Rovina 2015 01 02

SLOVENSKÝ MAGAZÍN Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec 021/780-382

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

Miestne spoločenstvo Báčsky Petrovec e-mail: msbp@neobee.net

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

SIMPLY CLEVER

Oprávnený servis M. Kardelisa 22, Kysáč Tel./fax: 021/827-364

číslo 1 – 2, 2015 ročník 22 cena 100 din

|

"

katarína mosnáková-bagľašová /

elena lomenová |

Pivnický rodák Ján Beláni ocenený Radom Austrálie V

v Lavertone, potom aj fary dávnom roku 1959 sa do ďalekej Austrálie presťaa kostolnej haly. Stál aj pri hoval Pivničan Ján Beláni. V tom čase ani zďaleka zakladaní a budovaní Hoppers netušil, že ho práve táto vysnívaná zem manželky Crossing klubu, Good News Anny, vyznamená Radom Austrálie za zásluhy a dlhoLutheran College v predmesročnú filantropickú činnost’. Nielenže netušil, ale v podtí Melbournu pod názvom state také uznanie nikdy ani neočakával, lebo všetko, Tarneit. čo vo svojom živote robil, robil z čistej lásky voči ľuV celej tej práci nezabúďom a z jednoduchej potreby pomáhať všetkým tým, dal ani na svoje rodisko. Fiktorým je pomoc potrebná. nančnú pomoc posielal do Mala som to šťastie v Melbourne sa zoznámiť s páPivnice, Slankamenských Vinom Belánim, ktorého meno sa v spoločnosti austrálnohradov, Ľuby, Báčskeho skych Slovákov vyslovuje s akousi dávkou úcty a vďaky Petrovca... a na Slovensko. v jednom. – Vieš, to je ten, čo je najzáslužilejší o to, Lebo pán Beláni nezabúda na že dnes máme slovenský dom a evanjelický kostol, – svoje korene a pýši sa svojím hovorili mi. – Je jeden z najúspešnejších podnikateľov slovenským pôvodom. Avšak spomedzi nás Slovákov..., –prízvukovali členovia Slonikdy sa napýši tým, čo všetvenského spolku Ľudovíta Štúra a postupne ma tak ko urobil a komu pomohol. pripravovali na zoznámenie sa s pánom Belánim. Avšak Iba ďakuje Bohu, že mu dal zabudli mi prezradiť to najpodstatnejšie, čím Ján Belátú možnosť. ni v skutočnosti je. Je to pracovitý, skromný, pokorný Za všetky tieto zásluhy a a prívetivý muž, plný lásky voči Bohu, svojej rodine, dlhoročnú filantropickú činspoločnosti a azda aj voči každému človekovi na tomto nost’ sa Jánovi Belánimu v Deň svete. Ján Beláni je človek, ktorému z očí žiari dobrota Austrálie, 26. januára 2015, a z úsmevu radosť zo života, skutočný filantrop a teraz Ján Beláni v roku 2011 na oslave dostalo uznanie Rad Austráprávom aj nositeľ úctyhodného Radu Austrálie.

30. výročia otvorenia slovenského domu lie. Nominovali ho členovia Ján Beláni sa narodil v Pivnici v roku 1934, kde v Melbourne, o ktorého založenie Slovenského spolku Ľ. Štúra vychodil základnú školu. V Kule skončil Strednú remesa aj sám príčinil a evanjelickej cirkvi, ktorí si selnícku školu stolárskeho odboru. Stolárstvom sa vlastne aj začal zaoberať po príchode do Austrálie. Ako hovorí, jeho skutky a osobnosť veľmi vážia. Aj pri tomto veľkom a výpôvodne chcel ísť do Konga, avšak zoznámil sa s Annou, rod. znamnom čine pán Beláni skromne hovorí: – Nemôžem sa otvoPálenkášovou, a ona chcela ísť do Austrálie. – Bola to voľba rene chváliť, keďže si myslím, že si to aj druhí zaslúžili. Ale medzi rozumom a srdcom. Predsa som sa rozhodol nasledovať s pokorou vravím, dáva mi to uspokojujúcu dušu. Prijímam tú svoje srdce a presťahovať sa do tohto krásneho svetadiela, – medailu v mene všetkých nás Slovákov.

Ani v 80. roku života, ktorého náplň bola ozaj obdivupovedal Ján Beláni.

V roku 1960 si založil stavebný podnik Belani Builders. O tri hodná a bohatá, Jánovi Belánimu nechýba pracovný a životroky neskôr odcestoval do Noný elán. Ešte stále pracuje vo svojom stavebnom podniku, je aktívny v slovenskom spolku a vej Guiney pracovať ako dobroevanjelickom kostole v Lavertone, je členom voľník staviteľ, kde celý rok učil domorodcov stolárske remeslo redakcie knihy Korene, ktorá by mala zahrnúť a staval rôzne budovy, medzi život juhoslovanských Slovákov v Austrálii. Rád ktorými bola aj škola a ubytovsa rekreuje hrajúc squash a je vášnivým zberaňa pre deti. Stopy humanitárteľom vzoriek vody z riek, pri ktorých vo svete nej práce nechal aj v Afrike, pobudol. Vlastní bohatú zbierku vlajok, hymien Tanzánii, Keni a v Južnom Sua valút rôznych krajín sveta. Má rád prechádzky a v deň svojich 80. narodenín spolu so svojím dáne, kde bol pri zakladaní a psom sa vybral na dráhu dlhú 33 kilometrov, výstavbe sirotincov, luteránskych centier a kostolov (kostol ktorú zvládol za osem hodín. – Úspešne som to Good Shepherd Lutheran zvládol, len tej našej Muši cesta nejako zunovaChurch v Bentiu, Južný Sudán, la... – vtipne poznamenal pán Beláni, kým hoTo Glory of God – Anna Belani voril o tomto nevšednom darčeku k narodeniOrphanage, Bentiu, To Glory of nám.

God – Anna Belani Lutheran Za svoje najväčšie bohatstvo však považuje Health Centre). Prispel k zaklasvoju rodinu, manželku, dvoch synov, Jána (John) daniu slovenského domu v Mela Jozefa Paula, a päť vnúčat: Matthew John, Ashbourne, Slovenskej luteránskej lea Ray, Chloe Jade, Joshua Kyle a Jayden Luke kongregácie, Slovenského spolBelániovcov. ku Ľudovíta Štúra a slovenBohatstvom austrálskych Slovákov a pýchou skej školy, ktoré dodnes pôsobia nás vojvodinských je bezpochyby on sám. Taký, v rámci tamojšieho slovenskéaký je. A taký, akého si ho budú pamätať aj budúho domu. V roku 1974 nezištce generácie. Altruista a ľudomil v každom zmysle ne pomáhal pri budovaní sloslova. Osobnosť svetového rázu a pritom neobyManželka Anna je Jánova životná družka a stála podpora venského evanjelického kostola čajne obyčajný Človek. •

editoriál

| ján hlaváč |

z obsahu Odhaľovanie tajov filozofie . . . 4 Múzy v chráme umenia . . . . 6 Rozliční, ale predsa podobní: Snežana a Ján Pavelovci . . . 8 Eva, bude z teba voľačo . . . 11 Milina Častvenová a jej „pacienti” . . . . . . . . . . . 12 Herecké dielne priniesli Soľ nad zlato . . . . . . . . . . . 13 SAShE mánia . . . . . . . . . . 14 Ľudia, ktorých sme mali radi: profesor Michal Filip (1915 – 1989) . . . . . . . 15 I priekopník súčasného hospodárenia . . . . . . . . 17 Pieseň Samuela Tomášika prerástla v hymnu . . . . 19 Kostým robí kráľov . . . . . . 20 Holovci v Pivnici – Pivňickí Holáci . . . . . . . . . . . . . 22 Pivnica, Pivnica, ach, tá Pivnica . . . . . . . . . . 24

Vážení čitatelia!

To, čo sa len v hodnej diaľke času čakalo, o čom sa dlho myslelo, možno aj snívalo, je už tu. Človek sotva uverí svojim očiam, keď pozrie na kalendár. Zostane zarazený a ohromený nad tým, čo uvidí.

Takmer nedávno sme povedali zbohom jednotka, vystriedala ťa dvojka, ale nielen dvojka s nulami, tu už pribudla jednotka, ku ktorej sa pripojila i päťka. Ten čas prebehol tak rýchle a ľahko ako prsty pianistu po klávesnici pianína...

Skoncovali sme so zážitkami uplynulého roka a už sme si aj ozajstne vychutnali optimistické dni prvého mesiaca v novom roku a ani sme len nespozorovali, a vystriedal ho ďalší mesiac. Čas, ten ale neúprosne plynie.

Na začiatku nového začiatku sa zamyslite nad tým a v žiadnom prípade nezabúdajte na to, že kto málo myslí, ten sa často aj zmýli.

Taktiež si v roku dajte čo najviac práce, aby ste skutočne žili. Paralelne s tým rozmýšľajte o skutočnosti, že nič nie je márnením času, a že všetko má svoj význam ako i koniec.

Svet netreba posudzovať iba podľa vlastných kritérií. Skúsenosť je taká, že všetko je vždy iné a počítať treba so všetkým.

Napríklad ja. Rozhodol som sa zmeniť to aj hento, ale hej, aj tamto. Všeličo. Ak by som bol spokojný so sebou, tak by som nič nezmenil na tomto svete.

Nie som pesimistom, iba si uvedomujem, že sú ľudia všelijakí.

A práve preto aj v nasledujúcom roku sme s vami a pre vás.

Budeme sa snažiť, aby strany nášho a vášho časopisu Rovina vplývali na vás relaxujúco. Naše spolupracovníčky a spolupracovníci vám budú i naďalej prinášať novinky zo sveta literatúry, hudby, divadla, z našej minulosti, zoznámia vás s exotickými krajinami a zvláštnymi ľuďmi, novými tvorivými ideami, ale budú i články, ktoré pripomínajú realitu a

problémy, s ktorými možno zápasíme každodenne.

Počuli ste už príbeh muža, ktorý odmietal vstať z postele?

Predstieral spánok, lebo ho prestal baviť život. „Tak sa už neváľaj,” prosila ho žena. Neodpovedal, len sa prevalil na druhý bok. Nechcel si ani predstaviť, že vstane a celý deň bude bojovať s otravnými záležitosťami, ako sú umývanie, obliekanie, jedenie, čakanie na zastávke autobusu, ale najviac ho desila práca.

Cez hrubý paplón opäť začul, že ho volá žena, Monotónne, nudne, pripomínalo mu to syčanie rýchlovarnej kanvice. Pevnejšie zavrel oči, aby vyhnal bolestivú predstavu o tom, čo môže nasledovať... Po roku jeho dom začal korodovať a rozpadať sa. Nad sebou mal dlhú, kľukatú prasklinu, vedľa komody dieru v podlahe, všetky dvere škrípali. Ani pocit viny ho neprinútil vstať, v posteli zažíval úplnú blaženosť. Žena už nemala silu na výčitky.

Keď potrebovala vymaľovať, hlavu mu zakryla novinami.

Druhý príbeh je z relácie. Dvaja údržbári oslovujú ženy na ulici, že im zadarmo pomôžu s malými haváriami v domácnosti. Viete, aká bola najčastejšia odpoveď? Ďakujem, doma mám šikovného manžela. Je príjemné presvedčiť sa, že niektoré príbehy sa nás netýkajú...

Avšak bolo by dobre, aby sme sa nad niektorými slovami týchto dvoch príbehov trochu zamysleli a dobre nad nimi porozmýšľali.

Veď život je predsa dar a každú minútku v ňom treba využiť a netreba ho premrhať. A ešte niečo na rozlúčku: Ak ste nás čítali vlani, zostaňte s nami aj do budúcna. Nesklameme vás. A tí, ktorí nás zaobchádzali, – nech si vezmú aspoň jedno číslo Roviny.

Neoľutujú, lebo nájdu tam čítanie i pre seba. Myslím si, že sa už potom staneme vašimi dobrými kamarátmi. A to nám je celých dvadsať rokov aj cieľom. • 3

|

&

michal ďurovka |

N

aša známa mladá poetka, speváčka, toho času aj študentka anglického jazyka a literatúry a filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Ivana Vozárová z Kysáča počas zimných prázdnin navštívila rodisko. Keďže je aj veľmi pôvabnou a fotogenickou osobou, na stretnutí s ňou okrem rozhovoru vznikol aj tento seriál atraktívnych fotografií...

Kysáčanom a širšiemu slovenskému auditóriu si sa najprv predstavila vynikajúcim spevom a neskoršie i herectvom a poéziou. Na začiatok rozhovoru si zaspomínajme na začiatky... Kedy sa to všetko začalo, kedy si začala spievať, hrať, písať poéziu?

Prvýkrát som sa so spevom stretla v nedeľnej škole SEAVC v Kysáči. Spievala som ako všetci ostatní, avšak som si všimla, že sa všetky deti vôkol obzerali na mňa. Už vtedy som zistila, že by som sa spevom mala zaoberať aj ďalej, lebo som cítila, že spev je niečo, čo ma napĺňa a aj ostatných vôkol mňa. Neskôr som sa zúčastnila na mnohých hudobných festivaloch, ako sú Kysáčsky spevník, Festival V pivnickom poli, Zlatý kľúč a na iných programoch a podujatiach. Získala som mnohé ocenenia, ktoré mi dali nádej a inšpiráciu, aby som pokračovala tým smerom ďalej.

Keď ide o písanie poézie, na 41. Stretnutí pod lipami v Starej Pazove si získala cenu za poéziu... Aký je odkaz tvojich básní?

Najviac sa zameriavam na témy duchovné a filozofické. Píšem najčastejšie, keď som v prírode, lebo prírodu vidím ako

ROZHOVOR S IVANOU VOZÁROVOU Z KYSÁČA

Odhaľovanie tajov filozofie najväčšiu poetku všetkých čias. Seba vidím iba ako dievča, ktoré napíše to, čo už príroda sama povedala. Odkaz mojich básní je schopnosť kriticky rozmýšľať a uvažovať nad problémami ľudských emócií a nad každodennými situáciami. Jednoducho povedané, nájsť vždy východisko v nádeji, v láske a pokoji.

Ako si sa rozhodla na štúdium angličtiny a filozofie?

Na moje rozhodnutie vplývala moja vtedajšia situácia, keď som hľadala konkrétne, čo by ma v živote zaujímalo, lebo si myslím, že rozhodnutia každého rázu musia byť dobre premyslené a iba vtedy človek môže byť šťastný a spokojný. Anglický jazyk mi vždy bol blízky, keďže niektoré moje piesne sú v tom jazyku, najlepšie sa vyjadrujem v ňom a dáva mi pocit slobody a kreativity. Keď ide o filozofiu, ona mi pomáha môjmu životu dať zmysel a intelektuálne napredovať a vyvíjať sa ako osobnosť.

Ako na teba vplýva nové prostredie, Bratislava?

Bratislava mi pomohla v živote sa vedieť vynájsť a fungovať ako dospelá a samostatná osoba. Keďže je Bratislava hlavné mesto, má veľa možností aby sa mladý človek mohol rozvíjať a uplatniť. Jedna z tých možností je štúdium, ktoré mne osobne

Básnikova duša Čistotou okamihu podelí sa s krásou s celým svetom Odpustí krivdy a neporozumenie tým, ktorí sa ešte učia žiť Vydá sa na cestu samoty Aby našiel pokoj a aby Svoje dary, ktoré dostal Sa najprv podelil so sebou Potom sa vráti späť k obyčajnému životu Rozdelí svoju lásku všetkým bez rozdielu A umrie spokojne, no naďalej duchom Pomáha svetu, aby sa zobudil

4

prinieslo veľa poznatkov a pomohlo mi vidieť svet inými očami.

Rýchly mestský život niekedy škodí zdraviu človeka, tak sa snažím hľadať vždy nové spôsoby, ako lepšie fungovať. Čo ti je bližšie, filozofia alebo angličtina?

Filozofia je dobrá pre každého toho človeka, ktorý si chce zmeniť život na lepšie a pochopiť svet, v ktorom žije. Angličtina je globálny jazyk, ktorého sa v dnešnej dobe nevyhneme a dáva veľa možností aj keď ide o prácu a zamestnanie. Medzi týmito dvomi odbormi je rozdiel v tom, že filozofia je tu ako pomôcka v rozmýšľaní a anglický jazyk dáva disciplínu v práci a v učení. Preto som si zvolila dvojodborové štúdium, lebo mi pomohlo v budovaní osobnosti. Študovanie dvoch odborov pre mňa znamená veľkú satisfakciu a dáva mi veľkú radosť. Myslím si, že by sa mladí ľudia mali rozhodnúť vždy iba pre to štúdium, z ktorého majú dobrý pocit, že robia niečo dobré a produktívne v živote.

Zábluda a pravda Nie, nemôžem povedať o raji predtým než poviem o pekle Každý z nás pochopil alebo nepochopil Keď zastaneš, utečieš zo svojej autentickosti Ani v tráve nevidíš náplň Náplň, ktorá pomáha jej zdvihnúť sa Vystrieť sa znovu bez námahy Vyrovnať to v sebe ako tráva Všetko už zanikne Rob preto všetko tak Aby si sa zdvihol zo spánku Letargia a spánok zdajú sa byť KRÁSNE Nuž, všetko sa zdá byť špinavé keď otvoríme oči, dušu a srdce A neustále ako tráva snažíme sa Tú špinavosť očistiť rosou poznania.

| Na čom momentálne pracuješ?

Momentálne veľa pracujem a sa učím. Môžem povedať takú zaujímavosť, že v rámci filozofie máme zadanie skúmať a prísť k odpovedi na otázku „Načo je v živote filozofia?”. Na túto otázku je veľa odpovedí, no predsa sa zdá, že nikdy tie odpovede nie sú dostatočne dobre rozpracované a vysvetlené. Jedna z odpovedí, na ktorú som prišla hneď, je, že filozofia je dobrá v živote, aby človek išiel vždy vpred, aby sa rozvíjal, aby svoje hranice v rozmýšľaní posúval, modifikoval, a hlavne aby chápal svet, v ktorom žije. Je naozaj mnoho odpovedí a v tom spočíva tá krása tohto sveta.

Keď ide o spev, čo máš nového na tomto pláne?

Taktiež veľa pracujem na zdokonaľovaní sa v speve. Filozoficky uvažujem aj nad týmto, nad novými textami, melódiami...

Prišla som k tomu, že spev je veľmi silný nástroj aj keď ide o liečenie. Skúmam budhistické liečiteľské metódy spevu. Doteraz som svoj hlas nevnímala ako taký nástroj, vždy som nekontrolovane dávala viac energie, ako to bolo potrebné. Naučila som sa používať silu hlasu iba vtedy, keď je to potrebné.

Témy, ktoré ma najviac inšpirujú spievať, sa týkajú spirituality.

Môj cieľ je šíriť pocit mieru, pokoja a lásky.

V Bratislave žije a pracuje aj tvoja sestra, známa divadelná a televízna herečka Andreja Vozárová...

Veľmi som šťastná kvôli tomuto faktu, že sme spolu a že nás už nič nerozdvojí. Veľmi som vďačná, že ju mám a že mi pomáha, aby som sa cítila vždy v pohode, spolu chodíme na rôzne podujatia, veľa sa dopĺňame, proste fungujeme ako jeden celok.

Aké máš plány v blízkej budúcnosti a potom aj tie v ďalšej?

Vždy sa riadim tým, že nič netreba plánovať na dlhšie dráhy, vždy robím na veciach, ktoré sú aktuálne, a tak momentálne študujem, učím sa, veľa čítam. A mojím väčším a vyšším plánom je uplatniť sa v speve. Naučila som sa, že keď niečo chceme dosiahnuť, musíme na tom aj veľa pracovať a nič ne-

&

michal ďurovka |

Fungovanie Vyzlečiem si šaty, čo nepatria mne Nikdy nepatrili a ani nemali Ako Plutón, všetky zlé časti mojej duše Zničím a potrhám Dovidenia staré a nefunkčné Dlho som nevidela a nevedela Silu naozajstného duchovného života Duchovnosť nie je iba cítiť sa dobre Ale aj o odstraňovaní všetkého, čo bolí Pri každodennom stretnutí Tak dovidenia jazero, v ktorom voda neprúdi a vítajte moria a oceány, kde všetko funguje Všetko žije, sa čistí a život oslavuje.

Adora Rose očakávať, lebo samým tým, že veľa pracujeme, očakáva nás dobrá budúcnosť.

Aký ja tvoj odkaz mladým generáciám, ktoré hľadajú seba?

Mojím odkazom je, aby nikdy nestrácali nádej a aby sa nikdy nevzdávali svojich snov, lebo vždy, keď sa človek posnaží nájsť riešenie, nakoniec ho aj nájde. Potrebné je veľa úsilia, veľa síl a veľa viery, a hlavne by som odkázala, aby na svojej ceste úspechu vydržali.

A nakoniec odkaz všetkým čitateľom Roviny...

Odkázala by som väčšine ľudí, aby si svoj život cenili, aby sa nesťažovali na maličkosti, ktoré nemôžu zmeniť, aby otvorili svoj um aj pre nové a funkčnejšie spôsoby žitia, aby vždy rozmýšľali o tom, ako svoj život spríjemniť a dať mu väčší zmysel.

Uvediem jeden príklad: Nikdy nejdite tam, kde ide väčšina, ale vytvorte si svoj spôsob, ako sa tam dostanete ☺. Výťahom z dvanásteho poschodia dolu mi potrvá až do desiatich minút a pešo dolu schodmi zídem iba za tri minúty. Z tohto vyplýva, že komu sa nelení, tomu sa zelení. ☺! •

5

dotyky duše

|

katarína mosnáková-bagľašová /

Mgr. art. Milina Sklabinská, riaditeľka ÚKVS, a spisovateľka Viera Benková

ľubor stupavský |

Autorka Bibliografie Viery Benkovej Boženka Bažíková v rozhovore s moderátorkou večierka Karmenou Zorňanovou

Z PREZENTÁCIE BIBLIOGRAFIE VIERY BENKOVEJ V DEŇ 6.VÝROČIA ÚSTAVU PRE KULTÚRU VOJVODINSKÝCH SLOVÁKOV

Múzy v chráme umenia

V

nedeľu 18. januára t. r. Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov oslávil 6. výročie pôsobenia. Pri tej príležitosti bola knižná premiéra Bibliografie Viery Benkovej. Deň 6. výročia ústavu bol koncipovaný ako prechádzka bohatou tvorbou spisovateľky Viery Benkovej a zároveň i svojrázna spúšť, ktorou vyprevadili jej bibliografiu do našej kultúrnej verejnosti. Bibliografiu pripravila Boženka Bažíková a vydal ju Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vo svojej edícii Bibliografie ako druhý zväzok. „Je šťastný na svete ten, koho milujú múzy...” hovorí sa v homérskych hymnách a prízvukovalo sa to aj na večierku, pre ktorý scenár napísala Svetluša Hlaváčová.

Podľa jej slov Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov je jeden z chrámov, v ktorom sa intenzívne stretáva všetkých deväť múz. Ani v tento večer v ÚKVS nechýbali hudba, tanec, divadlo či umenie slova. A v súlade s tým program bol pomenovaný Múzy v chráme umenia.

Verše Viery Benkovej predviedli Karmena Zorňanová, Milan Klinko a Miluška Majerová. Táto moderátorská

K menu Emy Stupavskej pripíšeme iba: TALENT!

6

trojica dielo prvej dámy slovenskej dolnozemskej literatúry priblížila prostredníctvom úryvkov z literárno-vedných článkov, tiež za pomoci zaujímavých častí z interview alebo aj samotných úvah a reflexií Viery Benkovej.

Jej takmer šesťdesiatročná plodná tvorba je teraz popísaná už aj v Bibliografii.

Kniha má 437 strán a 2 199 bib-

Autorské výtlačky autorke Boženke Bažíkovej

Odovzdávanie kvetov autorke a spisovateľke Bibliografie z rúk najmladšej a najsympatickejšej účastníčky večierka vylúdilo úsmevy

|

katarína mosnáková-bagľašová /

ľubor stupavský | dotyky duše

liografických jednotiek. Bibliografia zachytáva tri časti: Tvorbu Viery Benkovej, Literatúru o Viere Benkovej a Register.

Z rozhovoru Karmeny Zorňanovej s autorkou Bibliografie Boženkou Bažíkovou sa početní prítomní mali možnosť dozvedieť niečo viac o príprave a vzniku tejto knihy. Ako povedala, skúsenosť s bibliografiami nadobudla v rámci pracoviska v knižnici Matice srbskej v Novom Sade. Spolupracovala na Bibliografii Ivu Andrića.

Bibliografiu Viery Benkovej pripravovala štyri roky a údaje čerpala z knižnice Matice srbskej, tiež z internetu a z databáz slovinskej a chorvátskej knižnice a dosť informácií jej poskytla aj Viera Benková. „V celej tejto práci je čaro vo výskume, keď niečo hľadáte a pritom nájdete niečo, čo ste vôbec nehľadali...” povedala B. Bažíková.

Literárne state umeleckým prednesom popretkávala sólistka Opery Srbského národného divadla v Novom Sade Jaroslava Benková-Vlčeková, ktorá za klavírneho sprievodu Maje Grujićovej predviedla skladby z tvorby národného umelca Mikuláša Schneidera Trnavského. Na záver vystúpila Ema Stupavská, talentované dievča, ktorému učaril jazz balet. Má iba osem rokov a už piaty rok žije za tento druh umenia. Získala zlaté medaily na viacerých svetových súťažiach a čoskoro sa začne pripravovať na súťaž do Holandska.

Autorské výtlačky B. Bažíkovej a poetke V. Benkovej odovzdala riaditeľka ÚKVS Milina Sklabinská. Výtlačky

Bibliografie dostali aj spolupracovníci, ktorí sa podieľali na príprave knihy, a to lektorka Katarína Melichová, Miroslav Dobroňovský, ktorý urobil prelom knihy, a Jaroslav Čiep, ktorý pre knihu pripravil foto-materiál.

K výročiu ÚKVS sa riaditeľka M. Sklabinská prihovorila týmito slovami: „Šesť rokov z aspektu dejín jedného národa, zdá sa, že je iba okamih, ale my tuná v Ústave pre kultúru máme dojem, že každý jeden rok je pre menšinovú kultúru mimoriadne vzácny a dôležitý. Nesmieme ani jeden zmeškať, ani si nesmieme dovoliť niečo vynechať z oblasti slovenskej vojvodinskej kultúry. Počas týchto šiestich rokov náš malý tím pracovníkov v ÚKVS a veľký počet spolupracovníkov sa snažil po prvé pestovať kultúru pamätania, spomínať si na osobnosti a udalosti, oživovať ich, afirmovať, sprístupňovať širšej verejnosti, lebo ak nepoznáme minulosť, ťažko sa zorientujeme v prítomnosti a ťažko nám bude plánovať tie budúce programy a plány. Po druhé sme sa snažili vytvárať podmienky pre tých, ktorí dostali do vienka talenty od múz, aby sa oni mohli uplatniť a prejaviť. A do tretice, neustále analyzujeme náš kultúrny systém a vyhľadávame možnosti, Operná speváčka Jaroslava ako aby fungoval Benková-Vlčeková obzvláštnila večierok lepšie. To nie je jednoduchá práca a nebola by možná bez spolupráce s našimi ustanovizňami a inštitúciami, ktorým srdečne ďakujeme,” povedala M. Sklabinská.

Radosť z večierka a vydanej knihy prejavila aj Viera Benková. Všetkým prítomným ÚKVS daroval po jednom exemplári najnovšej Bibliografie. •

O prítomných na kultúrnych podujatiach ÚKVS nie je núdza...

Trio ÚKVS: Milina Sklabinská, Katarína Mosnáková-Bagľašová a Nataša Simonovićová so synčekom Reljom

Spolupracovníci a ctitelia ÚKVS

7

kreatívne ruky

|

&

alena kulíková |

Snežanu Pavelovú sa nám podarilo pristihnúť aj pri jej koníčku – omaľúvaní tekvice

Ján na svojom terajšom pracovisku za počítačom.

Prezerá svoj rukopis o 12. Vojvodinskej údernej brigáde.

KREATÍVNE DUŠE V TIENI

Rozliční, ale predsa podobní: Snežana a Ján Pavelovci Priveľmi sa upíname na budúcnosť a na veci, ktoré by sme chceli mať. Porovnávame sa s ostatnými ľuďmi a túžime po veciach, ktoré sú nám zatiaľ nedostupné. Svoju aktuálnu domácu a finančnú situáciu zvaľujeme na ostatných. Len prežívame, lebo si nevychutnávame, čo nám prítomnosť ponúka. Nevyužívame možnosti, ktoré život prináša, lebo sme pevne mysľou naviazaní na niečo, čo nás trápi. Vyhovárame sa, že „až keď to dosiahneme, môžeme byť šťastní”. A potom príde zase niečo ďalšie, pre čo sa „oplatí” deptať. Žijeme „zaškatuľkovaným” životom a bojíme sa improvizovať. Nedokážeme si naplno vychutnávať krásne chvíle a tešiť sa z maličkostí?!

M

álo je takých ľudí, ktorí dokážu veľa spraviť, vytvoriť, nezostal zvyšok. Jednoducho to ho zaujíma a vie si všetko a predsa zostať v tieni, nepochváliť sa úspechmi. Jednodu- projektovať.

Pokiaľ Ján svoje dôchodcovské dni trávi v spolku, jeho mancho skromnosť je cnosťou manželov Vojlovičanov Snežany a Jána Pavelovcov. Práve táto rodinka si cení každý deň, každú želka, v tichosti svojho domu, vytvára pre seba, svoju rodinu. šancu, ktorú im život dáva. Naplno využívajú každú sekundu Jej umelecká duša zo dňa na deň niečo nové vytvára. Pri každej svojho života. Snežana vytvára doma, Ján pre spolok, ale vždy príležitosti či sviatku pripraví niečo originálne. Začala najprv sú nejako v úzadí veľkého sveta, málokto si vie uctievať takéto maľovaním obrazov, čo sa jej zapáčilo, postupovala maľovaním tekvíc. K tomu jej manhodnoty a výsledky ich žel pridáva jednu zaujípráce, ktoré predsa mavú rozprávku, ako mnoho znamenajú. Bez sa to všetko začalo.

Jánovej práce by máloJedného roku mali ktoré divadelné predv pláne zaštepiť melóstavenie vojlovických hercov nevyzeralo také, ny, no to sa im nepodarilo, ale v záhrade vyako si režisér zmyslel.

Jánova ruka vytvára to, rástli prekrásne tekvice. čo režisér má na mysli Práve také, na ktorých pre scénografiu. Aj keď maľuje táto šikovná Vojlovičanka. Je kaderje iba v tej technickej níčkou, a tá práca si tiež odbočke, akoby žil vždy v úzadí divadelných dovyžaduje kreativitu, aj siek. Jednoducho, to mu keď čoraz menej pracuneprekáža, žije, aby je. Vraj jesto mladšie pomohol svojmu spolku. a šikovnejšie kaderníčPráve sem jeho srdce, ky, ktoré sú modernejduša patria, aby tento šie. Jej zostalo zopár spolok dobre fungoval. starších verných zákazJeho pomocná ruka doníčok, ktoré iba jej dôPri celovečernom programe detskej speváckej skupiny Pramienok Čriepkovci, káže veľa. Aj keď sa neverujú. Svoju lásku Pavelovci s Alenou Gajanovou chváli, mnohé veci k tvorbe začala prejav spolku vytvoril, projektoval, urobil práve Ján a jeho dve usi- vovať ešte ako mladá dievka, keď zoskupovala staré pohľadnilovné ruky. Samozrejme, za pomoci mnohých členov spolku. ce, poštové známky a servítky. Práve mnohé prekrásne servítHoci neskončil veľké školy, školy, po ktorých túžil, predsa sa ky s rôznymi motívmi boli vystavené aj na výstave v priestoroch rozumie do všetkého. Keď niečo treba spraviť, všetko má na Miestneho odboru Matice slovenskej vo Vojlovici. Na veľké popapieri, počítané do jedného klinca, nikdy nič nechýbalo alebo tešenie návštevníkov výstava sa podarila, keďže si mnohí pri-

8

| pomenuli na svoje detstvo. Nerád sa vychvaľuje, ale je hrdá na svoje diela. Niekoľkokrát jej obrazy boli vystavené aj na Slovensku. Nieto výstavy pri rôznych príležitostiach, na ktorých neboli vystavené aj jej diela. Mnohé vymaľované tekvice krášlili rôzne podujatia. Kraslice sú hlavným dekoračným prvkom veľkonočných sviatkov. Snežana sa snaží dočariť svojim domácim tieto sviatky. Celá rodina je veľmi pyšná na jej nezvyčajné techniky zdobenia veľkonočných vajíčok. Najprv začala iba maľovať na vajíčkach, no nezostala pritom. Pokračovala vo výučbe a veľmi rýchlo zvládla techniku dierovania, ktoré aj dodnes robí na husacích vajíčkach, a tú techniku dotvorila voskovaním.

Najradšej tvorí v noci, keď má úplný pokoj a vtedy jej naviera inšpirácia.

V manželstve s Jánom sú 34 rokov a majú dve prekrásne deti – dcéru Elenu a syna Boška. Deti sú im najdôležitejšie, pre nich žijú a to im dáva silu pre prácu. Niekto ťažko znáša obdobie dôchodku, ale pre Pavelovcov času nikdy dosť. Ján počas celého dňa má rôzne záujmy. Ešte od malička v škole mal veľkú záľubu do dejepisu. Dnes to prejavuje v záujme o rôzne uda-

&

alena kulíková |

kreatívne ruky

Snežanu a Jána Pavelovcov sme pristihli pri oprašovaní spomienok za pomoci množstva fotografií

prístrešky v spolku práve on všetko dizajnoval a za pomoci ochotných členov aj vybudoval. Jednoduchým slovom povedal, že mu je to v krvi. Plány v mladosti, aby bol pilotom sa mu nepodarili, keďže Aero klub Utva Pančevo, v ktorom sa mal školiť, prestal pracovať. Škola, do ktorej začal chodiť, trvala 3 roky. V prvom ročníku bol smer parašutizmus, v druhom bezmotorové lietanie, pokým sa v treťom ročníku mal školiť pre pilota. Bohužiaľ, sen sa mu nesplnil, ale má krásne zážitky z parašutizmu, ktorý trénoval počas celého školského roka. Ale život píše rozprávky, práve 30 rokov pracoval v továrni na výrobu lietadiel Utva v Pančeve ako sústružník. Mnohé úspechy získal práve na tomto pracovnom mieste. Aj keď nemal ukončenú fakultu, mal možnosť byť hlavným šéfom, aj tým, ktorí mali diplomy. To pre neho bolo veľmi vzácne, preto sa snažil čím úspešnejšie podnikať. V roku 1999 po bombardovaní, keď továreň prestala pracovať, nastúpil na pracovné miesto do Priemyselnej strednej školy v Pančeve, kde ukončil aj svoj pracovný vek v roku 2010 ako učiteľ praxe.

Ján svoj voľný čas najviac trávi v spolku Detvan, ktorý navštevuje od založenia. Rád si spomína na tie Ján na aeromítingu v Záhrebe dávne časy, ešte kým nebol založený spolok. Na tom losti zo života Slovákov vo Vojlovici, o dejiny predkov. Z rôznych mieste bola postavená sieň, do ktorej chodila mládež na rôzne matrík preberá údaje týkajúce sa rodiny Pavelovej. Výsledkom zábavy a diskotéky. Bolo to v 70. rokoch, pár bratrancov a kaje aj strom života. Navštevoval aj starých Vojlovičanov a čerpal maráti sa stretali spolu s mládežou z Pančeva. Aj v tých časoch údaje o tom, kedy bol niekto narodený a ako ukončil svoj život. bol v technike. Keď začal chodiť do školy, už menej času mal Dozvedel sa aj, že mnohí z nich v Biblii mali zapísané dátumy pre spolok. No aktívnejšie sa znovu zapojil v roku 1999, keď sa Vojlovičania aktívnejšie začali chystať narodenia a dni, kedy niekto z rodiny na divadelnú prehliadku, ktorá mala byť umrel a bol pochovaný. A tak si aj týmv roku 2000. Odvtedy podnes je aktívto spôsobom doplnil tento strom. Práve nym členom Slovenského kultúrneho sa zaoberá 12. vojvodinskou údernou spolku Detvan. Všetci ho dobre poznabrigádou, v ktorej účinkovali jeho otec jú, že všade chodí s fotoaparátom. Jeho a bratia. Do zošitu popísal mnohé výoko cez objektív nezachytáva iba scény znamné udalosti a údaje o Slovákoch na javisku, ale aj za ním, za oponou. z Vojlovice. Z mnohých kníh zapísal Vidí to, čo by iný fotograf nezachytil. mená bojovníkov, ktorí prežili druhú Mnohé žarty a rozprávky, trémy pred svetovú vojnu. Aj keď jeho výskum ešte vystúpením, mnohé chyby zachytí jeho nie je hotový, v pláne má vydať aj knifotoaparát. Fotografuje to, čo málokto hu, ktorá bude veľmi vzácna pre budúce iný vidí. Toto nám hovorí, že Jánova generácie Vojlovičanov. Paralelne s touzáľuba je aj fotografia. Najviac ho lákato témou začal skúmať aj rôzne mapy jú staré fotografie svojej rodiny, a tých starej osady Marianfeld, ktoré našiel má priehršť vo svojej zbierke. Najstarv rodine. Mnohé údaje preniesol s veľšia fotografia, ktorú má vo svojej zbierkou ochotou a dopomohol slovenskému ke, je z roku 1898 a na nej je krásna tímu z Filozofickej fakulty Univerzity vojlovická dievka. Meno jej nevie, ale Konštantína Filozofa v Nitre pri písaní vždy, keď obzerajú staré fotografie, díknihy Kultúrne tradície Slovákov vo vajú sa na ňu, na jej krásu a na staroVojlovici. dávny kroj. Aj jeho manželka rada poNa Jána mnohí detvanovci môžu Snežana pred svojím stánkom, na ktorom sa predstavila svojimi kraslicami zerá tie fotografie, díva sa, aj keď je byť veľmi hrdí. Mnohé nové miestnosti,

9

kreatívne ruky

|

&

alena kulíková |

Srbkou, na tie krásne pestrofarebné kroje, výšivky, tváre dievok a chlapcov, starodávne izby a fotografie, ktoré znázorňujú zvyky a obyčaje Slovákov vo Vojlovici. Veľkú česť vystaviť starodávne kroje, ktoré zdedila od svokry a rodiny Pavelovej, mala počas Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj, ktorý sa v roku 2011 uskutočnil vo Vojlovici. Mnohé starodávne náradia a veci si svoje miesto našli v Etno dome v rámci spolku. Snežane nikdy nie je nudne, aj teraz má plné ruky práce. Neodmysliteľnou súčasťou Vianoc sú rôzne výzdoby, ktoré dotvárajú ich čaro. Vence, vianočné aranžmány, vianočné gule a ďalšie ozdoby a dekorácie, zdobia jej samotný vianočný stromček, ale aj ďalšie časti príbytkov aj v období Vianoc. Mnohé ozdoby aj predala, takže sa z nich tešia aj jej verní zákazníci. Ak hľadáte inšpiráciu, ako urobiť Vianoce ešte zaujímavejšie, Snežana s radosťou pomôže každému. Aj pritom, ak si chcete obľahčiť a kúpiť už hotové vianočné stromčeky zo šišiek a pestrú paletu rôznych ručne vyrobených ozdôb. Práve táto práca Snežanu relaxuje, počas kreativity oddychujú jej oči a duša od každodenných ťažkostí a problémov. V živote máme prístup k rôznym veciam, takmer všetko sa dá kúpiť „hotové”, už si to iba priniesť domov a uložiť na miesto. Oveľa menej sa zaoberáme vlastnou tvorivosťou a fantáziou, ktorá by mohla vyplniť náš vzácny voľný čas namiesto televízie alebo počítača. Niekedy stačí za-

Snežana Pavelová so svojím príbuzným Kristiánom a svojou rodinou

trochu aj zaspievať. Každý si našiel, čo ho napĺňa, čomu sa najviac teší, miesto, kde si uvoľní dušu. Ján sa v posledných rokoch aktívne zapojil aj do mužskej speváckej skupiny. Stalo sa to náhodou. Keď odišiel do dôchodku, práve spolok ostal bez správcu, a bolo treba ochraňovať spolok cez noc. Tak sa rozhodol, že pokiaľ sa neprihlási niekto mladší, on bude nocovať v spolku. Páčilo sa mu, keď sa chlapci a muži stretali na skúškach, zaspievali si trochu, kamarátili sa. Z času na čas aj jeho zavolali do spoločnosti. Pokým oni spievali, aj on si hmkal starodávne ľudové pesničky, a tak to zbadal vedúci speváckych skupín a hneď Jána zapojil do spevu. Majú sa aj čím pochváliť: mnohé úspechy na festivaloch a nahrané cd-čko, ktoré sa často počúva v rodine Pavelovej.

A tak zo dňa na deň, vždy niečo nové a zaujímavé sa vytvára v tejto rodinke. Veď si aj zaslúžia, aby sa o nich počulo. A takých rodín je mnoho vo Vojlovici. V tichosti a v tieni svojej domácnosti mnohé rodiny svojím spôsobom prispievajú k rozvoju kultúry a tradície vojlovických Slovákov. Práve preto sa hovorí, že Vojlovičania su veľmi skromní Divadelné predstavenie Kubo z roku 2005 ľudia. Vedia sa tešiť z maličkostí. A preto zo svojej sadiť kôstku citróna či namaľovať obrázok. Tieto drobné činnos- vlastnej skúsenosti rodina Pavelová odporúča všetkým nám: „Tešme sa viac. Usmievajme sa. Treba si nájsť čas aj na seba ti zvyknú človeku urobiť veľkú radosť a je možné zapojiť do a najbližších a vnímať ich celou svojou osobnosťou, nie iba netejto činnosti celú rodinu.

Novinkou vo Vojlovici sú aj mydlá z kozieho mlieka. Práve prítomne sedieť a myslieť na starosti, ktoré sa tým aj tak nevySnežana bola začiatočníčkou – zakladateľkou tejto idey, potom riešia. Každý máme iný zaručený recept na uvoľnenie mysle, každý sme iný. Nie je dôsa už to rozšírilo po Vojloležité, koľko peňazí máme, vici a mnohé ženy vyráale ako s nimi zaobchábajú toto kvalitné mydlo. dzame. Nie je podstatné, Hodnotu a účinky kozieho kde sme, ale s kým. mlieka na pokožku poŽime v prítomnosti a užíznali už staré národy. Vevajme si všetko, čo nám deli ste, že Kleopatra sa život ponúka. Možností je rada kúpala v čerstvom skutočne veľa. Nedávajkozom mlieku, aby si me si podmienky, kedy uchovala svoju mladosť a budeme šťastní. Nebude krásu? Aj antickí Gréci a to potom, šťastný deň je Rimania radi používali práve dnes. Každý spômliečne výrobky na liečesob, ako užitočne a s lásnie kožných problémov. kou vyplniť čas, sa ráta.

Taktiež veľký klasický leKaždá aktivita, ktorá vykár Hippokrates často Ochotníci ako páni majstri – pri pracovnom oddychu tvára pridanú hodnotu, či využíval pri svojej liečbe a dohovore: Miroslav Beracka, Pero Nedeljev, Ján Kolárik, už pre nás alebo našich práve kozie mlieko. RodiJán Cesnak, Ján Beška, Jozef Holok, Ján Pavel a Vlado Kuraj blízkych, je úžasná. Tešna Pavelová nadväzuje na túto starú tradíciu a výroba mydla z kozieho mlieka je práve me sa, ako najlepšie vieme, smejme sa od srdca a rozdávajme z vlastnej malej farmy. Snežana má veľa záujemcov o takéto radosť ďalej, potom sa k nám bude rada vracať naspať.”

Tešme sa aj z tých najmenších maličkostí, pretože nikdy mydlo. Pokiaľ húta, vytvára, modeluje, maľuje vo svojom dome, teraz už pri teplom ohni, manžel Ján chodieva do spolku nevieme, či nám život prinesie ešte niečo krajšie a väčšie. •

10

|

&

ružena kraticová

|

Eva, bude z teba voľačo Byť umelcom znamená stvoriť z reality, ktorú si väčšina ľudí neuvedomuje, skutočnosť novú, ktorá im je nápadná.

(Pavol Strauss)

môjho detstva. Keď tu, na tomto mieste, na celom priestore, kde je môj dvor a záhrada, bola lúčka, stromy, zvlášť agáty. Tu som sedávala na malej drevenej stoličke s knihou v ruke, najčastejšie v nedeľu poobede. ovačičanka Eva Pavićevićová (Babincová) popri všetkom je i V hlave sa mi roja myšlienky, preberám svoje detstvo, v čom ma umeleckou dušou. Stretávala som sa s ňou na rôznych podujaobjala nostalgia za tým, čo mi zostalo v srdci. V tom okamihu aj tiach, ktoré organizovali kovačickí penzisvznikla báseň, ktorú som sa rozhodla ti alebo literárna odbočka, na podujatiach premeniť do prózy. Každý riadok básne spolkov žien, ako je prednes poézie a bude názov jednej poviedky. prózy kvôli odchodu na Vansovej Lomnič– Máš nejaký vzor, nejakého spisovaku, alebo pri odchode do Pivnice na literáteľa, ktorý sa ti páči? ne podujatie, ktoré organizuje predsedPamätám sa na básne Ivana Krasku níčka Spolku pivnických žien Anna v Čítanke pre IV. triedu. Vždy píšem realiValášeková. A tak sme mali možnosť leptu, nevymýšľam. Taktiež sa mi páči, ako šie sa zoznámiť a dozvedela som sa mepísala Terézia Vansová a jej Sirota Poddziiným, že vyšíva, ale aj maľuje, a v Kohradských, zo srbských básnikov Laza vačici mala samostatnú výstavu. Všetko Kostić a báseň Santa Marija dela salute. to mi hovorilo, že by som mohla mať Nejako paralelne som sa vyskúšala aj zaujímavú spolubesedníčku pre článok do v písaní prozaických textov.

Eva Pavićevićová (na fotogafii vľavo) Roviny.

– Bola si aj členkou „Mateja AmbróRozhovor sme dlho odkladali pre subjektívne či objektívne príčizyho” a uverejňovala i v Klasoch. ny. Ale nevzdávala som sa tej idey.

Bolo to plodné obdobie, kým sme sa schádzali a jedni druhých posmeľovali v písaní. Pamätám sa na taký anegdotický príbeh.

Konečne sme sa dohodli na stretnutí. Eva ma zvítala už na ulici.

Niekto ma oslovil: – Eva, bude z teba voľačo. A ja som mu odpoveVonku bola veľká zápara a v izbe príjemná sviežosť a tichosť. Tak konečne sme sa dali do rozhovoru. dala: – Už je, nie že bude.

Kedy si prejavila záujem o písanie a maľovanie?

– V rodine ste bežne používali aj srbský jazyk, manžel bol zo – Začala som písať ešte v základnej Šumadije, navštevovali ste jeho rodné škole, ale intenzívnejšie od roku 1987. Po mesto, písala si aj po srbsky... matkinej smrti som pocítila potrebu preNapísala som Memoari od Kovačice do javiť sa v písaní. Napísala som text Matka Gornje Trešnjice roku 2010. Je to plod Zostala mi v srdci vôňa teplého chleba, a žena. Chcela som si zachovať matku toho, čo sa pamätám, čo som si povšimla, Zostal mi v srdci úsvit belasého neba, o čom som rozmýšľala, čo som cítila pre takú, ako som sa ju pamätala.

Tie zrelé klasy, čo sa na vetre vlnili rodinu môjho manžela Slobodana. Možno Najprv som písala poéziu a po čase Vône banátskych polí, čo moje srdce plnili. som začala písať i prózu. Maľovať som to bude pre všetkých potomkov rodiny začala, ako to bolo v móde, najprv taniePavićevićovej, prameň vedomostí o tom, Pec teplá sedliacka v srdci mi zostala, re, len pozdejšie som maľovala temperou ako vyzeral rodinný dom, aké boli zvyky, Lampa petrolejka, čo na rohu stála, a tak sa budú pamätať na svojich prarodia kreslila tušom na papieri. Skúšala som Vôňa vápna, sviežo olíčených stien čov. Mám staršieho syna Zlatka, s manželmaľovať ako insitní maliari, ale nepozdáA hrubá vyžehlená bielizeň. kou Máriou a synmi Nemanjom a Igorom vali sa mi tie dedinské motívy. Rada mažijú v Belehrade a mladší syn Miroslav žije ľujem kompozíciu s ľuďmi.

V srdci mi zostala vôňa mokrých konopí, a pracuje v Kovačici.

Mám rada pestré farby, ale všetko, čo Čo stáli vo dvore vypnuté jak sochy, namaľujem, ešte aj obkreslím tušom, – Ako tráviš dni na dôchodku?

Hudba trlíc, keď zaznela po mojom dvore lebo potom považujem obraz za ukončeTeraz mám viac času robiť to, čo chcem.

A mliečnik z hliny, čo visel na plote. ný.

Rada vyšívam, som členkou Spolku žien, a Prezerajúc fotografie, ktoré dokumentak keď treba, pomáham. Teším sa návAj krosná, čo uprostred izby stáli tujú dobu a činnosť, dozvedela som sa, že števám vnukov, vždy im napečiem ich Tiež v mojom srdci zostali, Eva ako mladá spievala a bola členkou obľúbené dobroty: makové rejteša a slané Po stenách fotografie celej mojej rodiny folklórnej skupiny, tiež vystupovala na rožky... Navštevujeme sa so sestrami A staré drevené nástenné hodiny. festivale V pivnickom poli. a bratom. Píšem a zasielam básne na Ako penzistka hrala aj v divadelnej rôzne súbehy, ako sú: Vršačko pero, Zavipredlohe, s ktorou sa zúčastnili na Festičajac, Slapovi Vučjanke, Tragovi u pesku Nedeľné raňajky v srdci mi zostali: vale zvykov a obyčají V aradáčskom šírom – Bečej. V Soko-banji som vystupovala na Lekvárové rožky a šálka bielej kávy, poli.

Olympiáde starších, niekedy sa zúčastňuMaľovaný kvietok na starej lavičke Evkina sestra Zuzana Čížiková tiež jem aj na literárnych večierkoch.

A jemný pohľad mojej starej mamy. píše, bola režisérkou divadelnej predlohy.

Na stenách sú obrazy – motívy kvetov, Eva napísala rozprávku Žatva, ktorú ZuAnjel I. a II., okolo nich kvety. Ďalšie obraV srdci mi zostal deň, keď žito tlačili, zana zdramatizovala. S predstavením zy majú názvy: Oheň, Líška, Dohovor.

Ovocné stromy v mojom sade keď pučali, vystupovala aj spevácka skupina, ktorá V texte v katalógu výstavy Emina ĆiKytica z lúčky natrhaných kvietkov, spievala príležitostné piesne. A opýtala rićová napísala: „Eva Pavićevićová si nevyV srdci mi zostal celý život mojich predkov. som sa ju, čo ju to inšpiruje? volila maliarstvo ako životné povolanie, ale – Všetko vôkol mňa, ľudia, rodina, naopak maliarstvo si vyvolilo ju. Bolo jej príroda. Píšem vo večerných hodinách, keď ukončím domáce práce. predurčené ako hra ofarbenej svetlosti, na dosah ruky. Sprevádzalo Takisto i maľujem, kopne ma múza, keď niečo vidím, v hlave si ju ako tieň, pokým v jej rodisku pozorovala bohatý kolorit ručných vytvorím víziu, hoci pokiaľ to zrealizujem, dopadne často aj celkom prác každej ženy. Keďže je Kovačica rodné mesto tejto usilovnej a inak, ale to nič. A namaľovať jeden obraz mi trvá dva-tri dni. pracovitej ženy, v tradícii zachovávala a v desaťročiach za nami roz– Mesiac jún. Rok 1994. Nedeľné poobedie. Sedím vo dvore pred víjala umenie poprepletané a nadšené etno dedičstvom aj Eva, hlbodomom na malej drevenej stoličke na betóne. Hľadím na môj dvor ko v sebe cítila, že tú výzvu márne odmieta. Lákali ju farby a plátno.” a záhradu. V hlave sa mi začali rojiť myšlienky a odviedli ma do Eva, želám ti dobrého zdravia a mnoho tvorivej inšpirácie. •

K

Vrezané do srdca

11

|

&

jarmila pálenkášová |

POVOLANIE GERONTO DOMÁCA A ZÁĽUBY STORAKÉ

Milina Častvenová a jej „pacienti” I

ste ju mnohí poznajú aj za petrovským chotárom. To poznanie či spoznávanie, nevyplýva iba z osobných kontaktov, ale aj z početných jej vystúpení na festivaloch ľudových piesní, z kultúrno-umeleckých programov, keď vystrojená do parádneho petrovského, bohatého sedliackeho kroja nôtila slovenské ľudovky. Určite bolo veľa tých, ktorí pri pohľade na ňu skonštatovali: nielenže vie pekne spievať, ale jej to všetko aj pekne svedčí!

Pravdou je, že Milina Častvenová nie je iba ochotníčkou KUS-u Petrovská družina.

Ochotníčkou je aj doma, u rodičov, kde neprepočuje žiadnu prosbu, alebo konštatáciu, čo by bolo treba urobiť Mišo môj! – tak ju oslovujú otec a mama. Akosi práve ona sa mala vždy okolo svojho otca a veru keď bolo treba pomôcť, vysadnúť na traktor, aj to dokázala, a to ešte v celkom útlom veku. Otec sa jej zvykol prihovárať: – Mišo môj, mohla by si... A Milinka nikdy nepovedala, že by nemohla.

Vydra do roboty

Geronto sestry – Milina Častvenová v prvom rade prvá sprava

V nedávnom rozhovore objasnila aj to, ako sa vôbec dostala k povolaniu geronto domácej. Zostala bez roboty. Kedysi šila v Tatrane. Keď skrachovala tá chýrna konfekcia, pracovala u súkromníka, ale aj tam sa zákazky scvrkli. Poslali ju domov. Milina mienila, že si taký luxus, byť bez roboty, dovoliť nemôže. Stalo sa, že jej práve v tom čase zavolala pani Biljana Drakulićová zo Služby sociálnej starostlivosti a vyzvala ju zapojiť sa do programu pomoci starým, nevládnym alebo aj chorým občanom. Ponuku prijala bez váhania.

Absolvovala dodatočnú prípravu a kurz, získala certifikáciu, a tak sa pred siedmimi rokmi stala jednou z troch geronto domácich, ktoré pracujú v Petrovci.

Čo hovorí o svojej práci dnes?

– Pracovať s ľuďmi je ťažko. Veď každý z nás má svoje chúťky, svoje muchy, ale je to aj pekné. Zisťujem, že vekom starší majú viac porozumenia, sú trpezlivejší, lebo sa už s mnohými ťažkosťami, ktoré sa na nich zachytili ako kliešte, vyrovnali. Oni sa nikam neponáhľajú, dajú si povedať, aj poradiť. Ocenia každý dobrý skutok, nešetria s pochvalami a veľmi sa tešia peknému slovu. Naša obec bola medzi prvými vo Vojvodine, kde uviedli takúto službu, žiaľ, stále sa pasovalo s nedostatkom prostriedkov. Verím, že je naozaj ťažko zabezpečiť peniaze, no na druhej strane musíme si byť vedomí toho, že starí ľudia nežijú iba počas trvania projektu, alebo keď sa rozbehnú verejnoprospešné práce. Oni žijú aj v medzipriestore, keď nie sú žiadne projekty a ani verejnoprospešné práce. Pracujeme a žijeme v strehu, s výstrahou, čo ak našu službu zrušia(?). Je mi z toho zle, chodím ako s polenom v žalúdku, robí to starosti, – priznáva sa.

Čo urobí?

– Veď to, čo robiť? Viem iba to, že terajších užívateľov mojich služieb nenechám napospas, i keď je veľa roboty za veľmi skromnú úhradu. Napriek tomu ich nenechám a verím, že to neurobia ani moje kolegyne. Budeme súkromníčky, ak sa nerieši inak. Čo iné nám zostáva?! Ibaže neviem, ako dokážem plávať v takých vodách. Desia ma mnohoraké papierovačky, ale aj to, že budem musieť sama vyberať poplatky od mojich pacientov. A na to už vonkoncom nie som. Pýtať si peniaze, povedať toľkoto mi máte dať za to, že som vám umyla okno, bola

12

nakupovať, vyzdvihla lieky, pripravila raňajky. Chýba mi tá, ako sa tomu hovorí, podnikateľská žilka.

Ale nechýba, protestujeme. To azda situácia zmení. No denný rytmus Miliny Častvenovej sa sotva bude meniť.

– Užívateľov služieb mám takrečeno vo všetkých častiach Petrovca. Pracovný rozvrh si vždy robím tak, aby strata času medzi návštevami a presúvaním sa z adresy na adresu bola minimálna. Nasadnem na bicykel a idem do centra, stadiaľ na moju rodnú Detvu, potom ku tehelni, znovu ma to vracia do centra a nakoniec na Ulicu Ľudovej revolúcie. Medzitým vybavím, čo kto z pacientov potrebuje – lieky, alebo zabezpečím kontrolu u lekára, urobím menší nákup, prinesiem obed. Pri pacientoch je práca rozličná v závislosti od toho, v akom sú stave. Ťažko chorí sa ráno pripravia tak, aby vydržali po moju ďalšiu návštevu, najmä keď sa o nich nemá kto starať. Ležiacich pacientov sa nezriedka aj tí najbližší domáci boja. Obavy vyplývajú z toho, aby im, nechtiac, neublížili. Na dvíhanie človeka, zmenu polohy tela vskutku nie je potrebná sila, iba zručnosť, – tvrdí moja spolubesedníčka.

A potom sa prizná, že hoci ovláda túto prácu, predsa si ju mieni v budúcnosti načasovať tak, aby jej kúsok z dňa zostával aj na iné povinnosti, na domácnosť... Milina sa vie tešiť z rozkvitnutej záhradky, ale aj z blyštiacich okien na dome a poriadku v ňom. Pravidelne si čas nachádza pre skype so synom, ktorý sa učí za barmana na Slovensku, na Strednej odbornej škole obchodu a služieb v Dolnom Kubíne. Keď spomína dcéru, hrdo ju to vypne. Činí sa v rovnošate sestričky v Betánii a vraj sa jej dobre darí. – Ten čas, ako taká pliaga, len uteká a uteká, – poťažká si, naisto si vedomá svojho ešte stále mladistvého výzoru, pričom jej deti už dobehli, alebo dobiehajú plnoletosť.

V termíne, ani čoby pracovala v diplomatickej službe, Milina dobehla na dohodnutú stretávku do priestorov Petrovskej družiny, kde mala byť skúška. Ako sa blížila devätnásta hodina, do spolku jeden za druhým prichádzali mládežníci. Každý z nich najskôr pristúpil k Miline, podal jej ruku a blahoželal jej. Spoločne jej odovzdali prekrásnu kvetinu. Aké milé, pomysleli sme si. Spolkári, dokonca aj takí mladí chalani, vedia, čo sa patrí, keďže ich členka mala narodeniny. Prvé stretnutie využili na to, aby jej blahoželali.

Je k čomu Miline Častvenovej blahoželať. •

|

&

monika necpálová |

Herecké dielne priniesli Soľ nad zlato Bez opony, bez javiska. Práve tak začínali najmladší herci v Kulpíne. Kým ešte čerešne zreli, dozrel aj v nás úmysel rozbehnúť herecké dielne pre mladých adeptov herectva. Dočkala ich aj príprava divadelného predstavenia....

110 a čo ďalej? Možno takto apelatívne by sa dal začať príspevok o malých divadelníkoch v Kulpíne. Vek im siaha na dvanásť a sami si závažnosť situácie, v ktorej sa ocitajú, azda ani neuvedomujú. Pritom z veľkej časti sú to ony, deti, na ktorých stojí budúcnosť divadla v Kulpíne. Bez ich snáh, ktovie, čo nás všetkých čaká na poli kultúry všeobecne. Dobre známym faktom je, že kvalita hercov medzi kulpínskymi dospelákmi presahuje priemer a ašpirujú na najlepšie herecké posty. Nájdu sa medzi ich pokračovateľmi podobné talenty?

Našťastie, aspoň o pokus sa po dlhej dobe na kulpínskej pôde, ktorá doslova už roky prahla po detskom divadelníctve, pokúsilo Kultúrno-umelecké stredisko Zvolen. Michal Čiliak ako riaditeľ spolku si dal za cieľ pokúsiť sa združiť deti aj pod krídlami Tálie. Však nie je všetko folklór, čo sa blyští. Zažiariť môžu Na kostýmovej skúške aj herci... A tak sme sa spoločne aj za podpory mládežníckeho pred predstavením združenia YMCA Serbia – Báčsky Petrovec o tento generačný zázrak pokúsili. Už v máji 2014 na úvodnom stretnutí čakalo nosť. Veľakrát sa mi zdalo, a trvám na tom, že v detskom dima takmer tridsať párov zvedavých očí. Z toho neuveriteľného vadle nejde až tak o výsledok, o nejaké predstavenie. To by malo byť skôr odmenou počtu sa, ako sa na di(aj obeťou). Ide predovadlo patrí, vykryštalivšetkým o proces, zoval súbor stabilných v ktorom vznikajú vzťa13 hercov. Nečakalo ich hy – a nielen tie na jahneď divadlo na javisvisku, ale aj tie medziku, skôr hra. A tou sme ľudské. sa prepletali naozaj Hodina výchovy k ľuddlho. Na zvedavé otázskosti? Čo vy na to? ky ľudí typu „a čo naSrdečne by som vás cvičujete?” odpovedala pozvala, aby ste videli, som, ako terajší princiako to pred pár mesiacpale tejto detskej divami vyzeralo. Úsmevy na delnej zložky, s tajomdetských tvárach, fanným úsmevom: Nič. tázia na krídlach, enerTí, čo chodia po jagia v nohách a tichosť, visku alebo majú skúkeď jeden hral a druhý senosť s divadlom, vesledoval, a slovo, keď dia, že človek sa Za leta herecké dielne aj pred kulpínskym kaštieľom jeden hovoril a druhý hercom nerodí, ale sa ním stáva. A to učením. Štvormesačné herecké dielne bez mu odpovedal. Všetko dostávalo systém. Vďaka bohu za to, že akýchkoľvek nárokov na scenár, na charakter konkrétnej po- hra zbližuje ľudí a formuje hercov. V iných prípadoch herecké stavy, na precíznosť pohybu a motiváciu v danej inscenácii, dielne trvajú roky a možno povedať, že všetci divadelníci, ktorí venovali sme škole herectva. Dva-trikrát do týždňa sa deti ve- aktívne pracujú v divadle, sa učia tomuto kumštu po celý život. novali pohybu, spoznávaniu svojho hlasu, tela a predovšetkým Ak sa teda učiť chcú, so všetkou skromnosťou. Aj herci na improvizácii. V dobrom kolektíve však tiež bolo treba držať akadémiách, ľudových školách umenia, kurzoch spoznávajú opraty, aby sa nielen učilo, ale hlavne nezabudlo, že na javisku sami seba cez neraz tvrdú, ale krásnu drinu. A predstavenie je nikdy nebudeš sám. Všetko stojí na vnímaní partnera, na len vrchol ľadovca – aj na ten sa treba vyštverať.

Ale aj my sme sa časom nechali uniesť spoločenským tlakom skromnosti, úprimnosti, nie na pretvárke, ale na pochopení, empatii. Ak by ste sa dnes detí opýtali na jedno z našich zák- a rozhodli sme sa vydať s tými maličkými poznatkami, ktoré deti ladných pravidiel na skúškach, a kiežby im to pravidlo vydržalo stihli za štyri mesiace nadobudnúť, na bojisko, čo sa volá javisko. aj do života, asi by vám povedali: Venovať si navzájom pozor- Zdramatizovaný príbeh o Soli nad zlato stal sa nám oporou a výzvou pretaviť ho do zaujímavej, vtipnej, netradičnej, výrazne hudobne ladenej inscenácie. Niekoľkomesačné skúšky prinášajú svoje ovocie a ak ste nás zhliadli na javisku kultúrneho domu v Kulpíne, máme už po premiére a krájame tortu. Takú tú sladkú za odmenu, hoci bubeník vyhlásil „Soľ je nad zlato”. Nám je odmenou aj potlesk, a výzvou, že toto je len začiatok. Však divadelná inscenácia začína žiť až premiérou. Soľ nad zlato, púšťame ťa do života!

Autorka vedie herecké dielne v Kulpíne a je režisérkou predstavenia. • V KUS Zvolen vznikalo divadlo

13

|

mária vršková /

archív www.sash.sk |

D

ostali ste už niekedy handmade (ručne robený) darček od niekoho blízkeho? Alebo ste dokonca nejakú vecičku sami vyrobili? Mám zopár priateliek, ktoré sú kreatívne a venujú sa šitiu hračiek, výrobe šperkov alebo figuriek na torty. V Bratislave však žije Saša, ktorej sa v oblasti handmade podaril megaúspešný a nevídaný projekt. A na Slovensku hádam každý mladý vie, čo znamená slovko SAShE. Saša Šmidáková rada vyrábala zaujímavé náušnice.

A vyrábala ich veľa. Čo však s nimi, kto ich bude nosiť?

Jej priateľ Juraj, odborník na počítače, jej vytvoril malý internetový obchod, kde mohla svoje náušnice predávať.

A Saši sa celkom darilo. Záujem o originálne ozdoby narastal, predávalo sa všetko, čo vytvorila. Keď nahodila do eshopu 20 nových párov, hneď sa rozpredali. Zrazu bol dopyt taký veľký, že sa to už nedalo stíhať. Sašu preto napadlo dať na svojej internetovej stránke priestor

SAShE aj iným, ktorí chcú predávať svoje handmade veci.

Stal sa z toho obrovský úspech. Dnes má SAShE okolo 7i770 predajcov, ktorí ponúkajú spolu 407i000 handmade vecičiek. Výrobky sú prehľadne zaradené do kategórií, ktorých je neúrekom – od oblečenia, šperkov, ďalších módnych doplnkov, cez nábytok, dekorácie do domácnosti, všetko pre deti,

Saša Šmidáková, úspešná mladá žena, ktorá môže byť právom hrdá na to, čo vytvorila pre ľudí

Saša, autorka najúspešnejšieho slovenského eshopu s handmade

po umelecké diela ako sú obrazy či sochy… Na tejto stránke môžete stráviť hodiny a hodiny prezeraním si fotiek výrobkov a čo je zaujímavé, každý kus je neopakovateľný, ručne robený originál.

Oblečenie od výmyslu sveta, aké v obchodoch nenájdete: tričko od Qwitter

14

Krásny, ručne šitý náhrdelník od Safron

mánia Projekt presiahol aj hranice internetu. Predajcovia vytvorili komunitu, chcú sa stretávať aj osobne a vymieňať si svoje skúsenosti, nápady, nadväzujú spoluprácu.

Organizovali sa už mnohé trhy, bazáre, kurzy. Dokonca aj niektoré známe tváre showbiznisu podľahli tejto mánii a rôznym spôsobom sa podieľajú na živote SAShE. Máte aj vy šikovné ruky a baví vás niečo vyrábať?

Výborný nápad, ako svoje výtvory ukázať ľuďom, získať pochvalu alebo dokonca zarobiť si. Niektorým predajcom sa tak darí, že sa handmade tvorbe začali venovať na plný úväzok a táto práca ich živí. Ak vás projekt zaujal, pokojne to skúste aj vy. Stačí urobiť pekné, pútavé fotky svojich výrobkov a vytvoriť si galériu na SAShE. Registrácia je zadarmo a odvážnemu šťastie praje. Saša Šmidáková o tom vie svoje. Okrem megaúspešného portálu, ktorý má mesačnú návštevnosť až jeden a pol milióna kliknutí, sa jej podarilo spojiť ľudí rovnakej krvnej skupiny, ktorí milujú krásno, a vytvoriť tak silnú handmade rodinu. • Originálne hračky pre deti; túto ušila Alala

|

viera benková /

archív michala filipa |

Ľudia, ktorých sme mali radi: profesor Michal Filip (1915 – 1989) U

nás si v Petrovci na profesora Michala Filipa mnohí iste aj dnes spomínajú, najmä staršia generácie, z ktorých mnohí chodili do gymnázia v rodisku, ale i tí, ako sme im hovorili – „stránski”. Bolo to hneď po druhej svetovej vojne.

Slovenské gymnázium predtým fašistami zatvorené pre slovenskosť a duch tejto školy, sa pripravovalo kádrovo zosilniť a začať s prílivom žiakov do internátu a s pravidelnou prácou.

A tak sa hneď do prvej vlny profesorov dostal k nám na toto gymnázium aj profesor Michal Filip, rodák zo Starej Pazovy.

Profesor Filip zakončil ešte medzi dvoma vojnami fakultu v Belehrade, a na gymnáziu učil okrem slovenčiny aj srbčinu, dejepis a latinčinu a bol aj vychovávateľom v žiackom internáte na Kulpínskej ulici (kde má dnes sídlo polícia); do tohto obdobia zapadajú aj mnohé vtipné zážitky v internáte, kde nepokojní žiaci, aby potrestali svojho vychovávateľa, že ich nútil hneď spať, nad dvere položili nádobu s vodou a keď

Prvá generácia slovakistov

tento otvoril v noci dvere, aby ich utíšil, výsledok bol pre žiakov na zasmiatie, ale pre profesora iste nie... Nevieme, či profesor nepokojných a neposedných žiakov potrestal, ale iste niečo urobil. Profesor Filip bol aj výborný režisér, režíroval v povojnovom období mnohé divadelné hry, v ktorých vystupovali najmä žiaci tohto gymnázia. Ako dlhoročný znalec Ivanových Cankarových divadelných hier mnohé z nich zo slovinčiny do slovenčiny i preložil a potom uviedol aj na naše slovenské divadelné ochotnícke dosky. K spomienkam patrí aj obdiv, a tak vždy, keď sa človek trošku prehŕňa minulosťou, iste sa stretne s údajom, že práve profesor Filip dostal na divadelné dosky a režíroval aj našu prvú dolnozemskú operetu Pekná nová maľovaná kolíska a, pravda, mnohé iné slovenské, najmä klasické hry a scénky. Na jeho priam „filipovský” prístup k divadelným postavám, priam z psychologického opisu hrdinov v hre, ale najmä hrdiniek vydedukoval správnosť autorskej myšlienky. O tomto sa neraz zmienila, lebo pod taktovkou prof. Filipa vystupovala v mnohých divadelných hrách, aj dnes ešte veľmi pamäťou svieža a k tomu

naša prvá filmová herečka Želmíra Vargová, novosadská obyvateľka a rodáčka z Kysáča. Ako dievča a gymnazistka Želmíra bola strojná a krásna deva, hádam ako Sládkovičova Marína, nuž nie div, že sa všetci do nej zahľadeli a veru i zamilovali. Veď kto by neobdivoval mladosť a krásu! Každý, kto sa dostal pod jej oslnivé lúče, akoby pookrial a veru sa i do mnohých iných, takisto mladých a krásnych dievčat či herečiek zamiloval. A z týchto šľachetných citov podozrievali žiaci aj svojho profesora a režiséra, čo by nebolo ani nič divné, ba ani nemožné, lebo profesor-režisér ako mladý muž, k tomu vysokovzdelaný a rozhľadený, pritom veľmi načítaný, sa unášal možno mladosťou a krásou našich strojných dievčat, nuž prečo by to malo byť divné a k tomu profesorovi odopreté!? Pán profesor Filip dobre poznal svojich žiakov a aj svoje žiačky a vždy vedel, ktorú či ktorého si má vybrať do pripravovanej divadelnej hry. Bol výborný psychológ a k tomu i znalec dobrej literatúry, výborný interpret, čiže rozprávač, tak neudivuje, že jeho divadelné hry obsadzované boli vždy dobre vybranými hercami a herečkami a mali vždy veľké úspechy. Verím, že jeho práca na divadelnom poli sa vždy ohodnocovala na vysokú, ale že sa o nej ešte nepovedalo posledné slovo, je asi pravda, a veru i mnoho toho iného zostalo iba zapísané v našej tlači alebo možno i v profesorových osobných zápiskoch či záznamoch, čomu by sa mali odborníci venovať a všetko preskúmať...

A vlastne čo vieme o Michalovi Filipovi, i pre mňa veľmi obľúbenom profesorovi, prednášateľovilektorovi na Slavistickej katedre v Belehrade, kde som študovala v rokoch 1958/62? Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity v Belehrade, ktorú absolvoval r. 1941. Po štúdiách pôsobil ako stredoškolský učiteľ, na slov. gymnáziu v Báčskom Petrovci, v rokoch 1952 – 1969 prednášal slovenčinu a češtinu na Filozofickej fakulte Univerzity v Belehrade, v rokoch 1970 – 1975 na Filozofickej fakulte v Novom Sade a súčasne v rokoch 1970 – 1971 srbochorvátsky jazyk na UK v Bratislave, v rokoch 1981 – 1983 bol odborným pracovníkom Slovakistického ústavu Filozofickej fakulty v Novom Sade. Literárnohistorické štúdie, články, kritiky a recenzie o autoroch a dielach slov. dolnozemskej literatúry, ako aj jazykovedné príspevky publikoval v časopisoch a zborníkoch, výber z nich vydal v 1. zv. Vybraných spisov pod názvom Štúdie a články (1990). Zostavil a vydal antológie a výbery z diel slov. autorov (Timrava, G. Maršall Petrovský, V. Hurban-Vladimírov a i.). Prekladal diela z češtiny (K. Čapek), slovinčiny (V. Brestová, B. Kreft, I. Cankar), srbčiny (I. Andrić) a i., zostavoval čítanky pre slovenské stredné školy. Jeho vedecká činnosť u nás je zahrnutá práve v l. zväzku z roku 1990 spomínaných zobraných spisov, veríme že sa pripravujú na vydanie i ďalšie. To si zaslúži práve jeho dlhodobá práca nielen ako vedca, slavistu profesora, vychovávateľa, ale i ako významného režiséra slovenských

15

|

viera benková /

archív michala filipa |

lektúry zanieslo a namiesto toho, aby som koncentrovane počúvala prednášky pána profesora, ja som si občas na takejto hodine do písanky zapisovala svoje vtedy zo mňa vyvierajúce básne; tie sa priam „drali” von zo mňa ako protest(?) proti matematicky prísnym pravidlám jazykovedy! Raz na takejto hodine pána profesora Filipa, keď pobadal, že som duchom akosi neprítomná a možno som práve preto rušila iných, vyzval ma do diskusie, ktorá sa zakončila rozborom mojej básne. Pravda, znaleckým a veľmi trefným rozborom pred všetkými, takže som mala o čom rozmýšľať a neskôr sa dobre „podkovať”, aby som s ním vošla do diskusie lepšie pripravená! No profesor Filip mi to nikdy nevytkol, skôr sa nad tou spomienkou, keď sme cestovali mnohokrát autobusom do Nového Sadu, on z Pazovy a ja z Nového Belehradu, veselo usmial...

Naše stretnutia sa potom množili a taká milá a priam dojímavá bola i jeho prvá návšteva našej rodiny (Popitovcov) Index profesora Michala Filipa z roku 1937 na Ulici Tošin Bunar 69 na Novom Belehrade, kde na skok od nás bývala i spomíklasických divadelných hier, prekladateľa a jazykovedného naná profesorka lektorka českého jazyka Stojanka Popovićoodborníka a, pravda, na neposlednom rade i významného vá (ktorá taktiež k nám často prichádzala alebo som zašla na znalca Hurbanovského odkazu na našich priestoroch a najmä návštevu k nej ja)... Práve bolo jarné vlažné obdobie, slniečv Starej Pazove... Michal Filip sa pokladá za zakladateľa voj- ko svietilo dosť zubato a kým sme sa s profesorom previezli vodinskej vedeckej slovakistiky. Keď v roku 1961 založili trolejbusom zo starého mesta na Nový Belehrad, potrvalo to Katedru východných a západných slovanských jazykov a lite- i celú polhodinku; pravda, po ceste sme si všeličo porozpráratúr na Filozofickej fakulte v Novom Sade a zriadili štúdium vali, avšak profesor bol ako vždy v prevahe slov a viet. Vždy, slovenského jazyka a literatúry, prof. Filip nastúpil najprv ako to mal vo zvyku, veľmi plasticky, priam dopodrobna mi ako externý a neskôr ako riadny zamestnanec fakulty. Za- rozprával o zážitkoch z vojny, i o tom, ako napísal svoju báoberal sa zberateľskou a výskumnou činnosťou v oblasti slo- seň o traktore (formou hurá socializmus!), ktorá vyšla v povenskej kultúry vo Vojvodine. Bez jeho príspevkov z oblasti vojnových číslach Hlasu ľudu. Keď sme vošli do bytu, tam ho jazykovedy, literatúry, kultúrnej histórie, školstva, národopi- už vítali naše dve dcéry Alexandra, Alena a manžel Vinko su či histórie sa nemožno pustiť do seriózneho výskumu Popit, čelista; pán profesor sa po celý čas usmieval, páčila sa slovenskej vojvodinskej minulosti. Celú svoju bohatú knižni- mu naša domácnosť. V rozhovore celkom v duchu jari spocu daroval Oddeleniu slovakistiky Filozofickej fakulty v No- menul, že keď sa niekam prvýkrát príde na návštevu, treba priniesť ako dar vajce! To preto, spomenul veľmi živo a plasvom Sade. (údaje z Internetu) Moje spomienky na pána profesora sú skôr osobné, ale ticky, aby do rodiny vošlo šťastie a neodkotúľalo sa von... Kto pre mňa veľmi vzácne. Dnes, keď sa odvolávam ešte stále chcel profesorovi načúvať, mal možnosť nielen sledovať jeho (aspoň mám nádej, že je to tak) na sviežosť vlastnej pamäte, zaujímavé podanie príbehov (čo bolo vidno, že pozná divaona ma v spomienkach na profesora práve zaviedla do staro- delnú reč a najmä rozprávačské umenie!), ale chtiac-nechtiac dávnych klasických učební na Filologickej fakulte v Belehrade poslucháča priam vtiahol do prúdu plastického podávania v Knez Mihajlovej ulici, do ktorých sa vchádzalo aj z bočnej udalosti a do prúdov viet s jeho charakteristickým smiechom, uličky, ktorá bola i pomocným vchodom do siene Kolarcovej občas i so štipľavými poznámkami, ktoré si nikdy neodpustil univerzity, kde sa konali nielen veľké a slávne koncerty, ale nevysloviť, hoci vedel, že menovaného i urazia! Jeho komeni prednášky a literárne večierky... Z tohto vchodu časom táre boli svojské, také filipovské, domáce a veľmi charaktenezostala možnosť vojsť do susednej budovy, teda na Filolo- ristické... Raz sme sa s Milinkou Florianovou ocitli v jeho gickú fakultu, kde sídlila i katedra slavistiky a na ktorej štu- dome v Starej Pazove, aby sme nahrali pre slovenskú redakdovali mnohí naši študenti, budúci znalci – slovenčinári, lebo ciu Novosadského rozhlasu profesorove spomienky (nepasa tieto miestnosti časom zrekonštruovali, zmodernizovali mätám sa už, či šlo o jubileum Hurbanovcov alebo o spoa mnohé i pozmenili na iné účely. Keď som sa ocitla v roku mienky na divadelný život v Starej Pazove), ale keď sme od 1958 v prvom ročníku štúdií češtiny, slovenčina ako hlavný neho odchádzali, mala som na magnetickom páse nakrútené predmet ešte nebola zrovnoprávnená (to iba po našej štu- niekoľkohodinové vysielanie! My dve poslucháčky sme sa dentskej intervencii u rektora sme si to vyžiadali a na našu veru poriadne unavili, ale pán profesor veru nie! Bol vždy radosť sa to aj uskutočnilo!), slovenčina mala iba niektoré živá, priam encyklopédia bez dna, totiž bol skutočne znalcom doplnkové cvičebné hodiny, ktoré viedol prof. Filip. V spomí- nášho národného, literárneho a spoločenského života. Dobre naných priestoroch určených češtinárom najčastejšie sme poznal významnú rodinu Hurbanovcov a, pravda, nielen ich, stretali lektorov: profesora Michala Filipa a Stojanku-Cacu ale aj také krásne a dojímavé údaje, napr. ktorá vyvolala Popovićovú, ktorí nám pomáhali prehrabať sa cez nahustené veľký obdiv VHV a bola jeho veľkou láskou? Alebo prečo sa dejiny jazyka a literatúry. Pravda, šéf katedry po slávnom sestra Vladimírova nikdy nevydala a pod., škoda, že táto profesorovi Georgijevićovi bol mladší Dragan Mirković, u kto- významná „zásobáreň” pána profesora Miška Filipa zostala rého som skladala skúšky z literatúry. Moje nepokojné, zve- až podnes pomenej využitá a najmä jeho literárno-vedeckodavé a vždy akosi lyricky naladené Ja sa občas na hodinách výskumná práca. •

16

|

michal gombár / rodinný archív |

spomienky

PAVEL TURČAN (1892 – 1965) KŇAZ EVANJELICKEJ A.V. CIRKVI SENIOR BÁČSKY

I priekopník súčasného hospodárenia P

avel Turčan sa narodil v Selenči 17. júla 1892 z otca Michala a matky Zuzany, rod. Krížovej. Otec mu bol roľníkom, matka tiež, a k tomu i domáca. Spomedzi štyroch detí rodičia usmernili Pavla na ďalšie školenie. Gymnaziálne vzdelanie získaval v Novom Sade a v Maďarsku, hlavne v Budapešti. Evanjelickú teológiu študoval v Bratislave a v Ženeve (Švajčiarsko). Jeho dodatočný záujem ho v Budapešti odviedol na štúdiá východných národov a v Ženeve na štúdium sociológie. Hoci v jeho štúdiách prioritu mala teológia, po prirodzenosti vnímavý, poznatkov žiadostivý Pavel sa zapojoval do všetkého, čo prispievalo k jeho záujmom a životnej chtivosti a zvedavosti. Štúdiá sociológie ho vyzbrojili novými znalosťami. Po prvé: z jej Pavel Turčan, teoretickej oblasti, potom z ekonoteológ – konsenior mickej histórie, o politických inštitúciách, o verejnom a súkromnom peňažníctve, o medzinárodnom a ústavnom práve...

Rozličné okolnosti a danosti sa z čias jeho štúdií pričinili o to, že sa vo Švajčiarsku stal chovancom známej rodiny Clapared. Bola to zámožná rodina, v ktorej sa uctievali: protestantská nábožnosť, mravnosť a životospráva. Pre Pavla Turčana pobyt v tejto dobre situovanej rodine bol viacnásobne významný. Tak v Ženeve bežne stretá, z ich úst počúva údaje, preň neznáme odhalenia, ktoré rozšírili a i pozdvihli jeho teologicke znalosti. Boli to učbári Fr. Thomas, E. Navile, Lois Ruffet. Po druhé naskytla sa mu jedinečná príležitosť získavať rozmanité vedomosti v renomovaných úrovniach, vo svete známych učilištiach. Po tretie vo Švajčiarsku sú v obehu tri jazyky – francúzsky, nemecký a taliansky. Pavel zdolal v Ženeve ešte i anglický, ruský, poľský a latinský jazyk. Na štúdiu teológie sa od neho dožadovalo poznať i grécky a hebrejský jazyk, tak sa z neho stal jazykový polyglot. Ak dodáme k tomuto údaj, že pred pobytom v Ženeve ovládal srbský, maďarský a český jazyk, poznávanie toľkých cudzích jazykov je naozaj úctyhodné. Ženevské prostredie poskytovalo Pavlovi veľké možnosti byť v spoločnosti odlišných vzdelaných ľudí, vytvoriť si nové známosti s ľuďmi rozličného jazykového prejavu, ideového usmernenia, ako i rozličného vzdelania osobnej kultúry. Žiť v takom svete bolo osobitnou a jedinečnou príležitosťou a životnou výhodou. V početných rozhovoroch bolo celkom bežné, aby sa spolubesedník dožadoval toho, čo mu bolo neznáme a pritom veľmi zaujímavé. V tých kontaktoch bývalo zvedavosti, pútavosti, ale i osobnej pohotovosti a spoločenského šarmu. Tak celkom náhodou prišlo k stretnutiu, ba i k priateľstvu s Aleksandrom Karađorđevićom, budúcim kráľom a zjednotiteľom južných Slovanov.

Sústavnou časťou jeho štúdií bývali seminárne cvičenia, debaty a vedecké ozrejmovanie. Pavel pripravil dva prejavy.

V prvom z nich hovoril o národnostnej otázke v Rakúsko-Uhorsku a v druhom o trializme v Rakúsko-Uhorsku.

Vzdelanostné horizonty Pavla Turčana sa šírili a nadobúdali úctyhodné a rozmanité obsahy. Stále sa posúvajú jeho intelektuálne hranice vo svete záujmov a podnetných úvah. Všetko to mu zaisťuje výnimočné postavenie rozhľadeného intelektuála vo svete a udalostiach, v ktorých je účastníkom a svedkom, ale i v tom, ktorý sa iba črtá, ale ktorý určite možno očakávať...

Zakončením teologických štúdií Pavel získava hodnosť kňaza-kazateľa slova Božieho príslušníkom Evanjelickej a. v. cirkvi.

Bolo to v roku 1915. Pavel sa začína intenzívne uchádzať o kňazské zamestnanie. V tom úsilí ho cesta zaviedla do Budapešti. Stáva sa vojenským farárom. Pracovné okolnosti mu umožňujú žiť špecifickým vojenským životom, v bežných záväzkoch a požiadavkách celoštátnej vojenskej štruktúry. Po určitom čase opúšťa prácu a životné ovzdušie. Určitý čas pôsobil v Báčskom Petrovci, aby stade roku 1924 prišiel do Kysáča, kde pôsobil ako kňaz a tu odchádza aj do výslužby. Umrel v Kysáči roku 1965.

Zriadením svojho profesionálneho života, ale i rodinného, Pavel Turčan začal plniť svoje poslanie tak medzi cirkevníkmi v oblasti nábožného života, ako i bežného, každodenného...

Vo svojom voľnom čase prejavoval výrazný záujem o literatúru. Znalosť svetových jazykov mu umožňovala sledovať svetové literárne prúdy a úspechy. No nezostavalo to iba na tom. Aj on písal, ale sa skrýval za pseudonymami. V tom čase vznikali jeho poviedky, novielky a veršíky. Potom sa už vážnejšie oddal tomuto svojmu záujmu. Napísal román pod názvom Nabuchodonozor II. Babylonský. Vydal ho v osobnom náklade.

Cveng jeho literárnej činnosti nerozvíril živšie hladinu našich, tunajších dianí. Literárna činnosť sa teda dostáva akosi na okraj jeho širšieho osobného pôsobenia. Spod jeho pera nebadať viacej novších literárnych príspevkov a pokusov. Do popredia sa dostáva publicistika. Rediguje a vydáva časopis Nádej.

Svoje príspevky uverejňuje v časopisoch Živena, Nádej a Nový život, tu a tam v periodiku Národný kalendár. Spracoval a zverejnil dôležité historické údaje z rodnej Selenče a z Kysáča. Bol zakladajúcim účastníkom Matice slovenskej v Juhoslávii roku 1932, i prvým predsedom miestneho matičného vedenia v Kysáči. Po úspešnom založení kysáčskeho Miestneho odboru, konsolidovaní a usmernení činnosti opúšťa prácu vo vedení

Rodina kňaza Pavla Turčana: v prvom rade (sprava naľavo) Pavel Turčan a jeho manželka Zuzana Turčanová; v strede dcéra Oľga Turčanová, vydatá Gedeľovská; v treťom rade syn Miloslav, študent, syn Vladimír, právnik-sudca

a presúva sa do jej bežného verejného pôsobenia. V známej, systemeticky konanej matičnej prednáškovej činnosti v Odbore pre ľudovýchovnú činnosť sa stáva najaktívnejším prednášateľom v kysáčskom prostredí. Zhruba povedané, jeho prednášky poskytovali poslucháčom nové poznatky, ale i upozorňovali na udalosti, ktoré ako akýsi zlý príval nič dobré nesľubujú a ani neprinesú. Témy jeho prednášok o tom výstižne hovoria a na-

17

spomienky

|

michal gombár / rodinný archív |

svedčujú: Pamiatka na Björnsona (1932), O náboženstve a kultúre (1933), O Jánovi Čajakovi st. (1933), O Jozefovi Maliakovi, historikovi (1934), Abesínia (dnešná Etiópia; 1934), Organizované roľníctvo (1934), Československá vzájomnosť (1934), O svetonázore a sile vôle (1935), O Dánsku (1936), O Napoleonovi (1936), Dnešné svetonázory (1937), O príchode Slovákov do Kysáča (1938), O kresťanskej kultúre (1939), Panujúce ideové prúdy v Európe (1939). „Ohniská” príprav na jeho pôsobenie boli: tichosť farskej pracovne, chrámový kanceľ, oltárne besedy s cirkevníkmi, literárne práce v tvare veršov, poviedok a románu, archivovanie, prachom zapadnuté údaje, prednášateľské katedry matičnej činnosti... ale na tom to nekončilo...

Ako znalec svetových jazykov, človek širokých horizontov v oblasti náboženskej i tej laickej kultúry, výnimočnej erudície kňaz Pavel Turčan po boku biskupa Vereša vystupuje v Dánsku, Československu, Nemecku, vo Francúzsku... Všade tam dôstojne reprezentoval slovenských evanjelikov, kresťanskú nábožnosť. Všade tam vydobyl česť a úctu pre svoj národ, cirkev a i pre seba osobne. Na svetovom luteránskom kongrese v Kopenhagene (1929) nielenže svojím výkladom prekvapil a zaujal pozornosť zhromaždených účastníkov, ale zapôsobil i na širšie

Kňaz Pavel Turčan ako domáci po kňazskom sústredení

autority evanjelického sveta, na mnohých hostiteľov, ktorí biskupa a jeho prijímali a poskytovali im úctu, česť a hmotnú pomoc.

Pavel Turčan si však našiel času i pre svojich Kysáčanov v tom bežnom živote. Vo všetkých tých rozhovoroch napomínal, nakladal, odporúčal. Najčastejšie zdôrazňoval, že bez elektrifikácie osady nemožno čakať pokrok. Prostredie musí nájsť spôsob, ako zaobstarať potrebné peniaze na prívod prúdu do osady a na rozvod elektriny po osade. Konečne v roku 1939 jeho posolstvo a požiadavka boli uskutočnené.

Natalita i kysáčski dosťahovalci sa pričinili o to, že ográžený dedinský priestor na stavbu domov už nepostačoval. Hľadala sa lokácia na ďalšie šírenie aj mimo hraníc tzv. Starého Kysáča.

Dedinskí činitelia boli tej mienky, že by najlepšie na to poslúžil prázdny, nevyužitý pasienok severnejšie od osady, ktorý bol však časťou panstva grófa Rudolfa Choteka, čiže nevyužitá pustatina, ktorá nebola dedinské vlastníctvo. Aby to ešte horšie znelo, majiteľ bol cudzincom. I napriek tomu začalo sa s realizáciou dedinskej potreby. Zahraničné vlastníctvo dlhšiu dobu bolo neprekonateľnou hrádzou. Tak tomu bolo, pokiaľ sa veci nevenoval kňaz Pavel Turčan. Kde všetko šiel, na ktoré dvere zaklopal, to iba on vedel. Epilóg jeho úsilia bol ustúpenie pasienka osade Kysáč. Na pozemku potom zememerači určili ulice, stavebné pozemky, ako i organickú prípojku na jestvujúcu dedinskú Starý Kysáč. Výsledok zákroku Pavla Turčana nejako zostal pre verejnosť diskrétne tajomstvo, o ktorom sa nerozprávalo. Prvé ozrejmenie tejto zložitej akcie nachádzame až po 15 rokoch na stranách novín Národná jednota č. 19 zo dňa 11. mája 1940 v článku 25-ročné kňazské jubileum (Pavla Turčana).

18

Získané poznatky o peňažníctve a o nakladaní s peňazmi nútili Pavla Turčana prekonať trápnu skutočnosť v Kysáči, ktorú charakterizovala výrazná chudoba značnej časti dedinčanov, lebo vládla veľká nezamestnanosť. Prakticky sa v Kysáči v tých časoch aký-taký peniaz mohol zarobiť len v roľníckych sezónnych prácach. Tak ako vytrvalo presviedčal občanov o potrebe elektrifikovania osady, tak isto tvrdil, že treba združovať peňažné prostriedky úspor. Zo všetkého toho nejak viditeľných výsledkov nebolo. Jeho slová sa dožívali porekadlového osudu – hádzania hrachu na stenu... Pána farára Turčana to predsa neodzbrojilo v úmysloch. Otočil stránku a rozhodol sa pôsobiť osobným príkladom. Tak v 30-tych rokoch minulého storočia združuje svoj kapitál s kapitálom kupca Michala Kardelisa a spoločne kupujú bývalý Jockov mlyn. Mlyn úspešne pracoval, ale ich vložený peniaz zarábal nový... Povestná dedinská strnulosť a konzervatívnosť v peňažnej oblasti bola rozkolísaná... Juraj Medveď, podnikavý roľník, vyhľadal pána farára a ponúkol svoju spoluprácu. Výsledkom rozhovoru bolo združovanie kapitálu, z čoho vyrástla fabrika na spracovanie konopí. Spolu s Ondrejom Ferkom-gazdom, Jánom Medlom združujú kapitál, z čoho vzniká tkáčovňa textilu. Roľník Ján Pavlov a zverolekár Ján Mocko tiež vkladajú kapitál do konopárne. Úsilie kňaza Pavla Turčana prinášalo plody. Vkladaním kapitálu získavajú sa nové značné zárobky a o nič menej dôležitá je i skutočnosť, že sa, pravda, v skromnejšom množstve, začala zamestnávať nezamestnaná pracovná sila z osady. Ľad združovania kapitálu bol úspešne prebitý, no na nešťastie neúprosne sa približoval rok 1941. Začala sa druhá svetová vojna a po jej ukončení sa v zabehnutej praxi prestáva...

Doba, život, životné chápanie a konanie sa od základu zmenili...

Dôležitý osobný príspevok pána farára Turčana je v ustanovení národného domu. Bol predsedom výboru pre výstavbu, aby sa nakoniec osobne zúčastňoval v trápnom pojednávaní, keď sa Urbanov dom kupoval pre potreby kysáčskeho národného domu (1934). Abstinenciu farára Langhoffera v zakladaní Čítacieho spolku korigoval osobným začlenením sa do spolku.

Na záver predstavovania kňaza Pavla Turčana povedzme i toto: V dlhom kysáčskom zotrvávaní bol zriedkavo úspešnou, podnetnou, ba povedalo by sa i jedinečnou kňazskou osobnosťou. Dokazoval sa v tej profesionálnej nábožensko-duchovnej oblasti, kde zvádzal vážne konfrontácie so sektami nazarénov a baptistov, ale i v tom bežnom živote v oblasti práce a rastu životnej úrovne. Po ňom zostali začiatočnícke literárne pokusy, rôzne publicistické záznamy, hodnotenia a dokumenty. Plných šestnásť rokov zostala v Kysáči jeho osobnosť nepoškvrnená, ale i výrazne podnecujúca. So svojím širokým, rozmanitým vzdelaním proste vyčnieval v prostredí. Intelektuálna priepasť medzi ním a dedinským prostredím nebola danosťou, ktorá by ho viedla k samoľúbosti, sebauspokojeniu, naopak, nakladala mu stavať mosty, ktoré umožnia a i zaistia spoluprácu a pokrok v prostredí. Prerušil a prekonal i ten kysáčsky povahový i ten tradičný výrobný stereotyp, že v dedine okrem roľníckej a remeselníckej nijakej druhej práce nieto a ani nemôže byť. Ba čo viacej pre roľníkov práca mala akýsi posvätný status, lebo zaisťovala chlieb. Do tejto dvojitosti pán farár vsunul peňažníctvo. Vďaka práve jemu porekadlová výpoveď „Kto počtuje – ten gazduje” dedinčanov i poúčala a i nakladala poslúchať a nasledovať pána farára, ale i podnikať...

Osobnosť Pavla Turčana, jeho účinné pôsobenie, jeho príspevky pre nutný pokrok v prostredí sú nielen úctyhodné, ale i podnetným, vyžarujúcim príkladom.

Použité pramene: – Národná jednota, č. 19, 11. máj 1940, – 25-ročné kňazské jubileum, – publikácia: Slovenská evanjelická cirkev a. v. v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch, Adam VEREŠ, biskup ev. a. v., 1930. •

|

ján jančovic |

Pieseň Samuela Tomášika prerástla v hymnu 8. februára 1813 sa narodil slovenský básnik a spisovateľ Samuel Tomášik. Preslávil sa najmä ako autor textu piesne Hej, Slovania, ktorý napísal v roku 1834 počas svojej návštevy v Prahe. Jej poslovenčený variant sprevádzal aktivity štúrovského hnutia.

Evanjelický farár, publicista a spisovateľ Samuel Tomášik sa narodil 8. 2. 1813, v Jelšavskej Teplici v rodine evanjelického farára Pavla Tomášika (1770 – 1833).

Základnú školu absolvoval v rodisku, Chyžnom a v Jelšave.

Do roku 1824 študoval na nižšom gymnáziu v Gemeri, 1824 – 28 na gymnáziu v Rožňave, 1828 – 31 na evanjelickom lýceu v Kežmarku, 1834 – 35 teológiu na univerzite v Berlíne nedokončil. Keď zastupujúci farári v Chyžnom (S. Chalupka, M. Kyseľ) začali plniť iné poslanie, chyžniansky ev. a. v. cirkevný zbor ho odvolal zo štúdia v Berlíne a zvolil ho za svojho farára. Neskôr bol gemerským evanjelickým seniorom a dozorcom evanjelických škôl.

Samuel Tomášik sa zaraďuje k popredným predstaviteľom slovenského emancipačného hnutia v 19. storočí a medzi osobnosti známe v celom slovanskom svete. Popri duchovnej činnosti bol členom Tatrína, Matice slovenskej a ďalších spolkov doma a v Čechách. Roku 1849 a 1857 bol členom slovenského vyslanectva k panovníkovi. V novembri roku 1884 boli usporiadané na jeho počesť a za jeho osobnej účasti triumfálne slávnosti (24. novembra v Martine a 25.

– 28. novembra v Prahe), pri príležitosti 50. výročia vzniku piesne „Hej, Slované”.... (Hej, Slováci...). Veľkú pozornosť venoval slovenskému školstvu, privítal zrod Matice slovenskej a slovenských gymnázií. Osobitne sledoval vývoj slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej. V jeho rozvetvenom básnickom, prozaickom, dramatickom a publicistickom diele významné miesto zaujíma poézia. Viaceré z jeho textov boli zhudobnené a znárodneli, zvlášť „Hej Slováci ještě naše slovenská reč žije” a zohrali významnú úlohu v slovanskom, národnoemancipačnom pohybe. Jej poslovenčený variant „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije” sprevádzal aktivity štúrovského hnutia. Hymnickosť piesne bola uznávaná v celom slovanskom svete. Znárodneli a zhudobneli aj jeho ďalšie piesne a básne, ktoré mali vlastenecko-bojovný charakter. Dôležitú stránku jeho literárneho života predstavovala historická próza. Bol aj plodným publicistom, autor článkov, ktoré uverejňoval v Slovenských národných novinách, Lichardových Slovenských novinách, Obzore a množstve ďalších vtedy vychádzaných novín, časopisov a kalendárov. Málo sa vie, že popri svojej duchovnej a spisovateľskej činnosti sa venoval aj ovocinárstvu a včelárstvu.

Ako ovocinár pomáhal dolnozemským Slovákom K svojej pracovitosti a obdivuhodnej tvorivosti mu dodávalo energiu ovocinárstvo a tiež aj včelárstvo. Samuel Tomášik patril ešte pred Antonom Penzelom, Ľudovítom Orfanidesom a ďalšími k vynikajúcim slovenským ovocinárom.

S touto činnosťou sa delil s čitateľmi najmä na stránkach Lichardovho Obzoru, kde písal o svojich skúsenostiach s ovocinárstvom a štepárstvom. Na druhej strane čitatelia a užívatelia ním zasielaného sadbového materiálu chválili všetky ním dopestované druhy. V Obzore číslo 1 v roku 1856 píše o svojich tridsaťročných skúsenostiach zo štepárstva a pestovateľom hrušiek radí pestovať červenú jesennú dekanku, žltú zimnú a pestovateľom jabĺk: zimnú parmenku, severnú renetku a zo sliviek chyžniansku domorodú. Redakcia ho žiada, aby naďalej pokračoval v informovaní o ním dosiahnutých výsledkoch v ovocinárstve. V tom istom roku o dva mesiace neskôr píše okrem iného o pestovaní hrozna: „Aj keď u nás v Chyžnom nemáme riadnych viníc, predsa na zábradliach, pri stenách budov, dvorov a záhrad, radi pestujeme dobré a včasné druhy hrozna. Odporúčam modrú Isabellu, lebo je včasná a bohato rodí. Keď na jeseň roku 1863 dolnokubínsky pán farár Samuel Novák priviedol prvých oravských žiakov do revúckeho gymnázia, navštívil aj mňa. Ponúkol som ho týmto hroznom, nechcel veriť, že sa to urodilo tu v Chyžnom pod Kohútom. Aj v neprajnom roku 1864, keď hrozno na mnohých miestach pomrzlo, Isabella u nás úplne dozrela.”

S cieľom pomôcť rozvoju ovocinárstva v slovenských krajoch a na Dolnej zemi Samuel Tomášik posielal sadbový materiál a vrúble z jednotlivých druhov ovocia Slovákom po celej krajine. V tlači okrem svojich rád odporúčal aj vtedajšiu literatúru a skúsenosti ďalších ovocinárov. Napríklad v Obzore číslo 24 v roku 1865 odporúča tabuľky najlepších hrušiek a jabĺk od bývalého učiteľa v Jelšave Ondreja Laca, pochádzajúceho z liptovského Trnovca. Tento ovocinár v Jelšave účinkoval plných tridsať rokov v chlapčenskej škole a udomácnil a rozšíril tam najlepšie druhy ovocia vrátane egrešov, ríbezlí a hrozna. Aj tu Tomášik spomína odrodu hrozna modrá Isabella, ktorú Samuel Novák zaopatril v Pešti a jednu sadenicu venoval aj S. Tomášikovi. V tomto čísle Obzoru reaguje aj na uverejnenú správu, v ktorej liptovský župan sa zaujíma o zveľadenie liptovského ovocinárstva a Tomášika prekvapuje, že na župnom zhromaždení sa ozvali hlasy, že na výsadbu ovocných stromov sú v Liptove nepriaznivé prírodné podmienky a že bude takýto zámer daromný.

On reagoval svojím príkladom a skúsenosťami a rovnako dával za vzor veľkopodnikateľa v ovocinárstve a tiež včelárstve Jána Kiša z Dežeríc, ktorý vysadil svoj sad práve v drsných podmienkach vyklčovaného lesa. Potom uvádza, ako sám vyhovuje žiadostiam rodákov zo všetkých strán Slovenska, ktorí sa naňho obrátili o poslanie sadbového materiálu a vrúbľov. Doslova píše: „Veľa vzácnych druhov som rozposlal, a to nielen po Gemeri, ale i do Liptova, Trenčína, Hontu, Oravy, Spiša a dokonca Slovákom do Békešskej stolice.”

Redakciu nabáda, že by bolo dobré uverejniť spomínaný spis „Tabelly” Ondreja Laca, a tak usúdiť, ktorý druh ovocia sa hodí pre ten-ktorý kraj. Uvádza príklady, že medzi Liptovom a Békešom sú veľké podnebné rozdiely a to je nutné

19

|

ján jančovic |

rešpektovať, že niektoré druhy, ktoré sa daria na Dolnej zemi, nemusia byť vhodné v Liptove. „Vezmime napríklad hrušky ako sú Bergamotka z Bugi, pozdná zimná Dekanka, mannova Kalmárka... tie môžu na strome v Békeši do neskorej jesene vydržať, ale vtedy už v Liptove záhrady sneh zakrýva. Tieto druhy sa nevydaria ani v Gemeri, preto by som ich darmo štepil. Naproti tomu Magdaléna zelená, ktorá u nás práve o Márii Magdaléne dozrieva, Robertova Muškatelka, včasná švajčiarska Bergamotka, pekná Gabriela, letná Maslovka, Salisbury... sú druhy hrušiek, ktoré v Liptove, Orave a Spiši a ostatných najchladnejších krajoch Slovenska s úspechom štepiť môžeš. Takto aj z jabĺk daktoré pozdné Renetky, Kráľ Jakub, Lahôdka (nem. Leckerbisen), sa ani u nás nevydarila, lebo keď sa oberú zo stromov, zvädnú a sú bez chuti. Tieto by sa darmo v chladnejších krajoch zbytočne štepili, ale zaštepiť letný Katvill, Astrachanske jablko, malú Baňonku, tieto druhy sa vydaria aj v severných slovenských krajoch.”

V Obzore na strane 162 z roku 1866 Samuel Tomášik zase píše: „Vinič pod strechami je u nás hroznom obsypaný a ja som na začiatku roka rodákom rozposlal, ktorí ma o to požiadali, modrú Isabellu, potom rôzne ovocné druhy, menovite čerešňu obrovskú, ríbezle a červené záhradné lieskovce.” V Obzore č. 28 v roku 1871 prišla z Dolnej zeme, z Poľného Berinčoka (Mezőberény), z pera učiteľa Jána Slujku pochvala o ovocinárskej pomoci Samuela Tomášika. Pisateľ okrem iného o ovocinárstve v Poľnom Berinčoku píše: „Podivuhodné je, že na tých hruškových štepoch, ktoré som pred 6 rokmi zaštepil, tak hojne ovocia bolo, že mladé ratolesti sa pod ťarchou dolámali a menovite Napoleonka, ktorú som od velebného pána Samuela Tomášika roku 1865 k zaštepeniu dostal, zaslúži si pre jej vydarenie byť spomenutá. Veľkú radosť prežívam, keď na tieto krásne štepy hľadím a mojim susedom s chválou ukazujem – Toto sú gemerské Chyžnianky.” Popri ovocinároch Jánovi Vilimovi, Karolovi Strakovi, Jánovi Pravdoľubovi Bellovi, Danielovi Strakovi, Danielovi Novákovi, pôsobiacimi ako učitelia na Dolnej zemi, aj spisovateľ a kňaz Samuel Tomášik svojou praktickou ovocinárskou činnosťou, najmä zasielaním biologického materiálu priamo zo Slovenska, prispieval v tom čase k rozvoju ovocinárstva dolnozemských Slovákov.

Svoj plodný život naplnil a dokonal 10. septembra 1887 v Chyžnom.

Samo Tomášik

Hej, Slováci!

Hej, Slováci!, ešte naša slovenská reč žije, dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije, žije, žije duch slovanský, bude žiť na veky, hrom a peklo! márne vaše proti nám sú vzteky!

Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny, nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny: i nechže je koľko ľudí, toľko čertov v svete, Boh je s nami, kto proti nám, toho parom zmetie.

I nechže sa aj nad nami hrozná búrka vznesie, skala puká, dub sa láme a zem nech sa trasie: My stojíme stále pevne ako múry hradné – čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne! •

20

|

monika necpálová |

SHAKESPEAROV

Kostým ... a veru tých kráľov bolo neúrekom. Stáročia sú medzi nami.

Veční sú medzi nami. Po moci bez konca túži rod Henrichov.

Macbethove oči podliate krvou po krvi prahnú. Kleopatra opantáva Antonia. A pod pieskovými hradbami ich kráľovstiev chvieme sa my diváci. Nad osudmi modrej krvi. Shakespeare, či už bol alebo nebol, či mal ženu a s ňou deti, či písať vedel a či mal dvojníka, všetko jedno je. On napriek všetkým pochybnostiam je synonymom pravdy ľudstva. Shakespeare je metafora. Čo v nej čítať? Vtip za vtipom vo veselohrách a mŕtvych na desiatky v tragédiách. Klasik, čo nemá konca. Studnica charakterov. Námety pre každého novodobého dramaturga. Azda to je to pravé, čo tvorcov poháňa vpred. Tak ako lekári prisahajú na Hippokrata, tak dramatici na Shakespeara. Každá strana jeho diela rozdúchava plamienok hereckých túžob. Pre režisérov sú jeho drámy životnou výzvou. Hoci jeho meno v spoločnosti znie už ako klišé, v divadelných kruhoch dobre vedia, že spracovať Shakespearea sa dá len dvomi spôsobmi. Buď to zbabrete, alebo vás to vynesie na piedestál. Perpetuum mobile. Vždy a znova sa tvorcovia pokúšajú uchopiť hry najväčšieho klasika. Zakaždým inak. Tradičné ponímanie sa vytráca. V súčasných inscenáciách nenájdete dobové kostýmy. V predstavení Macbeth sa kostýmový výtvarník rozhodol siahnuť po vojenskom oblečení. Zdá sa, že Macbeth je vojak v prvej línii. Maskáčové nohavice a obranné čierne vesty až nápadne pripomínajú americkú kinematografiu. Novodobý Rambo. I tak možno pre lepšiu predstavu uviesť až do akej roviny sú umelci schopní posunúť Shakespearea. Macbetha počas Shakespearovských slávností uvádzali na Zvolenskom zámku. Tri večery neboli trojkráľové, hoci kráľov bolo v samotnej hre viac než dosť.

Však o moc sa bojuje. A ak po nej prahnú viacerí, treba sa ich zbaviť. V hre napokon zo všetkých mužov zostane len hŕstka.

A aj tým zvyšným pánom tvorstva vládne lady Macbeth. Azda najsilnejším vojakom v poli i jediným skutočným mužom je ona. Manipulácie a smrť bez hraníc sú nadčasové a odzrkadľujú i dnešnú dobu. Strácame zábrany a život druhého človeka, priateľa či nepriateľa, je malichernosť. Bezhlavá schopnosť rozhodovať o osudoch iných je pýchou dnešných dní. Nuž potom oko za oko, zub za zub. Chammurapiho zákonník starovekej Babylonskej ríše prenikol na anglický dvor. Shakespearova hra Oko za oko, niečo za niečo symbolicky popiera biblické „kto do teba kameňom, ty doňho chlebom”. Ghándíovská mierová politika nebola 17. storočiu blízka. Vo veselohre pod režijnou taktovkou Michala Vajdičku sa dozvedáme, že prachy sú prachy a kto má v rukách moc namiesto rozumu, je pánom situácie i katom zároveň. Feldekov preklad dáva na známosť, že spravodlivosť je slepá na obe oči. Však spráchnivené zákony napasovať na súčasnosť je veľakrát proti všeobecnému blahu. Doba sa mení a to, čo sme mohli vyžadovať pred sto rokmi, je dnes na smiech. Alebo na šibenicu. Hrdina hry, Claudio, sa na Pražskom hrade postavil nielen pred divákov, ale aj pred súd. No nad jeho hlavou visí Damoklov meč.

|

monika necpálová |

SKÉ SLÁVNOSTI

robí kráľov Tak to býva, keď hlupák rozhoduje o veciach morálky a striktne sa drží zastaranej litery zákona. Posúďte sami: Možno vziať niekomu život za to, že „zblúdi” pred svadbou a bude otcom? Ťažkého hriechu sa dopustil náš hrdina? No takého istého sa dopúšťa sám sudca, Angelo, v podaní Richarda Stankeho. Vodu káže, víno pije. Ten, čo dennodenne hreší voči spravodlivosti, ostáva bez viny, a ten, čo sa raz pokĺzne, zaplatí životom? Nie je to azda paródia na našu spoločnosť?

Inscenácia je celkovo posunutá do súčasnej roviny. Na scéne Pala Andraška stoja obrovské priehľadné písmená WIEN. Práve na predmestí Viedne sa totiž nachádza verejný dom.

Neľakajte sa! Zakážu ho. Ibaže... ibaže by si zmenili živnosť na wellness.

Nuž i takto komicky možno rozihrať Shakespearea. Bravúrny scenár plný inteligentného humoru nepotrebuje k úspechu veľa. Stačí príbeh ozvláštniť hereckými výkonmi mnohých Slovákov i Čechov, pridať provokatívne texty piesní k hudbe Mariána Čekovského, v ktorých nechýba patričná kritika nemravnej spoločnosti, a okoreniť trochou sexepílu. Áno, aj jemný nádych kabaretnej erotiky obmýva hry anglického dramatika.

Divák sa nenahnevá, dokonca už nezostane ani zaskočený, keď čosi také na javisku vidí. Ľudské telo predsa neraz pertraktujú v reklamách a tu, v umení, ho aspoň môže vidieť esteticky zahalené (alebo odhalené). Pre spestrenie sa v hre objavuje okrem slovenskej a českej reči aj poľ-ština či ruština. Tvorcovia dobre vedia, čo platí na divákov. Situačná komika splnila aj medzinárodný účel. Veď na predstaveniach Shakespeareovských slávností sa neraz objavia zahraniční návštevníci. Zdá sa, že dvojjazyčnosť nielenže nerobí problém divákom, ale naopak je pri podobných podujatiach plusom. Slováci i Česi s radosťou vidia svojich hrať v rodnom jazyku za brehmi rieky Moravy.

A to si veru nie všetky národy môžu dovoliť. Kráľovná Macbeth si ponecháva rodnú češtinu a tvrdosť jej jazyka akoby znásobovala nepriepustný charakter postavy. V inscenácii Oko za oko zas ľubozvučná slovenčina prevažuje a lahodí českému uchu. SloWilliam Shakespearova socha v Lincoln parku v Chicagu venskí a českí diva-

delníci, od hercov, cez dramaturgov, až po režisérov, sa tešia na letné prázdniny. Tie sú totiž o oddychu na anglický spôsob.

Shakespeareovské slávnosti píšu už niekoľko rokov históriu na hradoch a zámkoch – v Prahe, Brne, Ostrave, vo Zvolene, Bratislave, Košiciach. Divadlo spája ľudí. Prekračuje bariéry a ponúka možnosť medzinárodnej spolupráce. Keď sa to dá na javisku, tak prečo nie aj naozaj?

Prevzaté: Slovenské dotyky Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny vypisuje

SÚBEH na vypracovanie plagátu a letáka na grafické riešenie s priliehavým textom výzvy pre rodičov a žiakov na zápis do slovenských tried pod názvom Chcem byť žiakom v slovenskej triede Výbor pre vzdelávanie NRSNM si v rámci svojej činnosti ako prioritnú aktivitu naplánoval aj navýšenie počtu žiakov v slovenských triedach na základných a stredných školách.

Tiež sa plánuje podporiť vyučovanie slovenčiny v predškolských ustanovizniach v prostrediach, kde sa neorganizuje vyučovanie v skupinách po slovensky.

Výbor pre vzdelávanie a NRSNM sa rozhodli prispieť tomuto projektu tým, že podporí jeho vizuálny kód: grafické riešenie plagátu a letáka. Preto vyzýva dizajnérov, grafikov, výtvarníkov a všetkých tých, ktorí majú k dizajnu blízko, aby sa zúčastnili tohto súbehu.

Podmienky súbehu: – potrebné je zaslať originálny a doposiaľ nezverejnený návrh plagátu a letáka – návrhy majú byť inšpirované témou projektu Chcem byť žiakom v slovenskej triede – súbeh je anonymný – návrhy treba zaslať na CD v obálke, na ktorej je napísané heslo. Rozlúštenie hesla, t. j. meno a kontakt na autora, ktorý sa za heslom skrýva, treba priložiť v osobitnej obálke – návrhy treba zaslať najneskôr do 10. marca 2015 na adresu: Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Bulvár Mihajla Pupina 1/4, 21000 Nový Sad, s poznámkou: prihláška na súbeh.

Súbehová komisia vyberie najlepší návrh, ktorého autor získa 20.000, 00 din.

Výsledky súťaže budú zverejnené na webovej stránke www.rada.org.rs

21

rodokmeň

|

ján guba |

Holovci v Pivnici – Pivňickí Holáci H

odnoverných údajov o príchode nositeľov tohto priezviska do Pivnice nie je zistené. Prvý záznam je v matrike sobášených, keď si vernosť prisahali Martin Kolník, syn rodičov Martina a Judity Chalekovej, a Anna Holová, rodičov Štefana a Kataríny Martišovej.

Bolo to 13. 11. 1809. Po smrti manžela 15. 3. 1815 Anna sa vydala 11. 11.

1816 za Martina Moráveka.

V Pivnici je ujaté, že sa ženskému pohlaviu s priezviskom Holý hovorí a píše Holová.

Rodina Holovcov asi pred príchodom do Pivnice žila v susednom Sentiváne, dnes Despotovo, ale patrili do pivnickej cirkvi.

V minulosti sa priezvisko vyskytovalo v okolí Trenčína, prvý záznam je z roku 1441, začiatkom 16. storočia v Possoni, totiž v Bratislave. V prvom súpise v roku 1715 sa Holovci vyskytovali vo viacero obcí južného Slovenska, tiež v okolí Košíc. Boli zapisovaní: Holi, Holli, Holy a Hollý.

Rod preslávil básnik, prekladateľ Ján Hollý (23. 4. 1785 Borský Mikuláš – 14.

4. 1849 Dobrá Voda, okres Trnava), potom i Jozef Hollý, dramatik (29. 1.

1879 Skalica – 3. 11. 1912 Moravské Lieskové), bol i kaplánom v Petrovci a iní.

V matrike zomretých je ďalší údaj, keď menovaným rodičom zomrela 9.

3. 1851 dcéra Zuzana, narodená v roku 1804, manželka od 4. 11. 1822 Pavla Pudelku, ktorý docestoval z Vrboviec.

V matrike narodených pivnickej ev. a. v. cirkvi prvorodená s tým priezviskom je Anna Holová (23. 2. 1809 – 6.

12. 1811), rodičov Jána a Alžbety Horňáčekovej. Títo istí rodičia mali aj skorej dievčatko Annu (1805 – 5. 5. 1809), možno narodená v inom prostredí.

Vdovec Ján Holý, bez iných údajov, mal sobáš s vdovou Katarínou Dano z Kulpína, predtým vydatou za Jána Šagáta (mali dcéru Juditu (1794 – 16.

12. 1854), na Katarínu 25. 11. 1811 v Pivnici. Sobášny obrad vykonal petrovský farár Ondrej Stehlo. V matrike sobášených je zapísaná ako Katarína, ale v ďalších záznamoch je zapisovaná krstným menom Anna. Nepresné údaje tohto manželského páru sú tiež pri zápise narodenia a sobášoch ich detí.

Ján Holý, rodičov Jána a Anny, rod.

Skoč, mal sobáš s Kulpínčankou Annou Šagátovou (1794 ? – 16. 12. 1854 Pivnica), rodičov Jána a Kataríny Dano, 2.

11. 1818.

Niet údajov, kedy prišli do Pivnice Štefan Holý s manželkou Katarínou Martišovou. Existuje údaj, že ich deti

22

Kristína, Judita, Zuzana a Ján mali sobáše v Pivnici. Kristína (1797 – 12. 5.

1819) bola manželkou od 1. 2. 1813 Michala Hýla, rodičov Michala a Márie Jurčovej. Po smrti manžela sa vydala za Jána Chovana, mlynára, otca Martina a matky Alžbety Štefkovičovej. Žili v Sentiváne (Despotovo).

Michal Holý (6. 8. 1879 – 15. 2. 1967)

Judita sa vydala 27. 10. 1817 za Františka Smišeka, mlynára. Už spomínaná Zuzana ako 18-ročná mala sobáš 4. 11. 1822 s Pavlom Pudelkom z Vrboviec, rodičov Jána a Kataríny Kŕčovej.

Ján Holý, z rodičov Jána a Kataríny Martišovej, za družku života si zvolil 23. 10. 1827 Alžbetu Tótovú (16. 8.

1809 – ?), rodičov Jána a Alžbety Šticovej.

Nasledujúci sobáš z rodiny Holovcov mal vdovec Ján Holý (nedá sa zistiť, ktorý je toto Ján) s Kysáčankou Katarínou Beňákovou (1808 Kysáč – 19. 12.

1873 Pivnica), rodičov Jána a Márie Detkovej. Sobáš bol v Pivnici 5. 8.

1833. Rodina Beňákovcov sa asi presťahovala do Pivnice, sú údaje o úmrtí ešte 4 členov tejto rodiny.

V manželstve Jána Holého a Kataríny, rod. Šagátovej, svetlo sveta prvý uzrel synček Pavel 10. 3. 1820, ale umrel v útlom veku 23. 5. 1820. Nasledoval Ján (9. 8. 1821 – 28. 3. 1857), potom Katarína (2. 1. 1825 – 15. 2.

1883) a mali ešte jedno dieťa, ktoré umrelo pri pôrode.

Ján sa oženil so Zuzanou, rod. Týrovou, otca Mateja a matky Alžbety, r.

Imrekovej. Sobáš mali 15. 11. 1841 v Pivnici. Katarína, o rok neskoršie, 10.

11. 1842, si zastala pred oltár s Jurajom Tárnocim, otca Štefana a matky Alžbety, rod. Reichelovej.

Manželstvo vdovcov Jána Holého a Kataríny, rod. Beňákovej, bolo požehnané tromi deťmi. Michal umrel v útlom veku, potom mali dcéru Annu, nezapísanú v tunajšej matrike narodených, ale sobášených, keď sa ako 25-ročná vydala za Jána Majera, syna Jána a Alžbety Sokolovej, do susedného Silbaša.

Druhému synovi dali meno Ján-Michal, ktorý sa dožil úctyhodného veku (1. 8.

1843 – 28. 10. 1927). Do matriky sobášených už nedopísali druhé krstné meno (Michal), mal deň svadby 20. 2.

1865 s mladuchou Alžbetou, rod. Baďurovou, otca Jána a matky Márie, rod. Ďugovej.

V manželstve Holý – Týrová bolo 6 novorodencov: Štefan (6. 1. 1843 – 2.

4. 1843), znovu Štefan (14. 10. 1844 – 14. 8. 1884), Juraj (10. 3. 1849 – 14. 10. 1922), Michal (21. 9. 1851 – 6.

9. 1854), dcéra Zuzana (5. 11. 1853 – 5. 10. 1854) a znovu Michal (20. 8.

1855 – 27. 8. 1856). Ako vidno: Štefan a Juraj prežili detský vek, založili si svoje rodiny. Štefan si mladuchu vyhľadal v Kysáči, Evu Mrázovú (Mrázikovú-?), dcéru Ondreja a Alžbety Gašparovej. Juraj mal sobáš 3. 1. 1872 s Katarínou, rod. Ďugovou, dcérou Ondreja a Kataríny Gubovej. Manželstvo nenechalo potomstvo, lebo Katarína umrela 4. 7. 1872. Vdovec Juraj sa čoskoro oženil (21. 11. 1872) s Juditou, rodom Červený, dcérou Tomáša a Alžbety Hýlovej. Táto rodina Holová žila v rodinnom dome vtedajšieho číslovania 69.

Juraj a Judita sa tešili deťom: Jánovi (10. 1. 1875 – 15. 9. 1898), Petrovi (20. 5. 1877 – 10. 10. 1877), Michalovi (6. 8. 1879 – 15. 2. 1967) a Zuzane (14. 8. 1883 – 25. 10. 1893). Ján vstúpil do manželstva 25. 4. 1895 s Julianou Krnáčovou, rodičov Martina a Zuzany Slávikovej. O necelý rok mali dcérku Zuzanu, ktorá umrela 29. 3. 1898. Syn Michal mal svadbu ako 22-ročný 20.

11. 1901 s Julianou, rod. Tótovou, rodičov Štefana a Juliany Melichárovej. Vychovali troch synov: Jána (10. 12. 1902 – 18. 11. 1979), Michala (12. 12. 1908 – 18. 11. 1990) a Juraja (18. 10. 1915 – ?). Žiaľ, iných údajov v cirkevnej matrike niet. Štefan a Eva, rod. Mrázová, sa pričinili o osem krstov. Mali Katarínu (5. 9.

1868 – 8. 3. 1876), Štefana (2. 10.

1869 – ? asi 1955), Jána (21. 2. 1872 – 6. 9. 1872) a druhého Jána (6. 10.

| 1873 – 18. 3. 1874), dcéru Julianu (21.

4. 1875 – ?), syna Pavla 26. 7. 1877 – ?

Michalovce – 1. svetová vojna ?), Ľudovíta (3. 2. 1880 – 14. 5. 1887) a naposledy znovu Jána 27. 6. 1884 – 6. 7.

1884). Štefan sa 23-ročný oženil 15.

11. 1892 so Zuzanou, rod. Čobrdovou, dcérou Štefana a Judity Sičovej. Juliana sa o rok neskoršie (21. 11. 1893) vydala do Silbaša za Pavla Miksáda, syna

(14. 3. 1906 – 5. 4. 1958 Vukovár) a Annu (21. 3. 1909 – 21. 6. 1965).

Naposledy do rodiny pribudol Ján (2. 6.

1911 – ?)

Pavel Holý a Katarína, rod. Neuročná, do rodokmeňa priložili dcéru Katarínu (22. 2. 1905 – 18. 7. 1973) a syna Štefana (23. 12. 1908 – 12. 11.

1982). Ich život tiež prebiehal po sálašoch.

ján guba |

rodokmeň

Štefana a Zuzany, rodom Papová. Pre tretieho syna Juraja niet údajov o sobáši a úmrtí.

Matrika sobášených pre rod. Holovcov končí sobášmi: Štefana (Pavel – Katarína Neuročná) 25. 11. 1930 s Alžbetou, rod. Karpišťákovou (Samuel – Eva Blatnická) a vydajom rozvedenej Anny (Štefana a Zuzany Čobrdovej) 6.

11. 1936 za Štefana Arňaša (Ondrej – Mária Rauzová) do susedného Silbašu.

V skúmanom období zaznamenaných je v cirkvi 49 krstov, 29 svadieb a 39 pohrebov. Pravdaže, tieto údaje nemusia byť konečné, lebo od roku 1896 do cirkevných matrík nezapisovali tých, čo opustili slovenskú evanjelickú a. v. cirkev a pristúpili k iným náboženským spoločenstvám. •

jaroslav rezník

Betlehem Dve ovečky, oslík, kravka a uprostred jasličky, hviezdy z neba rozsypali na ne zlaté ihličky.

Mrvenie kukurice v rodine Holovej (fotografia z archívu Anny Kamaňovej)

Pavla a Márie, rod. Kadlíkovej. Pavel si za manželku vybral Pivničanku Katarínu Neuročnú, dcéru Jána a Márie Žihlavskej.

Manželstvo a život Štefana a Zuzany, rod. Čobrdovej, značnou časťou bolo poznačené bývaním na sálašoch, v tej dobe boli bíreši, obrábali a strážili gazdovské domy a polia v toržanskom (Savino Selo) chotári, ktoré vlastnili Šváby – Nemci. V spoločnom živote boli šťastní, splodili osem detí. Prvé dieťa – syn a, samozrejme, otcovo meno: Štefan (1. 12. 1895 – 8. 3. 1986), nasledovala Zuzana, samozrejme, matkino meno (5. 10. 1897 – 12. 1. 1967). Ďalšie dve dievčatká poumierali v detskom veku. Potom už bolo viacej radosti, mali Julianu (8. 8. 1902 – ?), Alžbetu

Niet údajov o sobáši Jána Holého a Evy Mackovej. V matrike narodených sú zapísané ich novorodeniatka. Juliana (2. 4. 1910 – 8. 4. 1910), Katarína (6.

2. 1911 – ?) a Zuzana (28. 6. 1914 – 16. 7. 1914). Rodinka tiež žila na sálaši a naposledy v dedine v dome číslo 274. Štefan Holý, rodičov Štefana a Zuzany, rod. Čobrdovej, pred oltárom prisahal 7. 8. 1920 Juliane Činčurákovej, otca Michala a matky Juliany Súšerskej.

Michal a Juliana, rod. Tótová, vystrojili svadbu synovi Jánovi 1. 11.

1922. Za nevestu dostali Alžbetu Činčurákovú, dcéru Štefana a Anny, rodom Pintírová. Nasledovala svadba mladšiemu Michalovi 1. 5. 1928. Druhá nevesta bola Juliana Tótová, rodičov

Udychčaní Traja králi, za dverami pastieri...

Už vstupujú a odteraz každý jeden až naveky svojmu srdcu uverí.

Keď podídu, pokľaknú si, krásne dary vyberú a Mária – Božia matka, čo bdie nad snom Jezuliatka, vystrie ruku, ďakujúc im za lásku a dôveru.

Odvtedy v nás tento obraz ako pieseň ticho drieme, a kto z lásky dobro dáva, môže spávať v betleheme.

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ – zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

23

festivaly (1)

|

janko čérný |

Pivnica, Pivnica, ach, tá Pivnica K

eď píšem tieto riadky, opäť je tu január a rok 2015. Mesiac, v ktorom sme sa stretávali na tradičnej prehliadke spevákov v Pivnici. Meniny oslavovali Pavlovia. Znovu by malo snežiť podľa predpovede metorologóv. Pripomína mi to rok 1966, keď sa v Pivnici zapálil ohník, ktorý nezhasol dodnes.

Prvé snehové vločky začali poletovať aj tohto roku, najprv akosi nesmelo, akoby s určitou obavou a ostýchavosťou, a potom začalo opravdivo snežiť. Prvý sneh. Ako som sa mu ako dieťa tešieval, s akou netrpezlivosťou som ho očakával z roka na rok. Tak očakávam z roka na rok aj Stretnutie v pivnickom poli, stretnutie mladosti a známosti.

Pri prvom snehu sa vždy oddávam spomienkam na detstvo. Spomínam si celý rad radostných udalostí a mne takých milých chvíľ bezstarostného obdobia života. A tak je aj teraz... Často rozmýšľam o tom, ako to bolo vtedy, keď som začínal ochotníčiť najprv v súbore, potom v spolku. A bolo to naozaj tak dávno...

Nehovorí sa bez dôvodu, že slovenský ľud je spevavé stvorenie, lebo si spieval vždy a všade, keď sa tešil, ale i keď bol smutný, spieval vo voľných chvíľach, ale i keď pracoval.

Pieseň bola jeho každodennou družkou, ktorá ho posilňovala a potešovala. Tak vznikli aj tisíce krásnych ľudových piesní.

Naši predkovia si priniesli piesne so sebou i sem, na Dolnú zem. Ich počet sa zväčšoval, lebo mnohí nadaní jednotlivci z ľudu aj tu tvorili. Hlavne neznámi, ale vyjadrovali v piesňach túžby, aj ideály širokých ľudových vrstiev. Pieseň ich sprevádzala od kolísky až po hrob. Voľakedy sa spev ohlášal všade – na svadbách, priadkach, páračkách, kršteniach, na hroznových oberačkách, večer ulicami, pri práci v poli a

Stretnutie spevákov v Pivnici je vrcholná hudobná a kultúrna manifestácia a má nedoceniteľný význam pre našu slovenskú komunitu na Dolnej zemi. Zanietenci, ktorí sa roky mali okolo Stretnutia, nedovolili, aby sa pretrhla tvorivá niť, a aj za sťažených podmienok stvárňovali jeho náplň a verili, že sú na správnej ceste. Bez ohľadu na ťažkosti pokračovalo sa v činnosti a v organizovaní podujatia, lebo vždy Stretnutie bude mať čo povedať našej hudobnej a kultúrnej verejnosti. Ľudia vôkol Stretnutia sa snažili zachovať a zveľaďovať jeho kvantitatívnu a kvalitatívnu úroveň, ale aj masovosť.

Pivnica je v Báčke, alebo to bude aj naopak. Nuž teraz je to už aj tak všetko jedno. Ako cestujúcich nás tohto januára cesta nezaviedla do Báčky, trochu južnejšie, do jej SENT PIVNICE. Tohto roku v januAnna Čobrdová z Pivnice ári nezahrali nám žilky v takte veselej a teplej pesničky V pivnickom poli tri lipky... a pivnické javisko neotvorilo náruč a neprijalo do nej mladých spevákov a bohatstvo krojov z našich osád. Tentoraz nás festivalová vnútorná politika nezaujíma... Avšak treba povedať, že v júni 2013 zmluvou určené finančné záväzky Obec Báčska Palanka nesplnila (do konca januára 2014) a taktiež predseda obce po dvadsaťpäťročnej tradícii neuskutočnil prijatie účastníkov 48. ročníka podujatia (neprišiel ani osobne, a ani neposlal predstaviteľa obce, aby sa vykonali tie protokolárne záležitosti). No ale ďalej komentovať nebudeme... Úloha kultúrnych manifestácií v živote našej národnosti je jasná – zachovávať tradíciu a duchovnú kultúru dolnozemských Slovákov. K tomu dopomáha aj Stretnutie, ktoré sa organizuje od roku 1966. O tomto festivale slovenských ľudových piesní možno s hrdosťou povedať, že si zaslúžil úctu a uznanie, lebo si plní šľachetne svoje poslanie. Pravda je, že veľkosť ideí nie je v jej zrode, ale v jej trvaní a poslaní, ktoré si toto hudobné podujatie plní, lebo pestuje slovenskú ľudovú pieseň Obecenstvo na festivale V pivnickom poli roku 1966 a ľudových spevákov a je to šľachetný čin. doma, pri kolíske, pri oblievačkách a stavaní májov, pri mláťačStretnutie v Pivnici vzniklo v rokoch, keď slovenská ľudová kách, na „móbach”, keď chlapci odchádzali za vojakov, v krčme pesnička pomaly, ale iste začala ustupovať pred nátlakom pri tanci... Spievala mládež, spievali dospelí, spievali starci a každodenného života. Vzniklo a formovalo svoju koncepciu deti. Pre všetky príležitosti sa našli primerané piesne. Spieva v období zanikania tradičných ľudových zvykov a obyčají po sa i dnes, ale už oveľa menej. Dnes už len zriedkakedy počuť našich osadách. Táto prehliadka mala a má svoju významnú a výstižnú náplň – zbierať, zachovávať a verejne prezentovať ulicou krásny spev mládencov a dievčeniec.

Stretnutie v pivnickom poli je sviatok slovenskej ľudovej už tak po troche zabudnuté slovenské ľudové pesničky. V Pivnipiesne. Mladosť je pieseň – pieseň je mladosť, jedna krajšia ci sa súťaží o ceny, vyhľadávajú sa najlepší speváci, najstarako druhá. Je naším zdravím. Pieseň je radosť, ktorá povzná- šie, najautentickejšie, starodávne pesničky našich starých ša do výšin. Ako neholdovať piesni a tancu, keď hovorí o nás, rodičov a sliedi sa aj po kráse ľudových krojov, s ktorými keď hovorí o tom najkrajšom a najkrajším hlasom, keď pie- speváci do Pivnice prinášajú aj kus ľudovej minulosti dedín a miest, z ktorých prichádzajú... • seň vzbudzuje tie najšľachetnejšie city v človeku?!

24

vy Slo da ve va ns ce te ké (v nt ľs ho 20 ro k ra ké 14 u ho )

Najnovšie knihy

Adam Jonáš: Slováci v Bielom Blate (1883 – 2013).

Strán 276. Nepredajné.

Roman Zima: Transformácia kultúry Slovákov v Soľanoch.

Vizuálna prezentácia.

Elektronické vydanie (DVD).

Strán 96. Nepredajné.

Víťazoslav Hronec: Pod klenbou básnickej tradície.

Predslovy k antológiám.

Strán 232. Cena 400 din.

Juraj Súdi: Môj život je tisíc piesní. Zbierka piesní.

Druhé vydanie. Strán 208.

Nepredajné.

Blanka Fábryová: Hlas krvi.

Román.

Strán 152. Cena 500 din.

VHV: Jazykovedné práce.

Zostavila Prof. Dr Anna Marićová.

Strán 188. Cena: 500 din.

Čas všedný a čas sakrálny.

O literárnom diele Víťazoslava Hronca.

Zostavil Adam Svetlík.

Strán 240. Cena: 400 din.

Mária Vršková: Štvorlístok.

Strán 60.

Cena 400 din.

Pavel Mučaji: Chlapec, štetec, koberec.

Strán 48.

Cena 250 din.

Anna Kukučková: Na písmenko, na písmenko.

Strán 36.

Cena 250 din.

PAMÄTNICA Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom v Petrovci (2004 – 2014).

Strán 212. Nepredajné.

Andrej Čipkár: DETEKTÍVNA AGENTÚRA Čo vy stratíte – to my nájdeme!

Strán 96. Cena 400 din.

Samuel Čeman: Kritické postoje.

Strán 176.

Cena: 500 din.

Katarína Mosnáková Bagľašová: Jednozubý úsmev.

Strán 56. Cena: 400 din.

Ján Čajak: Dejepis Slovákov.

Strán 224.

Cena: 500 din.

Jozef Podhradský: Tragédia Tatry 4.

Strán 324.

Cena 500 din.

Daniel Pixiades: Zbrázdené nebo.

Zbierka básní.

Strán 96. Cena 300 din.

Nová slovenská vojvodinská dráma II. K 20. prehliadke DIDA Pivnica.

Strán 340. Cena 300 din.

Michal Harpáň: Scripta manent.

Literárnovedné súradnice.

Strán 168. Cena 400 din.

25

poučky (2)

|

(podľa ZMK) samuel koruniak |

NAŠE JAZYKOVÉ HLAVOLAMY

Predstavenie sa začína o päť minút.

Stretneme sa o desať minút osem (hodín)

M

nohokrát sa nám v každodennej komunikácii stanú situácie, že pri otázkach: „Koľko je hodín?” „Kedy sa potom stretneme?” „Kedy sa nám začína posledná hodina?”, použijeme nesprávne predložkovú väzbu, a tak celá odpoveď, čiže celá veta znie nespisovne, či nesprávne. Pri udávaní času, termínu stretnutia, termínu nejakej udalosti zväčša v našej komunikácii využívame nespisovný variant slovných spojení (a táto chyba sa nám neustále opakuje). Tak na spomenuté otázky počuť nespisovné odpovede: „Je päť minút do šesť.” „Stretneme sa pred divadlom za 10 minút osem.” „Myslím si, že posledná hodina nám začína dvadsať minút do jednej.”, alebo počuť iba: „Dobre, tak za 10 minút som tam.” V našom dorozumievaní tak používame, keď ide o temporálne vymedzenie (čiže keď vyjadrujeme presný čas, kedy sa niečo stane, alebo kedy sa na niečom dohodneme), predložky za, do, ktoré sú v takomto prípade, samozrejme, nesprávne, čiže nespisovné. Keď ide o vyjadrenie času, čiže niečoho, čo sa má stať, a chceme to vyjadriť presne nejakým časom, používame predložku o. Takéto nesprávne použitie predložiek môžeme odôvodniť vplyvom srbčiny, kde sa tieto predložkové väzby hodnotia ako spisovné, čiže správne (napr. „Utakmica počinje 15 minuta do devet.”, „Srešćemo se pet minuta do dva.”, „Za 10 minuta sam kod tebe.”). Avšak takéto chyby nielenže sú problematické v komunikácii dolnozemských Slovákov, ale sa táto chyba považuje za jednu z 10 najčastejších chýb aj v jazyku v našej materskej krajine, čiže na Slovensku. Ešte dodatočné vysvetlenie; predložka za okrem iného vyjadruje časový úsek, počas ktorého dej trvá: „Za päť minút napíšem domácu úlohu.”, „Za dva dni dopíšem knihu.” a pod.

Takže spisovne po slovensky budú vety znieť takto: „Je o päť minút šesť.”, „Stretneme sa pred divadlom o 10 minút osem.”, „Myslím si, že posledná hodina sa nám začína o dvadsať minút jedna.”, alebo môžeme použiť iba spojenie bez použitia slova minúta, napríklad: „Je o dvadsať tri.”, „Stretneme sa pred halou o pätnásť štyri.” (avšak vtedy nás recipient, čiže prijímateľ informácií nemusí presne pochopiť, že kedy), alebo takéto vety môžu byť aj s predložkou pred: „Musíš prísť aspoň pätnásť minút pred desiatou.”, „Stretneme sa desať minút pred piatou.” Ak by sme sa chceli vyhnúť tejto jazykovej chybe, môžeme využiť aj presne stanovený čas stretnutia, keď povieme číselne aj minúty a aj hodiny. Napríklad časový údaj o 15 minút 3, alebo o 10 minút 8 môžeme vo vete uviesť aj ako dve hodiny a štyridsaťpäť minút, alebo sedem hodín a päťdesiat minút.

Spomenutá predložka pred, čiže spojenie, ktoré sme s touto predložkou spomenuli, desať minút pred piatou, znamená aj význam v poslednej chvíli, tesne pred koncom niečo urobiť.

Napríklad bude tak veta: „Urobil to, ale ledva, päť minút pred dvanástou.”

Takže ako zhrnutie; nepoužívajme predložkovú väzbu za, do, keď chceme presne uviesť čas, prípadne sa na tom presnom čase dohodnúť, ale predložku o: o päť minút dvanásť, o dvadsať minút tri hodiny; alebo použime iba: jedenásť hodín a päťdesiatpäť minút, alebo dve hodiny a štyridsať minút.

Tri štvrte na dvanásť, štvrť na jednu, pol desiatej Keďže sme sa v predchádzajúcom texte dotkli nesprávnych predložkových spojení keď ide o určenie času, či stanovenie si presného času napr. stretnutia, kávy, či iných udalostí, tu sa pozastavíme pri niektorých slovných spojeniach, slovách, ktoré sa vzťahujú na časové vymedzenie, či taktiež presného určenia času, časových jednotiek. Sú to slová štvrť, tri štvrte, pol.

26

Znovu si pomôžeme niektorými vetami, aby sme presne stanovili význam týchto spomenutých slov. Napríklad, keď povieme „Je päť a pätnásť minút.” by sme takúto vetu mohli povedať aj so slovom štvrť. Veta by potom znela takto: „Je štvrť na šesť.”

Krátky slovník slovenského jazyka hovorí o tomto výraze, že je to obyčajná nesklonná číslovka, a množné číslo je štvrte (nemýľme si tu slovo štvrtina, ktorá sa vzťahuje na oblasť niečoho iného). Pravidlá slovenského pravopisu zasa hovoria o tomto slove, že je to číslovka ženského rodu, ktorú môžeme aj skloňovať a s týmto výrazom je spojený aj ďalší význam mestská štvrť. Slovník slovenského jazyka nám podáva aj ďalšie spojenia s týmto slovkom a so slovom hodina, a to slová ako štvrťhodina – štvrť, štvrtina hodiny, štvrťhodinový – trvajúci štvrť hodiny.

Iná je pritom časová situácia, keď povieme vetu: „Stretneme sa o pätnásť štyri.” alebo „Je tri hodiny a štyridsaťpäť minút.”

Mohli by sme to povedať aj: „Stretneme sa o trištvrte na štyri.”, „Hodiny na veži odbili trištvrte.” Túto číslovku charakterizujú spomenuté slovníky a spomenuté pravidlá ako nesklonnú číslovku, nesklonnú zlomkovú číslovku, zlomkový výraz pri mierach a váhach, ktorá sa môže zapísať dvojakým spôsobom (spolu a oddelene): trištvrte, alebo tri štvrte.

Posledný termín, ktorý v tomto texte uvedieme, bude slovko, čiže nesklonná číslovka pol. Keď povieme vetu: „Predstavenie sa začína, štartuje o sedem hodín a tridsať minút.” môžeme tento časový údaj povedať aj takto: „Predstavenie sa začína, štartuje o pol ôsmej.”, alebo aj: „Posledná školská hodina na gymnáziu končí o pol druhej.” V tejto súvislosti spomenieme ešte i spojenia s výrazmi pol druha, pol treťa. Napríklad poldruhahodinová chôdza je chôdza trvajúca hodinu a pol, poltreťahodinový program je program, ktorý trval dve hodiny a pol, čiže dve hodiny a tridsať minút. Taktiež je tu aj výraz pol hodina, ako čas, ktorý trvá iba polovicu z jednej hodiny. Použijeme pritom vetu: „O pol hodiny sa začína koncert.”, čiže použijeme genitívnu väzbu s nesklonnou číslovkou pol s genitívom podstatného mena hodina – (o) pol hodiny.

Na záver tu zopakujeme spomenuté výrazy (spolu s vetami): „Bolo tri štvrte na jedenásť.”, „Je štvrť na šesť.”, „O pol hodiny začíname písať test.”, „Vstávam o pol šiestej.”

Jedna hodina, štyri hodiny, dvadsaťštyri hodín...

Chceme tu upozorniť na slovné spojenia, keď ide o počet hodín, prípadne aj minút, alebo aj sekúnd, čiže časových jednotiek s číselnými výrazmi, ale i celkovo počet predmetov.

Nebude od veci, ak pripomenieme, že všetky tri slová, hodina, minúta, sekunda, sú ženského rodu a skloňujú sa podľa vzoru žena. V súlade s týmto skloňovaním musia byť aj spojenia s číslami, čiže aj číslovka tak bude v ženskom rode: tri sekundy, dve minúty, jedna hodina. Treba tu spomenúť i ten fakt, že musíme dodržiavať spisovnú normu, keď ide o tieto spojenia.

Pravidlá hovoria, že v spojení s číslom jeden je slovo hodina v nominatíve jednotného čísla – jedna hodina, s číslom dva, tri, štyri bude výraz hodina v rovnakom páde (v nominatíve), ale v množnom čísle (logicky dva a navyše už nie je jednotné číslo, ale už plurál, čiže množné číslo), bude taktiež – dve hodiny, tri hodiny, štyri hodiny, ale aj dve, tri, štyri minúty, sekundy. Samozrejme, číslovka jeden môže mať aj tvary jedni a jedny, ktoré sa viažu k nominatívu množného čísla – jedni žiaci (mužský rod), jedny hodiny, jedny dievčatá (ženský rod). Avšak s číslom päť a naďalej (čiže donekonečna) je slovo hodina, ale aj iné slovo, už v genitíve

| množného čísla – päť hodín, desať hodín, dvadsaťštyri hodín, ale i dvadsaťštyri minút, sekúnd.

Mnohokrát sa však stretneme s nespisovnými spojeniami, predovšetkým keď ide o spomenuté zložené číslovky s menom počítaného predmetu, ale aj so slovkom, ktoré reprezentuje čas: dvadsaťjeden žiak, prípadne dvadsaťštyri hodiny.

Hoci zložená číslovka dvadsaťštyri má na druhom mieste štyri, nemôže byť meno počítaného času, ale i predmetu, v prvom páde množného čísla (hodiny), lebo to nie sú štyri hodiny, ale až dvadsaťštyri hodín, teda musí tam byť dodržaný druhý pád (genitív) množného čísla – hodín. Tak isto bude aj číslovka štyridsaťjeden, hoci je v druhej časti zloženiny jeden, nemôže byť meno počítaného predmetu v prvom páde jednotného čísla (žiak), lebo je to viacej žiakov ako jeden – štyridsaťjeden žiakov.

Taktiež sa mnohokrát stretneme aj s nespisovným slovným spojením dvadsaťštyri percentá hlasov voličov.

Tu zase robíme rovnakú chybu, keď si myslíme, že prioritu má druhoradá číslovka v zloženej číslovke. Správne, čiže v spisovnej slovenčine to bude dvadsaťštyri percent hlasov voličov, tridsaťtri percent, osemdesiatdva percent, ale tri percentá, štyri percentá, dve percentá.

Spomenieme tu príklad v tvare viet: „O dvadsaťštyri minút bude jedna hodina.”, „Je jedna hodina tridsaťdva minút štyridsaťštyri sekúnd.” Samozrejme, môžeme aj vynechať slová hodina a minúta, stačí povedať: „O dvadsaťštyri minút bude jedna.” „Je osem.” Podobne môžeme použiť pri uvádzaní presného času spojky a, aj, avšak aj nemusíme: „Je desať hodín a päť minút.”

Zopakujeme si. Keď ide o spojenia, kde udávame počet nejakého predmetu, hodnoty, či času, treba mať na zreteli tieto pravopisné a jazykové normy: s číslom jeden ide počítaný predmet, čas, hodnota vždy v nominatíve jednotného čísla, prípadne v nominatíve množného čísla: jedna hodina, jeden žiak, jedny dievčatá. Číslovka dva, tri a štyri v spojení s počítaným predmetom majú iné pravidlo.

Počítaný predmet, čas, či nejaká hodnota budú v nominatíve množného čísla: tri hodiny, štyri kruhy, dve sekundy. Genitív množného čísla použijeme pri počítanom predmete, čase, keď pred ním máme číslovku päť a vyššie, až donekonečna: päť hodín, dvadsať minút, tristošesťdesiattri sekúnd. •

annamária boldocká-grbićová |

dobroducháreň (17)

O mostoch ešte raz...

V

mojom sne skočil Dušan Imbronović z mosta do vody pri Kulpíne a tá sa pozmenila na slanú. Aj keby to nebol sen, bola by to pravda! S troškou preháňania smiem tvrdiť, že všetko, čo robil, či v odbore, či mimo neho, prichutil štipkou soli, chcel byť samá chuť, ingrediencia. Žiť a spríjemňovať život iným! Byť na úžitok a na osoh, k dispozícii! Galantne! Byť na stand by – ako to dnes zvyknú hovoriť!

Uňho a od neho samotného vo všetkom, čo robil, bola silnejšia jeho dobrota. Aj teraz je tak, už z tej strany života. Nevravím, že to neurobil, aby sa mu, skvelému rybárovi s rešpektovaním férovej hry, lepšie vydarila rybačka, – aby ryba zahryzla skôr a štedrejšie – než jeho švagrovi Samuelovi Boldockému, ktorý by zasa jediný mohol, s nasadením veľkých ľudí pera, napísať, že by sa takto uzavrela borhesovská parabola o tom, že život – či sen na námet života – (a jeho prví protagonisti) býva silnejší od každej literatúry. Kulpínsko – má most a pod ním berie ryba! Z mosta ma učil skákať a dočkať sa na nohy roku 1980 môj poctivý a čestný švagor Duško so slovami: – A ty plávaj! Myslel tým, to teraz naisto tvrdím: ak raz budeš obkolesená „žralokmi”, to bude ich problém, nie tvoj!

Po správe o jeho smrti – 22 dní po svojej manželke, mojej tete Zuzane, a po precitnutí zo sna som sa rozhodla: – Poslednýkrát hovorím o mostoch! Poviem to ešte teraz, a potom už navždy budem mlčať! Tu, u nás, sa hlavne falzifikuje, vyvracia, reeviduje každá metafora o mostoch. O spájaní a budovaní, o nadväznosti a o stykoch. Raz, nie až tak dávno, som totižto prehovorila o potrebe budovania mostov a lávok medzi ľuďmi, samozrejme, globálnou metaforou. Národný sentiment odpovedal výškerom. Bola som zakríknutá, inkriminovaná, pranierovaná – nielen na „pľaci”, ale aj v televízii! Aké mosty!

Načo sú mosty, tie nás asimilujú! Ak asimilovať, tak sami sebou, čiže už sme sa dosť odslovenčovali, sami sebe si dovolili kolaps úrovne materčiny! Poriadne si ju „zaparložili” „asimilantmi” z našich vlastných radov, a tak radšej potom búrať mosty k iným! Máme dosť so sebou! Učičíkať sa trebárs v malosti, ale v žiadnom prípade neprechádzať mosty.

Nepotrebovať tú druhú stranu! Len ak, občas, „prevesti žednog preko vode!”

Ak aj, tak v súlade s oligarchiami a rekonfiguráciou sveta, stavať tajné a utajené súkromné lávky, či odskočne daske k zahraničným kontám a k tokom peňazí. Nech našich trápi materiálna choroba a dezolátny stav kultúry na tej našej strane!

Dušan Imbronović bol svojráz. Asimilovaný, poslovenčený a „pokulpínčovaný” svojvoľne maximálne a systematicky! Zošľachtený láskou a jej inou kultúrou a jazykom. Tak ako náhodne patril k jednému národu osudovou spriaznenosťou prišpendlíkovaný bol k inému národnému kolektívu, ktorého si nielen rešpektoval, ale i celkom zámerne osvojil, človekom bol nutne. Človekom tak bol aspoň dvakrát, na druhú, dvojnásobne!

Budovateľ z vokácie a presvedčenia.

Nazvime to groteskou, tú našu žalobu, či komplex, xenofóbiu, že sme nikomu nie potrební. Táto vyústila do kontraefektu: to, čo nechceš, aby robili tebe, najradšej to rob ty iným! Duškovi sme boli potrební. Nebol zaťažený, nevedel o „ my” a „oni”. „Drahuo mi je” (slová D. I.), že ukázal, ako byť súčasne jedno – vyšší cieľ. Dobrý duch. Že je zduchovnením svojpomoci spájať. A to sa nesmie ošúchať!

Slovníček V texte sme sa dotkli spojení o mostoch.

Pozrime sa, aké frazeologické spojenia v tomto kontexte ponúka Malý frazeologický slovník. (E. Smieškovej) MOST – spáliť (strhnúť zničiť a pod.) za sebou všetky mosty – pretrhnúť spojivá, prerušiť všetky styky, a tak si znemožniť návrat: Po takomto živote sa už nemohla vrátiť na dedinu, k rodičom.

Spálila za sebou všetky mosty. (Smena) Načo už vopred spáliť všetky mosty?

Spojivo, prechod: Citová báseň je mostom k poézii Jána Hollého. (Krčméry) Pod heslom most v Slovníku slovenského jazyka nájdeme aj porekadlo: Z mosta do prosta – povedať niečo z mosta do prosta – priamo, otvorene – treba si ho využiť namiesto srbského spojenia Što na umu, to na drumu.

MOSTÍK Namiesto srbského spojenia „odskočna daska”, ako sme uviedli v texte, treba použiť spojenie odrazový mostík – východisko, začiatok nejakého konania, nejakej činnosti – odrazisko; pren. východisko, príprava na dosiahnutie, získanie, nadobudnutie niečoho.

Prebudenou drzosťou nazývame jej túžbu po šťastí, pretože si dovolia spraviť zo mňa „odrazový mostík”.

Odrazový mostík k cieľom, o ktorých sa domnievala, že ju spravia šťastnou. (J. Johanides) Žedna čoveka preko vode (preko devet voda) prevesti.

V Slovníku srbského jazyka nájdete vysvetlenie: prevariti nekoga, podvaliti nekome. Jeho slovenský ekvivalent je previesť niekoho cez lavičku, previesť dakoho cez lávku, expr. oklamať, prekabátiť niekoho (porov. prejsť niekomu cez rozum / preliať niekomu olovo).

Rak kupčil s grófom Czákym a previedol ho akurátne cez lavičku, predal mu kopova za teľa. (J. Skalka)

neZábudka Určite! – Macher – z nemčiny nám prišlo toto krásne presné hovorové expresívne slovo: šikovný človek, odborník v nejakom odbore, výborný pracovník, znalec.

Oprášte si ho vždy, keď sa Vám šikne, na počesť budovateľov a každej neopakovateľnej metafory! Pán boh daj šťastia, lavička! •

27

kamarátenie

|

pripravila mária vršková |

Stránky Ježka Dežka Milí kamaráti, aj vy ste si už vymenili nástenné kalendáre? Ja som si na rok 2015 vybral kalendár s obrázkami kamarátov z lesa.

Je tam veverička s huňatým chvostom, srnka s dlhými nohami, zajko, sova a dokonca aj líška a vlk. A máte radi oslavy? Môj kalendár je veľmi pestrý, lebo si do neho zapisujem sviatky všetkých priateľov. Ja im zagratulujem a oni ma pozvú na koláčik a čaj. Dobré, však? ☺ Preto nasledujúce riadky budú o mojich kamarátoch, o oslavách, tortách a darčekoch. A ozaj, kedy oslavujete narodeniny vy?

Príjemné čítanie želá Ježko Dežko

Hádanky V týchto hádankách sa ukrýva 5 darčekov, ktoré si Ježko Dežko našiel pod vianočným stromčekom: Biele duté bruško, vnútri čaj, von uško, je to domček na pitie, spadne – bude rozbité. (akláš) V bielom poli mravce čierne opisujú príbeh verne o láske a romantike, bez chybičky v gramatike. (ahink) Tri gombíky, trochu vlny, v zime svoju rolu splní.

Chrbát, ruky zohreje, vpredu jedno vrecko je. (retevs)

Papieriky vo vrecúšku šuštia, vezmi jeden, otvor ústa.

V papieriku drobnosť sladká, menší braček od lízatka. (kírkuc) Pomôže ti, keď je tma, iba vosk a knôtik má.

Mnohých farieb, vôní rôznych, vie urobiť požiar hrozný. (akčeivs) 28

Básnička

Zajko šoférom Zajko Lajko sfúkol sviece, hosťom tortu podáva, k tomu mrkvy plné vrece, je veselá oslava.

Krásny darček pred ním stojí, má volant, aj kolesá, naštartovať sa už strojí, hneď na výlet ide sa!

Z lesa vyšiel na diaľnicu do Kelova smeruje, pošle odtiaľ pohľadnicu, najprv všetok kel však zje.

Ach, za mostom rata-beda, guma fučí ako had, takto ďalej ísť sa nedá, vôkol auta dym a smrad. Čo sa deje, čo sa stalo?

Lajko stojí bezradne, všímal si on značky málo, mal pozerať poriadne.

Varovanie je pred mostom: „Pozor, prechod pre ježkov!”

Teraz márne krčí chvostom, guma nie je tvrdý kov.

Amen výlet, koniec plánom, domov to má riadny kus, vrátil sa tam až nad ránom pešo, nešiel autobus. Švitoria si všetky vtáčky: „Aha, zajko jazdí zas, no vidí už všetky značky, okuliare dal si včas.”

|

pripravila mária vršková |

kamarátenie

Doplňovačka

Úloha 1

Do voľných okienok doplň správne odpovede. Pospájaj písmenká z vyznačených políčok, dostaneš tak tajničku.

Ukrýva sa v nej dokončenie veršíka:

Na riadok doplň, v akom jazyku je napísané toto slovo: (po slovensky, česky, srbsky, rusky, anglicky, nemecky, španielsky, maďarsky)

Drahšie než eur tisícdvesto je ozajstné _____________ .

AMIGO –

__________________

FRIEND –

__________________

PŘÍTEL –

__________________

DRUG –

__________________

DRUGAR –

__________________

FREUND –

__________________

PRIATEĽ –

__________________

BARÁT –

__________________

1. piaty deň v týždni

__ __ __ __ __ __

2. práca, zamestnanie

__ __ __ __ __ __

3. rozprávka .... i Marica

__ __ __ __ __ __

4. ôsmy mesiac v roku

__ __ __ __ __ __

5. najvyššie hory na Slovensku

__ __ __ __ __ __

6. náš svetadiel

__ __ __ __ __ __

7. Ľubica, domácky

__ __ __ __

8. opak slova „tma”

__ __ __ __ __ __

Úloha II

9. päťsto mínus dvesto

__ __ __ __ __ __

Rodine sa po Vianociach pomiešali darčeky. Pomôž im ich roztriediť. Dcérine darčeky podčiarkni červenou, synove modrou, mamine žltou a otcove zelenou farbou.

10. hmyz podobný ose

__ __ __ __ __ __

11. kus pevniny obklopený vodou __ __ __ __ __ __ Tajnička znie: __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __

Okienko tety Sovy Máte radi torty? Pani Sova nám porozpráva o takej obrovskej torte, z ktorej by sa najedli všetci čitatelia našej Roviny ☺.

Najväčšia torta na svete Len nedávno, 30. novembra 2014, sa v Londýne stretlo 45 cukrárov a pustili sa do majstrovského diela. Vytvorili najväčšiu tortu na svete, ktorá bola zapísaná do Guinessovej knihy rekordov.

Vážila 2 000 kg, spotrebovali na ňu 8 360 vajec, 520 kg múky, 520 kg cukru a tonu ďalších prísad. Torta merala 10 x 12 m a mala tvar zasneženej zimnej krajiny. Nakoniec ju rozdelili medzi 12 tisíc návštevníkov, ktorí všetko zjedli. Ľudia mohli za porciu torty zaplatiť dobrovoľný príspevok a vyzbierané peniaze putovali na charitu pre choré deti.

BÁBIKA, KRAVATA, AUTÍČKO, PARFUM, TRIČKO SO SRDIEČKOM, DETSKÉ NÁRADIE, DETSKÝ NÁRAMOK, ČERVENÁ PEŇAŽENKA, ČIERNA PEŇAŽENKA, POUKAZ DO KADERNÍCTVA, PYŽAMO S VLÁČIKOM, POUKÁŽKA NA TENIS

Vyfarbi

Receptík Iste sa už stalo, že k vám na návštevu prišiel kamarát, sused alebo spolužiačka zo školy. Čím ste ich ponúkli? Svojich hostí môžete prekvapiť jednoduchou a chutnou sladkosťou, ktorú za krátky čas určite dokážete pripraviť aj sami.

Pripravte si: mini plazmu, džem, aj eurokrém, banán, oriešky alebo hrozienka.

Mini plazmu potrite jemnou vrstvou ovocného džemu. Na džem položte tenšie koliesko banánu. Na banán naneste malú kôpku eurokrému. A na vrch na čokoládový krém pritlačte oriešok alebo hrozienko. Plný tanier tejto dobrôtky sa zaručene rýchlo vyprázdni ☺.

29

zorove príbehy

|

"

mária vršková |

Autíčko alebo Za chyby sa platí

P

o zimných prázdninách sa Zoro vrátil do škôlky celý roztopašný, nevedel sa zmestiť do kože a bol trochu aj drzý. Učiteľkám dalo zabrať, kým skrotili triedu rozjarených detí. To bolo smiechu, hluku, skákania a pokrikovania! Dievčatá sa hašterili, či oblečú bábike žlté alebo ružové šaty, potom sa škriepili o kočiarik a Ema sa dokonca aj rozplakala. Chlapci si navzájom búrali komíny z kociek, rehotali sa a predbiehali sa vo vychvaľovaní, kto vie šikovnejšie z lega postaviť vysokú vežu. Zoro a Ivan sa naťahovali o autíčko: „Daj mi ho, zobral som si to auto prvý,” kričí Ivan. „Ale teraz ho potrebujem ja! Ty si zober vláčik,” nedá sa Zoro. „Daj mi auto, lebo uvidíš!” vyhráža sa silnejší Ivan. „Čo uvidím, ty šašo?”

Ivan sa urazil, jeho nikto nebude škaredo prezývať!

Nahneval sa a uhryzol Zora do ruky. „Ááááu, čo robíš?” prekvapene zakričal Zoro a na oplátku do Ivana hodil autíčko. Auto zasiahlo spolužiaka priamo do ramena a s rachotom spadlo na zem. Ajajaj.

Jedno koleso sa odkotúľalo pod skriňu, spätné zrkadlo sa zlomilo a predné sklo vypadlo a zašramotilo pod stolom. Celá trieda zhíkla a stíchla. „Do kelu, už len toto mi chýbalo,” pomyslel si Zoro a hneď ho rozbolelo brucho, lebo sa bál, čo bude ďalej. „No prosím, slávna dvojica!” spľasla rukami učiteľka a hneď si chlapcov zobrala na výsluch. Kto, prečo, ako, začo. A potom ešte raz odznova. Zoro bol až spotený z toľkého vyšetrovania. Vraj čo sa mohlo stať, keby autíčko pristálo Ivanovi na hlave! A že má Zoro uhryznutú ruku, to už nikto nevidí? Aká je to spravodlivosť? Rozsudok učiteľky znel jasne – Ivan sa musí ospravedlniť Zorovi. Zoro Ivanovi. Ivan musí za trest poupratovať kocky, aj lego. A Zoro musí doniesť do škôlky náhradu, svoje vlastné autíčko.

Obaja huncúti so sklonenými hlavami odpochodovali.

Zorova mama doma nadvihla obočie tak vysoko, že sa jej na čele objavili hlboké vrásky. A znovu sa začal kolotoč – kto, prečo, ako, začo. „Zoro, ja sa z teba zbláznim! Čím si starší, tým je s tebou fakt veselšie,” vzdychla. Samozrejme, chápala, že dieťa nemôže byť vždy len poslušné ako baránok a že sa ľahko prihodia rôzne šarapaty, najmä ak ide o chlapcov. Ale musí byť aj prísna, aby jej o chvíľu synak neprerástol cez hlavu. „Nabudúce nech sa to už neopakuje, jasné? Nie je pekné hádať sa o hračku a ešte horšie je pobiť sa. Čo keby si Ivanovi naozaj ublížil? Rozumní ľudia sa vedia dohodnúť. A ak kamarát rozumný nie je, tak ty si predsa múdrejší a ustúpiš. Však? Rozumel si? Takéto správy si už zo škôlky neprosím...” Zoro musel pretrpieť tento mamin výlev, nuž len ticho stál, pozeral do zeme a prikyvoval. Jasné, Zoro je múdrejší, nabudúce sa už nenechá vyprovokovať. „A teraz šup do izby. Chcem, aby si si poupratoval police s hračkami. Všetko vyložíš z políc von, utrieš prach, pretriediš si veci a vrátiš do police len tie hračky, 30

s ktorými sa hrávaš. Všetko ostatné dáš do tohto koša.

Plus vyberieš jedno autíčko, ktoré zajtra odnesieš do škôlky,” zavelila mama a už aj kládla k Zorovým nohám veľký plastový kôš na prádlo. „Ufff, to mám teda za trest,” pomyslel si malý dobrodruh a aj keď sa mu nechcelo, pustil sa do práce. Najprv všetky hračky poukladal na posteľ, to bolo ľahké. Potom sa musel vrátiť k mame a vypýtať si prachovku. Aj utieranie políc mu celkom išlo, raz dva to mal hotové. No prečo triediť hračky? Veď všetky sú predsa jeho. A tak chcel všetky veci vrátiť naspäť pekne na svoje miesto.

Lenže chytil do rúk knihu, ktorú už vôbec nečítal. „Veď to je pre bábätká,” pomyslel si škôlkar, prelistoval tvrdé strany s obrázkami zvierat a položil knihu do plastového košíka. O chvíľu ku knihe pribudol aj psík na kolieskach, pesničkový domček, stará skladačka a lietadlo, ktoré svieti, keď mu stisneš gombíky na krídlach. Hm, lenže ktoré auto Zoro vyberie? Toto hasičské nie. Ani policajné. Ani to na diaľkové ovládanie. Ani zelené, ani modré.

Chlapec mal veru ťažké rozhodovanie, nebolo mu ľahko deliť sa. Nakoniec mu na posteli ostali len dve takmer podobné autíčka. Zatvoril oči a pomiešal ich. Jedno si vybral, vrátil na policu, a s druhým odišiel do kuchyne. „Mama, pozri, toto autíčko odnesiem do škôlky. A prácu som už dokončil, poď sa pozrieť.”

Mama zvedavo vošla do izby, pochválila syna a opýtala sa, čo teraz bude s hračkami z plastového koša. Zoro pokrčil ramenami: „Neviem. Už sa s nimi nehrám, môžeme ich vyhodiť do smetí.” Mama však mala lepší nápad.

Na druhý deň ráno sa Zoro do škôlky veľmi tešil.

S mamou totiž niesli veľkú tašku plnú hračiek, ktorú chceli darovať najmladším škôlkarom. To bol teda dobrý pocit! Detičky sa určite z knihy aj psíka potešia a Zoro má aspoň vyupratované police. A keď do svojej triedy ako náhradu škody prinesie vlastné autíčko, aj ďalej sa s ním predsa môže hrať. Len dúfa, že sa zase nepochytia s Ivanom, lebo ďalšie problémy Zoro nepotrebuje. Už totiž dobre vie, že za svoju chybu musel zaplatiť, hoci nie peniazmi... •

SUR

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

Vitajte u nás!

na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

ŠKANDINÁVKA Matej ľady láme, ak ich nenájde... (dokončenie je v tajničke)

DOPLŇOVAČKA VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. Najdôležitejší, základný, 2. Náš rodinný časopis, 3. Opravovanie, 4.

Robili mútnym, kalili, 5. Nebolo pri živote, 6. Pevné presvedčenie, 7. Kladne hodnotili, 8. Ženské meno, Elena.

VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. Veľmi nebezpečný, zarytý, 2. Kríky, krovie, 3.

Prevážanie dopravnými prostriedkami, 4. Prežívali smútok, 5. Padalo z oblakov na zem (o snehu), 6. Vlastnosť toho, čo je čisté, 7. Určili cenu, ohodnotili, 8. Ozdobná stuha na čelo.

Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci dostanete názov sviatku vo februári (Mária).

OSEMSMEROVKA Ženské mená zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám šesť neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria ženské meno – zablahoželáme im 19. februára meniny.

ANNA DARINA IRMA IVANA JARMILA JASMINA JASNA KATARÍNA Vylúštenie škandinávky číslo 11 – 12 VODOROVNE: Ladislav, I, osnovy, ev, teta, sad, Ho, N, krok, sto, O, mor, vv, vo, vak, o, echo, klam, C, Kr, kre, hrad, As, zradil, k, Tajovský.

Správne znenie tajničky: ...LADISLAV NOVOMESKÝ 1. Jana Mareková, Svetozara Markovića 97a, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Martin Holok, Sándora Petöfiho 121, 26 000 Vojlovica-Pančevo 3. Paulína Sabová, XIV. VÚSB 29/3, 21 470 Báčsky Petrovec BLAHOŽELÁME.

KVETOSLAVA LÚCIA MARÍNA MILINA MIRA NINA RENATA RUŽENA SILVIA STANISLAVA SVETLUŠA

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

TATIANA VESNA 31

pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu.

Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

OSEMSMEROVKA

LABYRINT

Naše a európske pohoria zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám sedem neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria názov jedného nášho pohoria.

Pomôžte rytierovi nájsť cestu do zámku.

DOPLŇOVAČKA

SMIECHOTY

VODOROVNE: 1. Špirálovito-navinuté výstupky na niečom, 2. Vznášať sa vo vzduchu, 3. Hlavné mesto Turecka, 4.

Jednokolesový ručný vozík, 5. Tvorcovia, 6. Rieka (zdrob.)

Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označených stĺpcoch dostanete názvy troch našich pohorí.

ALPY DINARA DURMITOR KARPATY KLEK KOPAONIK KORITNIK KRKONOŠE MAJEVICA

Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je SILVESTER. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Xénia Galátová, Mihajla Pupina 59, 26 215 Padina 2. Jasenka Marková, Ul. bratstva-jednoty 22, 26 000 Vojlovica-Pančevo 3. Benjamín Širka, Ul. E. Kardelja 19, 26 215 Padina BLAHOŽELÁME.

32

Pospájajte čísla od jeden po päťdesiatpäť.

Mama karhá syna: „Hovorila som ti, že tie sánky budeš požičiavať aj bratovi!” „Veď mu ich požičiavam! Ja ich mám z kopca a on do kopca.”

POSPÁJAJ ČÍSLA

SMIECHOTY

ORJEN PAPUK PROSARA PYRENEJE RILA TATRY URAL VELEBIT VELEŽ

V domove pre postihnuté deti sa koná dobročinná zábava. Počas nej moderátor vyhlási súťaž o najlepší tanec. Víťazom sa stane Móricko.

Moderátor si ho zavolá na pódium, gratuluje mu a hovorí: – Móricko, to bolo super. Čo to bol vlastne za tanec?

Móricko: – Ale ja som si len išiel po čaj.

* * *

Matka sa pýta dcéry: – Denisa, prečo sa nad tou krížovkou tak chichoceš?

– Ale, je tu hlava rodiny na štyri a mne tu vyšlo otec.

|

"

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

Od čoho závisí trvanlivosť a zdravotná akosť mäsa A

by mäso predstavovalo chutnú, výživnú a zdraviu neškodiacu potravinu, musí pochádzať od zdravého jatočného zvieraťa, musí byť hygienicky správne získané a uskladnené až po spotrebu. Je celý rad organických chorôb jatočných zvierat, ktoré nepriaznivo vplývajú na kvalitu mäsa a majú za následok nepríjemný zápach, slabé vykrvácanie, vodnatosť, žlté sfarbenie a iné chyby mäsa. Rôzne choroby pľúc, obličiek, pečene, srdca, žalúdka a čriev, ako i iné chorobné diania v organizme zvierat, v značnej miere vplývajú na akosť mäsa a mäsových výrobkov. Podobne i mäso a slanina neskoro vyškopených kancov nepríjemne páchnu.

Okrem chorôb, ktoré znižujú kvalitu mäsa, sú i také choroby, ktoré sa mäsom môžu preniesť i na ľudí a zapríčiniť vážne ochorenia. Medzi takéto choroby v prvom rade patrí sneť slezinová, paratýfus, trichinelóza a pásomnice. Aj keď sa dôkladným varením a pečením zárodky väčšiny chorôb zničia, sú i také, ktoré vytvárajú takzvané termostabilné toxíny, ktoré vydržia pôsobenie vysokých teplôt. Z týchto dôvodov je veľmi dôležité, aby zviera určené na zabíjanie bolo zdravé. Preto v prípade spozorovania určitých zdravotných porúch jatočné zviera netreba hneď zabiť, ale liečiť, lebo môžu ochorieť i ľudia, ktorí konzumovali jeho mäso a mäsové výrobky (klobásy, šunky).

Okrem spomínaných činiteľov na vykrvácanie najväčší vplyv má sám spôsob zabíjania. Keďže je pre úplné vykrvácanie nevyhnutná pravidelná činnosť srdca, pri zabíjaní sa nesmie poškodiť tento dôležitý orgán.

Na organoleptické vlastnosti mäsa tiež v značnej miere vplýva i včasné vyberanie vnútorností. Po zabití vnútornosti by sa mali čím skôr vybrať, najneskoršie za pol hodiny.

V opačnom prípade pečeň, sadlo, slanina a mäso dostanú nepríjemné zápachy a ľahšie sa pokazia.

Keďže priamymi kaziteľmi mäsa a mäsových výrobkov sú rôzne druhy mikroorganizmov, trvanlivosť a zdravotná akosť mäsa závisia od počtu a druhu mikroorganizmov, ktoré sa do neho dostanú, či už v priebehu spracovania, alebo počas uskladnenia. To prakticky znamená, že od celkovej hygieny počas získavania a spracúvania mäsa závisí i celková kvalita mäsa, slaniny, klobás a iných výrobkov. Všetky nože, sekery, stoly, strojčeky na mletie, uteráky a ostatné náčinie musia byť zabarené horúcou vodou, do ktorej sa pridal vhodný prášok na čistenie riadu. Treba zvláštny dôraz dávať na čistotu rúk.

Nesmie sa dovoliť, aby sa ruky čistili od špiny pri rozoberaní jatočného zvieraťa alebo pripravovaní mäsa na klobásy.

Jednou z častých príčin zvýšeného znečisteného mäsa je rozoberanie zvieraťa na zemi. Jatočné zviera treba závažne rozoberať vo visiacom stave. Veľkou chybou je i umývanie zašpineného mäsa a slaniny, pretože sa takto špina dostane do hlbších vrstiev mäsa. Zašpinené miesta netreba umývať, ale vyrezať a odhodiť. •

– reštaurácia Zabíjačka z rokov 90-tych (Foto: zmk)

Na kvalitu mäsa a mäsových výrobkov veľmi vplýva i stupeň vykrvácania. Čím je vykrvácanie úplnejšie, tým je trvanlivosť a celková kvalita mäsa lepšia. To preto, lebo krv predstavuje ideálne prostredie pre rozmnožovanie mikroorganizmov kaziacich mäso. Aby jatočné zviera dobre vykrvácalo, musí byť zdravé, oddýchnuté, hladné a správne zabité. Chorým a unaveným zvieratám srdce nepravidelne pracuje, takže nemôže vypumpovať všetku krv z tela. Hladovka v trvaní najmenej 12 hodín stabilizuje tráviace pochody.

– denné menu – izby – prednášky z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková www.nacionalnakuca-aroma.net 33

užitočné

|

" pripravil ján hlaváč |

Predklíčujeme zemiaky Od februára predklíčujeme skoré odrody zemiakov. Predklíčenie na svetlom mieste pri teplote 7 – 10 °C trvá 6 – 8 týždňov. Termín možnej výsadby sa odlišuje podľa klimatických podmienok, väčšinou prichádza v apríli. Začiatok predklíčovania preto zvolíme podľa predpokladaného termínu výsadby. Pri skoršej výsadbe, ohrozovanej jarným chladom a mrazíkmi, môžeme hriadku zakryť fóliou alebo netkanou textíliou. Predklíčujeme zdravé, stredne veľké hľuzy, najlepšie na platónkach s 5- až 7-centimetrovou vrstvou vlhkej rašeliny. Pravidelným rosením udržujeme potrebnú vlhkosť.

Dôležitý je dostatok svetla, aby boli klíčky krátke, silné a dobre vyfarbené – zelené alebo fialové. •

Vystihnúť termín Suché steblá, ktoré chránili v zime okrasné trávy pred vlhkom a mrazom, režeme na začiatku jari. Odstraňujeme ich tesne pri zemi, preto je dôležité vystihn vystihnúť správny termín. Režeme v čase, keď sa tesne nad zemou objavujú nové výho výhonky. honky. Pri neskoršom reze, keď sú už vyššie, sa ľahko ľa poškodia alebo musíme rezať vyššie a na rastline zostane časť suchých, odumretých stebiel. Pret Preto „zobúdzanie” okrasných tráv tr pravidelne sledujeme. •

Z bytu do záhrady Kvitnúce cibuľoviny a prvosienky v črepníkoch, ktoré v zime spríjemňovali naše byty, nemusíme vyhadzovať do kompostu alebo do kontajnera. Po rozmrznutí pôdy ich vysadíme na tienisté miesto v záhrade. Na budúcu jar rozkvitnú a hoci kvety budú menšie a možno aj menej žiarivé, budú spestrením jarnej hriadky. •

Prvé práce v záhrade

Zelenina pre začiatočníkov Záhradkári začiatočníci, ktorí chcú pestovať zeleninu, by mali začínať s menším počtom nenáročných druhov.

Dobré výsledky prinášajú radosť a posmeľujú do ďalšieho pestovania. Vhodné sú zeleniny menej náročné na ošetrovanie, menej ohrozované chorobami a škodcami.

Jednoduchšie je i pestovanie

34

druhov, ktoré nepotrebujú predpestovanie či jednotenie. K tým patria tekvice, cukety, uhorky, hrášok, fazuľa, prípadne cibuľka zo sadzačky. Hriadky zeleniny sa dajú oživiť nechtíkmi a aksamietnicou (garafia) na ich okrajoch. Majú schopnosť ozdravovať pôdu a odlákať vošky od zeleniny. •

Priaznivé počasie už vo februári využívame na prácu v záhradke. V teplejších slnečných dňoch, ešte na snehu, režeme dreviny a živé ploty. V dňoch s veľkým kolísaním teploty medzi dňom a nocou zatienime na ochranu pred slnkom niektoré vždyzelené dreviny, ako sú napríklad rododendrony. Po rozmrznutí pôdy skontrolujeme hriadky trvaliek a zatlačíme do pôdy trsy, ktoré nadvihlo striedavé zamŕzanie a rozmŕzanie pôdy. Po rozmrznutí pôdy a oteplení môžeme vysádzať dvojročky – sirôtky a sedmokrásky. •

Ožívajú prezimované balkónovky Koncom februára väčšinou ožívajú prezimované rastliny z terás a balkónov, preto potrebujú pravidelnú kontrolu.

Odstránime z nich choré a suché časti, mnohé z nich vyžadujú spätný rez. Ošetríme, prípadne presadíme prezimované muškáty. Po odstránení suchých a tenkých, vytiahnutých výhonkov ich prenesieme na svetlé miesto a začíname polievať. •

|

" pripravil ján hlaváč | užitočné

Aby sme sa dočkali úrody Jednou z prvých predjarných prác v záhrade je rez viniča. Väčšinou sa pestuje v rôznych palmetovitých tvaroch, ktorých výhodou je, že viničom môžeme pokryť altánky, pergoly, garáže a iné prístrešky.

P

ri týchto tvaroch ramená vedieme od zvislej až po vodorovnú polohu. Pri reze však často robíme základné chyby, čím sa pripravujeme o úrodu.

takže ramená sú nežiaduco vyholené. Ďalšou chybou je, že na úrodu, teda na dlhšie čapíky režeme výhonky, ktoré vyrastajú zo starého dreva. Tak sa však želanej úrody nedočkáme, lebo na viniči sú rodivé iba jednoročné výhonky vyrastajúce z dvojročného dreva.

Aké chyby robíme?

Najčastejšou chybou je, že výhonky predlžujúce ramená nechávame veľmi dlhé,

Pri reze palmetovitých tvarov viniča by sme preto mali dodržiavať niekoľko zásad: – Predlžujúci výhonok ramena, bez ohľadu na to, v akom smere je rameno vedené, skracujeme vždy iba na šesť púčikov. Na vyšší počet skracujeme iba vo výnimočných prípadoch.

– Bočné jednoročné výhonky režeme iba na dva púčiky. Na ďalších starších častiach ramien sa nachádza bočný rodivý obrast pozostávajúci z dvoch jednoročných výhonkov, ktoré narástli v predošlom roku. Vyrastajú väčšinou z dvojročného dreva, teda z vlaňajších dvojpúčikových čapíkov. V tomto prípade vyššie stojaci výhonok odrežeme nad nižšie položeným jednoročným výhonkom.

Ponechaný výhonok opäť zrežeme na dva púčiky. Tento postup každoročne opakujeme, čím docielime pomalšie predlžovanie bočného rodivého obrastu a pomalšie vzďaľovanie od ramena.

– Pri starších kroch môžeme rameno skrátiť aj o tretinu až polovicu dĺžky na niektorý bočný obrast. Potom ho ošetrujeme ako predlžujúci výhonok ramena. •

Uľahčujú prácu

N

aostrené, dobre fungujúce nožnice uľahčujú prácu, zanechávajú hladký rez, nepomliaždia konárik, neodtŕhajú kôru. Ak tie svoje nemáte v perfektnom stave, ešte je čas na ich prípravu. Potrebujeme jemnejší a hrubší brúsny kameň, olejničku s olejom a handričku. Nožnice

najprv ostríme na hrubšom a potom dobrusujeme na jemnom kameni. Začíname na strane zošikmeného ostria (1), kde zachováme pri brúsení jeho pôvodný sklon. Druhú, rovnú stranu (2) nezbrusujeme, iba jemne uhladíme.

Vyčistením a naolejovaním pera uľahčíme otváranie a zatváranie nožníc (3). •

35

tvorivé ruky (2)

|

" mária vršková |

Efektná výzdoba z jednoduchých dekorácií Dekorácie z kartónu

Harmonikové kruhy: farebné papiere poskladáme do harmoniky a lepíme k sebe vždy dve harmoniky tak, aby vznikol kruh.

Z pevného kartónu si nožom vyrežeme tvar srdca (alebo kruh, kvet). Srdce natrieme akrylovou farbou z oboch strán, schne rýchlo. Zo servítky vystrihneme vhodný motív a tenkú najvrchnejšiu vrstvu servítky nalepíme na srdce. Spinkovačom pripneme pásiky krepového papiera alebo rôzne stuhy. Ihlou prepichneme kartón a pretiahneme tenkú stužku, z ktorej urobíme slučku na zavesenie na stenu.

Ďalšie inšpirácie

Stuhový záves: stuhy alebo krepový papier nastrihaný na pásiky pripevníme spinkovačkou na horný podklad, ktorý je napr. z kartónovej lišty.

So zimou prešiel Nový rok a prázdniny, prišlo nám smutnejšie a teplejšie počasie, k tomu sychravo s dažďom a hmlou. Šero chladných a smutnejších dní môže nám skrášliť a rozžiariť možno i krásna výzdoba vchodových dverí. •

„Pompom” gule, 8 vrstiev krepového papiera zložíme ako harmoniku, v strede pevne previažeme, postupne vyťahujeme vrstvu po vrstve a rozkladáme do tvaru gule.

36

|

" pripravil ján hlaváč | receptáreň

Teľacie mäso so zeleninou Pre dobrú stráviteľnosť sa teľacina, teda mladé hovädzie mäso, väčšinou používa na prípravu diétnych pokrmov a jedál pre deti a starších ľudí. Má nízky obsah tukov, preto je vhodná aj pri redukčných diétach.

Teľacie rezne s cesnakom a rajčiakmi 500 g teľacieho mäsa zo stehna, soľ, hladká múka, 100 g šunky, 100 g údenej slaniny, jedna cibuľa, štyri rajčiaky, jeden strúčik cesnaku, mleté čierne korenie, citrónová šťava, 0,1 l bieleho vína, olej.

Teľacie rezance s kalerábom 600 g teľacieho pliecka, jedna lyžička soli, jedna lyžica škrobovej múčky, olej, 150 g kalerábu, jedna červená paprika, dva strúčiky cesnaku.

Zálievka: dve lyžice suchého bieleho vína, dve lyžice sójovej omáčky, čili korenie, jedna lyžica strúhaného ďumbiera, jedna lyžička cukru, 100 ml zeleninového bujónu.

Mäso nakrájame na hrubšie rezance. Škrobovú múčku rozmiešame so soľou v malom množstve studenej vody, pridáme mäso, premiešame a odložíme na hodinu na chladné miesto.

Na rozohriatom oleji opražíme kaleráb nakrájaný na kocky, papriku nakrájanú na rezance, pridáme mäso, pretlačený cesnak, zalejeme zálievkou a podusíme domäkka. Podávame na pórových plackách. Placky: pór nakrájame na kolieska a sparíme vriacou vodou. Z vajec, múky, škrobovej múčky a bieleho vína urobíme cestíčko, pridáme pór a soľ, premiešame a upečieme placky.

Teľacia roláda plnená zeleninou 400 g teľacieho mäsa zo stehna, soľ, 60 g šunkovej salámy, jedna uvarená mrkva, 50 g uvareného zeleru, petržlenová vňať, jedna cibuľa, olej, lyžička hladkej múky, tri lyžice rajčiakového pretlaku, 0,1 l bieleho vína.

Odblanené mäso umyjeme, viackrát narežeme a cez mikroténovú fóliu rozklepeme na tenký plát. Posolíme, obložíme kolieskami salámy, zeleninou nakrájanou na rezance, posypeme posekanou vňaťou, zvinieme a previažeme niťou.

Očistenú cibuľu nadrobno nakrájame, opražíme na rozohriatom oleji, vložíme roládu a opečieme zo všetkých strán.

Poprášime múkou, pridáme pretlak, podlejeme vínom, prikryjeme a udusíme domäkka. Počas dusenia roládu obraciame a podľa potreby podlievame horúcou vodou.

Podávame s hráškovou ryžou, ktorú pripravíme tak, že tesne pred dodusením ryže pridáme primerané množstvo mrazeného hrášku.

Mäso umyjeme, osušíme, nakrájame na rezne. Mierne naklepeme, posolíme a obalíme v hladkej múke. Rezne opečieme na rozohriatom oleji z oboch strán a vyberieme. Vo výpeku opražíme na kocky nakrájanú slaninu, pridáme cibuľu, rajčiaky, pretlačený cesnak, mleté čierne korenie a prikryté chvíľu dusíme.

Potom pridáme opečené mäso, podlejeme vínom a prikryté ho udusíme domäkka. Počas dusenia mäso obraciame a podlievame. Nakoniec dochutíme citrónovou šťavou. Šunku nakrájame na drobné kocky, pridáme k mäsu a krátko povaríme. Podávame s cestovinami.

Teľacie rezne so zeleninou 400 g teľacieho mäsa, soľ, mleté čierne korenie, hladká múka, zelená fazuľka, jablká, šampiňóny, rajčiaky, cibuľa, červená paprika, olej.

Teľacie mäso nakrájame na rezne, zľahka ich naklepeme a z oboch strán posolíme a okoreníme mletým čiernym korením. Potom ich obalíme v hladkej múke a na rozpálenom oleji pomaly opečieme. Po opečení rezne vyberieme a vo výpeku

speníme nakrájanú cibuľu so šampiňónmi do polomäkka. Potom pridáme nakrájanú červenú papriku, fazuľkové struky a spolu podusíme. Podľa potreby podlievame vodou. Na záver pridáme očistené a nakrájané jablká, rajčiaky zbavené semienok a podusíme. Ochutíme soľou a mletým čiernym korením. Opečené rezne podávame s udusenou zmesou. •

37

|

" pripravil ján hlaváč | gastro

Ani jeden deň bez polievky Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Annamária Boldocká Grbićová, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Kulíková, Michal Gombár, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Havranová, Mária Lučetincová, Dipl. vet.

Juraj Pálenkáš, Mária Vršková / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: HL PRINT, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780-159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@ stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajinského sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú.

CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Husté teplé polievky nielen nasýtia, ale v tomto chladnom období aj zahrejú.

A navyše sú i zdravé. S krajcom chleba nahradia hlavné jedlo.

Cícerová polievka 1/2 litra cícera, dve červené cibule, soľ, mleté čierne korenie, bobkový list, ďumbier, olej.

Cícer namočíme na 24 hodín do studenej vody. Potom ho scedíme a zalejeme čistou vodou.

Pridáme bobkový list, zázvor, soľ a uvaríme domäkka. Bobkový list vyberieme, uvarenú polievku rozmixujeme a podľa chuti dosolíme. Cibuľu opražíme na oleji a pridáme do polievky. •

Brokolicová polievka 300 g brokolice, 100 g zemiakov, soľ, vegeta, mleté čierne korenie.

Brokolicu rozoberieme na ružičky, hlúb nakrájame na kolieska a dáme ho vopred variť do posolenej vody.

Potom pridáme ružičky brokolice a na kocky nakrájané zemiaky. Spolu uvaríme domäkka. Po uvarení polievku rozmixujeme. Ochutíme ju vegetou, soľou a mletým čiernym korením.

Bagetu pokrájame na malé kocky, ktoré opečieme v panvici na oleji.

Uvarenú polievku podávame s opečenými kockami bagety. •

Paradajková polievka so syrom

Na titulnej strane: Ivana Vozárová z Kysáča – mladá poetka, speváčka a študentka angličtiny a filozofie v Bratislave.

Foto: Michal Ďurovka

38

350 g paradajkového pretlaku, 100 g cibule, jedna lyžica masla, bobkový list, mleté čierne korenie, soľ, petržlenová vňať, cukor, tvrdý syr (syr s bielou alebo modrou plesňou), hladká múka.

Do rozpusteného masla pridáme hladkú múku a za stáleho miešania urobíme bledú zápražku. Pridáme paradajkový pretlak, nadrobno nakrájanú cibuľu, vodu a spolu premiešame.

Ochutíme soľou, mletým čiernym korením, bobkovým listom a spolu necháme variť. Uvarenú polievku dochutíme cukrom. Podávame s nastrúhaným syrom (ak chcete vyskúšať inú chuť, tak skúste s plesnivým syrom) a ozdobíme petržlenovou vňaťou. •

|

" & michal ďurovka |

Najmladšou skupinou je DFS Krôčik

Bohato a pestro na rozhraní rokov T

radičné kysáčske kultúrne podujatie Novoročná estráda sa realizovalo v nedeľu 28. decembra 2014 vo veľkej sále KIS Kysáč, ktorá bola vyplnená do posledného miesta. Aj tentoraz obecenstvo sa bavilo v spoločnosti členov všetkých odbočiek KIS, ktorí prezentovali bohatú minuloročnú činnosť.

V štvorhodinovom programe, ktorý moderovali Aneta Lomenová a Branislav Čeman, sa striedali detské folklórne súbory Krôčik, Slniečko a Vienok, mladší a starší. Divákov aj tentoraz oduševnil FS Vreteno, tiež spevácke skupiny – dievčenská mladšia a staršia, ženská a mužská. Z mladších sólistov spievali: Andrea Macáková, Soňa Francistyová, Klaudia Hegedišová, Jana Ďurovková, FS Vreteno a temperamentné tance z Telgártu Andrea Miháľová, Nina Francistyová a z tých skúsenejších Andrea Lomenová, Daniela Đukićová a tomní si za pomoci video beamu mohli pozrieť súvahu Vladimír Tót. Všetkých tanečníkov a spevákov sprevádzal celoročnej činnosti Ustanovizne pre kultúru, informovaorchester pod vedením Miloslava Kardelisa. nie a vzdelávanie Kultúrno-informačného strediska KyNechýbali ani humoristické vystúpenia kysáčskych sáč, ktorú podala riaditeľka KIS Anna Chrťanová-Leskohercov a tombola, ktorú podporili početní sponzori. Prí- vac. •

Početná je aj dievčenská spevácka skupina

|

" & vladislava havranová

|

Temešvár Temešvár – jedna z výletníc-

Na každom kroku vidno niečo

kych destinácií, ktorú odporúčam

z toho, čo my Európania máme radi

čitateľom Roviny. Ponúka hodne

– tie staré monumenty pripomína-

toho, čo zaujme aj milovníkov

júce bohatú minulosť. Pomedzi ne

duchu starej a elegantnej pani

sa tisnú moderné obchody a butiky.

Európy, ale aj moderného trendu

Mesto sa rozvíja, nestagnuje, ale

príznačného pre veľké a rozvíja-

kráča ruka v ruke s dobou. Stredis-

júce sa mestá. K tomu aj zaují-

kom nákupného ruchu je istotne –

mavosť, že Temešvár je kandidá-

Iulius Mall Timisoara. Po obchôdzke

tom

mesta so sprievodcom práve tu sa

na

európske

kultúry roku 2021.

stredisko

skončil náš výlet do Temešváru. •