Rovina 2016 09 10 by Slovenské vydavateľské centrum

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

SLOVENSKÝ MAGAZÍN číslo 9 – 10, 2016 ročník 23 cena 100 din

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec 021/780-382

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

Miestne spoločenstvo Báčsky Petrovec e-mail: msbp@neobee.net

 &  katarína mosnáková-bagľašová |

V Múzeu Vojvodiny otvorená výstava o Slovákoch vo Vojvodine

o úspešných výstavách venovaných maďarskej a nemeckej menšine žijúcej vo Vojvodine Múzeum Vojvodiny historicky a etnologicky spracovalo aj život a kultúrne dedičstvo tunajších Slovákov. Výstava pomenovaná Za horami za dolami – Tri storočia Slovákov vo Vojvodine návštevníkom ponúka bohatý výber muzeálií (počnúc od historických dokumentov, umeleckých diel, cez vzácne sakrálne predmety a knihy, ľudový odev a odevné doplnky, starý nábytok, náčinie a náradie, až po reprodukcie starých fotografií a iné vzácne muzeálne predmety), ktoré svedčia o bohatom kultúrnom dedičstve tunajších Slovákov a jedinečnej kráse ich spolunažívania s inými národmi na území Vojvodiny. Vystavené exponáty dopĺňajú texty v slovenskom a srbskom jazyku, z ktorých sa možno informovať o sťahovaní Slovákov na terajšie územie, o začiatkoch organizovania spoločenského, náboženského a školského života v 18. storočí, tiež o významných pun ktoch v dejinách vojvodinských Slovákov, o slovensko-srbských historických, politických a kultúrnych stykoch, významných ustanovizniach, ale aj o jednotlivých osobnostiach a ich prínose do rozvoja kultúrneho, spoločenského a hospodárskeho života Srbska. V etnografických celkoch nájdeme

Záber z otvárania výstavy

prvky hmotnej a nehmotnej kultúry: spôsob bývania z polovice 19. storočia, zamestnanie ľudí a niektoré časti zo životného cyklu obyčají. Centrálnu časť výstavy tvorí odievanie Slovákov, kde sú prezentované najstaršie zachované muzeálne časti odevu. Osobitný celok výstavy patrí kovačickému naivnému umeniu, ako jednému z nositeľov kultúrnej identity tunajších Slovákov. Cieľom výstavy bolo predstaviť charakteristiky slovenského etnika širšiemu publiku prostredníctvom najstarších, najreprezentatívnejších a najraritnejších muzeálnych predmetov. Výstavu pripravilo Múzeum Vojvodiny za spolupráce početných

Pripomenulo sa aj na významné osobnosti z dejín vojvodinských Slovákov

inštitúcií, organizácií a jednotlivcov. Bol to viacročný projekt a zrealizovali ho kustódi, etnológovia, historici a kunsthistorici: Anna Séčová-Pintírová, Katarína Radisavljevićová, Aleksandar Petijević, Tatjana Bugarská, Vojislav Martinov, Mirjana Lakićová, Čarna Milinkovićová a Aleksandra Stefanovová. Vernisáž bola 26. októbra 2016 a výstavu slávnostne otvoril Miroslav Štatkić, pokrajinský tajomník pre kultúru, verejné informovanie a vzťahy s náboženskými spoločenstvami. Pri tej príležitosti sa početným prítomným prihovorili aj riaditeľka Múzea Vojvodiny Ágnes Ózerová a riaditeľ Múzea vojvodinských Slovákov Pavel Čáni. Príhovory doplnili ľudové piesne v podaní speváčky Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej a akordeonistu Ondreja Maglovského, moderná úprava piesne Keď sa Slovák ta do sveta poberal, ktorú zahrali kontrabasista Ervín Malina a klaviristka Maja Alvanovićová a verše zo slovenskej vojvodinskej literatúry, ktoré prečítala Iveta Galasová. Výstava bola otvorená do decembra a návštevníci si ju mohli pozrieť každý pracovný deň od 9. do 19. h. Odporúčali sme ju všetkým milovníkom dejín a kultúrneho dedičstva, ako aj tým, ktorí zabudli, prečo majú byť hrdí na to, že sú Slováci. 

editoriál

 marína listmajerová |

Nepamätajme si dni, ale momenty

z obsahu Skrytý poklad ako jesenný trend . . . . . . 4 Prekladateľka Andrea . . . . . . . . . . . . . . 5 Ďaleko je Austrália . . . . . . . . . . . . . . . . 6 Dni slovenského zahraničia u Slovákov v Rumunsku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9 Svetozár Hurban Vajanský . . . . . . . . . . . 9 Cestovali sme po hradoch a zámkoch . . 10 Poskytnú slnečnú jeseň života . . . . . . . 12 Stretnutie v pivnickom poli polstoročné... 14 Spomienka na vojnové udalosti zo dňa 13. októbra 1944 . . . . . . . . . . . . . . 16 Moje spomienky na Ilok . . . . . . . . . . . . 18 Zoran Akšamović . . . . . . . . . . . . . . . . 20 Minulosť a prítomnosť ochotníckeho divadla . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 21

Milí čitatelia, november sa nám rozbehol rýchlym krokom. Jeseň sa hrdo nosí so svojou rôznofarebnosťou. Krása je vonku, krása je na uliciach, krása je v melódii vetra, v kvapke novembrového dažďa a v lúči jesenného slnka... A my? Čo my?! Máme schopnosť zastaviť sa a uvidieť krásu momentu či krásu okamihu, ktorý nám život TERAZ ponúka? Možno sme natoľko zaneprázdnení inými vecami, našou prácou, každodennosťou, rodinou, obedom, krúžkom, že nevidíme veľmi krátke denné čaro, ktoré nám príroda každý novembrový deň ponúka. Lebo v týchto dňoch deň nám veľmi rýchlo ujde. Noc je akoby netrpezlivá a deň z oblohy vytláča preč čoraz rýchlejšie... Čoraz menej sa usmievame... Čoraz menej sme šťastní, a dôvody na šťastie sú v maličkostiach... Čoraz menej objímame, akoby sme zabudli, že v objatí je istota... Pobozkajte svoje deti, objímte ľudí, ktorí sú vám nablízko, vyjadrite lásku a usmejte sa, budete spokojnejší a šťastnejší. Pozrite sa cez okno a v duchu si povedzte: – Aká si nám krásna, jeseň... Nedovoľte, aby každý nový deň bol iba ďalší rebrík vo vašom roku života, snažte sa ho prežiť tak, aby ste si v budúcnosti spomínali na jeho momenty. A keď to, čo vidíte, dokážete cítiť srdcom, a keď to, čo cítite, dokážete opísať slovami, a keď to, čo vnímate, dokážete nájsť vo svojom srdci, potom budete na správnej ceste... Ja osobne som emocionálne viazaná na november. Lebo v novembri pred tromi rokmi som sa stala matkou, a to ma zmenilo naplno. Život mi ukázal iný prúd, dal mi iný titul, iný zmysel. Takže to, čo bolo dôležité v minulosti, stratilo význam a prišlo niečo silnejšie, kvôli čomu sa oplatí žiť – prišlo dieťa. Každý nový deň bol a dodnes je novým prekvapením, novou lekciou, novou nádejou, a práve preto milujem NOVEMBER a úsmev svojho dieťaťa. Bolo by možno zaujímavé, keby ste sa zamysleli nad tým, prečo napríklad milujete november? Obzrite sa okolo seba a zapamätajte si, že nič už nebude také ako kedysi, ale že všetko môže byť také, ako ešte nikdy nebolo... Ak ste prišli unavení z práce a na stole ste uvideli nové číslo Roviny, uvarte si teplý, voňavý čaj, sadnite si a pozrite, čo vám všetko ponúkame v dvojmesačníku... A ešte niečo... Ak máte malé deti, alebo malé vnúčatá, odporúčam vám, aby ste si zaobstarali novú knihu Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej Detstvo našich predkov, a tak im umožnili, aby i ony mali kúsok vášho detstva, lebo s Kataríninou knihou je to možné. Nech vás šálka toho čaju a jeho vôňa aspoň trochu zrelaxuje a nech vám v duchu pošepce, že sa november čo nevidieť bude s nami lúčiť. Na koľko prežitých momentov v budúcnosti si budete spomínať? Nezabudnite ešte na niečo. Pomaly nám už aj vianočná príprava klope na dvere a onedlho sú tu i vianočné sviatky. Želám vám šťastie, majte ho toľko, koľko si ho zaslúžite a vždy, keď sa budete cítiť na dne, spomeňte si, že na svete je veľmi veľa ľudí, ktorí sú na tom omnoho horšie ako my... •

na perutiach... | &  svetluša hlaváčová – ján hlaváč | DIEVČA Z TITULNEJ STRANY: JANA JOVANKOVIČOVÁ Žlté leto sa z reality kalendára ešte nestačilo ani spamätať a už si svoju pozíciu uchmatla oranžová, ktorú sledujeme s opadávaním lístia. Odtiene žltej sú síce viacej jarnou záležitosťou, ale nám vari nebude prekážať, keď sa takto aj na prahu zimy objavia na mólach MaxMara či Jill Sander… Čiže z ošiaľu kanárikovej žltej nás občas spamätá Donna Karan svojimi oranžovými kabátmi či svetrami a zohreje tým aspoň v rozhodnutiach či vnútre… Mýlite sa, nie sme na štarte žiadneho módneho článku, ale nie sme ani tak veľmi ďaleko. Farby a krása sú symbolmi, prepojujúcimi obsah riadkov, ktoré nasledujú, s nadväznosťou na túto typicky ženskú záležitosť… Všetko sa začalo ódou na žltú, keď sa ponad múrik od susedovcov vábivo na nás pozreli vysoké rastliny so žltými kvetmi podobajúcimi sa slnečnici. Čičovky ľudovo, v anglickej verzii jeruzalemské artičoky alebo po indiánsky tzv. slnečné korene… Potom na ne tak intenzívne slnko hodilo svoje lúče, že nás poriadne oslepilo ich vábivým žltým ošiaľom… Keď sme sa pozreli bližšie ku nim, na dvore nás oslnilo krásne dievča, milo sa vynárajúce spomedzi žltých kvietkov. Nebol to sen, bola to kráska Petrovčanka Janka Jovankovičová, rozprávková bytosť vyčnievajúca spomedzi tých neobyčajných krehkých kolísajúcich sa stoniek končiacich žltou kružnicou… Dali sme jej slovo, nuž… * * * „Mám šestnásť a som žiačkou Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci. Chcela by som študovať na Slovensku, ale ešte neviem, v ktorom odbore a na akej škole. Mojím obľúbeným predmetom je zatiaľ telocvik. Na základnej škole som tancovala moderný balet a rada by som sa k tomuto koníčku ešte vrátila, ak mi to povinnosti v gymnáziu dovolia… Čo by som vám ešte o sebe také prezradila?

Skrytý poklad ako jesenný trend 4

Napríklad to, že som sa zúčastnila v relácii Srbsko v rytme Európy /Srbija u ritmu Evrope/, kde sme predstavovali našu obec tanečnou choreografiou z Cypru. Bol to pre mňa veľmi pekný zážitok. Ešte ako malé dievča som sa chcela stať herečkou, a preto som si teraz chcela vyskúšať svoje herecké schopnosti aj v divadelnom vystúpení. Účinkovala som v predstavení Sen noci svätojánskej od Williama Shakespeara, ktoré režíroval profesionálny režisér Ján Čáni. Moja úloha bola síce vedľajšia, hrala som vílu, ale bola to pekná skúsenosť. S týmto predstavením budeme ešte vystupovať nielen v Srbsku, ale i v Nitre, na Slovensku. Keďže veľmi rada cestujem, teším sa na tieto nové zážitky, lebo spolupráca s režisérom, ako aj s inými hercami, bola veľmi dobrá. Rada čítam, aj keď nie až toľko, koľko by som si priala. Podobne ako je to vo všeobecnosti s dnešnou mládežou, aj sama som viac za počítačom. Avšak radšej ako knihy mám písanie. Je to veľmi tvorivá práca a rada mám napríklad písomné práce zo slovenčiny, kde sa naplno prejavím. Pri písaní relaxujem, keďže papier znesie všetko, prezradím mu aj najtajnejšie tajomstvo. Zaujímam sa i o astronómiu a psychológiu. Cez prázdniny pomáham mame s upratovaním apartmánov, keďže je majiteľkou apartmánov Svetlica v Báčskom Petrovci. Je mi za to veľmi vďačná a aj finančne ma odmení. Vo voľnom čase pozerám seriály alebo filmy na počítači. Mojím obľúbeným žánrom je horor, dráma a romantika…” * * * A náš milý okamžík s vílou zo Sna noci svätojánskej, kráľovnou žltých koreňov alebo symbolom jesenných trendov, hľa, ubzikol. Potvrdila nám, že aj realita býva taká krásna…

•

| mária vršková |

čím chceš byť?

Prekladateľka Andrea Boli ste už niekedy v zahraničí? Rozumeli ste, akým jazykom sa tam rozprávalo? Učiť sa cudzie jazyky je veľmi dôležité. Nielen preto, aby ste sa dorozumeli na dovolenke, ale práca s jazykmi sa môže stať aj vaším povolaním. Viac nám o tom porozpráva prekladateľka Andrea. Ktoré predmety si mala v škole najradšej? Aké jazyky ste sa učili? Pamätám si, že som mala rada najmä matematiku, fyziku, biológiu a literatúru. Učili sme sa rok ruštinu a potom angličtinu a španielčinu. Z vlastnej iniciatívy som sa prihlásila ešte na latinčinu a neskôr na francúzštinu. Čo myslíš, prečo je dôležité, aby sa deti učili angličtinu? Poradíš nejakú vhodnú metódu, ako sa učiť cudzí jazyk ľahko a rýchlo? Je to reč, ktorá sa u nás javí ako najpraktickejšia a najrozšírenejšia. Okrem toho je to aj jednoduchý jazyk, väčšinu jeho slovnej zásoby tvoria krátke jednoslabičné slová, takže sa ľahko pamätá. Najlepšie sa, samozrejme, učí priamo tam, kde sa ním hovorí. Nestačí len pozerať do učebnice a učiť sa slovíčka, jazyk treba vidieť a počuť. A to sa dá v televízii, knihách a hrách. Na pochytenie rytmu, zvuku a skutočnej reči je výborné pozrieť si napríklad ﬁlm/ rozprávku/seriál v angličtine s anglickými titulkami. Dobre sa dá trénovať aj pri rôznych počítačových hrách. Čím si chcela byť v detstve? Čo ťa doviedlo k tomu, že si sa rozhodla pre terajšie povolanie? Dlhé roky som chcela byť maliarka a ešte stále chcem a dúfam, že to stihnem . Prekladateľstvo som si vybrala preto, že jazyky mi vždy šli veľmi dobre, ľahko a prirodzene. Vždy som rada čítala a páčil sa mi kvetnatý jazyk kníh a nové svety, ktoré mi ukazoval. To potom počas štúdia jazykov na strednej škole akosi prirodzene vyústilo do prekladateľstva, pričom ma veľmi výrazne ovplyvnili dvaja vynikajúci učitelia prekladateľstva, a bolo rozhodnuté. Do akých jazykov prekladáš? Navštívila si aj krajiny, kde sa týmito jazykmi rozpráva? A prekladáš len knihy alebo aj iné texty? Prekladám len do slovenčiny – rodného jazyka, ako by sa malo. Cudzí jazyk bez dlhých rokov strávených nepretržite v zahraničí zostáva cudzím jazykom a cítiť to na preklade. Prekladám z angličtiny, španielčiny a češtiny, a, samozrejme, som už veľakrát pobudla v Španielsku, vo Veľkej Británii a v Čechách, bez toho to nejde. Knihám sa už venujem len okrajovo a robím najmä „komerčný preklad”: zmluvy, korporátne materiály, správy atď. a postupne sa začínam špecializovať na zdravotníctvo, čo je veľmi náročné.

Ako vyzerá tvoj pracovný deň? Koľko hodín denne prekladáš? Keďže robím na voľnej nohe u seba doma, aj môj pracovný deň je pomerne voľný a závisí od aktuálneho objemu práce. Rada si ho upravujem podľa toho, aké je počasie. Ak je mrzko, pracujem už od rána. Ak je pekne, rada si vychutnám krásny deň (napríklad leňoším na záhrade alebo inde v prírode, v zime si rada chodím na pár hodín zalyžovať) a pracujem až poobede. V priemere prekladám tak 6 až 8 hodín denne. Čo je na tejto práci najkrajšie? A čo najťažšie? Najkrajšia a najťažšia je práca s textom. Najkrajšia je tvorivosť a voľnosť, a vedľajší efekt prekladu: človek musí vedieť, o čom prekladá, musí veľa študovať a vzdelávať sa. Najťažšie je prekladanie atmosféry textu, ktorá je akoby medzi riadkami. A preklad vtipov a kadejakých spojení, ktoré v slovenčine neexistujú. Zažila si pri prekladaní aj niečo veselé, vtipné? Isteže. Veľmi rada píšem na rôzne miesta, kde potrebujem poradiť s odbornými vecami. Moje najobľúbenejšie miesto je polícia, sú tam veľmi ochotní a zábavní ľudia, ktorých moje otázky často zaskočia, ale vždy sú veľmi ústretoví. Teším sa, keď budem musieť napísať do pohrebného ústavu a ideálne, keby som chcela písať aj do NASA, pretože som už pracovala na textoch pre CERN a bolo to neuveriteľne zaujímavé. (pozn. red.: NASA – Národný úrad pre letectvo a vesmír, CERN – Európska organizácia pre jadrový výskum) Na akú školu sa majú prihlásiť tí, ktorí sa chcú stať prekladateľmi? A čo treba robiť po skončení školy? Najlepšia je filologická alebo filozofická fakulta, čiže školy, kde sa študujú jazyky, ideálne priamo so zameraním na preklad. Už počas školy je dobré trénovať si preklad, zapájať sa do prekladateľských súťaží a snažiť sa svoje diela zverejniť v rôznych časopisoch, ktoré sa venujú

prekladovej literatúre, a potom už len byť húževnatý, rozširovať si skúsenosti a obzory a aktívne vyhľadávať prácu. •

| ružena kraticová |

Ďaleko je Austrália P

redtým ako vám predstavím rodinu Pavelovú, chceli skúsiť, ako sa žije v inom prostredí. Ako to už padinských rodákov žijúcich v ďalekej Austrálii, beží, zadali sme dokumenty na veľvyslanectvo v roku vyrozprávam vám niekoľko zaujímavostí o tomto 2009, ale nám vízum zmrazili pre svetovú ekonomickontinente. Austrália je zároveň aj jediná krajina, kú krízu. ktorá sa rozkladá na celom kontinente. Austrálsky zväz zahŕňa aj niekoľko menších ostrovov, z ktorých najväčším je južne ležiaca Tasmánia. Austrália je federáciou (zložená zo šiestich štátov a niekoľkých teritórií). Formou vlády je konštitučnou monarchiou. Meno nastalo od latinského slovka australis – čo znamená južná zem. Hlavné mesto je Canberra. Najväčšie mestá sú Sydney, Melbourne, Brisbane, Perth a Adelaide, v ktorých žije väčšina obyvateľstva. Austrália je najsuchší, najrovnejší a najneplodnejší kontinent. To je jediný kontinent bez aktívneho vulkánu. Predpokladá sa, že Aborigéni žili na území Austrálie ešte pred 50-tisícimi rokmi. Hlasovanie je záväzné. Austrálčania trovia najviac peňazí na hazardné hry. Na erbe majú Austrálčania znázornené zvieratá Rodinka Pavelová klokana a emu, lebo sa nemôžu pohybovať dozadu. Boli sme na návšteve u mojich rodičov v Kanade, V Austrálii žije mnoho živočíchov, ktoré na druhých kontinentoch vymreli. Šírka Austrálie je ako vzdiale- oni nás nahovárali, aby sme aj my prišli do Kanady. nosť od Londýna po Moskvu. Sú tu najvyššie ceny Medzičasom som sa zamestnala, renovovali sme elektrického prúdu. Ak by sa každý deň navštívila dom, narodil sa nám syn. Znovu sme ako turisti jedna pláž, bolo by potrebných 27 rokov ponavštevo- navštívili mojich rodičov v Kanade, znovu nás nahovať všetky. V Austrálii sa nachádza 511 nacionálnych várali, aby sme ako rodina boli s nimi v Kanade. parkov. To sú znamenitosti v mojom výbere a je ich Najdôležitejšia otázka bola – či si nájdeme prácu obaja, bez roboty nebola by možná exisešte viacej. tencia, potrebné je mať garanta. Starší Príbeh o rodine Pavelosyn nám povedal – vy ako chcete, ale vej a o tom, ako sa ocitla mne sa v Kanade páči (technológia, mnov ďalekej Austrálii, je v štýho solárnych panelov, vodík ako enerle – život píše romány. gia)... To nám bolo upozornenie, že radšej Tohto leta v Padine bola všetci nech sme spolu, či už v Kanade len Mária so synmi Daniealebo v Austrálii. Mali sme skúsenosť, ako lom a Denisom. Mala som to bolo s mojimi, najprv odišli mamini žiadosť opísať niekoho, kto rodičia, potom brat, o niekoľko rokov odišiel tak ďaleko, už keď mama a naposledy otec. Bola som v dôtu mal zamestnanie a deti ležitých momentoch života bez najbližzačali chodiť do školy. ších. Moja prvá otázka Márii Manželov brat odišiel žiť do Viedne, roznela: dina sa roztratila. S času na čas sme vy– Ako ste sa rozhodli prevádzali niekoho na letisko. Pýtali sme zmeniť prostredie, štát sa sami seba – bude náš syn nasledujúci... a, samozrejme, i kontiV tom momente, keď cestovné pasy boli nent, a odsťahovať sa do vo Viedni, prišiel nám e-mail z Veľvyslaďalekej Austrálie? nectva v Austrálii o odmrazení víza na Manželovi zavolal bratžiadosť, ktorú sme odovzdali pred osmimi ranec, medziiným mu porokmi. Položili sme si otázku: A čo teraz? núkol aj zamestnanie Denis a Daniel s otcom Michalom Znovu sme odcestovali do Kanady poradiť v jeho súkromnom podniku. Povedal mu, že práve potrebuje človeka sa s rodičmi a bratom, viete, ako sa hovorí, viacej hláv s jeho povolaním. Manžel je inžinierom pre prepraco- je múdrejších. Celý ten proces nebol zdarma. Rodičia chceli, aby vanie dreva a v Austrálii sa robia drevené domy, tak by sa jeho vedomosti a zručnosť uplatnili. Najprv sme zostali v Kanade, ale zase by bolo treba od zazavolal Michala na návštevu a poukazoval mu tie čiatku čakať na víza a my sme už neboli dvadsaťpäťnajkrajšie miesta. Tam žije aj matkina sestra, brat- roční. Rozhodnutie nebolo ľahké. Písal sa rok 2013, vrátila som sa robiť na kovačické ranci a mnohí priatelia. 160 rodín žije v Melbourne. Moji rodičia a brat žijú v Kanade. Tak sme aj my gymnázium ako profesorka chémie. Svoju profesiu

| ružena kraticová | a žiakov mám veľmi rada. Manžel robil v rakúskej firme ako manažér, tam pochopil, že ľudia čoraz menej nakupujú a platy sú čoraz menšie, kúpyschopnosť klesá. V priemysle sa to ešte viac videlo. Manželovi sa to zazdalo, ako keby sme chytili posledný vlak. Zamestnávajú ľudí len do 48 rokov a on práve toľko mal. Tolerovali nám to čakanie na víza. Dostali sme robotnú vízu na štyri roky. Prvé dva roky sme platili súkromné poistenie. Manžel dostal robotu. Najprv sme sa ubytovali u rodiny, kde nám pomohli. To nám mnoho znamenalo. Museli sme si otvoriť bankový účet na platenie dane, ale aj pre číslo pre prácu. Všade nás príbuzní odvádzali, čo sa týkalo právnych záležitostí, prekladania. Majú programy Pavelovci vo vietnamskej reštaurácii v školách pre deti emigrantov, aby sa asimilovali a socializovali. U detí to trvá od šesť mesiacov do ší študenti zdarma. Dajú podmienky: Nesmieš chýdvoch rokov. Aj s tým nám pomohli príbuzní. bať, len ak je to ospravedlnené. Po každých 200 Neskôr sme si kúpili auto – bola to prvá investícia. hodinách sme museli skladať skúšky, písanie, čítanie, Presťahovali sme sa do domu, platíme nájomné, po- používanie PC a matematické výpočty. kiaľ nedostaneme V katolíckej škole som mala trvalý pobyt. prednášky o Európe, predstavoBola som zaradevala som Srbsko a Slovensko ná do programu žiakom tretieho, štvrtého a piaučenia anglického teho ročníka. V Austrálii sa školjazyka – AMES, zdoský rok začína v januári a končí lala som 510 hodín, v decembri, keď sú letné prázkoľko som bola podniny. Žiaci si domáce úlohy robia vinná. V istej škole za pomoci internetu, dosť kníh je som zdolala ešte v elektronickej podobe. 200 hodín zdokona– Naše deti všeobecne dobre ľovania na prácu prechádzajú v škole, sú usilovné, v Austrálii podľa ich poslušné a pracovité. systému. Dostala – Ja ešte stále idem na vyučoV Slovenskom dome Daniela a Valentína Zadunajské som robotu v škole, vanie, dva dni robím v macedóns Denisom a Danielom Pavelovcami v biochemickom laskej kompánii. Zoznámila som sa boratóriu na výrobu syra, dobrých baktérií na výrobu s riaditeľkou slovenskej školy v Melbourne Elenou jogurtov. Je to odbor mikrobiológie a biochémie. Lomenovou, ktorá ma požiadala o pomoc, lebo učiĽahko som sa vynašla – odborný jazyk je v celom teľka, ktorá učila slovenčinu, nestíhala dosiahnuť svete rovnaký. Aj niektoré metódy sú rovnaké. Naši všetko pre záväzky, tak jej ja pomáham. ľudia sa vynachádzajú veľmi dobre. Povedali mi: Vráť Najprv som začala robiť ako učiteľka slovenského sa na fakultu a keď ju ukončíš, tak potom ťa zamest- jazyka, keďže mám zložený lektorát na Filozofickej náme. Puth way – cestička pre kariéru. Keďže som fakulte v Novom Sade, a certifikát som si vzala so sebou, takže som sa na to dala a zachcela som aj tie deti v slovenskej škole. To je druhá a tretia generácia Slovákov, aj zo zmiešaných manželstiev, a predsa ich rodičia zapisujú aj do slovenskej školy, ako sa hovorí, bilingválnym deťom sa lepšie rozvíja mozog. – Školenie už pomaly ukončujem, povolali ma, aby som šla robiť ako volontér, keďže som ukončila pedagogický smer, aby som pomáhala v učení anglického jazyka na prvej úrovni. Chystám sa zasa na konzultácie, či ďalej pokračovať v školení odboru – chémie, respektíve biochémie, alebo si zvoliť učiteľské povolanie. Neviem, pre aké povolanie sa rozhodnúť, či budem pracovať v laboratóriu alebo učiť v škole. Otec Michal a synovia Daniel a Denis na pláži oceána Manžel ma vo všetkom tomto podporuje. Aj on nemala trvalý pobyt, pre zahraničného študenta je zdolal tých ďalších 200 hodín anglického jazyka, fakulta veľmi drahá. Odišla som na konzultácie s od- s tým, že ako manažér má aj tuná skončené kurzy. bornými ľuďmi, ktorí mi poradili, aby som odišla do Deti plynne rozprávajú po anglicky. Oboch synov sociálnej služby a aby som ich požiadala o 800-hodi- chvália v škole. Starší Denis by chcel aplikovať nejanový kurz zvládnuť angličtinu. Kurz dostávajú najlep- kú robotu, lebo taká možnosť jestvuje od 15 rokov.  7

| ružena kraticová | prinesie čas, to sa vopred nevie povedať. Získali sme určité skúsenosti, ako napríklad jazdiť po ľavej strane v premávke, spoznali sme sa s rozlišnou kultúrou, máme korene inde, aby sme nezabudli skadiaľ sme, a máme krídla, aby sme mali slobodu v rozhodovaní, a to treba prenášať aj na mladé generácie. Nejako sa tam cítim ako doma. Deti sa hneď adaptovali. Boli trochu zasiahnuté premenou časového pásma. Ja sa ešte stále učím. Príbuzný sa ma pýtajú – dokiaľ... Manžel má plný pracovný čas, a to nám dáva istotu. Jeho sen o Austrálii sa splnil. Ľudia sú tam komunikatívni, otvorení, ﬂexibilní. Navštevujeme priateľov, odchádzame na zábavy, na výlety, Daniel rád tancuje a rád si oblieka i vyšívanú košeľu kampujeme. Daniel tancuje vo folklóre, skupina sa menuje  Bol medzi 5 % najlepších na medzinárodnej súťaži z matematiky a z poznávania Austrálie Oceánie. Ešte Liptáriček. Nacvičuje ich Anna Chrťanová, pôvodom každý rok bol pochválený a každý z Bieleho Blata. rok dostáva dodatočné hodiny Život je ako hodina matematiky: z matematiky pre talentované deti. sčítaš, odčítaš, znásobíš, podelíš... Mladši syn je my’s lider, najprv sa len pri výsledku zistíš, či si urobil on ide učiť informatiku a potom on chybu. Keď sme s ľuďmi, ktorých zaúča ostatných. Na škole v Srbsku máme radi – všade nám je dobre. tiež bol najlepší z informatiky a ma– Po tieto roky, ako ste v Austrátematiky a v Austrálii len pokračolii, niekam ste cestovali alebo Vás val. Zmontoval sám PC, súčiastky si niekto navštívil? objednal zo Spojených štátov amePo troch rokoch sme sa stretli rických. Pochválil sa mi – mama s rodičmi, ktorí pricestovali z Kanaušporil som 500 dolárov. Naučil sa dy. Komunikujeme za pomoci skyto za pomoci yutyuba. Vie, ako má pe, wiber alebo telefonicky – na prísť po potrebné informácie bez pevnú linku. našej pomoci. U Pavelovcov sme s manželom Tuná dostali nový jazyk pre kostrávili príjemný večer. Máriin otec munikáciu, ktorá je už všade bežná. Juraj Petrovič je manželov kolega, V Austrálii deti v noci nemôžu robiť tak tu bolo spomínania... Starší syn vychádzky, pokiaľ nenaplnia osemšiel s kamarátmi do Doliny, lebo násť rokov. Preto sa obaja usmernili Daniel Pavela a Valentína Zadunajská tam hrala hudobná skupina. Mladší na učenie. My rodičia sa usilujeme, sa chystal spať u starej mamy, lebo aby naše deti nezabudli materinskú reč. ona má klimatizované miestnosti. V pyžame sa prišiel Mladší Daniel sa adaptoval najrýchlejšie, slovenči- pozdraviť, a to tak, že najprv objal mňa, potom radom nu už trochu pozabudol, ale keď sú v Padine, navštevujú školu. Zakaždým, keď prídu cez prázdniny do Padiny, chodia tu do školy, aby si zasa obnovili slovenčinu a aby u nich nezanikla. Mnoho úsilia vynakladajú aj snaživci pri Slovenskom dome v Melbourne a za to sa môže ďakovať tým generáciám, ktoré ho vybudovali, v čom má mnoho zásluh i pán Beláni. Už tridsať rokov je tomu ako bolo založené Združenie matiek. Za tú chtivosť – klobúk dolu. – Aký je pracovný čas v Austrálii? V Austrálii je pracovný čas od deviatej do sedemnástej hodiny, s prestávkou na obed. – Ako spájate pracovný čas s deťmi, ktoré majú školské povinnosti? Denis a Daniel sa radi fotografujú, a tak majú z každého Deti do desiatich rokov sa musia záväzne odvážať výletu pamiatku v podobe fotograﬁí do školy, staršie cestujú autobusom. My sme si to tak zariadili, že manžel ich odvezie ráno do školy a ja ostatných. To vo mne prebudilo nehu a príjemne som idem po nich, alebo niekto z našej rodiny ich dovezie. bola prekvapená. Mária bola elokventná spolubesed– Rozmýšľate o trvalom pobyte v Austrálii, alebo? níčka. Časy sa menia, globalizmus prináša viac cestovaNa záver som im dopriala tie najlepšie karty osunia, mení sa pobyt v druhých štátoch. Aké zmeny du. • 8

| &

 zuzana pavelcová | výročia

Dni slovenského zahraničia u Slovákov v Rumunsku

oľba usporiadať Dni slovenského zahraničia padla v roku 2016 na Rumunsko. V prvom septembrovom týždni viac ako dvadsaťčlenná výprava SZSZ, spoločne s riaditeľkou Krajanského múzea Matice slovenskej, na čele s predsedom SZSZ Vladimírom Skalským, navštívila Oradeu i slovenský Bihor. Niekoľkodňový program sa usporiadal nielen v mestskom prostredí, ale i v okolitých slovenských dedinkách. Po príchode do Oradey sa hostia presunuli na hrad, kde za účasti predsedu NR SR Andreja Danka, štátneho tajomníka MZV a EZ Lukáša Parízka, predsedu Poslaneckej snemovne Parlamentu Rumunska Florina Iordachema, veľvyslanca SR v Rumunsku Jána Gábora, honorárneho konzula Miroslava Iabloncsika, poslanca Poslaneckej snemovne rumunského parlamentu reprezentujúceho slovenskú menšinu v Rumunsku Adriana Miroslava Merku a predsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimíra Skalského spoločne s funkcionármi SZSZ odzneli oﬁciálne príhovory venované štátnemu sviatku Dňa ústavy SR, ale aj historickým okamihom prepojenia slovenského a rumunského národa a starostlivosti oboch národov o národnostné menšiny a ich postavenie v EÚ.

Po príchode do mesta Oradea sa hostia presunuli na hrad, kde odzneli oﬁciálne príhovory

Program pokračoval v neďalekom hotelovom komplexe seminárom Moja rodná dedina, ktorú usporiadal Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku. Cieľom seminára bolo, aby obyvatelia slovenských miest a obcí v Rumunsku prezentovali svoju rodnú obec, jej kultúru, štruktúru i spôsob života. Niekoľko desiatok miest i obcí, dedín a dediniek prezentovalo, ako sa snažia zachovávať svoj jazyk

i kultúru, ktorá je dôkazom toho, ako sa dajú robiť veľké činy vo veľmi skromných, ba až nehostinných podmienkach. Na druhý deň delegáciu čakala prehliadka mesta Oradea a jej oﬁciálne prijatie predstaviteľmi župnej rady Bihor a mesta Oradea. V poobedňajších hodinách nádvorie hradu mesta Oradea ožilo spevom i tancom a slávnostne sa otvorili Dni slovenskej kultúry v Rumunsku. Priestor na prezentáciu dostali tamojšie folklórne súbory i gastronomické špeciality, akými boli tvarohové halušky, či točne. Posledný deň delegáciu čakala návšteva vybraných slovenských obcí v územnej časti Bihor. Náročný, ale nezabudnuteľne krásny terén, divoká príroda, lesy i široké pláne ukrývali čisté slovenské srdcia a mozoľnaté dlane Slovákov, ktorí si viac ako tri storočia zachovávajú svoj jazyk, identitu, náboženstvo i tradície. Nová Huta, Šarany, Bodonoš, Alešď, Čerpotok, či Gemelčička... Všetky dedinky s osobitným čarom, chudobné – no pohostinné, tvrdé – no ľudsky majestátne, ba čo viac, slovenské... Poslanec Adrián Miroslav Merka, predseda bihorskej oblasti Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku František Merka, predsedovia miestnych organizácií, starostovia, učitelia i kňazi deň čo deň usilovne pracujú pre lepší život našich krajanov z chudobných, rumunských lazov. Ich činnosť už priniesla nejedno ovocie – cesty, školy, modernizáciu farností i podporu kultúry. Ich nespočetné aktivity nie sú hodné iba poďakovania, ale i veľkého obdivu a úcty. •

Program pokračoval v neďalekom hotelovom komplexe seminárom pod názvom Moja rodná dedina

Nádvorie oradeyského hradu ožilo spevom i tancom a slávnostne sa otvorili Dni slovenskej kultúry v Rumunsku

Posledný deň delegácia návštívila vybrané slovenské obce v územnej časti Bihor, kde sa kochala v nezabudnuteľných krásach terénu, divokej prírody, lesoch...

 &  michal ďurovka |

Čachtický hrad skrýva mnohé tajomstvá

Trenčiansky hrad dýcha minulosťou

Cestovali sme po hradoch a zámkoch

entrum ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v Bratislave v dňoch 29. júla až 2. augusta 2016 zorganizovalo metodicko-vzdelávací program pre učiteľov zo škôl s vyučovacím jazykom slovenským v zahraničí. Vzdelávací program mal názov Cestujeme po hradoch a zámkoch – vzdelávanie v múzeu ako aktivizujúci prvok v edukačnom procese.

Čachtická pani zvečnená v dreve

Beckovský hrad plný rôznych povestí

Pokoj na Skalke pri Trenčíne

Účastníci z Rumunska, Maďarska a zo Srbska boli ubytovaní v Študijnom a kongresnom stredisku v Modre a v Trenčianskych Tepliciach a rozdelení do dvoch skupín, ktoré viedli lektorky PaedDr. Mária Onušková a PhDr. Mária Vrábelová. Vynikajúcu organizáciu mala na starosti Mgr. Ľudmila Ábelová. Cieľmi tejto vzdelávacej aktivity bolo aktualizovať profesijné kompetencie učiteľov v oblasti využívania poznatkov

Hrad Vršatec obklopuje nádherná príroda

Budmerický kaštieľ je postavený v kombinácii viacerých slohov vychádzajúcich z renesančných vzorov zámkov

 &  michal ďurovka |

Spoločná fotka pred Budmerickým kaštieľom

Rozprávkové Bojnice

o hradoch a zámkoch, o tradíciách hmotnej a duchovnej kultúry, historickom a prírodnom dedičstve v regiónoch na Slovensku pre potreby práce učiteľa v edukačnom procese prostredníctvom vzdelávania v múzeu, exkurzie, skupinového vyučovania a pracovných listov. Tiež efektívne spolupracovať pri príprave itinerára v rámci skupiny a zdokonaľovať sa v slovenskom jazyku v odbornej terminológii v súvislosti s obsahovým zameraním metodického vzdelávania. Učitelia počas exkurzie navštívili tieto hrady, zámky a múzeá: Krakovany, Čachtický kaštieľ, Čachtický hrad, Beckovský hrad, hrad Vršatec, Trenčiansky hrad, Skalku pri Trenčíne, Košecký

Trenčianske Teplice krášli nádherná architektúra

hrad, Bojnice, Uhrovec – rodný dom Štúra a Dubčeka, Budmerice a hrad Červený Kameň. Nechýbalo ani nadchýnanie sa krásnou prírodou, horami, dolinami a lesmi, ako i kúpanie v chýrečných kúpeľoch v Trenčianskych Tepliciach... Cestou zhromažďovali materiály na tvorbu lapbooku, pracovného zošita s aktivitami o konkrétnom hrade alebo zámku, na záver lapbook na svojský kreatívny spôsob vytvorili a potom aj prezentovali. Tento bohatý a výborne zorganizovaný seminár vyﬁnancovalо Ministerstvo vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a prepravu pre učiteľov zo Srbska ﬁnančne podporila NRSNM a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. •

Hrad Červený Kameň je najkrajším hradom v Malých Karpatoch

 &  andrej meleg | LICENCOVANÝ DOM PRE SENIOROV – FÉNIX V PADINE

Poskytnú slnečnú jeseň života V

časoch modernej doby, keď sa všetci naháňame za prácou, záväzkami a peniazmi, tí najstarší členovia spoločnosti zostávajú akoby bokom. Ak sú zdraví, tak zväčša pomáhajú mladším členom rodiny a postarajú sa o domácnosť, alebo postrážia vnúčatá. Keď prídu časy, aby sa o nich niekto staral, a nie je na to možnosť doma, prichádzajú do úvahy práve domy pre seniorov. Ich zamestnanci sa potom starajú o našich rodičov a starých rodičov. Venujú sa im nielen po zdravotnej stránke, ale usilujú sa byť im aj priateľmi a dôverníkmi. Neraz im pripravia pekný spoločenský program. Jednou vetou, výsledkom ich úsilia je krajšia a ľahšia jeseň života, bez nadbytočných starostí. Domov pre dôchodcov v Padine práve pre tieto dôvody založil Ján Marko. Pomenoval ho Dom pre seniorov Fénix. Predstavte čitateľom Roviny seba ako majiteľa a podnik, ktorý ste založili v Padine. Ako už viete volám sa Ján Marko, narodil som sa v Padine v roku 1971. Som ženatý a mám tri detičky. Pracoval som 20 rokov v zahraničí. Po toľkých rokoch som sa aj tak vrátil domov, do rodnej Padiny.

Tu som založil súkromný podnik, a tak som sa stal majiteľom Domu pre seniorov FÉNIX, s ubytovaním pre dospelých i seniorov, ktorý sa nachádza na Námestí oslobodenia č. 8 v Padine. Porozprávajte nám na úvod o samom založení podniku. Koľko rokov sa už zaoberáte profesionálnou starostlivosťou o seniorov a ako ste prišli na ideu venovať sa tejto činnosti? Aj keď som sa odsťahoval do zahraničia a strávil som tam dlhé roky, vždy som sníval o tom, že sa vrátim do rodiska a tu si založím nejaký rodinný podnik. Po návrate z cudziny som sa rozhodol, že 12

to bude ustanovizeň pre ubytovanie seniorov, riadiac sa vlastným príkladom. Dnes sa veľmi rýchlo žije, povinnosti sa striedajú jedna za druhou a odoberajú nám čas, ktorý by sme chceli stráviť s našimi najmilšími. Aj sám som bol v takej situácii, keď som nemohol byť so svojimi rodičmi a potrebovali ma. Túto prácu vnímam predovšetkým ako humánnu pomoc. Jej cieľom je vynahradiť, aspoň koľko sa to dá, lásku, teplo domova a rodinnú atmosféru. Naši rodičia si určite zaslúžia tretie obdobie svojho života prežiť dôstojne, s podporou rodiny, aj lekárskej služby a v priateľskej spoločnosti.

Toto je aj mottom našej ustanovizne založenej vo februári 2014, keď sme dostali licenciu z Ministerstva pre sociálnu politiku a rodinné vzťahy. Sme prvým podnikom pre seniorov, ktorý je vybudovaný účelovo a ktorý pre túto prácu dostal aj licenciu od uvedeného ministerstva. To znamená, že uplynul už druhý rok od začiatku nášho pôsobenia. Koľko máte zamestnancov? V našom Dome pre seniorov máme 15 zamestnancov. Vaši zamestnanci sú vysokovzdelaní odborníci. Podporujete ich vzdelávanie aj po ukončení školy a popri zamestnaní? Svojich zamestnancov podporujeme vo všetkých formách vzdelávania a tiež ich vzdelávanie podporujeme aj ﬁnančne, keď je to potrebné. Odkiaľ pochádzajú vaši klienti? Sú to len obyvatelia Padiny či Kovačice, alebo prichádzajú aj zo vzdialenejších oblastí? Naši zákazníci pochádzajú aj z Padiny a Kovačice, ale najviacej sú to starí ľudia z Belehradu, Pančeva, Šabca, Starej Pazovy, čiže Nových Bánoviec. Aké služby poskytujete klientom? Naše služby sa zakladajú na poskytovaní 24-hodi-

| novej starostlivosti o klientov. Tiež je tu zahrnutá zdravotná pomoc, o ktorú sa stará lekár so všeobecnou praxou, služba sociálnej pomoci a rôzne dielne, takzvané workshopy dvakrát týždenne, ale aj iné aktivity prispôsobené našim klientom. Akým objektom disponuje dom? Objekt poskytuje vysoko štandardizované podmienky pre život a ubytovanie starých ľudí. Vybudovaný je účelovo, podľa najvyšších európskych štandardov. V samotnom objekte máme nainštalovaný 24-hodinový videodozor. Izby sú jednolôžkové a dvojlôžkové, typu bytov. Každá izba obsahuje čajovú kuchynku, jedáleň, kúpeľňu a toaletu, ako aj TV prijímač. V každej izbe jestvuje aj SOS signalizácia pri lôžku a v kúpeľni. Máme vlastnú kuchyňu podľa HACCAP štandardov, ako aj výťah pre jedlo, ktoré takto možno preniesť z kuchyne rovno do jedálne. Potraviny sú vždy čerstvé – keďže žijeme na dedine, dajú sa ľahko kúpiť u našich stálych zásobovateľov.

Tiež disponujeme aj osobným výťahom, do ktorého okrem osôb môže vojsť aj posteľ. Nádvorie Domu pre seniorov FÉNIX je osobitným príbehom: prekrásne miesto na prechádzku a oddych v čistom ovzduší. Nachádzame sa tiež v samom centre Padiny, ktorá je pekne upravená a plná zelených plôch a parkov. Pokojné mestečko, príjemní obyvatelia, kde sa naši klienti cítia ako členovia jednej veľkej rodiny. Činnosť domu zahŕňa mnohé zdravotné služby, ale aj iné aktivity. Aké možnosti oddychu preferujú obyvatelia Vášho zariadenia? Sú to na prvom mieste rôzne workshopy. Potom sú to prechádzky po našom dvore a dedine. Ako som už zdôraznil, máme prekrásny dvor s parkom, kde si naši seniori môžu posedieť, poprechádzať sa a zabaviť sa pri rozhovore a žartoch. Klienti sa tu cítia najistejšie a uvoľnene, ako doma medzi svojimi najbližšími. Tiež veľmi radi navštevujeme rôzne dedinské oslavy. Naopak, aj k nám chodia na návštevu padinské spolky, napríklad spolok žien, ale aj iní, ktorí sú ochotní spolupracovať s našou ustanovizňou. Brány domu sú otvorené pre všetkých, ktorí sú naladení na spoluprácu s nami a chcú spríjemniť čas našim seni-

 &  andrej meleg |

orom. Obyvatelia nášho domu ich vždy odmenia vrúcnou vďakou. Akým spôsobom sa ﬁnancujete? Okrem poplatkov, ktoré vám platia klienti, jestvuje aj iná

podpora? Napríklad podpora štátu alebo lokálnej samosprávy... Podporu nateraz nemáme od nikoho. Financujeme sa výlučne z poplatkov našich klientov. Badať vo vašom odbore v poslednom čase zvyšovanie záujmu o takýto spôsob života našich seniorov? Záujem je čoraz väčší. Vidno to na základe záujmu o naše služby. I keď ešte stále u našich ľudí prevláda mienka, že takáto možnosť trávenia dôchodvcovských dní nie je potrebná a že starších príbuzných si môžeme opatriť aj sami. Trávenie času v spoločnosti rovesníkov určite urobí život seniorov zaujímavejším a plodnejším, keď sa aj oni budú cítiť ako občania, ktorí sú osožní a svoje dni aj ďalej trávia v práci a spoločnosti, dôstojne, ako ich trávili počas celého života. Prezradíte nám Vaše plány do budúcnosti? Na budúcnosti už pracujeme. Keďže máme čoraz viacej záujemcov, ktorí potrebujú paliatívnu starostlivosť – stacionár, rozhodol som sa ho aj vybudovať. Ustanovizeň bude typu hospicu. Hospic je zdravotnícke zariadenie pre dlhodobo chorých a umierajúcich ľudí, v ktorom je kladený dôraz na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, na to, aby človek nebol v ťažkej chvíli sám a aby netrpel neznesiteľnou bolesťou. Objekt je už vybudovaný a teraz sa čaká na rôzne administratívne povolenia, tak z lokálnej samosprávy, ako aj z ministerstva, aby sme mohli aj ďalej pokračovať v poskytovaní služieb, ktoré pomáhajú starým ľuďom prežívať ich vek dôstojne a v pokoji. Ďakujeme za rozhovor. • 13

festivaly (1)

 janko čérný /  archív janka čérnýho |

Stretnutie v pivnickom poli polstoročné... V

Pivnici od roku 1966 prebieha Stretnutie v pivnickom poli, prehliadka piesní a spevákov slovenských ľudových piesní. Každý rok nám zahrajú žilky, keď počujeme noty veselej a známej pesničky V pivnickom poli tri lipky a keď pivnické javisko otvára náruč a prijíma do nej mladých spevákov a pestrosť krojov z našich slovenských osád. Už prerástlo v tradíciu tak obdivovanie krojov, ako aj hodnotenie speváckych vlôh predstaviteľov spolkov – prihlásených účastníkov. Päťdesiat rokov v kultúre jedného národa je málo, ale znamená veľmi mnoho vzhľadom na obsah a kvalitu keď ide o festival slovenských ľudových piesní v Pivnici. Festival rástol a rozvíjal sa tak, ako sa robilo v spolkoch a domoch kultúry na tomto poli. V Pivnici sa každoročne a bez prestávky stretávajú snaživci v oblasti speváckeho prednesu. Stretnutie v pivnickom poli je významná hudobná prehliadka Slovákov. V Pivnici sa každý rok tradične stretávajú milovníci pôvodnej slovenskej ľudovej piesne. Stretnutie a Pivnica sa stali strediskom pretrvávania dedičstva našich predkov, miestom, kde sa stretávajú a zoznamujú predovšetkým mladí ľudia zo slovenských osád, v ktorých sa ešte pestuje slovenská ľudová pesnička a krásny ľudový kroj. Festival v Pivnici sa usporadúva kvôli slovenskej ľudovej pesničke z nášho prostredia a rovnako aj kvôli jej interpretácii, teda hodnotí sa prednes speváka, pieseň a kroj. Päťdesiat rokov každého podujatia, a teda aj tohto hudobného je úctyhodný časový úsek, pri ktorom sa chvíľku treba pozastaviť, oceniť, nakoľko sa mu darí plniť tú významnú funkciu, ktorú si vytýčil už na začiatku. Mnohí z účastníkov Stretnutia v pivnickom poli sa časom stali známymi rozhlasovými a televíznymi interpretmi. Dokonca naša slovenská ľudová hudba sa predovšetkým zásluhou tohto festivalu neustále pestuje a pieseň ako zložka kultúrneho života jedného národa nachádza v ňom svoje plné uplatnenie. Z roka na rok sa do Pivnice hrnie čoraz viac mladých interpretov slovenských ľudových piesní, predovšetkým nádejných začínajúcich spevákov, a zároveň sa zvyšuje aj kvalita prednesu. Vždy sa prihliadalo na kvalitu piesní a interpretáciu, čím si Stretnutie pomaly, ale iste razilo cestu Anna Valentíková, 1966 k obecenstvu a verejnosti, ktoré s veľkou ochotou prijíma nové pesničky. Mnohé z nich aj dnes pretrvávajú v pamäti milovníkov slovenských ľudových piesní, a to nielen v samotnej Pivnici, ale aj širšie.

Na Stretnutí v pivnickom poli v rokoch 1966 – 2015 vystúpilo 1 317 spevákov-účastníkov v súťažnej časti (počítaní sú zakaždým speváci, ktorí vystupovali viackrát) a prihlásených bolo 1 489 spevákov (teda niektorí do Pivnice nepricestovali). Na pivnickom javisku malo svojich predsta-

Odmenení speváci v roku 1972

viteľov 47 prostredí a 102 spolkov. Hoci je veľký počet osád a spolkov, ktoré doteraz účinkovali na stretnutí, len Pivnica a Kovačica mali predstaviteľov na všetkých doterajších 50 ročníkoch a o niečo menšiu účasť zaznamenali Báčsky Petrovec (49-krát), Padina (45-krát), Kysáč (44-krát), Stará Pazova (42-krát), Selenča (41-krát) atď. Pivnickým javiskom za uplynulých 50 ročníkov Stretnutia predeﬁlovalo 862 spevákov-účastníkov (počítaná je len jedna účasť speváka) v súťažnej časti. Na 163 koncertoch účastníci zaspievali 2 586 pesničiek (počítané sú zakaždým aj viackrát opakované a boli aj duetá, takže je menej piesní ako je počet spevákov), ktoré potom prostredníctvom rozhlasu a televízie žijú medzi našimi spevavými ľuďmi. Odborná porota a porota obecenstva odmenili najviac spevákov z Pivnice, Kovačice, Pazovy, Hložian, Kysáča a Padiny. Treba spomenúť, že na každom ročníku priemerne vystupovalo 26 spevákov z 15 osád a 16 spolkov, resp. domov kultúry a iných organizácií. Na pivnickom javisku vystupovali speváci zo všetkých kútov nášho štátu (z našej úrodnej Vojvodiny – z Báčky, Banátu a Sriemu, okrem Begeča), ale aj zo zahraničia. Z niektorých osád prichádzali víťazi domácich festivalov, väčšinou mladí ľudia, ktorí majú radi pieseň. Našu slovenskú ľudovú pieseň, ktorá nás udržala pri živote a ktorá je dôkazom toho, že existujeme a budeme existovať, pokiaľ naša pesnička bude žiť. Speváci prichádzajú krásne vyobliekaní, v kroji svojho kraja, väčšinou s pesničkou starých rodičov. Je dobre, že sa naše Stretnutie opakuje každý rok, ale vždy je skúsenejšie, bohatšie od predošlého, od pekného krajšie. Stretnutie v pivnickom poli – to sú na prvom mieste ochotníci-speváci a hudobníci. Je to aj naša slovenská ľudová pesnička. Je to aj naš pestrý slovenský kroj. Naša snaha predstavuje pokus znázornenia toho, čo mladí ľudia robili a ešte robia na tomto poli. Stretnutie – to sú stovky ochotníkov, ktorým dlhujeme čo len poďakovanie. Hovorí to o tom, že festival spevákov slovenských ľudových piesní, alebo,

 janko čérný /  archív janka čérnýho | festivaly (1)

tak po našsky na pivnickem poli, má už mnoho rokov. Prejdená cesta, na ktorú môžeme byť hrdí, nás ubezpečuje, že toto podujatie hlboko zakotvilo v kultúrnom povedomí nielen nás Slovákov žijúcich v Srbsku, ale aj v zahraničí. Rok čo rok obohacuje klenotnicu našej ľudovej tvorby a vštepuje ľuďom lásku k hudbe, ktorá sa tak ako aj sama pieseň prenáša z pokolenia na pokolenie. Stretnutie v Pivnici je strediskom stretávania sa milovníkov slovenskej ľuJán Valentík, Ján Brňa v roku 1967 a Ján Týr (zľava napravo) v roku 1966 dovej piesne a (záber z roku 1968) čoraz významnejším ohnivkom v pestovaní a zachovávaní pesničiek pred zabudnutím a o to je toto podujatie významnejšie. Význam tohto nášho hudobného podujatia by sa mohol aj číselne predstaviť ako bohatá zbierka slovenských ľudových piesní, ako dlhý zoznam účastníkov z radu spevákov, zberateľov, hudobníkov a iných entuziastov a podporovateľov, vedomých si toho, že len tvrdá a svedomitá práca na každom poli prináša tie pravé a sladké plody uspokojenia, potešenia, nových nádejí a posmeľovania. Údajov je mnoho a ťažko ich je všetky uviesť. Treba zdôrazniť to, že v minulých rokoch sa účastníci snažili priniesť na toto podujatie to najkrajšie zo svojho prostredia, a aj tak prispievali k zveľaďovaniu speváckeho prednesu a k odhaľovaniu nových speváckych osobností. Slovenská ľudová pieseň pretrváva a je to dobre, lebo aj týmto spôsobom všetci spolu zachováme natrvalo slovenskú ľudovú pieseň. Učme spievať mladé generácie, zbierajme a zapisujme slovenské ľudove pesničky a zachovávajme pôvodnú ľudovú tvorbu. Tento príspevok je len malý úryvok o tom, ako sme sa zapájali do pestovania slovenskej ľudovej piesne. Zrnká su zasiate. Prvé kroky urobené... Cieľom tohto textu je na jednom mieste podať údaje o činnosti mladých ľudí, o spevákoch, o odmenených účastníkoch na jednotlivých ročníkoch Stretnutia. Určite nebude spomenuté všetko, ale je vynaložené úsilie, aby sa zachovalo pred zabudnuJán Rajčan tím to, čo pomaly odchádza

do dejín a spomienok. Núkame možnosť nazrieť do dejín našich Stretnutí v pivnickom poli...

Účasť Pivničanov na Stretnutí v pivnickom poli Mládežnícka organizácia Zväzu mládeže Pivnica, mládežnícky súbor piesní a tancov V pivnickom poli a Slovenský kultúrno-umelecký spolok PIVNICA každoročne prihlasovali svojich dvoch účastníkov na Stretnutie, ktoré nepretržite prebieha v Pivnici od roku 1966. V roku 1965 bol založený súbor piesní a tancov V pivnickom poli, takže si v roku 2015 SKUS Pivnica pripomenul 50 rokov nepretržitej činnosti a bol realizátorom 50. ročníka Stretnutia v pivnickom poli. Účastníkmi podujatia boli nasledujúci speváci: 1. Anna Valentíková v roku 1966; 2. Ján Týr v roku 1966; 3. Ján Brňa v roku 1967; 4. Ján Rajčan účinkoval trikrát, a to v rokoch 1967, 1971 a 1973; 5. Anna Čobrdová v roku 1968; 6. Elena Činčuráková v roku 1968; 7. Juliana Hodoličová v roku 1969; 8. Judka Dingová dvakrát, a to v rokoch 1969 a 1971; 9. Katarína Cechmajstrová v roku 1970; 10. Jozef Ruman v roku 1970; 11. Michal Slávik dvakrát, a to v rokoch 1972 a 1973; 12. Štefan Bolehradský dvakrát, a to v rokoch 1972 a 1975; 13. Štefan Valentík dvakrát, a to v rokoch 1974 a 1975; 14. Miluška Papová v roku 1974;

Účastníci a orchester v roku 1969

15. Miluška Séčová v roku 1976; 16. Juliana Baďurová v roku 1976; 17. Zuzana Papová trikrát, a to v rokoch 1977, 1978 a 1980; 18. Vesna Dingová v roku 1977; 19. Valentín Grňa trikrát, a to v rokoch 1978, 1979 a 1980; 20. Anna Tárnociová v roku 1979; 21. Ján Žihlavský v roku 1981; 22. Juliana Rumanová v roku 1981; 23. Anna Blatnická trikrát, a to v rokoch 1982, 1983 a 1984; 24. Olinka Séčová dvakrát, a to v rokoch 1982 a 1983; 25. Ján Durgala v roku 1984; 26. Jarmila Horňáková-Klúčiková trikrát, a to v rokoch 1985, 1986 a 1995; (Pokračovanie nabudúce.)

 pripravil michal gombár | KYSÁČ

Spomienka na vojnové udalosti K

aždý podmaniteľ okupant v dôsledku neúspechov na bojiskách nutne organizuje svoj odstup z okupovaných území. V otázke je potom už dlhšie plánovaný, dobre pripravený odchod okupanta. V tej už skonkretizovanej akcii okupanta môžeme rozoznať až niekoľko fáz: odchod vojenských jednotiek so svojou výzbrojou ako ako prvá fáza, likvidovanie všetkého toho, čo by okupačnú prítomnosť mohlo citeľnejšie kompromitovať ako druhá fáza... Menovite sa to vzťahuje na políciu, súdnictvo so súdnymi rozsudkami, potom i sám priebeh už prikázanej trestnej činnosti nad civilným obyvateľstvom v žalároch a koncentrákoch. Ako tretia fáza by bolo dôsledné ničenie komunikácií, výrobných kapacít, ktoré by mohli poslúžiť v účelnom odstraňovaní dôsledkov okupácie a tým i úspešný návrat do normálneho života. Avšak pre prostredia, akým bol vo vojnových časoch Kysáč, ktorý vynikal v protifašistickom odpore sabotážmi, ozbrojenou činnosťou po tzv. „žiMichal Gombár vej sile” okupanta, bola pripravená konečná, záverečná pomsta zo strany okupanta, nazvaná Trestná expedícia... Kdekoľvek predtým bola uskutočňovaná, zostávali za ňou: zhoreniská, zrúcaniny, pustoš... Vykonané boli individuálne alebo kolektívne vraždy obyvateľov... No, na tom to však nezostávalo. Konané boli i početné rekvirácie pod rôznymi výhovorkami... Všetko toto bolo uplatnené v Kysáči, v dávnom 13. októbri 1944. Partizánmi vykonané fortiﬁkačné prekážky v tvare prekopanej kamennej cesty pre vtedajšiu vojenskú techniku okupanta neboli citeľnejšou brzdou a prekážkou v jeho nastupovaní... Jeden z prvých „zákrokov” vracajúceho sa okupanta bolo nútené zahrabovanie urobenej vyhĺbeniny na ceste zo strany okolitých občanov Kysáčanov... Hneď potom väčšia časť nepriateľských vojakov začala na tvári miesta uplatňovať zločinecký teror v najbližších kysáčskych uliciach. Východná pažiť, Tretia ulica, Široká ulica. Početné trstinové dedinské strechy v príšernom vzhľade blčali otvoreným plameňom... okenné sklá zdivení okupanti rad-radom rozbíjali a do izieb vhadzovali zápalné vojnové prípravky a všetko to, čo Ján Harpáň – kováč v panickom strachu bežalo dvo(1931 – 1999) rom, sa chytalo a kdesi odnášalo. Občanov, bez rozdielu na pohlavie a vek, vyháňali do tzv. cigánskych jám, kde sa pripravovala verejná, trestná likvidácia zoskupeného obyvateľstva. Vedúci trestnej expedície vykonávali „svoju” robotu... Privádzali ľudí, ktorí sa vedeli dorozumieť v nemeckom jazyku... okrem toho priviedli i niektorých bývalých dôstojníkov juhoslovanského vojska. Informovali ich o dôvodoch i o rozsahu akcie, ktorá sa konala... Indirektne povedané, to už znamenalo, že po ich odchode z Kysáča práve oni majú potom organizovať všetko to, čo bude nutné podniknúť v odstraňovaní

úžasných následkov... Na veľké šťastie Kysáčanov Trestná expedícia v Kysáči sa nestihla úplne, ako bola naplánovaná, uskutočniť... Ulice Šimandra, Zapadná pažiť neboli zasiahnuté hrôzami Trestnej expedície... Dôvod bol, že evakuačné odstupovanie okupanta z Nového Sadu si vyžadovalo urýchlenejšiu realizáciu.. Skrze to sa priebeh Trestnej expedície v Kysáči náhle končí... Všetci tu prítomní okupanti s vojenskou výzbrojou náhlia do predvidených konvojov odchodu z týchto priestorov. Veď front bol ozaj veľmi blízko a protivník Červená armáda v nezadržateľnom nastupovaní. Zistené dôsledky trestnej expedície okupanta v Kysáči boli: padlo desať obetí, z toho štyria muži a šesť žien. Najstaršia z obetí bola Zuzana Bičiarová, sedemdesiatštyriročná, a z mužov Michal Halaj, sedemdesiatjedenročný. Medzi obeťami boli i deti: Miško Madacký, päťročný, jeho sestra Marka Madacká trojročná, úplne zničených domov bolo dvadsaťdva, citeľne poškodených 186 a počet osôb, čo zostali bez akéhokoľvek prístrešia nad hlavou, bolo až 56.

Osobné zážitky a dojmy V tom čase som bol jedenásťročným chlapcom. Pamätám sa, že sme doma mali vykopaný väčši úkryt. V ten deň sme všetci boli v ňom, až dovtedy, kým neprestal rachot zbraní. Starký Juraj Gombár, z najbližšieho susedstva, z času na čas sa prišiel na nás podívať a radil, čo treba robiť, a nám deťom, ako sa tuná treba správať. Splašená stará matka v panickom strachu radila stoj čo stoj odísť z domu preč, hoci i do prázdneho poľa... No naša matka s piatimi deťmi na také niečo nechcela pristať. ZoMária stali sme všetci doma... Marčoková-Harpáňová Môj blízky príbuzný Janko (1929 – 2014) Harpáň v tom čase už dlhšie zápasil s nebezpečnou chytľavou chorobou, ktorú Kysáčania volali záškrt... Chudačisko ako „snop” nehybne ležal v posteli, vo vysokej horúčke... V ten kritický deň aj do ich domu vtrhli vojaci „expedície”... Zúfalej matkinu prosbu odmietli, a tak potom všetci – spolu s chorým museli ísť do jám! Matka Zuzana s dcérami Zuzanou a Máriou s veľkou námahou odniesli Janka na miesto Zuzana sústredenia všetkých vyhnaMadacká-Harpáňová tých... Našťastie nebolo to ďale(1933 – 2015) ko. Stačilo prejsť kamennú cestu, či hradskú. Mlčky sa potom dívali, ako im plameň ohňa „hlce” celý rodinný dom! Po odchode fašistických vojakov Harpáňovci nemali na sebe ani „nitky” teplejšieho oblečenia... Utrápení odchádzali k svojmu starému otcovi, na susednú ulicu zvanú Šimandra, do môjho priameho susedstva... Hodne neskoršie môj príbuzný Janko prekonal chorobné ťažkosti, spoločne sme

| sa hrávali, ale i súťažili, kto z nás vie najviacej partizánskych pesničiek zaspievať... Do ich pamäti i do pamäti ostatných „účastníkov” z Cigánskych jám sa akosi najhlbšie vrezal obraz fašistických guľometčíkov, ktorí šacovali a hľadali najvýhodnejšiu pozíciu, z ktorej budú môcť najúspešnejšie strieľať do vyhnatých... aby sa vraj „robota” čím lepšie a čím skôr „vykonala”... Na druhý deň, teda 14. októbra, spolu s mnohými deťmi susedstva a bližšieho okolia s napätou zvedavosťou sme sa išli pozrieť do Cigánskych jám... Obraz bol strašný, až ohromujúci. Mátožne pôsobili holé a ošarpané steny s povalami domov, ale už bez chýbajúcej strechy, okná s rozbitými sklami, niektoré bez krídel, nebolo uličných „dveriec” a ani brán... Ešte mátožnejšie pôsobili ľudia a deti z tamojšieho susedstva, ako sa márne prehrabovali v popole a i v iných pozostatkoch svojich dovčerajších domov... S Jankom a jeho sestrou Zuzkou sme si boli vekove a zdá sa mi i povahove blízki... Len čo sme si zadané povinnosti vykonali, s detskou radosťou sme sa venovali vtedajším hrám... Časy potom už donášali všeličo: i to podnetné, i to „prizemujúce”... Janko odišiel za kováčskeho učňa, Zuzka do školy, vtedy zvanej „progymnázium”, a ja do toho opravdivého „gymnázia” v Petrovci...

 pripravil michal gombár |

Pred Teplovou vihňou – zľava Jozef Jambrich, pomocník; Ján Harpáň, učeň; Pavel Teplý, majster

Pozrel smrti do očí...

Bol som vtedy veľmi mladý, mal som len 17 rokov. Ale aj dnes sa pamätám, ako to bolo v ten deň, keď maďarskí oOo a nemeckí vojaci vyháňali do jám deti, starých, všetkých, ktori im stáli v ceste. Aj dnes by som si mohol Príšerné vojnové časy pre zastať presne na to miesto, kde som vtedy stál a Kysáčanov sa konečne pominučakal výstrel... li... Život bežal a prinášal množ... Keď som prichádzal zo sálaša, kde sme vtestvo „novostí”... ktoré Kysáčania dy bývali, stretol som partizánov. Netušil som nič prijímali a i ďalej zotrvávali vo zlého. Zaviezol som sa do dediny... Začal som svojom obstátí... vynášať slnečnicu na povalu a počujem streľbu. Ale 13. október 1944 zostal Ponáhľal som zakončiť robotu a zutekať z dediny... akýmsi medzníkom i tých zašVtom prišla sestrina dcéra Marka a povie: „Ujko, lých, i tých súčasných čias... Veď poľa nás horí...” Rýchlo som zakončil, pohádzal viacej Kysáčanov padlo iba na som do voza naše oblečenie a otvoril brány... vojnových frontoch 1. svetovej Práve vtedy vchádzal do dvora maďarský vojak. vojny v ďalekej Bukovine, GalíMuseli sme ísť s ním. cii, na Pijave a na srbských boZobral som Marku na jiskách... V dedine, vo svojich ruky a niesol som ju až dvoroch, na uliciach toľko obetí: do jám... aj takéto deti – starcov, žien, detí v Kysáči ta vyháňali, a okrem nikdy dovtedy nebolo násilne detí i starých mužov a zavraždených... V tom čase úžas ženy. Bolo nás tam už a pustoš akoby zahriakli vždy Zuzka a Janko Harpáňovci hodne, ale stále pričiperných Kysáčanov... Najbližší vystrojení pre vychádzku vádzali nových... Okolo svojich oplakávali a s príkladnou pietou pochovali... Tú ulicu úžasu, ktorá mala kedysi jedno- jám už horeli domy... bolo počuť duchý názov Koniec, teraz Kysá- streľbu, krik, nárek... ručanie čania nazvali Ulicou 13. októbra. kráv... V povetrí sa cítil dym a Dodnes v tom pomenovaní jes- zápach zhoreniska... Stáli sme Pavel Vranka – roľník tvuje... Doteraz sa tej udalosti tak v rade (sami muži) a čakali (1927 – 1996) každoročne venovalo prislúcha- na znak, na chvíľu, keď zarachojúcej pozornosti... V akej miere tí guľomet... Za nami boli vojaci s bajonetmi prichystaní na sa tá udalosť „vrezala” do dedin- akciu. Čakal sa len povel... Ešte stále dovádzali občanov skej životnej skutočnosti, najlep- z dediny. Náhodou som sa obzrel, v tej chvíli nemecky šie svedčí fakt, že aj po 40-roč- dôstojník zapískal. Vojaci sa začali poberať a jeden nemecnom časovom odstupe účastník ký vojak nám po slovensky povedal: „No teraz môžete ísť tej udalosti občan Pavel Vranka domov!”. Nikto dlhšie neváhal...Všetci bežali domov a i ja rozprával o nej plynne a sústre- spolu s nimi. Celou cestou k domu som neprestajne beZuzana dnene, akoby sa iba ... „predvče- žal... Harpáňová-Gombárová Takto si na udalosti spred 40 rokov spomenul jeden z tých rom” bola odohrala... Ináč on bol (1904 – 1968) – ako sa to vtedy v Kysáči vravie- Kysáčanov, ktorí boli vyhnaní do jám a našli sa tam zoči-voči valo „čenejským sálašanom”... Do Kysáča ho doviedla púha smrti... Bola to vyhláška Pavla Vranku náhoda... (Hlas ľudu č: 42/12. X. 1985) (Podľa Hlasu ľudu č. 42/12. X. 1985)

spomienky (2) |  &  PhDr. ľubica bartalská |

Moje spomienky na Ilok P

amätníci slovenského Iloku si iste dobre pamätajú návštevy folklórnych súborov zo Slovenska. V 70. – 80. rokoch minulého storočia spomeniem vystúpenia súborov Oravan z Istebného, Stavbár zo Žiliny, Mostár z Brezna, Marína zo Zvolena, Zobor a Ponitran z Nitry atď. V Slovenskom dome boli častými hosťami aj divadelní ochotníci z Čadce, Liptovského Hrádku či Brezna. Na Slovensku sme pre krajanov, na ktorých sa zúčastňovali aj Iločania, organizovali vedecké konferencie, semináre, účasť na divadelných prehliadkach, letné detské tábory, kurzy pre učiteľov slovenčiny, zájazdy po Slovensku, prijatie delegácií spolkových činiteľov a aj protifašistických bojovníkov na oslavy Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici a mnohé ďalšie. Z tohto obdobia pôsobenia v Ústave pre zahraničných Slovákov mám v živej pamäti aj moje prvé kontakty so Slovákmi v Iloku a návštevy v Slovenskom dome. Preto dovoľte, aby som sa podelila aj s mojimi osobnými spomienkami na stretnutia počas mojich pracovných ciest a práce s krajanmi. Možno budem v niektorých spomienkach aj osobná, ale bolo to skutočne tak, že naše pracovné kontakty sa rokmi premieňali aj na výsostne priateľské. Pri listovaní akéhosi virtuálneho pamätníka mi poslúžil jeden z vynikajúcich počinov, ktorý si Slovenský dom zvolil, aby boli chronologicky zaznamenané všetky udalosti, ktoré sa tu odohrávali. Tým počinom je kronika návštev a udalostí Slovenského domu, ktorú viedol vynikajúci kronikár, dokumentarista fotograf, dnes už, žiaľ, nebohý Štefan Pap, dôsledne zaznamenávajúci všetko, čím Slovenský dom žil. Tam som po rokoch našla záznam o mojej prvej návšteve v Iloku s mojou fotograﬁou. Bolo to v polovici 70. rokov, keď za vedenia ústavu Dr. Siráckym patrili kontakty s „juhoslovanskými Slovákmi” k tým najintenzívIlok – nejším i napriek tomu, že v tom období nebolo vycestovanie do vtedajšej Juhoslávie takou jednoduchou záležitosťou, keďže sme patrili ku krajinám so „železnou oponou”. Takže keď v roku 1977 prišli tanečníci a hudobníci Slovenského kultúrno-osvetového spolku Ľudovít Štúr z Iloku po prvý raz na Detvu, boli to už moji známi Iločania, ktorí mi dopriali, aby som sa nadchýnala nad ich vystúpením, ukážkou ilockých čardášov v choreograﬁi Ondreja Kukučku pri vynikajúcej muzike, ktorú viedol vedúci hudobnej skupiny Michal Činčurák. V ďalších rokoch ilockí tanečníci (1984 pod vedením Vlatka Velka s vystúpením Ilocká pudarina (stráženie vinohradov), roku 1989 vystúpením zvyklosti pri ilockej zabíjačke) patrili už Iločania až do vypuknutia vojny v Chorvátsku k okrase krajanského programu. V roku 1978 som do Chorvátska sprevádzala Folklórny súbor Oravan z Istebného. Vedúci tohto súboru Gustáv Jarolín a Gusto Socháň po tomto prvom vstupe medzi Slovákov v Chorvátsku patrili potom už k častým návštevníkom. Na tieto prvé návštevy spomíname dodnes s Gustom Socháňom, už tiež seniorom, ale aj doživotným patrónom súboru Oravan. Moje prvé kontakty v Slovenskom dome sa spájajú s menom nezabudnuteľného spolkového činiteľa, divadelníka, organizátora slovenského života v Iloku, Slováka s veľkým „S”, nebohého Jožka Čermáka, dlhoročného tajomníka SKUS Ľudovít Štúr v Iloku, ktorý priviedol desiatky folkórnych a divadelných súborov zo Slovenska na vystúpenia v Iloku. Spoznala som aj jeho obetavú manželku Milinu, divadelnú ochotníčku, tanečníčku a ich osem detí vrátane tých najmladších, v tom čase asi trojročných dvojičiek Mirka a Jarka. Rodina Čermákovcov ma prijala rovnako srdečne ako desiatky ďalších Slo-

vákov, ktorí, či už úradne alebo súkromne „objavili” slovenský Ilok. Keďže folklórna skupina Oravan bola početná (okolo 40 osôb), početný bol aj počet noclažníkov, ktorí našli u nich svoj dočasný domov. Nás, hostí spolu s domácimi bolo toľko, že v noci po návrate z podujatia v Slovenskom dome sme prekračovali lehátka, na ktoré prechodne uložili svoje deti, aby hostia mali svoje pohodlie. Po čase sme sa stretávali aj na Slovensku na podujatiach, organizovaných našou inštitúciou, na ktorých nikdy nechýbal Jožko Čermák s manželkou a s nimi spolkový pracovník a divadelník pán Ján Kukučka. V rokoch 1977 – 1983 študoval na Filozoﬁckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slovenský jazyk a literatúru Iločan Vlatko Miksád. Jeho príchodom do Bratislavy sa Ilok pre nás ešte viac zviditeľnil, vďaka jeho návštevám v ústave a čerstvým informáciám o divadelných predstaveniach a celkovom kultúrnom živote v Slovenskom dome, na ktorom sa už ako študent zúčastňoval (treba brať do úvahy to, že internet bol v nedohľadne a jediné noviny Jednota vydávané spolu s Čechmi v Daruvári vychádzali raz za mesiac). S úctou si spomínam na Vlatkových rodičov, ktorí ma brali akoby za náhradnú Vlatkovu matku na Slovensku, pretože v tom čase som mala na starosti študentov, krajanov študujúcich na slovenských vysokých školách a vďaka našim dobrým vzťahom som mala aj viac osobných informácií o jeho študentskom živote, ako oni samotní. V tom období boli na Slovensku študenti aj z ďalších krajín bývalej Juhoslávie „našimi deťmi”, s ktorými sme boli v blízkom kontakte a zdieľali sme s nimi všetky ich úspechy i neúspechy. K študentom z Iloku postupne pribudli ďalší, v roku 1983 prišla na vysokú školu cestovného ruchu v Banskej Bysrici Boženka Čermáková, dcéra Jožka Čermáka, Milan Pucovský, syn známeho ilockého divadelníka Jána Pucovského (na Slovensku študujú dnes už aj jeho Dvorac deti), Vera Zimová, nebohý Samuel Hviezd a postupne ďalší, ktorí patrili k prvým a vynikajúcim absolventom Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre. Z mojich pracovných návštev v Iloku rada spomínam na rodinu Ponigerovcov, na pána Štefana Ponigera a jeho pomoc pri zbieraní pracovného náčinia na výstavu (i na jeho dobré červené vínko). S jeho deťmi, Vierkou a Mirkom, dodnes aktívnym činiteľom v slovenskom spolkovom živote ilockých Slovákov sme neraz dlho do noci debatovali o všetkom možnom, neraz aj za účasti ďalších hostí, ich dobrých priateľov zo susedstiev. Vierka pritom odbehovala k sporáku, kde piekla jej chýrečné torty a zákusky, ktoré boli priam umeleckými dielami. Nezabudnuteľné sú aj moje spomienky na stretnutia s nebohou Ankou Zajacovou, veľkou a talentovanou to dámou slovenského divadelného ochotníctva. Každý môj pobyt v Iloku sa odohrával za jej prítomnosti a často som sa s ňou, potom i s jej manželom, stretávala aj v Bratislave. Jej prostredníctvom som spoznávala aj ďalších milých Iločanov a aj spoločenský (i nočný život) v Iloku s jej ilockými divadelníkmi. Myslím, že nebudem zveličovať, keď poviem, že pýchou Iločanov je historická budova Mestského múzea, vypínajúca sa na návrší ilockého hradu, ktorý sa týči nad Ilokom ako Bratislavský hrad nad Bratislavou. S rešpektom som obdivovala tie stovky artefaktov spojených aj s históriou a životom ilockých Slovákov, vystavené v múzeu, o ktoré sa starala kustódka Ružica Černi. Vďaka dobrej spolupráci s jej vtedajším riaditeľom Matom Batorovičom (zúčastňoval sa aj na našich vedeckých konferenciách na Slovensku aj s kolegyňou Ružicou Černi) sme sa oboznamovali s dokumentmi, ktoré vlastnia, a boli nám nápomocné pri našich výskumoch realizo-

 &  PhDr. ľubica bartalská | spomienky (2)

vaných na základe dohody o spolupráci uzavretej medzi Mestským múzeom v Iloku a vtedajším Ústavom pre zahraničných Slovákov. Pracovnú cestu nám v roku 1988 zabezpečil Zväz Čechov a Slovákov v Chorvátsku a o pobyt v Iloku sa postarala miestna odbočka Zväzu Čechov a Slovákov Iloku. Ich pomocou sme spolu s kolegom Dr. Františkom Bielikom navštívili a zmapovali dosiaľ nepreskúmané bývalé slovenské lokality (Bapska v okruhu Sriemskej Mitrovice, Šarengrad obývaný Slovákmi zo Selenče, obec Sot pri Iloku, kde žili Slováci evanjelického vierovyznania a obec Soľany na východnom cípe Chorvátska). Prieskumom v matrikách týchto obcí sme našli a zaznamenali desiatky slovenských mien tamojších občanov, ktorí sa narodili a žili v týchto obciach, ale v čase, keď sme tieto obce navštívili boli už značne asimilovaní. S Ilokom sa mi spája aj tamojšie učiteľské pôsobenie súčasného predsedu Zväzu Slovákov v Chorvátsku Andreja Kurica, ktorý je síce Josipovčan, ale mal tu vybudované svoje rodinné zázemie s ilockou Slovenkou Miluškou. V ich provizórnom byte pred dostavbou nového rodinného domu, na ktorý sa veľmiu tešili, sme vtedy ešte plní entuziazmu plánovali spoločné výskumné projekty napokon prerušené pre tragické vojnové udalosti, ktoré hlboko zasiahli rodinu Kuricovcov rovnako ako všetkých Iločanov. Dom zahraničných Slovákov (1995 – 2005), kde som do konca roku 2001 pracovala, bol takisto hlboko zrastený s krajanmi v Iloku. Opäť prichádzal na Slovensko folklórny súbor SKOS Ľudovít Štúr, jeho hudobníci, speváci i divadelníci. Dom každoročne organizoval ples zahraničných Slovákov, ktorý mal benefičný charakter. Po tragických vojnových udalostiach zo začiatku 90. rokov bol v roku 1998 výťažok z plesu určený pre ilockých Slovákov, ako jedna z foriem pomoci pre vojnou postihnutých a zronených Iločanov. Zo získaných financií z plesu dostali Iločania pre Slovenský dom kopírovací stroj, ktorý im slúžil na tlačenie programov a na administratívne práce. Osobitnú kapitolu mojich spomienok na Ilok tvorí príprava výstavy o Slovákoch v Chorvátsku, ktorú sme pripravovali spolu s mojou mladou kolegyňou Andreou Jančárovou, ktorej som s pýchou predstavovala mojich milých a blízkych Iločanov súc presvedčená, že aj ona si ich obľúbi. V roku 1998 nám Dom zahraničných Slovákov umožnil pracovnú cestu za účelom zbierania dokumentov a artefaktov k dokumentárnej výstave o Slovákoch v Chorvátsku, na ktorej Slováci v Iloku tvorili jednu, a to nie zanedbateľnú kapitolu. Bolo už po vojne, ale jej následky sme pociťovali na každom kroku a pri každom našom stretnutí s ľuďmi, s ktorými sme sa dlho nemohli vidieť. Znova som sa presvedčila, že zocelení a nepokoriteľní ilockí Slováci dokázali prekonať tieto ťažké časy a nepoľavili ani v predsavzatí byť i naďalej slovenskou „mekkou” v Chorvátsku. „Zranený” Slovenský dom poškodený počas vojny v rokoch 1991-95 sa pomaly zotavoval zo svojich rán, aj vďaka ich pracovitosti, ale i pomoci Slovenského ženijného práporu v misii OSN pôsobiaceho v tom čase na tomto území. V Slovenskom dome nám pripravili ideálne podmienky na prípravu výstavy. Vzácnym dokumentom bola pre nás už spomínaná kronika Slovenského domu, v ktorej je zaznamenaná kultúrno-prezentačná činnosť, história SKOS Ľudovít Štúr, jej jednotlivých sekcií vedená od 50. rokov po súčasnosť, s bohatou fotodokumentáciou, ktorej reprodukované fotografie nám k výstave ochotne poskytol kronikár spolku Štefan Pap. Pri výstave sme mali pomoc aj od Matice slovenskej v Iloku vtedy pod vedením Želka Dubovského, ale aj od Vlatka Miksáda, Janka Menďana a ďalších obetavých Iločanov. Do našej dokumentácie Domu zahraničných Slovákov sme získali originály plagátov z divadelných predstavení a kultúrnej činnosti, xerokópie úradných listín a korešpondencie. Iločania nám zapožičali staré pracovné a poľnohospodárske náradia, výšivky, domácky tkané uteráky a obrusy od pani Anky Čižmárikovej a my sme tak mohli na výstave vystaviť unikátne exponáty, ktoré sa viažu k slovenskému etniku v Iloku. Súčasťou výstavy boli aj umelecké diela výtvarníkov z radov Slovákov v Chorvátsku. Len samotný Ilok mal ich niekoľko, ale rozhodli sme sa pre drevorezby amatérskeho umelca, Iločana Vilhema Ziera s námetmi mesta Ilok. S veľkým záujmom sme v jeho dome prezerali sochy, z ktorých sálalo teplo

dreva a láska, s akou ich zhotovoval. Našu dokumentárnu výstavu sme otvárali v Bratislave v decembri 1999, za početnej účasti zástupcov spolkov Slovákov v Chorvátsku. Pri tej príležitosti sme usporiadali aj odborný seminár, na ktorom zástupcovia spolkov predniesli referáty dokumentujúce históriu i život jednotlivých obcí so slovenským obyvateľstvom. Po vstupe do ďalšieho milénia nastalo aj nové obdobie vzájomných vzťahov medzi Slovákmi v Iloku a inštitúciami, Domom zahraničných Slovákov, Generálnym sekretariátom pre zahraničných Slovákov pri Úrade vlády SR a od roku 2006 Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Mladých Iločanov na Slovensku spolu s ďalšími súbormi z celého sveta v roku 2000 opäť vítala Detva na folklórnych slávnostiach, kde sa predstavili s vystúpením v choreografii Lenky Šutorovej. Súbor priviedli do Detvy Mirko Poniger, vedúca tanečnej zložky Jarmila Hrubík a vedúci hudobnej zložky Michal Činčurák. Ich ďalšie vystúpenia v Detve v roku 2004 a v roku 2008 ukázali zase niečo nové s originálnymi tancami, hudbou a ukážkou. Najmladší ilockí tanečníci, hudobníci a speváci vystupovali niekoľkokrát aj na Južnoslovenskom detskom a mládežníckom festivale v Dulovciach, organizovaného na Slovensku od roku 1996. Slovenské mestá mali možnosť tlieskať mladým Iločanom v rokoch 1998, 2000 a 2009 na podujatí Dni Slovákov žijúcich v zahraničí v SR. Od roku 2000 pribudla aj ďalšia desiatka študentov, ktorí absolvovali štúdium na slovenských vysokých školách a univerzitách, a tým rozšírili aj počet slovenskej inteligencie v Iloku. Pribúdajúcimi rokmi prichádza prirodzene aj v Iloku k výmene generácií. V Slovenskom dome v Iloku vystupujú deti a vnúčatá, ale už aj pravnúčatá bývalých členov súborov. Bývalí študenti, absolventi slovenských vysokých škôl, sa angažujú vo vedení spolkov. V Slovenskom dome pracuje dcéra nebohého Jožka Čermáka, Božena. Vlatko Miksád je aktívnym organizátorom spolkového i divadelného života a k hudbe, ktorá mu učarila, vedie aj svoje deti. Absolventka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Kristína Hrubíková, ktorá získala diplom v roku 1998 na oddelení maľby u akademického maliara Daniela Fischera, sa prezentuje už ako uznávaná akademická maliarka. Svetlo sveta uzrela „kniha kníh”, dosiaľ neprekoná obsahom, slovom i obrazom, takmer štyristostranová monografia v slovenčine a chorvátčine Slovenské divadlo v Iloku 1914 – 2008, autorov Ružice Černi a dvoch absolventov Univerzity Komenského v Bratislave, Vlatka Miksáda a novinára Ratka Sudeckého. Deti bývalých absolventov slovenských vysokých škôl pokračujú podľa vzoru svojich otcov v štúdiu na Slovensku a verím, že neprejde veľa času, keď už zase oni prevezmú žezlo pri udržiavaní slovenského života v Iloku. Slovenský dom sa zveľaďuje, rozrastá, skrášľuje a my na Slovensku sa tešíme, že sa to deje v súčasnosti aj so skromným finančným prispením Slovenska z grantov určených vládou SR pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Kruh sa neuzatvára. Verím, že Ilok bude i naďalej žiť spolu so slovenským obyvateľstvom v pohode a za veľkej úcty všetkých tamojších obyvateľov. Slovenský dom sa bude i naďalej pyšne vypínať nad riekou Dunaj, ktorý ich delí od Slovákov vo vojvodinskej Palanke. Do Slovenského domu podľa mojich skúseností môže každý, kto prichádza s dobrým úmyslom, vojsť v ktoromkoľvek čase a vždy tam nájdeme niekoho, kto ho srdečne privíta. Tak, ako podľa starých slovenských zvyklostí je počas sviatkov v dome na stole pripravený tanier pre náhodného pocestného, v Slovenskom dome v Iloku je vždy niekto pripravený Vás privítať a podať pomocnú ruku. Vďaka Ti Slovenský dom, vďaka predovšetkým ľuďom v ňom, ľuďom, ktorí ho vybudovali, udržiavajú, zveľaďujú a prezentujú tu slovenské kultúrne tradície. To, že som mohla v Iloku a v Slovenskom dome prežiť veľa príjemných chvíľ je pre mňa darom. Vďaka Vám ilockí Slováci za tento pocit. Strážte si svoj Slovenský dom vybudovaný z Vašich mozoľov a mozoľov Vašich otcov a materí a nech sa v ňom tvorí, spieva, tancuje, zabáva ešte dlhé desaťročia. •

pamiatka

Zoran Akšamović (1888 – 1921)

en nedávno sme utratili nášho drahého a úprimného priateľa, už zvečnelého pravoslávneho kňaza pop Stoju, a teraz zase odišiel od nás na večnosť, tiež pravoslávny kňaz v Kysáči Zoran Akšamović. Tento bodrý, neoblomného charakteru mladý muž, ktorý nielen svoj srbský národ v srdci nosil, ale k nám, hŕstke Slovákov, s úprimnou láskou a hlbokým porozumením, priľnul, ba sa s nami takmer stotožnil. Žijúc medzi slovenským ľudom použil tých niekoľko rokov, ktoré medzi nami strávil, k tomu, aby ho spoznal, aby sa vhĺbil do duše nášho slovenského ľudu. V tomto ohľade nadobudol si nevšedných skúseností, takže môžeme bez všetkého preháňania povedať, že v tomto ohľade predčil nejedného z nás. My slovenskí rukojemníci, ktorí sme v roku 1914 boli s ním za desať týždňov väznení, mali sme príležitosť poznať jeho zlatú dušu a jeho neústupný charakter. Bol tichý, jemný, dobrý, beznáročný a priateľský, ale keď prišlo na lámanie chleba, na zastatie sa svojich súdruhov v utrpení a potupení, vtedy bol tvrdý, neústupný, pripravený v každom okamihu obetovať sa za pravdu, za utrpenie a krivdu páchanú arogantnými honvédskymi dôstojníkmi na bezbranných, nevinných ľuďoch. Po zlome a v nasledujúcom oslobodení zvečnelý venoval sa celou silou i umom verejnej práci. Kde len mohol pomáhal, radil, konal v záujme svojich Kysáčanov. Nieto snáď toho človeka v Kysáči, ktorému by nebol niečo dobrého urobil, alebo neporadil. Všetci šli k nemu. Slováci si ho tak obľúbili, že ho inak ani nevolali ako „Náš pán farár”. Ako úprimný Srb bol by mal nejeden raz príležitosť pohoršiť sa nad niektorými našimi pomýlenými ľuďmi a hodiť nás pred verejnosťou do nepriaznivejšieho svetla. On to nerobil, ba práve naopak, bránil a ospravedlňoval i tých, ktorí nepochopiac dobu, nedržali a nedržia sa tak, ako sa patrí. Veru aj v tomto ohľade sme mu vďakou zaviazaní. Vôbec Akšamović mal opravdivý zmysel pre rozumné spolunažívanie so spolubratmi a v tomto mohol slúžiť za príklad mnohým spoluobčanom. Keď naša župa po vypovedaní niekoľko stovák maďarských, stoličných úradníkov, ktorí nechceli zložiť prísahu vernosti ocitla sa v tom nebezpečenstve, že stroj administrácie zastane a stane sa všeobecný zmätok, Akšamović bol jeden z prvých, ktorý sa ponáhľal do Somboru zaplniť medzeru a prácou svojou s inými viesť zase všetko do riadneho toku vedenie správy našej veľkej a rôznymi elementmi obydlenej župy. Obetavej práci týchto dobrovoľných pracovníkov, a tak i Akšamovićovi, máme čo ďakovať, že spravovanie našej župy tieklo svojím riadnym tokom, a tak od našich nepriateľov vypočítaná a očakávaná kríza bola zažehnaná a s ňou i neporiadok, nespokojnosť a možné vzbury. Pred krátkym časom videli sme Akšamovića zase na volebnom javisku. Vyprevádzal nášho poslanec-

kého kandidáta na jeho agitačnú cestu. V každej obci rečnil, povzbudzoval, vôbec zaujal sa za nášho kandidáta celou svojou dušou. Ešte i teraz nám je na očiach jeho štíhla postava, keď sťa opravdivý, Bohom požehnaný národný rečník hovorí nášmu ľudu v jeho vlastnom, írečitom jazyku od srdca k srdcu používajúc pritom ľudové bežné myšlienky, výrazy a spôsob reči, ako to môže len rodený Slovák urobiť. V jeho agitačných rečiach upomínal a upozorňoval náš ľud, dával mu smer a povedal i heslo, ktoré nám hlboko utkvelo: Srb len Srba, Slovák len Slováka môže najúprimnejšie zastupovať. Bársby jeho zlaté slová boli lepšie utkveli v našom ľude! On, ktorý len teraz mal prísť opravdove na megdan (zapasište), národný a životný, teraz keď je každý dobrý a rozumný človek prepotrebný, – odchádza z náručia svojej osiralej rodinky, zo svojho národa i z nášho kruhu. Odchod jeho je pre nás veľkým úderom. Neboli sme naň pripravený. Očakávali sme od nášho zvečnelého ešte veľmi mnoho. Vyprevadili sme ho za veľkej účasti národa 5. februára, na miesto večného odpočinku. Pohreb bol naozaj nevšedný, dojemný. Krásny, dojímavý spev siedmich jeho oltárnych bratov ešte hlbšie siahol citove na struny národa, takže málo bolo tých očí, ktoré by neboli bývali zarosené slzami opravdivého žiaľu za zvečneným. V mene slovenských rukojemných odobral sa pisateľ týchto riadkov a v mene slovenskej kysáčskej cirkvi nad hrobom sa odobral miestny pán farár Pavel Turčan. Škoda, preškoda nášho drahého priateľa Zorana. Medzeru jeho odchodom dlho budeme cítiť. Krátko a požehnane žil. Krásnu a milú pamiatku zanechal za sebou! Nech mu je rodná zem ľahká a pamiatka jeho medzi nami nech trvá naveky! Ján Čajak Národná jednota č. 6/1921 (11. februára 1921) Text prebral: Michal Gombár

Mária Vršková

Hudba Martin má rád hudbu hlasnú, volúmen má v maxime. Susedia len nemo žasnú: „Elektrinu vypnime!” Tvrdý metál počuť všade, chlapec žije s gitarami. Zmýšľanie má ešte mladé – slúchadlá mu dajme sami.

 michal gombár | dosky, ktoré život znamenajú (1)

150.VÝROČIE DIVADELNÉHO OCHOTNÍCTVA V BÁČSKOM PETROVCI (1866 – 2016)

Minulosť a prítomnosť ochotníckeho divadla Plodná spolupráca ochotníkov Petrovca a Kysáča (1945 – 2005) Motto: „Hovorím, že tomu, čo je vážne, treba venovať vážnu pozornosť... Vskutku boh je hodný každej vážnej pozornosti, ktorá nám poskytuje blaženstvo, kým človek, ako sme skorej povedali, je akási hračka, ktorú stvoril boh – a práve to je na človekovi najlepšie.” Platón

vzdialení potomkovia, sme nežili a ani nežijeme v prostredí, ktoré by sa vyznačovalo nápadnou hravosťou. Nebolo by to snáď ani prirodzené! Tí prví, totiž naši predkovia, ktorí opúšťali hnaní biedou odveké obydlia, nepúšťali sa pravdepodobne na cestu plnú nástrah a neistoty pri bujarých piesňach, vystrájajúc pritom a predvádzajúc komusi idúcky svoje národopisné zvláštnosti. Iste muselo ubehnúť nemálo desaťročí, kým sa aj k tomu dostali, preskočiac predtým to chlebové úskalie také strmé a ťažko zdolateľné. Ale ešte aj vtedy, keď sa už dostali iba k trochu menej skalnatému chlebu, keď v nich začali ožívať

Výročie, ktoré si v prítomnom čase pripomíname a ktoré je na naše pomery, bez nadsádzky povedané, hodné každej úcty, ponúklo ma aj pri skromnej zasvätenosti do divadelníctva napísať týchto niekoľko naozaj iba subjektívnych mienok o význame ochotníckeho divadla medzi Slovákmi v Juhoslávii. To, čo práve mám v úmysle vysloviť, malo by byť v najprvšom rade vyjadrenie najvrúcnejšej vďaky teraz už zvečneným, nám známym i neznámym ochotníkom hercom a divadelným nadšencom-pracovníkom, ktorí nás cez mnohé prekážky a najčastejšie i na úštrb vlastných hmotných záujmov a spoločenského postavenia preniesli ponad obdobia, keď sa tejto slovenskej enkláve siahalo všetkými prostriedkami aj na samú národnú identitu, a tak nám umožnili dočkať sa i toho výročia ochotníckeho divadla Slovákov v Srbsku. Aj minulosť aj prítomnosť ochotníckeho divadelníctva Slovákov žijúcich v týchto končinách od stáročí vyžadovala si bez akýchkoľvek nárokov na odmenu obetavosť tým väčšiu, že Divadelné predstavenie Zem v réžii Jána Podhradského a Jána Ededyho sme tu nežili v nijakom prepychu, ak len do – záber súboru z Trenčianskych Teplíc (ČSR) toho nepočítame ten dojímavý, skromný „hraný” divadelný luxus, pri ktorom sme si museli dobre vypo- už skoro atavisticky zakotvené zvyky starého kraja, oni k dičítať, pokiaľ nám až siahajú grošíky. Doložiť faktmi, čo sa vadlu mali dlhú cestu, hoci patrili medzi najgramotnejšie všetko pri takomto divadelníctve muselo kedysi odtrhnúť prostredia tejto roviny. Nuž a predsa, pýtam sa, keby sme sa tak s oprávnenou priamo od úst jeho ochotníckych adeptov, bola by akiste nemalá práca, no dokázala by početnými príkladmi ako slza hrdosťou obrátili do minulosti trvajúcej, koľko trvá naše čistý divadelný entuziazmus prostredia odčesnutého biedou ochotnícke divadelníctvo, vedeli by sme pochopiť všetky tie hlboko v ľudskej podstate skryté pohnútky, ktoré ponúkli od svojho jazykového jadra. Dovolil by som si pri tejto príležitosti nie celkom bezdô- našich predkov napodobňovať život, dotvárať ho a napĺňať vodne tvrdiť, že ani naši predkovia – ale ani my, ich dosť čímsi novým – a to všetko v hre na javisku? Bol to snáď v ich živote zavalenom robotou prirodzený pud po tvorivej hre, bez ktorej sa vedomé ľudské stvorenie nemôže zaobísť bez ujmy na duchu – alebo to bolo podvedomé dobýjanie a osvojovanie dozrievania do múdrosti prostredníctvom hry? Veď bez hry sa ani ľudské mláďa nemôže vyvinúť na úplne dospelého človeka! Isteže pripustíte, že hra nielen v tom prenesenom zmysle znamená život – ináč by jej vari ani nebolo, lebo nič nezmyselného sa na svete nemôže diať. V nemalej miere vďaka tradícii, akou sa u nás ochotnícke divadelníctvo môže popýšiť, my sme bezo sporu pevným krokom prekročili hranice našej národnostnej enklávy. Stalo sa tak bezpochyby preto, že nám tie javiskové dosky, ktoré život znamenajú, boli súčasne aj najtvorivejšou hrou aj najnezištnejšou prácou Ženský zákon J. G. Tajovského, réžia Zuzana Kardelisová (1973) na národa roli dedičnej, no aj záležitosťou srdca – kolektívny záber z posledného vystúpenia a najpriliehavejším medziľudským spojivom. 

dosky, ktoré život znamenajú (1) |  michal gombár |



Záber z predstavenia Zlá žena v réžii Zuzany Kardelisovej. Na divadelných doskách Alžbeta Grňová, Samuel Pucovský, Michal Gombár, Zuzana Kardelisová, Ivan Slavka a Mária Struhárová-Mariša (zľava napravo).

Stromy umierajú vzpriamené Alexandra Casona, (1958), v réžii Zuzany Kardelisovej. Na scéne Mária Kováčová ako Izabela, Michal Gombár ako Maurícius a babka Eugénia – Zuzana Kardelisová.

Nebude snáď príliš pateticky znieť, ak si v súvislosti s priekopníkom slovenského divadelníctva Jánom Chalupkom pripomenieme slová, ktoré slávny Kopitar po prečítaní jeho „Kocúrkova” napísal Kollárovi: „Euge! macte! ultro! (Dobre! zdarne! výbojne!) – A to isté na ďalších stodvadsaťpäť rokov zaželáme aj nášmu ochotníckemu slovenskému divadelníctvu. Takto sa vo svojom úvodnom texte pod názvom Hra úctyhodná a závažná v knihe 125 rokov ochotníckeho divadla Slovákov v Juhoslávii prihovoril básnik Paľo Bohuš.

11. Čaj u pána senátora (I. Stodola) (1951) 12. Marína Havranová (I. Stodola) (1952), v podaní žiakov gymnázia; 13. Oheň a popol (M. Pucová) (1952) 14. Sobášna kancelária (Girigin) (1953) 15. Ľudia (Velimir Subotić) (1956)

Divadelné zájazdy ochotníkov z Petrovca v Kysáči (1945 – 2005) 1. Pytačky – A. P. Čechov (1945), v podaní žiakov gymnázia; 2. Medveď – A. P. Čechov (1945), v podaní žiakov gymnázia; 3. Mucha – Branislav Nušić (1945), v podaní žiakov gymnázia; 4. Vzorný národovec (J. Maynhard) (1945), v podaní žiakov gymnázia; 5. Ženba – N. V. Gogoľ (1946), v podaní žiakov gymnázia; 6. Mladosť otcov (B. Gorbatov) (1946), v podaní žiakov gymnázia; 7. Vpád (L. Leonov) (1946) 8. Betajnovský kráľ (I. Cankar) (1947), v podaní žiakov gymnázia; 9. Ofenzíva pána Koníčka ( R. Mařík) (1948) 10. Trasovisko (Štefan Králik) (1948), v podaní Petrovského spevokola;

Pasca Roberta Thomasa. Réžia Pavel Grňa (1974). Na scéne Michal Vrška, Anna Hricová, Vladimír Radojev, Michal Ivičiak, Mária Vršková a Vladimír Kyseľa.

Na doskách, ktoré život znamenajú, zahralo sa i divadelné predstavenie Páva Boženy Slančíkovej-Timravy, réžiu podpísala Vierka Porubská. Na scéne Zuzana Pixiadesová a Michal Vrška.

16. Novopečený doktor (Pereginius) (1957), v podaní žiakov gymnázia; 17. Ofenzíva pána Koníčka (R. Mařík) (1957), v podaní žiakov gymnázia; 18. Inšpektor prišiel... (J. Pristley) (1958) 19. Strýko Maroje (M. Držić) (1959) 20. Mozoľovci (Št. Králik) (1970)

Život vojenský – život veselý Juraja Baldu. Réžia Ján Súdi (1957). Na scéne Pavel Kyseľa ako Bohumil, Samuel Pucovský ako plukovník a Ivan Slavka ako kapitán Štrop.

 michal gombár | dosky, ktoré život znamenajú (1)

jedného. Pracoval v susednej osade. Ako obvykle, i teraz šiel oznámiť o svojom predčasnom odchode z práce. Zhodou okolností to mu nebolo umožnené. Pracovať musel do ukončenia zmeny... Obecenstvo vo vyplnenej sále už i náruživejšie tlieskalo, trpezlivé očakávajúc začiatok predstavenia. Čas plynul a začiatok predstavenia sa však nenazeral... Nakoniec bolo obecenstvu oznámené, že jeden z hlavných hercov predstavenia nevedno prečo, ešte do Kysáča nepricestoval... Má osobné auto, z povolania je mechanikom, takže nakoľko ide o poruchu vozidla, sám je vstave poruchu odstrániť... Avšak v obecenstve sa aktivoval pocit solidarity... Aj naďalej čakali príchod chybujúceho herca... Kubo Jána Hollého (1948). Réžia Ján Sabo. Spoločná fotograﬁa celého súboru. Po vypršaní práce chybujúci ochotník „tak pre príslovie” usmernil svoje auto do 21. Polnočná omša (P. Karvaš) (1970) Kysáča. Bol cele presvedčený, že je predstavenie odročené. 22. Právo na hriech (W. Verner) (1971 ) Keď v Kysáči uvidel ostatných, ako ho zbožne očakávajú, 23. Záveje (VHV) (1972) bol z toho úplne zaskočený... Rýchlo sa prichystal a pred24. Sobášna podvodníčka (O. Danĕk) (1974) stavenie sa začalo už hodne po dvadsiatej druhej hodine. 25. Ženba Krečínskeho (S. Kobylin) (1973) Na scéne dostal obrovský potlesk a predstavenie sa skonči26. Krčma na hlavnej hradskej (A. P. Čechov) (1985) lo hodne po polnoci... 27. Statky-zmätky (J. G. Tajovský) (1989) 28. Rizikovo tehotný (A. Ferko) (1995) 29. Dundo Maroje (M. Držić) (1998) 30. Šialenstvo vo dvojici (VHV) (1999) 31. Počuješ, mama, môj výkrik prebolestný 32. Minetti (T. Bernhard) 33. Jeden deň (P. S. Butko)

oOo Z petrovského prostredia nám prichádzali do Kysáča predstavenia, ale už ako dielo SLOVENSKÉHO VOJVODINSKÉHO DIVADLA v Báčskom Petrovci. Kysáčania mohli vydieť predstavenie Zuzka Turanová Jána Čajaka ml. v réžii Ľuboslava Majeru, potom detské predstavenie Duchov plná rozprávka v réžii Jána Čániho a predstavenie Klinč v réžii Jána Makana.

Skutočná príhoda Nejako koncom júna roku 1971 bol dohodnutý divadelný zájazd s hrou Právo na hriech W. Vernera petrovských ochotníkov v Kysáči. V určený deň technikovia divadla z Petrovca prišli a vykonali naložené práce. Prípravy boli skončené... V predvídaný čas sa dostavili ochotníci okrem

Predstavenie Rozkoše Veľkej noci Jeana Poireta. Réžia Ján Privizer a Ján Kohút. Na scéne Anna Chrťanová-Leskovac a Dušan Francisty.

Predstavenie Krakpatrik Juraja Madackého. Réžiu podpísal Ľuboslav Majera. Hralo sa roku 1985. Na scéne Miluška Šaranská a Ladislav Madacký.

Medzi ochotníkmi bol i, už teraz nebohý, novinár Vladimír Dorča. Pod dojmom toho, čo sa v Kysáči odohralo, v novinách Hlas ľudu č. 28/1971 napísal „ V sobotu 3. júla t. r. hosťovali členovia Ochotníckeho divadla VHV z Petrovca, ktorí sa kysáčskemu obecenstvu predstavili divadelnou hrou Právo na hriech. Pre opodstatnenú zaneprázdnenosť jeden z členov súboru pricestoval na predstavenie takmer s dvojhodinovým opozdením. Kysáčske publikum, ktoré takmer do posledného miesta vyplnilo sálu, pochopilo nepríjemnú situáciu, v akej sa ocitli petrovski divadelníci... a.... nech sú tieto slová adresované kysáčskemu obecenstvu, písané v mene členov Ochotníckeho divadla VHV z Petrovca, slová vďaky a obdivu – úprimné priateľské slová obecenstvu, ktoré s príkladnou trpezlivosťou a pochopením zotrvalo na svojich miestach a tým len potvrdilo svoju vyspelosť a získalo si obdiv a vďaku petrovských ochotníkov. Pre petrovských ochotníkov je to i uznanie, i odmena, i zadosťučinenie.” •

poučky (12)

 samuel koruniak

NAŠE JAZYKOVÉ HLAVOLAMY

Vonku je už zasa chladno. Musím si priniesť z domu zimné oblečenie. N

ie raz sme to už spomenuli, že brázdenie súčasnej vojvodinskej slovenčiny ide smerom prispôsobovania sa väčšinovému jazyku nášho štátu, t. j. k srbčine. Jazykovú situáciu v druhom desaťročí 21. storočia tak predovšetkým analyzujeme v diferenciácii slovenskej a srbskej slovnej zásoby, pričom jazykovú kultúru usmerňujeme ku konfrontácii spisovnej a nespisovnej slovnej zásoby, čiže spisovnej a prevzatej srbskej lexiky, nesprávnej a nárečovej paradigmy, či ohýbaniu slov, upriamujeme pozornosť na chybné prispôsobovanie stavby slovenských viet, slovných spojení k srbskej vete a štylistike. Všetko v smere slovensko-srbského jazykového dualizmu, v kontexte a opozícii správne/nesprávne, spisovné/nespisovné, naše/cudzie. Preto sa nám tu aj vynára logická otázka potreby takejto jazykovej kultúry a praxe, alebo aj správneho a dostačujúceho využívania už zaužívaných metód, pretože sa v jazykovom zmysle z hľadiska spisovnosti neposúvame, alebo ani nechceme posúvať dopredu. Nie je priam potom zbytočné na jazykové problémy a prehrešky upozorňovať? Však žijeme nielen v spoločenských, ale i jazykových podmienkach, že nás pri našom jazykovom kultivovaní prenasleduje frazéma: ...akoby sme hrach na stenu hádzali. Ako to dnešná esejistická tvorba ukazuje, asi sa máme zaoberať identitou vo všeobecnom zmysle, deﬁnície toho, čím sme, kto sme, prečo sme tu, lebo nás to možno aj bytostne trápi a dotýka sa nás! Alebo skôr v našom vojvodinsko-slovenskom konglomeráte budeme iba tlieskať na folkórnych podujatiach, tradičných festivaloch, alebo pre nás bude priam svätá povinnosť si v slovenskom, dolnozemskom kroji zaspievať a zatancovať, veď čo nás po tom, že nevieme aspoň pri kumunikačnej situácii, kde sa to vyžaduje, zapojiť ten jazykový, materinský cit. Prečo by nás mal trápiť jazykový prejav (to vlastne nie je ani odraz skutočnej národnej identity), veď tanec a spev je asi jediná identita, ktorá je v tomto prostredí platná a zaužívaná. Ešteže máme aj tých kvalitných hercov, umelcov, novinárov, vedcov a odborníkov, ale i jednotlivcov, ktorí nám touto konštatáciou opovrhujú. Nechceme sa načrtnutou myšlienkou v takomto smere zaoberať a „nariekať” nad tzv. osudom spisovnej slovenčiny v našom prostredí, avšak predsa by sme mali túto problematiku intenzívnejšie analyzovať, interpretovať a hodnotiť. Možno na to v súčasnosti nemáme síl a nálady, keďže znovu riešime existenčné problémy teraz už tzv. post-demokratickej spoločnosti a riadime sa pravidlom a mottom: nech si každý občan vytvára nielen celkový obraz sveta a vlastných názorov, ale i jazykový svet a svojské/vlastné jazykové vyjadrovanie. Samozrejme, je to iba na nás, či budeme inklinovať k myšlienke vyjadrovať sa spisovne (využívaním slovenských termínov, ktoré sú pre nás nie až tak blízke a známe), keď si to formálny prejav a vôbec každodenná situácia vyžaduje, alebo zostaneme verní tradícii a podáme bratskú ruku srbskému jazyku. Vedomí sme si však iba toho, že takéto jazykové smerovanie pre slovenčinu vo Vojvodine nepredstavuje ružovú záhradu, pričom o tento kúsok zeme sa v súčasnosti môžeme starať a máme na to možnosti ju lepšie upraviť a zregulovať. Po krátkej a už zaužívanej lamentácii nad osudom jazykového prejavu a stavu spisovnej variety medzi našou menšinou prejdime predsa na tú našu zaužívanú prax, kde

sa znovu presvedčíme o niektorých slovách a slovných spojeniach, ktoré sú pre náš vojvodinský diskurz neznáme, alebo nie časté, alebo ich nesprávne používame. Módna terminológia, alebo výrazy, ktoré patria do našich skríň, topánkovníkov sa zapájajú do každodenného rozhovoru a sú súčasťou nášho osobného sveta. Je to sila zvyku, že aj spomenutú terminológiu preberáme zväčša zo srbského jazyka. Ide o logický dôsledok toho, že nakupujeme v srbských urbánnych mestách (Nový Sad, Belehrad, Zreňanin, Báčska Palanka), kde za pokladňou stoja srbskí zamestnanci, pričom ani v našich slovenských prostrediach pri nákupe oblečenia nesiahame po slovenských slovných spojeniach, či termínoch. Tie sú nám proste neznáme, neprirodzené. Aj keď niekedy tu počujeme nárečové slová, predsa v súčasnej slovenčine preberajú primát srbské výrazy, z toho dôvodu, že sa nárečové výrazy posúvajú do úzadia, alebo sa daný druh oblečenia už nevyskytuje. Na začiatku spomenieme iba niektoré synonymné tvary, ktoré sa viažu so slovom oblečenie. Slovo oblečenie v podstate znamená súhrn predmetov, ktoré slúžia, aby sme si pokryli, zakryli telo. Taktiež sa na označenie oblečenia používajú aj výrazy: odev, šaty (v množnom čísle), potom je tu priam rovnaký termín s predchádzajúcim šatstvo (ošatenie), oblek (zväčša sa to týka mužského formálneho oblečenia), toaleta (dámske spoločenské šaty), úbor (oblečenie na presné účely – športový úbor), alebo aj kostým (predovšetkým oblečenie pre divadelné predstavenia) a hovorové expresívne slová blízke nášmu diskurzu háby, handry. Logicky počas zimy sme svedkami toho, že si musíme obliecť aj veci, ktoré by sme si pri iných okolnostiach neobliekli. Preto z vlastného šatníka vyberáme zimné oblečenie, ktoré počas chladného počasia vypĺňa našu každodennú obliekaciu rutinu. Nápomocná v tomto zmysle nám je zimná bunda, alebo zimný kabát, alebo iba jednoslovný tvar bunda a kabát. Často však v našom vojvodinskom diskurze a pod vplyvom srbčiny počujeme tvar jakňa (v srbčine jaknja), zimská jakňa (slangové aj jáša), ktorý je však nespisovný a nesprávny. Bunda (spisovný tvar nášho slova jakňa) je zväčša hrubšieho materiálu (ale nemusí byť), pričom sa často používal aj zastaraný výraz kožuch. Tenší tvar bundy je vetrovka (zväčša šušťavého tvaru, určená na turistiku a športovanie v chladnejšom počasí), ktorú zväčša používame cez sychravé jesenné a jarné dni, alebo tu povieme iba zložené slovo prechodná bunda. V každodennej komunikácii aj pri tomto type oblečenia používame nespisovný tvar, ktorý sme už uviedli, a to jakňa (alebo aj subštandardné slovo vinďjakňa). Chceli by sme tu spomenúť aj súčasť bundy, ktorá sa dáva na hlavu, zväčša keď prší, alebo sneží, pričom je termín medzi našou vojvodinskou spoločnosťou známy ako kapuľača. Samozrejme, ide o srbské, prevzaté slovo kapuljača, ktoré sa však v spisovnej slovenčine označuje tak trochu inak – kapucňa. Napríklad: „Daj si kapucňu na hlavu! Začína pršať!” Počas chladných letných nocí, alebo na začiatku jesene a na konci jari, si neraz musíme obliecť aj dlhší tvar textilu, ktorý by zahalil a aspoň trošku zohrial naše telo. Tu používame znova srbský termín, ktorý je priam už udomácnený v našej vojvodinskej slovenčine, a to je majica. Slovenčina

| pozná pre daný druh oblečenia viacej výrazov, pričom je medzi verejnosťou na Slovensku známy tvar mikina, ktorý sa hodnotí ako hovorové štandardné slovo a vyskytuje sa iba v Slovníku cudzích slov (v akademickom, 2005). Preto by sme odporúčali v duchu spisovnej slovenčiny používať slová sveter (ide o vrchnú súčasť oblečenia s dlhými rukávmi, zväčša pletená a háčkovaná, KSSJ, 2003), alebo slovo pulóver (termín, ktorý je viac blízky našej menšine). Uvedené slovo majica sa medzi vojvodinskou slovenskou spoločnosťou používa aj vo význame vrchného oblečenia s krátkymi rukávmi, pre ktoré spisovná slovenčina má výraz tričko. Horná časť oblečenia sa končí ešte tielkom, ktoré je bez rukávov. Už z módy postupne ubúda, ale pamätáme si aj na rolák, sveter s dlhšími rukávmi s vyhrnutým golierom (KSSJ, 2003), pričom sa tomuto oblečeniu bežne hovorí rolka (rolka však má iný význam, ide o hovorené slovo s významom stočená šunka do trubičky).

Na jogu si musím kúpiť nové tepláky. Doteraz sme sa venovali predovšetkým horným častiam oblečenia a snažili sme sa poukázať na niektoré nespisovné výrazy, ktoré často zapájame do každodennej komunikácie. Pozrieme sa na oblečenie dolnej časti tela. Aj tu niekedy zapájame svojho verného „kamaráta” srbčinu, pritom súčasná slovenčina má pre dané typy oblečenia vlastné výrazy. Tak napríklad asi ani nevieme, že pre krátke nohavice s dĺžkou nad kolenami (SSSJ H – L, 2011) existuje v súčasnej slovenčine pre nás netypické subštandardné slovo kraťasy (prevzaté z češtiny). V našej slovnej zásobe sa používa zväčša výraz šortky, alebo aj nesprávny prebratý srbský tvar šorc v tomto prípade v jednotnom čísle, prispôsobený srbčine. Pomnožné slovo šortky hodnotíme ako spisovné. Typ nohavíc, ktoré dĺžkou siahajú okolo kolien, niekedy tesne pod kolenami sú bermudy. Pomnožné slovo (to znamená, že pre daný výraz nie je možné utvoriť jednotné číslo), čiže pluralia tantum, sú aj nohavice, ktoré sú logicky najdlhšie zo spomenutých a siahajú až po chodidlo. Okrem termínu nohavice (môžu byť bavlnené /menčestrové/, ľanové) súčasná slovenčina pozná aj termíny pre špeciálny a veľmi rozšírený druh nohavíc – džínsy, alebo texasky, alebo najviac používaný výraz rifle. Starší ľudia si pri termíne nohavice pamätajú už teraz zastarané slovo pantalóny, ktorý je blízky k srbskému tvaru slova pantalone, ale aj nárečové slovo droťe. Zo srbčiny sme si prebrali termín, ktorého význam označuje dolnú časť oblečenia zväčša určenú na športovanie, turistiku a prechádzku vonku, z elastickejšieho materiálu. Je to nesprávny termín trénerke, ktorý je v priamom spojení so srbským slovom trenerice, trenerke. Ekvivalentom tohto výrazu v slovenčine bude slovo tepláky – športové, pánske tepláky. Okrem toho spomenieme aj niektoré slová, ktoré sa týkajú bielizne, čiže spodného šatstva, pričom bielizeň môže označovať aj posteľné povlaky – posteľná bielizeň. Ženskú bielizeň tvorí viacej druhov – cez tangá (niekedy počuť aj subštandardné slovo tangáče, v srbčine sú to tange, tangice), gatky, gaťky (ženské spodné nohavice, v srbčine gaće, môžu byť aj čipkované), boxerky, kým mužskú bielizeň (spodky) tvoria znovu gatky, ale i slipy (krátke priliehavé pánske spodky, KSSJ, 2003), taktiež boxerky, ako aj trenky (ľahké a uvoľnené mužské spodky). Z uvedených príkladov si možno všimnúť, že sú to všetky pomnožné podstatné mená – pluralia tantum. Taktiež je medzi našou menšinou známy aj výraz gate, alebo aj slovné spojenie dlhé gate, vo význame dlhá mužská bielizeň. Daný termín sa hodnotí ako expresívny, pričom sa takýto druh oblečenia už nevyskytuje. Súčasný slovník slovenského jazyka termín

 samuel koruniak | poučky (12)

gate hodnotí aj ako hovorové slovo, s významom širokých pletených nohavíc, ako súčasti mužského ľudového odevu (z konopí a zo súkna) (SSSJ A – G, 2006).

Nemôžeš si obuť tenisky na takúto akciu. Obuj si radšej topánky. Keďže sme viac-menej chceli poukázať na niektoré nesprávne výrazy pri oblečení (nespomenuli sme však všetky typy oblečenia), teraz našu pozornosť upriamime na druhy obuvi v konfrontácii spisovná/nespisovná terminológia. Ako to už na mnohých miestach analyzujeme a interpretujeme, je to priamy dôsledok slovenskej jazykovej reality a situácie vo Vojvodine. Pri hodnotení šatstva sme prezentovali viacej druhov oblečenia. Takáto okolnosť je prítomná aj keď ide o obuv (v srbčine je to obuća). Všeobecný termín pre obuv z rôzneho materiálu, ktorá kryje nohu (mužom, ako i ženám) je topánka, množné číslo topánky, pričom v našej bežnej komunikácii počuť nespisovný, nárečový výraz cipeľa, množné číslo cipeľe. Slovo topánka má rozšírený význam, keďže sa niekedy myslí aj na elegantnú mužskú obuv zväčša z kože, určenú na spoločenské udalosti. Zasa na druhej strane ako hovorové slovo pre športovú obuv sa používajú aj tenisky (s gumenou podrážkou), prípadne botasky. Avšak spisovný tvar pre uvedené typy topánok je zložený tvar, v tom zmysle, na čo je obuv určená: športová obuv, vychádzková obuv, pracovná obuv, zimná obuv, letná obuv, alebo iba spomenutý termín topánky. Dámska spoločenská obuv sa, samozrejme, líši nielen výzorovo, ale aj terminologicky. Dámy predovšetkým používajú topánky, ktoré sú pod pätou zvýšené, čiže je to obuv s opätkami (podpätkami). Práve termín opätok je pre našu vojvodinskú spoločnosť neznámy, keďže nám je viacej blízke slovo štikľa, ktoré sme priamo prevzali zo srbčiny (štiklja). Okrem iného známy je aj výraz lodičky (dámska spoločenská obuv), ktorý má význam obuvi lodičkového tvaru, kde sú prsty a päta zatvorené, obyčajne na vyššom podpätku. Keďže topánky zväčša nejdú na bosú nohu, tak si pred obutím obliekame ponožky, kde často počuť zastaraný tvar štrimﬂe, ale i slovo kapce. Pozastavili by sme sa ešte pri letnej obuvi otvoreného typu, ktorú nosíme predovšetkým počas teplých dní, prípadne na letnej dovolenke – papuče, alebo singulárny tvar papuča. Rovnaký termín je aj v srbskom jazyku, pričom pre zaujímavosť štandardné, hovorové slovo japánke (zo srbčiny) sa v slovenčine zamieňa hovorovým slovom žabky. Ešte na záver spomenieme niektoré doplnky k oblečeniu, ktoré často považujeme za súčasť nášho šatstva. Tak pri spoločenských udalostiach si muži na košeľu okolo krku, kladú kravatu, alebo motýlika. Motýlik je módny doplnok v podobe motýlích krídel nosený na golieri košele (KSSJ, 2003) a v našom vojvodinskom diskurze je skôr zaužívaný termín zo srbčiny leptiriť, leptir mašna. Módny doplnok počas letných mesiacov je klobúk (klobúky), ktorý nosia aj muži, aj ženy. U nás je častý tvar kalap, ktoré slovenská lingvistika hodnotí ako zastarané hovorové. Druh čiapky so strieškou sa v hovorovej slovenčine uvádza ako šiltovka (u nás je to známe pod pojmom kačkét, ktorý je prevzatý zo srbčiny). Dievčatá si zase ako doplnky dávajú prstene, náhrdelník okolo krku (po srbsky ogrlica, a toto slovo sa vyskytuje aj v našom bežnom rozhovore), náramky okolo ruky (vo vojvodinskom diskurze počuť srbský výraz nárukvica), ako aj čelenka (u nás hlavalo, ktoré je nespisovné), a ženy si nevedia predstaviť večer bez kabelky (malá príručná dámska taška). Treba spomenúť aj slovo opasok (nie pás), alebo remeň, ktorý slúži na upevnenie niečoho, pri oblečení na pritiahnutie odevu k drieku (KSSJ, 2003). •

z tvorby slovenských autoriek

 gabriela rothmayerová |

Trochu o šťastí „Žijeme najšťastnejšiu etapu ľudstva,” počúvame dnes často z rozličných poschodí, ale najčastejšie z tých najvyšších, odkiaľ nedovidieť do údolí. A kto nie je šťastný, môže si za to sám (povie sa, alebo aj zamlčí v zátvorke). Čistý jed je táto „šťastnotvorná” idea – lebo vyvoláva zášť, zlobu a nenávisť – za nepochopenie a vylúčenie. Ono sa to možno nezdá, ale ten jed sa nám dostáva do žíl. A prepukne v celkom nečakaných a banálnych chvíľach. Obzerám si na trhu banány. „Môžete mi dať tieto tri?” „Nie!” Dozviem sa a pani mi podáva iné. „Ale tu je jeden prasknutý,” namietam. „Budete jesť šupu?!” „Nie, ale nechcem jesť špinu.” „Čo?!” To som si teda dovolila! „No, viete čo, tak ďakujem, nechcem…” Vzopriem sa a počujem najedované: „Chvalabohu!” Tá pani za pultom sa nejeduje ani tak na mňa, ale na ten hlúpy život: od rána do večera stojí nad kôpkami tropického ovocia, a ešte si tu bude nejaká frnda preberať! Gabriela Rothmayerová študovala novinárstvo na FiF UK v Bratislave, po absolutóriu nastúpila do Smeny na oddelenie kultúry. V roku 1983 sa stala asi najmladšou šéfredaktorkou v redakcii Ohník. Od roku 1987 bola vedúcou redaktorkou Smeny na nedeľu. V roku 1990 sa zaplietla do politiky a ľudia ju zvolili v prvých slobodných voľbách do Federálneho zhromaždenia ČSFR, do Snemovne ľudu. V ďalších voľbách úspešne kandidovala do SNR (neskôr NR SR) a svoje epizódu v politike ukončila v roku 1994. Vrátila sa k svojej novinárskej profesii, pracovala ako reportérka Nedeľnej Pravdy, po zmene vlastníckych pomerov z Pravdy odišla a stala sa redaktorkou literárnej redakcie Slovenského rozhlasu – čo bol mimochodom jej sen hneď po skončení školy. V roku 1998 až 2003 bola šéfredaktorkou umeleckého Rádia Devín Slovenského rozhlasu. Žije v Bratislave, je vydatá a má syna Michala. Od svojho debutu Lastovičie hniezdo (Kraskova cena) napísala sedem kníh, poslednú ôsmu spolu s Milkou Zimkovou.

Na druhom trhu si vyberám z pohára od zaváranín astry. „Nechajte tie kvety!” „Prečo? Veď si ich chcem kúpiť.” „Nechajte to tak! Predavač si odskočil a ja za neho nebudem robiť.” A je opäť vymaľované. Svoju vlasť nevymením za nič na svete, ale tú spoločnú západnú hodnotu – zdvorilosť – by som konečne rada zažila aj doma. Lenže – ako, keď máme všetko ako na Západe, iba ten všedný život ako obsluha Západu? A predsa je niečo ešte horšie, uvedomím si v penzióne pre starých ľudí. „Joj, ta lem, že by som nikemu nezostala na karku, ta lem toto ne, lem za toto še modlim,” povedala nie raz moja mama. Vždy sme ju my, „múdre” deti, zahriakli: „Ale, mami!” Dnes som bola na návšteve v penzióne u deväťdesiatdvaročnej krstnej mamy môjho muža. Jediný syn jej umrel, je sama iba so svojimi bludmi, ktorými mnohým ubližuje, a ani o tom, chúďa, nevie. Ukazovala nám svoj nový domov: kde majú kostol, kam chodí na terasu. Staré panie sa tam motkali, jedna pri výťahu zadriemala, dve si chceli dať kávu, nevedeli obslúžiť automat, tak som tam začala čapovať. Jedna sa odtlačila so svojím chodítkom do svojej izby, aby mi doniesla tridsať centov, a keď som jej ich zovrela v dlani, že nepotrebujem, opakovala, že ona chcela kávu. „To máte odo mňa ako dar,” podávala som jej pohárik s kapucínom trochu zahanbene (lebo, panebože, veď tridsať centov!) a ona nechápala. „Ja mám dosť peňazí,” hovorím jej. A ona: „To som ešte nikdy nepočula, aby niekto mal dosť peňazí.” Vypili sme si spolu kávu, pokričali na seba, lebo staré panie neveľmi doslýchali. Všetky sa dožili veku, o ktorom sa zvykne povedať – aký krásny! Hovorím si s mojou mamou – joj, ta lem toto ne! Všetci spejeme k bodu, keď sa pre nás svet zúži na tie podstatné veci. Nebyť smädný, nebyť hladný, mať kde spať a nemrznúť, netrpieť bolesťami. A vtedy nech nastúpi ono pochopenie, zdvorilosť. Len kde ju potom nájsť, keď sa postrácala vo všedných otrávených dňoch? • pripravuje: Viera Benková

Deväťdesiat rokov prekladu Svä

roku 2016 si pripomíname deväťdesiat rokov od zavŕšenia vydania prvého slovenského svätovojtešského prekladu Biblie. Málokto vie, že jeho prípravná fáza trvala viac ako štyri desaťročia. Jeho vydanie spadá do rokov 1913 – 1926, pričom dlhú prestávku v ňom spôsobila prvá svetová vojna. Preklad má desať zväzkov, z toho dva zväzky tvoria Nový zákon a osem zväzkov Starý zákon. Po vydaní celého prvého svätovojtešského prekladu Svätého písma priniesli Národné noviny v oslavnej recenzii informáciu, ktorú prebrali aj iné redakcie, že len revízia prekladu, ktorou sa zaoberal František R. Osvald, trvala celých osem rokov. Vysoká suma peňazí, ktorú potreboval Spolok sv. Vojtecha na vydanie Svätého písma, by sa po prvej svetovej vojne na Slovensku nenašla, a ktovie, dokedy by sa toto vydanie odďaľovalo, keby nepomohli americkí Slováci. V roku 1920 začali prichádzať štedré dary od slovenských rodákov v USA. Zvlášť štedrá bola v tom čase podpora adresovaná trom slovenským biskupom: nitrianskemu Karolovi Kmeťkovi, banskobystrickému Mariánovi Blahovi a spišskému Jánovi Vojtaššákovi a Andrejovi Hlinkovi (po stotisíc korún), ktorá sa vložila do účastín na vydavateľskú činnosť Spolku sv. Vojtecha. V kritickej situácii (v roku 1923) vyslal Spolok sv. Vojtecha do USA trojčlennú delegáciu na čele so správcom spolku Jánom Pöstényim-Kysuckým. Táto delegácia za dva a pol mesiaca navštívila v USA vyše sto slovenských farností. Hneď na prvom stretnutí so slovensko-americkými novinármi a predsedami katolíckych organizácií sa v Pittsburghu vyzbieralo 1 072 amerických dolárov, získalo sa 2 156 nových členov do Spolku sv. Vojtecha (členské bolo 4 doláre, ale 25 zakladajúcich členov prispievalo po sto dolárov, Michal Bosák daroval 600 dolárov). Aj v roku 1926 vyslal Spolok sv. Vojtecha pri príležitosti 28. medzinárodného eucharistického kongresu v Chicagu, IL, do USA delegáciu, ktorú tvorili správca spolku Ján Pöstényi, ďalej Alexander Šindelár, Štefan Zlatoš a Róbert Pobožný. Návrh vyslať zástupcov Spolku sv. Vojtecha do USA podal správca Ján Pöstényi. Príčinou bola okolnosť, že spolok vydal Sväté písmo vlastným nákladom v sume asi 800 000 Kčs. Ak Spolok sv. Vojtecha nemal upadnúť do no-

 štefan kucík |

v od slovenského ätého písma

PREČO MÁM RÁD SLOVENČINU, PREČO MÁM RÁD SLOVENSKO Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Štátny pedagogický ústav, Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, s. r. o., Matica slovenská, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Spolok slovenských spisovateľov, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

vyhlasujú jubilejný 25. ročník celoštátnej literárnej súťaže s medzinárodnou účasťou

PREČO MÁM RÁD SLOVENČINU, PREČO MÁM RÁD SLOVENSKO.

Slovenský preklad Svätého písma z roku 1913 – 1926. Zdroj: Spolok sv. Vojtecha, Trnava

vých dlžôb, lebo na Slovensku sa očakávaný záujem o Sväté písmo neprejavoval, bol nútený obrátiť sa na slovensko-amerických katolíkov. Navyše v Združení slovenských katolíkov v Amerike mal spolok uložených ešte 116 000 korún, ktoré bolo možné vyzdvihnúť len osobne. Zástupcovia Spolku sv. Vojtecha získavali v Amerike dary po 10 dolárov a darcom dávali na pamiatku slovenské Sväté písmo, z ktorého sa minulo takmer štyritisíc kusov. Zároveň sa do Spolku sv. Vojtecha prihlásilo tisícpäťsto nových členov. Strediskom misie Spolku sv. Vojtecha v USA bolo jeho hlavné zastúpenie v meste Youngstown, Oh., ktoré od roku 1922 viedol rev. Štefan Kočiš. Spolu americkí Slováci prevzali najmenej 6 800 výtlačkov slovenského Svätého písma. Prvý svätovojtešský preklad sa často označuje aj ako Hlinkov preklad či Hlinkovo a Donovalovo Sväté písmo, pretože Andrej Hlinka i Ján Donoval sa veľkou mierou pričinili o toto dielo. Je až zarážajúce, ako málo pozornosti sa v publikáciách o jednom i druhom venovalo otázke, akým podielom sa obidvaja zúčastnili na prekladaní Svätého písma a akou mierou prispeli k rozvoju našej duchovnej, jazykovej a národnej osvety. Andrej Hlinka má veľké zásluhy aj na vydávaní Svätého písma v rokoch 1922 – 1926 v Spolku sv. Vojtecha, na čele ktorého pôsobil ako predseda od roku 1920. •

Cieľom súťaže je podchytiť, rozvíjať a prehĺbiť záujem detí a mládeže o slovenčinu a Slovensko, o významných dejateľov Slovenska a svojho kraja, o miestne spoločenské a kultúrne problémy a nárečia formou slohových úloh, pokusov o umelecké vyjadrenie myšlienok v podobe prozaických žánrov a básní. Tento ročník sa bude niesť v znamení Roka Jozefa Miloslava Hurbana, v ktorom si pripomenieme 200. výročie narodenia tejto významnej osobnosti slovenského národného obrodenia. Rok 2017 bude výnimočný aj 230. výročím prvej kodiﬁkácie slovenského spisovného jazyka Antonom Bernolákom a zameriame sa v ňom aj na ďalšie výročia osobností v dejinách slovenského národa – 305. výročie narodenia a 260. výročie úmrtia Hugolína Gavloviča, 205. výročie narodenia Sama Chalupku, 200. výročie narodenia Andreja Radlinského, 195. výročie narodenia a 125. výročie úmrtia Štefana Marka Daxnera, 180. výročie narodenia Adolfa Petra Zátureckého, 160. výročie narodenia a 75. výročie úmrtia Terézie Vansovej, 150. výročie narodenia Boženy Slančíkovej Timravy, 110. výročie narodenia Dobroslava Chrobáka, Jozefa Horáka a Ľuda Zúbka. Pripomenieme si aj výročia dvoch významných slovenských autorov z Vojvodiny: 90. výročie narodenia Michala Babinku, básnika, prozaika, literárneho kritika, prekladateľa a publicistu, a 20. výročie úmrtia Paľa Bohuša, popredného básnika a esejistu. V roku 2017 zároveň oslávime 1150. výročie schválenia staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka, 550. výročie založenia univerzity Academia Istropolitana, 155. výročie založenia prvého slovenského gymnázia v Revúcej, 150. výročie založenia druhého slovenského gymnázia v Martine a 25. výročie prijatia Ústavy Slovenskej republiky. Do súťaže sa môžu zapojiť žiaci všetkých typov a druhov základných, špeciálnych a stredných škôl na území Slovenskej republiky prostredníctvom škôl a iných subjektov a v zahraničí prostredníctvom škôl, vzdelávacích centier, spolkov a organizácií Slovákov žijúcich v zahraničí. Súťažné práce sa budú posudzovať v štyroch kategóriách: – v 1. kategórii sa posudzujú práce žiakov 1. stupňa základných škôl, – v 2. kategórii práce žiakov 2. stupňa základných škôl a žiakov 1. až 4. ročníka osemročných gymnázií, – v 3. kategórii práce žiakov stredných škôl, – v 4. kategórii práce žiakov zo zahraničia. Do celoštátneho kola postúpi maximálne päť súťažných prác v každej kategórii z jednej školy napísaných v slovenskom jazyku. Každá súťažná práca musí byť vyhotovená v štyroch exemplároch. V záhlaví každého exemplára súťažnej práce musia byť nevyhnutne tieto identiﬁkačné údaje: meno a priezvisko žiaka, vek, trieda, súťažná kategória, názov súťažnej práce, meno a priezvisko učiteľa, mejlová adresa učiteľa, presný názov a adresa školy, mejlová adresa školy. Školy a ostatní prihlasovatelia zodpovedajú za to, že zaslané práce sú prácami súťažiacich žiakov, neboli už posudzované v tejto súťaži a v iných súťažiach, ako aj za dodržanie všetkých súťažných podmienok. Pri nedodržaní súťažných podmienok sa práce nezaradia do celoštátneho kola súťaže. Organizačný poriadok súťaže a text záhlavia (formulár) sú uverejnené na internetovej stránke Štátneho pedagogického ústavu www.statpedu.sk (v sekcii súťaže, Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko) a na internetovej stránke Ministerstva kultúry Slovenskej republiky www.culture.gov.sk (v sekcii pôsobnosť ministerstva, v kapitole štátny jazyk, v časti súťaž Prečo mám rád slovenčinu). Vybrané súťažné práce do celoštátneho kola treba zaslať do 31. januára 2017 (Slováci žijúci v zahraničí do 1. marca 2017) v štyroch exemplároch na adresu: Štátny pedagogický ústav, Pluhová 8, 830 00 Bratislava, heslo PREČO MÁM RÁD SLOVENČINU, PREČO MÁM RÁD SLOVENSKO (Slováci žijúci v zahraničí na adresu: Matica slovenská, Krajanské múzeum Matice slovenskej, P. Mudroňa 1, 036 52 Martin, Slovenská republika alebo na mejlovú adresu domhronskeho@matica.sk). Záujemcovia o súťaž môžu získať ďalšie informácie o súťaži v Štátnom pedagogickom ústave (spu@statpedu.sk, tel. číslo: 02/49276122). Odborné poroty určia v každej kategórii kandidátov na Hlavnú cenu, na Cenu poroty a na Čestné uznanie. Môžu udeliť v každej kategórii aj Osobitnú cenu poroty. Osobitne ocenia učiteľov a školy podľa počtu a úrovne súťažných prác žiakov. Slávnostné vyhlásenie výsledkov jubilejného 25. ročníka súťaže sa uskutoční v júni 2017 v Nových Zámkoch. Za vyhlasovateľov súťaže doc. PhDr. Ľudovít Hajduk, PhD., riaditeľ Štátneho pedagogického ústavu.

kamarátenie

 pripravila mária vršková

Stránky Ježka Dežka Bŕŕŕ, už sú studené rána a chladné večery, čas vybrať teplý svetrík a namiesto limonády uvariť citrónový čaj. Ale stále sa oplatí chodiť na prechádzky, príroda sa mení, hýri farbami a práve teraz je najpestrejšia. Ja mám pred domčekom veľký kopec gaštanov, ktoré nazbierali deti. Čo sa ešte zbiera v jeseni? Odpoveď nám nakreslite a pošlite do redakcie. Peknú jeseň želá.

Ježko Dežko

Hádanky – Kto je to? V škole trávi času veľa, nemyslím na učiteľa. Mnoho toho nevraví, všetko rýchlo opraví. (kínlokš)

Básnička

Zvedavá koza a zajko Spytuje sa koza zajka: „Čo si vezieš na tom voze?” „Na zimu v ňom jedlo zvážam,” odpovedá pyšne koze. „Jeden šalát, dve kapusty, tri mrkvičky červené, štyri hrušky a päť jabĺk, chutné plody jesene.” Koza povie: „Ja mám šťastie! Zásoby si nezháňam, mne o jedlo každú zimu postará sa dobrý pán.” (Alica Náhliková, Moja najkrajšia knižka)

Biela čiapka, oheň, múka, najradšej ťa jedlom núka. Do polievky pridá vňať, pri práci vždy musí stáť. (ráhcuk)

Chodí k nemu zástup ľudí, keď ich zo sna kašeľ budí, keď horúčka kolíše, on ti lieky predpíše. (rákel)

Nožnice sú jeho svet, pred zrkadlom sedíš hneď. Na hlave ti zmenu spraví, kým z rádia znejú správy. (kínredak)

Za opaskom pištoľ, putá, pokuta je uňho krutá. Uniformu nosiť musí, rýchlo chytiť lumpa skúsi. (tjacilop) 28

Úloha Jedným ťahom nakreslite tento obrázok tak, aby ste nešli dvakrát po tej istej čiare.

Doplňovačka Do voľných okienok dopíš odpovede. Pospájaj písmenká z vyznačených okienok, dostaneš tak tajničku. Ukrýva sa v nej názov rastliny, ktorá má aj v zime zelené listy. 1. kto chytá ryby

__ __ __ __ __

2. má chemickú značku PB

__ __ __ __ __

3. domáce meno Dana

__ __ __ __ __

4. maslina, po slovensky

__ __ __ __ __

5. „drak”, v množnom čísle

__ __ __ __ __

6. ogrozd, po slovensky

__ __ __ __ __

7. nôž, zdrobnelina

__ __ __ __ __

8. ďakujem, po nemecky

__ __ __ __ __

9. malá rana

__ __ __ __ __

10. domáce meno Ondrej

__ __ __ __ __

11. opak slova „všetci”

__ __ __ __ __

 pripravila mária vršková | kamarátenie Úloha Pod čiarou zakrúžkujte, ktorý znak patrí namiesto otáznika.

Tajnička znie: __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __

Okienko tety Sovy Však ste spokojní a šťastní, keď v škole dostanete známku 5? Z tejto známky sa však netešia všetky deti. Opýtali sme sa tety Sovy: Prečo na Slovensku žiaci päťku nechcú?

Jazykolamy Povedz 3-krát rýchlo za sebou: Tri ryby a jeden rak v mori žijú, veru tak. Plavovlasý Vasil Sivák pláva svižne, veď je silák. Vôl a kôň sa hádali, čí nôž spadol na kôš.

Vyfarbi

Pretože na Slovensku je 5 najhoršia známka. Naopak, žiaci sa tešia, keď dostanú jednotku. Stupnica je tu obrátená, je to ako pri športe – keď si 1. (prvý, jednotka), si najlepší. A v Amerike sa známkuje úplne inak, namiesto čísel používajú písmená – najlepšia známka je A (potom B, C), zlá známka je D a najhoršie sú E a F.

poviedky |  michael rybár

Osud pani Marty – Pani Marta! Nastal čas rozlúčky. Posledné lekárske zistenia dokazujú, že ste vyliečená a môžete ísť domov. Vaše dcéry, o ktorých ste nám tak mnoho rozprávali, sme zavolali, aby prišli po vás. Môžete si zbaliť veci a počkajte, pokiaľ prídu, – povedala zdravotná sestra, ktorá mala na starosti pani Martu. Prekvapená pani Marta zhíkla: – Som vyliečená? –Áno ste vyliečená! – odpovedala zdravotná sestra a pridala: – Ale to neznamená, že sa nebudeme viacej vidieť. Budete chodiť pravidelne na prehliadky vášho zdravotného stavu a porozprávame sa o všetkom, čo vás a nás zaujíma. – Vyzdravela som vďaka Pánu Bohu! – povedala Marta. Vypočul si moje vrúcne modlitby a prosby o uzdravenie a teraz pôjdem k mojim dcéram, vnúčatám a najmä k mojim kvetom, ktorých mám v celom byte. Marta, asi šesťdesiatročná žena, bola prijatá pred niekoľkými mesiacmi na onkologické oddelenie mestskej nemocnice na liečenie. Choroba už bola v pokročilom stave. Na otázku lekárov, prečo neodišla na ﬂuorografovanie do antituberkulózneho dispenzára, keď dostala pozvánku, Marta odpovedala, že práve vtedy jej zavolala dcéra Marka, aby prišla k nim, že je vnuk Jožko chorý. Ona mala ísť do práce a Jožko mal horúčku, tak ani do školy nešiel. – Vravela som jej, že som dostala pozvánku na ﬂuorografovanie. Povedala mi, že pôjdem na druhý deň a to bolo tak zo dňa na deň. A ako vidíte, to ma priviedlo sem k vám do nemocnice. Prijali ste ma. Dcéry ma sprvu navštevovali, mala som z nich veľkú radosť, najmä z vnuka Jožka. Keď odchádzali, tak som im hovorila, aby mi každý deň polievali kvety, – vysvetľovala lekárom Marta. Ťažko znášala chorobu. Po operácii lekári povedali, že všetko urobili, čo bolo v ich moci, aby sa uzdravila, a teraz jej môže pomôcť len Pán Boh. Najťažšie jej bolo, keď dostávala chemoterapie, z čoho jej začali opadávať vlasy. Padala do delíria tremens, najmä v noci, takže zdravotné sestry a niekedy i lekári mali okolo nej veľké starosti. Zdravotné sestry ju posmeľovali a hovorili, že je silná, preto vyzdravie. Vedľa nej na druhej posteli ležala podobne chorá žena. Marta sa pozerala na ňu, ako sa modlí a zdalo sa jej, že ľahšie znáša bolesti. Pýtala sa ju, komu sa modlí. – Modlím sa Pánu Bohu, – odpovedala, – aj vy by ste sa mali modliť! Pán Ježiš, náš vykupiteľ, vypočuje vaše prosby a pomôže, aby ste ľahšie vyzdraveli. – Jáj! Ale ja som sa zabudla modliť. Keď som bola mladá, nemala som času chodiť do kostola. Musela som len robiť a robiť, aby moje dcéry necitili núdzu, – vysvetlila jej Marta. – Nič to za to. Nikdy nie je neskoro modliť sa a hľadať pomoc od Pána Ježiša, – odpovedala spolupacientka. – Áno! Mali by ste sa modliť, – hovorili to i zdravotné sestry. – Len vôľou do života prekonáte všetky ťažkosti a zvíťazíte nad chorobou. Marta sa modlila so spolupacientkou a zdravotný stav sa jej zo dňa na deň zlepšoval. Lekári a zdravotné sestry ju posmeľovali, priali jej šťastie a hovorili, že prekoná chorobu. Jedno ráno Marta sa úprimne zdôverila spolupacientke: – V noci ma navštívili dvaja anjeli. Modlili sa za mňa. Aj Pán Ježiš bol s nimi. Položil mi ruku na čelo a povedal, že ak sa budem modliť a prosiť o pomoc, uzdravím sa. S veľkým entuziazmom sa modlila a prosila o pomoc Pána Ježiša. Očakávala návštevu svojich dcér, ale ony v poslednom čase nechodili. Ospravedlňovala ich, že majú mnoho záväzkov a nemôžu prísť. Keď vyzdravie, bude im zase pomáhať. Nakoniec sa zdravotný stav Marty tak zlepšil, že ju doktori mohli pustiť domov.

Marta balila svoje veci a bola šťastná, že ide domov. Ďakovala spolupacientke, že ju nahovorila, aby sa modlila, a tak pomohla, aby ľahšie zdolala chorobu. Zbalila veci a čakala, kedy sa ukážu dcéry a odvezú ju domov. V tom čakaní začal sa jej premietať životný ﬁlm. Spomenula si, ako prišla z dediny do veľkého mesta za prácou. Tu spoznala svojho životného druha Janka. Založili si rodinu. Marta robila v továrni a Janko v stavebnom podniku. Prežívali šťastný a svorný život plný radosti a šťastia, najmä keď sa im narodila dcéra Marka a neskôr i druhá dcéra Katka. Boli s nimi šťastní, najmä keď spravili prvé kroky a keď vyslovili meno mama. Usilovne pracovali, aby dievčatká mali šťastné detstvo. Idylický život trval, pokiaľ Janko nezačal meškať z roboty domov. Vždy mal nejakú výhovorku. Raz museli pracovať dlhšie, aby skončili robotu, inokedy mali schôdzu v podniku... Marta hneď vedela, čo sa deje, nemohol klamať, cítil sa z neho alkohol. Sprvu mu nehovorila nič, mlčala a trpela. Dcéry boli šťastné, že je ich otecko taký veselý a s nimi sa hrá a vystrája komédie. Marta mu začala vytýkať, prosila ho, aby prestal ak nie kvôli nej, tak kvôli dcéram. Sľuboval, že prestane piť, a že sa upokojí, ale darmo. Kráľ alkohol bol mocnejší, a to priviedlo k nehode. Na pracovisku spadol z výšky a zabil sa. Pre Martu nastali ťažké časy. Dievčence rástli, chodili do školy a mali stále väčšie potreby v škole i v súkromnom živote. Aby necítili núdzu, Marta okrem v továrni robila vo voľnom čase i po súkromných domoch ako upratovačka. Mnoho robila, na seba nemyslela, nemala času pre seba. Veľmi ju urazilo, keď sa ju dievčence pýtali: – Prečo aj ty, mama, nemáš taký pekný účes a lakované nechty ako iné ženy? Povedala im, že nemá času na to, ale keď ony ukončia školy, zamestnajú sa a založia si rodiny, bude sa i ona môcť viac venovať sebe. Obľahčenie cítila pri kvetoch, keď ich polievala a rozprávala sa s nimi. V tom rozmýšľaní začula znovu hlas zdravotnej sestry: – Pani Marta, ideme do vášho nového domu. Poponáhľajte sa! Trhla sa, nemohla hneď prísť k sebe, pomaly sa poberala. – Do akého nového domu ju vediete? – pýtala sa spolupacientka. Zdravotná sestra odpovedala: – Volali sme k jej dcéram niekoľkokrát, aby prišli po mamku. Naposledy sa ohlásila Marka a odpovedala: „Veď nám pán doktor povedal, keď sme sa opýtali, ako je mama, že nám matku teraz môže zachrániť len ten zhora. Nuž my sme byt predali a mamu nemáme kde prijať a ubytovať.” •

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ – zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

DOPLŇOVAČKA

ŠKANDINÁVKA V tajničke je názov tradičného kovačického podujatia

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. vzťahujúci sa na oje; 2. forma hmoty; 3. taliansky futbalový klub; 4. zemina vzniknutá rozpadom hornín; 5. ženy vznešeného pôvodu; 6. organizované skupiny ľudí; 7. vymedzené množstvo; 8. mechanický systém; 9. uvoľniť cestu, vyhnúť. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. vzťahujúci sa na kroj; 2. tenké, krehké pečivo; 3. tlačiareň počítača; 4. štrbina, puklina; 5. kopačka; 6. rozkladanie, analýza (mn. č.); 7. dodávanie; 8. vystrojenie; 9. stať sa tuhým, stuhnúť. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci ste dostali meno a priezvisko nášho spisovateľa; jeho deväťdesiate narodeniny sme si pripomenuli 13. októbra 2016.

OSEMSMEROVKA Pojmy z výpočtovej techniky zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostanú vám dve neprečiarknuté písmená, ktoré čítané radom tvoria známu značku počítačov.

Vylúštenie škandinávky číslo 7 – 8 VODOROVNE: Chlapisko, LO, vstup, atm, telo, doma, hin, NS, po, SA, O, pošta, parta, I, Ar, Te, Zn, vek, pero, alas, páv, neter, Na, stanovať. Správne znenie tajničky: ... Chladno zrána Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Eva Lenhartová, Námestie XII. V. B. č. 8, 26 000 Pančevo-Vojlovica 2. Ivan Vrška, Ul. Masarykova 35, 21 412 Hložany 3. Anka Mareková, Ul. Janka Veselinovića č. 1, 26 000 Pančevo-Vojlovica BLAHOŽELÁME. Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

BASIC BIOS BROWSE CANCEL CAPS LOCK CD ROM DEFAULT

DELETE DOCUMENT EDIT ENTER EXEL FILE FORMAT

INSERT INTERNET LIST OPEN RAM SAVE WEB 31

pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenie. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

OSEMSMEROVKA Priezviská herečiek a hercov zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám päť neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria priezvisko americkej herečky (Sharon).

DOPLŇOVAČKA ANDERSON ANDESS

BARDOT BERGMAN

POSPÁJAJ ČÍSLA Pospájaj čísla od 1 do 53 a dostaneš veselú kresbu.

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. grécke písmeno; 2. korálový ostrov; 3. jestvovala; 4. zaručený, bezpečný; 5. okrem toho, navyše; 6. žeravá tekutá magma; 7. raj, nebo; 8. organizmus; 9. druh žltej farby. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. ohovárajúca správa; 2. uchytil, zdrapil; 3. lotéria s vecnými výhrami; 4. zašpinený; 5. náčinie na pevné zvieranie; 6. prekonáva; 7. viac ako jeden; 8. letom sa spustil dolu, zletel; 9. polokrik. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci ste dostali názov pre druhú polovicu septembra. Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je: Ján Sirácky. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Daniel Lenhart, Námestie XII. V. B. č. 8, 26 000 Pančevo-Vojlovica 2. Anna Šusterová, Petra Drapšina 11, 21 469 Pivnica 3. Anna Vršková, Republiková 39, 21 412 Hložany BLAHOŽELÁME. Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

BRANDO BURTON DEAN FONDA FORD GABLE GRAT JONES MORGAN SCOTT SIGNORET STALONE TAYLOR TRAVOLTA TURNER

SMIECHOTY – Ako sa máš? – Nanič. Včera som spadol z desaťmetrového rebríka. – A nie si zranený? – Nie, mal som šťastie. Stál som na najnižšej priečke! * * * Chlapec nadáva dievčaťu: Krava. Ona: Už mi vraveli aj horšie. ON: Ako? Ona: Že som tvoje dievča. * * * Malá Janka si pobalí kufrík, obúva sa a vtom sa jej mamička pýta: Kam, slečna, kam? Janka nato: Nahnevala si ma, mamina, tak sa vraciam k bocianovi... * * *

– Oco, vyskúšal som tvoju novú motorku. Dve bábätká sa rozprávajú v pôrodnici: – A čo? – Ahoj, ja som chlapček. – Mám ti to poroz– Ako vieš? – pýta sa druhé bábätko. právať, alebo si to – Počkaj, kým odíde sestrička, potom ti niečo ukážem. zajtra prečítaš v noviKeď sestrička odíde, chlapček si odhrnie deku a hrdo povie: nách? – Aha, mám modré ponožky.

ZASMEJTE SA



dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka (3)

PRÍČINY CHORÔB

Mykotoxíny – pôvodcovia chorôb V

našej krajine problém mykotoxínov nadobudol znepokojujúce rozmery súčasne s pestovaním vysokovýnosných hybridov kukurice, ktoré majú dlhú vegetáciu, neskoro dozrievajú a za určitých klimatických podmienok umožňujú výskyt rôznych plesní. Plesnivá kukurica (v poslednom čase aj cirok a slnečnica) veľmi často obsahuje rôzne škodlivé látky, ktoré sú nebezpečné nielen pre zvieratá, ale aj pre ľudí. Pre zníženú výživnú hodnotu, ako i pre poškodenie pečene, obličiek, kostnej drene a iných orgánov, zvieratá, ktorým sa dáva kŕmna zmes obsahujúca toxické produkty plesní, spotrebujú na kilogram prírastku až dvojnásobne väčšie množstvo krmiva, majú slabý apetít, občas chorľavejú a často sú neplodné.

Škodlivý účinok toxických produktov plesní hrozí nielen zvieratám, ale aj ľuďom. Seriózne analýzy rôznych potravín tak živočíšneho, ako i rastlinného pôvodu potvrdzujú pomerne častú mykotoxickú kontamináciu. Keďže sa mykotoxíny hromadia v pečeni, lymfatických uzloch, podkožnom tuku a obličkách zvierat, ktoré sa vykrmujú plesnivým krmivom, jestvuje veľká možnosť vnášania týchto látok aj do ľudského organizmu. V poslednom čase sa výskyt mykotoxínov zistil aj v mlieku kráv, ktoré sa vykrmovali plesnivou kukuricou, a tiež aj v slepačích vajciach. Týmto sa však spôsoby vnášania mykotoxínov do organizmu ľudí nevyčerpávajú. Ak sa z plesnivej kukurice alebo slnečnice, ktorá obsahuje škodlivé mykotoxíny, robí jedlý olej, rastlinná masť, margarín, múka a iné výrobky, pri konzumovaní týchto potravín môže človek do svojho tela vniesť aj tieto nebezpečné látky. V poslednom období škodlivé mykotoxíny zistili aj v orechoch, káve, rajčiakoch, ovocných šťavách a v iných potravinových článkoch. Týmto spôsobom sa do ľudského organizmu dostanú malé množstvá mykotoxínov, ktoré zapríčinia diskrétne, tzv. chronické otrávenia prejavujúce sa poruchami v činnosti pečene, obličiek, kostnej drene a iných orgánov. Mykotoxíny sa žiadnym doteraz známym spôsobom nedajú zneškodniť (vysokou teplotou, mrazením, ultrazvukom, gama lúčmi a pod.). Každá plesnivá potravina nemusí však obsahovať škodlivé mykotoxíny. Aby sa v niektorej potravine vytvorili tieto škodlivé látky, okrem jestvovania plesní, ktoré ich syntetizujú, musia byť zabezpečené aj určité klimatické podmienky. Tak napríklad spomínaná huba Aspergillus flavus produkuje aflatoxíny len na teplote 25 – 30 °C a relatívnej vlhkosti vzduchu okolo 90 %. Len tejto skutočnosti treba vďačiť, že nie v každej plesnivej potravine jestvujú nebezpečné toxíny. Keďže však pre syntetizovanie iných mykotoxínov (ochratoxín, fuzariotoxín, patulín a i.) nie sú potrebné také vysoké teploty a relatívna vlhkosť vzduchu, tieto škodlivé látky sa oveľa častejšie vyskytujú od aflatoxínov. Ochrana od škodlivého účinku mykotoxínov spočíva v znemožňovaní plesnivenia krmív a potravinových článkov. Domáce zvieratá netreba kŕmiť plesnivým krmivom, potravné

články pre výživu ľudí sa nesmú vyrábať z plesnivých surovín. Dobytčie krmivá a potravinové články treba sústavne kontrolovať na prítomnosť mykotoxínov.

Plesnivá kukurica vo výžive dobytka Rovnobežne s pestovaním vysokovýnosných hybridov kukurice čoraz častejšie sa stretávame s plesnivením tohto najdôležitejšieho dobytčieho krmiva. I keď sa ojedinelé prípady plesnivenia kukurice vyskytovali i skôr, v roku 1968, 1972, 1976 a 1984, tento problém nadobudol katastrofálne rozmery. V tých rokoch kukurica natoľko oplesnela, že skoro celá úroda vyšla nazmar a škody zapríčinené tak pestovateľom kukurice, ako i chovateľom dobytka, boli obrovské. Príčina plesnivenia kukurice a vytváranie škodlivých látok je zvýšená vlhkosť vzduchu v čase jej dozrievania, ako i uskladnenie kukurice s vysokým obsahom vody. Pretože väčšina vysokovýnosných hybridov kukurice má dlhé vegetačné obdobie, kukurica dozrieva neskoro v jeseň, keď nejestvujú podmienky na jej značné vysušenie. Zvýšená vlhkosť umožňuje rast rôznych druhov húb, z ktorých niektoré vytvárajú viac alebo menej otravné látky, tzv. mykotoxíny. Mykotoxíny sa však môžu vytvoriť i v uskladnenej kukurici, ak obsahuje vysoké percento vlhkosti. Keďže sa zber kukurice často musí robiť aj keď zrno obsahuje až 30 – 40 % vlahy a sám šúľok i 50 %, na šopách a v „čardákoch” uskladnená kukurica má všetky predpoklady na to, aby oplesnela. I keď sa mrvením a umelým sušením kukurice znemožňuje výskyt plesní, predsa ak sa pri mrvení poškodia zrná, kukurica tiež môže oplesnieť, keď sa uskladní v priestoroch so zvýšenou vlhkosťou vzduchu. To znamená, že v súčasnosti je omnoho ľahšie dopestovať veľa kukurice, ako ju ochrániť od kazu. Pre tieto príčiny tejto otázke v budúcnosti sa musí venovať omnoho väčšia pozornosť. Treba pestovať také hybridy, ktoré skôr dozrievajú a pri kombajnovaní dávať väčší pozor na znemožňovanie lúpania zŕn. Kukurica oplesnie nielen v poli, ale i doma, ak sa uskladní nedostatočne suchá. V prípade, že je vlhkosť uskladnenej kukurice dlhší čas vyššia ako 15 %, tiež oplesnie, lenže s tým rozdielom, že je pleseň menej viditeľná. To znamená, že na kukurici rozlišujeme dvojakú plesnivosť: plesne napádajúce kukuricu v poli a plesne napádajúce iba uskladnenú kukuricu. Pre vývoj a rast prvých plesní potrebná je veľmi vysoká vlhkosť zrna (vyššia ako 25 %) a teplota okolo 15 °C. Tieto plesne napádajú celé zrno, a preto sú veľmi viditeľné. •

– reštaurácia – denné menu – izby – prednášky z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková www.nacionalnakuca-aroma.net

užitočné

 pripravila mária lučetincová |

Čo s pôdnou únavou?

ajrýchlejšie sa pôdna únava prejavuje v skleníkoch a fóliovníkoch, pomalšie v záhradách a najpomalšie vo voľnej prírode. Dlhodobým pestovaním rovnakých druhov na jednom stanovišti dochádza k znehodnocovaniu pôdy, teda k jej únave. Ak chceme pôdu ozdraviť, určité obdobie musí odpočívať, aby sa obnovila jej úrodnosť. Pri únave pôdy pôsobí vždy viacero škodlivých činiteľov súčasne. Môžu byť biologického, chemického či fyzikálneho charakteru, napríklad koncentrovaním jedovatých látok spôsobeným vzájomným vplyvom rastlín alelopatizáciou, infekciami, premnožením škodcov a podobne. Ich podiel môže byť rôzny. Pri alelopatizácii dochádza v pôde k nahromadeniu jedovatých, biologicky aktívnych látok z rastlín a mikroorganizmov. Uvoľňujú sa pri ich rozklade, alebo sú to výlučky koreňov a organizmov žijúcich v pôde. Pôsobia na iné organizmy, ale aj na vlastný druh. Preto nemôžeme pestovať jahody na jednom mieste viac ako 3 – 4 roky, cibuľu 4 – 6 rokov, špargľu 8 – 12 rokov a podobne. Podmienené je to aj uchovaním zárodkov chorôb a škodcov v pôde. Choroby napádajú jeden druh rastliny, ale častejšie viac príbuzných druhov. Aby zárodky chorôb v pôde vyhynuli, nesmieme na tom istom mieste pestovať nielen ten istý, ale ani príbuzný druh. Podobne je to aj pri škodcoch, kde je však viac všežravých druhov. Príčinou hynutia rastlín sú často hubové choroby, ktorých dôsledok je napríklad padanie priesad kapustových rastlín. Dlhodobá a nebezpečná je únava pôdy, v ktorej dominuje mínerka pórová. Samoočistenie pôdy a vynechanie pestovania cibuľovín trvá často sedem a viac rokov.

Jedlé gaštany

eby ste sa rozhodli pestovať jedlé gaštany pre ich chutné plody, musíte vlastniť väčšiu záhradu, lebo tieto elegantné stromy majú mohutný vzrast. Keďže sú to teplomilné stromy, nesadíme ich do chladných oblastí, kde priemerná ročná teplota klesne pod 9 °C. Na silné jesenné mrazy sú citlivejšie ako napríklad orechy. Po poškodení mrazmi síce dobre regenerujú, no následkom je narušenie a oneskorenie násady plodov. Pôda by mala byť hlboká, hlinito-štrkovitá, priepustná, s mierne kyslou reakciou – ph 5 až 6. Neznášajú vyložene zásadité vápenaté pôdy, na ktorých trpia chlorózou. Primeraný obsah humusu v pôde je dôležitý na rýchlu obnovu mykorízy, teda prirodzenej symbiózy špeciﬁckých húb žijúcich na koreňoch jedlého gaštana, ktoré podmieňujú jeho dobrý vývin. V minulosti sa gaštany rozmnožovali prevažne semenami. Semenáče za desiatky rokov vyrástli do mohutných, úrodných stromov. Dnes sa v škôlkach rozmnožujú vegetatívne vrúbľovaním do asi dvojročných predpestovaných semenných podpníkov. Jednoročné vrúbľovance s 2 – 3 výhonkami sú ideálne na výsadbu. Vysadené stromčeky na jar režeme veľmi jednoducho. V prvom roku upravíme korunku strechovitým skrátením výhonkov o tretinu až štvrtinu. V ďalších rokoch už nerežeme a necháme strom rásť do voľnej koruny, v neskorších rokoch ju iba mierne presvetľujeme. Staršie konáre zmladzujeme.

Prehustenie pôdy hľuzami kosatcov je tiež jedným z faktorov, ktorý unavuje pôdu. Týmto spôsobom znehodnocujú pôdu aj korene prehustenej výsadby krov ríbezlí a ovocných stromov. Utlačenie pôdy nesúvisí len s ušliapavaním, ale aj uľahnutím po zavlažovaní a prívalových dažďoch. Prirodzené uľahnutie je zriedkavejšia príčina únavy pôdy. Zasoliť substrát v skleníku a fóliovníku môžeme viacročným intenzívnym hnojením priemyselnými hnojivami. Podobne pôsobia aj zvyšky pesticídov. Známe je opätovné prirodzené okyslenie vyvápnených kyslých pôd. Často zisťujeme aj výrazné odčerpanie živín z pôdy trvalkami. Zistenie príčin pôdnej únavy tkvie v komplexnom uplatnení vizuálnych, chemických a biologických metód. Vizuálne pozorovacie metódy stačia na zistenie nadmerného prekorenenia pôdy. Chemické, analytické metódy spočívajú v stanovení pôdnej reakcie, obsahu solí a živín v pôde. Biologické metódy sú založené na reakcii citlivých rastlín na zhoršenie podmienok rastu a vývinu. V zasolenej pôde napríklad nerastie šalát, v kyslej pôde hynie fazuľa. Pri testovaní postupujeme od pozorovania rastlín k zisteniu ich poškodenia či ochorenia až k diagnostike príčin. Pôdne vzorky odoberáme z jesene, škodcov zisťujeme na jar a choroby počas vegetácie. Správna diagnostika uľahčuje výber a čas použitých opatrení proti pôdnej únave. Fyzikálne spôsoby liečenia: rýľovanie utlačenej pôdy, odstraňovanie koreňov, mechanické vyzbieranie škodcov, sterilizácia substrátov v skleníkoch a fóliovníkoch. Chemické spôsoby liečenia: aplikácia priemyselných hnojív, vápnenie, chemická dezinfekcia a sterilizácia. Biologické spôsoby liečenia: aplikácia vyšších dávok kompostu, uplatnenie biologického boja s chorobami a škodcami. •

Štepené gaštany začínajú rodiť neskôr 4 až 5 rokov po vysadení. Desať až pätnásťročné stromy prinášajú 9 – 10 kg plodov. Úrodnosť rokmi narastá, z dospelých rodiacich stromov môžeme postupným striasaním pozberať 20 – 30 kg kvalitných plodov. Vyhýbame sa mechanickému obíjaniu konárov, lebo stromy sú citlivé na rakovinové ochorenia dreva. Keď konáre mechanicky poraníme, otvoríme vstupné cesty rakovine a predčasnému hynutiu stromov. Ochrana proti chorobe je náročná. Inak gaštany nevyžadujú žiadnu chemickú ochranu a môžeme ich teda považovať za ekologicky pestovateľné dreviny. Ak chceme dopestovať rodiace stromy a v okolí aspoň 60 m nerastú iné dospelé gaštany, potom na opelenie sadíme aspoň dve odrody. Gaštany sú síce obojpohlavné, jednodomé a bohaté na peľ, ale jednotlivo rastúce majú nízku samoopelivosť, výsledkom ktorej je vysoká tvorba nevyvinutých tzv. hluchých plodov. Gaštany kvitnú od polovice júna pri teplotách nad 15 °C asi počas dvoch týždňov. Samčie žltkasté, dlhé jahňady kvitnúce po celom obvode koruny pôsobia už zďaleka veľmi dekoratívne. Zrelý peľ roznášaný vetrom a hmyzom zachytený lepkavými bliznami samičích kvetov oplodní trojpuzdrový semenník, ktorý prerastie do dvoch až troch plne vyvinutých plodov. Dozrievajú v prvej polovici októbra, keď čokoládovo-hnedé plody voľne vypadávajú z puknutých pichľavých oplodín na zem. •

 pripravila mária lučetincová | užitočné

Nezabudnime vysadiť cesnak

esenné odrody vysádzame do konca októbra. Na výsadbu vyberáme iba dobre vyvinuté, zdravé cibule, ktoré delíme na strúčiky až pred výsadbou. Kvalitné, silné rastliny narastú z veľkých strúčikov, ktoré sú na obvode cibule. Menšie zo stredu je lepšie spotrebovať v kuchyni. Pred výsadbou strúčiky namoríme. Zimné cesnaky sú mohutnejšie ako jarné, preto i náročnejšie na miesto. Vysádzame ich do sponu 25 – 30 x 10,15 cm a do hĺbky 6 – 8 cm. Môžeme ho dopestovať i v medziriadkoch jahôd. Vysadené strúčiky v jeseň zakorenia, vypučia a skoro na jar pokračujú v raste. Po vysadení záhon zarovnáme a utlačíme doskou. Cesnak neznáša mokré a ťažké pôdy, čerstvo vyhnojené maštaľným hnojom, ani prehnojené dusíkatými hnojivami. Vyberme záhon na slnečnom a teplom stanovišti, kde sa cesnak nepestoval 3 – 4 roky. Pred výsadbou pôdu odburiníme, rozhodíme priemyselné hnojivá, ktoré zapracujeme hlbokým rýľovaním a povrch urovnáme hrabľami. Počas vegetácie pôdu odburiňujeme a niekoľkokrát okopávame. Zavlažujeme len počas sucha, ale nie tesne pred dozrievaním. Ak sme nehnojili, môžeme mladé rastliny mierne prihnojiť niektorým kombinovaným alebo špeciálnym hnojivom na cibuľoviny. Jesenný cesnak zberáme koncom júna až v júli, len čo začne vňať žltnúť, zasychať a poliehať. Vňať nenecháme úplne vyschnúť, lebo cesnak by prezrel, čím by sa obalové šupiny porušili, strúčiky rozpadávali a ťažko sa vyberali. Paličiaky zberáme, keď listy začínajú zasychať

a začne žltnúť aj kvetná stonka. Zberáme počas suchých dní opatrným podrývaním rýľom. Cibule zbavíme zeminy, nie však otĺkaním. Celé rastliny sušíme na suchom a vzdušnom mieste, môžeme z nich upliesť vrkoč alebo zviazať ich do zväzkov a sušiť zavesené. Po vysušení očistíme hlávky od znečistených šupiek, odrežeme suché korienky a vňať asi 2 – 3 cm nad strúčikmi. Skladujeme pri teplote 3 až –3 °C a relatívnej vlhkosti vzduchu 60 – 70 %. Cesnak má odrody jesenné a jarné, paličiaky a nepaličiaky. Paličiaky majú odtieň do modra, ﬁalova, prípadne ružova a na kvetnej stonke vyrastajú pacibuľky. Nepaličiaky netvoria kvetnú stonku, usporiadanie strúčikov a ich počet závisí od odrody. Viete, že cesnak má účinky: proti skleróze, na zníženie krvného tlaku, na podporu trávenia, činnosti žlčníka a pečene, na dezinfekciu čriev a vypudenie črevných parazitov, antibiotické a antibakteriálne, proti chrípkovému ochoreniu, na zníženie zrážanlivosti krvi a proti riziku mŕtvice, na rozširovanie ciev, pri prevencii proti nádorovým ochoreniam, na znižovanie obsahu cholesterolu, pri cukrovke, na spomaľovanie procesu starnutia. Cesnaková šťava pomáha proti: plesniam, pri paradentóze, zbaviť organizmus škodlivín. Dobrá rada: cesnakový dych môžeme zmierniť, keď si po zjedení vyčistíme zuby sviežou pastou, vypijeme pohár mlieka, rozhryzieme jedno až dve zrnká praženej kávy, semená kôpru, anízu, požujeme petržlenovú vňať alebo mätu, či zjeme jablko. •

Všetko z cesnaku

Cesnak patrí k najstarším známym zeleninám a liečivám. Bez neho si našu kuchyňu nevieme predstaviť.

Pasta

Olej

Na 1 kg rozpučeného alebo pomletého cesnaku pridáme 300 – 350 g soli, dobre premiešame, natlačíme do pohára, vrch vždy zasypeme soľou, uzavrieme a vložíme do chladničky. Pridávame pred dovarením alebo do hotových jedál, jedlo vopred nesolíme.

Na prípravu cesnakového oleja použijeme panenský olej, do ktorého dáme podľa chuti niekoľko očistených strúčikov cesnaku. Vhodný je na ochucovanie šalátov, polievok a iných jedál. Silný aromatický cesnakový olej si urobíme tak, že pohár naplníme očisteným cesnakom a zalejeme olejom až po vrch. Cesnak môžeme mierne ponarezávať, aby sa vylúhovalo čo najviac silice. Keď olej naberie silnú cesnakovú arómu, precedíme ho.

Pena Pri teplote 200 °C asi pol hodiny pečieme 4 celé hlávky cesnaku a potom z nich vytlačíme dužinu. Rozmixujeme ju so soľou a 100 ml oleja, čím vznikne cesnaková pena. Ukladáme ju do chladničky v pohári s uzáverom.

Ocot Podobne ako olej si môžeme urobiť aj cesnakový ocot s bylinkami, ktoré po vylúhovaní vyberieme. •

zdravie (5)

8+1 vecí, ktoré vám škvrnia zuby

aždý rok ľudia míňajú milióny eur za produkty na bielenie zubov, aby sa zbavili hrozných, farebných škvŕn. Ako sa však tieto škvrny na zuby vlastne dostali? Tomu sa budeme venovať v pokračovaní seriálu o zdravej ústnej dutine. 1. Zlá ústna hygiena – Čo sa stane s farbou zbrusu nového koberca, po ktorom chodíte každý deň po celý rok? Zašpiníte a zafarbíte ho. Rovnaké pravidlo platí aj pre zuby. Vaše zuby neustále používate, či už jete alebo pijete. A ak vám chýba správne čistenie a používanie dentálnej nite, vaše zuby sa začnú meniť z bielych na žlté. 2. Potraviny – Podľa štúdií sú vaše zuby z porézneho materiálu, čo znamená, že všetky látky ako je káva, červené víno a potraviny bohaté na tmavý pigment môžu byť ľahko absorbované do týchto pórov. Tu je zoznam potravín, ktoré najviac škvrnia zuby: čierny čaj, tmavé malinovky, sójová omáčka, karí, paradajková omáčka, vysoko kyslé jedlá. 3. Tabakové výrobky – Tabakové výrobky sú jedným z najhorších vinníkov farebných zubov vzhľadom na silnú chémiu, ktorá je súčasťou každého výrobku. Pri fajčení alebo žuvaní tabaku práve zuby absorbujú čiastočky dechtu (hnedej lepkavej hmoty). Tabak je k dispozícii v mnohých formách, vrátane cigariet, žuvacieho tabaku, cigár, šňupavého tabaku. 4. Choroby – Existuje niekoľko chorôb, ktoré ovplyvňujú zubnú sklovinu a dentín (vnútorná vrstva našich zubov), čo vedie k ich odfarbeniu. Niektoré ošetrenia, ako aj žiarenie a chemoterapia spôsobujú zmenu farby,

najmä keď sa zameriavajú na oblasti hlavy a krku. 5. Lieky – Nežiaduce účinky mnohých bežných liekov, vrátane antibiotík, sú dobre zdokumentované a preukázané ako príčina tmavosivých a hnedých škvŕn na zuboch. Tehotné ženy užívajúce tetracyklín počas druhého a tretieho trimestra môžu porodiť dieťa, u ktorého sa neskôr vyvinie zmena farby zubov. 6. Starnutie – Rovnako ako vaše vlasy a pleť, vzhľad zubov sa tiež mení v priebehu života. Priemerné opotrebenie zubov môže spôsobiť ich postupné sivasté vyblednutie. Vďaka neustálemu používaniu a brúseniu sa odhalí aj ich prírodná, svetložltá farba. 7. Genetika – Aj napriek veľkej starostlivosti a úsiliu genetika hrá dôležitú úlohu pri určovaní farby zubov. Niektorí sa narodia so svetlejším odtieňom skloviny, zatiaľ čo iní s tmavším. 8. Trauma – Zuby, ktoré zažili nejaký druh traumy (ako športový úraz) sa môžu zafarbiť v závislosti od závažnosti poranenia. V niektorých prípadoch spôsobuje poškodenie nervu vnútri zuba jeho odumretie, čo vytvára škvrny. 9. Škrípanie zubami – Či už mávate nočné mory, alebo trpíte stresom, škrípanie zubov v noci spôsobuje mikrotrhliny na sklovine. Takéto poškodené hrany sa môžu zafarbovať. •

Trápi vás dračí dych?

k sa pri rozhovore s vami ľudia odťahujú alebo si zakrývajú nos, je to jasné. Napokon, ak je to také silné, určite to cítite aj vy sami. A viete, že máte takzvanú halitózu – zápach z úst. Dnešný špeciál o zdravej ústnej dutine venujeme práve tomuto problému. Za jeho príčinou môže byť celý rad ochorení žalúdočno-črevného traktu, pľúc, pečene, či cukrovka. V skutočnosti sa však príčina zápachu z úst najčastejšie (až v 90-tich percentách prípadov) ukrýva v ústnej dutine. Takzvaný „dračí dych” môže súvisieť napríklad s vredovitým zápalom ďasien. Môžu ho mať za následok aj otvorené zubné kazy, rozpadnuté zubné korene, nepriliehavé zubné korunky, či kazy pod nimi. Zvyšky jedál, ktoré sa nahromadia medzi zubami alebo zubnými náhradami, poskytujú výborný priestor pre osídlenie mikroorganizmami. Tie produkujú látky s obsahom síry, ktorá je zdrojom nepríjemného zápachu. Znížené nočné slinenie tento problém ešte viac znásobuje. Preto býva zápach najsilnejší práve ráno.

Riešenie je jednoduché Odpoveďou je dôkladná zubná hygiena. Nestačí však len používanie zubnej kefky, ale aj medzizubných keﬁek a dentálnej nite. Nezabúdajte ani na čistenie jazyka. Buď si kúpite špeciálnu škrabku na jazyk alebo použijete obyčajnú polievkovú lyžicu. Otočíte ju dnom nahor a predný okraj lopatkovitej časti vám dobre poslúži ako bezpečná stierka. Ňou jazyk očistíte niekoľkými ťahmi od koreňa ku špičke. Ak sa zápachu z úst neviete zbaviť aj napriek správnej hygiene, navštívte dentálnu hygieničku, ktorá z úst odstráni zubné povlaky dôkladnejšie. Ak nezaberie ani to, príčinu zápachu treba hľadať inde. Môžu ňou byť krčné mandle. Ak často trpíte angínami, mandle môžete mať veľmi zjazvené po opakovaných zápaloch. V jazvách zvyknú ostávať kúsky potravy, olúpaný epitel a baktérie, ktoré sú často zdrojom chronickej infekcie. V takom prípade by vám malo pomôcť odstránenie krčných mandlí. •

 pripravila mária lučetincová | receptáreň

Sladkosti z jabĺk Jablkový koláč s plnkou: Cesto: 350 g múky, 120 g nastrúhaný marcipán, vanilkový cukor, gustin a múku zmiešanú s kypriacim práškom. Jablká umyjeme, osušíme, a aj cukru, 220 g margarínu, 1 žĺtok, štipka soli. Plnka: 3 vajcia, 250 g kyslej smotany, 100 g cukru, 140 so šupkou pokrájame na kocky. Pokvapkáme ich citrónovou g mletých orechov, 2 lyžice škrobovej múčky, 700 g očiste- šťavou a spolu s vyšľahaným snehom pridáme do cesta. ných jabĺk. Tuk na vymastenie a múka na vysypanie plechu. Premiešame a cesto rozotrieme na vymastený, múkou vyZ múky, cukru, margarínu, žĺtka a soli vypracujeme cesto, sypaný plech s rozmerom 18 x 25 cm. Pečieme vo vyhriatej ktoré na 20 minút odložíme do chladničky. Na pomúčenej rúre pri teplote 180 °C približne 50 – 60 minút. Vychladnudoske cesto rozvaľkáme na veľkosť plechu. Prenesieme na tý koláč posypeme práškovým cukrom a ozdobíme tenkými vymastený a múkou vysypaný plech. Pečieme vo vyhriatej plátkami pokrájaných jabĺk. Jablková roláda: 300 g očistených postrúhaných jabĺk, rúre 8 až 10 minút. Plech vyberieme, na cesto poukladáme očistené, na plátky pokrájané jablká, na ktoré nanesieme 210 g cukru, 1 dl vody, 50 g hrozienok, mletá škorica, mleté voňavé klinčeky, šťava z polovice citróna, 100 g poplnku. Vložíme späť do rúry a pečieme 25 až 30 minút. Plnka: Z bielkov a cukru vyšľaháme tuhý sneh. Žĺtky mletých orechov. Z cukru a vody uvaríme hustý sirup, pridáme postrúhané vymiešame so smotanou a škrobovou múčkou, do tuhého snehu postupne pridávame vymiešané žĺtky a pomleté jablká a uvaríme na hustú kašu. Pridáme posekané mandle, hrozienka, škoricu, klinčeky, kôru a šťavu z citróna a zomleorechy a zľahka dôkladne premiešame. Jablková torta: 6 jabĺk, 3 vajcia, 100 g cukru, 50 g múky. té orechy. Vychladnutú kašu vyklopíme na dosku posypanú Plnka: 200 ml mlieka, 3 lyžice pudingového prášku, 200 g cukrom, ušúľame z nej salámu a necháme stuhnúť. Gratinované jablko: 600 g očistených jabĺk, 500 g vamargarínu, 150 g cukru, 1/2 balíčka vanilkového cukru. nilkovej zmrzliny, 100 g orechov, 100 g masla, 25 g vanilPovrch torty potrieme čokoládovou polevou. Jablká očistíme a postrúhame. Tortovú formu vystelieme kového cukru. Jablková omáčka: 300 g očistených jabĺk, 2 ks klinčekov, alobalom, ktorý natrieme maslom a posypeme postrúhanými jablkami. Žĺtky vymiešame s cukrom, pridáme tuhý 1 ks šlorice, 100 g cukru. Mliečna pena: 600 g mlieka, 200 g cukru, 40 g želatíny, sneh z bielkov a múku. Cesto rozotrieme na jablká a upečieme. Z mlieka a prášku uvaríme puding. Margarín vymie- 2 ks vanilkového cukru. Malinové pyré: 500 g mrazených malín, 300 g cukru. šame s cukrom a vanilkovým cukrom do penista a spojíme Očistené jablká narezané na polovičky opečieme na ho s vychladnutým pudingom. Cesto vyklopíme a na jablká rovnomerne rozotrieme krém. Povrch torty ozdobíme čoko- rozpálenom masle z oboch strán, posypeme vanilkovým cukrom a pečieme v rozohriatej rúre pri teplote 160 °C asi ládovou polevou alebo natrieme šľahačkou. Jablková štrudľa: 400 g múky, 250 g rastlinného tuku, 10 minút. Rozmrazené maliny prevaríme, rozmixujeme, 2 Pl kyslej smotany, 2 Pl bieleho vína, štipka soli, 1 vajce na prepasírujeme a necháme vychladnúť. Z 300 g očistených jabĺk, cukru a korenín vyrobíme jablčnú penu. potretie. Všetky prísady podlejeme trochou vody a rozvaríme ich. Všetky prísady spracujeme na cesto a necháme najmenej 3-4 hodiny ostať na chladnom mieste. Po odstatí cesto Koreniny vyberieme, jablká rozmixujeme a prepasírujeme. rozdelíme na 5 častí, každú časť rozvaľkáme a natrieme Jablkové pyré nalejeme do misky, vložíme doň teplé opečerozšľahaným vajcom, v strede posypeme strúhankou a na- né jablko, pridáme studené malinové pyré, nasekané orevrstvíme postrúhané jablká, ktoré najskôr vyžmýkame, aby chy, kopček vanilkovej zmrzliny a mliečnu penu. Mliečna sme ich zbavili zbytočnej šťavy. Na navrstvené jablká nasy- pena: Mlieko dáme zovrieť spolu s cukrom a rozrezanými peme 2-3 lyžice kryštálového cukru a škoricu zavinieme a vanilkovými strukmi, pridáme napučanú želatínu a dáme položíme na vymastený plech. Závin pred upečením potrie- prejsť varom. Z vlažného mlieka ponorným mixérom vyšľaháme hustú penu. me rozšľahaným vajcom. Nutela z jabĺk: 3 kg jabĺk, 750 g cukru, 400 ml vody, Jablkové rezy: Cesto: 120 g múky (podľa potreby 100 g kakaa, 100 g čokolády na varenie, 3 balíčky vanilkoi viac), 60 g masla, 25 g cukru, jedno vajce, štipka soli. vého pudingu, 1 vanilkový cukor. Plnka: 500 g jabĺk, 60 g cukru, 2 Jablká očistíme, pokrájame, zalejevanilkové cukry, 2 vajcia, 70 ml sladViete, že... me vodou a uvaríme do mäkka. Nekej smotany. – Jablká a hrušky majú rady vlastnú cháme trochu vychladnúť, potom priZ múky, masla, cukru, štipky soli a mikroklímu, preto ich v chladničke zavrimiešame pudingové prášky a kakao, vajca vypracujeme cesto. Potom ho te ešte do plastikového vrecúška. Po zmes dôkladne rozmixujeme a znova rozvaľkáme na pomúčenej doske a dvoch týždňoch treba do vrecúška spradáme variť. Pridáme cukor i vanilkový pomocou valčeka prenesieme do vyviť malé dierky. cukor, polámanú čokoládu a za stáleho mastenej, múkou vysypanej obdĺžni– Drobné ovocie, ako čerešne, višne, miešania varíme, kým zmes nezhustkovej formy s rozmerom 28 x 20 cm. jahody a maliny vydržia aj v chladničke ne. Naplníme ňou menšie poháre, Celé vajcia rozšľaháme, pridáme culen veľmi krátko, 2 – 3 dni. uzavrieme ich, otočíme hore dnom a kor, vanilkový cukor, šľahačkovú – Tropické plody ako ananás, banány, zakryté necháme pomaly vychladnúť. smotanu a premiešame. Plnku nalejeale aj melón sú veľmi citlivé na chlad Jablkový lekvár: 1,5 kg jabĺk, 400 g me na cesto, navrch uložíme očistené (pod 13 °C). Nájdite im chladnejšie, cukru, 2 Pl octu. a na mesiačiky pokrájané jablká. Kopred slnkom chránené miesto vo vašej Jablká umyjeme, prekrojíme, zbaláč pečieme pri teplote 180 °C asi 40 kuchyni. víme jadrovníkov a pomelieme na minút. Jablkové kocky s marcipánom: 500 g červených ja- mäsovom mlynčeku. Zasypeme cukrom, pridáme ocot, bĺk, 2 Pl citrónovej šťavy, 200 g masla, 100 g bieleho mar- premiešame a dáme na 24 hodín do chladu. Potom postupcipánu, 150 cukru, 2 vanilkové cukry, 3 vajcia, 200 g múky, ne, po menších dávkach, varíme lekvár do sklovita. Ešte horúci ho dáme do pohárov, uzavrieme ich a zakryté nechá50 g gustinu, 2 lyžičky kypriaceho prášku. Maslo vymiešame so žĺtkami a cukrom. Z bielkov ušľahá- me pomaly vychladnúť. Lekvár je vhodný aj na pečenie, me tuhý sneh. Do vymiešaných žĺtkov pridáme nahrubo nerozteká sa. •

 pripravila mária lučetincová | gastro

Kapusta na niekoľko spôsobov Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Annamária Boldocká Grbićová, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Kulíková, Michal Gombár, Anna Legíňová, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Havranová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Mária Vršková / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: email: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: HL PRINT, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780-159 / www.svcentrum.com / e-mail: s v c e n trum@stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160931760-45 / Magazín vychádza s ﬁnančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajinského sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotograﬁe sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Surová, ale aj kyslá kapusta je veľmi zdravá, čistí krv, robí pleť vláčnou a ženy by ju mali konzumovať aj preto, že vyrovnáva vrásky. Tepelným spracovaním časť vitamínov síce stráca, ale získava na chuti.

Mäsové guľky v kapuste 300 g mletého bravčového mäsa, jedno vajce, 100 g uvarenej ryže, mleté čierne korenie, soľ, olej, 500 g hlávkovej kapusty, jeden bobkový list, štyri zrnká nového korenia, 100 g rajčiakového pretlaku a cukor. Mleté mäso dáme do misy, pridáme vajce, očistenú, nadrobno pokrájanú cibuľu, pretlačený cesnak, ryžu, osolíme, okoreníme a dobre premiešame. Zo zmesi tvarujeme menšie guľky, opražíme zo všetkých strán na oleji, vyberieme a uložíme na teplom mieste. Do hrnca dáme dve lyžice oleja, pridáme očistenú pokrájanú kapustu, osolíme, podlejeme vodou a krátko podusíme. Pridáme bobkový list, nové korenie, rajčiakový pretlak, premiešame a dusíme takmer domäkka. Do kapusty vložíme opražené mäsové guľky, podľa potreby podlejeme vodou a udusíme domäkka. Kapustu ochutíme cukrom, jemne premiešame a necháme chvíľu postáť. •

Polievka s bravčovým mäsom 500 g hlávkovej kapusty, jedna cibuľa, 150 g bravčového mäsa, olej, jeden strúčik cesnaku, jedna mrkva, jeden petržlen, dva zemiaky, dva rajčiaky, soľ, mleté čierne korenie a 0,15 l zeleninového bujónu. Hlávkovú kapustu očistíme, odstránime hlúb a pokrájame na rezance. Na oleji opražíme očistenú, nadrobno pokrájanú cibuľu, pridáme na kocky nakrájané mäso a za stáleho miešania opražíme. Osolíme, podlejeme vodou a dusíme do polomäkka. Pridáme očistenú, na kocky pokrájanú mrkvu, petržlen, očistený pokrájaný cesnak, podlejeme zeleninovým vývarom a dusíme asi 10 minút. Zemiaky ošúpeme, pokrájame na kocky a spolu s kapustou pridáme k mäsu. Dolejeme vodou, okoreníme a varíme takmer domäkka. Pridáme pokrájané rajčiaky a uvaríme domäkka. •

Šalát z hlávkovej kapusty

Na titulnej strane: gymnazistka z Báčskeho Petrovca Jana Jovankovičová. Fotografoval Ján Hlaváč.

jedna menšia hlávka kapusty, asi 500 g, dve kyslejšie jablká, 150 g rybieho filé, 100 g nakladaných šampiňónov, hrsť jadier vlašských orechov, soľ, mleté čierne korenie, dve lyžice octu, jedna lyžička práškového cukru, dve lyžice oleja a jedna lyžička citrónovej šťavy. Kapustu očistíme, vyrežeme hlúb, pokrájame alebo postrúhame na rezance a vložíme do hlbšej misy. Osolíme, premiešame a necháme aspoň 20 minút postáť. Z jabĺk odstránime jadrovník, pokrájame na kocky a pokvapkáme citrónovou šťavou, aby nezhnedli. Rybie filé pokrájame na kocky, osolíme a dozlatista opražíme na oleji. Kapustu vyžmýkame, preložíme do inej misy, pridáme pripravené jablká, rybie filé, pokrájané šampiňóny, jemne osolíme, okoreníme a premiešame. Ochutíme octom, cukrom, premiešame a necháme chvíľu postáť. Pred podávaním šalát posypeme posekanými vlašskými orechmi. •

 &  marína listmajerová | z knižných krstín

Nech NAŠE deti majú iba kúsok NÁŠHO detstva S Kataríninou knihou je to možné Daždivé novembrové počasie, vonku mrholí, žlté jesenné lístie porozkladalo svoje farby po malej banátskej dedinke Jánošík... Vyobliekané deti v krojoch na chvíľu ožili detstvo našich predkov. Melódiou vetra už trochu zabudnutá vyčítanka niesla sa vzduchom: En ten, tuľipám, na mosťe je starí pám a pod mostom riba s chvostom chitajťe ju, buďe hosťom. Aľe beda, už je sreda, voda vraví, že ju ňedá. Ťeč voďička, ťeč, a mi poďme preč! – a deti sa rozbehli v reštaurácii U Žiakov, kde v nedeľu 13. novembra 2016 v spoločnej organizácii Základnej školy Tomáša Garika Masaryka, Slovenského vydavateľského centra a jánošíckeho evanjelického cirkevného zboru prebiehala prezentácia knihy Detstvo našich predkov. Z detského folklóru Slovákov v Jánošíku autorky Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej, ktorú poznajú takmer všetci – starší, mladší a deti. Vždy usmievavá, roztancovaná a rozospievaná Katarína tentoraz predstavila svoju novú knihu, ktorá je výsledkom jej desaťročnej zberateľskej činnosti. Na otázku, koľko jej kniha znamená, povedala nám: „Pre mňa je táto kniha jedna krásna spomienka, ale jej Snažme sa, život sa začína... Pre mňa je spomienou, lebo pri výaby naše deti mali kúsok nášho detstva skume detských hier som zažila niečo, čo je ťažko zapísať, čo nepíše v tejto knihe, ale čo ju veľmi charakterizuje, a to je tá radosť tých informátorov, ktorí si zaspomínali na svoje detstvo. Najprv povedali, že si nespomínajú vôbec na hry, že museli ťažko pracovať, že bola chudoba, že nemali hračky atď. A potom z reči do reči zrazu si pospomínali, vynorili sa im spomienky až sa oni vlastne stali tými deťmi. Popísali kopu hier a nemohli v noci spávať, volali ma potom aj telefonicky Prítomným sa prihovorila i sama autorka knihy

Uspávanku Hajaj čičí buvaj... zaspievala Katarína a mladú matku zahrala Martina Zríniová

a nadiktovali hru. S tou úprimnosťou a tou radosťou, ktoré v dnešnom čase možno už ťažko nájdeme, som vlastne žila po celý ten čas. Aj tá úcta k tradícii, k rodine, keď zaspievali niektorú uspávanku, to je to, čo poznačilo tú moju výskumnú činnosť, čo si veľmi vážim, a čo si určite so sebou odnesiem, kamkoľvek odídem...” Knihou Jánošíčanom spestrila dlhé a nudné novembrové dni, učiteľom a osvetovým pracovníkom, ako i rodičom malých detí poskytla množstvo materiálu na výchovu. Obsahuje uspávanky, vyčítanky, riekanky, výchovné hry a hry na rozvoj motorických schopností, spoločenské hry s pohybom, respektíve dialógom, ako aj hry, ktoré bystria um, zmysly a vedomosti. Sú tu i jánošícke hátke, vinše, verše, koledy, detské ľudové pesničky zozbierané v tejto lokalite. Kniha podáva prehľad detských hier v kontexte detského folklóru, všeobecné údaje o hrách v Jánošíku. Nápomocnú ruku jej pri organizácii prezentácie podali žiaci jánošíckej základnej školy, ktorí so svojimi učiteľmi inšpirovaní knihou pripravili priliehavé scénky a deti od troch až sedem rokov z detskej besiedky sa naučili niekoľko riekaniek, ktoré prítomným aj predniesli. Riaditeľka ZŠ T. G. Masaryka Zuzana Halabríniová vo svojom príhovore povedala: „Osobitne ma teší, že už tretíkrát môžem byť prítomná pri krstinách. A ako tretíkrát? Po prvýkrát to bolo vtedy, keď sme pred niekoľkými rokmi pokrstili prvú knihu Jednozubý úsmev. Druhýkrát to boli trochu významnejšie a inakšie krstiny, keď sme krstili jej synčeka Martina a teraz tretíkrát máme krstiny tejto novej knihy Detstvo našich predkov, ktorú dnes pokrstíme a chcem Kataríne zablahoželať k vydaniu kníh a popriať jej, aby tieto decká našich predkov odrástli do tínedžerov a aby sme o niekoľko rokov mali po štvrtýkrát krstiny.” 

z knižných krstín

 &  marína listmajerová |

– Kniha je pekná, zrejme je aj múdra a ak to tiež porovnáme s deťmi, tak na pekné a múdre deti rodičia sú obyčajne pyšní a majú z nich radosť, – povedal riaditeľ Slovenského vydavateľského centra Vladimír Valentík



...aby tieto decká našich predkov odrástli do tínedžerov a aby sme o niekoľko rokov mali krstiny aj po štvrtýkrát, – poznamenala riaditeľka školy Zuzana Halabríniová

O detstve našich predkov sa v knihe zmienila PhDr. Zu- po knihu a krst, aký sa dnes udial v Jánošíku, je relatívne zana Drugová, etnologička zo Slovenska, ktorej recenziu na dlhá a zložitá. Väčšine čitateľov je známe, že knihu treba promócii prečítala Anna Srdićová. Pán farár Slađan Daniel napísať, vysádzať, odovzdať do tlačiarne a to sa vytlačí a je Srdić guľôčkami na hranie a na veľké potešenie detí pokrstil po paráde. Tá cesta je však omnoho zdĺhavejšia a vlastne knihu, a tak sa stal jej krstným otcom. od rukopisu až po samotnú finalizáciu tejto knihy sme poRiaditeľ SVC Vlatrebovali taký polrok dimír Valentík o knihe práce. Teší ma, že povedal: „Katarínina kniha je pekná, kniha je dôležitá pre zrejme je aj múdra, našu kultúru tiež aj a ak to tiež porovnápre naše vydavateľme s deťmi, tak na stvo, lebo s touto pekné a múdre deti knihou sme otvorili rodičia sú obyčajne novú edíciu pomepyšní a majú z nich novanú Národopisné radosť.” zošity. Možno sme Všetky deti, ktoto mali spraviť skoré účinkovali v progrej, ale teraz sme si rame, na záver si uvedomili, že je zvrzaspievali pieseň chovaný čas vytvoriť Anička maličká, ktoedíciu, v ktorej burá je v knihe časťou deme uverejňovať detského spevníčka. Na záver prezentácie deti zaspievali pieseň Anička maličká väčšie texty alebo Autorka poďakovala väčšie štúdie s našou národopisnou problematikou. Je dob- všetkým informátorom, ktorí jej pomohli pri tomto výskume re, že táto kniha vznikla, je dobre, že sa nám ju podarilo a darovala každému po jeden výtlačok knihy. vydať. Knihu môžeme porovnať s dieťaťom, dieťa vznikne Bol to vydarený nedeľný večierok v Jánošíku. Veríme, že z lásky, aj táto kniha vznikla s láskou, a má svoju cestu. kniha bude veľmi užitočná, nielen deťom, ale i rodičom Od svojho tvorcu sa časom oddelí a nadobudne svoj nezá- malých detí. Autorke gratulujeme a želáme jej zlaté pero vislý život po knižniciach a čitateľoch. Cesta od rukopisu až a veľa tvorivých nápadov do budúcna. 

Najmladšie deti z detskej besiedky

Hra Čulababa je vlastne hra Na slepú babu a takéto pomenovanie má iba v Jánošíku