Rovina 2014 11 12

SLOVENSKÝ MAGAZÍN

číslo 11 – 12, 2014 ročník 20 cena 100 din

Autoservis Triaška Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec 021/780-382

SIMPLY CLEVER

Oprávnený servis M. Kardelisa 22, Kysáč Tel./fax: 021/827-364

Miestne spoločenstvo Báčsky Petrovec e-mail: msbp@neobee.net

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

|

"

monika necpálová /

andrej meleg |

Tatiana Jašková, víťazka festivalu

Michaela Marková, druhá cena za interpretáciu

Adriana Jozefína Funtíková, tretia cena za interpretáciu

Sára Valentíková, cena obecenstva

Vladislav Vachula, cena obecenstva

Alena Povolná, cena za kroj

Andrea Lomenová, rovnoprávna cena za autentickosť piesne

Adam Števko, rovnoprávna cena za autentickosť piesne

Pieseň prekračuje prah srdca Z

ahučali hory, zahučali lesy, Keď som išiel z vojny domov...

Keď ružička prekvitala, Vyzerala som ťa...

Už samotné názvy známych či menej známych piesní vyvolávajú v človeku emócie. Čo sa potom stane, ak sa slová rozvijú do tónov a pocity prostého človeka, ukryté v piesni, stvárni spevák... Na pár okamihov sa na Stretnutí v pivnickom poli tajil dych.

49. ročník festivalu aj tentoraz úspešne spojil počas troch dní vynikajúce hlasy spevákov s výbornými hudobníkmi. Dvanásťčlenný orchester pod taktovkou Valentína Michala Grňu sa v nedeľnom galaprograme 16. novembra 2014 pohrával s melódiami a šil ich spevákom priamo na mieru. Po dvoch súťažných dňoch, keď sa jednou rýchlou a jednou pomalou piesňou predstavilo 23 spevákov, nedeľný večer si publikum vychutnalo dvojako – tlieskalo sa odmeneným a v revuálnej časti sa spomínalo na najlepšie piesne z minulých ročníkov. Čaro ľudovej piesne priniesli okrem vojvodinských spevákov aj hostia z Chorvátska a Rumunska.

P o r o t a v zložení Juraj Ferík, Jarmila Juricová-Stupavská, Mária Zdravkovićová nemala ľahkú robotu. Hodnotila nielen autentickosť Anna Berédiová a Ľudmila Ragová, piesní, ale aj tretia cena za interpretáciu a cena za kroj

interpretáciu. Vyzdvihla nové talenty, ale zároveň aj podnietila k ešte precíznejšej príprave spevákov pred samotným vystúpením, aj počas celého roka. Veď vystúpenie na takomto festivale má byť vizitkou úspešnej práce speváka v jeho celom doterajšom pôsobení. Zároveň je aj vizitkou práce spolkov a podpory tradičnej slovenskej kultúry v širšom kontexte. Pieseň nepozná hranice... Má schopnosť pasovať sa so starosťami akéhokoľvek druhu a prekročiť aj prah ľudského srdca.

1. cena za interpretáciu: – Tatiana Jašková, SKC P. J. Šafárika, Nový Sad 2. cena za interpretáciu: – Michaela Marková, HFS V šírom poli hruška pri DK 3. októbra Kovačica Dve 3. ceny za interpretáciu: – Adriana Jozefína Fúriková, Zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, Bihor – Ľudmila Ragová a Anna Berédiová, KUS Jána Kollára Selenča Dve ceny za autentickosť: – Adam Števko, Kultúrne centrum Aradáč – Andrea Lomenová, SKC P. J. Šafárika Nový Sad Špeciálna cena poroty: – Robert Zgrablić, Matica slovenská Osijek, Chorvátsko Dve ceny za najkrajší kroj (hodnotila Vlasta Vinkovičová): – Alena Povolná, DK Michala Babinku Padina – Ľudmila Ragová a Anna Berédiová, KUS Jána Kollára Selenča Dve ceny obecenstva: – Vladislav Vachula, SKUS Pivnica – Sára Valentíková, SKUS Pivnica

editoriál

Z

| samuel vrbovský, biskup |

Vianočný pozdrav!

avítali k nám znovu Vianoce.

Naša myseľ a náš zrak sa v tomto čase upriamujú k Betlehemu, k betlehemským jasličkám, kde pred dávnymi vekmi zaznel chválospev radosti, ktorý svojím dosahom prekročil rámec svojej doby a až dodnes milióny sŕdc veriacich po celom svete napĺňa príjemným hrejivým teplom. Vianoce so svojou jedinečnou zvesťou vedia sa prihovoriť každému a svojím kúzlom a čarom vedia si podmaniť každé srdce. Po tieto dni mocnejšie ako inokedy znie k nám slovo nebeského anjela: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán” (Luk. 2,10). Túto radosť je ťažko opísať. Aj tie najvznešenejšie slová sú prislabé, aby v plnej kráse, veľkosti a hĺbke mohli vystihnúť, čo znamená vianočná radosť z narodeného Spasiteľa.

Z betlehemských polí zažiaril prúd radosti až k mudrcom od východu a

potom v stáročnej zvesti v kresťanskej cirkvi prenáša sa z pokolenia na pokolenie. Na Vianoce sa má každý veriaci kresťan radovať. Táto radosť sa prejavuje aj tým, že sa ľudia stávajú navzájom bližší, zabúdajú na rozdelenie, bolesti, navzájom si odpúšťajú, v láske a spomienkach sa obracajú aj k tým najvzdialenejším.

Ale čo to vlastne spôsobuje, že ľudské srdcia v takýto čas sú také bohaté na hodnoty, inokedy zabudnuté a obchádzané? Má to svoju príčinu. Ľudia sú pod dojmom udalosti, ktorá sa síce odohrala dávno, ale ktorá v tej istej sile a príťažlivosti zasahuje aj nás dnes. Vianoce nám každoročne pripomínajú udalosť, keď Boh najmocnejšie prehovoril do našich dejín a sklonil sa k nám. Božiu blízkosť možno pocítiť na každom kroku.

Vidíme ju v onom ovzduší bratských citov, ktorými je ovládané v takúto chvíľu ľudské srdce, je ona zrejmá v láskyplnom objatí roztratených členov rodiny, ktorí sa v takýto čas vracajú domov, aby spoločne so

svojimi milými prežili sviatky radosti, lásky a pokoja. Áno, Božia blízkosť je badateľná na každom kroku, lebo Pán Boh každoročne vo svojom Synovi, keď Vianoce zaklopú na dvere našich domov, prichádza aj k nám. Na Vianoce Boh sám v Ježišovi Kristovi zostupuje do biedy nášho života, aby nás pozdvihol z prachu zeme a oznámil nám začiatok novej doby spásy, v ktorej sa otvorili nebesá, aby Boh navždy prebýval uprostred svojho ľudu.

Aj počas tohoročných Vianoc Boh sa prihovára k nám, k ľuďom, ktorí Ho milujú, práve tak k tým oduševneným, ako aj k tým, ktorí kráčajú za Ním v úzkosti a v pochybnostiach viery. Chce sa nám prihovoriť, lebo On nemôže mlčať vtedy, keď vidí v hriechu a v náboženskej vlažnosti nás, ku ktorým prišiel, aby nás našiel a spasil. Preto On klope na brány našich sŕdc, keď ich chce roznietiť pre vyššie ciele. On musí klopať všade, lebo všade chce, aby počuli Jeho požehnanie prinášajúci hlas. Boh hovoril a hovorí. Prehovoril ústami prorokov a v plnosti času prehovoril vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Niet vhodnejšej chvíle, ako práve teraz, na Vianoce, aby sme si uvedomili túto Božiu starostlivosť o nás a otvorili Mu svoje srdcia, aby naše srdcia, myslenie a konanie naplnil citmi lásky, porozumenia, bratskej zhody, aby sila lásky spojila jedno srdce s druhým, človeka s človekom.

Kúzlu Vianoc nikto neodolá. Je to čas radosti, veselosti. Všetci sa radujú. Ale mnohí nevedia, prečo sa radujú. U mnohých je to len zvyk.

Pán Ježiš preto každoročne prichádza k nám znova a znova, aby nás priviedol k hlbšiemu uvedomeniu si vianočnej radosti. Chce do našich domov priniesť pokoj, radosť, svetlo a teplo. Chce dať zmysel nášmu životu.

Všetkým vám, bratia a sestry, želám požehnané a radosťou naplnené vianočné sviatky, ako aj šťastlivý a úspešný nový rok 2015. •

3

|

" & michal ďurovka | ROZHOVOR SO SVETLANOU

Vychutnávanie

Svetlana Surová

Svetlana Surová z Kysáča sa za krátky čas stala našou obľúbenou TV tvárou. Je zamestnaná ako novinárka-redaktorka v Slovenskej redakcii RTV, presnejšie Televízie Nový Sad. Už dva roky je aj redaktorkou mládežníckeho vysielania Hore-dolu.

Aká je v súčasnosti cesta stať sa TV tvárou...

Odjakživa som prejavovala záujem o multimediálne projekty, už ako študentka masmediálnych komunikácií Fakulty manažmentu v Novom Sade som fotila a nahrávala videozábery hlavne rodiny a kamarátov. Fascinovali ma videoklipy celebrít a najmä známeho slovenského speváka a repera Rytmusa, o ktorom si aj dodnes myslím, že má videoklipy, na ktorých mu môžu závidieť i svetové celebrity. Súčasťou môjho študijného odboru, ktorý je úzko spätý s médiami, bolo aj novinárstvo, a novinárska prax, na ktorú ma usmernili do RTV Vojvodiny, a to najprv do srbskej redakcie. Keďže som Slovenkou a lepšie ovládam materčinu, rozhodla som sa prestúpiť do slovenskej redakcie.

Práve vtedy kolegyňa Anna Funtíková potrebovala pomoc pri mládežníckom vysielaní, a tak to prišlo na svoje, a dodnes som tam.

Predstav nám tvoju prácu v redakcii...

Keďže som sa tam dostala veľmi mladá, nepovažovala som to hneď ako nejakú prácu, ale skôr ako srdcovú záležitosť. Tiež by som mohla povedať, že sú to roky, keď spoznávaš seba a rozvíjaš charakteristiky svojej osobnosti, takže tá nová situácia ma vo veľkej miere formovala a kolegovia sa mi 4

stali rodinou. Myslím si, že keď miluješ to, čo robíš, keď ťa tá práca napĺňa duchovne a keď si si našiel priestor na vyjadrenie svojej kreativity, a možno si schopný byť osobou, ktorá je optimistická a šíri úsmev, si na tej správnej ceste, jednoducho to cítiš. A tak sa cítim aj ja dnes.

Okrem mládežníckeho vysielania pripravuješ aj iné? Áno, pripravujem aj špeciálne polhodinové vysielania, hlavne reportážneho typu, a, samozrejme, ako i všetci novinári, prispievam do Televízneho týždňa, do Denníka a vykonávam i všetky ďalšie pracovné povinnosti, ktoré televízni novinári majú.

Za svoje novinárske príspevky si bola dvakrát odmenená na novinárskej súťaži v organizácii Asociácie slovenských novinárov.

Spomeň si na tie príspevky.

Zaujímavé je to, že môj prvý príspevok vo vysielaní Hore-dolu bol odmenený. Bolo to o stretávaní novosadských skejtbordistoch v limánskom parku. Samozrejme, že ma to motivovalo aj do budúcnosti, a tak aj tohto roku jeden môj príspevok bol povšimnutý a odmenený. Tentoraz to bol príspevok analytického rázu, spracovala som problematiku dopravného zákona. Myslím si, že mi táto druhá odmena viacej znamenala, pretože to bola náročnejšia téma, vyžadovala si skúsenejší novi-

Svetlana s rodičmi po diplomovke

nársky prístup, náročnejšiu prípravu, a, samozrejme, viacej času. Keď si to všimnú aj iní a aj odmenia, potom je to ešte väčším zadosťučinením.

Novinári sa vždy musia zdokonaľovať...

Keď ide o slovenských novinárov v Srbsku, je veľmi dôležité, aby sa stále zdokonaľovali na seminároch, keďže ten náš jazyk nie je natoľko živý ako na Slovensku, a neustále cítiť vplyvy srbského jazyka. Máme tu rôzne semináre, ktorým strešnými organizáciami sú NRSNM, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov a Úrad pre Slovákov žijúcich

|

" & michal ďurovka |

SUROVOU Z KYSÁČA.

TV novinárstva v zahraničí. Sú to hlavne semináre pre moderátorov, novinárov a zdokonaľovanie nášho slovenského jazyka. Seminár, ktorý bol pre mňa takým prelomovým, a ktorý mi dal veľmi veľkú motiváciu a chuť pokračovať v mojej novinárskej činnosti, bol v auguste 2014. Bola to päťdňová škola žurna-

Na seminári v Belehrade na tému verejné informovanie o menšinách

Svetlana v teréne

listiky v Bratislave, kde bolo cieľom prostredníctvom teoretických prednášok a praktickej tvorby pomôcť krajanským redaktorom, aby skvalitnili televízny program, a tiež poukázať na spôsob fungovania médií na Slovensku a sledovať žurnalistické trendy v súčasnej dobe. Mala som možnosť spolupracovať aj s STV v Bratislave, a proste vidieť, ako to funguje aj v iných štátoch. To, čo som sa tam naučila, je mojím osobným príspevkom aj pre Slovenskú redakciu RTV. Pobyt na tomto seminári v Bratislave sa pre moje novinárske povolanie stal osudovým. Práca na hovorovom prejave, nové vedomosti a pokyny profesionálov určite prispejú k tomu, aby krajanské médiá boli kvalitné a kráčali s dobou.

Čo je ešte dôležité pre televízneho novinára?

Chápanie médií u súčasného diváka si vyžaduje veľmi pôsobivé video zábery, dynamickosť programu, interakciu, a, samozrejme, aj možnosť podania fitbeku. Takže je nevyhnutné, aby sa aj mladé posily našich médií zaúčali, aby mohli splniť požiadavky moderného diváka súčasnej doby. Neustále získavanie nových vedomostí pre novinára znamená upevňovanie sebadôvery. Tiež si myslím, že aby to všetko, o čom som hovorila, prišlo na svoje, a aby sa mladý človek mohol rozhodnúť, čím sa v živote bude ďalej zaoberať, najdôležitejšia je podpora v prvom rade rodičovská. Ja som mala to

Na seminári v Bratislave s Janou Pazderovou – televíznou novinárkou a prednášateľkou

Nahrávanie festivalu V aradáčskom šírom poli 2014 s kameramanom Bojanom Ognjanovcom

šťastie a požehnanie, že som na svojej ceste mala ešte jednu osudovú osobu, môjho priateľa Ivana, ktorý má pochopenie pre moju prácu a neraz je aj mojou inšpiráciou.

Tvoj odkaz na záver...

Keď sa usilujeme a zdokonaľujeme, keď veríme, že konáme správne, že je naša práca dôležitá, no pritom nás to aj napĺňa, tak úspech je už tu, a my si ho potom vychutnávame. • 5

virtu@lity | " svetluša hlaváčová / fotoarchív maríny hríbovej | STOPAMI PRIESKUMOV MGR. MARÍNY HRÍBOVEJ

Korene k službám vedy D

nes je priam raritou počuť, že sa naši mladí vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí vyštudujú v zahraničí, vrátia do rodiska a navyše uplatnia sa k tomu i vo svojom odbore. S úspechom sa to podarilo i Vojlovičanke Maríne Hríbovej, absolventke Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach v odbore učiteľstvo akademických predmetov. Slovenský jazyk a literatúru vyštudovala na Katedre slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie Filozofickej fakulty v Košiciach, kým štúdium geografie ukončila na Ústave geografie Prírodovedeckej fakulty tiež v Košiciach. Aj napriek tomu, že sa naše chodníčky doteraz asi nikdy neskrížili, bolo skutočným zážitkom pripravovať sa na elektronické interview s touto šikovnou mladou dámou a vari ešte väčším pôžitkom čítať jej dochvíľne a nanajvýš systematické odpovede. V rozhovore sme sa v najväčšej miere upriamili na jej štúdium a celkovo z jej odpovedí žiarila dobrá organizácia, pedantne rozvrhnutý čas a dovolím si prezradiť vám i postreh vyplývajúci z pocitu mojej maličkosti: Marína má totiž predpoklady byť so svojou doterajšou životnou dráhou na sto percent spokojná. Nuž nech sa páči, presvedčite sa, aj ďalšie riadky sú vaše...

Marína, v čom spočívalo tvoje rozhodnutie zvoliť si daný študijný program, ktorý predstavuje spojenie prírodných a humánnych vied?

Neobvyklé kombinácie odborov sú charakteristické pre početné študijné programy na slovenských univerzitách, a tak ma informovanosť o ich existencii priviedla ku konečnej voľbe štúdia slovakistiky a geografie v rámci jedného študijného programu. Pri výbere som sa orientovala najmä na slovenský jazyk a literatúru ako určujúci komponent študijného programu, zatiaľ čo geografiu som si zvolila až po oboznámení sa s kompletným zoznamom akreditovaných programov na konkrétnej univerzite. Spomínané vedné odbory som vnímala ako spojenie, ktoré by mi, zvyšujúc úroveň mojej pragmatickosti v budúcnosti, poskytlo možnosť stať sa odborníkom dvojnásobne de-

terminovaným.

Z uvedeného vyplýva, že z týchto dvoch vied väčšmi inklinuješ k jazykovede... Áno. V súčasnosti svoju pozornosť usmerňujem predovšetkým na profesionálny rozvoj v oblasti slovakistiky, s ohľadom na to, že som si tému magisterskej práce zvolila z danej oblasti.

Snažím sa však do svojich odborných prác z oblasti dialektológie, lingvogeografie a areálnej lingvistiky zakomponovať aj vedomosti, ktorými disponujem vďaka druhému vyštudovanému odboru. Keďže je využitie geografických poznatkov v rámci spomínaných vedných disciplín nesmierne užitočné, neustále sa snažím o ich vzájomné vyvážené zastúpenie. Dokonca aj pri písaní Marína Hríbová záverečných prác som sa úplne nevzdala ani jednej oblasti záujmu.

Na čo si sa zameriavala v záverečnej práci, za ktorú si získala 3. cenu v súťaži o najlepšiu študentskú vedeckú prácu v sekcii Humánna geografia?

Tesne pred ukončením prvého stupňa štúdia som sa zúčastnila študentskej vedeckej konferencie, na ktorej som predstavila svoju bakalársku prácu Postavenie slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Nesmierne ma potešilo zistenie, že práca zameriavajúca sa na zhodnotenie postavenia skúmanej menšiny v 21. storočí na základe vlastného výskumu uskutočneného v predmetnej krajine zaujala členov odbornej komisie a že téma o srbských Slovákoch bola hodná odmeny. To ma uistilo, že je zameranie v práci jasne viditeľné a jej výstupy sa pre mňa

Promócie absolventov magisterského štúdia v roku 2013 v košickom štátnom divadle (Marína úplne hore, siedma zľava)

6

|

" svetluša hlaváčová / fotoarchív maríny hríbovej | virtu@lity

stali inšpiráciou pre širšie a hlbšie rozpracovanie vo forme magisterskej práce.

Akou problematikou si sa zaoberala pri písaní magisterskej práce, ktorej prezentácia bola uskutočnená pred niekoľkými mesiacmi na literárnom večierku v tvojom rodisku?

Vzhľadom na to, že je témou mojej magisterskej práce Slovenská národnostná menšina na Dolnej zemi, opodstatnený je predpoklad, že práca predstavuje úsilie o ucelený pohľad na postavenie týchto Slovákov na vymedzenom teritóriu. Avšak primárnym cieľom práce bolo, podávajúc obraz slovenskej minority v každej z piatich dolnozemských krajín, naskytnúť čitateľovi možnosť konfrontácie postavenia týchto Slovákov. Aj keď som sa v rámci práce snažila priblížiť doterajšie poznatky o tejto slovenskej enkláve, prínos práce je najmä v analyzovaní jej súčasného stavu, ako aj perspektív jej ďalšieho vývoja v inonárodnom prostredí. Čo ti dali Košice ako tvoje študentské mesto a ako ich vidíš dnes?

Proces aklimatizácie trval predovšetkým z dôvodu mojej silnej emocionálnej viazanosti na domov – na mesto a jeho obyvateľov som si zvykala dlho. S odstupom času možno konštatovať, že ma Košice poriadne natrápili, ale zároveň aj posilnili a poskytli mi dokonca vzpruhu do ďalšej práce. V súčasnosti na túto metropolu východného Slovenska spomínam s nostalgiou a v nej nadobudnuté priateľstvá sa snažím utužovať. Odchod do Bratislavy a do Nitry na doktorandské štúdium mi umožnil získať prehľad o študovaní na Slovensku vo väčšej miere, ale aj stabilizoval postoje k predchádzajúcemu mestu – Košiciam, ktoré vo mne dnes vyvolávajú iba pozitívne asociácie.

Akej tematike sa venuješ vo svojej doktorskej dizertácii, ktorá sa stane súčasťou archívneho fondu Filozofickej fakulty v Nitre, resp. Slavistického ústavu Slovenskej akadémie vied?

Slávnostný sľub promovanej bakalárky

V súčasnosti sa ako doktorandka v rámci doktorandského študijného programu v odbore 2.1.27 slovenský jazyk a literatúra venujem jazykovým a historicko-kultúrnym kontextom slovensko-slovanských vzťahov. Vo svojej dizertačnej práci sa orientujem na fungovanie nárečovej podoby slovenského jazyka na území Srbska v 21. storočí. Ide o sociolingvisticky zameraný dialektologický výskum súčasného stavu nárečí v prostredí slovenskej komunity v Srbsku.

Ako by si opísala svoje túžby po návrate do rodnej krajiny?

Na Slovensko som odišla s prianím vrátiť sa po ukončení štúdia domov. Každý môj vlakový odchod bol príležitosťou na uvažovanie o návrate. K zodpovednému a rýchlemu vykonávaniu svojich študijných povinností ma podnecovala túžba stráviť aspoň prázdniny v domovine. Odtiaľto nám je Slovensko predsa

len srdcu milšie.

Belehrad sa neskôr stal neoddeliteľnou súčasťou môjho odborného zdokonaľovania, pretože ma vedenie Filologickej fakulty Univerzity v Belehrade prijalo ako spolupracovníčku, ktorá v rámci povinnej doktorandskej pedagogickej činnosti vyučuje na tunajšej Katedre slavistiky slovenskú morfológiu, štylistiku, ako aj úvod do slovakistiky. Obklopená som tam skvelými ľuďmi, ktorých rady ma zošľachťujú a pedagogicky i vedecky Prevzatie magisterského diplomu udeľovaného prof. Gbúrom, posúvajú dopredu. dekanom FF UPJŠ Teší ma, že môžem s nimi spolupracovať a prežívať vášeň k slovenskému jazyku, kultúre a literatúre.

Ako si predstavuješ svoju budúcu prácu?

Po ukončení doktorandského štúdia by som sa chcela venovať predovšetkým pedagogickej a vedeckej činnosti. Práca so študentmi ma neskutočne napĺňa a motivuje k ďalšiemu odbornému zdokonaľovaniu. Avšak tieto činnosti by som rada dopĺňala bojom o zlepšenie postavenia tunajších Slovákov. Zaoberajúc sa pri písaní záverečných prác slovenskou národnostnou menšinou v Srbsku a celkovo na Dolnej zemi, stala som sa čoraz zainteresovanejšou o danú problematiku.

Postupne som si uvedomila, že by som sa aj v budúcnosti chcela v rámci svojich vedomostí, schopností a zručností venovať postaveniu slovenskej enklávy najmä v oblasti používania materinského jazyka a v oblasti školstva, a teda pôsobením v rodnej krajine prispieť svojou troškou do mlyna.

Do akej miery je pre dnešnú mládež dôležité i užitočné štúdium v zahraničí a čo tebe tam poskytovalo pocit istoty a bezpečia?

Každý pobyt v zahraničí, či už študentský, pracovný alebo turistický, so sebou prináša početné pozitívne a negatívne skúsenosti. Či jednotlivcom štúdium v zahraničí prospeje v budúcej profesionálnej dráhe a celkovo v živote, je otázkou na vlastné zváženie. Celkovo možno povedať, že som pyšná na slovenský pôvod svojich diplomov, ale dúfam, že budem osvojené vedomosti uplatňovať najmä v Srbsku. Keďže osobne mi pocit istoty a bezpečia neposkytujú prílevy a finančná stabilita v zahraničí, ale blízkosť milovaných osôb, nemyslím si, že sa v mojom prípade tieto pocity viažu na nejaké geograficky vymedzené územie. Čo robievaš, keď sa nevenuješ vede?

Vo voľnom čase veľmi rada čítam, prekladám a chodievam do divadla. Dlhé rozhovory s príbuznými a kamarátmi sú pre mňa najväčšou relaxáciou, na ktorú si vždy nájdem čas.

V čom vôkol seba vidíš esprit a čo ťa napĺňa?

Príliv nových ideí s dobre premyslenými konceptmi na ich uskutočnenie mi neustále poskytuje pocit spokojnosti. Dobre sa cítim, keď starosti postupne ubúdajú a keď si po poctivom vykonaní všetkých väčších i menších povinností uvedomím, že ľahšie kráčam.

Všetkým čitateľom rodinného magazínu Rovina pri príležitosti vianočných a novoročných sviatkov prajem pokoj vtkaný do pocitu jedinečného šťastia. •

7

IN MEMORIAM | " viera benková |

Dr. Ľubica Bartalská:

S dušou mäkkou ako dolnozemský chlieb ...

(21. 5. 1943 – 13. 11. 2014) ...neviem, či som toto našské prirovnanie postrehla u Ľubky hneď na Slovesnej jari v Martine, kde sme sa zúčastnili s Paľom Bohušom, Víťazoslavom Hroncom a Jurajom Tušiakom ako dolnozemskí slovenskí autori v dávnych rokoch sedemdesiatych m. st., alebo to bolo o niekoľko rokov neskôr, keď nás dával dokopy a znovu zoznamoval riaditeľ Ústavu pre zahraničných Slovákov Dr. Ján Sirácky. Ľubka prešla pracovať z Martina do Bratislavy, presnejšie do Múzea zahraničných Slovákov pri Matici slovenskej a neskôr i do Domu zahraničných Slovákov, kde sa stala vedúcou oddelenia pre zahraničných Slovákov. A možno to bolo pri mojich návštevách v týchto inštitúciách, alebo keď som bola pozvaná v roku 1989 na Konferenciu o tvorbe Dolnozemských Slovákov, kde nás Peter Andruška znova zoznamoval; vtedy sme si s Ľubkou dali v meste kávičku a po obednej prestávke sme sa tiež dosýta vyrozprávali!

O dva roky znovu stretnutie, ale tentoraz v Nadlaku, kde sme sa po úradnej časti konferencie Únie spisovateľov a umelcov v zahraničí ocitli spolu pri večeri s poetom Jurajom Dolnozemským, Dagmar Máriou Anocovou a Ivanom Ambrušom. Večer rýchle letel, ale my sme sa mali o čom rozprávať. Bola to pravá beseda o dolnozemskej literatúre; nakoniec sme sa lúčili už ako veľké priateľky a spriaznené duše, začali sme si i písať listy a pozývať jedna druhú na priateľskú návštevu...

Dnes, keď si toto všetko pripomínam, iste nie je dôležité, kedy a kde to prvé stretnutie s Ľubkou bolo, ale viem, že sme si hneď, ako sa hovorí, „padli do oka”! Ľubka lásku ku krajanom získala ako veľký vianočný dar od svojho riaditeľa Jána Siráckeho, nášho Petrovčana a zároveň známeho Bratislavčana, teda Slováka, ktorý ju predtým veľakrát pozýval na cesty k Slovákom v zahraničí, vštepoval jej nepriamo lásku, priateľstvo a rešpekt k nim. A Ľubka tento Tri grácie priateľský a láskavý krajanský – Kvetoslava, Ľubica a Viera batôžtek preniesla aj na Slovákov žijúcich vo svete a najmä v Amerike, kam dvakrát cestovala úradne a z takýchto stretnutí a mapovaní života Slovákov v zahraničí zrodili sa potom i niektoré jej knihy. To, čo nás napevno spriatelilo, boli vlastne i naše spoločné kamarátky, ktoré často pobudli v našej spoločnosti, no nielen ony, ale i ľudia z blízkych kruhov s totožnými alebo podobnými záujmami a názormi. Bolo priam neprípustné, ak niekto z nich cestoval na Dolnú zem, aby so sebou nepriniesol okrem pozdravov aj knižné a iné dary, a to isté platilo i opačne. Koľko len študentov a ľudí z Dolnej zeme, ale i z iných končín, prichádzalo do Ústavu, a obracali sa buď na „otca Ústavu Dr. Siráckeho” alebo na Ľubku, lebo cítili, kde najskôr dostanú pomoc. A títo dvaja im buď pomohli, alebo poradili, kde by ju mohli niekde inde vyhľadať...

Roky plynuli a naše priateľstvo s Ľubkou sa začalo zázračne rozvíjať, ako dolnozemský obľúbený kvet dievčenských záhrad fajovka. Táto vždy rástla v pridomovej záhrade a bola okrasou domu a ľudí, ktorí v ňom bývali. A potom sme sa už kamarátili a stretávali častejšie, najmä na našich dolnozemských slávnostiach – SNS v Petrovci a na októbrových na Slovensku. Po vydarenom programe SNS sme sa vybrali k našej spoločnej kamarátke Kvetoslave Benkovej. Tu sme sa pri dobrej petrovskej hrubej klbáse a sriemskom bielom vínku spontánne vyspovedali z trampôt, ktoré nás omínali, a o ktorých sme mohli voľne hovoriť ako kamarátky, ale tiež i ako dievčence kultúry. Záležalo nám na priateľstve, ale i na spoločných

8

záujmoch tzv. slovenského sveta. Debatovali sme o všetkých pozitívnych, ale aj negatívnych udalostiach, trendoch a konaniach, ktoré Slovensko cez zákony o zahraničných Slovákoch prenášalo i na nás, najmä po roku 1991, keď sa menila aj forma pomoci Slovákom v zahraničí. Vtedy sa spolupráca medzi materskou krajinou – Slovenskom a zahraničím začala cieľavedomejšie rozmáhať, všetko naberalo krídla a voľné prúdy; Slovensko sa dostalo do Európskej Únie a zahraniční Slováci nielenže častejšie cestovali do Slovenskej republiky, ale sa tam aj zamestnávali a mnohí študenti štipendisti sa tiež domov nevracali... Ale taký je už osud dnešných rokov. I Dni zahraničných Slovákov prinášali stále fundovanejšie a analytickejšie porady a náročnejšie kultúrno-umelecké programy, tiež i výstavy, knižné, vedecké a pedagogické programy sa každoročne vymieňali; mládež mala otvorené cesty na fakulty na Slovensku a najmä po rozpade bývalej Juhoslávie nechýbali ani možnosti zamestnávania a trvalého pobytu. Z iných končín sveta prichádzali po roku 1991 na Slovensko mnohí navrátilci, prinášali iné vetry a potreby slovenského sveta, iné skúsenosti do života...

No, poviete, namiesto toho, aby si kamarátky pri stretnutí skôr prezradili intímne a rodinné veci, ony diškurovali veľa i o veciach verejných!? Však sa nás to dotýkalo, v mnohých bodoch i prekrývalo. Veď kto by sa vtedy započúval do tých našich augustových a pritom rozhorúčených nočných besied v Petrovci, či na Slovensku, iste by bol prekvapený, že sa všetko točilo práve o súkromnom a potom o verejnom, lebo to prinášalo zadosťučinenie a spokojnosť z dobre urobenej práce! A do takýchto vzájomných stretnutí sa neraz spontánne vpletali i krásne slovenské piesne, ktoré vtedy z vrúcnej duše spievala naša spoločná kamarátka – Kvetka a podporovali ju krásou hlasov i jej dcéry Slovenka a Margarétka. No Ľubica Bartalská, dlhoročná pracovníčka vtedajšieho Domu zahraničných Slovákov a potom aj riaditeľka odboru kultúry Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, je autorkou, spoluautorkou a zostavovateľkou mnohých knižných publikácií a odborných štúdií z oblasti dejín, života a kultúry krajanskej komunity Slovákov.

Je zostavovateľkou a jednou z autoriek publikácie Sprievodca slovenským zahraničím (2001), ktorá informuje o minulosti a súčasnosti slovenských komunít, ktoré sa v procese sociálneho vysťahovalectva a politickej i náboženskej emigrácie sformovali v 27 štátoch sveta.

Blízko spolupracovala aj so slovenským historikom Jánom Siráckym, petrovským rodákom, pri tvorbe publikácie Slováci vo svete 1 (1980), ktorá spracúva problematiku staršieho slovenského vysťahovalectva – od sťahovania poddaných na Dolnú zem v období feudalizmu a ďalší vývin slovenského osídlenia a život slovenských osadníkov do roku 1945 na území dnešného Maďarska, Rumunska, Srbska, Chorvátska, Bulharska a po prvej svetovej vojne i Poľska.

Bola jednou z autoriek publikácie Slováci vo svete 2 (1980), ktorú viedol František Bielik a v ktorej sa v populárno-vedeckých štúdiách sleduje masové vysťahovalectvo Slovákov do štátov západnej Európy a na kontinenty v zámorí.

Slovenské zahraničie jej odchodom utratilo nielen dobrú znalkyňu, ale aj vynikajúcu kamarátku a istýmsi spôsobom matku, lebo Ľubica Bartalská si tak veľmi vážila a milovala Slovákov, ktorí žijú mimo hraníc Slovenska. (jč)

| a, samozrejme, že sme sa hneď pridávali aj my ostatní, najmä Ľubka, Kvetkina a naša ďalšia kamarátka, Katka, nezaostávali hlasom ani Oľga, Marka, Zuzka, Jarmila, či Taňa. Kvetkina záhrada a plný stôl dobrôt žili s nami – našou prítomnosťou, spevom a neskutočne jemnou blízkosťou...

Hovorím a píšem: priam neskutočnou blízkosťou! A rovnako s plným srdcom a vrúcim citom ako vtedy v tých letných časoch u nás v Petrovci sa vedia zabaviť a porozumieť si priatelia všade, kde sa stretávajú, či je to už v Nadlaku, Békeščabe, Iloku, Josipovci, Prahe, alebo vo Varšave! A takéto udalosti sa neraz opakovali u Ľubky doma v Záhorskej Vsi alebo v jej byte v Lamači, a to hlavne v zime. V tomto roku som na matičných SNS márne čakala Ľubku – odišla do nemocnice, kde sa podrobila trom, či štyrom operáciám; prešiel október, aj tradičné Dni zahraničných Slovákov, prešla i knižná výstava Bibliotéka, potom Dni slovenskej literatúry a Stretnutia dolnozemských Slovákov, ale Ľubky nebolo. Cítila som, že naše stretnutie 18. októbra, keď som ju odišla pozrieť do nemocnice na Kramároch, je posledné, choroba ju už medzi nás nepustila! Pred dvomi rokmi v dobrej nálade prišla k nám, nadýchala sa petrovskej atmosféry, postretala známych, kamarátov aj kamarátky, bola aj v Pivnici, Novom Sade a nie tak dávno i v Iloku a Osijeku. Chystala sa prichádzať častejšie... Pred rokom celá vytešená zavítala na veľtrh kníh v Bratislave, na Bibliotéku, bola pri prezentácii kníh zahraničných Slovákov, pristavila sa pri ich stánku a srdečne sa zvítala so známymi, ktorých mala skutočne veľa!

Jej srdečný a priam chytľavý smiech lákal každého pridať sa k nemu, zasmiať sa spolu s jeho majiteľkou, ukradnúť si v tejto šedi života i malú smietku radosti. A Ľubka bola vždy plná ducha a miloty, vedela odľahčiť ťarchám na duši, a ak nie hneď rozosmiať, tak aspoň potešiť! A tak, ako sme sa v minulých rokoch tešili, že po úradnej ceste do Bratislavy, si necháme niekoľko dní aj pre seba, tohto roku sa nám to nepodarilo. Ba nedostali sme sa ani k Ľubkinej staručkej mame, ktorá vo svojom živote už prežila úžasné straty – najprv stratila manžela, potom syna, a teraz, 13. novembra 2014, neúprosná smrť jej vzala i dcéru! Ľubkina mama, milá starenka, kedysi obľúbená pani učiteľka v Záhorskej Vsi, keď sme zavítali k nim, vždy nás, Ľubkiných hostí, vítala s otvorenou náručou, akoby sme boli jej deti! Ba dovolila nám prisadnúť si k nej i na jej obľúbené miesto pod nahnutým starým orechom v pridomovej záhradke, kde rada s dcérou často sedávala! Avšak kým bola Ľubka v nemocnici, musela starenka do penziónu, nebol čas na sedenie pod orechom, ba ani vôbec netušila, že v jesenný deň – 13. novembra, opŕchajúce listy a posledné vtáky pred snežnou prikrývkou šuchotali aj pod jej oknami hlasno, ako tie v ich záhrade, a šepotali kruté správy; Ľubky už nebolo, v tento deň sa navždy rozlúčila so svetom a svojimi.

Od rieky Moravy, hneď za záhorskými záhradami s vysokým násypom, sťa vševedom času, odnáša rieka Morava pomalým prúdom nielen svoj, ale i náš čas a s ním i naše milé spoločné chvíle, ktoré sa už nikdy nezopakujú, ako sa z náručia vesmírnej hudby nikdy nevrátia medzi nás milé osoby, ktoré od nás odišli, najprv naša spoločná kamarátka Kvetka Benková a teraz i Ľubka Bartalská, s dušou mäkkou ako dolnozemský chlieb! •

" anna hansmanová| IN MEMORIAM

Slová rozlúčky s Pavlom Mučajim (11. 10. 1929 – 12. 10. 2014) „Tak veľmi, veľmi sme si zvykli na slnko, že tmu ani nevnímame.

Tak veľmi, veľmi sme si zvykli na lásku, že ju považujeme za samozrejmosť.

Tak veľmi, veľmi sme si zvykli na život, že keď príde koniec, nie sme schopní uveriť, že je definitívny, že je bodkou... za životom.” Áno, práve tak ani sme netušili a neboli sme pripravení na nejaký koniec, keď sme v pohode sedeli u Mučajiovcov pri oslave 85. narodenín nám milého človeka Pavla Mučajiho. No skutočnosť je drsná. Zároveň ale posmeľujúca, keď veríme, vieme a cítime, že to nie je definitívny koniec, že to nie je bodka, možno trojbodka. Lebo slnko, láska a spomienky na veľkého človeka sú večné, hoci navždy zostane prázdne miesto pri stole.

Milá rodinka, vážení prítomní, milí priatelia!

Spomienky, spomienky a čím menej patetiky, povedala som si. Pokúsim sa o to. Pavel Mučaji bol pre mňa najprv „pavúčik hrdina”. Fascinujúca nezvyčajná predstava dieťaťa, ktoré stretalo rozprávkových hrdinov v prvých svojich knižkách. Samotný autor tohto a iných hrdinov nášho detstva, básničiek či rozprávok, pán spisovateľ, chodil našimi koncami, našou ulicou, popred gymnázium – i mlieko od nás istý čas nosili Mučajiovci... O čosi neskôr stretávali sme sa na gymnáziu. Ja ako žiačka a on ako profesor slovenčinár. Aký to bol profesor!? – neviem celkom, priznávam – ale bola by som chcela, aby ma učil. Nestalo sa tak. Roky bežali, dostala som sa na gymnázium znova ako profesorka slovenčiny. Mentorom sa mi stal Pavel Mučaji. To bolo dobre, povedala som si. No ani dnes si neviem poriadne spomenúť, čo to konkrétne za mentorstvo bolo. Bolo to bezbolestné, vlastne bolo fajn. No evidentne ma to poznačilo.

Pavla Mučajiho som vždy vnímala ako umelca, spisovateľa, človeka onakvejšieho. Tie jeho básne, ale aj nekonečné pútavé rozprávania! Zažila som ho aj ako riaditeľa počas jeho druhého mandátneho obdobia. My v našom kabinete, odbornom aktíve, sme ho vari ani nevnímali ako riaditeľa. Ale on, náš kolega, ním bol! Vari mal dve riaditeľne: u seba vedľa sekretárky a u nás hore, kde sú kabinety slovenčiny a srbčiny. Boli to nezabudnuteľné chvíle, jedinečné. Bolo nám krásne. Nám tak blízky kolega a riaditeľ v jednej osobe vedel svojím zjavom, rozprávaním vytvoriť a dočariť takú atmosféru a pohodu, aká nemá obmeny (a hoci by sme hneď za dvermi mali inšpekciu). Potenciál umelca a majstrovstvo reči boli vždy jeho nevyčerpateľné zdroje. I keď dostať ho na literárny krúžok alebo podobné stretnutia nebolo ľahko. Iba ak nejakou výnimočnou príležitosťou pri jubileu, alebo keď vyšla jeho nová knižka, hoci Sládkovič bol neodmysliteľnou časťou jeho bytia a žitia. Tak ako knižnica, táto slávnostná sieň neraz ním ospievaná, celá škola, kolegovia, žiaci, celý Petrovec, naše polia, ľudia celej tejto zeme. Všetko to mal nadovšetko rád. Jeho láska bola neskutočná, nekonečná.

K tej láske preto ešte raz: Ako riaditeľ Pavel Mučaji bol na mojej hodine literatúry. Riaditeľ, spisovateľ, umelec dušou i telom, skúsený profesor literatúry v jednom – tretiaci – a ja.

Rozbor románu Živý bič prebiehal hladko (boli sme pripravení, ale aj spontánni), všetci sme boli v téme, snáď aj v obraze, boli sme si rovní, blízki, s žitím s postavami románu, ale aj s prítomným riaditeľom. Prirodzene, všetci na strane dobra, lásky, človeka. Veď čo, tréma-netréma aj riaditeľ je len človek. A celé to bolo o tom: o láske, o humánnosti a jej opaku, o človeku. A bolo to pekné, smelé. Aj vojnu, pohromy, tragédie mladí dokážu zvrtnúť na lásku. Hodina bola na tú dobu neštandardná, možno príliš uvoľnená. A bola pochválená.

Veľmi. Vtedy som bola v rozpakoch, nevedela som celkom prečo. Dnes áno, lebo viem, že Pavel Mučaji len a len človeka a lásku videl a chcel vidieť všade – ako tí moji tretiaci a ja – chcel velebiť človeka, odpúšťať mu, milovať ho, veriť mu... Človeka s veľkým Č. A lásku s veľkým L. Takého mám v pamäti Pavla Mučajiho: vždy a navždy vo funkcii ČLOVEKA. Preto tieto slová úprimnej vďaky a zároveň rozlúčky venujem človeku, ktorý je už teraz „za dúhou”, „pánu profesorovi z lásky”.

A tak nemôžem aj v túto chvíľu necitovať verše, ktoré nedávno napísal práve on, Pavel Mučaji – aj preto, aby som ubránila slzám, lebo (citujem): „Ešte sme doma neboli / A nezakúsili chleba /A pre náš príchod čakaný / Slávnosť je pripravená. Chór v bielu róbu odetý / Pripravuje krásnu nôtu / Anjeli ladia nástroje / Svätí na dvere klopú... Nemožno odchod odročiť / Aj keď je všetko stále tu / Aj tvoje slovo vzaté z rána / Aj nádej tkaná z úsvitu. Tak mocne stojíš pri mne / Sťa viera nádej hať / Lež keď sa potknem o trávy / Domov ma bez sĺz vyprevaď... Z domu ma bez sĺz vyprevaď.” (Pavel Mučaji: Ešte sme doma neboli) • Poznámka: Príspevok bol prečítaný na komemoračnej slávnosti 13. októbra 2014 v slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára v Petrovci.

9

|

"

ružena kraticová |

Fascinujúce a životné tempo K

eď som sa dozvedela o exzotickej návšteve Indonézie sme sa dozvedeli, čo sú to na Slovensku bundy (nie jakne) a návšteve amerického kontinentu, tak som mala mnoho a dlho sme o tom žartovali.

– Po skončení školenia mala si možnosť zamestnať sa? otázok pre mladučkú Katarínu Vlčkovú.

Mala som niekoľko ponúk v oblasti učiteľstva, ale keďže som – Prečo si sa rozhodla pre štúdiá na Slovensku?

Rozhodnutie, kam ísť a pokračovať vo vzdelávaní, určite po ukončení školenia chcela skúsiť niečo iné, skôr ako sa usanebolo jednoduché. Zostať doma a študovať buď v Belehrade, dím na dlhodobú prácu buď v Srbsku, alebo na Slovensku, rozhodla som sa tie ponuky odalebo v Novom Sade, alebo vycesmietnuť. tovať mimo Srbska a skúsiť niečo – Opíš svoje stretnutie iné. V tom čase som sa rozprávala s exotickou a pre nás ďalekou s ľuďmi, medzi ktorých patrí aj môj Indonéziou? Akí sú ľudia, príbrat, o tom, čo štúdium na Slovenroda, strava? sku vlastne ponúka. Nakoniec som Keď som sa rozhodla vycestovať sa rozhodla skúsiť, lebo medzištátdo Indonézie, vedela som, že to na dohoda medzi Srbskom a Slobude úplne iná kultúra a mentalita venskom ponúkala mnohé výhody ľudí. Nevedela som však, koľko sa – aj z finančného hľadiska, a aj bude líšiť od našej európskej. možnosť spoznať nových ľudí a žiť V okamihu ako som sa dostala na v prostredí, odkiaľ pochádzajú letisko v Jakarte, v ktorej žije vyše naše korene.

9 miliónov ľudí, ocitla som sa – Aké boli tvoje prvé dojmy v strede pozornosti a nevedela po príchode na Slovensko? som, ako sa mám správať, či sú Aj skôr ako som sa rozhodla ľudia priateľskí, či chcú pomôcť, štúdovať na Slovensku, krajinu Safari na východnej strane ostrova Jáva alebo ich len zaujíma komunikovať som niekoľkokrát navštívila. Avšak Nitru som dovtedy ešte nepoznala. Prekvapilo ma to malé s bielou, blond babou. V Jakarte som však zostala len jednu mesto s toľkým počtom študentov. Neoľutovala som, že som si noc a hneď na druhý deň som pokračovala v ceste na východnú vybrala práve Nitru, lebo stále si myslím, že je život v malom meste so skvelým geografickým umiestnením lepší ako život v akejsi metropole. Všade sa dá prísť pešo, sú mnohé parky a iné zelené plochy a je tu aj krásna rieka. Pre mladých ľudí sa to môže pozdávať ako nudné mesto, ale v tomto prípade nie je.

Stále sú nejaké festivaly, happeningy, a keď aj nie sú, tak je množstvo barov, klubov, kde sa môžu stretnúť mnohí študenti a pracujúci mladí ľudia.

– Mala si možno nejaké anegdotické zážitky, nedorozumenia?

Keďže je naša slovenčina v Srbsku ovplyvnená inými jazykmi, na začiatku boli všelijaké nedorozumenia. Mnohé si už ani nespomeniem, ale stále sme sa s kamarátmi smiali na svojich chybách. Jeden prípad: Išli sme s kamoškou do obchodu pozrieť zimné bundy. Keďže u nás bunda znamená niečo iné, nemysleli sme si, že jej ekvivalentom je naša „jakna” a stále sme sa obchodníčky pýtali, či nemajú „jakne” lebo bundy u nás mladé ženy nenosia a my ich proste nepotrebujeme. Nakoniec Najväčší hinduistický chrám Prambanan YOGUAKARTA

Študenti na fakulte urobili poster pre Katarínu

10

Jávu, do mesta Malang. Tu ma privítali študenti, s ktorými som potom pracovala na univerzite. Indonéziu by som opísala ako krajinu protikladov. Na jednej strane sú krásne, zelené a kvetinové plochy, nedotknuté pláže a zvieratá žijúce vo svojom prirodzenom prostredí. Na druhej strane veľké miesta sú zvyčajne veľmi špinavé, riečne korytá naplnené odpadom, a zvieratá, ako sú napríklad opice, zatvorené v klietkach, ktoré môže hocikto kúpiť. V Indonézii som ochutnala ovocie, o ktorom som dovtedy nikdy nepočula.

Indonézania sú veľmi chudí, lebo sa správne stravujú. Namiesto chleba majú ryžu, sóju, a mäso takmer ani nekonzumujú. Zbožňujú štipľavú stravu, ktorú jedia prstami, pritom radi pijú vodu, čaj alebo kávu. Alkohol tu však zriedkavo môžete kúpiť, lebo je to moslimská komunita. Ako moslimovia musia nasledovať určité pravidlá, a to znamená, že ich nebudete vidieť v kratašoch, plavkách (aj keď sa nachádzajú na pláži), mnohé ženy majú schované vlasy, modlia sa 5-krát denne a svoj život venujú najviac bohu a rodine. Mala som príležitosť

|

Najväčšia mešita v Malangu (Katarína je sprava)

zúčastniť sa aj na indonézskej svadbe, lebo môj veľmi dobrý kamarát sa práve vtedy ženil. Bolo veľmi zaujímavé vidieť všetky ich zvyky a obliecť si ich tradičný kroj. Cítila som sa ako skutočná indonézska žena.

Najviac ma medzitým prekvapili ľudia.

Usmiati, milí, skromní a ochotní pomôcť – to sú Indonézania.

Tiež majú nesmierne veľký rešpekt voči bielym ľuďom. Pracovala som na univerzite ako učiteľka anglického jazyka v klube angličtiny a bola som prekvapená z ich úprimného šťastia, že ma tam majú. Toľko boli šťastní, že som prišla práve do ich krajiny, že chceli, aby som sa tam aj zamestnala a zostala žiť. Bola som veľmi vďačná za tú ponuku, ale chcela som skúsiť zase niečo iné.

– Sama si vyberáš destinácie, alebo ťa zasielajú podľa potreby?

Na stáž v Indonézii som sa prihlásila cez študentskú organizáciu AIESEC, a funguje to takto: Prešla som pohovorom, dali ma do systému, v ktorom som si vytvorila svoj profil (opísala

Katarína na indonézskej svadbe (prvá zľava)

som svoje zručnosti a skúsenosti, akú prácu by som uprednostňovala atď.). Keď som splnila všetky podmienky, nasledovalo hľadanie práce, čiže destináciu a prácu som si vyberala sama.

V systéme som videla, čo kedy ponúkajú, a keď ma ponuka zaujala, písala som emaily do tých krajín a čakala na odpoveď.

Keď mi odpovedali na email, dohodli sme sa na pohovore a po ňom mi písali, či ma akceptujú alebo nie. Aplikovala som do troch krajín: Maďarska, Fínska a Indonézie. Akceptovali ma do všetkých troch krajín, tak som si musela vybrať. Nakoniec som sa rozhodla pre Indonéziu, lebo ma zaujala ich pracovná ponuka a chcela som zažiť niečo úplne odlišné, ako je naša Európa.

– Bolo niečo, čo ťa prekvapilo vo Virgínii?

Keďže som najprv navštívila New York, Virgínia ma prekvapila hlavne tým, že je konzervatívna. Rodinné povinnosti sú tu

" ružena kraticová

|

veľmi dôležité a zabezpečiť deťom všetko, čo potrebujú, je tou najväčšou povinnosťou. Vo Virgínii je mnoho tzv. predmestí, kde žije väčšina rodín. Prekvapili ma tu rodinné domy, ktoré sú takmer všetky rovnaké. Keby ste tu chceli niečo zmeniť na vašom dome, museli by ste dostať povolenie. Keďže sú domy a ulice identické, človek sa veľmi ľahko stratí, čo sa, musím si priznať, niekoľkokrát stalo aj mne. Americké diaľnice sú tiež veľmi veľké a na začiatku som mala problémy zapamätať si, ako a kam prísť, ale už si pomaly zvykám na tzv. americký životný štýl.

– O koľko detí sa staráš v tej rodine, v ktorej pracuješ a čo je vlastne tvojou úlohou?

Starám sa o tri deti a mojou povinnosťou je pomáhať im so všetkým, čo potrebujú. Hlavne ich pripravujem do školy, chystám obed, kým sú v škole, mám aj iné povinnosti, a keď prídu zo školy, robíme domáce úlohy a občas ich zaveziem na rôzne tréningy.

– Predpokladám, že máš voľný čas, nuž ako ho tráviš?

Voľný čas trávim buď s rodinou, s ktorou mám veľmi dobrý vzťah, alebo s kamarátmi, ktorých som tam spoznala.

S kamarátmi často navštevujeme Washington DC, lebo ako mesto ponúka kultúrne zážitky. Sú tu mnohé múzeá, galérie, parky a ďalšie turistické miesta.

Večer zvykneme navštíviť bary a kluby.

– Nemáš nostalgické pocity?

Vzala si si niečo so sebou, aby ti pripomínalo Padinu?

Keďže som si už zvykla bývať ďaleko od Padiny, nemám často nejaké nostalIndonézske dievča v slovenskom kroji gické pocity. Jasné, že mi chýbajú rodina a kamaráti, ale túto skúsenosť beriem ako zážitok, na ktorý si budem spomínať do konca života. Jediné, čo mám so sebou, aby mi pripomínalo milých ľudí, sú fotografie, ktoré si rada občas pozriem.

– Čo ťa fascinuje v Spojených štátoch amerických?

Spojené štáty je veľky pojem a v mnohých veciach sa tam líšia štát od štátu. Hlavne ma fascinuje kultúrna rôznorodosť.

Takmer všetci Američania majú európske a iné korene a veľmi ma zaujímajú tie rozprávky. Tiež je fascinujúce ich životné tempo. Všetci sa stále niekam ponáhľajú, čo znamená, že premávka je veľmi hustá. V USA sa nikam nedostanete bez auta a takmer každá rodina má aspoň dve. Je tu aj jeden zaujímavý protiklad týkajúci sa stravovania. Všetci vieme, že USA sú známe tzv. fast foodom, čo je veľmi nezdravá strava, ale je tu najlacnejšia, takže mnohí ľudia navštevujú také reštaurácie.

Na druhej strane niektorí veľmi dbajú na stravu, kupujú iba organické veci a počas leta na ulici vidno hrozne veľa ľudí, ktorí športujú.

– Aké sú tvoje plány do budúcna?

Tento rok v USA sa budem snažiť naplno využiť. Dúfam, že navštívim všetky miesta, ktoré chcem vidieť, a spoznám mnohých ľudí. Je možné, že tu zostanem aj dlhšie, ak sa mi bude veľmi páčiť. Plánovala som síce ísť na ešte jednu stáž, podobnú tej v Indonézii. Tentoraz však by som išla na pracovnú platenú stáž, ktorá by trvala najmenej šesť mesiacov. Ako destináciu by som si rada vybrala niektorú krajinu v Južnej Amerike. •

11

|

" anna legíňová |

Domorodci a Vladimír Fulmek

Hostka a hostiteľ pán Beláni

Nemecko-slovensko-srbský pohľad na Austráliu

M

anželia Fulmekovci, taká trošku netradično-tradičná dvojica, plná lásky a porozumenia, žije v Nemecku, v Berlíne, už 44 rokov. Jeden člen tej dvojice je rodom z Kysáča (pán Vladimír) a druhý rodom zo Slovenska, zo Stupavy (pani

Mária). Žijú taký netradičný a dobrodušný život.

Dobrodušný ohľadom cestovania... Každoročne sa niekam vyberú... Neblednú spomienky na návštevu v Austrálii u Jána a Anny Belániovcov, pivnicko-petrovskej dvojice, ktorá 57 rokov obýva tento

Mária Fulmeková pri BELANI BUILDERS

Symbol Austrálie

Mám zaujímavé zvieratko

Ranč Belániovcov

12

|

Pivnický etno dom v Austrálii, ktorý si postavili Belániovci... nostalgia domova

" anna legíňová |

Vnútro pivnického domu na ranči

fantastický kontinent. Pracovne a rodinne zakotviFulmekovci si pozreli aj slovenský dom v Laverli Belániovci na neznámom teréne a podarilo sa im tone, Sydney, Melbourne, Adelaide, svetovú metto. V Lavertone majú úspešnú firmu BELANI BUIL- ropolu opálu – drahokamu všetkých drahokamov DERS, čiže stavajú súCoober Pedy a iné... a kromné domy... a nepošepli mi, že vraj tam možno zaobísť ani ranč, žijú „bývalí Juhoši” bez ktorého si tunajší Srbi, Chorváti, Slováobyvatelia nevedia život ci... predstaviť...

Je tam vybudovaná No aká by to bola aj pravoslávna cirkev...

Austrália bez rančov?

Slováci sa môžu popýNepozrieť si takú zaujíšiť slovenským evanjemavosť by bola veľká lickým kostolom... a škoda... a keď je pritom v Melbourne sú zaujíneobyčajný, tak ešte mavé figúry na moste... väčšia!

Bleskurýchla preManželia Belániovci chádzka Austráliou a zású nezvyčajní tým, že žitkami jednej rodiny z miest, ktoré navštívili, sa končí... Aby sa niečo Zaujímavé sošky... prinášali si vodu z riek zapáčilo, niekedy stačí a zástavy... ako pamiatku na pobyt. Každý náv- len okamih... Sto slov nemá takú hodnotu akú má števník ranču sa podpíše do sviežeho betónu čer- jeden obrázok... A keď vám každý z týchto obrázstvo pripraveného pre neho... s dátumom a neja- kov povie sto slov namiesto mňa, tak budem spokým citátom alebo venovaním... Aby sa nezabudlo! kojná. • Zaujímavá idea pre budúce generácie! Veď treba (Fotografie sú z archívu byť kreatívny – a Belániovci tým sú! manželov Fulmekovcov.)

Austrálsky západ slnka

Pozdrav z ranča

13

|

" & juraj berédi-ďuky |

Zveľadenie vzdelávacieho procesu

N

ový školský rok sa na Základnej škole Jána ktorí vo vzdelávaní pokračujú na stredných školách.

Kollára v Selenči začal s novou riaditeľkou V novom školskom roku 2014/2015 je 240 žiakov, školy. Na vypísaný súbeh v apríli 2014 prišli dve v každom ročníku sú dve triedy. Žiaci od prvého po prihlášky, ktoré spĺňali všetky požiadavky. Aktuál- štvrtý ročník dostali potrebné učebnice zdarma. na riaditeľka PaedDr. Svetlana Zolňanová a profe- Školský rok sa každoročne začína príležitostným sorka srbčiny Katarína Vrabčeniaková sa uchádza- programom pre prvákov, ktorý pripravia žiaci štvrli o priazeň kolektívu na nasledujúce štyri roky, tého ročníka a žiacky orchester. Pri tej príležitosti koľko trvá mandát riaditeľa. Kolektív hlasoval za prváčikovia dostanú aj darčeky, ktoré zabezpečuje profesorku VrabčeniakoObec Báč. Do akcie zavú a keďže podľa platbezpečovania školských ných zákonných predpipotrieb pre sociálne ohrosov na voľbu riaditeľa zených žiakov sa zapája nestačí iba vôľa kolektíaj Obecná organizácia vu, ale treba získať súČerveného kríža. hlasy patričných inštitúNa škole jestvuje aj cií, muselo sa o súhlas osobitná kombinovaná medziiným požiadať aj trieda pre žiakov siedNárodnostnú radu Rómeho a ôsmeho ročníka, ako aj možnosť predĺžemov a Národnostnú radu ného pobytu. Niekoľko slovenskej národnostnej žiakov učivo zdoláva podmenšiny. Všetky inštitúľa individuálneho vzdecie, ktoré mali dať súhlas Katarína Vrabčeniaková lávacieho plánu a progk voľbe riaditeľky, rešpektovali vôľu kolektívu a bodka za celým postu- ramu. Týmto žiakom pri zdolávaní učiva pomáhajú pom bola daná súhlasom Školskej správy z Nového pedagogickí a personálni asistenti a školský kolekSadu. Tak sa od 1. augusta 2014 novou riaditeľkou tív má nádej, že priaznivo vyrieši prijatie do zastala prof. Katarína Vrabčeniaková. Prof. Vrabče- mestnania práve jedného takého asistenta v noniaková pracuje na základnej škole od začiatku vom školskom roku. svojej práce až dodnes. Bola štipendistkou Obce Pomocná služba, podľa slov riaditeľky, cez letné Báč a na Filozofickej fakulte v Novom Sade získala prázdniny nezaháľala a kompletne olíčila celú škodiplom profesorky srbčiny. Žije v Selenči, je man- lu, takže je osviežená aj vďaka sponzorom, ktorí želkou a matkou dvoch dospelých synov. Za svoju poskytli potrebný materiál na tieto práce.

Kolektív na škole zostáva v takom istom zložení nezištnú prácu získavala rôzne uznania Ministerstva osvety a Obce Báč (Svätosávske uznanie ako aj minulý školský rok. Snažia sa zamestnať aj Obce Báč). Jej žiaci na súťažiach zo srbčiny dosa- nové nevyhnutné kádre a problém je aj s neodborhovali pozoruhodné úspechy a zúčastňovali sa aj ným neslovenským zastúpením niektorých predna republikových súťažiach a prinášali si najvyššie metov pre nedostatok kádrov pre slovenské školy. ocenenia.

Tak ako aj v iných školách, aj v selenčskej je neusRiaditeľka Vrabčeniaková pripomenula: „Riadi- tály pokles počtu žiakov. Zdokonaľovaniu učiteľov teľ školy by mal byť prvý medzi rovnoprávnymi, sa bude venovať aj do budúcna pozornosť. Škola prístupný každému a vždy by mal mať pochopenie má zabezpečené prostriedky z Pokrajinského seka trpezlivosť pre každý problém. Nemal by vnášať retariátu pre vzdelávanie, správu a národnostné tenzie do kolektívu a maximálne by mal pracovať spoločenstvá na organizáciu vzdelávacieho semina zveľaďovaní výučby a medziľudských vzťahov nára. Na škole sa taktiež pripravujú projekty, v kolektíve. Riaditeľ školy má byť pre kolektív, s ktorými sa škola uchádza o potrebné prostriedky a nie kolektív pre riaditeľa.” Jej vytýčeným cieľom na zveľadenie vzdelávacieho procesu a kúpu noje, aby každý člen kolektívu s radosťou chodil do vých názorných prostriedkov do kabinetov. práce, čo by malo ovplyvniť a prispieť k lepším Zo slov riaditeľky Vrapčeniakovej môžeme výsledkom v práci v škole. uzavrieť, že škola v novom roku štartovala úplne Riaditeľku K. Vrabčeniakovú sme poprosili, aby pripravená, a ak sa aj vyskytnú menšie problémy, sa zmienila o minulom školskom roku. Ako pove- dúfajú, že ich úspešne vyriešia, ako aj doteraz, dala, podľa nej bol úspešný. Ôsmy ročník skončili a že vcelku aj kolektív, aj žiaci budú v novom škola úspešne zdolali záverečnú skúšku tridsiati žiaci, skom roku spokojní. • 14

|

"&

michal gombár|

životný príbeh (2)

Óda na manželskú oddanosť alebo – Ilijova Zuzana, Zuzanin Ilija

R

oky sa míňali, svetové udalosti „veštili” možnosť nového svetového požiaru. Splnilo sa. Celé toto územie okupovali maďarské vojská. V úsilí zosilniť maďarskú etnickú prítomnosť okupant sa rozhodol všetkých prisťahovalcov zo Stepanovićeva a Tankosićeva poslať do vyhnanstva. Keď sa to dopočula Zuzana, energicky sa postavila proti odchodu do Srbska.

Vyhlásila, že je ona Slovenka a dožaduje sa, aby so svojou rodinou bola vysťahovaná na Slovensko. Spätná správa hovorila, že sa musí tam ísť, odkiaľ sa prišlo. V dlhej karaváne utečencov vyhnancov boli i Jonovićovci.

Až príliš málo sa toho zmestilo do ich sedliackeho voza. Opustili Zuzana Jonovićová, rod. Filipeková dom, nechali celý domový náby(1896 – 1978) tok, celkovú garderóbu rodiny, pracovný inventár, domáce zvieratá, potravinové zásoby... všetko napospas, nevedno komu...

Neskoršie maďarský okupant doviezol sem svojich prisťahovalcov. Hanlivo ich Kysáčania volali „Čángoši”...

Obe dediny dostali spoločné meno Hortivár.

Vojnové časy Jonovićovci prežili v Srbsku, v dedine Saraoci, v nedostatku, vo veľkej biede. Spolu so svojimi, s príbuznými, s priateľmi sa podieľali na všetkom tom zlom, čo vojna ľuďom prináša.

oOo Konečne sa skončila i vojna. Mierové pomery boli ešte rozhárané, avšak Ilija na to nedbal. Odišiel do svojho Tankosićeva i do Kysáča. Zastihol tam príšernú skutočnosť... Z ohrady okolo domu ani len stĺpy nezostali, po uličných vrátach ani stopy, v dome nijaký nábytok, nebolo načo si ani sadnúť a ani o niečo sa oprieť... Nikde stopy po domových veciach a pracovnom náčiní... Keď sa predsa ako-tak dostal na povalu, aj tam prázdnota... v blesku mu mysľou preletelo, čo všetko na nej zanechali... Keď zadovážil čo-to, aby sa dalo sedieť, spať

Aj v záhrobnom živote spolu: Zuzana a Ilija

a najesť, pozval svojich... teraz už naozaj domov, do Tankosićeva. Ako ten zázračný vták Fénix, čo sa rodí z vlastného popola, i oni sa zotavovali a obnovovali, začínali život odznovu... Avšak u Jonovićovcov ani toho zázračného popola nenašli...

Keď sa už ako-tak zmohli, aj ich život „cválal” ďalej.

Plynuli roky, desaťročia... Konečne prišlo životné šťastie.

Dostali všetko to, o čo boli v predošlom živote ukrátení.

Honobí, kupuje sa všetko to, o čom sa kedysi mohlo iba sniť... Dcéry sa vydávajú a so životnými partnermi si zakladajú svoje rodiny. Syna Petra presvedčili, že sa z ich rolí bude môcť slušne aj v budúcnosti žiť. A tak Peter pomaly odmieňa rodičov vo veľkých roľníckych robotách...

Ilija a Zuzana spomínajú, že svoje spoločné šťastie celkom náhodile začali dávno na Slovensku.... a ku jeho koncu sa blížia v Srbsku. Vychutnávajú sladkosti spoločného života, trampoty Ilija Jonović (1893 – 1974) ťažkého života sa ponorili do zabudnutia. Listujú v tom, čo ešte chceli, a i v tom, čo im akosi cez „prsty pretieklo”... Ženbou syna dali svoj ďalší príspevok v zachovaní rodiny a jej tradície... Bolo im dopriaté dožiť sa časov, keď polia začali hojnejšie odmieňať vloženú prácu a nemalé fyzické úsilie. Dožili sa časov, keď roľnícka existencia sa stala blahodarnejšou a vari i ľudskejšou.

Do života správne usmernili trojčlenné potomstvo.

Tak sa životná cesta americkej robotníčky, ale i študentky Zuzany Filipekovej, nadstavala v hodne pozmenenom tvare a obsahu... Jej spoločný život s Ilijom Jonovićom nadobúdal ráz pútavého románu, aby sa hneď potom dvojica ocitla v početných ťažkostiach, naoko bez východiska, keď život prerastal v krutú drámu... Za prekvapenie stojí fakt, že v tej dráme boli celý ten čas akosi vyrovnaní, vždy plní seba, svojsky sa pasujúc v bežnom životnom zotrvávaní. Rozuzlenia tej drámy, tých osudov boli rôzne... Ale v drámach to v mnohom závisí od režisérov... Ich režisérom bol život... niekedy príjemný, niekedy krutý... ŽIVOTE! ŽIVOTE!... Čo si to spravil, čo si to tým mladým ľudským bytostiam pripravil...

ON, narodený ako Srb, ONA, narodená ako Slovenka.

ON pravoslávneho vierovyznania...

ONA katolíckeho...

Vrhol si ich do náručia a oni – prekvapení šťastím – pokračovali v dvojici.

Pekelným ťažkostiam boli vystavení, ale nikdy neboli rozdvojení.

Nikdy bez východiska – na všetko pripravení.

Spoločný život žili... ... a takmer navlas rovnako ho prežili... • 15

|

&

mária vršková

|

Rozhovor s majstrom sveta alebo Najlepšie klobásky sú z Petrovca

K

aždý deň sa pohybuje medzi železami v posilňovni, tvrdo na sebe pracuje a trénuje ďalších športovcov, no zároveň je tento svalnatý muž skromným, láskavým pomocníkom, ktorý vie poradiť, povzbudiť a ukázať správnu cestu k úspechu tým, ktorí to potrebujú. Majiteľa fitnesscentra v krásnom historickom a kúpeľnom meste Bardejov na východe Slovenska som spoznala pred pár rokmi, keď som sama potrebovala pomoc.

Vtedy som ešte netušila, pred kým stojím. Po piatich týždňoch intenzívnych stretnutí sme sa skamarátili a spoznala som v ňom milého, vtipného človeka, cieľavedomého bojovníka a ozajstného anjela. Na Srbsko má veľmi pekné spomienky, súťažil aj v Báčskom Petrovci, kde jedol najlepšie klobásy na svete. A to ostatné o sebe a o powerliftingu nech nám porozpráva on sám.

Marcel Matej (nar. 1972), majster sveta a Európy v tlaku na lavičke. Športoval si odmalička?

Cieľavedomý úspešný Ako si sa dostal k powerliftinmladý muž Marcel Matej gu?

So športom som začal ako 8-ročný v prípravke futbalistov klubu Partizán Bardejov. Futbalu som sa venoval desať rokov, hrával som ligu, bol som pravý obranca a asi som bol ozaj dobrý, lebo ma predčasne vybrali reprezentovať starší dorast a vyššiu ligu. Aj keď som bol celkom úspešný, stále mi niečo chýbalo – a to nejakým výrazným spôsobom presadiť svoje individuálne schopnosti. Cítil som, že je vo mne niečo, čo musím odkryť a čosi silné ma ťahalo inde. Zakotvil som v posilňovni. Bola to stará posilňovňa, v ktorej sa nekúrilo, v zime sme cvičili v čiapke, vetrovke a rukaviciach. Chodieval som tam 4 km pešo každý deň okrem víkendu. Tak som sa dostal k powerliftingu. Trénovať som sa naučil sám podľa starej socialistickej publikácie, ktorá tomuto športu raz mesačne venovala jednu stránku. Čítal som si to neustále dookola a niečo som sa naučil aj od starších cvičencov. Čo je to vlastne powerlifting?

Po slovensky silový trojboj, pri ktorom sa dvíhajú ťažké závažia. Skladá sa z troch disciplín – drep, tlak na lavičke a mŕtvy ťah. Maximálny výkon v drepe nám prezentuje silu nôh, tlak na lavičke odhaľuje maximálnu silu vrchnej časti tela (hrudník, ruky, ramená) a pri mŕtvom ťahu sa ukáže sila chrbta. Najlepším sa stáva ten, kto nadvíhal najviac kg v súčte všetkých troch disciplín. V tomto športe som sa našiel a cítil som, že je to cesta presne pre mňa. Zapáčil sa mi preto, lebo je podľa mňa jediným športom na svete, kde človek musí v krátkom okamihu ukázať maxiMatejovo fitnesscenttrum málnu fyzickú silu, je plné pomôcok na cvičenie a to sám, bez cu-

16

dzej pomoci. Ostatné silové súťaže sú o vytrvalosti, to je iné.

V powerliftingu sa v každej disciplíne ide iba na jedno opakovanie, preto pretekár dáva do každého zdvihu absolútne maximum.

Kedy si začal súťažiť?

Prvú súťaž som absolvoval v 18 rokoch, a to na oblastných majstrovstvách. Vážil som vtedy 66 kg a zodvihol som v drepe 135 kg, v tlaku 85 kg a v ťahu 170 kg. Potom som sa venoval najmä tlaku na lavičke a pri váhe 100 kg som dosiahol výkony 340 kg v drepe, 250 kg v tlaku a 300 kg mŕtvy ťah. Tlak na lavičke je disciplína, ktorá má svoje vlastné majstrovstvá Európy a sveta, pretože sa jej venuje množstvo záujemcov. Veď lavička na tlaky je súčasťou každého fitnesscentra, takže každý kto chodí do fitka, určite tento cvik pozná. V tomto športe sa mi podarilo preraziť až na prvé miesta. Stal som sa majstrom Európy a presne po 20 rokoch od mojej prvej súťaže som sa stal majstrom sveta.

Vytvoril som svetový rekord v hmotnostnej kategórii do 100 kg výkonom 308 kg a teší ma, že ešte stále nebol prekonaný. Musím povedať, že tento šport má svoje čaro, Príprava na súťaž veď držať v rukách cez 300 kg nad sebou a skrotiť ich, to je celkom slušný adrenalín. Pretekár je odkázaný len na svoje vlastné schopnosti a v krátkom okamihu musí zo seba dostať maximum. Vyžaduje si to silu, kopec odvahy a dobrú techniku. Čo ťa viedlo k tomu, že si si sám založil fitnesscentrum?

Bolo to pred dvadsiatimi rokmi. V tom čase u nás v meste nič také nebolo. Hlavným spúšťačom, prečo som fitko otvoril, bola láska k športu a veľká chuť podeliť sa s ľuďmi o moje skúsenosti, motivovať ich a pomáhať im.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň, keď si doma?

Ráno vstávam o 4.30 a idem do fitka. Prví zákazníci prichádzajú okolo piatej. Som s nimi doobeda, takže tam aj raňajkujem. Na obed si dám pauzu, idem von a od 14 do 18 zase pracujem vo fitku. Spať chodievam okolo desiatej.

Aké najväčšie úspechy si doteraz dosiahol? A čo by si ešte v rámci športu chcel dosiahnuť, máš nové ciele?

Mojím najväčším úspechom bol svetový rekord 308 kg v kategórii do 100 kg, ktorý doteraz nikto neprekonal. V tomto športe som dosiahol všetko, čo som dosiahnuť chcel. Teraz to robím pre radosť a aj keď už nie som najmladší, teší ma, že stále zdolávam o 15 – 20 rokov mladších súperov.

Vo svojom fitnesscentre vedieš aj redukčné kurzy a pomáhaš ľuďom, ktorí chcú zmeniť svoju postavu, aj životný štýl. Máš veľa klientov a dosahujú úspechy? Porozprávaj nám, ako prebieha tento kurz?

Ročne príde okolo sto nových ľudí, možno tak 15 ľudí mesačne. Chodia za mnou nielen kvôli chudnutiu, ale aj kvôli zdravot-

| ným problémom, bolestiam chrbta, po operáciách a tiež chudučkí ľudia, ktorí by chceli pribrať. Každému pripravím individuálny tréning podľa toho, čo potrebuje. Pri vstupnom pohovore si jasne určíme cieľ, na základe ktorého sa snažím počas piatich týždňov zmeniť kondíciu, stravu, postavu klienta.

Vysvetľujem však, že päť týždňov je iba štart k zmene a rozhodujúce je, čo bude ďalšie dva mesiace. Mnohí ľudia to pochopili a dosiahli želané úspechy. Ale nájdu sa aj takí, ktorí berú tento kurz ako určitý časový úsek, ktorý musia pretrpieť a potom sa vrátia k starým návykom, čo je veľká škoda.

Poradíš nám nejaký recept, hlavné zásady, čo treba dodržiavať, ak chce človek schudnúť?

Poradiť recept alebo hlavné zásady je veľmi jednoduché, sú o tom plné stránky v časopisoch alebo na internete. Šport ma naučil robiť veci na sto percent alebo ich nerobiť vôbec. Skôr, ako klientovi v strave pripravím zmeny, najprv ich sám vyskúšam, ochutnám. Často ma bolí hlava, keď počúvam výhovorky „brokolica mi nechutí, mrkvu neznášam, rybu nemôžem…”.

Vtedy som na klienta aj trochu tvrdší a pýtam sa ho, či chce pre seba ozaj niečo urobiť, alebo prišiel za mnou len z nudy. Recept je jednoduchý – všetko začína od obrovského chcenia zmeniť sa. Bez toho nebude mať úspech ani ten najprecíznejší tréningový či stravovací plán. Pravým spúšťačom je motivácia. Daj do toho srdce a telo pôjde za ním...

Vďaka súťažiam si veľa cestoval. Dá sa pospomínať, kde všade si bol a ktoré krajiny ťa najviac oslovili? Áno, nacestoval som sa dosť. Najviac ma oslovila India a mesto Dillí, nielen preto, že sa tam konali moje prvé majstrovstvá sveta. Veľmi sa mi tam páčilo samotné prostredie a domáci ľudia, bol to pre mňa silný zážitok. Veselú príhodu mám z Floridy, kde sme po súťaži majstrovstiev sveta navštívili známu pláž. Vyzeralo to tam presne ako zo seriálu Baywatch.

Vychudnutí plavčíci prišli za nami a pýtali sa, čo majú robiť, aby mali tiež také vypracované „kocky” na bruchu. Páčilo sa mi aj vo Francúzsku, Monte Carle, Saint Tropez. Mám však aj smutné spomienky na ruské mesto Togliati, kde sme počas nášho pobytu zažili teroristický útok. Ten sa stal len pár metrov od nášho hotela. Autobus, ktorý bol plný ľudí a detí, vybuchol.

Nikto z cestujúcich nemal šancu prežiť, všetci na ulici plakali.

Naša súťaž potom prebiehala pod prísnou kontrolou ozbrojenej polície.

Bol si aj v Srbsku. Čo si tu robil, aké mestá si navštívil?

V Srbsku som bol na medzinárodnej súťaži v Báčskom Petrovci. Mal som ísť aj do mesta Knjaževac, kde sa konali maj-

Redukčný kurz výsledky hovoria za všetko

&

mária vršková |

Matej priamo v akcii tlak na lavičke

strovstvá Európy, ale na poslednú chvíľu som to musel zrušiť.

Poslal som tam však mojich zverencov a tí si z Knjaževca doniesli zlaté medaily.

Ako si sa cítil medzi Slovákmi v Srbsku? Čím ťa zaujalo miesto a ľudia?

Cítil som sa tam ako doma, bol to veľmi krásny pobyt.

Nikde na svete som nejedol lepšie klobásky ako v Petrovci.

Bolo zaujímavé sledovať, ako nám vysvetľujú celý postup prípravy a výroby a boli na to aj právom hrdí. Vytvorili si dokonca aj svoje majstrovstvá vo výrobe klobás, podobne ako na Slovensku existujú majstrovstvá vo varení bryndzových halušiek. Čo ťa ešte baví okrem športu? Čomu sa venuješ vo voľnom čase?

Mám osemročnú dcérku, voľný čas rád trávim s ňou. Tiež si rád zájdem do prírody a do wellness centra.

Aké máš plány do budúcnosti?

V roku 2015 by som sa chcel zúčastniť na majstrovstvách sveta v Londýne, ani nie tak preto, aby som prekonával svetové rekordy, skôr si chcem zasúťažiť v skvelej atmosfére pri skvelých ľuďoch.

Chystáš sa opäť aj do Srbska?

Určite áno. V roku 2015 sa chystám zase do Báčskeho Petrovca a o rok neskôr do mesta Niš, kde sa budú konať majstrovstvá sveta. Veľmi sa na to teším, aj keď ešte neviem, či tam pôjdem ako súťažiaci alebo „len” ako tréner. Čoskoro sú tu Vianoce. Ako zvykneš tráviť tento sviatočný čas?

Je to pre mňa najkrajší sviatok v roku.

Som s rodinou, so svojimi najbližšími. Tradície dodržiavam na sto percent a už teraz sa teším na Štedrý večer, spoločnú modlitbu a večeru. Poslušne zjem, čo mi na tanier naloží moja mama a nie je toho málo, máme až osem chodov. Takúto večeru budem dodržiavať každý rok ☺. Čo by si na záver odkázal čitateľom časopisu Rovina?

Ak chcete niečo dosiahnuť, musíte to najprv veľmi, veľmi chcieť. Musíte si to každý deň želať a túžiť po tom. Treba si veriť a myslieť pozitívne. Držím vám prsty. Ja som sa stal majstrom sveta v powerliftingu, no každý z vás sa môže stať sám sebe majstrom, keď prekoná strach, lenivosť či negativitu. A opakujem, ak do niečoho vložíte celé svoje srdce, telo pôjde za srdcom. Ďakujem za zaujímavé rozprávanie. •

17

festival

|

&

michal ďurovka

|

11. FESTIVAL ZUZANY KARDELISOVEJ V KYSÁČI

Živý záujem o divadlo V

Kysáči v dňoch 7. až 9. novembra 2014 sa uskutočnil 11. Festival Zuzany Kardelisovej, festival ochotníckych divadelných súborov s inscenáciami zobrazujúcimi postavenie a poslanie ženy v spoločnosti. Organizátorom bola ustanovizeň pre kultúru, informovanie a vzdelávanie Kultúrno-informačné stredisko Kysáč. V piatok 7. novembra napoludnie pietnou pamiatkou pri hrobke Zuzany Kardelisovej na kysáčskom cintoríne hŕstka ctiteľov položila kvety na hrobku tejto herečky a režisérky, podľa ktorej je festival pomenovaný. Večer v úvodnom otváracom programe, v réžii Jána Privizera, účinkovali kysáčski divadelníci. Moderátorom bol Branislav Čeman a v mene poroty sa prihovoril predseda Tibor Kubička. Vlaňajšia nositeľka Ceny Zuzany Kardelisovej za najlepšie stvárnenie ženskej postavy Mária Koruniaková z Kulpína mala česť otvoriť tohtoročný ročník festivalu.

Odborná porota pracovala v zložení: Tibor Kubička – režisér z Martinského divadla zo Slovenskej republiky, Zuzana Tárnociová – herečka a režisérka z Báčskeho Petrovca a Michal Ďurovka – akademický maliar a novinár z Kysáča.

Spolu s početným obecenstvom si pozreli štyri súťažné predstavenia a po každom sa viedli rozhovory. Na vyhodnotení festivalu predseda poroty T. Kubička povedal, že Divadelný festival Zuzany Kardelisovej má svoje tematické Zvíťazili hostia zo Starého Tekova zameranie a tomu inšpirovaní románom L. N. Tolstého bola prispôsobená aj tohtoročná dramaturgia a výber titulov. Štyri inscenácie uvedené na festivale splnili jeho zámer a ohlas divákov bol adekvátny, aby podporil zmysluplnosť organizovania takéhoto festivalu. Na záver 11. ročníka FZK môžeme s rados-

Kulpínski divadelníci sú na úrovni každoročne

18

Kovačičania očarili tak kostýmami, ako aj hrou

ťou konštatovať, že záujem o divadlo zo strany tvorcov a divákov je stále živý, preto má význam takéto divadelné slávnosti organizovať aj v budúcnosti...

Osobitná cena KIS Kysáč sa dostala Anne Širkovej za postavu Marcolíny v inscenácii Carla Goldoniho Starý frfloš v réžii Jána Makana, kovačického Divadla VHV, scény pri Dome kultúry 3. októbra. Špeciálna cena za prínos festivalu Zuzany Kardelisovej, s odporúčaním na účasť na Festivale Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom, bola udelená dlhoročnému účastníkovi festivalu – kulpínskemu divadelnému súboru KUS Zvolen za inscenáciu hry Bengta Ahlforsa Divadelná komédia, v preklade Petra Kerlíka a v réžii Jána Chalupku. Cena Zuzany Kardelisovej za najlepšie stvárnenie ženskej postavy na festivale bola udelená Maja Zdurná-Fabriková monodrámou Maji Zdurnej-Fabrizapôsobila na všetkých kovej v inscenácii Metamorfózy ženy Hriňovského divadla. Maja hru napísala, zrežírovala a hrala. Laureátom 11. ročníka FZK je inscenácia Play Karenina, voľná inšpirácia románu Leva Nikolajeviča Tolstého v podaní súboru zo Starého Tekova Celkom malé divadlo, v réžii Petra Luptovského.

Na počesť odmenených a na záver festivalu Slovenské vojvodinské divadlo Báčsky Petrovec zahralo hru Branislava Nušića Podozrivá osoba v réžii Alexandra Baka a oduševnilo prítomných. Festival vyfinancovala Správa pre kultúru Mesta Nový Sad a finančne podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí zo Slovenskej republiky. •

|

monika necpálová |

Cililing!

Hľadia nimi na svet a čudujú sa. Divia sa. Žasnú! Detské oči potrebujú knihy, aby nimi nakŕmili svoju fantáziu. Detské ušká zas túžia po tom, aby im rozprávky niekto rozprával. A detský hlások zvoní slovami básničiek, ktoré sú schované v hlavičkách drobcov.

Vedia ich neúrekom. Pamäť si cibria na veršíkoch spisovateľky všetkých detí. Aj tí najneposednejší pri nich stíchnu a postoja. Aspoň chvíľu. A potom sa rozšantia pri jej hrách.

Mária Rázusová-Martáková sa nepredstavuje širokému publiku len ako spisovateľka poézie a prózy, ale aj dramatička a prekladateľka. Jej knihy pre deti azda obleteli všetky slovenské detské izby. Pošteklil ma úsmev: „Neobišli ani tú tvoju.” Veru tak, dodnes rada sama pre seba a pre krásu prírody šuštiacu v listoch jesene skĺznem k veršom básničky Ranená breza. „Mesiačik veľký, zlatistý, bozkával brezu na listy: ,Brezička, breza, riekni mi, prečo tak plačeš noci, dni?’ Pozrela breza do neba, otriasla slzy zo seba. Pritisla lístky ku perám: ,Mesiačik, druh môj, umieram!’”

Jednoduchá básnička vyzdvihuje čarovnú prírodu. Personifikuje strom, mesiac i skaly: „‛Čo??’ skaly trikrát zvolali! ‛Či sa ti dobre nedarí? Veď si najkrajšia v chotári!’” Poetka vedie človeka k citu k prírode, k jej úcte a ochrane: „Zastenal pníček spanilý: ‛Deti mi srdce zranili, sekerou ťali do dreva, krv sa mi zo žíl vylieva!’”

Nepoznám jedno z detí, čo by kedysi nad touto brezou nežialili. Báseň je plná citu a nehy. Čitateľ akoby videl, ako mesiac bozkáva brezu, hladí ju, aby nebola smutná. A recitátor? Presne tak! Recitátori – tí malí rečníci a huncúti, čo obvykle najradšej okolo stromov behali a po nich liezli – dokonca aj tí pri tejto básni zvážnejú, dostanú do hlasu naliehavý tón a burcujú svojich rovesníkov, aby neubližovali prírode. Ich prednes dolieha aj k ostaným, k dospelým, ktorí práve počujúc z úst detí varovanie, aby sa neubližovalo prírode, nemôžu inak, len súhlasiť, zamysliac sa nad vlastnou chybou.

Báseň využíva prvky gradácie a dynamiky. Na krátkom úseku si uzurpuje právo meniť jemný cit starostlivosti na bojové pokriky revolty. Dielko je postavené na metafore prírody a človeka. Mesiac je priateľ. Ozajstný, ktorý sa postará, pomôže, zaujíma sa, snaží sa byť oporou. Breza je človek v núdzi, ktorý potrebuje pochopenie, pomoc, podporu.

Dodajme, že detské básne Márie Rázusovej-Martákovej nesú v sebe vysoké posolstvo, ktoré je odkazom pre lepší svet. Ak zbadáme v básni hodnoty a pretlmočíme ich deťom, niet pochýb, že z nich vyrastie generácia hodná tejto Zeme.

Báseň o drobnom kvietku so žltým srdiečkom a bielymi lupienkami s menom Sedmikráska tiež patrí k jemným a citlivým vyznaniam prírody.

Aj na tejto básni vyrastali malí recitátori. Nechýbala na žiadnej recitačnej súťaži. „Plakala sedmikráska malá, klonila hlávku až po zem: ‛Tak by som veľmi, veľmi spala, a nevládzem a nemôžem!’” Obraz lúky vykresľuje ako autorka korešponduje s farbocitom detí, ktoré výborne reagujú na pestré farby a inak ako dúhovo by lúku kvetov ani nenakreslili.

Veľký ohlas dodnes má jej veršovanka Varila myšička kašičku. Maličká rozprávočka, ktorá priam podnecuje k dotyku dvoch dlaní, je zázrakom detskej literatúry. „Tomu dala na mištičku, tomu dala na tanierik...,” kto by sa nezahral s prštekmi čejsi ruky a neuvaril sladkú kašu z lásky na dlani tomu, koho má rád?

Empatia autorky je postrehnuteľná v celom jej poetickom diapazóne.

Jedna báseň strieda druhú a básnické zbierky vychádzali ako na bežiacom páse. O čitateľa nikdy nemala núdzu. Ak v slovenskej detskej literatúre možno hovoriť o nehynúcich osobnostiach, Rázusová-Martáková k nim nepochybne patrí. Deťom predškolského veku sa vo svojej poézii prihovárala živou rečou, ktorá umožňovala rozvíjať u tejto vekovej kategórie obrazotvornosť, ale napomáhala aj kultivácii jazykového prejavu detí. Jej texty sú plné miloty, rytmu, príjemne znejú a dobre sa čítajú. Čitateľovi vsugerúva pocit krásna a estetična. Svojou vlastnou skúsenosťou približuje obrazy deťom prirodzené.

K najznámejším dielam z poézie patria Pestré kvety (1932), Hore grúňom – dole grúňom (1934), Hrdinovia (1935), Od jari do zimy (1938), Na veselej posiedke (1946), Svetlo nad horami (1948), Plamienočka (1948), Zverinček (1950), Farebná záhradka (1953), Pieseň o Váhu (1953), Zatúlané húsa (1953), Zvieratká deťom (1956),

Vyznanie (1956), Pieseň o láske (1957), Hop-hop na koníčku (1959), Lietajúci kvet (1959).

Jadro Rázusovej-Martákovej tvorby predstavujú detské knižky. Z prózy sú známe V rozprávkovom svete (1940), Prvý venček (1954), Rozprávky o Jánošíkovi (1955), Chlapčekovo leto (1956), Druhý venček (1957), O medovníkovom domčeku (1961), Junácka pasovačka (1962).

Mária Rázusová-Martáková na strunu detskej tvorby cinkla aj v dramatickej oblasti. Jedna z najznámejších dramaticky spracovaných predlôh je rozprávka Soľ nad zlato. Autorka vzdávala neraz hold ľudovej slovesnosti a vychádzala z klasických ľudových rozprávok. V príbehu troch sestier, dcér otca – kráľa, dominuje otázka večná – sily lásky. „A ty, dcéra moja najmladšia, ako ma máš rada?” pýta sa kráľ poslednej z dcér. „Ja vás, otecko, mám rada ako soľ,” vysloví najmladšia Maruška, a tým si vyslúži odvrhnutie.

Dielko Soľ nad zlato som mala možnosť spracovať dvakrát. V prvom prípade možno zhodnotiť prácu detí na poste hercov. Deti stvárnili postavy starších dcér s ich maniermi a pýchou viac ako dobre. Autorka divadelnej predlohy akcentuje rozdiel medzi kladnými a zápornými ľudskými vlastnosťami. Kryštalizuje ich v ich čírej podobe, aby boli zrozumiteľné aj tým najmenším. Iný spôsob prevedenia tejto známej rozprávky si vyžaduje práca dospelých hercov hrajúcich pre deti. Aj tu autorka ponúka škálu možností spestriť inscenáciu rôznymi nápadmi, ktoré by pomohli odhaliť aj ďalšie plány hry. Samozrejme, viera v dobro, vo víťazstvo lásky nad krivdou je neochvejná a dominantná.

Podobne výchovný charakter, ale aj deťom dané dobrodružstvo, vystihla autorka v hre Medovníkový domček. Ten bol do dnešných čias už niekoľkokrát dramatizovaný. Predloha ponúka detskému tímu hercov škálu možností na sebavyjadrenie.

Mária Rázusová-Martáková sa narodila 28. júna 1905 vo Vrbici, vyštudovala Učiteľský ústav v Prešove a v práci s deťmi prežila osem rokov (1923 – 1931), učila v Dolnom Srní, Bratislave a Martine. Počas tohto obdobia sa zoznámila aj so svojím manželom Jánom Martákom, neskorším tajomníkom a správcom Matice slovenskej. Učiteľského povolania sa pre svoje zdravie musela čoskoro vzdať, svojej láske literatúre zostala verná po celý život. Pracovala v Matici slovenskej, kde redigovala edíciu Dobré slovo a v roku 1946 detský časopis Slniečko.

V roku 1948 odišla do invalidného dôchodku a venovala sa literárnej, prekladateľskej a redaktorskej práci. Ťažkej chorobe, s ktorou viedla celoživotný zápas, podľahla 5. augusta 1964. Pochovaná je vo Vrbici.

Nezvyčajne široký je aj jej prekladateľský záber. Prekladala poéziu, prózu, divadelné hry, libretá opier, ľudové piesne či rozprávky. Z ruštiny preložila Lermontovove básne Kozácka uspávanka, Na smrť Puškina, básne S. Maršaka, Lapteva, Gribojedovove Útrapy z rozumu. Z prózy spomeňme preklad Dostojevského románov Idiot a Ponížení a urazení.

Z češtiny prekladala básne F. Hrubína, B. Němcovú, zo srbčiny juhoslovanské ľudové piesne a prostonárodné rozprávky. Z francúzštiny preložila Rostandovho Cyrana z Bergeracu, pričom tento preklad odmenil Krajinský úrad slovenský na svojom divadelnom súbehu roku 1938 mimoriadne zvýšenou I. cenou. Z nemčiny preložila H. A. Stolla – Kudrun a Niebelungovia.

V roku 1964 jej udelili titul zaslúžilá umelkyňa. Za celoživotné dielo dostala v roku 1966 Cenu Fraňa Kráľa in memoriam. Jej dielo je vystavené v rodnom dome spisovateľov Martina Rázusa a Márie Rázusovej-Martákovej vo Vrbici.

Dielo tejto detskej duši príbuznej autorky nemá v slovenskej literatúre obdobu. Prináša pohladenie deťom aj rodičom večer pri postieľke, je neoceniteľnou pomocou vo výchovno-vzdelávacom procese, podnecuje samotné deti k činorodej aktivite na poli literatúry a prednesu.

Poézia, próza aj dráma spisovateľky je vďačným ovocím, ktoré ozdravuje i chutí každému, kto má cit pre krásu a chce hľadať dobro okolo seba. Jej tvorbe nechýba žiaden z citov vkreslených do srdca človeka.

Pozná plač aj smiech, zlo i dobro, a hlavne učí o láske – šibalke večnej, čo radostne skáče medzi dvoma srdcami. •

19

z našej minulosti

|

viera benková |

Mária Terézia a školstvo I. Resolucio Carolina

Dnešná študujúca mládež má iste celkom iný učebný plán, do ktorého súčasnosť už nezahrnula znalosť latiny.

Ale staršie generácie, hoci i z osobného záujmu, latine sa predsa trošku priučili, a to, čo sa nedoučili, pomohli slovníky.

Resolutio carolina – ide o zákon vydaný panovníkom Karolom III., otcom Márie Terézie z 21. marca roku 1731, ktorým všetkých evanjelických kňazov, seniorov, superintendantov, čiže cirkevných inšpektorov a predstavených evanjelických cirkví v Uhorsku podriaďuje pod právomoc katolíckych vrchností. Teda pod správu katolíckeho biskupa a jeho splnomocnencov. Títo mali neobmedzené právo hocikedy navštíviť evanjelických veriacich a najmä ich kňazov v Uhorsku, urobiť im tzv. nečakanú vizitáciu a priamo na tvári miesta ich aj skúšať. Ak boli ev. kostoly vystavané do roku 1731, tak sa v nich mohli odbavovať skromné bohoslužby, ale pod prísnym dozorom katolíckeho plebána, či biskupského splnomocnenca. Ak kostoly neboli do spomínaného roku vystavané, stavby nových kostolov sa zakazovali, a evanjelici mohli mať iba skromný domec-modlitebňu s vchodom zo dvora, a nie priamo z ulice, bez zvonice, a bez označenia na streche krížom, že je to chrám Boží... Keď nečakane prišla do evanjelického kostola alebo modlitebnice návšteva katolíckeho vyslanca, tento, ak chcel, mohol pred všetkými vyspovedať evanjelického kňaza, a takto ho verejne vyskúšať, či vie prisluhovať sviatosť krstu svätého, kládol mu prekážky, od dôverných ľudí sa zasa potajomky vyzvedal, či sa v evanjelickej modlitebnici alebo kostole verejne nezvoní, ako sa duchovní správajú, a či sa pridŕžajú zákonov. O týchto, a ešte i iných uvedených opatreniach a zákonoch o evanjelikoch po roku 1731 vieme už i zo spomínania mnohých vtedajších našich kňazov a učiteľov, ktorí to iste nemali ľahké, a predsa, ako sa tomu hovorí, našli spôsob, ako sa opatreniam a zákonom predsa vyhnú...

Petrovčania dlho po príchode spomínali, že čeľadní otcovia, ako boli Pucovský, Lipták, Labát a i iní, keď sa po roku 1764 od kráľovnej Márie Terézie nedostalo povolenie na stavbu nového kostolíka, namiesto už chátrajúceho, vybrali sa hľadať pravdu inam. Známe je, že nielen kostol nesmeli vystavať, ale katolícke vrchnosti im chceli zobrať aj milozvučný zvon, ktorý dovtedy zvolával evanjelikov do malého vetchého kostolíka. Za smelosť, že sa ním aj ďalej zvolávali k službám Božím, potrestali ich tak, že ich zavreli do pevnosti Báč...

Kedysi sa evanjelickí kňazi medzi sebou oslovovali „Pán otec!”, a keď už spomíname tieto duchovné veci, spomeňme aj to, ako sa vianočné sviatky kedysi oslavovali, a že trvali tri dni; novoročné zasa iba jeden, teda iba prvý deň v novom roku. V ten deň chodieval miestny kňaz spolu s cirkevným učiteľom – kantorom z domu do domu, domácim zavinšovali sviatky, starších vyspovedali, a ak bola potreba, každého potešili pri chorobe, z domov však nevyšli s prázdnymi rukami. Čo aj aké malé, predsa len dary do vreca im pribudli...

V minulosti boli aj také neradostné dni a situácie, na ktoré sa zvyklo práve cez zimné sviatky v rodinách a väčších zoskupeniach spomínať... A práve takéto spomínanie mali radi deti a starší, ktorí takto vnímali a pamätali si dávne historky. A často sa vtedy spomínali tzv. „prievody”.

Toto slovíčko je číro slovenské a i našské, ale keby sme sa

20

dnes opýtali niekoho, či vie, čo to je, iste by zostal v pomykove. Ide o tzv. konvertovanie, teda prechod z jedného náboženstva do druhého. Dnes je to samozrejmosťou, ak sa niekto rozhodne prestúpiť na inú vieru a zanechať svoju tradičnú. V minulosti sa to zasa konalo i pod trestom, alebo sa prinucovalo napr. evanjelika ”previesť” na vieru katolícku a pod. Boli to neraz smutné udalosti, lebo tieto „prievody” prinášali aj osobné tragédie. Neraz sa stalo, že viera otcov – evanjelikov, bola príčinou, že si richtári, ak boli katolíci, dovoľovali vykonávať veľmi kruté tresty na evanjelických previnilcoch. Tak napr. majiteľ a veliteľ hradu Lendel v Krupine kruto potrestal starého Kukučku, ktorý nechcel ani pod trestom smrti zaprieť vieru otcov! Kat ho jednoducho zaživa zamuroval do steny... Niečo podobné spomína aj srbská literatúra, kde sa uvádza „prekliata Jerina”, ktorú zamurovali do steny, ale z inej príčiny...

Prievody si aj dnes pamätajú napr. Bzovíčania, ktorí v tento pamätlivý deň, keď museli kedysi prestúpiť z evanjelickej na katolícku vieru, oslavujú ako svoje hody, a i dnes tomu hovoria „ideme na prievody”...

A ešte jeden krásny latinský výraz sa pokúsime vysvetliť z nedávnej minulosti našej cirkvi. Je to „lektikáte”, ktorý znamená „posteľnú” cirkevnú daň. Keď si dnes ideme zaplatiť po výročných sviatkoch cirkevnú daň, napr. na „faru”, pán pokladník si do svojho záznamníka k vášmu menu a priezvisku zapíše i tzv. „párové”. A práve to je po latinsky „lektikate”, čiže „posteľné”, ktoré sa do súčasnosti prenieslo v modernizovanej podobe ako „párové”...

II. Reformátorka

Po nástupe na trón musela Mária Terézia obhajovať svoje nároky vojnami. Jej otec, rímsko-nemecký cisár Karol VI., ju síce ustanovil vládkyňou všetkých krajín habsburskej ríše, ale Prusku a Bavorsku sa takéto riešenie nepozdávalo. Snažili sa veľmi získať aspoň časť z jej dedičstva. Konflikt sa pre mladú panovníčku skončil predsa úspešne, ale celá krajina v každom ohľade zaostávala za inými európskými štátmi. Medzi obyvateľstvom habsburských krajín boli stále hlboko zakorenené stredoveké povery a tradície, ktoré pramenili z nevzdelanosti širokých ľudových vrstiev. Až do konca 18. storočia sa súdili šikovné liečiteľky a bylinkárky, upaľovali ich na hranici, lebo ich považovali za vedmy strigy, mučili v žalároch... Mnohé bystré a talentované ženy takto tragicky skončili...

Bolo jasné, že treba začať s novými, súčasnejšími reformami. V západnej časti ríše začali reformovať štátnu správu, súdnictvo, armádu. Panovníčka dala vypracovať súpis pozemkovej držby, ktorý vošiel do dejín ako tereziánsky kataster. Na jeho základe mohla presne vymeriavať dane. Panovníčka položila základy modernej zdravotníckej starostlivosti, zmeny sa nevyhli ani cirkvi, v roku 1773 zrušili rád jezuitov, ale aj naďalej bola prísna katolíčka, a veľmi nerada schvaľovala požiadavky protestantov, teda evanjelikov a príslušníkov iných vierovyznaní, čo sa hlboko dotýkalo aj našich predkov.

Ako jedno z posledných oblastí prišlo v roku 1774 na rad školstvo. Svetlo sveta uzrel Všeobecný školský poriadok autora Ignáca Johanna Ignaza Felbigera (1724 – 1788).

V pravom duchu osvietenstva požadovalo sa vybudovanie hustej siete verejných škôl. Štát takto nielen vplýval

|

viera benková |

na školské potreby, ale aj na kontrolu poddaných. Najdôležitejším krokom celej reformy bolo zavedenie povinnej šesťročnej školskej dochádzky pre deti od 6 do 12 rokov. Možnosť chodiť do školy dostali po prvýkrát aj dievčatá, ktoré dovtedy nemali takmer žiadnu možnosť oficiálneho vzdelávania.

Všeobecný školský poriadok rozlišoval tri druhy ľudových škôl: triviálne, hlavné a normálne. O ich zriaďovanie sa starali obce a školskí patróni z radov šľachty. Deti z chudobných rodín boli oslobodené od platenia školného. Jednotriedne triviálne školy boli pri sídlach farských kostolov. Deti v nich jeden učiteľ učil čítať, písať, počítať a náboženstvo. V mestách ešte pribudla výučba znalostí potrebných pre remeslo.

Felbiger bol zástancom oddeleného vyučovania chlapcov a dievčat. Dievčatá mali učiť učiteľky. Poriadok nepoznal žiadne sankcie za porušovanie dochádzky. Všetko mal mať pod kontrolou učiteľ. Tresty za nedodržiavanie dochádzky zaviedol v roku 1781 syn Márie Terézie Jozef II. Deti na vidieku mali úľavy v letných mesiacoch počas vrcholiacej žatvy. V mestách boli štvortriedne hlavné školy. Štyria učitelia tu okrem trívia (stredovekého vzdelania) vyučovali náboženstvo, latinčinu, dejepis, prírodopis, zemepis, sloh, geometriu, kreslenie a základy hospodárstva. Na ľudové školy nadväzovali 4-ročné latinské gramatické školy. Tu sa kládol dôraz na vyučovanie latinčiny, nemčiny a dejepisu. Po ich absolvovaní pokračovali vybraní žiaci v dvojročnom štúdiu na gymnáziách. Kto mal záujem študovať na univerzite, pokračoval po skončení gymnázia v štúdiu na dvojročnom lýceu, kde sa venovala pozornosť štylistike, rétorike, filozofii, gréčtine, matematike a fyzike.

Na vyšších školách učiteľ žiakom onikal, a tak to bolo aj v rodinách. Žena manželovi onikala, a keď šli spolu do kostola, alebo do mesta, na trh a podobne, šla za ním dva kroky...

Reforma školstva vo východnej časti ríše – Uhorsku, prišla na rad v roku 1777. Panovníčka ju nariadila osobitnou študijnou osnovou podobnou Všeobecnému školskému poriadku pod názvom Ratio educationis. Vtedy aj naši predkovia začali do školy vysielať svoje deti a uvoľňovať ich od fyzickej práce doma a na poli... Aj keď ich deti učil katolícky učiteľ, obávali sa trestov za to, že svoje deti nepúšťajú do školy. •

|

ján guba |

rodokmeň

Badinskovci v Pivnici – pivňickí Baďinskáci Legenda spomína, že vycestovali z Badínskeho pralesu koncom 18. storočia smerom na juh. Putovali na pltiach, pešo, smerom na maďarské mestečko Baju, potom Segedín a tu sa rozišli. Jedna rodina smerom do Nadlaku a druhá ďalej na juh, aby zakotvila v Pivnici.

Priezvisko si priniesli sebou – osada Badín leží severo-východne od badínskych pralesov, jedinečnej lokality v strednej Európe. Aj v súčasnosti sa tam nachádzajú ich predkovia.

Prvý zápis tohto rodu je v matrike narodených. Jurajovi Badinskému a Márii, r. Bohyňa, sa narodilo dievčatko Eva 15. 3. 1800. Žiaľ, údaje o jej osude nie sú zapísané. O rok neskoršie, do rodiny prišiel syn Martin (15. 11. 1801 – 17. 5.

1803). Potom mali Jána (8. 5. 1805 – 26.

6. 1807) a Elenu (12. 2. 1811 – 18. 11.

1811).

V matrike zomretých je záznam, že Juraj Badinský zomrel ako 71-ročný v Pivnici roku 1819, čo nasvedčuje, že bol narodený roku 1747. Druhý záznam je o ďalšom Jurajovi, pravdepodobne synovi predošlého, ktorý sa dožil 58 rokov, umrel 1. 9. 1849.

Juraj Badinský, otca Juraja a matky Márie, r. Zaťko, si mladuchu vyhľadal v Kysáči v osobe Verony (Viery) Hrubíkovej (1793 – 17. 6. 1837), otca Juraja a Anny (?). Sobášny obrad v Kysáči vykonal 3. 2. 1812 Michal Laukonides.

Juraj Badinský s Máriou Zaťkovou pricestovali do Pivnice i s dcérou Máriou, ktorá sa 17-ročná vydala 5. 2. 1816 za pivnického Silbašana Jána Šustera.

Manželstvo Juraja a Verony či Viery bolo požehnané 12 dietkami, ale bolo viacej smútku ako radostí. Predsa tu začína rozrod rodu Badinskovcov v Pivnici.

Alžbeta uzrela svetlo sveta 18. 5. 1813 a očká zavrela 14. 10. 1820. Nasledovala Anna (29. 7. 1815 – 9. 10. 1832), potom Katarína (31. 7. 1817 – 18. 9. 1872), žiaľ, o ktorej niet iných údajov. Michal (14. 11. 1819 – 20. 10. 1821) a Judita (14. 1. 1822 – 17. 1. 1823) poumierali v detskom veku. Juraj bol šiestym dieťaťom v poradí a prvý pokračovateľ rodu po meči (31. 3. 1824 – 18. 9. 1872). Nasledovali: Mária (9. 6. 1826 – 4. 11. 1826), znovu Judita (5. 11. 1827 – 8. 4. 1828), ešte raz Mária (30. 10. 1829 – 2. 11.

1829), ďalší Michal (15. 9. 1830 – 16. 4.

1831), posledné dievčatko Zuzana (2. 8.

1832 – 4. 9. 1832). Dvanástym dieťaťom bol Štefan, druhý pokračovateľ rodu (13.

11. 1834 – 27. 9. 1879).

V matrike narodených sú údaje o narodení Zuzany Badinskej. Ako rodičia sú

zapísaní Juraj a Alžbeta Kišgeci. Tiež o mŕtvorode 13. 9. 1840. Majetnejším občanom – gazdom pôrodné baby vykonali ihneď krst, aby dieťa bolo pochované kresťanským obradom. V tomto prípade

Jozef Badinský s manželkou Katarínou, r. Týrovou, – ako vojak Kráľovstva SCHS

sa asi udialo, že po smrti manželky Verony – Viery 17. 6. 1837 sa Juraj oženil s Alžbetou Kišgeci a mali i dcéru Zuzanu (20. 12. 1838 – 22. 11. 1907), o ktorej ďalších údajov niet. Potvrdzujú to tí istí krstní rodičia, čiže kmotrovci Juraja Badinského.

Juraj Badinský si za družku do života zvolil Katarínu Rumanovú, dcéru Michala a Kataríny, r. Tótovej. Sobáš mali 23.

11. 1840 v chráme Božom v Pivnici. Po ovdovení ako 35-ročný Juraj uzavrel druhé manželstvo 20. 12. 1857 s vdovou Máriou Strenka. Štefan Badinský sa zamiloval do Zuzany Činčurákovej, dcéry Martina a Anny, r.

Chrček. Vernosť si prisahali 4. 7. 1852 pred oltárom a kaplánom Karolom Borovským, synom farára Samuela Borovského.

Juraj a Katarína do matriky narodených najprv zapísali Máriu (6. 2. 1844 – 6. 11. 1846), potom Martina (9. 11. 1849 – 9. 5. 1850). Nasledovala Juliana (20. 6.

1849 – 28. 5. 1927), je dopísaná do matriky ako posledná v roku 1849 – pravdepodobne vtedy rodina žila mimo pivnického chotára, čo nebolo zriedkavým prípadom. Juliana bola manželkou Štefana Kámaňa, syna Štefana a Anny Imrekovej, po ovdovení sa vydala za vojaka, 25-ročného Štefana Žihlavského.

21

rodokmeň

|

ján guba |

Ondrej uzrel svetlo sveta 13. 11. 1851 a žil do 19. 3. 1929. Nasledovala Zuzana (29. 7. 1854 – 17. 1. 1918), žila v manželstve od 26. 11. 1874 s vojakom Ondrejom Čásarom, a naposledy i Juraj (16. 4. 1857 – ??). V druhom manželstve s vdovou Máriou, r. Strenkovou, mali Juditu (3. 12. 1859 – 12. 12. 1859).

V manželstve Štefana a Zuzany, r. Činčurákovej, na svet prišli: Zuzana (1.

2. 1859 – 2. 3. 1885), bola manželkou od 19. 1. 1874 Jozefa Pintíra, syna Jozefa a Kataríny Tótovej. Druhá bola Juliana, umrela v detskom veku, tretím bol Štefan (25. 6. 1863 – 10. 8. 1883), za družku si zvolil 2. 7. 1882 Alžbetu Hemelovú, dcéru Martina a Alžbety, r. Séčovej, manželstvo ostalo bezdetné. Naposledy mali i Martina, umrel ako trojročný.

V matrike sobášených je údaj, keď Juraj Badinský s manželkou Alžbetou Geciovou vydávali 28. 7. 1861 dcéru Zuzanu za Pavla Durgalu, syna Štefana a Alžbety, r. Hodoličovej.

Ondrej Badinský (13. 11. 1851 – 19. 3.

1929) mal sobáš 23. 11. 1870 s Evou Maďarovou, dcérou Michala a Alžbety Valachovej. Manželstvo trvalo zakrátko a bolo bezdetné. Po ovdovení Ondrej si zastal pred oltár s Alžbetou Kubincovou 13. 2.

1872. Tu i končia údaje o tejto rodine.

Juraj Badinský (16. 4. 1857 – ??) si za družku do života zvolil Evu Klúčikovú, dcéru Alexandra a Alžbety, r. Sopperovej.

Sobáš mali 30. 10. 1877. Po roku neskoršie do rodiny nastúpil Alexander (3.

11. 1878 – 3. 1. 1966). Jeho vyvolenou bola 25. 11. 1897 Zuzana Móricová, dcéra Juraja a Márie, r. Cibulovej.

Ondrej bol druhým dieťaťom tejto rodiny (9. 10. 1881 – 11. 7. 1929) a zosobášil sa 19. 11. 1900 s Alžbetou Maďarovou, dcérou Štefana a Márie Čásarovej.

Eva prišla na svet ako tretia, ale umrela v detskom veku. Štefan bol mladším bratom Ondreja, narodený 12. 7. 1887. Za mladuchou si zaskočil k svatovcom Maďarovcom, po mladšiu sestru svojej andiky. Bola to Mária Maďarová. Tu je prípad, že si bratia za manželky vyvolili sestry.

Juraj a Eva mali ešte i Elenu-Evu (13.

12. 1894 – 27. 3. 1895).

Alexander Badinský a Zuzana Móricová mali sobáš 25. 11. 1897. Do potomstva zapísali: Evu (3. 11. 1898 – 4. 3.

1970), žila v manželstve so Štefanom Čérnym, Jozefa (14. 3. 1904 – 28. 10.

1989), Julianu (15. 8. 1908 – 14. 2.

1992), bola manželkou Michala Tóta, a Katarínu (12. 7. 1911 – 2. 6. 1991), ktorá sa vydala za Štefana Kunčáka.

Jozef Badinský predošlých manželov sa oženil 9. 6. 1925 s Katarínou, r. Týrovou, dcérov Jána a matky Zuzany, r. Pintírovej. Mali synov: Jána (nar. 1927, nebol ženatý), Jozefa (1929 – ženatý s Evou, r.

Štefan Badinský v manželstve s Máriou Maďarovou splodili 5 detí. Evu (23.

12. 1906 – 1. 1. 1907), Štefana (7. 4.

1908 – 12. 12. 1909), ešte raz Štefana (9. 12. 1910 – 24. 1. 1994), ktorý dostal prímenie Ičík. Mali ešte dve dievčatká, pokrstené ako Mária, poumierali v detskom veku.

Bratia Ondrej a Štefan s manželkami – sestrami Alžbetou a Máriou žili v rodičovskom dome pod vtedajším poradovým číslom 670. Štefan Badinský-Ičík bol od mladosti chromý na pravú nohu. Oženil sa ako 27-ročný s Julianou Čásarovou, dcérou Štefana Čásara, solúnskeho bojovníka

Rodina pivnických Badinskovcov a hostí z Nadlaku a zo Slovenska počas jedného zo stretnutí v Pivnici v sedemdesiatych rokoch minulého storočia

Tótovou zanechal potomstvo), a Ondreja, ktorého potomstvo žije v Rumenke.

Ondrej Badinský a Alžbeta (Maďarová) do matriky narodených zapísali: Alžbetu (24. 9. 1901 – 8. 5. 1967), bola manželkou Jozefa Nímeta-Ondreja (30. 12.

1903 – 14. 10. 1995), žil v manželstve so Zuzanou Chrčekovou, – Katarínu (14. 4.

1907 – 12. 1. 1997), vydatá za Štefanom Valentíkom, Zuzanu (30. 4. 1919 – 21.

10. 1978), manželku Jána Bélu.

v 1. sv. vojne. Mali synov Štefana a Jána a dcéru Julianu. Štefan bol vyučený stolárskemu remeslu, žil v manželstve s Katarínou Hroncovou, mali dcéru. Zaujímal sa o rodinu Badinskovcov a našiel ich v Nadlaku, ale i na Slovensku. Juliana bola chovanicou tetky a sváka Papovcov. Najmladší Ján s manželkou mali syna Jána a dcéru.

Ján je tiež pokračovateľom rodu – rodič dvoch synov. •

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ – zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

22

majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

|

I

|

Ponaučenie od Martina Luthera

So Slovom Božím aj na Slovensko

nternet, ako jeden z moderných spôsobov komunikácie medzi ľuďmi má svoje dobré i zlé stránky. Hovoria, že odcudzuje ľudí, keďže v poslednej dobe vo veľkej miere vytláča priame kontakty medzi ľuďmi. Z druhej strany ponúka rýchlu komunikáciu, ktorá je v súčasnosti, v tomto rušnom, zaneprázdnenom svete našou každodennosťou.

Práve prostredníctvom internetu každodenne dostávam kopu zaujímavých textov, pozoruhodných prezentácií bohatých na krásne zábery z celého sveta a množstvo užitočných ponaučení do života. Takmer každá z týchto pozorností od mojich e-priateľov ma svojím spôsobom osloví. A nielen to. Hovorí mi, že im na mne záleží, keď sa so mnou chcú podeliť o také krásne veci. Nedávno som práve na internete čítala príbeh, ktorý vraj často rozprával aj náš cirkevný reformátor Martin Luther. Ten príbeh znie takto: „Dva kamzíky sa stretli na úzkom výbežku skaly, kde sa nemohli obísť. Musel ísť najprv jeden, potom druhý. Naľavo bolo strmé bralo, napravo hlboké jazero.

A tak kamzíky stáli oproti sebe a pozerali sa jeden na druhého. Čo robiť? Cúvať nemohli, pretože by to mohlo byť pre ne nebezpečné; otočiť sa nemohli, pretože skala bola veľmi úzka. Keby kamzíky nemali viac rozumu ako niektorí ľudia, nevyhli by sa čelnej zrážke. Nasledoval by boj o to, kto je silnejší, až kým by pravdepodobne obaja nepadli dolu do jazera.

Luther však povedal, že kamzíky sú veľmi rozumné a určite by sa takto nesprávali.

Jeden z nich si ľahne na chodníček a nechá toho druhého doslova prejsť po sebe – a tak sa vlastne zachránia oba.”

Tak veľa by sme sa aj my ľudia mohli naučiť od zvierat. Niekedy je také ťažké byť ten, kto prvý odstúpi, uhne sa niekomu, ba aj vtedy, keď sme si vedomí toho, že tým aj sami sebe robíme zle.

Všetci dobre poznáme to príslovie, ktoré sme sa naučili používať ešte v ranom detstve, pri prvých detských šarvátkach – MÚDREJŠÍ POPÚŠŤA. Sme naozaj múdrejší? Touto otázkou sa zaoberal aj náš Martin Luther a chcel nás týmto príbehom naučiť to, čo je aj poslaním celej Biblie, a to je – že máme mať radi všetkých ľudí rovnako tak ako seba samého a pomáhať všetkým ľuďom, a nie klásť seba a svoje dobro na prvé miesto.

Keď sa naučíme správať tak ako tie dva kamzíky, všetko bude mať zmysel a svet bude opravdu lepší a krajší pre všetkých nás, jeho obyvateľov. •

&

oľa glóziková-jonášová |

vladislava havranová |

U

V Banskej Štiavnici ich turistický ž vyše dvesto rokov Slováci na Dolnej zemi udržiavajú priateľské kontakty sprievodca zoznámil s históriou tohto s materskou krajinou. Ide o kontakty vo stredoslovenského baníckeho mesta. všetkých oblastiach a sférach života. Navštívili evanjelický kostol, kde im Rovnaké priateľské kontakty medzi se- sprievodkyňa priblížila život popredného bou nadviazali aj evanjelické cirkevné slovenského spisovateľa Andreja Sládkozbory dvoch krajín, konkretne cirkevníci viča, ktorý študoval na Evanjelickom lýslovenského evanjelického zboru Kovači- ceu v Banskej Štiavnici. Dozvedeli sa tu o ca II a cirkevníci evanjelického zboru čistej, večnej a, žiaľ, neuskutočnenej mesta Kalná nad Hronom. láske Sládkoviča, ktorý sa počas štúdií v Uplynuli necelé dva roky, čo členovia Banskej Štiavnici zamiloval do Maríny Dunajsko-nitrianskeho seniorátu navští- Pišlovej-Gerzsovej. Výsledkom tejto lásvili Kovačicu. Dňa 12. septembra na ky je všetkým dobre známa ľúbostná spätnú návštevu na Slovensko autobu- báseň Marína, ktorú autor venoval práve som vycestovalo zhruba 60 cirkevníkov Maríne Pišlovej. Cirkevná delegácia z Koz Kovačice na pozvanie Dunajsko-nitrian- vačice neobišla ani rodinný dom Sládskeho seniorátu v čele so seniorom Já- kovičovej Maríny a v evanjelickom cintonom Jančom.

Na cestu sa Kovačičania vydali už o piatej hodine ráno a po príchode na Slovensko cirkevná delegácia v čele s velebným pánom farárom ThMgr. Martinom Bajzom sa zastavila na Obecnom úrade mesta Kalná nad Hronom, kde ich prijal starosta obce Ing. Ladislav Éhn.

Pred evanjelickým kostolom v Banskej Štiavnici V autobuse sedeli aj takí, čo boli na takomto zájazde prvý raz, takže ich zve- ríne vyjadrili úctu tomuto slovenskému davosť bola o to väčšia. Už v prvý deň spisovateľovi a národovcovi navštívením vykonali obhliadku mesta Levice, kde si hrobky Jeho Maríny. Ani sychravé počaso záujmom prezreli areál evanjelických sie im neprekážalo a nasledovali potulky kostolov, starý kostol, ktorého vznik da- Banskou Štiavnicou. tuje roku 1843, a nový evanjelický kosV nedeľu všetkých čakali spoločné tol, vystavaný v roku 2002. Okrem služby Božie v cirkevnom zbore Kalná evanjelických kostolov pozreli si aj stred nad Hronom, na ktorých oba cirkevné mesta, židovskú synagógu a pamätihod- spevokoly pred domácimi cirkevníkmi nosti Levíc. zaspievali niekoľko duchovných piesní.

Po prehliadke Levíc v poobedňajších Slávnosťové bohoslužby v nedeľu spoločhodinách dorazili kovačickí veriaci do fary ne vykonali Dunajsko-nitriansky senior Dunajsko-nitrianskeho seniorátu, kde ich ThMgr. Ján Jančo a velebný pán farár už očakávali hostitelia. Po milom a srdeč- ThMgr. Martin Bajza, za vystúpenia oboch nom privítaní a výdatnom občerstvení si cirkevných spevokolov slovenského domáci rozobrali svojich hostí z Kovačice evanjelického zboru Kovačica II. domov na ubytovanie.

V rámci nedeľných bohoslužieb si veV sobotu sa členovia cirkevnej správy, riaci ECAV pripomenuli aj zborový deň, členovia zmiešaného a ženského spevo- ktorý tradične usporaduje spomenutý kolu zúčastnili seniorálneho dňa v evan- Dunajsko-nitriansky seniorát v meste jelickom kostole v osade Jabloňovce, kde Kalná nad Hronom. Po spoločných bohoslužby Božie viedol kovačickí farár ThMgr. službách nasledovala obhliadka dedinky Martin Bajza. V rámci bohoslužieb vystú- Lok, kde si pozreli modlitebnicu na kopci. pili aj oba cirkevné spevokoly.

V podvečer po milej rozlúčke so svoSobota 13. septembra bol deň plný jimi hostiteľmi sa kovačickí cirkevníci zážitkov. Po bohoslužbách všetci spoloč- vydali na dlhú cestu domov – do maľovane navštívili Banskú Štiavnicu. nej Kovačice. •

23

|

katarína pucovská |

6. január: Traja králi a Badnjidan S

viatkom Troch kráľov sa u evanjelikov končí vianočné obdobie. Zvykom je, že sa v tento deň rozoberie stromček a odložia sa všetky ozdoby. Po vianočných, novoročných a trojkráľových sviatkoch opäť by sme sa mali vrátiť do všedných dní. Žijeme však v krajine, v ktorej sa rovno v ten deň iba začínajú vianočné sviatky.

Na základe odlišných tradícií kresťania slávia rovnaké sviatky v rozdielnych termínoch. Tak katolíci, protestanti a časť pravoslávia, ako aj niektoré ďalšie cirkvi či kresťanské spoločenstvá, slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Druhá časť pravoslávnych veriacich oslavuje vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára.

Pravoslávni veriaci ešte od roku 380 nového letopočtu Vianoce oslavujú podľa starého juliánskeho kalendára, ktorý 13 dní mešká za novším gregoriánskym kalendárom.

Podľa starého kalendára Štedrý deň sa oslavuje 6. januára a v ten istý deň sa podľa novšieho gregoriánskeho kalendára oslavuje sviatok Troch kráľov.

Sviatok Troch kráľov, čiže sviatok Zjavenia Krista Pána mudrcom je jeden z najstarších kresťanských sviatkov, ktorý sa slávi od 3. storočia.

Tento sviatok pripomína deň, keď sa na oblohe objavila hviezda oznamujúca narodenie Božieho Syna, čiže keď Boh svetlom hviezdy zjavil svojho Syna všetkým národom. Cirkev si týmto dňom pripomína i príchod mudrcov z východu, ktorí sa prišli pokloniť malému Ježišovi a priniesli mu dary – zlato, kadidlo a myrhu. Sú to Traja králi, čiže traja mudrci z Východu, opísaní v Evanjeliu podľa Matúša (presnejšie: Mt 2, 1-12). Títo učenci z Perzie boli prví pohania, ktorí uverili v Ježiša. Ich mená sú Gašpar, Melichar a Baltazár.

Pravoslávne vianočné sviatky sa začínajú v rovnaký deň, v ktorý sa podľa novšieho kalendára svätí Sviatok Troch kráľov. Pre evanjelikov je 6. január ako deň Zjavenia Pána mudrcom, posledným vianočným sviatkom a u rímskokatolíkov sa vianočné obdobie končí prvou nedeľou po Troch kráľoch, keď sa slávi Krst Pána. Sviatok Troch kráľov je pre katolíkov prikázaným sviatkom, v rámci ktorého musia navštíviť bohoslužbu, pričom nesmú konať služobnú prácu.

V rovnaký deň, keď sa teda u evanjelikov končí vianočné obdobie, u pravoslávnych veriacich sa ono začína a 6. január je pravoslávny Badnjidan čiže Štedrý deň. V nasledujúci deň, 7. januára, je Roždestvo Hristovo – Božić, alebo Sviatok narodenia Ježiša Krista, teda Vianoce. Ďalej potom 8. januára je Druhá slávnosť vianočná, čiže sviatok

24

Zboru Presvätej Bohorodičky (Sabor Presvete Bogorodice), ktorý sa považuje za sviatok rodiny. Tento druhý deň sviatkov Rođenja Isusa Hrista je teda zasvätený kruhu osôb okolo Panny Márie a 9. januára si pravoslávni veriaci pripomínajú Svätého prvomučeníka a archidiakona Štefana (Sveti prvomučenik i arhiđakon Stefan). Týmto dňom sa vianočné sviatky, ktoré pravoslávni veriaci svätia tri dni, aj končia.

V pravoslávnych kostoloch štedrovečerné sväté služby Božie alebo Veľké povečerie sa odbavujú vo večerných hodinách alebo o polnoci. V ten večer veriaci buď vo svojich domácnostiach, alebo pred chrámom pália dubové stromčeky alebo konáre, ktoré podľa pomenovania Štedrého večera – Badnje veče menujú „Badnjak”. Konáre sa pália a vatra-oheň je symbolom svetla a tepla, ktoré hreje a zbližuje rodinu.

Na Štedrý večer pravoslávny gazda so synmi vnáša do domu tzv. „pečenicu”, „badnjak” a slamu. „Pečenica” je najčastejšie prasa alebo jahňa na ražni, ale môže ňou byť aj pečená morka, hus alebo kura. Toto jedlo sa však konzumuje iba na vianočný obed. Na Štedrý deň sa totiž ešte dodržiava pôst, a preto sa na večeru podávajú oplátky, ovocie, zemiaky, fazuľa, šošovica, kapustnica bez klobásy a na stole by nemal chýbať chlieb, med a cesnak, v niektorých regiónoch aj ryba. Neodlučiteľnou súčasťou pravoslávnych Vianoc je aj špeciálne zhotovený chlieb, tzv. „česnica”, ktorú lámu na toľko častí, koľko je v rodine osôb. Pri miesení, do nej dajú striebornú alebo zlatú mincu a komu sa ona dostane, tomu prinesie šťastie na celý rok.

Týmto dňom sa aj končí 40-dňový pôst, ktorý predchádzal vianočným sviatkom.

Pravoslávny vianočný pozdrav znie: Hristos se rodi!

(Kristus sa narodil!)

V noci z 13. na 14. január, ôsmeho dňa po narodení Ježiša Krista, sa silvestruje, čiže víta Nový rok. Prvý deň v roku, 14. január, sa považuje za deň obriezky Spasiteľa (Obrezanje Gospodnje; sv. Vasilije Veliki). Pravoslávna cirkev tento deň označuje červenými písmenami a ľudovo sa on pomenúva aj „Mladi Božić” a Srbi ho tiež pomenúvajú Pravoslávny alebo aj „Srbský” nový rok.

O pravoslávnu cirkev sa zaujímali a boli jej priaznivcami napríklad štúrovci v 19. storočí. Aj v súčasnosti na Slovensku existuje pravoslávna cirkev a k nej sa hlási zo 50 000 veriacich. V Prešove je veľkolepá pravoslávna katedrála.

•

|

&

ružena kraticová

|

cestujeme

Moravski konaci a kláštor Koporin T

en pekný letný deň, keď sme sa vybrali na výlet so Spolkom padinských žien, máme už len v spomienkach. Nálada bola veselá a bolo počuť aj spev. Pripomínalo mi to žiacke exkurzie.

Etno dedina Moravski Konaci sa nachádza neďaleko mestečka Velika Plana, na magistrále, ktorá vedie do Požarevca. Toto výletné miesto vzniklo na veľmi nešpecifickom teréne. Tam sa dolovala zem na vyrábanie tehál. Zostávali jamy, ktoré dážď, sneh a podzemné vody plnili vodou, vznikali bariny, ktoré obrastali trstinou, krovím a burinou. Nastala tu i divá depónia, kde sa hádzali smeti a odpad organického a neorganického pôvodu. Zrodením idey práve tu umiestniť etno dedinu, nastala i príležitosť terén očistiť a urobil aj dôležitý krok na ochranu životného prostredia. Je to príklad, ktorý by mali nasledovať aj ostatní ľudia. Etno dedina je postavená ako reprezentatívne miesto na oddych, rekreáciu a relax od každodenných prác a stresu. Otvorená bola pre verejnosť v decembri 2007.

Zvonica a starý kostolík

Prvá časť komplexu je turisticko-pohostinská. Na vchode je veľké parkovisko. Široký chodník je vyložený kameňom. Tu je i pravoslávny kostol venovaný sv. Nikolovi. Drevené domčeky s typickou architektúrou pre toto podnebie, sú stavané na pobyt turistov. Ináč dovážané sú z opustených dedín a tuná znovu montované. Interiér je prispôsobený súčasným požiadavkám návštevníkov a ich potrebám. Jestvuje i veľká sieň pre rôzne semináre, prezentácie a promócie. Nachádza sa v nej všetko, čo je potrebné na fungovanie.

V strede etno dediny dominuje reštaurácia postavená z dreva, kameňa a skla. Obklopená je jazerom veľkosti 1,5 hektára.

V reštaurácii obsluhujú čašníci oblečení v srbskom ľudovom kroji. Na jazere je deväť ostrovčekov, na ktoré sa dochádza

Členky Spolku padinských žien

Kláštor Koporin

drevenými mostíkmi. Na dvoch ostrovčekoch sú etno izby so starým nábytkom a rôznymi predmetmi. Je tu i kaviareň, kde ponúkajú domáce sladkosti a káva sa melie ručne, aby návštevníci videli, ako sa to voľakedy robilo. Po jazere sa plavia člny, ktoré majú svoj Vedľa jazierka prístav. Na protivnom pobreží je urobená letná scéna a javisko pre hudobníkov. Na pobreží sú postavené i dva vodné mlyny, ktorých klepotanie pripomína ovzdušie zašlých čias. Je tu i cesta na dlhšie prechádzky a lavice na oddych. Druhá časť je športovo-rekreačná. Sú tu dva bazény – pre deti a pre dospelých. K bazénom vedú kamenné schody. Keď sme tam boli, ešte sa nezačala sezóna kúpania.

Stoly a lavice pred reštauráciou sú z hrubo tesaného dreva.

Príjemne bolo sedieť vonku, lebo vietor prináša sviežosť, cítiť bolo blízkosť vody. V tú nedeľu tam bolo hodne mladých párov s malými deťmi. My sme mali naplánovanú i jazdu vláčikom.

Možno na pol ceste sa vláčik pokazil a museli sme počkať na náš autobus, aby nás previezol po kláštor Koporin. Keďže predsedníčka nášho spolku robila v škôlke, zavtipkovali sme si – organizátor akiste myslel, že budú jazdiť malé deti, a nie dospelí, a to takí obťažní keď ide o kilogramy.

Monastier Koporin je vystavaný na česť Stefana Lazarevića v roku 1408. Nachádza sa na nižšej polohe od cesty, akoby bol v nejakom amfiteátri. Je to ženský kláštor s veľmi pekne zariadenými záhradkami. Všelijaké stromy, kvety, trávnik pokosený, košatá lipa a v jej tieni stôl a lavice. Sú tu i pramene liečivej vody, studenej, pitnej, niektorá voda slúži na umývanie očí.

Kláštor viackrát pálili Turci, takže je zachovaných málo fresiek.

Igumania nám porozprávala o historických momentoch, ale aj o legendách, ako je tu možné vyliečiť sa, a v dnešnej dobe vraj chodia sem aj mladé páry, ktoré nemôžu mať deti. A už je aj hodne tých, ktorým sa po návšteve tohto miesta narodili deti.

Pokrstiť ich prídu sem. Tu sme stretli i doktorku Nevenku, ktorá ordinuje v padinskej ambulancii, aj s manželom, ktorý je farárom. So synčekom pobudli v krásnom prostredí, ďaleko od mestského hluku, lebo žijú v Belehrade.

Posledná zastávka bola v Smedereve pri pevnosti, ale nik nemal síl ísť na pevnosť, len sme sa prechádzali vedľa nej, posedeli v parku a v reštaurácii, kde nám dobiedzali rómske deti, aby sme im dali peniaze. Kto by odolal detskej prosbe, hoci sme predpokladali, že ich o peniaze oberú ich starší.

Mne v etno dedine chýbali originálnejšie suveníry a viacej kvetov. Možno by v okolí bolo treba urobiť i botanickú záhradu. •

25

poučky (1)

|

samuel koruniak |

NAŠE JAZYKOVÉ HLAVOLAMY

ADVENT – príchod, čakanie Advent, v kresťanstve začiatok cirkevného roka, ale i obdobie, keď sa pripravujeme na najradostnejší sviatok v roku – Vianoce. Je to obdobie, ktoré v kalendári, nielen v tom gregoriánskom, ale aj juliánskom zapadá zväčša v decembri. Je to čas, alebo doba, obdobie so štyrmi nedeľami a ide, ako sme už spomenuli, o náboženskú prípravu na Vianoce, na oslavu Božieho narodenia, narodenia Ježiša Krista. Advent neznamená iba kresťanskú prípravu, ale aj čakanie na narodenie Krista, čiže na jeho príchod. Synonymický slovník slovenčiny nám ako pomocné slová pri slove advent ponúka predvianočný, týkajúci sa adventu, štyroch týždňov pred Vianocami, predvianočný, adventný čas, predvianočné, adventné zvyky, kde napríklad každú nedeľu zapálime jednu sviečku zo štyroch, ako symbol štyroch adventných nedieľ, a samým tým čakanie na narodenie kresťanského syna. Krátky slovník slovenského jazyka vysvetľuje a charakterizuje toto slovo ako cirkevné, liturgické obdobie so štyrmi nedeľami, a ako prípravu na Vianoce. Prídavné meno pritom bude adventný, čiže sviečky kladieme zväčša na adventný veniec. Takýto podobný opis tohto termínu podáva aj Slovník cudzích slov, ktorý ešte pridáva, že je to náboženská príprava na oslavu božieho narodenia, na oslavu narodenia Krista, ako aj prenesene knižne je to čas očakávania, nádejí. Teologický slovník, či kniha Vladimíra Lásku Slovník náboženstvo, cirkev, teológia píše o advente, že je to slovo latinského pôvodu, označenie prvých štyroch nedieľ v cirkevnom kalendári, ako aj druhý Kristov advent, druhý príchod Krista.

Tu sme trošku načrtli jazykovú a predovšetkým významovú stránku tohto slova, ktoré sa v kresťanskej terminológii hojne používa a ako to bolo vysvetlené, tento výraz súvisí predovšetkým s vianočným obdobím, plným lásky, šťastia, radosti, hojnosti, a najmä ľudskej a duchovnej veselosti.

Preto nech advent, ako príchod, či čakanie, predstavuje tú duchovnú očistu, očistu od nerestí, či zlých pocitov, aby sme tak po celý rok a nielen počas Vianoc žili šťastne a pokojne.

Vianoce,Vianočný,Veselé Vianoce Predchádzajúci text sa venoval problematike adventu, ako kresťanského obdobia, keď sa všetci pripravujeme na Vianoce, ako sviatku všetkých kresťanov a veriacich, alebo všetkých tých, ktorí zachovávajú túto tradíciu a v kruhu rodiny a najbližších oslavujú tento významný sviatok. Samozrejme, aj tu sa dotkneme niektorých termínov, ktoré sa v jazyku používajú a sú aj v každom, nielen cirkevnom kalendári zapísané, či uvedené.

Vianočné obdobie, čiže to už najužšie, predstavujú dni, ktoré ho charakterizujú nielen z tej významovej, ale i tradičnej, kresťanskej stránky. Štedrý deň a následne aj Štedrý večer (presne stanovený 24. decembra) sú vstupnou bránou do Vianoc, čiže predstavujú, keď ide o kresťanský význam, narodenie Ježiša Krista. Práve v tento deň sa pre kresťanský svet narodil Mesiáš, syn Boží. Môžeme, okrem iného, spomenúť aj archaické slovné spojenie pre tento deň – Dohviezdny deň, ako aj u nás používané nárečové slovné spojenie Pôstny deň, keďže sa v tento deň postí. Srbské slovné spojenie je Badnji dan, Badnje veče, avšak Srbi ako ortodoxní veriaci, čiže veriaci pravoslávneho vierovyznania oslavujú Štedrý deň v januári, presnejšie 6. januára. Štedrý ako slovo predstavuje osobu, ktorá rada a veľa dáva, čiže je hojná, bohatá, výdatná (podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka). S tým možno aj súvisí štedrosť Vianoc, boha-

26

tosť, hojnosť nielen materiálna, ale predovšetkým duchovná.

Prídavné meno pre daný výraz bude štedrovečerný, napríklad: štedrovečerná slávnosť, štedrovečerná omša, či štedrovečerné služby Božie, štedrovečerná chvíľa, štedrovečerný stôl. Je to termín vzťahujúci sa na Štedrý večer, týkajúci sa Štedrého večera.

Vianoce ako kresťanský sviatok oslavujeme dva dni.

Svoju pravopisnú podobu však zachovávame tak, že tieto dva dni píšeme s veľkými začiatočnými písmenami. 25. decembra je Prvá slávnosť vianočná, kým na ďalší deň 26. decembra bude Druhá slávnosť vianočná (alebo sviatosť Štefana Mučeníka). Pretože sú to nielen cirkevné, ale aj štátne sviatky a sviatky pracovného voľna, berieme ich ako vlastné podstatné mená, a práve preto ich píšeme tak, ako sme to aj uviedli. Prípadne môžeme tu použiť aj slovné spojenia Prvý sviatok vianočný, alebo Druhý sviatok vianočný (I. (1.) sviatok vianočný, II. (2.) sviatok vianočný). S týmto súvisí aj celkovo písanie slova Vianoc, ako všeobecného kresťanského sviatku, kde slovo Vianoce v zmysle podstatného mena píšeme vždy s veľkým začiatočným písmenom, a jeho prídavné meno vianočný s malým začiatočným písmenom. Srbské ekvivalenty tu budú Božić, božićni, Prvi božićni praznik, Drugi božićni praznik (dan).

V súvislosti s Vianocami treba uviesť slová želať, priať, blahoželať, blahopriať, gratulovať, vinšovať, ktoré sú v tomto zmysle spisovné. Mnohokrát sa nám stane, že si nevieme spomenúť na slová a použijeme slovo čestítať, alebo aj jeho podstatné meno čestítka. Sú to, samozrejme, slová nespisovné, ktoré svoju podobu majú v srbskom jazyku: „čestitati” a „čestitka”. Počuť tu vety: Nezabudni kúpiť aj vianočné čestítke, Čestítame ti všetko najlepšie, My už viacej neposielame vianočné čestítke, ale e-maily. Namiesto nespisovného slova čestítka a jemu blízke slovnodruhové výrazy by sme toto slovo mali nahradiť spisovnými, čiže mali by sme použiť spisovné slová, ktoré sú synonymné: blahoželať, blahoželanie, blahoprianie, blahopriať, priať, prianie, želať, želanie, gratulovať, a s tým aj tematicky vianočný pozdrav, vianočné blahoželanie, vianočné prianie a pod. Vety tak, samozrejme, budú znieť spisovne: Nezabudni kúpiť aj vianočné blahoželania, Želáme ti všetko najlepšie, My už viacej neposielame vianočné pozdravy poštou, ale skôr využívame e-mailovú komunikáciu.

Aj my vám spoločne s redakciou Roviny prajeme, blahoželáme príjemné prežitie vianočných sviatkov, Vianoc, aby ste ich prežili v kruhu milovaných, a nasýtili sa dostatočne radosti, šťastia, veselosti, duchovnej pohody, energie.

Silvester, Na Nový rok o slepačí krok Posledný deň v starom roku, ako i prvý deň v novom roku sú dňami, keď sumarizujeme, čo všetko sme v predchádzajúcom roku urobili, či si stanovujeme predsavzatia v tom smere, aby sme tie nedokončené veci z minulého roka dokončili, alebo rozmýšľame o nových činnostiach, ideáloch, zmenách, či spôsoboch. Tieto dva dni sú významné aj v tom, že uzatvárame niektoré staré stránky života, a otvárame novú kapitolu našej existencie.

Samozrejme, aj jazyk, či jazykové pravidlá majú v tomto všetko prsty, čiže priamo pravopisno-lexikologicky vplývajú na tieto spomenuté dni. Posledný deň v roku, 31. decembra, je významný tým, že sa pripravujeme na slávnosť, či vítanie Nového roku, čiže týmto dňom oslavujeme posledný deň v roku. Práve s týmto dňom sa spája meno Silvester, a pre-

| to mnohé udalosti vyplývajúce a vzťahujúce sa na tento deň priamo nadväzujú na toto spomenuté meno. Tak máme slovné spojenia silvestrovský deň, silvestrovský večer, silvestrovská večera, silvestrovský drink, silvestrovská nálada, silvestrovský ohňostroj, silvestrovská noc... Ako vidno, tieto slovné spojenia sú spisovné a predstavujú udalosti a činnosti, ktoré sa dejú v tento posledný deň v roku. Aj termín Silvester sa používa ako pomenovanie pre slávnosť vítania nového roka, ako aj jeho slovesný tvar silvestrovať. U nás dosť často počuť slovné spojenie, ktoré je nespisovné a prebraté so srbčiny, a to je doček Nove godine, alebo jeho posrbčená podoba čakanie nového roku, očakávanie nového roku, dočkávanie nového roku, doček nového roku. Samozrejme, spisovná podoba je vítanie nového roku, alebo chystáme sa, pripravujeme sa vítať, uvítať nový rok, ale snažme sa používať jeho najbežnejšiu podobu silvestrovať, či Silvester. Napríklad: Silvestrovať pôjdeme na námestie, Tohto roku sme zostali na Silvester doma a pod.

Prvý deň v roku sa, samozrejme, nesie v znamení úsmevov, pozitívnej nálady a blahoprianí. Väčšinou si blahoželáme, vinšujeme, želáme, či prajeme všetko dobré v novom roku. Pravopis slovenského jazyka nás však učí dva rozdiely v písaní tvaru nový rok. Prvý spôsob je písanie veľkým začiatočným slovom, čiže Nový rok má tu presné časové vymedzenie, a vzťahuje sa iba na ten deň prvého januára, totiž je to sviatok, pracovné voľno, je to štátny a cirkevný sviatok, a preto sa tento deň píše veľkým N. Ak niekomu želáme úspešný nový rok, totíž vzťahujeme toto blahoželanie na celý nadchádzajúci, nastávajúci, budúci rok, tak ho píšeme s malým písmenom n, aj keď spomenieme toto spojenie vo vete: Šťastlivý nový rok 2015, čiže keď použijeme presný rok, aj vtedy spojenie nový rok píšeme malým n. Krátky slovník slovenského jazyka nám predkladá adjektívnu podobu tohto slovného spojenia, a to novoročný, napríklad: novoročný obed, novoročné sviatky, novoročné jedlo, novoročný koláč, novoročné hody, novoročná nálada, novoročné blahoželanie. Srbské pomenovanie je tu Nova godina.

Tak ako vám všetkým prajeme pekné vianočné sviatky, prajeme a želáme, aby ste mali pekný, láskyplný, radostný nový rok 2015, aby sa vám splnili všetky stanovené predsavzatia, aby ste boli úspešní v každej životnej stránke, a aby vám každý deň bol nabitý pozitívnou energiou a náladou. Pekne silvestrujte a na Nový rok si v pohodlí najbližších krásne oddýchnite. •

annamária boldocká grbićová |

dobroducháreň (16)

Aj múdry schybí?!

Ak chceš, vážený Dobroduchár, aby ti do všednosti zasršala expresia, odíď v týchto predvianočných dňoch do veľkoobchodu. S najnovším znížením výplaty sme si začali vo veľkom ukrajovať z posledných zásob dôstojnosti pracujúceho ľudu v štátnych jasliach. Aspoň sa spojíme, vyrovnáme, solidarizujeme s pracujúcimi u súkromníkov a tí sú exploatovaní maximálne, dôkladne a systematicky, teda v čom sme my iní! Reštrikcia je ale neúprosná a bezvýhradná! Rovnako tak ako bezvýhradne a štýlovo okrádali tí najzbehlejší, najpodnikavejší a azda najmúdrejší, teraz „najvidenejší” – tí, čo sa im teraz šanujú bankové kontá trebárs už dávno ostro strážené za hranicami. Ospravedlňujeme sa Vám, vážení, že ste teda kradli a my sme tu na to, aby sme zachraňovali to, čo sa zachrániť nedá!

Veľká, ale zároveň vďaka, že vplývate takto vo veľkom na náš dobrý vkus, priam ho „tríbite” a týmto našim novovzniknutým mankom teda zamedzujete, aby sme tak drzo neprepadli konzumizmu Vianoc! Nebolo by to vôbec kresťansky, ani esteticky!

V tom veľkoobchode – košíky do ruky – zívajú prázdnotou! Minimalizmus je nutnosť a štýl života! Tie preplnené kolieskové nákupné kočíky sú zriedkavé – ale o to neoblomnejšie potvrdzujú uvedené pravidlo! Povedať povieme, „ňi zme múdri, čo robiť!”

– konštatujeme spolu so známou pri stretnutí vedľa priehradky s toaletným papierom, ohmatávajúc ho, či je nadostač tvrdý, aby teda ako taký dlhšie vydržal cenu, o ktorú sa uchádza. Táto známa, ktorá sa mi dôverne pridala, je mladou penzistkou s kalkulačkou v ruke a slzou v oku. Pokračuje, že by si nikdy nebola pomyslela, že sa z nej raz stane to, čím bola jej milá suseda, ktorá je už na tej sláve božej a kedysi obšívala obchody a porovnávala ceny, zľavy, aby vedela čím výhodnejšie kúpiť. Lenže, pokračovala penzistka s kalkulačkou, ona to robila zo záhaľky a ja to robím z nutnosti. Aká poetika paradoxov!

Byť, či nebyť múdry! Kde je s nami chyba (ak nie už v Kysáči)?! To je otázka súdobá.

Do nového roku si vraj treba popriať byť dobrým človekom. Popriať niekomu, aby bol dobrým človekom! Aké deplasé prianie! To sa už nenosí! Dopriať niekomu, aby bol dobrý! Dokonca dobrí sme boli už i vlani! Teraz chceme osprostieť – čítaj zmúdrieť a (ne)pre-

tromfnúť ceny, zľavy, svetácke trendy, virtuálny ruch a dynamiku. Zmalichernieť, zovšednieť, kúpiť si máličko a dôstojne živoriť! A popracovať na povrchnosti! A potom sa pridať ku väčšine, ktorá múdrejšie popúšťa, mlčí a nemá čo jesť! Ale je preto štíhla na facebooku!

Slovníček Uvedená situácia, keď sme „nie múdri” podľa vzoru srbského spojenia „nisam pametna”/ Nisam pametan, – na šta da radim / by bolo potrebné náležitejšie nahradiť spojením, ktoré nachádzame v Slovníku slovenského jazyka pri hesle múdry: nie som z toho múdra / nerozumiem tomu.

A tak napríklad používať v takomto zmysle nasledujúce vety: Dostala som sa do bezvýchodiskovej situácie a nebola som z toho múdra, avšak sa to nakoniec riešilo.

Keď nám treba výstižnejšie použiť to „pametniji popušta” – múdry popustí, treba si však uvedomiť a použiť náležitejšie: múdrejší ustúpi. Tak napríklad: – Múdrejší ustúpi, – povedal rozum a opustil ma. Lebo keď o niečo povedzme „bojujete”, ale podobne a potom si poviete, že mudrejší ustúpi, tak ten boj nemal zmysel, nie???

NeZÁBUDKA Pri východe-ústupe z veľkoobchodu som pookriala, keď som stretla starenku pestúnku a jej: „Šanujem si ruky, kúpila som si toto nakrájané chlebíka.

Nemusím ho krájať, už ho mám prichystané.” Boli to chlácholivé slová mojej bývalej pestúnky z petrovskej škôlky a jej nezábudka: šanovať!

Znamená to: dávať na niečo pozor, chrániť; šetriť, napríklad: Šanujte moje staré nohy! Nešanoval sily, šibal ako bolo treba! Lietaš medzi nepriateľmi, nič sa nešanuješ! Šanovať znamená aj ľutovať. Aké krásne a írečité slovko z úst tejto vzácnej ženy, ktorej zrobené ruky uchlácholili naše detstvo a vždy trvali na múdrosti a poctivosti! Šanujem vašu poctivú hlavu (fráza, ktorou sa žiada o prepáčenie za použitie neslušného slova – uvádza Slovník). V mojom prípade za to chvíľkové ustupovanie z tríbenia o morál a dobrý um! Ďakujem Vám, vzácna pani dobrých rúk, za nezábudku a s ňou zároveň za takéto precitnutie! Zašanujeme si snáď nejak to bohatstvo ducha. Budeme bohatí! (Viera Švenková). •

27

kamarátenie

|

pripravila mária vršková |

Stránky Ježka Dežka Jááááááj, kamaráti, aj u vás je taká zima? Tak to má byť, aby si príroda oddýchla. Doteraz som mal veľa práce, musel som do svojho brlôžka nanosiť veľa listov, čečiny a machu, aby som mal cez zimu teplú postieľku. Aj zásoby som urobil, v komôrke mám všetko od zrniečok po jablká. Tak vás pozývam ku mne na návštevu, adresa Joža Ježa 8. Uvarím vám špecialitu, orieškový čaj, a vy mi porozprávate, ako sa máte, čo nového v škole a čo ešte čítate okrem našej milej Roviny. Príďte, budem vás čakať. Platí?

Ježko Dežko

Hádanky V posteli sa stále váľa, no hreje a nezaháľa. Štyri rohy, mäkké bruško, kamaráti sa s poduškou. (anirep) Na streche ho postavím, stále kašle iba dym.

Dedo Mráz doň vlezie, keď darčeky vezie. (nímok)

Básnička

Mirkove vankúše Kto mi pozrie do duše, vie, že mám rád vankúše.

Farebné a celkom malé, striedam si ich neustále. Žltý, hnedý, oranžový, predvčerom som dostal nový srdiečkový modrý, pod hlavu je dobrý.

Mám vankúše s autom, micou, tu je s loptou, tam s opicou, na bielom je zlatý kvet, požičiam ti jeden hneď.

Hlava spinká ako v hniezde a ja letím hore k hviezde, zdajú sa mi krásne sníčky na vankúšoch od mamičky.

To ona ich všetky šila, aby syna potešila.

Moja mama – krajčírka má vankúše pre Mirka.

28

Má uši a nepočuje, vareška v ňom zatancuje.

Vôňu šíri naokolo, zjeme všetko, čo v ňom bolo. (ceinrh) Má listy, aj obrázky, často kladie otázky.

Tu je vtip, tam reportáž, ty ho práve v rukách máš. (siposač) Kovový pánko pozná sa s bránkou.

Rýchlo zadá správny kód a otvorí na odchod. (čúľk)

Úloha I Podčiarkni iba to, čo sa spája s decembrom:

dedo Mráz

sneh

Vianoce

sandále

prázdniny

rukavice

čerešne

žatva

tulipán

lyže

Mikuláš

sane

Veľká noc

plavky

darčeky

šál

|

pripravila mária vršková |

kamarátenie

Doplňovačka

Vyfarbi

Do prázdnych okienok doplň správne odpovede. Pospájaj písmenká z vyznačených políčok, dostaneš tak tajničku.

Ukrýva sa v nej dokončenie veršíka z pesničky, ktorú zložil slovenský spevák Peter Nagy:

Vyfarbi si snowborďáka a použi veselé, pestré farbičky ☺

Vianoce, Vianoce, ticho sneží v nás, Vianoce, Vianoce, .........................

1. čierny nápoj s kofeínom

__ __ __ __

2. window, po slovensky

__ __ __ __

3. priezvisko spomínaného speváka

__ __ __ __

4. napíš „líce” odzadu

__ __ __ __

5. obyvatelia Čiech

__ __ __ __

6. mraky, obloha

__ __ __ __

7. mužský tvar žen. mena Erika

__ __ __ __

8. zviera s chobotom

__ __ __ __

9. miesto, kde sú zuby, jazyk

__ __ __ __

10. ročné obdobie so snehom

__ __ __ __

11. Anička, inak

__ __ __ __

12. nočný vták

__ __ __ __

Tajnička znie: __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __

Okienko tety Sovy Zima so sebou prináša aj rôzne športy v snehu alebo na ľade. U nás sa môžeme guľovať, sánkovať, korčuľovať. A kde sú kopce, tam sa dá lyžovať či snowboardovať. Videli ste už niekedy ozajstný snowboard? Teta Sova Sováková nám prezradí: Čo je to snowboarding a ako vznikol?

Snowboarding znamená spúšťanie sa na špeciálnej doske dolu zasneženým kopcom (snow – sneh, board – doska). Je to zimný šport, ktorý vznikol v Amerike pred 60 rokmi, spojením skateboardingu (jazdenie na doske s kolieskami) a surfingu (jazdenie na doske na vlnách mora). Prvý pokus o surfovanie na snehu bol zaznamenaný už v roku 1920, ale prelom nastal oveľa neskôr, keď Shermana Popenna napadlo spojiť dve lyže špagátikom. Ľuďom sa takáto nezvyčajnosť zapáčila a šport sa začal rozvíjať. Vznikli prvé firmy (1977), ktoré založili napr. Jake Burton, Tom Sims a zaoberali sa výrobou snowboardových dosiek. Dimitrij Milichov prišiel s nápadom vyrábať kvalitné dosky z polyesteru a Jeff Grep prišiel s pevným viazaním. Mnohí považovali tento nový šport iba ako módny výstrelok, ktorý nebude trvať dlho.

Dnes sú však svahy plné nielen lyžiarov, ale aj snowborďákov. Od roku 1998 je tento šport zaradený aj do Olympijských hier.

Úloha II Vymysli a napíš 6 vecí, ktoré môže mať na sebe snehuliak: _________________________________ _________________________________ _________________________________ _________________________________ _________________________________ _________________________________

Kto vie, odpovie 1. Aký čas môžu ukazovať hodinky tak, aby sme na ciferníku videli iba jednu ručičku (a druhá je schovaná pod ňou)?

2. Čo znamenajú skratky AM a PM, ktoré v zahraničí pomáhajú určiť denný čas?

3. Poznáš aspoň troch výrobcov hodiniek?

4. Vymenuj tri verejné miesta, kde nájdeš hodiny.

5. Vieš, o koľkej hodine si sa narodil(a)?

29

zorove príbehy

|

mária vršková |

Zoro a zúbok alebo Na prvom dojme veľmi záleží Z

oro chodil do škôlky veľmi rád. Každý deň tam robili zaujímavé veci, kreslili, spievali, hrali sa, niekedy išli pozerať divadielko, inokedy mali karneval alebo čakali deda Mráza – nikto sa veru nenudil a všetkým bolo veselo. Tentoraz však nadišla vážna chvíľa. Do triedy vstúpila akási pani a povedala: „Dobrý deň, detičky, ja som teta zubárka. Prišla som sa pozrieť, aké máte pekné zúbky a skontrolujem, či nemáte v ústach mravčekov. Kto z vás si už vie umývať zúbky sám?” Škôlkari si sadli na stoličky do polkruhu, dokonca si k nim prisadla aj pani učiteľka. Všetci boli zvedaví, čo sa bude diať a či sa niekomu medzi zúbkami naozaj prechádzajú mravce. „Lena, otvor ústa,” šepká Zoro kamarátke, „nech vidím, či si si umyla zuby.” Lena ústa otvorila a zo žartu vyplazila jazyk.

Pani zubárka si umyla ruky, vzala akési špeciálne svetielko a išla rad-radom okolo stoličiek. Najprv skontrolovala učiteľku: „Umývate si zúbky pravidelne, pani učiteľka? No ukážte, nebojte sa. Môžete zatvoriť oči, ak vám zavadzia moje svetielko. Musím si posvietiť, lebo v ústach je tma a ja chcem vidieť všetky zúbky, aj tie vzadu,” rozprávala pani zubárka príjemným hlasom a bola veľmi jemná a milá. Každému sa prihovorila, povypytovala sa, kedy sa majú zúbky umývať, akej farby majú deti doma kefky a povedala, že zúbky majú najradšej zeleninu. Nikto nechcel veriť, že z cukríkov a čokolády sa zúbky až tak veľmi netešia.

Zorovi sa táto teta páčila. Mala ružový sveter s farebnou brošňou, dlhé hnedé vlasy zapletené do vrkoča a pekne voňala. Niektorým deťom skontrolovala ústa rýchlo, pri iných sa zdržala dlhšie a zapísala si ich mená. Nakoniec vyhlásila: „Kamaráti, boli ste báječní. A poslušní. Všetci máte čisté zúbky, nenašla som ani jedného mravčeka. Preto mám pre vás darčeky, každému dám krásnu zubnú kefku a nálepku zajačika. Viete, prečo má také silné a zdravé zuby? Lebo papá mrkvu. Sľúbte mi, že aj vy zjete každý deň kúsok čerstvej zeleniny. A naďalej si umývajte zúbky pravidelne, aby boli biele a zdravé. Platí?” Keď sa k nej naťahovali detské rúčky k darčekom, usmievala sa. Všetky deti jej na rozlúčku zamávali a spolu si prezerali, kto akú kefku dostal. Na stole ostali ležať opečiatkované papiere pre tých, ktorých chce pani zubárka vidieť ešte raz vo svojej ordinácii. Bolo tam aj Zorove meno. „No pánečku,” spľasla mama rukami, keď videla papier s pečiatkou stomatológa. „Zoro, bolí ťa niektorý zub? Ukáž, otvor ústa. Prečo máme ísť do ordinácie?” Mama vyzerala

ustarostene a Zoro to nechápal. „Bol som báječný. A poslušný. Preto ma chce teta zubárka vidieť ešte raz. Povedala, že mi v ordinácii ukáže všetky zaujímavé veci, vraj tam má kreslo, čo sa hýbe, aj počítač, farebné vodičky a možno mi dá aj ďalšiu nálepku,” tešil sa chlapec. Mama sa až tak netešila, pozerala synovi do úst, no nič tam nevidela. Zobrala však telefón a vybavila návštevu u zubárky na najbližšiu stredu. A tá streda rýchlo prišla...

Zoro sedel v čakárni, mama čítala oznamy na nástenke a obaja čakali, kým sa otvoria dvere. Po chvíli ich volali dnu. „Vitaj, fešák,” usmiala sa známa tvár na chlapca. „Ako sa máš?”

Príjemná bola nielen zubárka, ale aj zdravotná sestra.

Kým tá čosi zapisovala do veľkého zošita, doktorka zobrala fešáka za ruku a všeličo mu ukazovala. A potom sa vystriedali, so Zorom sa pohrala zdravotná sestra a zubárka sa obrátila k mame: „Vy mu pomáhate umývať zúbky? Nič ste si nevšimli?” opýtala sa s úsmevom. Mama zavrtela hlavou. Doktorka preto vysvetlila mame, že predný mliečny zúbok sa kýve a za ním už rastie nový, ktorý potrebuje dostatok miesta vpredu. „Preto musíme vybrať ten zúbok, ktorý sa kýve, rozumiete? A súhlasíte?” Mama súhlasila. Zoro si mohol sám stlačiť gombíček, aby sa kreslo spustilo nižšie. Veselo si sadol, prižmúril oči a ústa otvoril ako veľké vráta. „Výborne,” pochválila ho zubárka. Vysvetlila chlapcovi každý jeden krok, ktorý sa chystala urobiť. Najprv mu okolo zúbka natrela špeciálny krém, ktorý chutil trochu ako žuvačka. Potom zobrala pinzetu a kým urobila, čo treba, zaujala Zora rozprávaním: „Dúfam, že máš rád zmrzlinu. Teraz ti mamka jednu kúpi a môžeš ju zjesť. Tvoje ústa budú potrebovať niečo studené,” a kým to dopovedala, zúbok bol vonku. Zoro nestihol povedať ani „au”. Veď to vlastne vôbec nebolelo. Sestra starostlivo zabalila bielu perličku do malej papierovej obálky a podala ju statočnému junákovi: „Nech sa páči. Daj si večer zúbok pod vankúš a uvidíš, príde k tebe Zúbková víla.”

Keď obaja kráčali ulicou domov, Zoro bol veľmi spokojný a lízal zmrzlinu. A spokojná bola aj mama. Prvá návšteva u zubára dopadla výborne. A to vďaka perfektnému prístupu doktorky, ktorá už pri prvom stretnutí v každom zanechala príjemný dojem. (príbeh inšpirovaný prácou Dr. Marije Prodanovićovej zo Starej Pazovy)

SUR – reštaurácia – denné menu – izby – prednášky

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková www.nacionalnakuca-aroma.net 30

Vitajte u nás!

na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

ŠKANDINÁVKA V tajničke je meno a priezvisko slovenského básnika; 110 rokov jeho narodenia si pripomenieme 27. decembra 2014 (dokončenie je v tajničke)

DOPLŇOVAČKA Pojmy zo súpisu umiestnite do doplňovačky vodorovne, aby ste v označených stĺpcoch dostali názov pohoria v Srieme.

DEKÁDA FRONTY PREHOL PUŠKÁR ZVIERA

KRÍŽOVKA Pojmy zo súpisu umiestnite do krížovky tak, aby ste v označených riadkoch dostali názvy dvoch našich pohorí.

Vylúštenie škandinávky číslo 9 – 10 VODOROVNE: Čerieslo, ap, Latas, pich, Kata, ikra, vid, Ca, NK, na, U, stuha, trova, m, čr, NI, La, eis, kríž, Popa, uši, Elena, ka, ľavičiar.

Správne znenie tajničky: ...ČAPICU NA UŠI Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Eleonóra Segerová, Námestie XII. V. B. 8, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Jarmila Gajanová, Ul. Oslobodenja 39/13, 26 000 Vojlovica-Pančevo 3. Zuzana Širková, 2. októbra 26, 26 215 Padina BLAHOŽELÁME.

8 písmen: IZOGLOSA, OKOSTICA, PORIADOK 7 písmen: PAHOROK, RAJČIAK 5 písmen: DIPÓL, ILONA, LEJAK, TRASA 4 písmená: ADAM, ARAB, ARCI, HORA, KROK, NOTA, OZAJ, RATA, STOP, TOZA, UZOL, VECI 3 písmená: AKO, ANA, ARA, ATA, DEJ, DIN, HRA, NOC, OSA, POD, RAK, ROD, SRB, TAM 2 písmená: HA, KI, MG, ÓL, TO, VE

VTIPY – Čo robí blondínka, keď stojí v daždi pod lipou s hrnčekom v ruke?

– Lipový čaj. * * * Niet veľkého rozdielu medzi pohlaviami. Zo zadku sa celkom na seba podobajú a spredku zas do seba dobre zapadajú. * * * Muž váhavo stojí pred zubnou ambulanciou: – Keď nevojdem, nebudem mať čím hrýzť. Keď vojdem, nebudem mať čo hrýzť.

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

* * * Túžba dôchodcov: Bodaj by bolo v roku viac februárov, boli by väčšie dôchodky a hlavne častejšie.

31

pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu.

Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

DOPLŇOVAČKA

OSEMSMEROVKA Pojmy zo súpisu (všetky majú začiatočné písmeno V) vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám sedem neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria názov sviatku v decembri (tiež má začiatočné písmeno V).

SMIECHOTY Pýta sa učiteľ dejepisu: – Čo vieme o ľuďoch, ktorí žili v stredoveku?

– Že už všetci dávno pomreli.

* * * Veliteľ si dal zavolať dvoch vojakov a hovorí: – Budete skladníkmi výbušnín.

Vojaci celí šťastní len tak ležia celý deň medzi bedňami a fajčia cigarety.

Naraz vojde veliteľ a zakričí: – Čo to robíte?! Takto už vyletelo sto ľudí do vzduchu!

A jeden sa ozve:

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. Pletivo slúžiace na chytanie rýb, 2. Zaručené, isté, 3. Dravé mačkovité šelmy, 4. Ženské meno, Eva, 6. Ucelená časť textu, 7. Pohorie v Srbsku, 8. Osada v Banáte, 9. Miesto na tele s porušeným tkanivom.

VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. Byť zavesený, 2. Trojciferné číslo, 3. Masa na polievanie múčnikov (mn. č.), 4. Nová správa, novinka, 5.

Odrastené dievča, deva, 6. Prijať niečo, 7. Brnkací strunový hudobný nástroj, 8.

Príves, vlek, 9. ploch listu v knihe.

– A čo kričíte? My sme len dvaja!

* * * Marienka sa pýta Janíčka:

Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci dostanete mužské meno (31. december).

– Janíčko, ako viete, koľko je hodín, keď vo vašom dome žiadne nevidím?

A Janíčko odpovedá: – No úplne jednoducho. Pozriem sa z okna na kostolnú vežu.

– No fajn, ale ako to spravíš v noci?

– Ešte jednoduchšie. Otvorím okno, vezmem trúbku, vykloním sa z okna a zatrúbim.

A z ulice sa ozve: – Ktorý imbecil vytrubuje o tretej hodine ráno?

Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je matematika. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Naďa Vlčeková, Horná dolina 32, 26 215 Padina 2. Michal Kalmár, Jánošíkova 80, 26 000 Vojlovica-Pančevo 3. Michal Rybár, Savska 14, 22 000 Sriemska Mitrovica BLAHOŽELÁME.

32

SMIECHOTY Päť Belgičanov v Audi Quattro príde na francúzsku hranicu, kde ich zastaví colník.

– Quattro znamená štyri. Päť ľudí nesmie ísť v Quattre.

– Veď Quattro je len značka auta, – namieta vodič. – Pozrite sa, v papieroch je napísané, že je určené pre päť ľudí.

– Nič také na mňa neskúšajte, – pokrúti hlavou colník.

– Vy ste teda hlupák! – rozčúli sa vodič. – Zavolajte mi svojho nadriadeného.

– Teraz nemá čas, – odpovie colník. – Má kopu práce tamto s tými dvoma ľuďmi vo Fiate Uno.

* * * Záhorák uloví z mora zlatú rybku.

– Hej, ja som zlatá rybka a splním ti jedno želanie.

Záhorák pouvažuje a povie: – Želám si, aby si nemala kosti.

VALEC VATRA VAVRÍN VEČERA VEKTOR VENCE VERANDA VERŠ VESNA VEVERICA VIERA

VIETOR VÍNO VLADIMÍR VLAK VLASTIVEDA VLČIAK VOJLOVICA VOJVODINA VOLOVINA VRETENO VÝŠKA

LABYRINT Nájdite bezpečnú cestu, po ktorej by dedko Mráz mohol bezpečne priniesť deťom darčeky pod stromček.

|

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

Ako zlacniť výživu ošípaných P

retože v chove ošípaných až okolo 80 % všetkých výdavkov predstavuje krmivo, od jeho ceny najväčšmi závisí celková rentabilita chovu. Z týchto príčin cieľom každého chovateľa je, aby s čím lacnejším (ale kvalitným) krmivom dosiahol čím lepšie odchovné výsledky. Rentabilita chovu sa zväčšuje so zmenšovaním množstva a ceny spotrebeného krmiva na kilogram prírastku. Z týchto dôvodov nie je jedno, či sa na jednotku prírastku spotrebí 3, 4, 5 a viac kilogramov krmiva.

Biologicky účinné krmivo pre ošípané musí obsahovať okrem iných výživných látok i primerané množstvo (12 – 20 %) a kvalitu bielkovín, pretože od týchto živín vo veľmi veľkej miere závisí rast a dobrý zdravotný stav mladých ošípaných. Nedostatočné množstvo a slabá kvalita bielkovín zapríčiní slabé priberanie na hmotnosti (váhe), zvýšenú spotrebu krmiva na kilogram prírastku a citeľné predĺženie výkrmu. I keď sa určité množstvo bielkovín nachodí v bežne používaných kŕmnych zrnovinách (kukurica, jačmeň, ovos, cirok), pre nízky obsah (8 – 10 %) a nedostatočnú kvalitu týmto krmivám sa musia pridávať krmivá s vysokým obsahom bielkovín. Takýmito krmivami okrem iných je rybia múčka, sójové, arašidové a slnečnicové výlisky. Rybia múčka obsahuje okolo 60 % najkvalitnejších bielkovín živočíšneho pôvodu, pretože má najviac nevyhnutných aminokyselín (lyzín, metionín, cystín a iné). Rybia múčka zabezpečuje rýchly rast, menšiu spotrebu krmiva na kilogram prírastku a dobrú žravosť. Rybiu múčku potrebujú mladé ošípané hmotnosti do 50 kg a prasnice v množstve okolo 5 %.

Pre vysoký obsah bielkovín (45 %) a vitamínov B komplexu kŕmne kvasnice sa tiež môžu zaradiť do krmiva s malým obsahom bielkovín v množstve okolo 5 %.

V prípade, že je cena pšenice nižšia od ceny kukurice, táto obilnina sa môže použiť vo výžive ošípaných až v polovičatom množstve celkového krmiva. Týmto sa zlacní výkrm.

V letnom období ošípaným treba dávať sviežu lucernu prípadne iné zelené porasty. 7 kg sviežej lucerny, zamení 1 kg koncentrovaných krmív. Veľmi dobrá je i lucernová múčka. Domácnosti, ktoré majú dostatok mlieka, môžu dávať ošípaným či už plnotučné, odstredené mlieko alebo srvátku.

Pri zostavovaní krmiva pre ošípané treba brať do úvahy nielen cenu jednotlivých zložiek, ale i potreby organizmu zvierat. Ošípaným hmotnosti do 50 kg treba kvalitnejšia strava ako tým, čo sú ťažšie.

Keďže pripraviť dobré a lacné krmivo nie je ľahko, uvádzame jeden z receptov na výkrm ošípaných bez rybej múčky.

Krmivo

Nedostatok rybej múčky a jej vysoká cena prinútili chovateľov ošípaných používať iné zdroje kvalitných bielkovín.

Namiesto rybej múčky krmivám pre výživu mladých ošípaných sa môže pridávať i mäsová alebo mäsokostná múčka, ako i sušené a svieže mlieko alebo srvátka. Keďže veľmi často i tieto krmivá nedostať, ako i preto, že tiež majú vysokú cenu, možnosť ich použitia je veľmi obmedzená. Podobná situácia je i so syntetickými aminokyselinami, ktoré by tiež mohli zameniť rybiu múčku.

V prípade absolútneho nedostatku rybej múčky a iných prístupných bielkovinových krmív živočíšneho pôvodu vo vykŕme ošípaných s pomerne dobrým výsledkom možno použiť sójové, arašidové i kvalitné slnečnicové výlisky (koláče, srb. sačma). Tieto vedľajšie výrobky olejárskeho priemyslu obsahujú 20 až 45 % bielkovín a v kŕmnych zmesiach sa používajú v množstve 10 – 15 %.

Vo výkrme ošípaných s úspechom možno použiť i zrno sóje, ktoré sa však musí čiastočne upražiť a potom zošrotovať.

Kukurica, jačmeň, pšenica, cirok Otruby Sójové, arašidové, slnečnicové výlisky Lucernová múčka Kostná múčka Dobytčia soľ Premix /vitamínovo– antibiotikový

Do 50 kg

Nad 50 kg

70 % 10 %

70 % 10 %

17 % – 1,5 % 0,5 %

8% 9,5 % 1,5 % 0,5 %

1%

0,5 %

Okrem ceny krmiva na rentabilitu chovu vplýva i sám spôsob výkrmu. Vykrmovaním vlhčenou stravou spotreba krmiva sa môže zmenšiť o vyše 5 %. Podobne vplýva i dostatok čistej pitnej vody. Keď ošípané nemajú k dispozícii dostatok vody, stravu menej jedia a neúplnejšie využívajú.

Najlepšie by bolo ošípané napájať z automatických napájačiek.

Na spotrebu krmiva na kilogram prírastku značne vplýva i celkový zdravotný stav zvierat, ako i nakazenosť hlístami a svrabovcami. Ošípané nakazené hlístami strovia o 10 až 20 % viac krmiva od nenakazených. Negatívne vplýva i nevhodný chliev, ako i nízke alebo vysoké teploty a predĺženie výkrmu nad 120 kg. •

33

užitočné

|

pripravila mária lučetincová |

Plánovanie zeleninovej záhrady

M

Pri plánovaní zeleninovej záhrady nezabúdame na strieať čerstvú a chutnú zeleninu z vlastnej záhrady, vypestovanú s minimálnym množstvom postrekov, je žela- danie plodín. Keby sme tú istú zeleninu pestovali stále na nie, ktoré sa môže splniť každému majiteľovi aspoň malého jednom mieste, živiny by sa jednostranne vyčerpávali a hromadili by sa odpadové produkty rastlín, ich škodcovia a kúska zeme.

Veľkosť zeleninovej záhrady závisí od mnohých činiteľov. choroby. Dochádzalo by k pôdnej únave a získali by sme zle Vychádzajme z údaja, že každý by mal ročne zjesť 100 až vyvinutú a napadnutú zeleninu. Tomu predchádzame strie125 kilogramov zeleniny. Z toho množstva odrátame dová- daním jednotlivých druhov, prípadne rastlinných čeľadí žanú zeleninu, zeleninové výrobky a iné, ktoré budeme najmenej v trojročnom, lepšie však v päťročnom až šesťprikupovať. Čo sa týka druhovej skladby, snažíme sa, aby ročnom cykle.

Na začiatku môžeme zvoliť trojročný cyklus. Z celkovej bola čo najpestrejšia. Zameriame sa na tie druhy, ktoré potrebujeme v malých množstvách počas celej sezóny, plochy vyčleníme záhony pre trváce zeleniny, ako je rebarnapr. listovú a vňaťovú zeleninu. Prihliadame aj na vlastné bora, chren, špargľa, pažítka, topinambury a zvyšok rozdestravovacie návyky a na to, čo členovia rodiny majú radi. líme na tri časti, trate.

Potom si vyhľadáme údaje o predpokladanej úrode každej Prvú trať treba vždy hnojiť, najlepšie maštaľným hnojom zeleniny a vyrátame potrebnú plochu. Na celoročné záso- alebo dobrým kompostom. Tu pestujeme na živiny najnábenie štvorčlennej rodiny zeleninou treba rátať s plochou ročnejšie plodiny, ako je zelenina plodová, listová, niektoré 100 až 200 m2. Keď získame skúsenosti a naučíme sa vy- hlúbové zeleniny, ale tiež cukrovú kukuricu, zeler a skoré užívať všetky triky a pestovateľské možnosti, ako je pesto- zemiaky. V druhej trati pestujeme zeleninu, ktorá neznáša vanie dvoch až troch kultúr v jednom roku formou predplo- čerstvé hnojenie, ako väčšina koreňovej zeleniny alebo dín, následných plodín, podplodín, medziplodín, môžeme čínska kapusta. Tretiu trať využijeme na strukoviny a cibuupraviť veľkosť plochy alebo množstvo spotreby. Pri zakla- ľovú zeleninu. Na voľných záhonoch tretej trate pestujeme daní novej záhrady si pripravíme plán využitia celej plochy rastliny na zelené hnojenie, napríklad horčicu.

Tieto skupiny zelenín každoročne posúvame do nasledua rozmiestnenia jednotlivých častí – obytnej, okrasnej, ovocnej, zeleninovej. Ovocná časť pre štvorčlennú rodinu júcej trate. Jednu tretinu plochy prihnojíme maštaľným hnojom alebo akostným kompostom s prídavkom priemyby mala mať 200 až 300 m2.

Väčšina zeleniny vyžaduje svetlo a teplo, najlepšie je selných hnojív. Dokonalejšie podmienky pestovania zabezcelodenné slnko. Cvikla, šalát, špenát sa síce uspokoja pečíme viacročnou rotáciou, pričom je vhodné striedať s polotieňom, ale musíme počítať s jeho nižšou akosťou. Sk- jednotlivé druhy aj v rámci jednej trate. Navyše možno leník a parenisko musíme vždy umiestniť na slnečné miesto, využívať zmiešané kultúry, ktoré znižujú únavu pôdy a inak sa nám táto investícia nevyplatí. Práca v zeleninovej šetria miesto. Pri striedaní plodín vychádzame z poznatkov záhrade musí byť racionálna, preto si pripravíme rovné o ich vzájomnej znášanlivosti alebo neznášanlivosti.

Skleník, hoci nevykurovaný, zvyšuje pestovateľské možpravouhlé záhony široké 5 metrov, so šírkou jednotlivých hriadok 120 cm a priečnych chodníčkov 30 cm. Takéto zá- nosti.

Pre štvorčlennú rodinu stačí s plochou 10 m2. Dopestujehony môžeme ošetrovať z obidvoch strán. Prácu so zalievaním si uľahčíme účelným rozvodom vody. V blízkosti zeleni- me v ňom priesady na jarnú výsadbu, skorú, reďkovku, novej časti si vyberieme tienisté a dobre prístupné miesto šalát, kaleráb, karfiol, ako aj papriku, rajčiaky a uhorky. Aj na kompost, oddelené výsadbou ovocných krov. v ňom dbáme na striedanie plodín.

Na pestovanie zeleniny Základom plánovania zesú najvhodnejšie hlinitopieleninovej záhrady je plán sočnaté pôdy s dostatočnou výsadby. Zostavujeme ho zásobou humusu a s neut- – Sv. Martin (11. novembra) a Hromnice (2. februára) pradú každý rok znova, aby sme z tej istej praslice. rálnou pôdnou reakciou. mali prehľad o tom, ktoré – Sv. Martin chodí na bielom koni.

Príliš ľahké piesočnaté pôdy kultúry majú byť kde vysazle udržiavajú vodu i živiny – Sv. Alžbeta (19. novembra) za plný košík sviatkov prináša. dené alebo vysiate, ako a treba ich pravidelne pri- – Keď na Katarínu (25. novembra) stojí hus na ľade, na Vianoce dlho je záhon využitý a čo bude stáť na blate. hnojovať. Proti vysychaniu urobiť s uvoľneným miestreba povrch chrániť fóliou. – Na sv. Katarínu schovaj sa pod perinu. tom po zbere. Prázdne záPrílišnú kyslosť upravíme – Sv. Barbora (4. decembra), ťahaj sane do dvora. hony sú totiž pre pôdu a vápením. Ľahké pôdy sa – Biele Vianoce (25. decembra), zelená Veľká noc; čierne život v nej škodlivé. Na nerýchlo zohrievajú a vyhozatienenej pôde sa vytvára Vianoce, biela Veľká noc. vujú skorým kultúram a – Jasné Vianoce, tmavé stodoly, tmavé Vianoce, jasné stodoly. prísušok, poškodzuje sa plodovej zelenine. Ak máme – Na Vianoce blato, na Veľkú noc sneh. štruktúra, odumiera pôdny ílovitú pôdu, ktorá je ťažká – Na Nový rok (l. januára) o slepačí krok; na Tri krále o skok edafón, klesá obsah humua studená, zlepšujeme ju su, a tým i úrodnosť. Rýchdále; na Hromnice o hodinu více. hnojom alebo humusom, – Trikráľovú (6. januára) zimu vlk nezožerie. lou náhradou porastov na vhodné je jesenné rýľovanie voľných záhonoch môžu byť – Keď sa na Vincenta (21. januára) vták na koľaji vody napije, a pestovanie zeleniny na následné kultúry, napríklad ten rok mnoho vína sľubuje. vyvýšených hriadkach. Ťažreďkovka, reďkev, listový – Keď sa na Pavla (25. januára) vtáča z koľaje napije, bude ké pôdy vyhovujú hlúbovišalát, špenát. Pestovateľpozdná jar. nám; stále ich udržiavame ský plán slúži súčasne ako – Na Obrátenie sv. Pavla sa medveď na druhý bok obráti. tak, aby mali hrudkovitú pomôcka pri nákupe osiva a – O Pavle je pol zimy. štruktúru. sadiva. •

Príslovia a úslovia o počasí

34

|

pripravila mária lučetincová |

užitočné

Presvetľovací a zmladzovací rez ovocnín Pod pojmom „presvetľovací rez” rozumieme zásah, pri ktorom z koruny stromu a kra od základu, teda na konárový krúžok odstraňujeme niektorú časť – letorast, jednoročný výhonok, rodivý obrast, kostrový, prípadne polokostrový konár. Keď spodnú časť ponecháme (čapík, pahýľ), ide o rez zmladzovací. Z ponechanej časti vyrastú nové výhonky, ktorými sa strom snaží odrezanú časť nahradiť.

Cieľom presvetľovacieho rezu je vytvoriť v korune stromu, prípadne kra, priaznivé vzdušno-svetlosné pomery. Prispievame nimi aj k formovaniu zvoleného tvaru koruny, kra. Má veľmi priaznivý vplyv na kvalitu a vyfarbenie plodov, ako aj na celkový zdravotný stav drevín. Presvetľovanie koruny je veľmi dôležitým pestovateľským opatrením pri všetkých ovocných druhoch od výsadby stromčeka na trvalé stanovište až do konca jeho života. Jednotlivé zásahy uplatňujeme v období vegetačného pokoja, ale aj v priebehu vegetácie.

Tvarovanie koruny mladého ovocného stromčeka, pri ktorom každoročne skracujeme predlžujúce jednoročné výhonky, vyvoláva rast veľkého počtu výhonkov smerujúcich do vnútra koruny.

Predchádzame tomu včasným odstraňovaním neperspektívnych výhonkov už na začiatku rastu.

V korune ovocného stromu má byť päť až sedem kostrových a na nich primeraný počet polokostrových konárov. Pri nadmernom počte ich odrežeme už v mladom veku stromu. Keby sme ich ponechali do neskoršieho veku, spôsobilo by to odumieranie rodivého obrastu. Konáre by potom v bazálnej časti vyhoľovali a rodivá sila by sa presunula na obvod koruny, najmä do hornej časti.

Kry ríbezlí a egrešov majú prirodzený sklon k zahusťovaniu. Z koreňového kríčka vyrastajú každoročne nové výhonky. V dôsledku toho staršie kry majú namiesto siedmich až desiatich konárov rôzneho veku aj niekoľkonásobný počet. Preto je potrebné každoročné presvetľovanie, ešte viac ako presvetľovanie jadrovín a kôstkovín.

Odrodené konáre malín a černíc každoročne od základu odrežeme.

Redukujeme aj počet nových výhonkov, ktoré sú základom pre úrodu v nasledujúcom roku. Tieto zásahy robíme po zbere úrody. Ak sme nestihli rez robiť po zbere, môžeme ho robiť v predjarnom až v jarnom období.

Zmladzovací rez je jednou z foriem udržovacieho rezu. Znamená však hlbší zásah. Nevyhnutný je pri starších ovocných stromoch, predovšetkým pri jadrovinách, ale hlavne v rokoch, keď sú už ročné prírastky krátke alebo žiadne a ani

Na jabloniach dodržujeme široký pyramidálny tvar

zlepšením výživy sa nepodarilo dosiahnuť väčšie.

Pre stredne silné zmladenie sa rozhodneme niekedy aj pri mladších stromoch, robíme zásahy do konárov štvor- až šesťročných. Hlbšie zmladenie, pri ktorom odstraňujeme aj niektoré hlavné kostrové konáre, robíme pri stromoch starších, ak nie je poškodený kmeň.

Pred zmladením starých stromov urobíme najskôr priekles a potom podľa prirodzeného tvaru koruny zrežeme konáre. Pri voľných tvaroch, hlavne jabloní, dodržujeme širokopyramidálny tvar koruny, ale pri hruškách si zvolíme ostrejší uhol. Niekedy hlbšie zmladenie nezvládneme za rok, pretože pri dobrej výžive narastie na korune veľa výhonkov, ktoré ju nadmerne zahustia, preto ich musíme postupne odstrániť.

Pri slivkovinách a marhuliach pred zmladením často veľmi váhame a máme obavy z glejotoku.

V teplých polohách znášajú zmladenie aj dvadsaťročné slivkoviny, ale v chladnejších polohách neznesú taký silný zásah ani mladšie stromy. Platí to aj o marhuliach, ktoré sa nedožívajú dlhšieho veku, lebo v prvých rokoch majú silnejší rast. Preto už niekedy po piatich rokoch vyžadujú zmladenie. Hlbšie zmladenie vyžadujú jadroviny pri cestách, v starších sadoch pri lesoch, ktoré nemajú majiteľa. • Na hruškách robíme ostrejší uhol

35

tvorivé ruky

|

mária vršková |

Krajšia zima S

o zimou prichádzajú Vianoce, Nový rok či prázdniny, ale aj smutnejšie počasie, sychravo, dážď, sneh a hmly. Šero chladných dní však môžu skrášliť a rozžiariť pekné drobnosti – voňavá sviečka, tanier oranžových mandarínok alebo dekorácia, ktorú si sami vytvoríme. V obchodoch môžeme nájsť všetko, od snehuliakov, vločiek, hviezd, po veľké adventné vence.

No ak máte odvahu a trochu fantázie, určite si krásnu dekoráciu dokážete urobiť aj doma a bude stáť len zopár dinárov.

Tentoraz som urobila guľu na zavesenie a stromček na stôl.

Kúpila som iba polystyrénový podklad, všetko ostatné som našla doma – malé gule na stromček, organzu a mriežkovanú textíliu z kytice, stuhy, vianočnú reťaz, korálky, orechy, pierka, sisalové vlákno, tavnú pištoľ s lepidlom, špendlíky, tenký tvrdý drôt, nožnice, kliešte... Pohľadajte vo vašej domácnosti rôzne „čačky-mačky”, porozkladajte ich po stole a nechajte pracovať pravú hemisféru mozgu, v ktorej sa ukrýva centrum tvorivosti ☺.

Ak vám chýba materiál, kúpite ho: – v kvetinárstve, galantérii, papiernictve, čínskom obchode alebo na internete.

Ako pripevňovať: – špendlíkmi – malý, ľahký, mäkký materiál, – drôtom – väčší, ťažší, tvrdší materiál (kliešťami odstrihneme dlhší drôt a prehneme ho do tvaru písmena „U”, takýmto „U”-škom pripneme materiál k podkladu), – tavná pištoľ – na materiál, ktorý je ťažký alebo na materiál, ktorý chceme mať navrchu a špendlíky sú krátke.

Postup: 1. Polystyrénový podklad si celý „obalíme” do sviatočného šatu – organzu alebo mriežkovanú textíliu si nastriháme na mnoho pásikov. Jeden pásik má cca 7 x 15 cm. Pásik preložíme napoly najprv po šírke, potom po dĺžke a vytvoríme ľubovoľný chumáčik, ktorý špendlíkom pripevníme k polystyrénu. Chumáčiky k sebe kladieme blízko, aby sme prekryli bielu plochu

Výsledok nám je tu v okne

Základný materiál

Ľubovoľne si vytvorte chumáčik

Chumáčiky pripevňujeme blízko k sebe

36

Stromček na stôl

podkladu. Ak robíme ozdobu na zavesenie, odstrihneme dlhú širšiu stuhu, ktorú pevne prišpendlíme medzi chumáčiky.

2. Podľa fantázie vyberieme dekoračný materiál a postupne pripevňujeme na chumáčikový podklad. Najprv kladieme veci, ktoré sú väčšie, ťažšie, alebo majú byť dominantné (gule, orechy, hviezdy...). Až na záver pridávame menšie a menej výrazné ozdoby (korálky, stužky, pierka...).

3. Počas práce sa môže stať, že nebudete spokojní. Odstráňte zopár ozdôb, skúste ich premiestniť alebo nahradiť inými. S farbami a symetriou sa treba pohrať.

Krep a umelé ihličie vyzerajú lacno, naopak dojem luxusu prináša organza, saténové stuhy, sisal a jednofarebné lesklé gule. Želám veľa nápadov a perfektný výsledok ☺. •

|

pripravila mária lučetincová |

receptáreň

Na slávnostný a všedný stôl Vanilkový kokteil: 0,5 1 vanilkovej zmrzliny, 8 lyžíc cukru, Kapor na zemiakoch: 1 kapor, 500 g zemiakov, 100 g 1 1 mlieka, vanilkový struk, štipku škorice. údenej slaniny, mletá červená paprika, tuk, 2 cibule, 300 g Mlieko, rozkrojený vanilkový struk, škoricu a cukor prevarí- papriky, 100 g paradajkového pretlaku, 1 dl bieleho vína, 50 g me a v mixéri zmiešame s vanilkovou zmrzlinou. Hneď podáva- masla, 2 dl smotany, trochu múky, petržlenová vňať, citrón.

Očisteného kapra z obidvoch strán priečne narežeme, a do me. Množstvo mlieka si môžeme upraviť podľa toho, aký hustý chceme kokteil mať. rezov vložíme slaninku pokrájanú na rezance. Potom ho osolíKrehký závin: 4 vajcia, 100 g múky, 120 g mäkkej salámy, me, pokvapkáme citrónovou šťavou a posypeme mletou červe200 g krémového syru, pažítka, petržlen, bazalka, 1 lyžica ko- nou paprikou. Ošúpané zemiaky pokrájame na tenké kolieska. renia, maslo, soľ, cukor.

Pekáč potrieme tukom, poukladáme naň zemiaky a na ne priŽĺtky, soľ a cukor vymiešame do penista. Z bielkov a štipky pravenú rybu. Rybu pokryjeme tenkými kolieskami cibule, soli vyšľaháme tuhý sneh. Polovicu snehu zľahka primiešame ktorú posolíme a polejeme paradajkovým pretlakom, na cibuľu do žltkového cesta. Postupne striedavo prisýpame múku a položíme papriku pokrájanú na rezance, tiež posolíme a polejezvyšný sneh. Na pripravený plech rovnomerne rozotrieme me pretlakom. Nakoniec všetko polejeme vínom a rozpusteným cesto. Pečieme vo vyhriatej rúre na 200 ºC asi 10 minút. Upe- maslom. Pečieme v rúre vyhriatej na 200 °C asi 45 minút. čený plát vyberieme na utierku a opatrne zvinieme do rolády. Kapra potom vyberieme, potrieme smotanou rozmiešanou s troPo vychladnutí ho rozvinieme, potrieme ľubovoľným druhom chou múky a posekanou petržlenovou vňaťou a dáme do rúry krémového syra zmiešaným s polovičným množstvom byliniek asi na 15 minút zapiecť. Upečeného kapra ozdobíme kolieskami a obložíme kolieskami salámy. Plát opäť zmotáme do rolády, citrónu. zabalíme do alobalu a vložíme na 2 hodiny do chladničky.

Mandľovo-medová torta: 350 g hladkej múky, štipka soli, Kapustová polievka so sójou: 300 g kyslej kapusty, olej, 2 lyžice cukru, 250 g masla, tuk na vymastenie a múka na 1 cibuľa, strúčik cesnaku, mletá červená paprika, korenie, soľ, vysypanie formy. Plnka: 270 g cukru, 200 g celých olúpaných 1 bobkový list, sója, 1 zemiak. mandlí, 100 g masla, 150 ml mlieka, 2 lyžice medu.

Na oleji speníme nadrobno pokrájanú cibuľu, pridáme mletú Z múky, zo soli, z cukru, masla a menšieho množstva stupapriku a kapustu. Osolíme, okoreníme, zalejeme vodou a va- denej vody vypracujeme cesto, ktoré odložíme na hodinu do ríme. Pridáme konzervu sóje, bobkový list, podľa potreby dole- chladu. Plnka: Cukor dáme variť so 150 ml vody. Prudko jeme vodu a chvíľu povaríme. Zemiak ošúpeme, postrúhame a prevaríme asi 5 minút, kým začne karamelizovať. Zložíme vmiešame do kapusty. Ešte chvíľu varíme a nakoniec ochutíme z ohňa, primiešame celé mandle, maslo a mlieko. Vrátime na majoránom. sporák a na miernom ohni varíme 15 až 20 minút. Odstavíme, Bravčové karé so syrom: 400 g bravčového karé vcelku, primiešame med a necháme chvíľu vychladnúť. Okrúhlu formu 2 lyžice masti, 2 lyžice postrúhaného syra, 1 vajce, soľ, rasca. s priemerom 23 cm vymastíme tukom a vysypeme múkou.

Mäso položíme na pekáč, osolíme, posypeme rascou, podle- Cesto rozvaľkáme a dvoma tretinami vyložíme dno formy. jeme vodou a dáme piecť. Pred dopečením potrieme vajcom, Poprepichujeme vidličkou a nalejeme plnku. Prikryjeme zvyšv ktorom sme rozšľahali strúhaný syr, a dopečieme. Mäkké ným cestom a okraje dobre postláčame, aby plnka počas pemäso pokrájame na porcie a polejeme šťavou z výpeku. Podá- čenia nevytiekla. V strede urobíme malý otvor. Pečieme 40 vame so zemiakovým pyré a šalátom. minút do zlatista. Vychladnutú tortu môžeme posypať práškoMorka plnená karfiolovou plnkou: 1 morka – asi 3,5 kg, vým cukrom.

Pomarančová torta: 6 vajec, 200 g cukru, šťava a kôra soľ, mleté čierne korenie, lyžica šalvie, lyžička mletej štipľavej z jedného pomaranča, 60 g strúhančervenej papriky. Plnka: 500 g karfiky, 200 g lieskovcov alebo orechov, olu, 1 cibuľa, 100 g slaniny, 150 g Rady do kuchyne kakao a 1 pomaranč na ozdobu. mletých oškvarkov, 2 vajcia, 2 lyžice – Z citróna získame viac šťavy, keď ho pred Krém: Šťava z dvoch pomarančov, mletej neštipľavej červenej papriky, vytlačením ponoríme na štvrťhodiny do ho2 lyžičky gustinu, 200 g masla, 120 g 50 g margarínu, morčacie vnútornosrúcej vody. cukru, 1 pomaranč. ti, žemle.

– Ak ste to prehnali s korením a jedlo je príliš Očistenú morku potrieme soľou, Žĺtky vyšľaháme s cukrom dopenispikantné, povarte v ňom dva-tri väčšie kústa, pridáme šťavu a postrúhanú kôru korením, šalviou a paprikou. Naplníme ky jablka. Prílišná štipľavosť sa stratí. ju pripravenou plnkou, otvory zašijez pomaranča. Striedavo primiešavame – Sušené ovocie nikdy neskladujeme v hliníkotuhý sneh z bielkov a pomleté orechy me, vložíme ju do pomasteného pekávých či plechových škatuliach. Najlepšie sú zmiešané so strúhankou. Zmes vyleječa, podlejeme vodou a v rúre vyhriatej keramické alebo sklenené nádoby s vrchnána 170 °C pečieme asi 3 hodiny. Počas me do pomastenej, strúhankou vysykom, prípadne papierové vrecká. pečenia morku niekoľko ráz polievame panej tortovej formy s priemerom 21 cm, – Ak nám zvýši žĺtok z vajca, zalejeme ho olešťavou. K morke do pekáča môžeme vložíme do rúry vyhriatej na 180 °C jom a dáme do chladničky. Zostane čerstvý. a pečieme 40 minút. Dobre vychladnuvložiť aj nadrobno pokrájaný krk, na – Pagáčiky budú chutnejšie, ak namiesto 100 tý korpus rozrežeme na tri pláty, pokocky pokrájanú cibuľu, zeler a mrkg múky použijeme 100 g ovsených vločiek. vu. Podávame so zemiakovou kašou trieme ich krémom a poskladáme. Vrch – Husacie mäso krátko pred dopečením polejeme torty potrieme zvyšným krémom, cez alebo ryžou a kompótom alebo šalástudeným pivom alebo slanou vodou. Bude sitko posypeme kakaom a ozdobíme tom. Plnka: Slaninu pokrájame na mimoriadne chutné a hlavne chrumkavé. kúsky a popražíme, pridáme očistenú plátkami pomaranča. Krém: V poma– Rozkrojená cibuľa dlhšie vydrží, ak ju natrienadrobno pokrájanú cibuľu, opražíme rančovej šťave rozmiešame gustin a za me na reznej časti maslom, posolíme, zabado ružova, potom pridáme karfiol rostáleho miešania uvaríme hustý krém. líme do alobalu a tak vložíme do chladničky.

Primiešame cukor a necháme schladiť. zobratý na ružičky, podlejeme trochou – Uvarená mrkva obsahuje trikrát viac antioxivody a dusíme asi 10 minút. VnútorMaslo vymiešame do penista, postupne dantov než surová. Ak varenú mrkvu konzunosti z morky pokrájame nadrobno a pridávame krém a zakaždým dobre mujeme spolu s jedlom obsahujúcim tuk, vaše zmiešame ich so schladeným karfipremiešame. Nakoniec zľahka vmiešatelo dokáže oveľa efektívnejšie vstrebávať beolom, masťou, zomletými oškvarkami, me očistený pomaranč nakrájaný na takarotén. rozmrvenou žemľou a vajíčkami. drobné kúsky. •

37

|

pripravila mária lučetincová |

gastro

Voňavá vianočka Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Gajanová, Michal Gombár, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Havranová, Mária Lučetincová, Dipl. vet.

Juraj Pálenkáš, Viera Tomanová / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: HL PRINT, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajins k é h o sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú.

CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Na titulnej strane: Svetlana Surová z Kysáča, novinárka-redaktorka v Slovenskej redakcii RTV Nový Sad. Foto: Michal Ďurovka.

38

500 g polohrubej múky, soľ, 50 g droždia, 1 lyžica cukru, 1 lyžica hladkej múky, 250 ml mlieka, 180 g masla, 100 g práškového cukru, 1 vanílinový cukor, 3 žĺtky, štipka muškátového kvetu, 50 g hrozienok, 100 ml rumu, 50 g mandľových lupienkov, 1 vajce, práškový cukor na posypanie.

Postup: Z vlažného mlieka, lyžice múky, lyžice cukru a droždia pripravíme kvások. Preosiatu múku so štipkou soli zmiešame s vykysnutým kváskom, pridáme práškový a vanílinový cukor, maslo, žĺtky, muškátový kvet, hrozienka naložené v rume a vypracujeme najprv vareškou, potom rukami hustejšie cesto, ktoré prikryjeme utierkou a necháme na teplom mieste kysnúť 2 hodiny.

Cesto rozdelíme na deväť dielov, z ktorých vyvaľkáme valčeky. Najprv do vrkoča spletieme štyri, potom tri a nakoniec dva valčeky. Zo spletených prameňov poskladáme vianočku a ešte necháme 30 minút kysnúť.

Vianočku potrieme rozšľahaným vajcom, ozdobíme mandľovými lupienkami. Vo vyhriatej rúre upečieme do zlatohneda. Necháme vychladnúť do druhého dňa a pred podávaním pocukrujeme. •

Karamelový krémeš s orieškami 500 g lístkového cesta, 7 bielkov, 210 g kryštálového cukru a 4 lyžice na karamel, 4 lyžice vody, lieskové oriešky na posypanie, karamelová poleva.

Postup: Cesto rozvaľkáme na dva rovnako veľké pláty. Pomocou valčeka cesto preložíme na opačnú stranu plytkého plechu, ktorý sme predtým pokvapkali studenou vodou.

Oba pláty postupne upečieme a necháme úplne vychladnúť.

Z bielkov a cukru vyšľaháme v horúcom vodnom kúpeli tuhý sneh. V menšom hrnci medzitým skaramelizujeme zvyšný cukor.

Do karamelu pridáme vodu a vymiešame na hladký krém.

Ešte horúci karamelový krém vlejeme do snehu a ručným šľahačom zapracujeme.

Na vychladnutý plát cesta nanesieme karamelovo-bielkový krém, ktorý zakryjeme druhým plátom cesta. Vrch koláča polejeme karamelovou polevou a posypeme nasekanými orechmi. Krémeš necháme stuhnúť v chladničke a pred podávaním ho nakrájame na kocky. •

|

" & svetluša hlaváčová | litierka, litera…

Z UDEĽOVANIA CIEN NA SÚBEHOCH NOVÉHO ŽIVOTA A ZORNIČKY

Tvorba ako elitná záležitosť ojedinelých?

N

a sklonku minulého roka – 17. decembra 2014 v slávnostnom ovzduší, pri mihotavom vianočnom stromčeku a vo vestibule Kabinetu podpredsedníčky Zhromaždenia APV a predsedníčky NRSNM Anny Tomanovej-Makanovej v Novom Sade boli vyhodnotené súbehy časopisu pre literatúru a umenie Nový život a časopisu pre deti Zornička.

Bola to nanajvýš krásna príležitosť odmeniť tých najúspešnejších autorov. Úvodné a v pokračovaní Anna Kukučková so svojím i moderátorské slová predčerstvým titulom, ktorým poteší aj svojich žiačikov niesla Zdenka Valentová-Belićová, členka hodnotiacej komisie Nového života a doterajšia predsedníčka Výboru pre kultúru NRSNM. V pokračovaní sa na domácej pôde príležitostne prihovorila i Anna Tomanová-Makanová.

Tvorbu, ktorá prišla na súbeh Nového života, zhodnotil Dr. Adam Svetlík. Pracoval v tíme spolu s Dr. Martou Součkovou a Zdenkou Valentovou-Belićovou. Podľa ich rozhodnutia prvú cenu získal Ladislav Čáni, dve druhé si rozdelili Martin Prebudila a Michal Smišek a tri tretie ceny získali Michal Bíreš, Martina Bartošová a Aneta Lomenová. Odmenené básne z cyklu Druhá podstata mlčania predniesol Viktor Korčok a dojímavým spevom oslnila Anna Zorňanová.

Keď ide o tvorbu Zorničky, práce hodnotili Monika Necpálová, Ján Žolnaj a Ladislav Čáni. Podľa ich rozhodnutia v kategórii prózy prvú cenu získala Anna Malková, druhú Mária Vršková a tretiu Miroslav Demák. V kategórii poézie prvú cenu získala Zuzana Čí-

Laureáti Nového života s riaditeľom SVC

Katarína Mosnáková-Bagľašová, všestranná kultúrna pracovníčka, so svojou prozaickou prvotinou pre deti

Štvorlístok a Mária Vršková, náš veľký spisovateľský potenciál

Laureátky Zorničky s predsedníčkou NRSNM a riaditeľom SVC

žiková, druhú Mária Vršková a tretiu Anna Malková. Odmenené diela prvými cenami autoriek A. Malkovej a Z. Čížikovej predniesla Andrea Speváková a k slávnosti chvíle hrou na husliach prispela talentovaná hudobníčka Marína Cerovská.

V rámci druhého segmentu podujatia boli udelené autorské výtlačky trom mladým a ambicióznym spisovateľkám pre deti, ktorým v Slovenskom vydavateľskom centre v tomto roku vyšli čerstvé vydania. Prvé výtlačky kníh autorkám – Márii Vrškovej (kniha Štvorlístok), Anne Kukučkovej (kniha Na písmenko, na písmenko...) a Kataríne Mosnákovej-Bagľašovej (kniha Jednozubý úsmev) s príležitostným príhovorom odovzdal Vladimír Valentík, riaditeľ SVC. •

|

" & svetluša hlaváčová

|

ECH, BYŤ TAK EŠTE ASPOŇ RAZ TOSKÁNSKYM TURISTOM…

Sondy do stredovekého San Gimignana

M

oje milé Toskánsko... Po desiatkach márnych pokusov o začiatky tohto vlastne neodoslateľného listu, predsa len klíčia riadky. Tlačí ich termín, redaktor a pomaly aj štvrtá sviečka zažiari... Prečo však i bez toho nedokážem vystihnúť pocit, ktorý sa zmieta akoby celú večnosť a nedokáže si nájsť ten správny spôsob úľavy, aby odbremänil i seba i mňa... Že by to dávni Etruskovia vo mne prehovorili? Áno, v starovekej Etrúrii, na trojuholníčku Apenínskeho polostrova, zabudla som si kúsok seba.

V krajine, v ktorej tento národ vrchol svojej moci dosiahol od konca siedmeho a do polovice šiesteho storočia pred Kristom. Vtedy sa zmocnili i Ríma.

Jednu ich vlastnosť by som priradila dnešným Talianom. Vyznačovali sa vysokou životnou úrovňou akú bolo cítiť najmä v mestách Toskánska, ktoré som navštívila. A na základe zachovaných predmetov fenického a egyptského pôvodu možno vyvodiť, že Etruskovia ešte v tej dobe mali rozvetvené medzinárodné kontakty. Akoby ešte len včera...

Som tam. Je 1. mája 2014 a nebo sa rozhodlo vyskúšať si moju trpezlivosť. Dážď však prijímam ako príjemného spoločníka, pri ktorom vôbec nevnímate čas a nech príde čo príde, aj tsunami mohlo...

A aby tá skúška z výšin bola ešte krutejšia, dáždnik sa zrazu zasekne. Nech! Neradi síce veci predbieham, iba však prezradím, že tam zostal visieť na jednej z očarujúcich kľučiek mesta snov... Odovzdala som sa radšej do rúk Tina, etruského boha bleskov...

A kým sme sa teda blížili k prvej a najsilnejšej zastávke mojej Toskánie, ku stredovekému San Gimignanu, povetrie šteklilo Mediteránom. Moje Toskánsko si zatiaľ v akvareli pastelových farieb umývalo svoje vidiecke kopcovité nôžky z olivových hájov, vinohradov, osamelých bielych domčekov, štíhlych a vždyzelených cyprusov... Kopce akoby strážili množstvo zatarasených bielych cestičiek, pripomínajúcich rustikálny háčkovaný obrus z maminej obývačky – jej a teraz moju akoby stratenú cestu...

Nestratila som sa však. Pod nohami som napevno mala renesanciu a kolísku, v ktorej sa hojdali majstri Leonardo, Michelangelo, Dante, Bocacco... Za umením však niekedy inokedy, Florencia by mi to asi neodputila. San Gimignano je predsa dominantou tejto bodky pod toskánskym nebom...

Zrazu našu rozlietanú skupinku najlepšia spriev vodkyňa na svete, Slađana, upozorňuje na známu siluetu tohto mesta vypínajúceho sa na 334. metri s nad n hladinou mora. Z kopca sa týčia starobylé rodové v veže. Dejiny San Gimignana som už náznakovo načrtla n v horných riadkoch z čias Etruskov a najväčší š rozkvet však zažilo v stredoveku. Boli tu umelecké dielne, stavali sa paláce, kostoly, ba i kláštory a od d 12.

1 storočia mesto sa stalo slobodným. Začiatočný rrozmach mesta začali brzdiť boje s biskupmi z Volterry, ale aj interné zvady znepriatelených rodín. t Začatú skazu dokončil mor v roku 1348. Od polovice Z 14.

1 storočia je aj po nezávislosti San Gimignano je začlenené pod Florenciu. z A som zrazu v dave turistov. Skupina sa nám začína rozbíjať na dvojice alebo aj ojedinelých z nadšencov samoty, obdivujúcich biele kamenné n hradby, úzke kopcovité uličky, množstvá zaujímah vých kostolov, námestíčka, obchodíkov, svetochýrv nej zmrzlinárne... Prečo sa tu hemží takmer celá n zemeguľa? Predovšetkým sú tu magnetom rodové z veže. Zachovalo sa ich 14 z pôvodných 72, ktoré v boli svedkami krvavých zrážok nepriateľských b rrodín guelfov (podporovateľov pápežskej moci) a ghibellinov (podporovateľov cisárskej moci) o rrozhodujúci vplyv v meste. Vedľa Palazzo Podesta sa vypína päťdesiatjeden metrová veža Rognosa, s ktorú domáci volajú Orologio. Práve tá určovala až k do postavenia Palazzo Popolo výšku, ktorú rodové d veže nesmeli prerásť. v Na Piazza Duomo Tin už na mňa žmurkol a bolo po daždi. Na schodoch katedrály Santa Maria p Assunta bolo najrušnejšie. Kostol je vyzdobený A ffreskami maliarov sienskej školy a drevené skulptú-

ry sú od Jacopa della Querciu. Na mnohých je zobrazená patrónka mesta svätá Fina, ktorá tu žila pätnásť rokov v polovici 13. storočia. Slađana nám s leskom v očiach rozpráva príbeh o tomto mladom dievčati, ležiacej svätici, ktorá s úplnou odovzdanosťou prijala telesné utrpenie a iných zázračne uzdravovala. Zomrela 12. marca 1253 a keď premiestnili jej telo z dosky, na ktorej roky ležala, zhnité drevo bolo pokryté bielymi kvetmi. Fialkami svätej Finy, Jozefiny…

Byť turistom je teda veľmi náročným i zodpovedným poslaním. Popasovať si takto s bohom bleskov a zároveň idúcky chodiť skutočnosťom, snom a históriou, uznajte, nebolo jedno.

Pritom nesklamať ani doma čakajúcich… Držať teda pri plecniakoch, foťákoch a inom príslušenstve tašky s gimignanským Parmigianom regganom (parmezánom), tiež Prosciutto di Parma (parmskou šunkou), darčekovými baleniami vína Chianti, nádhernými mydielkami Nesti Dante – Emozioni in Toscana, so zmrzlinou (gelato) s príchuťou rukoly bolo tou nanajvýš sladkou záťažou. Arri vederci, Toskánsko moje milé, určite ešte niekedy inokedy... •