Rovina 2014 03 04 by Slovenské vydavateľské centrum

Autoservis Triaška

SLOVENSKÝ MAGAZÍN

Ján Triaška · podnikateľ

číslo 3 – 4, 2014

Báčsky Petrovec 021/780-382

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

SIMPLY CLEVER

Oprávnený servis M. Kardelisa 22, Kysáč Tel./fax: 021/827-364

ročník 20

cena 100 din

& andrej meleg |

Kniha ako dar ducha a lásky T

í, čo sa so slovami deň čo deň hrajú, dobre vedia, že kniha je dar ducha a dar (z) lásky a že niet krajšej cesty, ako jej tajomstvá podarovať čitateľom, ako predstaviť im knižky jednu za druhou osobne, v ich čírej múdrosti. A keď sa tým naslovovzatým podarí ešte aj zoznámiť čitateľa so samotnými autormi, za všetkým treba hľadať tri slová: Slovenské vydavateľské centrum. V rámci akcie Zima s knihou SVC svoje vydania predstavilo nielen v B. Petrovci, ale zavítalo aj do Kovačice (viď Rovinu č. 1 – 2/2014, s. 2), a do iných slovenských vojvodinských prostredí. Takto vždy dobre zorganizovaná a výnimočne dobre navštívená akcia bola i v Hložanoch. Tu sa už roky v spolupráci so Spolkom žien Slovenka a ich predsedníčkou Vierou Miškovicovou usporadujú literárne večierky. Tak bolo aj tohto roku. Do Hložian pricestovala aj profesorka Dr. Ružena Šimoniová Černáková, ktorá predstavila svoju knihu Dvojjazyčnosť a jej pedagogické aspekty. Prednášku o bilingvizme si vypočulo asi 30 členiek tohto spolku. Nainštalovaná bola i putovná výstava autora Vladimíra Valentíka, venovaná životu a dielu Jána Čajaka pod názvom Ján Čajak 1863 – 1944, dokumentárna výstava pri príležitosti 150. výročia narodenia a 70. výročia úmrtia. Boli prečítané aj úryvky z knihy Rodina Rovesných, ktorá bola znova vydaná v roku 2013.

V Hložanoch sa čítala Čajakova Rodina Rovesných

v tejto dedine. Pekný večierok uzavreli členky Združenia žien Dúha, ktoré prečítali úryvky z knihy Jána Čajaka Rodina Rovesných. Obecná knižnica v Kovačici a jej oddelenie v Padine pomohlo pri uskutočnení ďalšieho literárneho večierka v Základnej škole v Padine. Veľa milovníkov pekného slova si prišlo vypočuť najnovšie správy zo sveta knižných vydaní z roku 2013. Aj tu boli dve hostky. Dr. Zuzana Čížiková predstavila svoju knihu Literárna tvorba Jána Labátha. Besedujúcim sa prihovorila za spoluvydavateľa tejto knihy riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade Milina Sklabinská. Veľký výber publikácií si do sýtosti vychutnali aj žiaci padinskej školy. Svedčí o tom aj to, že nejeden z nich odchádzal domov s plnou náručou nakúpených noviniek.

Zima s knihou a s hostkami Milinou Sklabinskou a Zuzanou Čížikovou v Padine

S Ľudmilou Berediovou Stupavskou a Spolkom kysáčskych žien v Kysáči tiež spolupráca pretrváva už dlhé roky. Večierky v Knižnici Michala Babinku v Kysáči sú hojne navštevované, sú tu zaujímaví spolubesedníci. Naša známa poetka Viera Benková z Petrovca promovala svoju knihu Exlibris morušových listov a vyrozprávala niekoľko zaujímavých historiek z minulosti Kysáča ako úvod k prezentácii monograﬁe o Kysáči, ktorá vyšla tlačou práve v ten deň. Prezentácia monograﬁe o Kysáči – Kysáč 1773 – 2013 sa uskutočnila v Novom Sade na novosadskom Salóne kníh. Tu svoju činnosť prezentovalo aj SVC. Na prezentácii hosťami boli kysáčsky richtár Ján Slávik, jedna z autorov knihy, Ľudmila Berediová Stupavská, a večierok hudobne spestril Ivan Slávik na fujare. Na tejto literárnej besede vzácnymi hostkami boli aj dve dámy: rumunská vojvodinská poetka Ileana Ursuová promovala svoju knihu Rybím jazykom, ktorú z rumunčiny preložila Dagmar Mária Anoca. Obe poetky sa prihovorili početnému obecenstvu na hlavnom pódiu novosadského veľtrhu. Tohtoročná edícia Zimy s knihou po prvýkrát zavítala aj do Selenče. Na pozvanie Anny Valentovej, predsedníčky Združenia žien Dúha v Selenči, v Modrej sieni pri evanjelickom kostole bola prezentovaná vydavateľská činnosť SVC a predstavili všetky aktuálne edície. V Selenči tiež bola nainštalovaná aj putovná výstava venovaná Jánovi Čajakovi, ktorý pôsobil

V kráľovstve kníh v Kysáči

V rámci divadelného festivalu DIDA v Pivnici pod názvom Vítanie jari s knihou uzavreli tohtoročnú knižnú akciu. Vo vynovenom Dome kultúry v Pivnici bola odprezentovaná vydavateľská činnosť aj hosťom festivalu. Medzi nimi boli aj podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí PhDr. Peter Prochácka a pracovníčka Úradu Magdaléna Janíková, ako aj rozhlasová novinárka Rádia a televízie Slovenska Ingrid Slaninková z Bratislavy. Nuž čo by sme to boli za vydavateľov, keby sme nemali aj posledné slovo? Takéto a podobné podujatia sú aj v tuhej zime zelenými výhonkami blížiacej sa knižnej jari a musia teda pučať a rozkvitať. K našim čitateľom treba čoraz častejšie chodievať, lebo v týchto neblahých časoch pre vydavateľov iný spôsob prezentácie vlastnej činnosti je skoro neuskutočniteľný. Niet sa však čoho báť, kým SVC vie s knihami v zime na jar čarovať!

editoriál

| samuel vrbovský, biskup |

Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Gajanová, Michal Gombár, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Lovásová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Viera Tomanová / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajins k é h o sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Na titulnej strane: Žiačky ôsmačky Základnej školy Ľudovíta Štúra v Kysáči: Andrea Gombárová, Aňa Marčoková a Jana Kardelisová na 19. Maškaráde v Novom Sade. Foto: Michal Ďurovka.

Veľkonočný pozdrav Ž

ivá viera v živého Boha je tá sila, ktorá vlieva do sŕdc kresťanov vždy novú nádej. A tá nikdy nedopustí, aby ramená ochabli, aby sa kolená podlomili. Živá viera v živého Boha nepozná zúfanie, nepozná stav beznádejnosti. A táto viera nie je prázdna, ona má pevný základ v živom Bohu, lebo Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, On žije. Túto radostnú pravdu nám hlásajú veľkonočné sviatky, ktoré svätíme uprostred jari, keď sa všetko prebúdza a kriesi mocou Božou k novému životu. Po veľkopiatočných udalostiach, ktoré sme prežívali pod krížom Pána Ježiša Krista, oslnení slnkom nedeľného rána, pri prázdnom hrobe Ježišovom počujeme: „Niet Ho tu, ale vstal.” (Luk 24, 6) Dielo Ježiša Krista smrťou na kríži nebolo dokončené. Prišlo vzkriesenie, ako neodlučiteľná súčasť spasiteľného Božieho plánu, prišlo víťazstvo nad hriechom a smrťou. Môžeme aj my po tieto dni radostne vyznávať v duchu s apoštolom Pavlom: „Pohltená je smrť vo víťazstve. Kde je, ó smrť osteň tvoj.” (1 Kor. 15, 54-55) Aj v tieto veľkonočné sviatky prichodí nám s údivom stáť pred týmto Božím činom. Všetko, čo sa stalo, je vykonané pre spásu človeka, lebo u Boha je všetko možné. Jeho všemohúcnosť sa dokázala v sile aj pri Pánovom vzkriesení. On žije, aj my s ním budeme žiť. Nový život robí nás šťastnými. Ale večný život a vzkriesenie v Kristu Ježiši musíme prijať s vierou a vo viere. Tak Ho prijali Pánovi učeníci, apoštolovia, prví kresťania a tak Ho máme prijať aj my. Veľká noc bez viery by bola len suchou púšťou našich spomienok. Bola by len príležitosťou k odpočinku a nie horlením po novom živote a víťazstve nad smrťou. Darmo hľadáme dnes Krista v hrobe. Syn Boží a život v Bohu prekonáva všetko, a tak aj hrob, aj smrť. Takto stojí pred nami živý Kristus, zasľubujúci krásny životný optimizmus. A viera hovorí ďalej, že dielo Božieho kráľovstva rastie vo svojej sile a je stále živé. Nedajme sa teda unášať skleslej nálade, v melancholických myšlienkach nad smrťou a všetkým, čo ona prináša, ale tešme sa zo života pri vzkriesení Pánovom. Týmto optimizmom pri slávnom Kristovom vzkriesení dajme si uchvátiť naše myšlienky, ale aj naše srdcia. Lebo plnosť viery úprimne veriacich ľudí sa ukázala, a dokonáva vo vzkriesenom Pánovi. A k takémuto rozmýšľaniu o vzkriesenom Pánovi pridáva aj apoštol Pavel svoje vyznanie: „A ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj

naša viera.” (1. Kor. 15, 14) Naša radosť sa musí rozliať svetom, lebo Veľká noc nám hlása o novom živote, lebo biblické učenie o vzkriesení by nebolo živé, ak by z neho nerástol nový život už tu na zemi, pod vplyvom Ducha Božieho. A skutočne, Veľká noc vo svojom obsahu nesmie sa vyhraniť len na modlitbu radosti, keď Boh zjavil sa nám Svojou mocou predivne, ani piesňou o vzkriesení, alebo krásnymi slovami ozdobenou veľkonočnou kázňou, ale musí byť výzvou k novému životu. Svedectvo o otvorenom hrobe musí byť zvestované všade. Nie smrť, ale život musí znieť po celom svete. Vzkriesenie Kristovo znamená ponuku pre život jednotlivca, rodiny, spoločnosti i celého sveta. Vzkriesenie Kristovo znamená život aj cirkvi, ktorá svoje vyznanie a svoju existenciu postavila na viere vo vzkrieseného Ježiša Krista. Bez tejto viery cirkev by sa stratila. Unesení sme veľkou radosťou, že aj tohto roku môžeme byť svedkami slávností veľkonočných. A nielen svedkami, ale aj zvestovatelia veľkonočného pokoja. Veľkonočným pozdravom Kristovým „Pokoj vám!” chcem sa dotknúť vašich sŕdc a úprimne vám všetkým zaželať, aby tak, ako Kristus vzkriesený bol slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života. •

z obsahu Vďaka filatelii – celý svet pod palcom . . . . . . . . . . . . . . . 4 Poslanie na krídlach výziev . . . . . . . 6 Splnila si sen . . . . . . . . . . . . . . . 10 Príbeh Jána Jánošíka zo Šenkvíc . . 11 Spomienka je sťa zlatá niť minulosti... . . . . . . . . . . . . . . 13 Slovo za 7 horami a 7 dolinami . . . 14 Oltárny obraz v novom rúchu . . . . 15 Deň žien – Deň šafárikovcov . . . . 16 Priadky v Dobanovciach po šiesty raz . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 17 Masová Maškaráda v Novom Sade . . 18 Karate je doživotné hľadanie . . . . 19 Lákavá Zasavica . . . . . . . . . . . . . 20 Liptáci na Dolnej zemi . . . . . . . . . 21 Jozef Holúbek zobrazil život a kolorit Slovákov v Banáte . . . 22

stopami cenín

ján hlaváč /

archív jrr |

PRE JÁNA RYBÁRSKEHO OSUDOVOU BOLA VEDECKÁ FANTASTIKA…

Vďaka filatelii – celý svet pod palcom J

e úplne samozrejmé, že každý z nás môže zbierať čo len chce a čo mu robí radosť. Nikoho nechceme a na to vlastne ani nemôžeme nanútiť. V tom je krása zberateľstva a v tom je jeho prínos pre každého z nás, pre náš vnútorný život. Keď hovoríme o zbere poštových známok, niekto okrem nich zbiera i analogické pohľadnice, niekto po jednu známku z každej známkovej krajiny, niekto zasa všetko, čo sa mu páči, a i to je v poriadku. Každý teda podľa svojho gusta. A ako to bolo s Petrovčanom Jánom Rybárskym Rybkom? Najprv bol zamestnancom petrovskej kníhtlačiarne Kultúra, kde dvanásť rokov pracoval ako strojový sadzač. Životné chodníčky ho neskoršie zaviedli do novosadského Dnevnika, kde pracoval na rovnakom pracovnom mieste ďalší rok a pol a zasa sa rozhodol na návrat do petrovskej kníhtlačiarne. Zmeny v jeho živote pretrvávali aj ďalej, lebo sa po čase odhodlal zmeniť nielen povolanie, ale i krajinu pôsobenia. Tak roku 1988 odchádza do Izraelu a tam pracuje na sieťotlači. Po dvanásťročnom intervale, roku 2002, vrátil sa do Srbska, kde aj doteraz súkromne podniká. Janka už ako chlapca zaujímala veda a vedecká fantastika. Prečítal všetky knihy takého druhu, ktoré boli vydané a vytlačené v starej Juhoslávii a navyše stal sa i zberateľom kníh s takou tematikou. Vtedy, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, vlastnil takmer všetky knihy vedeckej tematiky a do celkovej kolekcie kníh mu chýbala len jedna, vydaná v tridsiatych rokoch minulého storočia v Záhrebe. Postupne však záujem o knihy vedeckej fantastiky v Jankovi prerástol do záujmu o poštové známky, ktoré začal zbierať spolu s vrstovníkmi v základnej škole...

Ako vznikala poštová známka? Potreba odovzdávania informácií na menšiu či väčšiu vzdialenosť je taká stará ako aj samotná ľudská civilizácia. Posolstvá šírené v minulosti v Afrike bubnovaním na tamtamy či ohňové signály z vrcholov kopcov podávali adresátom zväčša vopred dohovorenú jednoduchú informáciu. Vznikom písma a vynálezom vhodného „nosiča” (papier, papyrus alebo pergament) Prvá známka na začala sa nová éra prenosu správ, svete – Black Penny, ktorá má pôvod ktorá prežila tisícročia a trvá dodnes. v Anglicku. Vyšla Čo je vlastne poštová známka? Je 6. mája 1840 podľa to cenina, ktorá slúži ako doklad o návrhu poštového reformátora zaplatení poštového poplatku. Dnes je Rowlanda Hilla. to väčšinou malý papierový štvorček prilepený na obálke. Ľudia odpradávna používali rozličné spôsoby úhrady za poštové služby, kým vývin dospel k dnešnej forme. Do prvej polovice 19. storočia sa poštovné vyberalo rôznymi spôsobmi. Napríklad v Nemecku chodili uniformovaní úradníci (tzv. postilióni), ktorí zvončekmi dávali na známosť, že sa prijíma pošta, pričom sa hneď na mieste platili poplatky a zásielky sa vhadzovali do uzavretých schránok. V Anglicku hradili poštovné nie odosielatelia, ale adresáti. V Paríži už roku 1653 používali ceduľku s nápisom o zaplatení poštovného, na Sardínii sa roku 1818 objavila obálka s vytlačenou pečiatkou, na území bývalej Juhoslávie navrhol roku 1835 Laurenc Košir používať nalepený obrazec s výškou poplatku a podobne. Prvenstvo však získalo Anglicko vydaním prvej známky sveta 6. mája 1840, bola to Black Penny podľa návrhu poštového reformátora Rowlanda Hilla. Anglický vzor prebrali postupne vo všetkých krajinách.

– Keď som sa oženil roku 1975, tak som sa začal vážnejšie zaoberať filateliou. Vytváral som kolekcie a mal som mnoho partnerov v celom svete. V tom čase som si písal so sedemdesiatimi ľuďmi z celého sveta a vymieňali sme si poštové známky. Vtedy som vôbec neuvažoval z finančnej strany, koľko stáli tie známky, ale ak sa mi niektorá páčila, chcel som ju mať. Najdôležitejšie mi bolo získať si kamarátov, ktorí mali podobný koníček ako ja.

Ján Rybársky (sedí vpravo) na filatelistickej výstave počas SNS 2013 v Báčskom Petrovci

V rodine ste mali niekoho, kto mal takýto koníček? – Nie. Bol som prvý, kto mal takýto náročný koníček. Mám k tomu i jednu anekdotu. Raz totiž môj otec bol sám doma a k nám prišiel istý chlapec, ktorý sa tiež zaoberal filateliou. I povedal mu: „Ujo, máte marke?”. Otec, samozrejme, aj keď vedel, že ja mám poštové známky, predsa si pomyslel na devízy a povedal mu, že devízy nemáme, ale že náš Janko má tie poštové... Filatelistov z tlačiarne si spoznal, keď si sa zamestnal v tlačiarni, alebo i skorej? – Predtým som poznal už nebohých majstrov Štefana Grňu a Jána Mučajiho Mundiho. Kamarátili sme sa a vymieňali sme si známky. Po čase, v roku 1975, sme prišli na ideu založiť filatelistický spolok v Petrovci. Členom som od jeho založenia a kým som bol v zahraničí, uvádzali ma ako čestného člena. Čo by si nám mohol povedať o saStriebro motnom spolku? Jánovi Rybárskemu – Spolok jestvuje tridsaťdeväť rokov. Pri založení nás bolo vyše dvadsať a v zlatom období osemdesiatych rokov minulého storočia takmer sto. Teraz sme dvadsiati dvaja a aktívni sme dvanásti. Štyridsiatnik je naším najmladším členom. Usilujeme sa prilákať mladších, výstavami, i za pomoci médií, ale sa nám to veľmi nedarí. Ako často sa stretávate? – Stretáme sa v Knižnici Štefana Homolu v Báčskom Petrovci každú prvú stredu v mesiaci. To sú také najdôležitejšie stretnutia, ale stretneme sa aj inokedy, podľa potreby. Na konci minulého roka si sa zúčastnil na medzinárodnej výstave v slovinskom Kranji. O akú výstavu šlo? – Som členom Zväzu filatelistov Vojvodiny. Do združenia sa nám dostalo pozvanie z Kranju, kde sa po šiestykrát uskutočnila medzinárodná výstava poštových známok, analogických pohľadníc a pod. vitrínového rázu. Každý účastník mal jednu vit-

ján hlaváč /

archív jrr | stopami cenín

rínu, teda plochu, na ktorej som mal šestnásť listov. To bolo dostať, ak nezískaš nejaké ocenenie. Ja som pochodil dobre, pravidlom, k tomu som musel vedieť aj pripraviť ich a vedieť, získal som zase strieborný odznak. Rozhodca z Maďarska pričo chcem exponátmi povedať. Prihlásili sme sa dvaja z Vojvo- pomenul pravidlá, ktoré som nedodržal. Koncepcia bola zadaná, dinského zväzu – ja a predseda Ivan Tangol a dvaja predstavi- všetko sa malo postaviť do stredu a ja som do rohov, lebo sa telia z Belehradu, zo Zväzu filatelistov Srbska. mi tak páčilo, a to ma stálo zlatý odznak. Ale to nie je dôležité, Výstava bola tematicky rozdelená na výstavu poštových najdôležitejšie je kamarátenie. zbierok, výstavu tematiky a analogické pohľadnice (karti maxiV ďalšom roku som ten istý exponát vystavoval v Mostare, mum). V poslednom čase zbieram analogické pohľadnice, z kto- kde bola organizovaná celoštátna mládežnícka výstava a tu rých mám pekné kolekcie, a preto som sa rozhodol pre túto som získal bronzový odznak. Potom som vystavoval v Kraljeve tematickú časť výstavy. tie isté exponáty a zasa som získal tretie ocenenie. Veľmi ma potešilo, keď som počul pri vyhlásení odmenených Vystavoval som aj v Apatine, Sombore, Subotici, Békešskej aj svoje meno. Získal som druhé ocenenie, čo mi dalo sto chutí Čabe... pokračovať v ďalšom rozširovaní kolekcie a vo vystavovaní. Ako už viete, život ma zaviedol do Izraela, kde som sa tiež Ako teda vyzerá príprava na jednu takúto výstavu? zúčastnil na dvoch propagačných výstavách v Holone a v Tel – Keď dostanete pozvanie, Avive. samozrejme, musíte mať expoK Tel Avivu ma viaže ešte niečo. náty. Najväčšia robota je na priV roku 2000 bola svetová filatelispravovaní exponátov, lebo to nie tická výstava a ja som bol účastníje len položiť exponát na plochu, kom na súbehu pre pečiatku. Urobil musíte si naštudovať a rozmyslieť som šesť návrhov, pretože výstava i o jeho chronologickej úprave. trvala šesť dní. Tak každý deň mal Napríklad keď ide o moje analosvoje pomenovanie. Jeden deň bol gické pohľadnice, ide o známeho dňom vedy, druhý deň bol dňom komiksového hrdinu Taličného mládeže, tretí športu a podobne. Tomu. Najprv som si naštudoval Z tých mojich šiestich riešení prijaautora, aby som pochopil jeho li mi tri riešenia na tri filatelistické myšlienky a aby celá vitrínka dni. Za riešenia som bol aj odmemala zmysel, a pohľadnice som nený, nie finančne, ale materiálne. zoradil chronologicky. Keď sme sa vrátili z Izraela, pokraZ výstavných listov z exponátu Ako by to bolo s poštovými čoval som s riešeniami pečiatok známkami? spolu s nebohým Štefanom Grňom. – Vezmeme si napríklad jednu plochu s tematikou vtákov, Keď majster Grňa umrel, tak som sám pokračoval s riešeniami ktorých môže byť šestnásť. Zasa ich triedime chronologicky, a s výrobou pečiatok. Robil som riešenie pečiatky aj pre Zväz podľa vydania alebo tematicky – dravé vtáky alebo spevavé Vojvodiny a urobil som aj personálnu známku (ktorú si môže dať vtáky. Nasleduje chronologické zoraďovanie nie podľa rokov, urobiť každý občan krajiny, v ktorej je vydaná, len nesmie byť ale ide o to, čo návštevníkom tými exponátmi zoradenými na spolitizovaná). Zväz Vojvodiny vtedy oslavoval päťdesiat rokov vitrínkovej ploche chceme povedať. Bolo by dobre na ploche činnosti. Najmenší náklad známky, ktorý sa tlačí, je 250 kusov mať nielen známky, ale i listy s tými známkami. Štáty, z ktorých a jedna známka stojí 120 din po kuse, s tým, že má hodnotu boli listy, aby boli rovnaké, ale dôležité je, aby pomer známok 22 din. Táto známka patrí medzi reklamné známky. a listov bol približne rovnaký, alebo pridáme k tomu i článok o známke. Poštové známky a list s poštovou známkou musia Čo všetko je filatelia? mať súvis, ale z ktorého štátu je list zaslaný, nemá s tým súvis. Filatelia alebo filatelistika je zbieranie poštových známok, Nie tak dávno koncepcia bola zadaná. Všetko muselo byť cenín, odtlačkov poštových pečiatok a ostatných druhov fiposkladané do stredu, kým latelistického materiálu. Filatelia už dávno nie je len o zbieteraz je voľná, teda filatelista raní poštových známok, ale postupne sa rozšírila o zbieranie sa sám rozhodne. Teraz obálďalších materiálov, dokladov alebo dokumentov poštovej ky môžete postaviť aj šikmo, prevádzky. Za dlhé roky vývoja si vytvorila isté pravidlá a alebo prekryť niektorú nie tak identifikovala zoznam tých materiálov, ktoré patria do obdôležitú časť obálky, ale všetlasti jej záujmu a ktorým hovoríme filatelistické materiály. ko musí mať nejakú normálnu formu. Na koľkých výstavách si Výstava v Kranji, presnejšie bienále, bola medzinárodného sa zúčastnil? rázu a šiesta v poradí. Od roku 2013 má byť každý rok a bude – Do Spolku filatelistov putovného rázu. Jeden rok bude v Chorvátsku a o rok v Slovinz Pokrajinského zväzu prišiel sku. Tu je veľká organizačná práca, porota je zahraničná a musí návrh, aby sme boli organizá- byť neutrálna, čiže z krajín, ktoré nemajú účastníkov. tormi III. pokrajinskej mláNáš spolok máva ročne dve výstavy. Jedna je počas Dní dežníckej výstavy POFIS III Petrovca v máji, a usporadúvame ju v Knižnici Štefana Homolu, (1979). Organizáciu sme a druhá býva v auguste v dňoch Slovenských národných slávzvládli na výbornú a výstava ností a je medzinárodného rázu. Vystavuje tu aj Filatelistický sa uskutočnila v športovom zväz z Nitry, mali sme aj účastníkov z Republiky Srbskej, Chorcentre Vrbara. Spomínam si, vátska a z Austrálie, ktorí nám zaslali exponáty poštou. Zároveň Katalóg výstavy so zoznamom bola to veľká výstava a mno- organizujeme burzu, ktorú sme v minulom roku rozšírili aj na účastníkov výstavy ho účastníkov, na ktorej som zberateľov. Bolo tu mnoho ľudí, ktorí chceli predávať známky, získal strieborný odznak. Keď získaš na pokrajinskej výstave vymieňať si ich a podobne. odmenu, tak dostávaš body a komisia ťa ranguje a môžeš mať Zdedil niekto po tebe záujem o takéto hobby? účasť aj na celoštátnej výstave, aj na medzinárodných výsta– Dcéry nemali záujem o zberateľstvo známok, nuž som vách. Avšak musí prísť povolenie do zväzu, ktorý potom určí, odkúpil od nich známky, ktoré mali. Mám však vnuka, takže sa kto kde bude vystavovať. Na celoštátnu výstavu sa nemôžeš pokúsim preniesť na neho túto moju záľubu. •

multi-zoom

svetluša hlaváčová /

archív anny kovárovej |

ANNA KOVÁROVÁ O TAJOMSTVÁCH SVOJEJ HYBNEJ SILY

Poslanie na krídlach výziev

Divadelná skupina Štúdio sa od svojho rofesorku slovenčiny v Šíde so staro- Potom nasledovali predstavenia Bez Boha pazovským pôvodom, herečku, reži- na svete a Chlieb a hry. Predstavením založenia venuje zapojeniu slovenského sérku a riaditeľku Divadelnej skupiny Chlieb a hry som už začala vážnejšie vojvodinského divadelníctva do sfér takého divadla, ktoré naše obecenstvo neŠtúdio – Annu Kovárovú na našich rozmýšľať o divadle. R: Pravdepodobne sa malo často príležitosť sledovať. Snažíme stránkach predstavujeme ti vtedy ani nesnívalo, sa nekonvenčnými metódami stvárniť trochu netradične. V minuže sa raz staneš aj riadi- predstavenia, v ktorých je HEREC hlavlom čísle Roviny si ju čitateľkou Štúdia? ným činiteľom na javisku. „Náš Gogoľ” telia mohli všimnúť na tiAK: Vtedy, ako žiačke má päť mladúch a „Joneskov” profesor je tulnej strane ako čerstvú základnej školy, určite nie. ženského rodu a má dve žiačky. Taktiež držiteľku Charty Svätého Ale vedela som, že sa vždy sa zaoberáme edukáciou mladých hercov. Sávu v Obci Šíd a tentoraz budem zaoberať umením. Jedna z najvýznamnejších čŕt našich našej čitateľskej verejnosti Ako roky ubiehali, rozhodla predstavení je tá, že slovenské vojvodinsplácame dlh tým, že posom sa viac sa venovať di- ské divadelníctvo vyzdvihujeme do sfér kračujeme s jej životnými vadlu ako tancu, čiže fol- multietnickej Vojvodiny, t. j. Srbska. a profesionálnymi cestičklóru. Vo folklórnej skupine Naše predstavenia nie sú slovenské, ani kami. Anna do svojho Pukance som tancovala je- srbské, ani maďarské, ani rusínske. Sú všestranného – pedagodenásť rokov a toľko je už multikulturálne. V predstaveniach sa hogicko-umeleckého a maaj, dokonca aj viac, ako sa vorí viacerými jazykmi. V predstavení nažérskeho pôsobenia innaplno zaoberám divadel- Alegória herci na javisku komunikavali až vestuje obrovskú energiu, Anna Kovárová: najprv ným umením. piatimi rečami, po slovensky, srbsky, ruktorej výsledkom je nanajobrazom, teraz i slovom R: Koho všetko v čase, sínsky, maďarsky a rómsky. Jazyk a naše výš dobre odvedená práca. Je vzácnym príkladom, ako dnes súčas- keď si bola členkou Štúdia hereckej národné obyčaje nie sú dôvodom, aby nými metódami úspešne pracovať na roli tvorby, a teraz Divadelnej skupiny sme si nerozumeli, a to stvárňujeme Štúdio, tieto dva tímy zoskupovali a a dokazujeme aj na javisku. S týmto národa dedičnej… R: Keby si si zaspomínala na sa- ktoré predstavenia a projekty sú za predstavením sme mali v roku 2010 veľké turné po Srbsku, keď sme hrali napr. motné začiatky, keď si sa roku 2007 vami? AK: Štúdio hereckej tvorby, t. j. dvoj- aj v ďalekom Pirote a Dimitrovgrade. ocitla v Divadelnej skupine Štúdio ročnú hereckú edukáciu sme ukončili Zaujímavé na tom je, že až tam nám ako herečka? AK: V Divadelnej skupine Štúdio som šiesti: Ján Jambrich z Kysáča, Igor Piskla obecenstvo potvrdilo, že vôbec nemalo sa neocitla, ale som ju spolu s kolegami z Bingule, Danka Hriešiková a Andrej problém pochopiť predstavenie (bez zo Štúdia hereckej tvorby založila. Po Vereský z Kovačice, Alexandra Lenderová ohľadu na to, že sa oni tam nestretajú ukončení Štúdia hereckej tvorby roku z Vrbasu a ja. Naším profesorom – reži- každý deň s maďarčinou, rusínčinou ale2007, spolu s kolegami, profesormi, ale sérom a vedúcou osobnosťou toho pro- bo slovenčinou, ako je to u nás vo Vojvoaj inými kamarátmi, ktorí sú tiež zanie- jektu bol Ján Makan a asistentom bol dine). tencami umenia, rozhodli sme sa založiť herec Miroslav Fábobčianske združenie, t. j. Divadelnú sku- ry. Títo boli s nami pinu Štúdio. Dnes sa Štúdio zaoberá vý- od začiatku do konca skumom a edukáciou v oblasti nekon- edukácie. Ako profevenčného divadla, zároveň rozvíja sori sa ešte striedali spoluprácu a komunikáciu medzi umel- aj Dušan Jamrich, cami rôznych národností žijúcich vo Voj- jeden z najvýznamvodine. Taktiež v posledných troch rokoch nejších hercov Slopodporuje aj slovenskú detskú divadelnú venského národného divadla v Bratislave, tvorbu. R: Kedy sa vlastne prejavil tvoj Miroslav Benka, Ján Čáni a Ľuboslav Mazáujem o divadelníctvo? AK: Po prvý raz som hrala v divadel- jera, naši režiséri. Do nom predstavení Nevedko v kvetnom procesu nášho vzdemeste, keď som mala asi desať rokov. lávania boli zapojení Bolo to detské predstavenie, ktoré sme aj profesor novosadnacvičili s pani učiteľkou Vlastou Kardeli- skej Akadémie umesovou, ktorá bola vedúca folklórnej sku- ní Živko Popović, piny Pukance v Starej Pazove. Ako Pu- odborníčka pre sloZ vystúpenia starších žiakov slovenčiny v Šíde kance, a vedení učiteľkou Vlastou, robili venskú a javiskovú Štúdio spolupracuje s rôznymi orgasme celovečerné programy, na ktorých reč Milina Florianová a baletka Maja Grsme okrem tanca a spevu hrávali aj diva- ňová. V rámci Štúdia hereckej tvorby nizáciami, spolkami a umelcami. Divadielka, recitovali a pod. Tak som sa do- realizovali sme dve divadelné predstave- delné predstavenie Rad vzniklo v rokoch stala na javisko, ktoré ma ešte ani dnes nia, a to Ruzante na ceste a Literárne 2007 – 2008 v spolupráci s Akademickým nepúšťa. Celá táto tzv. „pukancová epi- posedenie s Ch. B. Renesančná komédia kultúrno-umeleckým spolkom Sonje Mazóda” môjho života, a to je takmer celé Ruzante na ceste bola našou skúškou po rinkovićovej, potom nasledovalo predobdobie môjho detstva, je poznačené druhom semestri školenia a Literárne stavenie Snilec snil o dverách a projekt krásou a šťastím, ktoré prináša kamará- posedenie s Charlesom Bukowským bolo Metamorfózy v spolupráci s Art klinikou tenie sa okolo tanca, spevu a divadla. naše diplomové predstavenie. z Nového Sadu. Za nami je už aj spoločné

svetluša hlaváčová /

archív anny kovárovej | multi-zoom

R: V študovaní si sa zdokonaľovala i na Slovensku. Ako k tomu došlo a čo ti tento revitalizačný krok priniesol? AK: Keď som bola absolventkou Filozofickej fakulty v Novom Sade v Oddelení slovenského jazyka a literatúry, prihlásila som sa na konkurz a bolo mi udelené štipendium slovenského Ministerstva školstva na dvojsemestrálne štúdium na Univerzite Komenského. V Bratislave som teda pobudla dva semestre, kde som sa venovala zdokonaľovaniu v oblasti dejín literatúry, zvlášť slovenskej, a výskumu súčasnej slovenskej literatúry. Ten desaťmesačný študijný pobyt na Filozofickej fakulte v Bratislave mi dal priehršť nových vedomostí, teda zvlášť literárnych. Výskum súčasnej slovenskej

V Literárnom posedení s Ch. B.

predstavenie Alegória, Štúdia a Divadla mladých, tiež v Novom Sade. Spolupracovali sme aj s Kultúrno-informačným strediskom Kysáč, keď sme stvárnili predstavenie Komédia o láske, a s Rusínskym kultúrnym strediskom v Novom Sade, keď bolo výsledkom predstavenie Pedagogika. Najčastejšie režíruje divadelný a filmový režisér Ján Makan. Predstavenie Rad režiroval Milan Pletel a Komédia o láske bola mojím režijným debutom. Štúdio je vždy otvorené pre nových ľudí, milovníkov umenia – divadelného, hudobného alebo výtvarného... Niektorí umelci, kamaráti a spolupracovníci, ktorí nechali stopy v našej práci, alebo väčšina z nich sú ešte aj dnes našimi drahými a vzácnymi kamarátmi a spolupracovníkmi: herečky Aleksandra Ilić Pleskonjić, Andrea Beronja a Nikoleta Vuković, baletník Saša Krga, dizajnér Ďula Šanta a ešte mnohí iní herci, hudobníci, výtvarníci, svetlári...

Anna (stojí sprava) v divadelnom predstavení Pedagogika

literárnej tvorby ma až natoľko inšpiroval, že som aj diplomovú prácu napísala z tej oblasti a ešte jedna veľmi dôležitá a pozitívna stránka toho pobytu je tá, že odvtedy mám kamarátov a známych takmer z celého sveta. R: Vráťme sa ešte k Štúdiu. Čo je jeho poslaním dnes? AK: Dnes Štúdio má kamarátov aj na Slovensku, presnejšie v Michalovciach a v Trebišove, a to v umeleckom združení Valal. Na ich festivale MicholovZ prvej slovenskej recitačnej súťaže v Šíde ako predsúťaže ske desky sme vlani pre rozhlasovú súťaž mladých recitátorov. Vznikla preto, vystúpili s predstaže bol veľký počet detí, ktoré mali záujem zúčastniť sa na tejto obľúbenej žiackej súťaži v Novom Sade. vením Pedagogika.

Tohto roku sme tiež dostali pozvanie a vystúpime tam s novým predstavením, ktoré teraz nacvičujeme. V roku 2011 na ideu Jána Makana a za podpory Výboru pre kultúru a Výboru pre vzdelávanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku zapojili sme sa do realizácie seminára Verbálna komunikácia s prvkami dramatickej výchovy. Fakt, že v roku 2011 na prehliadke slovenskej detskej divadelnej tvorby, festivale 3 x Ď, vystúpili len tri predstavenia, bol upozornením, že prišla chvíľa, aby sme sa zamysleli nad našou divadelnou budúcnosťou. Konkrétnu ideu nielen na oživenie detskej divadelnej tvorby, ale aj na dospievanie nových, budúcich generácií našich divadelníkov navrhol režisér a predseda Divadelnej komisie Výboru pre kultúru NRSNM Ján Makan. Na základoch dramatickej výchovy, čo je vyučovacia metóda na základných školách, a metodických prvkoch, spôsoboch a technikách v divadelnom umení, napísala som učebný materiál pre seminár Verbálna komunikácia s prvkami dramatickej výchovy. Seminár bol zameraný na učiteľov a profesorov, ktorí majú záujem na školách organizovať divadelný krúžok, ale aj pre vedúce osobnosti detských divadelných odbočiek v slovenských kultúrno-umeleckých spolkoch. Na seminári okrem teoretických poznatkov si poslucháči všetky nové poznatky vyskúšali aj na javisku. Už v prvom kole sa na seminári zúčastnilo asi 25 poslucháčov. Výsledky prvého kola, ale vlastne výsledok práce všetkých tých učiteliek, ktoré sa zúčastnili seminára a ihneď začali uplatňovať nové vedomosti v práci s deťmi, boli viditeľné už roku 2012 na festivale 3 x Ď, kde sa zúčastnilo až štrnásť detských divadelných súborov. Naše úsilie sa osvedčilo aj na nasledujúcom festivale v roku 2013, keď vystúpilo trinásť detských súborov, a na 3 x Ď tohto roku, ktorý sa uskutoční v júni, prihlásených je až devätnásť detských divadelných súborov. Som veľmi hrdá, že patrím k iniciátorom tohto detského divadelného rozkvetu ☺ Ako riaditeľke Divadelnej skupiny Štúdio už dva roky sa mi darí podporovať detskú divadelnú produkciu, a to tak, že súborom, ktoré sa zúčastnia na festivale 3 x Ď, zabezpečujeme prostriedky na jeden alebo na dva zájazdy. R: Pohybuješ sa síce v umeleckej sfére, ale živí ťa tvoje profesorské povolanie, čiže práca na škole... AK: Som profesorkou slovenského jazyka a literatúry a už tretí školský rok učím slovenský jazyk s prvkami národnej kultúry na Základnej škole Sriemskeho frontu a na Gymnáziu Savu Šumanovića v Šíde. Od septembra 2013 mám na starosti na základnej škole aj vyučovanie slovenského evanjelického náboženstva a vyučovanie angličtiny v nižších ročníkoch. Jasné, že keď som sa zamestnala,

multi-zoom

svetluša hlaváčová /

archív anny kovárovej |

ako slovenčinárka, už v tom istom roku som založila aj slovenský divadelný krúžok na základnej škole v spolupráci so Slovenským kultúrno-umeleckým spolkom Jednota v Šíde. Toho roku vznikli až dve divadelné predstavenia – Pampúšiky na ceste a Ospalé snehové princezné. Predtým ako som začala robiť na ZŠ Sriemskeho frontu, v Šíde som bola asi dvakrát, niekedy dávno, a to hrať predstavenia. Keď som tam začala robiť, nepoznala som nikoho. Veľkú podporu a pomoc som dostala od členov SKUS Jednota, zvlášť od ich vedúcej speváckej odbočky Blaženky Dierčanovej. Bolo potrebné zoznámiť sa najprv s deťmi, potom s rodičmi detí, potom s celkovou slovenskou realitou v Šíde... Všetky tie začiatočnícke prekážky som úspešne zdolala. Teraz mám veľkú pomoc a podporu rodičov mojich žiakov, za čo im veľmi ďakujem. Tiež nám už aj škola pomáha v realizovaní našej slovenskej divadelnej

a recitačnej odbočky. Jasné, nič z toho by nebolo možné, keby som nemala najusilovnejších a najveselších žiakov na svete ☺ Vážne, po slovensky radi aj čítajú, aj spievajú, aj tancujú, aj recitujú, aj slovenské divadlo hrajú – a slovenčinu sa učia len ako voliteľný predmet v škole. K tomu viac než polovica z nich rozpráva po slovensky iba na hodinách slovenZ jednej hodiny slovenského jazyka v Šíde činy, na našich divadelných skúškach alebo na fare. V tomto vadlo a pomáha mi, keď organizujem aj školskom roku som si všimla, že sa nie- iné podujatia s deťmi. Ešte jedna krásna ktorí rozprávajú po slovensky aj medzi vec sa práve stáva, a to je, že spolu nasebou, aj keď ja nie cvičujeme divadelné predstavenie aj som v ich prítom- s deťmi v Binguli ☺, kde je ona tiež farárnosti ☺ Myslím si, že kou. R: Musíš akiste vynaložiť maximálsom to tak trošku „zapríčinila” i ja, ne úsilie, aby si zaujala žiakov, a aby a veľmi, veľmi som ich záujem o pestovanie materinskéhrdá na nich a na ho jazyka neklesal. Ako sa ti to darí? seba ☺ AK: Najprv musím povedať, že deti na Ako som už povedala, od začiatku hodiny slovenského jazyka s prvkami tohto školského roku národnej kultúry chodia pravidelne – aj učím aj nábožen- malí aj veľkí, t. j. aj na základnej škole aj stvo. V pani farárke na gymnáziu bez ohľadu na to, že im je Oline Kolárovej som to voliteľný predmet. Keď som začala našla novú spolu- robiť, a bol to február, najprv som ich pracovníčku, podpo- pripútala tak, že sme sa naučili spievať ru, pomoc a kama- zopár pesničiek a tancovať po slovensky rátku. Na prípravách a razom sme prichystali mamám slovenvianočných služieb ský program k 8. marcu. Potom sme sa sme spoločne nacvi- všetci spoločne fotografovali pre Zorničku čovali etudy, ktoré a následne sa všetci naučili tancovať deti spievali a hrali a spievať dve piesne, obliekli sa do slov kostole na Štedrý venského kroja, ktorý nám požičali zo večer. Pani farárka slovenského spolku, a tak sme sa predPred vystúpením na programe oslavy Dňa školy v r. 2013. Dievčence tancovali na pieseň Keď a ja teraz spoločne stavili na programe ku Dňu školy... Teraz narastiem, budem dáma... vedieme detské di- sa na hodinách slovenčiny učíme už váž-

Pri nacvičovaní divadelného predstavenia Tri perá z drakov

V Békešskej Čabe v Maďarsku v júli 2013 na Slovenskom medzinárodnom citarovom kempe Slovákov zo Srbska predstavovali siedmi žiaci zo Starej Pazovy a siedmi žiaci zo Šídu, ktorí sa učia slovenčinu

svetluša hlaváčová /

archív anny kovárovej | multi-zoom

tu Vesna Kuzminac nejšie veci: písať, čítať, poznať mimoriadne pochvalne naše dejiny, našu kultúru, aj Slozmienila o tvojej pedavensko. Taktiež tých trochu stargogickej práci a že ti ších zoznamujem aj so slovenskou jednoducho nedajú ulesúčasnou pop-rock hudbou... tieť zo Šídu. Jej slová Zvlášť s gymnazistami veľa spieneodvial vietor. Svedčí vame. Ja im navrhnem zopár o tom aj fakt, že si piesní, oni si vyberú, ktoré sa im v januári t. r. získala najviac páčia, a tie potom nacvivýznamné uznanie Obce čujeme. Dvaja žiaci sami napíšu Šíd – Chartu Svätého noty a hrajú na gitare a flaute. Sávu. O aké uznanie Keď to dobre nacvičíme, vystupuide? jeme na školských programoch AK: Každý rok 27. jaa na programoch v slovenskom nuára Chartu Svätého dome v Šíde. Naposledy sme Sávu udeľuje Obec Šíd spoločne nacvičili jednu pieseň – najúspešnejším osvetogymnazisti, ktorí chodia na slovým pracovníkom a najvenčinu, a dievčence vyšších ročníkov základnej školy, ktoré tiež Aj takto sa učí slovenčina: na Divadelnom vavríne v Starej Pazove lepším žiakom zo všetkých škôl tejto obce. chodia na slovenčinu. Žiakov sa r. 2013 si šídski žiaci pozreli dve predstavenia... Tohto roku sa toto uznasnažím pripútať k slovenčine aj divadlom, aj recitáciami, slovenskou kurzoch slovenského jazyka na Sloven- nie dostalo aj do mojich rúk, ale tiež aj hudbou, zaujímavými prvkami z dejín, aj sku. Jedného sa vlani dvaja gymnazisti aj do rúk ešte troch mojich žiakov, kvôli tým, že cestujeme s divadlom do iných zúčastnili a tohto roku by už chceli ísť až čomu som mimoriadne šťastná. R: Ako z tvojho uhla pohľadu vidíš slovenských dedín a že sa zapojujeme do piati... R: Nechcem síce, ale musím pove- – čo predstavuje nadšenie dnešnej slovenských detských aktivít na úrovni celej Vojvodiny. Teraz už pravidelne cho- dať, že mi tvoje pôsobenie pripomína mladej generácie, s ktorou pracuješ? dievame na 3 x Ď a na rozhlasovú reci- Mission Impossible, keďže kmitáš Čo ich vôbec dnes baví a ako si možtačnú súťaž. Gymnazistom som organi- súčasne až v štyroch prostrediach no získať ich pozornosť a usmerniť zovala edukačný výlet do B. Petrovca a na štyroch kolesách (Šíd, Erdevík, ich vo všeobecnosti na morálne hodnoty? AK: Myslím si, že sa mýlime, keď hovoríme, že deti alebo mládež dnes zaujíma len počítač alebo to, čo sa deje na fb, alebo len ľahká a rýchla zábava. Deti a mládež zaujme to, čo sa im ponúkne – ale musí byť úprimné. A stačí len trošku ich podporiť, posmeliť a usmerniť a oni si sami vyberú, ktorá je cesta pozitívna. R: Vráťme sa ešte k divadlu. S radosťou tento druh umenia prenášaš nielen na svojich žiakov, ale i na dospelých. Súčasne i v Erdevíku režíruješ divadlo... AK: V Erdevíku je mladý herecký súbor, ktorý sa mi zapáčil na prvý pohľad. Vlani sme nacvičili naše prvé spoločné predstavenie, ktoré, nech nás pochválim, na prehliadke slovenskej divadelnej tvorby v Starej Pazove získalo až dve ceny – za najlepšiu mužskú epizódnu postavu a za dramatizáciu. Tohto roku pokračujeme, tá istá ekipa s novou divadelnou výzvou. R: Vlani si na divadelnej prehliadke v Starej Pazove získala cenu za Takto oslavovali úspech svojho predstavenia Pampúšiky na ceste. Na 3 x Ď v roku 2012 za toto predstavenie získali cenu za najlepšiu mužskú epizódnu postavu a za herecký najlepšiu dramatizáciu. Iste ti v tom výkon. S „Pampúšikmi” okrem do S. Pazovy na 3 x Ď cestovali i do Erdevíka, Aradáča pomohla aj naštudovaná literatúra. a do Padiny. Zaujímalo by ma ešte, ktorí autori ťa a Nového Sadu, aby sa zoznámili s Gym- Nový Sad, Stará Pazova...) a takto v živote najviac zasiahli v tom pozináziom Jána Kollára, s činnosťou Národ- to cyklicky opakuješ týždeň za tívnom zmysle slova... nostnej rady, Ústavu pre kultúru a Odde- týždňom. Skadiaľ čerpáš energiu na AK: Sú to knihy rôznych žánrov, rôzlením slovenského jazyka a literatúry na takúto trasu a čo je tvojou hybnou nych období a zo spisovateľov spomeFilozofickej fakulte. Boli sme si pozrieť i silou? niem iba Švantnera, Hašeka, Kunderu, AK: Hybnou silou je to, že robím práve Pišťanka, Bulgakova, Kafku, Kastanedu, dve predstavenia na Divadelnom vavríne v Starej Pazove a vlani Gymnázium Savu to, čo mám rada – herectvo, réžiu, prácu Bukowského... Šumanovića malo po prvý raz predsta- s deťmi. R: Nuž prajem ti záverom celý R: Keďže dobré správy ďaleko vesmír inšpirácií a ešte veľa divadelviteľa na rozhlasovej recitačnej súťaži v Novom Sade. Taktiež som ich zoznámi- počuť, dopočulo sa mi, že sa riaditeľ- ných a ľudských príležitostí. la s možnosťou zúčastniť sa na letných ka Základnej školy Sriemskeho fronAK: Ďakujem. •

ružena kraticová |

ZUZANA SLIVKOVÁ, AUTORKA KNIHY OSLAVUJME PÁNA

Splnila si sen Z

uzana Slivková je pospolitá žena, matka, manželka. V Padine ju všetci poznajú ako tetu Sľukovú. Narodila sa 11. novembra 1941 v Padine. V rodisku zakončila päť tried z. š. a neskoršie ešte tri triedy večernej školy. Ako 15-ročná pracovala na sezónnych prácach v družstve Dolina. Učila sa i krajčírskemu remeslu u Anny Babkovej. Pre nedostatok peňazí neskončila remeselnícku školu. Už ako desaťročná začala sa zaoberať výšivkami a ako-tak si zarábala na živobytie. Neskoršie sa zamestnala v Poľnohospodárskom družstve Pokrok, kde pracovala celých tridsať rokov. Vydala sa za Jána Slivku. Majú syna Jána, vnuka Janka, vnučku Snežanu a nevestu Marku, ktorej otec bol prvý fotograf v Padine a teraz sa aj jej syn, Slivkov vnuk, zaoberá týmto remeslom. Zuzane osud veľmi nežičil, mala dva roky, keď zostala bez matky a pätnásť rokov, keď jej zomrel otec. Pocítila i život s nevlastnou matkou, no najviac žila so starými rodičmi. Pocity životnej neprávosti zaťažovali srdce a myseľ Zuzany už v detstve, keď sa i pokúsila svoje city položiť na papier v podobe prvých veršov. Láska k literatúre a zvlášť k poézii stúpala veď akoby nie, keď jej učiteľom bol známy slovenský básnik, padinský rodák, Michal Babinka. Básne písala, ako hovorí – pre seba, zvlášť keď pocítila nejaký žiaľ, smútok, nepravdu. Osmelila sa čítať svoje básne i na vlnách Rádia Padina a Zuzana s vnukom Jánom Rádia Kovačica. Tea vnučkou Snežanou raz je na dôchodku, pribudli roky, rôzne choroby... Ručné práce už nerobieva, píše aj naďalej nábožné básne, ale aj s inou tematikou. Vyjadruje v nich nesmiernu vieru v Boha a vďaku za to, že ju ochraňoval ako sirotu a že ju neopúšťa ani v pokročilom veku. Niektoré verše sú priam osobnou spoveďou. Ilustrácie v knihe urobil Ján Bačúr, aj na obálke je jeho obraz. Tetu Slivkovú často počujeme, keď sa hlási v Rádiu Padina, keď dáva rôzne rady, kuchárske recepty, alebo prečíta niečo zo svojej tvorby. Navštívila som ju v isté nedeľné poobedie. Sedeli sme Katarína Petrášová, Pavel Povolný, v útulnej neveľkej Zuzana Slivková a Ružena Kraticová

Zuzana s manželom Jánom pri oslave ich výročia manželstva

kuchyni, na TV obrazovke sme si z času na čas pozreli OK Kovačicu. Tu je i rádioprijímač. Hovorí, že TV nepozerala niekoľko rokov, ale potom mala nohu v sadre a syn jej priniesol televízor, aby si tak krátila čas. Povedala aj takto: – Mnohé životné problémy som prežívala, až drámy, keď skončili v nemocnici aj syn, potom vnuk, trochu neskoršie aj nevesta. Ako mi ten zhora naložil, tak bolo. Vnuk sa už oženil a je na Slovensku, vnučka má priateľa. – Ako ste sa rozhodli vydať knihu? – spýtala som sa. – Keď som už mala napísaných vyše sto básní, k tomu som dostala určité peniaze, tak som si chcela splniť túžbu a vydať knihu. Nebolo to ľahké, ani jednoduché. Nie je najdôležitejšie mať peniaze, ale musia sa trápiť ľudia, ktorí to vedia urobiť, poprezerať, poopravovať gramaticky, pravopisne. Pri úprave knihy mi pomohli: Mgr. Ján Cicka, farár, prof. Ondrej Kotváš, Elenka Šebestová r. Cicková. Jazykovú úpravu mal na starosti Dr. Michal Týr. Prípravu na počítači urobilo kovačické Študio „S” – Želimír Chalupa, vytlačil belehradský podnik GPC, vyzdvihla autorka knihy Oslavujme Pána. Spomienka na detstvo Aký je krásny detský život, Bez starosti, plný hier a lásky. Keď ťa niekto hladí po tvári, Pritom i pošepce slová lásky. Pobozká na líčka a povie: – Mám ťa rada. Však vieme, To je tvoja mamička. Ja som to nemala, Maličká som bez matky zostala, Ani som jej lásku nezažila. Nikto nehovoril pekné slová, Žiadna láska, ani úprimnosť, To sú slová neznáme pre mňa, Som bez mamy sirota.

Obálka knihy

Zuzana má rada aj kvety, je ich hodne v malej záhradke a v črepníkoch. Vnučka pracuje v Kovačici, muž pomáha jej postarať sa o psa Azru, zlatého rotvajlera. Zaželala som Zuzane Slivkovej dobrého zdravia a pozitívnej energie. •

ján jančovic |

JÁNOŠÍK Z BANÁTU ŽIJE POD MALÝMI KARPATMI

Príbeh Jána Jánošíka zo Šenkvíc S

rbská časť Banátu zaberá severovýchodný cíp krajiny. Za v pamäti dnes už 68-ročný Ján Jánošík zo Šenkvíc a pokračoval obdobie osmanskej nadvlády sa táto pohraničná marka v rozprávaní o svojej najbližšej rodine a jej zaujímavom osude. uhorského kráľovstva takmer vyľudnila, a tak po vyhnaní Os- Keď sa jeho otec Ján narodil, krátko po pôrode zomrela jeho manov cisárske úrady a noví zemepáni boli nútení toto územie, matka Zuzana, po ktorej zostali okrem neho ďalšie tri deti. Aj ktoré bolo aj súčasťou Vojenskej hranice, zaľudniť osádzaním z tohto dôvodu si Jána zobral do výchovy hajdušický evanjekolonistami rôznych národov. Po prijatí Tolerančného patentu, lický farár Gustáv Halvax s manželkou, ktorí ho vychovali vydaného roku 1781 panovníkom Jozefom II., otvorilo sa toto a poslali aj na štúdiá do majstrovskej školy v Belehrade. Do územie aj pre evanjelických Slovákov. Kým viaceré národy zamestnania nastúpil do petrochemickej fabriky v Pančeve(Nemci, Taliani, Španieli...) toto, v tom čase nehostinné a ne- Vojlovici ako vyučený majster. Práve tam sa zoznámil s manbezpečné územie veľmi skoro opustili, Slováci, ktorí sa začali želkou Annou Chúryovou. Popritom, že bol majstrom vo fabrike, usádzať a pochádzali prevažne z Novohradskej stolice, po po- bol aj jazdcom – džokejom, ktorý podľa rozprávania matky čiatočných ťažkostiach tu prvé osady opúšťali a presídľovali sa Jána Jánošíka jeho otec sa v roku 1942 zúčastnil aj na jazdecna ďalšie, pre nich z hľadiska prírodných pomerov a prísľubov kých pretekoch na Slovensku. Keď vypukla druhá svetová vojvlastníkov priaznivejšie. Po osade Bardán, do ktorej ich na zá- na, stal sa členom Titovej partizánskej jednotky a na jar roku klade kontraktu s majiteľom priviedol prvý evanjelický farár na 1945 zahynul pri bojových operáciách na neznámom mieste v Slavónii. Od roku 1946 potom matka tomto území Mater Baráni, ktorý sem priJána žila s novým druhom Jánom Martišiel z novohradského Pôtra, pre nesplnené nom Striškom, ktorý bol Slovákom pochápodmienky zo strany panstva a nevhodné dzajúcim zo sriemskeho Krčedínu. Matka prostredie sa po troch rokoch rozhodli túto mala s ním ďalšie tri deti, z nich najmladší osadu opustiť. Roku 1786 sa rozišli na tri Miroslav sa narodil vo Vojlovici, ale už smery: jedna tretina sa presťahovala do dcéra, ktorá sa pred 27 rokmi vydala do Ečky (z nej roku 1802 do Kovačice), druhá Chorvátska, a najmladší syn sa narodili už do Aradáča a posledná sa vrátila do svojich na Slovensku. – Mňa dala matka na výpôvodných bydlísk na Slovensku. Do Slochovu starým rodičom Chúryovcom. Starý venského Aradáča prišlo v roku 1786 najotec Peter Chúry sa narodil roku 1898 vo viac slovenských evanjelikov pochádzajúVojlovici a zomrel roku 1983 v Limbachu. cich z viacerých novohradských obcí. Stará matka Eva, rodená Veňarská, sa Zásluhou diela Ondreja Peťkovského 200 narodila roku 1896 v Kovačici, jej otec bol rokov slovenského evanjelického a. v. cirTomáš a matka Eva, rodená Hudecová kevného zboru v Aradáči 1786 – 1986, z Padiny. Starý otec mi spomínal, že pre Aradáč, 1986, s 21 – 26, poznáme aj mená svoju manželku prišiel do Kovačice v zime hláv rodín. Pri priezvisku Jánošík, ktoré na saniach. Aj keď sa predtým nepoznali nás v tomto článku zaujíma, uvádza, že do Aradáča hlava rodiny neprišla z Ečky, ani a vtedy prvýkrát videli, zobrali sa a po celý priamo zo Slovenska, ale v roku 1787 život šťastne žili. V roku 1949 sa naša roz Beodry, dnes časti N. Miloševa, kde sa po dina, starí rodičia a matkina rodina rozJán Jánošík roku 1781 prechodne usadila. Z iných hodla presídliť na Slovensko. Najskôr prameňov máme poznatky, že aj rodina s priezviskom Jánošík v januári roku 1950 prišiel do Košarísk a onedlho do Limbachu prechádzala do Banátu novohradskou cestou. Priezvisko Jáno- starý otec Peter Chúry a približne o mesiac sme prišli za ním šík je nielen dodnes prítomné vo viacerých novohradských ob- všetci. Kým sa vyriešilo ubytovanie v Limbachu po vysídlených ciach, ale aj v Slovákmi osídlených banátskych obciach Aradáč Nemcoch, zatiaľ sme pol roka boli nútení byť ubytovaní v maša Hajdušica a v Báčke v Kulpíne. A prečo taký úvod a záujem tali. Ja som mal vtedy sedem rokov a dôsledky sa dostavili – o toto priezvisko? Vieme, že priezvisko Jánošík je na Slovensku ochorel som na TBC. Matka mi pohotovo vybavila prostrednícrozšírené a jeho pôvod nás upriamuje do rodného kraja legen- tvom Zväzu slovenských partizánov štvormesačné liečenie dárneho zbojníka Juraja Jánošíka, skadiaľ sa rozšírilo nielen po v zotavovni Morava v Tatranskej Lomnici a hneď po vyliečení celom Slovensku, ale ako vidieť aj vo Vojvodine. Na toto priez- som nastúpil v Limbachu do školy, – zaspomínal si na príchod visko je hrdý aj Ján Jánošík, ktorý sa narodil roku 1943 na Slovensko Ján Jánošík. Po ukončení základnej školy sa Ján v banátskej Vojlovici a roku 1950 sa presťahoval s matkou vyučil v Bratislave za predavača a potom plných štyridsať rokov a starými rodičmi na Slovensko. Aj napriek zložitej rodinnej pracoval ako skladový manipulant v bratislavskom podniku dráhy a nepriaznivým rodinným okolnostiam sa tento rodák Zdroj. Medzitým absolvoval povinnú vojenskú službu pri deloz banátskej roviny od detstva živo zaujíma o svoje korene. Pri strelcoch v Brezne a keď sa vrátil z vojny, za svoju celoživotnú tejto príležitosti sa žiada pripomenúť aj to, že po legendárnom družku si vybral Ľudmilu Bilskú zo Šenkvíc, s ktorou tam odJurajovi Jánošíkovi je v Banáte od skončenia druhej svetovej vtedy žije a býva. Zo šťastného manželstva má ženatého syna vojny pomenovaná Slovákmi obývaná dedina, ktorá mala pô- Juraja a dcéru Miroslavu, s ktorou spoločne on s manželkou vodný názov Šándor, neskôr Slovenský Alexandrovec, a tak dvojgeneračne v rodinnom dome bývajú. Obec Šenkvice ležiaterajší jej názov Jánošík. ca pod Malými Karpatmi so 4200 obyvateľmi sa spomína už – Jeden z mojich predkov po otcovej línii (Jánošík) sa dostal koncom 13. storočia, ale v polovici 16. storočia ju znova zalov polovici 19. storočia z Aradáča do Hajdušice. V roku 1870 sa žili chorvátski kolonisti z Kostajnice a o pol storočia neskôr sa tam narodil Michal Jánošík, ktorý tam aj zomrel ako 80-ročný. k nim pripojili aj ich súkmeňovci – utečenci zo Sisku. Šenkvičan Jeho manželkou bola Zuzana, rodená Čriepková, ktorá zomrela Ján Jánošík, rodák z Banátu, žije na Slovensku viac ako 60 rov Hajdušici roku 1919. Ich synom bol môj otec Ján Jánošík, kov, ale na svoje rodisko nezabúda. Otca stratil, keď mal pol narodený roku 1919 v Hajdušici, jeho manželkou bola Anna druha roka a na Slovensko prišiel, keď práve nastúpil do záChúryová, narodená v tom istom roku vo Vojlovici – zalistoval kladnej školy. Aj z toho dôvodu má len málo spomienok na

ján jančovic |

rodný kraj, veľa mu však za života pospomínali jeho starí rodičia Chúryovci, s ktorými prežil svoje detstvo a mladosť. Do svojho rodiska zavítal viackrát, ale veľa o svojich predkoch sa nedopátral, hoci tam má ešte 75-ročnú sesternicu a 78-ročného bratranca. Dokonca dodnes nevie, kde presne počas vojnových udalostí zahynul jeho otec. Keďže po otcovej línii o svojich predkoch už niečo vie, nutká ho teraz bádanie po praslici – matkiných rodičoch Chúryovcoch, ktorí ho vychovali a viažu k nim citové väzby. S týmto cieľom okrem Srbska absolvoval viac ciest po regiónoch, kde by mohol nájsť svoje korene po meči i praslici. Určité poznatky nadobudol na Morave, Myjavsku a v Novohrade, ale tie si ešte chce potvrdiť na konkrétnych dokumentoch. Podľa jeho zistení trasa Chúryovcov na Dolnú zem sa črtá od moravských Sližian pri Kroměříži, cez dlhší pobyt v niektorej obci v Novohrade, neskôr exodus cez archívne potvrdené Balašské Ďarmoty a Poľný Berinčok v Maďarsku, po stále pretrvajúce priezvisko v Hajdušici a Vojlovici v srbskom Banáte.

IN MEMORIAM

KROK ZA KROKOM, ROK ZA ROKOM... Viera Benková 1939

Morušový čaj pod hustou mriežkou morušového stromu je sťa v matkinom lone hlineného domu; jeho pomalá, zemitá povaha skrýva dúhové polia, vahadlové studne a ustricovú tvár Panónskeho mora... v šeleste lístia čuť morušové priadky, mladé, neúnavné, ale statočné tkáčky, ktoré tkajú jemné batikové košieľky, sťa v bremene životného údelu prihnuté k zemi, ostarnuté matky... tie zo zachovania vlastného rodu, do starobylej truhlice pamäte, posvätné dary z lásky ukladajú... v letnom dni s menom Anny, guľatá tekvica oranžovej farby, na pomliaždenej, zvrásnenej tvári, z prícestnej rokliny márne lúšti, hromové strely Eliášovej smršti... čaj moruše je arómou predkov napustený; pije sa rozmarne a veľmi pomaly: korenisto je ohnivý, ale jemne schladený, sťa ľudia zemitej, slnečnej Panónie...

Poetická chvíľa verandy

Ján Jánošík

Zanietený rodový bádateľ Ján Jánošík žije spokojný a šťastný rodinný život v Šenkviciach, kde okrem zbierania a sušenia liečivých byliniek, potrebných a vyskúšaných k liečeniu jeho ochorenia, postupne zbiera aj údaje a poznatky o svojich slovenských predkoch, ktorí podstúpili tristoročnú cestu za novým domovom. Časť týchto predkov sa vrátila späť do svojej pôvodnej domoviny. Matka Jána Jánošíka a starí rodičia Chúryovci zomreli v Limbachu, a tak spia svoj večný spánok v krajine svojich predkov. Ich potomok z vďaky za svoju výchovu a starostlivosť chce svojím prebádaním poskladať mozaiku ich dlhej a zložitej životnej cesty a poctivého rodinného života, a tak skompletizovať svoje vedomosti o oboch rodinách. Keďže chuť a vôľa mu nechýbajú, žiada sa zaželať mu v tomto úsilí veľa tvorivej energie a úspechov. •

zuzana pavelcová|

na neveľkej záveternej verande, čakajú na mňa dennodenne, dve dávne, verné priateľky: mamine svadobné stoličky... keď sa nám narodili dcéry, v dome sme naporúdzi nemali malé detské postieľky... na pomoc nám priskočili mamine stoličky: zlúčené ako dve podkovičky dočasne prevzali úlohu postieľky... keď sa dnes pozerám na tieto milé, vetché starenky, starodávne drevené stoličky (vekom poznačené ako ja), vidím dve bábätká, dve moje rozkošné dcéry, ako sa na mňa oddane pozerajú z drevenej secesnej postieľky... (Viera Benková: Exlibris morušových listov. Výber: sh)

Spomienka na Samuela Štarkeho (1888 – 1959) Rok, končiaci troma magickými osmičkami, neostal výnimočným len pre tri, po sebe idúce rovnaké čísla. Dňa 27. marca 1888 sa v turčianskej záhradke, vo významnom rodisku Jána Kollára i Štefana Krčméryho, v Mošovciach, narodil významný dolnozemský aktivista, ev. kňaz Samuel Štarke. Dňa 6. apríla 2014 sme si pripomenuli 55. výročie jeho úmrtia. Štarke sa dožil 71 rokov, naplnených krajanskými aktivitami a službou Bohu, ktoré napĺňal najmä medzi Slovákmi žijúcimi vo Vojvodine. Štúdiá zamerané na prípravu jeho profesijnej dráhy evanjelického kňaza absolvoval v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, na Evanjelickej teologickej akadémii v Bratislave i na univerzitách v Rostocku a Lipsku. Po doštudovaní škôl veľmi krátko pôsobil vo Vrútkach, na Slovensku. V roku 1913 prijal pozvanie do petrovského cirkevného zboru, ktorý pod jeho vedením dosahoval značné úspechy. Po ukončení prvej svetovej vojny sa angažoval aj politicky. Vstúpil do SNS, stal sa členom Veľkej národnej skupštiny Vojvodiny a členom jej výkonného orgánu Veľkej národnej rady. Po roku 1921 pokračoval najmä v budovaní Slovenskej evanjelickej cirkvi v Juhoslávii. V tomto čase bol jednou z najdôležitejších osobností, ktoré sa podieľali na vzniku slovenského gymnázia v Petrovci. Práve preto, že gymnázium nebolo zriadené v Novom Sade, ale v Petrovci, ho mohli navštevovať i deti z chudobnejších rodín. Prvotne gymnázium pôsobilo bez vlastnej budovy – v štátnej škole a v súkromnom dome Pavla Boldockého. Samuel Štarke stál pri budovaní gymnázia v čase položenia prvého kameňa v roku 1922, i v čase začiatkov výučby. Spolupodieľal sa i na založení kníhtlačiarne v Petrovci. Medzi prvými tlačenými knihami nájdeme jeho preklad Lutherovho Malého katechizmu. Jeho práca sa uberala aj redaktorsky. Zostavil prvých šesť ročníkov Národných kalendárov, prispieval do dolnozemských periodík. Keď v auguste 1932 vznikla Matica slovenská v Juhoslávii a na jej čelo sa postavil Dr. Ján Bulík, Štarke pôsobil ako jej podpredseda. V roku 1935 sa stal tretím predsedom Matice slovenskej v Juhoslávii. Popri ostatných funkciách sa počas celého života angažoval najmä ako kňaz, vynikajúci rečník a administrátor evanjelickej cirkvi. Keď 5. marca 1957 odišiel do dôchodku na rodné Slovensko, do Bratislavy, spolu s ním odišiel i Biskupský úrad z Petrovca do Nového Sadu. O dva roky neskôr, 6. apríla 1959, zomrel. Jeho pozostatky boli uložené na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. •

viera benková|

IN MEMORIAM

ZA LADISLAVOM BALLEKOM...

Spomienka je sťa zlatá niť minulosti... (2. 4. 1941 – 15. 4. 2014) Do môjho literárneho záhonu vošli už ako spomienková niť mnohí moji kamaráti a kamarátky, pravda, väčšinou spisovatelia a umelci, ktorých som vo svojom živote neraz stretla a i osobne sme sa dobre poznali. Pred niekoľkými dňami som sa z internetu dozvedela, že medzi nami nie je už slovenský spisovateľ našej staršej generácie Ladislav Ballek. Bol dlhoročný predseda Spolku spisovateľov, diplomat a skvelý človek, ktorého prozaické dielo je zakotvené najmä na juhu Slovenska, pod krupinskými vrchmi s komárňanským zázemím, so skvele vykreslenými hrdinami, s jeho charakteristicky známou (ballekovskou) arómou v búrlivej atmosfére vojnových a povojnových čias kdesi na juhu Žitného ostrova... Toto južanské slnko, ktoré tak dobre Laďko poznal i zo svojho rodiska Terian, bolo vždy iné, než je to vyblýskané nad Bratislavským krajom a celkom odlišné od toho nad Krupinskými vrchmi, ktoré mu lemovali detstvo a mladosť. Ale veru zasa inak svietilo a pohládzalo ľudí slnko v Martinskom kraji, pod Tatrami, na Liptove, v Banskej Bystrici, Košiciach alebo v Žiline a vôbec kdekoľvek inde... Bolo to v zlatých pokojných časoch pred takmer štyridsiatimi a niekoľkými rokmi, samí tvoriví ľudia a novinári zoskupení vôkol vtedajšieho slovenského vojvodinského vydavateľstva Obzor s redakciami v Novom Sade, v budove Dnevnika na 5. poschodí... Práve sme vítali vzácnu návštevu, predsedu Spolku spisovateľov Slovenska Ladislava Balleka s kamarátmi, ktorí zavítali na úradnú návštevu Spolku spisovateľov Vojvodiny. Zašli aj k nám do vydavateľstva, vedeli o ňom a sledovali i tunajší literárny život. Veď niekoľkí z nás boli aj členmi správy Spolku spisovateľov Vojvodiny a zúčastnili sme sa pri tejto úradnej návšteve aj rokovania v Matici srbskej a v Spolku spisovateľov Vojvodiny. Navštívili sme i niekoľko významných kultúrnych ustanovizní Nového Sadu, posedeli sme spolu na spoločnej večeri v meste a mali sme aj úradné besedy. Na druhý deň slovenskí spisovatelia prišli do nášho tunajšieho slovenského vydavateľstva Obzor. Tam sa uskutočnili rozhovory v Dnevnikovej reštaurácii na najvyššom poschodí tejto impozantnej budovy, kde na 5. poschodí sídlilo nielen naše vydavateľstvo Obzor, ale i týždenník Hlas ľudu... Po ukončení prehliadky vydavateľstva sme zakotvili v neďalekej známej reštaurácii na začiatku Židovskej ulice, neďaleko Dnevnikovej budovy. Kolega a vedúci vydavateľského úseku Mirko Demák nás vylákal do tejto reštaurácie, lebo poznal jej dobrý chýr... Z reštaurácie sa dennodenne šírila prekrásna vôňa grilovaného mäsa opekaného na pravom drevenom uhlí, hoci mala len malú záhradu a skromný, nie veľmi úhľadný interiér... A tak sme sa ocitli pokope s kamarátmi zo Slovenska, rozvraveli sa o všetkých možných spisovateľských a kultúrnych problémoch, pobratimili sa, povedali by bratia Srbi, a ako sa na priateľov patrí, prevracali sme s chuťou do seba po výbornej večeri poháriky s vínom, ktoré Mirko Demák, znalec vína (veď pochádzal zo Sriemu, zo

Starej Pazovy), niekde objavil, a ktoré malo svoj rodokmeň! Víno sa vo fľašiach prelievalo ako zlatý mok; neviem, či som bola v tejto príjemnej mužskej spoločnosti jediná ženského rodu alebo nás bolo viacej, nie je to ani dôležité, celý večer bol vlastne dominantne mužský a rodovo vyhranený. Rytieri okrúhleho spisovateľského stola sa nielen dobre pri večeri cítili, ale aj viedli hlavnú reč... Laďko rozprával, ako písal román Pomocník a ako má v pláne písať o jeho literárnom mestečku Palanke, ako ho práve chystá do podoby filmového scenára, čo sa deje v Spolku spisovateľov Slovenska, a čo by sme mali prekladať zo súčasnej slovenskej tvorby; pozval nás i na návštevu do Bratislavy. Mirko Demák, ako zvyčajne, zabával všetkých juhoslovanskými, a najmä bosnianskymi írečitými vtipmi, z množstva ktorých sa nám priam krútila hlava (alebo to bolo od vínka?!), ba už nás vari od smiechu zaboleli aj ústne svaly, čo sme sa tak schuti smiali! Viťo Hronec a Miško Harpáň boli jediní konkrétni pri tejto živej besede; zhovárali sa o možnostiach afirmácie našich diel na Slovensku... Z plánov sa neskôr po roku 1968 predsa podarilo na Slovensku vydať výber z poézie básnika Jána Labátha, Michala Babinku, ale i výber z detskej tvorby Juraja Tušiaka... A potom sme sa niekedy po polnoci rozišli, kamarátski, hlučne veselí, rozvravení, naladení klátili sme sa pokojnými letnými ulicami mesta do hotela Putnik, kde mali hostia izby. Veď krásne jantárové vínko malo v nás dobrých sluhov – až po dvere hotela Putnik nieslo nás spoľahlivo na vlastných nohách. A potom? Nech to ostane medzi nami ako zaujímavý zážitok túlavých topánok slovenských spisovateľov a novinárov... Spomienka je sťa zlatá niť minulosti; s Laďkom Ballekom sme sa potom neraz stretali na Slovensku v Klube spisovateľov na Laurinskej v Bratislave; k nám do Nového Sadu už nezašiel... A ako to vždy býva, potom nastali akési premenlivé časy, ale i naše roky, medzi ktoré sa postavili i veľké zmeny v oboch krajinách, ale i rôzne osobné, pracovné a spoločenské povinnosti a záväzky... Ale keď z internetu priletela k nám smutná správa, že je Laďko Ballek už v nebeských šíravách a pozerá sa zhora i na nás kamarátov z dávnej Jevrejskej, čiže Židovskej ulice z malej reštaurácie na jej rohu, do srdca sa mi zrazu votrela akási žiaľna clivota a vravím mu: Laďko, nie sú toto už roky a ani časy, ktorými by sme sa mohli veľmi chváliť! Ale predsa sa niečo v nich dobré a pozoruhodné udialo: kontakty medzi spisovateľmi na Slovensku a nami na Dolnej zemi sa v poslednom období predsa len vylepšujú vďaka najmä Etelke Farkašovej, Mirkovi Bielikovi, Bystríkovi Šikulovi, Jarkovi Rezníkovi, Jánovi Tazberíkovi a mnohým tu nespomenutým, ale ktorým na týchto vzťahoch záleží!... A keď sa už pozeráš na nás z hlbokých nebies, tak vedz, že práve táto vzájomná spolupráca je to, o čom si nám vtedy pri tej Tvojej spisovateľskej návšteve Nového Sadu hovoril, len musel ubehnúť čas... •

monika necpálová /

svetluša hlaváčová |

Slovo za 7 horami a 7 dolinami Za siedmimi horami a siedmimi dolinami v malej chalúpke na ohnisku bublala polievka plná písmeniek. Len čo kúzelník priložil polienko a fúkol do ohňa, plameň sa rozblčal a písmenká v polievke sa ako šibnutím čarovného prútika usporiadali do jedného radu a vytvorili veľavravný nápis: Čo dokáže pekné slovo. Kúzelník nabral zo zázračnej poetickej polievky každému žiakovi, ktorého svrbela ruka užuž niečo položiť na papier. Polievka sa ukázala ako liek pre dušu, lebo od tej chvíle z dievčeniec i chlapcov začali rásť mladí spisovatelia. Dnes takú polievku varia v mnohých školách, len aby deti písali parádne slohové práce. Umelecká slovesná tvorba na školách sa podľa spomenutej legendy tak rozmnožila, že bolo treba vymyslieť súťaž, v ktorej by si začínajúci autori merali silu. Silu v slove na papieri! 3. ročník literárneho súbehu pod titulom Čo Odmenené žiačky so svojimi pedagógmi na literárnom súbehu Výboru pre kultúru NRSNM – Čo dokáže pekné slovo dňa 5. marca 2014 v Selenči dokáže pekné slovo vypísala v septembri minulého roku Komisia pre literárnu činnosť Výboru pre kultúru Téma na spracovanie bola v poézii i próze voľná. Ceny najNRSNM spolu s Výborom pre vzdelávanie NRSNM a Slovenským lepším odovzdala a slovom o význame podujatia a prísľube vydavateľským centrom v Báčskom Petrovci. Ako sa dalo čakať, podpory kultúry a detskej tvorby všetkých pozdravila predsedzaslané práce sa kopili a po dôkladnom spočítaní sme ich nará- níčka NRSNM Anna Tomanová Makanová. Žiaci si okrem iných tali 90. Z toho 75 prišlo do kategórie žiakov vyšších ročníkov hodnotných darčekov odniesli domov aj kopu knižiek od spoluzákladných škôl a 15 do kategórie žiakov stredných škôl organizátora Slovenského vydavateľského centra. Čo viac môže a gymnázií. Najviac ich prišlo z Pivnice – až 34, ale okrem toho potešiť spisovateľskú dušu ako dobrá kniha? aj zo Selenče, Kovačice, Starej Pazovy, Padiny, Báčskeho Petrovca, Nového Sadu, Erdevíka a Kysáča. Výsledky 3. ročníka literárneho súbehu Základom každej spravodlivej súťaže je porota. Tá „čodokážepeknoslovná” hodnotila práce v zložení Martin Prebudila, Kategória Žiaci základných škôl od 5. do 8. ročníka: Svetluša Hlaváčová a Pavel Matúch. Výsledky oznámili na veľ1. cena: Hana Čížiková, žiačka VIII. 1 zo Základnej kej slávnosti, ktorá sa konala v Základnej škole J. Kollára školy Mladých pokolení v Kovačici za prácu Posledné leto v Selenči 5. marca 2014. 2. cena: Aňa Marčoková, žiačka VIII. 2 zo Základnej Len čo sme vošli do školy, všetko čo len ruky-nohy malo, školy Ľudovíta Štúra v Kysáči za prácu Spomienky na nautekalo po schodoch s hudobnými nástrojmi všetkého druhu, šich starých rodičov až sa zoskupilo v aule do orchestra a niekoľkoradového spevoa Anabela Stošićová, žiačka VII. 2 zo Základnej školy kolu. Pri nich na lavičkách sedeli budúci odmenení súťažiaci lihrdinu Janka Čmelíka v Starej Pazove za prácu Dobre je, terárneho súbehu. usmiala sa 3. cena: Valentína Imreková, žiačka V. 1 zo Základnej školy 15. októbra v Pivnici za prácu Moja dedina voľakedy a dnes a Kristína Kováčová, žiačka VIII. b zo Základnej školy Jána Kollára v Selenči za prácu Mala som strach Kategória Žiaci stredných škôl a gymnázií: 1. cena: Malvína Zolňanová, žiačka 3. ročníka Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci za prácu Iskra tmy 2. cena: Jana Domoniová, žiačka 4. ročníka Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci za prácu Oheň 3. cena: Jaroslava Majerová, žiačka 3. ročníka Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci za prácu Snový slovný príbeh Z programu na slávnostnom vyhodnotení súbehu Čo dokáže pekné slovo – žiaci selenčskej základnej školy. Ich hudobné vystúpenie krásne doplnili literárne pasáže odmenených.

Vyhodnotenie súťaže slávnostne otvorila riaditeľka školy Svetlana Zolňanová. Predseda poroty Martin Prebudila vyzdvihol snahu pedagógov slovenčiny, ktorí vedú svojich žiakov k literárnej tvorbe a podnecujú ich k účasti na súťaži. Súbeh tak plní čoraz lepšie jeden zo svojich hlavných cieľov. Zdôrazniť však treba rečou poroty, že nie v kvantite, ale v kvalite je sila slova. Nejde ani tak o počet zaslaných prác v slovenčine, ako o ich výnimočnosť a kreatívne podanie zo strany mladých autorov.

Okrem odmenených prác komisia navrhla, aby aj ďalšie kvalitné práce boli uverejnené v časopise pre deti Zornička alebo v mládežníckom časopise Vzlet. Veríme, že si ich čoskoro budete môcť prečítať aj v plánovanom Zborníku prác z prvých troch ročníkov súbehu Čo dokáže pekné slovo. Oslava slova sa niesla na tónoch orchestra a pretkávali ju prednesené úryvky víťazných prác autoriek. A klobúk dolu pred každou jednou z nich, lebo jedno je položiť svoje myšlienky na papier a druhé osobne ich pred zrakmi publika predniesť. Nuž, možno takto z mladých spisovateliek vyrastú čoskoro aj veľké recitátorky. •

olinka glóziková jonášová |

Oltárny obraz v novom rúchu

ovačica údajne dostala meno podľa kováčskej vyhne, zrekonštruovaný a prelakovaný bezfarebným záchranným ktorá stála v strede dnešnej Kovačice. Slováci v Banáte lakom, ktorý zaručuje ochranu olejomaľby ďalších 100 rokov, si na rozdiel od Slovákov v Báčke hneď po príchode na Dolnú povedala konzervátorka Brdarićová. Je zaujímavé, že po rezem zakladali nové dediny. Kovačica bola založená v roku štaurovaní na obraze sú viditeľné niektoré detaily, ktoré boli 1802 na vojenskej hranici. Mnohé údaje svedčia o tom, že časom na plátne úplne zanikli. hneď po založení gramotnosť a hospodárske postavenie boli omnoho vyspelejšie ako v iných dedinách. Hneď po príchode na pustatinu si prví Kovačičania vystavali domy, školu, učiteľský byt, faru a prvú modlitebnicu si vystavali už v roku 1805. V období pôsobenia kňaza Martina Hamaliara vybudovali chrám, kazateľnicu, oltár a zadovážili si organ. Bohaté kultúrne dedičstvo našich predkov, ktoré ukazuje na význam pôsobenia evanjelických farárov medzi slovenským ľudom v minulosti, svedčí o tom, že si boli vedomí toho, že je snaha evanjelických farárov veľmi dôležitá pre pozdvihnutie nielen cirkevného, ale aj spoločenského a kultúrneho života. Medzi kultúrne dedičstvo vojvodinských Slovákov bezpochyby patrí aj oltárny obraz v kovačickom chráme, ktorý namaľoval srbský maliar Konstantin Danill, známy maliar pravoslávnych ikonostasov. Obraz znázorňuje Ježiša Krista modliaceho sa v Getsemanskej záhrade v deň pred zatknutím – na Zelený štvrtok. Podľa biblických záznamov na Dôstojný pán biskup SEAVC v Srbsku Samuel Vrbovský, Zelený štvrtok Ježiša navštívil anjel, ktorý je tiež znázornený senior banátsky Pavel Sklenár, farár Jánošícky Slađan Daniel na obraze. Údajne tento monumentálny obraz, namaľovaný Srdić,farár Aradáčsky Vladimír Lovás ml., a farár zboru II roku 1844, je časťou triptychu, ktorý srbský maliar Danill v Kovačici Martin Bajza pred Slavnostnými bohoslužbami namaľoval pre nejakého maďarského grófa, dozvedáme sa od farára zboru II SEAVC v Kovačici Martina Bajzu. Žiaľ, doPo vykonanej obhliadke a dôkladnej prehliadke rámu posiaľ však nie je známe, kďe sú ďalšie dva obrazy. v kovačickom chráme odborníci z Pokrajinského ústavu, V rokoch 1824 – 1828 vystavali dnešný chrám a obraz bol ktorí vykonávali práce, zhodnotili, že je veľké riziko rám, daný na oltár 22. februára 1845. Odvtedy krášli kovačický ktorý meria vyše 4 metre, prevážať až do Nového Sadu, chrám po dnešné tak práce na rekonštrukcii rámu dni. Po toľkých roprebiehali v kostole. Práce trvali tri koch na obraze týždne a vykonal ich Rastko Čurčić, veľkolepých rozsochár a konzervátor. Podľa slov merov bolo vidieť Čurčića rám bol lepšie zachovaný v popoškodenie, a to rovnaní s obrazom. Aj napriek tomu, nielen obrazu, ale že bolo vidno poškodenie, keď zobeaj rámu, preto sa rieme do ohľadu fakt, že aj rám dafarári cirkevných tuje z rovnakého obdobia ako aj obzborov v Kovačici raz, takmer 170 rokov, to poškodenie rozhodli toto hodbolo až zanedbateľné. Rám je tiež notné dielo dať na celkove zrekonštruovaný a položený rekonštrukciu. späť na obraz. Projekt, podľa Oltárny obraz autora Konstantina ktorého sú vykonaDanilla 11. apríla opäť umiestnili né práce na obnov evanjelickom chráme Božom v KoNa Slávnostných bohoslužbách prítomní vačici. V druhú slávnosť veľkonočnú, vení, sanácii a reboli aj predstavitelia obce Kovačica vo Veľkonočný pondelok, oltárny konštrukcii obrazu a rámu spoločne napísali v roku 2008 oba cirkevné zbory obraz bol aj posvätený za prítomnosti dôstojného pána v Kovačici, senior banátsky a farár zboru I Pavel Sklenár a biskupa SEAVC v Srbsku Samuela Vrbovského, seniora vtedajšia velebná pani farárka zboru II Anna Petráková. banátskeho a farára zboru I v Kovačici Pavla Sklenára a farára zboru II SEAVC v Kovačici Martina BajKomplexný konzervačno-reštauzu. Tejto slávnotnej chvíle sa okrem spomeračný projekt realizovali odbornutých zúčastnili aj evanjelickí kňazi cirkevníci v Pokrajinskom ústave pre ných zborov Banátskeho seniorátu, ako aj ochranu kultúrnych pamiatok v predstavitelia pravoslávnej a reformovanej Novom Sade. Oltárny obraz cirkvi, ktoré pôsobia na území Obce Kovačica. podrobili dôkladnej prehliadke a Slávnostné bohoslužby oboch zborov na Veľkoreštaurácii, ktorá trvala celých nočný pondelok boli spoločné a okrem početšesť mesiacov. Práce na rekonných veriacich prítomní boli aj predstavitelia štrukcii obrazu vykonala Olivera obce Kovačica, predstavitelia lokálnej samoBrdarićová, maliarka a konzersprávy a pokrajinského vedenia. Na slávnostvátorka v Pokrajinskom ústave ných bohoslužbách zaspievali spevokoly oboch pre ochranu kultúrnych pamiatok v Novom Sade. Obraz je celkove Oltárny obraz v kovačickom chráme Božom kovačických cirkevých zborov. •

aneta lomenová

edzinárodný deň žien sa z roka na rok stáva čoraz vplyvnejším a uctievanejším. Ženy, ktorým tento deň aj právom patrí, si ho zvlášť vedia užívať s láskou a spríjemniť si toto sviatočné ﬂuidum so svojimi najmilšími. Je to deň feministickej rovnosti a ničenia akýchkoľvek reťazov ženskej diskriminácie. Ohlasy hnutia za zrovnoprávnenie žien možno cítiť aj v súčasnosti. Aj tohto roku si ženy z rôznych kútov sveta dali záležať na svojom sviatku. Na pôde Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov na čele s predsedníčkou Milinou Sklabinskou 8. marca 2014 prebiehal sviatočný ôsmomarcovský večierok venovaný ženám. Cieľom tohto večierka bolo vzdať hold ženským osobnostiam, ktoré sa v minulosti zasadzovali za zrovnoprávnenie ženského postavenia v spoločnosti, a, samozrejme, ženám, ktoré sa v súčasnosti zaraďujú k významným Slovenkám na poli kultúry a spoločnosti. V tento deň tu privítali mnohých vzácnych hostí, ktorí svojimi slovami a umeleckými prejavmi ozvláštnili večierok, čiže jednu z početných performancí, ktoré mladý Ústav organizuje pre tunajších Slovákov už vyše päť rokov. Emancipované speváčky Komorného zboru Agapé pri

Speváčky Komorného zboru Agapé so svojou vedúcou a s hercom Miroslavom Fábrym (šiesty sprava)

Deň žien – Deň šafárikovcov Slovenskom kultúrnom centre Jašková. Všetci zožali silný P. J. Šafárika mali tiež česť potlesk a ovácie obecenstva. zúčastniť sa večierka. PredPo vydarenom a pestrom stavili sa dvomi piesňami: programe nasledovala veselá pieseň Amazing grace zaspiekrojová zábava, ktorá tiež vala Anna Zorňanová a štvorprebiehala v duchu slovenhlasnú anglickú skladbu You skosti a tradície. Zaujímavosraise me up úspešne nacvičila ťou však bolo, že sa nikto Mgr. art. Milina Sklabinská. z hostí neodhodlal prísť na Členovia SKC P. J. Šafárika zábavu v ľudovom odeve, v ten istý večer vystúpili so ako to býva zvykom, preto sa svojím celovečerným konšafárikovskí tanečníci po certom na domácom javisku koncerte popasovali vo svov Šafáriku pred početným, jich krojoch a za svoj šarm najmä domácim novosadniektorí boli aj odmenení. ským obecenstvom. Na úvod Členovia novosadského sa prihovorila a prítomných Šafárika si, ako vidno, tento privítala podpredsedníčka sviatočný deň venovaný precentra Juliana Brtková a podovšetkým dámam uctili Anna Zorňanová v sólovom vystúpení tom nasledovali tanečné body krásnymi podujatiami medzi (foto: Katarína Pucovská) pod vedením umeleckého Slovákmi v Novom Sade a vedúceho Ivana Slávika, prednesy speváckych skupín a zborov zaznamenali tým do pamäte centra nové a kvalitné umelecké Šafárika a predstavil sa aj ľudový orchester, ktorý vedie Tatiana prejavy.

Dievčenská spevácka skupina zaspievala zmes žartovných piesní Na Laliti bubnovali (foto: Ján Brtka)

Šafárikovci na krojovej zábave (foto: Ján Brtka)

& želko čapeľa |

Priadky v Dobanovciach po šiesty raz D

ňa 15. marca t. r. Aktív žien v rámci Slovenského kultúrno-osvetového spolku Šafárika v Dobanovciach, v Slovenskom dome, po šiesty raz zorganizoval už tradičné priadky. Zúčastnili sa ich ženy z Aradáča, Báčskeho Petrovca, Boľoviec, Kysáča, Kovačice, Padiny, Starej Pazovy, Vojlovice-Pančeva, Batajnice, Surčína, ako aj z belehradského MOMS v čele s prof. Vladimírom Valentom s manželkou. V Dobanovciach na priadkach bolo veľmi príjemne – hudba, ovzdušie, etnograﬁcká výstava starých fotograﬁí, kultúrno-umelecký program, bohatá tombola, bohatá ponuka jedál a súbežne bola prezentovaná zdravá strava a zdravý spôsob stravovania Marijany Vasiljevićovej. Na video-bim boli premietané aktivity spolku žien, a zvlášť priadky z ďalekej minulosti. Hostí privítali predseda spolku Želko Čapeľa a v mene Aktívu žien Miluška Jovićová. Všetky hostky mali pred sebou ručné práce, ktorým sa na priadkach venovali. Bolo to skutočné bohatstvo a rôznorodosť záujmov našich žien, a najmä radosť zo stretnutia sa, kamará-

tenia. Povedali si, že sa tešia aj na ďalšie stretnutia pri podobných kreatívnych udalostiach a jubileách.

INZERÁT – Korektúry a preklady textov

Oprava

Pochádzam zo Slovenska, vyštudovaná pedagogička, s výbornou znalosťou jazyka, ponúkam služby – KOREKTÚRY textov v slovenčine a PREKLADY textov zo srbčiny. Spoľahlivo, lacno.

V minulom čísle Roviny (1 – 2, 2014) v cestopisnej reportáži Jednou nohou v Afrike, druhou v Ázii autorky Olinky Glózikovej Jonášovej na s. 17 sa následkom technických nedopatrení vyskytli jazykové chyby. Autorke a čitateľom sa ospravedlňujeme. Red.

Mária, 064 958 1886, riavria@gmail.com

& michal ďurovka

V strede Nového Sadu s Kysáčankami sa odfotil aj Milan Babić-Babela, člen najstaršej rockovej skupiny v Juhoslávii – Osamelí mladíci, založenej roku 1963 v Kysáči

Kysáčskym žiačkam v maskovanom sprievode bolo veselo

Masová Maškaráda v Novom Sade 19. Maškaráda – maskovaný sprievod v organizácii Múzea Vojvodiny bol v piatok 28. februára 2014 v Novom Sade. Tento program sa organizuje s cieľom osláviť začiatok jarného cyklu a zaspomínať si na fašiangové zvyky. Na tomto skutočne masovom podujatí sa zúčastnilo niekoľko stovák maskovaných účastníkov rôznych vekových kategórií, škôlkari, žiaci základ-

Kristijan Negru, odmenená maska – Chrobák

Originalitou zapôsobili aj masky zo Strednej umeleckej školy Bogdana Šuputa

ných a stredných škôl, ale i dospelí. Deﬁlovalo sa ulicami Dunajskou, Zmaj Jovovou, Kráľa Alexandra, Modeny, Bulvárom Mihajla Pupina až po Dunajský park, kde bol záverečný zábavný program s vyhodnotením. Na maškaráde sa zúčastnilo aj 18 žiakov ZŠ Jána Čajaka z Báčskeho Petrovca a 8 žiačok ZŠ Ľudovíta Štúra z Kysáča. Obe školy na pamiatku dostali zlatý pohár a ceny útechy. Z vyše niekoľko stovák zaujímavých, atraktívnych a unikátnych masiek porota vyberala iba dve najlepšie, jednu tradičnú a jednu súčasnú. Cenu za najlepšiu tradičnú masku a odmenu – letovanie v Čanji získali mladomanželia, ktorých zahrali členovia AKUS Sonje Marinkovićovej z Nového Sadu a cenu za najlepšiu súčasnú masku – chrobáka a odmenu – výlet víkend vo Viedni získal žiak ZŠ Jána Čajaka z B. Petrovca, druPočetná petrovská posádka hák Kristijan Negru.

Na maškaráde nechýbalo ani petrovské hrozno, pajác, babka v kroji, múmia, práčka, robot...

& ružena kraticová

šport

KARATE KLUB DOLINA – PADINA

Karate je doživotné hľadanie P

ôvod karate sa datuje ďaleko do minulosti, pred viac ako striebornú a jednu bronzovú medailu. S medailami prichádzajú tisíc rokmi. Vtedy navštívil indický mních Daruma Taishi aj uznania veľkých karate klubov, a s klubom z Kragujevca sa (Bodhidharma) kláštor Shaolin v Číne (provincia Henan), kde nadviazal bratský styk, ktorý pretrváva podnes. Roku 2003 odcestovali so štátnou reprezentáciou do Prahy učil svojich žiakov metódam rozvoja vytrvalosti a fyzickej sily, ktoré boli nevyhnutné k tomu, aby mohli žiaci znášať kázeň, Marta Jakábová a Zlatko Ondrík. Roku 2004 karate federácia ktorá bola súčasťou ich náboženstva. Tu začal vyučovať Chán JKA Shotokan formovala ligu šampiónov a zaradila do nej sied(Zen) budhizmus, pričom fyzická tréningová jednotka sa ďalej mich karatistov Doliny – Zlatka Ondríka, Janu Valentovú, Martu rozvíjala a prispôsobovala, až sa nakoniec stala tým, čo dnes Jakábovú, Janka Tomeka, Vladimíra Bešku, Aleksandru Milonazývame shaolinskou metódou boja. Postupom času sa stali savljevićovú a Aleksandru Milerovú. Súťaženie bolo na ZŠ shaolinskí mnísi preslávenými bojovníkmi a ich metóda sa za- Mladých pokolení v Kovačici. Roku 2006 Zlatko Ondrík už ako junior odcestoval so štátnou čala označovať ako Shorinji Kempo. Spolu so šírením Zen budhizmu sa začalo šíriť aj toto bojové umenie po celej Číne. reprezentáciou do Nemecka a zaujal siedme miesto. Mužská Svoju cestu si prostredníctvom vojenských vyslancov, obchod- ekipa – Marián Nemček, Mário Boboš a Igor Hlavatý – v lige níkov a nadšencov boja holými rukami našlo aj na ostrove šampiónov zaujala I. miesto. Nemček so štátnou reprezentáOkinava, kde sa zmiesilo s okinavským umením boja nazýva- ciou cestoval do Maďarska a Ondrík ako líder ligy šampiónov do ným Te alebo Tode. A tak začalo pomaly vznikať to, čomu dnes Švajčiarska. Roku 2007 Zlatko Ondrík ako hovoríme karate. najlepší člen reprezentácie zauKarate je bojové umenie jal v Litve 5. miesto pre Srbsko. holými rukami. Roku 2008 Zlatko Ondrík na Karate v Padine jestvuje od svetovom súťažení zaujal 8. roku 1990. Vtedy pod vedením miesto v Poľsku a na európskej Pata Ferenca-Petija založili i úrovni 7. miesto v Portugalsku. klub. Dolina bola úspešným Padinský karate klub aj naklubom, ktorého členovia priďalej súťaží v prvej zväzovej niesli do Padiny hodne medailí. lige, v ktorej je zaradených 69 Zvlášť bola úspešná ženská klubov, čo znamená, že je ekipa, ktorá bola medzi najlepkonkurencia príliš silná. šími vo vtedajšej Juhoslávii. Karate klub Dolina má svoKaratisti dosiahli výnimočné jich sponzorov. Často sú to invýsledky a karate sa stalo amsitní maliari – Ján Bačúr, Michal basádorom v športe. Určitý čas Povolný, Mária Hlavatá a Anna klub prestal s prácou. Liga šampiónov: Mário Boboš a Daniela Končeková v Kruševci Kotvášová, mnohí dejatelia Roku 1993 znovu bol činný, znovu sa zjavil záujem o karate, z Belehradu prichádzala tréno- v Padine, školy, riaditelia, tak bývalí, ako i terajší, ktorí im dovoľujú trénovať v telocvični. vať učiteľka Snežka. Ale ani toto netrvalo dlho. Na scénu nastupujú nové snahy – Daniela Končeková, Michal Na žiadosť rodičov trénovať začal pán Krstić z pančevského Dinama. Potom sa trénerom stal Zlatko Širka, ktorý taktiež Tomášik, Anna Tomášiková, ktorí taktiež dosahujú pozoruhodné trénoval v Diname, ináč otec mu je Padinčan, žijúci v Pančeve. úspechy. Daniela Končeková a Mário Boboš začali trénovať Z iniciatívy rodičov 19. februára 1994 bola obnovená činnosť najmladších, šesťročné deti. Keď bol Mário na súťaži v zahranikarate klubu Dolina a trénerom sa stal Zlatko Širka. V spravu- čí, trénovanie prevzala Daniela. Pozorovala som tréning, keď júcom výbore boli i rodičia, a predsedom sa stal Ján Ondrík. všetkých trpezlivo uvádzala do karate športu. Každému ukazoKlub bol úspešným, zvlášť keď sa pripojili aj bývalí karatisti, vala, ako sa má postaviť, aký pohyb urobiť. Na moju otázku, ako si Daniela zvolila tento šport, teraz už rodičia budúcich karatistov. Dobrý začiatok dával sľubné nádeje v prospech budúcnosti. Najprv sa začali súťaže povedala: – Rodičia mi sugerovali, možno aj na pamiatku strýka, ktorý tiež obecného rázu, potom i pokrajinského. Klub dostáva výzvu na kvaliﬁkácie do Zväzovej ligy karate federácie PJKA Shotokan. začal trénovať karate, ale ho v tom prerušila premávková nehoda. – Karate – vlastne čo to znamená? Odišli s veľkým strachom, ale aj s veľkou nádejou. Hoci boli – Je to boj holými rukami, vlastne nepoužíva sa nijaká zbraň, dobre pripravení, niektorí nemali športové šťastie. Najúspešale sa bojuje srdcom. V tomto športe sa dostáva sebavedomie, nejší bol Zlatko Ondrík, ktorý zaujal III. miesto. Začali sa zapájať noví členovia, na súťaženie sa šlo do väčších istota, dôvera v seba. Cvičí jednotlivec a učí sa prekonať samého seba – tak povedal dobrý starý a múdry inštruktor – kto miest – Belehrad, Niš, Kragujevac, Čačak, Kraljevo, Nový Sad... A neprichádzali bez medailí. Dosahovali pekné úspechy. opanuje samého seba, môže sa vyskúšať a vzoprieť niekomu Vladimír Praskáč so štátnou reprezentáciou odcestoval do druhému. V tomto športe pri cvičení sa rozvíja nielen telo, ale Francúzska. Odhaľujú sa nové talenty a pre klub sa súťaží aj aj um. Karate je vlastne šport, ktorý prospieva zdraviu ducha sám tréner Zlatko Širka. Do klubu prichádza Anžela Širková a tela. Cvičby, ktoré jestvujú v tomto športe, osožia chrbtici z Dinama a Aleksandra Milosavljevićová, rodom z Padiny. a svalom, tak chlapcom, ako i dievčatám. – Koľko vás je teraz v ekipe? Úspech nevystal ani na majstrovstvách Juhoslávie v Niši, kde Okrem Mária a mňa sú ešte Jegor Mikuláš, Martin Nemček, súťažili Marijana Dimitrijevićová, Jana Valentová a v kátach Marta Jakábová, Zlatko Ondrík, Vladimír Praskáč, Dário Belja- Anička Tomášiková a Michal Tomášik. Karatisti utratili svojho dlhoročného vedúceho, Jána Ondríka, nin a nový člen Erik Gajan. Klub sa rozširoval a menil, lebo konkurencia bola stále sil- opravdivého zanietenca. Ako napísal básnik: Kde som zastal, ty pokračuj. Tak je to aj nejšia. Karatisti Marta Jakábová, Jana Valentová, Aleksandra Milosavljevićová a Zlatko Ondrík odcestovali roku 2002 na v rodine Ondríkovej: kde zastal otec, pokračuje jeho syn Zlatko, medzinárodný turnaj do Maďarska. Priniesli dve zlaté, jednu úspešný karatista a tréner Doliny.

cestujeme

& michal ďurovka

Pohľad na pozorovateľňu

Nechýba ani labutia rodina

Lákavá Zasavica Prírodná rezervácia Zasavica, ktorá je od roku 1997 pod ochranou štátu, ako prírodný majetok prvej kategórie výnimočného významu, bola roku 2009 vyhlásená ako deviate Ramsarské územie v Srbsku. Chránená je ako špeciálna rezervácia prírody kvôli zachovaniu prírodného vodotoku a vlažných stanovíšť s významnou rôznorodosťou ﬂóry a fauny a prítomnými prírodnými zriedkavosťami a ohrozenými vrstvami. Rezervácia sa rozprestiera v severnej Mačve na území obcí Sriemska

Najdrahšie je tu oslie mlieko

Mitrovica a Bogatić. Toto močaristé územie so zaplavenými lúkami a lesmi rozlohy 1825 hektárov vedľa riečky Zasavica dĺžky 33,1 kilometra láka mnoho turistov. Cez túto rezerváciu prete-

ká riečka Zasavica, potok Batar, kanály Jovac a Prekopac a jestvuje aj spojenie s riekou Sávou. Na tomto území doteraz zaznamenali vyše 600 rastlinných druhov. Je to bydliskom viacej stovák druhov vtákov, zveriny a rýb. Raritou rezervácie je ryba Umbra krameri, ktorá žije iba tu a nikde inde na svete, a od roku 2004 je tu aj čeľaď bobrov, ktorí boli vykynožení pred asi 100 rokmi v celom štáte. V Zasavici možno vidieť aj starodávne druhy ošípaných – mangalice, rôzne druhy oviec, kôz, kráv a aj vola a osla. Ako suvenír a pamiatku na toto svojrázne výletnícke miesto si možno kúpiť slaninu alebo masť z mangalice, mydlo alebo likér z oslieho mlieka, tiež liter oslieho mlieka, ktorého cena je až 40 eur.

Atrakciou sú čierno-biele kravičky

Hostí víta čierny vôl

Tam niekde je skrytá čeľaď bobrov

olga fejdiová

osobnosti (1)

Liptáci na Dolnej zemi „Všelijako už dávnejšie usilujem sa šíríť medzi nami (t. j. Slovákmi na Slovensku, pozn. autorky) záujem o juhoslovanských Slovákov. Zdá sa, že snahy tieto vyznievajú dosť nahlucho. Informácie o dolnozemských Slovákoch tu doma prijímajú sa ako čosi odľahlé...” (Akademik Andrej Mráz v roku 1948) V širokej komunite na Slovensku tieto slová platia ešte aj po 65 rokoch. Kľukatými cestičkami, cez rodinnú históriu, a najmä náhody som sa dostala k zaujímavým informáciám o pôsobení Slovákov z Liptova na Dolnej zemi, najmä vo Vojvodine. O Liptákoch v Rumunsku mám údaj o farárovi Matejovi Baránimu, rodákovi pravdepodobne z Paludze. Jeho časové pôsobenie spadá zhruba do 18. storočia. O Liptákoch v Maďarsku mám len niekoľko údajov, samozrejme, okrem o Liptákoch – murároch a staviteľoch, o ktorých však nebude v predloženom materiáli reč. Na Dolnú zem v terajšom Maďarsku prišli prvé rodiny Ján Čajak (1863 – 1944) do Békešskej Čaby v roku 1718, do Sarvaša a Poľného Berínčoku v roku 1720. Na Čabe v druhej polovici 19. storočia pôsobil ako učiteľ Mikulášťan Ján Pravdoľub Bella, jeden z bratov básnika Petra Bellu-Horala. Vydával slovenské učebnice a písal štúdie v slovenskom jazyku. Ako dekan békešsko-banátskeho seniorátu pôsobil ev. a. v. farár Daniel Bocko (1751 Demänová – 1806 Sarvaš), zostavovateľ kancionálov a autor učebníc. Z Liptovskej stolice prišiel do Báčskeho Petrovca v prvej polovici 19. storočia garbiar a čižmár Tomáš Maršall (1825 – 1888). Jeho vnuk, básnik a spisovateľ Gustáv MaršallPetrovský (Báčsky Ján Kubány (? – 1883) Petrovec 1862 – Chis manželkou Lujzou (1850 – 1924) cago 1916), uvedomelý novinár a národovec, bol nútený pre svoje postoje emigrovať do Ameriky. Jeho román Jánošík, kapitán hôrnych chlapcov (z roku 1894) vyšiel znovu v tomto roku. Z Ameriky sa už nevrátil a pôsobil tu ako novinár, bol predsedom tamojšej Matice slovenskej a bol autorom niekoľkých románov s tematikou ťažkého života vysťahovalcov. Takisto v prvej polovici 19. storočia prišiel do Báčskeho Petrovca z Liptova krajčír Jozef Gabríni. V roku 1845 pôsobil

ako knihovník. Jeho syn Ján sa vyučil za tesára a neskôr sa stal staviteľom. Obec mu zverila stavbu sirotinca a postavil aj niekoľko úradných budov a súkromných domov. Jeho najstarší syn odišiel pred 1. svetovou vojnou na Slovensko, do Košíc. Jeho potomok Ing. Ján Gabríni bol po 2. svetovej vojne istý čas hlavný architekt mesta Košice. Dolnozemskí Slováci si povolávali farárov a učiJúlius Kubány (1875 – 1926) teľov z Horného s manželkou Máriou (1887 – 1946) Uhorska. Takto prišli do Báčky v druhej polovici 19. storočia učitelia z Liptova – Peter Šimkovic z Lipt. Trnovca do Kysáča, Ján Kubány z Pribyliny do Hložian, Ján Čajak z Lipt. Jána do Selenče. Neskôr všetci prešli do Báč. Petrovca. Školy patrili evanjelickej cirkvi, pri školách boli byty pre učiteľov. Z Nemeckej Ľupče (teraz Partizánska Ľupča) prišiel najprv do Petrovca, potom do Báčskej Palanky za farára Šimon Beniač

Ľudmila Profantová (1889 – 1967) ako dobrovoľná sestra Červeného kríža v Báčskom Petrovci

(1830 – 1881 Báč. Palanka). Jeho rodák Ján Beniač (1850 Nem. Ľupča – 1932 takisto) pôsobil ako učiteľ v Hajdušici. Aj známy novosadský advokát Miloš Krno (1869 Čerenčany – 1917 Nový Sad) má po rodičoch pôvod v Nemeckej Ľupči.

ján jančovic |

Jozef Holúbek zobrazil život a kolorit Slovákov v Banáte

ýznamný dolnozemský spisovateľ, prekladateľ a právnik Jozef Holúbek, sa narodil 18. marca 1883 v Slovákmi osídlenej obci Padina, v srbskom Banáte. Ako väčšina obyvateľov tejto obce, tak aj rodičia Jozefa Holúbeka, otec Ján a matka Júlia, rodená Poláčková, boli roľníci. V rokoch 1889 – 1894 vychodil v rodisku ľudovú školu a už vtedy veľký príklad našiel vo svojom učiteľovi, publicistovi a prekladateľovi Albertovi Martišovi. Na ďalšie štúdiá ho rodičia vyslali na Slovensko. V rokoch 1894 – 1897 študoval na gymnáziu v Prešove, 1897 – 1898 v Banskej Bystrici a nakoniec na srbskom gymnáziu v Novom Sade. Odtiaľ išiel študovať roku 1904 na Právnickú fakultu v Budapešti, kde získal titul JUDr. Počas štúdia v hlavnom meste Uhorska sa aktívne zapájal do slovenského spolkového života a stal sa aj pracovníkom Slovenského spolku v Budapešti. Prvý svoj príspevok uverejnil v prílohe časopisu Obzor roku 1899. V rokoch 1902 – 1903 publikoval aj v najstaršom slovenskom časopise Slovenské pohľady, kde sa umelecky presadil črtou Cesta na Čiernu Horu, ďalej v Dennici (1904), Brankovom kole (1901 – 1904), kde napríklad uverejnil preklad Kukučínových Regrútov (1901) a Májov (1903). Počas štúdia preložil do slovenčiny diela srbských spisovateľov pre Dennicu aj úryvky z próz ruských realistov L. N. Tolstoja a I. S. Turgeneva. Znalosť srbčiny využíval pri prekladoch zo srbčiny do češtiny a zo slovenčiny do srbčiny. Po ukončení právnického štúdia začal pracovať ako advokát v blízkosti svojich rodákov v Novom Sade. Rýchlo si získal dôveru ľudí, ktorí našli v ňom oddaného zástancu a priateľa i povzbudzovateľa národného povedomia. Aj z toho dôvodu si ho už v roku 1913 zvolila slovenská evanjelická cirkev v Báčskej Palanke za svojho patróna, zborového dozorcu. Prvá svetová vojna narušila v rokoch 1914 – 1918 jeho začínajú22

ci odborný a spoločenský život, ale ani tá celkom neprerušila jeho styky s poprednými slovenskými osobnosťami a spolkami. Rovno z vojnového bojiska roku 1918 prišiel na Slovensko a v rokoch 1918 – 1919 sa stal tajomníkom Národnej rady československej v Liptovskom Mikuláši a roku 1919 aj župným radcom pre Spiš. Po vytvorení Československej republiky a následnej pozemkovej reforme nového spoločného štátu Čechov a Slovákov ústredné orgány v Prahe potrebovali pripravených odborníkov Slovákov. Jozef Holúbek hneď v roku 1918 prejavil na Slovensku takéto odborné a organizačné schopnosti. V roku 1919 začal náročný odborný proces prvej pozemkovej reformy, a tak vláda pozvala do Prahy osvedčeného odborníka JUDr. Jozefa Holúbeka a vymenovala ho v rokoch 1919 – 1926 za podpredsedu Štátneho pozemkového úradu. Bol to samostatný ústredný úrad, ktorý mal na starosti rozsiahlu úpravu pozemkovej držby. Časť náborovej pôdy bola použitá na kolonizáciu, ktorá začala roku 1921 a najväčší rozsah dosiahla v rokoch 1923 – 1926. Jej ťažisko bolo na Slovensku, kde každoročne pribúdali stovky kolonistov z Dolnej zeme, ktorým bol Jozef Holúbek veľmi nápomocný, ako ich krajan. V Prahe ho často vyhľadávali domáci Slováci a Slováci, ktorí sa prisťahovali z Juhoslávie, Rumunska a Maďarska. Keď v roku 1926 skončil svoje povinnosti v štátnej službe, v Prahe po roku 1926 ešte ostal a pracoval tam ako advokát. V hlavnom meste vtedajšieho Československa sa popri svojich pracovných povinnostiach staral najmä o spolkový život slovenskej študujúcej mládeže, ktorej pomáhal nielen radami, ale veľa ráz aj ﬁnančnou podporou. Jozef Holúbek pracoval celý svoj dospelý vek mimo svojho rodiska, ale na svoju rodinu a rodisko nikdy nezabudol. Finančné prostriedky, ktoré zarobil v bývalom Československu, investoval vo svo-

jom rodisku v Padine. Uprostred dediny si vyhliadol výhodný pozemok a dal na ňom postaviť polyfunkčný dom, súčasťou ktorého bola aj priestranná ľudová knižnica s množstvom kníh, ktorú venoval svojim krajanom. Ako veriaci evanjelik zaujímal sa aj o cirkevný život. Po príchode na Slovensko si ho zvolil cirkevný zbor v Novom Meste nad Váhom a neskôr cirkevný zbor v Prietrži za zborového dozorcu. A keď sa roku 1933 stal verejným notárom v Šahách, stal sa v tom istom roku zborovým dozorcom v Malej Čalomiji a navyše roku 1936 ho hontiansky seniorát jednomyseľne postavil do čela seniorátu ako svojho dozorcu. Po viedenskej arbitráži a následnej okupácii južného Slovenska Horthyho Maďarskom, Jozef Holúbek opustil svoj úrad a majetok v Šahách a presťahoval sa do Trenčianskych Teplíc. Popri advokátskej činnosti naďalej zostal verný aj práci pre hontiansky seniorát. V novom bydlisku naďalej literárne tvoril a prekladal. Jeho jedinou knihou bola kniha s názvom Z temného kúta. V nej prostredníctvom typických epizód v podobe dedinských poviedok realisticky zobrazil život a folklór Slovákov v Banáte, presnejšie v Padine v druhej polovici 19. storočia. Kniha vyšla tlačou roku 1926 v Liptovskom Svätom Mikuláši. O toto dielo bol veľký záujem aj po rokoch, a tak jeho reedíciu roku 1992 zabezpečil v jeho rodisku Spolok poľnohospodárov v Padine a vydavateľstvo Elit v Belehrade. Padinský rodák Jozef Holúbek bol celý život obetavým a uvedomelým Slovákom, členom a funkcionárom Matice slovenskej, Československej jednoty, podpredsedom Klubu československých turistov. Jeho manželkou bola PhDr. Želmíra, rodená Kállayová, pedagogička (1890 – 1967). Jozef Holúbek ukončil svoj plodný tvorivý život 8. septembra 1956 v Trenčianskych Tepliciach. Tento banátsky rodák zanechal žiarivý príklad tvorivej, spoločenskej a organizačnej práce na obranu národných záujmov všetkých Slovákov.

ján guba |

rodokmeň

Lepórisovci v Pivnici – pivňickí Lepórisáci

riezvisko Lepóris sa vyskytuje v osadách Pivnica, Silbaš, Selenča, Laliť, B. Palanka, Kysáč, Kulpín, Erdevík, B. Petrovec vo Vojvodine. V knihe Priezviská Slovákov v Juhoslávii, Nový Sad 2001, Dr. Daniel Dudok vysvetľuje pôvod z latinského jazyka lepus = zajac. V Pivnici je prvý záznam priezviska Lepóris v matrike sobášených, keď mal sobáš učiteľ Gašpar Lepóris 21. 10. 1800 s Alžbetou Milecovou. Bola vdovou po Štefanovi Selčánimu. Učiteľ Gašpar umrel 8. 12. 1804. Pochovaný je v Pivnici. Ich potomstvo bolo Zuzana (9. 2. 1802 – 10. 5. 1803), Samuel (1803 – 23. 8. 1831) a znovu Zuzana (21. 7. 1805 – 29. 2. 1872), ako vidno, bola narodená po smrti otca. Od 30. 10. 1823 bola manželkou Michala Marona. Zaznamenaný je i sobáš Selenčana Juraja Tichého s Annou Lepórisovou zo Selenče 13. 1. 1805 a Jána Lepórisa z Hložian so Zuzanou Chovanovou 3. 2. 1805. Títo sa potom stali občanmi Pivnice a mali bohaté potomstvo. Ján bol remeselníkom, najprv mlynárom a potom i kováčom. Juraj Pecho, remeselník – stolár, pricestoval z Černej (Bákonyicsernya) a mal sobáš s vdovou po učiteľovi Gašparovi Lepórisovi 22. 11. 1806 s Katarínou Lepóris (chybne zapísané) zrejme je to Alžbeta, r. Milecová. Pivnická cirkev bola matkocirkvou Silbašanom, takže niekoľko rodín Lepórisovcov zo Silbaša máme zapísaných v pivnických matrikách. Takým je i Ondrej Lepóris, mlynár v Silbaši (1777 – 29. 10. 1812), Anna Lepórisová (1786 – 26. 11. 1807). Ján Lepóris, syn Jána a Anny, r. Belanskej, pochádzal z Hložian, bol mlynárom. V Pivnici sa zosobášil so Zuzanou, r. Chovanovou, 3. 2. 1805 a tu zostalo potomstvo. Umrel v Pivnici 5. 11. 1848 na choleru. Samuel Lepóris, syn učiteľa Gašpara Lepórisa a Alžbety, r. Milecovej, mal svadbu 30. 10. 1822. Mladucha bola Zuzana Burkušová, dcéra Michala a Alžbety, r. Žemberiovej. Mali synov Juraja (19. 4. 1824 – ??), potom Samuela (4. 12. 1825 – 4. 5. 1877 v Pešti), zostal bez ďalších údajov, dcéru Julianu (8. 2. 1828 – 21. 7. 1909), bola manželkou Jána Papa, a syna Jána (7. 6. 1830 – ??), tiež bez ďalších údajov v pivnických matrikách.

Silbašania, Ondrej Lepóris s manželkou Katarínou, r. Pántočekovou, svoje potomstvo ku krstu prinášali do Pivnice. Najprv Julianu (7. 1. 1804 – ??) potom Jozefa (8. 10. 1806 – 12. 5. 1810), Jána (24. 8. 1809 – ??) a naposledy i Juraja (14. 10. 1812 – 31. 7. 1909). Tento Juraj Lepóris po ovdovení, ako 30-ročný, prišiel 29. 11. 1848 pre pivnickú 19-ročnú dievku Katarínu Týrovú. Mali syna Juraja, ktorý je zapísaný v matrike zomretých, že umrel v Pivnici 25. 7. 1850.

Samuel Lepóris dňa 5. 11. 1905

Novým obyvateľom Pivnice, Jánovi Lepórisovi a manželke Zuzane, r. Chovanovej, sa v manželstve darilo. Na svet priniesli deväť detí. Anna, Juraj a Jozef poumierali v detskom veku. Zuzana žila od 27. 8. 1813 do 15. 5. 1896. Od sobáša 21. 11. 1831 bola manželkou mlynára, dovtedy vdovca Juraja Klúčika. Nasledovala Juliana (6. 7. 1816 – 30. 11. 1900), ktorá sa 7. 11. 1833 stala manželkou Jána Mocku. Šiesty v poradí na svet prišiel Ján, narodený 19. 5. 1822 – pred oltárom vernosť prisahal 27. 10. 1838 Juliane Mackovej, dcére Michala a Agáty, r. Varadyovej. Anna Lepórisová uzrela svetlo sveta 19. 5. 1822. Michal Peťkovský z Kulpína prišiel po jej svadobné rúcho a prisahať vernosť 11. 11. 1839. Ondrej bol ôsmym potomkom týchto rodičov (21. 12. 1824 – 18. 1.

1876), vyučený za mlynára. Za družku do života si zvolil Alžbetu Lamošovú, dcéru Juraja a Alžbety Marčekovej. Sobáš mali 11. 11. 1844 v pivnickom chráme Božom, pred tvárou farára Samuela Borovského. Po smrti manželky ako 27-ročný vdovec mal sobáš 8. 1. 1849 so 17-ročnou dievkou Alžbetou, r. Vlčekovou. Posledným dieťaťom Jána Lepórisa a Zuzany, r. Chovanovej bola Mária 12. 12. 1827 – 28. 11. 1830. Kuriozitou jej krstu je, že v rubrike pre krstných rodičov sa nachádza zoznam 21 manželských párov zapísaných v matrike narodených. V manželstve Lepóris – Macková do matriky narodených sú zapísaní: Zuzana (15. 9. 1839 – 23. 9. 1852), Mária-Terézia (20. 2. 1841 – ??), Ján (1. 11. 1842 – 24. 6. 1844), Katarína (10. 9. 1844 – 5. 11. 1848), Eva (4. 2. 1846 – 6. 11. 1848), Juliana (22. 2. 1848 – ??), druhý Ján (19. 12. 1850 – 9. 6. 1927), Katarína a Ľudovít, ktorí poumierali v detskom veku. Na príklade tejto rodiny vidno, aká bola smrteľnosť v tej dobe, ale pritom ešte i cholera často preriedila obyvateľstvo. Z deväť narodených ratolestí iba tri dožili dospelý vek a mali potomstvo. V manželstve Ondreja Lepórisa a Alžbety, r. Lamošovej, boli dve dievčatká, poumierali v detskom veku. Potom mal Ondrej s druhou manželkou Alžbetou, r. Vlčekovou, ešte deväť ratolestí. Terézia bola narodená 26. 2. 1852 a vydala sa 11. 7. 1872 do Lalite. Mladoženích bol Štefan Trešniak. Ľudovít (8. 8. 1854 – 14. 8. 1854) bol druhým dieťaťom, ale prvým s týmto krstným menom. Znovu mali synčeka Ľudovíta (7. 9. 1855 – 9. 5. 1858) a toto krstné meno určite chceli mať v rodine, keď i ôsme ich dieťa (11. 7. 1870 – 18. 7. 1873) dostalo meno Ľudovít. Po prvých dvoch Ľudovítoch na svet prišla Juliana (27. 7. 1858 – 23. 9. 1941), bola manželkou po sobáši 27. 10. 1875 Štefana Herčeka. Zuzana (19. 10. 1860 – 16. 12. 1950) bola piatym dieťaťom tejto dvojice. Vydala sa (28. 1. 1879) za Petrovčana Júliusa Fábryho. Pravdepodobne sa potom presťahovali do Šídu, keďže je zaznačené, že umrela v Šíde. Ján sa narodil 8. januára 1863. Do stavu manželského vstúpil 5. januára 1887 s Alžbetou, r. Rumanovou. V po-

rodokmeň

ján guba |

známke je, že púť života skončil v roku

1914 vo Vršci. Peter Pavel Lepóris uzrel svetlo sveta 17. 6. 1865. Iných údajov o jeho živote niet. Už spomenutý Ľudovít, zakrátko ôsmy člen rodiny, nedožil sa narodenia sestry Kataríny 27. 1. 1875, ktorá umrela ako dvojročná, keď v tom období ešte zúrila cholera. V manželstve Jána Lepórisa a Alžbety, r. Rumanovej, mali dcéru Julianu (15. 6. 1887 – ??), bola manželkou od 21. 2. 1905 Jána Mihálika a po jeho smrti Štefana Grňu. Ďalšie dievča bola Alžbeta, umrela po desaťdňovom živote, takže i nasledovnému dieťaťu dali krstné meno Alžbeta (17. 10. 1889 – ??). Ján bol jediným chlapcom v tomto manželstve (14. 1. 1882 – ??), žiaľ, iných údajov niet. Piatym dieťaťom bola Zuzana (3. 4. 1894 – ??) a posledným Katarína (22. 10. 1895 – ??). Ján Lepóris, syn Jána a Juliany, r. Mackovej, pre družku života si zaskočil až do Starej Pazovy. Vyvolenou bola Zuzana, r. Menďanová. Mali tam syna Ľudovíta (1875 – 3. 1. 1877 v Pivnici). Vtedy bolo častým zvykom, aby bol prvý pôrod v dome rodičov mladej matky. V Pivnici sa im narodili: Juliana (29. 12. 1877 – 26. 6. 1927), Ľudovít (28. 12. 1879 – umrel v USA), Karolína (15. 7. 1882 – 6. 11. 1891), Samuel (24. 8. 1884 – ?? USA) a Zuzana (12. 8. 1886 – ??).

Juliana z predošlého manželstva sa po sobáši 2. 11. 1894 stala manželkou Michala Pintíra, syna Pavla a matky, r. Hemelovej. Potomci z tohto manželstva dostali prezývku Lepóris, ktorá pretrvala do súčasnosti. V manželstve Michal Pintír a Juliana, r. Lepórisová, porodili sedem detí: Jána (1. 5. 1896 – ??), Zuzanu (12. 1. 1898 – 5. 5. 1898), Jozefa (10. 3. 1899 – ??), Pavla (11. 2. 1901 – 27. 7. 1979) a Michala (10. 11. 1904 – 18. 2. 1907). Všetci boli narodení v dome pod vtedajším číslom 581. Teraz je to Ulica Masarykova... Ján Pintír bol manželom Juliany Dankovej, Jozef si zobral za manželku Zuzanu Chrčekovú a Pavel, vyučený za kováčskeho majstra, žil v manželstve so Zuzanou, r. Žilajovou. V tomto manželstve boli známi: Pavel, kováčsky majster, Ján – Synko, politický pracovník, a Štefan, tiež kováčsky majster. Všetci traja, známejší aj podľa prezývky Lepóris. Pavel a Štefan mali v manželstve dievčence, kým Ján-Synko mal synov, žijú v Novom Sade. Ľudovít Lepóris si po manželku odskočil do Silbaša, po Annu, r. Trabakovú. V manželstve počas pobytu v Pivnici mali dievčence: Katarínu (14. 5. 1904 – ??), Zuzanu (9. 10. 1905 – ??), Annu (24. 6. 1907 – 11. 7. 1907) a Katarínu (18. 5. 1909 – ??). Po odchode do Spojených štátov amerických možno mali ešte deti. Vyvodím to z toho, že si pán Luis Lepóris, čiže Ľu-

dovít alebo Lajoš, lebo tak bol zapísaný do štátnych matrík, pred niekoľkými rokmi vyhľadával predkov. Dostal sa vo svojom bádaní až do Pivnice a objavil mnohé zaujímavosti. Vynašiel, že je potomkom pivnického učiteľa Gašpara Lepórisa z manželstva s Alžbetou Milecovou. V jeho bádaní chybuje jeden kamienok, ale sa nedá zistiť, ktorý, lebo matriky cirkevných zborov, kde ešte žili Lepórisovci, sú neprístupné. Samuel Lepóris tiež odcestoval do zámoria. Po ňom zostala iba fotograﬁa, ktorú opatruje rodina po Štefanovi Pintírovi – Lepórisovi – kováčovi, ktorý nedávno svoju tuzemskú púť dokončil. V súčasnosti sa toto priezvisko v Pivnici nevyskytuje. Zostali iba spomienky a niektoré z nich kedysi pozapisoval Pavel Žihlavský (2. 1. 1890 – 30. 11. 1982 Bratislava). Na Slovensku sa vyskytuje niekoľko rodín s týmto priezviskom. A je ich i na iných svetadieloch. Prvý záznam priezviska Lepóris je v zozname z roku 1112. Tiež i počas panovania v Uhorsku Bélu 4. v roku 1249. Oba sú z okolia Nitry. Podľa zoznamu v urbári v roku 1715 Ján Lepóris žil v Prievidzi. Súvislosť s priezviskom Lepóris, že je latinského pôvodu, dokazuje i pomenovanie premenlivej hviezdy R Lepóris alebo hviezda Hinda Crimsona, ktorý ju objavil v súhvezdí Zajac. Najjasnejšou hviezdou v súhvezdí Zajac je hviezda Alfa Leporis.

Svetoznáme kúpele Piešťany majú sa čím pochváliť...

Lámač barlí bol však symbolom Piešajznámejšia postava Piešťan má ťan už predtým, ako ho nájomca kúpeľov osemdesiatku. Bronzová socha Ľudovít Winter dal odliať do bronzu. Už muža, ktorý láme barlu, stojí na priečekoncom 19. storočia Winter vedel, že lí Kolonádového mosta od roku 1933. kúpele potrebujú jednoduchý symbol Barlolamač sa stal svetoznámym uzdravenia. symbolom uzdravujúcej sily piešťanKeďže v tom čase šetril a nemohol si ských kúpeľov. Socha je bezpochyby dovoliť renomovaného výtvarníka, oslonajviac fotografovaným objektom kúvil v roku 1894 začínajúceho kresliara peľného mesta. nemeckého pôvodu Artura Heyera. ,,Po„Monumentálna bronzová socha barveril som ho, aby jedinou ﬁgúrou vyjadlolamača od sochára Roberta Kühmayera bola odliata do bronzu v roku Symbolom Piešťan bol však Lámač barlí ril uzdravenie. O niekoľko dní mi predložil skicu Lámača barlí. Ihneď som ju 1933 firmou Barták v Prahe. Pred priečelím Kolonádového mosta v Piešťanoch bola osade- prijal a zahlásil obchodnej komore na patentovanie,” píše ná až po jeho otvorení,” povedal znalec miestnej histórie, vo svojich pamätiach Winter. Lámač barlí sa stal podľa neho riaditeľ Balneologického múzea v Piešťanoch Vladimír senzáciou, mnohí sa ho snažili napodobniť. Postavičku dal zaregistrovať ako ochrannú známku piešKrupa. Barlolamač sa podľa neho dostal na svoje trvalé miesto ťanských kúpeľov a jej ochranu si zabezpečoval súdnou niekedy v druhej polovici roku 1933, žiadna slávnosť sa cestou. Objavovala sa na plagátoch, propagačných materivšak pravdepodobne vtedy nekonala. Presný dátum jej áloch a ďalších tlačovinách podniku. (podľa internetu vb) odhalenia preto nie je známy.

michal gombár

divadlo (2)

ŽIACKE DETSKÉ DIVADLO V KYSÁČSKEJ ŠKOLE (1953 – 1993)

Divadlo je spoj všetkých umení D

ský vek. Prvým takým jej prekladom bol známy rozprávkový text o SNEŽIENKE (1959). Potom, po dvoch rokoch, preložila hru Vladimira Nazora BIELY JELEŇ (1961), aby tento svoj prekladateľský „opus” skončila dramatizáciou románu Branka Ćopića ORLY VČAS VYLETUJÚ (1988). Avšak túto prekladateľskú prácu sledovalo viacnásobné nedopatrenie: – preklady neboli zachované u samého prekladateľa; – neboli publikované, a tak neprispeli k „požehnaniu” veľkého nedostatku textov v slovenskom jazyku; ZUZANA BABINKOVÁ (1930) – preklady sa nezachovali ani v škole, a ani u detí, ktoré ich v nácviku používali... V práci na divadelnom texte stretáme u Zuzany Babinkovej Začiatky jej divadelnej činnosti s deťdva druhy úsilia: mi siahajú hodne skorej, ako bola vy– V prvom prípade ide o hry, ktoré rozsahom podania mohli menovaná do stáleho pracovného posamostatne vyplniť obsahovú časť nejakého programu. meru v kysáčskej základnej škole Čo sa týka umeleckého dojmu, ako i úspešnosti hereckého (1954). V tom čase pracovala ako novipodania hier možno povedať, že bol vynikajúci, pre ďalšiu divanárka v novosadskom rozhlase. Okrem delnícku prácu podnecujúci. Lahodil oku obecenstva, okrieval iného zúčastňovala sa vo vytváraní a zošľachťoval duch tak hercov, ako i divákov. Nácvik hociktorej programu pre deti. Obsahová náplň tých z hier bol pre vtedajšie herecké súbory prácou, od ktorej sa programov bola rôznorodá. Obsahovala i nebežalo, a ani sa jej nevyhýbalo. Pracovalo sa zodpovedne, so detské divadelné hry, ktoré bývali podazáujmom a ochotou. Všetky hry okrem premiér dožili i reprízne né ako rádiodrámy. Vystupovali v nich i Profesorka Zuzana Babinková (1930) predstavenia. Časť ovzdušia a nálady z detského divadelného deti, i dospelí. Detskú časť toho „ad hoc” – súboru často tvorili žiaci z kysáčskej školy. Výber a zapojenie podania v tom čase pekne zachytila a podala vo svojom dopisovateľskom príspevku učiteľka Anna Privizerová: týchto detí do nácviku mala na starosti Zuzana. – Toho roku pre žiakov aj pre širšiu verejnosť žiaci Základnej Od roku 1954 Zuzana Babinková v kysáčskej základnej škole vyučovala srbský jazyk a literatúru. Pohnútky – či už tie školy Ľudovíta Štúra v Kysáči úspešne predviedli divadelnú hru z osobného záujmu, alebo i tie z povolania ju nútili sledovať Vladimira Nazora Biely jeleň. Aj teraz kinosála bola malá na to, detskú literatúru tak u nás, ako i na Slovensku. Poznala nielen aby prijala všetkých milovníkov detského divadla. Preto malí bežné literárne zamerania, ale i vývojové tendencie autorov, herci museli po premiére hneď odohrať i reprízu. Obsadenie úloh bolo výstižné, zvlášť hlavných ktorí si prerážali cesty k širšej aﬁrmácii. úloh. Najlepší herecký výkon poNa začiatku svojej intenzívnej práce s deťdala Anna Heverová, v úlohe humi nacvičovala recitácie, s ktorými sa siarky, ako i syn kniežaťa Fedor potom škola zúčastňovala na recitačných Babinka. Zapôsobili na obecenstvo súťaženiach a prehliadkach. Z tejto činmimoriadnym talentom. V komicnosti si kysáčska škola získala dobrú pokej úlohe tiež vynikol Ján Vozár, vesť. Keď novosadské prostredie navštev úlohe medvieďaťa. Aj ostatní vovali vtedy špičkoví renomovaní básnici žiaci svoje úlohy odohrali uspokov tvorbe pre deti, nebolo zriedkavosťou, jivo. (Hlas ľudu č: 2/1972) aby zavítali i do Kysáča. Medzi nimi boli: – V druhom prípade by sme Duško Radović, Dragan Lukić, Miroslav uviedli početné dramatizácie, ale Antić, Milan Petrović a iní. už nie s nárokom scénického poV divadelnej činnosti Zuzany Babinkovej dania. Predstavovali iba zložku v šínácvik hry prebiehal, povedali by sme, v prarení intelektuálneho horizontu covno-hravej nálade a ovzduší, v ktorom žiaka, pre uvedenie žiaka do divadetská prirodzenosť nebola ukracovaná, delného umenia. Bola to už práca ale značne podnecovaná, aby takto z obojviazaná k bežnej činnosti pod stranného nacvičovateľského ovzdušia a spoločným názvom: „Dramatizácia úsilia dieťa nadobúdalo podnety i poznatky textu na hodinách jazyka.” Pointy pre intelektuálny rast, pre nenútené dotej práce si volila sama. Na tento zrievanie, pre získavanie nových životných účel brala texty z učebníc, alebo a interpretačných skúseností. Usilovala jej poslúžili pripravené výstižné sa, aby deti získali dôveru vo vlastné sily ilustrácie z umeleckých diel... a schopnosti, ale i vedomie, že hranice Všetko sa to viazalo k šíreniu tvorivých schopností možno premyslenou poznatkov... k bystreniu žiackych prácou, nácvikom zveľaďovať, zdokonaľopostrehov... k rozvoju záujmu o divať a posúvať... Vladimir Radojev, Jaroslav Slavka, Anna vadlo... Na školskom jazykovom V praktickej nacvičovateľskej práci v tom Ďurovková, Fedor Babinka – zľava (Šedý cvičení, potom i v priamom scénicčase bolo hodne problémov. Jeden z nich chlapec, V. Nazor, réžia Zuzana Babinková) kom podaní Zuzana Babinková bol: „Čo nacvičovať?”... Ani v školskej, ani v dedinskej knižnici nejestvoval väčší a k tomu i rozmanitý zbehlo konala úlohu vzdelávateľa, ale i divadelného zanietenca... výber hier pre deti. Zuzana ho vyriešila tak, že začala osobne Za to jej početní žiaci vzdávali vďaku, ale i celé dedinské prostredie, prekladať divadelné hry zo srbského jazyka do slovenského. keď v kríznych ochotníckych časoch pripravili hoci i detské divadelOkrem toho začala robiť dramatizácie diel napísaných pre det- né predstavenia... Prejavili jej to dlhým potleskom a priazňou.

o plejády nacvičovateľov detských divadiel v tomto vyhranenom časovom úseku treba zaradiť: Máriu Slávkovú, Annu Ferkovú, Zuzanu Babinkovú, Vierku Porubskú, Andreja Čipkára, Pavla Grňu, Zuzanu Pavlovovú, Zuzanu Zorňanovú, Alžbetu Pucovskú, Zoricu Savićovú, Jelicu Kostovićovú, Máriu Sertićovú, Svetlanu Vučinićovú a Annu Gašparovičovú. Spomedzi nich zvýšenú pozornosť si zasluhujú:

dobroducháreň (13)

annamária boldocká grbićová

andrej meleg |

Pramene (maslové, smotanové, odobrené) I. Z Dobroduchárne treba pokupiti kajmak. Táto rubrika si nenárokuje byť vedecká, to prináleží iným autoritám, a iným papierom, skôr je taká celkom populárna, ale chce vážne počítať s Vašou náklonnosťou a spoluhrou. Ak sa k nej staviate správne, v súlade s chcením dodržiavať si zákonitosti slovenčiny, dá sa z nej skutočne vybrať to najlepšie, to osožné a najpôsobivejšie, frazémy, frazeologické zvraty a syntagmy, ktoré, pravda, ak výstižne vsuniete do jazykového prejavu, obohatia našu slovenčinu. Autorke sa pozdáva tento princíp hry, hlavne provokuje beloba papiera pri každom stretnutí s ním i situácie, ktoré sa v živote bežne naskytnú. A tu sa v najlepšom prípade vylúšti nejaký jazykový problém. Alebo si ich autorka empaticky a beletrizovane vybaví. Je dobre, že v tomto všetkom je nejaký druh zanietenia, oživenia na duchu a premýšľania – o čom autorke bolo viackrát pri stretnutí s čitateľmi potvrdené. Takýto dobrý ohlas, pravdaže, dodáva vzpruhu. Viem, že je Dobroducháreň krupan zalogaj, a treba sa preto k nej seriózne stavať! A potom všetko má ísť ko po loju. Hlavne keď tu, vôkol nás, máme bytostné pramene, z ktorých sa čerpá: II. Viera Benková odobrila takýto náš spôsob „u dobrého ducha”. Spisovateľka, redaktorka, prekladateľka, „Prvá z nás”, ktorá neúnavne do Roviny prináša cenný literárny, beletristický, esejistický a historický materiál z jej záhonu. Akurát teraz v apríli sa dožila dôstojného životného jubilea. Takouto rezónou- oddávať sa maximálne poctivo „až po korene stromov” (M. Válek) či po metamorfózy krehkosti sveta (V. Benková) – činorodne provokuje, čo v konečnom dôsledku i prináleží autoritám. Benkovú je najľahšie čítať na prvej úrovni. V nej nám píše o stavaní domu z hlinených jám, o tuhom ľaku, o Jurajovi Mrvovi, o Zuzanke Dolniakovej, Karolovi Miloslavovi Lehotskom. Začína sa to rozohňovať na subtílnom pláne, na pláne svetla a tmy, keď sa odpečatí téglik spagyrickej esencie, kde nám autorka prináša oveľa viac od príbehu – kde nám pripravuje, vypisuje, odovzdáva najväčšiu metaforu, metaforu života:

túžbu. Aj túžbu po písaní. A akurát v tomto ju nielen osobnosťou, dielom, ale i odovzdaním a zanietením dožívam ako vždy stojacu pri prameni inšpirácie. Má smelosť, odvahu odhaliť neodhaliteľné. Posmeľuje osmeliť sa písať, „guráži” tvorivosť iných (v mojom prípade). U nej je mystérium písania pri samotnom prameni, kde je ono v rovnakej miere „i nevinnosť i zlo”. I nutnosť, akou je magická sila živlov, i chvíľkovosť, akou je poetická chvíľa verandy – povedané V. Benkovou v najnovšej zbierke Exlibris morušových listov. III. Magický realista Gabriel Garcia Marques teraz v apríli skončil tuzemskú púť. Život je ako príbeh, nie je dôležité, či je dlhý, ale dôležité je, či je dobrý. Neplač preto, že sa skončilo, smej sa preto, že sa udialo. Nostalgia je základ a podstata mojej literatúry. A detstvo prameň všetkého, čo napíšem. Len opakujem to, čo som počul v detstve. Vždy som sa usiloval písať príbehy tak, ako ich rozprávala moja stará mama. Začnem z jednej udalosti a nechám, aby ma fantázia viedla. Písanie, povedal

Annamária Boldocká Grbićová a Monika Necpálová v redakcii SVC

i to, si vyžaduje disciplínu. Je to ťažké a ja to viem. Biely papier predo mnou je tá najnepríjemnejšia vec, s akou som mal do činenia. Avšak niet záchrany. IV. Monika Necpálová je mojím novoodhaleným dobroduchárskym prameňom. Sebou zo Slovenska do našich krážov prináša činorodné zanietenie, akého u nás kedysi bolo neúrekom a teraz

nám z neho akosi vyschýna. Je divadelníčkou, novinárkou, pedagogičkou dramatickej výchovy. Po štúdiách práva v Banskej Bystrici a v Prahe si doplnila štúdium kreatívnej pedagogiky v Prahe. Venuje sa herectvu, scenáristike a divadelnej réžii, predovšetkým sa zameriava na detského diváka. Aj sama prispieva do Roviny. Hravá som. S hrou sa rodíš, o hru stojíš! Takýmto vstupným výrokom sa predstavila vo svojom príspevku Fenomén hry v časopise Nový život. Potrebujeme takýto hrejivo-hravý ľudský a kreatívny prameň, ktorý vystrekne ako šampanské, priam núti k činu! To Monika pomáhala pri preklade týchto najnovších frazeologizmov! Nepadlo jej to ťažko, i na náprave našej slovenčiny jej záleží! Slovníček POKUPITI KAJMAK – Veľmi často, keď hovoríme o niekom, kto z nejakej situácie vytiahol to najlepšie, vybŕdol ako víťaz, a po troške je v tom i pohŕdavý tón, možno si zvoliť slovenské náležité: zliznúť, zlízať smotanu. My sme tím. Ja som iba zlizol smotanu. (Pravda) Tento chlap iba zlízal smotanu, žiadna zásluha. Smotanu zlízali a všetci zízali (pieseň Banda tupých hláv skupiny Horkýže slíže). IĆI KO PO LOJU – Bude to najlepšie, keď to radšej pôjde ako po masle. Ide to (niečo ide) ako po masle (expr. dobre sa to (niečo) darí, ide to ľahko, bez prekážky, podľa plánu). Počty mu išli ako po masle a učiteľ matematiky ho nahováral, žeby po skončení meštianky išiel do priemyslovky. (R. Moric) Pokiaľ ide o heslo maslo, ale v spojení v opačnom, negatívnom význame, Malý frazeologický slovník (E. Smieškovej) uvádza aj takýto frazeologizmus: jeho reč je s maslom (ako maslo): neúprimne milo, falošne, úlisne rozpráva: Začala šípiť, že ju oklamal, hoci jeho reč bola stále ako maslo. Alebo i: mať maslo na hlave, hovor. pejor. nebyť bez viny, nemať čisté svedomie, mať vo svojej minulosti dáke previnenie: Tí, ktorí mali maslo na hlave, väčšinou zdupkali. (Práca); ...a že mal z minulosti, ako sa vraví, maslo na hlave, o ktorom pani Milanka iste počula, správal sa k nej nadmieru úctivo. (J. G. Tajovský) TO JE KRUPAN ZALOGAJ – Toto spojenie nám vždy padne vhod v situáciách

na dobrý duch keď o niekom zapochybovať, že niečo zvládne – treba si vtedy zvoliť priliehavý slovenský ekvivalent vo význame hlt, kúsok (jedla) zobral si si veľké sústo: veľký kúsok, ktorý nevládzeš zjesť, ktorý nedokážeš zjesť: Adaptáciou muzikálu podľa románu Bedári Victora Hugoa si režisér zobral do rúk príliš veľké sústo; Asi bola na môj stav príliš veľké sústo; Dokáže najnovší Ford Focus svoje kvality, alebo si jednoducho zobral príliš veľké sústo. ODOBRITI – odobriť – Tomuto slovíčku, ak sme z tých, čo si veľmi podbajú, sa najčastejšie v našskej slovenčine vyhýbame, mysliac si že je typickým kalkom, rovnako ako je to pri slovese objasniť. Avšak je náležité. Upozornila ma naň akurát Monika Necpálová, keď ho bežne použila pri družnom rozhovore v našej redakcii: riaditeľ odobril moje prednášky z tvorivého písania. Teda správne je aj odsúhlasil, ale aj odobril. Aj Európsky parlament odobril vstup Slovenska do Schengenu; Výbor odobril možnosť spravovať majetok.

neZábudka-Mišung Typický germanizmus v nárečí – die Mischung – zmiešanina. Nemajte mi, vážení, za zle, že tentoraz prinášam „dobroduchársky” mišung. Dokonca je to zámer, treba sa dať inšpirovať, túžiť a volať po náprave, odobrovať inými. To všetko je o dobroduchárskom tíme, v ktorom ste bezpochyby i vy! V Synonymickom slovníku slovenčiny pod heslom mišung nájdeme upozornenie – pozri – slovo miešanina, čo vzniklo zmiešaním rozličných prvkov; zmes, miešanica; exp. motanina, motanica: motanina jazykov; zried. pêle-mêle (vysl. pelmel): pêle-mêle melódií, hovor, exp. mišmaš: mišmaš motívov subšt. (nepatriace do spisovného jazyka) mišung, V Krátkom slovníku slovenského jazyka zasa nájdeme slovo mišmaš: (hovorové expresívne) niečo pomiešané; zmätok: mať v hlave mišmaš. Náš dobroduchársky mišmaš, mám nádej, prospeje a nebude pre vás veľké sústo, ale „smotanové rezance zapekané na masle”.

zuzana medveďová-koruniaková

poučky

SLOVENČINA NAŠA

Maľované veľkonočné vajce – kraslica

onedávna v slovenčine na našom území, tu v Srbsku, takmer nebolo známe slovo kraslica, ktoré sa spája s Veľkou nocou, veľkonočnými sviatkami. Odjakživa sa používali iba pomenovania veľkonočné vajce, veľkonočné vajíčko, veľkonočné vajko, maľované, zafarbené (vajce, vajíčko, vajko, vajcia, vajíčka, vajká)... Všetky uvedené názvy sú spisovné, tak ako aj slovo kraslica, ktoré sa v Slovníku slovenského jazyka (I. diel, Bratislava 1959) vysvetľuje takto: „ozdobné maľované veľkonočné vajce.” Podobne sa píše aj v ostatných jazykových slovníkoch a príručkách. Kraslica je podstatné meno ženského rodu; množné číslo je kraslice: napríklad pestré kraslice, na červeno, načerveno zafarbené kraslice... Treba zdôrazniť, že popri slove kraslica sú aj slová vajce, vajíčko a zriedkavé vajko (uvádza ho Slovník slovenského jazyka, V. diel, Bratislava 1965).

Vyšla nám múka. (Táme ňimať múku.) Slovo vyjsť v uvedenej vete je hovorové spisovné a používa sa aj popri slovách minúť sa, vyčerpať používaním, nemať, dojsť, spotrebovať: Minula sa nám múka. Vyčerpali sme už všetky zásoby múky. Múka nám došla. Nemáme múku. a pod. V tejto súvislosti sú v používaní aj nárečové, stredoslovenské slová ňimať a táme. Priam sympatická je veta: „Táme ňimať múku.” Konkrétne napríklad v Petrovci v sedliackom dome

tak povedia ešte aj dnes niektorí starší ľudia a znamená to, že múka je na východe, že len-len že sa nestrovila, že sa takmer minula, spotrebovala sa, došla... Niekedy to súčasne pre roľníkov znamená, že treba ísť do mlyna a vymeniť žito, totiž pšenicu za múku, urobiť zásoby. Ako bude znieť nárečová veta spisovne po slovensky? V spisovnej slovenčine nárečové slová ňimať a táme (od nárečového tájť alebo tájsť) musíme nahradiť spisovnými slovami. Namiesto prvého nárečového slova už spomenuté spisovné slová a namiesto druhého slovom ísť. Spisovne po slovensky by to mohlo byť aj takto: Ideme nemať múku. Ak slovo ideme, čo je aj lepšie, vynecháme, môže to by aj takto: Vyšla nám múka. Onedlho nebude múky. Múky ide nebyť. Už múky ubúda. Míňa sa nám múka. atď.

Ochladilo sa, schladilo sa, zozimilo sa (Nie: Zachladilo sa) Vplyvom srbského slova „zahladiti” aj v slovenčine u nás sa neraz použije slovo zachladiť vo význame začalo byť chladnejšie (v súvislosti s počasím). Srbské „Zahladilo je” sa jednoducho poslovenčí: Zachladilo sa. Nie je spisovne povedať, napísať ani: Zachladilo (bez sa). V spisovnej slovenčine treba nahradiť neosobné sloveso zachladiť sa neosobnými slovesami ochladiť sa, schladiť sa, zozimiť sa. Pekne spisovne po slovensky bude: Ochladilo sa. Schladilo sa. Zozimilo sa.

MAŠKARNÝ PLES V BOĽOVCIACH: V sobotný večer dňa 8. februára 2014 v Boľovciach skutočne nezvyčajné a strašidelné bytosti postávali v strede osady. Hlúčiky stríg a ďalších fantastických bytostí predovšetkým zo súčasných horor ﬁlmov vyčkávali jedni na druhých. Nebyť fotiek, ťažko by bolo možné uveriť kto sa tu s kým v ten neobvyklý večer postretal.

Keď sa maškary obliekli a nalíčili, spolu sa i vyfotografovali

Viera Tomanová foto: KUS Sládkovič

kamarátenie

pripravila mária vršková

Stránky Ježka Dežka Milí kamaráti, aj vy sa tešíte na nový život? Že aký nový? Predsa po zime sa všetko prebúdza, s jarou prichádza nová sila, radosť a chuť prežiť deň aktívne, veselo. Aj ja sa cítim príjemnejšie, keď je pekné počasie a keď sa rozhučali rieky, polia aj lesy. Mamy majú teraz viac práce v záhrade, aj otcovia častejšie majstrujú v garáži či dielni a deti by boli na čerstvom vzduchu celý deň. Veď Janko má nový bicykel, Anička loptu aj kriedy, treba naliať mlieko mačiatkam, pri potoku hľadať žaby, alebo sa hrať na schovávačku. Pani Jar má veľkú moc, pretože vďaka nej máme viac dobrej nálady a vieme si lepšie všímať krásy života okolo nás. Želám vám pohodové čítanie a v duši veľa lásky a iskričiek šťastia. Váš verný Ježko Dežko

Básnička

Hádanky Stojí v parku pod stromom, stojí v škole, za domom. Pevná doska, štyri nohy, oddychujú na nej mnohí. (akčival) Nie je to lietadlo – a lieta, preskákal riadny kus sveta. „Čviri-čvir,” sa s bratmi vadí o čerešne zo záhrady. (cebarv) Úzke hrdlo, väčšie bruško, nalial do nej vodu Duško. Keď otvoríš – môžeš liať, keď zatvoríš – nechaj stáť.

Pozdrav jari Jagajú sa zrána v rose žlté hlávky voňavé. Dievčatko k nim ide bosé, ľahko kráča po tráve. Skloní sa a nežne vraví: „Môžem si z vás natrhať? Púpavový darček spravím, chcem ho Jari venovať.” Kvety tíško súhlasili, dievča steblá zaplieta, rúčky venček urobili a pošlú ho do sveta. Cupkajú dve nôžky krásne, smiech počuť doširoka. Venček pluje v ráno jasné v čírych vlnkách potoka. „Jar, už prišla tvoja chvíľa! Slnečné dni – to ja chcem, darček som ti urobila, venček je tvoj, ďakujem.” 28

(ašaľf) Uniforma, modrá taška, ráno býva veľmi ťažká. Ulicami kráča pán, aj ja niečo v schránke mám. (rátšop) Kolesá bez gumy, železná cesta, vozí nás denne z dediny do mesta. Chceš ísť len tam, či aj späť? Kúp si lístok, nastúp hneď. (kalv) Úloha

Veľká noc Každú jar oslavujeme Veľkú noc. Preškrtni tie slová, ktoré nemajú úzke spojenie s jarou a s veľkonočnými sviatkami: NARCIS

KÁČATKO

TRÁVA

POLICAJT

ŠAMPÓN

VODA

KURIATKO

JAHŇA

SNEHULIAK

TULIPÁN

VAJCE

ZAJAČIK

KORBÁČ

AUTOBUS

OCEÁN

LYŽE

pripravila mária vršková | kamarátenie

Doplňovačka

Vyfarbi

Dopíšte odpovede. Pospájajte písmenká z vyznačených okienok, dostanete tajničku. Dnes som tam ukryl odpoveď na hádanku: Nie je to levanduľa – no je ﬁalový, pekne vonia – a nemá parfum nový.

1. hlavné mesto Anglicka

__ __ __ __ __ __

2. horná končatina

__ __ __ __

3. samec husi

__ __ __ __ __

4. futbalisti kopú do ...

__ __ __ __ __

5. kytičku vložíme do ...

__ __ __ __

6. po noci prichádza...

__ __ __ __

7. siedmy deň týždňa

__ __ __ __ __ __

Tajnička znie:

__ __ __ __ __ __ __

Okienko tety Sovy Práve čítame Rovinu. Inokedy čítame učebnicu alebo rozprávky. Hovorí sa, že marec je mesiacom knihy. Nielen počas mesiaca marca, ale aj počas iných mesiacov by sme mali viac čítať, pretože táto činnosť pozitívne pôsobí na náš mozog. Rozvíja sa nám fantázia, predstavivosť, pamäť a niečo múdre sa dozvieme. Knihy si môžeme kúpiť, darovať alebo požičať. Teta Sova Sováková nám dnes prezradila, kde sa nachádza najväčšia knižnica na svete: Viete, ako sa volá najväčší štát severnej Ameriky? Správne, USA. A viete, aké je jeho hlavné mesto? Áno, Washington (čítaj Vošinkton). A v tomto veľkomeste existuje najväčšia knižnica na svete, volá sa Kongresová knižnica. Je v nej uložených viac ako 32 miliónov kníh, ktoré sú napísané v 470 jazykoch. Ďalšie najväčšie knižnice sú v anglickom Londýne (25 mil. kníh), v čínskom Pekingu (24 mil.) a v ruskom Petrohrade (20 mil.). A koľko kníh máte vy doma? :-)

Jazykolamy

Poviete 5-krát rýchlo za sebou tieto jarné jazykolamy?

Veľkonočný testík 1. V čom má korene sviatok Veľkej noci? a) v budhizme b) v kresťanstve c) v kamennej dobe 2. Čo je typickým znakom tohto sviatku? a) maľované vajce b) maľovanie na hodváb c) maľovanie kriedami 3. Náboženstvo považuje Veľkú noc tiež za oslavu zmŕtvychvstania: a) pápeža b) Judáša c) Ježiša 4. Akú hodnotu symbolizujú jarné mláďatká? a) starostlivosť o menších a slabších b) nový život, nádej c) slabosť a krehkosť 5. Ktorá tradícia patrí k Veľkej noci? a) pálenie sviečok b) oblievačka a šibačka c) rozhadzovanie zrna po poli (Správne odpovede: 1b, 2a, 3c, 4b, 5b)

Mravec Marek namrvil omrvinky v mravenisku. Marcové počasie počíta s početnejšími prehánkami. Odkvitnutá púpava má padáčiky s chumáčikmi. Hromy-blesky-tresky-blik, dážď bubnuje na dáždnik. 29

zorove príbehy

mária vršková |

Zorov výlet alebo Všade dobre, doma najlepšie Ch ladné dni sa skončili a s jarou prišli teplé lúče, aj viac hier vonku. Všetci vyzerali šťastnejšie a spokojnejšie. Aj v škôlke bolo veselšie a predpoludnie ubehlo veľmi rýchlo. Deti chodili na školský dvor, kreslili kriedami po chodníku, naháňali sa alebo hrali rôzne hry s vychovávateľkami. A teraz sa chystá niečo špeciálne. Škôlka zorganizovala pre deti výlet, ide sa do kúpeľov. Odvezie ich tam autobus a malí návštevníci okrem prehliadky krásneho mesta môžu piť liečivú vodu a hrať sa na modernom ihrisku, ktoré vyzerá ako malé kráľovstvo – sú tam drevené domčeky, šmýkačky, preliezky, hojdačky, mostíky, tunely, malý kolotoč a dokonca aj nafukovací hrad. Má to však jeden háčik. Kúpele sú ďaleko a detičky musia prespať jednu noc v ubytovni. Rodičia dnes musia podpísať súhlas. „Zoro, ako ťa tam môžem pustiť? Ako budeš sám, bezo mňa? Veď ja ostanem doma,” obáva sa mama. „Už nie som malý. A nebudem spať sám. Budú tam predsa kamaráti,” prosíka malý dobrodruh. „Lenže oni ťa nepohladkajú, keď ti bude smutno. Nepomôžu ti umyť zuby, ani ti pred spaním neprečítajú rozprávku,” vyratúva mama. „Učiteľka deťom pomôže, keď bude treba. Čo si robíš starosti? Tie starosti nechaj na učiteľku a ty si aspoň doma sama oddýchneš. Keď je Zoro odvážny a chce ísť, nebráň mu,” zapojil sa do debaty otec a žmurkol na syna. Zoro sa spokojne usmial. Mama si vzdychla: „Chlapi, vyhrali ste. Ja idem baliť a ty, tata, podpíš ten súhlas.” Konečne nastal štvrtok. Pred škôlkou stál autobus a okolo neho pobehovali deti, aj rodičia s taškami. Mamičky sa skláňali k ratolestiam a opakovali im ešte posledné rady a pokyny: „Poslúchaj učiteľku! Neplač tam! Všetko zjedz! Neodchádzaj od skupiny! Dávaj na seba pozor!” Učiteľky by si zaslúžili medailu, pretože si pod svoje ochranné krídla zobrali dvadsať detí a ešte sa pritom trpezlivo usmievali. Dvere sa zatvorili a autobus odfrčal na sever. Na výlete bolo báječne. Deti cestou spievali, zjedli desiatu a o dve hodiny už boli na mieste. Najprv sa ubytovali v domčeku, ktorý sa veľmi podobal na ich škôlku – bola tam veľká spálňa s postieľkami pre každého, mali aj jedáleň a dvor s lavičkami. Po obede a krátkom oddychu sa zástup zvedavcov vybral na obhliadku mesta. Samozrejme, po pešej zóne, aby ich nezrazilo auto. Deti videli kostol s velikánskou vežou, malú fontánu, pri ktorej

hrala hudba, prešli okolo veľmi starých budov a učiteľka im rozprávala, že sú to pamiatky, o ktoré sa treba starať a chrániť ich. Tie domy vraj postavili pred sedemsto rokmi. Také číslo si Zoro nevedel ani predstaviť. Nakoniec deti dostali plastové poháriky a mohli ochutnať vodu z troch liečivých prameňov. V jednom prameni bola čerstvá osviežujúca voda, v druhom prameni bublinková, ktorá trochu šteklila v hrdle a voda z tretieho prameňa bola červenkastá a slaná. „V každej vode, ktorú ste ochutnali, plávajú neviditeľné liečivé čiastočky,” vysvetľovala učiteľka a deti zvedavo nakúkali do pohárikov, či niektorú liečivú zložku predsa len neuvidia. Zlatým klincom programu bolo nádherné ihrisko, aké deti ešte nevideli. Všetko novučké, čisté, moderné a farebné, ako v rozprávke. Zorovi sa najviac páčila veľká trampolína a sieť na preliezanie. A potom už padla noc, perinky čakali. Všetci výletníci boli v posteliach statoční, iba Zuzanka plakala, lebo si zabudla plyšovú mačku. Zachránila ju však kamarátka Evka a na noc požičala Zuzke svoj prstienok s červeným srdiečkom. Ďalší deň po raňajkách už trúbil autobus. „Nastupovať! Obzrieme si ešte zvieratká na malej farme a potom šup domov, mamy už netrpezlivo čakajú,” smial sa šofér. A naozaj. Napoludnie už mamy stáli pred škôlkou a zvedavo vyčkávali, aby sa zo zákruty vynoril modrý autobus. „To bol výlet,” vyskočil Zoro z dverí a hodil sa mame okolo krku. „Dúfam, že si za mnou neplakala. Lebo ja za tebou nie. Bolo nám veselo a vedel som, že ma tu budeš čakať,” povedal a cestou domov sa mu nezatvárali ústa. Musel mame porozprávať o prastarých domoch, slanej vode, nádhernom ihrisku, aj o Zuzke všetko prezradil. Doma sa Zoro prezul do mäkkých papučiek, umyté ruky si utrel do voňavého uteráka a v kuchyni ho už čakalo teplé kakao a sladké palacinky. Keď po chutnom obede vošiel do svojej izbičky, potešil sa. Mal tam poriadok, všetky hračky ho čakali na starom mieste a na vankúši ležalo prekvapenie – nové pyžamo s autíčkami. „To máš na pamiatku za to, že si prvú noc spal ďaleko bezo mňa. A vyzerá, že si bol veľmi statočný,” spokojne sa usmiala mama. Zoro si ľahol, prstami pošúchal oči a pomaly povedal: „Bolo nám tam dobre. Ale tu doma mi je najlepšie.” Nevidel už po maminom líci stekať slzu dojatia, lebo na jeho unavené viečka rýchlo zosadol tichý sen.

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ – zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

OSEMSMEROVKA Geometrické pojmy zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám osem neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria názov jednej geometrickej krivky.

ŠKANDINÁVKA Ak je apríl pekný,... (dokončenie je v tajničke)

BOD ELIPSA GUĽA KOCKA KRUH KRUŽNICA

KUŽEĽ KVÁDER OBDĹŽNIK OBLÚK OBVOD POLOMER

PRIAMKA ŠTVOREC ŠTVORUHOLNÍK VALEC VRCHOL

DOPLŇOVAČKA

Vylúštenie škandinávky číslo 1 – 2 VODOROVNE: Prototyp, rokoko, O, a dato, av, H, to, ave, ný, hlad, su, Irena, ikona, sl, samé, šy, tma, Pt, ch, Re, platy, U, prerob, modistky. Správne znenie tajničky: TO SÚ SAMÉ CHYBY Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Miroslav Dišpiter, Hviezdoslavova 43 A, 26 215 Padina 2. Paulína Sabová, XIV. VÚSB 29/3, 21 470 Báčsky Petrovec 3. Eva Lenhartová, Námestie XII. V. B. č. 8, 26 000 Vojlovica-Pančevo

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

VODOROVNE: 1. základný vetný člen, 2. odvrchu, zhora, 3. plocha listu v knihe, 4. častica, aj tak, 5. vzťahujúci sa na more. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označených políčkach dostanete priezvisko slovenského spisovateľa a vydavateľa, menom Jozef; 19. apríla sme si pripomenuli jeho narodeniny.

VTIPY Ide blondínka autom a zrazu narazí do stromu. Rýchlo vystúpi z auta, objíme strom a vraví: „Stromček, stromček, prepáč, ale ja som trúbila!” * * * Policajt beží za zlodejom a kričí: – Stoj! Zlodej sa otočí a kričí: – Stoj ty, teba nik nenaháňa!

pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

DOPLŇOVAČKA

OSEMSMEROVKA Vtáky zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostanú vám štyri neprečiarknuté písmená, ktoré čítané radom tvoria meno jedného dravého vtáka.

ALBATROS BOCIAN ČAJKA KANÁRIK KAVKA KONDOR KORMORÁN KUKUČKA KURA KUVIK LASTOVIČKA PINKA RYBÁRIK SLÁVIK

STRAKA SÝKORKA

TUČNIAK ŽLNA

MAGICKÝ ŠTVOREC

SMIECHOTY

VODOROVNE: 1. značka pre liter; 2. mladší (skr.); 3. vlastnil; 4. hlavné mesto krajiny Peru; 5. kazil, ničil; 6. umelec, ktorý maľuje; 7. ŽENSKÉ MENO (28. apríla).

VODOROVNE A ZVISLE: 1. ozvena, echo, 2. rozkladali sa pôsobením mikroorganizmov, 3. staropazovský učiteľ a spisovateľ, Karol, 28. marca sme si pripomenuli jeho narodenie, 4. soľ algínovej kyseliny, alginát, 5. pletivá slúžiace na chytanie rýb.

Príde Janko do školy s veľkou hrčou na hlave a učiteľka sa pýta: – Prečo máš takú veľku hrču??? – Chcela ma uštipnúť osa. – Nestihla to? – Nie. Ocino ju zabil lopatou.

Mačka Mici sedí smutná pri obraze, v ktorom sa skryli myšky. Milé deti, pomôžte mačíčke tak, že vyfarbíte obraz, a tak odhalíte myšky.

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. úsečka spájajúca dva body na kružnici, 2. slovenská osada pri Zreňanine, 3. ešte raz, znovu, 4. cicajúce mláďa, 5. zaškrtiť, zadusiť, 6. bedákať, jojčať. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označených stĺpcoch dostanete názov tradičného májového folklórneho festivalu.

Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je Slávy dcera. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Michal Valent ml., Ul. Sonje Marinkovićovej 27, 26 215 Padina 2. Lea Petrovičová, Ul. 29. novembra 22, 26 215 Padina 3. Michal Rybár, Ul. Savska 14, 22 000 Sriemska Mitrovica

SKRÝVAJÚCI OBRAZ

PYRAMÍDA

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

Uskladnenie krmív O

d správnej výživy všetkých druhov domácich zvierat závisí nielen ich zdravie, ale i produkcia mäsa, mlieka, vajec a iných výrobkov. Na dobrú výživu ošípaných, hovädzieho dobytka, oviec, kôz, hydiny, králikov, holubov a včiel treba zabezpečiť dostatočné množstvo akostného krmiva na celý rok. Cez letné obdobie je obyčajne nadostač rôznorodej stravy, preto i výživa domácich zvierat nespôsobuje také ťažkosti ako v zime. Aby domáce zvieratá i cez zimné obdobie mali dobrú výživu, treba už v letnom období prichystať dostatočné množstvo kvalitných krmív. No nestačí iba zabezpečiť patričné množstvo krmiva, veľmi je dôležité urobiť také opatrenia, ktoré krmivu zachovajú akosť na dlhú dobu a zachránia ho od kazu. Týmito opatreniami je vhodné konzervovanie ľahko kaziteľných krmív a správne uskladnenie. Od správneho uskladnenia krmív vo veľmi veľkej miere závisí, či sa domácim zvieratám zabezpečí dostatok kvalitných krmív, a samým tým i dobrá výživa i v zime a včas na jar. Nesprávne uskladnené krmivá podliehajú kazu a sú príčinou veľkých škôd. Z krmív na výživu hovädzieho dobytka sa najčastejšie pokazí seno, či už lúčne alebo lucernové. Seno oplesnie, keď sa uskladní nedostatočne suché, alebo keď sa počas uskladnenia nezabezpečí proti vlhkosti. Plesnivé seno nemá skoro žiadnu výživnú hodnotu a môže obsahovať škodlivé látky. Aby sa tak nestalo, treba ho stohovať iba po dôkladnom vysušení, nie však v ranných hodinách, keď je rosné. Aby uskladnené seno neoplesnelo, treba ho dobre prikryť slamou, prípadne fóliou, alebo ešte lepšie, dať ho pod šopu. Z tzv. šťavnatých krmív zvláštnu pozornosť treba venovať uskladneniu kŕmnej repy, zemiakov a siláže, ktoré pre vysoký obsah vody prejavujú sklon ku kazu. Kŕmnu repu a zemiaky treba uskladniť v suchej, chladnej a vzdušnej miestnosti. Počas tuhých mrazov miestnosť treba dôkladne pozatvárať, repu a zemiaky dobre poprikrývať. V prípade, že sa začnú kaziť, treba ich urýchlene spotrebiť. I keď sa tzv. jadrové, koncentrované krmivá menej kazia ako šťavnaté, v prípade, že sa uskladnia s väčším množstvom vlahy (väčším od 15 %), podliehajú kazu. Nedostatočne suché zrnoviny, najmä kukurica na šúľkoch sa nesmie uskladniť v hrubých vrstvách, či už na šope, alebo v čardáku. Podobne je i s jačmeňom, ktorý v čase kombajnovania mal zvýšené množstvo vlahy. V uskladňovacích priestoroch sa často vyskytujú rôzni obilninoví škodcovia (mole a zrniare), tiež myši a potkany. Proti škodlivému hmyzu sa bojuje občasným prehadzovaním obilia a poprašovaním, prípadne postrekovaním vhodnými insekticídmi. Veľmi je dôležité, aby sa obilie uskladňovalo iba v miestnostiach, šopách a čardákoch, ktoré boli predtým dôkladne postriekané protihmyzovým prostriedkom. Keďže škodlivý hmyz najčastejšie napáda staré obilniny, kukurica a iné zrnoviny by sa nemali uskladňovať dlhšie ako rok. Dlhým uskladnením krmivá tiež značne tratia na výživnosti a celková kvalita im značne klesne. Uskladneným krmivám hrozí nebezpečenstvo i zo strany myší a potkanov, ktoré, ak sa namnožia vo väčšom

počte, zjedia a znehodnotia značné množstvo krmiva. Zvlášť sú nebezpečné potkany, lebo produkujú veľa moču a výkalov, ktoré obiliu zmenia chuť a vôňu. Okrem toho potkany sú často nositeľmi zárodkov salmonelózy (paratyfu) a iných chorôb, ktoré sa môžu vyskytnúť i u zvierat vykrmovaných takýmto krmivom. Myši a potkany treba ničiť pomocou mačiek a psov, ako i chytaním do pascí alebo otravovaním vhodnými otravami, dbajúc pritom na to, aby sa otravný prostriedok nedostal do krmiva.

Veľká pozornosť sa musí venovať i uskladňovaniu kŕmnych zmesí – koncentrátov, sójových a slnečnicových výliskov (srb. sačma), rybej múčky, otrúb, kostnej múčky a iných zložiek koncentrátov, tiež šrotovanej kukurice. Pre vysoký obsah výživných látok, najmä bielkovín, aj tá najmenšia chyba pri uskladnení môže byť príčinou kazenia koncentrátov. Pokazené koncentráty môžu zaviniť vážne zdravotné poruchy, prejavujúce sa zvracaním, hnačkou, sﬁalovením kože, potácaním, ktoré môžu byť príčinou uhynutia zvierat, ak takéto krmivo zjedli. Z týchto dôvodov kŕmne zmesi musia byť uskladnené v suchej, tmavej a studenej miestnosti. Aby spodné vrecia nevpíjali vlahu od podlahy, treba ich poukladať na dosky alebo na drevo, čiže majú byť vzdialené asi 20 cm od podlahy. Pretože spodná časť vriec vertikálne postavených často prijme viac vlahy ako horná, počas používania vo výkrme spodnej časti vreca treba dávať pozor, či krmivo nie je hrčkavé, prípadne či nemá zmenenú vôňu. V prípade, že má zmenený vzhľad, netreba ho použiť vo výkrme ošípaných, ale ho dať hovädziemu dobytku alebo hydine, ktorým nezaškodí i čiastočne pokazené krmivo. Ak sa chce takéto krmivo dávať ošípaným (nie však prasatám), nedáva sa samo, ale iba jedna čiastka a druhé dve čiastky tvoria bezchybné krmivo. Počas podávania čiastočne pokazeného krmiva treba starostlivo sledovať zdravotný stav zvierat. V prípade, že ho nejedia s chuťou, alebo ak sa vyskytne zvracanie alebo hnačka, treba prestať s podávaním takéhoto krmiva a postarať sa o odbornú pomoc. Okrem správneho uskladnenia koncentrátov treba dbať i na ich spotrebu v stanovenom čase. Pre väčšinu koncentrátov je to doba 2 – 3 mesiace po ich výrobe, čo sa píše i na návode na ich použitie. Staré koncentráty sa môžu pokaziť i napriek tomu, že boli správne uskladnené. 33

užitočné

pripravila mária lučetincová |

Keď vinič pučí a rastie Viničový ker má v priebehu ročného vegetačného cyklu rôzne nároky na teplotu, množstvo zrážok či slnečné žiarenie. Na jednoduchšie hodnotenie týchto nárokov sa vegetačný cyklus viniča delí na niekoľko rastových fáz – fenofáz. Medzi hlavné patrí pučenie, vývin listov a súkvetí, kvitnutie, vývin plodov a ich dozrievanie, ako aj vstup rastliny do vegetačného pokoja. Počas vegetácie tieto fázy na kre zreteľne rozoznať. Znalosť priebehu jednotlivých fáz je dôležitá nielen z pohľadu jeho nárokov na rastové podmienky, ale aj kvalitnej a ekologickej ochrany proti chorobám a škodcom. Spolu s otepľovaním vzduchu a pôdy prichádza postupné prebudenie viničového kra. Jeho znakom je vytekanie miazgy z rán po zimnom reze – slzenie. Viničový ker vstupuje do prvej rastovej fázy, ktorou je pučanie. Prejavuje sa nalievaním púčikov a otváraním obalových šupín, spravidla pri dennej teplote 10 ºC a dostatočnej pôdnej vlhkosti. Táto vegetačná fáza trvá asi šesť týždňov, v závislosti od odrody. S pučaním sa aktivuje aj intenzívny predlžovací rast viničového kra, ktorý je podporovaný zásobnými látkami z koreňov a kmienka. Vinič vyrastie aj niekoľko centimetrov na deň. V ochrane viniča je najdôležitejšia prevencia, rozumné použitie chemických prípravkov a vyrovnaná výživa. Keď kry pučia, je vhodný čas na ochranu proti roztočom. V súčasnosti sa v čo najväčšej možnej miere odporúča použitie biologickej ochrany v podobe dravého roztoča (Typhlodromus pyri). Chemické prostriedky sa aplikujú len po overení skutočného výskytu škodcu stanovenou kontrolou. Zelené práce sú najdôležitejšie práce vo vinici, ktoré ovplyvňujú výšku úrody, kvalitu a zdravotný stav hrozna. Zámerom je dosiahnuť správne tvarovaný, nie príliš zahustený viničový ker. Po pučaní sa môžu na kmienku objaviť zelené letorasty, ktoré treba odstrániť vylomením. Pri tejto práci treba postupovať opatrne, pretože mechanické poškodenie uľahčuje rozvoj bakteriálnej nádorovitosti, ktorú spôsobuje v pôde prežívajúca baktéria. V rodivej časti kra vypučia po zimnom reze nielen púčiky na jednoročných letorastoch, ale aj niektoré spiace púčiky na starom dreve. Tie sa musia vylomením odstrániť. Správne načasovanie týchto prác je veľmi dôležité, pretože príliš skoré vylomenie môže podporiť pučanie ďalších spiacich púčikov a príliš neskoré spôsobiť veľké rany na kre. Letorasty preto vylamujeme pri dĺžke 10 až 15 centimetrov v čase, keď sú zelené, krehké a ľahko sa odstránia. Dôležité je tiež

vidieť násadu súkvetí, a tak rozpoznať rodivý letorast od nerodivého. Rovnako nesmie hroziť riziko poškodenia viniča jarnými mrazmi. Na tieto práce je zvyčajne vhodný čas v máji. Vylamovanie letorastov vyžadujú hlavne odrody so sklonom k tvorbe veľkého množstva letorastov, ako sú Tramín červený, Silvánske zelené, Rizling vlašský, ale aj stolové odrody Chrupka biela, Chrupka červená. Táto práca je však účelná pri všetkých odrodách, a to aj v malých záhradách. Mala by sa vykonať najneskôr v prvej polovici júna. Pri stredných a vysokých spôsoboch vedenia viniča postačí letorasty zastrčiť medzi dvojdrôty, a to tak, aby bol ker dostatočne vzdušný. Pri nízkych vedeniach je potrebné letorasty vyväzovať. Každá odroda viniča je na zastrkávanie inak náročná. Spravidla sa musí táto práca dva až tri razy za vegetácie zopakovať. Treba to robiť opatrne, aby sa letorasty nezlomili. Správnym vykonaním prvých zelených prác pred kvitnutím viniča sa docieli rovný kmienik a odstránia všetky nevhodné, nerodivé, zahusťujúce a poškodené letorasty. Netreba zabudnúť, že zároveň sa reguluje násada budúcich plodov. Aj pri pestovaní viniča je dôležitá starostlivosť o pôdu. Na jar po skončení rezu, keď sa zlikvidujú všetky odrezané výhonky a zvyšky starého dreva, treba prekypriť pôdu v okolí krov. Treba dať pozor, aby sa nepoškodili kmienky ani korene. Vinič sa prihnojuje plytkým (5 do 10 cm) zapracovaním minerálneho dusíka do pôdy. Dusík sa v pôdnom roztoku veľmi rýchlo pohybuje, preto je na efektívne využitie lepšie vo vlhkom roku dávku rozdeliť. Jednu tretinu aplikovať pri jarnom kyprení pôdy pred kvitnutím a zvyšok v čase vývinu bobúľ. V suchom roku treba aplikovať celú dávku naraz.

Voda môže pomáhať Voda patrí k základom života. Nič živé na tejto zemi nemôže existovať bez vody. Dobre to vieme, preto polievame rastliny a dávame vodu zvieratám. Voda môže byť dobrým pomocníkom aj pri práci v záhrade. Na začiatok vegetácie si pripomenieme, ako pomáha pri výsadbe a presádzaní rastlín. Presádzanie je pre rastlinu šok. Treba sa vynasnažiť, aby bol čo najmenší. Dôležité je čo najmenej hýbať koreňmi, neporušovať koreňový bal. Rastliny pred výsadbou dobre zavlažíme. Majú tak možnosť načerpať dostatok vody a prekonať ľahšie kritické obdobie po výsadbe, kým korene opäť začnú čerpať vodu z pôdy. Okrem toho zvlhčená zemina dobre drží na koreňoch i pri manipulácii s rastlinami. Priesady z črepníka sa lepšie

vyberajú, zemina sa nerozsypáva, ale zostáva na koreňoch rastlín vyberaných z debničiek alebo pareniska. Platí to i pri presádzaní z výsevnej hriadky alebo rozmnožovaní delením. Dobrým príkladom sú jahody. Rastliny z poplazov, vysadené začiatkom leta, do jesene zakorenia. Pred výsadbou však potrebujú dobrú závlahu, aby sa na koreňoch udržala zemina. Pri rovnakej manipulácii na zavlažených rastlinách sa vytvorí bal, na nezavlažených zostanú len holé korene. Rastliny s balom na novom mieste rýchlejšie zakoreňujú, skôr obnovujú rast. Zemina na koreňoch nesmie byť taká mokrá, aby z nej bolo blato, ktoré sa lepí na rýľ alebo motyku, preto nie je vhodná závlaha tesne pred výsadbou, ale s odstupom 12 až 24 hodín.

pripravila mária lučetincová | užitočné

Hrach a fazuľa Ak sa chceme tešiť z bohatej úrody chutnej fazuľky, je načase začať ju vysievať. Spolu s hrachom, šošovicou, sójou, bôbom a cícerom patria medzi strukoviny. Kým hrášok a zelenú fazuľku konzumujeme prevažne ako čerstvé struky alebo semená a považujeme ich za lahôdkovú zeleninu, ostatné druhy skôr vnímame ako plodiny pestované pre ich suché semená.

Hrach a fazuľa majú schopnosť ﬁxovať vzdušný dusík pomocou nitroﬁlných baktérií, symbioticky žijúcich v hľuzách na ich koreňoch. V nich sa ukladá prebytočný dusík, ktorý rastlina nespotrebuje. Po jej odumretí sa dusík uvoľní do pôdy, kde je k dispozícii ostatným rastlinám. Napriek tomu hrach a fazuľa na začiatku rastu vyžadujú štartovaciu dávku dusíka. Dôležitý

je však konečný výsledok. Po uplynutí vegetácie tieto plodiny zanechávajú pôdu bohatšiu na dusík, ako bola pred vysievaním. Obe rastliny sú bohatý zdroj vitamínov a minerálov – obsahujú fosfor, vápnik, železo a vitamíny A, B a C. Majú tiež

vysoký obsah vlákniny, bielkovín a kyseliny listovej, ktorá je potrebná na zdravý rast buniek, je dôležitá najmä počas tehotenstva a podporuje krvotvorbu.

Príslovia a úslovia o počasí – – – – – – – – – – – –

Na jar cent dažďa, funt blata. Nenapadne tichá rosa, kým nezájde večer kosa. Sviňa je prvý oráč. Ide marec, poberaj sa starec; Príde marec, zomrie starec. Marcový prach je zlatý. Marec suchý, apríl mokrý, máj studený dáva rok úrodný. Suchý marec, mokrý máj, bude žita ako háj. Teplý apríl, zimný máj, bude žita ako háj. Jozef (19. marec) mosty stavia, Ďuro (24. apríl) ich do poľa vyháňa. Čo do Ďura (24. apríl) narastie, to po Ďure skape. O Ďura má sa už vrana do oziminy schovať. Za koľko týždňov žaby kŕkajú pred Ďurom, za toľko po ňom budú mlčať.

SUR – reštaurácia – denné menu – izby – prednášky

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková

Vitajte u nás!

www.nacionalnakuca-aroma.net 35

zdravotné zrkadielko

Zaujímavá teória o príčinách chorôb Chrbtica – je symbolom opory a ﬂexibility. Ochorenia na chrbtici hovoria o nedostatočnej vnútornej opore... Platničky – plnia funkciu nárazníkov. Na platničkách sa prejavuje preťaženie. Treba si tu klásť otázky, kde je na nás vyvíjaný priveľký tlak. Vnútorne treba na sebe pracovať a posilňovať sa a na vonkajšej úrovni odbúrať záťaž. Nohy – sú symbolom našich postojov, ukazujú nám smer, kam kráčame. Problémy s nohami nám hovoria o tom, že kráčame nesprávnym smerom a je potrebné zmeniť svoje stanovisko. Taktiež to vyjadruje strach z budúcnosti alebo človek má strach ísť ďalej vo svojom vývoji, kráčať dopredu. Kolená – sú symbolom ega a pokory. Človekovi, ktorý má choré kolená, chýba pokora v duchovno-duševnej oblasti. Je tu hrdosť, silné ego a nedostatok ﬂexibility. Kĺby – sú spojnica dvoch častí, ktoré navzájom do seba zapadajú. Pri problémoch s kĺbmi je dobre preskúmať svoje vzťahy. Uvoľniť silné spojenia, aby mohli byť opäť pohyblivé. Koža – je premietacia plocha našich psychických procesov a reakcií. Kopíruje náš vnútorný život, taký, aký v skutočnosti sme. Ochorenia pokožky typu ekzémy, lupienka hovoria o precitlivelosti človeka na vonkajšie okolie a čokoľvek na jeho osobu sa ho dotýka. Citlivá pokožka hovorí o citlivom človeku. Hrubé črevo – má priamy vzťah k podvedomiu. Ochorenia hrubého čreva hovoria o potlačovaných a neriešených veciach či reakciách, ktoré človek nechcel vidieť na sebe a radšej ich potlačil do hlbšej úrovne. Tenké črevo – človek príliš všetko analyzuje, venuje pozornosť kritike, malichernostiam a je prehnaným punktičkárom. Krk – časté zápaly hrdla nám napovedajú o tom, že niečo nechceme pustiť do vnútra alebo vypustiť von. Trvalo s niečím zápasíme, odmietame a vyvíjame odpor. Štítna žľaza – už len samotný názov nám hovorí, že tvorí akýsi štít, bojovú pohotovosť. Človek s ochorením štítnej žľazy sa má naučiť riešiť duševnú záťaž, aby získal vnútorný pokoj. Naučiť sa odstraňovať strach a silné agresie vychádzajúce z potlačených negatívnych pocitov. Človek má potrebu byť opatrovaný a rozmaznávaný, čo kompenzuje potrebou starať sa o druhých. Má v sebe obavu, že ho niekto oklame. Krv – je nositeľka života. V jednej kvapke krvi je obsiahnutý celý človek. Sídlo životnej sily a vlastnej individuality. Transfúziou krvi je možné zmeniť povahu človeka.

Vysoký krvný tlak – človek v sebe uchováva predstavu podávať neustály výkon, ktorý však nikdy nevyventiluje. Ide o vzrušenie, čím vzniká krátkodobo prebytok energie, ktorá sa však nespotrebuje. Nízky krvný tlak – je tu slabý vplyv duše na telo, svoj život prispôsobujeme potrebám ostatných a zanedbávame tie vlastné. Človek sa vyhýba životným skúškam a prekážkam a vôbec sa nepokúša sám presadiť, radšej sa zmieri s konfliktmi. Človek sa musí naučiť čeliť prekážkam v živote a meniť postoje, s ktorými nie je stotožnený. Srdcovo-cievne ochorenia – telu chýba energia lásky a sebalásky. Človek sa riadi viac rozumom ako srdiečkom a nepočúva svoje city. Močový mechúr – jeho úloha spočíva v hromadení odpadových látok, ktoré majú definitívne opustiť telo. Ak nevieme dostatočne zvládnuť vonkajší tlak okolností napr. pri skúške, strese, nutká nás to ísť na toaletu. Pomočovanie detí je prejav ich vnútorného plaču, keď je potrebný zásah rodičov, aby zmenili alebo odstránili vonkajší tlak na dieťa. Obličky – ich úlohou je zabezpečiť rovnováhu medzi kyslým (mužským princípom) a zásaditým (ženským princípom) prostredím v tele a dosiahnuť harmóniu medzi oboma životnými pólmi. Problémy s obličkami nám poukazujú na partnerské konflikty a medziľudské vzťahy. Oči – sú brány do duše. Dajú sa z nich vyčítať stav mysle, nálada, zdravotný stav, ale aj stupeň vedomia. Krátkozrakosť – vyjadruje subjektívny pohľad človeka, ktorý sa nechce pozrieť do očí skutočného života. Zaoberá sa iba svojimi vnútornými pocitmi. Tu je potrebné naučiť sa prijímať životné úlohy, ktoré nám život prináša. Ďalekozrakosť – o človeku prezrádza, že získal rozhľad na základe získaných životných skúseností, a tým aj múdrosť, ale len na telesnej úrovni. Zatvrdol však na duchovno-duševnej úrovni, čo sa prejaví ako starecká ďalekozrakosť, keď sa do centra jeho pozornosti dostávajú skutočné hodnoty. Pečeň – ochorenia pečene vznikajú, ak človek prechováva k sebe dlhodobé pocity viny alebo sebaodsudzovanie, potlačil v sebe neprejavené emócie, prechováva v sebe pochybnosti o vlastnej osobe, problémy so sebaistotou, pokrytectvo, depresie, neprimerané hodnotenie a sebauplatnenie. Pľúca – vyjadrujú kontakt s vonkajším okolím. Pľúcam škodí všetko, čo prekáža v duchovnom rozvoji človeka, napr. úzkostlivá matka, autoritatívny

otec, nedostatok lásky. Pri pľúcnych ochoreniach ide o nevyjadrené smútky, obavy, sebaľútosť, strachy a depresie. Najmä deti trpia ochoreniami priedušiek, ktoré hovoria o priveľa / primálo starostlivosti a pozornosti, alebo keď matka príliš lipne na dieťati a preháňa svoju starostlivosť. Vaječníky – nám hovoria, aký máme vzťah k partnerovi. Problémy s vaječníkmi nám naznačujú narušený fyzický vzťah s partnerom, nedostatočnú ochotu prijať partnera a spoločne s ním niečo vytvoriť. Ramená – symbolizujú zodpovednosť, bremeno alebo záťaž. Treba si položiť otázky, akú záťaž nosím na svojich ramenách, alebo koho záťaž som prebrala na svoje plecia. Ruky – vyjadrujú konanie, môžeme nimi niečo brať a dávať, niečo tvoriť, požiadať niekoho o ruku. V rukách máme vlastný život, pretože ho formujeme svojimi vlastnými myšlienkami, predstavami a činmi. Pri ťažkostiach s rukami si treba položiť otázku, kde nedávam dosť alebo nedávam správne, čo neviem alebo nechcem prijať, komu som mal odpustiť, kde som sa mal priznať a kde sa nemám príliš rozdávať. Dvanástnik – nám hovorí o konfrontácii. Ochorenia tohto typu nám napovedajú o potlačenej zlosti, vypätí a strese, ale aj o dôsledkoch neuskutočnenej alebo nedostatočnej konfrontácie s okolím. Žalúdok – nám hovorí, ako vieme stráviť podnety prichádzajúce z vonkajšieho okolia. Ochorenia žalúdka vznikajú, ak človek nevie niečo stráviť, podnet z okolia, dojmy, emóciu, pocit, konﬂikt, taktiež je to reakcia na napätie, strach a prehnané ukladanie starostí mnohokrát zbytočne. Žlčník – nám napovedá o naukladanom vnútornom hneve. Treba si uvedomiť, čo chceme v skutočnosti robiť zo srdca a nie iba z pocitu viny alebo povinnosti voči ostatným. Ochorenia žlčníka vyjadruje zatrpknutie, tvrdé myslenie a hrdosť. Uši – sú orgán, cez ktorý k nám prichádzajú informácie a správy z vonkajšieho okolia. Problémy so sluchom napovedajú, že niečo nechceme počúvať. U detí sa vyskytuje zápal stredného ucha najmä v období, keď sa majú naučiť poslúchať rodičov. Pri sluchových problémoch si treba položiť otázky typu: Čo nechcem počuť; Aké informácie nechcem počúvať; Koho alebo čo nechcem poslúchať; Kde som stratil rovnováhu; Proti čomu bojujem a Čo nechcem vpustiť do svojho vnútra. Zo zahraničnej tlače

pripravila mária lučetincová | receptáreň

Na veľkonočný stôl Králika rozporcujeme a posolíme. Maslo, prelisovaný cesnak, Šunkové placky: 300 g hladkej múky, 20 g droždia, pol lyžičky cukru, 2 lyžice oleja, 1 dl vlažného mlieka, 1 dl bieleho papriku, karí a citrónovú kôru dôkladne vymiešame. Zmesou vína, 50 g prerastenej slaniny, 100 g šunky, lyžička soli, 2 lyži- natrieme jednotlivé kúsky a každý zvlášť uložíme na kus alobalu. Uzavrieme a poukladáme na pekáč. Dáme do dobre vyhriace nasucho opražených tekvicových semien. Z jednej lyžice múky, droždia, cukru a mlieka pripravíme tej rúry a pri strednej teplote pečieme asi hodinu. Potom môkvások. Do múky pridáme kvások, víno, olej, soľ a vypracujeme žeme alobal otvoriť a mäso zapiecť do chrumkava. Podávame cesto. Nakoniec do neho vmiešame nadrobno pokrájanú šunku so zemiakmi a zeleninovým šalátom. Veľkonočná orechová torta: 5 vajec, 300 g cukru, 10 lya slaninu a necháme ho vykysnúť. Cesto potom rozvaľkáme na hrúbku 1 cm, pohárom s priemerom asi 8 cm vykrojíme placky, žíc silnej horúcej kávy, 200 g múky, 1 kypriaci prášok, 1 vauložíme na papier na pečenie, potrieme olejom, posypeme nilínový cukor, 100 g mletých orechov. Plnka: 2,5 dl vychladtekvicovými semenami a pečieme 15 minút pri teplote 180 ºC nutej kávy, žĺtok, vanilínový cukor, 2 lyžice múky, 30 g cukru, 200 g masla, 100 g práškového cukru, 50 g mletých orechov, – 200 ºC. Veľkonočná plnka: 300 g bravčového mäsa (pliecko), 200 g lyžica rumu. Žĺtky s cukrom vymiešame do penista za postupného priúdeneho mäsa, 6 vajec, 6 malých žemlí, 12,5 dl mlieka, 2 lyžice posekanej petržlenovej vňate, nastrúhaný muškátový orie- dávania horúcej čiernej kávy. Nakoniec primiešame múku preosiatu s kypriacim práškom, vanilínový cukor, mleté orechy šok, celé a mleté čierne korenie, soľ. Bravčové mäso zalejeme malým množstvom vriacej vody, striedmo s vyšľahaným snehom z bielkov. Cesto vylejeme do pridáme celé čierne korenie, osolíme a uvaríme. Údené mäso vymaste nej a múkou posypanej tortovej formy a upečieme zalejeme malým množstvom vriacej vody a uvaríme. Mäkké v mierne vyhriatej rúre. Plnka: Do vychladnutej kávy dáme mäso necháme vychladnúť a pokrájame na malé kocky. Žem- žĺtok, vanilínový cukor a za stáleho miešania uvaríme na hustú kašu. Zvlášť vymiešame maslo le pokrájame na kocky, zalejes práškovým cukrom, pridáme me vývarom z údeného mäsa, orechy, rum a dobre vymiepridáme pokrájané mäso, petržlenovú vňáť, štipku po– Špik v polievke ostane biely, ak ho cez noc namočíme šame. K tomuto maslovému strúhaného muškátového orieš- do osolenej vody a na druhý deň opláchneme pod tečúcou krému postupne primiešame vychladnutú kašu, až vznikne ka, osolíme a okoreníme. Za- vodou. lejeme žĺtkami, ktoré sme – Pri naklepávaní rezňov niekoľkokrát pretneme okrajo- hladký krém. Tortu dvakrát rozhabarkovali v mlieku, pre- vé blany, aby sa pri tepelnej úprave neskrútili. Mäso pri prekrojíme a naplníme. Spodný miešame a necháme asi 10 mi- naklepávaní nesmieme roztrhať a musí byť rovnomerne plát môžeme potrieť pikantným džemom a až potom krémom. nút stáť. Potom pridáme tuhý hrubé. sneh z bielkov a premiešame. – Môže sa stať hocikomu, že presolí ragú. Chybu napra- Časťou plnky potrieme povrch a boky torty a posypeme mletými Masu dáme do vymasteného ví jeden surový zemiak, ktorý do ragú nastrúhame. hlbšieho plechu a pečieme asi – Tvarohová plnka bude oveľa jemnejšia a chutnejšia, orechmi. Koláč s vaječným likérom: 30 minút pri teplote 160 – 180 °C. keď namiesto tučného tvarohu použijeme odtučnený a 260 g čokoládových keksov Veľkonočná plnka chutí aj stu- zmiešame ho s troškou perlivej minerálky. (cookies) 100 g masla, 800 g dená. Králik pečený na cesnaku: chrbát a stehná z králika, tvarohu, 250 g cukru, balík vanilínového cukru, balík vanilíno5 strúčikov cesnaku, soľ, mleté čierne korenie, 1 cibuľa, olej, vého pudingu, 3 vajcia, 1 žĺtok, 4 dl vaječného likéru, 0,25 l smotany na šľahanie, 1,5 balíka stužovača šľahačky. 2 dl zeleninového vývaru, 1 dl smotany, lyžica horčice. 230 g keksov rozdrvíme pomocou valčeka na cesto na jemUmyté, odblanené mäso osušíme, prešpikujeme plátkami cesnaku, posolíme, okoreníme a na niekoľko hodín dáme na né odrobinky. V kastróliku pomaly roztopíme maslo a necháme ch ladné miesto. Cibuľu nakrájame nadrobno, opražíme na ho mierne vychladnúť. Vlažné maslo zmiešame s keksom. oleji, vložíme mäso a opečieme zo všetkých strán. Podleje- Tortovú formu s priemerom 24 cm vyložíme kolieskom papiera me časťou horúceho vývaru, prikryjeme a vo vyhriatej rúre na pečenie. Na to rovnomerne navrstvíme maslovo-odrobinpečieme domäkka. Počas pečenia mäso obraciame, prelie- kovú hmotu, dobre ju utlačíme a obrátenou lyžicou uhladíme. vame šťavou a podlievame zvyšným vývarom. Mäkké mäso Formu odložíme na 1 – 2 hodiny do chladničky. Do misky odkryjeme, polejeme smotanou rozšľahanou s horčicou dáme tvaroh, cukor, vanilínový cukor a vanilínový puding a a dopečieme do červena. Podávame s dusenou zeleninou ručným šľahačom šľaháme 5 minút. Postupne pridáme vajcia a žĺtok. Nakoniec prilejeme 27 dl vaječného likéru a dobre a knedličkami. Zapečený králik: l králik, 1 rožok, 2 dl bieleho vína, 100 g premiešame. Tvarohový krém navrstvíme na odrobinkový údenej slaniny, 2 údené klobásy, 2 cibule, 1 pór, 2 mrkvy, soľ, korpus, vložíme do predhriatej rúry a pečieme do zlatohneda 60 – 70 minút. Asi 15 minút pred koncom pečenia rúru vypnemleté biele korenie, 1 bobkový list, 2 dl mäsového vývaru. Králika odblaníme a nakrájame na menšie kúsky. Rožok na- me. Po dopečení dvierka na rúre mierne pootvoríme a koláč krájame a polejeme časťou vína. Slaninu nakrájame na kocky, necháme vychladnúť. Potom ho vyberieme a necháme úplne rozškvaríme v pekáči, pridáme klobásu nakrájanú na kolieska, vychladnúť. Vychladenú smotanu nalejeme do misky a krátko mäso a opečieme. Pridáme cibuľu nakrájanú na štvrtky, pór a prešľaháme ručným šľahačom. Prisypeme stužovač šľahačky a mrkvu na kolieska, rožok, bobkový list, posolíme, okoreníme, smotanu vyšľaháme dotuha. Metličkou na sneh opatrne pripopražíme, podlejeme zvyšným vínom, časťou vývaru, prikry- miešame lyžicu vaječného likéru. Ochutenú šľahačku navrsjeme a vo vyhriatej rúre pečieme domäkka. Počas pečenia tvíme na povrch koláča a lyžicou ju vlnovito uhladíme. Koláč podlievame zvyšným vývarom. odložíme na pol hodiny do chladničky. Tesne pred podávaním Inovecký králik: 1 králik, 100 g masla, 2 – 3 strúčiky povrch koláča pokvapkáme likérom. Valčekom na cesto nacesnaku, lyžica mletej papriky, 1/2 lyžičky korenia karí, postrú- hrubo rozdrobíme zvyšok čokoládových keksov a posypeme haná citrónová kôra, soľ, alobal. koláč.

Rady do kuchyne

mária vršková | šikovné ruky

JARNÝ TIP PRE KREATÍVNE RUKY

Decoupage kvetináče A

j vy máte na jar chuť sadiť, presádzať a pestovať, aby ste mali po celé ďalšie mesiace krásny rozkvitnutý dvor? Ak máte kdesi pohodené staré kvetináče, poďme si z nich urobiť farebné, originálne kúsky, ktoré ozdobia vaše okná, schody či terasy. Postup pri decoupage (servítková technika) je jednoduchý a výsledok naozaj stojí za to. Potrebujeme: – decoupage lepidlo (dá sa kúpiť v lepších papiernictvách, v umeleckých potrebách alebo cez internet), najlepšie je lepidlo, ktoré je už zmiešané s lakom; – ozdobné servítky (s peknými motívmi kvetov, zvierat alebo aj abstraktné motívy); – akrylová farba, kvetináč, štetec, nožnice. Postup: Starý kvetináč (keramický, ale aj plastový) očistíme a natrieme akrylovou farbou. Používajme jemné, svetlé farby (biela, krémová, žltá, ružová...); čím je podkladová farba tmavšia, tým slabšie vynikne dekoračný motív. Keď akryl uschne, zo servítky vystrihneme obrázky, ktoré chceme nalepiť na kvetináč. Servítka má zvyčajne 2 až 3 vrstvy, spodné vrstvy oddelíme a na decoupage použijeme iba vrchnú vrstvu servítky. Motív priložíme na kvetináč a pretrieme štetcom namočeným do lepidla. Záleží

Lepidlo s lakom, zmiešané v jednom balení

Krakelovací lak vytvorí efekt trhliniek

Najjednoduchšia technika decoupage

na vlastnej fantázii, či nalepíme jeden motív alebo oblepíme celý kvetináč. Lepidlo je priesvitné, schne 24 hodín. Ak sme použili obyčajné lepidlo bez laku, obrázok na záver prelakujeme. Teraz už len nasypať zeminu, zasadiť krásny kvietok a pri každom pohľade nám táto decoupage bude robiť radosť. Poznámka: Touto technikou je možné zdobiť aj sklo (vázy, dózy, poháre, fľaše...), drevo (stoličky, rámčeky na fotky, drevené škatuľky, lopáriky...) alebo aj papier či kov (kartónové škatule, gratulačné kartičky, plechovky, krhly...), tiež vajcia, vyfúkané alebo drevené či celuloidové. Zaujímavý efekt dosiahneme krakelovacím lakom, ktorý spôsobí, že dekorovaná vec vyzerá starožitne, s popraskanými trhlinkami. Slovko decoupage (čítaj dekupáž) pochádza z francúzštiny a znamená „vystrihovať”. Servítky sa používajú preto, lebo ich tenučká vrstva papiera ľahko splynie s podkladom, nie je vidieť ostré obrysy obrázka, a preto celý motív vyzerá ako namaľovaný.

Decoupage na skle

Drevený stolček

| Čas je najlepší sudca a trpezlivosť najlepší majster – konštatoval kedysi akýsi múdry pán. Pritom akoby mal na zreteli aj Divadelné inscenácie dolnozemských Slovákov v Pivnici. Dvadsaťročné zotrvávanie a trpezlivosť pri ich organizovaní a neustálom zveľaďovaní dali skvelé výsledky. DIDA je festival s dobrým menom. Tajomstvo úspechu je jednoduché. Je to láska, láska a odovzdanosť divadlu týchto dobrých a obetavých ľudí, zoskupených v Divadle Janka Čemana. Posudzujeme a hodnotíme neskutočný a taký skutočný divadelný prejav na pivnickom javisku dvadsiatykrát. Komisia v zložení Zuzana Tárnociová (predsedníčka), Mr. Zuzana Týrová a ja (Vladimír Valentík) sme mali príležitosť od 28. marca do 6. apríla 2014 pozrieť si deväť divadelných predstavení, z čoho šesť súťažných: – Ústav pre nemanželské deti, autorky Olgy Ćosićovej v podaní pivnických divadelníkov; – Aká mucha, taký... autora Jána Privizera na motívy rozprávky O muche zlodejke zo zbierky kysuckých rozprávok Antona Pajanku, v podaní najmladších divadelníkov z Kysáča; – Keď dozrel čas, autora Dušana Širokého v podaní Divadla Vertigo z Budapešti; – Snehulienka a sedem trpaslíkov, inscenáciu podľa ľudovej rozprávky, ktorú pripravili Anna Koleková, Tereza Trusinová

elenka šranková | divadlo

Zo scénky Divadla Janka Čemana z Pivnice autorky Olgy Ćosićovej – Ústav pre nemanželské deti v kolektívnej réžii

20. FESTIVAL DIVADELNÝCH INSCENÁCIÍ DOLNOZEMSKÝCH AUTOROV

Oslnila Klietka

Hosťujúce predstavenie autora Nebojšu Milovanovića, herca z Juhoslovanskej činohry – Príbehy o básňach bez plaču a spevu

Z premiéry knihy Nová slovenská vojvodinská dráma II DIDA 2004 – 2013: zľava Vladimír Brňa, Vesna Kámaňová, Vladimír Valentík a Zuzana Týrová

a Anna Petrášová so žiakmi Základnej školy Jána Kollára v Selenči; – Klietka, autora Branislava Čemana a Svetlany Gaškovej v podaní Ochotníckeho divadla Kysáč; – Zypa Cupák, inscenáciu na motívy prózy Jána Čajaka v réžii Rastislava Zorňana a v podaní novosadských divadelníkov. Práve divadelníci novosadského Šafárika si vyslúžili Cenu Janka Čemana s veselohrou Zypa Cupák. Cena sa udeľuje za podanie najautentickejšieho obrazu života dolnozemských Slovákov a symbolicky zachováva spomienku na pivnického spisovateľa a dramatika Janka Čemana. V konkurencii dvoch nových pôvodných divadelných textov Cenu za nový inscenovaný text dolnozemského autora udeľujeme Branislavovi Čemanovi a Svetlane Gaškovej z Kysáča za novú divadelnú predlohu Klietka, v ktorej badať nové postmodernistické postupy, mix žánrov a mozaikové dramaturgické postupy. Cenu za dramaturgiu alebo dramatizáciu textov sme sa rozhodli neudeliť. Cenu za najúspešnejšie predstavenie, ktoré bude predstavovať festival DIDA na divadelnom festivale Palárikova Raková v Čadci, sme sa rozhodli udeliť inscenácii Klietka,

autorov Branislava Čemana a Svetlany Gaškovej v podaní kysáčskych divadelníkov. Herecké ceny, ktoré podľa pravidiel festivalu udeľujeme iba tri, je hádam najťažšie rozdeliť. Najlepšou herečkou festivalu DIDA 2014 sa stala Viola Thirringová z Divadla Vertigo v Budapešti, ktorá stvárnila postavu Hany Gregorovej, rodenej Lilgeovej, manželky Jozefa Gregora Tajovského a sestry petrovského kaplána a básnika Ivana Lilgeho. Druhá cena za herecký výkon zostáva v Pivnici. Vyslúžila si ju Anka Tóthová ako Zuzka v Ústave pre nemanželské deti. Dve tretie ceny za herecký výkon udeľujeme Bojanovi Brnadićovi ako Zypa Cupákovi a Milanovi Klinkovi, epizodistovi M3 z kysáčskej inscenácie Klietka. Sviatok divadla v Pivnici uzavierame. O rok otvárame tretiu decéniu Dní Janka Čemana. Dovidenia o rok. Posudzovacia komisia: Zuzana Tárnociová, predsedníčka Mr. Zuzana Týrová Vladimír Valentík