stefan: Svět včerejška. Praha : TORST, 1994 s. 364.

36 Tamtiež, s. 366.

Západ slnka na horách. Okolo 1935. Olej, plátno, 17,7 × 22,9 cm. SNG, O 4483

Symbolický návrat kufra z Ameriky

Orly. Okolo 1940. Tuš, štetec, kartón, 19,8 × 19,6 cm. SNG, K 9011

Ako vidno z dobových vyjadrení umelcov v tridsiatych a štyridsiatych rokoch v tlači, považovali za svoje poslanie tvoriť moderné umenie, ktoré je definované „slovenskosťou“. Zároveň si však ťažkali na nedostatok „obecenstva“, ktoré by ich snahy ocenilo. Osamelosť slovenského/kej umelca/kyne bola akoby vštepená do vienka celej scéne – mal byť martýrom, čo obetuje seba samého pre vznešenú ideu slovenského umenia, o ktoré samotní Slováci nejavili taký záujem, aby sa umelec svojou neúnavnou prácou uživil. O to pochopiteľnejšie je možno vzopätie generácie slovenských umelcov šesťdesiatych rokov, ktorá sa stala medzinárodne akceptovanou vďaka zmene pomerov, ale aj preto, že rezignovala na kultiváciu lokálneho publika. APWK akoby napriek smútku z neporozumenia mal v sebe neustále oheň umeleckej vášne bez kompromisov.

Napriek jeho oddanosti slovenskému národu, ktorého sa cítil súčasťou, jeho devótnej ukotvenosti v oravskej prírode a empatii pociťovanej k ľuďom v tejto krajine, pre APWK nebola „slovenskosť“ predmetom ideového zápasu o budúcnosť. Svojím nadhľadom prekročil koncepciu slovenskosti a aj svoje maliarske teritórium pozdvihoval k univerzálnym témam humanity. Možno práve tým bol pre svojich generačných kolegov zaujímavý a prínosný, možno aj preto mu pomáhali, podporovali ho a verejne sa ho zastávali, predovšetkým M. A. Bazovský a J. Alexy, ktorí s ním putovali po domovskej krajine.

ČLOVEK – ZVIERA – PRÍRODA K výstave APWK vo Zvolene v roku 1936, ktorú organizoval „turčiansko-sväto-martinský Židovský ženský spolok“, vyšiel článok, kde sa spomína, že APWK bol náruživým poľovníkom, a preto spoznal každý kút Oravy a je znalcom jeho prírody.37 Vnímanie prírody ako prostredia, ktorého je človek nedeliteľnou súčasťou, je citeľný v žiarivých farebných kompozíciách s prevahou diagonál a s delivými rukopisnými dotykmi, ktoré obraz dramatizujú tryskajúcim rytmom, charakteristickým pre uvoľnený vrcholný štýl maliara. Vzťah k prírode a zvieratám je zrejmý z ľahkosti pastelu a tušovej kresby, ktoré dávajú vyniknúť jeho schopnosti minimálnymi prostriedkami zachytiť figuratívnu scénu v krajine ako intímnu sondu do jej života. Zsófia Kiss-Szemán predpokladá, že sa APWK začal venovať motívom lovu a koristi až okolo 1935, teda v posledných rokoch v Dolnom Kubíne a po príchode do Martina.

37 Výstava Arnolda Weissa-Kubínčana vo Zvolene. In: Slovenský denník, 18. 9. 1936.

Bez názvu (štúdia diviaka a autoportrét). Okolo 1920.

Ceruza, tuš, papier, 30 × 22,2 cm. SNG, K 8813

Skupina mužov v lese. Okolo 1940. Olej, plátno, lepenka, 41 × 56,6 cm. SNG, O 4457

Umelcova (ťažká) batožina

Podľa nej súviseli motívy lovu a koristi u APWK s rozkvetom poľovníctva v prostredí Turčianskeho Sv. Martina a jeho okolia s bohatou faunou.38 Vyslovuje názor, že vzhľadom na historické okolnosti maliarovho života počas nástupu nacistov k moci sa maliarske scény lovu a koristi stávali čoraz agresívnejšími a vyjadrovali súvislosť s nerovným bojom bezbranných voči svojim prenasledovateľom. „Bol to hon na živé ľudské bytosti, odsúdené na smrť a fyzickú likvidáciu. Z ľudí sa stala štvaná zver.“ Spomína aj motív memento mori ako „meditáciu o ľudskej márnivosti“ napríklad v obraze Poľovníci a smrtka (okolo 1940, SNG, O 4461). Táto interpretácia pripomína roztrpčenie Sigmunda Freuda nad židovskou tragédiou počas 2. svetovej vojny, ktoré v rozhovore so Stefanom Zweigom pomenoval ako dôkaz pravdivosti svojho názoru, že kultúra nemá prevahu nad pudmi a že to barbarské v ľuďoch, ten elementárny ničivý pud v ľudskej duši je nevykoreniteľný.39 38 Kiss-Szemán, Zsófia: Arnold Peter Weisz-Kubínčan. Hľadanie identity / Searching for Identity. Bratislava : GMB, 2016, s. 35, 47.

39 Zweig, Stefan: Svět včerejška. Praha : TORST, 1994, s. 363.

Poľovník s líškou v ruke. Okolo 1940. Olej, plátno, lepenka, 45 × 32 cm. SNG, O 4462

Symbolický návrat kufra z Ameriky

Utekajúci poľovník s puškou. Okolo 1935. Olej, lepenka, plátno, 49 × 35,5 cm. SNG, O 4481

SVET MEDZI APOKALYPSAMI A UMELCOV MYSTICIZMUS „Čo je obraz? Pravek. Obnovujúci sa život ľudstva.

Zem. (Ako Zem sa obnovuje stále, neprestajne, lebo Zem sa tiež rodí vždycky znova a znova.)“ — APWK40 Zo spôsobu prežívania vlastného umeleckého údelu a poslania, ako aj z vnímania povahy samotného výtvarného programu APWK vyžaruje hĺbka vnútorného života. Vzťah medzi telom a dušou, zvlášť vo svojich chorých variantoch ako melanchólia, depresia, úzkosť, strach a panika zo zhonu sveta41 sa u neho evidentne strieda s okamihmi svetla, ba až extázy, s dosiahnutím jednoty „ja“ s celým svetom prostredníctvom splynutia tohto osamelého „ja“ s prírodou.

40 Rukopis autora ceruzou na papieri. In: APWK : Skicár č. 18. AVU SNG. Nestr., nedat.

41 Pozri aj Rennert, Helmut: Psychiatrische Themen in Malerei und Graphik. Jena : VEB Gustav Fischer Verlag, 1959.

Panteistické vytrženie dovolilo APWK zmieriť rôzne religiózne pramene najmä vo vrcholnej tvorbe od konca tridsiatych rokov, svojho Boha nachádzal ako komplexnú skutočnosť prírody Oravy. Práve takéto vrúcne prežívanie umeleckej tvorby ako priam náboženskej úlohy pravdepodobne umožnilo APWK vďaka ukotveniu v konkrétnej krajine prežiť svojich niekoľko paralelných životov aj bez pevnej identity a istoty. Oravskej prírode mohol slobodne patriť celým svojím srdcom a azda v nej zakúsiť aj chvíle extatického vypätia pri maľovaní. Extázu dosahuje „duša, ktorá sa napla, aby prerazila zhon (sveta) a aby mu unikla, práve tá zakúša milosť jednoty. Môže sa stretnúť s milovaným človekom alebo pustou kamenitou krajinou – a na tomto človeku, na týchto hromadách kamenia sa zažína milosť, takže duša už neprežíva jednotlivosť, okolo ktorej sa rodí tisíce ďalších, neprežíva stisk ruky alebo pohľad na skaly, ale prežíva jednotu, svet: seba samú.“42 42 Buber, Martin: Extatická vyznání. Mystická svědectví různých dob a národů. Praha : Vyšehrad, 2016, s. 17-18.

Západ slnka v lese. Okolo 1935. Tuš, papier, 14,4 × 24,5 cm. SNG, K 19120. Dar APWK 2018

Večerná krajina. Okolo 1940. Olej, plátno, 24,7 × 34,5 cm. SNG, O 4464

Umelcova (ťažká) batožina

Skrze hĺbku autorovho vnútorného života možno vidieť aj jeho ambivalentný vzťah k smrti, ktorá je v jeho tvorbe na jednej strane výrazom najvyššieho smútku, ťažoby, biedy a nešťastia, na druhej strane aj mystickou skúsenosťou vedúcou k novým zážitkom.

Olej Prevážanie chorého (okolo 1940, SNG, O 4459) doplnený teraz aj kresbami z novej akvizície má okrem závanu Munchovej heretickej melanchólie (napr. v obraze Prázdny kríž, 1899) všetky znaky vrcholného štýlu a výrazu APWK. Témou smrti jednotlivca vyjadril ľudský údel a jeho nepatrnosť pred prírodou či Bohom (umierajúcim na kríži) v koloristickom majstrovstve studených a teplých tónov a bolestivo naliehavých diagonálnych úderov štetca. Žánrový obraz zmenil na výpravnú apokalyptickú scénu. Mytologický a vizionársky potenciál APWK vyjadrený výtvarne expresívnymi prostriedkami je blízky v Čechách Josefovi Váchalovi a Josefovi Čapkovi, ktorý tiež zahynul v koncentračnom tábore, na Slovensku napríklad Antonovi Jasuschovi v dvadsiatych rokoch či Eugenovi Krónovi.

Nevšedné ikonografické motívy z Nového zákona, ku ktorým ho motivovala aj skutočnosť, že sa dal pokrstiť a stal sa katolíkom, pripomínajú naliehavosťou expresívneho rukopisného podania a kompozície maľby Oskara Kokoschku, ako aj maľby a grafické série Emila Noldeho. Vidno aj isté súznenie tvorby APWK s medzivojnovými expresívnymi tendenciami maďarských autorov ako Béla Kádár až po zakladateľov umeleckej kolónie v Szentendre, ktoré charakterizovali „spoločné pocity spoločenskej kataklizmy, svetonázorovej krízy a mystické, nábožensky inšpirované túžby po novom vyjadrení“.43 Oskar Kokoschka v tridsiatych rokoch tiež freneticky maľoval obrazy, v ktorých sa zračil panteizmus, ale aj zmenil svoj program pod ťarchou politických okolností, ktoré citlivo prežíval.44 43 Lajos Németh cit. Podľa Barki, Gergely: Über Rippl-Rónai hinaus.

Expressionistische Tendenzen in der ungarischen Kunst. In: Klee, Alexander – Rollig, Stella (eds.): Klimt ist nich das Ende. Wien : Hirmer Verlag, 2018, s. 46.

44 „Kokoschkove prototypy naplnenia a radosti z existencie vo figuratívnych maľbách z tridsiatych rokov ako alternatíva k šialenstvu doby sa vo vojnových časoch obrátili k postavám, ktorých životy boli ohrozené alebo zničené.“ Erling, Katharina: Threathened Paradise – Art as an Alternative. In: Hug, Cathérine (ed.): Oskar Kokoschka – Expressionist, Migrant, European.

A Retrospective. Zürich – Wien : Kunsthaus Zürich, Leopold Museum, 2018, s. 205.

Pri vatre. Okolo 1940. Olej, plátno, 21,7 ×28,9 cm. SNG, O 4489

Symbolický návrat kufra z Ameriky

Sen (Štúdia). Okolo 1935. Tuš, papier, 26 × 36,4 cm. SNG, K 19425. Dar APWK 2018

ANGST UND BEKLEMMUNG (ÚZKOSŤ A SKĽÚČENOSŤ) Arnold Peter Weisz-Kubínčan mal komplikovanú „austro-modernistickú“ identitu, ako je zjavné z premien jeho mena a priezviska v čase. Čiastočne boli vynútené dobou, dal sa pokrstiť a dobrovoľne prijal za svoju slovenskú identitu. Židovský pôvod bol však koncom tridsiatych rokov bremenom – batožinou, ktorú bolo ťažko uniesť a ešte ťažšie niekam odložiť.

Ako vidno aj z rozhovorov v dobovej tlači, neustále sa objavovala téma židovstva a skrytá otázka legitimity židovského maliara zobrazovať slovenskú krajinu. Na otázku redaktora A. M.45 odpovedal takto: „Povedal som, u mňa to nebol program maľovať slovenské motívy, ale potreba.

45 „Majstre, dovoľte ešte jednu otázku. Takú, ktorá najmä nás zaujíma.

Ako sa židovské obecenstvo interesuje o vaše obrazy, veď ste doteraz vari jediný zo Židov-maliarov, ktorý našiel taký kladný pomer k typickým, teda dedinským slovenským témam?“ A. M.: Pred výstavou akademického maliara A. Weisza-Kubínčana v Žiline.

In: APWK: Skicár č. 18. AVU SNG.

Die Kranke (Chorá). 1922. Rytina, suchá ihla, papier, 38,5 × 28 cm. SNG, K 19113

Nuž verejnosť, najmä tá židovská, vidí v tom zvláštnu novotu, ale nepobadal som, že by ju to nejako mýlilo a sa nad tým pozastavovala. Veď to naozaj nie je nič čudného. Maliar musí maľovať tak, ako mu diktuje umelecký pud i teoreticky motivované rozhodnutie. Teda márne by odo mňa ktokoľvek žiadal, aby som inak maľoval. A verím, že ma pochopí i židovské obecenstvo.“46 Vo svojich komplikovaných identitách si APWK uvedomoval a bolestne odžil to, čo neskôr vyjadril Michel Foucault – že nejestvuje nijaké autentické „ja“ ani nejaká základná identita ľudskej bytosti. Každý z nás je komplexom sociálnych vzťahov, ktoré zapadajú do konfigurácie dočasných historických foriem poznania toho, kto si myslíme, že naozaj sme. Stovky umelcových tvárí v maľbe, kresbe, grafike, v skicároch, v rohoch iných kresieb alebo dokumentov akoby chceli povedať práve toto.

Z analýzy tvorby APWK vyplýva, že podobne ako u Oskara Kokoschku sa osobnosť APWK nezdá byť vyjadrená (expressed), čiže vytláčaná smerom von, ale skôr stláčaná (compressed), neustále tlačená dovnútra.47 Jeho umelecký názor sa síce pojí na európsky expresionizmus, ale v lokálnej terminológii by sme APWK mohli nazvať aj kompresionistom.

Na grafikách a kresbách APWK, ktorý hovoril nemecky ako rodným jazykom, sa už od začiatku dvadsiatych rokov, teda z obdobia jeho návratu z frontu a zo štúdia v Berlíne vyskytovali názvy diel Angst (strach, obava, úzkosť) a Beklemmung (skľúčenosť, úzkosť).

47 Bois, Yves-Alain – Buchloch, Benjamin H. D. – Foster, Hal – Krauss, Rosalind: Umění po roce 1900. Bratislava : Slovart, 2007, s. 56.

Na veľkej časti tvorby, predovšetkým v kresbe, je zrejmá motivácia či povedomá potreba vyjadrovať práve témy existenciálnej úzkosti, ktorá sa rozvinula vo filozofii, v psychoanalýze, ale aj v literatúre, hudbe, divadle a vo výtvarnom umení v celej Európe práve v prvej polovici 20. storočia. Søren Kierkegaard ju definoval ako morálny problém prameniaci z vedomia slobodnej voľby človeka a Sigmund Freud v Princípe slasti (1922) ako očakávanie nebezpečenstva a prípravu naň, aj keď je neznáme. APWK s úzkostnou neurózou seba a sveta pracoval inštinktívne v mnohých svojich dielach, kresbách a skicách. V jeho umeleckom programe tvorí nevyhnutnú druhú stranu mince extatického prežívania krajiny, v ktorej maliar dokáže v oslave života rozpustiť svoje „ja“ v okamihu splynutia s prírodou a zakúsiť oceánický pocit jedinej konečnej identity – so životom ako takým.

46 Tamtiež.

Krieg (Vojna). 1922. Rytina, suchá ihla, papier, 41,5 × 29 cm. SNG, G 13977. Dar APWK 2018

Umelcova (ťažká) batožina

Svitanie. 1941. Olej, plátno, 42,5 × 43,5 cm. SNG, O 6521

Hlava mŕtveho brata Manfreda. 1942. Ceruza, papier, 21,8 × 29,7 cm. SNG, K 9023

Symbolický návrat kufra z Ameriky

VÝB DIE Z VÝS Kufor Arnolda Petra Weisza-Kubínčana obsahoval viac ako 280 kresieb, akvarelov a grafík, 2 olejomaľby a 19 skicárov. Dar APWK 2018

(AUTO)PORTRÉT AKO OBRAZ SVETA

BER EL STAVY

Autoportrét s paletou. 1926. Ceruza, papier, 44,7 × 31,8 cm. SNG, K 9012

Autoportrét. Okolo 1925. Tuš, pero, papier, 30 × 25 cm. SNG, K 19110. Dar APWK 2018

Autoportrét. Okolo 1930. Ceruza, papier, 29,7 × 21,7 cm. SNG, K 19417. Dar APWK 2018

Autoportrét. Okolo 1935. Tuš, papier, 12 × 8,2 cm. SNG, K 19134. Dar APWK 2018

Autoportrét. 1927. Tuš, papier, 43,8 × 29,8 cm. SNG, K 8726

Umelcova (ťažká) batožina

Pri stole (štúdia). Okolo 1935. Tuš, papier, 30,3 × 22,7 cm. SNG, K 19421. Dar APWK 2018

Hlava muža. Okolo 1935. Pero, papier, 13 × 9,2 cm. SNG, K 19131. Dar APWK 2018

Výber diel z výstavy

Starec. Okolo 1935. Ceruza, papier, 21,8 × 31,7 cm. SNG, K 19419. Dar APWK 2018

Rôzne skice a Autoportrét. Okolo 1942. Tuš, pero, kartón, 40,1 × 43 cm. SNG, K 19051. Dar APWK 2018

Umelcova (ťažká) batožina

Autoportrét. Okolo 1940. Tuš, papier, 17,2 × 16,2 cm. SNG, K 19085. Dar APWK 2018

Skaza. Okolo 1940. Ceruza, papier, 29,8 × 21,8 cm. SNG, K 19435. Dar APWK 2018

Výber diel z výstavy

Autoportrét. Okolo 1940. Pero, atrament, papier, 15 × 10,5 cm. SNG, K 19135. Dar APWK 2018

Autoportrét s bradou. Okolo 1940. Ceruza, tuš, pero, kartón, 40,2 × 20,2 cm. SNG, K 19080. Dar APWK 2018

ÚZKOSŤ A SKĽÚČENOSŤ

Angst. Okolo 1918. Ceruza, papier, 29,7 × 16,2 cm. SNG, K 19028. Dar APWK 2018

Das Erhabene streift das Lächerliche.

(Vypuklé obnažuje smiešne). Okolo 1920. Ceruza, papier, 28,2 × 20,8 cm. SNG, K 8704

Bieda duše. Okolo 1930. Ceruza, papier, 23,3 × 17,1 cm. SNG, K 8723

Štúdia muža. Okolo 1925. Tuš, pero, papier, 21 × 38,5 cm. SNG, K 19112. Dar APWK 2018

Schúlený. Okolo 1935. Tuš, pero, paier, 22,6 × 30,2 cm. SNG, K 8843b

Matka s dvoma deťmi. Ceruza, papier, 15,5 × 10 cm. SNG, K 19099. Dar APWK 2018

Cigánka a škovránok. Okolo 1935. Tuš, akvarel, kartón, 32 × 25 cm. SNG, K 17129

Umelcova (ťažká) batožina

Úbohá matka. Okolo 1937. Tuš, papier, 27 × 40,5 cm. SNG, K 19095. Dar APWK 2018

Výber diel z výstavy

Sediaci muž (Unavený). Okolo 1940. Tuš, papier, 25,7 × 25,6 cm. SNG, K 8729

Protest. Okolo 1940. Tuš, štetec, papier, 35,9 × 26 cm. SNG, K 8725 Bez nádeje. Okolo 1940. Tuš, kartón, 43,8 × 29,2 cm. SNG, K 8739 Matka s dvoma deťmi. Okolo 1940. Tuš, kartón, 45 × 31,2 cm. SNG, K 8734

Popíjajúci chlap za stolom. 1941. Tuš, papier, 36,6 × 28 cm. SNG, K 8740

Prenasledovaný. Okolo 1940. Tuš, papier, 32,2 × 25,9 cm. SNG, K 8727

Umelcova (ťažká) batožina

Mužská postava. Okolo 1940. Tuš, papier, 26,5 × 22,8 cm. SNG, K 19427. Dar APWK 2018

Výber diel z výstavy

Postava muža (Tulák). Tuš, papier, 29,5 × 19,5 cm. SNG, K 19108. Dar APWK 2018

Mužský akt (skica). Okolo 1940. Ceruza, papier, 16 × 29 cm. SNG, K 19090. Dar APWK 2018

Zúfalstvo (Smäd). Okolo 1940. Ceruza, papier, 21 × 29,5 cm. SNG, K 19059. Dar APWK 2018

Zúfalstvo. Okolo 1940. Tuš, štetec, kartón, 24,9 × 34,3 cm. SNG, K 8732

Rôzne skice. Okolo 1942. Tuš, pero, kartón, 22 × 30,1 cm. SNG, K 19067. Dar APWK 2018,

Rôzne skice. Okolo 1942. Tuš, papier, 27,3 × 38 cm. SNG, K 19081. Dar APWK 2018

Umelcova (ťažká) batožina

Výber diel z výstavy

Hlava (Autoportrét). Okolo 1940. Tuš, štetec, papier, 20,5 × 22 cm. SNG, K 19414. Dar APWK 2018

NACHÁDZANIE A STRÁCANIE DOMOVSKEJ KRAJINY

Rybári pri jazere. Okolo 1935. Ceruza, papier, 19,2 × 22,5 cm. SNG, K 19087. Dar APWK 2018

Krajina s mužom. Okolo 1935. Tuš, pero, papier, 16,5 × 20,5 cm. SNG, K 19103. Dar APWK 2018 Skice. Okolo 1935. Ceruza, tuš, papier, 29,8 × 42,3 cm. SNG, K 19014. Dar APWK 2018

Na dedinskom dvore. Okolo 1935. Tuš, štetec, kartón, 30,4 × 43 cm. SNG, K 8830

Záskalie. 1930. Akvarel, tuš, papier, 17,5 × 30 cm. SNG, K 19109. Dar APWK 2018

Symbolická postava muža v kroji (Radosť). 1930 –1935. Olej, plátno, lepenka, 56,6 × 45,9 cm. SNG, O 4460

Umelcova (ťažká) batožina

Výber diel z výstavy

ČLOVEK – ZVIERA – PRÍRODA

Ležiaci lev. Okolo 1935. Lavírovaný tuš, papier, 15,2 × 21,2 cm. SNG, K 19409. Dar APWK 2018

Žena a muž. Okolo 1940. Tuš, štetec, kartón, 44,1 × 30,2 cm. SNG, K 19055. Dar APWK 2018

Lovec. Okolo 1940. Tuš, štetec, papier, 44,2 × 30 cm. SNG, K 19423. Dar APWK 2018

Lovec. Okolo 1940. Tuš, papier, 44,5 × 32 cm. SNG, K 19426. Dar APWK 2018

Vášeň. Okolo 1935. Tuš, štetec, kartón, 51,1 × 41,5 cm. SNG, K 8751

Oddychujúci pastier. Okolo 1942. Tuš, papier, 34,4 × 24,8 cm. SNG, K 8728

Umelcova (ťažká) batožina

Výber diel z výstavy

Lovec vo vetre. Okolo 1940. Tuš, papier, 22 × 29,8 cm. SNG, K 19074. Dar APWK 2018

Štúdie psov. Okolo 1930. Tuš, pero, papier, 22 × 28,5 cm. SNG, K 19143. Dar APWK 2018

Smrekovica. 1940. Lavírovaný tuš, papier, 28 × 41,7 cm. SNG, K 8705

Zastrelená líška. Okolo 1942. Pastel, kartón, 32,8 × 44,2 cm. SNG, K 9038

Umelcova (ťažká) batožina

Skica poľovníka. Okolo 1935. Ceruza, akvarel, papier, 22 × 31,4 cm. SNG, K 19045. Dar APWK 2018

Výber diel z výstavy

Poľovné psy. Okolo 1940. Olej, sololit, 15 × 20 cm. SNG, O 7181. Dar APWK 2018

UMELEC AKO MYSTIK

Muž na brehu rieky. Okolo 1940. Olej, sololit, 15 × 20 cm. SNG, O 7182. Dar APWK 2018

Ležiaci akt v záhrade. Okolo 1940. Olej, plátno, lepenka, 14,8 × 19,8 cm. SNG, O 4496

Rôzne skice. Okolo 1940. Ceruza, papier, 16,3 × 17,3 cm. SNG, K 19092. Dar APWK 2018

Ležiaci mužský akt (skica). Okolo 1940. Tuš, štetec, kartón, 26 × 38,4 cm. SNG, K 8961

Cválajúce kone. Okolo 1940. Akvarel, kartón, 18,5 × 35,6 cm. SNG, K 8884

Kone na pastve. 1937. Pastel, papier, 49 × 65 cm. SNG, K 8745

Poľovníci a smrtka. Okolo 1940. Olej, plátno, 36 × 49,1 cm. SNG O 4461

Umelcova (ťažká) batožina

Výber diel z výstavy

UMELCOVA (ŤAŽKÁ) BATOŽINA Arnold Peter Weisz-Kubínčan 1898 – 1945 Katalóg vychádza k výstave Umelcova (ťažká) batožina Arnold Peter Weisz-Kubínčan 1898 – 1945 v Slovenskej národnej galérii – Esterházyho paláci, Bratislava, 20. 6. – 10. 11. 2019 Koncepcia výstavy a katalógu Lucia G. Stach Alexandra Homoľová Vydala Slovenská národná galéria, Bratislava 2019

Texty Katarina Curtis Lucia G. Stach Alexandra Homoľová Alexandra Kusá Jazyková redakcia Luďka Kratochvílová Edičné zabezpečenie Monika Krčmárik Pre-press SNG, Oddelenie digitálnych technológií Grafická úprava a layout Jana & Palo Bálik

Generálna riaditeľka SNG Alexandra Kusá

Typ písma Irrlicht, Regola

Projekt je výsledkom výskumu, ktorý sa uskutočnil pri príprave, realizácii a spracovávaní akvizície súboru diel Arnolda Petra Weisza-Kubínčana darovaných Katarinou a Georgeom Curtisovcami v roku 2018 Slovenskej národnej galérii.

Tlač Typografia plus, s.r.o., Bratislava

Slovenská národná galéria ďakuje za zapožičanie diel na reprodukovanie a na výstavu Oravskej galérii v Dolnom Kubíne, Slovenskej národnej knižnici v Martine, ďalej Art Collections & Exhibitions Union College, Schenectady za spoluprácu.

Copyright © Slovenská národná galéria, Bratislava 2019 Copyright © Katarina Curtis, Lucia G. Stach, Alexandra Homoľová, Alexandra Kusá 2019 Graphic Design © Jana & Palo Bálik 2019 Digitálne reprodukcie vznikli aj vďaka národnému projektu Digitálna galéria, ktorý je spolufinancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Informatizácia spoločnosti. Tvoríme vedomostnú spoločnosť.

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť použitá, uchovaná pre neskoršie rešerše, šírená žiadnou formou alebo elektronickým, mechanickým, fotografickým či iným spôsobom bez predošlého súhlasu majiteľov autorských práv.

ISBN 978-80-8059-222-6 www.sng.sk www.webumenia.sk

Generálny partner SNG Mediálni partneri

Partner výstavy

Hlavní mediálni partneri

Vysvetlivky AVU SNG, OF Archív výtvarného umenia SNG, Osobný fond Dar APWK 2018 Označuje diela pochádzajúce z „kufra“ – z akvizície autora darom od rodiny Curtis v roku 2018 OGDK Oravská galéria v Dolnom Kubíne