Nz 2015 07 08

67 7–8 2015

Nový život

Mesačník pre literatúru a kultúru

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

ROZKOŠ Z TEXTU 1

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA MILOŠ CRNJANSKI (1893 – 1977)

Prízraky Som vskutku iba lúčom? A to je ten jas vo mne, čo teraz, strácajúc sa, mizne do prázdna tiem, cestu mi osvetliac, keď priepasť rozoznel?

Všetko to boli teda len pominuteľné tiene, na ktoré som, cez vľúdnosť, i žiaľ, i ticho zároveň, chvejúc sa, trúsil, svoj hviezdny, vzdušný, čistý peľ?

Opúšťam teda nejednu horúcu mladú srnu a v spechu útulok hľadám na snežných končiaroch?

Len plač môj vracia sa k porfýrovému zrnu, čo chvie sa na vlásku planúcom v úsvitných požiaroch?

Tam, v novom živote, kiež by ma schvátil príval všetkých zmyselných zázrakov v riave voňavého mlieka.

Zdá sa, že v jedinej kvapke nádherný jas sa skrýva a nad krajinou, i nad pieskami púšte preniká do ďaleka.

Som vskutku iba lúčom? A to je ten jas vo mne, čo teraz, strácajúc sa, mizne do prázdna tiem, cestu mi osvetliac, keď priepasť rozoznel?

Všetko to boli teda len pominuteľné tiene, na ktoré som, cez vľúdnosť, i žiaľ, i ticho zároveň chvejúc sa, trúsil, svoj hviezdny, vzdušný, čistý peľ?

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

ROZKOŠ Z TEXTU 1 Prebásnil Víťazoslav Hronec

ROZKOŠ Z TEXTU MARTA SOUČKOVÁ

O bielej, čiernej a sivej v umení „Zlo je neohraničené, nie je však nekonečné.“1 Existuje jedna psychologická hra, v ktorej je potrebné zoradiť postavy od najlepšej po najhoršiu. Úloha vyzerá jednoducho, ale keď si prečítate príbeh, pochopíte, že zadanie je takmer neriešiteľné, najmä ak sa máte na poradí dohodnúť s inými „hráčmi“. Predstavte si takúto situáciu: krásna žena sa potrebuje dostať na druhý breh, kde zostal jej manžel.

Prof. PhDr. Marta Součková, PhD. (1963), pôsobí na Inštitúte slovakistických, mediálnych a Rieka je plná krokodílov, jedinou možnosknižničných štúdií FF PU v Prešove, v súčasnosti je ťou, ako sa im vyhnúť, je preplaviť sa na lektorkou na FF Univerzity v Novom Sade. opačnú stranu plťou. Starý prievozník však Venuje sa najmä literárnej kritike, slovenskej nechce peniaze, žiada ženino telo. Kráska sa medzivojnovej a ponovembrovej literatúre. Je auide poradiť s priateľom, ale ten ju nepočúva. torkou monografií Personálna téma v prozaickom texte (2001) a P(r)ózy po roku 1989 (2009), editorDruhý kamarát sa nahnevá a do krvi zmláti kou výberov Jozef Cíger Hronský. Prózy (2008) prvého, ktorý jej odmietol pomôcť. Žena a Milo Urban. Prózy (2013). Je tiež organizátorkou natoľko miluje svojho manžela, že obetuje medzinárodných konferencií o slovenskej literatúsvoje telo, no keď sa jej muž dozvie o nevere po roku 1989 a editorkou deviatich zborníkov re, rozíde sa s ňou. Kto je v tomto príbehu z nich, spolupracovala i na kolektívnom projeknajhorší? Prievozník, ktorý zneužil situáciu? te Slovník slovenských spisovateľov (ed. V. Mikula, 1999, 2005). Žena, ktorá bola neverná svojmu manželovi? Muž, ktorý ju opustil? Priateľ pomstiteľ? Čo je horšie, hriech alebo pasívne prizeranie sa zlu? Pri určovaní poradia môže každý z hráčov vyslovovať svoje za a proti na pozadí svojich skúseností, naturelu, veku či vlastného hodnotového systému. Ukazuje sa, že zosúladiť rôzne argumenty, čiže aj generalizovať dobro (zlo) a určiť najhoršiu postavu, je oveľa ťažšie než posúdiť osoby individuálne.

Zlo je totiž „mnohoraké a fragmentárne, dobro je jedno; zlo je zjavné, dobro je tajomné; zlo spočíva v činoch, dobro v nečinení, v nečiniacom činení atď. Dobro chápané na rovnakej úrovni ako zlo a kladené oproti zlu ako jeho protiklad je dobrom trestného zákonníka. Nad ním sa nachádza dobro, ktoré je v istom zmysle väčšmi podobné zlu, než tejto nízkej forme dobra. Je v tom veľký priestor na demagógiu a nudné paradoxy. Musíme popierať dobro, ktoré sa definuje na spôsob zla. Vlastne ho popiera samo zlo. Popiera ho však zle.“2 V psychoterapii sa hranice medzi dobrom a zlom nevymedzujú jednoducho, pretože chorý človek nie je vykonávateľom zla, je jeho obeťou, ovládanou vlastnou patológiou, 1 2

Weilová, S.: Tiaž a milosť. Bratislava : Kalligram, 2009, s. 99.

Tamže, s. 100.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

ROZKOŠ Z TEXTU 1

nerozhoduje sa slobodne, aj zločin pácha často nezámerne, nevedome. Diferencovať zlo a dobro je pritom nevyhnutným predpokladom nášho (sociálneho) bytia, konať dobro znamená i neubližovať iným. To ale, samozrejme, nestačí, človek by sa nemal ani nechať zraňovať či sám sebe škodiť. Zlo však rozoznávame, parafrázujúc Kanta, len prostredníctvom rozumu, azda preto sa ním zaoberajú viac filozofi, sociológovia a teológovia než psychológovia, skúmajúci ne/pred/podvedomé stránky nášho ja. Zlo je ťažko definovateľná kategória a ani zločin3 nemusí byť jeho konkrétnou manifestáciou; hranica medzi obranou a útokom je veľmi krehká, podobne citlivou otázkou je ublíženie v afekte. Ak žena zabije svojho muža po mnohých rokoch týrania, je vinná? Rozhodnutie súdu by bolo iste jednoznačné, ale aké by bolo to naše?

V poviedke Moniky Kompaníkovej Hladina ustálená z jej debutu Miesto pre samotu nadobúda relácia matky a dcéry inú sémantiku po vražde muža, ktorý zviedol obe ženy (bez toho, aby vedel o ich príbuzenskom vzťahu). Ema, protagonistka poviedky, plavčíčka, dospieva a po prvom, nepríjemnom sexuálnom akte pravdepodobne pochopí konanie svojej inak bigotnej matky, správkyne bazéna: „Keď mama utopila opitého Viktora, plaváreň zrazu zalialo strašné ticho a Ema sa dlho bála pohnúť a narušiť ho. Ani mama sa nepohla, aj voda z nej prestala kvapkať. Až keď Viktora stiahol na dno prúd odtoku a urobil mu na čelo pečiatku, mama si sadla na zem a poutierala si tvár. Ema zišla dole schodmi. ,Raz sa tu musel niekto utopiť, mama.´“4 Posledná veta poviedky naznačuje, že obe ženy spojí obskúrne, temné tajomstvo, pričom pred (zlo)činom existovali vedľa seba takmer nevšímavo. Podobná situácia nastáva v Kompaníkovej novele Biele miesta, v ktorej súrodenci tušia pravdu o zabití svojho otca matkou, no obaja sa rozhodnú mlčať. Zločin sa v Kompaníkovej textoch implicitne prezentuje aj ako trest za predchádzajúce činy muža – Adam v Bielych miestach ukryje tehotnú milenku do odľahlej dediny Medovarky a neskôr sa nestará o svoje deti; Viktor v Hladine ustálenej pristupuje k Eme i jej matke z pozície sily: „Pohotovo jej zakryl ústa, ako to robil vždy, keď ju prepadol zozadu. A robil to tak rád a často, robilo mu to dobre.“5 V románe Piata loď dospievajúca Jarka unesie dvojičky a niekoľko dní sa o ne stará v záhradnom domčeku. Jej (zlo)čin je opäť relatívny: Jarka vidí na stanici unavenú ženu s kočíkom a chce jej pomôcť tým, že na chvíľu postráži deti. Matka však neprichádza, Jarka nedokáže odhadnúť čas a dvojčatá odvezie zo stanice; jej správanie v kontexte neúplnej rodiny vyznieva aj ako úsilie vytvoriť si svoju vlastnú, harmonickú komunitu. Jarka nechce byť ako jej mama, ktorá vo výchove dcéry zlyhala, no neuvedomí si ani dôsledky svojho činu, lebo jej život zrazu nadobúda zmysel: „Cítila som sa byť veľká, zodpovedná, obetavá a dobrá, ako správna mama z nejakej prváckej básničky. Hľadela som zblízka na okrúhle tváre a tie tváre sa mi javili krásne, aj keď boli pokrčené, otlačené a posiate potničkami. Stali sa mojimi deťmi, ja som ich zachránila. Dospela som. Razom som sa cítila dospelo. Bola som zodpovedná za dve ozajstné deti, nie za chrústy v zápalkovej škatuľke 3 Ďalšou otázkou je uvedomovanie si zla, najmä ak ho nekonáme. Francúzska filozofka a mystička Simone Weilová v tomto zmysle konštatuje: „Skutočný zločin však nie je vnímateľný. Nevinný trpiaci človek pozná pravdu o svojom katovi, no kat ju nepozná. Zlo, ktoré nevinný človek vníma v sebe, nachádza sa v katovi, no v katovi nie je vnímané. Nevinný človek môže poznať zlo iba ako utrpenie. To, čo v zločincovi nie je vnímané, je práve zločin. To, čo v nevinnom človeku nie je vnímané, je práve nevinnosť. Práve nevinný človek môže pocítiť peklo.“ (Tamže, s. 101).

4 Kompaníková, M.: Miesto pre samotu. Levice : Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group, 2003, s. 58.

5 Tamže, s. 52.

2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

alebo škrečka v akváriu.“6 Z právneho hľadiska je únos odsúdeniahodný, v Kompaníkovej románe je však motivovaný situáciou protagonistky, „ktorá neľutuje, že voľakedy dávno ukradla dve deti, zmizla. Zmizli všetky, zmizli nálepky a nánosy.“7 Ak je dobro spojené aj so zodpovednosťou človeka voči sebe a druhým, potom Jarka nie je negatívnou postavou, Jarka chce iným pomáhať a sama túži byť šťastná.

Hovorí sa, že autor nevymyslí to, čo sa nám (u)deje v živote; nie je ani jednoduché verbalizovať, čo sa reálne stalo. Znásilnenie sa tematizuje v umení podobne ako holokaust, vojna alebo iné traumatizujúce situácie a diskusie, či má autor právo písať o nich bez autentickej skúsenosti, sú vzhľadom na fiktívny charakter textu irelevantné. Stvárnenie tej istej témy sa môže diametrálne líšiť, v závislosti od uhla pohľadu, ale tiež od zámerov autora, ktorý – aj prostredníctvom svojich postáv – „presviedča“ čitateľa o /ne/správnosti ich konania, niekedy až do takej miery, že v jeho texte preváži etické nad estetickým.

V próze Pavla Vilikovského Eskalácia citu I prichádza k šestnásťročnej, telesne postihnutej Elenke, ktorá si v parku číta knihu o láske, asi dvadsaťpäťročný muž. Mladík s ňou slušne komunikuje, vysvetľuje jej, čo je tráva, hlina a láska, ktorú stotožňuje so sexom.

Jemne zloží dievča z vozíka, hladí jej krk... a znásilní ju. Po akte ju posadí naspäť na vozík, starostlivo Elenku prikryje dekou, dokonca sa s ňou chce znovu stretnúť. Elenka fyzicky nič necíti (je ochrnutá od pása nadol), brutalita (zlo)činu sa tým však nijako nezníži. Násilníka neospravedlňuje ani jeho záujem o dievča, ani fakt, že si neuvedomuje, čo (pravdepodobne opakovane) spravil: „Vždy je to tak. Že nie, nie, a nakoniec sa im to páči. To je tá láska. Chyť knižku. Keby som si myslel, že je to niečo zlé, že ti to ublíži, tak by som predsa...“8 Páchateľ vo Vilikovského próze je potrestaný: keď znovu prichádza za Elenkou, zadržia ho príslušníci VB, čo sa dozvedáme z krátkej čiernokronikovej správy v závere textu.

Na Vilikovského explicit, v ktorom Elenka oznamuje sestričke, že bola znásilnená a nič necítila, reaguje protagonistka Juráňovej novely Utrpenie starého kocúra. Mor(t)alitka, čítajúca text o svojej vlastnej skúsenosti: „Bezmenná hrdinka poviedky sa pohybovala kdesi na hranici hlúposti a úplnej dementnosti. Ako keby nevedela, čo to s ňou násilník robí. Trochu sa čudovala, trochu ako keby sa jej to aj páčilo, hoci – a to bolo mottom celej poviedky – nič necítila, lebo bola od pása nadol ochrnutá. V poviedke násilníka chytili. To bol spravodlivý trest. O odsúdení tam nebolo nič. Nebolo tam nič ani o tlaku v útrobách, o zvieravom pocite, o túžbe vyvrátiť čosi, čo ani nemala v žalúdku, o mimovoľnom úniku sĺz z očí, za ktorými nebol pocit plaču.“9 Zatiaľ čo Vilikovského rozprávač zlo nesúdil, ani ho nekomentoval, „iba“ o ňom „informoval“, Juráňovej narátorka zaujíma jednoznačný postoj nielen k násilníkovi, ale podľa jej hrdinky, Zuzany, sú páchatelia štyria: „Jeden, čo to vykonal, jedna novinárka, čo o tom napísala, akýsi redaktor, ktorý to preniesol do väčších novín, a spisovateľ, ktorý o tom napísal poviedku. (...) Zuzana so svojím ponížením sa stala súčasťou národného duchovného majetku. Cudzie narábanie s jej telom bez jej vôle a možnosti brániť sa je navždy zaznamenané v knihe. Jej telo bolo v tých chvíľach a ešte dlho potom od nej oddelené.“10 Keďže fyzická necitlivosť Zuzany je pre vyšetrovateľov smerodajná, hrdinka sa rozhodne Kompaníková, M.: Piata loď. Levice : Koloman Kertész Bagala, 2010, s. 118 – 119.

Tamže, s. 278.

8 Vilikovský, P.: Prózy. Zostavil P. Zajac. Bratislava : Kalligram, 2005, s. 107.

9 Juráňová, J.: Utrpenie starého kocúra. Mor(t)alitka. Bratislava : Aspekt, 2000, s. 64.

10 Tamže, s. 66 – 67. V tejto súvislosti pripomínam známy fakt, že podľa budhizmu nemožno oddeliť telo a myseľ; naopak, treba ich zjednotiť a zosúladiť tiež človeka s bytím.

6 7

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

ROZKOŠ Z TEXTU 3

vziať spravodlivosť do vlastných rúk – nepomstí sa však násilníkovi, ale spisovateľovi, ktorý si vybral čiernokronikovú správu ako námet na poviedku. J. Juráňová sa nielenže usiluje scitlivieť vedomie čitateľa na isté problémy (násilia voči ženám), ale tiež „obhájiť“ právo ženy na písanie o vlastnej skúsenosti. Autorke sa však nepodarilo presvedčiť ma aj o vlastnej citlivosti voči textu, nie veľmi účinné je napríklad negatívne stanovisko rozprávača k všetkým mužským (aj epizódnym) postavám. Problém znásilnenia konkretizoval v konečnom dôsledku citlivejšie ako J. Juráňová vo svojej poviedke P. Vilikovský – hovorením o necítení a nebolení hrdinky nás rozprávač presviedča o opaku, vieme, ako veľmi bolo Elenke ublížené. J. Juráňová vo svojom feministickom variante Vilikovského prózy zmenila meno protagonistky (Vilikovského Elenka evokuje Sládkovičovu citovosť, Juráňovej Zuzana starozákonný apokryf ), vek a funkcie postáv, jej próza je však viac teleologická než umelecky presvedčivá. Autorka svojou tvorbou reaguje i na rodové stereotypy: napríklad v knihe Iba baba dopĺňa naráciu o dospievajúcej hrdinke Justínke – Sojke variáciami známych rozprávok, prostredníctvom paródie mení pasívnu hrdinku na aktívnu (Karkulka sa dokáže pod vplyvom agresívnej starenky brániť voči nepriateľovi aj sama) či z dobrého horára vytvára potenciálneho škodcu. V samotných rozprávkach často objavujeme kruté, agresívne, panovačné, krvilačné a agresívne postavy (pars pro toto ježibaba z medovníkového domčeka si vykrmuje Janka na zjedenie, no deti ju napokon spália v peci) – prostredníctvom happy endu sa však nimi primárne odkazuje na dobro.

S rozprávkovou predlohou, respektíve s rodovými stereotypmi v nej, polemizuje i kontroverzná poľská umelkyňa Katerzyna Kozyra, vo svojej tvorbe neraz prekračujúca rôzne tabu. Vo videoperformancii Summertale (Letnia opowieść) K. Kozyra čiastočne paroduje rozprávku o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch, pričom potenciálne zlo v jej „groteske“ nepredstavuje macocha – kráľovná, zastupuje ho predovšetkým muž. Trpaslíčky sú tu prezentované ako poriadkumilovné gazdiné, účesmi (vrkočmi obkrútenými okolo hlavy) a oblečením (akýmsi krojom) pripomínajú folklórne postavičky. K. Kozyra v úvode videoperformancie využíva krikľavo farebnú, až (zámerne) gýčovú scénu (žiarivé odtiene kvetov, spev vtákov, dojem harmónie a stability atď.). Idylická scenéria sa naruší, keď v malebnej záhrade vyrastú tri hríby, z ktorých vyjdú učiteľ operného spevu Maestro, berlínsky transvestita Gloria Viagra a žena, pripomínajúca Alicu v krajine zázrakov. Maestro je uhladeným predstaviteľom umenia, arteficiálneho sveta; transvestita je svojím spôsobom umelo vytvorený: trpaslíčky vnímajú oboch mužov ako narušiteľov ich idyly a harmonického života. Rozprávka sa mení na horor, v ktorom je zločin trpaslíčok spätý i so strachom z inakosti. K. Kozyra obracia nielen rodové role, ale predovšetkým poukazuje na relatívnosť dobra a zla: navonok nežné, jemné bytosti sa menia na chladnokrvných agresorov.

Brutalita a zlo sú však prítomné i v pôvodnom prototexte, v ktorom sa macocha usiluje rôznymi spôsobmi zabiť Snehulienku, no napokon je potrestaná ona sama.

Vzniká tak i otázka o „spravodlivom“ ničení zla, ktorá ešte naliehavejšie než v rozprávkovom modeli vyvstáva v románe českej autorky Radky Denemarkovej Příspěvek k dějinám radosti. Pri uvažovaní o Denemarkovej próze sa nemožno nepýtať, aké emócie v nás dielo, tematizujúce brutalitu a násilie, vzbudzuje. Denemarkovej vcelku presvedčivý text ma na jednej strane hlboko zasiahol, na strane druhej som nechcela byť jeho negatívnou sémantikou pohlcovaná, vyvolával vo mne nepríjemné pocity.

Denemarková nie vždy dodržuje známe pravidlo dobrej prózy, ktorá má svedčiť, nie súdiť, miestami odsudzuje (mužské) postavy až príliš explicitne. Najočividnejšie to vidieť 4 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

pri modelovaní konkrétnych osobností: napríklad Stalin si utiera ruky pri jedení do obrusu a oblizuje si prsty, čo vyvoláva zhnusenie aristokraticky založeného Beneša, ktorý je zase vykreslený ako slaboch. Autorka má, prirodzene, právo na deformáciu, diskutabilná však zostáva miera znegatívňovania (pri Stalinovi až démonizácie) či redundantnej korešpondencie fyzických prejavov a charakteru.

Svet v románe Příspěvek k dějinám radosti sa člení na mužov a ženy, nie však na zlých a dobré, zločiny páchajú obe strany, azda „len“ s tým rozdielom, že akékoľvek skutky žien sú tu svojím a svojským spôsobom ospravedlniteľné. Pôvodné v románe je totiž mužské násilie, ženské postavy ho „iba“ trestajú, keď nie je dostatočne stíhané svetskými súdmi.

Primárnym sa v texte, podobne ako v Juráňovej „mor(t)alitke“ Utrpenie starého kocúra, stáva znásilnenie ženy, na rozdiel od iných zločinov v spoločnosti často nivelizované či dokonca interpretované ako „směšné, to, že... nějaká žena někomu podržela...“11. Ingrid, jedna z ústredných postáv románu, sa rozhodne kontaktovať Wiesenthala, zakladateľa organizácie pre trestanie vojnových zločincov, aby jej pomohol stíhať aj násilníkov, ale ten jej nepomôže: „Simon Wiesenthal se dívá na víděnskou ulici a dívá se tentokrát na ženy.

Pak nadiktuje prohlášení, kterým se rázně distancuje od aktivit šílených a hysterických žen, jež diskreditují jeho hnutí snažící se pochytat válečné zločince. Skupina žen zesměšňuje tuto snahu, protože umenšuje utrpení lidi tím, že poukazuje jen na marginální problémy. Paradoxně tehdy se dostane Wiesenthalovi největší podpory od nejvyšších míst, která jsou zneklidněna, protože aktivita žen zamlžuje a ruší pořádek a škatulky, v nichž se ocitají vítězové a viníci. Solidarita stoupá, jako by se báli, aby nebyli znejistěni i oni sami. (...) Muži se začnou chránit. Odvádějí od sebe pozornost.“12 Wiesenthalovi, reálnej historickej osobnosti, sa napriek domnienkam o jeho spolupráci s izraelskou tajnou službou pripisujú nesporné zásluhy pri vyhľadávaní nacistov. R. Denemarková podáva svoju interpretáciu dejín, aj preto, že ženské postavy v románe, ktoré sa (podobne ako Wiesenthal) rozhodnú vziať spravodlivosť do svojich rúk, sa dostávajú do pozície zločincov takisto ako ich obete, respektíve sú považované za šialené.

Autorka sleduje problém násilia v rôznych obdobiach, krajinách a prostredníctvom rozličných postáv, od vojnovej agresie až po zdanlivo nepodstatné sexuálne obťažovanie sekretárok na pracovisku. R. Denemarková sa usiluje poukázať na rozsah tohto problému a množstvo obetí, azda preto však málo preniká do jeho hĺbky. Rozprávač nepsychologizuje, zachováva odstup, no individuálne prežívanie (utrpenia) a špecifickosť každého „príbehu“ by boli presvedčivejšie než akákoľvek generalizácia. Inak povedané, zlo sa nás dotýka viac, keď nie je anonymné, všeobecné.

Priamy narátor druhej prózy Dlhá extrémna osamelosť Márie M. z Vilikovského knihy Vlastný životopis zla uvažuje o danom probléme takto: „Stelesnené zlo. Tak to povedal Šerif: ,Už viem, o čo ti ide. Ty máš na mysli stelesnené zlo.´ A mne sa ten výraz v prvej chvíli tak zapáčil, že som prikývol. Znelo to takmer biblicky: a zlo sa telom stalo. Abstraktné zlo sa nás vnútorne nedotýka, nemá tvár. Nemožno sa mu pozrieť do očí. Až keď zlo získa hmatateľné telo, keď sa stelesní, vtelí do konkrétneho človeka, vynoria sa naliehavé otázky. Čo to je v tebe, aké zlo, opýtala sa Iva, ale to bola, ako sa vraví, otázka básnická. (...) Dobre. Zlo sa, podľa Šerifa, asi najzreteľnejšie stelesňuje v masovom alebo sériovom vrahovi. (...) Ako vravel Šerif, najväčším problémom pri riešení takýchto vrážd je, že im naoko chýba motív. (...) ,Nie je to ani 11 12

Denemarková, R.: Příspěvek k dějinám radosti. Brno : Host – vydavatelství, s. r. o., 2014, s. 97.

Tamže.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

ROZKOŠ Z TEXTU 5

tak o sexe, ako o moci,´ vyhlásil Šerif.“13 Zlo je podľa viacerých teórií spojené s nízkym, pudovým konaním človeka, prípadne vyplýva z rozporu medzi duchovnou a telesnou stránkou jednotlivca. Vo Vilikovského knihe existuje zlo a Zlo, pričom každý človek je schopný zla za istých okolností, čo napokon dosvedčujú dejiny (nielen holokaustu). P. Vilikovský tak upozorňuje i na problém „menšieho“ zla14 prostredníctvom dvoch postáv: človeka, ktorý je donútený spolupracovať so štátnou bezpečnosťou, Karstena, a J. Goebbelsa, ministra propagandy Tretej ríše. V prvej próze, Krátka extrémna osamelosť Jozefa K., sa zlo relativizuje, keď protagonista15 začne používať tie isté metódy ako jeho vyšetrovatelia; v druhej novele sa poukazuje i na „ľudský príbeh“ narcistického Goebbelsa, ktorý bol vo vzťahu k ženám romantikom a usmrtil aj svoje deti, nielen neznámych nepriateľov štátu, pričom práve samovraždou sa vyhol trestu za vojnové zločiny. Podľa Barbary Suchoń-Chmiel sa politik Goebbels stal nástrojom Zla, „ktoré bez Dobra neexistuje, pretože keby nebolo dobro, odkiaľ by sme vedeli, že niečo je zlé. Inak povedané, zlo, aby pôsobilo, musí sa odvolávať na nejaké dobro“16.

Hoci konkrétne zlo sa nás vnútorne dotýka viac ako abstraktné zlo, možno ho často ľahšie poraziť než vlastných iracionálnych démonov. Zlo (i dobro) má rozličné tváre a môže nadobudnúť podoby viacerých postáv, ako to dokazuje i vynikajúca próza Františka Švantnera Nevesta hôľ. Raz ho v nej predstavuje tučný krčmár Weinhold so zvrátenou predstavou o kúpe Zuny; inokedy vlk, hroziaci besom; nebezpečný je nazlostený Tavo, ale hrozivá je tiež rozvášnená Zuna; démonický je i sám Libor. Tri podoby zla (animálne – vlk, sociálne – vojak, vojna, mýtické, archetypálne – vlkolak) už presne identifikoval M. Šútovec vo svojej monografii Romány a mýty (1982): vlka i vojaka možno zastreliť, ale vlkolak ako ambivalentný znak pretrváva nielen v ľudovej slovesnosti. Samotná Zuna je polysémantická: vyčlenená zo spoločnosti, zosmiešňovaná i adorovaná dedinčanmi; hriešna aj nevinná; Zuna sa mení na rybu, hviezdu i ľaliu; je snúbenicou pohanského boha, ale najmä nevestou hôľ. Zuna sa nedá vtesnať do jednej postavy, dobrej ani zlej, ťažko ju posúdiť či odsúdiť, tak ako nemožno eticky hodnotiť samotnú prírodu. Zlo v Švantnerovej tvorbe patrí k podstate človeka prírodného aj civilizovaného: krásna dáma je sofistikovane diabolská, Zuna nedokáže ovládať svoje pudy. Zlo/bes/tajomný nepriateľ je v Švantnerovej tvorbe často vyjadrené prostredníctvom osobných, ukazovacích či neurčitých zámen (On, Čosi, Tamten a podobne), ktoré zastupujú abstraktnú entitu, nepostihnuteľnú zmyslami a neverbalizovateľnú. Zlo je v tomto zmysle nezničiteľné a existujúce bez príčin. Keď v Liborovi ožíva duch vody, svetla a úrody, má silného protivníka: ducha, sídliaceho na Veľkom zvone, ktorý svojím jedovatým dychom zničí každého, alebo neviditeľného vlkolaka.

Vilikovský, P.: Vlastný životopis zla. Bratislava : Kalligram, 2009, s. 194 – 195.

V niektorých situáciách, napríklad vo voľbách, si vyberáme „menšie“ zlo, no časom sa ukáže, že politik, ktorý ho predstavoval, je oveľa „väčším“ zlom, ako sme si mysleli (podobne ako v hre Júliusa Barča Ivana Diktátor sa diktátorom môže stať anarchista a naopak). Podľa amerického psychológa Philipa Zimbarda sa cesta k zlu často začína malými krokmi, zdrojom zla môžu byť aj ľahostajnosť a pasivita (napríklad „priateľa“ z „hry“, spomenutej v úvode eseje).

15 Incipit románu: „Volajme ho Karsten, to je také hlúpe, neskutočné meno.“ (Vilikovský, P.: Vlastný životopis zla. Bratislava : Kalligram, 2009, s. 9) poukazuje na fiktívnosť narácie, ale i na univerzálnosť zla, ktoré môže dostať akékoľvek meno.

16 Suchoń-Chmiel, B.: Otázka zla v próze Pavla Vilikovského. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000. Ed. M. Součková. Prešov : FF PU, 2013, s. 138.

13 14

6 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

F. Švantner často stvárňuje negatívne, až démonické ženské postavy: pripomeňme si tajomnú dámu, ktorej udanie vlastného manžela je priam beštiálne; Zuninu matku, lákajúcu štyri ruské kniežatá svojím cukrovým telom a napokon vraždiacu; no tiež obraz Zuny, ktorá sa hrá s vlkom. Zlo mužských postáv akoby bolo vo Švantnerových textoch podmienené vojnou či bojom so sebou samým; ženské protagonistky sú často hrozivé už svojou sexualitou, telom. Obraznosť Švantnerovho diela naznačuje prevahu temného, frekventovane sa tu vyskytujú slová s negatívnou sémantikou (Lucifer, diabol, satan, Kain, podzemie, peklo, bes, krv, pád, hrôza, besnota, nepriateľ, chmúrno, spálenisko, protivník, des, šialenstvo a iné); človek je prirovnávaný k rozličným živočíchom, červíkovi, psovi, vretenici, dravcovi, netopierovi atď. Dominanciu besov vo Švantnerovej tvorbe potvrdzuje farebnosť: prevláda v nej červená a čierna farba, prípadne ich kombinácie.

Zatiaľ čo Liborovi sa po prekonaní mnohých prekážok napokon podarí poraziť svojich vnútorných démonov, vo viacerých dielach ponovembrovej slovenskej literatúry sa postavy nemôžu zbaviť prízrakov. V Ballovej poviedke Prízrak zo zbierky Tichý kút uvažuje narátor o zle takto: „Sú aj také ospravedlnenia zla, ktorého jestvovanie dopustil či rovno zapríčinil boh, že totiž zlo je tu, aby pokúšalo, aby ľudí preverovalo, aby ich nútilo zaujať postoj, prejaviť sa... V mojom prípade niet vonku boha, niet zla, za ktoré by bol zodpovedný niekto vonkajší: všetko je vnútri – odtiaľ to potom vychádza – kam?“17 Preto sa protagonista inej poviedky, Infekcia z debutu Leptokaria, nedokáže zbaviť nákazy, ani keď odíde zo svojho domu a prekročí hranice štátu. Ballov človek existuje bez istôt Boha, lásky k žene či k rodičom, priateľstva, jediné, čomu ako-tak môže dôverovať, je Text, ale aj ten je iba imitáciou iných diel. Pred zlým životom uniká narátor do arteficiálnej reality, tematizáciu škaredého neustále dopĺňa uvažovanie o akte rozprávania, výpoveď o svete sa stáva postmoderným textom o texte. Zlo nemožno zastaviť, ak je nekonkrétne, sociálne neidentifikovateľné, vnútorné či zvnútornené.

Azda najkomplikovanejšie v ponovembrovej próze je problém zla, spätý s patologickou postavou, modelovaný v textoch Edmunda Hlatkého. Dobro a zlo tu totiž nie je personálne diferencované, existuje aj vo vnútri jednej postavy: „Každý človek má v sebe Jakuba a Ezaua, Kaina a Ábela... tak je to!“18 Už v Hlatkého debute História vecí je vina „rozptýlená medzi mnohými ľuďmi. Preto niet ani absolútnych vinníkov a absolútnych sudcov, niet absolútneho kritéria dobra a zla.“19. V Hlatkého textoch je potenciálne vinný každý človek, respektíve jeho potrestaním sa nekončí proces zla, cez neho sa symbolicky súdi aj niekto iný. Hlatký tak nepriamo odkazuje i na Dostojevského koncepciu viny a trestu: človek zostáva voči násiliu bezmocný, osudovo bezradný, často je obeťou tragických situácií. Hlatkého protagonista je viac ohrozený vlastnými úzkosťami než vonkajšími protivníkmi. Namiesto fyzicky postihnuteľného nepriateľa útočia na postavy rôzne negatívne „neznáme psychické sily“20 či mimopersonálne spoločenstvá. Vina je kolektívna, ťažko dokázateľná, naopak, pokánie je individuálne, trest by mal prijať každý jedinec. Hlatkého postavy žijú s neustálym pocitom ohrozenia a nemožnosti oslobodenia sa, azda aj preto, že boli prinútené vzdať sa viery (v Boha), zrieknuť sa Biblie. Motívy prenasledovateľov človeka, Satana, neznámych páchateľov, energotieňov či globálneho, svetového zla sa v Hlatkého tvorbe objavujú a silnejú v rôznych variantoch. V protiklade k týmto silám 17 18 19 20

Balla: Tichý kút. Levice : L.C.A., 2001, s. 42.

Hlatký, E.: História vecí. Bratislava : Smena, 1988, s. 147.

Tamže, s. 118.

Hlatký, E.: Sláva a tajomstvo. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001, s. 29.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

ROZKOŠ Z TEXTU 7

autor modeluje postavu „ľudské slnko“21, „svojím spôsobom Bohom vyvoleného“22. Proti ja, bezmocnému a neznámymi silami determinovanému, presne konkretizovanému jednotlivcovi stoja ONI, neurčití, bez tváre, možno preto hroziví, hroziaci smrťou. Zlo je v Hlatkého textoch prezentované ako „fundamentálne“23, jednotlivec nemôže v takejto hyperbolizovanej podobe zvládnuť, nepremôže ani vlastné fóbie, často nesúvisiace s realitou. E. Hlatký, inak povedané, verí v zodpovednosť, dobro človeka, ale varuje pred globálnym zlom a odkrýva jánusovskú tvár indivídua.

Zlo, v živote aj v literatúre, je komplikovaný fenomén, ktorý sa dosiaľ nepodarilo uspokojivo definovať, aj preto, že sa, podobne ako umenie, nedá odmerať. Možno však konštatovať, že ak je stratifikácia postáv v prozaickom texte zároveň ich jednoznačným sémantickým členením na dobré a zlé, vinníkov a ich obete, ide často o esteticky nežiaduci jav. Dané tvrdenie platí rovnako o povesti J. M. Hurbana Olejkár („iba“ dobrý a zároveň pekný Matúš Čák Trenčiansky je modelovaný kontradikčne oproti „iba“ zlému a škaredému zlatníkovi); o románe G. Vámoša Atómy boha (postava lekára Zuriana – spasiteľa – je v nespornej opozícii s človekom vo všeobecnosti zlým); o próze J. Juráňovej Až za hrob..., zo zbierky Siete (v ktorej sa muž, Zombi, ocitá v jednoznačnej pozícii vinníka) či o románe J. C. Hronského Svet na Trasovisku (Lojza Pátek, negatívna postava, je aj národnostne odlíšená /Čech/, zatiaľ čo Martin Hrančok zastupuje slovenský národ a je zároveň pozitívnym hrdinom) atď. Pritom by postavy mali byť, obrazne povedané, sivé, nie čierne alebo biele.24 Z medziriadkového priestoru vyplynie, ktorá z postáv je negatívna a naopak, samotný autor k nim nemusí zaujať jednoznačné stanovisko,25 pravda, s výnimkou istých žánrov. Netvor v horore, zlá ježibaba v rozprávke, zločinec v detektívke, ale i zlosyn v romantickej lektúre, tvoria legitímne a často i pôsobivé postavy v daných útvaroch, podobne nemôžeme vyčítať jednoznačnú stratifikáciu dobra a zla autorovi gýča. V umeleckom diele by však postavy nemali byť jednostranne modelované a čitateľ by si mal vytvárať závery o nich sám, rozmýšľať nad dôvodmi konania a v „ideálnych“ prípadoch zažívať katarziu spolu s nimi.

V hre, ktorú som spomínala v úvode, bolo takmer nemožné určiť najhoršieho človeka.

V mnohých literárnych textoch dokážeme diferencovať dobré a zlé postavy, ukazuje sa však, že v umení je produktívnejšie modelovanie človeka ako ambivalentnej bytosti, náchylného ku krutosti, násiliu, zlu, ale i nežnosti, citlivosti a dobru. Slovenská próza, no tiež literatúra vôbec, je plná negativity, agresie či brutality, avšak umenie, poukazujúc na zlo, by cezeň malo smerovať k dobru. Rozporné pre mňa ostávajú diela, ktoré tematizujú zlo a zároveň vyvolávajú naše negatívne emócie. Už tým, že o zle rozmýšľame, svojím spôsobom proti nemu protestujeme a bojujeme, uvažujúc o jeho príčinách, následkoch i koreňoch, pochopíme lepšie nielen zlo, ale (žiaľ či našťastie?) i samy seba.

21

Tamže, s. 12.

Tamže, s. 89.

23 Tamže, s. 95.

24 I. Kadlečík v tomto zmysle podnetne uvažuje o šerosvite v umení: „V dobrom diele sú obsiahnuté všetky farby prizmy, aj svetlo a tma v subtílnom narušovaní ich rovnováhy: aby všetko plávalo v pare a hmle, v tajomných tieňoch a lomených poltónoch, v šerosvite.“ (Kadlečík, I.: Tváre a oslovenia. Martin : Osveta, 1990, s. 48).

25 O takejto nejednoznačnej postave uvažuje Miron Pukan v kontexte Horákovej drámy, „v rámci stratifikácie dramatických postáv v jeho rozsiahlom diele môžeme postrehnúť aj archetypálne postavy, napr. postavu Pokušiteľa alebo Masky, teda akéhosi advokata diaboli.“ (Pukan, M.: V premenách času. Ukrajinské národné divadlo/Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove. Bratislava : Divadelný ústav Bratislava – Prešov : Divadlo Alexandra Duchnoviča, 2007, s. 97.

22

8 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

CHAT DAVID ALBAHARI @ ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ @ ANTON BALÁŽ

Calgary – Nový Sad – Bratislava

Identitu si nevytvárame len my sami – často nám ju určia iní Dvaja renomovaní spisovatelia, slovenský a srbský, hovoria o identite a porovnávajú literárne a kultúrne kontexty zvb@: Keď uvažujeme o pojme identita, prirodzene sa nám nastolí otázka: V akej miere človek môže definovať sám seba, nakoľko od nás závisí, kto sme, alebo nám to predsa vo väčšej miere určia iní – kultúra, dedičstvo, okolnosti? Možno to súvisí s dobou, vekom, so životnou skúsenosťou, s prostredím, v ktorom človek žije a pôsobí, s osobným a kolektívnym postojom, k sebe samému.

Kultúrny kontext – samým tým aj rozvoj vlastnej umeleckej identity – srbských a slovenských spisovateľov po roku 1968 bol výrazne odlišný. Na jednej strane v bývalej Juhoslávii po revolúcii ’68 prichádza k značným vplyvom zo Západu, ktoré sa, prirodzene, odzrkadlili na všetkých aspektoch spoločenského života, a na druhej strane došlo v rámci intervencie s krycím názvom Operácia Dunaj k invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. Prichádza k výraznému politickému ochladeniu medzi týmito krajinami. Tým pádom sa slovenská a srbská literatúra v tom období začínajú úplne inak vyvíjať.

Nakoľko je identita trvalá, pevná a nemenná kategória, David? dalbahari@: Identita je v najlepšom prípade krehký šat. V najhoršom prípade identita je nepreniknuteľné brnenie. Podľa môjho presvedčenia najlepšie sú viacnásobné identity. Teda ako aj v prípade príslušnosti k menšinovému národu alebo k niektorej etnickej skupine. Identita je bohatstvo, keď je doplnené tézami. Ja sa omnoho lepšie cítim ako kanadsko-srbsko-židovský spisovateľ, ako keby som bol len jedno z tých troch. Najsmiešnejšie sú mi obavy o čistotu identity. Prísne očistená identita sa stáva svojou negáciou. „Špinavá“ identita je to, čo by som si najprv zvolil. Zaujíma ma, či otázka identity v akejkoľvek podobe zaujíma súčasných spisovateľov na Slovensku? abalaz@: V podobnom rozhovore Vladimír Pištalo vyslovil názor, že spisovateľ musí byť autonómny aj voči svojmu okoliu, aj voči svojej dobe. Otázka tejto autonómnosti, ktorú by sme mohli vnímať aj ako podobu osobnej a profesionálnej identity, vystala pred slovenskými spisovateľmi v „plnej nahote“ po páde komunistického režimu v novembri 1989 a v rôznej podobe – publicistickej, občianskej i umeleckej – sa s tou otázkou dodnes vyrovnávajú. Patrím do generácie, ktorá vstupovala do literatúry v polovici NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

CHAT 9

60. rokov uplynulého storočia, v čase, keď už predchádzajúce generácie autorov odhalili v publicistickej a literárnej podobe zločiny stalinského režimu (politické monstre procesy, justičné vraždy, gulagovské tábory v uránových baniach ap.), ktoré dobová komunistická propaganda zľahčujúco označovala len za „porušovanie socialistickej zákonnosti“. A čo bolo pre nás osobitne dôležité a tvorivo podnetné, nehatene k nám začali v prekladoch prichádzať diela existencialistickej literatúry, nového francúzskeho románu, absurdnej drámy a rôzne príťažlivé literárne teórie. Tie sa už pokúsila, často úspešne, dostať do svojich diel predchádzajúca literárna generácia silných prozaikov: Ján Johanides, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Pavel Vilikovský a my sme tak začínali tvoriť aj ako ich obdivovatelia a nasledovatelia. Trvalo to pre nás len veľmi krátky čas, tak od roku 1964 do augusta 1968, keď ruské tanky v uliciach slovenských miest rozdrvili všetky nádeje na Dubčekov „socializmus s ľudskou tvárou“, pokus o vybudovanie demokratickej spoločnosti. Veľmi rýchlo to zasiahlo aj slobodu tvorby a návrat cenzúrnych praktík do literatúry.

Ako príklad uvediem, že kým kniha poviedok môjho literárneho druha Dušana Mitanu Psie dni, zbierka originálnych príbehov, ktoré mali vo svojich aj formálne objavných príbehoch zabudované všetky znaky slobodnej tvorby, vyšla ešte v roku 1970, môj román Bohovia ročných období, ktorý posúval spoločenské témy predchádzajúcich románov do dovtedy nezmapovaných oblastí (odvlečenie slovenských občanov do sovietskych gulagov, osud židovskej komunity v období holokaustu), bol po vyjdení v roku 1971 daný na index, zošrotovaný a dostal som sa na zoznam autorov, ktorí nemohli publikovať. Začalo temné obdobie tzv. normalizácie, v ktorom sa všetky témy, o ktorých už literatúra mohla hovoriť, stali opäť tabu, všetky vydavateľstvá sa dostali pod stranícku kontrolu a opäť sa v oficiálnych stanoviskách literárnych inštitúcií začali kritizovať a zavrhovať všetky západné „izmy“, ktoré vraj nepatria do socialistickej literatúry. Autori mojej generácie boli postavení pred voľbu, či pokračovať v tvorbe aj za podmienok „obmedzenej“ autorskej identity, vzdať sa svojich tvorivých postupov a tém. Nebudem hovoriť za iných autorov, no ja sám som nestratil len možnosť publikovať v najbližších rokoch, ale prišiel som aj o svoje bytostné témy a – vyjadrím svoju autorskú pozíciu vo vzťahu k svojej tvorivej identite – potreboval som potom viac ako desaťročie, kým som sa mohol začať „vracať k svojim bohom“, teda k svojim tvorivým východiskám. Len na priblíženie situácie v tomto období: aj môj malý pokus využiť v románe Chirurgický dekameron niekoľko holokaustových a gulagových motívov sa stretol s prudkým odmietnutím lektora, bez ktorého kladného posudku nemohlo do novembra 1989 vyjsť knižne žiadne nové dielo.

Zaujímalo by ma, nakoľko voľne sa srbskí spisovatelia mohli venovať tejto téme v období trvania „socialistickej“ Juhoslávie? Aká bola v tomto smere všeobecná skúsenosť srbských spisovateľov a vaša osobná skúsenosť? dalbahari@: Téma holokaustu nepatrila medzi zakázané témy v srbskej literatúre a takmer všetci spisovatelia židovského pôvodu (Alexander Tišma, Danilo Kiš, Ivan Ivanji a iní) písali o utrpení židovského národa vrátane aj utrpenie, ktoré sa stalo na území bývalej Juhoslávie počas druhej svetovej vojny. Avšak jestvovali iné tabu témy, ktorými sa spisovatelia nesmeli zaoberať, aj keď sa mnohým aj napriek tomu podarilo písať o zločinoch, ktoré popáchali komunisti, ako napríklad utrpenie na ostrove Goli otok. Priznávam sa, že mňa, ako príslušníka generácie spisovateľov, ktorá začala tvoriť začiatkom sedem10 CHAT

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

CHAT 11

David Albahari

desiatych rokov, tie témy vtedy vôbec nezaujímali, pretože sme veľmi rýchlo prijali poetiku, vtedy ešte vždy nového, postmoderného prístupu k literatúre. Písanie o tom, čo znamená písanie, ako aj o tom, kto je ten, kto skutočne píše, sa nám zdalo omnoho dôležitejšie ako tvorba politicky angažovanej literatúry. Teraz chápem, že takéto stanovisko nebolo správne, ale koleso času nemožno vrátiť dozadu a keby to aj bolo možné, ja by som aj teraz radšej bol postmodernista ako spoločensky angažovaný spisovateľ. Ako tieto dilemy vnímajú spisovatelia najmladšej generácie vo Vašej krajine? abalaz@: Spisovatelia, ktorí prišli do slovenskej literatúry po páde komunizmu, sa takmer „manifestačne“ vydali na cestu postmoderny so všetkými jej už predtým v svetovej literature etablovanými postupmi, keď pred originálnym autorským textom dali prednosť montáži rôznych metatextov a literárnych alúzií, absolutizovali píšuci subjekt, ako jediné kritérium pravdivosti príbehu, parodovali klasické rozprávanie a jednotlivé literárne žánre a pokiaľ sa zaoberali novou spoločenskou realitou, v ich prístupe k nej dominoval groteskný pohľad. Tieto postmoderné postupy, hoci nie v nejakej čistej podobe, prevažovali v dielach Ballu, Tomáša Horvátha, Máriusa Kopcsaya, Dušana Tarageľa či Michala Habaja – ten dokonca svoju básnickú tvorbu publikuje v autorskej ženskej identite ako Petra Malúchová. Napriek tomu, že tvorba týchto autorov sa stretla s priaznivým kritickým prijatím, čitateľsky zaujala David Albahari (1948), srbský spisovateľ a premenej a v ostatných rokoch sa začína aj na kladateľ. Prvú knihu, zbierku poviedok Porodično slovenskej literatúrnej scéne hovoriť o „smrti vreme (Rodinný čas) uverejnil roku 1973. Za knihu postmoderny“. Ja osobne ako výrazný para- poviedok Opis smrti (1982) získal Andrićovu cenu. dox vnímam fakt, že z ponovembrových Kniha poviedok Pelerina (Pelerína) (1993) odmeneautorov sa umelecky i čitateľsky najvý- ná je odmenami Stanislava Vinavera a Branka Ćoraznejšie predstavil Peter Pišťanek, ktorého pića. Za román Mamac (Zvod) získal NIN-ovu cenu v románe Rivers od Babylon nadviazal na atri- (1996), Cenu Národnej knižnice Srbska, Cenu Balkanika a nemeckú literárnu Cenu Most Berlín. Robúty klasického románu s príťažlivým príbe- mán Pijavice je odmenený Cenou mesta Belehrad hom a výraznými postavami a sila príbehu (2006). Za román Životinjsko carstvo (Zvieracia ríša) tohto románu je v jeho otvorenom pome- získal Cenu Isidory Sekulićovej (2015).

Dosiaľ uverejnil 15 zbierok poviedok, 14 románovaní brutality slovenského života po páde komunizmu jazykom, ktorý tejto realite nov a päť kníh esejí.

Preložil veľký počet poviedok, básní a esejí do zodpovedá. angličtiny, pracoval v redakciách vo viacerých beAk ste povedali, David, že vás na postmo- lehradských a novosadských časopisoch a vydavaderne zaujalo, kto je v skutočnosti ten, čo teľstvách. Jeho knihy sú preložené do 18 jazykov. píše a čo vôbec znamená písanie, aký je to Žije v Calgary v Kanade. fenomén, veľmi mi to pripomenulo už v tomto našom rozhovore citovaného Dušana Mitanu. Práve o jeho tvorbe z konca šesťdesiatych rokov uplynulého storočia (mal som ju možnosť bezprostredne sledovať ako jeho spolužiak na vysokej škole a neskôr ako spolubývajúci na jednom bratislavskom priváte) začína súčasná slovenská kritika hovoriť ako o jednom z našich prvých postmoderných autorov (popri Rudolfovi Slobodovi a Pavlovi Vilikovskom). Namiesto spoločenskej reality Mitanu zaujala realita autorského subjektu, všetky „psie dni“, ktoré vplývali na jeho formovanie. A v čase, keď slovenskú literatúru opäť začali nútiť vydávať len optimistické, ba čo najoptimistickejšie správy o „radostných dňoch socialistického dneška“, Mita-

Anton Baláž

na mal odvahu ďalej písať svoje nočné správy (tak nazval aj knihu poviedok z roku 1976), ktoré mali podobu dostojevskovských zápiskov z podzemia ľudského subjektu a boli preto pre vtedajší normalizačný režim neprijateľné. Mitana napriek tomu vytrval v tejto svojej autorskej identite až do pádu komunizmu. Ak teda dnes kritika zaraďuje Mitanovu tvorbu do okruhu postmoderny, pridal by som k tomu, že bola pre nás aj výrazom jeho občianskej odvahy. S týmto fenoménom sa srbská postmoderna zrejme konfrontovať nemusela.

S čím sa teda konfrontovala v čase, keď ste vstupovali do literatúry – a s čím sa musí vyrovnávať dnes? dalbahari@: Naše konfrontácie neboli politického rázu. My sme „bojovali“ za slobodu, aby sme mohli písať prózu, ktorá práveže nie je politická (samozrejme, aj nepolitický postoj je vlastne politický).

Snažili sme sa zjemniť vplyv vtedy dominantnej takzvanej „skutočnostnej prózy“, v ktorej sa glorifikuje život na vidieku alebo na okraji mesta, ako aj používanie rôznych nárečí. Mladí spisovatelia vtedy ukázali veľký záujem o postmoderný diškurz, ktorý nás, tak sme to vnímali, približoval k aktuálnym udalostiam vo svetovej literatúre. Čoskoro sme „zaujali“ redaktorské pozície v niektorých literárnych médiách, a tak sa postmoderná próza stala dominantným hlasom srbskej a juhoslovanskej literatúry vôbec. Teraz, keď je doba postmodernej literatúry zrejme vyčerpaná, väčšina postmoderných spisovateľov sa vzdala poetiky, ktorú donedávna praktikovali. Dalo by sa povedať, Anton Baláž (1943), slovenský spisovateľ, abže teraz postmoderná literatúra v Srbsku solvent Filozofickej fakulty UK v Bratislave, je autor bojuje o prežitie. románov Skleníková Venuša, Tu musíš žiť, Hijo, kone abalaz@: Na Slovensku sme vždy tak Stalinove, Len jedna jar, Tábor padlých žien, ktorý trocha „dobiehali svet“, a týkalo sa to aj vyšiel vo viacerých zahraničných vydaniach (v preklade do srbčiny ako Logor posrnulih žena). Sústavliteratúry, hoci oneskorený príchod none sa venuje aj osudom slovenskej židovskej kových literárnych smerov po prevzatí moci munity v románoch Krajina zabudnutia, Portréty komunistami a ich nanútenej metóde prežitia a v dokumentárnom diele Transporty násocialistického realizmu mal predovšetdeje. Je aj autorom televíznych a filmových scenákým mimoliterárne príčiny. Takže v súrov a rozhlasových hier. Je nositeľom Ceny Zväzu slovenských spisovateľov (1983) a štátneho vyznačasnosti tu ešte „lákadlá“ postmoderny menania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (2008). celkom nestratili príťažlivosť. A tým, že literárna kritika v súčasnosti oživila a rozšírila pohľad na slovenskú literatúru 60. rokov uplynulého storočia, súčasťou tohto pohľadu sa stali, v tom období ešte veľmi nepostrehnuteľné, či kvôli strážcom socialisticko-realistickej tvorivej metódy zámerne „nezbadané“, postmoderné vplyvy a postupy – uviedol som ako príklad dielo Dušana Mitanu. Návrat k vlastným postmoderným autorským východiskám prebieha v diele Pavla Vilikovského, v inovačnej podobe v diele Stanislava Rakúsa a originálnym spôsobom tieto tendencie zužitkoval Pavol Rankov v románe Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Dielo bolo preložené do viacerých jazykov a získalo aj prestížnu Európsku cenu. Aby som uzavrel časť nášho dialógu na tému tvorivej identity na príklade vlastnej tvorby, tento koncept som si rovnako vyskúšal podobne ako Rankov na téme návratu k našej histórii v románoch Tábor padlých žien (vyšiel aj v srbskom preklade) a Len jedna jar. Celkove slovenská literatúra zažíva veľmi dlho nepredstaviteľné obdobie tvorivej slobody, a tak pokiaľ ide o voľbu tvori12 CHAT

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

vých postupov či metód „všetko je dovolené“. Myslím si, že niet priaznivejšej pôdy na budovanie osobnej či aj národnej identity. Dúfam, že tá naša slovenská sa stane aj súčasťou širšej európskej kultúrnej identity. zvb@: V podobnom rozhovore medzi Vladimirom Arsenijevićom a Michalom Hvoreckým sa autori zhodli, že pojem identity je čistá fixácia a že každé naliehanie na tejto kategórii je páchanie násilia nad jednotlivcom. Tieto postoje vyplývajú nepochybne z vyrovnávania pojmu identity s pojmom národná príslušnosť, a preto je odpor voči národnej identite ako kategórii pochopiteľný, ak máme na zreteli vojny deväťdesiatych rokov na Balkáne a zločiny, ktoré sa páchali v mene identity, ktoré veľmi poznačili život a literatúru týchto priestorov predovšetkým generácií, ktoré vtedy dospievali. Vo Vašom rozhovore sa o pojme identita hovorilo ako o spoločenskej kategórii, tiež ste hovorili o hatení budovania osobnosti v represívnych spločnostiach, preto pojem identity vo Vašom rozhovore má pozitívne konotácie – zrejme identitu chápete ako nevyhnutnú psychologickú kategóriu. Na začiatku tohto rozhovoru sme o identite hovorili ako o individuálnej kategórii, ale v rozhovore sme sa predsa zaoberali kolektívnou identitou. Prečo prichádza k takému odlišnému chápaniu pojmu identity? dalbahari@: Nie som si istý, že môžem správne odpovedať na Vašu otázku. Pravdepodobne v tom politika hrá dôležitú úlohu. V neuznávaní závažnosti pojmu identita vidím strach z vyrovnávania sa s vlastnou identitou. Niekedy je ľahšie povedať, že nemáme žiadnu identitu, ako čeliť následkom priznávania určitej identity. Už spomenutý Danilo Kiš po celý čas neúspešne utekal pred faktom, aby bol označený akoukoľvek národnou identitou. A zasa jeho boj bol zbytočný, pretože si každý o ňom najprv pomyslí, že je to židovský spisovateľ. Chcem povedať, že v podstate si identitu nevytvárame sami, ale často ju v našom mene vytvoria iní – kritici možno skôr zastreto, čitatelia väčšinou otvorene. abalaz@: To, čo na záver svojej odpovede konštatuje David, mi pripomenulo rok 1968, keď som ešte v literatúre nepôsobil, ale už som pozorne sledoval dianie v slovenskej a českej literatúre (v tej, ešte viac, keďže ma vtedy osobitne zaujali knihy Milana Kunderu, Arnoša Lustiga, Ladislava Fuchsa, Josefa Škvoreckého a iných prozaikov) a prekapilo ma, keď sa odrazu o Lustigovi či Fuchsovi – u neho to nebola ani pravda – začalo písať ako o autoroch „židovského pôvodu”. Mal som pocit, akoby tým znižovali ich význam pre českú literatúru. V slovenskej literatúre sa takéto vyčleňovanie neudialo len preto, že v tom čase v nej nepôsobil žiadny výraznejší autor so židovskými koreňmi.

Po Nežnej revolúcii sme boli už aj na Slovensku svedkami pokusov označiť niektorých autorov za „nenárodných“, čiže orwelovským slovníkom o nich napísať, že sú to Židia.

Tieto tendencie postupne ustali, ale istá pachuť takého prístupu k niektorým autorom zostáva ako varovanie. Ak by sa bola mohla slovenská literatúra v druhej polovici 20. storočia rozvíjať skutočne slobodne, boli by sa autori snažili identifikovať predovšetkým svojou príslušnosťou k nejakému umeleckému smeru, poetickej či románovej škole. To by bolo pri budovaní ich identity to podstatné a predovšetkým podľa toho by ich hodnotila kritika a vnímali aj čitatelia. Moju generáciu to, žiaľ, obišlo, ale verím, že povedzme generácia Michala Hovoreckého má „historickú“ šancu na budovanie svojej výlučne umeleckej identity.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

CHAT 13

PULZOVANIE LITERATÚRY LADISLAV ČÁNI

Druhá podstata mlčania Vzbura vecí

Obrátenec

Všetky veci, ktoré som tu priklincoval pohľadom a zotročil ich, aby mi slúžili, zrazu vzlietli.

Knihy rozšírili krídla a hrajú sa na vtáky.

Stôl a stoličky natiahli svoje drevené nohy a vášnivo tancujú.

Poháre hlasno grgajú a vznášajú sa ako bubliny zaliate zlatým súmrakom.

Ostrý nôž, len tak pre zábavu, krája vzduch a obracia priestor naruby.

A ja, konečne zbavený strachu zo smrti, nehybne civiem do prázdna.

Keby som chcel, vzlietnem tiež.

Ale nechcem.

Zničil a zbúral, čo len mohol. A uhol.

Za odplatu si pýtal múdrosť. Dostal zuby zaťaté do kamenného jablka a na jazyku pachuť ťažkých slov.

Z toho kŕčovitého zahryznutia, zo zubov nevyrástol nový muž z mramoru.

Ale poznačilo ho to. Akoby sa obrátil naprach a z prachu sa znovu zrodil.

Ibaže o tom nikdy nehovorí. Mlčí ako hrob.

A to mlčanie sa ozýva, odráža od mohutných múrov nekonečna a drzým zvedavcom rozochvieva útroby.

Teraz ho upokojeného rozvieva vietor Beztvarým priestorom zrátaného času.

Nikdy už nevykročí v ústrety sebe, Nerozštvrtia ho už strany sveta. Načo?

Zmätené cesty skonávajú v nadire.

Kdesi za obzorom sa zažala aurora Ako nevkusná aura mizerného dňa.

Svitá a stmieva sa zároveň. On svetielkuje.

Ladislav Čáni (1961), vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Žije v Báčskom Petrovci.

Vydal zbierky básní Glosolália, bibliofília (1992), Zánik chrámu (1997), Po milovaní, texty piesní (2004) a Kameň na dlani (2005), s Ondrejom Štefankom a Adamom Svetlíkom zostavil antológiu poézie dolnozemských Slovákov Nikam a späť (2006). S Jozefom Vargom Gbelským pripravil Antológiu slovenskej literatúry – od najstarších čias až po súčasnosť (2004). Spolu s Vladimírom Valentíkom vydal monografiu Karol Miloslav Lehotský (Kultúra Báčsky Petrovec / Dom zahraničných Slovákov, Bratislava 2004).

Trikrát získal Cenu Nového života (1997, 2004 a 2011) a cenu na Literárnej súťaži Nového života (2014).

14 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Predstava

Mlčanie

Byť slovom.

Jedným jediným slovom.

Mať prvú a poslednú hlásku a niečo medzi tým.

Nepotrebovať úsmevy a slzy interpukčných znamienok, nezávisieť od syntaktického zázemia.

Byť slovom, ktoré neznie ako prázny zvon.

Ktoré nepoletuje vzduchom ako kvet, zmenený na motýľa.

Ktoré sa nezaprie, keď stenám vyrastú uši.

Byť slovom.

Nerodiť sa v rezonančnej dutine smrti.

Neumierať v poddajnom lone večnosti.

Keď ozveny úporného mlčania dostatočne rozochvejú struny večera a v tmavých oblakoch sa zatrbliecu námesačné ryby, čiasi tôňa v humne vykope jamu a do nej zasadí ticho.

Zorný uhol Z tohto zorného uhla Vesmír sa rozpína.

Ale čas a priestor sa zmenšujú, veci sa prepadávajú do seba a do slov a skonávajú.

Chlapec robí stojku na hlave a všetko vidí inak.

Jeho šťastie hustne.

Začína byť dusno.

Z jeho zorného uhla rozum sa rozpína.

Chlapca to opäť postaví na nohy.

A všetko je tak, ako má byť.

O strach sa zatiaľ netreba strachovať.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

Od tej chvíle jama sa bude trápiť s príťažou nevyslovenej hagiografie a v tele nedobrovoľného svätca bude si voľkať prázdnota jamy.

Niekto, nevedno kto, sa prizná, že poznal dobro a zlo, len aby bolo jasné, že človek sa stal ako jeden z nás!

A niekto začne v tichosti obrábať humno a pestovať strom života.

Mlčiac o tom, že nebude jesť a žiť naveky.

Vladimír Boboš: Slovenská mladá nevesta, olejomaľba, 1965

Byť slovom.

Jedným jediným slovom.

A pokojne mlčať!

Vtedy vo vytržení, ako pri milovaní v roztavenom striebre, dôjde k záhadnému prevteleniu.

Niekto, nevedno kto, sa vráti do zeme a niekto v pote novej tváre začne jesť svoj chlieb.

PULZOVANIE LITERATÚRY 15

Únava Vidím seba dolu na zemi. Kráčam cestou, ktorá sa splieta s vlasmi blížiacej sa noci a spevom svojho slabnúceho tepu uspáva vtáky v hniezdach z hviezd.

Z nadhľadu osamelej šibenice vidím seba ako sledujem seba. Zdá sa, že nič nemám s tým čudákom, ktorému olovené oblaky nedovolia vzlietnuť k ošarpaným predmestiam raja.

Z odstupu, ako chladné zrkadlo, vidím oboch.

Zaujatý sebou hráme sa na človeka.

Psssst! – šepká hlas, v ktorom plávajú svetadiely.

Zrkadlo sa rozpúšťa a šibenica oťažieva.

Hlas sa chveje tichý ako plameň sviece pod zamračenou klenbou lebky.

Ozveny sa utápajú v prílivoch a odlivoch mojej na smrť unavenej krvi.

Zasnežený cintorín Celú noc snežilo.

Malý cintorín obrátil kabát. Čierne vločky sa vzniesli k oblohe a po sebe zanechali prázdno.

Ranné sfumato obrúsilo kameňom hrany.

Sneh zavial uličky so stovkami mien.

Uličky sú slepé a bezmenné.

Ticho je biele a záveje siahajú po uši.

Zamĺkli aj nebožtíci konečne učičíkaní chladom.

Naprieč tiahnu čiesi stopy.

Ich roztrasené písmo rozpráva jednoduchý príbeh.

Na jeho konci je veľká čierna škvrna.

Vykopaný hrob.

Zíva.

Prázdny.

Dýcha. Živý.

16 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Ráno Ráno na priedomí dúpnejú hmlisté myšlienky.

Myslia si svoje a obscénne predstierajú život postavený na halde hlušiny.

A v tvojej túlavej topánke opäť krváca český granát.

Ráno z priedomia noc odteká ako tichá voda.

Hoc odsúdený na slovo z mlčania odlievaš prasknutý zvon.

Znova a znova.

Zvuk umieráčika tečie proti prúdu.

Ráno na priedomí chodidlami bez mäsa a krvi naši mŕtvi razia cestu, ktorou neodídeš, ani neprídeš.

Hladná cesta samu seba požiera.

Otázka kam tu neobstojí.

Opäť plačem, aby sa slza vyslobodila z metafyziky ako guľatá bolesť perlorodky a zaskvela sa v plnej kráse na zmyselnom krku nevernej mladosti.

Opäť odriekam príbeh o tom, ako ma zradil a opustil tieň, ako som zabudol jednoduché remeslo žiť.

Celý som sa zmenil na reč.

A hovorím, vykladám, štekám, hustím, handrkujem a meliem naprázdno.

Otváram sa ako ústa a hryziem si do jazyka.

Neviem prestať.

Ale ponurý posol už nesie jemnú hodvábnu šatku.

Utkala mi ju slepá tkáčka z tenkých vlákien vrások.

Je to vlastne šnúra, ktorou mi v krku uškrtia slovo.

Lebo o pravde sa mlčí.

Noc Ráno na priedomí včerajšie skutky blčia ako kohút a vybavujú si staré účty múdrymi päsťami.

Nebo je plné modrín, ale slnko opäť mešká, a preto vietor k hranici vyprevádza iba sliepňavý kahanec.

Druhá podstata mlčania Opäť som dieťa ukryté v škatuli a volám – Pozrite, nie som nikde!

A vôbec netuším, že už teraz skúšam hrob, v ktorom všetko príde na svoje.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

Žena s minulosťou namiesto očí kráča nocou. Nahá.

Noc nespí. Plná je. tichých mačiek, túlavých slov a čiernych pohľadov. Žena uplietla z vlasov lano a ťahá, ťahá ťažký dom.

Dom sa vzpiera. Má hlboké korene.

Cesta je múdrejšia a ustúpi.

Plynie pod ženiným krokom.

Uprostred noci stojí pustý dom. Čie sny v ňom svetielkujú?

Moje nie. Hoci závidím mu korene, ťahám, ťahám spolu so ženou.

Ráno múdrejší som a miznem s nočnou cestou vedno.

PULZOVANIE LITERATÚRY 17

JANKO TAKÁČ

Najlepší deň I. Prebudil sa, otvoril oči.

Nad Martinovou hlavou kedysi biely strop dávno nadobudol olejovožltú farbu z dymu miliónov cigariet, ktoré noci a noci dohorievali pri jeho posteli. Na rozdiel od iných rán tentoraz nemal ten hrozivý pocit, že sa mu strop čoraz viac približuje a že ho jedného rána zdrví ako slimáka pod čižmou.

Nie, nemal taký pocit. Mohlo by sa dokonca povedať, že sa Martin dnes po prvýkrát zobudil oddýchnutý a bez obav z toho, čo mu prinesie nový deň, alebo z toho, čo možno včera spackal a čo sa mu dnes ešte vráti.

Okrem toho Martin niečo cítil. Niečo v bruchu, niečo hlboko v žalúdku, niečo, čo ho motivuje vstať z postele, obliecť sa a vyjsť von z izby. Akoby po prvýkrát za posledých desať rokov cítil hlad. Martin bol hladný ako vlk! Martin, tridsaťsedemročný alkoholik, ktorý už roky trávil rána v posteli alebo v toalete, od hladu by klince zjedol! Táto myšlienka mu roztiahla úsmev na perách.

Vstal z postele a obzrel sa vôkol seba. Nebolo by divné, ak by ráno bola Martinova posteľ mokrá, keďže sa v hlbokom alkoholickom spánku pomočoval. Ešte menej by bolo čudné, ak by mal ráno po celej posteli a po tvári zelené alebo tmavožlté škvrny od zvratkov, z ktorých sa našťastie v noci nezadusil. Tentoraz – nič. Posteľ je čistá a biela, taká, akú mu mama nechala včera popoludní, keď bola upratať izbu.

Obliekol si nohavice, ktoré našiel na dlážke, ale tričko si musel vyhľadať v skrini. To, ktoré si včera vyzliekol a položil na stoličku, už strašne zapáchalo potom a cigaretovým dymom. Kým hľadal ľavú ponožku, niekde pod posteľou našmatkal dokrkvanú škatuľku cigariet Bond. V nej ešte bola Janko Takáč (1979), pedagogiku vyštudoval na jedna! Ešte jedno šťastie, lebo už dobre Filozofickej fakulte v Novom Sade. Pracuje v Zápoznal seba a vedel, že mu obvykle nezoskladnej škole T. G. Masaryka v Jánošíku. Žije v Kovatávali cigarety na ráno. Najmä divých večici. čierkoch.

Uverejňuje texty vo Vzlete, Hlase ľudu a v Novom živote.

Nepamätal sa, čo sa včera udialo. PravdeZískal Cenu Vzletu (2011), Cenu Ondreja Krásnipodobne nič, ešte jeden hlúpy deň. Rozka (2012). Na súbehu Nového života roku 2011 zísmýšľal trochu o tom, kým vchádzal do kukal III. cenu a roku 2013 I. cenu. chyne a otváral chladničku. Mal šťastie, mama mu včera priniesla salámu a nakladanú zeleninu. Vybral salámu a uhorky a šiel si postaviť kávu. Keď položil kanvicu na sporák, pohľadal chlieb. Zostal mu len malý, suchý kúsok, ale to mu musí postačiť. Dal sa do jedenia a šlo mu to výborne. Nepoznal tento pocit – jesť ráno. Vždy predpoludním potreboval aspoň dve-tri hodiny, ako aj pohárik-dva pálenky, aby sa mohol ako-tak zotaviť, niečo zjesť a zadržať to v žalúdku. Tentoraz, kúsok po kúsku, zjedol asi štvrť kilogramu salámy, ako aj hŕbku príjemne kyslých uhoriek.

Rozmýšľal o tom, ako je to dobre, že má matku, ktorá sa stará oňho, aj keď ju veľakrát rozčaroval a nahneval.

18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

II. Keď dopil kávu a vyfajčil jedinú cigaretu, ktorú mal v náhodou nájdenej škatuľke, bol čas na odchod z domu. Bolo presne desať hodín predpoludním, keď Martin zamkol dvere domu a pokojne kráčal k predajni, pred ktorou už asi desať rokov každodenne úradoval.

Predajňa Korex bola jednou z tých, ktoré vznikli na konci osemdesiatych, v prvom období súkromného podnikania v bývalej Juhoslávii. Presný názov tohto objektu je Korex 4, čo znamenalo, že toto bola len jedna z niekoľkých predajní, ktoré majiteľ kapitalista-začiatočník vtedy otvoril. Začiatkom deväťdesiatych tie predajne postupne zanikali, až kým nakoniec nezostala len táto posledná, v ktorej v jednej zmene robil sám majiteľ Jozef, pokým v druhej jeho dcéra Emília.

Martin nemal rád ani Jozefa ani Emíliu, každého z iných dôvodov.

Nepáčilo sa mu, keď pracoval Jozef, lebo neustále žil v panickom strachu, že mu aj tento posledný obchod skrachuje. Dozeral na každý dinár a veľmi sa obával dávať zákazníkom tovar na úver. Martinovi zvlášť nerád dával na úver cigarety, lebo vedel, že je nezamestnaný, ako aj to, že je alkoholikom, a že trie biedu. Ale bolo niečo v ňom, čo vždy prinútilo Jozefa, aby mu „zapísal“ škatuľku Bondu a fľašu-dve piva. Martin aj tak nakoniec zaplatil všetko, čo kúpil, hoci to bolo o týždeň alebo o dva, lebo vždy si našiel nejakú dočasnú prácu. Zo zárobku najprv vrátil dlh a len potom si kúpil niečo. Onedlho bol Martin zase dlžný, Jozef bol zase naštvaný a šlo to tak dokola už roky.

Emíliu – Emu nenávidel preto, lebo Martina a všetkých jeho kamarátov pri obchode považovala za smradľavých naničhodníkov, ktorí len špinia túto dedinu, leňochov, ktorí zo dňa na deň pred predajňou pri pive nemilosrdne márnia svoje bohomdané životy a jej vzácny čas. Martin a kamoši sa celé popoludnia a večery museli hádať, kto pôjde k Eme kúpiť ďalšiu rundu piva. Okrem toho všetci vedeli aj to, že je Emília absolventkou na právnickej fakulte a že sa z nej istotne stane ešte horšia osoba, akou je teraz.

Pred obchodom už bolo rušno. Martin videl, že si na jednu z dvoch lavičiek posadali takzvaní „mrviari“ – robotníci, ktorí pomáhajú pri mrvení kukurice. Zaprášení od hlavy po päty a nasiaknutí potom sa práve vrátili z prvého dnešného mrvenia kukurice. Kúpili si škatuľu piva a fľašu Vinjaku, unavene sedeli a mlčky pili. Jozef bol šťastný, že odrazu predal tak veľa tovaru, Martinovi otvoril fľašu piva a k tomu mu bez slova pridal aj štamperlík domácej pálenky, ktorú sám pálil a ilegálne predával v obchode.

III. Už pil druhé pivo, keď sa pred obchodom objavil Čarli. Vysoký a štíhly ako zápalka, trochu starší od Martina. Vyučený stolár, pred niekoľkými mesiacmi dostal výpoveď v továrni parkiet a odvtedy takmer každodenne prichádza na pivo pred tento obchod. Zdá sa, že chodí sem len preto, lebo je predpoludním doma sám a osamote mu je ťažko. Vidno, že by sa najradšej vrátil do bývalej továrne. Našťastie, ešte stále má peniaze z odškodného, takže môže zaplatiť rundu piva pri obchode. Čarli ešte stál pred predajňou, keď sa pred obchodom zastavil veľký čierny automobil.

– Pozri sa, Martin, toto je Mercedes! – ukázal rukou Čarli. – Starý model, Mercedes-Benz W123, čo ho volajú „cigánsky“.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 19

Dvaja chlapi si podali ruky a pozerali na automobil. Na ňom boli nemecké poznávacie značky.

– Keď som začal robiť v Novom dome, ešte počas starej Juhoslávie, myslel som si, že si za rok-dva usporím na jeden taký...

Obidvaja sa pozerali na auto, ktoré sa stalo jednoznačným symbolom ťažko zarobeného bohatstva a životného úspechu našich „gastarbajterov“ v západnej Európe.

Z automobilu vyšiel veľmi pekne oblečený starší muž a zamieril priamo do predajne.

S troma kúpenými pohárikmi domácej pálenky vyšiel sa prihovoriť dvom postávačom pri svojom automobile.

– Dobrý deň, chlapi! Ide vám to? – prihovoril sa starý a podal každému po štamperlíku.

Martin a Čarli si zobrali ponúknutú pálenku, nazdravili a odpovedali starkému: – Dobrý deň, ďakujeme! Nie je to zlé, čakáme tu na jedného kamaráta...

Bola to štandardná odpoveď každého opilca na podobné otázky. Martin ju aj teraz veľmi presvedčivo vyslovil predtým, ako s chuťou odchlipol z pálenky.

– Nechceli by ste si možno trochu zarobiť? Mám pre vás párhodinovú prácu, prišlo nám uhlie a ja ho nemám kedy zniesť. Je toho dosť, ale dobre vám zaplatím, – povedal muž, ktorému veľmi nezáležalo na tom, ako sa predstaví. – Bývam hore v Ulici Nikolu Teslu, neďaleko gymnázia, pravdaže, zaveziem vás tam. Zoberiem škatuľu piva, dám vám aj obed, odrobíte to do večera!

Odpil ešte raz zo svojho pohárika a pozrel sa na Martina, akoby v ňom poznal osobu, s ktorou sa ľahšie dohodne.

– Ja na deň práce beriem desať mariek, – povedal Martin a pozrel sa na Čarliho, a bolodohodnuté, že idú robiť. – Ale teraz je už takmer poludnie, takže neviem, koľko by sme vám mali počítať, – pripomenul.

– Žiaden problém, dám vám po desať mariek, – pozrel sa na usmiateho Čarliho a podal mu ruku, – akoby ste pracovali celý deň! Povedzte mi, ktoré pivo mám kúpiť, a ideme k nám, – podal i Martinovi ruku a pohol sa do predajne. – Chcete každý aj škatuľku cigariet? Môže byť LM? A už sa v chladivej prítme v predajni prihováral Jozefovi...

Martin a Čarli sedeli na zadnom sedadle akoby boli v taxíku, kým sa Mercedes rýchlo pohyboval Hviezdoslavovou uličkou hore na šiestu ulicu.

– Ja som sa vám nepredstavil, moje meno je Juraj, Juraj Pilch. Ale neverím, že ma poznáte, odišiel som stadiaľto ešte v šesťdesiatych rokoch. Možno sa ma pamätajú vaši rodičia, som obuvníkom, pracoval som vo Vkuse, kým sme tam boli len desiati majstri a riaditeľ...

Martin a Čarli ho nepoznali, ani sa nesnažili vyvíjať ten rozhovor s Jurajom. Boli radi, že budú pracovať a že si obaja za pol dňa práce značne napravia svoju zlú finančnú situáciu.

Po kratučkej jazde zastali pred veľkým rodinným domom, ktorý sa pýšil peknou mramorovou fasádou a nevyhnutnými sadrovými levmi na oboch balkónoch. Vyšli z automobilu a hneď pred bránou na nich čakalo uhlie, lopata a vozík. Ukázal im, kde je kôlňa na uhlie a vedľa nej nechal aj malú chladničku pre práve prinesené pivo. Predtým ako chlapi začali pracovať, Juraj im predstavil svoju mladú manželku a opýtal sa ich, čo by chceli na obed. Keď manželke povedal, čo má uvariť, oznámil chlapom, že odchádza do Padiny, a že sa vráti asi o piatej poobede.

20 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

IV. Práca im trvala asi štyri hodiny.

Martin s lopatou pracoval zručne a aktívne, vozík naložil raz-dva. Spokojný, že konečne niečo robí, že aj on dnes prinesie nejaké peniaze domov, Čarli doslova utekal s plným vozíkom čím skôr ho vyložiť v šope. Potom horúčkovito bežal s prázdnym vozíkom späť k zmenšujúcej sa hŕbe uhlia. Chlapi do tretej robili veľmi tvrdo aj napriek tomu, že za ten čas popili takmer pol škatule piva, podarilo sa im odpratať veľkú väčšinu uhlia do šopy. O pol štvrtej ich gazdiná pozvala na obed – už pol hodiny predtým im bolo dosť ťažko pracovať, lebo po celom dvore cítili vôňu pečených klobás a hranolkov a obaja boli strašne hladní – ale neprišla sa ani pozrieť, koľko im uhlia ešte zostalo. Predtým ako jedlo bolo postavené na stôl, vypili si po dva štamperlíky pálenky, čo im ešte viac vyprázdnilo žalúdky.

Martin a Čarli sa veľmi dobre najedli. Klobása bola čerstvá, štipľavá a výborne pripravená. Hranolky boli horúce, chrumkavé a ideálne slané. Obidvaja zjedli aj väčší bochník chleba. Nakoniec tými poslednými kúskami chleba otreli plech, v ktorej sa piekla klobása.

Našťastie, nezostalo im veľa a boli radi, že to iste ukončia, pokým sa Juraj vráti z Padiny.

O piatej Martin sedel na škatuli piva a fajčil, kým Čarli pomaly zametal priedomie, zmetal uhlie a prach. Keď zahasil cigaretu, zobral aj on jednu metlu a šiel tiež niečo robiť – vo dvore zametal chodník, ktorý viedol do šopy. Obaja pracovali tak, aby sa zdalo, že niečo robia, ale skúsený robotník by videl, že chlapi už len vyčkávajú gazdu s výplatou.

V. Juraj prišiel načas, ako povedal, krátko po piatej. Nemal mnoho času na rozhovor, lebo ho manželka – ktorej sa ani Martin ani Čarli nepýtali na meno – už čakala sviatočne oblečená na nejakú oslavu alebo zábavu. Ponáhľal sa do domu osprchovať a takmer sa ani len nepozrel na Martina a Čarliho. Podal každému po desiatke, ukázal im na poloprázdnu škatuľu piva a povedal: – Túto škatuľu odneste späť do predajne, nezaplatil som za fľaše.

Vypite pivo, čo zostalo...

Chlapi sa potešili výplate a vybrali sa späť na štvrtú ulicu, k predajni. Keďže v škatuli zostalo ešte šesť fliaš piva, najprv šli do parku pri gymnáziu, aby tam vypili pivo. Bude im ľahšie niesť prázdne fľaše až po Korex.

Umiestnená pod lavičkou v parku, škatuľa s pivom sa urýchlene prázdnila, kým sa popoludnie pomaly menilo na príjemný letný večer. Martin a Čarli cez deň vyčerpali všetky témy a už sa viac nemali o čom zhovárať. Len sedeli a pozorovali mladé mamy, ktoré fajčili cigarety, kým sa ich deti hrali na neďalekom detskom ihrisku.

– Pozri tú tam, to je Jana... – usmial sa Martin a ukázal rukou v smere ženy, ktorej dve deti si v pieskovisku práve budovali hrad. – To mi bola frajerka v ôsmej triede! Dnes je už aj rozvedená, má deti, ale je ešte stále pekná...

– Nepamätám sa na ňu, istotne je omnoho... – povedal Čarli pozorujúc perfektný zadoček matky dvoch detí.

– Za kým bola vydatá?

– Kto by to vedel!? Po základnej škole som chodil do Strojníckej v Pančeve a ona do umeleckej v Novom Sade...

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 21

Anna Lenhartová: Pastier, intarzia, 2014

Martinovi sa zamračila tvár.

– Tam si našla nových priateľov, pokračovala v štúdiách a niekde v okolí sa aj vydala...

Zdá sa mi, že vo Futogu... Teraz je už iná osoba. Aj keď by ma poznala, neverím, že by sa mi prihovorila. Nie som jej úroveň...

– Poznám ten pocit, – povedal Čarli. – Zvlášť to, keď sa ti zdá, že všetkým sa okrem tebe v živote darilo, život pokračoval a vydaril sa. Niekedy sa aj ja cítim, ako keby som zostal zabudnutý v jednom čase a priestore. Preto som nešiel ani na jedno stretnutie generácie...

– Ani ja, ani na to v Kovačici, ani na to v Pančeve, – usmial sa trpko Martin. – Len raz ma pozvali, na desať rokov od ukončenia základnej školy, ale som odmietol, takže ma viac ani nevolali. Možno už aj zabudli, že jestvujem, čo je totiž dosť dobre, lebo málo je rovesníkov, medzi ktorými by som sa necítil ako číry nepodarok.

– Ach, „ťažký je život nás umelcov“, – mávol rukou Čarli a obrátil chmúrny Martinov monológ na žart a sladké citróny. – Vec je v tom, že je náš život ešte stále pred nami. Všetky možnosti sú otvorené, my sme takmer ešte ani nezačali žiť a im je život už príliš nahlodaný.

Komu život už vyvrcholil, tomu zostáva len pád. Nám život ešte stále nevyvrcholil...

– Tak je! – súhlasil Martin. – Keby som sa bol oženil, začal budovať nejakú kariéru...

Keby som teraz bol s rodinou, so ženou a deťmi, s pracovným miestom, so svokrom a svokrou... Iste by som sa vtedy cítil oveľa horšie a nemohol by som ujsť nikam... Aspoň kým deti nevyrastú...

Kým Martin pokračoval v racionalizácii, Čarli vylial do seba posledný glg piva už teplého ako moč a vytiahol škatuľu spod lavičky. Vrátil fľašu do nej a uvedomil si, že spolu s Martinom za to jedno popoludnie vypili dvadsať fliaš piva. Aj keď mal trochu nepríjemný pocit v ústach, bol úprimne hrdý, že zborili tú škatuľu. Bol čas vrátiť sa do Korexu.

– Chytaj škatuľu, ideme k Jozefovi, len počkaj, – povedal Čarli a šiel k najbližšiemu kroviu.

Martin držal prázdnu škatuľu v rukách, ale ju ihneď položil na lavičku a šiel si aj on vyprázdniť mechúr.

22 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

VI. Ako aj každý večer, aj teraz pri Korexe bol zvyčajný hurhaj. Priestor vôkol predajne bol plný pravidelných návštevníkov. Martina a Čarliho uvítali usmiate tváre a silné stisky rúk.

Bolo vidno, že prišli medzi svojich. Tu sa obaja cítili ako na svojom, ako v jednej veľkej rodine. Čarli sa šiel prihovoriť svojim kamošom z Nového domu, kým Martin zatiaľ vrátil Jozefovi škatuľu s prázdnymi fľašami a podal mu bankovku s obrázkom starca s čudnou čiapkou.

– Daj mne a Čarlimu po pive, škatuľku Bonda a za to, čo zostane, mi zmenši dlh, ktorý mám u teba.

Martin bol veľmi hrdý na to, že je po čase súci Jozefovi vrátiť aspoň časť dlžoby, ktorú uňho mal, hoci to bolo len desať nemeckých mariek.

Jozef bol už trochu unavený, dnes robil obe zmeny, okrem prestávky na obed bol v predajni celý deň. Pomalým krokom šiel k pokladnici a tam zo zásuvky vybral starý, hrubý zošit, v ktorom si viedol evidenciu o dlhoch svojich zákazníkov. Dlho obracal strany a rátal...

– Dobre je, Martin, – usmial sa Jozef, – dávno si neplatil, dlh narástol, ale ho teraz zmenšíš na polovicu...

Zrazu zdvihol pohľad od zošitu: – Ach, takmer som zabudol! Martin, bol dnes tu aj pán majster Jonáš. Zajtra vraj majú zabíjať u Svetlíkov, dve svine, takže bude zabíjačka celý deň.

Budú potrebovať pomoc, aby čím rýchlejšie rozkúskovali a spracovali mäso, lebo je teplo a pán majster už viac nevládzu... Vieš, že to budú dobré peniaze, ak si chceš ísť zarobiť, ohlás sa im... – ukázal palcom na telefón, ktorý stál priskrutkovaný na stene za ním.

Martin sa usmial, vzal slúchadlo do rúk a začal vytáčať známe číslo.

VII. O deviatej večer Jozef vypol neónové svetlá nad vchodom predajne. Zrazu akoby sa celá Ulica Masarykova zatmela, ale keď sa chlapom oči trochu zvykli na tmu, stačili im hviezdy na nebi a usmievajúci sa plný mesiac. Každý mal zaobstarané aspoň po jedno pivo a Jozef mohol ísť domov spať. Keď vypijú všetko, prázdne fľaše mu nechajú na schodoch.

Martin a kamoši ešte hodinku stáli pri predajni, plánujúc si zajtrajšie roboty, ale onedlho bol čas ísť domov. Čarli sa prvý pohol.

– No tak, zajtra je nový deň, treba si oddýchnuť a dobre sa vyspať... Odchádzajúc do tmy Hviezdoslavovej ulice povedal: – Dobrú noc!

– Dobrú noc! – odpovedal mu zbor už poriadne opitých priateľov pred predajňou.

Pivo sa už poriadne zohrialo, keď Martin vylial do seba posledný glg. Už bol veľmi unavený a bol ospalý od toľkého piva. Aj keď bol celý deň v dedine a pri predajni, zabudol si kúpiť niečo na večeru. Našťastie, vôbec nebol hladný a dokonca hneď pôjde spať...

– No tak, čas je ísť do postele... – povedal odchádzajúc Ulicou Masarykovou smerom k centru dediny.

– Bolo by lepšie ísť tam s nejakou babou, ale to nič, aspoň budem mať viac miesta v posteli. Dobrú noc, chlapi!

– Dobrú noc! – odpovedali mu usmiati kamoši pred predajňou.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 23

DAVID ALBAHARI

Zvieracia ríša Úryvok z románu Prológ Od včera je svet trochu krajšie miesto1. Na ňom už viac niet Dimitria Donkića. Zavraždil som ho. Neviem, koho to väčšmi prekvapilo: či jeho alebo mňa, ale predpokladám, že sa tomu nedalo vyhnúť. Mňa prekvapilo, že on zabudol, a jeho, že si ja pamätám. Pamätať sa na niečo štyridsať rokov, a to na toľké dataily, to nie je malý úspech, hoci boli chvíle, že som bol odhodlaný okamžite prejsť do protivníckeho tábora, medzi tých, čo zabúdajú. Je krásne zabúdať, vyslovil som pred všetkými, tak ľahko v porovnaní s tým, čo všetko musíš zdolať, aby si si mohol dobre pamätať. Stačí, keď sa oddáš času a zabúdanie čoskoro zahryzne do tkaniva každej spomienky. Pamäť má strach z času a podniká všetko, čo je v jej moci, aby mu unikla, čo je vlastne smiešne, pretože mu nik nemôže uniknúť. Výnimkou sú osoby, mne podobné, ktoré sa vôbec nevynachádzajú v čase a v spomínaní a žijú náhodný život, nie tak ako samy chcú, ale tak, ako im to určia iní, a to vtedy, keď im to iní určia, dokonca aj vtedy, keď sa im zdá, že nič nikomu neurčujú. Mojou úlohou bolo nájsť Dimitria Donkića. To by sa pravdepodobne nikdy nestalo a ktovie koľkokrát som vedľa neho prešiel po uliciach Toronta2. Mara ho poznala, aj keď vôbec nevedela, že je to čin rozpoznávania. Nebyť Mary, nebolo by ani tohto príbehu, alebo by mal inú podobu, v ktorej by možno každý z nás hral inú rolu. Mara patrila medzi tie osoby, ktoré si naoko nič okolo seba nevšímajú, ale v skutočnosti vidia všetko. Mnohokrát som sa presvedčil o tej jej vlastnosti a neprestal som sa čudovať, čo ju hnalo na dodatočný smiech. Prechádzali sme sa v ten večer pobrežím jazera. Bolo teplo, vzduch bol vlhký a nehybný a mladí muži a dievky občas hystericky vykrikovali, akoby tie výkriky mohli zahnať dusno, z ktorého sa nedalo dýchať. Vtedy ma Mara chytila za lakeť a povedala: – Pozriže toho človeka v pršiplášti, s tými čiernymi podliatinami pod očami, podobá sa na mývala. To je ešte jeden príklad z arzenálu našich rozdielov. Ak by som ja spozoroval toho človeka, všimol by 1

Táto veta znie nepresvedčivo, viem to, avšak nenašiel som lepšiu. Každopádne ja som nechcel, aby znelo ako pokus o ospravedlnenie môjho skutku. Vražda je vražda, to je úplne jasné a žiadnu nemožno vysvetliť ako voľbu menšieho zla, najmä nie vtedy, ak niekde v úzadí celého príbehu je ozvena pomsty. Či by som ja pomstil? Či by som inkasoval staré účty? Či som v ňom videl symbol všetkých utrpení, ktoré sa desaťročia neskôr premlelo tým kútom sveta? Nič už viac nie je dôležité. Totiž príbehy sú len tam, kde je viac svedkov, pretože pravda vždy musí mať aspoň dve strany. Ak má len jednu, niečo nie je v poriadku buď s príbehom, buď s pravdou. Pokým číta tieto slová, Mara, moja dobrá Mara, sa mračí, potom sa zamyslí a pozoruje ma tak zamyslene, aj keď ma vlastne nevidí. A viem, že sa ma neskôr opýta a obávam sa tej chvíle. Presnejšie povedané – trochu sa bojím, trochu sa teším. Človek sa od všetkého môže unaviť, prečo by sa namohol od seba? Najmä od seba.

2 Ak by mi niekto povedal, že sa tento príbeh zakončí v Toronte, poťapkal by som ho po pleci a poradil mu, nech sa nepletie do toho. Ak by sa aj naďalej staral do cudzích vecí, ešte vzdialenejších miest, ako sú Winnipeg alebo Saskatoon alebo Calgary, upozonil by som ho, že sú tie mestá vybudované na miestach, ktoré vôbec nezodpovedajú úlohám, skrze ktoré ich ľudia vystavali. Tam všetci ľudia žijú na chybných miestach, väčšine stále hučí v ušiach, krúti sa im hlava, sú chudí, nevyživení, oči sú im zahmlené, zuby potratené, fúzy temné ako noc. Ale zbytočne je o tom hovoriť, keď ma nik nepočúva. Prisťahovalci vždy lepšie vedia od domorodcov.

24 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

som si pršiplášť nevhodný pre tento lepkavý večer a nie podliatiny pod očami, ktoré pripomínali mývala. Mýval, áno, to bolo to slovo. V čase, keď sme Dimitria Donkića volali Mýval, nik z nás nevidel to zviera v skutočnosti. V zoologickej záhrade v našom hlavnom meste boli vlci, levy, tigre, žirafy a slony, rôzne myši a bažanty, ale si nespomínam, že by tam boli klietky s mývalmi3. Prvýkrát som ich videl, keď sme prišli do Toronta, ale ani vtedy som si nespomenul na Dimitria Donkića, na nič som si nespomenul, pretože som zúfale chcel všetko nechať za sebou, začať život odznovu a naučiť sa znovu snívať. Možno, ako som už povedal, prešiel som povedľa neho – noví imigranti chodia na rovnaké miesta – a nevnímal som, že je to on. Vtedy, teraz, hocikedy, to je jedno, pretože mi, podľa všetkého, bolo určené, aby som ho zavraždil, čo znamená, že by konečný výsledok vždy bol ten istý.

Po smrti, povedal som Mare, sa všetko vyrovnáva. – Nie, – odsekla Mara, – najmä po smrti vidno rozdiely. – Dobre, – súhlasil som, stisol plecia a pobral som sa ďalej, pretože som vedel, že sa s Marou nedá diskutovať. Ak by nakoniec priznala porážku, urobila by to len preto, aby ju predstavila ako svoje maskované víťazstvo. Maskovanie je správne slovo, pripomína mi odbobie, keď som sa zoznámil s Dimitriom Donkićom. Maru som vtedy nepoznal, hoci žila v tom istom meste a hrala sa v tom istom parku, do ktorého som často chodil, ale ona vtedy bola trojročné dievčatko a viac ju zaujímali bábiky a iné hračky ako namrzený, osamelý vojak, ktorý v rozpore so všetkými predpismi, ležal a driemal na lavičke. Sedemnásť rokov neskôr, keď som sa s ňou zoznámil na Filologickej fakulte v Belehrade, obaja sme sa snažili zabudnúť na ten park (a mnohé iné miesta, pravda), ale niekto zrazu na chodbe spomenul Banjaluku, čo nás podnietilo, aby sme sa pozreli na seba a odvtedy sme neprestali, ak tak môžem povedať, hľadieť sa. Hľa, toto hneď poviem: Mara je moje svedomie. Mara je moja dobrá vôľa. Mara je tá, ktorá urobí to, čo ja sľúbim a nikdy nesplním. Bez nej, to je teraz úplne isté, ani ja by som nejestvoval, alebo by som jestvoval v nejakej vnímateľnej podobe, pod ktovieakým menom. Na konci tento príbeh, tento prípad o Dimitriovi Donkićovi je čiastočne príbeh o Mare, bez ohľadu na to, ako ho ja vyrozprávam. Akokoľvek to urobím, môj pokus bude neúspešný, upozornil som Maru, pretože jestvujú veci, existujú ľudia a udalosti, ktoré sú väčšie od slov, vyplývajú z objemu viet a prekročujú hranice príbehu. – Dimitrie Donkić, – povedal som Mare, – bol jeden z nich.

Príbeh On a ja sme sa zoznámili v Banjaluke, v kasárni, v ktorej som mal stráviť vojenskú službu. Predstavili sme sa ako Belehradčania, hoci on žil v Novom Belehrade a ja v Zemune.

Oslovil ma, kým som čakal, aby ma zapísali do vojenských kníh a dali mi odev, sklonil sa (bol vyšší a statnejší) a pošepol mi do ucha: – Počul som, že si Belehradčan, chválabohu, lebo sa už idem zblázniť zo všetkých týchto hlasov a prízvukov. Všetkých treba zmlátiť, čo ty na to? Nič som nepovedal a on sa chytro vzdialil. Teraz ľutujem, že som nebol dôsledný a že som stale mu neodpovedal mlčaním, ale vtedy som bol vyľakaný rečmi, ktoré som počul pred odchodom do vojska. Rečmi o tom, že vojenská výzvedná služba vie, kto všetko sa zúčastnil študentských protestov, ktoré sa pred niekoľkými rokmi uskutočnili 3

To, že som si niečo zapamätal alebo zabudol, nemá žiaden význam. Každý si pamätá svojím spôsobom, každý žije sám na tomto svete, každý si myslí, že je on ten mysliaci subjekt, ktorý nám svojou existenciou umožňuje, aby mal pôžitok z toho, čo vidí ako skutočnosť sveta.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 25

v Belehrade4. Moja úloha bola bezvýznamná – bol som členom jedného z početných výborov a rád s okázalými menami, no v podstate som asi dva-trikrát odniesol nejaké papiere do miestností, v ktorých zasadali iné výbory, pravdepodobne dôležitejšie od nás.

Nikdy mi nič nedali odniesť späť, čo by možno mohlo znamenať, že som bol členom pracovnej skupiny, ktorá pripravovala materiál na prácu nejakého výboru, ale zdôrazňovanie, že je moja rola bezvýznamná, neupokojilo moje obavy. Klebety, ktoré kolovali po Belehrade, hovorili o ťažkostiach, ktoré sprevádzali osoby, o ktorých všetci vedeli, že boli len nemými pozorovateľmi. Niektorí z nich, napríklad, už nemohli riadne skladať skúšky, iným zázračne zmizli pasy, tretí nemohli dostať povolenie na stály pobyt v hlavnom meste a štvrtých súrne poslali na vojenskú službu. Nikomu sa, nakoľko viem, nič nestalo, ale vojsko predstavovalo takú temnú oblasť, že moje obavy predsa boli oprávnené. To je, pravdepodobne, ešte jeden dôvod mojej nedôverčivosti voči Dimitriovi Donkićovi, aj keď nič nevyvolávalo podozrenie a všetko plynulo ako obvykle. Regrúti prichádzali do kasární ešte dva-tri dni a začiatočný zmätok sa pomaly dával do poriadku. Naučili sme sa, kde sú naše postele, kde spálne a kde sa majú nachádzať nožné prsty, keď sa ráno zoradíme pred budovou. Stali sme sa členmi družstiev, ktoré formovali čatu, dostali desiatnikov a čatárov, podporučíkov a poručíkov. Dostali sme drevené skrinky pre svoje veci a niekoľko dní neskôr sme dostali zbraň, niekto pušku, niekto automat, niekto guľomet.5 Predtým sa uskutočnil prvý odchod na kolektívne sprchovanie vyplnené vulgaritami a maltretovaním tých, ktorí sa hociakým spôsob odlišovali, čo zapríčilo urýchlené formovanie nových zväzov a rôznych skupín, ktoré sa veľmi snažili ukázať nám, že v kasárni nemožno prežiť mimo týchto skupín. Avšak boli aj takí vytrvalí, ktorým sa podarilo zostať nezávislými a 4 Nič ma nedokáže väčšmi naštvať, ako niečie namyslené tvrdenie, že bol účastníkom študentských nepokojov 1968 v Belehrade. Aké to nepokoje, aké čerty-diable! To všetko bola fraška, ktorá sa odohrala najlepším možným spôsobom. Ak náhodou naďabím na tvrdenie, že študentské nepokoje predstavujú prelomový bod vo formovaní opozície v Srbsku, začnú sa mi triasť ruky, slzia mi oči a z nosa mi tečie, teda preukazujem všetky symptómy alergie a vtedy musím súrne odhodiť spomenutú konštatáciu z rúk, pretože sa mi dlane prekryjú naliatymi pľuzgiermi, nejakou mútnou tekutinou, ktorá smrdí ako peklo. Tu by Mara povedala, že netreba spomínať peklo, okrem ak človek nechce zakončiť v ňom, a ja hneď zamĺknem a ďalej mlčím ako ryba.

Kto by svojvoľne šiel do pekla a skonal v jednom z pekelných kruhov? Teda aby som nešiel do pekla, mlčím ako mula, pokým hlupáci trepú o študntských vodcoch, angažovaných intelektuáloch, politickej ľavici a politickej pravici. Všetko sú to rozprávky pre malé deti. Počas nepokojov v Belehrade sa nestalo takmer nič, čo by bolo hodné spomenutia, a jediné, čo by naznačovalo, že sa predsa niečo stalo, bol fakt, že vrchnostiam bolo potrebné viac ako jeden deň, aby nepokoje ukončili. Pravda, to im umožnilo, aby sa ukázali, že môžu byť prísní rovno na telách mladých demonštrantov, a to s radosťou. Za ten čas prisluhovači moci padali do bezvedomia z neistoty, či by mali podporiť študentov, alebo nie. Totiž Tito počas demonštrácií mlčal a nechal ich bezradných, bez príkladu, ako sa majú správať v tejto situácii. A všetci sa vtedy po celé dni trápili, či Tita bolí hrdlo a čakali. Za ten čas študenti sa pekne bavili na nádvorí Filozofickej fakulty, usporadúvali programy a umelecké akcie a pozorne načúvali, kedy sa Tito konečne ozve. To boli študentské nepokoje – vlastne to bolo čakanie, že Tito konečne povie všetkým, čo a ako. A keď sa konečne prihovoril demonštrantom, uvítali ho s ováciami. Všetko zostalo tak, ako bolo predtým.

5 Nemohol som veriť svojim ušiam, keď poručík zavelil, aby sa guľomety pridelili tým, ktorí ukončili fakultu, alebo ešte študujú. – Vzdelaný vojak, – vykrikoval poručík, – je vzácny pre každú čatu. Okrem toho, väčšiu pozornosti venuje svojej zbrani, ako aj zdolávaniu streleckej zručnosti. Skátka, to znamenalo, že od tej chvíle každodenne budem vychádzať pred budovu s dodatočnými dvanástimi a pol kilogramom na chrbte. Našťastie, vdaka tomu, že sa v čate nachádzalo mnoho vojakov, ktorí pochádzali z výrazne chudobných častí krajiny, vždy som mohol za malé peniaze angažovať si niekoho z nich, aby mi vyniesol tú kovovú obludu. Dokonca som ho prenajímal tým, ktorí sa chceli fotiť s ním a tie fotografie poslať frajerkám, ktoré ich tam čakali.

26 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Jozef Havjar: Pasovisko, olejomaľba, 2013

zachovať si status jednotlivca, čo sa aj mne určitýsi čas darilo. Potom som kapituloval.

Totiž po celý ten čas, teda počas tých prvých dní a týždňov Dimitrie Donkić ma neprestal obskakovať, spytovať sa, vypytovať, stále niečo hľadal a keď našiel, čo hľadá, ani na um mu neprišlo, aby to vrátil v dohodnutom čase, ale by vás neskôr prekvapil nejakou neobvyklou ponukou alebo malým darčekom, napríklad škatuľkou Napolitaniek zabalených do listu nejakých novín. Vo vojsku, kde si mladý vojak neustále myslí, že naňho už všetci zabudli a že už nežije ako ľudská bytosť, také drobné gestá znamenali viac ako podobné skutky vo svete civilov. Vo vojnovom svete každý taký skutok pôsobil úprimne, bol bezchybne čistý a dával nádej v ľudskú dobrotu. Nechcem tým povedať, že pobyt v kasárni bol poznačený krutosťou a nedostatkom ľudskosti, pretože medzi vojakmi bolo viac tých, ktorí, aj keď to divne znie, mali pôžitok z unifromy. A ako na niektorých vojakoch – napríklad mne – bolo vidno, že nevedia, kam so zúfalstvom, ktoré ich tlačilo ako najväčšia záťaž, na tvárach mnohých iných svietila spokojnosť. Jedine tvár Dimitria Donkića zostala nezmenená, vlastne, presnejšie povedané, na jeho tvári sa javili oba výrazy – podľa toho, s kým sa rozprával.6 Mne ukazoval zúfalstvo, iným prejavoval spokojnosť, ale nič nenaznačovalo, ktorý z tých výrazov je ten pravý. Tak či onak, aj naďalej som mu povoľoval a pomaly som upádal pod jeho vplyv. Keby som vtedy vedel, ako sa to skončí, všetko by bolo inak. Pravda, v tom prípade by som ani ja už nežil, čo znamená, že by nik nemohol vyrozprávať, čo sa stalo Dimitriovi Mývalovi, Mišovi Vrabcovi, Redžepovi Hadovi a Goranovi Kliešťovi. Áno, inými slovami, všetci sú mŕtvi okrem mňa a mňa volali Tiger. Recitoval som im Blakeovu báseň o Tigrovi. Recitoval som ju najprv po anglicky (Tiger, tiger, burning bright. In the forests of the night. What immortal hand or eye. Could frame thy fearful sym6 Mohol by som celé dni rozprávať o tých tvárach, ktoré sa ako bledý balón vznášali nad všetkými nami meniac sa podľa potreby: zúfalcom vysiela výrazy svojho zúfalstva, spokojným sa usmieval ako niekto, kto im patrí, a ostatným osamelcom sa javil ako nejaká blažená bytosť vyplnená dobrotou pre celý svet. Tak mi prichádzal do snov. Snívalo sa mi, že utekám nekonečnou rovinou, pokým sa nado mnou vznáša tvár Dimitria Donkića, natrená vojnovými farbami ako tvár Indiána. Až kým som nedobehol na koniec roviny, tá tvár sa skláňala nado mnou opakujúc slová, ktorým som ani nerozumel a ani som ich nepočúval. Vtedy som sa prebúdzal a kedže som vedel, že už spať nebudem, oprel som si tvár o dlaň a uprene civel do tmy, ktorá na mňa trpezlivo čakala z druhej strany okna.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 27

metry) a potom po srbsky vo svojom slabom preklade (Tiger, tiger, planúci / jasne v lesoch za noci), pretože som žiaden iný nepoznal.7 Báseň sa im páčila, prinútili ma ešte dvakrát zopakovať a potom ma odmenili potleskom. To všetko sa stalo pred vojenskou jedálňou za očakávaných poznámok ostatných vojakov (Jebal ťa Tiger, Mama ti je tigrica, sinu a podobne). Vtedy Dimitrie Donkić povedal, že sa patrí, keďže oni traja už mali, ako povedal, živočíšne prímenia, aby som ho dostal tiež a že ma do budúcna budú volať Tiger.

Nedlho potom niekto našu skupinu nazval Zvieracia ríša, preto aj Miša, ktorý sa nám neskôr pripojil, dostal zodpovedajúce prímenie, t. j. stal sa Miša Vrabec. Pred jeho odchodom na samom začiatku jestvovania Zvieracej ríše Dimitrie Donkić a ja sme tvorili jeden pár, keďže sme obaja boli z Belehradu, a Redžap Had a Goran Kliešť, ktorí boli z Prištiny, predstavovali druhý pár. Potom som určitý čas bol v dobrých vzťahoch s Redžepom a Goran a Dimitrie boli stále spolu. Keď prišiel Miša, všetko sa zmenilo, pretože príchodom piateho člena skupina stratila svoju jednoduchú symetriu a voviedla nás do sveta asymetrických podelení súvisiacich s tajnými dohodami, transfermi vplyvov, klamami a nepredvídanými obratmi. Miša sa najprv kamarátil so mnou, a preto Redžep, Dimitrie a Goran formovali, ako sme to nazvali, prvú údernú trojku Zvieracej ríše. Používam meno Miša, pretože sa on takto predstavoval, ale jeho pravé meno vlastne bolo Miodrag a všetci ho volali Majk.

Mená Majk a Miša nie sú veľmi podobné, a to určite prispelo k zmätku v prenasledovaní niekoho, kto sa vlastne volal Miodrag. Keď sa neskôr Miša spriatelil s Dimitriom Donkićom, vlastne bol prinútený, aby sa aspoň trochu s ním zblížil, Redžep sa znovu skamarátil s Goranom a ja som zostal sám. Ale neľutujem. Vo vojsku je samota najvzácnejší zjav, čo znamená, že ju väčšina nerešpektuje. Keď sa niekto pokúsi byť osamote, v tej istej chvíli ako keby číhali, k nemu podídu dvaja-traja vojaci a začínajú ho vyrušovať najrozličnejšími 7 Neviete si ani predstaviť moje prekvapenie, keď som na jednej poličke v knižnici nadišiel na knihu Blakeovýh básní v preklade Marka Grčića, uverejnenú v Záhrebe. Kedže som nemal žiaden preklad z Belehradu, použil som tento:

Tiger, tiger, planúci jasne v lesoch za noci, aký zrak a aký hmat dokázal ťa sformovať?

Čie ťa kuli kladivá?

A kde bola ohnivá pec pre tvoj um? Hrôzy tie spojilo čie zovretie?

V priepasti, či v nebi tak zahorel tvoj strašný zrak?

Mal aj krídla vznešené? Čia dlaň našla plamene?

Keď z hviezd šípy niesli sa a plač rosil nebesá, usmieval sa napokon?

Baránka tiež stvoril on?

Aká moc, čo za sila v srdci pulz ti stvorila?

Keď sa pohol srdca sval, kto ho smelo do rúk vzal?

Tiger, tiger, planúci jasne v lesoch za noci, aký zrak a aký hmat nebál sa ťa sformovať?* *(z anglíčtiny preložila Jana Kantorová)

Pravdaže, ďaleko som ja od takého tigra, ale to ma neznemožňovalo, aby som po jeho strašidelnej symetrii každodenne túžil. Keďby som ja skutočne bol takým tigrom, verím, že by všetko bolo inak, alebo by sa možno vôbec nestalo... Vlastne príliš sa sťažujem na neuskotočnené udalosti a moju pozornosť by malo upútať to, čo sa skutočne stalo. Tiger bol len mojím snom.

28 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

spôsobmi. Pozorovateľovi to môže vyzerať ako nejaká hra: najprv sa od skupiny pokúsi vzdialiť jeden rýchlym alebo pomalým krokom, alebo sa kolíše ako kačica, ale bez ohľadu na to, ako sa pohybujú, prvý sa vždy nakoniec vráti do skupiny, z ktorej sa pokúsil utiecť. Predpokladám, že sa niekto z vojenského vedenia obával, že tá túžba po samote predstavuje úvod cesty bez konca, možnej samovraždy, ktorá by poškvrnila meno armády a vplývala na zvýšenie počtu tých, ktorí sa pokúšali oslobodiť sa od povinnej vojenskej služby8. Ale po celý čas, bez ohľadu na to, či som bol sám alebo nie, cítil som, ako Dimitrie číha za mojím chrbtom a striehne vhodnú chvíľu, aby sa mi priblížil. Približoval sa mi pomaly, nenáhliac sa, šikovne si ma získavajúc pre seba a nedovoľujúc mi, aby som vnímal veci také, aké sú. Po úvodnom vystúpení v miestnosti s novými regrútmi ľstivo trvajúc na tom, že sme ako deti veľmesta niečo viac od ostatných, ako ich Dimitrie nazval, úbohých nešťastníkov, ktorým osud prisúdil, aby sa narodili v malých mestách a na vidieku po celej krajine. Prekvapene som pochopil, že sa on tými slovami dotkol niečoho vo mne, čo sa mi znepáčilo a mohlo zapríčiniť, aby som ho nasledoval ako pes.9 Avšak on pre mňa niečo iné určil. Psie roly dostali Redžep Had a Goran Kliesť, pokým mne určil rolu návnady pre toho, pre koho sa všetko toto stávalo. To všetko som sa dozvedel neskôr, keď sme sa spolu s Marou pokúsili zrekonštruovať celý priebeh príbehu. V tom čase som ešte veselo vybehoval pred budovu, v ktorej boli ubytovaní vojaci niekoľkých čát, a čakal som, pokým sa zjaví Dimitrie Donkić. On vždy prichádzal s hŕbou informácií o kasárni, vonkajšom svete, jednotlivých vojakoch a dôstojníkoch a, najdôležitejšie, s džezvou kávy. Vždy vedel, kde sa nachádza nejaká skrytá miestnosť, v ktorej sme mohli pokojne piť kávu a rozprávať sa.

Ukázalo sa, že počúva podobnú hudbu ako ja a že medzi jeho obľúbených spisovateľov patria tí, ktorých som ja vždy mal rád: Saroyan, Wolfe a predovšetkým Faulkner. Neskôr, keď sme sa spolu s Marou pokúsili zrekonštruovať celý priebeh udalostí, nemohli sme pochopiť, ako som mu mohol tak slepo veriť. Je dobre, povedal som, že jeho požiadavky neboli veľké, aspoň na začiatku, a je pravda, že som si zvykol na neho ako na nejakú 8 Čo tu treba vysvetľovať? Túžiť po oslobodení od výkonu povinnej vojenskej služby. To bolo normálne, najmä ak osoba bola urbánna, mnoho cestovala a zaoberala sa umením, ak to bol spisovateľ, maliar, dizajnér alebo skladateľ. Už len myšlienka, že ťa niekto okradne o rok života, ospravedlňujúc to vyššou silou alebo potrebou slúžiť ľudu, bola hrozná. Jediný spôsob, aby sa človek oslobodil od tej biedy, bolo dostať lekársky nález o zlom zdravotnom alebo mentálnom stave. Ale na to bolo potrebné mať známosti a predstierať, že s tebou skutočne niečo nie je v poriadku. To, samozrejme, mohlo mať negatívne následky a poznal som niekoľko osôb, ktoré takmer nebadateľne zmenili svoj predstieraný stav s tým, v ktorom sa viac nemuseli pretvarovať. Na opačnej strane škály boli tí, ktorí za každú cenu chceli ísť do vojska. To hlavne boli obyvatelia malých miest, roľníci a remeselníci, ktorých vojenská služba prinášala povesť alebo poskytovala možnosť v niektorých situáciách, a boli aj takí, ktorým čas strávený vo vojsku predstavoval najvyššiu úroveň, ktorú mohli dosiahnúť v živote. Naša túžba oslobodiť sa od vojenskej povinnosti bola pre nich nepredstaviteľným bláznovstvom, nevídaná hlúposť, niečo, čo jedine mohli pripísať zlému vplyvu života vo veľkých mestách.

9 Aj dnes mi je úplne nepochopiteľné. Nemôžem pochopiť, ako sa mu darilo, aby ma súčasne priťahoval a odpudzoval. Pokúsil som sa, napríklad, zostať mimo dosahu jeho vplyvu. Celé dni som trávil s inými vojakmi, vyhýbal som sa sadnúť si za stôl v jedálni, za ktorým sedeli len členovia Zvieracej ríše. Ale Dimitrie Donkić bol trpezlivý, trpezlivejší od sfingy. Pretvaroval sa, že si nič nevšima, aj keď nič nemohlo uniknúť jeho očiam. Hockedy sa mi zdalo, že v každej chvíli vie, čo sa stáva vo všetkých objektoch v celej kasárni. Preháňam, samozrejme, ale to je jeden zo spôsobov, ako si prinavrátiť rozkolísanú sebadôveru. Je zrejmé, že Dimitrie Donkić nemohol mať sily, ktoré som mu pripisoval, ako napríklad, že vie všetko o všetkom, ale to je len jeden zo spôsobov, ako sa ja bránim. Zveličujúc jeho, zveličoval som aj sám seba, dávajúc jemu silu, dával som aj sám sebe. V skutočnosti chápem, my dvaja sme boli takí drobní, že si nás nik nevšímal.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 29

Martin Jonáš: Moja radosť, olejomaľba, 1983

adiktívnu substanciu, ktorá mi nie je nevyhnutná na riadne fungovanie, aj keď sa človek lepšie cíti s ňou ako bez nej. Teraz za to môžem obviniť len pocit strašnej prázdnoty a nezmyselnosti, ktoré sa zmocnia človeka, keď sa vyskytne v neželanej situácii, pretože mu vtedy, v takých situáciách, každé a každého prejav dobrej vôle znamená viac, než v obvyklých, každodenných udalostiach.

Bez ohľadu na to, ja som sa triasol v očakávaní, že uvidím Dimitria Donkića, namiesto toho, aby som sebe položil otázku, ako toto všetko vie, odkiaľ berie dôverné informácie o rôznych ľuďoch a udalostiach. Nič mi vtedy nebolo dôležité, pretože mi Dimitrie Donkić dával všetko, po čom som túžil: správal sa voči mne ako voči jasne definovanému jednotlivcovi s rozpoznateľnou identitou a nie ako voči osobe bez identity, ako len k jednému z mnohých rovnakých, ktorí zodpovedali armáde, a na akých ich armáda chcela zmeniť. Každú sobotu, keď sme masovo odchádzali do mesta, bolo zrejmé, že sme neviditeľní – pretože ľudia prechádzali vedľa nás, ako keby sme nejestvovali. To sme mohli postrehnúť predovšetkým v pohľadoch dievčat, ktoré prenikali cez nás ako nejaké röntgenové lúče, a ak by sme sa odvážili osloviť ich, udivene pozorovali vysoko ponad naše hlavy, akoby tie divné hlasy prichádzali z miesta strateného v nekonečnosti vesmíru. Pritom vôbec nebolo dôležité, či ten vojak bol atraktívny, vysoký alebo nízky, pozostávajúci zo sadla alebo svalov. Výsledok bol vždy rovnaký.

To hádam mal byť ten univerzálny vojak, o ktorom niekedy spieval spurný Donovan. – Nikdy z vás nebudú dobrí vojaci, zachrípnutým hlasom povedal nám poručík a mne srdce zabúšilo, ako keby poručík povedal, že ma pustia domov. – Vo vojne, – pokračoval, – váš priemerný životný vek, ako príslušníka motorizovanej pechoty, je sedem minút a našou úlohou je, aby sme vás pripravili tak, aby ste každú z tých siedmich minút boli lepší od hociktorého protivníka. Zakončil s pozdravným príhovorom a zavelil odchod na raňajky.

Kráčali sme za ním so sklonenými hlavami, akoby nás viedli na popravisko, a nie do jedálne. – Poručík tára hlúposti, – znel komentár Dimitria Donkića na raňajkách. – Sedem minút, dajsamisvete! Jemu sú známe, povedal Dimitrie, iné ukazovatele, v ktorých sa tvrdí, že je náš priemerný životný vek dve hodiny a dvadsať minút! Úryvok zo srbčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová Zvieracia ríša je najnovší román Davida Albahariho, súčasného srbského spisovateľa, v ktorom autor píše o študetnských nepokojoch roku 1968 a o následkoch, ktoré trpeli účastníci týchto udalostí.

Albahari je dobrý diagnostik ideologicko-sociologického ovzdušia daného historického obdobia v zmysle humanistického výskumu ľudskej nátury, etických imperatívov, čo nenápadne spracúva cez grotesku, zvláštny humor, lyrické pasáže a paródiu.

Za tento román Albahari získal Cenu Isidory Sekulićovej v júni 2015.

30 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

ANTON BALÁŽ

Krajina v tme Noc na polceste k svitaniu objavila mesiac, a tak som až v poslednom okamihu uvidel strmé, rozbité schody, prudko klesajúce do tmavej uličky; dom, ktorý som doteraz hľadal len potme, sa mi v jasnom mesačnom svetle predstavil opadanou omietkou, škrípajúcou bránou, vlhkom nevetraných chodieb a miestností, nakoniec neistým plameňom sviečky, ktorú som skutočne našiel na okne. Inštrukcie, ktoré mi na korešpondenčnom lístku zaslal majiteľ tohto starého rodového sídla, boli teda presné: len ja som meškal sedem dní.

Na tú časť lístka, v ktorej sa zvlášť naliehavo hovorilo o polievaní kvetov, som si spomenul až ráno; umožnilo mi to ako-tak znesiteľný spánok na vysokej drevenej posteli pod bruchatou perinou, ktorá sa striedavo prevaľovala cez okraje postele a stala sa tak objektom polovice mojich nočných snov. Ako vždy, precital som z nich veľmi zdĺhavo a mučivo a môjmu vedomiu potom ešte istý čas trvalo, kým dospelo rôznymi bizarnými okľukami a krátkymi spojeniami až ku kvetom, ktoré bolo treba polievať každý deň, iné len raz za tri dni, a kaktusy „netúžia po vode častejšie ako ťava v púšti“. Ale koľko dní trvá, pokým ťava na púšti zatúži opäť po vode, som popravde nijako nevedel. Chvíľu som sa v duchu zaoberal čudáckym vyjadrovaním svojho priateľa, majiteľa schátraného renesančného domu, potom, nenachádzajúc ďalší dôvod na nečinné vylihovanie, som opatrne spustil nohy z vysokej postele. Chladná vŕzgajúca dlážka ma zbavila ospalosti, skôr ako som si stačil premyslieť ďalší postup pri záchrane kvetov – niektoré z nich už isto mnoho dní vysielali do hluchého domu svoje zúfalé rastlinné SOS. S pocitom previnenia som vyšiel na dlhú chodbu; na konci ju uzatváralo priestranné schodište. Schody viedli na poschodie, kde bol ateliér a kvety. Neurobil som po schodoch ani päť krokov, keď sa hore otvorili dvere a vzápätí som počul jasný hlas, ktorý sa pokúšal vytiahnuť niekoľko vysokých tónov.

Spev sa ozval za ohybom schodišťa, takže som sa stačil vrátiť a postaviť sa do výklenku pod schodmi. Hlas sa pomaly približoval, trocha som sa vyklonil z úkrytu; ale namiesto speváčky vo večernej toalete sa na ohybe schodišťa vynorilo nejaké dievča v nočnej košeli; na nej malo ešte oblečený žltý svetrík. V ľavej ruke držalo tranzistor a pravou sa zľahka, končekmi prstov dotýkalo steny.

Uskočil som celkom dovnútra výklenku a ihneď som si uvedomil svoju chybu: mal som dať najavo svoju prítomnosť, pokiaľ by sa bolo dievča stačilo vrátiť za ohyb schodišťa, a vyhnúť sa tak nepríjemnému stretnutiu. A tak som vykukol spoza schodov až potom, keď som počul, že spev sa postupne vzďaľuje.

Dievča sa končekmi prstov stále dotýkalo steny, pred dverami izby, v ktorej som nocoval, spomalilo a preložilo si tranzistor do druhej ruky; spev náhle vyrazil proti mne a ja som znova mimovoľne cúvol späť. Vôbec to už nebolo zábavné, v ľahkej letnej pyžame, bosý na chladnom betóne. Vyšiel som preto na chodbu a pustil sa za dievčaťom.

Nočná košeľa mu siahala až po členky a bola z akejsi nepriesvitnej látky; čiastočne som stratil trápny pocit a vkĺzol som do izby. Stála pri posteli, potom sa obrátila a dívala sa na mňa. Bola slepá.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 31

– Je tu niekto? – spýtala sa ticho.

Neviem, prečo som mlčal, ani prečo som sa prešuchol popri stene k oknu a zostal tam nehybne stáť. Ona sa pomaly, ale s istotou pustila krížom cez miestnosť, pred prahom dvier spomalila, hmatla do prázdna, potom vyšla na chodbu.

Vedel som, že môj priateľ, posledný z rodu talianskych staviteľov a kamenárov usadených na Spiši už vyše troch storočí, je rovnakým čudákom ako polovica jeho predkov, a preto som čiastočne rátal s prekvapeniami, keď som sa podujal robiť za neho na niekoľko týždňov ochrancu domu, aby mohol pokojne zložiť povinnú úctu svojim predkom vo Florencii; ale takto naboso, hneď v prvé ráno – to ma rozladilo.

Narýchlo som sa obliekol a obul a váhavo som sa vydal širokým schodišťom do ateliéru.

Neprimerane zadychčaný vzhľadom na počet schodov, na chvíľu som si odpočinul v priestrannej predsieni a potom som vošiel do pootvorených dverí.

Stála tam, kúsok za dverami, na očiach už mala tmavé okuliare, v ruke tranzistor, ktorý vypla a povedala: – Dobré ráno... Už týždeň vás čakáme. Mysleli sme, že už neprídete, a začali sme si preto robiť starosti.

– Ďakujem, slečna...

– Alžbeta... – a mierne sklonila hlavu.

– Teší ma... že si aspoň niekto robil o mňa starosti...

A prvý raz som sa na ňu priamo pozrel. Na nočnej košeli mala teraz pestro pomaľovaný pracovný plášť: miešanina farieb. Vtedy sa do ateliéru predralo ranné slnko a v okamihu vyčarilo na plášti pestrú, teplú mozaiku.

Obrátil som sa prekvapene za zdrojom svetla a uvidel som kvety. Na doske renesančného okna boli naukladané dva rady veľkých kvetináčov a na podlahe ateliéru stálo ešte niekoľko drevených debničiek, tiež plných kvetov.

– Pre tieto kvety som mal veru nepokojnú noc, – vypustil som z úst prvú, ešte celkom nevinnú lož.

– Váš priateľ mi nechal kľúče od zadného traktu domu... Ak by ste sa vraj omeškali...

Som zvyknutá polievať tie kvety.

– Ďakujem, zachránili ste ma pred jeho hnevom.

Začal som si obzerať kvety podrobnejšie a požiadal som dievča, aby mi vysvetlilo, ktoré treba kedy polievať. Povedal som: – Vyzerá to tu pekne, ako vo výklade kvetinárstva, len by som potreboval ceduľky s menami jednotlivých druhov kvetín.

Slepé dievča, Alžbeta, ako tvrdilo, sa zasmialo: – To sa dá napraviť.

Postupovala takto: pochodila prstami po lístkoch, dotkla sa zľahka stonky alebo kvetu a hovorila: petúnie, muškáty, kalia, antúrium, palma, citrón, azalka, rododendron, kaktus rebélia senilis, kaktus mamillaria saglinis, kaktus astropytus martilis (latinské názvy si dodatočne vymýšľam, zostaňte preto pokojne ležať v posteli a neutekajte si to overovať do lexikónu, aby ste ma usvedčili z výmyslu) – a tak postupne pomenovala všetky kvety na okne a na zemi.

Ohromene som povedal: – No toto... – a akoby už to nebolo dosť hlúpe, ešte som dodal: – Ale keby sa tak kvety poprekladali, už by ste ich tak ľahko nespoznali...

32 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Zuzana Chalupová: Hra na snehu, olejomaľba, 1977

– Máte také isté nápady ako váš priateľ, ktorý každé ráno s obľubou prekladá kvetináče, aby ma pomýlil.

Prudko sa postavila, pohŕdavo sa odvrátila a kráčala do druhého kúta ateliéru, vošla medzi narozkladané drevené haraburdy a dverami, ktoré som nevidel, vyšla.

Predstavil som si priateľa, ako každé ráno horúčkovito premiestňuje črepníky s kvetmi, len aby videl jej rozpaky, ako svoju produktívnu silu mrhá na takúto nezmyselnú vec – a nebolo mi pri tejto predstave do smiechu. Posadil som sa na poprelamovanú prútenú stoličku, díval sa na kvety, na zdrapy letných oblakov za oknami a myslel som na to, ako všetci práve takýmto ničotným a hlúpym spôsobom míňame svoju energiu, rozptyľujeme sa vtedy, keď by sme sa mali sústreďovať na prácu, čo nás čaká, hlboké citové zážitky zamieňame za povrchnú prázdnu zábavu; a zasa som myslel na to, ako ja sám hľadám tisíc spôsobov rozptýlenia práve vtedy, keď mám začať s nejakou prácou, ako svoje sny často vydávam napospas náhodným kaviarenským naničhodníkom, snobským exhibicionistkám.

Stará nespokojnosť so sebou samým ma zaplavila hneď v to prvé ráno môjho pobytu na miestach, kde som sa vždy rád vracal a kde som kedysi prežil toľko nerozvážnych, no krásnych snov mladosti; dúfal som, že to slepé dievča už neuvidím. No objavilo sa hneď na druhý deň.

Vstal som zavčasu, vyšiel do studeného ateliéru a pozoroval rannú panorámu mesta, prestupovanie ľahkých hmiel v malej kotline na západnom okraji hradieb. Výhľad ma upokojil, v snahe ešte viac sa koncentrovať pomaly som si začal prezerať priateľove krajinky naukladané okolo stien ateliéru.

Vošla ticho, oblečená do úzkych žltých šiat, v ruke malé vedierko s vodou. Asi nevedela o mojej prítomnosti, a ja som mlčal; v starom dome, za hrubými, vlhkými múrmi bolo úplné ticho. Prešla k oknu, spoza veľkého kvetináča vybrala malú červenú krhličku a ponorila ju do vody.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 33

Pozoroval som ju pri tejto práci a niečo ľahké, vzdušné sa mi dotklo srdca pri pohľade na to, ako ohmatáva zem v črepníkoch, končekmi prstov sa dotýka rastliniek, prikladá krhličku ku koreňom kvetu a pomaly začína liať vodu, ukazovákom ľavej ruky sledujúc jej hladinu; a tak to pokračovalo kvet za kvetom.

Díval som sa na ňu zboka. Voľne rozpustené vlasy jej padali cez plece, na tmavých okuliaroch sa jej zachytilo neostré letné slnko, tvár mala pokojnú a sústredenú, len ruky sa chvíľami zachveli; chápal som pri tom pohľade, že priateľ sa mi o jej existencii nikdy nezmienil: aj ja by som bol žiarlivo strážil neporušenosť tohto nežného ranného obradu.

Trocha som sa pohol, dlážka zavŕzgala a ona sa opýtala, neobrátiac hlavu: – Ste tu? Dobrý deň.

Mlčal som, chcel som, aby bolo medzi nami ešte chvíľu to ticho, aby to trvalo. Prestala polievať, pootočila sa, videl som na okamih len jej neopálené nohy v zúfalo krátkej sukničke, povedal som: – Dobrý deň. Nedajte sa vyrušovať... V ten deň som nezačal pracovať.

– Nenudili ste sa včera? – spýtala sa po chvíli konverzačným tónom.

– Chodil som po meste. Ako vždy, keď sa sem vrátim, pozriem najskôr Majstra Pavla, potom som sa poprechádzal okolo hradieb a večer som ešte chvíľu čítal pri sviečke...

Nechápem, čo robí po večeroch Colona bez svetla. Už by ho tie čudáctva mohli prejsť, v našich rokoch je to trocha nepohodlné.

– Mamička hovorila, že mu vypli elektriku, lebo v jednej časti domu je porušené vedenie... a on nemá peniaze na opravu. Ponúkli mu domček za hradbami, tam by sa mohol venovať maľovaniu, keď má taký talent...

Zaváhala a akoby sa opravila: – Ak je to pravda, že váš priateľ má taký talent... Aspoň mamička to hovorí. Čo si o tom myslíte vy... ako umelec?

– Ja nie som...

Ale hneď som sa zarazil; keby som jej povedal, že do maliarstva sa nerozumiem, lebo nemaľujem, ale píšem, stratil by som možno jedinú spoločnú tému a potom: mohla by ma požiadať, aby som jej prečítal niečo zo svojich výtvorov. Začal som preto inak: – Ja nie som stúpencom krajinárskej školy, ktorú vyznáva Colona. Máme odlišné estetické názory, ale myslím, že on má skutočne talent. Len je veľmi nepraktický a nie je dosť vytrvalý. Nesleduje určitú myšlienku cieľavedome, nehľadá na ňu najadekvátnejší tvar, ale uspokojí sa s prvým nápadom, náhodnou emóciou...

To som už hovoril o vlastných problémoch. Zmĺkol som, chvíľu bolo ticho, potom sa opýtala: – Nechceli ste dnes maľovať?

– Maľovať? Vlastne áno, pravda, chcel som začať jedno plátno... Rozcvičiť sa, potom do terénu...

– Tak vy ste tiež krajinár? – reagovala sklamane.

– No... v podstate áno... – bolo mi trápne, že som sa začal takto zaplietať.

– Ja poznám všetky krajinky, ktoré pán Colona za posledné tri roky namaľoval. On mi presne opíše, čo maľuje, aké farby použije, akú má krajinka atmosféru, a mne sa potom v noci tá krajinka prisní... Niekde som čítala, že sny nemôžu byť farebné, ale ja mávam vždy farebné sny. Keby ste mi opísali, akú krajinku maľujete, snažila by som sa predstaviť si ju... Vy ste iste známy umelec.

34 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

– No, ako by som to povedal... – začal som prihlúplym tónom; akoby som už naozaj sedel v akadémii.

– Mamička, kým bola zdravá, sa zaoberala maliarstvom, ona by možno poznala niektoré vaše obrazy.

– Viete, Alžbeta, ja to robím len ako záľubu, cez leto, cez prázdniny, inak sa venujem iným veciam... výchove. Takže... ani nie som známy.

– Vy ste teda skromnejší ako váš priateľ. On si veľmi potrpí na svojich predkoch, on...

Ale veď ho poznáte.

– V posledných rokoch sa nestretávame tak často... No každý z nás je prenasledovaný nejakou utkvelou predstavou. On tou, že jeho predkovia doniesli na Spiš renesanciu.

– Mamička hovorila, že začal písať rozpravu o knižnici v Kostole svätého Jakuba, prvej renesančnej stavbe v meste, len aby dokázal, že má nepochybné znaky ich kamenárskej techniky.

– Viac by ho preslávilo, keby napísal rozpravu o bielej panej.

– Tú nemá rád. Hovorí, že je to zlý obraz a za všetku slávu vďačí len Jókaiho umeniu falšovať históriu.

– No, umenie vždy trocha prekrúca históriu. Inak, ani mne sa ten obraz nepáči. Z vás by bola lepšia biela pani, – chcel som urobiť kompliment jej kráse.

– Prepáčte, ale po takej úlohe vôbec netúžim.

– Áno, vy milujete žltú... Ako vidím... A potom, dnes by bolo treba zradiť iným spôsobom, nie tak, ako zradila svojich blížnych tá grófka. Dnes by stačilo nejaké hodnoverné klamstvo...

A len pre seba som si zašomral, že zradu v histórii asi definitívne nahradí lož a v tomto zmysle je civilizácia naozaj vývojovou kategóriou.

– Prosím? – spýtala sa Alžbeta akosi znepokojene. Trocha som sa k nej naklonil, akoby som za tmavými okuliarmi hľadal jej nevinné, svetom nepoblúznené oči, a usilujúc sa zľahčiť rozhovor, som dodal: – Myslím, že maličký podvod...

– Nerozumeli sme si, – prudko vstala, na tvári sa jej objavilo pobúrenie, potom rozpaky.

Mlčali sme.

– Vidím, že vás vyrušujem, – povedala po chvíli už znova jemne.

– Ale vy môžete pracovať, ja si tu ešte chvíľu posedím a potom pôjdem. Mám rada vôňu farieb... Vy s akou pracujete?

– To je rôzne, – odpovedal som rýchlo, obrátil som sa k stojanu s napnutým plátnom a pritiahol som ho bližšie k oknu. Obliekol som si priateľov pracovný plášť, pohľadal som paletu a kufrík s farbami.

Poobzeral som si škvrny na plášti a zistil som, že priateľ často používal farbu, ktorú som identifikoval ako rumelku.

– Mám rád rumelku, – povedal som len tak ledabolo a vyhľadal som ju medzi tubami; s ňou som potom pracoval. Keďže mi chýbali akékoľvek skúsenosti z maliarskej techniky, musel som pri svojich pokusoch s farbami pôsobiť nanajvýš šibnutým dojmom; človek, ktorý má oči nato, aby sa nimi mohol pozerať, by si o mne myslel svoje: takéto maliarske pokusy som mohol predvádzať len pred týmto slepým dievčaťom.

Sedela na bielej prútenej stoličke, hlava nachýlená máličko dopredu, a akoby počúvala zvuky, čo sem prenikali z mesta. V istých okamihoch som to už nevydržal, utekal som do NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 35

kúta za kachle a pridusené som sa smial do krčaha. Vtedy sa Alžbeta za mnou prekvapene obracala a ja som jej vysvetlil, že mám vo zvyku pri práci piť veľa vody; prijala to s úsmevom a uspokojením.

Na obed som sa zastavil, prezrel som si vlastnú prácu a usúdil som, že postupujem príliš rýchlo; pri tomto tempe by som s farbami a čistými platňami nevydržal ani týždeň: okrem toho som nechcel priateľovi urobiť viac škody ako zlodeji, pred ktorými som mal vlastne strážiť dom a opatrovať umelecké bohatstvo zhromaždené už po tri storočia.

Odvtedy som sa pri maľovaní miernil.

Alžbeta pristúpila bližšie k plátnu a dívala sa naň tak, že ma to priviedlo do pomykova.

– Keby som ja mohla maľovať, používala by som žltú. Žltá je krásna...

– Ale celý svet, mnohotvárnosť prírody nemožno vyjadriť jednou farbou.

– Janáčkovi stačili na vyjadrenie zmyselného života ženy tympany...

Obrátila sa, trocha vzrušene sa motala v strede ateliéru, potom sa bez slova pobrala do zadného traktu.

Neprekvapila ma ani tak znalosťou hudby, veď v meste bola známa slepecká škola, no veta, ktorú vyslovila predo mnou, bola odvážna aj na emancipovanú ženu poslednej tretiny nášho veku. A potom: čo mohlo toto dievča vedieť o hlbinách ľudskej zmyselnosti?

Ale prečo nie? A už sa mi začali v pamäti vynárať dni a týždne strávené v tomto ateliéri s priateľom. A kto pozná ťarchu ľudskej osamelosti...

Vrátil som sa radšej k obrazu, ktorý som začal tak neuvážene maľovať. Predloha bola jednoduchá, ale aj trocha jednotvárna: známy holý kopec na severovýchodnej strane mesta, spestrený kde-tu škvrnami vápenca. Prešiel som k oknu, otvoril som ho dokorán a zadíval sa na kopec, dlho, pozorne.

A vtedy som sa rozhodol ten obraz naozaj namaľovať. Nestarajúc sa o zákony kompozície, teóriu figúry a úzadia, o perspektívu, zbavil som sa na niekoľko letných dopoludní tých obmedzení, ktoré som ako ťažké bremeno pociťoval pri vlastnej práci: neopakovateľnosť vzorov, zúfalú snahu o dokonalosť vety, precíznosť formulácie, pravdepodobnosť témy; zbavil som sa všetkého, čo mi nedovoľovalo pracovať s pocitom tvorivej slobody: preto ma umenie zrádzalo presne takou mierou, akou som mu nestačil – tvar ako výsledok obojstranného zápasu pôsobil vždy skľučujúco. Neuvedomil som si, stojac v slnečných ranách v ateliéri vysoko nad mestom, že môj pokus o takúto slobodu je nezmyselný, no nebol som schopný brániť sa tomu. Akoby som už neprotestoval len proti určitej estetike, ale bojoval proti samému Zákonu, Harmónii, Krásnu.

Trvalo to šesť dní: ona nehybne sedela v kresle, ktoré som jej doniesol zdola, pokojná, sústredená na svoj jasný vnútorný svet, a ja som zatiaľ pobehoval okolo stojana, prekladal si paletu z ruky do ruky, špinil farbami plášť i plátno. Postupne sa z obrazu – akosi bez mojej účasti – začali vytrácať pôvodné jasné farby letnej krajiny a odkiaľsi sa vynorili ťažké tiene ponurých mrakov, zdrapy môjho vlastného sveta. Pod všetkými maskami bláznovstva, ktoré som si tak vytrvalo nasadzoval po celý doterajší život, som znova objavil vlastnú neveselú tvár; maľovanie sa tým skončilo.

Na siedmy deň ráno som našiel v ateliéri list od Colona. Bola na ňom vatikánska pečiatka a dnu desať dní starý dátum. Prebehol som očami prvé dve strany s informáciami o ceste a pozorne, s rastúcim vzrušením som si prečítal krátky odsek: „Nájdeš tam jedno dievča, je to dcéra mojej starej priateľky, nevinný tvor, stratila v detstve zrak. Neubližuj jej, prosím ťa...“ 36 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Zuzana Vereská: Radosť života, olejomaľba, 2009

Zachvela sa mi ruka a celého ma striaslo; bolo chladné, pochmúrne ráno. Zakúril som do vysokých železných kachieľ, dlho som kľačal pred pootvorenými dvierkami a podľa silnejúceho praskotu som odhadoval silu ohňa. Díval som sa do plameňov a náhle som pochopil, že ani priateľ, ktorý ma tak dôverne poznal, mi už neverí.

Pocítil som únavu prázdneho života, dom bol ako hrobka, vyšiel som do mesta, za hradby a túlal som sa poliami; ale nepocítil som úľavu. Kdesi spoza kopcov sa ozval škrek vrán a potom sa veľké ľahostajné vtáky zniesli na obnažené polia: náhlivo som sa vrátil do mesta.

Nezažal som v ten večer ani sviečku, len som znova zakúril do kachieľ a dlho som sedel v zhasínajúcom dome. Zavŕzgala dlážka, zľakol som sa, naplnený pochmúrnymi obrazmi, prudko som sa obrátil a hlavou som vrazil do Alžbetiných nôh.

Zakolísala sa od prudkého nárazu, prehla sa dozadu, celé jej telo sa naplašene napälo; rýchlo som jej objal nohy a pritlačil si ich kolenami k hrudi. Aby nadobudla stratenú rovnováhu, zaryla sa mi prstami do vlasov, a tak sa moja hlava na okamih stala zajatkyňou jej úzkeho, teplého lona. Bol to jeden z najnebezpečnejších okamihov tohto príbehu: telo mala krásne k absolútnej nerozvážnosti.

Keď znova stála pevne na nohách, pustila mi hlavu, opatrne cúvla krok dozadu, napravila si okuliare a povedala: – Myslela som, že spíte... Bála som sa doma sama. Mamička dnes odišla do kúpeľov.

Mlčal som.

– Je mi chladno, – povedala s nádychom previnenia.

– Posaďte sa sem, – prisunul som jej kreslo k mojej stoličke, bližšie k ohňu. Potom som ju chytil za ľavú ruku a pomohol jej zorientovať sa. Sedel som tak, že som videl v tme len jej šiju, ktorá sa vynárala spod rozpustených vlasov.

Rozprávali sme sa.

Medzitým som niekoľkokrát naložil do kachieľ, a keď drevo praskalo veľmi silno, prerušovali sme rozhovor, ona sa dívala smerom k ohňu a ja som pozoroval jej ruky, pokojné hroty dievčenských pŕs pod ľahkou látkou šiat, a aby som zamestnal svoje vždy nepokojné ruky, tupým nožom som zo smrekových polien zoškraboval voňavú živicu.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 37

Podal som jej jednu tuhú guľôčku a ona si ju položila na vystretú dlaň, sklonila k nej tvár, potom sa zadívala smerom ku mne a placho sa usmiala. Náhle sa akosi úplne nepozorovateľne vytratila zo mňa všetka energia, životná sila. Ochabol som, pozoroval som teraz dlhšie jednotlivé časti jej tela, ale akoby bez súvislostí; díval som sa bez zmyselnosti na jej nohy, vystreté ku kachliam: plameň, ktorý sa nejasne črtal a chvel za mriežkou železných dvierok, vytvoril na jej pokožke jemnú svetelnú sieť, a keď chvíľami vzbĺkol, sfarbil jej do zlatista drobné chĺpky na pokožke.

– Dnes ste nepracovali? – začala Alžbeta náš posledný rozhovor.

– Nie, už sa to skončilo...

– Znamená to, že obraz je hotový... Povedzte mi o ňom, povedzte, ako sa bude volať?

V jej čistom hlase bolo toľko dychtivosti, života a povzbudenia, až ma to zabolelo. Zahniezdil som sa na stoličke, pozrel som smerom k stojanu, na ktorom stálo pokazené plátno, dlho som sa díval na odlesk ohňa, ako padá na matné okraje dreveného rámu stojana, no nedokáže osvetliť ani kúsok plátna.– Je to... krajina v tme.

– To ako... kvôli mne?

– Nie. To je moja krajina... To ja žijem ako slepec. Vy ste len nevidomá, ale ja som kedysi dávno vošiel do tmy a doteraz som z nej nevykročil späť... A keď som niekedy objavil stopu svetla... nevládal som ju sledovať a znova som sa ocitol na chodníku tmy. Ja...

– Vy chcete odísť.

Prekvapilo ma toto konštatovanie, také vecné, pokojné. Kto je táto bytosť? A kto som vlastne ja sám?

– Keby ste zostali, bola by som tu s vami... Ďalej som mlčal, len poprelamovaná prútená stolička hlasno zavŕzgala pod mojím telom.

– Ja o všetkom viem... Colona aj mne písal! Vy ste ma chceli rozptýliť. Vy ste dobrý...

Hlas sa jej náhle zlomil, rozplakala sa.

Chytil som ju za ruky zmáčané od sĺz a slabo som sa ich dotkol perami. Tuho sa pritlačila tvárou k mojim nohám. Sedeli sme vedľa seba a dlho mlčali. Niekde uprostred tohto mlčania si Alžbeta zložila okuliare a povedala: – Len tí, ktorí nemilujú, sú naozaj slepí. Ja... nechcem byť taká.

Posunula sa telom bližšie k mojej hrudi. Na vystretej dlani som zacítil búšenie jej srdca.

Len Mozart by možno husľami v oktávach vedel vyjadriť chvenie našich životov. Teplo jej tela, jeho poddajnosť a bezbrannosť akoby ma bezhlasne pokúšali k slovám lásky, sľubov, opojných obrazov šťastia. Ale ďalej som mlčal.

Oheň zoslabol, plameň sa stratil v narastajúcej noci, ticho a nehybnosť trvali ďalej. Alžbeta zaspala. Uväznený jej oťaženým telom, zdržiavaný jej pravidelným dychom, ešte dlho som nehybne sedel nad vyhasnutým ohňom. V okamihu, keď sa jej telo uvoľnilo, premožené novým náporom spánku, opatrne som ju presunul do kresla a prikryl plášťom.

Sviečku som zažal až na chodbe, zostúpil som kamennými schodmi do studenej izby, nahádzal svoje veci do ošúchanej plátennej kapsy, sviečku som vrátil späť na okno; o chvíľu som vyšiel.

Od chvíle, čo som vkročil do tohto domu, akoby noc vôbec nepokročila. No tma, v ktorej som musel znova hľadať svoju cestu, sa mi už nezdala taká nepreniknuteľná.

Poviedka vznikla v roku 1972, v čase, keď mal autor už zákaz publikovať. Vyšla až po 33 rokoch v knižnom súbore spolu so zošrotovaným debutom Bohovia ročných období.

38 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

TEXTY A KONTEXTY MICHAL BABIAK

Id quod inferius, sicut quod superius? – Čo je hore, to je aj dolu? „Drahý Vlado, práve vo výročný deň nášho stretnutia (vlani po hlbockých slávnostiach) hlásil si sa listom.

Ad rem.

U nás jesto tri uprázdnené stanice: Bingula, Palanka a Bajša.

Preto sú prázdne (už vyše 3 – 4 rokov) lebo sú slabé. Boľovce sú obsadené. Z tých troch do povahy by prišla len Palanka, lebo ostatné sú úžasné (úžasný, nár. = hrozný, príšerný – pozn.

M. B.) stanice. Palanka leží na Dunaji: (cez cestu Iloka) je mesto, má železnicu, loď a výborné autobusové spojenie na všetky strany.

Adresa biskupova je: Adam Vereš, biskup, Ilok, Juhoslávia, Dunajské bánstvo. – Nechcem Ti ťažiť, že Tvoje plány odísť zo Slovenska naplňujú ma akousi žalosťou. Vidím v tom kus tragiky. PREČO? – Ako to, že TY chceš opustiť SLOVENSKO? V tomto čase nachádza sa naša evanjelická slovenská cirkev v žalostnom stave. Chcelo by sa TEBE prísť sem, do tohto CHAOSU, nezriadenosti a forternštlovania? (forternštlovania – čiastočne nečitateľné, pozn. M. B.) Keby si Ty vedel v akom položení som ja – „akožto“ farár veľkej (!), bohatej(!!) Starej Pazovy so 6 500 Slovákmi evanjelikmi, v centrume juhoslov. Slovákov, v blízkosti Belehradu (1 hod) a Nového Sadu (1 h) s autami na všetky strany, železničným uzlom, asfaltom a lokálmi, s Národným domom pre 1000 poslucháčov a 3 – 4 slovenskými spolkami – tak sa podivíš, že by som rád odísť hoci kde – ale najradšie na – Slovensko!

Tak teda čože? Či ti môžem ja dať radu a pomocnú ruku aby si TY SEM PRIŠIEL? Možno, že by si v prvé časy i dobre sa cítil – ale onedlho prišla by na Teba taká túha vrátiť sa, že by si OBANUVÁVAL svoj krok a mne robil výčitky, že som ti sprostredoval.

Ale Ťa ani odrádzať nechcem. Ty najlepšie vieš, prečo chceš opustiť Slovensko, ja nie som oprávnený ťa v tom zadržiavať.

Odpíš teda Verešovi.

V tomto liste nechcem ani spomínať NAŠE záležitosti.

Druhý list bude celkom v inom žánre.

Pozdrav.

Tvoj Vlado.

Stará Pazova 4. okt. 1930“ NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

TEXTY A KONTEXTY 39

Prítomne odcitované celé znenie listu je napísané na štvorstranovom listovom papieri s červenou pečiatkou VHV v ľavom hornom okraji prvej listovej strany; nakoľko mi je známe tento list ešte nikdy nebol uverejnený, a nie je v literárnej histórii ani známy.

K nemu som sa dostal kúpou v bratislavskom antikvariáte Steiner. List je písaný atramentovým perom a na jeho margínach je ešte pár poznámok napísaných grafitovou ceruzkou, okrem iných aj poznámka osoby, ktorá list skúmala: „Hurban Vladimír – Vlad. Royovi?“ Autorstvo listu prisudzované veľkému slovenskému dramatikovi, kultúrnemu dejateľovi a poslednému potomkovi hurbanovskej rodinnej vetvy na Dolnej zemi, Vladimírovi Hurbanovi Vladimírovovi (1884 – 1950) – je nesporné. A s najväčšou pravdepodobnosťou je identifikovaný aj adresát: Hurbanov bratranec a veľký slovenský modernistický básnik Vladimír Roy (1885 – 1936), ktorý v tom čase, presnejšie v rokoch 1927 – 1934 pôsobil ako evanjelický farár v obci Bukovec v Myjavskom okrese. To, že sa Roy rozhliadal po inej fare ako je tá bukovecká, zrejme ani neprekvapuje: Bukovec je malý zbor – v súčasnosti tu žije len 416 obyvateľov – aj to konfesionálne zmiešaných – rimskokatolíkov a evanjelikov. Úvahy o bohatšom zbore na úrodnej dolnoDoc. Mgr. Michal Babiak, Mr. (1961), pôsobí zemskej rovine sa možno Royovi javili ako ako docent na Katedre estetiky Filozofickej fakulty tajný vytúžený sen, hoden naplnenia. To, čo Univerzity Komenského v Bratislave a na Fakulte ale prekvapuje, alebo možno až zgruntu dramatických umení Akadémie umení v Banskej mení naše doterajšie nazeranie na reflexiu Bystrici. Od roku 1998 je činný v profesionálnom slovenského dolnozemského prostredia, divadle. V poslednom období sa venuje aj opernej réžii. nazerania miesta, pôsobenia, pozície a pociNa slovenských profesionálnych scénach sa tov slovenských dejateľov, ktorí sa ocitli hralo jeho šesť divadelných hier. Na Slovensku bol v tunajšom prostredí a ich autoreflexie – je viackrát odmenený za svoju režijnú a teatrologickú Hurbanovo svedectvo. Takéto čosi sme veru činnosť. nečakali a ešte nepočuli – a už vôbec nie Vydal knihy: Tri scenáre (1997), Literatúra a kontext (1999), Drámy 2 (2008), Spomínanie medzi bytím z úst, či pera veľkého VHV. „Chcelo by sa TEBE a zabúdaním (2009) a Anabáza (2011). Je editorom prísť sem, do tohto CHAOSU, nezriadenosti kníh Interpretácia umenia – umenie interpretácie a forternštlovania? Keby si Ty vedel v akom (1997) a Vzťah estetiky a umenia v 21. storočí (spolu položení som ja... tak sa podivíš, že by som rád s Oliverom Bakošom, 2009). odísť hoci kde – ale najradšie na – Slovensko!“ Získal Cenu Ondreja Štefanka (2014) a dvakrát Neviem, čo bude nasledovať po zverejneCenu časopisu Nový život (2003 a 2007). ní tohto listu – vyobcujeme Hurbana z našich dolnozemských radov ako nevďačníka, ktorý pohrdol naším čistým srdcom? Alebo ho biľagujeme ako povýšeneckú panskú fajnovku, alebo sentimentálneho snilka, ktorý popri krásnom bielom dolnozemskom ako duša mäkkom chlebe stále sníval o opovrhnutiahodných hornozemských lacnotách – akými sú bryndzové halušky či riedka kapustnica, z ktorých sa ani najesť poriadne nemôžeš, akurát tak trápne ich povýšiť na princíp z núdze cnosť?

Neviem, či si Vladimír Roy povzdychol pri čítaní tohto listu, keď si spomenul na svojich cca. dvesto cirkevníkov v Bukovci a opýtal sa, koľkokrát je to menej v porovnaní so 6500 slovenskými luteránmi v Pazove. Plus Národný dom pre 1000 poslucháčov, mesto s autami na všetky strany, slovenské spolky, asfalt, lokály, povestný železničný uzol, na ktorom začala priam mýtická vražda v Orient exprese A. Christey. A napriek tomu všetkému, napriek tomu lesku, blahobytu, napriek autám, asfaltu a kultúrnemu ruchu – ako hrom z jasného neba Hurbanovo: „tak sa podivíš, že by som rád odísť hoci kde – ale najradšie na – Slovensko!“ 40 TEXTY A KONTEXTY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Royov a Hurbanov pohľad na tú istú vec – slovenské dolnozemské prostredie – nie je iba metaforou podstaty polemiky či je pohár dopoly plný alebo dopoly prázdny: je stretom archetypálneho nazerania: čo je hore a čo je dole. Či nato, aby sme sa mohli dať do služieb ducha, musíme najprv dostať poživeň pre telo? – alebo zotrvávať v postoji, že nielen chlebom živý bude človek.

Opozícia hore/dolu otvára nám ešte jeden, dalo by sa povedať mýtický spôsob nazerania na prítomnú vec a ďalšie jej podobné javy: na určenie „dolu“ je možné nazerať aj ako na Dolnú zem a „hore“ ako na „starú vlasť“ – ako eufemisticky, láskavo a nostalgicky označujú dolnozemskí Slováci Slovensko. Čiže, problém by bolo možné formulovať takto: v akej miere na strane jednej základné existenčné potreby, teda to, čo je dolu, a na strane druhej vysoké duchovné hodnoty, teda to, čo je hore – motivovalo slovenských dejateľov, intelektuálov, farárov, učiteľov, kultúrnych dejateľov atď., aby prichádzali zhora nadol, zo Slovenska na slovenskú Dolnú zem. Alebo možno aj opačne: čo rozhodovalo, čo motivovalo, určovalo, podnecovalo, že sa Slováci zdola vracali hore?

Možno by sme mohli začať krátkym krokom dozadu a ozrejmením si základného východiska: čo bolo motívom príchodu samotných širších ľudových vrstiev do dolnozemského prostredia od konca 17. až do začiatku 19. storočia. Vo viacerých svojich textoch som zastával tézu, že nazeranie na tento problém sa líšilo podľa toho, kto bol interpretom tohto historického okamihu – slovenského sťahovania na Dolnú zem: počas demokratických období sa výrazne zdôrazňoval konfesionálny princíp, teda, že hlavnou hybnou silou tohto pohybu smerom nadol slovenských evanjelikov, ktorí predstavovali rozhodujúcu časť spomínaných dolnozemských migrácií, bola túžba po náboženskej slobode v období silnejúcej rekatolizácie v habsburskej monarchii. V obdobiach socialistického spoločenského zriadenia a dominantného ideového východiska, teda vedeckého materializmu (ktorý, N. B. po 2. svetovej vojne bol nastolený ako na Slovensku, tak aj vo všetkých troch krajinách, v ktorých žijú dolnozemskí Slováci – Maďarsku, Juhoslávii a Rumunsku) sa zdôrazňoval hlavne sociálny moment: vidina lepšieho života pre sociálne slabšiu časť vtedajšieho slovenského obyvateľstva na Slovensku. Túto ideologickú interpretačnú hojdačku značne vyjasnil a priniesol do nej nové svetlo Jaroslav Miklovic, keď na základe novoobjavených materiálov z viedenského vojenského archívu poukázal, že slovenskí osadníci, ktorí zo Slovenska prichádzali do dolnozemského prostredia, neboli žiadne slabé sociálne skupiny, ale, ako o tom svedčia správy vojenských úradov zasielané na viedenský dvor – ľudia zámožní, majetní a kultúrne a sociálne vyspelí – navyše tak uvedomelí a slobodní, že vo svojich požiadavkách, týkajúcich sa náboženského života, išli tak ďaleko, že cisár Jozef II. im udelil výnimku Ex specialis zo zákonnej normy o náboženskej tolerancii. Staropazovská veža na evanjelickom kostole, ako prvá veža na evanjelickom kostole v habsburskej monarchii vôbec, je najlepším dokladom pocitu tejto osobnej a kolektívnej kultúrnej suverenity a civilizačno-duchovnej uvedomelosti.

A duchovná elita, ktorá nasledovala ľud?

O prvej generácii slovenských evanjelických farárov a ich duchovnom založení, teda preferovaní toho, čo je hore a potláčania toho dole – teda vízie materiálneho blahobytu – asi netreba pochybovať. Prví farári museli vedome a programovo zdieľať neblahý osud svojich cirkevníkov v nehostinnom, kultúrne, ekonomicky a civilizačne zdevastovanom alebo nikdy predtým neexistujúcom prostredí. Po Turkoch oslobodené dolnozemské neobrábané pustiny nestriedali obrábané polia, ale močiare, bažiny a mokravé sihote.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

TEXTY A KONTEXTY 41

Pokusy viedenského dvora o kolonizáciu týchto oblastí Španielmi a potom aj Talianmi, ako na to poukázal vo svojich výskumoch Dr. Samuel Jovankovič, stroskotali – i jedni i druhí pomreli na maláriu. Až pokus so slovenskými kolonistami sa ujal a priniesol očakávané výsledky: kultúrne a civilizačné pozdvihnutie a vytvorenie takého prostredia, v ktorom bude možné žiť.

Nemožno neuvedomiť si, že len túžba po dosiahnutí vysokých duchovných cieľov motivovala prvých farárov a učiteľov, len túžba po dosiahnutí predsavzatí, ktoré sú hore, tak hore, že všetka tá malária, všetko to dolnozemské blato, bahno, močiare, komáre a ostatná háveď sa im javili ako Pánom Bohom dopustená a samozrejmá skúška – skúška viery, vytrvalosti, sily osobného presvedčenia; čo iné si mohli v duchu premietať títo prví slovenskí dolnozemskí farári ako epizódu s biblickým Izákom: „Ak Pán Boh mohol skúšať Abraháma tak, že mu prikázal obetovať svojho jediného syna a tento to bez pol slova prijal – čo je oproti tomu skúška s bahnom?!“ Vyškolení na popredných univerzitách v Jene, Halle, Erlangene, Berlíne, Rostocku, Wittenbergu – a potom bác! do blata v zapadnutom kúte sveta, ktorý na mape len vďaka zábudlivosti či senilite kartografa nebol označeným oným známym: Hic sunt leones! Z barokových študovní, od Aristotela, Luthera a Laibnitza – na koniec sveta – do osád, provizórnych príbytkov pozliepaných z trstiny a blata! To je misia, to je hore!

Kampatibilita kultúrnej vyspelosti prvých slovenských osadníkov a duchovnej vyspelosti ich pastierov a učiteľov bola silným základom, pevným fundamentom, na ktorom bolo možné stavať národnú katedrálu. V symbióze potreby žiť v duchu na strane jednej a vzdelávať sa v intenciách najnovších poznatkov na strane druhej – formovali sa základné inštitúcie dolnozemských Slovákov; Ján V. Ormis v súvislosti s týmto fenoménom píše: „Cirkev a škola boli prvou kultúrnou potrebou báčanských Slovákov, preto niekde ešte pred formálnym založením zboru postarali sa o školské vyučovanie dietok, inde zároveň so založením zboru, alebo o krátky čas nato založili i školu. Školy boli v jednotlivých zboroch temer bez výnimky cirkevné, až do roku 1920, keď nastalo všeobecné ich poštátnenie. Surová maďarizácia dala pocítiť náležite svoju moc i slovenským zborom a učiteľom ich škôl, ale zato roduverní učitelia i pod tlakom tej moci chceli a vedeli vychovať v národnom duchu celé generácie.“ (Ormis, 346) Vychovať v národnom duchu... – zrejme v tejto syntagme sa nachádza podstata, kvintesencia fenoménu národných dejín dolnozemských Slovákov, ktorých len tie najmarkantnejšie javy si zasluhujú uznanie, úctu a trvácny duchovný panteón: od Samuela Tešedíka, Juraja Ribaja, osvietensko-klasicistickej spoločnosti Societas Slavica, pôsobenia Jána Kollára, Haana, Šafárika, Godru, Rohoňovcov, Štefana Homolu, Kutlíkovcov, Hurbanovcov, Čajakovcov, Kolényovcov, Štefánikovcov, paulínyovských a hodžovských volieb v Kulpíne, kovačického procesu, petrovského gymnázia, kníhtlačiarne, Matice slovenskej v Juhoslávii, Verešovcov a osamostatnenia slovenskej evanjelickej cirkvi v Juhoslávii, spoluúčasti na finančnej podpore Ústavu reči a literatúry česko-slovenskej v Bratislave a jej katedry, spoluúčasti na slovenskom prestolnom prosbopise, podpory Matice slovenskej v Martine, slovenských novín a časopisov, aktívnej účasti v revolúcii 1848/49, v nedeľnej škole, spolkoch, divadlách atď.

Keď si uvedomíme všetku túto kvantitu a kvalitu slovenského národného pohybu na Dolnej zemi – akosi automaticky sa vnucuje otázka: keď je toto dolu – čo je hore? Neviem, či je možné porovnávať intenzitu národného pohybu, alebo aj intenzitu prejavov smerujú42 TEXTY A KONTEXTY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Ján Kňazovic: Maliari na pracovnej akcii, olejomaľba, 1963

cich k vysokým hodnotám, akými sú zápas o slobodu – slobodu individuálnu i slobodu obce, kolektívu, nastolenie princípov spravodlivého poriadku, pokroku, osvety, kultúry atď.

Ak sa na tento pohyb, duchovný var a v konečnom dôsledku aj výsledky tohto zápasu o kultúrne a duchovne vyspelejší svet pozeráme z pozície dolnozemských Slovákov – ak ma moje pocity neklamú – na tieto výsledky a na proces, ktorým sme k nim dospeli – sme patrične hrdí. Dokonca až tak hrdí, že sa nám zdá, že náš lokálny boj, tu dolu, bol intenzívnejší a produktívnejší ako ten hore. A zrejme by sme pre tento spôsob nazerania našli aj patričnú argumentáciu: ako sme vyššie konštatovali, „kampatibilita kultúrnej vyspelosti prvých slovenských osadníkov a duchovnej vyspelosti ich pastierov a učiteľov“, bolo by možné konštatovať, že i jedni i tí druhí využili situáciu, ktorá sa formovala v neopakovateľnom okamihu histórie: aj slovenskí osadníci aj ich elita sa pustili do práce v prostredí, ktoré obrazne nazývame „na zelenej lúke“. Každá takáto situácia, situácia „na zelenej lúke“ je nekonečnou výzvou pre ľudí slobodomyseľného ducha s veľkými ambíciami. „Na zelenej lúke“ je možné urobiť to, čo inde nie je možné: toto vedeli rímski architekti, keď na zelenej lúke v blízkosti rybárskej osady Byzantion začali stavať druhý Rím na Bospore, toto vedel Peter Veľký, keď začal stavať novú metropolu na zelenej lagúne na fínskom zálive, toto vedeli „Otcovia Ústavy“, keď kládli základy modernej Ameriky – v zelených lúkach kanaánskych začínal stavať nový život z otroctva vyslobodený židovský národ, takže Michalovi Godrovi nezostalo iné len využiť túto metaforu a konštatovať, že Báčka je jeho zemou kanaánskou: Terra beata, mihi Canaan est altera Báčka.

Na takejto zemi kanánskej, na takejto zelenej lúke – ľahšie je uskutočniť nové veľkolepé predsavzatia, teda tie, ktoré sú hore, vízie ideálneho architektonického i sociálneho uspoNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

TEXTY A KONTEXTY 43

riadania obce – len preto, že existuje zelená lúka, je možné nielen uvažovať, ale aj vyskúšať si a následne, ak sa potvrdia, aj osvojiť si – napríklad osvietenské metódy školských reforiem, nových ekonomických modelov atď. – ako nám to potvrdzuje činnosť Samuela Tešedíka, len tu, na margínach monarchie, na zelenej lúke je možné dovoliť si piť slobodu väčšími dúškami, ako to potvrdzuje napríklad Kuzmányho misia na Dolnej zemi za potvrdením jeho patentu cirkevného usporiadania z roku 1865, len preto, že je tu bohomzabudnutá zelená lúka, je možné napriek vtedajšej vládnej maďarskej vrchnosti vykrikovať z petrovského divadelného javiska „Zrinskij je náš!“, len na zelenej kulpínskej lúke sa podarilo do Uhorského snemu zvoliť za poslanca podpredsedu Matice slovenskej Viliama Paulínyho Tótha a neskôr národne orientovaného novinára Milana Hodžu, len tam, kde líšky dávajú dobrú noc, na zelenej lúke, si je možné dupnúť nohou o zem a buchnúť päsťou o kostolnú lavicu a povedať: V našom kovačickom kostole sa bude spievať i modliť len po slovensky!, len preto, že začíname žiť život na zelenej lúke, máme toľko drzosti, či pocitu suverenity, že osobne píšeme rovno cisárovi list, aby nám povolil vežu na kostole a našu žiadosť toľkokrát opakujeme, kým ten cisár nepochopí, že silnejší sme my, že právo božie prevyšuje právo človeka – až ten cisár zrejme – sa nervovo zrúti, povolí a napíše – Ex specialis! – Veď aj tak tá Pazova, či ako sa to už volá, je Pánu Bohu za chrbtom – na nejakej zelenej lúke.

To, čo na Slovensku nebolo možné, na Dolnej zemi sa často dalo. To, čo je hore, niekedy nie je to, čo aj dolu.

Ale...

Id quod inferius, sicut quod superius. Staré pravidlo staroegyptských hvezdárov a potom neskôr najrozličnejších alchemikov, mystikov, gnostikov atď. nám pripomína, že to, čo je hore, to je aj dolu. Že náš makrokozmos je identický s naším mikrokozmom. Je to formulka, ktorá korešponduje so starou filozofickou a náboženskou tézou, že celý kozmos, celý svet, celé bytie je všeobjímajúca jednota.

Národná jednota, bez ohľadu na to, či ide o koreň a peň tam hore a vetvy tam dolu, je snáď najčastejšie sa opakujúcou formulkou, akousi mantrou nazerania na slovenský národ na Slovensku a jeho enklávy vo svete: 20. mája 1861 aradáčsky farár a romantický spisovateľ Leopold Branislav Abaffy, reagujúc na martinské Memorandum národa slovenského v Pešťbudínskych vedomostiach píše: „Jako je každému dobre známe, okrem tej, čírymi Slovákmi obývanej čiastky vlasti našej, ktorá sa o nebotyčné Tatry opiera, mnoho tisíc Slovákov od pňa národnieho odtrhnutých, po celej vlasti Uhorskej roztratených, hneď ako jednotlivé sihoti, zase ako ochodzy, a okolia sa nachodia. Na brehách ryboplodnej Tisy, kráľovského Dunaja, v bohatom Banáte, Báčke, úrodnom Békeši, Sabolči atď. sú osady naše obývané ľudom slovenským. [...] Nezapomnite [...] na potratených nás, veď sme i my krv a z krve vašej, telo z tela vášho, ratolesti a kvet toho istého, jako vy pňa. Hľadajte [...] spôsob, aby i k nám zora národnieho uprávnenia zasvitla, aby deň krásny, krásnej opravdivej slobody aj nám svitnúl, [...] tak aby sme sa i my, spoločne s vami z opravdivej národnej slobody úprimne tešiť, a dľa svojich síl na vývinu a blahobytu národa slovenského pracovať mohli.“ A zrejme len na základe tohto momentu, na základe tejto tézy – o jednom národe a jednotnom priestore, bez ohľadu na to, či je on hore alebo dolu, je možné uvažovať aj o fenoménoch, ktoré je možné sledovať ako pohyby opačným smerom: od individuálnych návratov, ku ktorým prišlo hneď po príchode do dolnozemského prostredia, cez 44 TEXTY A KONTEXTY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

repatriačné vlny Slovákov z Maďarska, Juhoslávie, Rumunska a Bulharska až po najnovšie fenomény, akými sú individuálne, no čo do počtu nie ojedinelé, práve naopak – intenzívne a časté – odchody Slovákov z Dolnej zeme na Slovensko a ktoré je možné sledovať po roku 1990, zvlášť u Slovákov z bývalej Juhoslávie a Rumunska.

Zrejme len preto, že je platné tvrdenie: čo je hore, to je aj dolu (a opačne) sa s takou ľahkosťou pohybujeme medzi slovenským hore a slovenským dolu. Len preto, že sa nám zdá, že to, čo platí tu dolu, nájdeme aj tam hore – a opačne. Svedectvá mnohých nepotvrdzujú toto staré mystické pravidlo: verše Mateja Ambrózyho, kovačického farára a básnika, z roku 1844 svedčia o elegickom pocite a túžbe po hornej zemi: Darmo mne tu, darmo srdce horí Po vás v Tatrách lúky zelené,...

Načo Kriváň, moju túžbu sporí, Keď pustiny sú mi súdené.

Na línii jeho pocitov stoja aj Hurbanove smútenia za Slovenskom odcitované z listu na začiatku tohto príspevku. No aby sme nemali pocit, že len po Slovensku niekomu srdce pišťalo, vyvážime to aj z druhej strany: popredný slovakista a slavista, staropazovský rodák Michal Filip sa rozhodol po druhej svetovej vojne presťahovať na Slovensko, no jeho rýchly návrat do Starej Pazovy prezrádzal celoživotnú traumu tohto univerzitného pedagóga: sklamaný a rozčarovaný z toho, čo sa dialo na Slovensku, došiel k záveru, že menšie zlo je dolu. Podobne aj petrovský rodák básnik Paľo Sabo Bohuš potom ako bol ako mladý lekár v Hágoch nespravodlivo obvinený a po vykonštruovanom procese väznený z titoizmu, zbalil si kufre a zo Slovenska odišiel: To, čo je hore, to nie je dolu! – Neviem, koľkokrát si túto parodovanú formulku v sebe zopakovala prvá slovenská akademická maliarka, petrovská rodáčka Zuzka Medveďová, ktorá si tvrdohlavo povedala, že ona, napriek všetkému, na tom Slovensku vydrží prežiť. Aj vydržala – ibaže skončila v nemocnici pre duševne pomätených – na pezínskej Cajle. Podobne ako staropazovský rodák, slavista a literárny vedec Zlatko Klátik: podľa svedectiev – zo svojej izby v psychiatrickej nemocnici v zúfalstve cez mreže na oknách dokolečka dokola vyhadzoval svoju pyžamu.

– Keď nie on – aspoň tá letela zhora nadol.

Tomáš Čelovský hovorí, že celú našu slovenskú dolnozemskú odyseu zhora nadol a po takmer tristo rokoch zdola nahor je možné zhrnúť do názvu jednej Bohušovej básnickej zbierky: Nikam a späť.

Alebo je možné na túto slovenskú dolnozemskú odyseu nazerať ako na priestor medzi gestami dvoch veľkých Staropazovčanov: medzi Hurbanovým zúfalým výkrikom: „Keby si Ty vedel v akom položení som ja... tak sa podivíš, že by som rád odísť hoci kde – ale najradšie na – Slovensko!“ na strane jednej a Klátikovou, cez mreže prestrkovanou pyžamou, na strane druhej. Niekde práve v tomto kúsku všehomíra aj my potomkovia Hurbana i Klátika hľadáme potvrdenie alebo nachádzame vyvrátenie tézy: Čo je hore, to je aj dolu. Id quod inferius, sicut quod superius.

LITERATÚRA MIKLOVIC, Jaroslav: Stará Pazova 1769 – 1794. Stará Pazova : Centar za kulturu : Kanadem, 2008.

ORMIS, J. V.: Literárno/historická publicistika. 1. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2014.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

TEXTY A KONTEXTY 45

JAROSLAV ČUKAN

Kultúrne tradície Slovákov v prímestskej dedine Vojlovica Ekonomická situácia a sociálne postavenie obyvateľov Vojlovice, no aj ich príbuzenské väzby, kultúrne aktivity a stav etnického vedomia úzko súvisia s polohou v blízkosti urbánneho prostredia. Prakticky počas celej existencie tejto multietnickej a multikultúrnej prímestskej lokality dedinského typu, hlavne však od 30. rokov 20. storočia, mesto poskytuje pracovné príležitosti v priemysle aj v službách. Prinášajú pravidelný zdroj finančných prostriedkov pre obyvateľov Pančeva, Belehradu aj všetkých dedín v ich dosahu. Mesto umožňuje rôznorodé možnosti speňažovania poľnohospodárskych produktov i iných výsledkov špecializovaných ekonomických aktivít, ale predovšetkým dlhodobo formuje svetonázor vojlovických Slovákov.

Na rozdiel od mnohých iných slovenských minoritných spoločenstiev v Báčke, Banáte a Srieme veľmi rýchlo pochopili význam vzdelania. Mysliac na budúcnosť, posielali svoje deti do škôl, upúšťali od poľnohospodárstva Prof. PhDr. Jaroslav Čukan, Csc. (1954), ako hlavného zamestnania a najdôležitejvyštudoval národopis na Filozofickej fakulte UK šieho zdroja príjmov a obživy. Už v medziv Bratislave. Pôsobil v Národopisnom múzeu v Lipvojnovom období, no hlavne od 60. rokov tovskom Hrádku, neskôr v Slovenskom národnom 20. storočia sa orientovali na prácu v priemúzeu v Martine. V súčasnosti pôsobí na Filozomysle, remeselnej výrobe a v neroľníckych fickej fakulte UKF v Nitre. Založil Katedru etnológie a etnomuzikológie a neskôr Katedru manažmentu zamestnaniach, ktoré si mestské prostredie kultúry a turizmu, ktorú vedie. V rokoch 1998 – dodnes vyžaduje. Obrábanie pôdy má dnes 2006 bol prodekanom pre vedu a výskum na FF pre väčšinu Vojlovičanov, z hľadiska zamestUKF v Nitre. nania aj príjmov, len okrajový význam. TakáSvoje bádanie orientuje na problematiku dolto profesijná profilácia na jednej strane nozemských Slovákov. Žije a pracuje v Nitre.

Je autorom monografií: Dotazník na výskum spôsobila rýchlejšie zanechávanie tradičspoločenského života v robotníckom prostredí (1983), ných postupov vo všetkých oblastiach Pramene k štúdiu a techniky výskumu v etnológii spôsobu života a kultúry, zároveň však zna(1997), Dolnozemské reflexie na neroľnícke zamestmenala iné hospodárske smerovanie a innania (2001), Slovakia – Life and Culture (2005), tenzívnejšie ekonomické a spoločenské Kultúrne tradície v Erdevíku. Korene a súčasnosť kontakty, otvorenosť novým kultúrnym (2005), Spôsob života a kultúra Slovákov v Bihore (2006), Butín, Kultúrne tradície Slovákov v rumunvplyvom a prístupnosť k etnokultúrnemu skom Banáte (2008), Pivnica, Kultúrne tradície dialógu. Pevne stanovená pracovná doba Slovákov v Báčke (2010), Boľovce, Kultúrne tradície v sfére priemyslu, remesla, či v službách Slovákov v Srieme (2011), Silbaš, Kultúrne tradície umožňuje vypomáhať v poľnohospodárSlovákov v Báčke (2013), Soľany, Kultúrne tradície stve, venovať sa iným vedľajším zdrojom Slovákov v Slavónii (2014) Vojlovica, kultúrne tradície Slovákov v Banáte (2015). príjmov (pestovanie kvetov, ovocinárstvo, produkcia a predaj hydinového mäsa, včelárstvo, cukrárstvo), vyhradiť si čas na kultúrne, alebo športové aktivity, či na rodinnú dovolenku, čo sa v agrikultúrnom prostredí vždy nedá, respektíve nemôže byť samozrejmosťou a spôsobuje vážne problémy. Sú to len niektoré z najvýznamnejších diferen46 TEXTY A KONTEXTY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

ciačných faktorov v porovnaní s prevažnou väčšinou iných slovenských komunít vo Vojvodine aj v celom dolnozemskom kontexte. Málo podobných kultúrnych čŕt v súvislosti s väzbami na Belehrad možno objaviť v Kovačici, Boľovciach a v Starej Pazove, v prímestskej obci Čömör pri Budapešti, v Markovci pri Našiciach, či v Kysáči pri Novom Sade.

Vojlovica je situovaná v majoritnom srbskom etnickom prostredí, no zároveň v susedstve prevažne s obyvateľmi maďarskej národnosti. Slováci však prichádzajú denne do kontaktu aj s príslušníkmi mnohých iných národností a etnických skupín na svojich pracoviskách, na trhoviskách, v dopravných prostriedkoch, školách, na športoviskách aj v rámci kultúrnej a inej záujmovej činnosti. Rovnako intenzívne sa stretávajú najmä s obyvateľmi Kovačice a Padiny, príležitostne aj so Slovákmi relatívne zo vzdialenejších spoločenstiev z Banátu, Báčky aj zo Sriemu. V rámci Banátu sú médiami kontaktov na etnokultúrnom princípe, a meradlom ich množstva a kvality, dopravné možnosti a hlavne príbuzenské vzťahy; na území celej Vojvodiny sú budované a rozvíjané vďaka cirkevným aktivitám a spolkovej činnosti.

Od príchodu prvých slovenských osadníkov na pôdu medzi Dunajom a vojlovickým kláštorom sa orientácia na vzťahy so susedmi mení. Striedajú sa obdobia, keď prevládajú záujmy ekonomické, inokedy cirkevné, či kultúrne – všetko závisí od spoločensko-ekonomickej situácie v štáte, v Európe aj vo svete, no vo veľkej miere aj od prítomnosti ambicióznych, odborne aj organizačne schopných jednotlivcov na najrôznejších postoch, ktorí dokážu spájať v rámci vlastného spoločenstva aj v širších geografických a spoločenských súvislostiach. Pracovití a vynaliezaví vojlovickí Slováci vždy dokázali správne vyhodnotiť vzniknutú situáciu a využiť ju v svoj prospech. Je to nepochybne aj výsledkom ich neobyčajnej psychickej odolnosti a mentálnych dispozícií. Vojlovičania nikdy neboli, a nie sú, v žiadnych kontextoch, ani zďaleka izolovaní. Majú dostatok príležitostí spoznať seba, svojich, ale aj cudzích a formovať si etnické stereotypy aj vlastnú lokálnu aj etnickú identitu.

Korene slovenskej identity si predkovia dnešných vojlovických Slovákov budovali od roku 1809 v starej/pôvodnej Hajdušici,1 od roku 1824 v Hajdušici na terajšom mieste, najneskôr od polovice 50. rokov 19. storočia najmä popri Srboch a Nemcoch v Pančeve,2 1 „Stará Hajdušica... založená je r. 1809 asi 500 siah od terajšej Hajdušice na juho-západ. Prví obyvatelia tejto contractualnej obce boli náboženstva rimsko katholického Maďari a asi 30 z Nitranska pochádzajúcich ev. A. vyzn. slovenských famílií... Poneváč ale táto obec povodňámi znepokojovaná bývala... väťšim dielom na skoro sa rozišla. Padnúc prvá Hajdušica, na skoro aj jej prvá škola v rumy sa obrátila. Nová Hajdušica (t. j. terajšia) od predošlej asi 500 siah na severo-východ, usadila sa r. 1824 okolo panského kaštiela. V novej tejto obci, pozostatky staro-hajdušičanov a prišlých 50 nitranskych a z čiastky báčanských slovensko-lutheránskych čeľadí novú cirkev založili.“ Zápisnica dňa 23 a 24 Aug. 1887 prevedenej canonickej visitacie... s. 1.

2 V Protokole Venčanich 1854 – 1901 sme našli nasledujúce údaje: 5. februára 1856 boli v Pančeve zosobášení 21-ročný Ondrej Malík z Pančeva, narodený v Nandraži pri Jelšave a 17-ročná Anna Nosáľová z Pančeva, narodená v Padine. Svedkami sobáša boli Jozef Mokran a Štefan Nosáľ. Je to doteraz najstarší dôkaz o existencii Slovákov na území Pančeva a Vojlovice dávno pred založením Marienfeldu. Východiskovým regiónom na území dnešného Slovenska bol Gemer, čo sa nám potvrdilo aj neskôr, a zo slovenských banátskych dedín Padina.

4. februára 1861 sa v Pančeve ženil Adam Lauko. V súvislosti s jeho sobášom sú uvedené aj priezviská Nemcsek a Benka. Je to ďalší dôkaz o tom, že pred príchodom hajdušických Slovákov do Marienfeldu už v Pančeve jednoznačne žili Slováci.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

TEXTY A KONTEXTY 47

od konca 60. rokov do začiatku 80. rokov 19. storočia spolužitím s Nemcami v Marienfelde a od tohto obdobia na dnešnom území najskôr s Maďarmi a Nemcami, po 2. svetovej vojne s Maďarmi a Srbmi. Z viacerých starších publikovaných prameňov sa dozvedáme, že slovenské a nemecké evanjelické rodiny sa do Marienfeldu prisťahovali z Hajdušice.3 Dokazujú to aj údaje z cirkevnej matriky: v Knihe sobášených od roku 1869 je zaznamenaný prvý sobáš Slovákov: 30. mája 1871 sa sobášili Michal Miksad4 a Zuzana Trniková, obaja narodení v Hajdušici, a svedkami boli Samuel Kalmár a Ján Gavura. Z knihy narodených od roku 1869 máme informáciu, že prvým narodeným Slovákom v Marienfelde (27. júla 1869) bol Martin, syn Jána Churého a Zuzany, rodenej Štefekovej. Žiaľ, miesto narodenia rodičov uvedené nie je. Krstnými rodičmi boli Michal Kubíček a Alžbeta Kolláriková.

Prvým narodeným aj pochovaným Slovákom v Marienfelde bol Štefan Kuraj (8. augusta 1869), syn Michala a Zuzany, rodenej Volček. Posledným Slovákom, narodeným v Marienfelde (11. septembra 1883) bol Michal, syn Martina Paulisa a Márie Gubečkovej. Ako krstní rodičia sú zapísaní Michal Kalmár, Katarína Kalmárová a Ján Volček z Marienfeldu.

10. júna 1883 sa sobášila posledná obyvateľka Marienfeldu Kata Trniková s Ondrejom Karlečíkom z Vojlovice – obaja sa narodili v Hajdušici. 30. augusta 1883 sa už vo Vojlovici narodila Zuzana, dcéra Paľa Černáka a Márie Domovskej. Krstnými rodičmi boli Michal Molnár, Anna Molnárová a Mária Marková z Marienfeldu; prvým narodeným Slovákom bol Ján (9. septembra 1883), syn Jána Kalmára a Márie Kozákovej. Krstnými rodičmi boli Paľo Bačáni, Alžbeta Bačániová, Anna Kurajová a Zuzana Markušová, všetci obyvatelia Marienfeldu. Cirkevné matriky obsahujú už v prvých rokoch existencie Marienfeldu údaje o kolonistoch, pochádzajúcich aj z iných sídel so slovenským obyvateľstvom v Banáte, Báčke, na území dnešného Rumunska, Maďarska aj priamo zo Slovenska5 – rôznorodý kultúrny základ k formovaniu špecifických vojlovických kultúrnych vzorov. Napríklad 13. júna 1871 boli sobášení Kuraj Ondrej, prisťahovaný z Padiny, a Mária Markušová z Hajdušice; 24. septembra 1872 si Ján Kalmár, pôvodom z Hajdušice, vzal za manželku Zuzanu Mišíkovú z Kovačice; 8. októbra 1872 sa v Marienfelde ženil Paľo Molnár z Lalite; 29. októbra 1872 si bral Ján Andris z Vrboviec (pri Myjave) za manželku Zuzanu Ceferovú z Hajdušice, svedkami boli Paľo Andris z Vrboviec a Zuzana Ceferová z Hajdušice; 8. februára 1875 tu boli sobášení 26-ročný nádenník Ondrej Karlečík z Butína (Temes 3

Porovnaj Bednárik (1966, 45), Sirácky (1980, 77).

V Knihe narodených od roku 1873 do 1898 sú jednoznačné dôkazy o tom, že nemeckí, maďarskí, českí a slovenskí evanjelici vstupovali do etnicky zmiešaných manželstiev a boli si svedkami pri sobášoch. Napríklad 6. marca 1873 bol pokrstený Mathias Luczenszky ako syn rodičov Martin a Elisabetha Haska (Alžbeta Hašková).

Krstnými rodičmi boli Michael Kovács a Susana Fejes. 13. júla 1873 si otec Jozef Mokran za krstných rodičov pre syna Jakuba vybral Michaela Mailinga a Michaela Salzmanna. 25. augusta 1873 bola pokrstená Karoline Paluschka ako dieťa Juraja Palušku a Barbory, rod. Freihofer. Krstné matky: Antonia Greber a Helena Hankovič. 6. apríla 1874 bol pokrstený Benjamin Mailing a ako krstní rodičia sú uvedení Jozef, Martin, Kristína a Katarína Mokran. 23. júla 1876 bol pokrstený Friedrich Dunajcsik ako syn Friedricha a matky Juliany, rod. Braun z Hajdušice.

4 V cirkevných matrikách sa vyskytuje viacero variantov zapisovania toho istého priezviska – pravdepodobne záviselo od kňaza, či zosnulého zapísal napríklad Krchnak, Krchnjak alebo Krchniak, Pollák alebo Poliak, Mikszád, Miksád alebo Mixat, Lóczi alebo Lóci. Podobne je spočiatku tromi spôsobmi zapisované priezvisko Zdychan. Treba tiež poznamenať, že vo viacerých prípadoch by sme priezviská nezaradili ako slovenské, ale ich nositelia sú dnes známi vojlovickí Slováci (napríklad Beracka, Čúvári, Gages, Hordodi, Kalmár, Lóczi, Mikszád).

5 Publikované pramene uvádzajú Nitriansku, Trenčiansku a Novohradskú stolicu.

48 TEXTY A KONTEXTY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Buttyin)6 s Betkou Bačíkovou z Hajdušice; 26. septembra 1875 uzatvorili manželstvo Paľo Karlečík z Butína so Zuzanou Cesnakovou z Hajdušice; 16. júna 1878 sa v Marienfelde vydávala Judita Miksádová, ktorá sa prisťahovala z Černe v maďarskom Zadunajsku. V Knihe narodených od roku 1869 sú ako matky krstených detí zapísané napríklad Marková Mária z Jánošíka (20. 3. 1876), Chmuľová Mária z Jánošíka (13. 7. 1876), Nemčak (Nyemcsak) Alžbeta z Padiny (14. 11. 1874), alebo Lehocká Katarína z Padiny (5. 4.

1875). V matrike nachádzame okrem iného aj dôkazy o prítomnosti Slovákov v Starčeve: 29. januára 1883 sa narodila Mária, dcéra Paľa Sadáka a Márie Klenovskej zo Starčeva; 23. septembra 1884 bola pokrstená Katarína, dcéra (?) Miksáta a Márie, rod. Olivákovej zo Starčeva.7 K pozoruhodným fenoménom Vojlovice patrí pestrá a meniaca sa etnická štruktúra obyvateľstva. Máme dostatok dôkazov o tom, že dlho pred príchodom Slovákov a Nemcov do Marienfeldu z Hajdušice už Slováci a Nemci žili v Pančeve a udržiavali intenzívne interetnické vzťahy, dokonca aj príbuzenské. V multietnickom predmestí Pančeva a Belehradu dnes žijú príslušníci viac ako 20 národnostných menšín a etnických skupín.

V Marienfelde boli popri Slovákoch (560) spomínaní Nemci (500)8, po ich vynútenom presťahovaní do Vojlovice sa z hľadiska početnosti stali postupne dominantní obyvatelia maďarskej národnosti. V roku 1921 žilo vo Vojlovici 3135 obyvateľov, z toho 1396 Maďarov (44,5 %), 990 Čechoslovákov (31,5 %), ktorých možno stotožniť so slovenskou národnosťou9, 723 Nemcov (23 %), no napríklad len 10 Srbov. V roku 1931 sa pomerné zastúpenie týchto národností výraznejšie nezmenilo, no po 2. svetovej vojne – v roku 1953 žilo vo Vojlovici už 2440 Maďarov (52,5 %), 1471 Slovákov (31,7 %) a objavuje sa 484 Srbov (10,4 %). Vplyvom politických rozhodnutí Nemci v štruktúre obyvateľstva chýbajú, hoci vo Vojlovici ich reálne žilo niekoľko desiatok. Ešte v roku 1961 boli Slováci (1601) početnejší ako Srbi (1358), no v roku 1971 boli po najpočetnejších Maďaroch 6

V Butíne žilo podľa Auerhana (1921, 129) v roku 1910 417 Slovákov spoločne s Nemcami, podobne ako vo Vojlovici. V Protokole venčanich 1854 – 1901 je údaj z 26. októbra 1858: do manželstva vstúpili obyvatelia Pančeva Michael Mailing a Julianna Tarnosch z Butína. Nie je podstatné, či boli títo evanjelici nemeckej alebo inej národnosti, ale dokazujú, že väzby medzi vojlovickými a butínskymi Slovákmi neboli ani náhodné ani výnimočné, lebo v Butíne aj v Pančeve žili Slováci aj Nemci, boli evanjelického aug. vierovyznania a aj medzi sebou uzatvárali etnicky zmiešané manželstvá. Na slovensko-nemecké vzťahy poukazuje aj skutočnosť, že svedkami spomenutého sobáša boli (v roku 1858) Michal Ďurko a Ján Kubík. V tej istej matrike je zapísané, že 4. februára 1861 sa v Pančeve sobášil Adam Lauko, syn Michala Lauku a Alžbety (priezvisko nečitateľné), s Annou, dcérou Michala Nemcsek a Anny, rod. Benka, ktorí sa prisťahovali z Ludwigfalva – Padina.

7 Z hľadiska slovenského osídlenia Banátu sme našli podobný zaujímavý údaj v hajdušickej Zápisnici z kanonickej vizitácie z roku 1887 na s. 12: k hajdušickej matkocirkvi patria evanjelici aug. vyznania v 21 dedinách na dnešnej vojvodinskej aj rumunskej strane Banátu, napríklad Konak, Bánlok, Veľlká Margita, Veľký Gáj, Dobrica... spolu 137 duší.

8 Je prekvapujúce, že Auerhan (1921, 98) podľa A. Šemberu uvádza Aradáč, Kovačicu, Padinu aj Marienfeld v roku 1876 ako čisto slovenské osady.

9 Sirácky (1980, 77) uvádza vo Vojlovici v roku 1910 956 Slovákov, Auerhan (1921, 115) 992 Slovákov z 2920 obyvateľov a Auerhan (1921, 99) podľa L. Niederleho v Hertelendyfalve k tomu istému dátumu 28 % Slovákov.

Klíma (1925, 152) udáva vo Vojlovici 1100 príslušníkov slovenskej menšiny. Auerhan (1921, 101) cituje Emila Kolenyho z roku 1890: „...Hertelendyfalva pojmenována tak proto, že nadžupan Hertelendy má zásluhu o to, že obec od nebezpečných břehů Dunaje, kde ji slovenští a němečtí kolonisté založili, byla přenesena na místo bezpečnější 3 km od města Pančeva. Občané této vesnice zachovali si nejen svůj jazyk, nýbrž i obyčeje a kroj, které si přinesli z Hajdušice, odkud se přistěhovali.“

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

TEXTY A KONTEXTY 49

(2796) na druhom mieste už Srbi (2208) a početnosť Slovákov začala mať prvýkrát klesajúcu tendenciu (1544). V najnovšej syntéze z roku 2012 uvádzajú K. Mosnáková a M. Sklabinská vo Vojlovici 833 obyvateľov slovenskej národnosti, čo predstavuje 16 % Vojlovičanov.10 Bohaté príbuzenské a priateľské kontakty s príbuznými a rodákmi v Kanade, USA, Austrálii a v štátoch západnej Európy vznikli emigráciou v priebehu celého 20. storočia, no hlavne počnúc 60. rokmi.11 V poslednom desaťročí sa v kontexte s návštevami rodákov v Melbourne transformujú na inštitucionalizované kultúrne kontakty a zároveň znamenajú novú úroveň medzilokálnych kontaktov medzi členmi kultúrnych spolkov v rámci slovenských vojvodinských enkláv. Príkladom je návšteva Melbournu v decembri 2014 – januári 2015 a spoločný folklórny program Slovákov z Vojlovice, Kovačice, Starej Pazovy a Selenče po predchádzajúcej príprave vo Vojlovici.12 Na rozdiel napríklad od slovenských enkláv v Slavónii už pôvodné východiskové miesta kolonizácie na Dolnú zem z územia dnešného Slovenska vo väčšine prípadov nie sú známe. Kontakty so Slovenskom v takýchto súvislostiach sme vo Vojlovici zaznamenali len v jedinom prípade.13 Je to aj výsledok vo viacerých súvislostiach nejednoznačných údajov v doterajších publikovaných prameňoch, čo sa netýka len Vojlovice, ale má širšiu platnosť v rámci výkladu osídľovania jednotlivých lokalít Vojvodiny. Rozdielne fakty obyvateľov dezorientujú. Viaceré rodiny udržiavajú vzťahy s príbuznými na Slovensku (prípadne v Čechách), ktoré vznikli reemigráciou z konca 40. rokov 20. storočia, alebo odchodmi za prácou v posledných dvoch desaťročiach. Formálne spolkové vzťahy s Hubovou pretrvávajú (na rozdiel napríklad od pôvodne intenzívnych recipročných kontaktov divadelníkov Erdevík – Liptovský Hrádok, respektíve folkloristov Boľovce – Liptovské Sliače) a postupne prerastajú do priateľských a humanitárnych v období balkánskej vojny (podobne ako v prípade folklórnych súborov Soľany – Krnča).

Motívom k výberu Vojlovice k výskumu a príprave širšie koncipovanej monografie s akcentom na kultúrne tradície bola poloha vo vojvodinskom Banáte, kde autorský kolektív videl veľké možnosti skompletizovať svoje skúsenosti a získať príležitosť k porovnávaniu v regionálnych súvislostiach. Na rumunskej strane Banátu sme už skôr získali poznatky o príbuzenských aj ekonomických kontaktoch s konkrétnymi slovenskými spoločenstvami v dnešnej Vojvodine do rozpadu Uhorska a do rozdelenia Banátu štátnymi hranicami. Zaujímala nás historická pamäť a kultúrna reakcia na srbskej strane Banátu.

Intenzívne kontakty nám potvrdili údaje z evanjelických matrík – najskôr z pančevskej s cirkevníkmi nemeckej aj slovenskej národnosti, neskôr vojlovickej. Dôležitým impulzom 10

Bližšie pozri Sklabinská – Mosnáková, s. 372 a n.

V súvislosti s návštevami príbuzných v Austrálii sa vo Vojlovici vytvorila zaujímavá tradícia, ktorá trvala v období ekonomickej prosperity Juhoslávie. Keď išli na návštevu do Austrálie, prišli si ušiť kvalitný oblek. Aj z Austrálie keď sem prišli, kúpili si materiál a som im ušil. Alebo z Austrálie doniesli kvalitný štof. Z Austrálie nosia, alebo posielajú aj stužky a čipky na kroje. (muž 1949) 12 Ak príde návšteva z Austrálie, obíde príbuzných vo Vojlovici a postupne odchádza k rodine do iných dedín. Obyčajne ich niekto odvezie autom a sprevádza ich. Tak sa často obnovia aj kontakty Vojlovičanov s príbuznými v rámci Banátu (Vojvodiny), ktoré už nepraktizujú.

13 Prastarí Jozefa Kuraja aj naši starí Molnároví prišli z Vrboviec od Myjavy do Hajdušice a odtiaľ sem. Kuraj tam boli aj pozrieť, odkiaľ pochádza ich rod. (žena 1936) Mužovi starí rodičia prišli do Hajdušici z Bánhedešu. Jeden brat do Hajdušice, druhý do Bratislavy. To je veľmo ďaleká rodina, ale uznávali sa vyše sto rokov. Aj sme boli v Bratislave aj Švihlovci prišli sem. (žena 1940) 11

50 TEXTY A KONTEXTY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

bolo prímestské prostredie – Vojlovica je prakticky územnou, no aj ekonomickou, spoločenskou a kultúrnou hranicou medzi dedinou a mestom a leží v blízkosti veľkomesta.

Bolo možné očakávať podobné, no predovšetkým rozdielne kultúrne vzory v porovnaní s väčšinou slovenských minoritných spoločenstiev vo Vojvodine, no aj v širších dolnozemských súvislostiach. Cieľom nášho záujmu je aj štúdium vplyvu priemyslu na kultúru agrikultúrneho prostredia v jej dosahu.

Opakované kolektívne terénne výskumy v trvaní 7 až 10 dní sme uskutočnili vo všetkých ročných obdobiach v priebehu roka 2014 a v januári 2015. Hlavnou metódou bol neštandardizovaný rozhovor, zúčastnené aj nezúčastnené pozorovanie, archívny výskum v Historickom archíve v Pančeve, štúdium dokumentov Matriky slovenského ev. a. v. farského úradu vo Vojlovici, ale aj v Hajdušici. Mapovanie kultúrneho potenciálu doteraz nebolo vykonané ani v jednom slovenskom minoritnom spoločenstve za hranicami Slovenskej republiky. Vo Vojlovici sme dokumentovali všetky kultúrne hodnoty, vrátane kultúrnej krajiny, prostredníctvom vlastnej metodiky formou štandardizovaného rozhovoru. Zamerali sme sa tiež na vizuálnu (fotografickú aj filmovú) dokumentáciu získavaním a skenovaním staršieho materiálu z rodinných archívov aj vlastnou dokumentárnou činnosťou. Využívali sme ochotu respondentov bez rozdielu veku, etnickej, konfesionálnej a socioprofesijnej príslušnosti, pohlavia a miesta narodenia. Cenné informácie nám poskytli občania bez formálnej skupinovej príslušnosti, no aj členovia spolkov a evanjelického cirkevného zboru. Súčasťou knižnej publikácie bude aj CD s fotografickým materiálom, ktorý v knižnej forme nebude zverejnený a s dokumentárnym filmom. Obsahovať bude aj špecifický jav tanečného folklóru – tapantoše vďaka súkromnému archívu jednej z vojlovických rodín.

Pri príprave monografie z Dolnej zeme sme prvý raz využili aj možnosť terénneho výskumu na území Slovenska. Monografia Vojlovice bude aj v týchto metodologických súvislostiach jedinečná. Divadelný súbor z Vojlovice sa dlhodobo kontaktuje s ochotníckym divadelným súborom z Hubovej v dolnom Liptove. V decembri 2014 sme v Hubovej získali poznatky o kontaktoch a o obojsmerných vzájomných kultúrnych vplyvoch s Vojlovicou od členov divadelného súboru, ktorí Vojlovicu aspoň jedenkrát navštívili a vo svojich domácnostiach privítali Vojlovičanov. Ukázali sa výrazné rozdiely v porovnaní napríklad s Boľovcami, alebo s Erdevíkom, ktorí majú podobné inštitucionalizované kultúrne kontakty so súbormi na Slovensku.

Obsah chystanej publikácie do veľkej miery ovplyvnila odborná orientácia členov autorského kolektívu, no reagovali sme aj na podnety a požiadavky miestneho obyvateľstva a na potreby, ktoré postupne prinášali naše poznatky. Kvôli prehľadnosti a počiatočnej orientácii v priestore, čase a po objasnení podstatných faktorov formovania kultúry a jej etnických a náboženských parametrov sú všetky základné údaje obsiahnuté v Úvode a v kapitole o kultúrnej geografii. Nasledujúci priestor je venovaný rôzne motivovaným medzilokálnym kontaktom Vojlovičanov, kde sú identifikované napríklad aj kontexty tradičnej kultúry, spolkovej činnosti, náboženských aktivít, dejín cirkevného zboru, vrátane kontaktov so Slovenskom a so zahraničím. V rámci kultúrnych tradícií, ako jedného z nosných prvkov etnickej identity, sme sa zamerali na tradičnú architektúru a bývanie, na jedlá, nápoje a stolovanie; z komplexu obyčajových tradícií venujeme osobitný priestor svadbe. Samostatná časť publikácie je vyhradená výsledkom hodnotenia kultúrneho potenciálu Vojlovice, ktorý súvisí s prítomnosťou slovenského minoritného spoločenstva.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

TEXTY A KONTEXTY 51

Autorský kolektív pri práci využil vlastnú metodiku a potrebné je pripomenúť, že podobné hodnotenie doteraz nevzniklo nikde v slovenskom zahraničí. Do knižnej publikácie včleníme aj etnochoreologickú analýzu neobyčajných vojlovických tapantošov, etnomuzikologickú štúdiu o piesňovom folklóre aj signifikantné ukážky špecifického repertoáru.

Aj pri zbieraní piesní prejavili veľký záujem a ochotu pomôcť členovia SKOS Detvan.

Zborník vojlovických piesní obsahuje len malú časť získaného materiálu, ktorý je akoby v rozpore so situáciou v prímestskom a kultúrne otvorenom lokálnom spoločenstve; je mimoriadne bohatý, archaický a zvláštny v tom, že v jednotlivých rodinách a príbuzenských skupinách sa traduje vlastný a široký repertoár.

Slovenskí obyvatelia Vojlovice prejavovali počas celej existencie svojej dediny rozvážnosť a stále potvrdzujú zmysel pre rozumnú mieru medzi vlastným a cudzím v zmysle triezveho hodnotenia seba a iných, zachovávania kultúrnych tradícií aj etnickej identity.

Dokazuje to udržiavanie svojho neopakovateľného etnokultúrneho dedičstva, ktoré tvorivo obohacujú a rozvíjajú vďaka neustálym impulzom zo širokého slovenského prostredia, medzigeneračnou kooperáciou, a paradoxne – aj schopnosťou osvojovať si a na svoj obraz, k svojmu prospechu využívať aj najnovšie výdobytky globalizovaného sveta.

Takúto charakteristiku si dlhodobo budovali spolužitím s Nemcami, Maďarmi, Srbmi a s príslušníkmi mnohých iných etnických skupín, dennými kontaktmi s mestom aj so širokým svetom. Sú si vedomí svojej jedinečnosti. Skromní, ale nie zakríknutí, sami sebou a inakší ako všetci ostatní.

LITERATÚRA A PRAMENE AUERHAN, J.: Čechoslováci v Jugoslávii, v Rumunsku, Maďarsku a v Bulharsku. Praha: Melantrich 1921.

KLÍMA, S.: Čechové a Slováci za hranicemi. Praha: Nakladatelství Otto 1925.

ORAVEC, M. a kolektív: SKOS Detvan 1975 – 2005. Vojlovica 2005.

VUKAJLOVIĆ, V. D.: Prostorni raspored etničkich grupa u Pančevu. Pančevo: Grafos 1997. ISBN 86-7180-006-7 SIRÁCKY, J.: Slováci vo svete 1. Martin: Matica slovenská 1980. 95-009-81.

SKLABINSKÁ, M. – MOSNÁKOVÁ, K. (eds.): Slováci v Srbsku z aspektu kultúry. 1. vydanie. Nový Sad: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov 2012. ISBN 978-86-87947-06-1.

ZIMA, R. Transformácia kultúry Slovákov v Soľanoch: vizuálna prezentácia. 1. vyd. Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum, 2014. CD-ROM, 96 s. ISBN 978-86-7103-418-0.

ARCHÍVNE MATERIÁLY Evangelistička crkva – Vojlovica. Protokol Rođenih 1869 – 1898. Historický archív Pančevo.

Evangelistička crkva – Vojlovica. Protokol Rođenih 1873 – 1895. Historický archív Pančevo.

Evangelistička crkva – Vojlovica. Protokol Venčanih 1854 – 1901. Historický archív Pančevo.

Heimatbuch der Gemeinde Woilowitz. Nemecká tlač, nedatovaná.

Kniha zomrelých od roku 1905 (do roku 1924). Archív ev. a. v. cirkevného zboru vo Vojlovici.

Matrika narodených a pokrstených od roku 1924. Archív ev. a. v. cirkevného zboru vo Vojlovici.

Matrika sobášených 1924 – 1952. Archív ev. a. v. cirkevného zboru vo Vojlovici.

Zápisnice Slovenskej ev. a. v. cirkvi vo Vojlovici od roku 1924 do 1963. Archív ev. a. v. cirkevného zboru vo Vojlovici.

Zápisnica dňa 23. a 24. Aug. 1887 prevedenej canonickej visitacie A. Cirkev: /matka. Zapísal evanjelický farár Pavel Emil Kolenyi. 40 rkp. strán. Matrika ev. a. v. cirkevného zboru v Hajdušici.

52 TEXTY A KONTEXTY

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE MIROSLAV BIELIK

O filozofii a bytí poézie v dnešnej dobe Motto: Až sa zas budú básne čítať a v ľuďoch ľudí poznáš zas až roztopí sa v mútnych vodách jesenný sneh a jarný mráz jak úbohý bol, povieme si, čas pušiek, dýk a náreku, v ktorom bol básnik nepotrebný a človek cudzí človeku.

Ladislav Novomeský V ťažkých rokoch vojnovej kataklizmy Európy a sveta, koniec ktorej si práve po sedemdesiatich rokoch pripomíname, ľavicovo orientovaný politik, ale hlavne a predovšetkým na tú dobu avantgardný básnik Laco Novomeský (1904 – 1976) veril, tak sa zdá, že len čo pominie moloch vojnového besnenia, ktorý v Európe v plnej hrôze vyvstal v čase vydania jeho zbierky Svätý za dedinou v roku 1939, a v „ľuďoch ľudí“ spoznáme zas, že svet bude harmonickejší a vnímavejší k slovu básnika, zas sa „budú básne čítať...“ Analogická otázka témy literárneho snemovania „Bude poéziu ešte niekto písať?“ javí sa z praxe, keď dennodenne vychádzajú nové a nové zbierky básní, a veršovníkov na celom svete pribúda takpovediac geometrickým radom, alebo možno sa násobí koeficientom rastu hladujúcich, strádajúcich a stále narasMiroslav Bielik, PaedDr. (1949), pôsobil ako tajúcich obetí všetkých možných konfliktov, bibliograf, riaditeľ Slovenskej národnej knižnice vari nenáležitá, nepodstatná alebo vopred Matice slovenskej, vedecký tajomník, správca Matice slovenskej a od novembra 2007 ako prvý zodpovedná. Ale korelácie medzi oboma podpredseda Matice slovenskej a riaditeľ Národpólmi tohto nielen literárneho procesu, ného inštitútu slovenského jazyka a literatúry. V roktorý má okrem iného i hlboký filozofický koch 2011 – 2013 bol riaditeľ Slovenského literárrozmer, nemožno zotrieť, nevidieť a neinterneho ústavu. Od roku 2013 je predsedom Spolku pretovať. Koniec koncov je to aj korelácia slovenských spisovateľov. Žije v Bratislave.

Napísal prózy Benátsky diptych I. Skutočnosť poézie a filozofie vôbec.

(2007) a Benátsky diptych II. Neskutočnosti (2010), Poézia a filozofia odjakživa jestvujú na Kaleidoskopis. Záplava (2013), ako aj zbierky poézie svete v príbuzenstve. Nečudo, veď básnik, Čas je tichý posol mysle (2003) a Nepatrný pohyb po rúfusovsky povedané, má slová, iba slová, to naklonenej rovine (2005). Výber z jeho poézie bol sú jeho krídla, a filozof slová a v nich na zapreložený M. Prebudilom do srbčiny pod názvom čiatku sloveso byť, ktoré „je“ pre jedného I kada ne bih bio (2012).

Získal Prémiu za literárnu tvorbu v rámci ceny i pre druhého zemským putom. Počiatok jaLF za pôvodnú literárnu tvorbu (2013). zyka je foucaultovsky tam, kde sa objavuje NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 53

sloveso... Ono biblické, na počiatku bolo Slovo, je básnické i filozofické, samotná rozprava, kde je použité sloveso, je rozpravou človeka, ktorý síce nepozná pravdu pravdúcu, ale keďže „vie iba abecedu“, snaží sa chápať aspoň podstatné mená, veci a vecičky sveta, a snaží sa ich posudzovať s vedomím tajomstva skrytého vo výraze „je“.

Tam, kde bytostne vstúpila poézia samostatne, vzápätí za ňou ako tieň doľahla filozofia („tieňom slova je otázka“) a naopak. Havran Edgara Allana Poea, len čo vzlietol, vlastne kráčal po veršoch do sveta človeka, po nedlhom čase bol sprevádzaný filozofickou úvahou básnika. Premýšľaním a utiekaním sa k mysli akoby sme zdanlivo opúšťali tradičné pole a pozíciu poézie a hľadali básnické reflexie nielen na to, čo je „pred“ očami, ale na to, čo je „v“ nich za nimi, teda nielen na to „čo tvorí inventár nášho okolia, ale to, čo práve prežívame, čo tvorí obsah nášho prítomného života“ (F. Švantner). Nuž teda sme tam, kde William Shakespeare v Othelovi vraví: „zbohom buď, pokojná myseľ, / zbohom spokojnosť!“ Na začiatku 21. storočia vieme síce poodhaľovať tajomné explanandá príklonom k vede, ale napriek exaktným odpovediam mysle napríklad, že Zem sa pootočila o niekoľko stupňov, stále nám vedomie našepkáva, že „vychádza slnko“.

Básnik má slová, iba slová, a predsa Rúfusom zdôraznené slovo, „ tá dutá barla človeka“, je i barlou filozofa. Lenže „Básnickému“ intelektuál faktov (ideí) nerozumie, nedôveruje, neverí (svet nielen slzám, ale ani básnikom neverí... svet unavený je už / zo slov / a neverí rýmu / múdrosťou si len myslíš, / že ho zmeníš – dodávam). Z úrovne faktov nič básnické v étose vlastnej etiky nie je možné opísať. „Básnický“ intelektuál verí dogme originality, ktorú nie je možné subsumovať do jazyka faktov ako niečo, čo má byť v tomto jazyku spriemernené... „Básnické“ je štýlom jazyka vedomia (jedinečna), organizuje jazyk mysle sprítomnením nevypovedateľného“.

Rozumieť záhade bytia (i bytia básne) znamená z filozofického postu, ako sa ukazuje z predchádzajúcej výpovede, riešiť záhadu vedomia, ktoré je však nerozlučne späté s mysľou. Vedomie (podľa filozofa Š. Juska) život znáša, „je“ je tu synonymom „byť“ – myseľ život nazerá, „je“ je tu synonymom „mať“. Ako sme už naznačili, vedomie, i keď sa pýta, mlčí, odpovedá myseľ... „Mŕtve slovo, o ktorom nevieme, či je (princíp neurčitosti), je pre myseľ niečo neidentifikovateľné: len čo ho myseľ povolá k životu, prestáva byť mŕtvym.“ (Š. Jusko) Sprítomnenie slova, jeho vynorenie z minulosti, nás nabáda k novým otázkam.

Stotožňujem sa s citovaným filozofom, keď hovorí, že pre ľudské slovo – čas, ako aj viera – sú veľkým tajomstvom. Koľkým ľuďom však zastal čas a nevidia? Pri horiacom kre vo Ferlinghettiho obraze ďalej hrajú golf. A Gide si povzdychne: „Ech človeče, máš v sebe Boha a ani si to nepobadal.“ Nuž preto platí rúfusovské „čo vieme, vieme potichu... / Dobrú noc, Hamlet / Áno, áno, to podstatné je mlčanie“. Mlčať znamená načúvať tomu, kto hovorí.

Filozof vraví, že slovo má váhu schopnosť mlčať. Básnik prichádza k poznaniu, že hovorené nám starne a nepovedané trvá, a tak „reč a mlčanie sú sestry“. Aj iný filozof (L. K. Földényi) prichádza k melancholickému záveru, že reč je zvonivá, ale skôr či neskôr zamĺkne, aj ona je dieťaťom ticha. Pre básnika i filozofa je však alarmujúce poznanie, že slová hovoria menej, než koľko by sme nimi chceli povedať... Často zisťujeme, že sme chceli povedať niečo iné. Naše slová zrazu nehovoria len o tom, čo chceme povedať. A iní jednoducho hovoria o nami povedaných slovách inak, ako myslíme. Nuž o to viac básnikovi prislúcha vnímať nehlasný hlas bytia, chápaný Heideggerom aj ako hlas ticha, ktorý sa mení na reč básnikovou tvorbou. „A predsa: básnik ako Jana z Arcu / počuje hlasy. A Sebastian Bach / dokonca spev a Mozart/ závratné zvuky strateného raja/ A Goya videl diabla.“ A ak by básnik 54 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Martin Paluška: Mlynársky majster, olejomaľba, 1980

neprehovoril, spálilo by mu to vnútro, ako sa vyjadril starozmluvný Jeremiáš, i keď vie, že to podstatné je mimo slov. Je to bytie. A jeho skúsenosť s jazykom je tiež taká, že jazyk – ako prostredníka skutočnosti (ako jej reprezentanta) – akosi ľahostajne a „automaticky“ považuje človek (neuvedomuje si to) za skutočnosť samu.

A opäť sa vraciame k rúfusovskému poznaniu: „Nepoznáš pravdu. Vieš iba abecedu.“ Napriek všetkým prehrám básnik a filozof sa vždy a znova pokúšajú o pravde premýšľať, takpovediac žiť v osídlach jej otázky. Rozum vie, že ľudské poznanie bude vždy relatívne, a podľa K. Gödela „postmoderný vek zápasí o princíp relativity, ktorým by svet vysvetlil relativisticky, čo znamená, že „farba“ predpokladu nazerania, videnia skutočnosti závisí od miesta pozorovateľa“. Pozorovateľ, filozof, básnik, jednoducho pocestný, je nositeľom otázky. A pri tom všetkom rozumovom sa básnik neubráni onomu tichému hlasu, ktorý sa zjavuje ako nápad, intuícia odetá do slov verša. A myseľ sa stále vracia k slovu priveľkej moci „je“.

Novomeského zistenie po dlhom hľadaní (Niečo som hľadal / niečo som nenašiel, niečo som stratil, / niečo som nedostal / a niečo nezaplatil), že život je „výstup, pád, boj a mier“, je ako refrén E. A. Poea „never more“: veru nie, nikdy, ver, nič viac, ver, už viac nie, neborák, už to skráť...

Filozofom ostávajú otázky a básnikom s nimi želania, túžby i prosby, aby ich slovo bolo ustavične povolávané k životu. Ja pritom verím, použijem opäť tento relatívny výraz, že slovo básnika bude povolávané k životu neustále, aj keby ten „povolávateľ“ mal byť – ako v názve jednej svojej básne uviedol Ivan M. Ambruš – Spotrebiteľ poézie!

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 55

MICHAL BÍREŠ

Ideme sa klamať a či nie? alebo Obrátené čítanie poézie

Eva Husáriková: Oberanie jabĺk, olejomaľba, 2006

Muselo prejsť až 58 literárnych snemovaní, aby sa až na 59. nastolila otázka, či sa poézia v budúcnosti ešte bude alebo nebude čítať.

Otázka je vhodná, lebo Slovenské vydavateľské centrum má šancu ako prvý vydavateľ v budúcnosti do vytlačených kníh vsunúť peoplemeter, a tak zistiť, či niekto číta knihu, kedy číta, či číta v prime time, či ráno, alebo Michal Bíreš (1975), základnú školu a gymnázivečer. Bude to dobre, lebo tak možno zistiť um ukončil v Kovačici. Študoval slovenský jazyk a vek čitateľov, vzdelanosť, sexuálnu orientáliteratúru na Filozofickej fakulte v Novom Sade. ciu a všetko ostatné, čo zaujíma sponzorov, Pracuje ako súkromník v Kovačici. Vydal básnickú ktorí potom ľahšie dajú peniaze na tlačenie zbierku Juliette (2011). kníh. Autori už viac nebudú mať pochybNa literárnej súťaži Nového života dvakrát dostal tretiu cenu (2012, 2014) . nosti o tom, komu píšu, či sa ich dielo niekedy vôbec vytlačí a či vôbec aj píšu niekomu.

Presne budú vedieť, že sa ich knihy čítajú, kto ich číta a kedy. Budú si vedomí toho, že sa ich dielo predsa číta, lenže potom budú musieť aj písať každodenne – nie ako doteraz, keď majú čas na písanie. Už nebudú platiť výhovorky: nemám peniaze, deti plačú, slabá pálenka, žena ma opustila... Dajú ti zo Slovenského vydavateľského centra tablet a: „Píš, kamarát!“ Aká zlá karma, zlý biorytmus, podzemné vody, metropatia, neinšpiratívna milenka a tuzemské brzdy kreativity, zemetrasenia, kríza, kapitalizmus, banky… Verš musíš nájsť aj vo švajčiarskych frankoch, v ktorých si si vzal bankový úver, aj keď zmeškajú sponzori s výplatou tvojho honoráru, odídeš na okienko v banke a povieš: – Dobrý deň!

S úsmevom ti odpovedajú: – Dobrý deň, nech sa páči!

Povieš: – Narodil sa nám báči!

– Kde, v Kysáči?

– Nie, v Aradáči.

A všetko bude v poriadku. Už žiaden problém. Nikto sa neopýta, či sa poézia bude čítať a či nie. Poézia sa čítať musí, 56 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Ján Bačúr: Preprava dievockej výbavy, olejomaľba, 1988

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 57

Katarína Karlečíková: Kožušiar, olejomaľba, 1983

lebo aké by to boli nudné dni bez aspoň jedného prečítaného verša alebo celej básne. Otázka, či sa poézia ešte bude čítať bude zakázaná. Bude sa čítať, tak ako sa vždy čítala, lebo čítanie poézie si nevyžaduje žiadnu fyzickú námahu. Ľahneš si, vezmeš knihu a čítaš. Pritom môžeš počúvať hudbu alebo správy. Zabudneš sa báť aj sám seba, aj ženy, ktorá ti stále rozkazuje.

Pekne povieš: „Čítam!“ a „Čau, milá!“ Nemôžeš ísť na trh, do obchodu, ani na rodičovské stretnutie do školy, aby si počul, aké máš múdre dieťa a slušne vychované počítačom, ktorý si horko-ťažko kúpil pred touto literárnou revolúciou. Teda poézia sa bude čítať, dokonca ak ju my nebudeme čítať, prídu cudzinci a vezmú nám ju a ešte nám aj poéziu zničia a odídu domov.

Poéziu musíme čítať hoci aj naopak: Sprava doľava! Možno tak bude lepšia, zaujímavejšia. Kúpiš jednu knihu za 200 dinárov a môžeš čítať aj sprava doľava, aj zľava doprava.

Tomu sa bude hovoriť: interaktívna, postmoderná poézia a téma 60. literárneho snemovania môže byť: „Vydávanie kníh, ktoré sa môžu čítať sprava doľava a zľava doprava a, samozrejme, s peoplemeterom!“

RECENZIE ANNA MARGARÉTA VALENTOVÁ

Aj Vojlovica má svoju monografiu (Vojlovica. Kultúrne tradície Slovákov v Banáte. Ed. Jaroslav Čukan et al. Vyd. 1. Nitra : Filozofická fakulta; Vojlovica : Slovenský kultúrno-osvetový spolok Detvan; Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2015, s. 636.)

Dejiny niektorých slovenských vojvodinských obcí ešte stále nie sú dostatočne preskúmané. Zaoberajú sa nimi jednotlivci, často odborníci zo zahraničia, ktorí preskúmajú dané prostredie a podajú prehľad dejín a kultúrnych dejín určitej lokality. Naposledy svoju monografiu dostala Vojlovica. Autorský kolektív v zložení prof. PhDr. Jaroslav Čukan, CSc., PhDr. Zuzana Drugová, PhDr. Michala Dubská, PhD., Ing. Marián Járek, PhDr. Michal Kurpaš, PhD., Mgr. Branislav Kulík, doc. PhDr. Ladislav Lenovský, PhD., doc. PhDr. Boris Michalík, PhD., PhDr. Peter Michalovič, PhDr. Roman Zima, PhD., PhDr. Marián Žabenský, PhD., sa snažili spracovať špecifické kultúrne prvky a javy vojlovických Slovákov, zdôrazniť ich hodnotu, význam kultúrnych tradícií pre etnickú aj lokálnu identitu a prispieť k revitalizácii kolektívnej pamäti. „Vojlovica je prvým slovenským etnokultúrnym spoločenstvom, existujúcim na území iného štátu mimo územia Slovenskej republiky, ktoré má zmapované, zhodnotené a publikované svoje kultúrne dedičstvo podľa novej, špeciálnej metodiky. Materiál vznikol v súvislosti s prípravou knižnej publikácie, je jej integrálnou súčasťou, ale má osobitný význam a hodnotu. Je to otvorený systém, ktorý bude možné v budúcnosti dopĺňať Anna Margaréta Valentová (1990), základné tak, ako sa bude obohacovať a vyvíjať vojlovické a master štúdiá absolvovala na Oddelení slovakiskultúrne dedičstvo.“ Tak píše v monografii jej tiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade. editor prof. PhDr. Jaroslav Čukan, CSc. Pokračuje v štúdiách, je doktorandkou v rovnakom Monografia mapuje geografiu a kultúrnoodbore. Je spolupracovníčkou Ústavu pre kultúru -historický vývoj krajiny, kontakty s urbánnym vojvodinských Slovákov.

Uverejňuje v Novom živote a v ďalších slovenprostredím a so slovenskými spoločenstvami ských vojvodinských a dolnozemských časopisoch. vo Vojvodine, dejiny cirkevného zboru, vedomie príslušnosti, transformácie tradičnej architektúry, tradičnú gastronómiu, spolkovú činnosť a kontakty so zahraničím, zvlášť kontakty s Hubovou, obyčajové tradície, tapantoše, tradičné tance vo Vojlovici, ako i slovenské ľudové piesne. Monografia tiež hodnotí kultúrny potenciál. Jej súčasťou je i zborník ľudových piesní.

Jaroslav Čukan v úvode, ktorý v monografii môžeme čítať po slovensky a po srbsky, hovorí o ekonomickej situácii a sociálnom postavení obyvateľov Vojlovice. V porovnaní s ostatnými vojvodinskými lokalitami, v ktorých žijú Slováci, vo Vojlovici sa stretá poľnohospodárske s priemyselným, stretá sa dedina s mestom, na jednej strane sú tu polia, žito, 58 RECENZIE

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

kukurica, kým na druhej strane rafinérie. To sa, samozrejme, odzrkadľuje i v pracovných príležitostiach jej občanov, v ich identite a bytí a dáva Vojlovici svojráznosť a jedinečnosť. Čukan tu naznačuje i korene Vojlovičanov, etnickú štruktúru obyvateľstva a zároveň vysvetľuje postupy a metódy, akými bol usporiadaný výskum a príprava monografie.

Nasleduje kapitola Geografia a kultúrno-historický vývoj krajiny, v ktorej Marián Žabenský informuje o skúmanom území, vymedzuje ho a vysvetľuje metodiku výskumu. Pokračuje informáciami o fyzicko-geografickej charakteristike územia, geomorfológii a pôdach, píše tiež o podnebí, flóre a faune. Vymedzuje i transekty kultúrno-krajinných vrstiev, píše o krajine pred príchodom Slovákov, čiže o starčevskej kultúre, o vojlovickom kláštore, o potenciále krajiny pre kolonizáciu Slovákov. Nasleduje časť venovaná príchodu Slovákov na toto územie, osídľovanie Marienfeldu a Vojlovice, založenie Vojlovice – Hertelendyfalvy. Autor svoju pozornosť sústreďuje na prvé roky po založení Vojlovice a na obdobie do 2. svetovej vojny, zmieňuje sa o poľnohospodárskom charaktere krajiny, píše o 2. svetovej vojne, o podniku UTVA, 12. vojvodinskej údernej brigáde atď. V príspevku nás autor informuje i o spriemyselňovaní krajiny v 70. rokoch a jej vývoji do roku 1995. Dôraz je však na Vojlovici v súčasnosti. Autor sa zmieňuje i o vývoji zamestnaní, prízvukujúc súčasné globalizačné tendencie a píše i o archetypoch krajiny. Súčasťou príspevku sú mapky, transekty a fotografie, na ktorých vidieť vymedzenie skúmaného územia a jeho historický a súčasný stav.

Kontakty s urbánnym prostredím a so slovenskými spoločenstvami vo Vojvodine opísal Jaroslav Čukan. V príspevku sa venuje vzťahom obyvateľov Vojlovice s blízkym okolím, ako i s geograficky vzdialenejšími dedinami a mestami tak v súčasnosti, ako i v minulosti. Autor píše i o príbuzenských kontaktoch vojlovických Slovákov. Vzťahy skúma i z aspektu ekonomických väzieb, vysvetľuje význam robotníckej štvrte Topola na nadväzovanie vzťahov, podobne i význam predaja mlieka a tvarohu do pančevských domácností, možnosti odbytu rôznych produktov v belehradských a pančevských tržniciach, predaj hydiny, priekupníctvo, účasť na jarmokoch, čo všetko prispieva k zachovaniu a nadväzovaniu kontaktov obyvateľov Vojlovice. Osobitné vzťahy nadväzovali aj slúžky, tiež remeselníci. V pokračovaní príspevku čítame o spoločenských a organizovaných – inštitucionálnych kontaktoch. Spracované sú tu i spoločenské neformálne aktivity. Evanjelická a. v. cirkev tiež zohráva nenahraditeľnú rolu pri zachovávaní kontaktov prostredníctvom návštev cirkevných zborov, stretnutí evanjelickej mládeže, tiež zásluhou oltárneho krúžku žien. Všetko to dosvedčuje i rozprávanie informátorov o vlastných skúsenostiach. Osobitne sú vyčlenené časti Vojlovičania o sebe, Vojlovičania o iných a Etnické stereotypy. V príspevku sa dozvedáme aj o zvykoch a obyčajach, o svadbách, o narodení dieťaťa, kirvaji atď. Autor uvádza i mená a priezviská Slovákov vo Vojlovici v minulosti podľa zápisníc, kroník, starých publikácií. Príspevok je ilustrovaný fotografiami.

Kapitolu Krátke dejiny cirkevného zboru pripravil Branislav Kulík. Podrobne sú tu spracované informácie o všetkých farároch, ktorí pôsobili vo Vojlovici, ich činnosť, roky príchodu a odchodu atď. Autor píše i o výstavbe kostola a cirkevných miestností, o horlivcoch, ktorí pôsobili v prospech evanjelickej cirkvi v tejto obci. V príspevku sú zachytené šťastné, ale i tie smutnejšie chvíle v zbore.

Vedomie príslušnosti: dedinské mestské, agrárne – priemyselné je názov časti, ktorú spracoval Ladislav Lenovský. Identita vyjadruje človekovu totožnosť, zhodnosť s jednými a NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

RECENZIE 59

súčasne odlišnosť od druhých, čo sa prejavuje u vojlovických Slovákov špecifickými znakmi, ktoré vyplývajú z etnickej, konfesionálnej, kultúrnej a socioprofesijnej odlišnosti.

O tom čítame z osobných skúseností Vojlovičanov. V príspevku možno dostať informácie i o chove dobytka, oviec a koní v dedine, o domáckej a remeselnej výrobe, priemysle, o bedinérkach atď. Kultúrna identita je v príspevku vyzdvihnutá a spracovaná osobitne.

Michal Krupaš je autorom kapitoly Transformácie tradičnej architektúry, ktorá približuje charakteristické črty tradičnej architektúry zo začiatku 20. storočia a zmeny, ku ktorým prichádza od polovice 20. storočia, modifikácie priestorov pre funkčnú využiteľnosť a pod. Autor nás informuje o tom, ako vyzerajú, resp. vyzerali ulice vo Vojlovici, ako sú podelené pozemky, ako sú vyriešené domy, z akých materiálov a akou technikou boli a sú stavané, čítame tiež, ako sú usporiadané izby, čo je ich súčasťou atď. V príspevku sa používajú autentické názvy predmetov, izieb, činností. Ilustrovaný je fotografiami a pôdorysmi domov.

Kapitolu pod názvom Tradičná gastronómia mal na starosti Roman Zima. Okrem tradičných jedál a receptov tu čítame i o podobnostiach a rozdieloch tradičnej vojlovickej kuchyne s inými slovenskými vojvodinskými a okolitými srbskými prostrediami. Dozvedáme sa i o tom, kde vojlovickí Slováci najčastejšie predávali svoje výrobky. V pokračovaní čítame, ako vyzerali móby, zabíjačky, svadby a i. vo Vojlovici. Súčasťou príspevku je i Receptár.

V monografii je spracovaná aj Spolková činnosť a kontakty so zahraničím. Tejto oblasti sa venoval Boris Michalík. Osobitnú časť príspevku tvoria informácie o Slovenskom kultúrno-umeleckom spolku Detvan. Čítame o činnosti spolku v rámci každej odbočky,, ktorá je tu aktívna. Spracovaný je prehľad divadelnej, folklórnej, hudobnej, výšivkárskej, technickej odbočky. Nájdeme tu informácie i o všetkých organizovaných podujatiach v rámci spolku.

V tejto kapitole je spracovaná aj činnosť Miestneho odboru Matice slovenskej v Srbsku, kontakty, ktoré buduje, tradičné aktivity, akcie, ako i problémy, ktorým čelí. Nasleduje činnosť Dobrovoľníckeho hasičského spolku, Futbalového klubu Mladosť Vojlovica, Poľovníckeho združenia Vojlovica, Klubu drobnochovateľov srbských vysokolietajúcich holubov, Oltárneho krúžku žien. Dostaneme tu informácie i o Slovenskej redakcii RTV Pančevo, ktorá pripravuje reláciu Dobrý deň, tiež o rozhlasovej relácii Z dedinky za Dunajom. Časťou kapitoly sú i determinanty súčasného stavu spolkovej a záujmovej činnosti, kontakty so zahraničím, s európskymi, ako i so zámorskými krajinami. Autor sa zmieňuje aj o vysťahovalectve Vojlovičanov do Kanady, Spojených štátov amerických, Argentíny a do Austrálie. Naznačené sú i kontakty s Líbyou, no v prvom rade čítame o tých so Slovenskom, ktoré tvoria nosnú časť vzťahov Vojlovičanov so zahraničím.

Kontakty s Hubovou sú spracované osobitne a tejto téme sa venovala Michala Dubská, ktorá nás informuje o počiatkoch spolupráce týchto dvoch miest, o priebehu vzájomných návštev, o význame spolupráce a o jej súčasnom stave.

Obyčajové tradície v monografii spracoval Ladislav Lenovský, a to podľa oblastí ako sú obyčaje rodinného cyklu, obyčaje pri narodení, kmotrovstvo, svadobné obyčaje, medzi ktoré patrí výber manželského partnera, pytačky /pýtanke/, /zásnuby/, /veridba/, ohlášky, pozývanie na svadbu, dni svadby, odobierka, sobáš, svadobná hostina. Nasledujú pohrebné obyčaje, obyčaje kalendárneho cyklu, prvomájové tradície, Turíce, dožinky, pranie na Dunaji, kirvaj, poďakovanie za úrodu, oberačka hrozna, priadky, zabíjačky. Pokračuje s obyčajami vianočného cyklu začnúc adventom, nasleduje Kračún, chodenie s betlehe60 RECENZIE

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

mom, strieľari, tiež zvyky a obyčaje, ktoré sú späté s 25. decembrom, ako i tie, ktoré sa uskutočňujú na Jána, na Nový rok, fašiangy, tiež i veľkonočné obyčaje.

Zuzana Drugová v monografii spracovala oblasť Tapantoše – tance a tanečné príležitosti.

Osobitne je spracovaný Bašnárov – Brezinov orchester, tanečné zábavy – tance, bály, tanečné príležitosti pri výročných sviatkoch, tiež svadba ako významná tanečná príležitosť.

Autorka v príspevku zaznamenala i slovenské tance v tanečnom repertoári Vojlovice a príklady inoetnických tancov, frišké tance, tance na dva kroky, ukľakovaný tanec, valčík, tanec na Káčera – guňarací, slovenskú besedu, polky, erdeľanku, palegraj. Osobitnú časť v kapitole predstavuje tradičný vojlovický tanec – tapantoše a zároveň sa tu podáva aj jeho charakteristika, melódie, na ktoré sa tancuje, a postupy každého z nich sú vysvetlené zvlášť.

Slovenské ľudové piesne pre vojlovickú monografiu spracoval Peter Michalovič. Táto kapitola je spätá so Zborníkom ľudových piesní, ktoré zozbieral Marián Járek. Zborník, ktorý sa nachádza v samom závere monografie, obsahuje sto zapísaných ľudových piesní, ktoré naspievalo trinásť spevákov z rôznych generácií. V príspevku sú zastúpené a spracované hudobné zostavy, orchestre, ľudová hudba, ktorá pôsobila vo Vojlovici medzi Slovákmi. V textoch sú zahrnuté i informácie o tempe piesní, žánroch, tiež konkrétne názvy piesní, ktoré sa tu vyskytujú.

Pod kapitolu Mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu sa podpisuje Michala Dubská.

Svoj príspevok rozdelila do dvanástich častí a už podľa samotných názvov vidno, čo bolo predmetom výskumu autorky. Osobitne podáva prehľad silných a slabých stránok kultúrneho potenciálu. V rámci silných stránok sa zmieňuje o kultúrnych zboroch, inštitúciách a organizáciách, špecifickostiach a unikátnostiach, výraznom ľudskom potenciáli, kontaktoch a kooperácii. Keď ide o slabé stránky a ohrozenia, zvlášť vyzdvihuje nespracované kultúrne zdroje a postupný zánik niektorých prvkov, zainteresovanosť slovenskej komunity a podmienky pre efektívnejšie využívanie zdrojov. Ako jednu z možností využívania kultúrneho potenciálu zdôrazňuje aplikáciu kultúrnych zdrojov v rozvoji cestovného ruchu, čím i uzaviera príspevok.

Každá kapitola je ilustrovaná fotografiami, obsahuje autentické názvoslovie oblasti, ktorá je spracovaná, ako i rozprávanie informátorov, čiže osobné skúsenosti, ktoré dokladujú danú tému. Po každej kapitole sa nachádza resumé po srbsky. Súčasťou monografie je i príloha s fotografiami.

V závere, ktorý je v troch jazykoch, po slovensky, srbsky a anglicky, autori podávajú súvahu práce, charakteristiku slovenského vojlovického spoločenstva z aspektu autorského kolektívu a zároveň ďakujú svojim spolupracovníkom za vykonanú prácu.

Monografia o Vojlovici je vytvorená pre budúce generácie, ktoré majú na základe vzoru svojich predkov zachovať a zveľadiť všetko, čo od nich zdedili. To sa Vojlovičanom doposiaľ darí. Cirkev tu ešte stále slúži ako útočisko veriacim kresťanom, na zachovanie gastronómie sa ešte stále usporadujú gastronomické zábavy, na ktorých sa pestujú tradičné jedlá, pestujú sa vzťahy s materskou krajinou a keďže je kultúra, ktorá je podstatou spolupráce, infraštruktúry, vzťahov na vysokej úrovni, Slováci vo Vojlovici sa snažia zachovávať svoje kultúrne dedičstvo a slovenskosť, avšak Vojlovičania sa slovenský jazyk už nemôžu učiť v škole. O to viac je dôležitejšie dorozumievanie v slovenčine v rodine, na ulici a v združeniach. Význam monografie spočíva v tom, že budúcim generáciám po slovensky ponúka prehľad minulosti a dala im záväzok chrániť ju a zveľaďovať i v budúcnosti.

Monografiu finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor vo Vojlovici a mesto Pančevo.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

RECENZIE 61

MISCELANEÁ VLADIMÍR VALENTÍK

Galéria insitného umenia v Kovačici – šesťdesiatročná (Kovačické insitné umenie z Galérie insitného umenia v Kovačici pri príležitosti 60. výročia jej založenia, spoločná výstava malieb, Galéria Zuzky Medveďovej, 7. augusta – 13. septembra 2015, Báčsky Petrovec) Počas tohtoročných Slovenských národných slávností v Báčskom Petrovci bola usporiadaná spoločná výstava 36 kovačických insitných maliarov rôznych generácií pozostávajúca zo 61 obrazov. Expozícia sa začala maľbami Martina Palušku, Jána Sokola, bratov Veňarskovcov a pokračovala až piatimi olejomaľbami Jána Kňazovica a prácami najznámejších kovačických maliarov Martina Jonáša a Zuzany Chalupovej. Uzavretá bola dielami najmladších členov galérie. Celá expozícia bola zostavená výlučne z fondu obrazov jubilujúcej Galérie insitného umenia v Kovačici.

Prví maliari v Kovačici začali maľovať zo záľuby a hlavne kopírovali exotické výjavy z pohľadníc a fotografií (zámky, gondoly, levy...) nezaťažení poznatkami o maliarskom umení a remesle. K plátnu pristupovali zo záľuby a „čistého srdca“. Neskôr sa však zbavili kopírovania a začali maľovať život a prácu v svojej osade. Tvrdý roľnícky život, ľudové zvyky a obyčaje sa začali zo skutočnosti sťahovať do imaginácie a na maliarske plátno.

Konkrétne podľa početných prameňov začalo sa to v Kovačici koncom tridsiatych rokov. Presnejšie roku 1939 si nad šachovnicou strojársky zámočník Martin Paluška a sedliak Ján Sokol navzájom prezradili svoju lásku k maliarstvu a začali občas maľovať aj spolu.

Neskôr, počas vojny sa im pripojil Michal Bíreš a po vojne sa zoznámili ešte s jedným milovníkom umenia – družstevným úradníkom Vladimírom Bobošom, ktorý ich zasväcoval do maliarskeho remesla. Roku 1950 Martin Paluška a Ján Sokol už prvýkrát aj vystavovali po jednom obraze na výstave výtvarných amatérov Vojvodiny v Novom Sade a Subotici.

Po tejto skúsenosti čoskoro s Vladimírom Bobošom, ako predsedom, založili v rámci Kultúrno-osvetového spolku Pokrok výtvarnú – maliarsku odbočku. Do činnosti odbočky sa ihneď zapojujú – neskôr dvaja najlepší maliari kovačickej insity – Martin Jonáš a Ján Kňazovic. Roku 1952 dvanásti kovačickí maliari po prvýkrát vystavovali spoločne pri príležitosti zaznamenávania 150. výročia založenia Kovačice. Výstava sa odvtedy usporadúva každoročne a stala sa tradičnou. Dostala meno Kovačický október a uskutočňuje sa s vernisážou v prvý októbrový víkend.

V Kovačici svoje originálne obrazy prví vystavili Martin Jonáš a Ján Sokol. Traduje sa, že to boli Jonášova Žatva v Banáte a Sokolovo Zdobenie nevesty. Na ďalších výstavách v prvej polovici päťdesiatych rokov čoraz viac prevahu dostáva originálna tvorba. Záujem o maliarstvo vyústil otvorením 15. mája 1955 prvej dedinskej galérie v Juhoslávii – Galérie ľu62 MISCELANEÁ

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Pavel Hajko: Kohút, olejomaľba, 1993

dových maliarov v Družstevnom dome.

Spolok kovačických maliarov mal v tom období 30 členov. Na výstave sa predstavili 14 členovia a spolu vystavili 48 prác. Veľkú väčšinu z nich tvorili olejomaľby. Keď sa roku 1957 kovačickí maliari dostali i na prestížnu výstavu Naivni umetnici Jugoslavije, ktorú usporiadal vynikajúci juhoslovanský znalec insity Oto Bihalji-Merin v Belehrade, Záhrebe, Ľubľane a Skopji, cesta na všetky významné juhoslovanské a svetové výstavy im bola otvorená. Kovačičania si začali podmaňovať svetovú verejnosť najmä po výstave Naivni slikari Jugoslavije, usporiadanej v Londýne roku 1961. Vystavovali tam až deviati. Potom už nasledovali Viedeň, Budapešť, Paríž, Moskva, Rím, Leningrad, Sao Paulo...

Z päťdesiatych rokov treba spomenúť predovšetkým zakladateľskú generáciu maliarov: Martina Palušku (1913 – 1984), Jána Sokola (1909 – 1982), Michala Bíreša (1912 – 1981), Vladimíra Boboša (1906 – 1978), Martina Jonáša (1924 – 1996), Jána Kňazovica (1925 – 1984) a neskôr i Pavla Hrka (1922 – 1996), Jána Strakúšeka (1926 – 2014), Jána Veňarského (1928 – 1985) a prvú kovačickú maliarku, ktorá zotrvala v tvorbe až po súčasnosť – Alžbetu Čížikovú (1936).

Od roku 1957 na Kovačickom októbri vystavuje i Katarína Karlečíková (1937). V roku 1960 začali vystavovať dvaja ďalší významní maliari Ondrej Veňarský (1930) a Ján Garaj (1930 – ). Roku 1964 na Kovačickom októbri začala vystavovať svetoznáma maliarka Zuzana Chalupová (1925 – 2001) potom nasledovali – z tých, ktorí zotrvali po súčasnosť – Eva Husáriková (1942) a prví maliari z Padiny Ján Husárik (1942) a Michal Povolný (1935). Nezadlho ich nasledoval Ondrej Pilch (1938 – 1992) a maliari dávajúci základný tón súčasnej insitnej tvorbe v Kovačici a v Padine: Pavel Hajko (1952), Ján Bačúr (1937), Martin Markov (1954 – 2013), Zuzana Vereská (1955), Ján Glózik (1957) a iní. Členmi Galérie insitného umenia v Kovačici – okrem maliarov z Padiny – stali sa i maliari z iných prostredí mimo Kovačice: Ferencz Pataki zo Zreňanina, Desa Petrov-Morar z Pančeva, Rozália Marková z Aradáča a Drago Terzić z Opova.

V súčastnosti členmi Galérie insitného umenia v Kovačici sú: Michal Povolný, Ján Bačúr, Mária Vargová, Alžbeta Čížiková, Katarína Karlečíková, Ján Glózik, Zuzana Vereská, Eva Husáriková, Anna Kňazovicová, Jozef Havjar, Pavel Hajko, Štefan Varga, Pavel Cicka, Nada Koreňová, Anna Lenhartová, Jano Žolnaj, Rozália Markovová, Drago Terzić, Desa Petrovová Morarová, Anna Kotvášová, Pavel Povolný Juhás, Mária Hlavatá-Krišanová, Juraj Ľavroš, Pavel Ľavroš, Martin Pap a Marína Petríková.

Kovačickí insitní maliari namaľovali na desiatky tisíc obrazov. Najbohatšiu zbierku kovačického insitného umenia vlastní práve Galéria insitného umenia z Kovačice.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

MISCELANEÁ 63

OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava Hronca Miloš CRNJANSKI (1893 – 1977): Prízraky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Marta SOUČKOVÁ: O bielej, čiernej a sivej v umení . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 Chat David ALBAHARI @ Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ @ Anton BALÁŽ: Identitu si nevytvárame len my sami – často nám ju určia iní . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9 Pulzovanie literatúry Ladislav ČÁNI: Druhá podstata mlčania . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Janko TAKÁČ: Najlepší deň . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

David ALBAHARI: Zvieracia ríša . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Anton BALÁŽ: Krajina v tme . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

14 18 24 31

Texty a kontexty Michal BABIAK: Id quod inferius, sicut quod superius? – Čo je hore, to je aj dolu? . . . . . . . 39 Jaroslav ČUKAN: Kultúrne tradície Slovákov v prímestskej dedine Vojlovica . . . . . . . . . . . . 46 59. literárne snemovanie Miroslav BIELIK: O filozofii a bytí poézie v dnešnej dobe . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 53 Michal BÍREŠ: Ideme sa klamať a či nie? alebo Obrátené čítanie poézie . . . . . . . . . . . . . . . . 56 Recenzie Anna Margaréta VALENTOVÁ: Aj Vojlovica má svoju monografiu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58 Miscelaneá Vladimír VALENTÍK : Galéria insitného umenia v Kovačici – šesťdesiatročná . . . . . . . . . . . 62

64 OBSAH

č. 7 – 8 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru Založený roku 1949 Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981) Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999) Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014) REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ Na obálke je detail z olejomaľby Prekvapenie (1979) insitného maliara Jána KŇAZOVICA (1925 – 1984). Číslo je ilustrované prácami insitných umelcov pri príležitosti výstavy Kovačické insitné umenie – z Galérie insitného umenia v Kovačici pri príležitosti 60. výročia jej založenia v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci.

Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ Technický redaktor Ján HLAVÁČ Riaditeľ Vladimír VALENTÍK Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie Nový Sad Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedecký časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň HLPRINT Báčsky Petrovec Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din) Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din) Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din) ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији Народна библиотека Србије, Београд 82 COBISS.SR-ID 11455234 NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

ROZKOŠ Z TEXTU 1

Z produkcie Slovenského vydavateľského centra

Jaroslav Čukan: Vojlovica. Kultúrne tradície Slovákov v Banáte. Monografia.

Strán 636. Nepredajné v SVC.

Zuzana Čížiková: Rozhovory.

Strán 160. Cena 300 din.

Ján Labáth: Zásvity v čase.

Zbierka básní.

Strán 260. Cena 500 din.

Mária Myjavcová: O slovensko-srbskom bilingvizme vo Vojvodine.

Strán 164. Cena 400 din.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraniþí

ROZKOŠ Z TEXTU 1