Nz 2015 01 02

67 1–2 2015

Nový život

Mesačník pre literatúru a kultúru

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

ROZKOŠ Z TEXTU 1

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA LAZA KOSTIĆ (1841 – 1910)

Keď sa bdenie chýli k snom Srdce moje osirelé, čím ťa prilákal môj dom? neúnavná priadka snenia tkaš jemnučké rozochvenia, keď sa bdenie chýli k snom.

Srdce moje nerozumné, čo hodláš s tým pletivom? tak ako tá tkáčka stará vo dne tkané nocou páraš keď sa bdenie chýli k snom.

Srdce moje, srdce hnevné, bodaj by ťa zrazil hrom! pre teba sa duša živá sotva vhĺbi do pletiva, keď sa bdenie chýli k snom.

Zo srbského originálu Među javom i međ snom prebásnili Juraj Tušiak a Víťazoslav Hronec

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

ROZKOŠ Z TEXTU 1

ROZKOŠ Z TEXTU ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ

Keď zarazený pravdou zamĺkneme Svet po dvadsiatom storočí už nikdy nebude taký istý ako predtým. Po dvoch svetových vojnách, holokauste, Hirošime, gulagoch, balkánskych vojnách ten naštrbený obraz ľudstva sa sotva opraví. Každé rozjímanie na túto tému možno chápať ako pohrávanie sa so svedomím, na čo sa možno súčasný človek len pousmeje, a predsa...

27. január 1945 bol dňom oslobodenia najznámejšieho pracovno-vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim). V minulom roku Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov práve tento dátum ustanovilo ako deň spomienky na obete holokaustu, ktorý si bude každoročne pripomínať. Generálny tajomník OSN Kofi Annan nazval holokaust „špecifickým zlom, ktoré nemôže byť jednoducho odložené do minulosti alebo zabudnuté“.

Týmto jeho vyhlásením sa nastoľuje je Zdenka Valentová-Belićová (1975) vyštudovaotázka, či je to zlo skutočne až také špecila slovenský jazyk a literatúru na FFUNS. Zamestnafické, keď sa neustále opakuje? Holokaust, ná je v Pokrajinskom sekretariáte pre vzdelávanie, ako aj všetky ostatné masové vraždenia, predpisy, správu a národnostné menšiny – národohromujú krutosťou a kvantitou zla a utrnostné spoločenstvá. Pracovala v Mestskej knižnici v Novom Sade. penia. V tej ohurujúcej masovosti sa skrýva Zaoberá sa prekladom a prezentáciou slovenjedna zákernosť. Nebezpečné je hovoriť skej literatúry do srbčiny a je nositeľka Ceny Pavla o utrpení vo veľkých číslach, lebo práve Országa Hviezdoslava za rok 2012. Bola predsedníčtýmto sceľovaním do masy jedinečnosť kou Výboru pre kultúru NRSNM. každého jednotlivého osobného utrpenia mizne. Holokaust alebo šoa – dva termíny, za ktorými sa skrývajú milióny stratených životov. Prvé slovo znamená celopal – ktorý celý zhorý, druhé vyjadruje obrovskú tragédiu. V rómčine sa holokaust nazýva baro porrajmos, čiže veľké pohltenie ľudských životov.

Balkánske vojny potvrdili, že žiadne racionálne stúpanie na svedomie ľudstvu hrôzam nezabráni. Tohto roku sa naplnilo dvadsaťpäť rokov od posledného pokusu spisovateľov a intelektuálov z týchto priestorov poukázať na zlovestnosť pricházajúceho nacionalizmu koncom osemdesiatych rokov. Pokúsili sa ešte raz vyzvať politikov, aby sa v mene humánnosti dohodli a umožnili pokojný rozchod bývalých juhoslovanských republík. Ich požiadavky boli jasné, jednoduché, rozumné, a predsa...

Sigmund Freud napísal: „...sama vojna stačí, aby ľuďom dovolila rozvinúť tie najnižšie, najdrsnejšie pudové pohnútky. Po štátne zrušenom zákaze zabíjania, prestali ľudia potláčať aj zlé chúťky a páchali činy takej krutosti, zákernosti, zrady a surovosti, aké by každý pokladal za nezlučiteľné s ich kultúrnou úrovňou.“1 1

Knopp, G.: SS Varovanie dejín. Bratislava : Ikar, 2004, s. 185.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

ROZKOŠ Z TEXTU 1

Mira Brtková: In fila per quattro, kombinovaná technika, 1964

V zárodku každého budúceho zločinu je popieranie ľudských práv – to je základ zločinu a zárodok utrpenia. Množstvo obmien jeho finalizácie sa rozrastá vďaka bezbrehej ľudskej fantázii.

Je dôležité, aby súčasný človek konečne pochopil a vysvetlil si podstatu zla a aby sa proti nemu postavil správnym spôsobom. Nórsky spisovateľ a filozof Lars Fr. H. Svendsen tvrdí, že určitý čas tento pojem nebol zaujímavý, ale že v poslednom čase zažíva renesanciu. Podľa neho pojem zla je dnes rehabilitovaný, ale tak, že sa zmenila jeho podstata. „Zjavuje sa ako čistý objekt fascinácie, a nie ako seriózny problém. Tá fascinácia predovšetkým súvisí s faktom, že je zlo dnes skôr estetický objekt lež mravný. Zlo sa zobrazuje ako niečo iné a malo by fungovať ako protiváha nudného každodenného života.“2 Chápem to tak, že by zlo nejestvovalo, keby sa dobro od neho veľmi líšilo. Ak by bolo zjavné, zlo by bolo vykorenené. Vykynožili by ho spravodlivci a niet človeka, ktorý seba nepovažuje za spravodlivého človeka. Zlo jestvuje práve preto, že sa častejšie podobá na dobro, ako dobro samo na seba. Často sa javí ako ideológia alebo zanietenie, ako viera vo vyššie ciele. Pokým človek pochopí, že sa mýli, zlo metastázuje a roztečie sa v úrodnej pôde ako atrament na bielom plátne. Príliš pomalé je ľudské svedomie v porovnaní s jeho skutkom. Tento výrok nemal vyznieť v duchu sentencie, že je cesta do pekla dláždená dobrými úmyslami, táto myšlienka sa vzťahuje na zložitý mechanizmus poznania dobra a zla v nás samých. Emil Cioran, rumunský filozof a esejista, kladie ironickú rečnícku otázku: „Čoraz ťažšie rozlišujem dobro a zlo. V deň, keď nebudem môcť rozlíšiť jedno od druhého – ak ten deň vôbec príde – aký to bude pokrok. K čomu?“3 2 3

SVENDSEN, L.Fr.H.: Filozofija zla. Beograd : Geopoetika, 2006, s. 9.

CIORAN, E.: Écartèlement. Paris : Gallimard, 1979.

2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Zlo je aj úchylnosť k pohodliu. Zlo je ochota činiť ústupky. Zlo je túžba vyhovieť bez ohľadu na to, z ktorého dôvodu. Zlo je teodícea – obhajoba jestvovania zla ako kompatibilného s faktom, že existuje dobrý a všemohúci boh, teologická slepá koľaj a prekážka pochopenia problémov, pred ktoré nás postavuje zlo. Keď človek trpí, myšlienka teodícey mu nie je najbližšia. Tak by to malo byť, aj keď trpia iní, a predsa... Zlo je utrpenie.

Zlo je práve to duchovné dedičstvo, ktoré nás učí, aby sme mlčky slúžili a pokorili sa ešte väčšiemu zlu a naša vrodená potreba to dedičstvo ako súčasť svojej osobnej a kolektívnej identity zachovať, chrániac takto dejiny zla aj v budúcnosti. Zlo je nadšenie, ktoré nás vedie až na okraj priepasti, ktoré nás zaslepí a činí nás bezohľadnými a poddajnými.

Zlo nie je tieň, zlo je slnko, ktoré tieň vrhá a ktorému sme uverili, že je jediným svetlom, ktoré jestvuje. Zlo nie je pochybovačnosť, zlo je presvedčenie, že je pravda – v ktorú veríme – jediná skutočná. Toto všetko môže a nemusí byť pravdivé, ale nemôže byť nepravdivé, že je zlo, keď ľudia ubližujú jedni druhým a že je utrpenie zlo. Ubližujú si navzájom práve vtedy, keď veria v to svoje jediné slnko. Dobro je hľadanie pravdy a nič viac – dobro nie je nachádzanie pravdy a spravodlivosti, pretože nejestvuje jediná pravda a čokoľvek nájdeme, musíme hľadať ďalej. Pravda a dobro majú komplexnú povahu. Dobro je, keď dušu milovaného človeka strážime ako kvapku vody na dlani so zatajeným dychom, aby sme mu nenarušili prirodzený habitus. Chcem veriť, že takúto kvapku svedomia má každý v sebe, a predsa...

Ako uchopiť podstatu zla? Ľudia odjakživa mali potrebu vysvetliť si ho. No práve preto, že je ako kategória všadeprítomná a prerastá dosahy percepcie ľudskej mysle práve ľudia si – ako aj vo všetkom, čo presahuje ich skromné kapacity – pomáhajú mytologizáciou a náboženstvom. Pre Jeana Baudrillarda, jedného z popredných intelektuálov súčasnej doby, zlo je všade a vo všetkom a my sme práve preto, že sa ono nachádza všade, stratili reč, ktorou o ňom hovoríme.

V kresťanskej tradícii človek je stvorený dokonale dobrý. Zlo sa chápe ako niečo, čo sa nachádzalo mimo neho, niečo, čo mu je nanútené zvonku. Neskôr to dedičné zlo v ňom pretrvávalo, ale ako niečo cudzie, jemu nevlastné, čoho sa určitým spôsobom môže, alebo by sa chcel zbaviť. Avšak zlo sa nenachádza mimo človeka, ono je imanentne obsiahnuté v ňom, tvorí ho nie ako substancia, ale ako vlastnosť.

Problém so všadeprítomným zlom je v jeho percepcii – v každodennom živote nevnímame konkréktne formy zla.

Dobro nie je úzko späté s racionálnym a zlo s neracionálnym – bolo by skutočne jednoduché urobiť si takúto idealizovanú dichotómiu. Zjednodušovanie je vhodné len pre učebnice, na každodenný život sa nehodí. Zlo je často stelesnením chladnokrvných racionálnych rozhodnutí. To isté platí aj pre opačné tvrdenie.

Práve preto, že nie sme vstave rozlíšiť dobro a zlo, môžeme zlo relativizovať. Relativozovanie zla nie je o nič menej nebezpečné. Veda nám v tomto neveľmi pomáha. Biológovia verili, že majú kľúč na pochopenie ľudského zla, predstavujúc ho ako gén, ktorý je v podstate pre jedinca užitočný a slúži mu na vlastnú reprodukciu a prežitie determinujúc jeho egocentrizmus a sebeckosť. Či by práve ten gén bol zodpovedný za spôsobovanie utrpenia iným ľuďom? Ale to je ďalšie zjednodušovanie tohto komplexného pojmu a ani z aspektu vedy nie je správne ten jeden gén pozorovať izolovane od ostatných génov, ktoré človeka tvoria ako komplexnú spoločenskú bytosť. Zlom sa zaoberali aj sociológovia, pozorujúc spoločenské zlo ako sociálny problém, a psychológovia, definujúc ho ako NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

ROZKOŠ Z TEXTU 3

poruchu osobnosti. Avšak problém s vedeckým definovaním tohto pojmu je v tom, že ním neúmyselne zlo vysvetľujeme, ospravedlňujeme a posúvame podstatu zodpovednosti za zlo a zodpovednosti za spôsobovanie utrpenia iným, mimo páchateľa. Či je takto rozanalyzované „rozpitvané“ zlo menej zlé? Javí sa vďaka tomu zriedkavejšie? Dokáže veda zabrániť páchaniu zla a zločinov?

Zlom sa odpradávna zaoberá aj náboženstvo, mytológia a filozofia, a, prirodzene, umenie. Málo je skutočných umelcov, ktorým sa podarilo uchopiť komplexnosť tohto pojmu, pretože je tenký hrot vyčnievajúcej ľadovej kryhy, po ktorej umelec kráča. V každej chvíli interpret môže skĺznuť k odsudzovaniu, patetike, alebo naopak z jeho výpovede sa môže stať obrana, obhajoba, alebo moralizovanie, ľutovanie buď páchateľa alebo obete.

Ako v umení zobraziť zlo také – aké je: všadeprítomné, každodenné, dvojnohé a nielen to extrémne zlo, ktoré šokuje veľkými číslicami a desivými zverstvami? Ako v umení zobrazyť to šedé, zákerné, každodenné, vo všetkom obsiahnuté zlo? Ako to urobiť, aby z artefaktu nevznikol dokument? Ako písať o utrpení a vyhnúť sa popieraniu, preháňaniu, politizácii, komercializácii, manipulácii a patologickému martýrstvu?

Bolo by veľmi zredukované, a samým tým aj nepravdivé, nachádzať zlo v zjavne zlých, nemravných ľuďoch. Ľudia-netvory bezpochyby existujú, ale tých je príliš málo, aby sme ich obvinili za všetko zlo, ktoré sa človečenstvu stáva, a aby sme na základe ich prípadu mohli vysvetliť eskaláciu zla vo svete. Nespáchal Hitler sám všetky tie vraždy, páchali ich tí „obyčajní“, priemerní, „normálni“ ľudia. Primo Levi vo svojich chýrečných esejách o holokauste písal: „Hoci spáchané zločiny boli totálne nehumánne, zločinci samotní boli ľudské bytosti ako sme my – obyčajní ľudia, ktorí páchali neobyčané skutky.“4 Nemáme kam z konopí, musíme sa priznať, že je zlo ako také obsiahnuté v nás samých „normálnych“ ľudoch. „Normálne“ znamená v sebe mať dobro takmer v rovnakom pomere ako aj zlo. Avšak človek, prirodzene, odmieta seba chápať ako zlého. Zlí sú v našom vedomí vždy tí druhí. Alebo je možné, že zlo nie je obsiahnuté v človekovi, ale sa javí ako problém medziľudských vzťahov? Akokoľvek, verím že to suvisí s človekom a nie s transcendentálnymi silami. Zločiny nazívame „neľudskými“, ale tým veci obraciame hore nohami, pretože je zlo ľudské, až príliš ľudské. Ako píše William Blake: „Ukrutnosť má ľudské srdce.“ Ak chceme pochopiť účastníkov vojen, genocídy, veľkých spoločenských konfliktov, ktorí sa de facto dobrovoľne zúčastňujú týchto aktivít a ochotne páchajú zlo, aj keď sú si úplne vedomí toho, že vraždiť, mučiť a ublizovať iným nie je ani pekne, ani mravne – kladie sa otázka, či je zlo skutok, ktorým konkretizovali svoje pohnútky, alebo je zlo tá sila, ktorá ich podnietila pohnútky materializovať a ktorá následne v ich vedomí ospravedlňuje, zahmľuje či banalizuje vlastnú ukrutnosť?

Do radu umelcov, ktorí sa pokúsili preskúmať zlo a utrpenie, patrí tiež Fiodor Michajlovič Dostojevskij. Avšak uvedomujúc si komplexnosť tohto zjavu, rozhodol sa pole svojho prieskumu zúžiť. „Chcel som hovoriť o utrpení človečenstva vôbec, ale je lepšie zdržať sa len na utrpení detí.“ A ďalej hovorí: „Nesmie nevinný trpieť za iného, k tomu taký nevinný.“5 Tak ako vo väčšej časti svojho prozaického diela aj v románe Dom spomienok a zabúdania Filip David sa zaoberá otázkou povahy a zmyslu zla. Autor uvažoval, že svojmu dielu dá podnázov Román o zle, ale pochopil, že je to pretenciózne. Hovorí: „Nepísal som filozofický traktát, nepísal som esej o zle. Písal som o ľudských osudoch v temných časoch.

4 5

WISTRICH, S. R.: Hitler a holokaust. Bratislava : Slovart, 2002, s. 251.

DOSTOJEVSKI, F.: Braća Karamazovi (preveo Miloslav Babović). Beograd : Rad, 1990.

4 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Mira Brtková: z cyklu Recykláž, železo, 2000

To, čo nazývame zlom, má nespočetný počet tvárí. Zároveň zlo všetkému, čoho sa dotkne, odoberá zmysel. Po veľkých tragédiach, ktoré poznačili našu dobu, kladú sa niektoré kľúčové otázky. Tak napríklad tieto: Je možné písať po holokauste? Je možná viera po holokauste?

Primo Levi, taliansky spisovateľ, ktorý prežil golgotu nacistických koncentračných táborov, bol predsvedčený, že treba vymysieť nejaký nový jazyk, ktorým by sa mohli vyjadriť hrôzy, útrapy a utrpenia nášej doby. Každodenná reč na to nemá dosť pravých, skutočných slov, ktoré majú tú pravú silu. Slová sa stali prázdne škrupiny bez významu“.6 Filip David píše, že súčasný umelec o tomto musí hovoriť, lebo je zlom doslovne presiaknutý život dvadsiateho storočia a ako hovorí: „V temných časoch je nemravne mlčať.“ O holokauste sa často hovorí ako o jedinčenom prípade v dejinách a tým sa zaobchádza fakt, že je ničenie a vraždenie v takých mohutných rozmeroch súčasťou ľudských dejín. Spomenieme len prípad tureckých Arménov, belgického Konga, Zaira, ruských gulagov, Kambodže, Srebrenice, Rwandy a v súčasnosti prenasledovanie Kurdov v Turecku, zotročovaných pracovníkov veľkých korporácií v Číne, Ukrajina – práve teraz.

Vo všetkých, normálnemu mysleniu nepochopiteľných nehumánnych zaobchádzaniach 6

DAVID, F.: Zlo ima bezbroj lica. Večernje novosti, 3. januar 2015.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

ROZKOŠ Z TEXTU 5

s ľuďmi spoločná je ochota obetovať ľudské životy kvôli vyšším cieľom. Predstavujem si pritom, ako neskutočne v hlave páchateľa pôsobia vyššie ciele, pokým sa pozerá na bezmocných vyhladovených ľudí?

Základom všetkých masových vrážd boli predstavy dobra, za všetkými stála silná viera v ideály spoločnosti. Absurdne si uvedomujeme, že je viera v jestvovanie spravodlivého sveta nebezpečné chápanie. Práve tá viera ospravelňuje našu škodoradosť, lebo zlo, ktoré sa inému stáva, vnímame ako uspokojenie pravdy. Netreba osobitne zdôrazňovať, že je objektívne poznanie spravodlivosti takmer nemožné, keď sme niečím priamo osobne postihnutí, alebo keď veríme, že sú vedľajšie drobné škody zanedbateľný zjav, ktorý si nesmieme pripúšťať k srdcu. Tešiť sa tak nevinne ľudsky z cudzieho nešťastia, kto z nás to nezažil a pritom sa necítil, že je zlý, a predsa...

V masových vraždách je šokujúca nečinnosť ľudí, ktorí sa na utrpenie ľudí okolo seba mlčky pozerajú, tváriac sa, že sa nič nedeje. Edmund Burke povedal, že všetko, čo je potrebné na to, aby zlo bolo úspešné, je, aby slušný ľudský tvor nerobil nič. Pokým filozof Karl Jaspers hovorí: „Ak som nič neurobil, aby som ich znemožnil, aj sám som vinný.“ Koľkokrát sme sa s nespravodlivosťou v živote stretli, a predsa... A predsa sme nič nepodnikli.

Podľa teórie privácie zlo samo osebe nejestvuje, ono predstavuje len absenciu dobra.

Tam, kde nie je dobro ako substancia alebo ako vlastnosť, vnímame dobro ako zlo. Ak by toto bolo pravdivé, museli by sme ako pravdivé chápať aj tvrdenie, že je dobro absencia zla – že to, kde zlo ako substancia alebo ako vlastnosť nejestvuje, vnímame ako dobro. Aj keď sa táto teória javí ako logická, predsa nemôže byť v úplnosti pravdivá, lebo by v krajných bodoch absencie jedného alebo druhého, teda v bodoch maximálnej prítomnosti opačného, boli vždy rovnaké manifestácie, ale nie sú. Filozof Svendsen hovorí: „Utrpenie nie je len absencia pohodlia, ale má svoju vlastnú skutočnosť.“7 Jedna z úloh kritikov a estetikov umenia by mala byť: preskúmať, ako o utrpení písali spisovatelia, ako ho umelci zobrazovali vo svojich dielach. Ale ako písať o estetike utrpenia a pritom nespomenúť samotné utrpenie? Ako hovorí filozof a spisovateľ Predrag Finci, ktorý sám prežil hrôzy vojny v Bosne, a ktorý po celý čas v bombardovanom Sarajeve skúmal estetiku utrpenia: „Písanie o utrpení nevyhnutne vedie k rozčarovaniu, pretože nemôžeme – a ani netreba – nájsť žiadnu útechu a žiaden zmysel utrpenia. Spisovateľ prejde dlhú cestu a nakoniec sa dostane do slepej uličky.“8 Tým sa spisovateľ stáva obeťou toho, o čom píše.

Najsilnejší moment v každom diele zobrazujúcom utrpenie je chvíľa, keď čitateľ ohromený silným poznaním neuchopiteľnosti bolesti, úplne zamĺkne a to mlčanie je výrečnejšie od všetkých dovtedy vyslovených slov.

Keď pápež Ján Pavol II. navštívil najväčšie múzeum obetiam šoa – Jad Vašem v Jeruzaleme, povedal: „Na tomto mieste spomienok pociťujú myseľ, srdce a duša nesmiernu potrebu mlčania. Mlčanie, v ktorom sa spomína. Mlčanie, v ktorom sa pokúšame nájsť zmysel spomienok, ktoré prúdia späť do minulosti. Mlčanie, pretože nejestvujú slová, aby dostatočne silne vyjadrili ľútosť nad hroznou tragédiou šoa.“ V básni Druhá podstata mlčania básnik Ladislav Čáni vystihuje potrebu zamĺknuť, uvedomujúc si neschopnosť človeka pochopiť a vyjadriť silu tragédie a bolesti veršom: „O pravde sa mlčí“, a predsa...

7 8

SVENDSEDN, L. F. H.: Filozofija zla. Beograd : Geopoetika, 2006. str. 46.

FINCI, P.: Umjetnost uništenog, estetika, rat i Holokaust. Zagreb : Antibarbarus, 2005.

6 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

CHAT MIĆA VUJIČIĆ @ FILIP DAVID

Pravda je dôležitá aj vtedy, keď je nepríjemná V románe Dom spomienok a zabúdania v niekoľkých príbehoch je zobrazená tragédia židov počas druhej svetovej vojny a v povojnovom období. Ako aj predchádzajúce diela Filipa Davida, ani tento najnovší román nehovorí len o utrpení jedného národa. Je to univerzálny príbeh o neustálom opakovaní ľudského nešťastia, o zle a šľachetnosti, o nestálosti človekovej povahy, o živote pod nanútenou identitou a bolestivým konfronovaním sa s falošným ja, o hriechu, odpúšťaní, úteche. Spisovateľ sa pokúsil odhaliť, prečo bolo toľko nešťastia v ľudskom osude a ako sa ľahko a nabadane z pokojného a zriadeného života vhupne do nepokojných čias a život stratí zmysel. mvujicic@: Dom spomienok a zabúdania otvárajú tri citáty. Slová Alberta Einsteina a Denisa de Rougemonta sú priamo vpísané do románu. Avšak prečo citujete Ľudmilu Ulickú? „Zrazu zistíš, že nejestvuješ, že si roztrieštený na tisíce drobných kúskov a každý má svoje oko, nos, ucho… Množstvo trosiek.“ fdavid@: Áno, množstvo trosiek. Na to sa premení ľudský život vyplnený tragédiami, nešťastím, stratou najbližších osôb, zmenou identity... Nič iné nezostáva okrem toho pocitu roztrieštenosti, zlyhania a traumy. Mnohí z tých, ktorý nejakým divom prežili hrôzy holokaustu, sa cítili práve takto. mvujicic@: Hovoriac o románe kritici a novinári hovorili hlavne na tému zla. Ktoré motívy vám ešte boli dôležité pri písaní knihy? fdavid@: Zlo je dominatná téma románu, keďže preniká do všetkých zobrazených osudov. Ale nenapísal som román o zle tak, ako som si to pôvodne predstavil. Bolo by to veľmi pretenciózne. Písal som o sedemdesiatnikoch a osemdesiatnikoch, o generácii, ktorá pomaly odchádza zo životnej scény, ktorých opustili vlastní rodičia a ktorí boli opustení práve preto – aby prežili. Vedomí si toho, že by v táboroch nevydržali, rodičia svoje deti nechávali susedom, neznámym ľuďom, skrývali ich na všetky možné spôsoby, vyhadzovali z pohybujúceho sa vlaku... Písal som o rodičoch a deťoch, ktoré prežili, vedomé a nevedomé toho, čo sa stalo, ktoré sú trvale poznačené hlbokou frustráciou rozlúčky.

To je zároveň román o zanikaní, ako si to lucídne povšimol Igor Marojević.

Nepísal som filozofický traktát, nepísal som esej o zle. Písal som o ľudských osudoch v temných časoch. To, čo nazývame zlom, má nespočetný počet tvárí. Súčasne všetkému, čoho sa dotkne, zlo odoberá zmysel. Po všetkých tragédiách, ktoré poznačili našu epochu, kladú sa nejaké kľúčové otázky, okrem iného, či je vôbec možné písať po holokauste, NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

CHAT 7

či je možná viera po holokauste. Primo Levi, taliansky spisovateľ, ktorý prežil golgotu nacistických koncentračných tráborov, bol presvedčený, že treba vymyslieť nejaký nový jazyk, ktorým by sa mohli vyjadriť hrôzy, utrpenia a kalvárie našej doby. Každodenná reč nemá na to dostatočne pravých, pravdivých a výstižných slov, ktoré majú skutočnú silu.

Filip David (1940), srbský spisovateľ, esejista a dramatik; spoluzakladateľ združení Nezávislí spisovatelia (1989) a Belehradský kruh (1990). Pôsobí ako profesor dramaturgie na Fakulte dramatických umení v Belehrade.

Napísal tri knihy poviedok – Studňa v lese (1964), Zápisy o skutočnom a neskutočnom (2007), Princ ohňa (1988) a tri romány – Pútnici nebom a zemou (1995), Sen o láske a smrti (2007) a Dom spomienok a zabúdania (2014). Je nositeľ Ceny Milana Rakića, Ćopićovej ceny, BIGZ-ovej, Andrićovej, ceny vydavateľstva Prosveta a NIN-ovej ceny. Získal aj početné iné ocenenia ako dramaturg a scenárista.

mvujicic@: Nakoniec ste prišli po odpoveď, čo je to zlo.

fdavid@: Jasné je, že zlo nemožno definovať. Ľudská skúsenosť zrejme neznamená mnoho. Zločiny sa opakujú na všetkých stranách sveta. Hannah Arendtová, ktorá písala o banalite zla, nemala pravdu. Tézou o banálnosti zla, po ktorú prišla po Eichmanovom súdnom procese v Jeruzaleme, sa chcela – ako sama priznala – upokojiť, že sa také zločiny ako bol holokaust, viac už nezopakujú. Mýlila sa v tom, že je zlo niečo ľudské a že podlieha ľudským zákonom. Po tomto poznaní mohla spokojne spať, pretože Aichman, údajne, bol len byrokratom smrti, nič viac. Človek, ako aj všetci iní. AvRomán Dom spomienok a zabúdania skúma šak my sme svedkovia, že sa zlo neustále podstatu a pôvod zla cez štyri príbehy židovských opakuje a obnovuje, že je zlo také strašné, obetí a ich rodín. Dielo otvára tému následkov holopodivné a hrozné, že sa nedá jednoducho kaustu v Srbsku a tému nemožnosti zmieriť sa so vysvetliť. zločinmi a skutočnou podstatou zla. Filip David odmieta veriť, že sa zlo nachádza v ľuďoch, chápe ho ako metafyzickú kategóriu.

Román vydala Laguna v roku 2014 a koncom minulého roka získal NIN-ovu cenu za najlepší román.

mvujicic@: Často sa pohrávate formou.

Využívate listy, denníkové záznamy, vyznania, novinové správy, poéziu…

fdavid@: Základným problémom, ktorým som sa zaoberal, bol, ako skutočnosť zmeniť na fikciu a fikciu na skutočnosť. Mnoho toho, čo je napísané v románe sa skutočne stalo.

Nebol som si istý, že sa takýmto využívaním rozličných postupov podarí dosiahnuť dramaturgickú jednotu, ale vidno, že kritika a čitatelia práve toto vyzdvihujú ako kvalitu románu. mvujicic@: V románe je zobrazených viacej životných príbehov, na ktorých ste vybudovali zápletku. Na druhej úrovni, v ktorej používate syntagmu „vnútorné oko“, máme do činenia s fantastikou, kabalistickou mystikou a demonológiou. fdavid@: Aj v predchádzajúcich dvoch románoch, ako aj vo väčšine poviedok, narácia sa zakladala práve na prepojení reality a nadprirodzeného. To nie je len zvláštny literárny postup, ale aj hľadanie zmyslu, ktorý nám stále uniká a zamestnáva nás v bežnom každodenom uvažovaní. To je tiež veľmi dôležitá téma mystikov rôznych epôch a rozličných vierovyznaní. Nie je mojou originálnou myšlienkou, ale je mojím presvedčením, že v sebe nesieme tajomstvo vlastného jestvovania, že je ona zapísaná v našich génoch. Som pre8 CHAT

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

svedčený, že nesieme v sebe to, čo sa pokúšame nájsť vo vemíre – tajomstvo jestvovania kozmu a pozemského života. Tak hovorili a mysleli aj starí mystici. mvujicic@: Zdá sa, že je v novom románe viac autobiografických prvkov. fdavid@: Dom spomienok a zabúdania je nie autobiografický román, ale sú v ňom stopy autobiografického. mvujicic@: Zažili ste osud podobný tomu, aký ste pridelili hlavnému hrdinovi. Ako ste sa volali počas druhej svetovej vojny? fdavid@: Moji rodičia, brat a ja, sme prežili vďaka dobrým a smelým ľuďom v Mandjelose, dedine na úpätí Fruškej hory. Skrývanie židov sa nemilosrdne trestalo. Mohlo sa stať, že celú dedinu spália a jej obyvateľstvo vyvraždia, ak by zistili, že sa tu skrýva židovská rodina. Ja som vtedy dostal nové meno: Fića Kalinić. Nechápal som, prečo je moje pravé Mića Vujičić (Mokrin 1979) vyštudoval všeobecmeno zakázané, ale som sa poslušne pridŕ- nú literatúru a teóriu literatúry na Filologickej fakulžal tohto zákazu. Tušil som, že ide o nejaké te v Belehrade.

Novinár kultúrnej rubriky týždenníka Nin a dennebezpečenstvo, ale aké, som nerozumel. níka Blic. Štipendista fondu Borislav Pekić. Člen koVtedy som mal tri roky. misie pre udeľovanie Ninovej ceny. mvujicic@: Rozprávačov otec je príbuzný s Houdinim?

Vo svojich literárnokritických prácach sa venuje hlavne súčasnej srbskej literatúre.

Vydal román Ostrý štart (2010) a zbierku poviedok Potápanie na nádych (2014).

fdavid@: Americký iluzionista Houdini, čo bolo umelecké meno Erika Weisza, sa spomína aj v mojom predchádzajucom románu Sen o láske a smrti, ako rodák banátskej rodiny Weisz. mvujicic@: Súčasťou textu románu je zoznam obetí. Ak sa nemýlim, to sú mená ľudí, ktorí skutočne žili. fdavid@: To sú mená belehradských židov, z ktorých väčšina zahynúla v tábore Staro sajmište. mvujicic@: Nachádzame sa v polovici druhého desaťročia 21. storočia, ale stále vlečieme batožinu minulého storočia, ktoré nám prinieslo tak mnoho utrpenia, z ktorého sme sa tak málo naučili. fdavid@: Každá generácia určitým spôsobom začína odznovu, ak predchádzajúca nezanechala jasné odkazy. Odkazy, ktoré my zanechávame tým, čo prichádzajú za nami, sú konfúzne, nejasné a kontradiktórne. Je viac falošných dejín ako tých pravdivých. Revízia histórie vykonáva sa podľa diktátu politiky a určitých ideologických názorov, a nie pravdivým, objektívnym prieskumom udalostí. Také sú aj naše učebnice dejepisu – plné rozporov, vyvracania faktov. Pravda je dôležitá aj vtedy, keď je nepríjemná. Na pravde sa zakladajú etika a morálka, ako aj povesť a sebavedomie národa.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

CHAT 9

Mira Brtková: z cyklu Stoličky, železo, 2004

mvujicic@: Uplynulo 25 rokov od posledného pokusu spisovateľov a intelektuálov z týchto priestorov poukázať na zlovestnosť silnejúceho nacionalizmu koncom ’80 tych rokov. fdavid@: Nacionalizmus veľmi silnel na všetky strany a najmä v našom prostredí. V povzbudzovaní nacionalizmu popredné miesto mali práve médiá, ale aj rôzne združenia.

Chceli sme zoskupiť významných spisovateľov zo všetkých krajov vtedajšej Juhoslávie a vyzvať politikov, aby sa dohodli, ako Juhoslávia bude do budúcna vyzerať. A ak sa dohodnú, že Juhoslávie viac nebude, aby sa rozchod uskutočnil pokojne. Žiadali sme si zakladanie nezávislých odborov v Srbsku, ktoré by neboli pod vplyvom štátu. mvujicic@: Zdá sa, akoby ste po celý čas boli angažovaný v súlade s mravnou zásadou Ernesta Sabata, že spisovateľ musí byť neúplatný svedok svojho času.

10 CHAT

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

fdavid@: Veril som vtedy a verím aj dnes, že je v temných časoch nemravné mlčať.

Taktiež som veril, že v takých časoch musí existovať odpor jestvujúcej situácii, jednotlivý, individuálny, ale aj odpor prostredníctvom odborných asociácií. To je dôvod, prečo som sa aj napriek vyhrážaniu, anonymnému, ale aj verejnému, rozhodol neopúšťať krajinu, zostať, vzdorovať a bojovať v rámci svojich možností, spolu s mojimi priateľmi a spolu s ľudmi, ktorí rovnako zmýšľajú ako ja. mvujicic@: Traja vaši blízki priatelia Danilo Kiš, Borislav Pekić a Mirko Kovač tiež získali Ninovu cenu? Kovač dokonca získal dve Ninove ceny. Jednu za román, druhú za publicistiku… fdavid@: Bol som prítomný, keď im udeľovali ceny. Tešil som sa, pretože všetci traja moji veľkí priatelia skutočne boli aj veľkí spisovatelia a som rád, že som ich nesklamal a že som sa im týmto spôsobom pripojil.

Naša literárna tvorba, literárne afinity a vplyvy sú odlišné, ale mali sme niečo spoločné. Vo veľkej miere sme boli obrátení k súčasnej svetovej literatúre. Skutočnosť, že sme v tom istom čase uverejnili prvé knihy vo vydavateľstve Prosveta, ako aj fakt, že sme boli mladí a silne uvedomelí, vo veľkej miere vplývalo na naše naskoršie kamarátenie. Zostali sme priatelia do konca. Je tragické, že všetci títo traja spisovatelia, ktorí výrazne poznačili juhoslovanskú literatúru, zomreli mimo Srbska: Pekić v Londýne, Kiš v Paríži a Mirko Kovač v Rovinji. Nebola to úplná náhoda. Pekića už ako gymnazistu odsúdili za príslušnosť Demokratickej mládeži, Kiš prežil skutočnú pohromu skrze Hrobky pre Borisa Davidovića a Mirka Kovača vyhnali vyhrážajúc sa mu fyzickou likvidáciou. mvujicic@: Po Ninovej cene ste sa dostali do centra pozornosti verejnosti. Sú spisovatelia, ktorí sa dobre vynachádzajú v zhone, a sú takí, ktorí sa musia izolovať. Ako vy píšete? fdavid@: Ja všeobecne píšem pomaly a málo. V tomto zmätku okolo Ninovej ceny nerobím nič iné okrem toho, že účinkujem na prezentáciách, zúčastňujem sa v rozhlasových a televíznych vysielaniach a dávam mnohopočetné interview. To je veľmi vyčerpávajúce. Verím, že po uverejnení knihy sa spisovateľ musí utiahnúť do ústrania a nechať knihu čitateľom a kritike. V tejto situácii to nie je možné. Ninova cena je možno jediná cena v Srbsku, ktorá umožňuje vysoké náklady odmenenej knihe a spisovateľa na určitý čas kladie do stredobodu kultúrnej verejnosti. Prítomný som, takpovediac, proti svojej vôli. mvujicic@: Poviete mi niečo o nových ideách? Každodenne si značíte myšlienky? Kde sa začína nový rukopis? fdavid@: Včas je o tomto hovoriť. V tejto chvíli jestvujú len obrysy budúcej knihy.

Ninova cena, bez ohľadu na to, že je to veľmi významné ocenenie, nejakým spôsobom aj zaväzuje. Každá povinnosť ohraničuje a sputnáva. Musím znovu nadubudnúť pocit slobody v písaní, prinavrátiť si koncentráciu a vrátiť sa sebe. Niekedy som robil príliš dlhé prestávky medzi dvomi knihami. Teraz už nemám viac času na také uvoľňovanie.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

CHAT 11

PULZOVANIE LITERATÚRY FILIP DAVID

Stretnutie v New Yorku Príbehy stratených a opustených detí Áno, „búrka zatmenia“. Pocit nebezpečnej stiesnenosti. Vráťme sa roky dozadu, keď sa zoznámnili Albert Vajs, Urijel Kohen s profesorom Mišom Volfom. Spolu s ďalšími desiatimi spolucestujúcimi z Juhoslávie pricestovali na newyorské letisko La Guardia. Privítali ich predstavitelia amerických židov, organizátori podujatia. V sobotu sa na Manhattne, v hoteli Marriot, v ktorom sa ubytovali, malo konať medzinárodné podujatie The First International gathering of Hidden Children During World War II, stretnutie detí, ktoré odrastali pod cudzím menom, ktoré vyrástli a sú zachránené v neobyčajných podmienkach. Prítomných bolo asi dvetisíc ľudí, ako je zaznamanené, „hlavne päťdesiatnikov“. Príbehy, ktoré rozprávali účastníci stretnututia, boli smutné, často takmer neuveriteľné, a ich záchrana sa rovnala zázraku. Jedna dievka z Poľska vyrozprávala, ako ju matka hodila do Visly z mosta Poňatovského, pokým ich nacisti viedli do tábora. Vytiahli ju nejakí dobrí ľudia, iní dobrí ľudia si ju vzali a vychovali a matku nikdy viac nevidela. Inú dievku matka zakrútila do deky a nechala na chodníku.

– Ležala som tam tri dni, nikto sa neodvážil ma zdvihnúť, lebo vedeli, že som židovské dieťa. Zachránil ma nemecký žandár. Prichádzal viackrát denne s fľaškou mlieka, vysvetľoval, že ma nemôže zabiť, lebo má doma dvojmesačné dieťa. Nakoniec si ma predsa vzala dobrá žena a zutekala so mnou na vidiek, kde ma ukryla.

Tak pribúdali príbehy. Každý, kto na stretnutie prišiel, mal svoj príbeh. Niektorí plakali, kým rozprávali, iní plakali, kým počúvali. Jedna žena povedala: – Mňa dobrí ľudia vzali z nemocnice do Garwolina. Vedeli, že som židovské dieťa, ktoré tu niekto nechal. Kto, nikdy sa nezvedelo. Nikdy som sa nedozvedela meno mojej matky, meno môjho otca.

Francúzka Michele vzlykajúc vyrozprávala, ako ju rodičia, keď sa začínala razia, schovali do pivnice a rozkázali, aby ani hlások zo seba nevydala. Tak strávila dva dni a dve noci, pokým ju nenašli susedia, ktorí ju odviedli na dedinu. Prežila a matkina a otcova podoba jej zostali len v hmlistej pamiatke, lebo vtedy mala iba tri roky.

Prišli na rad spovede stratených, opustených a zabudnutých detí z Juhoslávie.

– Ja som Estera Šapiro. Moji otec a matka sa zoznámili a zosobášili roku 1940 a ja som sa narodila v apríli 1941. Ľudia z Červeného kríža si všimli, že je matka pred pôrodom a podarilo sa im vytiahnuť ju zo zástupu a umiestniť do nemocnice, aby porodila. Celú rodinu odviedli do Osvienčima. Moja matka porodila, ale ju po piatich mesiacoch skrývania zradila jedna žena. V nemocnici, v ktorej som sa narodila, sa moja matka zoznámila so sestričkou rovnakého veku. Poprosila ju: „Ak sa mne niečo stane, vezmi moje dieťa, zachráň ho.“ Keď moju matku zradili a odviedli, mladá sestrička si ma zobrala domov. Moja 12 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

skutočná identita musela byť utajená od susedov a iných detí. Tak som vyrástla pod falošným menom a falošnou identitou. Až keď som sa zapísala do školy a vojna bola dávno skončená, moja nevlastná matka mi prezradila, kto som. Ťažko som sa s tým zmierila. Bola som v šoku. Cítila som sa, akoby ma podviedli. Chcela som sa zavraždiť, nejestvovať. Áno, cítila som sa dvojnásobne podvedená – od skutočných rodičov a od svojej nevlastnej matky.

Hlásila sa Marija Demajo: – Moja matka bola doma so mnou a mojou sestrou. Prišiel žandár so zatýkacím príkazom. Matka si začala baliť najnevyhnutnejšie veci. Žandár sa nezdržal, povedal jej: „Vy neviete, kam vás odvádzajú? Aspoň deti schovajte. Tak možno prežijú, možno si ich susedia vezmú.“ Matka na narýchlo rozhodla, opustila byt a nás dve v ňom, mňa dvojročnú a moju sestru štvorročnú...

– Moje meno je Soňa. Ja som nebola zapísaná ako židovka, pretože som pokrstená v kostole Svätého Alexandra Nevského ako srbské dieťa. Po moju mamu prišli dvaja belehradskí policajti s najhoršou povesťou, Kosmajac a Banjac. Prečo mňa neodviedli spolu s matkou? Chorľavela som už od detstva. Bola som podvyživená, keďže sme žili v biede, keď otca obesili. Ja som od hladu ochorela na rachitídu a prestala som chodiť. Keď prišli po mamu, naša suseda Mária sa opýtala Kosmajca, či si ma môže nechať. On sa na mňa pozrel a zasmial sa. Opýtal sa: „Tá stvora je dieťa? Toto u nás v tých barakoch zdochne do týždňa a u vás bude žiť týždeň dlhšie. Prečo by sme ju odviedli?“ Vďaka tomu som prežila.

Mala som vtedy dva roky. Lúčiac sa moja matka povedala tete Márii: „Mám tri žiadosti.

Zapletajte jej vrkoče, nedajte jej ihlu, aby šila, lebo sme obe boli hladné pri šití a neučte ju, aby sa modlila Bohu, pretože ma na dnešný deň, na Zjavenie, odviedli od mojho dieťaťa.“ Vtedy ju odviedli a ani ma nepobozkala. Veľmi ma trápi, že nemám žiadnu spoločnú fotografiu s matkou a otcom.

Albert Vajs hovoril o svojom zúfalstve, že stratil mladšieho brata. Rodičom sa podarilo oboch vystrčiť von z vlaku, keď sa dozvedeli, že cestujú do tábora. Albert zbytočne hľadal brata všade naokolo. Bola noc, chlad mrazil kosti a on blúdil, blúdil, pokým sa úplne nevyčerpal, ale po Elijahovi nebolo žiadnej stopy. Pokým o tom hovoril hosťom na stretnutí v hoteli Marriot, Albertovi tiekli slzy po lícach. Hovoril o lesníkovi volksdeutcherovi, ktorý ho našiel a odviedol domov. Rozprával o tom, ako odtiaľ zutekal. Kam mohol utiecť sedemročný chlapec? Uprostred rieky sa nachádzal riečny ostrov, ktorý nazvali Ostrovom mŕtvych. Tu dedinčania z okolitých dedín nosili choré zvieratá a nechádvali ich tam zdochnúť, alebo prevážali mŕtvoly zvierat. Albert nemal jasnú predstavu o význame slova „smrť“. Či je smrť niečo trvalé, alebo dočasné, ako a prečo sa stáva? Bolo úplne pochopiteľné, aspoň v hlave sedemročného chlapca, že sa práve tam mal skrývať. Johan a Ingrid, lesník a jeho žena, keď spomínali Ostrov mŕtvych, tak hovorili o ňom ako o mieste obývanom duchmi nezvesných a mŕtvych.

– Strávil som na ostrove tri dni a tri noci. Bolo to moje skutočné dospievanie. Medzi zvieracími mŕtvolami, z ktorých niektoré boli už len kostry a iné sa ešte len rozpadávali.

Tak som sa dozvedel, čo znamená umieranie, že je to niečo, čo sa rovná rozpadávaniu, zanikaniu možno navždy, odlišné od zmiznutia, ktoré sa pokúšal uskutočniť otec ako dočasný stav, ako nejakú hru na schovávačky, alebo zahalenia sa do neviditeľného plášťa.

V noci ma prekonával strach. Strach z nepriehľadnej tmy, v ktorej som načúval hlasom, ktoré možno boli len moja detská fantázia, a možno aj neboli. Kto môže vedieť, čo sa NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

PULZOVANIE LITERATÚRY 13

Mira Brtková: De narciso (narcis), tempera, 1967

stáva v nepreniknuteľnej tme? A keď mesiac, plný mesiac, vykukol spoza mrakov, bolo to ešte strašnejšie. Vo svojej detskej fantázii som nemohol odlíšiť to, čo sú len tiene, a čo prichádza z nejakého iného, neznámeho a tajuplného sveta. Časť toho strachu ešte stále žije vo mne.

V tretiu noc Albert pocítil, že sa mu niekto dotkol pleca. Vypleštil oči a uzrel niečo, čo sa podobalo na pramienok hmly, obrys, ktorý mu niečím pripomenul otca. A hlas, ktorý bol trochu chrapľavý, bol bezpochyby, otcov.

Otec mu povedal, že akoby nejakou mágiou zablúdil a prešiel do niektorého iného sveta a odtiaľ nemôže nájsť východisko, okrem ako duch, tieň, hmla. Predsa odkázal Albertovi, aby nestrácal nádej, lebo ju ani on nestratil. Kde je vchod, je aj východ a on ten východ nájde. To mu zvestoval ten pramienok hmly, na ktorý sa premenil Albertov otec.

– „Otče, kde je Elijach?“ opýtal som sa, – Albert pokračoval. –„Rozišli sme sa. Ako nájdem svojho malého brata? Je ešte veľmi maličký, nevie sa starať o seba.“ „Máš pravdu,“ odvetil otcov tieň. „ Je príliš malý na to, aby sa staral o seba. Ale on je stále tu, kde si aj ty.

On ťa sleduje. Premenil sa na vtáka, milý môj. Pozri sa nad seba.“ Skutočne, na strome nad sebou som uzrel vtáčika rôznofarebného peria. Zamával krídlami¸ obletujúc okolo mojej hlavy. To bol on, môj malý brat!

Keď Albert ukončil svoj príbeh, v sále sa ozvali vzrušené hlasy. Jeden malý vtáčik s rôznofarebným perím priletel ktovie odkiaľ, oblietal okolo Albertovej hlavy. Niekto sa spamätal, otvorili všetky okná a vtáčik obletel ešte jeden kruh po sieni a vyľakaný hlukom vyletel von. zo srbčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová 14 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

ANTON BALÁŽ

Trhlina Úzka hlboká trhlina sa zjaví najskôr v starej časti cintorína. Pohyb pôdy rozochveje koruny prastarých líp, z ktorých sa do trhliny zosypú zvyšky suchého lístia. Udeje sa to tak nehlučne, že vtáky nocujúce v korunách líp sa ani neprebudia. Len do sna Gregora Beňadika, ktorého dom stojí oproti cintorínu, náhle vniknú akési nejasné hlasy, sú takmer nezrozumiteľné, ale úzkostné, prelejú sa cez neho a potom sa stratia. Gregor sa aj tak hneď prebudí.

V pootvorenom okne, aby sa mu v noci ľahšie dýchalo, sa hýbe biela záclona. V prúde mesačného svetla uvidí Gregor za záclonou nejasnú mužskú postavu, prihrbenú, s hlavou pokorne vtiahnutou medzi plecia. Ešte skôr ako postava prehovorí, začne nezreteľne drmoliť: Pán Penatik, pán Penatik! Gregor sa preľakne, mykne sa na posteli a zaleje ho studený pot. Od okna zaveje čosi chladivé, vlhké, ruka, mužská ruka poodhrnie záclonu, hlas, alebo je to len výdych strachu v Gregorovom mozgu, zašepká: Pán Penatik, pche kchestanského nocha, zachránte... Zľaknutie odveje ďalší šepot aj nejasnú postavu. Zostane s ním len strach, ktorý sa do neho zabodne ako tupá ihla a na chvíľu ho celého ohromí.

Gregor dlho nehybne leží na posteli, pot na ňom schne, začína mu byť zima. Uvedomí si, že musí zavrieť okno, ale dlho ešte váha, kým znova uprie zrak na záclonu. Žiadna postava za oknom už nie je. Niečo sa mu zamarilo, niečo zlé, ale keby sa nebol zľakol... Zahanbí sa za svoj strach, vstane z postele a rýchlo zavrie okno.

Ešte v noci trhlina zostúpi dobovým lesíkom, ktorý obklopuje časť cintorína, presekne bývalý konský pasienok, zahryzne sa do Vlkanova, roztrhne ho ako zdrap papiera a začne sa plaziť k Čertovej skale, za ktorou sa začína nedokončená židovská cesta nikam. Aj ona ešte v tú noc vydá svoje tajomstvo.

Gregor sa ráno ani nestačí naraňajkovať, keď sa na podstení domu ozve fajčiarsky kašeľ suseda Joža Vranku. Iste včera prekartoval v Arankinej krčme posledné peniaze a teraz si ide požičať, aby mal aspoň na chlieb, pomyslí si Gregor mrzuto a ide Jožovi otvoriť. Prekvapí ho trocha vyľakaný výraz vo Vrankovej tvári – a hneď si vybaví svoj nočný strach.

Inokedy sa sused dlho chystá začať, pokašliava, krúti sa na stoličke, oči sa mu zúžia, tmavá vrania tvár sa stiahne do akéhosi prastarého, ťažko preniknuteľného výrazu, a až potom sa rozhovorí. Ale teraz sa ani neposadí a hneď začne: „Pamätáš sa, Gregor, na tých štyroch maďarských vojakov, čo ich tu zajali vlasovci? Takí chlapci to boli, mysleli si, že sa tadiaľto dostanú na Szolnok.“ „Spomínam si, áno,“ prekvapene prisvedčí Gregor a začudovane sa zadíva na Vranku. „Tak si predstav, v noci som ich našiel sedieť u mňa na dvore. Čo na to povieš?“ Gregor sa chce zasmiať, ale Vranka varovne zodvihne ukazovák, nakloní sa k nemu a šeptom mu vyrozpráva, ako v noci začul akýsi hrmot od cintorína, napadlo mu, že dajaká čvarga turistická sa tam nebodaj rozložila a len tak z pasie sa pustila váľať ohradu, tak vstal, schytil bakuľu, zobral baterku, a keď vyšiel na dvor a rozsvietil, uvidel sedieť na pažiti tých štyroch vojačikov. Prví ho pozdravili Jónapot! „Ale ba!“ zareaguje Gregor a teraz sa aj zasmeje. „Všelijakí vandráci teraz chodia v starých vojenských uniformách, zo srandy ťa aj pozdravili po maďarsky.“ NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

PULZOVANIE LITERATÚRY 15

Vranka len pokrúti hlavou. Sadne si a skleslo povie: „Turisti to neboli. Títo sa zasa len na Szolnok pýtali. Szolnok, uram, Szolnok, meg, meg? A just ako cez front si pýtali vody.“ „A čo, dal si im?“ ticho sa opýta Gregor, a keď Vranka prikývne, so zahanbením si uvedomí, že tento dedinský táraj sa zachoval v noci statočnejšie ako on. Vranka povie, že bol z toho videnia na pažiti taký ohúrený, že sa naozaj vrátil do chalupy, nabral do hrnčeka vody, potom mu napadlo, že pre štyroch je hrnček málo, vrátil sa ešte raz, nabral vody do hrnca na čaj a – zasa to bolo presne ako za vojny: na ceste sa ukázali vlasovci, vojačikovia nečakali na vodu, popreskakovali plot a snaAnton Baláž (1943), absolvent Filozofickej fažili sa im ujsť. kulty UK v Bratislave, je autor románov Skleníková „Aj tých vlasovcov si videl?“ opatrne sa Venuša (1998), Tu musíš žiť (1983), Hijo, kone Stalinoopýta Gregor. ve (1992), Len jedna jar (1993), Tábor padlých žien „Len som začul ich ruské nadávky. Zľakol (1993), ktorý vyšiel vo viacerých zahraničných vysom sa, veď vieš, akí to boli surovci. Vbehol daniach (v preklade do srbčiny ako Logor posrnulih som do chalupy a na dva západy som sa zažena (2011)). Sústavne sa venuje aj osudom slovenskej židovskej komunity v románoch Krajina zamkol. Aj tak som sa v posteli do rána triasol,“ budnutia (2000), Portréty prežitia (2014) a v dokuhanblivo doložil Vranka. A keď vidí pochomentárnom diele Transporty nádeje (2010). Je aj penie v Gregorových očiach, skloní hlavu autorom televíznych a filmových scenárov a rozako stará vrana a smutne povie: „Vidím, že hlasových hier. Je nositeľom Ceny Zväzu slovenmi veríš. A ja... sám sebe by som nebol uveril, ských spisovateľov (1983) a štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2008). ale ráno som zbadal, že na mieste, kde tí vojačikovia sedeli, je na pažiti plno lipiny. To lístie mali v noci napadané na uniformách, keď som na nich zasvietil baterkou. Bál som sa ho však dotknúť. Tam zostalo ležať, poď pozrieť, ak chceš.“ Gregor len pokrúti hlavou. Nežiada sa mu nijakých dôkazov, zasa ho začína zaplavovať nočná úzkosť. Chvíľu na seba s Jožom mlčky pozerajú, potom Gregor otvorí kredenc, z veľkej maľovanej šálky vyberie päťdesiat korún, podá ich Jožovi, zahundre, aby šiel popredku, príde tiež o chvíľu k Aranke za ním.

O hodinu neskôr nájde v Arankinej krčme okrem Joža Vranku aj Šimčeka s Nemčekom.

Začuduje sa, že nikto nemá naliate a Aranka je vyplakaná. Spýtavo pozrie na Joža. Vranka pochopí jeho pohľad, povie: „To oni ju rozplakali,“ a ukáže na nerozlučných poľovníkov.

Gregor si uvedomí, že obaja majú akési popolavé tváre, uváľané lesnícke uniformy a pušky sú pohodené za studenými kachľami. „No čo, vy flintoši?“ obráti sa k nim Gregor. Nemček chce reagovať, ale predbehne ho Aranka. Ticho a zmierlivo povie: „Oni ma nechceli rozplakať, Gregor...“ a Aranka začne vzlykať. Šimček hneď znervóznie. Nemček ticho povie: „Museli sme to prísť Aranke povedať...“ Vysvetlí Gregorovi, že sa to prihodilo v noci pri Čertovej skale, vracali sa z posedu na Makoviskách. Keď zapadne slnko, dolina vychladne, tak sa po troche potužovali borovičkou. Pribavili sa, a keď zostupovali dolinou a blížili sa k ceste, ktorú cez vojnu prerážali židovskí chlapci z tábora, nestačili ju preraziť, lebo ich odtransportovali, a tak zostala židovskou cestou nikam, začuli tie čudné zvuky. Ako keď rujný samec tlčie do dna potoka.

Ale potom bolo zvukov čoraz viac. To by musela dupotať poriadna črieda, usúdili, a prestalo sa im to pozdávať. Boli by sa tej ceste najradšej vyhli, ale pod nimi bol strmý breh, mesiac bol za Čertovou skalou, a tak si len popritískali pušky k bokom a vykročili. „Vykročili sme,“ zopakuje Nemček a pozrie na Šimčeka, „ale padla na nás taká tieseň, že...“ Aranka sa znova rozvzlyká. Šimček len zatne zuby a Nemček pokračuje: „Zbadali sme 16 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

na ceste nejaké postavy, ktoré tĺkli kameň. Bola noc, to je pravda, ale človek mohol uveriť, že sú to nejakí úderníci, ktorí sa rozhodli prekonať dajaký zbytočný rekord. No keď sa jedna z tých postáv, bola to vlastne len taká postavička s veľkou šiltovou čapicou, napriamila, odrazu sa na jej hrudi niečo zažltlo. Mnou len tak hrklo. A vtedy sa začali napriamovať aj ďalšie postavy a na hrudi tiež mali hviezdy. Až vtedy sme zbadali, že ich je veľa, a keďže videli prichádzať mužov s flintami a v rajtkách, začali si z hláv strhávať čapice. Rozostupovali sa pred nami a my sme prechádzali pomedzi nich v mlčanlivej uličke lemovanej tými hviezdami a... šťastne by sme boli prešli a potom by sme si boli mohli pomyslieť, že to bolo len dáke bosoráctvo, ale takmer na konci špaliera nás niekto naľakaným chlapčenským hlasom pozdravil: Dobrý večer, páni strážnici! A ostatné hlasy zopakovali: Dobrý večer, dobrý večer! Aj my dvaja sme čosi zamrmlali a ten vyľakaný chlapec, bol to Arankin brat Egonko, už sme jej to povedali, že to bol on, tak ten odrazu spustil: Hlásim, že na našom pracovnom úseku, na veľkej ceste budúcnosti, pracuje fifcik nehodných židov a pracujú pre novú Európu, pre celkom novú Európu. A postavy mu začali prisviedčať: Pracujeme radostne, práca nás povznáša, práca nás šľachtí! Až mi z tých hláskov, Gregor, naskočila husia koža a najradšej by som bol z cesty zutekal ako z dákeho zlého sna. Vtom sa však Egonko vypäl a: Dovoľte, páni strážnici, dovoľte nám pokračovať v práci! Ja, ja som nevládal ani sliny prehltnúť, zato Šimček, Šimček im zavelil: Raus! Že môžu pokračovať.“ Nemčekovi sa zachveje hlas, na chvíľu zmĺkne, potom sa zadíva na Šimčeka a bezvýrazným hlasom povie: „Nevedel som, Ondrej, že si tiež velil tým židom.“ „A opýtal si sa ma na to niekedy?“ podrážKniha Portréty prežitia rozpráva príbehy slovdene reaguje Šimček. „ Opýtal sa ma niekto, enských Židov, ktorí prežili holokaust a majú sa ako to bolo? Ako za mnou prišiel Arankin znova zaradiť do povojnového života na Slovensku. otec, starý Lejb, vraj aby som im voľajako, Poviedka Trhlina ukazuje nezacelené miesta, pre kresťanského boha, pomohol. Aby som ktoré má slovenská spoločnosť vo vzťahu k svojim zatušoval, že Egonko ešte nemá šestnásť, židovským spoluobčanom. Knihu vydalo vydavalebo inak ho namiesto do pracovného lágra teľstvo Milanium roku 2014. zaradia do transportu. Tak som ho na vlastné riziko strčil do jedného pracovného oddielu a nosil som náčelníkovi lágru výslužky a fľaše, aby to tiež pred najvyššou vrchnosťou zatušoval. Nebolo to tak, Aranka?“ Aranka prikývne. Skloní hlavu a ticho povie: „Museli ste sa kvôli Egonkovi triasť pred vrchnosťou, klamať na najvyšších miestach, a keby sa to bolo prezradilo, keby zistili, že Egonka tam držíte proti rasovým predpisom, že ste prejavili súcit s nehodným židom, mohli vás...“ „Ale to nie, tak som to nemyslel, to som nechcel povedať, Aranka, ja len...“ prosebne sa ju snaží prerušiť Šimček. No Aranka je neúprosná. „Len si to povedzme, pán Šimček. Každému, čo mu patrí. Môjmu bratovi Egonkovi sa patrilo požiadať vás o odpustenie, lebo je predvečer nášho sviatku Jom kipur. Je to sviatok zmierenia, prosíme za odpustenie tých, ktorým sme, hoci nevedomky ublížili. Egonko vie, čo sa patrí, chcel to urobiť, a hoci ste odtiaľ ušli...“ „Nevedel som, o čo ma chce Egonko požiadať,“ zúfalo zvolá Šimček. „Vieš, Aranka, my máme inakšieho boha. Egonko odrazu začal po židovsky mrmlať, natiahol ku mne ruku a zavial od neho taký chlad, že... no, zľakol som sa...“ „A veru si sa nemal prečo báť, Ondrej,“ vloží sa do rozhovoru nečakane Jožo Vranka. „Je pravda, že si niekedy na tých židovských chlapcov aj nakričal, velil im raus a schnell!, ale NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

PULZOVANIE LITERATÚRY 17

zato si im dovolil, aby sa poskladali na kóšer stravu, macesov si dali u Kajatánky napiecť celé vrecia, ba aj košeráka si mohli potichu držať. Aj ja som mu pomáhal drať pre nich barany, variť v kotloch kóšer guláš, aj deťom som domov z neho v baranici zakaždým doniesol. Pre chudobu, hovorte si, čo chcete, to neboli najhoršie časy. Tí židovskí chlapci stavali pre nás cestu, také okno do Európy nám pomáhali preraziť, a my sme sa zatiaľ kóšer gulášom hostili.“ Jožo by bol táral ďalej, ale Aranka sa odrazu rozvzlyká a zašepká: „Egonko, Egonko!“ a ukryje si tvár do dlaní. „Nevieš nikdy čušať, ty ošklbanec!“ prudko sa obráti Gregor k Vrankovi. „Aranka, nepočúvaj to táradlo!“ dotkne sa Arankiných ľadových, od sĺz mokrých prstov. „A vy dvaja!

Toľko ste si prihýnali z fľaše, že... Zachrápali ste potom niekde pod Čertovou skalou, a aby ste sa mali doma na čo vyhovoriť, vymysleli ste si takú čertovinu, ale hlúpu.“ Gregor uprie pohľad na Šimčeka a Nemčeka. Tí naňho len mlčky hľadia nehybnými pohľadmi a ich do hĺbky otrasené tváre prezrádzajú, že nešlo o nepodarený žart na Arankin účet. Keď Šimček vysvetľoval, čoho sa tak zľakol, aj jeho, Gregora, ohromila myšlienka, že mŕtvi sa nemenia, že minulosť iba čaká, trpezlivo, celé roky a desaťročia, na najmenšiu trhlinku, ktorá sa niekde otvorí, aby na nás v mene spravodlivosti zaútočila. Egonko sa znova so strachom podrobil autorite Šimčekovej uniformy a pušky, tak ako jeho otec Lejb za záclonou bude donekonečna šepkať: Zachráňte moju Aranku, pán Penatik...

Gregor sa zachveje pred týmto poznaním, chce sa znova dotknúť Aranky. Ale trhlina postupuje ďalej, minulosť sa na nich valí zo všetkých strán, dvere do krčmy sa rozletia a zastane v nich chlap s vrecom cez plece. – Lejb, – zašepká Šimček zdesene a hodí sa ku kachliam. Ale je to Tóno Oršula. So zvyškami konskej hune na pleciach a s remenným kantárom v ruke pokročí od dverí a dutým, záhrobným hlasom prehovorí: – Spaste duše, bratia. Zem sa pohla, prepadávame sa!

Celý mokrý, s kantárom, ktorý sa mu v ruke trasie a poštrngáva, pôsobí Oršula v zlom krčmovom svetle ako prízrak. Zastane nad nimi a zreteľne hovorí: – Idem z konského pasienka. Strašná trhlina sa urobila. Skoro ma pochovala. Uf, ešte teraz sa mi nohy podlamujú.

Podajú Oršulovi stoličku, dívajú sa na jeho mokrú, spotenú tvár. Gregor sa opatrne opýta: – A čo ťa ťahalo na konský pasienok, Tóno?

Oršula skloní hlavu a trocha akoby zahanbene, chrapľavo prehovorí: – Môj Arab ma zavolal. V noci mi začal dupotať a fŕkať pod oknom, papuľu si pritlačil na sklo, oči sa mu zaleskli a tak na mňa zaokálil, tak vyčítavo, že som dovolil, aby ho odviedli do družstevnej maštale a potom zmárnili, že som sa celý roztriasol. Aha, takto, – Oršula ukáže, ako sa mu trasie ruka s kantárom.

– Nebudeme mať pokoja, – povie ticho Šimček, vstane, zoberie si spoza kachlí pušku, skloní hlavu a zamieri k dverám. Nemček pozrie na Aranku, ospravedlňujúco zopakuje: – Nevedel som, Aranka, že Ondrej bol strážcom tvojho brata, – a tiež vstane, zoberie svoju pušku a pohne sa za Šimčekom.

Ale skôr ako stačia vyjsť von, dvere sa rozcapia a zastane v nich hrozná čierna starena s kostolným krížikom v ruke. – Kajatánka! – naľakane zamrmle Jožo Vranka a prežehná sa.

– Tak tu ste, vy pľuhy! – zajačí odo dverí Kajatánka. – Zasa všetci pri Arane. Dedina a cintorín sa prepadajú, duše sa hýbu, nemajú pokoja, blúdia po chotári, a vy? Fuj, Oršula, ty starý žrebec, čo sa schovávaš do hune? Poď sem, ponesieš na cintorín kríž.

18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Oršula sa prikrčí na stoličke, ba trocha sa aj skryje za Aranku.

– Ty, krčmárka, našich chlapov nezdržuj, na spásu duše musia teraz myslieť, – oborí sa Kajatánka aj na Aranku.

– Ale naliať na cestu nám po jednom môže, nie? – ohlási sa nesmelo Jožo Vranka.

– Čuš, ty bezbožník, lebo sa načisto prepadneme. Keď sa chceš zohriať, utekaj po zástavu s naším svätým patrónkom. A ty sa tiež hýb, Gregor! Pavlínu, nebožku, si choď ratovať, hrob pod lipami sa nachýlil. Ach, panna prečistá, čo to zas za kríž na nás zosielaš? A Kajatánka sa pustí prežehnávať, kým jastrabí zrak i naďalej upiera do prítmia krčmy.

Oršula sa dvíha zo stoličky, kantár sa mu ešte vždy slabo zachvieva v ruke. Po ňom sa zdvihne aj Jožo Vranka. Gregor zostane sedieť, po chvíli sa opatrne dotkne Arankiných studených prstov.

– Ja sa bojím, Gregor, – ticho povie Aranka. – Keď sa to nezastaví, zem sa bude ďalej trhať, vysťahujú nás. Zasa prídu autá, autá zakryté plachtami, suroví opití chlapi nahádžu do nich náš majetok a vyvezú nás. Ach, otec Lejb, matka Ejša, moje milé sestry, ako vás len viezli pod tými plachtami, vo vagónoch, ako ste žalostne putovali, nie však do krajiny zasľúbenej...

– Nemysli na to, Aranka, nemysli už na to, – zovrie jej Gregor znova studené prsty.

– Veď nemyslím... stále nemyslím. Ale keď pribehli tí dvaja a začali o Egonkovi, hneď som tušila, že sa zasa udeje niečo zlé, čosi... – Aranka sa rozplače. Medzi vzlykmi nariekavo hovorí: – Áno, prišiel si ma zavolať, brat môj, prišiel si po mňa, veď všetci ste už tam, v havdale, všetci pod popolom, v tichu, a len ja som vám tam chýbala, len ja sa tu ešte zrážam...

Gregor cíti, ako ľadové zúfalstvo prúdi z Arankiných prstov priamo do jeho srdca, ako mu zviera hruď, že sa takmer nemôže nadýchnuť. Trocha nervózne povie: – Veď už ozaj prestaň, Aranka. Teraz nás nebudú viezť do lágra, ani do pohraničia nás nevysídlia, len do starobinca nás odšikujú. Možno až tam... tam odčiním svoje previnenie voči tebe.

– Ty, Gregor? – začudovane naňho pozrie Aranka. Keď vidí napätý, previnilý výraz v jeho tvári, neisto zašepká: – Veď ma neplaš...

– Hneď ako si sa po tých strašných rokoch vrátila do dediny, len čo som ťa zbadal, ako vystupuješ z autobusu, v ruke ten tvoj večný kufor, hneď som vedel, že... ti to budem musieť raz povedať. A toto je tá pravá chvíľa.

– Ty ma ozaj vyľakáš, Gregor. Celkom si zbledol a ... nechceš, aby som ti niečo naliala?

– Nie, netreba... netreba to ďalej odťahovať, zatvárať oči, ako som to spravil dnes v noci, keď som za záclonou v mozgu uvidel tvojho otca Lejba, ktorý ma prišiel pre kresťanského boha opäť prosiť, aby som si ťa vzal za ženu a zachránil ťa pred transportom a... zľakol som sa, Aranka, presne ako vtedy, keď sa za mnou zakrádal nocou popod ploty, potom ma pristavil a šeptom, v záchvate astmatického kašľa ma prosil a prehováral, aby som si vzal niektorú z jeho dcér, tvojich sestier, aby som sa oženil s Rózou alebo Sárou či s malou Rifkele a... nakoniec mi ponúkol aj teba, svoju najmilšiu Aranku...

– Gregor... Gregor, prestaň, lebo... si ublížiš! – preruší ho Aranka a prudko mu zovrie ľadové prsty.

– Strašne ma vtedy zaskočilo, čo mi navrhol tvoj otec. Bolo to...

– Bola to šialená doba, Gregor, otec vtedy celkom stratil hlavu.

– Chodil som niekoľko dní ako námesačný. Niečo také by mi nebolo nikdy napadlo a... nebol by si trúfol sa k tebe ani priblížiť.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

PULZOVANIE LITERATÚRY 19

Mira Brtková: Bez názvu, textílová koláž, 1989

– To som bola taká škaredá?

– Nie, vôbec nie. Bola si milá a krásna. Ale okrem jedného večera, keď sme sa náhodou stretli na mlynskom náhone a ja som ťa naučil chytať raky, si žila v celkom inom svete.

V nedeľu večer vás koč odviezol do mesta a v sobotu priviezol zo školy domov. A keď ste v lete zostali v dedine, bolo vás všetky štyri vidieť len za sklom na verande, kde ste sa iba prechádzali, ležali na ležadlách a čítali. Všetky ste ustavične iba čítali.

– Ani som si to neuvedomovala... že sme boli pre vás čosi ako vzácne cudzokrajné exempláre. A potom, odrazu, sa otec rozhodol uskutočniť náš lacný výpredaj.

Aranka sa trpko zasmeje, pozrie na Gregora a s iróniou v hlase dodá: – Lepšou ženou pre teba by aj tak bola bývala Sára, najviac sa podobala na vaše dievčence. Bola by aj dobre rodila... mala široké boky.

Aranka sa odvráti, schúli do čierneho zimníka a po tvári jej ticho stekajú veľké slzy.

Gregorovi zovrie hrdlo. – Vidím, že sa ťa to dotklo... môj vtedajší strach. Ver, že od toho večera, ako mi ťa tvoj otec ponúkol, som už nikdy nemal pokoja. Pochopil som, že aj ja sa 20 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

vlastne bojím, že aj my máme v krvi veľa strachu, rovnako ako vy, a keby som si ťa bol zobral, Aranka, bol by sa môj strach spojil s vaším. Odišiel som z dediny – aby som sa už nestretol s tvojím otcom, aby ma znova nemusel pre kresťanského boha prosiť. A po vojne som sa dozvedel, Aranka, že si sa predsa zachránila.

– Len som prežila... Nečakala som, kým nás vyvezú, ušla som do Nitry k jednemu advokátovi. Zohnal mi krstný list, stala som sa kresťankou a za to som mu do konca vojny robila slúžku a žila som s ním. Otehotnela som, dal mi urobiť potrat, lebo nechcel mať dieťa so židovkou, potom som už nemohla mať deti. Komunisti nás dali po vojne vyviezť do pohraničia, notár tam zomrel a ja som sa túlala po republike, až nakoniec ma to vrátilo sem, do otcovej krčmy. Ani som sa dobre neusadila, a už sa podo mnou zasa začína prepadať zem, Gregor.

– Niekto sa s nami strašne zahráva, Aranka, – povie Gregor rovnako skleslo. Sedia vedľa seba pri studených kachliach, sedia tam: muž a žena, ktorým už nezostalo zo života nič okrem súcitu. Potom Aranka povie, či by Gregor nešiel k nej, zakúri a uvaria si niečo teplé. Gregor súhlasí, ide za ňou do bytu, ktorý je stále súčasťou krčmy ako v čase, keď patrila jej otcovi Lejbovi.

Vojdú do verandy, ešte vždy zasklenej, ale teraz chladnej, zapratanej starými haraburdami. Gregora sa zmocní tiesnivý pocit. Nepovedal Aranke, že na druhý deň, ako mu ju jej otec ponúkol za ženu, sa večer od potoka priplazil k zadnej časti verandy, aby si prezrel jej dcéry zblízka. Veranda bola prázdna, ale keď zozadu obišiel dom, objavil malé nezastreté okienko a uvidel Lejba. Sedel za stolom, modlil sa a rytmicky sa knísal. Po chvíli vošla jeho žena Ejša v kaftane a čiernej parochni, dotkla sa mu pleca, Lejb vstal od modlenia, žena mu niečo hovorila, pery sa jej chveli strachom, potom sa jeden druhému vrhli do náručia, ich kaftany poletovali na všetky strany. Nič zúfalejšie dovtedy Gregor vo svojom živote nevidel. Navždy ho to poznačilo.

Aranka ho volá z verandy ďalej, ale Gregor, len čo zbadá na chodbe starú, ponurú komodu a na nej veľký medený svietnik, pomyslí si, že ho Aranka vovedie možno do tej istej izby, kde sa kedysi so strachom a smrteľnou úzkosťou na tvárach vrhali jeden druhému do náručia jej rodičia. Zľakne sa tej predstavy, zašepká: – Prepáč, Aranka, nemôžem ísť ďalej, teraz nemôžem! – zvrtne sa a vybehne z verandy.

Pomaly sa vlečie domov, stretá tých, čo sa vracajú z cintorína. Tóno Oršula kráča už bez krížika, v ruke zviera remenný kantár. Chúli sa do zvyškov hune. Na chvíľu sa pristavia, Oršula hovorí, že medzi hrobmi je plno trhlín, komisia, ktorú vraj už vyslali z mesta, im iste prístup na cintorín zakáže.

Prídeme aj o hroby, pomyslí si Gregor. Pozrie na Oršulu, spomenie si, čo hovoril v krčme o svojom milovanom žrebcovi a ticho sa opýta: – Trápiš sa kvôli Arabovi?

Oršula iba skloní hlavu a mlčky sa poberie svojou cestou. Tí, čo zmárnili jeho koňa, už určite na všetko dávno zabudli, ale Oršula sa bude pre to trápiť do smrti. Svedomie trápi len spravodlivých, a preto sa budú na svete diať stále rovnaké svinstvá.

Ale ani táto myšlienka Gregorovi nepomôže oslobodiť sa od pocitu previnenia.

V noci ho zasa prebudia zo sna úzkostné hlasy, rozhýbe sa záclona na pootvorenom okne, za ňou sa zjaví nezreteľná postava a ozve sa známy šepot jeho večného spoločníka: Pán Penatik, pán Penatik...

Gregor cíti, že túto noc bude na šepot čakať bez strachu, lebo trhlina už nebude ďalej postupovať.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

PULZOVANIE LITERATÚRY 21

LADISLAV ČÁNI

Elégia I.

II.

Nájsť škáročku v čase.

Odomknúť ju ako dvere chrámu.

Nadýchnuť sa myrhovej spomienky.

Sklopiť azúrové viečka neba a poslepiačky hmatať tváre smútočných hostí.

Slnko sa unavilo.

Postavilo nám dom zo svetla.

Naša výbava z oblakov starne spolu s ročnými obdobiami.

Noc je starostlivá.

Darovala nám záhadu dverí a okien.

Detský plač je presný.

Vymeral obsah nášho príbytku a pridal mu štvrtý rozmer.

Zdá sa, akoby si len na chvíľku vyšla, a v dome sa už stmieva.

Všetci sú tu.

Nikto ich pozvať nemusel.

Vsiakla ich táto bezbrehá chvíľa, keď včera už nepočíta s dnes a zajtra.

Keď odchádzaš navždy mladá.

Mizneš v spomalenom zábere posledného storočia našej lásky.

Anjelsky sen sa zasekol ako filmový pás v premietačke a ty odchádzaš, a odísť nemôžeš.

Celuloidový smútok sa vznietil a roztancoval ostré tiene tvárí tohto groteskného Danse macabre.

Všetci sú tu.

Nikto ich pozvať nemusel na clivé bakchanálie konca.

Tvoj výdych zmrazil klepsydru a na obzore tohto zakriveného priestoru slnečnému svitu stuhla krv.

Nájsť škáročku v čase.

Odomknúť ju ako dvere chrámu.

Opäť horieť v tvojom oku ako plameň nášho bezbožného splynutia.

Pokánie bolo na počiatku.

Hriech prišiel až potom.

22 PULZOVANIE LITERATÚRY

III. A predsa som vošiel do izby, o ktorej náš dom mlčí.

Našiel som ťa v kožušteku z tmy.

Vzduch sa chveje celý nesvoj.

V pohári na stole žmurkajú moje oči.

Moje ruky v tvojom lone vijú hniezdo z inovate.

Na vešiaku visí moja obnosená koža.

Biela je ako vlaňajší sneh.

Pod posteľou mlčia kosti mojej túžby ohlodané zubmi neviditeľného psa.

Nikdy už nezametiem všetky stopy.

Z pleca sa ti zošmykol ramienok, izba rýchlo zavrela okná a zamkla sa do seba.

Vo mne kvíli prievan.

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Mira Brtková: Bez názvu, textílová koláž, 1989

IV. Stojíš uprostred izby, ktorá naraz zošedivela.

Moje ruky ťa vymodelovali z vône. Spamäti.

Prievan prepisuje tvoje slová do odvekého jazyka zeme.

Vo vzduchu usedavo praskajú číre bublinky ticha.

Vždy si mala ten dar rozumieť mi, keď mlčím na plné ústa.

Teraz to chápem.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

Vädnú mi oči, zatvárajú sa lupienok po lupienku obraz po obraze.

Zrak sa zmätene odráža od viečok a rozplýva ako opar sna.

Zlatý rez tohto priestoru je odvodený od tvojich mier.

Už ťa nevidím, ale viem že si tu.

Keby si nebola, zosypal by som sa spolu s týmto domom, ktorý stál na tvojich pleciach PULZOVANIE LITERATÚRY 23

ešte predtým, než sme ho vymysleli.

V. Nastal čas prázdna.

Do čiernej noci sa skotúľal mesiac z tvojho lona.

Nastal čas smútku v studni tvojho oka sa utopilo svetlo zajtrajšieho rána.

Nastal čas samoty.

Z diaľky doliehala vrava ľudí, ktorými si mala skrížiť cesty a teraz nevedia kam.

Nastal čas zúfalstva.

Kôň sa rozrušene vzpiera bez láskania tvojich stehien.

Nastal čas, ktorý hodiny, už nikdy nevystihnú.

Priestor medzi nami ako spálenisko obrastá čiernou trávou.

Ladislav Čáni (1961), vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Žije v Báčskom Petrovci.

Vydal zbierky básní Glosolália, bibliofília (SVS, Báčsky Petrovec 1992), Zánik chrámu (Kultúra, Báčsky Petrovec 1997), Po milovaní, texty piesní (Kultúra, Báčsky Petrovec, 2004) a Kameň na dlani (Centrum, Nový Sad 2005), s Ondrejom Štefankom a Adamom Svetlíkom zostavil antológiu poézie dolnozemských Slovákov Nikam a späť (Dom zahraničných Slovákov, Bratislava 2006). S Jozefom Vargom Gbelským pripravil Antológiu slovenskej literatúry – od najstarších čias až po súčasnosť (Bratislava, Mladé letá / Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2004). Spolu s Vladimírom Valentíkom vydal monografiu Karol Miloslav Lehotský (Kultúra Báčsky Petrovec / Dom zahraničných Slovákov, Bratislava 2004).

24 PULZOVANIE LITERATÚRY

VI. Bez tvojich slov ticho nevie odkiaľ začať a kde skončiť.

Prestalo ískať koruny stromov v tejto opustenej rajskej záhrade a po celé dni stojí bezbranné.

Chveje sa ako nahý smútok v chladnej rose.

Bez tvojich slov tíš započúvaná do seba zhustla, zhmotnila sa a sfarbila do siva.

Nad naším stolom sa zotmelo a ruky nedokážu vzlietnuť za sťahovavými vtákmi za obzor nocí, ktorá sa valí z temna hluchej hĺbky.

Bez tvojich slov stratil som dar reči.

Zúfalo hľadám slová, ale otočili mi chrbát.

Znepriatelil som si ich snahou povedať ti seba teraz, keď sa to nesluší.

Tíško, ako necht, tvoja neprítomnosť vrastá do môjho tela.

VII. Už len tvoj úsmev v splne svieti mojej noci.

Zaliate jeho svitom veci meravejú a strácajú reč.

Naša posteľ je zasnežená pláň, uprostred ktorej sa trepe ryba.

Moje srdce lapá po dychu.

Už len tvoj úsmev v splne svieti mojej noci.

Ale ty už nie. č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

MIROSLAVA DUDKOVÁ

Pokrčené verše 1.

14.

kráčať na pätách po doskách rázne vážne

sme v klbku objímajúc hĺbku nekonečna

vŕtať v citových závitoch po textoch cielene jasne

38.

pamätať si zabúdať hľadať spoznávať pohľady dotyky pointy klaňať sa ohýbať sa plaziť sa v radosti v slzách v kráse v prítmí dňa spievať uspávanku života

7. jesenné more žltých iskier ustupuje pred opätkom lásky opäť šumí ako dážď nekonečný mráz rozlúčok

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

ohuruje oholenou hlavou v hluchom holubníku ľudí hýbe sa jeho holý zobák hlasno hvízda zdvihnutá hlava hanby sebavedomie kradne rázne Mgr. art. Miroslava Dudková, ArtD. (1979), pôvodom z Nového Sadu, žije a pôsobí v Bratislave.

Vyštudovala bábkoherectvo na Činohernej a bábkarskej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2002). Pôsobila vo viacerých divadlách v Srbsku a na Slovensku.

Pracuje ako zdravotný klaun. Je členkou umeleckého súboru Bratislavského bábkového divadla od roku 2006. Knižne vydala poému Suchý rok (2003) a zbierku básní Nahá myseľ (2009).

Literárne ocenenia: Prvá cena Literárneho Kežmarku (1994 – 1997), Cena Novosadski anđeli (1997), Cena Vzletu (1998), Cena Nového života (2001), Cena Máše Haľamovej (2008).

PULZOVANIE LITERATÚRY 25

hrôzostrašné sucho v ústach zostáva po jeho monológoch horúce vojny hýbu sa v hluchom meste bez tváre

41. hodiny utekajú pomalšie ako čas práve som ich pristihla ako sa nadýchli a zamysleli nad budúcnosťou pričom tá budúcnosť im uteká pred ručičkami hodiny príliš rozmýšľajú celé minúty strácajú čas potom ho znovu naháňajú nič nestíhajú to je tá povestná veta na dobrý deň veď ich poznám znovu pôjdu taxíkom aby prišli načas zabúdajú že taxík nedoženie ešteže ktosi povedal čas je relatívny hodiny poznajú tú vetu naspamäť čas napraví čas všetko vylieči čas je najlepší radca celé hodiny nemám hodiny zostal mi len stratený čas 26 PULZOVANIE LITERATÚRY

42. dnes nenapíšem nič iba sa dvakrát podpíšem dlhým menom aby som potvrdila svoju prítomnosť duchom zvukom čuchom dnes nepoužijem ani umelecký podpis ani krátky životopis všetky príbehy radosti starosti iných uložím do poznámok dnes nepoviem skoro nič iba dvakrát zopakujem jednu vetu jednej postavy ktorú si autor vymyslel dnes mi povedali že budem iba kopírovať a vkladať tú vetu do pamäti iným poviem prepáčte a previnilo sa pozriem na vás

47. bola zelená zima celé desaťročia si ľudia obliekali uniformu myšlienok po ľade chodili č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

tanky slov zrúcaniny spomienok zosali zarastené zemou zelené spomienky pleseň udalostí nedajú v noci pokoj dnes je zelená nedeľa a všetci sejú slová do vetra

51. tíšim ticho rána nová straka krídlom máva usmieva sa na mňa tuším prievan suším soľ čo okom máva štípe ma jedna strana iná hrana druhá strana živá brána rána vo mne zostáva rana NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

57. tu pod kožou rastie priesvitná láska jasne načúva tlkot srdca hlboko sa točí na vrkoči vlnenia kým šepot mojich slov hladí jej kolísku ticho tichúčko sa tešíme

61. niekto raz ukradne zmysel jediným dotykom nechá si potešenie na leto pre seba dlho iný niekto hľadá pocit v jedinom bozku a spomína na klbko krásy dlho raz niekto zaprie lásku a hľadá nejakú novú bližšiu nižšiu užšiu hľadá hľadá hľadá oživujúc neživé márne raz sa niekto a iný niekto stretnú a nevidia cestu pre tŕnie na mihalniciach dlho a márne PULZOVANIE LITERATÚRY 27

TEXTY A KONTEXTY NADA N. SAVKOVIĆOVÁ

Prvý a jediný dramatický text Albíny Podhradskej Prvý vytlačený zachovaný divadelný text v srbskom jazyku, ktorého autorkou je žena, napísala Albína Podhradská (1858 – 1880), Slovenka. Jej hra s ľudovým spevom Chudobná Mileva z Bosny v našej civilizácii v roku 1878 (Sirota Mileva iz Bosne u našoj civilizaciji godine 1878) bola uverejnená tesne po jej smrti roku 1880. Tak hra, ako aj jej autorka, sú úplne neznáme a zabudnuté. Podhradská spracovala v tom čase aktuálnu tému, osud dcéry a matky, utečeniek z Bosny, ktoré v dôsledku vojny, vlastne bosniansko-hercegovinského povstania (1875 – 1878) prišli do Vojvodiny. Dej je v úplnosti podriadený autorkinej vopred stanovenej téze o utrpení nevinného jednotlivca, zasadzuje sa za jednotu Slovanov predovšetkým preto, že ich postavenie pokladá za v Európe marginalizované. Časopis Javor v jedenástich číslach roku 1891 uviedol vyše sto mien Srbiek, ktoré sa zaoberali literárnou tvorbou. Všimli sme si, že meno Albína Podhradská nie je srbské.

Mira Brtková: Horizontály, tempera na papieri, 1980

28 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

(Anonym 1891: 704) Odhalili sme, že je to Slovenka, narodená roku 1858 v Pešti, ktorá zomrela roku 1880 v Sombore, kde je aj pochovaná, a následne úplne neodôvodnene zabudnutá, lebo Albína Podhradská je autorkou prvej zachovanej divadelnej hry v srbskom jazyku, ktorú napísala žena. Jej jediné známe dielo je divadelná hra Chudobná Mileva z Bosny v našej civilizácii roku 1878 (Sirota Mileva iz Bosne u našoj civilizaciji godine 1878) uverejnená roku 1880. Žiaľ, keďže hra nebola spomenutá v knihe Srbská kniha 18. a 19. storočia, a nikdy nebola ani inscenovaná, mladá spisovateľka a jej hra zostali neznáme a zabudnuté.

Stopu o živote Albíny Podhradskej sme našli v archíve Srbskej učiteľskej školy v Sombore a matrikách. Na základe týchto dokladov vidno, že Albína Podhradská žila v Novom Sade roku 1864; tu skončila základnú školu a potom štyri triedy „ľudovej školy“, vlastne triviálnej tzv. dievčenskej školy. (Kostić 1938, 95) Do Srbskej učiteľskej školy v Sombore sa zapísala roku 1874 a skončila ju po trojročnom školení 1877. Určitý čas žila v Sombore, pravdepodobne preto, že tu v období od roku 1872 až 1878 prednášal jej otec Jozef Podhradský (1823 – 1915)1, ktorý bol profesor, spisovateľ, farár, publicista, kultúrny a národný osvietenec. Mala ôsmich súrodencov.2 Po tom, ako zložila skúšku, stala sa učiteľkou a v roku 1878 sa vrátila do Nového Sadu.

Tu napísala hru Chudobná Mileva. Keďže neskladala odbornú skúšku a nikdy nebola zamestnaná, predpokladáme, že už v tom roku ochorela. Nejestvujú údaje, prečo roku 1880 odišla do Somboru, kde aj zomrela 30. marca 1880 a kde bola pochovaná. Na obálke jej posmrtne uverejnenej knihy píše: „Zosnula, práve keď sa táto knižočka tlačila 30. marca v 21. roku v Sombore. Rodom Slovenka“. Pod naznačenou cenou v hodnote 25 mincí a štylizovaným krížikom bolo dopísané: „Čistý zisk z tejto knižočky, podľa spisovateľkinho želania, ktoré vyslovila tesne pred smrťou, je určený na to, aby sa na jej hrobe kríž postavil.“ V ilustrovanom kalendári Srbka (Srpkinja) na rok 1897 v súpise žien, ktoré tvoria, a ktorý zostavil Ilija Ognjanović,3 je však chybne uvedené, že je živá a že pôsobí ako učiteľka v Knine. Vtedy bol Ognjanovićov zoznam doplnený deviatimi novými menami a spomenutá príloha bola neskôr vložená do textu Žena a literatúra (Žena u književnost), uverejneného v almanachu Srbka: jej život a práca, jej kultúrny rozvoj a jej ľudové umenie dodnes (Srpkinja : njezin život i rad, njezin kulturni razvitak i njezina narodna umjetnost do danas).

(Anonym 1913, 21) 1 О Jozefovi Podhradskom a jeho literárnej a publicistickej činnosti písali slovakisti zo Srbska a Slovenska, ale nespomínajú dramatický text jeho dcéry Albíny a neuvádzajú údaje o jej živote. Tvorbou Jozefa Podhradského sa zvlášť zaoberal Víťazoslav Hronec, ktorý roku 2009 uverejnil knihu bájok Jozefa Podhradského a spomína ho tiež v bio-bibliografii slovenských spisovateľov z Juhoslávie (Bio-bibliografcký súpis súčasných slovenských spisovateľov z Juhoslávie, Bratislava 1990). O Jozefovi Podhradskom sa uvádzajú udaje aj v knihe Petra Andrušku o tvorbe Slovákov u nás – Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme, Bratislava 1990, ako aj v biografickom slovníku Slovenský biografický slovník IV, ktorý roku 1990 uverejnila Matica slovenská.

2 Učiteľskú školu zakončili: Platon narodený roku 1864 v Novom Sade, predtým skončil tri triedy gymnázia v Sombore, а Učiteľskú školu v Sombore, do ktorej chodil od r. 1881 až do r. 1884; Mária narodená v Novom Sade roku 1869, navštevovala vyššiu dievčenskú školu od 1886 až 1889, a Paulina, narodená v Novom Sade roku 1873, a ktorá skočila štvrtú triedu gymnázia v Leskovci; predtým od r. 1887 až do r. 1890 navštevovala Učiteľskú školu v Sombore. Všetci boli evanjelického vierovyznania.

3 Ognjanović, dlhoročný redaktor Javora, zostavil súpis žien, ktoré sa zaoberajú literárnou tvorbou pre Správu o Srbskej vyššej dievčenskej škole v Novom Sade pre školský rok 1895/96.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 29

V matrikách, vlastne v Protokole pokrstených pravoslávnej východnej cirkvi je zapísané, že Albína za slobodna porodila 18/30. júna 1797 syna Petra, ktorý je pokrstený 16/28. júla toho istého roku, otec dieťaťa je zapísaný ako nezvestný, matka a syn majú luteránske vierovyznanie, matka, teda Albína, je dcérou Jozefa Podhradského, profesora na tunajšom Veľkom gymnáziu, ktorý je pravoslávneho vierovyznania. Uvedené je, že žila na somborskom predmestí Crvenka, že Petrova krstná mama bola pani Ane Buzadžić, manželka Josifa Čupića, exekventa (vykonávateľa), а že pôrod vykonala Juliana, diplomovaná babica, manželka Paula Novelu, rímskokatolíckeho vierovyznania. Bohužiaľ, Albínin syn Peter sa nedožil tretích narodenín, zomrel 4/16. marca 1880, a o dva týždne neskôr 18. podľa starého cirkevného kalendára, vlastne 30. marca, na týfus zomrela ako dvadsaťjedenročná aj Albína, taktiež v Sombore. Pochovaná je o dva dni neskôr na Svätom uspenskom všeobecnom cintoríne, ako je zaznamenané v Protokole zomretých pravoslávnej východnej cirkvi. Nevedno, či a ako skrývala, že je tehotná, ale predsa sa jej podarilo absolvovať Učiteľskú školu. Albína Podhradská sa rozhodla, že sa bude venovať vtedy aktuálnej téme: osudu utečeniek z Bosny, malej Milevy, dcéry a jej matky, ktoré v dôsledku vojny, vlastne bosniansko-hercegovinského povstania (1875-78) a boja za oslobodenie prišli do Vojvodiny. Stratili najmilších – otca, resp. manžela a sestru, resp. dcéru. V novom prostredí sa živia tým, že predávajú či dávajú do zálohy skoro zadarmo cenností, ktoré sa im podarilo zachovať. Zostali im už iba zlaté náušnice, ktoré mala matka na svojej svadbe, ale namiesto 50 forintov (takú majú hodnotu) im úžerník ponúka iba jeden. Ich priateľka, nádenníčka Poľka je okradnutá na ulici práve pre ten jeden forint. Zachraňujú ju Maďar a Slovák, ktorí keď počuli o smutnom životnom príbehu matky a dcéry, rozhodnú sa im dať to, čo majú: Maďar kus šunky a slaniny a Slovák chlieb a syr. Matka a dcéra však zoProf. Dr. Nada Savkovićová (1965), mimostávajú opäť bez jedla a peňazí a Mileva sa riadna profesorka na Fakulte právnických a obchodných štúdií Dr. Lazara Vrkatića v Novom rozhodne dať do zálohy jedinú cennú vec, Sade Univerzity Union v Belehrade. ktorú vlastní – svoju bábiku. A práve v záUverejnila knihy Мoje roky s Miloševićom ložni niektorí dedinčania po prvý raz po(2002), Gli Angeli di Novi Sad (2002), Vojvodina čujú o nešťastí, ktoré stihlo dcéru a matku, kultúrne dedičstvo (2003, 2004, 2006), Od Račanov a mnohí im chcú pomôcť. V škole sa deti po Steriju (2010), Základy literárnych dejín v srbskej tiež organizujú, aby im pomohli. Aj keď sa literatúre XVIII. storočia (2011) a Milovanie divadla (2012). zdá, že všetko bude lepšie, vždy sa nájdu Zaoberá sa literárnymi dejinami, dejinami aj takí, ktorí chcú podviesť. Napokon srbskej kultúry a divadla. Prekladá z taliančiny. predsa vďaka pomoci šľachetných ľudí protagonistky odchádzajú do Srbska, ktoré sa znovu rodí získaním nezávislosti, do krajiny budúcnosti a nádeje. Podhradská svoje dielo stavala ambiciózne ako hru s ľudovým spevom.

Hra má štyri dejstvá: prvé obsahuje tri scény (od 3. do 27. str.), druhé dve (od 28. do 37. str.), tretie tri (od 38. do 48. str.) а posledné, štvrté (od 49. do 57. str.), až päť; ale všetky spolu sú kratšie ako úvodná scéna, ktorá je najdlhšia. Nesúlad v trvaní dejstiev znázorňuje, že autorka výnimočnú pozornosť venovala opisu vojvodinského prostredia, zvlášť jeho nedostatkov. Náhle ukončenie a celková koncepcia piateho dejstva, kde ostatné dve scény majú úlohu epilógu, napísané sú po páde opony, vzbudzujú dojem, že je text ukončený náhle. V úvodnej scéne vo forme dialógu medzi Milevou a jej spolužiačkami sa dozvedáme o osude hlavnej hrdinky a zložitých okolnostiach, v ktorých žije, oboznamu30 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

jeme sa s názormi bosnianskeho milieu a spôsobe života vo vojvodinskom mestečku; autorka znázorňuje kontrast tradičné – moderné, či vlastne dobré – zlé. Do textu po každej scéne Albína Podhradská vložila verše, jedine druhá a tretia scéna posledného, štvrtého dejstva na svojom konci verše nemajú; prvá ľudová zborová pieseň predstavuje apel, pozvanie Srbom z druhej strany Driny, aby pomohli Srbom v Bosne a Hercegovine, ktorí hynú z oboch strán, „aj keď žijú v Európe“;4 druhý ľudový zbor na konci druhého výstupu prvého dejstva spieva o strachu Turkov zo svornosti Srbov.5 Tretí, posledný výstup prvého dejstva sa končí oslavnými veršmi Zachráň, pane, ľudstvo tvoje (Spasi gospode ljudi tvoja), ktorý sa spieva v 50. deň po vzkriesení spolu s veršami hymny svätému Savovi.

Podhradská dobre poznala srbské liturgické piesne, pretože v škole absolvovala predmet cirkevný spev a pravidlá. Dej prvej scény druhého dejstva sa odohráva na ulici: okradnutej nádenníčke pomáhajú Maďar a Slovák, ktorí súcitom a veľkorysosťou zachraňujú Milevu a jej matku od hladu: končí sa začiatočnými veršami maďarskej hymny Bože, ochraňuj Maďarov6 a hymnickou piesňou „mnogaja leta s nama bratinski živio“, ktorou sa vyjadrujú najkrajšie priania. Na konci druhého výstupu, v ktorom vystupujú Rómovia (v rómčine) ľudový zbor spieva: „Blaženi milostivi, jako ti pomilovani budut!“, ktoré sú z Kázne na hore z Evanjelia podľa Matúša. Verše na konci prvého výstupu tretieho dejstva hovoria o Bitke 4 Ľudový zbor: Plač se čuje preko Drine, / I uzdisaj uz dubljine, / Plače Bosna kroz plač jeca / A po Bosni srpska deca. Gde ste Srbi braćo mila, / Satrće vas turska sila, / Ne vidite žalost Bosne, / I zulume te nesnosne.

S nama Turčin raspolaže, / Ustaj, ustaj, srpski knjaže; / Turska ruka Srbe goni, / А ti s Drine vojsku skloni. Znate braćo što su jadi / Kako plaču siročadi, / i u tuđe zemlje beže, / Pomozi nam srpski kneže. Hercegovci ginu sami / Boreći se nizami, / U krvi se svaki topi, / Ma da žive u Evropi. (Ľudový zbor: Plač počuť cez Drínu, / aj povzdychy z diaľky, / Plače Bosna cez plač vzlyká / A po Bosne srbské deti. Kde ste Srbi, bratia milí, / Pomárni nás turecká sila, / Nevidíte smútok Bosny, / A útlaky preveliké. S nami Turek nakladá, / Vstávaj, vstávaj srbské knieža; / Turecká ruka Srbov stíha, / А ty z Dríny vojsko uprac. Viete, bratia, čo zármutok je / Keď siroty nariekajú, / A do cudzej zeme utekajú, / Pomôž nám srbské knieža. Hercegovci hynú sami / Bojujúc s nížinami, / V krvi sa každý topí, / Aj keď žijú v Európe.)

5 Ľudový zbor: Knjigu piše Ašir-paša / Gubernator Erli baša, / U kamenu turskom gradu / U srpskome Beogradu. / Murećepom knjigu piše / A maramom suze briše, / Pa je vraća Carigradu / Caru javlja o svom jadu: / „Ој, Azisu, naš padiša / Turci plaču kano kiša. / Srpska vojska sva ustala / Turska vojska sva propala. / Pred vojskom je major Janko, / I Vlajković s’ njime Đoka / Otvoriti neda oka. / On ne bega od kumbare / Nit’ se krije za duvare, / Već s’ handžari i bećari / Neda varoš da se kvari.“ / Car se turski pera maši / I odgovor vraća paši: / „Ašir-pašo slogo moja / Ne prolivaj tvoja znoja, / Man’ se more ti Milana / Njega brani mnoga sila, / Mnoga sila sva Srbija / Cela Bosna Srbadija / Jer kad skoči sva Srbija / I po Bosni Srbadija, / Po nemačkoj graničari / Po Bugarskoj Hristijani, / Sav će Stambol da se sravni. / A vi punte kanaveta / I pevajte mnoga ljeta.“ (Ľudový zbor: Knihu píše Ašir-paša / Gubernátor Erli baša, / V kameni mesta tureckom / V Belehrade srbskom. / Atramentom knihu píše, / A šatkou slzy zotiera, / Potom vracia do Carihradu / Cisárovi hlási o trápení: / „Ој, Azise, náš padiša / Turci plačú, nárekom. / Srbské vojsko ustalo / Turecké už prepadlo. / Pred vojskom je major Janko, / a Vlajković s nimi Đoka / Otvoriť nedovolí oči. / On neuteká od dela / Ani sa neskrýva za stenu, / Lež s handžarmi a beťármi / Nedovolí mesto kaziť.“ / Cisár turecký vezme pero / A odpoveď píše pašovi: / „Ašir-pašo, sluha môj / Netráp sa s tým, / Vykašli sa na Milana / Jeho bráni všetka sila, / Všetka sila celé Srbsko / Celá Bosna Srbadia / Lebo keď skočí Srbsko celé / A aj v Bosne Srbadia, / V Nemecku hraničiari / V Bulharsku kresťania, / V Stamboli ani kameň na kameni nezostane.“ / А vy plňte kanaveta / A spievajte mnoga leta.“) 6 Ľudový zbor: Isten áld meg ily magyart, / Jó kedvvel, bőséggel, / Nyujts felöje védő kart, / Ha küzd ellenséggel! Autorka v texte drámy uvádza iba prvé štyri verše maďarskej hymny Isten, áldd meg a magyart, ktorá pozostáva z ôsmich strof, rým je: a b a b c d c d, ktorej text roku 1823 napísal Ferenc Kölcsey. Pieseň má podnadpis A magyar nép zivataros századaiból (Z búrlivých storočí maďarského národa). Za hymnickú cirkevnú pieseň Mnogaja leta s nama bratinski živio uvádza iba počiatočný verš. Pravdepodobne to považovala za dostatočné, lebo piesne boli všeobecne známe.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 31

na Vučjom dole;7 druhá scéna sa končí modlitbou „Blahoslavené buď meno Hospodinovo, odteraz a naveky“ (Budi imja Gospodne,8 blagosloveno, ot ninje i do vjeka!), ktorá sa odrieka na konci liturgie. V tretej scéne ľudový zbor spieva verše o Rusoch, ktorí zvíťazili nad Turkami, a Srboch, ktorí tiež bojujú9.

V štvrtom dejstve sa prvá a štvrtá scéna končia tematicky súvisiacimi ľudovými zborovými piesňami; v nich sa spieva o páde bulharského mesta Plevne: v prvej je náznak tohto pádu,10 a tiež významu jeho dobytia zo strany Rusov, v druhej sa poukazuje na význam pádu Plevne pre Srbsko, ktoré sa celé vzbúrilo11. Záverečná, piata scéna је celá 7

Ľudový zbor: Dvadesetog srpskog jula, / Zaplakala ј’ mnoga bula; / Jer se digo knez Nikola / U Vučjega došo dola / Тu su stali Crnogorci, / Šnjim združeni Hercegovci, / Pa se dobro poređaše, / Prvu vatru Turkom daše. / A knez posla vođu Peka, / Da se stavi oko Kleka; / Da zapreči Turkom puta / Uješće ih zmija ljuta. / To izriče Pavloviću, / Ode popi Zimonjiću, / Te i njemu kneže reče, / Da sa sabljom Turke seče. / Grom zagrmi, munja seva / Mnoga s’ krvca tu proleva, / Kod krvavog Vučjeg dola / Srbe vodi knez Nikola. (Ľudový zbor: Dvadsiateho srbského júla, / Zaplakala mnohá bula; / vsat aj knieža Nikola / prišiel do Vlčej doliny / Tu vstali Čiernohorci, / S ním spojení Hercegovinci, / dobre sa postavili, / Prvý oheň Turkom dali. / Knieža poslal vodcu Peka, / postaviť sa okolo Kleka; / Preraziť Turkom cestu / Uštipol ich had jedovatý. / To vyslovil Pavlović, / Išiel k farárovi Zimonićovi, / aj jemu knieža povedal, / aby šabľou Turkov sekal. / Hrom zahrmí, blesk zablysne / Mnoho krvičky sa tu prelieva, / Pri krvavej Vlčej doline / Srbov viedol knieža Nikola.

8 Správne: Gospodnje.

9 Ľudový zbor: Po Bugarskoj krv se lije / Oko Plevne i Sofije / А iz Plevne glas se čuje, / Osman paša gde tuguje. Slušaj, care, jade moje: / Oko Plevne Rusi stoje; / Oko Plevne Rusa mnogo, / А ја, care, iznemog’о. Što da činim, sad mi reci. / Drž’о sam se pet meseci, / Pa sve care, za badava, / Pade Plevna, pade slava. / Za nas više nema nade, / Nema nade, Plevna pade, / Pade Plevna, pade dika, / Pade, care, dična slika. (Ľudový zbor: Po Bulharsku krv sa leje / Kolo Plevny a Sofie / A z Plevny hlas sa čuje, / Osman paša slzy leje. Počuj, cár, smútok môj: / Okolo Plevny Rusi stoja; / Kolo Plevny Rusov plno, / А ја som, cár, zunovaný. Čo mám robiť, povedz teraz. / Vzdoroval som päť mesiacov, / A všetko, cár, darmo bolo, / Padla Plevna, padla Plevna. / Niet nádeji viacej pre nás, / Nádeji niet, Padla Plevna, / Padla Plevna, padla pýcha, / Padla, cisár, hrdosť naša.)

10 Ľudový zbor: Sad je, braćo, slava naša! / Predade se Osmah paša, / Predade se ruskom caru, / Ruskom caru, gospodaru. / Čujte, braćo, Plevna pala, / А Srbija sva ustala, / Andžar trgla od pojasa, / Bog da živi srpskog kneza. Sve se diglo, boj se bije, / Boj se bije, krv se lije, / Horvatović komandira, / Sada, braćo, nema mira. (Ľudový zbor: Teraz, bratia, sláva je naša! / Vzdáva sa Osman paša, / Vzdáva sa ruskému cárovi, / Ruskému cárovi, pánovi. / Čujte, bratia, Plevna padla, / А Srbsko sa vzbúrilo, / Dýku vytiahlo spoza pása, / Boh nech žehná srbské knieža. Všetko sa zdvihlo, boj sa bije, / Boj sa bije, krv sa prelieva, / Horvatović komanduje, / Teraz, bratia, niet pokoja.)

11 Slepec (spieva s gusľami): Bože mili čuda velikoga! / Za što dele stablo od korena, / Za što brata od rođena brata. / Za što vade koren iz zemljice, / Za što dele dušicu od tela, / U mrcinu seliti se neće. / Rado leti slavuj u šumicu, / U šumicu, u gaje zelene, / No nerado u pustinju, bare. – / Ој ponosna, umučena Bosno! / U zelenu nesmeš ti šumicu, / Neg’ leteti u veliko groblje, / Nekad izvor, sad groblje Slavenstva / Letit’ moraš među kamaratnike, / U evropsku sebičnu neveru, / Gde brat bratu živom krvcu pije, / Dа steče za kupler-harem zlata. – / No pogledaj čuda velikoga! / Ribica je uvek s ribicama, / S ribicama u more zašla; / А ponosno Bošnjak, Hercegovac, – / Оd Аtosa čak do tamo do Trigle, / Od Pasijeg do Kosova polja, / Оd Štambula čak do Petrograda, / Оd Ladoge dole k’ Astrahanom, / Оd zlatnoga Praga čak do Moskve, / Оd Каmčatke dо Јаpana dole; / Nа Dunavu, Volge i kod Save, / Nа Uralu, Таtre, Fruškoj gori, / Svud nа svetu braću svoju nađe! (Slepec (spieva s gusľami): Bože milý, veľký div! / Prečo delia kmeň od korena, / Prečo brata od vlastného brata. / Prečo klčujú koreň zo zemičky, / Prečo delia dušičku od tela, / Do mŕtveho sa telo nevráti. / Rád letí slávik do lesa, / Do lesa, do hája zeleného, / Nerád do púšte, bary – / Ој, hrdá, strápená Bosna! / Do zeleného ty nesmieš lesíčka, / Ale letieť na veľký cintorín, / Niekedy prameň, teraz cintorín Slovanstva / Letieť musíš medzi kamarátov, / Do európskej sebeckej nevery, / Kde brat bratovi živému krv pije, / Aby získal za bordel-hárem zlato. – / Ale pozri, veľký div! / Rybička je vždy s rybami, / S rybami do mora šla; / A hedo Bosniak, Hercegovec, – / Оd Atosu až po Triglu, / Оd Psieho po Kosovo pole, / Оd Stambola až po Petrohrad, / Od Ladory dolu k Astrahanom, / Оd zlatej Prahy až po Moskvu, / Оd Каmčatky dolu po Japonsko; / Na Dunaji, Volge a na Sáve, / Nа Urale, Tatrách, Fruškej hore, / Na celom svete brata nájdeš!).

32 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Mira Brtková: Bez názvu, koláž na kartóne, 1970

napísaná vo forme veršov, ktoré hrajúc na gusliach zoskupenému ľudu spieva slepec; v nich sa apeluje na svornosť medzi srbskými bratmi.12 Okrem ľudových zborov je na konci scén vsunutá aj zborová scéna uprostred prvej scény tretieho dejstva, keď Mileva, keďže doma nemá nič na jedenie, zaspí pri prázdnom stole; a „neviditeľný zbor za scénou spieva“ verše chválospevu k šiestemu Kristovmu Prikázaniu blaženstva: Blažení čistí srdcom, lebo oni Boha uvidia (Blaženi čisti sercem, jako ti Boga uzrjat.).

Dej je v úplnosti podriadený autorkinej vopred stanovenej téze, ktorá súvisí so zvolenou humanistickou problematikou, teda hovorí o utrpení nevinného jednotlivca, v dôsledku z mravného hľadiska neakceptovateľných spoločenských okolností. Podhradská dôsledne vyjadruje postoj ku kultúrno-historickým charakteristikám doby, v ktorej žije; preto aj poukazuje na kultúrno-vzdelávací dualizmus medzi Srbmi. Z jednej strany sú prišelci z Bosny, ktorí sa zasadzujú za tradičný systém spoločenských hodnôt, а z druhej strany sú nové generácie z vojvodinského mestečka, ktoré často pozabúdajúc na národno-duchovné hodnoty, akceptujú bez akýchkoľvek kritérií všetko, čo prichádza z európskych stredísk. Poukazujúc na neduhy spoločnosti autorka afirmuje škálu hodnôt nielen svojej hrdinky, ale, samozrejme, aj svoju vlastnú. Práve v dôsledku nanucovania autorkinej tézy možno postrehnúť nedostatky v kompozícii a dialógoch, ako aj charakterizácii dramatických postáv, ktoré strácajú slobodu vlastného konania, keďže sú podriadené vopred zadanej téze drámy.

V snahe dosiahnuť silnú citovú identifikáciu čitateľa s osudom dievčaťa a jej matky z Bosny, Podhradská sa približuje žánru melodrámy; napriek moralizátorsko-didaktickým 12

Osemslabičný verš. Pozn. prekl.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 33

tendenciám, výraznej sentimentalite a prítomnosti hudobných častí, vlastne ľudových zborových piesní, však toto predsa nie je melodráma, ale hra so spevom, ktorá bola moderná v čase vzniku diela. Hry s tematikou z národných dejín a národného života so spevom boli v Srbsku v druhej polovici 19. storočia veľmi populárne. Stana Ćurić-Klajn si všimla, že hry so spevom sú typické pre divadelný život v 19. storočí v Srbsku, že táto umelecká forma bola vo veľkej miere „blízka srbskému prostrediu a jej kultúrnym ašpiráciám“. (Ćurić-Klajn 1981, 82) Podľa nej sú korene hry so spevom skôr vo Vojvodine ako v Srbsku, a to ako vo vertepoch, v ktorých vsunuté časti boli vždy spievané, tak aj v oratórnych drámach-besedách, ako je Blagoveštanska dráma o panne Márii a archanjelovi Mihailovi Gavrilovi Stefanovićovi Venclovićovi (Blagoveštanska drama o devici Mariji i arhanđelu Mihailu Gavrilu Stefanoviću Vencloviću). Nikola Batrušić sa domnieva, že hra so spevom má pôvod vo viedenských „ľudových predstaveniach“ 19. storočia, v ktorých má hudba často rovnoprávne dramaturgické postavenie s ostatnými prvkami predstavenia, pesničky – coupleti (kuplety) sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou hry, čo prispieva k približovaniu ľudových predstavení operete. (Batušić 1973, 16, 17) V 19. storočí ľudové hry so spevom z Viedne sa šíria do ostatných častí monarchie, do Uhorska, Česka, Slovenska, Vojvodiny, Chorvátska a aj cez hranice cisárstva sa šíria v Srbsku.

V 19. storočí divadlo u nás kladne vplývalo na konštituovanie srbského národa v modernom, občianskom zmysle, a svojou repertoárovou politikou, ktorá bola podriadená národným záujmom, prispievalo k silneniu národnej svojbytnosti. Preto boli veľmi obľúbené diela s historickou a národnou tematikou. Zo 43 domácich diel, inscenovaných od založenia roku 1861 do konca roka 1870 v Srbskom národnom divadle, až 33 malo historický, vlastne s pseudohistorickým základom. Podobne to bolo aj v belehradskom divadle: v období od roku 1868 až 1870 malo v repertoári 29 domácich historických drám.

Spisovatelia radšej spracovali tieto témy, keďže mali na zreteli ich popularitu; často inšpiráciu nachádzali v ľudovej poézii a v tradícii. Historické povedomie Srbov v 19. storočí bolo stavané na ľudovej tradícii, a to najmä na ľudovej poézii. Božidar Kovaček (Kovaček 1991, 354 – 358) uvádza štyri základné spôsoby vplyvu ľudovej slovesnosti na srbskú drámu: a) priamo vypožičané témy z ľudovej poézie, b) témy spracované v duchu ľudovej poézie, c) napodobňovanie formy ľudovej poézie a d) vnášanie ľudových piesní do textu drámy.

Albínu Podhradskú tiež inšpirovala ľudová tradícia: napísala piesne v ľudovom duchu, určitý druh prechodných foriem anonymných piesní, ktoré pripomínajú tzv. ľudové piesne. Jej náklonnosť k ľudovej literatúre sa prejavuje, keď hrdinka svojim kamarátkam v prvej scéne dáva hádanku a keď v prvej scéne posledného dejstva číta ľudové piesne a spomína Kosovský boj. Do textu po každej scéne Podhradská vsunula verše; len druhá a tretia scéna posledného štvrtého dejstva verše na konci neobsahujú; používala verš osmerac13 a rým, okrem záverečnej piesne, ktorá je napísaná vo forme deseterca14 a nie je rýmovaná; určila, že všetky piesne bude spievať ľudový zbor. Jej nápodoba ľudového spevu, v ktorom reaguje na aktuálne politické udalosti, nemá vlastnosti „pravej“ ľudovej 13

Desaťslabičný verš. Pozn. prekl.

Konstatin T. Kostić uvádza, že od roku 1874 sa v tretej triede Učiteľskej školy učili „srbský jazyk, slovenský jazyk, maďarský jazyk, nemecký jazyk, cirkevné spievanie a správne harmonické spievanie“. (Kostić 1938: 208) Najpravdepodobnejšie, že sa pod slovkom slovenský myslí staroslovanský jazyk, keďže sa tento predmet spomína skôr v knihe.

14

34 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

poézie. Zrejme bola z jednej strany inšpirovaná antickou drámou a jej piesne predstavujú akýmsi spôsobom komentár (pravda, nie deja, ktorý je spracovaný v predchádzajúcej scéne, ale sú osobitným rámcom času, v ktorom sa dej odohráva), a z druhej strany, popularitou hry so spevom о národno-historických témach.

Podhradská zrejme podliehala rozličným vplyvom. Jej dielo je napodobňovaním jednak ľudovej literatúry a hry so spevom a jednak diel srbských súčasných spisovateľov.

Podhradská spomína Branka Radičevića, ktorý písal verše v ľudovom duchu, a možno sa prizrela aj na svojho otca, ktorý tiež písal divadelné hry.

V súlade s vnútenými dobovými hodnotami do svojho diela vnáša aj národno-vlastenecké prvky, ktoré obecenstvo vtedy oduševnene akceptovalo. Tie prvky sa zvlášť zvýrazňujú vďaka uplatneniu zásady kontrastu, keďže Podhradská stavia naproti sebe Bosnu a vojvodinské mestečko; prvé je stelesnením pozitívnych a druhé negatívnych mravných vlastností a zásad, prvé predstavuje tradičné hodnoty, ktoré prispeli k zachovaniu srbského národa, a druhé prostredie je odzrkadlením novej doby, vlastne tzv. civilizácie. Zobrazovaním osudu utečeniek Albína Podhradská poukazuje na mentalitu ľudí v „civilizácii“, ako by to povedala jej Mileva, a ich vzťah voči prišelcom, akým bola aj sama. Uvažuje, že sa civilizačná úroveň istej spoločnosti nedosahuje odcudzením a zanedbávaním národného citu, mravu a etiky pre materiálne vymoženosti. Bez ohľadu na to, že sa Mileva a jej matka Srbka nachádzajú vo veľmi háklivej situácii, vždy sa nájdu ľudia, ktorí to nečestne zneužijú, ale aj takí, ktorí im pomôžu. Aj keď bola veľmi mladá, Podhradská podala presvedčivý sociologický obraz multietnického prostredia, akým v tom čase bolo typické vojvodinské mestečko: v jej dráme sa vyskytujú repliky v maďarčine, v slovenčine a v rómčine. Mohla písať vo viacerých jazykoch, keďže sa na školách okrem srbčiny učila aj slovenský, maďarský a nemecký jazyk.15 Spomínajúc vo svojom diele povolania, ako sú „vuherer“, čiže úžerník, alebo advokát, vyjadruje svoj postoj k závažným životným hodnotám, ako sú poctivosť, dodržanie daného slova a vzťah voči rodisku („V Bosne nik neplatí doktorovi, aby ho neodviedol za vojaka. Tam každý silou-mocou berie pušku a dýku a ide na Turkakata.“). Podhradská je zástankyňou slovanskej jednoty, predovšetkým preto, že je postavenie Slovanov v Európe marginalizované; pozýva na oslobodenie sa od „európskej demoralizácie“, hovorí: „My Slovania každému prajeme dobro – nám ho nepraje nik.“ (Podhradská 1880, 18) Transtextuálna orientácia na politickú a duchovnú realitu v Podhradskej diele je zaujímavá. Ešte predtým, ako Podhradská napísala drámu, na Balkáne boli nepokojné roky, ktoré neskoršie vplývali na jeho reorganizáciu: v Bosne a Hercegovine sa povstanie proti Turkom zdvihlo roku 1875, o rok neskôr Srbsko a Čierna Hora viedli vojnu proti Turecku, neskoršie sa k nim pripojilo Rusko v tzv. vojne za záchranu pohanov 1877 – 1878. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia sa v Rusku rozšírilo panslavistické hnutie, panslavisti žiadali ochranu pred tureckou a rakúsko-uhorskou mocou. Propagujúc zjednotenie všetkých slovanských národov, panslavizmus prispel k silneniu požiadaviek rovnakých práv pre všetkých Slovanov, ktorí žijú pod rakúskou nadvládou. Po Berlínskom kongrese, ktorý umožnil ešte jednej generácii vrchností zostať pri moci, ako v Rakúsku-Uhorsku, tak aj 15 Konstatin T. Kostić uvádza, že od roku 1874 sa v tretej triede Učiteľskej školy učili „srbský jazyk, slovenský jazyk, maďarský jazyk, nemecký jazyk, cirkevné spievanie a správne harmonické spievanie“. (Kostić 1938: 208) Najpravdepodobnejšie, že sa pod slovkom slovenský myslí staroslovanský jazyk, keďže sa tento predmet spomína skôr v knihe.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 35

Mira Brtková: Horizontály, tempera na papieri, 1980

v Turecku, Srbsko a Čierna Hora sa stali nezávislými štátmi, ale rakúsko-uhorské vrchnosti nedovolili, aby sa časti Bosny a Hercegoviny pripojili k Srbsku. Zdôrazňujúc, že európske národy nedoprajú Slovanom ani „štipku slobody“, Podhradská otvorene presadzovala myšlienku o panslavizme a svoj text intonovala v súlade s jeho programom. Zdôraznila, že bosniansky duch, hercegovinský duch, čiernohorský duch, slovanský duch je rovnaký – pomôcť nešťastným, priať a činiť iným dobro. Pokladá sa za všeobecnú pravdu, že človek stratil všetko, ak stratil svoju vlasť.

Spisovateľka využíva princíp kontrastu aj na pláne postáv. Mileva, jej matka a nádenníčka, Poľka, taktiež utečenka, sú stelesnením dobra, a keď ide o postavy z vojvodinského milieu, situácia je zložitejšia: sú postavy, ktoré sú tu len preto, aby ospravedlnili vopred stanovenú tézu. Sú to nemorálni, zlí ľudia, ale sú aj takí, ktorí „sa vymykajú“ z klišé a ktorí prejavujú empatiu. Podhradská neuviedla zoznam mnohopočetných postáv, avšak väčšina má funkciu alebo podávať informácie o minulosti a súčasnom živote hlavnej hrdinky, ako je šesť Mileviných kamarátok v prvej scéne, alebo pomáhajú vytvoriť obraz spoločnosti vojvodinského mestečka, ako to robí vyše 12 postáv v tretej scéne, ktorá sa odohráva v „Hostinci u zlatej hyeny“, resp. asi desať osôb v záložni.

Princíp kontrastu bezpečné – nebezpečné, teda dobré – zlé je využitý aj na zobrazenie priestoru; v prvej scéne je znázornený priestor, v ktorom žije hlavná hrdinka: je to „chudobná izbietka“, zdôrazňuje sa, že priestor okrem scénických má aj sociálne príznaky.

Podobne aj názov priestoru Hostinca u zlatej hyeny odzrkadľuje aj premyslený sociologický obraz spoločnosti. Negatívnu konotáciu okrem hostinca má aj ulica ako dramatický priestor: pre pozitívne postavy je nebezpečná. Priestor je v hre vždy určený scénickými návodmi; niekedy – ako v druhej scéne prvého dejstva, prvej scéne tretieho dejstva, ako 36 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

aj v prvej scéne a štvrtej scéne štvrtého dejstva – je to pochopiteľné: je to miestnosť v dome, v ktorom žije Mileva. Nie je však naznačené, kde sa odohráva záverečná scéna, v ktorej slepec spieva zoskupenému ľudu. Keďže táto scéna má funkciu epilógu, možno bolo autorkiným úmyslom, tak ako to bolo aj v iných hrách so spevom, aby sa odohrávala mimo scénického priestoru. Hrá sa po tom, ako opona padne.

Zaujímavý je spôsob, akým sa z aspektu imagológie Albína Podhradská zaoberá identitami skupín, formovanými v interakcii s inými identitami, čo súvisí s pozorovaním rôznych lingvistických, národných, kultúrnych a iných prvkov, v akej miere preberá národné stereotypy, ako znázorňuje predstavy o sebe, čiže autoobraz (autoimage) a predstavy o inom, t. j. heteroobrazy (heteroimage). Na označenie Židov používa hanlivé pomenovanie Čivuti a o nich hovorí v negatívnom kontexte, ako o „vuhereroch“ t. j. úžerníkoch. Toto „povolanie“ vuherer predstavila ešte skôr v hre prostredníctvom príbehu Milevinej kamarátky Berty, Bunevky, a jej otca „vuherera“, ktorý nielenže ničí ľudí úžerníctvom, ale má aj tri ženy. Autorka je toho názoru, že ten, kto nie je mravný v rodinnom živote, nie je mravný ani v tom profesionálnom; jej kritický postoj je ešte presvedčivejší vzhľadom na to, že је predstavený z perspektívy dieťaťa, ktorého nevinnosť a naivita prispievajú k podčiarknutiu negatívneho dojmu. Podhradská černochov spomína ako kanibalov: „...hostili by sa pečienkou z ľudského tela ako tí stredoafrickí černosi“. Nádenníčka, ktorá sa prisťahovala z Poľska, z pádu svojho národa obviňuje samých Poliakov: „Nás Poliakov zabila práve naša aristokracia, latinka a naša svojvoľnosť, takže sa najušľachtilejšia slovanská vetva premenila na sebeckých nadrislovanov....“, podáva obraz o vlastnom národe, vlastne vytvára autoobraz. O Angličanoch Podhradská skrátka píše, že sú sebeckí a bezočivo rozmarní, Rusko nazýva blaženým a o Slovanoch, ktorí všetkým chcú dobre, hovorí, že sú nevinnými obeťami v Európe, ktorú zobrazuje negatívne, lebo je postihnutá nebezpečným neduhom – „hnilou demoralizáciou“.

Druhé dejstvo, v ktorom vystupujú Maďar, Slovák a Rómovia (pre ktorých autorka používa označenie Cigáni), je zaujímavé tak z lingvistického aspektu, ako aj z národného a kulturologického. Hovorí sa v ňom v maďarčine, slovenčine, v jazykoch, ktoré sa neprekladajú, a v rómskom jazyku, ktorý je preložený jedine v texte, kým sú repliky v druhých jazykoch dané v priamom tvare; týmto autorka znázorňuje jazykovú rôznorodosť typickú pre vojvodinské prostredie. Poukazuje na to, že Maďar vie po slovensky, že Slovák hovorí po maďarsky, ako aj že nádenníčka, ktorá miestami používa slová zo svojej materinskej poľskej reči, tiež hovorí po maďarsky a rácky, ako to sama nazýva, čiže po srbsky. Poľka hovorí, že Maďari, Ráci (Srbi), Rusíni a Slováci tisíc rokov žili v láske, a Maďar j tohoe názoru, že by vo svornosti mohli žiť aj do budúcna, len keby páni, čiže vrchnosť, „a títo maďarizovaní Slováci a Švábi“ „nehádzali všelijaké kosti medzi nás“. Maďar sa nazdáva, že jeho národ nie je nepriateľom nikomu okrem seba samého. Slovák pomáha vytvárať pozitívny obraz o Maďaroch slovami: „Niet lepšieho človeka, než je prostý maďarský ľud.“ Podhradská podčiarkuje rozdiel medzi obyčajným národom a oficiálnou politikou a zasadzuje sa za svornosť a dobré spolunažívanie národov v habsburskej monarchii, vlastne vo Vojvodine. V každom národnom spoločenstve, v súlade s jeho mentalitou, jestvuje aj adekvátny kolektívny obraz o iných národoch. Mentalita odzrkadľuje povedomie spoločenstva v spôsobe myslenia, správania sa, vyjadrovania a preukazovania citov. Prvá scéna druhého dejstva sa končí, ako sme spomenuli, národným zborom v maďarčine; po ňom nasledujú dobré priania v srbskom jazyku: „Mnoho NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 37

rokov šťastný buď / Mnoho rokov s nami bratsky ži!“ (Mnogaja ljeta srećan bio / Mnogaja ljeta s nama bratinski živio!“) Rómovia sami poukazujú na stereotypy o nich: okrem vyjednávania, ktoré im je vlastné, jedna z Cigánok odhaľuje, že radi kradnú, spomínajúc, že keď boli v Bosne u Milevy, hoci jej matka bola štedrá, ukradli im striebornú lyžicu. V dráme sa nachádza ešte jeden stereotyp o Rómoch, a to je ich impulzívnosť a prchkosť: obraz dominantného Róma, ktorý rozkazuje žene a vyhráža sa jej bitkou.

Keďže sa dielo končí náhle, zdá sa, že choroba znemožnila Albíne Podhradskej, aby dielo dokončila adekvátne. V dráme na mnohých miestach vidno emotívny náboj, preto by ju bolo možné v tom najpozitívnejšom zmysle označiť za ženskú drámu. Osobitne vyniká scéna, v ktorej malá Mileva odchádza do záložne, aby založila svoju bábiku, predmet, ktorý má pre ňu veľkú hodnotu, aby kúpila chlieb. Podhradskej text priniesol neočakávaný uhol pohľadu na vtedajšie spoločenské okolnosti: pohľad na život z detskej perspektívy, pre ktorú je príznačné odhaľovanie sveta bez predsudkov, otvorené, nevinné, preto sú dojmy aj silnejšie, ako keď ich podávajú dospelé osoby. Dalo by sa povedať, že deti a ženy sú neoznačené spoločenské skupiny, ktoré sa vyznačujú receptívnosťou či schopnosťou akceptovania a citlivosťou; preto sa u nich vo zvýšenej miere prejavuje empatia a nesebeckosť, ktorú zdôrazňuje aj autorka.

Ponúka sa otázka, prečo táto dráma nebola inscenovaná, aj keď hry so spevom boli v tom čase obľúbené. Odpoveď by bolo načim hľadať mimo umeleckých rámcov, najmä preto, že etické a ideové postoje v hre prevažujú nad estetikou. Domnievame sa, že je to tak v dôsledku politických okolností, pretože autorkine explicitné panslavistické politické postoje pre vtedajšie rakúsko-uhorské vrchnosti nemohli byť akceptovateľné. Netreba zabudnúť ani na kritiku vojvodinského milieu, ktorú Albína Podhradská čiastočne zjemnila, ako ani na stereotypy o Rómoch, Židoch a iných, ktoré nemožno ospravedlniť jej neskúsenosťou, mladosťou či nedostatočnou znalosťou tematiky. Zdá sa, že autorka v čase, keď Rakúsko-Uhorsko znovu upevnilo svoje mocenské postavenie, keď si Rusko nesmelo ani len trúfnuť na vojnu proti nemu, a keď sa hlásala lojalita štátnych úradníkov, čo následne vplývalo na rozličné podoby cenzúry, bola príliš odvážna. Lenže na druhej strane musíme mať na zreteli, že literatúra bola dlho považovaná za mužskú činnosť. Divadelné hry, ktoré napísali ženy,16 sa v srbskej literatúre objavujú v druhej polovici 19. storočia; na ich neskorší výskyt v dramatickej literatúre vplývala aj okolnosť, že Srbi v 18. storočí nemali ani svoju originálnu dramatickú literatúru ani profesionálne divadlo17. Väčšina srbských spisovateliek v 19. storočí bola chudobná, spravidla im za texty nebolo zaplatené. Nachádzali sa v horšom položení než herečky, ktoré užívali viac spoločenského uznania, čo aj vplývalo na nasledujúcu situáciu: „u nás je veľmi málo spisovateliek, ktoré 20 rokov a viac strávili v nepretržitej (bezplatnej) literárnej práci....“ (Anonym 1913, 17) O poézii, о prozaickom diele alebo o spoločensky angažovaných textoch žien, ktoré sa u nás prvé zaoberali dramatickou spisbou, sa písalo, ale o ich divadelných hrách takmer vôbec nie.

Prvá hra, ktorej žena je autorka, Svrček (Crvčak), divadelná hra v piatich dejstvách Charlotte Birch-Pfeiffer (1800(?) – 1868), adaptácia rovnomenného románu slávnej George Sand v preklade Augusta Šenou, mala premiéru roku 1866 v Novom Sade.

17 V 18. storočí u Srbov jestvovalo aj školské divadlo, Emanuil Kozačinski so svojimi žiakmi 1734. nacvičil predstavenie Traedokomédia (Traedokomedija), prvé barokové divadlo v Sriemskych Karlovciach, a veľmi aktívny bol aj Joakim Vujić so svojimi posrbčenými hrami a prepracovanými dielami písanými na základe cudzojazyčných textov.

16

38 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

LITERATÚRA Andruška, P.: Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme. Bratislava : Odkaz,1994. Аnonym: Јавор, Novi Sad, 1891, č.: 16, 20, 21, 23, 28, 37, 39, 44, 50, 51. (takmer všetky texty s nadpisom Српске списатељице) Аnonym: Одговори. Јавор, Нови Сад, бр. 2. 32, 1892. Аnonym (pravdepodobne Јелица Беловић-Бернаџиковска): Жене и књижевност, Српкиња: њезин живот и рад, њезин културни развитак и њезина народна умјетност до данас, Сарајево : Добротворна задруга Српкиња у Иригу, 15 – 22. 1913. Архива Властоја Алексијевића, Албина Подградски: свеска 10: Слово П/2. rukopis: Srbská národná knižnica) Batušić, N.: Pučki igrokazi XIX stoljeća, Zagreb : Matica Hrvatska Zora, 1973. Волк, П.: Преображење: Драма народног позоришта у Београду од 1868. до 2007. године, Београд : Алтера, 2009. Волк, П.: Позоришни живот у Србији 1835 – 1994, Београд : Музеј позоришне уметности Србије, 1995. Đurić-Klajn, S.: „Muzika na srpskim scenama u XIX veku“, u: Akordi prošlosti, Beograd : Prosveta, 1981, s. 82 – 90. Кириловић, Д.: „Српско народно позориште“, in Гласник Историјског друштва, III, св. 2, Београд, 1930, s.

252 – 267. Кириловић, Д.: „Српско народно позориште“, in Гласник Историјског друштва, III, св. 3, Београд, 1930, s.

417 – 448. Ковачек, Б: „Народна књижевност и репертоар сталних српских народних позоришта“, у: Талија и Клио, Нови Сад : Матица српска Академија уметности, 1991, s. 354 – 358. Костић, К. Т.: Из прошлости Учитељске школе у Сомбору, Нови Сад : Штампарија „Натошевић“ 1938. Костић, Л.: Приповетке – о позоришту и уметности, Нови Сад : Матица српска, 1989. Марјановић, П.: Мала историја српског позоришта XIII – XXI век, Нови Сад : Позоришни музеј Војводине, 2005.

Oraić-Tolić, D.: Teorija citatnosti, Zagreb : Grafički zavod Hrvatske, 1990. Подградски, А.: Сирота Милева из Босне у нашој цивилизацији год. 1878., Нови Сад : Српска народна задружна штампарија, 1880. Поповић, Ј. (уредник): Српкиња: илустровани календар, Велика Кикинда : штампаија С. Миленковић, 1896. Радовановић, С.: Српске песникиње XIX века, Београд : РO „9. мај“ – „Стручна књига“, 1981.

Slovenský biografický slovník IV, Bratislava: Matica slovenská, 1990. Српске књижевнице (уредиле), Српкиња: њезин живот и рад, њезин културни развитак и њезина народна умјетност до данас, Сарајево : Добротворна задруга Српкиња у Иригу, 1913.

Stojković, B. S.: Istorija srpskog pozorišta od srednjeg veka do modernog doba (drama i opera) 3, Teatron 15/16, Beograd, 1978.

Stojković, G.:, Znamenite žene Novog Sada I, Novi Sad : Futura publikacije, 2001. Тејлор, А. Џ. П.: Хабзбуршка монархија 1809 – 1918, Београд : Clio, 2001. Томандл, М.: Српско позориште у Војводини II, Нови Сад : Матица српска, 1954.

Chlapel Đorđević, J.: Studije i eseji o feminizmu, Beograd : „Život i rad“, 1935.

Hronec, V.: „Jozef Podhradský“, in Bio-bibliografcký súpis súčasných slovenských spisovateľov z Juhoslávie. Bratislava : Literárnovedný ústav SAV, 1990. Ћоровић, В.: Илустрована историја Срба, Београд : Политика Народна књига, 2006.

Cvetković, S. V.: Repertoar Narodnog pozorišta u Beogradu 1868 – 1965, Beograd : Muzej pozorišne umetnosti, 1966 Чурић, Р.: Српске више девојачке школе у Војводини, Нови Сад : Матица српска, 1961.

Text bol uverejnený v World Letterature Studies, Bratislava 2014, vol. 6 br. 4, str. 46 – 57.

Zo srbčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 39

IVAN ŠUŠA

Život za ostnatými drôtmi (K slovenskej memoárovej literatúre z obdobia holokaustu) Vo víre totalitnej propagandy „Poviem pravdu, nemal som ich rád (Židov – pozn. autora). Bol som presvedčený, že všetky sociálne problémy slovenského života zapríčinili Židia. Pochádzam zo Slovenského Medera a moje zážitky sú negatívne. (...) Chceli sme aj ja, pravdaže, riešiť židovskú otázku, chcel som, aby odišli zo Slovenska, ale nechcel som, aby ich vraždili.“ Túto motiváciu riešenia židovskej otázky ponúka v rozhovore spisovateľa Juraja Špitzera vojnový minister vnútra Alexander Mach v knihe Všedné dni. V čase vojnového Slovenského štátu však nebola (anti)propaganda viazaná len na nutné odstránenie vykorisťovania nášho ľudu zo strany židovských úžerníkov, hoci na obyvateľstvo mala najvýraznejší efekt. Od krčmárov-úžerníkov sa postupne začala oveľa sofistikovanejšie zaoberať témami, ktoré mali vzbudiť pocit ochrany slovenskosti a tradičných konzervatívnych hodnôt (zdôrazňovanie slovenskej identity, antimaďarizačné a čiastočne antičeské tendencie a katolicizmus) a na ideológiu tzv. čistej rasy. Aj keď slovenská verejnosť tieto persuazívne a insinuatívne formy propagandy na počiatku absorbovala, v „deportačnom období“ sa postoj slovenského obyvateľstva k židovskej otázke podstatne zmenil. „Ešte na začiatku deportácií slovenská verejnosť nejavila záujem o osud židovských spoluobčanov. Spôsob uskutočňovania jednotlivých opatrení, ako sústreďovanie a deportácie, odvoz starých, chorých a detí, neľudské výpady gardistov a nemeckých dozorcov, vyvolávali v slovenskej verejnosti odpor a časom čoraz otvorenejší prejav nesúhlasu s ním. (Lipscher, 1992, s. 151)“ Ani v povojnovom období, keď už bola táto menšina zdecimovaná na minimum, sa téma židovstva nestala ideologicky vhodnou. Po prvé –Československo sa po druhej svetovej vojne stalo krajinou dvoch národov – Čechov a Slovákov a Židia sa vytratili z údajov a tabuliek národnostných menšín, ako i náboženských skupín (v tomto prípade nielen Židia). Po druhé – židovské obyvateľstvo bolo pre vtedajší režim synonymom kapitalizmu, vlastníctva a živnostníctva, po tretie – režim vytváral politiku rovnosti pre všetkých – a to jednak z hľadiska sociálneho i národného.

Z uvedených dôvodov vyšlo v povojnovom období na Slovensku iba niekoľko memoárových diel, zameraných na vyhladzovacie tábory. Aj keď istú zmenu priniesli reformné šesťdesiate roky, v období normalizácie sa téma holokaustu opäť vytratila z hlavných vedeckých výskumov. Ako v tejto súvislosti konštatuje historik Ivan Kamenec, „výskum témy síce akosi pololegálne pokračoval, ale jeho výsledky sa mohli publikovať len v samizdatoch a v zahraničí“ (Kamenec, 2005, s. 24). Povedané spolu s literárnym vedcom Viliamom Marčokom, „téma sa znova stala neželanou a vykázanou do premlčiavania“ (Marčok, 1998, s.

234). Až po zmene režimu v roku 1989 bolo možné začať traktovať túto problematiku slobodne (sloboda prejavu však priniesla aj diela autorov, najmä vo vedeckej spisbe, ktoré sa na tragédiu holokaustu pozerali ideologicky, glorifikujúc obdobie Slovenského štátu a podobne). To isté platí i o memoároch, ktoré sa k nám dostali formou prekladov.

40 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

V období po vojne vyšiel Lánikov (Wetzlerov) Oswiencim – hrobka štyroch miliónov ľudí, potom Čo Dante nevidel či memoáre Heleny Volanskej Stretnutie v lesoch, spomeňme i práce Leopolda Laholu Božia ulička a Vtáčí spev, neskôr Vyhasnuté oči Margity Schwalbovej či Škodovej memoáre Tri roky bez mena (denník väzeňkyne koncentračného tábora v Osvienčime), ako aj niekoľko básnických zbierok. Dočasné uvoľnenie politického napätia prinieslo v roku 1968 Leopoldovi Laholovi možnosť publikovať zbierku poviedok Posledná vec.

Spoločensko-historický medzník – rok 1989 a postupné zapĺňanie bielych miest Otvorene písať/hovoriť o hrôzach holokaustu umožnilo až nové spoločenské zriadenie po roku 1989. Začali vychádzať diela, dovtedy „odložené v zásuvkách“, k ďalším sa autori odhodlali až po rokoch. Postnovembrovú situáciu môžeme vnímať v nasledujúcich súvislostiach. Zo žánrového hľadiska výrazný počet vydaných memoárových diel oproti roku 1989, autormi sú často ľudia z „neliterárneho prostredia“, ich cieľom nie je zväčša estetický zážitok, ale poskytnutie autentického svedectva o prežitých hrôzach (dielo ako memento), preklady memoárov slovenských židovských autorov-emigrantov, ktorí publikovali diela v cudzom jazyku v zahraničí do slovenPhDr. Ivan Šuša, PhD. (1979) vyštudoval sločiny, časový nesúlad písanie diela/vydanie venský jazyk a literatúru a taliansky jazyk a kultúdiela – dnes majú už „len“ historickú hodnoru na Univerzite Mateja Bela v B. Bystrici. V súčastu, ideologické prekonávanie témy, slobodnosti pôsobí ako vedúci Katedry translatológie né písanie, viera vo vypočutie, kvantitatívny na Filozofickej fakulte tejto univerzity. Vo svojej nárast počtu vydávaných diel tzv. „ženskej vedeckej činnosti sa zaoberá memoárovou literamemoáristiky“ (ženské autorky dokonca počtúrou, literárnou komparatistikou (slovensko-talianskymi medziliterárnymi vzťahmi) a umelectom prevažujú nad mužskými kolegami). kým prekladom. Je autorom alebo spoluautorom Diela, ktoré považujeme v kontexte témy týchto monografií a učebných textov: Holokaust židovskej perzekúcie v koncentračných táv talianskej a slovenskej memoárovej literatúre boroch, za nosné, sú: (Brno 2009), Občiansko-politická literatúra v súvisAkiva Nir: Chodníčky v ohnivom kruhu lostiach (Banská Bystrica 2010), Komparatistické a prekladové aspekty v slovensko-talianskych me(1994), Juraj Špitzer: Nechcel som byť žid (1994), dziliterárnych vzťahoch (Banská Bystrica 2011), Leo Kohút: Tu bola kedysi ulica... (1995), Banskobystrická translatológia (Banská Bystrica Edita Drori-Ernstová: Olúpená o právo na ži2012), Taliansko. Vybrané kapitoly z politiky, stravot (1996), Peter Salner: Prežili holokaust, níckeho systému a politickej komunikácie (Banská vyšlo v slovenčine (1997), Hilda Hrabovecká: Bystrica 2012), Persecuzione del diverso e propaRuka s vytetovaným číslom (1997), Milan ganda razziale (Brno 2013), Úvod do štúdia prekladovej literatúry (Banská Bystrica 2014).

Richter: Božia ulička (1998), Levi Gil (Fero Goldner) – Chana Gilová: Osudy jednej rodiny (2001), Margita Schwalbová – Katarína Hradská: Žila som životy druhých (2001), Monika Vrzgulová. Videli sme holokaust, vyšlo v slovenčine (2002), Kathryn Winterová – Katarína: Román (2002), Iboja Wandall-Holmová: Zbohom, storočie (2003), Max Stern: Známka môjho života (2005), Blanka Bergerová: Najväčší biznis môjho života (2006), Manca Schwalbová: Vyhasnuté oči (2011), Iby Knill: Žena bez čísla (2011).

Rok 1989 umožnil „rehabilitáciu“ osobnosti svetového mena Rudolfa Vrbu, ktorý spolu s Alfredom Wetzlerom vôbec ako prví podali správu o zverstvách za bránami osvienčimNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 41

ských lágrov. Aj napriek tomu, že sa v bývalom režime všeobecne uznával tento slovenský primát, Vrbova následná emigrácia do Anglicka, Izraela a Kanady sťažila prienik jeho ďalších memoárových publikácií a štúdií s témou holokaustu do česko-slovenského literárneho kontextu. Je pravda, že Wetzlerovi (pod menom Jozef Lánik) v prednovembrovom období vyšli práce spomienkového charakteru (Oswienčim – hrobka štyroch miliónov ľudí a Čo Dante nevidel), tandem Vrba a Lánik sa v Československu postupne dostal do zabudnutia. Doma zaznávanému Vrbovi sa dostalo uznania v zahraničí, prednášal na univerzitách v USA, Kanade a v Británii, stal sa profesorom na University of British Columbia vo Vancouveri. Ako svedok – obeť vystúpil vo viacerých dokumentárnych filmoch, publikoval desiatky odborných článkov a štúdií o šoa a hlavne memoáre I cannot forgive, ktoré vyšli najprv v roku 1964 v Londýne a New Yorku a neskôr v Nemecku, Francúzsku, Holandsku či v Izraeli. V češtine sa jeho memoáre objavili v roku 1998 pod názvom Rudolf Vrba: Utekl jsem z Osvětimi (Sefer, Praha) a v reedícii v roku 2007 – a to z angličtiny. Správa, ktorú napísali v Žiline (a ktorá je dnes súčasťou F. D. Roosevelt´s Library v New Yorku, Vatikánskych archívov a jeruzalemského múzea Yad Vashem), ale aj následné memoárové diela majú enormný význam. Sú nielen autentickou informáciou o reálnom živote v koncentračných táboroch, ale aj presnou správou s konkrétnymi číselnými údajmi, ktoré dovtedy neboli nikde publikované. Autori venujú tiež veľkú pozornosť situácii na Slovensku, deportácii slovenských Židov, opisujú jednotlivé transporty. Správa je svedectvom pre svet a zároveň ukážkou obrovskej odvahy dvoch mladých mužov, ktorí chceli nielen upozorniť na zverstvá v koncentračných táboroch, ale hlavne varovať svet pred ďalšími transportmi.

Jedným zo slovenských židovských autorov, ktorí hneď medzi prvými publikovali svoje memoáre, je už spomínaný Juraj Špitzer a jeho dielo Nechcel som byť žid. Autor minuciózne zobrazuje fakty a usúvzťažňuje ich so spoločensko-politickou situáciou danej doby. Ďalším dôležitým faktom, ktorý dokumentuje vtedajšie udalosti, sú konkrétne spomienky na transporty z nováckeho tábora do Poľska s vyvodením jasnej a konkrétnej zodpovednosti. Autor napríklad presne a menovite uvádza, že „koncom júna 1942 vydal Vašek rozkaz odtransportovať všetkých choromyseľných židov z ústavov a nemocníc“ (s. 206), v septembri nasledoval ďalší tranport, práve v deň židovského sviatku Jom Kipur. Za strojcov či vykonávateľov týchto naplánovaných transportov označuje okrem A. Vaška aj G. Konku.

Fakty však poskytuje s mierou, s jasným cieľom a funkciou. Čitateľa nemajú miasť, unavovať, naopak, pôsobia persuazívne a dôveryhodne. Fakty, dokumentujúce realitu, funkčne vyvažuje reflexiami, neraz sa viažucimi k filozofii či dejinám – dotýkajú sa najmä otázok mravného odkazu židovskej filozofie, vlastenectva a vzťahu menšinového židovského obyvateľstva k väčšinovému slovenskému národu a naopak. Špitzer je tu kontemplatívny, meditatívny, so zmyslom pre úvahu ako mravného odkazu a odkazu humanity – pre čitateľa – židovského i nežidovského. Ako sa vyznáva, „celá zem je ľudskou vlasťou – všade je ľudská vlasť, kde sa rodia ľudia. Akým právom sa človeku pripisuje vlasť? Vlasť je tam, kde chce človek žiť, kam sa chce s radosťou vracať, nie tam, kde sa musí skrývať, kde ho nepovažujú za človeka, odkiaľ musí utekať, ak chce ostať nažive. Čo je to za vlasť, ktorá nechráni, ale vyháňa svojich občanov?“ (s. 88) Na zážitky z tábora nadväzuje knihou esejí Svitá, až keď je celkom tma (ktorá mu vyšla posmrtne z roku 1996).

Hilda Hrabovecká v diele Ruka s vytetovaným číslom premýšľa nad dôvodmi mlčania nad prežitými hrôzami, zvrátenosťami vtedajšieho totalitného režimu, vzťahu Slovákov 42 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

k nemu (ako uvádza, prevažná časť obyvateľov Slovenska sa nezúčastnila na perzekúciách a vyvražďovaní, naopak, viacerí pomáhali pri záchrane Židov), ale i o postkoncentračnom, slobodnom období a hľadaní si vlastného miesta po zmene režimu (použijúc rečnícku otázku „Čo si počať so slobodou?“). Jedna z častí je čisto faktografická a dokumentárna, autorka v nej zhromaždila dokumenty z rokov 1938 –1942, ide o štatistické tabuľky deportovaných väzňov, tabuľky ľudí, ktorí zahynuli pri úteku, telefonogramy, verbálne nóty, úradné záznamy, ako aj úryvky z článkov a prejavov, uverejnených v dobovej tlači – časopisoch Gardista a Slovák. Sugestívne, no funkčne tiež pôsobí báseň Horí Štúdia Život za ostnatými drôtmi je jedným z výstupov vedeckého projektu VEGA MŠ SR naše mestečko od Mordechaia Gebirtyka 1/0031/14 Areálové prieniky memoárovej literatúv jazyku jidiš, ktorú do slovenčiny preložili ry s témou holokaustu. Rozširuje pôvodný výskum Tomáš Janovic a Peter Petiška. Cenné sú uskutočnený v rámci dizertačnej práce. Časť dii fotografie, väčšina z autorkinej mladosti či zertačnej práce bola publikovaná v monografii z obdobia po roku 1945. Za cennú a v konHolokaust v talianskej a slovenskej memoárovej litexte memoárovej literatúry ojedinelú teratúre (Brno 2009). možno považovať časť, v ktorej autorka čitateľovi ozrejmuje štruktúru väzňov (vo vzťahu Židia – neslováci), odlišné zaobchádzanie s nimi a podrobný opis náplne práce jednotlivých článkov v paradigme moci koncentračného tábora.

Hraboveckej sa nepochybne podaril cieľ, ktorý si stanovila. „Usilovala som sa čo najvernejšie popísať spôsoby a podstatné princípy, ktorými sa riadili moji súpútnici v prelomových životných obdobiach“. Pripomeňme, že kniha bola v roku 2002 preložená do angličtiny ako Arm with tattooed number (preklad Kevin Slavín).

Iboja Wandall-Holmová zasa vo svojich memoároch (Zbohom, storočie) hovorí o prvom antisemitskom kroku, ktorý zažila. V jej meste k rituálnej vražde u židovského mäsiara zavraždili kresťanskú pomocníčku v domácnosti. Tento incident vyprovokoval vášne a vyburcoval k vzájomnej nenávisti. Po incidente a antižidovskej kampani, ktorá sa na Slovensku rozpútala („...ešte dnes vidím veľké čierne nápisy na múroch, na stenách, na kioskoch a na vyprázdnených výkladných skriniach – Židia do Palestíny! Židovský bordel! Židia von!“, s. 68), Wandall-Holmová ušla do Maďarska, útek sa však nepodaril a ona skončila v koncentračnom tábore v Osvienčime.

Práve jej internovanie v tábore a ďalší jej následný život v ňom je nosnou autentickou výpoveďou jednak z hľadiska zobrazovaných faktov (dokumentárna časť), ako aj vnútornou výpoveďou o psychickom stave autorky počas holokaustu (reflexívna časť). Autorka, ako väčšina ďalších memoáristov, chronologicky opisuje celé „táborové obdobie“ (na rozdiel od iných však nie je výrazne faktografická – napríklad samotnú cestu transportu zobrazuje len informatívne, bližšie sa však zameriava na tábory v Osvienčime, Birkenau, v Rajsku a v Ravensbrücku a diferenciami medzi nimi), t. j. od cesty „dobytčími vagónmi“ (s. 149), cez spoznávanie sa s novým a neznámym prostredím, v ktorom sa nedobrovoľne ocitla (od povinného sústredenia sa pred lágrom, cez sprchu, lekársku prehliadku u doktora Mengeleho a získania čísla – „stali sme sa číslami“ s. 163) až po režim s presnou hierarchiou a vymedzenou činnosťou (autentickosť svojej výpovede znásobuje ako jedna z mála slovenských autorov memoárovej literatúry používaním lágrového slangu – napr. stratiť okuliare znamená smrť, zubná kefka je poklad a pod.). Zobrazuje vzťahy medzi väzeňkyňami, najmä však vo vzťahu väzeň/veliteľ, všadeprítomný teror a NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 43

smrť (dozvedela sa napríklad, že jej priateľky z Liptovského Mikuláša už nie sú nažive), choroby (aj autorka ochorela na týfus, podarilo sa jej však vyliečiť), ako aj hanebné lekárske pokusy. Využíva klasickú binaritu individuálnosť/kolektívnosť (v prijateľnej miere, t. j. nevenuje sa redundantne len jednému individuálnemu osudu – napríklad svojmu, aj keď ten je tu – vzhľadom na žánrový charakter jej prózy – nosný). Autorka s výrazným pozorovateľským talentom zobrazuje i najtragickejšie momenty lágra – zápach spáleného mäsa z ľudí, usmrtených v krematóriách („Zamknú za nimi dvere a kryštály cyklónu B, sypané zhora, do miestnosti preplnenej nahými mužmi, ženami a deťmi, sa menia na plyn. Keď je ho primálo, počuť krik, nárek a chrčanie plynom pomaly udusených detí“, s. 162). Toto násilie zobrazuje autorka ako sadizmus – či už v psychickej, ako aj fyzickej forme (nadávky, ponižovanie, bitka) – dokumentuje to na správaní sa esesáckeho dozorcu Schmidta, ktorý verbálne a fyzicky ponižoval mužských väzňov tábora. Časť týkajúca sa koncentračného tábora je zároveň zobrazovaná ako čakanie (pasivita) na konkrétny aktívny čin – záchranu. Tou sú sovietske vojská, ktoré napokon oslobodia tábor.

Medzi oboma časťami je rozdiel v čase – kým v prvej časti autorka používa minulý čas, od táborovej časti začína používať prítomný čas („...Vezieme sa v dobytčích vagónoch. Už štvrtý deň sme na ceste...“, s. 149), čitateľa tak necháva „vtiahnuť“ do reálneho času udalosti. Ide tu teda nielen o „tvrdý prechod“ z hľadiska sémantického (už spomínané dve významové roviny) a gramatického (čas), ale i z hľadiska zreťazenia motívov. Nedozvedáme sa, za presne akých okolností sa dostala do transportu (predchádzajúcu kapitolu končí tým, že plietla sveter). Autorka autenticky (sukcesívne) zobrazuje každodenný život v tábore: „Vstávame ešte za tmy. Keď slnko vyjde, už nám nepatrí. Od svitu do svitu sú naše dni zamorené neopísateľným zápachom z rôznych zdrojov a plné kopancov, úderov, ponižovania, sadizmu a čierneho zúfalstva. (...) Musíš byť čistá, ale nedovolia sa ti umyť. Tí, čo to nestihnú, budú potrestaní. Ženú nás nazad na blok. Pijeme to, čomu hovoria káva, je to však, chvalabohu, teplá žbrnda, i keď neurčitého pôvodu. K nej nám dávajú kus denného prídelu chleba, tmavého kusu pečeného cesta zmiešaného s pilinami. Na ňom kvacnutý kúsok margarínu a hŕbka červenej, asi mrkvovej marmelády. Klepot plechových tanierov a lyžíc. Hádky a bitky o chlieb. Blokový personál rozdáva buchnáty. Štúbové hľadajú chorých, ktorí zaliezli pod prične. Vyvlečú ich pred barak, aj keď sa pritom chorým podlamujú kolená. Všetci väzni musia stáť v radoch ako podľa pravítka. (...) Nepohnúť hlavou.

Nevystrčiť nohu. Netriasť sa zimou. Zmeravieť.“ (s. 167) K nekultúrnej antisemitskej Európe, ktorú Wandall-Holmová usúvzťažňuje s existenciou koncentračných táborov (ako súčasť politiky a režimu vtedajšieho Slovenského štátu), vytvára kontrapozíciu antitotalitarizmu. Princíp antitotalitarizmu prezentuje u autorky komunizmus, ktorý po skončení vojny nahradil obdobie fašistického režimu. Viera v komunizmus je zreteľná už v prvej časti knihy, znásobila sa po páde režimu Slovenského štátu. Reflexie autorky sa sústreďujú najmä na otázku antisemitizmu v spoločnosti, na politiku a vieru v komunizmus (podobne, ako ďalšia autorka memoárov Kathryn Winterová). Veľkú úlohu zohrávajú v diele reálie. Autorka protižidovskú kampaň a celú židovskú otázku nevníma limitovane, ale ako jedna z mála – v európskej dimenzii – tým má jej dielo nadnárodnú dimenziu, reálie vysvetľuje v kontexte zahraničnopolitickej a spoločenskej situácie.

44 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Ako vyplýva z uvedených príkladov a analýz, každý z memoáristov pristupoval k téme v rámci svojej autorskej kompetencie, špecificky sa orientoval buď výrazne na faktografické alebo reflexívne pasáže (v závislosti od cieľa, ktorý si stanovil – dokumentačno-faktografický alebo aj umelecký), miestami využíval idolekt dieťaťa alebo na ňom vystaval celú kompozičnú a tematickú stránku diela (ak bol internovaný ako dieťa, rozhodol sa pri rozprávaní použiť optiku dieťaťa), prejavuje sa striedanie opisnosti a rozprávania (teda dynamické i statické zložky). Nosný je často osud jednej postavy-svedka, neraz ako rozprávanie o celom živote, pričom internovanie v koncentráku je jednou z pasáží, no v niektorých memoároch sa autor koncentruje priamo na prostredie tábora. Aj napriek týmto diferenciám zo všetkých zaznieva hlasné NIE totalite, zlu a nenávisti. Rudolf Vrba vo svojich memoároch napísal, čo vedie ľudí, ktorí prežili traumy holokaustu, k publikovaniu týchto neraz traumatizujúcich spomienok: „Uvedomil som si, že budem musieť napísať knihu, v ktorej by som mysliacim ľuďom vysvetlil, čo som videl v Osvienčime. Že budem musieť detailne popísať celý ten nemecký podvod, tú úskočnú, zradnú a rafinovanú úradnícku prácu, ktorá predchádzala vulgárnej, hrubej, vražednej sile. Chcel som tiež poďakovať všetkým, ktorí prispeli ku koncu nacizmu. A dúfam, že by moja kniha mohla pomôcť zabrániť tomu, aby sa tá zlovoľná a beštiálna sila mohla vrátiť. (s. 9)“

LITERATÚRA HOLM-WANDALL, I.: Zbohom, storočie. Bratislava : Kalligram, 2003.

HOLÝ, J. a kol.: Holokaust v české, slovenské a polské literatuře. Praha : Univerzita Karlova, 2007.

HRABOVECKÁ, H.: Ruka s vytetovaným číslom. Bratislava : PT, 1998.

HRADSKÁ, K. – SCHWALBOVÁ, M.: Žila som životy druhých. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, Židovská náboženská obec, 2001.

FRIEDER, E.: Z denníka mladého rabína. Bratislava : SNM, oddelenie židovskej kultúry, 1993.

GYARFÁŠOVÁ, S.: Špitzer spovedá Macha. In: 14. marec 1939 – 75 rokov v tieni Hitlera (tematická príloha denníka Sme), 14. 3. 2014, s. 14 – 15.

KAMENEC, I.: Sedemdesiattisíc židov. In: OS, 2005, č.1 – 2, s. 24.

KOHÚT, L.: Tu bola kedysi ulica. Bratislava : Q111, 2004.

LIPSCHER, L.: Židia v slovenskom štáte 1939 – 1945. Bratislava : Print-servis, 1992, s. 151.

MARČOK, M.: Taká neodvolateľná vec... In: Božia ulička. Bratislava : SSS, 1998, s. 234.

NIR, A.: Chodníčky v ohnivom kruhu. Bratislava : SNM, oddelenie židovskej kultúry, 1994.

RICHTER, M.: Božia ulička (antológia). Bratislava : SSS, 1998.

SALNER, P.: Prežili holokaust. Bratislava : Veda, 1997.

STERN, M.: Známka môjho života. Bratislava : Kalligram, 2005. ŠPITZER, J.: Nechcel som byť žid. Bratislava : Kalligram, 1994. ŠPITZER, J.: Svitá, až keď je celkom tma. Bratislava : Kalligram, 1996. ŠUŠA, I.: Holokaust v talianskej a slovenskej memoárovej literatúre. Brno : Tribun EU a Masarykova univerzita, 2009. ŠUŠA, I.: Vnútroliterárny a medziliterárny aspekt memoárov s témou šoa. In: Slovakistický zborník 3. Nový Sad : Slovakistická vojvodinská spoločnosť, 2008.

VARGOVÁ, Z.: Židovský fenomén v stredoeurópskych súvislostiach. Nitra : Fakulta stredoeurópskych štúdií, 2011 VRBA, R.: I protocolli di Auschwitz. Milano : RCS Libri, 2008.

VRZGULOVÁ, M.: Deti holokaustu. Bratislava : Dokumentačné stredisko holokaustu, 2007.

VRZGULOVÁ, M.: (edit.) Videli sme holokaust. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, 2002.

WINTEROVÁ, K.: Katarína (román). Bratislava : Slovenské národné múzeum/Múzeum židovskej kultúry, 2003.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 45

IN MEMORIAM VLADIMÍR VALENTÍK

Za Mirou Brtkovou (1930 – 2014) Mira Brtková sa narodila 5. októbra 1930 v Nových Bánovciach pri Starej Pazove. V roku 1948 absolvovala gymnázium v Belehrade (V. a VI. ročník gymnázia absolvovala v Bratislave). V roku 1953 vyštudovala réžiu na Akadémii pre divadelné a filmové umenie v Belehrade u profesorov Vjekoslava Afrića, Josipa Kulundžića a Slavka Vorkapića. Ako československá štipendistka bola asistentkou réžie v hranom filme Otokara Vávru Proti všem.

V päťdesiatych rokoch sa zaoberala divadelnou a filmovou réžiou. V roku 1958 režírovala krátke filmy pre Zagreb-film a Neoplantu v Novom Sade. Zároveň vypracovala scenár pre prvý kreslený film Belehradskej školy kresleného filmu (Sólista Nikolu Majdaka).

V roku 1959 v Ríme bola asistentkou réžie u režisérov Pietra Germiho a Alberta Latuadu.

V roku 1963 vyštudovala maliarstvo na Akadémii di Belle Arti v Ríme, (profesori Franco Gentillini a Mino Maccari). Ako maliarka pôsobila v šesťdesiatych rokoch v rámci medzinárodnej umeleckej skupiny Illumination, v ktorej vedúcou osobnosťou bol japonský umelec Nobuya Abe. V rokoch 1970 – 71 bola tajomníčkou réžie v hranom filme Sutjeska. Zaoberala sa i módnym návrhárstvom inšpirovaným slovenským ľudovým krojom a bola zberateľkou slovenských ľudových krojov a starožitností. Zomrela 18. decembra v belehradskej nemocnici a pochovaná bola 21. decembra 2014 v Starej Pazove.

Okrem početných spoločných výstav v Srbsku a v zahraničí uskutočnila aj vyše dvadsať samostatných výstav. Poslednú samostatnú výstavu mala v Petrovaradíne v rámci Dunajských dialógov a spoločne vystavovala posledný krát vo Viedni (november 2014).

Akademická maliarka Mira Brtková patrila medzi priekopníkov abstraktného výtvarného prejavu v slovenskom výtvarnom umení. Od samotného začiatku, teda šesťdesiatych rokov 20. storočia, skúmala možnosti abstraktného výtvarného prejavu koncipujúc obraz ako výraz, alebo kompozíciu čírych výtvarných prostriedkov, akými sú farba a čiara. V tomto umeleckom zameraní zostala dôsledná do konca, hoci sa na jej obrazoch v jednom období vyskytovali i figúry. Pre Miru Brtkovú bola však nepodstatná ich mimetická, napodobu46 IN MEMORIAM

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Mira Brtková: z cyklu Akumulácia, železo, 2008

júca funkcia. Ona ich využívala iba ako materiál na uskutočnenie individuálneho, tvorivého, autorského činu. Znázornené figúry boli vlastne šablónovité výšivkárske vzory, v čom badať určitú autorskú dištanciu a jemný ironický postoj k figurácii. V ich navonok chaotickom rozmiestnení na plátne Mira Brtková odhaľovala geometrickú usporiadanosť. Brtková bola v tvorbe orientovaná na racionálne postupy plné tvorivej, nevyčerpateľnej energie a imaginácie. Tak napríklad pri multiplikácii živočíšnych motívov ona ich nahusťovala jeden cez druhý, vytvárajúc arabeskovitú štruktúru čiar, čo je vlastne i jeden z konečných zámerov jej tvorivého činu.

Mira Brtková búrala hranice a prekonávala tradične zaužívané, výtvarné konvencie využívajúc v tvorbe aj neobvyklé výtvarné techniky, alebo ich kombináciu. Ide tu predovšetkým o výšivkárske techniky, alebo kombináciu výšivky a maľby temperou. Hoci výšivky majú tradične ozdobnú funkciu umelkyňa ich využíva v inom kontexte. Brtkovej neobvyklý spôsob realizácie umeleckého diela, v cykle prác pomenovanom Usmernená imaginácia, spočíva na jej idei o syntéze anonymnej ľudovej tvorby, čiže kolektívnej tvorivosti a individuálnej autorskej kreácie. Ľudová umelecká tvorba je šablónovitá, dekoratívna a hlavne úžitkového rázu, teda v podstate je protikladom voľnej umeleckej tvorby, ako ju v súčasnosti chápeme. Pokus o ich syntézu je pochopiteľný iba v duchu postmoderny.

Na tejto stope jej špecifického spoločenského angažmánu v tvare výtvarného prejavu môžeme sledovať aj početné cykly jej kovových sôch, ktoré tiež vznikli ich reestetizáciou, ale aj zmenou pôvodného (najčastejšie úžitkového) účelu.

Vráťme sa však k prvému a neodvodenému výtvarnému prúdu v rámci výtvarnej tvorby Miry Brtkovej, ktorý je čistou, zreteľnou hrou základných výtvarných elementov.

V prípade cyklu „bielych obrazov” ide o hraničnú oblasť redukcie farby a skúmanie vlastností čiary vychádzajúcej do tretieho rozmeru, vďaka ktorému otvára priestor pre pôsobenie svetla a tieňa.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

IN MEMORIAM 47

RECENZIE GALJA SAPOŽNIČENKO

Keď jedinečnosť osobného utrpenia splýva s množstvom iných príbehov do veľkých číslic (Filip David: Kuća sećanja i zaborava. Beograd : Laguna 2014) „Ten zvuk mu nedá pokoj... Často sa zjavuje. Pohybujúci sa vlak. Odkiaľ prichádza a kam zaniká? Albert si zakrýva uši, tlačí hlavu pod vankúš, potom sa oblieka, vychádza z domu, blúdi ulicami, aby unikol čím ďalej od toho jednotvárneho zvuku. Sleduje ho, neprestáva. Zrazu, rovnako nečakane ako sa zjavil, zmizne. Nie však zadlho. Je zrejmé, že sa táto zlovestná pieseň vlaku vráti.“ Týmito slovami Filip David začína svoj román Dom spomienok a zabúdania, v ktorom, ako aj v predchádzajúcich svojich dielach, spracúva tému holokaustu. Už ako malý počas druhej svetovej vojny Filip David bol svedkom zločinov a trápenia, úteku a skrývania. Tento román zo všetkých jeho diel má najviac autobiografických prvkov. Tí, ktorí sa narodili v XX. storočí poznačení nesprávnym vierovyznaním, a ktorí boli nevinne odsúdení na smrť, myšlienku o pojme zla môžu vnímať ako obsesnú. Takými vinníkmi sú hrdinovia tohto románu, od hlavného Alberta Vajsa, ktorého denníkové fantazmagorické poznámky o prekonávaní spomienok na stratu rodiny čítame, po jeho troch priateľov: Mišu (Volfa) Brankova, Solomona Leviho a Urijela Koena.

Spomienky Alberta Vajsa tlačia nesmiernym pocitom viny, lebo nielenže stratil rodičov, ale vyskakujúc z pohybujúceho sa vlaku v hlbokom snehu stratil aj maličkého brata Elijaha a práve s tým sa nemôže zmieriť. Už ako chlapec bol odsúdený na neustály zápas s obludnými spomienkami a zlom.

Keď úplne náhodou a vďaka zľutovaniu nešťastného nemeckého manželského páru dostane príležitosť zmenou identitety premeniť svoj život, odmietne to. Je zrejmé, že tá zdanlivá záchrana má v sebe neľútostnú podmienku – musí sa vzdať vlastných predkov, vlastnej viery a identitety a predovšetkým by sa musel zrieknuť spomienok, v ktorých ešte žijú otec, matka a Elijah. Bol by to koniec ich druhého života – v spomienkach „zachránených“. O desaťročie neskôr Davidovho hrdinu prenasleduje démonický hluk vlaku ako odzrkadlenie nemožnosti zmieriť sa so skutočnou podstatou zla. To sú všetky tie vlaky, ktoré do smrti odviedli tisíce nevinných ľudí.

Miša Volf tiež stratil rodičov. Odviedli ich do tábora Staro sajmište a o neho sa starala rodina Brankov, predvojnoví priatelia Volfovcov. Miša mal relatívne spokojné a šťastné detstvo, nakoľko to bolo možné v nešťastných podmienkach. Rástol u nových rodičov, 48 RECENZIE

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

ktorí ho považovali za vlastného syna a brata. Pri vykopávkach okolo tábora Staro sajmište robotníci náhodou našli list Mišových rodičov. Takto Miša odhalí svoj pôvod. Citové zrútenie, ktoré pritom zažíva, poznačí zvyšok jeho života. Zaniká všetko v čo veril a vidina pôvodu a spätosť s predkami dostáva nové obrysy. Keď nájde verše nedokončenej skladby Avrama Volfa, Miša začne obsesne písať melódiu, lebo to vníma ako svoju povinnosť, ako vrátenie dlhu otcovi a všetkým tým, ktorí zahynuli v tábore.

Celý život Urijela Koena prebiehal v tieni rozsiahlejšieho a silnejšieho zla. Stvorený zo zla a narodený v nenávisti vyrastal v atmosfére potlačeného nešťastia a tajuplnej minulosti. Potrestaný bol narodením a potrestaný bol nanútenou identitou. Urijel bol žid len tým, že ho iní tak vnímali. Jeho predkovia sa necítili ako židia, jeho matka nenávidela svoj pôvod, pretože prinášal len nešťastie. Príslušnosť prekliatemu národu Urijelovi dali iní.

Celkové nešťastie a osud mu boli pridelené ešte predtým, ako bol počatý. Syndróm (židovskej) sebanenávisti v jeho prípade je Mgr. Galja Sapožničenko (Sombor, 1980) vynevyhnutný, ako je to so všetkými hrdinami sokoškolské a magisterské štúdia absolvovala na tohto románu.

Oddelení pre srbskú literatúru na Filozofickej Dom spomienok a zabúdania zlo chápe fakulte v Novom Sade. Pracuje v Mestskej knižnici ako mravný problém. To je predovšetkým v Novom Sade.

Spolu so Svetlanou Milašinovićovou vydala praktický problém. Odpovede na otázky o knihu Čítanie súčasnej prózy („Mali Nemo“, Pančevo jestvovaní a účele zla nachádzame vo filozo2008). Vedecké práce z oblasti teórie a dejín literafii. Keď si pripomíname o hovoríme o holotúry, ako aj literárnu kritiku uverejňuje v periodikauste, teológia je irelevantná na pochopekách. nie problému, ktorý sa kladie pred nás.

Problém zla je v jeho praktickej manifestácii, nie v teoretickom definovaní. Ako ho znemožniť, vyliečiť? To sú otázky, ktoré hýbu dejom románu, a všetci jeho protagonisti žijú v nádeji, že nájdu odpoveď. Albert sa v jednej chvíli necháva uniesť myšlienkam a hovorí: „Pokúšam sa zistiť, prečo bolo tak veľa nešťastia v ľudských osudoch, ako sa z pokojného a tichého života vhupne do nepokojných čias a život stratí hodnotu. Odkiaľ prichádza, kde sa skrýva to zlo, ktoré všetko obráti hore nohami a potom tiahne zanechávajúc za sebou púšť v ľuďoch a okolo nich?“ Túto myšlienku by sme mohli považovať za ponaučenie románu.

Práve keď máme na mysli, že je nacizmus hlboko prepojený so sadizmom, že je to vedomé rozhodnutie páchať zlo, zrútenie obetovaného človeka je nevyhnutné. Žiť a prežiť nie je to isté. Podľa typológie filozofia zla, nacistické masové mučenia a vraždenie židov chápe ako inštrumentalizované zlo – vedomé, motivované, zlo páchané skrze samotné zlo.

Ak zlo pozorujeme len z etického aspektu, zákonite prichádzame po demitologizáciu – keď sa už neopytujeme čo je to zlo, ale prečo sa zlo, pácha. V tomto zmysle ak definíciu necháme bokom a pozorujeme len človeka alebo spoločnosť, ktorá zlo pácha, je nevyhnutné, znovu otvoriť otázky, či človeka možno pozorovať ako úplne zlého alebo úplne dobrého. Či je zlo ako vlastnosť príznačná pre každého jednotlivca (väčšinu), alebo je príznačnou vlastnosťou len niektorých?! Solomon Levi, jeden z hrdinov románu, je posadnutý túžbou jedinečným spôsobom preskúmať skutočnú povahu zla. Roky každodenne zbiera údaje o zle vo svete. Ten materiál sa hromadí v neskutočných množstvách, takže mu v jednej chvíli zaprace byt. Proporčne ako rastú Solomonove poznámky, tvaruje sa aj jeho názor. Na začiatku je to túžba definovať zlo, urobiť to, čo sa ešte NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

RECENZIE 49

Mira Brtková: Vista dall’interno (Pohľad z vnútra), výšivka na plátne, 2004

nikomu nepodarilo. Neuchopiteľnosť množstva tvarov zla, reprodukovanie a zmysel jestvovania zla ho odvedú v inom smere. Stáva sa irelevantným. To irelevantné musí definovať a podstatnou zložkou tej definície začína byť otázka, prečo ľudia páchajú zlo.

Po zažitom spolucítení s osobným utrpením ľudí, ktorí ho obklopujú, Solomon pátranie usmerňuje na chápanie a poznanie, čo je zmyslom človekovho utrpenia. Prečo zlo jestvuje? Ide o otázky ontologickej predstavy o životnej rovnováhe? Je to „len“ čiastkou povahy človeka?

Tí, ktorí sa pokúšali vniknúť do alchémie zla, zakončili viac-menej tragicky. A keď už boli blízko poznaniu pravdy, ošklivosť reality vyvolala ich sebazničenie. Sám Solomon Levi spácha samovraždu.

Fantastický obraz domu spomienok a zabúdania v Newyorku Albertovi konečne prináša zmierenie s vlastným životným osudom. Chodby, ktorými sa prechádzajú nebohí, sa menia na priestor stotožnenia halucinácie a skutočnosti. To je miesto, kde sa hrdinovia románu skrývajú od zabudnutia. Skrývajú sa vo vymyslených poznámkach, umení, zlovestnej hudbe vlaku, v neuveriteľných zážitkoch.

V percepcii holokaustu, niekedy hrozí nebezpečenstvo, že jedinečnosť osobného utrpenia splynie s množstvom iných príbehov a ten jeden a jedinečný život sa scelí s inými do veľkých číslic. Keď sa to stane, je takmer zrejmé, že ako jednečný, ten konktrétny život bude zabudnutý, že jednotlivec zomrie po druhýkrát. Práve preto je rehabilitovanie príbehov a života stretnutie s vlastným utrpením a bôľom vždy aktuálna téma. Potrebná je odvaha, aby človek úprimne prehovoril.

50 RECENZIE

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

SAMUEL KORUNIAK

Detská literárna tvorba vojvodinských slovenských autoriek v roku 2014 (Katarína Mosnáková-Bagľašová: Jednozubý úsmev. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum 2014, edícia Včielka; Mária Vršková: Štvorlístok. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum 2014, edícia Včielka; Anna Kukučková: Na písmenko, na písmenko. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum 2014, edícia Včielka) Detská literatúra do svojho klenotu privítala ďalšie tri knihy, ktoré v roku 2014 vydalo Slovenské vydavateľské centrum, a to v edícii Včielka. Je to pre našu vojvodinskú tvorbu pre deti veľmi dobrý počet kníh, hlavne z toho dôvodu, že jej autormi sú predovšetkým mladé nádejné spisovateľky, dámy, ktoré svoju lásku k deťom prejavili vo forme knižného darčeka. Všetky tri spisovateľky dedinské prostredie, z ktorého pochádzajú, zakomponovali aj do niektorých textov.

Tvorba týchto troch autoriek sa líši, samozrejme, aj formou vydaných kníh. Jedna z nich je napísaná nielen prózou, ale v sebe obsahuje i veršované texty, riekanky, spievanky, ale aj akoby ucelenú básnickú skladbu, čiže písaná je aj veršom. Autorky dvoch ďalších detských kníh koncipovali svoje texty v tom štýle, že ich dali vo forme prózy, čiže krátkych rozprávok, ktoré na seba aj nejakým spôsobom nadväzujú. Avšak poďme ich radom aspoň stručne charakterizovať, keďže táto vetva slovenskej vojvodinskej literatúry neraz zostala nepovšimnutá, či dôkladne nepredstavená.

Katarína Mosnáková-Bagľašová svoj detský svet venovala z pohľadu akoby banátskej problematiky, keď svoju fabulu rozprávok, či krátkych textov zaraďuje do slovenských banátskych dedín (Jánošík, Kovačica). Napríklad krátka próza Banátsky korčuliar, kde hlavnú postavu stvárňuje Rankozváček, čiže červený kohútik, ktorý si akoby vypožičal kolieskové korčule, sa vyberá navštíviť práve banátske slovenské dediny. Tu Katarína vystupuje ako dobrá autorka, ktorá pozná banátske prostredie a stručne podáva, alebo reprezentuje hlavné črty banátskych slovenských dedín, a to cez sms-ky samotného kohútika, ktorý akoby komunikoval NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

RECENZIE 51

s autorkou. Avšak kniha nenesie tento úmysel, berieme to ako zámer okrajový, možno pomocný, skôr je tu idea iná – priblížiť sa k deťom detskými témami, či skôr detským stvárnením príhod. Je toto jej prvá kniha krátkej prózy pre deti, s názvom Jednozubý úsmev, kde rovnaký názov má aj prvý príbeh knihy. Katarínu predovšetkým poznáme ako autorku, ktorá svoje texty uverejňovala aj v časopise pre deti Zornička. Jej knižná prvotina je ozajstným majstrovským dielom, keďže sa úplne vcítila do roly dieťaťa a predovšetkým toho, čo súčasný detský svet obklopuje. Krátke rozprávky, či príbehy na seba až toľko nenadväzujú; avšak niektoré z nich áno, napríklad texty s názvom Ako sa lahôdky poklbčili a Škŕkavka na seba nadväzujú práve témou, keďže je prvá z nich ladená skôr negatívne, alebo nepriateľsky, kde sú potraviny v brušku dieťaťa pohádané. Druhý text to udobruje, keďže sa medzi ženské potraviny dostávajú, či pripojujú mužské jedlá. Taktiež aj nasledujúce tri príbehy na seba nadväzujú: keďže problematika tzv. virtuálneho sveta, písanie e-mailu, či téma zavináča, ktorý sa dostáva medzi interpunkčné znamienka, je prítomMgr. Samuel Koruniak (1989) druhý stupeň vysokoškolských štúdií v odbore učiteľstvo akaná vo všetkých troch textoch. Aj ďalšie prídemických predmetov dejepis a slovenský jazyk behy sú charakteristické pre detský svet, a literatúra vyštudoval na UK FF v Bratislave. pričom sa ich priamo dotýkajú, napríklad V súčasnosti interný doktorand na Katedre detský prvý zub, škŕkanie v bruchu dieťaťa, slovenského jazyka Filozofickej fakulty UKF v Nitre. spomenutý prvý e-mail, snenie, či námesačUverejňuje recenzie v Novom živote, Rovine a v Národnom Kalendári. ný stav dieťaťa, detská hra, či detské pochabosti, ktoré nedopadnú vždy dobre... Autorkine hlavné postavy nie sú typicky deti, či možno ich rodičia, ale práve spomenuté predmety, ktoré ich obklopujú, alebo ich deti vnímajú a najsamprv nevedia, odkiaľ sú, či aká je ich úloha. Humorným spôsobom tak autorka dosadzuje rolu hlavnej postavy prvému zúbku, ktorý ruka v ruke vníma svet okolo, ako samotné dieťa, čiže všetko to akoby aj cez prizmu dieťaťa. Ďalej je tu hlavná postava zavináč, ktorý je dnes aj súčasťou detského sveta, a ktorý sa postupne dostáva medzi interpunkčné znamienka, čiže stáva sa akoby znamienkom, ktoré často v súčasnom živote používame. Alebo sú hlavnými postavami čriepky zo škridly, ktoré sú aj hlavnými atribútmi detskej hry džami, hry, ktorá vraj bola vymyslená deťmi z Jánošíka. Môžeme tu iba nabádať, či táto hra nebola práve vymyslená v čase, keď autorka bola ešte malé dievča, keďže deťom túto hru dôkladne predstavuje (ako aj to, že nás tu zoznamuje aj so svojimi možno kamarátmi z detstva, ktorých v tomto príbehu spomína, ako aj svoju dedinu, kde dáva aj názvy častí dediny). Prípadne sú hlavnými postavami javy z prírody – ako sú slnko, dážď, vietor, alebo plod z prírody – jablko.

Jazyk a, samozrejme, vety v celej knihe sú prispôsobené deťom, ktorým je táto kniha predovšetkým určená. Katarína sa tak predstavila ako veľmi dobrá autorka, ktorá vo svojej slovnej zásobe využíva veľa zdrobnenín, moderných nových slov predovšetkým z technologických vied (spomínaný zavináč, e-mailovú komunikáciu, akvaterárium – sklený dom pre malé morské zvieratká), krátke detské dialógy, ako aj slovné hračky, ktoré sú veľkým bohatstvom tejto knihy. Jej postavičky, predovšetkým neživé majú reálne mená, ktoré sa rýmujú, tak napríklad máme: škvarku Marku, halušku Milušku, fazuľu Zuzuľu, lekvárovú palacinku Katarínku, paprikáš Tomáš, Zváčkovci a mnohé iné mená, či názvy miest, kde sa odohráva príbeh: Počasníkovo, alebo aj názvy ulíc: Modrá ulica, Zelená ulica.

Na mnohých miestach sa práveže prikláňa na stranu detí, keď veci prirovnáva tak, akoby ich ocharakterizovali samotné deti (zavináč), ale aj mnohé situácie, ktoré urobia deti, 52 RECENZIE

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

opisuje s ľahkosťou, so štipkou humoru a akoby ich tými príbehmi upozorňovala, aby také veci nerobili (umývať čistiacim prostriedkom spomínaný akvaterárium, či korytnačku). Kniha a jej dvanásť príbehov sú okrem iného ilustrované perfektnými a trefnými obrázkami nášho známeho grafika a ilustrátora kníh Đulu Šantu. Ďalšia kniha pre deti, ktorá vyšla tlačou v roku 2014, je Štvorlístok Márie Vrškovej, nádejnej, už teraz Staropazovčanky, mladej rodáčky zo Slovenska. Aj túto autorku poznáme zo súbehov pre detskú tvorbu Zornička, kde bola dobre ohodnotená, ale aj z jej tvorby pre deti, pretože už z jej tvorivého fondu vyšli dve knihy. Práve názov knihy Štvorlístok asociuje na to, že kniha bude rozčlenená na štyri časti. Tak prvý lístok štvorlístka pozostáva z básničiek, alebo aj básnickej skladby, kde je zachytený jeden motív, a to príprava a oslava Adelkiných piatych narodenín. Narodeniny a jej prvá báseň je akoby prológ do tejto témy, kde ďalšie básne majú tituly dní v týždni a končia sa nedeľou, čiže samotnou oslavou narodenín. Tak sa dozvedáme, že sa Adelka na svoje narodeniny s veľkou chuťou a usilovne pripravuje. Každý deň, čiže od pondelka do soboty má nejakú činnosť (príprava pozvánok, príprava jedálneho a nápojového lístka, chystanie hier a atrakcií pre hostí, nákup jedla a nápojov, upratovanie izby, či príprava jedla, pre ktorom jej pomáhajú rodičia), ktorou si vyplní čas, lebo horí nedočkavosťou, aby oslávila svoje narodeniny. Autorka tu využila detské motívy a prirané slová, zachováva formu veršov a strof, či používanie združeného rýmu v každej strofe, aby tak báseň pre detské ucho, či oči pôsobila melodicky a spevavo. V poslednej básni sa tak dozvedáme, že po sústavnej a výbornej príprave sa narodeninová oslava podarila, kto všetko na jej oslavu prišiel a čo všetko Adelka dostala.

Druhá časť knihy sa orientuje na rozprávky, čiže na krátke epické príbehy (s počtom 5), pri ktorých, ako sme to uviedli v predchádzajúcej knihe, hlavné roly zastávajú deti, ale aj neživé predmety (v tomto prípade namyslené balóny – kde sa rozprávka končí nešťastne, čiže jeden balón sa vyfúkne, rôzne druhy topánok – kde pohádzané topánky dostávajú novú skrinku), čiže použitý je klasický literárny, predovšetkým básnický prostriedok – personifikácia. Aj pri týchto rozprávkach je zachovaná primeraná rýmovaná, melodická skladba viet (Brat ešte odfukoval v posteli, dedo si pískal v posteli.), krátke dialógy, krátke konštrukcie viet. Tak témy rozprávok sú ladené rôzne, cez pobyt u deda, kde sa hľadá „stratený“ pes Rexo, cez „nechcený“ pobyt Branka v lese, kde akoby hlavnú rolu hrali rodičia, keďže sa snažia vymyslenými rozprávkami (že možno stretnú vlka, alebo že našli chatky, kde žili ježibaby) nalákať syna na turistiku, alebo cez situáciu, že aj „stratené“ vajce, ak sa pekne vyzdobí, môže skončiť napríklad na vianočnom stromčeku. Tretí lístok knihy dostáva podobu akoby klasických detských riekaniek, spievaniek, veršovačiek a jazykolamov, ale s tým rozdielom, že sú písané perom spomenutej autorky. Aj tu sa spisovateľka pridŕža svojho pravidla o melodickosti veršov, využívania združeného rýmu a predovšetkým tém, ktoré by mohli zaujať najmenšieho čitateľa (počítanie, mama a varenie, mucha, zuby), ako aj témy z prírody. Jej riekanky sú perfektným spôsobom, ako deti vrátiť k tradičným ľudovým hodnotám slovenských piesní, či básničiek. Netreba ani zabudnúť, ako sa autorka hrá so slovami, s písmenkami. Posledná časť tejto „multifunkčnej“ knihy, čiže autorkinej už v poradí tretej knihy, je venovaná hádankám, ktorým sa potešia asi všetky deti. Takto sa uzatvára posledná kapitola knihy, ktorá okrem toho, že obsahuje v sebe čitateľské zameranie, má aj zložku pedagogickú, ale otvára zmysel aj pre detskú tvorivosť.

Na písmenko, na písmenko je názov knihy spisovateľky Anny Kukučkovej. Venovala ju bratovi Vladimírovi, ktorý je aj hlavným hrdinom, rozprávačom daných situácií. Sprevádza NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

RECENZIE 53

Mira Brtková: Bez názvu, papierová koláž, 1993

ho počas napísaných krátkych príbehov (dokopy ich je sedem), on je tvorcom tých príbehov. Tak hlavnou postavou je 5-ročný chlapček Vladimír – tento vekový údaj nám autorka v knihe často pripomína, keďže vždy začína svoj krátky príbeh vetou: „Keď som mal päť rokov,...“ Týchto sedem príbehov z Vladkovho detstva je zasadených do dedinského prostredia, do sriemskej dedinky Lug. Práve táto dedinka mu umožňuje aj mnohé dobrodružstva, ktoré sú v knihe opísané, stvárnené. Ako aj spomínaná spisovateľka Katarína Mosnáková Bagľašová, aj Anna trefne opisuje svoje prostredie, v ktorom vyrastala a v ktorom pôsobí. Nie jej je neznáme ani okolie dedinky, blízke lesy, alebo aj susedia.

Sama sa ako postava dosadzuje do tejto knihy, v role staršej sestry, a bez jej spomenutia, by tento príbeh, čiže bratovo detstvo, nebolo ucelené. Právom môžeme povedať, že mnohokrát bola aj súčasťou nejakých bratových udalostí (napríklad keď brat spolu so svojím kamarátom Janom sledovali ju a jej kamarátku do lesa, alebo keď na nich zase s kamarátom Janom zaútočili, keď sa hrali na vojnu atď.) a asi tak nám priamo chcela podať časť bratovho detstva. Ako už vidno, hlavnému hrdinovi je vždy v stopách, alebo je vždy s ním jeho najlepší kamarát, sused Jano, ktorý ho sprevádzal v jeho dedinských, detských dobrodružstvách. Z príbehov sa dozvedáme aj o charakteristikách daných postáv, vieme, že Vlado ako hlavný hrdina sa nikdy ničoho nebojí (aspoň je tak stvárnený v autorkiných očiach, lebo sa ho akoby vždy pozitívne a s humorom zastane), kým Jano je ten trošku bojácnejší, čiže sa zväčša pri strašnejších, či nebezpečných situáciách trasie. Musíme tu aj spomenúť ten fakt, že sa autorka dobre pohrala s detskou fantáziou, keď pri mnohých situáciách je táto zložka veľmi dobre spracovaná. Napr. hneď v prvom príbehu, keď sa hlavný hrdina rozhodne ísť do sveta, si pomocou detského rozumu, predstavivosti a za pomoci tmy predstavuje mnohé nadprirodzené bytosti, či divú zver a to len pri šuchote trávy, či lístia. Tak všetky príbehy sú ladené Vladkovým detstvom, jeho šarlatánstvom, či humornými situáciami, pri ktorých sa každý pobaví – napr. príbeh Boli sme u starej mamy, kde spoločne s kamarátom Janom strážia húsky a keďže sa im nepodarí ich nejako ustrážiť pri sebe, či ich uspať, poprevracajú im krky a tak húsky zaspia. Okrem toho spisovateľka dodržala dobre ladenú formu, vždy sa drží daného príbehu, neodbočuje od daných príbehov a jej jazyk je nie ťažký, jej vetné konštrukcie sú prispôsobené čitateľom, čiže deťom. Knihu nazvala podľa známej detskej hry, v ktorej aj jeden z príbehov nesie názov, kde je, samozrejme, v štýle tejto spisovateľky humorným spôsobom stvárnená táto detská situácia.

Tri nové knihy detskej literatúry, tri nové autorky pre detskú literatúru, tri nádejné spisovateľky detskej tvorby. Do detského sveta vstúpili slovom, svojimi príbehmi, svojou detskou dušou, priblížiť tak začínajúcemu mladému čitateľovi svet kníh, rozprávok, príhod zo svojho možno aj vlastného detského sveta, ktorý ešte v nich nevyhasol. Takýto perfektný prínos týchto kníh je nesmiernym pokladom nielen do slovenskej vojvodinskej detskej literatúry, ale aj do slovenskej literatúry pre deti vôbec.

54 RECENZIE

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

MIROSLAV DUDOK

Interpretácia macedónsko-slovenskej literárnej a kultúrnej komunikácie (Zvonko Taneski: Makedonsko-slovački komparativni sogledbi. Skopje : Institut za makedonska literatura 2012, 366 s.)

Zvonko Taneski, literárny vedec a básnik, koncipoval publikáciu Macedónsko-slovenské komparatívne pohľady trochu netradične. Avšak tých, ktorí poznajú docenta Zvonka Taneskiho, jeho originálne postupy neprekvapujú. Do knihy zaradil štúdie, na ktoré sme si zvykli v literárnokomparatívnom diskurze, pričom osobitne polahodil oku a uchu slovenskému čitateľovi, keď nadviazal na čitateľskú konvenciu v slovenskej komparatívnej škole.

Zvonko Taneski však nezostal iba pri jej prezentovaní v macedónskom literárnovednom diskurze, ale tvorivo prepojil slovenskú, macedónsku a svetovú teóriu literárnej komparatistiky a literárnych, kultúrnych a jazykových kontaktov. Následne ju obohacuje vlastným literárnokomparatistickým vektorom, prameniacim v úctyhodných vlastných prekladateľských a básnických skúsenostiach. Tento aspekt, keď sa v osobnosti vedca snúbia kognitívne potenciály interpreta a básnika, je v modernej komparatistike už zriedkavejší.

A o to je takýto Taneskiho koncept vzácnejší, že v jednej osobe vedca, prekladateľa i básnika predstavuje textotvornú aktivitu v rámci utvárania macedónsko-slovenského literárneho diskurzu. Naznačuje to i žánrovo modifikovaný podtitul knihy – štúdie a interpretácie.

Z. Taneski do publikácie Makedonsko-slovački komparativni sogledbi zahrnul komparatívne štúdie a úvahy, texty o literárnom vývine macedónskej a slovenskej literatúry, ako i štúdie a úvahy o recepcii macedónskej literatúre na Slovensku a interpretácie diel v obidvoch literárnych kontextoch. Prvú skupinu textov zaradených do strešnej kapitoly Tvorčeski refleksii (Tvorivé reflexie) reprezentuje teoretický text Komparativno-metodološkite parametri vo kniževno-istoriskite istražuvanja na slovačkata i makedonska literatura (Komparatívno-metodologické parametre v literárnohistorickom výskume slovenskej a macedónskej literatúre). Druhú skupinu predstavujú texty o recepcii diela Koču Racina, Mateja Matevskiho, Blažeho Koneskiho a iných macedónskych autorov v slovenčine, ako i o recepcii slovenských autorov v Macedónsku, hlavne básnikov, počnúc nadrealistami, ďalej Milanom Rúfusom, Miroslavom Válkom, Jánom Stachom, Jánom Ondrušom, Jozefom Mihalkovičom, osamelými bežcami, Milanom Richterom, Danielom Hevierom a desiatkami iných básnikov, končiac nastupujúcou generáciou.

Do tejto kapitoly Zvonko Taneski zaradil i prenikavé literárnovedné interpretácie macedónskych a slovenských básnikov. O vynikajúcich poznatkoch obidvoch literárnych kontextov nesvedčia iba texty v aktuálnej publikácii, ale i v predchádzajúcich prácach, napríklad Metaforické modely obraznosti v poézii Jána Ondruša (2008) napísanej po slovensky, za ktorú získal titul PhD. na Univerzite Komenského.

V druhej kapitole Kritički proniknuvanja (Kritické prieniky) sú obsiahnuté početné recenzie a glosy o slovenských a macedónskych autoroch. Obohatením, hlavne z aspektu maNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

RECENZIE 55

Mira Brtková: Bez názvu, textílová koláž, 1990

teriálového poznania a ďalších komparatívnych výskumov a slovensko-macedónskych vzťahov, je doteraz najrozsiahlejšia bibliografia Makedonsko-slovačka kniževna bibliografia (1945 – 2011) (s.

271 – 341). Pre slovenského čitateľa z Vojvodiny je recenzovaná publikácia Zvonka Taneskiho pozoruhodná i tým, že v nej odkazuje aj na našich spisovateľov, kritikov a prekladateľov (napr. na M. Babinku, V. Benkovú, S. Boldockého, P. Bohuša, A. Čipkára, M. Demáka, S. Dubovského, G. Dudkovú, M. Dudka, V. Feketeovú, I. Hansmana, M. Harpáňa, V. Hronca, M. Kardelisovú, Z. Speváka, J. Tušiaka, J. Valihoru).

Konfrontačný a komparatívny charakter publikácie autor nemanifestuje iba vecnotematicky, ale i formálne: šesť textov je publikovaných v slovenčine, tak ako boli napísané. Knihe to kompozične neuberá, ani recepčne zo strany macedónskeho čitateľa, ale ju zaraďuje aj do slovenského čitateľského diskurzu.

V personálnej bibliografii Z. Taneskiho je bohato prítomná okrem macedónčiny aj slovenčina ako jazyk pôvodného textu, najmä však je košato zastúpená tematizácia vedeckého záujmu. Je autorom prvej monografie z oblasti slovensko-macedónskych vťahov (Slovensko-macedónske literárne a kultúrne vzťahy, Bratislava 2009). Ako prvý lektor macedónskeho jazyka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave zostavil i macedónsko-slovenskú konverzačnú príručku (Makedonsko-slovački priračnik za konverzacija, Skopje 2006). Okrem toho preložil zo slovenčiny viacej ako tridsať autorov a do slovenčiny desiatku macedónskych autorov. Je i autorom štyroch básnických zbierok. Keď si uvedomíme jeho vek (nar. 1980), nielen citovaná publikácia, ale celé jeho dielo úctyhodne reprezentuje osvietenský duch v ére postmoderny. Zvonko Taneski nielen tvorí a interpretuje slovensko-macedónsky komparatívny priestor, ale ním doslova žije. S týmto postojom sa i sám identifikuje, o čom svedčí Taneskiho osobné vyznanie v eseji Kako jazikot da stigne doma, kde nadviazal na metaforu domova ako základného kameňa identity i poznania.

Empatia k autorom a procesom v slovenskej a macedónskej literatúre a kultúre zaiste osloví nejedného čitateľa. Knihu Z. Taneskiho Macedónsko-slovenské komparatívne pohľady pre odborné kvality, prístup k téme a svižný štýl odporúčam tak macedónskemu, ako i slovenskému čitateľovi.

56 RECENZIE

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

MISCELANEÁ ADAM SVETLÍK

Literárna súťaž Nového života (2014) – zdôvodnenie cien Na tohtoročnú literárnu súťaž o najlepšiu prózu, básnický cyklus a literárnu esej, ktorú spoločne vypísali redakcia mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život, Slovenské vydavateľské centrum a Výbor pre kultúru Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, prišlo dvadsať príspevkov (9 básnických cyklov, 9 próz a 2 eseje) z pera 17 autorov.

Hodnotiaca porota vymenovaná Literárnou komisiou Výboru pre kultúru Národnostnej rady v zložení Marta Součková, Zdenka Valentová-Belićová a Adam Svetlík (predseda), po prečítaní všetkých súťažných príspevkov najprv konštatovala, že v porovnaní s predošlým rokom na tohtoročnú literárnu súťaž prišlo menej literárnych textov, ale na druhej strane ich kvalita značne prevyšuje vlaňajšiu, čo prakticky znamená, že okrem dvoch-troch textov všetky ostatné príspevky sú napísané na primeranej literárnej úrovni a po nevyhnutnej menšej alebo väčšej redaktorsko-lektorskej úprave môžu byť uverejnené v naších literárnych časopisoch. Pri takejto sľubnej tendencii zvlášť uspokojuje a potešuje, že poznačila nielen tvorbu už osvedčených spisovateľov, ale i literárne pokusy tých mladších, začínajúcich snaživcov. Členovia oceňovacej poroty si však z tohto zistenia, aspoň zatiaľ, netrúfajú utvárať nejaké ďalekosiahle závery, no iste by ich potešilo, keby takáto situácia nebola produkovaná len zvýšenými peňažnými odmenami, ale i vedomím našich spisovateľov o nevyhnutnosti cieľavedomej, sústavnej a dôkladnej práci s literárnym textom.

Pri udeleňovaní prvej ceny porota prakticky nemala žiadne dilemy, lebo dva osobitne zaslané básnické cykly autora Ladislava Čániho, Druhá podstata mlčnia a Elégia, svojou kvalitou značne prevyšovali ostatné súťažné príspevky a suverénne získali prvé miesto. Rozpoznateľným básnickým prehovorom Ladislav Čáni v týchto dvoch básnických cykloch len potvrdil už azda nikým nepopierateľný fakt, že je v súčasnosti náš najvýznamnejší píšuci spisovateľ, ktorého poézia naplno odzrkadľuje problémy súčasného dezorientovaného, zneisteného a frustrovaného človeka, naplno si uvedomujúceho vlastné tvorivé, poznávacie a konečne i existenčné limity. Zvlášť presvedčivo však pôsobí cyklus s veľavravným pomenovaním Elégia, v ktorom Čáni napohľad tradičným básnickým jazykom podáva svojráznu fenomenológiu ľudského smútku, bôľu a utrpenia. Evokačný potenciál týchto Čániho veršov je taký silný, že aj bez prepiatej patetiky, pri takýchto témach priam nevyhnutnej, vyvoláva hlboké (spolu)cítenie čitateľa.

Druhé dve ceny komisia tiež jednohlasne udelila naším už etablovaným spisovateľom – Mišovi Smišekovi, za krátku prózu Povedal si, a Martinovi Prebudilovi za basnický cyklus O viere a nevere. Prebudila v odmenenom básnickom cykle, v súlade so svojím známym postulátom, že sa o skutočnosti už nedá metaforovať, čitateľovi deziluzívne, niekedy až nemilosrdne brutálne, plieska do tváre boľavú pravdu predovšetkým o ňom samom, ale i o skutočnosti, v ktorej žije, a ktorú svojím životom (spolu)utvára. Veristickým, expresívno-disfemizujúcim, na momenty až odpudzujúco surovým básnickým prehovorom sa NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

MISCELANEÁ 57

básnik evidentne vzpiera vlastnej precitlivenosti, ale i životnému sklamaniu a roztrpčenosti, ktoré by jeho poéziu, bez tejto drsnej veršovej náplasti a občasnej autorovej irónie až sarkazmu, nevyhnutne ukotvili v sentimentalizme.

Vo svojom krátkom prozaickom fragmente pomenovanom Povedal si, vyrozprávanom v akomsi spomalenom rytme a minimalistickým jazykom, no pritom s dôrazom na detailoch a odtienkoch, Mišo Smišek veľmi presvedčivo evokuje akúsi nostalgicko-melancholickú atmosféru mesta, naplno však zosúladenú s vnútorným, predovšetkým emocionálnym svetom hlavnej postavy. Autorovi sa v tejto próze podarilo významovo zaťažiť navonok jednoduchý a nekonfliktný príbeh, a to v takej miere, že mu prakticky nieto čo dodať, ani odobrať.

Pri udeľovaní troch tretích cien porota už mala viac práce, lebo na ne ašpirovalo viacero literárnych príspevkov: básnické cykly Modlitba Kataríny Hricovej, Plnými nás je Bán Martina Prebudilu a Plombované časy Michala Bíreša, ako i poviedky Najlepší deň Janka Takáča, Nový život Svetlany Gaškovej, Povolaním žena Márie Vrškovej, Nič?! Martiny Bartošovej, Terapía pre medailóny Anety Lomenovej a Jeseň Elenky Ďurišovej. Udeliť teda tretie ceny Michalovi Bírešovi za básnický cyklus Plombované časy, Martine Bartošovej za krátku prózu Nič?! a Anete Lomenovej za poviedku Terapia pre medailóny sa porota rozhodla po dlhšom zvažovaní, pričom okrem náležitej úrovne ocenených textov prihliadala aj na evidentné literárne nadanie a tvorivý potenciál týchto mladých autorov, ktorí by mali byť akousi zárukou pre našu literárnu budúcnosť, čiže pre (pre)trvávanie slovenskej vojvodinskej literatúry.

Aj napriek niektorým poznámkam a výhradám k jazykovým nedostatkom a miestami i výrazovej kostrbatosti v básnickom cykle Plombované časy Michala Bíreša porota predsa kladne zhodnotila predovšetkým výraznú originalitu, sviežosť a vizuálnu plastickosť básnického jazyka tohto básnika, prostredníctvom ktorého čitateľovi veľmi sugestívne predkladá skľúčujúci obraz skutočnosti, v ktorom sa navzájom prestupujú akési (post) apokalyptické či halucinačné vidiny, nadrealisticko-oneiristické krajinky, ale i priam hyperrealistické obrazy technokratického a dehumanizovaného sveta 21. storočia.

Krátka próza Nič?! Martiny Bartošovej je školským príkladom postmodernej literárnej travestie, v ktorom táto mladá autorka v súlade s postmoderným postulátom o vyčerpanosti literatúry a jej imanentnominter textuálnom charaktere vytvára zaujímavý literárny palimpsest, z ktorého jasne presvitá literárne inšpiračné žriedlo, konkrétne postmoderné prózy slovenských vojvodinských autorov Zoroslava Speváka, Miroslava Šipického, Víťazoslava Hronca, Tomáša Čelovského, Ladislava Čániho, Viery Benkovej a Jána Salčáka. To navyše, teda to, čo daná Bartošovej próza pridáva a čím sa i vymaňuje z plagiátorskej pozície, je nový, pritom výrazne hravý, komicko-groteskný a v niektorých momentoch i parodický kontext, v akom autorka číta a prehodnocuje staré texty. Evidentné pritom je, že sa Bartošová v takomto komicko-grotesknom prístupe k literárnej tvorbe vcelku dobre vynachádza, takže to môže byť aj akási smernica pre jej eventuálnu budúcu literárnu tvorbu.

V poviedke Terapia pre medailóny mladá začínajúca autorka Aneta Lomenová kreuje klasický ľúbostno-detektívny príbeh v sujetovom trojuholníku, o žiarlivosti a záhadnej vražde, využívajúc pritom, naratívne vcelku zručne,všetky výrazové prostriedky a postupy príznačné pre tieto literárne žánre. Hodnotiaca porota však verí, že aj za takýmto, aspoň navonok, prvoplánovým typickým textom populárnej literatúry, čitateľ okrem atraktívneho a pútavého príbehu, predsa len nájde aj niektoré iné literárne hodnoty, predovšetkým hlbšie navrstené odkazy a významy.

V mene poroty a vo vlastnom mene odmeným autorom gratulujem a všetkým zúčastneným na súbehu prajem predovšetkým tvorivú energiu, vytrvalosť a najmä sebazdokonaľovacie úsilie v pokračovaní literárnej tvorby.

58 MISCELANEÁ

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

MARTIN PREBUDILA

Sny a hviezdy profesora Michala Filipa Začiatkom roku 2015 sa dovŕšilo sto rokov od narodenia pomaly zabudnutého profesora Michala Filipa, učiteľa celých generácií slovenskej inteligencie vo Vojvodine a nestora vojvodinskej vedeckej slovakistiky.

Pri tejto príležitosti si chceme aspoň stručným životopisom spomenúť na jeho šľachetnú životnú púť a bohaté pedagogicko-vedecké, ale i literárno-kulturologické dielo.

Michal Filip sa narodil v roľníckej rodine 7. januára 1915 v Starej Pazove, kde skončil základnú školu. Už ako žiak gymnázia v Petrovci (1928 – 36) bol aktívny v Sládkoviči. V rokoch 1936 – 1941 medzi prvými z radov tunajších Slovákov študoval slavistiku v Belehrade, kde viedol aktívnu belehradsko-pazovskú odbočku Spolku československých akademikov.

V tom období bol aj tajomníkom Slovenskej pospolitej čitárne v Starej Pazove.

V Belehrade získal základné poznatky z jazykovedy a filológie, ktorú vtedy na belehradskej fakulte reprezentovali profesori Belić, Košutić, Miletić a Bošković. Po skončení štúdií pôsobí najprv na meštianke v Starej Pazove a Kovačici (1942 – 1944), skadiaľ v auguste 1944 pristúpil do národnooslobodzovacieho vojska. Revolučne a podnetne pôsobil v Boľovciach a keď v Petrovci zakladali Slovenskú brigádu, prispel troma textami revolučných piesní: Hej, roľníci, robotníci, Pod naším oblôčkom rozkvitol tulipán a Písala mi moja milá do oddielu list. Piesne boli obľúbené a často spievané vo vtedajšej Slovenskej brigáde.

V najplodnejších rokoch pôsobil ako profesor slovenčiny na gymnáziu v Báčskom Petrovci (1945 – 1952), potom dlhé roky na filozofických fakultách v Belehrade a v Novom Sade (1952 – 1983), odkiaľ odišiel do zaslúženého dôchodku. Zomrel v piatok 26. mája 1989 a pochovaný bol o dva dni neskoršie na staropazovskom cintoríne.

Primárnou životnou orientáciou, teda profesionálnym povolaním profesora Michala Filipa bolo vyučovanie slovenského jazyka a literatúry, ale aj srbochorvátskeho jazyka a juhoslovanských literatúr, no jeho aktivity a záujmy sa týmto nevyčerpávali. Už v spomínanom petrovskom období profesor Filip aktívne pôsobil v žiackom literárnom krúžku Sládkovič, organizoval divadelné ochotníctvo, zostavoval čítanky, študoval slovenský jazyk a literatúru, dejiny, národopis, prekladal, neúnavne zbieral materiál, ktorého neskoršie bolo toľko, že jeho spracovanie si vyžaduje niekoľko pracovných životov. Z Petrovca pomerne mladý profesor Filip roku 1952 odchádza do Belehradu, kde sa stal lektorom českého a slovenského jazyka na tamojšej Filozofickej, resp., od roku 1960 na Filologickej fakulte. Málo je známe, že práve v tom období boli vážne ponuky a snahy zo strany kompetentnej osobnosti, akademika Andreja Mráza, aby Michal Filip prišiel do vtedajšieho Československa, či už na Filozofickú fakultu do Bratislavy, alebo do Slovenského národného divadla ako dramaturg. Neodišiel ta, z osobných dôvodov a z presvedčenia, že bude užitočnejší v našom prostredí. A dobre urobil, dobrý profesor Filip, že zostal tu a že toľko toho vykonal urobil a dal do poriadku.

O skromnosti profesora Filipa vari najlepšie hovorí fakt, že dlhé roky vzdoroval návrhu, vydať knižne jeho články a štúdie. Tesne pred smrťou predsa pristal a so svojráznou dôkladnosťou pristúpil k redigovaniu knihy. Dva dni pred smrťou kniha bola z jeho strany NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

MISCELANEÁ 59

Mira Brtková: Bez názvu z cyklu Lineárna skulptúra, železo, 2007

pripravená do tlače. Jednoducho pomenovaná Štúdie a články, pôvodne mala byť reprezentatívnym výberom z jeho päťdesiatročnej publikačnej činnosti, ktorá vrcholila najmä v posledných troch desaťročiach textami z našej literárnej histórie, divadelníctva a jazykovedy. Obsah knihy je tak aj rozdelený – do štyroch častí: Sondy do literárnej histórie, V priestoroch jazykovedy, Z dejín nášho divadelníctva a Pokus o literárnu kritiku. Z poznámky Víťazoslava Hronca zostavovateľa tejto knihy, ktorá vyšla roku 1990 k nedožitým 75. narodeninám profesora Filipa, sa dozvieme, že za autorovho života zostavovateľ však nemal vypracovaný definitívny plán usporiadania výberu do väčších tematických celkov v rámcoch jednej knihy: autor insistoval len na tom, aby materiál bol určitým spôsobom logicky zoradený a knižka pôsobila čím koherentnejšie. Po autorovej smrti zostavovateľ sa rozhodol (práve vzhľadom na tematickú a žánrovú rôznorodosť textov) knihu rozdeliť na dva zväzky, ktoré by vyšli pod spoločným názvom Vybrané spisy Michala Filipa. V prvom zväzku sa nachádzajú náročnejšie koncipované štúdie a články z literárnej histórie, jazykovedy, divadelníctva a literárnej kritiky, zatiaľ čo druhý zväzok bude (?!) obsahovať pomocné texty k výskumu literárnej histórie, časť zberateľskej činnosti Michala Filipa (najmä lingvistický a národopisný materiál; medzičasom vyšli staropazovské slovenské ľudové piesne) a výber z jeho publicistickej činnosti. Druhý zväzok Úvodný text zostavovateľa Martina Prebudibude obsahovať aj biografiu a personálnu lu v knihe Sny a hviezdy profesora Michala Filibibliografiu Michala Filipa. pa. Kniha vyšla pri príležitosti stého výročia naPrácu na autorizovaní textov pre prvý (a sčasti rodenia staropazovského rodáka a nestora aj pre druhý, vtedy ešte neplánovaný) zväzok vojvodinskej slovakistiky profesora Michala Filipa svojich vybraných spisov autor zakončil práve (7. januára 1915 – 26. mája 1989) a vydali ju Cirv deň svojej smrti (M. Filip, Štúdie a články, kevný zbor a Ústredný archív SEAVC Stará Pazova a SVC. 1990, str. 202).

Takto písal a hovoril zostavovateľ knihy Štúdie a články, prvého zväzku Vybraných spisov Michala Filipa, vtedajší redaktor našich knižných vydaní Víťazoslav Hronec, ktorý sa dlhé roky (spolu s nami) pýta: – Milí Pazovčania, milá vojvodinská Slovač, kedy už vydáme ten druhý zväzok nášho profesora Filipa?! Odvtedy ubehlo celých dvadsaťpäť rokov a na pripravený rukopis druhého zväzku pána profesora Filipa padá prach zabudnutia.

Azda si ho profesor Filip nezaslúžil?!

Chceme veriť, že práve vo chvíľach pripomínania si storočnice narodenia profesora Filipa nájdeme modus, trochu hmotnej podpory a trochu viac dobrej vôle, aby v najbližšom čase konečne svetlo sveta uzrel aj ten druhý zväzok vybraných spisov. Tak by dielo profesora Filipa vo veľkej miere bolo ucelené, zachované medzi obálkami. A v našom nezabudnutí. Česť jeho pamiatke!

60 MISCELANEÁ

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

MÁRIA MYJAVCOVÁ

Michal Filip – uholný kameň vojvodinskej slovakistiky (K 100. výročiu narodenia profesora Michala Filipa) Pri tomto okrúhlom výročí narodenia profesora Michala Filipa, nestora vojvodinskej vedeckej slovakistiky, prichodí nám aj prostredníctvom Nového života našej slovenskej kultúrnej verejnosti vo Vojvodine pripomenúť mnohostranný význam takejto nevšednej kultúrnej osobnosti pôsobiacej v našom slovenskom vojvodinskom spoločenstve, akou bol práve Michal Filip. Základný význam profesora Michala Filipa spočíva práve v tom, že ním sa v podstate začína rozvoj slovakistiky v našom slovenskom vojvodinskom spoločenstve.

Michal Filip bol síce rodom Pazovčan (narodil sa 7. 1. 1915 v Starej Pazove), ale veľkú časť svojho života strávil mimo svojho rodiska. Najprv to boli roky jeho pobytu v Petrovci, keď bol žiakom osemročného slovenského gymnázia (1928 – 1936), potom nasledovali študentské roky v Belehrade, kde na Filozofickej fakulte študoval odbor srbský a starosloviensky jazyk. Vysokoškolský diplom získal r. 1941. Ako vynikajúcemu študentovi mu bolo ponúknuté miesto na tej istej fakulte, ale on si bol predsavzal, že bude pôsobiť ako pedagóg v slovenskom prostredí. Začal teda pracovať v rodnej Starej Pazove (1942 – 1943), ale pre vojnové udalosti potom odišiel z Pazovy do Belehradu, potom do Kovačice a do Boľoviec. Po skončení vojny roku 1944 prestúpil na prácu na Slovenskom gymnáziu v Petrovci, kde potom pôsobil do konca školského roku 1951/1952. Vyučoval slovenčinu, srbčinu, dejepis a latinčinu. Bol vynikajúcim profesorom. Svojim žiakom s neobyčajným nadšením sprístupňoval diela slovenských, srbských, chorvátskych i slovinských spisovateľov a tak u nich prebúdzal živý záujem o literatúru.

Pedagogická práca Michala Filipa na petrovskom gymnáziu však značne presahovala rámce vyučovacích hodín. On totiž u žiakov gymnázia cieľavedome podnecoval medziiným aj záujem o herecké prejavy. Za tie roky, čo pôsobil v Petrovci, so žiakmi vyšších ročníkov s nadšením nacvičoval divadelné hry. Niektoré predstavenia sa pre veľký záujem v samom Petrovci aj viackrát opakovali. S predstaveniami sa tiež hosťovalo aj mimo Petrovca. Všade, kde vystupovali, boli mimoriadne vítaní. Spomínam si, že hrali napr. Čechovove Pytačky, Tajovského hru Matka, ale aj náročnejšie divadelné hry, ako bola napr. Hurbanova hra Záveje, alebo Betajnovský kráľ od Ivana Cankara, potom Stodolovu divadelnú hru Náš pán minister, ako aj známu operetu Pekná, nová maľovaná kolíska. Niektoré divadelné predstavenia sa hrali aj na Slovenských národných slávnostiach. Sála bola vždy plná. Profesor Filip nielenže režíroval predstavenia, ale zároveň bol aj dramaturgom, scénografom, kostýmografom, ba niektoré divadelné hry aj sám prekladal či už zo srbského alebo zo slovinského jazyka.

Tieto jeho preklady boli uverejňované aj v časopise Nový život. Ináč my mladší žiaci sme ani jedno z vtedajších divadelných predstavení nevynechali. Obdivovali sme herecké výkony starších gymnazistov. Keď sme boli už vo vyšších ročníkoch, pravidelne sme chodievali aj na zasadnutia žiackeho samovzdelávacieho krúžku Sládkovič, ktorý tiež pôsobil pod vedením profesora Michala Filipa. Gymnázium sa vtedy celkove vyznačovalo nezvyčajnou kultúrnou a spoločenskou aktivitou, takže vlastne citeľne ovplyvňovalo kultúrny život nielen v PetrovNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

MISCELANEÁ 61

ci, ale aj v iných slovenských dedinách vo Vojvodine. Profesor Michal Filip bol v tom čase ozajstný spiritus movens týchto kultúrno-spoločenských pohybov nielen v Petrovci, ale aj v ostatných slovenských prostrediach, kde gymnazisti vystupovali so svojimi majstrovsky nacvičenými divadelnými hrami.

Roku 1952 Michal Filip natrvalo opustil Petrovec. Ako bývalý vynikajúci študent Filozofickej fakulty v Belehrade bol teraz vymenovaný za lektora českého a slovenského jazyka na tejto fakulte. Od jesene r. 1952 sa tam totiž otvárala Katedra slovenského a českého jazyka a literatúry a Michal Filip tentoraz toto postavenie ochotne prijal, ba možno predpokladať, že aj sám v spolupráci s univerzitným profesorom a vtedy už známym bohemistom a slovakistom na Filozofickej fakulte v Belehrade Dr. Krešimirom Georgijevićom otvorenie tohto štúdia dopredu inicioval. V Pamätnici 50 rokov Slovenského gymnázia v Petrovci zostalo zapísané, že prof. Georgijević „vždy dával i osožné iniciatívy pre rozvoj slovakistiky v Juhoslávii“1.

S týmito iniciatívami profesora Georgijevića nepochybne súvisí aj otvorenie slovakistického štúdia na Filozofickej fakulte v Belehrade. Už pred rokom 1952 na tejto belehradskej fakulte sa bola formovala skupina študentov, bývalých maturantov petrovského slovenského gymnázia z generácie 1948/49, ktorých viedol ako triedny profesor práve Michal Filip.

K tejto skupine sa potom v nasledujúcich ročníkoch pripájali slovenskí študenti aj z ďalších generácií. Z Pamätnice 50 rokov slovenského gymnázia v Petrovci sme vypísali takýto zoznam absolventov slovakistického štúdia na Filozofickej fakulte v Belehrade, keď tam pôsobil profesor Michal Filip: Pavel Mučaji, Mária Zorianová, Daniel Dudok, Viera Širková, Andrej Čipkár, Samuel Gazdík, Mária Sýkorová, Michal Týr, ale dokonca aj Ján Kmeť a Samuel Dubovský, ktorí si na belehradskej slovakistike dokončovali svoje štúdium.

Filozofická fakulta v Belehrade bola svojho času skutočne akousi našou slovakistickou liahňou. Všetci z tých bývalých študentov profesora Michala Filipa sa ako adepti slovakistického štúdia potom plne uplatnili na takých kľúčových postoch našej menšinovej kultúry, ako bola okrem gymnázia a učiteľskej školy aj slovenská redakcia Novosadského rozhlasu, zostavovanie a vydávanie učebníc pre slovenské školy, rozrastanie knižného vydavateľstva, odborná starostlivosť o jazykovú stránku tlačeného i hovoreného slovenského slova, práca v pedagogickom ústave a napokon aj ako pracovníci oddelenia slovakistiky na novozaloženej Filozofickej fakulte v Novom Sade, kde sa potom začal aj kontinuálny rozvoj vedeckej slovakistiky v prostredí vojvodinských Slovákov.

Profesor Michal Filip sa r. 1969 zúčastnil aj rozhovorov o zakladaní Spolku vojvodinských slovakistov na Filozofickej fakulte v Novom Sade. K založeniu Spolku vojvodinských slovakistov došlo v čase, keď už rok predtým bol ako vo Vojvodine prvý založený Hungarologický ústav, ktorý začal pôsobiť od 1. januára 1969. Ustanovujúce zhromaždenie Spolku vojvodinských slovakistov sa konalo 20. apríla 1969, keď bol zvolený aj spravujúci výbor aj dozorný výbor SVS. Profesor Michal Filip bol vtedy zvolený za člena spravujúceho výboru spolku. Keď potom Spolok vojvodinských slovakistov začal roku 1979 vydávať svoju periodickú vedeckú publikáciu Zborník Spolku vojvodinských slovakistov, aj profesor Michal Filip prispieval svojimi povšimnutiahodnými vedeckými prácami. Tak už v 1. čísle Zborníka vyšla jeho práca Listy Gustáva Maršalla-Petrovského rodine a príbuzenstvu (s. 147 – 171), v čísle 3 je uverejnený Príspevok k bibliografii časopisu Mravec (s. 135 – 165), v čísle 6 – 7 je jazykovedná štúdia Lexikálne výpožičky z nemeckého a maďarského jazyka v reči 1

Pamätnica 50 rokov Slovenského gymnázia v Petrovci. Báčsky Petrovec : Vydalo Slovenské gymánzium v Petrovci. 1969 s. 107.

62 MISCELANEÁ

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Slovákov v Starej Pazove (s. 83 – 117), v dvojčísle 8 – 9 v príspevku Hurbanove sedliacke drámy profesor Michal Filip vysvetľuje jedinečnosť spoločenského, hospodárskeho a politického ovzdušia, v akom sú situované Hurbanove drámy Zem, Záveje a Vinica zrie (s. 22 – 32). On sa ináč osobitne venoval aj zástoju členov Hurbanovskej rodiny v našich kultúrnych dejinách. V čísle 10 Zborníka Spolku vojvodinských slovakistov je uverejnená pozoruhodná výberová zbierka frazeologického materiálu Michala Filipa Porekadlá, príslovia, úslovia, nadávky a vyhrážky zo Starej Pazovy (s. 59 – 79). Sprievodný text k tejto zbierke frazeológie profesora Filipa do čísla napísal súčasný slovenský jazykovedec Jozef Mlacek: Z charakteristiky nárečovej frazeológie Starej Pazovy (na základe zbierky M. Filipa) (s. 47 – 57).

Všetky uvedené vedecké práce profesora Michala Filipa sa vyznačujú jednak širokým záberom skúmaných oblastí a jednak i obdivuhodnou vedeckou fundovanosťou, pričom si treba uvedomiť, že tieto vedecké práce vznikali súbežne s inými spoločenskými aktivitami tej istej osobnosti.

Keďže tento text píšeme pre čitateľov časopisu Nový život, pristavujeme sa aj pri spolupráci profesora Michala Filipa s týmto naším časopisom pre literatúru a kultúru. Vítaným prameňom informácií v tomto prípade je Bibliografia Nového života 1949 – 1973, ktorú zostavil Víťazoslav Hronec a ktorá vyšla ako samostatné číslo Nového života č. 6 november – december 1973. Heslo Filip, Michal (M. F.) zaberá spolu s literatúrou o autorovi dva necelé stĺpce (s. 529 – 530). Príspevky Michala Filipa majú široké žánrové rozpätie. V Novom živote vychádzali jeho štúdie, úvahy (napr. úvaha Niekoľko poznámok k rozvíjaniu gramotnosti žiakov), recenzie nových kníh, informačné články a články napísané z archívneho výskumu. Sú tu odtlačené aj príležitostné prejavy Michala Filipa a významné miesto zaberajú tiež preklady srbských, chorvátskych a slovinských umeleckých textov, a to z tvorby I. Andrića, Ivana Cankara (divadelná hra Kráľ na Betajnove, ktorú Michal Filip nacvičil so žiakmi petrovského gymnázia), Vladana Desnicu, Miška Kranjca, Veljka Petrovića.

Výber z publicistickej tvorby Michala Filipa neskôr vyšiel v knižnej publikácii Štúdie a články. Vybrané spisy Michala Filipa, zv. I. Túto knihu v spolupráci s autorom zostavil a pripravil do tlače Víťazoslav Hronec. Kniha vyšla vo vydavateľstve Obzor-Tvorba r. 1990, 209 s. Obsahuje texty zo štyroch tematických oblastí: Sondy do literárnej histórie, V priestoroch jazykovedy, Z dejín nášho divadelníctva a Pokus o literárnu kritiku.

Ako profesor na Slovenskom gymnáziu v Petrovci Michal Filip sa osvedčil aj ako zostavovateľ čítaniek pre nižšie ročníky slovenských stredných škôl, ktoré vychádzali v rokoch 1951 – 1954. Keď už pôsobil na Filozofickej fakulte v Novom Sade, pripravil xeroxové vydanie vybraných slovenských textov na jazykové cvičenia na Filozofickej fakulte Odabrani slovački tekstovi – Vybrané slovenské texty. Filozofická fakulta v Novom Sade 1972, 200 s.

Tento prehľad publicistickej tvorby a vôbec spoločenskej aktivity profesora Michala Filipa tu podávame ako na potvrdenie jeho snahy zachovať svedectvá o kultúrnej vyspelosti slovenskej menšiny vo Vojvodine, ale aj ako dokumenty o šírke jeho osobného pôsobenia v oblasti našej slovakistiky. Celé to jeho dielo svedčí o nesmiernej pracovitosti a pracovnej pedantnosti. Profesor Michal Filip svoju neúnavnú prácu konal však bez pretenzií na nejaký spoločenský honor. Spomínam si, ako ho svojho času, kým sme profesor Filip a ja ešte pracovali na Filozofickej fakulte v Novom Sade, jeho mladší kolega, ktorý už pred rokmi bol získal doktorát, v mojej prítomnosti vážne podnecoval k tomu, aby svoje vedecké práce využil aj na získanie tejto vedeckej hodnosti, ale on sa nedal presvedčiť.

Zostal teda skromným, ale zato príčinlivým radovým pracovníkom.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

MISCELANEÁ 63

OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava HRONCA Laza KOSTIĆ (1841 – 1910): Keď sa bdenie chýli k snom . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Keď zarazený pravdou zamĺkneme . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 Chat Mića VUJIČIĆ @ Filip DAVID: Pravda je dôležitá aj vtedy, keď je nepríjemná . . . . . . . . . . . . . 7 Pulzovanie literatúry Filip DAVID: Stretnutie v New Yorku. Príbehy stratených a opustených detí . . . . . . . . . . . . .

Anton BALÁŽ: Trhlina . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Ladislav ČÁNI: Elégia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Miroslava DUDKOVÁ: Pokrčené verše . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

12 15 22 25

Texty a kontexty Nada N. SAVKOVIĆOVÁ: Prvý a jediný dramatický text Albíny Podhradskej . . . . . . . . . . . 28 Ivan ŠUŠA: Život za ostnatými drôtmi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 40 In memoriam Vladimír VALENTÍK: Za Mirou Brtkovou (1930 – 2014) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 46 Recenzie Galja SAPOŽNIČENKO: Keď jedinečnosť osobného utrpenia splýva s množstvom iných príbehov do veľkých číslic . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 48 Samuel KORUNIAK: Detská literárna tvorba vojvodinských slovenských autoriek v roku 2014 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 51 Miroslav DUDOK: Interpretácia macedónsko-slovenskej literárnej a kultúrnej komunikácie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 55 Miscelaneá Adam SVETLÍK: Literárna súťaž Nového života (2014) – zdôvodnenie cien . . . . . . . . . . . . . 57 Martin PREBUDILA: Sny a hviezdy profesora Michala Filipa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 59 Mária MYJAVCOVÁ: Michal Filip – uholný kameň vojvodinskej slovakistiky . . . . . . . . . . . . 61

64 OBSAH

č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru.

Založený roku 1949.

Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981).

Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999).

Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014).

REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ.

Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margareta VALENTOVÁ.

Na obálke je socha zo železa Bez názvu (2003) akademickej maliarky Miry BRTKOVEJ (1930 – 2014). Číslo je ilustrované prácami Miry BRTKOVEJ (1930 – 2014).

Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ.

Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ.

Technický redaktor Ján HLAVÁČ.

Riaditeľ Vladimír VALENTÍK. Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec.

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad. Ministerstva kultúry Republiky Srbsko, Belehrad.

Vytlačila tlačiareň HLPRINT Báčsky Petrovec.

Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec.

Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštové 20 din).

Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštové 150 din).

Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštové 775 din).

ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији Народна библиотека Србије, Београд 82 COBISS.SR-ID 11455234 NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

ROZKOŠ Z TEXTU 1

Z produkice Slovenského vydavateľského centra

Vladimír Hurban (1850 – 1914).

Monografia.

Zostavila Katarína Verešová.

Strán 180. Cena 400 din.

Sny a hviezdy profesora Michala Filipa.

Zostavil Martin Prebudila.

Strán 128. Cena 400 din.

Ľudmila Danková: Kuchárka.

Strán 184.

Cena 450 din.

Daniel Pixiades: Rybka Žiara.

Strán 44.

Cena: 400 din.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 1 – 2

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraniþí

ROZKOŠ Z TEXTU 1