Nz 2016 07 08

68 7–8 2016

Nový život

Mesačník pre literatúru a kultúru

MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA STEVAN RAIČKOVIĆ (1928 – 2007)

Kamenná uspávanka

Ruky bôľu

Tam, kde ste, zaspite, vy roztratení Po svete, dobrí, trpkí, unesení, Vy ruky na tráve, vy ústa v tieni, Zakrvavení, aj vy zaľúbení,

Daj slová husté ako smolu, Ako krv slová nevyhnutné Pre naše prázdne ruky bôľu Zdvihnuté v jase napoludnie.

Pokry vás modrý spánok skamenený, Vy živí aj vy zajtra zavraždení, Vy čierne vody prostred bielej peny I oblúk nad prázdnotou premostený,

Daj slovo, čo strach, tonúc, budí, Neprebudené z temnôt mäsa, Z ktorého duto zvoní v hrudi, Čo ako kvapka neba skvie sa.

Kiež, byľka, trváš, hoci čas ťa plieni: Zaspite ako kameň, cyklámeny, Zaspite, smutní, unavení,

Daj slová, ktoré majú telo A v tele srdce červené, Všetky, čo rozpálené čelo

Posledný vták: mne k tvári obrátený, Tichučko vyslov ono meno, Vo vzduchu potom nech ťa v kameň zmení.

Vo svete nájde, zranené, Hrdé jak meče a topoľ spolu Pre naše prázdne ruky bôľu.

Preložil Ján Jankovič, prebásnil Ján Stacho

ROZKOŠ Z TEXTU ZLATKO BENKA

Geto duchovných hodnôt vo svete hmotných pravidiel Dnešné obdobie by sme po rozsiahlejšej analýze príznakov mohli pomenovať rôznymi spôsobmi. Asi najviac argumentov možno priložiť na potvrdenie tézy, že dnes žijeme v zenite americkej cowboy civilizácie. Pocity a vzťah súčasného človeka asi najlepšie ilustruje lákavá Amerika, stelesnená v postave ozrutnej sochy ženy s fakľou na obrovskom postamente. Predtým však než zahryzneme do témy, musíme si uvedomiť, že život dnes beží rýchlejšie ako kedysi. Nik nemôže ani poprieť ani potvrdiť, či sa v súčasnosti čas zrýchlil a hodiny skrátili. Ubehli necelé štyri miliardy rokov, ako stvoriteľ povedal, aby bolo svetlo namiesto tmy a v tom prvom príkaze začal platiť aj prvý zákon jestvovania – život plynie dôsledne kontroverzne a protirečivo. Kontroverzné sú aj krátke a dlhé procesy. Protirečivé sú aj deň a noc, svetlo a tma, Zlatko Benka (1951), básnik, prozaik, novinár. chlad a páľava, zrodenie a umieranie, protiŠtudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozoficrečivé sú aj postavy Adama a Evy, aj ročné kej fakulte v Novom Sade. Pracoval ako novinár obdobia, párne či nepárne čísla, aj zrkadlo v Informačnom stredisku v Odžaku. Je členom nám protirečí... spolku vojvodinských spisovateľov.

Vydal zbierky básní Demon ali gde (1973), Vodný Hľadanie odpovede na otázku. Kto sme prach (1977), Dvojsečný nôž (1981), Oceán (1984), a ako sa máme? si vyžaduje ešte jednu tézu, Oklopnik (1986), Íl (2001), Sen na stole (2006) a Keď aby sme dokázali lepšie pozorovať súčasnú po hrdinstve (2008). chvíľu zo všetkých zorných uhlov. Geografia Získal Cenu Nového života (1988). je vyučovací predmet na školách, ale vyučuje sa len hmotná geografia. Avšak existuje aj nehmotná, lenže táto oblasť je ešte stále v hmle, zahalená vodným prachom a chaos vládne v nej. V tejto chvíli nie sú žiadne náznaky na jej ujasnenie, vysvetlenie, rozhľadenie sa, lepšie uvedomenie si, že skutočne jestvuje geografia nehmotného, nateraz len ako idea a vízia. Je dlhá cesta od améby po anjela...

Podstatou dnešnej vládnucej západnej (amerikánskej) civilizácie je urýchlenosť, lepšie povedané akcia, akčnosť a jej jediným cieľom je profit, presnejšie zvýšenie profitu, ktorý sa dnes vníma ako nespochybniteľná hodnota.

Profit, hmotné bohatstvo je základom jestvovania a z tej pomýlenej hodnotovej sústavy pramenia všetky nedostatky a problémy dnešnej doby. Rýchlosť a akčnosť prišla do sveta spolu s Mamonom, synom padlého anjela Mefista, démona. Vo svete sa to dlho uplatňovalo ako idea a stelesnenie tej idey je nová „veda“ market-ing. Marketing. Inžinierstvo predaja, s jedným jediným účelom – čím viac získať. Odjakživa sa predavačom málilo, boli presvedčení, že predávajú lacno, a tým, ktorí kupovali, sa zdalo, že platia draho. Aj v tejto ideológii platí starý latinský výrok divide et impera, čiže rozdeľ a panuj. Aktuálny NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

ROZKOŠ Z TEXTU 1

Mamom, pán a kráľ profitu a celá nová škola sveta nás núti zapojiť sa, alebo sa z toho sveta vymknúť, ak je možné, vyhýbať sa mu. Osobný postoj je záležistosť jednotlivca – či si zvolí slúžiť neúprosným pravidlám sveta, alebo si sám zvolí svoje geto.

Platná novinka modernej doby je aj globalizácia, ktorá redefinuje vnímanie vlastného sveta a vlastnej kultúry a ňou je všetko nasiaknuté. Prvá a základná hodnota na tabuľke hodnôt je profit. Postup jej nadobudnutia je taký, že sa najprv dve strany zvadia, najlepšie, ak sú obe ďaleko. Podobné kontroverzie sa javili aj skôr v iných civilizáciach: starovekých, gréckej, rímskej, osmanskej a iných. Každá mala svoj zenit a po ňom rýchly pád.

Aktuálna civilizácia svoj plný rozmach zažila rozvojom médií. Osobne si pamätám, že v dedine pred polstoročím boli len dva televízne prijimače, a dnes ich je toľko v každej domácnosti. Podobne aj telefóny. Prostredníctvom tých médií, ktoré vystriedali starovekých bubnárov, oznamovateľov novín a noviniek, na ktorých si tiež pamätám, sa pozmenila aj kultúra na riadenú kultúru. Všetci sme po troche ako miláčikovia, či psíčkovia dresovaní. Práve preto je táto kultúra na vrchu, na vrchole populistická a ochotnícka. Kultúra sa stala použíteľnou, spotrebiteľskou a profitnou. Pestovanie takých hodnôt má len krátkotrvajúcu, chvíľkovú opodstatnenosť, ad hoc efekt a umožňuje rýchly zárobok. Avšak pomýlené hodnoty, aj keď sú pekne zabalené, netrpia vedľa seba opravdivé hodnoty.

Jedny vedľa druhých neobstoja.

Súčasne s explóziou mediálneho priestoru sa odohráva globalizácia a do nej sú injektované aj iné požiadavky vládnucej moci. Dnes možno vládnuť rôznymi technickými spôsobmi a zdá sa, že jedinú záchranu možno hľadať len v gete, či vzdore.

Vzdor je spôsob vyhýbania sa vplyvu vládnucej ideológie. Nové, moderné pravidlá a zákony sa často stotožňujú s osobnou vôľou pánov, ktorí dnes panujú spôsobmi feudálnych grófov. Vyhľadávanie vlastnej cesty, buď vzdorovanie mocenstvám, alebo umelé nastolenie hraníc vlastného sveta – getoizácia – je možno ten správny spôsob trvania.

Vyhýbať sa všetkému, čo nenúka budúcnosť, čo nenúti, čo nevnucuje... Nie je to ľahká úloha v mori tabloidov a v diktatúre glamúru. Hovorí o tom moja dvojveršová báseň: Plné je more ulít Nájdi perlu.

Spisovateľ, ktorý tvorí, píše v svojej pracovnej izbe a vytvára niečo nové, musí byť osamote. A ak sa už ocitol sám, pre neho je znovu jediné východisko tvoriť.

Niektoré prírodné javy potvrdzujú tézu o getoizácii. Napríklad rieka. Ak sa na jednom priestore vyskytuje mnoho rozličných jedincov, všetky sú rovnoprávne, slobodné a rovnaké. Ak ich je málo, formujú sa skupinky a každá má svoju identitu, ktorá je protirečivá identite inej skupiny. Umelci a umelecké hodnoty dnes, vytvorené v podmienkach globaliácie a getoizácie, nemôžu očakávať skorože nič – ani potvrdenie ani uplatnenie na rebríku hodnôt. Za veľké sa dnes považujú diela, ktoré pôsobia ihneď. Na veľký počet osôb. Veľký počet osôb je priemerne monofázny v umeleckom zážitku. Naposledy nie je ľahko uzavrieť, kto, ako a prečo niečo varí vo veľkom hrnci sveta. A vo veľkom hrnci sveta sa varia nákazlivé choroby, ale hneď aj lieky na tie choroby, ktoré prinesú veľký profit.

Veľké umelecké diela v takom svete nemajú svoje miesto, ani žiadnu platnosť.

Hodnota umeleckého diela sa prejaví po čase. O Kafkovi napríklad nik nevedel za jeho života. Keby nebolo Maxa Broda, ktorý uverejnil jeho pozostalosť, nevedeli by sme ani my.

2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Zvonimír Pudelka: Dolphin, akryl na plátne, 2008

Veľké umelecké diela však nemôžu byť v tieni. Samy osebe sú svetlom a vrhajú tieň.

Umelecké dielo vzniká na hranici medzi skutočnosťou a večnosťou, medzi zemou a nebom, ale vždy vzniká v samote, v priestore, ktorý možno nazvať getom.

Univerzálne umelecké diela vznikajú mimo skutočnosti a univerzálne odkazy sú ako posledný kameň na pyramíde.

Pyramída Na vrchu je kameň posledný Len ten môže vzlietnuť a žiariť ako odkaz a záver a jas.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

ROZKOŠ Z TEXTU 3

CHAT LAURA BARNA @ KRISTÍNA KOVÁČOVÁ @ ETELA FARKAŠOVÁ

Belehrad – Nový Sad – Bratislava

Identita je osobné právo na jestvovanie – silné, ale nestále Laura Barna

lb@ Identita je niečo, čo sa nosí ako vlastná koža, ktorú definujú gény po predkoch. A kedy (ak vôbec) rozmýšľame o vlastnej koži? Možno pri úrazoch či vonkajších prepadnutiach, alebo pri výzvach, v ktorých sa nás zmocní vzdor. Možno aj vtedy, keď nám za vyžadovaných okolností záleží na tom, aby bol uznaný neodcudziteľný majetok tak, že preukážeme dodatočnú starostlivosť v čo najlepšom svetle.

Identita je vlastné právo na jestvovanie, ktoré sa rovná myšlienke – je silné, ale nestále. Identita je hlas predkov, ktorý pretrváva v každom osobitnom, chvíľkovom ohlase. Je to nezničiteľný kód, pozbavený možnosti výberu či prerastania. Jeho jediná možnosť je vrastať (sa) a zrastať (sa), aby sa prirodzeným spôsobom Laura Barna (1964), srbská prozaička a esejistka. utváral nový prenosný kód. Okrem priroDejiny umenia vyštudovala v Splite a v Belehrade. dzeného poriadku identita je mimo každéPíše poviedky, romány, eseje a odborné práce, ktoré ho schváleného zákona, nepodvoľuje sa uverejňuje v domácich a zahraničných periodikách. žiadnym pravidlám. Pre ňu platí vnútorný Uverejnila romány: Protovir, arheološki roman logický a filozofický systém identifikácie.

(2003), Nevolje gospodina T. ili suteren (2005), Crno Chvastavec a povýšenec. Identita – jednotlitelo (2007), Moja poslednja glavobolja (2008), Četiri elementa (2009), Sanatorijum pod belim (2009), vo prispieva k zviditeľneniu celkového civiliCrno telo (2010); Đorđoneova kletva (2011); Pad začného korpusu, ktorý vytvárajú tvorivé klavira (2013), Crveni presek (2015); zbierky povieprodukty jednotlivcov bez ohľadu na to, kde dok: Dijalog o kamenu, arheološke priče (2008); sa nachádzajú. Každý pojem, každý predmet Tamo neka zanimanja (2010) a knihu esejí Umetje práve tým, čím je, a znamená to, čo znanost nema definiciju (2007).

Získala viacero literárnych ocenení: Cenu Šumená. Iba človek – vlastne jeho identita – sa madijske metafore (2003), Cenu Miroslava Deretu objavuje a odhaľuje ako súčet súhrnných (2007), Cenu Milutina Uskokovića (2008), Cenu hodnôt a má vedúce postavenie vo vytváSrbskej akadémie vied a umení Branka Ćopića raní všeobecnej, kolektívnej, tzv. kultúrnej (2009), Cenu Dimitrija Mitrinovića (2009). Jej próza identity. Pretože kultúra je zrkadlom každého je preložená do maďarčiny, poľštiny a angličtiny. národa, zároveň je aj zrkadlom každej civiliJe členkou Združenia spisovateľov Srbska a Správnej rady Fondu Isidory Sekulićovej. Žije v Bezácie v rámci historického, ba i archeologiclehrade ako umelkyňa na voľnej nohe. kého času. V plnom zmysle slova môžem je4 CHAT

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

CHAT 5

Kristína Kováčová

dine uvažovať o vlastnej identite, vedomá si toho, že ona nie je v mojej službe, ale vždy vo všeobecnej službe celému ľudskému rodu. A táto skutočnosť mi robí veľkú radosť. ef@ Pravidelne sledujem Nový život a so záujmom som si prečítala všetky (aj odlišné, neraz až protichodné) názory na problematiku identity, ktoré odzneli v rámci rozhovorov spisovateľov a spisovateliek v tejto rubrike. Sympatizujem s tým, čo ste, Laura, vyjadrili vetou v závere vašej odpovede. Ak dobre rozumiem, chápete parciálnu, individuálnu identitu v úzkom prepojení s univerzálnou – ľudskou identitou. Každá identita je podľa mňa mnohodimenzionálna, v jednotlivých situáciách a kontextoch napríklad vystupujú do popredia len niektoré z mojich určení, takže niekedy sa viac identifikujem ako vysokoškolská učiteľka, matka, manželka, filozofka, inokedy zase je pre mňa relevantnejšie vymedziť sa ako spisovateľka, intelektuálka, feministka, Bratislavčanka, Slovenka či Stredo/európanka, pričom tieto moje jednotlivé určenia (dimenzie identity) sa navzájom nevylučujú, ani nepopierajú, ale naopak dopĺňajú a cez ich komplex, cez ich jednotu (vnútorne diferencovanú) sa môžem približovať k univerzálnej – ľudskej identite. Redukovať svoju identitu na jeden rozmer (či už je to len rozmer konfesionálnej, rodovej, etnickej, profesionálnej, politickej alebo akejkoľvek skupinovej príslušnosti) je, nazdávam sa, nesprávne, a v istých situáciách ohrozujúce moju komplexnosť, moje celistvé sebaprežívanie... V súvislosti s otázkou identity pokladám za dôležité aj to, že nikto z nás nemôže prežívať svoj život ako bytosť vznášajúca sa v sociálnom, historickom, národnom, jazykovom a vôbec kultúrnom vákuu, že všetci sme – cez predkov a cez vlastnú existenciu – zakorenení v istom celku, od detstva sme Kristína Kováčová (1972), štúdium japonskénasávali istú kultúru, osvojovali si istý jazyk, ho jazyka absolvovala na Filologickej fakulte Unityp myslenia a konania, skrátka, socializovali verzity Komenského v Bratislave a na Filologickej sme sa v rámci konkrétneho, viac alebo me- fakulte Univerzity v Belehrade. nej špecifického celku. To, že neskôr v procePôsobí na Akadémii umení v Novom Sade ako se osobného vývoja sa môžeme od tohto vedúca služby pre organizáciu, marketing a medzicelku (jeho častí) kriticky dištancovať, priľnúť národnú spoluprácu.

Venuje sa aj prekladateľskej činnosti, zo slovenk inej kultúre, k iným hodnotám, hovoriť/píčiny do srbčiny, z nemčiny a angličtiny do slovenčisať iným jazykom, podľa mňa neneguje ny a srbčiny. význam pôvodných koreňov... V mojom cháŽije v Novom Sade. paní je pre identitu charakteristická tak kontinuita, ako aj diskontinuita, istá „tuhosť“ aj istá „tekutosť“, nikdy však sa nemôžeme ocitnúť mimo akýchkoľvek identifikačných rámcov, náš pohľad nikdy nemôže byť „pohľadom odnikiaľ“, ale takisto ani nie „pohľadom odvšadiaľ“, pohľad (používam to slovo metaforicky) je vždy determinovaný našou sociálnou, historickou, kultúrnou situovanosťou – a tej nemožno uniknúť. Laura, hovoríte o identite ako o „nezničiteľnom kóde“, ktorý je „pozbavený možnosti výberu“... Ja sa nazdávam, že síce máme (niekedy) čiastočnú možnosť voľby, ale zároveň sme v nej vždy istým spôsobom limitovaní. Uznanie obmedzenosti voľby však nemusí viesť k pesimizmu či rezignácii, vnímam to ako realitu, ktorú akceptujem... kk@ Z vašej odpovede a určenia identity, Laura, tak ako som to ja pochopila, môžeme poznať/odhaľovať podstatu aj vašej literárnej tvorby. Totiž vo vašich dielach základ často tvoria historické osobnosti a deje, v románoch načrtávate osudy významných osobností, spravidla zo srbskej kultúry. V rozhovore, ktorý som v minulom roku moderovala medzi

Etela Farkašová

spisovateľkami Janou Juráňovou na slovenskej strane a Vesnou Goldsworthyovou na srbskej, Jana povedala, že uvažovanie o identite jej osobne nie je veľmi blízke a že si identitu nijako špeciálne nevymedzovala. V závere odpovede na túto otázku o sebe uviedla: „Napokon, som vo veku, keď už dávno nie som mladá a zo stredného veku sa posúvam k identite – žena starnúca, čiže čoraz menej viditeľná. Takže moja identita?

Možno – že vcelku nerada uvažujem o vlastnej identite.“ Prv ako si začnete klásť navzájom otázky, rada by som sa vás obe ešte opýtala: V akej súvislosti sú podľa vás identita a starnutie? Priblížili by ste nám svoje úvahy o identite starnúcej ženy a viditeľnosti, respektíve o starnutí ako úbytku viditeľnosti? lb@ Moja literárna tvorba – to je rozrušenie podkožných nervov, ktoré vytvárajú kostná dreň a krvná skupina, a ktoré koža štrukturálne zapletá a rozpletá.

Príhody s aktérmi pôsobia skutočne, reálne, vymedzené kontextom zvoleného si času a priestoru. To je však iba klamstvo – kúzelníctvo literatúry. Moje literárne postavy, údajne účelne zadefinované, menia sa na dočasné reálie, zo zvyku načítanej historickej lektúry, jednostranne dožité, často aj zaťažené až priveľkými očakávaniami, ale aj zodpovednosťou pred históriou. Keď však píšem o Lazovi Etela Farkašová (1943), spisovateľka a filozofKostićovi, Isidore Sekulićovej či Veselinovi ka, autorka viacerých filozofických prác, editorkou Čajkanovićovi, mojím predsavzatím je zachyniekoľkých antológií a zborníkov. tiť segment kolektívnej, teda nie jednotlivej Prozaické knihy: Reprodukcia času (1978), Neidentity, doložiť k puzzlu celkového ľudstva, deľné fotografie (1993), Deň za dňom (1997), Zánie iba národa, vedomá si v každej chvíli, chrana sveta podľa G. (2002), Stalo sa (2005), Fragmenty s občasnou túžbou po celostnosti (2008), nakoľko sme neviditeľní, a to preto, lebo Pláne približne zapamätaného (2012). sme oslepení, narcisticky sa vidíme iba v odKnihy esejí: Etudy o bolesti (1998), Uvidieť hudbu blesku vlastnej dlane, pričom zanedbávame (2003), Čas na ticho (2009), Vrstvenie času (2014), odblesky cudzích dlaní vytvárajúcich celoPoetické zbierky: Na rube času (2006), Opretá o tisvetové zrkadlo. A tu vzniká obava, že také cho (2008), Prstoklady (2011), Medzi záhradou a básňou (2013), Načúvam ránu (2014). telo „chvastavca“ a „povýšenca“ identity – Ostatné diela: Zeit der untergehenden Sonne – starne, že sa mu koža vráskavie a tratí elasČas zapadajúceho slnka (2000, spolu s Klarou tickosť a lesk, stáva sa zámerne a účelovo Köttner-Benigniovou), Súradnice príbuznosti/Koorizolované, s falošným odbleskom v tvare skudinaty rodstva (2010, spolu s Tatianou Kuzovlevotočnom. Teda telo upadá/zaniká (v čase), vou), U zatišju sna (2012, spolu s Vierou Benkovou), ale nervy, za pomoci ktorých sa vypisujú Klub slovenských prozaičiek Femina v literatúre a kritike (2009, spolu s Danielou Příhodovou). stránky trvania civilizácie, sú mladé a obnoZa literárnu tvorbu získala viaceré ocenenia, jej vujúce sa, v rovnakej miere, ako je to s vrasjednotlivé poviedky, eseje a básne boli preložené taním (sa) a zrastaním (sa) prenosného kódu do desiatky jazykov, vyšli v zahraničných časopiidentity. soch a antológiách. ef@ Som rada, že ste sa v otázke dotkli témy staroby a starnutia, sú to fenomény, ktoré sa dnes zväčša obchádzajú, nevenuje sa im dostatočná pozornosť ani v kultúre, ani vo verejnom priestore, dnešná doba priveľmi holduje ideálom mladosti. Nie je jednoduché starnúť v spoločnosti oslavujúcej mladosť, v súvislosti s vlastným starnutím hovorievam, že je to asi najťažšia z domácich úloh, aké 6 CHAT

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

som kedy dostala. Neostáva mi nič iné, musím sa identifikovať s týmto procesom, musím sa identifikovať s vlastnou starobou, presnejšie: so sebou ako starnúcou (staršou) ženou.

Popierať fakt zrelého veku by bolo nezmyslom, absurditou, a predsa sme svedkami toho, ako sa dnes ľudia boja (vlastnej) staroby a hrajú sa na mladých, nielen z ekonomických, ale aj sociálnych a psychických dôvodov. Boja sa zostarnúť, aby neprišli o miesto v zamestnaní, ale aj preto, aby neboli vytlačení na okraj záujmu, pozornosti, lebo už nespĺňajú požiadavky doby, akými sú rýchlosť, vysoká výkonnosť, efektívnosť, dynamickosť...

Rokmi síce získali iné vlastnosti ako napríklad väčšiu trpezlivosť, rozvážnosť, schopnosť nadhľadu – a predovšetkým životné skúsenosti a životnú múdrosť, no o tie akoby súčasná spoločnosť nestála, neuvedomovala si hodnotu životnej múdrosti, to, že ide o vzácny sociálny kapitál. Starnúci/starý človek, no najmä starnúca/stará žena už nikoho nezaujíma, stáva sa pre spoločnosť „neviditeľnou“, nie je už objektom obdivu ani túžby, nepriťahuje pohľady... A čo je horšie, takou „neviditeľnou“ (v zmysle nehodnou videnia, v krajnom prípade možno až nehodnou bytia) sa môže stať aj sama pre seba, takže v tomto zmysle získava novú identitu. Jana Juráňová to veľmi dobre vystihla. Pokiaľ viem, pripravuje aj knižku na túto tému a zhodou okolností v týchto týždňoch takisto dokončievam dlhšiu novelu, v ktorej hlavnou protagonistkou je starnúca, ba už aj staršia žena rekapitulujúca svoj život a premýšľajúca o starobe, s ktorou sa musí aj ona sama vyrovnať... Priala by som si, aby sa tejto téme venovala väčšia pozornosť v literatúre, v médiách, v celom verejnom priestore, pretože podľa mňa treba poukázať na to, že súčasné prevládajúce postoje ako dôsledok jednostranne ekonomizujúceho pohľadu na všetko (aj na sám život) sú neopodstatnené, nespravodlivé, ba škodlivé... Literatúra by mohla iniciovať zmeny v pohľade na ľudský vek a život zdôrazňovaním spomínaných momentov, možno by to pomohlo znížiť mieru neraz až primitívneho ageizmu, s ktorým sa, žiaľ, ešte vždy stretávame...

Laura, hovorili sme o starobe, ktorá súvisí s plynutím či vrstvením osobného, individuálneho času, priznám sa, že tému času pokladám za veľmi zaujímavú a najmä v esejach, ale aj v poézii sa k nej často vraciam (dokonca v troch knižkách mám slovo „čas“ aj v názve). Vy píšete knihy s historickými témami, z toho usudzujem, že aj Vám je téma času blízka, nielen v historickom (dejinnom) význame, ale aj vo význame individuálneho, osobného času... lb@ Môžeme hovoriť aj o individuálnom procese starnutia, až po neviditeľnosť, či vymazanie jednotlivca, čo je vždy smutné. Nezriedka dochádza k vymazaniu z historickej, kolektívnej, aj každej inej pamäte. No my ako spisovatelia patríme do skupiny jednotlivcov, ktorí robia (niečo) pekné, dobré a užitočné pre širší kruh, všeobecne hovoriac – pre celé človečenstvo. Z toho pochádza aj naša posilnená zodpovednosť, nielen pre seba, ale aj pre spoluúčastníkov v procese konečného stvárňovania toho, čo tvoríme, stávame sa výnimkou z väčšinového korpusu národov, nie v zmysle obete, ale v zmysle uvedomelého jednotlivca pred zodpovednosťou, ktorá nám je v podobe talentu darovaná v zmiešaných génoch po predkoch. Preto ani neuvažujem o sebe ako o starnúcej žene, na ktorú začína doliehať táto záťaž už v jej tridsiatke. Usilujem sa pozdvihnúť nad to, čo nám je vnútené či údajne vybrané žitie, do univerzálneho a nesmrteľného, z dôvodov, o ktorých sme sa už v predchádzajúcich otázkach podrobnejšie rozprávali. Svoje literárne dielo sa snažím dostať nad príliv a odliv všednosti, a ako také – svojrázne a výnimočné – ponúkam ho verejnosti. Lebo my sme tí, ktorí si nevystačia so svojím dielom. S cieľom jeho konkretizáNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

CHAT 7

cie, je (nám) nevyhnutná prítomnosť nového činiteľa, existujúceho mimo kruhu umeleckého vyžarovania vytvoreného. A to je pozorovateľ či čitateľ, ktorý nám pomáha v zmysle, že sa náš tvorivý produkt stáva živým, viditeľným, respektíve my sa stávame viditeľnými vo večnosti. Ruku na srdce, táto filozofia veľmi zľahčuje aj konfrontáciu so starobou a všetkým, čo obnáša, alebo presnejšie povedané, čo – odnáša.

Na jednej z výnimočne zaujímavých a veľmi navštevovaných prednášok známy historik umení, aj môj profesor, Lazar Trifunović raz položil fascinujúcu a zároveň aj symptomaticky bolestivú otázku: „Koľko je hodín?“ Profesor Trifunović nie je už, žiaľ, fyzicky medzi nami, ale jeho čas úporne, vytrvalo a jasne tiká: tik-tak. Nemá dobu trvanlivosti, keďže sa premiestnil z fyzickej sféry do duchovnej! A aby som udržala kontinuitu tvorivej nite v podkožnej hmote a reálne vnímala vlastnú polohu, čiže polohu spisovateľa v hociktorej skupine/spoločnosti, odvtedy si stále kladiem túto otázku.

Teda, milá Etela: Koľko je hodín? ef@ Otázka, ktorú si tiež kladiem veľmi často, neviem ako vy, Laura, ale ja mám takmer zakaždým pocit, že je už veľa, priveľa hodín, viac, ako by som si priala... zdá sa mi, že tie hodiny prirýchlo utekajú, vzhľadom na to, čo by som ešte chcela stihnúť, sa veľmi náhlia, môj čas sa náhli, plynie, nezastaviteľne, neúprosne a ja, ak sa nechcem ocitnúť mimo neho, musím bežať tiež... a už som zase pri téme bežectva ako spôsobu prežívania moderného človeka, ako svojho vlastného prežívania, tá téma ma neprestane sprevádzať.

Znepokojenie časom, znepokojenie – aké poznal Augustín (čo je to čas...? otázka, ku ktorej sa vracal vo svojich Vyznaniach), vedomý si problematickosti odpovede na ňu.... je to presne tak, ako vravel: iné je čas prežívať, preciťovať, a iné presne vymedziť, definovať, v tomto zmysle sa za všetky tie storočia veľa nezmenilo, umelci asi najdôvernejšie poznajú ťažkosti spočívajúce v úsilí pojmovo alebo obrazne uchopiť čas, fixovať ho v slovách, tvaroch alebo tónoch, keďže je symbolom pohybu, prúdenia, nefixovateľný, neuchopiteľný...

Rokmi sa učím novému vnímaniu času, učím sa ho spomaľovať, snímať si pomyselné hodinky z ruky, oslobodiť sa od závislosti od pohybujúcich sa ručičiek, začať žiť bez ustavičného obzerania sa na ne, bez sebakontroly chronometrickými zariadeniami, oslobodiť sa od diktátu rýchlosti, začať objavovať novú formu existencie času, uvoľnenú, nekŕčovitú, živú. Oslobodiť sa od tyranie okamihu, od diktátu rýchlosti, ktorý nanucuje moderná spoločnosť zameraná na rýchlosť ako vysoko oceňovanú hodnotu...

S pribúdajúcim vekom som si postupne uvedomovala, aké deformované sú postoje k času pod vplyvom „ideológie rýchlosti“, ktorá opantala naše životy. Stávame sa bežcami, ktorí často ani nevedia kam, do akého cieľa chcú (majú) dobehnúť, bežectvo, ktoré nepripúšťa pristavenie sa, spomalenie, uvážlivé premýšľanie, tobôž nie rozjímanie, sa stalo prevažujúcim spôsobom prežívania... Už dávnejšie som cítila potrebu zamerať sa na tieto problémy, pokúsila som sa o to v esejistickej knihe Vrstvenie času, a už aj predtým v esejach o rýchlosti a pomalosti v knižke Čas na ticho. Pokladám za veľké umenie nachádzať taký spôsob prežívania, kde sa človeku aspoň sčasti podarí ubrániť spomínaným diktátom času, rýchlosti, kde nemá pocit, že stále bojuje s vlastným časom (teda aj so sebou, lebo môj čas – som v istom zmysle ja sama), ale že žije v zhode s ním, v záujme toho si musí určiť priority, vytýčiť prijateľné hlavné línie, po ktorých sa chce uberať (aj za cenu istých obmedzení, za cenu, že niečoho sa treba vzdať). lb@ Etela, práve ste podstatne a reálne sformulovali požiadavku na seba v podobe manifestu: „Oslobodiť sa od tyranie okamihu, od diktátu rýchlosti, ktorý nanucuje moder8 CHAT

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ná spoločnosť.“ Ako vyhlášku vlastného pobúrenia a nesúhlasu s redukovaním umenia na plochu rovnej čiary, s odstupom od jej hĺbkových vrstiev, vo svojom poslednom románe Červený prierez (Crveni presek) vypísala som sedem manifestov. Oslobodzovanie sa od nanúteného však poukazuje, že sme pripustili, aby sa nám práve to stalo – nanútenie.

Oslobodzovanie by sa predsa len nemalo stať imperatívom, ktorý slepo, vyjadrila by som to až drsnou syntagmou – slepecky nasledujeme. To by predovšetkým malo byť zrelé poznanie, aj povinnosť, nielen nás spisovateľov či umelcov všeobecne, ale aj každého jednotlivca, aby na vlastnú a všeobecnú spokojnosť prežil čas, daný mu na tejto Zemi.

Samozrejme, pritom by si mal byť konštantne vedomý rýchlosti plynutia času, alebo povedané novým slovníkom: zhonu času či naháňania za časom ako niečoho, čo si namyslel sám ako vlastnú kategóriu! Zároveň by si mal byť vedomý aj okolností v rámci prostredia či scénografie životného chodogramu, v ktorom čas tiká rýchlosťou tik-tak, a my potrebujeme ešte toľko toho urobiť. Môj pokus predstaviť segment jednej doby v jej historickom kontexte cez výpis z tvorby a pôsobenia významných osobností jedného národa zo sféry kultúry, použitím fikcie a fantázie, cez ktoré sa nevyhnutne prepletajú aj autentické dokumenty a fakty z určitého obdobia, nie je žiadna clivota po minulosti, či rozprava o začiatku a konci. Totiž hlboko, takmer inštinktívne verím, že neexistuje ani počiatok, ani koniec vnútri kruhu, v ktorom sa pod ochranou neprehľadného archeologického času priepastnou rýchlosťou točia civilizácie. Kruhu, v ktorom sa odohrávajú pokolenie za pokolením, aj toto naše. A vždy dodržiavajú rovnaké (alebo aspoň podobné) pravidlá v nainscenovaných podmienkach, ktorých scénografiu určujeme opäť my ako jednotlivci, veľmi často aj kompromisne, z vlastnej slabosti, nevedomosti či neďalekozrakého poznania. Lenže sa nám zo sebeckosti vlastný čas zdá byť tým najrýchlejším a najkratším a najnestálejším a najťažším a najbolestnejším a najnezmyselnejším a najzhubnejším – a to sa rovná katastrofe. Povedala by som, dokonca, že sú technické a technologické výdobytky našej doby iba zdanie, ktoré si kladie pod plášť každú individuálnu subjektivitu v snahe o zámerné a účelové zovšeobecňovanie, respektíve globalizáciu usmernenú proti podstate jedinca, ktorého redukuje na najnižšiu podobu – na primáty, s ktorými sa ľahko manipuluje.

Teda vraciame sa do predhistórie, ibaže namiesto palice, ktorou kreslíme po piesku a kameni, my ťukáme po klávesnici notebooku. Možno je rozdiel v obsahu vykresleného či naťukaného. Možno je aj iný výpis, tón určite. Tak či onak nikto nám nemôže vziať archetypálne záznamy, ešte menej tie, ktoré sme si sami vryli do vlastého bytia, s cieľom úporne vytvárať manifesty! ef@ Možno ste, milá Laura, mali na mysli aj hodiny sociálneho (historického) času. Ak by som vašu otázku preniesla do tohto dejinného priestoru, takisto by som mala pocit, že hodiny ukazujú veľa, priveľa. Myslím si totiž, že naša vedeckotechnická civilizácia síce priniesla nemálo pokroku, uľahčila človeku život, no zároveň mnohé pokazila, narušila.

Mám na mysli najmä životné prostredie, prírodu. Naša civilizácia prirýchlo načiera do prírodných zdrojov, priveľmi sebecky ich čerpá, a obávam sa, či už nie je prineskoro na nápravu, na záchranu základných podmienok pre život... Alebo či nie je prineskoro na to, aby sme si uvedomili našu silnejúcu jednorozmernosť, technizáciu, robotizáciu, či sme sa už priveľmi nepremenili na automaty zbavené autentickosti a tvoriace súčasti obrovského súkolia, ktoré sa kamsi rúti a my ani nevieme kam...

Nemáte aj vy, milá Laura, pocit, že tá rýchlosť nás o čosi oberá, o čosi veľmi, veľmi dôležité? Zabúdame na potrebu kontinuity, zabúdame na starostlivosť o dušu, na ktorú taký NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

CHAT 9

Zuzana Chalupová: Dom kultúry, olejomaľba, 1971

veľký dôraz kládli filozofi v antike, zabúdame na starostlivosť o vzťahy k iným ľuďom, ale aj k sebe samým, a zabúdame aj na starostlivosť o jazyk, ktorý je dôležitou súčasťou kultúry. Vďaka technike komunikujeme rýchlo, ale v akom úbohom, stenčenom, ochudobnenom jazyku, z jazyka, aspoň ja to tak vnímam, sa neraz stráca krása, elegancia, obetujeme ju rýchlosti, toto ochudobňovanie výrazových prostriedkov zachvátilo médiá, jazyk vo verejnom, ale i súkromnom priestore ... máte, Laura, podobné pocity? lb@ Milá Etela,Vy a ja sa nepoznáme, existuje možnosť (aj keď stále viac, ako náš rozhovor pokračuje, o tom pochybujem), že sa nám v tomto živote nikdy neskrížia cesty. Ale my dve sa rozprávame, k tomu krásne, a to už vôbec nie v stenčenom či ochudobnenom jazyku, dobre a užitočne rozoberáme existenciálne témy, ktoré sú základom tvorivosti, čomu sa dokonca obe profesionálne venujeme. My podávame postrehy a skúsenosti z dvoch prostredí, štátov, dvoch identít, dvoch kultúr, a to spôsobom, ktorý nám umožnila súčasná technológia – počítače. Azda si nemyslíte, že sme tým menej svoje, zmrzačené, menej si sebavedomé, že by nás tým „pokazili“ či zredukovali na androidov, zrobotizovali nás, obrali nás o moc krásneho a plnohodnotného vyjadrovania sa v jazyku, alebo nám znemožnili, aby sme sa raz stretli? Zdá sa mi, naopak, že sme obe pevne vo svojom živle, dobre sa cítime vo svojom aj v „cudzom“ priestore, ako je kedy potrebné, ale s náčiním či nástrojmi či prostriedkami, ktoré sú nám ponúknuté, aby nám umožnili jednoduchšiu komunikáciu. Hoci nemôžem byť natoľko bezohľadná a povedať – sú nám ponúknuté, lebo my dve sme tiež súčasťou toho veľkého procesu výstavby. Jedine tak, a tým spôsobom, prijímam svoju vlastnú a každú inú existenciu a trvanie, vystupovaním zodpovedného a uvedomelého jednotlivca. Minulé, prítomné a aj budúce trvanie. Ups! Nech žije kruh! Súhlasíte, Etela? ef@ Naša komunikácia je predsa len trochu špecifická, sme literátky rozprávajúce sa na pôde literárneho časopisu, súhlasím s Vami, takisto dúfam, že sme sa v tomto rozhovore nezredukovali na androidov, ani na roboty. Mala som na mysli bežnú, každodennú mailovú komunikáciu najmä mladších generácií alebo spôsob hovorenia v niektorých komerč10 CHAT

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ných médiách, kde sa jazyku naozaj nevenuje pozornosť a on schudobnieva, chátra... Ale chcela by som povedať najmä to, že ste to s tým kruhom vynikajúco vystihli, kruh je môj obľúbený tvar, kruh a ovál... množiny bodov, ktoré sa navzájom spájajú, počiatočný bod nemožno odlíšiť od konečného... napokon, kde sa začína jedna vec či udalosť a kde sa končí druhá? Prechádzajú do seba, ovplyvňujú sa, všetky čiastočky celku navzájom súvisia... Kruh je len zdanlivo uzatvorený do seba, statický, on totiž môže byť aj súčasťou špirály, pohybujúci sa kruh, ktorý sa dvíha vyššie a vyššie, pravdaže, nie každý kruh, nie zakaždým. Vo svojich textoch, nezáleží na tom, či prozaických alebo poetických, rada siaham po metafore kruhu, kružnice, elipsy, dokonca mám také obľúbené slovo „zakruhovávať“, myslím tým tak trochu aj možnosť návratov, cyklických pohybov. A rada tak aj utváram svoje texty, vnímam ich ako kruhy, v istom zmysle uzavreté, v istom zmysle otvárajúce sa... a ešte mám rada aj slovo „kruhovatieť“ (v zmysle dospievať k sebe, možno aj dozrievať).

Prvá otázka, na ktorú ste už odpovedali, sa týkala jazyka všeobecne, táto druhá otázka sa týka toho, čo by sme mohli nazvať „svojím“ osobným, až intímnym jazykom. Podľa istého básnika jazyk je miesto, odkiaľ vidieť svet, súhlasím s ním, aj tak možno uchopiť význam jazyka... Kam dovidieť z môjho jazyka, pýtam sa, čo mi ten môj jazyk dovoľuje uvidieť a počuť, zachytiť zmyslami, pokožkou, každým jej pórom, ochutnať a ovoňať, pretože každý jazyk má svoju chuť, vôňu a svoje farby, a tie vnáša aj do sveta, o ktorom ním hovoríme. Možno budete so mnou súhlasiť a máte podobnú skúsenosť: ak čítam svoj text v preklade do iného jazyka, nie je to už celkom môj text, vstúpil do neho iný človek a iný jazyk, iné sú jeho vône a chute...

A čo je to ten „môj“ jazyk? Je to ten jazyk, ktorý ma vovádza do sveta, ktorý mi ho otvára, jazyk, v ktorom cítim, snívam alebo píšem, no na druhej strane je to jazyk, v ktorom sa črtajú aj hranice môjho videnia, myslenia, cítenia... Do istej miery som sama (svojím) jazykom a jazyk zase žije vo mne svoj jedinečný život... Jazyk si väčšinou nevolíme, rodíme sa doň, dedíme ho po mame, po otcovi, osvojujeme a prisvojujeme si ho a on si prisvojuje nás. Mám rada svoj jazyk, žijem v ňom a ním, a predsa niekedy cítim tichú nostalgiu za všetkými nespoznanými, neprisvojenými jazykmi. Neviem, či by som svet inak videla, ak by mi „patrili“ mnohé jazyky, bohatší, jemnejšie a rôznorodejšie štruktúrovaný, lákavejší?

Pripomína mi to situáciu, keď sa ocitneme na rázcestí, pred nami množstvo vetviacich sa chodníčkov, vykročíme po jednom, a tým strácame možnosť kráčať zároveň po iných, vidieť svet z iných uhlov... Je to tak podobne aj s jazykmi? Dá sa žiť paralalelne v dvoch, troch, desiatich jazykoch? Sú to ešte moje jazyky? Také, o ktoré sa môžem oprieť? Naša veľmi dobrá, žiaľ, už nebohá poetka Gitka Dobrovičová napísala: Chytám sa slov, aby sa mi dalo dýchať...

Poznáte aj vy, Laura, podobné pocity, potrebu zachytiť sa, oprieť sa o jazyk, aby sa Vám dalo dýchať? lb@ Pôvodom som Maďarka a môj materinský jazyk je maďarčina, ale rozmýšľam, dýcham a píšem, ba i snívam, v srbčine. Pôsobí to ako vlastný výber, ale je to iba podvod identity. Reč je vlastne o – nazvem to zjednodušene, ale metaforicky – údeli, o ktorom svedčia kategórie, o ktorých sme sa doteraz rozprávali: čas a priestor. Taliansko je krajina, v ktorej by som mohla žiť. Môj román Giorgioneho kliatba (Đorđoneova kletva) kladie otázky o vývoji umeleckých smerov a ich charakteristických a inovačných čŕt od čias renesancie dodnes. Kým som zbierala materiál pre knihu, pobudla som v mestách, niekdajNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

CHAT 11

ších štátoch – v Ríme, vo Florencii a v Benátkach. Aj keď som sa usilovala vhĺbiť sa čo najviac do zmyslu a filozofie fráz, výrokov, dôvtipov a pochybností v taliančine, a všetko s cieľom porozumieť čo najlepšie, prečo sa ako príval obrodenie pohlo práve v tom podnebí, neúmyselne a náhodne, hovorila som v svojej reči, nie v tej materinskej, ale v tej osvojenej a prisvojenej ako jedinej, ktorá všetkému dáva význam – v srbčine. Hľa, otvorili sme ešte jednu schránku šikovného chvastavca a povýšenca identity. Čo si o tom myslíte, Etela? ef@ Neľahká otázka… a neľahká úloha otvárať schránky (možno aj málo viditeľné alebo takmer utajené?) zásuvky kohokoľvek a čohokoľvek, vrátane identity… nemám takú osobnú skúsenosť s dvoma jazykmi, ako je to Laura vo vašom prípade s maďarčinou a srbčinou. Mojimi osvojenými jazykmi sú ruština, nemčina, angličtina (píšem v tom poradí, v akom som si ich od detstva osvojovala), a hoci v niektorých situáciách mi podvedome napadne fráza v jednom z nich (najčastejšie v nemčine, lebo s tou som najčastejšie v styku), moje rozmýšľanie, moje vnímanie a preciťovanie sveta sa viaže na slovenčinu. Ak aj píšem niekedy text (ponajviac odborný, nie beletriu) v osvojenom jazyku, nie som to celkom ja, moju myseľ vedie ten osvojený či, prisvojený, ale len “požičaný” jazyk (moja schopnosť vyjadrovať sa v ňom iba v istých limitoch, pretože ho neovládam dokonale, nemám ho tak hlboko zažitý ako ten materinský). Keď píšem v slovenčine, cítim sa oveľa voľnejšia, slobodnejšia, vkladám do jazyka oveľa viac zo seba, zo svojej subjektivity, emocionality, cítim, že je to naozaj “môj” jazyk… Pre mňa teda voľba jazyka nie je taká reálna a pravdepodobná, ako bola pre Vás, no práve v možnosti takej voľby spočíva obrovská výhoda bilingválneho prostredia, pobývať v dvoch jazykoch, čerpať z dvoch kultúr…

Napadá mi ešte jedna ďalšia otázka, pochopila som na základe nášho rozhovoru, že je vám blízka renesancia, obrodenie, oživenie čohosi (hodnôt, ideálov…), čo pokladáme v určitých situáciách za veľmi dôležité pre ďalšiu existenciu (svoju individuálnu, ale aj existenciu celej spoločnosti, ba aj civilizácie). Pociťujete potrebu renesancie v súčasnej dobe, potrebu „reštaurovať”, obnovovať alebo doslova nanovo budovať našu kultúru, našu civilizáciu, a to podľa iných princípov, ako sú tie dnešné? lb@ Nechcela by som vyznieť apokalypticky, preto zostanem v okruhu kultúry, alebo, ako ste to pekne povedali, „zakruhujem“ kultúrou, aj keď je pre väčšinu ľudí táto oblasť existencie efemérna, bez ktorej by sa dalo žiť. Osobne si myslím, že kulturologické potreby sú značne silnejšie ako jednoduché prežitie na zrnkách žita alebo prosa, popri dúšku vody a trochu rozptýlenia, myslím si, že sú naliehavým volaním bytosti. V čase, keď veľké migrácie a hmýrenia národov menia krvný obraz nielen Európy, ale aj zvyšku planéty, otriasa to aj kultúrou rôznych civilizácií, krížia sa aj tie nekrížiteľné. A my sme opäť v kruhu, no tentoraz v rámci historického opakovania sa. Nedeje sa nič, čo sa v dejinách už nespomína a čo človek nezaznamenal. Renesancia nenastúpila v dôsledku dekadencie, ani ako módny výstrelok či antigotické hnutie, ale z nevyhnutnosti, aby sa Platónov „dvojnohý tvor bez peria“ udržal vzpriamený na Zemi. Potreba po obrodení vzniká vtedy, keď sa pociťuje nedostatok alebo presýtenosť kultúrnych kruhov jedného národa či národnosti.

Renesancia pramení zo stredoveku a tmy (aj keď verím, že stredovek nie je obdobím tmy, ale nevedomosti a nedostatku rozsvecujúcich poznatkov o ňom) práve skrze núdze kulturologického obsahu, v ktorej uviazli vtedajšie civilizácie. Dnes sme svedkami obráteného postupu. Hojnosť nikdy nezaručí kvalitu, ani ňou sama osebe nie je. A predsa sa sve12 CHAT

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Zuzana Chalupová: Jar, olejomaľba, 1978

telnou rýchlosťou zavaľujeme ponukami, ktoré sa sotva podobajú na to, čo ako jednotlivci očakávame, kvázi kultúrnym obsahom, v ktorom nespoznávame podstatu.

Ona je v konečnom dôsledku naliehavou potrebou človeka, kolujúca dreň. A navyše, k rýchlosti prispieva aj technologický pokrok, v jeho tele sme opancierovaní ako súčasť mechanizmu.

Oswald Spengler predpovedal zánik Západu, pričom porovnával kultúry s organizmom a redukoval ich na mikrokozmy s tempom trvalosti. Podľa temporálneho modelu je terajši stav našej civilizácie na všetkých jej úrovniach na vrchole hojnosti a presýtenosti.

V tomto jej stave je nevyhnutná reorganizácia, očistenie, čiže renesancia, inak sa naša civilizácia sama zožerie, riadiac sa podľa symbolov času: prastaré symboly, tragika, meranie času a priestoru, kauzalita, pochovanie, vzkriesenie – Nový Život.

Etela, boli ste vynikajúcou spolubesedníčkou, ďakujem vám, ale aj časopisu Nový život, ktorý nám umožnil, aby sme sa spoznali a rozprávali o identite. Túto sme rozšírili práve o toľko, koľko sa zmestí pod dáždnik „chvastavca“ a „povýšenca“. Na konci, či na začiatku, je to jedno, jedna celkom ľudská otázka, ako článok „kruhovatenia“: Veríte, že sa niekedy stretneme a náš dialóg bude pokračovať? ef@ Vďaka, milá Laura, za kompliment, aj Vy ste boli výbornou a inšpiratívnou partnerkou v tomto rozhovore... Či sa stretneme? Neviem, možno nie v realite, ale naše myšlienky sa už stretli, stretli sa naše slová, naše pocity, zážitky, naše názory na veci, ktoré, ako sa ukázalo, nás obidve rovnako zaujímajú. Vstúpili ste do môjho sveta a ja azda do Vášho, v tomto zmysle náš dialóg iniciovaný Novým životom už nemôže prestať, ale bude v nás oboch pokračovať (čo len v našom vnútri), ja tomu verím, a ako som Vás stihla spoznať počas posledných týždňov, v ktorých sme si vymieňali otázky a odpovede, tak si myslím, že veríte tomu aj vy...

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

CHAT 13

PULZOVANIE LITERATÚRY DRAGAN JOVANOVIĆ-DANILOV

Bratislava Každé telo je sňaté z reťaze.

V Bratislave sme sa pustili toboganom.

Dobrí a jemní, váľali sme sa jak bobry.

Do Starého mesta sme sa vnorili, ako do mora.

Všetko rástlo ako šialené. Ponárali sme sa až po predajňu klobúkov Oľgy Janderlovej, len aby sme Milosavu potešili tým najkrajším klobúkom.

Klobúky sú ukradnuté zlato. Najlepšie pristanú, keď sa kúpia pomerne ľahko. Kvôli tejto predajni Bratislave treba udeliť exteritoriálny status.

Koláč s ríbezľami mi servírovali v hoteli Albrecht, v ktorom varieva Jaroslav Žídek, úplný génius. Zvieratá jedia čas a učia ma čítaniu.

Zajačik si obje kapustu, ako keby som ja čítal a dojedal Kafku. V denníku, v mestskej kaviarni, písalo, že zahynul ešte jeden islamský terorista, nový kandidát na mučeníka.

V Českej pivnici na Radlinskej ulici ako keby sme odležali vo vtáčom hniezde. Pri večeri Martin Prebudila Andrijanu vyhlásil za národnú hrdinku. Valentík, Pavel Čáni, Martin, sme tu všetci ako plody z jedného stromu.

Toto je posledný tanec pred usnutím.

Kreslím, keď píšem. Čo je hvezdár bez hviezd?

Gondolier, prevez ma do Bratislavy!

Bratislava je žena, ktorá sa do mňa neprávom nasťahovala. Z Bratislavy si každý prinesie svoje presné vidiny. Iba nás vidiny neklamú. Iba je hlboký pokoj vulkánu v našich bratislavských kostiach... zo srbčiny preložil Martin Prebudila

14 PULZOVANIE LITERATÚRY

Dragan Jovanović Danilov (1960), srbský básnik, výtvarný kritik a esejista. Študoval v Belehrade na Právnickej fakulte a dejiny umenia na Filozofickej fakulte.

Uverejnil básnické knihy: Euharistija (1990), Enigme noći (1991), Pentagram srca (1992), Kuća Bahove muzike (1993), Živi pergament (1994), Evropa pod snegom (1995), Pantokr(e)ator (1997), Glava harfe (s Divnom Vuksanović, 1998), Alkoholi s juga (1999), Koncert za nikog (2001), Homer predgrađa (2003), Gnezdo nad ponorom (2005), Memoari peska (2008), Moja tačna priviđanja (2010), Kad nevine duše odlaze (2011), Vino s vulkana (2012) a Simetrija vrtloga (2014).

Romány: Almanah peščanih dina (1996), Ikonostas na kraju sveta (1998), Otac ledenih brda (2009), Talasi beogradskog mora (2013).

Knihu esejí: Srce okeana (1999).

Po slovensky mu vyšla básnická zbierka Moje presné vidiny (2015, v preklade Martina Prebudilu).

Získal mnoho ocenení. Sú to: Cena Srbskej akadémie vied a umení z fondu Branka Ćopića, Cena vydavateľstva Prosveta, Cena Stevana Pešića, Cenu Ristu Ratkovića, Cena Jefimijina výšivka, Zlatý prsteň despotu Stefana Lazarevića Brankova cena (1990), Cena Branka Miljkovića (1993), Cena Mešu Selimovića (1994), Cena Oskara Daviču (1999), Zmajova cena (2005), Vitalova cena Zlatá slnečnica (2005), Cena Dimitrija Mitrinovića (2009) Disova cena (2012), Cena Lazu Kostića (2014), Cena Momu Kapora (2015).

Získal aj medzinárodné literárne ocenenia: Pro creation a Veľkú bazjašskú chartu.

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

MIROSLAV KAŇA

Nevinný piesok Jej meno v nejakom arabskom nárečí znamená čistý, nepoškvrnený, žiadnou živočíšnou a ľudskou nohou nerozčerený piesok. To je tá svieža, jemná vrstva, ktorá sa vytvorí po víchrici v púšti. Panenský piesok po pieskovej búrke, do ktorého sa nevpísala žiadna božia stopa. Pochopiteľne, Arabi majú malý milión pomenovaní pre všetky možné druhy piesku, podobne ako Eskimáci pre sneh. Na to vopred upozorňujem, lebo nepopieram eventuálne odchýlky. Jestvujú rôzne obmeny jej mena.

Pripúšťam, že bolo ako šité pre ňu. Od farby vlasov až po tie najjemnejšie odtienky charakteru. Možno znovu idealizujem najobyčajnejšiu slúžku, vyzdvihujem ju do nebotyčných výšin a znovu sa mi otrepe o uši. Ale to aj tak nie je nič nové pod slnkom. Iba ďalšia jazva na duši.

Ako to obvykle býva, aj tuná sa vyskytoval ten povestný háčik. Bola vydatá. Bohužiaľ, šťastne. Alebo? Od prvej chvíle som vycítil, že je nevšedná. Vedel som to od nášho prvého stretnutia, len som ešte netušil, čím sa líši od iných. Po čase, keď sme sa lepšie spoznali, stále som mal dojem, ktorý bol po každom nasledujúcom stretnutí intenzívnejší, že sa my už dávno dôverne poznáme. Azda v niektorom z minulých životov, alebo budúcich.

Robila v obchode. Sama. Vždy som vyrežíroval, aby som v jej zmene aj dvakrát denne nakupoval. Podľa možnosti čím viac výrobkov, aby som bol čím dlhšie zdržal pri nej. Tak som mal nespočetné zásoby cigariet, kávy, žuvačiek, toaletného papiera, vreckoviek, cukríkov, minerálok, ovocných štiav, hygienicMiroslav Kaňa (1966) študoval na FF Univerzikých prostriedkov, keksov, žiaroviek, paštét, ty v Novom Sade a na FF Univerzity Komenského mlieka, krémov na topánky, zubných pást, v Bratislave slovenčinu a žurnalistiku. sardelových, na parkety, alkoholických nápoPíše prózu. Uverejňuje v Novom živote a v Hlajov a ešte x-y-z nepotrebných hlúpostí. se ľudu.

Nielenže bola vydatá, ale bolo tu prítomné Žije v Báčskom Petrovci. i ohnivko, v niektorých prípadoch puto, v podobe decka. Takže o to viac bola viazaná na manžela. Plus bola patriarchálne vychovaná, príliš ovplyvnená tradíciou, takže muža by nikdy neopustila. Len ak by ju týral, alebo dcérku. Na to všetko kardinália: sedemnásť rokov rozdielu v môj neprospech.

Mala muža športovca, vysokého, štíhleho. Všimol som si, že dsvy sú pochabé za vysokými chalanmi. Hocijaký ťuťmák, ak je vysoký, ľahšie si nájde ženu ako nízkokmenný. Keď sa na zábave stretnú dve priateľky, ktoré sa x rokov nevideli a rozprávajú sa, čo u ktorej nového, erozhovor môže byť takýto: Prvá: Vlani, vo februári, som sa vydala. Druhá: Fakt?

Kde ti je manžel? 1. : Stojí hentam v kúte. 2. : Ktorý je on? 1. : Ten vysoký, štíhly, opálený blonďák.

Samozrejme, lepšie znie taká odpoveď ako: „Ten nízky, tučný pygmej...“ Žena sa ľahšie zorientuje v časopriestore, keď má vysokého partnera. A v neposlednom rade, myslí si, že každý dlháň má dlhý aj penis. Také samce sú vyhľadávané.

Neviem... Prečo vôbec chodím k nej do obchodu, len úspešne pokračujem v sebaklame. Aj keď viem, že je to beznádejné. Nemám žiadne šance. Už som u nej nechal more NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 15

peňazí a vyzerá to tak, že nechám oceán. Radšej by som hľadal takú, ktorá je ešte slobodná, a nie obletovať, obliehať už vydaté žieňa.

Keď usínam, hreje ma myšlienka, na ňu, hoci je v náručí iného.

Viackrát som si myslel, že prestanem chodiť za ňou do predajne, že jej dám pokoj a sebe príležitosť na vytriezvenie z tej lásky. Určitý čas som aj vydržal. Maximálne, hádam, celý týždeň. A potom znovu, zase a opäť. Chodil som len, keď ona robila. Bol som taký priehľadný. Možno aj predvídavý.

Jedného dňa mi svitlo. Uvedomil som si jednu vec. Návštevy u nej v obchode je to najviac, čo dosiahnem. Viac sotva. Je to kulminácia. O jej nohavičkách môžem len snívať.

Moja ruka nikdy nebude šmátrať v jej voňavých, chutných tangičkách. Ťažko sa mi píše o tomto príbehu. Možno preto, že je pravdivý. Zdá sa, že sa bojím zakončiť túto prózičku. Azda preto, že keď položím poslednú bodku, tak odíde aj moja láska z môjho života. Zmení zamestnanie, pracovné miesto a viac ju nebudem môcť vídať.

Zaujímavé! Keď bola na dovolenke, natoľko mi chýbala, že som si každý deň čítaval jej horoskop, až kým som sa ho nenaučil spamäti. Takým smiešnym, naivným spôsob som sa snažil byť v kontakte s ňou. Chcel som vedieť, aký má deň, ako sa cíti, kam smeruje jej život. O toľko je to smiešnejšie, že som vôbec neveril v horoskop. Svoj som nikdy nepozrel.

Potešilo ma, že sa naše znamenia zhodujú. Žeby som sa stával poverčivým a začal veriť v takú hlúposť, akou je horoskop? Alebo sa iba chytám o slamku?

Bolo 20,45 h. Večer. Rozhodol som sa, že idem k nej. Teraz pred záverečnou nemá mnoho zákazníkov, robí finančnú uzávierku zmeny. Napokoji sa porozprávame.

Otvoril som dvere na predajni. Pohľady sa nám stretli, mimovoľne som sa usmial, na čo mi identicky odpovedala. Bez textu. Počkal som, kým obslúži zákazníkov, aby som prehovoril. Keď budeme sami.

Obvykle mi predstavuje gigantický problém nadviazať kontakt s ľuďmi. Akoby som bol bytosť z druhej planéty či galaxie. Ona bola taká hyperkomunikatívna, že by si poľahky získala priazeň aj u pána Boha, aj u pána Diabla. U mňa si ju získala na 101 percent.

Ani sme sa nerozhovorili, keď do predajne vstúpil chalan so šiltovkou, hlboko nasadenou do čela. Spoza opasku vytiahol revolver. Z jeho správania bolo jasné, že nejde o nijaký žart a že mu toto nie je prvá lúpež. Moja latentná láska z dlhoročnej praxe poznala takéto situácie. Takže bez okolkovania a žiadnych vintrtov mu vysolila peniaze z pokladne.

Ona tým nič nestratila a majitelia aj tak boli poistení. Kto by bol blázon obetovať sa za cudzí majetok.

Kým som stál ako soľný stĺp, do mňa akoby vstúpil zlý duch. Ako blesk ma zasiahla myšlienka, prečo by som lupiča neznemožnil. Potom by som narástol v jej očiach.

Pokým sa zlodej otáčal, skočil som naňho a začali sme sa pasovať. Chcel som mu zobrať pištoľu a zneškodniť ho. Začala kričať o dušu. Kým sme sa mocovali o zbraň, pištoľa zrazu vystrelila. O pár sekúnd nato môj súper vyletel z obchodu ako torpédo.

Vôbec mi nebolo jasné, prečo, lebo bol silnejší. Ľavou zadnou by ma premohol. Ešte na to všetko igelitku s peniazmi nechal na pulte. S revolverom v ruke obrátil som sa a pohľadom ju pohľadal. Vtedy som pochopil, prečo lupič ozlomkrky utiekol. Ona ležala na dlážke s ranou v čele. V tom momente do predajne, na služobný vchod, vošiel gazda toho objektu. Stál som uprostred obchodu s pištoľou v ruke.

16 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

LADISLAV ČÁNI

Dieťa noci Dieťa noci

Ráno

Vysníval seba, vynoril sa z noci, zhlboka sa nadýchol a zaplakal.

Z mladého svetla uplietol lano.

Ovinul si ho okolo tela. Aby nespadol.

Noc ešte škrípe zubami.

Unavený pútnik zastal pred poslednou bránou zamknutého svetla.

Svoj ťažký tieň odštikol zubami ako pupočnú šnúru a už ho tu nič nedrží.

Hrubá čiara rána oddelila áno od nie a teraz čaká, čo prinesie prvý deň.

Zďaleka nesie vzácne dary: zlato, kadidlo a myrhu.

Ale drahokamy nádeje na tej ceste postrácal.

Vyhrieva si kosti na donosenom slnku a po chrbte mu chodí mráz. Ešte nezabudol, odkiaľ prišiel a kam sa iste opäť vráti, keď sa slnečné hodiny zaseknú na jeho dlani.

Civie zo zvráskaveného tela a jeho opotrebované kosti klepkajú svoju pomätenú morzeovku.

V hluchej dobe niet odozvy.

Mlčí, aby náhodou nevyplašil rozpačitý svit.

Napätie stúpa ako voda. Už mu siaha po krk.

Pohľad zastretý ničotou nespúšťa z obzoru.

Dnes uvidí svoju svetelnú tvár. Nemusí to prežiť.

Modrý vietor šeptá vae victis.

Hasnúce súhvezdia sa krútia v tme jeho vypleštených očí.

Brána sa rozplýva ako ranná hmla.

Vták na zimnej oblohe Pýtajú sa ho, kto si a kam ideš.

Nerozumie ich otázkam.

Je dieťa noci zaslepené ránom.

Je cesta hľadajúca seba.

Myšlienka o vtákovi na zimnej oblohe. Obloha.

Mokvajúca rana bielej scenérie, ktorú preťal svojimi krokmi.

Sen uväznený v kameni na ceste a precitnutie človeka, ktorý práve o kameň zakopol.

Slovom, je prevažne to, čo nikdy nebude.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

Ladislav Čáni (1961), vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Žije v Báčskom Petrovci.

Vydal zbierky básní Glosolália, bibliofília (SVS, Báčsky Petrovec 1992), Zánik chrámu (Kultúra, Báčsky Petrovec 1997), Po milovaní, texty piesní (Kultúra, Báčsky Petrovec 2004) Kameň na dlani (Centrum, Nový Sad 2005) a Izba, o ktorej dom mlčí (Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec 2015). S Ondrejom Štefankom a Adamom Svetlíkom zostavil antológiu poézie dolnozemských Slovákov Nikam a späť (Dom zahraničných Slovákov, Bratislava 2006). S Jozefom Vargom Gbelským pripravil Antológiu slovenskej literatúry – od najstarších čias až po súčasnosť (Bratislava, Mladé letá / Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2004).

Spolu s Vladimírom Valentíkom vydal monografiu Karol Miloslav Lehotský (Kultúra Báčsky Petrovec / Dom zahraničných Slovákov, Bratislava 2004).

PULZOVANIE LITERATÚRY 17

Je dieťa noci a zo seba zmýva jemný nočný mázok.

Nezmyje ho!

Ani živou vodou, ani poludňajším zlatom, ani polnočným striebrom.

Tvár dieťaťa zmyje, aj všetky masky dospelosti a staroby, ale seba neobjaví.

Pod jeho bledou pokožkou sa chvie bezodná tma, uprostred ktorej sliepňa stratené a rozpačité ja.

Narodiť sa to bojí a zomiera strachom ako uzimený vták v myšlienke o oblohe.

Staviteľ domov Z ťažkých polnočných tehál stavia nedobytný dom.

Keď ho dokončí, vojde dovnútra, kľučiar ho zamkne a kľúč hodí do úst nového mesiaca.

Svetlo prvého úsvitu kľučiara oslepí.

V zamknutom dome mlčí odovzdane a vytrvalo, kým sa ticho nezakorení a nezačne sa rozrastať a dužnieť.

Keď zaplní všetok priestor, ticho vrastá do vlastného mäsa.

Návrat

Pozvoľna hustne, tuhne, meravie až sa zmení na granitový hranol.

Ten, čo je v dome, mlčí ďalej,

Potykal si s prázdnym zrkadlom, z ktorého vytieklo toto chladné ráno, ktoré ho opäť odprevádza na popravu.

lebo aj najtichší povzdych sa môže nezastaviteľne rozbehnúť ako prasklina v nosnom múre

Ospalé dvere mu mrzuto mávnu, ticho zavŕzgajú a celkom zdrevenejú.

V dome zostane jeho rozochvený strach.

a zaryť do srdca nedobytného domu.

Dom z ťažkých polnočných tehál potom už nikdy nebude bezpečný.

Rozcuchaný sedí v kúte, nevedome hompáľa nohami a uprene sa pozerá na ženu vznášajúcu sa nad posteľou.

Prebodnutá je šípom svetla. Krváca.

V hodinách na stene sa čas točí dokola.

Večer sa unavený vráti odnikiaľ.

Vae victoribus Vrátil sa domov ako unavený bojovník.

Zakryl sa nocou, doráňaný a zlomený.

Do rána opäť prežije hrôzu starých bitiek.

V hlbokej tme jeho bezzubých úst svetielkuje plamienok modlitby, ku ktorej sa víťaz nikdy neprizná.

Do pohára na nočnom stolíku odloží svoje rozrušené srdce.

Potrebuje na chvíľu zomrieť.

18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Mlčanie Už dlho mlčí.

Pery si zašil prísahou až mu úplne zrástli, zmenili sa na jazvu.

Odvtedy žije z čakania.

Iba tá jazva mu, občas pred príchodom tlakovej níže, pripomenie, že kedysi chcel niečo povedať.

Ibaže zabudol čo.

Jeho zatlačené slová sa mu prihovárajú ako prenatálny strach.

Ako chvenie v žalúdku panny, ktorá zostarla za jednu noc dlhú niekoľko hodín a niekoľko desaťročí hlbokú.

Občas zaváha, zastane si na prah a začne sa silne triasť.

Vystrašený pašerák samoty v hrdle skrýva slovo ako nôž v koženom puzdre.

Nerozumie mu a nechce ho počuť, hoci veľmi dobre vie, že je iba jeho slabnúcou ozvenou, ktorá sa odráža od múrov tohto mesta rozpusteného v noci.

Už je neskoro.

Zelené výtržnosti stromov spriesvitneli a odleteli s oblakmi.

A on stále mlčí pri polootvorenom okne, skrytý za záclonou, ktorá ako sieť zachytáva striebristé rybky pouličnej vravy.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

Mlčí.

Nikto neunesie toľko zamlčaných odlivov krvi.

Ani to more nevysloviteľných prílevov ticha v izbe, v ktorej sa aj staré parkety zdráhajú vŕzgať.

Nakoniec sa každý preriekne neúprosným jazykom noci.

Ešte nie Ráno sa učí chodiť.

Neisto sa tacká od krajnice ku krajnici ospalej cesty.

Ešte ju nezobudili kroky, nepoškvrnili sny strateného syna s nočnou záhadou v batožine a modrými očami, ktoré dovidia za obzor.

Nechci to vidieť! Ešte nie.

Cestu si vymyslel, aby svet v nedohľadne už nebol nikde a nič, ale zasľúbená zem.

Vedľa cesty mlčí kamenný míľnik a sníva sen o krídlach Niké Samothráckej.

Aj míľnik je vymyslený, aby sa mu pútnik potešil na ceste za obzor.

Nechci tam prísť! Ešte nie. Šialený slávik trilkom vŕta dierku do sveta.

Cez dierku zvoľna presakuje svetlo.

Onedlho zaleje kľukatú cestu.

Tá sa len rozbieha a ešte nestratila nádej.

Cesta je milosrdná a zúfalého utečenca, keď vysilený padne, nežne ponesie za obzor do hrobu vykopaného v tme.

Nechci to pochopiť! Ešte nie.

PULZOVANIE LITERATÚRY 19

JANA DOMONIOVA

Okno Postupne som začal nenávidieť televíziu, rádio a podobné zariadenia, z ktorých sa ustavične hemžia cudzie hlasy. Nezavadzajú mi informácie, ktorými nás zasýpajú dennodenne, a z ktorých si mozog má vytriediť tie najdôležitejšie, ale mozog ako taký často zlyhá, a tak si bude pamätať kuriozity z Indie či USA radšej ako nejaké významnejšie udalosti. Zavadzajú mi skôr tie hlasy, ktoré sa dostávajú von z takýchto zariadení, akoby som nemal dosť svojích vlastných.

Nazývam ich mojimi vlastnými len kvôli tomu, aby som ich dištancoval od elektronických hlasov. Je medzi nimi pár rozdielov, tie moje sa nedajú vypnúť len tak stlačením červeného gombíčka a nedokážu mi povedať, v ktorej časti mesta je práve zápcha – nech sa jej radšej vyhnem, alebo na ktorej časti diaľnice je postavený radar.

Háčik je v tom, že ich nevnímam ako moje, asi preto, že ani nie sú. Keby boli moje, patrili by mne, t. j. môjmu vedomiu, takže by mu nejako pasovali. Je trochu tažšie, aby sa na niečom zhodli, a trvá to dlhšie, ako by malo. Je to tak možno aj preto, lebo dosť často vedomiu sugerujú rôzne veci a idey.

Jana Domoniová (1995), ukončila Gymnázium Jediné elektronické zariadenie, ktoré ešte Jána Kollára v Báčskom Petrovci. V súčasnosti štupoužívam je mobil. Áno, aj z neho hovoria duje na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom cudzie hlasy, ale predsa nie až tak cudzo.

Sade slovenský jazyk a literatúru. Žije v Kysáči.

Dnes by sa deň bez mobilu nedokázal predstaviť. Keby som ho prestal používať, skomplikovalo by to veľa vecí, dokonca celkom by som stratil kontakt s ľuďmi, čo by sa niekedy aj hodilo, ale na to stačí niekam odcestovať a užiť si trochu samoty.

Zavolal mi Milan, že či som zabudol, že je štvrtok. S Milanom máme taký rituál a snažíme sa ho dodržiavať. On si myslí o mojej nenávisti k elektronickým zariadeniam svoje.

Jeho deň sa s nimi začína a končí, sama fakulta si vyžaduje prácu s počítačom, chce vyštudovať za animátora. Má dobré nápady a predovšetkým talent na také veci. Je s technikou zrastený, lebo mu ponúka nové možnosti zlepšovnia sa v animácii a rýchly prístup k novým trendom.

Pred polnocou sme sa stretli pri odľahlej železničnej zastávke a v kroví čakali na vlak. Samozrejme, o presnom čase jeho príchodu sme nikdy nevedeli, lebo vlaky meškajú a keby bolo inak, všetci budú vedieť, že niečo nie je v poriadku. Každý ozajstný vlak má meškať. Keď sa konečne dovliekol, nasadili sme si respirátory, rukavice a vybrali spreje. Rozhodli sme sa, že urobíme celý vlak. Milan je v tomto odo mňa trochu lepší, ale musím poznamenať aj to, že sa naše štýly značne odlišujú. Tak napríklad on v ten večer vytvoril realistický portrét (podľa neho) ideálnej ženy. Zameral sa na každý detail, všetky tiene a drobnôstky boli na ňom znázornené. Môj prejav je iný, jednoduchý, a práve preto aj zložitejší. Milan mi nikdy nedá za pravdu, že ja mám omnoho viacej práce ako on. Hovorí, že také jednoduché čiary by dokázal naškriabať každý, a že nevnímam podstatu grafitov, ktoré vraj ani nemajú byť jednoduché. Ja sa zameriavam iba na základ a kontúry, aby som všetko zjednodušil a nakoniec získal jednoduché línie.

20 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Dá sa povedať, že sa nám vo štvrtok darilo, aj so sprejovaním, aj s tým, že nás nikto neprichytil a nezavolal na nás fízlov, ktorí nerozumejú, že mi proste dekorujeme päťdesiatročné zhrdzavené vlaky. Keď nás pristihnú, hneď to zaevidujú, že vraj vandalizmus.

Vandalizmus je ničenie umeleckých hodnôt, výtvorov a pamiatok. Keby sa trochu zamysleli nad touto definíciou, zistili by, že sa mi žiadneho priestupku nedopúšťame, ale to by sa im už ťažko dalo vysvetliť.

Keď som sa vrátil domov, hlasy zosilneli. Ich prítomnosť ma čoraz viac znepokojovala.

Ignorovať ich bolo ťažko a zapojením elektronických hlasov sa to akoby zhoršovalo. Boli vtieravé a vytrvalé, ich otázky a nahovárania čoraz častejšie. Zaspal som až nad ránom, keď sa unavili. Potom som vydržal spať pár hodín, ale viac sa už nedalo. Žúrka u Milanovej známej. Prišli sme k nej v podvečer, ešte tam nikto nebol. O hodinku sa dostavila väčšina zavolaných, samozrejme po polnoci tam pobudli aj neznámi hostia.

Dom bol veľký a priestranný, ideálny na žúry.

Plno ľudí, tvárí, pohľadov a nanútených úsmevov. Opäť sa začali ozývať hlasy, šepkať.

Rýchlo som si s Milanom dal trávu, pár dobrých dymov a je to. Všetko bolo jemné, mäkké a zaoblené. Stačilo nahodiť niekoľko slov a už sa rozprúdila diskusia o sprejovaní, o rôznych technikách, o duchu, ktorý je všade, aj v spreji, a o iných filozofických teóriách.

Studené kachličky a spadnuté zrkadlo. Vedľa mňa typický Milan, objíma záchod. Potom sa hneď cítil lepšie. Ďalej sme popíjali len pivo. Milan už nebol schopný rozumne debatobať a ja som nemohol vydržať bez smiechu, asi preto nás ostatní prestali počúvať. Šiel som von, pred dom s cieľom oddýchnuť si od hudby a užiť si trochu ticha. Nedalo sa to, na každom kroku boli páriky. Vnútri Milan chrápal na zelenej pohovke a telo mal poškriabané fixkou. Mňa sa zmocnila zvláštna eufória a nedokázal som byť na jednom mieste.

Hovoril som asi s každým, kto bol v ten večer na žúrke.

Prízemné domy na celej ulici sa viazali jeden o druhý. Nové stavby, staveniská, rad poschodových domov, staveniská. Moja izba. Už som dokázal vnímať všetko jasne. O chvíľu sa opäť ozvali hlasy, ich šepot ma znervózňoval. Ako sa ich prejavy stávali intenzívnejšími, aj moja chuť vypnúť všetky elektronické zariadenia v dome bola čoraz väčšia. Ich signály narúšali pokojnú atmosféru večera. Mohol som vycítiť ich vlny, zavoňať ich vyžarovanie a to elektromagnetické pôsobenie dráždilo ovzdušie. Vedel som, že sú tu na to, aby ma počúvali a sledovali, ale poznám ich signály a viem, že odpočúvajú. Začal som s rádiom, vytrhol som ho zo zásuvky, potom som vzal kus dreva a zdemoloval ho. Nasledovali pevná linka, počítač a televízia. Ležali rozbité a zničené na koberci v obývačke.

Ráno som si uvedomil, že hoci sa včera zdali byť nefunkčné a bezmocné, dokážu ešte vysielať signály. Preto som nemohol v dome dlho pobudnúť, musel som ísť preč, niekam, kde nebudem v ich dosahu. Zašiel som k Milanovi. Čakal som, kým sa preberie z včerajška.

Následne začal vtipkovať a o čosi neskôr rozoberať spoločenské problémy. Ja som sa nemohol zapojiť do jeho monológu, nie preto, že by mi to nedovolil, ale preto, že som sa nedokázal sústrediť. Hlasy neustupovali, hovorili častejšie, jasnejšie a kradli moju pozornosť. Milan hovoril niečo o tom, že sa otvára nový klub.

Dobrá lokalita, moderný štýl a komerčná hudba. V sobotu všetci chodili von. Mnoho tiel, spotených a neúnavných, ktoré sa ma dotýkali a lepili o kožu. Rôzne tváre a ich pohľady. Hlasy mi nežne nahovárali. Pomaly som im začal veriť. Vedel som, že tí ľudia nie sú priatelia a nie sú iba obyčajní náhodní hostia novootvoreného klubu. Tie pohľady ich prezrádzali. Pozorovali ma, každý pohyb. Chcel som sa dostať von z davu, ale nedovolili NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 21

Zvonimír Pudelka: Dolphin, akryl na plátne, 2008

mi ani sa pohnúť. Hlasy naberali na intenzite, všetko sa triaslo, podlaha sa chvela a krivila.

Milan ma nejako odtiaľ dostal.

Sedeli sme za barom. Predo mnou bol pohárik, ktorý sa skláňal na ľavú stranu, tekutina v ňom pulzovala a obrazy na stene sa pomaly opálali. Hlasy sa nevzdávali. Navrávali mi, všetko zapadalo. Vedľa pohára sa prechádzal mravec. Ešte jeden kráčal po sklenenom prstenci, tretí ho nasledoval. Odrazu tam bola čierna zväčšujúca sa pohyblivá kôpka.

Mravce pribúdali, liezli po celom bare. Snažil som sa striasť ich dolu, ale končatiny oťažievali, znehybňovali sa a stávali sa nepraktickými. Dych sa prehlboval a tep zrýchľoval. Milan mi ponúkol tabletku, vraj na upokojenie.

Mal som vedieť, že to bol on, ešte od začiatku. Myslel si, že na to neprídem. On ma dal odpočúvať. Zaiste mi do tašky so sprejmi vložil plošticu a tak ma odpočúval. Musel som zmiznúť z toho klubu, Milan ma najprv prenasledoval, ale ja som bol rýchlejší. Domov sa nedalo ísť.

Zobudil som sa na lavičke v parku v cudzom meste. Svitalo. Oproti bol bezdomovec, ktorý sa náhlil k lavičke a vykrikoval na mňa. Hovoril niečo o plášti a veciach, ktoré v ňom boli. Nech mu ho vrátim. Rýchlo som zo seba zhodil špinavý plášť. Neviem nič o tom, načo by mi bol zosmrdený plášť nejakého cudzinca. Strčil ruku do vrecka a zúrivo na mňa pozrel. Kde sú rušičky!?

22 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ETELA FARKAŠOVÁ

Spojenkyne, alebo znepriatelené príbuzné?

Ak uvážime, že aj literatúra, aj filozofia sú v konkrétnom historickom období vpletené do siete tých istých spoločensko-ekonomických, politických, kultúrnych podmienok, vzťahov a problémov, nemôže prekvapovať, že obe nesú na sebe vplyvy všetkých spomínaných faktorov a sú nimi, aj keď nie v rovnakej miere a na rovnaký spôsob, spoluurčované; obe, aj keď odlišnými, špecifickými prostriedkami, postihujú (vonkajšiu aj vnútornú) realitu, reagujú na ňu spôsobmi, ktoré sa navzájom dopĺňajú.

Zdroj istej príbuznosti filozofie a literatúry možno hľadať v ich podobnej historickej genéze, ako aj v tom, že literatúra a takisto filozofia sa rozvíjajú a pôsobia v kontexte určitých kultúrnych tradícií, hodnotových systémov, vzorov a noriem, že viac alebo menej sprostredkovane sa vzťahujú na spôsob každodenného prežívania, vstupujú do interakcií s inými teoretickými a praktickými aktivitami.

Obe vyrastajú zo spoločného sociálno-kultúrneho podhubia, obe z neho čerpajú inšpirácie, obe zároveň tvorivo a v súlade so svojimi špecifickými vlastnosťami reagujú na podnety aktuálneho spoločenského prostredia, a zároveň spoluformujú jeho mentálnu atmosféru.

A dodám, že obe sú mi blízke, raz sa cítim (čitateľsky aj autorsky) spriaznená väčšmi s jednou, inokedy s druhou, v posledných rokoch často vyhľadám ich pomedzie, pobyt na pomyselnom, presnejšie nevyhranenom medzipriestore, raz vyklonená väčšmi smerom k jednej, potom zase k druhej: balansovanie v krehkom hraničnom pásme eseje, ktorá ponúka výhody i pasce pomedzia: je to balansovanie, ktoré mi prináša radosť...

***

Spojenkyne, alebo znepriatelené príbuzné, mohla by som sa pýtať spolu s nemeckým filozofom Martinom Seelom, a tak by mohlo znieť aj motto k úvahe o rozmanitých podobách vzťahu medzi filozofiou a literatúrou... V tejto tak trochu nadnesene formulovanej otázke cítiť ozvenu opakovaných otázok z dávnejšej i nedávnej minulosti, či už zo strany jednej alebo druhej účastníčky tohto celkom isto nie jednoduchého vzťahu.

***

Otázka čo je vlastne literatúra, v čom spočíva jej podstata, jej význam pre toho, kto ju tvorí, ale aj pre toho, kto po nej siahne a ponorí sa do nej s čitateľskou vášňou alebo aspoň zvedavosťou, zaznieva často, ale odpovede na ňu sa rôznia, či už z pera filozofov a filozofiek alebo literátov a literátok... (kedysi dávno som si tie odpovede – zväčša v tvare definícií – vypisovala do svojráznych denníkov, do ktorých som si zaznamenávala dojmy o tom, čo čítam, ale aj to, o čom premýšľam). Čo predstavuje literatúra pre teba, opytujem sa v niektorých chvíľach samej seba ešte aj v týchto rokoch, ponajviac na prechádzkach alebo pri práci v záhrade, telo vykonáva mechanické pohyby, oko sa túla po otvorenom priestranstve, ohmatáva vzdialené kontúry vrchov alebo len menších vŕškov a myseľ sa vracia k dávnej otázke. Nástojčivá je najmä vtedy, ak sa mi nedarí vlastné písanie, pochybnosti o zmysle úsilia dokončiť rozpracovaný text sú čoraz hlbšie, čoraz hlodavejšie, možno aj v súvislosti s vedomím, že času už veľa neostáva...

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 23

***

A vôbec, čo od nej očakávaš, pýtam sa, odkiaľ a pokiaľ sa odvažuješ zájsť ty sama, kam situuješ jej hranice, mysliac, samozrejme, na to, čomu hovorím „dobrá literatúra“, mám azda opakovať poloironicky s francúzskym literárnym vedcom Antoinom Compagnonom tautologické vymedzenie, že je to všetko, čo píšu spisovatelia, alebo s iným francúzskym teoretikom Rolandom Barthom, že je ňou to, čo sa vyučuje v školách, čo je súčasťou učebných osnov, že sú to diela, ktorých obsahy zapĺňajú žiacke čitateľské denníky...?

Alebo sa mám odvolať na už klasickú Wellekovu a Warrenovu prácu z teórie literatúry, ktorá ako jednu z možných uvádza definíciu literatúry ako „všetkého, čo je vytlačené“, od románov a eposov, dajme tomu, až po spisy o stredovekom lekárstve, o pohybe planét či o živote hmyzu...?

Pochopiteľne, ak by sa nezohľadňovali rozdiely medzi najrozmanitejšími formami vytlačených textov, hoci by sa týkali čohokoľvek a rozdiel v ich estetickej úrovni by bol akýkoľvek veľký, samotný pojem literárnosti by sa rozpúšťal vo všetkom, čo má podobu vytlačeného alebo písaného materiálu, takže by vôbec stratilo zmysel hovoriť o literatúre...

Hádam by bolo lepšie obrátiť na poeta Paula Valéryho, ktorý hovorí, že literatúra je a nemôže byť ničím iným ako „akýmsi rozšírením a aplikáciou určitých vlastností jazyka“, jestvujú aj ďalšie možnosti, napríklad prikloniť sa k názorom, že podstata literatúry sa najjasnejšie prejaví, ak ju začneme posudzovať (a porovnávať s inými textami) cez prizmu referenčnosti (je očividné, že na rozdiel od vedy literatúra mieri najmä k svetu fikcií), že ako „literatúra“ by sa mala chápať len literatúra imaginatívna, len texty vybudované na základe literárnej fikcie, texty založené na zložitých, mnohonásobne sprostredkovaných vzťahoch medzi realitou a fantáziou...

***

Je však pre teba práve toto literatúra, vraciam sa k pôvodnej otázke, je pre teba v okamihu, keď píšeš (do istej miery aj v okamihu, keď čítaš), podstatné v nej najmä toto?

Vynára sa mi v pamäti jeden z aforizmov spomínaného Paula Valéryho, v ktorom tento poet, filozof, esejista na margo rozličných možností prístupu k literatúre (jej čítaniu) píše: „Celá literatúra sa riadi podľa toho, ako sa číta.

Jednou z najvýznamnejších funkcií čítania je oslobodiť od myslenia.

Rozptýliť sa, ako sa vraví. Čítať rovná sa nemyslieť.

Okrem toho existuje aj čítanie, ktoré myslieť nabáda...“ Zdá sa, že čosi z ponúknutých možností by som si vedela vybrať, čosi autor Zlých myšlienok povedal aj za mňa, literatúra, nabádajúca myslieť, dodám po svojom: približujúca (sa) k filozofovaniu, spríbuznená s ním...

***

V rámci európskej kultúry by sme mohli vyčleniť niekoľko základných modalít vzťahu medzi filozofiou a literatúrou; už v antickej filozofii nachádzame prototypy postupov, kde si filozofia zvolila metaforicky viazaný jazyk a výklady sveta s obľubou podávala v didaktických eposoch (napríklad Xenofanes, Parmenides, Lucretius Carus), ale aj taký typ filozofického výkladu, ktorý síce nedodržiava viazanú formu eposu, ale zato hojne využíva 24 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

metafory a alegórie (napríklad Herakleitos, Platón, neskôr Nietzsche, Santayana, Wittgenstein či Bachelard, aby som vymenovala aspoň niekoľkých).

Stretnúť sa môžeme aj s typom básnikov usilujúcich podať v diele filozofickú reflexiu sveta a človeka v ňom (Vergilius, neskôr Dante, Goethe...) a takisto s filozofmi, ktorí sa popri iných témach sústreďovali na vzťah filozofie a poézie (Bergson, Heidegger, Blumenberg...), a aj so špeciálnymi vedcami, ktorí sa pokúšali analyzovať heuristickú funkciu literárneho jazyka a umeleckého obrazu v procese vedeckého poznávania (napríklad Poincaré, Einstein, Dirac...).

Podrobnejšia analýza diel uvedených (a ďalších) mysliteľov by presvedčivo dokumentovala nielen premenlivosť podôb vzťahu medzi filozofiou a literatúrou, ale takisto nerovnakú mieru vzájomných vplyvov medzi nimi...

***

Môžeme si ich predstaviť ako dve osamelé, do seba uzavreté pútničky smerujúce k cieľu, strážiace si autonómnosť svojich ciest, dbajúce, aby sa ani náhodou neprekrížili s cestami iných putujúcich, aby ani náhodou nezachytili signály prichádzajúce od iných, aby sa nimi nedali ovplyvniť...

Oveľa radšej si ich však predstavujem ako spoluputujúce, spoluhľadajúce, túžiace po kontaktoch, po podaní si ruky s tou druhou, po spoločnom hľadaní, ktoré bude možno úspešnejšie, možno sa ním podarí väčšmi priblížiť k cieľu, hoci aj s takým výsledkom, že on sám nebude odpoveďou, ale zdrojom ďalších otázok...

Pre mňa ostávajú príbuznými, ktoré sa, predpokladajme, že z najrôznejších dôvodov, od seba vzdialili, ale ktoré sa chvíľami k sebe opäť približujú, ktoré sa môžu stať spojenkyňami...

***

Zdá sa, že v porovnaní s väčšou diferenciáciou žánrov v literatúre, ako k nej dochádzalo v priebehu histórie sa vďaka profesionalizácii filozofie ako akademickej disciplíny v tejto uskutočňovalo zužovanie žánrového spektra, navyše, na výsledky filozofického skúmania sa nazeralo cez kritériá iných (aj prírodovedných) skúmaní, čo nepochybne malo za dôsledok zmeny v jej výrazových prostriedkoch.

Ako poznamenáva nórsky filozof Ole Martin Skilleås v monografickej práci Philosophy and Literature (Filozofia a literatúra), táto žánrová redukcia súvisela s etablovaním značne rigidných kritérií na profesionálny postup v akademickom svete a vôbec kritérií na publikovanie filozofických textov, čo viedlo (vedie) k istej štylistickej uniformite a, ako uštipačne dodáva Skilleås, aj k tomu, že v niektorých prípadoch sa filozofické práce stali (stávajú) nudným čítaním, ktoré nevyúsťuje do toho, čo od filozofie spravidla očakávame – do samostatných filozofických reflexií o otázkach, ktoré človeka najväčšmi znepokojujú.

A s kvapkou irónie dodávam, že len málokedy privádzajú tieto práce k očareniu, aké sa spájalo s filozofiou v antike a o akom dnes píše už len nostalgicky v súvislosti s filozofiou napríklad americký filozof Robert C. Solomon...

***

Hovoriť by sme mohli napríklad o eseji.

Z pohľadu súčasných dominujúcich prúdov vo filozofii sa jej vyčíta viac nedostatkov: nepresnosť formulácií, odklon ak aj nie od matematicky exaktnej, tak aspoň od terminoNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 25

Zvonimír Pudelka: zo seriálu Ukážem ti svoje kozy..., mix média, 2015

logicky čistej a jednoznačnej výpovede ako záväznej normy a zároveň náklonnosť k obraznému, poetickému vyjadrovaniu...

Takisto sa za nedostatok pokladá menej prísna logika výkladu, nepresnosť, respektíve úplná absencia citácií, voľnejšie chápanie témy (odbiehanie od nej, kľukatenie myšlienok, asociácií spomienok, predstáv) aj voľnejší štýl argumentácie, ktorá má často základ najmä v autorskej subjektívnej až intímnej zážitkovosti...

Filozofická esejistika má tak v akademickom svete oveľa nižšiu autoritu ako striktne vymedzené vedecké žánre, takáto tendencia však nemusí prospievať rozvoju filozofického myslenia ani jeho približovaniu k reálnemu životu a nachádzaniu cesty k širšiemu laickému publiku.

(Z osobnej skúsenosti viem, že keď som uvádzala na našej katedre kurz Esej ako forma filozofovania, študenti prejavili o tento kurz záujem, vyjadrujúc zároveň ľútosť, že podobné kurzy sa nerealizovali už skôr, hovorili o potrebe voľnejšie vyjadrovať svoje myšlienky, prenechať svojmu filozofovaniu čím viac ozvláštňujúcej subjektivity, vnorenia do vlastnej 26 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

konkrétnej zážitkovosti, pocitovosti. Viacerí by boli radi ostali pri eseji aj v samotnom závere štúdia, bol v tom háčik, esej sa ako žáner administratívne zväčša neakceptuje ani v rámci diplomovej či dizertačnej práce, a ani ako podklad pre profesionálny postup...)

***

Myslím si, že v súčasnosti nie náhodne zaznievajú viaceré kritické hlasy na margo takejto marginalizácie filozofickej esejistiky, Ole Martin Skilleås nie je jediný, kto si uvedomuje negatívne dôsledky podobných stratégií, spomeniem ešte aspoň českého filozofa Petra Bláhu, ktorý hovorí dokonca o možnosti (a o potrebe) „esejisticky resuscitovať filozofiu“, pretože podľa neho práve v esejistickosti väzí potenciál filozofie, nádej na jej oživenie; pre filozofiu, ako autor uvádza, je esejistický rozmer potrebný, aby sa stala aktuálnejšou a väčšmi sa primkla k najvážnejším problémom súčasnej civilizácie.

Ak filozofia (ako systém abstraktných kategórií a teoretických reflexií uskutočňovaných – ako je to v prípade niektorých koncepcií – takpovediac vo veži zo slonovinovej kosti) stratila a naďalej stráca kontakt s realitou individuálneho alebo spoločenského života, narušiť túto jej uzavretosť by mohla práve esej, ktorá by bola tematicky otvorená dajme tomu k pomenovaniu príčin súčasnej globálnej zmätenosti, ale aj k identifikovaniu iných aktuálnych problémov a ktorá by navyše svoju ústretovosť prejavila prístupnejšou a príťažlivejšou formou vyjadrovania...

Blízky je mi názor, že nerešpektovanie ustálených pravidiel, vybudovaného filozofického diskurzu v eseji nie je prejavom žánrovej nedisciplinovanosti a svojvoľnosti, ale, naopak, je prejavom zodpovednosti, výrazom filozofického presvedčenia o možnosti filozofie opäť osloviť širšiu (laickú) verejnosť, mobilizovať ju, podnecovať jej hlbší záujem o aktuálne problémy praktického života, isteže, je aj prejavom náklonnosti autorského subjektu k obraznejšiemu a poetickejšiemu mysleniu...

***

Od eseje nemôžeme očakávať nové poznatky ani idey, ale ako jej podstatu vymedzujú viacerí autori, esej predstavuje skôr pokus, hľadanie, je skôr sondou do jestvujúceho poznania, do toho, čo už vieme, no čo jestvuje v takej neprehľadnej forme, až to pôsobí ako bezvýznamné. Esej je cenná okrem iného tým, že má ambíciu stať sa priestorom pre otvorenejšie či, ako vraví Bláha, oduševnenejšie rozhovory a bráni sa tomu, aby vkĺzla do schematických podôb akademicky akceptovateľných textov.

Význam filozofickej eseje spočíva podľa mňa nielen v tom, že zámerne prekračuje hranice štandardizovaných spôsobov vyjadrovania myšlienok a hľadá pritom možnosti inovovať filozofickú terminológiu (spravidla, no nie nevyhnutne príklonom k metaforám, alegóriám a takisto k jazyku všedného dňa), ale aj v intenzite osobnej autorskej prítomnosti, v zaujatosti konkrétnymi problémami, v zanietenosti, až vrúcnosti, v dialogickosti a v miere sugestívnosti, akou esej môže oslovovať tých, čo po nej siahnu.

A napokon, význam eseje vidím aj v tom, že ponúka filozofii väčšiu šancu obracať sa tvárou k takým stránkam reálneho života, ktoré bývajú neraz prehliadané ako nedôležité, triviálne, nehodné „vážneho“ akademického filozofovania... a takisto v tom, že možno vzbudí v širšom čitateľskom publiku záujem o samotnú filozofiu a čítajúcim tak priblíži nové pohľady na svet, na samých seba, privedie ich k novému (seba) porozumeniu...

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 27

LAURA BARNA

Eseje V spoločnosti Paula de Mana v cukrárni Žerbo Sedeli sme v cukrárni Žerbo na námestí Veres Márta v Budapešti. Malou lyžičkou som robila polkruhy na reze žerbo a Paul De Man, dívajúc sa do mojich očí, akoby do hladných a smädných imaginárnych krajín, hovoril: „Samotný začiatok písania si žiada predbežnú zmluvu medzi diablom a spisovateľom.

Je to skutočnoť aj tak paradoxného stavu: písania. A diabol je Slovo. A ono často myslí proti spisovateľovej vôli, dokonca aj mimo jeho vedomia. V tom je kúzlo kliatby jazyka ako zvláštnej výzvy, ale aj zodpovednosť človeka v spisovateľovi. Na konci koncov diabol je predurčený na to, je aby neprestajne podpichával pazúrom fantazmy natretými klamlivými olejmi vykvapkanými z alchymických izieb svojráznosti. Aj ten osudový dualizmus robí zo spisovateľa tragickú osobnosť, od ktorej sa príslovečne očakáva, že vyjadrí zmysel epochy. Často je odhodlaný povedať niečo úplne opačné od toho, čo napísal, čím občas ohrozuje funkciu jazyka vytrvalou snahou vzoprieť sa vyprázdňovaniu mysle tvorením literatúry. Aj tá zvláštna a pritom aj tajuplná váhavosť láka ten jediný možný kompromisný stav – zatvorenú hru – a jazyk sa berie a spracúva ako virtuózny prostriedok vyslovenia žiadosti, aby utvorené dielo na čierno-bielom povrchu času bolo správnym spôsobom dekódované. Hodnoty, významy a pravdy uznané a rozpoznané čitateľom. Ale ak Slovo v sebe nesie diabolskú dvojzmyselnosť a pritom akrobatickými poskokmi z čierneho – z rozmaru, súcitu alebo zvedavosti – priskočí do bieleho a povoľuje spisovateľovi, ponechávajúc ho tancovať na jednej nohe, a pritom spisovateľ z neho vyčíta alebo spozoruje celý jeden mysliaci svet, ktorý sa v ňom nevedome domnieva a ktorého iba pociťoval, práve vtedy nastáva literárne dielo. Sám spisovateľ je postihnutý aj bez tej démonickej prítomnosti Slova v procese utvárania, neschopný je naostatok vyjadriť a vysloviť nevysloviteľné, vedome zmeniť tvar nevedomému, zmeniť neuveriteľné na uveriteľné, podať krok z nemožného k možnému, nevnímajúc pritom hranice a nepovoľovať zvykom. Teda byť spisovateľom znamená určitým spôsobom byť diablov sluha, spojenec, prenášateľ, vodca, zbojník, obeť a aktér, Boh sna Fantasos, čarodej, mystifikátor, tvorca, sfinga, mág, tragik... Hľa! Práve ste na žerbo reze nevedome vypísali kryptogram. Spisovateľ alebo Diabol?

Spytujem sa zahľadená do už rozmliaždeného žerbo zákusku ako do imaginárnej krajiny: Pobudol vôbec Paul de Man niekedy v Budapešti? Nezmyselná otázka podobne ako aj tá vyslovená pološeptom v osamelosti spisovateľovej izby: Koľko je hodín?

Úprimný Šaman Na otázku: „Kto je spisovateľ?“ deväťročná Sára bez rozmýšľania odpovedala: „Spisovateľ je človek, ktorý píše pre ľudí.“ Takáto nepretenciózna odpoveď na veľmi pretencióznu otázku by možno mohla znieť aj naivne, keby nebola do kosti úprimná. Teda úprimnosť 28 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

by mohla byť začiatočným bodom alebo posledným, na ktorom spisovateľ zakladá vytváracie, ale aj pátracie moci alebo šamanskú mágiu prevádzania Z – Do, vdychujúc pritom duch do želaného, oživujúc neživé variáciami právd z vlastných vnútorných izieb, alebo siahajúc za tvarmi a formami blízkymi rozumu, ale aj fantazmagorickej klenotnice vládnucich idolov a mýtických bytostí a prízrakov skrotených inštinktívnymi vytrženiami a potrebami dotyčného.

A koľko životov spisovateľ skrýva vo svojich izbách – klenotniciach? Eliot svedčí, že je postupovanie umelca stála obetavosť vlastného Ja, neprestajné odumieranie osoby – až po sebazničenie. Pominuteľnosť spisovateľa, vlastne jeho právd a úloh, môže byť dôvod výberu tém, žánrov, ale aj ľudí, ktorým sa prihovára. Skratka alebo úskok do večnosti, vedome alebo nevedome zvolená, potláčaná obavami od pominuteľnosti a sebeckej žiadosti pre dominantnosť a stále trvanie.

Výzva je zrejmá a neodolateľne príťažlivá.

Písať pre dospelých (dospelejších) je často uspokojenie pocitu vlastnej podstaty, čo ďalej otvára aj väčšie možnosti falšovania vnútorných názorov, láskavé koketovanie, lichotenie, vynachádzanie modusu a kompromisu pod vplyvom spoločenských okolností, ale aj okolností miesta a času, v ktorom spisovateľ tvorí. Vymyslený prísny – dospelý, ako budúci čitateľ, je vlastne sprievodca pre spisovateľovo vyjadrovanie a zdôrazňovanie svojím individuálnym a originálnym spôsobom, niekedy aj pre podkladanie s cieľom uľahčiť, dokonca aj pre samoľúbe spoločenstvo.

Podstata a zmysel stvoreného/napísaného vznášajú sa v beztiažovom stave, neúmyselne sa chcú usadiť a otvorene poukázať na skutočnosť ako na produkt umelcových vnútorných izieb, čo sa síce často rovná samovražednému preniknutiu do temných hlbín vlastnej bytosti. Ťažko je predstaviť si literárne dielo izolované od potrieb času, želaní tvorcov, ale aj očakávaní a samým tým aj otvoreným požiadavkám dospelého čitateľa.

Nejaká iná zodpovednosť, tvrdšia a hranatejšia je v tomto prípade spisovateľovou sprievodkyňou pre postupné prečisťovanie osobnosti, aj keď sa podobá akrobatickej zručnosti chodca na lane, predsa je len autentická.

Písať pre deti, jasnovidných a prenikavých malých človiečikov, mäkká a útlocitnejšia je zodpovednosť, ktorá by sa mohla totiž poľahky skryť neohraničenou slobodou vyjadrovania, pôžičkou hier šamana, prevzatím a prisvojením jeho čarodejstiev, ale aj skrývaním sa poza jeho nesmierne moci. Takýmto spôsobom šaman namiesto spisovateľa ponúka hlas králikovi alebo púpave, potom ich jazyk prekladá, aby bol zrozumiteľný dieťaťu.

Stoličke alebo školskej lavice, ba dokonca aj predmetom vdýchne živší pohyb, v okamihu poskytne bývanie bezdomovcom, z viditeľného robí neviditeľné a opačne. Na rovnakú úroveň kladie dobro a zlo, aby z rovnakého východiskového bodu cez príhody ba aj nehody, pod bdelou pozornosťou a navidomoči detskej zvedavosti prevážilo to dobré, čo povzbudzuje pekné v konečnom dobytí – užitočného. Ak je to potrebné pre rozprávku: všetko zrazu oživuje tajomstvami zvoleného prekladateľa, ktorý sa stáva rovnoprávny s čitateľom – neodvratným sudcom, spoločníkom a spojencom. Spisovateľ je pritom nepoškvrnený vo svojich zámeroch, vôbec nie je smiešny alebo komický, iba ak to úmyselne a účelne nechce byť. Navyše, on je hrdina, ktorý sa znásobuje a nenápadne predvádza rôzne varianty seba. Trochári svoje transformované pravdy prevzatou silou šamanského čarodejníka, čo mu až príliš vyhovuje, ukolembaný detským prijímaním a dávaním, ktoré si prisvojil ako vlastné nadšenie a pritom sa veľmi nerozčuľuje pre vyčerpanost, lebo sa NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

PULZOVANIE LITERATÚRY 29

Zvonimír Pudelka: zo seriálu Ukážem ti svoje kozy..., mix média, 2015

ona neustále obnovuje (aspoň má nadej a verí v to) – kŕmi sa a napája z čistého prameňa detských krajín a svetov. Samozrejme, taká výmena a vzájomné spojenie určite sú vítané a možné sú, iba ak spisovateľ píše a čitateľ prijíma otvoreného srdca a mysle.

A práve to najmocnejšie spisovateľovo náčinie je obrazotvornosť, tá sladká a lichotivá intrigantka, síce možno využívaná a interpretovaná rôznymi spôsobmi podľa potrieb a očakávaní tých, ktorým je literárne dielo určené. Napokon obrazotvornosť je spoľahlivé ustúpenie od nutného a naznačeného odvolania spisovateľovej osobnosti, vlastne ilúzií, klamlivá príšera ako sladká cukrová vata z lunaparku, ale predsa vždy pôvabne sladká.

Obrazotvornosť je aj démonicko sladká infúzia vstreknutá podľa potreby do hlavnej artérie tvorcu a hľadača, úprimného spisovateľa alebo úprimného šamana – Staviteľa literárnej existencie, súbežného alebo na rozdiel skutočnému. zo srbčiny preložila Edita Povolná-Kmeťková 30 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

IN MEMORIAM ANNA MAKIŠOVÁ

Anna Marićová 25. júna z našich radov odišla do večnosti univerzitná profesorka, vedecká pracovníčka, popredná vojvodinská jazykovedkyňa, profesorka, doktorka Anna Marićová.

Anna Marićová, rodená Vestegová, sa narodila v Starej Pazove 21. júla 1951. V rodisku skončila základnú školu a gymnázium. V školskom roku 1970/71 sa zapísala na odbor Slovenský jazyk a literatúra na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade. Po ukončení štúdia 1. januára 1975 sa zamestnala na tom istom oddelení ako asistentka-praktikantka. Potom tu pracovala ako asistentka, docentka, mimoriadna profesorka a od roku 2013 bola riadnou profesorkou. V roku 1981 obhájila magisterskú prácu na Filologickej fakulte Univerzity v Belehrade Hláskoslovná sústava slovenského nárečia Starej Pazovy.

Roku 2002 na Filozofickej fakulte v Novom Sade obhájila doktorskú dizertáciu z oblasti konfrontačného výskumu slovenčiny a srbčiny Systém slovesných predpôn v slovenčine a srbčine.

Celá jej pracovná doba sa spájala s pedagogickou prácou. Najdlhšie vyučovala slovenčinu ako cudzí jazyk a slovenčinu ako druhý slovanský jazyk študentov Neslovákov, a to ruského jazyka a literatúry, rusínskeho jazyka a literatúry, srbského jazyk a literatúry, študentov srbskej filológie v kontakte so slovenskou filológiou. Neskoršie vyučovala súčasný slovenský jazyk, učila morfológiu študentov slovenčiny, žurnalistiky a germanistiky a dialektológiu slovenského jazyka. Prednášala študentom na základných štúdiách, na masteri a na doktorandských štúdiách. Bola školiteľkou a členkou komisií pri obhajobe doktorských, magisterských, master prác a diplomových prác na základných štúdiách. Dva školské roky, 2008/2009 a 2009/2010, vyučovala jazykové predmety na Pedagogickej fakulte v Sombore – vysunuté oddelenie v slovenskom jazyku v Báčskom Petrovci.

V rámci vedeckej činnosti Anna Marićová sa zaoberala konfrontačným výskumom slovenského a srbského jazyka, používaním spisovnej slovenčiny vo Vojvodine a jazykovou kultúrou. Výsledkom sú monografie Slovesné predpony v slovenčine a v srbčine (2008) a O jazyku (2011). V poslednom desaťročí svoje výskumy usmernila aj z oblasti dialektológie, hoci sa v magisterskej práci podrobila dialektologickému výskumu. V tejto oblasti sa NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

IN MEMORIAM 31

Anna Marićová

(21. 7. 1951 – 25. 6. 2016)

Michal Ďurovka: Zobúdzanie prírody, olejomaľba, 2015

zamerala na svoju rodnú Starú Pazovu: Uverejnila dve monografie – Slovenská nárečová lexika Starej Pazovy a Slovenské nárečie Starej Pazovy. Je spoluautorkou monografie Transkripcia priezvisk Slovákov vo Vojvodine zo slovenčiny do srbčiny (201)1 a zostavovateľkou publikácie Vladimír Hurban Vladimírov Jazykovedné práce. Publikovala veľký počet vedeckých prác, 100 bibliografických jednotiek v zborníkoch a publikáciách doma a v zahraničí.

Bola členkou Slavistickej spoločnosti Srbska, Slovakistickej vojvodinskej spoločnosti, Spoločnosti pre aplikovanú lingvistiku Srbska a členkou Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied v Bratislave.

Počas môjho štúdia Anna mi bola profesorkou, na cvičeniach z morfológie. Neskoršie, keď som nastúpila na pracovné miesto na Oddelení slovakistiky, boli sme kolegyňami a od roku 1992 sme sedeli v spoločnej pracovni, kde bolo dosť príležitostí na vzájomné tak pracovné, ako aj osobné kontakty. Nemôžem nespomenúť chvíle, ktoré sme strávili spolu, či už počas ciest a pobytu na rozličných konferenciách, alebo podujatiach tak doma, ako i v zahraničí. Určite mi utkvie a zostane v pamäti dlhší spoločný pobyt s Annou v Bratislave, keď sme spolu merali cestu do Jazykovedného ústavu v Bratislave. A potom boli to ďalšie spoločné cesty do Belehradu, Opatije, Sarajeva, a zase do Bratislavy, Modry, Smoleníc, Častej-Papierničky. A bude mi chýbať, keď mi už viac nezavolá. Som presvedčená, že Anna bude chýbať ako kolegyňa, ako profesorka, ale najviac bude chýbať svojim najbližším, manželovi, dcéram, vnúčatám. Anna, ďakujeme Ti za všetko, čo si pre nás vykonala. Česť Tvojej pamiatke! Odpočívaj v pokoji!

Text bol prečítaný pri príležitosti pietnej spomienky 4. júla 2016 na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade.

32 IN MEMORIAM

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

MARTIN PREBUDILA

Péter Esterházy Významný maďarský spisovateľ a jeden z najväčších európskych súčasných autorov Péter Esterházy zomrel 14. júla vo veku 66 rokov. Ešte v polovici júna mal autogramiádu na tradičnom budapeštianskom knižnom festivale Týždeň knihy, osobne podujatie otváral a predstavoval svoju najnovšiu knihu Hasnyálmirigynapló (pracovný názov Pankreasov denník). Pokúša sa v nej porozumieť rakovine, ktorá mu v poslednom roku skomplikovala život. Vyrastal v známej uhorsko-maďarskej šľachtickej rodine. Jeho otcom bol Mátyás Esterházy (1919 – 1998), syn politika Mórica Esterházyho (1881 – 1960). Študoval na budapeštianskom piaristickom gymnáziu a následne matematiku na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. Istý čas pracoval v Inštitúte informatiky na ministerstve ťažkého priemyslu, ale od roku 1978 bol v slobodnom povolaní a venoval sa len písaniu. Jeho manželkou bola Margit Reénová a mali štyri deti.

Do literatúry Péter Esterházy vstúpil v druhej polovici 70. rokov. Jeho prózy sú charakterizované ako postmoderné, využíval v nich viaceré literárne postupy. Texty obsahujú množstvo odkazov na historické, sociálne a politické reálie. Jeho dielo bolo veľkou mozaikou príbehov odzrkadľujúcich postupy postmodernej literatúry s charakteristickým voľným citovaním a využitím intertextuality. Vo svojom najznámejšom diele Harmonia cælestis (2000) opísal dejiny vlastnej rodiny, ale najmä postavu otca Mátyása Esterházyho. Keď sa neskôr dozvedel, že jeho otec bol agentom tajných služieb, napísal Péter Esterházy doplnenie k románu s názvom Opravené vydanie (Javított kiadás, 2002). Viaceré jeho diela boli sfilmované.

Péter Esterházy bol veľkým znalcom a obdivovateľom diel známeho českého spisovateľa Bohumila Hrabala, venoval sa mu vo svojom diele Hrabalova kniha. Cien a odmenení sa mu dostalo mnoho, medzi nimi sú aj významné medzinárodné ocenenia, medzi ktoré patrí Mierová cena nemeckých kníhkupcov na Frankfurtskom knižnom veľtrhu (2004).

Bol aj členom viacerých akadémií a vedeckých spoločností (najmä v Nemecku).

O účasť Pétera Esterházyho na slovenskom knižnom trhu sa staralo vydavateľstvo Kalligram. V slovenskom preklade Renáty Deákovej vyšli Harmonia cælestis (2005), Opravené vydanie (2006) a Jedna žena (2011).

Do srbčiny sú preložené viaceré Esterházyho knihy. V poslednom období vydavateľstvo Arhipelag vydalo romány Pomocné slovesá srdca (Pomoćni glagoli srca, 2011) a Žiadne umenie (Ništa od umetnosti, 2015), obidva preložil vojvodinský maďarský spisovateľ Arpád Vicko. Naposledy našu krajinu Péter Esterházy navštívil pred piatimi rokmi na pozvanie Arhipelagu ako hosť Belehradského festivalu európskej literatúry, keď mal výnimočne navštívené a vzrušujúce literárny besedy v Belehrade a Novom Sade. Česť jeho pamiatke.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

IN MEMORIAM 33

Péter Esterházy

(14. 4. 1950 – 14. 7. 2016)

TEXTY A KONTEXTY VLADIMÍR VALIHORA

Ontológia tela v poézii prvej polovice 20. storočia Pokúsime sa vymedziť pojem tela v literárnom kontexte, presnejšie v štruktúre umeleckého textu. Pritom zdôrazňujeme, že nejde o pokus utvoriť teóriu umeleckého, presnejšie lyrického textu, ale skôr zahrať sa a zatancovať si s chladnými pojmami na pôde lyrického diela. Ide tu skôr o cvičenie, svojráznu gymnastiku pojmovej aparatúry než o vážnejšiu literárno-teoretickú prácu.

Telo netreba chápať ako náhodný motív literárneho diela. Vychádzame z toho, že telo je substanciálnym pojmom v umení vôbec a poukazuje na vnútorné, čiže imanentné charakteristiky umenia. Telo nie je iba príťažlivým objektom umeleckej tvorby, témou pozoruhodnou samou osebe, so svojimi viVladimír Valihora (1983) ukončil štúdium filozuálnymi vlastnosťami, svojou harmóniou zofie na Filozofickej fakulte v Novom Sade. V súvyplývajúcou z rytmu protikladov častí a časnosti je absolventom na Oddelení slovenského celku, svojím pohybom, kontextom, v ktojazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity rom pôsobí atď. Expresivitu estetického v Novom Sade. Odborné texty uverejňuje v časopicharakteru možno pozorovať aj v jeho funse Traf. Žije v Novom Sade. kcii nositeľa imanentne ľudského, vnútorného, prejavujúceho sa vonkajšími telesnými charakteristikami. Avšak ani schopnosť prejaviť vnútorné nevyčerpáva definovanie zložitého vzťahu literárnych pólov vnútorného a vonkajšieho v telesnom bytí človeka. Vnútorný, psychický svet nedokážeme mechanicky oddeliť od jeho telesného prejavu, a naopak, ľudské telo nemôžeme chápať mimo významu, ktorý telo nadobúda v umeleckom postupe. V poézii sa sémantika tela umiestňuje do širších kontextov, a tie neplnia bežnú komunikačnú funkciu. V tomto zmysle časti tela nie sú organickými časťami organizmu, ale niečo významovo vzdialené. Taktiež nemôžeme povedať, že by básnik rytmickým používaním slov, ktoré pomenúvajú nejakú, vnemom obsiahnutú realitu, vyjadroval len svoju vnútornú intimitu. To by bolo banálne zjednodušenie poslania básnika.

Umenie, a zvlášť umenie 20. storočia, venuje veľkú časť energie definovaniu spoločenskej polohy umelca a jeho diela. Treba doložiť, že pozitivizmus preceňuje význam spoločenského aspektu, ktorý je síce dôležitý pre utváranie plnšieho kontextu, v ktorom vzniká umelecké dielo, ale ten aspekt nie je schopný dosiahnuť estetické zložky diela.

Považujeme kategóriu tela v lyrickom literárnom za jeden z dôležitých estetických mostov spájajúcich objektívnu realitu s intimitou autora. Ono je estetická kategória obsahujúca všetky svoje organické prejavy. Ono nefunguje iba ako slovo alebo jeden jediný motív, ani ako mechanický súčet jazykových prostriedkov pomenúvajúcich časti tela, ale telo je totalita všetkých svojich metaforických, rytmických i symbolických prejavov. Lyric34 TEXTY A KONTEXTY

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ký význam tela spočíva v jeho schopnosti byť hranicou výrazu a významu, vonkajším prejavom vnútorného a hranica ako taká vždy predstavuje napätie medzi dvomi svetmi a umelecké dielo má funkciu estetického prekonávania týchto hraníc. Telo potom nie je iba slovom, ale je sprostredkovateľom vonkajšej skutočnosti, čo je zároveň najširší význam, aký nadobúda v básnickom diele.

Keď ide o ustálené frazeologické alebo „bežné“ spojenia súvisiace s telom, ošúchané patetické pomenúvacie celky (typu bolestivé srdce) treba odlíšiť od autentického poetického prejavu vyjadreného slovom, ktoré označuje určitú časť tela. Napríklad v básni Orgiast čierny a biely objavujeme sémanticky originálne a vcelku esteticky zmyslov plné syntagmy ako „slnkom pokyprené oči“ (Fabry, Uťaté ruky 1935, s. 18) alebo v básni I. Kraska, Už je pozde... „veľký mesiac, nemý, bledý, obličaj sťa mŕtvoly“ (Krasko, Nox et solitudo, 1975, s. 16).

Telo možno chápať ako výraz napätia medzi vonkajším a vnútorným, lyrickým a epickým, subjektívnym a objektívnym. V tomto prekonávaní posúvame hranicu lyrického k epickému, osobného ku všeobecnému alebo spoločenskému, dejovému. Umenie verša sa preto opiera o pojem tela, jeho schopnosť plniť expresívne úlohy cez množstvo somatických prvkov. Pomocou nich sa básnik pohybuje medzi dvomi protikladnými svetmi, pohybuje sa líniou tela, volí jazykové prostriedky, ktoré označujú telesnú realitu k iným pojmom, z čoho vyplýva autentický estetický zážitok vlastnej telesnosti a osobného, psychického až neopakovateľného. Spojenie protikladných tendencií až po nezrozumiteľnosť osobného a vonkajšieho prírodno-spoločenského, v ktorom čitateľ môže nájsť seba, je podstatnou umeleckou zložkou lyrického, dokonca aj lyrizovanej epiky.

Na druhej strane telo vyjadruje senzibilitu básnika pre spoločenský priestor, a tá senzibilita je určitým spôsobom umiestnená do historickej reality. Napríklad telo po hrôzach svetovej vojny, po takej masovej, až technologickej deštrukcii života, nadobúda celkom iný význam než o storočie pred ňou, alebo v romantizme alebo klasicizme. Taktiež telo ako lyrický prostriedok sa mení v súvislosti s estetickou koncepciou a autora. Tak napríklad jeden význam nadobúda u R. Fabryho, kde mysticky poukazuje na deštruktívne sily človeka alebo oslavuje životný impulz u Smreka. V oboch prípadoch ide o reflexiu na dobový kontext a v súvislosti s otázkou slobody v medzivojnovom období.

Spomínali sme spoločenský kontext, ale literárne umenie a zvlášť poézia ľahko dokáže opustiť priamy telesný, vnemový kontakt tela s vonkajším svetom a všeobecne dokáže upriamiť sa k predstavám vzdialeným od primárneho areálu zmyslov. V podstate neexistujú brány na vyjadrovanie postoja lyrického subjektu, tak sa aj telo, alebo metafory, výrazove prostriedky narábajúce s pomenovaniami tela, užší zmysel, ako aj samotné telesné vnímanie prostredníctvom poetického výrazu, širší zmysel, používajú ako nástroj opúšťania bezprostrednosti.

Napriek neobmedzeným možnostiam metafory sa poetika nevyhnutne vracia k základnému kontaktu s realitou, narába somatickými slovami, akými sú napríklad oko, končatiny, chladné ruky (napríklad v cykle Nox et solitudo Ivana Krasku) a pod.

Telo ako motív v básňach otvára sféru intimity a zároveň často poetiku približuje k erotickému, v niektorých prípadoch k vulgárnemu. Vulgárne obrazy nie sú samy osebe literárne neprodukčné, celkom naopak, mnohí básnici prvej polovice 20. storočia používali erotizmus, nielen so zámerom šokovať, ale aj umelecky spracovať tú časť ľudskej existencie.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

TEXTY A KONTEXTY 35

Zvonimír Pudelka: Dolphin, akryl na plátne, 2008

Práve na tom ostrí noža sa často kolíše lyrický subjekt básnika 20. storočia medzi vulgárnym a estetickým. Predsa možno konštatovať, že sa tieto erotické prvky nevyskytujú často v slovenskej poézii toho obdobia. Básnici avantgardy v Európe častejšie vo svojich veršoch narábali týmito prvkami sexuality v poézii než ich kolegovia pod Tatrami. Dôvody treba hľadať v dejinách literatúry, špecifických podmienkach, v ktorých sa vyvíjala. Ale je to mimoliterárny kontext.

Nemožno uzavrieť kratšie myšlienkové pátranie po literárnych kontextoch tela inak iba konštatáciou, že je telo umeleckým prostriedkom v zmysle pojmu, slova, metafory, ako aj, že má zvláštne postavenie, rozlišujúce sa od iných slov, pojmov a metafor. Jeho pozícia sa zakladá v špecifickom postavení ľudského tela ako hranice medzi vnútorným a vonkajším, medzi psychikou a spoločensko-prírodným svetom. Preto nie div, že poézia často v ňom nachádzala spiritus movens.

Text vyšiel v časopise Traf 9 – 10, 2014, s. 15 – 17.

36 TEXTY A KONTEXTY

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE ZUZANA ČÍŽIKOVÁ

Kopanie studne pre múdry spánok (Básnická tvorba Jána Labátha od 80. rokov po súčasnosť) „Každý deň stretnúť človeka, to stačí.“ Ján Kostra Ako môžeme merať trvanie básnika? Kde sa nachádza prameň jeho tvorivosti? Ako sa sám v sebe obrodzuje a nevysychá do posledného výdychu? Tvorenie je ako dýchanie, a tak takmer 70 rokov... Druhá polovica 20. storočia, keď sa formovala a naplno rozvila, naša umelecká literatúra je neodmysliteľná bez mena Jána Labátha (1926). Stál pri zrode jej moderného obdobia a nadobro ju poznačil. Vyvrcholenie jeho tvorivých úsilí kulminuje v 70. rokoch a potom prichádza odmlka, predel a hľadanie novej cesty... V 80. rokoch sa poézia Jána Labátha dostáva do kvalitatívne novej fázy, keď sa začalo nové obdobie v jeho básnickej tvorbe, ktoré trvá dodnes. Je v znamení revalorizácie predchádzajúcich období a ich poetických postulátov. Azda najdôležitejšia charakteristika je upustenie od modernistického ideálu celistvosti a pochybovanie o tom, že existuje neustály pokrok či vývin ľudského spoločenstva, čo vedie k dokonalosti. Labáth na začiatku svojej poetickej cesty poslanie svojej tvorby a vôbec poézie stotožňoval so snom o možnej premene sveta práve poéziou/umením. Priviedlo ho to k poznaniu, že človek nie je taký ideálny a bezúhonný, za akého ho pokladal, ale aj naďalej rešpektuje jeho antropologické a psychologické danosti: „Je jednoducho bytosť, ktorej je dané hľadať seba. A poslaním poézie je, aby mu pomáhala spoznať dobro i zlo, a rozhodnúť sa pre lepšie vlastnosti v sebe.“ Ide mu o človeka a podporným stĺpom, kariatídou mu bola ľudská spolupatričnosť: „Stretneš jedno stisnutie ruky / a zrazu vyrastáš kozmicky nad svoj svet / a stávaš sa tvorcom civilizácie / a stávaš sa záchrancom pokolení.“1 Básnikova cesta od mladíckej utopickej vízie „svetu priniesť zvesť, že ešte rastú kvety“ vedie k životnej múdrosti a vytriezveniu a robí spätný oblúk k viere, že „jedného dňa ľudia sa vrátia ku kvetom“. U Labátha išlo o vieru v človeka ako hlavného nositeľa vývinu a pokroku, čo zrejme súviselo aj s jeho profesijným zameraním. Ako svedčí, všetko v snahe, aby sa aj k nám dostala Európa. Relatívne prajné spoločenské pomery a dobré materiálne zabezpečenie v 70. a 80. rokoch 20. stor., možnosti cestovať po svete a stáť sa svetoobčanom túto jeho vieru len dodatočne živilo... V mnohom tu rozhodovala autorova vitalistická koncepcia života, aj po nepriaznivých, tragických a prelomových chvíľach (životných, spoločenských, civilizačných) prichádza k optimistickej viere a verí v príchod lepšej budúcnosti. Kde a kedy sa však začína lámať viera a rodiť skepsa? Odpoveď treba hľadať v jeho literárnych textoch, rozhovory s nimi nám vždy niečo nové našeptávajú...

1

LABÁTH, Ján: Kariatída. In: Keď rieky rozvodnia sa, s. 35.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 37

Ak si zoberieme zbierky zo 70. rokov, vidíme, že Jesenná krajina (1970) tematizuje smútok zo vzďaľovania sa človeka od svojej podstaty (aj napriek blahobytu, ktorý mu vtedajšia doba poskytuje), že Svätcom s vypichnutými očami (1971) svedčí, že človek je človekom aj preto, že zlyhá a básnik má byť jeho svedomím, a Váhy (1976) všetky tie premeny a zlyhania mali zmerať. Latentne prítomný smútok v jeho tvorbe prakticky od prvých básní sa tu dostáva na povrch. Tvorivá kríza bola taká hlboká, že sa hodlal vzdať literatúry: „Ale, ako sa vzdať literatúry, keď ona pre mňa tak mnoho znamená?! Či to nie je, akoby mi amputovali časť tela?!“2 Aj v takých neblahých časoch sa Labáth nevzdáva pera a už v prvej polovici osemdesiatych rokov vychádzajú jeho ďalšie diela – najprv kniha prekladov, potom román, nová básnická zbierka Pokračovanie (1984) a potom i Studňa (1988). V básnickom vývine je však viac ako evidentná prestávka a premena. Uvedomoval si, že netreba nástojčivo trvať na vydaní hocijakej novej básnickej knihy; vedel, že sa od neho očakáva aspoň taká istá úroveň básnického prejavu ako v predchádzajúcom období a že ponáhľanie sa s novou zbierkou v čase osobnej a tvorivej krízy by mu neprospelo.

V 80. rokoch 20. stor. sa udiali tie zmeny, ktoré básnik už predtým tušil, jeho (básnická) generácia ustupuje a už definitívne iniciačnú a inovačnú štafetu v našej poézii preberajú iní, mladší básnici. Pociťujúc, že jeho „stará“ poetika je už dobovo prekonaná (vyčerpanosť či opotrebovanosť poetického výrazu vo Váhach spočívala v manierovosti, ornamentálnosti či čiastočne v mienenej póze básnika), začína s jej prestavbou a osemdesiate roky sú v básnickom diele Jána Labátha v znamení žánrovej rozkolísanosti a dekanonizácie druhovej a žánrovej podstaty textu. Celková zmena básnického prejavu u Labátha okrem týchto vnútorných a imanentných príčin pravdepodobne mala príčiny aj v celkovom literárnom okruhu v slovenskej vojvodinskej poézii. Najviditeľnejšie zmeny vidieť na úrovni grafického zoraďovania veršov čiže riadkov a v sukcesívnom radení myšlienok. Prienik lyrických prvkov v jeho epike vidieť už v 50. rokoch, menej výrazne to bolo opačne, ale epické prvky (príbeh) tiež evidujeme v niektorých prvých básňach, aby sa epický princíp neskoršie uplatnil iba na úrovni výrazu, keď verše rozpisuje do riadkov (druhé tvorivé obdobie) a od 80. rokov básnické texty organizuje na syntaktickom princípe (často prostredníctvom nedokončených a elipsovitých viet), z čoho v rovine výrazu rezultuje upustenie od obrazného pomenovania smerom k veristickému a prvoplánovému výrazu a k významovej skratke a aforizmu.

Po jubilejnom 1976. roku Labáth nové básne uverejnil len v roku 1980. Vtedy sa na stranách Nového života začínajú zjavovať Labáthove nové texty (Štyri básne o nešťastí a smútku3, Básne4, Nespálené obrazy5 a preklady Z literárnych záznamov6) spravidla v cykloch, aké poznáme aj zo zbierky Pokračovanie (1984). Kritika mienila, že sa v týchto básňach Labáth oblúkom vracia k básňam zo svojho prvého tvorivého obdobia. Podobne 2

LABÁTH, Ján: Zaviate šľapaje. Báčsky Petrovec: Kultúra, 1996, s. 82.

LABÁTH, Ján: Štyri básne o nešťastí a smútku (Báseň, Nad fotografiou z rodičovského domu, Spoločenská hra, Na Silvestra). NŽ, 32, 1980, č. 5, s. 357-359.

4 LABÁTH, Ján: Básne (Vyznanie, Poodchyľovanie obzoru, Vták, Antény, na prvý pohľad, Dojmy z nového sveta, Záznam z cesty). NŽ, 33, 1981, č. 6, s. 507-511.

5 LABÁTH, Ján: Nespálené obrazy (Na cestách, Slová, Navzdory prechodnosti, Návrat nepokorených, Osudy (1-3), Pohľad zo starodávneho mosta vo Florencii, Protiklady). NŽ, 34, 1982, č. 3, s. 238-240.

6 LABÁTH, Ján: Z literárnych záznamov (Návrat k prameňom, 24. apríla 1982) Preklady Achnaton, Sapfo. NŽ, 34, 1982, č. 6, s. 576-577.

3

38 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ako aj v predchádzajúcich zbierkach aj tu máme v úvode básne s poetologickým vyznaním – Vyznanie7 a prvá báseň prvého cyklu Úrazy je Báseň8. Do tkaniva týchto básní sa nenápadne dostáva postupné prehodnocovanie prejdenej tvorivej dráhy, nasvedčuje tomu prvá báseň Vyznanie. Je to subjektívne a citové reflektovanie svojej tvorivej pozície.

Báseň má charakter návodu (na písanie poézie) a vyznanie sa z čistoty a úprimnosti pri tvorivom procese; na báseň nestačí len materiál (kameň, skala – slová), musí byť „srdcom vyrypnutá“, citovo podložená a iba vtedy sa tvorivý čin stane opodstatnený. K tomu musí básnik do svojho okolia projektovať „prítulnosť k absolútnu“ alebo „záľubu v absolútne“.

Natíska sa tu paralela s absolútnom, aké nachádzame v jeho výpiskoch z kníh: umelci (básnici) „hľadajú v sebe to podstatné a bičujú sa zaň až k smrti. Pretože to podstatné nejestvuje alebo uniká. A či práve báseň, to najpravdivejšie zvolanie, by nemohla byť iskrou absolútna?“9 Z poetologického hľadiska je zaujímavá aj druhá báseň signifikantného názvu Báseň.

V Básni je veľavravná spojka ani, spojka zlučovacieho alebo rozlučovacieho vzťahu v záporných vetách. Tu má funkciu rozlučovania a chápeme ju tak v zápornom, ako i v pozitívnom význame vo vzťahu medzi opozitami (ani – aj) plač – radosť, (ani – aj) nádej – zdanie. I keď je druhý odsek v zápornom tóne; teraz podobne ako v básni Báseň zo Vzbury oblakov básnik sa cíti byť cudzincom na svojej postati („pod závratným cudzím nebom“, „ďaleko od môjho kraja“) a svoju výpoveď (širšie aj výpoveď svojich druhov) vníma ako „osirelý výkrik vtáka“. V druhej polovici básne sa už objavujú slová z pozitívneho okruhu: namiesto cudzoty, tiesne, osirelosti sa vo veršoch nachádzajú slová nádej, zásvit, súzvuk. Opakovanie veršov zo začiatku básne „Ani plač a ani radosť Ani nádej ani / zdanie“ potvrdzujú básnikov ambivalentný postoj k svojmu básnickému poslaniu a k básnickému slovu. Tento tvorivý proces sme v duchu princípu „neurčitosti determinánt“ dali do súvisu s napätím, ktoré vyvoláva, a to navonok známe dostáva pečať neznámeho a tajomného. V tomto prípade je to báseň / poézia a autor sa k nej stavia so značnou dávkou rezignácie v porovnaní s obdobím mladíckeho básnenia.

Už značný osemročný časový rozdiel medzi vydaním zbierky Váhy (1976) a zbierkou Pokračovanie (1984) naznačuje, že je to obdobie dosť dlhé na transformovanie a premenu poetických postulátov. Na prvý pohľad texty v zbierke Pokračovanie sú v znamení strohého, nie lyrického a poetického, ale veristického zaznamenávania každodenných, obyčajných okamihov. V čase ich vydania sa charakterizovali ako „lyrické hovory“10, čím sa vlastne naznačovala ich žánrová hybridizácia. Všeobecne povedané tá prvá časť Pokračovania je ešte stále v znamení dozvukov poetiky predchádzajúcich troch zbierok. Keď čítame tieto texty, akoby sme čítali poznámky odpísané z poznámkového zošita, útržkové záznamy, dojmy, pozorovania, načrtnutie tém vhodných na básnické spracovanie, priam ukážková je báseň Východiská11: „Napísať: / O jari na samote s prebúdzajúcimi sa bahnietka- / mi. S bocianmi, žubrienkami. S lastovičkami. /---/ O lete so stokvetými rastlinami.

S kosačkou, záprahmi, s prepeličím hniezdom. /---/ O jeseni so zrejúcimi premenami.

S desivým po-/ ludním, s paberkami hrozna a s veľkým samorastlým melónom, ktorý nám 7 8 9 10 11

LABÁTH, Ján: Vyznanie. In: Pokračovanie, s. 7.

LABÁTH, Ján: Báseň. In: Pokračovanie, s. 11.

LABÁTH, Ján: Absolútno. Výpisky z kníh. In: Kto je to Goethe?, s. 28-29.

BABIAK, Michal: Pokračovanie, Ruberoid, Oceán. V, 15, december 1984, č. 10, s. 19.

LABÁTH, Ján: Východiská. In: Pokračovanie, s. 55.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 39

otec priniesol večer ako posledný / nezabudnuteľný dar roka.“ Takéto (praktické) návody súvisiace s tvorením estetického objektu v mnohom ten umelecký text z vyššej sféry posúvajú k textom úžitkového charakteru. Tým, že sa básnické texty zbavujú primárnej a doteraz stále prítomnej estetizácie a poetizácie skutočnosti približujú sa k verizmu, depoetizácii básnického prehovoru a jednoplošným významovým textom. Depoetizácia básnického jazyka, priamočiarosť výrazu, konkretizácia až banalizácia témy – príbehu, ustupovanie a strata metaforického princípu (zostáva len na úrovni priameho prirovnania), nocionálnosť výrazu, fragmentárnosť a hybridizáciu žánrov videli kritici (Hronec, Svetlík) v rámci postmodernistickej premeny literatúry a zapájania sa do súdobých básnických tendencií v našej literatúre v 80. rokoch minulého storočia. Autor používa skratku, ale nie i kondenzáciu básnického vyjadrovania, čím sa báseň podobá na nahú konštrukciu, či myšlienkové lešenie. V úchytku zachytený inšpiračný zdroj nemusí hneď obsahovať aj nejaké veľké, univerzálne poslanie. Básnik upustil od snahy poetickou rečou obsiahnuť veľké témy a dosiahnuť transcendentno. Na jednej strane sú žánrovo pomerne rozsiahle pomedzné, lyricko-epické texty a na strane druhej sú stručné, zhustené, gnómické výroky. V tejto druhej skupine textov sa snaží o nadčasovo platné výpovede, vedie to potom autora k výpovednej koncentrovanosti, zomknutosti, významovému i výrazovému zhusteniu výpovede – gnóme a aforizmu. Gnómická hutnosť výrazu, múdro slovne aforistický ráz majú výpovede z aktuálnej žitej skutočnosti často s mravoučnou pointou, či didakticko-morálnym odkazom epigramov. V poslednej časti sú to už básne v próze. Lyrické tkanivo básne sa kontaminuje naráciou, ale u Labátha ten príbeh je skôr hatením príbehu, prežívanie udalostí, a nie jej rozprávanie. Niektoré sú aj aktuálnou satiricko-kritickou básnickou glosou. Kritik Adam Svetlík to vidí už ako metaforu na úrovni celej básne a ako znak alegorizácie básnickej výpovede.

Básnická zbierka Pokračovanie je v znamení bolestno-boľavého hodnotenia životných a civilizačných obsahov, svedčia o tom názvy častí Úrazy, Nad priepadliskom v hľadaní, ďalej spojenia „v živenej nádeji“ (časť Nespálené obrazy) a spomínanie na začiatky svojej spisovateľskej cesty (časti Poodchyľovanie obzoru, Návrat k prameňom). Bokom stojí časť Zo zápisníka. Ak doteraz ten nepokoj a smútok bol na hranici abstraktnej kategórie, často sa nám zdal životne nepodložený, teraz aj skutočnostne smútok vyviera zo zažitých, životne zakúsených bolestných udalostí (smrť blízkych, choroba, spoločenské nepriaznivé okolnosti...). Básnický subjekt charakterizuje letargia v zápase s časom (opakovane sprítomňovaný laitmotívom kukučky „v nedoslýchavých ušiach mu ešte kukučka kuká“), je poľutovaniahodný, zbytočný, súmračný... Jeden z tých boľavých „úrazov“, ktoré budia v lyrickom subjekte bezútešnosť, smútok, malodušnosť, zatrpknutosť a nostalgiu, je dotyk minulosti v básni Nad fotografiou z rodičovského domu12. Boľavé návraty do rodiska sú exponované vo svojráznom laitobraze dvora starorodičovského domu. Je to neustály útek od spoločenskej pretvárky (napr. báseň Spoločenská hra13) a hľadanie azylu v návrate do detstva a mladosti, kde lyrický subjekt Jána Labátha hľadá ospravedlnenie svojej prejdenej cesty, útočište pred deprimujúcou skutočnosťou, pred nenaplneným životným obsahom v pokročilom veku. Výčitky, že sa zriekol tradície a jediného materiálneho puta v rodisku – starorodičovského domu sprevádzajúce básnika aj v tejto básnickej knihe sú 12 13

LABÁTH, Ján: Nad fotografiou z rodičovského domu. In: Pokračovanie, s. 12.

LABÁTH, Ján: Spoločenská hra. In: Pokračovanie, s. 13.

40 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

viac ako evidentné. V básni Dotyk dlaní14 predaj domu vníma ako vlastnú smrť: predal som dom – cez otvorenú bránu vynášajú rakvu s mojím menom. S motívom domu sa v tomto poslednom období viaže veľmi frekventovaný motív lastovičky. Tento vtáčik symbolizuje neustály návrat do svojho pôvodného bydliska, je symbol domova, rodiska, rodiny a aj teplého hniezda. V básni O jeseni a ešte niečom15 lastovičky sa už nikdy nevrátia, lebo niet domu, do ktorého by sa mohli vrátiť. Okrem motívov z tematického okruhu jesene častý je motív železničnej stanice a nástupišťa, ktorý sme v predchádzajúcich obdobiach vnímali ako volanie diaľok a ciest. Motív diaľok je prepojený s motívom domu, ktorý tu tiež už nie je vo význame domova a istoty, ale je to „dom s povyrážanými oknami“, teda duchovné prázdno. Všetko to sa v básni Osudy16 pripisuje lyrickému subjektu, ktorý je poľutovaniahodný, zbytočný, súmračný, s bezvýrazným pohľadom, čakajúci na svoj vlak, o ktorom vie, že nepríde: „na železničnej stanici s rozobratými / koľajnicami /--- / čaká / na svoj vlak.“ Tematizovanie týchto negatívnych životných obsahov nie je dôsledkom len osobných problémov (píše o veľmi ťažkom roku 1979), ale majú i širší podklad – spoločenskú a najmä ľudskú dimenziu. Básnikove obavy smerujú k človeku, k priateľom; v básni Na Silvestra17, ktorá sa podobá prípitku s povzbudivými a pobádajúcimi slovami: „Som tu Dvíham sa z prachu / ako dobitý pes a prosebne klopem svojimi doráňanými hánkami na dvere za ktorými pretrváva vidina že je ešte / život a môže byť na tejto zemi a taktiež ľudská rasa a všeľudský dôvod aby sme boli a zostali ľudia Šťastný / Nový rok vyslovujem znova a znova v neskrývanej ná-/ deji že aj mne zo sĺz svitne radosť“. Na jednej strane je nádej, že „zo sĺz svitne radosť“ a na druhej len vidina viery v duchu Matićovej poézie: „že je ešte život a môže byť na tejto zemi a taktiež ľudská rasa a všeľudský dôvod aby sme boli a zostali ľudia.“ Narastanie vonkajších stimulov, nemerateľné množstvo (aj znepokojujúcich a rušivých) informácií o svete (najmä z médií) básnika nútia tú entropiu redukovať na nejakú jemu blízku skúsenosť, ktorej dáva univerzálnu platnosť. Na noetickom pláne sa básnická osobnosť ešte vyhrotenejšie dostáva do rozporu medzi vysnívaným ideálom možného žitého sveta a jeho konkrétnou boľavou, z ilúzie vyzliekajúcou a k zemi pokorujúcou realitou. Už tu básnik doznáva, že v uponáhľanom svete niet miesta pre básnikov. Nástojčivejšie otázky typu Ale akú silu má básnické slovo? sa ani tu nemenia na nihilistické a vzdávajúce sa gestá, skôr na stále pretrvávajúcu básnikovu vieru v človeka: „Ja predsa verím, že si naša civilizácia nájde východisko zo zakliateho bludiska konzumnej spoločnosti, a úmerne so zošľachťovaním práce a vzťahov medzi ľuďmi objaví aj spôsob skutočného zošľachtenia človeka. Vtedy sa aj básnik zbaví svojho vyhnanstva a priamo, alebo prostredníctvom iných umení sa prihovorí. Lebo od pradávnych čias pretrváva na tejto zemi jemná citová struna, ktorá sa nemôže neozvať na dotyk ľudskosti a krásna.“18 Z básnických a iných textov z deväťdesiatych rokov minulého storočia a z prvého desaťročia tohto storočia vidno, že sa táto básnikova modernistická viera pritlmila a básnikovo životné resumé o civilizačných a spoločenských i ľudských vzťahoch je v znamení boľavo-trpkého pocitu sklamania.

14 15 16 17 18

LABÁTH, Ján: Dotyk dlaní. In: Pokračovanie. Obzor, Nový Sad 1984, s. 48.

LABÁTH, Ján: O jeseni a ešte niečom. In: Pokračovanie, s. 54.

LABÁTH, Ján: Osudy. In: Pokračovanie, s. 29.

LABÁTH, Ján: Na Silvestra. In: Pokračovanie, s. 14-15.

LABÁTH, Ján: Treba sa vrátiť k sebe. In: Zaviate šľapaje, s. 55.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 41

Zuzana Chalupová: Bielizeň, olejomaľba, 1967

Cykly Poodchyľovanie obzoru a Zo zápisníka sú vlastne súpisom záznamov a dojmov z ciest (písané neosobne, v 2. osobe jednotného čísla) do Atén (apríl 1979), do Paríža (roku 1973), do Ameriky a do New Yorku (v januári 1980), do hlavného mesta Belgicka do Bruselu (v máji 1980). Navštívené miesta a mestá autor nevníma ako obyčajní tuctoví turisti (dokonca aj jedna báseň sa volá A nie tak ako ostatní turisti19); pokúša sa nájsť jeden kľúčový, podstatu miesta vystihujúci pocit. Spomienky sú vlastne dvojznačné; sú návraty mladosti a vyvolávajú úzkosť z jej pominutia. V týchto básňach niet nadšenia, lyrický subjekt je „obraný o city“ a dúfa, že mu cudzia krajina tie „umŕtvené“ pocity dokáže vyvolať, obnoviť a pohnúť ním. A jednak sa významové polohy týchto básní v próze sústreďujú k už známym tiesnivým polohám vyplývajúcim z uplynulej mladosti. K tomu sa vlastne básnikovi skúsenostné zázemie rozčesáva na dva protikladné pocity: napríklad v básnickom texte Pohľady20 mesto Hvar sa na jednej strane viaže na mladosť (závrat v zraku, vzbura) a na druhej strane je úzkosť (úklady, zamknutá studňa), alebo Paríž v porovnaní s rokom 1964 (báseň Paríž 1964) teraz vníma len v negatívnych obrazoch štrajku v roku 1973 (báseň Červená a sivá21, upomínajúca na Novomeského). Takéto protirečivé pocity subjektu vyúsťujú v jednoznačné poznanie o nemožnosti návratu: „Viem že sa nikdy nevráti do môjho oka ten dávny / večer s pritajenými diaľkami S bárkami čajkami palma-/mi cyprusom S výkrikom udiveného dieťaťa: Mama / v mori sa topí slnko“22. Tak i lyrický subjekt nikdy viacej nebude svet vnímať detskými očami, v údive a očarení (úryvok tiež odkazuje aj na prvé tvorivé obdobie a konkrétnejšie na obraz západu slnca v básni Slnečné hodiny). V tomto zmysle zbierka Pokračovanie môže byť aj životné a básnické sumarizovanie, vytriezvenie a zmierenie sa so skutkovým stavom: „Čo si v jednom smere získal, v druhom smere tratíš: 6 – 6 = 0. Či je to aj súčet života?“23 19 20 21 22 23

LABÁTH, Ján: A nie tak ako ostatní turisti. In: Pokračovanie, s. 53.

LABÁTH, Ján: Pohľady. In: Pokračovanie, s. 50.

LABÁTH, Ján: Červená a sivá. In: Pokračovanie, s. 51.

LABÁTH, Ján: Večer. In: Pokračovanie, s. 49.

LABÁTH, Ján: Dojmy z nového sveta. In: Pokračovanie, s. 38 – 40.

42 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Posledná „nebásnická kniha básní“24 (S. Boldocký) Studňa25 (1988) už samotnou kompozíciou – rozdelená je na šesť častí (Namiesto predslovu, Zo zápisníka P..., Záznamy I, Záznamy II, Iné záznamy a Doslov) v podobe nejakej serióznej vedeckej štúdie – nás navádza na jej percipovanie ako nebásnickej a najmä prvá a posledná časť je v znamení prieniku nelyrických prvkov do tkaniva „básní“. Obsahove prevládajú záznamy, ktoré vnímame v tom primárnom zmysle ako zapísaný text. V týchto textoch básnik viacej čerpá z vedomia ako z podvedomia, čo bolo v prípade v predchádzajúcich tvorivých obdobiach a v rovine výrazu sa to prejavuje ako upúšťanie od obrazných pomenovaní, inverzie, paralelizmov, opakovania, čo predstavovalo súčasť Labáthovej poetiky v predchádzajúcom období a od čoho začal upúšťať už v predchádzajúcej knihe Pokračovanie. V knihe Studňa si autor naplno uvedomil, že niekedy menej slov znamená viacej a zámerne necháva text otvoreným. Časť Namiesto predslovu je vlastne akoby pokračovanie rozprávania z románu Diaľky o svojom detstve, ktoré predstavuje jeho nevyčerpateľné žriedlo inšpirácie a tvorivosti, nie však svojimi príbehmi, ale tým jedinečným existenčným fluidom, ktoré si odniesol z domu a ktoré ho sprevádzalo životom. Nostalgické návraty do detstva a rodiska v predchádzajúcich obdobiach sa tu citovo vystupňovali; najmä keď ide o evokácie dávnej minulosti, spomienok na detstvo, na starootcovský dom a dvor. Kým v črte Kreslenie chaty26 sa lyrický hrdina zdvojuje, jeho dvojník, ktorého pomenoval P... a definoval ako „Sliedivý pohľad do hĺbky prechodnosti a jeho odraz v čase“ má za cieľ prehodnocovanie prejdenej cesty: „Nadišiel čas / Keď treba hodnotiť / Cesty“. Motív, cez ktorý sa ako cez sietnicu pretínajú mnohé významy a kde sa prehodnocuje postoj k mnohým javom, ktoré ho determinovali, je motív studne. Studňa je aj studnica materinskej reči, aj objekt, pri ktorom sa rodili básne, aj predmet spomienky na detstvo a dom. Aj neskoršie sa studňa spája s týmto významom, napr. v knihe Odtadiaľ a kam? v zápise Pri studni27 hovorí: „...A vždy jemný súzvuk rozohraných zmyslov – výron čistého priesvitného slova zo samej podstaty pocitu (na hraniciach možnosti). Vraciam sa k tebe, týraný smädom, aj v tomto ťažkom čase.“ Súvisí s týmto aj konvenčný symbol studne ako prameňa života. Studňa je objekt spájajúci lyrický subjekt so svojimi predkami a symbolizuje aj vnútorný duchovný rozmer človeka a z toho zákonite vyplýva potreba súvahy a reflexie. Tlmí sa tu rozvravenosť básnika, akú poznáme napríklad zo zbierky Váhy, ale nie je to oblúkovitý návrat ku pôsobivým kondenzovaným poetickým obrazom v prvom tvorivom období, ale stručnosť a fragmentárnosť smerujúca k depoetizácii textu. Prítomná je tu poetika všednej každodennosti alebo každodennej všednosti so snahou urobiť presah k archetypu (dom, studňa) ako svojráznej pointy celoživotného zaoberania sa literatúrou.

Básne napísané v prvých desaťročiach 21. storočia predstavujú básnický epilóg; človek – básnik existuje len vo vzťahu k sebe samému. Básnik pritom už nielenže osmutnieva, smútok je jeho domovom a exil (aj do poézie) vníma ako svoj údel. Labáthov básnický subjekt, umlčaný neblahými spoločenskými okolnosťami iba „vo chvíľach sviatočných“ vydával zo seba verše. V životnom ústraní, spomínajúc na dom, od svetových prúdení 24 BOLDOCKÝ, Samuel: Studňa života alebo ako oznámiť, čo sme videli v nás a ponad nás. NŽ, 48, júl – august 1996, č. 7 – 8, s. 20 – 22.

25 LABÁTH, Ján: Studňa. Nový Sad : Obzor, 1988.

26 LABÁTH, Ján: Kreslenie chaty. In: Studňa, s. 14 – 18.

27 LABÁTH, Ján: Pri studni. In: Odtadiaľ a kam? Báčsky Petrovec : Kultúra, 2005, s. 39.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 43

strašne ďaleko, jeho básne z posledného obdobia najviac nachádzame, aj keď sporadicky uverejnené, najmä v jeho spomienkovo-memoárových knihách Zaviate šľapaje a Odtadiaľ a kam?. Sú to (básnické) texty z časti Aj hovor aj samovrava (z rokov 1987 – 1989) v Zaviatych šľapajach, v mnohom nadväzujúce na poetiku básnických zbierok Pokračovanie a Studňa a básne z druhej knihy Odtadiaľ a kam?: Pred domom (ktorého už niet)28, báseň Na mraku29 ako hovorí z rukopisu knihy Cesta do zasľúbenej krajiny30, ktorú pravdepodobne nenapíše, Útržky samovravy31, Písané na kolene32, Už iba samovrava33 a iné. Aj v tomto období básnik (či lyrický subjekt) svoje postavenie vyvodzuje z fatálneho a fatalistického odchodu z domu a domova: „Tak predsa sa naplnila osobná kliatba, zjavená čírym prorockým hlasom ešte na začiatku cesty:... A neodpovieš nikomu na otázku: – Kde si bol?“34 Má to blízko k hamletovskej otázke, ako ju ešte nachádzame u Labátha v nasledujúcej podobe: Hovoriť alebo nebyť? Podľa neho vzťah existencie a tvorby nie je teda otázkou bytia, ale boja o bytie. Neustále chodenie v kruhu, v hľadaní zasľúbenej zeme, ktorú ešte v detstve stratil, skôr než ju spoznal: „Starneme? Dozrievame? A leto prichádza. Jeho farby nám pripomínajú stratené vidiny. Aké to sklamanie! Aké vytriezvenie! Ale aj radosť z poznania, že sa predsa krúti. A to nás povzbudzuje.“35 Všetky tieto básnické texty sa nesú v súlade s veršom „Tú báseň už teraz nedopíšeš“ a s rúfusovskými obavami o básnické slovo: rodia sa „len slová, slová hľadajúce vetu“ a labáthovskou vierou v prítomnosť poetického, krásneho, božského v malom a nepatrnom: „šíry / vesmír, zakliaty v jedinom vzlyku / nezábudky.“ Cítiť z toho aj rezignáciu a zmierenie sa s osudom: „A tak to musí byť“, odkázaný si (básniku) len na „písanie pre seba“. Autor a spolu s ním aj ostatní predstavitelia jeho generácie vedia, že už dávno nie sú v centre literárneho diania, cítia sa ako „vozeň odstavený“, ktorý leží „na bočnej trávou zarastenej koľaji“36. I keď je to podľa básnika generácia, ktorá by ešte stále mala čo povedať: „Úbohí princovia vyhnaní z rozprávky / Nesieme na pleciach ťažobu svojho nedopovedaného slova / A nebadane odchádzame.“37 Už v druhej polovici sedemdesiatych rokov bolo badateľné ustupovanie Labátha básnika do ústrania, v rokoch osemdesiatych sa tam dostáva aj svojím básnickým modelom. Báseň Deň a noc 238 uverejnená v knihe Zaviate šľapaje je svojráznou autovýpoveďou jeho básnickej cesty. Lyrický subjekt v básni vystupuje ako On (básnik), ktorého krášli skromnosť, ale i rozhodnosť a ľudské vlastnosti (útrapy, radosť, márnivosť). Svoj donkichotovský básnický údel berie však dôstojne a svoje básne ponecháva osudu a (svoj) popol najväčšiemu súdu – času. Básnik sa už k času a jeho plynutiu nestavia problémovo; čas v poslednom období vníma ako nepodstatný (pre jeho bytie), lebo nie časové, ale večné hodnoty básnik – človek za sebou zanecháva.

28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38

LABÁTH, Ján: Pred domom (ktorého už viac niet). In: Odtadiaľ a kam?, s. 7.

LABÁTH, Ján: Na mraku. In: Odtadiaľ a kam?, s. 90.

LABÁTH, Ján: Odtadiaľ a kam?, s. 90.

LABÁTH, Ján: Útržky samovravy. In: Odtadiaľ a kam?, s. 96.

LABÁTH, Ján: Písané na kolene. In: Odtadiaľ a kam?, s. 116.

LABÁTH, Ján: Už iba samovrava. In: Odtadiaľ a kam?, s. 147.

LABÁTH, Ján: Zaviate šľapaje. Báčsky Petrovec, Kultúra 1996, s. 117.

Tamže, s. 113.

LABÁTH, Ján: Už iba samovrava. In: Odtadiaľ a kam?, s. 147.

Tamže, s. 148.

LABÁTH, Ján: Deň a noc 2. In: Zaviate šľapaje, s. 86.

44 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ZDENKA VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ

Literárne snemovanie a zmeny spoločenskej funkcie literatúry Literárne snemovanie je tradičné podujatie vojvodinských Slovákov, ktorého funkcia sa v priebehu šesťdesiatich rokov menila, ale ktoré pevne stojí na niekoľkých konštantách – a to sú téma, úroveň a cieľ. Téma – slovenská vojvodinská literatúra, úroveň – vždy na poradách vystupovali špičkoví odborníci z tejto oblasti a publicisti z našich radov a napokon: cieľ – aspoň raz za rok sa stretnúť, vymeniť si názory a v akej-takej miere potvrdiť a podnietiť literárny kontext a všeobecne slovenskú vojvodinskú kultúru príspevkami a plodnou diskusiou.

Prvé literárne snemovanie, resp. literárna porada, bolo uskutočnené roku 1953 a vlastne ani nebolo poradou v dnešnom zmysle, ale schôdzou Slovenskej kultúrnej rady, založenej v rámci Zväzu kultúrno-osvetových spolkov Vojvodiny. Porada sa konala 25. januára 1953 v Báčskom Petrovci a v tom čase šéfredaktorom časopisu Nový život bol Juraj Spevák.

Keďže vznik tohto podujatia tesne súvisí s osudom časopisu, sprítomníme si kontext, udalosti a spoločenské ovzdušie, ktoré podnietilo kultúrnych dejateľov uskutočniť toto prvé stretnutie, a ktorí netušili, že šesťdesiat rokov neskôr budeme hovoriť o význame tohto podujatia. Časopis pomenovaný Nový život od roku 1949 vydával Odbor pre Slovákov Zväzu kultúrno-osvetových spolkov Vojvodiny, teda formálne šlo o nový časopis, avšak takmer vo všetkom toto periodikum nadväzovalo na časopis Náš život, ktorý v rokoch 1933 – 1948 vydávala Matica slovenská v Juhoslávii. Ako následok spoločenských zmien omnoho širších rozmerov, ako je toto naše prostredie, a vzťahov medzi východnými a západnými krajinami a vtedajšou Juhosláviou Matica slovenská v Juhoslávii bola integrovaná do spomenutého Zväzu kultúrno-osvetových spolkov, časopis Náš život zanikol a vznikol Nový život. Teda snemovania vznikli predovšetkým nie z literárnych dôvodov, ale v dôsledku zmeny ideologicko-politického poslania organizácií, ktoré vydávali časopis (či dva), a potreby podnietiť a rozvíjať slovenskú vojvodinskú literatúru ako osobitný kontext.

Necelý mesiac pred integráciou či zánikom Matice slovenskej v Juhoslávii došlo k rezolúcii Informbyra a následne k radikálnej konfrontácii Juhoslávie nielen so Sovietskym zväzom, ale aj s Československom. Prerušením vzťahov krajiny, v ktorej sa ocitla, a materského štátu Matica slovenská v Juhoslávii sa dostala do absurdného postavenia. Už v prvých povojnových ročníkoch Nášho života práve toto prerušenie vzťahov produkovalo výrazný odklon v koncepcii časopisu, a to v tom zmysle, že autori zo Slovenska, ktorí v matičnom časopise boli výrazne zastúpení, sa v prvom desaťročí Nového života vôbec nezjavujú. Neskôr sa postupne začínajú vracať, čo zasa súviselo s celkovým spoločensko-politickým uvoľňovaním politického napätia v krajinách tzv. Varšavskej zmluvy.

O tom, s akým problémom sa stretli nositelia novej koncepcie časopisu, svedčí výzva Jána Kmeťa v texte Naše literárne problémy, ktorým vyzýva kultúrnu verejnosť, aby sa zúčastnila prvej literárnej porady: „Naša súčasná menšinová literárna tvorba nemá skadiaľ očakávať konkrétne ideové a umelecké vzory, ani priame impulzy – bez väčších autorít NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 45

a bez akýchkoľvek patrónov povolaná je sama tvoriť svoju menšinovú literárnu históriu.“1 Zrejme si tvorcovia nového konceptu časopisu a organizátori literárnej porady veľmi dobre uvedomili zástoj historickej chvíle pre budúci osud tohto menšinového spoločenstva. Nedostatok vzorov a autorít vlastne znamenalo krízu kontextu, nadväznosti, a to, čo sa snažili urobiť, bol pokus o dištancovanie sa od celonárodného literárneho, kultúrneho a spoločenského kontextu, lebo v pokračovaní toho istého textu hovorí takto: „Literárna atmosféra na Slovensku už od prvej svetovej vojny čím ďalej – tým viac sa rozchádzala s našimi chápaniami a dnešné jej zameranie voči nášmu bytiu je vonkoncom nepriateľské.“2 Autor v pokračovaní článku píše o tom, že je uskutočnenie literárnej porady dôležité preto, aby sme si posilnili uvedomovanie a ďalšie vytváranie vlastného kontextu: „K tomu osožné bude sumárne vidieť všetko, čo sme na literárnom poli od oslobodenia dodnes vykonali, vytvoriť si o všetkom tom obraz a vyhraniť k tomu svoje stanovisko. Veď od oslobodenia dodnes bolo napríklad uverejnených viac ako dvesto básní dvadsiatich ôsmich našich autorov... a o všetkom tomto sme sa vedeli len veľmi málo plodne rozprávať.“3 Spoločenské poslanie literatúry je jej integrálnou súčasťou, lebo neexistuje literatúra mimo svojej spoločenskej funkcie a spravidla toto spoločenské postavenie podmieňuje poetiku (alebo na ňu vo veľkej miere vplýva). Dejiny literatúry neregistrujú len zmeny spôsobu písania a zmenu poetík, ale, samozrejme, sa mení (resp. predovšetkým sa mení funkcia a z toho vyplýva zmena poetiky) aj funkcia literatúry a umenia, ktorú spĺňa v spoločnosti.

Literatúra zohrala veľmi dôležitú úlohu napríklad v procesoch vytvárania moderných národov. V procese vzniku národov, ktorý sa uskutočnil v 18. storočí, aby sa jeden národ „vytvoril“, potrebné bolo, aby si všetci príslušníci navzájom dobre rozumeli, v zmysle jazykovom. Literatúra bola dôležitá, lebo sa ňou kodifikuje spisovný jazyk, presnejšie štátny jazyk a jednotná jazyková norma. Vďaka tomu spisovatelia dostali vysunuté miesto v spoločnosti a literatúra integratívnu funkciu – boli súčasťou, podmienečne povedané, veľkého ideologického projektu.

Analogicky to platí aj v prípade formovania národnostnej menšiny, konkrétne kontextu slovenskej vojvodinskej literatúry. Môžeme sa rozprávať o tom, či je tento ideologický projekt ukončený, alebo nie je a prečo literatúra už nie je natoľko dôležitá? Alebo či možno predsa je dôležitá v prípade ako je náš, a súvisí s vynakladaním po troche anachrónneho, ale v skutočnosti veľmi reálneho úsilia zachovať národnostnú svojbytnosť v zmysle čelenia procesom asimilácie. Môžeme sa rozprávať o tom, aký je náš záujem v rozvíjaní a udržiavaní tohto ideologického projektu?

Keď si uvedomíme, aký postoj k literatúre vojvodinských Slovákov a k vzniku osobitného literárneho kontextu mali vtedajší najaktívnejší dejatelia, analógne možno povedať, že literatúra mala (zrejme úspešnú) úlohu vo formovaní alebo inými slovami kultúrnom diferencovaní národnostných menšín vo Vojvodine (konkrétne hovoríme o slovenskej), lebo jej bolo poverené ideologické prevychovávanie národnostnej menšiny a formovanie úplne novej entity. V tom zmysle časopis Nový život a literárne porady zohrali pri formovaní a zachovávaní osobitného autochtónneho kultúrneho kontextu dôležitú úlohu.

1 2 3

KMEŤ, Ján: Naše literárne problémy, In: Hlas ľudu 1953, č. 4, s. 10.

Tamže.

Tamže.

46 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Zuzka Medveďová: Milan Hodža, olejomaľba, 1936

V súčasnej spoločnosti (všeobecne, ale aj v našich pomeroch) literatúra už objektívne nemá taký význam a úlohu, aký mala skôr, a to vo veľkej miere nie je vina aktuálnych tvorcov. Má to súvis s technologickým rozvojom, s dostupnosťou iných jazykových a intelektuálnych zdrojov, s otvorením a prepájaním enklávy s materským štátom, so súčasým spôsobom života, hodnotami neoliberálneho kapitalizmu... Teda mnoho toho sa zmenilo a postavenie spisovateľa v dnešnej spoločnosti už nie je také výsostné, také významné, ani také lákavé. Spisovatelia už nepredstavujú „hlavný rozum“ a ani vedomie a svedomie jedného národa alebo národnostnej spoločnosti.

Literatúra dlho bola sociálne zvýhodnenou činnosťou, vždy bola viac ako umenie, spisovatelia neboli len tvorcovia fikcie, ale často (niekedy za života, ale častejšie po smrti) vyrastali na popredné, reprezentatívne osobnosti, symbol, ale keď menej mystifikujeme, hovoríme, že spĺňali poslanie.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 47

V minulosti funkcia literatúry a spisovateľov bola emancipačná a identifikačná a časom sa stala mytologickým základom národnej kultúry. Spisovatelia podľa vzoru zriadeného pred viacerými storočiami boli tu na to, aby nám povedali, kto sme, odkiaľ sme, akí sme, čo sme robili, čo robíme a čo by sme mali podnikať... V podobe fikcie osvecovali jednotlivcov a zodpovedajúce spoločenské procesy a hlbším zmyslom zabezpečovali svoje národné a jazykové spoločenstvo, nachádzali dôvody, vyslovovali diagnózy, tlmočili následky jej existencie. Potom to všetko zaniklo a zmenilo sa. Spisovateľské remeslo dostalo exponenciálnu funkciu, stratila sa funkcia etická, etnická a výchovná. Parafrazujeme súčasného srbského kritika a spisovateľa Mihajla Pantića, že spisovateľ je dnes multiplikátor tých stereotypov, ktoré si trh od neho žiada.

Spoločnosť sa dnes urýchlene mení a tam, kde sú spoločenské zmeny príliš rýchle, stáva sa, že literárny organizmus nestačí sledovať a prispôsobovať sa, alebo mu na to chýbajú kapacity, a že v určitom kultúrnom kontexte literatúra zostane visieť vo vzduchu ako zjav, s ktorým ani samotná spoločnosť nevie, čo robiť a načo slúži...

Spomeniem niektoré práve aktuálne javy v podmienečne povedané veľkých literatúrach, ktoré sa v dôsledku nášho menšinového postavenia len málo alebo vôbec netýkajú našej literatúry: predominancia trhových kritérií, zánik kategórie veľkých spisovateľov so zástojom tribúna, s rozvojom elektronickej technológie literatúra sa stáva len čiastkou masového umenia – kniha už nie je zriedkavým a vzácnym predmetom, ale je každodenným ľahko dostupným produktom masovej kultúry, dominancia románu ako žánru, dominancia ľahkých triviálnych žánrov, zmena funkcie literárnej kritiky, ktorá sa stala súčasťou marketingu... Teda to sú problémy, ktorým dnes čelí literatúra a všeobecne toto všetko sa našej – slovenskej vojvodinskej literatúry – netýka.

Keďže je už na prvý pohľad zrejmé, že tie procesy, ktoré spravidla zasiahli takmer všetky literárne kontexty, len vo veľmi malej miere zasiahli náš, možno uzavrieť, že dôvody spočívajú v inom poslaní, ktoré tie literatúry spĺňajú v rámci svojho spoločenského kontextu, a že táto naša (zdôrazňujem slovenská vojvodinská, ale rovnako to platí aj o hociktorej menšinovej literatúre) aj v tom zmysle poslania nejako uviazla v predchádzajúcich storočiach – a odzrkadľuje sa to na poetike, lebo toto odzrkadľovanie je zákonný proces.

Kritik a šéfredaktor časopisu Nový život Dr. Adam Svetlík v rozhovore uverejnenom v týždenníku Hlasu ľudu hovoril o tom, že napríklad slovenské tance, petrovské klobásy a aradáčske herovky budú ešte dlho existovať aj vtedy, keď v týchto končinách už žiadneho Slováka nebude. Ale vo chvíli, keď nám zanikne literárna tvorba v materinskom jazyku, bude to iste začiatok konca nášho ‚ dolnozemského experimentu. Neúmyselne tým Svetlík vyslovil, že bez ohľadu na to, aká je táto naša literatúra z poetického, estetického aspektu, ona spĺňa identifikačnú funkciu, a je pre nás veľmi dôležitá, lebo je dôkazom našej identity a existencie. Literárni kritici by povedali, že je to zasa viac o mimoliterárnych záležitostiach a menej o literatúre a my chceme tým povedať, že v každej analýze tohto kontextu by sme toto mali mať na zreteli. Lebo zrejme tie estetické, intelektuálne, duchovné potreby si bežní čitatelia ľahko uspokoja iným spôsobom a možno práve obmedzená spoločenská funkcia je súčasne výhodou a zároveň prekážkou budúceho rozvoja slovenskej vojvodinskej literatúry.

V tom donkichotovskom boji čeleniu asimilácii literatúra je Sancho Panza.

48 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

RECENZIE MÁRIA MYJAVCOVÁ

O slovenskom rytmickom zákone prehĺbene (Ján Kačala: State o slovenskej kvantite a rytmickom zákone. Ústav filologických štúdií Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Univerzita Komenského v Bratislave, 2014, 140 s.)

Ján Kačala do monografického výberu svojich jazykovedných statí zhrnutých v knihe State o slovenskej kvantite a rytmickom zákone (2014) zaradil celkove jedenásť svojich najprv časopisecky pouverejňovaných statí, v ktorých rozoberá problematiku slovenskej kvantity a rytmického zákona. Urobil tak zrejme v snahe sprístupniť čím širšej kultúrnej verejnosti túto pre spisovnú slovenčinu skutočne závažnú vlastnosť, prejavujúcu sa v hláskosloví, ale tiež v tvarosloví a slovotvorbe. Je nesporné, že daná jazykovedná problematika je takto v knižnej podobe pre bežnú prax oveľa vhodnejšia. Je však škoda, že používatelia spisovnej slovenčiny v našej slovenskej jazykovej enkláve v srbskej Vojvodine prakticky nemajú priamy prístup k publikáciám jazykovedného typu vydávaným na Slovensku. Konkrétne aj táto knižná zbierka statí o rytmickom zákone a vôbec o slovenskej kvantite by u nás prišla veľmi vhod jednak ako podpora na dosiahnutie jazykovo korektnej úrovne verejného jazykového prejavu, či už v ústnej alebo písomnej podobe, a to najmä práve v školskej praxi, a tobôž pri vyučovaní slovenčiny na vysokoškolskom stupni.

Však aj sám autor tento svoj vydavateľský počin chápe ako „príspevok k bližšiemu poznaniu a osvetleniu tých čŕt slovenčiny, ktoré práve vo zvukovej podobe jazyka tvoria z nej typologicky osobitne sa vyvinuvší a špecificky usporiadaný systém, ktorým sa tento systém najvýraznejšie odlišuje od systémov iných, osobitne príbuzných jazykov“. (s. 7) V slovenskej jazykovede celkove platí konštatácia, že „súčasný slovenský spisovný jazyk má svoj základ v stredoslovenských nárečiach a tento vzťah sa udržiava a aj uvedomuje ako živý podnes“. (s. 8) Aj v našom vojvodinskom menšinovom slovenskom jazykovom spoločenstve majú prevahu nárečové formácie práve stredoslovenského pôvodu. Je teda nesporné, že práve táto okolnosť posilňuje aj postavenie spisovnej slovenčiny v našom špecifickom slovenskom prostredí.

Problematiku slovnej kvantity a tzv. rytmického zákona v spisovnej slovenčine Ján Kačala v tejto svojej knihe rozoberá celkove v jedenástich vedeckých statiach, a to tak, ako boli tieto state pôvodne uverejňované časopisecky. Vstupnou pasážou je tu stať Trvalý stredoslovenský základ spisovnej slovenčiny (aj v oblasti kvantity a rytmického zákona (s.8 – 24). Autor tu predkladá prehľad mienok o vzťahu spisovnej slovenčiny a nárečí, a to mienok takých eminentných slovenských jazykovedcov, ako boli Ľubomír Ďurovič, Eugen NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

RECENZIE 49

Pauliny, Ľudovít Novák, Anton Habovštiak a v neposlednom rade i Jozef Štolc a Jozef Ružička. Z recenzovanej knihy Jána Kačalu tu preberáme také nosné citáty z vystúpení niektorých z uvedených na slovo vzatých slovenských jazykovedcov k danej jazykovednej téme, aby si aj naši používatelia spisovnej slovenčiny čím lepšie uvedomili zástoj rytmického zákona v našej bežnej praxi. Tak z knihy Jána Kačalu preberáme výrok jazykovedca Antona Habovštiaka o vzťahu spisovnej slovenčiny a nárečí. Tento známy slovenský jazykovedec k danej téme medziiným hovorí: „Pri utváraní spisovnej slovenčiny bola závislosť spisovného jazyka od nárečí veľmi zjavná, najmä v hláskosloví a tvarosloví. Vo svojom historickom vývine sa však spisovný jazyk natoľko upevnil, že v oblasti hláskoslovia a tvaroslovia možno dnes už pokladať otázky pomeru spisovného jazyka a nárečí za doriešené.“ (s. 9) Ešte obšírnejšie sa o vzťahu spisovného jazyka a nárečí vyjadril Jozef Štolc, ktorý ináč svojho času bol preskúmal aj naše slovenské nárečia vo Vojvodine a ktorý aj nás tunajších adeptov slovakistiky nabádal k jazykovednému výskumu.1 K otázke vzťahu spisovnej slovenčiny a stredoslovenských nárečí Ján Kačala cituje uvažovanie tohto eminentného slovenského dialektológa. Štolc teda o vzťahu spisovnej slovenčiny a slovenských nárečí hovorí: „Nie každý nárečový prvok je vhodný pre uplatnenie v spisovnom jazyku, totiž v jeho štylisticky bezpríznakovom pláne. Je zrejmé, že i keď sa spisovný jazyk zakladá na nárečí, nie je pôvodným nárečím viazaný ad infinitum jednoducho preto, že má celonárodnú, nadnárečovú povahu, a preto, že má obsahom i rozsahom širšiu funkciu ako územné nárečie. Spisovný jazyk vystupuje z medzí nárečí a stáva sa kultúrnym pokračovaním všetkých nárečí. Táto funkcia oslobodzuje spisovný jazyk od viazanosti na východiskové nárečie. Ale na druhej strane tá istá funkcia obmedzuje hranice jeho voľnosti tým, že musí zostať vždy národným jazykom celého nárečového spoločenstva. Spisovný jazyk by nemohol existovať a nemohol by plniť všetky funkcie národného jazyka, keby stratil súvis s nespisovnými útvarmi národného jazyka. Nespisovné útvary za istých okolností umožňujú vznik spisovného jazyka, ku ktorému potom smerujú a ktorý ich pretvára a spracúva.“ (s. 10) Podobne vyznieva aj presvedčenie tiež popredného slovenského jazykovedca Jozefa Ružičku, ktorého doménou bola práve spisovná slovenčina. On v známych Tézach o slovenčine hovorí: „Spisovný jazyk vznikol na základe nárečí, vyrástol z ľudovej reči, formoval sa aj cez staršie kultúrne útvary, ale od svojho sformovania vyvíja sa podľa vlastných zákonitostí, hoci súčasne vplýva na koexistujúce miestne nárečia nivelizačne. A sám z nich dostáva popudy k rozvoju i prostriedky rozvoja. (…) Organické zväzky medzi nárečiami a všetkými podobami nášho národného jazyka sú pevné a trvalé.“ (s. 10) Vo veci spisovného jazyka Slovákov sú však osobitne zaujímavé údaje svedčiace o názoroch samotného kodifikátora spisovnej slovenčiny Ľudovíta Štúra, ako ich tu v svojej knihe uvádza Ján Kačala. On hovorí, že Ľudovít Štúr pri svojom „kodifikačnom kroku siahol za rečou slovenského ľudu (…). Pritom mal nielen o jej systémovom usporiadaní, o jej vlastnostiach, ale aj o jej geografickom vymedzení dosť presnú predstavu.“ (s. 11) Toto svoje poznanie autor ešte podporuje aj výrokom z toho istého prameňa samého Ľudovíta Štúra, kde Štúr o spisovnej slovenčine hovorí, že je to tá slovenčina, „ktorá je najpravdivejšia slovenská, najzavarovanejšia, najčistejšia, najplnohlasnejšia a pritom najrozšírenejšia! A takáto je reč tá, ktorá sa hovorí v Turci, v Orave, Liptove, Zvolene, Tekove, Gemeri, Honte, Novohrade, hornej Trenčianskej a Nitrianskej stolici a po celej Dolnej zemi“. (s. 11) 1

ŠTOLC, Jozef: Reč Slovákov v Juhoslávii I. Zvuková a gramatická stavba. Bratislava:Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968, 356 s.

50 RECENZIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Štúr teda osobitne zdôrazňoval jednotu spisovnej slovenčiny ako národného jazyka na celom území, kde žijú Slováci, a ako teda vidno z citátu, i slovenčiny, aká sa hovorí po celej Dolnej zemi. Ján Kačala zo spisu Ľudovíta Štúra Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej uvádza Štúrovo presvedčenie, že stredoslovenské nárečia sú nositeľmi nového spisovného jazyka a že sú matkou slovenčiny, zatiaľ čo nárečia západoslovenské a východoslovenské označuje ako jej dcéry. Takéto Štúrovo presvedčenie Ján Kačala hodnotí ako historicky podmienené, totiž ako výsledok dlhého procesu vo vývine slovenského jazyka, teda procesu, ktorý vyústil do takého stavu, aký práve kodifikoval Ľudovít Štúr.

V záverečnej pasáži tejto úvodnej state Ján Kačala podáva priebeh procesu upevňovania a vývinu spisovnej slovenčiny v nasledujúcich obdobiach. Konštatuje, že po Štúrovej kodifikácii spisovnej slovenčiny bol vzťah spisovnej slovenčiny k slovenským nárečiam „ako principiálny pre jestvovanie slovenského spisovného jazyka“ (s.12) ešte niekoľko ráz odznova nastoľovaný. Tak na prelome 19. a 20. storočia, r. 1902, vyšlo kodifikačné dielo Sama Cambela Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Ďalšie posilnenie pozície spisovnej slovenčiny nastalo na začiatku 60. rokov 19. storočia, keď vznikla v Turčianskom Svätom Martine Matica slovenská ako celonárodná kultúrna ustanovizeň zásadného významu.“ (s. 12) Vtedy sa Turčiansky Svätý Martin stáva centrom slovenského národného života.

Tam sa pri redigovaní a vydávaní slovenskej literatúry a vôbec tlače postupne formoval tzv. martinský jazykový úzus, čo bola vlastne kultivovaná forma spisovnej slovenčiny.

Osobnostným a kultúrnym garantom martinského úzu, ako uvádza Ján Kačala, bol najmä jazykovedec a redaktor časopisov a novín Jozef Škultéty.

Martinský úzus spisovnej slovenčiny vedecky opísal a kodifikoval práve Samuel Cambel. Ako dôležitý cieľ pri upevňovaní pozícií spisovnej slovenčiny tej doby Ján Kačala vyzdvihuje Cambelovu požiadavku „Máme písať takými slovy, jaké ľud slovenský má a zná, a slová máme viazať takým spôsobom, ako ich ľud slovenský viaže.“ (s. 12). V tomto procese významnú úlohu zohrával práve jazykovedec Jozef Škultéty.

Nové obdobie vo vývine spisovnej slovenčiny, ako uvádza Ján Kačala, predstavujú tridsiate roky 20. storočia, keď vznikol spoločný štát Slovákov a Čechov. V týchto nových podmienkach života slovenského národa sa už nastolený spisovný úzus znovu rozkolísal.

Vtedy otázku samostatnosti slovenčiny ako národného jazyka Slovákov vedecky vyložil jazykovedec Ľudovít Novák vo svojom spise Jazykovedné glosy k československej otázke (r.

1935). V záujme nápravy rozkolísaného jazykového úzu Miestny odbor Matice slovenskej v Košiciach začal r. 1932 vydávať časopis Slovenská reč, ktorý po krátkom čase už vychádzal ako orgán Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine a ktorý ináč vychádza podnes. Časopis Slovenská reč bol zameraný na dodržiavanie už kodifikovanej spisovnej normy, a to najmä v oblasti slovnej zásoby, kde sa podporovali domáce slová a slová utvárané podľa slovotvorných postupov, ako boli už ustálené v spisovnom slovenskom jazyku. Práve tak sa aj na ostatných jazykových rovinách ako vzor odporúčal jazyk dobrých slovenských spisovateľov, ako aj prostriedky živej ľudovej reči, a to predovšetkým stredoslovenského areálu. Časopis Slovenská reč celkove prispieval k stabilizácii rozkolísanej spisovnej normy, ako aj k adekvátnejšej kodifikácii spisovného úzu. Z tohto úsilia neskoršie vznikli medziiným aj Pravidlá slovenského pravopisu vydané r. 1940.

Ako ďalšiu významnú udalosť v posilňovaní úlohy spisovného slovenského jazyka a v pestovaní jazykovej kultúry Ján Kačala uvádza šesťzväzkový Slovník slovenského jazyka, ktorý pod vedením jazykovedca Štefana Peciara vychádzal v rokoch 1959 – 1968. S týmto NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

RECENZIE 51

slovníkom sa bola ináč rozpútala široká kritická verejná diskusia ohľadom istých nedostatkov. Vážnym predmetom týchto diskusií bol práve vzťah spisovnej slovenčiny a jej nárečového, a to predovšetkým stredoslovenského východiska. Na tomto vzťahu sa v podstate zabezpečovala aj sama kodifikácia spisovnej slovenčiny v daných etapách jej vývinu. Ako dôležitú podporu vzájomného vzťahu spisovného slovenského jazyka a nárečí J. Kačala vyzdvihuje evidentný rozmach umeleckej literatúry, a to tak poézie, ako aj prózy a dramatickej tvorby, pričom autormi boli osobnosti prevažne stredoslovenského pôvodu.

Ten náhly národno-kultúrny rozmach na Slovensku sa veľmi skoro rozšíril aj v našom vojvodinskom prostredí, a to vďaka skutočnosti, že živou sponou nás vojvodinských Slovákov s rodným Slovenskom boli práve učitelia a kňazi prichádzajúci z pôvodnej vlasti. Bohaté údaje o stykoch vojvodinských Slovákov so Slovenskom v tom období nachádzame u nás v monografickej štúdii prof. Dr. Samuela Čelovského Z kultúrnych dejín vojvodinských Slovákov.2 V našom vojvodinskom prostredí tento celkový národno-kultúrny rozmach slovenskej umeleckej spisby, časopisov a súčasne aj pomerne živý kultúrny život práve tak znamenal aj vážne posilnenie záujmu o slovenskú literatúru a súčasne priniesol aj posilnenie pozície spisovnej slovenčiny ako takej v tomto našom špecifickom prostredí. Už vtedy sa totiž aj v prostredí vojvodinských Slovákov otvárajú slovenské ľudové školy, obecné knižnice3, čitárne, ba r. 1919 bolo otvorené aj Slovenské gymnázium v Petrovci. Na tomto podklade sa aj v tomto enklávnom jazykovom spoločenstve používa spisovná slovenčina ako v školstve a pri kultúrnom pôsobení, tak aj v domácej umeleckej a vedeckej tvorbe. Spisovná slovenčina je nám blízka a dnes pri narastajúcom slovensko-srbskom bilingvizme je iste aj zárukou našej národnostnej jazykovej budúcnosti.

Po vstupnej stati autor zaradil stať Dvojhlásky ako zložené útvary v slovenskom jazyku.

Dvojhlásky, čiže diftongy ako zložené hlásky totiž úzko súvisia s rytmickým zákonom. V spisovnej slovenčine sa používajú štyri dvojhlásky, a to ia, ie, iu, ô. Ján Kačala dvojhlásky označuje ako „špecifické jednotky inventára foném (t. j. segmentov) v našom jazyku, ktoré sa akusticky aj funkčne javia ako zložené z dvoch častí s nerovnakou mierou fonického vyznenia aj s rozdielnou závažnosťou v slabikotvornej platnosti samotnej dvojhlásky: prvá časť i (pri dvojhláskach ia, ie, iu), prípadne u (pri dvojhláske ô) je neslabičná, druhá časť a, e, u, prípadne o je slabičná, a preto zvučnosť (sonorita) v rámci dvojhlásky stúpa, takže slovenské dvojhlásky sú svojou sonoritou stúpavé“. (s. 21) Autor tu ešte pripája aj spresňujúci výklad slovenských dvojhlások jazykovedca Eugena Paulinyho, že „oba segmenty dvojhlásky sú funkčne rovnocenné, pretože len špecifickým spojením a jestvovaním oboch môže jestvovať dvojhláska“. (s. 21) Ako zložené hláskové útvary dvojhlásky platia teda ako dlhé nositele slabičnosti. Pre túto vlastnosť sa po slabike s dvojhláskou nasledujúca dlhá slabikotvorná samohláska v tom istom slove kráti, napr. ruka – rukách, 2 ČELOVSKÝ, S.: Z kultúrnych dejín Slovákov vo Vojvodine. Báčsky Petrovec: Miestny odbor Matice slovenskej v Srbsku, 2010, 512 s.

3 Tamže, s. 67: V Petrovci bola roku 1845 zásluhou evanjelického kňaza Štefana Homolu založená Nedeľná škola a pri nej aj prvá verejná slovenská knižnica na Dolnej zemi, ktorá od januára 1994 nesie meno svojho zakladateľa. Volá sa Obecná knižnica Štefana Homolu. Je to dnes najväčšia slovenská knižnica v Srbsku.

52 RECENZIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Zvonimír Pudelka: zo seriálu Ukážem ti svoje kozy..., mix média, 2015

ale: rieka – riekach, smelý – smelého, ale: biely – bieleho, cudzia, ale: rýdza, tona – tonách, ale: tôňa – tôňach.

O dvojhláske iu J. Kačala uvádza údaj, že bola do dvojhláskového systému slovenčiny zaradená dodatočne, a to namiesto dovtedy používaného dlhého ú v istých paradigmatických pozíciách a že sa o to až v 19. storočí zaslúžil jazykovedec Martin Hattala „na základe hodžovsko-hatalovskej reformy z r. 1852.“ (s. 23) V 3. stati svojej knihy Ján Kačala sa sústredil na tzv. zákon o slovnej kvantite.

Táto téma je tu rozpracovaná z viacerých strán. Na prvom mieste z tejto oblasti je stať Zákon o slovnej kvantite v slovenčine (s. 25 – 35), potom nasleduje teoretická stať K podstate rytmického zákona v slovenčine (s. 36 – 53) a po nej konkrétne javy súvisiace s rytmickým zákonom, a to: Kvantita v prípone -úci/-iaci (s. 54 – 60), Kvantita v tvaroch typu skúmava (s.

61 – 69), Regulácia kvantity v rámci slova a tvaru (s. 70 – 77), Utváranie kvantity v skratkových slovách (s. 78 – 83), Smerovanie rytmického zákona (s. 84 – 98), Koncepcia rytmického zákona v Cambelovej Rukoväti spisovnej reči slovenskej (s. 99 – 110), K pôvodu a vývinu rytmického zákona v slovenčine (s. 111 – 126) a Záver (s. 127 – 128).

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

RECENZIE 53

V súvislosti s kvantitou nositeľov slabičnosti autor upozorňuje, že kvantita je v slovenčine v podstate síce viazaná na všetky nositele slabičnosti, ale že pritom ide o kvantitu slovnú, lebo je to jav, ktorý sa posudzuje v hraniciach slova. Na tomto princípe je v slovenčine založený aj samotný rytmický zákon. Teda rytmický zákon sa realizuje v prípadoch, keď sú dve dlhé slabiky v tom istom slove v bezprostrednom susedstve.

V súvislosti s rytmickým zákonom v slovenskom jazyku autor tiež pripomína, že aj napriek veľkej zhode vo využívaní kvantity možno medzi spisovnou slovenčinou a stredoslovenskými nárečiami nájsť aj prípady, keď sa rytmický zákon v nárečí uplatňuje dôslednejšie než v spisovnom jazyku. Autor tu poukazuje práve na prípady, ktoré sú ináč bežné aj v našom vojvodinskom stredoslovenskom nárečí, napr: líšťa (význam: šúpolie), kvieťa, prúťa, tŕňa, rážďa, šúšťa a pod. V spisovnej slovenčine sa v týchto a aj v niektorých ďalších prípadoch uvádzajú výnimky z rytmického zákona: lístie, prútie, skálie, tŕnie, ale raždie.

V ďalšom texte autor poukazuje na iný, osobitný prípad krátenia dlhej slabiky v rámci slova. Je to jav, ktorý sa bežne označuje ako kvantitatívna alternácia (striedanie). Vzniká vtedy, keď sa dlhá slabika v koreni slova v pozícii pred tvarotvornou alebo slovotvornou príponou kráti. Napr.: dážď – dažďa, vietor – vetra, stôl – stola, stolík, nôž – noža, nožík, niesť – nesiem, múdry – mudrák, mudrovať, súdiť – sudca. Takéto skracovanie dlhej slabiky v koreni slova nemá súvis s rytmickým zákonom a v súčasnej slovenčine je vymedzeným javom. Ináč autor o takomto skracovaní dlhej slabiky v koreni slova hovorí, že sa to udialo v staršej slovnej zásobe, keď sa celkove diali kvantitatívne alternácie v koreni slova, takže tu teda nejde o rytmický zákon, ale o zákonité, náležité striedanie čiže alternáciu hlások.

Podobné alternácie sa javia medzi krátkou a dlhou predponou aj v prípade príbuzných slov s rozdielnou slovnodruhovou príslušnosťou, napr. zaslúžiť sa – zásluha, vycvičiť – výcvik, uniesť – únos, zapísať – zápis, prepísať – priepis. Ako dôležitý údaj autor v tejto súvislosti uvádza poznanie, že všetky uvedené prípady tvorenia slov alebo gramatických tvarov súvisia s celkovou jazykovou zákonitosťou, ktorá v slovenčine reguluje výskyt kvantity v slove, pričom ale konštatuje, že v novšom období sa takéto alternácie už neuplatňujú, o čom svedčia príklady, ako sú tu uvedené, napr. písať – písací, vŕtať – vŕtací – vŕtačka, betón – betónový, póza – pózovať a pod.

V súvislosti s dvojhláskami v slovenčine Ján Kačala sa zmieňuje aj o tzv. tautosylabických (patriacich do tej istej slabiky) spojeniach ie, ia v cudzích slovách, ako sú napr. pieta – pietny, klient – klientka, klientsky, abiturient – abiturientka, abiturientsky, pacient – pacientka, pacientsky, maniak – maniačka, maniacky. Ako vidno, v slovenčine tieto samohláskové spojenia v slovách cudzieho pôvodu tiež platia ako dlhé nositele slabičnosti, takže odvodené podstatné mená ako aj prídavné mená utvorené od týchto cudzích podstatných mien majú krátke odvodzovacie prípony.

V tejto stati o dvojhláskach Ján Kačala osobitne poukazuje aj na využívanie dvojhlások ia, ie, ô vo funkcii vkladnej hlásky pri ohýbaní podstatných mien ženského a stredného rodu, a to v tvare genitívu množného čísla, keď sa báza končí dvomi spoluhláskami. Napr.: písanka – písaniek, latka – latiek, guľka – guliek, stavba – stavieb, višňa – višieň, pravidlo – pravidiel, okno – okien, jamka – jamôk, slamka – slamôčka.

V stati K podstate rytmického zákona (s. 36 – 53) autor svoj vedecký výklad podstaty rytmického zákona predkladá z troch strán, a to z hľadiska predpokladov vedeckého výskumu, potom z hľadiska histórie tejto otázky a napokon sa osobitne pristavuje pri 54 RECENZIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

niektorých vybratých prípadoch, ako je ustaľovanie kvantity v niektorých typoch prevzatých slov, čo potom všetko zhrnul v Záveroch k tejto stati (s. 52 – 53). Keďže je celá táto kniha v podstate zbierkou pôvodne samostatne uverejňovaných statí, výklady k niektorým javom sa v knihe miestami aj viackrát opakujú. Tak je to medziiným aj so staťami č. 5 a č. 6.

V stati 5, kde sa hovorí o kvantite v príponách -úci / -iaci (s. 54 – 60), autor Ján Kačala tu podáva celkom jednoduché a jednoznačné vysvetlenie. Pri tvaroch činného príčastia prítomného, ako sú napr. tvary vlád-n-uc-i, vlád-n-uc-a alebo viaž-uc-i, viažuc-a, na konci tvaru stoja dve krátke slabiky, hoci by sa bežne očakávala dlhá koncová slabika. Autor tento prípad vysvetľuje ako vnútrosystémovú potrebu odlíšiť slovesné tvarotvorné prípony -úci, -iaci, ktorými sa tvorí činné príčastie prítomné, od slovotvornej prípony -cí, -ací, ktorou sa tvoria vzťahové prídavné mená slovesného pôvodu, ako sú spací, žací, stojací, mláťací, hnací, písací, rokovací, vyšetrovací, opakovací, sedací a mnohé ďalšie.

V 6. stati Kvantita v tvaroch typu s k ú m a v a (s. 61 – 69) autor predkladá podobné vysvetlenie. V tomto prípade po dlhej slabike v koreni slova stoja dve krátke slabiky: -a-am, -a-aš, -av-a, napr. čítavam, spievavam, kolísavam. Tento jav autor vysvetľuje takto: „v prípadoch typu čítavam, spievavam (…) obidve slabiky sú krátke každá z iných dôvodov.“ Ináč tento istý jav je zaradený aj do state č. 5 (s. 54 – 55). Teda samohláska a ako tematická morféma nasledujúca po koreni slova s dlhou slabikou je teda krátka v dôsledku rytmického zákona a zasa pri opakovacom slovese odvodzovacia prípona -va- je vždy krátka bez ohľadu na kvantitu predchádzajúcej slabiky.

Slovesné tvary typu s k ú m a v a (teda s krátkou koncovou slabikou) sa dotýkajú s hláskovo totožným zakončením prídavných mien ženského rodu utvorených zo slovesného základu slovotvornou príponou prídavných mien ženského rodu -avá, ako sú napr. čítavá, stúpavá, škrípavá, teda i skúmavá. Výskyt takýchto prídavných mien je, ako vykladá autor, limitovaný, a to jednak tým, že sem nepatria prídavné mená s rovnakým zakončením, ako sú napr. pehavá, popolavá, hrdzavá, ako aj tým, že sa takéto adjektívne slová neutvárajú od opakovacích slovies typu prichádzavať, vítavať, viazavať.

Osobitným regulátorom výskytu kvantity v slove alebo v tvare slova je v spisovnej slovenčine rytmický zákon. Je to pravidlo charakteristické pre slovenčinu, čiže pre stredoslovenské nárečia a spisovnú slovenčinu, ktorá je na nich založená. Ako hovorí Ján Kačala, ide tu o zákonitý vnútrojazykový prostriedok na regulovanie kvantity v slove, a to v tvarotvorných a slovotvorných slabikách podstatných mien ženského rodu. Na základe rytmického zákona v slove, prípadne v tvare slova, nemôžu vedľa seba stáť dve dlhé slabiky, takže základné podoby pádových koncoviek -ám, -ách (napr. rukám, rukách), alebo po mäkkej spoluhláske -iam, -iach (napr. ružiam, ružiach, laviciam, laviciach) sa krátia v prípadoch, keď tieto pádové koncovky nasledujú po dlhej slabike v základe slova, napr. trieda, triedam, triedach a svieca, sviecam, sviecach.

V záverečných častiach tejto state autor poukazuje tiež na prípady, keď rozdiel v kvantite slabiky slúži na odlíšenie formálne príbuzných slov s odlišnou slovnodruhovou príslušnosťou alebo s odlišným významom, napr. mesto – miesto, beda – bieda, delo – dielo, rad – riad, vydaj – výdaj, radiť – riadiť, pánsky – panský, zberať – zbierať a iné.

Podobné kvantitatívne odlíšenie máme v slovenčine aj pri predponách pre- a prie-, napr.: prechod – priechod, prebeh – priebeh, prevoz – prievoz, preprava – prieprava. Rozdiel NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

RECENZIE 55

v kvantite sa prejavuje aj v rámci slovotvorby, napr. vzrásť – vzrastať, zabaviť sa – zabávať sa, bieliť – belieť sa, krivý – kriviť – krivieť – krívať.

Autor v pokračovaní uvádza aj ďalšie prípady pôsobenia disimilačných tendencií (najmä v morfológii a v slovotvorbe). Na záver výkladu o kvantite v slovesných tvaroch konštatuje: „Kvantita v spisovnej slovenčine je mierna, pokiaľ ide o jej celkovú distribúciu vo fonologickom, ale aj tvaroslovnom a slovotvornom systému slovenčiny, ďalej pokiaľ ide o jej rozloženie v slove, prípadne tvare, aj pokiaľ ide o jej zvukové parametre a o jej realizáciu v reči.“ (s. 68) V stati 7. sa hovorí o regulácii kvantity v rámci slova a tvaru. (s. 70 – 77) Kvantitu v slovenskom jazyku autor označuje ako veľmi subtílny jav, čo znamená, že ide tu o jav, ktorý je celkove „zviazaný s bytím a fungovaním jazyka“. (s. 70) Charakter kvantity a rozsah jej uplatňovania v jazyku sú stabilizované a spoločenstvo nositeľov tohto jazyka v národnom jazykovom spoločenstve zákonitosti kvantity v svojom jazyku plne rešpektuje.

V ďalších statiach sa hovorí o utváraní kvantity v skratkových slovách. Ide tu o slová, ktoré sa v súčasnosti v slovenskom jazyku, najmä v hovorenej reči, stali už bežnou zložkou slovnej zásoby, no ktoré do našej bežnej slovenčiny ani neprenikajú. Autor aj túto novú súčasť slovnej zásoby súčasnej slovenčiny analyzoval a uzavrel: „Je zjavné, že tieto javy sa vymykajú zásadám o spájaní hlások do slov v spisovnej slovenčine“ (…), ale že „ako špecificky utvorený typ pomenovaní svojimi kvantitatívnymi pomermi tiež podporujú platnosť zákona o slovnej kvantite v spisovnej slovenčine.“ (s. 83) V posledných statiach tejto knihy autor sa venuje viacstrannej problematike samotného rytmického zákona, ako aj analýze koncepcie kvantity a rytmického zákona v diele slovenského jazykovedca Samuela Cambela Rukoväť reči slovenskej (1915, 1919), ktoré je celkove označované ako kodifikácia spisovnej slovenčiny, založená na martinskom úze.

Obsah tejto svojej vzácnej jazykovednej knihy Ján Kačala podáva v zhustenej podobe v Závere knihy. Na prvom mieste vyzdvihuje skutočnosť, že rytmický zákon bol síce v slovenskom jazyku konštituovaný ešte v 10. storočí, ale že sa ako podnes živá hláskoslovná zákonitosť uplatňuje na slovotvorných a tvarotvorných príponách, ktoré sa po predchádzajúcej dlhej koreňovej slabike pravidelne krátia, napr. češ-ú, ale píš-u plyt-ký ale krát-ky. Tento jazykový zákon platí dokonca aj pri prevzatých slovách s hláskovými dvojicami ie, ia, napr. pieta – pietny, klient – klientka – klientkam, klientsky, maniak – maniačka – o maniačkach – maniacky. Podobne je to aj pri etnických názvoch, ako sú napr. Talian – Talianka – o Taliankach, taliansky.

Rytmický zákon úzko súvisí s morfematickou štruktúrou slova. Uplatňuje sa totiž na tzv. morfematickom švíku, teda na mieste, kde sa spájajú dve čo do kvantity odlišné morfémy, a to koreňová a slovotvorná alebo základ slova a gramatická koncovka, napr. hlad-ký, ale: ried-ky, prv-ák, druh-ák, tret-iak, ale: piat-ak, siedm-ak, ôsm-ak, koleso – kolesá, ale: koliesko – koliesk-a. Takto teda rytmický zákon súčasne poukazuje aj na morfematické členenie slova.

Na záver autor ešte pripomenul, že sa na uvedené hláskoslovné či tvaroslovné a slovotvorné javy okrem názvu rytmický zákon občas síce používa i podoba rytmické krátenie, ba i rozšírená verzia rytmické krátenie druhej dĺžky v slove. V tejto veci on však odporúča používať ustálený termín rytmický zákon, ktorý ustanovil už sám Ľudovít Štúr vo svojom kodifikačnom diele Náuka reči slovenskej.

56 RECENZIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

ANNA MARGARÉTA VALENTOVÁ

Čo Orol tatranský ponúka mladým ľuďom dnes?

Orol tatranský vznikol ako príloha Slovenských národných novín, s cieľom venovať sa mladým literátom, umelcom a všeobecne problémom postavenia mladých ľudí a kôli ich umeleckej prezentácii v slovenskej spoločnosti. Prílohu založil a vydával ako súčasť Slovenských národných novín Ľudovít Štúr od 1. augusta 1845 do 30. júna 1846. Jej obnovenie sa podarilo až po vzniku Slovenskej republiky.

Dnes Orol tatranský vychádza s podtitulom Revue pre mladú literatúru, umenie a spoločnosť ako nepredajný mesačník. Vydáva ho Slovenský literárny ústav Matice slovenskej v Martine. Vedúci redaktor mesačníka je Marián Grupač. Redačnú radu tvoria: Peter Cabadaj (predseda), Zuzana Bukovenová, Martin Kubuš, Peter Tollarovič a Ján Juhaniak. Graficky časopis upravuje Hradišťan.

V súčasnosti vychádza 17. ročník Orla tatranského. Sledovať ho možno aj online, a to nielen na oficiálnej stránke (www.oroltatransky.sk), ale aj na sociálnych sieťach, keďže má za cieľ zaujať predovšetkým mladých čitateľov (facebook.com/OrolTatransky; www. twitter.com/oroltatransky). S podobným cieľom prešiel začiatkom roka 2012 zmenou obsahovej i grafickej štruktúry. Podľa Michala Badína, vtedajšieho zodpovedného redaktora, časopis sa týmto krokom chcel viac posunúť k mladej generácii čitateľov a tiež osloviť začínajúcich literátov, ponúknuť im priestor pre publikovanie ich tvorby. Okrem sociálnych sietí redakcia so svojimi čitateľmi komunikuje aj cez literárne kluby a súťaže. Členovia redakcie súčasných novín sa inšpirovali pôvodnou prílohou štúrovských Slovenských národných novín Orol tatránski. V tom zmysle čitateľom ponúkajú texty v stálych rubrikách Novosti, Rozličnosti, Recenzie, Mladá tvorba (poézia / próza / dráma / film / literárna história / esej) a pod. Sú tu však i ďalšie rubriky: Úvodník, Mladí vo večnosti, Slávne rukopisy, Rozhovory, Cestovania, Výročia, ARTikulácia, Literárna teória, Literárna hádanka (portrét mladého umelca), Súčasná slovenská literatúra, Súťaže, Spomínania/Pripomínania, Matičná esej, Z redakčnej pošty. Aspoň jedno číslo v ročníku vždy obsahuje i osobitnú rubriku o najstaršom literárnom festivale na Slovensku Slovesná jar. Úvodník ponúka priestor na príhovor členov redakcie, ale aj iných významných osobností slovenského literárneho života, ktoré tu analyzujú stav slovenskej literatúry v danej chvíli, uvažujú o literatúre, preberajú najpálčivejšie problémy alebo hodnotia konkrétne literárne diela.

V rubrike Novosti členovia redakcie čitateľom poskytujú zaujímavé informácie o knižných promóciách, nových cédečkách, divadelných predstaveniach, filmoch, no tiež zverejňujú vyhlásené literárne súťaže, ich výsledky a predstavujú sa tu i laureáti súťaží. V tejto rubrike sa čitatelia informujú tiež o konferenciách, literárnych podujatiach, ako aj o projektoch, ktoré majú za cieľ podporiť mladých ľudí. S ňou súvisí i rubrika Literárne súťaže, v ktorej často prečítame aj mená mladých vojvodinských Slovákov, predovšetkým v rámci informáNOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

RECENZIE 57

cií súvisiacich so súťažou Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko.

Rubrika Rozličnosti prináša reportáže, tiež výzvy na súťaže. Reportáže sa však v niektorých číslach vyskytnú i v rámci samostatnej rubriky (Reportáž) s cieľom priblížiť a zároveň podnietiť záujem svojich čitateľov o literárne festivaly pre mladých, kreatívne dielne a pod.

Prostredníctvom recenzií v mesačníku, ktoré sú uverejňované v rovnomennej rubrike, čitateľ sa oboznamuje s novými titulmi slovenskej literatúry, ktoré vyšli v rôznych vydavateľstvách na Slovensku.

V rubrike Mladí vo večnosti čítame o mladých slovenských spisovateľoch, hudobníkoch, hercoch, jedným slovom o umelcoch, ktorí odišli do večnosti skôr, než mohli umelecky dozrieť.

Prostredníctvom rubriky Slávne rukopisy sa členovia redakcie usilujú pravidelne prinášať ilustračné ukážky z manuskriptov slávnych slovenských literátov, ale i hudobníkov s krátkym odborným komentárom. Je tu i OBLITUS SCRIPTA MANET? (Napísané ostáva zabudnuté?), ktorá ponúka priestor na reflexie (nielen) o súčasnej literatúre a jej tvorcoch.

Rubrika Rozhovory v každom čísle prináša nový inšpiratívny rozhovor s mladými autormi a predstavuje ich tvorbu. Avšak nie sú to rozhovory iba so spisovateľmi, ale aj s osobnosťami z divadelného života, so súčasnými básnikmi, architektmi, historikmi, kultúrnymi dejateľmi, či vedúcimi dôležitých inštitúcií a ustanovizní, ktoré sú v niektorých číslach predstavené aj v koreláciách s vojvodinskými Slovákmi, prípadne hovoria priamo o vojvodinských Slovákoch, resp. o úspešných vojvodinských Slovenkách. Z rozhovorov sa okrem iného dozvedáme o literárnych vzťahoch susedných krajín, o vnímaní slovenskej literatúry inými národmi, o zachovávaní a zveľaďovaní slovenskej kultúry tak na Slovensku, ako aj v zahraničí.

Rubrika Cestovania sa snaží zaujať a inšpirovať čitateľov prostredníctvom informácií o túlačkách po svete, či príbehmi zo zaujímavých zahraničných krajín z prvej ruky, teda podaných vášnivými cestovateľmi. Príbehy sú doložené i vlastnými pôvodnými fotografiami. Čitateľov v časopise môže zaujať i rubrika ARTikulácia, v rámci ktorej sa slovom a obrazom predstavujú mladí umelci, výtvarníci. Je tu aj rubrika Literárna teória, v ktorej sú podané teoretické informácie o slovenskej literatúre, o jej význame pre súčasnosť a súčasného človeka. Portrét mladého umelca (Divadelná hádanka) predstavuje interaktívny spôsob predstavovania významných osobností slovenskej kultúrnej verejnosti. Údaje, ktoré sú o určitej osobnosti podané v rubrike, má čitateľ dať do súvisu s konkrétnym menom. Šťastný výherca vždy získa hodnotnú publikáciu z Vydavateľstva Matice slovenskej.

Jedna z najnovších rubrík Súčasná slovenská literatúra po roku 1989 predstavuje prílohu heslára vybraných slovenských literárnych tvorcov debutujúcich po roku 1989 – publikácie, ktorá na sklonku roka 2015 vyšla vo Vydavateľstve Matice slovenskej. Keďže sa z rôznych dôvodov do publikácie nedostali niektoré spracované heslá, redakcia sa rozhodla, že tieto bude postupne uverejňovať na stránkach Orla tatranského, ktoré tak budú slúžiť ako databáza k druhému rozšírenému vydaniu publikácie.

V mesačníku dominuje rubrika Mladá tvorba, ktorá mladým autorom ponúka priestor na uverejnenie vlastnej tvorby a zároveň čitateľov spoznáva s ich spisovateľským profilom. Keď ide o vlastnú tvorbu, je tu miesto i pre komiksy.

Texty novín sú doplnené fotografiami, no zrovna tak i rôznymi inými formami výtvarného umenia. Moderný dizajn mesačníka, pútavé profesionálne fotografie, jednoduchosť a rôznorodosť tu stoja spolu s národnými témami, na čo si mladý čitateľ v predchádzajúcich rokoch nezvykol. Takým spôsobom Orol tatranský predstavuje základ, na ktorom sa 58 RECENZIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

MIROSLAV BIELIK

Tajomné komnaty žitia (Radomir Andrić: Osim jedne stvari. Beograd : Filip Višnjić, 2015, 314 s.)

Radomir Andrić (1944) je vyše polstoročia výrazne prítomný v srbskej poézii a v ďalších oblastiach literatúry (próza, literárna kritika, esejistika, v ostatnom desaťročí aj ako predseda Združenia spisovateľov Srbska) s významným presahom do svetovej poetickej sféry.

Vyšli mu štyri desiatky básnických zbierok a jeho poézia je dostupná v desiatkach jazykov, na Slovensku zatiaľ vyšla iba časopisecky (v preklade Martina Prebudilu). Zastúpený je vo viacerých antológiách v Srbsku, i v zahraničí.

V marci 2016 (s rokom vydania 2015) bol prezentovaný v Belehrade reprezentačný výber jeho poézie spolu s novými veršami pod príznačným názvom Až na jednu vec (vydalo vydavateľstvo Filipa Višnjića v edícii Albatros). Zbierka obsahuje vyše 150 básní v kompozičnom členení na desať častí a záverečnú rovnomennú poému Až na jednu vec (Osim jedne stvari), obsahujúcu 58 očíslovaných častí.

Už vstupná erbová báseň Zoceľovanie predznamenáva poetickú atmosféru celej knihy a svedčí o Andrićovom majstrovstve básnicky vstupovať do tajomných komnát žitia s magickým opakovaním neopakovateľného. Uvádzaná báseň Zoceľovanie vskutku vyjadruje podstatu Andrićovej filozoficko-poetickej výpovede so špecifickým príznakom srbskej básnickej tradície v mnohom odlišnej od vývinových ciest slovenskej poézie. Stačí sa sústrediť na jednotlivé verše a súvislosti: Niekedy básnici píšu / veselé básne boľavým spôsobom / a ako to vyzerá ťažko je / vysvetliť tomu kto nikdy/ rozžeravené železo pred kutím / nestrčil do ľadovej vody / dôležitý je každý okamih / keď kov zacvrčí a ten / zvuk dá neochutnanému plodu a niečomu / večne zlostnému v kútiku neznámeho hovoru / hovoru bez premnoho opisov a otázok / povedzme okrem iného prečo / cvrček na smreku vyrozpráva / tajné dôvody svojho ozajstného / jestvovania a nad ránom / odrazu všetko vyrozprávané / zdôverí tichu pod / listom pred chvíľou spadnutom (verše v preklade Martina Prebudila).

Radomir Andrić je okrem iného známy jeho reflexiami a poetickými návratmi k vekmi prekračujúcemu toku času v metaforickom vyjadrení a spojení s Dunajom, vinúcim sa Európou a s tým je korešpondujúca aj jeho iniciatíva prípravy viacjazyčných antológií poézie pridunajských národov vo vzťahu k tejto veľrieke. V zbierke sú verše Starý Ister Dunaju mladý, Voda si na všetko pamätá, či Nad dunajským tajnopisom. Andrić tu dunajský tajnopis spája s Bratislavou a „ponára sa do nevyspytateľnej srbsko-slovenskej rozprávky“, veď – ako značí názov ďalšej básne: A kde by som inde / V Bratislave / nepovedané rozumiem / neviditeľné vidím / nečujné počujem // V Bratislave / a kde by som inde / prichádzajú mi ľahko / slová samozrejmé...

Nový súbor básní Radomira Andrića je podnetný aj pre slovensko-srbské literárne vzťahy, v ktorých pozoruhodný stmeľujúci stimul predstavujú slovenskí spisovatelia, NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

RECENZIE 59

Zvonimír Pudelka: Fish, mix média, 2010

básnici, prekladatelia i literárni vedci žijúci v Srbsku vo Vojvodine. Je tu skvelá príležitosť po minuloročných vydaniach prekladov v SSS (zo srbčiny Dragan Jovanović Danilov: Moje presné vidiny – prel. M. Prebudila, z chorvátčiny Mirko S. Božić: Fľaky na jej rukách – prel. M. Demák) preložiť a vydať výber z poézie tohto popredného a európsky pozoruhodného básnika, tobôž keď Radomir Andrić je po zásluhách i mimoriadnym členom SSS. Recenzia vyšla v časopise Romboid, 4/ 2015.

60 RECENZIE

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

MISCELANEÁ XÉNIA MUČAJIOVÁ

Bez slov odpoveď na text Dr. Zoroslava Speváka Slovenská vojvodinská literatúra pre deti v období 2000 – 2015 uverejnený v čísle 5-6/2016 časopisu Nový život.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

MISCELANEÁ 61

MICHAL BABIAK

Zuzka & Zuzka (Zuzka Medveďová (1897 – 1985) a Zuzana Chalupová (1925 – 2001), Galaéria Zuzky Medveďovej, 5. augusta – 5. septembra 2016, Báčsky Petrovec) Žijeme v dobe, keď si operná diva ako Montserrat Caballe zaspievala s popovou hviezdou Freddiem Mercurym, Luciano Pavarotti s Bryanom Adamsom a Peter Dvorský s Paľom Haberom. Naša postmoderná kultúra sa vytešuje z pocitu, že zanikajú donedávna ešte priepastné rozdiely medzi tzv. vysokým a populárnym umením. Keď Česká televízia urobila dokument o najväčšej slovenskej opernej speváčke, Edite Gruberovej, ktorej sa poklonili najvýznamnejšie operné javiská sveta – od viedenskej Štátnej opery, cez Metropolitnú operu v New Yorku až po milánsku La Scalu, opýtali sa ju na záver, čo si najradšej pospevuje – vtedy slovenská diva dív nezaspievala žiadnu opernú áriu, ale zanôtila ľudovku: Dolina, dolina, kamenný chodníček. Kultúrne cítenie dnešného človeka je presiaknuté tým, čo bežne vnímame ako kontamináciu žánrov a synkretizmus štýlov. Hodili sme cez plece starú estetickú dilemu čo je hore a čo dolu, čo vysoké umenie a čo nízke, čo je to inštitucionálne umenie a čo ľudová, folklórna, folková atď. tvorba. V takejto rovine je možné vnímať aj dramaturgiu dnešnej výstavy Zuzka a Zuzka: vedľa seba stoja dva fenomény slovenského vojvodinského výtvarného umenia, ktoré ešte prednedávnom by nikomu nenapadlo dať vedľa seba – prvú slovenskú akademickú maliarku a vedľa nej predstaviteľku kovačickej insity. Petrovčanka Zuzka Medveďová a Kovačičanka Zuzka Chalupová na rovnakej výstave ešte pred pár rokmi bolo by rovnaké bohorúhačstvo, ako keby povedzme Slovenská filharmónia po Beethovenovej osudovej symfónii zahrala Ricom picom. Naša kultúrna paradigma sa natoľko zmenila, že umeleckú slasť okrem iného nachádzame práve v prepájaní vysokého s nízkym: aj najznámejší román 20. storočia Meno ruže Umberta Eca je de facto filozofický román, sujetovo realizovaný v žánri nízkej, podradnej detektívky.

Keď ide o výstavu, ktorú dnes otvárame, toto je ale tá prvá asociácia, prvá voda a prvý nápad, ktorého sa, ako vieme, najčastejšie treba vzdať, resp. treba za ním hľadať aj inú, hlbšiu rovinu nazerania. Zuzka & Zuzka nie je len postmoderná dramaturgická hra, pokus o prekvapivé prepojenie navonok nespojiteľného, ale aj výpoveď omnoho závažnejšia, filozofickejšia a sofistikovanejšia, ktorá sa nás dotýka priam bytostne.

Obe naše výtvarné Zuzky sú poslednými kronikármi slovenského vojvodinského sveta, ktorý neúprosne odchádza, stráca sa a mizne: odchádza, stráca sa a mizne pod tlakom toho najneľútostnejšieho spomedzi všetkých súdov: času. Obe Zuzky si do stredobodu svojho estetického programu vytýčili prioritu zachytiť, zaznamenať, zdokumentovať okamihy sveta, ktorý pred našimi očami odchádza, z našej skúsenosti sa stráca a z našej pamäte mizne.

Medveďová je akademický modernista, ktorú si bližšie a po prvýkrát dovoľujem označiť ako predstaviteľku výtvarného imaginizmu: v zjednodušujúcom výraze, láskavými 62 MISCELANEÁ

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

teplými obrazmi maľuje jeden rurálny svet, jej tak osobne intímny, ktorý ale v kontexte urbánnej prezentácie si nachádza líniu fascinácie prostredníctvom kategórie exotického; Medveďová je náš výtvarný Sergej Jesenin – je si vedomá, že celý ten jej životný svet, ktorého ešte včera bola účastná, že všetci tí kosci, oddychujúci pijúc z čobole, tie nekonečné pšeničné polia so šiškinovskými agátmi, tie svadby s čiernou mladuchou atď. sú pre ateliéry bavorského Mníchova a galérie veľkomiest tak šokujúce a fascinujúce ako výjavy z nejakého paralelného vesmíru. Imažinistická poetika starien, čakajúcich na synov zo sveta na rázcestí v staromódnom vetchom kožuchu, ako aj obrazov dolnozemských polí, z ktorých sála horúce povetrie, ktoré stojí a nebo zápasí s rovinou, ktoré z nich je väčšie, bol jedným z modernistických programov, ktorý sa – tak ako každý iný modernistický „izmus“ – snažil dokázať, že toto je ten pravý svet, toto je podstata, toto je fenomén, toto je invariant bytia a všetko ostatné je iba obyčajný odraz, variant – znamená to nepravé, nepodstatné, falošné.

Na konci tejto cesty o prezentáciu toho pravého sveta stojí výtvarný opus Zuzany Chalupovej. To, čo naštartovala akademická rovina, čo vo svojom programe riešila modernistická poetika ako niečo bytostné, zásadné a tragické – dokončilo insitné umenie vo svojej poetike. Tragické sa zrútilo do naivného; po intelektuálnej moderne nastal okamih, ktorý znova vo fenoméne ľudovosti hľadá stratený princíp arché, pôvodnosti, ľudového génia, vo svojej naivnej čistote nezaťaženého vrstvami akademizmu. Ak sa modernistickí preraffaelisti snažili dostať k okamihu vývinu maliarstva, ktorý bol pred Raffaelom – v našich zemepisných šírkach, zdá sa, že tento programový come back našiel svoje vyjadrenie práve v poetike insitného umenia. Aj u Chalupovej nachádzame, tak ako u Medveďovej, tie isté žatvy, zvážačky, koscov, svadby, oslavy – celý jeden svet, ktorý odchádza, sa stráca a mizne – ibaže už bez pátosu, bez klasickej kategórie tragického a bez intelektualizmu moderny.

A to nám – ľuďom postmodernej doby – tak ako som povedal na začiatku, nerobí problém vidieť v symbióze: je nám jedno, či je to v rovine imaginistickej moderny alebo insitného prejavu – či tak, či onak, stále si uvedomujeme, že my sme tá posledná generácia, ktorá na vlastné oči a vo vlastnom prostredí videla koscov s kosami, kone, ktoré neboli dostihové, ale do poľa, ktorá videla povriesla, my sme tá posledná generácia, ktorá vie vlastným deťom vysvetliť, prečo je mladá nevesta v čiernom a nie tak ako všetky nevesty v bielom, čo to má, preboha, tá nevesta na hlave a čo robí svadba na dvore, keď by mala byť – tak ako všetky svadby – v reštaurácii. Potom ako my odídeme, aj obrazy dvoch Zuziek stanú sa záhadou s nečitateľným obsahom, nejasnými súvislosťami a bizarnými výjavmi. Zaradia sa do sveta fantazmagórií, podobných tým, ktoré poznáme z obrazov Hieronyma Boscha a nikto s istotou nebude vedieť povedať, či to, čo je namaľované na obrazoch, je výplod umeleckej slobody alebo fajčenia konôp, ktorým sa tu kedysi tak dobre darilo.

Možno len nejaké dieťa, z radu tých, ktoré si občas dovolia zvolať, že cisár je nahý, si dovolí v niektorej galérii položiť pani učiteľke otázku, či tak kedysi ľudia naozaj žili.

Tú potenciálnu odpoveď pani učiteľky vari ani nechcem poznať.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 7 – 8

MISCELANEÁ 63

OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava Hronca Stevan RAIČKOVIĆ (1928 – 2007): Kamenná uspávanka . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Stevan RAIČKOVIĆ (1928 – 2007): Ruky bôľu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Zlatko BENKA: Geto duchovných hodnôt vo svete hmotných pravidiel . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 Chat Laura BARNA @ Kristína KOVÁČOVÁ @ Etela FARKAŠOVÁ: Identita je osobné právo na jestvovanie – silné, neustále . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4 Pulzovanie literatúry Dragan JOVANOVIĆ-DANILOV: Bratislava . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Miroslav KAŇA: Nevinný piesok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Ladislav ČÁNI: Dieťa noci . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Jana DOMONIOVÁ: Okno . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Etela FARKAŠOVÁ: Spojenkyne, alebo znepriatelené príbuzné? . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Laura BARNA: Eseje . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

14 15 17 20 23 28

In memoriam Anna MAKIŠOVÁ: Anna Marićová . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 31 Martin PREBUDILA: Péter Esterházy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 33 Texty a kontexty Vladimír VALIHORA: Ontológia tela v poézii prvej polovice 20. storočia . . . . . . . . . . . . . . . . 34 60. literárne snemovanie Zuzana ČÍŽIKOVÁ: Kopanie studne pre múdry spánok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 37 Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ: Literárne snemovanie a zmeny spoločenskej funkcie literatúry . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 45 Recenzie Mária MYJAVCOVÁ: O slovenskom rytmickom zákone prehĺbene . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 49 Anna MARGARÉTA VALENTOVÁ: Čo Orol tatranský ponúka mladým ľuďom dnes? . . . . . 57 Miroslav BIELIK: Tajomné komnaty žitia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 59 Miscelaneá Xénia MUČAJIOVÁ: Bez slov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 61 Michal BABIAK: Zuzka & Zuzka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 62 64 OBSAH

č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT

Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru Založený roku 1949 Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981) Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999) Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014) REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ Na obálke je výsek reprodukcie olejomaľby Chrizantémy (1932) akademickej maliarky Zuzky MEDVEĎOVEJ Číslo je ilustrované reprodukciami výtvarných prác akademickej maliarky Zuzky MEDVEĎOVEJ a insitnej maliarky Zuzany CHALUPOVEJ pri príležitosti výstavy na Slovenských národných slávnostiach v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci (5. 8. – 5. 9. 2016) Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ Korigovala Zuzana SUDICKÁ Technický redaktor Ján HLAVÁČ Riaditeľ Vladimír VALENTÍK Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie Nový Sad Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedeckýý časopis (M53).

Vytlačila tlačiareň HLPRINT Báčsky Petrovec Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs; zdenkavb@gmail.com Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din) Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din) Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din) ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији Народна библиотека Србије, Београд 82 COBISS.SR-ID 11455234

Z produkcie Slovenského vydavateľského centra

Jarmila Gerbocová: Svadobné vinše Slovákov na Dolnej zemi.

Strán 496. Cena 550 din.

Makan.

Zostavil: Martin Prebudila.

Strán 190. Cena 500 din.

Viera Benková, Etela Farkašová: Zbližovanie. Dvojrozhovory.

Strán 260. Cena 400 din.

Jaroslav Miklovic: Súpisné listiny Petrovca.

Strán 78. Cena 500 din. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí