Rovina 2014 07 08 by Slovenské vydavateľské centrum

SLOVENSKÝ MAGAZÍN číslo 7 – 8, 2014 ročník 20 cena 100 din

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec 021/780-382

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

SIMPLY CLEVER

Oprávnený servis M. Kardelisa 22, Kysáč Tel./fax: 021/827-364

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

" & michal ďurovka |

Kysáčski Vienkari – Na torine

V bodkovanom boli vyparádené Kovačičanky

Zlatobránske víťazstvo Aradáčanov N

a 21. ročníku Detského folklórneho festivalu Zlatá brána sáč, odmenení na prehliadke 3 x Ď, členovia DFS Vienok – odv Kysáči, v galakoncerte v nedeľu 22. júna 2014 na ná- menení striebornou plaketou na 53. Hudobnom festivale detí dvorí Základnej školy Ľudovíta Štúra bol sviatok pre milovní- Vojvodiny a Tijana Peťkovská – tohtoročná žiačka generácie kov detského folklóru. V 43 súťažiacich bodoch sa predstavili kysáčskej základnej školy. O to, aby päťhodinový galakoncert mal osobitné čaro, pomladučkí folkloristi, z Vojlovice-Pančeva, Šídu, Selenče, Lugu, Hajdušice, Hložian, Starej Pazovy, Jánošíka, Boľoviec, Padiny, starali sa aj herci, ktorí zahlasovali program hraním sa na JuraErdevíka, Bingule, Ľuby, Silbaša, Padiny, Lalite, Dobanoviec, ja Jánošíka: Alexander Kolár, Ivan Madacký, Hana Katarína Kovačice, Aradáča, Báčskej Palanky, Pivnice a Kysáča. Vystú- Ďurovková, Miroslav Kolár, Kristián Križan, Ema Francistyová, pili i hosťujúce súbory: Kultúrno-umelecký športový spolok Kristína Madacká, Daniel Miháľ a Miroslav Juraj Vrška. Autorom Branka Radičevića z Kysáča, tiež súbory z Despotova, zo So- textu a režisérom bol Ján Privizer. lian a Iloka z Chorvátska, ako aj z Nových Zámkov zo SlovenFestival hodnotili členovia odbornej poroty: Anna Medveďoska. vá-Gašková, etnologička, Ervín Malina, hudobník, a Jaroslav Otvárací ceremoniál sa začal predstavovaním krojovaných Gabríni, etnológ. Najúspešnejší boli Aradáčania DFS Govličky tanečníkov zo všetkých zúčastnených súborov. Prihovorili sa KC Aradáč (ml. skupina), ktorí zatancovali pôvodný tanec riaditeľka KIS Kysáč a Smrtnuvania (upravila a festivalu Anna Chrťanacvičila Marína Malová nová-Leskovac, preda vedúci orchestra bol Ján seda Rady MS Kysáč a Zvara-Moco). Druhú cenu ideový tvorca a zaklazískal DFS Vienok KIS dateľ DFF Zlatá brána Kysáč za štylizovaný taJán Slávik, predsednec Na torine (autor a naníčka NRSNM Anna cvičovateľ Vladimír MedTomanová-Makanová, veď a vedúci orchestra a člen mestskej spráMiloslav Kardelis). Tretia vy poverený kultúrou cena sa dostala do rúk Vanja Vučenović. FesDFS KOS Jednota z Hlotival otvorili Kristína žian za Detské hry (autor Madacká a Kristián a nacvičovateľ Jaroslav Križan, herci ochotnícKriška a vedúci orchestra Na konci – radosť odmenených keho divadla KIS KyRastislav Struhár). •

Selenčské hrdoše

Aradáčania zapôsobili a zvíťazili

editoriál

| vladimír valentík |

Rovina – dvadsaťročná

dejinách slovenskej tlače vo Vojvodine, od jej vzniku a stopäťdesiatročného zotrvávania – hoci novín a časopisov bolo mnoho – profil rodinného magazínu až po vznik Roviny roku 1994 nemali žiadne. Najbližšie k tejto koncepcii mali možno Rozhľady vychádzajúce v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storčia tiež v Petrovci. Pohnuté deväťdesiate a nevídaná hyperinflácia roku 1993 slovenskú vydavateľskú činnosť vo Vojvodine takmer zastavila. Vo veľkých problémoch sa ocitol aj samotný týždenník Hlas ľudu. O svoju existenciu zápasil Nový život, Zornička, Vzlet... Knihy takmer prestali vychádzať. Iba tlačiareň Kultúra nejak zachovávala akú-takú stabilitu a snažila sa podporovať tieto naše časopisy. A staré pravidlo, že čo ťa nezničí – to ťa posilní, akoby sa aj v tomto prípade uplatnilo. Po stabilizácii dinára aj naše vydavateľstvo Obzor-Tvorba s novým riaditeľom Michalom Kiráľom sa rozhodlo založiť – okrem existujúcich publikácií, ktoré vydávalo (Nový život, Zornička a Národný kalendár) – nový časopis – mesačník magazínového typu pre celú rodinu. Televízia Nový Sad v tom čase s veľkým úspechom už vysielala raz mesačne rodinný magazín Dotyky a po štyroch desaťročiach ideologicky stráženého novinárstva sa snažila po prvýkrát v slovenskej vojvodinskej žurnalistike hovoriť zaujímavým spôsobom na nekaždodenné témy. V kruhu kamarátov u Kiráľovcov na Jarmočnej ulici sme zvykli hovoriť o potrebe založenia podobného média aj v tlačenej podobe. Idea dozrela vo vydavateľstve Obzor-Tvorba s postavením nového riaditeľa Michala Kiráľa.

Šéfredaktor novozaloženého časopisu Rovina Michal Ďuga už na jar 1994 mal plné ruky práce. Hľadal adekvátne témy a spolupracovníkov. Tak sme už v júni 1994 navštívili majstra Jonáša v Kovačici s magnetofónom a urobili exkluzívne rozhovory o jeho stretnutiach so svetovými celebritami. V prvom čísle Roviny z toho boli publikované jeho vtipné spomienky na stretnutia s chýrečnou Ursulou Andressovou. Na titulnú stranu sa dostala naša mladučká klaviristka Marína Kaňová, zároveň aj text o nej patril medzi tie nosné... Horoskop, poľnohospodárske rady, rockový album slovenských vojvodinských skupín tu tiež našli svoje miesto. Medzi novinkami, ktoré Rovina priniesla, netreba však zabudnúť na inzerciu, či reklamy podnikov. Rovina totiž nemala a vlastne ani v súčasnosti nemá pravidelnú štátnu podporu, aby jej to umožnilo relatívne istú budúcnosť. Najväčším inzerentom v tých prvých číslach bola sústava Petrovec a neskoršie Slovan Selenča, za čo im srdečná vďaka. Pri zalamovaní prvého čísla časopisu, posledných rozhodovaniach sa o farebných určeniach hlavičky a titulnej strany v kancelárii vydavateľstva na prízemí vedľa hlavného vchodu do budovy tlačiarne v Petrovci sme v posledných júlových dňoch 1994 vtipkovali a veštili budúcnosť nového časopisu: šéfredaktor Michal Ďuga, riaditeľ vydavateľstva, ale zároveň aj výtvarný a grafický redaktor Roviny Michal Kiráľ, novinár Novosadského rozhlasu Pavel Florian, ktorý sa v tom čase unášal marketingom, a ja. Odhadovali sme časopisu život dlhý dve-tri čísla. To bol realis-

tický názor, ten optimistickejší dával časopisu možno aj dvatri roky života. Nikto sme však netušili, že za takých podmienok financovania, či nefinancovania Rovina zotrvá až dvadsať rokov. Prvé číslo vyšlo k Slovenským národným slávnostiam. Rad rokov sa o Rovinu staral iba jej šéfredaktor Michal Ďuga a ja ako jeho zástupca. Po jeho odchode do Hlasu ľudu, kde tiež bol šéfredaktorom, Rovinu dostal na starosť Ján Hlaváč a stará sa o ňu aj v súčasnosti. Rovinu vydávali v priebehu dvadsiatich rokov traja vydavatelia: Obzor-Tvorba v Novom Sade, tlačiareň Kultúra v Petrovci a v súčasnosti, od roku 2007, vydavateľom Roviny je Slovenské vydavateľské centrum. Je to jediné slovenské tlačené médium v Srbsku v súčasnosti, ktoré nemá zabezpečený stály zdroj financovania. Prostriedky si aj naďalej zabezpečuje predajom časopisu, inzerenciou a pomocou verejných projektov. Posledné roky takmer každoročne Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí poskytuje značnú časť prostriedkov na tlač. Honoráre pre spolupracovníkov už dávno nejestvujú a aj pracovníci Slovenského vydavateľského centra, ako aj samotný šéfredaktor za svoju prácu či angažovanie sa nedostávajú žiadnu úhradu. Rovina však žije a aspoň šesťkrát počas roka s potešením už dvadsať rokov môžeme konštatovať pravdu veršov Juraja Tušiaka: „Na mojich dlaniach Rovina leží...” Rovina je dôkazom našej životaschopnosti. Nedajme Rovine zaniknúť. • 3

" michal ďuga / archív roviny | RODINNÝ MESAČNÍK SLOVÁKOV V JUHOSLÁVII

O založení a prvých ročníkoch slovenského magazínu Rovina B

olo to 1. augusta 1994, keď sa 25 rokov po zániku zábav- úplne nové meno a nazvali sme ho jednoducho slovenský maného obrázkového časopisu Rozhľady zjavil v dejinách slo- gazín Rovina, čiže kratšie Rovina, čím sa stal časopisom nášho venskej publicistiky v Juhoslávii podobný, ale predsa nový ča- tak územného, ako aj etnického prostredia. Výtvarnú, grafickú a technickú úpravu tohto rodinného časopis – slovenský magazín Rovina. Už od samotných začiatkov si boli málopočetní zamestnanci sopisu v úplnosti vypracoval vtedajší riaditeľ Vydavateľstva vo vydavateľstve Obzor-Tvorba v Novom Sade plne vedomí Obzor-Tvorba Michal Kiráľ, ktorý bol aj technickým a grafickým toho, že je cesta, ktorou sa vstupuje do dejín publicistiky, veľmi redaktorom a zároveň podnikal aj nevyhnutné kroky vôkol registrácie časopisu. Časopis bol 11. júla 1994 zapísaný do registŕnistá, ale i toho, že ich prípadné ťažtra v Ministerstve informovania Republiky Srbsko, a to pod rekosti a chvíľkové neúspechy musia iba gistračným číslom 1706. Vtedy bola z radov zamestnancov zoceľovať. Chceli vtedy dokázať, že dovydavateľstva vymenovaná aj redakcia časopisu. Za šéfredakrástli aj na také počínanie a že ono bolo tora bol zvolený Michal Ďuga a za členov redakcie Víťazoslav v tých ťažkých časoch, ktoré nepriali Hronec a Anna Papugová, ktorá bola aj jazykovou redaktorkou vydavateľskej činnosti, skutočne oprávčasopisu, kým výtvarnú a grafickú úpravu mal na starosti Minené. Preto možno konštatovať, že záchal Kiráľ, vtedajší riaditeľ. Dosť významnou a dovtedy akosi kladnou pohnútkou vydávať v tých tak zanedbávanou prácou vôkol inzercie a distribúcie časopisu bol veľmi chúlostivých časoch na tomto poverený Ján Tordaji. Pritom treba azda spomenúť, že sa všetúzemí jeden nový slovenský časopis ky práce, vôkol nového časopisu, vykonávali s radosťou, lebo bola predovšetkým snaha fyzicky prežiť ten časopis bol vtedy pre vydavateľstvo takmer jediným výchoa zároveň tým činom zachrániť to, vteMichal Ďuga diskom. dy ešte jediné, slovenské vydavateľKeď však ide o technickú prípravu tohto nového časopisu, stvo, so svojimi už tradičnými a pre tunajších Slovákov veľmi významnými vydaniami. A okrem toho, pravda, aj pookriať treba pripomenúť aj skutočnosť, že nám v tom značne ponárodný duch a rodolásku a zároveň nahradiť nedostatok tlače- mohla naša vtedajšia dobrá technická vybavenosť, ktorú ných textov, ktorými sa spríjemňujú voľné chvíle tak dospelých, vydavateľstvu Obzor ako pomoc poskytla fondácia Soros Yugoslavia. Dokonca keby jej nebolo a keby sme sa v tých ako aj detí, a ktoré sú pritom v slovenskej, materinskej reči. Konalo sa veľmi rozhodne, hoci trochu narýchlo. Prvé číslo časoch, na jar roku 1994, nestretli aj s morálnou podporou nového časopisu sa plánovalo vydať už začiatkom leta, hoci zo strany početných jednotlivcov, ako aj s pevne sľúbenou ešte stále nebola vypracovaná ani len základná koncepcia ča- začiatočnou finančnou podporou zo strany vtedajšej Holding sopisu a dokonca nevedelo sa ani len to, ako sa ten nový časo- comp. Petrovec, tak by určite tento časopis nikdy ani neuzrel pis bude volať. Spomínam si, že som vtedy, podporovaný zo svetlo sveta. Slovenský magazín Rovina strany vtedajšieho riaditeľa a hneď od začiatku svojho vytechnického redaktora vydavachádzania zoskupil vôkol seba teľstva Obzor-Tvorba Michala značný počet spolupracovníkov Kiráľa, ako aj ostatných zaa prispievateľov, ale taktiež aj mestnancov toho málopočetinzerentov a pomerne veľký ného podniku, s radosťou vypočet čitateľov. Dokonca čitapracoval prvú koncepciu toho telia zostali verní Rovine aj ešte vždy len potenciálneho napriek jej meškaniu počas slovenského časopisu. Ponúkol tých najťažších chvíľ, keď odrasom pritom dve verzie: jedna zu ťažko ochorel (a potom, 28. znázorňovala koncepciu časofebruára 1995, navždy odišiel pisu na 32 stranách (teda 4 do spomienok) jeden z jej pitlačené hárky spolu s obálkou), lierov Michal Kiráľ. Predsa však kým druhá bola o jeden hárok v odhodlaní nesklamať dôveru obsiahlejšia. Navrhoval som čitateľov a ich očakávania neuverejňovať v časopise prísklesali sme duchom, ale pokrapevky zo všetkých oblastí živočovali v započatej ceste. Dota a ľudskej činnosti tak z dokonca koncom roka nám mova, ako i zo sveta. Zároveň Na piatych „narodeninách” Roviny z r. 1999 morálnu podporu a finančnú nemali v ňom chýbať ani literárna príloha, strana pre deti, komiks, krížovka, malé a praktic- pomoc poskytla aj Nadácia pre pomoc krajanom pri Ministerké rady, ako aj rady odborníkov mnohých profilov, hudobné stve zahraničných vecí Slovenskej republiky. Boli to dostatočné okienko, ručné práce, móda, recepty a, samozrejme, veľký dôvody, aby sme sa odhodlane usilovali potvrdiť pravidlo, že počet fotografií. Mojou snahou bolo teda, aby každý čitateľ čím je vynaložené úsilie väčšie, tým je i výsledok sladší a milší. našiel na stranách časopisu niečo pre seba, čo je vždy tou zá- No zároveň sme i podnikali určité kroky na našej reorganizácii kladnou podmienkou, aby si jeden takýto časopis rýchlo prera- v rámci Účastinnej spoločnosti tlačiarne Kultúra v Báčskom Petrovci, čo sa, od 1. januára roku 1995, aj uskutočnilo. Tých zil cestu k čitateľom. Ako som už spomenul, boli sme nútení robiť narýchlo, takže zopár zamestnancov vo vydavateľstve Obzor už ani len fyzicky sme už, o necelý mesiac neskoršie, spolu s Michalom Kiráľom nepostačovali na úspešné pokračovanie v práci. uvažovali o technickej úprave časopisu a pritom, samozrejme, Teda počiatočné kroky pri vydávaní slovenského magazínu aj o jeho konečnom názve. Rozhodli sme vymyslieť pre časopis Rovina vôbec neboli ľahké. Mnohí neprajníci tomuto časopisu

" michal ďuga / archív roviny |

neustále prorokovali krátky život a zákerné vetriská duli na tej torov, čo poukazuje na pomerne veľký záujem o prispievanie žírnej a útulnej rovine. Vidno to aj z toho, že krutý osud jedno- do tohto, v tom čase úplne nového a neznámeho časopisu. ducho nedoprial časopisu Rovina niektorých jeho verných spo- Dokonca niektorí z nich sa hneď od samotného začiatku, od lupracovníkov. To všetko však len posilňovalo redakciu a vyda- prvého čísla magazínu Rovina, zapísali do neho ako jeho stáli vateľa, aby nepoklesli duchom, ale i naďalej zotrvávali na prispievatelia. pionierskej ceste našej publicistiky. Slovenský magazín Rovina Šéfredaktorom slovenského magazínu Rovina od jeho prsa počas svojho vychádzania pomaly zbavoval tých počiatoč- vého čísla bol Michal Ďuga a jazykovou redaktorkou bola Anna ných detských chorôb a pritom mal stále čo povedať svojim Papugová, ktorá od dvojčísla 1 – 2 druhého ročníka vykonávačitateľom a spolu s nimi osláviť mnohé a významné jubileá od la aj funkciu zástupkyne šéfredaktora. Od čísla 10 toho istého svojho založenia. ročníka ju v tej funkcii vystriedal Vladimír Valentík. Keď ide o Prvé číslo vyšlo na skromných 32 stranách a prvý ročník grafickú úpravu časopisu, v prvých dvoch číslach prvého ročobsahoval len štyri čísla, z toho jedno dvojčíslo. Plánovalo sa, níka ju mal na starosti Michal Kiráľ. Potom ťažko ochorel, aby časopis vychádzal každých 45 dní. (Prvé číslo vyšlo 1. au- takže časopis neoficiálne technicky upravoval šéfredaktor až gusta roku 1994, druhé 15. septembra a dvojčíslo 3 – 4 vyšlo kým od piateho čísla druhého ročníka nebol do tejto funkcie 15. decembra toho istého zmluvne zamestnaný skúsený roku.) V ďalších ročníkoch sa technický redaktor a ilustrátor však už časopis deklaruje ako Oskar Štefan. Pobudol po demesačník, s tým, že sa počas viate číslo štvrtého ročníka, roka pravidelne vydávali aj tri keď ho na tom mieste vystriedvojčísla. V časopise svoje dal Ján Hlaváč, ktorý bol miesto našli tisícky príspevkov technickým redaktorom časorôznych žánrov a tisícky fotopisu po desiate číslo piateho grafií a rôznych ilustrácií, ale aj ročníka. Od dvojčísla 11 – 12 autorské komiksy. V rámci literoku 1998 technickým redakrárnej prílohy boli napríklad torom bol Samuel Arňaš. Keď uverejnené romány Zypa ide o redakciu časopisu, v prCupák Jána Čajaka ml. a Prázvom ročníku ju tvorili Anna dniny v poli Pavla Grňu, poPapugová a Víťazoslav Hronec. viedky Leopolda Branislava Od druhého ročníka sa redakAbafiho Na rákosí a Tri hroby, cia rozrastá a tvorili ju: Ján ako aj poviedka Františka MacBažík, Jaroslav Gaško, Svetluvejdu Z dôb utrpenia, ale takša Hlaváčová, Víťazoslav Hrotiež aj humoristicko-satirické nec, Ján Špringeľ a Vladimír príhody Samuela Miklovica PríValentík. Od dvojčísla 3 – 4 behy z nášho Kocúrkova a zátoho istého ročníka do redakroveň aj antológia súčasnej cie pribudla aj Mária Lučetinbulharskej prózy v Juhoslávii cová-Kišgeciová. Od desiateho čísla funkciu zástupcu šéfrepod názvom Ďaleká hudba. daktora vykonával Vladimír Úspešná bola aj spolupráca Valentík a na jeho mieste v reRoviny s astronomickým spoldakcii časopisu znovu bola kom Nový Sad, výsledkom čoho bolo pravidelné uverejňoAnna Papugová. Od dvojčísla 7 vanie astronomického kalendá– 8 z roku 1996 do redakcie ra, ktorého redaktorom bol Japribudol aj Ján Hlaváč. Od zaroslav Francisty. čiatku štvrtého ročníka sa reKeď ide o samotnú koncepdakcia časopisu redukuje. Vyciu časopisu, zaujímavý je postali z nej Ján Hlaváč a Anna Členovia redakcie a spolupracovníci Roviny r. 2004 čet a striedanie sa rubrík: kalePapugová. Od piateho čísla idoskop, praktické rady, super krížovka, otestujte sa, pre deti, piateho ročníka prichádza k ďalšej zmene: Jaroslava Gašku čítanie na voľný čas, malé rady – veľká pomoc, móda, recepty, vystriedal v redakcii Pavel Koza. Od deviateho čísla toho istéz hudobnej klenotnice, otázka pre Rovinu – radí odborník, na ho ročníka redakcia má znovu sedem členov: do redakcie návšteve u..., v labyrinte zvieratníka, z vašich listov, flash, Roviny pribudla aj Anna Dudášová. No už v nasledujúcom vaše hobby, priestory alternatívnej medicíny, z pranostík, smie- čísle (10/1998) znovu zmena: Jána Špringeľa vystriedal Marchoty, dúchanie do pahrieb, z poľnohospodárstva, z našej mi- tin Širka. Keď sa už očakávalo, že sa redakcia ustáli, od prvénulosti, naši na Slovensku, anekdoty, pre šachistov, záhady ho dvojčísla šiesteho ročníka na vlastnú žiadosť, pre pracovnú bábkarstva, pre rybárov, rady ženám, z astrologickej poradne, zaneprázdnenosť, z redakcie odišla Svetluša Hlaváčová, takže hit list, psychológ radí ženám, zo zdravotníctva, psychológ radí je znovu šesťčlenná. mužom, pre filatelistov, pre motoristov, svet internetu, inými Pomerne háklivou otázkou je úspešnosť tohto slovenského očami, slovensko-srbské vzťahy, svet hudby. časopisu v začiatkoch vychádzania. Záujem autorov bol veľmi Keď ide o obsah časopisu, vždy bola veľká rôznorodosť jeho veľký, čo bol jeden z príznakov prikláňania sa čitateľov na príspevkov. Vyplývalo to už zo samotnej koncepcie, ale zároveň stranu tohto časopisu a vnímať ho ako svoj. Časopis z celkovéaj zo snahy redakcie, aby bol slovenský magazín Rovina neus- ho počtu Slovákov v Juhoslávii odoberalo už od jeho začiatkov tále otvorený pre všetky druhy spolupráce. S tým cieľom sa vyše dvoch percent príslušníkov slovenskej menšiny a vyše takmer neustále vyzývali čitatelia, aby prispievali do časopisu, desať percent slovenských rodín. Šlo pravdepodobne o určité ale aj aby zasielali svoje návrhy a pripomienky keď ide o jeho optimálne percento. Tým skôr, že to bol časopis bez žiadnych zlepšenie, lebo redakcii vždy záležalo na tom, aby Rovina bola štátnych dotácií, takže vydavateľ nemal možnosť kalkulovať časopisom všetkých svojich čitateľov, ako aj na tom, aby sa ich s jeho cenou, čiže prispôsobovať ju čitateľom, ale práve naopak, počet neustále zvyšoval. Hneď v prvom ročníku slovenského musel neustále sám kryť všetky trovy, ktoré sa zjavovali s jeho magazínu Rovina svoje príspevky uverejnilo vyše dvadsať au- vydávaním. •

music box

DVADSAŤ ROKOV andrej lomen, foto: supa rajstiak

S VAMI

Rovina od roku 2006 po dni dnešné... Život i Rovine r. 2006 priniesol zmenu, keď sa novým šéfredaktorom stal Ján Hlaváč. Úryvkami, ktoré nasledujú, šéfredaktor venuje vďaku svojim spolupracovníkom, ktorí vždy boli ochotní a chtiví vyplniť jej obsah riadkami zo svojich prostredí. Bola to pre nich nielen srdcovka, ale i výzva, aby svedectvá doby zostali takým spôsobom natrvalo zvečnené! Keby nebolo zaujímavých tém a ich spoľahlivých autorov, nebolo by ani Roviny. Čo ešte doložiť? Iba úprimné: ďakujem. j. h.

Pestujme životnú prevenciu Vážení čitatelia, život nám takmer dennodenne prináša všelijaké zmeny. Raz ich prijímame s uspokojením, inokedy sa s nimi stotožňujeme až postupom času a sú veru aj také, s ktorými sa vôbec nedokážeme vyrovnať... Veríme, že zmenená tvár našej Roviny, s ktorou dnes pred Vás predstupujeme, môže plne patriť do tej prvej kategórie. Netýka sa totiž iba zovňajška nášho mesačníka. Za usmiatou tvárou sympaJán Hlaváč tickej žiačky petrovského gymnázia, Kysáčanky Aničky Molnárovej, na Vás čaká celý rad príspevkov, informácií, rád a, aspoň dúfame, pútavého zábavného čítania. I v nasledujúcich číslach sa budeme snažiť najmä o to, aby ste si medzi našimi rubrikami okrem kultúry a minulosti našli i riadky z oblasti hospodárstva, zdravotníctva, veterinárstva, vedy a, jasné, i populárne zábavné čítanie, vďaka ktorému si možno upravíte príbytok, záhradku. K tomu sme si predsavzali prostredníctvom reportáží zaviesť Vás i do vzdialených, exotických krajín, s pohľadom možno oveľa hlbším, aký poskytuje bežná turistika. V spolupráci s Foto kino a video zväzom Vojvodiny sme sa rozhodli uviesť novú rubriku, v rámci ktorej by sme sa spolu s Vami pustili do akcie hľadania najstaršej slovenskej vojvodinskej fotografie. Veď možno práve naši predkovia na týchto priestoroch vlastnili vzácny rodinný, ba i ten najstarší fotoarchív a kroniky, mnohovravných svedkov života doby spred niekoľko storočí. Sú to iba niektoré z množstva našich nápadov, ktoré sa v najbližšej dobe v našom jedinečnom rodinnom magazíne pousilujeme zrealizovať. Veľmi by sme však boli radi, keby ste nám vyjadrili i Vašu mienku a vaše vzácne idey alebo niečo napísali. Vaše listy alebo e-maily (skultura@eunet.yu) by nám iste pomohli v tvarovaní zajtrajšieho obsahu Roviny. Nechceli by sme sa venovať iba starostiam nášho okolia, ale by sme sa spolu s Vami učili pozitívne myslieť a konať. Veď každý Váš pozitívny príklad doriešených zložitých životných situácií môže vlastne byť naším spoločným záujmom. Budú nás zvlášť zaujímať príbehy ľudí, ktorí sa v tom dobrom zmysle slova dokázali vyšvihnúť, vzlietnuť ako fénix z popola. Ak takých poznáte, budeme ochotní navštíviť ich. Veď netreba sa snažiť iba liečiť následky, treba pestovať životnú prevenciu, šíriť osvetu. Len tak dokážeme udržať Rovinu mladou a sviežou. Naším cieľom je prebudiť hrdosť nielen na seba, na svoju rodinu, ale i na svojich predkov. Samým tým posilníme svoje postavenie, kultúrnu a jazykovú identitu v zjednotenej Európskej únii. K týmto slovám už azda netreba nič dodávať. Treba sa len pustiť do práce a naplniť ich zmysel v prospech Vás, čitateľov. Ján Hlaváč Takto sa vo svojom prvom úvodníku v čísle 1 – 2 / 2006 prihovára druhý šéfredaktor v dejinách Roviny Ján Hlaváč.

Triumf na divadelnej scéne Ázie Miroslav Benka, naše renomované divadelné meno, je zvlášť známy podľa svojich veľkých divadelných projektov. Preslávil sa nielen na našom kontinente, ale si naposledy osvojil už i ázijskú divadelnú scénu. Na 24. internacionálnom divadelnom festivale Fadjr v iránskom Teheráne, ktorý prebiehal od 21. do 29. januára t. r., jeho autorské predstavenie Slovenského vojvodinského divadla Chlieb a hry sa stalo najlepším a získalo Veľkú chartu so soškou festivalu. Poprosili sme ho o zmienku o jeho stretnutí s novým divadelným svetom z tohto festivalu. Ďaleký divadelný Irán sa pre tento úspešný súbor vlastne stal veľmi blízkym. Ako k tomu došlo? – Koncom roka 2005 elektronickou poštou som dostal pozvanie, aby som sa so svojím autorským predstavením Chlieb a hry (Panem et circenses), premiérne ináč predvedenom 25. a 27. marca 2004 v Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci a v Starej Pazove, zúčastnil v oficiálnej konkurencii jedného z najväčších divadelných festivalov na svete a naisto najväčšom v Ázii – na 24. Fadjr International Theatre Festival v Teheráne / Irán. Ihneď som si vyhľadal ich webovú stránku a pochopil som, že skutočne ide o významný festival, ktorý pod týmto názvom prebieha počas celého roka a zahŕňa až sedem festivalov – divadelný, operný, bábkarský, hudobný... Vystupovali sme na Veľkej scéne tamojšieho City Theatre, ináč v tej istej budove sa nachádza sedem scén. Kým sme predvádzali naše predstavenie, súčasne bežalo sedem rozličných predstavení. Každý deň na desiatkach scén v meste boli hrané predstavenia rozličných žánrov – od konvenčno-klasického divadla, bábkarského, cez uličný teáter, neverbálny, po teáter tieňov... Netreba, jasné, zabudnúť, že je Irán štátom veľkej divadelnej tradície a že tu vystupovali najväčšie svetové divadelné mená, od J. Grotovského, T. Kantora, P. Brooka, R. Wilsona po našu Miru Trailovićovú a Ateliér 212. Mimo všetkých svojich záväzkov podarilo sa mi poVzácne chvíle teheránskeho zrieť si zo desať festivalových festivalu, keď autor a režisér predstavení. Fascinovala ma Chleba a hier Miroslav Benka hra hostiteľského Ferdowsi prijal vysoké ocenenie Hall Theatra Puppet Opera of Rostam and Sohrab, autora a režiséra Behrouza Gharibpoura. Videl som i predstavenie Battle, autora a režiséra Sadana Ghajara Zanjana a zaujímavé bolo i predstavenie Erick Satie – performed of paper Das Papertheatra z nemeckého Hamburgu. V Teheráne vystúpilo i Slovensko narodno gledališče z Ľubľany, hrali Beckettovo Čakanie na Godota v réžii Dušana Jovanovića. (...) V jednom z prvých festivalových bulletinov pán Mohammad Atebbai, riaditeľ festivalu, vyhlásil, že zaslal pozvania na asi 300 divadiel do celého sveta. Keď si pozrel predstavenia, pre-

ROKOV metamorfózy z rovníkaDVADSAŤ | " svetluša hlaváčová andrej S lomen, / VAMI archív foto: supa annymárie rajstiak makanovej music| box

Záber z Chleba a hier

zrel propagačné video materiály, katalógy, prečítal kritiky, so súhlasom Festivalového výboru rozhodol, že na 24. Fadjr International Theatre Festival bude predvedených úhrnne 105 (do počtu patria aj reprízne predvedenia) predstavení. Zavolaných bolo až zo tridsať predstavení z Iránu, hostiteľského štátu, tiež ansambly z Japonska, Rumunska, Slovinska, Nemecka (až štyri rozličné predstavenia), Holandska, Ruska, Španielska, Švajčiarska, Turkménska, Chorvátska... a moje predstavenie Chlieb a hry, ktoré ako jediné predstavovalo náš štát. Neviem presne, kde Atebbai videl moje predstavenie, predpokladám, že na BITEF-e alebo možno na Showcase, ktorý bol vlani v marci v belehradskom Dome mládeže, na ktorom sa zúčastnili teatrológovia, divadelní manažéri a riaditelia medzinárodných festivalov zo 43 štátov zo všetkých svetadielov. Záverom festivalu náš starý známy z BITEF-u, svetoznámy režisér Roberto Ciulli povedal, že Atebbai naše predstavenie považuje za najlepšie... Úspech projektu nášho veľkého profesionála Miroslava Benku v kolíske perzského divadla – zaznamenaný v čísle 1 – 2 / 2006.

Zlý psík nejestvuje Náš

známy zverolekár Juraj Pálenkáš z Báčskeho Petrovca počas svojej dlhodobej veterinárskej stáže nadobudol hodne odborných poznatkov, ale zároveň dokonale skĺbil i jednu neoddeliteľnú zložku tejto profesie – lásku k zvieratám. Ešte i dnes sa mnohí majitelia domácich miláčikov s prosbami obracajú na tohto nášho eminentného odborníka a u neho vždy nachádzajú vzácne rady a nadovšetko úprimnú ústretovosť a ochotu pomôcť. So svojou manželkou, pani doktorkou Elenkou, si Pán doktor svojim štvornohým svoje dôchodcovské priateľom pozná dno dušičky... dni i sami spestrujú s najdokonalejšími domácimi miláčikmi – psíkmi. Pre týchto inteligentných, učenlivých a temperamentných štvornohých priateľov Pálenkášovci neraz nezištne nachádzajú spoľahlivých majiteľov. Pán zverolekár nám na nedávnom stretnutí ochotne hovoril o svojich bohatých postrehoch vyplývajúcich z interakcie medzi človekom, psom a najmä ich spoločným prostredím... – So zvieratami treba nakladať veľmi pozorne, – takto sme s pánom zverolekárom Jurajom Pálenkášom začali zaujímavý rozhovor, – treba si ich vážiť a ceniť si ich charakter. Musíme byť veľkými psychológmi a pedagógmi, aby sme s nimi vedeli

správne zaobchádzať. Aj ten obyčajný psík má svoj vnútorný život a charakter, aj on sa vie uraziť, tešiť a vie byť aj smutný. Keď je chorý, tak sa už inak správa. Len od nás závisí, či rozumieme jeho správanie. Keď si nemôžeme dať rady so psíkom, hovoríme, že je to zlý psík. Porekadlo však hovorí, že to nie je zlý psík, ale zlý je jeho majiteľ. Od majiteľa totiž závisí, čo sa z toho psíka stane. Závisí od toho, v akej dobe psíka dostaneme: či je to mladý psík, ktorého Lusika je veľmi milé stvorenie, s pani doktorkou si dokonale ešte môžeme formovať, alebo rozumejú ho dostaneme v staršom veku, už formovaného, so svojimi zvykmi – či ho už formoval majiteľ alebo ulica. Je to taká otázka na povšimnutie, aby sme svoju chybu nezopakovali ako napríklad psíkov majiteľ pred nami. Je priam tragické, ako ľudia nevedia zaobchádzať so psíkmi. Keď vidíme, ako sa človek správa voči psíkovi, tak sa správa aj voči ľuďom. Podľa správania človeka voči zvieraťu môžeme preceniť aj jeho charakter. Niektoré parametre vyspelosti prostredia – Najľahším a najlepším ukazovateľom, ako zistiť vyspelosť prostredia, je množstvo zákonov, ktoré regulujú dopravu, ekonomiku, bankárstvo. Avšak u nás nemáme primeraný zákon, ktorý reguluje správanie sa ľudí voči zvieratám. Vo vyspelých krajinách je to bežná vec. Napríklad ak sused počuje zo susedovho dvora žalostné skučanie alebo brechanie psíka, telefonicky hlási patričným orgánom, odkiaľ rýchlo prichádzajú a previnilca trescú za tie postupy, a nedajbože ak majiteľ svojho miláčika vypustí – ako to u nás býva celkom bežne – potom sa to tresce nielen peňažne, ale v nejedných prípadoch previnilci zakončia aj vo väzení, čo už závisí od prečinu. My dvaja s manželkou sa doma rozprávame i o poľovníkoch a nemôžeme nájsť pochopenie pre nich. Veď sa to prieči ľudským normám zabíjať zvieratá v prírode. Poľovníci, ak chcú rekreáciu, nech strieľajú do hlinených holubov. Spomenul by som tu anglické porekadlo, podľa ktorého čím viac spoznávam ľudí, tým viacej chcem zvieratá. To je taká – príznačná výpoveď plná filozofického významu a vyjadrená iba v tej jednej, jedinej vete. (...) Ján Hlaváč Popredný odborník v oblasti veteriny Juraj Pálenkáš so svojou manželkou Elenkou vždy mali blízky vzťah ku zvieratám, zvlášť ku psíkom a mačičkám. Rozhovor s nimi v Rovine č. 1 – 2 / 2006 predstavuje významný prínos k večnej téme – k problematike túlavých psíkov v našich prostrediach a najmä k spôsobu, ako tomuto javu predísť.

160 rokov Nedeľnej školy v Petrovci Ani staré štáty sa nemôžu popýšiť veľmi veľkou kultúrnou a vzdelanostnou tradíciou. Po príchode na tieto južné priestory naši predkovia sa museli najprv ekonomicky, nábožensky a inak konsolidovať, zapojiť sa do života mnohonárodnostného prostredia, afirmovať sa prácou, hmotným vzmáhaním, zakladať si školy a spolky, udržať súdržnosť a sami seba. Vďaka vitalite, ale aj dobrému a zdravému úsudku, rýchlo pochopili, že sa im treba aj vzdelávať, a tak vkladať svoj osud do rúk budúcich gramotných generácií. Na tomto poli prvé, nech tak povie7

ÖÖ

DVADSAŤ ROKOV S VAMI music | "box svetluša andrej hlaváčová lomen,/ foto: archív supa annymárie rajstiak makanovej | metamorfózy z rovníka ÖÖ me aké-také inštrukcie predsa dostali od svojich kňazov a cirkevných učiteľov-kantorov, čo sa potom prejavilo v pôsobení veľmi rozhľadeného kantora-učiteľa Štefana Homolu, ktorý do Petrovca zavítal na pozvanie kňaza Jána Stehlu ako nápomocný pri cirkvi, ale aj v škole. A tento tu hneď založil Nedeľnú školu pre dospelých a starších žiakov, ktorí pre domáce poľnohospodárske nutnosti vychodili školy, ale v školení už nepokračovali a veru im čo-to chýbalo k dobrému hospodáreniu. Bolo to v roku 1845, Pohľady z Dolniakov, tesne pred revolúciou, búnou, fotografoval Pavel Kukučka ako naši predkovia menovali občiansku vojnu, ktorá rýchle prihrmela (1848) a priniesla aj poddanské uľavenie... Nedeľná škola mala spočiatku skromný knižný inventár, k jeho zveľadeniu prispel najmä sám zakladateľ Homola, ale aj miestni dobre stojaci remeselníci a obchodníci spolu s gazdami. Knihy sa vydávali na podpis aj domov, sem prichádzala populárna Domáca pokladnica – kalendár, Slovenskje národňje novini, knižočky pre pospolitý ľud, kalendáre, hospodárske príručky, ale aj rečňovanky a náboženská a iná populárna a vyhľadávaná literatúra. Kantor a učiteľ Štefan Homola našiel v Petrovci dobré pole pôsobnosti. No bez súhlasu miestneho kňaza a seniora Jána Stehlu by k založeniu Nedeľnej školy iste nedošlo a jeho požehnanie malo za následok, že sa o škole ako o potrebe starších vzdelať a rozhľadieť sa po svete pripomínalo aj v nedeľu na bohoslužbách a veru aj pomimo. Sama situácia bola taká, že vrchnosti takmer pomaďarčené na takúto formu vzdelávania ľudí sa dívali s nevrlým pohľadom, ale že to bolo v rámci náboženského školenia, o to sa postaral sám senior Stehlo, aby mu do jeho „hradu prepevného” predsa len tá silná maďarčina nevchádzala priamo cez otvorené dvere, ale len keď sa muselo. (...) Za 160 rokov Nedeľná škola mala zaujímavý osud – raz išla líniou vzostupu, keď v tomto prostredí pôsobili pokrokoví a rozhľadení učitelia a ich žiaci, no neraz musela ísť aj do ilegality. Knižný fond sa sťahoval z políc do vriec, ukrýval u členov a znova prinášal do spolkových miestností a takto pretrval podnes. Dnes nesie petrovská knižnica svoje hrdé meno podľa svojho zakladateľa Štefana Homolu a knižný fond narástol až po neuveriteľných 60 000 zväzkov so vzácnymi starožitnosťami – starými knihami – skvostami, z ktorých sú mnohé také staré ako sama Nedeľná škola, ale veru aj omnoho staršie... Sú to knihy z knižníc J. Mrvu, M. Godru, I. Štefánika, rodín Jesenských, Krnu, Mičátka, učiteľov Kvačalovcov, Kelembergerovcov, Kubániovcov, Rusnákovcov, K. M. Lehotských a mnohých iných získaných darcovstvom. (...) Viera Benková Spisovateľka Viera Benková sa na stranách Roviny od začiatku vychádzania prejavovala aj ako regionálna historička a znalkyňa kultúrnych dejín zvlášť petrovského prostredia. O Nedeľnej škole v Petrovci sa zamýšľa v č. 3 / 2006.

Majstri bryndzových halušiek

Nadlacko-petrovská výprava

vôle. K takýmto ľuďom sa dostali členovia gastronomickej skupiny TGN Kútik umenia z Báčskeho Petrovca, iba preto, že členovia tejto skupiny majú blízko k tým ľuďom. Už pri prvom stretnutí v rumunskom Nadlaku bolo vidno, že Slováci z východného Slovenska a Vojvodiny sú si v tomto zmysle veľmi blízki, čo sa osvedčilo v spoločných humanitných akciách. Pravda, aj Slováci z Békešskej Čaby v Maďarsku, rumunského Nadlaku a Českej republiky majú veľmi podobné zmýšľanie. Tohto roku v polovici júna TGN Kútik umenia sa po druhýkrát zúčastnil v humanitných akciách. Tentoraz v Košiciach a Kojšove. Vo varení a jedení bryndzových halušiek. Košický deň Letný slnečný deň, ktorý okrem silného horúceho slnka neponúkal nič dobré. Iba ak to vynikajúce šarišské pivo, ktoré sa mohlo zaobstarať v drevených stánkoch pred košickým amfiteátrom. A na najväčšom úpeku nachystaných päť kotlov, v ktorých sa majú variť halušky. Síce stany boli pripravené, ale pod nimi ako v pekle a pri kotloch ešte horšie. Všade okolo jarmok – predaj domácich výrobkov.

Robo Kazík, populárny slovenský spevák, s Júliou (slovenská výprava z Čiech) a Janom (slovenská výprava z Vojvodiny)

– Toto nebude dobre, – vraví Ján Mega a utiera si pot z čela, – poďme si dať pivo a rozrobiť plán. Dali sme si pivo. A keď bolo na dne, objednali sme si ďalšie. Potom sme využili čas a medzi dvoma pivami sme si dali zasa pivo. A potom nám do „partie” dali jednu tanečnicu, ktorá nám pomáhala pri varení halušiek (namiesto Jožka Tárnociho, ktorý pre zranenie nemohol odcestovať) (...)

Dostať sa medzi ľudí, ktorých oslovuje humanitárna spoločnosť

V Kojšove

HUMANITA PRE ŽIVOT v Košiciach (Slovenská republika) znamená dostať sa medzi dobrých ľudí. K ľuďom, ktorí nemyslia iba na seba a sú v pravom zmysle slova ľudia dobrej

Vynikajúca to zábava! Päť kotlov a okolo nich dvadsať ľudí sa hemží a ponáhľa založiť oheň, očistiť zemiaky, narajbať ich a z lopatky naspúšťať halušky do vriacej vody. Potom, ako sa

úvaha

" viera benková

DVADSAŤ S VAMI jh & archív ROKOV vieryandrej benkovej lomen, | foto: supa rajstiak music box

vyberali, dávala sa im konečná podoba, až nakoniec vybrať ich a ponúknuť na jedenie. Na futbalové ihrisko v Kojšove sa postupne schádzali zvedavci. Až do dediny sa počula hudba hudobnej skupiny Senzus a tá veru priláka aj takého človeka, ktorý nemá rád bryndzové halušky. Populárny spevák Robo Kazík tiež má zásluhy na tom, že sa na ihrisku v malom amfiteátri zoskupilo množstvo ľudí. Pravda, bol aj cirkevný sviatok, takže celú haluškovú parádu slávnostne otvoril katolícky farár. Aj pán farár, aj senzusovci mali tú česť, že s Jánom Megom sme im dovolili, aby varili halušky vedľa nás. I keď budúci premiér Slovenska pán Róbert Fico mal veľké trápenie, ako a s kým urobí vládnu koalíciu, my sme to nemali. Raz-dva sme sa dohodli s rumunskými Slovákmi a spolu sme varili halušky. A čo nepočuť? Naše halušky v konkurencii dvanástich družstiev boli najchutnejšie. Text a foto: Ján Dorča Známy slovenský vojvodinský publicista či skôr humorista Ján Dorča vždy mal pre Rovinu hotovú tému na reportáž. Veľa cestoval, poznal veľa ľudí a príznačný bol svojím zvláštnym, ba neraz i uštipačným humorom, ktorý ho robil iným a jedinečným. O tom, že bol človek činu – svedčí i jeho záznam o bryndzových haluškách z č. 1 – 2/ 2006.

Tí dobrí ľudia, Hložančania Sú to úvodné slová Mr. Samuela Feketeho v knihe Hložany I, vydanej pred dvadsiatimi rokmi. Tohto roku Hložančania oslavujú 250 rokov príchodu Slovákov do Hložian. Na celý rok si rozvrhli manifestácie, ktorými si pripomínajú toto úctyhodné jubileum. Do dianí a aktivít sú zapojení takmer všetci Hložančania, ako i dedinské orgány: Miestne spoločenstvo, MOMS Hložany, KOS Jednota, ZŠ Jozefa Marčoka-Dragutina, Slovenská evanjelická a. v. cirkev, futbalisti, rybári, poľovníci, šachisti, maliari, dôchodcovia, poľnohospodári, požiarnici, Spolok žien... Ústredná oslava bola posledný víkend v máji. Tak naplánovaná, aby v rámci nej bol zahrnutý i tradičný Folklórny festival Tancuj, tancuj... Mnoho sprievodných manifestácií, slávnostnú schôdzu Rady Miestneho spoločenstva, celovečerný program v dome kultúry a samotný FF Tancuj, tancuj... sledovali okrem domácich i početní hostia z našej vlasti a Slovenskej republiky. „Prišli sme dávno, žijeme tu dlho, našli sme domov, tu zostaneme.” Toto vzácne motto sa nachádza na pamätnej tabuli odhalenej v strede osady z príležitosti 250 rokov príchodu Slovákov do Hložian. Pán magister Fekete so spolupracovníkmi sa postaral o to, aby nechýbal ani písaný doklad k jubileu. Vyšla tlačou kniha Hložany III. Hložianski Slováci sa na tomto území udržali 250 rokov. Svojou usilovnosťou a statočnosťou zveľadili vlastné majetky a osadu a zachovali si svoju slovenskosť. Vlastnými silami Hložančania si medzi prvými vyasfaltovali cesty, vybudovali vodovod, novú školskú budovu a telocvičňu. Prví v našej obci zaviedli plyn, a aj kanalizácia je už pri konci... Pýchou Hložian je aj základná škola. Prvá v našej obci bola plynofikovaná a zapojená na kanalizačnú sieť. Toho roku sú vymenené okná a dvere na budove, upravuje sa školský dvor. Hložianski žiaci a učitelia sú nositeľmi takmer všetkých dianí v osade. Preto si pre vlastný rozvojový plán zvolili heslo Malá škola – srdce osady.

A Hložančania pôjdu i prví do Európy. Medzinárodný projekt Dunajský sen je už schválený. Zaslúžili si to. Ján Bažík Krížovkár Ján Bažík do Roviny vojde ako nenahraditeľný tvorca enigmatických jednotiek, po ktorom nástupca sa veru veľmi ťažko nájde. V čísle 8 / 2006 sa prejavil úvodníkom.

Umenie a veda v trojlístku Akoby

len včera bežal rok 1991, keď sa naša známa rodina Kizúrovcov z Kovačice rozhodla urobiť svoj dôležitý životný krok – vydať sa na cestu do ďalekej Austrálie. Za pätnásť rokov sa na tomto kontinente skutočne dokázali výborne prispôsobiť. Dnes žijú v tropickom štáte Queensland, v univerzitnom meste Townsville, na pobreží Korálového mora... Hlava rodiny, Martin, k tomu náš známy akademický grafik, učí na tamojšej univerzite, jeho manželka Miluška je úspešnou lekárničkou a najnovšie už aj ich syn Karl absolvoval vysokoškolské štúdium. Je takisto lekárnikom a po otcovej línii i úspešným dizajnérom. Martin s Karlom sú i našej slovenskej vojvodinskej čitateľskej verejnosti dobre známi, zvlášť ako tvorcovia zovňajšku našich jednotlivých časopisov. Bežný ročník Roviny sa začal práve s ich návrhom záhlavia a dizajnom titulnej strany. Bol to ešte jeden z dôvodov, aby sme sa pokúsili dočariť ich najnovší rodinný portrét. Asi 20 000 kilometrov vzdialenosti nám v tom vôbec neprekážalo... Posledných päť rokov Martin Kizúr – grafik, maliar, multimediálny umelec prednáša na James Cook University v Townsville grafický dizajn a dektop publishing. Do budúcna sa ešte viacej plánuje sústrediť na svoje maliarstvo, i ďalej vyvíjať svoju tvorbu. Ktoré výstavy v Austrálii majú pre teba najväčší význam? Je už na obzore i niektorá ďalšia? – Ešte v Melbourne som sa začal obracať k moru kvôli maliarskym témam. Vtedy som si ešte nebol vedomý toho, koľko sa však moria rozlišujú. Port Phillip Bay som porovnával so Stredozemím, na ktoré som sa ešte dobre pamätal. Maľoval som podľa nálady, a tak vznikali voľné obrazy bez nejakého zaradenia do celku, seriálu. Odchodom na Queensland, tropické Korálové more sa mi samo ponúklo ako taká hlavná téma. Tu som dôkladnejšie začal pracovať na celkoch, čo sa jasne videlo na samostatných výstavách, ktoré nasledovali. Prvou samostatnou výstavou v Townsville roku 2003 Fruits of the Tropics (tropické plody) chcel som sa predstaviť témou, ktorá bude zrozumiteľná širšej verejnosti. Bola to dobrá idea a výstava bola tiež dobre prijatá. Ďalšia, roku 2004, Jewels from the Sea (Mušle), už bola voľnejšia v umeleckom pohľade, bližšia môjmu terajšiemu náhľadu. Najnovšia, z roku 2005, Paintings from the series Corals (alebo kratšie Koraly) mala sučasný, takmer ab- ÖÖ

Trojlístok: v jednom umenie, v druhom veda a v tom treťom oboje

music box

andrej lomen, foto: supa rajstiak DVADSAŤ ROKOV

ÖÖ straktný vzhľad. Všetky tri výstavy boli v prestížnej galérii Perc Tucker Regional Gallery v Townsville. Dosiaľ som mal 14 samostatných výstav a zúčastnil som sa na viac než 50 výstavách lokálne a vo svete a získal som 13 cien za maliarstvo... Keď ide o plány do budúcna, tie vždy mám. Plánujem do roku 2007 pripraviť jednu väčšiu samostatnú výstavu, ktorou sa jedným okom pozriem na to, čo som dosiaľ vytvoril, a druhým okom – kam mám ísť ďalej… Najnovšie ste s Karlom veľmi úspešne dizajnovali kompletnú titulnú stranu nášho slovenského magazínu Rovina. Ako vyzerá vaša najnovšia komunikácia v tomto smere? – Karlovým dočasným odchodom do Rockhamptonu sa vôbec neprerušila naša spolupráca. Pravda, nie sme v tom istom štúdiu, ale máme každý svoj Apple Macintoch a najčastejšie vo večerných hodinách komunikujeme prostredníctvom internetu. Tak vznikla aj titulná strana Roviny čísla 1 – 2 / 2006. Vymenili sme si zopár nákresov a hneď sme si rozumeli. Ja najčastejšie pracujem na základnom koncepte, často viacej ceruzou, a to Karlovi pošlem scannované. On je výnimočný technik, vždy to zdokonalí na profesionálnu úroveň, akú už poznáte... (...) Svetluša Hlaváčová fotoarchív Kizúrovcov Niekedy sa v živote ďalekí stanú bližšími ako tí blízki. Podobne je to i so známou rodinou nášho renomovaného umelca Martina Kizúra z Austrálie. Bolo svojráznym zážitkom spoznať ich a potom i opísať v Rovine č. 3 / 2006. V úryvku autorky Svetluše Hlaváčovej sme sa zamerali na hlavu rodiny – maliara Martina, dôverníka tropického mora.

Neboj sa, nikto nezostal hore (...)

Po nadobudnutom štvorročnom stredoškolskom vzdelaní sa Miško Menďan zapísal na Leteckú akadémiu v Zadare. Absolvoval ju po troch rokoch, potom pobudol na jednoročnom školení v Pule a zdokonaľoval sa ešte vo vtedajšom Titograde (Podgorica). Po skončení akadémie sa stal podporučíkom. Lákali ho nadzvukové lietadlá, ale ho určili ako inštruktora pre letenie, takže sa zdokonaľoval, najprv bol mladším, potom starším učiteľom, a potom sa stal inštruktorom letenia. V Zadare strávil peknú časť svojho života v období od r. 1978 po r. 1992. Odtiaľto odišiel do Belehradu, kde ďalšie tri roky pracoval ako inštruktor. Zamestnaný bol i vo vojenskom gymnáziu vo veliteľstve, bol i pomocníkom riaditeľa vo vojenskom gymnáziu pre letecký smer, potom vo veliteľstve leteckého korpusu, ďalej vo velení Vojnového letectva protileteckej ochrany v Zemune, odtiaľ šiel do generálneho štábu za náčelníka oddelenia pre zariadenie a rozvoj Vojnového letectva a protileteckej ochrany. Roku 1999 sa už menej zaoberal letením, bol vo veliteľských štruktúrach, mal na starosti výrobu plánov a do výslužby odišiel s hodnosťou plukovníka (4 roky mal túto hodnosť). Bolo to najvyššie uznanie, ktoré ako Slovák mohol dosiahnuť. Vysvetlil nám, že generálom sa nemohol stať, lebo je málo Slovákov v našom štáte. Všetko bolo presne určené podľa počtu národnostnej štruktúry. Spomína si, že i keď sa zapisoval na strednú školu, prijímali iba jedného Slováka, a tým bol práve on, ibaže vtedy o tom nevedel. Musí to byť zvláštny pocit viesť lietadlo, pocítiť čaro výšin... „Prvý let zostáva natrvalo v pamäti, tie krásne, zmiešané pocity radosti a strachu... Svojou rukou viesť lietadlo... Bolo to na klzáku v Ivangrade (teraz Berane). Mal som vtedy 16 rokov. Ponad 10 000-krát som vyletel hore. Bolo to asi 4000 hodín vo výškach. Mával som vo zvyku posmeľovať svojich žiakov slovami – neboj sa, nikto nezostal hore,” spomína si na tie časy M. Menďan.

S VAMI

" viera benková |

Vyškolil vyše 30 žiakov. Bol učiteľom, inštruktorom, kontrolórom. Robil vo výbere žiakov, čiže mal na starosti selektívne letenie. Vždy býval veľký záujem, a selekciou sa rozhodovalo, ktorý z nich splní prísne požiadavky. V komisii pre výber spolu s kolegami hodnotili mladíkov, či svojimi schopnosťami spĺňajú požiadavky na povolanie pilota. Známkoval sa každý let, správanie. Tu sa vlastne ukázalo, či môžu prekonať to minimum, a potom postúpil ďalej. V letectve Miško našiel seba. Prácu pilota vykonával s veľkou zodpovednosťou a láskou, darilo sa mu, nemal problémy ani s letením, ani s vojskom. Môže sa pochváliť peknou kariérou. Nadobudol veľa priateľov, známych, vo vlasti i v zahraničí – v Taliansku, v Čechách, na Slovensku, v Rumunsku, Anglicku a vo všetkých bývalých juhoslovanských republikách, veď piloti majú veľa spoločných tém. „Bola to zaujímavá a krásna robota. Ako 15-ročný som odišiel do sveta, a keby som si mal znovu voliť, bolo by to iba toto povolanie, lebo je to zároveň i jeden druh avantúry. Pilot musí byť každý deň vo vzduchu, musí mať cit a skúsenosť,” doložil náš spolubesedník. (...) Jaruška Ferková Spolupracovníčka Roviny Jaruška Ferková sa o leteckej kariére pilota Miška Menďana zmienila v čísle 7 / 2006. Portrét významného silbašského Slováka je zaujímavým svedectvom z jeho života a povolania.

Kamenný svedok V apríli tohto roku ubehlo 55 rokov, ako sme my žiaci niekdajšej 7. tr. Slovenského gymnázia v Petrovci boli roku 1951 na školskom výlete na ostrove Brač, presnejšie v prímorskom mestečku Sumartin a ešte presnejšie na výlete do Seliec, po stopách spisovateľa Martina Kukučína... Spomienky na tento výlet oživil celkom náhodilý a naozaj neobyčajný svedok. Je z bračského kameňa a celých 55 rokov (od apríla 1951) mlčal, nedal vedieť, čoho je svedok. Akoby čakal akurát tých 55 rokov, priam deň a mesiac. Presne v apríli roku 2006 dal sa totiž nájsť v jednom z gymnaziálnych kabinetov. Celé desaťročia taký nedotknutý a vari aj nedotknuteľný čakal svoj čas. Dokonale zaprataný kabinetovým inventárom. Len vám raz tu, bolo to vari 20. apríla, zazvonil u mňa telefón. Profesor Boldocký, tak trochu záhadne nastrojeným hlasom, sa ma z gymnázia spytuje, či náhodou nie som z tej generácie, čo bola v apríli r. 1951 na Brači. No pravdaže, boli sme tam, boli, celá naša trieda, dvadsiati piati žiaci – s triednym profesorom Michalom Filipom a s profesorom slovenčiny Jánom Kmeťom, aj s Ančurkou, Kmeťovou mladou manželkou. (...) Mne sa v hlave, ako sa tak pozerám na tento jedinečný spomienkový predmet, hlási otázka: Komu po nás, keď sa aj my ešte žijúci pominieme, bude táto tabuľa mať čo povedať? Nuž bude ako bude, ale kiežby aj po ďalších 50 rokoch mala komu povedať, že vtedy aj vtedy žiaci petrovského gymnázia, predkovia tých prípadných príducich gymnazistov, boli, hľa, akoby nič na jednom z vtedy juhoslovanských ostrovov Jadranského mora, že chodili po uličkách dedinky Selce, že si „na tvári miesta” dopĺňali predstavy o živote Martina Kukučína v tomto prímorskom kraji, ale aj o skutočnej scenérii príbehov z jeho románu Dom v stráni. (...) Turistika bola vtedy v Sumartine iba v plienkach. Zvôkol-vôkol nedotknutá, kamenistá ostrovná príroda a pri mori zopár tých drevených akože parkových lavičiek. Ale veď my sme vtedy cestu na jadranský ostrov ani nemerali kvôli tomu, aby sme tam vyhrávali nejakých turistov. Kdeže! Bola to len akási pešia turistika. Keď nám naši hostitelia vysvetlili, kde leží dedinka Selce a ktorá cesta ta vedie, už aj sa stúpalo. Súdruhovia profesori stúpali s nami, raz s jedným, raz s druhým hlúčikom. Ako sme tak stúpali do kopca, občas sme pozastali, obrátili sa

| " & |michal úvaha " viera gombár benková |

DVADSAŤ S VAMI jh & archív ROKOV vieryandrej benkovej lomen, | foto: supa rajstiak music box

pohľadom späť, aby sme takto zhora obdivovali nekonečnú, večne sa vlniacu morskú hladinu. Celý ten priestor pred nami, to bolo šíre more, samá voda, akési morské zákutie. Selcia sme potom v skupinkách navštevovali deň čo deň. Už zo školy sme vedeli, že Matej Bencúr po štúdiách medicíny v Prahe odišiel za lekára do Seliec na Brači a že sa bol oženil s tamojšou mešťankou Pericou Didoličovou. Teraz sme sa so staršími obyvateľmi Seliec zhovárali o ich doktorovi, o tom, ako ich šor dottór, šor Mate (Matej Bencúr) liečil, aký bol ľútostivý voči chudobným pacientom, ukázali nám aj pamätnú tabuľu na mestskom dome v Selciach, na ktorej je 55-ročný svedok z Braču zapísané: Ovdje je radio Dr. Matej Bencúr (Martin Kukučín) općinski liječnik i svojim „Dom u stráni” ovjekovječio Selce. Rozprávali nám o hrdinoch a hrdinkách románu Dom v stráni, vlastne o skutočných dedinských postavách, ukazovali nám, kde kto z nich býval, chodili sme po opustenom panskom dome Didoličovcov (v románe je to dom Dubčićovcov), na nádvorí tohto domu sme si presne predstavovali, kde na osudnej rodinnej zábave stála Katica, kde Niko, kde jeho matka šora Anzula, a dozvedeli sme sa aj čo-to o hrdinke Dorici, novej láske Nika Dubčića. Ochotní a zhovorčiví Selčania nám dokonca ukázali aj cestu, kadiaľ sa v časoch, ktoré Kukučín zobrazuje v svojom románe, chodievalo dolu k prístavu, zväčša na somárovi, cestu, na ktorej aj Katicu spisovateľ opísal, ako tadiaľ chodila. Z Dejín slovenskej literatúry síce vieme, že román Dom v stráni Kukučín písal ešte na prelome 19. a 20. storočia, ale tá cesta aj za nášho pobytu v Selciach bola napodiv ešte cestou, ibaže zanechanou, lebo medzičasom Selcia boli s prístavom už spojené rovnou asfaltovou cestou. Aj my sme sa po tej starej ceste pustili vari iba raz a isteže to po dlhom čase boli aj jediné ľudské kroky tou zarastajúcou a hrboľatou cestou. Nuž ale boli sme a videli sme. Pri tých našich obchádzkach a vychádzkach do okolia Seliec a Sumartina sme sa tak dostali aj k sumartinskému kameňolomu, kde sa už vtedy dobýval známy bračský kameň krémovo žltej farby. No a tam nám, iste hrdí na svoj prírodný dar, kamenárski robotníci vyhotovili túto pamiatkovú tabuľu, ktorú sme, pravda, s radosťou a vďakou prijali. No ktorá potom takto celých päť desaťročí ležala kdesi zabudnutá a zaprataná. Spravodlivá vec neskape, hovorí staré porekadlo a teraz sa to aj potvrdilo. Lenže mohlo sa aj nepotvrdiť. Mohla sa tá tabuľa a my všetci spolu s ňou na večné veky prepadnúť do morských hlbín. Totiž ten náš pobyt na Brači mal veľmi dramatické finále. Sumartin sme opúšťali jedného zvláštne pekného nedeľného rána. Morská hladina bola hladká a v ranných slnečných lúčoch lesklá ako zrkadlo. Pre nás to bolo čosi nevídané. No prímorčania tento úkaz nevnímali ako nádheru. (...) Dr. Mária Myjavcová Pútavá esej renomovanej jazykovedkyne Dr. Márie Myjavcovej v č. 4 / 2006 prostredníctvom kamennej tabule vracia čitateľov na začiatok 50. rokov a prenáša ich na ostrov Brač, kam po stopách spisovateľa Martina Kukučína šla skupinka gymnazistov so svojimi profesormi.

Najstarší dom v Petrovci Najstarší dom vystavaný v Petrovci ešte v ďalekom roku 1856 bol zapísaný pod číslom 760, keď sa robil prvý úradný zoznam; tie predchádzajúce boli povinnosťou kňazov a notárov a obyčajne sa všetko zapisovalo do písanky. Majiteľ najstaršieho domu bol Paľo Kočiš, potom dostal nové číslo, omnoho vyššie

ako predchádzajúce, dedina rástla a zastavané boli aj nové ulice. Jeho nové číslo už bolo 1147... A koľko bolo v našom Petrovci vtedy obyvateľov? Necelých 7000, ale s tendenciou príchodu a odchodu. Veľa sa odsťahovalo na zárobky do Ameriky, emigrácia bola teda v zostupe. Ľudia húfne odchádzali do zámoria, kde pracovali v železiarňach, na farmách, ale pred prvou svetovou vojnou prichádzajú späť; začína sa aj tam ťažký život robotníkov a ekonomická kríza. Doma sezónni nádenníci a poľní robotníci sa už združujú a pripravujú štrajky a protesty... Nový nepokojný duch doby cítiť na poliach, najmä v okolí Subotice, Temerina a na veľkých boháčskych majetkoch sú časté štrajky. Rok 1905 bol rokom volieb, zvíťazil slovenský kandidát Milan Hodža, ale už nasledujúci rok, teda 1906, začína

sa cítiť tvrdá päsť pomaďarčených úradov a nerozumná politika Rakúsko-Uhorska k menšinám... Preto i toľká emigrácia a odchod z vlasti... Takto Petrovec vošiel do povestného 20. storočia: s pocitom víťazstva na voľbách v Kulpínskom volebnom okrese s kandidátom – víťazom Dr. Milanom Hodžom, s rozmachom chmeliarstva a kupectva, ale i s veľkou zmenou, keď ide o tradičnú a pokojnú tvár rozložitej dediny – s nárastom chudoby i robotníctva sa zrazu ocitol na križovatke zmien. Aj malé starodávne domce a medzi nimi i ten najstarší pod číslom 1147, aké sa zachovali najmä v časti Imrovej a v nasledujúcich uličkách, už boli v novej dobe prežitkom.. Viera Benková Prebrané z Roviny 10 / 2006.

Pieseň ako úľava Mária Faďošová (Cechmajstrová) zo Selenče, Marka, ako ju všetci poznajú v Selenči, je určite známa i mnohým z vás – Neselenčanom... Na jej tvár si určite spomínate z televíznych obrazoviek a jej rozpoznateľný hlas vám je známy i z rozhlasových vĺn. Máriu spev veľmi baví, ale sa mu nikdy profesionálne nevenovala. Je to iba jej záľuba, ktorej sa naplno oddala a ktorej všetko vo svojom živote prispôsobila. Prvé verejné vystúpenie, ktoré malo širší význam, mala Mária roku 1985 na XV. ročníku Súťaže o slovenskú hudobnú tvorbu v Selenči. Vtedy zaspievala detskú skladbu autora Jána Dobríka Aký je krásny tento svet. Týmto bol ľad prelomený a odvtedy sa zaradila medzi pravidelné speváčky na tejto súťaži. Najprv to boli iba ľudovky a neskôr pribudli aj tanečné skladby. Z jedného takého selenčského programu Marka Mária Faďošová postúpila ako predstaviteľka svojej osady na Stretnutie v pivnickom poli. Potom sa ešte dvakrát zúčastnila na tomto festivale a dvakrát si odtiaľ priniesla aj ceny. Na jubilejnom tridsiatom pivnickom festivale si vyspievala druhú cenu odbornej poroty a o rok neskôr ÖÖ získala tretiu.

music box ÖÖ

andrej lomen, foto: supa rajstiak DVADSAŤ ROKOV

Nasledovali roky, keď Mária pravidelne spievala na Súťaži o slovenskú hudobnú tvorbu. I ľudové, i tanečné pesničky. Spievala aj na vlaňajšom koncerte obnoveného festivalu Zlatý kľúč v Selenči a aj na festivale nových slovenských lyrických skladieb v Kulpíne. So vznikom Komorného zboru Zvony v Selenči sa Márii ukázala príležitosť zdokonaliť spev a zároveň to bola šanca na časté a rôzne vystupovania. Mária túto šancu naplno využila. So Zvonami absolvovala rôzne potulky za piesňou ako doma, tak i v zahraMária ako účastníčka ničí. Najkrajšia pamiatka jej zoStretnutia v pivnickom poli stala na vystúpenia v Slovenskej republike, keď Zvony spievali na súťaži zborov vo Vranove nad Topľou, kde sa jej dostalo zvláštne uznanie za prednes, a na vystúpenie na Branči, kde spievala pred asi troma tisícami ľudí. Prezradila nám, že akurát z toho má najväčší pôžitok, keď spieva pred veľkým počtom ľudí. (...) Juraj Berédi Ďuky Portrét Selenčanky Selenčanom alebo téza o tom, ako najvýstižnejšie dočariť osobu niekoho, koho aj osobne dobre poznáme. Juraj Berédi Ďuky sa na stranách Roviny prejavil i ako dobrý fotoreportér a autor titulných strán.

U jubilanta Pavla Grňu Učiteľ Pavel Grňa pre vojvodinskú Slovač nie je neznámou osobou. Už samým tým, že sa školil v Báčskom Petrovci, kde bolo žiakov takmer zo všetkých slovenských prostredí. Intelektuálna povaha, ktorou okúzľoval, osobný šarm, ktorý vlastnil, boli jeho hodnoty, ktorými ľahko získaval priateľov, spolubesedníka alebo aspoň korektnú známosť. Tu získal početných priateľov, známych, ale i tých, ktorí mu predvídali literárne úspechy. Už ako horlivý aktivista Sládkoviča odhaľoval svoje záujmy v širokej oblasti kultúry, ale i sklon k literárnej činnosti. Predovšetkým Pavel vtedy mnoho čítal, ale robil i literárne pokusy. Každý zdolaný schod vyššie bol mu podnetom nezastať, ale aj ďalej sledovať trasu započatej cesty. Ako zrelý muž v učiteľskom povolaní získava existenčnú istotu. Mimo povolania čoraz viacej sa snaží vyhovieť spisovateľskej vášni. Píše poviedky a tu a tam i básne. V širšej verejnosti je však známy ako prozaik. Spod jeho pera vyšli zbierky poviedok Zrenie a Prsteň, ako i román Prázdniny v poli. Jeho pozornosti neunikli ani tí, s ktorými sa dennodenne v škole stretal – deti. Pre nich uverejnil zbierku poviedok Jarabý vtáčik, Dve Marky a Jurko a Stred sveta. Po vzniku časopisu Rovina pomerne dlho tu uverejňoval drobnú prózu. Naša čitateľská verejnosť sa stretávala s jeho prácami aj v kalendároch, ale i na početných stretnutiach so spisovateľmi v mnohých našich prostrediach. Čítanie vrcholných diel z poézie a prózy, potom i vlastná literárna činnosť rozšírili jeho záujmové horizonty aj na iné oblasti umenia. Predovšetkým na divadelné. V jeho očiach divadelné umenie zahŕňa v sebe širší počet umeleckých činností. Napríklad hudbu, architektúru, výtvarníctvo, dramaturgiu, pohyb, herectvo... Zladené v divadelnom predstavení ponúkajú divákovi kompletný zážitok. Už ako malý chlapec Pavel sa pomerne často dostával na kysáčske divadelné predstavenia. V jeho pamäti ešte i dnes sú 12

S VAMI

"& | "michal viera benková gombár |

pomerne čerstvé spomienky z predstavení: Kamenný chodníček (Urbánek), Tri vrecia zemiakov (Korbačka), Bačova žena (Stodola). Na dosky, ktoré život znamenajú, ho dostala učiteľka Mária Slavková v jednej kratšej scénke. Pavel bol výborným žiakom a takí vždy vlievajú nádej, že práca s nimi bude úspešná. I bola. Po skončenej základnej škole jeho otec odhalil v ňom spoľahlivú zaujímavú stálosť, nuž mu zaistil gymnaziálne školenie v Petrovci. Pre Pavlov pobyt v Petrovci hmotného základu nebolo. Predávajú dom a sťahujú sa do Petrovca. Spomína si, ako sa dostal do skupiny žiakov, ktorých profesori Ivan Križan a Ján Pavelka zapojili do bábkového divadla. Urobil si bábku, zostrojil ju pre scénu a z neho sa stal vodič marionety v hrách Loptička poskočka a Uhliar. Tým sa však jeho herecká vášeň netlmí, ale vzrastá. Bývalý Somorov dom s jestvujúcou sálou predstavujú miesto jeho dospelšieho divadelného krstu. No v jeho pamäti sú najživšie spomienky na divadelnú hru Hrob lásky (Urbánek) z dvoch dôvodov. Po prvé, dom kultúry v Petrovci bol takmer skončený. Hľadisko bolo vystrojené stoličkami, zostalo ešte uschopniť scénu. Nebolo tam ešte podlahy. Pod vedením baťka Arňaša údernícky to robili žiaci. Úspešne to ukončili tak, že sa na javisku mohlo vystupovať. Druhou vecou bola vyrieknutá kritika režisérovi, profesorovi Jánovi Kmeťovi, či je primerané uvádzať budúcich kultúrnych pracovníkov do divadla prostredníctvom urbánkovského mysticizmu?! Michal Gombár Fotografie z archívu Pavla Grňu Vzácny kronikár kysáčskej minulosti i súčasnosti – učiteľ na dôchodku – Michal Gombár spracoval množstvo obdivuhodných tém. Jednou z nich bol i učiteľ a spisovateľ Pavel Grňa, tentoraz z pohľadu divadelného. Celý článok je v Rovine č. 3 / 2007.

Kde Hudec, tam hudec…

Hudba to ako osud, dostala sa im do vena

Keď sa zaoberáte niečím, čo vás baví, a pritom vám aj hmotné výdobytky ponechá a k tomu aj vaše priezvisko je funkčné, to musí byť pohoda. Kde Hudec, tam hudec… Hudec podľa Slovníka slovenského jazyka je ten, kto hrá na hudobnom nástroji, hudobník, muzikant. Ján Hudec Padinčan, dnes už 75-ročný starý pán, sa kamarátil s harmonikou vyše 40 rokov. A mládenčil sa v rokoch ťažkých, štyridsiatych minulého storočia. Narodil sa 14. februára 1932. – Mnoho vody pretieklo Dunajom, keď som zvedel, že moje narodeniny sú v Deň zamilovaných. Možno práve preto u mňa rokami pretrváva tá velikánska láska k hudbe, – na úvod povedal o sebe kedysi chýrečný Maďo, známy v Padine a v jej okolí.

Hudobníci v úzadí a zbožňovatelia vpredu (Ján Hudec druhý sprava)

| " & |michal úvaha " viera ďurovka benková |

DVADSAŤ S VAMI jh & archív ROKOV vieryandrej benkovej lomen, | foto: supa rajstiak music box

Od malička rád spieval a ako mladučký sluha v jednej padinskej rodine zdedil lásku k hudbe. Rodičia mu boli dobrí a ako sám vyznáva, kúpili mu prvú harmoniku, keď mal sotva 16 rokov. Bola to dvaapolradová Hohnerova diatónka. – Zdá sa mi, že som ani po zemi nechodil, priam som letel ako vtáča. Ja, Jano Hudec Maďo mám meške, to bola ozajstná radosť, – melancholicky si pripomenul obdobie spred polstoročia. Bol opravdivým zanietencom hudby a už spomínané krízové, povojnové roky spolu s ďalším hudobným nadšencom klarinetistom a čobanom Martinom Tordajom často rozveseľoval dedinskú mládež. Život však išiel vpred a Ján Hudec sa roku 1956 zamestnal na družstve. Zapájal sa a aktivoval v hudobnom živote Padiny. Na družstve si založili orchester. Maďovi to vyplnilo srdce. (...) Keby sa udeľovali uznania harmonikárom, tak by jedno veľké, veľmi veľké uznanie malo patriť práve Jánovi Hudecovi. Za všetko, čo urobil. Veď predsa nebolo ľahko voľakedy byť meškárom v dedine. A Maďo zotrval. Kde (Ján) Hudec, tam hudec (meškár) … Martin Širka Veríme, že sa v čísle 4 / 2007 Martinovi Širkovi s radosťou písali riadky o hudobníkovi Jánovi Hudecovi z Padiny, ktorého životnou vzpruhou bola harmonika...

Treba chcieť, treba smieť... Vážený

pán šéfredaktor, čierny chlieb ste mi položili do kapsy, keď ste ma vyzvali napísať tento úvodník. Niežeby som nemal o čom písať. Celý svoj pracovný vek som odpracoval v osvete, a to prevažne na postoch, z ktorých široko a ďaleko vidieť problematiku v tejto, pre našu menšinu tak dôležitej činnosti. Tú problematiku sledujem aj podnes, hoci som už trinásty rok vo výslužbe. Lenže... Na odchode do výslužby som si vytýčil zásadu, že vo verejnosti nikdy nebudem hovoriť o osvetovej problematike. Nebolo by to fér voči tým, ktorí dnes pracujú na tom, čím som sa ja kedysi zaoberal. Mohlo by sa to, nedajbože, pochopiť ako kritika, ako miešanie sa do ich práce. A oni beztak problémov majú neúrekom aj bezo mňa. O čom potom písať? Hádam len nie o tom, do čoho sa nevyznám. Prinútený som teda narušiť svoju zásadu a písať o osvetovej problematike v presvedčení, že dnešní osvetoví dejatelia pochopia moje dobré úmysly a odpustia mi. Za mojich čias sme mali hodne peňazí, niekedy až nadbytok, ale zato bol citeľný nedostatok spolupracovníkov: rozličných odborníkov školených po slovensky, autorov učebníc, otázka prekladateľov bola do neba volajúca... Dnešní pracovníci v osvete nezápasia s tým, s čím sme zápasili my, ale s financiami a reštriktívnymi predpismi týkajúcimi sa práv menšín na školenie v materčine... A ako to už býva, stalo sa to, čo sa v takýchto podmienkach muselo stať: prinútilo osvetových dejateľov čeliť všetkými silami a spôsobmi zhubným okolnostiam, predovšetkým založením Asociácie slovenských pedagógov. Avšak táto forma by neznamenala mnoho, keby celková činnosť osvetových dejateľov nebola prerástla na novú kvalitu – hnutie. Výdobytok, ktorý si treba uctievať a všemožne podnecovať. Teraz je pred osvetovými dejateľmi nová fáza, keď ďalšie plány nebude viacej možné fundovať iba na nakopených skúsenostiach a vedomostiach, keď už nepostačí „svoje takpovediac hlboké dumanie a rozmýšľanie”. Aj v minulosti dumali a rozmýšľali mnohí u nás a vo svete. Výsledky ich rozmýšľania čakajú na terajších osvetových dejateľov. Pevne verím, že si to

uvedomia, že príležitosť využijú a, ako prvé, neodkladne vypracujú odborne fundovanú koncepciu vyučovania slovenčiny u nás. S úctou Andrej Čipkár Vzácne riadky v úvodníku z č. 5 / 2007 od Andreja Čipkára, známeho autora reportáží a cestopisov, ktorý precestoval takmer celý svet...

Emil Klobušický – náš prvý filmár V tomto roku oslavujeme 75. výročie založenia MSJ. O význame a poslaní našej Matice napísali (a budú ešte písať) povolaní historici a odborníci, ale aj radoví matičiari, bez ktorých matičného života nebolo a nebude. V tomto príspevku vám chcem priblížiť priekopníka a učiteľa filmovej produkcie a fotoprodukcie vojvodinských Slovákov Emila Klobušického. Emil Klobušický sa narodil 15. marca 1908 v Kulpíne ako šieste dieťa Gustáva Klobušického z Gemera (Malé Hyby), farára v Kulpíne. Navštevoval Gymnázium v Petrovci a Učiteľskú školu v Sombore. V rokoch 1928 – 1938 pôsobil ako učiteľ v Kysáči, potom do roku 1945 v Kulpíne a v rokoch 1945 – 1961 v Pivnici. Stadiaľ odišiel do Bajše, kde aj zomrel 21. apríla 1983. Roku 1938 pri Ľudovovýchovnom a národopisnom odbore MSJ bola založená filmová sekcia – vedúcim bol učiteľ E. Klobušický. Ján Čajak ml. v jednom zo svojich textov uvádza: „...fotoamatér E. Klobušický ma pri jednom rozhovore v Kulpíne upozornil, že pomaly zaniká pôvodný kroj, strácajú sa obyčaje a či by sa toľká krása nemala nejako zachovať nielen v múzeu, ale aj na filme.” A tu sme pri zrode matičného filmárstva. MSJ mala vtedy dosť peňazí na zakúpenie filmovej kamery a filmov. E. Klobušický začal nahrávať snímacím prístrojom s kazetou a cievkou len na 12,5 m filme. Ak tento údaj vôbec niečo znamená pre dnešné generácie s digitálnymi kamerami! (...) Náš filmový priekopník E. Klobušický už roku 1932 začal premietať filmy pre školské deti a vo večerných hodinách aj pre dospelých (premietací prístroj si kúpil sám). Filmy si vypožičiaval z Hygienického ústavu v Záhrebe a v Novom Sade a z Československého veľvyslanectva v Belehrade. Boli to filmy „poučné, hospodárske, zábavné, ľudovovýchovné a zo zdravotníctva”. Neskoršie pribudli aj autorské filmy E. Klobušického. Pred premietaním filmov vždy bola prednáška, najčastejšie J. Čajaka ml., z dejín, literatúry, alebo na ľudovovýchovnú tému. Príchod „filmárov” bol veľkou udalosťou pre dedinu a návštevnosť bola obyčajne okolo 250 osôb. E. Klobušický filmoval každodenný život: svadbu v Selenči, odhalenie pomníka obetiam prvej svetovej vojny v Pivnici, žatvu v Kulpíne, matičné stretnutia, detský domov, tzv. sirotinec v Kovačici, sokolskú slávnosť v Kysáči atď. Na filmový pás E. Klobušický nahral 1. októbra 1939 i odhalenie pomníka Svetozarovi Miletićovi na Námestí slobody v Novom Sade a, ako mi povedali vo Vojvodinskom múzeu, kde som nahrávku odovzdal, je to jediný filmový záber tejto udalosti. (...) Ján Struhár ÖÖ Známy televízny redaktor a pracovník v oblasti kultúry Ján Struhár so záujmom skúmal nášho filmového priekopníka – kulpínskeho učiteľa Emila Klobušického. Tento dokumentárny článok prináša Rovina č. 9 / 2007.

music box

andrej lomen, foto: supa rajstiak DVADSAŤ ROKOV

|"& S VAMI

Čaplovičove deti mi boli ako vlastné

ÖÖ

(Anna Šifelová, rod. Gurínová, 1882 – 1964)

Občas

prechádzam vedľa hrobky pána farára Jána Čaploviča na kovačickom cintoríne. Neďaleko odtiaľ v pokoji odpočíva i moja stará mať Anna Šifelová. Ona totiž za svojho čestného a dlhého života k hrobu pána farára neraz položila kyticu kvetov a sklonila sa k modlitbe. Takúto úctu k zosnulému vyjadrovala hádam ako vďaku za to, čo za života vykonal voči nej. Čo vlastne tomu predchádzalo? Večné ľudské otázky, aké si často kladie nejeden z nás. Osobne na ne sa mi iba čiastočne dá odpovedať, s vedomím, že takéto smerovanie k minulosti by nemalo zmysel predstavovať si. Preto táto skromná historka je vlastne súkromná povesť skutočnej postavy, zaznamenaná na historickom úzadí začiatkom 20. storočia. Na fotografii vítania pána farára Jána Čaploviča, v húfe ľudí pred školou v Kovačici roku 1904, objektívom fotografického aparátu nebolo zaznamenané, že v rodinnom kruhu pána farára bolo i šesťmesačné bábätko. Zbalený do hodvábneho ručníka, v náručí pestúnky, mladej Anny Gurínovej, bol to Čaplovičov prvorodenec Janko. Nie náhodou pátral som po tejto udalosti, o ktorej mi stará mať neraz rozprávala a zdôrazňovala, že Čaplovičovci boli jej druhou rodinou. Hovorila mi: „Váž si ich a pamätaj na dobré skutky a posolstvo, ktoré vykonali pre nás.” Ten prvý, vážny skutok udial sa v roku 1903 na Slovensku, v Zárečí pri Púchove. Ján Čaplovič tam bol vtedy farárom a manželka Mária učiteľkou. Keď pani učiteľka zostali v požehnanom stave, do domu potrebovali pomocníčku – slúžku. Asi náhodou rozhodli sa pre najstaršiu dcéru Annu (rod. Bechro) a Martina Gurínovcov z neďalekej Vydrnej pri Lúkach pod Makitou.

Rodina Juraja Hrušíka, Anna Gáliková (dolu) a Jozef Šifel (stojí za ňou) vo Vydrnej roku 1957

Anna Gurínová (narodená 9. augusta 1882) so svojimi 21 rokmi po prvýkrát opustila svoj rodný domček pri potôčku, rodičov, brata a tri sestry. Vyronila slzy za zelenými lúkami, na ktorých strávila svoje pokojné detstvo, za kravičkou, ktorú hojne opatrovala, a s batôžkom vlastnej dobroty pobrala sa preč. Po roku strávenom na fare v Zárečí stálo pred ňou osudné životné rozhodnutie. Zostať v rodnom kraji, vydať sa, založiť si rodinu a starať sa o život ako skôr, alebo ísť do neznáma. Ta niekam, na Dolnú zem, kam za prácou smerovala rodina pána farára Čaploviča. Ako mi v spomienkach na ten čas neraz vyznala moja stará mať, rozhodujúca bola nesmierna láska k maličkému Jankovi, srdečný a úprimný vzťah manželov Čaplovičovcov k nej a osobná povinnosť odvďačiť sa im ďalšou prácou. (...) S úctou k starej mame Jozef Šifel ml. Spomienkový článok Jozefa Šifela mladšieho, v ktorom si zaspomínal na svoju starú mamu Annu Šifelovú, rod. Gurínovú, ktorá sa r. 1903 spolu s rodinou pána farára Jána Čaploviča zo Slovenska dosťahovala do Kovačice ako pomocníčka a tu natrvalo zostala. Pútavé čítanie v čísle 9 / 2007.

michal |" ďurovka| viera benková scéna|

Dobrá aj do týždňa trvá Viac

ako tisíc divákov, vyše sto priamych účastníkov – rozosmiatych, rozospievaných a roztancovaných deťúreniec vo voľakedajších krojoch a desiatky nápomocných rodičov i starých rodičov sa štyrmi svadbami (z každej „hasičskej” štvrte po jedna) pričinilo v prvú septembrovú či poslednú prázdninovú nedeľu (2. 9. 2007) o nezabudnuteľný zážitok na námestí pred hotelom. „Taká svadba v Kovačici ešte nebola,” vyhlásil pre Rovinu hlavný organizátor krásneho podujatia – hry detí na svadbu – Pavel Baláž, predseda tamojších matičiarov. Usporiadateľ to dobre pozná. Hral a spieval na viac ako 300 svadobných slávnostiach, s menovcom Tomášom zbieral, zostavoval a pred desaťročím aj vydal nádhernú knihu slovenských ľudových piesní... Dobrá svadba vraj do týždňa trvá. Aj detské veselie sa začalo týždeň skôr, keď v kovačických rodinách družbovia volali a zváč vinšoval zvolávací vinš: „Vážený a chválitebný kráľ Šalamún medzi mnohými sentenciami povedali tieto slová...” Vo štvrtok navštívil drobizg aj inštitúcie okresu, školy, redakcie, poštu, banky... Jedinečné víkendové pestrofarebné divadielko sa pohybovalo ulicami pod drobnohľadom oddychujúcich starších spoluobčanov, ktorí im zo srdca nadŕžali, povzbudzovali ich... Na udalosť, ktorou žilo celé mestečko, boli vyparádené nielen nevesty a vyzdobení nie iba ženísi; starostliví starejší zbierali milióny a nazbierali miliardy natancovaných peňazí (z čias hyperinflácie); usilovné kuchárky sa postarali o nábytok ku svadbe; veselí krčmári chystali nápoje; štedré svatky nešetrili s darčekmi; družice ponúkali chutné herovky, rožky, špricky, šišky, po zeleze a oblátkovo koláča; družbovia a zváči sa zase hrdili opletenými krivankami, neraz aj spevom prehlasovali svadobnú muziku, a nechýbal ani obľúbený tanec s metlou... (...) Ján Špringeľ O vydarenom podujatí v Kovačici, ktorým sa oprášil od zabudnutia starý zvyk na dedinách – hry zašlých čias, v č. 10 / 2007, písal spolupracovník Ján Špringeľ.

Čo je to tá tvoja „fortikultúra”?! Nedávno

bola u nás. Keď otvorila bránu, prvé, čo povedala, bolo: – Aký krásny, veľký dvor... Dal by sa pekne upraviť... Keby to povedal hocikto iný, možno by sme tú konštatáciu boli pochopili ako narážku na to, že si nevieme rady s vlastným dvorom. Ale keďže to zahlásila pani s diplomom krajinného inžinierstva čiže inžinierka pejsážnej architektúry Viera Turčanová z Hložian, ktorej pracovná skúsenosť bola vlani korunovaná penziou, tento monológ nám pripadal skôr ako dotyčnej profesionálna deformácia. Niečo podobné, ako keby sa na ulici lekár človeka, ktorý krváca, opýtal, čo mu je. Na moju otázku, či je v tej miere deformovaná prácou, že si nedokáže odpustiť a nekomentovať to, čo vidí na dvore, na priedomí, v kvetinovej záhradke, odpovedá, že si všíma všetko, občas aj niečo povie, poradí, ale sa nikomu nesnaží nič vnucovať. – Ja naznačím a nech si potom každý robí po svojom, – dodáva. Predpokladá, ako hovorí, že by ju jej práca bola ešte viac deformovala, keby ju po tie roky vykonávala. Lenže ona, od-

| " & juraj úvaha | " pucovský viera benková |

DVADSAŤ S VAMI jh & archív ROKOV vieryandrej benkovej lomen, | foto: supa rajstiak music box

borníčka krajinného inžinierstva, viac robila iné, ako svoju vlastnú prácu. Takže sa, predpokladám správne, a hovorím jej, počas aktívnych rokov služby nestačila dobre „vyprázdniť” z toho, čo pozbierala na fakulte, ale ani z toho, čo sa v nej zakódovalo geneticky.

Prvá hložianska ekologička, „svieža” penzistka, vlani na jar v akcii vysádzania stromkov

– Máte pravdu. Mojím odvekým prianím bolo robiť v projektovom úrade, mať svoj stôl, na ňom v zime kresliť parky a v lete to realizovať, vysádzať stromy, kríky, kvety... A keď park zbujnie, potom byť hrdá na to, že „ja som to stvorila...”. Lenže ja som sa, žiaľ, v dostatočnej miere neuplatnila v krajinnom inžinierstve. Mienim, že dôvodov je viac. Buď som nebola nadostač úporná, aby som si našla prácu, na ktorú som sa uschopnila, alebo mi to jednoducho prekazili roky, v ktorých sa očakávala moja verejná afirmácia v odbore. Tie neboli ani trochu ľahké, ani najvhodnejšie. Okrem toho my sme boli iba štvrtá generácia krajinných inžinierov, ako hovoríme, pejsážnych architektov, bol to nový smer na lesníckej fakulte, ktorému všetci dobre ani nerozumeli. (...) A. Dudášová

kroje, ktoré sa sto rokov dozadu nosievali vo Vojlovici. Máme však nádej, že v budúcnosti sa aj to uskutoční a že ten očakávaný dom časom predsa len vznikne. Tetino Annino srdce by sa istotne naplnilo nesmiernou radosťou, ak by sa tento dom vystaval, keďže si ona zo svojho vlastného domu urobila etnodom. Nakukla som aj sama do jej kráľovstva, kde sa nachádza všeličo – od rôznych výšiviek všelijakých veľkostí a vzniku až po všeličo iné. Sú tam aj vojlovické kroje, ktoré sa nosievali pred 80 rokmi: do poľa a po dome, na tanec, do kostola, na svadbu a inde – a to od jari až do zimy. V jednej izbe ma privítali bábiky, ktoré akoby mi hovorili: Vitaj v minulosti Vojlovice. Každá má svoje meno: aj tá v dievčenskom kroji, aj tá v svadobnom, ba aj tá v čepci, ako aj to bábätko vo vankúšiku, do ktorého ho teta Anna z lásky zabalila. Je to jej najväčšie bohatstvo a je to niečo, čo ju vypĺňa a niečo, čo chce zachovať od zabudnutia generáciám, ktoré prichádzajú. (...) Marína Hríbová Marína Hríbová sportrétovala Annu Kuchárikovú, ktorá sa snaží vojlovický kroj zachovať od zabudnutia. A nielen to je obsiahnuté v č. 11 – 12 / 2007.

V Boľovciach ešte stále sú Slováci V

Boľovciach ešte stále sú Slováci a hlboko verím, že keď prežili nereste posledného desaťročia, zostanú tu ešte dlho.

V úryvku z dlhšej reportáže Anna Dudášová v čísle 11 – 12 / 2007 píše o životnej púti inžinierky pejsážnej architektúry – Viere Turčanovej z Hložian, ktorá sa svojho odboru nevzdáva ani dnes, na dôchodku.

Vlastný dom ako etnodom Vo Vojlovici jestvuje žena, ktorá celý svoj život venovala zachovávaniu vojlovickej minulosti. Je to etnografka – teta Anna Kucháriková. Žiaľ, vo Vojlovici nejestvuje etnodom, kde by tamojšie výšivkárky mohli vystavovať svoje ručné práce ako aj

Teta Anna vo svojom obľúbenom kútiku

Boľovskí žiaci v Galérii Zuzky Medveďovej v Petrovci

Totiž 24. novembra t. r. na Základnej škole Branka Radičevića odštartoval projekt pod názvom Zachovávanie slovenskej národnej kultúry v Boľovciach v inštitucionálnych rámcoch. Je jedinečný z viacero dôvodov, a preto aj hodný pozornosti. ÖÖ

Skupina herečiek

music box ÖÖ

andrej lomen, foto: supa rajstiak DVADSAŤ ROKOV

Na Základnej škole Branka Radičevića v Boľovciach sa teda ohľadom potreby zachovávania slovenskej národnej kultúry podnikli vážne kroky. Členovia školského rozvojového tímu jednohlasne schválili projekt, ktorý som navrhla ako učiteľka slovenského jazyka s prvkami národnej kultúry. Schválený bol aj na úrovni obecnej samosprávy a v úplnosti vyfinancovaný. Uskutočňuje sa po prvýkrát a značíme si v letopise školy, že táto osvetová inštitúcia konkrétnym závažným projektom zastáva menšinové práva v rámcoch svojej činnosti. Tak sa škola v Boľovciach stala jedinou školou na území Srbska mimo Vojvodiny, na ktorej sa koná výučba slovenského jazyka, a ktorá sa, vychádzajúc z lokálnych špecifickostí a potrieb Slovákov tuná žijúcich, snaží, aby tomu tak bolo aj do budúcna. V projekte je zaplánované zoskupiť žiakov zo slovenských rodín, ako aj tých, ktorí sú zo zmiešaných manželstiev, čiže majú bližšie príbuzenské styky so Slovákmi. (...) Viera Tomanová Viera Tomanová – spolupracovníčka a učiteľka z Boľoviec predostrela zaujímavý projekt, ktorého cieľom je permanentný „boj” o zachovanie slovenského materinského jazyka na tamojšej základnej škole a v samotnom prostredí. Slovenčina je i recitovanie, divadlo, spev, folklór, návšteva slovenských prostredí, ale i vzájomné spoznávanie sa a najmä komunikácia v materinskom jazyku (č. 1 – 2 / 2008).

Odchod z rodičovského domu na školy Keďže sa po skončení mojej štvrtej triedy základnej školy meštianka neotvorila v Erdevíku, naši ma dali do meštianky v Šíde. Mal som tam vydatú sestru, desať rokov staršiu, ktorú som mal veľmi rád, a asi aj ona mňa, lebo ma nikdy nebila a vari ani nehrešila. A keď ju na oddávkach v kúdoloch prachu viezli do Šídu, na bicykli som uháňal za vozmi až za dedinu a plakal za ňou. Aj mama pochádzala zo Šídu a mala tam všetkých najbližších príbuzných. Nešiel som teda do neznámeho sveta. Býval som u sestry, ale bolo mi ťažko rozlúčiť sa s kamarátmi, s ktorými som sa celé roky dovtedy hrával a chodil spolu s nimi do školy. V novom prostredí som poznal málo svojich rovesníkov a v myšlienkach som bol stále tam kdesi v našom dvore, na ulici, za dedinou... Cítil som sa ako bylinka vytrhnutá z prekrásnej kvetinovej záhrady a presadená do črepníka. Tej bylinke chýbala bohatá živná pôda a iné blízke bylinky. Chtiac-nechtiac, dlho bola odsúdená na živorenie. Naši občas aj prišli na voze do Šídu, ale ma nikdy nevzali domov. Plakával som za vozom, keď odchádzali, ale nič nepomáhalo. Aj sestra so švagrom občas odišli, obyčajne na bicykli, ale ja som len ostal nad mojimi knihami a školskými zošitmi. Ťažko mi je aj dnes pochopiť, prečo mi aspoň raz nedopriali ísť domov. Bolo to asi aj preto, že nebol nijaký sviatok, do školy sa muselo chodiť a autobusy nepremávali a ani autá neboli ako dnes. Príležitosť sa mi naskytla až na Vianoce, keď boli aj školské brány zavreté. (...) Daniel Dudok Do Roviny vždy prispievalo široké spektrum spolupracovníkov. Medzi vzácnych patrí i náš popredný jazykovedec – dialektológ Dr. Daniel Dudok, ktorý si v č. 1 – 2 / 2008 zaspomínal na dávne časy svojho detstva, keď pokračoval v školení mimo rodiska a je tu i svojrázne svedectvo o tom, ako zažil druhú svetovú vojnu.

|"& S VAMI

juraj pucovský | " viera | zábavy benková |

Nekaždodenná nekaždodennosť „Keď

som chodieval do školy, v nižších ročníkoch môj učiteľ nám často na hodinách prírodopisu čítal o živote zvierat zoológa Brehma,” hovoril mi mladý pán stolár Vladimír Slávik, inak biológ amatér. Vzápätí pokračoval: „A keď som ako výborný žiak na konci školského roku dostal knihu Ľuda Ondrejova Zbojnícka mladosť, nesmierne ma zaujala táto próza a najmä poviedka Sýkorka. Tento prozaický útvar, ako i Brehmov opis zvierat a ich život vliali sa mi do okruhu mojich záujmov a záľub, ktoré sa mi časom prehlbovali a podnietili ma skúmať ich vlastnosti, pozorovať ich život a nadovšetko mať radosť z poznania živého sveta prírody.” Vladimír Slávik na ceste „V poslednom čase do Fruškej hory záľubou mi je spoznať život nezvyčajného a nášmu národu neobľúbeného zvieratka tchora obyčajného (Putorius putorius). Začalo sa to tak, že občania našej osady sa dozvedeli o mne, že viem chytať tchory. To ma podnietilo a začal som čítať a rozmýšľať o tomto zvierati, o jeho živote a o tom, ako ho chytať. Najprv som si vymyslel klepec čiže lapadlo. Zhotovil som ho z doštičiek, dĺžka 90 cm, šírka 20 cm a výška 25 cm. Klepec bol v tvare kvádra, doň som namontoval mechanické zariadenie a na konci klepca som zhotovil malú klietku, kde som uzavrel myš alebo vrabca, čo mi poslúžili ako vábidlo, ako prostriedok pre zlákanie tchora. Keď sa tchor dostal do klietky, Tchor v klietke V. Slávika musel ísť po šikmej doštičke a vchod – otvor sa za ním zavrel. Tak bol tchor lapený. Do roka som takto chytil 15 až 20 tchorov. Klepec je zhotovený, prispôsobený na chytanie menších cicavcov až do veľkosti mačky domácej. Pokiaľ je klepec nový, ľahko sa chytí tchor i na živú myš. Hoci je bezmála slepý, navzdor tomu má vyvinuté ňuchové ústrojenstvo: zistí i vôňu ľudských rúk.” „Tento systematický, tichý a inteligentný cicavec je užitočný, pretože sa živí v prvom rade myšami a potkanmi. Škodlivý je, že domácim vtákom – kurám, holubom a iným vypíja vajcia. Najnebezpečnejší je, keď má mláďatá. Vtedy kvôli ich kŕmeniu zaškrtí i králika domáceho. Je veľkým páchateľom a krvilačnou šelmou, vrahom, ktorý zaškrtí viacej, než to sám potrebuje. Jeho prefíkanosť či inteligencia je i v tom, že sa vie vrátiť na miesto svojho činu aj po ôsmich dňoch, keď domáci zabudol na jeho krvavé výčiny.” (...) Vladimír Bartoš Foto: N. Stanković Rozličné okolnosti môžu ovplyvniť naše povolanie alebo záľubu. Učiteľ z detstva, prírodné prostredie alebo jednoducho gény. Vladimír Slávik, z Erdevíka je talentovaný stolár ale tentoraz v č. 9 / 2007 sa zmienil o jeho neobvyklej záľube.

DVADSAŤ S VAMI zábavy | |" úvaha "viera & benková juraj pucovský / jh |& archív ROKOV vieryandrej benkovej lomen, | foto: supa rajstiak

music box

Môj tisíci účastník Stretnutie v pivnickom poli má za cieľ pestovať pôvodnú slovenskú ľudovú pieseň a zároveň aj vychovávať mladých spevákov. Spomenutý cieľ si toto podujatie aj spĺňa. Tento festival v Pivnici prebieha od roku 1966 ako svojrázna prehliadka piesní a spevákov. Každý rok nám zahrajú žilky, keď počujeme tóny veselej a známej pesničky V pivnickom poli tri lipky, a keď pivnické javisko otvára náruč a prijíma do nej mladých spevákov a pestrosť krojov z našich osád. Už do tradície prerástlo tak obdivovanie krojov, ako aj hodnotenie speváckych takpovediac talentov, predstaviteľov spolkov a inštitúcií – prihlásených účastníkov. Festival v Pivnici rástol a vyvíjal sa tak, ako sa robilo v spolkoch, organizáciách a inštitúciách na tomto poli. V Pivnici sa každoročne stretávajú snaživci v oblasti speváckeho prednesu, keďže sa okrem piesne rovnako hodnotí aj interpretácia. Stretnutie v pivnickom poli je významné hudobné podujatie Slovákov, ktoré najprv bolo prehliadkou lokálneNa fotografii je tisíci účastník Miluška ho významu, ale čaBolehradská, Aradáč, v roku 2004, prvá sprava, v strede autor príspevku som nadobudlo širJán Čérný a Miluškina matka Anna, šie rámce. Dnes je rod. Bielisová to už prehliadka piesní a spevákov, ktorá predstavuje významné ohnivko v pestovaní a zachovávaní ľudovej pesničky v našich prostrediach. Už prvé kroky prehliadky mali svoju významnú náplň – zachovávať, zbierať a verejne prezentovať starodávne slovenské ľudové piesne, vyhľadávať mladých nádejných spevákov. Mali to robiť mladí speváci, ale aj všetci tí, ktorým záležalo na zachovaní tohto cenného folklórneho bohatstva. Takú náplň si prehliadka zachovala dodnes. Je potešiteľné, že staré slovenské ľudové pesničky zbierajú a pestujú mladí ľudia, čo je najlepšia záruka, že pretrvávajú. Veď mnohí speváci z pivnického javiska pokročili o stupienok, dva vyššie. Niektorí si vyšliapali cestu pred mikrofónom v rozhlasovom a televíznom štúdiu. Dostali sa k milovníkom ľudových piesní vo všetkých našich osadách. (...) Ján Čérný Ján Čérný sa vo svojich príspevkoch v Rovine zvlášť venoval festivalu Stretnutie v pivnickom poli a skúmal jeho význam. Jeden z jeho pohľadov v čísle 3 / 2008 bol i svojrázny štatistický prieskum, v ktorom dospel po zaujímavý údaj, že tisícim účastníkom na festivale v roku 2004 bola Miluška Bolehradská z Aradáča.

Žena obrovskej tvorivej energie Mgr. art. Kvetoslava Benková nie je neznámou mediálnej verejnosti. Hudobná dramaturgička, producentka, redaktorka v Rádiu Nový Sad, skladateľka, textárka, speváčka, hudobná odborníčka, ktorá k nejednej slovenskej vojvodinskej kultúrnej manifestácii či festivalu priložila tvorivú ruku, zberateľka slovenských ľudových pesničiek... Petrovčanka, ktorá aj kultúrnu panorámu rodnej osady silne poznačila, predsedníčka KUS Petrovská družina, ktorý pod jej odbornou rukou slúži na česť nielen Petrovcu, ale aj celej Báčskopetrovskej obci a aj vojvodinským Slovákom vcelku. Už pri narodení akoby jej sudičky do vienka dali spevácky a hudobnícky talent, lásku k tradičným kultúrnym hodnotám

Úsmevy troch hudobníčok...

nás Slovákov a ona túto lásku vedela vštepiť aj svojim deťom – dvom dcéram, Slovenke a Margaréte, ktoré tiež svoju profesijnú budúcnosť nájdu v hudobnom umení. Jedna ako dirigentka, druhá ako huslistka. Okrem toho obe sa vyskúšali nielen ako speváčky, ale aj ako skladateľky. Úspešne. Kvetoslava Benková vyrástla v rodine, v ktorej mali blízko k hudbe a spevu. Stará mať po otcovi Katarína Čániová mala prekrásny hlas a výborne si pamätala pesničky aj vo vyššom veku a jej otec Pavel Čáni bol rozhlasovým spevákom, ktorý v Rádiu Nový Sad nahral vyše 200 slovenských ľudových pesničiek, takže mala nielen po kom zdediť talent, ale oni jej poslúžili aj ako prví vzácni informátori keď ide o slovenskú ľudovú pieseň. Preto keď sa ju opýtate, ako sa dostala k zberateľstvu slovenských ľudových pesničiek – už má dve zbierky: Od Petrovca do Málinca, I. časť Svadba a Od Petrovca do Málinca, II. časť Priadky a páračky – kým tretia kniha Od Petrovca do Málinca, III. časť Balady je v tlači – nevedela by jednoznačne odpovedať. Všetko je to pospletané jedno s druhým. Už ako dieťa mnohé piesne poznala a spievala, neskôr, ako študentka, začala slovenské ľudové pesničky evidovať, a potom aj tvoriť vlastné skladby, ale zároveň všetko to, navyše práca v rozhlase, priviedlo ju k zaznamenávaniu toho, čo absorbovala počas celého života a k čomu sa dopracovala. Spomenuté zbierky slovenských ľudových piesní sú vlastne výplodom jej celoživotnej skúsenosti v oblasti hudobnej ľudovej tvorivosti. V zbierkach skutočnú kultúrnu hodnotu spoznal aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý finančne podporil jej snahu a v decembri vlaňajšieho roka v Klube slovenských spisovateľov v Bratislave usporiadal aj prezentáciu druhého zväzku, venovanú piesňovému materiálu z priadok a páračiek. (...) Katarína Melegová-Melichová Katarína Melegová-Melichová, predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku, sa celý rad rokov úspešne venovala redaktorskej činnosti a spod jej pera v č. 5 / 2008 vyšlo aj interview s Kvetoslavou Benkovou, našou významnou osobnosťou v oblasti kultúry, ktorej srdce dotĺklo v júni bežného roku.

Mladí Vojlovičania za svojimi koreňmi Vojlovickí

žiaci Základnej školy Bratstva a jednoty sa snažia zachovať si slovenský materinský jazyk a tradíciu. Práve preto tí žiaci, ktorí pravidelne navštevujú výučbu slovenského jazyka, vďaka podpore Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a Metodického centra Univerzity Mateja Bela pre Slovákov žijúcich v zahraničí a zahraničných študentov v Banskej Bystrici dostali sa na Slovensko – do Školy v prírode v Detvianskej Hute. V termíne od 6. do 19. apríla t. r. teda prebiehal 2. turnus pod názvom Kde sú moje korene. Okrem žiakov z Vojlo- ÖÖ

music box

andrej lomen, foto: supa rajstiak DVADSAŤ ROKOV

ÖÖ vice boli tam aj deti zo základných škôl z Maďarska. Učiteľky Eva Nagyová a Anka Kotvášová o pomoc poprosili i mňa, takže som sa na Slovensko dostala spolu s ešte 22 žiakmi od 1. po 7. ročník vo veku od 7 až 14 rokov. Inak vždy sa veľmi teším odchodu na Slovensko, lebo jedine vtedy mám príležitosť zdokonaľovať si slovenský jazyk, priamo spoznávať minulosť Slovenska, ľudovú tradíciu, zvyky, piesne a tance. Cieľom takéhoto pobytu je spoznať, odkiaľ pochádzame, odkiaľ sú teda naši predkovia. Dva týždne bolo málo, ale predsa sme sa snažili využiť každý deň a každú hodinku. Na Slovensku ináč o našom Pančeve vedia mnoho. Hovoria, že je to najznečistenejšie mesto v Európe. Veď aj preto sme voľné chvíle trávili v prechádzkach do okolia, vdychovali sme čistý vzduch a kochali sa v kráse prírody Podpoľania.

S VAMI

"& | "michal viera benková ďurovka |

našich tém sa pomaly začal rozvetvovať, keďže je Stanislav skutočne vďačným spolubesedníkom a je priam objednaný pre novinársky záznamník. Nuž zalistovali sme si v ňom po čase a poďme najprv na Lipovaču... Toto známe sriemske výletné miesto vo Fruškej hore bolo kedysi veľmi populárne. Reštaurácia teraz nefunguje, aj napriek tomu, že je privatizovaná. Ľudia si Stanislav so synmi sem zájdu, hádam z tradície, iba počas prvomájových sviatkov. Blízkosť sotského jazera záujemcov o prírodu odtiaľto akosi odlákala... Stanislav si s nostalgiou zaspomínal na časy, keď na Lipovaču zo Šídu premával každú polhodinku autobus a keď ľudia sem prichádzali i na bicykloch. Veď takúto omamnú vôňu líp nemožno nájsť hocikde. Avšak nebol to jediný dôvod, prečo sa Stanislav rozhodol vysadiť vinič na okrajoch lesa a Lipovače takmer na zavolanie.

Staršia skupina na hodine remesla

Odhalím vám, milí čitatelia, zo svojho denníka kratučké správy, ktoré som zaznamenala počas tohto pobytu. Dúfam, že aj vy zažijete kúsok z toho, čo sme zažili my... Nedeľa ráno 6. apríla Na Slovensko sme vyštartovali v nedeľu ráno. Cestovali sme asi osem hodín. Cesta bola príjemná, idúcky sme sa kamarátili, spievali, rozprávali, aby nám čas rýchlejšie ubiehal. Deti sa z času na čas opytovali, kedy už prídeme, koľko máme ešte cestovať. Netrpezlivo očakávali príchod na Slovensko. A keď sme už boli v Detvianskej Hute, zazreli sme zakotvenú školu, ktorej okolie krášlila príroda, stromy, jedličky... Na vchode sme uvideli tabuľky, ktoré nám ukazovali, že sú pod tou strechou až tri školy: Materská, Základná a Škola v prírode. Privítal nás pán riaditeľ Školy v prírode Mgr. František Novodomec, ktorý sa staral o nás počas dvoch týždňov a pomohol nám, aby sme sa cítili ako doma. V ten deň, vlastne večer, pobrali sme sa trošku včaššie spať, lebo sme boli z cesty unavení. (...) Alena Gajanová Slovenčina sa zvlášť úpešne pestuje výletmi, či zájazdmi do krajiny našich predkov. Dobre si to uvedomujú aj mladí Vojlovičania, ktorí sa na Slovensku vždy dobre cítia. Jednak preto, že si užijú krásy tejto nádhernej krajiny, že sa tam kvôli poznaniu jazyka nestratia, a zvlášť preto, že si svoj jazyk zároveň zdokonalia a pochopia, prečo je to dobre! Vystihla to i Alena Gajanová vo svojom denníkovom zázname v č. 5 / 2008.

Vo vinohrade aj na témy národné Na stretnutí so Stanislavom Dierčanom zo Šídu sme si chceli pôvodne pohovoriť na témy spolkárske ako s čelným človekom tohto kultúrno-umeleckého stánku, ale keďže čas nám štedro žičil, zviezli sme sa s ním na výletné miesto Lipovača, na šesť kilometrov od Šídu. Tu Stanislav má krásny vinohrad. Okruh

Vinohrad na pohľadanie

– Vinohrad mali ešte moji starí rodičia, potom rodičia a prešlo to i do mojej krvi. Ale ja som ho nechcel mať niekde medzi kukuricami, aby sa vôbec nevidel. Tu na Lipovači sa naskytla možnosť kúpiť pozemok, na ktorom bol starý vinohrad, takže som v štarte získal čokoty, ako voláme viničné korene. Prijal som rady od priateľa Miroslava Kološňaja, odborníka v agronómii, ktorý mi zadovážil aj novšie štepy Petru, Lastu, a tak sa to založilo... Úhľadné riadky, krásne strapce v čase našej návštevy čakali na skorý zber, na stromoch sa pestreli jablká, domček ako rozprávková medovníková chalúpka čupel v hĺbke vinohradu, ktorý akoby bol výstavným exemplárom. Na strome priam vábil na nasťahovanie detský domček pre dvoch Stanislavových chlapcov a ich kamarátov. Trávička akoby len pred chvíľou vykosená a pod veľkým košatým orechom sa rozpriadla naša rozprávka za dlhým rodinným stolom... (...) Svetluša Hlaváčová Na témy vinohradnícko-turistické, podnikateľské, rodinné, národné, ale i asimilačné so Stanislavom Dierčanom zo Šídu, vtedajším predsedom kultúrno-umeleckého spolku v čísle 6 / 2008.

úvaha

" viera benková

DVADSAŤ S VAMI jh & archív ROKOV vieryandrej benkovej lomen, | foto: supa rajstiak music box

Čas rýchlo letí... ... Kostolné, vežové hodiny sú centrom času jednej dediny, podľa ktorých sa človek môže orientovať, a v tom čase sa nestratiť, ak pri sebe nemá svoje náramkové alebo retiazkové hodinky alebo mobil. Ale tieto vojlovické hodiny nefungujú, sú pokazené, netikajú, rúčky stoja na jednom mieste už vyše 45 rokov. To neznamená, že sa aj ten čas vo Vojlovici s hodinami zastavil, on predsa plynie – deň čo deň. Aby však už aj tie hodiny konali svoju prácu a začali odmeriavať čas, pán Samuel Beška vykonal pekné gesto pre tamojšiu cirkev a Vojlovicu. Rozhodol sa, že bude financovať ich opravu, ktorú vykoná majster Pavel Baláž z Kovačice. Z cirkevnej zápisnice z roku 1902 som sa dozvedela, že tieto hodiny vyrobil zemunský výrobca Pál Panelić v apríli spomenutého roku. V nej je napísané: „Peknú prácu priniesol. Vďaka Pánu Bohu, že sme si aj vežové hodiny zabezpečili. Tie nás neustále upomínajú na pominuteľnosť všetkého, opomínajú na večnosť, na večný život, v ktorý my kresťania veríme ako deti Krista Pána.” Hodiny sú postavené počas pôsobenia prvého ev. kňaza vo Vojlovici – Karola Zatkalíka. Dňa 8. mája t. r. pán majster Pavel Baláž ich dal dolu a odniesol do svojej dielne opraviť. Práca nebude ľahká, hodiny majú vyše 100 rokov. Máme však nádej, že po toľkých rokoch sa onedlho znovu ozve aj ich tikot na chrámovej veži, a tak nám každým novým dňom budú pripomínať, že čas rýchlo letí, a že sa všetko časom pominie... Marína Hríbová Záznam o hodinách z veže vojlovického chrámu Božieho ako symboliku životného cyklu v č. 6 / 2008 podala spolupracovníčka Marína Hríbová.

Z obrazov mu pole dýcha Už pri samom vchode do domu vidieť ruku umelca. Múrik, ktorý staval Martin Pap sám, nemá páru v širšom okolí. Exteriér vôkol domu je tiež inšpirovaný Martinovými ideami. Vedľa chodníka sa nachádza mohutný peň z vŕbového stromu, ktorý má zaujímavý tvar. Keď ho Martin ešte trochu spracoval a postavil do neho kandeláber, dojem sa stal ešte silnejší. Nie som u nich po prvýkrát, ale vždy sa tam dobre cítim. Boženka, učiteľka (k tomu moja kolegyňa), s Martinom fungujú ako tandém, sú duchaplní, dopĺňajú sa a rozhovor plynie celkom voľne... Maliar Martin Pap v ateliéri

Pri umelcoch sa vždy vraciame do detstva, lebo predpokladáme, že sa talent k nejakým umeleckým vlohám zjaví včas. A ako sa ďalej bude rozvíjať, závisí od zhody okolností. Martin hovorí, že sa jeho talent prejavil v základnej škole, ale výtvarnú kultúru ako predmet nemal veľmi rád. Ceruzkou vedel pekne nakresliť, no pri farbení už nemal trpezlivosť. Ani neskôr nerozmýšľal o tom, že sa týmto povolaním bude zaoberať. Pochádza z roľníckej rodiny, chodieval aj do poľa a známe sú mu sedliacke roboty. Vie, ako pole dýcha a ako rastú rastliny. Prešlo dosť času od zakončenia školy, ba i oženil sa, keď mu napadlo, aby mu sused a starší kolega Michal Povolný poradil, aké plátno si kúpiť, aké farby a ako nimi maľovať. Vtedy sa mohli kúpiť nemecké Rubensove a Aero Celje. Skôr sa miešali farby a nemohli tak dlho stáť. Nuž mu poradili, aby si niekoľko pláten natrel, a tak jedno, dve zakončil. A zase to tak stálo. Už sa boli presťahovali aj do nového domu, a manželka mu dala podmienku, alebo aby pokračoval s maľovaním, alebo to hodil. Uisťoval ju, že bude aktívne maľovať na zimu. A začal. Avšak bol aj zamestnaný a obrábal i zem. Bolo to vtedy možno ani nie ľahké rozhodnutie, nechal robotu a intenzívnejšie sa venoval maľovaniu. Roku 1997 mal prvú samostatnú výstavu. Bol na nej prítomný aj nebohý Zoran Đinđić, ktorý sa ujal slova. Tematika na obrazoch: nezvyčajné stromy, strašidlá, tekvice, puknuté krčahy. Ten svoj rukopis si drží, ale pribúdajú aj iné témy. Nazvali ho maliarom bájov. O každom obraze by sa mohla vyrozprávať celá rozprávka. Rád číta mytológiu a potom svoje videnie dejov prenáša na plátno a svojou imagináciou ich spája s naším podnebím. Kreslí tie rastliny, ktoré sa u nás pestujú. Jedna z tém je i rozprávka o kukurici, ktorá pochádza od starých Inkov. Tmavý šúľok je západ, horizont – červenomodrý, východ – biela a žltá farba kukurice. Starí Aztekovia totiž hovorili, že ľudia boli urobení z kaše bielej a žltej kukurice... (...) Ružena Kraticová Jeden zo série príspevkov spolupracovníčky Ruženy Kraticovej o insitných umelcoch je i reportáž o maliarovi Martinovi Papovi z Padiny a o jeho svojráznej filozofii umenia (č. 7 – 8 / 2008).

Erata medzi nami 3. júla 2008 niečo po 20.30 hodine Kútik umenia pri jasliach na Kulpínskej ulici u Jána Dorču v Petrovci navštívila po prvýkrát Erata. Je to bytosť z gréckej mytológie, jedna z deväť múz, ochrankyňa lyrickej poézie, či poézie ľúbostnej. Je dcérou starogréckeho mytologického boha Dia (Zeusa) a narodila sa ako aj ostatné múzy z jeho ľúbostných záletov, predsa bola a je čistý duchovný princíp, dokonalá ochrankyňa lyriky, čomu sa venúva aj dnes. Chodila po čistom sviežo skosenom koberci tohto Vladislava Lovásová umeleckého kútika a potešovala pri podpisovaní svojej knihy nás svojím nehynúcim darom: čistou lyrikou, ktorú vytvorila poetka Vladislava Lovásová, profesorka slovenského jazyka a literatúry na Základnej škole v Selenči. Priviedla ju na toto príjemné miesto ako poetku, aby nám lyrickým jazykom a poetickou dimenziou tlmočila svoje nádeje, túžby, sklamania, očakávania a neistoty, a tak z obyčajného večera urobila nám nevšedný sviatok duchovných umeleckých zážitkov. Jej obsažné poetické pocity tlmočili nám početní ctitelia poézie, kým ona, skromná poetka, stála bokom a znovu, bohvie po koľkýkrát preciťovala krásu poryvov vlast- ÖÖ

music box

andrej lomen, foto: supa rajstiak DVADSAŤ ROKOV

ÖÖ nej duše. Lebo v tejto knihe výstižne nazvanej Hľadanie dominujúce postavenie má láska, a má hľadanie a očakávanie, má nádej, teda to, čo táto staroveká múza aj vložila do lyriky... Lebo práve ona spája nespojivé, je silná ako meč a nežná ako dúha a takúto poéziu Erata ako ochrankyňa má najradšej a najviac sa jej teší. Tú radosť pocítili sme všetci prítomní. A preto som rád, že sme spoznali aj túto mýtickú bytosť práve v takejto podobe a v takýto večer, a že ju môžeme pridať už k známej Tálii jej sestre, ktorú poznáme ako ochrankyňu divadelného umenia. Kniha je plná pekných básní, v ktorých citová krása nesie témy a obsahy. Obsahuje aj početné silné metafory. Mohli by sme knihu aj ďalej rozkladať a analyzovať, ale načo? Čomu by to poslúžilo? Bolo by to zbytočné, lebo tým by sme iba odoberali básňam na pôsobivosti a vnútornej citovej kráse. (...) Pavel Mučaji Krásny básnický večierok venovaný krstu básnickej zbierky Hľadanie Vladislavy Lovásovej (v č. 9 / 2008) citlivo a nadovšetko empaticky podal náš popredný spisovateľ Pavel Mučaji. Nevedno, čo prináša silnejší zážitok – či samotná slávnosť alebo sviatočné riadky básnikove...

Remeslá jánošíckych starých mám Tkala som, tkala som, višívala som, červenim, zeľenim, žltim harasom. Išla som ja do jarmoku, nepredala som, sretla som miľiho, daruvala som... Takto si hlavne pospevujú Jánošíčanky každý piatkový večer, keď sa spoločne stretnú v novozaloženom etnodome. Najnovšie, ako hovoria, čím sa zaoberajú, je opľetaňja paľičkou, ktoré budú nosiť družbovia na slovenskej svadbe v Jánošíku. Na otázku, ako sa vlastne opletajú paličky, dozvedeli sme sa, že musíme mať rôznofarebný krepový papier a lepidlo z múky a vody. Vraj toto dnešné lepidlo nie je až také dobré na túto prácu. A tak rozhovorené tetušky, vrátiac spomienky niekoľko desaťročí dozadu, začali hovoriť o dávnych remeslách jánošíckych žien... Voľakedy, hovoria, pred svadbou paličky opletali družice a svatvice. Ich záväzok bol aj naplňiť žoch slamou, ktorý potom mladomanželia používali na spanie. Na žoch sa položila iba tkaná alebo ľanová plachta a posteľ bola pripravená. Ale čo? Keď chceli tkanú plachtičku, tak museli vedieť aj tkať. A hneď jedna z nich priskočila ukázať, ako sa to voľakedy robilo. Meter jednej handrovky (druh koberca) sa vraj môže natkať za jednu hodinu. Dozvedeli sme sa aj, čo je motovilo, že existuje veľké, malé, ručnvo a pukáce. Z motovila sa pradená kladú na fajfy, poták a veľkú osnovu. Okrem toho v etnodome sme si mohli pozrieť aj starožitný parový košiar, do ktorého sa ukladal z otrúb zhotovený par (dnešné droždie), ktorý sa po vysušení

Záber z opletania paličiek

S VAMI

" viera benková |

použil na výrobu domáceho chleba. Aj rôzne druhy žehličiek sme videli. Zaujal nás hlavne pejgľajz na paráž, ktorým sa výborne žehlili nakrochmeľeňje untroke (naškrobené podsukne). No ani škrob kedysi dávno nebol ten dnešný. Museli si ho ženy vyhotoviť z reseľuvaňich krumpľou (nastrúhaných zemiakov), alebo zo žita... Etnodom v Jánošíku, založený na návrh pána farára Slađana Daniela Srdića a vďaka Zuzane Kolárovej, ktorá dom svojho nebohého manžela venovala osade, vznikol vo februári a už má v etno štýle upravené tri izby. V týchto miestnostiach sa schádzajú hlavne členky Spolku žien, ale vo vybavení domu starožitnosťami dobrovoľne sa činí takmer celá osada. Etnodom už navštívili mnohí hostia, členovia Slov. ev. a. v. cirkvi z Nového Sadu, hostia z Myjavy, Trenčína, ako aj významné osobnosti, ako sú podpredseda vlády Slovenskej republiky Dušan Čaplovič a veľvyslanec Slovenskej republiky v Srbsku Igor Furdík. Etnodom úzko spolupracuje aj so Zväzom invalidov, dôchodcov a ľudí dobrej vôle pod vedením Živomira Batu Zarića. (...) Katarína Mosnáková Autorka článku Katarína Mosnáková, odborná pracovníčka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, prejavuje osobitný vzťah k ľudovej tradícii. Venovala sa jej i v tomto príspevku v čísle 9 / 2008, kde píše o založení etnodomu v Jánošíku.

Národovec a bojovník za práva Slovákov Evanjelický farár, národno-kultúrny, hospodársky a politický dejateľ v prvých troch desaťročiach 20. storočia medzi Slovákmi v Báčke Igor-Branislav Štefánik zomrel po dlhej a ťažkej chorobe 25. apríla 1940 v Novom Sade, kde je i pochovaný. Narodil sa ako druhé dieťa v rodine Pavla Štefánika a Albertíny, rodenej Jurenkovej, v dedinke Košariská, na myjavskej pahorkatine, 11. novembra 1873. Pred ním o rok skorej svetlo sveta uzrela Ľudmila-Albertína a po ňom nasledovali: Oľga-Ľudevíta-Emília (1875 – ?), Pavel-Svätopluk (1877 – ?), Elena-Antónia (1878 – ?), Milan-Rastislav (1880 – 4. 5. 1919 – Ivánka pri Dunaji), FedorBohuslav (1882 – ?), Mária-Želmíra (1885 – ?), Ladislav-Dušan (1886 – ?), Mojmír-Alexander (1888 – ?), Jaroslav-Sergej (1891 – ?) a Kazimír-Konštantín (1893 – 11. 2. 1971 v Argentíne). Hlava rodiny Pavel Štefánik bol evanjelickým farárom. Narodil sa roku 1844 v dedinke Krajné, kde i jeho otec Štefan bol farárom. Po skončení teologických štúdií vo Viedni a Rostocku roku 1868 bol ordinovaný a potom dva roky pracoval ako kaplán na Myjave. Od roku 1870 bol najprv kaplánom a potom i farárom v Košariskách, až do smrti roku 1913. Pochovaný je v Košariskách. Igor-Branislav už samým narodením, ako prvý potomok po meči, mal predurčené, že bude pokračovať v štefánikovskej tradícii. Ľudovú školu navštevoval v rokoch 1880 – 83 v rodných Košariskách, tiež na Myjave, potom v Šamoríne (1883/84). V gymnaziálnych štúdiách pokračoval na lýceu v Bratislave a dokončil v Kežmarku. Najprv študoval právo na univerzite v Budapešti, potom teológiu v Šoproni a v Prešove. Pomník na cintoríne v Novom Sade Filozofiu a psychológiu vyštudoval

úvaha

" viera benková

DVADSAŤ S VAMI jh & archív ROKOV vieryandrej benkovej lomen, | foto: supa rajstiak music box

v Rostocku. V roku 1898 bol vysvätený za kňaza v Miškolci. Prvé pôsobenie mal ako kaplán v Sarvaši, potom nakrátko v Liptovskom Mikuláši a v rokoch 1899 až 1903 najprv ako kaplán a od 4. marca 1902 zvolený farár na Myjave. So svojím položením v tejto cirkvi nebol spokojný, takže si hľadal nové pôsobisko. Dozvedel sa, že je uvoľnené miesto v Palanke, ktorú tiež opustil farár pre neznesiteľný stav v cirkevnom zbore. Na odporúčanie seniora Gábora Belohorského, ktorý bol sprostredkovateľom, palanský evanjelický cirkevný zbor si povolal a potom i vyvolil za farára práve Igora-Branislava Štefánika, ktorý tu začal pôsobiť od 4. júla a inštalovaný bol 19. júla 1903. (...) Ján Guba Spolupracovník Ján Guba sa vo svojich príspevkoch zameral na národnostné témy, menovite na tie z minulosti. V jednom z nich (č. 4 / 2010) ozrejmil činnosť evanjelického farára v Báčskej Palanke – Igora-Branislava Štefánika, brata Milana-Rastislava Štefánika.

Magnólie – klenoty našich záhrad Magnólie oprávnene považujeme za najkrajšiu drevinu našich záhradiek. Zaujímavé sú najmä tie, ktoré kvitnú ešte pred vypučaním listov, to znamená v apríli. Sú to opravdivé dreviny, okrem magnólie veľkolepej, ktorá je vždy zelená. V záhradkách sa uplatnia nižšie krovité druhy, vysoké dva až päť metrov. Pri pestovaní na trvalom stanovišti potrebujú primerane vlhké, nie suché, ani zamokrené pôdy. Skorej im vyhovujú pôdy ťažšie, humózne vzdušné. Mladé rastliny sú v prvých rokoch po vysadení dosť citlivé na nízku teplotu, preto je vhodné zakryť pôdu nad koreňmi lístím a nadzemnú časť čečovinou. Sú to dreviny svetlomilné, dobre znášajú zadymené ovzdušie. Zakoreňujú pomerne plytko a pretože ich korene sú dužinaté a krehké, dávame pri presádzaní pozor. Najlepšie je vysádzať ich s koreňovým balom na jar pred pučaním. Rastliny pestované v kontajneroch môžeme vysádzať celý rok. Na úpravu rezom nie sú náročné, odstraňujeme len suché konáriky. Liehové extrakty z kôry magnólií majú silný dezinfekčný účinok. Obyčajne ich rozmnožujeme semenom, ktoré po zbere v októbri a po odstránení oplodia – červenú časť s dužinou – krátko osušíme a buď stratifikujeme, alebo aj priamo vysievame do nádob na chránených miestach alebo do nádoby. Semená majú nízku klíčivosť, okolo 50 %, a rýchlo ju strácajú. Stratifikované semená udržujeme pri teplote okolo 0 °C a v apríli vysievame do substrátu na rozmnožovanie. Častejšie sa uplatňuje rozmnožovanie potápaním, aj keď zakoreňovanie trvá niekedy aj dva roky. Dajú sa rozmnožovať aj odrezkami, najvhodnejšie sú vrcholové, ktoré odoberáme z mladých materských rastlín vtedy, keď kôrová vrstva vyzretých výhonkov je ešte zelená alebo mierne hnedá, ale nie drevnatá. Odrezky ošetrujeme stimulátorom. Čepele listov neskracujeme. Dodržiavame teplotu okolo 20 °C, vtedy zakorenia za dva mesiace. Potom ich presadíme do dobrého substrátu a prezimujeme pri teplote 8 – 10 °C a dobre chránime ešte aj na budúci rok, potom vysadíme na trvalé stanovište. Pripravila Mária Lučetincová Odborná spolupracovníčka z oblasti agronómie Mária Lučetincová stránky Roviny takmer od jej založenia vypĺňala praktickými a užitočnými radami pre našich domácich záhradkárov, záhradníkov, kuchárov... Takéto čítanie (ako v č. 4 / 2010) rovnako dokáže zaujať čitateľa ako napríklad interview s populárnou osobnosťou.

Život je naplnením sna mladosti Hovorí sa, že mladosť človeka je tajomstvo. Jeden ju prežíva ako dar, ďalší len ako sled udalostí. Treba to brať tak, že najkrajšie poklady všetkého sú v nás a my sme tí, ktorí máme objavovať vlastné šťastie. Lebo práve šťastie je tým fenoménom, ktorý tiahne celým ľudským životom. A keď niekto má mladosť, vôľu, úspech a šťastie, má čistý životný zisk. Volá sa Hana Slavková, je z Báčskeho Petrovca, kde chodí aj do školy. Je totiž maturantkou Gymnázia Jána Kollára. Na úvod tvoje záujmy a koníčky... Je ich hodne. Nadovšetko ma baví folklór v rámci KUS Petrovská družina, som členkou Mládežníckeho združenia E.Y.B.L., volontérkou Červeného kríža, pravidelnou dopisovateľkou Vzletu... Tiež rada cestujem, bavím sa s kamarátmi, počúvam hudbu, sedím pri počítači, snažím sa čas využiť čím zaujímavejšie. Odkiaľ pramení tvoja láska k novinárstvu? Prišlo to akosi spontánne. Všetko sa začalo ešte v základnej škole, kde som mala veľkú podporu mojej vtedajšej učiteľky Márie Andrášikovej. Stala som sa hlavnou redaktorkou školského časopisu Okienko. Aj na gymnáziu som členkou literárneho krúžku Sládkovič. Vtedy som sa stala aj spolupracovníčkou mládežníckeho časopisu Vzlet, keďže v tom čase do neho nikto z petrovského gymnázia neprispieval a bolo potrebné sledovať diania aj na našej škole. Odvtedy mi novinárstvo už akoby zišlo do zvyku, všimla som si, že to nie je pre mňa záťaž a článok napíšem bez väčších problémov. Tak som sa teda do toho dala... Čo považuješ za svoj najväčší úspech a aké ocenenia si doteraz získala? Každý uverejnený článok je pre mňa novým úspechom. Teším sa, že touto cestou môžem dať o sebe vedieť, informovať alebo aspoň pobaviť čitateľov. Nedávno som však získala aj prvú cenu na novinárskej súťaži v kategórii neprofesionálnych novinárov v organizácii Asociácie slovenských novinárov. Je to cena, ktorá nesie meno nášho známeho novinára Vladimíra Dorču. Podľa mňa je to naozaj pekný úspech a v prvom rade povzbudenie, dôkaz, že to, čo robím, je dobré, má nejakú hodnotu a ľuďom sa páči. (...) Vesna Valihorová-Filipovićová Portrét vynikajúcej všestrannej žiačky Hany Slavkovej (č. 6 / 2010), ktorá za svoj novinársky článok na súťaži Asociácie slovenských novinárov získala Cenu Vladimíra Dorču. Rozhovor s ňou urobila profesorka slovenčiny na Základnej škole v B. Petrovci Vesna Valihorová-Filipovićová.

Súdružka učiteľka – naša druhá mama Bol september, písal sa rok 1983. Práve vtedy som sa zoznámila s osobou, ktorá na dlhú dobu ovplynila môj život. Toho 1. septembra som sa stala žiačkou Základnej školy Nestora Žučného v Laliti. Volali sme ich „súdružky učiteľky”, teraz sú to už „pani učiteľky”. Niekedy bolo ich povolanie uctievané, čo povedali – „to bol zákon”. Teraz už tomu nie je celkom tak. Dnes je iná doba, do popredia vystupujú iné hodnoty, meradlá, iné „kvality”. Pripomínam si príhody z 2. ročníka ZŠ, keď som raz vysvetľovala niečo mame na jeden spôsob, ona zase mne na iný. Mala ÖÖ

music box

andrej lomen, foto: supa rajstiak DVADSAŤ ROKOV

ÖÖ som na to vhodný výrok: „Naša súdružka učiteľka tak povedali. Ony hádam vedia lepšie.” Potom som zase „dokvitla” domov s názorom, že: „Súdružka učiteľka sú naša druhá mama.” Onedlho potom som šla s mamou kupovať nové sandále. Mame sa páčili jedny, mne zase iné, nuž som ju presviedčala, aby kúpila tie po mojej vôli. Po kratšom hádaní mama predsa vytrvala v svojom a na záver mi povedala: „Tie druhé nech ti kúpi tvoja druhá mama.” Ešte aj dnes si spomínam na tento príbeh a moju učiteľku, keď si kupujem topánky. Sama som sa po rokoch vybrala učiteľskou dráhou, a usilujem sa vedomosti vštepovať „nejakým novým generáciám”. Veľa vecí sa počas života človek dozvie, a to od rôznych ľudí. Ešte i dnes si pamätám to, čo som sa naučila od mojej prvej učiteľky – Anny Zorňanovej. Nielen poznatky z rôznych oblastí, ale všeobecne zo života. Môžem ju opísať ako múdru, prísnu, obdivuhodnú a predovšetkým Avala, školský výlet roku 1985 zaujímavú osobu. Prečo ste si zvolili práve túto profesiu? Túto profesiu som si zvolila hádam preto, že mám rada deti, a potom aj preto, že mne, ako aj väčšine detí ideálom je učiteľ. Mne boli ideálom moja pani učiteľka Mária Týrová. Moji rodičia by moje školenie nemohli zvládnuť, lebo to bolo povojnové ťažké obdobie, všade nedostatok všetkého. Keďže bol ohromný nedostatok učiteľských kádrov, štát podnikol všemožné kroky, aby zabezpečil základné školenie pre všetky deti, a tak umožnil školenie učiteľských kádrov za pomoci štipendií. Tak som mala možnosť ďalej sa školiť. (...) Vladislava Lovásová Učiteľky dokážu najlepšie opísať ich žiačky a ešte keď sú aj ich žiačky učiteľkami, pero vari samo kladie otázky. Takto sa to v č. 6 / 2010 podarilo aj profesorke a kedysi žiačke Vladislave Lovásovej o svojej učiteľke Anne Zorňanovej z Lalite, ktorá jej bola tou druhou mamou...

POVEDZ MI, ČO JE LÁSKA – slovenský TOM JONES

Z pera Romana Slušného vo vydavateľstve MOTÝĽ v Bratislave v rokoch 2005 a 2006 vyšla zaujímavá knižka pod názvom MUŽ S VEĽKÝM SRDCOM, venovaná známemu slovenskému spevákovi Karolovi Duchoňovi, ktorý ako tridsaťpäťročný veľmi včas ukončil tuzemskú púť. O ňom, o jeho živote, sláve, úskaliach a úpadku v tejto knihe pútavo píše dcérin vrstovník, Dankin kamarát, ktorý žil vedľa Duchoňovcov na Dunajskej ulici v Bratislave. Sú tu archívne zábery z vystupovaní Karola Duchoňa, rodinné fotografie, komentáre o ňom zo strany tých, ktorí ho poznali, ktorí mu boli blízki... „Nebyť Karolovho predčasného fyzického konca, azda by dnes bol uznávanou speváckou hviezdou európskeho formá22

S VAMI

" viera benková |

tu...” Tak písal v úvode svojej knihy Roman Slušný, ktorý mal možnosť bývať v susedstve Karola Duchoňa také tri roky na spomínanej Dunajskej ulici, ktorej slávu ovenčil aj známy Július – Julo Satinský. Karol Duchoň sa narodil roku 1950 v Galante. Detstvo strávil v malebnej dedinke Jelenci, v blízkosti Nitry. Jeho otec, tiež Karol, pracoval v nitrianskom gigante, v továrni Plastika, a matka bola vedúcou v tamojšom kempingu v Jelenci. Prvé väčšie výstupenie mal na súťaži Hľadáme talenty v Zlatých Moravciach roku 1968. Interpretoval vtedy veľmi populárnu pieseň od Petra Nováka Náhrobní kámen a zvíťazil. (...) Samuel Medveď Samuel Medveď sa v č. 11 – 12 / 2010 zmienil o známom slovenskom spevákovi Karolovi Duchoňovi, ktorého korene siahali do Petrovca, kde má svojich rodinných príbuzných...

Veľkonočný pozdrav Veľkonočná slávnosť je v kresťanskom svete najstaršia a najvýznamnejšia. Je to preto, lebo táto slávnosť kresťanom pripomína vzkriesenie Pána Ježiša Krista, Spasiteľa sveta. Veľká noc k nám z roka na rok prichádza, a znova a znova opakuje veľké posolstvo, že Ježiš bol vydaný pre naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravedlnenie. Takto rok čo rok svätíme Veľkú noc s hlbokým a úprimným pokáním, keď svoje hriechy úprimne ľutujeme, a s potešením, že vzkriesený a živý Kristus je prítomný v našom živote, lebo veríme, že Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, viac neumiera a smrť už viac nepanuje nad Ním. Preto veľkonočná skutočnosť bola a je pre všetkých kresťanov prameňom radosti, viery a nádeje. Pravda, radosť nad vzkrieseným a živým Kristom nám nesmie dať zabudnúť na naše povinnosti, na to, že nám aj naďalej platia Ježišove prikázania, ktoré nám dal On, náš Pán a Spasiteľ, počas svojho pozemského pôsobenia a pred svojou smrťou. Týchto prikázaní bolo veľa. Ale najväčšie prikázanie, ktoré On dal a označil za nové, je prikázanie lásky: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.” Pre kresťana je bolestný každý prejav nelásky, sebectva, nenávisti a zloby. Tieto slávnostné dni nám pripomínajú, že po veľkopiatkovom kríži a vo veľkonočnom víťazstve Kristovom je človeku ponúknuté skutočné zmierenie s Bohom a pokoj ľuďom a celej ľudskej spoločnosti. Samuel Vrbovský, biskup SEAVC Úvodníky Roviny v ústrety veľkonočným a vianočným sviatkom akoby podľa tradície – písali naši evanjelickí farári. V posledných rokoch tieto vznešené riadky má na starosti Samuel Vrbovský, biskup SEAVC. Tento príspevok bol uverejnený v č. 4 / 2011.

Cesty za dolnozemskými Slovákmi Keď raz navštívite Dolnú zem, prinesiete si odtiaľ nezabudnuteľné dojmy a zážitky, obrazy šírošírej roviny, nekonečných kukuričných lán, ale aj obrazy nádherných pestrofarebných krojov dolnozemských krásavíc a švárnych šuhajov. V ušiach vám bude dlho doznievať ľubozvučná stredoslovenská slovenčina, mäkučká ako čerstvý voňavý chlebík a nevdojak si položíte otázku: Prečo som o tomto svete doteraz nevedel? Určite si spomínate, že tam kdesi dole pôsobil Martin Kukučín, Jozef

úvaha

" viera benková

DVADSAŤ S VAMI jh & archív ROKOV vieryandrej benkovej lomen, | foto: supa rajstiak music box

Gregor Tajovský, Ján Čajak ml., ba aj syn a vnuk Jozefa Miloslava Hurbana a brat Milana Rastislava Štefánika, Igor Štefánik, ale obraz krajiny, v ktorej tieto slovenské osobnosti pôsobili, ostáva hmlistý.

Účastníci zájazdu pred Lýceom Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku

Dolná zem, dobrá zem, do srdca sa vrýva, v pamäti sa skrýva... spieva v jednej zo svojich piesní Juraj Súdi, dolnozemský učiteľ hudby zo Selenče. A viete, čo je najkrajšie na Dolnej zemi? Ľudia. Čistí, srdeční, pracovití, skromní, pohostinní, verní všetkému slovenskému, slovenskejší než Slováci na Slovensku.. Dolnozemskí Slováci mi učarovali už pri prvom stretnutí v slovenskom cirkevnom zbore v Melbourne. Zatúžila som spoznať život ich bratov a sestier na Dolnej zemi, a tak som pre svojich priateľov a známych v roku 2009 zorganizovala prvý celoslovenský autobusový zájazd na Dolnú zem v čase, keď sú v Báčskom Petrovci Slovenské národné slávnosti. Navštívili sme aj ďalšie slovenské obce – Kovačicu, Padinu, Pivnicu, Kysáč, Hložany a Kulpín a žasli sme nad tým čarovným malým Slovenskom uprostred Srbska. V troch oblastiach Vojvodiny, v Báčke, Banáte a Srieme, žije takmer 60 000 Slovákov. Majú slovenské materské školy, základné školy, ba aj slovenské gymnázium v Báčskom Petrovci. V nedeľu počúvajú v slovenských chrámoch slovo Božie v materinskom jazyku, majú slovenské rozhlasové i televízne vysielania. V slovenských spolkoch a rôznych iných inštitúciách pestujú slovenské tradície, zachovávajú slovenské kroje, výšivky, recepty. Poznajú všetky slovenské piesne, ktoré na Dolnú zem priniesli ich matky a otcovia a prezentujú ich na rôznych folklórnych speváckych súťažiach. (...) PaedDr. Jolana Janičkárová Niekedy sa nám zdá, že tí iní nás poznajú lepšie ako my seba samých. Keď o nás píšu Slováci zo zahraničia, pôsobí to na nás nie iba ako dáke občerstvenie, ale i ako svojrázny objav. PaedDr. Jolana Janičkárová zo Slovenska už niekoľko rokov cestuje medzi Slovákov na Dolnú zem a stadiaľ potom podáva krásne svedectvá (č. 9 – 10 / 2011)...

Otvorila širokú bránu verejnosti (...) Mladá a talentovaná hudobníčka a speváčka Anna Zorňanová, ktorá, i keď sa stýka s príslušníkmi srbského národa, je hrdá Slovenka a má rada svoj pôvod a reč. Býva v Novom Sade, no jej matka je Pivničanka a otec Laliťan. Svojich rodičov si berie za príklad v kultúrnej, ochotníckej a verejnej činnosti. Anna chodí od malička do hudobnej školy, jej najväčšou záľubou je hudba a spev a životnú energiu čerpá od svojich blížnych, v ktorých nachádza bezpodmienečnú podporu. Anna má 19 rokov, je maturantkou v Hudobnej škole Isidora Bajića

v Novom Sade a má veľké plány do budúcna, samozrejme, orientované vo svete hudby. Svoj hudobný talent Anna chce využiť na dobré účely, a tak kráča cestou ku krásnej kariére. Kedy si začala spievať? Ako sólistka som sa prvýkrát predstavila na festivale Stretnutie v pivnickom poli v roku 2011, kde som získala 3. cenu za interpretáciu. Bola to významná udalosť pre mňa a ako debutantka som v tom videla otvorenú širokú bránu verejnosti a zároveň možnosť získať krásne skúsenosti. Na akých podujatiach si sa zúčastnila a aké úspechy si tam získala? Zúčastnila som sa na rôznych festivaloch kultúrneho rázu. Minulý rok som bola predstaviteľkou SKC P. J. Šafárika v Rumunsku na festivale Cez Nadlak je... v Nadlaku, skadiaľ som si odniesla špeciálnu cenu, ktorú udeľuje orchester. Zlatý kľúč 2011: Anna Zorňanová Spievala som aj na modernom a aktuzískala cenu za álnom festivale Zlatý kľúč v Selenči najlepšiu interpretáciu v roku 2011. Predstavila som sa pies- (foto: J. Berédi-Ďuky) ňou Bez teba, ktorej text som napísala ja sama a zhudobnila ju moja spolužiačka Jefimija Zlatanovićová, ktorá je aj moja najlepšia kamarátka. Tam som si vyspievala cenu za najlepšiu interpretáciu. Tiež som sa zúčastnila pri nahrávaní novoročných programov pre RTV Vojvodina. Jedna nahrávka patrila slovenskej redakcii a druhá srbskej. Tam som spievala slovenské ľudové piesne. Bola som aj na festivale Spievajže si, spievaj v Báčskom Petrovci ako hostka a na tzv. retrospektíve Zlatého kľúča, kde sa interpretovali piesne, ktoré v minulosti získali nejakú cenu, práve s tým cieľom, aby sa na ne nezabudlo. Aneta Lomenová Medzi najmladších spolupracovníkov Roviny doby terajšej patrí i Aneta Lomenová. Vek jej však neubral aj na perspektíve – je sľubná a tvorivá. Rovnako tak ako i jej spolubesedníčka v čísle 1 – 2 / 2012 – talentovaná mladá hudobníčka a speváčka – Anna Zorňanová z Nového Sadu.

Rozhovory a potulky po Dolniakoch Rozprávajú po slovensky, obdivujú krásy našej krajiny, majú blízko k našej kultúre, zvedavo si nás obzerajú, vypytujú sa a nakoniec sa plní príjemných pocitov a dojmov vracajú hore na sever, domov za hranice Slovenskej republiky. (Ne)obyčajní ľudia, ktorým sa naskytla príležitosť z rôznych dôvodov navštíviť našu oblasť. V krátkych rozhovoroch vám prinášame ich spomienky a pohľad na Srbsko. Nech sa páči... Poďme k prvému rozhovoru Meno, vek, bydlisko: – Marek Kuboš, 42, Nižná nad Oravou (severné Slovensko). Zamestnanie: – Režisér. Koľkokrát si bol v Srbsku? – 2-krát. Aké oblasti, mestá, miesta si navštívil? – Guča (v auguste 2008) a Belehrad (Nový rok 2011). Čo bolo dôvodom tvojich potuliek Srbskom? – Mám rád hudbu a keď mi kamarát povedal, že navštíviť Guču je výborný zážitok, neváhal som a vycestoval tam. Čo sa ti tu najviac páčilo? – Ako Slovákovi mi lichotil vzťah Srbov k nášmu národu. Keď sme povedali, že sme zo Slovenska, tak sa stali srbskí ľudia našimi kamarátmi. Mali sme si čo povedať ohľadom histórie (srbskí členovia Uhorského parlamentu hlasovali za práva Slovákov, Slovensko neuznalo zvrchovanosť Kosova, tréner Đoko- ÖÖ 23

music box ÖÖ

andrej lomen, foto: supa rajstiak DVADSAŤ ROKOV

vića je Marián Vajda…). Ako chodím po svete, tak mám skúsenosť, že sa skamarátim s človekom v USA, v Keni, v Nemecku, v Nórsku, ale pravda je taká, že najbližšie ľudsky a duševne sa cítim v spoločnosti Slovanov (s Rusmi, Poliakmi, Litovcami a po skúsenosti vo vašej krajine i so Srbmi). Máme veľa spoločného, náhľad na Marek Kuboš (v popredí) všedné i vyhrotené situácie, na život. Naozaj som cítil, že sa rozprávam s niekým z rodiny. Krásne chvíle. Momentálne čítam životopis a práce Nikola Teslu – fascinujúce. Prekvapilo ťa tu niečo? – Mal som pocit, že ľudia v Srbsku majú niečo v sebe, čo mali aj Slováci pred rokom 1989, určitú radosť z prežívania vecí, zjavnú a úprimnú spolupatričnosť, bezprostrednosť, ľudskosť. Z našich ľudí na Slovensku sa to už viac-menej vytratilo, nový režim postavený na moci peňazí z nás spravil menej šťastných až nešťastných ľudí. Každý spomína, že pred rokom ’89 boli ľudia šťastnejší, neponáhľali sa, mali čas na seba, na koníčky, na ľudí, tá doba už odišla a ja v Srbsku som pocítil takú nostalgiu za tým všetkým. (...) Mária Vršková Mária Vršková svojím štýlom vniesla novú energiu na stránky Roviny. Akiste aj tým, že je Slovenkou zo Slovenska, prináša novinky tak z pohľadu tematického, ako i z aspektu obsahového. V č. 7 – 8 / 2012 uvádza rozhovory so Slovákmi, ktorí navštívili Srbsko, a tým aj sama skúma štát, v ktorom žije a pôsobí.

Anka, dáž mi ručňík? Verte-neverte, ale sa to naozaj stalo. – Éjver, bratňík Mišo, huncút edom, ma oženiv, – hockedi spomínaľi apko Paľo a rozprávaľi, ako sa žeňiľi, aľe mojej sestre a mňe poviprávala naša mama, ako sa jej ťeta, ocova sestra, vidala do druhej ďeďiňe. – Ľaľa, toto je tem ručník, čo mi dala, ke som bóv prví ras u ňich, dotedi som ju ňigda ňevideu a ručňík mi dala, že sa kcela za mňa vidať. Kcev som mať ženu ľem s Petrovca a bratňík Mišo ta veľa chodiv, tag poznau tam roďiňi, čo maľi ďjouke na vidaj. Prví ras, ke zme boľi, vari u šťiroch, aňi ena mi ňedala ručňík, ňikerá sa ňekcela za mňa vidať. O pár dňí zme tašli zas, no začalo sa to zľe. V prvom dome, čo zme boľi, maľi dve ďjouke, ale mlačja bola malá, a tá, čo bola na vidaj, hňeť povjedala, že do druhej ďeďiňe nepójďe aňi náhodou. Druhá, čo zme u ňej boli, vravela, že rodičja kcú zaťka k ňim, aby som prišou ta ja. – Akvo, ňepríďem, – a hňeť som višou na uľic. Mišo si ňestačiu aňi páľenvo popiť, hňevau sa, že takvo dobrvo dávno ňepiv. Ke zme boli pret treťím domom, bratňík ma upozorňiu: – A teras sa priprav, majú dve na vidaj a istotňe jich buďe aj vjac, tam sa prjatke. Tak aj bolo. Ke zme zišľi do chiži, neveďeu som, ďe mám hľaďeť. Plná chiža, vari dvaja starší chlapi, dve staršje žeňi a peť ďjoukou. A šecke pekňje, tváričke okrúhľe, ľíca červeňje. Pomisľeu som si: Pristaňem na bárskerú. Hádam mi ľem ena ručník dá. Takí som bou zmíľeňí, že som si ňezapametau aňi kerej kervo meno malo iť, Anča, Zuza, Kata, Mara a Erža, aľe naša mamička nám prikazuvaľi, že načim pekňe volať, Anka, Zuzka, Katka, Marka. Ena z ňich sa už zaverila, visvitlo, že tej mojéj budúcej sestra – Katka. Hľaďev som na plňí stou, vari som začau biť lačňí aj smeľí, ke naraz ma Mišo kopou do nohi a pošopou:

S VAMI

" viera benková |

– Spítaj sa, Anka je. Razom som skríkou: – Anka, dáž mi ručňík? Šeci na mňa kukľi. Počuv som ľem: – Dám, – aľe som ňeveďev, kerá to povjedala, no hňeť som si pohútav, že ma viprevaďí a ručňík dá. Potom nás ponúkaľi, jedľi sme slatkáňe, velkje, takje velkje u nás ňerobja, Mišo piv víno, a ja krachľu, maľi aj varenú kukuricu, makovú z medom, aľe zme nekceľi. – Nižebi sťe veľa jedľi a piľi, to je hamba, ti Paľo ľem vodu aľebo krachľu, ti Mišo ňi veľa víno, – vraveľi nám mamička. Tá ďjouka, čo nás viprevádzala domou na uľic a tam mi dala ručňík, bola najkrajšja, aj ľíca sa jej največmej červenaľi. No a ke som prišou domou, naší sa zaraduvaľi, že mám ručňík. – Ako sa volá, čija je? – kerí pret kerím sa ma spituvaľi. – Zabudou som, aňi prjezvisko ňevjem, dlhvo, predlhvo. – Ácat, takvo ňemehlo ja mám, že ňevje aňi koho vipítau, – horekuvala mama. – Mišo vám rano povje, – odvrkou som a išou spať. (...) Zuzana Medveďová-Koruniaková Svojrazným občerstvením v čísle 7 – 8 / 2012 je aj text Zuzany Medveďovej-Koruniakovej, inak jazykovej redaktorky Roviny, písaný v petrovskom nárečí, v ktorom je opísaný skutočný príbeh.

Rozptylka Mať štyridsať je také ťažké – /dovoľte, Mária Kotvášová-Jonášová, nech Vás parafrázujem aj na týchto stranách, keď som si to už raz dovolila aj v triede gymnázia u budúcich druhákov/ – hlboko som vzdychla touto myšlienkou a hneď nato hlboko vydýchla ďalšou. Život je viacnásobný – taký, aký sme si ho predstavovali, taký, aký sme si ho vybudovali, vykuvali, taký – aký je, a taký, aký žijú tí druhí (tieto obláčiky – myšlienky boli tiché, aby som nenarušila oslavy tejto našej životnej „okrúhlice”, presnejšie mojej sestry dvojičky, – teda tej pravej súrodenkyne. Deň narodenín si totižto pripomínam každoročne dvakrát, najprv je to pre môj korpus a potom sestrin – v kruhu jej rodiny a priateľov, a napokon vysvitne, že vlastne oslavujeme už len narodeniny jej najstaršieho syna – môjho synovca, narodeného v ten istý deň. Pravdaže, „okrúhlica” sa výnimočne, teda mimoriadne, hlučnejšie a zaľudnenejšie oslavuje. Rodinné to sústredenie – viac-menej hlavne všetky štyridsiatničky a ich rodiny). A hlavne je to o tých brigách – vyslovila prítomná sestrina kamarátka a týmto výrokom ma znovu prinavrátila zo sfér myšlienok k rozhovoru, ktorý sa podával na terase. Brige sa stupňujú a dodala k tomu to povestné – malé deti malá briga, veľké deti – veľká briga. To, že je život aj vo veľa nepotrebných slov a spojení, aj tak sa dá povedať. Celý je vo frázach stokrát počutých a v správaní sa podľa takýchto frazeologických paradigiem, ktoré sa dávno žitím potvrdili a overili, ale je aj v ich jemných odchýlkach. Avšak táto syntagma – fráza je naozaj pravdivá, lebo celý tento korpus okolo výchovy detí je citlivý a dôležitý. A fakt – je tak. Čo fráza – to pravda. A tak... s vekom pribúdajú starosti, okrem bežných začíname myslievať o pominuteľnosti, vlastnej, o rodičoch, ktorí nám starnú, a o deťoch, ktoré dospievajú. Dialektika života, metamorfóza krás života doľahne na utrápené hlavičky štyridsiatničiek! A v rámci týchto zmien aj čosi iné, celkom vážne: otázky sa hemžia – čo si dosiahol a čo ešte rátaš s druhou polovicou života, ak budeš mať to šťastie, teda v najlepšom prípade... Najmä to, či je to, čo v danej chvíli robíš pre svoje dieťa, to najlepšie preň, ako prežiješ do ďalšej výplaty, ako nadstavba nechtov nesvedčí tvojmu habitu a pocitu života, či si aquapark bude vedieť dať rady s tvojou nadváhou, či je prášková zmrzlina kancerogénna, a ako už teda celkom na poslednú chvíľu, ak sa to vôbec bude dať, zmeníš čosi z manželovho zvykoslovia vo

úvaha

" viera benková

DVADSAŤ S VAMI jh & archív ROKOV vieryandrej benkovej lomen, | foto: supa rajstiak music box

vlastný prospech. Slovom, to s tou štyridsiatkou všetko samé veľké starosti! (...) Annamária Boldocká-Grbićová Dobroducháreň je rubrika Annymárie Boldockej-Grbićovej, ktorú sama ideovo kreovala a teraz ju plní dobrými nápadmi, esejistickým štýlom podfarbuje a vlastne nenápadne poukazuje na niektoré jazykové javy, ktoré vliezli do našej každodennosti. Annamária a jej prislovenčený dobrý duch i v čísle 7 – 8 / 2012.

„Hudba je pre mňa nekonečným svetom fantázie...” (...) Hudba je pre mladú a talentovanú Vojlovičanku Katarínu Kalmárovú nekonečným svetom fantázie, slobody, inšpirácie, emócií, neopísateľných farieb. Spev je pre osemnásťročnú dievčinu spôsobom, ako sa môže toho všetkého dotýkať. Aj napriek tomu, že je časovo obmedzená rôznymi aktivitami, vyštipla si trochu času a podelila sa s nami o svoje začiatky na nekonečnom poli hudby. Neopísateľný je pocit pri rozhovore s Katarínou, s akou radosťou si spomínala na prvé piesne, ktoré si zaspievala, na jej prvé spojenie s hudbou. Narodila sa v roku 1994. Vyrastá v rodine s matkou Evou, otcom Michalom, sestrou Danielou a na zosnulého brata Miroslava si často spomína. Celá rodina jej od malička vštepila lásku k hudbe. Matka jej často spievala pesničky, otec húdol na harmonike. Ale najväčšiu radosť mala, keď ju stará matka Kalmárová merkuvala. Vtedy sa v dome ozývala slovenská ľudová pieseň. Katka a jej obľúbené husle O tom Katka prezradila… „Pamätám sa, keď ma starká mala merkovať, netrpezlivo som čakala, kedy rodičia nekam odídu, hneď som si ju povolala do izby a požiadala, aby mi niečo zaspievala. Z tých pesničiek som si najviac obľúbila Horenka, horenka hora… ktorú som prvýkrát zaspievala pred obecenstvom ako šesťročná na výročnej schôdzi v Slovenskom spolku Detvan.” Hudbu si tiež obľúbila pri staršej sestre Daniele, ktorá v tom čase spievala v speváckej skupine Jahoda, veľmi populárnej vo Vojvodine. Často prichádzala do spolku s ňou na skúšky a vedela celý repertoár piesní. Keďže bola taka milá a talentovaná, mala česť a vzácnu skúsenosť zaspievať si ako sólistka pri natáčaní ich CD-čka. Aj napriek tomu, že to bolo dávno, a že bola maličká, pamätá sa, keď zišla prvýkrát do štúdia, ako jej všetko bolo nezvyčajné; tie mikrofóny a sám pocit, že sa bude počuť aj ona na cédečku. Sám majiteľ bol prekvapený jej talentom, keď si zaspievala pieseň. (...) Alena Gajanová Portrét mimoriadne hudobne talentovanej Kataríny Kalmárovej z Vojlovice, ktorá má predispozície stať sa opernou speváčkou, v č. 11 – 12 / 2012 šikovne podala Alena Gajanová.

Hviezdoslav pre Zdenku 25. septembra 2012 v Bratislave v Asociácii organizácií spisovateľov Slovenska sa udiala veľká slávnosť. Najplodnejšej prekladateľke z radov vojvodinských Slovákov Zdenke ValentovejBelićovej (1975) udelili najvyššie prekladateľské uznanie Cenu

Pavla Országha Hviezdoslava ,,za významné preklady diel slovenskej literatúry do srbčiny”. Na úvod povedala: Na Slovensku je viacero združení spisovateľov a taká strešná organizácia sa volá Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska, ktorá každoročne udeľuje Hviezdoslavovu cenu za príspevok k šíreniu slovenskej literatúry vo svete. Cena sa skladá z peknej drevenej sošky, diplomu a peňažnej časti. Udeľuje sa nie za jednotlivé preklady, ale za celkovú prekladateľskú prácu, aj keď komisia, ktorá hodnotila kandidátov, zvlášť zdôraznila edíciu ,,100 slovanských románov”, ktorú vydáva vydavateľstvo Arhipelag v Belehrade. Zatiaľ v tej edícii v mojom preklade vyšli tri romány Kraj igre (Koniec hry) Dušana Mitanu, Logor posrnulih žena (Tábor padlých žien) Antona Baláža a Nenapisani roman (Nenapísaný román) Stanislava Rakúsa. Do konca roku by mal byť vydaný aj Ornament Vincenta Šikulu. Komisia vytýčila tieto romány, ale brala do ohľadu aj ostatné preklady, a osobitne ešte vyzdvihli aj moje preklady Dušana Dušeka a Moniky Kompaníkovej.

Zdenka pri udeľovaní najvyššej Hviezdoslavovej ceny za preklad, spolu so spisovateľom Antonom Balážom

Ide o najvyššiu prekladateľskú cenu na Slovensku, čo sa týka prekladu diel slovenskej literatúry do iných jazykov. Okrem tej ceny sa udeľuje aj Cena Zory Jesenskej za preklad z cudzej literatúry do slovenčiny. Samotné udeľovanie ceny sa udialo v rámci seminára 25. septembra 2012 v miestnostiach Literárno-informačného centra v Bratislave. Na tom seminári dominovali témy o preklade slovenskej literatúry do iných jazykov a zúčastnili sa na ňom mnohí kultúrni pracovníci. Na záver seminára mi bola udelená Hviezdoslavova cena. Ako si sa cítila vtedy? Cítila som sa tak nejak viditeľne. Viditeľne preto, lebo prekladateľ je taká neviditeľná profesia. Každý čitateľ si všimne knihu, autora a samotný obsah, prípadne vydavateľa, ale málokto prekladateľa. Takéto ceny slúžia na to, aby sa aj profesia prekladateľa zviditeľnila. Prekladateľ je nový autor, spoluautor nejakého diela alebo...? Sú na to rozličné názory, ktoré sa pohybujú po širokej škále, začnúc tým, že prekladateľ je dobrý remeselník, ktorý sa vyzná vo svojej profesii, až po to, že prekladateľ je spoluautor a tento druhý názor je zvlášť zrejmý keď ide o preklad poézie, lebo sa tam vyžaduje nielen preklad, ale aj prebásnenie. Ja si myslím, že prekladateľ je všetko to spolu, aj jedno aj druhé, aj tretie, v závislosti od toho, o aký text, kontex a účel toho textu, o ktorom je reč, ide. Keď ide o preklad prózy, tu sotva možno hovoriť o spoluautorstve, ale ide o inú podobu toho istého. Zdenka Valentová-Belićová nebola vždy prekladateľkou. Čím bola, kým bola iba Zdenkou Valentovou? Jáj, to bolo tak dávno... Zaoberala som sa ochotnícky folklórom ako členka KUS Jána Kollára v Selenči, členka Speváckeho zboru Zvony, ochotnícky som hrala divadlo v Petrovci ako gymnazistka, keď som hrala u Ľuboslava Majeru v predstavení ÖÖ

music box

andrej lomen, foto: supa rajstiak DVADSAŤ ROKOV

ÖÖ Lýsistrata, a tiež rada si spomínam na pekné časy v novosadskom Šafáriku, keď sme spolu robili predstavenie Cintorín áut v réžii Miroslava Babiaka. Písala som básne, dokonca som dvojnásobným laureátom Ceny Rozletov v mládežníckom časopise Vzlet. Vyštudovala som slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte v Novom Sade (2000). (...) Pavel Matúch Interview s našou najplodnejšou prekladateľkou z radov vojvodinských Slovákov – Zdenkou Valentovou-Belićovou v č. 11 – 12 / 2012, ktorá v septembri 2012 získala najvyššiu prekladateľskú cenu na Slovensku, urobil Pavel Matúch.

Dobrôtky – Z kysáčskeho receptára Oslavy 10. výročia obnovenia Spolku kysáčskych žien v stredu 6. marca 2013 vyvrcholili na Starej fare, kde bola prezentácia Hlasľudovskej kuchárky Z kysáčskeho receptára. Zostavovateľke tejto skutočne kvalitnej a jedinečnej kuchárky Elene Šrankovej, novinárke Hlasu ľudu, sme zablahoželali k tomuto knižnému vydaniu a opýtali sa, ako vyzeral proces vzniku tejto atraktívnej knihy zaujímavých a užitočných receptov? – Prvé recepty do tohto receptára sme zapísali v spolupráci so Spolkom kysáčskych žien pred vyše dvomi rokmi. Vtedy bolo v pláne, že Asociácia slovenských spolkov žien vydá spoločný receptár, nuž sa Kysáčanky chceli do toho zapojiť. Začali sme zapisovať starodávne jedlá a najmä koláče. Avšak ten spoločný projekt sa nevydaril a kysáčske recepty zostali zapísané, odfotografované a pripravené na zverejnenie. Mali sme predsa nádej, že sa nám naskytne príležitosť a že ich nejako samostatne publikujeme. Keďže v Hlase ľudu robím dlho rokov s receptmi do rubrík Do vášho receptára a Iba pre labužníkov, uvažovala som, či by sa nedalo spojiť tie starodávne recepty, ktoré už boli zapísané, s tými receptami, ktoré vychádzajú v rámci našich rubrík v Hlase ľudu. Nakoniec prišlo k takej spolupráci, vlastne ku kontaktu medzi naším riaditeľom HĽ Samuelom Žiakom a predsedníčkou SKŽ Ľudmilou BerediovouStupavskou. Začali sa rozhovory a potom i prípravy na vydanie takého spoločného receptára. Potom sa na tom začalo robiť tak intenzívnejšie a výsledok je konečne tu. Na promócii knihy ste spomenuli, že sú všetky recepty robené v teréne. Ako to vyzeralo? – Bolo to zaujímavé a bola to pre mňa skutočne sladká záležitosť. Keď ženy niečo upiekli alebo pripravili, tak ma zavolali, odišla som k nim domov, normálne, s fotoaparáTitulná strana tom. Jedlo alebo koláč sme pekne naaranžokuchárky vali na starodávny tanier, na vyšívaný alebo tkaný obrúsok, vyfotografovali, potom sme zapísali recept a, pravdaže, ochutnávali. A mali sme z toho aj radosť. Istotne máte i nejaké nevšedné zaujímavosti a skúsenosti počas prípravy knihy... – Pamätám sa na jednu sobotu, keď som už všetko odovzdala, nie ešte do tlače, ale zostalo na našom technickom redaktorovi Miroslavovi Dobroňovskom, aby urobil posledné prípravy okolo grafickej úpravy. Odrazu mi Miroslav z Petrovca volá, že má problém, keď zväčší fotografiu starodávnej višňovej pity a tvarohových kúskov. Že sa pritom tratí kvalita. Akurát som bola v nejakej inej rozprávke, ale hneď som si to rozmyslela a vravím Miroslavovi: „Vieš čo, idem do predajne kúpiť tvaroh, droždie, mlieko a zopakujem tie recepty.” Tak aj bolo, do večera ich mal odfotografované, mailom odposlané a potom mu volám: „Miroslav, fotografie som ti poslala, len škoda, že ti nemôžem poslať aj hotové výrobky... ” Michal Ďurovka 26

S VAMI

" viera benková |

Spolupracovník Michal Ďurovka v č. 3 – 4 / 2013 zaznamenal prezentáciu Hlasľudovskej kuchárky Z kysáčskeho receptára a zároveň sa porozprával so zostavovateľkou kuchárky a redaktorkou Hlasu ľudu Elenou Šrankovou.

Do Pekingu po päť základných mocí človeka (...)

Ešte na začiatku roka 2012 Ján Glózik dostal pozvanie z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Čínskej ľudovej republike prezentovať tam svoju tvorbu. Glózik pozvanie prijal, ale organizátorom navrhol, aby s ním vystavoval aj jeho dobrý kamarát a kolega Janoš Mesaroš. Nuž ako inak – návrh sa na obojstrannú radosť ujal. Najprv loďou na výstavu odcestovali obrazy, ale príprava samotnej tvorby a neskôr aj výstavy trvala asi pol druha roka. Vernisáž slovensko-maďarskej insitnej tvorby zo Srbska bola slávnostne otvorená 10. mája t. r. na pôde slovenskej ambasády v Pekingu. Tamojší veľvyslanec J. E. Ing. František Dlhopolček, CSc., výstavu slávnostne otvoril spolu so chargé d’ affaires Veľvyslanectva Srbskej republiky v Pekingu Tatjanou Panajotovićovou-Cvetkovićovou. Na vernisáži sa slova ujala aj konzulka Slovenskej republiky v Pekingu Naďa Hlavačková. J. E. veľvyslanec František Dlhopolček majstrom štetca udelil čestné uznanie SLOVAK BEIJING GALLLERY MEMORIAL PLAQUETTE OF THE SLOVAK AMBASSADOR. Je to dvojkríž v podobe štetcov, ktorý sa nachádza aj v erbe Slovenskej republiky a symbolizuje prelínanie sa Z vernisáže v Pekingu: (zľava) Európy s Áziou. Toto uznanie Ján Glózik, J. E. Ing. František vyhotovil Mgr. art. Andrej Dlhopolček, CSc, a Janoš Mesaroš Zimka. Zaujímavosťou je, že tieto plakety môže získať len 25 umelcov a Glózikovi a Mesarošovi sa do rúk dostalo v poradí 15. a 16. uznanie. Na slávnostnom otvorení výstavy boli delegácie Veľvyslanectva Slovenskej republiky a Republiky Srbsko a početní diplomati, kultúrni dejatelia a predstavitelia inštitúcií. Po otvorení vernisáže výstava bola sprístupnená aj širšej verejnosti celé dva týždne. Keďže je putovného charakteru, už 26. mája bola nainštalovaná v slovenskom pavilóne na Farme čínsko-československého priateľstva v Cangzhou a milovníkom umenia mala byť k dispozícii celý mesiac. Aj túto výstavu slávnostne otvoril J. E. veľvyslanec SR v Pekingu František Dlhopolček. Po tejto výstave obrazy budú putovať ďalej a zakotvia v ďalšom čínskom meste. Expozícia pozostávajúca z 30 obrazov, z toho 10 Mesarošových a 20 Glózikových, v Číne pobudne celý rok. Táto výstava je aj súčasťou osláv a aktivít venovaných 20. výročiu vzniku Slovenskej republiky. Treba spomenúť, že Glózikova spolupráca s veľvyslancom Dlhopolčekom vznikla ešte pred desiatimi rokmi, keď menovaný navštívil Kovačicu a ateliér tohto majstra insity, s ktorým nadviazal spoluprácu. V roku 2002 pán Ing. František Dlhopolček, CSc., bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Londýne. V tom roku bola realizovaná výstava obrazov vo výstavnom priestore slovenskej ambasády v Londýne. Tak po desiatich rokoch úspešne realizovali aj ďalšiu výstavu, tentoraz v exotickom Pekingu. (...) Olinka Glóziková-Jonášová Kovačické insitné umenie nepozná hranice a jeho súčasní predstavitelia neustále majú pozvania, ktoré im prichádzajú aj z tých najvzdialenejších končín sveta. Ján Glózik tak vystavoval v ďalekom čínskom Pekingu a reportáž o tejto udalosti v č. 5 – 6 / 2013 sprítomnila Olinka Glóziková-Jonášová.

Dievčatá zaspievali zmes piesní A tie moje premilenie čerešne

aneta lomenová

festivaly

Regrútsky tanec pre rumunských Slovákov

Čerpotokom vanie slovenské umenie

horúci júlový víkend 18. – 20. júla 2014 v bihorskej oblasti šieho festivalu dolnozemských Slovákov Tancuj, tancuj... v Rumunsku prebiehal jubilejný 10. ročník medzinárodného v Hložanoch. Šafárikovci sa na festivale predstavili autentickýfestivalu Mládežnícky folklórny Čerpotok 2014. Je to najväčší mi dolnozemskými choreografiami pod vedením umeleckého folklórny festival Slovákov v Rumunsku, prostredníctvom kto- vedúceho Ivana Slávika, dievčenským spevom, ktorý nacvičuje rého si tamojší Slováci chránia a zveľaďujú svoju slovenskú Katarína Mosnáková, sólovým spevom v prednese Ivana Slávikultúru a obyčaje. Aj keď v rumunskom Čerpotoku žije iba 500 ka a ľudovým orchestrom pod taktovkou Tatiany Jaškovej. FS Slovákov, tento festival pre nich znamená obrovský skvost. Šafárik sa spolu s inými súbormi zúčastnil aj v krojovanom Na festivale sa aj tohto roku zúčastnili slovenské folklórne sprievode v centre mesta a na slávnostnej omši v tamojšom a hudobné súbory zo Slovenskej republiky, Chorvátska, Maďar- rímskokatolíckom kostole. Predseda Miestneho spoločenstva Čerpotoku v závere neska, Českej republiky, z Poľska, zo Srbska, Francúzska a, samozrejme, predstavil sa aj domáci folklórny súbor Cerovina deľňajšieho programu odovzdal účinkujúcim súborom plakety z Čerpotoku. Početní hostitelia a predstavitelia organizačného s darčekom a srdečne sa poďakoval za kvalitné prednesy a bohatý umelecký vývýboru festivalu veľkon, ktorý sa medzi mi pohostinne privítali slovenské hosrumunskými Slovákmi dlho spomína ťujúce súbory zo s obdivom a nadšesusedných krajín ním. a naširoko im otvorili brány pre ďalšiu Organizátormi festivalu sú Mládežspoluprácu a vzánícky folklórny súbor jomné tradovanie piesní a tancov Ceslovenského dedičrovina, Demokraticstva. ký zväz Slovákov a Slovákov zo SrbČechov v Rumunsku ska tohto roku re– bihorská oblasť a prezentoval folklórmiestna organizácia ny súbor SKC P. J. Čerpotok. Finančným Šafárika z Nového podporovateľom je Sadu, ktorý je zároÚrad pre Slovákov veň aj víťazným súžijúcich v zahraniborom tohtoročného Šafárikovci na krojovanom sprievode čí. • tunajšieho najväč-

Šikovní, vrtkí, dynamickí...

Rumunskí Slováci spoznali aj dolnozemské priadky

juraj pucovský |

Kŕdeľ binguľských „vtákov” nám poslal múdre odkazy

Dráma Cesta: „Kata, vynes to vrece na najvyšší kopec a múka bude tvoja!”

DVANÁSTE DNI MICHALA BENKU-UČU V LALITI

Detské hry, veselohra a dráma N

a 12. Divadelných dňoch Michala Benku-Uču, ktoré prebiehali v posledné dva júnové víkendy v Laliti, obecenstvo malo možnosť sledovať štyri detské hry, jednu veselohru a jednu drámu. Laliťanom sa tentoraz predstavilo šesť súborov, a to zo Šídu, Bingule, Nového Sadu, Selenče, Kysáča a zo slovenskej obce Plechotice neďaleko Trebišova. Na tomto jedinečnom sviatku Tálie sme znova nevideli domácich ochotníkov, aj keď majú za sebou májovú premiéru Diabla v raji manželskom od Ferka Urbánka. Z oprávnených dôvodov neprišli ani zahlásení Kysáčania s predstavením Klietka. Hosťovania Pivničanov, Staropazovčanov a susedovcov z Ruského Kerestúra sa organizátorom tentoraz nevydarili. V prvý deň, 22. júna 2014, podvečer sa obecenstvu najprv predstavili mladučkí herci SKOS Jednota a Základnej školy Sriemskeho frontu zo Šídu. Zahrali divadielko s náboženskou tematikou Sviatočné príbehy, ktoré režijne podpísali učiteľka Anna Kovárová a velebná pani farárka Olina Kolárová. Šídske deti medziiným sprítomnili naše vianočné zvyky a obyčaje, pekne spievali i tú známu Čas radosti... Z javiska na záver piesňou odkázali: „Boh Ťa miluje, aj ja Ťa milujem a tak by to malo byť!” Po Šíďanoch na dosky, ktoré život znamenajú, vykročili najmladší členovia slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru z Bingule. Predviedli hru O pyšných netopieroch, v réžii už spomenutej dvojice režisérok. Malí Binguľčania v pestrých

Z predstavenia Zypa Cupák: „Jáj, Ďuro, len keď ste sa vy nám živý a zdravý vrátili z Belehradu.”

a zaujímavých kostýmoch predstavili život rôznorodého vtáctva ako jednej veľkej rodiny, v ktorej sa vie poriadok, a v ktorej kraľuje orol. Z ich odkazu by aj niektorí ľudia mohli uplatniť vzácne ponaučenia do života. Divadelníci z Bingule po rokoch

Kysáčske deti sa pekne bavili na javisku

znova hosťovali v Laliti, lebo sa predtým súbor tamojšieho KUS Štefánik predstavil Binguľskou sapuňarou, na 2. Divadelných dňoch Michala Benku-Uču roku 2002. Pomedzi dve divadielka, kým menili scénu, obecenstvu sa predstavili aj speváci Darko Bábeľa a Ruženka Lovásová z Bingule a Pavel Felťan zo Šídu. V ten istý večer javisko patrilo ochotníkom Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika z Nového Sadu, ktorí zahrali známu veselohru Zypa Cupák, autora Jána Čajaka mladšieho, ktorú režíroval Rastislav Zorňan. Predstavenie bolo Laliťanom zaujímavé nielen pre kvalitný výkon hercov, ale i preto, že na javisku videli aj šiestich niekdajších alebo terajších spoluobčanov. Hlavnú úlohu Ďura Syráka zahral Bojan Brnadić, jeho manželku Anču stvárnila Daniela Tereková, susedu hrala Svetluša Zorňanová, policajtom bol Samo Valent, predavača novín hral Michal Zorňan, kým sa v role žandára a krčmára vyskúšal samotný režisér. Netreba hádam ani zdôrazňovať, že sa v plnej sále na záver ozval silný potlesk spokojného obecenstva. V druhý víkend do Lalite najprv zavítal žiacky divadelný súbor Základnej školy Jána Kollára zo Selenče, ktorý sa predstavil rozprávkou bratov Grimmovcov Snehulienka a sedem trpaslí-

juraj pucovský

„Boh Ťa miluje, aj ja Ťa milujem,” odkázali malí herci zo Šídu

Trpaslíci sa zľakli nad osudom Snehulienky, ale ju princ prebral z mdlôb

kov pod režijnou taktovkou Anny Kolekovej, za asistencie Terézie Trusinovej a Anny Petrášovej. Obecenstvu sa zvlášť páčilo, ako sa Snehulienke podarilo usporiadať život sedem trpaslíkov, ktorí každodenne tvrdo pracovali v bani. Divákov zarmútila chvíľa, keď sa zlá kráľovná oblečená do šiat chorej starenky otráveným jabĺčkom pokúsila pripraviť o život Snehulienku, ktorá jej predtým podala pohár vody. Veľká radosť zažiarila na tvárach divákov vtedy, keď Snehulienku z mdlôb božtekom prebral krásny princ a jej dobrí kamaráti-trpaslíci začali štastní veselo výskať. Jedinú drámu na tohtoročSpevák a hudobník Pavel Feltan zo Šídu né Dni Michala Benku-Uču priniesli hostia zo Slovenska. Členovia Divadelného súboru Janka Borodáča z Plechotíc si zvolili drámu Cesta, ktorú napísal Karol Horák a režíroval Jozef Novák. Dej sa odohráva v krušných časoch poznačených vojnou, hladom, chudobou. Chlapi sú na fronte, ženy musia zabezpečiť živobytie pre seba a svoje deti až za najkrajnejších

ústupkov. Žena sa dáva chlapovi zadarmo, aj keď je to hriech, len aby dostala za vrece múky. Obchodník (herec Jozef Palfi) ponúka vdove Kataríne Pohlodkovej (bravúrne ju zahrala Janka Suchá) za vrece múky. Dáva jej však podmienku, že to vrece musí vyniesť na najvyšší vrch, ale bez jediného oddýchnutia. Ostatné ženy z dediny ju znenávidia, pretože ony nedostali nič. Kňaz (Ján Sabovčík) a žandár (Marek Andráš) poctivo vykonávajú svoj úrad, prvý duchovný, druhý zákonodarný. Horár (Peter Novák) sa chamtivo priatelí s obchodníkom, ale len zatiaľ, kým nezačne horieť les... Hlavná dejová línia je cesta Kataríny do kopca pod drobnohľadom tovariša Rajcupa (hrá ho Jozef Džugan), ktorému obchodník „sľúbil všetok svoj majetok, keď jeho tu nebude”. Unavená Kata dáva všetkým nahliadnuť do vreca... Zrazu zistia, že vo vreci nie je múka, ale piesok! Vojnový invalid (hrá ho Peter Mann), ktorý dovtedy žil zbierajúc „omrvinky” spod stola Speváčka Ruženka Lovásová nenásytného obchodníka, hoz Bingule dí mu za hrsť piesku do očí. Prichádza k zásadnému zlomu, všetci sa postavili proti obchodníkovi, ktorého Rajcup v záchvate ošiaľu zastrelí. Záver pred všetkými patrí Kataríne. Bola to jej cesta a jej vrece, ktoré by v takých smutných časoch mohol niesť každý z nás!? Napokon, v nedeľu podvečer 29. júna 2014, tohtoročné Divadelné dni Michala Benku-Uču uzavrela Detská divadelná scéna OD KIS Kysáč s predstavením Aká mucha, taký..., autora a režiséra Jána Privizera. Hlavným odkazom mladých kysáčskych hercov, ktorí sa pekne hrali a zabávali na javisku, je skutočnosť, že mnohí jednotlivci najmä v dnešných časoch zbohatli nečestným konaním, čo obyčajného človeka prinajmenšom škrie, nech nepovieme hnevá. Hádam prvýkrát za dvanásť rokov organizátor, lalitský KUS Štefánik nemal finančných ťažkostí v realizácii Dní Michala Benku-Uču. Toto pekné podujatie finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, patričný sekretariát Zhromaždenia AP Vojvodiny, Obec Odžaci a Miestne spoločenstvo Laliť. Preto právom odzneli slová lalitského richtára Nikolu Krivokuću na otváracom ceremoniáli, že „si Laliť zaslúžila svoje miesto na kultúrnej mape Vojvodiny”. •

Binguľský spevák Darko Bábeľa

kamarátenie

pripravila mária vršková |

Stránky Ježka Dežka Milí kamaráti, dva mesiace ubehli ako voda a je tu horúce leto, prázdniny, návštevy, výlety či kúpaliská. A nové dvojčíslo Roviny. Musím vás pochváliť, že si listujete starý dobrý papierový časopis. Zdá sa mi, že dnešná mládež čoraz menej číta a ešte menej píše, no čoraz viac sedí za počítačom. Kto si už dnes prečíta poéziu alebo napíše pohľadnicu, však? Mnohé veci z minulosti už považujeme za nemoderné, ale predsa majú svoje čaro. A ja dám týmto veciam priestor v nasledujúcich riadkoch. Želám vám krásne leto a nezabudnite nám do redakcie poslať kresby alebo fotky, ako trávite prázdninové dni. Váš Ježko Dežko

Hádanky Má šnúru, nie však na prádlo, má číselká, aj slúchadlo. Vie nahlas zvoniť, občas sa pokazí, keď nie sme doma, nechajte odkazy. (aknil .let ánvep)

Básnička

Peter a Katka Dávno, keď ste nežili, keď neboli mobily, nefungoval internet, celkom iný bol náš svet. Peter prišiel zo školy, počítače neboli, preto futbal vonku hral a na Katku pozeral. Čo on chudák teraz spraví? Nepozná eSeMeS správy, ako pozve dievčinu do mesta na zmrzlinu? Na rande s ňou šiel by hneď, nemá však mejl, ani čet. Už je z toho vážne chorý, ako sa jej prihovorí? Chlapec plachý, čo sám zmôže? Fejsbuk mu tu nepomôže, nuž ako sa zoznámiť? Má ju priamo osloviť?

Na kartičke pozdrav krátky, plus adresa kamarátky, nalepíme peknú známku a poštár už hľadá schránku. (acindaľhop) V kine príbeh sledujem a pritom sa čudujem, kam sa farby postrácali, keď na plátno len dve dali.

Raz nazbieral smelosť, silu: postavil sa von pred školu, netreba mu listy, správy, počká, kým sa Katka zjaví. Zjavila sa. Spomalila. Peter, prišla tvoja chvíľa! Pristúpil a pošepkal, že by jej rád tašku vzal.

(mlif yleib-onreič) Odprevadiť by ju chcel, byť kamarát, ak by smel. Usmiala sa, dovolila, dlho sa s ním priatelila.

Presný čas vždy pozoruje, pravidelne vykukuje, v malej búdke v izbe býva, kuki-kuk a zas sa skrýva. (ynidoh évokčukuk) Vložím kúsok papiera, píšem rýchlo, bez pera. Má tlačidlá s písmenami, skúste na ne ťukať sami. (jorts ícasíp) 30

To je príbeh Petra, Katky. A na záver odkaz krátky: priateliť sa nestačí len cez siete v počítači.

Jazykolam Povedz 5-krát rýchlo za sebou: Rak s rakom išli rad radom od raka ku rakovi.

Doplňovačka

Okienko tety Sovy

Doplň odpovede do voľných okienok. Pospájaj písmenká z vyznačených políčok, dostaneš tak tajničku – dokončenie tejto vety: Niekedy neboli v obchodoch džúsy a sladké bublinkové nápoje, ale ľudia chodili po vodu s ... 1. hudobný nástroj, piano

__ __ __ __ __ __

2. dvanásť mesiacov

__ __ __

3. ovocie podobné višni

__ __ __ __ __ __ __

4. lietadlo

__ __ __ __ __

5. plaz, zmija

__ __ __

6. hlavné mesto Nórska

__ __ __ __

7. biely nápoj na pitie

__ __ __ __ __ __

8. červená tekutina v tele

__ __ __

9. nočný vták s veľkými očami __ __ __ __ 10. zelený porast na lúke

__ __ __ __ __

11. druhý deň v týždni

__ __ __ __ __ __

12. Daniel, domácky

__ __ __ __

13. pomôcka na strihanie

__ __ __ __ __ __ __

14. ostrov, po anglicky

__ __ __ __ __ __

Tajnička znie:

__ __ __ __ __ __ __

kamarátenie

pripravila mária vršková |

__ __ __ __ __ __

Vyfarbi Viete, na čo sa používal rádiomagnetofón? ☺ Vyfarbite si ho veselými farbičkami.

Pani Sova Sováková sa nerada fotí, ale rada si prezerá zaujímavé fotky v rôznych knihách. Určite máte doma papierové fotky vo fotoalbumoch a tiež digitálne fotky uložené v počítači. Kedy vznikla úplne prvá fotka? Pani Sova zobrala hrubú encyklopédiu a hneď našla odpoveď: Joseph Nicéphore Niépce bol francúzsky vynálezca, ktorému sa podarilo urobiť prvú fotku na svete. Bolo to v roku 1826 a fotka ešte nevyzerala tak ako dnes. Bola to cínová doštička pokrytá živicou a mala svoje nedokonalosti – bola zrkadlovo otočená, nedala sa rozmnožovať a ľahko sa poškriabala. Tento objav však veľmi pomohol ďalšiemu vývoju fotografie. Zlepšovali sa roztoky, objektívy, metódy a v roku 1888 prišla na trh firma Kodak s prvým celuloidovým filmom, ktorý bol navinutý na cievke vo fotoaparáte. Už v tej dobe sa dalo na jeden film urobiť až sto snímok. Vďaka tomu sa čoskoro začala rozvíjať aj kinemotografia – natáčanie hraných filmov. Dnes už staré klasické fotoaparáty s filmom takmer nikto nepoužíva. Fotíme pomocou digitálnych foťákov, cez mobil, tablet. Škoda, že sa v encyklopédii nepíše, čím budeme fotiť o tridsať rokov ☺.

Úloha Zakrúžkujte iba tie veci, ktoré doma NEMÁTE: MOBIL

TRABANT

KALENDÁR

POŠTOVÁ

TELEVÍZOR

ZNÁMKA

KOLOVRÁTOK

ATRAMENT

BUDÍK

POČÍTADLO

MIXÉR

RÁDIO

PÍSACÍ STROJ

FOŤÁK

ŠIJACÍ STROJ

PEVNÁ LINKA

KÁVOVAR 31

zorove príbehy

mária vršková |

Zoro sa fotí alebo spomienky sa nedajú ukradnúť

red prázdninami bolo v škôlke rušno. Deti si balili domov svoje pyžamká, výkresy a plastové poháre, pripravovalo sa aj posledné divadelné predstavenie a niektorým dievčatkám bolo smutno, pretože celé leto neuvidia svojich kamarátov. Zorovi smutno nebolo, lebo vedel, že zajtra majú na pláne veľké fotografovanie. A fotku so všetkými deťmi bude mať doma, môže sa na ňu hocikedy pozerať. „Musíš sa pekne obliecť,” prízvukuje mama. „fotka ti ostane už navždy, mal by si byť na nej čo najkrajší.” „Ale veď ja už som najkrajší,” zažartuje Zoro a dodá, že mu stačí pekné čisté tričko. Mama sa akosi zvláštne zahľadela cez okno a potom zmizla za dverami spálne. Otvorila šuflík a chvíľu sa prehrabovala v akýchsi papieroch a obaloch. Nakoniec sa vrátila k synovi stískajúc v ruke zopár obrázkov. „Pozri, Zoro, toto sú moje fotky zo škôlky. Dodnes si spomeniem na mená všetkých spolužiakov,” usmeje sa mama. Zoro hľadí, pozerá, skúma, ale nikoho známeho tam nevidí. „Aha, tuto,” ukáže mama na malé dievčatko v bodkovanej sukni, s krátkou smiešnou ofinou. „A prečo ste všetci čierno-bieli?” vyzvedá chlapča. A tak sa dozvedel, že farebné fotky boli vtedy veľmi drahé, že ich učiteľka je už dávno v penzii, tuto vpravo je teta Jana a tam vzadu v bielej košeli Ivan, ten sused, čo teraz býva o tri domy ďalej. A keď mama doniesla zo spálne ešte dva albumy a ticho si ich v kresle prezerala, Zoro sa radšej vytratil do svojej izby a vytiahol farbičky. Fotenie v škôlke prebiehalo takmer hladko. Len Ema plakala, lebo sa bála blesku a Jožko sa práve olial pohárom čaju. „To nič, ty pôjdeš dozadu,” povedala učiteľka a rýchlo podelila deti do dvojradu. Pán fotograf už chvíľami strácal nervy, ale nakoniec predsa len ticho čakal, kým sa malí huncúti prestanú vrtieť. Veľká udalosť sa mohla začať. Niekto sa usmieval, iní sa tvárili vážne, niektorí sa držali za ruky a ktosi povedal „sýýýýýýýýr”. Cvak, cvak a ešte cvak. Zoro sa cítil výnimočne, stál hneď vedľa pani vychovávateľky v čistom voňavom tričku s potlačou auta. A dúfal, že na tej dôležitej fotke bude vyzerať čo najkrajšie. O tri dni sa presvedčil, že je s výsledkom spokojný. Všetky deti dostali po jednej fotografii, prezerali si ich a smiali sa. Jožkov mokrý fľak sa podarilo zamaskovať, Ema sa snažila o úsmev, jeden mal golier nakrivo a druhý strapaté vlasy. A Zoro, ten vyzeral bez chyby, stál rovno ako vojak a tváril sa slávnostne. Aj mame a tatovi sa fotka páčila. „Kde si ju teraz vystavíš?” pýtala sa mama. Malý model pokrčil ramenami. Môže si obrázok pripnúť magnetkou na chladničku, nalepiť na dvere alebo urobiť z kartónu ozdobný rám a zarámovanú fotku položiť na policu. Nakoniec ju nalepil na veľký žltý papier a okolo fotky ešte dokreslil balóny, hviezdičky a jedno malé srdce. A žlté umelecké dielko si nalepil v izbe na stenu. „Keď sa pozriem na tú fotku, vždy sa budem cítiť pekne,” skonštatoval chlapec. Veru, na fotke to už nevidno, ale Zoro si pri pohľade na ňu spomenie aj na Jožov fľak, nervózneho fotografa, pokyny učiteľky či smiech kamarátov. „To je milé, synáčik,” pritakala mama. „A niečo ti ešte prezradím. Tie spomienky ti nikto nemôže ukradnúť, budeš ich nosiť vo svojej pamäti naveky.” •

Verejná zbierka na opravu objektu SKC P. J. Šafárika

utorok 22. júla 2014 spadla strecha Slovenského kultúrneho centra P. J. Šafárika v Novom Sade. Ochotníci, ktorí sa tu dennodenne stretávajú, ako aj novosadská cirkev, ktorá je majiteľom objektu, si pred 10 dňami všimli, že pukla nosná hrada, a súrne reagovali, aby sa to opravilo a zachránilo. Avšak strecha tejto, vyše storočnej budovy sa nedočkala opravy a zrútila sa na Ulicu Vuka Karadžića, v blízkosti centra mesta. Našťastie, obetí nebolo, a to v prvom rade preto, lebo si občania Nového Sadu všimli upozornenia, ktorými bola vyznačená budova. Verejný komunálny podnik z ulice všetko upratal a ďalšiu nevyhnutnú sanáciu vykonali dobrovoľníci. Podarilo sa nám zachrániť vzácny archív 94-ročného novosadského spolku, knižnicu, umelecké diela, nábytok, techniku... Prišiel pomôcť ozaj veľký počet ľudí, šafárikovcov, cirkevníkov, matičiarov, priateľov, ktorí do Nového Sadu prišli z rôznych kútov Vojvodiny a ešte raz poukázali, že toto Centrum ozaj patrí všetkým Slovákom žijúcim v Srbsku a že im záleží na tom, aká bude jeho budúcnosť. Odborné stavebné firmy predpokladajú, že oprava strechy bude stáť niekoľko tisíc eur, ktoré SKC P. J. Šafárika a cirkev, žiaľ, nemajú. Okrem toho treba vykonať inštalácie, urobiť ďalšiu sanáciu... Hrozí nebezpečenstvo, že sa pod vplyvom dažďa na otvorenú povalu začne rúcať aj samotná budova. Preto vyzývame všetkých ochotných ľudí, ktorí môžu a chcú pomôcť, aby v akejkoľvek miere prispeli na opravu objektu Slovenského kultúrneho centra P. J. Šafárika. Členovia Šafárika a evanjelickej cirkvi už začali vlastnú finančnú zbierku. Každá pomoc je vítaná a budeme Vám za ňu veľmi povďační. Zo Srbska môžete donáciu zaplatiť na účet SKC P. J. Šafárika: 340-1784-10 Erste bank ad Zo zahraničia: SWIFT CODE: GIBARS22 IBAN RS35340000000000178410 Vedenie SKC P. J. Šafárika v Novom Sade

majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

ŠKANDINÁVKA V tajničke je meno a priezvisko známeho lalitského lekára; 20. júla 2014 sme si pripomenuli 180 rokov jeho narodenia.

OSEMSMEROVKA Krajiny zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám sedem neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria názov jednej európskej krajiny.

ALBÁNSKO

ESTÓNSKO

POĽSKO

ANGOLA

GABON

RAKÚSKO

BELGICKO

KANADA

RUMUNSKO

BOLÍVIA

KUBA

SLOVENSKO

CYPRUS

LAOS

TOGO

ČÍNA

NEMECKO

PYRAMÍDA Vodorovne: 1. nový (skr.), 2. chemická značka neptúnia, 3. časť stromu nad zemou po zrúbaní (mn.), 4. bublinovitá vrstva na tekutine, 5. vznešené ženy, 6. neopíjala sa, 7. napĺňala, 8. vodný šport,

Vylúštenie škandinávky číslo 5 – 6 VODOROVNE: motokros, akant, Pt, tona, ala, Eva, brat, ja, tu, No, ťarcha, K, k, potok, LO, VA, ok, ovca, zlo, Bel, tvár, úľ, smeče, kaviareň. Správne znenie tajničky: MATEJ BEL Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Lea Miladinka Petrovičová, 29. novembra 22, 26 215 Padina 2. Zdenko Gajan, Oslobođenja 39/13, 26 000 VojlovicaPančevo 3. Michal Rybár, Savska 14, 22 000 Sriemska Mitrovica

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

9. meno a priezvisko nášho akademického umelca, ktorý oslávil svoje narodeniny 19. júna.

VTIPY Šéf hovorí blondínke na pohovore: – Váš nástupný plat bude 230 €. Neskôr môžete mať plat 400 €. – Tak ja teda prídem radšej neskôr. * * * Dáma s blond vlasmi pozerá na slnečné hodiny, zamyslí sa a hovorí: – Len nechápem, keď nastane letný čas, ako slnko vie, že sa má na hodinu zastaviť.

pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

ROZDIELY

SMIECHOTY

Tieto dva výkresy sa rozlišujú v desiatich detailoch. Vyhľadajte ich.

Malý chlapček sa márne pokúša dočiahnuť na zvonček pri dverách. „Počkaj, pomôžem ti...” povie mu okoloidúci starý pán a stisne zvonček. „Fajn, dedo, a teraz zdrhneme!” * * * – Betka, prečo si prišla neskoro do školy? – Jednému pánovi som pomáhala hľadať tisíc dinárov... – A našla si ich? – Áno!

DOPLŇOVAČKA

– Poďakoval sa ti? – Nie, heh, ešte stále ich hľadá. * * * V dome zvoní telefón. Zdvihne ho malý chlapec. Volajúci hovorí: – Daj mi otca. – Nemôže, má veľa roboty. – Daj mi mamu. – Nemôže, má veľa roboty. – Kto je ešte u vás? – Hasiči. – Daj mi jedného. – Nemôže, má veľa roboty. – Kto tam ešte je? – Policajti. – Daj mi jedného. – Nemôže, má veľa roboty.

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. vypovedaná, alebo napísaná myšlienka, 2. oračka, 3. procesy, udalosti, 4. väčšie plochy zarastené trávou, 5. oživiť, 6. previnenie, 7. zaručene, iste, 8. stá čiastka eura, 9. hádam, asi. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. osvetový odbor, 2. tvorenie, 3. vynálezy, 4. kruhovité zakrivenie (mn. č.), 5. dať dolu a uložiť, položiť, 6. nová správa, novinka, 7. trojciferné číslo, 8. univerzitný profesor, 9. gymnastické náradie. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci ste dostali názov jednej osady v Banáte.

– A čo všetci robia? – Hľadajú ma.

OSEMSMEROVKA Pojmy zo súpisu (všetky obsahujú pojem ARA – druh papagája) vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám šesť neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria názov slovenskej osady v Banáte.

ARABI

PARAGE

TARANTAS

ARARAT

SMARAGD

ZVARA

ARAŠID ČIARA FARAD CHARAKTER

Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je Timrava. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Eva Lenhartová, Námestie XII. V. B. č. 8, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Zuzana Marková, Jánošíkova 71, 26 000 Vojlovica-Pančevo 3. Aneta Lomenová, Jána Amosa Komenského 2, 21 211 Kysáč

KARAS KARATISTA MARATÓN OŠTARA PARABOLA PARADAJKA PARALELA

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

Čo-to o kozom mlieku S

tále zmenšovanie počtu kráv má za následok zníženie výroby kravského mlieka. Takáto situácia podnietila zvýšený záujem o chov kôz na získanie kozieho mlieka. V súčasnosti mnohé domácnosti ukojujú svoje potreby mlieka výlučne kozím mliekom i napriek tomu, že ho mnohí podceňujú. Závisle od plemena, výživy a veku koza denne vyprodukuje 2 – 5 l mlieka, teda ročne 400 – 1000 litrov. Pretože koza predstavuje skromné domáce zviera, menej náročné na kvalitu výživy od hovädzieho dobytka, výroba kozieho mlieka je o asi 20 % lacnejšia od výroby kravského mlieka. V porovnaní s veľkosťou svojho tela (koza váži okolo 50 kg) koza do roka nadojí 15 – 20-krát väčšie množstvo mlieka ako sama váži. Krava dojnica hmotnosti 500 kg do roka v najlepšom vyprodukuje iba 10-krát väčšie množstvo mlieka od svojej hmotnosti (5000 1). Z výživných látok kozie mlieko obsahuje mliečny tuk (3,2 %), mliečne bielkoviny (3,6 %), mliečny cukor (5 %), minerálne látky, vitamíny a tzv. nezistené faktory rastu. Kozie mlieko má teda podobné chemické zloženie a fyzikálne vlastnosti ako kravské. Od kravského sa rozlišuje sfarbením. Kozie mlieko je totiž belšie od kravského. Príčinou je nízky obsah karoténu (provitamínu A), ktorý mlieku dáva žltkasté sfarbenie. Kozie mlieko je stráviteľnejšie ako kravské. Stráviteľnosť mlieka závisí od zloženia tukov a bielkovín. Tukové kvapôčky kozieho mlieka sú oveľa menšie od kvapôčiek tuku v kravskom mlieku. Malé kvapôčky tuku sa v zažívacom ústrojenstve ľahšie trávia. Zvláštna štruktúra tukových kvapôčiek kozieho mlieka spomaľuje ich vyplávanie na povrch mlieka, čo má za následok pomalšie vytváranie smotany ako pri kravskom mlieku. Ľahšia stráviteľnosť kozieho mlieka spočíva i v zložení bielkovín, predovšetkým kazeínu. Vo sviežom mlieku kazeín je viazaný na vápnik a fosforečnan vápenatý. Pod vplyvom kyseliny soľnej a syridla V žalúdku sa tekutý kazeín zráža na značne menšie hrče, ktoré sa ľahšie trávia ako veľké zrazeniny kravského mlieka. Podobne ako kravské i kozie mlieko obsahuje značné množstvo minerálnych látok, predovšetkým vápnik a fosfor. Vápnik a fosfor sú základným stavebným materiálom kostí a zubov. Dostatočné množstvo mlieka v úplnosti zásobí organizmus ľudí vápnikom a fosforom, ktorý sa v iných potravinových článkoch nachádza iba v minimálnom množstve. To znamená, že keby mlieko neobsahovalo iné výživné látky, bolo by nevyhnutné vo výžive ľudí iba preto, že je veľkým prameňom vápnika a fosforu. Vápnik kozieho mlieka sa úplnejšie využije v organizme ľudí, a preto i menšie množstvo kozieho mlieka organizmus zásobí vápnikom. Podobne ako kravské ani kozie mlieko neobsahuje dostatočné množstvo železa. Z týchto dôvodov ani kozie

mlieko nemôže byť jedinou stravou detí, pretože by sa stali málokrvnými. Závisle od výživy kozie mlieko obsahuje väčšie alebo menšie množstvo vitamínov. Počas výživy zeleným krmivom v mlieku sa nachodí značné množstvo vitamínu A, kým v zimných mesiacoch mlieko má málo tohto vitamínu. Podobne kozie mlieko nemá dostatočné množstvo vitamínov C, D a B12. Kozie mlieko obsahuje menej vitamínov ako kravské. Celkove však medzi kozím a kravským mliekom nejestvujú väčšie odchýlky. Pre menšiu veľkosť tukových kvapôčok a tvorenie menších zrazenín mliečnych bielkovín sa kozie mlieko v zažívacom ústrojenstve ľahšie, rýchlejšie a úplnejšie trávi. Z týchto príčin kozie mlieko je výborným pokrmom najmä pre deti, ako i pri niektorých chorobách zažívacieho ústrojenstva (črevný katar, žalúdkový vred a i.). Kozie mlieko sa tiež odporúča takým osobám, ktoré sú alergické na kravské mlieko, teda takým, ktorým kravské mlieko spôsobuje určité nepríjemnosti, predovšetkým hnačku a zlé trávenie žalúdka. Okrem sviežeho sa kozie mlieko môže používať i v podobe kyslého mlieka a syra. Pretože sa telesná hygiena kozy oveľa ľahšie udržuje ako telesná hygiena kravy, kozie mlieko obsahuje menej mikroorganizmov ako kravské. Kozy iba výnimočne ochorejú na tuberkulózu, preto v ich mlieku sa bacily tuberkulózy zriedkakedy nachodia, takže sa kozie mlieko nemusí prevárať, ak sa tuberkulínovou skúškou vylúči tuberkulóza. Jediným nedostatkom kozieho mlieka je jeho špecifická vôňa, ktorá závisí od čistoty prostredia, ako i od prítomnosti capa. Tento nedostatok sa dá odstrániť tak, že sa kozy v letnom období držia vonku a v zime v čistej maštali. V miestnosti, kde sa nachodí koza dojnica nemajú byť capy. Podobne nie je žiaduce na malom priestore odchovávať väčšie množstvo kôz. •

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ – zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

užitočné

" pripravil ján hlaváč |

Nové zemiaky v jeseni V

júli zberáme úrodu skorých zemiakov a ošetrujeme odrody neskoršie, určené na zber v jeseni. Vtedy však môžeme mať aj úrodu „nových zemiakov” z letnej výsadby. Tento málo obvyklý spôsob pestovania však nie je novinkou. Odporúča sa občas v odborných časopisoch. Niektorí záhradkári takto zemiaky pravidelne pestujú. Z vlastnej dobrej skúsenosti môžem túto „novinku” odporúčať. Na prelome júna-júla sa uvoľnili hriadky po skorej jarnej zelenine. Chcela som na ne vysiať rastliny na zelené hnojenie. Úroda skorých zemiakov bola pekná, posledné staré zemiaky už boli zoschnuté, trocha naklíčené, pripravené na vyhodenie do kompostu. Len tak zo zvedavosti som ich niekoľko vysadila v polovici júla na voľnú hriadku a vedľa nich niekoľko čerstvo vybraných, z novej úrody. V suchom lete som vysádzala do hlbších rýh „vylepšených” kompostom a vopred dobre zavlažených. Keďže leto bolo horúce, rástli zemiaky spočiatku pomaly, po pravidelnej závlahe a riadnom ošetrovaní sa vytvorila bohatá vňať. Neporovnateľne lepší bol porast zo starých zemiakov. Iba ojedinele sa objavili pásavky zemiakové, stačilo pozbierať niekoľko chrobákov, postrek nebol potrebný.

Ozimná cibuľa

nás je pomerne náročná na pestovanie aj preto, že jej pestovanie prechádza z jedného vegetačného obdobia do druhého. Ponúkame niekoľko rád z praxe, ktoré môžu pomôcť získať peknú úrodu. Ako najvhodnejší termín sejby sa u nás odporúča medzi 10. a 20. augustom. V chladnejších dňoch a najmä nociach po tomto termíne osivo už nevyklíči, a keby aj vyklíčilo, rastlinka ostane slabá a náchylná na vymrznutie. Na hriadke ostane málo rastlín. Prezimuje len cibuľka hrubá aspoň päť milimetrov. Ak sme nestihli odporúčaný termín sejby, môžeme využiť netkanú textíliu, pomocou

ktorej môžeme vypestovať cibuľku požadovaného priemeru. Textíliu položíme na záhon ihneď po sejbe a kontrolujeme klíčenie. Keď sú riadky už zreteľné, zvinieme ju, cibuľku preplečkujeme alebo plytko pokypríme motyčkou a opäť ju rozvinieme. Dôležité je chrániť porast proti mínerke pérovej. Čím je silnejšia, tým viac je ohrozená. Odporúčame postrek prípravkom Basudin štrnásť dní po vzídení rastlín. Postrekujeme pomaly a dôsledne, väčšími kvapkami. Môžeme ju ošetriť aj zálievkou. Po takejto príprave na zimu môžeme na jar a koncom mája očakávať zdravý porast. •

Ako využiť voľné miesto po cibuli

eď v lete pozberáme cibuľu, cesnak, mak a podobné plodiny, zostane nám v záhradke veľká nevyužitá plocha. Asi dva týždne pred predpokladaným termínom zberu niektorej plodiny vysejeme na malom kúsku semienka karfiolu a brokolice. Pestovanie priesad kapustovej zeleniny uprostred horúceho leta vyžaduje trochu iný prístup než na jar. Letné slnko dokáže poliatu hriadku vysušiť v priebehu niekoľkých hodín, preto je vhodné vybrať také miesto, ktoré nebude vystavené celodennému priamemu slnečnému žiareniu. Ak máme hriadku za sudom s vodou, jeho tieň chráni krehké rastlinky od poludnia do večera, keď sú vzduch a pôda dostatočne zohriate a energia slnečných lúčov je nadmerná. Poloha pri sude s vodou tiež nie je náhodná; je tu väčšia vlhkosť. Ak zistíme, že je hriadka vysušená, môžeme prakticky ihneď zasiahnuť, prípadne zo suda natiahneme kvapôčkovú závlahu. Použijeme napríklad nejakú savú šnúrku alebo tenkú hadičku, do ktorej zasunieme povrázok, aby sa prietok vody spomalil a reguloval. Pri sejbe postupujeme takto: Motykou jemne pokopeme plochu 50 x 50 cm, do hĺbky asi päť centimetrov, urovnáme a pomaly polejeme asi dvoma krhlami vody. Potom vystihneme chvíľu, keď voda vsiakla, ale povrch je úplne mokrý. Vtedy zasejeme do dvoch riadkov vedľa seba pripravené semienka. Do jedného riadka karfiol a do druhého brokolicu. Riadky sú dlhé 30 až 40 cm a vzdialenosť medzi nimi je 15 až

Zber v prvej polovici októbra ukázal, že pod mohutnou vňaťou je i bohatá úroda hľúz. Zemiaky však môžeme zberať aj skôr, ako zaschne vňať, prípadne pred príchodom mrazov. Podľa toho, ako dorastajú, máme v jeZemiaky vysadené v polovici júla, seni „nové zemiaky”. zber začiatkom októbra V súčasnosti pri dostatku pomerne lacných zemiakov je otázne, či má zmysel pestovanie zemiakov v záhradkách. Dobrý záhradkár však okrem úrody ocení i zlepšenie pôdy. Pri pestovaní zemiakov pôdu odburiňujeme a prihnojením obohacujeme o humus. O jej zlepšenom stave sa presvedčíme pri jesennom spracovaní a porovnaní s hriadkami bez porastov. •

20 cm. Takto rozhodené semienka po povrchu mokrej pôdy (nesmú plávať) zasypeme tenučkou vrstvou suchej zeme. Robíme to pripraveným detským sitkom, do ktorého dáme zem a rovnomerne ju preosejeme. Vlhkosť zo spodnej vrstvy pôdy vystúpi na povrch a zem sa už nezleje. Nakoniec celú plochu zakryjeme na tri alebo štyri dni napríklad koberčekom, pod ktorým bude stále vlhko a netreba polievať. Na štvrtý až piaty deň rastlinky začnú ľahko vzchádzať, pretože pri takomto postupe nie je pôda zliata. Priesady, ktoré vzídu uprostred leta, sú na rozdiel od skorých jarných ihneď ohrozované škodcami. Preto by sme ich mali hneď postriekať nejakým dlhodobo pôsobiacim chemickým prípravkom. Nezabudnime na zmäkčovadlo. Keď cibuľa dozrie, vytrháme ju a ešte predtým, ako na uvoľnené miesto začneme sadiť priesady, postriekame pupenec či iné trvalé buriny. O dva až tri dni prázdnu plochu prekypríme a začneme sadiť do užších riadkov na kratšie vzdialenosti, napríklad 30 x 30 alebo 30 x 40 cm. Ak je sucho, do vykopaných jamiek nalejeme viac vody. Nové rastlinky už do konca sezóny nedorastú do veľkých rozmerov. Hoci sú hlávky menšie, máme ich zato viac a neskoro na jeseň. Úrodu zberáme pred očakávanými nočnými mrazmi. Brokolicu aj karfiol asi dve až tri minúty blanšírujeme vo vriacej vode, potom vytiahneme a dáme vychladnúť. Do mrazničky uložíme dávky na jedno použitie. •

zdravé zrkadielko

10 superpotravín 1. Strukoviny (hrach, šošovica, fazuľa, sója) Prevenčné: strukoviny pomáhajú predchádzať srdcovým ochoreniam, poruchám krvného obehu a rakovine hrubého čreva. Znižujú aj hladinu cholesterolu. Výživové: sacharidy a vláknina (na získanie energie), vitamíny skupiny B, vitamín A, C, niacín a minerálne látky (draslík, fosfor, horčík, železo, zinok a mangán). Omladzujúce: sója sa v Ázii výrazne podieľa na dlhovekosti miestnych obyvateľov. Ako často * 3 – 4 x týždenne (či už ako kaša, prívarok, alebo naklíčené do šalátov). 2. Ľanový olej a semená Prevenčné: znižujú krvný tlak a hladinu cholesterolu v krvi, redukujú riziko infarktu. Zbavujú telo toxínov. Výživové: dôležité nenasýtené mastné kyseliny omega 3, ktoré sa v bežnej strave nevyskytujú. Omladzujúce: vysoký obsah antioxidantov, ktoré vás budú chrániť pred zhubnými nádormi. Ako často * Jedna lyžica oleja denne. 3. Horká čokoláda Prevenčné: pozitívne pôsobí proti stresu a depresii, znižuje vysoký krvný tlak. Najkvalitnejšie sú druhy, ktoré obsahujú minimálne 70 – 80 % kakaa. Výživové: antioxidanty, železo, zinok a vitamíny B. Omladzujúce: vďaka vysokému podielu kakaa obsahuje aj čokoláda rastlinné flavonoidy a pôsobí tak antioxidačne. Zlé správy pre tie, ktoré sú závislé od mliečnej: tento efekt dosiahnete len pri horkej čokoláde. Koľko * cca 50 g denne. 4. Citróny a limetky Prevenčné: činné proti rakovine, v prevencii aterosklerózy a pri posilňovaní imunitného systému. Omladzujúce: citróny a limetky sú skvelým zdrojom jedného z najdôležitejších prírodných antioxidantov, vitamínu C. Ako často * Šťavu z jedného druhu ovocia 3 – 4 x týždenne. 5. Červené víno Prevenčné: znižuje výskyt srdcových chorôb a rakoviny, zabraňuje ukladaniu tuku v tele, znižuje hladinu cholesterolu. Omladzujúce: zázračné molekuly polyfenolov, ktoré spomaľujú starnutie, a flavonoidov, ktoré chránia telo pred voľnými radikálmi. Ako často * Jeden pohárik denne (tu platí, že viac neznamená vyšší účinok, ale naopak).

6. Cesnak a cibuľa Prevenčné: podporujú voľný prietok krvi, čím znižujú riziko srdcových chorôb a vysokého krvného tlaku. Červené a žlté odrody cibule navyše obsahujú zlúčeniny, ktoré zmenšujú riziko nádorových ochorení a majú protizápalové účinky. Výživové: vysoký obsah vitamínov A, B, C, E a zinku. Omladzujúce: cibuľa je účinná proti osteoporóze, čo je nezanedbateľný argument pre každý váš mladý krok. Ako často * Strúčik cesnaku denne a cibuľu každý druhý deň. 7. Zázvor (ďumbier) Prevenčné: stimuluje krvný obeh, má skvelé detoxikačné vlastnosti, zmierňuje nevoľnosť. Výživové: horčík, zinok a vitamín B6. Omladzujúce – vďaka detoxikačným vlastnostiam čistí organizmus a ochráni vás pred ochoreniami rôzneho druhu. Ako často * Zázvorový čaj alebo šťavu z čerstvého zázvoru zmiešanú s mrkvou, špenátom a repou každý deň. 8. Červená kapusta Prevenčné: pomáha predchádzať rakovine, pôsobí antidepresívne, zvyšuje odolnosť proti chorobám. Výživové: železo (dôležité pre chudokrvných ľudí), vitamín C, acetylchlorín (antidepresívum), antioxidanty. Omladzujúce: opäť je v hre vitamín C ako účinný antioxidant. Ako často * Štvrť hlávky pokryje pätinu dennej potreby vitamínu C. 9. Vlašské orechy Prevenčné: blahodarný vplyv na nervy a srdce. Výživové: vysoko koncentrované bohatstvo esenciálnych mastných kyselín, vitamínu B6 a stopových prvkov ako zinok, meď a mangán. Omladzujúce: S pokojnými nervami a srdcom fungujúcim ako švajčiarske hodinky budete večne mladá. Ako často * Hrsť denne. 10. Avokádo Prevenčné: znižuje LDL (zlý) cholesterol a vysoký krvný tlak. Výživové: nenasýtené mastné kyseliny, proteíny, vitamín E a B6, železo a vláknina. Omladzujúce: obsahuje najväčšie množstvo vitamínu E z bežne dostupných druhov ovocia. „Éčko” je podobne ako vitamín C výborný antioxidant. Ako často * Pravidelne pri poruchách trávenia a obehového systému. •

SUR – reštaurácia – denné menu – izby – prednášky z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková www.nacionalnakuca-aroma.net

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

Vitajte u nás! 37

" pripravil ján hlaváč | gastro

Rýchle ovocné koláče Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Gajanová, Michal Gombár, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Lovásová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Viera Tomanová / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780-159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajinského sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Na titulnej strane: Iveta Ďurčianska a Pavel Pecník 6. júla 2014 v deň svojich ohlášok a týždeň pred vstupom do manželstva dodržali tradičný zvyk v Selenči obliecť sa do ľudového kroja. Fotografoval Ondrej Benka.

Konečne dozrieva ovocie, a tak si môžeme napiecť rozličné sladké a voňavé „pokušenia”. Počas letných dní sú príjemným osviežením.

Marhuľové rezy 250 g masla, 250 g práškového cukru, 5 vajec, 500 g polohrubej múky, 1 balíček prášku do pečiva, 6 lyžíc mlieka, nastrúhaná kôra a šťava z 1 citróna, 500 g čerstvých marhúľ (alebo kompótu), 50 g strúhaného kokosu, 0,51 šľahačky, balíček vanilínového cukru, 2 balíčky stužovača šľahačky Maslo s cukrom vyšľaháme do peny, postupne pridáme vajcia a dohladka vymiešame. Striedavo primiešavame preosiatu múku zmiešanú s práškom do pečiva a po lyžiciach mlieko, až kým sa cesto oddeľuje od lyžice. Napokon pridáme citrónovú kôru a šťavu a cesto vylejeme na menší plech, ktorý sme vyložili papierom na pečenie. Umyté marhule rozkrojíme na polovičky a rozrezanou plochou ukladáme na cesto. Pečieme asi 40 minút, necháme vychladnúť. Kokos opražíme na panvici bez tuku dozlatista. Šľahačku spolu s vanilínovým cukrom a stužovačom vyšľaháme dotuha. Zľahka natrieme na koláč a posypeme kokosom. •

Ríbezľová torta Cesto: 200 g polohrubej múky, 1/2 kocky droždia, 0,1 l vlažného mlieka, 50 g masla, 30 g cukru, štipka soli. Posýpka: 100 g masla, 100 g cukru, 1 balíček vanilínového cukru, 0,05 l sladkej smotany, 100 g mandľových lupienkov Plnka: 0,35 l mlieka,1 balíček vanilkového pudingu, 2 lyžice cukru, 0,15 l vajcového koňaku, dreň z 1 vanilkového struku, 200 g masla, 50 g práškového cukru, 250 g ríbezlí V troške mlieka rozmrvíme droždie, pridáme asi lyžicu cukru a múky a necháme vykysnúť. Kvások zmiešame s múkou, maslom, cukrom, mliekom a štipkou soli a vypracujeme hladké cesto. Prikryté necháme kysnúť asi 30 minút. Na pomúčenej doske premiesime a potom vložíme do okrúhlej tortovej formy, ktorú sme vyložili papierom. Necháme ešte asi 20 minút dokysnúť. Prísady do mandľovej posýpky dáme do kastróla a asi 15 minút varíme na miernom ohni. Vychladnutú mandľovú hmotu natrieme na vykysnuté cesto. Pečieme asi 30 minút a necháme vychladnúť. V mlieku s cukrom uvaríme vanilkový puding. Keď trochu vychladne, primiešame vajcový koňak a dreň z vanilky. Maslo s práškovým cukrom vyšľaháme do peny a po lyžiciach doň zamiešame vychladnutý puding. Tortový korpus vodorovne rozkrojíme, potrieme krémom a posypeme ríbezľami. Prikryjeme vrchnou polovicou a na chvíľu vložíme do chladničky. •

Prvý turnus cyklotábora na policajnej stanici v Báčskom Petrovci

" & monika necpálová |

V Spolku petrovských žien si deti ukuchtili kyslovku. Odmenou im boli keksy na železe.

Letné pobavenie „Zober do ruky mlačok a kuj!” prihovoril sa kováč malej Nikolíne. Hoci je od pána Kiša o hlavu menšia, robota jej išla od ruky. Železnú tyč kováč na ukážku razom zaostril na jednej strane do hrotu, aby ukázal zvedavcom, ako sa to robí. „Keď narastieš, vezmem ťa k sebe do roboty za učňa,” hovorí dievčatku a pochvaľuje si detskú silu. Nielen Nikolína, ale aj ďalšie deti sa s obdivom pozerali na jeho robotu. Veď vidieť dnes kováčsku dielňu nie je obvyklá záležitosť. Každý chcel už potom razom chytiť do ruky kladivo a vyskúšať si voľačo ukuť. Staré remeslá, ale aj tradície školáci druhého, tretieho a štvrtého ročníka spoznávajú počas Letného pobavenia. Akciu organizuje v dvoch turnusoch ako denný cyklistický tábor Združenie YMCA Báčsky Petrovec v júli už po štvrtý rok. Vyráža sa od YMCY ráno o deviatej, medzitým treba stihnúť pozrieť pani zubárku, redaktorov v rádiu aj televízii a naučiť sa reč papagájov. Veru, aj to môžete vidieť v Petrovci. Detské oči plné otázok hľadeli na všetkých Na návšteve v najstaršom dome deti sprevádzal Zdenko Lončar ľudí, ktorí sa im stali sprievodcami svetom povolaní. V divadle na javisku stačilo na seba hodiť kostým a Báčskopetrovskej obce. Z kvetín sa naučili aranžovať ozdobné skúška detského improvizovaného predstavenia mohla začať. kytičky v kvetinárstve Floria. Cyklotrasa ich zaviedla aj do Dni boli programom doslova nabité. Kulpínskeho kaštieľa. Veď poznávanie toho „nášho” môže byť Deti navštívili každý deň niekoľko zaujímavých miest v Pet- nielen dôležité, ale aj zaujímavé. Hlavne vtedy, ak vám je na rovci – spoznali prácu hasičov, polície, pobudli u predsedu ceste najlepším priateľom bicykel! •

Dokonca aj dievčatá sa priúčali kováčskemu remeslu

Skupinka detí počas druhého turnusu Letného pobavenia u zubárky súťažila o najkrajší úsmev

Koníčky, kone, na dvore, na dvore, na dvore... sa s deťmi spriatelili

" & marína listmajerová |

Dievčence na raňajkách v poli

V priestoroch Matice slovenskej deti piekli rožky a predávali ich na jarmoku

Rok za rokom a tu je dvadsiatka S

lnce páli, suché sú polia, ale aj napriek všetkému prišiel koniec žatvy. Tradičné dožinkové oslavy tohto roku jubilujú, sú dvadsiate v poradí. Okrem toho, že sú jubilujúce, trvali iba jeden víkend. Začali sa v piatok 18. júla. Slovenské a maďarské deti v Miestnom odbore Matice slovenskej vypekali rožky čiže kífle... Plná miestnosť usmiatych detí, ruky v ceste, stopy múky na tvári, miesilo sa, rozvaľkovalo a zakrúcalo cesto tak, ako to každé dieťa vedelo a mohlo. Radosť detí vrcholila. Vo vzduchu matičného domu vôňa rožkov lákala všetkých. Horúce rožky deti vyniesli na jarmok predávať. Na jarmoku pri Malí Vojlovičania sa tiež zúčastnili parku nainštalovana jubilejných dožinkoch né boli predajné

Na uliciach Vojlovice sa tancovalo

pulty, kde predávali okrem detí a výšivkárok i mnohé domáce a hosťujúce združenia. Predávali výšivky, mydlá z kozieho mlieka, rôzne druhy vína, slané a sladké špeciality

Výšivkárky SKOS Detvan na svojom stánku ponúkali návštevníkom všelijaké sladkosti

– pirohy, vojlovické lopty, trdelník, baraske, maliny, marhuľový lekvár a iné. V miestnostiach spomienkového domu bola nainštalovaná výstava slovenských, maďarských a srbských výšivkárok. Vo večerných hodinách prebiehal kultúrno-umelecký program hostí zo Slovenska, z Hriňovej, hostí z maďarského spolku z Bečeja, ako i pančevských penzistov. V sobotu dožinky pokračovali. Početní Vojlovičania, starí, mladí a deti, Maďari, Srbi a Slováci, ako i hostia z Hriňovej, sprievod koscov, traktoristov a zapriahnutých koní o 12.00 h pohli sa do poľa kosiť žito. Na roli schystali sedliacke raňajky a tí starší Vojlovičania ukázali mladším, ako sa kosilo voľakedy dávno žitko, kým tí mladší zo žita robili snopy... Aby sa ľahšie robilo, nechýbala ľudová hudba. Keď skončili s kosením a pole zostalo prázdne, vyparádený sprievod tiahol ulicami Vojlovice. Spievalo sa a tancovalo na každom rohu. Aj keď slnce veľmi pálilo, náladu nepokazilo. Vo večerných hodinách prebiehal tradičný dožinkový bál na nádvorí spolku Detvan, ako i v maďarskom spolku. Dožinky sa skončili v nedeľu celovečerným programom FS Hriňovčan zo Slovenskej republiky. •