Nz 2015 05 06

67 5–6 2015

Nový život

Mesačník pre literatúru a kultúru

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA VLADISLAV PETKOVIĆ – DIS (1880 – 1917)

Nirvána Dnes v noci mŕtvi navštívili ma.

Storočia staré, hrob vždy nový, väčší.

Hľadeli: obeť, ktorá zhasína, a farba pominuteľnosti vecí.

Dnes v noci moria navštívili ma.

Vyschnuté, bez vĺn, nesúc ťažkú tôňu.

Na horách mŕtvy vietor vyčíňa, akoby sám chcel celý vesmír pohnúť.

Boli tu oblaky už neživé, mŕtvy čas všetkých dní s ich dávnou drámou, storaký lúč, čo sotva svietiť vie: to celý vesmír ležal pod nirvánou.

Dnes v noci šťastie ukázalo tvár: to šťastie mŕtvych, sen, keď zomrie ruža.

Dnes bola u mňa každá mŕtva jar.

A mŕtve vône všade vôkol krúžia.

A vtedy dívala sa nirvána pohľadom, aký v očiach neuzrieme: bez jasu, šťastia a sklamania, hlboko prázdnym, mŕtvym. Temné tiene.

Dnes v noci všetka láska našla ma, zo všetkých čias a mŕtva, navždy nová.

Smrť našla milých v čase zvítania, pod bozkom mŕtvych spomienok ich schová.

Ten pohľad akoby bol kameňom, moje sny i mňa pevne tlačil k zemi; budúcnosť ako príťaž cítil som aj nový priestor mysli vyhradený.

Všetko, čo jestvovalo pred časom, a všetko, čo svoj vlastný tieň vždy malo, všetko, čo nebude už, videl som, čo nikdy nezjaví sa, prichádzalo.

Dnes v noci mŕtvi navštívili ma.

Storočia staré, hrob vždy nový, väčší.

Hľadeli: obeť, ktorá zhasína, a farba pominuteľnosti vecí.

Preložil František Lipka, prebásnila Viera Prokešová

ROZKOŠ Z TEXTU MIROSLAV KEVEŽDI

Zlo Na začiatku bola negácia. Tma sa rozliehala nad priepasťou a duch sa vznášal nad vodami. Len potom bolo svetlo. Hovoria, že je svetlo Boží výtvor a tma nie je, pretože je negáciou. Negácia je rámcom tvorenia.

Negácia a Boh vznikli pred svetlom a my nevieme, v akom vzájomnom vzťahu sa v tom temne nachádzali. Prvý verš Svätého písma zhutnil v sebe ohromnú drámu. Jeho stručnosť je pokusom jej skrývania. Boh a tma, zásady utajené pred stvorením. Boh, tma, Miroslav Keveždi (1976) strednú odbornú školu vychodil vo Vrbase. Na Filozofickej stvorenie – podivná jednota, dvojica alebo fakulte Družby Ježišovej v Záhrebe roku trojica, o ktorej takmer nič nevieme. V rámci 2001 vyštudoval filozofiu a náboženskú kulkulís stvoreného zostáva nám len tušiť. Líši túru. Master štúdium manažmentu v kultúre sa Boh od tmy? Alebo sú Boh a tma to isté? a médiách absolvoval na Interdisciplinárnych Razhodla sa tma, že sa prestane temniť? štúdiách Univerzity umenia v Belehrade, na Rozdelila sa tma na nočné nebo a nočnú UNESCO katedre. Učil filozofiu na Gymnáziu Petra Kuzmjaka v Ruskom Kerestúre. Bol przem? Je svetlo tma na slobode? Čo je to, čo vým riaditeľom Ústavu pre kultúru vojvodinsa oslobádza? Narodilo sa svetlo z tmy? ských Rusínov. Je aktívny člen Centra pre Nemáme zápis o tom, ako tma privítala rozvoj civilnej spoločnosti v Zreňanine, sposvetlo. Ale cítime, ako aj ten starý Žid, ktorý lupracovníkom Rady Európy, OSCE a iných zapísal Knihu Genesis, že je tma staršia. Tma organizácií na projektoch, ktoré sa vzťahujú na národnostné menšiny, médiá, kultúru a je skúsenejšia. Tichá a rozsiahla je tma, nemá náboženstvo. Napísal vyše štyridsať vedecžiadnu potrebu sa vyjadriť. Tmistá je tma, kých a odborných prác z tých oblastí. Zateda nevypovedaná. Nie je presiaknutá mestnaný je v Ústave pre kultúru Vojvodiny poznaním a nemožno ju poznať. To, čo sme ako odborný spolupracovník pre koordináciu si povšimli, je jeden z divov stvorenia, ale nevládnych organizácií. stvorenie sa vyhýba tme. Nechceme byť v tme. Žije v Novom Sade.

Tma nás popiera. Tma je zlo...

Biblický Boh upravuje stvorenie rozdeliac svetlo od tmy. On vytvára zriadenie dňa a noci. Tým spôsobom spustí rytmus sveta a bytostí, ktoré sa v ňom javia. Dejstvo sa ďalej odohráva v rámci striedania večera a rána a pozornosť upútajú dni a to, čo prinášajú. Zriadenie sveta sa otáča a svojím striedaním sa stvorenie znovu uskutočňuje.

Základné zásady zostávajú v čase a v myslení. Ďalej pozornosť upúta organizácia sveta, pomenovanie bytostí. Aktéri drámy sa nachádzajú pod Stromom poznania dobra a zla, podávajú jeden druhému jablko, hryzú ho, prechádzajú sa, hanbia sa a ohovárajú.

Z koruny toho stromu sme mnohokrát počuli hlas, ktorý tvrdí, že Boh klame, že zákazy sú tu na to, aby sme neboli ako On. Priznávame sa, občas sme skúšali, túžili sme, aby sa NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

ROZKOŠ Z TEXTU 1

nám oči otvorili, aby sme boli múdrejší. Avšak pohľad sa kalí, veci sa komplikujú. Naše vzťahy sú zložitejšie, závisia od nás. V dejinách je množstvo príkladov, tvár sa často vrášti na súrodenca. Usporiadanie vecí závisí od našich činov a naše počínanie je všelijaké, ale nie je založené na poznaní dobra a zla. Naše návraty sú klamné: keď Mojžiš zostúpil z vrchu nesúc tabuľky popísané prikázaniami, nevieme, či ich dostal od Boha, alebo ich sám zapísal. Zlaté teľa a Mojžiš sú pre nás často to isté. Ten, kto zažil poznanie, rozbije buď Teľa alebo Mojžiša...

V lepšom prípade namiesto poznania dobra a zla dostali sme pochybnosti. Podozrenie je zmes poznania po páde a ľudskej povahy pred pádom. Keď si uvedomíme svoje skutky, pochopíme, že je pochybovanie to lepšie, čo sa nám stalo. Kto pochybuje – nekoná.

Keďže sú naše činy zlé – pochybovateľ je menej hriešny.

Písmo sväté hovorí, že Boh, keď stvoril záhradu, učinil, aby zo zeme vyklíčili rôzne stromy, príjemné na pohľad, tiež vhodné na jedenie – a Strom poznania dobra a zla, ale aj Strom života. Pochybnosti, ktoré nás vzďaľujú od hriechu, vzďaľujú nás aj od života. Je ľahšie uveriť. Veriaci v sebe cíti požehnanie, tak ako Kain na svojom čele cíti znak Boží, že ho niekto zavraždí. Ľahšie je byť vrahom.

Pozerať sa zboku je osudom nerozhodných. Ako ulapiť život, ak pochybuješ? Pohľad je kalný, on v Písme svätom vidí, že jestvuje Strom poznania dobra a zla. Ten, kto zje jeho plody, rozprestrie sa do histórie. Kto sa zdrží, túži po Strome života a dostane sa na scestie sveta. Je síce určitá miera pravdepodobnosti, že aj takto sa možno dostať na správnu cestu. Zahľaďme sa na strom a otázka znie: Prečo by po jednom hriechu nenasledoval ďalší? Rozum prikazuje obozretnosť. Plod má zásadu v koreni. Mnohokrát sme sa potkli o koreň Stromu. Musíme si to premyslieť. Potrebný je návrat, potrebné je priblížiť sa k prameňu. Pokiaľ siaha koreň?

Ten, kto napísal Židovské legendy, ktokoľvek to bol, tiež chcel vysvetliť, čo bolo pred začiatkom. On hovorí, že na prapočiatku, dvetisíc rokov pred biblickým nebom a zemou, bolo stvorených sedem zložitých vecí: Tóra písaná čiernym ohňom na bielom ohni a umiestnená do lona Božieho; Božský trón zdvihnutý na nebo, ktoré je neskôr nad hlavami živých bytostí; Raj z pravej strany Boha; Peklo z ľavej strany; Nebeská svätyňa priamo pred Bohom, ktorý má drahokam na oltári, na ktorom je vyryté meno Mojžiš, a Hlas, ktorý hlasno vzýva „Vráťte sa, deti človeka!“. Inventár rozčaruje: je zrejmé, že je prapočiatok obrazom toho, čo sa stalo po začiatku – dejiny sú premenené v plán – následok je pozmenený v príčinu. Takto sa prapôvodný plán zdá pravdivejší, ale človek by musel byť dieťaťom, aby súhlasil s tým, že je novšie – staršie. Aby nás prekabátili, v Legendách je aj pochybnosť: Tóra v pred-čase pochybuje o hodnotách ešte nestvoreného pozemského sveta; vzhľadom na to, že sú ľudia hriešni, určite porušia prikázania.

Ale Boh zaženie pochybnosti. On jej hovorí, že je pokánie stvorené omnoho skôr a že hriešni budú mať možnosť opraviť svoju cestu. Okrem toho služba Chrámu bude postavená z moci vykúpenia a Raj a Peklo s úmyslom, aby spĺňali úlohy odmeny a trestu.

Napokon spasiteľ je vyvolený, aby priniesol spasenie, ktoré skoncuje so všetkým nesprávnym. Inak povedané: potrebné je smelo vojsť do dejín a splniť všetko vymyslené pred všetkými storočiami. To, čo je presvedčivé pre Tóru, musí byť aj pre slabého človeka.

Avšak tento pochybovač za to nemôže. Nemožno haluz predať ako koreň. Pod koreňom je tma a nie historické osvietenie. Pokým sa židovský zapisovateľ ponáhľa vniesť 2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

svetlo do procesu stvorenia, v približne rovnakom čase indická fiozofia pristupuje k veci pomalšie, dôkladnejšie, hlbšie a vyváženejšie. V spisoch školy Samkhja tma zo začiatku má svoje sanskritské meno: tamas. Tma je zásadou inercie, alebo protivenie sa aktivitám.

Je sila, ktorá káže zatmenie, rozklad, smrť, deštrukciu, nevedomosti, lenivosť a odpor. Je guna, alebo kvalita, z ktorej pozostáva Zlo. Keď je bytosť v úplnosti temná, je démon. Tma je plná démonov. V nej je uložená najnižšia z troch kvalít, ktoré jestvujú odpradávna.

Druhá kvalita sú radžas, čo znamená vášeň alebo aktivita, a napokon je satva, čo znamená čistota alebo dobrota. My sme zmesou kvality – zmesou tmy, vášne a dobroty. V závislosti od množstva prítomnej kvality javíme sa ako zlí, vášniví alebo dobrí. Bhavad Gita nám pripomína, že kedysi žil človek, ktorého čistota bola základom jeho správania sa, ale cítil, že nie je ľahké žiť na tomto svete spôsobom čistoty a začal cítiť, že ho opantáva vášeň.

Ako vášnivý ten človek sa začal správať sebecky, rozmýšľajúc len o tom, čo si praje. Postupne mu bolo ťažko rozmýšľať o vlastných aktivitách ako dobrých alebo ako zlých. Pritom, dobre sa cítil, keď spôsoboval škodu alebo činil iným ľuďom zle. Vtedy bol hlavne zaneprázdnený myšlienkou, ako spôsobiť škodu iným a ako dosiahnuť svoj cieľ. Také správanie sa javilo aj pod vplyvom sily v jeho povahe, ktorú prináša sebeckosť – pod vplyvom tmy.

Keď porovnáme tri naratívy o začiatku – vidno, že sa chronologický začiatok v judejsko-kresťanskom, judejsko-historickom alebo vedaistickom kontexte líši. V tom zmysle sa líši chápanie zla.

V Biblii je Stvorenie zapísané ako opis stvorenia, pokým pre výtvory bol Boh a bola negácia v podobe tmy. Je nedozerné, či sú pozitívny a negatívny pól rovnaké princípy.

Pierre Bayle spochybňuje Boha ako monolitného všemohúceho stvoriteľa: ak je svet produkt božskej kreácie, v tom prípade alebo Boh nie je všemohúci, alebo nie je dobrý – preveľa zla je vo svete, nemožno inak uzavrieť. Z druhej strany ľahko si predstavíme, že na prapočiatku boli prítomné dva princípy: Boh a tma. V tom prípade by zostalo nejasné, prečo sa božská aktivita zriaďuje v podobe nejakého začiatku vo vzťahu k tmistej inercii.

Evanjelium podľa Jána v tomto smere naznačuje určitý dualizmus a poukazuje, že na začiatku bolo Slovo a Slovo bolo od Boha a Slovo bolo Bohom: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.

A svetlo v tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ (Iv, 1:3-5) Svätí ľudia ako Ján sú svedkami svetla, ale svetlo „bolo na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“. Z týchto veršov možno uzavrieť, že stvorením svetla Boh koná samo-stvorenie a tým spôsobom vnáša seba do historických udalostí, ale bez prijatia. Inak povedané – Boh sa prediera cez svetlo, ako svetlo cez tmu, ale tma sa mu sama osebe vzpiera a popiera ho.

V Židovských legendách začiatok má iné postavenie. Tento svet nie je prvý, ktorý je Bohom stvorený. On stvoril niekoľko svetov pred naším, ale ich zničil, lebo ani s jedným nebol spokojný, pokým nestvoril náš. Legenda hovorí, že ani tento svet nebude navždy trvať, ak Boh má uskutočniť svoj originálny plán riadenia oproti princípu výlučnej pravdy.

Pravda sama osebe tak podkopáva svety a svet môže prežiť len tak, ak sa pravda zlúči s milosťou. V legendách sa spomína, že by v opačnom prípade miliardy zlých duchov rýchlo skoncovali s generáciami ľudí. Nebyť Božskej ochrany krotké zvieratá by boli rýchlo vykynožené divými. Boh udržiava rovnováhu a chráni svet a bytosti v ňom, prikazujúc serafínom a archanjelom, aby držali anjelov ničenia ďaleko od sveta. Každopádne – Jemu NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

ROZKOŠ Z TEXTU 3

je nie ťažko znovu stvoriť nový svet, ale On chce stvoriť svet, ktorý ho uspokojí. V tom zmysle Boh je svoriteľom, ktorý sa zdokonaľuje, podobný režisérovi, ktorý stále opakuje inscenáciu podľa rovnakého scenára s inými hercami v snahe inscenovať dokonalú hru.

Bhavad gita nepozná stvorenie z ničoho: kvality vždy boli tu a tu vždy budú. V tom zmysle dejiny sú len tok nekonečného miešania kvalít. V súlade so zásadami reinkarnácie, ak umrie vo vášni, človek sa narodí medzi tými bytosťami, ktoré sú spojené s plodnými aktivitami. Podobne keď umiera v tme, človek sa narodí z nútra živočícha (BG 14:15). Sri Guru Grant Sahib hovorí: „Radžas, kvalita energie a aktivity; Tamas, kvalita temna a inercie; a Satva, kvalita čistoty a svetla, sa všetky nazývajú kreáciou Maje, tvoje ilúzie. Človek, ktorý dosiahne štvrtý stupeň – sám dosiahne vyšší stupeň.“ Všetko, čo má kvalitu, sa pominie, hovorí. Všetko viditeľné zanikne. V tom zmysle to je zlo, a zlo nie je.

Všimnime si, že tieto tri odlišné naratívy majú spoločné prvky. V každom z nich jestvuje určitý stupeň svetla a tmy. Tme je vo všetkých naratívoch spoločné to, že je zlá a inertná, pokým je svetlo kvalita dobra a čistoty. Rozdiel je v postavení božského, pretože ono môže byť stotožnené so svetlom a dobrom v kresťanskej tradícii, pokým v nedozernej biblickej naratíve možno položiť aj otázku totožnosti Boha a princípov tmy, ako aj motívov jeho aktivity. V tom zmysle judejsko-kresťanský boh by mal vlastnosti védaistických „gún“ – základných kvalít, ktoré patria stvoreným bytostiam. To by mohlo znamenať, že Jahve a Šiva sú príbuzní. Indické zdroje poukazujú na to, že sa každá z kvalít vlastne javí ako forma zla, aj vtedy, ak sa javí ako satva, takže pravú cestu nachádza v zriekaní sa plodných aktivít, sebeckosti a lenivosti. Možno sa opýtať, či sa ten, ktorý v nirváne stratí kvality, vlastne nestáva tým, ktorý vykonal negáciu – t. j. zosúlaďuje sa s negatívnou zásadou tmy? Človek si môže voliť z mnohých tradícií, ktoré definujú zlo a dobro. Možno je plán urobený pre diela a v tom pláne je zapísaná cesta spasenia a vykúpenia zo zla. Taktiež je možné, že v tom pláne stojí ohromné množstvo zla, ktoré vrhá tieň na Boha ako plánovateľa a vykonávateľa. Možno my skutočne máme v sebe prvok svetla, ktoré svieti v tme a ktoré tma nemôže pohltiť. V tom prípade každé zlo je len zdanlivé. Tvrdenie, že v sebe nesieme čiastku božského nezničiteľného dychu, by nás mala utešiť: to, čo môže zaniknúť, je zaniknuteľné, a to my nie sme. Ak si myslíme inak, to je preto, že neveríme, a vtedy zanikáme. Na konci času zvíťazí svetlo. Tmistá zásada sveta by sa prejavila cez silu ilúzie o variabilnom a dekadentnom svete. Viera v úpadok je smer, v ktorom nás usmerňuje tma. Ona má svoju pravdu a my ju vnímame ako svoju, ona je našou súčasťou. Avšak silu tmy meria sila toho pocitu. Zlu je ľahko podľahnúť, pretože je veľmi reálne. Východná filozofia ponúka záchranu v popieraní. Záchranný absurd, ktorému by sme mali vyhovieť, možno najlepšie ilustruje príbeh Svamiho Vivekanandu o človekovi, ktorý žil v lese a po celý deň a noc opakoval „Šivoham“, čo znamená „Ja som blažený.“ Jedného dňa na neho zaútočil tiger a odvliekol ho, že ho zavraždí. Videli to ľudia z druhej strany rieky a počuli jeho hlas, kýmkoľvek mohol hovoriť, dokonca aj v tigrovej čeľusti vyslovoval bez ohľadu na všetko: „Ja som blažený – Šivoham.“ Zo srbčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová

4 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

CHAT MICHAL HVORECKÝ @ VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ @ VLADIMIR ARSENIJEVIĆ

Fixácia identít je čistá ilúzia Priam kultoví spisovatelia Michal Hvorecký a Vladimir Arsenijević, ktorí sú zároveň silne angažovaní spoločenskí dejatelia, predstavujú dvojicu súčasných autorov, ktorí okrem toho, že sú si podobní poetikami, dynamickosťou a rozhľadenosťou, majú jasne zadefinované pojímanie identity, alebo skôr chápanie identít – v množnom čísle, keďže ju vidia ako kategóriu stále sa meniacu v dôsledku rozličných spoločenských, kultúrnych, politických, lokálnych a globálnych, a predovšetkým osobných vplyvov a zážitkov. V jednom tvrdení sme si všetci traja rovnakí: každý človek má jedinečnú identitu a ako takú ju treba chápať a narábať s ňou. vdv@: Uvažujúc nad pojmom identity ako o základnej myšlienkovej paradigme tohto nekaždodenného interview s dvomi poprednými prozaikmi, v “lokálnom” kontexte prislúchajúcimi k slovenskej, resp. srbskej spisovateľskej obci, v kontexte názorovej integrity do svetovej, či globálnej society – Hvoreckým a Arsenijevićom – stotožnila som sa s tým filozofickým prúdom, ktorý zdôrazňuje prepojenie pojmu identity s pojmom podstaty a pojmom ľudskej reflexie.

Avšak identitu ako pravdepodobne najdôležitejší a zároveň taký protirečivý pojem myslenia mnohí príslušníci menšinových spoločenstiev vo Vojvodine vnímajú v prvom rade ako národnú, resp. národnostnú kategóriu. To je teda ich prvá asociácia, keď sa spomenie identita. Čo ona predstavuje pre Vás? hvoreckým@: Predovšetkým niečo nestále, premenlivé. Nemyslím si, že identita je niečo pevné, večné. Verím vo vývoj ľudskej osobnosti. Som presvedčený, že práve premena v nás, v ľuďoch, nás ženie dopredu, pomáha nám stať sa niekým iným.

Ako človeka ma definuje množstvo vecí a okolností. Môj pôvod: dedo z maminej strany bol spišský Nemec z Levoče. Meno Hvorecký zasa vraj pochádza z Poľska. Časť rodiny hovorila veľa a dobre po nemecky. Moje mesto: považujem sa za bratislavského spisovateľa. Môj jazyk: slovenčina, jej výhody aj limity. Detstvo v komunistickej ČSSR, Nežná revolúcia, keď som mal dvanásť rokov. Nacionalizmus, rozdelenie Československa... Dospievanie v mafiánskom kapitalizme. Môj rod: manželstvo, narodenie syna, a nedávno dcéry. Identita je aj téma môjho písania. Identita moja, môjho mesta, mojej krajiny.

Zaujíma ma, či aj Ty, Vladimir, zažívaš niečo podobné ako ja. Na Slovensku znova zápasíme o základné veci človeka a krajiny, lebo sa spochybňuje a relativizuje všetko: sloboda, demokracia, občianska spoločnosť. Demokracia vyšla z módy. Propaganda sa šíri rafinoNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

CHAT 5

vanejšie a masovejšie ako za komunizmu. Spisovatelia, novinári a vôbec intelektuáli sú nazývaní nepriateľmi národa. Je to v Srbsku podobne? arsenijevićv@: Áno, aj v Srbsku je to všetko podobné, a pravdepodobne aj horšie ako na Slovensku. K celému tomu temnu prispieva aj fakt, že Srbsko z vojen z 90. rokov vyšlo úplne frustrované z NATO bombardovania, v ktorom sa zúčastnilo 18 hlavne európskych krajín a akoby im to dalo nadostač dôvodov, aby odhodlane zabudli na väčšinu zločinov, ktoré sa v jeho mene páchali v priebehu uplynulého desaťročia voči príslušníkom iných národov, s ktorými formovalo a delilo spoločnú vlasť menom Juhoslávia. Teda vedľa všetkého uvedeného, v čom sa súčasné Slovensko a súčasné Srbsko takmer neodlišujú, v prípade Srbska celému obrazu sa môže pridať aj silný antieurópsky náboj, ktorý iba navonok nemá nič spoločného s energičnom proeurópskej politiky všetkých vlád, ktoré Srbsko viedli počas uplynulej dekády a pol. Ide o to, že sa kvôli možnému, a to predovšetkým hospodárskemu zisku, stále pracuje na pripojení sa krajiny k EÚ, kým sa, z druhej strany, na domácom teréne podnecuje úplne iný duch. Prostredníctvom školstva a médií sa servíruje nezodpovedný, parochiálno-provinčný, gýču náchylný, iba náš fašizmus, ku ktorému sa zvlášť prikláňajú mladí ľudia a noví voliči. Z druhej strany akýsi druh chaosu vládne v tej časti spoločnosti, ktorá kedysi predstavovala odpor voči vojenskochtivej a deštruktívnej politike Slobodana Miloševića. Ani menšinové skupiny nie sú dobre prijaté v srbskej spoločnosti, ktorá už roky smelo kráča dozadu.

Aká je úloha spisovateľov v slovenskej spoločnosti dneška? Spomínam si, že v Srbsku ešte v 90. rokoch títo vlastnili akoby vyčlenenú a významnú, hoci často veľmi zaťažujúcu úlohu nositeľov svojráznej múdrosti, od ktorých sa očakávalo, aby podávali vysvetlenia o tých úrovniach reality, ktoré politici odmietali vysvetľovať. Dnešok spisovateľa je poctený určitou jednoduchosťou, ľahkosťou – on takmer neexistuje v spoločnosti a nič zvláštne sa od neho viacej ani neočakáva. Je pozícia spisovateľa, podľa hocičoho, iná na Slovensku? hvoreckým@: Spisovatelia majú v slovenskej spoločnosti len marginálnu rolu, podobne ako v celej strednej a východnej Európe. Myslím si, že je to napokon dobre. Rozhodne lepšie, ako keď boli za komunizmu takzvaným svedomím národa. To je komunistický slogan, ktorý dodnes funguje v nacionalistickej klike okolo Matice slovenskej. Ja ho beriem s veľkou iróniou, lebo národ by mal mať vlastné svedomie. Úloha spisovateľa sa zmenila. Za komunizmu mal v ČSSR spisovateľ až sakrálne postavenie, prorežimní autori patrili k najbohatším ľuďom v štáte. Honoráre pre komunistických básnikov a prozaikov boli astronomické. Spisovatelia sa v minulosti nestarali, koľko kníh predali, neboli nútení zaoberať sa trhovými otázkami a tým, či ich knihy vôbec niekto číta. Moja generácia vyrástla do opačného extrému, sme vydaní napospas trhu. Ak človek sa chce preraziť, musí byť mimoriadne kreatívny, hľadať formy, ako dostať knihu k čitateľom.

Slovenskí spisovatelia sú rozhádaní na smrť a asi naveky. Tu je pomaly viac spisovateľských organizácií ako spisovateľov, pričom ani jedna poriadne nefunguje. Všetkých roztrieštila politika v 90. rokoch. Podelili sa na pravičiarov, ľavičiarov, nestraníkov, nacionalistov... Našťastie som mimo týchto sporov, lebo fungujem sám. Moju identitu tvorí aj to, že píšem a vyjadrujem sa verejne, čo vôbec nie je ľahké. Znova treba obhajovať spochybňované elementárne hodnoty: demokraciu, občiansku spoločnosť, západnú orientáciu Slovenska. Písanie mi pomáha na Slovensku prežiť.

6 CHAT

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Viedni, Literarisches Colloquim v Berlíne, Goetheho Inštitút v Mníchove, International Writing Program v USA. Napísal Silný pocit čistoty, zbierka poviedok (1998), Lovci & zberači, zbierka poviedok (2001), Posledný hit (2003), Plyš (2005), Eskorta (2007), Pastiersky list, fejtóny (2008), Dunaj v Amerike (2008), Naum, poviedkový román (2012), Spamäti (2013).

Knihy vyšli v prekladoch do nemeckého, talianskeho, poľského, bulharského a českého jazyka.

V novembri získal v Berlíne Medzinárodnú novinársku cenu (2009) a Cenu Nadácie Tatra Banky za umenie – Mladý tvorca (2010).

hvoreckým@: Myslím si, že písanie je veľmi dobrý spôsob, ako pátrať po identite, svojej vlastnej, aj tých druhých a azda aj širšieho celku, napríklad národa. Sotva som sa o ruskej identite dozvedel niekde viac ako z Anny Kareninovej či zo Súostrovia Gulag.

Slovensko je na tom inak ako Srbsko, väčšmi len hľadá svoju minulosť. Veľmi sa rozmáha mytologizácia a zveličovanie vlastných dejín. Premiér razí termín „starí Slováci”, ktorým označuje Slovanov z čias Veľkomoravskej ríše. Pritom oni sami by sa za Slovákov určite neoznačili. Dokonca našiel skupinu skorumpovaných historikov, ktorí mu na túto tému píšu pseudovedecké práce a organizujú akože odborné konferencie. Takáto snaha robiť svoj národ starší ako v skutočnosti je úsmevná, ale aj nebezpečná. To je nechutné falšovanie faktov a absurdné klamanie samých seba.

1

MASPOK (Masové hnutie), resp. Chorvátska jar je názov politického protikomunistického a nacionalistického hnutia, ktoré vzniklo začiatkom 70. rokov 20. storočia, ktorého základným cieľom bola väčšia autonómia Zväzovej republiky Chorvátsko vo vtedajšej SFRJ. (pozn. a.)

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

CHAT 7

Michal Hvorecký

arsenijevićv@: Keď ide o prvotnú otázku o identitách, súhlasím s Michalovým názorom, že sú identity premenlivé, v žiadnom prípade nie sú fixované a každá fixácia identít je čistá ilúzia. Fantastický príklad toho sú okolnosti, ktoré pred niekoľkými rokmi „zastihli” maďarského pravičiara Szegediho Csanádu, ktorý, už ako aktívny politik, propagujúci antisemitský Jobbikov program, zistil, že je vlastne, aj po matke, aj po otcovi, čistokrvný Žid.

Ako presvedčený radikál transformoval potom seba v politického sionistu, čo hovorí o hlbších stranách jeho osobnosti, ale aj o relatívnosti všetkých našich identít.

Ja som sa narodil a vyrastal som v Juhoslávii v polovici 60. rokov 20. storočia. Obaja moji rodičia sú zo Srbska, ale sme žili v Chorvátsku. Do Belehradu sme sa presťahovali roku 1972, uprostred prvej vlny nacionalizmu, ktorá neskoršie roztrieštila Juhosláviu, teda počas tzv.

Chorvátskej jari1. Vtedy som, ako sedemročný, najprv zažil, že sa mi deti v Chorvátsku vysmievali pre moju srbskú identitu a meno, aby sa mi potom po našom presťahovaní do Belehradu tunajšie deti vysmievali z mojej chorvátskej výslovnosti. To ma navždy zaradilo niekde do vzduchoprázdna medzi chorvátskou, srbskou a všetkými ostatnými identitami, ktoré dožívam vždy a jedine ako násilie. Považujem sa za dostatočne slobodného, aby som budoval vlastMichal Hvorecký (1976), popredný slovenský né identity a aby som ich rovnako tak spisovateľ, prekladateľ a publicista. Vyštudoval esmenil a rozkladal v priebehu života. Ja tetiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. som výsledok toho, čo som so sebou v ži- Pracuje v Goetheho inštitúte v Bratislave. vote urobil, a nie nejakých podozrivých, Pravidelne píše publicistiku pre rôzne denníky a narodením zdedených konceptov, akými časopisy. Za svoje texty získal viacero literárnych ocenení a autorských štipendií: Museums Quartier vo sú krv alebo územie.

Vladimir Arsenijević

Nechápem komplexy malých národov, ktoré si neustále potrebujú dokazovať, že sú niečím viac ako v skutočnosti, namiesto toho, aby sa radovali z toho, čo ich poloha a podoba ponúka. Nevidím dôvod umárať sa, že Slovensko nemalo početnú vysokú šľachtu, skôr zemianstvo. To dobré a overené vždy patrí nám, to zlé iným alebo nikomu.

Aj maďarský národný básnik Sándor Petöfi mal mamu, ktorá sa volala Mária Hrúzová a po maďarsky nevedela, ale to neznamená, že jej syn sa nemohol stať jedným z najväčších stredoeurópskych básnikov svojej doby a písať v maďarčine. Aj Rakúšania radi tvrdia, že Hitler bol Nemec, zato Beethoven Rakúšan. Dokonca som už v encyklopédii našiel aj to, že Franz Kafka bol rakúsky spisovateľ. arsenijevićv@: Zaujímajú ma rozličné identity. Vo svojej knihe Predátor, napríklad, celkový ten identitový príbeh som sústredil na postavu Nihila Musa Baksiho, iránskeho Kurda z Kirkuku, yazida podľa vierovyznania. Ide teda o trojitú menšinovú identitu a človeka, ktorý je tou hrou skrížených identitových zrkadiel počas celého života tak frustrovaný, že je v konečnom dôsledku privedený ku kanibalizmu. Samozrejme, v Srbsku sú veci strašidelne podobným spôsobom paradoxné ako aj na Slovensku. Podobnú grandomániu malých národov vidíme aj inde v regióne a v súčasnosti sa zdá byť najvýraznejšou v Macedónsku, v ktorom polooficiálna, štátom podporená historiografia hlása, že všetky európske národy vznikli z jedného Pranároda, takzvaných MacedóVladimir Arsenijević (1965), popredný srbský noidov. Toľko o starých Slovanoch! Aj nad spisovateľ, prekladateľ a publicista. Zakladateľ renimi existuje niekto starší, a to sú améby, a gionálneho literárneho festivalu Krokodíl a vydapo nich sú hneď Macedónčania. Som si istý, vateľstva audio-kníh Reflektor. Pôsobil ako redakže aj Srbi ešte stále vidia seba tu niekde na tor vo vydavateľstve Rende. Svoje články a eseje samotnom obzore evolúcie – Srbi národ pravidelne uverejňuje v tlačených a elektronických najstarší bol názov „historiografickej” knihy, médiách v Srbsku a zahraničí. Žije v Belehrade. Napísal romány: U potpalublju (1994), Anđela (1997), veľmi populárnej v 90. rokoch 20. storočia – Meksiko (1997), Išmail (2004), Predator (2009), Let aj napriek tomu, že mnohé mýty, ktorých Srbi (2013), zbierku poviedok Ovo nije lepo mesto boli otrokmi, sa smutne rozbili v krvavých a (2014), zbierku esejí Jugolaboratorija (2011), ilusúplne neúspešných vojnách, ktoré viedli trovanú novelu Minut – put oko sveta za 60 sekundi zmanipulovaní sociopaticky naladenými (2011).

Získal ocenenia: NIN-ovu cenu (1994) za román politikmi. Avšak samoviktimizácia je neobyU potpalublju, rovnomenné divadelné predstavečajná vec a bez ohľadu na to, koľko vás nie, ktoré vzniklo na podklade tohto diela získalo realita presviedča v neúspešnosť vlastných Sterijovu cenu (1996), cenu Národnej knižnice prisprostých konceptov, o toľko silnejšie sa Srbska za najlepšiu knihu v sieti verejných knižníc držíte o ne. To je dôvod úspechu všetkých (2011) za román Predator. nacionalizmov, zvlášť tých umučených, aký je srbský, a slovenský určite. Zaujímavý údaj súvisiaci so Sándorom Petöfim a jeho slovenskou identitou je, že tento najväčší maďarský básnik vedľa matky Slovenky mal aj otca Srba, ako aj krstné meno Aleksandar Petrović. Toľko o stabilite všetkých stredoeurópskych identít.

Otázka identity je niečo, o čom som dlho ”nevedel” písať pre identitové nepohodlie a kišovskú ”znepokojujúcu rozličnosť”, ktoré som vždy pociťoval. Tak veľmi bola pre mňa strata juhoslovanskej identity zničujúca. Juhoslávia bola, samozrejme, ďaleko od ideálneho 8 CHAT

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

spoločenstva, inak by sa tak tragicky nerozpadla, ale aspoň tá identita bola moderná na spôsob, akými sú americká, švajčiarska, mexická alebo aj voľakedajšia československá, ak tak chcete. Ide vlastne o identity vyššie a ušľachtilejšie a menej zaväzujúce od tých etnických a národnostných. Vy ste sa mohli stať Juhoslovanom rozhodnutím. Tá identita sa týkala dokumentov, ktoré ste si mohli vybaviť, a nie otázky krvi a územia a iných atavistických kritérií, ktorými sa tieto národné štátiky, v ktorých dnes žijeme, tak veľmi pýšia. V tom zmysle Európa, v ktorej sa suverénne národy združujú v širšie celky, je konzervatívnejšia v porovnaní s niekdajšími riešeniami sediac tu, na Balkáne, ja som dnes vlastne nekonečne unavený zo všetkých tých srbstiev, chorvátštiev, albánstiev, makedónštiev. Naša odpoveď na posadnutosť nedokonalými nacionálnymi a mýtomanskými identitami, keby sa iba cez juhoslovanstvo mohlo odpovedať aj na ideológie, ktoré sa z neho neustále reflektovali a konečne ho aj zničili, verím, by bola, že by ono aj naďalej predstavovalo bránu pred provinicializmom a parochializmom palanských duchov, od nepamäti väčšinových v tejto časti kontinentu.

Vráťme sa k rozhovoru o spisovateľoch. Michal, cítia sa slovenskí spisovatelia ako zajatcovia slovenskej skúsenosti, aspoň keď ide o komunikatívnosť s inými kultúrami a trhmi?

Pre spisovateľov odtiaľto, z bývalej Juhoslávie alebo z Balkánu, to je druh hororu. Ak tematicky nespracúvate vojny alebo redukčné identitové črty, ktoré sú ľahko rozpoznateľné inde, vás automaticky nerozpoznávajú a vaša literatúra tratí komunikatívnosť. Čiže sme pozvaní, aby sme boli ambasádormi územia, priestoru, z ktorého prichádzame, a aby sme neustále tematizovali úzky okruh tém, ktoré sa automaticky viažu na Balkán. Či slovenských spisovateľov vlastne nacionálna a štátna identita podobným spôsobom drhne, alebo majú tú slobodu byť spisovateľmi bez národnosti? hvoreckým@: Slovenská literatúra sa zatiaľ nedostala do širšieho medzinárodného povedomia. V tomto výrazne zaostáva za českou, poľskou, maďarskou, aj juhoslovanskou.

Nám chýbajú Krleža, Kiš alebo Andrić. Ale predovšetkým nám chýbajú prekladatelia.

Dlho sa pod československou literatúrou chápala len tá česká, v cudzine netušili, že existuje aj slovenská literatúra a vôbec aj nejaký slovenský jazyk. Mení sa to len veľmi pomaly.

Väčšina slovenských autorov počíta len s vydaním doma na miniatúrnom trhu. Náklady slovenských kníh sú bežne len 500 kusov. Už 5000 je obstojný bestseller.

Prichádza nová vlna slovenských spisovateliek a spisovateľov, ktorí už majú novú nadnárodnú identitu. Zažili Erazmus, študovali v cudzine, pracovali v USA alebo v západnej Európe. Netrpia komplexmi z malosti svojho štátu, prirodzene prekračujú hranice.

Mne tento svet otvoril cesty do cudziny a najmä internet. Svoje texty publikujem na webe už vyše desaťročia. Nevylučujem, že raz budem písať už iba pre web a sociálne siete. Nezáleží na tom, akú má text formu, rozhoduje iba jeho kvalita. Spôsob, akým čítame, sa za uplynulú dekádu radikálne zmenil. Píšem si niečo ako online denník.

Ešte pred dvanástimi rokmi ľudia protestovali, keď som dal na web text dlhší ako dve strany. Dnes tam zverejním pätnásťstranovú poviedku a prečítajú ju bez najmenších problémov. Zlepšili sa monitory aj grafické rozlíšenie tabletov je úžasné. Podľa mňa sa aj literárne písanie prispôsobí novému rytmu čítania. Aj ja čítam oveľa rýchlejšie ako pred pár rokmi. A neznamená to povrchnejšie. Naučili ma to počítače. Prekračovanie hraníc, testovanie nových médií môže byť práve tým, z čoho vznikne autentická výpoveď. Ale nemusí. Teším sa na nové, radikálne umenie a písanie. Určite som bratislavský autor, silno spätý so svojím mestom. Toto je územie kontaminované dejinami, nedá sa tomu vyhnúť.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

CHAT 9

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

arsenijevićv@: Súhlasím s Michalovou tézou spätou s internetom. Spisovatelia často prezentujú konzervatívne stanovisko, podľa ktorého internet, akožto, kazí čitateľov, favorizuje plytké čítanie a fragmentovanú pozornosť, takže na ten spôsob nielenže mení spôsob, na ktorý čítame a zažívame text, ale zároveň aj spôsob, akým rozmýšľame a vnímame svet vôkol seba. Všetko je to pravda, ale... Osobne si myslím, že sa dnes číta viacej než inokedy a že sa v tom zmysle mení forma a nie obsah. Napokon každá historická doba predstavovala výzvu pre literatúru a literatúre sa vždy darilo prekonať ju. Ak existuje problém, on je skôr v literatúre a v tých, ktorí ju píšu, než v nových technológiách. Spisovatelia sú odmenení počítačmi a internetom ako priamou evolúciou ich základného pracovného prostriedku (pero, ceruzka, písací stroj...) a vďaka internetu prišlo k neočakávanému rozrastaniu formátov kníh vytváraním úplne nových formátov (akým je e-kniha), ako aj revitalizáciou a redefiníciou niektorých takmer zabudnutých formátov (akým je audio-kniha).

Všetko to, samozrejme, vplýva na „malé“ literatúry rozlične, a kladie celý rad nových a neočakávaných skúšok, ale nám zároveň poskytuje možnosti, aby sme fungovali v globálnej aréne, a tým, aspoň teoreticky alebo matematicky, aj viacej šancí pre viditeľnosť. Literatúru charakteristickú pre novú dobu najlepšie budú písať tí, ktorých základné prvky tej doby nezastihli v plnej zrelosti, alebo tí, ktorí sa medzi nimi narodili.

Mne práve mladá slovenská kreatívna scéna dáva najväčšiu nádej do budúcnosti. Bez nej by sa tu žilo oveľa ťažšie. Po celej krajine vznikajú nezávislé kultúrne iniciatívy, často len pre veľmi malý okruh publika, ale aj to je veľmi dôležité. Za socializmu sa im hovorilo „ostrovy pozitívnej deviácie“ a dnes opäť ožívajú. Celé Slovensko je posiate klubmi, galériami a divadlami, kde ľudia v malých pomeroch robia veľké veci. Sami prerábajú opustené a zanedbané budovy a väčšinou bez platu a bez odmeny robia to, na čo štát kašle.

Dokonca sa už pre úradníkov stalo módnym hovoriť: – Hento a tamto prenecháme na aktivistov... Tí to urobia za nás. Občania tak nahrádzajú lenivých platených úradníkov. Až tam sme dospeli. Najradšej vystupujem už len v takýchto priestoroch a odporúčam to aj iným autorkám a autorom. Lebo už aj mnohé oficiálne knižnice v regiónoch sa dostali do zajatia propagandy a pozývajú veľmi pochybných hostí, hlavne nacionalistov.

Pozývam Vladimira do Bratislavy a konečne si od neho nechám podpísať svoj výtlačok románu Cloaka Maxima! Mám ho v češtine, kúpil som ho raz v antikvariáte v Prešove a je dôležitou súčasťou mojej knižnice.

10 CHAT

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

PULZOVANIE LITERATÚRY MICHAL BÍREŠ

Plombované časy Z výšin spadla biela snehová breza sto metrov vysoká, vzpriamená.

Usadila sa do spenených vĺn na pobreží pri skale v procese rozmýšľania peny.

(Zasadená v asociáciách vegetovala iba v čiernych dierach, v elementárnych alternatívach statického šťastia, kde nepotrebovala referencie pre diferenciáciu absolútneho.)

Má aj cieľ aj potrebu aj motiváciu, akú majú iba továrenské stroje v plombovaných časoch.

Pozerala sa okolo seba.

Bez komunikácie a vedomých skúseností verila v boha.

Breza je plášť pre tisíce iných bielych snehom zapadnutých briez.

Keď iba jedna z nich v kritickej chvíli spadne do náručia z výšin.

Ako kvapka dažďa rozšíri snehové haluze až po bod šťastia – psychickú bolesť ľudí, Michal Bíreš (1975), základnú školu a gymnáktorá klesá so starosťou, zium ukončil v Kovačici. Študoval slovenský jazyk so súčasnosťou, a literatúru na Filozofickej fakulte v Novom Sade. so zánikom prvej evolúcie Pracuje ako súkromník v Kovačici. Vydal básnickú zbierku Juliette (2011). v 21. storočí hračiek.

Na literárnej súťaži Nového života roku 2012 Keď zdvihne plášť a odletí, dostal tretiu cenu za cyklus básní Komplikované exploduje, blúdenie a roku 2014 tretiu cenu za cyklus básní rozpŕchne sa na piliny.

Plombované časy.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 11

Vznáša sa ako kŕdeľ vtákov, rezonuje priestorom, až kým nezloží plášť a sadne si znovu do peny, bez rozdielu v opakovaní.

Pustí koreň.

*** Počuješ Etiópiu, Oľga?

Ako štrngajú prázdne plechovky po kovovej púšti?

Okrúcajú sa ako krokodíl, keď škrtí sto metrov dlhú titánovú tyč, na ktorej sa slní srna, pije plechovú vodu Etiópie, na ktorej sa hojdajú lekná Danakila ako jachty v prístavoch.

Mne sa dnes znovu vracia zrak.

Zalep mi morfiovú náplasť na plece, nech si pokožku dotknem aj dnes.

Zalomím hlavu a zrúknem na vietor, že duje.

Ryč, Oľga, nech prídu kone a lep náplasť na pokožku.

Lep. Lep. Zalep aj koňom, už im slaný piesok nebude brúsiť oči.

Počkaj chvíľu a potom mne odsekni dlane a koňom kopytá, nech dnes pozerám Etiópiu, ako sa leskne, kone, ako pozerajú slnko iba jedným okom.

Ako mi je dobre.

Vracia sa mi zrak ako teleso, ktoré padá a v jednej chvíli sa vracia k miestu, z ktorého začalo padať bez odrazu.

Ako dlane, ktoré si mi odtínala od tela, vracajú sa, odstŕčajú ma.

Zakvačia sa o telo.

12 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

*** Sedíme a pozeráme bosonohého človeka na brehu pod bielou brezou.

V lone má tanier s dotykovou obrazovkou na dne a šíri ruky ku skale.

Z diaľky mu vidno iba oči obmurované dlhými vlasmi a bosé nohy.

Pozeráme zo svojho štátu na mestá zaťažené GPRS ľuďmi ako sledujú vektory strachu.

Telá unavené stenami.

(Vo vrecku otáčajú marhuľovú kôstku, až kým neskrvavia jadro.)

Zhrabujú dopravné značky, neónové reklamy hrabľami a znovu ich kladú na presne určené miesto.

(Keď nemáš peniaze, si najpodobnejší zvieraťu.)

V dvojrozmernom svete, kde sa hlas oddelí od kroku v historickom zániku individuality nesieš si svoj stolec vždy so sebou, GPRS človeče.

Keď nemáš žiadnu omrvinku chleba v kolenách, horíš v hmle strojov.

Iba ti plecia zostávajú na horizonte, pokým ti asfalt bielou čiarou líže zvyšky morfia na koži.

Tam, kde najoddýchnutejší GPRS ľudia šliapu po tebe.

Idú ti v ústrety.

V básnickom cykle Plombované časy Michala Bíreša porota kladne zhodnotila predovšetkým výraznú originalitu, sviežosť a vizuálnu plastickosť básnického jazyka tohto básnika, prostredníctvom ktorého čitateľovi veľmi sugestívne predkladá skľučujúci obraz skutočnosti, v ktorom sa navzájom prestupujú akési (post) apokalyptické vidiny, nadrealisticko-oneiristické krajinky, ale i priam hyperrealistické obrazy technokratického a dehumanizovaného sveta 21. storočia.

Adam Svetlík Za tento básnický cyklus autor získal jednu z tretích cien na literárnej súťaži Nového života 2014.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 13

MIŠO SMIŠEK

Povedal si Bola ťažká a hustá tma a kráčali sme úzkou krivolakou uličkou, na zákrute neďaleko pred nami blikalo slabé svetielko kandelábra a pod našimi topánkami sa nazerali len hladké lesknúce sa kamene, vyložené stredom kamennej uličky do podoby plytkého koryta, alebo sa od ťarchy nespočetných krokov a času alebo od stekajúcich vôd tak zľahli. Boli sme znovu na jednom z ostrovov, ktoré sme boli zvyknutí navštevovať a dlho pátrať po ich najskrytejších zákutiach. Napokon bolo to cítiť v povetrí pridlávenom tmou, v ktorom sa šírila vôňa mora a niekde spoza pritúlených domčekov sa ozývalo silnejúce vlnobitie. Zdalo sa, akoby sa tam za temnými fasádami a hrubými múrmi z druhej strany, niekde vo dvoroch, veľké vlny rozbíjali o kamenné múry a z nich vyčnievajúce veľké a ostré skaly. Tam kdesi aj priviazané drevené Mišo Smišek (1957), vyštudoval slovenský jazyk člny kolíšuc sa na vzbúrenej vode ustavične a literatúru na Filologickej fakulte Univerzity v Beškrípali a stenali, udierajúc jedny o druhé a lehrade. Učil slovenský jazyk v Základnej škole náčinie ponechané v ich korytách sa prevav Boľovciach, kde v súčasnosti pracuje v školskej ľovalo a pritom podivne hrkotalo. Súčasne knižnici. tvoja ruka okolo môjho pása ma hriala, s dlaZaoberá sa aj výtvarným umením, predovšetkým kresbou a drobnou plastikou, ako aj ilustrovaňou len tak nedbalo zavesenou na mojom ním kníh. Mal štyri samostatné a šesť kolektívnych stehne, letmo sa ho dotýkala v rytme našich výstav. Poviedky začal uverejňovať začiatkom osemkrokov, kým sme sa kráčajúc uličkou vyhýdesiatych rokov v Novom živote a vydal zbierku bali starým vydraným jednoschodíkovým Z tmy (2000). vchodom do malých zamračených domov.

Za poniektorým oknom sa vnútri nazeralo slabé svetlo sviečky a nad nami viseli malé balkóniky, medzi nimi sa nazerali povrázky na sušenie šiat s nastiebanými štipcami, s nejakým zabudnutým pokrovcom, s akousi plachtou roztiahnutou medzi náprotivnými balkónikmi. Vtom ponad všetko to a silnejšie ako všetko to, čo sa v tej chvíli mohlo vnímať, znenazdajky a rezko zazvonilo. Otvorila som oči, vyskočila z postele. Telefón v chodbe zvonil ako na poplach. Kým som sa doteperila do chodby, v žalúdku ma už stiahlo, prerezalo ma napoly, ten známy, dávny pocit prevrátených vnútorností... Bosá v chladnej chodbe dvíham ošúchané zelené slúchadlo, v hlave mi ešte stále hučí to vlnobitie, načúvam, šuštiace ticho, škrabot, slabé praskanie a potom po celej večnosti, konečne, počujem tvoj hlas.

Ozval si sa a povedal si, že prichádzaš. Koľko som vyrozumela, tým naším vlakom.

Sotva som ti počula hlas, spojenie bolo zlé, bol si tak ďaleko, hlas ti bol slabý, miešal sa s neprestajným šuchotom a praskaním a vedela som už, presne som vedela, že si opäť musel telefonovať z tej pošty a dokonca odkiaľ by si mohol, keď tam nemajú telefóny, opäť si sa hlásil z kabíny tej malej pošty, na ktorej ti úradníčka najprv vytočí číslo a potom vchádzaš do dusnej kabíny, potíš sa tam v cudzích výparoch a keď sa spojenie konečne nadviaže, nevieš, čo by si mi vôbec smel povedať, ako by si mal voliť slová, čo by si všetko chcel povedať, lebo aj tak sa zle počujeme a súčasne ti je aj nepríjemne, keď všetky tri zvedavé úradníčky tam načúvajú, čo to ešte máš povedať, po tých každodenných listoch, ktoré mi posielaš. Po tých každodenných listoch, ktoré ti z druhého konca trate odo mňa 14 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

dochádzajú. Viem, preto si povedal stručne, že dnes prídeš, tým naším vlakom. Viem, že si v tej chvíli viac nič iné nemohol povedať, ale to stačilo, mne to ráno celkom stačilo. Povedal si, že prídeš a všetko sa zmenilo, všetko bolo úplne inak. Divné, keď som vyšla na ulicu, staromestské budovy na námestí a v uliciach boli jasnejšie, akoby veselšie. Celé mesto akoby ožilo, bolo čistejšie a jasnejšie. Zovšadiaľ sa ozýval veselý štrngot príborov a cvendžiacich pohárov z reštaurácií. Vodiči pokojne jazdili, električky vyzváňali celkom normálne, veselo tiahnuc preplnenými ulicami. Bolo krásne ráno, pohla som sa na tržnicu a predstav si, celou cestou som si pohvizdovala, predstav si len, pohvizdovala som si tú našu pesničku. Zaujímavé, povedal si, že sa v nej mnohé slová vyslovujú rovnako ako aj v tvojej reči. A povedal si tiež, že ti strašne pripomína akúsi vašu svadobnú pesničku.

Melódiu, ktorú si pohvizduješ, ktorú si, keď sa ti raz vreže do podvedomia v divné svadobné ráno, keď už idú hajnalom, od brány po bránu, ktorú si potom môžeš opakovať do bezvedomia. Ako zaklínadlo. Práve tak som ju, zdá sa mi, aj ja dnes ráno opakovala, kráčajúc už ulicou, presne do jej taktu v húfe náhliaceho sa davu. Klinček stojí pod oblokom, zunelo mi to v hlave, možno som to aj nahlas opakovala, kým som prechádzala cez Oktogon, a ranné slnko vrhalo svoje krvavé lúče až dnu na kopu tých prútenných kresiel a košov na bielizeň. Predieralo sa cez rôznofarebné sklá vnútornej klenby a odzrkadľovalo sa na tmavočervených dlaždiciach, vyleštených od dotykov nespočetných krokov najrozličnejších topánok. Dávalo to všetkému akýsi sviatočný, mýtický povlak. Veľkolepý nádych akejsi uzatvorenej škatuľky. Čarodejne útulnej. Tu si teraz sadnúť a vypíjať presso. Zázrak.

Celý oktogon bol zaliaty tým pestrým svetlom, ktoré sa vlievalo cez všetky rôznofarebné vytráže nad vchodmi a zovšadiaľ, rozsypalo sa mi pod topánky a všade navôkol po lesklej cvendžiacej tmavočervenej mramorovej dlážke. Ľudia na uliciach a na námestiach boli zvláštni. Celkom iní. Nikto nenarazil do mňa, kým som kráčala na tržnicu, nik sa o mňa ani nešuchol. Na tržnici rieka plávajúcich tvárí.

Každá o sebe žiarila niečím osobitným. Zvláštnym. Boli úplne vychytené týmto výnimočným ránom. Hemžili sa ako v obrovskom mravenisku, veselo pokrikujúc. Babky a rôzni iní predavači dobrosrdečne a nenápadne núkali svoj najrozličnejší tovar. Kým som šla, susedia sa mi prihovárali s dobrým ránom. Áno, dobré ráno. Divné. Prekvapilo ma to, musela som, nezvyknutá, úprimne odpovedať známym i neznámym tváram. Po chvíli mi napadlo čosi a začala som sa hrať. Hrať sa na odhaľovanie. Odhaľovala som, kde by ktorá tvár mohla patriť, či do mojej ulice, do môjho dvora, alebo či je vôbec z našej štvrte. Alebo či to nie je niekto z fakulty alebo zo študentského domova, v ktorom som bývala pred dvoma rokmi. Babka na tržnici sa mi milo usmievala, kým mi podávala za plnú hrsť drobných, ktoré predtým starostlivo a presne spočítala. Keď som sa vracala s nákupom, chodci sa vyhýbali, zastavovali sa, ukradomky a divne sa pozerali na mňa. Na priechodoch som vôbec nečakala, dokonca ani ten semafor na mojom priechode cez zelenú vlnu. Len čo som sa mu priblížila, zažiaril zelenou, takže som nerušene pokračovala v ceste, nezastavujúc sa ani na chvíľu. Aj sused z môjho vchodu mi prívetivým hlasom zaželal dobré ráno, prekvapiac ma svojou nezvyčajne ožiarenou tvárou. Krásne dnes vyzeráte, žiarilo z jeho tváre, hoci by mi to najradšej aj povedal, keby mal odvahu. Keď som si na stánku vybrala noviny, stará pani Klára mi tiež podala drobné, celkom normálne vysloviac páči sa, akoby to po celý deň tak ľahko vyslovovala, a to zakaždým tak, ako sa patrí. Poďakovala som sa, prehla som noviny a zastrčila som ich do vrecka medzi nakúpené jablká a zeleninu.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 15

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

Čakám ťa, prehrabujem sa v tvojich listoch.

Výkresoch. Obzerám všetky tie motýle, všetky tie stromy najrozličnejších druhov a tvarov. Čítam tie ťažké slová. Temné a plné vôní. Tvojich vôní. Určujem farby všetkých tvojich atramentov a všetkých ich odtieňov. Odhaľujem, ktoré si všetko farby potreboval, aby si dostal určitý odtieň. Vraciam sa znovu k slovám a pokúšam sa dať do súvislosti význam slova a odtieň atramentu, ktorým je vypísané. Akoby každá farba slovu dodávala iný, svojím spôsobom presnejší význam. Bože, či to vôbec má zmysel?! Možno si to iba náhodou tak napísal, ale potom mi napadne, čo ak určitá farba skutočne nasleduje a dopĺňa obsah slova, čo ak mu dáva nejaký iný, neodhalený a zvláštny význam, ktorý práve s tou farbou súvisí. Nie som si istá. Neviem už takmer nič.

Počujem vlak. Tri štvrte na sedem. Tvoj rýchlik tiahnuci do Zürichu ohláša svoj vchod do stanice. Teraz si vystúpil z vozňa, ponáhľaš sa cez rieku cestujúcich na nástupišti, jednom, druhom, potom dolu podzemným priechodom, znovu hore, pretláčaš sa pomedzi a šikovne obchádzaš kufre a tašky, vchádzaš do druhého priechodu, a hore na prvom nástupišti sa náhliš lesklými mramorovými dlaždicami, vyhýbaš sa veľkým teperiacim sa batožinám. Všímaš si, ako sa všetok ten dav odzrkadľuje vo vyleštenej kamennej dlažbe v zmiešanom svetle rôznych neónov blikajúcich zo všetkých strán. Nevieš ani odkiaľ, ale ponad náhliace sa hlavy, čiapky, klobúky a ručníky, rozstrapatené a pokazené ženské účesy, formované podľa toho, ako spali v nabitom vlaku, pomedzi blikajúce reklamy a svietiace čísla perónov občas sa zmiešajú hlasy predavača vrelého čaju a kávy a predavača zajtrajších novín. Predavač novín silným hlbokým hlasom ako zo suda vykrikuje správy zo zajtrajších vydaní. Páchne sviežim novinovým papierom a sviežou tlačiarenskou far16 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

bou. Teraz sa istotne už dostávaš von z tej tlačenice, vychádzaš pred staničnú budovu a znovu sa stretávaš s davom na zastávkach mestskej dopravy. Jedni sa hrnú tam ďalej na autobusy, ktoré ich rozvážajú po odľahlých vidiekoch, roztratených v tme všade vôkol mesta, iní zasa tu bližšie vyčkávajú a hrnú sa do striedajúcich sa električiek. Ak sa ti podarí nastúpiť na niektorú v tomto smere, potom už nemáš dlho, zopár zastávok a si tu. Ešte kúsok cesty námestím. Odtiaľto z izby počujem každú električku, ako sa tu zastavuje, otvárajú sa všetky dvere, po chvíli sa potom zatvárajú a pomaly sa rozbeháva ďalej, kolíšuc sa po hladkých koľajniciach. Čakám ťa v izbe, minúty sa vlečú. Prestrela som náš malý stolík. Postavila som sviečky.

Dnes večer budeme mať slávnostnú večeru. Vlastne každá naša spoločná večera je slávnostná. Spolu sme cez víkend, nie každý, ale obyčajne každý druhý. A tak rada by som bola, keby sme boli stále spolu. Keby sme stále chodili na dlhé prechádzky, blúdievali mestom, odhaľovali všetky tie skryté staré uličky, staré domčeky s najtajomnejšími dvormi a malými záhradkami. Unavení by sme sa zastavili, prisadli by sme si v záhradke nejakej malej kaviarničky a oddychovali by sme potom pri presse, predĺženom, samozrejme, a vdychovali spolu s cigaretovým dymom rôzne vône plynúce z otvorených okien, dverí a malých balkónikov. Vône sviežo opranej bielizne a plachiet, vône chystajúceho sa obeda, osobitné vône tých starých častí mestských štvrtí, úzkych uličiek, malých kaviarní s dvomi či tromi stolíkmi pod veľkým slnečníkom.

Sedím na starom gauči zababušená do deky. Načúvam, ako na stolíku vedľa vychladnutej večere jednotvárne hrkoce žltý budík. Rúčky sa mu už pár ráz stretli a aj ďalej sa neúprosne naháňajú po ciferníku. Zo stien smutne na mňa pozerajú tvoje rôznofarebné vtáčiky. Množstvo všelijakých vtáčikov na vetvičkách uzimených stromov. Zakrútená, nehybne tak mlčím. Dávno som už prestala počítať električky tiahnuce od stanice, prestala som načúvať a počítať zastávky. Prestala som načúvať, ako sa mesto upokojuje, ako sa električky pristavujú na prvej, na druhej zastávke, ako sa potom, pohýnajúc sa, rozbehávajú pozdĺž botanickej záhrady, nebezpečne sa kolíšuc, a potom tu, pred samým námestím, za rohom, náhle zabrzdia, poniektorá výstražne zazvoní nepozornému vodičovi, ktorý neobozretne vyrazil z ulice, pristavia sa a vodiči si čosi dokrikujú, nadávajú a potom sa pohýnajú ďalej, uháňajúc na remízu.

Sedím tu zababušená v našej starej deke, a, zdá sa mi, že chvíľami hľadám ešte stopy po tebe, jemné, takmer nebadateľné stopy tvojich vôní v jej ošúchaných záhyboch. Nevnímam už nič, nemôžem už rozmýšľať. Alebo sa mi to len zdá? Neviem. Vtáky zo stien zízajú na mňa, hrkot budíka silnie. Všade vôkol mňa tvoje listy, v deke, rozhádzané po posteli, nehybné v mojich zmeravených prstoch, neviem, neprišiel si. Telefón mlčí. Vo mne prázdno burcuje a silnie. Dnes večer viac niet ani jedného vlaku z tvojho smeru.

A povedal si. A čo zajtra, napozajtra? Sivé a prázdne, bezkonečné a jednotvárne dni.

A povedal si.

Vo svojom krátkom prozaickom fragmente pomenovanom Povedal si, vyrozprávanom v akomsi spomalenom rytme a minimalistickým jazykom, no pritom s dôrazom na detaily a odtienky, Mišo Smišek veľmi presvedčivo evokuje akúsi nostalgicko-melancholickú atmosféru mesta, naplno však zosúladenú s vnútorným, predovšetkým emocionálnym svetom hlavnej postavy. Autorovi sa v tejto próze podarilo významovo zaťažiť navonok jednoduchý a nekonfliktný príbeh, a to v takej miere, že mu prakticky nieto čo dodať, ani odobrať.

Adam Svetlík Za túto poviedku autor získal jednu z tretích cien na literárnej súťaži Nového života 2014.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 17

VLADIMIR ARSENIJEVIĆ

Jedna minúta: Dambova smrť (60) posledné dva roky sa už viac nepohol zo svojho temného kútika v Calle de Collon (59) nik nezabŕdal doňho a neodháňal ho stadiaľ, stal sa určitou atrakciou, čiernym bodom ináč bezchybného mesta (58) turisti každodenne prichádzali fotografovať ho, odbočili z určeného smeru cez La Rumblu (57) skláňali sa, dlaňami sa opierali o kolená a obzerali ho, diskutovali tichým hlasom (56) fotoaparáty cvakali, blesky blýskali, kamery bzučali (55) študenti umenia sedeli oproti nemu s prekríženými nohami, chrbátmi sa opierali o chladnú kamennú stenu (54) vyberali bloky a zošity a príslušenstvo na kreslenie, ceruzy, uhlie a fixky, vznikali bleskové výkresy (53) mestské psy ho oňuchávali a zhrozené sa vzďaľovali a on si ničoho nebol vedomý (52) raz sa nevedome dostal na jednu pohľadnicu, ale chvála bohu bol to len nejaký umelecký projekt (51) na tom obraze ležal na chladnom kameni ako drevo, ako mŕtve mäso (50) po chrapľavej tvári sa mu stekal vývratok a spolu s ním hustý sopeľ (49) popretkávaná červenými vláknami krvavého chrcheľa zvratky vytvorili mláku na chodníku (48) nad jeho hlavou svietil nápis v niekoľkých európskych jazykoch (47) „VITAJTE V PREKRÁSNEJ BARCELONE! – Hasan, 27“ „Áno, vždy bol špatný, namôjdušu“, takto dávneho osemdesiateho štvrtého roku hovorila Hasanova opilá matka pred rodinou a priateľmi zoskupenými na oslave jeho dvanástich narodenín a mykla plecom s nezvyčajnou zmesou lásky a odporu pozorujúc kostnatú tvár, impozantný nos a hlboko vsadené oči svojho syna jedináčika predtým, ako by jej pohľad spočinul na jeho dvoch kolosálnych ušiach: „Ale po kom má také odstávajúce uši, to nik nevie!“ Za stolom sa rozliehal opilý, neskrotený smiech. Hasan bol taký ušatý, že mu niekto ešte v prvej triede základnej školy v rodnom Sarajeve dokríkol: „Viď, Dambo, namôjdušu!“ A to tak zostalo a prilepilo sa mu navždy ako maska, ktorú nemohol sňať zo seba, pokýmkoľvek odznievali výsmešné hlasy: Dambo, Dambo, Dambo, Dambo!

(46) a teraz je leto 2000 a stále prší, nebo sa náhle otvorí (45) a bubnuje, bubnuje, zobúdza aj Hasana z večného sna (44) on ťažko zdvihne hlavu a rozhliadne sa po kvapkách dažďa, ktoré padajú na svet mimo jeho úkrytu pod kolonádou (43) a znovu ju bezmocne zloží do vlastných zvratkov – na ten mäkký, jemný vankúš, ktorý sa pod tlakom hneď roztlačí (42) až pokým sa mu líce znovu nestretne s chladným kameňom (41) tesne ku invalidnému vozíku, v ktorom hlasno chrápe Aurelio (40) hrbavý Aurelio s bradatou tvárou prekrytou vrstvou viacročnej špiny a hnusnou navoskovanou hlbokou kapucňou (39) Aurelio, ktorý niekde po ceste v živote stratil ľavú ruku a obe nohy (38) jeho jediný posledný skutočný priateľ na tomto svete.

Plávanie bolo všetko, čo Hasana v živote zaujímalo. V Sarajeve, v tom meste neplavcov, sa cítil ako delfín medzi krtmi. „Vieš ty, Dambo, že by sa asi sedemdesiat percent tvojich vrstovníkov potopilo ako kameň v tomto bazéne!“ hovoril mu tréner asi roku 1978, tučný Čarli, jedine sa naňho nehneval, keď ho takto volal. „No, ty máš plávať za nich všetkých, rozumel si ma!“ „Rýchlejšie Dambo,“ kričal na neho 1989. „Rýchlejšie, boha ti!“ „Šesťdesiat sekúnd, no! Šesťdesiat zasraných sekúnd! Keď prejdeš tú hranicu, malý, to ti je vstupenka do reprezentácie, a potom ťa aj čaká Olympiáda. Barcelona, Dambo, zapa18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 19

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

mätaj si, Bar–ce–lo-na!“ – sľuboval mu to roku 1991. Predsa nič z toho: Hasanovi sa nikdy nepodarilo preplávať sto metrov znakom za menej ako šesťdesiat sekúnd. Toho istého roka zhrmotala vojna v Chorvátsku, horeli Dubrovník a Vukovár a potom v deväťdesiatom druhom na jar, práve pred Olympiádou, vypukla vojna aj v jeho rodnom meste. Ale vtedy už všetko odišlo do pekla, a prečo by neodišli aj životné plány a ambície Hasana Halilovića, žiaľbohu, zvaného Dambo?

(37) „Aurelio, ty si najškaredejší zjav v tomto meste, „cabron“, hovorí ten Huan, Mexicano (36) ktorý stále prichádza a odchádza na barlách a ktorý sa teraz tu zastavil, aby sa skryl pre prudkým lejakom, ktorý sa zosypal na mesto (35) „ty si najškaredejší zjav v Barcelone, mali by ti dať dôchodok“, (34) pridáva nôtiacim prízvukom a smeje sa vŕzgavým smiechom pokým Aurélio nevytiahne hlavu z kapucne (33) pozrie sa na neho svietivými očami, blýskajúcimi oproti zamračenej tvári a aj sám sa usmeje (32) bezzubo a chripľavo – čo on vie o všetkom tom, ale smiešne mu je každopádne (31) kah kah kah kah, bolia ho pľúca, keď sa smeje, ale nemôže vydržať (30) „Hasan, Hasan!“ zakričí, ale ako by ho Hasan mohol počul a ako vidieť, aby odpovedal (29) oči sa mu prevrátili, hlava mu leží v smradľavých, osušených zvratkoch, po chrapľavej tvári sa mu steká krvavý sopeľ (28) práve ako na pohľadnici vitajtevprekrásnejbarcelone (27) „Nie, nie, nie germá“, kričí Aurelio, vtedy sa znovu obracia k Huanovi: „pokoj Hasan! Viď Hasana!“ Do vojny vstúpil nevinný. Četníci vo dne v noci odstreľovali Sarajevo. Čarli zmizol z mesta – len vtedy si spomenul, že je tiež Srbom. Matka sa veľmi obávala o neho a prosila ho, aby zostal doma. Ale odkedy netrénoval, v ňom všetko vrelo. Veľká energia sa nahromadila v ňom. Bolo mu všetko jedno, či zahynie, a predsa nezahynul – zahynula však matka, keď granát vletel cez pivničné okno a vybuchol v miestnosti plnej ľudí. Zvyšok vojny Hasan strávil v zložení Vojska BaH, hlavne na polohách okolo mesta. Medzi spolubojovníkmi mal povesť chladnej, nemilosrdnej krutosti. Nik si viac netrúfol ho osloviť Dambo. Raz u zajatého četníka našiel stopky. Rovnaké aké mal tučný Čarli. Pozrel sa lepšie

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

na skrčené telo na podlahe – bol to skutočne Čarli: chudý, vycivený, bledý, so strachom v očiach. „Jebem ti šťastie,“ precedil Hasan.

Zabil ho rýchlo v prívale hnusu. Potom rozmýľal, že to možno nebol Čarli.

Stopky si nechal. Pred koncom vojny, v dvadsiatom treťom roku života, jebal prvýkrát. Mladú a už vytrovenú vojnovú kurvu. Na nič si nepamätal, okrem že smrdela na iných vojakov.

(26) „Hasan, Hasan!“ volá na neho úporne Aurelio a vrieska, vrieska, kah kah kah kah, pľúca mu horia (25) a potriasa tým modrým kýptikom prišitým tak neodborne, že sa zdalo v každej chvíli, že sa rozpukne (24) a otvorí a celý život cez neho vytečie a vytvorí špinavú mláku na asfalte (23) ideálne jedlo pre svorky mestských psov, ktoré Aurelio aj inak chová zvyškami almužny, ktorú každodenne (22) dostáva od majiteľov miestnych reštaurácií, pretože je aj Aurelio – v hraniciach vlastných nízkych (21) možností, jasné – milostivý, a to výlučne voči tým, ktorí, po jeho úplne neskromnom odhade (20) klesli ešte hlbšie od neho, ako Hasan, a má pravdu Aurelio, pretože, aj keby (19) nešťastného Hasana niekto vzal pod svoje, umyl a dal do poriadku a potom liečil, liečil (18) od všetkých tých chorôb, mnohopočetných kolónií baktérií a vírusov, ktoré obsadili (17) jeho choré chátrajúce telo, plné vredov, pupienkov, lišajov a vyrážok (16) ktoré ho zdolávajú ako Jova, keby sa oň teda staral a riadil ho až pokým (15) z neho znovu nevytvorí niečo, čo sa podobá na človeka, Hasan by aj naďalej bol najšpatnejším zjavom v celej Barcelone (14) ale Hasanovi viac na tom nezáleží, pretože Hasanovi viac nezáleží na ničom, jeho tvár (13) je len maska, ktorú nie je možné sňať (12) a on sám, spoza tej tváre, on je len biely prázdny kokón.

Sarajevo opustil akonáhle sa mu vyskytla príležitosť. Vzal si trochu vecí a tie staré Čarliho stopky. Videl, že neovláda svojím osudom a dovolil, aby ho vlna niesla a ona ho niesla po utečeneckých kempoch po celej Európe, najviac času strávil v Dánsku, tam vreckoval, začal brať heroín a alkohol, podvodom si zadovážil falošný pas a v jeden nezvyčajný večer v Kopenhagene pojebal nejakú ukrajinskú kurvu, tak balkánsky, v slepej uličke, chrbátom pritlačenú o drapľavú stenu. O rok neskôr už sa podobal na vrak. Pripísal to špinavému horsu, bál sa aj choroby, ktorej meno sa neodvážil ani len vysloviť. Telo mu urýchlene ubúdalo. Zozbieral všetky peniaze, ktoré mohol zozbierať, zajebal všetkých, ktorých mohol zajebať, predal priateľa a videl niečo, čo nikdy nesmel vidieť, a potom 20 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

zmizol a ukradnutým automobilom a falošným pasom vo vrecku pricesoval do Bercelony.

Ako sa približoval, bolo mu čoraz horšie. V jednej chvíli všetko, čo mal, nechal v automobile, ktorý zastavil vedľa diaľnice pri tabuli s nadpisom BARCELONA a odtiaľ nejak pešo odkráčal do mesta. Bolo mu zle, potil sa a triasol od zimy. Mal suché ústa a jazyk mu opuchol. Prvú noc mal krízu na lavičke v nejakom parku, v druhý deň sa vliekol hladný a chorý, nasledujúci deň mu bolo ešte horšie, a potom ho tretiu noc v horúčke a v delíriu brutálne premlátili nejakí miestni chalani, sústavne ho kopali do hlavy, hovorili mu v nejakom cudzom jazyku, ktorému nerozumel, pľuli mu do tváre, obrali ho o všetky veci a nechali ho potácať sa a zvíjať ako červa, pokým mu vo vačku bezmocne dozadu tikali pokazené Čarliho stopky – jediné, čo mu v živote zostalo. Takého premláteného sa ho ujala skupina bezdomovcov. Dali mu vodu a stvrdnutú, zamastenú deku, aby sa prikryl.

Come et dius? opýtali sa ho. Como te llamas? What’s your name? Dlho si nemohol spomenúť a potom mu nakoniec napadlo: Hasan Halilović Danilo.

Jeden a jediný.

(11) a lejak medzičasom prestal rovnako ako začal (10) „Pues Juan, por favor, imira a Hasan, hermano!“ hovorí Aurelio ešte raz Huanovi, ktorý mal zdanlivo slabý záujem o to (9) tentoraz po španielsky, aby mu lepšie porozumel a zakašlal a doslova sa nadhodil vo vozíku (8) pokým Huan, obzrúc si Hasana pozorne trhol barlami (7) nevysloviac ani slovo obrátil sa a náhlivo utiekol od nečakaného a len jemu viditeľného nebezpečenstva (6) (opilý alebo nie, všimol si niečo, čo Aureliovi aj naďalej unikalo, že Hasan viac nedýcha a že sú mu oči sklené a neživé) (5) a pokým si Aurelio utiera oči od toľkých sĺz, a preto sa skláňa nad Hasanom a trasie ho palicou (4) aj keď už nikoho niet tam dolu pod ním, nikoho okrem mŕtveho tela (3) Huan zahol za roh a stratil sa v dave, ktorý znovu vyliezol spod striech, markíz, kolonád, kaviarní, reštaurácií, predajní a priestoru medzi budovami (2) a tlačiac sa a narážajúc na ľudí, pomaly, ale úporne, ako sviatočný zástup v nejakom vlyse alebo vo freske (1) ide ďalej (0) La Ramblom.

Zo srbčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová Arsenijevićova alúzia na výrok Homo sum et nihil humanum a me alienam puto esse hovorí o tom, že veľké Nič (Nihil), ktoré dravo hlce postavy, je v podstate natoľko ľudské, necudzie a nie strašné, že predstavuje deštruktívny potenciál, ktorý sa skrýva vo všetkých nás. Lebo každý z nás sa môže stať netvorom. Rovnako ako sa každému môže stať, že po konečnom pocite slobody zahynie najnezmyselnejšou smrťou, že sa nakazí vírusom HIV, alebo že proste skoncuje ako jedlo nejakému dravcovi. Jediný rozdiel medzi nami, ktorým sa to nestalo, a tými, ktorým sa to stáva, je pohodlné miesto, ktoré sme obsadili v rámci hierarchie spoločenskej moci. Šikovne sa vyhnúc pamfletu a lacnej psychologizácii Arsenijević sa pokúsil obrátiť zjednodušene chápané roly obete a zločinca a zostáva etický do konca. Hovorí o tom, že nie je problém len v ľuďoch, je niečo skutočne zhnité aj vo svete, ktorý nás obkolesuje. „Krása“ života na okraji, v azyle, života príslušníka ideologickej, etnickej alebo sexuálnej menšiny, nesie svoje výzvy a úskalia, a centrum alebo biely heterosexuálny hlasujem-za-moc muž nedokáže odpustiť jestvovanie Iného a Odlišného.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 21

MICHAL HVORECKÝ

Láska a smrť na Vianoce Zasnežená cesta sa mi strácala pred očami. Navigácia hlásila, že oblasť, do ktorej vstupujem, neexistuje. Čo ak som sa omylom dostal do Poľska? Meškal som, posledná dedina, ktorú satelit spoznal, ležala dvadsať kilometrov za mnou a volala sa podľa listnatého stromu. Bolo to jedno zo slovíčok, ktoré som v slovenčine ovládal, pretože sa v učebnici z nepochopiteľného dôvodu nachádzalo skoro v každej lekcii. Čo na severnej Orave hľadám? V mojom živote musí byť niečo zásadne chybné, keď sa chystám stráviť Vianoce na mieste, ktoré nie je na mape. Počas sviatkov sa má oddychovať, no ja som bol v takom strese, že mi srdce búšilo a na čele sa perlil pot. Už som cestoval šesť hodín, zúfalý z premávky v krajine, ktorá má zjavne oveľa viac áut ako obyvateľov. Čo ak by sa mi teraz nebodaj pokazil motor? Pevnejšie som uchopil volant, aby sa mi netriasli ruky.

V hlave mi prebleskovalo, čo som za sedem mesiacov v krajine zažil. Prišiel som učiť francúzsku literatúru na univerzitu, ktorá si vôbec nezaslúžila toto vznešené pomenovanie. V čudnom štáte vznikali vysoké školy aj tam, kde neboli ani len stredné. Študenti nič nečítali a obsahy kníh si sťahovali z netu. Väčšina z nich si myslela, že Pani Bovaryová je americký film, Sartre značka plesnivého syra a Deleuze televízny spevák.

Seminárne práce „písali“ metódou copy & paste zo stránok plných príšerných stredoškolských referátov. Ale ako som mohol poslucháčom vyčítať opisovanie, keď jediný „docent“ na pracovisku pokojne skopíroval celú habilitačnú prácu z češtiny? Vedecké bádanie sa na pracovisku chápalo takmer ako xeroxová služba.

Vedenie katedry mi na začiatku skúškového obdobia oznámilo, že nikoho nesmiem vyhodiť, pretože by prišli o dotácie. Mladý prorektor dal na úvod semestra štvrtákom zadanie na rešerš o politických motívoch u Balzaca, o pár mesiacov zozbieral ich výsledky a o rok vyšla na tú tému jeho nová kniha.

Sofistikované metódy sa používali iba na ilegálne vyberanie školného. Aj ja som poslucháčom vnucoval pochybné darovacie zmluvy, šeky pre garážové eseročky a faktúry na kontá fiktívnych občianskych združení. Zo získaných peňazí nevideli radoví zamestnanci ani cent, zato šéfovia nejednu tichomorskú destináciu. Stačilo, aby som tú budovu videl z diaľky a pocítil som hroznú prázdnotu.

Ako sa blížil Štedrý deň, situácia sa zhoršovala. Do pracovne mi umiestnili toľko čečiny, že som si nemal kam sadnúť. Keby učitelia s rovnakou vervou ako k vianočnej výzdobe a k spievaniu kolied pristupovali k vedeckej práci, dávno prednášam na slovenskej École Normale Supérieure.

Zlom nastal v deň, keď mi nadriadení oznámili, že kvôli zahraničnej publikačnej činnosti založia vydavateľstvo na Ukrajine a budú si tam vydávať vlastné „odborné“ knihy.

Na zasadnutí pavedeckej rady som oznámil, že na protest odchádzam. V duchu som si však až taký istý nebol, pretože to znamenalo stratu parížskeho grantu a hlavne – kam sa vrátim? Môj domov v štvrti La Défense už od leta nebol mojím domovom, tak ako moja žena Denise už nebola mojou ženou. Napriek tomu som si želal okamžitý návrat.

Lenže vtedy som ju spoznal. Lucia nebola mojou študentkou, chodila o ročník nižšie.

Nikdy v živote som nevidel takú krásnu mladú ženu, vlastne ešte dievča. Počas konzultač22 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

ných hodín sa prišla opýtať, či by mohla navštevovať môj výberový seminár o súčasnej francúzskej poézii a próze. (Netušila, že ho zrušili, pretože sa naň nik neprihlásil…) Chcela vedieť, či som už preberal Érika Orsennu a poprosila ma, aby som jej odporučil tituly od Durasovej. Neveril som vlastným ušiam.

Dali sme sa do reči a nemohli sme prestať. Lucia rada čítala Camusa v origináli, a to nielen Alberta, ale aj môjho obľúbenca Renauda, autora škandalózneho Francúzskeho ťaženia. Hovorila prakticky bez prízvuku, lebo ako stredoškoláčka strávila rok v Marseille.

Nemohol som z nej odtrhnúť oči. Zalial ma príval myšlienok a plánov. Rád by som ju pozval do kaviarne, ale v panelákovej diere nijaká nebola, iba nespočetné krčmy.

O tri dni mi Lucia dala taký francúzsky bozk, aký som vo Francúzsku nikdy nezažil. Keď ma pozvala, aby som Vianoce strávil s jej rodinou, nedal som na sebe znať radosť, aby som ju nevyplašil. Kúpil som jej cez web nového Houellebecqa a pekné vydanie Mandarínov a, aby som držal krok s dobou, aj elektronickú čítačku. Žiadosť o odchod som stiahol – na veľkú radosť vedenia katedry, ktorá sa vďaka mne pýšila medzinárodnými kontaktmi.

Konečne som na tabuli zbadal dvojslovný názov obce. Pribrzdil som a na neodhrnutej ceste pneumatiky prešmykovali. Podľa pokynov som zastal na konci dediny. Nevidel som veľa, pretože lámp svietilo poskromne, no vyzeralo to tam ako v skanzene. Vystúpil som do dokonalého ticha noci. Na priedomí som zbadal Luciu a všetko ostatné prestalo byť dôležité.

Vybral som z kufra batoh, krátko sme sa objali a vošiel som do drevenice. Unavený na smrť som zoznámenie s rodičmi – rituál, ktorý ma pri nových priateľkách odjakživa desil – zvládol ľahšie ako zvyčajne. Územčistý otec pripravoval na peci olej z karamelu, liehu a slaniny, zrejme ľudovú zimnú zmes do poľnohospodárskych strojov. Žltkastú tekutinu však nalial do štamprlíkov a ponúkol ma. Privoňal som k horúcemu poháru. Hriatô, pokútna stredoeurópska odpoveď na absint. Striaslo ma a pocítil som slabú nevoľnosť. Aby som pohostinného pána neurazil, exol som. Po druhom poháriku sa mi rozšírili zreničky a po treťom som halucinoval.

Spoznal som desať Luciiných príbuzných a učil som sa ich írečité mená. Hoci noc už riadne pokročila, mama ma ponúkla hustou šošovicovou polievkou, v ktorej stála drevená lyžica. Celý čas som dúfal, že ma uložia spať k Lucii, ale pridelili mi kuticu v rohu dlhého domu. Napriek sklamaniu zo samoty som zaspal ako školák.

Veľmi skoro ma zobudilo klopanie. Tešil som sa, že prišla Lucia, lenže dorazil otec a až za ním – oblečená v kroji! – dcéra. Všetko mi trpezlivo prekladala a tlmočila moje odpovede. Ak na deň Božieho narodenia príde ako prvá zavinšovať žena, prináša to nešťastie.

Najprv musí k hosťovi vojsť muž. Hlúpejší zvyk som si v tej chvíli nevedel predstaviť.

Ešte v pyžame som dostal pohárik domácej slivovice a hneď aj do druhej nohy. Francúzi sú podľa mňa národ alkoholikov, ale čo je potom toto? Ihneď som sa obul, pretože v tento deň sa z úcty nesmie stúpiť na zem bosou nohou. Raňajkoval som málo, lebo mi prikázali postiť sa, ale alkohol sa nepočítal, takže mi neustále dolievali.

Na otca tvrdé neúčinkovalo. Pod každý obrus v dome dal peniaze, aby sa v rodine na budúci rok nedržala bieda. To sa mi pozdávalo, tak som ho napodobnil, no, žiaľ, len s kreditnými kartami, lebo som si ako naschvál nedoniesol bohvieakú hotovosť. Naďalej budem trieť učiteľskú biedu.

O desiatej sa šlo na hroby mŕtvych predkov. Malý drevený cintorín na strmom kopci bol obsypaný vencami a suchými kvetmi. Zapálili sme sviece a uložili ich do červených NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 23

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

kahancov. Pila sa medovina a odlialo sa z nej na hroby, aby mŕtvi nevysmädli. Zízal som na pohanský slovanský rituál, na ktorom by si zgustol Claude Lévi-Strauss, ale Lucia mi povedala, že rodina je katolícka.

Neskôr otec na dvore zarezal ovcu a nechal vykvapkať krv, aby sa zem prebudila a dobre rodila. Do studne nasypal štipku soli, takže voda azda zostane zdravá.

Lucia priniesla okrúhly koláč, ktorý tvarom pripomínal slnko a mal zabezpečiť, aby po zimnom slnovrate čím skôr znova vyšlo a zohrievalo svet. Koláč, veľký ako pneumatika, plnený hrozienkami, medom, tvarohom a makom, chutil lepšie ako poleno Bûche de Noël.

Posilnený som sa prešiel po okolí. Na mrazivom vzduchu hádam vytriezviem. Za domom bol statok so stádom oviec, dvoma kravami, prascami, sliepkami a zajacmi. Hospodárstvo, nad ktorým sa vznášal kyslý zápach, strážil čuvač. Zabáral som sa do závejov a počúval hukot stromov vo vetre.

Priateľku som našiel pri peci. Z medovníkového cesta vytvárala figúrky podľa domácich zvierat a piekla. Hotovej ovci som odhryzol krehkú nohu a Lucia ma prvý raz zahriakla. Výborné pečivo sa vôbec nesmie jesť, aby tvory nepokapali! Štedrovečerná večera sa začala o tretej, keď v Paríži väčšinou obedujeme. Už mi škvŕkalo v bruchu, ale jedlo nikde. Otec uložil na podlahu stohy slamy, čiže otiepku, aby sa v dome vždy našlo dosť zrna na chlieb. Každý člen rodiny si naslepo vzal jedno steblo a ukázal ho ostatným. Vytiahol som si najkratšie, čo znamenalo, že do roka zomriem. Príbuzní ma nahlas ľutovali a smutne krútili hlavami.

Potom sa symbolicky rozkrojovalo jablko. Už som tušil, čo je za tým, preto som si z misky uchmatol najkrajšie. Otec ho preťal nožom. Pod bezchybnou šupkou prevŕtali prehnitú dužinu až po jadrovník miniatúrne chodbičky a dva červíky sa mi škodoradostne smiali do tváre. Hrozná choroba ma čoskoro neminie, skonštatovalo osadenstvo.

Chcel som trocha uvoľniť náladu, preto som vstal, aby som predniesol prípitok. Zborovo ma okríkli a preklínali pohľadmi. Počas štedrej večere obsluhuje jedine gazdiná, ostatní sedia a nik nesmie do záverečnej modlitby vstať, lebo by zahynul. Nezmohol som sa na slovo.

Zrak mi padol na prázdnu misku a tanier – prestreli aj pre zosnulú tetu, keby sa jej duch rozhodol vrátiť. Moje presvedčenie, že francúzska kultúra je najmorbídnejšia na svete, dostalo hlboké trhliny.

Ochutnal som domácu oplátku s medom, orechom, cesnakom a čiernym korením.

Mama porozprávala príbeh o narodení spasiteľa a krížnych cestách. Lucia mi urobila prstom na čele medový kríž a jazykom ho zlízala. Vyzvala ma na to isté. Nemusela ma dvakrát prehovárať. Asi som to urobil príliš vášnivo, lebo otec schmatol sekeru. Bál som sa, že ma 24 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

prizabije, no zaťal ju do dreveného trámu pod stolom, aby kov utužil naše zdravie. Potom pod nohy pohodil aj motyku. Okolo stola obviazal hrubú reťaz, takže rodina sa stretne zasa o rok. Prvé dobré znamenie.

Konečne som sa smel pustiť do jedla. Na úvod ma ponúkli polievkou s dlhými rezancami, aby narástli dlhé klasy. Obžerstvo pozostávalo z deviatich chodov a vyvrcholilo oravskou kapustnicou s hubami, vraj najlepšou široko-ďaleko. Nasledovali grule, lokše, opekance, štedrák… Jedlo sa vraj v poradí od najhoršieho po najlepšie, ale mne chutilo všetko.

Vypýtal som si pohár vody, no odpovedali mi také šokované pohľady, že som naďalej zapíjal iba vínom a pálenkou. Jazyk sa mi plietol, krútila sa mi hlava a brucho mi šlo prasknúť.

Na stole sa našlo hádam všetko okrem hrabavej hydiny, aby sa šťastie nerozhrabalo. Z každého jedla sa odnieslo aj zvieratám.

Otec zazvonil kravským zvoncom, privítal v dome spasiteľa a smeli sme vstať od stola.

Rozdali sa darčeky. Stromček visel z povaly ako obesenec. Podlamovali sa mi nohy. Nič som nedostal, ale všetko, čo som priniesol Lucii, malo úspech, a to mi stačilo.

Vyrazili sme pešo do susednej dediny na polnočnú. Zmrznuté vločky svišťali a mrholili z konárov, vírili ako tisíce iskier. V lese zamŕzala hmla, z haluzí viseli cencúle a jedľovú kôru pokryla inovať. Sneh padal ozaj husto a ja som päť kilometrov vliekol aj náklad. Otec počas adventu vyrobil stôl, na ktorý nepoužil jediný kovový klinec. Položil som ho v drevenom kostolíku pred oltár, aby ľudia uvideli všetky bosorky. Hanbil som sa, že prídem na omšu raz za rok, aj to ožratý, no sympatický kňaz, veľký frankofil, bol chytený viac ako ja.

Po omši sa vonku všetci, ktorí ešte vládali stáť, uprene pozerali na oblohu a vášnivo diskutovali. Tmavé nebo veštilo na jar mnoho čiernych oblakov, čiže plné stodoly. Sneh, dlhé cencúle a silný vietor predpovedali dobrú úrodu jabĺk a množstvo hviezd zasa veľa hydiny a kvalitnú trávu. Pestovatelia marihuany si mädlia ruky.

Pamätám si ešte, ako som vošiel na faru a obdivoval zbierku fliaš. No po vražednom poháriku hruškovice priestor okolo mňa spriesvitnel a rozplynul sa v temnote. Klesol som na stoličke do pozície Toulouse-Lautreca. Zbadal som mŕtvolne bledú ženu, ktorá mlčky jedla z prázdneho taniera.

Mám okno až do okamihu, keď za mnou o niekoľko hodín neskôr do izby prišiel un cadeau, darček. Joyeux Noël! On va chez toi ou chez moi? spýtal som sa, ale Lucia pokrútila hlavou. Odviedla ma do stodoly, na slamu. Le Réveillon. Ovce sa k sebe od zimy tisli tak silno ako my, spútaní vzájomnou blízkosťou. Je t’adore, ma biche. La petite mort.

Otvoril som oči a nad hlavou mi viselo imelo. Keď som zistil, že sa udržím na nohách, vyšiel som von. Lucia čakala na ceste pred domom. V rukách držala chlieb, z ktorého sa na mraze ešte parilo. Šiel som jej oproti. Zastal som pri nej v ten deň ako prvý. Spýtala sa ma na meno, aby sa dozvedela, ako sa bude volať jej muž. Predstavil som sa a potom som smel zahryznúť do lahodnej kôrky.

Už nesnežilo, vychádzalo slnko a váhavo zohrievalo svet.

Budúci rok budem iba milovať a zomierať.

Poviedka Láska a smrť na Vianoce je jeden z jedenástich príbehov z knihy Naum (2012), ktoré hovoria o láske, umení a smrti, v ktorých sa životy hrdinov raz osudovo, inokedy voľne spájajú. Naum je predovšetkým knihou o súčasnosti. Mozaikou, v ktorej my mestskí lovci a zberači žijeme, v ktorej vyhrávame a prehrávame malé a ešte menšie dejiny. Je knihou o meste a jeho človeku, knihou, v ktorej postavy kráčajú z príbehu do príbehu a premiešavajú sa – podobne ako rozprávačské štýly.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 25

DANIEL PIXIADES

Vzlyky Lodníci Človek je lodníkom ako v Rjepinovej dobe; (nekonečné stepi, a vlk dobu prerastá) vije prápory v tŕní túžob, v rozchode, a opúšťaní svojho blížneho.

Proti prúdu s nohou v piesku ťahá a ťahá! Ó, bože, ako len vlečie cudzie a svoje bremä!

Akoby bol jediný, akoby bol jediný k východisku patriaci.

Od ktorej hviezdy sa hnúť v samote zhubnej, V akom želaní trpí večnú opitosť a zúfalstvo.

V priekope pri domci vyhliadky má pochované; kríže si nesie do pustatín a pralesov, bije nimi po Ježišovi a bratoch svojich, kým mať slzy roní s pohľadom v nebesách.

Si osamelý, človeče, akoby si nikoho nemal akoby si nikoho nemal láskou sa vykúpiť..!

Všetky tečúce vody navzdor sa stávajú Volgou; človek je večne v sužobe pobrežím stiesnený, vrytých stôp v mäkkej zemi nádejí, bez lezenia ku strmým vrcholom – telesného bôľu, suchý ako trieska proti prúdu ťahá svoje a cudzie lode do prístavu bez nábrežia, spomenúť si tak vo svojej moci na skutočný sen vo svete.

Tak si, človeče, v mladosti zmorený, ako by si v piesni neobstál, ako by si v piesni nezostal 26 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

tebe venovanej...

Rjepin žije! Rjepin žije! Rjepin žije!

Lebo aj lodníkov je ešte medzi vodou a pieskom, zvedieť tak, že nie sme vzdialení od stepí, zdediac ich v semene svojom zasiatom vo vlažnej krvi bezcitne, zdieľajúc pravdu svojho vzniku, tu z cudzích polí vidín. Ó, bože, či tak večne potrvá, akoby nebolo vôd iných, akoby nebolo opačného prúdu medzi nami nanajvýš obdivujúcich vlastné súženie..!

Vzlyky a čas Stáda sú na pastve, hlási ľudstvo v pustom dvore...

V zenite treba čakať na spoveď a uznanie, lebo sú poludňajšie spŕšky od šialeného oka blýskavejšie; od oka, ktoré zraky uprie do hĺbok kotlín svojho vzniku.

A vidina sa útesom kĺže; z temna na vrchu tiene rozsýpa. Čuduješ sa, pastier môj, odvekému zvonu, z ruín hradieb do slúch bijúceho.

To sa zvuk do koreňa steká, do nechtov obchytených úponkou bylín, do kroku tajomných diaľav, do zdarných snáh NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

Daniel Pixiades (1931), pôvodom z Kysáča.

Zakončil učiteľskú školu v Sombore. Pôsobil ako učiteľ vo viacerých prostrediach. Žije v Kanade. Bol redaktorom juhoslovanského periodika Naše novine, spolupracoval s československými novinami Ľudové zvesti a pracoval v lokálnom juhoslovanskom rozhlase. Je členom tamojšieho Literárneho združenia Desanky Maksimovićovej.

Píše básne, poviedky, eseje a články po slovensky a po srbochorvátsky.

Uverejnil Vlny kotvy vlny (1973), Biti izvan (2003), Ka srcu zemlje (2005) a Odasvud sjever (2006), Úlet za srdcom (2011), Interlude (2011), Zbrázdené nebo (2014), Zapisi bez redosleda (2015) a knihy pre deti Morská ríša (2009), Rybka Žiara (2015).

PULZOVANIE LITERATÚRY 27

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

v opasku predkov vztýčených, do fíg na podlomenej halúzke.

(V nedohľadnom čakaní, ktoré v okamihu aj slnce zahalí.)

A skutočno je tu!

Blíži sa lakomé, na prach zmrvené.

Na opustenú pastvu líha chvejúcu sa rosu. Či je svet milý, na tvári úsmev si strúsi?

Treba ho niekde nájsť v srdci zapadnutého..!

Aj na snietke lásky a vzlykov.

28 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Oko Pozeráš, oko, a niekto sa ti smeje, niekto z tvojej zadnej strany...

Mesačný svit vidíš a o slnci sníš krásne vidiny budúceho v temne tvojom.

Zahľadeného do vody niekto ťa napomína, niekto z tvojej druhej strany, kde vládne sucho, kde sa kosti množia a spia ticho, príliš ticho.

Vidíš mesto v žiare bohatstva; jeden lúč je tvoj, ostatné na teba čaká, a niekto ťa súri zbaviť sa okov aby ti myšlienka bola krokom, okamih túžbou, aby si sa smial, plakal, rozprával, že všetko vidíš v morskom príleve...

Aby si spal, keď sa ti zachce, aby si myslel, keď chceš myslieť, aby si všetko vôkol seba videl rozprávkovo krásne.

Pozeráš, oko, a niekto sa ti smeje, niekto z tvojej zadnej strany...

Vidíš tak chlieb, a seba pre neho dáš: dobrodenie pocítiš, a chceš viac v tvojej moci, v tvojom temnom nebi.

Vidíš hodiny, svetlá a tiene, vlny túžob vidíš – seba. Ďaleko dovidíš, lebo vidíš, lebo hviezdy lapáš, lebo sa vzpínaš a nepadáš, aby ťa celý svet mal na dlani.

Aby si tak aj ty vo vlastnom oku videl to, čo sa ťažko vidí...!

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 29

Obete V hanbe veľkej ničoty chichot zlata; syčanie zmije v mládnikoch bylín.

Zhrdzavené meče, zoschnutá krv a trvanie lások – skosené snopy prevýšili rodné slnce.

Hladom dokonáva divo rastúci priestor v nás...

Diabolský smiech v duši hriešnika sa hlási, akoby bol koniec tu pred nami, s poctami, akoby viera v Jediného rozkoly privolávala, akoby stále vytekal jed zo súmraku...

Akoby nám nádej bôľom bola väznená..!

Rozspievaný kohút ustal po mávnutí krídel; utrápení starci v krátkozrakosti sa pýtajú, pokiaľ dosiahnu ich ťažoblivé mysle.

A kosáky žnú v oblakoch a panských sídlach; asfalt puká pod strojmi a inými tlakmi a útlakmi...

Podzemné mestá sa vynárajú na denné svetlo..!

Zo zemskej kôry vyteká jadro chudákov, Ale aj žlč zo zreníc mizerákov a všivákov všade, kde sme sa schýlili.

V klamlivom nadšení cesty sa rovnajú smútku a ubolenej duši našej...

A, hľa, na obzore slnce! Či ani v ňom už nieto pravdy božej, keď vo chvíli krv tryská na prebodnutom tele?

Veď sa to život černie sťa havran v nebeských výšinách!

Veď sa to hory pyšné topia v matkiných slzách aj v dňoch, ktoré si volia vlastné obete?!

30 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Návšteva

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

V noci tu boli viem viem pošli s vetrom k mlčaniam lesom túlaniam viem šediví slepci mojich rozhľadov nasadli na rieky a lesy jazdia zovšadiaľ obnažení rozrušení k ohnisku aby sa tu na prahu svetla a tmy pohrali strunou v mojej mysli ustatou pod plášťom samoty obhorenou v lampe prázdnoty v prachu nemoty zostarnutou a takou jemnunkou takou tenunkou Viem v noci boli tu ešte v noci tu boli naposledy šediví slepci mojich rozhľadov ... Nech im je dobrá noc...

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

PULZOVANIE LITERATÚRY 31

V kroku poslednom Zamlčaný slávikov deň.

Ráno si líha po tráve. Spí suchá burina.

Oblaky na dosah ruky. Blízko je nebo?

V posledných súžbach umiera pastier; jeho stádo zostalo bez pasienka, bez píšťale.

Svet je mravčím rojom na riečnom pobreží.

Kam? Kam? Svetlo v hmle. Temno v svetle. Žiara rany.

Zhasínajú poludnia. Sme nenávratní. Nie ako vtáky.

Aj mysle sú temné. Aj skryté úmysly sna.

Akoby rieky tiekli z ústia ku prameňu.

Zastali vlny milovaného mora. Pobrežia plačú.

A nie sme vskutku sami, vravím. Niekto je tu.

Kde? Kde? Hrobky sa budia v smiechu hriešnikov.

Hľa, oni ešte žijú medzi kvapkami našej krvi.

Mrazy sa pohli k srdcu zeme. Jadro sa chvie.

Zimná bieloba pod padajúcou hviezdou. Blesk. Živí zadarmo mrakodrapy kupujú. Pamätníky sa naučili kráčať.

Oceľ a kameň tratia tvar, lebo sú v nás bez požehnania Boha, jeho a naše slová: Kam? Kam? Starneme uprostred púšte, s poslednou myšlienkou k nebu, a ono nás roztvorenou náručou čaká, akoby sme vždy patrili jemu.

Prebásnila Katarína Pucovská Výber z básní Zbrázdené nebo Daniela Pixiadesa vydalo Slovenské vydavateľské centrum koncom roka 2014. Časť týchto básní je uverejnená v rámci cyklu Vzlyky. Básne Lodníci, Oko a Návšteva sú doposiaľ neuverejnené.

32 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

TEXTY A KONTEXTY MÁRIA MYJAVCOVÁ

MOZAIKA CLIVOTY ZA UBIEHAJÚCIM ČASOM Tiché úvahy nad knihou Samuela Boldockého Predtým a potom Samuel Boldocký, ako dobrý znalec všetkého, čo vyrastá na poli našej súčasnej menšinovej literatúry, sa toť nedávno pustil do takej zvláštnej tvorby: zozbieral esejistické texty alebo aktuálne úvahy o našom vojvodinskom literárnom dianí z pera niekoľkých našich autorov a pridal k nim i vlastné texty, potom to všetko preosial na svojom site umeleckej invencie a nakoniec z tých získaných textov a či úlomkov textov zostavil prívetivú knižku, ktorú navyše ešte prizdobil fotografiami malieb nášho umelca Ivana Križana, autora, ktorý maliarskym štetcom vyjadruje tie isté myšlienky či poryvy duše ako aj umelci slova z našich krážov. Takto vznikla pedantne upravená a myšlienkovo koherentná antologická knižka s jasnou alúziou: Predtým a potom. Ináč Samuel Boldocký, tvorca tejto knihy, si tento titul prevzal od básnika Paľa Bohuša z jeho úvahy napísanej k šesťdesiatke básnika Andreja Ferku, ktorá je ináč zaradená aj do Dr. Mária Myjavcová (1934), pôsobila na Slotejto knihy (s. 87 – 89). A ten titul sa k tejto venskom gymnáziu v Báčskom Petrovci, neskoršie antologickej zbierke textov vybraných autov Hlase ľudu a vo vydavateľstve Obzor a od roku rov skutočne hodil.

1968 až po odchod do výslužby (1991) v SlovakisKniha Samuela Boldockého Predtým a tickom ústave na Filozofickej fakulte v Novom potom ma zaujala už samou nosnou myšSade. Externe vyučovala na Učiteľskej škole v Báčskom Petrovci, neskôr na Pedagogickej akadémii lienkou: poodhaliť našim súčasným i buv Novom Sade a naposledy v Slovenskom oddelení dúcim mladým generáciám korene našej somborskej Učiteľskej fakulty v Báčskom Petrovci. vojvodinskej slovenskej špecifickosti, ale Hlavnými oblasťami jej pôsobenia sú výchovsúčasne ich postaviť aj pred naliehavú otáznovzdelávacia, vedeckovýskumná (najmä konfronku: čo nasleduje potom, čo bolo vzniklo tačný výskum slovenčiny a srbčiny) a prekladateľská práca. Knižne publikovala Jazykové poznámky predtým. S týmto cieľom zozbieral z tvorby (1966), Slovenčina v jazykovej enkláve (2001), Bolo, našich odchádzajúcich i súčasných umelcov ako nebude (2004), State o našej slovenčine (2006), slova výpovede – svedectvá o duchovnej Slovenská jazyková čítanka (2009), ako aj celý rad rázovitosti nášho vojvodinského človeka. učebníc pre druhý stupeň základnej školy, gymnáUrobil to azda s tušením, že súčasná doba zium a učiteľskú fakultu. nám dnes už znateľne zotiera náš dolnozemský duchovný kolorit, takže medzi tým „predtým“ a „potom“ teraz už vyrastajú samé otázniky a s nimi aj predzvesť neistej, k netušeným zmenám výrazne otvorenej budúcnosti.

Táto nostalgia z plynúceho času je v knihe silne podporená aj zbierkou fotografií priliehavých umeleckých obrazov nášho súčasného maliara Ivana Križana. Zanikajúca dedinNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 33

ská architektúra a krajinkárske zábery z dedinského chotára naozaj plne korešpondujú s ideovou náplňou knihy.

Keď tak listujem v tejto novej knihe Samuela Boldockého, som rada, že obaja fungujeme na tej istej vlnovej dĺžke, a práve tak ma potešilo poznanie, že hľa s nostalgiou po starobylom svete životom kráčali či kráčajú práve tak ako ja aj naši eminentní literárni tvorcovia Ján Labáth, Paľo Bohuš, Pavel Mučaji, Ján Kopčok a napokon i Samuel Boldocký.

Vybrané texty uvedených autorov sú tiež zaradené do tejto Boldockého novej knihy.

Vďaka mojim spomienkovým textom Boldocký ma tu stavia, ako sa to u nás vraví, zarovnak s našimi význačnými dolnozemskými literárnymi tvorcami. Do tejto svojej zbierky textov našich menšinových autorov zaradil totiž aj moje či už celistvé alebo úryvkovite podané esejistické texty. Ja sama sa síce plahočím na inom záhone našej role dedičnej, takže básne alebo prozaické umelecké výtvory som ani nepísala, ale som zato po sedliackych rodičoch zdedila hlbokú vnímavosť voči všetkému, čím žije pole, príroda a čím sa prejavuje spätosť človeka s jeho životnou postaťou. Ináč tú potrebu občas fixovať to prežívané som dostala do vienka ešte pri rodinnom krbe. Otec, bývalý Čajakov žiak, spontánne odmala pestoval vo mne vzťah k ľudovým rozprávkam, k rytmickým básničkám z Čajakovej knižočky Rečňovanky pre slovenskú mládež a dokonca pri kontakte s prírodou aj on sám nachádzal podnety k obraznému rozprávaniu. Keď sme sa tak napríklad viezli na voze na naše pole dosť vzdialené od dediny, otec mi nudu z dlhej cesty zaháňal svojím rozprávaním. No a keď sme už dorazili k tomu nášmu poľu, a bolo to tak pri doline zaplavenej vodou a porastenej kadejakými vodnými rastlinami, kde sídlilo aj vodné vtáctvo, otec mi hovorí: „Počuješ toho bíbika? Keď ma zbadá, že som tu, hneď kričí: Čí si? Čí si? a ja mu zakaždým vravím: Ako ma nepoznáš, veď sem už dávno chodím?!“ Nuž či môže byť intímnejší vzťah nášho človeka k prírode?! Zvítať sa s bíbikom na vode ako s blízkym susedom! Keby sa ten môj otec bol dal aj na zapisovanie svojich dojmov z rodného chotara, iste by som ho bola aj nasledovala.

Tieto spomienky na moje osobné sedliacke detstvo mi teraz oživila práve táto jedinečná zbierka Samuela Boldockého s titulom Predtým a potom. Celou knihou sa ako červená niť tiahne práve snaha našich autorov zachrániť pred zabudnutím časy, keď sme sa tu na Dolnej zemi formovali a ďalej potom trvali i trváme ako vitálny jazykovo-etnický celok.

Kniha je podelená na dve časti. Obe sú nadpísané v štýle celej knihy: I. Zozbierané skôr, ako slnko zapadne (názov prevzatý z knihy Márie Myjavcovej Bolo ako nebude) a II. Aby napokon nebolo smädu (názov prevzatý od Paľa Bohuša, ktorého esejistický text s týmto titulom je tiež zaradený do tejto knihy). Na začiatku knihy, ako aj na vstupe do oboch kapitol zostavovateľ si zakaždým zvolil úryvok alebo citát z esejistického textu niektorého z autorov, a to taký, ktorý má funkciu nápovede toho, o čom sa v knihe a potom aj celkove v danej kapitole hovorí.

Na konci knihy je starostlivo vypracovaný dodatok Poznámky o autoroch. Úhrnne pri tejto knihe boli brané do úvahy texty tu abecedne uvedených autorov: Viery Benkovej, Paľa Bohuša, Samuela Boldockého, Michala Harpáňa, Jána Kopčoka, Jána Labátha, Pavla Mučajiho a Márie Myjavcovej. Čitateľsky mi v tomto zozname však chýbajú základné údaje o maliarovi Ivanovi Križanovi, ktorého maľby sú s knihou skutočne v neodmysliteľnej symbióze.

Pozornému čitateľovi iste neunikne ani citát, ktorý zostavovateľ pohotovo vyňal z knihy Jána Labátha Letokruhy (1993) a umiestnil to hneď na vstupe do knihy (s. 4), zľava pred 34 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Predslovom. Sú tu v skratke vyjadrené pocity básnika jednak z toho, čo už patrí k tomu predtým, a jednak z toho, s čím sa človek má vyrovnať, keď už stojí pred zákerným potom.

Tieto protikladné pocity básnik Ján Labáth vyjadril takto: Stáročia učili mojich predkov nerúbať nikdy povyše hlavy vzdorovať Vetriskám báť sa hromu a modlitbami vyprosovať dážď I pršalo z neba Božie požehnanie a plné boli chlievy aj stodoly Ale ľudská márnivosť sa odvrátila od Hospodina Nuž tu som dedič na prahnúcej zemi sám sýty samej sýtej Samoty medzi nenásytnými samotami a päsťou sa dožadujem svojich Práv na prívod bystrín z hviezdnych prameňov...

V Predslove zostavovateľ túto svoju novú knihu predstavuje ako tretiu, záverečnú časť svojej „trilógie tradičnej literárnej tvorby vojvodinských Slovákov“. (s. 5) Tentoraz je to hlavne výber z esejí „o tradičnom či autentickom živote a tradičnej či autentickej literárnej tvorbe ,dolnozemských‘ Slovákov“. (s. 5) Do prvej časti s nadpisom Skôr, ako slnko zapadne tvorca tejto knihy zaradil sedem spomienkových textov od štyroch autorov. Funkciu nápovede tu majú štyri krátke citáty prevzaté z predslovu ku knihe Márie Myjavcovej State o našej slovenčine. (s. 8) Vstupným textom do tejto prvej časti je esej Viery Benkovej Magické parôžky alebo melancholická (poetická?) úvaha o Panónii (s. 9 – 13), v ktorej sa autorka rozhovorila o mnohostrannej jedinečnosti Panónie a o panónskej dedine, o ktorej však pri konci eseje so smútkom konštatuje, že už stráca svoju írečitosť. (s. 13) Potom nasledujú esejistické texty Márie Myjavcovej prevzaté z jej knihy Bolo, ako nebude (2004). Sú to neskrátené texty Človek a pšenica (s. 15 – 19) a Zaniká nám Dobrý deň (s. 32 – 34) a potom ešte z tej istej knihy aj dve ďalšie eseje, ale podané úryvkovite. Sú to Moja rodná Delodefia (s. 21 – 31) a Kamže sa to zabára Zabara (s. 28 – 31). Sú to texty, v ktorých autorka esejistickým štýlom oživuje svoje spomienky na detstvo strávené s rodičmi, a na niektoré rázovité petrovské ulice.

Súladné ladenie prináša sem tiež text z pera Paľa Bohuša Grafológia dedovského krasopisu (s. 35 – 38) prevzatý z autorovej knihy Eseje (1993), a potom aj text Jána Kopčoka Zachovať pamiatku... (s. 39 – 40) prevzatý z jeho knihy Krátky život (1989). Všetko sú to autorské návraty k vlastnému detstvu či mladosti, k veku, keď je to mladé stvorenie azda najvnímavejšie ku všetkému tomu, čo ho dennodenne najpriamejšie obklopuje a na čo si potom v dospelosti s väčšou alebo menšou nostalgiou spomína, hľadajúc v sebe samom stopy toho prežitého.

Azda najvyššou hodnotou tejto zbierky osobných výpovedí našich literárnych tvorcov o tom, čo už dávno bolo, i o tom, čo nám prichádza, je, že sú to osobné svedectvá o podobách života nášho človeka, ktorý „prestál všelijaké povíchrice dejín a zostal predsa len tu na tejto rovine zaborený po kolená v jej čiernom blate a pod týmto nie vždy vďačným nebom...“. (citované z textu Jána Kopčoka uvedeného v tejto posudzovanej knihe, s. 40) NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 35

Druhá kapitola knihy má názov prevzatý od básnika Paľa Bohuša k jeho úvahovému textu Aby napokon nebolo smädu, ktorý je uvedený hneď na vstupe do kapitoly, kde sú do súvislého celku spojené aj ďalšie úvahy. Zostavovateľ knihy si tu ako nápoveď k celej tejto kapitole zvolil citát z knihy Jána Labátha Kto je to Goethe, kde si básnik spomína, ako sa on sám cítil, keď sa chystal písať svoju prvú knihu. Veľavravné je autorovo priznanie: „Spomienky mi boli sceľovacia niť, okolo ktorej sa, ako v nejakom chemickom roztoku, vykryštalizovala zložitá štruktúra knihy.“ (s. 42) Čitateľ v tejto kapitole nájde texty analyticko-úvahové z pera jednotlivých našich autorov. Na celej veci je zaujímavé práve to, že zostavovateľ tu našej čitateľskej verejnosti takto sprístupnil hodnotiace texty práve z pera hlavne členov našej spisovateľskej obce.

Celá táto druhá časť knihy je práve vrchovato naplnená textami, ktoré čitateľovi osvetľujú tvorivé poryvy jednotlivých našich prevažne literárnych tvorcov. Úhrnne je tu trinásť textov jednak jednotlivých našich básnikov, textov, ktoré vznikli ako uvažovanie nad tvorbou konkrétneho literárneho druha, a jednak aj rovnako cielené výpovede niektorých autorov z iného fachu.

Už v úvodnom texte k tejto časti básnik Paľo Bohuš vystríha svoj súčasný dedinský svet pred ľahostajným zriekaním sa svojej dedinskej podstaty. Je to esej so symbolickým titulom Aby napokon nebolo smädu (s. 43 – 46), ktorú básnik bol napísal k päťdesiatinám nášho insitného prozaika Janka Čemana. Takto, hľa, erudovaný básnik Paľo Bohuš vzdáva tu hold svojmu insitnému spisovateľskému druhovi zahĺbenému do bežného dedinského života. Bohuš si uvedomuje, že ten náš dedinský život, ako ho umelecky stvárnil aj Janko Čeman, je v porovnaní s tým, čo prichádza, vlastne „to lepšie, mäkšie v nás“, to, čo nám teraz už takto nebadane uniká, a my sa nazdávame, že potom už k nám prichádza nová doba, akýsi pokrok. V tejto súvislosti básnik Paľo Bohuš však s ľútosťou priznáva: „Nevieme, kde sa máme poučiť, aby nám s dedinou, ktorá odchádza, neodišlo i to, čo v nej bolo zdravé, ...“ (s. 43) Celý tento Bohušov text sa odvíja jednak ako oslava dediny, ako ju vyslovil spisovateľ so sedliackou dušou, no súčasne aj ako ľútosť za všetkým tým, čo sa nenávratne z nášho dedinského života stráca. S trpkosťou konštatuje: „Nadchádzajú časy, keď sa s ľútosťou budeme okolo seba ohliadať, aby sme videli, kde je dedina, ale ju neuvidíme.“ (s. 44) Toto svoje rozjímanie Paľo Bohuš končí úprimným vyznaním: „Mám rád svoje prostredie a nemôžem naň zabudnúť. V živote je však najväčšou nesnádzou, že si prostredie nemôžeme ponášať za sebou ako zvršky. Preto o toľko väčšie uznanie patrí tým, ktorí nám rodný kraj i s jeho svetlami približujú, skrášľujú a zachovávajú pred zabudnutím.“ (46) Veru aj celá táto zbierka textov s tematikou z dedinského prostredia, ako ich Samuel Boldocký vybral pre túto svoju knižku, je hodna veľkého uznania. Ale v duši zobúdza aj smútok. Smútok z tušenia, že sa Bohušova predpoveď o strate dediny z nášho života už začína spĺňať.

Aj nasledujúci text je z tej istej dielne. Básnik Paľo Bohuš pri päťdesiatke svojho mladšieho básnického druha Juraja Tušiaka napísal úvahu Ako tie vetriská na rovine, ako ten vánok (47 – 50), ktorá je teraz tiež prevzatá z Bohušovej knihy Eseje. Samuel Boldocký ju teraz do svojej zbierky zaradil jednak ako ďalší kamienok pri skladaní mozaiky smútku za ubiehajúcim časom, pričom sa ani netají tým, že plne súhlasí s priznaním Paľa Bohuša, ako on sám vníma poéziu svojho mladšieho básnického druha Juraja Tušiaka: „Jeho nos36 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

talgie sú aj našimi nostalgiami.“ (s. 47) Rovnakú váhu majú však Bohušove úsudky o samom poetickom prejave Juraja Tušiaka, keď medziiným priznáva: „Poznáme zanieteného Tušiaka neraz labužnícky cinkajúceho akoby postriebrenými rýmami, poznáme ho ako uvzatého zaľúbenca do melódií tej reči, s ktorou sa z otcovskej nabíjanice vybral do sveta.“ (s. 47) Paľo Bohuš v tejto svojej eseji vysoko hodnotí Tušiakov básnický výraz, a to najmä ako sa prejavil v jeho vysoko umeleckej básnickej skladbe Sedem vravení.

Osobitnú pozornosť si tu ďalej zaslúži pohľad básnika Jána Labátha na poéziu Paľa Bohuša, ako je podaný v texte Moje vnímanie a prežívanie Bohušovej poézie, čo sa vzťahuje vlastne na vnímanie cez prizmu dvoch Bohušových básnických textov. Ide o báseň Spomínanie a o dve slohy z básne Človek. Čo je na celej veci zaujímavé, je údaj, že ide tu v podstate o príhovor básnika Jána Labátha k žiakom na literárno-hudobnom programe, kde sa on básnik snažil poučiť žiakov o tom, ako majú chápať a stvárniť vlastný čas, a to ako čas pítomný, tak i ten budúci. A stavia pred nich otázku: „Ako prejsť s čistým svedomím životom, aby sme si neskoro nevytýkali, že sme ho premrhali?“ (s. 53) Za vzor im dal práve básnika Paľa Bohuša, keď si on sám, už ako lekár, v básni Spomínanie spomína, ako spolu s otcom chodil do poľa, čo všetko tam pozoroval a aké všetko si zážitky sedliak odnášal z tých poľných prác. Celý ten príhovor k žiakom Labáth končí výzvou: „Čítajte nášho barda Paľa Bohuša a nabádajte aj iných k čítaniu. Spoznáte v jeho básňach statočných predkov, spoznáte svoj pôvod, korene a celkom určite aj seba.“ (s. 53) Nasledujúca esej s nadpisom Ľônik zastoknutý do básne (s. 55 – 56) priamo nadväzuje na výzvu Jána Labátha, aby žiaci čítali Bohušove básne, ako je i báseň Spomínanie. Čitateľ tu dostáva z pera Márie Myjavcovej akurát uvažovanie o myšlienke vyslovenej na samom konci tejto Bohušovej básne. Bohuš, spomínajúc si na časy, keď sa chodilo s otcom na NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 37

Daniela Triašková: Krajina, papierová koláž, 2014

voze do poľa, svoje spomienkové návraty k oným časom končí rezignovane: „Ľônik sa vrátia staré Kračúny.“ Takto formulovanou výpoveďou básnik jasne naznačil svoje poznanie, že tie časy, keď práca na poli alebo aj Kračúny (ľudovo zvané Vianoce), prežívané v rodinnom kruhu, mali osobitné čaro, ale že sa už napevno minuli. Aj sama autorka svoju esej o ľôniku (Myjavcová, Mária: Ľônik zastoknutý do básne. In: Báčsky Petrovec : Kultúra, 2004, s. 133 – 135) končí s rovnako ladenou skepsou: „Len či generácie, ktoré vyrastajú pri hudbe traktorov, budú mať poňatia, načo básnik potreboval práve ľônik do básne?! Keď sa nám aj ľudová frazeológia už rozsýpa ako zrno z deravého vreca...“ (s. 56) Úvaha Samuela Boldockého Sny a dni básnika vovádza čitateľa do poézie básnika Pavla Mučajiho. Pristavuje sa pri Mučajiho básnických zbierkach Slnečné prístrešie, Moja Itaka, Visuté záhrady. Boldocký úvahu napísal pri príležitosti Mučajiho osemdesiatin, keď teda bola práve príležitosť obzrieť sa spolu s jubilantom na jeho životnú cestu, počnúc od „bosonohého detstva nádenníckych detí,“ potom na stretanie sa s vojnovými hrôzami, keď mu doposiaľ ožívajú smutné spomienky na obete vojny z kruhu jeho blízkych známych, až napokon keď s ľútosťou hovorí aj o súčasnom svete. S ľútosťou preto, lebo v tomto svete už chýba vzájomná láska medzi ľuďmi, všetky hodnoty sú už sprofanizované. Aj vonkajší svet už nie je, ako býval. Zmenili sa aj naše polia. Už tam chýbajú ľudia, i zvieratá, i vtáčky. Východisko z toho všetkého sa podľa básnika dostaví až potom, keď sa človek naučí „žiť na Zemi ako človek“ (s. 61).

Po tejto príležitostnej úvahe o Mučajiho básnických zbierkach zostavovateľ zaradil úryvkovite podanú Mučajiho Esej o rovine, poézii a o sebe. (s. 63 – 65) Začína sa to vyzna38 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

ním básnika o zástoji detstva v živote človeka. Hovorí takto: „Detstvo je najväčší rozmer v živote každého človeka, je to nemerateľný priestor, v ktorom sa všetko začína a nikde nekončí. Je to najpožehnanejšia dimenzia, ktorú človek dostal a ktorá sa v jeho duši ustavične rozrastá.“ (s. 63) Po originálnej apoteóze detstva, básnik sa vyznáva zo svojej spätosti s rovinou: „Teším sa, že sú práve strniská mojou domovinou. (…) Rovina je neopakovateľná ako aj život sám alebo umelecká invencia a tvorba.“ (s. 64) V tejto súvislosti presvedčivo konštatuje: „Slovenská vojvodinská poézia nesie všetky atribúty svojej klímy. A je plná originálnych metafor, obrazov a hudby, čo vzniklo práve v tomto podnebí a pod týmto slnkom. A je to zvláštne, krásne a hodné poznania“. (s. 64) A napokon sa básnik ešte pozastavil nad takýmto fenoménom: „Vojvodina je zvláštny fenomén. Všetci poeti, ktorí v nej žili, písali o nej v hyperbolách, poeti všetkých národností ju nazývali svojou, a to preto, lebo mali spoločnú klímu, spoločné slnko a kladnú invenciu; nesporili sa nikdy, čia je. Vždy bola všetkých. (….) A tak celá vojvodinská poézia je krásnou zátokou tolerancie a svetla, pokoja či nepokoja.“ (s. 65) Tieto pasáže z Mučajiho Esejí o rovine, poézii a o sebe sa tu končia básnikovým metaforickým vyznaním: „Všetci sme vyšli z dákych úvratí tejto roviny s batohom tŕňového raždia, na ktorých bol náš začiatok.“ (s. 65) Na Mučajiho úprimné vyznania o pripútanosti našinca k rovine nadväzuje Viera Benková so svojím rozprávaním s nadpisom Slezová ruža ako inšpirácia. Autorka tu píše o sleze ako liečivej burine rastúcej povedľa dedinských ciest alebo aj na iných zanedbaných miestach, k čomu pridáva i svoje spomienky na detské bavkanie sa s plodmi tejto liečivej rastliny, u nás ináč ľudovo zvanej „parôžke,“ a napokon svoje spomienky na detské časy ešte ozvláštnila svojou básňou Slez môjho detstva.

Nasledujúci text vznikol z pera básnika Jána Labátha r. 1976 pri príležitosti jeho päťdesiatin. Je označený ako Súvaha prejdenej cesty a bol vtedy prednesený na literárnej porade.

Básnik ako päťdesiatročný sa pustil do hľadania zmyslu človeka, akéhosi prototypu svojho súčasníka, s ktorým sa aj sám identifikuje. Predstavuje ho takto: „Tento človek: môj človek, človek nás všetkých, prihovára sa mi svojím činným i trpným jestvovaním. A ja ho súčasne obdivujem, hreším a ľúbim i tajne nenávidím, tak ako sa správame voči najbližším. (.) Pre neho by som chcel prežiť ešte chvíľku času. Cítim, že mu bude potrebná rada, aby nezablúdil, aby sa omylom nedostal do kraja pochybných mravov, aby nezaložil svoju sedliacku česť za pliešok klamného lesku. Aby sa neostýchal v zástupe. Aby nezabudol, a to je ono: že všade treba mozoľnatých dlaní a on sa za svoje nemusí hanbiť. O toho človeka sa chvejem. Viem, že si spraví po svojom a zaobíde sa bez mojej rady. Chcel by som mu však aspoň podať ruku a zaželať mu šťastie.“ (s. 70 – 71) Nasledujúci text s titulom Spoločná hruda Panónie zostavovateľ prevzal z knihy Paľa Bohuša Eseje. Ide o text, ktorý básnik Paľo Bohuš bol predniesol r. 1989 po srbsky na stretnutí juhoslovanských spisovateľov v Kanjiži. Je to trochu obsiahlejšia esej, v ktorej sa básnik vyznáva zo svojej pripútanosti k Vojvodine, ale s vedomím, že Vojvodina je vlastne konglomerátom národností a jazykov. Nuž a práve na tomto fakte Paľo Bohuš rozvíja aj svoje presvedčenie o jestvovaní panónskej poézie a na tom stretnutí juhoslovanských spisovateľov toto svoje presvedčenie vyložil takto: „Chcel by som sa ešte raz vrátiť k tvrdeniu, že u nás vo Vojvodine už desaťročia vzniká poézia, ktorú napriek viacjazykovosti, či skôr práve preto, ale najmä na základe početných spoločných prvkov môžeme nazvať NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 39

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

panónskou poéziou. Zrod takejto poézie, celkom prirodzenej na území Panónie, vyzerá mi logicky prijateľný, rovnako ako spojenie mnohých iných spoločných prvkov v panónskej etnografii, napr. v ľudovej tvorbe, insitnom maliarstve, ľudovej architektúre, dokonca aj v ľudovej kuchyni a inde. Isteže nie náhodou u všetkých národov a národností vo Vojvodine nájdeme rozgajdaných chlapov, tanečníkov ľudových tancov, kôl či čardášov v typických bačkoroch a vestách, sedliacku architektúru Panónie až príbuzensky blízku vo veľmi veľkých oblastiach, takže jej iný prívlastok ako panónska ani nezodpovedá. Nie sú náhodné srbské ľudové melódie, ktoré Slováci spievajú ako svoje na slovenské texty atď., atď., nech nenapočitujem ostatné životné prvky národov a národností vo Vojvodine mnohonásobne sa prelínajúce, ktoré vplývajú na ich koherentnosť, napriek jazykovým rozdielom. Vlastnosti panónskeho rovinného prostredia a klímy, ktorá z nových prisťahovalcov za pomerne krátky čas stvárni typ rovinného človeka – Lalu, utvárajú spoločné poetické ovzdušie tak pre básnika maďarskej národnosti, ako aj pre básnika – Slováka. (.)

Nie je to zvláštny dekor, ktorý by sotvaže bol taký krásny a krotký v našej poézii, keby sme nežili v tejto ,provincii‘ Vojvodine, na dávno vyschnutom dne Panónskeho mora?“ (s. 75 – 76) Na tento Bohušov text o odraze spolužitia národov a národností na území Vojvodiny v ich tvorivosti v rozličných životných okolnostiach priamo nadväzuje text Samuela Boldockého Čaro zanikajúcej krásy označený ako úryvok z jeho knihy Kroky a stopy v kultúre a literatúre vojvodinských Slovákov (Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec 2010, s. 175 – 179) Boldocký sa v tomto texte, listujúc v knihe fotografií Ondreja Miháľa Zanikajúca krása slovenských domov vo Vojvodine (MS, Bratislava 2008), desí nad tým, ako náhle 40 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

z nášho slovenského prostredia vo Vojvodine miznú stopy po starodávnej architektúre a vôbec po výzdobe našich slovenských rodinných domov. Pohľad na tú miznúcu krásu, aký poskytuje kniha Ondreja Miháľa, môže však vyvolať zmiešané pocity. Nezasvätení môžu vojvodinským Slovákom medziiným vytýkať ľahostajnosť ku kultúre svojich predkov, no Boldocký v tejto súvislosti pripomína, že „zánik krásy ,zvečnenej‘ na umeleckých fotografiách tejto publikácie nie je vlastne zapríčinený ľahostajnosťou voči kultúre predkov. Čiže presnejšie povedané „nie je zapríčinený iba ľahostajnosťou, ale i omnoho vágnejšími hospodársko-spoločenskými okolnosťami...“. (s. 81) Ďalší a v tejto knihe posledný text Samuela Boldockého má názov Etnicita, čas a priestor v umení. Text bol prečítaný na snemovaní v rámci XII. bienále slovenských akademických výtvarných umelcov v Srbsku r. 2013 v Báčskom Petrovci. Nosnou témou snemovania bolo Slovenské umenie, alebo umenie Slovákov – fikcia, alebo skutočnosť. Samuel Boldocký tam predniesol práve svoju uvedenú úvahu. Na začiatku svojho výkladu stručne osvetlil, ako chápe termín etnicita. Vyložil to takto: „Termínom etnicita v texte označujeme znaky a symboly odrážajúce spoločný pôvod, jazyk, kultúru, etnické vedomie a pod. jedného národa.“ (s. 83) Pri ďalšom výklade, vychádzajúc zo skutočnosti, že z hľadiska etnicity je závažnou okolnosťou už sám druh umenia, autor usudzuje, že etnicita ako taká sa najvýraznejšie prejavuje práve v literatúre. Z tohto hľadiska literatúra je, ako hovorí, „najnárodnejším“ umením, čo ešte podčiarkuje konštatáciou „a takou aj zostane, kým budú jestvovať jazyky jednotlivých národov, lebo jazyk, na ktorom sa slovesné umenie zakladá, je najvýraznejším prvkom etnicity a chráni v sebe celkovú kultúru i svojbytnosť i špecifickosti každého národa“. (s. 84) Na základe tohto faktu Boldocký jednoznačne uzaviera, že: „slovenské umenie i umenie Slovákov (s prívlastkom zahraničných, vojvodinských a pod.) i umenie všetkých iných národov nie sú fikciou, ale skutočnosťou.“ (s. 85) V ďalšom výklade autor problematiku etnicity kladie do súvislosti so všeobecnou globalizáciou prebiehajúcou v súčasnom svete. Totiž globalizácia neprebieha iba v hospodárstve, ale i v kultúre, a teda i v umení, a prostredníctvom komunikačných vymožeností, najmä internetu, sa každý nový trend v umení rýchle šíri, takže v súčasnosti „globálne modely spravidla vytláčajú tie lokálne, podmienečne povedané vnucujú im svetovú umeleckú módu“. Lenže aj takáto situácia nemôže platiť navždy, lebo „regionálnosť je jednoducho existenčná danosť, ktorá má možnosť byť realizovaná v umení a jednotlivé kultúry sú často jedinečnými a neopakovateľnými sociokultúrnymi systémami, ktoré možno opísať a pochopiť iba v kontexte ich vlastných hodnôt, noriem a ideí, čo neznamená, že sa nemôžu stať svetovými“. (85) Toto poznanie autor doložil príkladom kovačických insitných maliarov. V tejto súvislosti, odvolávajúc sa na Einsteinovu teóriu relativity, konštatuje, že aj „pojmy slovenské umenie, umenie Slovákov, slovenský maliar, spisovateľ a pod. sú vlastne relatívne, takpovediac významovo polyvalentné. Totiž kým bude jestvovať slovenský národ a štát, umenie, ktoré vzniklo v tom štáte, sa bude môcť označovať ako slovenské, avšak v čom, v akej miere, kedy, v akej forme a pod. je ono skutočne ,slovenské‘, nemožno odpovedať zovšeobecnene a jednoznačne, ale podmienečne s prihliadaním na konkrétne danosti, vyplývajúce z komplexnej problematiky...“ (s. 86) Takéto rozjímanie autor ukončil parafrázou výpovede slovenského literárneho vedca Ľubomíra Feldeka, ktorý v súvislosti so slovenskou literatúrou ohľadom jej svetovosti povedal: „Slovenské umenie nie je iba slovenské, ale i svetové, aj keď to svet nevie.“ (Príspevok bol uverejnený v Literárnom týždenníku, Bratislava, dvojčíslo 1 – 2, s. 5) NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 41

Ďalej nasleduje úvaha básnika Paľa Bohuša s titulom Predtým a potom, ktorú básnik napísal k šesťdesiatke básnika Andreja Ferku. Autor sa v tejto svojej úvahe zameral na problematiku prehodnocovania umeleckého diela. Text bol prednesený na literárnej porade r. 1985, kde bolo príležitostne pripomenuté aj životné jubileum básnika Andreja Ferku. Bohuš sa v svojom príhovore sústredil na problematiku prehodnocovania slovesného umeleckého diela, ktoré sa chápe ako každý iný prirodzený proces. Spojenie dvoch divergentných pojmov, ako je „predtým a potom“, môže pri prehodnocovaní slovesného umeleckého diela priniesť aj „badateľne rozdielne videnia toho istého umeleckého slovesného prejavu“ (s. 87), a to dokonca aj vtedy, keď to dielo vníma ten istý prijímateľ, ale v rozličných časových intervaloch. O to väčšie rozdiely v prehodnocovaní vznikajú, keď pochádza od generácie, ktorá už má väčší časový odstup od vzniku diela. Dokonca aj sám čas vzniku umeleckého diela je dosť závažným činiteľom, ktorý ovplyvňuje tak samého umelca, ako aj percipientov jeho diela.

Pri týchto úvahách o prehodnocovaní slovesného umeleckého diela a o možných divergenciách medzi „tým a potom“ Bohuš vyslovil ešte jednu závažnú zložku samotného prehodnocovania umeleckého diela. Je to prijímateľ ako taký. Na základe istého starého aforizmu Bohuš tu hovorí o „ľude“ ako percipientovi, od ktorého práve tak celkom závažne závisí percepcia konkrétneho umeleckého diela. Svoje rozjímanie o prehodnocovaní slovesného umeleckého diela Bohuš končil konštatáciou: „Umenie je medziiným aj preto umením, že sa životne významnou časťou svojho rozsahu nedá vtesnať do pravidiel a zákonov, ktoré by dobre vyučenému umelcovi zaručovali umeleckú pôsobivosť jeho tvorby. Keby tak nebolo, potom by aj otázky hodnotenia umeleckého diela boli o čosi jasnejšie a hlavne menej variabilné v čase.“ (s. 88) Túto knihu Samuela Boldockého Predtým a potom uzaviera text literárneho vedca Michala Harpáňa Básnické paradigmy panónskeho archetypu označený ako „úryvok z úvodnej časti štúdie“, ktorý je prevzatý z jeho knihy O Paľovi Bohušovi. (Kultúra, Báčsky Petrovec 1999, s. 5 – 8) Už z titulku možno usúdiť, čím táto Harpáňova úvaha prispieva k celkovej ideovej stavbe Boldockého knihy Predtým a potom. Michal Harpáň sa vo svojej vedeckovýskumnej práci celkove zameriava na vývin slovenskej vojvodinskej literatúry, skúma jej typológiu a v súvislosti s tým odhaľuje špecifickosť a miestnu situovanosť tejto literatúry.

V texte zaradenom do tejto knihy autor sa sústredil na odhaľovanie básnických paradigiem panónskeho archetypu v dielach vojvodinských slovenských spisovateľov. Zostavovateľ Samuel Boldocký tento text cielene použil ako doslov ku svojej knihe Predtým a potom, zostavenej z esejistických textov slovenských dolnozemských autorov s tematikou „rovina v odznaku vlasti“. Michal Harpáň, analyzujúc básnický cyklus Viery Benkovej Heroica slovaca, usudzuje, že oná hrdinskosť, ktorú autorka ospievala v svojej básnickej skladbe, „spočíva v kráse, v práci, v skromnosti a čistote“, čo sú v podstate „atribúty zotrvania“.

Pozornosť čitateľa Harpáň následne upriamuje na „panónsky roľnícky archetyp“ v slovenskej dolnozemskej poézii. Usudzuje, že v základoch panónskeho roľníckeho archetypu sú zem-rovina a človek-roľník ako „súvzťažné archisémy“. V ďalšom výklade autor vysvetľuje, ako sa tieto dva póly v tvorbe jednotlivých autorov vzájomne podmieňujú. Zisťuje, že tematicko-motivický komplex zeme-roviny je v podstate objektom diania, zatiaľ čo „subjekt diania sa konkretizuje z tematicko-motivického komplexu človeka-roľníka.

42 TEXTY A KONTEXTY

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Daniela Triašková: Krajina, papierová koláž, 2014

Autor v tejto analýze pokračuje a v závere tohto úryvku, ako ho do svojej knihy zaradil zostavovateľ Samuel Boldocký, sa konštatuje: „Znakovú funkciu majú vlastne všetky tematické a motivické jednotky ustanovujúce panónsky roľnícky archetyp v slovenskej dolnozemskej literatúre. Je to síce bežné konštatovanie, no v tejto súvislosti treba zdôrazniť dôležitosť kódu, v ktorom sa konkrétny znakový proces realizuje.

Tým primárnym kódom sú slovenské národnostné society na Dolnej zemi špecifické z hľadiska etnického a historického, entity medzi vedomím samostatného a súdržného celku a vedomím príslušnosti k nadradeným celkom ako ich časti.“ (s. 93) Na záver tohto listovania v pútavej knihe Samuela Boldockého Predtým a potom cítim potrebu vyznať sa zo svojich osobných pocitov, aké vo mne vzbudili takto na jednom mieste nakopené mienky vari trinástich popredných osobností z nášho kultúrneho života. Predovšetkým vyslovujem uznanie, ba obdiv autorovi za také nevšedné úsilie pri zostavovaní tejto knihy. Kniha svedčí jednak o jeho dobrej rozhľadenosti v našej celkovej spisbe z príslušných oblastí a jednak o náležitom ohodnotení textov zaradených do knihy.

Druhá vec, ktorá sa mi tu akosi sama natíska, sa spája so samým titulom knihy. To predtým a potom je také veľavravné, že jednou svojou zložkou budí vo mne zlé predtuchy.

Dnes sa totiž ešte tešíme, čo všetko sme ako národnosť doposiaľ dokázali na rozličných poliach nášho národnostného života, povedzme na poli literárnej tvorby, literárnej vedy, jazykovedy aj inde, ale všetko to už pomaly zapadá do priečinku predtým. Nakoľko zatiaľ ešte vládzem sledovať, čo nové sa deje v oblasti našej tunajšej slovenskej kultúry, stále mi na jednotlivých uvedených úsekoch akosi chýba „mlaď jará“, ktorá by sa mala činiť potom, keď toto dnešné už bude mať etiketu predtým.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

TEXTY A KONTEXTY 43

IN MEMORIAM KATARÍNA MELEGOVÁ MELICHOVÁ

V nečase času pred majestátom smrti Samuel Boldocký (25. 4. 1943 – 25. 4. 2015) Mnohé sú hranice v živote človeka, ale smrť je tou konečnou hranicou. Nemeniteľnou.

Preto sú správy o odchode ľudí také boľavé. O to boľavejšie, keď spomedzi nás odišiel taký muž, akým bol Samuel Boldocký, ktorého celoživotné stopy sú silno zakorenené nielen v jeho rodisku – Petrovci, ale aj v slovenskom vojvodinskom poli a v celoslovenskej dolnozemskej kultúre.

Stojíme v hlbokom zármutku pri odchode Samuela Boldockého, vzácneho nezabudnuteľného človeka, pedagóga, literárneho kritika, jazykovedca, zostavovateľa učebníc, prekladateľa, ale aj neúnavného matičiara.

Samuel Boldocký vedel štedro rozdávať svoje vedomosti, lásku k deťom, k literatúre, k športu, ale aj k svojmu rodisku a k slovenským dolnozemským duchovným hodnotám.

Aj keď bol v prvom rade pedagógom, kde zanechal najviac stôp, jeho meno zostane natrvalo zapísané aj v dejinách našej literatúry a kultúry. Bol čestný, priamy, zásadový, cieľavedomý, vždy hrdý na svoju školu, žiakov. Vždy sme sa mali od neho čo naučiť.

Bol príkladným intelektuálom, pre ktorého škola bola a zostala studňou vzdelanosti. Bol prísny a svoju prácu za katedrou vykonával dôkladne a dôsledne, za čo sme mu vďační my – odchovanci petrovského gymnázia.

Konferencie, sympóziá, tematické rozpravy, literárne večierky, scenáre pre literárnohudobné a umelecko-dokumentárne programy; viac ako dvadsať rokov z kultúrnej histórie dolnozemských Slovákov pripravoval rozhlasovú reláciu Matičný kútik...

Ako tvorca a znalec slovenskej literatúry v dvoch funkčných obdobiach bol členom redakcie časopisu pre literatúru a kultúru Nový život, v jednom funkčnom období aj predsedom redakčnej rady tohto časopisu a členom vydavateľskej rady nášho spoločného časopisu Dolnozemský Slovák.

Vďaka takej rozkošatenej tvorbe na poli literatúry stal sa členom Spolku vojvodinských spisovateľov a je členom i čestným členom Spolku slovenských spisovateľov v Slovenskej republike.

V rokoch 1998 – 2002 bol predsedom Spolku vojvodinských slovakistov. Bol aj členom Iniciatívneho výboru pre obnovenie Matice slovenskej v Juhoslávii, aby sa v roku 1992 stal predsedom Miestnej organizácie MS v Petrovci a túto funkciu vykonával do roku 1998. Je čestným členom Matice slovenskej v Srbsku. Bol redaktorom a zostavovateľom piatich kníh, ktoré vyšli v edíciách Matice slovenskej v Srbsku.

44 IN MEMORIAM

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

IN MEMORIAM 45

Daniela Triašková: Valér 5, olejomaľba, 2015

Ako matičiar kvôli jeho nezaujatosti a politickej nezaradenosti, kvôli jeho ľudským kvalitám v rokoch 1996 – 2000 občania ho zvolili za výborníka Zhromaždenia Obce Báčsky Petrovec a v rokoch 2003 – 2010 za člena Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v jej prvom zložení.

Aj keď bol už deväť rokov dôchodcom, bez roboty nebol. V súčasnosti bol členom Správnej rady Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov a členom vydavateľskej rady Slovenského vydavateľského centra.

Samuel Boldocký bol aj manželom, bratom, otcom a štvornásobným dedom, či apkom po petrovsky povedané. Manželka Mária, či Maja, ako ju volal on a ľudia z ich blízkosti, bola jeho súpútničkou aj v živote, aj na pracovisku. Obetavá, starostlivá a plná pochopenia. Dcéram tiež vštepil lásku a záujem o to, čomu sa on sám venoval po celý život. Vnučky, tie rozmaznával a s vnukmi si vedel chlapsky porozumieť. Mal rád spoločnosť, ľudí a ľudia mali radi jeho.

Lebo vždy bolo od neho čomu sa naučiť, poradiť, alebo sa v jeho spoločnosti zabaviť. Plný bol ostrovtipu, ale aj ochoty podať opornú ruku.

Aj keď sa nikdy nechopil práce kvôli uznaniam, ani tieto ho neobišli.

Je laureátom Ceny časopisu pre literatúru a kultúru Nový život za roky 1992 a 2008.

V roku 1996 mu udelili Októbrovú cenu Obce Báčsky Petrovec za vynikajúci prínos k literárnej tvorbe a osvetovej práci Slovákov v Juhoslávii a v tomto roku sa stal nositeľom medzinárodnej Ceny Ondreja Štefanka.

V nečase času stojíme pred majestátom smrti a chceli by sme vrátiť krásne, nezabudnuteľné spoločné chvíle.

Sme vďační osudu, že nám bolo dopriate poznať a spolupracovať s ním. Jeho náhlym odchodom strácame významnú a ťažko nahraditeľnú osobnosť Slovákov v Srbsku. Jeho vzácne rady budú chýbať nejednému z nás, a jeho činorodosť všetkým. Keďže však vieme, že čo vykonáme pre seba, to zomrie s nami, ale čo vykonáme pre iných, zostane naveky, aj jeho stopa bude trvalo vrytá do našich dejín, dejín nielen vojvodinských, ale aj dolnozemských Slovákov. Česť jeho pamiatke!

VIERA BENKOVÁ

Tichá spomienka na priateľa Samuel Boldocký (25. 4. 1943 – 25. 4. 2015)

Daniela Triašková: Krajina, papierová koláž, 2014

Keď na poslednú cestu zo života odchádza človek, jeho najbližší strácajú pevné ohnivko, sponu medzi tým, čo bolo predtým, a čo bude potom... Keď zo života slovenskej komunity odchádza významná mnohostranná osobnosť, akou bol práve i môj kamarát a spolupracovník – Samuel Boldocký, vtedy si slovenská národnosť hneď neuvedomí, že s odchodom takýchto veľkých ľudí stráca i ona sama, a to najmä svoju tvorivú a kultúrnu tvár! Keď kruh priateľov a známych opúšťa jeho dlhoročný člen, je vhodná chvíľa, aby si na neho zaspomínali a venovali mu na rozlúčku tichú pietnu spomienku...

Bolo to dávno, tak dávno, že človek priam žasne nad behom času, ktorý vo svojom úžasne zrýchlenom chode oberá každého o výnimočnú nevšednú chvíľu, keď by sa mal človek pristaviť pri sebe, rozjímať o prejdenej ceste, o tom, čo prežil, rozhovoriť sa o otázkach, ktoré nás trápia, ktoré zostali mnohokrát nezodpovedané a práca nedokončená; tak to kedysi robievali naši predkovia, lebo vedeli, že nielen chlebom sa človek živí. Dokázali v poli na chvíľu v práci zastať, pouvažovať, čo a ako ďalej, sadnúť si pod rozkonárený strom a započúvať sa do našepkávania zeme a ľudí vôkol seba. A to na svojej rannej rybačke sediac pri kanáli často robieval aj baťko Samko v spoločnom rozjímaní s mlčanlivými rybami a zeleňou vôkol seba. Z tých tvorivých relaxačných chvíľ sa zrodili potom mnohé jeho názory na našu tvorbu, vložené do kníh a zborníkov, úvahy o autoroch a našej kultúre, divadelníctve a živote vôbec a veru i o našej slovenskosti a írečitosti, malosti i skromnosti, matičnej činnosti a o našej budúcnosti na týchto, v poslednom období veľmi rozvíchrených priestoroch, ktoré nikomu neprinášajú radosť a šťastie.

Odtiaľ k nášmu, dnes už veľmi zriedkavému čitateľovi vyprevádzal takmer každú novú knihu a pri pokojne tečúcej vode ponorený do odkazov vody a zeme možno v duchu prekladal i mnohé srbské a slovenské diela; zvádzal polemiku, o ktorej tvrdil, že vyčisťuje zanesené dvory, prináša zdravý vzduch a hýbe ľudstvom vpred. Možno v poli alebo pri vode pripravoval v duchu na vydanie i svoje antológie a literárne príspevky a svojich rodákov sa v nedeľu cez Petrovský rozhlas snažil osloviť, aby sa započúvali do Matičného kútika, kde zviditeľňoval jubileá významných ľudí a ich nezištnú verejnú prácu.

V Petrovci 26. mája 2015 46 IN MEMORIAM

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ

Správa Komisie pre udelenie Ceny Nového života za rok 2014 Absencia originality príspevkov?

Komisia pre udelenie ceny časopisu Nový život za rok 2014, ktorá pracovala v zložení Anna Vršková, Ladislav Čáni a Vladimíra Dorčová-Valtnerová, postrehla, že ide o priemerný ročník Nového života, avšak, zdá sa, že priemernosť nie je pojem, s ktorým by príliš často mal „narábať“ tento časopis s renomé, aké si vybudoval. Syntagma názorová nejednotnosť, opisujúca prácu tohtoročnej komisie, je ukazovateľom, že každý človek vlastní názorovú autonómiu, a to, čo človeka robí človekom, okrem iného je aj schopnosť otvoreným dialógom prísť ku kompromisu, ku ktorému prišli aj členovia spomínanej posudzovacej jury.

Náš časopis pre literatúru a kultúru, ktorého ročník 66 (2014) priniesol šesť zväzkov, resp. dvojčísel, svoju koncepciu, pokiaľ ide o rubriky, nezmenil: má stále (Antológia slovenskej poézie 20. storočia, Rozkoš z textu, Vladimíra Dorčová-Valtnerová (1981), vyštuChat, Pulzovanie literatúry, Texty a kontexty, dovala slovenský jazyk a literatúru na FF UNS roku Recenzie, Miscelaneá), a občasné rubriky 2005 a v roku 2011 získala titul master európskych (Literárne snemovanie, Babinkove stretnuštúdií. tia a pod.).

Od roku 2005 sa profesionálne zaoberá noviMinuloročná produkcia pôvodnej tvorby nárstvom. Toho času je zodpovednou redaktorkou v Novom živote bola veľmi skromná a svotýždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania, vychádzajúceho v Novom Sade. V rokoch 2008 až 2012 jou kvalitou spravidla nepresahovala priebola predsedníčka Asociácie slovenských novinámer. Pre esejistiku v Novom živote rok 2014 rov. Spolupracuje s Novosadskou novinárskou bol o niečo lepší, ako vlaňajšie pero žičilo školou a Nezávislým spolkom novinárov Vojvodiperu poetickému, prozaickému či dramaticny. Je nositeľkou Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, kému, ale ani tu žiadna práca veľmi nevynikako aj novinárskej ceny Pokrajinského ochrancu občanov v oblasti rodovej rovnosti za rok 2014. la. Na komisiu zapôsobili eseje z úvodnej Príspevky na tému menšinových médií publikorubriky Rozkoš z textu, ktorých autorkami, vala v niekoľkých zborníkoch, časopisoch a portáresp. autormi sú Marína Šimáková-Spevákoloch. vá (Biela esej o smrti), Zuzana Čížiková (HáJe zostavovateľkou zborníka príspevkov zo danka bez rozlúštenia) a Adam Svetlík (Schosympózia Slovenské vojvodinské novinárstvo vo víre dy do neba), ktorí sa pokúsili textuálne sa mediálnych dianí (2009) a zbierky humoresiek Vladimíra Dorču Obrázky z manželského života (...aj vyrovnať s pojmom smrti, nájsť jej charaktefarebné) (2013). rové črty, definovať ju. Napríklad ŠimákoNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 47

vá-Speváková na vlastnú otázku, či je smrť ironická, odpovedá: „Ak iróniu chápeme ako hru medzi dvomi krajnosťami, hra so smrťou je nemožná, lebo sa od nej umiera.“ (NŽ, 66, 2014, 11-12, s. 2) Čížiková sa verejne priznáva, že nemôže „v úplnosti prijať pominuteľnosť a absolútne nebytie“ (NŽ, 66, 2014, 9-10, s. 4), kým Svetlík poukazuje na inšpiratívne elixíry života, akým je aj tzv. svätý grál, viera v reinkarnáciu a pod. V kategórii esejí, ktoré treba osobitne vyzdvihnúť, sú aj texty Michala Babiaka, ktorými opätovne potvrdzuje svoju dolnozemskú, a zároveň internacionálnu vedeckú orientáciu (napr. v texte Stavby zo snov Michala Milana Harminca, NŽ, 66, 2014, 7-8).

Rubrika Pulzovanie literatúry aj v tomto ročníku znovu potvrdzuje diagnózu určenú ešte pred niekoľkými rokmi pod stručným názvom „autorská kríza“, ktorá odzrkladľuje absenciu pôvodného prozaického a dramatického rukopisu vojvodinských Slovákov a ktorá poukazuje na silnejší, citeľnejší básnický (im)pulz. Avšak tento ročník Nového života naznačuje aj začiatok (a možno koniec?) „absenčnej“ krízy výraznej kvalitnej originality príspevkov. (Nábeh originality sa chcel aspoň zachytiť na idey Martina Prebudilu aktualizovať aforistický spôsob vyjadrovania prostredníctvom postmoderných aformizmov.)

Próza nepriniesla nič svetoborné. Katarína Hricová, ktorá má už rozpoznateľný poetický výrazový rukopis, sa pokúsila svoje ľúbostné a erotické námety z lyriky pretransformovať do prozaickej formy. Literárna kritika posúdi, nakoľko sa jej to vydarilo. Sú tu aj mladí autori, ktorí napriek náznakom istého potenciálu (A. Lomenová) predsa len zostali na úrovni začiatočníkov.

Keď ide o dramatické texty, kreatívnej produkcii tohto typu vlani asi múzy neboli naklonené, keďže v Novom živote (č. 3-4) bola uverejnená iba duodráma Posledná noc Jána Salčáka, z ktorej, hoci ide o autobiografické dielo, cítiť vyumelkovanosť výrazu, neprirodzenosť v dialógoch, namiesto hlbokej emócie – nepresvedčivý pátos.

V poézii za povšimnutie stoja dva cykly, a to Martinov Prebudilov cyklus pod názvom Malá mi je malá malá ranná slabá metafora (č. 3-4) a Jánov Salčákov pod názvom Bolo raz zelené údolie (2) (č. 7-8). V oboch prípadoch však cítiť značnú dávku manierizmu, pričom po prečítaní veršov zostáva dojem, že obaja mali aj lepšie literárne chvíle. Salčák zotrváva vo svojom „postmodernom“ recyklovaní cudzích veršov, čo ako experiment stálo za vydanie jednej zbierky, ale teraz v ňom nevidno inventívnosť.

Martin Prebudila (1960), básnik, prozaik, literárny kritik, prekladateľ, redaktor Novosadského rozhlasu, neustále hľadá svoje miesto pod hviezdami – poetickými, prozaickými, novinárskymi. Prebudilove verše z cyklu Malá mi je malá malá ranná slabá metafora dávajú (znovu) silný signál, že pátranie po vlastnom (tu)zemskom kuse Zeme je čin stáletrvajúci, avšak s pribúdaním tejto včasnosti sa z neho akoby vytratil optimizmus, keď hneď na začiatku hovorí: som už poriadne opotrebovaný a nikam nepatriaci / okoloidúca apartida / pod našou strechou malá pravda. Veď niet divu, keď máme na ume, v akom spoločensko-politickom ovzduší žijeme, že dávkou pesimizmu dýcha aj Prebudilova poézia, ktorá spravidla odzrkaľuje ľudské vnútro, v ktorom „sídlia“, okrem pozitívnych, aj negatívne zážitky vytvárajúce hlboké rany a zvýšenú citlivosť na podnety, ale aj obranné mechanizmy, ktoré môžu mať na život pozitívny vplyv. Možno obranný mechanizmus pred spŕškou negatívnych zážitkov, akým je napr. spomínaný stav v spoločnosti, ktorý je v danej chvíli nanajvýš nabitý negatívnou energiou, ale aj život sám, ktorého jed pocítil samotný autor už dávno, pre Martina Prebudilu znamená poetický „popis“ tých javov.

48 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

Jeho básnický prehovor aj naďalej charakterizuje poetika precitliveného a v súčasnom svete neprispôsobeného človeka. Spomínaný cyklus predstavuje spoveď o živote s jazvami, ktoré zanecháva nielen vlastná skúsenosť, ale aj podrazy života, ktoré pocítili jeho najbližší priatelia: ejha – ajhľa ja malý / od malička na starodávnej trojkolke / bez správnej otázky a dobrej odpovede / o čom mi včera ráno blúznil i kmotor sám / z vlastného zdrveného či zdrobeného kríža / vieš Marcony / láska je láska a strata je strata.

Slabosť metafory, o ktorej hovorí aj názov cyklu, akoby metaforicky naznačovala pretrvávanie rezignácie u tohto nášho popredného vojvodinského básnika, ktorého zaraďujeme do tzv. básnickej generácie X: viem si / zaneprázdený / rozhovormi s inými bohmi / ale keď si nájdeš malú chvíľku aj pre nás / tíško mi pošepni / a daj mi odpoveď na malú otázku / – prečo mi to tu s nami stále dobre nejde – / napíš mi o tom a pošli aspoň malý znak / tú malú zaprášenú esemesku […] na to prídu len tam a potom / niekde pred naším múrikom / keď si nad ránom prečítajú / naše oneskorené esemesky / a ich nedopísané pamätníky…

Aj napriek tomu, že sa Martinovi Prebudilovi nepodarilo prekročiť doterajšiu hranicu vyskúšanej poetiky, ani formálne, ani obsahovo (a možno je to iba zdanlivý pocit), komisia navrhuje Cenu časopisu Nový život udeliť práve tomuto autorovi za cyklus pod názvom Malá mi je malá malá ranná slabá metafora – ako motiváciu na prekročenie tieňa vlastného poetického výrazu.

Novej šéfredaktorke navrhujeme stanoviť písané pravidlá ceny časopisu Nový život, ako aj vypátranie odpovede, na ktorom (tej detektívskej úlohe) sa bude podieľať naša tzv. elitná kultúrna verejnosť: čo je Nový život nám – akú identitu a výraz (esejistický, dramatický, poetický, prozaický, aforistický) v ňom pestujeme: tradičnú, folkloristickú, modernú, identitu stagnácie, alebo identitu rozvojovú? Lebo uznáme všetci, my „novoživotisti“ potrebujeme aspoň trochu optimizmu do tohto umierania... Umierania v ktoromkoľvek zmysle – reálneho, imaginárneho, časopiseckého etc.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 49

JÁN LABÁTH

Zápisky z chodenia v kruhu Životom prepájam tri storočia. (Za môjho detstva sa totiž ešte po našich dedinách ponevieralo oneskorené devätnáste storočie.) Prežil som druhú svetovú vojnu (neminula ma!), zúčastnil som sa na výstavbe krajiny i zveľaďovaní kultúry a ako planetárna pohroma ma zasiahli deväťdesiate roky. Teraz, keď ma aj manželka opustila, žijem tu smutne, osamelo, na rumoch svojho strateného sveta – ochranca vlastného času.

Môj dávny životný sen bol stať sa inžinierom. To sa aj uskutočnilo. A iba neskoršie som pochopil, že som sa narodil básnikom.

V živote som všeličo zažil, všeličo spozJán Labáth (1926), básnik, prozaik, prekladateľ. nal. Aj to, že vlastne celý čas chodíme Elektrotechniku absolvoval v Ľubľane a Belehrade. v kruhu. A že sa len forma mení, úroveň, ale Pôsobil ako elektroinžinier v Banja Luke, Novom nie aj podstata. Napr. za môjho detstva tiež Sade a Beočine. Žije v Novom Sade. nebolo roboty a ľudia odchádzali do zámoVydal básnické zbierky: Slnečné hodiny (1958), ria. Keď krajina ako-tak prebrodila následky Keď rieky rozvodnia sa (1963), Vzbura oblakov (1966), Jesenná krajina (1970), Svätec s vypichnutýprvej svetovej vojny a stáročnej poroby, mi očami (1971), Váhy (1976), Pokračovanie (1984) došlo k druhej svetovej vojne, ktorá všetko a Studňa (1988); dve zbierky poviedok: Jazdec zničila. Len s veľkou námahou, útrapami i z Turkménska (1963) a Zatvorený kruh (1972); román odriekaním sme sa pozviechali – stali sa poDiaľky (1982); a tri knihy miscelaneá: Zaviate šľapalopriemyselnou krajinou. A vtedy prišli deje (1996), Odkiaľ a kam? (2005) a Kto je to Goethe? väťdesiate roky, keď sme si všetko zničili.

(2009).

Prekladá zo srbčiny, angličtiny, francúzštiny Zase sme na začiatku. a ruštiny.

Dovoľte mi, aby som celý svoj život, lepšie Tri razy bol odmenený Cenou Nového života povedané životnú skúsenosť, vyjadril troma (1962, 1982 a 1990). Je nositeľom Októbrovej ceny básnickými textami ktoré prečítam v slede, Nového Sadu (1971) a Ceny za životné dielo Spolku ako vznikli. (Uzávery nech si každý sám vyvovojvodinských spisovateľov (2007). dí!)

Curriculum vitae A predsa iba chodenie v kruhu Na krokoch ani tak veľmi nezáleží Len škoda topánok ktoré sme zodrali Len škoda viery ktorú nám vzali Škoda očí ktoré kalili Škoda chrbtíc ktoré lámali Na križovatkách s pobláznenými Tabuľami Škoda nádejí Škoda Dôvery Na krokoch ani tak veľmi nezáleží Len škoda nesvárov Škoda zloby Priehľadnej 50 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

Hry na svätcov či šašov Pred vstupom do zasľúbenej krajiny Ktorú už zaľudňujú Iní A predsa iba chodenie v kruhu Na krokoch už teraz skutočne Nezáleží Len škoda v horúčke prebdených nocí Len škoda vzácnych zásvitov v čase A možno stôp Ktoré sme nezanechali

Starecké bilancovanie Patrím do generácie, ktorej údelom bolo prežiť hrôzy a následky druhej svetovej vojny i revolúcie a potom sa zúčastniť na výstavbe krajiny, na zveľaďovaní kultúry. Práca nebola ľahká (ani život nebol ľahký), lebo sa začínalo takmer od ničoho. A i časy boli ťažké, všelijaké! Ale boli sme mladí a mladosť vie byť sama sebe zmyslom i snom a nádejou. Spomínam si na tie chvíle, keď sme sa domnievali, že sme skutočne niečo spravili, že to niekam dotiahneme.

A teraz na starosť s trpkosťou spoznávam, že všetko, na čom som robil, buďto stratilo význam, alebo vzalo skazu. Všetko, v čo som veril, vyšlo navnivoč... Ako výnimka mi zostáva len tvorba, vždy určitým spôsobom odstrkovaná a zaznávaná, o osude ktorej rozhodne čas. A to ma utvrdzuje v nádeji, že možno predsa život neprešiel nadarmo.

Memento A zase nové chodenie v kruhu, ale ja už oň nestojím: nemám ani sily, ani vôle, ani času.

Ako obyčajne, pamäť sa aj tentoraz spreneverila. Úplne sa zabudlo na samú podstatu – lásku. Ba aj slovo sa ľahostajne v zmätku stráca. Len nepatrné pohnútky zostali... A zostala bolestná predstava studne, bez sochy a s vyvaleným zrubom, pri ceste. Nabáda pozrieť sa do jej zrkadla a skrúšene načúvať hovoru predkov – dozvuky zašlého času. Možno aj plakať.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 51

MARTIN PREBUDILA

Bude poéziu ešte niekto čítať?

Bude, bude – ešte mnohí a ešte zaveľa Skôr ako priamo a argumentujúc odpovieme na nastolenú otázku, dovolím si zmieniť sa o tom, či sa poézia ešte bude písať, knižne vydávať a potom i „knižne“ čítať.

O tomto sa hodne hovorilo najmä koncom minulého storočia a začiatkom tohto nového milénia, keď sa mnohí literárni vedci a kritici, ba i sami básnici, hlboko zamýšľali nad osudom básnického slova v nastávajúcej modernej informačno-komunikačnej dobe.

Pred viac ako polstoročím známy srbský básnik Branko Miljković (1934 – 1961) v zbierke Oheň a nič (Vatra i ništa, 1960) uverejnil báseň pod názvom Poéziu budú všetci písať (Poeziju će svi pisati), v ktorej tvrdil, že všetci budú/budeme písať básne. Žiaľ, k tomuto nikdy neprišlo a zdá sa mi, že do konca ľudského bytia ani nepríde, no musíme sa priznať, že aj napriek všelijakým obavám, výstrahám, ba i hrozbám – poézia aj dnes naplno žije a žiť bude do konca sveta. Ibaže v nejakých iných formách, obmenách a možno i v nejakých, zatiaľ stále neznámych, telepatických mutáciách a komunikáciách.

V tomto kontexte sa mi priam núka parafrázovať ingeniálne ideologické heslo z druhej polovice minulého storočia, ktoré bolo viac ako dve desaťročia prítomné aj vo vtedajšom Československu: „S básnickým slovom na večné časy a nikdy inak!“ Vrátim sa k téme. V nedávnom dvojčísle (13 – 14) Literárneho týždenníka zo dňa 8. apríla t. r. na strane 3 spisovateľka a publicistka Jana Šimulčíková v obsiahlom literárno-esejistickom texte jednoducho pomenovanom Poézia, kde si? sa tiež zamýšľa nad fenoménom poézie, keď sa jej vynárajú viaceré otázky. V predchádzajúcej vete som schválne uviedol údaje o vydaní týždenníka so zámerom, aby sme sa spolu vracali k tomuto vynikajúcemu textu a stále si ho prečitovali. Odcitujem iba zopár viet pani Šimulčíkovej: „Ak je tak, že potrebu poézie máme v génoch, prečo teda – a nemyslím si, že to je len špeciálny slovenský úkaz – v posledných desaťročiach evidentne klesá záujem o básne? Ako to, že kedysi (nie tak dávno) v zásielkovej členskej edícii Kruh milovníkov poézie vychádzali básnické zbierky v desaťtisícovom náklade, a dnes je aj minimálny počet výtlačkov poézie ťažko predajným artiklom? Chyba je v básnikoch alebo v čitateľoch.“ Ak by sme sa pokúsili úprimne a analyticky odpovedať na túto ďalšiu nastolenú otázku o osude poézie, tak pravdivá odpoveď by vari bola niekde pomedzi.

O tomto svedčí aj nedávno nastolená otázka istého fanúšika poézie na sociálnej sieti facebook, ktorý sa pýta: „Ako to, že v dnešných časoch esemesiek a četovej komunikácie sa tak málo darí poézii? Veď poézia šetrí čas, kto už má dnes čas na 500-stranové romány?

Zbierku básní človek prečíta za hodinu.“ Ktosi mu v komentároch na to odpovedal: „Prečíta ju síce za hodinu, ale potom by nad ňou musel rozmýšľať trikrát dlhšie ako nad tým románom.“ Asi je v tomto háčik. Poézia sa číta ťažšie. Na poéziu sa navyše treba naladiť, nedá sa čítať vždy a všade, nevtiahne tak ľahko ako poviedka či román.

O tom, či poézia má nádej a či prežije, sa ešte skorej zmienil aj švédsky básnik, nositeľ Nobelovej ceny Tomas Tranströmer (1931 – 2015), ktorý spomedzi nás odišiel koncom 52 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Daniela Triašková: Krajina, papierová koláž, 2014

marca a ktorý o poézii vedel odkázať: „Pozerajúc sa na hlavných a silných vydavateľov s čoraz menším počtom nových básnických zbierok a na veľmi skromné priestory, venované recenziám poézie v novinových kultúrnych rubrikách, človek sa stáva znechuteným.

No ak sa dostanete na internet, tak uvidíte nespočetne veľa poézie a zistíte, že sa stále viac a viac píše. Aj na festivaloch poézie je čoraz viac účastníkov. Iste, je nádej pre poéziu.“ Tak hovoril slávny Tomas Tranströmer, ktorý ešte v dávnom roku 1955 precestoval Balkán (Ruma, Šabac, Banja Koviljača, Sarajevo, Kosovská Mitrovica...) a jeho mladší srbský básnický druh Dragan Jovanović Danilov (1960) v nedávnom rozhovore pre denník Novosti (5. apríla 2015) tvrdil, že „predvída veľkú budúcnosť poézii a románu. Prečo? Preto, že je literatúra pomalé médium a pomalosť je už kvalitou. Všetko, čo je pomalé, je aj dlhoveké.“ Namiesto záveru a prípitku na večnosť poézie dovolím si ešte jednu parafrázu hesla, ktoré je dodnes populárne, najmä počas prvomájových sviatkov: Básnici (a ich čitatelia) všetkých krajín, spojte sa!

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 53

RECENZIE ANNA MARGARÉTA VALENTOVÁ

Jazykovedné práce Vladimíra Hurbana Vladimírova poučia i dnes (Jazykovedné práce Vladimír Hurban Vladimírov. Ed. Anna Marićová. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2014, 178 s.)

Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci v rámci edície Korene vydalo publikáciu Vladimír Hurban Vladimírov Jazykovedné práce, pod ktorú sa ako zostavovateľka podpisuje prof. Dr. A. Marićová. Dielo vyšlo ako Zväzok 8 Súborneho diela Vladimíra Hurbana Vladimírova.

Kniha má za cieľ oboznámiť čitateľov s jazykovednými prácami staropazovského a najväčšieho dolnozemského dramatika Vladimíra Hurbana Vladimírova, vlastným menom Vladimíra Konštantína Hurbana.

Vladimír Hurban Vladimírov, po mame vnuk Janka Štúra, brata Ľudovíta Štúra, a po otcovi vnuk Jozefa Miloslava Hurbana a Aničky Jurkovičovej, synovec Svetozára Hurbana Vajanského, zrejme mal už genetické prepoklady na intelektuálnu prácu. Od svojho narodenia žil a v dospelom veku pôsobil v Starej Pazove ako tamojší evanjelický farár. Stal sa známy predovšetkým podľa dramatickej činnosti. Staropazovské prostredie so svojimi charakteristikami bilingválnosti sa však naplno odzrkadlilo i v jeho jazykovednej tvorbe. Obdobie, v ktorom publikoval, bolo dôležitým obdobím pre spisovnú slovenčinu vo Vojvodine.

Rodina Hurbanovcov bola jednou z najdôležitejších v kultúrnom a spoločenskom živote Starej Pazovy a v živote slovenského dolnozemského spoločenstva. O veľkosti a význame diela VHV svedčí i táto publikácia, ktorá Anna Margaréta Valentová (1990), základné a nám ponúka možnosť zoznámiť sa s touto master štúdiá absolvovala na Oddelení slovakistivýznamnou osobnosťou z jazykovedného ky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade. aspektu.

Pokračuje v štúdiách, je dokorandkou v rovnakom Publikácia, okrem predhovoru a úvodu, odbore. obsahuje tri časti.

Uverejňuje v Novom živote.

V predhovore zostavovateľka čitateľov oboznamuje s cieľom publikácie, s jej koncepciou, ako i so základnými údajmi o živote a diele Vladimíra Hurbana Vladimírova. Nasleduje úvod vo forme štúdie prof. Marićovej pod názvom Jazykovedné práce Vladimíra Hurbana Vladimírova. V nej sa dozvedáme o 54 RECENZIE

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

húževnatom pôsobení autora na poli všeobecného pozdvihnutia slovenského jazyka a kultúry jeho nositeľov a podáva sa tu i prehľad bibliografie prác Vladimíra Hurbana Vladimírova o otázkach jazyka. Sú to práce z pozostalosti VHV, ktorých súpis urobil Michal Filip, spolu dvadsaťštyri prác, ďalej tri práce uverejnené v Našom živote, dvadsaťdva prác z Národnej jednoty a jedna práca, ktorá bola uverejnená v Národnom kalendári.

Prvú časť knihy tvoria jazykovedné práce Vladimíra Hurbana Vladimírova uverejnené v rokoch 1927 – 1940 v Národnej jednote, Našom živote, Národnom kalendári a Pazovskom kalendári.

VHV sa venoval slovenskému pravopisu, o ktorom prednášal popredným občanom, ktorí mali ovládať spisovný jazyk. Niektoré z jeho prednášok nachádzame v tejto publikácii. Písal o písmenách, o abecede, o jazyku, o „zvláštnych“ hláskach v slovenčine atď.

Upozorňoval na chyby, ktoré sa často opakovali, napomínal pánov o nevyhnutnosti naučiť sa správne po slovensky písať a uvádzal konkrétne príklady z praxe. V časopisoch polemizoval so svojimi súčasníkmi o pravopise, pričom bol dôsledný svojmu presvedčeniu. Všetky tvrdenia ilustroval konkrétnymi príkladmi a v niektorých prípadoch uvádzal i krátke slovníčky. Slová v nich najčastejšie i vysvetľoval a porovnával so srbským jazykom, najmä keď písal o medzijazykovej homonymii. Venoval sa i písaniu cudzích slov. O tomto čítame v príspevkoch Prednášky o slovenskom pravopise, Sedem hodín o slovenskom pravopise, O tom pravopise (Odpoveď na kurzívu), „Borba za malicherné veci“, Najnovší slovenský pravopis, Viete spievať, pane?, BESEDNICA (Z príležitosti vydania „Pravidiel slovenského pravopisu“), Pravopisné zaujímavosti, Ako písať cudzie slová, Fragmenty o písme a písmenách, Spoluhláska „h“ a „ch“ v slovenčine (Lingvistická hračka), Chybujú nám litery!, Hovoríme a píšeme správne SLOVENSKY „Štyridsať – päťdesiat“ (Lingvistická zábavka o písaní čísloviek, „NÁVRAT ŠTÚROVSKÉMU PRAVOPISU“ (Poznámky a príklady od .VHV.).

Zaujímavé sú i texty o medzijazykovej homonymii ako napríklad „Haljine gore“ (Pravdivá rusko-srbská udalosť).

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

RECENZIE 55

VHV osobitnú pozornosť venoval predponám a príponám v slovenčine. Touto problematikou sa zaoberal v príspevkoch Besednica o slovenskom jazyku od VHV Predpony v slovenčine, -OVÁ či -OVA? (Besednica o písaní rodinných mien ženských), O p r e d l o ž k e „za“ a o predponách za- a zá-.

O štýle písal v príspevkoch Štýl, Ešte – už, koče – sánky, idú – nejdú (Štylistická hračka).

VHV sa venoval i pomenovaniam časových úsekov, tiež písal o slovenských menách a analyzoval, ktoré si Slováci v Starej Pazove najčastejšie volia, pričom navrhoval cudzie, neslovenské vystriedať slovanskými atď. Túto tematiku nachádzame v týchto textoch: Týždeň Besednica od ·VHV· – St. Pazova –, Slovenské mená.

Vladimír Hurban Vladimírov sa zaoberal i problematikou spoločensko-politických tém.

Zamýšľal sa nad postavením Slovákov v Juhoslávii a možnosťami ich všeobecného rozvoja, písal o stykoch Slovanov atď. V publikácii nachádzame nasledujúce príspevky s touto tematikou z jazykovedného hľadiska: Jednotné písmo v Juhoslávii, Slovania medzi sebou.

Osobitnú kapitolu tvoria práce o staropazovskom nárečí. Je niekoľko takých prác.

V príspevkoch pod názvom Slovník staro-pazovských výrazov z cudzích jazykov a Cudzie výrazy v pazovskom nárečí sú uvedené slová prebraté z francúzskeho, juhoslovanského, tureckého, nemeckého, latinského a maďarského jazyka, ako i onomatopoické a skomolené slová, ktoré sa vyskytovali v staropazovskom nárečí. V príspevku Rodinné mená Slovákov – evanjelikov v St. Pazove podal prehľad rodinných mien staropazovských Slovákov evanjelikov, ktoré zaradil do štyroch skupín. Sú to pôvodné slovenské rodinné mená, neslovenské rodinné mená, rodinné mená z krstných mien a rodinné mená, ktoré majú neznámy pôvod.

Spolu 26 prác zaradených do prvej časti publikácie tak prezrádza jazykovú problematiku, ktorou sa Vladimír Hurban Vladimírov zaoberal, a sú to jazyk, písmo, jeho vývin, rozdelenie slov v jednotlivých jazykoch, predložky a predpony v slovenčine, pravopis a pravopisné chyby, písanie cudzích slov, písanie mien atď. Príspevky o nárečí Starej Pazovy, v ktorých uvádza i krátke slovníčky svedčia o tom, ako sa toto nárečie vyvíjalo, menilo, ktoré slová sú už archaizmami a ktoré sa v nárečí zachovali až dodnes.

Vladimír Hurban Vladimírov práce uverejňoval pod pseudonymami Ďurko, „Gréckoučený“ Ďurko (=GEORGINOS!!), uo, Vladimír K. Hurban, - VHV -, .VHV., ..._... ...-, ·VHV·, xVHVx, Linguista z Tunkabonu, vhv, vhv., Vhv, h, VHV atď.

Do druhej časti knihy zostavovateľka zaradila rukopisné práce Vladimíra Hurbana Vladimírova, ktoré chráni Ústredný archív SEAVC v Srbsku, ktorý v súčasnosti sídli v Starej Pazove na evanjelickej fare.

Nachádzame tu listy adresované obecnému úradníkovi Jánovi Klátikovi, nasleduje práca v rukopise o dlhých samohláskach, ktorú VHV doplnil i slovníčkom so slovami, ktoré začínajú s dlhým ú, pod názvom Besiedka pravopisná. O slovenskom pravopise písal i v prácach Číslice – a ako sa upotrebujú, Latinské slová v slovenčine (Najťažšia úloha pre Slovana...), O jednom podivnom slovese, O slovese „písať“ (Linguistická beseda.), Poznámky na článok, Predložky a predpony v slovenčine (Beseda od ·VHV·), Složené slová v slovenčine (Lingvistické poznámky.), „Zahasil a zagazil...“ (Príspevok k našej mlúve, zo slovníka Jankovho.), Znamienka rozdeľovacie (Interpunkcia).

V tejto časti nachádzame práce na nárečové témy. Práce, ktoré sa zaoberajú staropazovským nárečím sú (Dodatky ku Slovníku cudzích výrazov v Staro-Pazovskom nárečí.), Pazovské výrazy z cudzích jazykov (písané foneticky), Skúmanie pazovského nárečia (z nemec56 RECENZIE

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

kého – n., z maďarského – m., z juhoslovanského – j. Prvá práca je vo forme slovníka, pričom autor každé slovo vysvetlil, prípadne aj dodatočne komentoval. Druhá práca obsahuje iba lexémy, výrazy prebraté z cudzích jazykov, ktoré sa vyskytovali v staropazovskom nárečí. V poslednej práci skúmal pôvod názvov ulíc, štvrtí dediny, odevných predmetov, hospodárskych pomenovaní, náradia, nástrojov atď. Niektoré z rukopisov sú ilustrované i skenovanými originálnymi rukopismi.

Tretia časť publikácie je vo forme skenovaného rukopisu Vladimíra Konštantína Hurbana – VHV pod názvom Slovník cudzích slov od A po Z, celkovo 24 strán, ktorý sa tiež zachoval na fare v Starej Pazove. V publikácii sú zverejnené strany 155 – 179.

Všetky práce uverejnené v publikácii dosvedčujú, že písanie pre Vladimíra Hurbana Vladimírova znamenalo celý život. Snažil sa vojvodinským Slovákom pozdvihnúť a upevniť povedomie o materinskom jazyku, vzdelávať ich, napomínať, kritizovať, učiť, a to nie iba pravidlám jazyka, ale predovšetkým ich i duchovne vychovávať a usmerňovať na správnu cestu. Zamýšľal sa nad národnými a nadnárodnými otázkami a problémami a nad spôsobmi ich riešenia. Jeho práce svedčia o vynikajúcom intelekte a schopnosti kritickým spôsobom vplývať na iných. Každá z týchto prác nás môže svojráznym spôsobom poučiť i dnes a podnietiť, aby sme sa zamysleli nad sebou a nad tým, čím dnes prispievame k zachovaniu slovenského jazyka na týchto priestoroch.

Keďže zostavovateľka všetky práce odpísala bez pravopisných zásahov a úprav, na základe nich vidieť, ako sa rozvíjala reč tak intelektuálov, ako i dedinského ľudu, popretkávaná nárečovými slovami, tiež ako sa rozvíjalo myslenie o jazyku a zodpovednosť Slovákov chrániť si svoj materinský jazyk. Okrem toho možno vidieť, ako sa nárečie menilo a porovnať ho s dnešnou vojvodinskou slovenčinou.

Publikácia Jazykovedné práce Vladimíra Hurbana Vladimírova vyšla s finančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie Nový Sad, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku Nový Sad. NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

RECENZIE 57

ETELA FARKAŠOVÁ

Oslnená rovina srdcom a perom esejistov (Samuel Boldocký, zostavovateľ: Predtým a potom, Eseje o tradičnom spôsobe života a literatúre vojvodinských Slovákov. Báčsky Petrovec: Matica slovenská v Srbsku 2014, 106 s.)

Po antológii vojvodinskej rurálnej poézie Rodiskom oprstenkovaní a po podobne koncipovanej antológii Putá zeme približujúcej rurálnu prózu vojvodinských Slovákov pripravil literárny kritik, jazykovedec, prekladateľ a pedagóg Samuel Boldocký ďalší reprezentatívny – tentoraz esejistický – výber z toho istého prostredia, ktorý pod názvom Predtým a potom, vyšiel tak ako predchádzajúce knihy v edícii Matičné súzvuky Matice slovenskej v Srbsku.

Všetky knižné publikácie spája nielen fakt, že život a tvorba zastúpených autorov/autoriek sú späté s Vojvodinou, ale príbuzná je aj tematická zakotvenosť textov (najčastejšou témou je téma identity, kultúrnej histórie, porovnávanie minulosti a súčasnosti). Zo všetkých textov cítiť fascináciu podobou krajiny v tejto časti Srbska, kde našli dávnejší predkovia dnešných spisovateľov svoj nový domov. A takisto zo všetkých esejí najnovšej antológie, nech už je ich akcent položený na tie alebo iné aspekty života slovenskej vojvodinskej enklávy, dýcha atmosféra šírej, oslnenej roviny, vo všetkých sú prítomné kontúry, farby a vône žírnej zeme, a čo je nemenej príznačné, ľahko v nich vytušíme vrúcny vzťah literárnych osobností k tomuto prírodnému i kultúrnemu prostrediu.

Autor doslovu, popredný literárny vedec, univerzitný profesor Michal Harpáň v doslove okrem iného zdôrazňuje význam historickej pamäti pre slovenské dolnozemské etnikum, táto pamäť sa premieta v motivickej rovine do literárnej tvorby, veľmi často napríklad v podobe motívu stavania, resp. prestavovania domu, čo symbolizuje hľadanie a utváranie nového domova.

Tak ako pri čítaní dvoch predchádzajúcich antológií, tak aj pri čítaní esejí zahrnutých do novej knižky sa vydávame na sledovanie špecifického „panónskeho typu“ poetiky, vnímame jeho svojráznosť, všímame si komplex prírodných i sociálno-kultúrnych faktorov, ktoré ho ovplyvňujú. Aj keď sa jednotlivé eseje do istej miery líšia uhlom pohľadu, autorským rukopisom či jedinečnou metaforikou, všetky majú výrazný lokálny kolorit, nesú v sebe farby jedného priestoru, hovoria o pocitovom a myšlienkovom svete slovenského dolnozemského človeka.

Antológia obsahuje eseje Viery Benkovej, Márie Myjavcovej, Paľa Bohuša, Jána Kopčoka, Jána Labátha, Pavla Mučajiho, už spomenutého Michala Harpáňa a zostavovateľa S. Boldockého. O melancholickej a zároveň poetickej Panónii vypovedá Viera Benková; ako aj 58 RECENZIE

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

v jej viacerých prozaických a poetických textoch, aj v úvodnej eseji Magické parôžky alebo melancholická (poetická?) úvaha o Panónii je v centre pozornosti dom, v ktorom autorka býva: dom ako symbol panónskej tradície, typický starodávny panónsky dom, symbolizujúci súčasť kultúrneho dedičstva, ktoré zanechali predchádzajúce generácie. Popri dome sa však Benková sústreďuje aj na niekoľko detailov typických pre toto prírodnokultúrne prostredie, ide o naoko nepodstatné detaily, k akým patria konkrétne druhy kvetenstva a rastlinstva vôbec, to všetko jej slúži ako prostriedok na vyvolávanie spomienok, na sprítomňovanie svojej vlastnej minulosti, ale aj minulosti celej tamojšej slovenskej enklávy. Sústredenosť na priestory, v ktorých pretekalo detstvo, charakterizuje aj eseje jazykovedkyne, spisovateľky, prekladateľky a profesorky Márie Myjavcovej, jej minuciózne prepracované, s vrúcnosťou skicované obrazy ulíc Petrovca vyvolávajú chuť poprechádzať sa po nich, spoznať na vlastné oči Delodefiu i Zabaru, zahľadieť sa na rady kvitnúcich stromov, započúvať do susedských hovorov, porovnávať jazyk pramaterí a praotcov s tým dnešným... A nielen jazyk, ale aj spôsob života, podoby medziľudských vzťahov. Azda výstižnejšie sa ani nedal opísať charakter dávnych ulíc, ako to urobila autorka: „Po celý deň, zo dňa na deň, stále sa na ulici čosi dialo. A vždy v množnom čísle!

Lebo taká bola gramatika tých našich ulíc. Jednotné číslo bolo znakom nešťastia. Alebo nedajbože susedského hnevu... A to množné číslo sa opakovalo dennodenne v najrozmanitejších podobách...“ A práve ono, to zabarské množné číslo, je niečo, čoho sa dnes nedostáva, konštatuje s ľútosťou autorka, pustne ulica a strácajú sa vzťahy...

Popredný, podľa viacerých najväčší vojvodinský poet Paľo Bohuš sa v pôsobivej eseji Grafológia dedovského krasopisu prihovára svojmu apkovi (starému otcovi), komentujúc a rozvíjajúc jeden z jeho záznamov do Biblie. Záznamy zapísané ťažkou, upracovanou rukou zachytávajú prírodné katastrofy, ktoré zasiahli do života sedliakov, obrali ich o časť úrody, z ktorej žili, doráňali im kone, bez ktorých si v práci neporadili. Poet vedie so svojím dávno mŕtvym apkom, jednoduchým, čestným, pracovitým človekom dialóg, ktorý je vlastne vnútorným monológom, no apkove myšlienky sú v ňom živé, nestrácajú ani rokmi svoju silu, ba dokonca poet v nich nachádza zdroje sily aj pre seba a svoje vlastné zápasy... „Boli ste obdarení mocným nadaním strpenia,“ hovorí Bohuš, „na malé bolesti nemali ste nikdy dosť času – v tom bola vaša múdrosť...“ a básnik dumá ďalej, napríklad aj o tom, že hoci krupobitie, ktoré zranilo kedysi dávno apka i jeho koníky, a o ktorom si apko urobil záznam do Biblie, podobne ako iné rany a straty malého človeka nevchádzajú do dejín, on, apkov potomok, je presvedčený, že práve takí drobní, pracovití ľudia sú jadrom ľudských dejín, že práve oni sa tou svojou motykou-gotikou prekopali k nesmrteľnosti...

O spomienkovom návrate k predkom, o význame pamäti ako strážkyne kultúrneho dedičstva hovorí aj text Jána Kopčoka Zachovať pamiatku... v podobnom duchu vyznieva autobiografická esej Pavla Mučajiho o vzťahu roviny a poézie či filozofická súvaha Jána Labátha o prejdenej ceste „nášho človeka“ (človeka, ktorý sa mu prihovára „činným i trpným jestvovaním“, ktorý sa ustavične „vyhrabáva z dejinných rozvalín.... ktorý od vekov trvá, zmieta sa, omdlieva, cúva i padá, rastie a pokračuje vo svojej zostupnej chôdzi...“) a ďalšie eseje. V teoretickejšej rovine uchopujú danú tému texty zostavovateľa Samuela Boldockého, ktorý sa zamýšľa najmä nad problematikou zakotvenosti každého umeleckého diela v konkrétnom čase a priestore, i nad problematikou podmienenosti diela geograficko-kultúrnym priestorom, v ktorom vzniklo. V takomto kontexte autor uvažuje o determinantoch umeleckej tvorby slovenských vojvodinských spisovateľov (umelcov), NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

RECENZIE 59

Daniela Triašková: Krajina, linorez, 2014

a v širšom zmysle o vzťahu medzi regionálnym a svetovým umením (inak povedané: medzi lokálnymi-parciálnymi a globálnymi-univerzálnymi aspektmi umenia).

Pri čítaní esejí mi neraz napadlo, že tí, ktorí ich písali, poznajú – aj napriek mnohým životným peripetiám – pocity istoty prameniacej z existencie domova, zo spolunáležitosti s ním, z uvedomenia si jeho vzácnej hodnoty. Myslím, že zostavovateľovi sa podarilo aj v tretej antológii ako komplementárnej s dvoma predchádzajúcimi zrealizovať zámer a zviditeľniť korene, z ktorých vyrástla súčasná slovenská literárna tvorba vo Vojvodine a z ktorých táto dodnes čerpá svoju obdivuhodnú vitalitu. Verím, že aj čitatelia mimo vojvodinského prostredia zakúsia pri ponore do esejistickej antológie aspoň trochu z tejto sily.

60 RECENZIE

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ

Knižnica v Kysáči má svoju knihu (Michal Gombár: Zakladanie knižnice v Kysáči. Nový Sad, Mestská knižnica v Novom Sade 2014) Málo je kultúrnych ustanovizní u nás, ktoré sú v takej miere vysokosenzitívne na pestovanie integratívneho multikultúrneho modelu kultúry, ako je Mestská knižnica v Novom Sade. Omnoho častejšie sa javia buď ustanovizne kultúry, ktoré pestujú kultúru väčšinového národa, ignorujúc pritom fakt, že viac ako tretinu občanov Srbska tvoria príslušníci menšinových spoločenstiev, alebo sú to menšinové kultúrne ustanovizne, ktoré v snahe zachovať svoju národnostnú identitu pestujú segregatívny model kultúry, zatvárajúc sa tým – nie úmyselne – do pomysleného geta. Integratívny model kultúry upevňuje kohézne spoločenské vzťahy, umožňuje integráciu národnostných menšín a úplné uznávanie a ochranu ich etno-kultúrnej identity.

Práve preto je veľmi vzácna sústavná snaha Mestskej knižnice v Novom Sade, ktorá nielenže sa bežne stará o knižnicu v Kysáči ako svoju rovnoprávnu pobočku pravidelným obstarávaním kníh, finacovaním jej činnosti a uskutočňovaním programov v slovenskom jazyku, ale sa o zachovávanie slovenskej kultúrnej identity pričinila aj viacerými svojimi knižnými vydaniami. V tomto zmysle je pozoruhodná edícia Preklady tejto ustanovizne, v ktorej sú dosiaľ uverejnené poviedkové knihy Víťazoslava Hronca a Miroslava Demáka a ktorej cieľom je nielen dielo významných menšinových spisovateľov sprístupniť v jazyku väčšinového národa všetkým čitateľom, ale aj zaznamenať tvorbu aktívnych dôležitých prekladateľov z týchto jazykov.

Zdenka Valentová-Belićová (1975), vyštudovaNajnovšie knižné vydanie je úplne iného la slovenský jazyk a literatúru na FFUNS. Zamestnarázu a významu. Tentoraz Mestská knižnica ná je v Pokrajinskom sekretariáte pre vzdelávanie, v Novom Sade dala svoj významný príspepredpisy, správu a národnostné menšiny – národvok slovenskej národnostnej menšine uvenostné spoločenstvá. Pracovala v Mestskej knižnici v Novom Sade. rejnením knihy ZAKLADANIE KNIŽNICE V KYZaoberá sa prekladom a prezentáciou slovenSÁČI, ktorej autor je kysáčsky učiteľ Michal skej literatúry do srbčiny a je nositeľka Ceny Pavla Gombár. Publikácia vyšla dvojjazyčne a je Országa Hviezdoslava za rok 2012. Bola predsedbohato zdokladovaná prílohami a fotograníčkou Výboru pre kultúru NRSNM. fiami.

Kniha vyšla v edícii Poklady rodiska, ktorou spomenutá ustanovizeň chce zaznamenať zakladanie a pôsobenie všetkých pobočiek mestskej knižnice, ktorých je úhrnne 26. Ďalšia snaha hlavného a zodpovedného redaktora a riaditeľa Dragana Kojića je zaznamenať zakladanie tých pobočiek slovami súčasníkov tých udalostí. Dosiaľ svoju monografiu dostali knižnice v Budisave, Petrovaradíne, Futogu, Sriemskych Karlovciach a všetky tieto NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

RECENZIE 61

Daniela Triašková: Krajina, papierová koláž, 2014

knihy predstavujú prílohy k dejinám knihovníctva a sú vzácne kamienky do mozaiky poznania kultúrnej minulosti. Knižnica v Kysáči má spomedzi všetkých pobočiek významné postavenie, pretože je najstaršia, teda má najdlhšiu tradíciu pôsobenia, čo s veľkou pýchou Kojić vo svojom predslove aj zdôraznil.

Výstižný názov publikácie by bol aj Čítací spolok v Kysáči 1913 – 1941, lebo kniha nepredstavuje kompletné dejiny tejto knižnice, ale hovorí o zakladaní a činnosti čítacieho spolku, ktorého jednou z prvoradých aktivít bolo práve formovanie a činnosť knižnice a čitárne, na základe ktorej kontinuovane ďalej vyrastala dnešná ustanovizeň.

V texte sa zdôrazňuje fakt, že Čítací spolok v Kysáči bol založený ešte roku 1862 a na to existuje písaná stopa, ktorá sa nachádza zaznamenaná v zošite poznámok Juraja Jesenského, evanjelického farára v Kysáči, Excerpta varia Georii Jeszenszky ab anno 1854, ktorý svoj text uverejnený v Pešťbudínskych vedomostiach, v decembri 1862, odpísal do tohto zošita. Ďalšie vzácne pramene pre túto publikáciu boli štyri zápisničné knihy, v ktorých je obsiahnutá práca obnoveného Čítacieho spolku v období 1913 –1941. Tieto originálne zápisnice predstavujú nedoceniteľne vzácne dokumenty pre slovenské kultúrne dejiny, ktoré je nevyhnutne trvale chrániť. Aj v tomto zmysle novosadská knižnica dáva svoj príspevok a spomenuté štyri zápisničné knihy, obsahujúce 169 zápisníc, ďalej Poštovú knihu (z odbobia 1927 – 1940) a Jesenského poznámkový zošit digitalizovala, teda prevtelila do elektronickej podoby a takto ich bude trvale chrániť pre budúcich bádateľov.

Redaktorkou vydania je Zdenka Valentová-Belićová, ktorá upravila text a zároveň ho preložila do srbčiny. Vo svojom doslove zdôrazňuje, že práve Slováci boli tým podnetným a progresívnym prvkom tejto spoločnosti už od svojho príchodu. O tom, v akej miere Slováci vychovaní v protestantskom duchu dávali dôraz na vzdelávanie, svedčí fakt, že už vo svojich migráciách so sebou privádzali vzdelaných remeselníkov, ktorí v období tesne po príchode vyučovali deti. Avšak už po prvých rokoch svojho trvalého nasťahovania v Kysáči zaslali žiadosť vrchnostiam, aby im povolili dosadiť si učiteľa, čo im 21. marca 1785 bolo povolené.

Z aspektu dejín v tejto knihe je zaznamenaná krátka chvíľa. Z pohľadu jednej generácie značné obdobie ich života, ale pre túto knižnicu a pre rozvoj tohto prostredia zaznamenané je rozhodujúce obdobie, ktoré trvalo tridsať rokov a v ktorom boli položené základy kultúrneho rozvoja a kultúrnych dejín tohto mesta.

Týmto gestom Mestská knižnica nielenže vzdala hold autorovi, významnému kysáčskemu kultúrnemu dejateľovi, hold Kysáču, Slovákom, kysáčskej knižnici, na ktorú je sama veľmi hrdá, no toto gesto je o to hodnotnejšie, ak vieme, že celý projekt vyfinancovala výlučne z vlastných finančných zdrojov.

62 RECENZIE

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

MISCELANEÁ VLADIMÍR VALENTÍK

Geometrická abstraktná krajina Daniely Triaškovej (Daniela Triašková, Grafiky a koláže, 5. samostatná výstava, Galéria Zuzky Medveďovej, 27. apríla – 16. mája 2015, Báčsky Petrovec) Daniela Triašková, rod. Marková, sa narodila 6. apríla 1980 v Báčskej Palanke. Vyrástla a základnú školu absolvovala v Hložanoch. Je prvou akademicky školenou výtvarníčkou v Hložanoch. Výtvarnej tvorbe sa začala venovať veľmi mladá a prvýkrát vystavovala svoje práce na III. hložianskej palete – prehliadke aktuálnej výtvarnej tvorby hložianskych výtvarníkov – roku 1996. Svoje výtvarnícke nadanie prehlbovala a zdokonaľovala na súkromnom školení v Novom Sade u grafičky Divny Stefanovićovej-Tilićovej. Neskôr sa stala študentkou voľnej grafiky na Akadémii umení v Novom Sade v triede Živka Ðaka, ktorú ukončila roku 2003, keď sa aj stala členkou Združenia výtvarných umelcov Vojvodiny (SULUV). Toho času končí postgraduálne štúdium grafiky na novosadskej akadémii u profesora Slobodana Kneževića. Pracuje ako profesorka výtvarnej kultúry v ZŠ Jána Čajaka a na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci. Žije v Báčskom Petrovci.

Daniela Triašková je pravidelnou účastníčkou Bienále slovenských výtvarníkov v Petrovci od roku 2003. Zároveň jej práce boli súčasťou expozície Súčasné výtvarné umenie Slovákov v Srbsku a Čiernej Hore prezentovanej roku 2004 v Kikinde a Belehrade a aj súčasťou expozície Súčasné výtvarné umenie Slovákov v Srbsku v Bratislave v roku 2012.

Po desiatich rokoch sa Daniela Triašková predstavila verejnosti svojou piatou samostatnou výstavou. Na jej najnovších grafických listoch realizovaných výškotlačovou technikou prítomná je ešte výraznejšia redukcia krajiny, ako dominantného námetu, či východiska jej výtvarnej tvorby.

Od obdĺžnikových farebných plôch z minulého obdobia, pri ktorých bol badateľný aj horizont, Triašková pokročila k trojuholníkom – najjednoduchším geometrickým tvarom.

Svojráznou vizuálnou racionalizáciou motívu krajiny Daniela Triašková ju vlastne výtvarne transformovala v geometrickú abstrakciu, čiže kompozíciu rôznostranných trojuholníkov.

Plochy polí podané v zelenej a v rôznych odtieňoch zemitých farieb, projektovane v lineárnej perspektíve sa stávajú trojuholníkmi. Ešte Platón konštatoval, že plocha pozostáva vlastne z trojuholníkov. Trojuholník, ktorý Daniela Triašková používa vo svojej grafickej tvorbe je vlastne najstarší geometrický obraz. On zjednocuje nebeskú a tuzemskú časť univerza.

Dlhodobé zaoberanie sa tvorivým výskumom krajinkárskych tém v grafickej tvorbe Daniely Triaškovej dalo teda skvelé výsledky.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 5 – 6

MISCELANEÁ 63

OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava Hronca Vladislav PETKOVIĆ – DIS (1880 – 1917): Nirvána . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Miroslav KEVEŽDI: Zlo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 Chat Michal HVORECKÝ @ Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ @ Vladimir ARSENIJEVIĆ: Fixácia identít je čistá ilúzia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5 Pulzovanie literatúry Michal BÍREŠ: Plombované časy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Mišo SMIŠEK: Povedal si . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Vladimir ARSENIJEVIĆ: Jedna minúta: Dambova smrť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Michal HVORECKÝ: Láska a smrť na Vianoce . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Daniel PIXIADES: Vzlyky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

11 14 18 22 26

Texty a kontexty Mária MYJAVCOVÁ: Mozaika clivoty za ubiehajúcim časom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 33 In memoriam Katarína MELEGOVÁ MELICHOVÁ: V nečase času pred majestátom smrti – Samuel Boldocký . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 44 Viera BENKOVÁ: Tichá spomienka na priateľa – Samuel Boldocký . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 46 59. literárna porada Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ: Správa Komisie pre udelenie Ceny Nového života za rok 2014 Absencia originality príspevkov? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 47 Ján LABÁTH: Zápisky z chodenia v kruhu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50 Martin PREBUDILA: Bude poéziu ešte niekto čítať? Bude, bude – ešte mnohí a ešte zaveľa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 52 Recenzie Anna Margaréta VALENTOVÁ: Jazykovedné práce Vladimíra Hurbana Vladimírova poučia i dnes . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 54 Etela FARKAŠOVÁ: Oslnená rovina srdcom a perom esejistov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58 Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Knižnica v Kysáči má svoju knihu . . . . . . . . . . . . . . . . . . 61 Miscelaneá Vladimír VALENTÍK : Geometrická abstraktná krajina Daniely Triaškovej . . . . . . . . . . . . . . 63 64 OBSAH

č. 5 – 6 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru.

Založený roku 1949.

Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981).

Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999).

Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014).

REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ.

Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ.

Na obálke je detail z linorezu Krajina (2014) akademickej maliarky Daniely TRIAŠKOVEJ (1980). Číslo je ilustrované prácami Daniely TRIAŠKOVEJ (1980) pri príležitosti jej piatej samostatnej výstavy v Báčskom Petrovci.

Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ.

Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ.

Technický redaktor Ján HLAVÁČ.

Riaditeľ Vladimír VALENTÍK. Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec.

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad. Ministerstva kultúry Republiky Srbsko, Belehrad.

Vytlačila tlačiareň HLPRINT Báčsky Petrovec.

Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec.

Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din).

Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din).

Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din).

ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији Народна библиотека Србије, Београд 82 COBISS.SR-ID 11455234

Z produkcie Slovenského vydavateľského centra

Sny a hviezdy profesora Michala Filipa.

Zostavil Martin Prebudila.

Strán 128. Cena 400 din.

Daniel Pixiades: Rybka Žiara.

Strán 44.

Cena: 400 din.

Michal Madacký: Môj Kysáč / Moj Kisač / My Kisac.

Fotomonografia.

Strán 100. Nepredajné.

Jaroslav Čukan: Vojlovica. Kultúrne tradície Slovákov v Banáte. Monografia.

Strán 636. Nepredajné v SVC. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí