Rovina 2014 09 10

SLOVENSKÝ MAGAZÍN

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec 021/780-382

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

SIMPLY CLEVER

Oprávnený servis M. Kardelisa 22, Kysáč Tel./fax: 021/827-364

číslo 9 – 10, 2014 ročník 20 cena 100 din

|

" & vladislava havranová |

Krásna príroda v Lednicko-valtickom areáli

Zámok Lednice D

ovolenka je úplnou vtedy, ak počas nej pôžitok má duša, no rovnako tak i oči. Jednou z destinácií, kam sme sa dostali tohto leta, je aj zámok Lednice v moravskej obci Lednice v Českej republike.

Panstvo Lednice pochádza z roku 1249 a až 700 rokov patrilo Lichtenštajnovcom. Svoju dnešnú podobu zámok zís-

Hrad Lednice

Skvelý park, v diaľke vidieť minaret, exotickú islamskú vežu

kal v polovici 19. storočia, keď bol dôkladne rekonštruovaný.

Celý zámocký komplex patrí medzi najkrajšie v Českej republike, ako vidno aj z fotiek. Najlepšie je však presvedčiť sa vlastnými očami, čo všetkým čitateľom Roviny srdečne odporúčam. •

Milovníkov flóry veľmi poteší botanická záhrada, ktorá bola pribudovaná v polovici 19. storočia

Prekrásne drevené schodište v hrade

Janko si chcel park pozrieť z výšky

editoriál v dobroduchárni

| annamária boldocká grbićová |

Drukovať tlačiarenskému stroju Č

o to za hurónsku zábavu bolo a komu prospela, keď v nej starý tlačiarenský stroj – svojho času pamätník zmrzačili, dokaličili, strhli mu pozlátku s nápisom: Na tomto stroji bolo vytlačené prvé číslo Hlasu ľudu! Natoľko sme uponáhľaní, že sme si nevšimli páchateľov, ani nevystriehli moment, kedy sa to presne stalo! (Ospravedlňujem sa Hurónom a ich pozostalosti!) Huróni boli indiánske kmene na území dnešného Québecu a Mantrealu. Ich krik vzbudzoval u protivníkov strach (spojením hurónsky rev sa u nás označuje neviazaný krik, smiech, hurónsky smiech – hlučný, expresívne i hulákavý).

Nanešťastie, na podobné vandalizmy sme už natoľko v dnešnej dobe nehovorím, že už zvyknutí, ale takýto poriadne zdeptaní až otupení, akí sme, naozaj si ich dostatočne nevšímame! Kto to bol, čo zneuctil, potupil pamiatku na tlačené slovo! Nechcem veriť, že to boli našinci z našej „rezervácie”. Ani z tej bratskej. Žeby!? Nebudeme pátrať, aj tak sa to v našom štáte a jeho právnických službách hlavne nezakončí v prospech spravodlivosti a pravdy... Toto zistenie, že sa tomuto vyčíňaniu dopustili teraz – v roku sviatku slovenského tlačeného slova – je o to celá vec nešťastnejšia a nehoráznejšia. Aký symbol novej odosobnenej doby! Aká paradigma zlých časov a krízy kategórií, akou je v prvom rade – tlačené slovo.

Slovo je teda v Dobroduchárni o slove, o tlačenom slove. Prikladáme si ho nablízko, ako si prikladáme „unšláge” na boľavé miesto. Ešte celkom blízko v dejinách, v druhej polovici 20. storočia, keď pamätník tlačeného slova slávnostne postavili pred 95-ročnou kníhtlačiarňou, v Petrovci nám tie „unšláge” neboli treba, „do slova sa držalo”, nedali sme na slovo! Na peknom tlačenom slove nám záležalo, udržiavali sme si ho a nedovolili všelijakej burine, aby nám zarastalo. Kto by si vtedy bol pomyslel, že sa tak rýchlo staneme odídenci od svojeti, od slov, od náležitých slov, ba sa k nim až ako previnilci previníme!

Dejiny nášho slovenského tlačeného slova sú pozoruhodné: 150. výročie prvého slovenského tlačeného slova. Písal sa rok 1864, keď Jozef Podhradský – dramatik, profesor filozofie, klasických vied a literatúry, kňaz vydal prvý časopis dolnozemských Slovákov Slávik.

Okrem Slávika v septembri toho istého roku vznikol i ďalší časopis pre deti a mládež: Zornička. Písal sa I. medzníkový rok 1919 – rok prvých Slovenských národných slávností (a na nich aj prvá výtvarnícka výstava), ale i našich „slovotorných” a „slovoupevňujúcich” inštitúcií: kníhtlačiarne a Gymnázia Jána Kollára. Teda skutočný sviatok slovenského tlačeného slova: 95. výročie kníhtlačiarne, 95. výročie Národného kalendára a rovnako tak i Dolnozemského Slováka, 65. výročie Nového života, 75. výročie aktuálneho časopisu pre deti Zornička, 70 rokov Hlasu ľudu a 20 rokov rodinného magazínu Rovina.

Ján Smrek ešte bol Jánom Čietkom, keď v rokoch 1913 – 1917 (tesne pred významným medzníkovým rokom 1919) bol obchodnícky učeň u Jozefa Godru v Petrovci, kde začal písať poéziu. A okrem iného v pokuse o básnickú poviedku, básnickú skladbu písanú ako dramatický text Básnik a žena (1934) napísal Svet náš iné si dnes praje, chce hmotu, hmotu! Básnikom sa smeje, najradšej by ich poslal na galeje počas osláv 50. výročia týchto významných inštitúcií ako sedemdesiatnik 1969 bol hosťom Novinovo-vydavateľského tlačiarenského podniku Obzor v Petrovci. Bolo to obdobie, keď naša literatúra prekvitala a svoje práce uverejňovali či začali uverejňovať naše spisovateľské levy!

Rovno 80 rokov po tomto smrekovskom verši sa táto smrekovská pravda priam bizarne aktualizuje a stáva pravdivou. Editorská a tlačiarenská činnosť je ohrozená.

Nová a novátorská tvorba priam neexistuje. Krásne slovo Jána Smreka je už len prázdne slovo na papieri. Pekné slovo už nedokáže všetko?! Svet sa básnikom vždy smial, teraz ich priam pra-

nieruje a krásne slovo ako syntagma je už pomaly prežitok? Srbské porekadlo Lepa reč i gvozdena vrata otvara – sme si pekne-krásne prispôsobili: Pekné slovo aj železné dvere otvára. Malo to vôbec zmysel?

Pekné slovo by zmäklo, udobrilo, zohrialo aj železo, a kde to nie obyčajné ľudské srdce.

Pekné slovo, ako i čestné slovo je už nestála kategória, efemérna, tratí sa v blogerských virtuálnych „čarbotách”. A tam na momenty tratí úroveň. Mlátia sa tam, v tejto sfére, PRÁZDNE SLOVÁ, porúša sa slovo slovu. „Ubi me prejaka reč” vyspieval ďalší básnik Branko Miljković – aj to je pamätník slovu.

Pamätník tlačenému slovu pred tlačiarňou v Petrovci. Zostal bez slov, „odslovený” Ninč! How bizare! A našou dobroduchárskou štipkou do mlyna si chceme uctiť tlačené slovo. Povedať, že slovo má zmysel.

Musí mať!

Slovníček LEPA REČ I GVOZDENA VRATA OTVARA: Keď sa dostaneme do situácie, aby sme tento význam vyslovili, teda, že pekné slovo dokáže všetko, môžeme povedať aj pekné slovo aj železné brány, vráta, otvára. Radšej však v takýchto situáciách treba siahnuť po náležitej vete: Pekné slovo dokáže všetko. Až aj dobré slovo dokáže všetko. Ak si zalistujete slovenské internetové tlačové pramene, tak tie nám ponúknu takéto spojenia: Dokázali, čo dokáže pekné slovo. (Hlas ľudu) Slovo dokáže pohladiť, ale aj ublížiť. (Život) Pekné slovo s úsmevom na perách robí divy. (Slovenka) Na pomoc si v tejto veci berieme folkloristu, básnika, prozaika, evanjelického kňaza a pedagóga Adolfa Petra Zátureckého – pokiaľ ide o význam hodnota dobrého slova, uňho nájdeme pod pojmom reč ďalšie príslovia: Reč vážna a dobrá všade miesto nájde.

S dobrými rečami všade dobre vyjdeš.

A zasa príslovia o slove v tomto význame: Pekné slovo moc môže.

Pekným slovom kedy-tedy i psa utíšiš.

Tiché, mierne slovo hnev krotí.

Dobré slovo lepšie od peňazí.

Dobré slovo nájde dobré miesto.

Od dobrého slova hlava nezabolí.

V slovenčine sa syntagmou krásne slovo myslí hlavne na básnické a spojenie pekné slovo je vo význame lichotenia, napr. Keď vtáčka lapali, pekne mu spievali. neZábudka – „natrukuvať” Slovo je naša hviezda stálica – to bol leitmotív uvádzacieho programu tohtoročných 53. Slovenských národných slávností (ich 95. výročie). Afirmovali sme naše tlačiarne – „tlačiarku” žita – ako chlebotvornú podstatu, tlačiareň kníh – našu tvorbu, tlačiareň didaktickú – školy, gymnázium, „modrotlač” – tradíciu a tradičnú kultúru a cyber tlačiarne – ktoré ale znamenajú aj krízu editorskej činnosti a knihy. Tie naše tlačiarne natrukuvali veľa. Trukovať aj budú – keďže si teraz 70-ročné Hlas ľudu do daru znovu „kúpilo” tlačiareň v Petrovci. Na počesť tohto činu a trukerom si afirmujeme aj toto starodávne, pôvodom nemecké, slovo: das Druck-tlačiareň, der Drucker-tlačiareň, der Druck- tlak abdruck-tlačiť, Alpdrucke-záťaž, druckwerk-tlačiareň počítača…

Trukeri boli remeselníci, u nás vzácne trukuvali naše ženy, ktoré pripravovali vzorky, motívy, ktoré prenášali – u nás skomolene: trukuvali na plátno – tlačili a potom sa podľa nich vyšívali vankúše, nástolníky a ostatné domácke potreby pre dievockú výbavu. Ženy u nás natrukovali – aj tým, že prenášali chýry po dedine. A z toho nastalo asi aj drukovanie.

Drukovať – „navíjať”. Sme drukeri tlačiarňam! Drukujeme odteraz Petrovskej tlačiarni – aby natrukovala toho habadej! •

3

|

" & ján hlaváč | K JUBILEÁM VÝTVARNÉHO UMENIA VOJVODINSKÝCH SLOVÁKOV

Od Reisa po Madackú P

ri príležitosti 25 rokov Galérie Zuzky Medveďovej počas leta 2014 v tomto stánku umenia v Báčskom Petrovci bola slávnostne otvorená výstava 150 rokov výtvarného umenia vojvodinských Slovákov a výstava bola prístupná verejnosti i počas Slovenských národných slávností. Keď ide o samotnú výstavu, vrcholnou hodnotou tu bezpochyby bola zatiaľ najstaršia olejomaľba medzi vojvodinskými Slovákmi namaľovaná pred 150 rokmi.

Jej autorom je petrovský rodák a staropazovský evanjelický farár Benjamín Reis (1841 – 1873). Tento umelecký poklad ochraňovaný Galériou Zuzky Medveďovej, respektíve Múzeom vojvodinských Slovákov, bol vlastne inšpiráciou k vytvoreniu 101. oslavnej expozície v priestoroch Galérie Z. Medveďovej pri príležitosti spomenutého štvrťstoročného jubilea galérie. Oslovili sme niekdajšieho riaditeľa Galérie Z. Medveďovej a kurátora všetkých expozícii v Galérii Vladimíra Valentíka, ktorý nám porozprával o výstavách organizovaných v Petrovci v rôznych priestoroch takmer 70 rokov, až kým nevznikla Galéria v terajších priestoroch niekdajšej Štátnej školy.

Mira Brtková a Pavel Čáni na Bienále z r. 2003

Ako a kedy sa zrodila idea o zakladaní pôvodnej Galérie umenia v Báčskom Petrovci?

V Petrovci sa uskutočnila prvá výstava počas Slovenských národných slávností 28. augusta 1919. Na nej vystavoval prvý školený maliar z radov vojvodinských Slovákov Karol Miloslav Lehotský a po prvýkrát sa verejnosti ako amatérka predstavila Zuzka Medveďová, čiže pred jej štúdiami, a tiež výtvarní zanietenci Andrej Labáth, neskoršie riaditeľ petrovskej tlačiarne, a Ivan Grúnik zo známej rodiny Grúnikovcov.

Okrem toho v Petrovci pravidelne bývali výstavy na gymnáziu, kde boli i vstupenky. Organizoval ich učiteľ výtvarnej výchovy Pjoter Machaev, ruský emigrant.

Už v roku 1928, teda pri príležitosti ukončenia 1. svetovej vojny, rozmýšľali v Petrovci o národnej galérii. Predstavovali si ju ako priestor, ale aj ako galériu popredných osobností slovenskej menšiny na tomto území a vlastne chceli tu zoskupiť takú obrazáreň malieb; predpokladám však aj fotografií portrétového typu. Čulejšia výtvarná a výstavná činnosť sa v Petrovci rozbehla po roku 1949 založením Národného múzea vojvodinských Slovákov, ktoré pravidelne organizovalo výtvarnícke výstavy na veľmi vysokej úrovni. Svojím spôsobom táto výtvarnícka činnosť v Národnom múzeu bola zárodkom vzniku neskoršej tradície. Hádam by bolo potrebné spomenúť i výtvarnú odbočku pri Dome kultúry 28. októbra v Báčskom Petrovci, povestnú galériu Blatno, ktorá vlastne svoje sebazrušenie vyhlásila na otvorení Galérie Zuzky Medveďovej 1. júla 1989. V tom roku založením Galérie Zuzky Medveďovej sme dostali prvú skutočnú galériu v Petrovci.

4

Ktorá bola prvá expozícia v galérii Zuzky Medveďovej?

Prvú expozíciu v Galérii Zuzky Medveďovej tvorili obrazy, prevažne olejomaľby a niekoľko pastelov Zuzky Medveďovej, ktoré boli špeciálne pripravované a reštaurované v Národnom múzeu v Belehrade.

Expozíciu tvorilo 54 prác Zuzky Medveďovej. Výstava bola otvorená toho chýrečného 1. júla 1989. Po tejto výstave nasledovali ďalšie výstavy. Priali sme si, aby Galéria Zuzky Medveďovej bola živý priestor, aby to bola scéna, na ktorej žije, rastie a vyvíja sa výtvarný život vojvodinských Slovákov.

V predchádzajúcich 100 výstavách dvere galérie boli otvorené nie iba umelcom z radov slovenskej národnostnej menšiny a umenie nepoznalo hranice čo do filozofie umenia, ale i priestorovej zaradenosti autorov...

To sa zrejme i podarilo, lebo otvorením 101. výstavy 1. júla tohto roku sme vlastne i oslávili to skvelé jubileum – štvrťstoročie tejto galérie. Uskutočnilo sa v priebehu dvadsaťpäť rokov sto výstav, ktoré predovšetkým pomohli k formovaniu segmentu výtvarnej kultúry vojvodinských Slovákov. Bez činnosti Galérie Zuzky Medveďovej by bolo ťažko predstaviť si scelenie výtvarnej kultúry vojvodinských Slovákov.

Keďže v Kovačici už fungovala Galéria insitného umenia, priali sme si predovšetkým zaplniť medzeru, ktorá existovala prezentovaním profesionálnych slovenských výtvarníkov, teda akademicky školených maliarov, grafikov a sochárov, ktorých v tom období bolo už hodne.

Kedy si prišiel na ideu založiť bienále a aký je jeho význam?

Veľmi rýchlo po založení galérie roku 1991 bolo založené i bienále profesionálnych a školených výtvarníkov. Tým spôsobom sme vlastne prišli k periodicky organizovaným (každý druhý rok) bienále, ktoré nám pomáha, aby sme si ucelili obraz o aktuálnom vývine umelcov v každom prostredí na týchto našich priestoroch.

Bienále je tiež, ako i galéria, veľmi dôležitým podujatím, alebo lepšie povedané najdôležitejším výtvarníckym podujatím, ktoré sa organizuje u nás, a ako vidíme, zotrváva dodnes a zoskupuje veľmi slušný počet slovenských výtvarníkov profesionálov na týchto priestoroch.

Keďže súčasné umenie rozbilo zaužívanú kategorizáciu na maľbu, grafiku alebo sochu, aké ešte orientácie dnes evidujeme v radoch našej menšiny?

Popri akademických maliaroch výtvarným umením sa zaoberajú zo záľuby maliari amatéri, tiež insitní maliari a dôležité je spomenúť aj konceptuálne umenie, ktoré bolo tiež v prvom období zastúpené vo výstavnej činnosti Galérie Zuzky Medveďovej.

Vďaka nebohému Jaroslavovi Supekovi organizovali sme svetové výstavy mail-artu pod názvom Nový život – Nové umenie / New Life – New Art. Tiež Westeast – kolektívna výstava avantgardnej umeleckej novosadskej asociácie. Boli to výstavy počas vojnových rokov.

Musím pripomenúť, že prvá performancia v Galérii Zuzky Medveďovej sa volala Slepý Borches píše a realizoval ju Jaroslav Supek. V priestoroch galérie svoje performancie mali už tiež nebohá poetka, prekladateľka a multimediálna umelkyňa z kruhov novosadskej neoavantgardy Judita Šalgo.

Vystavovali tu i poprední slovenskí výtvarníci konceptuálneho ladenia, ako napríklad Stano Filko, súčasný avantgardný umelec, spolu s Michalom Murínom, slovenským výtvarným umelcom, tvorcom inštalácií, objektov, performancií a konceptuálneho umenia, potom Adamčiak, Ivan Popovič a ďalší výtvarníci.

Okrem toho nechávali sme priestor aj na prezentáciu študentov Akadémie umenia v Novom Sade u už nebohej profesorky Bogdanky Poznanovičovej v roku 1992.

| Samozrejme, aj pre výtvarníkov z nášho prostredia, akým bol nedávno zosnulý Sava Stojkov zo Somboru, ktorý vystavoval dvakrát, potom zakladateľ a účastník výtvarných táborov vo Vojvodine Giga Đuragić-Dile.

Organizovali sme dokonca aj tematické výstavy venované napríklad chmeľu, venované slovenskému vojvodinskému portrétu, slovenskému vojvodinskému aktu...

Výstava 150 rokov výtvarného umenia vojvodinských Slovákov prepojila dve významné jubileá spolu s 25-ročnicou galérie. Čím ste sa riadili pri výbere diel na tejto 101. expozícii?

Pokúsili sme sa urobiť v minulosti prehľad vojvodinského umenia vojvodinských Slovákov dvadsiateho storočia a touto najnovšou výstavou, 101. oslavnou, sme sa snažili urobiť takú prezentáciu 150 rokov výtvarného umenia vojvodinských Slovákov.

" & ján hlaváč |

ďalšie generácie Slovákov na týchto priestoroch, dokáže urobiť takúto pozoruhodnú expozíciu. Možno po čase konštatovať, že vďaka tomuto ovzdušiu, ktoré vzniklo v rámci Galérie Zuzky Medveďovej, v našom výtvarnom živote sa stali veľké posuny.

Kedysi na začiatku pôsobenia galérie, asi pred dvadsiatimi rokmi, sme sa s už nebohým Michalom Kiráľom rozprávali

Z výstavy Michala Ďurovku z r. 2013

Z výstavy Zdenky Márie Madackej v r. 2012

Ako v súčasnej dobe Galéria obstáva?

Skutočne bolo toho mnoho a je obdivuhodná vec, že sa nám to podarilo všetko realizovať vzhľadom na to, že Galéria Zuzky Medveďovej fungovala vždy v rámci Domu kultúry, v rámci Slovenského vojvodinského divadla alebo v súčasnosti v rámci Múzea vojvodinských Slovákov. Osobitné prostriedky na činnosť tejto galérie sa nikdy nevyčleňovali až po založenie NRSNM v roku 2003, v rámci ktorej pôsobí výtvarná komisia. Občas sa rozhodne podľa programu o činnosti tejto galérie nejaké prostriedky vyčleniť aj na realizáciu aktuálnych výstav.

Vo funduse galérie chránite vzácne zbierky...

Galéria Zuzky Medveďovej ochraňuje predovšetkým obrazy Zuzky Medveďovej, ale sú tu i početné iné obrazy našich autorov. Napríklad svoju pozostalosť Galérii ponechala Oľga Babylonová-Garayová, naša výtvarníčka, spisovateľka, redaktorka časopisu Naše Slniečko. Tiež popredná insitná maliarka, petrovská rodáčka Mária Máľachová, ktorej dediči ponechali Galérii Zuzky Medveďovej dvadsať obrazov. Sú tu obrazy čiže grafiky Anny Pixiadesovej z roku 1955...

Na čom je akcent na výstave 150 rokov výtvarného umenia vojvodinských Slovákov?

Sú tu i obrazy z tej generácie výtvarníkov, ktorá dávala tón výtvarného života po odchode Zuzky Medveďovej na Slovensko.

Mám tu predovšetkým na zreteli Annu Pixiadesovú, Annu Máľachovú-Fajdnovićovú, Jaroslava Šimoviča a ďalších, ktorí vlastne zachovali tú kontinuitu tvorby činnosti po Zuzke Medveďovej.

Predovšetkým v rámci tejto expozície sme sa snažili predstaviť týchto maliarov. Súčasné výtvarné umenie a autori s ktorými sa pravidelne stretáme na bienále, sú v rámci tejto expozície 150 rokov výtvarného umenia vojvodinských Slovákov menej zastúpení.

Na vstupe do výstavy sa stretáme s obrazom Benjamína Reisa, petrovského rodáka, neskoršie staropazovského farára, ktorý vystavovanú krajinku namaľoval v šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia. Je to najstaršia známa olejomaľba namaľovaná niekým z radov vojvodinských Slovákov.

Je teda pozoruhodná vec, že Galéria Zuzky Medveďovej z fondusu vlastných prác, ktoré ochraňuje a prezentuje aj pre

o tom, že by bolo dobre, aby sme mali monografiu Zuzky Medveďovej alebo Karla Miloslava Lehotského alebo niečo tomu podobné. V uplynulom období sa nám podarilo vydať monografie týchto našich výtvarných priekopníkov a príručky o dejinách a o súčasnom výtvarnom umení vojvodinských Slovákov. Podarilo sa nám i vďaka NRSNM zaradiť slovenské výtvarné umenie zo Slovenska, ale aj slovenské výtvarné umenie vojvodinských Slovákov do učebných plánov a programov vyšších ročníkov základných škôl a slovenských gymnázií a stredných škôl.

Akým spôsobom sa pracovalo alebo sa pracuje na popularizácii galérie?

Vďaka Galérii Zuzky Medveďovej, a predovšetkým organizovaniu podujatia, akým je bienále slovenských výtvarníkov, mali sme príležitosť súčasné výtvarné umenie vojvodinských Slovákov prezentovať aj v iných veľkých prostrediach v Srbsku – od novosadského SPENSu cez Národné múzeum v Kikinde až po Galériu Domu vojska Srbska v Belehrade.

Z vernisáže výstavy 150 rokov výtvarného umenia vojvodinských Slovákov – 1. júla 2014.

Foto: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov.

Zároveň sa nám podarilo dvakrát organizovať prezentáciu súčasného slovenského vojvodinského umenia na Slovensku.

Bolo to v roku 2000 v galérii Domu zahraničných Slovákov v Bratislave a pred dvomi rokmi v galérii Slovenského rozhlasu tiež v Bratislave.

Teda za Galériou Zuzky Medveďovej sú pozoruhodné výsledky.

Proste hádam nikdy v dejinách za štipky entuziazmu, ale aj poctivej a húževnatej práce sme nemali väčšie konkrétne a hmatateľné výsledky, ktoré dlhodobo ovplyvnili a neustále ovplyvňujú našu súčasnú kultúru, ako je to prípad s Galériou Zuzky Medveďovej. •

5

|

" & ružena kraticová |

A

k sa viacerých ľudí opýtate, čo je to marketing, ich odpoveďou budú rôznorodé definície.

Peter Drucker, jeden z najvýznamnejších priekopníkov manažmentu, na margo dôležitosti marketingu povedal: „Pretože cieľom podnikania je získať a udržať si zákazníkov, podnikanie má dve základné funkcie – marketing a inováciu. Základnou funkciou marketingu je prilákať a udržať si zákazníka ako svoj hlavný prospech.”

Z uvedeného citátu vyplýva, že marketing zohráva jednu z kľúčových úloh pre úspešné podnikanie, nakoľko sa zaoberá získavaním a udržaním si zákazníkov. Zároveň však zahŕňa myšlienku, že účelom marketingu nie je snaha získať každého zákazníka za každú cenu. Realitou zostáva, že je omnoho drahšie získať nových zákazníkov ako udržať si už existujúcich. Skutočná cena, ktorú zaplatíme za získanie si nového zákazníka, býva až 6-krát vyššia ako cena za udržanie si pôvodného.

Definícia marketingu, ktorú budeme používať my, je nasledujúca: Marketing je proces plánovania a vykonávania koncepcie, ceny, propagovania a dis-

Dalibor v Barcelone

Potrebné je iba veriť v seba samého tribúcie myšlienok, tovaru a služieb s cieľom uskutočniť výmenu, ktorá plnohodnotne uspokojuje potreby zákazníka.

Na tému marketingu sme sa porozprávali s mladým odborníkom Daliborom Bajićom, ktorý nám povedal: – Po ukončení Strednej školy Mihajla Pupina v Kovačici roku 1995 som sa zapísal na Ekonomickú fakultu Univerzity v Belehrade, odbor marketingu. Prácu absolventa som obhájil s maximálnym stupňom, počas štúdia som prejavil osobitný záujem o odborné predmety. Tento záujem ma viedol k magisterskému štúdiu tiež na Univerzite v Belehrade, odbor marketingu. Počas magisterského štúdia som dosiahol vynikajúce výsledky (priemer 10), a v školskom roku 2003/2004 od Základiny Milivoja Jovanovića a Luku Ćelovića som odmenený, čiže bol som jedným z najlepších študentov na Ekonomickej fakulte v Belehrade. Tiež som dostal štipendium od Národnej agentúry pre zamestnanosť ako jeden z top 100 Manažér Dalibor Bajić postgraduálnych študentov v Srbsku.

Zamestnanie som si našiel hneď po ukončení štúdia, najprv v marketingovej Agenture Context v Belehrade, kde som získal prvé praktické vedomosti na poli marketingu. Čoskoro, v roku 2006, som sa prihlásil na súbeh v medzinárodnej spoločnosti Sarantis, kde som bol prijatý najprv ako asistent brand managera, roku 2008 ako brand manager a v roku 2011 som sa stal marketing managerom a na tejto pozícii pracujem i dnes.

Keď som sa presťahoval do Belehradu, najprv to bolo veľmi zvláštne pre mňa, musel som sa prispôsobiť úplne inému spôsobu života. Hoci som študoval v tomto meste,

6

mal mnoho kamarátov, známych, celkom je to inak, keď stráviš 24 hodín denne v „cudzom svete”. Žil som pre ten víkend, aby som mohol prísť do Padiny. Chcel som si vidieť kamarátov, ktorí sú v Padine, ako aj moju rodinu.

Nedal si ujsť a nenavštíviť zlatú Prahu

|

" & ružena kraticová |

Ako roky plynuli, všetko sa to postupne zmenilo. Čoraz menej času mi zostávalo pre kamarátov v Padine, každý kamarát odišiel za svojou životnou cestou, takže nám zostali iba pekné spomienky. Ale preto mám teraz nových kamarátov v Belehrade, s ktorými trávim voľný čas, najviac v meste pri kávičke.

Teraz nehovorím, že idem „domov”, keď idem do Padiny, ale hovorím, že idem navštíviť svoju rodinu, a slovo „domov” používam, keď sa vraciam späť do Belehradu.

To je dôkaz, že je všetko relatívne v živote a človek sa všetkému môže prispôsobiť.

Firma Sarantis, v ktorej pracujem, je medzinárodná spoločnosť založená v Grécku, ktorá má svoju vlastnú výrobu tiež v Grécku, v Poľsku, ako aj v Srbsku. Výroba a predaj pozostáva z produktov z nasledujúcich kategórií: – kozmetika: kde sú vedúce značky B.U., C-THRU, STR8, Bioten, Carroten, Orzene; Cestovateľ Dalibor sa ocitol aj v Spojených arabských emirátoch, v Abú Zabí – výrobky pre domácnosť: kde mojou záľubou je cestovanie, takže som dosiaľ navštívil viac sú vedúce značky FINO a Top Star.

Okrem toho spoločnosť distribuuje známe značky parfumov, než 20 štátov. Tohto roku som cestoval do Spojených arabských emirátov (Dubaj a Abú Zabí), bolo to cez prvomájové sviatky, ako sú Antonio Banderas, Shakira, Denim, Tesori d’Oriente.

Moja práca je veľmi dynamická, lebo okrem papirológii, je takže to mi ešte stále zostalo ako svieže. Okrem toho moje mnoho elementov, ktoré vyžadujú kreativitu a osobný prístup, destinácie boli Egypt, Turecko, Rakúsko, Česko, Slovensko, ako sú podpora všetkých značiek cez TV, print, internet, zvlášť Švajčiarsko, Taliansko, Nemecko, Rumunsko, Bulharsko, Masociál média (Facebook), ale aj marketing v predajni, promó- ďarsko atď.

Keď sa ma niekto opýcie, prezentácie. Ale to je ta, či by som zapísal nejaiba špička ľadovca, aby sa kú inú fakultu, keby som to všetko pripravilo, a mal možnosť zasa sa priurobili projekty, všetko to navrátiť do minulosti, ja potrebuje prípravu zložiby som odpovedal: Nie! tých obchodných plánov, Veľmi som spokojný s tým, ktoré musia zvážiť aktuálže som sa zapísal na ekone udalosti na trhu, pronomickú fakultu. Je pravjekcie, trendy, makroekoda, mal som šťastie zanomickú stabilitu, súťaž, mestnať sa vo svojom kto čo robí, plánuje, predodbore, to je dnes zriedpoveď výpredaja atď. Prekavosťou, ale človek musí to je dôležitá tímová prábyť vytrvalý a veriť v seba. ca, interná a externá Preto odporúčam Vašim komunikácia je 80 % momladším čitateľom, ktorí jej práce. sa práve nachádzajú na Okrem kancelárskej práci rázcestí života a rozmýšmoja práca si vyžaduje aj ľajú o tom, na ktorú sa cestovanie. Sú to rôzne fakultu zapísať, a kalkulusemináre, edukatívne marjú, či sa to oplatí, a kde sa ketingové dielne, brainpo ukončení zamestnajú, storming, ale aj obchádznech poslúchnu sami ka výrobnej prevádzky, seba, nech porozmýšľajú, kontrola obchodu (store kde vidia seba o päť, alebo check). Destinácie, ktoré o desať rokov, čo sú ich občas navštevujem, sú afinity, žiadosti, čo je Španielsko (Barcelona), vlastne ich snom, a na Francúzsko (Paríž), Gréczáklade toho treba si vyko (Atény), ale aj Poľsko brať fakultu, ktorá tie sny (Varšava a Poznan), Mamôže uskutočniť. Je to cedónsko (Skopje) a Čiermožné, potrebné je iba na Hora (Podgorica). Aj V Egypte: – Čo poviete, je to Dalibor? veriť v seba samého. • pri cestovaní pre podnik

7

|

" monika necpálová

/

zoran međo & vladimír hudec |

Na rovinu o Rovine Najnovšia publikácia, pod ktorú sa podpisujete, je Otvárame vzácnu knihu. V najnovšej encyklopédii o najčarovnejších miestach Srbska na mapke nájdeme vyznačené monografia Slováci v Bielom Blate 1883 – 2013 (mozaika Bielo Blato. Jedna z najkrajších dediniek Vojvodiny je i rodis- o Bielom Blate, ako ju v doslove nazval Samuel Boldockom Adama Jonáša. Žitia beh zvláda na päť plus, veď sa odjak- ký).

Nikdy som si nemyslel, že to, čo robím, jedného dňa nadoživa venuje slovu. A slovo je ako človek. Kto rozumie slovu, rozumie aj ľuďom. budne knižnú podobu. Dlhú dobu som prispieval do Zborníkov Adam Jonáš (1943) je kolportérom Roviny v Bielom Blate Kultúrno-historického združenia PČESA Vojvodinského spolku a má človeka na dosah. Pozná ho ako svoju vlastnú dlaň. Pre- pre poľnohospodársku techniku Nový Sad. Na jednej prezentášiel lavicami Vyššej ekonomicko-komerčnej školy v Novom cii tohto zborníka Dr. Veselin Lazić, zostavovateľ zborníka, mi Sade, neskôr pracoval v Zemedelskom družstve v Bielom Blate. možno viac zo žartu povedal: „Adame, vieš, že ty vlastne píšeš Jeho príspevky sme mohli nájsť v Hlase ľudu, Rovine, Matičiari, monografiu Bieleho Blata!”

Bieloblatskom bulletine a ďalších novinách a časopisoch. Vyšli Odvtedy som začal vážnejšie rozmýšľať o takej možnosti. mu krátke poviedky s titulom Slepý hudec, o Miestnom odbore Materiál pre monografiu som si veľmi ťažko nazháňal. Naše Matice slovenskej v Bielom Blate 1991 – 2001 a druhá kniha o Miestnom odbore Matice slovenskej v Bielom Blate 1991 – 2011. V roku 2014 mu bola vydaná kniha Slováci v Bielom Blate.

Slovo vám bolo vždy blízke. Vnímate vašu spisovateľskú činnosť ako poslanie? Čím je pre vás literatúra?

Rád som čítaval od mladosti, a to ma neopustilo do dnešných dní. Blízke mi boli oba jazyky, tak náš materinský, ako aj srbský ako štátny jazyk. Ročne som prečítal dve-tri knihy, ale dennú tlač som sledoval každodenne. Okolo päťdesiat rokov čítam Hlas ľudu, potom Nový život, Rovinu. Kým som mal deti v základnej škole, čítal som aj Pionierov (Zorničku). Po období socializmu zavítal do môjho domu aj Evanjelický hlásnik, Ročenka, Národný kalendár, petrovský a aj ten martinský. Nechýbali ani diela Prezentácia monografie Slováci v Bielom Blate 1883 – 2013 (sedia zľava): Jarmila Hromčíková, predsedníčka MOMS Biele Blato, Adam Jonáš, zostavovateľ našich autorov, próza a poézia. Časom monografie, Samuel Boldocký, autor doslovu monografie a Vladimír Valentík, vznikla z toho zbierka viac ako dvetisíriaditeľ Slovenského vydavateľského centra cich kníh, opravdivá malá bibliotéka.

Moja spisovateľská činnosť je veľmi skromná. Doposiaľ mi dedinské archívy sú veľmi chudobné, dokumenty sa nezachovyšla tlačou len jedna kniha krátkych poviedok Slepý hudec vali. Často boli zničené nedbanlivosťou. V najhoršom stave sú (Kultúra, Báčsky Petrovec 1994). Je v nich kus minulosti zo ži- archívy spoločenských organizácií (šport, mládežníci, Zväz kovota našich predkov. Je to jednoduché literárne rozprávanie, munistov Juhoslávie, Socialistický zväz pracujúcich, Červený ktoré vystihuje duch doby, v ktorej sa veci udiali. Sú to rozličné kríž...). Zaznamenaný je príklad, že zvonár ev. cirkvi zakladal skutočné príbehy, ale aj vlastné spomienky. Knihu ilustroval oheň so starými dokumentmi. No našlo sa, čo sa našlo, to je aj svojimi kresbami známy kovačický maliar Martin Jonáš. zaznamenané, a ostatné biele miesta sa iste niekomu podarí Ako vyzerá proces písania diela? Priblížte nám ho od zaplniť. prvej myšlienky, cez zháňanie materiálov až po vydanie Osobitnou kapitolou je vydanie diela... a následnú distribúciu.

Veľmi ťažkou otázkou je, ako pripravené dielo v rukopise Keď ide o písanie poviedok, tak sa to začína v každodennej potom vydať. Tu sa po prvé nastolí problém finančných proskomunikácii so spoluobčanmi, od ktorých som niečo zaujímavé triedkov. Na mnohé dvere treba zaklopať, pokým sa aj táto počul, a to som si zapamätal alebo hneď zaznamenal vetou otázka nevyrieši. doma na papier. Jadro poviedky už bolo tu. To sa potom rozDistribúciu hotovej knihy má na starosti MOMS – ako vydapracovalo, dodal sa začiatok a koniec a už to bolo. Dôležité je vateľ. Aj tu sú veľké ťažkosti, keďže vieme, že je veľmi malý to, že sa dej poviedky naozaj odohral, a ostatné, čo sa píše záujem o písané diela. Asi jedna tretina sa predá, ostatné sa okolo toho, je plod obrazotvornosti. daruje pri rôznych príležitostiach a niečo zostáva na sklade, Minulosť, tá jednoduchá, naša lokálna, ma začala zaujímať aby nadobudlo hodnotu odstupom času. ešte pred 30 – 40 rokmi, keď som spontánne začal zbierať doAký prínos má pre obyvateľov Bieleho Blata najnovkumenty a rôzny etnografický materiál, keď som si nebol ani šia monografia? vedomý jeho hodnoty. Veľmi rád som navštevoval vtedy pre Tunajší Slováci doposiaľ žiadny písomný záznam o sebe, mňa starších ľudí a pozorne počúval ich rozprávanie. Začal som nerátajúc 7 – 8 strán z pera Juraja Kerďa, bieloblatského ev. to aj klásť na papier. To mi neskoršie pomohlo pri písaní prí- farára, v zborníku prác, ktorý zostavil biskup Adam Vereš spevkov z minulosti osady, ktoré som uverejňoval v rôznych v roku 1930 (Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. našich periodikách, zborníkoch a inde, aj v našom, aj v srb- v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a obrazoch). V nemeckom skom jazyku. Začal som si formovať vlastný archív a svoje jazyku vyšla monografia z pera Elisabeth Kolletovej, bieloblatzbierky. skej rodáčky, v roku 1988, ktorá rozoberala históriu nemeckej

8

|

" monika necpálová

enklávy po rok 1945. Spomeňme ešte monografiu Bieleho Blata z pera učiteľa Martina Miksáda (1922 – 1990), ktorá je písaná v srbčine ešte v 70. – 80. rokoch 20. storočia, ale, žiaľ, doposiaľ zostala v rukopise.

V Bielom Blate žije vedľa Slovákov, ktorých je tu najviac, ešte niekoľko národností – Maďari, Bulhari, Srbi... Oni sa v tomto diele spomínajú, len nakoľko bolo potrebné poukázať na dobré spolunažívanie tohto etnického koloritu.

Máme pred sebou dobový dokument o 130-ročnom živote Slovákov v malej banátskej osade, ktorú založili slovenskí kolonisti z Padiny. Spomenuté je tu všetko rad-radom, ako sa dialo: prví obyvatelia v roku 1883, udeľovanie pôdy a tri obete, ktoré za to zaplatili životom. Ďalej nasleduje katastrofa 1. a potom aj 2. svetovej vojny, škola, ev. cirkev, pošta, veterný mlyn, cintorín, spolky (MOMS, poľovníci, Červený kríž), kultúrno-historické pamiatky, priezviská Slovákov, kultúrny život, hudobné skupiny, remeslá...

Dielo prinesie viac svetla do minulosti tohto prostredia a bude pomôckou budúcim bádateľom, ktorí sa budú širšie zaujímať o toto prostredie, patriace do celkovej vojvodinskej skupiny Slovákov.

Ako by ste opísali Biele Blato, vašu rodnú dedinu, jednou vetou? Ako sa vám žije v Bielom Blate a ako vidíte budúcnosť tohto miesta?

Nuž tak, je to moje rodisko, a o ňom všetko najkrajšie. Ja sa viac nemám čo sťažovať na tunajší život, o lepšom neviem a ani si ho nežiadam. Všetko je na svete relatívne. Bol som trocha aj po iných krajinách: v Nemecku, Francúzsku, Rakúsku, Taliansku, Česku, na Slovensku, v Grécku a inde. Stačí, aby som urobil komparáciu. Všade môže vzniknúť ovzdušie, ktoré ti najlepšie zodpovedá. Nieto to pekné, čo by nemohlo byť aj krajšie. Choď kdekoľvek – ak je tam dobre, rýchlo si zvykneš, a bude ti to tam vyzerať celkom normálne. Ťažko je predpokladať budúcnosť, ale optimisticky, je tu predpoklad na pekný život. Len keby tej práce bolo viacej!

Pracovať v meste a žiť v Bielom Blate, ako to bolo donedávna, to je perspektíva. V samej osade nieto práce pre všetkých.

Niekoľkí sedliaci dnes obrobia celý chotár a voľakedy sme tu všetci mali prácu na poli.

Ako dlho sa venujete predaju Roviny? Prinášate ju do jednotlivých domácností, alebo si ju chodia záujemcovia vyzdvihnúť k vám? Koľko je tu ľudí, ktorí si ju kupujú?

Rovinu predávam od prvého čísla, ktoré vyšlo v roku 1994.

Vtedy bol distributérom Ján Tordaji, s ktorým som už skôr spolupracoval na predaji Národného kalendára, nuž tak nebol problém prísť aj k Rovine. Rovinu roznášam po domácnostiach, niekedy ja, ale častejšie moja vnučka Anastázia. Časopis už dlhé roky odoberá stále ten istý počet, t. j. pätnásť záujemcov.

Na rovinu o Rovine...

Prvý šéfredaktor Roviny Michal Ďuga nám stále opakoval, aby sme spolu dokázali, že si zaslúžime mať aj jeden takýto slovenský časopis, akým je Rovina. Tiež si prial dožiť sa aj stého čísla. Môžeme konštatovať, že sa mu želania splnili aj za pomoci nasledujúceho šéfredaktora Jána Hlaváča, ktorý nastúpil počnúc 94. číslom a rediguje Rovinu až do dnešného čísla 160. Časopis je určený na čítanie vo voľných chvíľach, čo sa dosiaľ aj darí. Do roku 2005 počas redaktorovania Michala Ďugu, viac sa písalo o našej minulosti, jubileách a jubilantoch. Ak by sa tieto príspevky zoradili na jednom mieste, bola by to opravdivá historická kniha.

/

zoran međo & vladimír hudec |

Od trinásteho ročníka opraty berie do rúk nový šéfredaktor Ján Hlaváč. V nasledujúcich číslach až dodnes sa uprostredňuje písanie o kultúrnych dianiach medzi vojvodinskými Slovákmi, ale aj širšie (maliari, básnický svet, spisovatelia, sochári, rôzne festivaly a iné).

Nájdeme tu predovšetkým dobré čítanie. Doprajme si pretrvávať ďalej, oslavovať a zaznamenávať ďalšie desaťročia nášho časopisu.

Adam Jonáš podpisuje autorské výtlačky

Čomu sa mometálne venujete? Dožičíte si vôbec odpočinok?

Naplno sa venujem deťom, vnukom a priateľom, Matici slovenskej... Aj naďalej zbieram materiál na písanie, ... a čoho, neviem ani sám. Niečo z toho bude, uvidíme...

Pri oddychu sa kamarátim s novinami. Čítam Politiku, Hlas ľudu, Rovinu, Evanjelický hlásnik, Nový život, samozrejme, niektoré knihy, slovenské alebo srbské. Tiež sa prehŕňam v mojom archíve. Najčastejšie to, čo hľadám, nenájdem, ale príde mi pod ruku to, čo som bohviekedy hľadal. Pozerám sa dennodenne aj na TV, správy a staré filmy ma zaujímajú. Westerny ma bavia a vracajú do detstva. Občas cestujem, niekedy aj do zahraničia, a občas zájdem k moru. Potulujem sa aj po našich slovenských dedinách, a ani naša cirkev mi nie je cudzia. Všetko mi to prináša relax a dodáva nové sily do práce.

Podarilo sa vám v živote dosiahnuť to, čo ste chceli?

V živote som nikdy nemal žiadne tvrdé ciele, ktoré by som mal dosiahnuť. Všetko, čo som dosiahol, udialo sa spontánne a stále som s tým bol spokojný. Myslím si, že nikto ešte nedosiahol v živote všetko, čo chcel. Najdôležitejší cieľ, ktorý sa mi aj podarilo dosiahnuť, bol zachovať si čestnosť, priateľstvo s ľuďmi a navzájom si pomáhať. Roky ma drvila myšlienka odcestovať do Charkova, vidieť kraj, kde mi boli starý otec tri a pol roka v zajatí počas 1. svetovej vojny.

Máte nejaké motto alebo vzor, niečo, čo vám dáva vždy silu ráno vstať a začať pracovať?

Niekoľko rokov som na dôchodku, ale práce som sa nevzdal.

Na každý deň jej mám toľko, že mi stále zostane aj na zajtrajšok. Na dôchodok som sa pripravoval skôr. Takže som cestoval ďalej, len akoby som prestúpil z jedného vlaku do druhého. Ak pracuješ, tak jestvuješ!

Prekvapuje vás niečo na súčasnom človeku a svete?

Prekvapuje ma produkt demokratizácie: súčasný kapitalizmus, v ktorom je čoraz menej kapitalistov a čoraz viac tých, čo nemajú nadostač chleba. Hrozím sa strašnej informatickej techniky, ktorej nevidieť konca, a ktorá ovláda človeka a berie mu súkromie. •

9

|

"&

mária vršková |

Ranná káva s Helenou O

bidve zo Slovenska, obidve tridsiatničky, ktoré sa spoznali slovenčiny, ale najmä sériu učebníc Krížom-krážom, učebníc vďaka TV relácii Ranná káva, sa prvýkrát naživo stretli na slovenčiny pre cudzincov. Práve vyšla tlačou nová novučičká stanici Dunav v Starej Pazove. Paradoxne, aj keď sme obe učebnica B2!

Bolo ťažké rozhodnúť sa pre zmenu a prijať ponuku do v rovnakom čase dlho pôsobili v tej istej budove v Bratislave, osobne zoznámiť sa nám podarilo až tu v Srbsku. Helena teraz Belehradu? Prečo došlo k tejto ponuke?

Možnosť prihlásiť sa na konkurz a pôsobiť na lektoráte bola žije v Belehrade a rada prijala krokom k splneniu môjho lektorského sna. Väčšina z nás, ktorí moje pozvanie na návštevu učíme slovenčinu ako cudzí jazyk, sníva sen o stáži v zahraničí. do Pazovy. Dôvod, prečo sa Preto som v roku 2013 zareagovala na ponuku Ministerstva presťahovala a aktivity, ktoškolstva, vedy, výskumu a športu SR a podala si prihlášku. rým sa tu venuje, sú veľmi V tom roku bolo k dispozícii osem nových lektorských pôsobísk. zaujímavé a prezradí ich aj Kritériá som spĺňala u troch z nich. Belehrad bol pre mňa jasvám v nasledujúcom rozhonou voľbou. Od detstva som vyrastala na ešte juhoslovanských vore. Helena Ľos Ivoríková piesňach („Mile voli disko”), a preto mi južnoslovanské jazyky (36), lektorka slovenského učarovali. Od detstva mi otec spieval srbochorvátske piesne, jazyka a kultúry. doma sme mali návštevy z bývalej Juhoslávie. A Belehrad?

Ako si s odstupom času Neznie už len ten názov mesta majestátne? Nedalo sa odolať... spomínaš na TV reláciu Prvýkrát v Srbsku... ako na teba zapôsobili ľudia, Ranná káva, ktorú si mokrajina? derovala?

Na prvý večer v Srbsku nikdy nezabudnem. Samozrejme, že Okrem vstávania ráno Helena Ľos Ivoríková sa niesol v duchu gurmánsky stráveného večera v príjemnej o 05:15h sú asociácie spojené s mojou moderátorskou prácou ukryté v týchto slovách: spoločnosti mojich nových kolegov Zdeňka (českého lektora) vôňa kávy v štúdiu a vôňa púdru v maskérni, príjemné štekle- a kolegyne Anetky (slovenskej štipendistky) a v duchu staromestských piesní, ktoré nie v bruchu pár sekúnd pred vysielaním nám hrali do uška pri večenaživo, inšpirujúce príbehy mojich hostí, ri. Chutnej srbskej kuchyni radosť z vydarenej relácie, nadšenie je veľmi ťažké odolať. Kraz množstva neobyčajných a obohacujúcich jinu som už od prvých kiloživotných osudov pozvaných ľudí... metrov mala ako na dlani. Čo si okrem toho robila na SlovenAko spieva slovenská spesku, čomu si sa venovala? váčka Jana Kirschner Moderovanie v televízii Lux bolo pre „krajina rovina”. Viem, že mňa nádhernou skúsenosťou, ktorá však Srbsko ponúka i kopce bola iba mojím osobným koníčkom. Profea hory a verím, že ich sionálne som pôsobila ako odborná prav novom semestri preskúcovníčka – lingvistka v Jazykovednom úsmam. Zatiaľ som navštívila tave Ľ. Štúra v Bratislave, kde som bola 10 najbližšie zákutia – Kovačirokov súčasťou mladého kolektívu v nocu, Starú Pazovu, Nový vom modernom oddelení, v Slovenskom Sad (Petrovaradín) a bola národnom korpuse. Okrem toho mojou som i na výlete pri Rtanji. srdcovou záležitosťou už počas vysokoHelenina rozlúčka v TV Lux v Bratislave Doniesla som si odtiaľ lieškolských štúdií bolo vyučovanie slovenčiny ako cudzieho jazyka, ktorému som sa venovala nielen ako čivý srbský čajík. Ľudia sú mi veľmi blízki otvorenosťou a temlektorka slovenčiny v rôznych firmách, ale najmä na pôde pra- peramentom, v Srbsku je všetko hlasnejšie a veselé. Verím coviska Studia Academica Slovaca – centra pre slovenčinu ako však, že podobne ako je to potrebné na Slovensku, aj Srbsko cudzí jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Práve tam vyhrá boj nad apatiou a znechutením, ktoré majú súvis so som sa autorsky zapojila do tímu, ktorý pripravoval online kurz starosťami bežného človeka a ekonomickými neistotami.

Miluješ slovenčinu. Čo hovoríš na to, že sa vo Vojvodine rozpráva aj týmto jazykom?

Prvý raz som zažila ten krásny pocit v rumunskom Nadlaku pri stretnutí s krajanmi. Človek príde do zahraničia a môže hovoriť po slovensky. Bola som nadšená. Podobne je tomu i vo Vojvodine. Človek sa cíti ako doma. Veľmi si vážim fakt, že pestovaniu slovenskej kultúry a tradícií sa tu venuje toľko pozornosti a tiež kus srdca. Stretnutia s krajanmi sú vždy podnetné. Verím však, že vzácny dar v podobe jazyka, ktorý si priniesli a uchovali toľké generácie, i vďaka nám lektorom nezostane len vo vitríne múzea, ale bude sa rozvíjať. Súčasný slovenský jazyk si žije svojím dynamickým životom, a preto dúfam, že i vďaka spolupráci s lektorátmi využijú krajania možnosť osvojovať si jeho aktuálnu podobu. Najmä učitelia a všetci tí, ktorí pôsobia v oblasti médií. Moja kolegyňa profesorka Součková robí školenia práve pre pracovníkov z mediálneho sveta.

Kde teraz pôsobíš? Čo je náplňou tvojej práce a aký Zuzana Čížiková, Marta Součková, Helena Ľos Ivoríková a Ana Žikićová (zľava) kolektív máš okolo seba?

10

|

"&

mária vršková |

Od októbra 2013 pracujem na Filologickej fakulte Belehradskej univerzity na poste zahraničného lektora. Mám na starosti vyučovanie súčasného slovenského jazyka, konkrétne konverzácie a gramatické cvičenia. Fascinujúcim je i ponáranie sa do zákutí historickej gramatiky slovenského jazyka či do dejín spisovnej slovenčiny. Pre študentov je to možno jeden z náročnejších predmetov, ale práve vďaka nemu si zodpovieme mnohé otázky týkajúce sa súčasnej slovenčiny. Oddelenie slovakistiky je malým oddelením, no práve preto tu vládne medzi učiteľmi a študentmi rodinnejšia atmosféra. Všetci sa veľmi dobre poznáme, keďže v tomto semestri študovalo 26 slovakistov. Práve pre nich je povzbudzujúcim i fakt, že okrem kolegyne, ktorá je pôvodom zo Slovenska (Ž. Spasić) a kolegyne, ktorá pochádza z krajanskej komunity (Z. Čížiková), sú v kolektíve traja doktorandi, absolventi belehradskej slovakistiky O skvelom vzťahu svedčia aj stretnutia mimo školy (S. Paunović, D. Sokolović a A. Žikićová). Kolektív veľmi osviežila i spolupráca s mladými doktorandkami (A. Homzová a M. 2. miesto v medzilektorátnej súťaži, vďaka čomu vyhrala štiHríbová). O kabinet sa delíme s kolegami bohemistami, je nám pendium na Letnú školu slovenského jazyka a kultúry Studia spolu vždy veselo a práve prof. Jaromír Linda, milovník sloven- Academica Slovaca v Bratislave. Niektorí naši študenti sa zapáčiny a slovenskej kultúry, je jedným z garantov nášho odboru. jajú svojimi článkami a prekladmi do Len/ňochodu, časopisu Aké zaujímavé projekty máš slovakistov a bohemistov. Vďaka za sebou? bývalému šéfredaktorovi – slovaPočas semestra majú študenti kistovi (I. Radić), súčasnej šéfremožnosť využiť i niektoré midaktorke – slovakistke (M. Marjamoškolské aktivity. Tradičné sú novićovej) a českému lektorovi (Z. filmové projekcie na VeľvyslanecAndrle) i ďalším aktívnym študentve Slovenskej republiky v Beletom tento časopis vychádza a má hrade, za čo sme našej ambasáde svojich stálych čitateľov. veľmi vďační, a tiež vianočný veČo je podľa teba dôležité, čierok, na ktorý si študenti pripraaby tunajší mladí ľudia mali via vlastný program. Naposledy to záujem o slovenčinu, aby mali bolo divadelné predstavenie Múzeblízky vzťah k tomuto jazyku aj um Vianoc, na ktorom sa vo veľkej kultúre? miere spoluautorsky podieľali práČlovek si primárne zamiluje jave naši slovakisti. Novinkou je inizyk cez ľudí, ktorých spozná, cez ciácia prvákov, tzv. (Po)štúrenie krajinu, v ktorej prežije niečo nezaprvákov. Áno, má to súvis i s Ľubudnuteľné. Práve vďaka naučeniu Helena z lektorom Zdeňkom dovítom Štúrom i s „poštúrením” sa tohto jazyka to opäť zažije a je prvákov medzi slovakistov. Takisto Filmový klub ŠVENK vďaka bližšie k novým priateľom. Jazyk je kódom, cez ktorý sprostredveľkej podpore Slovenského filmového ústavu priniesol už tri kúvajú speváci, herci, moderátori, spisovatelia krásno istého náfilmové projekcie. Spolupráca s novosadským lektorátom roda. Aj tí nás môžu a najmä lektorkou prof. Martou Součkovou priniesla dve kvalitpozvať k slovenčine. né stretnutia so súčasnými slovenskými autormi (I. Štrpka, Z. Mladí ľudia radi nasáKepplová, M. Vadas) v rámci projektu Literatour, ktorý zastrevajú zážitky a nové šoval známy vydavateľ K. K. Bagala. Samozrejme, že sme vastretnutia. Sú zvedarili halušky a v rámci Májových dní slovenskej kultúry 2014 ví. Preto treba v nich spoznali študenti diela mladého slovenského fotografa (T. Závyprovokovať najhumenský) a režiséra (M. Baláž). Súčasní slovenskí profesiskôr záujem o Sloonálni herci na čele s režisérom P. Weincillerom ponúkli možnosť vensko, ľudí, umenie. pozrieť si dynamické a netradičné spracovanie HviezdoslavoAko? Tým, že im ich vých balád Ó sláva hviezd ó sláva (Teatro Colorato) práve priblížime. Možno až v prostredí krajanských komunít (Stará Pazova, Kovačica). na úplný dotyk. To je Zmysel pre humor pekným dievčatám Zúčastnili sme sa i mojou snahou na nechýba i premietania slolektoráte. Umožniť venského filmu Le- študentom byť v kontakte s krajinou a umením v najväčšej možgenda o lietajúcom nej miere. Ja sama som si nemčinu zamilovala cez skvelú kamaCypriánovi v rámci rátku, v angličtine som sa odblokovala vďaka výbornej lektorke Festivalu európske- a vzácnym priateľstvám, srbčina sa mi dostala pod kožu cez ho filmu. Niektorí piesne. Preto u nás na lektoráte čítajú svoje diela sami slovenskí študenti videli i toľ- autori, divadlo prídu zahrať slovenskí herci, filmy prezentuje kokrát ocenený film mladý slovenský režisér a štipendiá na letných školách na SloMôj pes Killer. Musí- vensku využili toto leto deviati študenti. A prax ukazuje i to, že me sa pochváliť i ví- perspektíva pracovných príležitostí a spolupráce so slovenskými ťazstvom jednej firmami je tiež veľkou motiváciou na ceste k slovenčine. z našich študentiek Bodka či odkaz na záver?

(J. Borkovićová), Prajem čitateľom časopisu Rovina, aby sa im splnili všetky ktorá spomedzi 44 ich tajné sny, tak ako sa mne splnil môj slovenčinársky sen tu súťažných didaktic- v Srbsku.

Z predstavenia Ó sláva hviezd ó sláva kých kariet získala Ďakujem za rozhovor. •

11

životný príbeh (1) | " &

michal gombár |

Óda na manželskú oddanosť alebo – Ilijova Zuzana, Zuzanin Ilija Filipekovci odhalili v Ilijovi zdatO vojne sa hovorí, že je úžasným zlom ľudstva. No popri všetkom tom ného, urasteného chlapa, ba hrdinu vo vojne sa odohrávajú neuveriteľ- z balkánskeho bojišťa – ktorý tu a né, početné divy – zvané hrdinstvá. tam čosi i povie, čomu oni predsa V nich sa ten nezmar – zvaný život ako-tak rozumejú... Hľa, toho chlapa – všemožne usiluje, aby na bojis- však treba – ktovie dokedy – doma obchodiť, chovať... a kách celkom nezaniak ochorie, aj liečiť... kol, nevyhasol... Veď U Jonovićovcov sa si len predstavme ten skutočne nikdy ani len absurd: na celom nepomýšľalo Ilijovi svete sa na regrutámladuchu doviesť... ciách iba zdraví ľudia hen, z „bieleho sveta”. stávajú vojakmi... ZaFilipekovci, pridŕžatiaľ čo vojna z nich júc sa náboženských robí zmrzačených inkánonov katolíckej validov, pričom však cirkvi, celkom určite prežitých bojovníkov vylúčili možnosť najpretvára na doživotne s t ra u m a t i z ova n ý c h Za životom pošla do „Ameriky” staršiu dcéru Zuzanu ľudí. Preto sa zrejme – skončila ho v Srbsku: Zuzana vydať „za hranice”...

Jonovićová, rod. Filipeková kamsi na Balkán, kde čoraz viacej a viacej (1896 – 1978) nedávno usmrtili civ očiach, v chápaní ľudí vojna stáva životným absurdom, sársky manželský pár... ...Pomedzi všetky tieto krajnosti a nonsensom... No i popritom vojna nie je ešte celkom eliminovaná zo absurdnosti – v priebehu vojny – žiživotného javiska sveta... Okrem vot však konal „svoje”. Zoznámil a fabrikantov zbraní komu je vojna zblížil Srba a Slovenku. Robil to potrebná?

Snilkom... avanturis- znalecky: najprv stretnutím, ohľaduplnosťou, dôverou, sympatiami, tom... megalomanom...?

Z početných vojnových análov 1. obdivom... láskou, až nakoniec svetovej vojny, z veľkého počtu voj- očaril a zblížil Iliju a Zuzanu, a oni – nových absurdností úmyselne vyčle- v akomsi neobyčajnom prekvapení... ňujeme dve rodiny, dve osoby rozlič- ocitli sa v manželstve, ktoré sa čaného pohlavia, so snahou poukázať som stále viac a viac stmeľovalo, na životné situácie, vojnové očaká- aby už život ich novorodeniatka v cevania, ale i vojnové následky zúria- losti uzavrel ich životný kruh... cej vojny...

oOo Členovia srbskej rodiny Jonovićovcov, z okolia Smedereva, nikdy nevedeli, že v šírom rakúskom cárstve, neďaleko mesta Bratislavy, sa nachádza dedina Lab, v ktorej žije rodina Filipekovcov...

Nevedno prečo, ale Jonovićovci nikdy nepripúšťali vojenskú možnosť, že ich syn Ilija sa stane vojnovým zajatcom.

Nikto z rodiny Filipekovej netušil, že sa jedného dňa do ich rodiny dostane vojnový zajatec, a to srbského pôvodu...

Jonovićovci nepripúšťali možnosť, že prejdú dni, mesiace ... ba i roky bez správy o zdraví, životnom položení ich syna Iliju.

12

notka dostáva za úlohu pripraviť postriežku (srb. zasedu) pre nemeckého nepriateľa. Prišlo však k nečakanému vojnovému prekvapeniu a celá Ilijova jednotka padla do zajatia...

Z terénu bol Ilija transportovaný do Nišu a nezadlho ich prebralo spojenecké rakúske veliteľstvo. Praxou rakúskeho veliteľstva bolo zajatcov posielať na pomoc rodinám v cárstve, z ktorých členovia nešli len brániť hranice, ale ich aj šíriť. Ilija Jonović sa dostal do kraja, kde väčšinu obyvateľov tvorili Slováci. Ocitol sa v osade Lab. V susedstve bolo mestečko Malcki a cele blízko mesto Bratislava, nejakých 20 km.

– Zuzana Filipeková (1896 – 1978) v časoch pred vojnou bola emigrovala do USA. Tam sa zamestnala a vedľa práce sa ďalej školila.

Pred vypuknutím 1. svetovej vojny prišla k svojim na návštevu. Vojna jej znemožnila návrat do USA. Mužskí členovia jej rodiny boli kdesi na bojiskách. Domácnosť a celé gazdovstvo zostalo iba na ženských rukách. V dome Filipekovcov sa poprvýkrát stretli Zuzana, a pridelený vojnový zajatec Ilija Jonović.

oOo

V slovanskom svete Srbsko tej doby bolo zahrnuté obdivom a prianím, aby vo vojne nielen obstálo, ale aby i zvíťazilo... V dôsledku toho v Zuzaniných očiach a myšlienkach Ilija nosil oreo1 víťaza, hrdinu hodAkí boli títo ľudia?

– Ilija Jonović (1893 – 1974), ného obdivu... Dievčenská fantázia pochádzal zo srbskej dediny Sasaoci dotvárala novšie a novšie podnety...

Ilija zaujal Zuzaninu z okolia Smedereva. pozornosť, náklonSvoje detstvo strávil nosť, povzbudil v nej doma, potom v uličženskú vášeň a ...poných hrách a pri napátom to už všetko išlo saní dobytka.

Po „svojím tokom”. Z ich ukončenej základnej pomeru sa zrodilo škole vyrástol z neho decko – dcérka. A tak zdatný mládenec. sa stalo, že Ilija svoje Prišla 1. svetová vojvojenské zajatectvo na, a tak Ilija bol definitívne „zamkol” zmobilizovaný za vodo svojho „vojenskéjaka.

Po kratšom ho kufra” a naplno sa prípravnom výcviku Ako zajatec, „zajal” Zuzanu: oddal šarmu a náklonhneď šiel na bojište Ilija Jonović (1893 – 1974) nosti Zuzany. Získal si „ovoňať vojnu”. V známej bitke na Kolubare porazili ne- náklonnosť aj v rodine Filipekovcov. priateľa. Nezadlho potom jeho jed- Natoľko sa tam „uhniezdil”, že mu

| domáci – teraz už ako manželovi ich Zuzany – ponúkli definitívne zostať v ich rodine, na ich gazdovstve. Po vojne Ilija tam zostal, naplno sa venoval bežnej práci v gazdovstve, manželke Zuzane a predovšetkým

Vrchol rodičovského čara: rodičia, deti a vnúčatá

rastúcej dcérke. U Filipekovcov sa Ilija v plnom zmysle slova stáva rodinným človekom. ... Ale... túžba po domovine mu nedala pokoja. Ilijovi sa predsa tu i tam clilo za svojimi, za domom, v ktorom odrastal, za priateľmi, s ktorými dospieval... Avšak tri roky spoločného života so Zuzanou sa stali putom, ktoré ich už pevne zviazalo a popritom i obom učarilo.

Nechcú sa toho zrieknuť – ani pomer spolužitia definitívne skončiť, navždy zavrhnúť... V Ilijovi predsa dozrelo rozhodnutie o návrate domov. Vzal so sebou Zuzanu, ako svoju manželku, a dcérušku, ako nového člena rodiny... Dali sa na ďalekú cestu, ktorá doterajšiemu životnému pohodliu pripravuje zmenu, ťažkosti, neúspechy na hranici biedy...

oOo Až príliš provokačne odzváňala otázka: „Ako rýdze, povojnové srbské prostredie do svojich radov prijme osobu inej náboženskej príslušnosti, iného zmýšľania...?”

To, čo povojnová srbská dedina – so vzťahmi a životnou úrovňou mladým Jonovićovcom ponúkala, pre Iliju a pre Zuzanu nebolo prijateľné.

"&

michal gombár|

Zbalili batožinu a šli do Macedónska – do okolia Štipu a Velesu prispieť k zľudňovaniu toho kraja. Niekoľko rokov Jonovićovci tam hľadali šťastie a prosperitu, ale ho pre nich nebolo.

Natoľko sa biedili, že Zuzana nahovára manžela, aby ju dočasne pustil k svojim, už i kvôli deťom...

Ilija nebol svojhlavým človekom, zaťatým, úzkych životných horizontov... ale na návrh nepristal. Pevne veril, že v jeho krajine šťastie pre neho a jeho rodinu musí jestvovať... len ho treba pohľadať. Zuzana pristáva a dali sa na ďalšiu spoločnú odyseu za šťastím. A tak prišli do Saraoviec. Ilija si uvedomuje, že zo zla nejak vyviazli, ale šťastia ani doma nenašli. Z úst svojho blízkeho príbuzného sa dozvedel, že sa i v ďalekej Vojvodine koná kolonizácia ľudí na ohromné grófske majetky, ktoré v dôsledku vojny zostali bez majiteľov, ale i bez pracovnej sily. Ak sa vraj niekto odhodlá tam definitívne nasťahovať, dostane slušnú parcelu ornej pôdy, stavebný pozemok pre nový dom, a možno i aký-taký štátny úver. Ilija nad tým uvažoval a nakoniec uzavrel: – Hádam sa tam i niečo môže očakávať, lebo tuná ničoho v dostatočnej miere nieto!... ... Odišiel sám do Vojvodiny. Prišiel do Nového Sadu.

Mesto úplne neznáme, chodil po úradoch, zvedal sa na miesto zhromažďovania záujemcov dosťahovalcov. Opúšťal úrady nespokojný.

Všade počúval jedno to isté: „Dobrý človeče, predostri nám svoju ponuku v konkrétnom znení a my Ti to uzákoníme...” Úporný Ilija sa cítil v meste až príliš sám... Nemal sa na koho obrátiť a spoľahnúť. Hýbal sa v mase sveta v nečakanom prekvapení...

Zaregistroval rozhovor celkom zrozumiteľný, ale nebol to rozhovor Srbov. Akoby sa v tom okamihu spamätal zo sna: „Aby to bolo po slovensky?” ...Za tri roky zajatectva Ilija ovládol slovenskú reč... Ale od príchodu do Srbska prvýkrát ju počúva... Akoby akýsi neviditeľný magnet pritiahol počuť ich rozhovor.

Predstavil sa a pýtal sa ich, či sa kdesi v ich okolí nezoskupujú dosťahovalci: Z informácií, ktoré dostal, uzavrel, že sú tí ľudia z blízkej osady menom Kysáč. Tam nateraz dosťahovalcov niet. No v blízkosti je Ottov majer (časť Chotekovho grófstva), tam už dosťahovalcov jesto... A tak

životný príbeh (1)

šiel Ilija s nimi do toho Kysáča. Spolucestujúci ho usmernili na ten majer... hovorili, že ho ľahko nájde, lebo z neho vyčnieva kostolík. Pešo, s kufrom v ruke, Ilija rýchle prekráčal neveľkú vzdialenosť. Pripojil sa tam už k ostaným, čo sem prišli hodne pred ním. V tom čase tam boli v rozbehu práce na zakladaní dosťahovaleckých dedín pod neskoršími menami Stepanovićevo a Tankosićevo. Tankosićevo malo byť v bezprostrednej blízkosti Kysáča a on sám Tankosičovan, pravda, keď sa dedina vybuduje, mysľou mu preletelo akési sebauspokojenie: „Istotne bude spokojná Zuzana, keď jej v okolí budú Slováci.”

Konečne, za pomoci z domu, z úveru, ktorý dostal, i z pomoci zo Slovenska, Ilija si postavil nový dom. Priviedol svojich a začal život v presvedčení, že bude na pevných základoch s akými-takými vyhľadmi do prajnejšej budúcnosti...

Ilija a Zuzana boli radi, že sa dostali do slovenského susedstva. Zuzana sa rada kamarátila s tunajšími ľuďmi a Ilija tiež... Hriala ho spomienka, že ho práve títo ľudia usmernili na cieľ, ktorý konečne splnil jeho očakávania. Vytrvalou prácou Jonovićovci honobili všetko to, bez čoho domácnosť nemôže. Ale nejako tesne pred 2. svetovou vojnou cez celé toto okolie „prehrmel” ľadovcový príval. To, čo v poli rástlo, príval doslovne „zmietol” z povchu zemského. Na druhý deň vzal Ilija do koča i Zuzanu – a mali čo vidieť: Zuzana bola ohromená. Na parcele sa od úžasu zrútila a padla do bezvedomia. Vďaka Ilijovi sa jej predsa nejak vrátilo vedomie a prvá otázka znela: „Ilija, ako ďalej? Ako toto prežiť?” „Nuž,” odpovedal, nemaj starosti, už sa z toho nejak dostaneme.” Ešte čosi vyslovil žartovne a pošli spiatočnou cestou... Konečne sa Zuzane „rozviazal” jazyk, ale Ilija celou cestou akosi mlčal. Rodinný epilóg z príhody bol: Zuzana viacej do prác na parcelu nepôjde. Bude dbať o dom, o práce, ktoré s domom súvisia, bude dbať o výchovu už troch detí... Ako nám však syn Peter prezradil, matka sa so všetkou robotou ponáhľala o stošesť preto, aby sa mohla venovať svojej veľkej záľube knihe – čítala vraj v slovenčine, srbčine, v angličtine... •

13

spomienky | " viera benková / andrej meleg | SPOMIENKA NA ĽUDÍ, KTORÝCH SME MALI RADI...

Michal Babinka, novinár a básnik S

tretli sme sa, ani nesmiem napísať, kedy to vlastne bolo, tak dávno, že zo záhonu pamäti vyťahujem iba zlaté a strieborné nite, ktoré čas uplietol a ktoré zo mňa odmotáva a vracia ma do rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych; a v nich, hľa, vidím seba a kamaráta Michala Babinku, vtedy novinára v našich novinách Hlas ľudu a v srbských novinách Dnevnik v Novom Sade. Je pravda, že sa mi iba zdá, o čom sme sa vtedy rozprávali, ale akési radcovské pointy mi Miško vždy v rozhovore nadelil, ako napr.: Viera, len píš, nedaj sa pomýliť nikým a najmenej tými, čo sa rozumejú do našej roboty ako hus do piva!...

A práve, keď som sa aj ja ako absolventka slavistiky zamestnala v roku 1961 v dvojtýždenníku Hlas ľudu, Miško často prichádzal do redakcie; vtedy sa noviny tlačili v petrovskej tlačiarni, budova bola nová a sídlila tam okrem redakcií novín a vydavateľstva i tlačiareň; iba koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia za úradovania šéfredaktora Andreja Čelovského sa spolu s redakciou HĽ presťahovali do Nového Sadu i noviny i vydavateľstvo, kde dlho rokov tlačili v Dnevnikovej tlačiarni; iba tohto roku – 2014 sa konečne noviny Hlas ľudu vrátili do svojho rodného lona, do Petrovca, ale už ako do svojej tlačiarne...

Novinárske a básnické cesty/necesty V redakcii Hlasu ľudu, kde bol Babinka stálym dopisovateľom, každý deň priniesol niečo nové, zaujímavé a nekaždodenné. Keďže som sa ako zaúčajúca mladá novinárska posila odrazu v roku 1961 ocitla medzi novinármi mužmi, s výnimkou lektorky prof. Myjavcovej, dobre mi padla Miškova opora a veru i gavalierska pozornosť. Vždy, keď prišiel do redakcie, záväzne sa mi hlásil jemným, ale priam typickým babinkovským úsmevom a hneď pri stretnutí sa mi prihováral so slovami: Nazdar, dievča! Ani nevedel, ako mi to dobre padlo, veď som bola obkolesená v redakcii ostrieľanými novinárskymi perami... Nuž čo som od nich aj mohla očakávať, ku mne začiatočníčke!? Úsmevy?

Ak sa občas aj usmiali, bolo to zriedkavosťou, iba ak mali radosť alebo dobrú náladu.

Alebo občas i vtedy, ak s ich prácou bol spokojný aj hlavný a zodpovedný redaktor Účastníci vedeckej A. F., ktorý všetko kontroloval; netreba zabudnúť, že to boli ešte tvrdé komunistické časy a cenzúra ak aj nebola zjavná, predsa bola prítomná! Nuž nie div, že sme si s Miškom, ale i s novinármi a najmä so Samkom Miklovicom, robili posmech z autorít a cenzúry... Totiž, keď sme šli do terénu za udalosťami a pravidelne to bývalo v utorok alebo stredu, keď sa už noviny tlačili, vracajúc sa domov – zvyčajne to bývalo večer, Samko Miklovic v aute pri návrate domov neraz zahlásil: Stavme sa, že hlavný a zodpovedný stojí hore na terase a díva sa, o koľkej sme sa vrátili domov, aby sme si, nedajbože, nepripísali zvýšený počet hodín a namiesto pol diéty tak dostali celú!... No ani hlavnému a zodpovednému redaktorovi novín nebolo ľahko, mal i on nad sebou kontrolu, pokrajinské úrady. Keď som toto Miškovi spomenula, iba sa hlasno zasmial a povedal: Dievča, ver mi, cenzúra naplno úraduje, iba jej treba vedieť prejsť cez rozum!

Ináč Babinka bol výborný novinár, veľmi objektívny a nesnažil sa nikdy ukrývať pravdu ani vo svojich príspevkoch a ani vo svojich textoch... Pamätám si príbeh s našou slovenskou osadou Selenča.

Michal bol vyslaný redakciou do tejto báčskej osady, jedinej, v ktorej žila polovica Slovákov evanjelikov a druhá polovica bola zasa katolíckeho vierovyznania; medzi nimi bola dosť vypätá situácia. Tieto citlivé vzťahy sa často nedostávali na verejnosť, ale sa o nich vedelo; mnohí študenti a žiaci prichádzali do Petrovca do škôl a hovorili o tom. Konečne boli, hoci pomenej, medzi nami i miešané manželské páry, ktoré boli pod tlakom raz jednej a inokedy druhej strany! Muselo prejsť ešte veľa rokov od spomínaných šesťdesiatych rokov mi-

14

nulého storočia, aby sa tieto vzťahy urovnali. Dnes je Selenča jednou z najpokrokovejších a prosperujúcich slovenských osád... A práve po reportáži Svätý za dedinou, ktorú Miško zverejnil v Hlase ľudu, v spomínanom období sa do redakcie začali valiť hrozby a protesty a nad hlavou autora lietali strely!... Po tejto udalosti, pobadala som na Miškovi, že bol veľmi rozcítený a že mu toto všetko ťažko padlo.

Jeho reportáž bola vlastne veľmi objektívna a nezachádzala vôbec do medziľudských vzťahov, skôr pranierovala zadubenosť a nemožnosť zbaviť sa minulosti... Ale tvrdí Selenčania čitatelia to tak nevideli a Miška si u nich v Selenči už nežiadali vidieť... V klube na druhom poschodí sme mali malý klub, kde sa najviac podávala káva, pivo, ale i osviežujúce nápoje. Tu sme všetci spolu sedávali, debatovali a tak bolo aj po tejto udalosti, ale Miškovi nebolo do rozhovoru. Aj som ho chápala, vtedy mi povedal: Chráň sa maloverných a ľudí, ktorí chcú zastaviť vývoj a i sám život!...

Dva mesiace a vlak No naše stretnutia neboli len vážne, niekedy smutno ľudské, novinársko-dynamické a neočakávane pestré, akým býva vlastne život človeka. Tie veselé a i nekaždodenné som neraz zažila v teréne, ale aj v redakcii – s Miškom, Samkom, Coletom (Mikušom), ale aj s Ďurkom-Jurkom Tušiakom, jeho veľkým kamarátom. Raz v lete sme sa ocitli na nie až tak frekventovanej železničnej stanici v Hajdušici, ktorá je vzdialená od dediny... Miško vtedy hodne pozeral na dno pohára, až po čase som sa dozvedela, že takto chudák utápal svoj veľký žiaľ otca, ktorému sa v studni utopilo malé dieťa... Odvtedy Miško v sebe tento žiaľ tlmil a keď sa ostro hlásil von z jeho srdca a duše, výdatne ho zapíjal, ale nikdy ho úplne zapiť nemohol!... Na spomínanej stanici, kde sa na vlak dlho čaká, ak neprídeš v stanovenú hodinu, môže sa ti stať, že sa ho ani nedočkáš!

Iba ak sa udeje konferencie na Babinkových stretnutiach zázrak. A zázrak chceli zažiť vtedy i traja slovenskí novinári vyslaní do Hajdušice nielen kvôli novinárskej práci, ale aj na literárne posedenie so žiakmi a učiteľmi v škole. Ako sme tam civeli a darmo čakali na vlak, ktorý vôbec nechodil, zabŕdali sme s Miškom do namrzeného Ďurka... Babinka navrhol, aby Jurko na pomoc prizval ten svoj zázračný mesiac, ktorý bol vlastne dvojmesiacom, a preto zázračný, a ktorý tak krásne opísal Tušiak vo svojej poviedke Dva mesiace.

Keďže bol zázračný, nech pomôže prizvať vlak; ba možno nám pomôže i odcestovať z tejto pustej stanice! Ale mesiaca na nebi ešte nebolo, veď bolo iba horúce letné popoludnie a do večera bola ešte dlhá chvíľa! Zrazu Miško navrhol Ďurkovi: Ľahni si na šíny, možno ti nebeský mesiac, čo ho aj nevidno, pomôže a dopraví sem vlak!!

Jurko prekvapený týmto návrhom a podporený dobrou slivovicou ho poslúchol, a hneď si ľahol na železné šíny; po chvíli sa k nemu pridal aj Miško. Nemohla som uveriť, čo vidím – dvoch vážnych a ctených novinárov vystretých na koľajniciach na železničnej stanici kdesi ďaleko v Banáte!? Neprešli ani dve minúty od tejto udalosti, keď zo stanice vybehol strážnik, a celý vystrašený začal na vystreté telá mojich kamarátov kričať: Vstávajte, blázni, ide vlak, rýchlo!!!

A skutočne, z diaľky už bolo vidno dym, potom bolo počuť hrmot koľajníc a nato rýchly príchod vlaku! V poslednej chvíli sme oboch presunuli na zem vedľa drevených podvalov, a oni celí vystrašení neveriaco sa pozerali, ako vedľa nich letí nákladný vlak a mizne v diaľke...

Tento článok bol prečítaný v rámci Osláv Dňa Padiny 2014. •

|

"&

viera tomanová |

Boľovská matičná kronika V

Valné zhromaždenie

Boľovciach sa od 16. februára 2014 po deviatich pasívnych rokoch rozprúdila matičná činnosť. V ten deň na valnom zhromaždení bolo zvolené nové vedenie, ktoré ihneď svojim členom predostrelo inovačný plán práce, totiž v boľovskom MOMS konajúc podľa stanov Matice slovenskej v Srbsku zachovávať a rozvíjať udržateľnosť a nezávislosť hlavne na finančnom poli.

Loveckého združenia a za pomoci Sládkoviča a MOMS bolo usporiadané tradičné boľovské podujatie – stavanie mája. Matičiari si prebrali na seba prípravu sladkostí, lovci dali priestor, prichystali svoje lovecké špeciality a nápoje, kým spolkári predniesli program slovenských tancov a spevov. Slovenský kroj, tance, mládenci a dievky, najmladší vo vydarených detských hrách – všetko to učarilo mnohopočetným prítomným.

Krojová zábava

Členovia valného zhromaždenia

Matičný batôžkový večierok V sobotu 22. marca MOMS Boľovce usporiadal svoje prvé podujatie. Bol to batôžkový večierok za účasti vzácnych hostí, ktorí vždy podporujú slovenskú kultúru v Boľovciach. Boli to predovšetkým staropazovský MOMS v čele s predsedníčkou Annou Balážovou, Dobanovčania s vedúcim Želkom Čapeľom a predstavitelia lokálnej samosprávy MO Surčin. V príležitostnom programe vystúpili: spevokol boľovského cirkevného zboru v čele so seniorom sriemskym a velebným pánom farárom boľovským Jánom Vinkovičom, žiaci slovenčinári, starší a mladší, huslistka Gabriela Hruškárová a dievčenské dueto gitaristiek. Všetci dostali zaslúžený potlesk a to najkrajšie, čo dalo osobitnú náplň tomuto večierku, boli plné stoly koláčov. Doniesli ich vo svojich batôžkoch takmer všetci a potom ich po programe ochutnávali vo voľnom rozhovore, ktorý však bol pre členov MOMS veľmi konštruktívny, lebo prichádzali na rôzne idey, akú dať náplň nasledujúcim aktivitám.

Bola to dobrá príležitosť predstaviť matičnú činnosť Boľovčanom, povedať im, že sú všetci vítaní, že každý má možnosť nie iba začleniť sa do Matice, ale byť aktívnym členom, uplatňovať sa, podnikať, navrhovať a tešiť sa zo spoločných úspechov. V rámci aktivít matičiarov sa osobitne dobre vynašli ženy výšivkárky, ženy vyhotovujúce rozličné suveníry, ale aj tie, ktorým sa daria koláče a najmä slovenské tradičné pečivá, tak trochu pozabudnuté šúšťovňíke, opekance, nadlackje buchti, herovke, geledine, bagáňe atď.

Stavanie mája Nadväzovanie spolupráce MOMS Boľovce s Loveckým združením v Boľovciach a so slovenským KUS Sládkovič sa ukázalo ako výnimočne úspešné a osožné pre všetky tri strany. V organizácii

Rozhovory na matičné témy

Ponaučení predošlými podujatiami matičiari sa na krojovú zábavu ešte lepšie pripravili. Nebola to však iba zábava, ale aj edukácia. Bolo treba prezentovať pôvodný kroj, so všetkými patričnými elementmi a náležite naškrobený a vyžehlený a kroj treba aj vedieť nosiť. Všetky tieto kritériá boli zahrnuté do hodnotenia krojov, ktoré mala na starosti trojčlenná odborná porota v zložení: etnologičky Vlasta Vinkovičová, Verona Petráková a Marka Plavšová.

Bol tu aj matičný stánok so sladkým pečivom, kým lovci vo svojom stánku rozvoniavali okolím špecialitami z roštu a, pravda, mali zase na starosti priestor a nápoje. Sládkovičovci sa podieľali na pestrom programe, ktorý mal potrvať a zabaviť obecenstvo, kým porota pednesie rozhodnutie o udelení odmien.

Volil sa ženský, dievocký kroj, mužský, mládenecký kroj, detský chlapčenský a detský dievčenský kroj. K tomu sa matičiari postarali o darčeky aj pre dve najmladšie krojované ratoliestky.

O odmeny sa zasa postarali matičiari. Marka Urbanová vypracovala fľašu s novoutvoreným emblémom boľovského MOMS, pre najkrajší mládenecký kroj, tiež snúbeneckú „istotu” pre dievčenskú odmenu. Výšivky na fľašu a do „istoty” vyšila Verona Petráková.

Emblém MOMS, ktorý sa odteMáj prekrásne vyzdobili dievčatá raz bude skvieť na darčekoch boľovského MOMS, vypracovala Ilona Agarská. Odmeny pre najkrajšie detské kroje tiež boli v matičnej organizácii: dva košíky plné sladkostí. Tí najmladší zasa dostali lopty a čokolády.

Po vydarenej krojovej zábave nasledovala ľudová veselica v organizácii MOMS. Bola to tanečná zábava, na ktorej do tanca hrala skupina Maks zo Selenče.

Matičnú činnosť podporil pán Miroslav Klinko s manželkou Markou dotujúc podujatie sumou vo výške 300 eur. Skupinu Maks sme si toho 28. júna mohli dopriať vďaka dobrej organizácii, ochote a vynaliezavosti všetkých účastníkov v organizácii a, pravda, aj vďaka tomu, že táto známa slovenská skupina v Boľovciach má mnohopočetné slovenské obecenstvo.

Po krátkom letnom oddychu nasledovali dedinské oslavy Velika Gospojina 28. 8. b. r. a zasa MOMS boľovský so svojím stánkom a pri ňom jeho členky.

O tri dni neskoršie MOMS organizoval okrúhly stôl na tému Úlohy MSS v súčasnosti. Toto podujatie svojou prítomnosťou a osožnými informáciami podporil podpredseda MSS pán Michal Baláž. Nastolené boli početné témy. Najviac sa však hovorilo o možnostiach školenia na Slovensku, zadovažovania krajanského preukazu, o otázke týkajúcej sa zápisu do Osobitného volebného zoznamu pre voľby do NRSNM, ako aj spôsobu ako sa zapísať a čo to pre boľovsk ých Slovákov znamená. •

15

|

&

andrej meleg

|

Stretnutie rodákov a 340. výročie obce Župkov

P

ísal sa rok 2013, keď na 57. literárne snemovanie v Báčskom Petrovci spolu s Miroslavom Bielikom, predsedom Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave, prišiel aj starosta obce Župkov Ján Tomáš. Už vtedy chcel nadviazať nielen kultúrnu spoluprácu s niektorou z vojvodinských obcí. Navštívil aj základné školy s vyučovacím jazykom slovenským v Silbaši, Báčskom

Vernisáž obrazov Pavla Čániho a Martina Papa v Záklanej škole v Župkove

Petrovci a Kysáči. Jeho manželka Iveta Tomášová je riaditeľkou župkovskej školy – základnej a materskej. Táto škola v krátkom čase získala veľké prostriedky z eurofondov, ktoré využila na renovovanie budovy, ale aj na zveľadenie výučby kúpou rôznych moderných učebných pomôcok. Najväčší záujem o jej rady prejavila Základná škola Jána Čajaka v Báčskom Petrovci. Hoci Ján Tomáš nenadviazal konkrétnu spoluprácu s niektorou obcou, ako to pôvodne plánoval, získal dobrých kamarátov v Petrovci, Kulpíne, Hajdušici, Silbaši... Jeho nasledujúca návšteva, teraz už spolu s manželkou, mu dovolila zažiť Slovenské národné slávnosti 2013. Netrvalo dlho a po týchto návštevách nasledovalo pozvanie nás Vojvodinčanov do Župkova.

Vo j vo d i n s k á výprava sa vydala na cestu v zložení Vladimír Valentík, riaditeľ Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Petrovci a podpredseda Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Pavel Čáni, riaditeľ Múzea vojvodinských Slovákov v Báčskom Petrovci, akademický maliar a grafik z Kulpína, Martin Pap, insitný maliar z Padiny, a autor týchto riadkov, zamestnanec Slovenského v y d a va t e ľ s k é h o centra a starostov kolega vlaňajšieho Národného výstuVojvodinská výprava pred rodným pu na Kriváň. domom Miroslava Bielika

16

Malebná obec je situovaná v prekrásnej Kľakovskej doline na úpätí pohoria Vtáčnik. Obklopuje ju nádherná príroda.

Dedinka je dosť rozľahlá a má lazovitý charakter. V abecednom poradí je síce na poslednom mieste, no geograficky leží v srdci Slovenska. Jej obyvatelia sa v minulosti hlavne zameriavali na ťažbu dreva, o čom svedčí aj erb obce.

V Župkove sa 15. a 16. septembra 2014 oslavovalo. Obec si tohto roku pripomína 340. výročie svojho založenia. Prvá zmienka sa datuje po roku 1674, keď obec patrila pod Revišstské panstvo. Predtým patrila pod Horné Hámre. Teraz Župkov patrí do okresu Žarnovica. Pri tejto príležitosti si zorganizovali aj už tradičné stretnutie župkovských rodákov. Stretli sa tu Župkovčania žijúci v rôznych štátoch Európskej únie, ale aj v zámorí.

Prvý deň slávností sa v základnej škole konala vernisáž obrazov dvoch maliarov z Vojvodiny, Pavla Čániho a Martina Papa. Vernisáž spestrila sympatická spevácka skupina Grúnčanka z Ostrého Grúňa. Výtvarnú tvorbu akademického maliara a grafika Pavla Čániho a insitného maliara Martina Papa osvetlil kurátor výstavy Vladimír Valentík. No nehovoril iba o výtvarnom umení. Návštevníkom zo Župkova a okolia priblížil život nás dolnozemských Slovákov cez kultúru, obyčaje, ale aj slovenskú históriu vo Vojvodine a na Dolnej zemi. Potom sa prihovorili sami maliari a Miroslav Bielik, ktorý Všetkých pozdravil aj Miroslav Bielik, mal po vernisáži aj predseda Spolku slovenských spisovateľov prezentáciu knihy v Bratislave, a župkovský rodák Kľakovská dolina II. Po prehliadke obrazov a odpovedí na stovky otázok zvedavých Župkovčanov ohľadom nášho života vo Vojvodine presťahovali sme sa na športové ihriská pri základnej škole, kde odznel koncert známej hudobnej skupiny z Českej republiky Veselá trojka.

Druhý slávnostný deň sa začal svätou omšou v župkovskom chráme Božom a posvätením Sochy Svätej Panny Márie, ktorú z lipového dreva vykresal majster Jozef Tadian, pochádzajúci zo susednej dediny Horné Hámre. Sochu spolu so starostom Jánom Tomášom odhalil predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Marián Kotleba. Po posviacke sochy sa občania, rodáci a hostia presunuli do školskej športovej haly, kde starosta obce slávnostne privítal rodákov a udelil výročné ocenenia významným občanom Župkova. Na záver tohtoročných osláv sme si obzreli jarmok umenia na nádvorí školy a vychutnali kultúrny program, pomenovaný Rok na dedine, na ktorom vystúpili folklórne a spevácke súbory z okolitých obcí. Čo napísať namiesto záverečnej bodky? Nejestvujú nijaké hranice, dlhé cesty a kilometre, ktoré by znemožnili ľuďom, aby sa zblížili. Veď polia spolupráce sú širočizné. Od kultúry, cez vzdelávanie, až po hospodárstvo. A vôbec, tým najdôležitejším políčkom je to ľudské. Spoznávať obyčaje našich predkov na Slovensku a predstaviť život nášho národa, ktorý vo Vojvodine prebýva už 270 rokov, je najľahšie tam, kde panuje vzájomná úcta a náklonnosť. •

|

Selenčská skupina Euro band

&

juraj berédi-ďuky | festival

Selenčská skupina Udead Pulse

Nad Selenčou tri dni hudba S

elenča v roku 2013 oslavovala 255. výročie svojho založenia. Rada Miestneho spoločenstva Selenča vyzvala všetky subjekty, aby ponúkli svoj návrh na program osláv. Mládežníci zoskupení do Mládežníckej asociácie Play sa dali vážne do uvažovania, ako prispieť do programu svojráznym spôsobom, niečím, čo doteraz nebolo v rámci programu osláv. Rozhodli sa, že pre mladých ľudí, ale aj pre všetkých milovníkov rockovej hudby usporiadajú jednodenný festival. Tak sa zrodil v Selenči festival pod názvom Selfest a v roku 2013 bol organizovaný po prvýkrát. Festival sa vydaril, a tak si títo mladí ľudia v roku 2014 zaumienili, že ho zorganizujú znova, ešte atraktívnejšie, s bohatším obsahom.

Najprv plánovali, že bude trvať iba dva dni, ale po súvahe obsahu, ktorý sa im ponúkal, rozhodli sa, že Selfest bude trvať tri dni. Nebolo to ani trochu ľahké, ale vysúkali rukávy a náležite sa venovali príprave festivalu.

Druhý v poradí festival Selfest je už za nami. Mládežníci organizátori využili Moderátorky získané skúsenosti z minuloMargaréta Ralbovská ročného festivalu a toho roku a Alena Provodovská bol ešte krajší, obsahovo bohatší a veľkolepejší presne tak, ako si zaumienili. Selfest sa zrodil ako zábava pre mládež. Druhý Selfest sa konal v dňoch víkendu od 4. do 6. júla 2014. Koncerty na špeciálne upravenom školskom nádvorí sa začínali už o šiestej hodine večer a trvali do skorých ranných hodín. Na javisku sa vystriedali skupiny, ktoré pestujú rôzne žánre rockovej hudby. Tak sme na javisku mohli vidieť skupiny Defectgloria, Undead Pulse, Mortalcombat, Badcopy, Zbogom Brus Li, Butnevermind, Osmidan, Neozbiljni pesimisti, Hladno pivo, Kardio band, Euro Band, Garavi sokak a Orionbend. Boli tu taktiež Didžejovia, a to Gunsmokeselectah, Nassto, Elixir, Groover a nevystali ani Novosadski trubači.

V programe teda vystúpili selenčské skupiny, ale aj hosťujúce a môžeme povedať, že festival bol s medzinárodnou účasťou, lebo sa na ňom zúčastnila chorvátska skupina Hladno pivo, ktorá prilákala veľký počet svojich priaznivcov do Selenče. Pre všetkých, ktorí prišli zo vzdialených miest a ktorí chceli absolvovať všetky tri dni festivalu, bol organizovaný kemp. V kempe sa ubytovalo mnoho návštevníkov a organizátori sa postarali o to, aby im nič nechýbalo, a aby sa všetko dobre videlo a najmä počulo, takže sa nad Selenčou tri dni vznášala hudba, pieseň

a sústredila sa tu mladosť nie iba zo Selenče, ale aj z bližšieho a širšieho okolia. Mnohí docestovali aj zo zahraničia, lebo si nenechali ujsť takéto podujatie a zábavu. Organizátori sa postarali o to, aby sa návštevníci mohli občerstviť a vybrať si z bohatej ponuky chladených nápojov. Do organizácie bol zapojený veľký počet mládežníkov, ktorí si svedomite splnili úlohy, ktoré im boli zverené. Koncerty prebiehali bez incidentov a v najväčšom poriadku. Selfest navštívil aj predseda Obce Báč Dragan Stašević so spolupracovníkmi a riaditeľ Turistickej organizácie z Báča Darko Vojnović. Obaja boli spokojní s tým, čo v Selenči mohli vidieť a počuť. Na festivale nechýbal ani efektný ohňostroj, ktorým sa skončil druhý festivalový večer. Tretí deň bol venovaný hlavne pobaveniu pre všetky generácie a najväčšiu pozornosť vyvolala skupina Garavi sokak s front menom Banem Krstićom, ktorí dokázali roztancovať a rozspievať aj mladých, aj starších a všetci spolu potvrdili, že dokonale poznajú repertoár tejto skupiny.

Festival bol organizovaný na výbornú, k čomu istotne prispelo aj pekné počasie počas všetkých troch dní. Bol to opravdivý zážitok pre oči a uši milovníkov rocku. Organizáciu festivalu aj tohto roku podporili aj rôzni sponzori. Obdivuhodné a chvályhodné je, že mladí ľudia dokázali organizovať takéto ná-

Skupina Hladno pivo prilákala veľký počet svojich fanov aj z okolitých dedín

ročné hudobné podujatie a úspešne ho aj zvládnuť. Môže byť na nich hrdá Selenča, ale aj Obec Báč, ba dokonca aj širšie prostredie. Návštevnosť všetkých koncertov bola pozoruhodná aj napriek tomu, že sa v okolí tiež organizovali podobné festivaly.

Mládežníckej asociácii Play patria iba slová chvály tak účastníkov, ako aj návštevníkov. A všetci si želajú iba jedno: aby organizátorov tvorivé sily neopustili a aby sme sa o rok stretli na ešte väčšom a atraktívnejšom Selfeste. •

17

|

&

samuel medveď

|

SARAJEVO – MESTO BÔĽU, KRVÁCANIA A BOHATEJ MINULOSTI

Našla sa odvaha ta odísť V

racajúc sa do nie tak ďalekých dejín, do časov krajších od tých, ktoré sme povedzme prežili v posledných dvadsaťročiach v bývalej Juhoslávii, keď sme si akurát tohto roku pripomenuli 30. výročie Zimnej olympiády, ktorá v tom už dávnom roku 1984 bola v Sarajeve, podarilo sa mi až dvakrát za posledný rok navštíviť toto mesto.

V dávnych osemdesiatych rokoch, keď som ako študent cestoval k moru, cez Sarajevo som iba prechádzal. A to v noci. Pamätal som si len na autobusovú stanicu, ktorú som videl na televíznej obrazovke v tých hrozných rokoch, keď tam pretrvávala občianska vojna. Bolo to smutné pozerať sa na húfy ľudí s taškami, alebo iba s igelitkami zúfalo čakajúcich na odchod z mesta, v ktorom sa strieľalo... hynulo...

Mnohí moji známi, priatelia, rovesníci mali možnosť navštíviť Sarajevo v tých starých dobrých časoch, keď dýchalo svojou krásou, šťastím, keď vládla spolupatričnosť nažívania mnohých národností a konfesií. Ja som to šťastie nemal.

Ubehli roky a roky... Prišiel rok 2013, keď mi priatelia zo STK Mladosť oznámili, že majú možnosť ísť do Sarajeva na oslavy 40. výročia Majstrovstiev sveta v stolnom tenise (známeho STENSU). Prečo nie?! Podporil som ich v tom.

A tak po dlhších dohováračkách, kto chce, kto môže ísť, vyrazili sme na cestu 21. júna 2013: dvaja hráči Turan a Kaňa, pán Sýkora, Petrovčan žijúci v Austrálii, šofér Darko a ja. Darko je dobrým šoférom a toho sobotňajšieho dopoludnia cesta do Sarajeva trvala takých dobrých päť hodín. Prišli sme tam okolo jednej poobede. Sarajevo nás vítalo s usmiatou slnečnou tvárou. Už na vchode rázcestie smerujúce vľavo k Pale a cesta priamo dolu do mesta, k rozprestierajúcej sa sarajevskej kotline, cez dva tunely a – už sme v meste. Ostrá zákruta, z pravej strany benzínka a hotel Saraj, Bentbaša s kúpaKaviareň FIS: dve legendy Sarajeva liskom, vľavo Miljac– Davorin Popović-Pimpek ka a obnovujúca sa a Mirza Delibašić-Kindje v občianskej vojne vypálená Radnica... Priamo do centra vedľa Baščaršije ku Skenderiji na mestskú časť Grbavicu, kde sme mali v tichej Gatačkej uličke ubytovanie v hosteli Gonzo.

Ten dvojdňový zájazd mi utkvel vo všeličom v pamäti.

Turanovo a Kaňovo pingpongovanie ma toľko ani nezaujímalo... Hneď prvý deň, keďže sme nepoznali mesto, museli sme sa orientovať hlavne na taxikárov, mimochodom celkom férových a poctivých. Hneď po príchode Baščaršija,

18

samozrejme, bez ćevapov obchôdzka tohto sarajevského skvostu by bola nemysliteľná. Večer bez pána Sýkoru, čiže, jednoducho, bez báči Sama, petrovského Austrálčana, ktorý sa nedovtípil, že Sarajevo už viacej nie je v našom štáte, a namiesto eur, resp. dolárov vzal si do peňaženky naše srbské dináre. Z Grbavice sme sa dostali na opačnú stranu mesta, na Koševo k olympijskému štadiónu, ktoré dnes nesie meno známej futbalovej legendy Asima Ferhatovića, kde prebiehal koncert folkovej megahviezdy Halida Bešlića. Pravda, taxíkom. A taxikár, vľúdny, vtipný človek,

Čaro Baščaršije

s typickým bosnianskym šarmom. Počas tých piatich-šiestich kilometrov vyrozprával nám pár vtipov. Zrejme ženatý, lebo keď sme prechádzali povedľa bývalej Kasárne maršala Tita, spomenul, že slúžil vojenčinu vo vojvodinskom prostredí, v Kovini, a k tomu dodal: „A tí moji hajvani (myslel na synov) vylihujú do desiatej, a my sme už o piatej vstávali, holili sa, poprávali postele a chystali sme sa na raňajky a výcvik.” Veru tak! A poprosili sme ho, či by nebol ochotný prísť po nás. To nám vraj nemôže sľúbiť, keďže je unavený a včasráno má už objednanú nejakú dlhšiu cestu. Povedal nám iba, že ak nejdeme na koncert, aby sme si vyhľadali prepravu pred jeho ukončením. A tak aj bolo...

Nasledujúce ráno, po raňajkách, nám pán Rifat svojím golfom poskytol navigáciu k blízkemu sídlisku Mojmilo, kde v športovej hale Ramiza Salčina potom celý deň naše dva petrovské stolnotenisové skvosty súťažili. Mne osobne už tú nedeľu bolo nudno. Nuž rozhodol som vyraziť sám k obhliadke mesta. Tak pekne-krásne mi jedna žena poradila vysadnúť do trolejbusu s číslom 107, dostať sa ku Skenderiji, vystúpiť pri Alipašinej mešite a – už si v meste. Tento výpad ma zaväzoval i k tomu, že treba niečo priniesť domov... Kúpiť niečo na Baščaršiji, čo zostane trvalou spomienkou na krátky pobyt v meste, o ktorom som tak veľa počul, čítal, a už vtedy si predsavzal, že sa k nemu ešte vrátim?!

Tak sa i stalo. Už v zime, vo februári som sa sám chystal navštíviť znovu Sarajevo. No, ako sa to povie, človek mieni, okolnosti zmenia. Tie okolnosti vlastne boli to, že vo viacerých mestách, a zvlášť v Sarajeve, Tuzle a Mostare prebie-

| hali masové sociálne nepokoje, ktoré veštili niečo zlé a pripomínali na marcové udalosti z roku 1992, keď sa v tomto meste rozpútali zrážky, ktoré potom prerástli do hrozných vojnových konflikov. Veď mi to i recepčný v hosteli Gonzo, pán Delibašić potvrdil: v tých dňoch im akurát 50 nocľahov bolo odhlásených. Cez Prvý máj mali už všetky kapacity obsadené, keď som sa znovu pokúsil rezervovať si ubytovanie.

Nuž na staré miesto vrátil som sa takmer po roku od toho času, čo som tam s mojimi „pingpongašmi” nakrátko bol. Tentoraz som sa vybral na tzv. predĺžený víkend, keďže mi okolnosti na pracovisku to dovoľovali. Išiel som sám...

Chcel som lepšie spoznať, za tie tri-štyri dni, mesto, voči ktorému som pretrvával zvláštny vzťah. Rezervoval som si odchod autobusom na piatok 13. júna bežného roku, akurát v deň začiatku Majstrovstiev sveta vo futbale v Brazílii. Na cestu som vyrazil pred polnocou z Nového Sadu. Cestoval som ta, ako i späť, Cetrotransom z Východného Sarajeva, ktoré dnes, hoci je vlastne súčasťou Sarajeva, a vo Federácii BaH ho pomenúvajú podľa voľakedajšieho mena mestskej štvrte Dobrinji, patrí do Republiky Srbskej. Teda jednoducho povedané – mesto v meste.

Cestovalo sa dobre. Cez Šabac, Loznicu, k hraničnému priechodu Zvornik, potom cez Vlasenicu, Han Pijesak, Sokolac a Pale do Dobrinji. Už tak po šiestej ráno prišli sme do Sarajeva. Sychravé a daždivé ráno ma uvítalo v Sarajeve.

Také počasie pretrvávalo takmer počas celého mojho pobytu.

Hoci do Dobrinji sa možno dostať aj linkovým spojom trolejbusu číslo 103, ktorý odtiaľ premáva po Bistrik, kde má otočku vedľa Vojenského úradu BaH, kde sa nachádza blízko aj Sarajevský pivovar a oproti z druhej strany Miljacky je aj Baščaršija.

Sarajevo, čo sa týka prepravy je veľmi jednoduché. Našinec by povedal: „Nemóžeš zablúdiť”! A veru tak! Dlhé, veľké, roztiahnuté mesto a veľmi jednoduché.

Kazandžiluk – jedna z uličiek, ktoré pomaly z Baščaršije miznú

Vyrazil na „vandrovky”. A počasie nežičilo. Pustil som sa pešo, nuž letné semišové topánky už pri štadióne Željezničara mi boli mokré. Nu do hostela som sa nechcel vracať.

Prvým cieľom mi bol most Vrbanja, miesto, ktoré bolo už na začiatku vojny preliate krvou. Zahynuli tu najprv Suada Dilberović a Olga Sučić a potom aj mladý sarajevský pár Romeo a Júlia – Boško Brkić a Admira Ismić. O týchto dvoch

&

samuel medveď

|

Takéto „budovy” ešte síce sú...

mladých ľudoch, ktorých zavraždil ostreľovač z Grbavice, sa veľa toho napísalo, skupina Zabranjeno pušenje (ktorá zostala pôsobiť v Sarajeve aj počas vojny) im venovala prekrásnu pieseň, podľa ktorej bol aj natočený otrasný a dojímavý videoklip.

Po dlhšej chôdzi dostal som sa do centra mesta. Bože, uvažujem, do večera mi budú nohy celkom mokré, treba si ísť kúpiť nejakú obuv. Ale kam?! Jednoducho na nejakú tržnicu, majú tam určite lacnú obuv. A tak som sa dostal k povestným Markalam. V čínskej predajni som si kúpil pekné, ani nie drahé tenisky. Úprimná a úctivá predavačka mi dokonca ešte k tomu odišla kúpiť i ponožky a pomohla mi preobuť sa. Cítil som sa ako znovuzrodený. Pohodlná obuv, z ktorej som sa takmer celé štyri dni nevyzul, okrem vtedy, keď som išiel spať, mi dala priam magickú silu vydržať, cválať hlavne pešo a zachádzať takmer do všetkých končín mesta. A ono mi núkalo vidieť toho veľa.

Baščaršija, ktorá má ešte stále svoj cveng a je lákavá pre turistov takmer zo všetkých končín sveta. Vo svojej viacstoročnej histórii prežívala mnohé otrasy, bola väčšia v dávnej minulosti. Mnoho toho bolo cez otrasné dejiny stáročí zničené a zdevastované.

Baščaršija bola vždy hlavnou tepnou hospodárstva a remeselníckej činnosti. Zvlášť v dávnej minulosti. Dnes svoju tvár v značnej miere mení. Takmer sa nezachovali staré remeslá a iba ulička Kazandžiluk pripomína tie časy. Síce väčšina názvov ulíc, Sarači, Telali, Kundurdžiluk, Bravandžiluk... nám pripomína staré zlaté obdobie, keď tam pôsobili mnohí remeselníci. Teraz sú tam hlavne predajne suvenírov, značkového tovaru, cukrárne, reštaurácie s domácou orientálnou kuchyňou. Treba zdôrazniť, že sa na väčšine miest nepodáva alkohol.

Za tri dni podarilo sa mi veľa toho vidieť a zažiť. Prejsť cez mosty na Miljacke, odísť na Koševo, kde sa nachádza aj veľká športová hala Zetra. Tiež v blízkosti štadióna cintorín Bare, na ktorom sú v Aleji velikánov pochované aj popredné osobnosti, frontman legendárnych Indexov Davorin Popović, tiež gitarista tejto skupiny Slobodan Kovačević, ako i basketbalista Mirza Delibašić.

Domov som sa vracal so zmiešaným pocitom. Predovšetkým spokojný, že som videl mesto, ktoré prežilo mnohé hrozné časy vojny a takmer z popola sa vracia k svojmu zajtrašku. Ľudia sú tam prívetiví, úctiví, ale jazvy a nezacelené rany ako zárodky vojnových utrpení sú ešte stále prítomné... A, žiaľ, budú pretrvávať ešte dlho... •

19

|

viera benková |

Širina: kúpalisko na petrovskom kanáli

U

behlo plných 70 a čosi rokov, ako sa na našom petrovskom, kedysi Týrovom, kanáli v lete počul smiech prvých kúpajúcich – dievčat a chlapcov, ale i dám a mužov, ktorí sa tu od včasného leta, od mája až do konca septembra, opaľovali a kúpali... Podnikavá a prezieravá sokolská mládež Obecnému vedeniu navrhla na tzv. kanálovej Širine urobiť kabínky, kde by si kúpajúci odložili veci, mohli sa prezliekať; takto by nemuseli putovať do nejakej prírodnej skrýše. Udialo sa to v roku 1931, hneď tu urobili malé drevené kabínky so strážcom, bol to petrovský báťa Mišo. Vďační mládežníci ho uhradili drobnými. Bolo to vlastne tak, že si už staručký strážnik, ktorý i tak nemal doma čo veľa porábať, takto krátil deň, vlastne pritom mal na tom lenivo tečúcom krásnom kanáli množstvo zážikov. Poprvé, miestni rybári mu dávali vždy niečo z úlovku; báťa Mišovi nebol veľký kumšt na brehu kanála, v dákej „duďke”, jamke vydlabanej do hliny, alebo zeme urobiť plápolavý ohník, nastoknúť nad ním kovovú rázsošku, na ňu zavesiť dočierna „obkedený” menší kotlík, a obed bol zaručený.

Niekto z vinice prepašoval dobre chladené vínko, niekto pridal slaninku, kyslú uhorku s chlebom a cibuľou, iní natrhali paradajky a papriku – a hostina bola zaručená. Strážca na kúpalisku vlastne ani nemal veľa čo strážiť. Iba ak... ale to nedopriali báťa Mišo nikomu, to sa iba jemu raz prihodilo, že opretý o kanálový šľajz, tam, kde sa púšťala voda z kanála do Begeja, si zdriemli, a ocitli sa bleskovo vo vode. A veru vďaka duchaprítomnosti a širokému rozhadzovaniu, čiže šmátraniu rúk sa zachytili o akúsi kovovú tyč, dostali sa z vody mokrý von, a od strachu sa hodili do trávy... Pravda, pritom sa báťa Mišo dobre napili tej mútnej vody, a len vtedy pobadali, že tá zelenosivá a občas i blankytná kvapalina, keď sa do nej v lete pozerajú vysoké oblaky neba, má takú nemožnú blatovú chuť! Akoby sa v nej rodili iba mrmlovce, hnusné zelenošedé žaby a vodné zmije... O tejto skúsenosti radšej pomlčali, nerád o tom rozprávali, iba ak si dobre „cugli” z vínka alebo ostrej pálenky, morušovice, teda „jahodovej” či „dudovače”!... Ale o tomto ich zážitku vedeli aj drozdiarski, a veru aj lukavskí mládenci! Čo už, nič sa vlastne pod milým nebom neskryje... Raz po dobrej rybačke, keď sa podvečer na briežku nôtili starodávne, tie našské dolnozemské ťahavé piesne, navrhli i veselému báťa Mišovi, aby sa stali strážnikom nového kanálového kúpaliska. A báťa Mišo pristali, veď ich Anča aj tak takmer doma nie je, chodí na kopačky, a po celý deň byť doma sám bolo pre nich peklom! Vo veľkej balkánsko-nemeckej a potom i tej strašnej 1. svetovej vojne ich zranila strela, na ťažké roboty sa nehodili, nuž radšej pozerali na svet sediac na brehu kanála a dívajúc sa do hlbiny, kde vždy objavili z mladosti a detstva nové a nové obrazy... Úloha, ktorú im ponúkli mládežníci, sa im zapáčila, a bola priam ako na tácke koláč!

Neodmietli, prijali... Veď dovtedy ich smutný, plný starostí a chmár život, už bez detí, ktoré sa rozbehali kade ktoré, nebol ani životom, ale skôr ťarchou. A čo mali iné robiť? Rýpať v tých chmárach, ktoré potom prinášali iba ďalšie a ďalšie chmáry? Od tejto ponuky život, dovtedy plný zlých zážitkov, mal už i iný zmysel a náplň. Bol plný smiechu a radostí mládeže... a nielen to, vždy keď na drevenom pontóne kúpaliska chodili po zhlobených obliciach, zavanula ich z kabínok taká krásna vôňa, napodiv sa im zazdalo, že sú v nebi. No, viem, vtedy si báťa Mišo hundrali pod nos, viem, odkiaľ je tá vôňa, a predsa... boli to telové krémy vyberaných petrovských dám, ktoré si ich zadovážili v ďalekej Pešti alebo vo Viedni. „Prišli sem, aby na svoje biele telá naniesli ešte aj inú, ale voňavú krásu! Nie div, že kabínky rozvoniavali ako povetria v rajskej záhrade, a mne sa do nich tak schuti chcelo vojsť!” – takto to potom báťa Mišo v nedeľu spomínali v chýrečnej rade pred domami všetkým zvedavým susedám, ktoré od údivu až híkali. Keď toto v petrovskej rade rozprávali,

20

ženy na nich závistlivo pozerali, a priam báťa Miša ovoniavali...

Toľko o báťa Mišovi.

Petrovské pontónové kúpalisko bolo niekoľko rokov hlavnou atrakciou našej rozľahlej dediny Petrovca i jeho okolia; niekedy prišli aj Kysáčania a Kulpínčania. Po jeho brehoch priputovali aj smelí pivnickí žiaci a mládenci zo Šovy (dnes Ravno Selo). A sem zachádzala aj miestna intelektuálna smotánka na čele s pánom učiteľom Čajakom st. a správcom kedysi sporiteľne a povojnovej Slovenskej banky Jánom Grúnikom. Tu sa v dobrej spoločnosti debatujúcich a výletnícky naladených pánov zdržiaval aj lekár Jozef Šuster, ktorému sa v hlave rojili zaujímavé plány, ale s nimi ešte celkom nevyrukoval von! Vždy bol tu v spoločnosti s notárom Lamošom, občas s profesormi Topoľským a Vrbackým, niekedy s obchodníkom Pavlom Kukučkom, ale i s mladšími profesormi gymnázia. Doktor sa tu dobre cítil, konečne, bol petrovský zať, mal za ženu dcéru bohatého Kaňu, darilo sa mu aj v práci. Čo i rodák z Pivnice, Petrovčanov si veru obľúbil... Na kúpalisko zachádzali i petrovské dámy, manželky i dcéry lekárníkov, lekárov a úradníkov, ktoré s nadhľadom prechádzali ponad štipľavé reči dediny. Tie ich vyprevádzali na ceste ku kanálu najmä v sobotu a v nedeľu z pouličných rád...

Tieto dámy a ich dcéry verne až na „ň” napodobňovali módne trendy Budapešti, Nového Sadu alebo Paríža, ta veru cestovali za módnymi výstrelkami!

A pleťové mlieko a krémy? No tie museli skôr prísť z Viedne alebo Budapešti, vedelo sa, kto ich odtiaľ prináša, a kde sa predávajú, niekedy sa našli aj v miestnej lekárni u Kaňov...

V roku 1933 miestny a obvodný lekár Jozef Šuster, muž aktivít, športu a zdravia, ktorý vždy držal krok so svetom a pokrokom, pred tunajšou kanálovou milou spoločnosťou vyrukoval s návrhom – urobiť v Petrovci bazén, a čo ho ako prví už majú v Subotici (nebolo to vlastne jazero Palić?), tento v Petrovci mal byť honosnejší i od budúceho novosadského, kde sa plánuje také dačo vystavať o rok-dva... A tak sa aj stalo, doktor Šuster, ako darca a iniciátor výstavby bazénu, ale i ďalších novôt v športovom a zdravotnom ohľade mladých, sám zakúpil niekoľko desiatok tisíc tehál, nakreslil i výzor tribúny, šatní pri bazéne a postaral sa o mnohé potrebné veci. Po čase sa mu pridali aj iní darcovia, a kúpalisko na kanáli v tzv. zóne Širiny sa po troche zatienilo. Ale len po troche... lebo mnohé deti, ktoré bývali v jeho blízkosti, radšej sa vo vode kanála zdarma kúpali, ako by šli do vzdialenej „Gubovej jamy”, onedlho potom už premenovanej na Vrbaru, kde sa bazén mal stavať! Po roku 1931 sa už v nej videli kontúry veľkého betónového bazénu, ktorý potom na dlho rokov prevezme hlavnú úlohu pravého moderného kúpaliska u nás...

A Širina, drevený pontónik, kabínky, útulné, priam rodinkárske malé kúpalisko na tom našskom rovinatom kanáli? Nuž, časom sa na ňom alebo hneď vedľa, keď kabínky spustli, vlastne nahlodal ich zub času, začali vymáčať konope... Vôňa bahenného rozkladu, tvrdej krutej kôry konopí, sa začala nemilosrdne šíriť až ku samej dedine, k jej zastavaným domcom na okraji Ulice kanálskej a Tvôviku! Namiesto rajských vôní telových krémov vzduchom sa vznášal ťažký, až dusivý opar vody a blata. A tesne pred 2. svetovou vojnou do rajskej záhrady, ktorá rozvoniavala kedysi zrovna báťa Mišovi ako obľúbené a milé miestečko, čiže módou vychytené, núdzové, ale útulné pontónové kúpalisko, spustlo aj pre nich, a báťa Mišo, kanálová ikonka nášho Petrovca medzi dvomi svetovými vojnami, sa zrazu pobrali do svojej rajskej záhrady. Nie, veru nie v spoločnosti tu spomínaných, ale ako každý, iba sám...

Spomienka vie byť neraz ako vodné lekno, občas sa v letnom nádhernom čase roztvorí, rozkvitne a príťažlivo zavonia minulosťou, potom lupene odplaví chlad a čas, ktorý ako ľadový vietor sa ich nemilosrdne dotkne, vytrhne z korunky a hodí do vody. A zmiznú v nedohľadne, kdesi za čiarou neba či diaľky... •

|

Prekrásny pohľad na ostrov Hvar

&

mária vršková

|

turizmus

Na dovolenke si nájdete aj nových kamarátov

Robinzonský turizmus na Hvare K

Cesta vedie priamo k vlnám mora. Parkovisko, rovnako eď sa povie leto a dovolenka, mnohí si hneď predstavíme more, pláž, slnko. Kým niekto uprednostňuje známe ako súkromné apartmány rodiny Perić, ležia iba pár krokov od mora. Pred nami destinácie, spoločnosť, ruch a zábavu sa rozprestiera malá okolo, iní vyhľadávajú pokojné ubytoukrytá zátoka. Kavanie v tichom prostredí. Pre druhú mienková pláž je skupinu je ako na mieru stvorený rodlhá asi päťdesiat binzonský turizmus. Pod týmto slovmetrov, z pravej a ným spojením si predstavme ukrytý ľavej strany zátoky kúsok sveta, ktorý je priamo pri mori sú strmé skaly s ihna samote, vzdialený od mestského ličnatými porastmi, hluku a stresu, bez internetu a spleti takže miesto je odobchodov. Tu sa žije v súlade s prírostrihnuté od sveta. dou a je to pravé miesto pre ľudí, ktorí Hostí víta majiteľ Nichcú svoje životné tempo spomaliť kola Perić, ktorému a naozaj si od všetkého oddýchnuť. patrí zopár apartmáChorvátsky ostrov Hvar, ktorý leží nov v jednom obytv Jadranskom mori, má rozlohu 298 nom komplexe. Izby km² a jeho dĺžka je 80 km. Turistický sú vybavené základruch sa koncentruje najmä v západnými potrebami, sú nej časti ostrova v mestách Hvar, Domáca pani (druhá zľava) a spokojní hostia čisté a dostatočne Stari Grad či Jelsa. Práve preto sme si kvôli väčšiemu súkromiu vybrali málo obývanú východo- vyhovujúce. Pre hostí je okrem klasického nábytku v izbách -južnú časť pobrežia. Od vstupného prístavu Sućuraj už po pripravená aj plne zariadená kuchyňa so sporákom, chlad18 km hlavnej cesty, pred dedinkou Bogomolje, stojí sme- nička, samostatné WC a sprchovací kút, terasa. More je vzdialené naozaj iba 5 metrov.

Keďže najbližší malý obchodík so základnými potravinami je v Bogomolji, majiteľ tam ochotne každý deň skoro ráno jazdí a nakúpi pre svojich hostí všetky potrebné veci, ktoré si večer predtým objednali. Ak sa vám nechce pravidelne variť z prinesených zásob, gazdiná vám pripraví pečené ryby so zemiakmi a zeleninový šalát. Každé tri dni zavíta do zátoky aj malá dodávka naplnená ovocím a zeleninou, takže je postarané aj o spestrenie v podobe vitamínov. Chýbať by vám tu mohol internet, klíma, práčka či televízor na každej izbe, ale Robinsonom takéto veci predsa netreba. Čo teda robiť celé dni? Môžete sa dosýta kúpať, ponárať, chytať ryby, požičať si loďku, hrať sa s deťmi, čítať, kresliť, spať, robiť fotografie alebo konverzovať so susedmi, ktorých nie je veľa. Často sa stane, že sú na pláži iba dvaja – traja. Autom môžete podniknúť výlety na ostatné časti Po hrách vo vode sa ohlási aj hlad ostrova. Uvala Smokvina je vhodné miesto najmä pre rodirová tabuľa so šípkou doľava. Ukazuje na Uvalu Smokvina, ny s menšími deťmi a pre dospelých, ktorí túžia po pokojnom ku ktorej vedie 4,5 km kľukatá, kamenistá cesta dolu kop- oddychu. Strávili sme tu sedem dní a moje záverečné hodcom. Vôkol je iba pustatina, olivovníky a záhony levandule. notenie zhrniem krátkou vetou: – O rok sme tu zas. •

21

festival

|

janko čérný |

Pohľad späť do minulosti pivnického poľa

T

á Pivnica... Sviatok milovníkov hudby... Sviatok slovenskej ľudovej pesničky... Sviatok všetkých tých, čo prichádzajú radi do Pivnice. A nie je ich málo...

V Pivnici od roku 1966 sa koná prehliadka slovenských ľudových pôvodných piesní a spevákov pod názvom Stretnutie v pivnickom poli. Zvykli sme si, že festival v Pivnici otváral každý rok kultúrnu žatvu, ale v roku 2013 sa uskutočnil koncom žatvy. Je predsa dobre, že pivnické javisko znovu otvorilo svoju náruč pre mladých spevákov a pestré kroje z našich prostredí, lebo obdivovanie krojov a hodnotenie speváckych vlôh účastníkov je tu tradíciou.

Pivnický festival sa totiž usporadúva kvôli slovenskej ľudovej pesničke z nášho prostredia a kvôli jej interpretácii. Aj tento ročník (v r. 2013) podujatia v Pivnici potvrdil, že ešte stále máme aj také pesničky, ktoré iba zriedkavo počujeme na svadbách, priadkach alebo príležitostných slávnostiach (piesne, ktoré získali cenu za autentickosť), a ktoré vedia zaspievať naše babky a dedkovia.

Práve také piesne treba zapisovať a festival je príležitosť na ich prezentovanie širšej verejnosti. Je potešiteľné, že pôvodné ľudové pesničky zbierajú a pestujú mladí ľudia, čo je najlepšou zárukou ich trvácnosti. Naša ľudová hudba sa predovšetkým zásluhou tohto festivalu neustále pestuje. A tak sa tento festival zaslúžil i o mnohé nové kvalitné nahrávky slovenských ľudových piesní a obohatenie hudobného fondu Novosadského rozhlasu, ktorý si medzi jeho spevákmi vyberal najlepších.

Stretnutie v pivnickom poli je festival festivalov, ako sme si zvykli tuto hovoriť – toto dôležité hudobné podujatie dolnozemských Slovákov sa nepretržite organizuje od roku 1966 a táto tradičná prehliadka spevákov, piesní a krojov má od roku 1996 medzinárodný ráz, lebo na nej účinkujú i predstavitelia zo zahraničia. Je to tradícia, na ktorú sa nemyslí len príležitostne a len počas festivalových dní, ale aj predtým, aj potom. Preto sú naše stretnutia z roka na rok mladšie, skúsenejšie a krajšie, ale sú i osvedčenou formou objavovania nových rozhlasových spevákov slovenských ľudových piesní a obohacovania nášho hudobného fondu, čo má nesmierny význam.

Táto naša manifestácia by sa číselne mohla predstaviť ako bohatá zbierka ľudových piesní, ako dlhý zoznam účastníkov z radu spevákov, zberateľov, hudobnikov a iných entuziastov a podporovateľov, vedomých si toho, že len tvrdá a svedomitá práca na každom poli prináša tie pravé a sladké plody. Keď ide o

22

ochotníkov SKUS Pivnica, treba ich pochváliť, lebo v roku 2013 obsadili prvé miesto na Folklórnom festivale Tancuj, tancuj,... na Zlatej bráne a v Pivnici...

Speváci v Pivnici suťažia o ceny za prednes, ale bez povšimnutia neostávajú ani najstaršie, najautentickejšie starodávne pesničky a ich zberatelia.

Odborná porota na festivale v Pivnici už 45 rokov udeľuje Cenu za autentickosť piesne. Na začiatku to bola Cena za

Zuzana Pagáčová z Hložian

najľudovejší-najpôvodnejší text. Táto cena bola prvýkrát udelená v roku 1969 (na štvrtom ročníku Stretnutia) a získali ju piesne: 1. Nad Péčovom zasvietilo slniečko (zaspievala Juliana Hodoličová, Pivnica); 2. Na rováš, mamička, na rováš (zaspievala Zuzana Macáková, Kysáč); 3. Čože je to za zelenú trávu (zaspievala Anna Glóziková, Kovačica).

V roku 1970 túto cenu získali piesne: 1. V richtárovej studni (zaspieval Vladimír Mega, Petrovec); 2. Pomaly sa blíži ku jeseni (zaspievala Katarína Gašparovská, Selenča); 3. Popri našej záhradočke tečie potôčik (zaspievala Anna Sľúková, Ilok).

V roku 1971 túto cenu získali piesne: 1. Tam, skade ja chodím (zaspievala Judka Dingová, Pivnica); 2. Už sa tá lavička na dvoje zlámala (zaspievala Zuzana Pagáčová, Hložany).

V roku 1972 túto cenu získali piesne: 1. Ťažko je to hore vŕškom chodívat (zaspieval Michal Slávik, Pivnica);

2. Petrovská dedina (zaspieval Vladimír Mega, Petrovec).

V roku 1973 túto cenu získali piesne: 1. Zaletel sokolík (zaspieval Michal Slávik, Pivnica); 2. Pod orieškom, pod zeleným (zaspievala Zuzana Varecová, Stará Pazova); 3. Chcel ma včera jeden šuhaj (zaspievala Mária Súdiová, Kysáč).

V roku 1974 túto cenu získali piesne: 1. Zaleť, sokolík (zaspievala Zuzana Varecová, Stará Pazova); 2. Videla som si milého (zaspievala Miluška Papová, Pivnica).

Táto cena nebola udelená len v roku 1975.

Cenou za autentickosť v období od roku 1969 do roku 2013 (záverečne 48. ročníkom podujatia, október 2013) ovenčilo sa 90 piesní z 19 slovenských osád. Účastníci do 19 prostredí odniesli ceny, ale zostali zaujímavé pesničky.

Pritom z Báčky je zastúpených 9 osád a 56 pesničiek, zaspievalo ich 49 spevákov; z Banátu je 5 osád a 11 pesničiek, zaspievalo ich 10 spevákov; zo Sriemu je 5 osád a 23 pesničiek, zaspievalo ich 20 spevákov.

Cenou za autentickosť 90 odmenených pesničiek zaspievalo 79 spevákov-účastníkov Stretnutia. Ceny boli udelené piesňam, ale aj ich zberateľom. Pritom treba pripomenúť, že rovno víťazi Stretnutia v rokoch 1974 (Zuzana Varecová, Stará Pazova), 1988 (Zuzana Špringeľová, Jánošík), 1992 (Rastislav Struhár, Hložany), 1996 (Jana Kubečková, Stará Pazova) a 1998 (Vlasta Jovnašová, Boľovce) získali aj cenu za autentickosť piesne. Taktiež pri tejto príležitosti treba spomenúť aj spevákov-účastníkov, ktorí získali túto cenu dvakrát, a to sú: Vladimír Mega z Petrovca, v rokoch 1970 a 1972, Michal Slávik z Pivnice, v r. 1972 a 1973, Zuzana Varecova zo Starej Pazovy, v r.

1973 a 1974, Anna Filipová zo Starej Pazovy, v r. 1976 a 1977, Pavel Báďonský z Hložian, v r. 1984 a 1985, Zdenka Tárnociová z Pivnice, v r. 1987 a 1988, Ľudmila Hrubíková z Lugu, v r. 1989 a 1990, Ján Rauza z Kysáča, v r. 1997 a 1998, Katarína Mosnáková z Jánošíka, v r. 2003 a 2004, kým Jarmila Hornáková-Klučoková z Pivnice cenu za autentickosť získala trikrát, a to v rokoch 1985, 1986 a 1995 (je to jediná účastníčka, čo získala cenu trikrát – ako je taktiež len jeden trojnásobný víťaz Stretnutia, už tu uvedený Rastislav Struhár).

Na doterajších 48 Stretnutiach v pivnickom poli v súťažnej časti vystupovali speváci takmer zo všetkých slovenských osád, okrem Begeča. Doteraz na tomto festivale vystúpili predstavitelia

| 95 spolkov, resp. domov kultúry, hu- nách, a vôbec tam, dobnej mládeže, mládežníckych organi- kde žijú Slováci, zácií a MOMS zo 46 dedín a miest, z čoho „žijú” desiatky pes12 zo zahraničia. Vystúpilo 832 spevá- ničiek, ktoré treba kov-účastníkov (počítané je len jedno zapísať a naučiť sa vystúpenie – lebo je väčší počet učast- ich spievať, a tak níkov, ktorí vystupovali na tomto podu- zachovať pre budújatí viackrát). Keď k tomu pridáme aj ce generácie. Sme dlhý zoznam zberateľov tohto význam- tej mienky, že sme ného umeleckého prejavu, vidieť, že ide si naložili neľahkú o skutočnú klenotnicu slovenskej ľudo- úlohu – zbierať nevej piesne. známe a po troStretnutie v pivnickom poli je vý- che už zabudnuté znamná kultúrna manifestácia dolno- pesničky v našich zemských Slovákov a každoročne zo- prostrediach, ale ak skupí tých, ktorí majú záujem o prednes aj naďalej budeme Mária Súdiová z slovenskej ľudovej pesničky. Tak sa z ro- usilovní v našich ka na rok obohacuje klenotnica našej spolkoch, inštitúciách a organizáciách, ľudovej hudobnej tvorby. Tentoraz iba zachováme bohatú tvorbu našich predkonštatujem, že ceny obecenstva odišli kov. Doteraz odznelo 157 koncertov a do 21 prostredí, víťazi su z 18, druhá priemerne sa zúčastnilo 15 osád, 16 cena odišla do 13, kým tretia cena spolkov a 26 spevákov-účastníkov po odišla do 20. Od roku 1997 ceny sa ude- jednom ročníku podujatia.

Termín nasledujúceho Stretnutia ľujú aj za ľudový odev a doteraz na 17 ročníkoch účastníci ich odniesli do 13 v pivnickom poli však zatiaľ nevieme, prostredí (údaj, že Selenča a Hložany ale porozumenie a pochopenie potreceny získali šesťkrát a Pivnica päťkrát, bujeme čoraz viac, lebo sa nachádzačo je polovica z celkového počtu udele- me na prahu toho jubilejného, zlatého (50) ročníka festiných cien). Zo zoznamu vivalu slovenských dieť, že 22 osád má 665 výľudových piesní, stupov, čo znamená že 48 % spevákov a krojov osád má až 92 % vystúpení z rôznych sloven(ide o osady, ktoré majú od ských prostredí.

11 do 48 vystúpení na poduPotešíme sa, keď jatí – účasť na každom ročbudeme vidieť znáníku majú iba Pivnica a Kome tváre, ale radi vačica a niečo menšiu účasť si vypočujeme aj Petrovec, Padina, Kysáč, Pazova, Selenča a Hložany), tých, čo do Pivnice kým 24 osád má 58 vystúprídu po prvýkrát. pení, čo znamená, že 52 % Dúfame, že nám osád má len 8 % vystúpení dievčatá a chlapci (účasť od 1 do 8 ráz). svojím spôsobom Keď ide o pesničky, treba – pesničkou a ľudotiež podčiarknuť, že ich vým odevom sprídoteraz na festivale v Pivnici tomnia zvláštnosť Anna Sľúková z Iloku v súťažnej časti odznelo svojho prostredia, takmer 2 500 (počítané sú aj tie, ktoré a že nás potešia, keď znovu prídu sa zopakovali po rokoch), ktoré vďa- súťažiť... ka nahrávkam v rozhlase a televízii žijú Stretnutie v pivnickom poli vzniklo v našom ľude. Aj dnes na našich dedi- v rokoch, keď slovenská ľudová pes-

janko čérný |

festival

nička pomaly, ale iste začala ustupovať pred nátlakom každodenného života. Vzniklo a formovalo svoju koncepciu v období zanikania tradičných ľudových zvykov a obyčají po našich dedinách. Úloha kultúrnych manifestácií v živote našej národnosti je jasná – zachovávanie tradícií a duchovnej kultúry dolnozemských Slovákov. K tomu dopomáha aj Stretnutie, ktoré sa organizuje od roku 1966, t. j. trvá už 48 Kysáča rokov (prvé bolo 22. a 23. januára 1966 vďaka mládežníckej organizácii v Pivnici).

O Stretnutí v pivnickom poli – o festivale slovenských ľudových spevákov a piesní možno s hrdosťou povedať, že si zaslúžil úctu a uznanie, lebo si plní šlachetné poslanie. Veľkosť ideí nie je v jej zrode, ale v jej trvaní a posla ní, ktoré si toto hudobné podujatie plní, lebo pestuje a zachováva slovenskú pôvodnú ľudovú pieseň a ľudový odev. Každý rok treba doceňovať prejdenú cestu a trasovať budúcu.

Pri tejto príležitosti ďakujem a tlieskam všetkým, ktorí PIVNICI venovali kus svojej mladosti a kus svojho srdca. Želám všetkým, aby lásku k spevu a hudbe našli v sebe aj po rokoch, keď sa na Stretnutie bude len spomínať.

A želám všetkým, aby bohatstvo získané v ochotníckej práci odovzdali ďalej. Tak, ako chcem urobiť aj ja...

Vyjadrujem vďaku všetkým tým, ktorí sa roky pričiňovali o to, aby sme sa stretali z roka na rok pri slovenskej ľudovej pesničke...

Skončilo sa 48. Stretnutie a aj táto udalosť odchádza do dejín a spomienok. Pred nami je ďalšie. Prial by som si, aby PIVNICKE POLE aj naďalej bolo plné radosti a spevu, aby sme sa dlho, dlho rokov v Pivnici stretali na STRETNUTIACH. •

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ – zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

23

rodokmeň

|

ján guba |

Kmeťovci – Kmeťkovci v Pivnici – Pivňickí Kmeťkáci

N

ajstarší zápis rodu Kmeť – Kmeťko je narodenie rodičom Prvá dievčina, čo sa dožila hlbokého veku, bola Katarína (17.

Jurajovi Kmet a Márii, rod. Bartošovej syna Juraja, 7. 3. 7. 1849 – 22. 2. 1932), vydala sa 27. 12. 1870 za Jána Slávi1798. Dožil sa nad 69 rokov, zomrel 19. 10. 1867. Tí istí rodičia ka, syna Michala a Zuzany, r. Kunčákovej, a po ovdovení jej mali ešte syna Jána, narodeného 1. 2. 1801, a dcéru Annu, nar. druhým manželom sa stal 1. 11. 1891 vdovec Michal Mocko.

1. 6. 1803. O týchto niet údajov o úmrtí. V matrike sobášených Posledným dieťaťom bol Jozef (21. 2. 1859 – 11. 4. 1941), sa spomínajú iba Juraj a Anna.

Mária Činčuráková, dcéra Ondreja a Márie, r. Gapčovej, sa Kulpínčanka Mária Kmeť (Kmeth, 1778 – 28. 7. 1811 Pivni- stala jeho vyvolenou osobou 23. 6. 1885, ktorá prisahala verca) sa vydala do Pivnice 11. 1. 1796 za Štefana Žilaji, syna nosť mladému mužovi, čo sa svojou Protokulou zapísal do dejín Michala a Zuzany. Katarína KmeťPivnice. Jozef Kmeťko s prezývkou Starý bol cirko, vdova po zosnulom Ondrejovi kevným hodnostárom, niekoľko rokov i pokladníŠechman (Schechmann ?) sa zosokom, tiež bol i pokladníkom Slovenskej sporiteľne, bášila 14. 11. 1823 s Michalom Čefiliálky v Pivnici. Zastupoval a nahrádzal učitelovským z Kulpína. ľov, keď nemal kto vyučovať školopovinné deti.

Prvé zápisy v latinčine tohto priezJeho rukopisná kniha tzv. Protokula je svedkom viska boli: Kmet, Kmeth a Kmetko. doby, v ktorej žil, a historickým dokumentom pre Neskoršie boli zapisovaní maďarským bádateľov po dejinách Slovákov v Pivnici. pravopisom ako: Kmetyko, čo sa Pavel Kmeťko v manželstve s Katarínou, r. rovná slovenskému Kmeťko.

Kubincovou, do rodiny Kmeťkovej dali desať noPrvý sobáš v rodine mal Juraj, 24. vorodencov. Žiaľ, šesť detí sa netešilo v rados11. 1817. Pred oltárom vernosť sľútiach života. bil Márii Rumanovej, dcére Ondreja Samuel bol druhým a jediným synom, čo Rumana a Judity Zudán (Zudám). prispel do potomstva rodu. Narodil sa 28. 7.

Anna sa sedemnásťročná vydala 1859 a 10. 11. 1882 sa oženil s Evou Slávikovou, 9. 11. 1818 za Jána Vágala, syna dcérou Pavla a Zuzany Kunčákovej. Niet údajov Štefana Vágala a Evy Kostolanský. o jeho smrti. Mali štyri deti: Pavel zomrel v detPo smrti manžela sa vydala 27. 1. skom veku, Zuzana (8. 2. 1885 – 24. 4. 1972 1823 za Jána Grňu do Kysáča. Ľuba) bola manželkou ... Belana. Katarína (22. 4.

V manželstve Juraja Kmeťka 1888 – 1. 5. 1980 Ľuba)... a Samuel (20. 7. 1890 a Márie, r. Rumanovej, svetlo sveta – ?) ako občan sriemskej dedinky Ľuba svoju uzrelo 13 detí. Trikrát dali novorolásku z rodiska predkov našiel u dievčiny Zuzany dencom meno Juraj, ale všetci poChrčekovej, dcéry Juraja a Zuzany, r. Maronovej.

Jozef Kmeťko mreli v detskom veku. Tiež Ondrej, Potomstvo tejto rodiny žije v Ľube a Erdevíku.

(25. 1. 1890 – 29. 1. 1987) Zuzana a Ján. V poradí druhým Juliana bola štvrté dieťa tejto rodiny a žila v uniforme rakúsko-uhorského vojaka dieťaťom bol Štefan (19. 8. 1821 – v manželstve od 22. 11. 1882 s Ondrejom Chal20. 2. 1878), ktorý pred oltárom 30. 10. 1839 vernosť prisahal kom (Chalek, neskoršie Kalko), synom Petra a Kataríny ŠusteJuliane Kolárovej, dcére Jána a matky Juliany, r. Tárnoci. rovej. Nasledovala Zuzana 2. 3. 1866 – manželka od 12. 11. 1884 Alžbeta bola tretím dieťaťom, narodená 16. 11. 1823. Po Jána Grňu, syna Jozefa a Alžbety, r. Imrek. Katarína sa narodila 2. sobáši 2. 11. 1843 zdieľa osud života s Jozefom Ďugom, synom 6. 1873 ako ôsme dieťa v tejto rodine. Stala sa manželkou 22. 11.

Juraja a Anny, r. Filko. Po ovdovení sa vydala 19. 8. 1866 do 1890 Štefana Mudrocha, syna Michala a Zuzany Vágalovej.

Iloku za Pavla Stratinského.

V matrike zomretých niet jej mena pre zosnulých.

Katarína bola šieste dieťa v poradí (26. 9. 1827 – 7. 1.

Jozef Kmeťko a Alžbeta, r. Tótová, mali päť detí, ale im tri 1895), žila v manželstve od 18. 11. 1844 s Petrom Imrekom, umreli v detskom veku. Juraj bol prvým, narodený 3. 3. 1866. synom Jána Imreka a Evy, r. Činčurákovej, po ovdovení sa vy- Za spoločníčku do života si zvolil po sobáši 5. 11. 1885 Zuzanu dala za vdovca Michala Cigánika.

Týrovú, dcéru Michala a Juliany Čobrdovej. Po ovdovení jeho Siedmym dieťaťom v rodine sa stal 15. 2. 1831 Pavel, niet partnerkou sa stala Zuzana Kolaja. Juraj a Zuzana mali štyroch údajov o jeho úmrtí. Sobáš mal 27. 10. 1851 s Katarínou Kubi- synov, dvaja umreli v detskom veku a Štefan (16. 12. 1888 – nec, dcérou Michala a Kataríny, r. Burkušovej.

9. 9. 1914 Srbsko), tiež Ondrej (10. 11. 1890 – 4. 12. 1915 Jozef Kmeťko bol desiatym novorodencom (6. 3. 1836 – ?), bol Srbsko) padli ako obete 1. svetovej vojny. V druhom manželvojakom, do manželstva si zvolil 21. 4. 1865 vdovu Alžbetu Tótovú. stve so Zuzanou, r. Kolaja, mali syna Juraja, zapísaný iba Anna sa narodila 17. 4. 1841 a 31. 10. 1858 sa vydala za v matrike sobášených 21. 4. 1914, keď mal sobáš so Zuzanou, Juraja Hemelu, syna Pavla a Anny Kuštra, po dvadsiatich ro- r. Papovou, dcérou Ondreja a Márie Týrovej. Juraj bol vyučený koch ako vdova sa zosobášila s vdovcom Štefanom Marčekom. za mliekarského majstra a najprv pracoval v družstevnej mlieJej životná púť skončila 14. 4. 1904 v Bosne. karni a neskoršie vo svojej súkromnej. Mali dcéry Zuzanu Posledným dieťaťom v rodine Juraja Kmeťka a Márie, r. Ru- (Pintír) a Julianu (Valihora). man, bol Ján narodený 5. 6. 1844, je bez ďalších údajov v pivAlžbeta bola ich piatym dieťaťom, narodená 24. 2. 1876 – nických cirkevných matrikách. Sledovaní manželia v rozpätí 25 ale niet iných údajov o jej živote. rokov pokrstili 13 detí, šesť za mladi pochovali a do života vyOndrej Kmeťko s manželkou Julianou, r. Klúčikovou, mali Ondreja (3. 9. 1862 – 26. 4. 1863), potom Julianu (14. 2. chovali sedem potomkov. Štefan Kmeťko s manželkou Julianou, r. Kolárovou, sa tešili 1869 – 1963 Nový Sad), Samuela (29. 8. 1870 – 1902 Nový Sad), pôrodu ôsmich detí, ale štyri pochovali v detskom veku. Ondrej Zuzanu (23. 1. 1873 – 1922 Nový Sad) a Annu (27. 9. 1874 – bol tretím dieťaťom, narodený 28. 11. 1842, pred oltárom stál 1918 Nový Sad). Táto rodina sa presťahovala do Nového Sadu, 14. 7. 1861 po boku Juliany Klúčikovej, dcéry Jána a Márie čo potvrdzujú údaje o úmrtí, ale niet zápisu, kedy to bolo.

Michal Kmeťko a Zuzana, r. Hudáková, mali viacej smútku Činčurákovej. Niet údajov o jeho úmrtí.

Michal bol piaty novorodenec (12. 6. 1847 – 6. 5. 1894), za ako radostí vo svojom manželstve. Z piatich detí iba posledné, družku života si zvolil Zuzanu Hudákovú, dcéru Jána a Juliany, dievčatko Anna (2. 4. 1891 – ?) sa dožila svojho svadobného veselia. Vydala sa za vdovca Michala Čásara 28. 4. 1908. r. Mocko.

24

rodokmeň

|

ján guba |

Manželstvo Jozefa Kmeťka-Starého a Márie, r. Činčurákovej, bolo požehnané dvomi synmi, Štefanom a Jozefom. Obaja boli vyučení krajčírskemu remeslu. Štefan (4. 4. 1881 – ?) si za družku do života zvolil 6. 11. 1901 Evu, r. Papovú, sedemnásťročnú dcéru Daniela a Evy, r. Milec. Mali syna Štefana (15. 3. 1907 – 6. 8. 1988), ktorý mladuchu vyhľadal v dievčine Eve Šusterovej, dcére Ondreja a Karolíny, tiež z rodiny Šusterovej. Mali syna Štefana a dcéru Katarínu. V Štefanovom manželstve nebolo potomkov a Katarína bola manželkou Michala Kámaňa, alias Janka Čemana, spisovateľa.

Jozef (25. 1. 1890 – 29. 1. 1987) kráčal životnou dráhou od 14. 11. 1910 so Zuzanou, r. Imrekovou, dcérou Michala a Juliany Macko. Vyučený za krajčíra, šil obleky i pre tanečníkov FS „V pivnickom poli” podľa vzoru spočiatku 20. storočia. Prvý synček Jozef umrel ako polročný, takže i ďalšiemu synovi dali meno Jozef (24.

14. 1917 – 13. 10. 1995), tiež bol vyučený za krajčíra, ale bol i cvičenec Sokolskej jednoty v Pivnici. Z prvého manželstva s Katarínou, r. Šuster, po sobáši 21. 11. 1940 mali synov Jozefa, obchodníka, ale i futbalistu pivnickej Slávie, tiež spoločenského pracovníka. Žil v manželstve s Julianou, r. Činčurákovou. Dcéra Tatiana vyštudovala učiteľstvo a spravuje ZŠ 15. októbra v Pivnici.

V obchodovaní pokračuje syn Rastislav a pokračovateľom rodu po meči je Dalibor. Mladší syn Ján bol tiež futbalistom a jeho synom je Ján Kmeťko-Kmezo, divadelný zanietenec. Po ovdovení Jozef Kmeťko st. sa zosobášil s vdovou Elenou Šuster (9. 1. 1921 – 25.

4. 2012). Mali dcéru Elenu (1949 – 2011), profesorku slovenčiny, manželku Miroslava Čániho z Báčskeho Petrovca.

Jozef Kmeťko v manželstve so Zuzanou, r. Imrekovou, mali i dcéru Máriu, manželku nebohého Jána Chrčeka, stolára, zakladateľa stolárskeho podniku Obnova v Pivnici, tiež knihovníka a spoločenského pracovníka. Štatistika tohto rodu prezrádza, že v sledovanom období: narodených a zomretých od počiatku písania matrík po rok 1920 bolo 75 narodených a 38 zomretých, čo je spolu 138 jednotiek. V matrike sobášených do roku 1940 je zapísaných 15 svadieb a 17 oddávok, totiž 32 sobášov. •

– Literárnu súťaž o najlepšiu prózu, básnický cyklus a literárnu esej vypisuje redakcia Nového života a organizačne a finančne podporuje Slovenské vydavateľské centrum a Výbor pre kultúru Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku.

– Udeľuje sa jedna prvá, dve druhé a tri tretie ceny.

– Súťaže sa môže zúčastniť autor pôvodom zo Srbska, respektíve z bývalej Juhoslávie, alebo autor, ktorý sa svojou literárnou tvorbou aktívne a sústavne začleňuje do slovenského vojvodinského literárneho kontextu.

– Príspevky zaslané na súťaž musia byť pôvodne napísané v slovenčine a predtým nepublikované.

– Literárna súťaž Nového života je anonymná, príspevky v troch výtlačkoch podpísané značkou sa zasielajú v obálke, v ktorej je v osobitnej obálke i rozlúštenie značky.

– Literárna súťaž Nového života sa vypisuje a zverejňuje v Novom živote a v slovenských vojvodinských médiách a trvá od 15. septembra do 15. novembra.

– Príspevky zaslané do súťaže hodnotí trojčlenná oceňovacia porota určená Komisiou pre literárnu činnosť Výboru pre kultúru NRSNM, pričom zdôvodnenie cien, ústne a písomne, podáva predseda oceňovacej poroty.

– Slávnostné odovzdanie cien sa uskutočňuje do konca roka, v ktorom je súťaž vypísaná, v miestnostiach NRSNM. – Odmenené, ale i neodmenené kvalitné texty uverejňuje časopis pre literatúru a kultúru Nový život.

Literárna súťaž žiakov základných a stredných škôl

LITERÁRNA SÚŤAŽ NOVÉHO ŽIVOTA

Komisia pre literárnu činnosť Výboru pre kultúru NRSNM, Výbor pre vzdelávanie NRSNM, Slovenské vydavateľské centrum Báčsky Petrovec vypisujú

SÚŤAŽ o žiacke literárne práce (próza a poézia) téma je voľná Práce treba zasielať v troch exemplároch podpísané menom a priezviskom a uvedeným kontaktom. Literárne práce bude hodnotiť komisia, ktorá udelí tri ceny v dvoch kategóriách: Žiaci základných škôl od 5. do 8. ročníka 1. cena – tablet 2. cena – balík kníh SVC 3. ročné predplatné na časopis Zornička / Vzlet Žiaci stredných škôl a gymnázií 1. cena – tablet 2. cena – balík kníh SVC 3. ročné predplatné na časopis Vzlet Súťaž je otvorená do 1. novembra 2014.

Práce treba zaslať na adresu: NRSNM, Bulvár Mihajla Pupina 1/4, 21000 Nový Sad, s poznámkou Na súťaž žiackych prác.

PRAVIDLÁ LITERÁRNEJ SÚŤAŽE NOVÉHO ŽIVOTA

Redakcia mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život, Slovenské vydavateľské centrum a Výbor pre kultúru Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku vypisujú súbeh na najlepšiu prózu, básnický cyklus a literárnu esej.

Oceňovacia porota vymenovaná Literárnou komisiou Výboru pre kultúru NRSNM udelí jednu prvú (30 000 din), dve druhé (15 000 din) a tri tretie ceny (5 000 din).

Súbeh je anonymný a rukopisy treba zaslať v troch výtlačkoch pod značkou. Rozlúštenie značky, teda meno a kontakt na autora, ktorý sa za značkou skrýva, treba priložiť v osobitnej obálke a všetko spolu zaslať na adresu: Filozofická fakulta, Oddelenie slovakistiky, Dr. Zorana Đinđića 2, 21 000 Nový Sad, s poznámkou Na literárnu súťaž Nového života, najneskoršie do 15. novembra 2014.

Výsledky súťaže budú zverejnené v Novom živote a slovenských vojvodinských médiách. Odmenené, ale i neodmenené kvalitné texty budú uverejnené v Novom živote.

Redakcia Nového života 25

|

mária fazekašová (maďarsko) |

|

Z LITERÁRNEHO ZÁHONU SLOVENIEK AUTORIEK Z DOLNEJ

Nálady prázdnych P obývačiek T

ichý podvečer. Ťažký. V miestnosti niet svetla, možno trošku zvonku. Počuť tikanie nemých hodín na stene. Predstava.

Počuť aj akýsi neurčitý šramot, čosi, čo ostane po lúčoch zapadajúceho slnka. Lúčoch prenikajúcich sklom veľkých okien a stenami starého domu. Nič sa nedeje. Alebo len veľmi pomaly. Všetko to, čo iba pred chvíľou bolo ohoreno – žlté, pomaly červenie, až do fialova. Do modro-siva, keď už kotúč slnka nadobro zmizne. Akoby nikdy ani nejestvoval. A oči si zvyknú na čero, a niet čo pozerať.

A potom ticho nadobúda tvar. Nie je to ploché ticho. Akoby obývačka bola plná reliéfov. Nikto sa nehýbe. Cítiť jemné oblúky ticha a bojíš sa ich rozbiť. Bojíš sa ostrých foriem. Možno, že to tak ostane navždy?

Obývačka dýcha. Nič nie je, iba dve vzlykajúce sviečky.

Krátke vzdychy a vosk steká s nepríjemným šuchotom. Mráz po chrbte. Steny sa hýbu. Aj povala. Len podlaha ostáva nepohnutá, tmavá. Istá. Možno na ňu stúpiť a nič sa nepohne, nič nespadne... Slabý otras vedomia. Nič vážneho. Zem to vydrží.

Dymiaci ohorok v popolnéku. Dym akoby bol kreslený alebo formovaný. Nepríjemný zápach. Filter tlie.

Mária Fazekašová (1947) sa narodila sa v Poprade. Po maturite na popradskom gymnáziu (1965) pracovala ako úradníčka v cestovnej kancelárii Čedok (1966 – 1968). Od roku 1968 žila v Budapešti. Diaľkovo vyštudovala odbor slovenský jazyk a ruský jazyk na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne (1981 – 1985). Prednášala slovenčinu na školách v Maďarsku; bola i novinárka – redaktorka a kultúrna dejateľka. Od r. 1991 žije opäť na Slovensku, kde pôsobí v slobodnom povolaní ako redaktorka, publicistka a prekladateľka. Vydala tieto zbierky básní: Vynútiť úsmev (1988), Pereje radosti (1993). Šúpanie pomaranča bolo vždy obradom. Rituálom. Rodina sa zišla v obývačke v nedeľu popoludní, hudba z gramafónu, žalúdky napnuté dobrým obedom, vôňa cigary a kávy, v očiach ospalosť, príjemná únava a popritom pocit akéhosi šťastia.

Sedím otcovi na kolenách, v ruke pomaranč, rozrezaný na hviezdu. Bude moja. Vychutnávam ovocie. Žlté, čerstvé, voňavé a chutné. Čas sa zastaví. Všetko je také, ako časom zažltnutá fotografia, ako čochvíľa zapadajúce slnko. Všetko je žlté a tiché. Absolútny pokoj. V obývačke nie je nik. Pomarančová hviezda na zemi....

Iná obývačka. Ľahká, ale dusná. Horúčava sa valí dnu cez špáry paliet, sála z povaly, na ktorú od rána do večera praží slnko. Len podlaha je trochu chladnejšia. Maličký ventilátor víri horúci, suchý vzduch. Nehýbeme sa, mokrí od potu. Červený nábytok unavuje oči. Jeho biele časti takmer ich bodajú. Bolo by dobre zavesiť okenné tabule a zatvoriť okná, lebo sa blíži búrka – horúcejšia než ovzdušie v obývačke – ktorá prenikne i cez zatvorené okná. Už aj sprcha – niekoľkokrát denne je zbytočná, voda v potrubí je dvadsaťsedemstupňová. Tak teda ostávame v obývačke, ležíme, zvykáme si na čero izby, počúvam monotónny bzukot ventilátora, je tu aj mucha, veľmi unavene mi lezie po kolene. Odohnať ju? myslím si v sebe, ale nehnem sa. Nemám síl pohnúť sa. Dokedy to ešte potrvá?

Nik tu nie je. A predsa, akoby bol. A izba žije. Je tu ticho, teplé ticho ľudského tela. •

26

daniel zemančík |

Zachránený Ľudo Košút

ráve teraz, keď sa v hlavnom meste Slovenska, v Bratislave, hovorí o inštalovaní pamätnej tabule maďarskému politikovi Lajošovi Košútovi, ktorý nikdy neuznal slovenský národ, a ktorého v Maďarsku považujú za jedného z najslávnejších osobností vlastnej histórie, a práve v čase, keď sme často svedkami pomaďarčovania slovenských významných osobností z čias monarchie, vynárajú sa mi v mysli známe i menej známe skutočnosti.

Do tých známejších napríklad patrí aj to, že slovenskí, liptovskí murári stavali nielen významné budovy v Budapešti, ale aj slávny maďarský parlament.

Tú menej známu vec, ktorá sa týka rodu Košútovcov, som sa dočítal v knižke Rozprávanie o Turci od Jána Junasa v časti Turčianske úsmevy – žarty a veselé príhody. A práve tu je napísané, ako to s Lajošom naozaj bolo.

Vďaka Matici sa začiatkom jari 1991 vydala v Martine spomienka na košútovský rod. Z tohto rodu pochádzajú dve veľmi významné osobnosti. Jedným je Juraj, zaslúžilý národovec, a druhým je jeho synovec Ľudo, čiže Lajoš, vodca uhorskej revolúcie počas rokov 1848 – 1849.

Juraj Kušút hospodáril na svojom rodičovskom majetku v Košútoch, v dnešnej časti Martina. Cítil sa byť hrdým Slovákom, podporoval štúrovcov, rady poľnohospodárov, uverejňoval v slovenských novinách a písal do kalendárov. Jeho brat Pavol sa odsťahoval do Solnockej župy a tam sa mu narodil syn Lajoš, Ľudo. Bratia sa dohodli, že Ľudo bude tráviť každé leto u strýka, na rodnom košútovskom majetku. Pre malého chlapca bolo horské ovzdušie oveľa zdravšie ako to južné, hovoriac o rodnom Monoku. Ľudovi sa dni prázdnin míňali na lúkach, pri kúpaní v rieke Turiec i pri výletoch do okolia. No nešťastie nedalo na seba dlho čakať. Ľudo s kamarátmi vymyslel súťaž, kto najrýchlejšie prebehne na strýkovom dvore po múriku hnojovej jamy. Už vtedy bol Ľudo sebavedomý, sebaistý. Ako prvý sa rozbehol, aby dokázal svoje prvenstvo. No čo sa chytro robí, máva veľa škody! Ako utekal po úzkom múriku, pošmykol sa, a milý Ľudo „čľup” do hnojnice. A bolo ho v hlbokej jame práve dosť. V poslednej chvíli ho už takmer utopeného vytiahol sám strýko.

Ešte šťastie, že bol nablízku a počul krik detí. A tak slovenský národovec Juraj Košút zachránil synovcov život a spolu s ním i osobnosť, ktorá bola kľúčovou pre maďarskú históriu. • Slovenské vydavateľské centrum, redakcia časopisu Zornička a Literárna komisia Výboru pre kultúru NRSNM predlžujú termín

LITERÁRNEJ SÚŤAŽE na poviedku a báseň pre deti Práce treba zasielať v troch exemplároch podpísané heslom. Rozlúštenie hesla doložiť v dodatočnej obálke spolu s rukopisom. Literárne práce bude hodnotiť komisia, ktorá udelí tri ceny za poéziu, ako i tri ceny za prózu vo výške: 1. cena 20. 000,00 dinárov 2. cena 10. 000,00 dinárov 3. cena 5. 000,00 dinárov Práce treba zaslať na adresu: Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec, s poznámkou Na súbeh Zorničky.

Redakcia časopisu Zornička

|

zuzana medveďová-koruniaková |

poučky (10)

SLOVENČINA NAŠA

Babie leto (michalské leto)

P

omenovanie babie leto vyjadruje význam: „slnečné dni na konci leta, krátke obdobie slnečných dní na začiatku jesene”, ale aj význam: „pavučiny, pavučinkové vlákna poletujúce vo vzduchu v tomto období”, ako aj prenesený význam: „začiatok staroby”. Hľa, pre každý význam jeden príklad: „Každý rok chodím do kúpeľov, práve keď je babie leto. V záhrade na každom kroku možno naďabiť na babie leto. Už sme v šesťdesiatke, prežívame babie leto. V knihe Adolfa Petra Zátureckého Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia čítame: „Lastovičky na odletu, koniec i babiemu letu.”

V našej slovenčine, teda u nás Slovákov v Srbsku popri pomenovaní babie leto sa používa aj pomenovanie michalské leto, ktoré sa neuvádza v slovníkoch a príručkách spisovnej slovenčiny, teda nie je spisovné. Avšak možno by sa mohlo považovať za hovorové spisovné, pretože sú to dni okolo Michala. Naše kalendáre, či už nástenné, stolové a iné, pri dátume 29. septembra uvádzajú meno Michal a aj v kalendároch vydaných na Slovensku je 29. septembra Michal, ale aj Michaela.

Výkladový Slovník slovenského jazyka (I. diel) uvádza aj názov babské leto, a to ako zriedkavé.

Treba pripomenúť, že pomenovanie michalské leto je zrejme poslovenčené srbské pomenovanie „miholjsko leto”.

Agát a brečtan Slovo agát sa v našej bežnej reči azda ani nepoužíva, alebo sa používa iba zriedka, ale treba vedieť, že je spisovné slovenské. U nás sa najčastejšie namiesto slova agát používajú slová beštrám alebo bagrem. Ako to uvádzajú jazykové príručky spisovnej slovenčiny, slovo agát pomenúva: „vysoký, tŕňový strom s bielymi voňavými kvetmi, čiže so strapcami bielych voňavých kvetov”. Slovo beštrám je nárečové a slovo „bagrem” je srbské. Do spisovnej slovenčiny nepatria ani slová beštrámový a bagremový.

Nespisovné pomenovania beštrámový med, bagremový med v spisovnej slovenčine treba nahradiť spisovným pomenovaním agátový med. Tak isto bude napríklad: agátový les, agátový porast, agátové drevo atď.

Slovo brečtan pomenúva „vždyzelenú, popínavú” alebo „úponkovitú, plazivú, ovíjavú, ťahavú krovitú rastlinu so stále zelenými listami”, ako to čítame v príručkách spisovnej slovenčiny. V srbčine je tu slovo „bršljen”.

Nebude od veci poukázať na rozdiel medzi slovom agát a slovom brečtan takouto vetou: „V parku sú vysoké agáty ovité brečtanmi.” Samozrejme, znamená to, že brečtan sa môže oviť, ovinúť okolo agáta.

Záverom treba zdôrazniť: v slovenčine agát, v srbčine „bagrem”, v slovenčine brečtan, v srbčine „bršljen”.

Kandidovať, konzultovať, žartovať (nie: kandidovať sa, konzultovať sa, žartovať sa) Všetky tri uvedené slová sa v našej slovenčine často používajú ako zvratné, čiže všetky tri slovesá majú aj zvratné zámeno sa, čo nie je v duchu spisovnej slovenčiny.

Všimnime si takéto vety: „Nebude sa kandidovať za poslanca. Kandidoval sa na funkciu riaditeľa. O tom sa s nikým nekonzultoval. Mal by si sa konzultovať s profesorom. Nemyslím to vážne, žartujem sa. Žartuje sa na svoj účet.”

V spisovnej slovenčine nespisovné slová kandidovať sa, konzultovať sa, žartovať sa treba nahradiť spisovnými slovami kandidovať, konzultovať, žartovať. Spisovne po slovensky vety budú znieť takto: „Nebude kandidovať za poslanca. Kandidoval na funkciu riaditeľa. O tom s nikým nekonzultoval. Mal by si konzultovať s profesorom. Nemyslím to vážne, žartujem. Žartuje na svoj účet.”

Slová prekonzultovať sa a zažartovať sa tiež nepatria do spisovnej slovenčiny. Treba namiesto nich používať slová prekonzultovať, zažartovať, teda bez slovka sa. Spisovne po slovensky nebude „Prekonzultujem sa s ekonómom.

Zažartoval sa s nimi.”, ale: „Prekonzultujem s ekonómom.

Zažartoval s nimi.”

Vo všetkých uvedených slovách ide o vplyv srbčiny na slovenčinu. V srbčine: „kandidovati se, konsultovati se, šaliti se”; v slovenčine: kandidovať, konzultovať, žartovať.

Jednať sa Slovo jednať sa často používame aj tam, kde sa to nehodí, čiže kde to nie je v duchu spisovnej slovenčiny. Podobne sa to stáva aj so slovom jednať, teda slovesom bez zvratného zámena sa. S týmto nedopatrením zápasia aj na Slovensku, pretože je to vplyv češtiny na slovenčinu. České slová „jednat, jednat se” nemožno vždy nahradiť slovenskými slovami jednať, jednať sa. Treba zdôrazniť, že slovo jednať, teda bez slovka sa v súčasnej slovenčine sa takmer ani nepoužíva. Nenájdeme ho ani v Pravidlách slovenského pravopisu, je tam iba slovo jednať sa. V Slovníku slovenského jazyka (I. diel) sa nachádza slovo jednať s takýmto vysvetlením: „dohovárať, sa o cene pri kúpe a predaji; dohovárať sa s niekým o výške mzdy pri najímaní do práce: Potom ma volal ujec jalovičku jednať...” V Krátkom slovníku slovenského jazyka a v Synonymickom slovníku slovenčiny vo význame dohovárať sa o cene pri kúpe alebo pri predaji je uvedené iba slovo jednať sa, nie aj slovo jednať. V takom význame sa používa aj v bežnom dorozumievaní, čiže len slovo jednať sa. Tieto dva slovníky uvádzajú slovo jednať ako nesprávne. Hľa, citát zo Synonymického slovníka slovenčiny: „jednať 1. správ. konať, robiť, počínať si, 2. správ. rokovať, prerokúvať, diskutovať 3. správ. zaobchádzať, vychádzať”.

Vo vetách: „Na schôdzi jednali o nových plánoch. Nevedia jednať s ľuďmi.” treba nespisovné slovo jednať nahradiť spisovnými slovami. Spisovne po slovensky vety budú znieť takto: „Na schôdzi rokovali (diskutovali) o nových plánoch. Nevedia zaobchádzať (vychádzať) s ľuďmi.”

Vo vetách: „Jednalo sa o tebe a nebol si tam. Nejedná sa o tom, či je to drahé, ale či je to kvalitné.” tiež nie je spisovne použité slovo jednať sa. Spisovne bude: „Bola reč (diskutovali, hovorili) o tebe a nebol si tam. Išlo o teba a nebol si tam. Nejde o to, či je to drahé, ale či je to kvalitné.”

Neosobné tvary jedná sa o niečo a jedná sa sú tiež nespisovné. Spisovne po slovensky bude: ide o niečo, rokuje sa, hovorí sa, vraví sa, je reč o niečom.

Na záver dva príklady slova jednať sa vo význame dohovárať sa o cene pri kúpe alebo predaji: „Jednaj sa s kupcom. Musíš sa vedieť jednať, ak chceš to kúpiť lacnejšie.

Na trhu sa môžeš jednať, ale v obchode nie.”

27

kamarátenie

|

pripravila mária vršková |

Stránky Ježka Dežka Milí kamaráti, nie. Nie, nie, nemôžem tomu uveriť.

Len nedávno sme prázdninovali, užívali si slnko, vodu, voľnosť, a už zase nás zháňa školský zvonček? Veď kalendár sa už onedlho oblečie do jesenných šiat a voda v potoku sa nezastaví. Mal by som na hodinové ručičky prilepiť slimáka, aby ten čas plynul trochu pomalšie.

Kam sa ten svet náhli?

Nuž dobre, témy nasledujúcich riadkov sa budú týkať času, rýchlosti a sveta, ktorý sa bez prestávky krúti a beží do náručia budúcnosti. A viete, koľko času prešlo, odkedy som napísal tieto slová, až kým ich čítate? ☺ Želám Vám pekný deň a pohodu.

Váš Ježko Dežko

Básnička

Výlet Dohodli sa Peter s Mirom, pôjdu do hôr na výlet.

Pripraviť sa musia švihom, vlak ide o štvrť na päť.

Peter rýchlo zbalil veci, pozerá na hodiny, na stanici tvrdnú všetci, ešteže vzal noviny. Číta, sedí, vlaky chodia, ale Miro nechodí, snáď ten výlet nezahodia pre nešťastné dôvody.

A Miro je ešte doma, balí tašku pomaly, na stanicu blízko to má.

Hodiny mu zastali.

Miro mešká, Peter zúri, lebo mešká dnes aj vlak, či sa dočká horskej túry?

Nenechá to on len tak!

Rýchlo volá, Mira viní: „Chlapče, kde si? Príď už sem!

Veď sa pozri na hodiny!” „Jáj, počkaj ma, štartujem...”

Napokon to stihli načas, výlet sa im vydaril.

A Miro už chodí načas, hodiny si opravil.

28

Hádanky Na kapuste žerie listy, s nocľahom si je vždy istý, do domu má stále blízko, na tráve je po ňom slizko. (kámils) Na každý deň čerstvé sústo, popísali papier husto.

Informačná paleta, správy z domu, zo sveta. (ynivon énned) Nemá koniec, nemá hrany a nevznikol z náhody, nežijeme v ňom len sami, je to zázrak prírody. (rímsev) Nie je to dnes, nie je to včera a stále to bude nový deň.

Musíš však počkať do večera a dosnívať ešte nočný sen. (artjaz) Sieť v monitore, všetko tam nájdeš, obrázky, videá, noviny.

Daj pozor, na aké stránky zájdeš a nepreseď pri tom hodiny. (tenretni)

Jazykolamy Povedz 5-krát rýchlo za sebou: V zmrzline boli čučoriedky i guľôčky čokolády.

Vlak zastavil a zapískal v Spišskej Novej Vsi. Pani Poludnianska mala dopoludnia aj popoludní plno práce.

Psy žrali, spali, zavýjali a potom sa naháňali. Žehlička ožehlila neožehlené tričká.

|

pripravila mária vršková |

Doplňovačka

kamarátenie

Úloha

Do prázdnych políčok doplň správne odpovede. Pospájaj písmenká z vyznačených okienok, dostaneš tak tajničku. V nej sa ukrýva stará ľudová múdrosť: 1. pomôcka na písanie

__ __ __ __

2. koľko je 22 mínus 14

__ __ __ __

3. obloha, mraky

__ __ __ __

4. svetadiel

__ __ __ __

5. Hanička, Hanka

__ __ __ __

6. zamrznutá voda (množ. č.)

__ __ __ __

7. dopravný prostriedok

__ __ __ __

8. Jaroslav, domácky

__ __ __ __

9. zviera s chobotom

__ __ __ __

Preškrtni, čo nepatrí k pojmom, ktoré sa týkajú ČASU. MINÚTA KLADIVO KALENDÁR TANIER BUDÍK PLAVKY SEKUNDA MESIAC LETO STOPKY

10. voda, po latinsky

__ __ __ __

11. pondelok, skratka

__ __ __ __

12. mastná tekutina

__ __ __ __

13. čo chytá mačka (množ. č.)

__ __ __ __

14. západné pohorie v Južnej Amerike

__ __ __ __

15. zväčšovacie sklíčko

__ __ __ __

DÁTUM

16. liečivá bylinka

__ __ __ __

TERMÍN

(pomôcky: andy, aqua, yzop)

MAREC HODINKY HODINA PRSTEŇ

DINÁRE TÝŽDEŇ

Tajnička znie: __ __ __ __ __ __ __ __

__ __

__ __ __ __ __ __

Okienko tety Sovy

DOM DEŇ

Vyfarbi

Pani Sova Sováková nemá hodinky, ale nikdy nemešká, pretože sa riadi slnečnými hodinami.

No vie naša múdra sova Kedy vznikli náramkové hodinky na ruku Ľudia už oddávna vnímali čas, hoci ešte nepoznali hodinky. Vnímali striedanie dňa a noci a tiež si všímali tieň, ktorý sa posúva. Ešte v starodávnom Egypte aj Číne vznikli prvé slnečné hodiny, ktoré fungovali na princípe vysokej tyče a jej posúvajúceho sa tieňa. A Babylončania zdokonalili slnečné hodiny tak, že očíslovali plochu okolo tyče číslami od 1 do 12. Neskôr vznikli vodné aj presýpacie hodiny. Prvé mechanické hodiny boli na veži a nemali ručičky, iba zvonením ohlasovali celú hodinu. Postupne pribudli aj ručičky – koncom 16. storočia hodinová, potom minútová a nakoniec okolo roku 1800 aj sekundová. Odvtedy prešli hodiny prudkým vývojom, menili sa a pribúdali rôzne súčiastky.

Osobné hodinky sa nosili najskôr vo vrecku, až v roku 1919 vznikli prvé náramkové hodinky na ruku. Odvtedy opäť prešli rôznymi zmenami a dnes máme náramkové hodinky na pružinku (ktoré je potrebné pravidelne naťahovať) alebo hodinky na baterky (s ručičkami alebo digitálne). A mnohí dnes už ani hodinky nenosia, pretože majú pri sebe vždy mobil, ktorý ukazuje aj presný čas ☺.

29

zorove príbehy

|

"

mária vršková |

Zoro klame alebo Pravda vždy vypláva na povrch B

ola sobota a Zora čakal krásny deň. Doobeda mal voľno, chcel si kresliť a postaviť z novej stavebnice garáž pre autíčka.

A poobede má s rodičmi naplánovaný výlet, vyhliadkovú jazdu loďou. Super, na veľkej lodi sa Zoro ešte nevozil. „Ja mám nápad, nakreslím si loď, tááákú dlhú a poschodovú,” rozhadzuje Zoro v kuchyni rukami, až takmer zvalil tanier zo stola. „Fajn, rada sa pozriem na hotové dielo, ale choď si kresliť do svojej izby, kým mi tu všetko neprevrátiš,” usmiala sa mama.

Zoro sa otočil na odchod, no vo dverách sa zrazu obrátil: „A máme ešte ten žltý puding?”

Bohužiaľ, nemali. Včera mama uvarila liter vanilkového krému, ale zjedol sa skôr, než by Zoro narátal do sto. Ostal po ňom len špinavý riad a na stole omrvinky z keksov. „No nebuď smutný, niečo vymyslím,” mama sa zatvárila zahádne, chvíľu mlčala a potom zodvihla obočie: „Ak by si zašiel tu cez cestu do obchodu a kúpil puding aj piškóty, o polhodinu ho máš hotový.”

Zoro bol najprv týmto návrhom prekvapený, lebo ešte nikdy nebol sám v obchode. Ale keď pouvažoval, nevidel v tom problém.

Veď obchod je blízko, pri ceste si dá pozor na autá a pani predavačku pozná. „Dobre, idem,” zahlásil rozhodne, „a môžem kúpiť ružový puding?” „Môžeš,“ odpovie mama a pripravuje tašku aj peniaze. „Ružový je malinový alebo jahodový, vyber si aký chceš. A prosím ťa, kúp aj chlieb. Zapamätáš si to?”

Zoro vypochodoval z domu celý nadšený, v ruke stískal dináre a stále si opakoval – puding, piškóty, chlieb, puding, piškóty, chlieb... Mama ho od bráničky chvíľu sledovala a potom sa vrátila do kuchyne.

V obchode sa dobrodruhovi páčilo. Pani predavačka bola príjemná, mala v predajni ešte dvoch ľudí, preto sa Zoro postavil na koniec radu. Všetci sa otáčali a chválili chlapca, aký je šikovný.

A on si zatiaľ prezeral tovar na policiach, páčili sa mu farebné i lesklé obaly a najviac ho zaujala škatuľa s malými čokoládami.

Boli zabalené v modrých a ružových papieroch. „Viem,” pomyslel si Zoro, „ružová čokoláda bude s jahodami. Alebo malinami. Ale aká je tá modrá? Vodová?” To musí chlapec – detektív predsa zistiť. A tak ku trom veciam k nákupu nečakane pribudla aj štvrtá, v modrom obale.

Keď vyšiel z obchodu na čerstvý vzduch, zrazu sa preľakol. Čo mu povie mama? Puding, aj piškóty, aj čokoláda... nie je tých sladkostí priveľa? A ako mohol kúpiť niečo, čo mu mama nekázala? Hm, detektív sa musí vynájsť v každej situácii. Krok jedna – zistiť, aká je tá modrá čokoláda. Krok dva – keď bude čokoláda zjedená, problém bude vyriešený, čokoláda nie je a ani nikdy nebola. „Aké jednoduché,” uškŕňa sa chlapec a sladko sa olizuje.

Prázdny obal Zoro starostlivo zahodil do koša, umazané prsty utrel do trávy a spokojne sa vybral domov.

Mama sa potešila, že synak je už veľký chlap a dokáže sám nakupovať. Pochválila ho, nakukla do tašky a mohla sa pustiť do prípravy pudingu. Zoro si už v izbe veselo kreslil dlhú poschodovú loď, keď sa zrazu otvorili dvere a spoza nich vykukla zvedavá hlava: „Niečo mi tu nesedí,” povedala mama zadumane, „kúpil si len tie tri veci?” „Áno,” začervenal sa chlapec a silnejšie pritisol ceruzku. „A doniesol si účet? Chýba mi tu päťdesiat dinárov,” nerozumie mama.

Zoro účet nedoniesol, to mama nekázala. „Neviem, možno sa teta predavačka pomýlila... alebo... možno som ich stratil... neviem,” habká detektív a už sa na mamu radšej ani nepozrie. Sklopí oči a usilovne kreslí. „Zoro, papierové peniaze sa nemôžu stratiť len tak ako zrnko ryže v tráve. Nenechal si ich vo vrecku?”

Zoro pokrútil hlavou, mama vzdychla, pokrčila ramenami a odišla. A Zoro si vydýchol: „Ufff, to bolo o vlások!”

Po obede sa rodina chystala na výlet. Otec sa už obúval v predsieni, mama ešte chaoticky lietala po byte a volala malého námorníka: „Poď, oblečiem ti čisté tričko.”

Keď však staré tričko vyzliekala, zháčila sa. Teraz bola detektívom ona. Dôkladnejšie si obzrela podozrivé miesto, potom skúmavo pozrela na Zora a ešte raz na tričko. „Čo je to za hnedý fľak? Čo si jedol? Veď puding bol ružový a ani na obed si nemal nič hnedé...”

Zoro zapichol oči do zeme, vyzeral ako paradajka a hral sa na nemého. Až keď mu mama silno chytila bradu a zvýšila hlas, chlapec sa so slzami v očiach ku všetkému priznal. Tak, a prasklo to! Mama nevedela, či sa má smiať alebo plakať. Stála na chodbe ako socha, až ju prebral otcov hlas: „Haló, čo z toho robíš tragédiu? Chlapec zjedol kúsok čokolády, čo na tom,” zľahčoval situáciu a dodal: „Pohnime sa, lebo nestihneme loď.”

Celú cestu autom k prístavu bola mama ticho a smutne pozerala von oknom. Otec ju občas pohladkal po kolene a ďalej sústredene šoféroval. Nakoniec sa mama otočila k zadnému sedadlu a jemne, pomaly povedala: „Zoro, to nič, že si zjedol čokoládu, že si si kúpil niečo, na čo si mal chuť. A neprekáža mi ani to fľakaté tričko. Som len veľmi smutná z toho, že si mi klamal. Zapamätaj si, že chcem byť tvojou najlepšou kamarátkou a vždy mi môžeš povedať pravdu, nemusíš sa báť. Pravda aj tak skôr či neskôr vypláva na povrch, rozumieš?”

Zoro prikývol, aj keď posledným slovám celkom nerozumel.

Ale vysvetlil si to po svojom – klamstvo je ťažké, preto padne na dno ako kameň. A pravda je ľahká a čistá, preto sa nakoniec vždy vyplaví na hladinu, aby videla slnko.

A vyhliadková jazda loďou sa nakoniec vydarila. •

SUR – reštaurácia – denné menu – izby – prednášky

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková www.nacionalnakuca-aroma.net 30

Vitajte u nás!

na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

ŠKANDINÁVKA O Matúši (21. 9)... (dokončenie je v tajničke)

DOPLŇOVAČKA Pojmy zo súpisu umiestnite do doplňovačky tak, aby ste v označených políčkach dostali priezvisko nášho spisovateľa; pripomíname si v tomto roku 85 rokov od jeho narodenia.

KAPČEK KONČEK KRÔČIK KRÚŽOK KÚŠTIK KVÁSOK

KRÍŽOVKA Pojmy zo súpisu umiestnite do krížovky tak, aby ste v označených stĺpcoch dostali meno a priezvisko nášho básnika. Tohto roku si pripomíname 85 rokov jeho narodenia.

Vylúštenie škandinávky číslo 7 – 8 VODOROVNE: bratstvo, a, cukor, Ra, kop, g, tep, kopy, orol, rám, lotos, tn, Ob, Godra, muž, kvas, esej, alt, j, nad, li, lámač, k, močarina.

Správne znenie tajničky: BARTOLOMEJ GODRA Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Anna Beracková, Jánošíkova 110 A, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Ladislav Embeli, Bratstva Jedinstva 73 A, 26 000 Vojlovica-Pančevo 3. Paulína Sabová, XIV. VÚSB 29/3, 21 470 Báčsky Petrovec BLAHOŽELÁME.

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

8 písmen: ATLETIKA, PIKANTNE 7 písmen: ESKORTA, PLODINA 6 písmen: DAKADE, IVANOV, KLENOT, MLADÍK, NAOPAK 5 písmen: AVALA, BALÍK, MAKAR, MLÁKA, OLEJE 4 písmená: ADAM, BOLI, DEPO, DETI, KATA, PODÁ, VATA, VČAS, VNUK 3 písmená: ALA, BAL, ENA, ETA, IPA, PAT, SEK, SOK 2 písmená: AS, BE, KT, LK, LM, LO, NA, NO, NV, SA

VTIPY Príde blondínka k lekárovi s obviazanou rukou a nohou.

– Čo sa vám stalo s rukou? – zaujíma sa lekár.

– Kopla ma elektrika.

– A s nohou?

– Vrátila som jej to. * * * Viete, prečo blondínky nevedia spraviť kocky ľadu?

Stratili recept. * * * Dve blondínky a jedna hovorí druhej: – Včera sa na 3 hodiny vypol prúd a ja som ostala 3 hodiny vo výťahu!

– To je ešte nič, ja som ostala 3 hodiny stáť na pohybujúcich sa schodoch.

31

pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu.

Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

DOPLŇOVAČKA

OSEMSMEROVKA Pojmy zo sveta hudby zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke.

Zostane vám šesť neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria priezvisko našej speváčky (Jarmily...).

PYRAMÍDA

VODOROVNE POMEDZI HRUBŠIE ČIARY: 1. Stav bez vojny, 2. Výzva, 3.

Tisíc kilometrov, 4. Stále, naďalej, 5.

Utrpenie, trápenie, 6. Záverečné slovo modlitieb, 7. Vápencová oblasť, 8. Hádam, možno.

VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. Zomiera, 2. Menší hudobný súbor, 3. Vydávať stony, stenať, 4. Prorok, 5. Cmúľať, cumlať, 6. Úlomky horniny, 7. Celky majúce istú štruktúru, 8. Pán (angl.), 9. Ozdoba, 10. Pozdravenie.

VODOROVNE: 1. Značka pre volt. 2. Vojenská pošta (skr.), 3. Vták s pestrým chvostom, 4. Citoslovce napodobňujúce zvuk pri dopadnutí kvapky, 5. Žiak prvej triedy, 6. Človek, slúžiaci sa prevažne pravou rukou, 7. Predhistorická, 8. Ozdobuje tkaním. 9. ŽIACI JU NETRPEZLIVO OČAKÁVAJÚ.

SMIECHOTY Večer pred spaním číta mamička dcérke, aby zaspala, na dobrú noc rozprávku.

Po polhodine jej dcérka hovorí: – Mamička, nemohla by si si ísť čítať niekde inde? Ja chcem už spať!

Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je Vojlovica. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Paulína Sabová, XIV. VÚSB 29/3, 21 470 Báčsky Petrovec 2. Jasenka Marková, BratstvaJednoty 225, 26 000 Vojlovica-Pančevo 3. Martin Marek, Sv. Markovića 97 A, 26 000 Vojlovica-Pančevo BLAHOŽELÁME.

32

Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci dostanete jeden školský predmet.

POSPÁJAJ ČÍSLA Pospájajte čísla od 1 po 70.

ALT BASA BUBON ČINEL FLAUTA GITARA GONG HARMONIKA HUDOBNÍK HUSLISTA KLARINET KLAVÍR

KVARTA LENTO PIANO SAMBA SAXOFÓN SOPRÁN SPEVÁČKA TAMBURA TRIO TROMBÓN TRÚBA VIOLA

LABYRINT Nájdite bezpečnú cestu, po ktorej matka zajačica odnesie synovi zajačkovi košík s hubami.

|

"

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

Alergózy domácich zvierat P

od pojmom alergóz rozumieme celý komplex nenormálnych dianí v organizme zvierat, spôsobený precitlivenosťou na určité látky. Táto precitlivenosť, t. j. schopnosť rýchle a abnormálne reagovať na prítomnosť všeobecne neškodných látok, sa volá alergia a látky, ktoré táto precitlivenosť vyvolávajú, sú alergény.

Je obrovský počet látok, ktoré môžu spôsobiť precitlivenosť organizmu. Ich počet symbolicky možno porovnať s počtom zrniek piesku na morskom pobreží. Prakticky každá látka vyskytujúca sa v prírode môže byť alergénom. Aby nejaká látka mohla pôsobiť ako alergén, nevyhnutná je predispozícia organizmu na jej prítomnosť. V takýchto prípadoch organizmus neznáša dotyčnú látku a každá jej prítomnosť u neho vyvoláva búrlivý odpor a pocit hnusu. Jedným slovom precitlivený organizmus vonkoncom neznáša určité látky, v ich prítomnosti sa veľmi zle cíti a túto svoju protivnosť vyjadruje veľmi viditeľne a drasticky. Odpornosť v niektorých prípadoch môže byť taká intenzívna, že zapríčiní vážne poruchy zdravia a niekedy i uhynutie.

Látky spôsobujúce špecifickú precitlivenosť organizmu zvierat sa môžu nachádzať vo vzduchu, krmive a vo vode, prípadne v rôznych chemických látkach. Do organizmu sa najčastejšie dostávajú z vonkajšieho prostredia, ale môžu vzniknúť i v samom tele zvierat. Ako alergén môže pôsobiť prach zo sena, srsti, peria, peľu kvetov. Alergicky môže pôsobiť i rybia múčka, lucerna, podzemnica, zemiaky a iné krmivá. Najčastejším alergénom sú bielkoviny, ako i látky, ktoré sa na bielkoviny viažu. Dosť často precitlivenosť spôsobuje sérum alebo vakcína. Aj detergenty, niektoré lieky a iné látky môžu zaviniť precitlivenosť a ťažký chorobný stav zvierat, mikroorganizmy (baktérie, vírusy, huby), tiež hmyz, najmä klieštiky a ich toxíny sú pomerne častou príčinou najrôznejších alergických reakcií, ktoré niekedy majú aj fatálny koniec. Hlísty a echinokokózne mechúriky tiež môžu zaviniť veľkú precitlivenosť zvierat.

Slnečné lúče pri niektorých jedincoch pôsobia senzibilizačne nielen na oči, ale aj na kožu.

Látky zaviňujúce precitlivenosť sa dostanú do organizmu zvierat vdýchnutým vzduchom, zjedenou stravou, injekčným strieknutím, priamym stykom s kožou a sliznicami zvierat a môžu sa vytvoriť i v samom organizme.

Reakcia organizmu na opätovné pôsobenie senzibilizujúcich látok môže byť rozličná. V niektorých prípadoch je to čisto lokálna reakcia, keď reaguje iba miesto styku s alergénom. Inokedy je to ochorenie celého organizmu s veľmi prudkým a ťažkým priebehom. Lokálne môže reagovať koža, sliznica oka, nosa, priedušnice, čriev atď., kým os-

tatné sústavy organizmu mlčia. Pri všeobecnej reakcii alergické zmeny nastanú na viacerých orgánoch a takmer pravidelne sú zachytené životné, tzv. vitálne orgány (pľúca, krvné cievy, nervová sústava a i.).

Alergická reakcia sa vyznačuje opuchnutím, rozšírením krvných ciev a výnimočne i krvácaním. Lokálne alergické reakcie sa využívajú i na diagnostikovanie niektorých nákazlivých chorôb, predovšetkým tuberkulózy, brucelózy, sopľavky, leptospirózy a iných.

Medzi lokálne alergické prejavy patrí i žihľavka kože (tzv. urtikária). Žihľavkový výsyp najčastejšie nastane alergickým pôsobením krmiva a liekov. Na koži sa objavia malé opuchliny, ktoré v niektorých prípadoch môžu dosiahnuť veľkosť dlane. Opuchliny sa môžu vyskytnúť i na mihalniciach, sliznici nosa, na vemeni, pohlavných orgánoch a inde.

Veľmi často sa alergická reakcia odohráva v črevách.

Po zjedení určitej senzibilizačnej látky vzniká prudký pohyb čriev sprevádzaný hnačkou a brušnými bolesťami.

Vdychovanie alergických látok môže spôsobiť katar sliznice nosa s tvorením hojného výlučku. Veľmi nebezpečný je kŕč bronchiálneho svalstva, pretože zapríčiní ťažké astmatické záchvaty spojené s dusením.

Precitlivenosť na niektoré lieky môže v niektorých prípadoch zapríčiniť tzv. anafylaktický šok s prudkým priebehom a niekedy i s tragickým zakončením. Z liekov precitlivenosť najčastejšie zapríčiňuje penicilín.

Rôzne zápaly kože (dermatózy a ekzémy) spojené s menším alebo väčším svrabom, vypadávaním srsti, sčervenením a mokvaním často majú svoj pôvod v precitlivenosti kože, ktorá nastala dlhým pôsobením senzibilizačných látok (šampóny, detergenty, prach).

Liečenie alergóz je pomerne ťažké a zdĺhavé, pretože v niektorých prípadoch sa veľmi ťažko zisťuje látka, ktorá alergózu zapríčinila. Priaznivý výsledok liečenia sa dosiahne iba po odhalení a odstránení príčiny, ktorá spôsobila precitlivenosť organizmu. Dovtedy sa koná tzv. symptomatická liečba. •

33

užitočné

|

" pripravila mária lučetincová |

Zber a zužitkovanie plodovej zeleniny Leto a jeseň sa vyznačujú hojnou úrodou plodovej zeleniny v širokom výbere druhov a odrôd.

V prvom rade sú tu zastúpené uhorky šalátovky a nakladačky, ktoré spolu s rajčiakmi a paprikami predstavujú hlavný podiel tejto skupiny. Ďalej sem patrí rad tekvicovitých zelenín, ako sú patizóny, cukety, tekvice a ďalšie.

Chuťovo zaujímavý je baklažán, dyňa a melón. Podľa preferenčných prieskumov sa umiestňujú medzi prvými desiatimi najobľúbenejšími zeleninami práve melóny, paprika, uhorky a rajčiaky, a to pre svoj obsah chuťových a arómových zložiek.

Prínos pre zdravie Plodové zeleniny nie sú iba chutné, ale aj nutrične hodnotné.

Paprika a rajčiaky sú bohaté na vitamín C a provitamín A, všetky plodové zeleniny obsahujú komplex vitamínov skupiny B, v niektorých je vitamín E a z vitagénov bioflavonoidy a S-methylmethionín. Z minerálnych látok je významný obsah draslíka, horčíka, železa a malé množstvá ďalších mikrobiogénnych prvkov.

Cenné sú zložky chrániace ľudské zdravie, ako je potravinová vláknina, oligosacharidy, aktívne enzýmy, glukozidy, fenolické látky s antioxidačným účinkom, farbivá – chlorofyl, karotenoidy, anthokyaníny, ale aj prírodné antibiotiká z rastlinných pletív. V poslednom čase výskumníci zistili, že lykopén, farbivo rajčiakov, je tiež chemoprotektívnou zložkou, ktorú navyše nepoškodzuje tepelná úprava.

Pozitívne možno hodnotiť nízky obsah zložiek rizikových zo zdravotného hľadiska. Je teda veľa dôvodov na zvýšenie konzumácie plodových zelenín.

Citlivé plody chránime pred vädnutím a stratou živín tak, že ich zabalíme do mikroténového vrecúška a uložíme v chlade, napríklad v dolnej časti. Ako vidno z tabuľky, niektoré druhy sú citlivé na príliš nízku teplotu. Sortiment rajčiakov už obsahuje odrody, ktoré vydržia za optimálnych podmienok vyše štyroch mesiacov. Plody tekvice figolistej si uchovajú svoju jemnosť a

Konzumácia v čerstvom stave Najzdravšia je zelenina čerstvá, surová. Treba ju zberať dobre vyzretú, vyfarbenú, keď obsahuje najviac cenných látok.

Samozrejme, treba ju vopred dobre umyť v zdravotne neškodnej pitnej vode.

Bez strát nutričnej hodnoty je príprava surových šalátov s kyslou zálievkou, ktorá chráni chúlostivé vitamíny pred rozkladom. Môže byť ochutená cukrom, soľou, jogurtom či smotanou.

Skladovanie Pri nadúrode môžeme niektoré druhy a odrody skladovať kratší či dlhší čas.

Odporúčané podmienky skladovania plodovej zeleniny Druh

Teplota

Teplota Vlhkosť

min.

max.

vzduchu vetrania

Intenzita Skladovateľnosť

°C

°C

%

dni

*)

Cukety, patizóny + 5

+ 10

95 – 98 2

7 – 14

Baklažán

+7

+ 10

85 – 90 1

7 – 14 14 – 21

Melón

+7

+ 10

85 – 90 1

Dyňa

+ 10

+ 15

85 – 90 1

14 – 28

Uhorky

+1

+ 10

90 – 95 1

7 – 14

Paprika zeleninová

+8

+ 12

85 – 90 2

10 – 20

Paprika

+ 0,5

+2

85 – 90 2

35 – 56

31 – 60

Chladuvzdorné odrody Rajčiaky nezrelé + 7

+ 14

85 – 90 3

Rajčiaky zrelé

+1

+8

85 – 95 1

14 – 21

Tekvice

+8

+ 13

70 – 75 1

90 – 180

Intenzita vetrania *): 1 – slabá, 2 – stredne silná, 3 – silná. Čas vetrania: podľa potreby.

34

dobrú chuť až do jarných mesiacov. Ostatné druhy a odrody vydržia čerstvé pomerne krátky čas. Nutričná hodnota skladovanej zeleniny sa – s výnimkou vitamínu C – zachováva dobre.

Spracovanie Všetky plodové zeleniny môžeme spracovať na hodnotné konzervy. Pre uhorky, ale aj pre zrelé a nedozreté rajčiaky, papriku, tekvice je významné mliečne kvasenie, pri ktorom vznikajú ďalšie zdraviu prospešné látky. Sterilizované šaláty sú obľúbené a zachovajú si až dve tretiny výživných látok. Na sterilizáciu sú vhodné odrody rajčiakov, ktoré majú pevnú dužinu a po sparení sa ľahko šúpu.

Vo svete je ako i u nás obľúbená rajčiaková šťava a zahustené kečupy, pripravené z rajčiakov v zmesi s ďalšími zeleninami.

Pri starostlivom spracovaní je zachovanie nutričnej hodnoty pomerne dobré.

Na záver musíme konštatovať, že úrodu plodovej zeleniny zo záhradky môžeme rovnomerne zužitkovávať prakticky po celý rok a pritom zachovať hlavnú zásadu zdravej výživy – dostatok akostnej zeleniny v širokom sortimente druhov a odrôd a v pestrej skladbe rozličných úprav, od čerstvej až po sterilizované a mliečne kvasené produkty.

|

" pripravil ján hlaváč | užitočné

Čo robiť v októbri Posledné sejby a výsadby zeleniny

Chránime trvalky v nádobách

V prvej polovici mesiaca máme poslednú možnosť na sejbu špenátu na prezimovanie. Dobre prezimujú rastliny s tromi až štyrmi pravými listami. Dôležité je rýchle a kompletné schádzanie, ktoré vyžaduje dobre pripravenú, mierne uľahnutú pôdu a v prípade sucha závlahu. Po jarnom oteplení začne špenát rásť a za priaznivých podmienok je koncom marca až začiatkom apríla vhodný na zber. Výsadbou cibule sadzačky si zasa pripravíme jarnú úrodu lahôdkovej cibuľky. Dobrú skorú úrodu získame pri hustejšej výsadbe väčších cibuliek.

Ruže a trvalky v nádobách prezimujú aj na terase alebo na balkóne, potrebujú však primeranú ochranu, aby im nepremrzol koreňový bal. Na ružiach, podobne ako na hriadke, chránime aj koreňový kŕčok vrstvou kvalitnej zeminy. Nádoby s rastlinami uložíme do debny alebo väčšej nádoby a priestor medzi nimi doplníme izolačnou vrstvou lístia, slamy, papiera alebo iného materiálu. Zemina v nádobe nesmie vyschnúť, ale ani byť zamokrená. Nadzemná časť týchto rastlín väčšinou nie je citlivá na mráz. V prípade veľmi nízkych teplôt ich však možno chrániť netkanou textíliou.

Keď dozrieva dula Svietivožlté plody duly dávali naše staré mamy do skrine pre ich vôňu. Zrelé plody v tvare hrušky alebo jablka nie sú jedlé, ale dá sa z nich pripraviť kompót, marmeláda alebo želé. Dula

je dekoratívna drevina, pestovaná ako polokmeň alebo ker a je vhodná aj do menších záhradiek. Dobre rodí i osamelý strom, pretože je dula samoopelivá. Kvitne až koncom mája, kvety preto neohrozuje mráz. Rastie na všetkých priepustných pôdach okrem silno vápenatých.

Do jarnej výsadby stromčeky založíme V jeseni, v hlavnom období výsadby ovocných drevín, je na trhu najväčší výber výsadbového materiálu. Preto je nákup v jeseni výhodný, hoci vysádzať môžeme až na jar. Stromčeky alebo kry na zimu založíme do pôdy na chránenom mieste. Do hlbšej jamy ich uložíme šikmo a zasypeme zeminou až nad koreňový kŕčok.

Užitočné poznámky – Vysádzame narcisy a otužilejšie trvalky kvitnúce na jar Ukončíme vysádzanie cibúľ tulipánov, hyacintov a koruniek. Využijeme na to priaznivé počasie.

– Začíname s výsadbou ruží, opadavých listnáčov a živých plotov Po výsadbe ich dobre polejeme, výhonky skracujeme až na jar.

– Naposledy pokosíme trávnik Do zimy ešte trochu podrastie a lepšie prezimuje.

– Vyberáme hľuzy georgín, kán a hľuznatých begónií Po obschnutí a očistení od zeminy ich uložíme v chránených priestoroch.

Užitočné poznámky – Na zimu pripravíme vodné nádrže Z plytkých vyberieme citlivé rastliny a uložíme ich v priestore bez mrazu. Zazimujeme aj čerpadlá, filtre a inú techniku.

– Ošetríme záhony s kvetinami Dvojročky odburiníme a okopeme, záhony po letničkách porýľujeme. Trvalky s peknými súkvetiami zrežeme až na jar.

– Postupne ukončíme zber neskorých odrôd ovocia Kvalitné uložíme v pivnici, poškodené spracujeme sušením alebo na kompóty.

– Vysádzame ovocné dreviny a vinič Pred výsadbou im skrátime koreňový systém. Stromčekom nadzemnú časť upravíme až na jar.

– Ošetrujeme záhony s novovysadenými jahodami V čase sucha ich polievame, naposledy okopeme a k trsom mierne prihrnieme pôdu.

– Zberáme neskorú koreňovú a hlúbovú zeleninu Po preschnutí ju uskladníme vo vhodných priestoroch.

Poškodenú spracujeme v kuchyni.

– Ošetríme zeleninu prezimujúcu na záhone Zo záhonov s ružičkovým kelom, pórom, špenátom, čiernym koreňom a petržlenom odstránime burinu, záhon plytko okopeme. Zberať ich môžeme za vhodného počasia aj v zime.

– Pripravujeme pôdu na jarné pestovanie Záhony po zbere jednotlivých druhov vyčistíme od zvyškov, prihnojíme organickým hnojivom a porýľujeme. Vhodný čas je aj na vápnenie.

Vysádzame jarné cibuľoviny do nádob V septembri a októbri vysádzame jarné cibuľoviny na hriadky, do trávnikov či do nádob. Môžeme si pripraviť osvedčenú kombináciu jarných cibuľovín s dvojročkami. Tulipány, narcisy alebo iné vysadíme do plastového črepníka a uložíme ho do väčšej nádoby s lístím (obr. 1). Na jar, keď začnú cibuľoviny rásť, celý črepník dáme do väčšej, širšej nádoby, do ktorej po okraji vysadíme sirôtky, sedmokrásky alebo nezábudky (obr. 2). Cibuľoviny hneď po odkvitnutí vyberieme aj s črepníkom a na chránenom mieste necháme zatiahnuť.

Babie leto Babím letom sa nazýva teplé obdobie, ktoré prichádza koncom septembra a v októbri. Môže trvať niekoľko dní, ale aj týždne. Pomenovanie dostalo podľa striebristých pavučín, ktoré roznáša vietor. Pripomínajú dlhé, sivé vlasy starých žien. •

35

tvorivé ruky (1)

|

" mária vršková |

Efektná výzdoba z jednoduchých dekorácií

P

red časom ma sesternica poprosila, či by som jej pomohla vymyslieť svadobné dekorácie, aby sme ozdobili jej rodný dom aj kostol, keď sa bude vydávať. Presedela som pri inšpiráciách na internete tri večery a náš výsledok dopadol perfektne.

Obohatilo ma to o dve nové skúsenosti – naučila som sa ďalšie jednoduché techniky handmade tvorby, ktoré majú výborný efekt, a zistila som, že sa oplatí investovať zopár dinárov do materiálu, pretože je to oveľa lacnejšie ako profesionálne dekorácie z obchodu. Takéto ozdoby sa hodia nielen na svadbu, ale dajú sa ľahko vymyslieť a prispôsobiť aj ako dekorácie na narodeniny, jubileá či rôzne kultúrne akcie. Ak teda chystáte oslavu, nechajte sa inšpirovať novými nápadmi.

(Kde zohnať materiál? V kvetinárstve – organza. V papiernictve – krepový papier, ozdobné servítky, lepidlo na servítky, akrylová farba. Čínsky obchod – farebné stužky, umelé kvety, drevené paličky. Doma – kartón zo škatule, korálky zo starého náramku, čipky, farebné gombíky a pod.)

Svadobné pierka pre hostí

Zábava pre najmenších Tieto jednoduché mávatká sa používajú na mávanie, čím sa umocňuje slávnostná atmosféra. Je to zaujímavá hračka pre deti a zároveň slúži aj ako suvenír, ktorý si hostia odnesú domov. Na jeden koniec drevenej paličky prilepíme pomocou lepiacej pásky ružičku, potom dookola stužky rôznej farby, šírky, dĺžky.

Na kúsok polystyrénu si nakreslíme kruh vo veľkosti pierok.

Spodná stužka môže byť širšia, prípadne inej farby. Podľa návodu vedieme stužku do tvaru 4 očiek, prichytávame špendlíkom, aby sa nám materiál nehýbal. Stred hotového pierka prešijeme jedným stehom a prišijeme aj guľku z korálu.

Zábradlie Organzu si nastriháme na dlhšie širšie pásy. Na jednom konci ju prehneme, aby vzniklo pekné vzdušné očko, a upevníme pomocou spinkovačky. Na miesto zopnutia prispinkujeme aj ružičku, okolo uviažeme rôzne dlhé textilné stuhy a umelú stuhu, ktorú môžeme pomocou nožníc vytvarovať do pokrútenej špirály. Na záver prišijeme veľkú bielu mašľu a dozadu stužku na uviazanie okolo zábradlia.

Ozdoba je vhodná aj na stenu, stoličky, dvere, okná. •

36

|

" pripravila mária lučetincová | receptáreň

Kuchárske recepty Špargľová krémová polievka

Karotkovo-zázvorová polievka

Potrebujeme pre 4 osoby: 600 g špargle, 1 veľkú cibuľu, 1/2 l zeleninového vývaru, 250 ml šľahačky, 30 g masla, korenie, posekanú petržľanovú vňať, soľ, 50 g nastrúhaného parmezánu.

Postup: Špargľu umyjeme, ošúpeme a pokrájame na 1 cm kúsky. Hlavičky špargle odložíme a zvyšok krátko osmažíme spolu s cibuľou na masle. Potom ju uvaríme do mäkka, potrebné je 15 min. varenia v zeleninovom vývare, do ktorého sme pridali polovicu šľahačky. Uvarenú špargľu rozmixujeme. Podľa chuti okoreníme a osolíme. Pridáme hlavičky špargle a varíme ešte 2 minúty. Podávame posypané petržlenovou vňaťou a parmezánom.

Potrebujeme: 25 g masla, stredne veľkú cibuľu, strúčik cesnaku, 700 g karotky pokrájanej na väčšie kúsky, 1 PL čerstvého zázvoru najemno nastrúhaného, 1 1/4 l zeleninového vývaru, 1 kávovú lyžičku nastrúhanej citrónovej kôry, soľ, mleté čierne korenie a na ozdobenie biely jogurt alebo smotanu na šľahanie.

Postup: V hrnci rozohrejeme maslo, pridáme pokrájanú cibuľu a prelisovaný cesnak a 4 minúty smažíme. Potom pridáme karotky a krátko opražíme. Pridáme najemno nastrúhany zázvor, horúci zeleninový vývar a nastrúhanú citrónovu kôru. Uvedieme do bodu varu, znížeme teplotu a prikryjeme.

Varíme 25 minút. Polievku necháme mierne vychladnúť.

Vlažnú rozmixujeme a opäť zohrejeme, osolíme a okoreníme podľa chuti. Podávame ozdobenú bielym jogurtom alebo kopčekom vyšľahanej smotany.

Špargľa v cestíčku Potrebujeme: Lístkové cesto, 500 g špargle čerstvo uvarenej alebo zaváranej. Uvarený a rozmixovaný špenát – môže byť aj mrazený, strúhanku, tvrdý postrúhaný syr, kyslú smotanu, korenie, majorán, 1 vajce, cesnak a soľ.

Postup: Lístkové cesto posypané múkou vyvaľkáme asi na 3 mm hrubý plát. Posypeme postrúhaným syrom a poprekladáme cesto na malú kocku, ktorú opäť rozvaľkáme na plát. Z plátu kolieskom nakrájame pásiky široké 3 cm. Tyčinku špargle zavinieme špirálovito do pásika z lístkového cesta tak, aby kúsok špargle zostal vonku.

Poukladáme na vymastený plech, posypeme postrúhaným syrom, pokvapkáme smotanou a vložíme do vyhriatej rúry. Pečieme 10 až 15 minút. Rozmixovaný špenát dáme do hrnca, pridáme prelisovaný cesnak, majorán, mleté čierne korenie, smotanu, preosiatu strúhanku, žĺtok a privedieme do varu. Do uvarenej omáčky pridáme špargľu v cestíčku a podávame.

Králik na smotane Potrebujeme: 1 očisteného králika, 100 g slaniny, 2 PL (polievkové lyžice) oleja, 1 veľkú cibuľu, 100 g šampiňónov, 150 g koreňovej zeleniny (mrkva, zeler, petržlen), 2 bobkové listy, 3 strúčiky cesnaku, 3 zrnká borievky, šťavu z polovice citróna, 100 ml červeného vína, 200 ml mäsového vývaru alebo vody, 2 PL nasekanej petržlenovej vňate, 150 ml kyslej smotany, 1 PL hladkej múky, 1 PL horčice, 20 g masla, soľ a mleté čierne korenie.

Postup: Králika rozporcíme, prešpikujeme slaninou, osolíme a opečieme na oleji. Opečené mäso vyberieme a vložíme na tanier. Do výpeku pridáme nadrobno posekanú cibuľu, očistené pokrájané na plátky huby a najemno postrúhanú zeleninu. Krátko opečieme a pridáme bobkový list, pretlačený cesnak, štipku čierneho korenia, borievky, citrónovú šťavu a červené víno. Premiešame a asi 10 min. povaríme.

Potom dáme späť mäso, podlejeme vývarom a všetko spolu dusíme domäkka. Pred koncom varenia mäso opäť vyberieme. Do omáčky pridáme smotanu, podľa potreby zahustíme múkou, dochutíme horčicou, zjemníme maslom a na miernom ohni 5 minút povaríme. Na záver vyberieme bobkové listy, pridáme petržlenovú vňať a mäso vložíme späť. Králika podávame so zemiakovými kroketmi.

Pikantné kurča Potrebujeme: 5 strukov cesnaku, halúzku rozmarínu, mladé kurča, 1 dl bieleho vína, balenie šampiňónov, 1 dl vínneho octu, väčšiu cibuľu, 3 veľké zemiaky pečené s kožkou, mletý ďumbier.

Postup: Na olej dáme opražiť celé struky cesnaku a rozmrvený rozmarín. Keď sa zohreje sám olej, prelejeme do druhej panvici, kde sa praží nakrájané mäso z kurčaťa.

Po určitom čase mäso zalejeme vínom, dodáme nakrájané šampiňóny. Keď je mäso mäkké, dodáme vínny ocot. Opraží sa cibuľa a dodáme ju na rozkrájané pečené zemiaky.

Posypeme zázvorom. Podávame so šalátom.

Losos so šafránovou ryžou Potrebujeme: 350 ml kuracieho vývaru, pol lyžičky šafranu, 25 g masla, 50 g šalotky nakrájanej nadrobno, 150 g dlhozrnnej ryže, premytej a scedenej, 3 PL byliniek (petržlen, estragón, pažítka), jemne nastrúhanú kôru z citróna, 2 PL citrónovej šťavy, 600 g filiet lososa, 16 plátkov pancetty, 4 bobkové listy, 2 PL olivového oleja, soľ, čerstvé pomleté korenie.

Postup: Do hrnca nalejeme kurací vývar, vmiešame šafran a privedieme do bodu varu. Znížime teplotu a krátko povaríme. V druhom hrnci rozohrejeme maslo, pridáme nakrájanú šalotku a smažíme, kým nie je mäkká. Primiešame ryžu, zalejeme horúcim šafranovým vývarom, pridáme soľ a uvedieme do varu. Premiešame a prikryjeme pokrievkou a znížime teplotu. Varíme asi 15 minút alebo tak dlho, kým ryža nie je hotová. Hrniec odstavíme a ryžu necháme odstáť 5 minút. Do uvarenej ryže vidličkou zmiešame posekané bylinky, nastrúhanú citrónovú kôru a šťavu a nakoniec posypeme zomletým korením.

Rúru zohrejeme na 200 stupňov. Lososovú filetu umyjeme a osušíme. Po dĺžke prekrojíme na polovice. Obe časti osolíme a okoreníme. Lyžicou naberáme ochutenú ryžu a rovnomerne ju ukladáme na jednu lososovú filetu. Dobre pritlačíme a zakryjeme druhou filetou. Pripravíme si dva plátky pancetty, ktoré uložíme na seba, aby sa čiastočne prekrývali a vytvorili jeden dlhý prúžok. Takto vzniknutými pásmi lososa obalíme. Navrch poukladáme bobkové listy.

Lososa na viacerých miestach previažeme kuchynskou niťou. Pečieme na vymastenom plechu 40 minút. •

37

|

" pripravila mária lučetincová | gastro

Jemno zemiakové krokety Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Gajanová, Michal Gombár, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Havranová, Mária Lučetincová, Dipl. vet.

Juraj Pálenkáš, Viera Tomanová / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: HLPRINT, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajins k é h o sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú.

CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Potrebujeme: 500 g zemiakov, 50 g slaniny, 1 žĺtok, 1 polievkovú lyžicu (PL) posekanej petržlenovej vňate, 1 PL zemiakového škrobu, štipku nastrúhaného muškátového orieška, olej na opekanie, soľ a mleté čierne korenie.

Postup: V osolenej vode uvaríme zemiaky aj so šupkou a necháme vychladnúť. Potom ich očistíme a prelisujeme. Slaninu nakrájame na malé kocky, orestujeme a pridáme k prelisovaným zemiakom, pridáme žĺtok, posekanú petržlenovú vňať, škrob, ochutíme muškátovým orieškom, soľou a korením. Dobre premiešame a hmotu sformujeme do rolky s priemerom asi 5 cm. Rolku pokrájame na plátky 1 cm hrubé, jemne roztlačíme dlaňou a opečieme na rozohriatom oleji do zlatohneda. Podávame teplé. •

Šťavnaté rezy Potrebujeme na cesto: 5 vajec, 140 g práškového cukru, 140 g polohrubej múky, 1 kávovú lyžičku kypriaceho prášku, nastrúhanú citrónovú kôru.

Na plnku: 400 ml smotany na šľahanie, 400 ml hustej kyslej smotany, 1 ananásový kompót, 1/2 kg jahody, 2 PL práškového cukru, balíček vanílinového cukru.

Na želé: 2 balíčky jahodového pudingu, šťavu z kompótu, 2 PL cukru.

Postup: Vajcia rozbijeme do misky a vyšľaháme s práškovým a vanilínovým cukrom dopenista. Postupne po lyžiciach pridávame preosiatu múku s kypriacim práškom. Ochutíme citrónovou kôrou a zľahka premiešame.

Cesto nalejeme na plech s vyšším okrajom, vyložený papierom na pečenie.

Vložíme do vyhriatej rúry a pečieme 20 min. pri teplote 170 stupňov.

Pripravíme plnku: Smotanu vyšľaháme dotuha a opatrne ju zmiešame s kyslou smotanou a práškovým cukrom. Vmiešame scedené odkvapkané kompótové ovocie. Plnku rovnomerne rozotrieme na vychladnuté cesto a odložíme do chladného.

Ovocné želé: Kompótovú šťavu dolejeme vodou do objemu 800 ml, vmiešame pudingy a cukor. Na miernom ohni za stáleho miešania povaríme, až vznikne hladký krém. Necháme trochu vychladnúť. Zatiaľ rozkrojíme jahody a zľahka ich poukladáme na plnku. Necháme niekoľko na ozdobu.

Potom na jahody nalejeme želé a rezy dáme stuhnúť do chladničky. Ponechané jahody poukladáme po povrchu. •

Zákusky z piškótového cesta

Na titulnej strane: Nataša Kováčová, študentka Pedagogickej fakulty v Sombore, vo voľnom čase sa venuje pedikúre a manikúre.

Foto: Jaroslav Berédi.

38

Potrebujeme: 120 g polohrubej múky, 120 g práškového cukru, 3 vajcia, 3 PL horúcej vody, tuk a polohrubú múku na vymastenie a vysypanie formičiek, 100 g ríbezľového džemu, marcipán na ozdobenie.

Na varenie krému: 3 vajcia, 70 g kryštálového cukru, 200 g masla, 100 g práškového cukru.

Postup: Za postupného pridávania horúcej vody vyšľaháme do peny žĺtky a 100 g cukru. Z bielkov a zo zvyšného cukru vyšľaháme tuhý sneh.

Do žĺtkovej peny striedavo primiešame preosiatu múku a sneh z bielkov a pripravíme ľahké piškótové cesto. Cestom naplníme pripravené formičky a pri teplote 175 stupňov pečieme asi 10 min. Po miernom vychladnutí bochníčky vyklopíme a zhora potrieme džemom.

Pripravíme krém: Vajcia s kryštálovým cukrom šľaháme v horúcom vodnom kúpeli do zhustnutia. Hustú hmotu za občasného premiešania necháme vychladnúť. Maslo s práškovým cukrom vyšľaháme do peny, do ktorej za stáleho miešania pridáme vychladnutú hmotu. Vychladnuté bochníčky pomocou cukrárskeho vrecka s ozdobným násadcom ozdobíme krémom a marcipánovými guľôčkami. •

|

40-ročná skupina Maks zo Selenče

" & andrej meleg |

Oluja z Padiny

RO C K TÓN 2 20 0 14 14 Slovenské národné slávnosti (SNS) už druhý rok okrem častňujú a majú pozoruhodný počet fanúšikov nielen z Petrovfolklórneho a ľudového nádychu majú aj trochu tvrdšiu, čiže ca. Hrajú piesne známych skupín z bývalej Juhoslávie, ako sú rockovú náplň. Na Slovenských národných slávnostiach Vladi- Riblja čorba, Galija, Divlje jagode a zahraničné hity skupín Bon mír Valentík, riaditeľ Slovenského vydavateľského centra v Báč- Jovi, Megadeath…

Jedna z najstarších rockových skupín u nás je určite seskom Petrovci, znova zorganizoval manifestáciu Rocktón. Podujatie oslovilo veľký počet mladých ľudí, ktorí si už zvykli, že lenčská skupina Maks. Tohto roku oslavuje pozoruhodné jubiletakýto koncert je (a tušíme, že bude aj do budúcna) súčasťou um. Totiž založená bola v roku 1974, takže oslavuje 40 rokov SNS. Manifestáciu finančne podporili Pokrajinský sekretariát pôsobenia. Jej frontmenom je známy hudobník zo Selenče Ján pre vzdelávanie, správu a národnostné spoločenstvá Nový Sad, Dobrík. V tom dávnom roku 1974 skupinu Maks založili Adam Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a Ralbovský, Ján Dobrík a Ján Fodora. Skupina hrala prevažne ľudové piesne a piesne Centrum – Slovenská kultúrna koordirockovej scény bývalej nácia Báčsky Petrovec.

Juhoslávie. Koncom 70.

Začalo sa to padinskou skupinou rokov minulého storoOluja. Mladí hudobníci z Padiny založili čia Ján Dobrík začal skupinu pred štyrmi rokmi. Členmi skupipísať svoje autorské ny sú: Vlastimír Povolný – gitara a spev, skladby. V roku 1981 Pavel Hlavatý – gitara a spev, Želislav pre hudobnú produkciu Kukučka – basgitara a Vladimír Petrovič Diskos nahrali aj svoju – bubny. Hrajú spracované piesne domáprvú singl platňu s dvocich a zahraničných skupín, ako sú Azra, ma piesňami. Bola to Riblja čorba, Red Hot Chili Peppers, S. A. jediná rocková gramoR. S… V Petrovci zahrali aj jednu spracoplatňa vydaná v bývavanú slovenskú ľudovú pieseň a niekoľko lej Juhoslávii z radov vlastných, autorských piesní.

Plnoleté Lude krawe z Báčskeho Petrovca Slovákov. Okrem tejto Selenčská skupina Undead pulse je skupina mladých chalanov, ktorí si obľúbili tvrdý alternativ hc gramoplatne skupina Maks vydala aj niekoľko audiokaziet. Na metal zvuk. Ich kvalitná a profilovaná hudba aj tohto roku na tohtoročnom Rocktóne zahrali piesne známych skupín: Bijelo Rocktóne oslovila obecenstvo. Členmi skupiny sú: Dino Poliak dugme, Divlje jagode, Partibrejkers a svoju známu pieseň spieva, Dalibor Jerotić hrá na gitare, Ján Rybársky hrá na bubnoch Červený som ja… Predstavili sa nám v zložení: bicie nástroje a Robert Berédi hrá na basgitare. Hrajú väčšinou svoje autorské Richard Kočonda-Riki, syntetizátor a bas Dominik Krajčík-Dopiesne, ale radi si zahrajú aj piesne skupín Korn alebo Pantera. mino, syntetizátor Mário Burčiar a gitara a spev Ján Dobrík.

Alibi Bend z Báčskeho Petrovca a sčasti aj z Kulpína pozoMomentálne najznámejšou a podľa mnohých aj najlepšou stáva z piatich členov. Mirko Nišić hrá na gitare, Igor Baláž rockovou skupinou vojvodinských Slovákov je skupina z Báčspieva, Ján Lehotský je frontmenom a gitaristom skupiny, skeho Petrovca Lude krawe. Príbeh Lude krawe začal v dávnom Andrej Haška hrá na basgitare a Jaroslav Krnáč je bubeníkom. roku 1996, keď sa stretli David Stojanović a Jaroslav Diviak a V kapele sa vystriedalo viacero hudobníkov, ale v tejto zostave rozhodli sa, že založia bend. Tohto roku Lude krawe oslávili hrajú už niekoľko rokov. Na Rocktóne v Petrovci sa riadne zú- významné jubileum – svoju dospelosť, 18.-te narodeniny. Počas dlhých rokov sa v skupine striedali viacerí členovia a už dlhší čas hrajú v zostave David Stojanović, Jaroslav Diviak, Svetozar Zare Govorčin a Ján Križan. Hrajú melodický punk rock. Dodnes vydali sedem albumov, koncertovali nielen v Srbsku, ale aj v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine, na Slovensku, na Ukrajine a v Rumunsku.

Po koncerte sa početné obecenstvo pomaly porozchádzalo po reštauráciách a uliciach Petrovca, ale ešte dlho všetkým v hlave zneli tvrdé tóny hudby a v srdci zostal pekný pocit a odkaz organizátorom, aby zotrvali v organizovaní tohto podujatia aj v budúcnosti a aby spestrili program Slovenských národných slávností aj ponukou pre milovníkov tohto štýlu hudby. Veríme, že sa tak aj stane a že sa znovu o rok stretneme s týmito, ale aj inými kapelami, ktoré pestujú svetoznámy rockový zvuk.

Undead pulse zo Selenče Nech žije Rock n roll! •

|

" & andrej meleg

|

Nábrežie Bodamského jazera v meste Kostnica

Ulica Jána Husa v Kostnici

Kostnica – perla na jazere Nemecko je veľký, bohatý a hospodársky najrozvinutejší európsky štát. Okrem toho Nemecko je plné prírodných krás. Sú tam veľké bavorské hory, historické brehy rieky Rýn, Severné more... Každý štát má nejakú perlu prírody. V Nemecku je to určite Bodamské jazero.

Bodamské jazero leží na juhu Nemecka, na západe Rakúska a na severovýchode Švajčiarska. Na vodnej ploche jazera nie sú žiadne oficiálne štátne hranice. Keď Švajčiarsko v roku 1648 vystúpilo zo Svätej rímskej ríše nemeckého národa, nebolo nič o tom dohodnuté. Cez jazero tečie Rýn a je to, s rozlohou 536 km², tretie najväčšie jazero v strednej Európe, po Balatónskom a Ženevskom.

V poslednej dobe ľadovej (pred 115 000 až 10 000 rokmi) sa presunul z údolia Rýnu ľadovec a vytvoril v predhorí Álp nádrž. Tu sa dnes nachádza Bodamské jazero, dosahujúce dĺžku 63 km, šírku 14 km a hĺbku do 254 m, o ktoré sa delia Švajčiarsko, Nemecko a Rakúsko.

Bodamské jazero tvoria v podstate dve jazerá: Horné – Obersee – (s rozlohou 473 km) a Dolné – Untersee, prepojené navzájom pri Kostnici Rýnskym jazerom. Rýn ako najdôležitejší s viac ako 200 prítokmi ústi pri Harde – na území Rakúska – do Horného jazera, preteká Bodamským jazerom a opäť ho opúšťa pri švajčiarskom mestečku Stein. Prírod-

Pamätná tabuľa Dr. Zoranovi Đinđićovi

ná chránená oblasť okolo ústia Rýna má rozlohu cca 2 000 ha a je najväčšou chránenou krajinnou oblasťou s plytkou vodou, mokraďami a lužnými lesmi, v ktorej hniezdi, vychová mladé a oddychuje viac ako 330 druhov vtákov.

Mesto Kostnica (Konstanz) leží na západnom brehu Bodamského jazera pri hranici so Švajčiarskom na mieste, kde z jazera vyviera rieka Rýn. Kostnica má asi 85-tisíc obyvateľov a je univerzitným strediskom. Je známe aj tým, že tam bol na konci stredoveku upálený český cirkevný reformátor Ján Hus. Jestvuje tu aj pomník venovaný tej udalosti.

Husov kameň je miesto, kde bol údajne Ján Hus upálený 6. júla 1415. Ešte stále stojí aj dom, v ktorom žil tento teológ, a jedna ulica v KostStarý kostol pri jazere (1873) nici nesie jeho meno.

Tu žil, totiž študoval, aj známy srbský politik a premiér Dr. Zoran Đinđić, ktorého zavraždili pri atentáte v Belehrade v roku 2003.

Nemecký štát mu postavil pamätnú tabuľu pred domom, v ktorom býval, v ulici Alpenstrasse 4. Na tabuli je napísané: Na večnú pamiatku na Dr. Zorana Đinđića, srbského štátnika a reformátora, 1952 – 2003. Dr. Zoran Đinđić žil v rokoch 1978 až 1979 v Alpenstr.

4, kde napísal svoju doktorskú dizertáciu z filozofie. Po dlhom boji v opozícii roku 2001 ho zvolili za prvého srbského demokratického premiéra. Výsledky jeho pôsobenia ako štátnika a reformátora zostanú nezabudnuteľné, ako aj jeho zásluhy pre nemecko-srbské vzťahy. 12. marca 2003 Dr. Zoran Đinđić bol zavraždený pri atentáte v Belehrade. Nám obyvateľom Kostnice zostane navždy v spomienkach. Kostnica (Konstanz) 20. marca 2013.

Pokoj a krása jazera a okolie mesta Kostnica vnúti myšlienku, či sa opláca cestovať do ďalekých a exotických destinácií, keďže vidieť a zažiť takéto niečo je jedinečné v živote človeka a zostáva navždy v našej pamäti. •