Nz 2016 01 02

68 1–2 2016

Nový život

Mesačník pre literatúru a kultúru

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

ROZKOŠ Z TEXTU 1

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA DUŠAN MATIĆ (1898 – 1980)

Pred búrkou Nech noc bude znova taká akú si vy prajete Ja nič viac neviem Nič nechápem Okrem trpkej a smolnatej noci keď práve nadchádza Noc a noc a noc.

Namiesta zlata a zla i dobra a steny zúfalstva Nekonečnej steny o ktorú v každom okamihu narážam hlavou Akási vášeň bez tváre akýsi rozum bez výkriku Pre dlhú noc práve prilietajúcu Pohľad i smiešny rozhľad navždy sebou poprestýkaný.

Okrem krvi tečúcej medzi každý bôľom a každým bôľom Nieto tej olovnice ktorá im určí hĺbku.

Zabudni na svoju spomienku zabudni na svoje zabúdanie Ako zabúda svoju batožinu roztržitý cestovateľ na neznámej stanici Most poznačený ranami sveta vinie sa ponad tie svahy Ponad tú hrôzu a blato Kde lomí sa zvyk svetla v nekúpenej slze.

Na čistinke onej bezodnej hrôzy mám teda bdieť a spať Dolámaný a temný a sám Drzosť mi vôbec nepomôže.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

ROZKOŠ Z TEXTU 1 Preložil Víťazoslav Hronec

ROZKOŠ Z TEXTU ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ

Akvamarínový pohľad za hranice vlastného geta Život je ohraničený pohyb v čase a ohraničené pohybovanie sa priestorom. Rozlieha sa tak ďaleko, ako sú široké naše názory, poznanie, chápanie a spolucítenie. Azda ešte dôležitejší od telesného je pohyb duchovný. Všetci sa nachádzame pod tým istým slnkom, ale nemáme rovnaký obzor. Nemáme rovnaký pohľad na svet a ani priestor medzi nami a konečným bodom východu a západu toho nášho vlastného slnka. Ten priestor medzi nami a hranicami nášho sveta je to, čo sa odzrkadlí do nášho vnútra a podmieni náš svetonázor.

Občas sa nás dotknú cudzie ostré slová alebo myšlienky, odsudzovanie nášho postoja, alebo osoby, vlastnosti či identity. Vtedy určite pomôže, ak si to vysvetlíme odlišným zorným uhlom a neschopnosťou dovidieť za stenu vlastných predsudkov – hraníc individuálneho geta. Ani čo by ako veľmi chcel, človek nedokáže vnímať svet ako heterogénny celok – aký v podstate je – preto vníma jeho segmenty. Tie útržky sveta môžu byť menšie alebo väčšie. Človek seba nedokáže vnímať, ak jasne neoddelí svoje „ja“ od zvyšku sveta a k tomu nedokáže jestvovať sám, a preto detektuje ľudí sebe podobných a pomenúva ich „my“, a tých druhých inak, a keďže potrebuje svojmu bytiu dať zmysel, musí seba vnímať ako „dobrého“ a tých, ktorí sa mu nepodobajú, označiť ako zlých. Tým, ktorých chce presvedčiť zo svornosti, musí pripísať svoje vlastnosti, aj vtedy, keď ich nemajú, a vytvára si tak skutočnú alebo zdanlivú jednotu. Človek, teda inštitúcie jeho spoločnosti, ktoré neakceptujú heterogénnosť sveta, sa snažia ohraničiť pohyb, vplyv a existenciu tým, ktorí sa od nich líšia a ktorí sa vzpierajú integrácii. Geto je výsledok demonštrácie moci väčšiny nad menšinou. Geto je zachovávanie vlastnej inakosti, vlastnej zvláštnosti, ilúzie svojej správnosti, hoci aj na tom malom, pre pohyb neprajnom priestore. Je zaujímavé, že tí, ktorí sa nachádzajú vnútri geta, často ochotne na toto uzatváranie pristávajú – lebo je to zároveň predpokladom fungovania ich mikrosveta. Preto nielen predsudky, neznalosť, strach, či zášť, pomstychtivosť, ale rovnako aj potreba ochrany, istoty a bezpečia sú strážcovia týchto hraníc. Geto môže ubližovať a ohraničovať, ale geto môže aj zachraňovať a keď je to potrebné – geto môže byť útočiskom.

Práve útočiskom boli v druhej polovici a koncom 15. storočia Benátky Židom, ktorí sa do tejto jadranskej perly utiekali ako utečenci predovšetkým zo Španielska a z iných európskych krajín. Najjasnejšia benátska republika (Senissima Repubblica di Venezia) bola v tom čase na vrchole svojho rozmachu a tradične mystická a liberálnejšia od iných vtedajších európskych miest ochotne im ponúkla svoje rozkošné ňadrá. Keďže mali zákaz fyzickej práce, mnohí Židia sa vyučili za lekárov, alebo boli úžerníkmi. Onedlho však majetní benátski kupci pochopili zákernosť svojho liberalizmu. Benátky boli v tom čase jadNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

ROZKOŠ Z TEXTU 1

ranskou námorníckou veľsilou, ktorá sa rozliehala povedľa pobrežia Jadranského mora až po Cyprus. Muži boli často na lodiach a tisícky kilometrov ďaleko od domovov a Benátčanky sú panie svojich domácností zvyknuté na blahobyt. Aby zabránili styk Židov s ich ženami, ale aj z významných náboženských a ekonomických dôvodov, Rada desiatich (Consiglio dei Dieci) spolu s dóžom 28. marca 1516 rozhodla takto: Všetci benátski Židia odteraz budú žiť v severnej časti mesta, v malej štvrti Cannaregio. Ostrov sa nachádzal vedľa zlievarne (tal. getto znamená zlievareň) a podľa tohto táto štvrť bola aj nazvaná (podľa iného tvrdenia pôvod slova možno nájsť v gréckom slove getonija-Γειτονία = sídlisko). Ich nariadenie ďalej znelo takto: Cez dva kanály – vodné brány nik neprejde od súmraku po svitanie. V kanáloch budú stáť vodné stráže. Počas dňa Židia smú vychádzať, ale musia nosiť červenú čiapku ako znak svojho pôvodu. Táto štvrť, ktorá bola výhodná na segregáciu Židov, pretože od mesta bola oddelená širokými kanálmi, bola židovským domovom nasledujúcich tristo rokov až po príchod Napoleona roku 1797. Dodnes však nestratila svoj etnický ráz, ale dnes tam žije ešte len 33 Židov. Keďže boli pôvodom z rôznych jazykových prostredí, založili si na tomto malom priestore päť synagóg, ktoré sa aj v súčasnosti tam nachádzajú. Ináč Canereggio bol domovom Marka Polu, Ticiana a Tintoreta. Bolo to prvé geto v dejinách ľudskej civilizácie a tohto roku si v Benátkach pripomínajú presne 500 rokov od tejto udalosti. V ústrety výročiu bola vykonaná rekonštrukcia štvrte za podpory UNESCA a v priebehu roka 2016 od marca až po september sa budú konať vedecké konferencie, predstavenia, výstavy a koncerty. Jeden z povšimnutiahodných programov v rámci osláv bude predstavenie Kupec benátsky.

O tom, v akej miere sa anglický spisovateľ, dramatik a herec William Shakepeare pôvodom zo Stratfordu, zaujímal o pálčivé problémy svojej doby, no zároveň ju predbiehal modernejšími názormi, svedčí práve táto hra. Je vynikajúcim portrétom pomstychtivého úžerníka Žida Shyloka a hovorí o probléme spoločného života kresťanov a Židov v Benátkach. V čase vzniku tohto diela v strednej Európe panoval hlad v dôsledku chudobnej žatvy a spoločenských nepokojov. Kupec benátsky sa považuje za komédiu, ale musíme zdôrazniť, že sa komédia v tom čase značne líšila od dnešného chápania tohto žánru a takto ľahšie pochopíme dôslednú krutosť, ktorú toto dielo má v sebe a tiež na komédiu neobvyklé zdôraznenie mravnej témy duchovnej slabosti. Dnešný divák túto hru môže vnímať ako rasistickú, lebo výrazne zlé vlastnosti bezcitnosť a úžerníctvo sa pripisujú práve Židovi a v hre je otázka oprávnenosti jestvovania geta len máličko naznačená, ale predsa na tú dobu dielo obsahuje pokrokové myšlienky, ktoré sa preukazujú práve v komplexne zobrazených postavách. Shakespeare im dal viac ľudskosti, ako bolo na ten typ postáv v tej dobe obvyklé, ospravedlňujúc jeho nenávisť ako následok ponižovania, ktoré Židia trpeli v kresťanskom prostredí. Shylok hovorí: „Signor Antonio, vyť jste mne druhdy a často na Rialtě pohonil pro mé peníze a mé úroky a já plec skrči, vše jsem nese tých neb trpěti jest znakem mého kmene. zval jste mě nevěrcem, psem katovým a židovský můj plát jste poplival jen proto, že jsem lichvil tím co mého.“ 2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Je zaujímavé, že prvé geto bolo založené v období renesancie, v období zrodu reformácie a slabnutia katolíckej impérie, v období neočakávanej ekonomickej dekadencie Benátok ako následku objavenia Ameriky a nových obchodných ciest na západ, pokým sa súčasne deje rozmáhanie Osmanskej ríše z východu. Náboženský katolícky konzervativizmus silnel tam, kde to bolo možné. Na prvý pohľad pôsobí absurdne, aby sa súčasne dial taký umelecký progres na jednej strane a ubúdanie tolerancie na strane druhej, ale ak si uvedomíme, že v tom čase umenie malo predovšetkým sakrálnu funkciu, zdanlivý protiklad sa stáva logickým vzťahom. O tejto pohnutej dobe, keď sa v spoločnosti a v umení radikálne menili hodnoty, písala aj srbská spisovateľka Laura Barna vo svojom románe Giorgiova kliatba (Đorđoneova kletva, 2011). V ústredí tohto románu o umení a nemožnosti jeho ukončenia, diela, ktoré venovala myšlienke, že veľké spoločenské diania podnecujú a podmieňujú veľké zmeny v umení, je obraz Búrka Giorgia Barbarella da Castelfranca. Spisovateľka v diele vystihla ovzdušie talianskych miest v čase vzniku prvých renesančných malieb a odhalenia sfumata, ale aj obdobia, keď sa v talianskych mestách stupňovali apokalyptické vízie o blížiacich sa posledných dňoch sveta. Vízie a z nich vyplývajúci strach medzi obyvateľmi sa stali živnou pôdou kazateľov, vyzývajúcich na očisťovanie sa od hriechov, márnivosti a prepychu. Medzi najznámejších vizionárov a horlivých kazateľov patril dominikánsky mních Girolamo Savonarola, ktorý v mene príprav na nový svetský poriadok vyzýval na ničenie materiálnych prejavov: drahých šiat, nábytku či umeleckých predmetov. Jeho vplyv na obyčajných ľudí bol taký veľký, že mnohí jeho plamenným apelom podľahli. Traduje sa, že aj chýrečný maliar Sandro Botticelli, zasiahnutý neúmerným prílivom emócií, spálil niekoľko svojich obrazov, ktoré nepovažoval za duchovne bezchybné. Pálenie podporil aj chýrečný Michelangelo Buonarroti.

Na tých hraniciach horeli v mene mravnej čistoty diela Ovídia, Tibulla, Platóna, Tálesa z Miléta, Sofokla, Epikura, Aristotela a iných. Nakoľko tá doba bola pohnutá, pochopíme, keď si uvedomíme, že svedkami týchto hraníc a založenia prvého geta boli (aspoň v tej dobe pôsobili) velikáni, ako sú už spomenutí William Shakespeare, Leonardo da Vinci, či Albrecht Dürer... Ale to, čo vytvorili, zasa viac patrí budúcnosti, ako tej a takej súčasnosti. Žiaľbohu, aj otázka segregácie Židov rovnako patrila budúcnosti.

Benátčania vymysleli geto a na príklade tohto mesta mnohé ďalšie ich nasledovali: Rím, Florencia, Padova, Paríž, Moskva, Varšava, Praha, Dubrovnik, Split... Nemožno napočítať všetky mestá, v ktorých v budúcich storočiach budú žiť Židia v oddelenej časti mesta – v gete.

Až po Francúzskej revolúcii getá na Západe postupne zanikajú a udržali sa ešte len vo východoeurópskych a moslimských krajinách. Počas druhej svetovej vojny Hitler v súlade s politikou rasizmu a perzekúcie Židov založil getá vo Varšave, Lubline, Rige a v iných mestách.

O týchto posledných asi najviac aj vieme, asi preto, že to tesne súvisí s holokaustom.

V židovskom mestečku Vitebsk v Bielorusku sa narodil a vyrastal aj chýrečný francúzsky surrealistický maliar židovského pôvodu Marc Chagall (1887 – 1985), vlastným menom Mojša Zacharavič Šahałaŭ. Obaja Marcovi rodičia boli analfabeti, svojho syna však vzdelávali. Matka dokonca zaplatila úplatok, aby ho prijali na miestnu základnú školu, kde bol podľa zákona Židom vstup zakázaný. Opísal to vo svojej knihe Môj život, ktorá je výborným sprievodcom na chápanie a rozlúštenie pestrofarebného a fantastického sveta jeho obrazov. Chagallov vnútorný svet je jeho domov, jeho detstvo, otec a matka, bradatý starý otec, ktorý celé dni trávil pri peci, opitý huslista na streche pod dirigentskou paličkou mesiaca nad Vitebskom. Olejové farby pomiešané so Chagallovou hlbokou emóciou NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

ROZKOŠ Z TEXTU 3

Michal Ďurovka: Jeden deň roviny, olejomaľba, 2015

a dušou, stávajú sa silným nástrojom nostalgie. Ten nástroj dokáže zastaviť všetky hodiny a nás postaviť na modrú strechu, hneď vedľa huslistu, odkiaľ svet pôsobí omnoho jednoduchšie, pretože práve na tej streche môžeme byť znovu deťmi.

Chagall odišiel do Paríža, kde strávil väčšiu časť svojho života a stal sa úspešným a uznávaným umelcom, ale svet jeho obrazov je svet jeho geta. Nebyť tých bizarných obrazov, ktoré ako malý pozoroval a vpíjal do seba, ako aj silného citového vzťahu k vlastnému pôvodu, je otázne, či by jeho umelecké dielo malo takúto podobu.

Chagallove obrazy a texty z poviedok Sholema Aleichema sa stali podkladom muzikálu Fidlikant na streche. Ústrednou témou muzikálu je tradícia – teda kultúra nášho maličkého spoločenstva uzatvoreného do geta a náš vzťah k nej. Tradícia, na ktorej si zakladáme spôsob života a zmysel našej existencie, sa v jednej chvíli z opory mení na okovy. Mliekar Tevej, židovský roľník, za čias cárskeho Ruska, ktorý sa snaží uživiť rodinu a udržať si židovské tradície napriek silnému odporu vrchnosti, naráža vo svojej snahe aj na iné prekážky. Jeho tri dcéry sa odmietajú vydať podľa tradície, ale si žiadajú jeho požehnanie, aby sa vydali podľa srdca. A tu sa hranice jeho uzatvoreného sveta rúcajú. Pre neho spolu s búraním tých hraníc zaniká aj jeho svet. Možno to tak pochopiť, že hranice jeho sveta boli zároveň piliermi a že zánikom tých jasných hraníc to maličké etnikum tratí vlastnú identitu. Neviem teraz odpovedať na možnú otázku, či to tak skutočné musí byť? Lebo ak sú hranice nášho pomysleného geta naše názory, či to znamená, že uznávaním správnosti odlišných názorov sa náš svet obohacuje, šíri, rastie, alebo splýva a zaniká? Je to absurd slobody, absurd existencie – keď to, čo nás líši a chráni, nás zároveň aj ničí.

Kde sú teda hranice nášho sveta? Budeme ich akceptovať, alebo ich budeme búrať?

Budeme ich mať na dosah ruky, alebo sa budeme snažiť svoj svet neustále zväčšovať a šíriť? Alebo, ako to urobil Mark Chagall, obrátime na hru a unikneme ďaleko za hranice svojho geta a potom prekvapene zistíme, že je práve ono zdrojom našej nevyhasínajúcej imaginácie?

Ak nie natrvalo, tak aspoň občas uniknime, alebo vylezme na strechu ako Chagallov huslista-fidlikant a zahrajme na vlastných imaginárnych husliach, aby sa náš horizont zafarbil akvamarínovou farbou snahy po poznaní sveta.

Bude to znak, že sme prekročili hranice vlastného geta, ale sme ho neopustili.

4 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

CHAT MILJENKO JERGOVIĆ @ ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ @ MARTIN KASARDA

Záhreb – Nový Sad – Košice

Kľúč identity nie je jednoduchý alebo Literatúra je aj dnes dôležitá – pre tých, ktorí čítajú Dvaja poprední spisovatelia – chorvátsky a slovenský – píšu o identite, o literárnych, spoločenských a kultúrnych kontextoch zvb@: Identita je odpoveď na otázku Kto som?, ale aj na otázku Kto nie som? Zdá sa, že potreba definovať si identitu, ktorou sa človek líši od iných, je bytostná. To nutkanie za každú cenu uchopiť vlastného seba je silnejšie od ratia.

Sme svedkami tragického exodu národov z Afriky do Európy. Svet sa nám pred očami urýchlene mení. Stretanie kultúr v tejto chvíli dostáva tragické rozmery. Práve naša doba je tá, ktorá ukáže, či je človek nadostač vyspelý a či dokáže tú odlišnú kultúru vnímať ako ľudskú. Európa sa znovu musí vyrovnať s vlastným chápaním identity. Či trvanie na vlastnom kultúrnom vzorci musí zároveň znamenať aj rázne odmietanie iných kultúrnych modelov, ako svojrázna stena voči svetu?

Alebo je ona možno aj nevyhnutná? Ako zostať humánnym človekom a neohroziť seba – kde je hranica? mjergovic@: My nie sme to, čo si myslíme, že sme, ale to (čo je v krízových situáciách omnoho dôležitejšie), čo si iní myslia, že sme. Kľúč identity nie je jednoduchý. Nič tak dobre a presne o tom nesvedčí ako skúsenosť holokaustu. Nacisti a ich spojenci v predposlednom veľkom projekte zjednotenia Európy neusmrtili šesť miliónov ľudí, ktorí sa cítili byť židmi, ale jedného za druhým jednotlivcov – a to každého s vlastným menom a priezviskom povraždili šesť miliónov tých, ktorých považovali za židov. Niektorí z nich skutočne boli, cítili sa tak, taká bola ich identita, tak sa modlili Bohu, pokým iní boli: Nemci, Slováci, Chorváti, Srbi a iní, ktorí sa Bohovi spovedali podľa viery Mojžišovej, bolo medzi nimi aj ateistov. Spomedzi šesť miliónov zavraždených bolo aj takých, ktorí ani len nepredpokladali, že by niekto v nich mohol vidieť Žida. Avšak vo chvíľach svojej smrti boli rovnakí so všetkými ostatnými. Mienim, že je pre naše úvahy o identite omnoho dôležitejšie to, čo si iní myslia, že sme – ako to, čo si my myslíme sami o sebe. To napríklad nepochybne vidno aj na sýrskych utečencoch a na vzťahu európskych štátov voči nim.

Sýria bola sekularizovaná moslimská krajina, s väčšinou obyvateľstva nezaujatých voči vierovyznaniu. Ľudia, ktorí dnes k nám prichádzajú vo väčšine patria k tej časti sveta, prečo by v opačnom prípade utekali do sekularizovanej kresťanskej Európy. Avšak naši NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

CHAT 5

politici a vodcovia v nich vidia len moslimov a na dôvažok aj obviňujú, že majú nejaký spriaznenecký úmysel islamizovať Európu. Jeden východoeurópsky štát, bez ohľadu na to, či je to Slovensko, vlastne jeho vláda (pochopiteľne, mohlo to byť aj Chorvátsko), súhlasil, že prijme sýrskych utečencov, ale len ak sú to kresťania. Ak na chvíľu zabudneme na iné desivé aspekty tejto myšlienky, položme si otázku, prečo aspoň nepristali prijať ateistov? Z veľmi jednoduchého dôvodu: preto, že my, pripisujúc tým ľuďom, Sýrčanom, ich identitu, chápeme, že sú výlučne moslimovia. K tomu veľmi nebezpeční. Nezdá sa vám, že problém identity nie je v tom, že trváme na vlastnom kultúrnom vzorci za každú cenu, ale v tom, že podľa svojho uváženia a imaginácie vytvárame kultúrny vzorec iného? mkasarda@: Cudzí pre nás nie sú súborom rôznych individualít, cudzí sú pre nás cudzí rovnako. Nejedia naše jedlá, nehovoria naším jazykom, neveria našim bohom, nerozumejú našim politikom a neklaňajú sa našim športovcom a určite smrdia inak. Strach z cudzieho, ako upozorňuje Tzvetan Todorov v knihe Strach z barbarov, je priam archetypálny a atavistický. Podmienený náboženstvom (každé náboženstvo sa vyčleňuje voči nepriateľom), ale aj evolučným, prírodným bojom o zdroje a samice. Prekonať strach z cudzieho je temer nemožné, pokiaľ neprekročíme hranicu uvedomovania si vlastných chýb. Pritom stretnutie s cudzím je obohacujúce, tvorivé, kultúrne aj civilizačne bolo a je vždy prínosné. Čo ma najviac na hystérii odmietania iného zaráža, je fakt, že kresťanstvo, ktoré má vo svojom erbe milosrdenstvo a pomoc blížnym, sa stáva štítom nenávisti. Nakoniec nielen v otázke nášho a cudzieho. U nás sú stále podozriví aj homosexuáli, tí, čo chcú zmierniť utrpenie umierajúcich eutanáziou, znásilnené matky, ktoré si chcú nechať vziať plod, ateisti, liberáli, ktokoľvek, kto má iný názor. Totalitarizmus neskončil, má však sofistikovanejšie chápadlá. Samozrejme, že kultúrne vzory našich dedov a otcov sú nám predkladané ako správne aj tým, že máme na nich trvať, hoc aj za každú cenu. Konzervativizmus je zachovávanie hierarchie spoločnosti, aká bola a je v prospech tých, ktorí dnes vládnu.

A boja sa o svoju moc, preto sa bránia všetkému, čo je iné a vytvárajú kultúrny vzorec iného ako nepriateľa.

Otázne je, či má dnes intelektuál či spisovateľ moc a schopnosť čo i len posunúť myslenie spoločnosti, dnes tak aktívne dojčenej z prsníka lacnej televíznej zábavy a diváckeho športu, entít, ktoré dokonale zamestnávajú väčšinu a umožňujú prakticky zo všetkého, vrátane politiky, robiť popkultúru. mjergovic@: Je dojímavé veriť v moc intelektuálov, najmä v týchto časoch, keď internet širokým ľudovým masám umožňuje, aby sa z autoritatívnej pozície vyjadrili o každom probléme súčasného sveta, od futbalu po kvantnú fyziku a otázky na konci dejín sveta.

Dnes skutočne každý má príležitosť sa vyjadriť absolútne o všetkom a postoj každého rovnako je relevantný a vážený. Aspoň je to tak teoreticky. Ale nielen teoreticky. Na internetových fórach, na facebooku a twiteri nejestvuje žiadna a najmenej intelektuálna hierarchia. Virtuálnym kozmom panujú sami donaldovia trumpovia a sary pelinové. Svet proste fatálne ohlúpol, lebo sú vytvorené dokonalé platformy na omasovenie hlúpostí a znemožňovanie rozumnej reči. Len hlúpy človek bude hejterom na internete oponovať argumentovaným uvažovaním, bez ohľadu na to, o čom je reč.

Ale nesťažujme sa viac. Sťažovanie neosoží. Pozrime sa, čo môžeme urobiť pre naše identity. Napríklad nedávno som bol v Bulharsku a od svojich tamojších priateľov a známych som sa dozvedel veľmi zaujímavú vec. Všetkých bývalých Juhoslovanov v kolokviálnej reči väčšina Bulharov nazývala – Srbmi. Samozrejme, vedeli, že tu máme rôzne ná6 CHAT

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

CHAT 7

Miljenko Jergović

rodné príslušnosti, že sme takí a onakí, ale namiesto toho, aby sa nepotrebne prplali našimi zložitými identitami, zovšeobecnene nás volali Srbmi. Keď som to počul, náramne ma to rozveselilo, namiesto toho, aby som sa napríklad nahneval. Hneď som si v pamäti vybavil občanov Československa, ktorí k nám prichádzali v osemdesiatych rokoch do Dalmácie na dovolenku. Všetci pre nás zasa kolokviálne boli Čechmi. Vtedy sa niektorí z tých turistov po troche zháčili – prepáčte, ale my sme Slováci. A nám by možno bolo aj trochu ľúto, že sme hostí chybne identifikovali. Ale tá ľútosť by veľmi krátko trvala. Hneď by sme rovnako pokračovali a v prvých hosťoch z Česko-Slovenska by sme znovu videli – Čechov.

Avšak keby sa vo vysielaniach z kultúry, alebo z tradičnej kultúry, ako sa to volalo, hovorilo o zázraku insity z dediny Kovačica, Miljenko Jergović (1966), je bosniansko-herhovorilo by sa o Slovákoch. Nikdy nikomu nenapadlo Zuzanu Chalupovú – obdivu- cegovinský a chorvátsky spisovateľ a novinár. Píše prózu, poéziu, eseje a drámy. Jeho diela sú preložehodnú maliarku z Kovačice, ktorá bola sa- né do dvadsiatich jazykov. Je členom bosnianskomouk – nazvať Češkou. Ona, samozrejme, -hercegovinského a chorvátskeho PEN klubu. bola Slovenka, ale vďaka niečomu jej sloVydal básnické zbierky: Opservatorija Varšava venskosť akoby nemala nič spoločné s identi- (1988), Uči li noćas neko u ovom gradu japanski? tou turistov, ktorí prichádzali z Bratislavy a (1990), Himmel Comando (1992), Preko zaleđenog mosta (1996), Hauzmajstor Šulc (2001), Dunje 1983 ktorých sme úporne považovali za Čechov.

(2005), Izabrane pjesme Nane Mazutha (2011).

Ale nie preto, že by sme nevedeli, že sú Slo- zbierky poviedok: Sarajevski Marlboro (1994), Kariváci, ale preto, lebo nám tak bolo jedno- vani (1995), Mama Leone (1999), Sarajevski Marlboduchšie. Prečo nám potom nebolo jedno- ro, Karivani i druge priče (1999), Rabija i sedam meleduchšie aj Zuzanu Chalupovú považovať za ka (2004), Inšallah, Madona, inšallah (2004), Drugi Češku? Preto, že sme v nej videli niekoho poljubac Gite Danon (2007), Tango bal i druge priče (2010), Mačka, čovjek, pas (2012); zbierky esejí: Naci svojho. A ten mohol byť aj Slovák. Ona totiž bonton (1998), Historijska čitanka 1 (2001), Historijnebola cudzinka. Lebo keby bola cudzia, ska čitanka 2 (2004), Žrtve sanjaju veliku ratnu pobbola by pre nás Češkou. jedu (2006), Muškat, limun i kurkuma (2011); novely: Úvahy o identitách vždy súviseli so zjed- Buick Riviera, (2002), Freelander (2007), Volga, Volga nodušovaniami a s našou potrebou svet (2009); romány: Dvori od oraha (2003), Glorija in excelsis (2005), Ruta Tannenbaum (2006), Srda pjeokolo seba chápať za čím menšieho mentálva, u sumrak, na Duhove (2009), Roman o Korini neho angažmánu. Nechcelo sa nám veľmi (2010), Otac (2010), Psi na jezeru, roman, Zagreb rozmýšľať. A ani nám nenapadlo, že veľmi (2010) Rod, trilógia (2013); drámu: Kažeš anđeo seriózne poruchy – dokonca samotný fašiz- (2000) a početné ďalšie publikácie rôznych žánrov.

Získal početné ocenenia. Sú to: Cena Spolku mus – vznikajú z úplne neškodnej ľudskej spisovateľov B a H (2004), Cena Maka Dizdara potreby čím menej myslieť. Literatúra ok(1987), Goranova cena (1988), Cena Veselka Tenžerem iného slúži aj na to, aby sa s takou po- ra (1990), cena Ksavera Šandora Gjalského (1994), trebou skoncovalo. špeciálna Mierová cena Erich-Maria Remarqua mkasarda@: Menej myslieť pritom úzko mesta Osnabrück (1995), Premio Grinzane Cavour súvisí práve s rozvojom najnovších techno- (2003), Cena Matice chorvátskej za literatúru a lógií, ktoré spomínate. Digitálne technoló- umenie Augusta Šenou (2002), Cena Mešu Selimovića (2007), Cena Angelus (2012). gie nám poskytli čosi ako hlbokú studňu

Martin Kasarda

pamäti a vedomostí. Dnešný 25-ročný človek, ktorý sa narodil so vznikom internetu, má vo vrecku podstatne viac informácií než ľudia v roku 1990. Lenže informácie nestačí mať vo vrecku, na dosah dotyku obrazovky mobilného telefónu. Informácie sa treba naučiť používať a kriticky hodnotiť. To, že dnes má názor jedného nobelovca a extrémistu zdanlivo rovnakú „digitálnu váhu“, je tragédia našej intelektuálnej bezmocnosti.

Stále máme tabuizované témy, stále vytesňujeme, povedané Freudom, témy a bránime sa priznávať si naše zlyhania. A malomyseľnosť, neschopnosť rozmýšľať, o ktorej vravíte, je jednou z týchto tém.

Zlyháva školstvo, ktoré neučí myslieť, kriticky uvažovať – kto by to aj učil, tie milé pekné tety učiteľky, ktoré učia deti temer ako charitu? Zlyhávajú masové médiá, ktorým sa prednejšie než kritické myslenie stala sledovanosť a naše mľandravé duše predávajú inzerentom. A zlyháva aj literatúra: záchvatové módy Tolkienov a Rowlingových, severských detektívok a 50 odtieňov súloženia, urobili z literatúry spotrebný tovar, zábavnú komoditu.

Literatúra v tomto smere má stále potenciál premýšľať, vnárať sa do sveta, v ktorom žijeme, a pomenúvať tie javy, ktoré nás môžu ohrozovať. Dokonca má viac dôvodov na existenciu ako akademická filozofia či teoretická etika. Otázne je, či má aj potenciál byť čítanou, reflektovanou. Neviem, ako v SrbMartin Kasarda (1968) je slovenský postmosku, ale u nás sa – aj vďaka ostrému nezáujmu dernistický spisovateľ, publicista a pedagóg. Bol elít a pseudoelít (podnikateľských či vládredaktorom vo viacerých časopisoch. V súčasnosti nych) – dostala literatúra na okraj, z ktorého pôsobí ako docent a prednáša na Fakulte masméhrozí, že padne. Isto, plakať je módne, ale – dií Paneurópskej vysokej školy kreatívne písanie, printové médiá a venuje sa aj semiotickej interpreČo robiť? A koľko čitateľov tuší, že Čo robiť? tácii súčasnej populárnej kultúry a je redaktorom je názov dôležitého Černyšavského romáprílohy O knihách denníka SME. nu? Dejiny sa drobia pod prstami nevedoUverejnil jednu básnickú zbierku: Rebeliáda mosti.

(1993); zbierky poviedok: Dejiny menejcennosti mjergovic@: Literatúra, aspoň sa mi (1994), Osamelí bežci – Správy z ľudského vnútra (1996), Polia (1999), Posledná večera a iné radosti marí, dnes nie je o nič menej dôležitá ako to (2013); satirický román O rozmnožovaní a iných bolo pred sto alebo stopäťdesiatimi rokmi. ťažkostiach (2011) a odborné publikácie: PraktiSamozrejme, aj vtedy ako aj dnes dôležitá je kum mediálnej tvorby. Je spoluautor v autorskom len pre tých, ktorí čítajú. Aj keď hockedy vie kolektíve, pod vedením A. Tušera (2010), Praktická aj ožiariť, vystaviť svojej rádioaktívnej činpríručka písania pre profesionálov (2012), Od karnenosti, aj tých, ktorí nečítajú. Povedzme Dovalovej ulice po virtuálny svet: populárna kultúra a masové médiá (2013). stojevskij a Tolstoj vplývali v priebehu dvadsiateho storočia aj na generácie nečitateľov alebo Tomas Man, svedomie Nemecka, ktorý je v tom istom Nemecku veľmi nečítaným spisovateľom. Keď hovorím, že sa dnes číta rovnako, alebo možno aj trochu viac ako pred stopäťdesiatimi rokmi, myslím tým toto: v devätnástom storočí, dokonca aj v najrozvinutejších a najpokrokovejších európskych krajinách, gramotní boli menšina. Medzi nimi sa vyčlenila elita čitateľov vážnej literatúry. Dnes sú zdanlivo všetci gramotní. Totiž nie sú takí, ktorí nepoznajú všetky písmenká abecedy, ale prakticky je málo ľudí skutočne gramotných. Totiž gramotný je ten občan, ktorý bez kardinálnych pravopisných chýb a 8 CHAT

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

zrozumiteľne môže napísať svoju krátku biografiu, bez pomoci a, dajme tomu, za dve hodiny. Na ten druh gramotnosti je potrebné čítanie. Tí, ktorí nečítajú, sú vlastne negramotní, hoci poznajú znaky a používajú internet. Negramotní sú aj čitatelia Päťdesiat odtieňov toho, alebo onoho. Takí sú, proste, konzumenti zlej a riedenej pornografie. Majú strach z pravej, tvrdej pornografie, lebo sa z nejakého dôvodu hanbia. Aj na pravú pornografiu je nevyhnutné minimálne sebavedomie. A ona je, taktiež, jeden z dôležitých následkov gramotnosti. Čítanie vo všetkých historických obdobiach bolo výhodou elity.

Lenže dnešná elita je, na rozdiel od tej z devätnásteho storočia, nie materiálne ani triedne rozvrstvená. K dnešnej čitateľskej elite patria ľudia z veľmi rôznorodých vrstiev a spoločenských skupín. Dalo by sa povedať, že je dnešná elita v čitateľskom a kultúrnom zmysle veľmi plurálna. Vráťme sa však k Černyšavskému. Otázka Čo robiť? má zmysel. Dôležitá je a obstojí v každej chvíli. Na tú otázku však niet odpovede. To možno aj Lenin tušil, ale nechcel to povedať, lebo nechcel vnášať defetizmus do ľudových más. mkasarda@: Čitateľská elita dnes prežíva hodnotový problém, ktorý by som si dovolil pomenovať ako zánik dejín literatúry. Pred tridsiatimi rokmi, keď som ako adolescent dozrieval, vnímal som od svojich duchovných učiteľov istý kontinuálny tok dejín, od Rabelaisa k Lawrencovi Sternovi a odtiaľ cez Gogoľa k surrealistom a cez avantgardy k Beckettovi či Camusovi. A odrazu sa dejinnosť rozpadá. Už nie sú autori, ktorých musíš čítať, autori, ktorí sú kánonom. „Staré“ literárne diela už nemusíš poznať, už sa to nepatrí vedieť, či je Hemingway pred Salingerom alebo po ňom. Kníhkupectvá sú plné kníh, ktoré zajtra vymenia iné knihy a Shakespeare sa váľa vo výpredaji. Čitateľská elita sa neraz riadi rebríčkami či marketingovými nálepkami Nobelových či akýchkoľvek iných cien. Hoci literatúra nie je šport, aby sa dala len tak porovnávať.

Tento pocit konca dejín je pre mňa rovnaký aj vo filme či v hudbe. V tej istej chvíli si môžem pustiť Johna Cagea aj Sex Pistols, Beethovena aj Bruna Marsa. Nie je to koniec s nápisom koniec, je to čosi ako dehistorizácia vedomia, pokračovanie bez vedomia minulosti. A práve toto bez-vedomie nám spôsobuje stratu hodnotovej orientácie pri vnímaní dnešných pohybov aj v rámci kultúr a civilizačných posunov ako čohosi, čo je súčasťou tvorby, miešania, vzniku nového. A či bude nové dobré? Bojíme sa? Dobré je to, čo zvíťazí.

Volá sa to morálny relativizmus. mjergovic@: Ó, áno, súhlasím. Tak veľmi súhlasím s vami, že by som sa, ak by som našiel spoľahlivých rovnako zmýšľajúcich, zaoberal terorizmom: poďme rozbíjať výklady, v ktorých hnusné knižné korporácie vykladajú braky, poďme polievať dechtom a perím týchto postmodernistov, ktorí prví odhalili, že je všetko literatúra, poďme ťahať za uši a zatvárať do automobilových kufrov tých, ktorí všetko urobili, aby zanikol rozdiel medzi vysokou a nízkou kultúrou, a potom aj tých, ktorí detektívky a ľúbostné romány vyhlásili za veľkú a dôležitú literatúru. Ale pritom aj toto: ja neverím, že je zlý Amazon väčším vinníkom za zánik kritérií od lenivých profesorov literatúry, ktorí prestali čítať pár dní po ukončení vysokej školy! Taktiež ja neverím, že sú obchodníci s knihami väčší vinníci ako netalentovaní literárni kritici a teoretici literatúry, ktorí namiesto toho, aby hovorili o samotnej knihe a o tom, čo je podstata literárneho diela, sú pripravení hovoriť o všetkom inom. Viac zla dobrej literatúre popáchali tí špinaví puristi, ktorí začali čistiť Toma Sawyera a Pipi Dlhú Pančuchu od údajného rasizmu. Medzi nimi a sovietskymi komisármi nevidím žiaden rozdiel. Veľmi sa mi páči vaša syntagma o „konci dejín literatúry”, ale tak ako Fukujamin koniec dejín bol len dočasným stavom a ako jestvujú dejiny aj po konci dejín, tak sa NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

CHAT 9

zjavia aj dejiny po zániku dejín literatúry. Na nás je, aby sme terorom znemožnili tých, ktorí by chceli Päťdesiat odtieňov sivej vyhlásiť vyvrcholením tých dejín po dejinách. Kto sme, opytujete sa? Čitatelia. Predovšetkým čitatelia a nadovšetko len čitatelia. Pravdaže, keď hovorím o terore, používam metaforu. Aj keď možno kameň vo výklade nie je metafora... mkasarda@: Niekto je punker, niekto terorista, ja píšem. Kameň je aj slovo. Keď spomínate vykastrovanú literatúru, nedbal by som odtínať ruky za veci, ako je politická korektnosť. Pred pár rokmi vyšli na Slovensku v novom vydaní rozprávky Pavla Dobšinského, z ktorých cnostní redaktori vyškrtali všetky pasáže, v ktorých sa hovorilo o smrti, násilí, krvi. Aby neurazili detskú dušičku, odfikli Dobšinskému gule. Deti nemajú právo vedieť, že je tu smrť? Že otec rodiny môže byť tak nešťastný z chudoby, že si vezme povraz, aby sa obesil? Niekde nastala chyba, keď sa chránime pred konfrontáciou, pred otváraním rán, pred smrťou ako súčasťou obnovy a znovuzrodenia. A chránime sa až tak, že sa odrazu bojíme povedať krivého slova, aby sme sa len, preboha, nedotkli citu, aby sme nerozplakali krivým slovom. Napísať dnes kritiku na zlú knihu? Ach jaj, len korektne, aby sa neurazil autorík. Pochváliť, že vie aspoň trocha písať, hádam sa mu aspoň vetička podarila, snažil sa. Možno ešte nemá ani hemoroidy od sedenia pri počítači.

Literárny marazmus však odráža totálny deficit hodnôt v hyperkonzumnej spoločnosti dneška. My si chceme kupovať zážitky, zážitky z jedla, z vône, z odevu, zo športu, zážitky z literatúry. Chceme zhromažďovať zážitky a potrebujeme byť stále v stave panenstva, ktoré je deflorované novým zážitkom. Ale strata panenstva nie je to tantrické splynutie duše a tela, strata panenstva, nespočetnekrát opakovaná hľadaním nových zážitkov, je stále len povrchná náhrada za hlboký, precítený sex s partnerom, ktorého skúmam, bádam, znova objavujem a túžim po jeho energii. Naša spoločnosť si neustále necháva plasticky opravovať svoje telo, svoj obal, zabúdajúc na pravdu starnutia, smrti, archetypálneho prežívania, vnútra.

Ale nenadávajme, sami sme si prisúdili úlohu prežívať dnešok akoby to bol posledný deň sveta, hedonisticky. Kamene do výkladov kníhkupectiev treba hádzať znútra. Ale aby si ich niekto všimol, treba k tomu marketing. A sme v pasci. Dnes by sa ani Kristus bez reklamy nedal ukrižovať. mjergovic@: My sme v našich východoeurópskych tranzíciách prebrali len to najhoršie zo Západu a z takzvaného slobodného a demokratického sveta. Prebrali sme hyperkonzumizmus a potom sme zrušili literárnu kritiku, pretože literárna kritika pôsobí proti pravidlám voľného trhu. Načo je komu umelecká kritika? Bola rovnako odporná Hitlerovi a Stalinova bola ako forma a žáner zakazovaná v nacizme a v stalinizme. Ale zo Západu sme neprijali nič, alebo len veľmi málo z toho, čo je dobré: napríklad nedotknuteľnosť osoby, právo na rozmanitosti, na menšiny, na inú farbu pleti, na iné vierovyznanie. Neprijali sme ani základnú toleranciu, ani solidaritu v najšľachetnejšom zmysle slova. Pravda, zriekli sme sa proletárskeho internacionalizmu, ale ten druhý internacionalizmus, nazvime ho internacionalizmom zrelého európskeho osvietenstva, to sme odmietli prijať. To vidno posledné týždne a mesiace, počas sýrskej utečeneckej krízy, keď z východnej Európy, takmer bez výnimky, prichádzajú takmer výhradne nenávistné hlasy, šovinizmus, netolerancie najhoršieho druhu, takže východoeurópski politici otvorene vyhlasujú, že by možno aj prijali kresťanských utečencov, ale že moslimov proste nechcú. Pravdaže, veľký panovník toho diskurzu je maďarský premiér, bývalý liberál, Sorošov štipendista a mladý 10 CHAT

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Michal Ďurovka: Sneh na rovine, olejomaľba, 2015

komunista Viktor Orban, ale ho, neočakávane pohotove, akoby sme žili v r. 1939 alebo 1941 prijali všetci, od Poľska po Chorvátsko, od Česka po... Ak niekto ešte včera na Západe na nás pozeral ako na východoeurópsky hnus, my sme mu ukázali, že mal pravdu.

Aký to má súvis s literatúrou a kultúrou? Pravdaže jedine s literatúrou a kultúrou to jedine aj má súvis. Ľudia, ktorí nechcú moslimov vo svojom susedstve, skutočne ani literatúru nepotrebujú. Ona by im mohla len naškodiť, uviesť ich na toleranciu, na rozum, na súcit z rozumu. Pred niekoľkými týždňami, dajme tomu, ten Orban obvinil Nemecko ani viac ani menej, ale za „mravný imperializmus”. Len dokonale nenačítaný a nevzdelaný človek môže vymyslieť takú syntagmu. A niet väčšej chvály pre Nemecko, ako mu zalepiť „mravný imperializmus”. Pekne by bolo, keby Orban mal pravdu a keby Nemecko skutočne bolo také. Možno by z aspektu mravného imperializmu mohol zgramotniť východnú Európu. A ešte niečo: pred týmito vecami, ako aj pred všetkým iným, stojíme s plnou autonómiou svojich jednotlivých postojov. Ale nemôžeme zostať autonómni a chránení od všetkých jej následkov. Vzťah k utečencom je vzťah k fašizmu. A k nečítaniu.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

CHAT 11

PULZOVANIE LITERATÚRY LADISLAV ČÁNI

Hra na zabúdanie Hra na zabúdanie

Na opačnej strane

Ani to nevieš, naučila si ma, že čas dokáže plynúť všetkými smermi.

Na povel tvojho odzbrojujúceho úsmevu presýpacie hodiny zabúdali na gravitáciu a ja som umieral a znovu sa rodil s prílevmi a odlevmi strieborného mora v tvojom bdejúcom prsníku.

A potom si ma odsúdila na doživotnú nesmrteľnosť v samotke a zmĺkla ako mlčia kamenné rána uväznené v slepom oku nášho okna.

Hrejivé spomienky sú zrazu moja mrazivá budúcnosť a všetky zajtrajšky s tebou som už prežil.

A teraz sa hrám, ako tichý blázon, na milosrdnú hru zabúdania.

Moja pamäť kladie vajíčka do teplého piesku sekúnd.

Prekročila si prah nerozbitného zrkadla.

V dome zostala smrť.

Veci prekryl srieň.

Pri dotyku s nimi ma striasa.

Odcudzili sme sa.

Knihy sa mi prihovárajú neznámym jazykom.

Stolička podo mnou znechutene vŕzga.

Dvere vedú iba jedným smerom, do tejto istej izby, z ktorej chcem utiecť.

Okno sa pozerá do môjho vnútra.

Možno si vôbec neodišla.

Možno som to ja uviazol na opačnej strane vlastného života.

Ladislav Čáni (1961), vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Žije v Báčskom Petrovci.

Vydal zbierky básní Glosolália, bibliofília (S1992), Zánik chrámu (1997), Po milovaní, texty piesní (2004) a Kameň na dlani (2005), s Ondrejom Štefankom a Adamom Svetlíkom zostavil antológiu poézie dolnozemských Slovákov Nikam a späť (2006). S Jozefom Vargom Gbelským pripravil Antológiu slovenskej literatúry – od najstarších čias až po súčasnosť (2004). Spolu s Vladimírom Valentíkom vydal monografiu Karol Miloslav Lehotský (2004).

12 PULZOVANIE LITERATÚRY

Stolička z tmy Ruka mesačného svitu jemne hladká veci, poukladané tvojou rukou.

Veci sa chvejú.

Hlboko pohrúžené do seba.

Do ticha, ktoré sme splodili v bolesti.

Bojím sa čo i len dýchať, aby som nesčeril hladinu č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

spiaceho zrkadla.

Ty si sa nikdy nebála.

Sedíš tu na stoličke z tmy a nedýchaš.

Je mi zima 1.

Treskúca zima.

Záhada uväznená v jablku vzdorovito visí na tenkej stonke.

Slnko spadlo na zem.

2.

Tvoje meno som ukryl pod jazykom, aby neskrehlo.

Ostrý mráz ma páli za nechtami strachu.

Tichá nedeľa Pôda stratila oporu tvojich nôh a teraz sa potáca vesmírom tejto nedele chytenej do pasce časovej slučky.

Slnko dotykom mení jablká na zlato.

Cestičkou sa plazia tiene nevyslovených prianí kráľa Midasa.

Osamelý vták krídlom rozrezal oblohu a mizne za hranicami planúcej prítomnosti.

Pod košeľou ukrývam jeho tiché vajíčko.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

Ak budem dostatočne dlho čakať tenkú škrupinku prerazí zobáčik tvojho bieleho smiechu.

Ale nedeľa má oslie uši.

Obrnila sa papierovými múrmi našej izby.

V jej kútoch vyrastá hustá šachorina večera a šumí, šumí, šumí...

A ja čakám...

Stačilo by Objal som ťa a v mojom náručí je koniec sveta.

Vydýchla si kvet.

Jeho vôňa uviazla vo vzduchu a skamenela.

Sebecký gén vylúdil úsmev na kamennej tvári boha Thanata.

Svetlo zapochybovalo vo svoj zdravý úsudok a dokola opakuje apóriu tmy.

Zvuky doliehajúce spoza hrubých múrov vytvorili kakofonický chorál.

Všetko sa zhluklo tu v mojom otvorenom náručí: nekonečné sekundy, šálky rannej kávy, blúznenie pokazeného rádia, strapatý smiech našich synov, nočná schovávačka nábytku...

Všetko to, čo patrí k všednému koncu sveta, teraz musím uniesť sám.

A stačilo by, keby si opäť vošla, trebárs s prachovkou v ruke, ledabolo odetá do úsmevu.

A ja by som ťa objal...

PULZOVANIE LITERATÚRY 13

Michal Ďurovka: Jesenné tajomstvo, olejomaľba, 2015

Noc Čierne pery vysali svetlo z domu spolu s nočnými morami a poslednou ozvenou strateného smiechu.

Majú moje oči, tvoj úsmev a len jednu možnosť ako prežiť.

Jablko a nôž si položila na stôl.

Stôl sa splašil a cvála a cvála... a z miesta sa nepohne!

Skrytý pod svojím kameňom syčím uchvátený strašnou krásou.

Pod stolom, v inom svete, naši synovia sa hrajú na zaklínačov hadov.

14 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ANNAMÁRIA BOLDOCKÁ

Kto sa bojí červeného?

Klepla kľučka a za škripotom knižničných dverí na nás narazil pach. – Tá otázka pachu je teda vždy zlomová, – poznamenala som potichu, opatrne, aby reč trónila pri vstupe do neznámeho známeho. Prekvapilo však to, ako si knihy zachovali svoju prirodzenú arómu a takou prerazili zápach spáleniska. – Nič tragické, okrem obhorených chrbtov kníh, – potvrdili vyšetrovatelia deň predtým. A takýto stav sme i pristihli. – Nevypovedali inštalácie, ale prašné pavučiny okolo klimatického zariadenia zapríčinili poruchu a skrat! Následne plamene. Horela knižnica, pán Borges! Knihy zostali na vysokých policiach, blízke a ďaleké v jednom, tajomné a viditeľné ako hviezdy, tam sú záhrady, chrámy a ich ospravedlnenie, dni patriace iným, cudzie a starobylé. Plamene ich pošteklili! Knižné chrbtové kože. A to priam rozvoniavalo, tá ich koža jemná, no z nečastého oprašovania hrubá, až hrošia! Tie ohorky. Kto bol ochranca kníh? Kto zamedzil katastrofe širšieho rozsahu! Aby boli tie, ktoré sú. To sme chceli vypátrať. Zámerne som si tým pádom sebou do knižnice aj tentoraz brala ju, kamarátku po pere a vôbec to nesúviselo s totožnosťou čitateľského vkusu, pre nás dve až povestnou. Rovnako tak nie, aby sme mali záhaľku v knižnom labyrinte, vo dvojici, ľahšie vynájsť bestsellery Annamária Boldocká (1972), profesorka slonutricionistov a psychológov. Tu nás vidíte venského jazyka a literatúry, redaktorka a novipri oživovaní na duchu, volaní po náprave, nárka v slovenskej redakcii RTV. V súčasnosti učí po pridanej hodnote. Vypátrať, nie, samo- slovenčinu na Gymnáziu Jána Kollára so žiackym zrejme, tak samotný pochod horenia, ani domovom v Petrovci.

Píše publicistické texty a eseje. Uverejnila pojeho príčinu, ktorá sa vyrysuje a možno ani četné texty v zborníkoch a časopisoch. nie, týmto, čo píšem. Vypátrať najviac to, kto Získala novinárske ocenenia časopisu Vzlet (1998), bol v tých chvíľach knihám strážnym. Čo RTV (2005), Cenu Jána Makana (2014), z oblasti liteplamene zastavilo?! Svojráznym fenomé- ratúry druhú cenu na súbehu časopisu Nový život nom je táto moja priateľka po knihách, upi- (2015). suje sa k synestetikom, tu, v knižnici po ohni, touto svojou nadrischopnosťou bude hviezdiť! To, že vidí vo farbách, je v prospech toho, čo ja chcem vidieť. Synestézia je v oku jej mysle a aj napriek tomu je to odlišné od bežného videnia a predstavivosti. Zlú susedu, čo nadáva na jej ušľachtilých psov, pohŕdavú neprajníčku, čo by prinajmenšom mala byť myšie sivá, ona vám vidí ako oranžovo-ružovú! A belie sa jej nesmierne šarmantný hudobník z jej generácie, pre mňa na večnosť ohnivo vínový! Mňa vidí ako piesok. A to mi konvenuje, veď sa tým netajím, ani by sa to nedalo, keďže aj tak dovidí k môjmu poryvu písať, ktorý je vždy viac ako frustrácia, ale aj tak sa zhmotniť nedá, vlastne sa rozsýpa ako piesok. Už sme si pri viacerých príležitostiach aj uťahovali, aby tú svoju schopnosť speňažila a otvorila útulný salón krásy, kde by sa kúry podobali návodom na sfarbenie života, ako to vravia, doružova. Hneď čo sme vošli do departmentu s obhorenými knihami, v tej prvej sekunde, sa všetko zviditeľnilo! – Červeno-čierna hmlovina – vyhŕklo z nej! – To vidím, takto sfarbený éter! Sama som túto vidinu podporovala. Pýrilo sa, fakt, a černelo súčasne. Niekde tam, mimo času a v tom istom okamihu sme videli iniciály mena, z červenej M a čiernou bolo vypísané priezvisko V. Povedala som, – tak predsa za všetkým treba hľadať ženu! Ona bdie nad knihami. Zostávame NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

PULZOVANIE LITERATÚRY 15

Michal Ďurovka: Súmrak nad rovinou, olejomaľba, 2012

knihami cestovať dlhým dňom do noci?! „Mariška V. si príliš zavčasu uvedomila vlastnú bezvýznamnosť. Ale nebolo to na nej vidieť, vravia, ani v mladosti a kiežto v starobe, v ktorej sa o toto poznanie podopierala vehementnejšie. Takouto nebola, ó, to teda nie! Vybudovala si pevnú osobnosť už ako žiačka v meštianke a následne predvojnová učiteľka. Vedela o svojom mieste v rodine a v spoločnosti. Ale s tou bezvýznamnosťou vyrastala do predsavzatia a zámeru, aby sa jej o to prirodzenejšie, ľahšie, veci stávali fatálnejšie. Užívala si ich, tie osobné malé dramolety. To jej dňom dodávalo štipky dramatickosti a túžby po vášnivom živote. Neistoty zakrývala nonšalanciou, pocitom miery a prirodzeným dôvtipom. Duchaplnosťou skôr, ktorá častejšie vyúsťovala v sebairóniu, len zriedkavo v iróniu. Tento gén mala po otcovi, šusterovi, čo sa držal kopyta a na príkrej akurátnosti či disciplíne zasa insistovala matka, Juliana Š., Nemka. Narodila sa so zakrpatenými vaječníkmi, a keď mladučké žieňa zistilo, že bude odsúdená na bezdetnosť – a tým iná než ostatné ženy, predstaviteľky meštianstva – začala písať. Potajomky a v sebe. A to ju ustrážilo a robilo onakvejšou. Toto okyptenie nahrádzala hlbokou náklonnosťou, akou ako najstaršia zo súrodencov, dbala o svojich troch bratov, áno, rozhodne viac o bratov, o mladšiu sestru sa dobre starali manželia, najprv ten v Banáte a najmä ten druhý, ktorý jej zabezpečil miesto medzi mestskou noblesou. Bratov oženila premyslene.

S bohatými nevestami z dobrých vidieckych úradníckych rodín. Správala sa podľa manierov meštianskej spoločnosti. City neprejavovala štedro, na verejnosti nič také nedávala najavo, ani len ten-ktorý úsmev, čo len prípadne v dávkach. Ani vtedy, ako sa už pri prvom pohľade naň fatálne zaľúbila do učiteľa hudby, kolegu Gustáva. S ním prežila tri celkom dobré jalové roky. A potom, na sklonku leta 1940, do manželovho života s jeho valčíkom vstúpila jej najlepšia priateľka Mária, mladšia a krajšia, s vypestovaným pocitom dôležitosti, aby mu porodila dve deti. Táto zrada obrala o život jeho testinú Julianu B. Deň na to, ako totiž bola zistila, že jej Marišku nechal manžel, trafil ju šľak. Nikdy s Máriou síce viac nepreriekla slova, ale ani nikdy nič zlého o sokyni nevyšlo z Mariškiných úst, ani zo srdca.

Nemohla ju nenávidieť, príliš jej dobre rozumela, aj vedela, čo je zahorieť láskou, dokonca i nemilovať. Unášala svoj údel tragickej hrdinky dôstojne a s nadhľadom. A potajomky v sebe písala. Horlila o vzdelanie dedinských sedliackych dievčat, mládze, ktorú by rodičia, keby jej nebolo, neboli dali do škôl, a pestovala literárny vkus, tríbila jazykový cit u kulpínskeho sedliackeho dievčaťa, ktoré potom mňa raz naučí, čo je Votrelkyňa. Aj sama si to dovolila, ňou byť, áno, povieme to tak, votrelkyňou, do svojej ženskej samoty v novom spoločenskom zriadení, vpustiť už zadaného Franju. Matrikára na miestnom úrade.

Krásavca z nemých filmov. Pri listovaní fotografického albumu táto starenka učiteľka raz povedala: – Naozaj neviem, čo na mne sváko videl, taká špatná žena sa zriedkavo rodí!

16 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

* Mariška V. asi v sebe prepisovala históriu, ktorá by sa potom stala. Ovdovela dvakrát.

Prvý manžel spáchal samovraždu pre obžalovanie z kolaborácie s maďarskými vojakmi.

Málo predtým jej povedal: – Mariška, ty budeš vychovávať moje deti! Žila životmi neterí a synovcov. Životom netere po strednom bratovi zvlášť. Fatálne. Tá si za muža vzala lekára, syna priateľky Márie a Gustáva, ktorý jej teda zavelil vychovávať ho, toho syna. A tak Mariška pokračovala putovať, reflektujúc svoj život v ďalšej generácii.

Naplno si vedomá určitého druhu víťazstva.

Víťazstvom podgurážená si ma chcela adoptovať, mňa, synovcovu dcéru, v útlom veku. To mi raz, keď som bola zlá, pošepkala stará mať ako strážené tajomstvo, ktoré zjalovelo. Najskôr som sa jej bála, tej ženy, večne v čiernom, s naondolovanými vlasmi, ktorá si žiadala, aby sme ju volali starká, vždy, keď v piatok prichádzala do svojho rodičovského domu, v ktorom sme my žili, k svojej neveste, mojej starej mame. Prechovávala som vždy k nej zbožnú úctu, pre jej maniere, uhladenosť, akou rozprávala spisovnou slovenčinou, jej predvojnovou podobou a vyrovnanosť. K jej lakovanej čiernej kabelke. Nakoniec si ma naklonila k sebe, tá posledná predvojnová dáma, starká. V krásnom salóniku mala veľkú bibliotéku a na zelenej verande malinovku. Bola som zmýlená, keď mi asi roku 1988 zavelila povinne prečítať knihu Červený a čierny. Prečítala som ju ako rýchlikom, lebo mi povedala, že ju o sedem dní musí odniesť k Emuške. Emuška D. bola jej švagriná po Gustávovi, jeho sestra, ku ktorej chodievala ako sa chodieva k dôverníčkam. Tá bývala v ich dome, potom už nacionalizovanom, zostala jej len menšia jeho časť, vo väčšej časti zriadili knižnicu a tá stenou hraničila s dnešnou. Tú knihu vtedy Emuške i odniesla. A všetky knihy boli oveľa neskôr presťahované do nových miestností susedného domu.

Vo veku 85 rokov Mariška V. prišla umrieť do svojho rodičovského domu. Prišla, ako dokonca každý piatok, ku svojej neveste, vypila kávu, odišla na tržnicu, na cintorín a povedala, že aj prenocuje. To moju starú mamu potešilo, lebo tridsať rokov sa jej nepodarilo ju prehovoriť, aby zostala. V tú poslednú noc na zemi, v perinách rodičovského domu sa Anne B. zverila so svojím tajomstvom, že spálila v sebe všetky pokusy o písanie, lebo by s nimi pokrytecky sama seba presviedčala o naplnení ideálov.“

* Nikto by nevedel objasniť, ako sme na policiach s obhorenými knihami ihneď boli našli Stendhala, ktorý tam záhadne stál, nevediac, že ním fakticky Mariška V. zachránila knihy. Otvorili sme knihu s venovaním: „Emuške, že starnem ako každá priemerná vidiečanka a žijem si ako šuster, čo sa drží kopyta! Dodala som zmysel vlastnej existencii, vynikla som nad ostatnými! V mojej túhe z naplnenia nepravdivého života a nenaplnenia pravdivej literatúry žime!“ M. V. 1965 Vtom sa strhla zázračná premena! – Zrazu ťa, A. B. G. vidím červenú! – vyhŕklo z priateľky! Videla dáku ambíciu bezvýznamnosti, ktorou treba napísať to, čo už je popísané, ako by nebolo, a to, čo je zatiaľ nepopísané, ako by nebolo, že teda je!

Osvietilo nás denné svetlo. Najmä toho, kto vôbec kedy bude čítať! (k 110. výročiu narodenia učiteľky Márie Vadnalovej; 1905 – 1993) NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

PULZOVANIE LITERATÚRY 17

MILJENKO JERGOVIĆ

Život a obyvatelia pani Emílie Heimovej úryvok z románu Rod Bola včasná jar, beleli sa vrchy Trebevića, keď prišli vojaci vysťahovať pani Máriu Peserleovú. Mlčky z bytu vynášali drobný nábytok, prázdnili skrine so šatstvom, drnčali hrncami a taniermi. Všetko vyhadzovali na chodník a na schodište tak, že zriedkaví bývajúci takmer nemohli ani prejsť. Ale ako ktorý nadišiel, počul Dragicu, švagrinú pani Peserleovej, ktorá stála na schodišti, akoby aj ona sama bola odhodená vec, že opakuje: – Jaj, Bože môj, jaj, Bože môj, jaj, Bože môj...

Pravidelne si ako metronómom Dragica precvičovala svoju clivosť a beznádej. Nič iné nemohla ani nevedela táto stará dievka, sestra Ivana Peserleho, slávneho novinára a majiteľa viacerých chorvátskych a nemeckých časopisov počas belle époque. Nebola Dragica nemúdra, ale pre ňu čas zastal toho leta, keď Princip strieľal do Ferdinanda, a viac ňou nič nemohlo pohnúť. A keď čas stojí, nešťastie sa len tak hromadí ako všetky tie veci na schodišti, ktoré sa stávajú dokonale bezcenné, len čo sa ocitnú von zo skrine, zásuviek a políc panského bytu pani Márie Peserleovej. Ako aj ich životy tratia hodnotu, len čo sa ocitnú von z tohto bytu.

Pani Peserleová našťastie bola duchaprítomná a veľmi rozvážna žena. O svojom a Dragicinom osude hovorila tak chladne a nejako zvysoka, akoby debatovala s kamarátkami, cisárskymi a kráľovskými generálkami a viedenskými dámami pri popoludňajšom čaji o tom, či prepustí nedbalú slúžku. Pokým švagriná na schodišti zalamujúc rukami horekovala: – Jaj, Bože môj, jaj, Bože môj! – ona sedela u nás v obývačke, pila nesladenú cikóriu a zhovárala sa s Olgou.

– Čo si teraz počnete? – opýtala sa Nona sestru, našu bývalú gazdinú, nebohú Emíliu Heimovú.

– Neviem... – zaváhala na chvíľu stará Peserlička. – Myslím si, že by nám bolo najlepšie v starobinci, v Turbe. Pani Hoffstädterová mi písala, že jej je tam dobre, – rozhodla sa dokonale zmierená, akoby rozprávala o tom, ako strávi víkend.

– A čo urobíte s vecami?

– Naskutku nič. Pani Peserleová pre seba i pre podráždenú Dragicu zbalila dva veľké kufre, s ktorými dávno cestovala do Opatije, kde pred Veľkou vojnou s Ivanom trávili letá a aby nebolo ďalšieho znepokojovania a indiskrécie v iných záležitostiach, láskavo poprosila pani Matićovú z tretieho poschodia, aby veci umiestnili do jej pivnice, pretože je najpriestrannejšia, ale aby predtým spolu s pani Rejcovou, Doležalovou a Bilićovou, rad-radom starousadlíčkami a predvojnovými nájomníčkami, všetko prezreli a aby si bez žiadneho ostýchania pobrali, čo sa im páči, alebo čo by mohli potrebovať. Jej, podobne ako aj Dragici, tie haraburdy už nie sú potrebné.

Práve tak sa vyjadrila stará Peserleová: haraburdy.

Ona tak zvysoka hľadela na svoj život a osud. Ak by sme my ostatní z tej výšky, nedajbože, spadli, do posledného by sme si polámali krky.

18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

A ona, za sprievodu – jaj, Bože môj, jaj, Bože môj Dragice, už nasledujúce ráno s dvomi kuframi, ktoré nosili predvojnoví tašlihanskí1 cigánski nosiči, ktorých sprevádzali dvaja mužskí starí obyvatelia z budovy s vysoko zdvihnutou hlavou, v dlhých modrých šatách a s klobúkom – vyfintená, ako keby bol rok 1901 – uháňala smerom k železničnej stanici, a ani raz sa už neobzrela.

O niekoľko dní neskôr do bytu Márie Peserleovej na druhom poschodí Juhoslovanskej národnej armády, povyše chrámu, prisťahovala sa rodina plukovníka, na ktorého meno a priezvisko si nespomíname. Bol Krajišnik, milý človek, od prvého dňa sa vľúdne prihováral, vedel podržať dvere, odniesť susedkám košíky, pomôcť, odovzdať, postrážiť, urobiť službu... Žena mu bola mestskou odchovankyňou. Taká dobrá, zdvorilá a diskrétna, že by ju bolo treba hľadať! Mali syna, volal sa Brane, chodil do druhej triedy a takmer ho nebolo počuť. Ostatné deti by pobehli dolu schodmi, alebo by znenazdajky zvrieskli, čo najmä počas popoludňajšieho oddychu vyvolávalo určitú zlú náladu v budove, ale Brane sa vonkoncom nikdy nepočul. Akoby aj on chodil na špičkách, milý a ohľaduplný a len dával pozor, ako sa komu vľúdne prihovorí.

Spočiatku sa susedia snažili zachovať odstup. Aj sa im to darilo, pretože sa plukovník a plukovníková nikomu ani nevnucovali, ale časom sa pochopilo, že to všetko spolu nemá zmysel. Nie sú ľudia na vine, nevyháňal plukovník Peserleovú z jej bytu, ale to urobili iní.

Hoci ani vojaci nie sú na vine – čo vojsko vie, robí to, čo mu zhora prikážu a počíta dni do konca vojenskej služby – a nedajbože povedať, že je to vina tých z krajského výboru alebo z armádneho veliteľstva, ale vinné je všeobecné ľudské nešťastie, vinný je Hitler, vinný je Stalin, neprávosť na svete je vinná, dejepis a zemepis sú vinné, lebo nám uložili, aby sme sa narodili práve teraz a práve na tomto mieste. To bola Pravda, pri ktorej sa zastalo: vinní sú Hitler, Stalin a ťažké historické okolnosti, a nie plukovník, ktorý sa prisťahoval do bytu pani Márie Peserleovej.

Ale to nebol Peserleovej kraj.

O niekoľko rokov neskôr, plukovník a plukovníková sa vydali spolu s Branem rad-radom ku každým dverám, každej rodine zazvonili na rozlúčku, pretože odchádzajú, sťahujú sa, keďže bol plukovník premiestnený do Záhrebu. A všetci hovorili, že im je ľúto a pravdepodobne klamali. Ale hneď ako po veľkej rozlúčke zatvorili dvere na svojich domoch a pohľady sa im zaskveli v zrkadle vedľa vešiakov s kabátami, udivene pochopili, že nemali klamať a skutočne im je ľúto, že budovu opúšťajú takí dobrí susedia.

Hneď po ich odchode, v tom istom mesiaci, veľký štvorizbový byt nebohého Ivana Peserleho, v ktorom žil so ženou a sestrou, bol rozdelený na štyri časti. Do troch novovzniknutých, príručných garsónok prisťahovali sa hlavne deklarovaní mešťania, rodina Resch, sarajevskí Nemci a spolupracovníci okupanta, jeden mlčanlivý úradník so ženou a rachitickým synom, kurič zo železničnej dielne so ženou a dvomi deťmi a štvrtá, ešte stale najväčšia izba, vrátená je pani Márii Peserleovej.

Z Turbety sa vrátila rovnako vztýčená a dôstojná vo svojom panskom presvedčení, že v jej živote je niečo omnoho dôležitejšie a väčšie ako materiálny blahobyt, peniaze a akýkoľvek majetok. Pobyt v starobinci ju nezostarel, ani ju nenaučil ničomu, čo predtým nevedela a čo nebola schopná racionalizovať. Ale Dragici už nebolo. Zomrela v Turbete a 1

Tašlihan – stará časť Sarajeva z pravej strany Miljacky, kde ešte počas Turkov žili mešťania, hlavne kresťania, a to najviac pravoslávni. (Pozn. prekl.)

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

PULZOVANIE LITERATÚRY 19

Michal Ďurovka: Lesný prízrak, olejomaľba, 2011

Peserleová zariadila, aby bola pochovaná na starom katolíckom Cintoríne svätého Jozefa v monumentálnej hrobke rodín Heim a Peserle, ktorá sa dodnes nachádza hneď vedľa cintorínovej arkády a vedľa samotného vchodu do Cintorína svätého Jozefa.

Dva-tri razy ma ako chlapca začiatkom sedemdesiatych rokov Nona zaviedla cez tú bránu. Postála by tak, chvíľku-dve, bez viery a bez Boha, pred kamenným memoriálom dvoch sestier a ich mužov a potom by sme pokračovali ďalej, hore a dolu vedľa Koševa.

Neopýtal som sa ju, prečo vchádzame, čia je to hrobka a kto sú nám tí ľudia, ktorí sa raz budú živo pamätať, aj keď pomreli pred rokom môjho narodenia, keďže sme aj inak často odchádzali na cintoríny. Na niektorých sme mali svojich mŕtvych, na iných sme nemali, ale sa mi zdá, že som v značnej miere odrastal na cintorínoch, bez strachu od smrti, smútku a úzkosti, obkolesený svetom, ktorý mi, uverím to jediný, aj patril. V dnešnom Sarajeve – a dnes je 30. októbra 2012 – sa dokonca aj v myšlienkach len na niekoľkých cintorínoch cítim ako vo svojom rodnom meste.

Obyvateľov takého bytu, rozdeleného na viacero častí nazývali partaje. Úradne a byrokratickým jazykom vyslovené partaja je „nositeľ práva na spolubývanie s neobmedzenou dobou trvania“. Všetci mali len jedni vchodové dvere, chodba, záchod a kúpeľňa boli spoločné a vedľa vchodového zvona stáli pokyny na to, koľkokrát sa komu zvoní. Preto okrem všetkých ďalších denných prác a povolaní partaje počítali počet zvonení. Dohováralo sa, kedy ktorá rodina používa kúpeľňu, často bol rozvrh vyvesený v chodbe a boli aj medzi dohodnuteľným a trpezlivým svetom, akého je vždy málo, hádky o tom, kto neočistil chlpy vo vani a na koho je rad, aby očistil záchod.

Systémom partaja, pravdepodobne vymyslenom v Sovietskom zväze počas Stalina a uplatnenom vo viacerých našich mestách, strana riešila dva pálčivé problémy. Nedostatok bytového priestoru a jeho zvyšok. Niekomu by sa chybne mohlo mariť, že je to ten istý problém pozorovaný z dvoch odlišných zorných uhlov. Ale nie je. Ide o dve kultúry, tú, ktorej patrila minulosť a ktorá trpela chronickým zvyškom obytného priestoru, a tú, ktorej bola prisúdená budúcnosť a ktorá skutočne nemala kde bývať. Ich nezmieriteľnosť a vzájomné nešťastie bude trvať dlho, desaťročia, až pokým nezaniknú aj jedni, aj druhí, až pokým sa nezrúti minulosť a budúcnosť a občanom namiesto komunizmu nebude prisľúbené niečo iné. Koniec vojny, kráľovstvo nebeské, východisko z hospodárskej krízy... z chorvátčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová 20 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

MARTIN KASARDA

Predohra Ľudia majú zakorenenú nechuť uveriť tomu, že sa veci dejú náhodou. V spoločnostiach, v ktorých sa všetko podivné považuje za magické, sú nešťastné udalosti pohotovo pripísané pôsobeniu zlej mágie.

Bolo to takto: Kassandra, dcéra trójskeho kráľa Priama a jeho manželky Hekaby, bola vychýrená krásavica. Môžeme teraz polemizovať o tom, čo znamená krásavica. Pri vkuse olympských bohov, najmä veľkého Dia, ktorý by neváhal pomilovať aj otvor bútľavej vŕby, je ťažko určiť, čo je pekné. Jasné, je to ťažšie, ako určiť farbu dinosaurov, pretože krása je o vnútornom pocite. A vôni, hoci si stále pri slove krása predstavujeme najmä to, čo vidíme.

Ale krása je vôňa. Predpokladajme teda, že Kassandra bola na starovekú Grékyňu žijúcu na pobreží Malej Ázie veľmi pekná, voňavá. Hnedá hladká pleť, husté čierne kučeravé vlasy. Rovné, hovoríte? Kučeravé. Zelené oči. Hnedé, tmavé? Nie, zelené, exotické a basta, nehovorte tu o svojom ideáli krásy, toto nie je príručka kyprej slovanskej krásy. A vonia, ako med, nie sladko, kvetinovo.

Vystupuje z mora, Kassandra. Nahá, plavky sa ešte nevyrábali. Dcéra Priama, starého dobrého trójskeho kráľa, podľa rozprávačov aj výkonného milenca, keďže mal 50 synov a 12 dcér. Hekaba, jej matka, pani manželka a spoluautorka Kassandry, porodila aj samotného Parida, teda chlapíka, ktorý ráčil uniesť Helenu a zapríčinil pád Tróje. Nevychovávali svoje deti príliš dobre, zdá sa, ale kráľ ich miloval. Kassandrin otec bol dobrý kráľ, ale váhy spravodlivosti občas nevážia presne. A tak, chudák, neskôr zahynul v ohni trójskej vojny s nálepkou nešťastného kráľa neposlušného dieťaťa. Kassandra mu vravela, aby si dal pozor. Ale kto by veril pravde?

Vráťme sa na pláž. Náš voňavý ideál práve kladie svoju nôžku s dokonalou klenbou do svojho sandálu, pridŕžajúc jednou rukou na hrudi plachtu, ktorou si osúša prsia ako dva rozkošné grapefruity zakončené priam čokoládovými bonbónikmi vztýčených bradaviek.

Spoza skaly odrazu vystúpil najkrajší muž, aký len chodil po svete. Zlatisté polodlhé kučery, bronzovo opálená tvár s pekne rezanou bradou, prenikavo modré oči, ramená silné, hruď na pohľad láka na dotyk, pás užší. Je nahý, ako inak na pláži, preto vidieť jeho ctený mužský božský penis, zatiaľ visí, nehrubý, nevulgárny, ale, no, pekný. A vonia, tiež vonia.

Kassandra nepiští, nevolá o pomoc, ale pozerá sa na chlapíka s úsmevom, ktorý je koketný, sebavedomý. „Kassandra,“ hovorí prichádzajúci zamatovým hlasom. „Si najkrajšia žena, akú som kedy stretol, si bohyňa medzi ženami aj bohyňami. A to vedz, že sa dôverne poznám s Hérou či Aténou, krásna Artemis je moja sestra a Léto je moja matka.“ „Apolón! Vy bohovia vždy začnete hovoriť o svojich kontaktoch! A pritom ti ide len o tvojho bimbasíka, aby si užil s nevinnou ľudskou devou,“ odpovedá kráľovská dcéra s pyšnou iróniou v hlase. „Kassandra,“ Apollón spravil čosi nečakané a nahý si kľakol na jedno koleno pred krásavicu.

Skláňa hlavu a potom, pomaly, aby si očami vychutnal ladné krivky lýtok, kolien, stehien, plachtou len tak ledabolo prekrytého vznešeného chrámu rozkoše, aj vánok sa chce občas pozrieť, plochého brucha, krásnych pŕs (no, povedzte, nie je medzi nimi to materské znamienko ľúbezNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

PULZOVANIE LITERATÚRY 21

né?), labutím krkom, došiel až k zeleným studničkám jej očí. „Mýliš sa, mne Eros prepichol srdce šípom lásky, keď uzrel som tvoju krásu. Srdce mi búši a túžba mi nedáva spať. Sníva sa mi o tebe a budím sa uprostred snov hľadajúc jediný zmysel bytia: tvoju lásku. Neodmietaj ma.“ „Zaľúbil sa syn veľkého Dia, najkrajší z bohov, nebodaj? Je mi cťou, Apolón, ale na lásku treba dvoch,“ odvetí Kassandra. „Si pekný, krásny, vieš to sám. Ale za tvojimi vzletnými rečami je len žiadostivosť.“ More šumí, vlnky sa nežne tmolia po brehu, slnko spúšťa svoje podvečerné lúče na dvojicu krásnych nahých ľudí. Teplá oranžová farba vytvára ideálne tiene na telách. Je to tá chvíľa krásna, kvôli ktorej sa vie svet zastaviť. „Kassandra, miluj ma. Dobre, ak ma nechceš za muža, tak aspoň raz sa mi oddaj, daruj mi svoje telo,“ povedal Apolón a kľačiac na jednom kolene sa usmial, odhaliac svoj dokonalý chrup. „Prečo? Čo mi za to dáš, za tú chvíľku tvojej rozkoše? Nebude to hanba pre počestnú devu, že sa pomilovala s mladíkom len preto, že on chcel?“ „Čo ti dám? Si kráľova dcéra, máš všetko. A môžeš mať hrdinu, na ktorého si prstom ukážeš. Ale,“ Apolónovi sa rozžiarili oči, „ale môžem ti dať dar, ktorý ťa povýši spomedzi ľudí. Uvidíš budúcnosť. Pomiluj sa so mnou a ja ti darujem veštecké schopnosti.“ Kassandra svoju plachtu spustila na zem a ukázala sa Apolónovi v celej svojej nahote.

Vie, čo je to hra. „To neznie zle, Apolón. Ale ako ti ja, úbohá deva, mám veriť, že ma len tak neprefikneš a potom zmizneš? A ja ostanem bez tvojho daru vidieť budúcnosť, sprznená a bohvie, či nie tehotná? Kto sa potom o tvojho fagana postará?“ Apolónovi sa jeho bimbasík pri pohľade na jaskynku Kassandry ozval. Krv sa nahrnula z hlavy do falusu, inak takto pekného, žaluď sa naradostene vytiahol z jeho svätého prepuncia. Apolónova svätá predkožka sa nezachovala, na rozdiel od predkožky iného boha.

Možno keby Apolón nechal svoju predkožku niekde v chráme, bol by dnes slávnejší, ako ten, čo tu predkožku nechal. Totiž jediné, čo na svete po nanebovstúpení Ježiša na svete zostane, bude práve jeho predkožka. Až dvanásť kostolov po Európe si ju bude chrániť ako svätú relikviu. Aj pápežský kostol sv. Jána v Lateráne bude tvrdiť, že tento kúsok tela vlastní.

Ježišova predkožka uložená v colombskom opátstve vylieči anglickú kráľovnú Katarínu a jej manžela Henricha VI. z neplodnosti. V stredoveku budú jestvovať znalci na sväté prepuncium, ktorí pravosť Ježišovej predkožky budú skúmať chuťovým testom: skúsený odborník si ten kúsok tisícročnej kože položí na jazyk a bude žuvať. Keby to vedel Ježiš vopred, tak z toho nepochybne spraví nejaké múdro typu: nebudeš velebiť predkožku, aj keby bola Božia. To všetko Kassandra uvidí, keď si svoj chrám neuchráni pred Apolónovým stĺpom. „Kassandra,“ krv je napumpovaná do Apolónovho prirodzenia, svet sa zastavil, ešte aj more stíchlo, „mojím božím slovom sa stávaš hneď a teraz veštica. Nech vidíš budúcnosť, nech vieš, čo sa stane a nech tvoj dar vízií zdieľaš svojím jazykom so všetkými. Odteraz si veštica, Kassandra. A poď sa milovať.“ Nebom sa nesie radostné alelujá, typické pre všetky zázraky, sneh čerešňových kvietkov, dúha, bozkávajúce sa hrdličky a všetky tie ďalšie lacné efekty, čo sa pri zázrakoch dejú, naplnili oblohu. Kassandra sa usmiala, cítila, že jej telom voľačo prechádza, že sa mení, napĺňa. „Počkaj, vymočím sa, inak z toho milovania nebudeme mať radosť. A ty sa môžeš pozerať,“ povedala deva, ustúpila k moru, to sa znova rozvlnilo, čupla si a nechala zo seba vytekať svetlučkú, zdravo vyzerajúcu tekutinu, ktorá vzniká pri látkovej premene organizmu a obsahuje okrem kyseliny močovej desiatky ďalších odpadových látok.

22 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Apolón sa pozerá a teší sa, vidiac dary, ktorými príroda počastovala krásnu Kassandru.

Deva prefíkaná.

Prijala boží dar.

Ale nohy Apolónovi neroztiahla. „Rozmyslela som si to, nedám ti, nie som štetka, čo dá prvému chlapovi na pláži,“ hovorí odvážne a zdvíha plachtu zo zeme.

Apolón na ňu vytriešťa oči. „Čože? Veď som ti dal boží dar a ty si mi sľúbila, že ťa budem môcť prefiknúť. To ma tu necháš s mojím vznešeným údom?“ „Urob si sám, Apolón. Ty sa hneváš pre nejaký sprostý sex? A čo láska, milovanie dvoch ľudí, ktorí po sebe túžia? Mám tiež právo na vlastné rozhodnutia, s kým sa vyspím, komu dovolím prijať sviatosť môjho chrámu, nie? Alebo chceš, ty, božie dietko, klesnúť na roveň tým chlípnym samcom, ktorým ide o sex?“ „Nemoralizuj, Kassandra, toto je obchod – ja som ti dal veštecké schopnosti a ty mne dáš svoju vulvu k dispozícii!“ rozohňuje sa Apolón. „Brzdi a zachovaj si vznešenosť,“ hovorí Kassandra a zahaľuje svoje telo. „Celá tá naša antická mytológia pôsobí tak veľkolepo a dôstojne, ale vidím, že nás čaká vojna, chrabrá dlhá vojna o Tróju. A výkony statočných mužov, ktorí budú bojovať a klásť životy na oltár cti, budú mať zámienku prostý fakt – že môj brat Paris unesie krásnu Helenu. To je teda vznešenosť, viesť vojnu kvôli mužskému chtíču a sexu. I keď viesť vojnu pre ženu je lepšie ako pre ropu, milý Apolón. Čo je to tá ropa vlastne?“ Zahrmelo z čista-jasna. Zeus sa hnevá. Apolón zbledol, jeho bimbasík sa schoval v predkožke. „Veštíš, Kassandra, veštíš. Dovoľ mi vznešená, požiadať ťa o prepáčenie. Máš pravdu, ovládla ma žiadostivosť, za ktorú môže ten pekelník Priapos, bôžik telesnej lásky, nakopem ho do zadku, keď ho stretnem.“ Kassandra zahorela pýchou víťazov, zdvihla bradu a zadívala sa v diaľ. Nahý boh Apolón sa jej ospravedlnil, to nemôže povedať hocijaká smrteľníčka, ktorá by mu iste radšej dala, veď zas nebol taký zlý, pravda. „Dovoľ mi, krásna Kassandra, s pokorou sa s tebou rozlúčiť.“ Apolón tiež nie je ťuťmáčik a nenechá sa len tak oblafnúť.

Postavil sa v celej svojej kráse a pristúpil, tak, ako ho boh stvoril, ku Kassandre: „Dovoľ mi na rozlúčku ťa aspoň pobozkať.“ „Vo všetkej počestnosti, Apolón, ma môžeš na rozlúčku pobozkať.“ Kassandra privrela oči a nastavila sa k bozku.

Apolón sa blíži k jej perám.

Bozk, to postavenie dvoch pier, nežný dotyk brán duše, budovanie imunity výmenou osobnej ústnej mikroflóry, kontrakcia dvoch orbicularis oris muscles, povedané lekársky.

Apolón odrazu napľuje Kassandre na jazyk. Tá sa strhne. „Čo to robíš, nechutník!“ Apolón začne ustupovať, krok po kroku, zároveň spriesvitnieva, mizne. „Kassandra, budeš aj naďalej veštiť, krásna Kassandra. Ale kráse nikto neverí. Ani tebe, nádherná Kassandra, odteraz nikto neuverí. Aj keď budeš hovoriť pravdu.“ „Prekliaty Apolón, vráť sa! Dám ti, potrtkaj ma, keď ti ide len o to! Apolón!“ Puk! A Apolón je len spomienka. Len smiech sa nesie nad plážou, smiech, z ktorého sa aj čajkám robí nevoľno a tie teda zožerú bez problémov aj smradľavé mŕtve ryby.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

PULZOVANIE LITERATÚRY 23

VIKTOR B. ŠEĆEROVSKI

Zapísané na krídle lesného motýľa Svetlo v ohni Je v priestore nad nebom Skutočne tak veľa svetla Alebo treba nájsť krajinku V ktorej pretrváva večná zora Aby sa vo všedných hviezdnych bylinách Ten priestor ujal ako vôňa lipy Kvitnúcej aj po vlastnom odkvitnutí Krajšej od slnečnice Zatiaľ čo ohne hasíme ohňom Ako šľachtené rána Alebo treba načúvať seba tichšie Než načúvame hlasom zvonku Keď sa nás zmocňuje prvý mesačný svit?

Je v priestore nad nebom Skutočne tak veľa svetla Alebo popol v urne striehne na nás vo dne v noci Kým si potichu osvojuješ krajinku V ktorej sa ti mohol prisniť Vstup do škatule so semiačkami Slovami neobsiahnuteľný Lebo nič natoľko vyzývavé By sme nemohli pojať do seba Kým pozdravujú nás predavači mlieka Zatiaľ čo ľudia v červených košeliach pozerajú Ako ma uspávaš do večných mdlôb Ako vtáčka a ruku presúvaš Do iného ročného obdobia Takže dvomi spôsobmi mlčíme to isté slovko A kým nás ročné obdobie okráda o mesačný svit Zatiaľ čo sa mi sníva s tebou ako so svetlom na výsostiach Ulieta nejaký iný čas V ktorom sa nás nedotýka únava

24 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Ruža Čiara života zostupuje Z mojej dlane Na list ruže padá Temné svetlo sústredené do jediného bodu Občas ju pohľadom Pristihnem pri rozkvitaní Na aký cit sa však naladiť Keď ucho priložím K jej rozochvenému steblu S otvoreným srdcom Sa pristavím pri nej Ukazovákom dosiahnuť Jej večnosť Vo výjave mojej čiary Nikdy by ju nebolo treba Porovnávať s čímkoľvek Moja ruža vlastní temný Bod Inakšiu vôňu Na nej Napriek všetkému Zreteľne rozoznať Farby Taktiež Strach z pominuteľnosti Stopy po chvejúcej sa tiesni Zostup oka do priepasti a sna

Chvála zemi Rukami zahatávaš odtekanie vody Sníva sa ti s unavenými vynálezcami Svetelných derivátov A po toľkých rokoch Ma prebúdzaš

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

Viktor B. Šećerovski (1942), srbský básnik pôvodom z Macedónska.

Do škôl chodil v Jabuke a v Belehrade. Vydal zbierky básní Čas hlasných chladov (Vreme glasnih hladnoća, 1972), Truhla pre samotu (Kovčeg za samoću, 1976), Zmena priestoru (Promena prostora, 1981) a Čas za stenou (Vreme iza zida, 1990). V macedónčine mu vyšiel výber z básní Po živote po smrti (1988). Do srbčiny prekladá macedónskych básnikov. Prvá báseň z nášho výberu je z jeho debutu, ďalšie tri z jeho štvrtej knihy a posledné dve z časopisu Mons aureus (2014, č. 44).

PULZOVANIE LITERATÚRY 25

Hovoríš o premenách v zmysloch Drzo sa zobliekaš Padáš ako zvuk Do priepasti Ako upozornenie pri obnovovaní sveta Do smrteľného hriechu nedokončeného kvitnutím Občas ťa je ťažko Vysloviť Práca zeme je podobná Oknu Otvoríš ho Si na ceste Zavrieš ho Cesta je v tebe

Chvenie Pozorne siahame po prenosnom ďalekohľade Usmerňujeme k telu Bielu nebeskú priepasť Obnovujeme premeny výziev V zmysloch A všetko si zapisujeme Ak odoberieme výstrelu Chvenie Pri vstupe do farby Sizyfos vykríkne Mamička moja!

Po predchnutí svetelnou štruktúrou Pohrúžení do objatia Listujeme vo väzenskom denníku Pomocou ďalekohľadu Lúštime vnútornú blízkosť A nech už akokoľvek Sizyfovi prisľúbili útek Ohrozujeme jeho tajomstvo A hneď nato Vyčleňujeme štatistické pojmy Máme Predstavu Kysličník uhličitý Modrú šachovnicu 26 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Akustické lepidlo Tichučké chvenie Domov A Genetickú analýzu Sizyfovho tela Uhol smrti posúvame Pohľadom Sústredene v herbáriu Vydeľujeme zvuky Lenže Sizyfos vykríkne Nie nie nie Zaznamenávame na diagrame Znútra Lúštenie tajomstva Odsúvame pohľad

Svetlo a tma Každé poobedie zostupujem do priepasti Do rozľahlej utekárne zastretej smútkom Do pustatiny v ktorej Len murári z Radoždy a moja smrteľnosť Rozosmiati vzpažujeme ruky

Od ticha a smrti Nič večnejšie nie je Iba pád do beznádeje Do kruhu v ktorom všetky cesty Majú len jeden nevyhnutný východ

V nej sa opozdieva všetko čo začína ránom Stavitelia sa čudujú a nakúkajú do základov Do hĺbky tajomného chodníka na okraji lesa A pohľadom odhadujú jej rozmery Či zistiť mohli by čo moje je a čo cudzie Dotýkajú sa svetla i tmy Potom mlčia Lebo vedia že nikto nedokázal Potichšie než samota Vstúpiť dnu do rozviateho popola Do zákonného okresu do mojej Zeme Do osudu z ktorého šľahá plameň Do človekovho srdca na ktoré striehnu Hneď po prebudení

Ani sme netušili Že zostrojení sme z prachu a z popola Najpodobnejší Padajúcej hviezde

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

PULZOVANIE LITERATÚRY 27

Samota ukrytá na zaječarských lúkach Zoranovi Radmilovićovi Chcel by som napísať list Na krídle lesného motýľa Povedal raz Zoran Radmilović Lenže my neobývame ani obývať nebudeme Svet vzbĺkajúci Na spôsob môjho prázdna Ale zo všetkých samôt boli širšie Práve tie najužšie divadelné dosky Na ktorých sme moji hrdinovia a ja sám Občas plakávali častejšie zosnímali masky Neskôr sa opíjali vo virtuálnom ošiali A nikdy sme do prázdnych komnát Nezamkýnali oheň Lebo každý večer jeden z nich Na tabakovom liste kreslil moje srdce V podobe timockého okruhliačka alebo čarovného kameňa Cestovali sme vždy spolu Hovoril kedysi Zoran Radmilović Ako divadelní klauni ako mudrci A každý fliačik zeme bol naším rodiskom Lenže dňa siedmeho zrazu vyklíčila tráva A všetko sa pominulo Dnes bydlím možno v tom najhlbšom mori Pozerám sa dovnútra vlastného prázdna Zrak spočinul na bielom plátne kde ešte stále Tvarujem Ubuho úsmev A z týchto hĺbok sa nedostanem Ešte aspoň zopár storočí Teraz všetky samoty vlastnia jediné nekonečno Ukryté na zaječarských lúkach Vraví dnes Zoran Radmilović

Zo srbčiny preložil Víťazoslav Hronec Ilustroval autor 28 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

STUDNIČKA PAMÄŤ JÁN LABÁTH

S túžbou i nádejami Záznamy Strata domova Zmaturoval som. Bolo treba ísť z domu. A vznikla z toho príhoda s dôsledkami, ktoré som si len neskoršie uvedomil. Preto ju zaznamenávam.

Petrovská železničná stanica (presnejšie stanica Petrovec – Hložany) je vzdialená štyri kilometre od dediny. V poli. Hovorí sa, že predkovia tak chceli, aby im vlaky neplašili kone a nezrážali deti. Zachoval sa o tom kuplet: Železnicu na chotári máloktorá obec má, výbor to múdre rozhodol. Ó, nešťastná kaldrma!

Predkovia možno mali svoju pravdu, ale nám to veľmi sťažovalo život. Pred vojnou síce premával Hlaváčov autobus, ale teraz bol každý cestujúci ponechaný na seba. A tak by som i ja musel požiadať starého otca, aby zapriahol svojho Vezíra, keby nie vynaliezavosti majstra Milana, šlajfiara, ktorý si tam našiel novú živnosť (neviem, ako dlho): zadovážil si starý nákladný voz so širokým plochým dnom, zapriahol doňho dva kone, a „konibus“ bol vybavený. Naprostred sa kládla batožina a po okraji sedeli cestujúci s visiacimi nohami, ako lastovičky.

Do „várošu“ sa cestovalo železnicou, o ktorej nikto nevedel, kedy prichádza-odchádza.

Vedelo sa len, že treba o tretej vstávať.

Správal som sa i ja podľa obyčaje a sadol som si tentoraz na Milanov „konibus“, ktorý vzápätí uháňal po vybitej hradskej (kaldrme) na železničnú stanicu, kde nás čakala tma a zima v čakárni, lebo (hádam) vyhorela žiarovka a vo veľkej železnej peci naprostred miestnosti vyhasol oheň. Čakali sme trpezlivo, kým sa nad okienkom nezažlo svetlo a nezačali predávať lístky.

Potom nasledovalo stampedo na vozne, preplnené prevažne prisťahovalcami do bývalých švábskych dedín. (Švábov po vojne vyhnali.) Títo kolonisti si so sebou priniesli prvky neznášanlivosť, dosiaľ neznámu v týchto krajoch, a špatne sa voči nám správali.

Ponižovali nás. Urážali. A mňa to veľmi bolelo, lebo som mal rád Juhosláviu. (Aj teraz za ňou banujem.)

Ešte sme dobre nenasadli (niektorí viseli na schodoch), výpravca dal znak, a súprava sa pohla: do sveta, do života. A ja som utratil domov! Odvtedy ho už len v srdci nosím, ako hovorí básnik. október 2014 NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

STUDNIČKA PAMÄŤ 29

IN MEMORIAM MARTIN PREBUDILA

Umberto Eco (5. 1. 1932 – 19. 2. 2016) Človek, ktorý v hoteli mal knižnicu...

Umberto Eco

V piatok 19. januára 2016 približne o 22:30 SEČ vo veku 84 rokov zomrel taliansky spisovateľ, preslávený románom Meno ruže, i svojimi akademickými prácami Umberto Eco, – informovali svetové tlačové agentúry.

Eco sa narodil v talianskej Alessandrii 5. januára 1932.

Medzi širokou verejnosťou sa preslávil najmä románom Meno ruže, ktorý vyšiel v roku 1980. Podľa tohto románu bol nakrútený film, v ktorom hlavnú rolu zahral Sean Connery.

Nie menej hodnotné sú aj ďalšie jeho diela ako Foucaultovo kyvadlo z roku 1988 či Pražský cintorín z roku 2010. Predvlani vyšiel jeho posledný krátky román Nulté číslo, o ktorom známy slovenský spisovateľ Martin Kasarda vo vlaňajšej septembrovej prílohe Kultúra denníka SME okrem iného uviedol: Profesor dejín sa nezaprie: Umberto Eco miluje históriu aj historky v nej ukryté, dokáže spájať fantazmagórie a fakty do omáčky, ktorú si môžete vychutnať hoci na milánsky spôsob.

Lenže my gurmáni vieme, že pasta milanese vlastne neexistuje, pretože nájdete desiatky receptov, ako sa má pripravovať. So slaninou a bez nej, so šampiňónmi či šunkou, s cibuľou, ale aj bez cibule. Nuž, pasta bolognese či pesto genovese majú recept ustálený, ale milánska omáčka?

Tak trochu ako Ecov román Nulté číslo – neviete, či vám chutí, ako základ k vínu neublíži, ale čakali ste čosi ako rozkoš. Dočkali ste sa jedla, v ktorom sú niektoré zložky vynikajúce, ale tie samotné základné cestoviny akoby boli rozvarené. Prepáčte, pán profesor.

Ktosi, ktosi veľmi bohatý má záujem rozbehnúť denník. Vlastne ani nie rozbehnúť, ale skôr vytvoriť zdanie, že sa rozbieha nový denník s cieľom robiť investigatívnu novinárčinu a odhaľovať... vlastne v Taliansku a odhaľovať? V akademickej obci si ho budú pamätať najmä ako významného semiotika, estetika, teoretika umenia a filozofa. Umením sa zaoberal napríklad v dielach Dejiny krásy a Dejiny škaredosti, semiotické koncepty rozoberal v Hraniciach interpretácie či Otvorenom diele.

– Moje knihy si ľudia kupujú len vo výpredaji, – hovoril Eco, jeden z najčítanejších spisovateľov sveta.

Najobávanejšia teplota pre Umberta Eca bolo určite 451 stupňov Fahrenheita. Vtedy sa vznieti a zhorí papier. Ako čierna mora sa mu vracal sen, že z ulice počuť sirény a na 30 IN MEMORIAM

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Michal Ďurovka: Zobúdzanie prírody, olejomaľba, 2015

schodoch čižmy požiarnikov, ktorí sa ponáhľajú do jeho horiaceho milánskeho bytu. Eco v ňom bol zavalený papierom. To, čo bolo kedysi hotelom, prerobil na súkromnú knižnicu.

Okrem bežného nábytku, spálne a kuchyne do svojho životného priestoru umiestnil asi tridsaťtisíc kníh. Ešte aj dlhú chodbu mal celú nimi obloženú. Bola to zbierka vzácnych exemplárov. Umberto Eco mal prvé vydanie Ulyssea od Jamesa Joycea, aj prvé vydanie Rostandovho Cyrana z Bergeracu, svoju obľúbenú knižku z detstva. Roky venoval tomu, aby zohnal kompletnú Bibliu vytlačenú u Gutenberga a keby to všetko zhorelo, zhorela by nielen časť kultúrneho dedičstva ľudstva, ale i vzácny majetok. Umberto Eco bol veľkým milovníkom literatúry a málokto vedel o nej toľko ako on. S úsmevom priznával, že o mnohých knihách dokáže zanietene a odborne rozprávať bez toho, že by ich niekedy prečítal. Volali ho prednášať mnohé univerzity zo všetkých častí sveta, jeho eseje sa pravidelne prekladali do všetkých svetových jazykov a jedinou záhadou pri tom všetkom bolo, že taká hviezda svetovej literatúry bol v podstate len sviatočným spisovateľom.

Putuj, človek, s menom Ruža...

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

IN MEMORIAM 31

TEXTY A KONTEXTY JARMILA HODOLIČOVÁ

Dolnozemský buditeľ Albert Martiš (2) (Pri príležitosti 160 rokov narodenia) Anekdotická próza Albert Martiš má len málo anekdotických prác. Pramenia z jeho priamych skúseností a počutí a majú zábavný charakter. Sú reprodukciou komickej situácie alebo kresbou špekulantov a ľahtikárov, ktorí sa fígľami chcú dostať k peniazom.

Rovnaký námet ako Ján Čajak v poviedke Cholera použil aj Martiš v próze Ako umrel Sámpor v choleru, ale s oveľa jednoduchšou kompozíciou, ktorú nerozvil. V rokoch, keď cholera odnášala mnohé životy, Jano Sámpor ju išiel zabiť do krčmy pálenkou a žena mysliac, že aj Janovi prišla posledná hodina, šla ho s nárekom na cintorín vyprevadiť.

Jano, keď sa v noci vyspal a vytriezvel, prišiel domov, ženu zbil, lebo sa ho chcela zbaviť, a znova sa po ťažkej noci šiel do krčmy otužiť. Tragikomická situácia vyvoláva smiech, ktorý je prejavom autorovho postoja k drobným slabostiam dedinského človeka.

Didakticko-humoristické zobrazenie márnotratného syna, ktorý klamal rodičov, oberal ich o peniaze, v meste hral v karty a opíjal sa, na ženbu zabudol a tak prišiel do staroby, Martiš rozvinul vo fraške Ako lekár naučil leňocha pracovať. Liek na chorobu nájde lekár v práci a recept na uzdravenie je povyberať všetky agáty okolo domu.

Aj pisár Šmik v poviedke Ako prišiel pisár Šmik k lacnému vínu, ktorý si chce zlepšiť materiálnu situáciu v dome, vynachádza sa všelijako a prejde cez rozum bohatému Švábovi, kupujúc od neho ovos a víno.

Takéto anekdotické obrázky z dediny s mravoučnými zámermi, epizódky zo života, sprevádza žartovný tón, ale aj zamlčaný didaktizmus, a ako také doplňujú Martišovu spisovateľskú osobnosť.

Alegorická próza Sem zaraďujeme bájky, v ktorých sa zvieratá a rastliny rozprávajú o svetových problémoch a v nich je ako u Ezopa alebo u Krylova vždy nejaké poučenie, avšak u Martiša je poučenie aj mravné aj prírodovedecké. Tak napríklad bájka Žralok a veľryba odsudzuje tých, ktorí pre pažravosť a ziskuchtivosť vedú dlhé vojny a tým aj sami sebe škodia. Pritom je prítomné aj prírodovedecké poučenie o týchto zvieratách.

Bájka Sova a zvony nesie priamy odkaz: „tak poznatej, blahotvornej pravdy neprehluší krik zablúdilých, ani hrmenie diel, rachot pušiek, ba ani hučiaca vlna mora,“ pričom sa dozvieme niečo aj o živote sovy.

32 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Vojna ponúkla Martiša napísať celý rad bájok: Rekvirované zvony a puknuté srdce, Husársky kôň a somár, Orol a vodič lietadla, Na čom stroskotala ústava ľva, Pšeničný klas, zemiak a granát.

Patria sem aj práce z prírodných vied a hospodástva. Práce O mravcoch, Zo života mravcov, Boj včiel o svoje jestvovanie. Mravy vo vojne sú čisto odborne písané, ale vo všetkých sa uplatňuje aj poučujúca tendencia, či už určená mládeži, pre ktorú sú často napísané, alebo dospelým. Martiš v nich podáva veci naučené a z vlastnej skúsenosti preverené. Je veľkým milovníkom prírody, často veľa času venúva pozorovaniu nejakého zvieraťa a robí z toho zaujímavé čítanie.

Sem môžeme zaradiť aj legendy, v ktorých je tiež základnou myšlienkou vojna; v nich biblickému motívu dáva nový obsah a význam, ako napríklad v legendách Eva v raji a Pri Mŕtvom čiže Slanom mori.

Práce s južnoslovanskou tematikou Jeden z najdôležitejších dôvodov, ktorý podmienil využitie tematických komponentov južnoslovanských motívov v slovenskej dolnozemskej literatúre, je spolužitie Slovákov a južnoslovanských národov v jednom štáte, v habsburskej monarchii. Tento vývin záujmov o južnoslovanské skutočnosti v slovenskej literatúre bol podporovaný aj spoločnými politickými akciami a cieľmi Srbov a Slovákov. Aj v predchádzajúcich literárnych obdobiach jestvoval záujem o južnoslovanský svet a tento moment zostáva prítomný aj v období, keď sa dominujúcim smerom stáva realizmus. Južnoslovanské motívy boli prítomné v širších umeleckých koncepciách v predchádzajúcom období v diele Félixa Kutlíka, a to v type patriotického hrdinu. Závažným momentom, že Martiš začal čerpať z južnoslovanskej tematiky, bol aj ten, že záujem o takéto texty v priebehu desaťročí neklesal; už na začiatku svojej literárnej činnosti mal Martiš rovnaké úspechy s prekladmi zo srbskej literatúry, ako aj s neskoršími vlastnými prácami s rovnakou tematikou. Tieto práce čerpajú témy z dobových protitureckých bojov južnoslovanských národov, zo súčasného srbského života a zo života vojvodinských Rumunov.

Prvou jeho prácou s tematikou z južnoslovanského prostredia je historická próza Brat proti bratovi s podnázvom Udalosť z povstania na Balkánskom polostrove, ktorú Martiš podpísal pseudonymom Ogneslav Dobrodružský (Národnie noviny, 17, 1886, č. 37 a 38).

Dokonca aj tento pseudonym je srbského razenia.

Vykresľovaním patriotických mužských i ženských postáv vytvára Martiš obraz všenárodného odboja a vystríha pred bratovražedným bojom. Povesť napísal na základe rozprávania „dvoch slovenských duší, ktoré boli svedkami tejto udalosti a ľutovali a plakali v úkryte s mnohými Srbmi nad osudom troch junáckych povstalcov“. Táto informácia, ktorú zaradil doprostred deja a ktorá dej vlastne na okamih hatí, je pre Martiša, pre ktorého bolo priam obsesiou všetko potvrdzovať faktmi, charakteristická.

Látku z protitureckých bojov čerpá aj povesť Dieťa 7-ho srbského pluku, ktorá vyšla spolu s ešte dvoma povesťami Antona Emanuela Timku a Ljubena Karavelova v knihe Za svobodu otčiny s podtitulom Obrázky z bojov Juhoslovanov proti Turkom (Martin 1921). Už samo knižné vydanie týchto prác s južnoslovanskou tematikou svedčí o populárnosti takéhoto poviedkového žánru z „exotických“ krajov, v ktorých navyše prebiehali aj boje za slobodu.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 33

Michal Ďurovka: Kontrasty jesene, olejomaľba, 2015

Už pred samou „Udalosťou z balkánskej vojny“ (ako v podtitule túto povesť Martiš bližšie umiestňuje), autor z historického uhla dokumentuje porobu a nešťastie srbského národa, počnúc porážkou na Kosovom poli roku 1389, ktorú údajne zapríčinila zrada Vuka Brankovića. Nemôžeme povedať, že v úvodnej časti autor preceňuje vzťah k historickým prameňom a vyvodzuje expozíciu z mimoliterárnej skutočnosti; expanzia historických faktov o päťstoročnej tureckej porobe má explikatívny ráz. Vo svojej snahe mobilizovať bojové snahy už od najmladšieho veku a poukázať na hlbokú nenávisť a bojovú odhodlanosť Srbov Martiš využíva v tejto poviedke vehementné reagovanie dvanásťročného chlapca, v krajnom dôsledku nerealistické, vyznievajúce až šokantne, najmä vzhľadom na vek dieťaťa, ktoré tu prejavuje až fanatický patriotizmus a pomstu. Takéto preexponované vykresľovanie je však v poviedke zdôvodnené i opodstatnené.

Ešte dve práce s južnoslovanskou tematikou z balkánskych vojen a s aktuálnymi dobovými odkazmi sú zaujímavé najmä tým, že Martiš do nich zapojil Slovákov. Prvá z nich Obliehanie a vydobytie Drinopola vyšla v dvoch číslach Slovenského denníka na pokračovanie ako úryvok z práce Vojna a láska. Poviedka vlastne obsahuje tri príbehy. Martiš tu odstupuje od modelovania patriotického hrdinu a poviedke dáva humoristicky ladený ráz, čo sa prejavuje najmä v príhodách Slováka, Padinčana Ďura Vaňa, ktorý sa presťahoval do Mitropole. Prekabáti tureckú stráž a z obkoleseného Drinopola prinesie dohán pre plukovníka a za takéto vojnové zásluhy pripnú mu zlatý krížik „za hrabrost“. Poviedka je komponovaná reťazovito, lebo autor dáva možnosť šikovnému Slovákovi aj ďalej rozprávať svoje hrdinské činy. Samozrejme, ani tu sa Martiš nemohol vyhnúť tomu, aby rôznymi faktmi potvrdil „skutočnú udalosť“ a skutočného hrdinu.

V poslednej časti poviedky vyrozprával príbeh o slepom guslarovi Mirkovi, ktorého krásna dcéra Darinka spieva pri jeho sprievode o svojich dvoch milých, Srbovi a Bulharovi, ktorých rovnako miluje. Oni sa jej však obaja zriekli, len aby mohli nehatene bojovať za slobodu vlasti. V útoku na Drinopol (23. marca 1913) obaja boli zranení. Takýmto ladením Martiš chce poukázať na bratstvo Srbov a Bulharov v boji proti Turkom v prvej balkánskej 34 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

vojne, no pesimisticky končí slovami, že „Bulhari už pod Drinopolom na Srbov žiarlivo a vražedne hľadeli“ a žiali nad skutočnosťou, že sa Bulhari dali nahovoriť proti Srbom v druhej bratovražednej balkánskej vojne.

Druhú prózu, v ktorej angažoval slovenského mládenca, Modlitba ako obranca života? situoval do roku 1878 počas okupácie Bosny a Hercegoviny. V nej sa ako rakúsko-uhorský vojak zúčastnil aj Padinčan Ondrej Blažko; preto Martiš poviedku podpisuje aj ako Skutočná udalosť. Samotný názov poviedky zodpovedá jej zacieleniu. Ondreja Blažka v kritickej chvíli, keď si v zúfalstve od hladu chcel siahnuť na život, zachránila odriekaná modlitba a modlitebná knižka. Takto dal Martiš tejto nábožensky ladenej poviedke nostalgický, až osudový koniec, ktorý v závere vyznieva mysticky.

Bezprostredné súžitie Slovákov s Rumunmi v niektorých dedinách ponúkli Martiša napísať „črtu zo života banátskych Rumunov“ Spurcat. Túto prácu Michal Potemra nezaregistroval v Bibliografii článkov zo slovenských novín a časopisov 1901 – 1918, no predsa sme ju našli v Národných novinách (46, 1915, č. 2 – 39). Tak ako v prácach s tematikou protitureckých bojov vyzdvihuje patriotického hrdinu, v črtách zo života Srbov a Rumunov berie si za ústrednú postavu zbojnícky typ hrdinu a cez konanie takéhoto negatívneho charakteru vysúva do popredia najzjavnejší príznak svojho zamerania, ktorý sa znova prejaví v moralizátorstve. Sociálna kauzalita zbojstva, príznačná pre slovenské folklórne podanie, sa tu úplne stráca. Slovo spurcat znamená kliatbu vyrieknutú nad čovekom, ktorý sa nepridržiava predpísaných mravných a duchovných zásad Rumunov. Na postave Iona Trifunesca, ktorý sa previnil proti cirkevným zásadám a nad ktorým celá dedina vynesie spurcat, Martiš zobrazuje nemravné počiny v jeho živote, ktorý sa končí tragicky, práve tak, ako to aj má byť, keďže nezachoval zákony ľudu.

Dramatické práce Dramatické práce písal Martiš na sklonku života. Jeden skeč, Keď som ja vandroval, s podnázvom Veselý monológ od Alberta Martiša, ktorý bol pravdepodobne písaný pre potreby padinských ochotníkov, sme našli v strojopise v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine (ďalej LAMS) a nebol nikde odtlačený.

Druhá divadelná hra, ktorá podľa našich výskumov nebola nikde uverejnená, je činohra v piatich dejstvách Matkina výchova, ktorú sme tiež našli v strojopise na dvadsiatich stranách veľkého formátu v LAMS. Možno predpokladať, že vznikla asi v roku 1912, lebo v liste Ľudovítovi Riznerovi z 19. februára 1913 Martiš sa ospravedlňuje, že neodpovedal na Riznerov list: „Bol by som Vám i prv odpísal, ale som odpisoval moju činohru Matkina výchova, ktorú chcú ochotníci v mojom rodisku už na Veľkú noc zahrať (narodil som sa v Kulpíne, Báčka). Mám v tom radosť a potešenie, že môžem polienko priložiť na vatru našej osvety.“ Druhá Martišova divadelná hra, Matkina výchova, stavaná je na obľúbenom motíve majetkových vzťahov, aký často nachádzame u Tajovského a VHV. Vážnosť témy a spoločenský podklad dramatického konfliktu sa spája s každodennosťou námetu a postáv. Dramatický dej sa rozvíja v smere dvoch motivických vrstiev: majetkový spor a súčasne rovina citových vzťahov. Do dramatického deja zapojil tri rodiny a vzťahy medzi nimi využil na kontrastné zobrazenie charakterov. Pred týmto výchovným cieľom, ktorý sa javí ako suprasegment, do úzadia ustupuje línia majetkových vzťahov a ľúbostná línia. Tieto dve línie sa aj v závere vyriešia šťastne, zatiaľ čo výchovná sa končí tragicky.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 35

Martiš sa ani v dráme nemohol vyhnúť dotieravému didaktizmu. V postave Petra, ktorý je najaktívnejšou dynamickou silou a tragickou postavou, predstavil veľmi pregnantne všetky negatívne vlastnosti spôsobené matkinou zlou výchovou. Sám Peter matku odsudzuje: „Ja som sa za otca začal hanbiť a matka mi nebola milá, lebo mi primnoho lichotila, otcovi pekného slova neriekla. Po otcovej smrti sa matka i s tým mojím najhlúpejším činom pýšila.“ Okrem hlavného výchovného cieľa, ktorý sa týka Petra, autor proklamuje výchovné ciele aj v inom výchovnom variante, ktorý sa týka všeobecného pozdvihnutia ľudu, čím by sa predišlo takýmto prípadom. Preto aj záver hry vyznieva poučne a optimisticky, keď richtár prehovorí v záverečnej scéne: „Náš ľud by mal čítať a čítať, len skrze čítania prídeme k osvete a táto nás na dobrú cestu napraví a udrží, naučí nás náš podrost správne vychovať a múdre žiť. My si založíme predne hospodársky spolok a potom čítací.

Opakujem, len osveta náš národ pri živote udrží.“ Hru Matkina výchova môžeme považovať za charakterovú hru. Postavy a ich vzťahy odrážajú obraz dolnozemského spoločenského a rodinného prostredia. Na hlavnej dynamickej a rozpoltenej postave Petrovi uplatnil Martiš svoje heslo, že každý hriech musí byť potrestaný. Motívom a dejovými zauzleniami táto hra pripomína drámy Jozefa Gregora-Tajovského a VHV, pretože ústrednou osou je aj tu majetok, vlastne mravný postoj k nemu a s ním súvisiaca morálka nízkych konaní a citových vzťahov. Pramení z toho aj kritický postoj autora k majetku a k zlej výchove detí. Zmierovania a odpúšťania na konci hry, hoci autor chce nimi budiť nové city, sú len formálne.

Význam takejto dramatickej realistickej hry (aj keď je ona len suplementom Martišovej literárnej tvorby) je v tom, že na scénu priniesla realistický pohľad na ľud, ktorý dovtedajšie hry idealizovali, pričom sa pozornosť diváka sústredila na sociálne a výchovné otázky, čím má pôsobiť mravoučne.

Jediná Martišova divadelná hra, ktorá vyšla tlačou, je komédia v jednom dejstve Stratený žreb alebo Láska je vynalézavá. Hra sa dostala na javisko veľmi rýchlo. V rubrike Dopisy v Národných novinách sa dozvedáme, že 25. júla 1915 ochotnícka mládež v Kláštore pod Znievom príjemne pobavila obecenstvo predstavením dvoch veselohier: Strateného žrebu od Alberta Martiša a Tak je to na tomto svete. Tvárnym východiskom autora Strateného žrebu je chalupkovský princíp, čo vidno hneď z dvojitého názvu. Hra je krátka a stavaná veľmi jednoducho, na majetkových vzťahoch postáv. V rodine Emila Skoka, statkára, ktorý je zadlžený, vzniknú konflikty, keď chce vydať dcéru za bohatého prisprostého mlynárovho syna Ondra. Dcéra Pavla však rázne odmieta tento návrh, keďže už má svojho vyvoleného Ferka Prišku, ktorý zakončil obchodnú školu, ale nemá peňazí. K tomu stratil žreb, ktorý dostal na výhre. Pomocou kompozičnej schémy zámeny osôb Martiš konštruuje zápletku za pomoci sluhu Sama a slúžky Pepky. Všetko sa šťastne vyrieši nájdením žrebu, ktorý pomôže zaľúbeným zobrať sa a statkárovi Skokovi vrátiť dlh. Takýto druh komickosti mal slúžiť len na pobavenie obecenstva a nemôžeme v ňom hľadať hlbšie sociálne pozadie.

K Martišovým dramatickým pokusom patrí aj alegorická hra Hľadali Pravdu a Slobodu (1908). Z nej plánoval Martiš urobiť divadelnú hru. Prácu venoval Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, „Pevcovi, samým Bohom nám darovanému“, ktorého dva roky pred vyjdením knihy požiadal o napísanie úvodnej „piesne pokoja, lásky a mieru, ktorú Víly spievajú a ktorá i na hriechy vplýva.“ Hviezdoslav žiadanú báseň napísal veľmi rýchlo; našli sme ju v rukopise v LAMS. Keď Martiš v liste Hviezdoslavovi ďakuje za túto službu, infor36 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

muje ho aj o tom, že hudobný skladateľ Viliam Figuš, ktorý v rokoch 1903 – 1907 pôsobil ako učiteľ v Padine a pravdepodobne vplýval na hudobné vzdelanie Alberta Martiša, nadchnutý Hviezdoslavovou básňou napísal na ňu nápev. Sám neskôr skladbu predviedol Hviezdoslavovi v Jaseňovej.

Alegorická práca, v ktorej opisuje tých, čo hľadali Pravdu a Slobodu, reaguje na tragické udalosti v Černovej, kde sa 27. októbra 1907 odohrala tragická udalosť, v slovenských dejinách známa ako černovské krvipreliatie, ktorá bola vlastne národným a triednym odporom proti národnoutláčateľskému režimu, a preto aj Martiš takúto reálnu prácu pomenoval alegóriou „len zo strachu a ľsti pred fiškusom a podarilo sa mi ho zaviesť“.

Kritika o tejto práci nepovedala nič, zrejme z oprávnených dôvodov, lebo by tak upozornila na ňu a Martiš by z toho mal o jeden proces viacej. Sám dej sa odohráva okolo hľadania spravodlivosti. Pravoslávny sedliak, obsypaný deťmi, učiteľ chleba pozbavený a katolícky kňaz idú hľadať pravdu. Navštívia matku Sláviu, ktorú chránia medveď a vlk. Verní synovia matky Slávy prikladajú polená na vatru, v ktorej sa varia lieky Kollárom, Šafárikom a Štúrom nazbierané. V šiestich obrazoch matka Slávia opisuje dejiny svojich synov, ktorí spod Tatier vyvandrovali na historických vozoch. Meno každého syna autor obrazne odôvodňuje (napr. Srb, lebo si sebou vzal srp), ako aj jeho zemepisné rozloženie (Srb si dal prelomiť voz na dvoje, prednú časť si vzali Srbi, zadnú Chorváti, od týchto sa odtrhol Slovinec). Matka Slávia im poradila, že len svornosťou prídu k pravde a k slobode a víly spievajú pritom Hviezdoslavovu Pieseň pokoja, lásky a mieru Slovanov. Prácu končí autor otázkou, prečo je slovenský ľud potrestaný, od Pravdy opustený a od Slobody neresťami napadnutý. Končí ju však aj optimisticky s nádejou na lepšie časy: „Strašná sa búrka vzniesla, skaly sa rúcali, hromy bili, stromy sa lámali a naši pútnici otužení, obdarení s nádejou na lepšie časy uberali sa železnicou...“

Pokus o román: Tiene a svetlo Pokiaľ ide o kvantitu tohto textu, môžeme ho považovať za jeden z najrozsiahlejších, ale zároveň i najlepších Martišových prozaických pokusov. Našli sme ho v strojopise na dvadsiatich troch husto klepaných stranách veľkého formátu v LAMS s poznámkou, že bol písaný na súbeh Živeny. Martiš text pomenoval Tiene a svetlo, identicky s Kukučínovou poviedkou rovnomenného názvu z roku 1887 a v ňom svojím realistickým pohľadom prenikol nielen k problémom a rozporom v živote postáv, ale predovšetkým k problémom a rozporom na slovenskej dedine.

Podľa tematiky a časového umiestnenia deja odhadujeme, že práca vznikla pred koncom Martišovho života. Sám dej autor situoval na Slovensko i na Dolnú zem, bližšie do osady Podolie, ktorá predstavuje Martišovu Padinu. Časové umiestnenie deja je prvá svetová vojna v rodinách učiteľskej, remeselníckej i obchodníckej. Už pri tejto spoločenskej príslušnosti postáv Martiš sa vzdialil z dovtedajšieho prostredia obyčajného dedinského človeka, a tým sa, podobne ako Ján Čajak v románe Rodina Rovesných, sústredil na tri vrstvy spoločnosti: slovenské zemianstvo, slovenskú inteligenciu a maďarónske úradníctvo. Uplatnil tu svoje skúsenosti, reflexie a predstavy o živote a spolužití týchto vrstiev na slovenskej dedine.

Dej sa rozvíja okolo osudov príslušníkov dvoch rodín, rodiny učiteľa Titusa Lipku, ktorý je vlastne autoštylizáciou autora, a rodiny čižmárskeho majstra Lukáča Divinského. Martiš si presne stanovil schému pri písaní a podelil prácu do piatich častí. Predohru k práci NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 37

tvorí prvá časť pomenovaná Obec Podolie a jej nebohý učiteľ. Z listov, ktoré posielal do Dolnozemského Slováka, poznávame tu padinskú situáciu okolo voľby zvonára, opis samej obce Podolie a v nej účinkovanie a osudy učiteľa Titusa Lipku. Touto expozíciou nás autor bližšie uvádza do prostredia a medzi ľudí, avšak z kompozičného hľadiska sú to jediné časti v románe, v ktorých je prítomnosť autora zvlášť zjavná, a môžeme ich považovať za retardujúce. Ďalej sa začína rozvíjať hlavná dejová ľúbostná línia učiteľovej dcéry Viery Lipkovej, inteligentnej slovenskej devy, ktorú rodičia najprv dali do meštianskej školy a potom do učiteľskej pripravovne, ale nie preto, aby si tým nadobudla chlieb, ale aby sa vzdelala. Takýmto náhľadom Martiš potvrdil svoje vlastné stanovisko ohľadom postavenia ženy v spoločnosti, rodine a domácnosti. Keď sa Viera ako vychovávateľka dostane do zemianskej rodiny pána Humenského do Hankovej, získa si rodinu znalosťou dejepisu Uhorska a prednáškami o slovenskej literatúre, čítaním Vajanského, Kukučína, Sládkoviča a Hviezdoslava, a tak prebudí slovenské cítenie tejto bohatej rodiny. Pre násilnícke a dotieravé správanie sa mladého pána Humenského Viera sa vracia do Podolia (III. časť Z dažďa pod odkvap) a tu sa zasnubuje s čižmárskym synom Vladom Divinským, bankovým účtovníkom v susednej obci (zrejme ide o Sedliacku banku v Kovačici). Aby sa táto ľúbostná línia nevyriešila a nezakončila tak jednoducho, autor v postave advokáta Kožušaya, maďaróna a predsedu školskej rady, podal hýrivca, ktorý sa chce Viere, teraz už mladej učiteľke, zaliečať, z čoho potom nastane konfliktná situácia a nezhody medzi snúbencami, ktoré sa nakoniec šťastne vyriešia. Ďalšou zaľúbenou dvojicou, ktorá predstavuje druhú ľúbostnú líniu, sú Vierin brat Miro a Milka, dcéra bohatého a pokrokového obchodníka Podolského. V predstavovaní tejto rodiny, ako aj samých obchodných podnikaní, Martiš je idealistom. Miro chce pozdvihnúť blahobyt ľudu pomocou obchodu a s tým cieľom zakladá košikársku dielňu, v ktorej vládne harmónia medzi robotníkmi a majiteľmi, vlastne Vierou, ktorú autor vypracuje na vyspelú osobu, schopnú uniesť všetky organizačné práce v podniku, ktorý pracuje úspešne.

Román je zostavený z jedného hlavného a väčšieho počtu epizodických príbehov a zápletiek, ktoré sú kompozične dosť voľne pospájané, lenže nepôsobia dojmom mozaikovosti, ale ako celok, určovaný aj konaním a charakterom postáv. Obchodnícku rodinu Podolských autor kreslí podľa svojho videnia a postavenia v spoločnosti, ktorá má slúžiť na pozdvihnutie ľudu. Maďarónskeho advokáta Kožušaya podáva Martiš v celkom opačnom svetle so všetkými morálnymi pokleskami, podobne ako aj bohatého príslušníka zemianskej rodiny. Okrem sluhov postavy z ľudu sa tu nezjavujú. To, čo je divné a čo dáva románu na kvalite, keď ho pozorujeme v rámci celkovej literárnej tvorby Alberta Martiša, je fakt, že autor tu nepoúča, nemoralizuje, aj keď mravnosť je nepriamo stelesnená v postave Viery. Tiež aj jeho prítomnosť v texte ako rozprávača je zvedená na najmenšiu mieru, aj keď tiež nepriamo dáva návody na lepší život a v obchodníctve a podnikateľstve vidí záruku lepšej existencie ľudu v zmysle svojho programu.

Týmto pokusom o román sa Martiš priblížil k tvorbe Vajanského. Podobne ako Vajanský stvárnil tu súčasnú aktuálnu tematiku. Aj on prvýkrát vnáša do svojej práce postavu zemana. V uhorských pomeroch sa veľmi pociťovala neúčasť zemianstva v národnom živote, preto Martiš zemiansku rodinu mení na národnouvedomelú. Aktivizujúc inteligenciu, pomáha hospodársky pozdvihnúť dedinu. Usiluje sa hlboko zobraziť ženskú postavu a vyzdvihnúť jej citové, morálne a rozumové prednosti. Aj keď je dielo realistické, badať v ňom napätie medzi reálnym obrazom a ideovo-konštrukčnou transformáciou.

38 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ANNA MAKIŠOVÁ

Jazyková úroveň v médiách vysielaných po slovensky Predmetom nášho výskumu sú médiá vo vojvodinskom prostredí, v ktorých vysielajú po slovensky. Vo výskume sme sa zamerali na prejavy moderátorov a novinárov. Vo väčšine prípadov ide o prejavy, ktoré sú vopred pripravené, ale aj také, ktoré vyplynuli zo situácie. Budeme si všímať výslovnosť (kvantitu, melódiu, asimiláciu, zdvojené spoluhlásky, zmäkčovanie), výber jazykových prostriedkov z aspektu spisovnosť – nárečovosť a používanie srbských lexikálnych jednotiek.

Dr. Anna Makišová (1961), vyštudovala sloSlovenské jazykové spoločenstvo vo Voj- venský jazyk a literatúru na Oddelení slovakistiky vodine má možnosť sledovať vysielania po v Novom Sade. Od roku 1985 pôsobí na Filozoficslovensky v Rádiu Nový Sad, a to každý deň kej fakulte v Novom Sade na Oddelení slovakistiky. v predpoludňajších hodinách, od ôsmej do Externe vyučuje na Vysokej škole odborových štúdesiatej hodiny, a popoludní, od tretej do dií pre vzdelávanie vychovávateľov v Novom Sade.

Hlavnými oblasťami jej pôsobenia sú výchovšiestej. Televízia Nový Sad pravidelne vysiela novzdelávacia a vedeckovýskumná práca. Orienpo slovensky každý pracovný deň po pätnásť tuje sa hlavne na výskum súčasného slovenského minút spravodajsko-informačný blok, v pia- jazyka, na komparatívny výskum slovenského tok deväťdesiatminútové vysielanie, každú a srbského jazyka, tiež na sociolingvistický výskum.

Je spoluautorkou publikácie Transkripcia prieznedeľu v predpoludňajšom termíne hodinovisk Slovákov vo Vojvodine zo slovenčiny do srbčiny vé vysielanie, raz do mesiaca vysielanie Do(spolu s Annou Marićovou, Michalom Týrom a Zutyky v trvaní 90 minút. Sú niekedy aj iné vy- zanou Týrovou) (2011) a Komunikácie v materskej sielania, ale príležitostného charakteru. škole (2005).

Spomenuté vysielania boli predmetom nášho výskumu. Počas sledovania programov po slovensky zistené chyby a odchýlky od spisovnej normy sme si zapisovali. Predpokladáme, že spomenuté vysielania sleduje prevažná časť slovenskej populácie vo Vojvodine, preto je veľmi dôležité, čo sa dostáva do ucha poslucháčov a divákov. Máme tu na mysli nielen obsahovú stránku, informovanosť poslucháčov a divákov, ale aj jazykovú stránku, t. j. pôsobenie na jazykové vedomie poslucháčov a divákov. Z toho vyplýva aj veľká miera zodpovednosti moderátorov a hlásateľov pri konkrétnej realizácii programu.

V oboch typoch vysielania ide o hovorenú podobu jazyka. To však neznamená, že ide o spontánne, nepripravené rečové prejavy. Prevažná väčšina prejavov, textov, je vopred pripravená v písomnej podobe a tieto texty sa potom čítajú. Zo spomenutého vyplýva, že existuje čas na prípravu textov, ktoré sa budú čítať, upravovanie, korigovanie pripravených textov, prípadne overiť si výslovnosť neznámych a menej častých slov. Tu treba pripomenúť, že niekedy to vyznelo tak, že moderátori sa usilovali, aby ten prejav vyznel čím spontánnejšie, aby sme nemali dojem, že ide o pripravené texty a výsledky boli rozličné.

Tým skúsenejším sa to darilo na výbornú, ale niekedy sa dalo vycítiť, že ide o čítané texty.

Príspevok vznikol v rámci projektu Slovenský jazyk, literatúra a kultúra vo Vojvodine v diachrónnej perspektíve, synchrónnych priesekoch zo stanoviska kontextuálnej stratifikácie číslo 114-451-1981/2011-02, ktorý financuje Sekretariát pre vedu a technologický rozvoj.

1

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 39

Zvlášť bolo príznačné, keď vysielanie bežalo naživo, keď v štúdiu bol nejaký hosť a išlo priame vysielanie. Treba pripomenúť, že vysielania takého typu v rozhlase sú menej časté, ide len o ojedinelé prípady. Na rozdiel od rozhlasu v televízii sú vysielania tohto typu bežnejšie, častejšie, ale aj tam sme si všimli, že používali podkladový text, často prečítali.

Iba malá časť textov je spontánnych, nepripravených, keď sa novinári priamo hlásia do vysielania z nejakého podujatia, ktoré beží v tej chvíli a majú vyslaného novinára na aké-také podujatie.

Pri uvádzaní vysledkov nášho pozorovania, výskumu, nebudeme uvádzať názvy relácií, časové určenie, ani moderátorov a novinárov nebudeme menovať (máme to priznačené v našom materiáli), lebo sme to nepovažovali za podstatné a dôležité. Chceli by sme sa celkovo zmieniť o súčasnom stave jazykovej kultúry v médiách, ktoré vysielajú po slovensky.

Budeme si všímať úroveň zvukových prejavov moderátorov a novinárov. Zvuková kultúra je súčasťou osobnej kultúry hovoriaceho. Podľa Ábela Kráľa „pod zvukovou kultúrou reči rozumieme cieľavedomé zdokonaľovanie ústnych rečových prejavov zlepšovaním artikulácie a starostlivosťou o znenie ústnych prejavov“. (Kráľ 1984 : 31) Nevyhnutnou podmienkou zvukovej kultúry reči je nielen ortoepická správnosť, ale i artikulačná zreteľnosť, intonačná pestrosť, jednoznačnosť, logicky správne a nerušivé dýchanie a funkčné využívanie vlastnosti hlasu.

V televíznych a rozhlasových médiách komunikácia je založená na ústnych jazykových prejavoch. Rozhlasový a televízny text sa k poslucháčovi, respektíve divákovi, dostáva v ústnej podobe. Z toho dôvodu je veľmi dôležitá ortoepická správnosť. Pri výskume sme jednotlivé jazykové prejavy a ich nesprávne použitie ilustrovali na príkladoch z médií.

Všimli sme si, že vo vysielaniach neraz sa nerešpektujú základné pravidlá slovenskej výslovnosti. Máme tu na mysli v prvom rade výslovnosť tvrdých spoluhlások d, t, l, n tam, kde by sa mali vyslovovať mäkké spoluhlásky ď, ť, ľ, ň. Nemôžeme povedať, že to platí jednoznačne pre všetkých používateľov jazyka v médiách. Značný vplyv tu zohráva aj pôvod hlásateľov a moderátorov. Ak sú pôvodom zo západoslovenskej nárečovej skupiny, badať to aj v ich prejave. O tomto môžeme hovoriť preto, lebo vo väčšine prípadov poznáme osoby, ktoré si sadajú pred mikrofón. Buďto ukončili štúdium na Oddelení slovakistiky, navštevovali hodiny slovenského jazyka ako študenti žurnalistiky, alebo aj z iných zdrojov. Veľmi výrazná je tendencia používať vo výslovnosti tvrdé l namiesto mäkkého ľ. Nie všetci hlásatelia vyslovujú spoluhlásku ľ pred samohláskami e, i a dvojhláskami ia, ie, iu (aľe, aľebo, ľen, spievaľi). Zaznamenali sme tvrdú výslovnosť a žiada sa mäkká výslovnosť (dôležité, paliva, stretnutie s predstavitelmi, olejnín, nedela, lebo, zelenina). Tvrdá výslovnosť koncového -li je v poslednom čase dosť častá (vzdali, mali, pracovali, zaznamenali, boli, povedali). Často sme si všimli, že študent počas štúdia vo svojom prejave, vo vyjadrovaní „bežne“ používa mäkkú spoluhlásku ľ a keď sa dostane do televízie alebo rozhlasu, nastúpi do práce, už sa jeho výslovnosť mení, už vyslovuje tvrdú spoluhlásku l aj v pozíciách, kde máme v spisovnej slovenčine mäkkú hlásku ľ. Ide o nedostatočné rešpektovanie rozdielu vo výslovnosti medzi tvrdou spoluhláskou l a mäkkou spoluhláskou ľ, hoci tento rozdiel nám signalizuje aj rozdiel vo význame slov. Mnohí jazykovedci sa zmienili o výslovnosti spoluhlásky ľ v spisovnej slovenčine. Sú jazykovedci, ktorí sa zasadzujú za vyslovovanie ľ aj v slabých pozíciách. Na druhej strane sú sociolingvisti, ktorí sa zasadzujú za vyslovovanie tvrdého l.

40 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Michal Ďurovka: Lesný sviatok, olejomaľba, 2015

Aj jazykovedec Ján Findra uvádza, že „v rečovej praxi je rozkolísaná výslovnosť mäkkého ľ. Popri normovanej výslovnosti, je bežná výslovnosť polomäkkého l. Častá je aj výslovnosť tvrdého l v pozícii pred mäkkými samohláskami a dvojhláskami, ako aj tam, kde je mäkkosť vyznačená mäkčeňom, napríklad: vela, košela.“ (Findra 2013 : 198) Jazykovedec Matej Považaj v zborníku Slovenčina v Slovenskom rozhlase navrhuje zachovať mäkké ľ podľa súčasného stavu kodifikácie, kým Slavomír Ondrejovič navrhuje obmedziť pozíciu mäkkého ľ v spisovnej slovenčine. V súčasnosti je silná tendencia vyslovovať tvrdú hlásku aj v pozícii mäkkej na Slovensku, čo sa silno pretíska aj k nám do vojvodinského prostredia. Je len otázka času, čo bude s dvojicami slov ľavica – lavica, ľad – lad a podobne, kedy sa vyrovná aj grafická podoba ortoepickej. Mienim, že by sa mala uplatňovať spisovná výslovnostná norma, zatiaľ kým je to kodifikované, tak zmäkčovať, či to pre niekoho vyznie archaicky alebo nie, je to už len osobný pohľad každého z nás.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 41

Oproti tomu veľmi často sme svedkami mäkkej výslovnosti v prípadoch, kde v spisovnej slovenčine sa žiada tvrdá výslovnosť. Neraz hlásatelia a moderátori zmäkčujú slabiky di, ti, li, ni, de, te, le, ne v slovách cudzieho pôvodu (stabiľizácia, taľent, pubľicista, kvaľita, digitaľizácia, probľémy, civiľizácia, kompľetná, poľitika, teľevízia, koaľícia, koľektív, profesiaonaľizmus, idoľi), v pozíciách, kde sa vyžaduje tvrdá výslovnosť. Rovnako tak zaznamenali sme aj zmäkčovanie základu pri prídavných menách aj v jednotnom, aj v množnom čísle mužského rodu (smutňí, chmúrňi, obvikľí, krásňi, relatívňi, chudobňý, kameňý chodníček). Podľa pravidiel spisovnej výslovnosti žiaduca je tvrdá výslovnosť.

V hovorených médiách sme zaznamenali nenáležitú výslovnosť spoluhlásky v na konci slova, ale aj uprostred slova, kde má byť takzvané obojperné v (pravda, krivda, najprv, krv). Na mieste obojperného v zaznamenali sme vo výslovnosti pernozubnú spoluhlásku v. Čiastočne sa zanedbáva náležité spodobovanie znelých a neznelých spoluhlások tak v rámci slova (sme, nikdy, futbal), ako aj na rozhraní dvoch slov (miest zapísaných, z krajiny, s miestnymi lejakmi). Vo výskume sme zistili, že citlivejším asimilačným miestom bolo akurát postavenie na konci slova. Chyby tu spôsobilo nedodržiavanie splývavej výslovnosti. Ďalším nedostatkom v prejave moderátorov bolo zjednodušovanie výslovnosti niektorých spoluhláskových skupín v prípadoch, keď zjednodušovanie nenastáva. Ide o výslovnosť zdvojených spoluhlások a zjednodušovanie spoluhláskových skupín vo výslovnosti (väčšinu > večinu, prispejeme k rodinnej pohode > rodinej, podpredseda > potpreceda, banátskej > banáckej, trinásť > trinác, kysáčskeho > kisáckeho, selenčského > selenského, ranná > raná teplota, mäkký > meký). Pri slovách cudzieho pôvodu pod vplyvom srbčiny medzi samohlásky i a a často vo výslovnosti moderátori a hlásatelia vsúvajú spoluhlásku j (stabilizácija, masmédijá, v štúdiju, televízija, koalícija).

Zreteľná a čistá artikulácia a primeraná výslovnosť je základným predpokladom kvalitnej zvukovej realizácie ústneho jazykového prejavu v médiách. Dôležitá je aj melódia, intenzita hlasu, prízvuk, dôraz, tempo, pauza. Všetky vymenované zvukové zložky pri správnom naladení zvyšujú úroveň ústneho jazykového prejavu. Napríklad tempo reči tesne súvisí s výslovnosťou. Hlásateľ musí dávať pozor na tempo reči, musí si naladiť také tempo, aby stačil vyartikulovať všetky hlásky. Tempo reči musí zladiť s dýchaním. Niekedy pri počúvaní máme dojem, že tieto zložky nie sú práve najlepšie zladené. Asi moderátor precenil svoje schopnosti a možnosti. V každom ohľade hlásateľ si musí zvoliť správne tempo, nemôže si voliť ani príliš rýchle, ani príliš pomalé tempo reči. Ak nie je správne tempo, narúša sa komunikácia. Keď je rýchlejšie tempo, nedodržiava sa kvantita, nastáva skracovanie dlhých samohlások. Kvantita v slovenčine je dôležitá, lebo má schopnosť rozlišovať význam slov a tvarov. Z toho dôvodu sa musí dodržiavať v artikulácii kvantita.

Niekedy sa chyby vyskytujú aj v kladení pauzy. Moderátori a hlásatelia pauzu používajú tam, kde je nefunkčná a rozbíja myšlienkový celok. Na druhej strane chýba tam, kde každý poslucháč alebo divák očakáva. Pauza súvisí s nevyhnutnosťou vdychu. Pauza by sa mala použiť medzi dvoma vdychmi. Konkrétne sme si všimli, najmä keď ide o spravodajské relácie, hlásateľka ako keby sa niekam ponáhľala. Neurobila pauzy ani po ukončení vety, tak rýchlo čítala, že sme mali dojem, že stráca dych. Pauza vlastne slúži na to, aby si každý nabral nový vzduch do pľúc. Z toho dôvodu každý používateľ reči v médiách by mal rešpektovať pauzu. Dôležité je správne dýchať počas čítania a to priamo súvisí s primeraným tempom reči a pauzou. Televízni a rozhlasoví pracovníci by mali zvládnuť a rešpektovať všetky normy spisovnej výslovnosti. V praxi sa stretávame aj so skutočnosťou, 42 TEXTY A KONTEXTY

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

že na miesto hlásateľa sa dostanú osoby, ktoré svojou rečovou úrovňou nespĺňajú požiadavky na spomenuté pracovné miesto. Musia dobre zvládnuť výslovnostné normy. Len osoby s uvedenými kvalitami by sa mali dostať na spomenuté miesta.

V lexikálnom inventári moderátorov a hlásateľov veľmi zriedka sa vyskytli subštandardné, nespisovné slová (apatieka).

Vplyv nárečia badať pri používaní genitívu jednotného čísla podstatných mien ženského rodu vzoru žena. Namiesto náležitej podoby so zakončením na -y veľmi často počujeme koncové -e, napr. (z našej krajine namiesto z našej krajiny, z dedine namiesto z dediny, zo strane namiesto zo strany, zo skupine namiesto zo skupiny, zo sile namiesto zo sily) a rovnako tak aj pri podstatných menách ženského rodu v genitíve jednotného čísla (zo súťaži namiesto zo súťaže, z predajni namiesto z predajne). Veľmi citlivý je aj lokál jednotného čísla mužských podstatných mien zakončených na r, l (v Národnom kalendáre namiesto v kalendári, na bazáre namiesto náležitého na bazári). Alebo spojenie: pesničky existujú vo fonotéky, sú zapísané... lokál bude vo fonotéke... Pri miestnych názvoch pod vplyvom nárečia sú bežné zakončenia v lokáli jednotného čísla ženského rodu v Báčskej Topoli namiesto v Báčskej Topole, genitív jednotného čísla z Vojvodine namiesto z Vojvodiny, zo Selenči namiesto zo Selenče, z Begeču namiesta z Begeča.

V príspevku sme podali skutočný stav, ktorý nebol vždy v zhode s teoretickými jazykovednými poznatkami a s požiadavkami jazykovej kodifikácie. S úrovňou jazykových prejavov v médiách nemôžeme byť úplne spokojní. Nechcem povedať, že jazyková úroveň vo vysielaniach po slovensky v rozhlase a televízii je na nízkej úrovni, ale ani tak, že by sme mohli byť v úplnosti spokojní. V každom ohľade hlásatelia a moderátori sa usilujú, aby vylepšili svoj prejav. Chceli sme poukázať na niektoré odklony od normy, ktoré by sa dali zlepšiť. Na odklony na segmentálnej a suprasegmentálnej úrovni. Existujú rozličné jazykové príručky, v ktorých možno nájsť poučenia o jazykových javoch, v ktorých si pri neistote môžeme overiť, či náš prístup ku konkrétnemu jazykovému javu je odôvodnený.

Novinári a moderátori sa musia vo svojom odbore dennodenne zdokonaľovať. Hovorené slovo veľmi pôsobí na poslucháčov, na ich jazykový cit. Každý percipient to berie ako vzor, mieni, že je to jazykovo správne, čo bolo odvysielané v médiách. Preto používatelia hovoreného slova v rozhlasových a televíznych médiách by sa mali sústavne starať o zvyšovanie svojej jazykovej kultúry, aby sa vyjadrovali vždy spisovne a aby dodržiavali správnu artikuláciu. Musia si uvedomiť, že spisovný jazyk je prostriedok dorozumievania vo verejnom styku. Musia používať správne jazykové prostriedky, také, ktoré sú kodifikované, používať jazykové príručky, ale aj vlastné jazykové vedomie. Ide o sebazdokonaľovanie. Za veľmi užitočné a praktické považujem a navrhujem, že by bolo dobre organizovať jazykové vzdelávanie pre profesionálnych pracovníkov médií. Sčasti taká akcia prebiehala počas pobytu prof. Juraja Glovňu ako lektora na Oddelení slovakistiky. Viditeľné sú aj výsledky tej práce. Len treba v tom smere pokračovať.

LITERATÚRA FINDRA, Ján (2013). Jazyková komunikácia a kultúra vyjadrovania. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2013, s. 240.

KRÁĽ, Ábel (1984). Pravidlá slovenskej výslovnosti. Bratislava : SPN, 2009, s. 423.

MISLOVIČOVÁ, Sybila – JENČA, Imrich. red: Slovenčina v Slovenskom rozhlase v súvislosti s kultúrou a spôsobom myslenia. Zborník z jazykovej konferencie. Bratislava : Slovenský rozhlas, 2000. s. 113.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

TEXTY A KONTEXTY 43

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE MIRON PUKAN

Prestalo nám skutočne záležať na poézii?

Je to mam a či klam...

(Zopár skromných úvah k problematike) Ak chceme napísať múdru báseň, treba vedieť viac, než je v nej vyjadrené.

Cesław Miłosz V súčasnosti, v epoche náhlych civilizačných metamorfóz, návratu dominancie štruktúr kapitalistického neokolonializmu a arogancie stanovujúcich podložie vlády politikov vo vzťahu k individualitám tvoriacich umelecké artefakty, od začiatku nastavených ako svet hodnôt nepodliehajúci ekonomickým princípom a trhovému hospodárstvu, sa radikálne zmenil význam pojmu slobody, cenený v každej kultúre a stanovujúci základný pilier filozofie človeka1.

Tento pojem, kde relevantnú perspektívu PhDr. Miron Pukan, PhD. (1979), univerzitný tvorila prepojenosť na prirodzený zákon, profesor, pôsobí v Inštitúte estetiky a umeleckej akým bola sebarealizácia osobnosti v súznení kultúry Prešovskej univerzity. Vo svojom vedecs jej vlastnou intuíciou a pocitom zmysluplkom výskume sa zameriava na problematiku dejín nosti bližšie určených aktivít, perspektíva vyeurópskeho a slovenského divadla, na teóriu drámy a divadla, interpretáciu divadelného diela a alrastajúca zo žriedel v mimetickom prenesení ternatívne divadlo. čŕt upevňujúcich vzorce, ktoré udržiavajú civiJe dramaturgom viacerých inscenácií v profesilizáciu v harmonickom vnútornom pute, bol onálnych i alternatívnych divadlách. Spolupracuje nahradený iluzórnou konfrontáciou hodnoty s Katedrou antropológie divadla a filmovou vedou kreovanej a reprezentovanej v umení s abstraktv Inštitúte kultúry Varšavskej univerzity a početnými divadelnými inštitúciami na Slovensku. nou dominantnou silou, ktorú dnes nepredUverejnil monografie: Divadlo v premenách stavuje nič iné, než sú peniaze. času. Ukrajinské národné divadlo / Divadlo AlexanElita sponzorov a mecénov kultúry zaobdra Duchnoviča v Prešove (2007), Reflexie divadla, chádza – nemajúc o tom poňatia – s princípom divadlo reflexive (spolu s K. Horákom a E. Kušnírocharakterizujúcim feudalizmus v Heglovej vou) (2011). Aktívne publikuje v zborníkoch, odhistoriozofii, keď onen Pán hovorí svojmu borných domácich a zahraničných časopisoch. „sluhovi”: „budeš jesť chlieb, ale z mojej ruky.”

Ten, aby prežil a mohol vykonávať to, čo je mu blízke, a tak naplniť sebarealizačné potreby, súhlasí, aby jeho sloboda bola pozbavená individualizmu a jej čiastková realizácia, ktorú Pán, samozrejme, dovoľuje, prijíma znaky svojvôle nakoniec stotožnenej so slobodou.

Sloboda teda preberá na seba postoj akceptovaného výstrelku alebo povolenej „inakosti”, dialo sa tak prevažne vtedy, keď sa umelcovi umožňovala ohraničená sloboda a „vymazávalo” 1

Táto štúdia je jedným z výstupov grantového projektu VEGA 1/0570/15.

44 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

sa jeho šialenstvo, ako sa vravelo, iba preto, že je „umeleckou dušou”. Tento frazeologizmus sa objavuje rovnako aj v súčasnom jazyku vyjadrujúcom mentalitu benevolentných vládcov (to znamená sponzorov a mecénov) odpúšťajúcich excesy umelcom.

Možnosť manifestácie svojej „inakosti”, individualizmu a suverenity je síce prijímaná s pochopením a zapojená do priestoru excesu umelca, no je viac než zrejmé, že bol zbúraný poriadok odvolávania sa na axiómu a na jeho miesto vnikol poriadok „zodpovednosti” v rámci systému.

Sloboda bola zamenená – ako o tom podnetne uvažuje W. Szturc – za „simulakrum”, čo je zdanlivý a zradný obraz prezentovanej skutočnosti ako rozvíjajúcej sa, podrobenej zákonom zdokonalenia a obohacovania (Szturc, 2014, s. 20). Je to svet, ako píše Baudrillard (2006, s. 116), konštruovaný ľuďmi zažívajúcich „zázrak konzumnosti” tvoriaci súbor hotových produktov poskytujúcich šťastie, magicky predstavujúci ilúziu ako skutočnosť v reklamách, rozličných podobách marketingových zliav, médiách rôzneho typu (televízia, rozhlas) najčastejšie adresovaných masovému príjemcovi.

Keďže umenie (a tým, pochopiteľne, i poézia) a jej tvorcovia sa zodpovedne odvolávajú na kultúru, vďaka ktorej sa aj lyrika stala predmetom ich fascinácie, mali by stáť na stráži duchovnej kontinuity kultúry, odovzdávať Aristotelovu entelechiu, čiže vytvárať elementy reťaze spájajúcej žriedla a ciele umeleckých činností – v našom prípade európskej kultúry. Slúžiac základnému princípu mimesis vo vzťahu ku skutočnosti i k mýtu – poeti (umelci v širšom zmysle slova) predstavujú modelové vzťahy panujúce v tomto svete, nie zriedkavo sa z nich vysmievajúc, rúhajúc sa im, zvádzajúc ich na reálne smetisko histórie.

V tejto súvislosti sa zdá byť podnetným kritický pohľad Friedricha von Hayeka, „pápeža liberalizmu“ – ako ho označil Roman Berger – ktorý upozorňuje, že „demokracia je ideál, ku ktorému sa konkrétne demokracie môžu približovať iba za predpokladu, že budú nekompromisne presadzovať do praxe nielen právne pravidlá (...), ale najmä pravidlá zo sféry ,spontánneho poriadku´ – princípy kultúry, ktoré vyplývajú zo ´spoločenskej kultúrnej tradície‘ “ (Berger, 1993, s. 142). Univerzalizmus Hayekovej myšlienky ani na moment nepripúšťa, poslúžiac si úvahami Romana Bergera, „...že by napríklad mohla fungovať akási ekonomika sama o sebe, vytrhnutá z kontextov komplexnej reality, v ktorej fundamentálnu úlohu hrajú práve spontánne procesy Prírody, vyúsťujúce do štruktúry kultúry“2. Hayekovu názorovú platformu Berger rozvíja ďalej: „Znepokojuje, že túto koncepciu sme u nás neprijali. Že hneď v začiatkoch ,radikálnej ekonomickej reformy‘ sa povedalo, že na kultúru teraz nie je čas. (...) A nielen u nás žijeme v situácii hlbokej krízy kultúry, vyplývajúcej z antropocentrizmu, z vládnucej paradigmy klasickej vedy a z nej odvodenej likvidácie horizontu Sacrum: zo zosmiešnenia všetkého, čo súvisí s Transcendenciou. (...) Keďže kultúra sa adaptovala na ,civilizačné procesy´, stala sa z nej ,konzumná kultúra‘, zabudlo sa, že ,konzum‘ a ,kultúra‘ sa navzájom vylučujú, že ide o – zďaleka nie ojedinelý – príklad contradictio in adjecto, a tým o nezmysel“ (Berger, 1993, s. 142 – 143). Nemecký filozof Martin Heidegger sa vyslovil, že evolúcia myslenia dospela na úroveň dialektiky, teda na úroveň reflexie, čo znamená, že sme povinní konfrontovať svoje automatické myslenie s princípmi, s Pravdou, s pravidlami spontánneho poriadku kultúry. Hovorí, že nivelizácia vedie k chaosu, k entropii (Podľa Bereger, 1993, s. 146).

2 Ibidem. Pozri tiež viaceré odborné texty a referáty Tatiany Pirníkovej, v ktorých analyzuje myšlienky Romana Bergera (napr. známky duchovnosti, siahanie za transcendenciou, prítomnosť paradoxu v hudbe; proces, kedy prináša skladba svedectvo o smrti; meditatívnosť vo vzťahu k času – ako trvanie a ako proces a i.).

Napr. Pirníková, T.: Meditácia ako výsledok dozrievania, svedectvo o poznaní... In: Súčasné umenie v medzidisciplinárnej komunikácii. Studia Aesthetica XI., Ed. Sošoková J., Prešov : FF PU Prešov, 2009, s. 331-340.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 45

Michal Ďurovka: Oranžové polia, olejomaľba, 2012

Pozrime sa teda bližšie na situáciu poézie, v ktorej sa v súčasnosti ocitá, na jej miesto v kultúrnych siločiarach dneška, na jej pozíciu a dosah na čitateľa, ako aj na jej recipovanie percipientom v prítomnosti. V súkromných či štátnych kníhkupectvách poéziu temer nevidno, alebo ak sa objavuje, tak len poskromne. V súčasnosti neprebiehajú takmer žiadne verejné diskusie: občas v literárnych kluboch, na literárnych festivaloch či v špeciálnych sieťach typu Art Fórum a i., aj to zväčša len pre elitárske publikum. Nie je, žiaľ, výraznejšie viditeľná ako reprezentatívny formát ani v médiách. Dokonca aj poetických slamov sa objavuje čoraz menej.

Zvyčajne samospádom ešte funguje v stredoškolských lektúrach ako slabosť, z ktorej dospelí postupne vyrastajú. Nevedno, ako o nej písať a hovoriť. Nenachádza miesto pre seba? V týchto súvislostiach sa nám priam núka otázka: Nadišla už chvíľa hlásať jej alarmujúce atrofovanie či nebodaj smrť, alebo je to snáď signál premárnenia jej znovuzrodenia?

Jeden zo súčasných, kontroverzne prijímaných poľských básnikov a spisovateľov mladej generácie Jaś Kapela zastáva názor, že prítomná situácia v poézii by nemala byť démonizovaná, pretože postavenie básnikov je takisto neprívetivé, ako v prípade iných autorov či tvorcov, ktorí sa literatúrou musia zaoberať hodinami. Treba však podotknúť, že básnické prostredie sa podľa neho naďalej javí ako silné, vzájomne sa podporujúce na duchu a zároveň podporujúce aj kvalitnú úroveň básnických textov (Kapela, internetový zdroj), hoci to neplatí bezozvyšku.

Poézii – na základe výpovedí viacerých slovenských kritikov a literárnych vedcov (spomeňme napr. J. Zambora, Z. Rédeya a i.) – nehrozí „nadmierny anachronizmus”, pretože je novátorským spôsobom traktovania slova a nie ustáleným formátom na papieri. Navyše sa žiada podot46 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

knúť, že sa takisto čoraz väčšmi prispôsobuje elektronickým časom, keďže mnohí autori majú svoje profily na facebooku, blogoch a okrem básní píšu napríklad memy. Z tohto možno usudzovať, že poézia úplne nezaniká, že sa priestor pre jej distribúciu akoby rozširuje a je prostredníctvom nových technológií prístupnejšia, hoci sa jej spektrum čitateľov zásadnejšie nezextenzívňuje. No s ňou to bolo v minulosti, v prítomnom čase a zrejme i bude vo futúre vždy tak, že je nenápadná.

Za zmienku stojí tiež úvaha, či problémy s popularitou a porozumením majú iba mladí básnici? Keďže na policiach kníhkupectiev ležia zbierky povedzme takých nežijúcich či ešte aktívne píšucich dnes už „klasikov” slovenskej poézie, akými sú napr. M. Rúfus, M. Válek, J. Ondruš, J. Buzássy, I. Štrpka a mnohí ďalší. Možno to vyznie paradoxne, no zdá sa, že čím je autor starší alebo čím je dlhšie na onom svete, tým je väčšia šanca na to, že niekto po ňom siahne.

Pravdou však zostáva, že v ostatných rokoch sa o lyriku dbá menej, keďže finančne podporované sú predovšetkým vizuálne alebo audiovizuálne umenia: financie sú viac nasmerované pre filmárov, audiovizuálnych tvorcov rozličnej proveniencie, kurátorov výstav, rôznych predkladateľov „výtvorov” relatívnej umeleckej hodnoty a pod. Okolo poézie sa prakticky nedeje nič. Frapujúce je to najmä preto, že všetci dennodenne „obcujeme” s jazykom a hádam by nebolo na škodu vecí vystavovať ho čoraz častejšej tvorivej a konštruktívnej kritike, sledovať jeho vývinovú krivku, slovom zameriavať pozornosť na to, ako životaschopne, kultivujúc sa funguje vo svojom reálnom prostredí.

Okrem iného možno tiež konštatovať, že nie je rozvinutý žiadny algoritmus „priemyslu”, ktorý by sa poéziou hlbšie, systémovejšie a dôslednejšie zaoberal, aby stimuloval čítateľov, nevytvárajúc pritom akési módne snobstvo. Našťastie, básnici neprestávajú písať a neohrozuje ich ani perspektíva nedostatku čitateľa, pretože sa mnohí autori už pri samotnom procese písania „utešujú” tým, že čitateľ nesie punc imaginárnosti a môže byť aj akousi „mýtickou postavou”.

Naznačili sme už, že poézia so svojím minoritným a do istej miery aj hermetickým zastúpením je prakticky v médiách neprítomná, hoci neraz veľmi presne diagnostikuje „choroby” života v jeho jednotlivostiach i celku, ktoré prerastajú do zložitejších väzieb zrkadliacich sa v spoločenskom mechanizme kultúrnych dejín ľudstva neraz aj naprieč jeho dejinami. Azda by sme poéziu nemali vnímať ako instantný fenomén, hoci mnohým veciam v dnešnom kultúrnom móde by sme mohli prisúdiť tento atribút. A tu sa v recepčnej rovine dostávame rovnako aj k jej ďalšiemu aspektu. Je viac než evidentné, že sa pozvoľne vytráca účinok obrazného, metaforického umenia, akoby všetko malo byť okamžite objasnené v ilustrovanej podobe, ba neraz i v maximálnej možnej miere dopovedané, bez ponechania možnosti recipientom odhaľovať, odkrývať, obnažovať (za/pod) textový priestor, teda tvorivejšie a hĺbavejšie pristúpiť k dekódovaniu zmyslu a podstaty javu, k objavovaniu skrytých súvislostí vecí, k ich skúmaniu a dôslednejšiemu poznávaniu. Ak sa v súčasnosti vyberieme do galérie, v ktorej sú nainštalované dve palice, môže sa nám ľahko stať, že okamžite dostaneme utilitárne do rúk „návod na ich čítanie”. Tým, pochopiteľne, strácame možnosť asociatívneho a konotačného diagnostikovania, čo by všetko tieto palice mohli symbolizovať. Mnohí však, čuduj sa svete, odchádzame z výstavy v stave morálnej a intelektuálnej satisfakcie. Je to naša pohodlnosť, intelektuálne limity či jednoducho nezáujem o svet, v ktorom žijeme svoju bytostnosť? Kde sa podela v tomto čase možnosť nachádzania si miesta pre imaginatívnejšie a zážitkovejšie videnie sveta, pre jeho metaforizáciu, ktorá netenduje k jednoznačnému, ale skôr ambivalentnému postoju tak, ako to aj neraz v živote býva, nevysvetľuje, a otvára alternatívy rozmanitých interpretácií, NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 47

pohľadov, názorov – slovom robí svet farebnejším? Alebo nám takéto čierno-biele videnie sveta, javov, vecí či vzťahov vyhovuje viac alebo maximálne postačuje?

V týchto intenciách vyvstáva hádam ďalšia relevantná otázka: Je boj za sociálne postavenie a „viditeľnosť” poézie iba zúfalý pokus udržať ju nažive, aby stoj čo stoj zotrvávala, hoci aj v pasívnom vegetačnom stave? Alebo možno k nej kreatívnym „fitnessovým” spôsobom pristúpiť a revitalizovať jej organizmus?

Určite však zostáva jednou zo záhadných a nepokorných oblastí umenia. Práve vďaka tomu, že z vlastnej, imanentnej nátury napĺňa svoj ontologický status: je kritická, nepraktická, neproduktívna, nekomerčná, individualistická, voľnomyšlienkárska, provokatívna a odhaľujúca, no s istotou možno tvrdiť, že prispieva k zabráneniu neprirodzene nadmerného sformátovania sveta i nás samých.

Ak si namiesto metafory zvolíme copywriterské slovné klišé a miesto nejednoznačnosti či mnohoznačnosti iba jednoduché a nad slnko jasné, a nie jasnozrivé komunikáty, ako ľudia sa pravdepodobne zmeníme natoľko, že budeme zrejme musieť nájsť pre náš druh aj iné pomenovanie. Tento nelichotivý stav je hádam dôsledkom osobitných vývinových okolností kultúry v prítomnosti, čo možno postrehnúť predovšetkým na pozadí špecifickej situácie postsocialistických krajín, v ktorých práve ona s inými jej sférami ťahá za kratší koniec.

Podľa všetkého by sme sa mali v súčasnom prechodnom období – pochopiteľne, vo sfére nonkonformného, experimentálneho, „nového“ umenia – inšpirovať možno liminalitou, ktorú by sme v širšom slova zmysle mohli chápať ako „prechodovú fázu uprostred prechodového rituálu“ (Nünning, 2006, s. 447 – 448), pochopiteľne, v obraznom slova zmysle. Prechodové rituály chápeme ako „zobrazovanie procesov zmeny a sociálnej premeny, ako nielen priestorové prekračovanie hraníc“ (Nünning, 2006, s. 448). Podľa van Genepovej koncepcie, berúc do úvahy kulturologicko-antropologické hľadisko, by sme si mohli osvojiť tri fázy liminality: „oddelenie od pôvodného miesta alebo stavu – prechod stavom, ktorý je na hrane medzi oboma svetmi – a začlenenie do nového spôsobu bytia“ (Nünning, 2006, s. 448). To je do určitej miery intencia a možno aj pracovné označenie spoločensko-kultúrnych procesov v súčasnosti, ktoré napriek mnohým optimistickým prognózam o prirodzenom inkorporovaní slobody ako bytostného a prirodzeného fundamentu tvorcov a divákov, je predsa len v stave liminálnom...

LITERATÚRA: BAUDRILLARD, Jean: Społeczeństwo konsumpcyjne. Jego mity i struktury. Warszawa : Sic, 284 s.

BERGER, Roman: Cesta s hudbou (Od Palacha po Obamu – a po Štefánika). Výber textov z rokov 1969 – 2009. Bratislava : Hudobná centrum 2012. 566 s.

KAPELA, Jaś: Czy ktoś jeszcze czyta i pisze wiersze? Poezja dostała „policzek od rynku“, ale żyje w internecie. Dostupné na: http://natemat.pl/24543,czy-ktos-jeszcze-czyta-i-pisze-wiersze-poezja-dostala-policzek-od-rynkuale-zyje-w-internecie. (prebrané 18. 2. 2016) MIŁOSZ, Ciesław: Wiersze wszystkie. Kraków : Wydawnictwo Znak, 2015. 1424 s.

NÜNNING, Ansgar a kol.: Lexikon teorie literatury a kultury. Brno : Host, 2006. 911 s.

RÉDEY, Z. a kol.: Priemet súčasných kultúrno-civilizačných trendov do slovenskej literatúry. Nitra : Ústav literárnej a umeleckej komunikácie, Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa, 2008. 325 s.

SZTURC, W.: Twórca nowego teatru a symulakrum wolności. In: Havlovské dialogy – paradox svobody.

Cieszyn : Siolidarność Polsko-Czesko-Słowacka, 2014. s. 20 – 24.

ZAMBOR, J.: Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia.

Bratislava : Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska, 2005. 271 s.

48 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ZLATKO BENKA

Poézia je skutočnosť v trblietavom zrkadle V nebi, na zemi, v raji a v pekle, všade, v malom i vo veľkom, za predpokladu, že máme aspoň štipku citu, že človek naplno žije inak a inde v nekonečnom priestore a tu len málo prítomní svojou transcendentálnou projekciou, všade (aj tu, aj tam) sa deje niečo, čo sa dá rozumieť ako proces kryštalizácie a miznutie omylov a hmly a vodného prachu, preto dnes oklamať a ukradnúť nie je ľahko ako kedysi.

Fenomén kryštalizácie nám poslúžil ako úvod na to, aby sme presne odpovedali na všetky otázky. Aj o čítaní. Aj o písaní. Aj o pocitoch. Aj o možnostiach. Aj o sebe. Budúcnosť má meno: kryštalizácia.

Z uvedeného možno vyťažiť základ zmeny, alebo aspoň adaptácie na zmenu. Teóriu literatúry najprv treba doplniť rozčlenením literárnej tvorby. V hudbe je to takto: ľudová, zábavná a vážna.

Vízia budúcnosti poetickej kreativity prinesie aj určitú disperziu, rozčlenenie na iné formy vyjadrovania a výrazu. Poetickosť je predovšetkým zrkadlenie skutočnosti v inom svete a v inom svetle. Poézia je zrkadlenie skutočnosti v inom svete a v inom svetle. Na vnímanie poézie je potrebná, ako aj v hudbe, vysokointeligentná skúmavosť. Poézia sa preto aj dnes môže rozčleniť aj na vizuálnu, akustickú (napr: Wangelis je skôr básnik ako hudobník), potom univerzálnu, unilaterálnu atď.

Zlatko Benka (1951), básnik, prozaik, novinár.

Finalizované dielo treba dôkladne potvrŠtudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozoficdiť. Ktokoľvek niečo vytvorí, myslí si, že je kej fakulte v Novom Sade. Pracoval ako novinár spisovateľom. A to môže byť len vtedy, ak sa v Informačnom stredisku v Odžaku. Je členom Spolku vojvodinských spisovateľov. splní zákon o majstrovstve, ktorý znie: Vydal zbierky básní: Demon ali gde (1973), Majster Vodný prach (1977), Dvojsečný nôž (1981), Oceán Keď strela trafí cieľ.

(1984), Oklopnik (1986), Íl (2001), Sen na stole Potraf strelu, (2006) a Keď po hrdinstve (2008). majstre.

Získal Cenu Nového života (1988).

Finalizované dielo sa musí precediť ako med. Aby v ňom nebolo vosku, ani tiel včiel, ani piesku z podošvy včelára. Finalizované dielo je chlieb a v ňom nesmie byť ôstia, plevy a slamy.

Iná forma intuície môže odhaliť novú dobu a čas vodnára, ale o tom som už povedal a napísal, čo som mal povedať a napísať. Je však dôležitý ten rebrík a majstrovská zručnosť šplhania výrazu. Sú to chody do výšin: lineárne, paralelné, syntetické, synestetické, substanciálne a esenciálne.

Poézia je odborná a úradná teória a filozofia o nehmotnom. Bude ju brať každý, kto má to nehmotné v sebe a koľko je toho nehmotného. A dnes sa u nás najčastejšie čítajú tabloidné obsahy a všelijaké iné polopravdivé škrabotiny z pera polopravdivých osôb.

Vedľa a mimo toho je kreácia. To treba čítať. Nie mnoho, lebo doba je urýchlená. Vyhľadať niečo esenciálne, krátke, významné, dôležité, efektívne, pôsobivé, trvalé a nekaziace.

Budúcnosť poézie je teda gnómickosť. Napríklad: Prchý popudivý, Nemá ani poňatia, ale je proti.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 49

RECENZIE MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

Slovenčina vo Vojvodine takmer po troch storočiach (Mária Myjavcová: O slovensko-srbskom bilingvizme vo Vojvodine. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2015, 164 s.)

Vyše polstoročná činnosť v oblasti jazykovej kultúry, mnohoročná redaktorská prax, stredoškolská výchova rodného jazyka a napokon vysokoškolská výchova slovenčiny na Filozofickej fakulte v Novom Sade – to bolo pozadie na formovanie hlbšieho ponoru doc.

Márie Myjavcovej do špecifických problémov jazyka, ktorý žije svoj plnohodnotný život v geografickom odtrhnutí od svojho matePhDr. Mária Pisárčiková, PaedDr. (1937), šturinského prostredia, no zachováva sa ako dovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenživý dorozumievací prostriedok aj vo svojej ského v Bratislave. spisovnej podobe. Mária Myjavcová ako linPracuje v oblasti lexikológie a lexikografie a vegvistka sa stotožnila s takou východiskovou nuje sa aj praktickým otázkam jazykovej kultúry. teóriou, že slovenčina vo Vojvodine je súNapísala a podieľala sa na tvorbe desiatok odčasťou slovenčiny v domovskej krajine (na borných publikácií. Boli to, okrem iných: Malý synonymický slovník (1973), Jazyková poradňa odpoveSlovensku) a nie je „juhoslovanskou (srbdá (1988), Krátky slovník slovenského jazyka (1996), skou) redakciou“ spisovnej slovenčiny, ako Nárečové slová v slovníkoch spisovného jazyka sa o tom v istom čase uvažovalo. Táto otázka (1996), Synonymický slovník slovenčiny (2000). bola napokon predmetom hlbokého vedecOdmenená Cenou SAV a Cenou Literárneho kého výskumu na viacerých vedeckých fófondu (1996). rach. Pre M. Myjavcovú najväčšou autoritou vo veciach statusu dolnozemskej slovenčiny bol Jozef Štolc, veľký znalec jazyka vojvodinských Slovákov a neúnavný skúmateľ nárečového bohatstva tejto slovenskej enklávy.

M. Myjavcová napriek názorom tohto svojho veľkého vzoru o charaktere slovenčiny sa pustila samostatnou – a treba povedať – veľmi vzrušujúcou cestou výskumu slovensko-srbského bilingvizmu, ktorý sa vo Vojvodine postupne vyvíjal a formoval už bezmála tri storočia.

Svoj dlhoročný výskum, ktorého výsledky boli uverejňované v početných vedeckých aj populárnych publikáciách, syntetizuje a predkladá v knižke O slovensko-srbskom bilingvizme vo Vojvodine. Bilingvizmus autorka pokladá za taký jav, keď príslušníci jedného jazykového spoločenstva ovládajú súčasne dva jazykové kódy a sú schopní používať ich striedavo. Pri svojich štúdiách fenoménu bilingvizmu sa M. Myjavcová mohla už opierať nielen o svetovú sociolingvistiku, ktorá nadobúdala rozkvet v závere 20. storočia, ale aj 50 RECENZIE

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

o špičkovú srbskú, chorvátsku a, pravdaže, o slovenskú lingvistiku (i sociolingvistiku). Špecifickú črtu pri jej výskumoch predstavovala skutočnosť, že ide tu o kontakty dvoch geneticky blízkych jazykov – slovenčiny a srbčiny. Čo sa týka spisovného jazyka, autorka konštatuje, že u vojvodinských Slovákov prevláda silná tradícia v oficiálnych prejavoch dodržiavať normu spisovnej slovenčiny takým spôsobom, ako je to v národnom spoločenstve, pričom sa vychádza z oficiálnych kodifikačných príručiek, prípadne z príručiek vypracovaných v domácom prostredí (zväčša na školské ciele). Prirodzený kontakt slovenského jazyka so srbským spôsobuje, že z vojvodinských Slovákov sa vyvinuli slovensko-srbskí bilingvisti, čo tvorí jednu z ich dôležitých charakteristík.

Tento fenomén však predstavuje aj zdroj interferencie jazykových prostriedkov preberaných z kontaktového srbského jazyka – predovšetkým v bežnej komunikácii.

Mária Myjavcová svoju knižku o celoživotnom poznávaní slovenčiny vo Vojvodine rozčlenila do troch kapitol: 1. Situácia slovenského jazyka vo Vojvodine, 2. Lexikálne kontaktové prvky ako sprievodný jav slovensko-srbského bilingvizmu a 3. Kontaktové javy na syntaktickej rovine.

V prvej kapitole – ako sme už aj naznačili – autorka predstavuje charakter vojvodinského jazykového spoločenstva so všetkými jeho špecifikáciami. Jej úvahy majú výrazný sociolingvistický ráz. Plasticky vykresľuje postupujúce zmeny slovenského jazyka podmienené interferenciou s kontaktovým srbským jazykom. Ukazuje sa to najmä v nespisovných prejavoch, odkiaľ kontaktové javy mimovoľne prenikajú aj do spisovných útvarov, a to do takej miery, že sa stávajú výraznou črtou menšinovej spisovnej slovenčiny. Z pera autorky cítiť aj pesimistické tóny pri posudzovaní slovenského jazykového vedomia, ktoré v konkurencii so srbským jazykom slabne, a jazykového povedomia (t. j. uvedomeného citového vzťahu k materinskému jazyku), ktoré sa stráca a stáva sa indiferentným. Tu nemožno nepoznamenať, že toto konštatovanie neplatí iba o menšinovom jazykovom spoločenstve, ale že je aktuálne aj v prostredí, kde má slovenčina domov. Na druhej strane autorka predstavuje všetky prostriedky slúžiace na jazykové vzdelávanie a jazykovú kultúru v menšinových podmienkach. Je to predovšetkým školské vzdelávanie, ale aj viaceré formy vzdelávania pedagógov, vyučovanie slovenského jazyka, literatúry a histórie na Filozofickej fakulte v Novom Sade, vydávanie Slovakistického zborníka, pôsobenie médií (noviny, časopisy, miestny slovenský rozhlas a miestna televízia), rozmanité kultúrne podujatia, literárna tvorba a najmä vydavateľská činnosť, ktorá trvá už takmer sto rokov. Všetky tieto okolnosti svedčia o tom, že slovenčina vo Vojvodine žije, pestuje sa, hoci jej cesta je „hrboľatejšia“ – ako konštatuje autorka knihy.

Obsahom druhej časti knihy je analýza konkrétnych javov interferencie slovenčiny a srbčiny v kontaktovej situácii, ktorá trvá už stáročia. Kapitola sa zameriava na lexikálne prvky a má striktne vedecký ráz s používaním odbornej jazykovednej terminológie. Pri jazykových zmenách v podmienkach slovensko-srbského bilingvizmu sa predstavujú tri štádiá. Prvým štádiom je náhodné použitie ešte neasimilovaného srbského slova – ide o prenesenie slova do slovenského prejavu. Keď sa takéto slovo (ešte stále neasimilované) časom adaptuje a stáva sa súčasťou bežného dorozumievania, ide o druhé štádium – o interferenciu. Ak sa prevzaté slovo už zaradilo do systému prijímacieho slovenského NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

RECENZIE 51

Michal Ďurovka: Modrá jar, olejomaľba, 2012

jazyka, ide o integráciu. Práve slová tretieho štádia – integrované srbské slová – sú predmetom autorkinho rozboru, keďže v celkovej slovnej zásobe súčasnej slovenčiny vo Vojvodine tvoria veľmi bohatú vrstvu.

Za podstatné kontaktné javy M. Myjavcová pokladá kalky. Vznikajú pri dlhodobom vystavení vplyvu jazyka dominantného spoločenstva na jazyk menšinového spoločenstva. Pri kontakte blízkych príbuzných jazykov je kalkovanie bežné a prebieha tak na rovine fonetickej, morfologickej, ako aj syntaktickej. Za hlavnú príčinu vzniku kalkov autorka pokladá fakt, že medzijazykový kontakt prebieha v štádiu, keď bilingvista už nie je schopný oddeliť svoje dva jazyky, keď je jeho jazykové vedomie rozdvojené. Svoju teóriu o vzniku (uvádzajú sa aj ďalšie príčiny) a o jednotlivých typoch kalkov, skúmaných po celé desaťročia, ilustruje na bohatom srbsko-slovenskom materiáli, napr. srbské slovo izlizan má kalk „vylízaný“ (slovenské obnosený), srb. doprinositi, kalk „doprinášať“ (slov. prispievať), srb. popraviti, kalk „popraviť“ (slov. opraviť), srbské polugodište, kalk polročie (slov. polrok), srbské zasada, kalk „zateraz“ (slov. nateraz) atď. Veľkú pozornosť autorka venuje medzijazykovým homonymám, ktoré pokladá za jeden zo stálych zdrojov zmien v slovnej zásobe vojvodinských Slovákov. Za príklad poslúži dvojica postava (srbské vo význame podšívka) – postava (slovenské vo význame podoba ľudského tela) alebo banja (srb. vo význame kúpele) – baňa (slov. vo význame priestor pod zemou, srb. rudnik).

V bilingválnej situácii v spontánnych prejavoch je typické používanie kontaktových častíc. Práve na tomto slovnom druhu, príznačnom pre osobnú komunikáciu, autorka demonštruje rozsah jazykovej interferencie. Táto časť knihy svedčí o jej vynikajúcom poznaní skúmanej situácie. Dlhotrvajúci kontakt slovenského jazyka so srbským sa však odráža aj na oveľa zložitejšom jazykovom pláne – na syntaktickej rovine, pretože procesy preberania z dominantného jazyka zasahujú celý systém prijímajúceho jazyka. Problémom kontaktových javov na syntaktickej rovine venuje autorka tretiu, záverečnú časť svojej knihy. Keďže M. Myjavcová sa už prv venovala slovenskej syntaxi, jej analýzy komplexu zmien v oblasti syntaktických útvarov majú vysokú odbornú úroveň a sú priekopnícke v slovenskej jazykovede.

Po preštudovaní syntetickej práce Márie Myjavcovej o jazykovej situácii pri tesnom kontakte dvoch geneticky blízkych jazykov sa ponúka paralela mať k dispozícii syntetizujúci opis, v ktorom by sa analyzovala slovenčina z pohľadu dvoch kódov – slovenčiny a češtiny, lebo v istých súvislostiach možno hovoriť o slovensko-českom (azda pasívnom) bilingvizme, hoci v neporovnateľne menšom rozsahu.

V závere možno konštatovať, že kontaktologické štúdie zhrnuté v tejto knihe Márie Myjavcovej predstavujú syntézu skúseností, vedomostí a vedeckej akríbie a majú priam historický význam, lebo zachytávajú dôležité vývinové štádium slovenčiny vo Vojvodine.

52 RECENZIE

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

MARÍNA ŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ

Príkre svety poézie1 (Víťazoslav Hronec: Príkre svahy Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014, 54 s.)

Po strmom teréne poslednej básnickej zbierky Víťazoslava Hronca Príkre svahy čitateľ môže stúpať s rozbehom alebo trpezlivo. Pri rýchlom pohybe môže postrehnúť reflexie o historických udalostiach (Zjazd, Júnové dni, Futbalový zápas...), intertextuálne hry (Filoktetes, Stále to isté, Eppur si muove), metatexty o básnickej tvorbe (Sloveso predstihnúť, Medzi riadkami alebo čo chcel básnik povedať). Trpezlivý čitateľ môže vstúpiť do 28 paralelných svetov a jeho „dverami percepcie“ môžu byť básne, ktoré tie svety tematizujú (O lietajúcej krave, Pri čítaní Platóna, Stolička z druhej polovice 20. storočia).

Pre Hroncovu poéziu je príznačná výrazoDr. Marína Šimáková-Speváková (1978), litevá konkrétnosť, ktorou sa často sprostredkúrárna kritička a docentka na Oddelení slovakistiky va emócia alebo pocit. Lyrické subjekty sa Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade, predv Hroncových veršoch menia a hlas autora náša teóriu literatúry, slovenskú literatúru prvej vyznieva v binárnych protikladoch. „Byť slo- polovice 20. storočia, klasicizmus a romantizmus bodný“ (s. 6) znamená byť neviditeľný, nevi- v slovenskej literatúre a teóriu a prax prekladu.

Vo svojej vedeckej činnosti sa zaoberá intertexditeľný znamená stať sa fikciou, pretaviť tualitou, súčasnou slovenskou a slovenskou vojvovlastnú existenciu do textu. Voľný verš a idea dinskou literatúrou, literárnou komparatistikou. o slobode neexistujúcej mimo textu, pripo- Vydala monografiu Podoby intertextuality v tvorbe mínajúca Derridov výrok, pomáha čitateľovi Víťazoslava Hronca (2015). Publikovala početné zorientovať sa v postmodernistickej episté- vedecké štúdie v tematických monografiách, zborme Hroncovej zbierky. Keďže báseň Byť slo- níkoch a časopisoch v Srbsku a v zahraničí. bodný prvýkrát vyšla v roku 1968 a väčšina básní v zbierke je z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia, Príkre svahy môžeme vnímať ako ukážku konštituovania sa Hroncovej postmodernistickej poetiky.

K reflexiám o historických témach totality patria básne o Zjazde komunistickej strany v Belehrade v roku 1948 (Zjazd), o belehradských študentských demonštráciách v roku 1968 (Júnové dni), návšteve egyptského prezidenta Anwara as-Sádáta u izraelského prezidenta Menachema Begina 19. novembra 1977 v Jeruzaleme (Návšteva zahraničného štátnika). Odrážajú dystopickú perspektívu slovesného umenia. Do historických čias 18. a 19. storočia odvádza čitateľa persona mŕtveho vojaka v básni Stále to isté, zatiaľ čo hlas autora poukazuje, že vojna na územiach Balkánu si opätovne prichádza po svoje. Silný dojem v uvedených básňach necháva motív opakovania nezmyselnosti a pocit indiferentnosti voči smrti.

V básni Filoktetes sa lyrický subjekt dovoláva čias Trójskej vojny. Prostredníctvom falošného citátu zo Sofoklovej tragédie Filoktetes utvára nový epilóg historického boja. Filoktetes funguje ako echo antického sveta, ktorý sa novou skutočnosťou rozrušuje a podtext antickej tragédie sa desemiotizuje. Názov básne Prázdna streda možno vnímať ako alúziu 1

Recenzia vyšla v Romboide 7 – 8/2015

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

RECENZIE 53

Michal Ďurovka: Impresia na rovine, olejomaľba, 2011

na Deleuzeov prázdny stred. Prázdny stred ako neviditeľný determinant nachádzame i v básni Sloveso predstihnúť: „Niekto už sedí / V tráve pod brezou / Neviditeľnými rukami posúva / Nejestvujúce figúrky“ (s. 40), pričom tematizuje otázku postmodernistického autorstva.

V básňach O lietajúcej krave a Pri čítaní Platóna sa medzi nadrealistickými výjavmi a skutočným svetom utráca hranica. V básni Pri čítaní Platóna paralelne s časom výpovede existuje aj čas „Polisu“: „Tu v Polise / Znečisťujú vzduch / Svojimi úchylnými ideami / Kazia mládež [básnici – poznámka M. Š.-S.]“ (s. 38). Zapisovateľ opúšťa objektívnu perspektívu nazerania a používa iné spôsoby videnia skutočnosti, ktoré môžu byť hravé, veristické, totožné fantazírovaniu. Príklad nachádzame i v Hroncovej básni Stolička z druhej polovice 20. storočia: „Celá sa upriamila / Na jediný cieľ: / Vysloviť všetko / Mimo seba samej.“ (s. 34) Zbierka končí poznámkami k básňam, ktoré uisťujú čitateľa v skutočnostný podklad veršov. Majúc na zreteli postmodernistickú epistému básní, môžeme ich vnímať ako dôkaz textuálnej hry na skutočnosť. V básnických zbierkach neskorého modernizmu Hroncove poznámky sa spolu podieľali v sémantike básní. V postmodernistickej zbierke sa stávajú súčasťou desemiotizácie histórie a textov, ktoré sa, paradoxne, stávajú predmetom novej semiotizácie.

Príkre svahy Víťazoslava Hronca tvoria básne nadväzujúce na tradíciu srbského konkretizmu. Priklonil sa v nich k tematizácii pocitu dejín srbského moderného básnictva. Verše pôvodne napísané v srbčine autor prebásnil do slovenčiny. Cieľom Hroncovho vstupovania do historickej tematiky bolo jej rozkladanie a prehodnocovanie.

Súhra postoja, poetiky, srbskej a slovenskej básnickej tradície v autorskom preklade, vyústila do irónie a paródie tak veľkosti a utopickosti tém, ako aj autorových vlastných predsavzatí v období modernizmu.

54 RECENZIE

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

RUDOLF CHMEL

Slovenská dolnozemská literatúra – historický fenomén v univerzálnej slovenskej kultúre (Patrik Šenkár: Slovenská dolnozemská literatúra (v teórii a praxi). Komárno, Univerzita J. Selyeho, 2015, 218 s.)

Hovoriť o slovenskej dolnozemskej literatúre v kontexte slovenskej literárnej vedy znamená vstúpiť v podstate na neznámu pôdu, na ktorej sa u nás orientujú len niektorí jednotlivci – tak v odbornej sfére, ako i v širšej čitateľskej verejnosti. Nielen pre technické príčiny, teda pre jej všeobecnú prístupnosť, presnejšie neprístupnosť, ale aj pre jej dlhodobé vnímanie ako čohosi okrajového, ak už nie cudzorodého. Ibaže takýto pohľad býva zväčša veľmi pokrivený, jednostranný. To, že túto literatúru nepoznáme, prehliadame, neznamená, že je marginálna či hodnotovo menejcenná. Aj pri zbežnom pohľade na jej doc. PhDr. Rudolf Chmel, DrSc. (1939) literárny vedec a vysokoškolský pedagóg, bývalý poslavývin v jednotlivých geografických rovinách nec, veľvyslanec, minister kultúry SR a podpredseda napriek špecifikám, imanentným tej-ktorej vlády, v súčasnosti pôsobiaci na Univerzite Karlovej jej podobe a väzbám na domáce literatúry, v Prahe a na Univerzite J. Selyeho v Komárne. Venajmä však na materskú, má dolnozemská nuje sa otázkam dejín slovenskej literatúry a sloliteratúra aj univerzálne uplatnenie v rámci vensko-maďarským vzťahom. Bol redaktorom viacerých literárnych časopisov a šéfredaktorom slovenskej kultúry.

Slovenských pohľadov.

Slovenská dolnozemská literatúra totiž Je autorom niekoľkých zväzkov esejí, editorom predstavuje historický fenomén, ktorý je desiatok odborných publikácií a v neposlednom prirodzeným prejavom národnej identity rade monografií v oblasti slovakistiky: Literatúry zloženej z viacerých vrstiev, v istom zmysle v kontaktoch (1972), Kritika a kontinuita (1975), zloženej z niekoľkých identít – prinajmenHodnoty a čas (1978), Két irodalom kapcsolatai (1980, po maďarsky), Dejiny v dejinách (1981), šom domácej menšinovej, napojenej viac Funkcia umeleckej kritiky (1981, kolektív autorov), alebo menej na literatúru národa, štátu, Sondy (1983), Hľadanie hodnôt (1986, autor: Albín v ktorom svoju menšinovú identitu uplatBagin, redaktor: Rudolf Chmel), Paralely a konfronňuje, a univerzálnej, napojenej na celú slotácie (1986), Dejiny slovenskej literárnej kritiky venskú literatúru.

(1991). Jeho knižné diela boli preložené do viacerých jazykov.

Publikácia Patrika Šenkára tento komplex zahrnuje v jeho reprezentatívnej podobe vo forme komentovanej antológie, ktorej štruktúra je založená na stručnom autorskom uvedení jednotlivých geografických podôb dolnozemskej literatúry (v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku) a vlastnom výbere najreprezentatívnejších básnických a prozaických textov, ktoré ich vývin dokumentujú. Obsahuje teda autorský pohľad na literatúru dolnozemských Slovákov: 218 strán sa delí na – spomínané – tri väčšie celky. Úvod poukazuje na dôležitosť slovenskosti na tomto území, pričom autor uvádza aj konkrétne ukážky s akýmsi pohľadom do minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Šenkár postupne prechádza k jednotlivým významným biobibliografickým portrétom osobností literatúry a chronologicky charakterizuje ich literárnu tvorbu. Po literárnohistorickom prehľade preto nasleNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

RECENZIE 55

Michal Ďurovka: V lesnom chráme, olejomaľba, 2015

dujú (už spomínané) konkrétne ukážky z literárnej tvorby autorov. Pri výbere autor využíva aj dostupnú odbornú literatúru, ale spolieha sa i na vlastný objektívno-subjektívny vkus, vďaka ktorému dostáva text publikácie komplexnejší charakter. Ráz knihy je taktiež osožný, veď zhrnutia či výbery: „... patria odjakživa k nášmu kultúrnemu bytiu. Sú súčasťou osobného života človeka-intelektuála, ktorý sa v určitých etapách svojej pomyselnej cesty zastaví, sumarizuje, vyvodzuje určité závery – teda podá dôkaz (aj) o sebe samom.“ (s. 8) Keďže zostavovateľ antológie je jeden z najpovolanejších znalcov dolnozemskej literatúry, možno jeho výberu (v dobrom zmysle slova subjektívnemu) dôverovať takisto, ako jeho syntetickým úvodným hodnoteniam. Predstavujú tento fenomén v tematickej, žánrovej, poetologickej rôznorodosti aj axiologickej stratifikácii, z ktorej sa čitateľ má možnosť zoznámiť s jej najcharakteristickejšími predstaviteľmi. Publikácia môže preto plniť okrem učebného textu aj komplexnejšiu funkciu pri externejšom šírení znalostí tejto neprávom zabúdanej časti univerzálnej slovenskej kultúry.

56 RECENZIE

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

MISCELANEÁ ZUZANA ČÍŽIKOVÁ

Slovenskú vojvodinskú literatúru (ne)treba zničiť!?

Správa komisie pre udelenie cien na literárnej súťaži roku 2015 „Nech matka žiadna pevca nezrodí mu...“ Ivan Krasko: Jehovah Vážení, slovenskú vojvodinskú literatúru treba zničiť!

Tento titul sa mi vynoril ako vhodný počas čítania viac ako polovice literárnych prác zaslaných na súťaž Nového života. Spomenula som si pritom na esej podobného názvu, ktorú napísal chorvátsky spisovateľ Pavao Pavličić Prijedlog za ukinuće hrvatske književnosti, teda Návrh na zlikvidovanie chorvátskej literatúry1 ako „precíznu diagnózu chorvátskej literatúry“, na ktorú však nebolo významnejších reakcií a komentárov, čo vlastne svedčí o oprávnenosti takéhoto činu, ale aj o jeho zbytočnosti. Podobne ako Pavličić, ktorý ironicko-sarkastickým spôsobom taxatívne uvádza, prečo je jeho návrh dobrý (napr. pretože literatúru nikto nečíta, pretože takmer celý náklad z tisíc výtlačkov zostane ležať v skladoch, pretože veľká väčšina ľudí nepozná ani jedného národného spisovateľa a aj tých, čo poznajú, spájajú so slovami ako sú nuda a nezrozumiteľnosť ap.). V našom literárnom spoločenstve by sa uvedený návrh dal podložiť podobnými príkladmi, napr. že literatúra nikoho nezaujíma, že sa literatúra/poézia nečíta, že sa knihy nepredávajú, že spisovatelia nemajú primerané spoločenské postavenie a k tomu adekvátne materiálne zabezpečenie, že nefunguje vydavateľská a marketingová oblasť, až k argumentom, že načo písať, keď nás aj tak v širších kontextoch neakceptujú (a ak to nezoberieme len ako všeobecný nezáujem o knihu v neoliberálnej spoločnosti, ale i mieru hodnotovej úrovne našej literatúry, tak je to skutočne deprimujúce), načo písať, keď nás je stále menej a aj tak nás raz zožerie dračica asimilácia. Načo písať? Treba slovenskú vojvodinskú literatúru zlikvidovať?

Odpoveď nemôže byť priama a jednoznačná a svojráznou odpoveďou je i tohtoročná súťaž na originálnu literárnu tvorbu, ktorú vypísali redakcia časopisu pre literatúru a kultúru Nový život, Výbor pre kultúru NRSNM a SVC, na ktorú prišlo 46 nových originálnych básnických a prozaických výtvorov rozličnej tematickej a výrazovej orientácie a aj kvality.

Musíme konštatovať, že s kvantitou mierne stúpla i kvalita príspevkov, a to najmä ich jazyková úroveň, čo signalizuje nástup vzdelaných a jazykovo kultivovaných literárnych nadšencov, z ktorých, azda niekto v budúcnosti v písaní aj zotrvá. Títo autori nielenže dobre ovládajú spisovnú slovenčinu, čo je asi späté s ich povolaním a aj s aktívnym čítaPAVLIČIĆ, Pavao: Prijedlog za ukinuće hrvatske književnosti (2013) Dostupné na: http://www.mvinfo.hr/ clanak/pavao-pavlicic-prijedlog-za-ukinuce-hrvatske-knjizevnosti (prebraté: 10. 12. 2015).

1

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

MISCELANEÁ 57

ním, ale poznajú aj hovorovú podobu slovenčiny (slang, idiómy, frazémy a hovorové zvraty a pod.), čo úspešne využívajú v štylizácii textu a charakterizácii postáv. Odvrátená strana toho je nedostatočná úroveň písaného jazykového prejavu väčšiny príspevkov, kde dominuje najmä nenáležité používanie srbských slov a konštrukcií, čo pôsobí rušivo a znižuje hodnotu textu. Spravidla s nízkou jazykovou úrovňou pokusov o prózu ide aj umelecko-ideová nevyhranenosť. Vzťahuje sa to najmä na prozaické texty, ktorých bolo v pomere k poézii asi trikrát viacej, kde dominuje neúčelná popisnosť a nezvládnutá umelecká transformácia skutočnosti do „epickej“ reality. Takýto javový (ale i jalový) mimetizmus tematizuje spravidla príliš explicitne podanú ideu a keďže je to podané aj neinvenčným jazykom, komisia tam nemohla evidovať ani umeleckú kvalitu. Tam, kde už zaúradovala autorská fikcia, životná látka dostáva náznaky umeleckej transformácie s univerzálnejším odkazom.

Komisia, ktorá pracovala v zložení Zdenka Valentová-Belićová, Marta Součková a Zuzana Čížiková, mieni, že je takmer polovica prác (teda asi 20) uverejniteľných na stranách Nového života (Optimista by povedal, že to nie je málo!), však menej ako polovica z toho sa uchádzalo aj o jednu z troch cien, až sa komisia nakoniec uzhodla odmeniť 6 podľa jej mienky najlepších a najhodnotnejších príspevkov na tohtoročnom súbehu. Najväčší „súboj“ viedli príspevky, ktoré sa podľa mienky poroty uchádzali o tretiu cenu, lebo kvalita a umelecká hodnota prác v užšom výbere pre túto pozíciu bola veľmi podobná a rozhodovali nuansy. O tretie miesto bojovali prózy Škvrna, Okno, Prvý výlet, Instant, V náručí neistoty, Návraty, Noc má svoju moc, až sa komisia po dôkladnom premyslení a zvážení rozhodla odmeniť práce Noc má svoju moc, Instant a Škvrna. Janko Takáč v poviedkovej novele Noc má svoju moc podáva pútavý a čitateľný príbeh, ktorý je zaradený do širšieho časopriestoru a spoločenských pomerov v neblahých 90. rokoch minulého storočia a v súlade s tým je i myšlienkové zameranie prózy – podáva obraz beznádeje a dezilúzie mladých ľudí. Próza Instant autora Miša Smišeka tematizuje problém tvorivosti a písania.

Mladá autorka Martina Bartošová v próze Škvrna dokázala na malom priestore podať lyrický a pritom aj dramatický zlom vo vedomí hlavného hrdinu a prostredníctvom náznakov vybudovať príbeh o odchode a rozchode.

Ostatné prózy Návraty a Prvý výlet Márie Vrškovej a Okno Jany Domoniovej, ktoré zabojovali o tretiu cenu, komisia navrhuje na uverejnenie v časopise Nový život. Vršková jazykovo suverénne buduje svoje príbehy, čo dokazuje najmä v próze Prvý výlet, kým Návraty sú spomienkovo-boľavým spomínaním na zlomový bod v detstve, v myšlienkových pochodoch hlavnej hrdinky sa premieta udalosť, keď sa narušil vzťah k matke. Hodnotovo k nim mali blízko i próza sentimentálno-populárneho zamerania La Toalla Anety Lomenovej a tragický príbeh V náručí neistoty Martiny Valentovej. Okrem nich, po úprave, na stranách Nového života komisia navrhuje uverejniť aj básnické cykly Dieťa noci Ladislava Čániho, Básnický cyklus ročných období Anny Časárovej, Jedinou istotou je neistota Ruženy Kraticovej a báseň Začiatok konca Zuzany Čížikovej, tiež prózu Ešte len toto nech ti poviem Miroslava Macháča. Komisia si všimla, že najproduktívnejším autorom bol Miroslav Macháč; jeho prozaické texty predstavujú ucelenú množinu, kde sa jasne vidí autorský rukopis a zámer. Tieto texty prinášajú obrazy z nášho každodenného života (svedčia o tom najmä jazykovo-výrazové prostriedky, kde dominujú slová, repliky, frázy a pod. z každodennej komunikačnej sféry), spravidla majú jeden nosný vzťah a k nemu sa viaže nejaká opísaná udalosť. Žiaľ, aj napriek dobrým nápadom a témam táto životná látka nepostačuje na 58 MISCELANEÁ

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

MISCELANEÁ 59

Michal Ďurovka: Sivé nebo v poli, olejomaľba, 2011

umeleckú transformáciu do epickej reality, ale po dôkladnej (jazykovej, kompozičnej) úprave, zrejme by si našli cestu k určitému okruhu čitateľov.

Druhú cenu získali prózy Kto sa bojí červeného?

Annamárie Boldockej-Grbićovej a Nevesta miest Anny Margaréty Valentovej. Valentová prostredníctvom otázok, tvrdení a nedokončených výpovedí, v ktorých sa obracia na literárnu postavu Zuny zo Švantnerovho románu Nevesta hôľ, dokázala metatextovo prepojiť významové zameranie poetiky prózy naturizmu s atmosférou súčasných civilizačných neduhov. Je to v náznakoch a nápovediach a v svojráznom lyrickom memente, čím sa vytvára napätie a postavenie ženskej protagonistky a jej postavenia v civilizačnom prostredí zostáva problémové a otvorené.

Komisia má vysokú mienku o próze Annamárie Boldockej-Grbićovej. Hovorí o skutočnej udalosti, ale presvedčivá umelecká transformácia a suverénne prepájanie reality a fikcie vytvára zaujímavý príbeh o osudoch (skutočne žijúcej) postavy.

Obrazným jazykom (najmä farebnosťou), premysleným prepojením motívov (knižnica, oheň, kniha, tvorba, osud ženy...) a kompozíciou deja Boldocká-Grbićová vyrozprávala príbeh ženy a príbeh literatúry/kníh ako univerzálne posolstvá o pretrvávaní hodnôt.

Cykly Dieťa noci a Hra na zabúdanie podpisuje Ladislav Čáni. Oba cykly komisia vysoko hodnotila, mieni však, že cyklus Dieťa noci, aj keď niektorými básňami prekonáva cyklus Hra na zabúdanie, ako celok pôsobí heterogénne. Tematicky v „ondrušovsky“ ladenej atmosfére prináša výpovede o rozpoltenom subjekte. Zo všetkých textov, ktoré sa na súbehu uchádzali o ocenenie, na komisiu najväčší dojem nechal cyklus Ladislava Čániho Hra na zabúdanie, a to predovšetkým hĺbkou ľudského poznania a k tomu primeraným poetickým výrazom, kde hovorí o bytostných a existenčných otázkach lyrického subjektu. Básne operujú s „klasickým“, a teda keď ide o básnický text, očakávaným poetickým výrazivom s veľkou mierou estetickej potencie. Cyklus „milosrdnej hry na zabúdanie“ pritom hovorí aj o emóciách, spomienkach a ich oživovaní vo vedomí lyrického subjektu, a to miestami aj nocionálnymi jazykovými prostriedkami, ktoré však svojou kombinatorikou evokujú u čitateľa hlboké myšlienkové a emočné pochody.

A teda, v nadväznosti na provokačný a kacírsky nápad v úvode, hádam sa zhodneme na tom, že nám predsa literatúry treba ako soli. Aby sme umelecky nezakrpateli, aby sme živili našu kultúrnu pamäť, aby sme tak rýchlo nezmizli z týchto priestorov, aby sme boli!

A teda treba slovenskú vojvodinskú literatúru živiť, pestovať a podporovať aj prostredníctvom takýchto súťaží.

JARMILA HODOLIČOVÁ

Vyhodnotenie súťaže literárnej tvorby pre deti v roku 2015 Detský časopis Zornička pod záštitou Výboru pre kultúru Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a Slovenského vydavateľského centra vyhlasuje každý rok literárnu súťaž z oblasti detskej literatúry.

V roku 2015 sa už podľa ustálenej schémy súťažilo osobitne v dvoch kategóriách – v poézii a próze. Nóvum je, že porota udelí podľa pravidiel v každej kategórii jednu cenu: jednu pre prvé a druhé miesto a tretie miesto si môžu podeliť dvaja autori. Kvantitatívne to vyzerá tak, že práce dvoch autorov sú odmenené prvou cenou. Jedna cena sa udeľuje za dve prózy jednej autorke, ktorá získala prvé miesto, a jedna autorovi za dve básničky, ktoré spolu tiež získali prvé miesto.

Na súťaži sa môžu zúčastniť autori od stredoškolákov, študentov, začínajúcich autorov až po dospelých bez obmedzenia veku. Do budúcna navrhujem, aby sa vypracovali stanovy, ktorými by sa určili vekové kategórie autorov príspevkov. Podľa skúseností zo Slovenska jedna kategória by mala byť pre autorov do 35 rokov a druhá pre tých, ktorí túto vekovú hranicu prekročili. Samozrejme, že by išlo o dvojitú kombináciu a dva súbehy.

Prečo to navrhujem? Preto, že je potrebné dať šancu mladým autorom, ktorých v oblasti detskej literatúry nemáme veľa. Ak ich práce budú menej kvalitné, lebo ich kvalitou môžu vyradiť starší, už renomovaní autori, mám pocit, že sa mladí vzdajú a na budúci rok už nebudú mať odvahu zúčastniť sa súťaže.

Pre nás je tiež samozrejmosťou, že sa do úvahy neberú práce, ktoré prišli zo Slovenska alebo práce písané po srbsky. Aj v tomto roku prišli zo Slovenska dve prózy (Anna Jonášová z Galanty) a tri minibásne v srbčine (Đurđija Peruničić z Požegy), ktoré komisia nezaradila do súťaže. Pri vypísaní súbehu je totiž potrebné zdôrazniť, že ide o celoštátnu literárnu súťaž Slovákov, ktorí žijú v Srbsku a práce majú byť napísané v slovenčine.

Možno by v podmienkach súbehu bolo treba zdôrazniť, že sa vyžadujú kratšie literárne útvary: poézia, krátka próza, črty, jednoaktovky, napr. 2 – 7 básní od jedného autora, podobne, ak ide o prózu, tiež treba obmedziť počet zaslaných prác, napr. v rozsahu max. 5 strán. V tohtoročnej súťaži sme mali autora, ktorý poslal spolu 13 próz.

Musíme si uvedomiť jednu skutočnosť: tieto práce sa nepíšu len preto, aby sa písali a boli odmenené, ale aj preto, aby sa dostali k mladému čitateľovi. Okrem toho detský recipient nerád siaha po poviedke, ktorá ho unaví veľkým počtom strán, takže ju ani nedočíta, radšej si zvolí trefnú krátku prózu alebo báseň.

V roku 2013 prišlo na súbeh 29 básní (11 autorov) a 15 próz (9 autorov), spolu 44 literárnych textov. V roku 2014 na súbeh prišlo 32 básničiek a 22 próz, spolu 54 literárnych prác. Tento rok bol doposiaľ najplodnejší. Na súbeh prišlo 25 básní (zapojilo sa 11 autorov) a 40 próz (zapojilo sa 17 autorov), čo spolu predstavuje 65 literárnych textov. V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi sa počet básní znížil o 7 a počet próz sa zvýšil o 18.

Záujem o súťaž prejavili autori zo Starej Pazovy, Zreňaninu, Padiny, Nového Sadu, Kovačice, Báčskeho Petrovca, Kysáča, Selenče a Kulpína.

60 MISCELANEÁ

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Michal Ďurovka: Zelenkávé nebo s rovinou, olejomaľba, 2012

Výkonná redaktorka časopisu pre deti Zornička, ktorá bola koordinátorkou tohto súbehu, vysoko profesionálne viedla akciu hodnotenia prác. Na každú navrhnutú prácu na ocenenie sme písali odôvodnenie a na každý návrh osobitne. Súbehy boli anonymné, až do ukončenia súťaže sme nepoznali mená autorov literárnych prác. Až po vyhodnotení a odôvodnení prác, ktoré sa dostali do najužšieho výberu, sa do rúk porotcov dostali obálky s rozlúštením hesiel. Živočíšny svet je v poézii našich vojvodinských autorov odvekou a trvalou inšpiráciou.

Na margo tejto témy, ktorá sa už sto rokov dookola opakuje a obmedzuje len na opis všeobecnej charakteristiky zvierat, treba skonštatovať, že dnes, v 21. storočí, ide už o poéziu nižšej úrovne. Aj dnes máme zvieracie postavičky ježka, psíčka, prasiatka, mačičky...

V čom je teda háčik pri písaní poézie so zvieracou tematikou, aby deti takáto poézia zaujala? Do básne treba vniesť humor, nielen opisne podať všeobecne známy charakter zvieraťa, ale treba ho zosmiešniť, posunúť do humoristickej, vtipnej roviny. Vždy treba mať na zreteli detského príjemcu, ktorý po prirodzenej hravosti vo vnímaní a poznávaní skutočnosti miluje a preferuje aj fantastiku, pričom veci a javy si rýchlejšie osvojuje v dynamickej než v statickej podobe. Ocenená poézia obsahuje práve tieto moderné črty.

Literárna súťaž prináša každý rok niečo nové. Na prekvapenie jeden autor, takpovediac po dvadsaťpäťročnej neprítomnosti v literatúre sa úspešne vrátil k deťom svojráznou hravosťou i príťažlivou témou.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

MISCELANEÁ 61

Práce s dobrodružnou chlapčenskou tematikou a v neposlednom rade aj moderným štýlom, dobrou kompozíciou a výstižným jazykom určite prilákajú čitateľa, keďže odmenená autorka tu šikovne dokázala uplatniť detský aspekt, čo je možno aj najpodstatnejšie pri písaní prác pre deti, či už ide o poéziu alebo prózu. Úroveň zaslaných prác mladých autorov je v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi na vyššej literárnej úrovni. Najmladšia generácia autorov sa prezentuje dievčenskou prózou pre pubescentné obdobie a metamorfizovaným podaním fantastického príbehu.

Jazyk všetkých prác podľa ocenenia komisie je na vysokej úrovni, čo je chvályhodné.

Porovnaním literárnych prác z minuloročného súbehu je badateľný postup v počte autorov a aj úrovne ich prác. Kvantitatívne bolo prác síce pomerne veľa, ale niektorí autori sa prihlásili s viacerými prácami. Odmenení sú autori, ktorí cenu získali aj v predchádzajúcich rokoch, ale je povšimnutiahodné, že sa zjavili i nové mená, ktoré sa po prvýkrát zúčastnili súťaže.

Komisia v zložení Jarmila Hodoličová, Mária Vršková a Martin Prebudila nie jednohlasne uzavreli tento súbeh.

A na záver to najdôležitejšie – zverejňujeme výsledky tohtoročnej súťaže o Cenu Zorničky:

Próza 1. Prvú cenu vo výške 20 000 din. získala Katarína Mosnáková-Bagľašová, profesorka slovenčiny z Nového Sadu, za dobrodružnú prózu Každý deň sa niečo nové naučím a za prózu Ako sa pevná linka Inka zoznámila s mobilom.

2. Druhú cenu vo výške 10 000 din. získal Zoroslav Spevák Jesenský, profesor z Nového Sadu, za prózu Tajomstvo kuchárkinho prsteňa.

3. Tretie dve ceny získali dve študentky z Oddelenia slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade a každá získava po 5000 din.: – Milina Čiliaková, študentka slovenčiny z Kulpína, za prózu Moje prvé stretnutie s denníčkom a Aneta Lomenová, študentka slovenčiny z Kysáča, za prózu Ako sa I zasnúbilo s Y.

Poézia 1. Prvú cenu vo výške 20 000 din. získal Zoroslav Spevák Jesenský za básne Koza Kveta a Sedel som raz na stoličke.

2. Druhú cenu vo výške 10 000 din. získala Zuzana Čížiková z Kovačice za básničku Tulák ježko.

3. Tretiu cenu vo výške 5000 din. získal Ján Valenta z Padiny za báseň Psíček bubeníček.

Komisia okrem ocenených autorov navrhuje na uverejnenie práce, ktoré stáli po boku odmenených prác nielen pre zaujímavosť témy, originalitu a umeleckú dokonalosť, ale aj pre jazykovú úroveň: Ján Žolnaj za prózu Super hrdina a Anna Legíňová za báseň Láska jazyčnice.

V mene komisie v zložení Jarmila Hodoličová, Mária Vršková a Martin Prebudila blahoželám odmeneným a prajem veľa úspechov v ďalšej tvorbe pre deti.

62 MISCELANEÁ

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

VLADIMÍR VALENTÍK

Lesy a roviny Michala Ďurovku

Michal Ďurovka sa po dôkladnom tvorivom prieskume abstraktného prejavu, zakladajúceho sa predovšetkým na kompozícii rôznofarebných plôch, rozhodol byť trochu konkrétnejší, čiže rozhodol sa vo svojich maliarskych výjavoch byť bližšie k nášmu empirickému svetu. Pritom sa snažil vlastné nadobudnuté maliarske skúsenosti adekvátne aplikovať na dva nové cykly obrazov, ktoré jasne môžeme vnímať ako les, alebo asociačne ako rovinu.

Po skúsenostiach kompozičného konfrontovania farebných plôch najčastejšie nepravidelných tvarov Michal Ďurovka v najnovšie predstavených cykloch obrazov svojou istotou v narábaní s farebnými hodnotami využil vo voľnejšom prelínaní rôznych odtieňov základných, alebo vyvodených farieb v horizontálnej polohe. Vďaka jasne definovanému horizontu naša recepcia týchto Ďurovkových obrazov nám jednoznačne pripomína rovinu. Tieto rovinné výjavy Michala Ďurovku majú veľmi silnú citovú podfarbenosť. Číre farby ako nositeľky emócií nám na každom obraze vytvárajú nové ovzdušie, či pocit zo stretnutia s rovinou. Každý nový obraz roviny Michala Ďurovku je novým zviditeľnením vnútorného zážitku umelca. Uvedený cyklus malieb náznakovo znázorňujúcich rovinu môžeme vďaka citovým hodnotám použitých farieb vnímať ako jedinečnú hudbu roviny, ktorá nám umožňuje umelecky ju zažiť a preniknúť do jej podstaty.

Druhý cyklus malieb Michala Ďurovku, pomocou ktorého sa tiež chcel odpútať od svojej abstraktnej umeleckej skúsenosti, sa zakladá na skúsenostiach, ktoré nadobudol pri maľovaní rovinných výjavov. Keď Michal Ďurovka (1972), vyštudoval maliarstvo k dominantným horizontálnym pohybom na Akadémii umení v Novom Sade, v študijnej skuštetca, ktoré jednoznačne výtvarne defi- pine profesorov Halila Tikvešu a Jovana Rakidžića. nujú rovinný výjav, pridáme vertikálne Je členom SULUV (Zväzu združenia výtvarných umelcov Vojvodiny). Vystavoval na 15 samostatdefinované plochy, významovo sa presú- ných a 67 kolektívnych výstavách, v tuzemsku a vame z roviny do lesa. Taká bola vlastne v zahraničí. Okrem maľovania zaoberá sa pedagovýtvarná cesta Michala Ďurovku „z roviny gickou činnosťou – je profesorom výtvarnej kultúry do lesa“. Hrou základných výtvarných prv- v Základnej škole Ľudovíta Štúra v Kysáči a novinárkov a postupov Michal Ďurovka prišiel stvom – pôsobil ako redaktor Rádia Kysáč a spoluk výjavom lesa, ktoré sú tiež jednoznačne pracuje so všetkými našimi tlačenými médiami. Žije v Kysáči. definované na základe citových hodnôt jednotlivých farieb a ich bohatého farebného odstupňovania a konfrontácie. Tak nám priniesol znovu bohaté umelecké spektrum formálne takmer rovnako definovaného motívu lesa pomocou vertikálnych a horizontálnych tvarov. Vďaka nevyčerpateľným možnostiam farebných obmien uvedeného motívu dostávame možnosť jedinečného zážitku pri zavítaní do nespočetných lesov Michala Ďurovku.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

MISCELANEÁ 63

Michal Ďurovka

(Michal Ďurovka: Lesy a roviny (Šume i ravnice), Galéria SND, 27. 12. 2015 – 31. 10. 2016, Kysáč)

OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava Hronca Dušan Matić (1898 – 1980): Pred búrkou . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Akvamarínový pohľad za hranice vlastného geta . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 Chat Miljenko JERGOVIĆ @ Zdenka Valentová-Belićová @ Martin Kasarda: Kľúč identity nie je jednoduchý alebo Literatúra je aj dnes dôležitá – pre tých, ktorí čítajú . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5 Pulzovanie literatúry Ladislav ČÁNI: Hra na zabúdanie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Annamária BOLDOCKÁ: Kto sa bojí červeného? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Miljenko JERGOVIĆ: Život a obyvatelia pani Emílie Heimovej . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Martin KASARDA: Predohra . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Viktor B. ŠEĆEROVSKI: Zapísané na krídle lesného motýľa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

12 15 18 21 24

Studnička pamäť Ján LABÁTH: S túžbou i nádejami (Záznamy) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 29 In memoriam Martin PREBUDILA: Umerto Eco – Človek, ktorý v hoteli mal knižnicu... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 30 Texty a kontexty Jarmila HODOLIČOVÁ: Dolnozemský buditeľ Albert Martiš (2) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 32 Anna MAKIŠOVÁ: Jazyková úroveň v médiách vysielaných po slovensky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 39 59. literárne snemovanie Miron PUKAN: Prestalo nám skutočne záležať na poézii? Je to mam a či klam... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 44 Zlatko BENKA: Poézia je skutočnosť v trblietavom zrkadle . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 49 Recenzie Mária PISÁRČIKOVÁ: Slovenčina vo Vojvodine takmer po troch storočiach . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50 Marína ŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ: Prýkre svety poézie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 53 Rudolf CHMEL: Slovenská dolnozemská literatúra – historický fenomén v univerzálnej slovenskej kultúre . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 55 Miscelaneá Zuzana ČÍŽIKOVÁ: Slovenskú vojvodinskú literatúru (ne)treba zničiť!? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57 Jarmila HODOLIČOVÁ: Vyhodnotenie súťaže literárnej tvorby pre deti v roku 2015 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60 Vladimír VALENTÍK: Lesy a roviny Michala Ďurovku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 63

64 OBSAH

č. 1 – 2 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru Založený roku 1949 Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981) Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999) Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014) REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ Na obálke je výsek olejomaľby Cestička v lese (2012) akademického maliara Michala ĎUROVKU. Číslo je ilustrované reprodukciami malieb akademického maliara Michala ĎUROVKU pri príležitosti výstavy Lesy a roviny (Šume i ravnice) v Galérii SND v Kysáči (27. 12. 2015 – 31. 1. 2016).

Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ Korigovala Zuzana Sudická Technický redaktor Ján HLAVÁČ Riaditeľ Vladimír VALENTÍK Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie Nový Sad Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedeckýý časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň HLPRINT Báčsky Petrovec Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs; zdenkavb@gmail.com Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din) Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din) Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din) ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији Народна библиотека Србије, Београд 82 COBISS.SR-ID 11455234 NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

ROZKOŠ Z TEXTU 1

Z produkcie Slovenského vydavateľského centra

Adam Svetlík: Premeny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov.

Strán 244. Cena 400 din.

Emil Koléni: Slováci v Hajdušici a na Donej zemi.

Pripravil Vladimír Hudec.

Strán 112. Cena 300 din.

Pavel Vilikovski: Čarobni papagaj i preostali kič.

Poviedky. Strán 116.

Cena: 400 din.

Ladislav Čáni: Izba, o ktorej dom mlčí.

Strán 88. Cena: 300 din.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 1 – 2

ÒUDG SUH 6ORYiNRY åLM~FLFK Y ]DKUDQLþt

ROZKOŠ Z TEXTU 1