Rovina 2013 05 06 by Slovenské vydavateľské centrum

SLOVENSKÝ MAGAZÍN číslo 5 – 6, 2013

cena 100 din

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

ročník 20

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec, 021/780-382

SIMPLY CLEVER

Oprávnený servis M. Kardelisa 22, Kysáč Tel./fax: 021/827-364

festivaly

katarína mosnáková

marína hríbová & svetluša hlaváčová |

Pivničania so zlatou plaketou o rok na Detve

Vojlovickí detvanovci na hložianskych uliciach

ZO 43. FOLKLÓRNEHO FESTIVALU TANCUJ,TANCUJ... V HLOŽANOCH

Zvíťazili Pivničania Z

a nami je ešte jeden úspešný ročník skeho Iloku a z Očovej, zo Slovenska. festivalu Tancuj, tancuj..., najväčšie Návštevníci sa mohli tešiť aj sprievodfolklórne podujatie vojvodinských Slo- ným podujatiam, a tí, ktorí sa pravivákov, zároveň aj najväčšie folklórne delne zúčastňujú na tomto podujatí si podujatie Slovákov žijúcich mimo hraníc Slovenska. veru všimli aj niektoré novinky. Základnou zmenou je, že od roku 2013 Folklórny Laureátom 43. folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... je Folklórny súbor V pivnickom poli pôsobiaci pri Sloven- festival Tancuj, tancuj... získal novú organizačno-právnu formu. Zakladateľmi poskom kultúrno-umeleckom dujatia sú Národnostná spolku Pivnica. rada slovenskej národTohto roku sa festival nostnej menšiny, Miestne opäť organizoval v Hložaspoločenstvo Hložany noch, v krásnom areáli a SKOS Jednota z Hložian, hložianskeho amﬁteátra. pokým sa k organizácii Privítal početné súťažiace pridávajú aj Obec Báčsky spevácke, tanečné a huPetrovec a Ústav pre kuldobné súbory z 19 sloventúru vojvodinských Slováských vojvodinských prokov. Festival má aj svoju stredí (Aradáč, Báčsky organizačno-správnu Petrovec, Boľovce, Dobaradu, programovú radu novce, Hajdušica, Hložany, a koordinátora, samozrejJánošík, Kovačica, Kulpín, me, prípravný výbor, ktorý Kysáč, Laliť, Lug, Nový sa v mene MS Hložany Sad, Padina, Pivnica, SeAradáčania v Hložanoch predviedli svadbu stará o zabezpečenie techlenča, Stará Pazova, Šíd a Vojlovica), tri hosťujúce spolky z nášho štátu (Ďurde- nických a priestorových podmienok festivalu. (Dokončenie na s. 13.) vo, Maglić a Nový Sad) a dva zo zahraničia – z chorvát-

Keď sa Slovák ta do sveta poberal... ako krásne gesto hostí z novosadskej Vily pre hostiteľov a samotný festival

Ženská spevácka skupina z Jánošíka získala druhé miesto a striebornú plaketu

editoriál

| ján hlaváč |

Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Jaruška Ferková, Alena Gajanová, Michal Gombár, Marína Hríbová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Lovásová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Viera Tomanová, Jaroslav Zaťko / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780-159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs alebo rovina@svcentrum.com / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s ﬁnančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajinského sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotograﬁe sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Na obálke: žiaci siedmej dva triedy Základnej školy Ľudovíta Štúra v Kysáči Anja Marčoková, Andrej Privizer, Ivan Ravza a Jana Kardelisová získali GRAND PRIX, najvyššie ocenenie na 16. Strašijade v Novom Sade. Foto: Michal Ďurovka

Nech to máj s júnom roztočia Celú noc zmývaš si mesiac z tváre, nezmyješ ho, beda, tvárou som mesiac, vodu v studniach dvíham, nič, ani tma, mi nepomôže. Prečo si, mesiac, málo spal? Prečo sa skrývaš do seba? Si vinný? Skloň sa a kľakni... Takto sa mesiacu vo svojej básni Prvý mesiac prihovára Ján Ondruš. Pokiaľ sme sa spamätali zo sna, ubehla nám už tretina roka a prišiel máj, známy ako mesiac lásky, mnohých tradícií a sviatkov. Je to bezpochyby jeden z najkrajších mesiacov roka. Celá príroda sa prebúdza k životu. Záhrady a lúky sú posiate všetkými farbami, čo je zasa nádherná pastva pre naše oči. Na rozkvitnutých stromoch poletujú včely, ktoré svojou usilovnosťou prinášajú úžitok nielen pre seba, ale hlavne pre nás. Bez ich účasti by život na našej planéte azda ani nemohol existovať. Spev vtákov nám spríjemňuje každodenný život, ktorý sa snažíme prežiť podľa svojich predstáv. Máj je nielen najkrajší mesiac roka, aj keď sa tohtoročné májové počasie akosi zmenilo, keďže teploty stúpli a tým nastalo i skoršie prebúdzanie prírody. K máju sa však viaže aj množstvo významných udalostí a tradícií. Jednou z nich je aj stavanie a váľanie mája späté s peknou tradíciou, spevom, veselosťou, vravou a zábavou. Táto tradícia nás už akosi zaobišla a usalašila sa v spomienkach. Tí, ktorí ju zažili, isté si aspoň zavzdychajú… Už deň pred Prvým májom – Sviatkom práce sa postavili máje – pekne ovenčené stromčeky alebo vetvy stromov. Mládenci z dediny ich postavili svojim vyvoleným, a, samozrejme, máj sa staval aj predsedovi obce, čiže richtárovi a iným. Z historických sviatkov je i sviatok 1. mája, známy ako Sviatok práce a mnohí z nás možno ani nevedia, akú má históriu. Oslavuje sa už 127 rokov. Zrodil sa na pamiatku nevinných obetí masového štrajku chicagských robotníkov roku 1886 za osemhodinový pracovný čas. Ďalším významným sviatkom v máji je 9. máj – Deň víťazstva nad fašizmom. Pripomíname si koniec najväčšej tragédie 20. storočia – 2. svetovej vojny. Vzdávame tak hold tým, ktorí aj za našu slobodu obetovali svoj najcennejší majetok – vlastný život. V Hložanoch sa v druhú májovú nedeľu usporadúva Festival kvetín. Tohtoročné oslavy Dňa Petrovca sú 24. – 26. mája. Ďalší sviatok bol napríklad Deň mladosti – 25. mája. V deň Titových narodenín na slávnostnom programe prezidentovi vždy úspešný mládežník odovzdával štafetu mladosti, ktorá predtým precestovala celú Juhosláviu. Po rozpade Juho-

slávie štátne sviatky sa pomerne často menili a väčšina obyvateľstva ani nevedela, o aké sviatky vlastne ide. Mnohí aj naďalej oslavujú Deň mladosti. Dnes ich nazývajú juhonostalgikmi, lebo si vytrvalo spomínajú na časy, ktoré boli pre nich lepšie. Keď ide o mesiac jún, znovu nás už svoj prvý deň vrátil do Hložian na 43. Folklórny festival Tancuj, tancuj... Jún je známy tým, že je mesiacom aj najdlhšieho dňa, aj najkratšej noci, kvitnutia lipy a letného slnovratu. Pripomeňme si niekoľko pranostík, ktoré sa spájajú s týmto mesiacom: Medardova kvapka štyridsať dní kvapká. / Na Jána dosť dlhý deň, a predsa mu je koniec. / Ladislav huby sial, Peter a Pavel ich pozbieral. / Jún mokrý a studený robí rok hubený. / Do Jána ovsík, po Jáne ovos. / Na sväteho Jána jahody do džbána... A tak, milí naši čitatelia, úvah, analýz a premýšľaní nikdy dosť. Nemáte náhodou aj vy niekedy pocit, akoby ste stáli na začiatku, potom vás zasa prenasleduje dojem, že nám všetko rýchlo ubieha, alebo čas vôkol nás akoby sa nehýbal... Tak je z minútky často celá hodina, ba i deň, mesiac, rok... a my sme stále len na jednom mieste a všetko pred nami predsa beží akoby na ﬁlmovom plátne. Divné, však? Na záver vám darujeme ešte jednu peknú myšlienku Ernesta Jüngera: „Pre mňa je každý krok krokom k cieľu, to platí taktiež pre kroky späť.” Ponáhľajte sa aj vy za svojím cieľom a nebojte sa prekážok. Tie treba rozbiť, a nie sa im poddávať. Nuž teda príjemné čítanie...

z obsahu Do Pekingu po päť základných mocí človeka . . . . . . . . . . . . . . 4 Darujete kyticu či „pukét”? . . . . . . 6 Medzi výskumnou hriadkou a univerzitnou katedrou . . . . . . 7 Zablúdila k veľkým prianiam . . . . . 9 Mnohým bola druhou mamou . . . 11 Víťazstvo pre kysáčskych žiakov . . 12 Zvíťazili Pivničania . . . . . . . . . . . 13 Dá sa aj bez peňazí, ale... . . . . . . 14 Ženský pôvab v kráse krojov . . . . 15 Májova nedeľa v chate . . . . . . . . 17 Keď v Boľovciach vyčíňali opice . . . 18 170 rokov Remeselníckeho spolku v Petrovci . . . . . . . . . . . . . . . 19

art-impulz

olinka glóziková-jonášová /

fotoarchív jána glózika |

Z PUTOVNEJ VÝSTAVY INSITNÝCH MALIAROV JÁNA GLÓZIKA A JANOŠA MESAROŠA V ČÍNE

Do Pekingu po päť základných mocí človeka

enomén kovačického insitného umenia netreba zvlášť predstavovať, ba nemožno ani presne povedať, kedy vzniklo. Podľa znalcov umenia to bolo pravdepodobne v 30. rokoch minulého storočia. Prví maliari sa najprv zoskupovali v Kultúrno-osvetovom spolku, pri ktorom si v roku 1950 založili výtvarný krúžok. Z príležitosti osláv 150. výročia založenia Kovačice, teda v roku 1952, maliari po prvýkrát verejnosti prezentovali svoju tvorbu a mnohí práve tento rok považujú za vznik tohto umenia. Onedlho, v roku 1955, si založili Galériu insitného umenia. Šesťdesiate roky mnohí považujú za zlaté roky insitného umenia, lebo práve v tom období Galéria insitného umenia sa dožila rozkvetu a dobrá povesť o nej sa dostala do všetkých končín sveta. Bezpochyby veľká vďaka za to patrí dvom maliarom, ktorí sa stali synonymom kovačického insitného umenia – Martinovi Jonášovi a Zuzane Chalupovej. O ich tvrobe sa dozvedeli milovníci umenia aj v tých najvzdialenejších kútoch sveta a za ich obrazmi prišli až do malej banátskej osady. Insitné umenie odvtedy až dodnes nestráca svoju popularitu, a tak sa malé mestečko na mape Republiky Srbsko preslávilo na všetkých kontinentoch. Jedným z nasledovateľov tzv. mladšej, čiže druhej generácie kovačickej insity je maliar a predseda Rady maliarov Galérie insitného umenia v Kovačici Ján Glózik. V dňoch od 7. do 15. mája t. r. totiž vystavoval v Čínskej ľudovej republike v ďalekom Pekingu. Okrem kovačického insitného umenia Číňania zároveň mali možnosť pozrieť si aj tvorbu insitného maliara Janoša Mesaroša z Belehradu.

Priebeh príbehu Peking Ešte na začiatku roka 2012 Ján Glózik totiž dostal pozvanie z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Čínskej ľudovej republike prezentovať tam svoju tvorbu. Glózik pozvanie prijal, ale organizátorom navrhol, aby s ním vystavoval aj jeho dobrý

Slovenský pavilón na Farme čínsko-česko-slovenského priateľstva v Cangzhou

kamarát a kolega Janoš Mesaroš. Nuž ako inak – návrh sa na obojstrannú radosť ujal. Najprv loďou na výstavu odcestovali obrazy, ale príprava samotnej tvorby a neskôr aj výstavy trvala asi pol druha roka. Vernisáž slovensko-maďarskej insitnej tvorby zo Srbska bola slávnostne otvorená 10. mája t. r. na pôde slovenskej ambasády v Pekingu. Tamojší veľvyslanec J. E. Ing. František Dlhopolček, CSc., výstavu slávnostne otvoril spolu so chargé d’ affaires Veľvyslanectva Srbskej republiky v Pekingu Tatjanou Panajotovićovou-Cvetkovićovou. Na vernisáži sa slova ujala aj konzulka Slovenskej republiky v Pekingu Naďa Hlavač-

ková. J. E. veľvyslanec František Dlhopolček majstrom štetca udelil čestné uznanie SLOVAK BEIJING GALLLERY MEMORIAL PLAQUETTE OF THE SLOVAK AMBASSADOR. Je to dvojkríž v po-

Z vernisáže v Pekingu: (zľava) Ján Glózik, J. E. Ing. František Dlhopolček, CSc, a Janoš Mesaroš

dobe štetcov, ktorý sa nachádza aj v erbe Slovenskej republiky a symbolizuje prelínanie sa Európy s Áziou. Toto uznanie vyhotovil Mgr. art. Andrej Zimka. Zaujímavosťou je, že tieto plakety môže získať len 25 umelcov a Glózikovi a Mesarošovi sa do rúk dostalo v poradí 15. a 16. uznanie. Na slávnostnom otvorení výstavy boli delegácie Veľvyslanectva Slovenskej republiky a Republiky Srbsko a početní diplomati, kultúrni dejatelia a predstavitelia inštitúcií. Po otvorení vernisáže výstava bola sprístupnená aj širšej verjnosti celé dva týždne. Keďže je putovného charakteru, už 26. mája bola nainštalovaná v slovenskom pavilóne na Farme čínsko-česko-slovenského priateľstva v Cangzhou a milovníkom umenia mala byť k dispozícii celý mesiac. Aj túto výstavu slávnostne otvoril J. E. veľvyslanec SR v Pekingu František Dlhopolček. Po tejto výstave obrazy budú putovať ďalej a zakotvia v ďalšom čínskom meste. Expozícia pozostávajúca z 30 obrazov, z toho 10 Mesarošových a 20 Glózikových, v Číne pobudne celý rok. Táto výstava je aj súčasťou osláv a aktivít venovaných 20. výročiu vzniku Slovenskej republiky. Treba spomenúť, že Glózikova spolupráca s veľvyslancom Dlhopolčekom vznikla ešte pred desiatimi rokmi, keď menovaný navštívil Kovačicu a ateliér tohto majstra insity, s ktorým nadviazal spoluprácu. V roku 2002 pán Ing. František Dlhopolček, CSc., bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Londýne. V tom roku bola realizovaná výstava obrazov vo výstavnom priestore slovenskej ambasády v Londýne. Tak po desiatich rokoch úspešne realizovali aj ďalšiu výstavu, tentoraz v exotickom Pekingu.

Pekinský policajt na semafore len pre zaujímavosť Na cestu Glózik s Mesarošom vyštartovali dňa 7. mája o 8.30 ráno, najprv do Zürichu a odtiaľ rovno do Pekingu. Leteli vyše 11 hodín a keďže je časový posun medzi Zürichom a Pekingom 6 hodín, do Pekingu prileteli až v nasledujúce ráno o 6. hodine. Podľa Glózika sa im letelo dobre, keďže on na taký dlhý let bol pripravený. Pred necelými šiestimi rokmi cestoval do Japonska, do Tokia,kam let trval až 13 hodín v jednom smere. Jedine bolo únavné 11 hodín v kuse sedieť na jednom mieste, avšak, ako

olinka glóziková-jonášová /

hovorí – stálo to za to. Čínsku ľudovú republiku a vôbec Peking si predstavoval celkom inak. Veľmi sa prekvapil vyspelosti tohto mesta, bohatstvu a čistote. Infraštruktúra Pekingu je tiež vyspelá, takmer ako v New Yorku. Nová autostráda od letiska vedie do mesta, ktoré krášlia vysoké, súčasné budovy a mrakodrapy. Na jednej strane ulice vidieť luxusné automobily a na druhej zasa tradičnú prepravu príznačnú pre Číňanov – bicykle. Číňania sú však nedisciplinovaní čo sa týka dodržiavania dopravných pravidiel a prvé, na čo ich hostitelia upozornili, bolo, aby si dávali veľký pozor na uliciach, zvlášť pri prechode cez križovatky. U nás je to podľa maliara oveľa prísnejšie. V Pekingu na každom rohu stojí policajt, ktorý upozorňuje okoloidúcich, ale oni aj napriek tomu nedbajú na pravidlá. Ľudia na uliciach sú však prívetiví, milí a k turistom veľmi ústretoví.

fotoarchív jána glózika | art-impulz

jeden až niekoľko rokov do ﬁnálnej podoby. Sladkovodné perly sú produkované perlorodkou riečnou. Cudzie telieska sú menšie a sú vsadené do perlorodky umelo. V perlorodke môže rásť až 20 perál súčasne. Guľovitý, malý, lesklý predmet vnútri ustrice alebo perlorodky – to sú tie naše perly. Väčšinou sú dokonale hladké a guľaté, ale vyskytujú sa aj v rôznych nepravidelných tvaroch a farbách. V šperkovníctve sú veľmi cenné.

Čínske chuťovky gastronomické i historické Počas desaťdňového pobytu umelci navštívili aj kaviarne a reštaurácie, v ktorých si so záujmom popasovali s tradičnými čínskymi jedálenskými paličkami. V ponuke síce boli aj európske špeciality, ale počas pobytu v Číne konzumovali jedine typické čínske jedlá. „Čínska kuchyňa je skvelá,” podotkol Glózik, „aj keď som čínske jedlá vyskúšal aj u nás v Srbsku, je v tom obrovský rozdiel. Ich jedlá sú ozajstné špeciality, pre ktoré je príznačná kyslo-sladko-štipľavá chuť...” Okrem reštaurácií navštívili aj insitných maliarov, ktorí boli mimoriadni hostitelia. Inač privítali ich s tradičným zeleným čajom. Hovorí sa, že kto nenavštívi Čínsky múr, ten v Číne ani nebol. V dnešnej dobe je Veľký čínsky múr vnímaný ako jeden zo symbolov Číny. Je to vraj jediný objekt, vyrobený ľudskou rukou viditeľný z Mesiaca. Nesúc sa týmto výrokom Glózik a Mesaroš si nenechali ujsť ani tento div sveta... Veľký čínsky múr tiahne naprieč severnou Čínou a vybudovaný bol za dynastie Ming v období od konca 15. do začiatku 17. storočia. Jeho účelom bolo chrániť Čínu pred mongolskými vpádmi. Múr tiahne v dĺžke 22 000 km a v ten deň bolo tam hodne turistov z celého sveta, malý milión, zažartoval Glózik. Zo spomenutej dĺžky si pozreli zhruba 3 až 4 kilometre. Okrem symbolu Číny navštívili námestie Tchien-an-men, čiže Zakázané mesto. Je to čínsky cisársky palác z obdobia dynastií Ming a Čching. Nachádza sa v strede Pekingu a teraz slúži ako palácové múzeum. Pozreli si Cisárske hrobky dynastií Ming a Čching, ktorých je v Číne štrnásť. Navštívili aj Český pavilón, golfové ihrisko, provinciu Chepei, kde je Farma česko-slovensko-čínskeho priateľstva v Cangzhou. Ba nakukli i do tradičnej čínskej alchýmie. Totiž vďaka čínskemu lekárovi a bylinkárovi mali možnosť nakuknúť do tajov tradičnej čínskej ľudovej medicíny.

Ján Glózik pred Zakázaným mestom

Glózik sa s Mesarošom prešli i továrňou na spracovanie minerálu jadeit. V Číne sa verilo, že jadeit v sebe združuje päť základných mocí človeka – múdrosť, spravodlivosť, odvahu, skromnosť a súcit. Číňania tvrdili, že jadeit požehná všetko, čoho sa dotkne. Rovnako verili, že predstavuje spojenie medzi človekom a nadpozemským svetom a tiež spojenie medzi všetkým duchovným a materiálnym. Jadeit je nádherný jemný mliečnozelený kameň, ktorého farebnosť prechádza do rôznych odtieňov.

Kovačická insita dobýja svet

Pre našich reprezentantov insitného umenia zo Srbska v Pekingu v porovnávaní rozličných podobností zvlášť zaujímavými boli tamojšie umelecké galérie, ktoré sa nachádzajú na jednom mieste. Niekdajšiu továreň na výrobu zbraní totiž zrekonštruovali do chrámu umenia, v ktorom sú umiestnené galérie, múzeá, umelecké štúdiá, maliarske ateliéry, v ktorých umelci buď tvoria, alebo len prezentujú svoju tvorbu. Podľa mienky kovačického maliara tvorba insitných maliarov, ktorú tam mal príležitosť vidieť, sa dosť podobá tvorbe japonských umelcov. Aj jední aj druhí kreslia na papieroch vyrobených z ryže. Ich obrazy sú zväčša obdĺžnikovej formy a znázorňujú tradičné Ezoterická rozprávka o perlách motívy. Insitné umenie Glózikovi umožnilo zoznámiť sa s kultúrami, Naša insitná dvojica v Číne navštívila i továreň na výrobu drahokamov, polodrahých kameňov a perál, kde im priblížili národnosťami a náboženstvami ďalekých krajín. Doposiaľ navspôsob ich výroby. Číňania totiž majú zvláštny spôsob výroby štívil Japonsko, Fínsko, Anglicko, Rusko, Taliansko, Holandsko, Nemecko, Rakúsko, Rumunsko, perál. Chcete sa o ňom doMaďarsko, Poľsko, Slovensko, zvedieť? Je totiž známe, Česko… Jeho obrazy však zavítali že perly vznikajú prirodzene ešte ďalej, aj do miest, na ktorých v prírode, ale takisto aj on osobne nebol – do Španielska, v perlových chovoch. PríUSA, Kanady a ešte iných štátov. rodné perly sú veľmi vzácne. Glózikovým želaním je, aby Do ustrice vnikne neznáme jeho umenie navštívilo aj Austráteliesko – napríklad zrnko liu, Južnú Ameriku a iné ďaleké piesku. To vyvolá obrannú krajiny. Má v tom iba dva ciele – reakciu ustrice, ktorá začne pokračovať v prezentácii Kovačice vylučovať perleťovú hmotu, a v predĺžení tradície zakladateľov a tá sa usádza na cudzom tohto fenoménu. Druhým jeho teliesku. V jednej ustrici cieľom je udržať Kovačici titul môže rásť súčasne len jedna Mekka insity. Nech si ho s opodperla. Väčšina perál však statnenou hrdosťou ešte dlho nepochádza z chovov. Perly sie. vznikajú podobne a rastú Ruch Pekingu

knihy

& anna dudášová | HLASĽUDOVCI VYDALI PRAKTICKÚ JAZYKOVÚ PRÍRUČKU

Darujete kyticu či „pukét”? K

eď petrovskí Slováci zavítajú do niektorej z menších sriemskych či banátskych dedín, a zvlášť ta, kde sú ich bratia, Slováci, v menšine, rýchlo zistia, že sa tu hovorí „lámanejšou” slovenčinou ako u nich doma, čoho sú si domáci vedomí a neraz sa za to aj ospravedlnia. A spravidla týmito slovami: – Ľahko je byť Slovák v Petrovci... Verím, že mnohí Petrovčania, ktorí zriedkakedy opúšťajú svoju dedinu, nevedia, o čo tu vlastne ide a prečo je mimo Petrovca „ťažšie byť Slovákom” ako v Petrovci. Odpoveď ponúkneme jedným prirovnaním – to je tak, ako keby Petrovčan pobudol na Slovensku a počúvajúc ľubozvučnú slovenčinu na každom kroku zahlásil: – Vám je tu ľahšie byť Slovákmi ako nám vo Vojvodine! Pravda, všetko je relatívne. Odkedy máme káblovú televíziu, ktorá nám sprostredkuje aj TV programy zo Slovenska, svedkami sme toho, že je slovná zásoba tam tých „hore” síce bohatšia od našej, ale s ich tvrdou výslovnosťou sa veľmi chváliť nemôžu – tu sme ďaleko pred nimi. Keď totiž povedia „lavica” nie som si istá, či ide o miesto v parku na sedenie, alebo na stranícke zaradenie opačne od pravice... Nech nehovorím o tom, že dolnozemským Slovákom naskakuje husia koža, keď počúvajú „hornozemských” rozprávať „maly”, „boly”, „videly”, „počuly”, „čítaly”, „písaly”... Tie ypsilony, pravdaže, nepatria na koniec uvedených slov, chcú iba naznačiť, ako ich tvrdo vyslovuje väčšina Slovákov na Slovensku, vrátane televíznych moderátorov. A keďže sme my náchylní na preberanie cudzích praktík, sem-tam aj v našich tunajších menšinových médiách občas zaregistrujem mierne náznaky tvrdého vyjadrovania koncoviek, čo by sme si v nijakom prípade nesmeli dovoliť, lebo je stará pravda, že by sa prizerať malo len na lepšieho od seba... Kto kazí slovenčinu Slovákom na Slovensku nemienim rozoberať, kto nám, nuž inorečové národy, a zvlášť väčšinový, s ktorým sme v dennom styku, srbské noviny, rozhlas a televízia a úrady, kde si vybavujeme rozličné formality, nech ani nespomínam. Nedávno som vo vysielaní novosadského rozhlasu po slovensky zachytila anketu s ôsmakmi, v ktorej sa vyjadrovali o budúcom školení. Jedno dievča zo Starej Pazovy zahlásilo, že sa lámalo, či pôjde do slovenskej školy,

„Pukla nám guma” Keď sa ponáhľame alebo máme urobiť niečo súrne, stáva sa, že máme smolu, ľudovo povedané „pech”. Napríklad nám „pukne guma” na aute. Je toto slovné spojenie náležité? Na autách, motorkách a podobne sú pneumatiky. Tieto gumové obruby kolesa sú naplnené stlačeným vzduchom, delíme ich na letné a zimné. Aby koleso dostalo krajší vzhľad, namontujeme naň kryt, ktorý sa slangovo volá puklica, v srbčine „ratkapna”. V daždivom počasí používame stierače na prednom a zadnom okne. My ich pomenúvame srbizmom „brisáče”. Zrkadlo, v ktorom vodič vidí za seba, je spätné zrkadlo – „retrovízor”. Zariadenie, pomocou ktorého vedieme vozidlo, je volant, a nie „kormán”. V aute je veľmi dôležitá veľkosť batožinového priestoru, či po našsky „gepeku”. Na starších typoch áut je namontovaný pomocný karburátor na obohatenie zápalnej zmesi, čiže sýtič. Tento mechanizmus poznáme ako „saug”. Rýchlosti meníme pomocou rýchlostnej páky, u nás „meňáča”. Svetelný ukazovateľ smeru dopravného prostriedku je smerovka, teda „žmigavec”. V neznámom prostredí sa orientujeme pomocou navigácie. Ako dekoračný detail a zároveň aj praktická vec sú určené poťahy na sedadlách – „presvlake”. Pozor treba dávať na výfuk, ktorým sa vypúšťajú výfukové plyny – u nás ho nazývame „auspuch”. Krycí obal automobilu je karoséria. Predmet na vozidle na zachytenie nárazov je predný a zadný nárazník a ochranný plech nad kolesami vozidiel je blatník. Nemenej dôležitý je podvozok, spodok vozidla z rámu alebo plošiny a kolies. Pri pridávaní plynu – „dodávaní gásu” – šliapeme na plynový pedál a pri brzdení – „kóčení” zase na nožnú brzdu – „kóčnice”. Nezanedbateľná je ručná brzda – „ručná kóčnica”, ale aj kufrík / súprava prvej pomoci a nadovšetko pojazdné auto. (Anna Horvátová: Jazykové omyly – Z jazykovej kultúry vojvodinských Slovákov, s. 65)

alebo do srbskej, ale potom sa predsa len rozhodlo pre túto druhú, lebo, ako povedalo (citujem) – „ipak my žijeme v Srbsku”! Jazykovedci tento druh jazykovej recidívy volajú ľahostajnosť voči materinskej reči a nekritická otvorenosť voči cudzím slovám. A tých prehreškov voči našej slovenčine je viacej ako veľa. „Bavíme sa” s problémami, chováme „tovnie kurence”, „platíme porez”, „uplácame račúny”, kolegu „zadlžujeme za pohostenie”, „tušujeme sa”, keď sa nás niekto na niečo

Z premiéry knihy Anny Horvátovej

pýta, odpoveď začíname s „pa”... To sú neslovenské slová, ktoré sa na „nás nalepili” v dennom fungovaní a my ich nekriticky používame ako slovenské. To sú, ako jazykovedci hovoria, nenáležité jazykové javy, je to výsledok špeciﬁckej bilingválnej jazykovej situácie, s ktorou my vojvodinskí Slováci zápasíme denne. Jedným z povšimnutých bojovníkov proti jazykovým kazom je týždenník Hlas ľudu. Od roku 1953 pravidelne uverejňuje jazykové poučky, spočiatku viac-menej z gramatiky, neskoršie pod názvom Jazykový stĺpček, potom Jazykové poznámky a od roku 1973 Jazykové okienko. Do tejto rubriky prispievali jazykoví redaktori Hlasu ľudu Mária Myjavcová, Michal Týr a Zuzana Medveďová-Koruniaková. Hlas ľudu má aj dnes poučnú rubriku zo slovenčiny, ktorá sa volá JazykOmyly a z jazykového scestia sa nás snaží na správny smer vrátiť dnešná jazyková redaktorka tohto týždenníka Anna Horvátová, ktorá nám zároveň ponúka aj východisko – ak nie tak, ako sme si zvykli hovoriť, ako teda. Keď sa JazykOmyly, ktoré v Hlase ľudu vychádzajú od roku 2010, dali na hŕbu, hlasľudovci zistili, že ich nie je málo a že by z nich mohla byť knižka. Jej premiéra bola 9. mája, na Vstúpenie, v Slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára v Petrovci a vydavatelia ju za používateľmi vyprevadili pod názvom Jazykové omyly – Z jazykovej kultúry vojvodinských Slovákov. V úvode príručky sa hovorí, že ona neobsahuje všetky nesprávne či nenáležité jazykové tvary, ktoré bežne berieme do úst, čo nie je ani možné, lebo tých odchýlok je neúrekom. No vydavatelia sú presvedčení, že aj ich skromný výber prispeje k náprave v komunikovaní vojvodinských Slovákov, a že poslúži všetkým, ktorí pokladajú materinský jazyk za veľký dar a ešte stále za veľký skvost, ktorí sa nehanbia za svoj pôvod a za svoju slovenskú reč. Z Jazykových omylov sa dozvieme, že nemáme hovoriť „idem na godišňi”, ale idem na dovolenku, nie „ňinto problém”, ale to nič, nič to zato, nie „ďakujem na káve”, ale ďakujem za kávu, nie „ponovo sa sviatke”, ale znova svätíme... Hlasľudovci sľúbili, že Jazykové omyly nebudú predávať, ale rozdávať, aby sa dostali do všetkých slovenských škôl, úradov, ustanovizní, za čo ich verejne chválim. Peknými slovami Jazykové omyly k používateľom vyprevadili riaditeľ a šéfredaktor Hlasu ľudu Samuel Žiak a Michal Ďuga, predsedníčka MSS Katarína Melegová-Melichová, predsedníčka Asociácie slovenských novinárov Vladimíra Dorčová-Valtnerová a ThMgr. Vladislav Ivičiak, farár petrovský, ktorý požehnal jej cestu za používateľmi. Jazykové omyly spoločne vydali Hlas ľudu a Asociácia slovenských novinárov.

michal gombár

archív prof. dr. ing. michala ďurovku |

PROF. DR. MICHAL ĎUROVKA Z KYSÁČA

Medzi výskumnou hriadkou a univerzitnou katedrou... D

oktor poľnohospodárskych vied prof. Ing. Michal Ďurovka sa narodil 9. októbra 1946. Školenie začína v Základnej škole v Kysáči, pokračuje na Gymnáziu v Báčskom Petrovci a končí na Poľnohospodárskej fakulte v Novom Sade v rokoch 1965 – 1970. Dynamika jeho štúdií, prejavený záujem o vedu, aktivita v procese študovania boli načas povšimnuté. Už v rokoch 1971/72 Michal sa stáva „stážistom” na spomenutej fakulte s pracovným usmernením na zeleninárstvo. V rokoch 1972 – 1985 pôsobí ako asistent vo vyučovacom procese fakulty. Paralelne je aj aktívnym vo svojom odbornom zdokonaľovaní. Proste „potonul” do výskumnej činnosti, či už osobnou účasťou vo vedeckých výskumných skupinách, alebo v individuálnom sledovaní vedeckých noviniek v zeleninárstve. Až tri roky Prof. Dr. Ing. (1971/74) venoval príprave, vypracovaMichal Ďurovka niu a obhajobe magisterskej práce (1973). Hlavným zameraním jeho práce bolo pestovanie papriky. Nasledoval potom ďalší cyklus jeho odborného zdokonaľovania v rokoch 1977 – 1982. V tom období napísal a úspešne obhájil svoju doktorskú dizertáciu, ktorá bola venovaná pestovaniu zelenej fazule. Mr. Ing. Michal Ďurovka sa stáva doktorom vied v oblasti zeleninárstva. Odbornosť a získaná vedecká hodnosť hovorí, že už dosiahol závideniahodné výšavy „vedeckého Olympu”.

*** Už rokom 1970, keď získal akademickú hodnosť Ing. agronómie v rastlinnej výrobe, hocikde v poľnohospodárstve sa stáva prístupná práca v sledovaní úrody v celom výrobnom cykle. Tu, na tvári miesta uplatňuje a preveruje získanú odbornosť... Po zbere úrody môže hodnotiť, v akej miere boli jeho práca a príspevok účelné. Bežné, podnecujúce, alebo optimálne? Ak by sa mu bolo šťastie ozaj usmialo a ponúklo mu stále zamestnanie, Michal mohol celkom spokojne zo svojho povolania životne existovať a prosperovať... ...Avšak Ing. Michal Ďurovka bol v mnohých ohľadoch náročnejším človekom, človekom so širšou „vizúrou” agronomického vzdelania. Jeho odborná vyzbrojenosť a zasvätenosť v bežných, roľníckych prácach mu nakladali trochu viacej sa zaujímať o tú číru pestovateľskú vedeckú podstatu v roľníckej výrobe. Už v domácom prostredí zistil, že je rastlina niečo živé, čo výrazne reaguje na rozmanité vegetačné podmienky... Bol zvedavý, čím ešte ten, vlastne získaný poznatok možno doplniť, ustáliť... Také jeho nároky ho usmerňovali zaoberať sa experimentovaním, t. j. výskumom. V tej práci už nebude primárnou vecou momentálny materiálny aspekt určitého zisku, ale ten všestrannejší, rôznorodejší, subtílnejší vedecký. Napr. zisťovať, ktorí činitelia prispievajú ku kvalite plodov, ktorí jeho výživným zložkám, ktoré opatrenia a zásahy stimulujú iba rast, ktoré množstvo plodov a ktoré maximálny genetický potenciál... Zo dňa na deň, z roka na rok Ing. Michal Ďurovka zrastal s tou subtílnou, náročnou výskumnou prácou... Ona sa stala i obsahom, i cieľom jeho vedeckého zanietenia, jeho konečného záujmu... Veď práca na výskume mu na tvári miesta odhaľovala, čo rastlinám neprospieva, čo im umožňuje iba skromné živorenie a čo maximálny genetický potenciál. Konečne zisťuje, že práve tá a taká práca je tým, čo podmieňuje i pohlcuje jeho odborné a intelektuálne potenciály, že je to tá práca, ktorá si však žiada trefné hodnotenia a podania procesov práce, ale i dosiahnutých výsledkov.

Ako organizátor I. medzinárodnej vedeckej konferencie na tému: Uskladňovanie zeleniny a ovocia, 2006 (Dr. Ďurovka v ústredí; má viazanku)

Napredovanie v odbornosti a vo vede sa odrazilo na jeho prednášateľskom napredovaní. V časovom období rokov 1983 – 1989 získava hodnosť docenta. V rokoch 1989 – 1994 sa stáva mimoriadnym profesorom a od roku 1995 riadnym stálym profesorom.

*** V jeho pracovnej dokumentácii zisťujeme: – Prof. Dr. Ing. Michal Ďurovka je stálym profesorom Poľnohospodárskej fa-

kulty v Novom Sade. – Jeho užší vedecký záujem sa viaže k zeleninárstvu. – Momentálne ho zaujíma pestovanie zelenín v krytom, chránenom priestore (fóliovník alebo skleník).

michal gombár

archív prof. dr. ing. michala ďurovku |

– Ešte bližšie: zaujímajú ho fyziologické aspekty rastu výnosov a kvality zelenín. – Vo výskumnom procese dbá na úspešnú ochranu zelenín. *** Spôsoby jeho práce vo výskumoch sa viac-menej vyčerpávajú a dejú v pracovných skupinách výskumníkov. Záver tej práce je publikovanie dosiahnutých výsledkov. Tieto predstavujú klenotnicu výskumnej činnosti a jej výsledkov na novosadskej Poľnohospodárskej fakulte. Celkový súpis výskumných prác prof. Dr. Michala Ďurovku je široký a predstavuje veľké množstvo údajov, skúseností, dilem, ale i validných výsledkov. Pre toto naše publikačné úsilie by to bolo iba číre hromadenie údajov z jednej bohatej vedeckovýskumnej práce... Kvôli prehľadu uvedieme iba hrubšir údaje: rastlinné kultúry a počet prác, ktoré im venoval: Hrach (6), zelená fazula (8), cibuľa (16), paprika (18), zemiaky (14), uhorky (2), cesnak (3), mrkva (2), karﬁol (3), kel (2)... Osobitný dôraz v týchto výskumoch venoval: sortám (11), hnojeniu (13), ostatnej minerálnej výžive (4), pestovaniu zo semien (2), pestovaniu priesady (2), vzdialenosti i rastlín i radov (3), lehotu siatia (3), temperatúru (2)... Potrebnú pozornosť venoval pestovateľským problémom a charakteristikám v bežných atmosferických podmienkach, ako i v chránenom – krytom priestore.

...Ale nehovorili sme o jeho profesorskej pedagogickej práci na fakulte. Bez hlbšieho hodnotenia, a robíme to iba v hrubších rysoch – venuje sa študentom, zasväcuje ich do komplexnej problematiky výskumov a ich významu. V tej práci pokračoval aj vtedy, keď už bol v hodnosti asistenta a docenta. – Až 350 študentom bol školiteľom v príprave diplomových prác... v 6 prípadoch školiteľom magisterských prác, ako i v 7 prípadoch doktorských dizertácií. – V čase od roku 1990 do roku 2002 pripravil na vydanie učebnice z oblasti zeleninárstva až v 7 prípadoch. Nehovoriac o tom, že i on participoval svojimi príspevkami v iných projektoch vydávania učebníc. – Od roku 1974 prof. Dr. Michal Ďurovka dáva citeľný príspevok k spolupráci s Poľnohospodárskou fakultou v Nitre (Slovensko). Vyústilo to vo výmenu študentov na letnej praxi tak v Novom Sade, ako i v Nitre. – Od roku 2007 je stálym zahraničným členom nitrianskej komisie v obhajobe doktorátov.

*** Okrem už uvedeného treba ešte doložiť, že sa zúčastňoval v študij*** Celkom slobodne by sa dalo povedať, že Obhajoba diplomovej práce (zľava): prof. Marković – školiteľ, ných cestách po Dr. Ďurovka – predseda, Ikediaski Onyesi Charles – Nigéria, svetových zelenisprístupňovanie výsledkov jeho práce mu kandidát prof. Đukić nárskych stredispohlcovalo hodne času... Bolo by tu roboty aj pre „celý sekretariát”... avšak také dôležité správy, dosiah- kách v Holandsku, Nemecku, Taliansku, Anglicku, Sovietskom zväze a v Spojených štátoch severoamerických. nuté výsledky si vyžadovali jeho prevažne osobnú účasť. Vnímavo tam sledoval vedecké a i tie bežné výrobné výsledZnačný počet svojich príspevkov zverejnil v rôznych monograﬁách o zeleninárstve, vo vedeckých časopisoch, čulá je jeho ky, pritom doma hľadal príležitosti uplatniť cudzie skúsenosti v našich bežných podmienkach. účasť v prostriedkoch Na záver rozhovorov s prof. Dr. Michalom Ďurovkom sme mu verejnej komunikácie položili dve otázky: či už v tlači, v rozhlase – Jestvuje niečo, čo sa Vám nepodarilo uskutočniť? alebo v televízii... Ste z toho sklamaný? Písal a zverejňoval – V roku 1990 som si urobil celkovú prípravu výskumov na práce pre vedecké súpestovanie zdravotne bezpečných zelenín... Nenadišiel som na stredenia. Na mnohých potrebné porozumenie. Nikdy som nezabudol na ten plán, ale podával tematický on už viacej nebol prioritou mojich činností... Po 12 rokoch prednes... Písal i prísvyzerá, že je to niečo najaktuálnejšie v zeleninárskej výrobe pevky pre cudzie vydau nás, ale i vo svete. Vedecká „obodza” (opraty) mi bola tak vateľské projekty. So blízko... a dostala sa do iných rúk... svojimi skúsenosťami – Čo Vás vypĺňa spokojnosťou s urobeným? a výsledkami účinkoval Zaoberal som sa s najmenej preskúmanou oblasťou nášho v medzinárodnej vezeleninárstva a to je: po vykonanom zbere zeleniny a ovocia deckej výmene inforich úprava a uskladňovanie. mácií, písal i práce Roku 2006 som zorganizoval na našej fakulte prvé vedecké širšieho vedecko-naPodľa všetkého úspešné zakončenie sústredenie na túto tému. Prax ukazuje, že z roka na rok tie cionálneho významu. obhajoby diplomovej práce riadne organizované sústredenia majú na čo ukázať, majú čo odporučiť, v niečo presvedčiť... *** V doterajšom výklade hovorili sme o prof. Dr. Ing. Michalovi *** Ďurovkovi ako o zanietenom experimentátorovi, výskumníkovi; V októbri 2012 prof. Dr. Ing. Michal Ďurovka odišiel do dôhovorili sme o jeho úsilí registrovať a sprístupniť výsledky svojich výskumov; sme o ňom ako o aﬁrmovanom vedeckom chodku. Avšak povaha, akú má, mu nedovolí, aby sa mu penzia pracovníkovi, ktorý či už doma, alebo v zahraničí, na vedeckých premenila na „intelektuálne leňošenie”... Prijal výzvu Poľnohossústredeniach pozorne sleduje podávané údaje, ale i on sám – podárskej fakulty v Nitre na prieskum autochtónnych sort zelevo zverejnených úvodných výkladoch podáva výdobytky svojej nín... Nuž, pán prof. Dr. Michal Ďurovka, prajeme Vám dobrého fakulty a jej pracovníkov, alebo i širšieho prostredia... okrem spomenutého odhalili sme v ňom i zbehlého konštruktora stro- zdravia v „hodnosti” penzistu, ale i vo Vašich výskumných činjov pre zeleninárstvo: kalibrátory a čističe koreňovitých a krto- nostiach hoci i v statuse penzistu... lových zelenín...

ružena kraticová / archív mariji havranovej | osobnosti

VEDECKÉ BOHATSTVO ČLOVEKA

Zablúdila k veľkým prianiam Z

vodou a dávali mi pocit istoty a šťastia. Začalo sa to dávno, v detstve, keď ma viac ako čokoľvek iné priťahovalo kreslenie, a v ZŠ ma v tom veľmi podporovala učiteľka Babiaková. Potom prišla Stredná umelecká škola – graﬁcký dizajn v Novom Sade, Vyššia škola výtvarná v Belehrade. Obklopovala som sa výtvarným umením, ale stále som mala pocit neúplnosti realizácie môjho sna. V tom čase som krátke obdobie v Kovačici, a prostredníctvom Ochotníckeho divadla VHV, mala možnosť zoznámiť sa s tým, čo sa o mnoho rokov neskôr stalo mojím povolaním. Pri hosťovaní VHV v Bratislave som „zablúdila” pri prechádzke po meste do krásnej renesančnej budovy s nádhernou architektúrou a atmosférou. Bola to Academia Istropolitana, Vysoká škola múzických umení. Na nádvorí tej budovy bola studňa a ja som do tej studne hodila jednu korunu československú s prianím raz na tej škole študovať. O rok neskôr, potom, čo som prešla prijímacími skúškami, som v septembri roku 1991 nastúpila do prvého ročníka Vysokej školy múzických umení, na Fakultu divadelného umenia, na Katedru scénograﬁe a kostýmového výtvarníctva u prof. Jozefa Cillera. Nasledovalo nádherných päť rokov študentského života a získavania množstva vedomostí. D. Mamet: November, Už počas štúdia som divadlo Aréna, Bratislava 2011 začala dostávať ponuky robiť predstavenia a pri každom projekte som sa učila nové veci. Po skončení, na návrh školy, som pokračovala postgraduálnymi štúdiami u prof. Milana Čorbu so zameraním na divadelný kostým. Popritom som učila na škole a už celkom pravidelne som robila v divadlách. Doktorát som obhájila roku 2002 dizertačnou témou: Dandy – dandizmus ako umenie sebaštylizácie. V tom istom roku som získala slovenské občianstvo, kúpila som si byt, ... a našla som si svoje miesto pod slnkom v Bratislave, v meste, ktoré je každým dňom krásnejšie a európskejšie. Podstatným zmyslom môjho života sa mi stala práca, a pretože je to práca krásna, zaujímavá a plná nových zážitkov, som šťastný človek. Obklopená som výnimočnými a talentovanými priateľmi, ktorí patria k elite slovenského kultúrneho prostredia. A mne je dobre a cťou byť v ich spoločnosti. Do Padiny, už takmer 20 rokov, chodím len na pár dní, na návštevu mojich najmilších a stále hovorím, že idem domov. Pretože, zmeniť sa dá veľa, ale pôvod nám zostáva navždy. Prajem vám veľa úspechu v pracovnom a osobnom živote. S pozdravom Vaša F. Schiller: Úklady a láska, Marija Havran. Slovenské národné divadlo, Bratislava 2007

ákladná idea podujatia Vedecké bohatstvo bola zoskupiť a predstaviť verejnosti osobnosti, ktoré sú narodené v Padine, ktoré svojím školením a vedeckou prácou získali titul doktora vied. Jednou z nich je i Mgr. art. Marija Havranová, ArtD., kostýmová výtvarníčka a scénografka, narodená 1. apríla 1966 v Padine. Základnú školu vychodila v Padine a Strednú školu úžitkového umenia, odbor grafický dizajn, v Novom Sade. Marija Havranová pri preberaní V štúdiách pokračovala Ceny za najlepší kostým v roku na Vyššej škole výtvar2012 ných a úžitkových umení v Belehrade a neskoršie v Slovenskej republike na Vysokej škole múzických umení, Činoherná a bábkarská fakulta: Katedra scénografie a kostýmového výtvarníctva v Bratislave. Postgraduálne štúdiá na VŠMU končí obhájením doktorskej dizertácie Dandy – Dandizmus ako umenie sebaštylizácie, roku 2002. V profesionálnej kariére krátko pôsobila ako interná asistentka Aleša Votavu na Katedre scénografie a kostýmového výtvarníctva, a ako externá pedagogička na Katedre divadelnej vedy na VŠMU. Dnes pracuje ako scénografka a kostýmová výtvarníčka vo voľnom povolaní na divadelnej scéne v Bratislave, Prahe, Brne, Ľubľane. Doteraz ako kostýmová výtvarníčka a scénografka má za sebou vyše sto inscenácií, divadelných a operných: Medea – Europides, Skrotenie zlej ženy – William Shakespeare, Faust – Johann Wolfgang Goethe, Matka Guráž a jej deti – Bertolt Brecht, Nabuco – Giuseppe Verdi, ako aj inscenácie pre tanečné projekty. Vo svojej umeleckej kariére má veľký počet nominácií a uznaní ako kostýmografka a scénografka. Keďže Marija pre zaneprázdnenosť nebola prítomná na prezentácii, v jej mene prečítala list sestra Anna Povolná, pedagogička v ZŠ maršala Tita. Važení učitelia, milí priatelia, chcem vás pozdraviť a poďakovať vám za preukázanú pozornosť formou prezentácie mojej osoby a mojej práce o to viac, že sa týka výnimočných osobností. Nikdy mi nebolo prioritou (prvoradé) vyniknúť, a to, že sa dnes moja práca scénografky a kostýmovej výtvarníčky dožila úcty a chvály, je len dôsledok toho, že som skromne, ale s presvedčením išla za svojím snom. Cesta k úspechu býva krivolaká a popri krásnych zážitkoch ani mňa neminuli zážitky smutné a ťažké. A práve vytrvalosť, pracovitosť a záujem o umenie ma vždy držali nad

osobnosti

ružena kraticová / archív mariji havranovej |

Nemohla som odolať, aby som neuviedla nasledujúce vety, ktoré dodala Anna Povolná: „Hrdá som na svoju sestru, pretože z malého dievčatka, čo rada kreslilo, sa dnes stala uznávaná a rešpektovaná osobnosť. A všetko, čo dosiahla, je jej vlastnou

Marija: Čo sa týka talentu, verím, že je nejakým spôsobom daný (sama neviem, ako som k nemu prišla), ale je nepodstatný, ak sa s tým ďalej nepracuje a nerozširuje. Chcem povedať, že vrodený talent je zanedbateľný, ak sa nepestuje a nevyvíja. V mojom prípade, samozrejme, šlo v detstve o veľkú záľubu v kreslení a vo všetkom čo má do činenia s kreativitou ako takou. V tom som bola podporovaná doma, v škole. Kedy sa ten talent prejavil? Kedy si si ho začala byť vedomá? Marija: Táto otázka je plynulé pokračovanie prvej, kontinuita, o ktorej som sa zmienila, že talent vyžaduje dlhodobé pestovanie, zdokonaľovanie, ... čo v mojom prípade bolo v spojení so vzdelaním, školou, kde sa k primárnemu talentu pripojili vedomosti, akademizmus a zvládnutie profesie, či v tomto prípade remesla. Učiteľka výtvarnej kultúry zdôraznila, že si vo všetkých technikách bola dobrá, že si sa výborne vynachádzala. Predsa nejaká technika prevládla? Marija: Učiteľka výtvarnej mi bola Anna Babiaková a bola i mojou veľkou podporou a veľmi ma chválila a známkami motivovala.

J. W. Goethe: Faust, Slovenské národné divadlo, Bratislava 2011

zásluhou, talentom a pracovitosťou. Za posledné desaťročie je takmer pravidelne nominovaná v prestížnom divadelnom ocenení. V roku 2007 získala ocenenie za najlepší divadelný kostým na Slovensku – ocenená hra: Úklady a láska. Robila vo všetkých divadlách na Slovensku a Česku, pravidelne robí pre Slovenské národné divadlo a pražské Národní divadlo. Okrem toho robila v Nemecku – Bayrouth, v Poľsku – Wroclave, v Maďarsku – Budapešti, v Slovinsku. Popritom navrhla kostýmy do celovečerného ﬁlmu Suzanne a robila dve TV inscenácie. Okrem divadla často navrhuje koncept – priestor W. A. Mozart: opera Cosi fan tutte, Národní divadlo, Praha 2010

Kamil Žižka: Budeme si šepkať, Slovenské komorné divadlo, Martin 2009

pre výstavy v galérii. Za výstavu v Slovenskej národnej galérii získala vlani prvú cenu v kategórii Výstava. Aj jej kostýmové návrhy sa často vystavovali, pravidelne na pražskom Quadrinalle – svetová výstava scénograﬁe. Toho času pripravuje dva projekty: v Bratislave muzikál Rent, a v Slovenskom národnom divadle hru Matka Guráž a jej deti. V Nitre má robiť hru Plešivá speváčka, potom v Bratislave Bližšie od teba a na jar v Prahe.” S Marijou sme si urobili i rozhovor prostredníctvom mailu. Položila som jej nasledujúce otázky: Talent je predsa len určité percento – predispozícia úspechu v nejakej oblasti umenia. Veľký význam má práca. Ako to bolo u teba, alebo je... 10

Žiješ v rôznych prostrediach. Kde je aký spôsob nažívania? Nemôže sa to generalizovať, no predsa, aké sú tvoje postrehy? Marija: Niekto múdry povedal, že domov máme tam, kde máme blízkych ľudí. Ja som sa vďaka štúdiu rozhodla odísť do zahraničia a zhodou udalostí, ktoré sa udiali, zostala som žiť na Slovensku. Vôbec to neľutujem, naopak som tu šťastná, spokojná a hlavne sa plne realizujem v divadlách. To je hlavné kritérium toho, kde by som vedela alebo nevedela žiť. Kde sa cítiš ako doma? Marija: Po 20-ročnom živote v Bratislave je môj domov to mesto; mám v ňom svoje zázemie, priateľov, ... a to, čo považujem v živote za potrebné pre každodenné zmysluplné nažívanie. Ale v citovom slova zmysle je môj domov aj Padina, pretože tam mám korene a mojich najmilších. Ako sa zrodia idey pre scénograﬁe? Marija: Scénograﬁa a divadelný kostým bolo rozhodnutie spojené so skúsenosťou kovačického divadla VHV a uplatnenie výtvarných vedomostí a skúseností z predchádzajúcej etapy vzdelania na Strednej umeleckej škole v Novom Sade a Vyššej škole výtvarného a úžitkového umenia v Belehrade. Ukázalo sa, že to bolo ideálne rozhodnutie, ktoré je dnes mojou profesiou a radosťou zároveň. Je to privilegovanosť robiť prácu ako záľubu a pritom byť dobre platená. Ďakujem za rozhovor.

svetluša hlaváčová |

IN MEMORIAM ZA PANI UČITEĽKOU JÚLIOU ČÁNIOVOU

Mnohým bola druhou mamou Pani učiteľku Júliu Čániovú poznám odvtedy, ako som si vlastne začala uvedomovať samu seba. Bola častým hosťom v našom dome, či už ako dobrá otcova kolegyňa v škole alebo kolegyňa na doskách, ktoré život znamenajú. Naše domy, čiže rodiny okrem spoločnej Pinkiho ulice v Erdevíku spájalo množstvo duchovných lások, ktoré znášali jednoducho akoby do vrkoča pospletaný spoločný osud. Neviem prečo, ale nikdy som ju neoslovovala s „pani učiteľka”, ale iba s „teta Julka” aj napriek tomu, že som si ju veľmi vážila... Nehnevala sa na to, ba naopak, páčilo sa jej. Až neskôr, v dospelom veku som si uvedomila, prečo. Azda aj preto, že mala veľmi blízky a vrúcny vzťah k deťom a mládeži. Všetci, ktorí s ňou intenzívnejšie spolupracovali – najmä však popularizovaní erdevícki recitátori, ktorí vyrástli práve z jej školy – mali ju jednoducho radi nielen ako pedagogičku, ale aj ako vynikajúcu kamarátku. Bola pre nich niečo zvláštne, bola ich druhou mamou. Vedela sa veľmi dobre vžiť do ich situácie, vypočuť si ich starosti a čo bolo veľmi vzácne – v tých ťažších chvíľach aj poradiť. Dané to mala jednak svojou prispôsobivou povahou a čerpala hodne aj zo skúsenosti svojho učiteľského povolania. Dovolím si zacitovať ju z interview, ktoré som s ňou robila do monograﬁe Slováci v Erdevíku, keď to povedala takto: „Samo naše povolanie je viazané k deťom, ktoré sú vlastne živý materiál, ktorý sa tvojimi očami vyvíja a ty máš doň vštepiť základné vedomosti od prvej triedy, urobiť z neho človeka súceho pre život. Avšak existuje aj tá iná činnosť, predurčená tvojimi osobnými aﬁnitami, ktoré potom u detí pestuješ. Najmä však ak natrafíš na talentované decko...” Aj sama som mala česť, aby ma pani učiteľka alias teta Julka vzala do svojich rúk ako živý materiál najmä keď ide o recitovanie.

Spomínam si na to, s akou chuťou, ale zároveň i trémou som sa chystala na súťaže nielen do Sriemskej Mitrovice, Šídu, Vojky, Žablja, ba i do Veľkej Plany... Utkveli mi najmä tie zákulisné chvíle, keď nám pani učiteľka Julka s tisíc iskier v oku spoza opony tajne dávala najavo, že sme postúpili do ďalšej súťaže. Vedela sa spolu s nami úprimne tešiť, ba úspech neraz s nami aj rezko oslavovať. A naopak, povzbudzovať nás, keď sa to občas aj nevydarilo. Môžem so stopercentnou istotou tvrdiť, že teta Julka žila pre naše recitačné súťaže. V erdevíckej škole vďaka nej poézia proste dýchala. Pocítili to iste aj mnohí naši spisovatelia, ktorých pozývala na besedy so žiakmi. Tak ešte aj dnes mám živé obrazy našich stretnutí s Elenou Čepčekovou, Jurajom Tušiakom, Xéniou a Pavlom Mučajiovcami. Alebo s Mirou Alečkovićovou a Desankou Maksiomovićovou, ktoré sme vďaka pani učiteľke na súťaženiach mohli lepšie spoznať. Krásnych chvíľ s ňou bolo veľmi mnoho. Verím, že tu mnohí z nás si na pani učiteľku Júliu Čániovú ešte dlho budú spomínať. Keby bola teraz živá a keby nás videla, možno by zopakovala aj svoje výstižné slová z minulosti: „Naozaj všetko robím kvôli obecenstvu... Keďže mi to robí pôžitok, nechajte ma kochať sa vo vlastnej práci...” Večná jej sláva i vďaka. Text bol prečítaný v rámci pohrebnej rozlúčky s pani učiteľkou Júliou Čániovou dňa 24. apríla 2013 v báčskopetrovskom cintoríne.

Namiesto vďaky pani učiteľke Dňa 22. apríla 2013 po ťažkej chorobe v Pokrajinskej nemocnici v Novom Sade umrela pani učiteľka Júlia Čániová, rod. Garajová (narodená roku 1931), známa ako divadelná pracovníčka a najmä učiteľka recitovania najdlhšiu dobu na erdevíckej základnej škole. Zvyšok života strávila v Kulpíne a pochovaná bola dňa 24. apríla na petrovskom cintoríne, kde sa s ňou okrem rodín jej synov Pavla a Ladislava rozlúčili aj ďalší príbuzní, blízki priatelia, žiaci a ctitelia jej tvorby. Na poslednú cestu v cintoríne ju vyprevadili: Hana Majerová, Svetluša Hlaváčová, Miroslav Babiak a Rastislav Labáth. Nad rakvou slová rozlúčky prečítal Ondrej Berédi. Uvádzame úryvky z príspevku, ktorý pani učiteľke bol venovaný v knihe Slováci v Erdevíku 1860 – 1907 – 1997 pod titulkom Namiesto vďaky pani učiteľke. „Pri jubilejných ročníkoch býva zvykom zamýšľať sa, rekapitulovať, hodnotiť... Keď ide o pani učiteľku a v širšom slova zmysle – divadelníčku Júliu Čániovú, zdá sa, že niečo také nové povedať vari nemožno. Veď o nej hodne toho za posledných bezmála štyroch desaťročí pôsobenia v Erdevíku už popísali mnohí. Tak napríklad novinárka Johana Turčanová ešte roku 1971 na stranách Hlasu ľudu výstižne ozrejmila pravdivú skutočnosť, že „veľkú časť mladosti a najkrajších rokov nechala tejto dedine, jej deťom, ženám a divadelníctvu, do ktorého bola a ešte stále je vášnivo zamilovaná...” Že vraj pôvodne z nej mala byť herečka... Nestalo sa. Osud jej vyšliapal chodník učiteľský. A tu našla seba a kompenzovala svoje aﬁnity a nadanie zvlášť v oblasti recitovania. Keďže sama o začiatkoch svojho divadelného pôsobenia málo toho vyriekla, pomôže si Jurajom Tušiakom, ktorý ju na stranách Hlasu ľudu z roku 1970 predstavil ako elokventnú spolubesedníčku, ktorá na otázky odpovedá rýchlo, lebo vraj má čo povedať „...že začalo sa to vlastne v detstve, v šope, kde otcova deka slúžila namiesto opony... či v zreňaninskom gymnáziu, alebo v divadelnej odbočke robotníckej univerzity... či v baletnej škole... A vlastne začalo sa to roku 1959 v Erdevíku Subotićovou drámou Ľudia... Potom už bolo mnoho začiatkov, ale konca nebolo vidieť...” Teda ako už v 50. rokoch „plienil” syndróm malých miest, čiže učiteľ znamenalo zároveň aj herec a režisér ochotník súčasne. SKOS, okrem

základnej školy jediný kultúrny stánok dedinský, už vtedy pestoval tradíciu slovenského ochotníckeho divadla. Júlia a Pavel Čániovci sa v tomto stánku upísali takémuto druhu umenia. Tak vo svojom repertoári – v hodnej miere osviežovanom a ovplyvňovanom aj cestami na Slovensko, tiež vydavateľstvom Diliza – vystriedali Dva tucty červených ruží, Rodinu Bloo, Tri vrecia zemiakov, Uličku, Blesk, Lúpežníka, Jej pastorkyňu, Vežu Babylonskú, Pohľad do tváre autora manžela – spisovateľa Pavla Čániho... Predlohy vždy bývali premyslene volené a pani režisérka sa vždy snažila byť v súčasnosti a podľa možnosti tipovala na modernejšie veci. Lebo vždy mala na mysli onú stranu javiska. A s výsledkami a rokami aj vavríny sa do obálok odkladali. Júlia Čániová sa už roku 1970 stala zaslúžilou pracovníčkou, keď ju ako jedinú ženu z dvanástich občanov Šídskej obce poctili významným obecným šiestodecembrovým uznaním. Avšak ako takým vrcholom je uznanie Zlatý odznak Kultúrno-osvetového spoločenstva Republiky Srbska v Belehrade z roku 1981 – uznanie za dlhodobú oddanú prácu v zveľaďovaní kultúry národov a národností Srbska. Tiež na mravčiu prácu učiteľky nezabudli ani Miestne spoločenstvo a SKOS v Erdevíku, RTV Nový Sad, ako i Matica slovenská v Juhoslávii. Vďaka práve Júlii Čániovej vznikla i družba so ZK ROH Tesla, jeho divadelnou odbočkou z Liptovského Hrádku na Slovensku. Vďaka nej erdevícki recitátori, jej žiaci sa naširoko-naďaleko stali známi a právom možno povedať, že vždy pestovali perfekciu a tým dosahovali výsledky zväzovej úrovne. Práve tak ako to dosiahla hádam najznámejšia erdevícka recitátorka Miluška Anušiaková-Majerová, ktorá je teraz aj sama známou učiteľkou prednesu krásneho slova. A vďaka pani učiteľke Julke patria ešte mnohé „vďaka”, nuž nie div, že ju aj po rokoch poznajú aj jej padinskí žiaci. Neraz i v šírom svete sa prihovoria, zaspomínajú si... A nie div, že jej ešte vždy nedajú pokoj novinári, že či vraj jej a ako chutí ten dôchodcovský chlebík... A ona vždy, i keď po troche aj tajnostkársky, naposledy sa vždy o všetkom priznáva, ba i zdôveruje. Nadovšetko verí mladým ľuďom a s nimi sa vraj najradšej kamaráti... A kým doznievali posledné odpovede, už sa hlási dievča: „Pani učiteľka, čoskoro je recitačná súťaž, keby ste to či ono ukázali...” Nuž a učiteľka sa s nadchnutím vhlbuje do riadkov, z ktorých čoskoro vzlietne život básne, vždy ten starý, ale vždy aj nový, ktorému patria ešte mnohé ďakujeme!

vladimír valentík |

Farebné pocity Michala Ďurovku Akademický maliar Michal Ďurovka patrí k mladšej generácii aﬁrmovaných slovenských vojvodinských výtvarníkov. Svoju tvorbu začal predstavovať verejnosti na spoločných výstavách ešte ako študent Novosadskej akadémie a od roku 1994 aj samostatne. Dôležitým medzníkom v jeho tvorbe bol však rok 1997, keď sa po prvýkrát zúčastnil na Bienále slovenských výtvarníkov v Báčskom Petrovci a na prestížnom Novosadskom salóne. Orientovanosť na farbu ako základný maliarsky prvok a abstraktné maliarske výjavy dominantne poznačili jeho doterajšiu umeleckú tvorbu. Umenie je predovšetkým emocionálnou záležitosťou a práve farby dokážu priamo ako hudobné tóny preniesť rôzne nálady a city ako číry výraz prežívania psychického vzťahu k osobám, veciam a javom. Michal Ďurovka ako maliar využíva práve túto vlastnosť farby a rôznych farebných tónov a odtieňov. Na obrazoch Michala Ďurovku tvary ako nositelia racionálnych významov takmer ani neexistujú. Abstraktné tvary, ktoré sa tu Z otvorenia výstavy Michala Ďurovku v Galérii Zuzky Medveďovej vyskytujú, sú vlastne najčastejFoto: Svetluša Hlaváčová šie nepravidelné farebné plochy deﬁnované predovšetkým ich farebnými hodnotami. Farebné plochy rôznych veľkostí medzi sebou vytvárajú určité kompozičné rytmy. Tie plochy majú najčastejšie nepravidelný tvar veľkej alebo menšej škvrny, ktoré sa niekedy členia ostrejšie a drsnejšie, niekedy sú oblejšie a jemnejšie a niekedy sú to jednoducho Časť veľkého počtu ctiteľov tvorby hrubé farebné čiary. Sú Michala Ďurovku na vernisáži 18. mája 2013 to prvky, na ktorých Foto: Elena Šranková spočíva výtvarný vokabulár Michala Ďurovku. Hoci sa navonok zdá, že je Michal Ďurovka zástancom úplne abstraktného výtvarného prejavu, zaoberajúceho sa čírymi výtvarnými prvkami, vytvárajúc pritom nový výtvarný svet, názvy jeho obrazov nám sugerujú niečo iné. Totiž, keď Michal Ďurovka pomenuje svoj obraz či sugeruje nám, že svoje Michal Ďurovka sa narodil 4. okmaliarske výtvory vníma ako tóbra 1972 v Novom Sade. Základnú materializáciu vlastných pocitov školu skončil v Kysáči a Gymnázium a vnútorných zážitkov, ktoré sa Jána Kollára, osvetový smer v Báčvlastne inak zvecniť ani nemôžu, skom Petrovci. Absolvoval maliarstvo iba ako abstraktný obraz. Znana Akadémii umení v Novom Sade, mená to, že výtvarný svet Miv študijnej skupine profesorov Halila chala Ďurovku ani nie je tak Tikvešu a Jovana Rakidžića. Je členom vzdialený od nášho každodenZväzu združenia výtvarných umelcov ného empirického sveta, ako sa Vojvodiny. Vystavoval na 13 samosto môže na prvý pohľad zdať. tatných a 56 kolektívnych výstavách, Michal Ďurovka sa vlastne doma a v zahraničí. Žije v Kysáči. snaží na svojich obrazoch zvidiOkrem maľovania zaoberá sa pedagoteľniť to neviditeľné z vlastného gickou činnosťou a novinárstvom. vnútorného života a sveta.

Ivan, Anja, Jana a Andrej sa postarali o to, aby spod čepca vykúkali vlasy a z rukávov ruky a prsty zo šúpolia

V NOVOM SADE BOLA 16. STRAŠIJADA

Víťazstvo pre kysáčskych žiakov KID PČESA Kultúrno-historická spoločnosť Jar na čenejských sálašoch, Stredisko pre výtvarnú výchovu detí a mládeže Vojvodiny a Pokrajinský ústav pre ochranu prírody v piatok 17. mája 2013 v arboréte Pokrajinského ústavu pre ochranu prírody v Novom Sade spoločne organizovali 16. Strašijadu. Ako hovoria organizátori, toto jedinečné svetové výtvarné podujatie, vedľa výtvarno-sochárskeho obsahu, má aj etnologický a ekologický obsah. Etnologický – strašiaky sa robia z obnoseného odevu roľníkov a starého domáceho náčinia, charakteristického pre určité historické obdobie, niekdajšie a dnešné. Ekologický – nezabi vtáka, ale ho naľakaj, a tak odožeň zo siatin, záhrad a rolí. Strašiaky robilo 15 skupín z predškolských ustanovizní a základných škôl z Nového Sadu, Bukovca, Kaću, Temerínu, Veternika, Nadalju, Turije a z Kysáča. Na tejto svojráznej výtvarnej kolónii vznikli rôzne strašiaky či už klasické, moderné, futuristické, ale aj tie inšpirované minulosťou čiže etnograﬁou, ako si to rozmyslela a realizovala kysáčska posádka. Absolútnymi víťazmi v robení strašidla sa stali žiaci siedmej dva triedy Základnej školy Ľudovíta Štúra v Kysáči: Jana Kardelisová, Anja Marčoková, Andrej Privizer a Ivan Ravza. ČlenoKeďže veľkými očami via odbornej poroty im – gombíkmi upútala udelili najvyššie ocene- pozornosť okoloidúcich počas celého nie tejto súťaže – GRAND procesu vzniku, PRIX. svoju strašiačku Michal Ďurovka

žiaci pomenovali Okatá Marka

katarína mosnáková

marína hríbová & svetluša hlaváčová | festivaly

ZO 43. FOLKLÓRNEHO FESTIVALU TANCUJ,TANCUJ... V HLOŽANOCH

Zvíťazili Pivničania (Dokončenie zo s. 2 obálky.) Novinkou bolo aj vyhodnotenie, ktoré sa konalo priamo na javisku amfiteátra hneď po ukončení festivalu, takže sa v tomto roku na festivale Tancuj, tancuj... po prvýkrát slávnostne udelili ceny pred očami verejnosti, či už tej, ktorá festival sledovala v Hložanoch, alebo aj tej, ktorá sa naň tešila prostredníctvom priameho prenosu RTV Vojvodiny. Na základe toho sme ihneď zistili aj výsledky festivalu. Boli dve poroty – a odborná porota v zložení: Juraj Ferík, Jarmila Juricová Stupavská a Jozef Vladimír Zifčák (hodnotiaca výkon speváckych skupín a orchestrov) a odborná porota v zložení: Anna Medveďová-Gašková, Milorad Lonić, Pavel Holík a Vlasta Vinkovičová (hodnotiaca výkon tanečných skupín). Zlaté sláviky sú dievčatá z novosadského Šafárika, samozrejme, so zlatou plaketou Podrobnejšie správy za spevácky prednes odborných porôt si možno prečítať aj na stránke Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov (www.slovackizavod.org.rs) v rubriV kategórii orchestrov: ke Z môjho aspektu. 1. cena: ľudový orchester SKOS DetOkrem toho v tomto van z Vojlovice, umelecký vedúci: Vladiroku po prvýkrát NáBoľovčania v krásnych krojoch mír Kolárik, 2. cena: ľudový orchester rodnostná rada slovenRosička pri Dome kultúry 3. októbra z KoO samotný progskej národnostnej menšiny udelila svoju cenu laureátovi festivalu, vačice, umelecký vedúci: Emil Nemček ram sa zaslúžili mnoteda Pivničanom, ktorí nás v roku 2014 budú prezentovať na Slávml., 3. cena: ľudový orchester SKUS hí. Treba však spomenostiach pod Poľanou v Detve. Cena NRSNM je kovová soška autorPivnica z Pivnice, umelecký vedúci: Vanúť, že celý priebeh ky Miry Brtkovej. lentín Michal Grňa koordinoval Marijan Slávnostný ráz podujatiu bezpochyby dala aj festivalová zvučka, V kategórii speváckych skupín: Pavlov, ktorý sa spoktorá sa po takmer tridsiatich rokoch dožila aj svojej hudobnej úp1. cena: dievčenská spevácka skupina ločne s Jaroslavom ravy. Autorkou zvučky je Kvetoslava Benková a úpravu urobil Ervin SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu, umeKriškom postarali Malina z iniciatívy Komisie pre zveľaďovanie festivalov a kultúrnych lecká vedúca: Olivera Gabríniová, 2. o poradie vystupujúpodujatí Výboru pre kultúru NRSNM. Zvučka zaznela v otváracom cena: dievčenská spevácka skupina SKUS cich, tak v dvoch ceremoniáli, po slávnostných príhovoroch Jána Bohuša, predsedu Jánošík z Jánošíka, umelecká vedúca: tanečných koncerRady Miestneho spoločenstva Hložany, Pavla Marčoka, predsedu Katarína Mosnáková, 3. cena: mužská toch, ako i v koncerte Obce Báčsky Petrovec, a Anny Tomanovej-Makanovej, predsedníčky spevácka skupina SKOS Detvan z Vojlovispeváckych skupín Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a podpredce, umelecký vedúci: Vladimír Kolárik a orchestrov. Prograsedníčky Zhromaždenia AP Vojvodiny. V kategórii tanečných skupín: my moderovali Jasna Tohtoročný festival mal aj rôzne sprievodné podujatia, medzi 1. cena: Folklórny súbor V pivnickom Čipkárová, Hanna Minimi i dve výstavy: výstavu prác Spolku hložianskych žien Slovenka poli – mladšia skupina, SKUS Pivnica z Pivlina Florianová a Braa výstavu obrazov Hložianska paleta. Tiež sa uskutočnil aj v poradí nice, umelecký vedúci a autor choreonislav Ušiak podľa druhý Tanečný dom, na ktorom si členovia FS Očovan zo Slovenska grafie Mám ja koňa faku: Janko Merník, 2. textu Maríny Chorvápod vedením Pavla Holíka s milovníkmi slovenského folklóru zatancena: Mladšia tanečná skupina SKOS tovej, pokým réžiu covali tance z regiónu Podpoľanie. Na festivale nechýbala ani KuJednota z Hložian, umelecký vedúci a auOtváracieho a Zatváchyňa starodávnych jedál, na ktorej naše spolky žien a iné združetor choreografie Zažeň, Jaňík, ovce, do tej racieho programu nia návštevníkom ponúkali tradičné slovenské jedlá. bukoviňe: Jaroslav Kriška, 3. cena: Folklórmala na starosti KaCelé podujatie sa začalo ešte v piatok 31. mája celovečerným ny súbor SKC P. J. Šafárika z Nového tarína Mosnáková. koncertom Folklórneho súboru Očovan z Očovej, ktorý temperaSadu, umelecký vedúci: Ivan Slávik, autor Vizuálnu identitu fesmentnými vystúpeniami tanečníkov, očovských rozkazovačov a choreografie Drotári idú...: Ján Slávik tivalu (informátor, speváčok za sprievodu svižnej cimbalovej hudby trefne uviedol 43. plagát, leták, televízfolklórny festival Tancuj, tancuj.... na upútavka) aj tohto roku riadil Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, ktorý dizajn tlačeného materiálu tentoraz poveril Irene Lomenovej. Okrem organizátorov realizáciu festivalu finančne podporili aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Pokrajinský sekretariát pre kultúru a verejné informovanie a početní sponzori. Všetkým patrí srdečná vďaka a slovami Michala Hataľu, predsedu organizačno-správnej rady festivalu, poďakovanie patrí v prvom rade všetkým účastníkom festivalu, ktorí s veľkou láskou a starostlivosťou prispievajú k zachovávaniu ľudových tradícií a tým poukazujú, že aj v dnešných časoch kolektívna ochotnícka práca ešte stále nás dokáže zošľachťovať. Tanečníci z Pivnice aj so soškou NRSNM, na fotografii aj s Annou Tomanovou-Makanovou a Jánom Bohušom www.slovackizavod.org.rs

Najúspešnejší na 43. Folklórnom festivale Tancuj, tancuj...

oslavy | anna dudášová /

ján hlaváč |

PO DŇOCH PETROVCA

Dá sa aj bez peňazí, ale... ...ťažko. Hovorím o oslavách Dňa Petrovca, ktoré sa konali hladinu cukru v krvi a medzi 54 dobrovoľníkmi, ktorí sa podrov dňoch 25. a 26. mája 2013 a vyzneli v znamení svojej „skrá- bili ich skúške, odhalili štyroch nových diabetikov, ktorí o svojej tenej podoby” (doteraz trvali 3 dni), v znamení hroziaceho chorobe nevedeli. Na oslavách Dňa Petrovca pobudli aj Slováci z Málinca a Zvodažďa a hlavne šetrenia na každom kroku. To nevyhnutné „uťahovanie opasku” Petrovčania nikomu nesmú vyčítať, lebo lenskej Slatiny, ktorých uhostil Spolok petrovských žien, hostia sami za to môžu – neodhlasovali samozdanenie, a tak nechali z „vyšších úrovní” neprišli, ozvala sa jedine pokrajinská tasvoje Miestne spoločenstvo bez peňazí. Obec síce prispela na oslavy sumou 150 000 dinárov, ale keď treba zaplatiť za reklamné plagáty, pozvánky, dať za koktail, diplomy, uznania, keď treba uhostiť zahraničných hostí, tu sa nikam nemožno hnúť bez peňazí. Keď sa teda Rada MS Petrovec, organizátor osláv, „prerectovala”, koľko jej na to treba, zistila, že oveľa viac, ako má k dispozícii. A tak sa menej dôležité škrtalo. Tento zásah neprežil piatok, tradičný prvý oslavný deň a jeho kompletná ponuka vrátane javiska na Námestí slobody, programu, hudby... Kluby, spolky a združenia boli poučené, aby nepočítali s pohármi a medailami pre víťazov, nespomínal sa žiaden honorár... Jedine detským účastníkom programu vo Vrbare ktosi sľúbil za pohár šťavy, čo sa v rámci racionalizácie a šetrenia dostalo na „pretras” v Miestnom spoločenstve, a zbytočne, Čerstvá klobása sa aj napriek tomu, že bola štipľavá, lebo ktosi z Vrbary na prevzatý záväzok zabudol, deti zostali rýchlo predala bez šťavy a ich vedúci sa urazili... Žiadne oslavy, a tak ani tieto petrovské, by neboli pravými oslavami, keby na nich všetko jomníčka pre šport a mládež Marinika Čobanu a richtárovi Brnovi k sviatku zablahoželala telegraficky. Slovenský veľvyslanec fungovalo tak, ako treba. Každá minca má svoj opak! V prvý oslavný deň – v sobotu 25. mája petrovskí výtvarní Ján Varšo vyslal do Petrovca radcu Jozefa Sabu a delegácia partnerského mesta Martin aj tentoraz umelci pre žiacky maliarsko-kresliarsky dorast z obce k nám prišla bez primátora Hrnčiara, usporiadali výtvarnícky tábor v parku pri fontáne, do ktorého by Petrovčania už tiež radi ktorého sa zapojilo vyše 30 nádejných maliarov, čo videli naživo a nielen v televízii s jeho predsedníčku Združenia petrovských výtvarných umelstraníckym šéfom Bugárom. Martinčacou Máriu Ivičiakovú veľmi potešilo, lebo, ako povedala, nia petrovskému FK Mladosť priniesli maliarstvo v Petrovci bude žiť. Ináč maliarom v parku lopty a chrániče („kostobrani”), dar robili spoločnosť predajcovia kvetov, sadeníc a kríkov. martinského športového klubu Fomat, Tradičné oslavné súťaže sa (aj) tentoraz skoncentrovaktoré predsedovi FK Mladosť Dr. Vladili vo Vrbare – súťaž o najlepšiu pálenku, o najlepšiu údenú mírovi Sýkorovi odovzdala prednostka a sviežu klobásu. Členky Spolku petrovských žien do Vrmestského úradu Martina Katarína bary presťahovali aj svoju tortiádu, na ktorej ponúkli na Katinová. predaj 30 tort, medzi ktorými bola aj torta, ktorú špeV jednej chvíli sa v oslavnú sobotu ciálne pre túto príležitosť upiekol kantor petrovského cirpopoludní vo Vrbare zjavil aj minister kevného zboru MgA. Janko Siroma. Keď k tomu pridáme spravodlivosti vo vláde Srbska Nikola aj dva kotly svadobnej kapusty, ktorú spolkárky uvarili, Selaković, ale z jeho neformálneho oba početné stánky s údeninami a cukrárskymi výrobkami, lečenia sme usúdili, že nie je úradným kultúrno-umelecký program v predvedení domácich žiahosťom osláv, čo nám neskoršie petrovkov a členov KUS Petrovská družina, ako aj športový ská časť jeho straníckych kolegov aj program na ihrisku FK Mladosť – to bola oslavná ponuka, Torty už tradične vzbudzujú potvrdila. Ale minister je minister a je ktorá do Vrbary zlákala veľa sveta, ale mnohí si prišli vyveľký záujem hosť, aj keď nie je úradným hosťom. počuť aj výsledky hodnotiacich komisií. Údená klobása Oslavy by neboli oslavami, keby svojím obsahom do nich Janka Kováča, kamenára, bola vyhlásená za najlepšiu, najlepšiu pálenku – hruškovicu mal Jaroslav Rybovič a najlepšiu sviežu neprispeli aj petrovskí rybári, ktorí tentoraz finalizovali Školu rybolovu, poľovníci, ktorí vždy strieľajú do hlinených terčov v Leklobásu priamo na oslavách nadiala trojica s číslom 13 – Zlatko Častven, Rudolf Benša a Daniel Baláž. Kto ešte verí, že je tri- síku a potom sa s hosťmi dobre bavia pri paprikáši, drobnochonástka nešťastné vatelia a ich súťaž o Zlatý kotlík vo varení zajačieho paprikáša, rádioamatéri, filatelisti, športové kluby a združenia, galérie so číslo? Keď ide o súťa- svojou ponukou, Divadlo VHV s divadelnou ponukou z Pivnice, žiacich, boli to hlav- Kulpína a Starej Pazovy. Žiaľ, Pazovčanom cestu do oslavného ne Petrovčania, ale Petrovca zahatala choroba hlavného herca. Oslavy teda boli a prešli. I keď po celý čas „voňalo na dážď ”, „zamiešali” sa medzi nich aj Kysáčania, program vo Vrbare predsa len „prešiel na sucho”. No len čo rozNovosadčan, Bele- tancované deti dokončili svoj tanec s rodičmi, okamžite sa rozprhradčan a hostka šalo, ale iba zakrátko, a potom sa počasie znovu umúdrilo. A tak z Martina. Janko Dobrík zo Selenče a jeho skupina Maks mohla ďalej vyhráAktivisti Združe- vať, hlavne na počúvanie, lebo sa málokto chytal do tanca. nia diabetikov aj Rade Miestneho spoločenstva Petrovec v decembri vyprší manO nič menej od čerstvej kvalitou tohto roku návštevdát. Chcem naznačiť, že Dni Petrovca 2014 už zorganizujú noví ľudia nezaostávala ani suchá klobása. níkom osláv merali a staré zloženie Rady sa na ich oslavnú ponuku vopred teší. Aj tá chutila – jedná radosť!

Malí Laliťania v tanci

& juraj pucovský | zábavy

Hostia v prvom rade nešetrili dlane, aby odmenili účastníkov krojovej zábavy

ZDRUŽENIE ŽIEN MATKINO SRDCE V LALITI USPORIADALO 6. KROJOVÚ ZÁBAVU

Ženský pôvab v kráse krojov V druhú aprílovú sobotu všetky ženské cesty viedli do Lalite. Toho 13. apríla 2013 v najmenšej dedine Odžackej obce prebiehala už 6. krojová zábava Združenia žien Matkino srdce. Chtivé a usilovné Laliťanky toto masové podujatie neusporadúvajú len kvôli zábave a tancovačke, aby sa tak svojim milým hostkám odvďačili za ich pohostinnosť a dobrosrdečnosť. Cieľom je veru prehliadka krojov, ktoré sú špeciﬁkum každého národa, zvlášť na týchto našich jedinečných priestoroch Vojvodiny. Šiesta krojová zábava prebiehala v peknom slnečnom, príjemnom počasí sobotňajšieho popoludnia na nádvorí lalitského Domu kulAnna a Jaroslav túry. Tentoraz sa tam predHrnčiarovci sprítomnili stavilo 15 ženských spolkov niekdajšiu žatvu či Miestnych odborov Matice a moderovali program

Lalitská oblievačka

slovenskej – z Báčskeho Gračca, Selenče, Ratkova, Padiny, Starej Pazovy, Srbského Miletića, Pivnice, Silbaša, Čelareva, Kysáča, Kulpína, Slankamenských Vinohradov, Hložian, Kara-

Pivničanky zručne narábali s kosákom, „piestom” a metlou

Kysáčanky v slávnostných krojoch

zábavy | &

juraj pucovský |

vukova a Lalite. Témou tohto národopisného a k u l t ú r n o -z á b a v n é h o stretnutia boli pracovné odevy, hoci sme na pódiu videli niektoré ženy vyparádené aj v slávnostných krojoch. Prvá sa účastníkom, obecenstvu a hosťom srdečným prívetom prihovorila predsedníčka Združenia žien Matkino srdce Katarína Benková. Predsedníčka Asociácie slovenských spolkov žien Viera Miškovicová hovorila o tom, že organizácia, ktorú vedie, má za úlohu V Čelareve už ťažko stretnúť takto spájať všetky prostredia, oblečený pár kde žijú Slováci, chrániť tradície kultúry, jazyka, krojov, gastronómie... Podporuje krojovú zábavu, lebo sa tam môžu nadviazať nové kontakty medzi

Pazovčanky sa vybrali na vodu na bezdán

spolkami a vždy z Lalite odchádza s peknými dojmami. Predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku Katarína Melegová-Melichová zdôraznila, že sa toto podujatie čo do počtu účastníkov z roka na rok rozrastá. Je to podľa jej mienky svedectvom toho, že sú ženy nositeľkami nielen rodinných, ale aj národných tradícií, ako to robí aj ZŽ Matkino srdce. Medzi ženy sa potom zamiešal predseda Rady Miestneho spoločenstva Laliť Nikola

Laliťanka Zuzana Hrnčiarová potešila všetkých výstavou svojich obrazov

Padinčanky na lalitskom trhu aj s gunárom

Krivokuća, ktorý vyjadril mienku, že sú Laliťanky dobré hostiteľky, a poprial všetkým pekný zážitok z programu. Predtým ako otvorila krojovú zábavu, predsedníčka Obce Odžaci Izabela Šerićová vyzdvihla, že takéto podujatia sú veľmi významné pre celú obec. Predovšetkým v pestovaní ľudových tradícií, kultúry a spolupatričnosti, čo treba prenášať na budúce generácie. Krásu a bohatstvo krojov potom predstavili všetci účastníci. Mnohí z nich sprítomnili niektoré starodávne, takmer už zabudnuté práce a zvyky v našich dedinách. Pivničanky ukázali, ako sa hrsťovala pšenica a ručne pralo „piestom”, Selenčanky priadli a šili vrecia, Silbašanky bielili plátno, „gazili” blato na „váľky” (nepečené tehly), Kulpínske družičky mladé kulpínske dievčatá „prišli pre riad na svadbu” znášali riad na svadbu, Padinčanky prišli na lalitský trh s gunárom, Pazovčanky sa vybrali na vodu na „bezdán”, ženy zo Slankamenských Vinohradov sa hrdili v krojoch, ktoré sa v tejto malebnej sriemskej dedinke nosia ešte aj dnes, Kysáčanky predstavili ženský sobášny kroj starý viac ako 90 rokov, Laliťanky nosili obed a nápoje koscom pšenice, mládež lalitského KUS Branislava Nušića predviedla oblievačku, ženy z Hložian vyobliekané v kartúnkach zaspievali dve piesne, debutantský pár z Čelareva sa predstavil v krojoch, ktoré v tomto meste možno vidieť hlavne iba na starých fotograﬁách, zriedkavejšie na rôznych zábavách... Po dvojhodinovom programe utíchol ruch na nádvorí Krúť sa, krúť, kolovrátok môj, Domu kultúry. Zábava pokraakoby pospevovala Selenčanka čovala v sále, pri hudbe CarMária Cechmajstrová dio bandu a chutnej večeri. Ženy tancovali, žartovali, zabávali sa dlho do noci... Tak ucelili pekný dojem z podujatia, ktoré má za cieľ zvýrazniť i ženský pôvab v kráse krojov.

& marína hríbová |

Májová nedeľa v chate

lnečný nedeľný deň ďaleko od mestského hluku v kráse prírody počas mája zažili členovia MOMS Vojlovica-Pančevo. Neďaleko Bielych Kostolov v blízkosti dedinky Dubovac v chate svojej členky Evy Balogovej strávili krásne chvíle. Počúvali spev vtákov, obdivovali okolie a cítili vôňu prírody. Na prechádzkach cestičkami mohli uvidieť kravy, motýle, rozkvitnutý divý mak... oddych nielen pre telo, ale i oči a dušu... Dostali sa až po kanál DTD a keďže bolo horúco, voda priam volala a vábila, mnohí neodolali osviežiť si aspoň ruky a nohy... Napätie mestského a každodenného života zmizlo. Ani jeden výlet neprejde bez tradičného grilovania... Po dvojhodinovej prechádzke mužská časť sa dala do roboty. Vôňa pečienky sa šírila a miešala s tou, ktorú sama príroda ponúkla. Zažili sme krásne chvíle a máme nádej, že MOMS Vojlovica-Pančevo bude aj v budúcnosti organizovať takéto celodenné výlety pre dušu a telo. Na ceste domov cez dedinky okamih vytvoril obraz dávnych čias z rozprávok starých mám, keď ulice predvečerom boli plné kráv. Vracali sa z paše, brány domov boli už otvorené, každá vedela presne, do ktorého domu má vojsť... Možno niektorým nebol celkom milý pocit sedieť v aute predierajúcom sa pomedzi kravy. Predsa však pre všetkých to bol nezvyčajný a nádherný deň.

Doľava, doprava alebo...

Rezance – minulosť a budúcnosť vojlovických žien

noho rokov dozadu pančevský trh je známy vojlovickými rezančiarkami... Sobotu čo sobotu šikovné vojlovické ženy predávajú svoje výrobky, ktoré miesia, vaľkajú a krájajú počas týždňa. Roky, ktoré strávili na trhu, im priniesli pevné ukotvenie a stánok na trhu, ako i dôveru zákazníkov. Na nedeľnom obede v polievke v mnohých, nielen vojlovických, ale i pančevských domácnostiach sú rezance vojlovických žien. Tohto roku výšivkárky SKOS Detvan prišli na ideu usporiadať zábavu venovanú rezancom, keďže sú niektoré členky i rezančiarke na pančevskom trhu už dlhé roky. Zábava sa uskutočnila na Turíce vo veľkej sieni SKOS-u Detvan. Na veselú náladu hrali hudobníci z Kovačice a hostia, väčšinou hostky čiže členky z niektorých ženských vojvodinských spolkov prišli sa zabaviť a ochutnať syrové rezance a spoločne sa kamarátiť. Na samom začiatku v to nedeľné odpoludnie na videobime sa premietal príspevok o výrobe rezancov dvoch Vojlovičaniek – Zuzany Gajanovej a Evy Lociovej. Lýdia Marková a Anna Beracká, rozhlasové novinárky RTV Pančevo, prečítali primeraný text o šikovnosti žien – Detvanových výšivkárok, vedúca Anna Pániková privítala všetkých prítomných a zábava sa začala. Najprv boli ponúknuté rezance so syrom či tvarohom a paprikáš, ako i rôzne oblátkové koláče, a prebiehala i bohatá

Výšivkárkam malý darček aj od vojlovického MOMS

tombola. Nádvorie spolku krášlila výstava obrazov Terézie Veberovej-Oravcovej a pred etno-domom výstava ručných prác vojlovických vyšivkárok. Bola to v poradí prvá zábava Vojlovických výšivkárok a ak im čas a Pán Boh dovolia, mala by byť tradíciou, teda každý rok. Tohto roku organizátori môžu byť spokojní – všetci účastníci odišli domov s úsmevom na tvári a so spokojným srdcom.

TANCOM, SPEVOM A VEĽKÝM ÚSMEVOM RATOLESŤ NA JÁNOŠÍCKOM JAVISKU

Ratolesť je symbolom zelene a príchodom jari

áme všetci vždy radi zájazdy a vždy sa tešíme cestovaniu. nošícke deti ich potleskom podporovali a odmeňovali. O svojom Nám dolnozemským Slovákom vždy je vytúžená cesta do súbore Detvania povedali: Ratolesť je pre niektorých označeSlovenskej republiky... Vždy, keď sme tam, cítime nejaký nie prútika, ktorý symbolizuje zeleň a príchod jari. Pre nás, zvláštny pocit v krajine svojich predkov. Ale ako je to so Slo- ktorí sme spojili svoj život s Ratolesťou je to kolektív detí, vákmi zo Slovenska, keď cestujú na Dolnú zem? Oni vždy malých i väčších nadšencov folklóru regiónu Podpoľania. V Ras jednou otázkou navyše prichádzajú tolesti je nielen tok generácií zachok nám, zvedavosť im nedá pokoja. Či vávajúcich krásne ľudové tradície, je naozaj tu jestvujú Slováci, čo vedia po tam aj kus spomienok. Každý, kto slovensky?! k nej akýmkoľvek spôsobom pričuV piatok večer 24. mája do Jánošíchol, či už ako muzikant, tanečník, ka zavítal detský folklórny súbor Rachoreograf, pedagóg, nechal tam kútolesť z Detvy, zo Slovenska. Pre jások svojho srdca... nošícke deti zo ZŠ Tomáša Garika Tento detský folklórny súbor, ktorý Masaryka a ich rodičov, ako i pre predstavil kúsok svojej tradície, má aj všetkých Jánošíčanov v miestnostiach svoju hymnu, ktorá znie: Ratolesť, tá Domu kultúry pripravili celovečerný sa má, všetkému odolá, bolesť a hoprogram. Deti z Detvy s veľkým úsmerúčky, poštípané rúčky, Ratolesť prevom na tvári tancovali, spievali a jákoná... Dievčatá z Detvy spievali

viera tomanová |

viera tomanová & želko čapeľa |

Vydarené tance pod májom v Boľovciach

xnedeľu 26. mája vo veľkej sieni Domu kultúry sa znovu po niekoľkých rokoch rozliehala slovenská pieseň a tancovali slovenské čardáše. Veľká sieň pri tejto príležitosti bola vyplnená do posledného miesta. Na svoje si prišli všetci milovníci slovenského folklóru, tanca, spevu, krojov a piesní.

Úplný divadelný ansámbl

Keď v Boľovciach vyčíňali opice

xnedeľu 2. júna vo veľkej sieni Domu kultúry v Boľovciach bolo nadmieru rušno. Jedna za druhou objavovali sa veselé opice a opíčatá, chvostíky sa im veselo kývali, ušká klepkali a veľké očká vyšpuľovali zvedavo do obecenstva, dokonca niektorá z nich aj ostýchavo mávla mamke alebo oteckovi. Bola to premiéra detského divadelného predstavenia pod názvom Ako si opice stavali dom a zahrali ho žiaci Základnej školy Branka Radičevića, členovia Školy herectva v slovenskom jazyku, ktorú vedie učiteľka Viera Tomanová. Divadelná predloha je napísaná neznámym autorom na motívy mexickej rozprávky. Réžiu a dramaturgiu podpisuje Viera Tomanová, masky Marína a Jana Tomanové, kostýmy vypracovali Ilona Agarská a Marka Slijepčevićová, technika pracovala v zložení Stevana Agarského a Dejana Ríchlika. Zvuky nahral Jozef Iker a obsadenie úloh je takéto: opice hrajú Danuša Tomanová, Dana Košútová, Martina Zlochová, Maja a Martina Agarské, Leona Bobošová, Ana-Mária Belićová, Selma Dimićová a ľudí Stefan Halaj, Róbert Petrák a Marko Ríchlik. Premiéra dopadla na výbornú, všetci sa krásne bavili, veselo bolo hercom, jednak technike, rodičom spolupracovníkom, jednak obecenstvu. Divadielko sa zapáčilo najmä najmladším v obecenstve. Po tomto závažnom exámene mladých hercov a herečky čaká cesta do Starej Pazovy. Už v sobotu 8. júna sa zúčastňujú na 20. Prehliadke slovenskej detskej divadelnej tvorby 3XĎ. Tešia sa tejto už tradičnej ceste a aj naďalej usilovne pracujú.

Starší si zaspievali aj s najmladšími

Túto nekaždodennú slovenskú veselicu obecenstvu usporiadal KUS Sládkovič, ktorý sa len pred časom zorganizoval v novom vedení a zaktivizoval všetky svoje odbočky. Mladí a vzletní staronoví členovia jediného boľovského slovenského spolku zase ožili tunajšie javisko, a to zvykmi venovanými stavaniu mája, ako aj dobou medzi stavaním a váľaním mája. Na javisku šantili v detských hrách tí najmladší, päťroční, až po tých najstarších tanečníkov, ktorí v takom podobnom veku začínali svoje tanečné kroky pod vedením dnes už učiteľa vo výslužbe Jána Kaňu. Pestré boľovské kroje, jedinečné kultúrne bohatstvo, pridalo všetkému čaro. Mladý predseda Janko Maglovský sa obecenstvu pekne predstavil a v krátkom príhovore uviedol, ako to tu začalo, ale aj aké sú im ciele. Už 1. mája sa boľovskí tanečníci zvŕtali na javisku našho celomenšinového tanečného festivalu v Hložanoch, onedlho potom najmladší tanečníci vystúpili aj na Zlatej bráne v Kysáči a potom sa zase budú pripravovať na festival zvykov a obyčají. Ako nám predseda Maglovský prezradil, radi by najmladších zapojili aj do Kovačickej detskej svadby, keďže pozvanie už dostali.

viera tomanová |

Z učiteľských záznamov

ýBoľovciach od minulého roku v rámci mimohodinových aktivít, ktoré organizuje učiteľka slovenského jazyka, pracuje škola herectva v slovenskom jazyku. Koncom februára si divadelníci so svojou učiteľkou zvolili divadelnú predlohu, na ktorej usilovne pracovali, a práve v týchto dňoch sa divadielkom pod názvom Ako si opice stavali dom premiérne predstavili boľovskému obecenstvu. Ide o dramatizáciu mexickej ľudovej rozprávky, v ktorej hlavné úlohy majú veselé a hravé opice, ako i svedomití a pracovití ľudia. Ako aj doposiaľ, pri tejto namáhavej práci deťom a učiteľke pomáhali aj dospelí, buď bývalí herci, alebo rodičia spolupracovníci. Medzi nimi sú: Ilona a Štefan Agárskovci, Dejan Ríchlik a Daniela Plachtinská. Na fotograﬁách sú zábery z divadelných skúšok. Fotograﬁa svedčí o tom, že sa malí herci pekne bavia na divadelných skúškach a nazdávame sa, že sa tak budú baviť aj diváci.

remeslá | &

anna dudášová |

& ján špringeľ |

DESAŤROČIE POMÁHAJÚ ŽIAKOM V PADINE A KOVAČICI

Vzácne dary zo Slovenska

D Páni majstri Ondrej a Mária Spevákovci, petrovskí „štrikeri”, na jednom z jarmokov, žiaľ, už iba s domácou zásobou pletených vecí, ktoré vyrobili, „kým robili”. Aj oni totiž svoje remeslo už „zavesili na klin”...

170 rokov Remeselníckeho spolku v Petrovci

aši páni majstri, toho času organizovaní v Združení podnikateľov Petrovec 1842, vlani oslávili 170 rokov trvania svojho „cechu”. Dnes sa to tak nevolá, ale sa cech, zvlášť medzi staršími majstrami, veru spomína. A ako by sa aj nespomínal, keď sa z generácie na generáciu prenášajú rozprávania o tom, ako to vlastne bolo toho 4. júla 1842, keď si petrovskí majstri od rakúsko-uhorskej vrchnosti vydobyli právo organizovať sa do cechu. Cech si majstri nezakladali len tak, zo špásu. Vedeli totiž, že tým získajú právo organizovať „pľace a jarmoke”, kde predávali svoje výrobky, čo bolo pre nich veľmi výhodné a nečlenovia cechu mali zákaz vstupu na trhy a jarmoky... Nám sa to dnes ľahko povie, ale vtedy sa k cechu nedalo ľahko a ani lacno dostať. Po získaní súhlasu ďalšie dva roky pripravovali čin slávnostného založenia, čo sa konečne udialo 27. septembra 1844. Prvým cechmajstrom sa stal kováč Martin Slavka. Ako najzaslúžilejší za vznik cechu, ktorí na to nešetrili ani svoj voľný čas, a ani peniaze, sa spomínajú čižmári Tomáš Maršal, Imre Valentík a Ondrej Hamza, krajčíri Jozef Gabríni a Ján Tót a kováč Martin Slavka. Petrovec bol v tých rokoch plný majstrov – krajčíri, remenári, kolovratári, kováči, kolári, obuvníci-čižmári, farbiari, kušniari... Pre všetkých bolo práce. Cech dobre fungoval a každý rok na Tri krále (6. januára) si majstri volili novú správu v čele s cechmajstrom. V zápisoch známeho petrovského kronikára Ondreja Čániho čítame, že pokladnicu (špeciálna láda – truhlica) s peniazmi a dokumentmi každý rok po voľbách majstri slávnostne odnášali do domu novozvoleného majstra, lebo cech nemal svoju budovu. Potom sa v krčme zapíjal oldomáš a platilo sa z cechovej pokladnice. V polovici roku 1855 majstri pre svojich učňov založili nedeľnú školu, ktorá fungovala v škole pri kostole, a sami ju aj ﬁnancovali. Učni chodili do školy povinne každú nedeľu ráno a kto neprišiel, bol palicovaný. Roku 1895 pre potreby svojho cechu majstri kúpili dom s číslom 5 od Pavla Pavčoka, za ktorý dali 700 zlatých, čo na tie časy nebolo málo. Časom ho prestavali a vo viac-menej originálnej podobe slúžil svojmu účelu až do roku 2009, keď ho Miestne spoločenstvo ustúpilo obci a táto prestavala pre potreby Podnikateľského a inovačného centra. Majstri sa v jednej chvíli našli „na ulici”, ale po prestavbe budovy sa tu predsa len našlo miesta aj pre ich novozaložené Združenie podnikateľov 1842. Je pravda, že si toto združenie s obcou ešte stále nedopovedalo, či „vo vlastnom” majú platiť za podnájom, či sa majú uspokojiť s malým priestorom „keď predtým bola ich celá budova”, ale nádej na to, že príde k múdrej dohode, neumiera. Stará garda petrovských majstrov je k svojmu cechu, neskoršie k Remeselníckemu spolku a k jeho budove sentimentálne viazaná. Mnohým pripomína zlaté časy a úspešné roky. Tu sa školili, dohovárali, plánovali, ženili, vydávali, ale aj chodievali do svojej krčmy na „eno”... Združenie podnikateľov Petrovec 1842 si niekoľkými akciami uctilo úctyhodné výročie trvania cechovského remeselníckeho spolku, lebo si ho váži ako svojho predchodcu. – Nie sme repa bez koreňa! – hovoria dnešní petrovskí majstri.

nes sú komputermi, notebookmi, skenermi a inou technikou zásobené mnohé školy a iné štátne a vzdelávacie ustanovizne v Srbsku. Ešte pred desiatimi rokmi nebolo tomu tak. V rámci pomoci komunitám Slovákov žijúcich v zahraničí a prístupu predovšetkým mladých ľudí k čerstvým informáciám slovenská nezisková organizácia Človek v ohrození darovala pred veľkonočnými sviatkami v roku 2003 dvanásť počítačov do základných škôl v Padine a Kovačici. Základná škola maršala Tita dostala sedem komputerov, kým ZŠ Mladých pokolení nadobudli päť. K tomu pre každú školu zadovážili i po jeden skener. Základná škola Mladých pokolení v Kovačici získala i sto kusov učebníc a jedenásť videorozprávok v slovenskom jazyku. Priama realizácia spomínaného projektu humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce sa začala v lete roku 2002, keď v Goetheho inštitúte v Bratislave prebiehala debata, na ktorej sa okrem členov združePatrikovi Košickému nia Človek v ohrození zúčastnili Slo(prvý sprava) pomáhal váci z Rumunska a Srbska a Čiernej priviezť počítače Hory (o. i. i autor tohto textu). zo Slovenska do južného Diskusiu viedol predseda združenia Banátu aj známy redaktor a fotograf Vladimír Kampf Andrej Bán. Na projekte Pomoci krajanom v Srbsku pred desaťročím pracovali okrem predsedu Bána vedúci sektorov a koordinátori združenia Nora Beňáková, Mária Tomanková, Patrik Košický, Simona Lacková a Galya Terzieva. Dobročinnú misiu v južnom Banáte presne začiatkom jari 2003 tvorili okrem vedúceho výpravy Patrika Košického, koordinátora projektov humanitárnej a rozvojovej pomoci Človeka v ohrození

Komputerom sa potešili žiaci Základnej školy Mladých pokolení v Kovačici

i dobrovoľníci zo združenia a podporovatelia ich činnosti: Vladimír Kampf, redaktor a fotograf, Andrej Šimončič, redaktor týždenníka Život, Ján Petrovič, redaktor STV, a Kovačičan Pavel Urban, redaktor tlačovej agentúry SITA. O úspech akcie sa postaral i ďalší Kovačičan žijúci na západnom Slovensku: začiatočný kontakt na Banát a Banátčanov pracovníčke Človeka v ohrození dal Dr. Ján Koreň.

pasie | mr. pavel lomiansky

PRÍLEŽITOSTNÉ POŠTOVÉ ZNÁMKY SRBSKA V II. POLROKU 2012

Poštové známky Srbska P

ozoruhodná emisijná činnosť poštovej produkcie známok Srbska započatá v prvom polroku 2012 pokračovala aj v nasledujúcom období a bola zakončená veľmi zdarilou tvorbou a páčivými vydaniami príležitostných známok. Vydaných bolo 20 poštových známok, 9 FDC, 2 CM, resp. 1 karnet. V období, ktoré spracuvávame, príležitostné vydania boli emitované, resp. publikované v nasledujúcom chronologickom poradí: 1. 175 rokov od začiatku výstavby Katedrálneho kostola Sv. archanjela Michala v Belehrade. Dátum vydania: 13. 7. 2012. Príležitostná známka v nom. hodnote 22 RSD. Motívy: a.) na známke: obraz budovy tohto kostola s holubicou s textom jubi100 rokov od Kumanovskej bitky lea, na počesť ktorého známka bola vydaná, b.) na CM: kresba budovy kostola, c.) na FDC: kresba kostola s letiacimi holu- b) na FDC: silueta menovaného múzea z druhej, resp. zlatého bicami okolo veže kostola, d.) na vinete: spomienková tabuľa dukáta z prvej vinety. Grafické spracovanie: Nadežda Skočas textom jubilea. Známka bola tlačená v hárčekovej podobe jićová, akad. maliarka-grafička za odbornej spolupráce Múzea (8 známok a vineta). Umelecké spracovanie: Mr. Boban Savić, v Kruševci. 5. Piate vydanie Radosť Európy, emitované bolo 1. 10. 2012. akad. maliar, za odbornej spolupráce kustódky Múzea SPC v BeTáto veľmi populárna téma má dlhú tradíciu v juhoslovanskej lehrade. 2. Príležitostná dvojznámková séria Londýn 2012 – Olympij- a srbskej námetovej filatelii, s vyhranenou lehotou vydávania: ské hry bola emitovaná 27. 7. 2012. Nom. hodnoty: 44 a 77 počiatok októbra každého roka. Tradične sa tieto príležitostné RSD, hárčeková podoba (8 známok a vineta). Tiež priliehavá známky tlačia v hárčekovej podobe, s motívmi detských výtvarFDC. Motívy: a.) na známkach: Odznak OH s názvom mesta Londýn 2012, štylizovaná fakľa s olympijským plameňom nad siluetou hlavného olympijského štadióna (znám. nom. 44 RSD), resp. znak OH s ich názvom a siluety príznačností Londýna: oko, most na Themze a Big Ben v kruhu olympijského štadióna (znám. nom. 77 Vydanie k jubileám srbských spisovateľov: RSD), b.) na vinetách: symVojislava Ilića, Janka Veselinovića a Vuka Stefanovića Karadžića boly Londýna zo známky nominály 77 RSD, resp. fakľa olympijského plameňa zo známky ných prác. Tak to bolo aj teraz: príležitostná známka v hárčeku nominály 44 RSD, c.) na FDC: Londýnske symboly s krúžiacimi (8 známok a vineta) s priliehavou FDC. Motív na známke (nom. siluetami troch športovcov. Umelecké spracovanie: Jakša Vla- 22 RSD): obraz dievčaťa D. Celišćevovej. Výtvarný ateliér kulhović, akad. grafik za odbornej spolupráce Olympijského komi- túrneho strediska Belehrad. Na vinete, resp. FDC taktiež sú znázornené detské výtvarné práce z uvedeného Výtvarného tétu Srbska. 3. Velikány srbskej literatúry. Emitované: 3. 9. 2012. Tejto ateliéru v Belehrade. Grafické spracovanie tohto vydania mala tradičnej téme srbskej námetovej filatelie bola venovaná troj- na starosti Mr. Marina Kalezićová, akad. maliarka. 6. V rámci tradičnej námetovej filatelie Srbska jedno príležiznámková príležitostná séria v nom. hodnotách: 22, 33 a 44 RSD. Známky sú vytlačené v hárčekovej podobe po 10 známok. tostné vydanie každoročne patrí Dňu poštovej známky Srbska, Týmto vydaním zaznamenané boli jubileá srbských spisovate- tiež v obvyklom októbrovom termíne: 25. 10. 2012, keď bola ľov: 150 rokov narodenia Vojislava Ilića (22 RSD), 150 rokov vydaná táto známka, FDC a CM. Týmto vydaním sa taktiež narodenia Janka Veselinovića (33 RSD) a 225 rokov narodenia pripomenulo 75. výročie Prvej Krajskej filatelistickej výstavy Vuka Stefanovića Karadžića (44 RSD). Motívy: a) na známkach: v predvojnovej Juhoslávii, ktorá prebiehala v Belehrade od 12. pobodobizne spisovateľov: s jesennými listami a letiacim vtá- do 19. 9. 1937. Motív na známke (nom. 22 RSD): budova Novej kom (na prvej), s dedinským sálašom a kočom (na druhej), univerzity v Belehrade (teraz Filologickej fakulty), v ktorej bola resp. s rodným domom V. S. Karadžića, 3 písmenami jeho az- nainštalovaná táto výstava, znak vtedajšieho Juhoslovanského buky (na tretej), b) na FDC: symboly znázornené na známkach, filatelistického zväzu, a texty: Deň Známky, Stamp Day, resp. s otvorenou knihou na stranách ktorej sú 3 písmená Vukovej text 75-ročného jubilea tejto výstavy. Na FDC sa nachádzajú azbuky na ľavej, resp. báseň V. Ilića na jej pravej strane. Ume- obrazy z menovanej Krajskej filatelistickej výstavy, a to: Spomienková listina a Pozvánka na túto výstavu. Tieto obrazy sa lecké stvárnenie: Mr. Marina Kalezićová, akad. maliarka. 4. Muzeálne exponáty, publikované 27. 9. 2012, tiež sú tra- tiež nachádzajú aj na CM, ktorá predstavuje pohľadnicu budodičným vitamínom srbskej námetovej filatelie. Toto vydanie vy znázornenej na uvedenej známke. Umelecké spracovanie tvorí dvojznámková séria (nom. 22 a 55 RSD) a FDC. Známky celkového vydania mali na starosti: Radomir Bojanić, ak. maliar sú tlačené v deviatich známkových hárčekoch a vinetou. Motí- a grafik, a Nadežda Skočajićová, akad. maliarka. 7. Príležitostné vydanie: 100 rokov Kumanovskej bitky, vy: a) na známkach: Riman, bronzová statua zo 4. stor. (prvá známka), resp. byzantský dukát – prvá polovica 10. stor. (prvá emitované bolo 24. 10. 2012. Tejto historickej udalosti bola vineta), oficierska šabľa, prvá polovica 20. stor. (druhá znám- venovaná dvojznámková séria v hárčekovej podobe (8 známok ka), resp. budova Národného múzea v Kruševci (druhá vineta), a vineta – každá známka osve): nominály (22 a 50 RSD) a pri-

100 rokov srbského vojnového letectva

liehavá FDC. Motívy na známkach: na prvej portréty vodcov tejto bitky: gen. R. Putnik, gen. S. Stepanović, pluk. Ž. Mišić a regent Aleksandar Karađorđević; na druhej známke Pomsta Kosova (olejomaľba Paju Jovanovića, 1913) – na vinetoch sú tiež motívy v súvislosti s kumanovskou bitkou, ktoré sú tiež dominantné aj na obálke prvého dňa. Umelecké spracovanie známky nom. 22 – Mr. Boban Savić, resp. známky nom. 50 din. – graficky spracovala Nadežda Skočajićová, akad. maliarka-grafička. Odborná spolupráca: Historické a vojenské múzeum, resp. Mestské múzeum v Belehrade. 8. Tematika Vianoc je rozšírená, veľmi obľúbená v námetovej filatelii v svetových rozmeroch. V polovici 90-tych rokov túto tému 75. výročie Prvej Krajskej uvádza aj juhoslovanská námefilatelistickej výstavy tová filatelia. Po svojom osamosv predvojnovej Juhoslávii tatnení aj srbská filatelia preberá tento motív do svojej tradičnej filatelie. Tieto vydania sa spravidla emititujú skorej, ako sa oslavujú Vianoce, kvôli ich použitiu na príležitostnej vianočnej korešpondencii. Tohtoročná emisia vianočného vydania bola emitovaná už 1. 11. 2012. Sériu tvorili dve známky a FDC. Motívy na známkach: a) nom. 22 RSD – Kristovo narodenie, ikona z ikonostasu Dolného kostola v Sriemskych Karlovciach a b) na známke nom. 46 RSD

Ikona rovnomenná, ale z ikonostasu Horného kostola v Sr. Karlovciach. Na FDC sa nachádza aj rovnomenná ikona, tentoraz z ikonostasu katedrálneho kostola v Sr. Karlovciach venovaná Sv. Mikulášovi. Graﬁckú úpravu tohto vydania mala na starosti Nadežda Skočajićová, akad. maliarka-graﬁčka, za odbornej spolupráce pravoslávneho episkopického úradu SPC v Sr. Karlovciach. 9. K 100. výročiu srbského vojnového letectva bolo venované príležitostné vydanie (doplnok programu na rok 2012) emitované primeranou sériou známok dňa 24. 12. 2012. – pozostávajúcou zo 6 známok rozličných nominálov: známkový nominál 22 RSD – 3 známky a známkový nominál 55 RSD, tiež tri známky. Všetky známky (6 rozličnej hodnoty) sú v hárčekovej podobe a nachádzajú sa v karnete. Motívy na známkach: a) nom. 22 RSD – Balón Srbsko, Lietadlo Soko-Jastreb a lietadlo Ragožarsky IK-3, b) nom. 55 RSD: lietadlá: Ikarus S-49, Fizir FN a Lasta 95. Umelecké spracovanie: Boban Savić, akad. maliar. Odborná spolupráca: Ministerstvo obrany RS, Komanda vojnového letectva RS a PVO Vojska Srbska. Okrem príležitostných známok v tomto období boli vydané aj niektoré doplatné (nom. 10 din – Týždeň solidarity s motívom červeného kríža), resp. výplatné: hodnoty 10 din. – Národná bibliotéka Srbska, hodnoty 11 din. – Opasok so zápinkou, 1982, a napokon aj s hodnotou 50 din. – Digitálna televízia.

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

– zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

pivnická matrika

ján guba

V roku ďevátém...

o vlani vykonanej kanonickej vizitácii cirkvi rok 1799 bol prípravný na stavbu kostola. Učiteľom školopovinných detí i naďalej bol Gašpar Lepóris. Farár Andrej Liptaj pokrstil a do matriky narodených zapísal doteraz najväčší počet novorodeniatok – 49, dvadsaťjeden chlapcov a dvadsaťosem dievčat. Žiaľ, do matriky zosnulých pribudlo až 70 nových mien. Živelná pohroma, ktorú vtedy aj morom nazývali, zasiahla novousadlíkov. O desať rokov neskoršie, 1809, farár Pavel Križan pokrstil 88 novorodeniatok. Chlapcov pribudlo 50 a dievčat 36. Dve novorodeniatka umreli po pôrode. Pochoval 41 obyvateľov. V tom roku sa vystriedali dvaja učitelia: Imrich Lodnay, ktorý ešte vyučoval počas jari, Pivnicu opustil, a na jeho miesto prišiel Václav Varady. Rok 1819 bol bohatý na krstiny. Pribudlo 52 chlapcov a 45 dievčat. Jedno novorodeniatko umrelo po pôrode. Spolu zomretých 43. Učiteľom bol Ján Tychoň. Nasledujúce desaťročie zaznamenalo obrovské zmeny v živote dedinčanov. Bohoslužby vykonával Samuel Borovský v novovybudovanom kostole. Vykonal 89 krstov a 87 pohrebov. Je povšimnutiahodné, že učiteľom bol i naďalej Ján Tychoň. Bol siedmym, v poradí, pivnickým učiteľom. Ženatý bol s Barbarou Frankovou. Od príchodu do Pivnice im pribudli tri novorodeniatka, do konca pobytu mali sedem detí. Po odchode z Pivnice zostali hroby dvoch ich detí. V roku 1839 farár Samuel Borovský do matriky narodených zapísal dvakrát dvojčatá, spolu 102 novorodeniatok. Vykonal 52 pohrebných počestností. Ján Tychoň i naďalej vyučoval školopovinné dietky. Hojením rán z revolučného roka prebiehal rok 1849. Sám Borovský viedol nerovnoprávny boj o zachovanie slovenčiny v bohoslužbách a na školách. Uhorské úrady silou-mocou chceli natisnúť všade iba maďarčinu. Učiteľom školopovinných detí bol Štefan Mihalovič. Na cirkevnom konvente 16. novembra 1859 farár Samuel Borovský predniesol cirkevníkom návrh vyplývajúci z kráľovsko-cisárskeho patentu z 1. a 2. septembra 1859. Podľa patentu mali konať všetky evanjelické a. v. cirkvi a zvoliť nové presbytérium. Cirkev mala vtedy 2150 duší, podľa čoho v presbytériu malo byť až 100 cirkevníkov. Svoju plodnú prácu rozvíjal farbiarsky majster a dopisovateľ novín Obzor a iných Michal Vlček... Podľa vzoru Pivnice, založil roku 1869 Vzájomnú pomocnicu v Palanke. V Pivnici v tom istom roku založil Vzájomnú sypáreň. Stanovy vypracoval sám zakladateľ za pomoci silbašského farára Michala Valacha. Domáci farár údajne nechcel byť nápomocný. Michal Vlček informoval čitateľov Národného Hlásnika, že sa v chotári zjavuje veľký počet škodcov, poľných myší, ktoré nivočia pšeničné polia. V Protokule Jozefa Kmeťka-starého stojí zapísané, že od októbra začali silné dažde, ktorých bolo hodne počas nasleTance z Myjavy na otvorení letného javiska dujúcich troch rov Pivnici kov.

Rok 1879 na úrodu nebol priaznivý. Zasiate plochy v jarných mesiacoch zaplavili vody. Potom prišla suchota, ktorá v značnej miere poškodila kukuricou obsiate polia. Zima nastúpila zavčasu. Už na Ondreja zavial sneh a 8. decembra zamrzla voda v Dunaji. Ohrialo sa až v marci nasledujúceho roku. Usilovný dopisovateľ z Pivnice Michal Vlček, farbiarsky majster, ktorý znechutený pomermi v osade, sa presťahoval do Drieňoviec, neďaleko Šídu, umrel 18. februára 1889 v 81. roku svojho života. Vzájomná pomocnica, ktorú v roku 1868 založil Michal Vlček, 29. januára 1889 v miestnostiach súkromného domu farára Karola Borovského usporiadala spoločnú zábavu pre svojich členov. Predsedom pomocnice bol Ján Moháči, učiteľ, ktorý v prípitku hovoril o význame vzájomného napomáhania sa. Prvé mesiace v roku 1899 poznačili voľbu druhého učiteľa. Až sedem zasadnutí presbyteriálneho konventu bolo treba na doriešenie tejto otázky. Za Aﬁš z divadelného predstavenia, reprízy učiteľa prišiel Gre- prvého divadelného predstavenia v Pivnici gor Garay. V tomto roku vynovili vnútro chrámu vylíčením a ofarbením. Zväčšili chór, čiže pavlače. Za kaplána po boku farára Karola Borovského nastúpil 17. decembra Ján Horvát. Neskoršie sa stal zaťom a potom aj pokračovateľom tradície posledných Borovskovcov. Prvú deviatku 20. storočia poznačilo prvé divadelné predstavenie v Pivnici. V Činčurákovom hostinci zahrali Svedomie autorky Terézie Vansovej. Režisérom bol Michal Kňazovič, učiteľ. Značné ﬁnančné prostriedky cirkev venovala na ohrádzanie školy „pri kurtašore”. Vtedy tam vyučoval Michal Poničan. Pred inými školskými budovami boli vydláždené vchody a uličné chodníky. 19. septembra 1909 sa narodil Gustáv Vladimír Babylon, v rokoch 1939 až 1982 farár v Pivnici. V prvom povojnovom roku ožil ruch dediny. O spestrenie nálady sa pričinili divadelníci hrou Ferka Urbánka Strídža spod hája. Premiéra bola 18. mája 1919 a repríza už o týždeň. Režisérom bol Michal Kňazovič. Tak oslávili desiate výročie prvého divadelného predstavenia. Narýchlo potom bol založený Slovenský spevokol. Predsedom sa stal Ján Slavka. Toto teleso v nasledujúcich rokoch nacvičovalo aj divadlá. Spevokol zanikol v roku 1923, keď svoj majetok odovzdal novozaloženej Telocvičnej jednote Sokol. Počasie nebolo priaznivé, 16. júla nečas so silným dažďom a krupobitím poškodil veľkú časť chotára. Jeseň bola veľmi daždivá. Bohatá divadelná činnosť pretrvala počas roku 1929. V prospech hasičov zahrali veselohru Jozefa Hollého Kubo. Svoj režijný debut mal učiteľ Michal Kyseľa. V tom istom roku obnovili prácu spevokolu, ktorý viedol Pavel Kováč, učiteľ. Za účasti 76 poslucháčov bol usporiadaný hospodársky kurz. Prednášali prevažne domáci učitelia, ale aj odborníci z iných osád. Tu vznikla idea o založení mliekarského družstva, ktoré založili 11. novembra. Družstvo začalo už 1. decembra s výkupom a so spracúvaním mlieka. Štátne vrchnosti 20. júla zakázali bubeníkom oznamovať v slovenskej reči. Muzikantom bolo rozkázané, že nesmú vyhrávať mládeži čardášové piesne, verbunky a tanec nafriško.

ján guba

pivnická matrika

V dňoch 7. až 23. marca 1969 FS V pivnickom poli absolvoNa zákrok a sťažnosť uvedomelej slovenskej inteligencie tieto val zájazd na Slovensko. Vystupoval v organizácii Divadla Jonázákazy boli odvolané. Začiatok roka 1939 bol sľubný na bohatú žatvu v práci na ša Záborského v Prešove a okolí a potom bol hosťom súboru národa roli dedičnej. Prím dali vedúci MO Matice slovenskej. Očovan z Očovej. Zaznamenal spolu 11 vystúpení s celovečerSklamaní neúspechom ohľadom výstavby Slovenského národ- ným programom. Časť tanečného repertoáru ﬁlmoval hudobného domu v predošlom roku vysúkali rukávy a nacvičovali di- novedný ústav SAV. V auguste bol zájazd do Trnavy so štyrmi vadlá. Sirota Marienka, Škriatok a Záveje sú názvy predlôh, vystúpeniami ako odplata divadelnému súboru Na kopánke. ktoré mali na repertoári. Mladý farár Karol Horvát umrel 15. Vo februári u nás hosťovalo divadlo z Prešova s veselohrou apríla 1939. Bol synom predošlého Jána Horváta a vnukom Amóre mio a Trnavčania v auguste s hrou Svätopluk. Veľkými pracovnými akciami členovia FS V pivnickom poli Karola Borovského. Jeho odchodom zanikla maďarónska farárvybetónovali na nádvorí tzv. Novej školy plochu pre tanečné ska rodina na pivnickej fare. Gustáv Vladimír Babylon nastúpil za farára v nedeľu 21. zábavy. Potrebný materiál bol zabezpečený organizovaním tamája. Už po prvých bohoslužbách pokrstil nemluvňa Ondreja nečných zábav a iných programov. Na použitie bola slávnostne Dudka a o dva dni neskoršie zosobášil rodičov autora týchto daná 23. júna 1969. Po desiatich rokoch zaznamenané bolo ďalšie pracovné vípríspevkov. O jeho príchod sa usilovali práve matičiari. Slávnostná inštalácia bola počas vnútorno-misijnej slávnosti 31. ťazstvo. Na tom istom nádvorí 16. júna 1979 dané bolo na použitie novovybudovaaugusta. né letné javisko. MateVo farskej záhrade riál bol zarobený ako aj slávnostne odhalili pomminule: zo zábav a kulník padlým cirkevníkom túrno-umeleckých progv 1. svetovej vojne. Na ramov. Najviacej práce štyroch stranách pomvykonali znovu súboníka sú mená a priezranti a organizátorom bol viská 135 cirkevníkov. SKUS Pivnica. Pomník je postavený Nezaháľali ani divaz milodarov. delníci. Anna Dingová Blatnú cestu v terajrežírovala Statočného šej Ulici vojvodinskej valacha Ferka Urbánka. vystriedala kamenná Zaznamenali 5 vystúhradská, ktorá viedla od pení, medzi nimi i účasť obecného domu po slona medziobecnej prevenský kostol. hliadke v Turiji. Pivnické Pivnickí divadelníci obecenstvo videlo aj rozvíjali plodnú spoludivadelníkov z Iloka prácu so svojimi blížnyOdhalenie pomníka roku 1939 cirkevníkom padlým v 1. sv. vojne a Báčskej Palanky. mi v neďalekom SaviV druhej polovici júna v Pivnici hosťoval FS Ekonóm z Bratinom Sele. Bolo to pokračovanie predvojnovej spolupráce. Odchod do susednej dediny bol spätý s dopravnými ťažkosťami, slavy. S bohatým repertoárom tancov z viacerých regiónov počas zimných dní odchádzali na saniach. Tak to bolo aj koncom Slovenska predstavil sa obecenstvu Pivnice a absolvoval ešte januára 1949. Divadelná výprava hrou Ferka Urbánka Rozmarín 4 výstupy v slovenských prostrediach. Družbu a výmenu progKOS-u Ľudovíta Štúra, tiež tanečníci a muzikanti sa predstavili ramov s pivnickým súborom sprostredkoval Ústav pre zahrahŕstke Slovákov a väčšine novousadlíkov. Slovenskú besedu si ničných Slovákov Matice slovenskej v Bratislave. V auguste SKUS Pivnica, totiž súbor V pivnickom poli hosťopozreli so zvedavosťou, ale divadelnej reči nerozumeli, takže takmer znemožnili prednes predstavenia. Preto herci zahrali val v Ružomberku a okolí. Zaznamenal 6 vystúpení. Divadelnú oponu na domácom javisku a na štyroch iných prvé a posledné, štvrté dejstvo! Na divadelných závodoch – také boli vtedy móresy, ktoré dvíhali divadelníci SKUS- Pivnica divadelnou predlohou Braniprebiehali v Pivnici 13. marca 1949 – sily si zmerali divadelníci slava Nušića Trúchliaci pozostalí. Režírovala Elena Rumanováz Lalite, Selenče, Savinho Sela a Pivnice. Pivničania sa predsta- -Hložanová. Premiéra bola 26. februára 1989. Bolo to posledné vili predlohou J. G. Tajovského Statky-zmätky. Hrali tretie dej- divadelné predstavenie v organizácii pivnického spolku. Osemdesiatročná divadelná tradícia sa nespomínala – rozmýšľalo sa stvo. Koncom roka, 27. novembra, bolo prvé kolo a 4. decembra o krušných časoch, ktoré klopali na dvere. Rok s tromi deviatkami v Pivnici začínal sľubne. Divadelníci druhé kolo lokálnych volieb. Volili výborníkov obecných výboOD Janka Čemana 14. februára 1999 zahrali kus Júliusa Barča rov. Pivnica bola vtedy obcou a patrila do Odžackého okresu. Veselým večierkom divadelníkov zo Somboru, 14. januára Ivana Matka. Réžiu mal na starosti Ján Kmeťko. V marci pre1959 sa začala plodná divadelná sezóna. Ani domáce sily neza- biehal divadelný seminár pod vedením Anny Gamanovej zo háľali. Divadelnú réžiu Ženícha autorky Malvíny Gašparovej Slovenska. Pravdaže, predtým bolo 34. Stretnutie a početné manifestápodpísal Miloslav Valent, učiteľ. Žiaci 7. a 8. triedy nacvičili Kukučínovu Rysavú jalovicu za pomoci učiteľa slovenčiny Mi- cie... Príchod jari bol poznačený hrozným bombardovaním. Rakechala Týra. Piatakom pomáhala Miluška Mocková-Pribišová. Na záver školského roka manželia Anna a Štefan Dingovci naštu- ty padali aj v našom chotári, jedna v záhrade medzi ulicami dovali Rozhlasovú stanicu. Nevystal ani Statočný valach Ferka Štefánikovou a Masarykovou. V krušných časoch, ale predsa, 2. mája, si divadelníci Urbánka v podaní členov miestneho KOS-u a starších žiakov! skromnou slávnosťou a besiedkou pripomenuli deväťdesiatku Bolo to polstoročné jubileum divadla? Od 1. januára začalo pracovať Poľnohospodárske družstvo. divadelníctva. DIDA 99 bola odročená z obvyklého termínu Nastalo integráciou dovtedajších sedliackych pracovných druž- a prebiehala v prvej polovici septembra. Dlhodobý spoločenský pracovník, učiteľ dejepisu a zemepisu stiev. Týmto boli zaplnené všetky miestnosti Družstevného domu, ktorý dobrovoľnými a nútenými prácami, z materiálu na ZŠ 15. októbra v Pivnici Ján Maďar dokončil svoju osvetovú pobúraných švábskych salašov a kostola, vystavali pre spolo- prácu a pozemskú púť. Zomrel 8. septembra 1999. Pochovaný čenské, zvlášť kultúrne a osvetové potreby sami Pivničania. je na pivnickom cintoríne.

z našej minulosti

viera benková |

80 ROKOV OD SMRTI NAJMLADŠIEHO Z RODU HURBANOVCOV SVETOZÁRA HURBANA

Herec a kultúrny dejateľ

o Svetozárom Hurbanom, martinským rodákom, hercom (ktorý bol pochovaný na Staropazovskom cintoríne), sa mohli Petrovčania stretnúť práve v tridsiatych rokoch minulého storočia. Z Národného divadla z Bratislavy zavítali totiž do Petrovca na Slávnosti dvaja výborní členovia tohto divadla Svetozár a jeho kamarát Ladislav Korbeľa, aby sa petrovskému obecenstvu predstavili v chýrečnej Stodolovej divadelnej hre Jožko Púčik a jeho kariéra. Pri príprave tohto vystúpenia, ktoré sa, pravda, celé ani nemohlo v Petrovci prezentovať, herci si vybrali najcharakteristickejšie scény, ktoré im pomáhala nacvičiť práve agilná a všestranná vtedajšia petrovská osobnosť Adela Greisingerová. Divadelný život v Petrovci, ako hovoria historické údaje, sa rozbehol po roku 1866 na plné obrátky. Petrovec bol medzi prvými na Dolnej zemi, ktorý si uvedomil, že práve divadlo je najlepším obrancom ľudu pred pomaďarčením, teda odnárodňovaním.

Stará Pazova v devätnástom storočí

Hurbanovská vetva v Starej Pazove, keď sem z Martina vyslali ich príbuzného, mladého Svetozára, aby v Pazove navštevoval školu a neskôr aj gymnázium v Petrovci, vedela dobre, že takéhoto žiaka si treba uchrániť a venovať sa mu. Svetozár už od mala prejavil záujem o divadlo, bol nadšeným vyznávačom divadelných dosák a oduševnený najmä príchodom mnohých divadelných skupín do Martina; obľúbil si mnohé drevené bábky, ale najmä Gašparka a tajuplného Doktora Fausta, neraz spomínal jeho kamarát Ladislav Korbeľ... A tak mladý Svetozár Hurban už s divadlom veru neprestal. Ľudovú školu vychodil, ako sme už spomínali, v Martine a Starej Pazove a gymnázium v Petrovci. Jeho kamarát a spolužiak Andrej Mráz, neskôr významný literárny kritik a vysokoškolský pedagóg, ho považoval za najlepšieho herca v tom čase na tomto gymnáziu. Divadelná cesta Svetozára odviedla potom do Belehradu, kde v rokoch 1926 až 1928 študoval na dramatickom oddelení konzervatória. V roku 1928 nastúpil ako profesionálny člen Národného divadla v Novom Sade, ale po prvých skusoch o rok neskôr je už na Slovensku, kde ho prijali na javisko v Slovenskom národnom divadle, kde zahral v Moliérovej hre v réžii Andreja Bagara prvú svoju rolu. Hrával potom v ruských a klasických divadelných hrách a roku 1932 na pozvanie Petrovčanov prišiel na letné slávnosti k nám spolu s kamarátom Ladislavom Korbeľom a vystúpili tu v Stodolovej hre Jožko Púčik a jeho kariéra... V roku 1933 po premiére Parfum mojej ženy v Dolnom Kubíne sa tešil na letné prázdniny v Pazove. Tieto prázdniny, pre Svetozára tragické, opísal jeho kamarát Ladislav Korbeľ. Spomínal návrat z koncertnej cesty po Dalmácii, v Šibeniku, kde mal Spevácky zbor slovenských učiteľov dávnu družbu. Po návrate do Belehradu a Starej Pazovy si Svetozár neodpustil kúpačku vo vodách Dunaja. Pri Zemúne nešťastnou náhodou sa utopil. Bolo to 30. júla 1933 a Svetozár mal vtedy iba 25 rokov života...

zuzana križkvá | povesti

Dáte si kávu?

áto veta je dnes priam bežne frekventovaná v našich domácnostiach, ale aj v hostincoch a reštauráciách. Prídu k vám hostia a vy sa opýtate návštevníka alebo návštevníčky práve touto zdvorilostnou ponukou. A keď už tú kávu, pritom aromatickú a povzbudivú, spomíname, viete, kedy sa po prvýkrát dostala do Európy? Spomína sa, že to bolo práve po obliehaní Viedne tureckým vojskom, keď na celé stáročia boli Turci pánmi tejto časti Európy, Slovenska, a teda i panónskej a báčskej roviny... Po prvýkrát sa káva v Neoplante čiže dnešnom Novom Sade objavila po roku 1700, keď Turci boli v tomto meste ešte veľmi prítomní a iba po bitke pri Sente museli sa stiahnuť bližšie do Sriemu a pod sám Belehrad; ale aj ten neskôr združené vojská Habsburgovcov predsa oslobodili a potom i rýchle stratili; prítomnosť Turkov bolo cítiť na každom úseku a najmä v obchodníctve. Veď práve tureckí a arménski obchodníci, a u nás vtedy nesprávne menovaní Cincari, obchodovali práve s európskymi mestami a prinášali so sebou drahé prísady: škoricu, kakao, klinčeky, korenie a kávu. Okrem týchto požívatín, pravda, obchodníci Turci a Arméni prinášali aj iné veci, tak sa k nám dostali aj nové druhy zelenín a začala sa aj výsadba melónoviska, ovocných sadov, do ktorých pribudli najmä perzské druhy viniča, marhulí a broskýň. Títo obchodníci potom pobadali, že v starých mestách Európy niet ani jedného hostinca, kde by sa dostala, alebo kde by sa varila dobrá káva, tak so sebou pojali aj hostiteľov, a tak sa do Segedína po roku 1700 dosťahovali až dvaja hostinskí, ktorí začali propagovať tento druh nápoja. Káva rozvoniavala ulicami Segedína, predtým a omnoho skôr v Budíne a Pešti, ale i vo Viedni a po roku 1714 aj v Prahe. Do Prahy sa práve v tom čase dosťahoval Armén Gorgos Hatalach el Demžský, ktorý sa neskôr stal pražským obyvateľom a prevzal aj svoje nové priezvisko – Jiří Johan Damašský čiže Georgius Deodatus Damascenus. I predtým žil niekoľko rokov v Ríme, potom vo Viedni, až kým nezakotvil v Prahe. Neskôr sa stal z neho chýrečný obchodník a pritom dobrý hostinský, ktorý vo svojom hostinci varil dobrú orientálnu kávu... A keď sme už spomenuli, že varil orientálnu, iste sa z vás každý opýta: A prečo nie tureckú? Preto, že Turci vtedy vlastne ani kávu až tak nepili, ich hlavným nápojom bol silný čaj a pravá káva prichádzala z Orientu, teda Damasku a z miest Blízkeho východu, Arábii a pod. Do Nového Sadu, teda Neoplanty, sa káva dostala veľmi rýchlo, lebo z Belehradu sa po roku 1737 vysťahovala veľká časť Cincarov obchodníkov a medzi nimi boli aj Arméni a Srbi, ktorí zutekali pred obliehaním Belehradu. Táto obchodnícka časť Neoplanty je záslužná, že roku 1748 panovníčka Mária Terézia vyhlásila toto mestečko na samom juhu Uhorska za slobodné kráľovské, veď sa títo obchodníci zložili na peňažnú čiastku platby a ako záruku tohto mena vyplatili veľkú sumu v zlatníkoch... Turecká káva sa ujala najmä na juhu Srbska, odtiaľ sa potom veľmi rýchlo s rozšírením moslimstva dostala aj do susedných štátikov či regiónov; na Slovensku to trvalo trochu dlhšie, než si Slováci začali užívať čaro čiernej kávy... Dolnozemskí Slováci mali možnosť zoznámiť sa s čiernou kávou so svojimi susedmi, Srbmi, ktorí v Báčke žili najmä po masovom príchode roku 1690, keď sa sem dosťahovali z územia Kosova v chýrečnom Veľkom sťahovaní a zvykli si pomaly nielen na nové územie, ale aj na roľníctvo a veru aj na novú kuchyňu, v ktorej sa potom najmä v 19. stor. začala variť už masovejšie i čierna káva... Slovenské učiteľstvo a duchovní otcovia sú tí, ktorí do svojich kuchýň uviedli aj varenie čiernej kávy, ktorá sa potom stala obľúbenou súčasťou intelektuálnych salónikov svojej doby... Takže chutí vám káva? Dáte si tureckú, arabskú, brazílsku, francúzsku, škótsku, anglickú, grécku, alžírsku alebo nesku? Nech vám príjemne rozvoniava, tak málo máme v dnešnom uponáhľanom a hlučnom živote stíšených chvíľ pohody...

mária vršková / karol vrška | cestujeme

Pozvanie do hôr Jastrebac – oáza pokoja

Kam v okolí

Dnešný moderný svet je uponáhľaný. Celé dni sme zavalení prácou, povinnosťami a rôznymi úlohami, všade sa náhlime a na mnohé veci nám neostáva čas. Niektorí si dokonca už ani nevieme pokojne vychutnať kávu, lebo treba bežať ďalej.

Oddychovať sa dá aj priamo v hoteli, k dispozícii je

Utečte od civilizácie Ak v duchu túžite zastaviť ten dennodenný kolotoč a zhon, ak si želáte vydýchnuť, osviežiť sa a v pokoji reštartovať hlavu, utečte od civilizácie. Napríklad do hôr. Aj u nás v Srbsku sú prekrásne miesta, kde ste ešte neboli, a ktoré sa oplatí navštíviť. Hory, lesy, tichý pohľad na každý strom vás môže odbremeniť od napätia, stresu a naplní vás novou silou. Kde však nájsť vhodné miesto na takýto relaxačný výlet? Aby ste hľadajúc nepresedeli pol dňa za internetom, pozývam vás na zaujímavé a overené miesto.

Smer Jastrebac Z Vojvodiny sa diaľnicou ľahko dostaneme k mestu Kruševac. V samotnom meste je veľmi dobré dopravné značenie na Jastrebac. Za dedinkami Velika Lomnica a Buci nás víta už len ticho, lesy a sľubné chvíle oddychu a pokoja. Toto južnosrbské pohorie je výnimočné čistým vzduchom a životným prostredím, nachádza sa tu mnoho potokov a prameňov pitnej vody. Najvyššími vrchmi sú Velika Đulica (1 492 m), Pogled (1 481 m), Zmajevac (1 313 m) a Bela stena (1 257 m).

Krásne zákutia prírody

Príroda ponúka mnoho romantických obrazov

Ubytovanie Aby sme nenocovali v aute alebo pod turistickým stanom, o štyri kilometre nás smerová šípka privedie priamo pred z r e k o n š t r u o va n ý a útulný hotel Merima. Je obklopený zeleňou a všade vládne pokoj. Všetkých hostí úctivo privítajú manželia Dragan a Bahrija Mustaﬁćovci, domáci ľudia, ktorí sa o prevádzku hotela starajú 24 hodín denne. Izby sú pekné, čisté, komfortné, každá izba má svoj sprchovací kút a wc. Kým Dragan má na starosti organizačné záležitosti, Bahrija sa stará o poriadok a kuchyňu. Z bohatého jedálnička je ťažko odolať všetkým chutným dobrôtkam, porcie sú až kráľovské.

priestranná terasa, televízor, knihy, karty, herňa s biliardom a stolným futbalom, dokonca aj etno wellness, v ktorom sa ukrýva sauna. Ak dáte prednosť prechádzke, určite si naberte liečivú vodu z prameňa, ktorý tečie hneď za hotelom. Neďaleko sa nachádza kostol sv. Petky, ochutnať môžete aj minerálnu vodu Lomničku, svoju kondíciu otestujte pri výstupe na Belu stenu alebo Stracimir. V širšom okolí stojí za zmienku kláštor Naupare, Ribarska banja alebo stredoveká pevnosť Gradac.

Čo si zobrať

Čaro pikniku

Potôčik v blízkosti hotela pripomína pravú horskú idylu

Na tento oddychový pobyt si určite vezmite fotoaparát, časopis, knihu, spoločenskú hru, krížovky, dobrú športovú obuv, ovocie a veselú náladu. Doma nechajte notebook, pracovný mobil, všetku modernú elektrotechniku na hranie hier a počúvanie hudby... Započúvajte sa do ticha, ktoré tichom vlastne nie je – prerušuje ho štebot vtákov, šum listov a žblnkot vody. Za pár dní tu z človeka opadne stres, čas sa spomalí a v takejto atmosfére si konečne môžeme nájsť čas vyhradený len a len pre seba, pre svoje myšlienky a dušu.

dobroducháreň (8)

annamária boldocká grbićová

Slivkový sad A

prišlo krupobitie! Znenazdajky, i keď sa tesne predtým dalo počuť, ako splašená zeleň začúchla, a ako pulzuje tráva v tichu pred búrkou. Spočiatku sa len menšie krúpy porozsýpali po mladých slivkách, akoby sa chceli iba trošku pohrať s mladými výhonkami, mlá(d)nikmi, ako tu hovoríme. Z odolnej sorty je tu chýrečná Čačanka, Kalifornská modrá a tá ruská je krížená s ringľovkami. Nepýtajú veľa, ale veľa vydržia! No už o pätnásť minút, asi toľko sa na druhý útok pripravoval, ľadovec zaútočil prudko, rázne, nemilosrdne! Starým pánom, skorože deväťdesiatnikom, to poriadne otriaslo. Zúfalý vybehol na dvor a vlastným telom, už naštrbeným rokmi, no stále pevným, akoby išiel urobiť štít, chcel svoje stromy brániť. Zakrátko. Dnu sa vracal pomaly, dôstojne, nechcel, aby sa nevidelo, že sa vzdal. Len oči mu akosi odmäkli, zvodnateli, a vtedy vidieť do najskrytejších, najboľavejších buniek bytia. Nestáva sa mu to často. Prednedávnom som to tiež videla, keď pochovával syna. Hlasno, akoby aj tým chcel brániť svoj ovocný sad, úrodu neúrečnú, ktorú sľuboval, svoje mozole, rázne povedal: Za mog veka ovako nije bilo. Neušlo mi, ako len pri „nije bilo” nedokázal udržať intenzitu, povedal to omnoho tichšie. Sklonila som pohľad, aby mi v očiach – lebo mne sa vždy všetko z nich vyčítať dá – neprečítal to, čo už i sám vedel. Že je bezmocný, že akurát prehráva bitku, s počasím, i s časom, že dávno má zrátané. Bol jednoducho bezmocný, tak ako aj nedávno pred synovým odchodom. A býval hrdý, príkry, neoblomný a neochvejný, v konaní i usudzovaní, vždy v strehu a v pohotovosti, pripravený reagovať a riešiť, všetko. Pravdaže, bývali krupobitia aj predtým, ale teraz to inak naň doľahlo. Bolí ho doráňaný ovocný sad, namiesto listov strapce z haluzí visia. Ktovie, či sa dočká novej úrody, čo ešte také boľavé ho v živote potká, čo bude s jeho ovocným sadom raz, keď... A tak sa slivkový sad stáva parabolou jeho vlastného žitia. S týmto dobrodržećim a dobrostojećim dedom som sa orodila vydajom. Vlastné telo sa ho pomaličky vzdáva, ale duch, energia, vôľa – v nijakom prípade. Má ma rád, cítim to, tak, ako sa mávajú radi ženy, čo na svet prinášajú pravnučky. Otužilý a tvrdý je to chlap. Prísny k sebe a k okoliu, zodpovedný a dochvíľny pedant. A predsa si dá rozkazovať, povedal by niekto: aká irónia osudu, dvom nevestám – vlastnej a po vnukovi. A nejde o to, ide iba o statočný vzťah k sebe a k svojim najbližším, o poctivosť v tom najkrajšom vydaní. Býva v celkom dobre zachovanom buľkeskom, voľakedy švábskom dome, ktorý si sám vybral, keď ako „dođoš” prišiel v roku 1949 z okolia Bosenskej Krupy s vidinou, že raz tu bude mať veľký ovocný sad. Organizoval dedinu a družstevný majetok, aj teraz, tak ako kedysi – húževnato, disciplinovane, neochvejne a empaticky bojuje o kolektívno. O prinavrátenie majetku, ktorý mu bol protizákonne (a ako inak u nás?) sprivatizovaný. A všetci bývalí družstevníci – penzisti, inak bieda božia, ho nasledujú ako predáka ešte z obdobia čestného slova, ktorý večne zasadal a spoločensko-politicky sa usiloval byť a zostať idealistom, čo sa mu aj podarilo, ešte aj v dobe, v ktorej vládne reč peňazí. Aby pre nich vymohol tú štipku účastín a sebe prinavrátil česť! Vedia dobre, že keď do niečoho zabŕdne, pôjde do konca. A má sa za čo chytiť! I keď jeho prvá nevesta stále hundre, že aj tak ho veľkí hráči pretromfnú a nevymôže nič. Opiera sa o svoju zručnosť politika a perom písané dokumenty ešte z 50-tych rokov, ktoré opatrne odkladal. A keď sa chystá „do boja” proti zbohatlíkom a za práva ponížených, zakaždým si uviaže viazanku. Povráva sa, že kedysi ženy za ním pokukávali, povesť záletníka mu natrvalo prischla a vari aj ja v spôsobe, ako sa k ženám v dome správa, tuším, že v tom niečo je. A verím, že aj tu, tak ako vo všetkom, mal mieru, a nekrivdil. Inak by sám seba nebol tak odovzdane zveril do rúk dvoch neviest. Dá sa to vycítiť zo správania, z príhovoru, zo spôsobu, akým používa voňavku po holení alebo z toho, ako siahne za metlou, keď na návštevu prichádza bývalá kolegyňa. Vidím ho veľmi živo v čierno-bielom obraze ako mladého človeka, bojovníka, potom budovateľa a otca, ako spolu s manželkou v tom dávnom roku 1949, a dcérou (a po nej prídu ešte dvaja synovia) prichádzajú sem, a tu, pod slivkami (lebo slivovice sa doteraz nezriekol, zvyk takmer jediný, čo si z rodiska priniesol), začínajú nový život. Slivkový sad, nie višňový, o akom Čechov písal, predsa len

robí atmosféru, v ktorej sa z dcéry po rokoch vykľula dobrá ruštinárka akoby zovňajškom, náturou otcovi z oka vypadla. V ovocnom sade prevahu majú slivky, i keď významné miesto patrí aj višniam, čerešniam, lieskam, sú tu aj broskyne a tri košaté marhule. A všetko je tak, ako má byť. Cítim, ako veľmi si váži, že do domu, za jeho vnukom prišla Petrovčanka, nech poviem aj Slovenka. Aj susedovcom sa chce páčiť, ale zdá sa mu, že nikdy nebol taký dobrý sused, akým býval Nemec, v dome ktorého žije. Mne tiež imponuje jeho otvorenosť, srdečnosť, úprimnosť, starostlivosť..., včas na jar som ho raz, ešte bola zima, zastihla v záhrade, ako kladie oheň pod marhuľami, robí dym, aby nezamrzli. Tak to robia apkovia v Petrovci, povedal mi. A ovocie z vlastnej záhrady najväčšmi chutí všetkým, a pravnučke najviac. A preto som mu, keď ten nečas vyčíňal, stojac pri okne, ktoré bolo švíkom medzi nami a ľadovcom, ktorý vonku kmásal listy na stromoch, povedala: Led je led a red je red. On tieto balaševićovské slová prepočul (ináč počuje všetko, čo počuť chce), a tak som dodala – šor je šor, ako sa to povie v Petrovci. A to počul. Slovníček DOBRODRŽEĆI: Veľmi často, v snahe vyhnúť sa tomuto srbskému slovu, najčastejšie ho stretávame v spojení dobrodržeći gospodin alebo aj dobrodržeća žena, povieme, že ten pán (pani) sa dobre drží. Treba tu však použiť slovo zachovaný, to znamená v dobrom stave udržaný, nezničený, a keď ide o veci, tak neobnosený, neopotrebovaný. Aj v našom texte bolo reči o zachovanom dedkovi, napriek životu, ktorý ho nešanoval. DOBROSTOJEĆI: Keď sme v pomykove, čo povedať, keď máme do činenia s dobrostojećim gospodinom, siahneme po takejto formulácii: Pán je hmotne zabezpečený, ﬁnančne je na tom dobre, ak k tomu nemá žiadne starosti, povieme, že je mu sveta žiť, alebo žije si ako prasa v žite (Frazeologický slovník). ORODITI SE: U nás sa prichádza s niekým do rodiny, Slovník slovenského jazyka uvádza slovo spríbuznený a to znamená spojený príbuzenským zväzkom, alebo i spriaznený, môžeme byť s niekým duchovne alebo bytostne (podstatne, existenčne) spriaznení. NeZábudka Zošoriť Pamätám si na jednu z jazykových perličiek spred rokov. Pri istej príležitosti na posedení som v rozhovore použila slovo šor. Bola tam aj istá jazykovedkyňa zo Slovenska, ostrovtipná, milá, no na ten môj šor búrlivo reagovala. Vysvitlo, že za použitie takého slova by sa bolo treba hanbiť! A keďže sa nič nedeje náhodou, ani to, že som sa onedlho ocitla na bratislavskom Hlavnom námestí pred cukrárňou v rade na zmrzlinu, kde zrazu počujem, ako nedočkavá Bratislavčanka niekomu hovorí: „Len sa pozri, aká je tu šóra.” V tej chvíli nikto v tej šóre nebol šťastnejší ako ja. Hrejivé bolo zistenie, že náš kolokviálny jazyk je predsa len bohatstvo, ktoré netreba zaznávať. Spomeňme tu čoraz častejšie používanú vetu: Len nech ide šorom... Vieme, o čo ide: sú akési mrcha časy, umierajú mladí ľudia v čoraz väčšom počte a mnohí čo zväčša starší ľudia privolávajú tými slovami a povzdychnutím akúsi božskú pravdu, podľa ktorej by starí ľudia mali zomierať, mladých je škoda. No ani u nás, v rodine, s ktorou som vôľou osudu spríbuznená, „nešlo podľa šoru”. A pátrajúc po slove šor vo výkladovom Slovníku slovenského jazyka som našla slovo šor, pochádza z maďarčiny a znamená rad, zástup: Na bytovom úrade ľudia čakali v šore, čo znamená v rade. V srbskom lexikálnom korpuse je šor ulica. V Slovníku srbskochorvátskeho spisovného jazyka (Rečnik srpskohrvatskog književnog jezika, Matica srpska, N. Sad, 1976) pod týmto heslom sa uvádza: šor, šóra – je z maďarčiny, znamená ulica. Šorom šajke, a Dunavom čeze... A potom je od slova šor odvodené krásne hovorové slovo zošoriť – dať do poriadku niekoho alebo niečo, ukázať mu tú pravú cestu, pripraviť ho do života, ak treba.

michael rybár | michaelove miniatúry

Drogba V Malom frazeologickom slovníku Eleny Smieškovej (Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1989) pod heslom poriadok sa uvádza To nie je s kostolným poriadkom alebo pod heslom kostolný To nie je s kostolným riadom (poriadkom), čiže niečo nie je tak, ako má byť, nie je v poriadku. Ej, to by už len nebolo bývalo s kostolným riadom, takto nič po nič človeka na šibeň doniesť! (P. Dobšinský) Ja som nie baba, ja na mátohy neverím, ale toto je nie s kostolným riadom. (J. C. Hronský) V súvislosti s riadom sme si zalistovali v Slovníku slovenského jazyka a dočítali sa: riad je slovo zastarané, znamená poriadok: Aký-taký riad nastal. (Vajanský), Svetový riad v najmenšom sa nepremenil. (Kukučín), Bez riadu a skladu. (Tajovský) – nedbalo, neporiadne: to nie je s kostolným riadom, nie je v poriadku (VSAV, Bratislava 1963). Takisto sme našli aj archaické slovo: lad, znamená ladenie, usporiadanie: Či musia byť všetky ženy na jej lad? (Vajanský) Bez ladu a skladu – neporiadne, v neporiadku, bez usporiadania. V Krátkom slovníku slovenského jazyka: lad – súlad, poriadok: bez ladu a skladu – neusporiadane A tak môžeme uzavrieť, že to naše šor je šor možno občas vystriedať aj slovom lad alebo sklad. A keďže celý príbeh je aj o nespravodlivosti, ľudskej najviac, v Slovníku slovenského jazyka sa o nej možno dočítať pod heslom SPRAVODLIVOSŤ: Na radostník chcem fľašu spravodlivej slivovice. (Tatarka) Nech ho potrescú, ak je na svete dajaká spravodlivosť. (Jilemnický) A pod heslom pravda, právo, spravodlivosť zase toto: Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre. (Chalupka) Nieto spravodlivosti odkedy je svet svetom, to dobre viete, pradedo. Za vašich čias to nebývalo. Ale ani vtedy nešlo všetko kostolným poriadkom. Keby, inak by sa dnes žilo. Aj sliviek by bolo, tak ako ste si naplánovali, neúrekom, ešte aj na predaj. Aj na rozdávanie, ako u mojich Kulpínčanov – ale čo robiť, keď človek aj z toho má radosť. A na druhý deň po tom ľadovci som mu navrhla, aby nazbieral bazové kvety, urobíme si šťavu a osušíme z nej i na čaj, domáci, zdravý. Pretože zbierať „biezu”, tak ako sme ju zbierali v kulpínskej hore, je paradigma pokoja a skladu, či ladu. Nazbieral tej bazy neúrekom, len tak rozvoniavalo po celom dome. A to bola naša Ariadnina niť. Náš poriadok, náš šor. Síce nie celkom dokonalý, vnuka bude treba ešte zošoriť. ☺ A na dôvažok, keď som sa ráno s dcérou lúčila pred odchodom do práce, pradedo jej pekne po slovensky šepkal do uška: Príde mama domov. Aj to je v šore!

ol pekný decembrový deň. Vozovka z Nového Sadu do Báčskej Palanky vyzerala v dobrom stave, iba bola miestami pokrytá zamrznutým snehom, čo pre opatrnú šoférku Máriu nebol žaden problém. Dve kmotry sa vracali z Nového Sadu do sriemskeho mesta N. – Čo povieš, kmotra moja, mali sme dnes úspešný deň? Ja som svoje v úradoch skončila celkom rýchlo, – začne rozhovor Mária. – Aj ja som bola úspešná, – keďže som urobila prehliadku u očného lekára, ihneď som dostala i okuliare, a to o jednu dioptriu väčšiu, ako potrebujem, nuž nebudem musieť tak skoro znovu k lekárovi, – povie Zuzka. – Tak je, – potvrdi Mária. – Prídeme skôr domov, vezmem deti a pôjdem s nimi k svokre. – A prečo? – pýta sa Zuzka. – Nuž preto, aby môj Vladko mohol nerušene pozerať futbal v televízii. Hrá anglický klub a Drogba. Vladko je jeho fanúšik, tak keď on hrá, nesmie ho nikto vyrušovať. Si počula, kmotra moja, o Drogbe? – pýta sa Mária. – O Dro-drogbe som nepočula, ale o droge áno – odpovie Zuzka. – Môj Paľko nepoužíva drogu. To, že si popije pálené, popije si, ale len toľko, koľko mu ja určím. Ani to niekedy nevypije. Keď je podnapitý, je taký veselý a dobrý, – s úsmevom povie Zuzka. – Aj môj Vladko je dobrý, len je trochu žiarlivý, povie Mária a pritom šoféruje opatrne. Blížili sa už k Báčskej Palanke, už boli blízko k mestu, keď Zuzka poznamená: – Musím hlásiť môjmu Paľkovi, nech položí panvicu so sármou na sporák, aby sa zohriala, kým prídeme. – Aj ja sa ohlásim môjmu Vladkovi, len nech prejdeme túto križovatku. Pri križovatke, premávka bola trochu zhustená a cesta miiestami pookrytá zamrznutým snehom, takže Mária nemohla zavolať Vladkovi. Blížili sa k mostu. Oproti im išli tri autá. Mária zovrela rukami volant, vtom, tretie auto náhle skrútlo doľava. Zrážke sa nedalo vyhnúť. Bolo počuť silný praskot. Mária naďalej držala volant pevne v rukách. Zuzke spadli okuliare a z rúk jej vypadol mobil, ktorým práve ukončila rozhovor s Paľkom. O chvíľu prišli policajti. Z rozhovoru policajta a vinníka havárie Mária zistila, že sa vinník volá Mile. Policajti si pýtali doklady áut. Keď Mária chcela podať svoje, spomenula si, že ich zabudla doma. Musela zavolať Vladkovi. – Halóó, Vladko, ako sa máš, srdiečko moje? – pýta sa Mária. – Kde si tak dlho? Nemôžem pri týchto šarvancoch na pokoji pozerať futbal. Drogba práve dal gól, a ja som to nevidel. Ponáhľaj sa domov, – rozčúlený odpovie Vladko. – Nemôžem, Vladko môj. Mala som autonehodu, a doklady ostali doma. Musíš mi ich priniesť.

– Akú nehodu? Čo si zase narobila? – Nuž, nejaký Mile, ktorý išiel oproti, naraz prešiel na moju stranu a zrazil sa s nami. – Zase Mile? – Ale, Vladko, minule, keď som mala nehodu, na vine bol Milan. – Ako teraz prídem do Palanky? – pýta sa Vladko. – Popros suseda, nech ťa dovezie. – A ktorého suseda? – pýta sa Vladko. – Nuž, suseda Milenka, – odpovie Mária. – Uf, ty, vieš! – zúfalo zareaguje Vladko. Zuzkin Paľko vypočul svoju manželku, kladie panvicu so sármou na sporák a hundre si: – Čo mi dala takú malú fľašku pálenky? Veď je to pre mňa málo! Keby som nemal schované, a to až na dvoch miestach, zle by som pochodil. No, glgnem si aj z tejto fľašky, aby sa náhodou nevyzvedala, ako môžem byť pripitý, a fľašky som sa ani nedotkol. Nakládol oheň, aby bolo teplo, keď Zuzka príde, vystrel sa na gauči a zaspal. Keď sa policajti opýtali Mileho, prečo naraz skrútol doľava, odpovedal: – Počúval som futbal v rádiu – Drogba odrazu zahral doľava, a bol gól! Vtom nastal hrmot, a bolo hotovo. Zrazil som sa s autom tejto panej. Vladka a Milenka pred Ilokom zastavili colníci. Pýtali si pasy. Vladko si všimol, že aj colníci sledujú futbal, tak sa opýtal, či ešte hrá Drogba. Colník ho počul jedným uchom, nuž ho nerozumel dobre, čo povedal. – Čože, droga? Aká droga? Otvárajte všetky dvere, nech zistíme, čo nesiete! – skríkne colník. – Ale ja som sa pýtal na futbalistu Drogbu! Či ešte hrá, a či dal gól? – povie Vladko. – Nič neviem! Musíme zistiť, čo nesiete, a kam idete, pokračuje colník prísne. – Ideme do Báčskej Palanky odniesť manželke doklady od auta. Mala autonehodu, – odpovie Vladko. Colníci v aute nič nenašli, tak ich hneď pustili prejsť. Keď prišli na miesto nehody, s policajtom všetko zariadili, auto dali na opravu a pobrali sa domov. Vladko cestou skúmavo nepretržite pozeral na Máriu. – Nič som nespravila, veď bola so mnou kmotra, – prehovorila Mária, aby upokojila Vladka. Kmoru odviezli domov. Len čo Zuzka vstúpila do domu, pocítila vôňu prihorenej sármy. – Jáj, Paľko môj, čo si to narobil! – zhíkne Zuzka a chce odložiť panvicu z ohňa. Keďže si na nové okuliare s väčšou dioptriou nezvykla, narazila do stola a začala padať. Paľko sa strhol, skočil, myslel, že padá fľaška, chytil Zuzku a spadli spolu späť na gauč. Bolo počuť: – Ach, Paľko môj! – Zuzka moja, kde si tak dlho? A sárma prihárala...

kamarátenie

pripravila mária vršková

Stránky Ježka Dežka Ahoj kamaráti, ďalšie dva mesiace zbehli ako voda a ja som tu zase. Istotne sa v tomto slnečnom počasí radi hráte na dvore, v parku, bicyklujete sa alebo oddychujete pri knihe. No kým prídu prázdniny, predsa ešte len treba vstávať do škôlky a do školy. Chce sa vám? ☺ Na dnešok som si pre vás pripravil témy týkajúce sa práve školy, žiakov, učenia. Aj keď sa vám občas nechce otvárať učebnice alebo napísať si domácu úlohu, aj tak sa zo školy tešte. Veď koľko tam máte kamarátov, prestávok a zábavy... užívajte si to. Keď raz škola skončí, príde dospelosť a zamestnanie... a verte mi, byť žiakom je oveľa sladšie. ☺ Želám vám krásne dni plné pohody, radosti a školských úspechov. Váš Ježko Dežko

Básnička

Fero Páči sa mi tichý Fero, v našej triede sedí sám. Požičal mi včera pero, dobrú mienku o ňom mám. Vysoký je, biele zuby, tričko stále voňavé. A vždy splní to, čo sľúbi, to len správny chalan vie. V učení je dobrý veru, len výtvarnú nemá rád. Na výkrese spravil dieru, s maľbou nie je kamarát. Pred tabuľou stojí práve, výborný je z fyziky. Aj matiku nosí v hlave, pozná cudzie jazyky.

Hádanky Guľatá vec – lopta to nie je, má zeleno-modré šaty, vidíš púšť, aj ostrov kde je, sú tam hory, moria, štáty. Aká je to vec? (subólg) Na hodine detektívky riešime a pátrame, násobíme hrušky, slivky a výsledok hľadáme. Aká je to hodina? (akitametam) Jedna veľká doska v triede stojí celkom vpredu a páči sa bielej kriede, keď tam čmára vedu. Čo je to za doska? (aľubat) Zo školy ju domov nesiem, musím si ju napísať, zabudnúť ju zajtra nesmiem, bez chybičky bude snáď. Čo je to? (aholú acámod) Prišlo voľno vytúžené, teraz môžem dlho spať. Školské brány zatvorené, ja sa idem radšej hrať. Ako sa volá školské voľno? (ynindzárp)

Školské aforizmy – Rýchly zvrat: Žiačka v lavici rozprávala ako papagáj. Učiteľ ju preto vyvolal, pred tabuľou však stála ako ryba. – Opakovanie je matkou múdrosti. A čo je s otcom?

Diktáty vždy píše krásne, hotový test má čím skôr. Mne sa páči, to je jasné, zriedka vidieť taký vzor. Fera čaká sláva veľká, úspechy už teraz má. Ja som jeho učiteľka, mimoriadne spokojná... 28

– V škole mu bolo tak nevoľno, až si urobil školské voľno. – Zborovňa je často ako kotolňa – učitelia si tam chodia vyventilovať paru. – Písomka, ktorú žiaci píšu, by sa mala správne volať „opísomka”, lebo aj tak všetci opisujú. – Kto neopakuje učivo, opakuje ročník. – Nevedel, čo je to morská hviezdica, nepoznal ani jedno súhvezdie, ani kto je to Hviezdoslav, ale inak bol v škole veľkou hviezdou. – Žiaci ľutovali chudáka školníka – veď trčať v škole celé dni musí byť hrozné.

pripravila mária vršková | kamarátenie

Doplňovačka Do prázdnych políčok doplňte odpovede. Pospájajte písmenká, ktoré sú vo vyznačených políčkach. Dostanete tak odpoveď na otázku: Kto sa v škole cíti ako doma? Koľko je desať mínus šesť?

__ __ __ __ __

Ktoré zviera nám dáva mlieko?

__ __ __ __ __

Do šalátu kvapneme olivový...

__ __ __ __

Červený chrobák s čiernymi bodkami...

__ __ __ __ __ __

Čierny nočný živočích sa volá...

__ __ __ __ __ __ __ __

Drobná trieska, malý íver...

__ __ __ __ __ __ __

Kto vyrába podkovy pre kone?

__ __ __ __ __

Tajnička znie:

__ __ __ __ __ __ __

Okienko tety Sovy Knihy, učebnice, pracovné zošity, výkresy, atlasy, testy, časopisy, triedna kniha... škola je plná papiera. Kedysi dávno však škola neexistovala a nebol ani papier. Obrátili sme sa na pani Sovu Sovákovú s otázkou:

Vyfarbite Zoberte si farbičky a premeňte tento čierno-biely obrázok na pestrý, farebný.

Ako vznikol papier? Slovo „papier” pochádza od slova „papyrus”. História papiera siaha až do starovekého Egypta. Rástla tam rastlina Cyperus Papyrus, vysoká až 4 – 5 m. Zo stebiel sa olúpala kôra a biela dreň rastliny sa porezala na tenké prúžky. Tie sa ukladali vo vrstvách na seba. Vznikol tak papyrus – prvý predchodca papiera, na ktorý sa písalo pomocou suchej stonky čiernou farbou z olejových sadzí a arabskej gumy. V dávnych dobách sa písalo tiež na pergamen (názov podľa gréckeho mesta Pergamon). Bola to vyčistená a špeciálne spracovaná koža zvierat, vybrúsená a vyleštená na tenkú blanu. Písalo sa na ňu stonkami z trstiny. Moderný papier, aký poznáme v dnešnej podobe, vznikol okolo roku 1850. Vyrába sa z vláken dreva a celulózy, ručnú prácu tu už nahradili stroje. Postup pri výrobe je veľmi zložitý – príprava vláken, formovanie, pridávanie prísad, sušenie. Ročne sa na svete vyprodukuje 370 miliónov ton papiera, z toho v Európe 103 miliónov ton. A kto z vás vie, čo znamená tento znak?

Úloha Preškrtnite všetky veci, ktoré nepatria na vyučovanie:

PERO MOBIL TABUĽA ŽUVAČKA ZRKADLO

ČOKOLÁDA KNIHA FARBIČKY ZOŠIT ATLAS

PIVO KRUŽIDLO UČEBNICA KRIEDA PRAVÍTKO 29

zorove príbehy

mária vršková |

Zorove nohavice alebo Všetko zlé je na niečo dobré Z

oro sa zobudil do krásneho slnečného rána. Vyskočil z postele a už aj chcel, aby bolo popoludnie. Otec totiž kúpil tri lístky na detské divadelné predstavenie. No čo, kým sa pôjde do divadla, Zoro sa môže ešte dosýta hrať. Obliekol si prvé nohavice, ktoré mu prišli pod ruku, a hybaj hneď na dvor. Včera nestihol dostavať z kameňov ohradu pre svoju farmu, teraz ju musí dokončiť. V malom fúriku doviezol ešte trochu piesku, veď múrik má byť od základov pevný, aby nespadol. Zoro staval, premeriaval a skláňal sa k ohrade, aby bol výsledok čo najlepší. Prerušilo ho však mamino volanie: „Halóóó, chlapče, poď dovnútra. Raňajky sú na stole.” Zorovi sa neveľmi chcelo prerušiť dôležitú prácu, ale v žalúdku mu už škvŕkalo. A keď vošiel do kuchyne, mama spľasla rukami. „Ja sa z teba načisto zbláznim,” nahnevane zvýšila hlas. „Čo to máš na sebe? Ako vyzeráš?” Zoro sa celý poobzeral a usúdil, že sa mama jeduje pre špinavé nohavice. Na kolenách boli fľaky od trávy, na pravej nohe stopy po hline, na ľavej čosi mokré... a, aha, tuto na kolene sa urobila dierka. „Taká malá, skoro ju nevidno,” pomyslel si Zoro. Ale pre mamu to bola riadna diera, katastrofa, roztrhané nohavice. „Zoro, tieto nohavice som ti pripravila do divadla a ty... ty nemáš oči? Ty si na dvor oblečieš celkom nové, čisté nohavice? Pozri, čo si s nimi urobil. Ako teraz pôjdeš na vystúpenie? Čo si oblečieš? Všetky nohavice sú ti už buď malé, alebo čakajú v práčke. Pôjdeš v teplákoch?” mama spustila studenú sprchu slov a Zoro si až teraz

SLOVENČINA NAŠA

poučky

zuzana medveďová-koruniaková |

Použili násilie. (nie: Slúžili sa násilím.) Obslúž sa! (nie: Slúž sa!) V spisovnej slovenčine existuje iba slovo, sloveso slúžiť, nie aj slovo, sloveso slúžiť sa, teda zvratné. Vplyvom srbského slova, „služiti se” aj u nás sa často, či už z neznalosti, alebo nedbalosti, používa slovo slúžiť sa aj tam, kde sa vyžaduje spisovná slovenčina, totiž, kde by sme si mali podbať na jej úroveň. Tak napríklad po srbsky: „Služili se nasiljem. Još stalno se služi olovkom. Služio se viljuškom. Služimo se i srpskim jezikom.” nebude po slovensky: Slúžili sa násilím. Ešte stále sa slúži ceruzkou. Slúžil sa vidličkou. Slúžime sa aj srbským jazykom. Neslovenské slovo slúžiť sa treba vystriedať slovenským slovom použiť, alebo aj slovami: používať, upotrebiť, upotrebovať, upotrebúvať, využiť, využívať. Spisovne po slovensky spomenuté vety majú znieť takto: Použili násilie. Ešte stále používajú ceruzku. Použil vidličku. Používame aj srbský jazyk. Samozrejme, sú tu aj niektoré synonymné, čiže rovnoznačné či blízkoznačné slová, takže môže to byť aj takto: Upotrebili násilie. Ešte stále upotrebúva ceruzku. Upotrebil vidličku. Upotrebúvame aj srbský jazyk. Posledný spomenutý príklad môže byť okrem so slovami použiť, používať, upotrebiť, upotrebovať, upotrebúvať aj so slovami hovoriť, rozprávať (sa): Hovoríme aj srbsky. Rozprávame (Rozprávame sa) aj po srbsky. Srbské „Služi se! Služite se!” nebude spisovne po slovenský Slúži sa! Slúžte sa!, ale: Obslúž sa! Obslúžte sa! Alebo aj takto: Vezmi si! Vezmite si! Zober si! Zoberte si! Daj si! Dajte si! Nech sa páči! Nedaj sa núkať! Nedajte sa núkať! Nedaj sa ponúkať! Nedajte sa ponúkať! Tiež je tu slovo poslúžiť sa, ale sa hodnotí ako zastarané (Poslúž sa! Poslúžte sa!).

uvedomil, že v takejto róbe sa k fúriku nechodí. Sklopil zrak, obrátil sa chrbtom a smutne odišiel do svojej izby. Ľahol si do stanu, hlavu oprel o plyšového sloníka a premýšľal, či mu mama bude chcieť nohavice hneď vyprať. A hlavne, či mu stihnú za pár hodín uschnúť. Nestihnú... Slza sa skotúľala po líci a cinkla na zem. „Ahoj, kamarát, čo si zrána taký smutný?” pýta sa ovečka. Aj hroch zvedavo čaká na chlapcovu odpoveď a sloník radšej ticho leží ako vankúšik pod malou strapatou hlavou. Somárik podišiel k Zorovi bližšie a keď videl nohavice, zhíkol: „Hííí, čo sa Ti stalo s oblečením, niekto ťa prepadol? Bil si sa? Hovor...” Ale Zorovi veľmi do reči nebolo. Veľmi sa bál, že do divadla nakoniec nepôjde, jednak už nemá v skrini čisté nohavice, a jednak si skôr zaslúži trest než nejaký výletík za kultúrou. Keď svoje trápenie prezradil všetkým plyšovým uškám, kamaráti sa len odmlčali a krútili hlavami. „V pyžame ísť nemôžeš, a ani tepláky nie sú vhodné,” poznamenal hroch. Ovečka navrhla nohavice ihneď vyprať a usušiť fénom na vlasy, ale slon jej poťukal po čele: „A čo s dierou, pôjde do divadla so záplatou?” Somárik by Zorovi nohavice rád požičal, ale žiadne nemal. A tak ostal problém otvorený a vyriešiť ho musí len múdra mama. Zvieratká chlapca pohladkali, povzbudili a dodali mu odvahu: „Neboj sa, aj horšie veci sa stávajú. O pár dní sa mama nad potrhanými nohavicami iba usmeje,” upokojovala ovečka chlapčenskú dušičku. Keď sa rozlúčili, Zoro si ešte hodnú chvíľu dlaňou hladkal koleno, akoby chcel dieru uhladiť a zalepiť. „Zorkóó,” ozvalo sa z kuchyne a mamin hlas znel prívetivejšie, už sa nehnevala. Veď aj ona bola kedysi dieťaťom a tiež sa jej podarilo niektoré šatôčky podriapať. „Počúvaj ma, pán lapaj,” povedala. „Konečne sa najedz, budeš potrebovať sily. Po raňajkách si oblečieš krátke letné nohavice, čo ti pripravím, a pôjdeme do obchodu. Najprv pre teba pohľadáme pekné nohavice, aj nové sandále by sa ti zišli, potom kúpime na trhu zeleninu. Dnes bude na obed špenát. Bez odvrávania, jasné?” „Jasné,” usmial sa Zoro a bol rád, že sa divadlo predsa len koná. Hneď ako vošli do prvého obchodu, mama sa ponorila medzi vyvesený tovar a na chvíľu sa stratila v záplave vešiakov. Vrátila sa celá rozžiarená, pretože vo výpredaji našla výborné kúsky v akcii – a tak musel chudák Zoro skúšať troje nohavíc, košeľu, dve tričká a ešte aj sveter. Nakoniec kúpili modré aj čierne nohavice a obidve tričká. Vo vedľajšom obchode si mama vyhliadla farebnú sukňu, kúpili aj sandále, časopis pre ženy a na záver naplnili tašku zeleninou. Cestou domov prechádzali okolo ihriska, na ktorom boli hojdačky, malý tobogan, lanové rebríky aj pieskovisko. „Mami, prosím ťa, mohli by sme sa tu trocha hrať?” modlikal Zoro. „Ale mne sa tu nechce hrať, som unavená a pozri, koľko nákupu ťahám v rukách...” Nestihla ani dopovedať, Zoro jej navrhol skvelý plán: „No veď práve, že si unavená. Sadni si tu na lavičku do tieňa, oddýchni si, prelistuj časopis a ja sa zatiaľ chvíľku pohrám. A potom ti pomôžem s jednou taškou, dobre?” uškrnul sa synáčik. Mama sa so súhlasom usmiala: „Ty vieš byť ale ﬁgliar, keď niečo potrebuješ.” A kým sa Zoro spokojne hojdal, mama premýšľala a povzdychla si: „Všetko zlé je na niečo dobré.” Aj keď Zoro ráno roztrhol nohavice, teraz má dvoje, ešte krajšie a za dobrú cenu. K tomu fajn sandále na leto. Mama by urobila všetko, aby bol jej poklad veselý a šťastný. A teraz je nádherný okamih – kým ona oddychuje v príjemnom tieni lipy, Zoro so smiechom lieta po ihrisku. A úsmev mu ostane až do večera, pretože otec má tri lístky do divadla...

na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

ŠKANDINÁVKA Keď padá sneh v máji,... (dokončenie je v tajničke)

PYRAMÍDA VODOROVNE: 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8.

značka pre ampér egyptský boh slnka umenie (lat.) ﬁlmová herečka jadranský polostrov rastom sa zväčšuje trasením zhodí, otrasie PETROVSKÁ ROCKOVÁ SKUPINA; VYSTUPOVALA AJ NA ROCKTONE (ROKU 1998)

KRÍŽOVKA Pojmy zo súpisu umiestnite do krížovky tak, aby ste v označených stĺpcoch dostali dve známe výletné mestečká vo Fruškej hore. 10 písmen: GARANTOVAŤ 8 písmen: LOJALITA, PREDNOSŤ, STRNISKO 7 písmen: SLABOSŤ 6 písmen: KARATE, ZOTREL 5 písmen: AGENT, AKORD, IRENA, OBAJA, VIDEO, ŽABKA 4 písmená: ADEN, DELO, IBAR, PLOT, PLTE, SALI 3 písmená: ALO, KRA, KTO, LAG, NAD, OKO, OSA, POR, TEN, VER 2 písmená: AV, LA, LO, NI, OE, PK, RK, RS, VŤ, ZP

Vylúštenie škandinávky číslo 3 – 4 VODOROVNE: Predslov, rastú, bž, obed, nad, jaj, poly, et, noty, kytice, n, t, akiste, kvet, rs, hnil, mat, niť, sivá, oh, holil, jarabáče.

VTIPY Chlapík letí na zájazd malými aerolíniami. Letuška sa ho pýta: „Chceli by ste večeru?” „A aký máte výber?” „Áno alebo nie.”

o O o

Správne znenie tajničky: SÚ VŽDY NESTÁLE Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Eva Lociová, Jánošíkova 29, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Miroslav Dišpiter, Hviezdoslavova 43a, 26 215 Padina 3. Darko Babeľa, S. Šarca 31, 22 253 Binguľa

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

V mrakodrape na najvyššom poschodí je bar. Príde doň krásna blondínka a pýta sa chlapíka sediaceho pri bare, prečo pije tak veľa piva. Chlapík jej odpovie, že ho pije preto, že je po ňom nesmrteľný. Blondínka mu neverí, a tak mu kúpi pivo. Chlapík ho vypije, skočí z okna a... nezabije sa. Blondínka chce byť tiež nesmrteľná, tak vypije tiež pivo, skočí z okna, a... zabije sa. Barman sa otočí k chlapíkovi a hovorí mu: „Spiderman, ty si taký CHUJ!!!”

pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

MAGICKÝ ŠTVOREC VODOROVNE: 1. TURISTICKÉ MESTO NA JADRANE; 2. zmenšil význam, odobral; 3. škrtili, dusili; 4. oblé geometrické teleso; 5. ženské meno.

LABYRINT Pomôžte záhradníkovi dostať sa na druhú stranu labyrintu, aby pozalieval zeleninu.

DOPLŇOVAČKA

OSEMSMEROVKA Názvy miest a osád bývalej Juhoslávie vyhľadajte v súpise a prečiarknite v osemsmerovke. Zostanú vám tri neprečiarknuté písmená, ktoré, čítané radom, tvoria názov turistického mesta na Jadrane.

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. procesy, udalosti; 2. stále, naďalej; 3. časť celku; graﬁcká značka tónu; 5. omámiť alkoholickým nápojom; 6. organizmus; 7. ženské meno Anna. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. reč určená verejnosti (mn. č.); 2. nástroj na pevné zovretie predmetov; 3. výsledok sčitovania; 4. cena v peniazoch; 5. zaplaviť, potopiť; 6. letom sa spustilo dolu, zlietlo; 7. meno poetky Maksimovićovej. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci dostanete meno hložianskeho kultúrno-osvetového spolku. Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je KOPAONIK. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Paulína Sabová, XIV. VÚSB 29/3, 21 470 Báčsky Petrovec 2. Damián Marinković, Petra Drapšina 9, 21 469 Pivnica 3. Viera Tomanová, Ul. mira 146, 11 275 Boľovce, Gradska opština Surčin

ALEKSINAC BATAJNICA BELEHRAD CRVENKA GROCKA KOTOR KOVIN KRAGUJEVAC KUČEVO KULA LAPOVO LOK

ČO NEPATRÍ K HASIČOM? Pred sebou máme obraz, na ktorom sú znázornené i predmety, ktoré nepatria k hasičskému výstroju. Nájdite ich a prečiarknite.

NOVÝ SAD RUMA SIRIG SIVAC SOMBOR SMEDEREVO STARÁ PAZOVA SUBOTICA SURDULICA VRBAS VRŠAC

SMIECHOTY Slon sa kúpe vo vode. Príde mravec a presviedča ho, aby vyšiel von. Nakoniec slon vyjde a mravec hovorí: – Dobre, len som chcel vedieť, či nemáš moje plavky. * * * Pani učiteľka skúša Janka: „Prečo vyhynuli mamuty?” „Lebo v dobe kamennej ešte neboli spolky na ochranu zvierat.”

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

Ochrana zdravia domácich zvierat Z

ákladnou podmienkou zdarného chovu domácich zvierat je okrem iného aj dobré zdravie. Iba zdravé zvieratá môžu vo výkrme, plemenitbe a na inom poli odchovnej pôsobivosti plne angažovať svoj biologický potenciál a chovateľovi poskytnúť primeranú úžitkovosť. Zdravé zvieratá totiž veľmi racionálne využívajú krmivo, pravidelne sa vyvíjajú, prinášajú na svet zdravé potomstvo, dávajú maximálne prírastky, vysokú produkciu mlieka, vlny, vajec a kvalitné, ľudskému zdraviu neškodiace potravné články. Všetko toto chovateľovi poskytne nielen zodpovedajúce materiálne príjmy, ale i určitú radosť z dosiahnutých výsledkov svojej namáhavej práce. Oproti tomu zvieratá, ktorým zdravie podrýva nejaká choroba, spôsobujú chovateľom početné starosti a menšie alebo väčšie hospodárske škody. Choré zvieratá nepriberajú na hmotnosti, znížená je plodnosť, produkcia mlieka, vajec, vlny, potrebné sú výlohy na liečenie chorých zvierat. Najväčšie straty však nastanú uhynutím chorobou postihnutých zvierat. V prípade, že ide o nákazlivú chorobu, choré zviera môže byť nebezpečné i pre svoje okolie, pretože sa od neho môže nakaziť a ochorieť veľký počet vnímavých zvierat. Keďže sa značný počet chorôb domácich zvierat prenáša i na ľudí, vždy, keď takéto choroby vládnu medzi zvieratami, ohrozené je i zdravie a život ľudí. Pre všetky tieto príčiny dobrý zdravotný stav zvierat je nesmierne dôležitý tak z ekonomického, ako i zo zdravotného stanoviska. Aby zdravotný stav zvierat bol na uspokojivej úrovni, musia sa im zabezpečiť primerané odchovné a zdravotné podmienky. Plnohodnotná výživa zdraviu neškodiacim krmivom, kvalitné umiestnenie a ošetrovanie zvierat sú základnými predpokladmi ich dobrého zdravia a odchovnej rentability. To znamená, že poznávaním a uplatňovaním všetkého, čo prispieva k zachovaniu dobrého zdravotného stavu domácich zvierat, je možné výskyt chorôb zredukovať na najmenšiu mieru.

Zabezpečovanie zodpovedajúcich odchovno-zdravotných podmienok nie je ľahké a jednoduché a vyžaduje si okrem určitých praktických skúseností i solídne teoreticko-odborné vedomosti. Len chovateľ, ktorí disponuje patričnými poznatkami, môže v odchove všetkých druhov domácich zvierat uplatňovať také opatrenia, ktoré zabezpečia vynikajúce zdravie a dobrú odchovnú rentabilitu. Zdravie domácich zvierat ohrozuje celý rad činiteľov, ktoré každú chvíľu môžu zapríčiniť menšie alebo väčšie poruchy v organizme zvierat. Aby sa maximálne znemožnilo pôsobenie škodlivých činiteľov na domáce zvieratá, nevyhnutné je

poznať aspoň väčšinu toho, čo zhubne vplýva na ich zdravie a stále odstraňovať také činitele, ktoré ho môžu narušiť. Práve v živočíšnej výrobe sa plne prejavuje výpoveď hovoriaca o tom, že je lepšie chorobe predísť, ako ju liečiť. Z týchto dôvodov každý chovateľ ošípaných, hovädzieho dobytka, oviec, kôz, koní, hydiny, králikov, holubov, ako i milovník psov, mačiek, majiteľ včiel, papagájov a akváriových rýb by

musel disponovať určitými najzákladnejšími vedomosťami z odchovu a zdravotnej ochrany tých druhov zvierat, ktoré odchováva. Tieto poznatky sa najúplnejšie získajú v zodpovedajúcich školách. Keďže je takéto odborné školenie ohraničené len na malý kruh záujemcov, prevažná väčšina chovateľov domácich zvierat je odkázaná na získanie takýchto vedomostí na prednáškach, v rozhovore s odborníkmi, výmenou skúseností s inými chovateľmi domácich zvierat. Predsa však najdôležitejším prameňom vedomostí zo živočíšnej výroby a ochrany zdravia zvierat sú rôzne vedecko-populárne knihy a rady odborníkov v novinách, časopisoch a v rozhlasových a televíznych vysielaniach. Sledovaním tejto problematiky chovatelia sa dozvedia i o najnovších výdobytkoch v oblasti, ktorá ich zaujíma. Týmto spôsobom vo svojej praxi budú môcť uplatňovať také postupy, ktoré druhí získali dlhodobou namáhavou prácou. Keď sa hovorí o zdravotnej ochrane domácich zvierat, myslí sa na súhrn opatrení znemožňujúcich narušenie ich zdravia. Medzi tieto opatrenia patrí: zabezpečovanie správnej výživy a opatery, umiestnenia zvierat v priestoroch s primeranou teplotou a kvalitou celkovej hygieny odchovného prostredia. Maštale, chlievy, kuríny, pánty, klietky na odchov kurčiat a králikov treba pravidelne čistiť a najmenej dva razy ročne (na jar a v jeseň) dezinﬁkovať. Vždy, keď sa vyskytne potreba, treba bojovať proti rôznym insektom, potkanom a iným škodcom. Proti nákazlivým chorobám zvieratá treba chrániť ochranným očkovaním, neškodným odstraňovaním zvieracích mŕtvol, uplatňovaním karantény a pod. Proti vnútorným príživníkom (hlístam) sa podávajú lieky v pravidelných časových intervaloch. Do stravy sa tiež podávajú liečivá znemožňujúce výskyt niektorých chorôb. Ako vidno, nie je ľahko zabezpečiť primerané odchovné podmienky, ktoré by v najväčšej miere znemožňovali výskyt chorôb domácich zvierat. Skúsenosti však presvedčivo hovoria, že sa patričnými opatreniami výskyt chorôb dá znížiť na najmenšiu možnú mieru. Dôkazom tohto tvrdenia je i skutočnosť, že sa v súčasnosti zdravotný stav domácich zvierat značne zlepšil a rôzne choroby zvierat už nie sú takým nebezpečenstvom ako v minulosti.

užitočné

pripravila mária lučetincová |

Záhradnícky kalendár JÚL – Odstraňujeme odkvitnuté kvety a buriny, okopávame, v čase sucha polievame všetky záhony a trávniky – po zbere úrody vyčistíme záhon jahôd, 3-ročné a staršie záhony zlikvidujeme; – zberáme a konzervujeme alebo mrazíme maliny, ríbezle, marhule, uhorky, skoré jablká, hrušky, rajčiaky, papriku, melóny; – podopierame úrodou zaťažené konáre ovocných stromov –vyberáme, sušíme a uskladňujeme dozreté cibule skoro kvitnúcich cibuľovín.

OKTÓBER – vyčistíme záhony od odkvitnutých letničiek, vyberieme mečíky, georgíny a kany, zrežeme odkvitnuté trvalky; – posledný raz pred zimou pokosíme, prihnojíme a ošetríme trávnik, pohrabeme a skompostujeme opadané lístie, pozberáme plodovú zeleninu, koncom mesiaca vyberieme a uskladníme koreňovú a hlúbovú zeleninu; – dokončíme zber a uskladnenie jabĺk a hrušiek, vysádzame ovocné a okrasné stromčeky a kry; – rastliny v nádobách, ktoré chceme prezimovať, uskladníme v priestoroch bez mrazu.

AUGUST – Odstraňujeme odkvitnuté kvety a buriny, okopávame, v čase sucha zalievame všetky záhony a trávnik; – vysádzame sadenice jahôd a na jar kvitnúce cibuľoviny; – zberáme cibuľu, koncom mesiaca odstránime vegetačné vrcholy z rajčiakov a ružičkového kelu; – odrezkami rozmnožujeme muškáty, oleandre, fuksie, vždyzelené dreviny a ihličnany; – tvarujeme živé ploty, na konci mesiaca ukončíme prihnojovanie kvitnúcich rastlín v nádobách.

NOVEMBER – pred zimou prihrnieme zeminou a zakryjeme ruže a ostatné citlivé trvalky a kry, zviažeme steblá tráv; – kontrolujeme uskladnené ovocie, zeleninu a hľuzy okrasných rastlín – očistíme záhony od rastlinných zvyškov, prihnojíme ich kompostom a porýľujeme alebo ich poorieme; – nádoby s rastlinami na terasách obalíme bublinkovou fóliou alebo jutou, kmene ovocných stromov natrieme nabielo; – vypustíme vodu z jazierka a zazimujeme vodné rastliny.

SEPTEMBER – zakladáme okrasné záhony a vysádzame trvalky, listnaté a ihličnaté kry a stromy, vysádzame okrasné cibuľoviny –pripravíme si skladovacie priestory na ovocie a zeleninu – zberáme a uskladňujeme jablká, hrušky, broskyne, slivky, orechy, presvetlíme ríbezle, maliny, egreše – ukončíme letnenie izbových rastlín.

DECEMBER – opracujeme skleníky, fóliovníky, pareniská, opravíme a uložíme náradie; – pravidelne kontrolujeme uskladnené zásoby ovocia, zeleniny a prezimujúce hľuzy; – pri veľkom množstve napadnutého snehu ho striasame z konárov stromov a krov, kŕmime vtáčiky; – v dňoch bez mrazov polievame rastliny, ktoré zimujú v nádobách na balkónoch a terasách.

Hnojte s rozvahou Dusík má nenahraditeľné miesto vo výžive rastlín, napriek je činnosťou mikroorganizmov. Jeho zásoby sa dopĺňajú dažďotomu by sme mali byť pri jeho použití veľmi opatrní. Dbáme na vou vodou a snehom, ako aj priemyselnými hnojivami, komto, aby nepoškodzoval životné prostredie či naše zdravie. Dusík postom alebo zeleným hnojením. Na úrodných pôdach vzniká predstavuje základnú zložku bielkovín, bez ktorých život na zemi na jar často nadbytok aj bez hnojenia. V podobe dusičnanov sa hromadí v skorej zelenine. neexistuje. Pri jeho nedostatku rastliny chabnú, okrasné Chlad a nedostatok svetla druhy nekvitnú a úžitkové spôsobuje, že v rastlinách plodiny neposkytujú očakávanedochádza k tvorbe bielkonú úrodu. Jeho dostatok v pô- – Časté hrmenie dobrý rok sľubuje, roľník sa hustému žitu vín. Konzumácia takejto zeleraduje. niny vo väčšom množstve de a následne aj vo výžive rastlín má zasa za následok – Studený máj, v stodole raj. môže spôsobiť poškodenie zdravia. odčerpávanie väčšieho množ- – Keď padá sneh v máji, bude hodne trávy. Pri trvalkách a trávach sa stva ostatných živín z pôdy. – Za mokrým májom príde suchý jún, za suchým májom Tým sa zabezpečuje zdravý môže neprimerané používanie mokrý jún. rast a vývin rastlín. V pôde sa – Májová voda víno popíja. hnojív škodlivo prejaviť najzásoby dusíka rýchlo menia, mä v jesenných a zimných – Pekné počasie na Urbana (25. máj) veští mnoho dobrého mesiacoch. Nadbytok dusíka preto je náročné zistiť jeho vína. znižuje odolnosť proti mranedostatok alebo nadbytok. – Suchý marec, mokrý máj, bude humno ako raj. Z toho dôvodu sa dusíkatými zom, najmä teplomilné druhy, ako vinič, broskyne, marhule hnojivami hnoja alebo prihno- – Večerná rosa chladná a studená sľubuje mnoho vína a sena. v zime ľahšie vymrznú. Pri jujú takmer všetky rastliny. – Studený máj, teplý jún, teplý máj, studený jún. Najväčšie požiadavky na dusík – Daždivý jún celé leto pokazí. okrasných rastlinách dochámajú trávy a trvalky s veľkou – Aký jún, taký december. dza k oddialeniu kvitnutia. nadzemnou časťou. Menej – Medardova kvapka (8. jún) štyridsať dní kvapká. Okrem priameho vplyvu dusičnanov na zdravie rastlín, náročné sú okrasné rastliny – Keď suchý jún panuje, dobrým vínom naše sudy naplňuje. domáceho pôvodu, skalničky, – Aké počasie na Medarda býva, také sa tiež i v žatve ozýva. živočíchov a ľudí niektoré formy dusíka pôsobia škodlivo ako aj cibuľová a koreňová – Keď prší na Víta (15. jún) bude málo žita. zelenina. aj na životné prostredie. Jeho – Chladnému júnu roľník sa neteší. oxidy sú zložky skleníkových Rastlinám prijateľný dusík – Dlhý deň, krátka noc. sa v pôde nepretržite uvoľňuplynov a napomáhajú otepľo-

Príslovia o počasí

| vanie klímy na našej planéte. Najviac sa ich z pôdy do atmosféry uvoľňuje v jarných a jesenných mesiacoch. Súvisí to s prevyšovaním redukčných procesov vo vlhkých pôdach, keď sa dusičnany menia na plynné formy. Hlavne pri vyšších dávkach hnojiva veľká časť neefektívne unikne do ovzdušia, preto je výhodnejšie prihnojovať rastliny častejšie a nižšími dávkami počas vegetácie. Prehnojenie pôdy dusíkom ohrozuje aj kvalitu podzemnej a povrchovej vody. Dusičnany totiž pôda nepúta, a tak sa ľahko, najmä na jar a jeseni, vyplavujú. Vodné toky a nádrže v okolí intenzívne hnojených pozemkov veľmi často trpia nadmerným obsahom dusíka a fosforu, čo sa prejavuje bujným rastom rias a vodných rastlín. Znehodnotenie pitnej vody je tiež negatívny dôsledok intenzívneho hnojenia pôdy. Úniku dusičnanov bráni trávny porast.

pripravila mária lučetincová | užitočné

Nedostatok aj nadbytok dusíka vo výžive rastlín sa prejavuje škodlivo na raste a vývine. Najcitlivejší na jeho nedostatok je trávny porast, ktorý sa rýchlo preriedi a prestane intenzívne rásť. Preto ho prihnojujeme počas vegetácie najmenej dvakrát, spravidla po kosení. Pri jarnej, rýchlenej a skorej zelenine, podobne ako pri strukovinách, výživu dusíkom nepodporujeme. V súlade s nárokmi na živiny hnojíme len neskoré druhy. Ovocné druhy tiež vyžadujú zvýšenú pozornosť. Po prezimovaní jahôd, ríbezlí, egrešov a malín nesmieme zabudnúť na primeranú dávku minerálnych a organických hnojív. Ovocné stromy najmenej dva roky po vysadení vôbec nehnojíme. Neskôr sa riadime pravidlom, že dusík má prevládať vo výžive nad fosforom a draslíkom najmä v mladom a staršom veku porastu. V čase poskytovania najvyšších úrod majú byť dávky primerane znížené.

Škola záhradkára Jedlé kvety: Semená, základ budúcej generácie rastlín, sa tvoria z kvetov. Preto majú kvety veľa skrytej energie i mnohé vzácne látky, ktoré vkladajú do semena a zárodku budúcej rastliny. Prvou podmienkou tvorby semena je opelenie, ktoré väčšinou sprostredkuje hmyz. Kvety ho preto lákajú k návšteve farbou, vôňou i zásobou sladkého nektáru. Krásne farebné

a voňavé kvety sú potešením aj pre človeka. Mnohé z nich používame i v kuchyni, ako koreniny alebo maškrtu. Možno si ani neuvedomujeme, že karﬁol a brokolica sú tiež kvety, ktoré nerozkvitnuté bežne konzumujeme ako zeleninu. Jedlé, s osobitnou chuťou alebo arómou sú mnohé kvety, ktoré sa nezvyknú používať pri príprave jedál. Ľahko sa o tom

môžeme presvedčiť. Kvety, ktoré chceme ochutnať, musíme dobre poznať, pretože existujú aj kvety jedovaté, podobne ako je to pri hubách. Ďalšou podmienkou je čistota. Nesmú byť zasiahnuté postrekom alebo iným spôsobom znečistenia. Opatrný musí byť i ten, kto je alergický na peľ alebo iné látky. Na ochutnanie sú vhodné kvety georgín – otrhané korunné lístky, ďateliny, nevädze, púpavy, nechtíka, šalvie, slnečnice – korunné lístky, tymianu, ﬁalky, kapucínky. Kvetmi póru môžeme zdobiť šaláty. Jednotlivé kvietky chutia s tvarohom. Z kvetov púpavy môžeme v troche vody s pridaním cukru uvariť sirup. Kvetné puky v sladkokyslom náleve ako uhorky slúžia ako náhrada kapary. Kvety ďateliny krátko po rozkvitnutí chutia po sladkom nektáre, ktorý láka hmyz. Neskôr, po plnom kvete, majú orieškovú príchuť.

SUR

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

Vitajte u nás!

Spolok Aroma predsedníčka

Jasna Podkonjaková 062/225-706

– reštaurácia – denné menu – ubytovanie – prednášky z gastronómie

Báčsky Petrovec XIV. VÚSB 14 Tel.: 021/780-557 www.nacionalnakuca-aroma.net

tvorivosť

mária vršková |

Čaro textilnej aplikácie Koncom zimy si manžel kúpil nové nohavice a bolo ich treba skrátiť. A susedka Irena mi ukázala, aké krásne textilné bábiky šije. Dve zdanlivo náhodné situácie, ktoré spôsobili, že som po dlhom čase vytiahla šijací stroj. A keď sa ihla roztancovala, opäť sa vo mne prebudila vášeň tvoriť. Chytiť fantáziu do vlastných rúk, pod ktorými sa zrodí nová farebná krása. Tentoraz ma zaujalo tvorenie a našívanie aplikácií. Veľmi jednoduchá technika, veľmi zaujímavý originálny výsledok. Ak máte doma šijací stroj, určite to skúste. Môžete tak vyrobiť jedinečné vankúše, sedáky na stoličku, obrusy, tričká alebo hoci aj obrazy na stenu. Aplikácia znamená našívanie rôznych kús-

Feng-shuei

Ešte nemáte soľnú sviečku?! Soľný kryštál funguje ako ionizátor vzduchu a táto ionizácia sa pri zahriatí zosilňuje. Má pozitívne účinky pri dýchacích problémoch (astma), problémoch s obehovým systémom, zlepšuje imunitu organizmu a spomaľuje starnutie. Preto sú soľné kryštály odporúčané odborníkmi Feng-Shui pre všetky pracovné, bytové i relaxačné miestnosti. Soľné kryštály pochádzajú z Himalájí a pre svoje pozitívne účinky sú odporúčané nielen homeopatmi ako doplnkový prostriedok pri liečbe rôznych alergií, respiračných problémov a chorobách krvného obehu. Pre svoje krásne farby sa soľné kryštály, a predovšetkým soľné lampy, používajú aj v chromoterapii (terapii s farbami). Vďaka svojmu upokojujúcemu svetlu veľmi účinne pomáhajú odbúravať nespavosť a majú priaznivý vplyv na osoby trpiace neurózami. Prírodné prísady železa a mangánu sfarbujú soľné kryštály do nádherných žltooranžových, červených až tmavočervených odtieňov, a tak vydávajú harmonizujúce tlmené svetlo. Tým navodzujú príjemné prostredie a pôsobia priaznivo na telo a vedomie. Sú veľmi vhodné do spální, obývacích izieb, vedľa televízora, do detských izieb a do pracovní, vedľa počítača.

kov látky na podkladový textil tak, aby vznikol obrázok. Ten môže byť abstraktný (geometrické tvary) alebo konkrétny (zvieratko, kvietok, ovocie). Vyberajte nenáročné tvary, v jednoduchosti je krása. A dobre si premyslite, ako skombinujete farby aj dezény rôznych látok. Táto časť práce mne osobne zaberá najviac času. Čo potrebujeme: šijací stroj, zvyšky starých látok, náčrt obrázku (z internetu, časopisu alebo váš vlastný návrh), nožnice, nite, špendlíky, žehličku, prípadne aj rôzne gombíky, stuhy alebo korálky na dozdobenie.

Ako na to – veselé vtáčiky 1. Pripravíme si na papier obrázok (vytlačila som si z internetu). 2. Vyberieme a skombinujeme vhodné látky tak, aby vzájomne ladili. Jednotilvé časti obrázka (telo, nohy, krídelká, zobák…) prekreslíme na látku, presne po okraji vystrihneme a prežehlíme. 3. Vtáčikov si pomocou špendlíkov pripevníme na podkladový materiál. Začíname najväčšími časťami, nakoniec prišpendlíme detaily. 4. A teraz stačí už len všetko strojovo prišiť. Aby sa nám obrázok na okrajoch nestrapkal, nastavíme si na stroji „cik-cak” steh, ktorý musí byť široký a hustý. Týmto sa vytvorí krásny okraj. Naozaj veľmi rýchle a pekné. Pozrite si aj iné jednoduché motívy. A ak by ste hľadali na internete ďalšie inšpirácie, zadajte slovíčko „applique”.

pripravila mária lučetincová | receptáreň

Polievka ako hlavné jedlo Zeleninová polievka s mäsom: 800 g bravčového pliecka, 2 kaleráby, 1 zeler, 3 mrkvy, 1 veľká cibuľa, 500 g zemiakov, 1 pór, strúčik cesnaku, 2 lyžice tuku, soľ, mleté čierne korenie, petržlenová vňať. Mäso pokrájame na kocky. Zeleninu očistíme, kaleráby a zeler pokrájame na hrubšie pásiky, mrkvu na kolieska. Na tuku speníme nadrobno pokrájanú cibuľu, pridáme mäso a krátko ho opražíme. Osolíme, pridáme zeleninu, korenie, podlejeme vodou a dusíme do mäkka. Pridáme očistené, na kocky pokrájané zemiaky, pásiky póru, roztlačený cesnak, dolejeme vodu a dovaríme. Do hotovej polievky dáme posekanú petržlenovú vňať. Zemiaková polievka s pórom: 2 póry, 4 pásiky prerastenej slaniny, 3/4 l mäsového vývaru, 1/4 1 mlieka, 1/4 balíka zemiakového práškovaného pyré, trochu kyslej smotany, mleté biele korenie, soľ, vegeta. Slaninu pokrájame na kocky a opražíme. Na tuku popražíme očistený, na kolieska pokrájaný pór, podlejeme vývarom a povaríme asi 10 minút. Pyré rozmiešame v mlieku, prilejeme do polievky a iba krátko predhrejeme. Hotovú polievku zachutíme soľou, korením, vegetou a pridáme do nej opraženú slaninku. Kuracia polievka: 1 menšie kurča, 2 lyžice sójovej omáčky, 2 kocky slepačieho bujónu, soľ, 10 – 15 zrniek čierneho korenia, 1 bobkový list, 200 g ryže, 1 väčší pór, 150 g rajčín, 200 g mrkvy, 200 g karﬁolu, 100 g hrášku, petržlenová vňať. Pokrájané kurča dáme do hrnca, zalejeme vodou, osolíme, pridáme korenie, sójovú omáčku, bobkový list a varíme (asi 30 minút). Mäso vyberieme, vývar precedíme, dolejeme vodu do l,5 l, pridáme prepláchnutú ryžu, na kolieska pokrájanú mrkvu, pór a dáme variť. Rajčiny sparíme, ošúpeme, pokrájame a spolu s hráškom pridáme do polievky. Mäso zbavíme kože a kostí, pokrájame ho a vložíme do polievky. Ešte chvíľu povaríme. Pridáme posekanú petržlenovú vňať. Pikantná fazuľová polievka: 2 1 vody, 75 g suchej fazule, 50 g cibule, 40 g mrkvy, 150 g zemiakov, 1 pór, 1 feferónka, 2 lyžice vegety, 50 g slaniny, 200 g klobásy, 200 g mletého bravčového mäsa, majorán, mleté čierne korenie, soľ. Fazuľu večer zalejeme vodou. Na druhý deň ju uvaríme v tej istej vode s pridaním vegety. Cibuľu pokrájame na kocky, mrkvu a pór na kolieska. Slaninu pokrájame na menšie kocky, na panvici opečieme do sklovita. Pridáme cibuľu, mrkvu a chvíľu podusíme. Zeleninovú zmes vsypeme do hrnca s vriacou fazu-

ľou. Pridáme pór a na kolieska pokrájanú klobásu, nadrobno posekanú feferónku a na kocky pokrájané zemiaky. Varíme ešte 25 – 30 minút. Do mletého mäsa pridáme majorán, čierne korenie a soľ. Dobre ho premiešame. Z mäsa vyformujeme 16 až 20 guliek, dáme ich do polievky a varíme asi 7 minút. Jemná kelová polievka: 500 g kelu, 500 g zemiakov, 150 g mrkvy, 100 ml smotany, 200 g klobásy, olej, soľ, mleté čierne korenie, majorán, 15 g Gustinu (maizeny), petržlenová vňať. Očistenú zeleninu pokrájame – kel na rezančeky, mrkvu na kolieska a zemiaky na kocky. Do hrnca dáme variť liter vody, kocku zeleninového bujónu a zemiaky. Keď sú zemiaky takmer mäkké, pridáme smotanu na varenie, kolieska mrkvy a kel. Polievku osolíme, okoreníme a zahustíme Gustinom rozmiešaným v troche vody. Klobásu pokrájame na kolieska, opražíme a pridáme do polievky. Premiešame a nakoniec pridáme majorán. Pred podávaním každú porciu ozdobíme posekanou petržlenovou vňaťou. Kalerábová polievka: 500 g kalerábov, 100 g mäkkej salámy, 30 g údenej slaniny, 50 g tuku, 1 veľká cibuľa, trochu pečiarok, 40 g hladkej múky, 1,5 1 vody, soľ, petržlenová vňať. Na tuku opražíme nadrobno pokrájanú cibuľu, pridáme pečiarky, premiešame, poprášime múkou, chvíľu popražíme, zalejeme vodou, rozmiešame, pridáme na malé kocky pokrájané kaleráby, soľ a varíme do mäkka. Slaninu pokrájame na malé kocky, rozškvaríme, pridáme pokrájanú salámu, krátko ju opražíme a vysypeme do polievky. Chvíľu povaríme, a nakoniec pridáme posekanú petržlenovú vňať. Netradičná hovädzia polievka: 200 g mletého hovädzieho mäsa, olej, 250 g koreňovej zeleniny (mrkva, petržlen, zeler), 2 cibule, 1 malá konzerva hrášku, 2 vajcia, soľ, mleté čierne korenie, vegeta. V hrnci rozohrejeme olej, a podusíme na ňom nadrobno pokrájanú cibuľu. Pridáme mäso, opražíme ho, posolíme a zakryté necháme chvíľu dusiť. Prilejeme asi 1,5 1 vody, pridáme očistenú pokrájanú zeleninu, hrášok a druhú cibuľu pokrájanú na rezančeky. Ochutíme soľou, korením, vegetou a varíme, kým zelenina a mäso nezmäknú. Vajcia dobre rozšľaháme a pred dokončením ich vlejeme do polievky. Nakoniec pridáme posekanú petržlenovú vňať.

Nepečené dobroty Ovocný koláč: balík mletých keksov, 2 dl pomarančovej šťavy, 200 g kyslej smotany, balík práškovej šľahačky, 500 g sezónneho ovocia. Zomleté keksy (najvhodnejšie sú Plazma) zmiešame so šťavou a hmotu rozotrieme na hlbšiu tácku. Smotanu dôkladne vymiešame a rozložíme na keksovú hmotu. Na smotanu poukladáme ľubovoľné ovocie. Šľahačku pripravíme podľa návodu a ňou potrieme povrch koláča, ktorý dôkladne schladíme. Jablková torta: 1,5 kg jabĺk, 2 balíčky jahodového pudingu, 2-3 lyžice cukru, 2 balíčky detských piškót, 250 ml šľahačkovej smotany. Jablká postrúhame, dáme ich do rajnice, podlejeme troškou vody a udusíme do mäkka. Pudingové prášky rozmiešame asi v 100 ml vody, pridáme k jablkám, rozmiešame, osladíme a uvaríme hustú kašu. Do tortovej formy poukladáme na dno dve vrstvy piškót a okolo bokov jednu vrstvu. Potom vlejeme jablkovú kašu, rovnomerne ju rozotrieme a vrch zahladíme. Tortu dáme do chladničky a keď stuhne, odstránime bočnú obruč a tortu ozdobíme vyšľahanou šľahačkou. Nepečená roláda: 150 g piškót, 100 g mletých mandlí, 70 g margarínu, 100 g práškového cukru, 2-3 lyžice vajcového likéru, 2 lyžičky kakaa, papier na pečenie, čokoládová

poleva, mandle na ozdobenie. Piškóty pomelieme a zmiešame s mandľami a cukrom. Pridáme zmäknutý margarín a postupne vmiešame likér. Zo surovín vypracujeme tvarovateľnú masu, ktorú rozdelíme na dve časti. Do jednej časti primiešame kakao. Papier na pečenie posypeme práškovým cukrom a rozvaľkáme polovicu bielej masy na plát. Na druhom papieri rozvaľkáme plát rovnakej veľkosti z polovice tmavej masy, ktorý preklopíme na plát z bledej masy. Pomocou papiera na pečenie pevne zvinieme do rolády a dáme na niekoľko hodín stuhnúť do chladničky. Druhú roládu pripravíme rovnako, len tmavý plát uložíme na spodok. Stuhnutú roládu ozdobíme čokoládovou polevou a mletými mandľami. Piškótový koláč: 300 g piškót, jablková šťava, 400 ml šľahačkovej smotany, 200 g mletých orechov, 150 g cukru, višne. Piškóty namáčame v jablkovej šťave a poukladáme na dno hlbšej nádoby. Z vody a cukru uvaríme sirup, do ktorého zamiešame orechy a necháme vychladnúť. Šľahačku dôkladne vyšľaháme (môžeme použiť i šľahačku v prášku) a primiešame do vychladnutého sirupu. Potom pridáme orechy a touto masou potrieme piškóty. Na ňu poukladáme vykôstkované višne a znovu potrieme orechovou masou. Nakoniec vrch posypeme postrúhanou čokoládou.

gastro

pripravila mária lučetincová |

Makarónový nákyp so zeleninou

Marhuľové rezy

Potrebujeme: 200 g makarónov, 1 menší karﬁol, 1 menšia brokolica, 150 g hladkej múky, 400 ml mlieka, 4 vajcia, 50 g masla, 200 g tvrdého syra, mletý muškátový oriešok, soľ, 3 lyžice oleja,

Potrebujeme: 180 g masla, 180 g práškového cukru, 5 vajec, 100 g polohrubej múky,1/2 prášku do pečiva, 20 g kakaa, rum, marhuľový lekvár, marhuľový kompót, orechy.

olej na vymastenie a strúhanka na vysypanie misy. Postup: Makaróny uvaríme v osolenej vode do polomäkka a scedíme. Karﬁol a brokolicu očistíme, rozdelíme na ružičky, uvaríme do polomäkka v mierne solenej vode a scedíme. Zapekaciu misu vytrieme olejom a vysypeme strúhankou. Na dno rozložíme polovicu makarónov, na ne navrstvíme ružičky karﬁolu a brokolice, ktoré zakryjeme zvyšnými makarónami. Nákyp dáme zapiecť do vyhriatej rúry. Na oleji (3 lyžice) opražíme múku, zápražku zalejeme mliekom, dobre rozmiešame a necháme vychladnúť. Potom pridáme rozšľahané vajcia, ochutíme muškátovým orieškom a zmesou zalejeme zapečené makaróny so zeleninou. Povrch polejeme rozpusteným maslom a nákyp zapečieme pri teplote 180 °C do zlatohneda. Podávame ešte zahorúca posypané strúhaným syrom.

Poleva: 100 g čokolády na varenie, 100 ml smotany na šľahanie. Šľahačka: 250 ml smotany na šľahanie, 40 g práškového cukru, 1 stužovač šľahačky. Maslo, cukor a žĺtky vymiešame do peny, pridáme múku rozmiešanú s práškom do pečiva a s kakaom, z bielkov ušľahaný tuhý sneh a všetko zľahka premiešame. Pripravené cesto rozotrieme na vymastený a múkou vysypaný plech a upečieme. Upečený a vychladnutý múčnik polejeme rumom a šťavou z kompótu, potrieme lekvárom, poukladáme naň kompótové marhule, polejeme čokoládovou polevou a ozdobíme šľahačkou a jadrami orechov. Rezy môžeme pripraviť aj s broskyňami. Čokoládová poleva: Rozlámanú čokoládu dáme zmäknúť, pridáme šľahačku a vymiešame na hladkú polevu. Šľahačka: Do schladenej šľahačkovej smotany pridáme stužovač šľahačky, cukor a dotuha vyšľaháme.

Rady do kuchyne – Syr v chladničke nevyschne, ak ho vložíme do plastovej nádoby a pridáme dve kocky cukru. – Z krajcov starého chleba môže byť chutná sladká večera. Natrite ich margarínom a džemom, naukladajte do sklenej misy, zalejte mliekom rozmiešaným s vajcom a krátko zapečte v rúre. – Ak zahusťujete polievky alebo omáčky zátrepkou, pred pridaním zmiešajte múku s trochou soli. V zátrepke sa nebudú tvoriť hrudky. 38

– Ak sa med zahreje na teplotu vyššiu ako 40 °C, stratí mnoho zo svojich liečivých účinkov, preto ho nikdy nerozpúšťame v príliš horúcom čaji alebo mlieku. – Med nám ľahko skĺzne z lyžičky, ak ju predtým namočíme do oleja. – Chlieb zvláčnie a nevysychá, ak do obalu na chlieb pridáme rozkrojené jablko.

Záber z vernisáže 24. mája 2013 v Petrovci

vladimír valentík /

andrej meleg |

Výstava ponúkla rôzne výtvarné techniky

K spoločnej výstave Čaro štetca II. Z

druženie petrovských výtvarných umelcov svojou sústav- insitnému prejavu najmä Zuzany Holúbekovej a Zuzany Pudelnou činnosťou od roku 2009 sa snaží usporiadaním počet- kovej, hoci mimoriadnu pozornosť návštevníkov výstavy určite ných výstav zviditeľniť tvorbu jednotlivých výtvarných zanie- povzbudia vydarené reliéfne práce – portréty v dreve Miroslava tencov z Petrovca, ale aj z iných prostredí (Kulpín, Hložany, Hansmana. Každá spoločná výstava a tak aj tohtoročné Čaro štetca Pivnica, Kovačica, Šabac a Ruský Kerestúr). V priebehu niekoľkých rokov vyprofilovali sa však dve pravidelné spoločné výsta- vytvorí prevahu niektorých námetov. Tohto roku okrem domivy členov petrovského výtvarnického združenia Čaro štetca nantných krajiniek mimoriadne početné sú kvetinové zátišia a Petrovské pohľady, ktoré sa organizujú pri príležitosti Slo- (K. Breuningová, B. Galamboš, M. Ivičiaková, A. Kozová, venských národných slávností. Čaro štetca je však pravidelná S. Legiň, V. Levársky, Z. Pudelková). Hovorí to niečo hádam výstava členov petrovského združenia výtvarníkov, ktorá sa o našich výtvarníkoch, lebo vraj iba dobrí ľudia majú radi organizuje od založenia výtvarníckeho zoskupenia v Petrovci kvety. Tohtoročná spoločná výstava pri príležitosti Dňa Petrovca pri príležitosti Dňa Petrovca a vlani dostala pomenovanie Čaro štetca. Je to spontánne profilovanie spoločnej výstavy, ktorá sa pozostáva však z dvoch celkov. Prvý tvoria umelecké práce, o ktorých sme práve hovorili, a druhý tvoria práce, ktoré Zdrudo budúcna určite stane tradičnou. Tak aj tohto roku pri príležitosti Dňa Petrovca spoločná ženie petrovských výtvarných umelcov dostalo do daru od výstava Čaro štetca II. zoskupila umelecké práce až 27 výtvar- Viery Dorčovej Babiakovej a Vladimíry Dorčovej Valtnerovej níkov. Z toho počtu až 17 je z Petrovca, dve petrovské výtvar- z umeleckej zbierky nebohého novinára a kultúrneho dejateľa níčky sú zo Spojených štátov amerických a Nemecka, traja Jána Dorču (1948 – 2011) pri príležitosti 65. výročia jeho naroz Hložian, ale sú tu aj umelci z Kulpína, Pivnice, Kovačice, denia. Darované obrazy sú časťou jeho súkromnej zbierky, Ruského Kerestúra a Šabca. Členovia petrovského združenia ktorá vznikala prevažne počas pôsobenia jeho Galérie pri jasteda prichádzajú z početných prostredí a na realizáciu 54 vý- liach. Sú tu práce našich popredných akademických maliarov tvarných prác použili aj rôzne techniky – od maľby, kresby, a grafikov Pavla Čániho a Pavla Popa, mladej akademickej výtvarakvarelu, grafiky, pyrografie, fotografie až po kolorované relié- níčky Andrey Merníkovej z Pivnice, popredných insitných maliarov, akými sú Martin Jonáš, Ján Glózik, Anna Kotvášová, fy z dreva. Väčšina výtvarníkov uprednostňovala vo svojej tvorbe mi- Zuzana Pudelková, Zuzana Víziová, Ján Chlpka a ďalší. Tento metický prístup, čiže väčšina sa snažila v svojich prácach napo- vzácny dar z pozostalosti Jána Dorču dáva tohtoročnej výstave dobiť buď skutočných ľudí, zábery z prírody alebo iné empiricky osobitné čaro. skutočné situácie okrem Zity Filipovej Lukićovej, ktorá v svojej tvorbe uprednostnila lyricko-poetický prístup. Pozoruhodná je mimoriadna maliarska zručnosť a šikovnosť skúsených maliarov, akými sú Samuel Legíň, Zlata Červená Kaloian, Vladimír Urbanček alebo Branislav Galamboš a Ján Miškovic, ale sľubne pôsobia aj práce tých najmladších účastníkov, akými sú Davor Kolarski, Alexandra Horvátová a Emília Valentíková. Osobitnú poČasť účastníkov výstavy Čaro štetca II zornosť treba venovať

& marína hríbová |

Benátky po polnoci: začiatok ohňostroja

Bolo by romantické plaviť sa gondolou po benátskych kanáloch

Za novoročnou krásou K

ráľovná Jadranu, mesto kanálov a palácov... alebo voda a paláci, odčitovanie: o koľko hodín a minút vyprevadíme starý a pevnina, dlhá história a pochybná budúcnosť, vzdušná privítame nový rok... Boli to nezabudnuteľné zážitky. Nikto a nič nám ich nemôže elegancia a matná melanchólia. Po tisíc rokov bolo mesto jednou z najväčších námorných mocností. Dnes niekdajšia sláva zobrať zo srdca. Aj fotografie sú len fotografie ako dokument, ale opadla, mesto stratilo lesk, leží mimo času a priestoru. Na jeho pravý pocit, to pravé plesanie vedľa srdca a pohľad očí na tú ubolenú krásu určite nezabudnete. Majú dva typy ulíc – kanály krásu – to môže zažiť len ľudská bytosť, ak navštívi toto mesto. V Taliansku je to tak presnejšie. Čiže a chodníky. Áno, sú to Benátky. v Benátkoch veľký ohňostroj nezačína Neviem ani sama, čo je to vo mne hneď o polnoci, o 00:00, ale o pätnásť také silné, také mocné, že Benátky aj minút neskôr... Ohňostroj a jeho sila, farba napriek tomu, že som ich už raz navštía krása na nebi – podľa tohto si budem vila, aj naďalej ma veľmi lákajú... Čo to pamätať prvé minútky neznámeho 2013. fascinujúce v sebe skrývajú? Meno, arroku... Ohňostroj pramenil z loďky, teda chitektúru, históriu alebo naozaj neznáz mora, a bol natoľko silný a veľký, že mu a lákavú budúcnosť? Alebo je možno zafarbil celú, celučičkú oblohu. V tom naozaj niečo v maskách, pod ktorými sa okamihu sme vypli fotoaparáty a kochali skrýva táto kráľovná Jadranského mora? sa v kráse pre dušu a srdce, užili sme si Neviem! Ale vstúpiť do nového roku obraz, ktorý nám Benátky v tom okamihu 2013 práve v tomto meste bol pre mňa vďačne a nesebecky ponúkli... Tlkot poháveľkým, priam ohromným zážitkom... rov, pohľad na krásnu nočnú hladinu, Oslava Nového roku je vždy pod veľkým úsmev na tvári a nová strana do života sa otáznikom. Kam odísť? Novoročné začala písať... Vyprevadili sme starý a priovzdušie vie byť pod veľkým stresom... vítali nový záhadný rok. O druhej hodine Čo si obliecť, aký účes si dožičiť, ako sa Aj zmoknutá je fotogenická ráno loďkou sme sa vrátili späť do hotela... vyhnúť niektorým veciam, ktoré sa dejú z roka na rok, lebo oslava Nového roku, aj keď je nová, je vždy O dva dni sme znovu navštívili Benátky... V to januárové ráno, a prevažne všade tradičná. Preto je najlepšie zbaliť sa, vyhľadať kým sme v reštaurácii pri káve ochutnávali taliansky sladký koláč kanceláriu, ktorá ponúka zľavu na novoročné sviatky, a – od- podobný nášmu srbskému kuglofu alebo slovenskej bábovke, cestovať. Zažiť a prežiť nádherné novoročné chvíle inak a tak- kvapky dažďa kropili okno . Deň predtým, keď sme navštívili Veronu, bol slnečný, a práve teraz, keď sa máme znovu vrátiť do mer za rovnaké peniaze. Taliansko... Ráno sme docestovali do Terstu. Voľakedy, po- mesta vody a turisticky zažiť Benátky – prší! Ak už počasie zlyhačas SFRJ, to bolo pre nás mesto nákupov. Dnes je to tichučké lo, naša nálada sa nezmenila. Nasadili sme úsmevy a nedovolili mesto. 31. decembra 2012 sme sa poprechádzali popri mori a počasiu, aby pokazilo nastávajúci, ale aj ten predchádzajúci zážikochali sa v kráse zimného decembrového, aj keď slnečného tok. A tak sa loďka už kolísala morom smerom k benátskemu dňa, pozerajúc sa na obletujúce čajky v prístave. Pokračovali prístavu, kvapky dažďa nechávali stopu, kým zvedavé tváre cessme cestou do Palmanova outlet village, kde sme mali 4 – 5 tujúcich pozerali na hladinu. A keď sme nohou vykročili na pevnihodín na nákupy. Predvečerom sme docestovali do turistického nu Benátok, sprievodca nám ukázal, kde si možno kúpiť dáždniky, mestečka Lido di Jesolo a ubytovaní sme boli v hoteli vzdiale- keďže sme si ich nechali doma, v Srbsku ☺. Tak sa nám dáždnik nom na 3 minútky od veľkej piesočnatej 9-kilometrovej pláže. s celkovou nálepkou Benátok, vyrobený v Číne (stál 10 eur), stal Keď sme si trochu oddýchli, šli sme si obzrieť toto veľmi zaují- dobrou a peknou pamiatkou a nezabudnuteľným zážitkom z dažmavé mestečko. Dostali sme sa k pobrežiu a obdivovali vlny divých Benátok... Mesto žilo a nikto z turistov z celého sveta sa v tme... Zvláštny pocit: december, more, zima a vlny v tme... vôbec nesťažoval na počasie. Iba jedna čajka nemala dobrú nálao 20. h sme v prístave Punto Sabioni nastúpili do loďky, ktorá du, nemohla letieť, nuž sa ponevierala po Námestí Sv. Marka. Tak nás Benátskou lagúnou zaviezla po kráľovnú Jadranu, mesto sa stala fotomodelkou všetkých okoloidúcich. Zostala na tom kanálov a palácov, totiž do Benátok. V zázračnej noci nás priví- daždi, my sme sa aspoň mohli skryť do kaviarne, z ktorej sme mali tal lesk a blesk jedného z najkrajších miest nielen v Európe, ale krásny pohľad na mosty, spájajúce dva brehy. Spev spevákov na aj vo svete... Novoročné ovzdušie, na stovky tisícok turistov na gondolách, ktoré sa plavia kanálom, akoby šiel s melódiou dažjednom mieste, k tomu pod maskami. A čaro sa začalo... Na ďa... Hádam sa nesplnia zlé predtuchy, podľa ktorých by Benátky Námestí Sv. Marka bola hlavná fiesta a na špeciálnom javisku mali byť zaplavené. Dúfam, že toto nedoceniteľné bohatstvo stála veľká maska – maskot Benátok v diamantoch... Ponad, na predsa len zostane na zemi.