Rovina 2013 09 10 by Slovenské vydavateľské centrum

SLOVENSKÝ MAGAZÍN číslo 9 – 10, 2013

ročník 20

cena 100 din

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

SIMPLY CLEVER

Oprávnený servis M. Kardelisa 22, Kysáč Tel./fax: 021/827-364

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec, 021/780-382

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

ján hlaváč

andrej meleg |

Sviatočné a predsa pracovné ovzdušie v SVC dňa 6. septembra 2013

Autori čerstvo vydaných kníh v SVC s riaditeľom Vladimírom Valentíkom a šéfredaktorom knižných vydaní SVC Víťazoslavom Hroncom

PRI ŠIESTOM VÝROČÍ SLOVENSKÉ VYDAVATEĽSKÉ CENTRUM...

S takmer tuctom vydaní D

ňa 6. septembra 2013 v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci si pripomenuli 6. výročie pôsobenia tejto kultúrnej inštitúcie s osobitným významom pre našu menšinu. Za prítomnosti autorov tohtoročných vydaní, tiež hostí a novinárov sa vyberanými slovami – predovšetkým o tohtoročnej vydavateľskej činnosti – prihovoril riaditeľ SVC Vladimír Valentík. Tohtoročná produkcia SVC za uplynulých šesť rokov pôsobenia je totiž najproduktívnejšia. Šéfredaktor knižných vydaní SVC Víťazoslav Hronec smele zaradil všetky obdržané Ileane Ursuovej – Rybím jazykom rukopisy kníh do Všetci zúčastnení autori sa prihovorili primeranými slovami, vydavateľského plánu, z čoho poďakujúc sa za vydanie kníh. Avšak slová vďaky Ileany UrsuViere Benkovej – Exlibris morušových listov vzniklo až 25 ti- ovej boli trochu iné: „Nikto mi ešte neurobil tú česť, aby ma tulov. Je to inak najvýnimočnejší vydavateľský plán za šesť rokov zavolal na promóciu vlastnej knihy. Vždy som knihy dostala pôsobenia, ako sa zmienil riaditeľ SVC. Doteraz vyšla tlačou takmer poštou pár mesiacov po promovaní, alebo ma niekto z vydavateľstva postretol na ulici a dal mi knihu idúcky. Ale moji Slováci tretina titulkov (7), ktoré sú zaradené do vydavateľského plánu. Na slávnostnom odovzdávaní 6. septembra autorské vý- zo SVC si také niečo nedovolili a uctili si ma povolaním na tlačky sa dostali do rúk piatich autorov. Sú to: zbierka básní odovzdávanie autorských výtlačkov. Také niečo sa mi stalo po Exlibris morušových listov Viery Benkovej, próza pre dospieva- prvýkrát v živote po mojich jedenástich zbierkach básní a mnojúcich Višňový lekvár Márie Kotvášovej-Jonášovej, súborné hých prekladoch kníh.” Vydané však boli i tri knihy mimo dielo z oblasti literárnej kritiky Svevydavateľského plánu, a to dve so dectvo doby jubilanta Samuela Bolspolkami žien v Kulpíne a v Petrovci. dockého vo výbere Adama Svetlíka, Ide o knihy receptov Bez raňajok doktorská dizertácia Dvojjazyčnosť ani krok a Takto to chutí po petrova jej pedagogické aspekty Ruženy sky (2) a knihu Jána Dorču SpoŠimoniovej-Černákovej a v edícii mienky, ktoré vydalo Centrum – SloMosty preklad básní rumunskej povenská kultúrna koordinácia spolu etky Ileany Ursuovej Rybím jazyso SVC. Okrem toho sú ešte tri také kom. Nie je to však koniec, lebo sú projekty, ktoré sú vo fáze prípravy, tu ešte i knihy Dalimíra Hajku Dotakže to bude celkovo viac než tridzrievanie do skutočnosti, dozrievanie sať kníh na tento rok. do sna, Daniela Dudka Nárečie AraNikto nepoprie, že ide o skutočdáča na pozadí vzniku a vývinu ne bohatý vydavateľský opus SVC, obce, ako i brožúrka Juraja Ribaya Márii Kotvášovej-Jonášovej – Višňový lekvár Lepší vdovec než mládenec. z ktorého je čo vybrať.

editoriál

| olinka glóziková jonášová |

V októbri s košiarom podujatí P odľa pranostík je dobré, keď v októbri list zo stromu padá, a tak rok požehnaný cestu si hľadá... Ešte počas starých Rimanov bol to mesiac, v ktorom obyčajne končievali vojenské výpravy. Október je teda mesiacom koncov a začiatkov. Je obdobím zmeny, časom, keď sa lístie na stromoch chveje, je časom novej nádeje. A už je tu! Zlatožltá jeseň nám zaklopala na dvere a zvlášť Kovačičanom na stôl prestrela plné košiare krásnych podujatí. Október je pre týchto obyvateľov najobľúbenejším. Nie preto, že je v ňom lámačka, zber úrody na poliach a veľa práce, ba naopak, že je to mesiac, keď sa na zaujímavé obsahy, trochu oddychu a zábavy môžu tešiť aj mladí, aj starí. V bežnom roku oslava Kovačického októbra štartuje symbolickým podujatím s trefným názvom pre najmladších spoluobčanov – Hrami bez hraníc. V ústredný víkend osláv milovníkom umenia bude k dispozícii 62. Októbrový salón najnovších diel členov Galérie insitného umenia. V rámci neho budú slávnostne otvorené aj ďalšie výstavy: výstava prác detí na tému Moja dedina omaľovaná, výstava fotograﬁí Päťdesiat rokov kultúrno-umeleckého spolku V šírom poli hruška a výstava Folklórne zvyky Slovákov. Všetky spomenuté výstavy sa budú konať na nádvorí Galérie insitného umenia. Je to október, ktorý spája všetko mladé a staré. Tohtoročné oslavy dostali ešte jeden prívlastok – zlaté. Nielen vďaka jesennému ovzdušiu, ale vďaka ešte jednému významnému jubileu pre Kovačičanov. Totiž členovia KUS V šírom poli hruška, pôsobiaceho pri Dome kultúry 3. októbra, spolku k narodeninám usporiadajú galaprogram pod názvom Zlatá hruška, na ktorom sa vystriedajú aj starí, bývalí členovia, či už folklórnych, alebo speváckych skupín, ktorí určitú časť svojho života venovali kovačickej Hruške. Nebudú chýbať ani koncerty rockovej hudby a ľudové veselice, predovšetkým známa Kovačická záhradka, ktorá bola v 90. rokoch minulého storočia obľúbeným miestom zábavy nielen mladších, ale aj starších obyvateľov. V prvý víkend osláv na nádvorí Miestneho spoločenstva v Kova-

čici bude aj slávnostné otvorenie Kovačického dvora, letného multifunkčného javiska na radosť mladým, budúcim generáciám, ktorých výstavbou tohto javiska tunajší kultúrni dejatelia akoby zaviazali chrániť a šíriť kultúrne dedičstvo svojich predkov a zachovávať si etnické povedomie od zabudnutia a vplyvu súčasnej, urýchlenej doby. A kde sú oslavy, tu sa aj varí. Tak bude tomu aj v tomto roku, nevystanú ani tradičné gastronomické podujatia, akými sú napr. Fazuliáda a Zlatý kotlík, čiže súťaž vo varení rybacej polievky. Na oslavu Kovačického októbra sa usilovne pripravovali aj členky Ženského spolku, pod organizáciou ktorého sa aj v aktuálnom roku bude konať Jarmok ručných prác a tortiáda. Do osláv sa už desaťročia zapájajú všetci, tak mladí, ako aj starší občania, aktívni, menej aktívni, či už svojou účasťou alebo len prítomnosťou na podujatiach, ktorou podporujú oslavy. Najmenší občania Kovačice prezentujú podujatie ako česť kovačického športovca – Spomienkový pouličný beh Dr. Janka Bulíka. Žiaci okrem toho, že sú mimoriadnymi športovcami, sú aj výnimočnými spevákmi. Svedčí o tom už 21. ročník festivalu slovenských ľudových piesní v prednese detí Rozspievané klenoty, ktorý do dejín zapíše ďalší ročník. Žiaci si aj vedľa osláv nenechajú ujsť Detský týždeň, v rámci ktorého usporiadajú aj Detský jarmok. Pre milovníkov písaného slova k narodeninám svojej rodnej Kovačice najplodnejšia súčasná spisovateľka pre deti a mládež Mária Kotvášová-Jonášová daruje jej siedmu v poradí knihu pre dospievajúcu mládež Višňový lekvár. Dospelí sa môžu tešiť na premiéru najnovšieho vydania časopisu Klasy, potom na premiéru knihy 80 rokov Matice slovenskej a na premiéru knihy Jána Povolného Pravdivé rozprávky. Zo športových aktivít na programe sú majstrov ské futbalové zápasy Prvej juhobanátskej ligy. Neskôr bude usporiadaná oslava významného jubilea – osemdesiat rokov pôsobenia FK Slávia v Kovačici a Októbrový turnaj v kolkoch. Divadelníci, ochotníci VHV scény pôsobiacej pri DK v Kovačici, sa rozhodli podujatie Divadelné dni Tomá-

ša Hriešika-Máška z apríla presunúť na október. Ako čerešnička na tortu tohtoročných osláv, aspoň keď hovoríme o tých kultúrnych dianiach, je celovečerný koncert pianistu Mareka Stupavského a vernisáž výstavy fotograﬁí Slováci v Kanade. Avšak Kovačický október je iba malou časťou toho, čo nám všetkým október prináša a ponúka. Pozrime sa vôkol seba. Uvedomme si, ako nám urýchlené tempo života, neustály boj s časom, ktorý sa priam kĺže z rúk, a chamtivosť priam nedovolia pozrieť sa vôkol seba a tešiť sa z prírodných krás, ktoré nám prináša aj táto jeseň. Nedočkavosť a dynamika nám bránia spoznať pravé tajomstvo života v hľadaní krásna a samého seba. Naučme sa preto hľadať krásu v každom jednom dni, či už slnečnom alebo daždivom, lebo každý z nich prináša niečo nové a nepoznané. Tak aj každý deň v októbri. Hoci nám prinesie už takmer tradičné podujatia, v nich je predsa len niečo nové bez ohľadu na to, že sa všetko opakuje. Pokúsme sa teda nájsť nové tváre, novú tvorbu, novú náplň a novú výzvu. Pokúsme sa október v nás a október v Kovačici privítať čím pripravenejšie a pompéznejšie...

z obsahu Na loďke k prístavu šťastia . . . . . . 4 Juraj Ľavroš – maliar rybárov . . . . 7 „Zodral” som si nohy, ale neľutujem . . . . . . . . . . . . . 8 Čas na úvahy, ale i čas na knihu . . . 13 Cirkus písmen . . . . . . . . . . . . . . . 14 Prepychové podujatie ako pokrm pre umeleckú dušu . . . . . . . . . 15 Desať dní na Podpoľaní . . . . . . . . 16 Sokobanja . . . . . . . . . . . . . . . . . 17 Slováci v Dobanovciach 1861 – 2011 . . . . . . . . . . . . . 18 Igor Branislav Štefánik a jeho boj o samostatnosť cirkvi . . . . . . . 21 V rodine Činčurákovej aj Pivnica mala významných ľudí . . . . . . 23

vis-a-vis

svetluša hlaváčová /

fotoarchív kristíny šusterovej |

S DIEVČAŤOM Z TITULNEJ STRANY – KRISTÍNOU ŠUSTEROVOU

Na loďke k prístavu šťastia

olo by vari hotovým hriechom spoznať také milé a rozvážne dievča, akým je Kristína Šusterová, a nepredstaviť ju aj na stránkach Roviny. Zdá sa, že za nami náhody akoby samy chodievali. Osud nás po prvý raz spojil ešte pred 15 rokmi, keď som sa vzletnými novinárskymi cestičkami dostala do pivnickej základnej školy a tam mi ju vytypovali ako vzornú žiačku vyšších ročníkov. Už vtedy Kristína bola so svojimi kvalitami zlatovláska na pohľadanie, ktorá sa v budúcnosti chcela stať vychovávateľkou. Kristína Šusterová Veľmi ďaleko však od pravdy neodišla, lebo dnes je z nej psychologička, ktorej poslanie má podobný účel ako v kedysi detskom sne. Navyše má dnes oveľa širší okruh záujmov a za sebou už aj prvé praktické skúsenosti. Nuž nakuknime poza otázky... Väčšinu dievčat, ktoré končia strednú školu spoločenského usmernenia, láka práve psychológia. Avšak malé percento sa na tento odbor aj dostane, lebo je silná konkurencia. Aj ty si sa prakticky stala súčasťou tejto konkurencie. V čom ťa zlákal tento odbor? KŠ: Ešte ako malá, keď som sa so sestrou hrala, chcela som byť lekárkou, vychovávateľkou, vlastne pomáhať ľuďom a deťom. Potom som na strednej škole mala predmet psychológiu, ktorý sa mi veľmi páčil. Vtedy som sa rozhodla, že je práve psychológia povolanie, ktorým sa chcem v živote zaoberať. Keď som sa zapisovala na fakultu, iný výber nebol. Alebo to, alebo nič iné. Hovorí sa, že prijímačky sú tu veľmi rigorózne. Cez aké testy a skúšky si na nich prešla a čo je vlastne prekážkou, že ich mnohí uchádzači nezvládnu? KŠ: Po prvé potrebné je mať vysoký prospech zo strednej školy a potom urobiť náročnú skúšku, ktorá je zostavená z troch testov – test všeobecnej kultúry, test inteligencie a vedomostný test. Veľmi ťažké bolo to, že neexistoval materiál, z ktorého sa môžeš pripraviť na prijímačky ako na iných prijímačkách. Sú to schopnosti a vedomosti, ktoré máš, alebo nemáš. Takže iba na vedomostný test som sa mohla pripraviť. To je dôvod, že veľa žiakov neurobia prijímačky, lebo teda nevedia, čo sa všetko môže nájsť v testoch. Osožila ti v rozhodovaní o štúdium psychológie možno aj skutočnosť, že si ukončila strednú zdravotnícku školu? KŠ: Áno, lebo som tam po prvýkrát počúvala o psychológii ako o vede, spoznala sa v tom povolaní a rozhodla sa študovať ju. Naplnilo štúdium tvoje predstavy o tomto povolaní? KŠ: Hej. Bola som jedna z tých, ktorí veľmi radi chodili na prednášky, písala som práce na témy, ktoré ma skutočne bavili, ale zo všetkého sa mi najviac páčila prax, ktorú sme, žiaľbohu, mali veľmi málo. Myslím si, že je to

najdôležitejšia časť štúdia. Praktickými cvičeniami nás vlastne pripravujú na realitu, čiže na to, čo nás čaká v praxi. Kde si po ukončení školy praxovala? KŠ: Po ukončení štúdia som praxovala v detskej nemocnici, kde pracujú klinickí psychológovia. Tam som sa stretala s deťmi, ktoré majú rôzne poruchy: telesné a psychické. Som tej mienky, že je to veľmi ťažká robota, lebo sa každodenne stretávaš nielen so zdravými, ale aj s chorými deťmi, ktoré majú problémy a poruchy. Avšak bavilo ma tam pracovať, lebo som získala veľmi vzácnu prax a každý deň som sa stretávala s novými a zaujímavými prípadmi. Určitý čas si pracovala ako psychologička na základnej škole v Selenči. Za pol druha roka, koľko si tam pobudla, dalo by sa generalizovať, s akými problémami sa deti, resp. adolescenti najčastejšie stretávajú? KŠ: Áno, práca na selenčskej základnej škole sa mi veľmi páčila. Je to celkom iná rozprávka ako v nemocnici. Sú tam zdravé deti, ktoré majú rozvojové problémy, problémy v učení, v láske, vzájomnej komunikácii, ale sú tam aj deti s osobitnými potrebami, s ktorými sa pracuje podľa individuálneho plánu a programu a potrebujú špeciálny postup. Aký máš pocit – majú mladí ľudia v našom štáte dostatok informácií o drogách a či sa podľa teba nadostač robí v oblasti prevencie drogových závislostí? KŠ: Myslím si, že sa V Atverpe, Belgicko nerobí nadostač v oblasti prevencie, zvlášť v tých menších prostrediach. Ja som dobrovoľne pracovala v istej novosadskej mimovládke, ktorá sa zaoberala prevenciou narkománie. Robili sme také dielne, ktoré boli prispôsobené rozličným vekovým skupinám a informovali sme deti o drogách a o ich negatívnom vplyve na zdravie. Tak som potom aj na škole v Selenči uplatnila svoje vedomosti a s deťmi robila dielne, ktoré ich bavili a mám nádej, že získali základné informácie o drogách, že ich budú môcť spoznať a že sa im vyhnú. Keď ide o sexualitu, myslíš si, že sú žiaci základných škôl dostatočne informovaní – zvlášť keď ide o pohlavné choroby a vírus HIV? Nemala by sa vyučovať sexuálna výchova? KŠ: Nemožem tvrdiť ani že sú, ani že nie sú žiaci informovaní. Niekedy sú deti informované oveľa viac, ako si rodičia a učitelia myslia, zvlášť v prípade tém, ktoré sú im zaujímavé. Ale tiež majú aj neúplné alebo nepravdivé informácie, čo môže priviesť k problému. Myslím si, že by

svetluša hlaváčová /

fotoarchív kristíny šusterovej | vis-a-vis

sa na hodinách triednej výučby mali viacej rozoberať témy ako napríklad sexualita, pohlavné choroby, tolerancia a že by do takýchto rozhovorov mal byť zapojený i školský psychológ alebo pedagóg. Momentálne si na poste koordinátorky Výboru pre vzdelávanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Ale aj napriek tomu predpokladám, že na sebe, vo svojom odbore neustále pracuješ. Kde sa vo svojej kariére vidíš napríklad o desať rokov? KŠ: Áno, je to novinka. Také dva a pol mesiaca pracujem v Národnostnej rade a môžem povedať, že som si zvykla vzhľadom na to, že som zmenila robotu. Každodenne mám nové pracovné úlohy, ktoré je potrebné v momente riešiť a s ktorými sa stretávam po prvýkrát v živote. Avšak mala som to šťastie, že mám ochotných kolegov, ktorí mi pomohli, aby ten proces zvykania sa trval krátko. ☺ So žiakmi na Donovaloch Z druhej strany sa usilujem nevzdialiť sa veľmi od svojho odboru, takže sa aj ďalej vzdelávam a pracujem dodenne s nami trénoval. Pracovali sme vážne a o jeden rok sme sa aj zúčastnili na prvej súťaži. Všetko to bolo na tom, aby som získala certifikát psychoterapeuta. O desať rokov sa vidím ako klinická psychologička, pre mňa veľmi lákavé: súťaženia, medaily, nové známosti, dobrý výzor... Nuž koho ktorá pracuje s deťmi, lebo by to neudržalo? ☺ by som s tou prácou bola Znamenalo to aj určitý najspokojnejšia. A keď nie, diétny režim? potom aspoň ako školská KŠ: Určite. Museli sme psychologička. Alebo vo všedbať o výživu, zvlášť pred obecnosti sa vidím na nejasúťažou. Ja som mala aj to kom pracovnom mieste, kde šťastie, že genetika zohrala sa budem zaoberať mládeveľkú úlohu a nemusela som žou a deťmi, ich psychickým až tak veľmi dbať ako niezdravím. ktoré moje konkurentky. Šport má významné Stalo sa mi, že som zjedla aj miesto v tvojom živote. to, čo som nesmela, lebo Magických šesť rokov si som vedela, že mi nezaškodí trénovala fittness. Čím ťa a že sa nezalepí tam, kde by udržala táto zmes špornebolo treba. ☺ tových aktivít a celkovéMala si aj nejaké úspeho životného štýlu? Ľadová skúška – nielen šikovnosti, ale i nervovej sústavy chy ako fittnesska? KŠ: Ešte ako dieťa som KŠ: Áno. Zúčastnila som na rôznych súťažiach v rámci veľmi rada bežala, hrala futbal s kamarátmi a zbožňovala telesnú výchovu. Asi ku koncu štvrtej triedy som sa zača- nášho štátu a získala hodne medailí. Tou najvzácnejšou la zaoberať fittnessom, a to vďaka profesorovi telesnej pre mňa je strieborná medaila, ktorú som získala na výchovy, ktorý tiež o to mal záujem. Bol trpezlivý a kaž- štátnej súťaži v Novom Sade. Dbať o svoj zovňajšok si sa akiste naučila ešte predtým. Máš možno i nejaký svoj vzor medzi módnymi návrhármi? Ku ktorému módnemu štýlu máš bližšie – talianskemu alebo francúzskemu? KŠ: Nemám svoj vzor, ale nosievam oblečenie, ktoré sa mi páči a v ktorom sa dobre cítim. Nevšímam si veľmi, či sa to páči iným. Zbožňujem vysoké podpätky a dbám, aby všetko, čo mám na sebe, bolo dobre skombinované. Fittness dnes... Už iba rekreačne alebo ho nahrádzaš iným športom? KŠ: Je dosť ťažko v týchto rokoch zaoberať sa gymnastikou, ktorá je súčasťou fittnessu. Taká kategória neexistuje. ☺ Dnes ho nahrádzam aerobikom, plávaním, prechádzkami... Počas štúdia si mala ešte jeden tréning – získavala si pracovné návyky na turistickej lodi, ktorá sa plavila na relácii Rýn – Mohan – Dunaj. Škola futbalu na Donovaloch

vis-a-vis

svetluša hlaváčová /

fotoarchív kristíny šusterovej |

KŠ: Bola to jedna veľmi vzácna a zaujímavá skúsenosť v mojom živote. Dvakrát som pracovala na takejto lodi. Po prvýkrát roku 2009, keď som ešte bola študentkou, dva a pol mesiaca počas letných prázdnin. Vzhľadom na to, že mám rada dobrodružstvá, mala som žiadosť znovu sa tam dostať. Takže som po ukončení praxe v nemocnici aj po druhýkrát odišla na loď, tentoraz som tam zostala takmer 6 mesiacov. To je taká avantúra, ktorá sa len veľmi ťažko dá opísať. Odporúčam skúsiť to na vlastnej koži. Zdvojila si tým svoju lásku k cestovaniu a spoznávaniu iných krajín s osožnou vecou. Pridanou hodnotou bola aj konverzácia v angličtine... KŠ: Myslím si, že vlastne moja láska k cestovaniu aj bola príčinou, aby som sa dostala na loď. Už sama informácia, že spoznám mnohé krajiny, ako napríklad Nemecko, Holandsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Belgicko a iné, ma Na seminári v Modre v tzv. Harmónii Kristína (v strede) prilákala a tešila som sa novým dobrodružstvám. Výhoda s kolegami zo selenčskej školy Vladislavou a Vlastislavom bola i tá, že som si zlepšila angličtinu, lebo bola úradným jazykom na lodi. Tiež som sa naučila a pol mesiaca. V septembri, keď som i niektoré slovká po nemecky, po indosa vrátila, chytila som knihu do rúk nézsky, vlastne vo všetkých jazykoch, a usilovala sa pokračovať tam, kde ktorými hovorili moji spolupracovníci. som sa zastavila, a načas sa mi podaBolo nadostač času po práci rilo skončiť štúdium. Potom som sa spoznať aj európske veľkomestá? zapísala na master štúdium a v tom isKŠ: Bolo, akoby nie. Samozrejme, tom čase som praxovala aj v detskej pre nás pracujúcich na lodi síce oveľa nemocnici. Roku 2011 som znovu odmenej ako pre tých, ktorí tam boli ako išla na loď a takmer pol roka vydržala turisti, ale každý deň sa našlo času v práci a zároveň bez svojich príbuzvyjsť na pobrežie a poprechádzať sa ných a priateľov. po meste. Veľakrát to bolo namáhavé, V ktorom meste sa napríklad lebo som pracovala od rána do 14. najviac daril shoping a do ktorého hodiny, potom som vybehla poprechámesta by si sa znovu chcela vrádzať sa a preskúmať mesto, v ktorom tiť? sme boli, znovu som sa vracala do KŠ: Shoping bol najkrajšou časťou práce, pracovala do noci, a tak zo dňa mojej plavby. ☺ Všade som pochodila na deň. po obchodoch, ale najviac sa mi darilo Predpokladám, že nebolo ľahké v Nemecku. Mali tam totiž lákavé zľaspojiť prácu na lodi so študentvy. V každom štáte sa mi niečo páčilo. ským školským rokom. Ako sa ti to Vo Francúzsku majú dobré syry a vína, Z ﬁttness obdobia: Kristína (zľava) podarilo a ako dlho si vydržala bez Švajčiarsko je veľmi zaujímavý štát, s trénerom Jankom Brňom a Michaelou príbuzných? Slávikovou roku 2000 na jednej zo súťaží ale pre náš štandard príliš drahý... KŠ: Pravdu povediac, vôbec to nePáčilo sa mi v Holandsku, zvlášť v Ambolo ľahké. V roku 2009 som hneď po ukončení júnového sterdame, lebo som tam uvidela veľa divných vecí a bolo skúškového obdobia odcestovala a pracovala iba dva mi to zaujímavé. Loď ti priniesla aj kopu kamarátov a iste aj zážitkov... KŠ: Zoznámila som sa tam s mnohými kamarátmi, ktorí pochádzajú z rozličných strán sveta. Bolo ich zo všetkých štátov bývalej Juhoslávie, z Anglicka, Česka, Slovenska, Nemecka, ale i z Indie a Indonézie. Aj ďalej som v kontakte s tými, ktorí mi boli blízki aj na lodi, a mám nádej, že sa niekedy aj stretneme. Boli to úžasné zážitky, na ktoré si s radosťou spomínam a o ktorých raz iste budem rozprávať aj svojim deťom. To znamená, že si v budúcnosti svoju loď nasmeruješ aj na Bali? KŠ: Nič nie je nemožné, lebo tam mám dobrého kamaráta, ale tentoraz vyštartujem ako turista ☺. Dúfam, že do tretice naše ďalšie stretnutie nebude niekedy v roku 2028 a že sa potom znovu pousmejeme pri spomienkach nad obsahom týchto riadkov. Rovnako tak, ako teraz pri tých spred 15 rokov na stránkach júnového Vzletu... V Amsterdame, Holandsko

& ružena kraticová | maliari

Juraj Ľavroš – maliar rybárov V

rodine Ľavrošovej maľujú, aj Juraj, aj jeho manželka Eva. Staršia dcéra sa vydala, aj jej manžel maľuje, ako i ona, ale iným štýlom. Nadšene rozprávajú o vnukovi Benjamínovi, ktorý prejavuje talent pre hudbu. Juraj Ľavroš aj spieva, tak ako i jeho bratia Pavel a Michal. Juraj sa narodil roku 1963 v Padine, kde ukončil aj základnú školu. Maľovať začal v roku 1991 povedľa brata Pavla. Prvú samostatnú výstavu usporiadal roku 1994 v Kovačici. Čoskoro nasledovali ďalšie samostatné výstavy na Kopaoniku a v zahraničí, na Cypre. S kovačickými insitnými maliarmi vystavoval na početných spoločných výstavách tak doma, ako i v zahraničí – na Slovensku, v Nemecku, Kanade, Mexiku. Členom Galérie insitného umenia v Kovačici sa stal roku 1994. Žije a tvorí v Padine. Kedy si si bol vedomý svojho talentu? – V základnej škole učiteľka výtvarnej kultúry Anna Babiaková si povšimla môj zmysel pre kreslenie a zaradila ma do výtvarného krúžku, zasielala naše práce na rôzne súbehy. Skúsil som začať maľovať roku 1986. Brat Pavel mi pomáhal pri technických veciach. Bolo obdobie, keď ma viacej zaujala hudba, Juraj Ľavroš mal som aj svoj orchester, hrali v ňom Ján Hološ, Ján Havran-Salvy, Pavel Karas a Pavel Žiak. Skupina sa volala Prečo. Ale hudbou sa zaoberať v dedinskom prostredí je možné, pokiaľ je človek mladý, neskoršie si treba zarábať na živobytie iným spôsobom. Roku 1992 som s manželkou a dcérou Liľanou pobudol v Nemecku. Tam som pracoval, ale som mal i čas na maľovanie. Nakupoval som si plátno a farby. Keď sme sa vrátili domov, intenzívnejšie som začal maľovať. S predajom obrazov mi pomohli Pavel Čapo (nebohý), Ján Hrk, vtedajší riaditeľ Domu kultúry v Kovačici, a Pavel Babka, majiteľ galérie. Spolupráca s Jánom Hrkom pretrváva dodnes. Som i členom padinského združenia Smäd. Aké máš pocity, keď maľuješ a čo ťa inšpiruje? Keď maľujem, nervová sústava sa mi uvoľňuje, pekné je to remeslo, ale málo cenné. Chcieť maľovať nie je len zárobok. Do tohto roku som robil s majJuraj Ľavroš: Pohľad na ostrov, strami na staveniskách, olejomaľba (33 x 24)

teraz sa už chcem naplno venovať maliarskemu remeslu. Obraz, ktorý teraz maľujem, je 123 x 130 cm. Chcem na ňom znázorniť to, čo som počul od starších – rozprávalo sa, že sa v ktoromsi roku žito klasilo a sneh padal, prichádzala zima, niektorí sedliaci sa pokúšali reťazami napadaný sneh odstrániť zo žita a niektorí sa zmierili s takým osudom. Tí, čo nerobili nič, mali bohatú úrodu. Sú to také extrémy, ktoré sa stanú raz za 100 rokov, a prečo – to my nevieme. Insitnému maliarovi, ktorý žije na dedine, samozrejme, sú blízke dedinské motívy. Nakreslil som mapu grafík pod názvom Nestašni gusani. Vladimír Valentík si povšimol maľby mojich rybárov. Pokiaľ káva rozvoniavala, prekrásny zvuk fujary sa rozliehal miestnosťou. Niekoľkokrát sa nám prihovorila aj mladšia dcéra Lýdia, opravdivá krásavica. Juraj nadšene rozprával, ako 18 rokov túžil po fujare a vlani si ju konečne zaobstaral na Slovensku. Všetkým niečo kúpil na pamiatku a sebe fujaru. Manželka Evka skončila kovačické gymnázium, na ktorom sa začala výtvarne prejavovať. Učiteľka výtvarnej kultúry ich zaviedla i k mame Zuzane. Ako anekdotu mi porozprávala, ako si namiesto čižiem, na ktoré jej mama dala peniaze, kúpila farby. Ukazuje mi svoj obraz s dedinským motívom – studňa, domáce zvieratá, domec, kvety, zvlášť slnečnice. Niekoľko obrazov sa jej aj predalo. Ale žena sa musí starať o domácnosť, odchádza aj do Belehradu za zárobkom, tak sa Evka vzdala maľovania. Juraj naďalej rozprával, ako je vždy ochotný darovať obrazy na charitatívnu činnosť, ak ho o to požiadajú, zvlášť pre deti bez rodičovskej opatery. Združenia maliarov by mali organizovať kolónie, je to príležitosť na kamarátenie, výmenu pozitívnej energie, dá sa tam aj niečo naučiť, zdokonaliť techniku. Mali by sa angažovať aj pri predaji obrazov a príprave výstav.

Juraj Ľavroš: Rybári, olejomaľba (60 x 80)

Intenzívnejšie maľujem v tomto období, lebo sa chystám na samostatnú výstavu, ktorá má byť v Kovačici v športovom stredisku Relax, ešte neviem presný dátum. Jurajovi Ľavrošovi prajeme úspešnú výstavu a aby sa mu podarilo mnoho obrazov namaľovať.

športové spomienky

anna dudášová |

SO SAMUELOM BALÁŽOM-BIELYM O JEHO FUTBALOVÝCH ROKOCH

„Zodral” som si nohy, ale neľutujem...

rivítal ma posediačky – na izbovom lôžku, z ktorého vstáva iba v núdzi s pomocou svojich najbližších, najviac manželky. Je po dvoch porážkach, ktoré trochu narušili jeho zreteľnú reč, sluch a v dobrej miere zahmlili aj spomienky na minulosť, zvlášť na dátumy, v ktorých sa udiali dôležité veci v jeho živote. Oporou v oprašovaní spomienok by mu mohli byť početné fotograﬁe, ktorých je u Balážovcov neúrekom, žiaľ, väčšina z nich nemá na záhlaví ani čiarku... Tento úvod je preto aj akýmsi autorkiným ospravedlnením za to, že sa pri písaní o Samuelovi Balážovi-Bielom, bývalom petrovskom futbalistovi, bude viac opierať na úlomky z jeho spomienok a menej na roky vetrom odviate... Báči Samo Baláž-Biely (1931) je jeden z mála niekdajších petrovských futbalistov, ktorí sa dožili 90. výročia založenia FK Mladosť, resp. jeho predchodcu Slovenského športového klubu (SŠK). Možno ich spočítať na prsty jednej Samuel Baláž-Biely ruky – Ján Žila (1924) a s manželkou Katarínou dnes Michal Tkáč (1926), žijú v Petrovci, a Pavel Sľúka, bývalý brankár SŠK (1929), žije v Kanade. Báči Samo Baláž je z nich najmladší a jeho prímenie „Biely” vzniklo z praktickej potreby rozoznať dvoch Samov Balážovcov, oboch futbalistov – staršieho, čiernovlasého Sama Baláža s prímením „Čierny”, a mladšieho blonďáka Sama Baláža, ktorý dostal prímenie v súlade s farbou svojich vlasov. Keďže Samo Baláž-Čierny už dávno brázdi nebeské výšiny, nemám tu potrebu zakaždým zdôrazňovať, o ktorého Baláža ide – ide už o jediného Sama Baláža. Báči totiž svojho syna nenazval podľa seba – Samo, volá sa Staňo, ale pred Staňom sa Balážovcom narodila dcéra Viera, známa petrovská herečka – ochotníčka, ktorá už dlhší čas so svojou rodinou žije v Kanade. Staňo je tiež ženatý a má deti, rodinu a keďže žije v Petrovci, má možnosť častejšie sa zastaviť u rodičov ako sestra Viera „za morom”. Kým som tam bola, priniesol otcovi Blic... Tak ako to teda bolo s tým báči Samovým „futbalovaním” od detstva až po sedemdesiate roky minulého storočia, keď sa deﬁnitívne rozlúčil s futbalom? Spomína si, že so štyrmi bratmi Benkovcami a susedom Tkáčom raz u Benkovcov, raz u Tkáčovcov, kde boli veľké sedliacke dvory, „kopali loptu do stohu slamy”. A chodili sa pozerať aj na tréningy „pravých futbalistov” SŠK – Štarkeho, Červeného, Pálenkáša, Lomena, Čániho, Lazu Petrovića, Bartoka, Jana a Paľa Benkovcov... – Tréninge maľi tedi veľa čuduvárov, na tréning choďilo vjac ľudí ako ňeska na fodbal! – hovorí báči Samo. Vo vojnových rokoch 1942, 1943 mal Petrovec svoju najlepšiu jedenástku, zhodli sa znalci petrovského futbalu. Do vojnového obdobia zapadá aj výstavba tribúny vo Vrbare, ktorú otvorili koncom augusta 1943 v rámci osláv 20. výročia založenia SŠK. Báči Samo Baláž-Biely mal vtedy 12 rokov, ale si živo spomína na roky výstavby tribúny, zvlášť na to, ako ju fanúšikovia pomáhali robiť „na móbu”... Do dorastu SŠK sa dostal ako 14-ročný, za prvú jedenástku začal hrať ako 18-ročný. Raz ako dorastenec vystriedal zraneného Tomáša Benku na hosťovaní v Kysáči, kde sa, ako hovorí, veľmi usiloval zapôsobiť, keď ho už raz za-

radili medzi „veľkých” futbalistov. Trénovalo sa trikrát v týždni, zápasy sa hrávali v nedeľu – striedavo doma a „na strane”. – Cestuvalo sa šakovako, hovorí báči Samo, – vlakom, kamiónom, na koči. Benkovci, aj Tkáčovci maľi koče, tak sme si po ósmi posadaľi na ňe a išlo sa. Keď zme išľi vlakom, voziľi nás na koči na staňicu. Ňehrali zme za peňjaze, ľem ňékedi nám zaplaťiľi večeru, paprikáš, bvop, aľebo už čo to bolo. A večeralo sa po fodbaľe tedi, ke sa zmiluvau ňékerí s petrovskích mesiarov, fanúšik klubu, aľebo člem veďeňja... A peňjaze som prvíras viďeu v Beľehraďe v ruki u Ivana Majeru pret eňim velmo vážňim zápasom. Ivam tedi viťjahou z vačku pekňí zvezok peňazí a povjedau nám: – Chlapci, ak vihráťe, toto vám poďeľíme... Aľe, nevihraľi zme! Sedím tak oproti môjmu spolubesedníkovi a debatujeme. Keď spomenul Belehrad, prišla mu na um ešte jedna udalosť z jeho „futbalového života”. Hovorí, že pár rokov na to, ako začal hrávať „riadny” futbal, začali ho omínať kolená – o slovo sa prihlásila „futbalová choroba” – meniskus. Keďže rovnaká „bieda” postihla aj jeho spoluhráča Tkáča, zľutoval sa nad nimi ich vtedajší tréner Čabrić a vybavil im v Belehrade operáciu. Keď ta prišli, dozvedeli sa, že lekár, ktorý ich mal operovať, už operuje v Taliansku. Vrátili sa domov a ich nevydarené operácie sa viac nespomínali. Kolená pobolievali aj ďalej, ale láska k futbalu bola silnejšia a zahmlievala bôľ... Meniskus cez roky progresívne napredoval a dnes

Báči Samo (vpravo), počas jedného z vlaňajších stretnutí, so susedom, spoluhráčom a trénerom Michalom Tkáčom

báči Sama doslovne prikoval k lôžku, lebo sa, ako sám hovorí, chrumkalá celkom zodraľi. Ale nerepce na futbal za to, že mu „zodral” kĺby. Ani na to, že počas 24-ročnej futbalovej kariéry „zarobil” množstvo kopancov na nohách, poniže kolien... – Fodbaľisťi s tim misja rátať! – povedal mi. Ako aj s inými zraneniami. On mal, ako hovorí, „puknutú” hlavu po zrážke s jedným hráčom, ale to prešlo, zahojilo sa, zostali iba stopy po kožných stehoch. Ale aj tie boli na niečo dobré. Po prvej porážke sa dozvedel, že mu práve oni zachránili život, lebo znemožnili silnejší výron krvi do mozgu... Viackrát dostal počas hry aj „po nose”, v Kysáči ho po jednom takom úmyselnom zranení museli vyniesť z ihriska. Silný úder medzi oči bola vlastne brankárova Marčokova jedovatá reakcia na jeho tretí gól, ktorý vsietil po dvoch góloch Paľa Benku. Hovorí, že sa to stalo, ako sa stalo. Ktosi z našich mu nešikovne prihral loptu tak, že dopadla na ruku a on ju potom tou istou rukou iba trochu potlačil do brány. Rozhod-

ca bol vtedy jeden a v konkrétnej chvíli dosť ďaleko od brány, nuž nemal dokonalý prehľad o tom, čo sa presne udialo na trávniku, a tak uznal aj ten tretí báči Samov „ručný” gól... To Kysáčanov riadne vyštvalo. Za všetkých sa s ním „vyrovnal” brankár Marčok, zvaný Jánošík. – Žabúch edom, tak ňi dosť čo sťe mi daľi dva góľi, ti mi buďeš dávať ešťe aj treťí rukou – a buch pesťou medzi oči, tak, že ma obľjala krú a miseľi ma viňjesť na nosítkach. Presňe takto to bolo! – spomenul si báči Samo. – S Kisáčaňí boľi naveki probľémi ke prehrávaľi! – zamiešala sa nám do rozhovoru báčiho manželka Katarína. – Aj mi žeňi zme chodiľi na zápasi a často aj inďe, ke naší hraľi vo s Petrovca a ke bolo za nás mesto. Probľémi bívaľi ľem Kysáči. Spomínam si, že ras Kisáčaňja kceli biť aj nás, žeňi fodbalistov, a mi zme sa potom skovávaľi v kukurici pri hrisku... Bolo to tak, že Kisáčaňja prehrávaľi, jeduvaľi sa na našich hráčov, nadávaľi jim keďeakje mená, ľem ras voľakto s pubľiki ukázau prstom na nás, ďe zme seďeľi a zakričau: – Ľaľa, tam sa jich žeňi! – a ke sa masa pohla k nám, mi zme viskočiľi a do kukurici... Teta Katka potom vyrozprávala, ako to bolo vtedy pekne, keď sa masovo chodilo na futbal, keď bola v nedeľu Vrbara plná mladých žien s kočíkmi, keď futbal sledovalo aj do 1 500 a na Slávnostiach aj viac ako 2 000 ľudí. Zaspomínala si na to, ako boli futbalisti populárni v dedine (A akoby si aj nespomenula, keď sa za jedného z nich roku 1957 aj ona vydala!) a ako sa dedina (rozumej: vedenie SŠK, neskoršie Mladosti, o nich staralo). Báči sa tak ako dobrý futbalista roku 1955 dostal „na pozvanie a odporučenie” do tlačiarne za sadzača, ale nebol hneď sadzačom, najprv nosil mlieko v kanvách od Kidričov. V Petrovci boli veľmi populárne aj hroznové zábavy a maškarné plesy, ktoré organizoval Futbalový klub Mladosť, povedala teta Katka. – Aľe misím priznať, že som tem jeho fodbal ňigda ňezbožňuvala. Veľa ráz, ke mi sobotu zahlásiu, že zajtrá rano pójdu ta a ta, tak som sa hňevala, reku Samo, ozaj či to ľem tak misí biť... Aľe

anna dudášová |

športové spomienky

S mojím spolubesedníkom sme sa v spomienkach prešli aj rokmi jeho vojenčiny (Gornji Milanovac 1951 – 1952), kde sa zblížil so známym hráčom FK Vojvodina Krstićom, s ktorým zaveľa udržiaval kontakt. Spomenul si aj na „na-

Tlačiarenskí robotníci ako futbalový tím na robotníckych športových hrách roku 1963 (Samuel Baláž-Biely stojí v strede horného radu)

ťahovačky” pri premenovaní SŠK na Mladosť (1947), k čomu prišlo potom, „ke sa do športu začala mješať poľitika a eňí kceľi, abi sa klub volau PŠK (Petrovský športový klub, pozn. ad) a tí z víboru to ňedovoľiľi...” Spomínali sme aj na loptu „obľečenú do kožeňej obľječky, do kerej bola strčená običajná lopta,” na futbalový tím, ktorý vytvorili sami „tlačiari”, a na Robotnícke športové hry, ktorých sa zamestnanci Kultúry pravidelne zúčastňovali, na to, ako sa u Balážovcov schádzali futbalisti, zvlášť tí, čo „prišľi zo straňe” – Privratský, Pavlis, Pejak, Činčurákovci, Čapeľa... Spomínali sme na to, ako sa báči Samo potom, keď ho noha už vážnejšie začala bolieť, preorientoval na futbalového rozhodcu a súdil plných sedem rokov, dokonca aj s adekvátnou kvaliﬁkáciou, ktorú medzičasom získal. Hovorí, že sa s aktívnym futbalom deﬁnitívne rozlúčil v sedemdesiatych rokoch, keď si ako šesťdesiatročný ešte „zachutil” hrať na Slávnostiach s veteránmi, ale vydržal iba do polčasu. – Potom som ľem zodvihol ruku na pozdrau a pobrau som sa z hriska... Ľuďja mi ťapuškaľi, bolo to dojímavo! – povedal mi báči Samo Baláž a v očiach sa mu zaleskli slzy. Iste prežil rovnako teplý pocit, ako ten spred rokov, keď ho fanúšikovia vyprevadili do dejín petrovského futbalu... „Vidíš, čo je futbal,” pomyslela som si, „ako tá láska k nemu, tá záľuba, človeka Vedenie a prvá jedenástka FK Mladosť z roku 1958 drží do staroby, ako nedá zabudnúť, ako (Baláž-Biely stojí štvrtý zľava) ním lomcuje...” vom sa so mňou ňigdá ňevadiv za fodbal, povjedau ľem I keď Samuelovi Balážovi život manévrovací priestor zúžil „misí”, skrútou sa a tajšou. Ke som sa zaňho vidala v 57- na domáce lôžko a na pár krokov okolo lôžka, futbal mu mom, kopaľi zme na lúki a mój Samo, ke zme sa naobe- neprestal vŕtať v hlave. Pochválil sa mi, že ho teta Katka duvaľi, zau motiku na pľece a tájďe do ďeďiňe. Ja reku, ďe občas odvezie do Vrbary na zápas a že o futbale rozpriadaSamo tájďe, spituvala som sa jeho maťeri a ona že vraj na jú aj s báči Mišom Tkáčom, keď príde k nemu na návštevu. tréning! A vi ho pusťíťe? Svokra sa na mňa ľem usmjala. Pýtala som sa, o čom konkrétne hovorili naposledy. – SpiAko kebi sa Sama bolo mohlo pusťiť aľebo ňipusťiť!“– spo- tuvau som sa ho, či reku pánťi mój gól s pou hrišťa, ke zme menula si teta Katka na prvé roky svojho manželstva s Čáčkom hraľi za Pohár maršala Tita a ke zme vyhraľi. s populárnym petrovským futbalistom Samom Balážom- Vraveu, že pánťi. Aj reku, či pánťi, ke som v Kikinďe dau Bielym, dlhoročnou ľavou spojkou FK Mladosť. gól hňeť v prvej pouminúťe... A pánťi, šecko pánťi! – po-

športové spomienky

anna dudášová |

chválil báči Samo Baláž dobrú pamäť svojho spoluhráča,

trénera a predovšetkým suseda a priateľa od detstva Michala Tkáča.

Maks

Z ROCKT

Náš rock Futbalisti Balážovci – Čierny a Biely (v prvom okne) na jednom z „vlakových zájazdov za futbalom” roku 1958

Teta Katka mi na rozlúčku poukazovala báčiho vyznamenania „za zásluhy o socialistický rozvoj Petrovskej obce”, ktorým sa mu prostredie odvďačilo pri 25. výročí oslobodenia Petrovca. Voľakedajším futbalistom boli dostupné iba uznania, zriedkavejšie vyznamenia. Marky a eurá prišli potom... Okrem futbalu báči Samo mal aj niekoľko „vedľajších” koníčkov. Bol dlhoročným členom mužského speváckeho Zboru XIV. VÚSB a mnohí naši spoluobčania si ho iste pamätajú aj z rôznych kultúrno-umeleckých podujatí, na ktorých so svojou životnou družkou Katarínou tvorili šikovný „domáci pár”. Autorke týchto riadkov Balážovci utkveli

Slávnosti, to nie sú iba ľudovky alebo čardáše. Tohtoročné dýchali i rockom. Potvrdil to piatkový slávnosťový večer – 2. augusta, keď v petrovskej Vrbare odznel koncert rockovej hudby, čiže Rockton. Jeho tóny sa niesli v znamení päťdesiateho výročia slovenskej vojvodinskej rockovej hudby. Totiž v dávnom roku 1963 v Kysáči bola založená naša prvá rocková skupina Osamelí mladíci. Tohtoročný koncert bol na ich počesť a na spomienku všetkých našich hudobníkov v priebehu 50 rokov. Hemžilo sa tu nielen domácimi petrovskými (3), ale aj cezpoľnými hudobníkmi, zo Selenče (2), z Padiny (2), Aradáča či Kysáča. Vystúpili Lude krawe, Marljivo čudo, Undead pulse, Oluja, Alibi band a, samozrejme, Maks, Fair Play – Dúha a Samuel

Boli to hudobné trendy mladosti

Táto fotograﬁa je z roku 1960. Na nej ktosi na ihrisku FK Mladosť zvečnil dvoch hráčov, J. Pavlisa (vľavo) a S. BalážaBieleho a brankára FK Mladosť A. Privratského (v strede)

v pamäti ako skvelí „domatinovia” na veľkej dedinskej ﬁeste, ktorú režíroval Andrej Privratský a hostí vítala mladucha v parte Jaňa Urbančeková, dnešná pani doktorka Fejzulahiová. Bolo to koncom novembra roku 1981, keď sa v Petrovci konal Svetový zjazd chmeliarov... Petrovec už neusporadúva také programy ako tie voľakedy, ktoré sa spomínajú dodnes. Nemá ani takých futbalistov, ako mal SŠK a jeho nástupca FK Mladosť za oných čias, keď futbal hrával aj báči Samo Baláž-Biely. Spomienky, spomienky...

–

Marljivo čudo

Samuel Kováč ml. – Viva M

Oluja (foto: Jasmina Pániková)

ONU 2013

päťdesiatnik Kováč ml. – Viva M. Zvlášť treba spomenúť vystúpenie skupiny Lude krawe, ktoré je vždy medzi radmi mladšej populácie vnímané ako mimoriadne charizmatické. Rôzne štýly primerané rôznym vkusom. Mladší mali šancu nakuknúť na niekdajšie hudobné trendy svojich rodičov a títo zasa na alternatívu svojich potomkov. Rock tu vlastne spojil dokonca až tri generácie hudobných labužníkov. Boli teda aj toto Slávnosti, ktoré ešte raz potvrdili, že ich organizátori a ideoví tvorcovia dokážu traﬁť „na žilku” všetkým bez rozdielu či veku či vkusu. jh, foto: Andrej Meleg

Fair Play – Dúha

Undead pulse

Obecenstvo

Lude krawe

Alibi band

& ján hlaváč |

Vojlovičania na Jarmoku umenia

Na otvorení medzinárodnej ﬁlatelistickej výstavy boli hosťami aj významné osobnosti

52. SLOVENSKÉ NÁRODNÉ SLÁVNOSTI 2013

Je to naša rieka ľudí V dňoch od 2. do 4. augusta 2013 v Báčskom Petrovci prebiehali v poradí 52. Slovenské národné slávnosti. Hodne podujatí k SNS sa však konalo aj skôr, a to nielen v Petrovci. Spomenieme niektoré. 1. augusta v Zhromaždení APV v Novom Sade Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny oslávila 10. výročie pôsobenia, v ten istý deň v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov bola otvorená samostatná výstava akademickej maliarky Márie Gaškovej, naši študenti sa už po trinásty raz stretli v Báčskej Palanke, v galérii Zlatých remesiel v Petrovci vystavovali tvoriví Kovačičania z tzv. Kreatornice... Všetky podujatia boli vlastne zvláštnou výstavou všetkého toho najkrajšieho, čo od lanského augusta po tohtoročný naša Slovač dosiahla predovšetkým na poli kultúrnom. Týka sa to menovite galakoncertov detských a mládežníckych folklórnych súborov.

V Galérii Zuzky Medveďovej vystavoval akademický graﬁk Pavel Čáni, vo vestibule Základnej školy Jána Čajaka bola nainštalovaná 9. medzinárodná ﬁlatelistická výstava. V piatkový večer sa uskutočnil otvárací program Ja som národ ako autorský projekt Michala Babiaka, sobotný deň bol dňom otvorených dverí, na Jarmoku umenia sa to tiež poriadne hemžilo, v nedeľu divadlá a šport, veselice zasa na každom rohu a každý slávnosťový deň... A najdôležitejšie je, že tu opäť bol zraz známych, priateľov, príbuzných, rodákov nielen z okolia a zo Slovenska, ale z celého sveta. Hovorí sa, že počas prvého augustového víkendu, keď prebiehajú Slovenské národné slávnosti, zahraniční hostia pred dovolenkou pri mori uprednostnia destináciu, akou je práve slávnosťový Petrovec. Nech je tak teda i o rok a nech pribudnú i noví hostia, lebo v Petrovci sú vždy vítaní.

Jarka a Mirko Števkovci z Aradáča

Z otváracieho programu SNS 2. augusta 2013 v SVD: vystúpenie krajanovcov

Knižné darčeky zo Slovenska – petrovskej Knižnici Štefana Homolu

Hlasľudovský stánok na Jarmoku umenia

Z LITERÁRNEHO ZÁHONU VIERY BENKOVEJ:

Čas na úvahy, ale i čas na knihu... Nová kniha literárna kritika Dalimíra Hajku Dozrievanie do skutočnosti a dozrievanie do sna, (SVC Báč. Petrovec, novozaložená edícia Iní o nás, 2013, ma inšpirovala na tieto úvahy.) Každé ráno sa poprechádzam týmto svojím imaginárnym záhradným záhonom, aby som sa nadýchala čerstvého vzduchu, ktorého onedlho takto ešte znesiteľne čistého asi v budúcnosti bude nielen pomenej, ale si ho budú môcť zaobstarať iba veľmi bohatí ľudia; čosi podobné, ako to bolo kedysi zadávna so soľou. O tom krásne svedectvo vypovedá práve naša slovenská ľudová rozprávka Soľ nad zlato. Mnohí o tomto presýtení odpadom a špinou, najmä plastikou, ako aj neľudským správaním sa mnohých k vlastnej Zemi sú zhrození a píšu, ale zdá sa, že nič nové sa v tomto smere nápravy nekoná, vo svete je vládca iba dolár. On určuje nielen smer západného, ale v poslednom čase i východného, ale i južného vetra; prefukuje všetky diery a priehlbiny sveta a najmä pachtí po panenských údoliach, ktoré potom znečistí dolovaním bohatstiev zeme alebo nafty... A čo my? Nás sa i tak mnoho toho nedotýka a najmä nie to, o čom by sme mali otvorene hovoriť a písať, že sa nám krajina časom vyprázdňovala a v nej zostávali iba tí, čo museli, alebo starší, ktorí nemali kam. A o tom písali aj autori a novinári, ale politika má svoje plavby a smery a proti nim sme už imúnni... A konečne, kto má záujem o kadejaké ﬁlozoﬁcké úvahy autorov či novinárov!? Veď keď sa už autori neškriepia a nehádžu oplzlé slová do tváre, tak ich nechajme, nech si radšej driemu, nech si hovejú na tom svojom teplom, hoc i veľmi chudobnom hniezdočku!? Veď čas sa aj tak rýchle prezlieka raz z jednej a potom hneď do druhej farby, vetry fúkajú tak, ako si často neprajeme, a literatúra pod týmto panónskym premenlivým nebom vraj pretrvá už stáročia, nuž prečo by nemala pretrvať aj v budúcnosti?! I o tom je v tomto mojom literárnom záhone reč... Mladí sú tu, už sa prejavili aj novými veršami a poviedkami, vyšli aj dve-tri nové knihy; vlastne my starší si myslíme, že by mali byť múdrejší od nás, už uznávaných autorov, nevyhadzovať kopýtkami hneď dovysoka ako pri tanci „trlababalan da joj prođe dan”, ale by mali niečo múdre „vytancovať”, teda napísať... Vlastne mladí píšu o tom, čo prežívajú, o svojom živote, ktorý je možno naoko ani nie ten pravý život a život na mieru; a nie je ani poetickou metaforou, ako ju do básne neraz vkladám ja osobne – teda rozkonárenou a barokovou, lebo som z takého cesta umiesená, kým oni sú už celkom iní... Mladí majú písať hoci o černi, ktorá ich oblieva zo dňa na deň tou bezútechovosťou, že sa im podarí mať bohatší a lepší život od rodičov, lenže tej najčernejšej černi sa stelie vôkol nás zo dňa na deň stále viacej, a preto mladých treba

pochopiť, že sú dezorientovaní a nemajú kam, možno do alkoholu, drogy, do bezútešnosti a veru i do šede a straty záujmu o umenie a tvorbu... * * * V mojom literárnom záhone pestujem, ako vidíte, i takéto úvahy, čiže kvetiny, voňavé i nevoňavé, súčasné i barokové, aj stroho post-postmoderné, hoci si myslím, že toto pomenovanie nemá nijaký súvis s budúcnosťou ani minulosťou. Je to možno, ako vždy, keď chceme byť bližšie krokom k budúcnosti, výmysel „múdrych” a sčítaných ľudí, literárnych kritikov, ktorým zunovalo „prplať” sa v starých moderných textoch, nuž vymyslime teraz texty postmoderné a nech je to potom tak stále, stále post, post, post... Teda z predchádzajúceho obdobia, ktoré sa stalo post, prebrali slovko „po”... Neveríte, tak sa presvedčte sami... Ale aby som vás predsa nakriatla na čítanie aj iných textov, ako sú tieto moje (predstavte si, aký narcizmus☺) presvedčte sa napr. čo si o tom myslí významný slovenský ﬁlozof, humanista, etik a literárny kritik Dalimír Hajko, ktorému práve v týchto dňoch vyšla v našom vydavateľskom centre kniha Dozrievanie do skutočnosti a dozrievanie do sna... A v nej sa dočítate, teda mnohí čitatelia asi pomenej, lebo je dnes už veľmi málo čitateľov, ktorí si vezmú do ruky takúto alebo podobné knihy, ktoré nútia človeka rozmýšľať! Veď aj načo rozmýšľať, keď za nás myslí počítač, však? Ale prečo nie čítať ľahkú zábavnú literatúru, ale aj to nájdete v blogoch na Internete a ak sa pozeráte na TV, nuž otvorte si kanál Family alebo pod. a pred vami sa odohráva nádherný dej Sulejmana Veľkého, zákulisie vrážd a lások, pravá ružová knižnica! Jáj, povie nejeden divák, aspoň zabudnem na všetky prasaciny a nehoráznosti, ktoré nás sprevádzajú v tomto čase vôkol nás!:-) a predsa, mám nádej, že ešte toho času všetci literárni snaživci nevymreli, že aj po takýchto vzácnych a zaujímavých knihách niekto siahne... Nuž, nech sme aj poslední rytieri písaného slova medzi dolnozemskými Slovákmi, verím, že predsa po nás zostane aké-také literárne a umelecké svedectvo, že sme tu raz žili, a len nehmotárili a nesedliačili! Tvrdí sa, že naše knihy sa nečítajú, že nie je u čitateľov o ne záujem, ale tak je to asi všade na svete i v materskej krajine... Ale keď človek zájde na jarný salón kníh v Novom Sade alebo na októbrový medzinárodný veľtrh kníh v Belehrade, priam žasne, koľko návštevníkov a čitateľov tam postretne (i Slovákov z celej Vojvodiny, ale i zo zahraničia) a aký je smäd po knihe... Verím, že i Slovenské vydavateľské centrum sa môže, hoci poskromne, ale predsa pochváliť mnohými vypredanými knižnými titulkami, a že zálohu starých vydaní asi veľa ani nemá! Iná je vec, že nemá ani sklad, ako nemáme už ani len vlastnú tlačiareň, ako ju majú vojvodinskí Maďari a i., ako sa ani náš týždenník Hlas ľudu netlačí v slovenskej tlačiarni v Petrovci, ale v srbskej v Novom Sade, na čo sa míňajú veľké peniaze. No to je už iná téma...

divadlo | &

monika necpálová |

SEMINÁR TVORIVÉHO DRAMATICKÉHO PÍSANIA PÍŠEŠ? PÍŠEM! 2013

Cirkus písmen „D” ako Divadlo sa jedno augustové ráno zobudilo a potiah- behom „Kráľa ulíc”. Príznačný motív vyzdvihuje tému štvrtého lo za rukáv „C” ako Cirkus. Cirkus „C” vtedy ešte vôbec netuši- ročníka seminára „Dotyky”. V tomto duchu autori zasielali už lo, čo od neho Divadlo „D” očakáva. Vedelo akurát toľko, že mu pred samotným začiatkom dielne dramatické texty. K ich následnej dramaturgickej úprave pristúpili Katka Hitzingerová a roroztrhlo rukáv a navlieklo ho do akéhosi vreca. „Čo to má byť za kostým?” opýtalo sa „C” ako Cirkus. „Nuž, kamarát, bude dák z Kulpína, umelecký šéf Divadla Jozefa Gregora Tajovského šou a nie hocijaká – divadelná, v mojej réžii,” odpovedalo „D” vo Zvolene Janko Chalupka. Aktuálnosť miesta a času si však vyžiadala radikálne rezy, lepšie poako Divadlo a už aj bralo do ruky ihlu podávajúc vedané prídavky. „Na tvári miesta” ju kostymérke. Ceruzky strčilo do ruky štyrom sa totiž zistilo, že herecká dielňa dramatikom a začalo sa tvoriť. Poďte len, poďte, bude výhradne mužská záležitosť milí naši, nakuknite s nami, ako... a autori sa napochytro museli poDramatická tvorba je špecifikum, ktoré si vypasovať s vymýšľaním textov pre žaduje určité zdatnosti. Buď sa s nimi narodíte – takmer čisto mužský ansámbel. ako Shakespeare – alebo im prídete na kĺbik poNuž, divadlo nie je statická zástupom času. V jednom aj v druhom prípade však ležitosť a najlepšie sa učí priamo stojí za pokus naučiť sa pár základných spisovaza pochodu. Preto pochodom teľských techník. Aspoň to by si neznalý myslel chod, Vlatko Miksád (Ilok), Elena predtým ako zavíta po prvýkrát v živote na semiHložanová (Báčska Palanka), Annár tvorivého dramatického písania Píšeš? Píšem! drea Speváková (Báčsky Petrovec) „Žiadna technika neexistuje. Osvojiť si určité a medzi nimi aj ja ako ohnivko zručnosti v dramatickom písaní možno len cvičezo stredného Slovenska sme hneď ním,” opravuje krivú mienku už na začiatku auv prvý deň do neskorého večera torka idey seminára Katarína Hitzingerová. Dáma sedeli nad klávesnicou počítača znalá dramatiky i písania vôbec, pôsobí ako proi nad papierom a písali a písali a pídekanka na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Katarína Hitzingerová s Vladimírom sali. Papierová robota má však pre ňu často skutočný Kolárom pri prezentačnom paneli, S našimi textami, ktoré nenenádych romantiky i zápasu. Stačí, ak vezme do ktorý navrhli účastníci dielne web dizajnu chali bez povšimnutia ani klaunov, ruky brko a už sa na papier sypú písmenká celej abecedy. Osobná skúsenosť s tvorbou a osobná skúsenosť s Dol- ani cirkusantov, ani artistky, ani múzy, sa popasovali pod vedenou zemou pred pár rokmi postavila ju na štartovú čiaru štafe- ním lektorov zo Slovenska Richarda Sanitru, Juraja Smutného, Tomáša Tomkuljaka, Sone Capkovej a Jána Marcineka účastníty projektu „Píšeš? Píšem!”. Príhodný názov v auguste tohto roku už po štvrtý raz prilákal ci hereckej dielne. Koláž z textov predznamenala cirkusovú atmosféru a striedanie patričného napätia. Toho si herci užili desiatky účastníkov zo Slovenska, Srbska i Chorvátska, aby spolu prežili divadelné absolútno v Pivnici. Seminár, ktorý sa viac ako dosť, keď sa učili počas seminára chodiť na chodúľoch medzičasom z dielne dramatickej rozrástol o dielne hereckú, a hltať oheň. Artistická bravúra však pripravila pre divákov v Aquaprojektového manažmentu, web dizajnu a grafiky, možno parku Petroland v Báčskom Petrovci, ale aj v Báčskej Palanke skutočne označiť za medzinárodný. V tomto roku zo Slovenska a napokon večer na motostretnutí v Pivnici obrazy nevídané. „Každoročne je seminár tematicky inak zameraný. Zároveň pricestovali účastníci, ak dobre počítame, na štyroch autách. Dovliekli so sebou okrem chodúľov aj gitaru, fujaru a heligónku. chceme účastníkov vždy niečo nové naučiť. Tentoraz sme siahSamotné inštrumenty veštili, že divákov čaká nezabudnuteľný li po pouličnom divadle, pretože tento druh prejavu nie je na Dolnej zemi až taký bežný,” ozrejmuje Katarína Hitzingerová. zážitok. Tak sa aj stalo! Aj Vlatko Miksád dodáva: „Tým, čím sa tohtoročný seminár líšil Po piatich intenzívnych dňoch dramatickej, dramaturgickej, režijnej, hereckej a propagačnej práce 17. augusta uzrelo od predošlých a čím mne osobne otvoril oči, je prenesenie svetlo sveta divadelné predstavenie Cirkus vzťahov s ústrednou scény na ulicu. Nemal som predstavu, že to takto fantasticky dopadne! Všetky dielne boli hodnotným prínosom pre nás melódiou, ktorá azda ešte divákom dlho bude znieť v ušiach, a príochotníkov. Poučili nás, rozšírili vedomosti a pohľady.” Vďačné slovo a pevný stisk kamarátskych rúk patrí hostiteľom – Divadlu Janka Čemana v Pivnici. Oni boli tí, ktorí skoro ráno vstávali a pripravovali raňajky, oni boli tí, ktorí sa starali, že aktéri nikdy nemali o nič núdzu a všetko mali vždy poruke. Ak by bolo potrebné zniesť modré z neba, aby sa mohlo hrať, zniesli by nám aj to! O to viac treba vyzdvihnúť ich ochotu a priazeň, o čo náročnejšie je rok čo rok seminár aj po finančnej stránke pripravovať. Vernostnou kartou ďalšieho ročníka sú teda nadšené ohlasy účastníkov a neutíchajúci entuziazmus organizátorov. Cirkus vzťahov po spoločne strávenom týždni v Pivnici nie je už len titulkom predstavenia, ale predovšetkým mementom kamarátstva a slovenskej divadelnej tvorby, ktorá spája dve slovenské zePredstavenie Cirkus vzťahov v Aquaparku Petroland me – tú spod Tatier i tú zo šírej roviny. v Báčskom Petrovci (foto: archív Aquapark Petroland)

& aneta lomenová | festivaly

Prepychové podujatie ako pokrm pre umeleckú dušu 18. ročník folklórneho festivalu Hontianska paráda prebiehal v dňoch od 16. – 17. augusta 2013 v Hrušove na Slovensku, na ktorom sa zúčastnili aj členovia folklórneho súboru Šafárik z Nového Sadu. Šafárikovský zájazd, ktorý finančne podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, sa tentoraz realizoval v organizácii Matice slovenskej v Srbsku. Z toho dôvodu na ceste súbor sprevádzala, vedľa umeleckých vedúcich Jána a Ivana Slávikovcov a podpredsedníčky centra Juliany Brtkovej, aj predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku Katarína Melegová-Melichová. Hontianska paráda je vrcholným podujatím a prezentáciou obce Hrušov, a jej dospievajúci vek svedčí o tom, že sa svojou kvalitou dopracoval k vrcholným podujatím ľudovej tradičnej kultúry Hontu. Návštevníkov z rôznych kútov sveta oboznamuje s pôvodom a históriou kultúrneho dedičstva, ktoré si žiarlivo Keď regrúti mašírujú pestujú a zachovávajú tunajší občania. Zveľaďovanie týchto klenotov je hodné povšimnutia a na chvíľu návštevníkom folklórnych súborov zo Slovenska a celý rad ďalších sprievodných umožnili nazrieť do minulosti našich predkov, ktorá verným podujatí. Na Hontianskych dvoroch mali stánok aj predstaviteľky potomkom zaváňa až dodnes. Festivalová náplň obsahovala Spolku kysáčskych žien, teraz ako reprezentantky Matice slobohaté prezentácie už takmer zabudnutých starodávnych roľ- venskej v Srbsku, kde predávali špeciality svojej dediny – kysáčníckych prác a ponúkala spoznať rôzne remeslá v hrušovskom sku sármu a rad koláčových pochúťok. Našli sa tu aj matičné prostredí a samotnej obci. a hlasľudovské publikácie, takže návAby sa Hrušovčania so svojimi tradičštevníkov členky SKŽ prilákali ponými skvostmi podelili aj s inými milovmerne ľahko. Samozrejme, k náplni níkmi tohto druhu umenia, umožnili festivalu nemohli chýbať scénické štyri programové úrovne festivalu, ktoré vystúpenia folklórnych súborov z rôzzahŕňali tradičný priebeh žatvy, ručného nych kútov sveta, ktorí svoje umea strojového mlátenia obilia, pričom sa lecké vedomosti prejavili na hrušovhrušovské gazdiné podieľali na pečení skom zámkovom amfiteátri. chleba a lepníkov v pôvodných kamenV piatkovom večernom programe ných peciach iní Hrušovčania sa zapopod názvom Prvé nôty vystúpil aj dievali s kresaním, opracovaním dreva, ľudový orchester pri SKC Šafárik kameňa a so stavbou uhliarskej míle. pod vedením Jaroslava Lačoka. FS Široké festivalové spektrum ponúkalo aj Šafárik ako predstaviteľ dolnozemtým historicky naladeným návštevníkom ských súborov a tunajších Slovákov čosi autentického. Boli to historické vôbec vystúpil najprv na javisku Pod Kysáčske spolkárky s dobrotami traktory, mláťačky, vozy a roľnícke náravežičkou. Tu prítomných pozdravil die zberateľov z Hrušova. Aj tí, ktorí si zakladajú na dobrom umelecký vedúci Ján Slávik a potom sa prihovorila aj predsedjedle, sa mali z čoho tešiť. Na Hontianskych dvoroch bolo totiž níčka MSS Katarína Melegová-Melichová v mene Matice, ako aj mnoho ochutnávok miestnych gastronomických špecialít. Po- vo vlastnom mene a skrátka predstavila aj kolektív šafárikovnúkali aj langoše, zemiakové placky, bryndzové halušky a boli cov, ktorý tu predviedol dve choreografie a sólo spev v podaní tu aj priestory na posedenie pri ľudovej hudbe a speve. Ivana Slávika. Festivalová paleta pokračovala v amfiteátri gaPredstavili sa tu remeselníci z celého Slovenska a zo zahrani- laprogramom pod názvom Pri jednom stole, kde okrem šafáričia, čo vyzdvihuje festival na celoeurópsku úroveň. Organizova- kovcov vystúpili aj folklórne kolektívy z Čierneho Balogu, Kraná bola tanečná škola, výstava maliarov, vystúpenie detských kovín, Pliešoviec, Brezna, Rožňavy, Dolnej Strehovej a z Oravy. Záverečný program patril poprednému folklórnemu súboru Železiar. Realizáciu festivalu podporila európska komisia v rámci programu Európa pre občanov. Ústredným cieľom tohto festivalu je spoznávanie tak vlastnej kultúry, ako aj kultúry a života komunít vybraných obcí z európskych krajín. Tento, ako vidno, úspešný projekt podporujú partneri z Česka, Maďarska, Poľska a Chorvátska. O jeho úspešnosti sa presvedčili aj členovia Šafárika a predstavitelia Matice a s láskou si vychutnávali bohatú ponuku ľudových tradícií. Hrušovčanom srdečne prajeme nech sa im aj ďalej takto darí a môžeme im iba závidieť na tomto skvoste, lebo si tu každý mal možnosť nájsť cestu k radosti, dokonca aj ten Spoločná fotografia členov Šafárika najprieberčivejší. s predsedníčkou MSS Katarínou Melegovou-Melichovou

katarína mosnáková |

Desať dní na Podpoľaní S

lovenská oblasť Podpoľanie je jednou z najsvojráznejších regiónov Slovenska. Je to malebná podhorská krajina, ktorá vyniká prírodnými krásami, množstvom lesov, potokov a minerálnych prameňov, ale aj jedinečnou a stále živou ľudovou kultúrou. Nemá presne vymedzené geografické ani administratívnoprávne hranice, ale o jej pohorí Poľana, básnikmi ospevovanom symbole slovanstva, určite každý počul. Jednou takou typickou podpolianskou dedinou rozprestierajúcou sa v tomto regióne je Detva, nám predovšetkým známa podľa festivalu Slávností pod Poľanou, kam každoročne zavíta aj jeden náš folklórny súbor, víťaz festivalu Tancuj, tancuj... Tohto roku však Detva bola hostiteľom krajanom z celého sveta, a to až desať dní. Medzi nimi, pravdaže, nechýbali ani Slováci zo Srbska, ktorí sa tu zúčastnili na choreografickom seminári, potom v rámci programu Krajanskej nedele, tiež v galakoncerte 48. Slávností pod Poľanou a nakoniec aj na Škole dolnozemských tancov, ktorá zožala veľký úspech. Ale poďme radom... Všetko sa začalo príchodom účastníkov Letnej školy výučby choreografie slovenského ľudového tanca a slovenských reálií do Detvy. Bolo to vo štvrtok 4. júla, práve v ústrety Dňu zahraničných Slovákov, ktorí si na Slovensku pripomenuli o deň neskôr ako štátny sviatok. Úhrnne 35 krajanov z Česka, Chorvátska, Maďarska, Poľska, Rumunska, Srbska a Ukrajiny strávilo tu desať krásnych dní, plných zážitkov, nových získaných vedomostí, skúseností, známostí a priateľstiev. Navštívili kultúrne a historické pamiatky Detvy, Hriňovej a Očovej – troch výrazných tanečných mikroregiónov Podpoľania, zoznámili sa s valašskou kultúrou, tradičnými hudobnými nástrojmi či remeslami, pozreli si prírodné krásy tohto územia a postretávali sa s významnými folkloristickými osobnosťami, ktoré doposiaľ možnože poznali iba z televíznych obrazoviek alebo z vystúpení na rôznych festivaloch. Nechýbali ani teoretické prednášky, ale ani praktické, teda tanečné tréningy, ktorým sa venovala najväčšia pozornosť. Lektormi tohtoročnej letnej školy boli docent Ján Blaho, Martin a Tatiana Urbanovci, korepetítorom Ondrej Druga. Zo Srbska sa na škole zúčastnili: Vladimír Medveď a Tatiana Čorbová (KIS Kysáč), Katarína Mosnáková (SKUS Jánošík z Jánošíka), Ivan Slávik (SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu), Ivana Zovková (Dom kultúry 3. októbra z Kovačice), Martina Papová (Dom kultúry Michala Babinku z Padiny), Fraňo Trusina (ZŠ Jána Kollára, Selenča), Emil Farkaš (SKOS Jednota, Šíd) a Ferenc Štandi (SKC M. R. Štefánika, Báčska Palanka). Výsledky seminára a získané poznatky frekventanti mali možnosť ukázať v rámci 48. Slávností pod Poľanou v Detve. Najprv vystúpili na malom javisku festivalového areálu, kde uviedli polhodinový program, a potom aj v rámci záverečného

Spoločná fotka po vystúpení na galakoncerte Slávností pod Poľanou v Detve

galakoncertu Brána maľovaná, kde tancom, piesňou a ľudovým krojom poukázali na rozdiely, ale aj styčné body slovenskej Dolnej zeme a Podpoľania. V poradí 4. letnú školu choreograﬁe organizovalo Centrum ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského (CĎV UK) v Bratislave, ktoré bolo garantom podujatia a malo na starosti obsah, prípravu a realizáciu celého seminára. V mene CĎV UK sa na seminári organizačne podieľala Ľudmila Ábelová, ktorá po ukončení seminára medziiným povedala: ...dodali ste mi energiu a chuť znovu pracovať na tom, aby sa vymýšľali nové projekty, nové lokality, ktoré budú pre Vás, naši Slováci v zahraničí, prínosom, novým poznaním a obohatením. Prosím, odovzdávajte svoje tanečné a spevácke zručnosti v školách, dedinách a mestách, jednoducho tam, kde žijete, aby snaha nás všetkých bola rozosievaná medzi Vás, všetkých našich krajanov. Seminaristi si nenechali ujsť ani Krajanskú nedeľu – program detvianskeho festivalu, ktorý je už tradične venovaný zahraničným Slovákom. Na tejto jubilujúcej 40. Krajanskej nedeli, ktorá bola 14. júla, predstaviteľom vojvodinských Slovákov bol Folklórny súbor Klasy, pôsobiaci pri Slovenskom kultúrno-umeleckom spolku h. Janka Čmelíka v Starej Pazove – laureát vlaňajšieho FF Tancuj, tancuj... Program pomenovaný Keď regiment mašíroval cez náš dvor v réžii Vlastimila Fabišíka pripravili aj ďalšie krajanské súbory, a to: PÚČIK z Brna, Česká republika; NÁDEJE z Paríža, Francúzsko; SKUS Fraňo Střapáč z Markovca, Chorvátsko; ZELENÝ JAVOR z Krempách, Poľsko; CEROVINA z Čerpotoka, Rumunsko; MORENA z Londýna, Anglicko; DOMOVINA (Slovak domovina dancers) z Windsoru, Ontario, Kanada; Folklórna skupina PIŠPEK z Pispeka, Maďarsko. Garantom koncertu bol Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí na čele s predsedom Igorom Furdíkom, ktorý sa tiež zúčastnil na podujatí. Ako sme avizovali, vojvodinskí Slováci absolvovali ešte jednu akciu v rámci Podpolianskych slávností. Bola to Škola dolnozemských tancov, ktorá sa už tretí rok za sebou konala ako sprievodné podujatie tohto festivalu. Tentoraz sa jej organizátori Martin a Tatiana Urbanovci rozhodli, že sa budú vyučovať tance zo Starej Pazovy, z Kysáča a Jánošíka. Staropazovský trasený čardáš učil Zlatko Ruman, kysáčsku džupuňu Vladimír Medveď a jánošícky čardáš a párový ilečkový tanec prítomným priblížila autorka týchto riadkov. Škola opäť zožala úspech a vyvolala záujem návštevníkov festivalu a médií. A čo je ešte podstatnejšie, urobila ďalší významný krok v prezentácii tradičnej kultúry vojvodinských Slovákov na SloÚčastníci choreograﬁckého seminára spolu s organizátormi a lektormi vensku.

& ružena kraticová | cestujeme

Sokobanja A

by sme si užívali život a sálali optimizmom, treba sa naplniť dobrou energiou. V tom nám môžu pomôcť aj fyzické aktivity. Doma si to zvyčajne dopriať nemôžeme, lebo pri vykonávaní domácich prác sa unavíme. Avšak mali by sme si aspoň pol hodiny zacvičiť. Pri cvičení sa vytvára hormón šťastia. Zacvičiť je možné pasívnejším alebo aktívnejším spôsobom. Ak sa rozhodneme niekam odísť na dovolenku, môžeme si dožičiť plávanie, prechádzky, horolezecké túry, aj rafting, ak sme odvážnejší. Relaxom v Sokobanji sú prechádzky Lepterijou, odchod na Ozren, obchôdzka zrúcanín Soko-grada, ale aj prechádzky po meste. Sokobanja je umiestnená v kotline s rovnakým menom. Mestečko sa nachádza v centrálnej časti východného Srbska, na nadmorskej výške 400 m. Obklopujú ho brehy – Rtanj (1560 m), Ozren (1174 m), Devica (1116 m), Slemen (1099 m), Krstatac (1069 m), Bukovik (894 m) a Rožanj (897 m). Cez mesto preteká rieka Moravica. Od Nového Sadu je vzdialené 320 km a od Belehradu 240 km. V blizkosti mesta je umelé Pred večerou sme sa poprechádzali cestičkami parku Bovanské jazero. Vezieme sa pitoresknou krajinkou. Prvý Je tu ešte dosť nedotknutej prírody, cieľ je zastaviť sa v kancelárii pre súkrompopulárne výletné miesto Lepterija, staré né ubytovanie. Po príchode do poschodomesto Soko-grad, Kalinovica na Ozrene, vého domu domáca pani nás núka černicoprameň rieky Moravica – Vrelo, Barukdžije, vým sladkým a kávou. Dom je viac na Sasalačka jaskyňa, Vrmdžansko jazero, periférii, ale aspoň nie je premávka rušná. vodopád Ripaljka – výška 20 metrov. DoPáči sa mi priestranná terasa, z ktorej je máci sa chvália, že je Sokobanja srbská pekný výhľad a môžeme tam piť rannú kráľovná v turistike. Od roku 1977 pacienkávu. ti sa môžu liečiť v špeciálnej nemocnici Čistý vzduch, liečivá termálna voda, Sokobanja pre bronchiálnu astmu, chromnoho zelene v parkoch sú ideálne miesto nickú bronchitídu, respiratórnu insuﬁcienna liečenie pľúcnych chorôb, reumatizmu, ciu, pneumónie, sinusitídu, alergie a iné nervových ochorení a zvlášť sa odporúča ochorenia. V posledných rokoch vybupre oddych a rekreáciu. dovaný je i akvapark a wellness, takže je Reštaurácia, v ktorej sa stravujeme, je tu zastúpená i rekreačno-komerčná turisplná turistov, čo je znakom chutnej stravy. tika. Večer je bohatý na možnosti zábavy – kaZnáme osobnosti, ktoré súvisia s týmto viarničky, prechádzky, počúvanie tzv. živej mestom sú – knieža Miloš Obrenović, Hajhudby, niektoré podujatia, ktoré ponúka duk Veljko, Ivo Andrić, Isidora Sekulićová, kultúrne leto v Sokobanji. Zapáčila sa nám Branislav Nušić, Stevan Sremac a iní. vzdialená reštaurácia, do ktorej sa šlo liSokobanja je obľúbené kúpeľné mesto, povou alejou. Svätojánske mušky nám boli zvlášť pre penzistov a malé deti. Vo večersmerovník a vyčarovali nám romantické ných hodinách sa predsa hemžila aj mláPohľadnica Sokobanje ovzdušie. Noci sú sviežejšie, ale príjemné. dež.

Penzión Aleksandar

Vnútro klasickej reštaurácie

želko čapeľa / archív autora

Slováci v Dobanovciach 1861 – 2011 D

obanovce sú jednou z dvoch osád mimo Vojvodiny, kde žijú Slováci a majú organizovaný národný život. Vlastné inštitúcie, organizácie a združenia, teda v Srbsku, a územne patria hlavnému mestu Belehrad čiže mestskej obci Surčin. Druhou osadou sú Boľovce. Dobanovce sa prvýkrát spomínajú roku 1404 v jednom maďarskom stredovekom doklade, aj keď sa predpokladá, že jestvovali aj skorej. Dedina Dobanovce sa rozprestiera v juhovýchodnom Srieme, západne od Zemuna. Dedinský chotár hraničí s chotármi Zemuna, Ugrinoviec, Deča, Petrovčića, Bečmena, Surčina a Šimanoviec. Osada sa nachádza vedľa diaľnice Belehrad – Šíd, na 16.-tom kilometre od Nového Belehradu. Vedľa osady prechádza železničná trať Batajnica – Boľovce, a neďaleko je umiestnené aj letisko Belehrad. Na priestore Dobanoviec objavili sídlisko z doby bronzovej. Prvá zmienka o osade datuje z roku 1404 ako ,,Maletinci”, ktoré aj dodnes jestvujú ako časť Dobanoviec. Ako sídlisko Dobanovce jestvovali aj počas panovania Turkov, keď územia patrili mestu Zemun. Začiatkom 18. stor. z mesta Tolinci sa sem dosťahoval väčší počet obyvateľov. Dedina vtedy patrila zemunskému a vojčanskému panstvu. Roku 1735 pri pravoslávnej cirkvi sa zakladá prvá škola v Srieme. Dobanovce v roku 1736 mali 26 domov, čisto srbských, a už roku 1756 – 100 domov, 1774 – 158 domov, 1791 – 173 domov, v ktorých žilo 1411 duší. V 19. stor. do dediny pribúdajú noví obyvatelia zo Srbska, Liky a Kordunu. Dobanovčania

Slovenské deti s učiteľom náboženstva, r. 1929

roku 1803 stavajú nový kostol, ktorý venúvajú Sv. Nikolovi. V prvej polovici 19. stor. do Dobanoviec prichádzajú Slováci, prevažne z Báčky: z Kysáča, Báčskeho Petrovca a Hložian. Slováci z Dobanoviec patrili farnosti boľovskej, lebo o krátky čas v tej dedine vystavali evanjelický kostol. V 60-tych rokoch 19. stor. do dediny prichádzajú Nemci. Škola v Dobanovciach začína s prácou koncom 18. storočia. Príchodom Nemcov v nej zaviedli oddelenie pre nemecké deti a roku 1908 štvorročná základná škola prerastá do päťročnej a otvára sa učiteľská stanica pre učiteľa Slováka. Roku 1935 v Dobanovciach žilo 3000 Srbov, 500 Slovákov, 560 Nemcov a 90 Cigánov. Po vojne Nemci sa vysťahovali a počet obyvateľov náhlo stúpa, takže roku 1961 Dobanovce počítali cca 5.000 a 1981 cca 9000 obyvateľov. Veľký počet prisťahovalcov pochádzal z južného Srbska, Pirota, Vranja... Po rozklade SFRJ a vojne do Dobanoviec sa priťahovali ľudia z Krajiny a Bosny, takže roku 2001 dedina mala vyše 10 000 a v roku 2011. vyše 12 000 obyvateľov. Dnes Dobanovce územne patria mestu Belehrad a novej mestskej obci Surčin. Dobanovce dnes sú urbánnym sídliskom s takmer kompletnou infraštruktúrou a relatívne rozvinutým priemyslom, podnikateľským priestorom a stavebnými pozemkami, ale i veľkými nedostatkami. Základnú školu navštevuje asi 800 žiakov, v rámci ktorej pôsobí i škôlka. V meste pôsobia dva folklórne spolky: KUS Budúcnosť a Slovenský kultúrno-osvetový spolok Šafárik, Spolok žien – Društvo žena, bojovníci, holubári, dostihový Zakladatelia slovenskej čitárne r. 1929 (Slovenského domu 1934, klub, futbalový klub, knižnica, LiterárSlovenského spolku 1934 a Miestneho odboru Matice slovenskej 1935, v čele s učiteľom Jánom Vitízom) ny klub, klub dôchodcov, tanečná

| Je to vďaka: Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Mestskej obci Surčin, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí z Bratislavy, Pokrajinskému sekretariátu pre kultúru a informovanie, SEAVC Laverton, Melbourne, Austrália, Matici slovenskej v Srbsku, Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov; rodinám: Litavskej, Čapeľovej – zo Starej Pazovy, Krajčiovej, Kohútovej, Vitízovej, Matúchovej, Snidovej, Čapeľovej, Sýkorovej, Fábriovej a Galátovej – z Dobanoviec, Kohútovej z Padiny, Čániovej z Melbourna, Austrália, Siráckej z Ohia, USA, Agárskej, Ďarmockej, Kohútovej z Toronta, Kanada, Vladimírovi Tomanovi z Londýna, V. Británia, a odbornej pomoci profesora J. Miklovica, J. Horváta zo Starej Pazovy, J. Čiepa z Báčskeho Petrovca, prof. Dr. J. Babiaka z Kulpína; mediálnej stálej podpore: Hlasu ľudu, novinárky Anny Lešťanovej, RTV Stará Pazova, novinárky Anny Simonovićovej, www.kulpin.net – Kataríny Pucovskej. škola... srbský pravoslávny kostol s dvomi farármi, slovenský evanjelický kostol, adventistický kostol, nazarénske spoločenstvo. Mestská hromadná doprava spojila dedinu s centrom Belehradu linkou 611 a so Surčinom a Ugrinovcami linkami 606 i 603. Dom kultúry jestvuje, ale nefunguje v dôsledku zlej hmotnej situácii, takže sa kultúrne diania a ostatné zhromaždenia uskutočňujú v miestnostiach Miestneho spoločenstva, základnej školy a v Slovenskom národnom dome.

Slováci v Dobanovciach

želko čapeľa / archív autora

Roku 1907 Slováci vystavali vlastný slovenský evanjelický kostol v strede mesta. Dovtedy mávali spoločné bohoslužby s Nemcami evanjelikmi. Roku 1908 sa otvára slovenské oddelenie v rámci základnej školy, keď sem prichádzajú aj prví slovenskí učitelia. Roku 1929 založili Slovenskú knižnicu a roku 1934 výstavbou Slovenského národného domu vzniká Slovenský kultúrno-osvetový spolok Šafárik. Učiteľ Ján Vitíz je jeden z najvýznamnejších Slovákov, ktorý prispel k tomu, aby tunajší Slováci mali svoju školu a spolok. Jedna z najpoprednejších rodín v tom čase, Litavskovci, darovala pozemok a značné množstvo peňazí na výstavbu Slovenského národného domu, ktorý sa časom stane kultovým miestom nielen v Dobanovciach, ale aj v celom Dolnom Srieme. Roku 1935 založili Miestny odbor Matice slovenskej. V tom roku Dobanovčania zahrali aj prvý divadelný kus po slovensky – Dobrá bolesť, čo dá pojesť. Prvý fotograf v Dobanovciach bol Ján Litavský, prvý elektrikár Pavel Litavský. V Slovenskom dome bola prvá čitáreň, odtiaľ bolo počuť prvý gramofón a rozhlasový prijímač, určitý čas tam pôsobila aj slovenská škola, tam sa pozeralo prvé ﬁlmové predstavenie a sledoval prvý televízny program, dokonca tam bola aj prvá diskotéka v Dobanovciach. Ktovie kvôli čomu dom a spolok nefungovali v rokoch 1989 – 2002. Slováci v Dobanovciach majú svoju Slovenskú evanjelickú cirkev, faru, slovenský cintorín, Slovenský národný dom, Slovenský kultúrno-osvetový spolok Šafárik a Miestny odbor Matice slovenskej. Spolok obnovili r. 2002 a Miestny odbor Matice slovenskej 29. júna 2003, na cirkevnej slávnosti. Tunajší veriaci Slováci patria väčšinou k evanjelikom. Majú kostol v strede mesta, ktorý sa vlastne považuje iba za modlitebnicu, pretože nemá zvonicu. Slovenská fara sa nachádza v časti dediny, kde žijú Slováci, oproti Slovenskému domu, v rámci ktorej sa nachádzal aj byt pre slovenských učiteľov. Ide o jedinú inštitúciu, ktorá od založenia kontinuovane funguje dodnes. Dobanovce sú fíliou, v kostolnom zmysle patria Boľovciam. Bohoslužby vykonáva boľovský farár Ján Vinkovič, teraz už senior sriemsky, a to v prvú nedeľu v mesiaci, druhého

U prvej polovici 19. stor., v období od roku 1861 do roku 1866, do Dobanoviec prichádzajú prvé slovenské rodiny z Báčky, t. j. z Kysáča a Báčskeho Petrovca. Väčšina z nich boli poľnohospodári, ktorí sem prišli kvôli lacnej a plodnej pôde. Prvé osadnícke rodiny sú: Kohút, Žila, Vitíz, Čapeľa, Sirácky, Snida, Krajči; neskoršie z Hložian, Starej Pazovy a Boľoviec spomínajú sa rodiny: Čáni, Fábry, Ferko, Kulík, Agársky, Marčok, Podmajurský, Majorský, Fabian, Greksa, Križan, Menďan, Mandáč, Sýkora, Ďurovka, Kukučka, Zelenák, Mikuľa, Kováč, Čorba, Báďonský, Brna, Ivak, Kardeľ, Haško, Vrška, Litavský, Gajdoš, Karásek, Dolinaj, Ďarmocký, Teplý, Krupinský, Sľúka, Severíny, Dubovský, Meš, Pálik, Straka, Marček, Matúch, Galát... Roku 1892 založili Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor. Roku 1900 v Dobanovciach žije cca 200 Slovákov, medzi dvomi vojnami cca 500 a po druhej svetovej vojne počet drasticky klesá, takže dodnes tu žije menej ako 200 obyvateľov, Slovenská škola s učiteľom Jánom Vitízom v šk. r. 1933/1934 ktorí sa hlásili k Slovákom.

želko čapeľa / archív autora

dňa veľkého sviatku a podľa potreby

(krštenie, svadba, pohreb). Ešte donedávna všetky inštitúcie Slovákov v Dobanovciach fungovali spolu, pre malý počet ľudí, ktorí prakticky všetci boli vo všetkom, ale potom, keď cirkev predala svoje pozemky v Dobanovciach a pokupovala nové v Báčke, v Selenči a Hložanoch, a Slovenský dom bol zváľaný a vystavaný nový, – tá jednota viac nejestvuje, lebo sa jedni stali múdrejšími a bohatšími, ale aj uzavretejšími, a druhí viac otvorenejší, ale nie menej bohatší a múdrejší, lebo využili zákon, štát, nacionálne inštitúcie a lokálnu samosprávu a dostali všetko prostredníctvom projektov ,,na kľúč”. Vzájomné styky inštitúcií Slovákov v Dobanovciach dnes takmer ani nejestvujú – čo sa týka vedení (jedna strana je problematická), a ľud ako ľud: ide podľa potreby kde chce, keď ho niečo zaujme. Slováci v Dobanovciach čítajú slovenské časopisy: Hlas ľudu (15 čísel); Rovinu, Vzlet a Zorničku si môžu prečítať v Slovenskom dome, ako aj iné časopisy a knihy, sledujú rozhlasový program Rádia Stará Pazova, niektorí aj Novosadského rozhlasu a, keď im to umožní lokálny distributér káblovej siete, aj RTV 2, zriedkavješie TV Pančevo.

Plagát k oslavám Dobanoviec

Učiteľ Ján Galát v triede, 1956

Do dobanovského slovenského spolku, do Slovenského domu a do kostola chodia Slováci zo Surčina, Batajnice, Šimanoviec, Ugrinoviec, Zemuna, Boľoviec, takže sú Dobanovce považované za centrum slovenského spoločenstva pre Dolný Sriem. Škola, slovenské oddelenie alebo hocijaký iný spôsob výučby materinského jazyka nejestvuje od roku 1980, s výnimkou rokov 2004 – 2005, keď z iniciatívy SKOS Šafárik a za pomoci Matice slovenskej a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny fungovala fakultatívna výčba slovenského jazyka s 37 žiakmi a desiatkou dospelých. Vo svojich začiatkoch „slovenská škola” bola spätá s cirkvou, od roku 1908 sa stala samostatnou alebo neskoršie spoločná so srbskou, alebo ako iba slovenské triedy v rámci Veľkej školy. Za druhej svetovej vojny 1941 – 1945 Veľká škola nefungovala a slovenská fungovala v rámci vtedajšej Slovenskej čitárne. Po vojne, do roku 1974, tu vždy pracovali dvaja slovenskí učitelia s triedami po 4. ročník (jeden vyučoval 1. a 4. ročník a druhý 2. a 3.) V Dobanovciach Slováci nikdy nemali základné osemročné školenie v materinskej reči. Slovenskí učitelia, o ktorých jestvujú písané záznamy, že učili v Dobanovciach, sú: Ján Vitíz 1926 – 1939, Stupavský, M. Kukučka, J. Kováč, Anna Sirácka, Zuzana Rohosková, Vierka Chovanová, Katarína Stojkovićová, Ondrej Sirácky, Ján Galát 1959 – 1980, Mišo Smišek 2004 – 2005 (učiteľ z Boľoviec – fakultatívne), Viera Tomanová 2009 – 2010 (profesorka z Boľoviec – ambientálna výučba, spolu s Boľovcami). Slováci poväčšine žijú v časti Dobanoviec, ktorá sa volá Maletinci. V posledných rokoch slovenské spoločenstvo v Dobanovciach dostáva veľkú pomoc, ktorá mu umožňuje obstátie a rozvoj, od Mestskej obce Surčin, v čele s predsedom V. Janoševićom, ktorý každú aktivitu, podujatie či projekt maximálne podporuje. Roku 2006 je upravený slovenský cintorín a vystavaný dom smútku. Roku 2009 sú obnovené slovenský kostol a fara. Roku 2012, 29. apríla, je vystavaný a slávnostne otvorený Slovenský dom. Preložil: Pavel Matúch

ján guba | z našej minulosti

Igor Branislav Štefánik a jeho boj o samostatnosť cirkvi E

vanjelický farár Igor Branislav Štefánik patrí medzi priekopníkov v boji o samostatnosť Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi dolnozemských Slovákov. V tomto roku si pripomíname 140. výročie jeho narodenia. Igor B. Štefánik bol najstarším synom – bratom známej rodiny Štefánikovcov. Narodil sa v Košariskách 11. novembra 1873. Otec Pavel bol tamojším farárom a matka Albertína, r. Jurenková, mali v šťastnom manželstve 12 detí, tri umreli v detskom veku. Najznámejší v rode zostal generál Milan Rastislav Štefánik (21. 7. 1880 Košariská – 4. 5. 1919 Vajnory pri Bratislave). Igor Branislav Štefánik základné školenie mal v rodisku a Šamoríne. Pokračoval na lýceu v Bratislave a skončil v Kežmarku. Tu bol redaktorom mesačníka Lúč. Teológiu študoval v Šoproni, Prešove, na univerzite v Budapešti a v Rostoku. Za kňaza bol vysvätený v roku 1898. Bol kaplánom v Sarvaši, potom kratšie v Liptovskom Mikuláši a v rokoch 1899 – 1903 na Myjave. V rokoch 1903 – 1914 a 1916 – 1920 v Báčskej Palanke. Počas 1. svetovej vojny bol väznený a internovaný, tiež i pod policajným dozorom. V rokoch 1920 až 1923 čiastočne prebýval na Slovensku ohľadom vybavovania pozostalosti po tragickej smrti brata Milana Rastislava. V rokoch Igor B. Štefánik 1923 – 1924 bol znovu farárom v B. Palanke, potom odišiel nakrátko do rumunského Nadlaku, aby sa vrátil a pokračoval v roku 1927 v Novom Sade. Na uvoľnenú farársku stanicu v Binguli sa hlásil a vyvolený bol 28. 3. 1932 za farára v tejto malej sriemskej osade, kde zotrval do 4. mája 1934. Potom znovu žil v Novom Sade, aby v roku 1935 ochorel na srdcovú porážku a od tej doby bol dôchodcom. Umrel 25. apríla 1940 v Novom Sade, kde je i pochovaný. Počas búrlivého života verne ho sprevádzala od 27. 4. 1904 manželka Zuzana, r. Šusterová, dcéra Pavla Šustera, pivnického obchodníka a matky Zuzany, r. Kotasovej z B. Petrovca. Po príchode do Báčskej Palanky v roku 1903 rýchlo si osvojil srbský jazyk a nadobudol priazeň domáceho pravoslávneho farára a niekoľko srbských rodín. Pričinil sa o rast malého cirkevného zboru. Spoznal i tu ťažký život, tiež zúriacu maďarizáciu aj na týchto priestoroch, ktorá predsa nebola až taká silná ako v strednom Uhorsku. Srbská Vojvodina mala určitú autonómiu, ku ktorej sa utiekali aj ostatné tu žijúce národné spoločenstvá. Štefánikovo národnobuditeľské pôsobenie nezostalo nepovšimnuté úradnej, čítaj maďarskej, štátnej moci. Za takýchto okolností mnohé osady obývané slovenskými kolonistami boli pomaďarčené. Vtom vyčíňala najmä katolícka cirkev, bola najrozvinutejšia a uprednostňovaná v celom Rakúsko-Uhorsku. Štefánik mal už v detstve vštepené slovenské povedomie, z ktorého bol počas školenia podozrievaný zo strany školských a potom i štátnych orgánov. Pamätal na slová svojho otca Pavla,

ktorý keď vyprevádzal svoje deti na školy, prízvukoval im: Viete, čo je Váš otec, a čo ste vy. Buďte v srdci vždy dobrí Slováci a nehanbite sa za svoju materinskú reč. Profesorov ničím proti sebe nepopudzujte. O kom sa dozviem, že sa hanbí za nás, nech sa viac neopováži prísť domov, lebo ho zastrelím ako psa.1 Jeho národnobuditeľská a politická činnosť je uctievania hodná, ale zatiaľ nedostatočne sprístupnená u nás, ale zvlášť v jeho rodisku – na Slovensku. Po skončení 1. svetovej vojny a utváraním nových štátov na troskách Rakúsko-uhorskej ríše územie Vojvodiny sa pričlenilo ku Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov. Slováci na týchto priestoroch prostredníctvom svojich národných vodcov spoluúčinkovali na zrodení sa nového štátu. V šíkoch prvobojovníkov bol i Igor B. Štefánik v nádeji, že prestane utláčanie, pomaďarčovanie súkmeňovcov i piliera svojbytnosti: Evanjelickej a. v. cirkvi. Nový štát nezasahoval do zriadenia tunajších cirkví, ibaže zoštátnil všetky cirkvami založené a vydržiavané školy a, samozrejme, i budovy škôl. O podelení cirkvi na národnom podklade rozhodovali senioráty. Banátsky evanjelický seniorát to vykonal ako prvý – vytvoril sa Nemecký a Slovenský seniorát. Báčka a Sriem mali spoločný báčsko-sriemsky seniorát, ku ktorému patrili slovenské, nemecké a maďarské evanjelické cirkevné zbory. Evanjelici v Srieme sa chceli pripojiť k chorvátskym cirkvám, na čom záležalo zvlášť nemeckým evanjelikom. Na udržanie a zachovanie vlastnej identity Slovákom to nezodpovedalo, takže boli nároky na osamostatnenie sa a zriadenie troch seniorátov – Banátskeho, Báčskeho a Sriemskeho seniorátu v čele so spoločným synodálnym vedením v čele s biskupom. Slovenská národná strana mala 28. augusta 1918 poradu v Petrovci, kde zavážili trenice o politické mandáty do Ústavodarného zhromaždenia v Belehrade medzi predsedom strany Dr. Ľudevítom Mičátkom a poslancom Igorom B. Štefánikom. Príčinou bolo prijatie jedného mandátu (Mičátek chcel dva), ale nie pre SNS, lebo Štefánik prijal mandát od Srbskej radikálnej strany Nikolu Pašića. Iba po vyčerpávajúcom dohadovaní sa prišlo na rad i rokovanie o osamostatnení slovenskej evanjelickej cirkvi. Za túto otázku sa prihováral Samuel Štarke, farár petrovský, ale konečné rozhodnutie zostalo nedoriešené. Zvolený bol iba výbor, ale mená členov neboli zverejnené v tlači. Banáťania už 12. februára 1919 schválili Dr. Jánom Petrikovičom navrhnutú rezolúciu „pre juhoslavianskych Slovákov v prvom rade širokú a úplnú národnú autonómiu”2. Znovu to začal nastoľovať silbašský učiteľ Samuel Hrúz.3 V jeho práci pokračoval I. B. Štefánik, lebo učiteľ Samuel Hrúz už po uverejnení svojho návrhu sa vrátil na Slovensko. Štefánik ihneď napísal elaborát o podelení Báčskeho seniorátu. Tento dokument sa mi nepodarilo nájsť, ale ho spomína biskup Dr. Juraj Struhárik v Pamätnici: Päťdesiat rokov samostatnosti Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v SFR Ju hoslávii. 1

Ján Juríček: M. R. Štefánik, Bratislava. Mladé letá, 1990, s. 17.

Dolnozemský Slovák, R 14, Nový Sad, 1. 6. 1919, č. 10, s. 1 – 2.

Národná jednota, Petrovec, R 1, (28. máj – 4. jún 1920), č. 15 – 16,

s. 1.

z našej minulosti

ján guba

Všetky predošlé snahy do nových koľají sa dostali až na nané takmer všade tam, kde Slováci mali väčšinu v obyvaseniorálnom konvente vo Vrbase 24. augusta 1920. Tam teľstve. Príklady na to mal z Pivnice, Nového Sadu, ale predstavitelia slovenských evanjelických cirkví vyhlásili, že i z iných prostredí. Mal na to i osobné dôvody, lebo bol vystupujú zo spoločného maďarsko-nemecko-slovenského prenasledovaný ako pansláv, internovaný počas vojny, bol Báč.-sriemskeho seniorátu a založia si samostatný sloven- pod stálym policajným dozorom. Konečne, keď sa skončila ský seniorát v Báčke.4 1. sv. vojna a naskytla možnosť vymanenia sa spod maďarónskeho jarma, Po tomto rozhodnutí nasledovali prícelým svojím bytím sa zasadzoval o pripravy na zvolanie konventu. Cirkevné pojenie územia Vojvodiny ku bratskému zbory boli požiadané o návrhy na posty: slovanskému národu. Jeho oduševnenie seniora, inšpektora a iných hodnostárov. z utvoreného kráľovstva pokračovalo Väčšinu hlasov zo všetkých 11 cirkevi neskoršie, keď vo svojich bohoslužobných zborov dostal Samuel Štarke (8) ných kázňach a modlitbách zveličoval a inšpektorom sa stal profesor Jozef kráľa a nový štátny útvar.6 Maliak (6). Potom boli zvolení za zapisoPočas ani trojročného pobytu v Nadlavateľov Gustáv Klobušický, farár v Kulpíku (1924 – 1927) natoľko nabúral tam ne, a Michal Rúžek, vedúci petrovskej žijúcich Slovákov proti Nemcom, ale sporiteľne, ﬁliálky v Pivnici. Za senioráli Maďarom, za účelom osamostatnenia neho pokladníka zvolili Jána Dedinského Slovenskej a. v. evanjelickej cirkvi, že si a za kontrolóra Michala Šustera. Vymeznepriatelil i časť svojich súkmeňovcov. novaných bolo i niekoľko komisií. Na V tej dobe Nadlak mal dvoch farárov, pripomienku farára Igora B. Štefánika, tam už pôsobil od roku 1909 Ivan Bujna. že so starými štatútmi nesúhlasí a treba Tamojší maďarskí evanjelici chceli mať vypracovať nové, daná bola odpoveď J. svoje biskupstvo, to isté žiadal i Štefánik Dedinského, že na tom úseku treba pre Slovákov.7 Dodržiaval sa síce platspolupracovať s Banátskym a Sriemskym Pomník na cintoríne v Novom Sade ných synodálnych zákonov, ale neuznáseniorátom a znovu prišlo k rozporu. Štefánik si ponechal za právo, že bude bojovať za Slovákov val žiadnu nadvládu nad slovenským evanjelictvom a, sacelkom samostatne.5 Až potom bol i on vymenovaný do ko- mozrejme, ani nad sebou. Bol obvinený, že písal letáky, misie pre vypracovanie ústavy s požiadavkou, aby sa s tým- zoskupoval pre svoje náhľady študentov, pritom žiadal i vyšší plat, ako mal jeho oltárny brat Ivan Bujna, ktorý bol podľa to oboznámili i bratské senioráty v Banáte a Srieme. Igor B. Štefánik po tragickej smrti brata Milana (4. 5. 1919) rokov starší. Ako „nováčik” v spiacom prostredí vyvolal rozbol zaneprázdnení vybavovaním pozostalosti po bratovi broj, údajne osočovaním a štvanicami si znepriatelil cirkevv Paríži a koncom decembra 1920 opustil palanskú cirkev. ných funkcionárov, ale i štátne vrchnosti. Vytýkali mu, že Vrátil sa na prosbu Palančanov až v roku 1923, ale iba chce byť biskupom. Prerušil všetky styky s nemeckým bisnakrátko, lebo v decembri 1924 bol zvolený za farára v ru- kupom. Bol obvinený a zažalovaný cirkevnému disciplinárnemu súdu, ktorý, ako tvrdil Štefánik, nebol kompetentný munskom Nadlaku. Ako „slobodný” kňaz predsa sa zúčastňoval v práci Báč- na takéto záležitosti. Predsa bol odsúdený na peňažnú pokuskeho seniorátu. Pracoval na dokumentoch o zakladaní se- tu a vynahradenie súdnych trov. Za takých okolností bol niorátu a potom i Dištriktu Slovenskej evanjelickej a. v. pozbavený úradu a musel opustiť Nadlak, zanechajúc tam cirkvi vo vtedajšom Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovin- dva veľké kufre kníh a svojich písomností. V tom nerovnoprávnom boji predsa sa Nadlačanom pocov. Tento čin sa udial v Starej Pazove na zasadnutí v dňoch darilo oddeliť slovenskú evanjelickú a. v. cirkev od maďar29. – 30. júna 1921. Tvrdý postoj I. B. Štefánika voči neslovenským evanjelic- ského vplyvu tým, že bol utvorený Slovenský seniorát, ktorý kým cirkvám vychádzal zo zásady stáleho pomaďarčovania potom mal spoločné biskupstvo s Nemcami, totiž so saskou slovenského obyvateľstva v bývalom Uhorsku na jednej Landeskirsche.8 strane a natískania sa nemeckých evanjelikov do úžitkov 6 Eva Škorvánková, Nový život, Báčsky Petrovec, r. 64, č. 5 – 6, 2012. slovenských cirkevných zborov. Také prípady boli zazname4

Ibidem, 10. 9. 1920, č. 30, s. 1.

Ibidem, 1. 10. 1920, č. 33, s. 1.

Viacej: Alžbeta Moťovská, Nadlacká kronika, 1926 – strojopis.

Dr. Milan Kubica, Zo života i dejín Nadlaku, in. Tranovský Kalendár,

1972, s. 136.

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

– zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

janko čérný

(2)

V rodine Činčurákovej aj Pivnica mala významných ľudí B

oli vytrvalý a obetavý a cestou Červeného kríža v šesť- dobrota a ochota boli prítomné a živé... Dnes vidím a som desiatych rokoch vyhľadali na Slovensku v obci Mengu- si vedomý toho, že ten svoj pomerne krátky život stačili naplsovce kamaráta, s ktorým boli vojakom a v roku 1967 boli niť činmi, ktoré ovplyvňovali život aj v prostredí, v ktorom žili, a preto si zaslúžili, aby sa na nich nezabudlo... K spoaj na návšteve na Slovensku... Keď stará mama v roku 1980 prišli do Čelareva na náv- mienkam na starého otca sa často vraciam, ale hlavne vo števu rodiny najmladšieho vnuka Janka, spomínali, že počas chvíľach, keď mi je na neľahkej ceste životom potrebné druhej svetovej vojny chodili do Číby (pred vojnou sa tak volalo dnešné Čelarevo), lebo ako povedali, len pošta v Číbe prijíimala balíky pre vojakov (ale iba malé) a zasielali ich do Maďarska, kde starý otec boli vojakom-munkášom. Z dejín vieme, že veľká hospodárska kríza bola v rokoch 1929 – 1933 a že cez pôsobenie hnutia družstevníkov a družstevníctvo sa riešili mnohé otázky v rozvoji v prvom rade roľníctva. Spomína sa Spolok srbských družstiev, ktorý mal sídlo v Novom Sade, a pomáhalo aj Československé hospodárske družstvo, združenie Srpski privrednik. Nositeľmi družstevníctva boli pokrokoví roľníci, remeselníci, dedinskí učitelia a farári, lebo družstevné hnutie a sama myšlienka bola pokroková, demokratická a vždy v jej základni bola snaha pomôcť jednotlivcovi... Družstevníctvo bolo zaloRozšírený matičný výbor MOMS Pivnica roku 1935 a hostia z MSJ (stoja žené na zásade, že iba spoločné úsilie a združova- zľava): Michal Česko, roľník; Michal Šuster, obchodník; Ján Šuster, roľník; nie môžu priniesť záchranu a zlepšenie stavu Štefan Čérný, roľník; Štefan Durgala-Sváko, účtovník; Samuel Chrček, holič; Ján Pintír, roľník; Pavel Ľavroš, učiteľ; Jozef Činčurák, kováč; Ondrej osobného a kolektívneho. Známe svetové ﬁrmy Činčurák, obuvník (môj starý otec); sedia: Dr. Michal Topoľský, tajomník MSJ; Dr. Ján Bulík, predseda MSJ; Hugo Munzer, obchodník; Michal Ružek, Bächer a Melichar svoje stroje, náčinie vystavoriaditeľ slovenskej banky v Pivnici; Michal Kyseľa, učiteľ vali medziiným aj v skladoch v Odžaku a cez úvery sa vytvárali výhodné podmienky na nakúp strojov a náčinia. posmelenie... Spomenul by som základné heslá, ktoré mi Tak bol rýchlejší hospodársky vývoj dediny a poľnohospo- v rozhovore opakovali starý otec, a ktoré ma motivovali po celé tieto roky mojej ochotníckej práce, a to: „nebanuj za dárstva... Predpokladám, že keď ide o Janka Bulíka, prvého pred- tým, čo sa viacej nevráti, nehľadaj to, čoho niet, never sedu Matice slovenskej v Juhoslávii, najviac sa rozprávali každému...” a radili o hospodárskych a ﬁnančných otázkach a o tom, ako pomáhať spolkom a združeniam na dedine... V rozhovoroch sa radili, a tak prenášali plány na zveľaďovanie všestranného rozvoja dolnozemských Slovákov najmä na dedine. Boli to plodné stretnutia a porady (nákup poľnohospodárskych strojov, pozemkov a iné), lebo sa cítilo, že Pivnica sa rozvíja a zveľaďuje. Dokázali, že húževnatou prácou sa môže obstáť aj v neblahých časoch a vyorali hlbokú brázdu na prejdenej životnej dráhe... osobne dokázali, že sa všetko dá prekonať prácou a tvorivosťou, ale aj snahou k porozumieť potreby okolia v spoločnosti ľudí, ktorým poctivosť,

Družstevníci pred svojím domom v roku 1935

Môj starý otec boli prítomný a činný v spoločenskom a verejnom živote a údaje potvrdzujú, že boli významným dejateľom nielen v pivnickom prostredí. Tie odkazy – heslá majú rôzne podoby a prejavujú sa nielen v rámci lokálnych udalostí, ale aj v činoch jednotlivcov a prostredia... Aj týmto spôsobom pokúšam sa predstaviť Pivničanom starého otcov odkaz a posolstvo na zachovanie národnej identity nás Slovákov na Dolnej zemi... Spracovanie mlieka v roku 1936 – mliekareň

(Pokračovanie v nasledujúcom čísle.)

PRÍHOVORY, ODOBIERKY, POZDRAVENIA,VINŠE A MODLITBY PRI RÔZNYCH PRÍLEŽITOSTIACH NAPÍSALI KONCOM 18. STOROČIA JURAJ ROHOŇ A FRANTIŠEK JESENSKÝ Spôsob pýtania a oddávania mladej nevesty

dejšie dielo ku konci priviedli. Preto prosíme srdečne, aby ste 1. Príhovor pytača, keď s mladým zaťom do domu mladej do naších rúk poctivú pannu, budúcu mladú nevestu odovzdali, kde sa ostatnýkrát pri svätom oltári Co Bůh spojil, člověk neronevesty prichádza: „Prichádzajúc do tohto vášho poctivého príbytku, radujeme zlučuj povedať a páru novému sväté požehnanie dať má.” 10. Odpoveď oddavača: sa z toho, že vás všetkých zdravých nachádzame a vinšujeme, „Nám, milí priatelia, váš príchod vďačný je a sami podľa aby v tomto dome pokoj a požehnanie Božie prebývali.” onehdejšej zmluvy o to stojac, aby pár tento skrz kazateľa 2. Odpoveď oddavača: „Tešíme sa z vášho príchodu a za vašu úprimnú poklonu sr- slova Božieho spojený bol, vám našu poctivú pannu do rúk dečne ďakujeme, prosíme, sadniteže si na malú chvíľu s na- odovzdávame. Veďteže ji slušným poriadkom do chrámu Pána, z ktorého už nový pár manželov s prijatým požehnaním vykromi.” čí.” 3. Pytač pýta mladú nevestu: „Milí priatelia! Poneváč tento poctivý mládenec do toho veku Spôsob, ako má zváč hostí na svadby volať prišiel, v ktorom je čas stav mládenecký zmeniť; z tej príčiny, 1. V mene rodičov mladoženícha alebo mladej nevesty: chtiac dobré meno medzi ľuďmi s čistotou mládeneckou za„Slovutní a opatrní priatelia! Poneváč sa slovutný a opatrný chovať, rozmyslel si sám, ktorú osobu by si za manželku zvolil. A tu už, podľa riadenia Božieho, láskou opravdivou naplneným muž N. tej radosti dočkal, že syn jeho N. do stavu manželského srdcom k vám prichádza, a skrze mňa odkazuje, že poctivú poriadne vstupuje, z toho dôvodu vám úprimné pozdravenie pannu N. rád by za družku v celom živote svojom mal. Preto zasiela a prosí, aby ste sa v ten a ten deň do jeho príbytku, teda, ak by aj panna táto menovanému mládencovi ruku dať akože do domu radosti, dostaviť ráčili.” 2. V mene mladého zaťa alebo mladej nevesty: vôľu mala, zrejmé vám bude, že je vôľa Božia, aby do zväzku „Poneváč poctivý mládenec N. (vdovec N.) svôj stav samotmanželského spojení boli. My srdečne prosíme, aby nám ešte dnes, jednak vôľa jej, jednak rodičovská oznámená bola, pri- nosti zmenil a do stavu manželského vstúpil, z toho dôvodu vám úprimné pozdravenie skrze mňa odkazuje a prosí,” atď. tom aj jej pracovitá ruka odovzdaná.” ako vyššie. 4. Odpoveď oddavača: „Milí priatelia! Ako sme z vašich rečí vyrozumeli, poctivý Odobierka mladej nevesty od rodičov a rodičov od nej mládenec N., s láskou naplneným srdcom a s tým úmyslom 1. Odobierka mladej nevesty: prichádza k nám, aby s nami o pracovitej ruke poctivej panny „Moji milí rodičovia! Už nastáva ten čas, v ktorom ja z vášho N. jednal. Poneváč ale vieme, že sa s veľkým ublížením aj mládenca, aj panny zväzok manželský násilne robieva a že príbytku vykročiť a inam sa presťahovať mám; z toho dôvodu, sama čistá a opravdivá láska taký zväzok činiť má; z tej príčiny rozpomínajúc si spolu na mnohé dobrodenia, ktoré ste mi od musíme i vôľu poctivej panny uslyšať. Preto sa pýtam teba, N., narodenia môjho až do tohto času činili, za prvoradú povinnosť či chceš tomuto poctivému mládencovi ruku dať tak, aby si sebe kladiem vám úprimné poďakovanie vysloviť. Za všetku vašu rodičovskú lásku Pán Boh vám zdravie a požehnanie s ním budúcne v manželstve živá bola, chceš ho?” udelil, a tak vašu starosť, ktorú ste o mňa znášali, odmeniť 5. Odpovеď panny: ráčil. Medzitým sa porúčam aj ďalej do rodičovskej lásky. Neza„Chcem.” búdajteže na vašu dcéru, ako ani ja na vás do smrti zabudnúť 6. Oddavač ďalej hovorí: „Keď teda vôľu máš s ním sa spojiť, tomuto akože riadeniu nechcem. Majte sa dobre.” 2. Odobierka rodičov: Božiemu sa odporovať nemôže, odovzdávam ruku tvoju. Teraz „Ťažko nám je, že od nás inam odchádzaš; však keď inak byť ju máte, milí priatelia! Pán Boh toto naše dielo požehnaj.” nemôže, choď v mene Pána, ale prijmi a zachovaj si tieto rodičov7. Pytač hovorí: „Prijímam a opäť odovzdávam mládencovi tomuto ruku jej, ské ponaučenia. Manželovi svojmu verná a poslušná buď. Rodičov s tou nádejou, že Pán Boh budúcne toto manželstvo zdarilým manžela tvojho si veľmi váž a poslúchaj. S domácimi a so všetkými ľuďmi vo svornosti zotrváučiní.” 8. Keď v mene vdovca priTento text Juraja Rohoňa a Františka Jesen- vaj. Pilne práce svoje vykonávaj. chádza, vtedy takto má hovoriť ského (1764 – 1805) bol preložený z českého A povedie sa ti šťastne.” pytač: rukopisu Krátochvílne písně pro hospodárskou Čo má družba „Milí priatelia! Okolnosti tomládež, ktorý sa (pod signatúrou Oct. Slav. 18) pri donesení jedla hoto slovutného a opatrného zachoval v pozostalosti Juraja Ribaya (1754 – na stôl hovoriť? muža to priniesli, aby on stav 1812) v Széchényiho knižnici (Országos Szésvojej samoty zmenil. Z toho „Teraz vám, milí priatelia, dôvodu premýšľal dlho, ktorú chényi könyvtár) v Budapešti. Preklad je v súla- v tomto dome radosti zhromažosobu by si za družku zvolil.” de s dobovým úzom poznačený archaizmami deným prinášam jedlo, ktoré A tu už podľa riadenia Božieho, a rétorickým štýlom, ako sa to bežne ujalo hospodár domu tohoto k vášmu atď. ako skôr. v praxi. Jeho názov je redakčný. Uverejňujeme požívaniu s vďačnosťou pripra9. Pýtanie mladej nevesty ho pri príležitosti 240. výročia narodenia Juraja viť dal. Prijmite ho s takou k sobášu: Rohoňa (narodil sa 15. augusta 1773 v Hornom mysľou, s akým srdcom ho vám „Milí priatelia! Známe vám Kalníku na Slovensku, zomrel 22. októbra 1831 on predstaviť poručil a pri priaje, z akého dôvodu do tohto teľských rozhovoroch a s vesev Hložanoch). vášho poctivého príbytku sme losťou požívajte. A ja všetkým (vh-mt) vošli, aby sme totiž naše onehdobrú chuť vinšujem.”

súbehy Ako má baba kmotru a kmotry volať „Boh lôžko manželské slovutného muže N. rozmnožil a požehnal tým rodičom synáčka (dcerečku), z toho dôvodu vám odo mňa úprimne pozdravenie prenášajú a žiadajú, aby sa vám k vyprevadeniu tohto nemluvniatka ku krstu svätému prísť neťažilo.”

Slovenské vydavateľské centrum, Redakcia mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život a Výbor pre kultúru NRSNM v Srbsku

Pozdravenie otca a matky u šesťonedelí

SÚBEH

„Radujem sa z toho srdečne, že Pán Boh vaše poctivé lôžko požehnať ráčil. A vinšujem úprimne, aby novonarodené dieťatko k nášmu spoločnému potešeniu zostať mohlo.”

Vzor vinša na sviatky alebo na meno/meniny „Teším sa z toho srdečne, že tento radostný deň pri žiaducom zdraví svätíte. A vinšujem srdečne, aby som vás i naďalej pri podobnej počestnosti na tento pamätný deň vídať mohol a pripomínal si na vás.” (Juraj Rohoň)

Vzor modliteb, s ktorými učiteľ školský má začínať lekcie v dokonalosti 1. Vzor modlitby pri začínaní rannej lekcie „Otče náš, milý nebeský! Ďakujeme Ti srdečne za to, že si naše telo tichým a pokorným snom tejto minulej noci občerstviť ráčil. A prosíme ťa s úprimným srdcom: daj, nech toto občerstvenie, ktorým si nás účastných učinil, k tomu vynaložíme, aby sme sa i dnes s novou zase silou a čerstvosťou obdarení od Teba, mnoho dobrého naučiť mohli. Učiň to pro naše a pre našich blížnych stoly dobré, amen.” 2. Vzor modlitby pri začínaní popoludňajšej lekcie „Že si nás, Otče náš, potrebným pokrmom a nápojem, ktorý sme potrebovali, opatril, Tebe za to česť a chválu vzdávame. A prosíme Ťa srdečne, spravuj nás sám tak, aby sme aj dňa tohto čiastku na rozšírenie všetkých v úžitočných veciach známosti verne obrátili; ktorý si živý a kraľuješ, Boh požehnaný na veky, amen.” 3. Vzor modlitby pri dokončení rannej lekcie „Ďakujeme Tebe, Pane bože náš, za to dobré, čo sme sa dnes naučili. A prosíme Ťa, daj a čiň to, aby sme sa usilovali spravovať podľa toho, čo dobré sme sa naučili, amen.” 4. Vzor modlitby pri dokončení popoludňajšej lekcie „Otče náš nebeský! Aj za to Tebe ďakujeme, čo dobré sme odpoludnia počuli. A prosíme Ťa, občerstvi zase naše telo nasledujúcu noc potrebným snom a odpočinutím tak, aby sme sa zajtrajšieho dňa s novou silou a čerstvosťou [štyri nečitateľné slová]. Stane sa, že nielen vekom, ale aj múdrosťou a milosťou u Teba a u ľudí prospievať budeme, amen.” (František Jesenský)

Vzor reči pri pohrebe „Srdečnú ľútosť mám z toho, že vás v takých smutných okolnostiach nachádzam. Nech Pán Boh tento váš zármutok v radosť poručiť ráči.” (Juraj Rohoň) (Z češtiny preložil Michal Týr )

vypisujú

na najlepšiu prózu (poviedku alebo novelu) a básnický cyklus Práce treba zaslať v troch exemplároch pod značkou. Rozlúštenie značky, t. j. meno a kontakt na autora, ktorý sa za značkou skrýva, treba priložiť v osobitnej obálke. Súbehová komisia udelí tri ceny za prozaický a tri ceny za básnický útvar: 1. cena 12 000,00 dinárov 2. cena 8 000,00 dinárov 3. cena 5 000,00 dinárov Súbeh je otvorený do 15. novembra 2013. Práce treba zaslať na adresu: Oddelenie slovakistiky, Dr. Zorana Đinđića 2, 21 000 Nový Sad, s poznámkou Na súbeh Nového života. Výsledky súťaže budú zverejnené v týždenníku Hlas ľudu a v časopise Nový život. Odmenené texty budú uverejnené v Novom živote a redakcia si vyhradzuje právo uverejniť aj neodmenené, ale hodnotné práce. Redakcia Nového života

Slovenské vydavateľské centrum, redakcia časopisu Zornička a Literárna komisia Výboru pre kultúru NRSNM

vypisujú

SÚBEH na poviedku a báseň pre deti Práce treba zasielať v troch exemplároch podpísané heslom. Rozlúštenie hesla doložiť v dodatočnej obálke spolu s rukopisom. Literárne práce bude hodnotiť komisia, ktorá udelí tri ceny za poéziu, ako i tri ceny za prózu vo výške: 1. cena 12 000,00 dinárov 2. cena 8 000,00 dinárov 3. cena 5 000,00 dinárov Súbeh je otvorený do 15. novembra 2013. Práce treba zaslať na adresu: Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec, s poznámkou Na súbeh Zorničky. Redakcia časopisu Zornička

dobroducháreň (10)

annamária boldocká grbićová

Orovnávať úskalia (na počesť Jozefa Podhradského, pri príležitosti 190. výročia narodenia)

oto jubilejné vydanie Dobroduchárne má na úvod svoju svetlú chvíľu. Je ňou zistenie, že si našu slovenčinu (ktorú, uznajte, sebe-si poriadne humpľujeme) z času na čas niekto zo Slovákov na Slovensku povšimne, pozastaví sa nad ňou a prizná sa, že ju berie za peknú, ukážkovú, knižnú. Prekvapuje to, hlavne preto, že sme si zvykli o našej dolnozemskej slovenčine počuť prívlastky: archaická a zakonzervovaná. Vedomí si svojho previnenia sa voči slovenčine, hlavne sme z toho zakomplexovaní a ako takí často aj to pekné a náležité, nezarastené burinou, čo vieme a môžeme, si často neuvedomujeme, nevážime. A máme krásne, napríklad: „Zmrklo sa” – Je to také hrejivé” – povedal mi pri nedávnom stretnutí profesor Martin Chudík z Nitry. Akurát na toto pekné zmráka sa upozorní svojich žiakov na hodine slovenčiny na Gymnáziu na Párovskej ulici v Nitre. Takouto zmienkou nás podgurážil. „Ni krive ni dužne!” A toto je jeden zo skromných príspevkov, celkom skromná „dobroduchárska” štipka, ktorá je zameraná na to, aby sa tej našej slovenčine nezmrklo. Priznávam sa, že som sa dlhú dobu trápila s týmto spojením: ni kriv ni dužan. Je to u nás natoľko zaužívané, že sa nám často zdá, že keby sme použili jeho slovenský variant, nebolo by to ono, že by sme ubrali z neho to, čo človek vtedy, ako taký cíti. Ako ho to v takomto stave veľmi bolí! Pravdaže, vonkoncom tomu tak nie je! Ešte ako si slovenčina s týmto poradí! Rozhodla som sa riešiť túto dilemu v tú augustovú poslávnosťovú nedeľu, keď sa v takejto situácii – teda ako „ani vinní ani dlžní”, ocitli moji Aradáčania. Po príjemnom víkendovom stretnutí v Petrovci, ktoré sme spoločne strávili, a po tom, čo na jarmoku predali všetko víno, v pohode sa vracali späť do Aradáča v ústrety Brelam, v ktorých mali už v nadchádzajúcich dňoch dovolenkovať. A stala sa malá dopravná nehoda. Na nadjazde pred Novým Sadom museli zhodou okolností spomaliť, a tak do nich zrazu zozadu vrazilo ďalšie auto, ktoré, samozrejme, nedodržiavalo predpísanú rýchlosť. Ako plnohodnotní Aradáčania a ľudskí jedinci lyrických sŕdc poľutovali vodiča – previnilca: „Každému sa môže stať, neurobil to naschvál, chudák.” Rozhodli sa nezavolať policajnú hliadku, radšej sa civilizovane dohodli, vymenili si vizitky a telefóny a rozlúčili sa tak, že oni pôjdu za majstrom, nech vyčísli materiálnu škodu, a on im škodu vynahradí. Aj si majstra našli. Majster opravil, zaplatili. Keď toto chceli zvestovať previnilcovi, že už je tá chvíľa zaplatiť, čo popáchal, ten im najprv dňami nebral telefón, a tak začali upodozrievať. Keď sa ho po piatom pokuse napokon dovolali, zhrozil sa, že vraj to určite toľko stáť nemohlo, on sa vraj dopytoval o tom, koľko tá škoda môže vynášať, a že to teda vonkoncom nie je tá, akú oni uvádzajú. Teda on im dá polovičatú sumu od tej, ktorú oni reálne, svojmu naslovovzatému majstrovi, vyčítali. „Tak, to sme celí my – chceš vyjsť v ústrety a každý ťa pretromfne!” Ni krivi ni dužni a namiesto 15 tisíc sme naspäť dostali 7. Jedine tých desať dní v Dalmácii ich mohli uzdraviť a „odpustiť všetky viny”. Ja som si ale v Petrovci i naďalej lámala hlavu, ako si pri podobnej situácii, a taká sa mi určite prihodí, toto frazeologické spojenie poviem po slovensky. A potom prišli Nitrania. Profesor slovenčiny a histórie na Gymnáziu na Párovskej ulici z úvodu – veľmi odborný a ladný a pohodlný. Rozhodne, že sme pri stretnutí neriešili všetky moje dilemy, s akými som pred neho vyšla, ale frazeológia je i jeho záujmové pole. A tak, hneď pohotovo vyslovil: „Ni vinen, ni dlžen.” Síce toto sa vraj len málo používa, je to v knižnej podobe, ale dá sa to takto povedať, je to zaužívané, hlavne u starších Nitranov. Vedel pochopiť moje nadšenie takýmto slovenským ekvivalentom, ktorý z hľadiska novodobej slovenčiny znie archaicky. Teší ma, že poznávam takúto osobnosť, kolegu, s ktorým si odteraz môžem vymieňať skúsenosti a zdokonaľovať sa. Už z úvodu bolo vidno, že ma ľudsky a odborne oslovil, a tak sme prebrali i jeho priezvisko. Chudík mi pripomenulo herca Ladislava Chudíka, ktorý je inak jeho starého otcov bratranec od Zvolena. Primár Sova (a sestra Ina) zo seriálu Nemocnice na okraji mesta. Poďakovala som mu za takýto pocit

o našskej slovenčine. Jeho slová z úvodu – na čo odpovedal, že je podľa jeho mienky slovenčina plná čechizmov – a potvrdil to i prívlastkom pohodová – ktorým ma ovenčil. „Keď si taká pohodová, pripoj sa nám zajtra na bowlingu.” „Nemôžem veriť, že sa takto navidomoči amerikanizujete! Dáme si drink, brejk, bowling!... Takáto pohodová baba by si radšej šla zahrať kolky,” hovorím. Takto som ich „vyabrichtovala”. Smiali sa na plné ústa. Po odchode Nitranov som zostala osamote s tým Ni vinen, ni dlžen, až kým som zhodou okolností (nič nie je náhodou) neprebrala tohtoročné výročia významných dejateľov. Okrem baťka Čajaka i Jozef Podhradský (1823 – 1915). V tomto roku si pripomíname 190. výročie narodenia tohto dejateľa, spisovateľa, redaktora a prekladateľa, ktorý pôsobil na Dolnej zemi – i ako profesor v Novom Sade, Sombore, Leskovci a Belehrade. V Novom Sade v rokoch 1864-65 začal vydávať a redigovať časopisy pre deti Slávik a Zornička. Bol zakladateľom slovenskej dramatickej literatúry pre deti. Najznámejšia jeho dráma je Holuby a Šulek (1850), v ktorej sa pokúsil stvárniť tragický osud a smrť slovenských martýrov v revolučných udalostiach roku 1848. Jeho smutnohra v piatich dejstvách s národným chórom – ﬁlozoﬁcká tragédia Vyhodený študent pri skale (1888) hovorí o Kolomanovi, ktorý bol stíhaný za to, že sa učil po slovensky a v štúdiách musí pokračovať v Prahe. A ten, predstavte si – ni vinen, ni dlžen!!! Neuveriteľné, ako som si ho vypátrala, celkom ne-náhodne. How romantic! Ako krásne som si na príklade ďalšieho úryvku z tejto tragédie „prišla na svoje”– overila a potvrdila to, čo hovoril profesor Chudík. SUSEDKA: Sadni si, Marienka, tu medzi nás… Akože je doma? MARIENKA (rozhorlená, polospevavým hlasom): Všetci doňho, jako osy…! Sused, švagor, švagriná, ujec, strýko, tetka, strynka, ujčiná… namiesto: Pomáhaj ti Boh! každý po dve-tri žihadlá… Nuž, ktože to slýchal… Výčitkami hojiť ranu! A ver’ si mu ja blížiť nedám…! nedám!… (Bije päsť na päsť.) nedám! nedám…! (Podoprie bôčky.) Veď nepodpálil dedinu… Nuž, učil sa po slovensky! (Pleskne rukami.) Daj ti mi Bože! Azdaj to hriech nejaký! Nuž veď to hrozná vec! Ni vinen, ni dlžen – a bijú ťa zo všech strán… Majúc na zreteli fakt, že Podhradský žil a pôsobil v tomto prostredí, možno si toto spojenie, keď tragédiu písal, pohotovo preložil zo srbčiny, a treba vysloviť isté výhrady. Ale ako by ho potom v súčasnosti bol poznal profesor Chudík!? Slovníček NI KRIV NI DUŽAN: Keď sme v pomykove, čo povedať, keď máme do činenia s takýmto stavom, možno si zvoliť Ni vinen, ni dlžen. Treba tu však použiť náležité spojenie Prišívať inému vinu za golier – vo význame nespravodlivo obviňovať (Slovník slovenského jazyka).

Ne ZÁBUDKA – Vyabrichtovať „Vnučka nás, mňa i starkého skúšala ypsilony a takých nás vyabrichtuvala!” posťažovala sa mi suseda. Hrdá, že akurát ona bola menej vyabrichtuvaná o niečo menej. Abrichtuvať, vyabrichtuvať. – Takmer celá remeselnícka terminológia u nás má nemecký pôvod. A tak aj toto nárečové sloveso vyabrichtovať. Je to odvodené slovo zo slova abrichter: orovnávací nástroj slúžiaci na orovnávanie a vyrovnávanie. Nemecké slovo abrichten znamená vycvičiť, drezírovať, orovnať. Orovnávať – dávať niečomu (napríklad nástroju) správny tvar, požadovanú formu: orovnávanie brúseného nástroja (Slovník slovenského jazyka). Je to podobné ďalšiemu hovorovému expresívnemu: mangľovať (dakoho) – tlačiť, gniaviť, ale v našom prípade v pozitívnej konotácii. Ak treba, i to! Hlavne naprávať, orovnávať, „abrichtovať” slovenčinu.

zuzana medveďová-koruniaková | poučky

SLOVENČINA NAŠA

O slove hajde J

e slovo hajde v slovenčine spisovné? Krátka odpoveď znie: Áno, slovo hajde je spisovné. Do našej slovenčiny sa pravdepodobne dostalo zo srbčiny, kým do srbského jazyka sa dostalo z turečtiny, takže aj v slovenčine, ako aj v srbčine, je to slovo cudzieho pôvodu, avšak spisovné. V srbskom jazyku sa vyslovuje chajde, pretože srbčina nemá grafému h. Keďže je v turečtine h, aj v slovenčine bude h, tak ako je to pri všetkých slovách z tureckého jazyka. V srbčine teda čítame chajde, a tak podobne aj Achmed, Šecherezada, a v slovenčine hajde, Ahmed, Šeherezáda. V srbskom jazyku slovo hajde možno nahradiť domácimi srbskými slovami: daj, idi, odlazi, pođi, mani, ostavi, dobro neka bude, hajde-hajde a podobne. V slovenčine, ako to uvádzajú príručky spisovného slovenského jazyka, popri podobe hajde je aj podoba hajdy. Aj Pravidlá slovenského pravopisu, aj Krátky slovník slovenského jazyka uvádzajú ako spisovné slová hajde a hajdy. V Synonymickom slovníku slovenčiny okrem slov hajde, hajdy je aj slovo hajda, s pripomienkou, že je to slovo zriedkavé. U nás, čiže v našej reči vari ani nepočuť ani slovo hajdy, ani slovo hajda. Používame iba slovo hajde. Treba zdôrazniť, tak ako sa to píše aj v príručkách, že je to citoslovce, alebo zvolanie, výkrik a vyjadruje rozkaz, pobádanie, obyčajne na odchod z nejakého miesta, pokyn na priblíženie, pokyn na začatie niečoho, alebo naznačuje rázny, rýchly pohyb preč. Namiesto slova hajde, na základe vysvetleného významu, možno použiť slová: hybaj, poď, poďho poďme, hybajme, hybajte, šup, šups, šup-šup, nože a podobne. Napríklad: Hajde domov! Hajde do roboty! Hajde nech ťa tu už nevidím! Hajde deti, to nie je pre vás. Sadol do auta a hajde. Hajde netáraj! Ak slovo hajde nahradíme spomínanými synonymnými slovami, tak uvedené príklady môžu znieť aj takto: Poďme domov! Poďho do roboty! Hybaj do roboty! Šups, nech ťa tu už nevidím! Šup-šup deti, to nie je pre vás. Sadol do auta a hybaj. Nože netáraj! a tak ďalej. Na záver treba zdôrazniť, že slovo hajde je spisovné, hovorové, ale cudzieho pôvodu. Dobrý deň, Ahoj a iné Každá doba prináša niečo iné, nové, a tak je to aj pri pozdravovaní. Kedysi bolo aj tu u nás bežné pozdraviť takmer všade s použitím slov Pánboh, tiež nárečové: Pánboh daj, Pán Boh uslyš, a spisovné: Pán Boh daj dobrý deň! Pán Boh pomáhaj! Pán Boh s tebou! Pán Boh s Vami! Tak nám Pán Boh pomáhaj! Boh s tebou! Boh s Vami! a tak ďalej. Samozrejme, takéto pozdravy sa pekne počúvajú a používajú aj dnes, ale zriedkavejšie, popri bežných: Dobré ráno! Dobrý deň! Dobrý večer! alebo aj Dobrý podvečer! Pekný deň!... Sú to takpovediac pozdravy všetkých vekových skupín, alebo by mali byť. Treba vedieť, že slovenský pozdrav je aj Ahoj! Tak sa to píše aj v jazykových príručkách spisovnej slovenčiny a tak je to aj v slovenčine na Slovensku. Nám tu, teda Slovákom v Srbsku, je blízky srbský pozdrav Zdravo, tiež posrbčený taliansky pozdrav Ćao!, ako aj pozdrav Nazdar! Avšak tak ako je Zdravo zo srbčiny, Nazdar je z češtiny, teda tiež cudzieho pôvodu. Aj v slovenčine pozdrav Čao, alebo Čau je tiež z taliančiny. V Pravidlách slovenského pravopisu a v Krátkom slovníku slovenského jazyka pozdrav Nazdar sa ani neuvádza a pri slove Ahoj sa tam píše, že je to pozdrav zväčša mladšej generácie. Súčasnosť ukazuje, že je to pozdrav všetkých generácií. Treba tiež spomenúť aj pozdrav Servus, latinského pôvodu, ale aj pozdravy z angličtiny Háj, Báj. Za nespisovné sa považujú pozdravy: Sevas, Čaute, Ahojte, Ola, Ajd (skrátená podoba slova Hajde, ktorá nadobudla význam pozdravu). Expresívne podoby sú Ahojček, Ahojky, Čauko a ako počuť u nás napríklad Zdravko! Pozdravujem Vás v mene našej inštitúcie Uvedenú vetu v našej reči často počuť takto: Pozdravujem Vás spred našej inštitúcie. Ten, kto neovláda srbčinu, bude rozumieť

to tak, že prihovárajúci sa nachádza, totiž stojí pred budovou inštitúcie a rozpráva. Avšak my, ktorí ovládame aj srbčinu, pochopíme, že zastupuje tú inštitúciu, hovorí v mene všetkých jej zamestnancov. Je to znovu vplyv srbského spojenia, alebo aj vety: Pozdravljam Vas ispred naše institucije. Samozrejme, v srbskom jazyku je to spisovné. Predložka ispred má taký význam, ale v spisovnej slovenčine predložka spred s genitívom vyjadruje smerovanie z priestoru pred niekým, niečím, ako i predložka spopred. Niekedy je spred vokalizovaná predložka, čiže so samohláskou o, spredo. Napríklad: pohneme sa spred kina, odíď spredo dverí, odložím to spred teba, odlož to spredo mňa. Taktiež má časový význam, vyjadruje čas predchádzajúci istému časovému úseku z doby pred nejakým časovým úsekom. Napríklad: Bolo to spred desiatich rokov. Sú to exponáty spred sto rokov. Avšak ak niekoho niekto zastupuje, alebo ak my niekoho zastupujeme, ak pozdravujeme, prosíme, konáme v zastúpení, ako zástupcovia, predstavitelia, tak nepoužívame slovko, predložku spred, alebo spredo, ale spojenie v mene, ktoré je tiež predložka s genitívom, samozrejme, píšeme oddelene: v mene. Teda v mene vyjadruje zástupnícky vzťah: v mene niekoho, v mene niečoho. Toto isté, čiže takýto zástupnícky vzťah, vzťah zástupnosti vyjadrujú aj slová namiesto, miesto, tiež spojenie v zastúpení a slovko menom, ktoré sa v slovníkoch hodnotí ako zastarané. Pravdaže, nehodí sa nám vždy každé z týchto synoným. V spomenutej vete, Pozdravujem vás v mene našej inštitúcie, by sme mohli použiť zastarané slovko menom: Pozdravujem Vás menom našej inštitúcie, ale ostatné slová sa tu nehodia. Možno ich použiť v inom kontexte. Napríklad: Prihovoril sa namiesto predsedu. Prihovoril sa miesto predsedu. Budeme hrať my dvaja za tých, čo neprišli. Na schôdzi vystúpim v zastúpení riaditeľa a podobne. Treba zdôrazniť, že vychádzajúc z takýchto vysvetlení v spisovnej slovenčine v uvedených významoch zástupníckeho vzťahu nemožno použiť slovo spred. V srbčine: Nastupila je ispred udruženja žena, v slovenčine: Vystúpila v mene spolku žien. Konferencier, moderátor Odpovieme na otázku: Aké slovo sa používa v spisovnej slovenčine oproti srbskému voditelj? Vieme, že je to pomenovanie osoby, ktorá uvádza zábavným spôsobom čísla programu na verejných vystúpeniach, alebo aj zamestnaný, tvorivý pracovník v rozhlase, v televízii, sprevádza program, vedie a komentuje diskusiu, program, vysielanie, reláciu aj na vedeckých a spoločenských a podobných podujatiach. Domáce slovenské slová vodca, vodič sa nehodia, pretože vyjadrujú celkom iný význam. Tak isto nevyhovuje ani slovo uvádzač, je to osoba alebo zamestnanec, ktorý uvádza návštevníkov na určené miesto, či už v divadle, na koncerte, na konferencii a podobne. V spisovnej slovenčine sú tu slová cudzieho pôvodu konferencier a moderátor. V knihe Pravidlá slovenskej výslovnosti sa teda uvádza, že sa konferencier, slovo francúzskeho pôvodu, vyslovuje ako konferansier. V ženskom rode to bude konferencierka, prídavné meno konferenciersky a sloveso konferovať. Pri slove moderátor sú to slová: moderátorka, moderátorský, moderátorstvo a moderovať. Spomenieme aj zopár príkladov k týmto pomenovaniam: Konferencier bol skutočne zábavný. K vysokej úrovni programu prispeli aj konferencieri. Konferenciersky prednes mali na starosti hlásatelia rozhlasu. Konferovali členovia spolku. Moderátormi silvestrovského programu budú redaktori zábavných relácií. Program moderoval hlásateľ. Moderátorstvo, čiže moderátorský odbor, moderátorská činnosť, moderovanie si vyžadujú viac ﬁnančných prostriedkov. Seminár moderovala autorka odbornej príručky. Na záver iba takto: v srbčine voditelj, v slovenčine: moderátor, konferencier (vysl.: konferansier).

kamarátenie

pripravila mária vršková

Stránky Ježka Dežka Ahoj, kamaráti, to azda ani nie je možné, ako rýchlo ubehli letné prázdniny a školský zvonček opäť zacinkotal. Spolužiaci, učitelia, knihy, príklady, domáce úlohy... ajajaj, radšej vám dám s týmito témami pokoj, aby vás nerozbolela hlava ☺. Pomaly si leto priateľsky podá ruku s jeseňou a pre toto ročné obdobie sú typické pestrofarebné listy na stromoch. Mix farieb ma inšpiroval, aby som aj ja dnes pre vás namiešal mix tém – o zvieratkách, prírode, povolaniach... Pekné čítanie a dni plné pohody vám želá Ježko Dežko

Básničky

O cukrárovi Horúco je pri peci, cukor čaká vo vreci, z čokolády, vajec, múky cukrárove zručné ruky vyčarujú diela sladké, chutia Tani, chutia Katke. Koláč, torta, k tomu čaj, aj mne jeden kúsok daj.

Hádanky Biely fešák, ten má vkus, za manželku vzal si hus. Zobákom si čistí dve čaptavé nohy, v potoku sa kúpe, má plavecké vlohy. Nepríjemne sipí, keď sa musí brániť, teplé perie vie ho počas zimy chrániť. (ránug)

Hádžem v parku omrvinky, operencom tečú slinky. Spod strechy hneď zlietajú, všetko radom zobkajú. Keď naplnia sivé brušká, hrkútať si budú troška. (ybuloh) Oproti slonovi je malinká, rada sa štverá po rastlinkách. Krídelká má ako dve jahôdky, stále na nich nosí čierne bodky. Keď ti z prsta odletí, vraj slniečko zasvieti.

O krajčírovi (akneil) Tisíc ihiel, metre látky, sukne, blúzky, pekné šatky majster krajčír ušije, s niťami to veru vie. Nožnice vždy ostro hľadia, s každým strihom si poradia. Majster krajčír akurát prišil gombík na kabát.

Malý lezúň pletie sieť, s metlou naňho idem hneď. Osem nôh a brucho veľké, nepáči sa malej Evke. Z tenkej nite dolu visí, muchy chytá. Kto? Tipni si! (kúvap)

O maliarovi Ide maliar do sveta, v ruke štetec, paleta. Prírodu rád pozoruje, po lúke si vykračuje a keď nájde výhľad skvelý, na plátno ho zveční celý. Ja tiež jeden obraz mám, namaľoval som ho sám.

Ústa má a nerozpráva, zato veľmi dobre pláva. Nemá nohy, ale chvost a na tele šupín dosť. Kto ju chce mať na tanieri, ten s udicou k rieke mieri. (abyr) (z knihy Hádanková abeceda)

pripravila mária vršková | kamarátenie

Doplňovačka Do prázdnych okienok doplň odpovede. Pospájaj písmenká z vyznačených políčok, dostaneš tak tajničku, kde sa ukrýva dokončenie tejto vety: Presný deň, kedy sa začína jeseň, sa volá jesenná... čo je to Dunaj?

__ __ __ __ __

kyslá tekutina...

__ __ __ __

sneh sa v dlani premení na...

__ __ __ __

dolná končatina...

__ __ __ __

koľko je tri plus päť?

__ __ __ __

opak dospelého...

__ __ __ __ __

„koniec” po anglicky...

__ __ __

NY je skratka amerického mesta...

__ __ __ __ __ __ __

NS je skratka pre naše mesto...

__ __ __ __ __ __ __

„maslina” po slovensky

__ __ __ __ __

zviera s dlhým nosom, chobotom

__ __ __ __

opak „ľahko”

__ __ __ __ __

Tajnička znie:

__ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __

Úloha

Vyfarbi

Preškrtni tie veci, ktoré nie sú vyrobené z papiera:

POHĽADNICA ZOŠIT NOVINY VÁZA KNIHA

SERVÍTKA STÔL ČASOPIS KOBEREC OBÁLKA

Videl si už rozprávku s touto malou postavičkou? Vieš, ako sa volá? Vyfarbi si obrázok.

KĽÚČ PLAGÁT VSTUPENKA KORČULE ATLAS

Okienko tety Sovy Pani Sova Sováková naštastie ostáva u nás aj počas zimy, takže na otázky nám môže odpovedať celý rok. Niektorí jej kolegovia však na zimu odlietajú preč, sťahujú sa. Nuž sme sa pani Sovy opýtali: Kam odlietajú sťahovavé vtáky? A prečo neostanú u nás? Vtáčiky sa živia väčšinou hmyzom, dážďovkami, semienkami, zrniečkami, niektoré majú radi aj bobuľky z kríkov či ovocie a existujú aj dravé vtáky, ktoré si hľadajú mäsko. Keď sa u nás ochladí, príroda sa chystá na spánok a napadne sneh. V takýchto podmienkach by sa niektorým vtákom veľmi ťažko hľadala potrava, boli by hladné a bolo by im zima. Preto sa už v jeseni rozhodnú pre dlhú cestu na juh, kde je teplo. Majú silu preletieť aj tisícky kilometrov. Najčastejšie letia na sever Afriky k pobrežiu mora alebo až do Ázie, niektoré ostávajú len na juhu Európy. Medzi najznámejšie sťahovavé vtáky patria bocian, lastovička, labuť, dážďovník, kukučka... Ak by sme chceli potešiť tých vtáčikov, ktoré ostávajú u nás aj počas zimy, môžeme im pripraviť rôzne búdky alebo kŕmidlá a nasypať im tam zrniečka či chlebové omrvinky.

Úloha Zakrúžkuj len tie športové potreby, ktoré majú kolesá, kolieska:

LYŽE BICYKEL KOLOBEŽKA HOJDAČKA LOPTA RAKETA SKEJTBORD

KOLIESKOVÉ KORČULE HOKEJKA MOTORKA TROJKOLKA BAZÉN ČINKY PRETEKÁRSKE AUTO 29

zorove príbehy

mária vršková |

Zázračné slovíčka alebo Po reči spoznáš človeka Z

ačal sa september, ale už dávno predtým sa police v obchodoch prehýbali pod školským tovarom. Zošity, farbičky, tašky, tepláky, prezuvky či plastové poháre – všetko sa v hýrivých farbách usmievalo na malých školáčikov. A tiež na škôlkarov. Veď aj náš Zoro potreboval pri nástupe do škôlky nový batôžtek, v ktorom nosil všakovaké veci. Každé ráno cupital s mamou rovnakou cestou, potom ostal v škôlke s ostatými kamarátmi a vôbec neplakal, lebo veril, že mama sa po neho poobede vráti. A v triede bolo veru veselo, dvadsaťštyri detí urobí riadny krik. Zoro najradšej maľoval, hral sa s vláčikovou súpravou alebo s chlapcami na policajtov a zlodejov, aj spievanie ešte celkom ušlo, najmä keď sa učili vtipné pesničky. Ale na prechádzky chodil nerád, vždy sa musel držať za ruku s nejakým hrozným dievčaťom a všetci išli ako slimáky v dvojrade za sebou. Keď sa o tretej ukázala vo dverách mama, Zoro rýchlo zatvoril obrázkovú knižku, vrátil ju na policu a podišiel k pani vychovávateľke: „Už idem domov, mama prišla. Ďakujem za veselý deň a prajem vám pekný večer. Do videnia.” Mama sa spokojne usmiala, akého má slušného synáčika. V šatni sa chlapec rýchlo prezul a vo dverách takmer narazil do prichádzajúcej panej, ktorá si tiež prišla vyzdvihnúť svoju ratolesť. „Dobrý deň, nech sa páči, teta,” pridržal Zoro dvere, aby dal prednosť staršej osobe. Mama sa opäť usmiala. A tak sa obaja spokojne pustili známou cestou domov, ale dohodli sa, že sa ešte zastavia v obchode po lekvár. Slivkový je najlepší! A mama dnes upečie palacinky. Aj na ulici a v obchode sa Zoro správal podozrivo slušne, pekne zdravil, pomáhal, ďakoval. Mama sa čudovala: „Zoro, čo sa to s Tebou v tej škôlke stalo? Dávali vám tabletky na slušnosť? Aký si zrazu milý a zdvorilý...” smeje sa mama. A malý lapaj začal mame vysvetľovať, že sa dnes učili o zázračných slovíčkach. A nie je to „čáry-máry fuk” ani „abrakadabra”. Vypočuli si zaujímavý príbeh o neposlušnom Tónovi, vychovávateľka ukazovala deťom obrázky a všetci museli uvažovať a odpovedať na otázky. Nakoniec sa naučili aj pesničku z rozprávky o Bambuľke a Zoro hneď aj zaspieval: „Dve zázračné slová viem, pri sebe ich nosím, to prvé je ďakujem a to druhé prosím. Keď poprosíš, tak pre teba každý všetko urobí, slovko prosím ako kvietok každú žiadosť ozdobí. Ak nám niekto niečo dáva, ak si pre nás nájde čas, poďakujme, urobí to určite aj druhý raz.” Mama veselo zatlieskala a pohladkala speváka po vláskoch. Úsmev jej však nesedel na tvári dlho, pretože keď sa blížili k svojim dverám, na vedľajšom dvore sa hádali susedia. Pán sused vošiel do domu v špinavých topánkach, lebo sa chcel svojej ženy opýtať, kde do frasa položila skrutkovač, keď ráno čosi upratovala v garáži. Pani suseda sa dušovala, že sa skrutkovača ani nedotkla a kričala, nech si robí poriadok vo svojej garáži on sám, veď tam mal toľko pavučín, aj špiny na zemi. A sused len rýpal, že skrutkovač bol stále na stole a teraz tam nie je, nuž jeho žena náhlivými pohybmi vošla do garáže, prekutrala stôl, zodvihla noviny a víťazoslávne zvolala: „Tu máš, na, ty mudrc!” Muž zobral skrutkovač a zamračene čosi zamrmlal popod nos. Aj keď sa pátracia akcia skončila úspešne, Zoro nepočul, žeby si susedia povedali slovko „prepáč”, „prosím” alebo „ďakujem”. Mama si to všimla a veľmi vzdelane povedala: „Po reči spoznáš človeka.”

Zoro si vedel domyslieť, čo to asi znamená. A sľúbil sám sebe, že si tieto zázračné slovíčka uchová v pamäti, aby ich používal každý deň. Veď predsa nechce, aby z neho vyrástol nevychovanec, čo nepozná móresy. „Hm, svet je občas naruby,” pomyslel si chlapček a najradšej by poslal dospelých susedov do škôlky, aby sa naučili Bambuľkinu pesničku.

LITERÁRNA SÚŤAŽ ŽIAKOV ZÁKLADNÝCH A STREDNÝCH ŠKÔL Komisia pre literárnu činnosť Výboru pre kultúru NRSNM, Výbor pre vzdelávanie NRSNM, Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec vypisujú

SÚBEH na žiacke literárne práce (próza a poézia) – téma je voľná Práce treba zasielať v troch exemplároch podpísané menom a priezviskom a uvedeným kontaktom. Literárne práce bude hodnotiť komisia, ktorá udelí tri ceny v dvoch kategóriách: Žiaci základných škôl od 5. do 8. ročníka 1. cena – tablet 2. cena – balík kníh SVC 3. ročné predplatné za časopis Zornička / Vzlet Žiaci stredných škôl a gymnázií 1. cena – mini notebook 2. cena – balík kníh SVC 3. ročné predplatné za časopis Vzlet Súbeh je otvorený do 15. novembra 2013. Práce treba zaslať na adresu: NRSNM, Bulvár Mihajla Pupina 1/4, 21000 Nový Sad, s poznámkou Na súbeh žiackych prác.

na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

PYRAMÍDA VODOROVNE: 1. značka pre liter

ŠKANDINÁVKA Aký september,... (dokončenie je v tajničke)

2. mladší (skr.) 3. vlastnil 4. hlavné mesto krajiny Peru 5. MENO BÁSNIKA RÚFUSA 6. meno herečky Dravićovej 7. milá žena 8. podvod, klam 9. slamenica

KRÍŽOVKA Pojmy zo súpisu umiestnite do krížovky tak, aby ste v označených stĺpcoch dostali názov dvoch diel Andreja Sládkoviča. 8 písmen: DODIERAŤ, PRIESADA 7 písmen: LODIVOD, OTIERAL 6 písmen: DOPLNA, LEPTAL, MOSTAR, NAHOSŤ, POSTUP, SLALOM, ŤAŽOBA 5 písmen: AVANS, ETIKA, MANON, POMER 4 písmená: DISK, MENO, SOCHA, TINA, TISA, ŽIVÍ 3 písmená: HES, IKA, RAŽ, ŤAL, TIR, TMA, VEK, ŽAS

Vylúštenie škandinávky číslo 7 – 8 VODOROVNE: vnadidlo, čaro, VEK, eta, zato, La, má, op, y, kolo, A, zatopiť, kalomel, U, orol, K, Im, kk, ZV, ila, nie, Iri, rast, naspodku.

2 písmená: AR, DA, DO, EA, CHA, ME, OP, RE, SB, UE, VA

VTIPY

Správne znenie tajničky: VČELY KVETU Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Ľudmila Pániková, Námestie XII. V. B. 8, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Darko Babeľa, S. Šarca 31, 22 253 Binguľa 3. Paulína Sabová, XIV. VÚSB 29/3, 21 470 Báčsky Petrovec

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

V Kurimanoch spadol most. Zopár mŕtvych, hotová tragédia. Zodpovedný žiadny, všetci na dovolenkách. Koho stíhať? Najlepšie vinu hodiť na materiál. Obžalovali štrk, vápno a cement. Štrk sa bráni: „Jaaa? Ja som kvalitný, vyťažený z topľanských riek, chybu hľadajte inde.” „Dobre, tak potom vápno!” „Jaaa? Ja som bolo vypálené v tej najlepšej kvalite, chybu hľadajte inde!” „Tak potom cement!” „Jaaa??? Kvalitný bystriansky cement? Veď ja som tam ani nebol!!!”

pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

MAGICKÝ ŠTVOREC

LABYRINT

VODOROVNE: 1. Náš mládežnícky časopis, 2. SELENČSKÝ KOMORNÝ ZBOR, Zlý človek, naničhodník, 4. Antické meno mestečka Nin, 5. Despota, utláčateľ.

Ktorou cestou sa náš domáci miláčik dostane ku svojej obľúbenej nádobke s koštiaľmi?

DOPLŇOVAČKA

OSEMSMEROVKA Názvy literárnych diel zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám deväť neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria názov novely, ktorú napísala Božena Slančíková-Timrava.

POSPÁJAJTE ČÍSLA Ukáže sa vám zvieratko, pred ktorým Janko tak veľmi uteká po dvore.

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. základná komunikatívna jednotka jazyka, 2. miesto na tele s porušeným tkanivom, 3. bitka, zápasy, 4. možno, vari, 5. horná končatina, 6. úradné spisy, aktá. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. odplata za niečo zlé, 2. obrana, chránenie, 3. strely s nábojnicou, 4. telocvičné náradie, 5. sľub, záväzok, 6. krídla väčšej budovy. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci ste dostali miesto, na ktorom sa v Petrovci uskutočnil koncert rokových skupín pod názvom 50 rokov slovenského rokenrolu. Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je KOPAONIK. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Paulína Sabová, XIV. VÚSB 29/3, 21 470 Báčsky Petrovec 2. Damián Marinković, Petra Drapšina 9, 21 469 Pivnica 3. Viera Tomanová, Ul. mira 146, 11 275 Boľovce, Gradska opština Surčin

ROVNAKÉ PREDMETY Ktorý predmet je zvyšný?

BÁSEŇ BÚRKA CITADELA DETSTVO DETVAN FAUST KORENE KOŠTANA KUBO LES MATKA NA DNE

NANA OSADA OTEC PAGMALION PYTAČKY REVÍZOR SOS TRESTY ZÁVEJE ZEM ŽENBA

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

O škodlivosti mykotoxínov M

ykotoxíny sú produkty niektorých druhov plesní, ktoré spôsobujú rôzne deštruktívne zmeny v organizme ľudí a zvierat. V súčasnosti je známych vyše 1100 druhov plesní, z ktorých až 220 vytvárajú zvláštne chemické látky škodlivé pre ľudské a zvieracie organizmy. Väčšie množstvo týchto látok vnesených do organizmu v krátkom časovom odstupe spôsobí ťažké ochorenie, ktoré sa veľmi často zakončí smrťou postihnutých ľudí a zvierat. Vnášanie do organizmu menších množstiev týchto produktov plesní nevyvoláva klinicky pozorovateľné chorobné diania majúce špecifickú symptomatológiu. Malé množstvá totiž zapríčiňujú veľmi diskrétne, takzvané subklinické poruchy tráviacich orgánov, pečene, obličiek, kosťovej drene, nervovej sústavy a pohlavných orgánov. Časom však tieto subtílne poruchy môžu vyústiť vo veľmi zjavné príznaky s tragickým zakončením. Z bohatej palety mykotoxínov sú najnebezpečnejšie aflatoxíny, ktoré produkuje huba Aspergillus flavus. Aflatoxíny sa v súčasnosti považujú za najkancerogénnu, teda najrakovinotvornú látku. Experimentmi sa zistilo, že denné dávky v množstve iba tri stotiny miligramu aflatoxínu spôsobujú u káčat malígne, čiže zhubné nádory pečene. U prasiec a teliec nádory pečene spôsobuje množstvo 2 desatín miligramu aflatoxínu. Podobne je to i u iných zvierat a pravdepodobne i ľudí. Masové otrávenia mykotoxínmi sa najprv dokázali v Anglicku, keď tam ochorelo a uhynulo vyše 100 tisíc morčeniec. Po dlhých a intenzívnych skúmaniach sa zistilo, že príčinou týchto uhynutí neboli nákazlivé choroby, ale otrávenie aflatoxínmi, ktoré sa nachádzali v kŕmnej zmesi, konkrétne v podzemnicových výliskoch. Od tej doby sa priam horúčkovite pracuje na zisťovaní mykotoxínov a ich zhubného vplyvu na ľudí a zvieratá.

V našej krajine problém mykotoxínov nadobudol znepokojujúce rozmery súčasne s pestovaním vysokovýnosných hybridov kukurice, ktoré majú dlhú vegetáciu, neskoro dozrievajú a za určitých klimatických okolností umožňujú výskyt rôznych plesní. Plesnivá kukurica (v poslednom čase aj cirok a slnečnica) veľmi často obsahuje rôzne škodlivé látky, ktoré sú nebezpečné nielen pre zvieratá, ale i ľudí. Pre zníženú výživnú hodnotu, ako i poškodenie pečene, obličiek, kosťovej drene a rozmnožovacích orgánov zvieratá, ktorým sa podáva krmivo obsahujúce toxické produkty plesní,

spotrebujú na kilogram prírastku až dvojnásobné množstvo krmiva, majú slabý apetít, občas chorľavejú a často sú neplodné. Škodlivý účinok toxických produktov plesní hrozí nielen zvieratám, ale i ľuďom. Seriózne analýzy potravín tak živočíšneho, ako i rastlinného pôvodu potvrdzujú pomerne častú mykotoxickú kontamináciu. Keďže sa mykotoxíny hromadia v pečeni, lymfatických uzloch, podkožnom tuku a obličkách zvierat vykrmovaných krmivom obsahujúcim mykotoxíny, jestvuje veľká možnosť vnášania týchto škodlivých látok aj do organizmu ľudí prostredníctvom potravín živočíšneho pôvodu. Naposledy mykotoxíny zistili aj v mlieku kráv, ktoré sa vykrmovali plesnivou kukuricou, a tiež aj v slepačích vajciach. Týmto sa však spôsoby vnášania mykotoxínov do organizmu ľudí nevyčerpávajú. Ak sa z plesnivej kukurice alebo slnečnice, ktorá obsahuje škodlivé mykotoxíny, robí jedlý olej, rastlinná masť, margarín, múka a iné výrobky, konzumovaním týchto výrobkov do ľudského organizmu sa vnesú i tieto škodlivé látky. V poslednom období sa tieto škodlivé látky zistili aj v orechoch, káve, rajčiakoch, ovocných šťavách a iných potravných článkoch. Keďže sa mykotoxíny žiadnym doteraz známym spôsobom nedajú zneškodniť, teda ani vysokou teplotou, mrazením, ultrazvukom, gama lúčmi a podobne, najdôležitejšie je znemožniť tvorbu týchto zhubných látok, konkrétne znemožniť plesniveniu stravy. Pri tejto príležitosti tiež treba zdôrazniť, že nie každá plesnivá potravina musí obsahovať škodlivé mykotoxíny. Aby sa v niektorej potravine vytvorili tieto látky, okrem jestvovania plesní, ktoré ich syntetizujú, musia byť zabezpečené aj určité klimatické podmienky. Tak napríklad spomínaná huba Aspergillus flavus produkuje aflatoxíny len na teplote pohybujúcej sa od 25 do 30 stupňov a relatívnej vlhkosti vzduchu okolo 90 percent, alebo keď potravný článok obsahuje vyše 14 % vlahy. Len tejto skutočnosti treba ďakovať, že sa v každej plesnivej potravine nenachádzajú najnebezpečnejšie mykotoxíny, teda aflatoxíny. Keďže pre syntetizovanie iných mykotoxínov, akým je ochratoxín, fuzanotoxín, zearalenon, patulín a iné, nie sú potrebné také vysoké teploty a vlhkosť vzduchu, tieto mykotoxíny sa omnoho častejšie vyskytujú v plesnivých potravných článkoch ako aflatoxíny. Aby sa znemožnilo nebezpečenstvo veľmi škodlivého vplyvu mykotoxínov na ľudí a domáce zvieratá, nevyhnutné je znemožniť výskyt plesní na všetkých potravných článkoch a dobytčích krmivách. S tým cieľom treba pestovať hybridy kukurice, ktoré včaššie dozrievajú a ktoré su geneticky odolné proti plesniam. Domáce zvieratá netreba vykrmovať plesnivým krmivom, pretože produkty plesní prechádzajú i do mäsa, mlieka a vajec. Rastlinné tuky, ovocné šťavy, ako i všetky potravné články treba vyrábať iba zo zdravotne neškodných surovín a sústavne ich kontrolovať na prítomnosť mykotoxínov.

užitočné

pripravila mária lučetincová |

Pestovanie arónie čiernoplodej Jedným zo spôsobov ekologického prístupu k pestovaniu malvičiek. Ich veľkosť je 8 až 12 milimetrov. Zber robíme ovocia je využívanie odolnejších a menej náročných ovocných nožnicami, aby sme nepoškodili rodivé púčiky, nachádzajúce druhov. Z toho pohľadu je veľmi zaujímavé pestovanie arónie sa v blízkosti dočiernoplodej. Aróniu (Aronia melanocarpa), ľudovo nazývanú zretých súplodí. Ploaj čierna jarabina (srb. sibirska borovnica), zaraďujeme medzi dy dozrievajú od menej známe ovocné druhy. Pochádza zo Severnej Ameriky a polovice augusta, vydržia však na pestujú ju hlavne v Rusku a v severných krajinách. Je nenáročná na pôdne a klimatické podmienky. Vyhovujú konárikoch bez opajej však pôdy s dodatkom vlahy a dobre osvetlené stanovištia. dania až do októbV záhradkách ju môžeme pestovať v tvare kra alebo stromčeka. ra. Môžeme ich nechať Kry dosahujú výšku 1,5 až 2 metre. Odporúčaný pestovateľský dokonca spon pre tento tvar je 3 krát 2 metre. Do záhradiek je veľmi čiastočne zaschnúť, vhodný stromčekový tvar – štvrťkmeň – na podpníku jarabiny čím sa zjemní ich vtáčej. Nároky arónie na rez sú minimálne. Dbáme na to, aby sladkotrpká chuť. Plody arónie čiernoplodej Plody konzumuker alebo stromček nebol príliš prehnutý. V záujme udržania dostatočného množstva nových prírastkov koruny mierne pre- jeme v čerstvom stave. Dokázaný je ich liečivý účinok. svetľujeme zimným rezom. Staršie konáriky bez prírastkov Obsahujú vysoké percento biologicky aktívnych látok, vitamín C a P (rutín), provitamín a konáriky prevísajúce vplyA, vitamíny zo skupiny B, vom hmotnosti plodov, a tým betakarotén (antioxidant), oslabené v raste, môžeme antibakteriálne látky a množskrátiť hlbšie. – Keď je september chladný, bude mnoho nemocí. stvo cenných mikroelemenSadivový materiál arónie – Keď lístie dlho nespadne, dlhá zima sa prikradne. tov. Majú široké uplatnenie nájdeme v ponuke niekto– Septembrový dážď poliam potrava – vinohradom otrava. aj v domácnosti pri príprave rých ovocných škôlok. Kríč– Keď sú v septembri mráz a vetry, býva január a február teplý. lahodných a osviežujúcich kové formy rozmnožujeme – Za teplým a suchým septembrom nasleduje chladný a mokrý štiav, sirupov, lekvárov a kombylinnými alebo polodrevoktóber. pótov. Šťava z plodov innatými odrezkami. Na poutenzívne farbí. Čerstvé, žitie sú podpníky, ktoré sme – Aký september, taký bude i marec. si dopestovali zo semien, – Akže Michal plače (29. IX.) alebo hromom bije, po Michale kompótované alebo sušené tuhý vietor nasleduje. plody môžeme využiť ako vhodné až v druhom roku – Pred Michalom jasné nebo v noci zvestuje, že treskúca prímes do čajov, ale aj despo sejbe. Podpníky môžeme zima nasleduje. tilátov. s úspechom zaočkovať vo – Teplý október, studený február. Okrem úžitkovej hodnoty výške koruny na spiace očko, najlepšie v auguste. – Za bielym októbrom príde zelený február a za zeleným má arónia aj okrasnú funkciu. októbrom biely február. Veľmi dekoratívne pôsobí V lete dosiahneme uspokov máji počas kvitnutia. Biele jivé výsledky bylinným – Ak prvý sneh padne na blato, celá zima bude blatňavá. kvety má usporiadané v chovrúbľovaním. Obdobie ve- – Čím skôr lístie padá, tým skôr príde zima. cholíkoch a počas vegetácie getačného pokoja môžeme – Divé husi na odletu, koniec babiemu letu. zdobí záhradu oválnymi, využiť na vrúbľovanie v ru- – Mnohé hmly v októbri zvestujú zimu s mnohým snehom. ke. Musíme však pripome- – Ak je na Gála (31. X.) sucho, v nasledujúcom roku bude tmavozelenými, lesklými listami. Listy sa v jeseni sfarbunúť, že arónia má pomerne suché leto. jú do bronzova až červena tenké jednoročné drevo, čo a efektne sa doplňujú s dozretými modročiernymi plodmi. môže pri štepení spôsobiť ťažkosti. Aróniu právom zaraďujeme k ekologickým ovocným druNa výsadbu na trvalé stanovište uprednostňujeme jesenný termín. Už v nasledujúcom alebo v druhom roku po hom. Nevyžaduje zvláštne pestovateľské podmienky a vyznačuje sa vysokou mrazuvzdornosťou. Nie je poškodzovavýsadbe prinesie prvú úrodu. Plodom arónie sú drobné malvice modročiernej farby so ná hubovými chorobami ani živočíšnymi škodcami. Musíme slabým leskom. V súplodí sa nachádza obyčajne 15 až 20 však zabezpečiť jej ochranu proti vtáctvu.

Príslovia o počasí

Čas sadenia cesnaku Cesnak môžeme pestovať všade, kde sú vhodné podmienky na pestovanie ostatných druhov zeleniny. Rozoznávame cesnak jarný a jesenný. Teraz je práve čas na výsadbu jesenných odrôd. Nemal by sa však sadiť na záhony po sebe alebo po iných cibuľových zeleninách. Najlepšie sa mu darí v hlbších a ľahších pôdach s vysokým obsahom humusu. Zaraďuje sa do druhej trate po dobre vyhnojených druhoch zelenín. Najlepšie predplodiny sú hlúboviny, uhorky alebo strukoviny. Pred výsadbou treba pôdu prekypriť. Optimálny čas výsadby je okolo 15. októbra. Skoré alebo neskoré vysádzanie zvyšuje riziko vymŕzania v čase tuhej zimy. Paličiaky a širo-

kolisté nepaličiaky zásadne sadíme na jeseň. Na jarné vysádzanie sú vhodné úzkolisté nepaličiaky, ktoré sadíme v marci, ale môžeme ich sadiť aj na jeseň. Cesnak kuchynský sa rozmnožuje vegetatívne, sadením strúčikov. Vyrovnaný porast a dobrú úrodu dosiahneme, keď budeme sadiť veľké, tvrdé strúčiky. Cibule cesnaku rozoberáme na jednotlivé strúčiky až pred vysádzaním. Spon vysádzania býva 30 – 40 x 10 – 12 cm. Hĺbka vysádzania sa pohybuje medzi 5 – 8 cm, pričom hlbšie sadíme väčšie strúčiky. Počas pestovania býva porast často napadnutý háďatkom zhubným. Napadnutý cesnak je nekvalitný a skazí sa krátko

| po zbere, preto tesne pred vysádzaním treba strúčiky moriť vhodným prípravkom, ktorý možno kúpiť v poľnohospodárskej lekárni. Ak chceme chrániť porast aj proti hubovým chorobám, sadivo následne moríme aj proti nim primeraným prípravkom, potom ho necháme usušiť na novinovom papieri a následne sadíme. V správnom čase vysadený cesnak dobre zakorení ešte pred príchodom mrazov, ale nadzemné časti nezačnú prerastať na povrch. V takomto stave zvyčajne dobre prezimuje. Počas vegetácie v budúcom roku pravidelne kypríme záhon, čím chránime pôdnu vlahu a ničíme burinu. Cesnak neznáša pôdny prísušok, lebo je veľmi citlivý na neprevzdušnenú pôdu, v ktorej ľahšie podlieha chorobám.

pripravila mária lučetincová | užitočné

Z hľadiska pestovania rozlišujeme tri typy cesnaku: Paličiaky (modré zimné cesnaky) – majú cibule ﬁalkastej farby a vyznačujú sa tvrdým, pevným krčkom, ktorý je spodnou časťou kvetného stvolu. Ich skladovateľnosť je priemerná až podpriemerná. Širokolisté paličiaky (biele zimné cesnaky) – sú charakteristické tvorbou veľkých cibúľ, väčšinou špinavobielej farby, niekedy aj ﬁalkastej. Majú mäkký kŕčok a ich skladovateľnosť je veľmi dobrá – vydržia až do konca februára až začiatku marca. Úzkolisté nepaličiaky (biele jarné cesnaky) – majú úzke ploché listy a vytvárajú úzke, tenké, kosákovito prehnuté strúčiky. Ich skladovateľnosť je nadpriemerná.

Aby dlho vydržali Pozberali ste bohatú úrodu karfiolu, kalerábu či kapusty? Čo nepotrebujete okamžite, uskladnite na zimu. Je dávno známe, že zelenina je najzdravšia v surovom stave. Hlúbová zelenina je bohatá na množstvo vitamínu C a betakaroténu, ale významný je aj obsah vitamínu U, ktorý má protivredové účinky. To všetko obsahuje hlúbová zelenina. Okrem toho tiež minerálne látky ako vápnik, horčík, fosfor a iné. Pozoruhodné je, že ich nutričná hodnota sa uchováva dobre i počas skladovania alebo prezimovania. Karfiol: Ide o chúlostivú zeleninu, ktorá sa ľahko kazí. Hneď po zbere treba ružice rýchlo schladiť. Skladujeme ich vždy v tme a pri prúdení vzduchu. Na uskladnenie vyberáme neúplne vyvinuté a nevybehnuté ružice s dvoma vrstvami obalových listov a časťou hlúba. Pri uskladnení do fólie je výhodnejšie listy odstrániť. Ružice potom vydržia dlhšie. Oneskorený zber je príčinou vybiehania ružíc v sklade. Karfiol ukladáme do prepraviek vystlaných pergamentovým papierom alebo perforovanými plastickými fóliami iba v jednej vrstve. Po uskladnení udržiavame rovnomernú teplotu – 5 °C až 0 °C a vlhkosť 90 až 95 %. Jarný karfiol vydrží maximálne 2 až 3 týždne, zimný 8 týždňov. Pri teplotách vyšších než 3 °C sa ružice uvoľňujú a vybiehajú do kvetu. V chladničke zostávajú v dobrom stave 2 – 4 dni. Kaleráb: Asi 2 týždne pred zberom prestaneme zavlažovať, aby buľvy nepraskali a nehnili. Neskorý kaleráb zberáme od septembra do novembra. Vytrhávame celé rastliny, následne odstránime listy a skrátime koreň. Mod-

ré odrody, ktoré nie sú náchylné na zdrevnatenie, sa uskladňujú lepšie. Skorý kaleráb na krátky čas môžeme uskladňovať s listami pri teplote 1 °C. Úspešnosť skladovania závisí od podmienok. V chladničke vydrží 1 až 2 týždne. Hlávková kapusta: Letnú a jesennú kapustu zberáme od septembra do neskorej jesene. Najneskôr mesiac pred zberom prestaneme zavlažovať. Kapustu na uskladnenie zberáme čo najneskôr, za suchého a chladného počasia. Predčasne zberaná kapusta rýchlejšie vädne a je menej trvácna, oneskorene pozberaná je náchylná na praskanie. Hlávky majú byť pevné, s troma obalovými listami, ostatné poodlamujeme. Pred vlastným uskladnením odporúčame nechať hlávky v chladnej miestnosti intenzívne vetranej, pričom vonkajšie listy oschnú a lepšie chránia hlávku pred hnilobou. Hlúb vytvorí na reznej ploche ochrannú vrstvu. Kapustu neskladujeme spolu s ovocím, lebo hlávky sa uvoľňujú. Sklady zo začiatku často vetráme a udržujeme teplotu okolo 0 °C. Po vychladení vetranie obmedzíme, vlhkosť vzduchu má byť 93 až 98 %. Dobre skladovaná kapusta vydrží 5 až 7 mesiacov. V chladničke ju môžeme skladovať asi 2 týždne.

Škola záhradkára

Naozaj koreň? Bližší pohľad na koreňový systém nás presvedčí, že nie je koreň ako koreň. Pri kuchynskej úprave si môžeme všímať množstvo a umiestnenie bočných koreňov, ktoré odstraňujeme. Petržlen, paštrnák a mrkva majú korene po celej dĺžke, na reďkovke, zeleri a cvikle sú iba v dolnej časti. Z botanického hľadiska konzumujeme hľuzu, ktorá je sčasti koreňom a sčasti zhrubnutá nadzemná os. Bočné korienky charakterizujú zhrubnutý koreň.

Podiel koreňa a osi má praktický význam pri pestovaní. Koreň rastie vždy v pôde, zhrubnutá os vyrastá nad povrch. Preto napr. zeler vysádzame plytko, aby vrchná časť „koreňa” – zhrubnutá os mohla rásť nad povrchom pôdy. Pri reďkovkách, najmä guľovitého tvaru, je iba malá časť skutočných koreňov. Vyžaduje preto plytkú sejbu, pri hlbšej sa deformuje.

Na zeleri je bočnými koreňmi výrazne oddelený zhrubnutý koreň a časť pôvodom z nadzemnej časti

zdravie (1)

Potraviny pre zdravé srdce Jedno jablko denne posilní imunitný systém, srdce a krvný obeh. Arašidy, červené víno, brokolica, cícer či zelený čaj. To je len zlomok potravín, ktoré vaše srdce môžu ochrániť pred infarktom či porážkou. Nie sú to však len potraviny, ktoré chránia náš najdôležitejší orgán v tele. Základom jeho bezchybného fungovania je aj dodržiavanie starých známych pravidiel – skoncovať s fajčením, zdravo sa stravovať, viac sa hýbať a sledovať si svoje rizikové hodnoty. Najmä tlak krvi a cholesterol. Srdcovo-cievne ochorenia sú totiž najčastejšou príčinou úmrtnosti v rozvinutých krajinách.

Merania v uliciach Nie ste si stavom svojho „perpetuum mobile” celkom istí? Môžete si to overiť v rámci Svetového dňa srdca 29. septembra v uliciach, nákupných centrách či lekárňach. My vám prinášame základné odporúčania lekárov a tiež zoznam 30 super zdravých potravín, ktoré sa postarajú o to, že vaše srdce pôjde ako švajčiarske hodinky.

30 potravín pre vaše srdce 1. Arašidy Sú plné nenasýtených mastných kyselín, ktoré znižujú riziko srdcovo-cievnych ochorení. 2. Červené víno Obsahuje látku reveratrol, ktorá funguje ako prevencia. 3. Brokolica Dokáže spustiť vyššiu produkciu bielkoviny thioredoxin, ktorá chráni bunky srdcového svalstva. 4. Cícer Pomáha znižovať hladinu cholesterolu v krvi a je účinný v prevencii pred chorobami srdcovo-cievneho systému. 5. Zelený čaj Funguje ako silný antioxidant, ktorý má pozitívny vplyv na zdravie srdca. Dve šálky denne znižujú vysoký krvný tlak a riziko srdcových ochorení. 6. Čakanka Zabraňuje nadmernému ukladaniu tuku v organizme, preto je účinnou prevenciou pred vysokým tlakom, infarktom a mozgovou mŕtvicou. 36

7. Avokádo Obsahuje až 15 percent prirodzeného tuku najmä vo forme nenasýtených mastných kyselín, ktoré znižujú množstvo cholesterolu v tele. 8. Dyňové semienka Olej, ktorý obsahujú, prospieva srdcu vďaka vysokým dávkam fytosterolu. Ako prevenciu jedzte každý deň hrsť semienok. 9. Fenikel Obsahuje kyselinu listovú, vlákninu a fytochemikálie prospešné pre srdce. Jesť sa dajú listy alebo semienka. 10. Ovsené vločky Dajte si ich niekoľkokrát týždenne na raňajky. Kyselina linolová a olejová preventívne pôsobia na správny chod srdcového systému. 11. Grapefruit Obsahuje prírodné ﬂavonoidy so silnými antioxidačnými vlastnosťami. Posilňuje steny ciev a zabraňuje zhlukovaniu krvných doštičiek a vzniku krvných zrazenín, ktoré spôsobujú infarkt. 12. Hovädzie mäso Obsahuje kyselinu linolovú a je cenným zdrojom minerálnych látok a omega-3 mastných kyselín, ktoré prospievajú srdcu. 13. Hrozno Nájdete v ňom vitamíny, minerálne draselné soli alebo fosfor, horčík a antioxidanty, ktoré dokážu znižovať krvný tlak a zlepšujú srdcovú funkciu. 14. Špargľa Je bohatá na vitamíny skupiny B a kyselinu listovú. Upravuje vysoký tlak a podporuje činnosť srdca a obličiek. 15. Jablko Jedno denne posilní imunitný systém, srdce a krvný obeh. Stabilizuje hladinu cukru v krvi a posilňuje cievy, predovšetkým slabé žily.

(Dokončenie v nasledujúcom čísle.) Zo zahraničnej tlače

pripravila mária lučetincová | receptáreň

Z jedného hrnca Bravčovo hovädzí eintopf: 300 g hovädzieho mäsa, 300 g bravčového mäsa, soľ, olej, 1 cibuľa, mleté čierne korenie, rasca, 150 g koreňovej zeleniny (mrkva, zeler, petržlen, kaleráb), 500 g bielej kapusty, 1 bobkový list a majorán. Mäso pokrájame na kocky, cibuľu nadrobno a speníme ju na oleji. Pridáme hovädzie mäso, osolíme a 20 minút dusíme. Polomäkké hovädzie podlejeme vodou, pridáme bravčové a dusíme ešte asi 30 minút. Občas premiešame a ak treba, podlievame. Kapustu a zeleninu pokrájame, pridáme k mäsu, posypeme rascou. Dolejeme vodu, pridáme bobkový list, prípadne soľ. Varíme domäkka a napokon ochutíme majoránom. Zeleninovo-mäsový hrniec: 500 g rozličného mäsa (teľacie, ovčie, bravčové, hovädzie), soľ, korenie, lyžica margarínu, 2 cibule, 4 mrkvy, 1 zeler, 1 menšia hlávka kelu, 750 g zemiakov, 1 bobkový list, asi 0,5 1 vody. Mäso pokrájame na kocky, osolíme a okoreníme. Na rozpustenom margaríne popražíme na kolieska pokrájanú cibuľu, pridáme mäso a dusíme asi 5 minút. Pridáme pokrájanú a očistenú zeleninu, podlejeme vodou alebo vývarom z kostí, pridáme bobkový list a na jemnom ohni varíme asi hodinu a pol. Podávame s domácim chlebom. Kurča v hrnci: 1 kurča, soľ, 1 bobkový list, pol hlávky kapusty, 3 mrkvy, pol hlávky zeleru, 1 pór, 100 g rezančekov. Kurča uvaríme v osolenej vode, do ktorej sme pridali bobko-

vý list a korenie. Očistenú zeleninu pokrájame, vložíme do polievky a varíme asi 30 minút. Uvarené kurča zbavíme kostí, pokrájame a dáme do polievky k zelenine. Pridáme tiež rezančeky a varíme asi 5 minút. Boršč: 750 g hovädzieho pliecka, 1 bobkový list, soľ, 1 menšia hlávka kapusty, 2 cibule, 2 póry, 3 mrkvy, malá hlávka zeleru a 1 cvikla. Do horúcej vody vložíme mäso, bobkový list a soľ. Varíme na miernom ohni asi hodinu a pol. Zeleninu očistíme, pokrájame, pridáme k mäsu a varíme ďalších 25 minút. Uvarené mäso pokrájame, vrátime do hrnca, do ktorého pridáme aj uvarenú a pokrájanú cviklu. Jedlo podávame s kyslou smotanou a chlebom. Vegetariánsky hrniec: 1,5 kg rozličnej zeleniny (karﬁol, čierna reďkev, mrkva, pór, kel a pod.), 2 cibule, 3 lyžice margarínu alebo oleja, 1,5 1 vody, soľ, mleté čierne korenie, 2 lyžice vegety, 1 bobkový list, 2 strúčiky cesnaku, rozličné nakladané huby, 4 zemiaky, 125 g širších rezančekov. Zeleninu očistíme a pokrájame. Na rozpálenom tuku opražíme pokrájanú cibuľu, pridáme zeleninu, chvíľu popražíme a podlejeme vodou. Osolíme, okoreníme, pridáme vegetu, bobkový list a prelisovaný cesnak. Prikrytú zeleninu varíme asi 15 minút. Pridáme pečiarky, na kocky pokrájané zemiaky a rezance. Na miernom ohni varíme ďalších 20 minút.

Jablká na dobrú chuť Bravčové mäso s jablkami: 3 cibule, 2 jablká, 4 kúsky vú kôru a šťavu vytlačíme. Jablká olúpeme, rozkrojíme na povykosteného bravčového karé, 40 g masti, 1 dl vývaru, 1 dl ja- lovice a pokrájame na tenké plátky. Pokvapkáme citrónovou šťavou, aby nezhnedli. Do tvarohu primiešame kyslú smotanu, blkovej šťavy, 1 dl šľahačky na varenie, soľ, korenie, majorán. Cibuľu očistíme a nakrájame na kolieska. Olúpané jablká cukor, vanilkový cukor, škrobovú múčku (gustin), citrónovú tiež nakrájame na kolieska a jadrovník vyrežeme. Mäso nakle- kôru a žĺtky. Z bielkov ušľaháme tuhý sneh a opatrne zamiešapeme, okoreníme a na masti opekáme z každej strany asi 4 me do tvarohovej hmoty. Na predpečené cesto naukladáme asi minúty. Potom ho vyberieme a vo výpeku opražíme dozlatista 2/3 jabĺk, natrieme tvarohovú náplň a navrch dáme zvyšné cibuľu. Pridáme kolieska jabĺk a z každej strany ich asi minútu jablká. Pečieme asi 50 minút. Hotový koláč potrieme marhuľoopražíme. Primiešame vývar, jablkovú šťavu a šľahačku, ochu- vým džemom a posypeme lupienkami mandlí. Jablkový koláč s polevou: 300 g postrúhaných jabĺk, 2 vajtíme soľou, korením a majoránom. Podávame s plátkami mäsa. Pizza so šunkou a jablkami: 150 g hladkej múky, 10 g drož- cia, 120 g cukru, 2 vrecúška vanilkového cukru, 50 g masla, dia, štipka cukru, soľ, lyžica oleja, rajčiakový pretlak, strúčik vrecúško škorice, 120 g polohrubej múky, pol balíčka prášku do cesnaku, biele mleté korenie, tymian a oregano, 250 g šunky, pečiva. Citrónová poleva: 270 g práškového cukru, 3 lyžice citró4 tvrdšie jablká, 2 rajčiaky, 1 vajce, 100 g strúhaného syra. Preosiatu múku dáme do misky, v strede urobíme jamku, do novej šťavy, 1,5 lyžice vriacej vody. Čokoláda. Žĺtky vymiešame s cukrom, vanilkovým cukrom a so zmäkktorej rozmrvíme droždie, zalejeme trochou vlažnej vody so štipkou cukru. Keď kvások vykysne, pridáme štipku soli a olej nutým maslom do penista. Pridáme postrúhané jablká, do a vypracujeme hladké cesto. Necháme vykysnúť. Do rajčiako- ktorých sme zamiešali škoricu, múku zmiešanú s pečivovým vého pretlaku primiešame bylinky, pretlačený cesnak a korenie práš kom a dobre premiešame. Napokon zľahka primiešame a natrieme na cesto, ktoré sme po vyvaľkaní vložili do okrúhlej z bielkov ušľahaný tuhý sneh. Obdĺžnikovú formu vymastíme, formy. Šunku pokrájame na rezančeky, nasypeme na pizzu, na vysypeme múkou a rozotrieme do nej cesto. Vložíme do vyhriato poukladáme kolieska jabĺk a rajčiakov. Vajce rozhabarkuje- tej rúry a upečieme pri miernej teplote. Vychladnutý koláč pome, primiešame syr a nalejeme na pizzu. V predhriatej rúre trieme citrónovou polevou a posypeme strúhanou čokoládou. Poleva: všetky zložky miešame do zhustnutia približne 20 – pečieme asi 40 minút. Tvarohovo-jablkový koláč: 150 g hladkej múky, 80 g 30 minút. Diétny jablkový lekvár: 700 g očistených jabĺk, 1 balenie masla, lyžica mlieka, 1 žĺtok, 20 g cukru, 1 citrón, 750 g jabĺk, 3 vajcia, 500 g tvarohu, 100 g kyslej smotany, 100 g cukru, 1 ba- diétneho želírovacieho ovocného cukru Dr. Oetker, 1/2 lyžičky mletej škorice, 3 klinčeky. líček vanilkového cukru, 40 g škrobovej Jablká nastrúhame na hrubom strúmúčky, 2 lyžice marhuľového džemu, 1 lyhadle a vložíme do hrnca. Pridáme dižica lupienkov mandlí. Z múky, masla, mlieka, žĺtka a cukru – Horúcu zápražku zalievajte vždy len étny cukor, škoricu, klinčeky a premievypracujeme cesto, zabalíme ho do alostudenou vodou alebo mliekom, šame. Privedieme do varu a varíme asi 3 minúty. Stále miešame a ak sa vybalu a na hodinu odložíme do chladničky. inak zhrudkavie. Okrúhlu formu vymastíme a vložíme do – Zemiakové hranolčeky nezmäknú tvorí pena, odoberieme ju. Naplníme do pripravených pohárov, uzavrieme nej rozvaľkané cesto, ktoré niekoľkokrát a zostanú chrumkavé, ak ich osolíte a otočíme hore dnom. prepicháme vidličkou. Necháme ho asi až tesne pred konzumovaním. 15 minút predpiecť. Nastrúhame citróno-

Rady do kuchyne

pripravila mária lučetincová | gastro

Zemiakové pirohy so špenátom Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Jaruška Ferková, Alena Gajanová, Michal Gombár, Marína Hríbová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Lovásová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Viera Tomanová, Jaroslav Zaťko / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780-159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs alebo rovina@svcentrum.com / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s ﬁnančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajinského sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotograﬁe sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Na obálke: Kristína Šusterová Foto: Željko Škrbić

Cesto: 400 g v šupke uvarených zemiakov, 600 g tvarohu, 1 žĺtok, polohrubá múka podľa potreby, soľ, múka na posypanie dosky. Plnka: 150g tvarohu, 100 g čerstvého špenátu. Postup: Vychladnuté zemiaky ošúpeme a najemno postrúhame. Pridáme tvaroh, žĺtok a štipku soli. K mase podľa potreby prisypeme múku a vypracujeme hladké tuhšie cesto. Na pomúčenej doske cesto vyvaľkáme a povykrajujeme z neho kolieska. Listy špenátu krátko povaríme na sitku v pare nad vriacou vodou. Necháme vychladnúť, nadrobno nakrájame, zmiešame s tvarohom a ochutíme soľou. Plnku rozdelíme na kolieska, preložíme na polovicu a okraj popritláčame. Pirohy varíme vo vriacej osolenej vode. Vyberieme dierkovanou naberačkou, necháme odkvapkať a podávame.

Slivková roláda Cesto: 4 vajcia, 100 g polohrubej múky, 100 g práškového cukru, práškový cukor a škorica na ozdobenie, tuk na vymastenie a múka na vysypanie plechu. Plnka: 200 g zaváraných sliviek, 100 g masla, 500 g tvarohu, 3 lyžice kryštálového cukru, 3 lyžice rumu, kôra z 1/2 citróna, 2 lyžičky mletej škorice, 1 balíček vanilínového cukru. Postup CESTO: Žĺtky oddelíme od bielkov, vymiešame s cukrom a z bielkov vyšľaháme tuhý sneh. Do žĺtkov pridáme múku, sneh z bielkov a dobre premiešame. Plech vymastíme, pomúčime a vylejeme naň cesto. V dobre rozohriatej rúre pečieme 15 minút. Upečené cesto vyklopíme na vlhkú utierku a ihneď zvinieme do rolády. PLNKA: Scedené a odkvapkané slivky vykôstkujeme a nakrájame na kocky. Maslo vymiešame s cukrom, pridáme tvaroh, rum, strúhanú citrónovú kôru, mletú škoricu a vanilínový cukor. Do krému primiešame slivky. Roládu pomaly rozvinieme, natrieme krémom a znovu zvinieme. Posypeme práškovým cukrom a mletou škoricou.

Na hranici kosodreviny zľava: Dušan Kubinec, Ján Tomáš a Miroslav Bielik

& andrej meleg | skvosty

Kriváň má hŕbu návštevníkov

Národný výstup na Kriváň 2013 P

ísal sa november roku 2012. Na bratislavskom knižnom veľtrhu Biblioteka 2012, na ktorom sa Slovenské vydavateľské centrum pravidelne zúčastňuje, s Miroslavom Bielikom, riaditeľom Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej a v súčasnosti aj predsedom Spolku slovenských spisovateľov, sme sa dohodli, že v auguste 2013 vystúpime na Kriváň. Vtedy to vyzeralo len ako rozprávka o peknom dobrodružstve, ktorá zostane rýchlo zabudnutá. Našťastie sa tak nestalo. Po niekoľkých nasledujúcich stretnutiach s Mirom Bielikom mi však bolo jasné, že tohto roku na Kriváň pôjdem a že sa aspoň pokúsim zdolať ten prekrásny tatranský vrch. Národný výstup na Kriváň 2013 bol venovaný 150. výročiu založenia Matice slovenskej a 1150. výročiu príchodu sv. Cyrila a Metoda na územie Slovenska. Výstup na Kriváň možno začať z dvoch miest – z Troch studničiek alebo zo Štrbského Plesa popri Jamskom plese. My sme si zvolili prvú možnosť, výstup z Troch studničiek. Výstup je náročný, celodenný, ale zároveň aj jeden z najkrajších na Slovensku a Kriváň je jednoznačne najfotogenickejší a najslovenskejší štít, právom považovaný za symbol slovenskej zeme. Pohli sme sa zavčas rána. Naša výprava pozostávala, vrátane autora týchto riadkov, z piatich členov: Miroslav Bielik, predseda Spolku slovenských spisovateľov, Ján Tomáš, starosta obce Župkov, Jozef Lukáč, predseda Dozornej rady Matice slovenskej, a Dušan Kubinec, dlhoročný riaditeľ sklární v Utekáči, tiež riaditeľ Domu MS v Lučenci, v súčasnosti člen výboru MS a predseda krajskej rady MS v B. Bystrici, najskúsenejší člen našej expedície, pre ktorého bol toto už 41. výstup na Kriváň.

Spoločná fotka pri dvojkríži – v drepe, sprava: Miroslav Bielik a Andrej Meleg, stoja pri dvojkríži, sprava: Dušan Kubinec a Jozef Lukáč

Ako sme pomaly postupovali smerom k vrcholcu, začala sa zračiť pod nami prekrásna krajina. Krásne doliny, vrchy, údolia a plesá sa objavovali každým ďalším krokom a každým novým metrom nadmorskej výšky. V slávnostný deň sa spolu s nami na Kriváň vybralo okolo tisíc milovníkov prírody, horolezeckých zanietencov a slovenských národovcov.

Na vrchu zaviala aj srbská zástava

Cesta k vrcholu vedie najprv nádhernou jedľovou horou. Trochu vyššie sa objaví zranený les. Zničila ho pohroma, ktorá prehrmela Tatrami 19. novembra 2004. Končiac kosodreviny začína sa ďalšia zaujímavá časť výstupu – cez nízke porasty a prekrásne, horskými kvetmi rozkvitnuté, rozsiahle priestranstvo. Keď prekročíme nadmorskú výšku 2000 metrov, rozlúčime sa s rastlinným svetom a prechádzame kamennými chodníčkami. V záverečnej fáze výstupu, vo výške 2300 metrov, dotýkajú sa nás už kolmé steny a skaly. Samotný výstup začína byť nebezpečný, k slovenskému dvojkrížu na vrchole Kriváňa musíme pokračovať veľmi opatrne. Dvojkríž, skrášľujúci štít, presne pred desiatimi rokmi vyniesli a postavili naši kamaráti Jozef Lukáč a Dušan Kubinec a teraz sa oň z roka na rok starajú. Na vrchole sme všetci statoční spoločne zaspievali piesne Kto za pravdu horí a Na Kráľovej holi. Organizátori tohtoročného výstupu predniesli slávnostné príhovory. V svojom prívete Miroslav Bielik osobitne pozdravil aj hosťa zo Srbska, Andreja Melega. Bol som poctený týmto uvítaním a šťastný, že som sa dostal na vrcholec Kriváňa. Kto sa dostane na vrchol tohto krásavca, zostane stáť v nemom úžase, aké sú tie Tatry krásne! Naskytne sa mu pohľad na celé Vysoké Tatry z výšky takmer 2500 metrov. A na ten moment bude spomínať po celý život...