Nz 2015 09 10

67 9 – 10 2015

Nový život

Mesačník pre literatúru a kultúru

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA MOMČILO NASTASIJEVIĆ (1894 – 1939)

Stopa Podivne ma to oslobodzuje, ešte podivnejšie viaže.

Vyšľahnem v tebe, vrelý sa vlievam, desí ma hrôza zemskej tiaže.

Na cestičkách tvoja stopa, aj tá ma zapáli.

Srdce sa mi podivne zovrie v objatí ľadových krýh.

Bozkávajúc, čože to zabíjam, čo zobúdza môj dych?

Lebo vetry aj popol rozvejú, a rozhrešenia niet!

Topia sa bez utopenia, bez dna, v hľadaní, bez dna sa stratia stvorenia.

A po stopách, kde zhoreli, čoraz väčšmi bolia obnaženia.

Vrelý sa vlievam, srdce sa mi podivne zovrie v objatí ľadových krýh.

Bozkávajúc, čože to zabíjam, čo zobúdza môj dych?

Prebásnil František Lipka

ROZKOŠ Z TEXTU JANKO TAKÁČ

Zlo I. Definovanie „Neviem, prečo sme tu, ale som si celkom istý, že nie preto, aby sme sa bavili“1 Ludwig Wittgenstein Takmer všetko, čo je pre filozofiu dôležité a zaujímavé, zostáva nedopovedané, uznal na záver svojích začiatočných výskumov Ludwig Wittgenstein. Bolo to na konci druhého desaťročia XX. storočia, vo chvíli ukončenia svojho prvého veľkého diela Tractatus logico-philosophicus (1921), v ktorom sa pokúsil zdôrazniť hranicu medzi zmyslom a nezmyslom, medzi tým, o čom možno hovoriť, a tým o čom sa hovoriť nemôže. Podľa Wittgensteina má zmysel hovoriť len o tom, čo je zhodné, súhlasí s poznávanou skutočnosťou. Ak napríklad nášmu novému kolegovi v práci povieme, aby nám priniesol pohár vody, on pravdepodobne nebude mať ťažkosti s tým, čo má urobiť. Ale ak by sme mu povedali, aby nám priniesol šálku sladšej kávy, určite by nevedel ľahko odhadnúť, koľko cukru treba dať do kávy, aby vyhovel našej chuti. Ak by sme nášmu novému kolegovi povedali, aby nám priniesol šálku dobrej kávy, problem Janko Takáč (1979), diplom pedagogiky získal na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Pracuje v Záby bol takmer neprekonateľný. Ako by mohol kladnej škole T. G. Masaryka v Jánošíku. Žije v Kovedieť, čo je pre nás dobrá káva? Často sa ani vačici. dvaja ľudia nemôžu uzhodnúť na tom, aká Uverejňuje texty vo Vzlete, Hlase ľudu a v Nokáva je dobrá, preto nemá zmysel pýtať si vom živote. dobrú kávu. Ak nemá zmysel žiadať si dobrú Získal Cenu Vzletu (2011) a Cenu Ondreja Krásnika (2012). Na súbehu Nového života tiež oceňokávu, ako si môžete žiadať dobrý život, dobrú vaný. spoločnosť, dobrý štát, dobrého politika, dobré vzdelávanie, dobrú výchovu, dobrú vieru?

Nemá to zmysel. Pojem dobra je nezmyselný pojem, lebo nekorešponduje s reálnym svetom. O výrokoch, ktoré sa týkaju dobroty niečoho, nemožno tvrdiť, že sú správne alebo nesprávne. Pokým sa odhadnúť, či je v pohári voda alebo nie je, predsa len dá ľahko. Za hranicami zmyslu zostávajú práve tie najúchvatnejšie témy – pojem dobra pre etiku, pojem krásy pre estetiku.

1 Citát je prebratý v angličtine „I don‘t know why we are here, but I‘m pretty sure that it is not in order to enjoy ourselves.“ Dostupné na : http://www.bbc.co.uk/radio4/history/inourtime/greatest_philosopher_ludwig_wittgenstein.shtml (prebraté 17. 9. 2015).

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

ROZKOŠ Z TEXTU 1

Po prvom diele Wittgenstein sa filozofiou nezaoberal nasledujúcich desať rokov, nazdávajúc sa, že v tejto oblasti nemá už čo povedať a že je Tractatus posledným klincom do rakvy nezmyselných a neplodných filozofických úvah. Vo filozofii ako vede prichádza k zmenám. Rozvíja sa logický pozitivizmus, analytická filozofia, filozofia viedenského krúžku a filozofia jazyka, ktoré naďalej rozvíjali Wittgensteinove názory z jeho prvej knihy, kým sa mnohé iné – najmä metafyzické a mystické - filozofické hnutia v porovnaní s pozitivizmom jednoducho stávaju zastarané.

Všetko čo je pre filozofiu dôležité a zaujímave, zostáva nedopovedané, nevyslovené.

Posledná veta v Tractatuse je možno aj jeho najznámejšou vetou: „To, čo sa dá vôbec povedať, sa dá povedať jasne, a o čom človek nevie hovoriť, o tom treba mlčať.“2 Nedalo mu to pokoj a po desaťročnej prestávke sa vrátil k filozofii a začal svoju druhú filozofickú fázu – začalo sa obdobie viazané na jeho dielo Filozofické výskumy (1949), v ktorom sa pokúsil vyjadriť iný názor na jazyk a jeho možnosti.

Keď sa stretneme s takým zhutneným pojmom, ako je pojem zlo, tak máme pocit, že nás ten pojem zaplaví rôznorodými významami. Z tej záplavy nám pomôže Wittgenstein dostať sa spomenutým výrokom z jednej strany a z druhej strany definovaním pojmov, ako sú životná forma, jazykové hry a rodinné podobnosti. Wittgensteinovský pojem, životná forma je „ústrojenstvo, vnútri ktorého naše reflexívne aktivity – vedomie, argumentácia, pochybovanie ... dostávaju svoj význam.“3 – žijeme v modernej, sekulárnej, liberálnej a demokratickej spoločnosti, v ktorej sme všetci medzi sebou rovní. Jazyková hra poukazuje na vzťah jazyka a konania, na fakt, že je používanie jazyka sú súčasťou životnej formy.

Jazyková hra „sa skladá z radu jazykových vyjadrení a k tomu ešte patrí určitá vonkajšia situácia, ako aj iné konania.“4 – keď sme kolegovi povedali, aby nám priniesol šálku dobrej kávy, my sme zahrali jazykovú hru, v ktorej chceme povedať: „Dones nám šálku kávy, akú nám naša kuchárka výborne varí a ktorá nám vždy tak dobre chutí. Inak tu sme si všetci rovní a cíť sa ako doma.“ Preto je najlepšie pojem zlo pozorovať ako pojem neoddeliteľný od životnej formy, čiže „ústrojenstva, vnútri ktorého naše reflexívne aktivity – vedomie, argumentácia, pochybovanie ... dostávajú svoj význam“. Zlo je predovšetkým naše zlo, zlo chápané v modernej, sekulárnej, liberálnej a demokratickej spoločnosti, v ktorej sme všetci medzi sebou rovní, ale aj zlo, ako ho chápem ja, teda moje zlo. Ja a ty možno hovoríme o zle, ale to čo je pre mňa zlo, pravdepodobne je len súhrn rodinných podobností (špecifický wittgensteinovský termín, „označuje podobné črty rôznych fenoménov, ktoré sa prepletajú ako medzi členmi rodiny a ovplyvňujú interpretáciu faktu“5 s tým, čo ty myslíš, že je zlo. S fundamentalistickou vetou: „Vraždenie je zlo, vojna je zlo, klamstvo je zlo, ohováranie je zlo, zneužívanie je zlo, klebety sú zlo, závisť je zlo, nenávisť je zlo, nasledovanie falošných doktrín je zlo, nevera je zlo, sekularizmus je zlo, ekumenizmus je zlo, sexualita je zlo, homosexualita je zlo, potrat je zlo, klimatické zmeny sú zlo, urbanizácia je zlo, treba sa vrátiť 2

V použitej literatúre citát v angličtine: “Whereof one cannot speak, thereof one must be silent.”

WITTGENSTEIN, Ludwig: Tractatus Logico-Philosophicus. London : Kegan Paul, Trench, Trubner & Co., ltd.

New York : Harcourt, Brace & Company, inc.1922, s. 90.

3 SLÁDEČEK, Michal: Kontekst i pravila upotrebe. Teme i tumačenja Vitgenštajnove filozofije. Beograd : Institut za filozofiju i društvenu teoriju, 2014, s. 72.

4 Dostupné na: https://sk.wikipedia.org/wiki/Jazykov%C3%A1_hra (prebraté dňa 17. 9. 2015).

5 Dostupné na: http://www.estetickyslovnik.sk/category/texty-hesiel/ro-ry/ (prebraté dňa 17. 9. 2015).

2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Pavel Pop: Karol Miloslav Lehotský, olejomaľba, 2011

k prevereným, pravdivým – ozajstným hodnotám!“ málokto súhlasí v úplnosti, ale zase málokto s tou vetou nesúhlasí vôbec.

Preto je najlepšie uznať, že nevieme, čo je to univerzálne zlo, ale že vieme len to, čo je zlo pre spoločnosť, v ktorej žijeme, alebo zlo pre nás samých. Na konci úvodu dobre by bolo vrátiť sa znovu k Wittgensteinovi a povedať, že „Svet je všetko, čo fakticky je.“6. Netreba zlo hľadať v iných dimenziách, v iných svetoch, hore alebo dolu. Zlo je vždy tu, medzi nami a v nás. To je jediné zlo, o ktorom ako-tak možno hovoriť jasne.

II. Stelesnenie Kto boli najväčší zločinci? Či to bol Adolf Hitler, nemecký politik, diktátor, vodca a ríšsky kancelár? Počas druhej svetovej vojny zahynúlo 60 miliónov obetí. Dnešná doba okrem všeobecnej relativizácie priniesla aj desenzibilizáciu ľudí voči hitlerizmu, takže napríklad máme fenomén nazvaní reductio ad hitlerum – porovnávanie každej hlúposti v súčasnosti s tým, čo sa stávalo v nacistickom Nemecku a ktorý si všimol americký politický filozof Leo Strauss ešte v roku 1951. Tendencia ľavicového zmýšľania je každého, kto zastupuje konzervatívne alebo nacionalistické názory, označiť za nacistu alebo fašistu, čím priemerný človek časom znecitlivie na opravdivý nacizmus alebo fašizmus.

Možno sa opýtať, či bol najväčším zločincom Josif Vissarionovič Stalin, sovietsky stranícky a štátny činiteľ? Človek, ktorý za tridsať rokov svojho panovania z primitívnej a agrárnej, takmer feudálnej spoločnosti vytvoril spoločnosť, ktorá vyrába atómovú energiu a vesmírnu technológiu? Taký pokrok – z výrazne zaostáteho a stagnujúceho štátu vytvoriť superveľmoc, pred ktorou sa trasie celý svet – je obdivuhodný a preto sú aj dnes ľavicové frakcie, ktoré Stalina považujú za hrdinu. Presný počet obetí jeho panovania nie je známy. Odhaduje sa, že ich bolo asi 20 miliónov, v najväčšom počte to boli príslušníci jeho národa.

Za najväčšieho zločinca mohol byť považovaný aj Pol Pot (vlastným menom Saloth Sar), vodca Červených Khmérov a premiér Kambodže, o ktorom sa hovorilo, že bol pokoj6

V použitej literatúre citát v anglíčtine: „The world is everything that is the case. “ WITTGENSTEIN, L.: Tractatus Logico-Philosophicus. London Kegan Paul, Trench, Trubner & Co., ltd. New York: Harcourt, Brace & Company, inc.1922, s. 25.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

ROZKOŠ Z TEXTU 3

ný a príjemný, že bol osobou, ktorá vôkol seba šírila pokoj a mier. Početní ľavicoví intelektuáli na demokratickom západe v sedemdesiatých rokoch tohto francúzskeho študenta považovali za hrdinu. Počet obetí tohto tyrana je 1 700 000 príslušníkov vlastného národa za štyri roky panovania.

Sú zločincami v súčasnosti? Baššár al-Asad? Kim Čong-un? George W. Bush? Ratko Mladić? Nebohý Slobodan Milošević? Kapitalisti? Al Káida? Islamský štát? Všetci, aj nikto.

Totiž všetci maju rovnaké šance byť zločincom pre jedných a hrdinami pre druhých. Usáma bin Ládin (Al Káida) bol dobrý, pokým v osemdesiatych bojoval proti Sovietskemu zväzu, stal sa zlým, keď v deväťdesiatych a najmä 11. septembra 2001 napadol Spojené štáty. Dnes je islamský štát zlý, ale bojuje proti Baššár al-Asadovi. Baššár al-Asad je zlý, ale pomáha v boji proti islamskému štátu. Pravdepodobne až dejiny dosvedčia, kto v tejto dobe bol hrdina a kto antihrdina.

III. Inštitucionalizácia „Väčšinu najväčších zlých skutkov, ktoré človek spáchal nad človekom, spôsobili ľudia, ktorí považovali za absolútne pravdivé niečo, čo v skutočnosti bolo falošné.“7 Bertrand Russell Ako ďalší problém sa javí otázka: Ak Hitler nevraždil a nepáchal všetko zlo osobne, čo možno povedať aj o Stalinovi, kto ho teda páchal? Kto zatváral ľudí do koncentračných a pracovných táborov? Kto ích zabíjal? Vraždili a zatvárali tí, ktorí poslušne a horlivo nasledovali Hitlera alebo Stalina, teda ich politiku. Vraždenie sa uskutočňovalo systémove a bolo organizované štátnymi inštitúciami. Tieto inštitúcie konali podľa zákonov a predpisov (už od roku 1935 platili Norimberské zákony, zákon o ríšskom občianstve, zákon o ochrane nemeckej cti a krvi, zákon o zdravom manželstve a iné). Šlo o trestný systém, ktorý legálne vykonával popravy a vyhladovenie.

Pre všetky totalitárne a zločinecké spoločenské zariadenia je spoločné svojrázne odosobnenie zla.

V niektorých prípadoch je zlo viditeľné, v inom prípade je skryté a zahalené. Na konci koncov v kozmických rozmeroch naše úvahy o zle naznamenajú nič. Nedávno prvá kozmická loď – sonda New Horizons – preletela vedľa Pluta, poslednej planéty slnečnej sústavy. Sonda urobila množstvo podrobných snímok Pluta a jeho satelita Chárona a čoskoro táto sonda nenávratne opustí slnečnú sústavu. Možno jedinú slnečnú sústavu v ktorej jestvujú kategórie dobra a zla. Odvtedy táto malá kozmická loď bez posádky bude blúdiť drvivou prázdnotou neznámych končín vesmíru a keby sonda mala schopnosť spomínania, možno by si spomenula na Wittgensteinov výrok, že takmer všetko, čo je pre filozofiu dôležité a zaujímavé, zostáva nedopovedané.

7

Pôvodný citát v angličtine: „Most of the greatest evils that man has inflicted upon man have come through people feeling quite certain about something which, in fact, was false.“ RUSSELL, Bertrand: Unpopular Essays. New York : Simon and Schuster, 1950, s. 192.

4 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

CHAT DRAGAN VELIKIĆ @ VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ @ DUŠAN ŠIMKO

Belehrad – Maglić – Bazilej

Identita, ktorú máme a ktorá nám stále uniká Dvaja spisovatelia, slovenský a srbský, hovoria o identite a porovnávajú vlastné literárne a spoločenské kontexty vdv@: Hovoriť s velikánmi umeleckého písaného slova, akými sú srbský prozaik Dragan Velikić, žijúci a pôsobiaci v Belehrade, ktorý ako srbský veľvyslanec pôsobil vo Viedni, a slovenský spisovateľ Dušan Šimko, ktorý po auguste 1968 z vtedajšieho Česko-Slovenska emigroval do Švajčiarska, kde aj v súčasnoti žije, nielen na tému identity je proces určite nie jednoduchý, podobne ako je chápanie pojmu identity komplexné a často odlišné. Predovšetkým ide o dialóg dvoch vynikajúcich spisovateľov detailu, keďže obaja detailisticky píšu o tom, čo poznajú ako svoje vrecko, ako výstižne ocharakterizoval vlastné, ale aj Šimkovo literárne dielo Dragan Velikić. V istom druhu trialógu, i keď iba stojac ako pozorovateľ na margínach rozhovoru, bolo predovšetkým výsostnou a obohacujúcou cťou byť časťou intímneho, hoci verejného rozhovoru o kontextoch nielen literárnych, ale širších spoločensko-politických, v ktorých ako spisovatelia dozrievali, a o tých, v ktorých teraz pôsobia Dragan Velikić a Dušan Šimko. dvelikic@ Kde pramení taká väzba a poznanie detailov viazaných k Juhoslávii a zvlášť k územiu Vojvodiny, Báčky, Nového Sadu ako v 3. kapitole románu Gubbio. Keď hovoríte o Dunaji, tak mimochodom, na strane 148, to mi pripomína môj vlastný text zo začiatku románu Danteho námestie. Neuveriteľne koľko podobností?! V Bonaviji začínam s Ulicou Miko v Budíne, v ktorej žil Sándor Márai, no nejde iba o otázku maličkých detailov, ale aj naše poetiky sú kompatibilné. A zvlášť nahliadnutie, pohľad na obe strany – Východ a Západ Európy. So všetkými steretotypmi na oboch stranách.

Spomínate Crikvenicu, pre mňa dôležité toponymum.

No najfascinatnejšia pre mňa je spätosť, väzba s predkami. Zdá sa mi, že celá moja literatúra hovorí o predkoch, konkrétne, v akej miere sú prítomní v nás. To ma aj priviedlo k psychoanalytikovi Leopoldovi Szondimu, Maďarovi, ktorý od roku 1942 žil v Zürichu, dnes je tam jeho ústav. Szondi objavil „rodinné nevedomé“. O tom píšem vo Vyšetrovateľovi. dsimko@ Milý pán Velkić, spomínali ste väzbu s predkami, ktorá nám pomáha vytvárať naše príbehy. V tejto súvislosti ste spomenuli maďarského psychoanalytika Léopolda Szondiho, ktorý pôsobil v Zürichu. Mimochodom je vlastne môj krajan, keďže sa narodil v meste Nitra, ležiacom na juhu Slovenska. V roku jeho narodenia 1893 bolo Slovensko súčasťou uhorského kráľovstva. Szondiho rodičia ale údajne hovorili okrem maďarčiny a NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

CHAT 5

nemčiny aj po slovensky. V Nitre žila okrem Slovákov a Maďarov značná židovská komunita, ktorá mala v tej dobe štvrtinový podiel na celkovom počte obyvateľov Nitry.

Léopold Szondi si nevybral Zürich náhodou. Zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud si dobre uvedomoval, že pokiaľ nechce, aby psychoanalýza bola len akýmsi lokálnym viedenským fenoménom, musí sa jeho učenie a metodika uplatniť v cudzine. Protestantský Zürich, kde pracovali psychiatri C. G. Jung a Eugen Bleuler sa stal druhým centrom a potom nasledoval prienik do Spojených štátov.

V sedemdesiatych rokoch sa v Zürichu vytvoril okruh bádateľov zaoberajúcich sa etnopsychoanalýzou. Jeho jadro vytvárali Paul Parin, Fritz Morgenthaler a Mario Erdheim.

Môj slovenský priateľ etnológ Milan Stanek, žijúci v Bazileji, ktorý roky bádal na ostrove Papua New Guinea, na rieke Sepik u kmeňa Yatmul, bol so zürišskou skupinou v úzkom kontakte. Cez neho som mal ako vyslovený laik určitý prístup k ich výskumom. Mimochodom MUDr. Paul Parin sa na samom konci II. svetovej vojny ako lekár Švajčiarskeho červeného kríža aktívne zúčastnil bojov proti nemeckým okupantom v Juhoslávii.

Teraz sa ale vrátim ku Szondimu, ktorý hovorí o fenoméne „Ahnenstrom“. Tá dlhánska rada našich predkov, ktorá sa stráca v hmle zašlých časov, nás určuje, to je pravdepodobne leitmotívom našej spoločnej prozatérskej existencie.

Pýtali ste sa ma na môj záujem o Vojvodinu, obzvlášť Báčku. Odpoveď je jednoduchá: moja nebohá matka Kovinka Čurić sa narodila v dedine Stari Sivac. Po vojne odišla s mojím slovenským otcom, vojenským chirurgom Titovej armády, nazad do jeho vlasti, do Košíc. Takže mojím materinským jazykom je srbčina, ktorá nám bola rodinným jazykom.

Za staliniády, keď Tito mutoval na krvavého psa a SFRJ sa stala hniezdom trockizmu a odpadlíctva od správnej cesty, vtedy nám bolo rodičmi povedané, aby sme na verejnosti s nimi nehovorili po srbsky. Takto v detstve nadobudol tento jazyk novú kvalitu zakázaného ovocia. Po smrti diktátora nás malých chlapcov s našou mamou, prirodzene, bez otca, konečne pustili na krátku návštevu rodiny v Báčke. Vtedajšie archaické, zdanlivo idylické pomery na dedine boli pre nás niečím novým a počas neskorších prázdninových pobytov už ako gymnazisti sme vnímali Juhosláviu v akomsi ružovom opare. Americké filmy, komiksové zošity a čokoláda Kraš, ktoré boli v Česko-Slovensku zakázané, vytvorili nám tínedžerom potemkinovskú kulisu lepšieho sveta. Čo sa týka košického, dnes svetového autora Sándora Máraia je pre mňa akousi konštantou exilu. Narodil som sa v ulici, kde prežil svoju mladosť Sándor Márai, syn bankára Grossschmida. Lola Matzner, manželka Máraia, s ktorou odišiel z Košíc do exilu, bola dobrou priateľkou mojej starej matky. A jej sestra, advokátka Charlota Kertészová bola po druhej svetovej vojne zadobre s našou rodinou. Keď som po dvadsiatich rokoch exilu po prvý raz navštívil moje rodné mesto Košice, navštívil som pani Kertészovú. Darovala mi zopár prvých signovaných vydaní Máraia v maďarčine a francúzštine. Sándor Márai je pre mňa paradigmou jeho vernosti maďarčine. Pravdepodobne by vedel bez ťažkostí písať svoje romány po nemecky, však bol okrem iného parížskym korešpondentom Frankfurter Zeitung. Ale on sa zaťal a ostal pri svojom rodnom jazyku. Čo sa týka jazyka, v ktorom píšem, som autorom dvojdomým – publicistika v nemčine a próza v slovenčine. Moje rozhodnutie písať po slovensky zaiste nebolo obzvlášť racionálnym rozhodnutím, ale nikdy som to neoľutoval. Z takejto situácie vyplýva u mňa ten dvojaký „pohľad na obe strany“.

Teraz ešte k Vami spomínanej láske k detailom. To mi slovenská literárna kritika svojho času vyčítala. Možno to u mňa pramení z takrečeno prírodovedeckého profe6 CHAT

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

CHAT 7

Dragan Velikić

sijného pohľadu na svet a mojej neschopnosti písať lineárne v neprerušovanom časovom slede.

Vo Vašom románe Danteov Trg / “Dante-Platz“, ktorý som čítal v nemčine (Wieser Verlag, 1999, s. 227), spomínate strednú Európu – „Mitteleuropa“. Pamätám sa na diskusiu György Konráda, Milana Kunderu a Danila Kiša na túto ambivalentnú tému. Skutočne pre nás Slovákov a Čechov to po určitú dobu bola dôležitá diskusia, ktorá dnes akoby zmizla z povedomia intelektuálov vzhľadom na iné témy. Čo sa mi nepozdávalo, bol ale akýsi tézovitý Kunderov antirusizmus. Ako to vidíte Vy? dvelikic@ Milý pán Šimko, poznáme sa, ako vidím, na základe jednej knihy – vy ste čítali Danteho námestie a ja Váš Gubbio – ale zdá sa mi, že sú naše literárne svety veľmi kompatibilné. Mal som pôžitok pri čítaní Gubbia. Keď budem v októbri dva týždne vo Viedni, vyhľadám Vaše knihy v nemčine. My sa viac nesmieme mimoísť. Do nemčiny je preložených mojich deväť románov. Tri romány sú aj v slovenskom jazyku v preklade Karola Chmela (Severná stena a Prípad Brémy v Kalligrame a Ruské slovo v Slovarte).

Hovoríte, že Vám kedysi slovenská literárne kritika vyčítala neprítomnosť lineárnosti.

Veď v tom, v tej neprítomnosti, je krása literatúry. V nepredvídavosti je čaro aj života, aj literatúry. Desia ma knihy, ktoré akoby vyšli z farmaceutických laboratórií. V súčasnosti vo svete vládne fenomén: solídne literárne Dragan Velikić (1953), srbský spisovateľ a pudiela, úspešné aj u kritikov aj u publika, ale blicista. Vyštudoval všeobecnú literatúru a teóriu bezfarebné, vytvorené bez zážitku, na jednu literatúry na Filologickej fakulte v Belehrade. Bol sezónu. Kniha, po ktorej nechceme čitateľ- redaktorom vo vydavateľstve Radio B92. Texty sky siahnuť ešte raz, nebola hodná čítania. uverejňoval v početných popredných časopisoch.

Raz za tri roky prečítam napríklad Bulgako- Bol veľvyslancom Srbskej republiky v Rakúsku. V súvovho Majstra a Margitu. Nemôžem pove- časnosti pôsobí v Belehrade ako slobodný umelec.

Napísal romány: Via Pula (1988), Astragan dať, že som nespokojný s kritikou vlastných (1991), Hamsin 51 (1993), Severni zid (1995) – po románov, zvlášť v Nemecku a Rakúsku, kde slovensky Severná stena (2006), Danteov trg (1997), som mal výnimočné kritiky, ale už dávnejšie Slučaj Bremen (2001) – po slovensky Prípad Brémy si všímam, že sa denná kritika v novinách (2008), Dosije Domaševski (2003), Ruski prozor nemeckého hovoriaceho územia zvádza na (2007) – po slovensky Ruské okno (2010), Bonavia prerozprávanie. Všímate si to aj Vy, ktorý už (2012), Islednik (2015); zbierky poviedok: Pogrešan desaťročia žijete vo Švajčiarsku, alebo sa pokret (1983), Staklena bašta (1985), Beograd i druge priče (2009), zbierky esejí: YU-tlantida (1993), mýlim? Ešte stále sa v srbských, chorvát- Deponija (1994), Stanje stvari (1998), Pseća pošta skych a bosnianskych novinách môže nájsť (2006) O piscima i gradovima (2010), duodrámu recenzia, ktorá je predovšetkým dobrý text, Montevideo (2015), knihu vybraných interview 39,5 funguje ako príbeh o knihe, a nie nezmysel- (2010), monografiu Pula – grad interval (2014).

Jeho knihy sú preložené do pätnástich európné prerozprávanie románu potenciálnym skych jazykov. čitateľom. Desí ma nahá deskripcia tých Získal Cenu Miloša Crnjanského (1988), NIN-ovu hrubých nezmyselných románov, ktoré za- cenu (2008), Cenu Mešu Selimovića (2008), Stredoehrabávajú život namiesto toho, aby ho vy- urópsku cenu za literatúru (2008), Cenu mesta Bukopávali. Neznášam neplodnú mystifikáciu. dapešť (2013), Cenu Kočićovo pero (2015).

Nudia ma Paul Auster a Orhan Pamuk, usilovní služobníci literatúry. Nečítam len preto, aby som sa zabavil, lež aby som sa zdvojil.

Preto mám rád Zebalda. Pokiaľ ide o Kunderu, kedysi môjho obľúbeného spisovateľa,

Dušan Šimko

áno, niektoré jeho myšlienky sú na línii antirusizmu. Dobre si spomínam na jeho text na tému Mitteleuropa. I keď, ako sa to iba za dve-tri desaťročia pozmenilo.

Mitteleuropa... Počas obdobia železnej opony mýtus o strednej Európe žil v literatúre.

Národy, ktoré prislúchajú tomu územiu počas existencie Východného bloku, boli zajaté v jednej inej geografii. Boli iba hosťmi na politickom Východe Európy, ktorý si ich prisvojil po druhej svetovej vojne. Za čias blokového rozdelenia Európy pojem strednej Európy na Východe – akokoľvek a kdekoľvek sa o ňom rozjímalo – nosil v sebe zložku subverznosti. Bez ohľadu na to, či Maďar alebo Slovinec, Chorvát alebo Čech, Srb alebo Slovák, v tom pojme zapisovali stupeň nespokojnosti so svetom, v ktorom žili. Zdá sa mi, že sa Kundera pokúsil Rusom zrátať účet za nespokojnosť, čo je nezmysel.

U Vás mám rád to, že sú literárne svety, ktoré spomínate, súčasťou reality. Ide o jednu platňu, na ktorej sa odohráva náš život. Skúsenosť, ktorá sa získava čítaním, je zároveň skúsenosť z prvej ruky – priama.

Takže tak si môžem predstaviť na podnebí chuť piva maják severa, ktorý spomínate.

Naša pamäť je pokladnica, v nej je deponované aj to, čo zapisujeme ako fikciu. Písanie je odhaľovanie súvislostí, ktoré existujú medzi predmetmi, ľuďmi a javmi. Bez vibrácie, bez erosu niet čara ani v čítaní, ani v písaní. dsimko@ Načrtli ste tému kvality a dôležitosti literárnej kritiky. Po spoločenských zmenách v bývalom Česko-Slovensku došlo Dušan Šimko (1945), slovenský spisovateľ a po roku 1989 ku krátkodobému oživeniu publicista, pôvodom Košičan žijúci od roku 1968 žánru literárnej kritiky v médiách, ktorá bola vo Švajčiarsku. Študoval geológiu a mineralógiu naraz zbavená korzetu straníckej kontroly a na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenskétaktiež sebacenzúry. Ale spisovateľská exisho v Bratislave. Doktorskú prácu obhájil a habilitoval sa na docenta na Geografickom inštitúte Unitencia bola naraz novodefinovaná v podverzity Bazilej. Je členom medzinárodného P.E.N. mienkach turbokapitalistického vývoja klubu. Pracoval štyri roky na univerzitách v Hongspoločnosti. V každom prípade spisovatelia kongu a Tokiu. Žije v Bazileji. na Slovensku dnes nehrajú úlohu verejných Vydal knihy: Maratón Juana Zabalu (1984), Jaintelektuálov. Dnešní autori sú síce zdanlivo ponský diván (1992), VI. Prápor (1997), Esterházyho lokaj (2000), Exil v Bazileji (2003), Gubbio – kniha slobodní, ale musia si jednotlivo poradiť udavačov (2009) v preklade do srbčiny Gubio – knjis ich viac-menej súkromnou existenciou a ga doušnika (2013), Košice-Kaschau. Ein Reise-und tomu zodpovedajúcou ekonómiou. To, čo Lesebuch (2013). Zaradený je do viacerých antolómy rozumieme pod pojmom kvalitná literagií slovenskej krátkej prózy: Medzi dvoma domovtúra, je dnes na Slovensku skôr marginálnym mi (2010) a Slovak Fiction, The Review of Contempojavom. Náklady takýchto kníh slovenských rary Fiction, University of Illinois, Summer 2010, Vol. XXX. autorov sa pohybujú v medziach 500 až Jeho diela sú prekladané do viacerých jazykov.

1500 exemplárov. Popravde nepovažujem to za katastrofu. Tzv. triviálna, importovaná zábavná a domáca ženská literatúra víťazia, čo sa týka záujmu čitateľov a zodpovedajúcich nákladov.

Nedávno ma pobavila novinová správa zo Slovenska, že bývalý Klub slovenských spisovateľov na Laurínskej ulici v Bratislave je premenený na striptízový bar. „Verejní“ intelektuáli, akými boli v minulosti nemeckí autori Hans Magnus Enzensberger, Jürgen Habermas, alebo švajčiarski spisovatelia Max Frisch a Friedrich Dürrenmatt, 8 CHAT

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

zmizli zo spoločenského života. Dakedy známi literárni kritici ako Fritz J. Radatz (Die Zeit), Marcel Reich-Ranicki (F. A. Z.) a François Bondy (Die Weltwoche) boli nielen odborne a štylisticky pripravení, ale predovšetkým okrem usmernenia pozornosti čitateľov novín na určitého autora chceli skôr odhaliť nové, často skryté svety schované v literárnom diele.

V každom prípade žiadne prerozprávanie podľa PR-materiálov dodaných tým či oným vydavateľstvom.

Dnes, v dobe celosvetovej digitalizácie, úlohu verejných intelektuálov úspešne suplujú mediálne hviezdy, televízni moderátori, obľúbení herci a herečky, futbalisti, pokútni politici a hochštapleri rôzneho typu. Ich nepretržitá prezencia v médiách má viacero foriem.

Navštevujú utečenecké tábory, slumy v rozvojových krajinách, alebo zdanlivo bojujú za práva „LGBT community“, a sú často vítanou náhradou nudných politikov bez formátu, o ktorých v Európskej únii nie je núdza. Sociálne siete sa stali platformou novej para-literatúry, ktorú tvoria a konzumujú desiatky tisícov ľudí. Netreba zúfať, že by kvalitná literatúra prekrvujúca naše mozgy a city bola na ústupe. Videné dialekticky je to možno naopak.

Michel de Montaigne uverejnil svoje Eseje v roku 1580 v Bordeaux. Od neho sa môžeme poučiť, aká je dôležitá kritika racionálnej ploskosti, ktorá sa pokúša vysvetliť svet na základe pojmov a vzorcov, pričom podľa Montaigna sa zamlčuje práve to „tajuplné“ vo vzťahoch ľudí a vecí medzi sebou. A možno práve hľadanie tejto „tajuplnosti“ je jednou z mnohých úloh literatúry.

Po mojom odchode do švajčiarskeho exilu, tri týždne po okupácii Česko-Slovenska v auguste 1968 vojskami Varšavského paktu, z politických dôvodov som 21 rokov nemohol navštíviť moje rodné mesto a stretnúť rodičov, brata a priateľov, ktorí tam ostali vydaní napospas husákovskej normalizácii. Pravidelne som sledoval dianie v Česko-Slovensku a bol som si z času na čas vedomý celej absurdity môjho konania. Nútil som sa čítať stranícku tlač a môj nebohý otec mi posielal pravidelne všetky knižné novinky, o ktoré som ho poprosil. Začal som písať recenzie tzv. slovanských literatúr, čo bol môj vstup do nemeckého a švajčiarskeho fejtónu. Neskoršie pribudli reportáže z Číny a Japonska, kde som pracoval na tamojších univerzitách. To bolo v každom prípade zaujímavejšie ako písať recenzie. Vôbec písať v dvoch jazykoch, po slovensky a po nemecky, je svojím spôsobom atraktívna existencia, ale má svoje nástrahy.

Spomenuli ste preklady do nemčiny, nuž ak náhodou budete vo Viedni, pozrite si láskavo môj literárny baedeker môjho rodného mesta s titulom: „Košice – Kaschau. Ein Reise und Lesebuch“ (Arco Verlag, Wien-Wuppertal 2013). Táto kniha bola vydaná pri príležitosti vyhlásenia Košíc za európske hlavné mesto kultúry. dvelikic@ Určite si kúpim Vašu knihu o Košiciach, keď v októbri odídem do Viedne.

Objednám si ju v kníhkupectve v deviatom „becirku“, kde som „Stammkunde“. Som vášnivý čitateľ bedekerov. Keď som 24. marca 1999 vo včasné ráno vlakom opustil Belehrad a odišiel do Budapešti – a útok NATO na Juhosláviu sa začal toho istého dňa predvečerom – ocitol som sa po prvýkrát v exile. Lebo dovtedy, celých desať rokov, som odchádzal do Rakúska a Nemecka, niekedy aj nakrátko, ale to bolo svojvoľne, a vždy som odmietal insuinácie novinárov, že som v exile. (Hádam to pre nich bolo mediálne intrigantnejšie.)

Spomínam si, ako sa v tých rokoch koketovalo s pojmom exilu. Jedna srbská poetka sa ešte v 80. rokoch minulého storočia vydala a odišla s manželom žiť do New Yorku, a keď po niekoľkých rokoch začal rozpad Juhoslávie, začína so seriálom: Listy z exilu. Takých príkladov bolo mnoho.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

CHAT 9

Západ bol programovaný na príbeh exilu z čias studenej vojny. Juhoslávia vonkoncom nemala taký príbeh. Keď sa začal rozpad Juhoslávie, mnohí utekali zo všetkých bývalých republík na Západ, a naozaj sa ocitli v exile, avšak v tom istom čase sa začína aj obchodovanie s témou exilu u niektorých spisovateľov. Smutné je, keď umelec využíva tému exilu ako akýsi remorkér, aby tak získal viacej pozornosti úlohou mučeníka. Ako sa len klamalo, ako sa vytvárali stereotypy. Ale nech sa vrátim ku knihám.

A tak som v Budapešti v antikvariátoch nachádzal knihy v nemeckom, anglickom a talianskom jazyku, veľmi lacné. Jedna z prvých kníh, ktorú som kúpil, bol bedeker v nemčine o Marienbade. Prečítal som ju, zabával sa na bizarných údajoch, napr. koľko hudobníkov mal veľký kúpeľový orchester, čo všetko na menu v tom období, roku 1906, ponúkali reštaurácie Marienbadu, potom sa tu nachádzali rôzne reklamy, oznamy, adresy lekárskych ordinácií, atď. Moje vášnivé prechádzky Marienbadom boli nukleom budúceho románu Prípad Brémy.

Ako si jasno spomínam na augustové ráno 1968 v dome môjho uja v Šabci, keď som počul, že Rusi vtrhli do Česko-Slovenska. Moja prvá myšlienka bola, či teraz budem môcť splniť svoj plán a nadchádzajúce leto vybrať sa so spoločnosťou do Česko-Slovenska.

Lebo cez predchádzajúce leto 1967 som bol s orchestrom hudobnej školy na turné po Česko-Slovensku, vlastne po Slovensku a Moravsku. Boli sme stacionovaní v Trenčianskych Tepliciach a odtiaľ sme odchádzali na koncerty do Trenčína (hrali sme na pevnosti), Brna, Bratislavy, Hrozenkova... Niektoré názvy miest som zabudol. Boli sme aj v Tatrách. Tri týždne strávené na turné boli veľmi vzrušujúce. Práve som sa vydal do sveta! A teraz Rusi! V hlave trinásťročného chlapca všetko sa poprevracalo. Opýtal som sa uja, dokedy Rusi zostanú v Česko-Slovensku. Usmial sa a povedal, že Rusi dlho zostanú tam, kde prídu na tankoch. Čo ste Vy robili v to ráno 21. augusta 1968? Ako si spomínate na ten deň? Ste sa hneď rozhodli opustiť krajinu?

Pred šiestimi rokmi som bol na literárnom festivale v Žiline. Keď som sa vracal, navštívil som Trenčín, a prešiel tým strmým vzostupom smerom na pevnosť. Medzičasom prešlo 42 rokov. Ale ešte stále cítim chuť vanilkovej zmrzliny, ktorú som v tom dávnom lete 1967 jedol na trenčianskej pevnosti. V Košiciach som nikdy nebol. Ale zato poznám Gubbio – mesto kulís, dvere „porta dei morti“, fontanu dei matti. Aj porti dei morti. Fontana dei matti. Podľa legendy kto trikrát obehne okolo fontány, ukončí život v bláznostve. Obehol som iba dva razy, za tretí raz som nemal guráž. V mojom románe Astragan Lenin sa po návrate z Capriho, kde bol v Gorkiho vile, zdržiava niekoľko dní v Gubbio. Môžete si predstaviť, s akou zvedavosťou som čítal Váš román Gubbio.

Trošku som prehnal v disperzii! Hľa, schádza mi na um Ladislav Mňačko. Jeho román Ako chutí moc som čítal ešte počas študentských čias a spomínam si, že sa mi veľmi páčil.

Potom som viac nič nepočul o Mňačkovi.

P. S. Kde presne je Bazilej? dsimko@ Milý pán Velikić, v poslednom texte ste spomenuli slovenského spisovateľa, žurnalistu Ladislava Mňačka. Je bezpochyby najprekladanejším slovenským autorom vôbec. Jeho knihy boli preložené do 26 jazykov. Pre moju generáciu bol podobne dôležitý ako Alexander Solženicyn s jeho knihou Jeden deň v živote Ivana Denisoviča (1962).

Mňačko bol pôvodne prominentným novinárom komunistického režimu, ale jeho prerod na kritika diktatúry bol dovŕšený knihou Oneskorené reportáže, ktoré vyšli práve v roku 10 CHAT

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

našej maturity a zaúčinkovali na nás ako bomba. Mňačko nebojácne a pútavo vylíčil osudy ľudí, obetí stalinistickej diktatúry v Česko-Slovensku po februárovom puči 1948.

Obrovským prekvapením bol ale jeho demonštratívny odchod do Izraela v roku 1967 na protest proti vtedajšiemu jednostrannému postoju československej vlády a strany k izraelsko-arabskej vojne. Po okupácii našej krajiny vojskami Varšavského paktu odišiel do exilu, kde pokračoval v písaní. V čase rozkolu medzi slovenskými a českými elitami sa rázne postavil na stranu obhajcov spoločného štátu. Osobne som ho stretol len raz po jeho prednáške v bazilejskom dome odborov Volkshaus. Jeho knihy upadli do zabudnutia a dnes už nevychádzajú.

Dnes, v dobe obrovskej vlny imigrantov z Blízkeho východu a krajín Afriky, je zavádzajúce začať porovnávať s povojnovými migráciami v Európe po druhej svetovej vojne.

V každom prípade sa ukazuje, že EÚ nie je uznášaniaschopná a stále ešte nemá ani len približný koncept na to, ako sa postaviť voči tomuto komplexnému problému. Nemecko je momentálne z vôle svojich politických elít a časti občanov rozhodnuté k veľkorysému prijímaniu utečencou.

Ako dlho táto riskantná politika pretrvá, to je zatiaľ v oblakoch. V každom prípade začína EÚ vyvíjať masívny nátlak na „mladé členské štáty“ EÚ, ako Slovensko, Česká republika, baltické republiky, alebo Poľsko, aby participovali na kvótach prideľujúcich migrantov do všetkých krajín EÚ. Každému je medzičasom jasné, že Dublin ako taký je de facto zlikvidovaný a azylové kritéria sú len iluzórne. Nemecko je naďalej tým obrovským magnetom a utopickou krajinou blahobytu a slobody pre masy Arabov a Afričanov.

Už v prvé dni okupácie Česko-Slovenska bolo totiž citeľné štiepenie našej spoločnosti. Už sa ozvali prvé hlasy, že Pražská jar bola chybou a naivným nezmyslom a treba sa s Rusmi pragmaticky dohodnúť. Hlavným predstaviteľom tohto smeru bol Dr. Gustáv Husák, slovenský komunistický politik a neskoršie prezident Česko-Slovenskej republiky.

Preto som bol veľmi skeptický k ďalšiemu možnému vývoju u nás.

Po augustovej invázii v roku 1968 som cez vtedajšiu Juhosláviu, kde žila moja stará mama, odišiel do Švajčiarska, kde som dostal politický azyl a bolo mi veľkoryso umožnené pokračovať v štúdiu. Odišiel som ôsmeho septembra 1968, keď boli hranice ešte otvorené a vládol určitý chaos.

Pôvodne ako študent geológie som chcel odísť na Island, ale tento trocha romantický sen sa mi nesplnil, nakoľko Island nemal v Bazileji konzulát a zo Ženevy mi ich zastupiteľstvo pri Spojených národoch oznámilo, že utečencov jednoducho neberú. Takto prišiel Island na vlastnú škodu o vzorného občana...

Teraz ešte k Bazileju, mestu, kde som prežil s prestávkami 47 rokov. Na tomto meste si najviac cením blízkosť otvorených hraníc a určitú zhovievavú toleranciu. Badensko a Alsasko sú na bicykli dosiahnuteľné za štvrťhodinku.

Spomínali ste Váš záujem o literárny bedeker. V roku 2006 vyšla antológia Bazileja, ktorá mapuje skoro bezbrehú literárnu scénu v tomto meste, v tejto fascinujúcej európskej kultúrnej križovatke, počnúc Schedelovou Kronikou sveta, cez Erazma Rotterdamského, Nietscheho, Kleista, Dostojevského, Hesseho, Zweiga, Máraia, Thomasa Manna až po Hochhutha atď. Prirodzene, bol som veľmi rád, že aj moja maličkosť je v knižke zastúpená (D. M. Hoffmann & Barbara Piatti: „Basel“, Europa erlesen, Wieser Verlag Klagenfurt & Schwabe Verlag Basel, s. 294).

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

CHAT 11

Ako človek bez štátneho občianstva, vybavený tzv. Nansenovým pasom, žil som tu sedemnásť rokov. Viac ako tretina obyvateľov mesta sú cudzinci a ja samotný som dnes tzv. „papierový Švajčiar“. Môj pôvodný česko-slovenský pas mi bol komunistickou justíciou odobratý. Na Slovensku ma v neprítomnosti súdili za opustenie republiky a za moju publicistickú, údajne „protisocialistickú“ činnosť vo fejtóne nemeckých a švajčiarskych novín, respektíve v rádiu. Nový slovenský pas som dostal pred niekoľkými rokmi. Ale pravdupovediac historický Košičan mal v priebehu svojho života niekoľko cestovných pasov, aj keď sa z nášho mesta nepohol. Trocha ako obyvateľ Nového Sadu.

Tu sme zasa pri tej našej nešťastnej identite, ktorú máme a ktorá nám stále uniká. Za naším chrbtom ale stojí dlhočizný rad našich predkov, známych a neznámych, čo nás nechtiac zaväzuje. dvelikic@ Ctený pán Šimko, naše písanie si sa končí, aspoň tentoraz. Váš bedeker o Košiciach mi syn už kúpil a čaká na mňa vo Viedni. Zadovážim si aj Wieserovo vydanie Europa erlesen o Bazileji. Wieser bol môj prvý vydavateľ v nemeckom jazyku. Zostali sme priateľmi. Edícia Europa erlesen je niečo najlepšie, čo tento vydavateľ vytvoril. Niektoré moje eseje a úryvky z románov sú vydané v tých „wieserových“ mestách a oblastiach: Belehrad, Budapešť, Viedeň, Benátky, Záhreb, Istria...

Dúfam, že sa niekedy niekde Vy a ja aj osobne spoznáme. Inak získal som štipendium Landis & Gyr Stiftunga, takže o rok od začiatku augusta do konca januára 2017 budem v meste Zug. Fascinuje ma precíznosť Švajčiarov, lebo som už dostal informácie o všetkých detailoch môjho budúceho pobytu v Zugu. Neprekvapuje ma to, naopak, aj sám sa podľa toho správam. Život je nadostač nepredvídavý, takže prečo by sme ho dodatočne komplikovali nepotrebnými improvizáciami, presnejšie údajnou ležérnosťou, ktorá je iba alibi lenivoste a ľahostajnosti.

Zdá sa, že v tejto svetovej utečeneckej kríze štedrosť a možnosti Nemecka sa rýchlo vyčerpali. Toto hovorím bez irónie. Vie sa dobre, kto je najzodpovednejší za všetky tie arabské jará, intervencie a „riadenie“ sveta. Dnes neexistujú veľkí štátnici, vizionári, akými boli Masaryk, Willy Brandt a De Goal. Svet riadia karikatúry, nájomníci v službe veľkého kapitálu, iba fingujú, že sú nejaké subjekty svetovej politickej scény. A všade je množstvo mediálnej patetiky. Nechápem, prečo USA neprijmú milión utečencov, alebo aspoň 800 tisíc, a zvyšok Francúzsko, ktorého vtedajší prezident Sarkózy chytal terc beštiálnemu lámaniu Líbye?

Na svete je čoraz viacej ľudí a rozumu čoraz menej. O tom sa presviedčame dennodenne, len čo otvoríme noviny alebo zapojíme televíziu. Natískajú sa nám politici, účastníci reality show, top shop moderátori, s jedným jediným úmyslom: aby nás hypnotizovali. Aby nás znemožnili myslieť. A akurát sa podľa toho ľudia najviacej odlišujú od zvierat a rastlín. Ten, kto nerozmýšľa, evolučne je bližší sliepke alebo mimóze, ako homo sapiensu. Veta môže byť bez subjektu. Aj život. Keby nebolo tak, svet by nebol dnes v stave beznádeje, absurdnejší viac než inokedy predtým vo svojich dejinách.

Predsa verím, že vždy Dobro premôže Zlo. To malé, tá zera ľudskosti zachraňuje svet.

A to vlastne nikdy nie je málo. To je všetko.

12 CHAT

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

PULZOVANIE LITERATÚRY KATARÍNA HRICOVÁ

Modlitba Poézia naša ktorá si v popole nech posvietia meno Tvoje nech sa vráti kráľovstvo Tvoje z neba i prachu knižníc do rúk čitateľa chlieb náš duševný daj nám i dnes a odpusť nám básnikom mlčania naše ako aj my odpúšťame katom svojim i neuveď nás do bľabotu más ale zbav nás gýča lebo tvoje kráľovstvo bolo i mocné i slávne voľakedy dávno nech bude znovu Amen

1. z popola vyberáš pozostatky svojich snov i slov ani Fénix viac nie je to čo voľakedy bol obuj si tie svoje oceľové topánky a vzlietni

2. vzlietni nech posvietia a posvätia tvoje meno všetci tí ktorí ťa zavrhli

zabudli na teba lacno ťa predali za reality TV šou znásilnili monopolom americkej filmovej produkcie

3. ty ktorej nebom sa stal prach knižníc v ktorom ruky smrteľníkov nenačreli a ty ktorej učitelia a čitatelia vymierajú každý deň utíš hlad duševnými veršami tým ktorí dušu majú tým ktorí do neba dovidia a nech sa pozlátia ruky ktoré na teba siahnu prach z kníh nech sladko korení svedomia (ne)čitateľov a nech bude štipľavým jedom príživníctva analytikov a kritikov

4. báseň naša v záplave masovokomunikačných lží topiaca sa a neproklamovaná darmo kričíš z prachu knižníc

Katarína Hricová (1967), vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade. Učí slovenčinu na Základnej škole v Starej Pazove.

Píše poéziu a poviedky pre deti. Bola šéfredaktorkou staropazovského literárneho časopisu Auróra.

Získala ceny Zorničky a ceny na literárnych súťažiach Nového života. Vydala zbierky básní Terapia (1992), Voľným pádom (1997), Motýľ v klietke (2004) a Dýchať pod vodou (2007).

Zastúpená je v početných antológiách.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 13

Pavel Pop: Milan Michal Harminc, olejomaľba, 2011

a z duší básnikov vo svojich oceľových topánkach bez krídel vzlietni

5. a odpusť básnikom mlčanie lebo aj oni odpúšťajú nečitateľom i kritikom svojim i zneužívateľom svojho duchovného bohatstva i životu a najmä sebe

6. z popola vyber pozostatky svojich slov a snov na Fénixa z bájí nečakaj lebo aj mýty už hollywoodsky svet degradoval aj slová dennodenne zneuctievajú najviac a najmä tí moc majúci ale ty vzlietni nad príšerný pozemský klam zlietni rovno k tým ktorí vedia poznať hodnotu a krásu

7. a nech ťa nezašpinia egoistické facebookovské taľafatky más ale zbav nás klamu a gýča ty čistá esencia duše a mysle vyvolených ktorí vo svete mozgov Perwollom vypraných ešte myslieť vedia a vidia a cítia a ktorých si oslovila

14 PULZOVANIE LITERATÚRY

8. poézia naša ktorá si na dne nech posvätí sa podstata tvoja lebo tvoje kráľovstvo bolo a bude i mocné i slávne v básnikoch i čitateľoch – ohrozeného druhu ktorý vymiera preto chlieb náš duševný daj nám i dnes hladom po kráse a pravde jedinečnej zmoreným kým nevyhynieme.

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

MÁRIA VRŠKOVÁ

Povolaním žena Heňa. Poznám ju už dlhé roky, bola vymetačkou nočných klubov, nedalo sa nevšimnúť si ju. Strapatá dlhovláska, taká undergrounďáčka v otrhaných džínach a s martinkami na nohách. Nosila ich všade, aj do divadla k sukni. Stále obklopená partiou veselých, hlučných ľudí. To boli týpkovia! Bradatí umelci, vysokí architekti a sebavedomí študenti manažmentu, čo večne sedia v zasmradenej krčme a žijú vo svojej bubline zlatých časov.

Závidela som jej. Bola krásna, vytŕčala z davu a mohla mať takmer každého, na koho ukázala prstom.

Dnes som tú Heňu videla. Pohľady sa nám nečakane stretli cez výklad pred Topštýlom, obe sme na seba vytreštili oči, určite ma spoznala. A ja som ju takmer nespoznala. S krátkymi mastnými vlasmi, nadváhou pätnásť kíl, v obyčajnom, vyťahanom tričku. Vyzerala strhane, vyhasnuto a načisto splynula s davom. Nestihli sme sa ani pozdraviť. Uháňala na bicykli, vzadu viezla dieťa a z košíka jej trčali igelitky s nákupom. Toto že je Heňa? Má dieťa? Neverím, že sa vydala... Nevedela som si ju predstaviť doma pri sporáku, ako sa vrtí okolo jedného muža.

Na semafore sa rozsvietila zelená pre chodcov a Heňa nohou ledva potlačila pedál dopredu. Fučala, veď aj syn, aj nákup majú svoju váhu. „Uhni mi z cesty, ty vyškerená krava. Čo sa tu vykecávaš na rohu križovatky! A smeješ sa ako pripečená. Pánečku, ty máš ale otrasné nohavice! Videla si už v nich svoj zadok?“ myslí si Heňa v duchu a je nahnevaná. Unavená a znechutená. Chcela by mať už konečne voľno, ticho a čas len na svoje veci.

Hneď by išla nakupovať a potom ku Petre na kávu, možno by chvíľu z lavičky v parku sledovala mladé baby a večer by si lenivo oddýchla pri Paneláku. Tú herečku Rebeku stretla nedávno naživo po jednej akcii v kine a ozaj má také krásne veľké pery. Hm, Rebeka, kino, káva a Petra... ako pekne sa lieta v snoch. A aké tvrdé je pristátie v realite na Kukučínovej 12.

Heňa vytiahla kľúče, odomkla bránu Mária Vršková (1977), ukončila Pedagogickú fakultu UK Bratislava, odbor špeciálna pedagogika. a namosúrene tlačila bicykel pod prístrešok.

V súčasnosti redaktorka časopisu Zornička.

Zo záhrady hneď pribehol pes, natešene Uverejnila tieto knihy: Hádanková abeceda (2011), krútil chvostom a čakal na pohladkanie.

Moja najmilšia knižka (2013), Štvorlístok (2014). „Padaj, potvora! A nelez na terasu, už mám Získala viackrát druhé a tretie miesta na súbehu dosť tvojich chlpov!“ skríkla a kým zložila zo Zorničky (2012, 2013, 2014). sedačky Maťka, zakázala mu chytať psa. „Mal by si špinavé ruky a budeš teraz papať, tak sa s ním nehraj,“ prikázala a otvorila dvere veľkého domu. Najprv starostlivo prezula syna a potom precízne odložila svoje modré tenisky. Vždy do spodnej police, druhé zľava, špičkou k stene. Vysoké martinky, ktoré teraz nosila žalostne zriedkavo, mali svoje čestné miesto navrchu vpravo. V izbe pohľadom skontrolovala poriadok, malému dala na stôl misku, do nej namrvila keksy, zaliala ich mliekom a pustila sa do vybaľovania nákupu. Dnes bude špenát s vajcom, treba ešte očistiť zemiaky a spichnúť nejaký šalát. „Do kelu,“ vzdychla a zaliala šálku Grandu.

Kto je táto Heňa? Kde sa stratila bezstarostná flákačka, čo bývala sama v podnájme a vracala sa domov nadránom? No dobre, stále robí svoje veci, tie haluzné šperky, čo po NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 15

večeroch tepe z cínu a zdobí farebnými kameňmi, ale to je len zrno, ktoré ju spája s minulosťou. A čo to ostatné? Do čoho sa pretvorila mladosť a krása, tá voľnosť a smiech? Do skysnutej knedle, čo ráno vešia prádlo a po večeroch ukladá rozhádzané hračky? „Heňa, ja ťa nechápem. Čo furt frfleš? Máš všetko, čo potrebuje človek k spokojnosti a ty furt frfleš. Si normálna?“ Petra ozaj nerozumela, prečo na Heňu zase dolieha depresia. „Tak mi povedz, čo by malo byť iné, aby si bola šťastná?“ „Ja. Ja by som mala byť iná. Viem, že v okolí je všetko v poriadku. Ale vo mne je bordel.

Som tučná, trčím doma, varím, upratujem a aj tak je stále neporiadok. Potrebujem mať čisto, ticho, potrebujem mať všetko na svojom mieste, také uhladené, aby som v hlave mohla cítiť pokoj. A potrebujem si niekedy aj vyjsť, len tak zresetovať, bezcieľne sa poflákať, nepozerať na hodinky a nič neriešiť. Lenže to sa nedá. Nedá sa odopnúť si z mozgu tú reťaz manželstva a materstva, chápeš? Už som iná. Nestotožnená. Obyčajná, nudná, tuctová, nezaujímavá sedlaňa...“ „A ja som pre teba tiež nudná sedlaňa?“ zasmiala sa Petra, aby odľahčila ťaživú spoveď kamarátky. „Ale nie si... ak sa ty tak necítiš, tak nie si. Ja sa tak však cítim.“ „Neštvi ma, buď trochu optimistická. Máš rodinu, pevný základ, všetko vám klape. Tak zmeň trochu svoj stereotyp, Maťka nechaj s manželom, choď si zacvičiť, niečo pekné si kúp, sadni u kaderníčke, uvidíš, hneď sa budeš lepšie cítiť.“ Heňa chvíľu premýšľala, aké by to bolo. Aké by to bolo, keby otvorila dvierka zlatej klietky a na chvíľu vyletela bez výčitiek svedomia. Nakoniec mykla plecami a mávla rukou: „Peti, ty si asi z iného cesta. Načo mi to všetko bude, keď to nemá zmysel? Keď je to len nakrátko?“

* * * „Vazeny pan Tauris, v prilohe Vam posielam kompletne clanky, aj s fotkami, do apriloveho cisla. Ozvite sa, ci ste spokojny. Aku mate predstavu na maj a dokedy je uzavierka textov?

S pozdravom Hena.“ Odoslať, klik a je to! Heňa sa pozrela na hodinky a spokojne skonštatovala, že má ešte štyridsať minút. Super. Stihne kúpiť aj nažehľovacie fólie na darčekové tričká, čo robí na objednávku pre Zdenku a o tretej pôjde rovno do škôlky pre Maťa. Na chodbe ju čakali čierne martinky, k fialovočervenej sukni to sekne dobre. Pred zrkadlom si prstom jemne upravila očné tiene a skontrolovala šibnutý, asymetrický účes. Schmatla novú kabelku a zamkla. Jarný vzduch jej voňal.

Začalo sa jej dariť, aj keď sa všetko rozbiehalo slimačím tempom. Už pred rokom aj čosi, keď prihlásila syna do materskej školy, nenápadne prišli prvé zmeny. Celé dopoludnie mala zrazu ticho, pokoj a trvalo jej, kým si zvykla na tento luxus. Každé ráno si na lístoček napísala program dňa, aby jej slúžil ako rebrík istoty. Najprv vyupratovala celý dom a potom si z jednej izby urobila pracovňu, kde sa venovala svojim farebným kameňom a šperkom. Vďaka nim sa na workshope zoznámila s týpkom, ktorý vedie fajn časopis „pre ňu a pre neho“. Mesačník, tridsať strán pre ženy, tridsať pre mužov. Heňa teraz píše, samozrejme, „pre ňu“ a pripravuje rôzne články z oblasti módy, handmade a bytového interiéru. Dokonca si vytvorila eshop, kde predáva svoje vlastné výrobky.

16 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Aj materstvo sa dalo zvládnuť. Maťo bol samostatnejší, vedel sa sám zahrať a hlavne – dalo sa s ním už rozumne dohodnúť. Heňa cítila, že keď myslí pozitívne, má akýsi lepší, zmysluplnejší deň. Stále ostala egoistkou, ktorá sa občas poriadne vytočí kvôli blbostiam, ale už sa tým toľko nezožiera. Zvykla si na svoju doživotnú rolu, zvykla si, že zlatá minulosť už zajtra nepríde. Treba byť nová. Iná. Odvážna a svoja. Trochu chladná, trochu sladká, prísna, ale aj benevolentná. Paradoxne, pred časom to bola stará knedľa a dnes, keď má takmer štyridsať, cíti sa o desať rokov mladšie. A to preto, že dokázala vyfackať sebaľútosť. Najprv vysolila sto eur za fitko s trénerom, potom za nové šaty, šminky a zariadenie do svojej pracovne. Už sa nedalo vrátiť všetko free z minulosti, ale dalo sa vrátiť k tomu vzácnemu v sebe. Heňa sa časom vyrovnala s úlohou manželky a matky, no zároveň túžila uchopiť a rozvíjať vlastné vnútro. A tak deň po dni stavala svoj krajší obraz. Najviac ju tešilo, že ju drobné úspechy posúvajú vpred a tento posun bol čarovným bozkom pre zakliatu sebaúctu. Teraz mala prácu z domu, mala priateľov, syna, rodinu, priestor na ticho aj neticho, zopár vrások, plánov a svoje čierne martinky, ako nepochopiteľné prepojenie so zemou, ktoré jej pripomínali vlastnú jedinečnosť.

* * * Sedela na slnečnom námestí a čakala. Čakala. Každú chvíľu k nej o palici dokrivká Dano, kamaráti, ktorý by si zaslúžil standing ovation. Pred pätnástim rokmi prežil autonehodu. Prežil, len on. Bol dlho v kóme a keď sa prebral, bojoval. Odhodil invalidný vozík, odhodil masku chudáka a dral sa vpred. Dnes funguje sám, krivká, ale chodí. Rozpráva a píše. Píše legendy z histórie a knihy o tom, čo zažil. Práve vyšla tretia a ja čakám, kým mi ju prinesie. Slnko mi pokojne skúma tvár a ona sa už nepokojne mrví. Neznáša, keď niekto mešká. Samozrejme, Dano môže, on to má u nej doživotne odpustené. „Pi-píp,“ zatancuje vrecko. „Prepac, devenko, dostal som zase krce do nohy, tak trcim doma, aj ked by som radsej isiel na vzduch. Fakt sorry, sak vies, ze jak je to so mnou. Knihu mas u mna, neboj, dam ti ju nabuduce.“ Sklesla ale iba na chvíľu. Porozhliadla sa po okolí, v stánku kúpila sušené ovocie a orechy a vytiahla mobil: „Pocuvaj, de Pejrak, ak sa ti podari vstat k sporaku, prosim si velku ciernu bez mlieka. Na nohu je najlepsia rakija, externe, nie interne :o) o 15min som u teba.“ Kým čakala na semafore, spomenula si, ako jej raz Danova veta pomohla. Povedal, že si má vážiť všetko, čo má a že je blbosť smútiť nad minulosťou a akožeslobodou. Lebo keby som to teraz mala, tú svoju voľnosť a poriadok aj ticho, hrozne by jej čosi chýbalo. Rodina.

Rozlialo sa vo mne pokojné svetlo a zašepkalo, že aj Dano, aj všetci, celý svet sú moja rodina.

Naskočila zelená a keď prechádzala okolo Topštýlu, nečakane som zazrela svoj obraz vo výklade. Spokojne sa nadýchla. Krátke, šik strapaté vlasy, úzke zošúchané džíny, army mikina a martinky.

Toto som ja, Henrieta Háberová, online. Ne-obyčajná žena, manželka, matka, kamarátka, tvorkyňa. Tvorkyňa seba. Ponáhľam sa za Danom, o tretej do škôlky a potom domov. Čaká nás tam pes, kolobežka, temperové farby, káva a o šiestej večera. A viem, veľmi dobre viem, že staré zlaté časy žijem práve dnes.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 17

DUŠAN ŠIMKO

Japonský diván úryvok z románu * * * Sanae mala skúškové obdobie a Jakub s Joyce Finnegannovou odišli do parku Yoyogi.

Slečna Finnegannová tam už raz bola, ale Kawamoto ju nasilu ťahal preč, akoby ho posadol akýsi diabol našepkávajúci mu, že ide o zakázané miesto. V parku sa každú sobotu predpoludním zhromažďovali Iránci a Pakistanci, ktorí prišli do Japonska za prácou. Jakub dlho neváhal a hnaný zvedavosťou zobral Joyce Finnegannovú za ruku a doslova ju –odtiahol od samého stredu ľudského mraveniska. Okolo nich stáli čiernovlasí chlapi s výraznými tvárami, mocnými obrvami, nosiská ako poslední kalifovia, hranaté postavy. Finnegannová sa so záujmom pozerala na tú kopu mladých chlapov v džínsoch – tí mestskí a tí vidiecki privandrovalci mali na sebe staromódne obleky, zrejme sviatočné, a biele košele bez kravaty. Poniektorí mali obchodnícke kufríky, z ktorých vyťahovali papiere s adresami, a malé elektronické počítače, do ktorých rýchlo ťukali a menili krajanom peniaze.

Balíčky dolárov a jenov putovali z ruky do ruky ako na orientálnom bazári. Yoyogi sa stal – či si to japonská polícia priala, alebo nie – veľkým bazárom, a to čo by kameňom dohodil od olympijského štadióna Kenzo Tangeho. Akoby tu šintoistická železobetónová strecha štadióna tvorila japonskú kulisu k hemženiu v parku.

Finnegannová sa opýtala Jakuba: – Koľko lietadiel ich sem priviezlo? Irán Air zarobí na vývoze vlastných ľudí, akože turistov. To musia z toho mať tí policajti na imigračnom úrade obrovskú radosť. – Jakub jej na to povedal: – Dobré na celej ilegálnej imigrácii je, že Peržanom nemôžu zobrať odtlačok palca, tak ako to robia s nami všetkými. – V tvojom prípade sa Japoncom nečudujem, – zavrtela Finnegannová hlavou. Jeden Peržan podišiel k nim a opýtal sa niečo vo svojej materčine. Jakub mu odvetil po anglicky, že mu nerozumie, a Peržan spustil po japonsky. Jakubovi neostalo nič iné, ako sa s Peržanom porozprávať v lámanej japončine, čo Finnegannovú nesmierne zabávalo. Pridala sa do rozhovoru, ale nešťastný Peržan jej nerozumel, aj keď slečna Finnegannová už štvrtý mesiac navštevovala medzinárodnú jazykovú školu, rýchlokurz pre zamestnaných ľudí.

Peržan ich chcel ešte ponúknuť sladkosťami, ktoré vyzerali pôvabne, ale slečna Finnegannová musela s ľútosťou odmietnuť, lebo každý večer stála na digitálnej váhe a vedela až príliš dobre, že jej fotograf má oči ako rys. Jakub si zobral z tej dobroty a vymanévroval slečnu Finnegannovú z toho orientálneho obkľúčenia. Finnegannová sa vyzvedala, koľkí z tých Iráncov v Japonsku ostanú a koľkých pošlú šupom domov, ešte im zaplatia aj letenku.

– Najnovšie musia mať vstupné vízum. Chudobní Aziati musia mať vstupné vízum do japonského raja konzumu. Včera hlásili v japonskom rádiu, že na južnom pobreží stroskostal gumový čln s čínskymi ilegálmi. Šialené.

18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

* * * Po Yoyogi parku Jakub navrhol, aby sa išli pozrieť na jednu slávnu, ale zabudnutú stavbu amerického architekta Franka Lloyda Wrighta. Slečne Finnegannovej to bolo jedno, všetko bolo lepšie ako sedieť doma a zabíjať čas čítaním módnych žurnálov, ktoré jej požičiavala francúzska priateľka, tá ich zase dostávala zadarmo od svojho japonského manažéra.

Mrzelo ho, že roku 1967 Tokijčania zbúrali Wrightovo majstrovské dielo, hotel Imperial.

V nejakom skanzene – tri hodiny vlakom od Tokia – je ešte vystavený kozub a časť hotelovej haly. Tam Jakub jednoducho nešiel, nemal chuť pozerať sa na anatomické zvyšky slávnej stavby. V tokijskej pracovni si na stenu zavesil veľkú fotku tejto haly v celej jej eklektickej kráse.

Autobusom trvala cesta okolo pol hodiny a slečna Finnegannová mala čo robiť, aby pred Jakubom skryla svoje sklamanie z nenápadnej stavby školy Džiju Cakuen. Keď cez rozhegané kovové vráta vošli do vstupnej haly „Školy slobody“, lebo tak sa škola vlastne volá, Jakub jej vysvetlil, že do tejto školy chodila žena zavraždeného Johna Lennona, Yoko Ono. Finnegannovej sa v mysli mihla temná tvár beatlesovej manželky s obrovskými čiernymi okuliarmi. Jej záujem o školu vzrástol, keď jej Jakub navyše porozprával o hudobníkovi Sakamotovi Ryuičim. – To je ten, čo skomponoval hudbu k Bertolluciho filmu Posledný cisár. Joyce film nevidela, ale mala doma cédéčko so Sakamotovými melódiami.

– Zaujímavá škola s takýmito žiakmi, – poznamenala slečna Finnegannová. – Škola bola dostavaná roku 1921 a mala otvoriť japonskú cestu k modernejšiemu typu výučby v škole, ktorá nevyzerala ako kasáreň, – povedal Jakub a upozornil Finnegannovú na množstvo detailov, ako lomené okná a dlážku z čiernych šamotových tehál.

Slečna Finnegannová stála v samom prostriedku haly v celej svojej impozantnej dĺžke, bola o dobrej pol hlavy vyššia ako Jakub a mala na tvári výraz, aký mávajú návštevníci stredovekých katedrál – zmiešaninu úcty, zvedavosti a obdivu – skôr pôsobila pocitom, že sa takto treba správať, ako skutočným záujmom. Vyzerala ako ozajstná turistka, chýbala jej len kamera s bleskom. Slečna Finnegannová sa obrátila k Jakubovi, ktorý stál v úctivom odstupe, aby ju nerušil pri obdivovaní diela jeho miláčika.

– Toto je dodnes kresťanská škola. Žiaci nemajú uniformy a učitelia ich nepodrobujú drilu, aký je obvyklý na japonských školách. Dokonca si sami varia a chlapci majú ručné práce ako dievčatá.

Slečna Finnegannová dodala: – To je smola, že som do tejto Školy slobody nechodila ja. Naučila by som sa variť a šiť a nezabúdajme na zaujímavých spolužiakov. Moji spolužiaci v Bloom-fieldse boli nudní. Ani jeden sa mi nepáčil. Preto som vlastne zo školy odišla. Rodičia mi to ešte aj dnes v listoch vyhadzujú na oči. Otrava.

Kawamoto neveril slečne Finnegannovej ani slovo, klamala a lož bola pre ňu čímsi normálnym. Takrečeno obohacovala jej život. Kawamoto vedel veľmi dobre rozoznať, kedy slečna Finnegannová klamala a kedy nie. A to už po krátkej známosti. A niekedy sa naozaj čudoval, s akou ľahkosťou vypúšťala jednu lož za druhou zo svojich pekne vykrojených úst. Dobre vedel, že jej rodičia nepíšu. Dcére, ktorá napolo utiekla z domu, lebo to už nevedela s rodičmi vydržať, sa listy nepíšu. Namiesto toho čakali Finnegannovci v dalekom Bloomfieldse na prosebný list dcéry, ktorej sa minuli peniaze a potrebuje pomoc kvôli spiatočnej letenke.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 19

Pavel Pop: Vladimír Hurban Vladimírov, olejomaľba, 2011

Chudáci rodičia, myslel si Kawamoto, nevedeli si predstaviť, že by si ich dcéra vedela nejako na seba zarobiť. Už svojím výzorom.

Bola podľa nich podvyživená a žila nezdravo, lebo sa živila samým „junk food“, z ktorého napodiv nepribrala ako normálni smrteľníci.

Pani Finnegannová nosila dcére z miestneho supermarketu farebné škatuľky s vitamínovými preparátmi. Mali jej dodať červeň do líc a povzbudiť apetít. Slečna Finnegannová si vždy vložila vitamíny do školského ruksaku a v škole ich škodoradostne vysypala do záchodovej misy.

Slečna Finnegannová a jej zlozvyky. Pred Kawamotom sa nehanbila. Nechala ho sedieť na vankúši pri stene a Kawamoto sa mohol pozerať na jej nekonečné vymieňanie šiat.

Mala ich ledabolo nahádzané na jednej z lakovaných debničiek nemeckej sekretárky.

Kopa šatstva bola presiaknutá tokijskou vlhkosťou. Klimatizačné zariadenie nedokázalo vysušiť zbierku sukní, blúzok, spodnej bielizne a pančúch slečny Finnegannovej. Cez zavreté okná bolo počuť hluk Tokia, ale Kawamoto ho nevnímal, keď pred ním stála slečna Finnegannová.

Niekedy, keď bol na jachte sám, vracal sa v myšlienkach k tým zdanlivo šťastným chvíľam v sekretárkinom byte. Alebo nedeľňajšie prechádzky so slečnou Finnegannovou v ich bezcieľnej nezáväznosti. Z návštevy chrámu Honmondži si Kawamoto na loď doniesol malú votívnu tabuľku, ktorú tam kúpila slečna Finnegannová. Keďže nepoznala ideogramy, nemohla vedieť, že je určená žiakom v skúškovom období, a mala im zaručiť úspešný priebeh skúšky. Kawamoto si najprv myslel, že je to schválnosť osudu. On ako večný žiačik, celý život v škole – najprv žiak, potom učiteľ a nakoniec stále len žiak. Ha, ha.

V Honmondži je z diluviálnej platformy dobre vidieť celé Tokio až po okraj prístavu.

Bieloružový sneh spŕchne z korún ozdobných čerešní v aleji chrámu Honmondži. Slečna Finnegannová má lupienky vo vlasoch. Vlasy sú ohnivočervené ako očistný plameň počas novoročného festivalu niekde na severe. – Ukázal som jej pútnické mesto, monzen mači pod chrámom Honmondži. Dnes ostala z mesta len hlavná nákupná ulica. Krivolaká, starobylá, nebola vyrovnaná povojnovým pravítkom mestských plánovačov.

V cestopisnej novele Japonský diván stvárnil autor svoje skúsenosti z dvoch vedeckých pobytov v Japonsku. Kniha má dve príbehové roviny: esejistickú a naratívnu. Na úskaliach vzťahu Európana a Japonky sa v nej autor pokúsil nastoliť tému ľudského zlyhania.

Hrdina, pôvodom z malej stredoeurópskej krajiny, sa pokúša aspoň máličko nahliadnuť za oponu, ktorá ho oddeľuje od japonského myslenia. Borí sa s ťažkým jazykom, nepochopiteľnými symbolmi a rituálmi.

Každú chvíľku cíti zneistenie z toho, že všetko môže byť inak, ako si my vo svojich zabehnutých životoch myslíme. Naše istoty sú krehké. Inakosť nás dráždi, vyrušuje a provokuje, ale nemôžeme sa jej v živote vyhnúť.

Novela Japonský diván je preložená do češtiny, maďarčiny a srbčiny.

20 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

DRAGAN VELIKIĆ

Vyšetrovateľ úryvok z románu 6.

Každý niekde musí byť.

V to júnové popoludnie roku 2000, keď moja matka prešla do lepšieho života, nachádzam sa v byte na Erzsébet bulvári v Budapešti. Dolu na ulici si žlté električky kliesnia cestu cez dopravné zápchy, uháňajú koridorom – radom betónových pologulí oddeleným od vozoviek, ktorými sa pohybujú automobily. Áno, dôležité je všimnúť si tie betónové pologule, vnímať čo najviac nepodstatných detailov, ponárať sa v myšlienkach do banalít, zatlačiť čím viac správu o matkinej smrti.

Sledujem čiaru kovovej ohrady na priechode pre chodcov pred kaviarňou NewYork, nejakú ženu, ktorá sa zahľadela do výkladu obchodu zahraničného tovaru, ďalej zelené smerovníky na stĺpoch elektrického osvetlenia, reklamu turistickej agentúry na Námestí Blaha Lujza. Potom znovu električky. „Stuttgartská metóda,“ počujem mamin hlas.

Stuttgart je prvé mesto, ktoré zriadilo osobitné koridory pre električky, na ktoré automobily nemali prístup, čo sa neskôr rozšírilo po celej Európe.

Snažím sa zachytiť niť dementného príbehu. Lebo sa stuttgartský príbeh raz vzťahoval na električky a inokedy na nejakého záhradníka Ciglera zo Stuttgartu a jeho úpravu parkov. Keďže som už dávno pochyboval o všetkom, čo matka rozprávala, overujem si záhradníka na Google: Navštívil Belehrad po odchode Turkov, aby s novými srbskými vrchnosťami dohodol kšeft. Málo chýbalo, aby sa zelené plochy v srbskom hlavnom meste upravili podľa jeho návrhov. Ale aj tak sa nikde nepísalo, že ide o stuttgartskú metódu.

Mama každodenne robila cviky na posilnenie pamäti. Pre ňu bola nemysliteľná nuda.

Vzala si jednu škatuľku preplnenú fotografiami, pomaly prechádzala z jedného obrázka na druhý, snažila sa pripomenúť si nielen mená jednotlivých osôb, ale niekoľkými vetami vytvoriť kontext, určiť im úlohy v nekonečnom univerze minulosti.

Alebo by sa celé hodiny prehrabávala v skriniach a v zásuvkách. Zlepšilo by jej náladu odhalenie predmetu, na ktorý úplne zabudla. S tým predmetom by od zabudnutia bola zachránená celá jedna historka. Posadnuto chcela v každej chvíli disponovať kompletným bohatstvom svojej skúsenosti. Preto bolo potrebné stále si pripomínať zažité, pozorne dosiahnuť nadvládu nad celým tým neprehľadným územím. Bez stáleho nahliadnutia do prejdenej cesty život by nemal zmysel. Netreba vymýšľať, treba si len spomínať. Život je božie dielo dané na dočasné používanie. A preto minulosť musí byť vzkriesená, aby žila. Otec plával morami a matka vlastným životom.

Toho júnového popoludnia, keď prišla správa o matkinej smrti, pokúšal som sa odpovedať na otázku, ako to, že som tu, kde som – v prenajatom byte na Erzsébet bulvári v Budapešti? Ako to, že je vedľa mňa táto žena? Tento svet, ktorý nás obkolesuje? Tento ja? Inakší od vzoru, akým som sa mal stať. Na začiatku bolo všetko logické, predvídateľné, NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 21

jasné. Svet ako katalóg. Odtiaľ som sa pohol, no našiel som všednosť, akú som si neprial, v živote ktorý nie je môj. S nejakými mne cudzími zvykmi a rituálmi. Bez logického rozvrhu denných povinností. Čo sa to stalo, že jem jedlá, ktoré mi nechutia? Robím to, čo nemám rád? Hovorím to, čo si nemyslím? Verím, že táto žena vedľa mňa lepšie vie, ako sa mám, ako ja sám. Žijem s nerozbalenými kuframi. Jednou nohou na ústupe. Stále v hľadaní pevného bodu, na ktorom si môžem oddýchnuť, odhaliť chyby a potom – taký obnovený, pohnúť sa v správnom smere. Pretože toto, čo teraz žijem, nie je môj život. Nič nie je na svojom mieste. Veci, ľudia a udalosti majú po niekoľko tieňov. Čo sa stalo, že som prišiel tam, kam som nemal prísť? Navonok neriešiteľná úloha. Alebo, ako mama, bez uvažovania nájsť vinníka v inom – za všetky nepríjemnosti, nesprávne voľby a zlé okolnosti.

Náhodne listujem v hrubej knihe pamäti. Niečo sa už zjaví.

Fotografia mosta na Rječine, kde sa skôr nachádzala hranica Kráľovstva Juhoslávie a Talianska fotená zo Sušaku (Foto Fučić, r. 1947), jedna zo zriedkavých, ktoré prežili vlámanie vagónov vo Vinkovciach. Celkom náhodou sa dostala do mojej malej kolekcie rodinných fotografií, ktoré som si vzal, keď som opúšťal Belehrad na svitaní 24. marca 1999.

Keď som v ten istý deň, vo včasné popoludnie, niekoľko hodín predtým, ako prvé NATO bomby spadli na moje mesto, vystúpil z vlaku na peštianskej stanici Keleti, predo mnou sa zjavila neprehľadná Fumei út – Riječka cesta, ktorá vedie vedľa cintorína Kerepesi. Ale úteky začali omnoho skôr. Dávno sú zapísané cesty, ktorými sa musí prejsť.

Modrá žiarovka spacieho vožňa vo vlaku na relácii Belehrad – Pula svieti z ďalekej novembrovej noci roku 1958. Na Erzsébet bulvár som po prvýkrát vkročil do medzipriestoru medzi dvomi domami, novobelehradským, ktorý som v predchádzajúci večer navždy opustil, a pulského, ktorému idem v ústrety. Dotyk úzkosti, že sa cesta možno nikdy neskončí, že navždy zostaneme v limbe noci. Pol storočia neprestáva tlieť modrá žiarovka. Vplývala na literatúru, ktorú som čítal, svety, v ktorých som sa usadil, hrdinov, ktorí sa mi stanú bližší ako pokrvní príbuzní. Nepochybne ich rozpoznávam pri prvom stretnutí, ako sa aj stalo so Steinom na osemdesiatej šiestej strane Remarquovho románu Miluj blížneho svojho. „Zastavil sa pod lampášom a vybral pas. Johann Huber! Robotník! Ty si mŕtvy a hniješ pod zemou, niekde blízko Štajerského Hradca – ale tvoj pas žije a platný je pred vrchnosťami. Ja Joseph Steiner žijem, ale pas nemám, mŕtvy som pre vrchnosti. Usmial sa. Vymeňme sa, Johann Huber! Daj mi svoj papierový život a vezmi si moju smrť bez papierov!

Keď nám živí nepomáhajú, mŕtvi to musia urobiť!”

Johann Huber alias Joseph Steiner sa stal mojím nerozlučným sprievodcom omnoho skôr, ako bombardéry NATO spojencov vyleteli z Avia k Belehradu. Roky skôr ten Johann Huber stál v rade pred zahraničnými konzulátmi vedľa mňa, vypĺňal tlačivá, bez obav pozoroval tváre uniformovaných osôb na hraniciach, pokým pochybovačne prezerajú pasy z východných krajov. S ním vedľa seba som odhalil to neodcudziteľné územie v sebe samom, pre ktoré neplatia víza a pasy. Kde neexistujú zástavy a hraničiari, erby a hymny, kde panuje tichosť vlastného vedomia. A preto čím ďalej od veľkých slov, od zápalistých rečníkov, falošných básnikov a chamtivých kňazov, čím ďalej od stolovania, kde hodujú a objímajú sa policajti a zločinci, kde chudobní duchom skladajú prísahu, kde sa s plnými sedlovými taškami na plnú hubu reční o patriotizme.

Vrátiť sa na miesto, odkiaľ sme sa pohli, do novembrovej noci roku 1958, kde uniformované osoby a cestujúci rozprávali rovnakým jazykom. Lafety diel zakopané do piesku pred mestskými hradbami na rytinách vo foyeri hotelu Lipa. Pustá Kandlerova ulica sviatočného rána. Nezničiteľ22 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

né kulisy mesta, ktorého škrupina každé polstoročie prijíma nových obyvateľov. Oni sa pohybujú, jedia, spia, hádajú sa, milujú sa v bytoch, v ktorých sa dovčera hovorilo nejakým iným jazykom.

Seansy veštenia z kávy. Počas prvomájových výletov na Bled mama navštevovala veštkyňu, ku ktorej vraj prichádzajú aj vysokí slovinskí štátni úradníci. Večer, pretvarujúc sa, že spím, odpočúvam mamin rozhovor s otcom. Počujem, že mi osud udelil dlhú cestu, že odídem za oceán a zostanem žiť v Amerike. Bohatý a šťastný. Odvtedy datuje moje rozhodnutie, že po gymnáziu budem študovať námorníctvo v Rijeke. Aby som sa čím skôr sa vydal na cestu, ktorú odhalila veštkyňa z Bledu.

Dante Aligieri v benediktínskom kláštore na brehu Svätý Michal v Pule pozoruje hroby, ktoré spomenie v Božskej komédii. Celé univerzum je zbité v tercinách, úhľadne naskladané súbory, každému lúpežníkovi určil miesto v jednom z kruhov pekla. Predtým ako vráti knihy do mestskej knižnice, odpisujem krátke úryvky. Robím to systematicky, v osobitných zošitoch: pre krajinku, pre dialógy, pre opisy miest, pre lásku. Stuttgartskou metódou upravujem každodennosť.

Mamin výkrik v noci, niekoľko dní pred odchodom do starobinca. Približujem sa k pootvoreným dverám izby. Sedí holá na operadle kresla. Všetky tri zásuvky veľkého bielizníka sú vytiahnuté. Jednou rukou sa opiera o okraj zásuvky, hlavu skláňa, akoby niečo hľadala na podlahe. Niečo dôležité chýba v tom zábere.

Akoby bol prehratý. Len bez výkriku, z jednej do druhej noci. Nakúkam cez pootvorené dvere do izby, v ktorej stará mama Danica vykonáva rituál pred spaním. Do pohára vody nakvapkala tinktúru hlohu a vypila ju na dúšok. Potom si sňala šatku a rozpustila dlhé šedivé vlasy. Po celý čas niečo šepká. Niekoľkokrát podíde k ikone Svätého Juraja. Zo skrine vytiahnie batôžtek, vlnenú vestu béžovej farby a vsúva ho pod vankúš. Na tej veste sú tri diery, stopy guliek, ktorými bol v jednu novembrovú noc roku 1943 zavraždený z postriežky jej mladší syn Dragomir, brat môjho otca, veliteľ Sićevského partizánskeho oddielu. Najprv sa hovorilo, že ho zavraždili Bulhari. Neskôr, že to boli četníci. Šesť desaťročí po vražde dozvedel som sa, že bol obeťou žiarlivosti – zabili ho jeho partizáni. Žena pre ktorú údajne zahynul, žije na okraji dediny. Podídem k plotu. Snímam starenu zahalenú v šatke, pokým okopáva záhradu. Na zvuk cvaknutia mobilného telefónu sa na chvíľu narovná. Má drsnú tvár, opálenú slnkom. Rýchlo odchádzam. Hore na kopci za dedinským družstvom sa nachádza pomník Dragomirovi Velikićovi.

Dotýkam sa meravého ukazováka môjho dedu, spomienky na Solúnsky front, pokým sedíme v moteli pri sićevskej priehrade. Prvýkrát spolu opití. Prekonávam odpor voči starého otcovmu telu. Vždy páchol potom a pálenkou. Na zvráskavenej šiji jasne vidno čiaru, na ktorej sa mu počas ranných holení zastavuje britva. Pod golierom sa črtajú rozchlpatené prsia. Rozpráva mi o Bizete. Bordely pod stanom. Spomína vraždu prostitútky.

Srbský vojak strieľal z pištole vo chvíli, keď nešťastnica začala feláciu. Na súdnom konaní sa bránil, že si myslel, že mu chce odhryznúť úd.

Od toho júnového popoludnia v Budapešti po príchod správy o matkinej smrti prešlo dvanásť rokov. V mojom adresári je čoraz viac neznámych ľudí. Zjavujú sa mená, ktoré nemôžem priradiť k určitým ľuďom, situáciám, príbehom. Pohybujem sa naspamäť, dám sa viesť.

Kedykoľvek by som sa ocitol v Rijeke, odchádzal by som do Guvernérovho paláca a hľadal by som budovu, do ktorej sme sa mali presťahovať po tom, ako sa otec začal ploviť s Jugolinijou. Jedného daždivého odpoludnia počas letných prázdnin sme odcestovali do Rijeky pozrieť sa na budúci byt. Týždeň skôr rijecká rodina obzerala Vilu Mariu.

Z ich strany už bolo rozhodnuté, že sa budú sťahovať. Čakalo sa na nás. Avšak mama po NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

PULZOVANIE LITERATÚRY 23

obzretí obrovského bytu v hlučnej ulici pri Guvernérovom paláci mala početné poznámky, ktoré dôkladne zdôvodňovala otcovi po návrate do Puly. Byt bol temný a vlažný, to neustále opakovala. Všimla si aj červotočivé veraje. To by mohlo ohroziť nábytok. Sestra driemala vedľa mňa v aute. Ja som žmúril schovávajúc slzy. Každým kilometrom som sa lúčil s Rijekou, hlučnými ulicami a veľkolepými palácmi toho mne nesúdeného mesta a nejakého celkom inakšieho života, ktorý by som tam žil. Ktorý teraz navždy opúšťam.

Bola už tma keď sme prišli do Puly. Pôsobila mi ako pusté, pochmúrne sídlisko, ako žalár, na ktorý som odsúdený.

Mamu chytala panika zo zmeny. Pretože to znamenalo menenie usporiadaného poriadku vecí, v ktorom bolo všetko na svojom mieste a plynulo práve tak, ako si to ona predstavila. Sťahovanie je príchod na neznáme územie, nadväzovanie početných známostí, dobýjanie si pozícií, opätovné budovanie vlastného života. Vždy sa dlho chystala na odchod do vonkajšieho sveta. To bol rituál, ktorý by zaujal všetku jej pozornosť. Viac dbala na to, čo chýba, ako na to, čo je prítomné. Každý odchod medzi ľudí je predstavenie pre iných. V ohraničenom čase bolo treba okoliu poslať jasné odkazy, vytvoriť žiaduci obraz o sebe v jednom vôbec nie blahoprajnom svete.

Presťahovanie sa do druhého mesta vytváralo toľko neriešiteľných problémov. Zápletka bola banálna – povedzme: ako nájsť spoľahlivých majstrov? Pretože v myšlienkach už bojovala s puknutým vodovodným potrubím v onom temnom byte pri Guvernérovom paláci.

Vybíjali poistky. Kolísala sa ohrada na terase, pivnice boli vlámané, zajtra by to mohol byť byt. Ako nájsť krajčíra, ktorý predĺži jej postavu, obuvníka, ktorý vymyslí model topánok, aby schoval jej vbočené palce, kaderníka, ktorý nájde účes vhodný práve pre jej hlavu?

Odraziť sa z nejakého nového bytu do neznámeho sveta vzbudzovalo jej úzkosť, pred ktorou bola bezmocná. Znemožnila dvakrát sťahovanie za niekoľko budúcih rokov. Tak som zostal zajatcom Puly.

Po Jugoliniji, môj otec sa dlho plovil loďou nemeckého podniku z Flensburgu, a to nie na riadnej linke, ale posádku v každom budúcom prístave oboznamovali o nasledujúcej destinácii. V námorníckom žargóne také lode sa volajú „tuláci“. Prepravujú výlučne roztratený tovar.

Stuttgartská metóda. Svet pláva v polosne a jemnosti. Bez úzkosti a strachu. Teplo demencie.

Konečne môžem spomenúť vtáka a nemusím mu nájsť konár, na ktorý zletí.

Zo srbčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová Najnovší román Dragana Velikića Vyšetrovateľ, za ktorý autor v júli tohto roku získal cenu Kočićovo pero, spracúva tému vzťah s matkou a stretnutie s vlastnými strachmi a zlyhaniami, mylnými predstavami a predsudkami. Vyšetrovateľ hovorí o tom, o čom by sme radi mlčali.

Je to ucelené dielo, napísané spôsobom, že sa v ňom všetko muselo odohrať tak, ako sa odohralo, a len takou intenzitou, ako je napísané, a to hovorí o jedinečnosti a zvláštnosti umeleckého diela. Vyšetrovateľ v ňom nie je žiadna štátna bezpečnosť, polícia alebo orgán, vyšetrovateľ je hrdina sám sebe. Vyšetruje vlastný život, pátra po pocitoch, vôňach a spomienkách.

Autor tvrdí, že čas má svoju vôňu. Písaním nás o tom aj presvedčí.

Hovorí, že vo falošných mýtoch sa pašujú zlyhané existencie. Píšúc o zvyškoch cudzích životov Velikić nám pomáha pochopiť svoj vlastný.

24 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

IN MEMORIAM ANNA MAKIŠOVÁ

Za Dr. Danielom Dudkom (26. 6. 1932 – 14. 9. 2015) Štrnásteho septembra 2015 z našich radov odišiel do večnosti univerzitný profesor, vedecký pracovník, popredný vojvodinský slovakista Dr. Daniel Dudok.

Daniel Dudok sa narodil 26. júna 1932 v Erdevíku. Základnú školu skončil v rodisku a gymnázium absolvoval v Báčskom Petrovci. Na Filozofickej fakulte v Belehrade roku 1955 vyštudoval český a slovenský jazyk a literatúru. Po ukončení štúdií v rokoch 1956 – 1957 na odporúčanie Filozofickej fakulty v Belehrade pobudol na odbornej špecializácii na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Profesor Daniel Dudok pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na Filozofickej fakulte v Novom Sade od roku 1958. Najprv bol asistentom na predmete staroslovienčina. Po založení študijnej skupiny Slovenský jazyk a literatúra na Filozofikej fakulte v školskom roku 1961/62 bol prvým prednášateľom. Vyučoval väčšinu jazykových predmetov. Prednášal slovenčinu početným generáciám študentov až do roku 1998, keď zaslúžene odišiel do výslužby. Doktorát lingvistických vied získal roku 1966 z oblasti dialektológie, keď obhájil doktorskú dizertáciu Slovački govor sela Pivnice. Bol to veľmi cenný materiál. Profesor Dudok podal všestranný opis pivnického nárečia a súčasne určoval vzťah tohto nárečia k nárečiam na Slovensku. V roku 1972 Matica slovenská v Martine vydala monografiu Nárečie Pivnice v Báčke. Pre slovenskú menšinu vo Vojvodine táto monografia je významná aj preto, že predstavuje začiatky vlastnej vedecko-výskumnej práce.

Sú to začiatky vojvodinskej dialektológie.

Profesor Daniel Dudok prešiel všetky univerzitné hodnosti od asistenta až po riadneho profesora slovenského jazyka. Najprv pôsobil ako asistent u prof. Petra Ðorđića, keď bol aj tajomníkom Katedry východoslovanských a západoslovanských jazykov a Katedry južnoslovanských jazykov. Roku 1966 bol vymenovaný za docenta, od roku 1977 pôsobil ako mimoriadny profesor a od roku 1982 ako riadny profesor slovenského jazyka. V rokoch 1960 – 1962 pôsobil aj ako profesor slovenského jazyka na Vyššej pedagogickej škole v Novom Sade. V rokoch 1975 – 1977 bol riaditeľom Slovakistického ústavu Filozofickej fakulty v Novom Sade a v rokoch 1977 – 1979 prodekanom pre pedagogickú a vedeckú činnosť Filozofickej fakulty v Novom Sade. V rokoch 2002 – 2005 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Dielo profesora Daniela Dudka pozná nielen vojvodinská verejnosť, ale bol známy aj za hranicami ako odborník v oblasti dialektológie. Skúmal slovenské nárečia vo Vojvodine NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

IN MEMORIAM 25

Pavel Pop: Paľo Bohuš, olejomaľba, 2011

a pred rozpadnutím bývalej Juhoslávie aj v Slavónii. Neskoršie skúmal slovenské nárečia aj v Maďarsku, ktoré tvoria s nárečiami na území Vojvodiny väčší historický celok, tzv. dolnozemský nárečový komplex.

Jeho dialektologické práce sú zaradené takmer do všetkých monografií osád, ktoré vyšli vo Vojvodine (Selenča, Aradáč, Petrovec, Hložany, Padina, Kysáč...). Z oblasti dialektológie v roku 2013 vyšla monografia Nárečie Aradáča v Banáte na pozadí vzniku a vývinu obce. Na rozdiel od predchádzajúcej monografie, v ktorej je opísané nárečie západoslovenského typu, v spomínanej monografii ide o hĺbkový výskum stredoslovenského náre26 IN MEMORIAM

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

čia. Predstavil Slovákov v Aradáči, ktorí tvoria ucelenú nárečovú a etnografickú jednotku, ktorá sa vyvíjala od roku 1786. Dôvod na skúmanie a spracovanie spomenutého nárečia vyplynul zo špecifickosti, lebo tu žije také nárečové spoločenstvo, ktoré sa formovalo z prisťahovalcov z rozličných osád zo Slovenska, ako aj z účastníkov tzv. sekundárnej migrácie, takže sa utvorilo aj osobitné slovenské nárečie. Daniel Dudok veľmi dobre poznal slovenské nárečia v bývalej Juhoslávii. Výsledkom je Čítanka nárečových textov Slovákov v Báčke, Banáte, Srieme a Slavónsku, ktorá vyška roku 2010. Spomenuté dielo je výsledkom dlhodobého zbierania nárečových textov a výsledkom dôkladných terénnych výskumov. Napísaná je zrozumiteľne a prístupná je nielen odborníkom, ale aj čitateľom, ktorí sa profesionálne nezaoberajú jazykom. Nárečové texty sú rozdelené územne a materiál o každej spracovanej obci sa začína krátkou historickou časťou, nasleduje nárečový text. Kapitola o Slovákoch vo Vojvodine je značne rozsiahlejšia od kapitoly o Slovákoch v Slavónsku. Mnohé texty sú poznačené národopisnými charakteristikami. Ďalším bádateľským poľom profesora Daniela Dudka boli dejiny spisovnej slovenčiny vo Vojvodine. Vo svojich štúdiách vychádzal zo štúdia materiálu a jeho konfrontácie so spisovnou slovenčinou na Slovensku. Výsledky výskumu z oblasti dejín spisovnej slovenčiny uverejnil v monografii O slovenskom jazyku v Juhoslávii (1996). Štúdie sú zaradené do dvoch tematických okruhov: dejiny spisovnej slovenčiny vo Vojvodine a slovenské nárečia v Juhoslávii. Kniha predstavuje vynikajúcu príručku nielen pre študentov slovenského jazyka a literatúry, odborníkov, ale aj širšiu slovakistickú verejnosť. Je to bohatý materiál pre poznanie tunajšej slovenčiny.

Rovnako tak významná je aj monografia profesora Daniela Dudka Priezviská Slovákov v Juhoslávii (1998). Kniha je výsledkom onomastických výskumov. Na jednom mieste sú zoskupené priezviská zo všetkých vojvodinských obcí obývaných Slovákmi. V onomastickom výskume je podaná lexikálno-sémantická klasifikácia a výklad vzniku priezvisk v kontexte vzniku a vývinu priezvisk na Slovensku.

V roku 2009 uverejnil zbierku spomienkových próz z detstva Z konca našej ulice.

Nie menej významnou bola i jeho činnosť v oblasti jazykovej výchovy. Napísal desiatky článkov a kratších príspevkov z jazykovej kultúry, ktoré boli adresované širšej vojvodinskej verejnosti uverejňované v Novosadskom rozhlase a v Hlase ľudu. Profesor Daniel Dudok bol aj prekladateľom. Zanechal nám umelecké preklady z juhoslovanských literartúr a odborné preklady zo srbčiny.

Meno Daniela Dudka je zapísané aj v dejinách Spolku vojvodinských slovakistov. Bol jedným zo zakladateľov tohto spolku roku 1969 a jeho prvým predsedom. Zároveň bol aj hlavným a zodpovedným redaktorom jazykovedného Zborníka Spolku vojvodinských slovakistov.

Na profesora Daniela Dudka si budeme spomínať aj ako na redaktora niektorých zborníkov, ktoré vyšli pri príležitosti významných výročí v našom kultúrnom živote. Nie raz sa pričinil aj pri organizovaní rozmanitých podujatí v živote slovenskej národnosti vo Vojvodine.

V roku 2014 Daniel Dudok nárečový materiál, ktorý zozbieral a mal zaznamenaný na magnetofónových pásoch, poskytol Ústavu pre kultúru na elektronické spracovanie. Ide o materiál z terénnych výskumov z Báčky, Banátu, Sriemu a Slavónie. Materiál z konca minulého storočia bol digitalizovaný a nachádza sa v elektronickej databáze Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

IN MEMORIAM 27

TEXTY A KONTEXTY MICHAL HARPÁŇ

Kúcanský: paródia a travestia spisovateľa v poviedkach Pavla Vilikovského Pavel Vilikovský určite patrí medzi niekoľko popredných mien súčasnej slovenskej literatúry. Prvú poviedku publikoval roku 1961, knižne debutoval s knihou poviedok Citová výchova v marci roku 1965 a po publikačnom odmlčaní v období tzv. normalizácie hneď v roku 1989 uverejnil tri prozaické knihy. Písal poviedky, novely, romány. Nebudeme sa podrobnejšie zaoberať žánrovým vymedzeProf. Dr. Michal Harpáň (1944), vysokoškolský ním Vilikovského prózy – existujú rozličné profesor, literárny kritik, historik a teoretik, preklanáhľady na to, či sú jeho diela Prvá veta dateľ a šéfredaktor Nového života. Slovenskú litespánku (1983), Večne je zelený... (1989), Peší ratúru a teóriu literatúry prednášal na univerzitách príbeh (1992) novely alebo romány. Romáv Novom Sade, Belehrade, Sombore, Segedíne a v Banskej Bystrici. Doctor honoris causa Univerzity nový žáner sa nespochybňuje iba dielam Mateja Bela.

Posledný kôň Pompejí (2001) a Vlastný životoUverejnil: Između dve vatre (1972), Priestory pis zla (2009). imaginácie (1974), Kritické komentáre (1978), PoéOsobitné miesto v prozaickej tvorbe Pavzia a poetika Michala Babinku (1980), Teória literala Vilikovského má žáner poviedky. Po potúry (1986), Premeny rozprávania (1990), O Paľovi Bohušovi (1999), Zápas o identitu (2000), Literárne viedkovom debute druhou knihou povieparadigmy (2004), Texty a kontexty (2004), S literárdok mala byť kniha Od lásky k láske novej, nou vedou a kritikou (2005), Predslovy a doslovy ktorú autor v sedemdesiatych rokoch stia(2009), Scripta manent (2014) a knihu Ars poetica hol z vydavateľstva, lebo nemohol súhlasiť pannonica (2014). Je zostavovateľom antológie s navrhovanými zmenami. Časť z tejto nepoézie básnikov slovenskej národnosti v Juhoslávii publikovanej knihy potom vyšla v neskorRodisko hmiel (1981) a antológie prózy juhoslovanských Slovákov Hlboké koľaje (1988), ako aj výberov ších knižných publikáciách, najmä v knihe z diela vicerých autorov.

Eskalácia citu (1989), ktorá je výberom z prJe členom Obce slovenských spisovateľov, vej knihy a druhej nepublikovanej. Potom Spolku vojvodinských spisovateľov a Spolku vojvyšli knihy poviedok Krutý strojvodca (1996) vodinských slovakistov. a Čarovný papagáj a iné gýče (2005); máme Získal ocenenia: trikrát Cenu Nového života (1969, 1975, 1991), Cenu vydavateľstva Obzor teda poviedkovú „tetralógiu“ Pavla Vilikov(1980), Cenu Samosprávneho záujmového spoloského. čenstva Vojvodiny (1988), Cenu Spolku slovenKaždá z uvedených kníh poviedok je ských spisovateľov (1993), Zlatú medailu Filozoficsvojrázna, ale určite možno identifikovať aj kej fakulty UK (1995), Cenu Pavla Országha nemálo spoločných typologických čŕt. RozHviezdoslava (2000), Vyznamenanie ministra kulsahom sú to neveľké knihy – Citová výchova túry SR (2004), Striebornú plaketu ministra zahraničných vecí (2004), Cenu Ondreja Štefanka (2013), v marci obsahuje jedenásť poviedok, EskaláVeľkú medailu svätého Gorazda (2014). ciu citu štrnásť, Krutý strojvodca iba šesť a 28 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Čarovný papagáj a iné gýče osem. Všetky uvedené knihy dobová literárna kritika kladne prijala, dostali aj významné ocenenia, boli preložené do cudzích jazykov. Predsa však posledná poviedková kniha Čarovný papagáj a iné gýče sa v niektorých črtách odlišuje od iných. Rozsiahla kniha Prózy (2005) napríklad je takmer súborným vydaním Vilikovského diela (spolu s doslovom a výberom z literárnych kritík má 881 strán), ale do nej nie sú zaradené knihy Prvá veta spánku a Peší príbeh a z knihy Čarovný papagáj a iné gýče iba polovica poviedok (Gašpar, Melichár, Baltazárová, Telovka, Veľké more, oceán, Pán spomienok).

Do tohto výberu/súboru nevošli teda poviedky Kríza stredného veku, Čarovný papagáj úspechu, Modré obdobie Kúcanského-Smitha a Báseň v próze. V Edičnej poznámke je uvedené iba to, že sú tieto poviedky vypustené, čo si možno vysvetliť na viacero spôsobov, vrátane toho, že sú na nižšej umeleckej úrovni od zaradených.

Prózy „zostavil, štúdiu a kalendárium napísal“ Peter Zajac. V rozsiahlej, dá sa povedať monografickej štúdii Od totálnej citovosti k autobiografickej pamäti o nezaradených poviedkach, samozrejme, nepíše. A tiež je samozrejmé, že aj o nich píše Peter Darovec v monografii Pavel Vilikovský (Bratislava : Kaligram, 2007). Darovec postupuje chronologicky – po úvodnej kapitole (Metodologická kapitola o Metodologickej poviedke) a po kapitole o prvej publikovanej poviedke (Poviedka pred knihou Viac než kedykoľvek, 1961) každej knihe venoval osobitnú kapitolu, od Citovej výchove v marci z roku 1965 do Silberputzen – Leštenie starého striebra z roku 2006 (Po roku 2007 Vilikovský publikoval niekoľko ďalších: Vlastný životopis zla, Pes na ceste, Prvá a posledná láska, Letmý sneh, Príbeh ozajstného človeka).

Už v názve kapitoly určil, o akú knihu ide – Čarovný papagáj a iné gýče je podľa Darovca „knihou spomínania“. Mimochodom, Darovcovo určenie „kniha spomínania“ sa zhoduje so Zajacovým určením „autobiografická pamäť“. Peter Darovec upozorňuje na rôznorodosť textov v tejto knihe a identifikuje „tri konzistentné skupiny poviedok“ (str. 154). Do prvej skupiny zaradil poviedky Telovka, Báseň v próze a Veľké more, oceán, do druhej poviedky Kríza stredného veku, Čarovný papagáj úspechu a Modré obdobie Kúcanského-Smitha a do tretej poviedky Gašpar, Melichár, Baltazárová a Pán spomienok. Nosnými poviedkami sú tieto dve posledné, aj podľa Darovca, aj podľa Zajaca, v nich sa najviac prejavuje „spomínanie“, resp. „autobiografická pamäť“. Bežný čitateľ iste jednotlivé prvky, postavy a situácie nebude vnímať ako autobiografické; to môžu iba čitatelia (nielen literárni kritici), ktorí autora poznajú osobne, prípadne aj zo sekundárnej literatúry (slovníky, literárnohistorické príručky, literárne štúdie a kritiky ap.). Vo viacerých prózach Pavla Vilikovského možno totiž identifikovať určitý autobiografický prvok, či už v priamej, alebo modifikovanej podobe. V tejto knihe je to najpríznačnejšie pre poviedky Gašpar, Melichár, Baltazárová a Pán spomienok. Peter Darovec konštatuje, že „všetky textom ponúkané údaje zodpovedajú autorovej biografii“, ale zároveň upozorňuje: „Z povahy literárneho textu ako semiotického znaku však vyplýva opatrnosť pri narábaní s termínom autobiografickosť. Hovorme teda radšej o textoch látkovo dotovaných životnou skúsenosťou autora.“ (s. 168) V poviedkach o spisovateľovi Kúcanskom sa však len mihne autorova životná skúsenosť, ale nie v ústrednom naratívnom a významovom dianí. V poviedke Kríza stredného veku je to redakcia literárneho časopisu, v ktorom bola uverejnená negatívna recenzia Kúcanského knihy poviedok: „ Na druhý deň krátko po deviatej v suterénnej redakcii Trilobitu ktosi zaklopal na preglejkové dvere a vzápätí vošiel dnu muž v sivom obleku s koNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 29

ženou aktovkou v ruke.“ (Čarovný papagáj a iné gýče, s. 8) Trilobit (podľa Slovníka cudzích slov vyhynutý nižší živočích kambrických morí) je vlastne ironickým pomenovaním časopisu Romboid, ktorý kedysi mal redakčné miestnosti v suteréne na bývalom Zväze slovenských spisovateľov na Štefánikovej ulici (ktorá sa počas socializmu pýšila menom Obrancov mieru), kde ako redaktor pracoval autor Pavel Vilikovský. Iných prvkov „dotovaných životnou skúsenosťou autora“ v tejto poviedke nieto.

V poviedke Čarovný papagáj úspechu autor „poslal“ spisovateľa Kúcanského do Vojvodiny ako účastníka Literárnej karavány. Takú manifestáciu kedysi organizoval Spolok vojvodinských spisovateľov. Spisovatelia z celého sveta navštevovali mestá a mestečká vo Vojvodine a raz na tej manifestácii bol aj Pavel Vilikovský, ktorý ináč vo Vojvodine a v bývalej Juhoslávii pobudol viackrát. V každom prípade však Kúcanskému „nevypožičal“ nič vnútorne autobiografické; iba v pásme rozprávača vidno skutočnostné, topografické a iné údaje, samozrejme, prepojené s naratívnou fikciou, prislúchajúcou pásmu postavy, teda Kúcanskému.

Poviedky o Kúcanskom v každom prípade nie sú „látkovo dotované životnou skúsenosťou autora“, resp. „autobiografickou pamäťou“ v takej miere ako poviedky Gašpar, Melichár, Baltazárová a Pán spomienok. Mimochodom, nie sú ani ďalšie tri poviedky z tejto knihy, Telovka, Báseň v próze a Veľké more, oceán, ktoré podľa Petra Darovca „svojou témou, problémovosťou i spôsobom narácie všetky spolu jasne odkazujú na Vilikovského predchádzajúcu poviedkovú tvorbu (napríklad na texty zo zbierok Eskalácia citu a Krutý strojvodca“ (s. 154).

Podľa Petra Darovca máme v knihe „tri veselé, uvoľnené poviedky o neveľmi talentovanom spisovateľovi Kúcanskom, hrdinovi našich socialistických i postsocialistických čias, ktoré spája nielen hlavná postava, ale aj nezáväzný, elegantne ironický tón rozprávania“ (s. 162). Tieto tri poviedky spája iba postava spisovateľa Kúcanského v rozličných obdobiach – dej poviedky Kríza stredného veku je umiestnený do obdobia normalizácie v sedemdesiatych rokoch, dej Čarovného papagája úspechu je z „perestrojkového obdobia“ a Modré obdobie Kúcanského-Smitha už z neskoršieho postsocialistického obdobia.

Iste sa možno zhodnúť s názormi, že poviedky o Kúcanskom sú problémovo menej závažné od iných próz Pavla Vilikovského. To však neznamená, že autor modelovaniu nielen hlavnej postavy, ale aj celkom epizodických postáv nevenoval menšiu pozornosť a hoci aj v skratke, výstižne ich ocharakterizoval. Z týchto troch poviedok dejovo je najrozvetvenejšia prvá poviedka, Kríza stredného veku. Z titulu možno odhadovať, že je hlavná postava, spisovateľ Kúcanský štyridsiatnik, ktorý túži po uznaní. Zhodou okolností sa dostal na VŠMU študentom scenáristiky prednášať o televíznej adaptácii literárnych diel (televízia mu odvysielala dve inscenácie podľa „chýrečnej“ prózy Fraňa Kráľa Čenkovej deti a nejakej poviedky Tajovského), lebo „vysoké školstvo sa pred časom ocitlo v kádrovej tiesni, veľa pedagógov si totiž zababralo prsty v reformnom procese“ (s. 5). Prednášanie mu vlastne naháňalo strach, ale zbytočne – študenti sa na nič nepýtali „a Kúcanský, to mu treba priznať, bol majstrovským vykrádačom cudzích hniezd“ (s. 6).

Na začiatku máme teda humorný, jemne ironický portrét Kúcanského (nikdy nie je natoľko opitý, aby platil cudzím ľuďom, televízne inscenuje Čenkovej deti, je majstrovský vykrádač cudzích hniezd). K zauzleniu dochádza, keď Kúcanský prečíta zdrvujúco negatívnu recenziu svojej prvej knihy poviedok a dej sa premiestňuje z budovy VŠMU do redakcie časopisu Trilobit. Teraz tu do deja vstupuje redaktor Vojtek, ktorý sa usiluje spaci30 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

fikovať rozčúleného Kúcanského: „Vojtek bol starý redakčný pacifista, ktorý už spacifikoval kdekoho a nepochyboval, že spacifikuje aj Kúcanského. Momentálne mu väčšie starosti robila garáž, ktorú staval v rámci svojpomocného družstva.“ (s. 8) Autor teda postavu redaktora Vojteka modeluje ako flegmatického človeka, ktorý nemá vysokú mienku ani o časopise, ktorý rediguje, ani o literatúre vôbec. Predsa ho však trochu ustarostí pevné rozhodnutie Kúcanského zažalovať kritika Korčáka z dôvodu, že by do toho nebol vtiahnutý aj časopis.

Paródiu a travestiu možno teda sledovať na úrovni poviedky ako celku, na úrovni deja a najvýraznejšie na úrovni nositeľov deja, na úrovni postáv. Kúcanský je paródiou spisovateľa, Vojtek paródiou redaktora, Korčák paródiou kritika, dokonca aj sudkyňa je stvárnená výstižným parodickým spôsobom. Súdna sieň (podľa Petra Darovca môže byť parodickou alúziou na Kafkov Proces) „svojimi rozmermi pripomínala kuticu, kde si upratovačky odkladajú vedrá, metly a chemické čistiace prostriedky“ (s. 15), sudkyňa „žena v peknom veku medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, a nič krajšie ako ten vek už na nej Vojtek neobjavil“ (s. 15), jej otázky, z ktorých upozorňujeme na jednu s pozadím normalizačnej ideológie (načo knihy treba kritizovať, keď už vyšli, lebo u nás vychádzajú len dobré knihy).

V deji poviedky vidíme dve časti. Prvá časť je Kúcanského návšteva Trilobitu, po ňom do redakcie o tri dri prišiel kritik Korčák, od ktorého sa redaktor Vojtek mierne dištancuje, dokonca sa aj poradí s právnikom, aké dôsledky by súdne konanie mohlo mať pre časopis.

Prvá časť sa končí typickou metaforou Pavla Vilikovského: „Potom prišlo leto a obalilo ostré hrany života vatou horúčav.“ (s. 13) Potom v septembri do rekacie prišiel kritik Korčák („v čiernom obleku a pokrčenej bielej košeli vyzeral ako omeškaný účastník dedinského pohrebu“, s. 13), oznamuje termín súdneho pojednávania, hrá sa na chvastúňa („prvý literárny proces na Slovensku od čias, čo nám Cyril s Metodom vymysleli písmo“, s. 14), ale sa toho aj obáva („zo trikrát sa nervózne, kotkodákavo zasmial“, s. 14). Potom celé súdne pojednávanie, v ktorom žalobca od obžalovaného žiada, aby napísal kladnú recenziu, je síce podané vyslovene humorne, ako fraška, ale redaktor Vojtek, ktorý prišiel ako divák, pri sledovaní procesu si uvedomuje, že „v živote ešte nedostal v priebehu pätnástich minút toľko zaúch“ (s. 16). „Stretnutie spravodlivosti a literatúry v súdnej sieni mu pripadalo ešte nemiestnejšie ako stretnutie dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole, a malo aj horšie následky.“ (s. 17) Je to, samozrejme, citát chýrečného, po absurdite azda najznámejšieho Lautrèamantovho výroku, v ktorom sa tento chýrečný priekopník avantgardy – zbožňovali ho dadaisti a nadrealisti – zasadzuje za také umenie, ktoré má objaviť súvis medzi dáždnikom a šijacím strojom na operačnom stole.

Už v tejto poviedke chudákovi Kúcanskému sa dostalo celý naratívnych charakteristík, v ktorých sa prejavujú nielen prvky paródie a travestie, ale aj burlesky, grotesky, pastišu.

Paródia (z gréckeho prespievanie) je vlastne metatextový žáner, ktorý napodobňuje a karikuje určité typické črty buďto konkrétnych literárnych diel alebo ich prvkov. Kúcanský je teda paródiou spisovateľa. Paródii je podobná travestia, žáner humoristickej literatúry, v ktorej sa karikujú témy zvyčajne chápané ako vznešené. Sémanticky a semioticky predchádzajúcim sú podobné postupy grotesky, burlesky, dokonca aj pastišu ako typu humoristického a ironického medzitextového nadväzovania. Všetko uvedené pramení teda z kritických autorských postojov, ako sú humor, irónia, satira, sarkazmus.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 31

Časovo druhá poviedka o spisovateľovi Kúcanskom je Čarovný papagáj úspechu. Peter Darovec konštatoval, že je dej umiestnený do „perestrojkového“ obdobia. Je to ten istý Kúcanský ako aj v poviedke Kríza stredného veku z normalizačného obdobia prvej polovice sedemdesiatych rokov; keby sme prihliadali na časové a vekové danosti, Kúcanský z prvej poviedky v tejto druhej by mal byť najmenej pätnásť rokov starší. Je to však ten istý Kúcanský, netalentovaný spisovateľ túžiaci po úspechu. V porovnaní s prvou poviedkou badať však určitý posun rozprávačskej optiky: tomuto Kúcanskému sa takmer dostalo aj trochu rozprávačovho poľutovania.

Dej je tentoraz umiestnený do vojvodinského prostredia, kam ho bývalý Zväz slovenských spisovateľov vysiela na Literárnu karavánu v organizácii Spolku vojvodinských spisovateľov. Tu by sa tiež dalo hovoriť o próze „látkovo dotovanej životnou skúsenosťou autora“ (Peter Darovec). Už je vyššie uvedené, že Pavel Vilikovský raz bol účastníkom spomínanej literárnej karavány, takže priamo poznal prostredie, do ktorého „vyslal“ postavu Kúcanského: deväť hodín cesty vlakom z Bratislavy do Nového Sadu, železničná stanica, účastníci Literárnej karavány, mestečko Sriemska Mitrovica, ženská väznica. Na stanici Kúcanského čakal mladý básnik z tunajších Slovákov, ktorému okrem tej úlohy čakania na stanici bola pridelená aj úloha opýtať sa Kúcanského, či je básnik alebo prozaik. Tento po prvom vnútornom pobúrení, že si to mladenec „s kakaom na brade“ mohol overiť v existujúcich prameňoch, si trpko uvedomí, že v Encyklopédii Slovenska o ňom je jeden riadok, že sa jeho meno najčastejšie uvádzalo po formulke a ďalší, napríklad. S takými pocitmi sklamania a túžby po úspechu vyslal rozprávač Kúcanského do Literárnej karavány, ktorej sa tiež dostalo jemne ironického charakterizovania: „Ťavy z ktorých sa skladala karavána, naozaj pochádzali z najrozličnejších kútov sveta – najviac bolo, pravdaže, domácich, do očí však bili najmä traja Číňania, útla Vietnamka a urastený černoch s bradou, po mene si Kúcanský matne spomínal iba na jedného spisovateľa, nemeckého Čecha poľsko-židovského pôvodu, ktorého aforizmy kedysi vychádzali v pražskom Plameni.“ (s.

37) On, ktorý pachtil po uznaní a úspechu, konštatoval, že v karaváne je „sama druhá liga“.

Všetko uvedené, aj posedenia s ruským spisovateľom Jurijom, ktorému na Slovensku vyšla kniha, a s poľským katolíckym spisovateľom Andrzejom, je len úvod k ústrednému naratívnemu segmentu: beseda v mitrovickej ženskej väznici. Trápnu situáciu, keď sa nikto na nič nepýta, rozprávač zdôvodňuje maestrálnym spôsobom: „Jestvovali iba dve naozaj podstatné otázky, ktoré pochopeľne nik nepoložil, a popri nich všetky ostatné strácali zmysel. ,Za čo vás strčili do basy?‘ bučalo z očí spisovateľom, a väzenkyniam zasa: ,Sedeli ste aj vy niekedy?‘ “ (s.

38).

Situácia kulminuje, keď černoch vytiahne z vrecka jablko so sľubom, že ho daruje väzenkyni, ktorá niečo zaspieva. Väzenkyne povzbudzovali dlhovlasú dievčinu, do ktorej sa Kúcanský „už stihol napoly zamilovať“ (s. 39), ale zdvihla sa však len „zavalitá žena so sivými vlasmi a drsnou popolavou tvárou“ (tamtiež), ktorá zaspievala Druže Tito, mi ti se kunemo..., a keď skončila, „hlboko sa uklonila, miestnosťou zaburácal ohlušujúci potlesk“ (tamtiež). Darmo poľský Andrzej komentuje, že ten „čierny Paris jej dáva jablko ako krásnej Helene“ (s. 40), že babizňa je iste vrahyňa, že škrieka ako vrana prísahu Titovi, ktorý je dávno mŕtvy, ale Kúcanský jej závidí: „No a čo? Pomyslel si. Aký je v tom rozdiel? Som hádam ja na tom lepšie? Ale jej tlieskali! Bože, ako jej len tlieskali!“ (tamtiež) Iste sú v zobrazovaní tejto postavy aj prvky empatie (súcit, poľutovanie), na ktoré upozorňuje aj Peter Darovec, ale aj naďalej je Kúcanský pevne zakotvený v parodických 32 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 33

Pavel Čáni: Michal Babinka, olejomaľba, 2012

súradniciach. Darmo poľský Andrzej parodicky zosmiešňuje mýtus o Paridovi a Helene (čierny Paris dáva obyčajné jablko nie najkrajšej, ale najškaredšej), Kučanský jej závidí na potlesku: tu paródia nadobúda podoby grotesky a absurdu.

Tretia poviedka, Modré obdobie Kúcanského -Smitha (ironický citát Picassovho modrého obdobia), sa podstatne odlišuje od dvoch predchádzajúcich.

V postsocialistických pomeroch netalentovaný Kúcanský chce byť už aj Smith a napísať komerčnú detektívku o tom, ako londýnsky inšpektor Collins pátra po masovom vrahovi, ktorý vraždí prostitútky z pomsty, lebo ho jedna nakazila aidsom. Podľa Petra Darovca táto poviedka „je v prvom rade autoreferenčnou textovou hrou s literárnou kategóriou postavy (inšpektor Collins) a rovnako autoreferenčným rozkrývaním jemnej hranice medzi umením ako spôsobom zobrazovania reality a realitou samou“ (s. 165). Postava inšpektora Collinsa „ožije“ a Kúcanskému-Smithovi dáva rázne podmienky, ako ho má literárne stvárniť. Dokonca žiada uzavretie zmluvy medzi autorom a postavou. Kúcanský-Smith Collinsa presviedča, že je on jeho výplod, načo mu tento odpovedá: „Neviem, aké podmienky ste mali v tom vašom komunizme, ale budete si musieť zvyknúť, že žijete v slobodnom svete, kde sú všetky vzťahy založené na vzájomnej dohode a každý je povinný rešpektovať ľudské práva, vrátane práv románových postáv“ (s. 64). A zmizne, spolu s celým súborom z počítača: „Kúcanský, ale najmä Smith dlho, dlho hľadeli na prázdnu obrazovku a čoraz prenikavejšie sa ich zmocňoval pocit, že najťažšie obdobie života majú ešte len pred sebou“ (tamtiež). Priestorovo sa

premiestnil z londýnskej hmly do slnečnej Kalifornie, namiesto Collinsa sa objavil súkromný detektív Bill Harlow, ale po prvej nedokončenej vete „si ďalej písať netrúfol. To sa stáva aj tým najostrieľanejším profesionálom. Modré obdobie.“ (tamtiež).

S „oživovaním“ románovej postavy v celkových naratívnych súvislostiach priamo súvisí vsunutá epizóda, ktorú Kúcanský vyrozpráva inšpektorovi: nakrúcanie krátkeho filmu v Prahe (tiež tu možno sledovať, ale z inej perspektívy, látkové dotovanie životnou skúsenosťou autora, ktorý Kúcanskému „prepožičal“ svoje jednoročné štúdium na filmovej akadémii v Prahe). Z plánovaného scenára sa nič nerealizuje a samotný priebeh nakrúcania je znázornený ako fraška. Svoj režisérsky neúspech Kúcanský Collinsovi takto vysvetľuje: „A viete, kde sa stala chyba? [...] Tí ľudia, ktorí mali iba vyzerať, odrazu začali byť. Nič horšie sa vám nemôže prihodiť, a v umení sa vám také čosi stane hocikedy, nemôžete tomu nijako zabrániť.“ (s.61) Je všetko v týchto troch poviedkach gýčové? Titul knihy, Čarovný papagáj a iné gýče, možno vidieť v rozličných významových súvislostiach nielen s poviedkami o Kúcanskom, ale aj s inými poviedkami. Dozvieme sa, že na obálke knihy je fotografia papagája ara, ktorý sa volá Charlie a ktorý sa v januári 2004 úspešne dožil 104 rokov a patril bývalému britskému ministerskému predsedovi Winstonovi Churchillovi. Papagáj a ešte čarovný – to je takpovediac inherentný gýč. Dobre to v štúdii Filozofia básnickej skladby vysvetlil Edgar Alan Poe, že prečo refrén „nevermore“ nemôže opakovať papagáj, ale havran.

Havran však by sa vôbec významovo nehodil do titulu tejto knihy – nie je ani čarovný, ani gýčový. S titulom knihy najpriamejšie súvisí titul poviedky Čarovný papagáj úspechu: Kúcanského túžba po úspechu vskutku je gýčová. Ale v titule knihy je aj dourčenie „a iné gýče“. Je teda gýč prítomný aj v iných poviedkach? Peter Darovec v monografii Pavel Vilikovský uvažuje takto: „Toto slovné dourčenie môžeme chápať jednak ako dourčenie tematické a motivické (teda že práve a len sa o gýčoch a bude v tejto knihe – zrejme ironicky – rozprávať), alebo ako dourčenie hodnotiace, autokritické (čo som napísal a čo predkladám na čítanie, sú gýče).“ (s. 166) Môže byť aj jedno aj druhé; to druhé celkom iste je prejavom až príslovečnej autorskej skromnosti Pavla Vilikovského. U tohto spisovateľa aj tie najťažšie existenčné situácie môžu byť znázornené akýmsi nadľahčeným spôsobom.

Záver poviedky Gašpar, Melichár, Baltazárová, ktorá je, spolu s poviedkou Pán spomienok, asi najviac látkovo dotovaná životnou skúsenosťou autora (Darovec), či autobiogtrafickou pamäťou (Zajac), je vyslovene dojímavý, hoci pravdepodobne nie intencionálne (je dojímavosť gýčovým prejavom?). Baltazárča, mladší syn, nemôže zaspať, hoci „zvyčajne padalo do spánku ako do studne“. Je to noc otcovej smrti, synesteticky určena ako „noc hustá, ťahavá“ a keď príde matka a povie mu, že ocko umrel, „otočilo sa tvárou k stene a padlo do studne, hlbokej, hlbočiznej“ (s. 33). Ale zvestovatelia smrti, Gašpar a Melichár (najmä Gašpar), ktorí domovej pomocníčke oznamujú, že Baltazár umrel, nie sú postavy zo sveta vznešených, ako biblickí mudrci, ale zo sveta tuzemských, živých, so všetkými neduhmi. Akosi paradoxne Gašparova a Melichárova cesta do domácnosti ich sestry Baltazárovej je plná humorných situácií, hoci sú posolmi smrti.

Pred nami je teda recepčná záhada: je skutočne všetko v tejto knihe v negatívnom zmysle gýčové?

34 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

IVAN ŠUŠA

Literárno-teoretické a translatologické práce Michala Harpáňa vo vedecko-pedagogickej symbióze Úvod Meno novosadského slovakistu, literárneho vedca, prekladateľa a vysokoškolského profesora Michala Harpáňa už dávno presiahlo srbský kontext. S jeho monografiami, vedeckými štúdiami, odbornými článkami a prekladmi sa môžu literárni vedci a študenti slovenského jazyka a literatúry, filológie a prekladateľstva stretnúť nielen v rámci dolnozemskej literárnej histórie a kritiky. Už dlhé roky totiž patrí medzi uznávaných literárnych vedcov na Slovensku a v širšom zahraničí.

Michal Harpáň sa narodil presne pred sedemdesiatimi rokmi – 27. októbra 1944 v Kysáči v bývalej Juhoslávii. Študoval na Filozofickej fakulte v Novom Sade, odbor juhoslovanská literatúra (1968). Postgraduálne štúdium ukončil na Filologickej fakulte v Belehrade obhajobou magisterskej práce Slovenský a srbský nadrealizmus – paralela (1973), doktorát literárnych vied získal na Filozofickej fakulte v Novom Sade na základe obhajoby dizertačnej práce Poézia a poetika Michala Babinku (1978). Od roku 1969 do roku 2013 pracoval na Filozofickej fakulte v Novom Sade, najskôr ako asistent pre slovenskú literatúru a teóriu literatúry, potom ako docent (1979), mimoriadny profesor (1984) a riadny profesor (1989). V rokoch 1984 – 1986 bol prodekanom pre vedu na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Od roku 1986 do roku 2013 bol vedúcim katedry slovakistiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade v Srbsku, okrem toho prednášal slovenskú literatúru aj na Filologickej fakulte v Belehrade (od roku 1989 do roku 2013).

V rokoch 1997-99 vyučoval aj na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne v Maďarsku a na Pedagogickej fakulte v Sombore v slovenskom oddelení v Báčskom Petrovci v Srbsku. Od roku 2005 do roku 2011 pôsobil aj na Slovensku, konkrétne na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, najprv na Katedre slovakistiky Filologickej fakulty a po zlúčení katedier na Katedre slovenského jazyka a literatúry, oddelení prekladateľstva a tlmočníctva Fakulty humanitných vied uvedenej univerzity. V roku 2012 si prevzal na slávnostnom zasadnutí Vedeckej rady Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici čestný doktorát (doctor honoris causa).

Od teórie literatúry k dolnozemskému kontextu a medziliterárnym vzťahom Michal Harpáň sa vo svojich spomienkach vracia k svojim koreňom, slovenskosti a hlavne – čo ho v mladosti primälo k čítaniu a štúdiu literatúry: „Pochádzam zo slovenskej rodiny – môj predok, Adam Harpáň sa roku 1787 s rodinou, s manželkou Annou, r. Kulíkovou, synom Jánom, dcérou Annou a pravdepodobne aj so synom NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 35

Andrejom z Terian prisťahoval do Kysáča, dediny, ktorá je aj mojím rodiskom. Tak v cirkevnej kronike píše farár František Jesenský, hoci presnejšie neuvádza, o ktoré Terany ide. Kolega z Oddelenia slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade, profesor Dr. Samuel Čelovský zistil, že je to dnešný Terény v okolí Salgotarjánu v Maďarsku. Pôvod priezviska Harpáň nemožno odhaliť – aj prof. Dr. Daniel Dudok v knihe Priezviská Slovákov vo Vojvodine ho zaradil do skupiny významovo nepriehľadných. Vyrastal som teda v slovenskom prostredí, v rodisku po slovensky zakončil základnú školu, ale gymPhDr. Ivan Šuša, PhD. (1979), vyštudoval slonaziálne štúdiá som už absolvoval v srbčine venský jazyk a literatúru a taliansky jazyk a kultúru v blízkom Novom Sade, lebo do slovenského na Univerzite Mateja Bela v B. Bystrici. V súčasnosti gymnázia v Báčskom Petrovci som nemal výpôsobí ako vedúci Katedry translatológie na Filohodné spojenie. Ale od žiackych rokov som zofickej fakulte tejto univerzity. Vo svojej vedeckej neúnavne čítal slovenskú literatúru, hoci výčinnosti sa zaoberá memoárovou literatúrou, literárnou komparatistikou (slovensko-talianskymi ber čítania v tom období prerušených všetkých medziliterárnymi vzťahmi) a umeleckým preklavzťahov medzi Československom a Juhoslávidom. Je autorom alebo spoluautorom týchto moou v päťdesiatych rokoch 20. storočia nebol nografií a učebných textov: Holokaust v talianskej široký. Utkvelo mi v pamäti, že som si ako žiak a slovenskej memoárovej literatúre (2009), Občianzákladnej školy z dedinskej knižnice svojho sko-politická literatúra v súvislostiach (2010), Komrodiska vypožičiaval zväzky súborného diela paratistické a prekladové aspekty v slovensko-talianskych medziliterárnych vzťahoch (2011), S. H. Vajanského v zelenej plátennej väzbe vo Banskobystrická translatológia (2012), Taliansko. vydaní Matice slovenskej. Pamätám si však aj Vybrané kapitoly z politiky, straníckeho systému na kuriozitu menšinového čítania na slovena politickej komunikácie (2012) Persecuzione del diskej dolnozemskej dedine, kde kolovali pseverso e propaganda razziale (2013), Úvod do štúdia udohistorické romány Joža Nižnánskeho, od prekladovej literatúry (2014). Okrem toho publikoval početné vedecké štúdie doma a v zahraničí.

Studne lásky po Tajomstvo spišského hradu, v domácej väzbe. – tie romány totiž vychádzali na pokračovanie v niektorých novinách na Slovensku, v medzivojnovom, alebo aj v predprevratovom období a majetnejší sedliaci a najmä remeselníci ich odberali a urobili si z románov domácu knižnicu.“ (Harpáň, 2012, s. 17 – 18) Postupne sa vypracoval na uznávaného a fundovaného literárneho vedca. Michal Harpáň sa počas svojej plodnej vedeckej činnosti zaoberal tromi zložkami literárnej vedy – teóriou literatúry (rovnomenná publikácia – Teória literatúry), literárnou kritikou (napr. práca S literárnou vedou a kritikou) a dejinami literatúry (Dejiny slovenskej literatúry II.) – a to jednak syntetizujúco (publikácia Teória literatúry či najnovšie Dejiny slovenskej literatúry), ako i analyticky (Texty a kontexty, O Paľovi Bohušovi, Predslovy a doslovy a i.). Ako sme už naznačili, Harpáňov vedecký záujem presahuje dolnozemský kontext, autor sa totiž zameriava aj na súčasnú slovenskú (najmä medzivojnovú) literatúru so špeciálnym záujmom o súčasnú poéziu. Tento záujem vyvrcholil v najnovších Dejinách slovenskej literatúry (zväzok č. 2), ktorej je spoluautorom (zost. Imrich Sedlák). Ide o významné dielo, ktoré sa (podobne ako v prípade Teórie literatúry) stalo súčasťou povinnej lektúry vysokoškolských študentov humanitných a pedagogických smerov, doktorandov, ako aj teoretickým východiskom pre vedcov, skúmajúcich obdobie slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Táto literárnohistorická a syntetizujúca práca vhodne zaplnila priestor, ktorý nebol najmä z ideologických dôvodov dostatočne (resp. bol tendenčne) skúmaný. Po roku 1989 je porovnateľnou rovnomenná publikácia Stanislava Šmatláka či Viliama Marčoka a kol., ktorá má však iné charakteristiky (svojou povahou je výrazne analytická). Najnovšími au36 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

torovými prácami sú Scripta manet. Literárnovedné súradnice a Ars Poetica pannonica. Obe vyšli v roku 2014 – prvá v Báčskom Petrovci, druhá v Nadlaku.

Autorove monografie, štúdie a preklady môžeme vnímať jednak v kontexte vnútroliterárnom (slovenská literatúra v slovenskom národnom kontexte, srbská literatúra v srbskom kontexte), ako i medziliterárnom (v užšom kontexte slovensko-srbské, resp. slovensko-juhoslovanské a v širšom kontexte slovensko-dolnozemské literárne a kultúrne vzťahy). Medziliterárny proces navyše obohatil svojou prekladovou činnosťou (v zmysle preklad ako mediátor medziliterárnych vzťahov a kontaktov). Aj z tohto dôvodu (t. j. extenzia vedeckého záujmu) sú autorove idey, zhmotnené do monografií, antológií, štúdií a prekladov využiteľné pre pedagógov a študentov slovakistiky a translatológie.

Predtým, ako prejdeme k literárnokritickému aspektu smerom k dolnozemskej literatúre, teda k našej nosnej téme, nedá nám nespomenúť autorovu Teóriu literatúry – (nielen) v slovenskom rámci dodnes neprekonanou a jedinou svojho druhu. Používa sa zároveň ako základná učebnica teórie literatúry na všetkých univerzitách na Slovensku, vybraných slovakistických pracoviskách v zahraničí (najmä v Českej republike, Srbsku, Rumunsku, Maďarsku) a na lektorátoch slovenského jazyka Ministerstva školstva Slovenskej republiky, t. j. v cca desiatich krajinách Európy a sveta, vrátane Číny (len pre zaujímavosť, autor tohto príspevku ju hojne využíval v rámci vyučovacieho procesu aj na lektoráte slovenského jazyka a kultúry na Neapolskej univerzite v Taliansku, kde pôsobil). Harpáň sa v nej zamýšľa nad podstatou a členením literatúry a teóriou literárnych druhov, teóriou verša a vzťahom literárnej vedy k iným disciplínam, ktoré prekračujú rámec literatúry, no svojou podstatou s ňou súvisia, a to lingvistika (najmä štylistika) a estetika. Autor neponúka len teoreticko-metodologický základ, ale ho aplikuje na konkrétne literárne texty (t. j. zaujíma interpretačné stanovisko). Výrazným obohatením sú aj názory juhoslovanských kritikov, ktorých odborné názory autor cituje a cenný komprimovaný prehľad metodológie literárnej vedy a literárnovedných orientácií. Nie nadarmo označil (v predslove k publikácii Texty a kontexty) Milan Šútovec (Šútovec, 2004, s. 11) túto prácu za „jedinú slovenskú teóriu literatúry, ktorá je jediným syntetickým dielom v modernej slovenskej literárnej vede a jedinou slovenskou teóriou literatúry, používanou dnes aj vo funkcii štandardnej slovenskej príručky pri vysokoškolskej výučby literatúry“.

V rámci seminára z teórie literatúry a literárnej komparatistiky je možné zosumarizovať, charakterizovať a usúvzťažniť jednotlivé žánre či druhy s poukázaním na paralely a diferencie v rámci odlišného terminologického instrumentaria genológie – najlepšie, ak má daný vysokoškolský pedagóg znalosti o zahraničných výskumoch na analogickú problematiku, resp. tematiku (napr. autor tohto referátu využil pre banskobystrických a neapolských vysokoškolských študentov slovensko-česko-taliansky literárno-vedný kontext).

Pri druhovo-žánrovej aplikácii v rámci teórie literatúry sme ponúkli študentom nasledujúcu štruktúru (používajúc ako základ stále Harpáňovu Teóriu literatúry): český autor, reprezentovaný ideami Josefa Hrabáka či Štěpána Vlašina, slovenský/dolnozemský autor – teoretické východiská Michala Harpáňa, západný (v našom prípade taliansky) autor – Francesco Manna.

Túto základnú štruktúru aplikujeme študentom v binárnom prevedení. Napríklad Josef Hrabák uvažuje o fabulových a bezfabulových žánroch, Michal Harpáň ich priamo vo svojej Teórii literatúry takto nerozdeľuje (teda z hľadiska kapitol), no venuje výraznú pozornosť práve vzťahu lyriky a epiky z hľadiska sujetovosti a nesujetovosti ako štruktúrnej NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 37

kategórie, vzťahu sujetu a fabuly, motívu a témy. Epiku rozdeľuje Hrabák na veľkú (jej reprezentantmi sú epos a román – a to aj v diachronickom aspekte), strednú (novela, poviedka, romanetto, v češ. Romaneto) a drobnú (anekdota, rozprávka, bájka, parabola). „Hrabákovu“ drobnú epiku Harpáň uvádza ako jednoduché formy epiky, osobitne uvažuje, podobne ako Harpáň, o lyricko-epických žánroch (napr. balada). Tretím literárnym druhom (terminológia Harpáňa), resp. žánrom (terminológia Hrabáka) je dráma. Vlašin v súvislosti s členením na druhy a žánre hovorí aj o členení literatúry podľa jazykových foriem – t. j. na poéziu, prózu a drámu, teda na reč viazanú, neviazanú a dialóg (mimochodom, táto koncepcia je blízka aj talianskej literárnej vede). Chápanie termínu literárny druh z hľadiska jednotlivých útvarov (román, tragédia a pod.) je podľa neho druhotné a preto je v tomto prípade lepšie uvažovať o termíne žáner (tu má bližšie k Harpáňovi ako k Hrabákovi). Žánrové formy Josef Hrabák označuje ako útvary jednotlivých žánrov, tento termín však terminologicky nevysvetľuje (používa ho aj v kontexte pojmu žáner). Konkrétne formy, ako napr. hrdinský a rytiersky epos uvádza Michal Harpáň, môžeme k nim pridať ešte napr. i historický, romantický, duchovný epos (kompatibilný s talianskym termínom il poema sacro) a komický (v tal. Il poema comico), ktorý menuje aj Talian Manna, zaraďuje ho však do tzv. didaktických žánrov. Rozdiely sú aj v zaradeniach diel k jednotlivým typom. Kým Harpáň uvádza dielo Torquatta Tassa Oslobodený Jeruzalem (v tal. La Gerusalemme Liberata) ako historický epos, Manna ho radí k hrdinskému eposu, dielo Danteho Alighieriho Božská komédia (v tal. La Divina Commedia), ktoré Harpáň označuje za duchovný epos, Manna priraďuje k didaktickému žánru a k žánrovej forme alegorického eposu. Obaja sa zhodli v prípade diela Lodovica Ariosta Zúrivý Roland (v tal. L´Orlando Furioso ) – patrí podľa nich k rytierskemu eposu.

Takto koncipovaný a terminologicky usúvzťažnený systém núti študentov uvažovať v súvislostiach, rozvíjať podstatu a extenziu jednotlivých pojmov, sémanticky ich napĺňať, no hlavne – začnú uvažovať v širších, i keď stále literárno-vedných kontextoch, napr. v smere teória literatúry-(genológia)-literárna komparatistika (s upozornením učiteľa na presahy v rámci jednotlivých disciplín).

Komparatistický prístup však nie je nutné či žiaduce použiť len v teórii literatúry, resp.

Genológii. V rámci predmetu literárna komparatistika a medziliterárny proces aplikujeme Harpáňove teoretické postuláty a výskumy o dolnozemskej, krajanskej, resp. národnostnej literatúre. Vychádzame tu z premisy o vývinovej a typologickej súdržnosti slovenskej dolnozemskej literatúry. Slavistka a literárna teoretička Viera Žemberová (Žemberová, 2010) si v tejto súvislosti všíma Harpáňovu publikáciu Zápas o identitu a to najmä vo vzťahu k používanému pojmovému inštrumentáriu, teda hovorí o „našej, krajanskej, národnostnej, menšinovej literatúre, lebo ňou vymedzuje tvorbu, ktorá vznikla mimo územia Slovenska“. Pripomeňme, že autor uvažuje o vlastnom menšinovom kontexte (exJuhoslávia, Maďarsko, Rumunsko), ďalej je to dolnozemský slovenský, (celo)slovenský kontext a napokon kontext spoločenského okolia. (Nemenej zaujímavé je i Harpáňove zdôrazňovanie tzv. Univerzitnej literárnej vedy na Dolnej zemi.) Teoretickú bázu v uvedenej tematike môže učiteľ (prednášateľ) vnímať a vysvetliť v nasledujúcich vzťahoch: – menšinová literatúra ako pojem, extenzia pojmu, vzťah termínov menšinová literatúra-národnostná literatúra – menšinová literatúra ako súčasť medziliterárneho spoločenstva – menšinová literatúra vo vzťahu k medziliterárnym procesom 38 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

– špecifikum dolnozemskej slovenskej literatúry ako súčasť už spomínaných kontextov (s využitím doteraz dostupných ďalších publikácií, najmä od Petra Andrušku, ako napr.

Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme, Antológia slovenskej krajanskej poézie, Slovenčina a slovenská kultúra v živote zahraničných Slovákov a i.).

Michal Harpáň v tejto súvislosti upozorňuje i na termíny „literatúra regiónu“ a „regionálna literatúra“ (v zmysle, že regionálne nie je vždy lokálne). Navyše, ako píše v štúdii Menšinové literatúry a medziliterárne procesy, ktorá vyšla v Slovakistickom zborníku č. 2.

(Nový Sad: Slovakistická vojvodinská spoločnosť, 2007) „netreba osobitne zdôrazňovať, že medzi pojmami regiónu a menšiny nie je znamienko rovnosti. Každá menšina vcelku síce je regionálne vymedzená, ale jej hranice nie sú prísne, umožňujú rozličné prepájania podobných javov a kritického konfrontovania s javmi opačnej orientácie“ (Harpáň, 2007, s. 93). Nie nadarmo Viera Žemberová zdôrazňuje ako jeden z nosných bodov, resp. úloh „kodifikovanie terminologického a pojmového aparátu pre entitu, jav a ich prejavy“ (Žemberová, 2010). Nejde tu len o náhodnú iniciatívu autorky, ale o absolútnu potrebu (na lektoráte slovenského jazyka a kultúry v Neapole sme sa napríklad stretli u tamojších študentov – budúcich slovakistov s prvotným problémom pri pochopení výrazov „krajanský“ a „krajský“ – tu bolo dôležité vysvetliť sémantickú motiváciu oboch výrazov, zmysel a konkrétne použitie v textoch).

Jednotlivé kontexty, ktoré sme naznačili, prednášateľ študentom vysvetlí na základe konkrétnych príkladov, ale aj s poukázaním jednoznačných diferencií (teda nevnímať jednotlivé kontexty ako uzavreté celky), napr. pri tvorbe Ondreja Štefanka, ktorého dielo je typologicky a žánrovo vari najdiferentnejšie v samotnom menšinovom kontexte, ale i v dolnozemskom slovenskom kontexte. Učiteľ tu môže nadviazať i na literárno-komparatistické práce Dionýza Ďurišina (najmä pokiaľ ide o terminológiu a usúvzťažnenosť vyššie spomenutých ideí a kontextov), a to hlavne v zmysle literárno-historických jednotiek medziliterárneho procesu a ich faktorov. Žiada sa využiť i dostupné antológie (napríklad Medzi dvoma domovmi 1, 2 a 3, zamerané na slovenskú poéziu, krátku prózu a esejistiku v zahraničí).

V tejto súvislosti sa nám žiada spomenúť i Harpáňovu publikáciu S literárnou vedou a kritikou, v ktorej sa zameriava najmä na vzťah literárnej vedy a literárnej komunikácie, procesuálnosť literárnych hodnôt a rieši aj špecifické témy, ako sú generatívna poetika a tzv. pulzačná estetika. Pre študenta majú okrem teoretických aspektov význam najmä časti uvedenej publikácie (vo forme literárnokritických medailónov) o osobnostiach dolnozemskej literatúry či kritiky, ako sú napríklad Miroslav Dudok, Michal Babiak, Samuel Boldocký, Ján Kmeť a iní, ktorých tvorba je pre slovenských študentov často neznáma.

Michal Harpáň v nej neobišiel ani nosnú osobnosť literárnej vedy, ktorá sa zaoberala teóriou umeleckého prekladu, teóriou verša a metodológiou výskumu literatúry v najširšom zmysle – a tým je český literárny teoretik Jiří Levý. Zvlášť študenti odboru prekladateľstva a tlmočníctva, ktorí zväčša už v prvom ročníku absolvujú v rámci spoločného základu predmet „translatológia“ a „prekladová literatúra“ (t. j. vnímajú Levého vďaka knihe Umenie prekladu z roku 1963 najmä ako translatológa), sa z Harpáňovej kapitoly Jiří Levý – pokus o generatívnu poetiku (stále z publikácie S literárnou vedou a kritikou) naučia vnímať túto osobnosť v širšom literárnovednom kontexte, t. j. v symbióze a v areálovom prepojení na osi literárna veda-translatológia. Konkrétne prepojenia môžu tvoriť napríklad verš (ako súčasť versológie) a verš v preklade (v poézii, napr. konkrétne ako skúmanie NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 39

prekladateľskej substitúcií verša). Ako zdôrazňuje Harpáň, aj tým Jiří Levý „prispel k teoretickému a analytickému zasnovaniu porovnávacej metriky“ (Harpáň, 2005, 88).

Podobne môžeme spomenúť aj Harpáňovu knihu Predslovy a doslovy, v ktorej analyzuje povojnovú slovenskú literatúru vo vtedajšej Juhoslávii, ako aj vývinové tendencie prózy tzv. juhoslovanských Slovákov. Nechýbajú v nich analyticky koncipované kapitoly – všeobecné teoretické postuláty aplikuje na konkrétne literárne texty, všíma si napríklad Labáthove básnické témy a postupy, poetickú polyfóniu Ondreja Štefanka, hodnotí dielo Dagmar Márie Anocovej a pod. Aj keď špecifikuje, že sa zaoberá najmä „dolnozemskou básnickou vetvou“ (Harpáň, 2009, s. 223), jednoznačne konštatuje, že „slovenská dolnozemská literatúra je organickou súčasťou celoslovenskej literatúry“ (Harpáň, 2009, s. 223), čiže sumujúco povedané – ide o literárny prejav etnických podmienok tzv. enklávneho typu. Nehovoriac o synteticko-analyticky poňatej Harpáňovej knihe O Paľovi Bohušovi – bohužiaľ, priestor jednej vyučovacej hodiny neposkytuje priestor pre interpretáciu monografických diel tohto typu, so študentmi na banskobystrickej univerzite na translatologicky a slovakisticky poňatých disciplínach (seminárového typu) však analyzujeme kapitolu Typológia posunov v autorskom preklade ako konkrétny príklad interferencie dvoch vedných disciplín literárna komparatistika a umelecký preklad (teda i medziliterárnom kontexte).

Literárne paradigmy, ktoré autor vydal v roku 2004, obsahujú viacero štúdií, ktorých spoločnou témou je opäť dolnozemská literatúra. Zaujme v nich chápanie slovenskej krajanskej literatúry vo vzťahu všetkých Slovákov žijúcich v zahraničí akéhosi „nadradeného celku, ktorý vytvárajú niekoľko osobitných typov literárnych prejavov“ (Harpáň, 2005, s. 81).

Neobchádza v nej ani pojem slovenská exilová literatúra a nazdáva sa, že dnes ju už máme vnímať ako literárnohistorickú kategóriu. Harpáň ponúka kontextovú stratifikáciu (ako jednoduchú, jasnú) slovenskej exilovej literatúry a stavia ju do binaritného vzťahu so zložitou a viacrozmernou kontextovou stratifikáciou slovenskej dolnozemskej literatúry. Autor tiež analyzuje tvorbu viacerých slovenských dolnozemských básnikov v mozaike slovenskej poézie. Študenti prekladateľstva a tlmočníctva ocenia kapitolu, v ktorej sa autor zaoberá funkciami prekladu v menšinovej literatúre. Zdôrazňuje dvojsmernosť tamojších prekladateľov (zo srbčiny, resp. srbochorvátčiny do slovenčiny a naopak) a ponúka vývinový náčrt prekladovej literatúry v uvedenom kultúrno-literárnom teritóriu, sprostredkovateľskú funkciu prekladu a medziliterárny kontext. Pripomína najmä prekladateľské dielo Jána Kutlíka staršieho, Karola Miloslava Lehotského, Daniela Bothára či celú „prekladateľskú dielňu“ v slovenskej osade Kysáč (rodina Mičátkovcov či evanjelický kňaz Jovan Vučerič, jeden z najagilnejších prekladateľov slovenskej literatúry do srbčiny), z novšej generácie Ján Labáth, Víťazoslav Hronec a ďalší. Nemožno tiež obísť časopis Nový život.

Ako vidíme, na navrstvenie spomínanej teoretickej bázy môžeme študentom uviesť vhodné praktické príklady Harpáňových literárno-komparatistických prác (analógie a diferencie v diele vybraného slovenského a dolnozemského autora, motivicko-tematické aspekty v tvorbe dvoch vybraných slovenských, resp. dolnozemských autorov, porovnanie vybraných aspektov v rámci tzv. tematického plánu literárneho diela, najmä postáv či priestoru a pod.) – ako príklad uveďme : – štúdiu o vzťahu poézie Vaska Popu a Jána Ondruša (z knihy Priestory imaginácie z roku 1974, resp. Aktualizovaná verzia v spoločnej monografii Kultúrne paralely a diverzity vo filológii z roku 2010) 40 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

TEXTY A KONTEXTY 41

Pavel Pop: Jozef Podhradský, olejomaľba, 2013

– Súvislosti slovenského a srbského básnického nadrealizmu (z rovnomennej knihy z roku 1974) – komparatívnu štúdiu o tvorbe Laca Novomeského (Ktitické komentáre z roku 1978) a pod.

Od dolnozemskej slovenskej literatúry k širšiemu mediteránnemu okruhu smeruje už spomenutá kolektívna monografia Kultúrne paralely a diverzity vo filológii. Isteže, autor sa v nej i v tomto prípade zameral na literárno-kultúrny areál, ktorý mu je najbližší – teda na literatúru Dolnej zeme, využívajúc pritom opäť komparatívny prístup (v prvej kapitole na viacerých rovinách identifikuje a pomenúva funkcie južnoslovanských prvkov v poézii Svetozára Hurbana Vajanského, druhá kapitola je akýmsi návratom k téme, ktorú autor načrtol už dávnejšie – Nový pokus o Vaska Popu a Jána Ondruša). V Harpáňovom tíme sa pri elaborácii tejto monografie stretli členovia Oddelenia prekladateľstva a tlmočníctva Katedry slovenského jazyka a literatúry Fakulty humanitných vied UMB (v súčasnosti členovia Katedry translatológie Filozofickej fakulty UMB). Orientáciou na stredoeurópsky a juhoeurópsky priestor (podľa vedeckého zamerania jednotlivých spoluautorov) rozšírili nielen geografický a kultúrny areál (ex-juhoslovanský – Michal Harpáň, dolnozemský slovenský, rumunský a rumunsko-slovenský – Michal Harpáň, maďarsko-slovenský – Anita Huťková a Ladislav György, taliansko-slovenský – Ivan Šuša a Patrizia Prando), ale i samotné paralely a diferencie v rámci filológie a translatológie. Prínos projektu možno sledovať na niekoľkých rovinách. Ako v tejto súvislosti konštatuje lingvistka a translatologička Anita Huťková, „primárne je to „oživenie“ témy kultúrnej blízkosti a vzdialenosti krajín južnej Európy a Slovenska, a to najmä z aspektu literárnych tradícií a komunikačných ašpirácií tohto priestoru v najširšom význame slova. Sekundárne sa diverzity a paralely stávajú zdrojom spoznania vzdialeného, cudzieho a nepoznaného. Spoznanie, osvojenie si a akceptovanie inonárodných kultúrnych elementov a špecifík prispieva ku kultúrnemu rastu národa, ktorý sa nebojí konfrontovať svoje s cudzím. Hľadanie paralel a pomenovanie diverzít je súčasťou zvyšovania sebapoznania národa. Dôležitou rovinou je aj orientácia na pomerne blízke, a predsa málo preferované (tzv. malé) kultúry. Južná línia predstavuje oproti dnes populárnym cestám na západ, nové inšpirácie v areáli potenciálneho obchodného, politického a kultúrne bohatého fungovania Slovenska“ (Huťková, 2010). Práve táto publikácia je vzhľadom na širší geograficko-kultúrny, literárny a jazykový aspekt výrazne použiteľná i v pedagogickej praxi pre vysoké školy. (K vzťahu

areál-filológia porov. aj štúdie českého slavistu a literárneho teoretika Iva Pospíšila, ktorý vo viacerých prácach uvažuje o teritoriálnych aspektoch vo vzťahu k literatúre a prelínanie jednotlivých areálov, porov. napríklad najnovšie texty s uvedenou tematikou, ktoré vyšli v roku 2013 v Nitre na Fakulte stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína a Filozofa pod názvom Literárna veda a teritoriálne štúdiá).

Napokon spomeňme ešte využitie Harpáňových prác v oblasti teórie a dejín prekladu.

Okrem početných štúdií (napr. vyššie uvedená štúdia o posunoch v umeleckom preklade a ďalšie), sú vhodným študijným materiálom (najmä v rámci predmetov translatológia a seminár z prekladovej literatúry) i samotné autorove preklady, hlavne pre poslucháčov translatológie, slovakistiky a slavistiky. Ide o preklady Michala Babinku, Pavla Vilikovského či Ivana Hudeca, čím výrazne rozšírili srbský recepčný kontext a slovensko-srbské, resp. vtedy slovensko-juhoslovanské medziliterárne vzťahy (I bi zemlja. Mihal Babinka, 1970, So, ali pesak. V. Hronjec, 1972, Ne nosi svaki vojnok pušku. Janko Čeman, 1975, Zavičaj magle. M. Babinka, 1985, Konj na spratu, slepac u gradu. Pavel Vilikovski, 1997, Delo, komunikacija, kultura: proplegomena za semiotiku bića. F. Miko, 1998, Predanja i mitovi starih Slovena. Ivan Hudec, 1998, Surovi mašinovoďa. Pavel Vilikovski, 2000, Poslednji konj Pompeja. Pavel Vilikovski, 2009 a ďalšie).

LITERATÚRA ANDRUŠKA, Peter: Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, 1994, 168 s. ČULENOVÁ, Eva et al.: Kultúrne paralely a diverzity vo filológii. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied UMB, 2010, 153 s.

HARPÁŇ, Michal: Dejiny slovenskej literatúry II. Vedúci ved. kolektívu Imrich Sedlák. Martin : Matica slovenská a Bratislava : Literárne informačné centrum, 2009, 581 s.

HARPÁŇ, Michal: Slávnostný príhovor. In: Doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela. Editor a zodpovedný redaktor: Ivan Šuša. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2012, 24 s.

HARPÁŇ, Michal: Literárne paradigmy. Nadlak : vyd. Ivan Krasko a Bratislava : ESA, 2004, 293 s.

HARPÁŇ, Michal: Predslovy a doslovy. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2009, 252 s.

HARPÁŇ, Michal: S literárnou vedou a kritikou. Báčsky Petrovec : Kultúra, 2005, 128 s.

HARPÁŇ, Michal: Teória literatúry (4. vydanie). Bratislava : ESA, 2009, 283 s.

HARPÁŇ, Michal: Texty a kontexty. Slovenská literatúra a literatúra dolnozemských Slovákov. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2004, 223 s.

HRABÁK, Josef: Poetika. Praha : Československý spisovatel, 1977, 216 s.

MANNA, Francesco: Lingua e Stile. Milano : Carlo Signorelli, 2003, 169 s.

POSPÍŠIL, Ivo: Minulost a současnost areálů: strategie a klíč k dněšku. In: POSPÍŠIL, I. (ed.). Areálová slavistika a dněšní svět. Brno : Česká asociace slavistů s Tribun EU, 2010, s. 389 – 402. ŠUŠA, Ivan: Komparatistické a prekladové aspekty v slovensko-talianskych medziliterárnych vzťahoch. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied UMB, 2011, 144 s.

VLAŠIN, Štěpán: Slovník literární teorie. Praha : Československý spisovatel, 1977, 471 s. ŽEMBEROVÁ, Viera: Kultúra a súčasnosť alebo priestor na medziliterárne zbližovanie. In POSPÍŠIL, I. (ed.).

Problémy slovakistiky v zrcadle areálové filologie. Brno : Tribun EU, 2010, s. 55 – 64.

Štúdia bola uverejnená v zborníku Slováci v zahraničí.

Zostavila Zuzana Pavelcová. Matica slovenská, Martin 2015, 31, s. 10 – 21.

42 TEXTY A KONTEXTY

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE ADAM SVETLÍK

Súčasná poézia vojvodinských Slovákov Začiatkom druhého desaťročia 21. storočia v literatúre vojvodinských Slovákov poéziu sústavne píšu a uverejňujú Viera Benková, Michal Ďuga, Ján Salčák, Martin Prebudila, Ladislav Čáni a Miroslava Dudková. Avšak prihliadajúc na už overenú tvorivú kapacitu a na sporadické publikovanie, o niektorých básnikoch (Zlatko Benka, Miroslav Dudok, Katarína Hricová...) možno tiež predpokladať, že predsa ešte nepoložili bodku za svojou básnickou tvorbou. Najproblematickejší v tomto kontexte je básnický „dorast“, teda najmladší básnici, ktorí prinášajú sústavný prehodnocovací nátlak na ustálené literárne hodnoty a pomery a tak zabezpečujú nielen kontinuitu, ale aj premeny a tým i životnosť a pretrvanie literatúry, poézie. Takých mladých sľubných básnikov je v súčasnej slovenskej vojvodinskej poézii veľmi málo a len s veľkou mierou rezervy možno v tomto kontexte uviesť mená Michala Bíreša, Anny Balážovej, Kataríny Mosnákovej...

Najproduktívnejšia slovenská vojvodinská spisovateľka v poslednom päťročnom období je iste poetka Viera Benková (1939). Najnovšia Benkovej poézia nadväzuje na niektoré prvky poetiky z jej predchádzajúcich tvorivých období, predovšetkým na mýtizačné úsilie v básnickom texte evokovať skĺbenie individuálnych a univerzálnych polôh a hodnôt ľudskej existencie. Benkovej poézia posledného tvorivého obdobia, zhrnutá v zbierkach Modrotlač (2011) a Exlibris morušových listov (2013) je – povedané jej veršom – „o večnom pochode ľudstva za krásou a láskou“ a aj napriek silnej nostalgicko-melancholickej až clivej patine, akou je potiahnutá, predsa vyžaruje bezpodmienečnú, na momenty až vitalistickú vieru v život, v jeho krásu Dr. Adam Svetlík (1961), vysokoškolský profea zmysel, ktoré básnický subjekt Viery Bensor, literárny kritik a šéfredaktor časopisu Nový žikovej hľadá predovšetkým v láske a v umení, vot. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filoale aj v navonok malých, všedných prejazofickej fakulte Univerzity v Novom Sade. voch života, nadobúdajúcich v tejto poézii V súčasnosti prednáša slovenskú literatúru na univerzitách v Novom Sade a Belehrade. Žije v Aračasto rituálny, až sakrálny charakter. Tento dáči. proces zvýznamňovania života je spreváKnižne publikoval monografie Poetika presahu dzaný rozporným pocitom básnického sub(1997), Poézia vojvodinských Slovákov v druhej polojektu; na jednej strane jeho úsilím neustále vici 20. storočia (2007), Premeny literárnej kritiky vojroznecovať plamienok citu a vášne a na vodinských Slovákov (2015), súbor esejí Hovorenie druhej strane túžbou po tichom, pokojnom v úvodzovkách (2010), ako i viacero antológií a výberov. a predovšetkým harmonickom súžití nielen s vonkajšou skutočnosťou, najmä s prírodou, rastlinami a zvieratami, ale aj so sebou, so svojím vlastným zložitým vnútorným svetom.

Na výrazovom pláne je pre toto tvorivé obdobie Viery Benkovej príznačné výrazné rozrastanie básnického prehovoru, akási slovná hypertrofia prejavujúca sa najčastejšie NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 43

prvoplánovo ako plošná opisnosť vyusťujúca neraz až v manieristickú barokovú ornamentálnosť. Avšak spoza týchto detailistických impresionisticko-senzualistických opisov vonkajšej skutočnosti, evokujúcich u čitateľa bohatú paletu farieb, zvukov a vôní, najčastejšie presvitá i jemne nuansovaný emocionálny svet básnického subjektu a následne i jeho neúprosná diagnóza žitej skutočnosti skoncipovaná z aspektu poetkinej harmonizujúcej životnej filozofie. Takáto poetika Viery Benkovej je zrejme v značnom nesúlade so súčasným dominantným skepticko-rezignovaným postojom ku skutočnosti a najmä k básnikovým možnostiam uchopiť, prezentovať a u čitateľa evokovať jej podobu a zmysel.

Na druhej strane svojím dôsledným angažovaným naturisticko-ekologickým postojom, nie však archaizujúco-poetizujúcim výrazom Benkovej poézia je v súlade so spirituálnym prúdom v súčasnej poézii, ktorý ako alternatívu k životu v urýchlenej materialisticko-utilitárnej civilizácii človekovi ponúka život orientovaný na jeho duchovnú podstatu a na potrebu súžitia v súlade s inými, najmä s prírodou a jej prirodzeným kolobehom.

Harmonizujúcim úsilím je poézia Viery Benkovej blízka poézii Michala Ďugu (1951), ktorý svojej najnovšie publikovanej knihe veršov dal priveľmi poetizujúci názov Krajina divých jabloní (2010), čo je v značnom rozpore s depoetizujúcou tendenciou, aká poznačila jeho predchádzajúce zbierky. Na rozdiel od Benkovej empirickosti a opisnosti pre Ďugovu poéziu v poslednom tvorivom období je príznačná predovšetkým diskurzívnosť a pojmovosť, čo znamená, že Ďugov básnický subjekt sa už v úplnosti uzatvára do svojho exkluzívneho vnútorného sveta, do akejsi éterickej “krajine divých jabloní”. Na takéto Ďugovo poetizovanie už predtým čiastočne depoetizovaného, veristického básnického jazyka, sprevádzané zjavnou tendenciou k viazanému veršu v dvoch časopisecky publikovaných cykloch (Omámený Diotimou, Lúskanie slov) treba nahliadať v širšom kontexte jeho celkovej poetiky a životnej filozofie, svojráznej poetickej „filozofie šťastia“, budovanej zrejme na existencialistických postulátoch o aktívnom postoji človeka k vlastnej existencii, realizujúcom sa ako permanentné sebautváranie a empaticky a solidárny vzťah k iným ľuďom. Na uskutočnenie takejto životnej filozofie, ktorá sa v jeho poslednom tvorivom období naplno prejavuje, Ďuga si zvolil stíšený, zmäkčený a pokojný básnický prehovor, ktorý aj napriek silnému pochybovačnému a deziluzívnemu nátlaku žitej skutočnosti, najmä stiesňujúceho pocitu z ubúdania času (“a úprimne prisahám / že na tohtoročnej jesennej ceste / viac nevyrastú kvietkované slová“), predsa evokuje vieru v život, ktorému zmysel dáva láska a tvorba, poézia. Básnikova seizmograficky citlivá rekapitulácia a revalorizácia prejdenej životnej cesty osloví zrejme nejedného zneisteného a ustráchaného človeka, no to, čo súčasného pochybovačnosťou nakazeného človeka v tejto poézii už neoslovuje, je básnikova pretrvávajúca dôvera básnickému slovu, jeho evokačnej, ale i terapeutickej potencie, teda viera v možnosť „preniknúť / až pod hladinu slova / a pritom neminúť ich zmysel“, ktorá je výrazná najmä v zbierke Krajina divých jabloní, no už značne nalomená v poslednom publikovanom cykle príznačného pomenovania – Lúskanie slov.

Najnovšiu básnickú tvorbu Martina Prebudilu (1960) knižne publikovanú v zbierkach Takmer o ničom (2010) a 3 bodky v dvoch vytiach… (2014), možno definovať ako typický beletrizovaný denník, v ktorom básnik zobrazuje celoživotný, osudový zápas so sebou a so skutočnosťou, do ktorej je svojou existenciou ponorený. Aj pri čítaní najnovších Prebudilových básní vidieť, že sa ešte stále nezriekol svojich mladistvých inšpirácií; je to aj naďalej poézia rozpoznateľnej revolty vyvolanej najrozličnejšími deformáciami skutočnosti, predovšetkým falošnou morálkou, pokryteckými konvenciami a najmä všeobec44 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

ným poklesom ľudskosti. Avšak namiesto niekdajšej básnikovej viery v možnosť vylepšovania žitej skutočnosti v zbierke Takmer o ničom kulminuje silný deziluzívny proces produkujúci záplavu „poklesnutých“ pocitov a motívov a niekdajšiu melanchóliu tu už v úplnosti vystriedali umŕtvujúca skľúčenosť a rezignovanosť komprimované do refrénovite sa opakujúceho srbského slova džaba (márne). Prebudilova poézia je teda aj naďalej poéziou bolestného vytia, čoho dokladom je i názov poslednej zbierky, no toto vytie už v nijakom prípade nie je beatnicky hlučné, ale skôr pokorné, tlmené, kvílivé.

Na rozdiel od rezignujúceho opakovania slova džaba v predposlednej zbierke v najnovšej básnickej zbierke 3 bodky v dvoch vytiach… tento básnik začína sústavne, priam mantricky, opakovať slovo dobrota, čo vnímame ako básnikovo úsilie o filantropické, sebaterapeutické, slovom „životanezriekajúce“ sa vyžarovanie pozitívnej energie … Škoda však, že takýto dôležitý významotvorný refrén na štylistickom, auditívnom a rytmickom pláne najčastejšie pôsobí rušivo, chvíľami priam disonančne…

Po dlhšej tvorivej prestávke sa k básnickej tvorbe vrátil aj Ladislav Čáni (1961), ktorý v predošlom päťročnom období časopisecky uverejnil dva básnické cykly (Kvapka vlastnej tmy a Elégia) z pripravovanej zbierky básní. Rozpoznateľným, výrazne premysleným a kultivovaným básnickým prehovorom Ladislav Čáni len potvrdil, že je dnes zrejme jeden z našich najvýznamnejších píšucich spisovateľov s jemným citom pre tep doby, ktorého poézia naplno odzrkadľuje problémy súčasného dezorientovaného človeka, naplno si uvedomujúceho vlastné poznávacie a tvorivé limity („Slovo zabliká / a poškvrní hviezdnu tíšinu, / ale nepovie nič.”) a existenčnú prázdnotu a bezcieľnosť („Ono by to chcelo dáky obsah, / štipku melanchólie, šťastia, / patinu spomienok, svetlo snov...”). Po takejto zdrvujúcej diagnóze súčasného stavu človeka ani neprekvapuje Čániho nie menej deprimujúca terapia, ktorá ako jedinú istotu, oporu a východisko z existenčnej slepej uličky človekovi ponúka len jeho „vlastnú tmu”: „Chráň si tú čiernu trošku. / je len tvoja / a je hlboká. / Hlbšia než dokážeš klesnúť.”

Zvlášť presvedčivo v Čániho najnovšej básnickej tvorbe však pôsobí cyklus veľavravného pomenovania Elégia, v ktorom na pohľad tradičným básnickým jazykom podáva svojráznu fenomenológiu ľudského smútku, bôľu a utrpenia. Sugestivita a evokačný potenciál týchto veršov je taký silný, že aj bez prepiatej patetiky a sentimentality, pri takýchto témach priam nevyhnutných, vyvoláva úprimné a hlboké (spolu)cítenie čitateľa.

Takouto poéziou, predovšetkým jej celkovou estetickou úrovňou, ale i poetikou a životnou filozofiou Čáni len potvrdil svoje ústredné postavenie v tzv. Generácii X, do ktorej sa literárnou tvorbou zaraďuje i Ján Salčák (1961), ktorý v tomto období v Novom živote publikoval tri dlhšie, typicky postmoderné básnické cykly: To čo sa vo mne o mňa chvie, Je jeden sen a Bolo raz zelené údolie. Ani v tejto najnovšej básnickej tvorbe Salčák nevybočuje z poetiky vybudovanej ešte v posledných dvoch desaťročiach minulého storočia, pre ktorú sú príznačné typické postoje a pocity nežného grobiana z okraja spoločnosti, bolestne sa zmietajúceho medzi vzburou a rezignáciou, ilúziou a sklamním, hedomizmom a asketizmom. To, čo je však v tejto poézii nové, je jej extrémny intertextuálny charakter, svojrázna poetická travestia, vybudovaná tzv. metódou nožničiek a lepidla, prostredníctvom ktorej tento básnik „vystriháva” fragmenty z poézie mnohých slovenských a svetových básnikov, aby ich potom pomocou vlastnej invencie pozliepkal do nových, veľmi sugestívnych a, celkom zodpovedne tvrdím, i originálnych básnických mozaík. Avšak pri takomto jednoznačnom prejave pocitu postmodernej vyčerpanosti, ako naostatok aj pri NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 45

Pavel Pop: Ján Branislav Mičátek, olejomaľba, 2013

všetkých experimentoch či tvorivých hrách a dôvtipoch, je najproblematickejší vlastne ích krátky dych, rýchle tvorivé vyčerpavánie sa. Práve preto aj možno spoľahlivo predpokladať, že Salčákova ďalšia tvorba sa bude pohybovať v intenciách nejakej inej, “originálnejšej” textotvornej stratégie.

Vydanie zbierky Juliette od Michala Bíreša (1975) bolo v roku 2011 významnou udalosťou v slovenskej vojvodinskej literatúre, čo súvisí nielen s primeranou literárnou hodnotou básní zaradených do tejto zbierky, ale aj so zreteľným anticipačným potenciálom poetiky týchto básní, predovšetkým s ich alternatívnosťou k tvorbe básnikov predošlých generácií. Táto odlišnosť Bírešovej poetiky je viditeľná už i vo výrazovej rovine, lebo na rozdiel od depoetizácie a konkretizácie básnického jazyka, jednej z najväčších inovácií v poézii v druhej polovici 20. storočia, Michal Bíreš svojím básnickým prehovorom zobrazovanú skutočnosť poetizuje, no zrejme nie s prvoradým poetistickým cieľom ozvláštňovať, tobôž nie skrášľovať, ale skôr s cieľom skutočnosť meniť a utvárať nejakú „novú“, “alternatívnu” alebo – ako to sám básnik definuje – „vyššiu“ skutočnosť. Básnický subjekt Michala Bíreša zrejme veľmi citlivo reaguje na skutočnosť, ktorá ho obklopuje; bytostne, „povrchom tela“, prežíva vonkajšie popudy, pričom ich najčastejšie synesteticky kríži, prehodnocuje a nadrealisticky uvoľňuje. Miesi tak vlastnú virtuálnu, teda náhradnú skutočnosť, v ktorej sa prelínajú sen, imaginácia a zdrapy reality, nadobúdajúce najčastejšie podobu fantazmagoricko-oneirických azylových krajiniek: „Deň otáčal sa pod nami / Zasial som trávu do postele / Ľahli sme si na ňu / A usmievali sa pomaly // Svetielkovala v nej ranná rosa / Do nášho zdĺhavého smiechu...“ (Bíreš 2011 : 13) Avšak treba hneď poznamenať, že týmto Bírešova poézia predsa neskĺzla do nejakého sentimentalizmu a nekritickosti, lebo v úzadí všetkých tých idylicko-ódických snových krajiniek sa črtá nie veľmi ružová realita.

Zrejme nie náhodou sú najčastejšie motívy v druhej časti Bírešovej zbierky krv a pád, jednoznačne sugerujúce agresivitu, (auto)deštrukciu a celkový životný spád. Konečne aj 46 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

celkové zakončenie zbierky je príliš disharmonizujúce a deprimujúce, lebo sa končí epitafom, v ktorom tento básnik ondrušovsky sugestívne evokuje definitívne zrútenie sa vybudovanej životnej veže z karát.

V roku 2014 Miroslave Dudkovej (1979) vyšla tretia zbierka básní Pokrčené verše, v ktorých vo veľkej miere nadväzuje na poetiku básní zo svojich predchádzajúcich kníh poézie Suchý rok a Nahá myseľ, čo znamená, že sa poetka predovšetkým usiluje, „minimalistickým”, no premysleným a sugestínym básnickým jazykom („musím / dôkladne porozmýšľať / ako to poviem / aby nevyskočila poistka”) evokovať u čitateľa permanentný, chvíľami až dramatický zápas súčasného urbánneho človeka o prežitie či pretrvanie vo svete, preňho cudzom a dehumanizovanom, ohrozujúcom hlboko cítiaceho a rozmýšľajúceho človeka, núkajúcom mu falošné možnosti a hodnoty. Oproti tomuto svetu sa básnický subjekt Miroslavy Dudkovej usiluje budovať inú skutočnosť, v ktorej by mohol naplno realizovať svoj autentický život, v ktorej by nemusel hrať a pretvarovať sa, ale úprimne žiť.

Avšak na rozdiel od Bírešových fantazmagoricky skoncipovaných alternatívnych svetov Miroslava Dudková v hľadaní existenčného azylu postupuje omnoho racionálnejšie, triezvejšie („kráčať na pätách”, s. 7), takže už napríklad vôbec nesiaha po spomienkach a snoch, ako to robila v predošlých zbierkach, ale teraz už východiská hľadá predovšetkým v láske („utekať // do úzkeho pokoja lásky”, s. 36), v samotnej básnickej tvorbe („túžiť / po / veršoch / neprestávam”, s. 39), ale aj vo vlastnej odlišnosti a sebestačnosti. Evidentné je však, že aj tieto oporné body básnický subjekt Miroslavy Dudovej vníma predovšetkým ako možnosť, ktorú treba citlivo pestovať a obhajovať pred rozličnými nástrahami a deformáciami: v láske pred sklamaním, v básnickej tvorbe pred limitovanosťou a zradnosťou básnického jazyka a vo vlastnej inakosti v nebezpečnej samote. Vzťah Miroslavy Dudkovej k básnickému jazyku je pozorný, no zároveň i aktívny, tvorivý, dokladom čoho je aj časté pohrávanie so slovom, s jeho významovou, najmä eufonickou kvalitou, z čoho najčastejšie vznikajú zaujímavé efekty, no čo sa však niekedy pociťuje aj ako vyumelkované a samoúčelné, najmä v prípadoch, kde vzniká len eufonický, nie i sprievodný významový efekt.

Aj napriek jasne sa črtajúcej paralely s poéziou Kataríny Hricovej, najmä na kompozičnom pláne a vo využívaní tradičnej metaforickosti, symbolickosti a alegorickosti v básnickej textotvorbe, ale tiež aj v hre s básnickým textom, poetika básní Anny Balážovej (1978) zo zbierky Oči v piesku (2012) je už značne iná, odlišná. Najvýraznejšie sa to prejavuje v postoji básnického subjektu k zobrazenej skutočnosti: na rozdiel od malátnosti, deziluzívnosti a chvíľami až rezignovanosti básnického subjektu v poézii básnikov Generácie X lyrická hrdinka Anny Balážovej je typický fighter plný životného elánu, ktorý permanentne vyzýva život do boja („trucovitá šteklím život“). Aj keď je skutočnosť v tejto poézii najčastejšie zobrazená čiernymi farbami, naturalisticky až odpudzujúco banálne („zašpinená realitou“), Balážovej básnický subjekt predsa prechováva a pestuje jasné vitalisticko-obrodenecké úsilie („robím si novú podobizeň“), vyúsťujúce niekedy až do bezstarostného, priam ľahkomyseľného hedonizmu. Podobne ako Michal Bíreš a Miroslava Dudková aj Anna Balážová jednoznačne odmieta postmodernú intertextualitu ako princíp textotvorby, ale aj ako poznávacie východisko, a jednoznačne sa zasadzuje sa bytostnejší a aktívnejší vzťah medzi autorom, respektíve skutočnosťou a básnickým textom: „Byť básnikom / ostrej reči // nestratiť / v cudzom texte / svoju reč // ostrým perom / podčiarknuť / tuposť // čítať / báseň // odhaliť básnika / v básni…”.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 47

ANNA MARGARÉTA VALENTOVÁ

Nóra Ružičková v nekonečnosti poézie „Umenie sa začína tam, kde sa končí imitácia,“ povedal Guillaume Apollinaire, básnik francúzskej avantgardy. Vskutku cieľom ozajstného umelca je vytvoriť niečo nové, originálne, jedinečné, niečo, čo ešte nebolo a už sa viac nezopakuje.

Vývin, pulzovanie literatúry od dávnych čias, cez stredovek, v ktorom jednou z jej základných charakteristík bola imitácia, napodobňovanie diel a preberanie myšlienok, priviedlo literatúru po obdobie moderny a postmoderny. Vtedy sa pojem imitácie začal naplno uvedomovať a prehodnocovať, z toho dôvodu, že sa jedným zo základných postulátov poetiky stala originalita, unikátnosť, pričom všetky dovtedy existujúce diela nadobudli novú hodnotu, novú úlohu, keď do nového, originálneho diela prenikali prostredníctvom intertextuality.

Nóra Ružičková, poetka a výtvarníčka, spolu so svojimi súčasníkmi, túto pravdu pozdvihla na vyšší stupeň. Zaraďovaná medzi autorov „text generation“ dekonštruuje základné princípy modernej poézie, medzi Anna Margaréta Valentová (1990), základné ktoré patria i originalita a unikátnosť a a master štúdiá absolvovala na Oddelení slovakisspochybňuje „evokačno-imitačnú povahu tiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade. literárneho diela aj jeho konvenčnú zážitPokračuje v štúdiách, je doktorandkou v rovnakom kovú recepciu“1. Vo svojej tvorbe spája odbore. Pracuje v Ústave pre kultúru vojvodindva druhy umenia – literatúru a výtvarnícských Slovákov.

Uverejňuje v Novom živote a v ďalších sloventvo a takým spôsobom často napodobňuských vojvodinských a dolnozemských časopisoch. je to, čo už sama skôr vytvorila. Evokuje u čitateľa pocity prostredníctvom mnohých zmyslov, ako i experimentovaním s jazykom a tvarom. Jej poézia sa vyznačuje dekonštrukciou výrazu, čo je zrejme následok pocitu vyčerpanosti poézie, charakteristického pocitu pre autorov toho obdobia, keď začínala tvoriť.

Je to však skutočne tak? Sú dnes už poézia, literatúra, či umenie všeobecne vyčerpané?

Môže nám dnes literatúra ponúknuť niečo nové, má svojich čitateľov čím zaujať? Bude sa poézia ešte čítať?

Literatúra, ktorá od svojho vzniku prechádzala rôznymi premenami, menila povahu, ciele, poetiku, kvantitatívne a kvalitatívne rástla, si v každom z období našla svojich čitateľov. Život píše básne. Každý deň je rovnaký, no predsa nový, iný, neopakovateľný. Individuálna životná skúsenosť je jedinečná, originálna a tak sa stáva prameňom inšpirácie aj mladej a strednej generácie autorov z konca 20. storočia. Snažiac sa svoje diela zbaviť ideológie, čiže depolitizovať ich, jadrom poézie básnikov tohto obdobia sa stáva indivíduum, no ako poznamenáva Jaroslav Šrank, pre básnikov experimentálno-dekonštruktívnej poézie je charakteristické i to, že „boli v postmodernej skepse dôslední a popri odmietaní kolektívnych monomýtov spochybnili aj privilegovanú pozíciu subjektu.

Nezavrhovali individuálnu tvorivú slobodu, len boli skeptickí k jej možnostiam na konci 20. storočia“2.

1 2

ŠRANK, Jaroslav: Individualizovaná literatúra. Bratislava : Cathedra, 2013, s. 386.

Tamže.

48 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Keď po roku 1989 padol totalitný režim, literárny život na Slovensku sa podstatne zmenil. V tom období bola slovenská literatúra naplno zasiahnutá postmodernou poetikou, pluralitou, rôznymi trendami a tendenciami. Práve v tomto pluralizme začala byť príznačná dominácia individualizmu. V týchto rokoch sa prejavilo viac výrazných individualistov, u ktorých sa začala objavovať tendencia nezapájať sa do generačnej skupiny s podobnou poetikou a životnou skúsenosťou.

Jaroslav Šrank vo svojom diele Individualizovaná literatúra preto vyčlenil štyri vekové skupiny autorov, ktorí participovali na slovenskej poézii na prelome 20. a 21. storočia3.

Podľa tohto podelenia je Nóra Ružičková zaradená do tretej skupiny, medzi autorov, ktorí debutovali v priebehu 90. rokov 20. storočia, narodení prevažne v 70. rokoch.

Predsa však, na základe vzájomných príbuzností, Šrank vyčleňuje i štyri procesuálnotypologické tendencie4: nekonformní individualisti, predchodcovia Barbarskej generácie, básnici súkromia, spirituálne orientovaní autori a autori experimentálno-dekonštruktívnej poézie (text generation), ktorí „podvracajú vžité umelecké pravidlá a hľadajú nové výrazové prostriedky. Ich tvorba je spojená s poňatím poézie ako intelektuálnej hry“5.

Ružičková je zaradená do najradikálnejšej časti, zameranej na experimentálnu, anestetickú poetiku, ktorá sa vyčleňuje ako „text generation“ (Šrank, Marčok). Ukážeme to na základe jej prvých dvoch zbierok Mikronauti a Osnova a útok.

Poetka Nóra Ružičková debutovala v roku 1998 básnickou zbierkou Mikronauti. Nasledovala zbierka básní Osnova a útok (2000), Beztvárie (2004), Parcelácia vzduchu (2007), Pobrežný výskum (2009), Márnivé bubliny (2010) a dielo Práce & Intimita (2012), ktoré predstavuje experimentálny text utvorený z prevzatých cudzích viet o ľudských intímnostiach6. Jej poézia je zvláštna – experimentálna, odosobnená, sterilná, anestetická, ťažko dešifrovateľná, ba až nedešifrovateľná.

Podľa Andrey Bokníkovej Tóthovej7 Ružičkovej tvorbu charakterizuje opakované obchádzanie slov. Je to základná charakteristika jej literárneho diela. Z jej textov vyplýva, že slová nestačia, aby sa vyjadrila podstata, myšlienky prezentované v texte. Využíva preto veci, ktoré každodenne môžeme vnímať svojimi zmyslami – napr. voda, geometrické tvary. Často máme pocit, že jej poézia nemá žiaden význam, alebo keď ho aj má, asociačné nadväznosti v básňach sú ťažko pochopiteľné.

V básňach tejto umelkyne je výrazný aj vplyv iných autorov. Sama sa priznáva, že vo svojej literárnej tvorbe nemá iba jeden dominantný vzor. Jej tvorbu ovplyvňujú viacerí autori, dokonca niektorí nie sú z oblasti literatúry. Vyzdvihuje spisovateľku Emily Dickinson, ktorej vášnivosť a disciplinovanosť najväčšmi na ňu zapôsobila8. Čítajúc básne Nóry Ružičkovej máme dojem, že hovorí viac o vonkajšom ako o svojom vnútornom svete. Motívami sú často každodenné, obyčajné veci, nevyhnutné pre život, no ich jestvovanie je také samozrejmé, že si ich často ani neuvedomujeme. Aj vtedy, keď sa autorka zameriava viac na opisovanie toho vonkajšieho sveta, jedinečným spôsobom sa dostáva k zobrazeniu svojho vlastného vnútra, pocitov, stavov. Niekedy je však pomer3 4 5 6 7 8

Tamže, s. 43.

Tamže, s. 44 – 45.

Tamže, s. 45.

Dostupné na: http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/nora-ruzickova#books_reviews.

Dostupné na: http://tv.sme.sk/v/17152/poetka-presnych-obrazov.html.

Tamže.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 49

Pavel Pop: Leopold Branislav Abafi, olejomaľba, 2014

ne náročné odhaliť presne, o aký cit ide, najmä keď hovorí o svojom ľúbostnom alebo milostnom zážitku. Vo väčšine prípadov však jednoznačne badať negatívne emócie, dezilúziu, pesimizmus, rozčarovanosť.

Zbierka Mikronauti predstavuje básnický debut Nóry Ružičkovej. Doplnená je autorkinými vlastnými ilustráciami.

Pomenované sú iba niektoré básne. V nej je dôležitý fenomén kruhu, ako i ďalšie geometrické útvary, alebo predmety súvisiace s kruhom, prezentované v rozličných farbách, ktoré ešte väčšmi umocňujú vnímanie javov okolo nás všetkými možnými zmyslami: „Červená bodka / okolo nej biely kruh / a všeobjímajúci ružový / celé rozostrením zjemnené.“9 V básňach sú porušené mnohé princípy písania, na aké sme si zvykli. Ružičková experimentuje s formou básne, pomocou ktorej vyvoláva u čitateľa určité nálady a zmysel, podstatu básne. Píše výlučne voľným veršom. Príznačný je pre ňu originálny obrazový svet, často príliš ďaleký kozumentom poézie. Pre všetky básne je príznačná komunikačná náročnosť, často čitateľovi kladie výzvy pri dešifrovaní jej jazyka, textu, zmyslu básne. A práve to je v jej básňach zaujímavé. Nie samotná idea, ale spôsob, akým ju podáva.

Netradičná forma písania u Ružičkovej pramení v jej druhom umeleckom domove, vo výtvarníctve. Zoradenie písmen alebo slov netradičným spôsobom majú funkciu ilustrácie textu, čo by malo pomôcť čitateľovi pri pochopení zmyslu básne. Takto poetka prezentuje svoju skutočnosť básne, no zdá sa, že tým len väčšmi čitateľa zmýli, keďže je skutočnosť, pravda relatívna. Avšak ponúka veľký počet možných interpretácií svojich básní a aktívne zapája čitateľa do procesu tvorby textu.

Jaroslav Šrank upozorňuje na „tri motivicko-tematické okruhy, ktoré sa stali príznačnými pre celú autorkinu tvorbu. Prvým je vzťah lyrického subjektu a okolitého sveta vrátane intímnych vzťahov, druhým je problematika vlastnej identity a tretím otázky umeleckého stvárňovania skutočnosti“.10 9 10

RUŽIČKOVÁ, Nóra: Mikronauti. Banská Bystrica : Drewo a srd 1998, s. 7. ŠRANK, Jaroslav: Individualizovaná literatúra. Bratislava : Cathedra, 2013, s. 423.

50 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Hneď na začiatku zbierky Mikronauti vidieť autorkino chápanie ženy, ktoré sa podstatne odlišuje od chápania tvorby feministiek v tom období. Žena u Ružičkovej nie je vnímaná ako celok, pozornosť sa sústreďuje iba na niektoré detaily, presne tak, ako vníma seba i žena sama: „zrazu sa vidíš v zrkadle / ako na seba nepozeráš / zaostruješ detail / celok nevnímaš“11 Ružičková sa aj v ďalších básňach snaží zotrieť rozdiely medzi ľuďmi, abstrahovať iba ich základné charakteristiky, vybrať to, čo je príznačné pre všetkých ľudí, či sú to už fyzické, alebo psychické vlastnosti. Častým motívom na začiatku zbierky je vajce. Aj ono samo pripomína geometrický útvar spätý s kruhom, hoci je oválneho tvaru. Je to vlastne deformovaný kruh, čo je celkom v súlade s autorkiným chápaním skutočnosti. Vajce je symbolom nového života, zárodok, z ktorého sa postupne vyvinie nový jedinec, nové indivíduum. V zbierke Mikronauti sa často spomína aj nový ľudský organizmus, vlastne iba jeho začiatok, zárodok – „malý anjel v žiarivej maternici“12, s čím sa najčastejšie viažu negatívne, pesimistické nálady. Toto všetko nás privádza k myšlienke, že autorka opisuje osobný zážitok ženy, neúspešné darovanie nového života, nezrealizovanie sa ženy ako matky, čo spôsobuje tú najväčšiu bolesť, otupenie citov, čiže pocity, ktoré sú príznačné pre celú zbierku.

Motív vajca však môžeme pochopiť aj ako nádej, zárodok, začiatok niečoho nového, lepšieho, optimistickejšieho, ako začiatok zmeny života, či novú šancu pre lyrický subjekt, ktorý je uväznený v okovách dezilúzie, pesimizmu, rozkolísanej identity a beznádeje.

Takmer všetky skúsenosti lyrického subjektu sú disharmonické, bez budúcnosti, a bolestné. Evokujú smrť, nepokoj, trápenie.

Ako hlavné motívy v týchto básňach, okrem kruhu, nájdeme i bod, jadro, centrum, alebo oko, ktoré je zobrazené i na titulnej strane zbierky. Všetky tieto útvary, späté s geometriou a s autorkinými ilustráciami, sú taktiež nepravidelného tvaru, narušený je ich ideál, sú zdeformované, náchylné k deštruktivite. Aj takýmto spôsobom sú však jedinečné, krásne a aj keď spôsobujú bolesť, sú predmetom obdivu, niečím, čo napĺňa vnútro lyrického subjektu.

Lyrický subjekt, ktorý môžeme stotožniť s autorkou, má problémy s vlastnou identitou, čo dokazujú početné kontrastné spojenia: „Kombinácia / kvetov a snehu / ... / červená a biela...“13 Poukazuje to na autorkinu rozpoltenosť medzi nevinnosťou a násilím, medzi spánkom a zobúdzaním sa, medzi pasivitou a aktivitou, ktorú znázornila pomocou zimy a jari. Báseň sa na prvý pohľad vyznačuje autorkinou nezaujatosťou, bezcitnosťou, no končí ju spoveďou, že sa pod všetkými tými vrstvami „Pod snehom / pod zemou / pod kožou“14 predsa nachádza niečo nové, malé, nevinné, začínajúce svoj život: „malé mrkvy / hladké a lesklé prsty detí / siahajú po niečom hlboko temnom“15 Je tu však prekvapenie! To, čo nás tam čaká, nie je to, čo je aj očakávané. Aj to, čo sa nám na prvý pohľad zdá byť nevinné, bezbranné a dobrosrdečné ako deti, je to niečo temné. A tu sa navrstvenosť ešte nekončí. „Prsty“ siahajú ďalej, siahajú hlboko, čím očakávanie neprestáva. Čo bude na konci? Je celkom možné, že sa pod hrubými vrstvami bezcitnosti, ktoré zakrývajú skutoč11 12 13 14 15

RUŽIČKOVÁ, Nóra: Mikronauti. Banská Bystrica : Drewo a srd 1998, s. 7.

Tamže, s. 8.

Tamže, s. 22.

Tamže, s. 22.

Tamže, s. 22.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 51

né ja, nachádza bôľ, sklamanie a rozčarovanie, dôvod, prečo je i to najbezbrannejšie zdrojom strachu, smútku..

Aj v ďalších básňach v danej zbierke nachádzame motív navrstvenosti, sedimentácie, pri ktorej každá vrstva má svoj príbeh, skrýva svoje tajomstvá. Vidíme to na príklade básní Sedimentácia a Nevyzlečieš si svoju vrstevnatosť, kde sa pod tou najspodnejšou vrstvou skrýva odhalenie straty schopnosti plodiť. Stretávame sa tu s bielym, sterilným prostredím a tromi časovými vrstvami. Prvá, najstaršia, skrýva krvnú podliatinu, ktorá je „hrdá na maľbu / vytvorenú v agóniu“16, a tá posledná potupu, odsúdenie, nepochopenie.

O autorkinej navonok pôsobiacej bezcitnosti hovoria i ďalšie básne. Básnický subjekt sa cíti ako prístroj, automat, vec, ktorá už nemá kontrolu sama nad sebou, ktorá nie je schopná milovať, cítiť. „Fungujem na mince / mám impotentné srdce“17 Keď sa nejaké myšlienky v hlave predsa začnú rojiť, vyvolajú iba bolesť, plač. „nevhodná séria asociácií / vyvoláva kŕč mimických reakcií // akváriové ústa do O“.18 Vo svojej druhej zbierke Osnova a útok Nóra Ružičková pokračuje so sebaskúmaním a riešením problematických vzťahov. Básne na začiatku tejto zbierky pripomínajú denníkové záznamy, namiesto názvu autorka dokonca uvádza konkrétny dátum a pokračuje s problematikou vlastnej identity a básňami podanými bez jednoduchého a ľahko pochopiteľného vyznania emócií.

Denníkový charakter básní v tejto zbierke svedčí o tom, že Ružičková píše na základe vlastných skúseností. Pokračuje s experimentálnou poéziou, zahmlieva asociačné nadväznosti v básňach, čo komplikuje interpretáciu básne. Niektoré obrazy sú náročné na vyvolanie konkrétnych predstáv. Do textu autorka zakomponúva nezrozumiteľné prvky, ktorých efekt je zosilnený netradičným usporiadaním textu, experimentovaním s jeho vizuálnou stránkou, neexistovaním interpunkčných znamienok a samým tým i veľkých začiatočných písmen, skrátka nerozdeľovaním textu na kratšie úseky. Osobné bolestné skúsenosti, sebaskúmanie, problematické vzťahy, erotika, milovanie, láska sa tu menia na fantazmagóriu autorky, ktorá je rozpoltená medzi verejnosťou, každodennými javmi, mestom, jeho ruchom, ľuďmi a anestetickým a sterilným prezentovaním svojich citov a osobných zážitkov.

V básňach zo zbierky Osnova a útok vidieť aj súvislosť so surrealizmom, keď autorka dáva do popredia podvedomie a tak rieši niektoré podvedomé poruchy, šumy, ktoré jej prekážajú v každodennom živote. Problémy, ktorými sa autorka zaoberá, sú vyjadrené jazykom emocionálne nepríznakovým, vecným, odosobneným. Jazyk Nóry Ružičkovej je navonok chladný, nezaujatý. No i v tejto zbierke sa vždy za mnohými vrstvami chladu, bezcitnosti odhalí bolesť, ktorú básnický subjekt nesie vo svojom vnútri.

Ako už bolo spomenuté, začiatok zbierky Osnova a útok možno pochopiť ako denníkové záznamy, čiže svojráznu autorkinu spoveď. V týchto básňach, aj keď nezaujato, autorka hovorí o svojom vnútri, prežíva bolestné chvíle, no to, čo jej tú bolesť zapríčiňuje, nenaznačuje konkrétne. Predpokladáme však, že je to okrem problematických, komplikovaných vzťahov i sebazapieranie, čo ju trápi do tej miery, že sa u nej javí psychická, ba až fyzická choroba. „ONI – Pozorujú ma v spánku / a pocit útulnosti je zrazu inde / ONI – Zaznamenavajú pohyb očí pod viečkami: / základy dočasného mauzólea / okolo strážkyne mrav16 17 18

Tamže, s. 14.

Tamže, s. 48.

Tamže, s. 48.

52 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

čích kukiel“19 „NICH“ môžeme pochopiť ako konkrétnych ľudí, ktorí skúmajú jej stav, narušené zdravie, no tiež i ako nadväznosť na predchádzajúcu zbierku, na mikronautov, ktorí zase útočia na jej život v stave polosna. Všetko je to však podané nezaujato, chladne: „niečo ako hra: pokus o bolesť: / pokus o vlastný pokus: / niečo ako podoba o rozbitie: / úsmev:“20 V tejto zbierke sú časté zdravotnícke termíny. Bolesť, lekári, opatrovateľky, lieky v spojení s výtvarníckymi termínmi, farbami, štetcami, tvarmi potvrdzujú jej problémy, diagnostifikujú jej bolesť, vnútornú deštrukciu, no nepomáhajú, neponúkajú riešenie.

Citovú rozpoltenosť autorka zjavne vyjadruje vo viacerých básňach: „Sú tu tvoje protirečenia / sú si vzájomnými protipólmi / zároveň krajnosťami môjho kmitania / ... / EMOCIONÁLNE KYVADLO“21 Dozvedáme sa, čo autorke prinieslo bolesť, čo rozkmitalo jej emocionálny život – nestálosť citov jej partnera. No po odstrihnutí tohto emocionálneho kyvadla, po zastavení náladovosti sa neistota básnického subjektu nezmenila na istotu, prichádza „zrútenie do seba“.

V niektorých básňach predsa partner hrdinke predstavuje oporu, no istotu z toho necíti, skôr má pocit, že je to bludný bod, lebo sa ho nedrží sebou, ale drží sa iba ruka ruky, ktorá už nereprezentuje ich samých. „Držím sa tvojej ruky / nie teba sprostredkovaného (tou) rukou / držím sa rukou nie sebou / ilúziou skutočnosti podobnou“22 Básnický subjekt trápi stála zmena, rozkolísaná statickosť, meniace sa vzťahy. Téma lásky, milovania nadobúda nový zmysel, predstavuje „špecifický problém neschopnosti hrdinky bezprostredne sa podieľať na vlastnej milostnej skúsenosti“23.

V ďalšej básni autorka naznačuje, že sa vzťahy môžu znovu skonsolidovať, no minulosť, ktorá zrejme bola úspešnejšia, sa nevráti, možné bude iba predstierať, že je všetko tak ako predtým: „tieň zrastie so svojím stromom / znovu / ale neobnoví komunikáciu / bude predstierať / pohyb nezávislý od predpohybu“24.

V pokračovaní zbierky nasledujú básne s konkrétnymi pomenovaniami. Sú tiež osobné, cítime v nich prepojenie autorky s lyrickým subjektom. V nich sú viditeľné pocity sklamania, lásky, rozorvanosti. Niektoré básne sú dokonca vyslovene pesimistické, až so suicídnymi sklonmi „nič / len voda voda / a odrazu / chuchvalce niečoho // vyplávam na povrch / vždy vyplávam na povrch / som kôstka / alebo / som tenisová loptička / odrazu / som príliš šikovná“25.

Silnú symboliku vody v zbierke okrem uvedeného príkladu nachádzame na mnohých miestach a v rôznych tvaroch: ako základnú, najčastejšie studenú, ako dážď, kvapky, paru, bubliny. Často sa stretáme s motívom plného, alebo prázdneho pohára, s vodou, vaňou, v spojení s rybami, návnadami, háčikmi.

Vodu, jeden zo štyroch základných živlov, môžeme pozorovať z mnohých hľadísk. Z náboženského hľadiska voda je symbol očisty, nového života. V starovekom význame voda zase symbolizuje prameň oplodnenia duše, takisto je spätá s našou duchovnosťou, s podvedomou energiou, beztvarou silou duše a tajomnou motiváciou. Voda teda, ako symbol 19 20 21 22 23 24 25

RUŽIČKOVÁ, Nóra: Osnova a útok. Banská Bystrica : Drewo a srd 2000, s. 27.

Tamže, s. 22.

Tamže, s. 12.

Tamže, s. 16. ŠRANK, Jaroslav: Individualizovaná literatúra. Bratislava : Cathedra, 2013, s. 424.

RUŽIČKOVÁ, Nóra: Osnova a útok. Banská Bystrica : Drewo a srd 2000, s. 18.

Tamže, s. 84.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 53

Pavel Pop: Albert Martiš, olejomaľba, 2014

nevedomých, hlbokých vrstiev osobnosti, ktoré obývajú tajomné bytosti (ryby), je ambivalentná, ožíva a oplodňuje a z druhej strany potápa a ponecháva na milosť-nemilosť26.

Keďže voda je stále v pohybe, môže symbolizovať pohyb, čas, zmenu. Jej beztvarosť si možno vysvetliť aj ako symbol chaosu, kvôli skupenstvu je symbolom nestálosti, pominuteľnosti, zdanlivosti. Zostupná, nebeská voda, čiže dážď je symbolom mužského, primárna voda však, ktorá pramení zo zeme, symbolom ženského. „Podzemné vody“ sa často dávajú do kontextu s prvotným chaosom. Vo vode ako ženskom obsiahnuté je i mužské (ryby).

Hlbiny vody sú temné, tajomné, hrozivé. V oboch prípadoch však symbol vody obsahuje i symbol krvi, ktorý Ružičková využíva často. Voda môže pohltiť a usmrtiť, zaplavuje a ničí, čo je vlastne protipólom živej vody ako symbol smrti. Voda existuje aj ako symbol začiatku a tiež aj symbol konca27.

V poézii Nóry Ružičkovej sa stretáme so všetkými významami symbolu vody. Lyrický subjekt trápi čas, zmena, je v stálom chaose, v psychickej rozkolísanosti, nestálosti. V súvislosti s motívom vody sú vždy prítomné i motívy ryby, teda mužské v ženskom, čo v živote lyrického subjektu predstavuje niečo tajomné, temné, niečo, čo trápi a zraňuje. Voda lyrický subjekt pohlcuje, ničí, no v niektorých prípadoch mu dáva novú šancu a očistenie.

Podvedomie, vrstvy osobnosti, nestálosť, boj o existenciu lyrický subjekt rieši v oboch zbierkach a očividne mu pritom pomáha i podvedomá sila.

Okrem silnej symboliky Ružičková často využíva i intertextualitu. Už v jej básnickej prvotine sa stretáme s biblickými motívami Poslednej večere. V jej druhej zbierke sa stretáme s tematikou biblického Lazara, človeka vzkrieseného Ježišom po troch dňoch smrti, keď sa autorka pokúša uplatniť na sebe samozacelenie, vyliečiť sa zo svojich chorôb, vyliečiť sa zo života, znovuzrodiť sa, podobne ako biblický Lazar. V básni Akcia s Lazarom sa pokúša sama vytvoriť si na svojom tele stigmu, ktorá v náboženskom kontexte reprezentuje najbližšie stotožnenie sa s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Kristom. Autorka sa pokúša spôsobovaním si fyzickej bolesti zmierniť psychickú bolesť, s ktorou si nevie poradiť.

V poslednej básni zaradenej do zbierky Osnova a útok autorka hovorí o nevyhnutnosti poradiť si s problémom. „Cez tento les nepreprší / neukryjeme sa / každý do svojej bubliny“.28 Autorka naznačuje nemožnosť utiahnuť sa do súkromia, ale potrebu čeliť skutočnosti, čeliť 26

BIDERMAN, Hans: Rečnik simbola. Beograd : Plato, 2004, s. 432 – 435.

Dostupné na: www.holistickamedicina.sk/kniznica/Ia.doc; CHEVALIER, Jean – GHEERBRANT, Alain: Rječnik simbola, mitovi, sni, običaji, geste, oblici, likovi, boje brojevi.

Zagreb : Nakladni zavod MH, 1987, s. 755 – 760; BIDERMAN, Hans: Rečnik simbola. Beograd : Plato, 2004, s. 432 – 435.

28 RUŽIČKOVÁ, Nóra: Osnova a útok. Banská Bystrica : Drewo a srd 2000, s. 85.

27

54 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

ľuďom, ktorí prinášajú bolesť, sklamanie a útrapy. Čas by však mal pomôcť, mal by vyliečiť rany, vyriešiť problémy a mal by so sebou priniesť potenciálnu šancu pre naše šťastie, pre lepší život – „tu ešte môžeš vidieť záhradu / ako sa ponáhľa / v ústach nesie malý kúsok zmrznutého jazera“29 Tým zmrznutým jazerom je nový život, nová šanca, zmrznutá, čiže v tuhom skupenstve, ktorú bude môcť využiť, keď bude cítiť na to pravú chvíľu. No čo sa stáva? „ešte raz / váha behu do kameňa // a prehltne / čo odhryzla“30 Neočakávaná, nepredvídateľná vec mení celú situáciu a berie aj tú poslednú šancu, ktorá lyrickému subjektu zostala.

Celá tvorba Nóry Ružičkovej nám určitým spôsobom pripomína teóriu chaosu, v ktorej je správanie systémov podmienené začiatkom, no do budúcna nepredvídateľné, nemôžeme s istotou povedať, ako sa situácia rozvinie, keďže všetko ovplyvňujú náhody, všetko je závislé od iných vecí, neočakávaných, nových, nepredvídaných.31 Každodenné, obyčajné veci, každodenná monotónia vo vťahoch, vyúsťujú v niečo neočakávané: „Vložil si do mňa akúsi definíciu času / porodila som malú opicu / ktorá rýchlo začala / vo svojom osamotenom evolučnom vývoji / smerovať k voskovým pocitom“32.

Neistá, neovplyvniteľná budúcnosť najčastejšie vyúsťuje v rozchody, zmenu, bolesť.

Vedomá si toho Nóra Ružičková preto nikdy nie je presná, jednoznačná, vždy prináša niečo neočakávané. Odstraňovaním povrchových vrstiev sa dostávame k niečomu nepredvídanému, skrytému, alebo celkom náhodnému.

Takým spôsobom Ružičková drží svojho čitateľa v napätí, pripraveného na všetko, lebo nemožno s istotou očakávať, ako sa jej vzťahy skončia, čo ovplyvní problémy, v čo vyústi jej sklamanie. Niekedy nás pomocou hybridizácie textu zmýli, a to aj v tých prípadoch, keď svoje texty ilustruje obrazmi. Vzťah s výtvarným umením do poézie Nóry Ružičkovej priniesol i akčnosť, tiež motívy, ktoré súvisia s vnímaním textu zrakovými zmyslami a mnohé termíny z jej druhého umeleckého domova, z výtvarníctva, ktoré je stále prítomné v jej literárnej tvorbe. Autorka ilustrácie k svojim zbierkam ladí významovo a aj formu textu prispôsobuje výtvarnému dielu, zoraďuje slová, písmená do podoby geometrických útvarov a hrá sa s nimi, hrá sa s jazykom, s literatúrou, s umením. Pohráva sa s osobnými zážiatkami, ktoré sú často bolestivé, pretvára ich do básne, do textu, a tak ich robí menej reálnymi, menej bolestnejšími.

Ružičkovej texty sú krátke. Často je v nich prítomná hybridizácia v tvare novoutvorených slov, ako napr. rozostrenie, nitkočiary, temnosvit, mravenčenie atď. Básne usporadúva ako kaligramy. Ako poznamenáva Jaroslav Šrank, „v prístupe ku knižnému médiu sa u Ružičkovej uplatnil sklon tvoriť knihy-objekty“33. Všimli sme si to už na základe väzby jej prvej zbierky, ktorá prezrádza túto pravdu. Oko na titulnej strane prvotiny Nóry Ružičkovej určitým spôsobom „zaobľuje“ knihu a v spojení s okrúhlymi geometrickými útvarmi v básňach nám dáva na vedomie, že nič nemá koniec, nemá hrany, uhly, prekážky, nič nie je jednoznačné a všetko smeruje k dokonalosti, či už intímne vzťahy medzi ľuďmi, chápanie ľudskej identity, alebo umelecké stvárňovanie skutočnosti. Nedokonalosť je zdrojom bolesti. Interpretácia jej básní je nekonečná, nevyčerpateľná a tým pádom i záujem o literatúru a všeobecne o umenie.

29 30 31 32 33

Tamže, s. 85.

Tamže, s. 85.

Dostupné na: http://sk.wikipedia.org/wiki/Te%C3%B3ria_chaosu.

RUŽIČKOVÁ, Nóra: Mikronauti. Banská Bystrica : Drewo a srd 1998, s. 61. ŠRANK, Jaroslav: Individualizovaná literatúra. Bratislava : Cathedra, 2013, s. 429.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 55

Ľudia, majú rozličný vzťah k umeniu. Niektorí sa v poetických chvíľach započúvajú do hudby, iní sa kochajú v obrazoch a iba niektorí v poézii. Nóra Ružičková umožňuje milovníkovi poézie kochať sa v jej čaroch, no trochu iným spôsobom a iným jazykom, na aké si väčšina zvykla. Čitateľ tu už nie je iba bezstarostným prijímateľom, konzumentom, stáva sa spoluúčastníkom na tvorbe literatúry. Pri čítaní poézie Nóry Ružičkovej konzument aktivuje svoje vzdelanie, mnohé zmysly, a tak potvrdzuje, že jej reč je nezrozumiteľná poeticky pekným spôsobom.

Treba si však byť vedomí toho, že je nezrozumiteľnosť, dokonca ako i všetko ostatné, pekné iba vtedy, keď je účelové. Podľa slov Ivana Žuchu34 je nezrozumiteľnosť u Nóry Ružičkovej účelová v tom, že po prečítaní jej básní, čitateľ má pocit, že sa niečo dozvedel, no nie si je istý, čo: „Máme pocit zmúdrenia. Vieme viac, ako sme vedeli, hoci nevieme presne, čo vieme.“ Preto Ivan Žucha knihy Nóry Ružičkovej zaraďuje aj medzi knihy o psychológii v širokom zmysle slova35.

Svojou poéziou Nóra Ružičková dokazuje, že pocit vyčerpanosti literatúre dáva nový rozmer, prináša jej novú hodnotu, nové výzvy, pomocou ktorých dáva svojim čitateľom šancu vyskúšať sa v nich.

Pomocou rôznych motívov, výrazovej kompozície, fragmentárnosti, intertextuality, bohatej symboliky, deštrukcie a experimentovaním s jazykom, tvarom a umením autori, ako je Nóra Ružičková, budú neustále vzbudzovať u čitateľov záujem o poéziu, o literatúru tým, že im budú predkladať nové a nové výzvy pri čítaní. Takýmto spôsobom si literatúra vytvorí kruh svojich konzumentov, ktorých síce nebude mnoho, no budú to tí vyvolení, ktorým bude zjavené tajomstvo poézie a umenia.

LITERATÚRA BIDERMAN, Hans: Rečnik simbola. Beograd : Plato, 2004.

CHEVALIER, Jean – GHEERBRANT, Alain: Rječnik simbola, mitovi, sni, običaji, geste, oblici, likovi, boje brojevi.

Zagreb : Nakladni zavod MH, 1987.

MARČOK, Viliam a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava : Literárno informačné centrum, 2006.

RUŽIČKOVÁ, Nóra: Mikronauti. Banská Bystrica : Drewo a srd, 1998.

RUŽIČKOVÁ, Nóra: Osnova a útek. Banská Bystrica : Drewo a srd, 2000. ŠRANK, Jaroslav: Individualizovaná literatúra. Bratislava : Cathedra, 2013. ŽUCHA, Ivan: Tri (možné) pohľady do duše. Bratislava : Knihy a spoločnosť, 10/2005. http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/nora-ruzickova#books_reviews http://tv.sme.sk/v/17152/poetka-presnych-obrazov.html http://www.cupress.cuni.cz/ink2_stat/index.jsp?include=podrobnosti&id=1723&zalozza=4 http://sk.wikipedia.org/wiki/Te%C3%B3ria_chaosu http://www.holistickamedicina.sk/kniznica/Ia.doc

KONZULTOVANÁ LITERATÚRA MIKULA, Valér: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005.

SEDLÁK, Imrich a kol.: Dejiny slovenskej literatúry 2. Martin: Matica slovenská – Bratislava : Literárne informačné centrum, 2009.

34 35

ŽUCHA, Ivan: Tri (možné) pohľady do duše. Bratislava : Knihy a spoločnosť 2005, č.10, s. 10.

Dostupné na: http://www.cupress.cuni.cz/ink2_stat/index.jsp?include=podrobnosti&id=1723&zalozza=4.

56 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

RECENZIE SAMUEL KORUNIAK

Významná, prínosná a ocenená publikácia o najstaršom slovanskom písme (Ľubomír Kralčák: Pôvod hlaholiky a Konštantínov kód.

Martin : Matica slovenská, 2014, s. 208) Cyrilo-metodská tradícia a záujem o históriu, kultúru a všeobecne o spoločensko-politickú situáciu vo Veľkomoravskej ríši sa stala stredobodom záujmu nielen slovanskej, ale aj európskej verejnosti viac ako 150 rokov. Tento štátny útvar a s ňou spojené udalosti sú vôbec neodbytnou súčasťou nielen histórie, kultúry, literatúry, vzdelávania a kresťanskej viery Slovenska a tým aj Slovákov na Dolnej zemi, ale aj ostatných slovanských štátov Európy. Veľká Morava zasa svojou krátkou históriou dosiahla to, čo mnohé štáty a štátne útvary utvárali niekoľko storočí. Podarilo sa jej to, samozrejme, dobrou územnou polohou, mnohými politickými vplyvmi, ako aj tým, že sa ako mladý štát mohol uberať svojou vlastnou cestou v budovaní slovanskej kultúry, spoločnosti a hospodárstva.

Vývin kultúry, vzdelanosti, kresťanstva tak pre nový začínajúci stredoeurópsky stredoveký štát bol akoby hlavnou misiou a úlohou. Slovania vo svojom štátnom útvare ako noví nasledovatelia kresťanskej viery si uvedomili potrebu vzdelávať sa a mať svoje kresťanské obrady vo vlastnom jazyku, s vlastným písmom. K tomuto všetkému sa pričinili a veľkú ruku k tomuto dielu priložili dvaja misionári, vierozvestcovia, kresťania, vzdelaní bratia Konštantín – Cyril – Filozof a Metod. Z histórie a prameňov sa dozvedáme, že práve ich príchodom na Veľkú Moravu sa kultúrna Mrg. Samuel Koruniak (1989), druhý stupeň púť existencie štátu brázdila v slovanskom vysokoškolských štúdií v odbore učiteľstvo akadejazyku, slovanskom písme, slovanskom dumických predmetov dejepis a slovenský jazyk a lichovnom svete. teratúra vyštudoval na UK FF v Bratislave.

Cyril a Metod a ich žiaci predstavujú kulV súčasnosti interný doktorand na Katedre slotúrnu, spoločenskú a politicko-právnu zložvenského jazyka Filozofickej fakulty UKF v Nitre.

Uverejňuje recenzie a iné príspevky v Novom ku Veľkej Moravy zo všetkých stránok. Ich živote, Rovine a v Národnom kalendári. tradícia a udalosti spojené s nimi sú v centre pozornosti výskumu mnohých odborníkov a mnohé hypotézy, náhľady, teórie nie sú ešte ani v súčasnej dobe vyriešené. Veľkú pozornosť si v tomto zmysle vo veľkej miere od 19. storočia získali otázky nielen existencie a tým aj histórie Veľkej Moravy, ale aj otázky prvého uceleného slovanského písma, abecedy, vôbec jednotného kultúrneho slovanského jazyka na týchto priestoroch a táto oblasť je v záujme výskumu aj dnes.

Prof. Ľubomír Kralčák, vedúci Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Konštantína Filozofa v Nitre a tohtoročný jubilant (životné jubileum – 60 rokov), svojou publikáciNOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

RECENZIE 57

ou ožil „kult“ slovanského písma, čiže Konštantínovej abecedy práve v bašte vierozvestcov, v Nitre. Vo svojej publikácii si načrtol problematiku, ktorá medzi vedeckou verejnosťou predstavuje tŕň v oku. Primárnou úlohou publikácie je verejnosti ozrejmiť nielen problematiku hlaholiky, ako takej, aj keď sa jej Kralčák, samozrejme, nemôže vyhnúť, ale predovšetkým odpovedať a dať možnú odpoveď na otázku, z ktorých všetko jazykov a predovšetkým písmen čerpal Konštantín, aby vytvoril kultúrne, liturgické písmo pre slovanský štát, ako aj pre všetkých kresťanských Slovanov. Problematikou pôvodu hlaholiky, alebo aj všeobecne analýzou slovanského písma sa zaoberali už mnoho rokov mnohí významní slavisti, lingvisti (touto otázkou sa ako medzi prvými zaoberal aj Pavol Jozef Šafárik), avšak s ucelenou a všeobecne platnou tézou, náhľadom, či vyriešením sa ešte neprišlo. O tomto píše aj samotný autor publikácie, keď na veľkej ploche ozrejmuje tých autorov, ktorí sa tejto problematike venovali, prípadne boli blízko k riešeniu pôvodu hlaholského písma. Ľ. Kralčák analyzuje tieto publikácie, mnohokrát sa pri nich pozastavuje, venuje im veľký priestor v knihe. Priam chronologicky hodnotí teoretikov a vedcov (ich teórie a hypotézy), ktorí si skúmanie pôvodu hlaholiky zobrali ako vec životného výskumu a životnej odbornej cesty.

Berieme to ako veľmi dobrú konštrukciu celej publikácie, bez ktorej by sa takáto problematika nemohla riešiť. Autor knihy nám tak na úvod, ale aj v priebehu prvých dvoch ucelených kapitol odovzdáva informácie a priam hodnotí doteraz vydané publikácie, ktoré v sebe analyzovali stránku vzniku, pôvodu, či aj obsahu prvého slovanského písma, jej grafického stvárnenia. Ako sám autor analyzuje, problém (ako aj pre celú veľkomoravskú historiografiu) však predstavuje to, že sa nezachovala priama ucelená písomná pamiatka z obdobia Veľkej Moravy (čiže z 9. storočia), ktorá by nám dala hodnovernejší obraz a perfektný doklad o tom, aká bola pôvodná Konštantínova hlaholika. Ľubomír Kralčák sa o hlaholike zmieňuje ako perfektný znalec tejto problematiky.

Nielen svojím dobre ladeným odborným jazykom, ale aj trefnými poznámkami k danej téme zaujme čitateľa a záujemcu o veľkomoravskú tradíciu. Vlastne svojou prvou kapitolou sám seba akoby oponuje, keď hľadá záujemcov, interpretov, vedcov, ktorí sa otázkou pôvodu hlaholiky zaoberali. Okrem iného siaha aj do tej oblasti, ktoré všetko písma poznali Slovania pred príchodom Cyrila a Metoda, čerpajúc informácie od priamych znalcov a autorov, čiže od žiakov Konštantína a Metoda, ako aj mnohých historikov a teoretikov.

Historický prierez týchto všetkých načrtnutých tém je súčasťou autorovej motivácie a celkového obsahu knihy. Je to dokonalý dôkaz o autorovej zaujatosti touto témou, keďže nám priam vyčerpávajúcim spôsobom podáva obraz o doterajšom záujme nielen slovanskej, ale aj európskej vedeckej spoločnosti o otázky hlaholského písma, pôvodu, ako aj grafickej sústavy hlaholskej abecedy. Samozrejme, Kralčák sa dotýka predovšetkým takých hypotéz a teórií o hlaholskom písme, presnejšie o jeho pôvode, ktoré sú užšej odbornej verejnosti známe. Ide o pôvod z gréckej minuskuly, z rôznych iných abecied iných jazykov, ako je samaritánska, hebrejská, či rôzne hypotézy o sústave symbolov ako jediného motívu pre vznik hlaholského písma. Sám autor pri tom netvrdí a nepopiera tieto teórie, ale celkovou analýzou a systematickým výskumom a interpretáciou každej grafémy hlaholského písma sa približuje k vlastnej teórii a náhľadu na hlaholské písmo.

Autor postupne prezentuje hlaholiku ako sústavu grafém, podáva nám grafickú sústa58 RECENZIE

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Pavel Pop: Félix Kutlík, olejomaľba, 2015

vu hlaholskej abecedy na základe zachovaných pamiatok, ktoré, samozrejme, ako sme už spomenuli, pochádzajú z obdobia, keď Veľkomoravská ríša už dávno zanikla. Siaha po najstarších pamiatkach, ktoré mu pomáhajú, aby sa dostal k samotnému počtu a súboru grafém Konštantínovej abecedy. Okrem iného zaujímavá je i informácia o tom, aká číselná hodnota prislúchala tej-ktorej hlaholskej graféme, taktiež pohľad na niektoré tzv. problematické grafémy, ktoré svojou podobou, ale aj ortoepickou zložkou nepatrili do sústavy grafém hlaholiky, ale predsa ich v hlaholských pamiatkach nachádzame. Takto sa sám autor knihy Pôvod hlaholiky a Konštantínov kód dostáva k podstate svojho výskumu, či k danej teórii. Ako sme už načrtli, Kralčák sa postupnou analýzou samotnej hláskovej, NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

RECENZIE 59

či skôr grafickej sústavy hlaholského písma dostáva k jadru svojho výskumu. Interpretuje nielen európske abecedy daného obdobia, ale aj hlaholské grafémy, ktoré prislúchajú týmto abecedným sústavám, či k nim mali blízko. Tak prechádza cez grécku abecedu (o ktorej vieme, že hlaholika má práve v nej pôvod, čiže v jej gréckej minuskule, čo sám autor zisťuje, že až tak nie je), cez ich spoločné znaky nielen ortografické, ale aj ortoepické, taktiež cez tzv. tretie jazyky (medzi ktoré patrí samaritánska, hebrejská, fenická abecedná sústava znakov), až po sústavu symbolov danej doby, z ktorých mohol čerpať sám Konštantín Filozof.

Z danej sústavy grafém hlaholskej abecedy mnohým grafémam nezodpovedá žiaden spomenutý pôvod, či zdroj inšpirácie z iných abecied, alebo aspoň náznak blízkeho vzťahu k vtedajším záznamom súdobých grafém. Preto sám Kralčák siaha po niečom novom, dovtedy ešte nepreskúmanom, ale v tej dobe veľmi používanom a známom. Ide o Euklidovo učenie o geometrii, čiže predovšetkým z Euklidovho traktátu, knihy Základy (akoby technickú Bibliu), ktorá sa vo veľkej miere používala ako klasická učebnica geometrie ešte aj v 19. storočí. Perfektným a cieľavedomým grafickým stvárnením autor postupne prechádza každú dovtedy akoby „problematickú“, neanalyzovanú grafému, pričom pri tejto novej teórii prichádza na trojaký Konštantínov postup, ktorý dopodrobna interpretuje. Týmto svojím novým počinom, svojou novou teóriou v oblasti skúmania hlaholského písma, či Konštantínovho kódu, ktorý je vlastne tajomstvom a ešte nevyriešenou vecou v oblasti skúmania hlaholského písma a jeho pôvodu, otvoril akoby novú kapitolu a nový pohľad na riešenie problematiky samotného hlaholského písma.

Na konci knihy je tu potom nesmierne dôležitá tabuľka pôvodu hlaholských písmen, ktoré podľa autorovho výskumu pochádzajú či majú inšpiráciu v gréckej minuskule, samaritánskej, hebrejskej abecede, Euklidovej geometrii, čiže v jeho Základoch, ale aj v kresťanskej symbolike, a ligatúr, totiž akoby z vlastnej hlaholskej grafiky, čo vlastne predstavuje sumárny pohľad na jeho výskum a prínos k danej problematike.

Okrem iného publikácia disponuje moderným štýlom spracovania tabuliek, grafov, ako aj grafického, počítačového stvárnenia hlaholských písmen, bez ktorého by sa prezentovaná, nová teória, ktorú nám Kralčák ponúka, vysvetľuje, nemohlo zaobísť. Kniha je obohatená aj prílohou, kde sú niektoré fotografické záznamy textov písaných hlaholikou.

Analyzovaná publikácia taktiež neostala nepovšimnutá akademickou obcou v Nitre. Prof. Ľubomír Kralčák svojou nielen jazykovednou, ale aj historiograficko-etnografickou knihou bol v akademickom roku 2014/2015 ocenený Cenou dekana Filozofickej fakulty UKF v Nitre za publikačnú činnosť.

Záverom iba citujeme úvodné slová autora publikácie: „Ak hovoríme o diele Konštantína a Metoda, môžeme si pripomenúť, že malo vieroučný, literárny, pastoračný, pedagogický, ba dokonca i pomerne silný politický rozmer. Avšak celé monumentálne dielo solúnskych bratov a ich žiakov by nebolo možné uskutočniť, keby sa nezakladalo na niečom na prvý pohľad takom prostom a možno aj samozrejmom, ako je písmo.“ Práve to, že solúnski bratia svojím výtvorom prvého slovanského písma – hlaholiky umožnili, aby sa udalosti, kresťanský život, politika, kultúra, spoločenský život Veľkomoravskej ríše zafixovali nielen v spoločnom slovanskom jazyku, ale aj v grafickej podobe. Aj keď pôvod tohto historického písma nie je ešte stále vyriešený, práve touto publikáciou sa ozrejmila tá skutočnosť, ktorá dovtedy vo vedeckej sfére nebola prítomná a či bola nepovšimnutá, a ku ktorej Kralčák prichádza a vo svojom diele interpretuje.

60 RECENZIE

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

MISCELANEÁ SAVA STEPANOV

O portrétoch významných osobností v ÚKVS (spoločná výstava malieb, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, 6. augusta – 6. septembra Nový Sad) Permanentné úsilie Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov poukázať na základné kultúrne hodnoty a usilovať sa o ich zachovanie nedávno začalo prinášať nové výsledky.

V miestnostiach ústavu je čoraz viac portrétov významných a zaslúžilých na týchto priestoroch pôsobiacich Slovákov v minulosti. Takým spôsobom sa pozoruhodne prispieva k historickosti tých osobností, čo svojím dielom prispeli k dobrému menu slovenskej národnosti vo Vojvodine, v Srbsku a v Juhoslávii. Tento projekt ÚKVS začal v roku 2011 za finančnej podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Je zaujímavé pozerať sa na umelecky spracované portréty Jána Branislava Mičátka, Karola Miloslava Lehotského, Michala Milana Harminca, Michala Babinku, Sava Stepanov (1951), kunsthistorik, výtvarný Paľa Bohuša, Vladimíra Hurbana Vladimírova kritik. Študoval na Filozofickej fakulte v Belehrade. a Zuzky Medveďovej a pripomenúť si ich žiUverejnil veľký počet príspevkov z oblasti výtvarvot a dielo. Touto akciou ústav podnetne ného umenia. Pracoval v Galérii Matice srbskej, vo pôsobí na sebavedomie Slovákov z Dolnej Fotogalérii, v Centre pre vizuálnu kultúru Zlaté oko a v Ústave pre kultúru Vojvodiny. zeme, poukazuje na skutočné hodnoty, ale i Bol redaktorom Výtvarného salónu Tribúna na prínos vojvodinských Slovákov do slomladých v Novom Sade, odborný spolupracovnívenskej a srbskej kultúry. kom Encyklopédie Juhoslovanského lexikograficVäčšinu portrétov namaľoval novosadský kého ústavu a redaktorom Encyklopédie Vojvodimaliar Pavel Pop (1948). Patrí dnes už k staršej ny, VANU. Je jedným zo zakladateľov a členov Národného inštitútu pre fotografiu v Belehrade. generácii vojvodinských umelcov, medzi Pripravil veľký počet výstav u nás a vo svete. Uvetých maliarov a grafikov, ktorí sú akurát v obrejnil vyše tridsať kníh a monografií. Získal viacero dobí svojej tvorivej zrelosti. Má za sebou ocenení, medzi nimi aj Cenu Lazara Trifunovića. bohatú a vzácnu tvorivú kontinuitu, poznaŽije a pôsobí v Novom Sade. čenú grafickými a maliarskymi výjavmi, ktoré sú plné jemných nadrealistických reminiscencií a na ktorých sa prelína skutočnosť s fantáziou. Tento nadrealizmus je však „priamo“ vtelený do každodennosti, takže na grafických listoch, kresbách a obrazoch Pavla Popa je vždy nejaký úlomok motívu takmer dokumentačnej hodnoty, hovoriaci o tom, kde umelec čerpá svoju inšpiráciu a kde sú príčiny, ktoré mu kážu práve tak realizovať vlastné vizuálne príbehy.

Na aktuálnych obrazoch Pavla Popa sú vyložene postmoderné konotácie, umelec sa totiž veľmi často zaoberá problematikou „citácií“, maľujúc na svojich obrazoch portrétové NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

MISCELANEÁ 61

Pavel Pop: Juraj Tušiak, olejomaľba, 2015

a iné motívy z dejín umenia.

Prihovárajúc sa dielu velikánov umeleckej minulosti Pavel Pop akoby pátral po spoľahlivých hodnotách, po úspechoch, ktoré „vydržali“ prísne kritériá a tak pretrvali do dnešných dní nanešťastie poznačených zatrateným citom pre autentické hodnoty.

Práve tak sa treba pozerať i na očividný fakt, že sa Pop tomuto portrétovaniu s oduševnením venuje, lebo – maľuje ľudí, ktorí si to zaslúžili. Pritom si ich maximálne váži a uctieva a snaží sa – a to sa mu i darí, aby to bolo vidno aj na plátne. Pre tento jeho portrétový cyklus je špecifické to, že si zámerne volí „muzeálny“ tón a koncept a pomocou nich zdôrazňuje, že ide o ľudí, ktorí skutočne korenia v kultúre slovenského národa a v celkovej kultúre Srbska. Vidno to zvlášť na reprezentatívnych portrétoch Jána Branislava Mičátka (1837 – 1905), u tunajších Slovákov sa divadelné aktivity rozhýbali na Mičátkov podnet, už v roku 1881 usporiadal v Kysáči detské predstavenie, čo podstatne vplývalo na ďalší vývin tunajšieho slovenského divadelníctva. No vidno to aj vtedy, keď maľuje Jozefa Podhradského (1823 – 1915), teológa, profesora, básnika, dramatika, novinára, editora a prekladateľa, jedného z najaktívnejších intelektuálov tej doby, ktorý svoje aktivity rozvíjal od Komárna a Bratislavy, cez Budapešť, Sankt Peterburg po Nový Sad, Leskovac a Belehrad. Tak ako to urobil pri portrétovaní Mičátka, Pavel Pop si aj pri práci na portréte Podhradského, prihliadajúc na jeho bohatú činnosť a na skutočnosť, že pôsobil vo veľmi špecifických časoch, zvolil koncept neskorých rokov devätnásteho storočia. A s osobitným rešpektom maľoval aj Karola Miloslava Lehotského (1879 – 1929), prvého akademického maliara vojvodinských Slovákov. Ide tu o pekný a vydarený pokus urobiť psychologický portrét, ako i o snahu zachovať celkové ovzdušie Lehotského maliarstva. Podobný vzťah má portrétista aj k osobnosti kulpínskeho rodáka Michala Milana Harminca (1869 – 1964), slovenského staviteľa, zakladateľa modernej architektúry na Slovensku, človeka, ktorý projektoval a vybudoval zo 300 architektonických objektov v Európe, a ktorého Pavel Pop na jemne odstupňovanej šerovitovej maľbe pôsobiacej dojmom dymovej clo62 MISCELANEÁ

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

ny chce predstaviť ako rojka a zároveň aj ako osobu zahľadenú do budúcnosti... A zase portrét Paľa Bohuša nám zobrazuje jednoduchého, rozvážneho a vyrovnaného človeka i umelca (bol básnikom, spisovateľom pre deti, literárnym kritikom, prekladateľom, novinárom, redaktorom), človeka, ktorého život sa naplnil a čiu „poéziu poznačil pocit asketizmu, samoty, pričom lajtmotívom je smrť a miznutie“, ako to zaznamenala Marína Petrášová. Pokým Vladimír Hurban Vladimírov (1884 – 1950), evanjelický farár a dramatik, ktorý celý svoj život (okrem obdobia školenia sa v Záhrebe, vo Viedni a v Bratislave) prežil v rodisku, v Starej Pazove, je podaný ako tichý, práci odovzdaný tvorca a intelektuál... Počas minulého a tohto roku Pavel Pop namaľoval ešte štyri portréty slovenských vojvodinských spisovateľov – Leopolda Abafiho, Alberta Martiša, Félixa Kutlíka a Juraja Tušiaka.

Okrem portrétov, ktoré namaľoval Pavel Pop, v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov sú i dva portréty, ktorých autorom je Pavel Čáni (1953). Tento umelec s bohatým graficko-maliarskym životopisom sa čoraz viac skláňa k maliarstvu, nedávno v Novom Sade, a potom i v Bratislave (2012) vystavoval obrazy zo zaujímavého cyklu, v ktorom sa mu podarilo zjednotiť komplexné otázky vlastnej autobiografickej, umeleckej a národnej identity. Výsledok toho je navrstvený, viacvýznamový obraz. Pritom Čániho filozofia je jednoduchá: každodennosť je prostredie, v ktorom si tento umelec všíma a potom zobrazuje tie najzaujímavešie obsahy a scény. V umelcovom povedomí tie motívy nadobúdajú akýsi iný, hlbší, úplne osobitný, svoj význam. Taký obraz odzrkadľuje dušu svojho tvorcu, je odrazom jeho senzibility a expresivity, jeho ponímania sveta a sveta obrazov. Preto aj „úloha“ zaoberať sa portrétmi významných národovcov Čániho provokuje a láka. Podieľajúc sa na tomto zaujímavom projekte Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Čáni namaľoval portréty Michala Babinku a Zuzky Medveďovej. Je logické, že k tejto práci pristupuje inak ako Pavel Pop. Jeho obrazy sú maľované jasným, výrazným, koloristickým a expresívnym spôsobom. Portrétom spisovateľa Michala Babinku (1927 – 1974) Čáni ilustruje poučku Život, unapred doživotan (názov básnickej zbierky Paľa Bohuša napísanej po srbsky) a vysvetľuje ju motívom jablka v úzadí obrazu, ktorého biblická symbolika je aktuálna i dnes. Na obraze vidno aj to, že sa maliar a portrétovaná osoba poznali, často boli v priamom styku a preto tento portrét obsahuje originalitu a zážitkovosť. Maľujúc Zuzku Medveďovú (1897 – 1985), prvú akademickú maliarku tunajších Slovákov, pôvodom z Petrovca, Pavel Čáni predstavuje umelkyňu, ktorú si skutočne váži, a zároveň spokojnú zrelú ženu, iba štetce v jej ruke naznačujú jej maliarsky životopis. Úzadie obrazu pripomína motívy typickej slovenskej, doma vyrobenej tkaniny (handrovka, pokrovec), čím výstižne poukazuje na národnú príslušnosť Medveďovej.

Výsledky portrétového maliarstva Pavla Popa a Pavla Čániho sú úspešné. Aj keď sa zaoberali dnes už zabudnutou „veľkou maliarskou témou“, obidvaja maliari sa neobyčajne tvorivo postavili a dopracovali sa k cenným výsledkom. Preto aj je možné pri tejto príležitosti pripomenúť si jeden z dávnejších zápisov Milana Kašanina, kde sa tvrdí, že maliarstvo je „výsledok práce plnej boja, radosti a pochybností, ktorý je bez ohľadu na hodnotu diela sám osebe pekný a tvorivý. Pretože uprednostnenie života nikdy nie je, ani nemôže byť daromná práca“.

Projekt tvorby portrétov významných vojvodinských Slovákov sa práve o to usiluje.

Umelecká oslava významných životov a životopisov je to, čo zvyšuje účinnosť a napĺňa zmyslom tento zaujímavý projekt Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov.

Zo srbčiny preložila Katarína Mosnáková-Bagľašová NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 9 – 10

MISCELANEÁ 63

OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava Hronca Momčilo NASTASIJEVIĆ (1894 – 1939): Stopa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Janko TAKÁČ: Zlo . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 Chat Dragan VELIKIĆ @ Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ @ Dušan ŠIMKO: Identita, ktorú máme a ktorá nám stále uniká . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5 Pulzovanie literatúry Katarína HRICOVÁ: Modlitba . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Mária VRŠKOVÁ: Povolaním žena . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Dušan ŠIMKO: Japonský diván . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Dragan VELIKIĆ: Vyšetrovateľ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

13 15 18 21

In memoriam Anna MAKIŠOVÁ: Za Dr. Danielom Dudkom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 25 Texty a kontexty Michal HARPÁŇ: Kúcanský: paródia a travestia spisovateľa v poviedkach Pavla Vilikovského . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 28 Ivan ŠUŠA: Literárno-teoretické a translatologické práce Michala Harpáňa vo vedecko-pedagogickej symbióze . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 35 59. literárne snemovanie Adam SVETLÍK: Súčasná poézia vojvodinských Slovákov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43 Anna Margaréta VALENTOVÁ: Nóra Ružičková v nekonečnosti poézie . . . . . . . . . . . . . . . . . 48 Recenzie Samuel KORUNIAK: Významná, prínosná a ocenená publikácia o najstaršom slovanskom písme . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57 Miscelaneá Sava STEPANOV: O portrétoch významných osobností v ÚKVS . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 61

64 OBSAH

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru Založený roku 1949 Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981) Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999) Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014) REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ Na obálke je detail z olejomaľby Zuzka Medveďová (2012) akademického maliara Pavla ČÁNIHO. Číslo je ilustrované prácami akademických maliarov Pavla POPA a Pavla ČÁNIHO pri príležitosti výstavy Portréty osobností slovenskej vojvodinskej kultúry v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade (6. augusta – 6. septembra 2015).

Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ Technický redaktor Ján HLAVÁČ Riaditeľ Vladimír VALENTÍK Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie Nový Sad Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedecký časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň HLPRINT Báčsky Petrovec Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din) Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din) Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din) ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији Народна библиотека Србије, Београд 82 COBISS.SR-ID 11455234

Z produkcie Slovenského vydavateľského centra

Juraj Rohoň: ÓDA na počesť najjasnejšieho, najučenejšieho a veľmi známeho muža Michala Járošiho. Dvojjazyčne.

Strán 16. Cena 50 din.

Jaroslav Rezník: Múdrosť jesenného lístia. / Јарослав Резњик: Мудрост јесењег лишћа. Zbierka básní, dvojjazyčne. Strán 140. Cena 300 din.

Adam Svetlík: Premeny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov.

Strán 244. Cena 400 din.

Emil Koléni: Slováci v Hajdušici a na Donej zemi.

Pripravil Vladimír Hudec.

Strán 112. Cena 300 din. ÒUDG SUH 6ORYiNRY åLM~FLFK Y ]DKUDQLþt