Nz 2015 03 04

67 3–4 2015

Nový život

Mesačník pre literatúru a kultúru

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

ROZKOŠ Z TEXTU 1

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA JOVAN DUČIĆ (1871 – 1943)

Slnečnice Slnečniciam sa v chtivom oku, premeny neba sledujúcom, zračí dnes plnosť podôb roku, s ich nepokojným, smädným srdcom. Šuchocú do tmy v ustráchaní, že tuná štipkou z každej žiary, si svetlo čosi z boha chráni cez mieru vecí, cez ich tvary.

Všetko, čo žije v tme a dolu, nadarmo skrslo v kliate semä – lebo čo neprezrádza vôľu k výškam sa predrať, hynie nemé. „Aj traja králi, ovešaní trbletom zlata, úpia v plači; a chodia po žobraní, sami súc potme, slnka vyznávači...“ No v mojom srdci vážne oči slnečníc ožívajú rajom.

Ticho sa zložia tiene nocí, kým slnká blúdia sveta krajom.

Dnes po záhradách krásne tvary slnečníc mreli v lone šera.

A ich smrť v jase zvláštnej žiary zhmotnené slnká mocne zviera.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

Preložil František Lipka, prebásnil Jozef Mihalkovič

ROZKOŠ Z TEXTU 1

ROZKOŠ Z TEXTU SAMUEL BOLDOCKÝ

Zlo, nešťastie a strach – archetypové a trvalé motívy umenia Naučili sme sa lietať vo vzduchu ako vtáci, plávať vo vode ako ryby, zostáva nám jediné – naučiť sa žiť na zemi ako ľudia.

Bernard Shaw Hovorí sa, že je história učiteľkou života, Samuel Boldocký (1943 – 2015), bol profesoavšak ak je to pravda, tak sú ľudia zlí žiaci, rom srbského jazyka a literatúry na Gymnáziu ktorí počas milénií trvania svojej civilizácie na Jána Kollára a v slovenskom oddelení somborskej etickom pláne len veľmi málo pokročili. Aj Učiteľskej fakulty v Báčskom Petrovci.

Písal eseje, jazykovedné a literárnokritické texty. v súčasnosti svet je plný zla vo všetkých jeho Vydal knihy kritík Prehodnocovanie hodnôt podobách i na individuálnom i globálnom (1986), Podnetnosť literatúry (1996), Podnety pláne a rozoberať a riešiť etické otázky dobra a úskalia slovenskej literatúry v Juhoslávii (2003), Lia zla, vidí sa mi, nemožno mimo toho, čo je terárne reflexie (2004), Kroky a stopy v kultúre a liteľudské, lebo celý vesmír a aj tento náš svet, ratúre vojvodinských Slovákov (2010), Svedectvo doby (2013). živý a neživý, sa vyvíja podľa vlastných zákoZostavil učebnice slovenského jazyka, príručky nov, na ktoré človek ani nemohol a ani nemôpre učiteľov pre základnú školu, zborníky, antolóže, alebo môže iba čiastočne vplývať. Na gie Rodiskom oprstenkovaní (2010) a Putá zeme druhej strane, však, riešiť túto problematiku (2011) a zbierku esejí o tradičnom spôsobe života v prospech dobra v ľudskej spoločnosti, ľudia a literatúre vojvodinských Slovákov Predtým a pomôžu i musia, medziiným i prostredníctvom tom (2014). Zaoberá sa prekladom do srbčiny.

Nositeľ Ceny Ondreja Štefanka (2015). umenia, ktoré svojou silou, okrem svojho záŽil a pôsobil v Báčskom Petrovci. kladného estetického poslania má a azda i musí, v tom alebo onom zmysle rozširovať dobro, robiť preň priestor, inak by sa stalo zbytočným. Totižto aj v súčasnosti žijeme vo svete protikladov a absurdov, ktoré nezaujatý a zdravý rozum sotvaže môže pochopiť. Na jednej strane ľudská civilizácia vo vede, technike Hovorí sa, že na svoje narodeny umierajú iba technológii, astronómii, výrobe atď. robí vyvolení ľudia. Ľudia ktorých život vypísal ideálnu priam zázraky a na druhej dnes je vo svete kružnicu. Na svoje narodeniny 25. apríla 2015, viacej ľudského zla (teda nie toho, ktoré rezulkeď už toto číslo Nového života bolo zalomené tuje z prírodných pohrôm alebo toho, čo sa a pripravené do tlače, Samuel Boldocký položil udeje zhodou okolností, ale toho, čo robí člosvoju poslednú bodku. vek sebe samému a iným, alebo ľudia ľuďom), Táto esej je jeho posledným textom.

Bohaté dielo, ktoré zostalo po ňom, bude aj v najrozmanitejších jeho podobách a prejanaďalej vypisovať dokonalé kružnice. voch ako hocikedy predtým. Avšak aj keď sú Česť jeho pamiatke! otázky dobra i zla i ich súvzťažnosti nanajvýš NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

ROZKOŠ Z TEXTU 1

zložité, hlavné príčiny, prečo aj súčasný človek v mnohých súvislostiach holduje zlatému teľaťu (teda vágnym i pochybeným hodnotám a nie božskej cnostnej abecede) sú vlastne všeobecne známe (alebo sa aspoň tušia) nielen vo vede, ale i v pospolitosti a to priam od nepamäti. Toto tvrdenie dokladajú početné ľudové múdrosti, akou je napríklad dôvtipné i veľavravné, tuším ruské, príslovie „Boh najprv človeku odníme rozum a potom on sám sebe činí zlo.“ Pravda, rozum sa tu nechápe iba v zmysle inteligencie, ale v jeho kladných prejavoch a v spätosti s etickými a inými hodnotovými systémami. Tieto prvky do prvého plánu vysúvajú čiernohorské etické ideály „junaštva“ a „čojstva“, ktoré sa zakladajú na chápaní, že dobro rezultuje z odvahy a nesebeckosti a naopak, zlo je výsledkom zbabelosti a egoizmu, alebo v interpretácii čiernohorského hrdinu a básnika Marka Miljanova, že „junaštvo“ je ochrániť niekoho od iných a „čojstvo“ od nás samých atď. V ľudových múdrostiach nachádzame dokonca aj filozofické rozmery dobra a zla, týkajúce sa ich relatívnosti. Príslovia ako „každé zlo má svoje dobro“ a „aj dobrého veľa škodí“ vlastne zastávajú mienku, že v ľudskej spoločnosti či v dimenzii ľudského absolútne dobro (ktoré symbolizuje Boh a Raj) a zlo (ktoré symboliSamuel Boldocký získal prestížne uznanie zujú Diabol a Peklo) neexistujú. Toto azda Cenu Ondreja Štefanka, ktoré udeľuje Kultúrna a najlepšie možno ilustrovať nasledujúcou vedecká spoločnosť Ivana Krasku v Nadlaku – Rudôvtipnou poviedočkou dokazujúcou božmunsko v súčinnosti so Svetovým združením Sloskú dobrotu a milosť: Kráľ, ktorý neveril vákov v zahraničí, za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry. v božskú dobrotu, mal sluhu, ktorý vždy V oslovujúcom príhovore k oceneniu Samuel hovoril: Pane môj, neklesajte duchom, lebo Boldocký okrem iného zdôraznil: „...v súčasnom všetko, čo Boh robí, je dokonalé. Jedného svete, poznačenom i internetom viacnásobne akdňa, keď šiel na poľovačku, na kráľa zaútočicelerovanou kultúrou, ani my menšinovci nemusílo dravé zviera. Sluhovi sa podarilo zabiť me sa obávať dákej getoizácie vlastnej kultúry a zviera, ale sa mu nepodarilo celkom ochráani sa za ňu hanbiť, ale naopak, vďaka súčasným komunikačným výdobytkom, čím širšie afirmovať niť kráľa, ktorému zviera odhryzlo prst. Keď jej hodnoty. Nemusíme sa obávať ani meškania za mu aj vtedy sluha povedal, že všetko, čo Boh Európou a svetom, lebo Európa z nás určite rýchle činí, je dobré, kráľ ho vrhol do väzenia. Neurobí dobrých Európanov a svet občanov sveta, skôr, keď kráľ znova šiel na poľovačku, chytiavšak ak pritom budeme chcieť zostať aj Slovákmi, li ho divosi, ktorí svojim bohom rituálne o to sa budeme musieť postarať sami a k tomu v nemalej miere prispievajú aj takéto stretnutia, obetovali ľudí, avšak keď zistili, že kráľ nemá akým je toto naše, teraz už tradičné.“ prst, oslobodili ho, lebo len celá, neokyptená osoba mohla byť obetovaná bohom.

Hneď po návrate do paláca kráľ sluhu z väzenia oslobodil a uznal, že mu Boh zachránil život, avšak aj vtedy ešte trval na svojom a opýtal sa sluhu: „Keď je Boh taký dobrý a neomylný, prečo pripustil, aby som ťa nevinného vrhol do väzenia?“ „Zachraňoval mňa – pohotovo odpovedal sluha. Keby som nebol vo väzení, iste by som aj ja šiel na poľovačku a divosi by ma obetovali, lebo mi nič nechýba.“ Uvedené sa, pravda, vzťahuje i na nešťastie a strach, pocity, ktoré v emotívnej sfére človeka so zlom sú úzko späté aj vtedy, keď nie sú priamo ním zapríčinené. Totiž aj pocit nešťastia aj pocit strachu patria do negatívnych emócií, teda samy osebe patria do domény zla. Nešťastie je vlastne dôsledkom zla, ktoré sa niekomu udialo, a strach je obava, že sa mu niečo zlé udeje. Na druhej strane však aj nešťastie aj strach môžu byť aj príčinou zla, najmä v ich umocnenej a patologickej forme, ale i opačne môžu byť podnetom k zveľaďovaniu dobra a tvorby. Avšak vzhľadom na zložitosť načrtnutej problematiky a i s ňou 2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

prirodzene spätou otázkou, prečo ľudská spoločnosť tak pomaly eliminuje zlo zo svojej praxe, nemienim sa ďalej v týchto súvislostiach rozvádzať sú na to povolanejší a do problematiky zasvätenejší odborníci aj v spoločenských aj v prírodných vedách. Nemôžem však v tomto kontexte nevyjadriť svoju mienku, že sa mi vidí, že kým človek bude takým, akým je dnes, a bude žiť v takej spoločnosti a spoločenstvách, v akých žije, tak bude existovať aj zlo. Totiž človek je vo svojej postati živočíchom s mnohými modelmi živočíšneho správania zakódovaných v jeho génoch a stupeň jeho humanizácie je výsledkom procesu jeho telesnej, duchovnej a spoločenskej evolúcie, v ktorom eliminácia zla nie je úmerná jeho celkovým pokrokom. Skôr tomu bude opak, zlo vo svete sa nezmenšuje a technologický rozvoj vo viacerých súvislostiach dokonca zlo zveľadil. Napríklad aj keď sú si ľudia plne vedomí toho, že tým pília konár, na ktorom sedia, aj dnes ešte ničia svoje životné prostredie a nezodpovedne zužitkujú neobnoviteľné zdroje energie atď.

Ani keď ide o základný aspekt našej témy, nenárokujem si povedať niečo, čo by bolo objavné alebo celkom nové. Avšak vždy, keď sa zamýšľam nad antinómiami a relatívnosťou pojmov, s ktorými sa dennodenne stretávame, často mi prichádza na um vo svete azda najcitovanejšia hamletovská dilema: „Byť, či nebyť?“ To je otázka, na ktorú Hamlet, zjednoduchšene povedané, odpovedá, že človek trpí aj najťažšie údery osudu a nespácha samovraždu, lebo sa bojí toho, čo bude po smrti. Otázkou strachu od smrti sa zaoberal aj juhoslovanský nobelovec Ivo Andrić a prišiel k uzáveru, že tento strach medziiným podnecuje človeka k tvorbe. Tak napríklad vo svojom príhovore k Nobelovej cene O priči i pričanju (O rozprávke a rozprávaní) vyslovil aj nasledujúcu myšlienku: „a tá rozprávka ako keby mala za cieľ, podobne rozprávaniu legendárnej Šeherezády, oklamať kata, odložiť nutnosť tragického osudu, ktorý nám hrozí, a predĺžiť ilúziu života a trvania...“, alebo v trochu obmenenom znení: „Myšlienka o večnosti a posmrtnom živote vytvorila všetko, čo na tomto svete nazývame ľudským dielom.“ (I. Andrić: Znakovi pored puta / Znaky vedľa cesty) Podobný motív nachádzame aj v Andrićovej poviedke Aska a vlk, v ktorej ovečka Aska svojimi baletnými pohybmi zmýli vlka a tak sa svojím umením ochráni od istej smrti. Teda strach, ktorý je podnietený i spätý so zlom v určitých súvislostiach podnecuje človeka na dobré skutky, dokonca keby sa človek ničoho nebál, tak by seba stále privádzal do nebezpečia a na každom kroku. So zlom, nešťastím a strachom sú úzko späté i samotné začiatky umenia. Možno dokonca tvrdiť, že zlo, nešťastia a strach podnietili vznik umeleckej tvorby. Totiž primitívny človek bol úplne závislý od prírody a svojimi prvotnými umeleckými prejavmi sa snažil odohnať, alebo udobriť zlých duchov a privolať dobrých. (Mimochodom to prvotné umenie bolo synkretické, spojené v ňom boli rôzne druhy umenia: tanec, prvky divadelného umenia, hudba, spev, prvky slovesného umenia atď.) Boj dobra a zla sa potom tisícročia javí v celkovej literatúre i v ústnej – v ľudovej slovesnosi i v písanej forme. Napríklad už v jednom z najstarších písaných épov o Gilgamešovi tento motív je dominantným a jedným z ústredných motívov tohto diela je vopred spomenutý strach od smrti. Gilgameš je síce dve tretiny Boh, ale je smrteľný ako človek, takže sa po smrti svojho priateľa Enkidua venúva hľadaniu nesmrteľnosti, avšak tú záhadu sa mu nepodarí riešiť a nakoniec zomiera vo svojom paláci. Umenie vlastne od svojich začiatkov bolo späté so stupňom ľudského vedomia a vládnucim svetonázorom. V prvých tisícročiach svojho vývinu poznačené je religióznym myslením a cítením – v staroveku mýtickým pohľadom na svet a polyteizmom a v stredoveku monoteizmom a, napr. v západnej civilizácii, príznačným teocentrizmom a orientáciou na záhrobný život, takže skúmať umenie, NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

ROZKOŠ Z TEXTU 3

a najmä jeho dejiny, oddelene od mytológie a relígie, ktorým sú etické otázky dobra a zla imanentné, je priam nemysliteľné. Už i preto v takom kontexte sú mi blízke náhľady, korými Carl Jung odpovedal na otázku, či je skutočne opodstatnené relígiu považovať za elementárnu naivitu našich predkov, najmä preto, že naše vedomie sa skutočne nemôže dopracovať k nejakým „chimérickým“ a „problematickým“ myšlienkam, v prvom rade k pojmu Boha. Na túto otázku Jung odpovedal takto: „Relígie v žiadnom prípade nie sú produktom vedomého umu. Vedomie je vždy iba povrch... Je psychologickým faktom, že náboženské symboly vôbec nepochádzajú z ducha, ale z inde, možno zo srdca z dákej psichyckej hlbokej vrstvy“, preto „náboženské symboly majú výrazný charakter objavenia a sú spontánnymi produktmi nevedomej psychyckej aktivity.“ Podobný názor zastáva aj napr. Blaise Pascal, keď naznačuje, že okrem „logiky rozumu“ jestvuje aj „logika srdca“. Teda, v skratke povedané, základ relígie a jej symbolov – Boha a Svätého, prichádza z inej sféry než je ľudské vedomie a ľudský rozum. Do týchto rámcov sa, prirodzene, včleňuje i Jungov názor: „Keď psychológia hovorí napríklad o motíve narodenia z panny, tak sa zaoberá iba otázkou, či taká idea existuje, a nezaoberá sa tým, či je v ktoromkoľvek zmysle pravdivá, alebo pomýlená. Idea je psychologicky pravdivá, ak existuje. Psychologická existencia je subjekívna, ak sa idea javí iba v jednom indivíduu, ale je objektívna, ak je prostredníctvom consensus gentuim (omnium, všeobecným súhlasom) prijatá.“ Z animistickej viery v dobrých a zlých duchov vyplynuli nielen početné dobré a zlé božstvá, akými sú napríklad v hinduizme Višnu, ktorý ochraňuje vrcholným bohom Brahmom stvorený svet, a Šiva, ktorý ten stvorený svet znovu ruší, ale i všetky nespočetné obmeny pozitívneho a negatívneho princípu, dobra a zla: sakrálne a profánne, mravné a nemravné, vznešené a príkre a pod.

Teda od prvotných zábleskov ľudského vedomia až po humanizmus a renesanciu nesporne dominoval religiózny svetonázor, avšak najmä od francúzskej doby racionalizmu a osvietenectva v 18 storočí tento názor začína byť stále viac pranierovaný z aspektu rozumu a exaktných vied. Keďže ľudské poznanie skutočne obrovsky pokročilo, v 19. storočí začala vznikať nová „relígia“ – vedecký optimizmus, na základe presvedčenia, že je veda na samom vrchole a dokáže vysvetliť všetko vrátane i otázky „existencie“ Boha. Také chápanie podmienilo i vznik teórie o človekovi ako „podmaniteľovi“ prírody a suverénnom vládcovi sveta. Rýchle sa však ukázalo, že sú náhľady vplývajúce z „vedeckého optimizmu“ mylné, lebo bez ohľadu na vývoj vedeckého myslenia základné ontologické a existečné otázky zostávajú, takže sa mi prijateľnými vidia náhľady Emila Durkheima, francúzskeho sociológa relígie (Elementárne formy religiózneho života, Belehrad 1982), „že v minulosti, keďže veda nebola dostatočne vyvinutá, relígia často preberala jej úlohu tlmočníka zložitých prírodných a spoločenských fenoménov...“, tiež „že relígia bude postupne ustupovať pred vedou do takej miery, do akej veda bude schopná prebrať jej úlohu“ a „keďže vyšla z relígie, veda sa usiluje vystriedať ju vo všetkom, čo sa vzťahuje na poznávacie a intelektuálne funkcie, avšak z funkcií, ktoré náboženstvo pôvodne konalo, len jedna – skutočne len jedna – sa jej chce vymknúť z rúk, jej špekulatívna funkcia. Morálna oblasť a funkcia sociálnej integrácie zostávajú v relígii, náboženstve natrvalo.“ Dokonca „...aj najnovšie výskumy a antropologické analýzy ukazujú, že religiózna potreba je dôležitou ľudskou potrebou, takže sa túžba po „religióznom“ trvalo zachová, bez ohľadu na to, že sa jednotlivé konkrétne formy relígie a viery zmenia, budú sa konkretizovať, meniť a odumierať. Slovom, náboženstvo 4 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Andrea Merníková: Valér 5, akrylové farby, 2015

a umenie sú univerzálnymi fenoménmi“ (Milovan Mitrović, Sreten Petrović: Sociológia, Zavod za udžbenike, Beograd 2007, s. 167).

Z tých a takých dôvodov, popri vedeckých objavoch, i v súčasnosti vznikajú i novodobé „relígie“ a mýty, ktoré sú, zrovna tak ako aj mýty starých civilizácií, syntézou prvkov skutočnosti, fantázie a relígie. Ba čo viac sučasné výskumy súvisiace s devastovaním prírody poukazujú na to, že človek nie je žiadnym vládcom sveta, ale skutočne iba pascalovská chabá „trstinka, ktorá myslí“. Prenikol síce hlboko do tajov mikro- a makrosveta, avšak faustovská túžba za absolútnou mocou a bohatsvom priviedla ho k neracionálnej a bezohľadnej spotrebe prírodných bohatstiev a energie a tým aj reálnej hrozbe, že stratí aj ten svet, do korého bol vyhnaný z Raja, keď ukradol z rajského stromu poznanie dobra a zla, ktoré nedokáže vždy využiť v svoj prospech a eliminíciu zla. Preto sa mi vidí, že sme v súčasnosti svedkami, biblickou symbolikou povedané, novej, „nevyslovenej zmluvy“ človeka s Bohom. (Z Biblie je známe, že v židovskej relígii takých zmlúv bolo viacej: prvá zmluva bola po Božom stvorení sveta a vyhostení Adama a Evy z raja, potom nasledovala zmluva Boha s Noáhom, súvisiaca s potopou sveta, po nej zmluva s Mojžišom a nakoniec s Dávidom a v kresťanstve Boh ľuďom ponúka zmluvu prostredníctvom Syna Božieho.)

Svedkovia sme novej „relígie“ v podobe environmentálneho systému hodnôt, ktorý vychádza zo skutočnosti, že aj človek je prvok prostredia a že je jeho trvalo udržateľný rozvoj možný iba zásadnou zmenou svojich postojov k dobru a zlu.

Teda otázky náboženstva sú omnoho komplexnejšie, ako by sa v súčasnosti mohli zdať, takže sú mi všetky pseudoteistické, rovnako ako aj pseudoateistické, špekulácie založené na naivnom a vulgárnom tlmočení „svätých kníh“ a religióznych symbolov veľmi cudzie a boli by mi aj smiešne, keby neobsahovali, potenciálne nebezpečie zneužitia viery na získavanie NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

ROZKOŠ Z TEXTU 5

Andrea Merníková: Krajinka, fotografia, 2014

bohatstva, na politické, vojnovo dobyvateľské a iné ciele, akými boli napr. križiacke výpravy, ničenie nekresťanských civilizácií a kultúr, ale i súčasný džihád a pod.

Z dôvodov, že technický pokrok ľudstva nenasleduje súladne aj pokrok v uctievaní etických hodnôt, žijeme vo svete nepochopiteľného zla vo všetkých jeho formách. Výrobno-spotrebiteľská spoločnosť, v ktorej sa vyrába, aby sa spotrebovalo, a spotrebuje, aby sa vyrábalo, ako i túžba za profitom a hospodárskou a politickou mocou v podobe súčasného, podmienečne povedané, globálneho totalitarizmu, keď sa moc dostáva do rúk úzkych kruhov ľudí, ako i čoraz výraznejšie náboženské konflikty, sú jednou z hlavných príčin globálneho zla. A tak v morálnej sfére v porovnaní s minulosťou, napr. od čias srbského romantizmu, svet veľmi málo pokročil, ak vôbec pokročil, takže sú napríklad i dnes aktuálne verše Petra Petrovića Njegoša z jeho Gorského vjenca: „Svet je sklop pekelných rozporov / .../ nikto nie je šťastným ani nik spokojný / nikto kľudný a nik na pokoji/ stále sa človek má hanbiť za človeka / pozerá sa opica na seba v zrkadle.“ Teda aj v súčasnosti je hodne podnetov na zamýšľanie sa nad potrebou eliminácie zla z ľudskej spoločnosti. To sa robí medziiným aj v umeleckej tvorbe, najmä v literatúre, napr. keď ide o tematiku spätú s totalitarizmom. Venoval sa jej napr. už v roku 1907 (teda pred fašistickým a stalinistickým totalitarizmom) i americký spisovateľ Jack London v diele Železná päta (1907) a následne i Georg Orwel vo svojich dielach 1984, Živočíšna farma (1945), Milan Kundera Žart (1965) atď. Pravda, totalitarizmus nie je výmyslom súčasnej doby, o čom svedčia napr. aj historické romány najvýznamnejších predstaviteľov bývalej juhoslovanskej literatúry Derviš a smrť Mešu Selimovića a Prekliaty dvor Iva Andrića s tematikou z tureckých čias.

V podstate oboch románov je strach totalitárneho režimu, že môže byť ohrozený. Hlavný hrdina v románe Derviš a smrť Ahmed Nurudin sa bezúspešne pokúša zachrániť svojho brata odsúdeného na smrť iba preto, že sa mu dostal do rúk rozsudok jednému človekovi, ktorý bol vyrieknutý pred súdením. Ahmed márne hľadá pomoc na všetkých stranách a nakoniec aj sám dožije jeho osud. Ešte absurdnejší dôvod na zničenie nevinného člove6 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

ka nachádzame v románe Iva Andrića Prekliaty dvor, v ktorom je Ćamil, jedna z hlavných postáv diela, odsúdený na smrť iba preto, že sa vášnivo venuje skúmaniu životného osudu Džem sultána, v osude ktorého predstavitelia moci nachádzajú styčné body v živote aktuálneho sultána. Vlastne totalitárna moc sa obáva skutočnosti, že aj vládnuci sultán zosadil z moci svojho brata, totiž že tento fakt môže byť využitý proti súčasnému sultánovi.

Súčasná spotrebiteľská spoločnosť a honba za ziskom i bohatstvom vo vyvinutých krajinách má v umení vo sfére etických hodnôt, v zmysle ich posúvania do druhého plánu na všeobecnom rebríčku hodnôt, aj iné negatívne dopady, akým je napr. i komercializácia umenia a publicistiky. S cieľom zvýšenia nákladu sa napr. uverejňujú texty s intrigánskym obsahom i fotografiami, bez ohľadu na možné vážne spoločenské následky. Typickým príkladom pre takéto tvrdenie je najnovšie zverejnenie karikatúry Mohameda z intrigánskych a senzačných dôvodov s cieľom zvýšenia nákladu a tým i profitu. Podobné sa deje vlastne i vo všetkých druhoch umenia a, pravda, i v literatúre. Avšak ani v tejto tematike sa nemienime rozvádzať, lebo už z uvedeného vidno, že je tematika zla, v spoločnosti a práca na rozširovaní priestoru pre dobro i eliminácia zla, rovnako aktuálna ako i v minulosti. Dôležitejšou otázkou v tomto kontexte je vlastne, ako to dosiahnuť. Avšak odpovede na ňu si vyžadujú komplexný prístup zahrňujúci všetky oblasti spoločnosti a sú často kontradiktórne a relatívne ako všetko na tomto svete. Preto aj Njegoš má azda pravdu, keď vo svojom Gorskom Vjenci tvrdí: „Zlo sa trpí zo strachu, že môže byť horšie.“ Takže ľudia trpia aj tie najväčšie spoločenské krivdy až po stupeň znesiteľnosti, lebo sa boja, že sa môže stať ešte niečo horšie. V ďalších veršoch tohto diela uvádza: „Vlk na ovcu svoje právo má / ako aj tyran na slabého človeka / ale tyranstvu stupiť na hrdlo / to je ľudská povinnosť najsvätejšia!“ A tú povinnosť „najsvätejšiu „má i umenie, a to nielen zušľachťovaním ľudských myšlienok a citov, ale i priamym pranierovaním zla napr. humorom a satirou, ako to robí Jaroslav Hašek vo svojom románe Dobrý vojak Švejk, alebo Janko Jesenský vo svojej satirickej básni Koncentrák: Smiech vylúdil mi gardistický znak... /. Ty sa nám smeješ? Čaká ťa koncentrák! // A zvážnel som. Tvár zatiahol mi mrak... / Teba to mrzí? Čaká ťa koncentrák! // Hnevom som vzbĺkol. Sčervenel sťa rak.., / ty sa hneváš? Čaká ťa koncentrák. // A bol mi žiaľ.

Prúd sĺz mi kalil zrak... /. Plačeš nad byvším? Čaká ťa koncentrák! // Jedno mi bolo, už či tak, či tak... / Nenadchýnaš sa? Čaká ťa koncentrák! // Na stráž! revem a ruku zdvihol ľak... / Ty pokrytec si. Čaká ťa koncentrák! // Čakám len, kedy ma už trafí šľak... / Ty čakáš spásu? Spasí ťa koncentrák! // Záverom teda môžeme konštatovať, že sa motívy boja dobra a zla javia v umení v najrozmanitejších podobách od jeho začiatkov dodnes a budú sa javiť, kýmkoľvek vo vzťahoch medzi ľuďmi bude jestvovať zlo. A aj postmoderna a postštrukturalistické chápanie rozširujú formy zmnožovania dobra – postmoderna prostredníctvom textového eklekticizmu a citácií a postštrukturalizmus prostredníctvom náhľadu, že v každom jednotlivcovi hovorí aj minulosť, jeho rodičia, spoločnosť atď.

Na dôvažok ešte toto. Keď sa Einsteina pri istej príležitosti opýtali, či skutočne verí, že je všetko relatívne, odpovedal jedným slovom, v podstate sofizmom: „Absolútne.“ Týmto sofizmom vlastne duchaplne zrelativizoval aj svoju teóriu relativity, t. j. ak je absolútne relatívne všetko, tak je aj jeho teória relatívna. Takže v takomto zmysle treba chápať i moje voľné a nezáväzné i nezaväzujúce náhľady o nastolenej tematike. Nájdu sa, pravda, aj takí čitatelia, ktorí nebudú súhlasiť s niektorými, alebo so všetkými mojimi náhľadmi a budú mať pravdu aspoň tú psychologickú, subjektívnu, akú som mal aj ja, keď som písal tieto riadky.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

ROZKOŠ Z TEXTU 7

CHAT VLADIMIR PIŠTALO @ ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ @ PAVOL RANKOV

Boston – Nový Sad – Bratislava

Identita je nie sklená guľka – nestratí sa Dvaja poprední spisovatelia – jeden slovenský a jeden srbský – o vnímaní vlastnej identity a kultúrných kontextoch zvb@ Jedna z významných otázok pre menšinové spoločenstvá je otázka identity. Vo svetle globalizácie a moderného spôsobu života je prirodzené, že sa aj chápanie tohto pojmu, jeho významu a náplne mení. Menšinové spoločenstvá otázku zachovania národnej príslušnosti chápu ako imperatív a preto problém udržiavania vlastného literárneho kontextu vnímajú s určitou dávkou prepiatosti. Kultúrni dejatelia z radov slovenskej vojvodinskej spoločnosti predovšetkým trvajú na vlastnom kontexte, ale aj na chýrečnej trojkontextuálnosti. Z jednej strany je kontext celonárodný, z druhej strany sa nachádza kultúrny kontext krajiny, v ktorej žijú, a tretí je špecifický kontext ich menšinovej kultúry, ktorý sa vyvinul v zahraničí. Nás zaujíma, ako sa k tomuto pojmu stavajú poprední predstavitelia slovenskej a srbskej kultúry. Ako vnímajú vlastnú a našu identitetu. Mohli by sme tým prispieť buď k prehodnocovaniu a inakšiemu vnímaniu tejto kulturologickej a psychologicko-sociálnej kategórie, alebo k jej upevneniu.

Spolubesedníci nie sú náhodne zvolení. Vladimir Pištalo patrí medzi najvýznanejších súčasných srbských spisovateľov, je laureátom NIN-ovej ceny a iných vyznamenaní a tiež nežije v hraniciach štátu vlastného národa. Totiž dlho pôsobí v Bostone. V dizertačnej práci sa zaoberal témou viacnásobnej identity srbských vysťahovalcov – srbskej, americkej a juhoslovanskej. Jeho spolubesedník Pavol Rankov, tiež nositeľ viacerých vyznamenaní, okrem iných Ceny Európskej únie za literaturu, práve túto tému spracoval v románe Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) a zobrazil v ňom viacnárodné prostredie a jeho občanov, ktorí neustále na každých niekoľko rokov menia buď meno, priezvisko, vyznávajú si inú národnú príslušnosť alebo vlasť. Je to osud strednej Európy. Rankov v tomto viacnásobne odmeňovanom románe ironizoval národné povedomie a nacionalizmus.

Opýtame sa ich, nakoľko je identita trvalá, pevná a nemenná kategória? vpistalo@ Mircea Eliade povedal, že bez ohľadu na to, že je slobodný, človek navždy zostáva otrokom svojich archetypálnych intuícií. Moja archetypálna intuícia je stálosť identity. Ešte stále sa hanbím, keď si spomeniem na niektoré hlúposti, ktoré som popáchal ako malý. Nemusel by som, ale sa zahanbím, práve skrze tej stálosti. Keď uvažujeme o vzťahu medzi ľuďmi, môžeme rovnoprávne trvať na podobnosti ako aj na odlišnosti.

8 CHAT

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

prankov@ Trochu ma prekvapuje, čo hovoríte, Vladimir. Od človeka, ktorý odišiel do Ameriky, by som skôr očakával, že sa tam pokúsi premeniť svoju identitu. Podobne aj ja mám také slovné spojenie, ktoré ma irituje – je to terminus technicus „manažment identity”. Kto chce svoju identitu manažovať, bude s ňou mať problémy, až kým nerezignuje a nepríjme to – kým je, identitu, aká mu patrí. Ešte pred polstoročím sa ľudia s identitou netrápili. To slovo sa tak často nepoužívalo. Tiež si myslím, že človek je celostný v čase – to, aký som dnes, vyplýva z toho, ako so mnou komunikovali rodičia a aký som bol v minulosti. Žiaľ! Hanbu za hriechy z mladosti si aj ja nesiem so sebou ako balvan. Navždy zostanem postkomunistický človek, tá skúsenosť ma nikdy neopustí. Napokon nie je to len negatívum, mnohým veciam, ktoré sa dejú na rusko-ukrajinskej hranici, rozumiem lepšie než štyridsaťroční slovenskí politológovia, pretože mám skúsenosť s totalitným systémom. Zdenka, vaša otázka znela, nakoľko je identita nemenná, a podľa môjho názoru je identita ako snehová guľa, tam niekde vnútri je to staré, zdedené, archetypálne. Ale na povrchu môže byť čosi nové, získané len nedávno. vpistalo@ Možno nemáme až natoľko odlišné názory na túto tému, len sa inak vyjadrujeme. Možno ide o to, či sa mi sami chceme meniť – načo máme plné právo – a možno na nás tlačia doba alebo prostredie, aby sme sa zmenili. V tom prípade sa javí niečo podobné povinnosti vzoprieť sa. Musíme si zachovať nejaké jadro svojej bytosti, aby nás nerozorvali odlišné očakávania. Chcel by som to ilustrovať úryvkom z môjho románu Milénium v Belehrade /14 kapitola, Príbeh o rytierovi/. Človek, nech nepoviem spisovateľ, musí byť autonómny aj vôči svojmu okoliu aj voči svojej dobe. Ako hovorí Karl Kraus: „Ak umenie nie je proti dnešnému dňu, tak je to umenie len pre dnešný deň.”

Keď ide o proces tvorby, pravdaže. Ja nie som dôležitý, keď tvorím hrdinov. Ja seba dám preč a zmiznem. Stanem sa dybukom. Ako v tom Flaubertovom výroku: „Pani Bovaryová – to sam ja.“ Mienim, že ľudia majú potenciálne omnoho väčšiu možnosť empatie, ako dosiahnu. Proste na nej nepracujú. Najmä v Amerike. Keď rozvíjal svojich hrdinov, režisér Federico Fellini ich najprv nakreslil. Máte nejaký spôsob, ktorým sa prepájate so svojimi hrdinami, pokým vznikajú?

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

CHAT 9

Vladimir Pištalo

V Amerike, kde žijem, je moderné insistovanie na rozdieloch. Ja insistujem na podobnosti. Keď ide o uvažovanie o osobnosti – individuálnej alebo kolektívnej – v dnešnej dobe je moderné trvať na nestálosti, na hádaní alebo vyjadnávaní sa s tou osobnosťou. Nalieha sa, aby sa „opakovane vymýšľala“ osoba.

To je pekná myšlienka a historicky sa stáva populárna alebo možná v 18. storočí s rozvojom impersonálnych miest, v ktorých sa vytvorili podmienky na to, aby sa jednotlivec mohol stať niekým iným – kohokoľvek si predstaví. Je to lákavý a opojný nápad – vymyslieť seba odznovu – ale neviem, nakoľko je to v skutočnosti možné. V určitej miere áno. Môžete zbúrať niektoré steny, ale nie nosné. Teda, v spoločnosti, v ktorej žijeme, je zaužívané trvať na zmene identity a ja trvám na kontinuite.

Mňa zaujíma, v akej miere spisovateľ, keď vytvára príbehy a postavy, sa pritom môže zbaviť vlasnej identity. Keď píšete o iných ľuďoch, skutočných alebo fiktívnych, vystupujete vtedy dočasne zo seba?

Pavol Rankov

prankov@ Som rád, že ste spomenuli tento Flaubertov výrok, pretože pred niekoľkými rokmi mi veľmi pomohol. Ako autor som sa trápil s tým, že sa projektujem do postáv románu, ktorý som vtedy práve písal. Tí vymyslení anti-hrdinovia hovorili vety, ktoré som chcel povedať ja. Vtedy som náhodou natrafil na Flauberta ukrytého v pani Bovaryovej a veľmi mi odľahlo. Ako pedagóg zdôrazňujem študentom, aby sa nezaoberali autorom, ale iba textom, avšak ako autor musím pripustiť túto očistnú funkciu textu pre autora. Postmoderna síce často trvá na tom, že je autor mŕtvy, ale duša autora je prevtelená a žije aj vnútri jeho kníh. Chápem, čo ste mali na mysli, keď ste spomenuli dybuka. Ale myslím, že teraz hovoríme ako autori, ako čitatelia by sme asi mali mať iný uhol pohľadu na vzťah osobnosti spisovateľa k textu, či nie? vpistalo@ Aby som nenarušil spontánnosť prístupu tvorby, snažím sa v procese písania neúčinkovať so svojimi profesionálnymi identitami, vrátane identity historika a spisovateľa. Písanie je určitý druh oslobádzania sa od seba, od svojich „povinných reakcií“, ktoré sú pre nás charakteristické, tak ako nohou trhne, keď lekárske kladivo udrie o koleno. Pošlime svoje vlastnosti na dovolenku a ako ľudia bez vlastných charakteristík otvorme sa pre potenciálne vlastnosti, nakoľko sú nám dostupné. Samozrejme, že naše osobné vlastnosti trochu zafarbia to, čím sa zaoberáme, ale to je vyššia sila. Rozhodne súhlasím s vami, že je spisovateľova biografia sekundárna vo vzťahu k tvorivej sile. Preto som nemal rád film Zamilovaný Shakespeare, ktorý sa pokúsil všetky Shakespearove témy vysvetliť jeho skúsenosťami. Mne to pripomína kritikov bez nadania a fantázie, ktorí nepodobné chcú zviesť na podobné. Keďže obaja prednášame, chcel by som, aby sme si porovnali skúsenosti. Ste spokojný s úrovňou načítanosti svojich študentov? prankov@ Klesajúca úroveň vzdelanosti slovenských vysokoškolákov je celonárodný problém. Hovoril som o tom s univerzitnými pedagógmi vyučujúcimi matematiku, prírodné vedy, filozofiu či sociológiu – a skúsenosť je všade rovnaká, študenti sú menej vzdelaní, než boli ich predchodcovia pred Ľudia si myslia, že je identita sklená guľka a že pätnástimi rokmi. Dokonca pedagóg vyučusa im stratí. To sú natoľko podstatné veci v nervoch júci umelecké odbory mi povedal, že medzi a vo zvykoch, od ktorých závisí aj to, ako človek záujemcami o štúdium filmovej kamerozpráva... Môžeme hovoriť o identite jazyka – ry sú aj takí, ktorí nedokážu uviesť meno jepretože jazyk je určitý druh pojazdného domova.

Som presvedčený, že práve to, že som dlho hovoril diného kameramana. Ak ani umelci nebudú po anglicky, vyčistilo jazyk, v ktorom píšem. Pretomať záujem o svoju profesiu, čo zostane z kulže som skôr, pokým som bol mladší, viac používal túry a civilizácie? Kafka ich nudí, Borges im komplikované slová, a takto sa jazyk vrátil sám je absolútne nezrozumiteľný, pri Pavičovi sa sebe. Nestráca sa identita tak ľahko. pýtajú, načo je taká literatúra „dobrá“. A neVladimir Pištalo ustále chcú vyjadrovať svoj názor: „Z Kafkovho Procesu som si prečítal len prvú kapitolu, ale určite viem, že...“ Toto ničím nepodložené sebavedomie ma desí, pretože to je prekážka zmysluplného dialógu. Dialóg vyžaduje štúdium poznatkov, a nie arogantné sebavedomie. Mark Bauerlein tvrdí, že za to všetko môže elektronická komunikácia. Mňa trochu upokojuje, že vidím, ako mi študenti dospievajú pred očami. Prichádzajú ako nezrelí stredoškoláci, no po piatich rokoch sú oveľa 10 CHAT

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

vyspelejší. Samozrejme, vôbec to nepripisujem môjmu vplyvu, to určite nie, ale mám dojem, že spolu s predĺžením ľudského veku prišlo k predĺženiu pubescencie a adolescencie. Na univerzity vstupujú deti, dospelosť prichádza neskôr. Ale aby som sa napokon vrátil k vašej otázke, celkovo nižšia vzdelanosť sa prejavuje predovšetkým nízkym záujmom o kvalitnú literatúru. Aká je vaša skúsenosť s Američanmi? V Európe sme vždy podceňovali ich vzdelanosť a kultúrnosť. Je to ešte oprávnené? vpistalo@ Odpovedali ste mi práve to, čo som sa obával, že mi odpoviete. Domnievam sa, že ide o globálny fenomén. Sú takí, ktorí o tom hovoria ako o „neofeudalizme“ odvolávajúc sa na veľké sociálne rozdiely a porušovanie určitých základných práv, získaných v dobe osvietenectva v zmysle právneho procesu a súkromia. Najviac ma ustarosťuje práve toto, o čom hovoríme. Úroveň vzdelania klesá všade. Možno niečo podobné vnímali ľudia po prvej svetovej vojne, keď latinčina a gréčtina a znalosti príbehov z pohanskej mytológie vypadli u učebných osnov. Ja som sa síce na gymnáziu ešte učil latinčinu, ale som mal zlú známku z tohto predmetu. Ale možno tvrdiť, že sa bez gréčtiny zaobídeme a angličtina sa stala nová lingua franca, ale či sa môžeme zaobísť bez dobrého a elegantného písania. Tá zručnosť sa nezíska inak, len čítaním. Študenti si ju nevypestujú, ak nemajú kondíciu na čítanie. Zdá sa mi, že je bez čítania spoločnosť odsúdená na konzervativizmus, pretože nové myšlienky neprídu z video hier. Odvšade možno počuť rovnaké tvrdenia. Môj kamarát, ktorý prednáša fyziku na Mienim, že každý človek má mnoho identít, strednej škole, mi hovorí, že každoročne ktoré sa proste aktivujú v rozličných situáciách. Či musia znižovať úroveň testov. Priateľka, Neje druh identity byť matkou, áno je. To je niečo, za mka, sa sťažuje na klesanie úrovne chýreč- čo by človek umrel, a to niečo, za čo by človek dal ných nemeckých gymnázií. A tá arogancia život – to je identita. Či je identita vaše povolanie, bez vedomostí ma osobitne ustarosťuje a myslím si, že áno.

Niektoré identity si môžete voliť a niektoré nie, štve. Tomu v Amerike Honoria entitlement – to je nejaký druh hry medzi identitami. Všetky tie pocit oprávnenosti. Na čo? Na spupnosť a veci sú súčasťou nás a mienim, že sa v jednej chvíli narcistickú ľubovôľu. Pritom ste spomenuli nachádzajú v popredí a potom odchádzajú na niektorých z mojích obľúbených spisovate- niektoré iné miesto do úzadia.... ľov. Posmeľuje ma proces dospievania, ktorý Problém identity bol hlavnou príčinou udalostí, si všímate u svojich študentov. Zo skúsenos- ktoré sa stávali v Srbsku v deväťdesiatych rokoch.

Vladimir Pištalo ti viem, že je všeobecná kritika správania mládeže márna práca. Príbehy nemôžu zaniknúť. Budú sa rozprávať len iné príbehy a inými spôsobmi. V Amerike vždy bolo múdrych a originálnych ľudí, ako sú: Mark Twain, Henry Miller, David Lynch. Lenže dnes sa málo prekladá. Zdá sa, že preklady zo všetkých jazykov zahŕňajú len päť percent kníh, ktoré sa tlačia v Amerike. Ja tu žijem a to ma ustarosťuje. Ak by ste si, okrem slovenskej, volili aj niektorú inú alternatívnu literárnu tradíciu, ku ktorej máte afinity, ktorá by to mohla byť? prankov@ Aká optimistická otázka smerujúca k alternatívnej histórii! Nepovažujem seba za pokračovateľa slovenskej literárnej tradície. Je to čosi ako dedičný hriech – narodil som sa s tým a celý život sa v tom chcem nejako udomácniť. Keby som si mohol vybrať, určite by som za svojich starých rodičov volil Borgesa, Bioy Casaresa a Cortázara. Takže argentínska literárna tradícia je mi veľmi blízka, hoci pripúšťam, že na nej zrejme obdivujem istú mentálnu exotickosť, teda práve to, že mi je vzdialená, že je iná, že ju nikdy NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

CHAT 11

úplne nespoznám, pretože to nie je moja literárna tradícia. Zaujímavé je, že zreteľne pociťujem rozdiel medzi slovenskou a českou literárnou tradíciou, hoci detstvo, školské vzdelávanie aj mladosť som prežil v Československu. Aj v období spoločnej komunistickej česko-slovenskej federácie boli literatúry zreteľne oddelené a neexistoval žiaden oficiálny tlak spojiť ich. Ako to bolo v Juhoslávii? Pociťovali spisovatelia a čitatelia, napríklad v desaťročiach za Tita, že existuje čosi ako „juhoslovanská literatúra“, alebo literárny život bol vždy národný? vpistalo@ Zaujímavá otázka. V Juhoslávii podľa sčítania z roku 1973 bolo asi millión tristotisíc Juhoslovanov. To je najlepší príklad jedného národa, o ktorom viem, že je najprv vymyslený a následne dekonštruovaný v priebehu sto rokov. Pritom ľudia na sčítaniach neboli posmeľovaní, aby sa tak vyjadrovali. Stará Juhoslávia, tá medzi dvomi vojnami, bola unitárna. Juhoslovanskí komunisti po vojne boli ambivalentní podľa koncepcie, čo znamená, že juhoslovanský štát bol trochu ambivalentný voči svojej juhoslovanskej podstate. Situácia bola podobná českej a slovenskej. Juhoslovanská literatúra jestvovala skôr na základe implikácie (aj v cudzích antológiách), ako priamo. Bola jedna dobrá skupina na fakulte Juho-svetová, na ktorej sa vyučovala kozmopolitná literatúra v troch zmysloch, v rámci svojich hraníc a globálne. Boli spisovatelia, napríklad Danilo Kiš, ktorí seba vyslovene považovali za Juhoslovanov. Neskôr boli spisovatelia rozdelení ako veľvyslanectvá. Jeden môj kamarát navrhol, aby sa poviedky Ivu Andrića rozdelili podľa tém tak, aby niektoré patrili do chorvátskej, niektoré do srbskej a niektoré do bosniackej literatúry.

Keď človek žije v Amerike, nikoho nezaujíma jeho nuansovaný vzťah k vlastnej tradícii.

Hovoria: ty si zo Srbska a koniec. Áno ale nie sa neakceptuje ako odpoveď. Pomysleli by si, že niečo nie je v poriadku. To je pasívna a aktívna legitimácia. Keď som bol na Kube, prvýkrát som videl, že je mango drahší od jablka. Totiž mango je tam obyčajné ovocie a jablko je exotické. Existuje bod, z ktorého vlastnú tradíciu môžete vnímať ako exotickú? prankov@ Najskôr drobná pripomienka k Danilovi Kišovi: Ak si dobre spomínam, jeho otec bol Žid, takže Danilo sa nemohol len tak jednoducho vyhlásiť za Srba. Pre neho bola juhoslovanská identita výborné praktické aj V románe Pavla Rankova Stalo sa prvého septeoretické riešenie. Čím chcem povedať, že tembra (alebo inokedy) autor rozpracoval probém aj tieto nadnárodné, ale pritom etnické etnicity a identity v priestore medzi Komárnom identity majú svoj význam. Pokiaľ ide o a Žilinou, či medzi Čiernou nad Tisou a Skalicou otázku, či aj vlastnú identitu môže človek a zobrazil historické udalosti, ktoré presahujú ľudvnímať ako niečo exotické, to pre mňa troský pochop. Úmyselne zosmiešňujúc nacionalizmus a šovinizmus silnejšie zobrazil tragickosť chu súvisí s poznaním dejín. Trochu sa mi týchto socio-psychologických kategórií. mieša identita s históriou, čo, samozrejme, Popieraním pravdivosti historicky nepopieranie je to isté. Napríklad nedávno som si nieteľných faktov autor odmieta kategóriu etnicity kde prečítal, že starí Slováci boli v ôsmom a vyzdvihnúť nad kategóriu humánnosti, a preto deviatom storočí známi obchodníci s otroktvrdí: „Všetko je vymyslené. Nikdy nič nebolo, nikdy nikto nežil. Ani prvého septembra nikdy nemi. Pre slovenskú identitu táto informácia bolo. môže mať zaujímavé dôsledky. Slováci totiž o sebe hovoria, že sú holubičí národ, že nikdy nebojovali. To sa však zrejme vzťahuje len na moderné dejiny – Slováci nebojovali v roku 1848, neskôr Československo nebolo vybojované, ale vzniklo pri rokovaniach 12 CHAT

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

diplomatov, potom rovnako ako Česi, ani Slováci nebojovali proti Hitlerovi, keď rozbil Československo, napokon ani v roku 1968 sme nebojovali proti sovietskej okupácii. Je veľmi rozšírená predstava, že aj v deviatom storočí Slováci prijali Maďarov v Podunajskej nížine ako hostí. Zrejme je to mýtus, otrokári sa skôr s novou mocou dohodli na nejakom výhodnom kompromise. Ale fakt, že Slováci už dvesto rokov nebojujú, nás odlišuje od Poliakov, Maďarov aj Srbov. A práve na toto som sa Vás chcel spýtať. Ako vojny po roku 1990 zmenili srbskú identitu? A aký vplyv má táto identita na srbskú literatúru? vpistalo@ Ja som emigrant. Emigranti majú dva životy – ten pred emigráciou a ten po.

Rovnako existujú dva životy vo vojnou postihnutých prostriediach, ten pred vojnou a ten po. Stretol som jedného pána, Moslima zo Sarajeva, a hovorím mu: „Poznali sme sa v minulom živote“. Identita... prečítal som mnoho kníh o tom a, ako by povedal Dr. Faustus, „zostal som rovnakým úbohým bláznom, ktorý vie, koľko aj vedel“. Mienim, že sa tento pojem najprv redukuje na spoločné spomienky a dobrovoľné odchýky od nich. Existuje nejaký „daný život“ a existujú osobné reakcie na ten život. V závistlosti od toho, k čomu nás nútia. Ak nás nútia k (mítckej) kontinuite, reagujeme zmenou. Ak nás nútia k úplnej diskontinuite, reagujemo nejakým pavúkovým spájaním nití.

Zaujímavé mi je to tvrdenie o starých Slovákoch. Veril som, že sa viedli boje pri Bratislave na konci prvej svetovej vojny. Vždy to robíme, zvolíme si určité fakty z dejín, pamätáme si tie údaje a nie susedné. Následne pozorujúc ich ako metaforu, a nie ako fakt, na základe tých vyňatých faktov rozprávame nejaký príbeh o sebe. Nezanedbajme aj pasívny moment identitety. Aktívny je, keď poviete „Ja som to“. Pasívny je, keď človek hovorí, slovami básnika: „Možno je celý svet v tvojich očiach, možno ma inakším iní tvoria. “ prankov@ Pätnásť rokov som písal také – nazvime to – kozmopolitné poviedky, ale potom som napísal dva romány viazané na dejiny dvadsiateho storočia v strednej Európe.

Prišlo to samo, bolo to čosi ako potreba vyčistiť si minulosť. Je tam viacero epizód, ktoré parodujú nacionalizmus – hlavne slovenský, ale aj maďarský a český. Zaujímavé však je, že aj v časopisoch, ktoré uverejňujú niekedy nacionalistické články, vyšli pozitívne recenzie. Nacionalisti nepochopili, že sa vysmievam z ich „národného náboženstva“. V jednom rozhovore s maďarským spisovateľom Pálom Závadom som pred televíznou kamerou povedal, že pochybujem, žeby sa nás svätý Peter pred nebeskou bránou pýtal, čo dobré sme urobili pre maďarský alebo pre slovenský národ. A Pál Závada dodal, že svätý Peter ani nevie, kde je Maďarsko a Slovensko. Hovorím o tom preto, že balkánske vojny mali aj ten kontext náboženských vojen. Srbi viedli svätú pravoslávnu vojnu a Chorváti svätú katolícku vojnu. Myslíte, že oni úprimne naozaj verili, že im to „svätý Peter raz pripočíta k dobrým skutkom“? Pýtam sa na to preto, lebo ešte trochu dokážem pochopiť, že národy veria kolektívnym mýtom o sebe, ale že by klamal sám seba aj jednotlivec, to neviem pochopiť. vpistalo@ Dostali sme sa k týmto záverom nejak prirodzene. To je dobre. Najlepšie je, aj keď sa identita buduje sama po sebe a nie tak, že nám niekto vedie politiku percepcie a politiku spomienok. Srbsko-americký básnik Charles Simić povedal, že ho vo vlastnom živote všetko prekvapilo. A mne sa zdá, že je to dobrý život, v ktorom vás všetko prekvapí – asi sú aj takéto rozhovory potrebné.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

CHAT 13

V jednom maďarskom filme hrdina napočituje štáty, s ktorými sa hraničí Maďarsko, a spolubesedník mu odpovedá: „To všetko sú krajiny, ktoré Shakespeare vymyslel.“ Vojny deväťdesiatych! O tom hovorí môj román Milénium v Belehrade a ten nacionalizmus bez racionálnej perspektívy (Svätý Peter je tiež racionálna perspektíva) som kritizoval v mnohých článkoch počas deväťdesiatych rokov. Obyčajne sa to zvedie na to, že nacionalisti vás môžu zmobilizovať a vy ich nemôžete. A všetko sa končí Mark Twainovou myšlienkou: „Nehádajte sa s hlúpymi ľudmi. Najprv vás stiahnu na svoju úroveň a potom pobijú vďaka skúsenostiam.“ Myslím si, že Max Vener povedal, že spoločnosť má všetky božské vlastnosti. Nacionalizmus je pseudonáboženský fenomén. Z jednej strany s nacionalizmom nehanebne manipulujú politikáni a obyčajní zlodeji. Z druhej strany je to ohromná sila.

A obyčajní ľudia? Ľudia majú potrebu oprieť sa o niečo, čo je väčšie od ních samých, aby mali na podklade čoho rozprávať o svojom večnom trvaní. Rovnako ľudia si chcú myslieť, že mŕtvi žijú v nich. Oproti tme ľudia stoja pritúlení jedni k druhým hlasno spievajúc. Tento aspekt problému opísal veľký kritik fašizmu Thomas Mann apelujúc na naše spolucítenie a súcitné pochopenie.

Z druhej strany nacionalizmus, ako kategória alebo pocit, nestojí sám. My sedíme na hojdačke rozkolísanej medzi globalizmom a tribalizmom. Globálnu kultúru, vrátane svetovej literatúry, s ktorou sa, verím, obaja identifikujeme, určujú omnoho viac Amerika alebo Veľká Británia, ako Slovensko a Srbsko. Rad predsudkov je zapísaných „globálnych kódov“, ak sa chceme postaviť voči „neokoloniálnym“ aspektom globalizmu. Vyzerá tento problém inak, odkedy je Slovensko súčasťou Európskej únie? prankov@: Podľa môjho názoru sa zmenila perspektíva. Západ máme teraz bližšie, takže je jednoduchšie tam odísť a osobne vidieť, že o nás nemajú absolútne žiaden záujem. Predtým som chápal nezáujem Západu v rámci dichotómie Európska únia verzus Východná Európa. Teraz je Slovensko už „vnútri“, ale vzťah Západu k nám je rovnaký. Nie preto, aby som sa pred čitateľmi časopisu pochválil, ale preto, aby som ilustroval môj názor, uvediem, v akých jazykoch vyšli moje knihy: poľský, český, maďarský, slovinský, chorvátsky, bulharský, macedónsky, nemecký a arabský. Všetko sú to jazyky nárazníkovej zóny medzi Ruskom a Západom, okrem dvoch výnimiek: arabské preklady sú kuriozita, síce vzácna, ale kuriozita. No a nemecký preklad? Prekladateľka o sebe rada hovorí, že ona je stále„Východoberlínčanka“ a vydavateľ je Slovinec z Rakúska. Takže ani nemecké vydanie nie je úplne západné. Preto môj názor je jednoznačný: podporujme kultúrnu spoluprácu v našom regióne od Baltu k Jadranu, v tomto našom kultúrnom okruhu, pretože my si navzájom najlepšie rozumieme. vpistalo@ Skôr som to vnímal ako nedorozumenie, ale som sa presvedčil, že to, čo sa javí ako nedorozumenie, často „dorozumenie“, ale inakšie. Je to dohoda, ktorú sme vy a ja neratifikovali, ale ktorá nás určitým spôsobom zaväzuje. Taktiež zo skúsenosti viem, že sa nevedomosti predstaviteľov „veľkých“ kultúr o malých považujú za vedomosti a pre malých je tento vzťah povinný. Ako v srbskom porekadle „Keď ti hovoria, že si opitý, zakolíš sa.“ Aj v tomto, ako v mnohých iných veciach, čelíme silám, ktoré sú väčšie od nás.

Lenže či človek môže čeliť silám? Aké sú nám šance? Poslednýkrát som bol v Bratislave v čase veľkých povodní, keď kovové oplotenie chránilo budovu divadla a staré mesto od Dunaja.

Vtedy pán prekladateľ Karol Chmel povedal niečo, na čo nedokážem zabudnúť: „Nad alkoholom sa ešte nikomu nepodarilo zvíťaziť, ale na východe remizujú.“ A tá remíza – aj to je niečo.

14 CHAT

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

PULZOVANIE LITERATÚRY MARTIN PREBUDILA

Plný mi nás je Bán 1.

3.

nie som nahnevaný ani planý že som ráno s tebou nedosníval ešte včera sme v dobrom sedeli ty si odišla & zradila a ja stále neviem kam už s nikým nehrám ani len malé športy ani väčšie spoločenské hry teda & už ma ani nie je

málo nás je a málo nás bolo v tichom kroku na svitaní a pri odchode

ako dobrý tieň len s tieňmi sa ešte troška zdravím pozhovárame sa odpľujem a odídem

2. stále nevieme čie dlhy splácam ja Jemu alebo on mne za Naše hriechy a hviezdy na kríži ani tu ani tam ani s tebou už ani príležitostne (mea malá moja culpa) stále mi je ľúto moja drahá že si ma vždy naopak videla a nikdy dobre neskryla pod svoje viečka

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

stále menej veľmi revem už ani dobre nevyjem len sticha do prachu pľujem pijem ticho a pľujem ohorky si hádžem za väzy s drobným úsmevom sa ti blížim plný mi ich je Bán vravím a už v nič neverím ako nám dlho nie je nás vravím si ani táto noc ani zajtra ráno nie je nič nové v krajine klaunov a klonov a danajských darov Martin Prebudila (1960), básnik, prozaik, prekladateľ, publicista, redaktor Novosadského rozhlasu. Žije v Starej Pazove. Vydal básnické zbierky Dážď do tváre (1983), Život na plejbek (1987), Horeznačky (1992), Namiesto kodicilu (2001), Takmer o ničom (2011) a Tri bodky v dvoch vytiach... (2014). Publikoval romány Rezervista bez rezervnej kože (2000) a Ma, daj nasmeši se... (2009), ktorý je preložený do slovenčiny ako No tak, usmej sa... (2012), zbierku postmoderných poviedok Príbehy z čiernej skrinky (2013) a dve knihy poviedok pre deti: Pozemšťan Milan a Vincent bez ucha (1996) a V Anninom sne črieda koní bdie (2007).

PULZOVANIE LITERATÚRY 15

každé druhé ráno slnko vychádza v každé prvé nie som doma a už ma nič v lete dobre neohreje plný mi ma je bán aj nás píšem ho raz malým & raz veľkým písmenom a najmä tých čo sa od malička tvária a tratia v novom malom dni čo sa nikdy dobre nevyspovedali a nedopovedali Prebudila v súlade so svojím známym postulátom, že sa o skutočnosti nedá metaforovať, čitateľovi deziluzívne, niekedy až nemilosrdne brutálne, plieska do tváre boľavú pravdu predovšetkým o sebe samom, ale i o skutočnosti, v ktorej žije, a ktorú svojím životom (spolu)utvára. Veristickým, expresívno-disfemizujúcim, na momenty až odpudzujúco surovým básnickým prehovorom sa básnik evidentne vzpiera vlastnej precitlivenosti, ale i životnému sklamaniu a roztrpčenosti, ktoré by jeho poéziu, bez tejto drsnej veršovej náplasti a občasnej autorovej irónie až sarkazmu, nevyhnutne ukotvili v sentimentalizme.

Adam Svetlík

4. aj sám som raz bol dobrým Bánom citlivým rúbaňom v clivej chvíli všetky rajské dvere mi boli od malička dobre a pevne zavreté na ich priedomí som sa prestal báť a dobre som videl že za nami už nič veľké nezostane ani dobré zmŕtvychvstanie ani veľké odpustenie

5. plný mi vás je Bán ako hospodár 16 PULZOVANIE LITERATÚRY

ako ľavá metafora ako pravý symbol ako bledočervený semafor ako živí ako nudní ako ako tí čo nikdy neboli a nič ich nebolelo ako čo sa štyri strany sveta stratili vo svojom svete plný mi nás je Bán ráno sa hanbím že som minulej noci tu vôbec aj bol

6. plný mi ma je chrám ako starodávna tantra a mantra ako unavená žobráčka pred vstupom do obchodu do nákupného chrámu kde už bez dobrých pilierov v isté slabé ráno dobre nedohrám ej už dnes mi dovrávajú tí starší a krajší ešte stále máš čas mohol by si tak a onak len nech to nikdy nebude veľmi inak vravím márne sú nám naše nové vidiny na starom deravom strome zapísané márne aj znamenia na novom dome ej môj dobrý Pane

7. o mocipánoch a tých vrahoch pologramotných bez dobrej kvapky modrej krvi poviem iba toľko č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Andrea Merníková: Tieň 5, digitálna grafika, 2014

že sloboda je aj ďalej veľký špás máš milión - tak si náš budeš prepustený a budeš vykúpený stará dobrá inkvizícia panuje dodnes len v inom božskom rúchu plný mi vás je džbán aj bánov aj pánov svetových mocipánov aj vo mne namárno zbitých darov

8. nad hlbokou priepasťou zabúdania každé moje malé sväté slovo je ako premrhaný žetón na rulete v Las Vegas každé moje slovo dobrej vôle je ako malý prd volania do žiarivého neba len toto moje tretie zbité oko na mňa stále dobre dovidí zatiaľ ma dobre stráži pred výstupom na Noachov koráb & ešte jeden malý pes viac NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

9. už na nič v dobrom nič nečakám sťa starý dobrý gazda na zbitej roli sťa starý mudrc v širokej púšti mám vás rád na svojom dne deň čo deň plný mi nás je džbán plný mi vás je Bán neodpusť mi nikdy syn a brat môj pokúsil som sa trošku hrať aj sa s nami trochu pohrať no neviem či mi to do rána Venuša nezúčtuje

10. bolo by nám bolo bolo by mi aj odpustené keby som nebol náhodným Bánom plný mi je ma plný mi nás je Bán a je bán ešte doma...?!

PULZOVANIE LITERATÚRY 17

MARTINA BARTOŠOVÁ

Nič?!

Zvesť, o ktorej sme dnes ráno počuli, nás ohromila. Šírila sa ako blesk celou dedinou – z úst do úst, z uší do uší, až sa napokon dostala aj do nášho domu. Nie že dostala. To je príliš jemné slovo. Skôr dopratala, a to s babou Marou, ktorá zhurta zabúchala na naše okno, aby bezzubým rapotaním ukojila svoju každodennú potrebu. Prv sme si mysleli, že je to iba prízrak, alebo zlý sen, no keď sme sa bližšie zahľadeli na tú známu tvár, bolo nám všetkým jasné, koľko hodín bije.

Musím sa priznať, že baba Mara nie je obyčajná starena. Dobre, možno by mi niekto, kto ju nepozná, povedal, že sa mýlim, ale keby sa skúsil opýtať každého dedinčana, čo si o nej myslí, určite by dlho nerozmýšľal, zbalil svoje kufre a...

Na prvý pohľad je baba Mara vráskavá, Martina Bartošová (1991), vyštudovala slovenchudučká, zhrbená, s krivým nosom ako ský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte v Nonajmenej každá tretia babka v dedine, ale vom Sade. V súčasnosti je študentkou master štúpredsa sa niečím líši od nich. To „niečo“ je dia. Žije v Hložanoch. niečo, čoho sa všetci boja, čo len predstaviť Prozaické texty uverejňovala v študentských si a kdeže vysloviť. Preto sa vyhýbajú jej príčasopisoch Čar(b)ológ a Traf!, ako aj v časopise Zornička, Vzlet a Nový život. tomnosti, nakoľko je to len možné. Vždy zaZískala ceny na literárnych súťažiach časopisov halená do čierna, s kosáčikom v pravej ruke, Zornička a Nový život. cupká z domu do domu, aby oznámila, komu budú rásť alebo už rastú fialky za dedinou. Teraz stojí pred nami, škúli, akoby chcela svojimi očičkami preniknúť do najhlbšej myšlienky každého z nás, pričom sa tvári zarmútene, akoby sa práve jej stala najväčšia tragédia na svete. Tragédia skutočne aj bola. O tom nik nepochyboval. Ale pre ňu iba navonok. Už po piatich minútach vydareného monológu rozprávala, zadúšajúc sa odporným smiechom, ako jej sestru Anču prevrhla koza, keď ju chcela podojiť.

O tom, čo nám rýchlosťou svetla natrkotala, čitateľ by sa, žiaľ, nedozvedel toho veľa.

Preto sa pokúsim čo najvernejšie vyreprodukovať jej bezzubý monológ.

Istá babka Eržika, ktorá žije v našej dedine, bola veľmi šťastná, pretože sa jej milovaná vnučka Violeta Hajanová vydávala. Netrpezlivo odčitovala dni, ktoré sa akoby z trucu vliekli ako slimák, až napokon prišiel aj ten slávnostný deň. Obliekla si najkrajšie šaty, upravila si účes, na ktorý bola veľmi pyšná, a pobrala sa von pozrieť sa na budúcu mladuchu. Práve vtedy zazvonil telefón. S nechuťou zdvihla slúchadlo a čo najpríjemnejším hlasom sa ohlásila. Chvíľku stála nehybne, až zrazu bolo počuť prenikavé „jaj“ a po ňom „bum“. Suseda, ktorá v kuchyni umývala riad, sa preľakla, až jej z ruky vypadli takmer všetky taniere pre hostí. Nečakala však dlho. Ako víchrica pribehla k babke Eržike, ale už bolo neskoro. Ležala na zemi nehybne, pričom sa na jej tvári, presnejšie na ústach a očiach, odzrkadľoval akýsi údiv, ba až hrôza.

Tak sa skončila babkina Eržikina životná púť. S jej náhlou smrťou sa po určitom čase zmierili všetci (dokonca aj Violeta), ale každému z nás, či si to chcel priznať alebo nie, vŕtal akýsi červíček v hlave, ktorý nám nedal pokoja ani v noci, keď by sa malo najsladšie spať, a kdeže počas dňa. Všetci sme si v duchu kládli tú istú otázku: – Čo je príčina náhlej bab18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

kinej Eržikinej smrti? Keď sme sa napríklad dozvedeli o vražde Cikyho Tučnej nohy loveckou puškou, boli sme ohromení, pretože sme neočakávali od tichého a dobrého Milana, že môže spáchať taký hnusný čin. Dva týždne sme sa nemohli zmieriť s tým, ale aspoň že sme o deň-dva všetci zistili príčinu vraždy. Ale toto... Toto je obrovská záhada nielen pre nás, ale aj pre vševediacu babu Maru. Tá už ani doma nebýva. Od toľkého úsilia vypátrať dôvod Eržikinej smrti sa, chudera, dostala na psychiatrické oddelenie, kde sa vraj spoznala so slávnym hudobníkom Leopoldom Kobalom. Aspoň, tam nie je sama.

Dlho som rozmýšľala nad tým, kto by už Krátka próza Nič?! Martiny Bartošovej je školkonečne mohol vyriešiť túto záhadu, ktorá ským príkladom postmodernej literárnej travestie, skutočne všetkým spôsobila hlavybôľ. V jedv ktorej táto mladá autorka v súlade s postmodernej chvíli som si spomenula na Milana Lu- ným postulátom o vyčerpanosti literatúry a jej trovova, s ktorým som sa pred rokom zozná- imanentnom intertextuálnom charaktere vytvára mila v Belehrade na nejakej výstave. Vtedy zaujímavý literárny psalimpsest, z ktorého jasne mi vyrozprával zaujímavý príbeh o svojom presvitá literárne inšpiračné žriedlo, konkrétne postarom otcovi, ktorý dešifroval nejaké hie- stmoderné prózy slovenských vojvodinských autoroglyfy patriace Milanovmu nebohému rov Zoroslava Speváka, Miroslava Šipického, Víťazoslava Hronca, Tomáša Čelovského, Ladislava ujovi Martinovi Javorníkovi a tak sa dozve- Čániho, Viery Benkovej a Jána Salčáka. To navyše, del o jeho náhlom zbohatnutí, o ktorom teda to, čo daná Bartošovej próza pridáva a čím sa nikto nikdy nevedel. Napadlo mi, že by ten i vymaňuje z plagiátorskej pozície, je nový, pritom zvláštny starec mohol možno vypátrať aj výrazne hravý, komicko-groteskný a v niektorých príčinu babkinej Eržikinej smrti. Bála som sa momentoch i parodický kontext, v akom autorka číta a prehodnocuje staré texty. Evidentné pritom však, či z toho nevypukne škandál, ako vte- je, že sa Bartošová v takomto komicko-grotesknom dy, keď po márnom hľadaní medvedice, prístupe k literárnej tvorbe vcelku dobre vynacháktorá sa objavila v naších chotároch nako- dza, takže to môže byť aj akási smernica pre jej niec nebolo ani chýru ani slychu. Nechcela eventuálnu budúcu literárnu tvorbu.

Adam Svetlík by som, aby môj plán ľudia vysmiali a ešte menej som túžila po rodičovskom výprasku, Za túto prózu získala autorka jednu z tretích že si pchám nos tam, kde netreba. Odvtedy, cien na literárnej súťaži Nového života (2014) čo som počula, ako môjho spolužiaka otec nemilosrdne zbil, a to len preto, že chcel chudák svojho psa vyliečiť od pásomnice, sľúbila som sama sebe, že na podobné hrdinstvá radšej zabudnem. Teraz som sa však svojho sľubu musela vzdať. Maximálne som sa sústredila na svoj plán. Trápilo ma však, či sa Milanovmu starému otcovi predsa podarí niečo zistiť. Po takmer dvoch mesiacoch som našla v poštovej schránke list adresovaný práve mne. V ňom sa písalo: Drahá kamarátka, píšem Ti smutnú správu. Môj starý otec dnes ráno náhle zomrel. Príčina smrti ešte nie je zistená. To, čo ma trápi, je, že som na jeho písacom stole našiel malý papierik, na ktorom je cudzím rukopisom napísané „Keď si čert príde po svoje“.

O príčine babkinej Eržikinej smrti mi, žiaľ, nestačil vyrozprávať. Ešte večer o desiatej mi zavolal, nech ihneď ráno prídem k nemu. Jediné, čo sa mi podarilo zistiť je, že sa mal dnes poobede stretnúť s nejakým apkom Čapandom. Napísal si to do zošita, ktorý som náhodou otvoril.

Tvoj kamarát Milan NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 19

JÁN LABÁTH

Vyznanie Postrehy Osamote Starý a chorľavý, osamote... Zmysel nachádzam v básnickom slove. Aj oporu.

Ráno na prahu Dnes je už včera Za roletami A zajtra je ráno Na prahu.

Neponáhľajte sa Otvárať dvere.

Hlas domova Oberačka hrozna bola udalosť, skoro ako zabíjačka. Vypýtal som sa zo školy. A na druhý deň starý otec odniesol pánu učiteľovi košík hrozna a fľašu vína.

Ján Labáth (1926), básnik, prozaik, prekladateľ.

Elektrotechniku absolvoval v Ľubľane a Belehrade.

Pôsobil ako elektroinžinier v Banja Luke, Novom Sade a Beočine. Žije v Novom Sade.

Vydal básnické zbierky: Slnečné hodiny (1958), Keď rieky rozvodnia sa (1963), Vzbura oblakov (1966), Jesenná krajina (1970), Svätec s vypichnutými očami (1971), Váhy (1976), Pokračovanie (1984) a Studňa (1988); dve zbierky poviedok: Jazdec z Turkménska (1963) a Zatvorený kruh (1972); román Diaľky (1982); a tri knihy miscelaneá: Zaviate šľapaje (1996), Odkiaľ a kam? (2005) a Kto je to Goethe?

(2009).

Prekladá zo srbčiny, angličtiny, francúzštiny a ruštiny.

Tri razy bol odmenený Cenou Nového života (1962, 1982 a 1990). Je nositeľom Októbrovej ceny Nového Sadu (1971) a Ceny za životné dielo Spolku vojvodinských spisovateľov (2007).

20 PULZOVANIE LITERATÚRY

Spomienka na šťastné roky Povedal som obchodníkovi, že potrebujem Prévertovu báseň, v ktorej starec v parku obeduje s priateľom vtákom a rozpráva mu o svojom živote. „Veľký jarný ples, Čary Londýna“ (Grand Bal du Printemps, Charmes de Londres), odpovedal mi, bez rozmýšľania. Pristúpil k polici, vzal a predal mi knihu.

Zážitok z Bruselu.

Staré známosti Nie. Nie som celkom sám. Prihovárajú sa mi verní priatelia – staré známosti. Načúvam ich času. Sledujem ich odkazy.

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

VLADIMIR PIŠTALO

Príbeh o rytierovi Ako mám písať o fragmentovanom živote, okrem vo fragmentoch?

V detstve na mňa najhlbšie zapôsobil príbeh o rytierovi. Nespomínam si na rytierovo meno, ani prečo ho chceli rozštvrtiť o konské chvosty. Mám povedať, že ten príbeh prvýkrát zapálil moju dušu, keď som ho čítal v rubrike Uveríte alebo nie v časopise Politikin zabavnik? Rytier ležal uprostred námestia v nejakom meste, dajme tomu v Aachene alebo Carcassonne. Laná, ktoré sa mu vrývali do rúk a nôh, boli uviazané o štyri tučné žrebce.

Naokolo postávali hladné mestské psy. Katovia plieskali kone bičmi a očakávali, že každý odvlečie za sebou rytierovu ruku alebo nohu. To sa nestalo.

Rytier bol veľmi silný človek. Keď sa laná napli a zdvihli ho zo zeme, stiahol ruky a nohy a centrum svojho života – brucho. Žrebce sa Vladimir Pištalo, PhD. (1960). Vyštudoval na začali kĺzať po mokrej dlažbe. Silou svojho Právnickej fakulte v Belehrade, doktorát získal na tela roztiahnutému človekovi sa podarilo Univerzite v New Hampshire (USA) na tému viacnávrátiť kone. Dav hlasno vzdychol. Katosobnej identity srbských vysťahovalcov. V súčasvia a sudcovia dali hlavy dovedna a diskutonosti pôsobí na Becker College Worcester, Massavali, čo urobiť. Rytier uprene hľadel do neba chusetts, kde prednáša svetové a americké dejiny. Žije v Bostone. a čakal na ich rozhodnutie.

Patrí medzi najvýznamnejších súčasných srbHlavný exekútor zdvihol kapucňu a kývol ských spisovateľov. Píše poviedky, romány a eseje. hlavou, aby poprava pokračovala. Žrebce Jeho najznámejšie diela sú: Milenijum u Beogradu katovia znovu švihli bičmi. Napnuté laná (2000), Venecija (2011) Tesla portret među maskazdvihli rytierovo telo zo zeme. Všetky svaly ma (2008) (2012, preklad do slovenčiny Karol sa mu zmenili na jeden kŕč. Kričiac zo dna Chmel) a dosiaľ sú preložené do viacerých svetových jazykov. mozgu, potiahol ruky a nohy k pupku. Kone Tiež napísal: Slikovnica (1981), Noći (1986), Macúvali nazad. Dav bol opitý neuveriteľnosnifesti (1986), Kraj veka (1990), Korto Malteze ťou: – Takéto niečo sa nikdy nestalo! Sudco(1987), Vitaž u sećanju (1994), Priče iz celog sveta via sa nakrátko vzdialili a rozhodli, aby pop(1997), Aleksandrida (1999), O čudu (2011). rava pokračovala.

Získal NIN-ovu cenu (2008), Cenu sieti verejných knižníc Srbska (2008) a cenu Kočićovo pero (2012).

Ozvalo sa plieskanie bičmi a zadné nohy Preklad do francúzštiny Millénaire à Belgrade bol koní sa zakolísali. Žrebce sa napli, aby za sebou zaradený do finále ocenenia Prix femina (2008). odvliekli kus rytierovho tela. Svaly mu stuhli od námahy. Vlákna sa zatiahli na prasknutie.

Rytierove kĺby sa vykrivili znútra. Kone nepokojne zaerdžali. Kopytá sa skĺzli na mieste. Tretie vzdychnutie davu. Kati a sudcovia zvolali: – Zázrak! Po tomto treťom pokuse vykonať exekúciu rozhodli, že rytierovi darujú život.

Ja som ten rytier.

Rozličné časti môjho života – rozum a žiadosti, rôzne skúsenosti a povšimnutia – sa naháňajú každý na svoju stranu a pokúšajú sa ma rozštvrtiť. Každá časť mozaiky môjho života je jeden kôň. Ja odolávam a ťahám ich k svojmu pupku. Pokúšam sa zostať celý.

Dúfam, že mi za toto zúfalé úsilie darujú život. Úsilie, o ktorom hovorím, je táto kniha.

Zo srbčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová Úryvok z románu Milénium v Belehrade, 14. kapitola (Narodna knjiga Alfa, 2000) NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 21

PAVOL RANKOV

Strieľať psov Ich spolužitie sa začalo, keď sa Blanka nasťahovala k Pietrovi do Turína. Nie spolužitie Blanky s Pietrom, ale Blanky s Antoniettou. S Pietrom bývala Blanka vlastne až po zotmení. Prichádzal z firmy okolo siedmej, navečerali sa – Blanka ho kŕmila hlavne šalátmi, lebo ich nemožno rozvariť ani pripáliť – potom si podľa Pietrovho staromládeneckého zvyku ľahli do postele, aby si odtiaľ pozreli nejaký totalmente stupido televízny program, aký môže vysielať iba niektorá z Berlusconiho televízií, napríklad spravodajstvo zo života celebrít, kde v úlohe rekvizít visia na lanách Doc. PhDr. Pavel Rankov, PhD. (1964). Vyštudoodfarbené veliny v bikinách. Moderátor im val vedecké informácie a knihovníctvo, dizertačnú občas poklope ukazovákom po hlave a habilitačnú prácu obhájil v tom istom odbore na a vyhlási, že ju majú úplne dutú. Ľudia FF UK v Bratislave. V súčasnosti vedúci Katedry v štúdiu sa na tom náramne zabávajú. Aj knižničnej a informačnej vedy. Žije v Bratislave.

Pietro. Blanka ani nevedela, ako by slovo Popredný slovenský spisovateľ. Píše poviedky, romány a odborné texty. velina preložila do slovenčiny.

Uverejnil zbierky poviedok: S odstupom času Ráno Pietro vstával, ešte kým Blanka (1995), My a oni / Oni a my (2001), V tesnej blízkosti spala, pripravil jej raňajky, teda vybral (2004); romány: Stalo sa prvého septembra (alebo z chladničky jogurt a džús, a zobudil ju inokedy (2008) a Matky (2011) a odborné publikábozkom na rozlúčku. Ponáhľal sa, lebo cie: Masová komunikácia, masmédiá a informačná spoločnosť (2002), Informačná spoločnosť – perv agenzii chcel byť vždy prvý, chcel mať spektívy, paradoxy, problémy (2006). prehľad o svojich podriadených. Blanka Získal Cenu Ivana Kraska (1995), Premio Letteho spočiatku prosila, aby ju budil hneď, rario Internazionale „Jean Monnet“ (1997), cenu keď vstane on, ale to Pietro nechcel. Smial denníka SME v literárnej súťaži Poviedka (2001), sa, že keď mal toľko rokov ako Blanka, tiež Cenu Nadácie Tatrabanky (2009), Európsku cenu dokázal spať až do obeda a nenávidel za literatúru (2010), v Poľsku je odmenený literárnou Cenou Strednej Európy „Angelus” (2014). každého, kto mu to prekazil. No a keďže Jeho knihy sú preložené do desiatich jazykov. nechce, aby ho Blanka nenávidela, nechá ju spať.

Antonietta prichádzala okolo desiatej. V prvých dňoch sa stávalo, že zastihla Blanku ešte v pyžame. Blanke bolo veľmi trápne, keď Antonietta prechádzala okolo nej s mopom alebo vysávačom, keď jej nad hlavou vírila prach tým zvláštnym a nezmyselným nástrojom, ktorý vyzerá, akoby bol z pávích pier. Blanka sa cítila ako príživníčka, ako vykorisťovateľka, ktorá trápi úbohú proletársku ženu odkázanú na pár stoviek eur, ktoré jej Pietro za upratovanie bytu platil.

Nechcem, aby sme mali slúžku, povedal Blanka Pietrovi hneď po prvom stretnutí s Antoniettou. Pietro sa na Blanku prekvapene pozrel, akoby jej lámanej taliančine zasa neporozumel. Potom začal vysvetľovať, aký je rozdiel medzi slovami serva, čiže slúžka, a domestica, čiže domáca. Slúžky sú v palácoch a kaštieľoch, domácu má každý racionálne uvažujúci príslušník vyššej strednej vrstvy.

– Upper middle class, – zopakoval Pietro aj anglicky.

– Je to... – Blanka si utekala vziať slovník, – nedôstojné, – doplnila, keď našla vhodné slovo.

22 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 23

Andrea Merníková: Tieň 6, digitálna grafika, 2014

Pietro pobavene podvihol obočie.

– Je to nedôstojné pre Antoniettu, – pokračovala Blanka, – čistí našu špinu. Nejaká dvadsaťpäťročná Slovenka urobí neporiadok a ona, päťdesiatročná opotrebovaná talianska signora, ho musí upratať.

Pietro sa rozosmial: – Ale to je jej práca. Ona je odborník na špinu. Keď sa mi pokazí televízor, zavolám profesionála, keď chcem novú dlažbu, zavolám profesionála, keď chcem mať čisto, zavolám profesionála.

Pietro sa na chvíľu zamyslel a dodal: – Takto to funguje v kapitalizme: každý robí, čo vie. Aj na Slovensku to raz tak bude, uvidíš.

– A hlavne, – vystrel Pietro ukazovák, – nedívaj sa na to etnicky. Nie mladá Slovenka proti starej Talianke. Môžeš si byť úplne istá, že naša upratovačka, ktorá obchádza tri alebo štyri domácnosti, si zarobí viac než tvoja mama, profesorka fyziky v Bratislave.

Blanka síce ešte namietla, že čistiť záchodovú misu by vedela aj sama, dokonca by pritom nemusela mať ani také smiešne ružové gumené rukavice, aké nosí Antonietta, ale keď Pietro vyhlásil, že jeho budúca manželka sa bude starať o deti, a nie o veci v domácnosti, napokon rezignovala.

Začalo sa krátke obdobie Blankiných pokusov o priateľstvo s Antoniettou. Začala takými „gazdinkovskými“ témami, napríklad sa pokúšala vysvetliť, že na Slovensku ľudia jedávajú veľa mäsa. Antonietta si ju znechutene premerala a spýtala sa, či je to v Rumunsku naozaj také zlé.

– Nie v Rumunsku, – opravila ju Blanka, – na Slovensku.

Antonietta si vzdychla, pokývala chápavo hlavou, nasprejovala na sporák bohatú vrstvu belasej peny a pokračovala vo svojej práci. Až večer si Blanka uvedomila, že si poplietla slovo carne so slovom cane. Carne je mäso, cane je pes. Povedala upratovačke, že Slováci jedia veľa psov. Pietro sa dobre zabával.

Keď sa Blanka na druhý deň pokúšala Antoniette vysvetliť, že v jej vlasti nejedávajú psov, ale mäso, domestica len hodila rukou.

– Do našej štvrte sa v posledných rokoch presťahovalo mnoho takých, – Antonietta si prstami zošikmila oči, – a ľudia hovoria, že tí tiež žerú psov. Možno je to zdravé, – zasmiala sa.

Blankina konverzácia s Antoniettou odvtedy nadobudla formu jazykových kurzov.

– Il detersivo per il bucato, – ukázala Antonietta na prací prostriedok.

– Il detersivo per il bucato, – zopakovala pokorne Blanka.

– La polvere, – prešla Antonietta prstom po vrstve prachu na skrini.

– La polvere, – súhlasila Blanka.

Inokedy chytila Antonietta rukou v hygienickej rukavici Blanku za rameno a odviedla ju do spálne. Ráznym pohybom odhrnula prikrývku a ružovým prstom ukázala na škvrnu na plachte: – La macchia.

Blanka vybehla z bytu a vrátila sa až popoludní, keď bolo jasné, že Antonietta je dávno preč. V strede haly na Blanku čakal vysávač a pri ňom na dlažbe prilepený zelený papierik, na ktorom bola okrem slova l´aspirapolvere aj veľká šípka neomylne ukazujúca k vysávaču.

V jednu nedeľu, keď boli Pietro s Blankou na obede v reštaurácii a mali čas na dlhší rozhovor, začala sa druhá ofenzíva proti upratovačke. Blanka opisovala rôzne situácie z ich spolužitia, snažila sa vysvetliť svoje pocity. Pietro zväčša mlčal, a to Blanke dodávalo nádej, že tentoraz o jej slovách naozaj rozmýšľa a berie ich vážne.

Keď dojedol posledný kúsok, pokýval spokojne hlavou a povedal: – A teraz dajme bokom všetky emócie. Povedz mi jediný racionálny argument a hneď zajtra s ňou rozviažem zmluvu.

Blanka mlčala, zaskočená rovnako Pietrovym ignorantstvom, ako aj faktom, že medzi upratovačkou a domácim pánom je dokonca ešte aj akási zmluva. Za oknami reštaurácie na Via Pietro Micca vrčali motory skútrov, na ktorých sa Taliani tak radi preháňajú.

– Kúp mi vespu, – navrhla Blanka. – Kým bude Antonietta upratovať, budem sa voziť po meste.

– To by bolo dosť riskantné. Kedykoľvek ťa môže zastaviť policajt. Kým nie sme manželia, tvoj pobyt v Taliansku nie je úplne legálny. Mohli by sme mať problémy. Vypytovali by sa susedov, možno by liezli aj za ľuďmi od nás z firmy. Snažili by sa z teba urobiť prostitútku.

Ale potom sa Pietro usmial: – Už viem, čo budeš robiť, aby si nemusela byť doma, kým Antonietta upratuje!

– Grazie, – poďakovala Blanka napoly ironicky. Pietro však žiadnu iróniu neodhalil. Naklonil sa a na svoj vek azda až príliš vášnivo pobozkal mladú milenku.

Pietro patril k manažérom, ktorí sľúbia len to, čo vedia splniť. Čím skôr, tým lepšie.

Tento dobrý zvyk preniesol aj do svojho súkromia. Hneď v pondelok odišiel z kancelárie už popoludní. Zamieril do útulku pre opustené zvieratá a zobral odtiaľ prvého psa, ktorý vyhovoval jeho požiadavke, aby bol malý a prítulný. Tak ho aj predstavil Blanke: – Piccolo e affettuoso.

Blanka pri pohľade na zúrivo štekajúcu čivavu onemela. Pietro chrlil všetky inštrukcie o kŕmení, hygiene a očkovaní, ktoré mu v útulku povedali, a tým považoval vec za uzavretú.

– Som zvedavá, čo povie Antonietta, keď uvidí, že od zajtra upratuje ešte aj po psovi.

– Nič nepovie, je to profesionálka, uvidíš. Radšej rozmýšľaj, aké mu dáme meno.

– Antonietta, – vyhlásila Blanka.

– To nejde, nie je to sučka, – zasmial sa Pietro.

– Tak Antonio!

– Toni? To znie dobre. Toni, ticho! Toni, neštekaj!

Nasledujúce ráno ešte zostala Blanka doma. Čakala na Antoniettu, aby jej vysvetlila, že toho psa, ktorý v byte odteraz ktoviečo navyvádza, chcel Pietro, il padrone, nie ona. Tak to aj Antoniette povedala.

– Aspoň tu nebudete celý deň taká opustená, – pochválila Pietra Antonietta.

24 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Andrea Merníková: Blok, akrylové farby, 2011

V ďalších dňoch však už Blanka vyrážala s Tonim na prechádzku tesne pred zvyčajným časom Antoniettinho príchodu. Občas sa síce stretli na schodoch, ale pes ako nástroj na odblokovanie stretnutí s upratovačkou sa naozaj osvedčil. Horšie to už bolo vonku. Vydržať s Tonim na ulici dve hodiny, kým upratovačka zasa neodíde, si vyžadovalo obrovské úsilie. Blanka nikdy doteraz nevenovala pozornosť tomu, aké psy žijú na okolí, teraz si však veľmi rýchlo uvedomila, že sú veľké, rozhodne omnoho väčšie než jej čivava. Bulteriéry, pitbuly a dobermany z okolia do malého votrelca zúrivo dorážali. Majitelia ich sotva udržali na vôdzkach, tak si aspoň uľavili tak, že Blanke vynadali, aby jej pes toľko neštekal, lebo tým iné psy provokuje. Blanka nevedela, čo má robiť, pri každom stretnutí s cudzím psom brala Toniho do náručia, aby ho utíšila a zároveň ochránila pred veľkými nepriateľmi, ktorých sa aj sama bála. Toni v Blankinych rukách škriabal a metal sa, snažil sa oslobodiť, chcel byť na zemi. Blanka nevedela či preto, aby voči nebezpečným protivníkom bojoval, alebo pred nimi utiekol. Predstavovala si, že skôr či neskôr zákonite musia naraziť na vlčiaka alebo rotvajlera, ktorý bude odviazaný. Veľký pes skočí na čivavu a rozhryzie ju na kusy. Keď o tom hovorila Pietrovi, na počudovanie zobral jej slová vážne.

– Viem, čo urobíme, – povedal vyberajúc z najvyššieho regála skrine v hale malú škatuľu. Blanka ho zvedavo pozorovala, no to, čo zo škatule vybral, jej úplne vyrazilo dych.

– Pistòla, – pochválil sa Pietro.

– Načo ti to je? – spýtala sa Blanka priškrteným hlasom.

– Doteraz mi nebola na nič, ale už viem, čo s ňou urobím cez víkend. Pôjdeme na prechádzku s Tonim, a keď ho nejaký pes napadne, tak ho jednoducho odstrelím. Na výstrahu, ostatní majitelia sa to dozvedia a budeš mať pokoj.

– Veď ťa zavrú, – zašepkala Blanka. Odkedy uvidela pištoľ, bála sa hovoriť nahlas, akoby ich niekto odpočúval.

– Neboj sa, mám ju legálne. Práve pre také prípady, keď som v nebezpečenstve. Povieme, že ten pes napadol nás, a nie Toniho. Non c´è problema.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 25

– Lenže sám si hovoril, že ja by som sa mala policajtom vyhýbať, – oponovala Blanka, načo Pietro len hodil rukou.

S celým tým bláznivým nápadom Blanka, samozrejme, nesúhlasila a v sobotu, predtým, než vyšli z bytu, Pietra dvakrát skontrolovala, či nemá zbraň.

K problému, ktorý sa volal Antonietta, sa pridružil nový, ktorý sa volal Toni. Strach zo stretnutí s upratovačkou vystriedal strach zo stretnutí s veľkými psami. Aj Toni bol pravdepodobne vystresovaný, pretože štekal čoraz viac. V byte našťastie takmer nepretržite spal, takže bol od neho pokoj, ale vonku štekal prakticky nepretržite.

Náhodou, na akú človek občas natrafí, keď ju najviac potrebuje, však Blanka objavila parco del Valentino. V predpoludňajších hodinách býval park prázdny, len občas Blanka videla na lavičke penzistu, ktorý sa vyhrieval na slnku. So štekajúcim psom na vôdzke každého obchádzala veľkým oblúkom. Dokonca si vypracovala akúsi schopnosť ignorovať Toniho zvuky, takže ju prechádzky v parku veľmi upokojovali. Život v byte, ktorý upratovala Antonietta, sa takto stal celkom znesiteľným.

Ale ako to spravidla so šťastím býva, ani toto Blankino netrvalo dlho. Jedného dňa stretla v parku Antoniettu. Najskôr by si ju ani nevšimla, ale Toni sa v jednom momente zrazu radostne rozštekal a s nebývalou intenzitou ťahal Blanku cez trávnik.

– Tonino mio, – tešila sa upratovačka a hneď psa dvíhala do náručia.

– A vy tu čo robíte? – spýtala sa vyjavená Blanka.

– Bývam neďaleko na Via Nizza. Stačí prejsť cez park a som doma. Chodievam tadiaľto každý deň, ak sem aj vy chodievate pravidelne, je zvláštne, že sme sa zatiaľ nestretli. Však, môj drahý Tonino.

Keď Antonietta položila psa, Blanka sa s ňou chcela rýchlo rozlúčiť a ísť ďalej.

– Aspetta un momento, – zadržala ju upratovačka, – musím vás varovať. Pre mladé dievča ako vy je tento park veľmi nebezpečné miesto. Nesmiete sem chodiť! Schádzajú sa tu zločinci z okolia. Je to tu samý prisťahovalec, – Antonietta si známym pohybom zošikmila oči, – samý Rumun, veď tých vy sama poznáte najlepšie... Vraždia, lúpia, znásilňujú, predávajú našim deťom drogy. Carabinieri by ich mali postrieľať ako psov... Veru, Torino už nie je to, čo bývalo, – vzdychla Antonietta.

Samozrejme, že výstraha Blanku v ničom neodradila. Do parku chodila ako predtým, len sa vyhýbala chodníku, na ktorom hrozilo stretnutie so ženou, ktorú nenávidela. Áno, vedela som, že Blanka sem bude chodiť naďalej, tušila som, že po našom stretnutí sa stiahne do odľahlejších zákutí parku, kam ľudia nechodievajú. Teraz je to len otázka času. Buď na ňu natrafím dnes, alebo zajtra, najneskôr pozajtra. Tieto rumunské prostitútky sú také predvídateľné.

Len naši talianski chlapi s rozumom v gatiach ich nevedia prekuknúť. Nedokážu pochopiť, že všetko, čo tieto suky chcú, je vydať sa za seriózneho Taliana v najlepších rokoch. Čoskoro by začala Pietra podvádzať, potom by sa s ním rozviedla a vysúdila by polovicu jeho majetku. Zostarel by a zostal by sám.

Tie suky by bolo treba postrieľať, všetky, jednu po druhej. Viem, že ja veľa nezachránim, ale aspoň zbavím naše úbohé Torino jednej z nich. Priložím jej hlaveň k tvári a vystrelím.

Potom jej pištoľ vtisnem medzi prsty. Večer povedia v správach, že ilegálna prisťahovalkyňa pochybnej povesti sa zastrelila milencovou zbraňou.

Kúpim si nové gumené rukavice a vyčistím zo šiat všetky stopy. Na odstraňovanie špiny som odborníčka.

26 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

PETER PIŠŤANEK

Neva Po vyše desaťročí sa opäť ocitol v Petrohrade, starobylom a nevľúdnom meste plnom prieplavov, kanálov, ošarpaných palácov, zdvíhacích mostov a žobrákov.

Prvý raz to bolo na konci storočia, so skupinou literátov z celej Európy. Bol vtedy z atmosféry mesta úprimne znechutený. Tak je to s každým mestom. Niekomu sadne, niekomu nie. Taký mohutný nával melanchólie a zvieravej túžby po návrate domov však nikdy predtým nepocítil. Ani povestné biele noci jeho depresiu nerozptýlili. Naopak. Nijako nedokázal pochopiť, odkiaľ pramení to metafyzické nadšenie veľkej časti jeho kolegov spisovateľov, ktorí boli z Petrohradu úplne zbúraní. Usiloval sa nájsť jediný dôvod, prečo sú všetci týmto mestom takí nadšení. Že by objavili čosi, čo jemu uniklo?

Preňho bol Petrohrad roku 2000 nočnou morou. Neveľmi priateľské, seversky arogantné mesto, na jednej strane sa tváriace ako stred Európy, na druhej strane raziace prepáleným olejom, cibuľou, cesnakom a všadeprítomným smogom z výfukov áut, nedokonale spaľujúcich nekvalitný benzín a naftu. A keď raziace, tak naozaj raziace – vrátane hotelovej izby v hoteli Okťabrskaja, vzápätí aj jeho zvrškov a napokon i jeho samotného. Človek, nútený žiť šesť týždňov výlučne po hoteloch, sa stáva oveľa citlivejší na čistotu svojho prechodného domova. Je na tom horšie ako niekto, kto v hoteli prenocuje raz, prípadne dva-tri razy a potom sa už vyspí, naje, okúpe a vyperie doma. Žiť pol druha mesiaca z kufra a kreditky nie je med lízať.

Podujal sa vtedy participovať na šialenom projekte, precestovať v spoločnosti vyše stovky spisovateľov z celej Európy starý kontinent krížom, po najdlhšej možnej trajektórii, z Lisabonu do Petrohradu. Nemohol sa sťažovať, bolo to dobrovoľné.

V petrohradskom hoteli Okťabrskaja strávili len tri dni, no neraz si tam spomenul na Franza Kafku a jeho bizarné svety. Napríklad keď sa uberal do svojej hotelovej izby rôznorako zahnutými dusnými chodbami. Od výťahu k jeho dverám to bolo stošesťdesiat metrov – raz to schválne odkrokoval. Rovnako pohľad z obloka na nikdy neutíchajúci obrovský kruhový objazd na námestí Povstania, na davy ľudí zostupujúce do metra a vystupujúce z neho. „Ako len môžu v Petrohrade žiť ľudia?“ kládol si otázku. Vo svojom vtedajšom rozpoložení cítil, že on by to musel po pár dňoch vyriešiť radikálne: impulzívnym útekom alebo samovraždou. Petrohrad mu pripadlo ako celkom vhodné mesto na samovraždu. Ťažko mohol so svojou chandrou, ktorú neutíšili ani nespočetné poháriky ruskej vodky, ba práve naopak, uspieť u niektorých kolegov spisovateľov, najmä tých zo Západu, prejavujúcich extatické nadšenie nad Petrohradom.

Ani sa neusiloval. Akurát raz sa v kaviarni nezdržal. „Nie som stavebný inžinier,“ povedal cyperskému kolegovi, ktorý sa ho usiloval presvedčiť, že Petrohrad, to sú predovšetkým nádherné budovy, „a miestne stavebníctvo ma nezaujíma. Som spisovateľ. Zaujíma ma, ako tu žijú ľudia.“ Cyperský spisovateľ sa nedokázal spamätať z toho, že večer predtým sa tu zoznámil s čašníčkou, ktorá sa perfektne orientovala v ruskej literatúre. Zaľúbil sa. Sedel ako na ihlách a pozoroval ju. Bolo vidieť, že najradšej by vyskočil a pomáhal jej s roznášaním podNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 27

nosov. Keď sa pri ktoromsi stole zdržala dlhšie, spozornel. Keby ju niekto nebodaj začal obťažovať, hneď by rytiersky prišiel na pomoc, chrániť jej česť. Vlastne s ňou aktívne prežíval jej šichtu.

Vyvolená si však Cyperčana nevšímala. „Povedz mi, v ktorej krajine nájdeš čašníkov, ktorí sa zaujímajú o AKÚKOĽVEK literatúru?” spýtal sa Cyperčan a celým telom mu zalomcovala stredomorská vášeň. „Keby sa čašníčky v tejto kaviarni menej zaujímali o literatúru a viac o svoju prácu, možno by urobili lepšie,“ zamrmlal on a zdvihol prázdny pohár od vodky. Taký dokonale prázdny, že jeho vnútrajšok medzitým oschol.

Keď o dva dni zdvihli kotvy a nasadli do rýchlovlaku, aby sa presunuli do Moskvy, odľahlo mu.

A po rokoch sem zavítal znovu. Tentoraz nie ako spisovateľ. Priletel v spoločnosti kolegov z počítačovej firmy, v ktorej ho zamestnávali ako marketingového konzultanta. To bol čestný názov pre dievča pre všetko. Aktualizoval firemný web a písal tlačové správy.

Istý čas dokonca testoval, to keď vyvíjali akýsi softvér pre policajtov a potrebovali ho vyladiť tak, aby ho vedel bezproblémovo ovládať aj ten najhlúpejší policajt. Tak sa rozhodlo, že ideálny na testovanie takého programu bude práve on. Neurazil sa. Takéto detaily boli celkom pod hranicou jeho rozlišovacej schopnosti.

Ani nevedel, prečo ho do Petrohradu zobrali so sebou. Oni tu rokovali s predstaviteľmi veľkej siete obchodných domov o tom, že im dodajú kompletný počítačový systém. To bolo na základe referencií, ktoré firma získala za prácu pre jednu veľkú ruskú poisťovňu.

Oslovili ich priamo, nebol žiadny tender. Nestaral sa, ako je to možné. V Rusku bolo možné všetko. Čírou zhodou okolností mu vtedy v Rusku vyšla kniha poviedok, celkom slušne sa predávala. Najvyšší šéf jeho firmy bol kultúrny a rozhľadený človek, čítal knihy, pozeral filmy, počúval hudbu. Tak možno si povedal, že im prinesie šťastie, keď je v Rusku taký úspešný.

Bolo pravé poludnie. Už cesta mikrobusom z letiska Pulkovo do mesta ho ubezpečila, že Petrohrad naňho pôsobí rovnako ako pred rokmi. Vďaka oslavám výročia založenia síce pred časom natreli fasády niektorých domov a palácov, ale pred iné, tie v dezolátnejšom stave, len zavesili veľké kusy plátna a namaľovali na ne obloky. Knieža Potemkin večne živý.

Podľa reakcií v mikrobuse usúdil, že kolegovia, vrátane Najvyššieho, sú tiež všetci do jedného postihnutí romantickou slepotou, ktorej pred tromi rokmi nerozumel u svojich kolegov spisovateľov. I oni vyrážali tlmené obdivné chrochty zakaždým, keď autobus niekam zabočil a pred nimi sa odhalil nejaký nový palác, socha či výhľad na rieku alebo kanál. Už sa začal obávať, že onedlho sa pod sedadlami začnú robiť mláčky. „Nádherné mesto!“ vyhlásil Najvyšší, keď vystupovali pred hotelom Astoria na ulici Boľšaja morskaja. „Dosť zanedbané, ale nádherné.“ „Paríž po bombardovaní,“ zamrmlal ticho kolega, ktorý stál obďaleč.

Aj on sa obzeral. Zasa až také úplne zlé to nebolo. Bol začiatok leta a mestská zeleň ešte svieža. Smerom od Nevy vial studený slaný vánok a rozptyľoval smrady.

Ubytovali sa a v hotelovej lobby sa neformálne stretli s ruskými obchodnými partnermi. Rokovanie bolo naplánované až na ďalší deň, ale na tento večer všetci dostali pozvánky na slávnostný banket, usporiadaný pre ich misiu petrohradskou obchodnou komorou.

28 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Andrea Merníková: Okno 2, akrylové farby, 2012

Naobedovali sa v hotelovej reštaurácii Davidov’s. Najvyšší ich pozval a gentlemansky zatiahol celý nemalý účet.

Po obede sa šiel na chvíľu natiahnuť. Jeho izba bola veľká a útulná. Predsa len, hotel Astoria bol o pár tried lepší ako Okťabrskaja blahej pamäti. Žiadny zápach, žiadna chuť.

Normálny päťhviezdičkový európsky hotel. To bolo pozitívne.

Okolo štvrtej popoludní ho zobudil telefón. „Počúvam,“ ozval sa rozospatým hlasom.

Na druhej strane bolo chvíľu ticho. „Da, pažalsta...“ povedal netrpezlivo. „Vam nada devušku?“ spýtal sa tichý ženský hlas.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 29

Teraz chvíľu trvalo jemu, kým pochopil. „Ne nada, spasibo,“ povedal. „Vy ne ľubite devuški?“ spýtala sa žena. „Vam nada maľčika?“ „Spasibo, ničevo mne ne nužno,” povedal.

Ktosi na druhej strane bez slova zložil.

Ani netušil, že vie tak dobre po rusky.

*** E-mailová adresa na vizitke, ktorú si od nej vynútil večer v bare, sa ukázala byť neplatná.

Všetky správy, čo jej zaslal, sa mu vrátili ako nedoručiteľné. Nenašiel ju na Facebooku, ani si ju nevygúglil. Použil jej meno v anglickej transkripcii, dokonca si prehodil klávesnicu a s vystrčeným jazykom ho napísal v azbuke. Nič, ani zmienka. Z prekladateľskej agentúry, kam poslal zdvorilý mail, v ktorom poprosil o kontakt na ňu, mu nedošla žiadna odpoveď.

Napokon napísal dosť chaotický list s priloženým pozvaním a ponukou poslať jej letenku do Prahy či Viedne, s tým, že by na ňu čakal na letisku. Ani na ten neprišla žiadna odpoveď.

Až o pár mesiacov sa list vrátil s miliónom pečiatok ako nedoručiteľný. „Adresát neznámy.“ Nechápal to.

Potom dlho chodil ako telo bez duše. Vlastne ešte stále chodí. Cíti sa ako niekto, komu vyoperovali životne dôležitý orgán a stále vníma to prázdne miesto. A nedá sa tomu pomôcť.

Odvtedy vždy, keď si spomenie na to staré vlhké mesto plné prieplavov, kanálov, námestí, sôch a bielych nocí, nemôže sa naň pozerať zle, lebo kdesi tam, skrátka kdesi v tom bizarnom labyrinte uličiek, palácov, mostov a dvorov, žije Ona. Už len to, že Ona existuje, hoci úplne mimo jeho pôsobnosti a dosahu, ho, paradoxne, vie naplniť šťastím. Je to však šťastie s trpkastou príchuťou.

Občas sa zamyslí a skúsi si predstaviť, čo práve teraz, v tejto chvíli, ďaleko odtiaľto, robí Ona. Ako sa jej darí? S kým je? Je šťastná?

Ktovie, možno to naozaj bola morská víla. Chladná, ale nežná rusalka, ktorá sa raz za čas vynorí zo studených vôd Fínskeho zálivu. Vždy vtedy, keď chce niekoho bolestivo, fatálne a navždy pripútať k svojmu málo vľúdnemu, no na uzúfanie krásnemu mestu.

Raz v budúcnosti, keď psík Jadwiga už uňho dávno nebude bývať, keď samota začne byť neznesiteľná a keď ho práca, ktorú robí, definitívne prestane napĺňať, s ľahkým srdcom odhodí celý svoj doterajší život za seba; so všetkým, čo doteraz utváralo jeho obrysy.

Na vlastnú päsť sa vyberie do Petrohradu. Každý deň tam bude tráviť na nábreží a čakať na ňu. Človeku stačí málo. Veľmi chcieť a veľmi ľúbiť. A mať veľkú trpezlivosť.

Potom, jedného dňa, ju konečne uvidí, ako vychádza z rieky, odkliata a vykúpená silou jeho lásky a nástojčivosti, stále rovnaká mladá a krásna. On, zostarnutý a neveriaci, ako v mrákotách vstane z chladného kamenného obrubníka, nechá tam svoju obitú gitaru i čiapku plnú drobných mincí od okoloidúcich turistov a zostúpi dolu schodiskom až k vode, v ústrety svojej Neve. Pomaly sa k nej bude približovať, každým krokom bude zázračne mladnúť, na perách im obom bude pohrávať záhadný úsmev večných milencov – a keď sa konečne objímu, nikto a nič na svete ich už nerozdelí.

Bratislava 2004 – 2013 Úryvok z novely Neva (Slovart 2014) 30 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

TOMAS TRANSTRÖMER

Odišiel som na ostrov pokrytý snehom Espreso

Kyrie

Čierna káva vonku na terase so stoličkami a stolmi pestrými ako hmyz.

Môj život zavše otvoril oči v tme.

Pocit, akoby davy tiahli ulicami naslepo, nepokojne v ústrety zázraku, zatiaľ čo sám, neviditeľný, ostávam stáť.

Sú to vzácne destilované kvapky, naplnené tou istou silou ako Áno a Nie. Vyniesli ju z tmavých útrob kaviarne a teraz bez žmurknutia hľadí do slnka.

Ako keď dieťa zaspáva, celé vystrašené, a pritom načúva ťažkým krokom srdca.

Dlho, dlho, kým ráno vloží lúče do zámok a všetky dvere tmy sa otvoria.

Na dennom svetle bod blahodarnej černe, čo rýchlo vytečie do bledého hosťa.

Podobná kvapkám čiernej hĺbavosti, ktoré podchvíľou vydestiluje duša a ktoré ťa blahodarne posotia: Choď!

Inšpirácia, aby sa otvorili oči.

Z marca 1979 Majúc už po krk všetkých, čo prichádzajú so slovami, slovami, ale nie s rečou, odišiel som na ostrov pokrytý snehom.

Divočina nemá žiadne slová.

Nepopísané strany sa šíria všetkými smermi!

Narazím na stopy srnčích kopýtok v snehu.

Reč, ale žiadne slová.

Spomienky ma vidia Jedného júnového rána, keď je privčas sa zobudiť, no prineskoro znova zaspať.

Musím von; zeleň je napchatá spomienkami, a tie ma sledujú pohľadom.

Nedá sa ich vidieť, úplne splývajú s pozadím, perfektné chameleóny.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

PULZOVANIE LITERATÚRY 31

Tomas Tranströmer (1931 – 2015), švédsky básnik, spisovateľ, prekladateľ a psychológ.

Po vyštudovaní psychológie na Štokholmskej univerzite pracoval s mladými delikventmi a drogovo závislými.

Knižne vydal: 17 básní (1954), Tajomstvá na ceste (1958), Polodokončené nebo (1962), Zvuky a stopy (1966), Videnie v tme (1970), Chodníky (1973), Baltické moria (1974), Bariéra pravdy (1978), Divé trhovisko (1983), Pre živých a mŕtvych (1989), Spomienky ma vidia (1993) – náčrt pamätí (detstvo), Smútočná gondola (1996), Veľká záhada (2004).

Jeho básnické zbierky boli preložené do cca 60 jazykov.

V roku 2011 získal Nobelovu cenu za literatúru. Predtým získal rad iných medzinárodných ocenení za poéziu, medziinými aj Európsku literárnu cenu Obce Vršac, Petrarkova cena v Nemecku, Griffinovu cenu v Kanade, Literárnu cenu Severskej rady (1990) a je prvým laureátom Ceny Jána Smreka (1998) na Slovensku. Švédska akadémia ho ocenila za jeho„hutné, presvetlené obrazy, ktoré nám poskytujú nový prístup k skutočnosti.”

Stal sa tak prvým Švédom od roku 1974, ktorý toto ocenenie získal.

Sú tak blízko, že počujem ich dych, hoci spev vtákov je ohlušujúci.

Stanica Prihnal sa vlak. Stojí tu vozeň vedľa vozňa, no žiadne dvere sa neotvoria, nik nevystúpi, nenastúpi.

Majú tie vozne vôbec dvere? Dnu sa to hmýri zatvorenými ľuďmi, ktorí sa hýbu dopredu, dozadu.

Civia von oknami, ktoré sa nedajú spustiť.

A vonku popri vlaku kráča muž s kladivom.

Udiera na kolesá, tlmene to zvoní. Iba tu nie!

Tu zvuk nepochopiteľne napúcha: hromobitie, údery katedrálnych zvonov, siréna oboplávateľov sveta, čo dvíhajú celý vlak aj mokré kamene tých končín.

Všetko sa rozospievalo. Zapamätáte si to. Pokračujte!

Románske oblúky V obrovskom románskom kostole sa turisti tlačili v polotme.

Klenba roztvárajúca sa za klenbou, a žiadny prehľad.

Len blkot zopár sviečok.

Anjel bez tváre ma objal a pošepol krížom cez celé moje telo: „Nehanbi sa, že si človek, buď hrdý!

V tebe sa nekonečne otvára klenba za klenbou.

Nikdy ťa nedokončia, a tak to aj má byť.”

Slzami oslepený dal som sa vytisnúť na piazzu vriacu slnkom aj s Mr. a Mrs. Jonesovcami, Herr Tanakom a signorou Sabatini.

V nich všetkých sa nekonečne otvárala klenba za klenbou.

Čierne pohľadnice I

II

Diár plný, budúcnosť nepoznáme.

Kábel hmká pesničku bez domova.

Sneží na olovnaté more. Tiene zápasia v doku.

Prostred života stane sa, že príde smrť a vezme ti miery. Život ide ďalej – zabudneš na návštevu. Oblek však v tichu šijú.

Zo švédčiny preložil Milan Richter

32 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

IN MEMORIAM MARTIN PREBUDILA

Peter Pišťanek (28. 4. 1960 – 22. 3. 2015) Peter Pišťanek sa narodil 28. apríla 1960 v Devínskej Novej Vsi. Študoval dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas života vystriedal viacero zamestnaní. Po roku 1989 pôsobil aj v reklame. Publikoval od 80. rokov v Slovenských pohľadoch a v roku 1991 mu vyšla prvá kniha – Rivers of Babylon. Na základe tohto románu natočil režisér Vladimír Balco celovečerný film.

Román Rivers of Babylon, ktorý kritika označovala za excentrický či najbúrlivejšie prijatý, sa dočkal aj dvoch pokračovaní. Pišťanek je tiež autorom zbierky Mladý Dônč (1993), ktorá je súborom troch noviel – Debutant, Mladý Dônč a Muzika. Podľa poslednej z nich nakrútil režisér Juraj Nvota rovnomenný film. Pišťanek je aj autorom trilógie Skazky o Vladovi. Spolu s Dušanom Taragelom sú autormi zbierky Sekerou a nožom a spolu s Taragelom a Danglárom stál pri zrode slovenského „brata Jamesa Bonda, muža s oceľovými svalmi, nebesky vysokou inteligenciou a neodolateľným šarmom“, agenta Rogera Krowiaka.

Pišťanek vydal aj výber svojej publicistickej tvorby pod názvom Traktoristi a buzeranti, potom kuchársku knihu doplnenú príbehmi Recepty z rodinného archívu, aj knihu Živý oheň z vína alebo Príbehy z koňakových pivníc – o histórii, degustácii či poverách spojených s koňakom.

O konci svojho života rozhodol sám, rovnako ako jeho literárny vzor z Devínskej Novej Vsi, Rudolf Sloboda. Obaja búrali to, čo bolo v slovenskej literatúre zažité, len Pišťanek to už mohol na rozdiel od staršieho kolegu spraviť po roku 1989 naplno, keď opustil príves strážcu parkoviska a začal natvrdo opisovať surovú realitu čerstvo postkomunistickej krajiny, ktorú videl okolo seba.

Pišťankov ostrozraký a jedovatý génius bude v slovenskej literatúre chýbať, vo svojich najlepších dielach bol nezastupiteľný.

Pavel Vilikovský, spisovateľ

V auguste roku 1992 som sa po druhýkrát dostal na SAS do Bratislavy (predtým ešte ako študent v roku 1983) a okrem „tvrdého“ študovania na skupine pre pokročilých na seminári Studia Academica Slovaca s kamarátmi sme denne navštevovali i ďalšie katedry (kaviarne a krčmy), kde sa ako za najväčšiu náuku, aj vtedy a hádam aj dnes, pokladalo štúdium – života, ale aj smrti.

V tom lete sa na priestoroch už poriadne rozloženej Juhoslávie stále viedli vojny, zaviedli nám hospodárske sankcie, na dvere a na základnú existenciu už poriadne klopala inflácia a nejeden z našich kamarátov, kolegov, príbuzných odišiel na Slovensko. Práve vtedy sme sa v Bratislave v nespočetných kaviarňach stretali so skupinou dobrých priateľov z Vojvodiny, ktorý tam žili istým emigrantským životom... V jedno horúce augustové popoludnie si nás, kamaráta a kolegu na NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

IN MEMORIAM 33

Bolo to asi pred tridsiatimi rokmi. Z poslednej krčmy nás vyhnali a Miloš Žiak ma zaťahal za rukáv, aby sme išli navštíviť jeho kamaráta do Devínskej. Že je to vraj zaujímavý chlapík a okrem toho dobre píše. Posledným nočákom sme sa vydali na cestu za Petrom Pišťankom. Na prvý pohľad mi pripomínal veľké okrúhle P – bol rovnako priateľský, pozorný, počúvajúci, proletársky. Čítal nám svoje prózy. To bol socialistický realizmus, nie Jilemnický a spol.! Petrove poviedky z tých čias hovorili o robošoch, vydedencoch, outsideroch, alkoholikoch, vekslákoch, naozajstnom lumpenproletariáte, na ktorý vtedajší režim určite nebol pyšný.

Potom sa z Pišťanka stala hviezda a ja som s radosťou sledoval, ako sa do slovenskej prózy dostáva nová dikcia, nový hlas, nové formulovanie vety.

Svojho času som sa stal objektom jeho nadšenia zasa ja. Kompletoval archív piesní Pavla Hammela a Mariána Vargu a vytiahol aj jednu moju zabudnutú „vargovku“. Vtedy som spoznal jeho buldodžiu povahu a profesionalitu: keď sa do niečoho zahryzol, dotiahol to do konca. Za novšiu prózu Neva som ho síce mierne zdrbal, ale na našom tichom a neokázalom priateľstve to neubralo. Peter vedel byť striktný – keď som ho napríklad požiadal, aby mi poslal svoju maturitnú fotku, pretože som chcel urobiť maturitné tablo slovenských spisovateľov, odpísal mi, že sa necíti byť súčasťou tohto spolku, že sa od nás/nich dištancuje, jednoducho, že s nimi/nami nechce mať nič spoločné.

Ale keď som ho pred pár týždňami požiadal, aby sme podporili nášho kolegu prozaika, ktorý by mohol dostať vysoké ocenenie, loboval ochotne, vehementne a s nadšením.

Peter Pišťanek je súčasťou tejto kultúry, patrí tejto krajine, hocako mu množstvo vecí liezlo na nervy. Podarilo sa mu to, čo sa na Slovensku autorom pritrafí nie každý deň – získal si obľubu čitateľov a aj rešpekt kritiky. Jeho literárne prototypy všetkých tých ráczov a špáršvajnov vstúpili do susedstva s postavami nášho realizmu a najlepších čísel slovenskej prózy.

Daniel Hevier, básnik a vydavateľ

SAS-e Ľuba Častvena a mňa, pozval na pivo už viacmesačný bratislavský emigrant Zoro Spevák, ktorý sa v reštaurácii Umelka už cítil ako doma. O chvíľku som sa už zdravil so spisovateľom a ďalším vtedajším kamarátom Dušanom Mitanom, ktorý zase mal pri sebe svojho kamaráta, ten zase svojho a tak sme si museli pridať dva či dokonca aj tri rytierske stoly. V celom tom krásnom a polodivokom letnom hluku niekto z tam prítomných ma stačil zoznámiť s obrovským a silným bradáčom a vlasáčom – Petrom. Oproti mňa sedel a poriadne hulákal Peter Pišťanek a jeho už vtedy kultový román Rivers of Babylon. Ja a moje básničky sme boli ticho...

Azda najvýstižnejšiu recenziu románu Rivers of Babylon hneď po jeho vydaní napísal Rudolf Sloboda, iba pár rokov pred samovraždou: „Jeho hrdina – dravec – je výsostne sympatický typ. Je sympatický práve preto, lebo dravce v našej literatúre mali vždy okrajovú úlohu. O dravcoch sme sa dozvedali iba zo západných literatúr a hanbliví kritici im prisudzovali všetky možné necnosti, a tým v podstate znížili súdnosť slovenského čitateľa – ktorý vlastne obdivoval hňupov. Lenže to neboli hňupi, ale dravce, dravci.“

Zo svojráznej Pišťankovej trilógie Rivers of Babylon v domácej knižnici dnes mi zostal iba Babylon 3 alebo Fredyho koniec (2010) – prvé dva (Babylony) si niekto zobral na čítanie a proste sa mi už nikdy nevrátili.

Zostáva mi teda nepodpísaný Petrov Babylon 3, jeho osudový The end.

Zvláštny samotár! Takto poznali nebohého Petra Pišťanka známi a obyvatelia jeho rodnej Devínskej Novej Vsi, tam hore pri Bratislave. Spisovateľ si vzal život v nedeľu 22. marca t. r., keď sa predávkoval liekmi.

Okrem smrti si Pišťanek naplánoval aj pohreb. Vôľa nebohého Petra bola jasná. Spisovateľ chcel, aby bol jeho popol rozsypaný nad milovanou Prahou.

34 IN MEMORIAM

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

TEXTY A KONTEXTY VÍŤAZOSLAV HRONEC

KROK MAČKY, KEĎ CÍTI, ŽE JE NEVIDITEĽNÁ (Slovenský postmoderný voľný verš na pozadí nelinearity v prírode i v spoločnosti) Věci vidíte až tehdy, když pro ně máte tú správnou metaforu.

Robert Shaw, Thomas S. Kuhn μετ’ έπικρύψεως πετρίας so zdržanlivou skrytosťou zmyslu Bazil Veľký S teóriou chaosu som sa prvý raz stretol roku 1988 na stranách belehradského časopisu pre popularizovanie vedy Galaksija. Najviac ma zaujala skutočnosť, že každý chaotický stav, napriek tomu, že je v každom okamihu nestabilný, je napodiv štruktúrovaný. Bez ohľadu na to, že ľuďom celé stáročia takýto, navonok neslýchaný poznatok nebol povedomý, väzila v ňom tá najneotrasiteľnejšia Víťazoslav Hronec (1944), básnik, prozaik, litelogika rýdzo filozofického rázu. Ide o fakt, že rárny kritik, bibliograf, zostavovateľ antológií, redakvšetko, čo jestvuje, jestvuje určitým spôsotor Nového života a šéfredaktor knižných vydaní bom a to zároveň znamená, že musí byť aj v Slovenskom vydavateľskom centre. Žije v Novom akosi usporiadané. A teda ak existujú chaSade.

Vydal (spolu s prekladmi do iných jazykov) otické systémy, musia vlastniť aj isté, nanajdvadsať kníh poézie a deväť kníh próz, tiež trinásť výš svojrázne štruktúry, ktoré možno aj kníh esejí, literárnej kritiky, denníkových záznamov akosi graficky znázorniť. a publicistiky. Zostavil dvanásť antológií, výberov Aj tie najchaotickejšie stavy sa dajú zoa bibliografií. braziť v podobe takzvaných podivných atDostal viacero literárnych cien, tiež Októbrovú raktorov (čo možno dosiahnuť iba pomocou cenu Nového Sadu (1976), Cenu Vydavateľstva Obzor (1992), Cenu Spolku vojvodinských slovapočítačov). Atraktory sú obrázky, ktorými kistov (1994), Cenu Paľa Bohuša (2002), Cenu mipočítač predstavuje ten-ktorý chaotický nistra kultúry Slovenskej republiky (2004), Cenu systém v určitom okamihu, ale ktoré sa na Spolku vojvodinských spisovateľov za najlepší ten chaotický systém vôbec neponášajú. knižný preklad vo Vojvodine (2008) a v Rumunsku Tento proces prebieha v úplnej zhode s poCenu Ondreja Štefanka (2009). stupmi v prírode, kde jednotlivé predmety vyvstávajú zo súhry nespočetných síl, lenže k tým silám ich nemožno prirovnať, navyše nijaký zmysel ani nevlastnia, ale sú aj napriek tomu žriedlom mnohých informácií o silách, zo súhry ktorých vyplynuli, navyše hovoria aj dačo podstatné o tých silách. Toto do bodky platí aj o abstraktnom, nefiguratívnom výtvarnom umení, kde sa jednotlivé artefakty NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 35

vôbec neponášajú na sily v umelcoch, ktorí ich vyprodukovali, nijaký zmysel im nemožno pripísať, lenže v konzumentoch vyvolávajú nespočetné kvantá asociácií, nasmerovaných k čomusi, v čom možno vytušiť náznak podstaty rovnako psychických stavov ich zostrojovateľov, ale aj civilizačného kontextu, ktorý ich podmienil. Všetko v prírode, ale i v umení, sa správa ako metafora, zastupujúca zhluky tých najrôzličnejších síl, súčinnostne vzájomne prepojených a prostredníctvom takéhoto skĺbenia schopných kreácie. Podivné atraktory majú teda rovnaký status ako povedzme jablko, kameň, hviezda, jazero, strom, človek. Všetky predmety, všetky entity vo vesmíre čosi zastupujú a ich zmysel je obsiahnutý v tom zastupovaní.

Popri údive, že štruktúry chaotických systémov vôbec boli objavené, ľudia ich grafické znázornenia (atraktory) naskutku začali prirovnávať aj k spomenutému nefiguratívnemu výtvarnému umeniu. Vysvitlo totiž, že modernistickí maliari i sochári svojimi abstraktnými výtvormi v podstate predznamenali teóriu chaosu, dokonca takmer sedemdesiat rokov pred jej vznikom. Ich obrazy a sochy sú číre estetické artefakty, výplody kréacie toho-ktorého umelca, ktoré sú eldorádom ťažko dešifrovateľných informácií (navyše vždy iných a inakších pre každého jednotlivého konzumenta), ktoré utvárajú nenapodobiteľný estetický zážitok. Rovnakými postupmi aj atraktory vnucujú ľuďom estetické uspokojenie, aj keď kvôli nemu vôbec neboli zostrojené – rovnako ako napríklad malebná krajinka vôbec nebola stvorená preto, aby sa dakomu páčila. Estetická funkcia je teda podivnému atraktoru a malebnej krajinke vlastná len prostredníctvom človeka, ale ani ich zmysel a význam sa vari bez človeka nezaobídu (najmä ak si odmyslíme akékoľvek božstvo). Zato však informácie, ktoré z nich vystrekujú v podobe ohňostroja, človeka nepotrebujú, čo znamená, že tu boli aj predtým, než sa on zjavil – bez ohľadu na to, že k atraktorom sa, na rozdiel od malebných krajiniek, človek dostal práve pomocou ním zostrojených počítačov. Atraktory nevymyslel človek, iba ich objavil. „Nepravidelné tvary jsou nositeli významu. Často jsou to klíče k podstatě,“ hovorí James Gleick, autor knihy Chaos, vznik nové vědy (preklad z roku 1996). Abstraktnému obrazu si človek, ak tak chce a ak to dokáže, vždy môže primyslieť určitý význam i zmysel, ale atraktoru ich pripísať nemôže, ak im dopredu tieto vlastnosti nie sú dané. Teraz je len otázne, či človek význam i zmysel atraktorov nie je schopný uchopiť, aj keď ten význam a ten zmysel sú v nich predsa len obsiahnuté, alebo atraktory význam a zmysel vôbec nevlastnia. Možno sa význam a zmysel atraktorov vyčerpáva v poskytovaní informácií o chaotických systémoch, ktorého sú obrazom, rovnako ako význam a zmysel abstraktných obrazov sa vyčerpáva v poskytovaní nespočetných asociácií u mnohých ľudí, ktorí sa na nich pozerajú. Možno cez dosiahnutie zmyslu i významu atraktoru ako novoobjavenej prírodnej entity dosiahneme aj zmysel a význam obstraktného obrazu.

Medzi abstraktnými obrazmi (počnúc maľbou Sonáta hviezd Mikalojusa Konstantinasa Čurliolisa z roku 1908 a končiac súčasnými maľbami) a podivnými atraktormi existuje však jeden podstatný rozdiel. Ide totiž o to, že ak z grafického znázornenia chaosu v počítači zoberieme ktorýkoľvek výsek a zväčšíme ho na veľkosť obrazovky, dostaneme rovnako štruktúrovaný obrázok. A keby sme to aj nespočetnekrát zopakovali, vždy z toho budeme mať ten prvotný atraktor. To sa deje pod taktovkou fraktálnej geometrie, ktorá väzí v sebapodobnosti tvarov, lenže takéto doznanie nám ani zďaleka nemôže objasniť, čo aj za touto ďalšou bizarnou vlastnosťou atraktorov vôbec väzí.

36 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Ak vychádzame zo skutočnosti, že grafické znázornenia chaosu sú žriedlom informácií (čo vo fyzike je bežnou záležitosťou), bolo by napríklad možné súhrn chaotických vlastností postmoderného verša použiť aj pri interpretácii poézie – najmä keď ide o jeho výrazové stránky, ale občas i o významové. Dokonca takto uspôsobenými rozbormi by bolo možné identifikovať aj rozdiely medzi modernistickým a postmodernistickým veršom, lebo ten prvý vlastní všetky charakteristiky lineárnych fyzikálnych systémov,1 zatiaľ čo ten druhý systémov nelineárnych, typických pre chaotické stavy. Počas tohto výskumu treba sa dopátrať štruktúr (atraktorov), ktoré nám sprostredkujú dačo podstatné o dobe, v ktorej poézia obsahujúca tieto štruktúry vznikala, a o básnikoch, ktorí tie štruktúry uplatňovali ako metafory a šifry v procese tvorenia poézie.

Vedecké a civilizačné pozadie rozdielu medzi moderným a postmoderným slovenským voľným veršom som si začal uvedomovať ešte roku 2001, keď som prečítal všetky dovtedy vydané knihy Petra Macsovszkeho, lenže takéto zistenie nebolo vtedy z mojej strany podopreté čítaním aj iných súčasných slovenských básnikov. Teraz, po takmer pätnástich rokoch, keď výber pre moju Antológiu slovenskej poézie je už takmer dokončený, vari už môžem dosvedčiť, že súčasný slovenský postmoderný voľný verš, najmä u autorov, ktorí sa etablovali po roku 1989, sa zväčša správa ako metafora ktoréhokoľvek chaotického stavu v prírode, čo znamená, že je v každom okamihu nestabilný, ale aj napriek tomu štruktúrovaný. Vec je len v tom, že tá štruktúrovanosť sa u väčšiny súčasných slovenských básnikov prejavuje najmä na výrazovom pláne ich veršov, takže existuje nezhoda medzi vysloveným a spôsobom vyslovenia, pričom toto druhé značne prečnieva nad tým prvým. Takýto stav presne vystihuje stav prechodu slovenskej spoločnosti zo skupenstva totality, ktorá bola štruktúrovaná podľa princípov lineálnosti vo fyzike, do skupenstva demokratického zriedenia, ktoré vlastní všetky charakteristiky nelineálnych procesov.

Civilizačné procesy z odinakiaľ zasahujú najmä vonkajškové prejavy spoločenského života na Slovensku, zatiaľ čo tie hlbinné sú značne odolnejšie k takýmto zásahom. A keďže poézia vždy presne zachytáva rovnako vonkajškový ligot i vnútornostné stavy ducha tej-ktorej spoločnosti, takáto nezrovnalosť sa zákonite musí prejaviť aj v celkovom jej uspôsobení.

Prevaha výrazovosti vo vzťahu k významu básne sa prejavuje najmä u básnikov menšieho formátu, ktorí takýmto počínaním vlastne zastierajú vlastnú neschopnosť zmocniť sa bytia. Preto si ich ani netreba všímať, lebo aj beztak čoskoro zmiznú v tmách literárnej histórie. Iné je to s básnikmi výnimočne nadanými, u ktorých si sám význam básne voli výrazové prostriedky na vlastné vyjadrenie. Z ich básní možno vyčítať prakticky všetko, čo postihuje spoločnosť, na pozadí ktorej vznikajú, a vyčítať to možno najmä z ich najreprezentatívnejších básní. V nich sú totiž všetky zložky ich poetík citlivo usúvzťažnené.

Predtým však ako sa venujem postmodernistickému voľnemu veršu, podujmem sa na usúvzťažnenie slovenského modernistického voľného verša s fundamentálnymi dosahmi dobovej vedy v prvej polovici 20. storočia.

1

Bolo by naskrze neúnosné v texte, upriamenom na interpretáciu poézie objasňovať, čo je to linearita vo fyzike a v matematike. Možno by stačila jediná veta z príručky Slovník: filozofia a prírodné vedy (1987): „Je pozoruhodné, že lineárne fyzikálne zakony vo všeobecnosti odrážajú fyzikálnu realitu iba s malými odchýlkami.“ Oblasť linearity vo fyzike je však pravdepodobne iba špeciálnym prípadom nelinearity (teda chaotických stavov, ktoré nijakú postupnosť a súvislosť v čase a v priestore nemôžu nadobudnúť), lebo nič v prírode nedokáže dosiahnuť nulový stupeň chaosu. Aj tie najstabilnejšie štruktúry v prírode v enormne veľkých časových úsekoch zaznamenávajú nepatrné odchýlky od vlastnej stability.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 37

Prvé splendidnejšie vzopätie modernistického verša na Slovensku sa udialo v rámcoch nadrealistického hnutia. Keďže však šlo o hnutie importované zodinakiaľ, v prevažnej väčšine básní zostrojených podľa princípov nespútanej obrazotvornosti a chceného automatizmu zákonite dochádzalo k nezrovnalosti výrazovej stránky verša s jej významom.

Výrazivo totiž o čosi viac než by to bolo žiaduce pokuľhávalo za významom vysloveného, čo sa obráteným spôsobom zopakovalo aj s postmodernistickým veršom po roku 1989.

Modernistický voľný verš na Západe vyplynul z idey determinizmu dobovej vedy a elegantnej usporiadanosti prírodných zákonov, čo si možno overiť na príklade Einsteinovej teórie relativity (1905, 1916) ako fundamentálnej deterministickej fyzikálnej teórie. Po Heisenbergových princípoch neurčitosti z roku 1927, najväčším odporcom ktorých bol práve Einstein, v poézii na Západe postupne dochádza k zneisteniu východiskových pozícií voľného verša, čo bolo predzvesťou postmodernizmu.

Voľný verš u slovenských nadrealistov je vlastne klasickým veršom svetového modernizmu, čo znamená, že napriek celkovej nadreálnosti až „zaumnosti“ významu básne princíp tvorenia veršov sa obyčajne kryje s celými vetami alebo s jednotlivými časťami viet. Interpunkcia tam vždy absentuje, lenže na konci verša sa spravidla nachádza virtuálna čiarka alebo pomlčka, ktoré sa pri čítaní správajú, ako onen neviditeľný z rovnomenného románu Herberta Georga Wellsa. Dokonca aj tam, kde čiarky vôbec nie sú potrebné, intonácia na konci takmer každého verša nadobro klesá, dokonca vyžaduje si určitú pauzu, zdôrazňujúcu zmysel vysloveného. Ak napríklad v jednom z vrcholných fragmentov poémy Ja je niekto iný Rudolfa Fabryho („Ak o sebe mám vravieť“) použijeme interpunkciu, poľahky zistíme, že ide o klasickú obmenu voľného verša, aká bola prítomná v prvej polovici 20. storočia v celkovej svetovej poézii: Ak o sebe mám vravieť, som iba bubnom z kože svojho ucha, preto sa nečujem a vy ma počujete; som kameň, čo rozpráva príbehy horským hmlám, ktoré sú vysoko a nemajú tvar; som zvonom bez veže a veža bez krovu, zvonovým srdcom som, zvonárom zároveň, tým viac, keď po tejto zemi chodili ľudia, ktorí odvodzovali svoj pôvod z božstva a upierali svoje oči na modrý kvet tajomnosti.

Podľa logiky členenia pri uplatňovaní interpunkcie bolo by možné aj zo štvrtého, ôsmeho a deviateho verša tohto fragmentu utvoriť po dva verše, lenže po štvrtom verši autor chcel zdvôrazniť význam piateho verša („príbehy horským hmlám“), čo by sa nedalo tak výstižne dosiahuť, keby verš znel ako dvojveršie „čo rozpráva / príbehy horským hmlám“. Ôsmy verš by tiež bolo možné rozpísať do dvoch riadkov, lenže súčasné zdvojovanie lyrického hrdinu vnútri jeho psychiky, rovnako na srdcový zvon a na zvonára zároveň, by rozlomením verša na dva celky vôbec nezdôrazňovalo tak rázne súčasnosť tohto zdvojovania, 38 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Andrea Merníková: Odzrkadlenie prírody 10, fotografia, 2014

preto autor po druhýkrát narušil logiku tvorenia veršov podľa diktátu interpunkcie a klesania intonácie. Aj deviaty verš by mohol byť rozlomený do dvoch veršov, pričom ten ďalší mohol znieť „keď po tejto zemi chodili ľudia“, lenže spojenie „chodili ľudia“ by v tom prípade bolo menej zdvôraznené. Treba si všimnúť, že tieto tri narúšania logiky v procese členenia textu na verše možno počas interpretácie poľahky zdôvodniť, takže vlastne ani nejde o enormné vybočenie z klasického modernistického úzu pri tvorení veršov.

Ani básnické obrazy a metafory v tomto Fábryho fragmente (ak odhliadneme od ich významovej stránky) sa neveľmi líšia od svojich modernistických obmien, čo znamená, že sú všetky orientované rovnako na komunikáciu ako aj na zobrazenie; dokonca tieto ich vlastnosti na celej rozlohe textu splývajú do jednotnej entity, natoľko nerozlučnej, ako sú nerozluční čas a priestor vo fyzike.

Nie je to inak ani v iných vrcholných slovenských nadrealistických básňach (napríklad v básni Zrkadlo spravodlivých Júliusa Lenka, Poslední gladiátori Jána Raka, Pred tvárou všetkých Vladimíra Reisla, Žalúzie večne spustené Štefana Žáryho a iných), ktoré možno práve kvôli takémuto harmonickému prepojeniu a usúvzťažneniu významu a výrazu, tiež komunikácie a zobrazenia, patria medzi tie najlepšie, čo toto slovenské avantgardné hnutie vôbec vyprodukovalo. Nič chaotického nemožno vyčítať z výrazovej stránky nadrealistického verša, práve naopak, všetko je tam prirovnateľné k elegantným deterministickým lineárnym procesom vo fyzike záverečne s Einsteinovými teóriami. (Pravdaže, iné je to s významami tohto verša, ktoré sa správajú ako ironický komentár k jeho výrazivu a teda sotva sú použiteľné ako dištinkcie voči významovej stránke verša postmoderného.)

Rovnako ako u atraktorov, zmysel a význam ktorých nám uniká, aj keď vlastne vieme, čo označujú, aj pri voľnom verši väčšiny súčasných slovenských postmoderných básnikov možno spoľahlivo zistiť, na čo sa svojou uspôsobenosťou vzťahujú, lenže z tej uspôsobenosti máločo zmysluplného vyvstáva. Tento verš sa pokúša sprostredkovať postmodernú citovosť a postmoderný kontext, na pozadí ktorého vzniká a ktorý chce zastupovať, lenže najvynikajúcejšie básnické diela svetovej postmoderny (napríklad verše Johna Ashberyho, Thomasa Tranströmera, Justa Jorgeho Padrona a iných) oveľa citlivejšími postupmi NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 39

sprostredkúvaju postmodernú senzibilitu, najmä však takými, ktoré sú dôvernejšie späté s neprestajnými usúvzťažňovaniami doslova všetkého, čo jedna civilizácia je schopná ponúknuť zo svojich súčasných i minulých podôb. Nič sa tam príliš nevyzdvihuje ako dominantné, lebo dominantné je všetko, čo vstupuje do zorného poľa, všetko sa podieľa na osudoch všetkého existujúceho, iba čo básnik svojou zručnosťou musí ten chaos informácií pomocou básnických prostriedkov skĺbiť do podoby určitej štruktúry, atraktora, ktorý však – na rozdiel od toho prírodného – musí svoj význam a zmysel sprostredkovať v podobe poznania. Poznania vyselektovaného postupmi fenomenologickej redukcie z neprehľadného mora informácií.

Slovenská odnož európskej i svetovej civilizácie nie je však ešte natoľko vyhrotene postmoderne štruktúrovaná, aby súčasný slovenský voľný verš skutočne zachytával postmodernosť v jej najreprezentatívnejších podobách. Takže umiernenosť v uplatňovaní takéhoto verša vlastne pohotovejšie zastupuje slovenskú odnož postmodernej citovosti, než jeho vyhrotené extrémy. V podstate práve citlivé dávkovanie tej umiernenosti spoľahlivo odhaľuje básnikovo nadanie, lebo veľký básnik vždy do bodky zachytáva skutočný stav celkového obsahu jednej spoločnosti, zatiaľ čo básnik menšieho formátu, podľa vzoru svojich druhov z rozvinutejších spoločenstiev, pokúša sa zachytiť to, čoho doma vôbec niet alebo ho nieto v nadostač exemplárnej podobe. Tak vznikajú texty, ktoré si nahovárajú, že sú anticipačne vyhrotené, lenže skutočné prednímanie budúcna nedokážu dosiahnuť, lebo vyciťovanie toho, čo nateraz nadobro absentuje, si vyžaduje stratégie a teda i poetiky, ktoré sa v súčasnosti ešte nikde nevyskytujú. A navyše aj samotné prostredie musí ponúknuť aspoň záruku v podobe stopových prvkov onoho budúcna, ak to budúcno chce byť v básnickom texte znázornené. Keď mladý Rimbaud písal svoje Iluminácie (kedysi okolo roku 1873), takým spôsobom štruktúrované básnické texty sa v žiadnej literatúre na svete nevyskytovali, ale ani samotné prostredie nikde na svete (dokonca ani z tamtej strany veľkej mláky) také výhľady do budúcna nenúkalo, takže tie texty už o dve desaťročia neskôr mohli byť identikované ako prednímanie čohosi, čo sa v nasledújúcom storočí stalo realitou. Takých textov je dnes na Slovensku mizivo málo, lenže v podstate o nič menej alebo viac, než tomu bolo aj v minulosti.

V záplave zadŕhavého výraziva, po okraj naplneného nenáležitým, priam maniniakálnym zátvorkovaním všetkého, čo vôbec možno vtesnať do takýchto „poznámok pod čiarou“, navyše bizarnou, frivolnou interpunkciou, lámaním verša naskrze neslýchanými, krkolomnými spôsobmi a inými neuveriteľnými vylomeninami sa skutočne dosahuje zdanie chaosu, takže tieto praktiky sa naozaj ponášajú na podivné atraktory, lenže nijaký zmysel ani význam, tobôž nie poznanie z toho všetkého nevyvstáva. Pravdaže, netreba ani v tomto prípade vyliať spolu so špinavou vodou aj dieťa, lebo sú prípady, že aj takéto poetiky sa občas zaskvejú jednou alebo dvomi vynikajúcimi básňami, ale treba si všimnúť, že všetky tie vyspelé básne vznikajú až vtedy, keď zenit experimentovania je u jednotlivých básnikov prekonaný a keď klady takýchto básnických postupov sa vyčíria do originálnych postmoderných poetík.

Prítomné je to najmä u Petra Macsovszkeho, experimentovanie ktorého, čo ako na pohľad samoúčelné, vždy po čase vyústi do praktík, v slovenskej poézii dovtedy neveľmi prítomných. Napríklad v jeho básňach Punti fermi a RAM (z knihy Ambit) názorne vidno, k čomu dobrému bolo celé to skúšanie nespočetných postmoderných praktík pri písaní veršov.

40 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

PUNTI FERMI v polkruhu: desať postáv. pozadie: apsida, porfýrové pilastre, valená kazetová klenba, mramorová lastúra... telá žien, nositeliek nepokoja a možno aj života: plné pevné telesá, predovšetkým. čistota obradu. ako Voda chladné, číre Svetlo: rozptýlené a rozptyľujúce vo večných vesmírnych Súzvukoch jemných ružových a fialkastých tónov. telesá: vždy dôstojné. definitívne. milované objemy. hlboké, vnútorné. nikdy nevyzradené utrpenie. niekedy bezradné. znepokojujúci detail: Vajce, uprostred apsidy zniesol ho Ibis alebo Pchan-ku.

Vajce vôd, brucho premeny, prameň zeme alebo renesančný symbol uzavretého priestoru.

RAM neprerušovať Tok reči, nezastavovať Presun telies. nenarúšať Prúdenie, nezahatať Cestu plynutiu... stíšiť slovo, zbaviť ho gramatiky, zbaviť ho bludiska. vážiť si jeho váhu. zbaviť ho váhy. pomaly plávať mlčaním a prijať čľapot vĺn.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 41

Andrea Merníková: Tieň 2, digitálna grafika, 2014

vymazať číslo, zbaviť ho grafiky, vnímať jeho vládu. prijať ju. zbaviť ho nuly. aby iba šelest vetra, aby iba šepot vody. duch v pustatinách a pustovníci na cestách: priechody zo sna... nevidieť hranice medzi farbami, nepočuť zlievanie hluku. nehovoriť. nehovoriť o tomto zážitku. o tomto zániku. nikam nejsť, nič neupravovať, nikam nevstúpiť... a predsa byť tam a predsa byť inde a predsa byť tým. predsa byť tým inde. počúvam záchvevy kozmu: more, aróma ihličia, rituálne vírenie mračien; krok mačky, keď cíti, že je neviditeľná; modliaci sa vodopád, keď pokorený hlasom hôr klesá na kolená. plaváš plynutím a prežívaš v bratstve so zánikom a premenou. vraciaš sa v Prúdení.

42 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

V prvej z týchto dvoch básní už sám názov (ktorý by vari bolo možné preložiť ako Oporné body) vsugerúva to podstatné, čo vyplýva zo sakrálnych úkonov pri bohoslužbách v súčasných chrámoch: na jednej strane plebs ako symbol populistického aspektu v dosahovaní mystického osvietenia, v tomto prípade zástup žien prekypujúcich životnou energiou, zatiaľ čo kdesi hore, uprostred apsidy „znepokojujúci detail: Vajce“, ktoré zniesol „Ibis alebo Pchan-ku“ – „Vajce vôd, brucho premeny, / prameň zeme / alebo renesančný symbol / uzavretého priestoru“, ako symbol elitistického nazerania na to isté mystické osvietenie. Vták ibis posvätný bol v Starom Egypte stelesnením Veľkého boha neba Thovta, ktorý bol zároveň aj Veľkým bohom podsvetia, bohom múdrosti a učenosti, písma a reči, lekárstva a čarodejníctva. Na druhej strane Phan-ku bol prvý človek, ktorý sa vyliahol z prvopočiatočného, ináč čierneho vajca obsahujúceho spolu s ním chaos, princípy jing a jang, tiež nebo spolu so zemou. Vidno, že básnik vyslovene postmoderným spôsobom konfrontuje súčasnú sakrálnosť so sakrálnosťou starobylých civilizovaných spoločenstiev, aby dnešným praktikám dosahovania božstva vnútil mýtický rozmer.

Uzavretý priestor vajca a tiež aj uzavretý priestor chrámu sú v bezprostrednej korelácii, ide o povestný „priestor vnútri“ Henriho Michauxa, ktorý nikdy nie je prázdny, práve naopak, je zárodkom čohosi, čo ho nekonečne prevyšuje (pričom táto metafora názorne ilustruje básnickú intuíciu, vyciťovanie vedeckého poznatku, podľa ktorého všetky predmety v prírode okrem čiernej diery obsahujú v sebe oveľa viac priestoru než hmoty, a o koľko ho majú menej, o toľko viac deformujú priestor okolo seba, čo sa prejavuje ako príťažlivosť toho-ktorého telesa). Prítomnosť božstva v tejto Macsovszkeho básni nekonečne prevyšuje priestor chrámu, lenže v starobylom mýte je to naopak: priestor vo vajci svojím obsahom nekonečne prevyšuje vtáka, ktorý ho zniesol. Táto obrátená proporcia je dôležitá, lebo zdôrazňuje inakšie parametre charakterizujúce dnešnú planetárnu civilizáciu bez ohľadu na to, že táto je priamou nasledovníčkou zaniknutých civilizácií. (Nad inakšou interpretáciou starobylého čínskeho mýtu, ku ktorej sa utieka autor, sa netreba pozastavovať, lebo mu nejde o nepodstatné jednotlivosti, ale o podstatu skĺbania dvoch od seba veľmi vzdialených sakrálnych úkonov do jediného podobenstva.) Dôležitá je v básni tiež skutočnosť, že aj niektoré ženy v chráme sú nositeľkami zárodkov, ktoré ich možno nekonečne prevýšia. Báseň charakterizuje klasická umiernenosť, lenže nie taká, akú bolo možné identifikovať v básňach vrcholiaceho modernizmu, kde elitistické obsahy vždy boli prvoplánové, ale umiernenosť v dávkovaní postmodernistického ovzdušia na hranici populizmu a elitizmu a s nimi súvisiacej citovosti. Na začiatku básne síce prekáža určitá nástojčivosť v napočitovaní čírej predmetnosti (čo je vlastne najväčším neduhom súčasnej slovenskej poézie); čoskoro však vysvitne, že to napočitovanie je predsa len funkčné, lebo bez neho by ani záverečná časť básne nebola do dôsledkov transparentná. Priestory vnútri žien bolo treba bližšie určiť, vnútiť im charakter priestoru vnútri vajca, a bolo treba aj emotívne sa s nimi vyrovnať. Macsovszkeho báseň Punti fermi je dôstojným zavŕšením mladíckeho obdobia autorovho intenzívneho experimentovania, čo sa zopakovalo s ešte väčšou nástojčivosťou v básni RAM. Názov básne RAM sa vzťahuje na pamäť s priamym prístupom (Random Access Memory), teda na vlastnosť modulov, ktoré ju obsahujú. Tu však pamäť s priamym prístupom funguje ako metafora, ktorou sa zohľadňujú stratégie pri zostrojovaní postmoderných básnických artefaktov. Obyčajne sa nestáva tak často, že programová báseň určitého básnika funguje aj ako jeho vynikajúca báseň, lebo v nej autorovi záleží skôr na zohľadNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 43

není princípov v procese budovania vlastnej poetiky, ako o konkrétnom použití tých princípov pri zostrojovaní tej-ktorej básne. S touto básňou je to inak, lebo spolu s postmodernými návodmi na odokrytie Poézie autor v nej sprostredkoval aj všeobecne platné pravidlá na jej odokrytie – nech už ide o ktorúkoľvek dobu, vývinovú etapu či umelecký prúd. Kľúčový verš tohto návodu sa kryje s podobenstvom „krok mačky, keď cíti, že je neviditeľná“, lenže o trochu vyššie je to isté podané aj diskurzívnym spôsobom: „nevidieť hranice medzi farbami, nepočuť zlievanie hluku. / nehovoriť. nehovoriť o tomto zážitku. o tomto zániku. / nikam nejsť, nič neupravovať, nikam nevstúpiť... / a predsa byť tam a predsa byť inde a predsa byť tým. / predsa byť tým inde.“ Ide zrejme o postmoderné gesto predstierajúce smrť autora, ktorý je však aj po smrti nanajvýš prítomný, lenže integrovaný do predmetnosti v básni (názorne o tom svedčí najmä verš „modliaci sa vodopád, keď pokorený hlasom hôr klesá na kolená.)“. On sám je tá predmetnosť, on je všetko, čo báseň obsahuje, aj keď ho definitívne niet. Lenže duch jeho neprítomnosti na konci básne sám osebe dosvedčuje: „prežívaš v bratstve / so zánikom a premenou. vraciaš sa v Prúdení.“ A to je to isté Prúdenie zo začiatku básne, ktoré netreba narúšať, to je tá Cesta plynutia, ktorú netreba zahatať, a vôbec nič netreba podniknúť, iba ak vyvinúť snahu o vymazávanie vecí, ktoré podnecujú podnikanie, a celé to podstúpiť najmä preto, aby sa dosiahol prázdny stred, ktorý je vlastne Všetkým – čo vlastne je vyslovene postmoderným sliedením po podstate.

Obidve básne, aby boli komunikatívnejšie, núkajú zdanie linearity modernistického verša, lenže výrazivo v súhre s významami nám sprostredkúva iba nelinearitu verša postmoderného. Počnúc od názvu (v preklade Oporné body), cez nástojčivé napočitovanie tých bodov v prvých sedemnástich veršoch, až po „Vajce / uprostred apsidy“ (podľa mýtu obsahujúce medziiným aj chaos), pričom sa všetko to nachádza v uzavretom priestore chrámu, vidno, že autor básnickými výrazovými prostriedkami utvára takzvaný fázový priestor2 so sústavou premenných súradníc a hybností, kde sa „kolektívne správanie celku kvalitatívne líši od jeho individuálnych zložiek, čo je presná definícia nelinearity“ (Doyne Farmer, Norman Packard). Všetko, čo sa v chráme nachádza, ako celok pôsobí staticky, lenže v každom z jednotlivých entít, ktoré ten celok činia, to priam vrie. Viacero jednotlivých dynamických entít s turbulentným „priestorom vnútri“ tvoria statickú štruktúru celku, ktorá je vlastne metaforou grafického znázornenia chaosu. Teraz len treba zistiť, aký nám význam sprostredkúva. Pomôžme si interpretáciou výraziva. Vety sa začínajú s malým písmenom, až na poslednú vetu kryjúcu sa s poslednými tromi veršami v básni. Ak by to bola norma na celej rozlohe textu, bolo by ju možné označiť ako nulový stupeň chaosu.

Lenže norma to nie je, takže chaos tu predsa len zaúradoval. Ďalej dvojbodiek je tam šesť, navonok náležite použitých, v podstate však oveľa väčšmi zdôrazňujúcich jednotlivosti a vlastnosti predmetnosti, než v prípade, keby tam autor bol použil iba čiarky. Aj keď tu ide o určitú dôslednosť, je to predsa len iregularita, aká sa s takouto nástojčivosťou nevyskytuje v diskurzívnych textoch. Aj kúskovanie textu na krátke úsečné vety nie je priveľmi frekventované v bežnom vyjadrovaní; vyskytuje sa v experimentálnych textoch, ktoré 2

Fázový priestor vo fyzike je priestor premenných súradníc a hybností. Jeho body sa používajú k reprezentácii stavov sústavy hmotných bodov v každom časovom okamihu. Tieto body sa označujú ako reprezentatívne alebo fázové body. Zmena stavu, teda vývoj sústavy, je však predstavovaná pohybom reprezentatívnych bodov vo fázovom priestore. Krivka, po ktorej sa reprezentatívny bod vo fázovom priestore pohybuje, sa označuje ako reprezentatívna, fázová trajektória. Ak tá-ktorá trajektória utvára štruktúru, ide o atraktor. Fázový priestor jedného hmotného bodu, ktorý sa pohybuje v trojrozmernom priestore, má šesť dimenzií. (Wikipedia)

44 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

zdôrazňujú vnútorný vzruch narátora, ktorý kvôli emotívnemu pohnutiu nevystačí na celé vety. Výrazivo, aj keď v podstate nie je úplne frivolne použité, je teda neprestajne upriamené na zdôrazňovanie čohosi, akoby chcelo na dačo podstatné poukázať. A to dačo podstatné je zastúpené vnútornou dynamikou psychiky jednotlivých živých entít (žien) v chráme, ale aj sakrálnych úkonov, tiež svetelných i zvukových fenoménov, ktoré sú však v tomto prípade čímsi ďaleko presahujúcim iba obyčajné denné svetlo a náhodné profánne zvuky. Ide o akty osvietenia a o velebné znenie chorálov, ktoré synestetickým spôsobom splývajú do jediného povznášajúceho vnemu. Nevtieravá iregularita výrazu je tu vo funkcii spoľahlivejšieho uchopenia významových zložiek textu. Aj malé písmená na začiatku viet sú vo funkcii zdôrazňovania, tentoraz však všedných východiskových polôh mystického ovzdušia v chráme, ale aj mýtickosti diania po tom, ako sa z vajca vyliahne chaos a všetko ostatné, čo v ňom je. (Treba si všimnúť, že rovnako sa správa aj srbský básnik Jovan Zivlak, ktorého výber z básní Zlý hosť vyšiel na Slovensku roku 1997: vety sa totiž aj uňho vždy začínajú s malými písmenami, aby sa zdôraznila všednosť východiskových pozícií každého jednotlivého mýtu.) Štyri slovká (Voda, Svetlo, Súzvuky a Vajce) v tejto básni sa začínajú s veľkými písmenami, ako u symbolistov, ktorí z obyčajného predmetu alebo vlastnosti utvárajú invariant zastupujúci nielen ten-ktorý predmet alebo tú-ktorú vlastnosť, ale doslova ich ideu (ako ďalekú spomienku na Platónove praktiky).

U Macsovszkeho ide o rýdze postmoderné gesto, vyplývajúce zo snahy nezrieknuť sa ničoho z minula, z prítomnosti i z budúcnosti, čo môže sprostrekovať uchopenie Bytia. Áno, i z budúcnosti, lebo spriaznenosť jeho veršov s mimoriadne expanzívnou vedou zohľadňujúcou chaotické, nelineárne stavy v prírode je spoľahlivým znakom prednímacieho charakteru jeho poézie. V podstate takto sa obyčajne končí obdobie zúrivého experimentovania s výrazivom u nadaných básnikov, ktorí sa z viacerých strán a pomocou viacerých stratégií pokúšajú o etablovanie poézie ako poznania. Navyše, z tohto rozboru názorne vidno, že (rovnako ako vo fázovom priestore vo fyzike) pohyby entít v trojrozmernom, dokonca vo štvorrozmernom priestore (lebo vždy je prítomný aj čas), produkuje nespočetné množstvo dimenzií, rozhojňujúcich interpretačný potenciál básne.

Tie isté výrazové prostriedky ako v prvej básni utvárajú fázový priestor aj v druhej, lenže tentoraz s klasickým atraktorom, ktorý vyplynul z posunov entít v tom priestore. Tie entity sú v tomto prípade postupy a praktiky pri zmocňovaní sa poézie (a teda Bytia) a ich súčinnosť sa prejavuje ako atraktor, ktorý sa navyše kryje s celou básňou. Báseň RAM neobsahuje také kvantá rozmerov ako báseň Punti fermi, lenže súčtom vlastných návodov na písanie Poézie (podivným atraktorom) objasňuje aj vznik predošlej básne. A tým sa vlastne odkrýva aj zmysel a význam atraktoru, obsiahnutého v básni. Bolo by ho možné predstaviť fotografiami (nie filmovými zábermi) horských potokov, riav, vodopádov, vírov, gejzírov, víchrov a ostatných prírodných úkazov, ako predobrazov dramatických procesov prebiehajúcich v ľudskej psychike. V básni teda existuje určitá statická štruktúra podobná fotografii zobrazujúcej veľmi dynamické, dokonca turbulentné procesy v človeku i v prírode. Lenže báseň obsahuje aj zábery vyhrotených civilizačných procesov a zlomov, ktoré možno dokumentovať veršami: „vymazať číslo, zbaviť ho grafiky, vnímať jeho vládu. / prijať ju. / zbaviť ho nuly.“ alebo „stíšiť slovo, zbaviť ho gramatiky, zbaviť ho bludiska. / vážiť si jeho váhu. / zbaviť ho váhy.“ Na priestore šiestich veršov sa tu pätkrát zjavuje sloveso zbaviť. Ľudia sa zbavujú vecí, ktoré sú im príťažou, ktoré sú zbytočné. A skutočne, súčasná slovenská poézia obsahuje priam enormné kvantá toho, čoho by sa mala zbaviť, NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 45

aby ako poézia mohla aj fungovať. Ide v prvom rade o neprehľadné moria bezobsažnej rétorickosti a maniakálnej „prívlastkovosti“, s napočitovaním všetkých možných epitet, k akým sa vôbec možno dopátrať; o básne i celé zbierky, kde sa s úzkostlivou pedantnosťou zaznamenáva doslova všetko, čo sa básnikovi náhodou ocitá v zornom poli, bez akéhokoľvek napojenia na seba a na čokoľvek mimo seba; o bohapusté predvádzanie výrazivosti v naskrze bezobsažných básňach; o romantizujúce krajinky plné anjelov, labutí a voľne sa potulujúcich duší oprostených tela a o ostatné stereotypy do neba volajúce svojimi ošúchanými obsahmi, tiež konvenčnými kulisami i rekvizitami. Ani sa nečudujem Macsovszkemu, že dochádza s požiadavkou, aby sa s tým už raz prestalo. Lenže prestať s ním dokážu iba básnici, nie tak aj tuctoví veršovci.

Rovnakú metódu rozboru možno uplatniť aj vo vzťahu k básni Môj televízny život Michala Habaja (z knihy Korene neba. Básne z posledného storočia, 2000).

MÔJ TELEVÍZNY ŽIVOT ach: len si snívaj: Michal Habaj: veď sa prebudíš a zistíš: že opäť stojíš v bahne udalostí: a tvoj televízny život: je ešte vždy priveľmi skutočný: tak plávaj tak plávaj: oboplávaj svet okolo obrazovky: krajiny tvojich fantaziem: zahynú pod ďalšou bielou rukou: diaľkový ovládač delo na lodi váľandy: neviditeľné sily signálu: križujú izbu svet: si to ty: Magalhães satelitných kanálov Kolumbus viery v Novú televíziu: nie k exotickým súostroviam: nie k hviezdnym hmlovinám: do hĺbky prijímačov nech smerujú naše lode: lode našich snov: ale kto prepne iný kanál: keď zomrieš v mojom srdci: ale v ktorých končinách hľadať stanicu: ktorú predo mnou ešte nikto nesledoval: ale ako ďaleko musím zájsť: aby som vyšiel spoza obrazovky: von z tejto šírej bedne: ktorá sa mi kymáca pod nohami: ako barová stolička pod tancujúcim obesencom: tak povedz tak povedz: stačí zodvihnúť kotvu: a nebo bude plné našich lodí.

Medzi významom a výrazom tejto básne vládne dokonalý súlad rýdzo postmoderného pôvodu. V prvom rade si treba všimnúť, že Habaj tu vychádza (ako aj v mnohých iných svojich básňach) z verša slovenských stredovekých latinistov, ibaže jeho pôdorys prispôsobuje novým požiadavkám pri jeho uplatňovaní. Nejde teda o klasický hexameter, ale o spomienku naň, o postmoderné reaktualizovanie, ktoré skúma nosnosť jeho použitia v dnešných časoch. Už na tomto stupni rozboru vidno, že ide o nanajvýš postmoderné gesto, ktoré sa núka ako podnetné východisko ďalšieho uplatnenia postmodernej citovosti v básni. (Toto Habajovo napojenie na slovenských latinistov by pravdepodobne bolo ťažšie postrehnúť, nebyť jeho básne Zverbovaný: zabitý: korene neba – napísanej asi 46 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Andrea Merníková: Valér 4, akrylové farby, 2015

iba kvôli zdôrazneniu onoho napojenia –, ktorá je vlastne postmodernou replikou viacerých fragmentov z rozsiahlych básnických skladieb Pavla Rubigalla, Jána Filického, Jakuba Jakobeusa a Michala Inštitorisa Mošovského, aj keď vlastne takéto vojnové ťaženia, podobné vpádom Turkov na územie Slovenska v stredoveku, aké sa v tejto básni zohľadňujú, v súčasných slovenských dejinách neboli nadmieru frekventované.)

Okrem toho výrazivo v tejto básni do bodky zodpovedá výrazivu vo vyššie interpretovaných Macsovszkeho básňach: jej vety sa začínajú s malým písmenom a dvojbodky sú zväčša nenáležite uplatnené. Ide teda o praktiky, ktoré v slovenskej postmodernej poézii už natoľko zdomácneli, dokonca stali sa akousi jej normou, lebo svojou iregularitou spoľahlivo nadväzujú aj na iregularitu významu. A tá aj v tejto básni vlastní všetky charakteristiky chaotickej siete informácií, ktoré piate cez deviate doliehajú z televízora a svojou gýčovitosťou i enormnou nadmernosťou nadobro frustrujú každého konzumenta. Ide o bežnú skúsenosť každého televízneho diváka, ktorý si nahovára, že informovanosť sa vyrovná poznaniu; v podstate však ide o ono povestné Rúfusovo doznanie z jeho básne Michelangelo o zblúdilosti v mnohom, o múdrení, „ktorým pribúda / ničoty ako vlčej tmy – a básnik, / zhodený jazdec, z jamky po potkove, / chce stvoriť koňa“.

Vec je len v tom, že Habaj, v súhre s vlastnou postmodernou citovosťou i zbehlosťou, z onej jamky po podkove v tejto básni skutočne toho koňa aj stvoril. A podarilo sa mu to tým spôsobom, že z chaosu informácií, ktoré sa za pomoci diaľkového ovládača, navyše bez akejkoľvek nadväznosti na seba, zúrivo navzájom prevrstvovali, prelínali a miešali, utvoril určitú štruktúru, podobnú grafickému znázorneniu chaotického stavu, ktorá ho priviedla k poznaniu. Také dačo v modernej básni nie je možné dosiahnuť; vždy v tom NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 47

musí mať prsty postmoderna. V tejto básni nelinearita významu a iregularita výrazu utvorili určitú vysoko nestabilnú entitu, ktorá sa za pomoci básnickej zručnosti vyčírila k štruktúre hraničiacej s prudkým poznaním. A to poznanie nám autor sprostredkúva sugestívnym básnickým obrazom, v ktorom sa obrazovka televízora „kymáca pod nohami: / ako barová stolička pod tancujúcim obesencom“. (Ale vysokú presvedčivosť vlastnia aj obrazy, ktoré tomuto výjavu predchádzajú: „ale / kto prepne iný kanál: keď zomrieš v mojom srdci: / ale v ktorých končinách hľadať stanicu: ktorú / predo mnou ešte nikto nesledoval“.) Nás však zaujíma, čo z tohto poznania získala samotná poézia. Postmoderná báseň sa nikdy nezrieka konfrontácie dneška so všetkými podnetnými vyjavmi i počinmi z minulosti. Po tom, ako si zvolil akúsi obmenu latinského hexametra zo slovenskej renesancie, Habaj sa aj na významovom pláne básne utieka ku skutkom z minula, konkrétne k epickým plavbám slávnych objavovateľov neznámych končín, ktoré konfrontuje s vlastnou plavbou po nespočetných moriach televíznych kanálov. Keď si však spomenieme, čo všetko podstúpili Fernão de Magalhães (Ferdinand Magellan) a Cristoforo Colombo (Krištof Kolumbus) na svojich cestách za poznaním, je jasné, že všetky tie peripetie, ktoré ich pritom potkali, mali všetky charakteristiky tých najvyhrotenejších chaotických stavov, z ktorých vyplynula určitá štruktúra (atraktor), schopná sprostredkovať poznanie. Poznanie natoľko fundamentálne, že aj po piatich storočiach priamo zasahuje do podôb celkovej planetárnej civilizácie. Báseň Môj televízny život Michala Habaja úplne identickým spôsobom sprostredkuje určité poznanie, lenže toto poznanie má negatívne znamienko pred sebou, lebo nahovára, že sledovanie televízie je vysoko rizikovým podujatím, priamo siahajúcim na existenciu človeka, na jeho doslovné osprostenie. V podstate obidva druhy poznania, rovnako poznania vylepšovacieho, ako aj toho vystríhajúceho, sú si z hodnotiaceho aspektu úplne rovnoprávne v procese dosahovania určitej podstaty, najmä ak tá podstata akýmkoľvek spôsobom pomáha človekovi vylepšiť svoj status civilizovaného jedinca. A ak sa k tomu poznaniu navyše dostane prostredníctvom vynikajúcej básne, navyše pomocou emocionality vyslovene postmoderného rázu, výsledok je povznášajúci. Chaos informácií, ktoré táto báseň zohľadňuje, charakterizuje vysoká štruktúrovanosť, prejavujúca sa skrze poznanie, že tomu chaosu za cenu života netreba podľahnúť. Ide v podstate o báseň didaktickú, lenže jej didaktickosť je zbehlým spôsobom zašifrovaná rovnako do jej významu, ako aj do jej výraziva, takže si vyžaduje aj rovnako zbehlého čitateľa. Jej didaktickosť je vlastne postmoderne dávkovaná a teda aj nadobro prehodnotená.

Rozbor týchto Macsovszkeho a tejto Habajovej básne mi nahovára, že vynikajúcej básni možno prepáčiť akúkoľvek vylomeninu, lebo ak tak nepodnikneme, sami utratíme dačo podstatné zo svojho života, sami si odoprieme Poznanie.

Starší súčasní slovenskí básnici (Ivan Štrpka, Milan Richter, Ján Tazberík, Dana Podracká, Erik Groch), ktorí v podstate vyšli z moderny, čo znamená, že postmoderna ich predchla až v zrelých rokoch života, poznanie obyčajne dosahujú prostredníctvom chaotických uchopovaní predmetnosti z nespočetných zorných uhlov. Výrazivo sa na tom (okrem u neskorého Ivana Štrpku) nepodieľa s takou vehemenciou ako u mladších básnikov. Lenže z tejto umiernenosti v nadužívaní výraziva (lebo vlastne ide o syntézu moderny a postmoderny) občas sa vyselektujú naskrze mimoriadne básne.

Treba si všimnúť najmä Štrpkovu báseň Nová popoludňajšia reč Rafaela Hythlodaya z jeho knihy Teraz a iné ostrovy (1981).

48 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÁ POPOLUDŇAJŠIA REČ RAFAELA HYTHLODAYA (Thomasovi Moorovi) Dvestotisíc krokov od brehu po breh, šesť hodín práce denne a mestá zaplavené vlastným ovocím sú v suchu.

Všetky mechanické dvere v Utópii sú dokorán: mince obsahujú popol, zlato objíma odpadky; hanebné perly zdobia počestných.

Spoločná úroda je do posledného zrnka zožatá.

Ostrov je za nami.

A všade pred nami sú naše mokré myšlienky, čo majú v rukách otvorené more, v rukách, v ktorých sa stráca čiara pobrežia, v ktorých sa zachvieva a rastie svet.

A vôňa novej zeme kvitne na vlnách.

Ide o jednu z mála slovenských básní spred roku 1989, ktoré možno označiť ako vyslovene postmoderné; autorovi pravdepodobne bolo dovolené uverejniť ju len preto, že sa v nej hovorí o jednej z postáv z knihy Utópia Thomasa Moora (tomuto spisovateľovi je vlastne aj venovaná), najdôležitejšieho filozofického diela utopického socializmu z 18. storočia. Kniha je napísasná podľa vzoru Platónových Dialógov a Hythloday v nej zastupuje tie najradikálnejšie revolučné názory. Bez ohľadu na to, že v časoch slovenskej totality báseň o Hythlodayovi mala vyslovené ideologické konotácie, takže jej kvôli tomu aj bola prepáčená trebárs aj do očí bijúca postmodernosť, dnes tú postmodernosť treba chápať zásadne inak, predovšetkým ako ironický postoj k prektikám z minula, ktoré dokážu vylepšiť dnešok. Čo iné je než irónia, najmä ak sa niekto utieka k najradikálnejším revolučným názorom z 18. storočia, ktoré vraj majú poslúžiť k zveľadeniu jednej totalitnej ideológie z druhej polovice 20. storočia, aj beztak odsúdenej na zánik (pričom ten niekto má priezvisko Hythloday, ktoré navyše po starogrécky znamená sprostredkovateľ hlúpostí)! Nás však v tomto okamihu zaujíma len to utiekanie sa doslova k akýmkoľvek ideám z dávnejšej minulosti, aby sme zistili, čo z toho môže vyťažiť predovšetkým poézia. Výrazivo v tejto básni je vyslovene modernistického rázu, lenže významové zložky jednotlivých veršov utvárajú chaotickú sieť stratégií, z ktorých má vyvstať čosi ako podstata vysloveného. Ide o relatívne krátku báseň, obsahujúcu iba šestnásť veršov, lenže každý verš obsahuje celý vejár významov rozbiehajúcich sa doslova vo všetkých smeroch. V časoch svojho vzniku, keď vládnuca ideológia nemohla pripustiť, že je v podstate utopická (teda nedokázala sa pozrieť na seba zodinakiaľ, iba z premís vlastnej argumentácie), báseň vyznievala ako kritická replika na Moorovu utópiu, ktorú by bolo treba prekonať, aby sme sa dostali k naplneniu vládnucej ideológie. V dnešných časoch NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 49

Andrea Merníková: Kompozícia 2, pastelové farby, 2013

však, keď komunistická ideológia je pochopená ako vyslovene utopická, vidno, že básnik vlastne hovorí o úteku z nej. Dôležité je však všimnúť si, ako to robí, lebo práve v tom postupe väzí postmodernosť jeho gesta.

Začína s kresťanským mýtom, lebo koniec koncov z kresťanstva vychádza celkové „západné dobrodružstvo človeka“ („l’aventure occidentale de l’omme“, ako by tomu povedal Denis de Rougemont). Kto normálny bude ešte merať krokmi vzdialenosť medzi dvoma ostrovmi, ako je to naznačené v prvom verši, ak ten niekto nie je práve Ježiš, ako jediný človek, ktorý chodil po vode! A jeho chôdza po mori má vraj podľa nasledujúcich dvoch veršov zabezpečiť mestá oplývajúce hojnosťou. Vidno, že prvotný úkon v dosahovaní podstaty nových čias vychádza z Novej zmuvy (Mk, 6, 45-52), čím sa klbko irónie aj začína odvíjať, lebo vyššie spomenuté dobrodružstvo človeka nie je už natoľko ortodoxne vyhrotené, ako v časoch Thomasa Moora. Nasledujúce tri verše začínajú z iného konca, ale v podstate odvíjajú to isté klbko ako predošlé tri: básnickými obrazmi autor zohľadňuje, akými všetko neduhmi je zamorená každá utópia a teda i tá, počas ktorej báseň vznikla.

V posledných dvoch veršoch prvej strofy sa znova začína z iného východiskového bodu: utópia už urobila všetko, aby sa udržala, lenže ukázalo sa, že podľa nej sa nedá žiť, takže nám prichodí vzdať sa jej (irónia väzí v tom, že nejde o Moorovu utópiu, ale práve o tú aktuálnu, ktorá sa k tejto irónii nedokáže ani len dopátrať). Druhá strofa zohľadňuje plavbu k dačomu, čo si nemožno ani len predstaviť, o čom svedčia iba naše zmätené „mokré myšlienky“, teda myšlienky neforemné, navyše dychtiace po dačom novom, nad ktorými sa dnes možno už iba pousmiať. Posledné dva verše nám sprostredkujú nádej, o ktorej teraz už vieme, že ničím konkrétnym nebola zdôvodnená.

50 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Sieť postupov v dosahovaní podstaty sa zdá chaotická, lebo sa autor k nej chce dostať z viacerých zdanlivo nesúvisiacich strán. Utvára sa fázový priestor niekoľkých stratégií, ktorý sa má vyčíriť do synergie sprostredkujúcej určitú informáciu smerujúcu k podstate.

Grafické znázornenie atraktoru obsahuje jednotlivé body, ktoré možno identifikovať ako: kresťanské východisko západnej civilizácie, do ktorej však patria aj jeho totalitné spoločenstvá; zahnívajúce utopické spoločenstvo, z filozofie ktorého aktuálne totalitné spoločenstvo vyplynulo; spochybnenie premís, na ktorom to spoločenstvo bolo postavené; útek z neho ako útek z utópie; nahmatávanie tepu iného spoločenského zriadenia, ako dačoho, čo sme ešte nezažili a nakoniec nádej, že sa v ňom naplní šťastnejšie pokračovanie nášho osudu. Tieto body, podané diskurzívnymi výrazovými prostriedkami navodzujú na určitý logický postup, lenže zašifrované do básnických obrazov a podobenstiev tá logika je neprestajne hatená iróniou a dvojzmyselnosťou vysloveného, ktoré v minulom čase bolo možné interpretovať jedným spôsobom, zatiaľ čo v súčasnosti spôsobom úplne iným. Teda práve významová stránka textu vnímaná bez dodatočnej interpretácie utvára vyššie spomenutú chaotickú sieť stratégií, v ktorej je každá z nich zastúpená určitým, či už statickým bodom alebo dymanickým pohybom bodu vo fázovom priestore, pričom z ich súčinností vyvstáva štruktúra zohľadňujúca určitú informáciu tendujúcu k podstate.

A tá podstata sa kryje s ľudskou snahou po nových čiarach pobrežia, po nových priestoroch, v ktorých sa má naplniť náš osud.

Báseň si ako prvý všimol František Lipka, keď zostavoval Antológiu slovenskej poézie 20. storočia (Antologija slovačke poezije XX veka, 1989) v preklade do srbčiny. Dôležité je však uvedomiť si, kedy si ju tento básnik všimol. Bolo to pravdepodobne v roku 1988, teda rok pred zrušením totality v Československu, zatiaľ čo ja som výber zo Štrpku pre Antológiu slovenskej poézie 20. storočia (1986) zostrojil ešte na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, keď totalita v Juhoslávii, po Titovej dekonštrukcii „liberalizmu“ z roku 1972 bola hádam aj tvrdšia ako tá v Československu roku 1988. Chcem povedať, že politické okolnosti mne a Štrpkovi vnútili dve úplne odlišné interpretácie tejto básne. Otvorene sa priznávam, že som vtedy v nej nijakú iróniu nepostrehol, ale neidentifikoval som v nej ani (teraz už evidentnú) postmodernosť. Preto som ju nezaradil do spomenutej antológie.

Naposledy si chcem všimnúť báseň Messerschmidtove hlavy Dany Podrackej z jej knihy Slovenské elégie (2011), lebo v nej sa postmoderna prejavuje, rovnako ako u najväčších súčasných svetových básnikov, najmä na významovom pláne, zatiaľ čo výrazivo ju v tom iba diskrétne podporuje.

MESSERSCHMIDTOVE HLAVY Volám sa Légia, lebo je nás mnoho.

Mk 5, 9 Naivne som sa domnievala, že démon prichádza zvonka, je prázdny a je sám, vojde do čistej izby, drapériu duše prederaví rohmi Ale vynára sa znútra NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 51

Sporadicky sa objavuje na večierkoch aj v snemovni Naposledy som ho zazrela za slávnostnou tabuľou Znezrady vyplazil jazyk, zakrúžil zreničkami a neovládateľne vystrúhal plejádu kánonických grimás Messerschmidtove hlavy predviedol jednu po druhej bez toho, aby vedel, kto je Hermes Trismegistos Urážal ducha rovnováhy Démon sa opakuje ako zločin, prekotúľa sa tvárou, mazná sa s opicou na gume Franz svojich baziliškov poznal a nebál sa, pretože mal talent Na noc ich vypúšťal do ateliéru, babrali sa s hlinou, naťahovali sa o košeľu, nervózne chodili okolo alabastra a prskali do sviec Nebolo nikoho, kto by mu pomohol vyhnať ich do svíň Dvojtisícová črieda je légia Keby sa z Zuckermandla vrhla do Dunaja, zatarasila by prúd Vyhnal ich teda do búst z olova a cínu, do prahôr, kde rastie čierna vina a encián kalichom očisťuje temnotu Niektorých nevedel vystáť, rozbil ich a nanovo stvoril Mať ich pod kontrolou značilo zamrežovať ďasa do pralátky, do stredu svojho mena X ako Xaver boli dve brvná, vynesené na horu Mám dôvod domnievať sa, že ich podpivničil výlučnou láskou, od začiatku do konca ich miloval, svoje srdce premenil na alchymistické vozidlo Prehĺtal negáciu a tak ju do seba vstrebal Zišlo mi to na um v divadle, keď herečka Slávka Daubnerová dverami hrôzy prešla do kabínky paternostra Chrbtom sa zdvihla, nohami sa zaprela do protiľahlej steny a pomaly, po milimetrových kúskoch, dlaňami, chodidlami, slinami aj potom, napokon aj korienkami rebier uskutočnila premet bez jediného pochybenia, otáčku premenenia, aby telom nakreslila hostiu 52 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Andrea Merníková: Valér 3, akrylové farby, 2015

S roztrhnutým švíkom pod pazuchou, kadiaľ zlo nepreniká Tak ako Štrpkova báseň o Hythlodayovi, aj táto báseň Dany Podrackej vychádza z Evanjelia podľa Marka, oplývajúcej najmä opismi Ježišových zázračných úkonov. Poetka verš z Novej zmluvy najprv nadpisuje básni v podobe motta, ale v osemnástom verši aj priamo nadväzuje naň, bez ohľadu na to, že prakticky celá báseň skúma nosnosť zázraku zašifrovaného do umenia v súčasnej dobe. Ježiš v kraji Gerazénov vyhnal do asi dvojtisícovej čriedy svíň nečistých duchov obývajúcich telo i dušu istého chlapa, ktorý kvôli tým nespočetným duchom sám seba nazýva Légiou, pričom sa hneď na to tá črieda svíň vrhá do mora. (Ako obyvateľ Srbska dokážem z mena Legija vyčítať aj to, čoho v básni vôbec niet, takže sa s tým rozširovať nebudem.) V básni zasa bratislavský nemecký barokový sochár z 18. storočia Franz Xaver Messerschidt, keďže nemá nikoho, kto by jeho vlastných démonov či baziliškov vyhnal do svíň, zaklína ich do 52 búst, znázorňujícich ľudské charaktery, čím sa ich vlastne zbavuje. „Mať ich pod kontrolou značilo zamrežovať ďasa / do pralátky, do stredu svojho mena / X ako Xaver boli dve brvná, vynesené na horu“ (pričom sa toto vynášanie dvoch skrížených brvien na horu usúvzťažuje s Ježišovým vynášaním kríža na Golgotu). Autorka však tieto Ježišove a Messerschidtove úkony dáva do súvisu s úkonmi vyrovnávania sa s vlastným démonom. Pociťuje ho síce v sebe, ale vidí ho všade okolo seba (na literárnych večierkoch, v snemovni, kde pôsobí ako poslankyňa, za akousi slávnostnou tabuľou), na tvárach ľudí, ktorí neprestajne opakujú všetky grimasy a úškrny vlastné aj Messerschidtovým bustám. Je známe, že sochár Messerschidt bol pod silným vplyvom učenia Hermesa Trismegista, fiktívnej postavy, spájajúcej v sebe vlastnosti grécNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 53

Andrea Merníková: Priestor 3, pastelové farby, 2013

keho boha Herma a egyptského boha Thovta. Lenže autorka si všíma, že aj tváre jej súčasníkov, aj keď vlastne nevedia, kto to je Hermes Trismegistos, v podstate sa do najmenších podrobností ponášajú na gestá a úškľabky Messerschidtových hláv, ktoré boli utvorené na pozadí učenia tejto fiktívnej postavy z helenistického Egypta. A to znamená, že sú paradigmou ľudských charakterov ako takých, bez ohľadu na dobu, v ktorej vznikajú.

Messerschidt v posledných rokoch svojho života žil v Bratislave, v jej časti Zuckermandel umiestnenej na južnej strane hradného kopca pri Dunaji. Pripomínam to kvôli tomu, aby boli zrozumiteľné verše v šiestej strofe básne „Dvojtisícová črieda svíň je légia / Keby sa z Zuckermandla vrhla do Dunaja / zatarasila by prúd“. Vidno, že autorka Ježišovo vyháňanie duchov do svíň a Messerschidtovo vyháňanie vlastných démonov do búst dáva do vzájomného súvisu, pričom toto druhé vyháňanie nielenže očisťuje psychu sochára o démonov, ale sa prejavuje aj kataklizmou spočívajúcou v zahatávaní prúdu Dunaja, čo isteže nie je iba bezobsažným a samoúčelným podobenstvom. Lebo démoni harašiaci v hlavách psychopatov na vysunutých politických postaveniach vždy boli schopní aj kataklizmatických pohrôm, najmä vojen, vzbúr a naskrze bláznivých revolúcií.

Prvá časť básne, ktorá končí ôsmou strofou, obsahuje však za priehšť básnických obrazov, v podstate koncett, ktoré rozhojňujú vlastnosti a počínanie ľudských démonov, pričom si veľmi zakladajú na svojej viacvýznamovosti, ale aj mimoriadnej pôsobivosti. Sotva ich však treba interpretovať, lebo sú nadostač transparentné aj bez toho. Napríklad na konci tretej strofy démon uráža „ducha rovnováhy“, vo štvrtej strofe „Démon sa opakuje ako zločin, prekotúľa sa tvárou, / mazná sa s opicou na gume“, v piatej strofe Francovi baziliškovia „babrali sa s hlinou, / naťahovali sa o košeľu, nervózne chodili okolo alabastra / a prskali do sviec“, čo hovorí o ich šaškovskej, ale predsa len o zlovestnej povahe, ktorej 54 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

nieto čo veriť a dôverovať. Sochár ich vyháňa „do búst z olova a cínu, do prahôr, / kde rastie čierna vina a encián kalichom očisťuje temnotu“ (alúzia na sochárovu duševnú chorobu, ktorú by bolo treba liečiť). Lenže spoza všetkého tohto charakterizovania démonov, ale i samotného sochára, presvitá sochárova prítulnosť k nim (akoby to boli jeho vlastné deti, rozpustilé, ale po troche aj zločinné), čo autorka ôsmou strofou aj dosvedčuje: „Mám dôvod domnievať sa, / že ich podpivničil výlučnou láskou, od začiatku do konca ich / miloval, svoje srdce premenil na alchymistické vozidlo / Prehĺtal negáciu a tak ju do seba vstrebal“ (teda cez vlastné priľnutie k učeniu Hermesa Trismegista pojal všetky ich charakterové vlastnosti, aby ich mohol čím pôsobivejšie zohľadniť pomocou škeriacich sa búst). Uvedomujem si, že ani jeden z týchto básnických obrazov nie je samoúčelný, lenže ich významy, prilietajúce z viacerých strán súcna medzi sebou navonok nesúvisia (opica na gume, encián, alchymistické vozidlo) a predsa pritakávajú zmyslu vysloveného.

Znova sa teda aj v tejto básni zjavuje jeden vysokoštruktúrovaný fázový priestor, body ktorého, čo ako chaoticky v ňom rozmiestnené, utvárajú atraktor, navodzujúci na podstatu. A podstata je v druhej časti básne, v ktorej herečka Slávka Daugnerová v paternostri predvádza premet, aby týmto úkonom i kruhom svojho zvinutého tela vsugerovala obecenstvu hostiu, teda oblátku symbolizujúcu Ježišovo telo.

Ako aj v každej postmodernej básni, podnety na uchopenie podstaty dnešných čias prichádzajú z rôzných strán, tentoraz z Novej zmluvy, z alchýmie, z praktík sochára z 18. storočia, z jeho psychickej choroby a z výzorov jeho búst, zosobňujúcich všetky ľudské charaktery. Všetky tieto podnety utvárajú v básní nenapodobiteľnú štruktúru, ktorá sa vyčírila do podoby poznania, že charaktery ľudí minulých i dnešných čias sú navlas rovnaké, navyše že Ježišovo telo i ľudské telo sú si totožné.

Výrazové prostriedky v básni su vyslovene modernisticky uplatnené, čo sprítomňuje linearitu obdobia, v ktorom Dana Podracká precitla ako poetka. Lenže ani jedna veta v tejto básni sa nekončí bodkou, čo symbolicky svedčí o otvorenosti každej z nich pre všetko, čo môže pomôcť, aby sa celkový chaotický zhluk navonok neprepojených predmetov, úkonov i charakterov vyčíril do pôsobivej podstaty. Nelinearita dobových spoločenských i svetonázorových prevrstvovaní sa prejavuje v tejto básni v podobe efektnej postmodernej syntézy všetkého, čo ju (tú nelinearitu) v minulosti podmienilo, takže báseň možno vnímať ako vstup do akejsi novej exemplárnej klasickej normy. Málo takýchto básní bolo na Slovensku napísaných po roku 1989.

Exemplárna postmodernistická nelinearita postupov v procese zmocňovania sa zmyslu a podstaty všedných každodenných praktík je prítomná aj v básni Jablkový závin Ericha Grocha z knihy To (2000), ale aj v básni bez názvu s incipitom „Ľudia v okne vlaku sú moji príbuzní. Miznú.“ Jána Tazberíka z knihy Spod hladiny kameňa (2012).

V prvom prípade ide o zviditeľňovanie rodinného šťastia cez triviálne úkony, z ktorých sa všetky ocitajú v sieti viacerých asociácií filozofického, vedeckého a konfesionálneho rázu, aby v synergii utvorili určitú štruktúru, v podstate podobenstvo, ale i podivný atraktor svedčiaci o vzájomnej prítulnosti staršieho manželského páru. Ide vlastne o ľúbostnú báseň, v ktorej sa budovanie prítulného vzťahu k milovanej osobe pripodobňuje k príprave jablkového závinu. Rovnako ako láska, aj onen závin je výslednicou mnohých bežných každodenných postupov, pričom sú oboje ten vesmír, v ktorom milovaná osoba, ale aj jej počiny i úkony, bude „na konci možno všetkým, z toho, čo“ jej partner vôbec má. „Čo NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

TEXTY A KONTEXTY 55

z noci – najtemnejšej noci –“ odnesie „si k bielym labutiam“. Vidno, že sa celková sieť napohľad chaotických informácií na konci číri do podstaty samotného ľudského života.

V básni Jána Tazberíka oná postmoderná štruktúra vyplýva z pokusu o vzájomné zachytenie obličajov ľudí čakajúcich na nástupišti i ľudí v oknách uháňajúceho rýchlika.

Rovnako tí vonku, ako aj tí vnútri, vidia sa tým istým spôsobom – v podobe exemplárov neznámeho hmyzu uväzneného v jantári. Lenže ten jantár sa čochvíľa ocitá v rukách brusiča, „ktorý už brúsi kamene, / a vkladá ich / s nami do zlata, / do prsteňa / zajtrajšieho diabla“. Vo fázovom priestore sa tu ocitajú v podstate len dva body, lenže každý z nich vlastní dva aspekty: dymanický zo strany pozorovateľa a statický zo strany pozorovaného, čo navodzuje iba na nelinearitu tohto súčinnostného systému. Lenže tá nelinearita predsa len utvára určitý kontrapunkt, z ktorého vyplynie istá štruktúra, ktorá sa vyčíri do podstaty. Ľudia sú schopní aj z toho najmenšieho okamihu komunikácie utvoriť dačo reálne a kompaktné, navyše poddajné k utvoreniu akejsi vyššej kvality, lenže vždy niekto iný, neveľmi žičiaci ľuďom, má z toho väčší osoh, než oni sami.

Dalo by sa v tomto pokračovať, napríklad aj interpretáciou básne Priechod pre únoscov Milana Richtera z jeho knihy Spoza zamatových opôn (1997), lenže sú v nej aj verše vyslovene súkromného charakteru, ktoré bez dodatočných, nateraz neoveriteľných informácií, ešte dlho zostanú netransparentné. V každom prípade ide o exemplárnu postmodernú báseň zastupujúcu určitú štruktúru sprostredkujúcu existenciálnu tieseň zapríčinenú zločinným počínaním ľudí.

Lenže skutočné eldorádo postmoderných postupov súvisiacich s nelinearitou najmä spoločenských a historických procesov je umiestnené do básnickej tvorby Miroslava Válka, najmä do jeho knihy Milovanie v husej koži (1965), ale občas aj do jeho predošlých zbierok. Mám dojem, že tento básnik iba z vypočítavosti prisluhoval lineárnym procesom vládnucim počas komunistickej totality v Československu, najmä však preto, aby bez zábran v podobe veršov napísal to, čo za cenu života chcel napísať. Nie je totiž možné, aby ktokoľvek na základe skalopevného presvedčenia hlásal niečo, čo na celej čiare (okrem niekoľkých nepodstatných výnimiek) natoľko drasticky koliduje s významovými zložkami jeho básnickej tvorby. V čase, keď sa na Slovensku nikomu ani len nesnívalo o postmoderne (nakoľko si spomínam, prívlastok postmoderný v spojení postmoderný človek som prvýkrát objavil v jednom slovenskom texte v bratislavskom časopise Revue svetovej literatúry roku 1967, č. 5, s. 136), Válek postmodernú citovosť a postmoderné postupy demonštroval s bohorovnou samozrejmosťou. Čo iné to je, ak nie práveže nefalšované vyciťovanie budúcna, vlastné iba veľkým básnikom. Vôbec si netrúfam interpretovať jeho básne, lebo na také počiny je treba ostrieľaný literárny vedec, ktorý je tiež aj profesionálnym fyzikom i matematikom. Lebo štruktúry vyplývajúceho z nelinearity Válkových veršov bez dokonalého poznania matematického aspektu teórie chaosu sa sotva vyčíria do spoľahlivo uchopiteľných podstát.

Iné to bolo s Jánom Ondrušom, lebo ten sa pozeral doslova ponad postmodernu do hĺbok čohosi, čo nateraz ešte vôbec nie je uchopené ako určitá nová kvalita a s ňou súvisiaca epocha, a preto vlastne ešte stále nie je ani len pomenované.

Uvedomujem si, že takýto spôsob interpretácie postmoderného básnického textu je v podstate štrukturalisticky orientovaný, lenže štrukturalizmus vychádzal predovšetkým z linearity rovnako významu, ako i výrazu v modernom verši, zatiaľ čo tento vychádza z nelinearity všetkých konštitutívnych zložiek postmodernej básne.

56 TEXTY A KONTEXTY

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

RECENZIE MIROSLAV DUDOK

Rozmanitosť metafory (Alena Bohunická: Variety metafory. Bratislava: Univerzita Komenského, 2013, 132 s.)

Mgr. Alena Bohunická, PhD., vysokoškolská pedagogička, odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, dlohodobejšie sa zaoberá otázkou metafory a metaforizácie textu. Systematicky sa touto otázkou zaoberá už od vysokoškolského štúdia na FiF UK, kde roku 2004 obhájila diplomovú prácu na tému Podoby metaforickej podobnosti a roku 2009 doktorskú dizertačnú prácu Variabilita podobnosti v metafore (jej školiteľkou bola doc. PhDr. Oľga Orgoňová, CSc.). Svoj hlboký záujem o metaforu prenáša aj na svojich študentov v rámci viacerých kurzov korešpondujúcich s lexikologickou, štylistickou a kognitívnolingvistickou orientáciou. Preto je monografia Variety metafory Mgr. Aleny Bohunickej, PhD., očakávaným gestom zameraným na širokú odbornú čitateľskú verejnosť.

Práca A. Bohunickej Variety metafory svojimi hlbokými koncepčnými i konkrétnymi postrehmi predstavuje zásadný vklad do slovenského odborného diskurzu o metafore: A. Bohunická spolu s V. Krupom, V. Mikulom a inými autormi nielenže rozširuje obzory modernej metaforológie u nás, ale metaforológiu originálne dotvára a zapája sa i do relevantných zahraničných konceptov o metafore. U autorky sa to prejavuje i tým, že metaforu netematizuje v rámci tradičného básnického, či umeleckého diskurzu, ako sa to neraz v našej jazykovednej a štylistickej tradícii zjednodušovalo, ale legitimizuje domovské právo metafory i v neformálnej dialogickej situácii, v politických debatách, vo filozofických úvahách, v terminologických sústavách. Poukazuje na zásadný (neuvedomovaný i vedomý) fakt, ktorý sa poodhalil až po jazykovom obrate, že metafora v komunikačnej realite existuje v najrozmanitejších podobách. A. Bohunická sa vo svojej práci zameriava na tri okruhy: funkčnú rozmanitosť metafory, variabilnosť podobnosti v metafore a podoby metafory v rozličných diskurzoch (hlavne v politickom a reklamnom diskurze).

Alena Bohunická koncipovala knihu v podobe troch navzájom prepojených tematických celkov (kapitol). Autorka v prvej kapitole zameranej na funkcie metafory vo vývinovom horizonte myslenia o metafore prezentuje široký rozhľad o názoroch na metaforu, o konceptoch metafory od Aristotela a antických mysliteľov po najnovšie výklady metaNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

RECENZIE 57

fory a korešpondujúce otázky. Pre výkladový postup A. Bohunickej nie je charakteristická sumarizácia a rekapitulácia názorov na metaforu od stredoveku po súčasnosť, ale odhaľovanie a vysvetľovanie logiky vývinu poznávania metafory. S istou dávkou kritickosti a odvážnosti komentuje názory na metaforu nielen v domácej tradícii, ale i pri naslovovzatých zahraničných metaforológoch, pričom prezentuje svoju veľmi dobrú zorientovanosť v tejto oblasti. Takáto textová stratégia sa ukázala v konečnom dôsledku ako produktívna pri odhaľovaní spoločných znakov variability metafory v realite rozmanitosti mimetických (tradičných) a mentalistických konceptov týchto výrazových prostriedkov, ktoré vo svojej práci autorka integruje i persuzívnou sférou metafory.

V druhej kapitole sa zaoberá metaforou a podobnosťou, resp. podrobnejšie sa zaoberá úlohou podobnosti pri interpretácii metafory (ktorú, mimochodom, konceptualisti ako napr. G. Lakoff, M. Johnson a i. odmietajú ako základ metafory), druhmi podobnosti v metafore, metaforou a obraznosťou, meProf. Dr. Miroslav Dudok (1952), básnik, lingtaforou a metonymiou. vista a univerzitný profesor. Pôsobí na Filozofickej V tretej časti práce sa autorka sústreďuje fakulte v Novom Sade a v Jazykovednom ústave na metaforu v diskurze, hlavne v reklamnom Ľudovita Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratia politickom diskurze. A. Bohunická svoj inslave. terpretačný nerv v tejto časti metodologicky Vydal zbierky básní Svetelný korbáč (1977), Peobohatila o dotazníkovú metódu, čím sa jej čať (1980), Ruberoid (1984), Posuvná hranica (1995) a Krátky dych (1995), ako aj bibliofílie Schody do neskrývaný vzťah ku kognitívnej lingvistike básne (1975), Multo plus (1982) a Tiché putovanie pri interpretácii metafory v modernej slovenv príbehu (2002). Zostavil antológiu slovenskej skej komunikačnej sfére obohatil i o arómu vojvodinskej ľúbostnej poézie Lásky bez ohlasu interaktívnej verifikácie.

(1983) a vydal aj päť ligvistických, respektíve liteMonografiu Variety metafory A. Bohunicrárnokritických kníh: Glutinácia textu v slovenčine a srbochorvátčine (1987), Vývin slovakistiky (1997), kej charakterizuje informačná nasýtenosť, Úvod do textiky (1998), Náveje (2001) a Zachránený systematickosť a konzekventnosť výkladu, jazyk (2008). obsahová a kategorizačná koherentnosť. Čitateľ sa tak po prvýkrát v našej edičnej tradícii môže na jednom mieste oboznámiť (výberovo napríklad) s existenciou živej a mŕtvej metafory, s konceptuálnou, orientačnou, ontologickou, korelačnou, individuálnou, jazykovou, nominálnou, atributívnou metaforou i s inými druhmi metafor a s ich podrobnou autorskou charaketristikou. Rozmanitosť metafory umožňuje jej prítomnosť v každej jazykovej komunikačnej situácii. Avšak distribúcia metafory v jazykovom diskurze je nerovnovážne rozložená.

Pre čitateľa Nového života, ktorý má skúsenosti s umeleckými i vecnými textami, vypichneme aspoň jeden segment uvažovania o vnútrojazykovej diverzite metafory. Autorka preverovala na modernej textovej skúsenosti platnoť Aristotelovho konštatovania (v Poetike), že medzi básnickou a rečníckou metaforou nie je podstatný rozdiel. Aristoteles ju v oboch komunikačných sférach vnímal cez prizmu funkčnej ozdobnosti, ozvláštnenia, ale i schopnosti objasniť čosi nové. Avšak kým v poézii neprekáža veľké množstvo metafor, práve naopak, v rečníckom diskurze ju už Aristoteles odporúčal používať s mierou, nepozorovane, aby rečník budil dojem, že hovoril prirodzene, a platí to aj dnes. A. Bohunická však vo svojej monografii postrehla pri súčasnej textickej praxi aj odklon od aristotelovskej poetiky a textiky. V súvislosti s vývinom modernej a postmodernej poézie autorka konštatuje divergenciu metaforických variet v básnickom a rečníckom texte.

58 RECENZIE

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Andrea Merníková: Priestor 13, tuš, 2013

V modernej poézii sa význam metafory nezakladá na podobnosti spoločných fyzických znakov dvoch realít ani na racionálnosti, ako je to v tradičnej poézii, ale na podobnej emócii. Umocňuje sa tu „rozpínanie“ konotatívnej sféry jazyka a odklon od zamerania na denotáciu jazykových znakov. V rečníckej metafore sa tiež sprostredkúva subjektívne videnie skutočnosti, avšak, ako správne autorka konštatuje, „s primárnym motívom získať adresáta“. Zásadný odklon od aristotelovskej a tradičnej textotvorby rečníckych textov od umeleckých textov v súčasnosti je teda v tom, že rečnícka metafora nesprostredkúva nové vízie, ale postoj. V recenzovanej knihe sa aj ostatné druhy metafor nielen vykladajú, ale aj interpretujú a vysvetľujú na základe podrobných kategorizačných kritérií. Tým sa jej autorka kvalifikuje na poprednú predstaviteľku slovenskej kognitívnej lingvistiky.

Pre uvedené fakty kniha Aleny Bohunickej Variety metafory predstavuje výrazný vklad do slovenskej i zahraničnej teórie metafory. Kniha je premyslene a logicky koncipovaná tak, že úplne vyhovuje edičným štandardom na prehľadové, deskriptívne a interpretačno-explanačné vedecké žánre. Autorka v nej na rozumnom priestore skĺbila bohaté metodologické postupy, ktoré jej umožňujú teória a prax lingvistického obratu a verím, že to ocení aj naša pomerne diverzifikovaná čitateľská verejnosť a že ju s pôžitkom a s dobrým pocitom z intelektuálneho obohatenia budú čítať jednak skúsení čitatelia i adepti vied o jazyku, myslení a komunikácii.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

RECENZIE 59

ANNA MARGARÉTA VALENTOVÁ

O pestrosti slovenčiny po druhýkrát (Katarína Balleková – Miloslav Smatana: Zo studnice rodnej reči 2. Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 2014. 440 s.)

Po úspešnom publikovaní knihy Zo studnice rodnej reči v roku 2005, dialektologický výskum Slovákov, tak žijúcich na Slovensku, ako i tých za hranicami, obohatený je ďalším dielom, druhou knihou s rovnakým názvom Zo studnice rodnej reči 2.

Podobne ako prvá kniha i táto obsahuje vybrané a upravené príspevky uverejnené vo vedecko-popularizačnom časopise pre jazykovú kultúru a terminológiu Kultúra slova, v rubrike rovnomennej s názvom knihy v rokoch 2002 – 2011. Zostavovateľmi publikácie sú Katarína Balleková a Miloslav Smatana.

Publikované práce, ktoré sú tematicky podelené do častí Vtáka poznáš po perí..., ...človeka po reči, Svet ako dúha, Spod pokrievky i z misy, Cestou necestou, Čože ťa kvári, človeče? a Mátohy a rozprávky mapujú nárečovú situáciu v oblasti priezvisk, pranostík, remesiel, zvykov, jedál, sviatkov. Texty sú zapísané zjednodušenou čitateľskou transkripciou s cieľom ľahšej čitateľnosti, čím autori čitateľom vyšli v ústrety.

Ako sa dozvedáme z prológu zostavovateľov, publikácia je venovaná životnému jubileu slovenského jazykovedca, vedeckého pracovníka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, bývalého vedúceho historického oddelenia tohto inštitútu, PhDr. Milana Majtána, DrSc. V prvej kapitole knihy jubilant Milan Majtán predstavuje svoje práce z onomastickej problematiky, čo zároveň tvorí najväčšiu časť kapitoly. V nich píše o vzniku slovenských priezvisk, o priezviskách podľa zamestnania, o tých, ktoré vznikli z krstných mien, ďalej o priezviskách podľa príbuzenských vzťahov, podľa spoločného zariadenia, podľa pôvodu, o priezviskách z obyvateľských mien, z prídavných mien utvorených z osadných názvov, z krajových obyvateľských mien, z etnických a národných mien, o tých, ktoré pomenovanie dostali podľa určitých vlastností a o slovenských priezviskách Lovich, Lovíšek a Loviška.

Do prvej kapitoly sú zaradené i práce Tatiany Lalikovej, ktorá píše o menách členov Jánošíkovej družiny a o zoonomastike v príspevku Mená psov na Slovensku.

Druhú kapitolu tvoria príspevky Jána Horeckého, Silvie Duchkovej, Ivana Masára, Martina Chochola a Tatiany Lalikovej o stave v konkrétnych nárečiach. Ján Horecký píše o nárečí dolného Záhoria. Šťavnatú reč Záhorákov opisuje i Silvia Duchková. Reč starých Nedanovčanov skúmal Ivan Masár, kým Martin Chochol píše o zemplínskom nárečí a o chlebe v texte pomenovanom Na čarnej zémi śe (bili) chlib rodzi. Germanizmy v staršej slovenskej lexike boli predmetom výskumu Tatiany Lalikovej.

Tretiu kapitolu pod názvom Svet ako dúha otvára príspevok Renaty Ondrejkovej Od začiatku ledňa až do prasiňca, ktorá sa zaoberala problematikou názvov mesiacov. Ľubica 60 RECENZIE

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Dvornická v príspevku Alebo bude dážď pršať, alebo bude pekne píše o pranostikách.

Názvy prameňov minerálnych vôd na Slovensku a názvy ovocných plodov a ich odrôd v nárečiach skúmal Miloslav Smatana. Botanickými a zoologickými názvami v predspisovnom období slovenčiny, ako i pomenovaniami Ťava – velblúd, velbludorys sa zaoberala Iveta Valentová. V pokračovaní kapitoly sa nachádza ešte jeden príspevok Miloslava Smatanu pod názvom Černá vlna na bílém baránku ... zelený je petržľanok, červená je ružička, v ktorom sa zaoberá časťou bohatej škály nárečového vyjadrovania pri označovaní farieb, a je tu aj ešte jeden príspevok Ivety Valentovej, v ktorom autorka skúma označovanie červenej farby.

Kapitola štvrtá, Spod pokrievky i z misy je v znamení jedál. V tom duchu svoje príspevky ladili Andrea Osadská, Ivan Masár, Martin Chochol, Anna Marićová, Ľubica Dvornická, Iveta Felixová a Eva Dodeková. O spôsoboch úpravy jedál varením podľa J. Babilona z lingvistického hľadiska podáva Andrea Osadská.

Anna Margaréta Valentová (1990), základné Jazykovú situáciu v starobylej nedanovskej a master štúdiá absolvovala na Oddelení slovakiskuchyni opisuje Ivan Masár, kým tú v zemtiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade. plínskej kuchyni skúmal Martin Chochol. LePokračuje v štúdiách, je dokorandkou v rovnaxike súvisiacej s vojvodinskou staropazovkom odbore. skou kuchyňou sa venovala Anna Marićová Uverejňuje v Novom živote. vo svojom príspevku Staropazovská kuchyňa.

Polievky. Marićová píše i o staropazovskej zabíjačke, keď skúma obyčaje a lexiku súvisiacu s týmto starodávnym zvykom, čo môžeme prečítať v práci Zabíjačka v Starej Pazove. V príspevku Chlapi a vareška na základe zápisov súvislých nárečových prehovorov stredoslovenské nárečie na Slovensku priblížila Ľubica Dvornická, ktorá z nárečového hľadiska skúmala i lexiku v receptách, čo čítame v práci Recepty z Budmeríc alebo ťažko je to jesci, čo ňesce do hubi lésci. Lexiku jedál, konkrétne koláčov v práci Jedna druhej riekla, keď koláče piekla skúmala Iveta Felixová. O turzovskej zakáľačke píše Eva Dodeková.

V ďalšej kapitole Cestou necestou, ktorá prináša prehľad remesiel a zvykov a obyčají svoje miesto našli texty Ivety Valentovej, Miroslava Hovančíka, Martina Chochola, Júliusa Lomenčíka, Andrey Osadskej, Rudolfa Kuchara, Anny Marićovej a Miloslava Smatanu.

Príspevky Ivety Valentovej sa zaoberajú pomenovaniami Fúra, fuder, pomenovaniami pre jednokolesové a dvojkolesové vozíky, ako i pomenovaniami vozov a kočov v staršej slovenčine a v nárečiach. Miroslav Hovančík v príspevku Ja som bača veľmi starý podáva prehľad nárečovej terminológie súvisiacej so salašmi, bačami, valachmi. O konopách a výrobe plátna podľa Zemplínčanov píše Martin Chochol. Priadky a páračky v Málinci a s tým späté zvyky opísal Július Lomenčík. Andrea Osadská píše o stredovekom vartášstve. O prirovnaní ženy k veži v porovnaní Ty si veža Dávidova, veža slonová! píše Iveta Valentová. Rudolf Kuchar skúmal slovo ruka vo frazémach a právnych termínoch starej slovenčiny. Odraz Vianoc v lexike Starej Pazovy skúmala Anna Marićová a vo svojom príspevku podáva i prehľad slovenských vojvodinských polazuvaniek a vinšovačiek. Anna Marićová sa venovala i zvykom súvisiacim s Veľkou nocou v príspevku Veľkonočné sviatky v Starej Pazove, ako i drdám, zvyku, ktorý súvisí so svadbou v Starej Pazove. Prehľad názvov hudobných nástrojov v nárečiach vo svojom príspevku podáva Miloslav Smatana, ktorý uzaviera túto kapitolu.

Do šiestej kapitoly pod názvom Čože ťa kvári človeče prispeli Iveta Felixová, Dagmar Šimunová, Iveta Valentová, Mária Kováčová. Vstupný príspevok kapitoly Past pod hlavu, NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

RECENZIE 61

Andrea Merníková: Kompozícia 1, pastelové farby, 2013

brucho vella seba a riťú sa zakrije napísala Iveta Felixová a zaoberá sa v ňom frazeologizmami súvisiacimi so spánkom, odpočinkom. Dagmar Šimunová svoj príspevok pomenovala Trhan, šklban, iba z misy!, v ktorom podáva prehľad frazeologizmov so slovami trhan, šklban. Na veru ci nedajú, zeber si penáze! je pomenovanie príspevku Ivety Valentovej, v ktorom píše o nárečovej situácii, keď ide o úvery, peniaze a dlhy. O zlatenici, čiže o medicínskych lexémach píše Mária Kováčová.

Na tému Mátohy a rozprávky písali Miloslav Smatana, Adriána Ferenčíková, Ľubica Dvornická, Katarína Balleková. Ktože to tu straší, čože to tu máta? je pomenovanie príspevku Miloslava Smatanu, v ktorom sa zaoberá poverami, nadprirodzenými, strašidelnými bytosťami, ktorých spektrum je na Slovensku bohaté. Príspevok Máme v slovenčine slovo patora a poznáme jeho význam? podpisuje Adriána Ferenčíková a zaoberá sa v ňom týmto expresívnym slovom, ktoré sa v slovenčine vyskytuje iba zriedka. Ľubica Dvornická sa v príspevku Kde bolo, tam bolo zameriava na úvodné slová rozprávok, ktoré mali za cieľ zaujať čitateľa a preniesť ho do rozprávkového sveta. Takto sa pradie zlatko je pomenovanie príspevku Kataríny Ballekovej. Práca je orientovaná na terminológiu súvisiacu s kolovratmi, pradením, konopami. Príspevky v tejto kapitole uzavierajú hlavnú časť, za ktorou už nasleduje iba epilóg autorov, Abecedný zoznam obcí, Pramene a značky historických písomností a Register mien a priezvisk.

Publikáciu vydala VEDA, vydavateľstvo SAV v Bratislave roku 2014. Jej prípravu čiastočne financovala Vedecká grantová agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied. Ako recenzenti knihy sa podpisujú Jana Skladaná a Pavol Žigo.

62 RECENZIE

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

MISCELANEÁ VLADIMÍR VALENTÍK

Od figurácie k abstraktnému prejavu Andrey Merníkovej (Andrea Meníková, Subjektívne vnímanie priestoru, samostatná výstava kresieb, malieb a fotografií, Divadlo Janka Čemana, 27. marca – 5. apríla 2015, Pivnica) Mladá akademická výtvarníčka Andrea Merníková po ukončení Umeleckej akadémie v Novom Sade (odbor grafických komunikácií) roku 2013 sa zapája aj do výtvarného života vojvodinských Slovákov. Je pred ukončením magisterských (master) štúdií a vystavovala aj na 12. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku, dala výtvarnú identitu 20. divadelného festivalu DIDA v Pivnici, je autorkou znaku Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov.

Od 27. marca až 5. apríla 2015 v Divadle Janka Čemana v Pivnici bola usporiadaná jej druhá samostatná výstava voľnej výtvarnej tvorby Vladimír Valentík (1959) publicista, výtvarný kritik v Pivnici (prvú usporiadala v Petrovci po ukona kultúrny pracovník, iniciátor a účastník pri zakladaní čených stredoškolských štúdiách umenia). početných inštitúcií a podujatí vojvodinských SlováVýstava v Pivnici je bohatá na použité kov, riaditeľ Slovenského vydavateľského centra. výtvarné techniky: od grafických techník Je autorom niekoľkých výtvarných monografií a (od akvatinty po digitálnu tlač), kresieb tu- kníh z dejín výtvarného umenia vojvodinských Slovášom a ceruzou, malieb akrylovými farbami, kov a editor viacerých knižných zborníkov prác a príručiek. pastelu až po fotografiu. Východiskovým Je autorom kníh Výtvarné dielo Zuzky Medveďomotívom jej vystavených prác je buď zátišie, vej (s Jánom Kišgecim; 1998, 2002), Svet kovačickéalebo nejaký detail bytového interiéru (sto- ho insitného umenia (2003), Karol Miloslav Lehotský lička, okno). Znázornením uvedených detai- (spolu s Ladisavom Čánim; 2004), Z dejín výtvarnélov pomocou rôznych výtvarníckych techník ho umenia vojvodinských Slovákov (2007), KulturoAndrea Merníková sa vzďaľuje od východis- logické etudy (2009).

Získal cenu Iskra kultúry (2007) a Cenu Nového kového motívu a začína budovať pomocou života (1993). Je členom Slovenskej výtvarnej únie, čírych výtvarných prostriedkov svoj vlastný Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave a Spolku výtvarný priestor, valéry a kompozície. Ten spisovateľov Vojvodiny v Novom Sade. novoutvorený umelecký svet je najčastejšie definovaný abstraktne na tradícii geometrizácie tvarov a minimalizmu. Samotnú výstavu môžeme pochopiť ako svojráznu prechádzku od figurácie k abstraktnému prejavu.

Osobitná časť Merníkovej prác je venovaná svetlu. Skúma ho vo fotografii (obraz ako odraz), ale aj pri digitálnej grafike. Vydarené sú najmä jej práce zaoberajúce sa svetlom – tlačené na pauzovacom papieri a monochromatické (čierno-biele) digitálne grafiky, na ktorých skúma vizuálnu problematiku svetla a tieňa. Ide tu o vyspelé a zrelé práce ovplyvňujúce naše pocity predovšetkým jednoduchosťou, uhladenosťou a jasnosťou.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

MISCELANEÁ 63

OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava Hronca Jovan DUČIĆ (1871 – 1943): Slnečnice . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Samuel BOLDOCKÝ : Zlo, nešťastie a strach – archetypové a trvalé motívy umenia . . . . . . 1 Chat Vladimir PIŠTALO @ Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ @ Pavol RANKOV: Identita je nie sklená guľka – nestratí sa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8 Pulzovanie literatúry Martin PREBUDILA: Plný mi nás je Bán . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Martina BARTOŠOVÁ: Nič?! . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Ján LABÁTH: Vyznanie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Vladimir PIŠTALO: Príbeh o rytierovi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Pavol RANKOV: Strieľať psov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Peter PIŠŤANEK: Neva . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Tomas TRANSTRÖMER: Odišiel som na ostrov pokrytý snehom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

15 18 20 21 22 27 31

In memoriam Martin PREBUDILA: Peter Pišťanek . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 33 Texty a kontexty Víťazoslav HRONEC: Krok mačky, keď cíti, že je neviditeľná . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 35 Recenzie Miroslav DUDOK : Rozmanitosť metafory . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57 Anna Margaréta VALENTOVÁ: O pestrosti slovenčiny po druhýkrát . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60 Miscelaneá Vladimír VALENTÍK : Od figurácie k abstraktnému prejavu Andrey Merníkovej . . . . . . . . . 63

64 OBSAH

č. 3 – 4 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru.

Založený roku 1949.

Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981).

Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999).

Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014).

REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ.

Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ.

Na obálke je detail z maľby akrylovými farbami Uhol 1 (2012) akademickej výtvarníčky Andrey MERNÍKOVEJ (1990). Číslo je ilustrované prácami Andrey MERNÍKOVEJ (1990) pri príležitosti jej samostatnej výstavy v Pivnici.

Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ.

Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ.

Technický redaktor Ján HLAVÁČ.

Riaditeľ Vladimír VALENTÍK. Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec.

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad. Ministerstva kultúry Republiky Srbsko, Belehrad.

Vytlačila tlačiareň HLPRINT Báčsky Petrovec.

Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec.

Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din).

Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din).

Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din).

ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији Народна библиотека Србије, Београд 82 COBISS.SR-ID 11455234 NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

ROZKOŠ Z TEXTU 1

Z produkice Slovenského vydavateľského centra

Vladimír Hurban (1850 – 1914).

Monografia.

Zostavila Katarína Verešová.

Strán 180. Cena 400 din.

Sny a hviezdy profesora Michala Filipa.

Zostavil Martin Prebudila.

Strán 128. Cena 400 din.

Daniel Pixiades: Rybka Žiara.

Strán 44.

Cena: 400 din.

Michal Madacký: Mój Kysáč / Moj Kisač / My Kisac.

Fotomonografia.

Strán 100. Nepredajné.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 3 – 4

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraniþí

ROZKOŠ Z TEXTU 1