Rovina 2016 5 6 by Slovenské vydavateľské centrum

SLOVENSKÝ MAGAZÍN

číslo 5 – 6, 2016 ročník 23 cena 100 din

Miestne spoločenstvo Báčsky Petrovec e-mail: msbp@neobee.net

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec 021/780-382

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

" duško m. petrović

milan panić |

Na ceremónii v Slávnostnej sieni ZSS v Belehrade sa zúčastnili aj predstavitelia Spolku slovenských spisovateľov z Bratislavy Zuzana Kuglerová a Ján Tazberík (sedia v strede)

Básne čítala aj Nina Simićová z Belehradu

Dni Cyrila a Metoda v Srbsku a v Republike Srbskej – včera, dnes a zajtra

radičné podujatie Dni Cyrila a Metoda v Srbsku a v Republike Srbskej, ktoré spoločne organizovali Združenie spisovateľov Srbska a Štátne zastupiteľstvo Republiky Srbskej v Srbsku, bolo usporiadané 23. mája tohto roku v Chráme svätých slovanských apoštolov Cyrila a Metoda v Jajinciach pri Belehrade. Na slávu slovanského bratstva svoje verše predniesli básnici zo slovanských štátov a srbskí básnici v emigrácii. Ústredná slávnosť, Akadémia vďaky sv. apoštolom Cyrilovi a Metodovi, sa uskutočnila vo veľkej sieni Združenia spisovateľov Srbska v Belehrade. Tu pri hudobnom sprievode na gitare svoje verše hovorili: Ján Tazberík, Zuzana Kuglerová, Ondrej Kalamár a Miroslav Demák zo Slovenska (Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava), Bojan Angelov a Dmitar Hristov z Bulharska, Hristo Petreski a Trajče Kacarov z Macedónska, Elena Roškova z Ruska, Ljiljana Crnićová z Chorvátska a predstavitelia srbského vysťahovalectva Toda Medić z Austrálie a Uroš Stepanov zo Švédska. Zo Srbska a z Republiky Srbskej svoje verše predniesli: Martin Prebudila, Radomir Andrić, Zorica Arsićová-Mandarićová, Radomir Mićunović, Vojislav Vukotić, Manojle Gavrilović a Duško M. Petrović. Verše slovanských básnikov, ktorí tohto roku nemohli pricestovať na podujatie, čítala Nina Simićová a slávnu báseň sv. Cyrila Počujte všetci, celý národ slovanský Vico Dardić. Program pokračoval aj 24. mája položením kytice kvetov na pomník sv. apoštolom Cyrilovi a Metodovi v parku pri

Vukovom pamätníku v Belehrade. Okrem predstaviteľov Združenia spisovateľov Srbska a Štátneho zastupiteľstva Republiky Srbskej v Srbsku kytice na pamätník položili aj všetci účinkujúci básnici a veľvyslanci a predstavitelia ambasád Macedónska, Bulharska, Slovenska, Bieloruska, Ruska, Česka, Chorvátska, ako aj Zhromaždenia mesta Belehrad a združenia Ćirilica. Po skončení tejto ceremónie pred pomníkom svätým slovanským bratom básnici sformovali dve skupiny. Jedna skupina odcestovala do Kostolca (Srbsko), kde v ten podvečer čítali svoju poéziu v Chráme sv. Maksima Ispovednika, a druhá skupina šla do Republiky Srbskej, do Východného Sarajeva, kde v Ústrednej knižnici, verše čítali: Martin Prebudila, Mićo Cvijetić, Gordana Lučićová-Lalićová, a Branislav Veljković (Srbsko), Nedeljko Zelenović,

Počas pobytu v Srbsku delegácia Spolku slovenských spisovateľov navštívila aj Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci: (zľava) Víťazoslav Hronec, Ján Tazberík, Viera Benková, Zuzana Kuglerová, Ondrej Kalamár a Vladimír Valentík

Spoločná fotka pred pomníkom sv. Cyrila a Metoda v Belehrade

Željko Pržulj a Goran Vračar (R. Srbská), básnici srbského vysťahovalectva Toda Medić (Austrália) a Uroš Stepanov (Švédsko). Nasledujúci deň, 25. mája, spisovatelia vo Východnom Sarajeve navštívili jednu základnú školu a svetoznámy Starý kostol na Baščaršiji a v Braničevskom kraji kláštor Gornjak a galériu Mileny Pavlovićovej-Barili. Zo srbčiny preložil: Andrej Meleg

editoriál

ján hlaváč |

Príjemné leto – bez rozruchu

z obsahu Boli raz jedny šaty, ktoré rozhodli . . . . . . . . . . . . 4 Pod slovenským stromom v nemeckej záhrade . . . 7 Všestranný, komunikatívny, žartovlivý . . . . . . . . . . . 8 E-caﬀe s Jánom Štrasserom . . . . . . . . 10 Dni detského divadla 3 x Ď 2016 . . . . . . . . . 12 Slovesná jar na Slovensku 15 Sakrálne stavby vo vyučovaní . . . . . . . 16 Rybolov

. . . . . . . . . . . . 18

„Keľavný huncút” v tvorbe svetoznámeho umelca . . 20 Cechmajsterovci v Pivnici – pivňickí Cechmajsteráci . . . . . . 21

Milí naši priatelia! V čase, keď sa vám toto číslo dostane do rúk, sviatočný a hravý máj už bude dávno za nami. To nás neznemožní, aby sme si nepripomenuli na nie tak dávne výlety do prírody s kamarátmi, na cestovanie do niektorého iného mesta, či na oddych vo vlastnom dome alebo u priateľov... Bez ohľadu na to, ako ste si užili májové sviatky, iste ste pocítili návrat bohyne Jari a jej kráľovstva Prírody. Máj je totiž pomenovaný práve podľa starogréckej bohyne Jari a bujnosti Maie (lat. Flos. – kvet). Legenda hovorí, že Maia bola najstaršia z plejády sedem dcér Titana Atlanta a Pléiony, dcéry Titana Ókeana. Jej krása bola natoľko očarujúca, že i sám Zeus sa do nej zamiloval na prvý pohľad. A Zeus nebol jediný. Veď sotvaže sa medzi nami nájde niekto, koho neočarí lákavý pôvab teplých slnečných lúčov a voňavej hutnosti tohto mesiaca. Príroda volá, treba teda vstať zo stoličky pred počítačom, čiže z kresla pred televízorom, kde sme trávili najväčšiu časť chladných dní. Prechádzka parkom, pozorovanie živočíšneho sveta, úprava kvetinovej záhrady alebo trávnika. Viete, koľko dobrej energie v sebe skrýva voda? Ako jeden zo základných živlov voda nám môže doslova „dobiť baterky”, vdýchnuť silný elán a tvorivú inšpiráciu pre veci, ktoré máme radi. I hudba, výtvarné umenie, literatúra, šport alebo veda – točí sa to omnoho lepšie s energiou, ktorou nás napĺňa zázračný máj. Akže ste však v tomto mesiaci priveľmi zaťažení povinnosťami, ktoré vám často nedovoľujú vychádzať von z izby (veľmi dobre sa pamätám na vlastné zhony so známkami pred koncom školského roka) – vezmite si kus prírody dnu so sebou. Zopár sviežich kvetov na stole budú iste pozitívne vplývať na výsledky Vašej práce. Zamýšľali ste sa už nad tým, ako blížiace sa leto, dovolenku či prázdniny strávite inakším spôsobom, než je to „dlhodobý” plán odchodu k moru, či do hôr, respektíve poľných, záhradných alebo iných prác? Bez ohľadu na to, ako sa rozhodnete, možno práve nastal vhodný čas urobiť zároveň i pokrok v práci na sebe a sebaskvalitňovaní, respektíve popracovať na náprave vzťahov medzi vami, vašimi nadriadenými, blízkymi či kamarátmi. Alebo žeby ste so sebou a so svojím správaním bolí natoľko spokojní, že také čosi vôbec nepotrebujete?! Mnohí z nás sa možno nad tým ani veľmi nezamýšľajú až po chviľu, kým na vlastnej koži nepocítia bremeno vlastnej, prípadne kamarátovej chyby. Tá napokon rozhodne, že vari niečo treba podnikať. Často je však ťažko nájsť tú správnu cestu, ale... Do rúk sa nám dostala jedna z mnohých kníh Daleho Carnegiho Ako sa tešiť zo života a z práce, v ktorej sa zakaždým možno prehŕňať akoby zo začiatku a vždy si tam možno nájsť množstvo životných príkladov, ktoré akoby boli šité na našu mieru. Pri čítaní sme si uvedomili, že niekedy je skutočné bohatstvo vedieť úprimne mať rád ľudí a ešte väčšie dokázať s nimi úspešne komunikovať... Z uvedenej knihy dovolíme si zacitovať iba jeden Carnegiho príklad, ktorým ilustrujeme tému nášho úvodníka... – Prikazovanie môže v človeku vyvolať dlhotrvajúcu nevôľu, hoci sa nimi mienila zlepšiť evidentne zlá situácia. Istý učiteľ na učňovskej škole vo Wyomingu v Pensylvánii nám porozprával, ako jeden z jeho žiakov svojím zaparkovaným autom blokoval vchod do školského obchodu. Jeden z učiteľov vtrhol do triedy a arogantným spôsobom sa opýtal: „Čie je auto, ktoré blokuje príjazd?” Majiteľ auta sa ozval a učiteľ sa rozkričal: „Okamžite si ho preparkuj, lebo ináč ho omotám reťazami a sám ho odtiahnem.” Žiak sa dopustil priestupku, lebo parkoval na nesprávnom mieste. Od toho dňa s učiteľom prestal spolupracovať. Avšak aj všetci ostatní v triede robili učiteľovi prieky a znepríjemňovali mu prácu. Ako mal učiteľ vyriešiť túto situáciu? Keby sa bol priateľsky spýtal: „Čie auto to parkuje pred vchodom?” a vysvetlil, že po preparkovaní auta sa umožni vjazd a výjazd ostatným autám, študent by ho iste bol ochotne presunul a všetko by sa bolo vybavilo bez rozruchu. Položením otázok sa totiž príkaz stáva prijateľnejším a navyše podporuje kreativitu človeka, ktorého sa pýtate. Ľudia ochotnejšie prijmú rozkaz, keď sa na ňom môžu sami podieľať...” A ešte iba niečo: príjemné leto a mnoho príjemných chvíľ v spoločnosti... •

zo zákulisia

svetluša hlaváčová /

autorka a vladimír lepšanović |

BOLA RAZ JEDNA PRINCEZNÁ – ANNAMÁRIA SIMONOVIĆOVÁ ZO STAREJ PAZOVY... tívne dielne, ktoré tiež viedla Staropazovčanka, známa herečka a recitátorka Ranka Borjanovićová-Lepšanovićová, ktorá pri vytváraní obsahu medzi predstaveniami prišla na ideu osloviť aj kreatívnu Annamáriu. Slovo dalo slovo, idea ideu a spolu s ďalším hercom Vladkom Verešom (podľa nášho odhadu – kúzelníkom a „muškatierkou” Rankou) vytvorili skutočne zaujímavý a bohatý obsah. Taký, aby sa tam v prestávkach ani náhodou a ani jeden účastník/ček 3 x Ď nenudil. Ako sa im to podarilo? Slovo má naša naslovovzatá princezná... Annamária: Keď ma Ranka oslovila, či by som jej chcela pomôcť a zúčastniť sa na 3 x Ď v sprievodných podujatiach, hneď som súhlasila. Ideu mala Ranka, povedala nám, ako si to predstavila, a potom sme to spolu dotvárali, dopĺňali, rozmýšľali, aké dielne, hry vymyslieť, aby to deťom bolo zaujímavé, aby ich prilákalo prísť ku nám a pobaviť sa s nami. V rámci dielní deti mali možnosť vyjadriť svoju kreativitu: kreslili, robili masky, parochne, vyrábali kostýmy, origami kvietky, organizovali sme hry a snažili sme sa prisposobiť každému detskému veku. Celý týždeň pred prehliadkou sme si pripravovali materiály a rekvizity. Aj keď sme nemali mnoho času, zvládli sme to. Som rada, že som bola členkou tohto tímu, predovšetkým preto, že mi je to, čo sme s deťmi robili, veľmi blízke, mám skúsenosti zo škôlky, kde pracujem. Každodenne si plánujem a organizujem podobné obsahy a som rada, že som mohla pomôcť Ranke a súbežne získať i nové skúsenosti, nových malých kamarátov. Tiež ma teší, že sme plánované aktivity realizo-

Boli raz jedny šaty, ktoré rozhodli...

Annamária Simonovićová, dievča z obálky

entoraz si trochu zájdeme do záhrady, v ktorej kvitnú témy našej zorničkárky Majky, ale ver mi, milá čitateľka či milý čitateľ, je to iba zdanie. Práve vkročíme do jedného skutočného kráľovstva pod krycím menom 3 x Ď, ktoré keď sa odkóduje, znamená – dni detského divadla a ktoré každoročne ožíva na začiatku júna, keď kvitnú i lekná... Avšak ešte krajšie od lekien bývajú aj isté rozprávkové bytosti... Ktoré? Nuž na priblíženie teda – nevládnuce členky panovníckeho alebo kniežacieho rodu, ktoré svoje meno získavajú tým, že sú dcérami alebo sestrami kráľov... Princezny predsa! Poďme ale radom. Od 3. do 5. júna toho roku v Starej Pazove sme sa teda vkradli do zákulisia spomenutého divadelného kráľovstva, kde sa prihodil zázrak! V húfe detí divadelníkov, medzi divadelnými predstaveniami a medzi tromi dospelými postavami, zazreli sme jednu slečnu. Nebola ani zakliata a mala aj tmavohnedé kadery, pôvabné šaty marhuľovej farby, striebornú korunku a podľa aristokratického bontónu – ešte sa nám milo aj usmievala. Ako vystrihnutá z dielne Disneyho postavičiek – princezná zo Starej Pazovy – Annamária Simonovićová... Kde sa vzala? Čo hľadala a čo tam našla? Nuž sprievodným podujatím v spomenutom kráľovstve 3 x Ď boli krea-

vali tak, ako sme si predstavili, a čo je najdôležitejšie, deti mali z toho radosť a bavilo ich to. Po každom predstavení prichádzali ku nám robiť masky, kvietky, chceli sa s nami hrať a úsmev na ich tvári nám veľmi veľa znamenal a prezrádzal, že to robíme dobre. Princeznou si sa stala náhodou, alebo to patrilo k vášmu scenáru? Annamária: Hm, náhodou... Vlastne dohodli sme sa, že budeme mať nejaké kostýmy a keď sme odišli do šatne vybrať si niečo, nič také, čo by mi zodpovedalo a čo by sa mi páčilo, som si tam nenašla. Prišla som domov a mama si spomenula, že má nejaké šaty, ktoré si dala ušiť pred tridsiatimi rokmi pre bratrancovu svadbu. Tak sme ich našli a keď som si ich obliekla, celkom sa mi zapáčili. Boli nekaždodenné a dobre som sa v nich cítila. Tak som sa teda rozhodla dokúpiť si iba korunku a byť princeznou. Aspoň raz. Predpokladala som, že sa to aj deťom bude páčiť, lebo je to rozprávková postava, ktorá sa páči každému dievčatku (ba aj chlapcom)... Veď každé dievča sníva o tom, že sa stane princeznou, a ak sa nemýlim, aj daktorí chlapci by si chceli nájsť svoje princezničky... Alebo nie? ☺ Už si sa zúčastňovala podobných workshopov? Annamária: Vlastne ani nie. Je toto po prvýkrát, že sa na takýto spôsob zúčastňujem na 3 x Ď a nazdávam sa, že nie aj posledný raz. Rada pracujem a hrám sa s deťmi, či už v práci, alebo v súkromí a účinkujem na takýchto podujatiach. Deti ma napĺňajú pozitívnou energiou, ktorej majú omnoho viacej ako my dospelí. V tom detskom svete je oveľa krajšie, takže rada svoj čas venúvam práve deťom. A kým sme ešte pri 3 x Ď, ako si videla tohtoročnú prehliadku z tvojho uhla?

svetluša hlaváčová /

Annamária: Podľa mňa prehliadka bola naozaj zaujímavá a úspešná. Páčilo sa mi to, že bolo dosť predstavení, že aj deti, aj dospelí mohli pekne stráviť čas a pozrieť si naozaj pestrý výber predstavení z rôznych osád. Páči sa mi, že sa deti zúčastňujú na takýchto podujatiach, že chcú hrať v divadle, že čas, ktorý by strávili pred počítačom, venovali práve tomuto. Deti boli veselé, pozitívne, divadlá aj sprievodné podujatia ich bavili a my sme si tiež s nimi užili.To množstvo detí, úsmevov a radosti je niečo najkrajšie, niečo, čo sa proste nedá opísať a niečo, čo nemá cenu. Nuž nebudeme už pobehovať ako kocúr okolo horúcej kaše a opýtajme sa i na tvoje povolanie. To sme len nechceli prerušiť niť o princeznej, a tak sme sa takmer v polovici rozhovoru dostali k tejto téme... Annamária: Študovala som na Vysokej škole odborových štúdií pre vzdelávanie vychovávateľov v Novom Sade. Štúdiá som ukončila v regulárnom čase a s vynikajúcim prospechom. Momentálne pracujem ako vychovávateľka v materskej škôlke v Starej Pazove. Po štúdiách som tu najprv jeden rok pôsobila ako volontérka a po absolvovaní štátnej skúšky som ešte krátko pracovala. Teraz som tu takmer celý školský rok, ale pracujem na určitú dobu, zastupujem kolegyňu na materskej. Ako vidíš prácu s malými deťmi? Annamária: Práca s malými deťmi je veľmi pekná a zaujímavá, ale podľa mňa ju nemôže robiť každý. Sú tu každodenné nové a nové zážitky, skúsenosti, mnoho smiechu a radosti. Mnoho toho sa učíme navzájom s deťmi, ony sú vlastne tie, ktoré nás mnohému

Takto za Annamáriinej asistencie vznikala dekorácia pre slávnostné zatvorenie 3 x Ď

autorka a vladimír lepšanović | zo zákulisia

Ranka, Annamária a Vladko, animátori kráľovstva 3 x Ď

klad pre budúci život, učia ich, aby boli dobrí ľudia. Keby sme nakukli do tvojej minulosti pred štúdiom – čo rozhodlo venovať sa práve tomuto odboru? Annamária: Od malička sa mi to páčilo. Mala som super vychovávateľky, ktoré som mala rada a vždy som chcela byť ako ony. Veľmi rada mám deti a páči sa mi práca s nimi. No moja cesta k povolaniu vychovávateľky nebola priamočiara, lebo som sa po skončení základnej školy zapísala na strednú ekonomickú školu v Starej Pazove. Počas štyroch rokov školenia som pochopila, že to predsa nie je to, čo ma baví a s čím by som sa chcela zaoberať celú pracovnú dobu. Všetko, čo princeznej bolo treba – strieborná korunka a A tak som si vlastne okúzľujúce plesové šaty... uvedomila, že chcem naučia. Raz istý spiso- pracovať s deťmi a po strednej ekonomickej škole som šla vateľ povedal, že nás za svojím cieľom. deti môžu naučiť, aby Aby splnil tvoje očakávania... sme boli šťastní bez Annamária: Áno, splnil... Je to vlastne to, čo ma vypĺňa, dôvodu, aby sme vždy baví a čím sa chcem zaoberať celú pracovnú dobu. Aj keď to boli niečím zaujatí a s deťmi nie je vždy ľahké, predsa je to krásne. Pekne je mať aby sme sa snažili takých malých kamarátov, ktorí sú predovšetkým úprimní, všetkými svojimi sila- poctiví a ktorí svojím úsmevom hrejú naše srdcia. Mohla by mi dosiahnuť svoj cieľ. som sa zaradiť medzi tých, ktorým je povolanie záľubou a Ako som už povedala, záľuba povolaním a o to je moja radosť ešte väčšia. je to veľmi krásna Zdá sa, že by sme ti ukrivdili, keby sme nespomepráca, ale veľmi zod- nuli aj tvoje ďalšie záľuby... Folklór tiež patril medzi povedná, lebo predsa ne, alebo patrí ešte stále? vychovávatelia sú tí, Annamária: Folklór bol, je a bude vždy mojou veľkou ktorí okrem rodičov záľubou. Folklórom som sa začala zaoberať od siedmeho dávajú deťom ten zá- roku života a po 2013. rok som bola aktívnou tanečníčkou

zo zákulisia

svetluša hlaváčová /

autorka a vladimír lepšanović |

Folklórneho súboru Klasy, ktorý pôsobí pri SKUS hrdinu Janka Čmelíka v Starej Pazove. Dal mi mnoho nových skúseností, nové priateľstvá a kontakty, cestovania, mnoho smiechu, radosti a zábavy. Hovoria, že kto nebol tanečníkom, nie si je ani vedomý toho, čo stratil. Ja môžem potvrdiť, že je to naozaj tak. Ale bolo tu ešte čosi: recitovanie a divadlo... Annamária: Od svojho siedmeho roku som bola i recitátorkou. Mám bábiku Marišku, hnevá ma však troštíčku bola moja prvá báseň, ktorú som zarecitovala na obecnej súťaži recitátorov. Aj keď to nebolo celkom úspešné, tú báseň si ešte vždy pamätám a spomínam si so smiechom, ako som ju zarecitovala. Lásku k recitovaniu mi vštepila mama, ktorá bola úspešnou recitátorkou, takže tú lásku k peknému slovu i bratovi i mne vštepovala od malička. Prvý neúspech ma teda neodradil a recitovaním som sa zaoberala aj ďalej, vlastne do konca základnej školy. Nie iba princezná, aj dáma Zúčastňovala som sa s kaméliami by mohla byť... na súťažiach, na ktorých som dosiahla úspechy – zlaté plakety na pokrajinských súťažiach, dvakrát som bola na republikovej a v roku 2005

Zapoj fantáziu – vyfarbi Annamáriu ☺

som bola medzi šiestimi najlepšími recitátormi v Srbsku. Áno, aj v divadle som sa vyskúšala. Ako základoškoláčka som hrala v predstaveniach Soľ nad zlato a Bez boha na svete. Aj dnes ma divadlo láka a chcela by som hrať v nejakom predstavení pre deti, ale aj pre dospelých. Tiež som sa vyskúšala v novinárstve, zúčastnila som sa v projektoch Novosadskej novinárskej školy pre mládežníkov, pripravovali sme rozhlasovú mládežnícku reláciu. A čím by si ešte takým letmým a tvorivým dokreslila svoj portrét? Annamária: Rada napríklad cestujem. Najviac som cestovala práve vďaka folklóru. Niekoľkokrát sme sa zúčastnili na festivaloch na Slovensku, tiež v Slovinsku, Poľsku, Grécku, Bulharsku, Rakúsku, Česku, Rumunsku a, pravdaže, aj u nás v Srbsku. Keby som sa stala milionárkou, tak by som

Annamária v akcii

zbalila všetkých mojich najbližších a šli by sme na cestu okolo sveta ☺☺. A kým na tie milióny ešte čakám, baví ma aj kreatívna práca ako napríklad decoupage alebo výroba drobností, ktoré mi skrášlia izbu, alebo ktorými niekoho poteším. Ako podľa teba mladý človek dnes klasifikuje (in) hodnoty? Annamária: No nad touto otázkou som sa riadne zamyslela… Zdá sa mi, že dnešná mládež má nejaký čudný pohľad na svet, že si uctieva a váži viac tie materiálne veci a zabúda na opravdivé hodnoty. Podľa mňa nie je in mať pekné šaty, účes, mnoho kamarátov, s ktorými sa stretneš len počas víkendu, či mať čím viac lajkov na facebooku… Podľa mňa to, čo vždy bolo a bude in, je byť dobrým a poctivým priateľom, ktorý je vždy tu, aby som si s ním podelila nie iba radosť, ale i smútok, aby sme si poradili či pomohli. In je proste byť človekom a dobrého človeka je dnes ťažko nájsť. Čo hovoria tvoje sny? Spĺňajú sa už pomaly, alebo na ne ešte len čakáš? Annamária: Niektoré sa už splnili. Môj sen stať sa vychovávateľkou sa napríklad splnil. Pracujem v škôlke, ale keďže je to na určitú dobu, tak môžem povedať, že je mojím cieľom, vlastne žiadosťou, snom, aby sa to zmenilo. Chcela by som viacej cestovať, spoznávať nové krajiny, nových ľudí, budovať nové priateľstvá… Ako aj každý z nás, jedného dňa by som si chcela založiť svoju vlastnú rodinu a mať aj svojich malých recitátorov, tanečníkov alebo aj hercov. Hovoria, že treba žiť svoje sny, tak sa usilujem a budem sa usilovať, aby sa moje sny stali skutočnosťou. A mám aj také, trochu iné sny, veď predsa každý z nás má aj sny, ktoré sa nemôžu splniť, aj keď si to tak veľmi prajeme. Takým mojím snom je vrátiť čas do toho najkrajšieho obdobia, do bezstarostného detstva, a byť znovu so svojimi najmilšími, ktorí dnes, žiaľ, už nie su medzi nami… •

svetluša hlaváčová /

archív m. merkelovej |

AKO SA MARTA MERKLEOVÁ ODVĎAČILA SVOJIM PREDKOM

Pod slovenským stromom v nemeckej záhrade

znik určitej knihy často pohne i storočiami. Tie z príbehu Marty Merkleovej z nemeckého Frankfurtu nad Mohánom tiež. Pred časom vydala publikáciu o svojich rodičoch Elene a Martinovi Kraskovcoch – Učitelia Kraskovci, ktorí ako slovenskí učitelia do 70. rokov 20. storočia pôsobili v Hložanoch, Lugu, Šíde, Erdevíku a Laliti, a vypointovala ho vlastným bizarným pôvodom, ktorý neuveriteľne siaha až po 13. storočie. Kto je vlastne pani Marta? Tak trochu je Nemkou, keďže sa vydala za Nemca Herberta Merkleho, a žije tam už vyše štyridsať rokov. Je i Juhoslovankou, kde sa v roku 1946 narodila. Ba je i Češkou Marta Merkleová, – po starom otcovi Karelovi zostavovateľka knihy Zapletalovi. Trošku je azda o svojich koreňoch i Taliankou, ak vezmeme do úvahy, že obec Kraskovo na Slovensku, z ktorého pochádzajú jej predkovia, v 13. storočí založili Taliani z rovnomennej dedinky Carasco. Čím sa ale sama cíti? „Predsa Slovenkou! Mám to jednoducho v sebe!” Pani Marta už roky každý deň považuje za slávnostný. Uctieva si ho prestieraním tkaného bieleho obrusu, ktorý zdedila po starej mame. Vyše dvoch rokov vytrvalo pátrala i po svojom rodokmeni a na jeho vrchole bola dedinka Kraskovo v Okrese Rimavská Sobota na Slovensku.

Blízke ďaleké Uhorsko... Písal sa rok 1717, keď sa z Kraskova a Lukovíšť niekoľko rodín odsťahovalo do Békeškej Čaby. Doma, čiže na dnešnom Slovensku, boli poddaní a robili pre zemepánov, ktorí ich využívali. Keďže na vykúpenie nemali peniaze, jediné východisko videli v úteku, na ktorý sa rozhodli len tí odvážni. Púšťali sa do ďalekého, neznámeho sveta. Život v Čabe bol trochu lepší, ale nie celkom. Preto sa časť týchto Slovákov rozhodla na ďalšie sťahovanie. Roku 1785 prešli do dedinky Slovenský Bardáň, kde zostali iba tri roky, potom chvíľu pobudli vo vojvodinskej Ečke. Keďže sa dozvedeli, že na takzvanej Vojenskej hranici sa žije ľahšie, lebo tam zemepán berie menšie dane, presťahovali sa v roku 1802 do stabilnejšieho sídla – Kovačice. Medzi nimi tu do života zahryzli i predkovia pani Marty – Kraskovci.

Stopy storočia čakajúce Za koreňmi kraskovského rodu sa v roku 2008 pani Marta vydala so svojím manželom Herbertom. Ich cesta z nemeckého Frankfurtu viedla rovno na Slovensko do gemerského Kraskova. So vzrušením si takto zaspomínala: „Priviedol ma tam údaj z knihy Priezviská juhoslovanských Slovákov od profesora Dr. Daniela Dudka, ktorý uvádza, že Kraskovci pochádzajú z tejto dedinky. Tentoraz som na Slovensko šla s konkrétnym cieľom – nájsť v Kraskove stopu po mojich predkoch. Cestovali sme k úplne neznámym ľuďom, a predsa sme sa tešili, akoby sme išli ku svojim. Starostka obce pani Zdena Očovayová nás nadovšetko srdečne privítala. Na úrade nás čakali aj vtedy najstaršia Kraskovčanka, 86-ročná pani Júlia Šramková a úradníčka Zdenka

Očovayová mladšia. Ponúkli nás domácimi pampúchmi a kávou, čo nás po dlhej ceste veľmi občerstvilo. Po kratšom čase sme začali pátrať po priezvisku Krasko...” Náhoda chcela, že práve v tom istom čase, keď do Kraskova prišli Merkleovci, na Obecný úrad zatelefonoval Pavol Krasko z Nitry. Tiež sa zaujímal o svoje korene. Tak si po nečakanom rozhovore a vzápätí i stretnutí v Nitre novoobjavení potomkovia – pani Marta a pán Pavol, po spoločnom predkovi Tomášovi Kraszkovszkom, doplnili genealogické údaje o svojom rode.

Namiesto do Guinnessa Kraskovci vošli do sŕdc Prvý Krasko, ktorý roku 1803 prišiel do Kovačice, bol praotec Adam. Z jeho vetvy pochádzal i Martin Krasko, otec pani Marty. Bol všestranným učiteľom, ktorý hrával na husliach, činný bol v národno-osvetovom živote a zároveň mal i náboženské cítenie. Jeho verná družka Elena Zapletalová Krasková pochádzala z Lalite a tiež bola progresívne zmýšľajúca učiteľská osobnosť svojej doby. Dôkazom toho je, že si na oboch Kraskovcov dodnes spomínajú ich žiaci z vojvodinských obcí Lúg, Hložany, Šíd, Erdevík a Laliť, v ktorej zostali až do konca života. Tak ako vzdelávali množstvo generácií svojich žiakov, Kraskovci čestne vychovali i svoje tri Manželia Kraskovci za svojho deti – Martu, Milana a Jána. učiteľovania v Šíde Patrili medzi niekoľko v roku 1944 sto učiteľov, ktorí v radoch slovenskej inteligencie pomáhali vtedajšiemu ľudu držať krok s ostatnými národmi vtedajšej Juhoslávie a vytvárať si vlastné kultúrne hodnoty. Ich život bol motivovaný vierou, láskou a nádejou, v súlade s vlastnosťami slovenského vojvodinského ľudu. Pracovitý, pobožný, pokojamilovný a najmä hrdý na svoje slovenské korene. Hrdí by dnes boli aj učitelia Kraskovci, keby si prečítali, ako sa v knihe o nich s úctou zmieňujú ich žiaci, kolegovia, príbuzní, známi a najmä ich deti. Nedostali sa síce do Guinnessa, ale zato silne poznačili obdobie, v ktorom pôsobili. Dali tým vzorný príklad svojim pokračovateľom.

Tie naše stálice Stromy sú nielen živou súčasťou biologického systému, ale zároveň priestorovo prepájajú minulé doby s prítomnosťou. Niektorí z nás vidia v nich tváre svojich predkov a počujú ich hlasy. Z kmeňov čerpajú ich energiu a vo vysokých korunách načúvajú ich piesňam... Marta Merkleová si vo svojej nemeckej záhrade dávno posadila jeden taký, dnes už mohutný strom a ona sama je jeho zelenou vetvou. Nesie v sebe vlastnosti národov, z ktorých pochádza. Pobožnosť i štedrosť sú slovanskou, prívetivosť talianskou a pracovitosť zasa tou príznačnou nemeckou vlastnosťou. Je ich tam ešte za plný kufor. Pani Marta si ho vždy s radosťou balí, lebo k rodisku ju viažu silné putá. Nachádza tam nové stálice, pre ktoré je hodno žiť. V nekončiacom príbehu života sa raz pre niekoho možno aj sama stane inšpiráciou. Rovno tak, ako ju nadchli jej rodičia – učitelia Kraskovci. •

ružena kraticová | PADINSKÝ UČITEĽ JANKO KOLÁRIK

Všestranný, komunikatívny, žartovlivý „Ak človek nevie, ku ktorému prístavu pláva, žiadny vietor mu nie je priaznivý.” (Seneca) „Nezačínaj vyučovať toho, kto nie je pripravený k tomu, aby bol vyučovaný... Pozeraj sa teda hneď od začiatku k cieľu. Ukáž ho i žiakovi, aby vidiac sám kam smeruje, získal nádej, že k nemu môže dôjsť a sám dôjsť chcel. Vidieť totiž pred sebou hneď od začiatku cieľ a bez prekážky k nemu postupovať, je našej duši hroziacej sa nečinnosti a prieťahov, radostným poznatkom.” (Komenský)

edysi na slovenských dedinách sa školou často nazýval drobný domček s jednou triedou. K nej bol pristavaný neveľký, jednoduchý služobný byt. Do neho prichádzal bývať učiteľ aj so svojou rodinou, aby privádzal ku vzdelaniu svojich zverencov, deti z dediny. A nielen to. Učiteľ býval kedysi zároveň organistom, nacvičoval s miestnym spevokolom alebo ochotníckym divadlom, bol organizátorom kultúrneho života v dedine, písal kroniku. Spolu s richtárom a kňazom patril k autoritám dediny. Učiteľ Janko Kolárik je všestranný, komunikatívny, žartovlivý a žiaci ho majú radi. Moja prvá otázka znela: Janko Kolárik Prečo si sa práve rozhodol pre učiteľskú profesiu? – Rozhodol som sa pre toto povolanie preto, že som to od malička mal rád. Keď sme sa hrali s deťmi, ja som vždy bol ich učiteľ, písanka mi bola denník, totiž triedna kniha. A pozdejšie som pochopil, že práca s deťmi je najkrajšia. Ako to šlo so zamestnaním po ukončení školy? – Keď som ukončil strednú školu, robil som najprv ako čašník, potom ako riaditeľ domu kultúry, potom v predajni nábytku ako obchodník. Stala sa náhoda, jedna učiteľka odchádzala na materskú, tak ma zavolali do školy, aby som ju zastúpil. Neskôr bol uvedený predmet náboženstvo, tak som ho učil, keďže mi je tá oblasť známa a blízka. O dva roky neskoršie kolega učiteľ mal podmienku ísť do dô-

chodku, tak som sa natrvalo zamestnal. Začal som robiť s prvým ročníkom triedy. Boli to maličké, úprimné, milé deti, ktoré ma pozorovali zvedavými očkami. Tak sme si zvykli na seba ako začiatočníci – žiaci a ja. Do mimoškolských aktivít patrí aj nacvičovanie folklóru. Aj na tom poli si mal pozoruhodné úspechy. – Ako dlhoročný choreograf v dome kultúry začal som pracovať s folklórnou skupinou aj na škole. Milujem tanec, aj sám som tancoval vo folklóre ako žiak. S naším folklórom sme vystupovali na obecných prehliadkach a pokrajinských prehliadkach, každoročne sme sa zúčastňovali na detskom folklórnom festivale Zlatá brána, na programoch SNS. Keď Ministerstvo školstva SR vypísalo súbeh na tému Moja obec – moja dedina, zúčastnili sme sa so žiakmi štvrtej triedy. Bolo treba nacvičiť polhodinový program, v ktorom by sa v najlepšom svetle reprezentovala naša Padina. Keďže je pre Padinu typický smäd a studne, nacvičili sme tanec Pri studni, použili sme tam rekvizity – urobenú drevenú studňu, krčahy a spievali typické ľudové piesne o Padine. Porote sa program páčil a IV.2 trieda bola vyhlásená za super triedu. Výberová komisia pôsobila na základnej škole v Pivnici a rozhodla, že Srbsko na finále super triedy v Bratislave budú predstavovať žiaci z Pivnice, Padiny a Kulpína. S folklórnou skupinou základnej školy nahrali sme dokumentárno-hraný film pod názvom Chystanie nevestinej výbavy. Bol to schválený súbeh Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a vzdelávanie. S folklórnymi skupinami pri DK a v spolupráci s profesorkou Zuzanou Papovou nahrali sme pre novosadskú televíziu zvyky a obyčaje typické pre Padinu – lúpačky, páračky peria, mejačky, priadky a vianočné zvyky a obyčaje. Vďaka príjemnému sfarbeniu hlasu a dobrej dikcii bol si moderátorom na mnohých programoch. Mojou veľkou záľubou je moderovanie, od mladosti som moderoval programy na mnohých manifestáciách a podujatiach: skoro všetky festivaly Padina spieva, Banátsky festival, prezentácie kníh, manifestáciu Víno, hudba, klobásy a určitú dobu som pracoval aj ako hlásateľ Rádia Padina.

Účastníci inscenácie Pri studni

ružena kraticová |

Jeden mandát si bol i richtárom. Ako si spomínaš na to obdobie? – V rokoch 2004 – 2008 bol som zvolený za predsedu Rady Miestneho spoločenstva. Počas môjho mandátu uskutočnili sa veľkolepé oslavy dvojstého výročia príchodu Slovákov do Padiny. Nasledovalo urobiť mnoho na komunálnom pláne, bolo schvalené i samozdanenie. Každý štvrtok prijímal som obyvateľov Padiny, ktorí mali nejaké sťažnosti a problémy. V tom období bola vytlačeNa padinskej fare ná i kniha o Padine. Kým sme mohli počúvať Rádio Padina, ráno si nás po- dnes pretrváva. Bol som starejším akiste na stoosemdesiavzbudzoval modlitbou. Služby Božie tieš odbavuješ, keď tich svadbách, aj s tými v Kovačici. pán farár Ján Cicka niekam odcestuje. Sú to povinnosti, Zúčastnil si sa aj na otváracom programe SNS v Petrovktoré si vyžadujú obetavosť? ci. Vlastne boli sme tam spolu. Pre mňa to bola nezabudnu– Už 20 rokov vyučujem v Nedeľnej škole na našej teľná skúsenosť, možno aj preto, že režisérom bol Michal evanjelickej fare, kde deťom vštepujem do srdca slovo Babiak, profesionál, ktorý pracuje na Slovensku a ktorý šíril Božie, vyučujem predkonfirmačnú a pokonfirmačnú mlá- vôkol seba tvorivú pozitívnu energiu. dež. Písmo Sväté poznám dobre a z toho dôvodu bol som – Milo som bol prekvapený pozvaním na účinkovanie i učiteľom náboženstva na základnej škole. Počas mojej v otváracom programe SNS pod názvom Ja som národ výučby náboženstva padinská škola mala najviac detí na a predstavoval som aktívneho učiteľa. Bola to krásna skúhodinách náboženstva a bola ukážkovou školou. Z toho senosť, na ktorú sa tak ľahko nezabúda. Vystupoval veľký dôvodu na hodine náboženstva mal som vzácnu návštevu počet ľudí – predstavitelia všetkých zamestnaní. z Ministerstva náboženstiev, pani Dušicu Blažićovú. HodiJanko, dostal si aj osobitné uznanie za zásluhy a úspechy na bola pekná, a preto ma pozvali do Belehradu, do hu- na poli vzdelávania, výchovy a zveľaďovania slovenského jadobnej školy Mokranjac, aby som držal seminár pod zyka a jazykovej kultúry. Aktívny si aj v padinskom MOMS... názvom Teória a metódy vo výučbe náboženskej výchovy. – Zdá sa mi, že v rodine pribudne aj ďalšia osvetová Seminár trval tri dni. Bola to pekná skúsenosť – pracovať pracovníčka, ak sa aj dcéra Želislava zamestná v škole. Je s ľuďmi rozličných náboženstiev. Pätnásť rokov bývam študentka tretieho ročníka slovakistiky v Novom Sade, ale predčitateľom v našom toho času je na výmene cirkevnom zbore, keď študentov na Univerzite je farár Cicka znemožv Prešove. Áno som nený byť v kostole, členom aj Výkonného čiže vykonávam služby výboru MOMS v Padine. Božie aj hlavné, aj nešporné alebo štvrtkové Manželka Anna je večierky. Od detstva aktívna v padinskom mi vštepili lásku k sloSpolku žien a MS, šikovvu Božiemu. Od roku ná tortárka a zdolala aj 2008 služby Božie vytechniku ozdobovania konávam i v dome medovníkov. smútku, kde zarmúteSyn Želko je stredoné rodiny potešujem školák a nádejný futbalista slovom Božím a modv zreňaninskom Proleteri. litbami. Posledné tri O niekoľko dní mala roky vykonávam i funbyť manifestácia Víno, kciu zapisovateľa v cirhudba, klobásy, na ktokevnom zbore. rej sa zúčastňujú kažKedy si začal byť doročne aj manželia Ako starejší na oddávkach Andrey Tomekovej starejším na svadbách? Kolárikovci. – Starejším na svadbách som od roku 2002. Stalo sa to – Keď sa druhí tešia na voľnosť víkendu, ja mám aj vtedy celkom náhodou. Susedovci ženili syna, tak ma zavolali, aby záväzky, či už v cirkvi, alebo v nejakej udalosti, či už je som im bol starejší. Nechcel som sa hneď sľúbiť, chcel som veselá – svadba, alebo smutná – ak niekto odchádza z čassa poradiť najprv s pánom farárom a mojím ujkom Jánom nosti do večnosti. Niekedy sú na školách aj semináre práve Papom, dlhoročným starejším. Obaja boli nadšení, že sa v sobotu, niekedy i súťaženia. niekto mladý prijal takej povinnosti. Tak sa to začalo a doČo povedať, kolega, aspoň nemáš času na nudenie. •

mária vršková /

ján štrasser |

E-caﬀe s Jánom Štrasserom P

oznáte slovenský kultový muzikál Neberte nám princez- v tom čase spoluMojou nú? Alebo spevákov Mira Žbirku, Mariku Gombitovú, pracoval. srdcovkou je piePetra Lipu...? Či seň Tvár v zrkadle, niektorú z početktorú Dežo famózných kníh rozhovone spieva, no – rov s najznámejšímálokto to vie – mi slovenskými nenapísal ju on, osobnosťami z obale jeho basgitarislasti kultúry? Za ta Pavel Daněk. tým všetkým stojí Ale – a to je dôleživynikajúci sloventé – napísal som ský básnik, textár, texty piesní do esejista, dramapiatich muzikálov, turg a prekladateľ ku ktorým Dežo Ján ŠTRASSER. robil hudbu; liteKeď som mala rárne predlohy pätnásť rokov, doštyroch z nich, stala sa mi do rúk vrátane muzikálu kniha Pančuchové Neberte nám prinblues. Vaše verše ceznú, napísala urobili na mladé prozaička a librežieňa veľký dojem. Ján Štrasser tistka Alta Vášová. Pamätám si najmä báseň Sťahovanie, no aj tie ostatné som si prepisovala do zošita. Uchvátilo ma, akým štýlom pracujete s jazykom. Ako sa rodí dobrý básnik? Je namáhavé hľadať vo Sťahujem sa. vlastnom vnútri tie správne slovné Robím to, čo všetci. hračky, trefné zvraty a kvalitné Triedim svet na dve kôpky: rýmy, alebo je to jednoducho dar, na veci z ktorého sa čerpá s ľahkosťou? a nevyhnutné veci. Námaha či ľahkosť sú v tomto prípade milé kategórie, ale nie celNiečo si vezmem hneď kom presné. To, čo robím, by som a po niečo sa vrátim. jednoducho nazval prácou. S jazyPo tú knižku, čo mám rád, kom, ako vravíte, čiže so slovesným čo zostala mi v krvi. materiálom. Akosi to ku mne prišlo Čítal som ju tisíckrát už v puberte. Rád hovorievam, že a chcem aj tisícprvý. „básnenie” v útlej mladosti prepadne každého, ako mumps alebo Vezmem si gramofón, mám zopár platní, osýpky. 99 percent mladých ľudí sa vezmem si sandále, tie, v ktorých chodím, z toho ľahko a bezbolestne dostane, vezmem si uterák pre prípad vody. jednému percentu to ostane ako Občiansky preukaz. Ešte je platný. chronikum. A tým sa potom nadáNiečo si odnesiem, va: básnici, prozaici, textári, esejisniečo tu navždy nechám. ti, kritici... Samozrejme, dôležité sú Pohľad z tohto poschodia, okolnosti, tie moje boli priaznivé: aj tvar kľučky z bakelitu. na základnej, aj na strednej škole Zostane mi výhoda som mal veľmi dobrých slovenčinábyť znalcom tohto bytu. rov/ky. A potom som sa dostal do dobrej partie mladých literátov. Nechám tu obrazy, nevlastním stenu. Na vysokej škole som prepadla Do schránky hodím kľúč. Tak už to vyšlo. hudbe Deža Ursínyho, z ktorej sa Nechám tu adresu, smerové číslo, rinula šialená sloboda. Jeho skladby keď stretneš poštára, ohlás mu zmenu. boli také výnimočné. A zase ten Štrasser! Ako ste sa dostali k spoluSťahujem sa. práci s Ursínym? Stretávali ste sa aj Robím to, čo všetci. mimo práce? Ako spomínate na tie Triedim svet na dve kôpky: časy? na veci No... Dežo Ursíny svoje ťažiskoa nevyhnutné veci. vé veci napísal na texty Ivana Štrpku. Ja som s ním urobil asi dvadsať To, čo som tu nechal, normálnych pesničiek zväčša pre beriem si so sebou. iných spevákov, s ktorými Dežo

Sťahovanie

Knihy rozhovorov Jána Štrassera

A ona bola tou, ktorá ma zoznámila s Dežom. Bola to krásna spolupráca – Dežo veľmi citlivo vnímal texty piesní a skladal skvelú muziku. Mimo práce sme sa až tak veľmi nestretávali. Raz som na Vianoce kúpila otcovi knihu Lenže ja som iba komik (rozhovory s Milanom Lasicom) a stihla som ju prečítať skôr než otec. Bola to Vaša prvá kniha rozhovorov, po nej prišli mnohé ďalšie. Koľko ste ich napísali dodnes? A podľa čoho si vyberáte osobnosť, o ktorej má byť kniha? Keby som mal na túto otázkou odpovedať podrobne, asi by nám nestačil rozsah tohto rozhovoru. Rozhovorových kníh som napísal doteraz šestnásť: zväčša s divadelníkmi, ale aj so spisovateľmi. A tá ostatná je s úžasnou osobnosťou slovenského politického, no azda ešte skôr kultúrneho prostredia – s Františkom Mikloškom. Osobnosti si vyberám sám: musím toho človeka poznať, ale nie až tak dobre, aby som sa ho nemal na čo opýtať. Musím mať k nemu priateľský vzťah, presnejšie priazeň, lebo vo svojich rozhovoroch sa neusilujem svojho „respondenta” nachytať na hruškách, ale predstaviť ho ako komplexnú osobnosť. Čo neznamená, že sa nedotýkame aj pálčivých a kontroverzných tém. Prekladáte z ruštiny a v spolupráci s Petrom Zajacom aj z nemčiny. Ako vyzerá Ján Štrasser, keď prekladá? Stačí text doslova preložiť, alebo aj tu do riadkov vkladáte svoju nezameniteľnú štylistickú pe-

| čiatku? A čo to pre Vás znamená, že ste získali už 5 cien Jána Hollého? Opäť otázka na samostatný rozhovor. Vyštudoval som ruský jazyk a z ruštiny aj prekladám. Asi preto, že ma to baví, a asi aj preto, že to tak trochu viem. Najradšej prekladám poéziu, lebo tam môžem spojiť svoju rusistickú kvalifikáciu s potencialitou básnika. No básnický preklad dnes na Slovensku nemá na ružiach ustlané, lebo komerčne je to čisto stratová záležitosť – pre vydavateľa aj pre prekladateľa. Napriek tomu si najviac cením svoj preklad Puškinovho Eugena Onegina z roku 2002. Bola to krásna a vzrušujúca práca. Jednu z Cien Jána Hollého som získal práve za tento preklad. Tie ocenenia nepreceňujem, no cením si ich: sú dôkazom, že aj iní – a odborníci – si myslia, že neprekladám najhoršie. Pracovali ste aj pre rôzne noviny a časopisy, písali ste články o kultúre, aj o politike. Čo však rád čítate vo voľnom čase? Aj teraz sa venujem publicistike, lebo si myslím, že spisovateľ by sa mal vyjadrovať k spoločenskému životu, najmä k jeho nešvárom. A čo rád čítam? V poslednom čase najmä literatúru faktu: politickú esejistiku, biografie, memoáre. Ešte stále je toho veľa, čo by som sa chcel dozve-

mária vršková /

ján štrasser |

Z musikálu Neberte nám princeznú

Už dávnejšie Vám vyšli dve detské knižky Trúbi auto za nami a Pláva loďka po vode. Denne sa stretávam s textami pre deti a priala by som si, keby medzi nimi boli aj Vaše nové básne. Neuvažovali ste aj o tvorbe pre tých menších? Nie, neuvažujem. Tie dve leporelá, ktoré spomínate, som urobil niekedy v sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch na objednávku Boženky Trilecovej, redaktorky vydavateľstva Mladé letá. V tom čase som nebol príliš v priazni tých, čo rozhodovali o bytí a nebytí spisovateľov. Som Ján Štrasser v Žiline, máj 2016 rád, že sa vám tie knižky páčia, no sebadieť. A nové knihy špičkových ruských prozaikov – Ľudmi- kriticky priznávam, že Lenka LeRa Rakár, pohotová ly Ulickej, Vladimíra Sorokina, Michaila Šiškina, Viktora mi asi chýba to črievko moderátorka, ktorá pôsobí aj ako speváčka vo vlastnej pop-rockovej Jerofejeva, Mariny Stepnovovej... A nielen preto, že si písania poézie pre deti. skupine a v muzikáloch ako herečka hľadám knihu na prekladanie; čítam ich, lebo výborne V tej sfére sú iní majpíšu. stri: Válek, Feldek, Janovic, Hevier... Navštívili ste už niekedy Vojvodinu? Ak áno, čo Vás tu zaviedlo? Vo Vojvodine som bol raz. V roku 1989, keď som bol zástupcom šéfredaktora Slovenských pohľadov, som aj s Valérom Mikulom navštívil Nový Sad, konkrétne redakciu časopisu Nový život, aby sme sa spoznali so slovenskými spisovateľmi na Dolnej zemi a dohodli si spoluprácu so Slovenskými pohľadmi. Internet a mail ešte u nás (našťastie) nebol, tak sme to išli dohodnúť osobne. Bolo to ešte v čase našej totality a každá návšteva vtedajšej Juhoslávie bola vzrušujúca – Juhoslávia bola tak troška Západ. Prežili sme niekoľko veľmi príjemných dní, spomínam si na priateľské stretnutia s Mirom Demákom, Viťom Hroncom, Michalom Harpáňom, Tomášom Čelovským... Z Nového Sadu sme vyrážali objavovať ďalšie zaujímavé miesta, kde žijú Slováci – Kovačicu, Báčsky Petrovec... Viem, že teraz vyzniem ako totálny barbar, ale je to tak: všetko bolo fajn, no najdlhšie mi z tej návštevy utkvela v pamäti chuťových pohárikov neZáber z predstavenia Neberte nám princeznú muzikál v divadle prekonateľná petrovská klobása... •

mária vršková |

Dni detského divadla 3 x Ď 2016 M

Nasledovalo opäť KC Kysáč so zaujímavým tieňovým diám veľkú radosť, že sa festival 3 x Ď organizuje v Starej Pazove, kde bývam. V dňoch 3. – 5. júna 2016 sa konal vadlom Zatúlané sny, ktorého sa autorsky aj režisérsky už 23. ročník tejto detskej divadelnej prehliadky. S presným ujala Milina Chrťanová. Úvod pred bielym plátnom ma až harmonogramom v ruke som si zaumienila, že tento rok tak nezaujal, ale potom nastala úplná tma a hľadisko od nevynechám ani jedno predstavenie. Aj keď paradoxne, nadšenia vrešťalo. Dej sa ďalej odohrával bez slov, s hudotvárací program som pre postávanie pred zrkadlom nestihla. bou, za bielym plátnom, kde za pomoci svetelných efektov V piatok 3. júna sa ako prvé divákom predstavilo Ochotnícke divadlo Kultúrneho Centra Kysáč s hrou Malý princ, v réžii Svetlany Gaškovej. Úvod sa mi javil tmavý a pochmúrny, ale javisko onedlho ožilo vplyvom zaujímavých pohybov a modernej hudby. Zapísala som si poznámku: „Hudba pôsobí blahodárne, povznáša.” V predstavení bolo viacero dynamických pasáží, ktoré som ocenila. Škoda však, že niektoré krásne myšlienky nevynikli zreteľnejšie. Nádherný obraz sa divákom ponúkal pri skrotení líšky – spojením hudby, svetla/tmy a pohybu. Keď v závere nad hlavami hercov zasvietili hviezdy, v očiach som mala slzy a pochvalne som pokyvovala hlavou. Malý princ Ako druhé vystúpilo Slovenské kultúrne centrum P. J. Šafárika z Nového Sadu s predstavením Húsky naše, poďte vznikali ozaj zaujímavé a čarovné obrazy. Približovaním či domov!, v réžii Anny Filkovej. Na javisko vybehli maličkí vzďaľovaním sa herci vytvorili dojem, akoby som cez fotoaparát stláčala zoom. Boli herci v krásnych kostýpoužité aj rôzne bábky, moch. Hra bola krátka čím sa ešte viac spestrilo (čo, prirodzene, prináleží toto originálne predstaveich veku), dymanická, bez nie. Aj keď som deju nie nudných chvíľ. Páčilo sa celkom rozumela, v protimi, že menej hovoreného chodných výjavoch (priaslova bolo vyvážené poteľské scény boli tvrdo hybom a akciou, ktorá prerušené agresivitou – sviežo udržala pozornosť lietajúce gule, ježibaba, diváka. Ľudová pieseň sa kostry) som si našla postriedala s modernou solstvo – zlo je prítomné hudbou, pri ktorej napr. husi veľmi vydarene cvičia chce stále rušiť a ničiť li. V závere hry boli pekne dobro. A otázkou pre divykreslené dva svety: váka je, či to sám v sebe Húsky naše, poďte domov vlci – zlo, neporiadok, dovolí... sivá a hnedá. Oproti nim húsky – dobro, poriadok, pestroPopoludní sa z Vojlovice – Pančeva predstavila divadelná farebnosť. skupina SKOS Detvan. Autorkou hry Pepino je Tereza Veberová-Oravcová a spolupracovali tu dve režisérky – Alisa Oravcová a Katarína Kalmárová. Medzi detskými hercami v pekných kostýmoch sa objavila aj víla, ktorú stvárnila dospelá herečka, Zatúlané sny čo hru príjemne spestrilo. Vynikajúci výkon podali dvaja herci v role zlých chlapcov. V predstavení boli použité krásne rekvizity (napr. koníky v lunaparku), originálne vymyslený kolotoč a zaujala ma aj rytmická hra s rukami a pohármi. Ako posledné v prvom dni vystúpilo hosťujúce Divadlo Ja pri ZUŠ v Bratislave (Slovensko) s hrou Sme Ostali Sami – SOS, v réžii Milana Spodniaka. Hra, plná náročnejšieho textu, bola určená pre staršie deti a išlo v nej o témy priateľstvo, súdržnosť, zraniteľnosť, úprimnosť a nádej. V sobotu 4. júna sa divákom ako prví predstavili Staropazovčania, žiaci ZŠ hrdinu Janka Čmelíka a členovia SKUS. Muzikál Annie režírovali Anička Balážová, Andrea Dvornická-Machová, Lýdia Gedeľovská a Ivan Ječmen. Veľmi pozi-

mária vršková |

tívne som ocenila mnoho momentov: priestorovo bola scéna režisérskym vederiešená výborne, zaujala ma kvalitná rekvizita – okno, za ním Petra Hudáka ktorým padal sneh. Pri speve boli použité malé mikrofóny vzniklo predstavepri uchu. Herci rozprávali výrazne, zreteľne. Na vyjadrenie nie Bogdan a Miliautority a prísnosti bola veľmi vhodne použitá píšťalka. Pá- ca. V hre bolo veľmi čili sa mi muzikálové choreografie. Predstaviteľky siroty aj pekne stvárnené riaditeľky domova podali vynikajúci výkon. Dynamika pred- zlo, a to cez nastavenia bola podčiarknutá aj hrou mimo javiska, kde boli myslenú, pyšnú použité krásne svetlá. V závere som si vyvodila hlavnú hlavnú hrdinku. Jej myšlienku: každý človek sa môže zmeniť k lepšiemu a môže kostým veľmi dobsa k ostatným správať láskavo, akoby boli rodina. re vystihoval jej Ako druhí sa predstavili Pivničania zo ZŠ 15. októbra charakter. Krásnym a Ochotníckeho divadla s hrou Snehuliak, v réžii Štefana momentom boli aj Foltána. Scéna bola veľmi jednoduchá a vďaka tomu len efekty, ktoré svoprostredníctvom okna krásne vyniklo vyjadrenie exteriéru jím pohybom a ob(pohľad zvonku) a interiéru (pohľad zvnútra). Predstavenie lečením vytvárali Pepino bolo poetické, pričom okrem slov veľkú úlohu hralo aj ticho. biele „strašidielka”. Páčilo sa mi, že rekvizitu vankúš využili viacfunkčne. Na druhej strane bol pekne vykreslený veľký význam Potom nasledovala ZŠ Mladých pokolení z Kovačice skromnosti a dobroty. s hrou Zypa Cupák, Prehliadka prišla do v réžii Zuzany Putníkoposledného, tretieho vej a Zuzany Svetlíkodňa, ktorý otvorili Selenvej. Dejom nás spreváčania zo ZŠ Jána Kollára dzali dvaja rozprávači. s predstavením Konope, Atmosféra sa niesla konope, v réžii Anny v ľudovej nôte, bola tu Kolekovej, Anny Petrápoužitá ľudová scéna, šovej a Terezy Trusinoľudové kostýmy, aj milý vej. Išlo tu o priblíženie ľudový humor. Do jazystarého povrazníckeho ka sa autenticky preremesla, ktoré bolo preniesli aj srbizmy, čo ma dostreté veľmi poučne pobavilo a osviežilo. a systematicky. Páčilo sa Uvedomila som si, aké mi, že babky mali ľudové Muzikál Annie je veľmi dôležité aj cez kostýmy a deti moderné divadlo venovať sa našim tradíciám, zvykom a folklóru. oblečenie. Opäť sa mi potvrdilo, aké je dôležité aj cez divadlo Na javisko nastúpili opäť žiaci ZŠ hrdinu Janka Čmelíka zo zachovávať správy o našej minulosti a tradíciách. Starej Pazovy. Ich hra sa volala Analfabeta a režisérsky sa na

Snehuliak

nej podieľali Marija Gregorićová a Sava Đurđević. Neporozumela som tomu, prečo bol text v srbčine, keďže ide o slovenskú prehliadku. Toto predstavenie ma, bohužiaľ, sklamalo. Dej sa odohrával iba pri stole, chýbala mi dynamika, akcia, možno aj hudba. Herecky boli nepresvedčivo vyjadrené emócie ako hnev, prekvapenie, výbuch smiechu. Komické situácie vynikli slabo. A nie som si istá, či bol obsahom text vhodný pre deti (spomínala sa tu politika a slová ako prostitúcia či kokot). V sobotu sa ako poslední predstavili opäť Pivničania. Pod

Sme Ostali Sami – SOS

Zypa Cupák

Ako druhí vystúpili členovia SKOSu z Erdevíka. Ich Snehulienku režíroval Vlatko Miksád. Hneď v úvode ma zaujal krásny trblietavý make-up predstaviteľky Zrkadla. Aj keď hlavnou postavou bola Snehulienka a trpaslíci, fantastický dojem vo mne zanechala Zlá kráľovná – na výbornú zvládla pohyb na javisku, veľké výrazné gestá, jej hlas bol výrazný a rozprávala pekne smerom do hľadiska. Tiež sa mi veľmi páčilo, ako Snehulienka ochutnávala z tanierikov a pohárikov, ktoré boli iba namaľované na plátne.

mária vršková |

Analfabeta

Bogdan a Milica

Ďalšou klasickou rozprávkou Kozliatka a vlk sa predstavili členovia SKUS M. R. Štefánika z Bingule, v réžii Anny Filkovej. Na javisko ako kozliatka vybehli malinké deti. Je krásne, keď sú k divadlu vedení aj tí najmladší. Cítila som ich veľkú radosť z hry, ktorá sa preniesla aj na mňa. Je obdivuhodné, že si detičky pamätali, čo majú kedy urobiť či povedať. Z hľadiska mali veľkú podporu. Veľmi sa mi páčil kostým sovy a spôsob, akým vlk uniesol kozliatka (jednoduchým prehodením plachty cez hlavy kozliatok). Posledným súťažným predstavením bola hra Ako si zvieratká stava-

dážď. Hovorené pasáže sa menili s hudbou a dejom bez slov. Hlavnou myšlienkou boli pre mňa váhy, na ktorých sa

Snehulienka

Konope, konope...

ukázal pomer medzi odhodlanými sľubmi a lenivosťou. Zlatým klincom programu bolo nesúťažné, hosťujúce Bábkové divadlo zo Žiliny (Slovensko). Najlepšiu rozprávku o Červenej Čiapočke režíroval Peter Palík. Prvá polovica predstavenia bola perfektne zvládnutá bez jedinej rekvizity. Nadšených divákov ohromili čisté herecké výkony štyroch predstaviteľov a vtipný dej. V druhej polovici sme videli bravúrne využité rekvizity – iba dáždniky, ktorými herci dokázali znázorniť rôzne druhy kvetov, košík, vlka, hodiny, strom, golfovú palicu, meč, motýľa atď. Aj vďaka kontaktu s publikom zažila Stará Pazova na konci divadelného víkendu kráľovskú bodku.

li dom, ktorú predviedli žiaci ZŠ Jána Kollára zo Selenče, v réžii Anny Kolekovej, Anny Petrášovej a Terezy Trusinovej. Hneď v úvode sa javisko rozžiarilo farbami a pestrými kostýmami Indiánov a zvieratiek v pralese. Okrem celkového optimistického dojmu z početných hercov a zaujímavej scény sa mi páčili aj detaily, napr. škrabkanie opíc, tančeky,

Kozliatka a vlk

Ako si zvieratká stavali dom

Porota v zložení Zuzana Tárnociová, Miroslav Fábry a Miroslav Benka sa zhodli na týchto výsledkoch 3 x Ď za rok 2016: 1. miesto Muzikál Annie, Stará Pazova; 2. miesto Malý princ, Kysáč; 3. miesto Zatúlané sny, Kysáč. Srdečne gratulujem všetkým oceneným a 3 x Ď-akujem týmto: 1. všetkým organizátorom za skvelý víkend, 2. všetkým účinkujúcim za ich snahu, výkony a krásne výsledky, 3. a všetkým prítomným za to, že som sa medzi nimi cítila ako doma, v milujúcej rodine. •

Zdenka Valentová-Belićová hovorila o minulosti a súčasnosti vychádzania časopisu pre literatúru a kultúru Nový život

andrej meleg |

Vladimír Valentík dôkladne predstavil kultúrny život Slovákov vo Vojvodine

KRAJANIA V MARTINE

Slovesná jar na Slovensku V

utorok 7. júna v Martine otvorili 50. ročník podujatia, divadelnú, folklórnu a ochotnícku činnosť Slovákov vo Vojsviatok, ktorý oslavuje pekné slovo, Slovesnú jar 2016. vodine. O svojej tvorbe a slovenskom literárnom dianí v Rumunsku hovorila liNa najstaršom literárnom festivale na Slovensku terárna vedkyňa Dagtohto roku účinkovali aj mar Mária Anoca. Viac krajania zo Srbska, Ruako trojhodinové podumunska a Kanady. Marjatie uzavrel Dušan tinčanom sa predstavili Tóth, evanjelický farár aj Zdenka Valentováz Toronta, keď predsta-Belićová, šéfredaktorka vil knihu Stanislava E. časopisu pre literatúru Jančaríka o dobrodruža kultúru Nový život, stvách slovenského vyVladimír Valentík, riadisťahovalca pod názvom teľ Slovenského vydavaSvet naruby. teľského centra z BáčVďaka Matici slovenskeho Petrovca, Dagmar skej niekoľko krajanMária Anoca, poetka, ských organizácií malo vysokoškolská profesorpríležitosť predstaviť ka a literárna vedkyňa svoju činnosť stredosloz rumunského Nadlaku venskej verejnosti. HoZ otvárania výstavy 150 rokov novín a časopisov vo Vojvodine: a Dušan Tóth, evanjelicvoriť bolo o čom! Veď (zľava) Zuzana Pavelcová, Peter Cabadaj, Vladimír Valentík, ký farár z ďalekej Kanaživot Slovákov za hraniMarián Tkáč a Gustáv Maťovčík dy. cami Slovenska je ešte V prvý deň festivalu vystúpil Vladimír Valentík ako kurá- stále plodný a bohatý. V tomto duchu ho vnímali aj domáci tor výstavy 150 rokov slovenských kníh a časopisov vo Martinčania. Citujúc ich slová, tomu, ako si zachovať sloVojvodine, 1864 – 2014. Vernisáž sa uskutočnila v aule venské povedomie, by sa od nás mohli učiť aj predstavitelia historickej budovy Matice slovenskej v Martine. Hosťom sa Slovenskej republiky. • prihovoril aj predseda Matice slovenskej Marián Tkáč a vedecký tajomník Matice Peter Cabadaj. Vernisáž svojou prítomnosťou poctil aj riaditeľ Slovenskej národnej knižnice v Martine Gustáv Maťovčík. Nasledujúci deň sa krajania zo Srbska predstavili v Krajanskom múzeu Matice slovenskej, v Dome Jozefa Cígera Hronského. Uskutočnilo sa tu stretnutie so slovenskými autormi, žijúcimi v zahraničí. Literárne posedenie Podoby slova pripravila riaditeľka ustanovizne Zuzana Pavelcová. V rozhovore, ktorý moderoval Ján Brezina, Zdenka Valentová-Belićová početnému obecenstvu predstavila náš najstarší časopis pre literatúru a kultúru Nový život. Kultúrny život Slovákov vo Vojvodine veľmi pútavo a obsiahle priblížil Vladimír Valentík, ktorý okrem vydavateľskej spomenul aj výtvarnú, Hostia a domáci na literárnom posedení v Dome Jozefa Cígera Hronského

michal ďurovka |

Vnútro Blumentálskeho kostola v Bratislave

Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch, najstarší v strednej Európe

METODICKÝ KURZ PRE UČITEĽOV NA SLOVENSKU

Sakrálne stavby vo vyučovaní C

entrum ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v Bratislave v dňoch 18. až 22. apríla 2016 zorganizovalo metodický kurz pre učiteľov základných a stredných škôl s vyučovacím jazykom slovenským v zahraničí. Vzdelávací program mal názov: Využitie sakrálnych stavieb vo vyučovaní prostredníctvom zážitkového učenia. Účastníci z Rumunska, Maďarska, Chorvátska a zo Srbska boli ubytovaní v Študijnom a kongresovom stredisku v Modre, rozdelení do dvoch skupín, ktoré viedli lektorky PaedDr. Mária Onušková a Mgr. Beata Juráková. Organizáciu mala na starosti Mgr. Ľudmila Ábelová. Frekventanti kurzu získali základné informácie a charakteristiku období, v ktorých vznikali sakrálne stavby, dozvedeli sa o slohoch v histórii vo svete a na Slovensku, pracovali s literatúrou/beletriou zobrazujúcou sakrálne stavby a nechýbala ani dielňa tvorby, rozvoja a skvalitnenia pozitívnej klímy v triede. Počas náučnej exkurzie navštívili sakrálne pamiatky späté so životom ľudí: Baziliku Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne – Strážach a Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch, naj-

starší zachovaný kostol v strednej Európe. Obzreli si sakrálne pamiatky ako historické a architektonické objekty v Bratislave: Blumentálsky kostol, Dóm svätého Martina a františkánsky kostol. Absolvovali tiež náčuvy v Základnej škole Ľudovíta Štúra a návštevy dvoch evanjelických kostolov, slovenského a nemeckého, v Modre.

Monumentálna Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne – Strážach

Veľkolepé vnútro Baziliky Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne – Strážach

Učitelia zhromažďovali materiály na tvorbu denníka, pracovného zošita s aktivitami o konkrétnej sakrálnej stavbe, potom navrhli konkrétnu vyučovaciu hodinu a na záver kurzu to aj úspešne prezentovali. Tento bohatý a výborne zorganizovaný seminár vyfinancovalо Ministerstvo vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a prepravu pre učiteľov zo Srbska finančne podporili NRSNM a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. •

Prednáška v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne – Strážach

m ensko v Slov ole nášky ckom kost e d e r p r li Počas v Mod evanje

Účastníci kurzu v jednej z kaplniek františkánskeho kostola v Bratislave

michal ďurovka |

Blumentálsky kostol v Bratislave

artina ätého M kou Dóm sv oti dýcha g

Slovenský evanjelický kostol v Modre

výročia |

daniel pixiades |

K 85.VÝROČIU NARODENIAM

Rybolov C

elé obrovské jazero pozostávalo zo zálivov a roklín medzi ostrovmi a skalami, takže sa nemohol dovidieť koniec vodnej cesty. Na niektorých miestach som si všimol, že je voda v pohybe, a to vlastne jazerom tiekla rieka s menšími alebo väčšími vírmi tmavozelenej a veľmi čistej vody. Istý čas sme sa pomaly plavili proti prúdu, až sme dorazili na menšiu vodnú čistinu so stromami popadanými do vody, ktorá tam zrejme bola poriadne hlboká už pri samom brehu. Tu sme priviazali čln o strom a začali chystať návnady a udice. Mali sme stovku malých rýb (minovy), ktoré sme navliekli na háčik a hádzali do vody pred nami. Brat Pavel sa ponáhľal, chcel prvý chytiť rybu, aby nás celú dobu mohol podpichovať, že bol zručnejší než my. Tentoraz sa mu to ale nepodarilo, pretože sa mu hák zakvačil o kamenné dno. Začal kliať a netrpezlivo ťahať, takže hneď aj roztrhol nylon. Frank sa nezadržateľne chichúňal nad bratovým nešťastím a zároveň začal ťahať väčšiu rybu, ktorá sa divoko vzpierala a odplávala pod čln. V tom okamihu sa aj odkvačila z háku. Potom už aj Frank začal nadávať a ja som sa potmehúdsky tešil, lebo som jednoducho nemohol zniesť ich nezdravý súťažný duch. Kým oni nervózne kliali, ja som na udici zacítil náhly náraz a silne som potiahol prút. Nylon sa prudko zatiahol, takže som začal rýchlo otáčať navijak. V tej chvíli mi Pavel z rúk nečakane vytrhol udicu. Videl som, ako mu krv naskakovala do tváre a silno sa zapýril. Nemohol som uveriť, že sa v príjemnom pôžitku aj takéto veci môžu udiať. Začal ťahať moju rybu, hlboko dýchajúc od vzrušenia. Frank opäť hodil háčik, akoby sa ho náš boj netýkal. Zakvačená ryba pravdepodobne bola naozaj veľká, keďže ju môj súper nemohol pritiahnuť k člnu a poDaniel Pixiades (1931), pôvodom z Kysáča. Zakončil učiteľskú školu v Sombore. Pôsobil ako učiteľ vo viacerých prostrediach. Žije v Kanade. Bol redaktorom juhoslovanského periodika Naše novine, spolupracoval s československými novinami Ľudové zvesti a pracoval v lokálnom juhoslovanskom rozhlase. Je členom tamojšieho Literárneho združenia Desanky Maksimovićovej. Píše básne, poviedky, eseje a články po slovensky a po srbochorvátsky. Uverejnil: Vlny kotvy vlny (1973), Biti izvan (2003), Ka srcu zemlje (2005), Odasvud sjever (2006), Úlet za srdcom (2011), Inter lude (2011), Zbrázdené nebo (2014), Zapisi bez redosleda (2015) a knihy pre deti Morská ríša (2009), Rybka Žiara (2015).

dobrať sieťkou. Bolo počuť známy piskot navijaka a bzukot nylónovej nite. – Wow! – vykríkol Pavel. – Toto je niečo obrovské! Boj trval päť-šesť minút, všimol som si pot na bratovej tvári. Dvíhal a spúšťal prút v snahe dostať rybu na povrch. Aj ja som sa triasol z napätej scény a v tej chvíli som odpustil bratovi jeho sebectvo. On vtedy o tom veľa nerozmýšľal, ale ani inokedy nechcel vedieť o mojich predchádzajúcich úspechoch v rybolove. Frank na jeho strane člna vytiahol menšiu šťuku, ktorú ihneď hodil späť do vody. Bolo ho hanba ponechať si ju. V jednej chvíli brat uveril, že sa ryba unavila. Zatiahol cievku s nylonom a začal vyťahovať. Tak sa tá zatiahnutá niť dostala na pokraj kovovej časti člna a tam sa s prasknutím roztrhla! Frank sa znova zasmial a posmešne povedal: – Vidíš, kmotre, to isté sa mohlo stať aj Dankovi s jeho vlastnou udicou! Vzal som si svoj prút a vážne vyhlásil: – Brácho, aby si to nikdy viac neurobil! Máš svoje udice a nimi lov, koľko len chceš. Ak mi ešte raz vezmeš palicu z ruky, nikdy viac s tebou na rybačku nepôjdem!

Vyzeral skormútene, ale neprítomne. Vzal fľašu whisky a vypil dva poriadnejšie dúšky, bez ponúknutia buď Franka, alebo mňa. Sám som vzal fľašu a potiahol dobrý dúšok. Ale, ako sa to stáva, ryba odrazu prestala brať.

* * * Uvažoval som aj nad tým, či skutočne treba ísť na ryby tak ďaleko. Zo skúsenosti viem, že vlastne ide len o túžbu vidieť a zažiť čím viac. Ešte v Kulpíne, povedľa ktorého tiekol kanál plný rýb, som neraz s priateľmi a kolegami radšej sadol skoro ráno na bicykel a s dlhými palicami sme vedeli premerať aj dvadsaťkilometrové vzdialenosti po nerovných kamenných či prašných poľných cestách. Potom sme na Dunaji po celý deň menili miesta, dúfajúc, že ryby raz už začnú hrýzť, čo sa však málokedy aj stalo. Vedeli sme vtedy popri rieke, neďaleko od plte medzi

| Hložanami a Susekom, nazbierať vŕbové konáre, rozložiť oheň a na ražni piecť hrubú slaninu. Zahrýzali sme do slaniny spolu s veľkými kusmi cibule a zalievali vínom a pivom, ktoré sme kúpili cestou na železničnej stanici. Stále sme sa pritom pozerali na udice zabodnuté v piesku. Sledovali sme, ako ľudia z dediny odchádzajú do Sriemu okopávať vinice alebo na oberačku k bohatým roľníkom, či pomáhať v iných prácach. Medzi nimi sme si zvlášť všímali mladé sedliačky a obdivovali ich piesne, alebo sa s nimi aj trochu porozprávali, keďže sa ony najčastejšie náhlili preplaviť sa čím skôr plťou na druhú stranu Dunaja. Potom sme im mávali, kým sa nestratili z dohľadu v hustej vegetácii na protiľahlom brehu. Veselá spoločnosť rybárov vedela pri ohni a udici stráviť celý deň a úlovkom bývalo iba pár kapríkov, belíc či jeseterov. Sotva niekto chytil sumca. Pri západe slnka sme opäť naštartovali kolesá a vracali sa domov so sľubom, že čoskoro, keď budeme mať voľný čas, znovu pôjdeme k Dunaju. Stávalo sa aj to, že sme bez žiadneho úlovku trochu skôr opúšťali rieku a keď sme prišli na kanál, tam sme za hodinu-dve naplnili vaky menšími rybami a šťukami. Okolo nás sa vždy našli deti, ktoré sa k nám pripojili. Aj v nasledujúcich dňoch sme sa bicyklami vydávali na dlhú cestu, napriek skorším uzáverom, že máme ryby v kanáli na dosah ruky. DANIEL PIXIADES

Kam to bystriny moje Kam modručké bystriny Vy moje dúhy kam do sveta Kam rozochvené struny vtáčieho života i tieto rubíny s kúzelným svetlom v srdci To musia byť cesty k usmiatemu slnku cesty zaviate kvetmi našej mladosti Alebo lásky zajaté zbytočnosťou plaču Pohľad kvitne Dúhy mi pohľad bozkávajú keď vánok zvlieka závoje tieňov z pučiaceho stromovia Ten pohľad baží po víne pri svadobných stoloch po tichom šliapaní bielych nocí pri viniciach čo núkajú šialenstvo hier voňavé obzory v objatí ženy Zvonivé rána núkajú hmly potulky hĺbkami vlastnej duše potulky s poslednou kvapkou purpuru na dlani potulky v náručiach príšer čo bežia nevedno kam A dažde hryzú do tela To sú hladní psi čo volajú za tulákom aby sa vzdal O nezraď ma lístie Tak krásne vieš umierať Raz v takom zániku vyhľadám možno seba Možno aj cestu čo vedie k úsmevom Kam teda bystriny moje (Zo zbierky Vlny kotvy vlny, Obzor Nový Sad 1973)

daniel pixiades |

výročia

Športoví rybári sa aj tu v Kanade unášajú nádejou, že raz nájdu najlepšie možné miesto na lov rýb. Majú svoje autá a nepredstavuje im problém cestovať na dlhšie vzdialenosti za čím lepším úlovkom. V okolí Thunder Bay je množstvo jazier, kde možno chytiť rôzne druhy rýb. Hazelwood Lake jazero je jedným z nich. Toto jazero je plné ostrieža a šťuky. V letnej sezóne sem najčastejšie prichádzajú rodičia s deťmi, ktorí sa takmer nikdy nevracajú s prázdnymi rukami. Pre motorizovaných dospelých rybárov je vždy zaujímavejšie odcestovať sto, dvesto kilometrov, ba aj viac, do divočiny, v ktorej je viacej čara, náhlych zvratov v šťastí, ale aj nebezpečných momentov na divokých vodách, ktoré lákajú do tej miery, že tí najnáruživejší neraz riskujú aj vlastný život. Každá takáto cesta je spojená aj s vyššími nákladmi. Ak sú výlety časté, trovy môžu ohroziť domáci rozpočet. Už v druhom roku pobytu, po návrate z polnočnej zmeny, skoro každý deň som v letnom období odchádzal chytať ryby na okolité rieky a jazerá, odkiaľ som takmer spravidla prinášal domov pekné úlovky. Predovšetkým som išiel na rieku Macenzie, k ústiu v Lake Superior, kde sa vyskytoval škvrnitý a jazerný pstruh a losos. Za menej ako dve hodiny som naplnil tašku a vracal sa domov, aby som pre rodinu nachystal bohatú hostinu s pečenou rybou. V tom čase si Smiljana a deti rady pochutnávali na takýchto špecialitkách, avšak neskôr, keď im už zunovali a sa ich zasýtili, začali sa im vyhýbať. Väčšie množstvá očistených rýb som preto musel odkladať do mrazničky a použiť ich, až keď nám na ne príde chuť. Neskôr som už celé úlovky dával známym a susedovcom. Mával som veľkú radosť, keď som pre seba objavil nové rybárske miesto na rýchlych alebo pomalších potokoch. Navliekol by som na seba rybársky oblek a vysoké gumové čižmy až po hruď. Prechádzal som cez pereje, neustále hádzal umelú mušku do menších alebo väčších vodných prúdov, kde som zažil aj skutočné fiasko vláčiac sa za svižnými tvormi. Spočiatku som sa príliš netrápil, či ma niekto sleduje a obdivuje moje „schopnosti”. Bolo to pre mňa natoľko úchvatné, že som jasal od radosti a nadšenia. • (Úryvky z knihy Záznamy bez poradia, Prometej, Nový Sad 2015) Zo srbčiny preložila Katarína Pucovská 19

spomienky

ján špringeľ |

SPOMIENKA NA MARTINA JONÁŠA

„Keľavný huncút” v tvorbe svetoznámeho umelca V

neustálom časovom zhone, ktorý pomaly, ale iste včasnej jari do neskorej jesene na roli. Cibril si tam i vezasahuje i do našej Kovačice, v zháňaní a zabezpečo- domosti o prísvite kovačických chotárov, iných pri svite, vaní existencie, v honbe za materiálnym prežitím si vedo- iných pri súmraku. Už vtedy, na pôde, sa neraz stretol me či nevedome, úmyselne či náhodou, určite však ne- s čudovaním spoluobčanov pre jeho fafrotiny na papieri, právom, málo všímame snaživcov, ktorí tu, v našom presvedčených, že z potu tváre sa môže živiť iba drinou na oráčine: „Dieťa moje, to nie je pre teba, susedstve, svoj voľný čas a tvoto je pre pánov. A panská láska ti je na zarivé schopnosti venovali pre jačom chvoste”. Tak musel Martin Jonáš dobro spoločnosti, v ktorej pôsochlapčenskú neoblomnosť skúšať vo svojej bili. Práve taký bol Martin Jonáš, zbožňujúcej dedine. kováč a Kovačičan svojho šťastia, Mládenecké roky sa začínali začiatkom koryfej – vodca, mnohým poradca, nejednému sprievodca. vojny. Martin bol posilný sluha, neskôr naNebolo mu načim opálať sa rukoval na front, kde aj jeho sklon k mapo svete: svet za jeho tvorbou liarstvu bol povšimnutý a prispôsobený prichádzal k nemu. Roky rokúce vojnovým udalostiam. Vojnová doba sa trávil na rovine. Tu sa narodil, tu minula, bieda zostala, osada sa len postupsa vo vene so svojím fertáľom ne zmáhala. V 50. rokoch sa už dalo vycifrovali jeho životné postoje, tu dýchnuť si. A bolo treba zaznamenať 150. začal maľovať, maliarsky vyrastať a prerastať chotár, tu „narodeniny” dediny. Zaspievať, zatancovať, zagajdovať, oduševnene richtoval každú rovinokresbu či rovinomaľ- a niekomu padlo na um: „Môj sused vie aj maľovať. bu, vždy s keľavným huncútom v popredí. Poďme urobiť aj výstavu”. Tvorivá činnosť potláčaná Cesta k sláve a dnešnému obdivu milovníkov osady v sebe roky sa konečne mohla prejaviť, verejnosti predinsity bola však tŕnistá. Kliesnila ju najprv dvojica Paluš- staviť. Duchovný poklad sa stal predpokladom úspechu. ka – Sokol, trochu neskoršie Bíreš, ďalej zakladatelia Umenie sa začína tam, kde sa končí napodobňovanie, – výtvarnej odbočky Pokroku a Galérie sedliakov – malia- počúvala a čítala rady odborníkov väčšina maliarov od rov. Svet sa však zoznámil s Kovačicou v posledných povestného októbra 1952. Prvý krok na výtvarný pokrok desaťročiach predovšetkým vďaka Zuzane Chalupovej bol teda v Pokroku – urobený. Muselo sa veľa robiť na a Martinovi Jonášovi. Nepopierateľné umelecké hodnoty zdokonaľovaní, nesmelo sa mrhať časom. Nepochopenie, vzbudzovali a vzbudzujú u výtvarníkov, znalcov a milov- či závisť, nenávisť a hrdosť jednotlivcov sa nahrádzala níkov insity rovnako veľký záujem. oporou a podporou manželky počas celého tvorivého Maliarske krédo majstra Jonáša bolo počas celého obdobia. Pocítil Martin Jonáš na vlastnej koži goetheovobdobia umeleckej tvorivosti také isté: „Žiadny deň bez ské „Umelec: tvor a nehovor!”, neraz bol osamelým bežťahu štetcom!” Nie v tom čo mal, ale v tom, čo tvoril, com na výtvarnom kolbišti, ale nepoddajne pokračujúc bolo jeho šťastie. vo svojich predsavzatiach sa stal občanom sveta. Aký sa nám maestro Jonáš vrezal do pamäti? Človek Okolitý svet v detstve vnímal z vtedy chýrečnej obchodnícko-sedliacko-remeselníckej štvrte, poznačenej bulíkov- bol strediskom jeho záujmu, Kovačica zdrojom podnetu. ským ovzduším. Rodičia nemohli zabezpečiť pre hŕbu Vtipný a ostrovtipný nielen na maľbách, ale i v rozhovodetvákov v dome dostatok ich záujmu. Harášilo sa o „kľaj- re. Každá jeho kresba je svojráznou rozprávkou, každá bas” a kreslenky z papierového vrecka. S farbami sa jeho rozprávka bola nárečovou kresbou prostredia, v ktorom pôsobil, každá Martin zoznamoval počas Martin Jonáš (9. 5. 1924, Kovačica – 31. 1. rada podnetom na kultúrne zimného dňa u otca kožušníka. S farebnými tieňmi 1996, Pančevo) sa narodil v roľnícko-remeselníckej zveľadenie Kovačice. Mal rád rodine. Vychodil štyri triedy základnej školy a absolvoval jasné dohody, skutky povauprostred zimných večerpolročný poľnohospodársky kurz. Bol spoluzakladateľom žoval vždycky za silnejšie od ných rozprávok starších výtvarnej sekcie založenej pri slovenskom kultúrnom slov. Vedel, že sa dobré spoluobčanov, ktoré počúval spolku Pokrok a spoluzakladateľom Galérie sedliakovsamo chváli, ale nepredáva. pri petrolejke a pod stolom, -maliarov pri Dome kultúry v Kovačici. Bol nositeľom kde sa mu skutočné príbehy mnohých významných cien, diplomov a medailí z medzi- Vážil si spolupracovníkov, zdali „ako hádky na devia- národných a juhoslovanských prehliadok insitného neraz vravel, že „Cesta obtom nebi”. Tváre dedinčanov umenia. Pestoval najviac olejomaľbu, grafiku a kresbu. razu sa nekončí tým, že maliar dá bodku za svojím mu boli ako živé obrazy, Žil a tvoril v rodisku, kde mal ateliér otvoreného typu. ktoré neskoršie videl v kovapodpisom na maľbe”. Počickom kostole, v obraze Konštantína Daniela. Zo škol- sledné desaťročia sa zriekol voľného času, akoby veril ských lavíc mu pribudlo prvé verejné uznanie: za vydarený v ten francúzsky výrok (a presviedčal o tom aj druhých), portrét kráľa získal diplom a „perec”, na čo bol veľmi hrdý. že všetko, čo je dobré, pochádza z provincie, ba i Seina. O dopukaných rukách, vybrázdených dlaniach, opuchAké obrazy maestra Jonáša nám pevne utkveli v panutých mozoľách a veličizných bačkorách, ktoré si všímal mäti? Radostiplné, jedinečné, nenapodobiteľné. S keľavkedysi spod stola, sa presviedčal neskoršie aj sám od ným huncútom v popredí. •

ján guba |

rodokmeň

Cechmajsterovci v Pivnici – pivňickí Cechmajsteráci

riezvisko Cechmajster pre bádateľov hovorí samo osebe, je to osoba, čo pracovala v hociktorom cechu, ktorých bolo v minulosti neúrekom, pre každé povolanie remeselníkov. Na našich priestoroch sa vyskytuje v Laliti, Palanke, Petrovci, Pivnici a Selenči, tak tvrdí Dr. Daniel Dudok v knihe Priezviská Slovákov v Juhoslávii, Nový Sad 1999. Samozrejme, niektorí z nositeľov tohto priezviska zostali doma, totiž na Slovensku, nájdu sa i v Maďarsku, ale i v zámorí. Do matrík boli zapisovaní aj ako Cimajster, Céhmester, už ako to vtedajší pisatelia vedeli zapísať v latinčine, maďarčine a u nás v súčasnosti to je Cechmajster. V telefónnom zozname R. Slovenska som našiel iba Jána Cechmajstera s bydliskom vo Veľkom Krtíši. Do Pivnice pricestovali manželia Tomáš Cechmajster a Alžbeta, rod. Farkašová. Bydlisko si striedali medzi Pivnicou a Silbašom. Predpokladám, že Tomáš bol občanom aj Tordáša (Maďarsko), lebo stadiaľ prišli rodiny Farkašovcov, u nás zapísaných ako Vlčekovci. Toto manželstvo bolo požehnané 10 deťmi, štyri sa nedožili plnoletosti. Najstarším bol Martin (16. 11. 1788 – ??), narodený pred ich príchodom do Pivnice, potom Matej (1791 – ??) a Žofia (1793 – ??). Ján a Štefan poumierali v detskom veku. Michal (18. 9. 1800 – 31. 12. 1838) a Eva (22. 12. 1803 – 12. 3. 1899), dievčatko Alžbeta umrelo v detskom veku, Juraj (15. 5. 1808 – 25. 8. 1854) a naposledy mali dievčatko Alžbetu, ale táto umrela v detskom veku. Po ovdovení Tomáš sa oženil s vdovou Katarínou, rod. Mockovou, z Palanky. Martin Cechmajster mal sobáš 22. 11. 1807 v Pivnici, mladucha bola Zuzana, rod. Žihlavská, rodičov Jána a Anny Kolárovej. Matej Cechmajster mal sobáš možno v Selenči 25. 11. 1811, lebo mladucha bola Kristína Ševčíková, dcéra Martina a Kataríny Forgáčovej zo Selenče. Zapísaný je i do matriky sobášených v Pivnici, lebo vtedy Pivnica bola matkocirkvou pre Silbaš. Niet údajov o ich potomstve, čo nasvedčuje, že neboli obyvateľmi Pivnice. Michal Cechmajster ako 20-ročný prisahal 10. 11. 1824 v pivnickom kostole 17-ročnej Kataríne, rod. Cibulovej (Ondrej – Alžbeta Tárnoci). Eva sa 6. 11. 1826 vydala do rodiny Vágalovej. Vyvolený bol Štefan (Ján – Mária Pintírová). Juraj Cechmajster podal pravicu 23. 11. 1829 Kataríne, rod. Žemberiovej, rodičov Adama a Juliany Beňákovej (Benčíkovej). Táto rodina vtedy žila v Pivnici. Martin s manželkou Zuzanou, rod. Žihlavskou, splodili osem detí: Jána (18. 9. 1809 – 2. 5. 1872), Zuzanu (5. 6. 1812 – ??), Alžbetu (27. 4. 1815 – 25. 3. 1874), Pavla (25. 1. 1818 – 8. 11. 1820), Štefana (26. 12. 1820 – ??), Martina (12. 12. 1823 – 28. 12. 1826), Katarínu (29. 11. 1827 – 1. 12. 1854) a Annu (22. 3. 1832 – ??). Michal a Katarína, rod. Cibulová, sa potešili siedmim krstom, ale po prvých dvoch mali i smútky. Nasledovali: Michal (12. 10. 1827 – ??), Martin (1. 4. 1830 – ??), Peter, (4. 8. 1832 – ??), Zuzana (19. 2. 1835 – ??) a Jozef (26. 10. 1837 – ??). Pri dátumoch úmrtí sú otázniky, čo nasvedčuje, že rodina už nežila v Pivnici. Potomci manželov Martina a Zuzany, rod. Žihlavskej: Ján si zvolil za družku do života 9. 11. 1831 Máriu, rod. Žilajiovú (Štefan – Elena Salay), Zuzana sa zamilovala a 19. 1. 1832 podala ruku Jurajovi Zajacovi (Juraj – Alžbeta Slavka), Alžbeta 9. 11. 1835 podala pravicu Štefanovi Tótovi (Michal – Anna Pintír). O Štefanovi niet údajov o sobáši. Katarína sa stala manželkou 25. 10. 1849 Jozefa Petro, rodičov Pavla a matky Alžbety, rod. Petríkovej. Naposledy i Anna sa 29. 5.

1855 stala manželkou Samuela Stratinského (Samuel – Anna Valihora), mlynára v Báči a v Bogojeve. Ján Cechmajster v manželstve s Máriou, rod. Žilajiovou, mali osem detí: Zuzanu (10. 9. 1834 – 12. 12. 1836), Štefana (4. 8. 1836 – 31. 3. 1843), Zuzanu (19. 3. 1839 – ??), vydala sa 9. 7. 1861 za Adama Šajbena (Michal – Anna Turčan) do Lalite. Máriu (22. 6. 1841– 31. 7. 1883), bola už 27-ročná, keď 16. 11. 1868 prisahala vernosť Jánovi Bélovi (Ján – Katarína Mocko) a po ovdovení sa vydala za vdovca Jána Rajčana; Jána (19. 5. 1844 – 1. 7. 1857), Evu (22. 5. 1848 – 12. 3. 1899), o rok po sestre stala sa manželkou 18. 11. 1869 Michala Klúčika (Ján – Mária Činčurák), Julianu (3. 8. 1851 – 28. 5. 1888), ktorá sa vydala 11. 11. 1874 za Štefana Kámaňa (Michal – Juliana Imrek) a ešte raz Štefana (11. 6. 1854 – ??). Mal už 26 rokov, keď predstúpil pred oltár 5. 1. 1880 s Julianou Klúčikovou (Ondrej – Alžbeta Balca). Štefan a Juliana zapísali do matriky narodených SEAVC v Pivnici iba Ondreja (12. 11. 1885 – 5. 6. 1921), a keďže niet údajov o ich úmrtí, je možné, že sa presťahovali do iného prostredia. Juraj a Katarína, rod. Žemberiová, do pivnickej matriky zapísali iba Juraja (7. 6. 1833 – 4. 5. 1860). Tento sa oženil 13. 11. 1851 s Katarínou Valihorovou, rodičov Pavla a Kristíny, rod. Cigánikovej. V ich manželstve bolo päť detí: Zuzana (11. 10. 1852 – 24. 2. 1922), Štefan (12. 12. 1854 – 3. 1. 1855), znovu Štefan, ale bez údajov o narodení – umrel 12. 9. 1892 v Pivnici, Juliana (10. 9. 1857 – 28. 5. 1888) a Michal (24. 9. 1859 – 1. 5. 1860). Zuzana bola manželkou od 5. 11. 1875 Ondreja Tárnociho (Juraj – Katarína Holová) a po ovdovení sa vydala za vdovca 21. 6. 1890 Samuela Šimona (Michal – Mária Cigániková). O Štefanovi a Juliane niet údajov o sobášoch. Ondrej Cechmajster (12. 11. 1885 – 5. 6. 1921) mal sobáš 21. 2. 1905 s Katarínou, rod. Týrovou (Ján – Alžbeta Čobrda) a ich manželstvo bolo požehnané štyrmi deťmi – synom a tromi dcérami. Štefan bol najstarší v tejto rodine (12. 1. 1906 – 9. 9. 1976). Zamiloval sa do vdovy o tri roky staršej Juliany Lamošovej. Sobáš mali 21. 2. 1925 v pivnickom kostole. Druhá v poradí bola Katarína, vernosť prisahala 4. 5. 1926 Jánovi Mihálikovi (Ján – Anna Bánska), sestra Juliana (7. 3. 1914 – ??) podala pravicu 20. 11. 1930 Jánovi Sečovi (Ján – Juliana Pintírová) a potom i Alžbeta (20. 3. 1916 – 25. 11. 1989) mala sobáš 23. 4. 1932 s Jánom Činčurákom (Štefan – Katarína Týrová). Štefan s manželkou Julianou, rod. Lamošovou, mali tri deti. Katarínu (16. 1. 1927 – 9. 2. 1988), bola nevestou v rodine Horňákovej, keď jej manžel zahynul v 2. sv. vojne, vydala sa do rodiny Rumanovej. Dvojičky Štefan a Ondrej sa narodili 3. 7. 1935. Štefan mal potomstvo iba po praslici a Ondrej s manželkou Julianou, rod. Maďarovou, stali sa rodičmi Kataríny a Jaroslava. V matrike sobášov je záznam o sobáši 24-ročného Michala Cechmajstera (Michal – Alžbeta Stalma) z Lalite so Zuzanou, rod. Žihlavskou (Štefan – Judita Imrek) v pivnickom chráme Božom 1. 10. 1885. S priezviskom Štalma sa stretáme v Laliti, kým v Pivnici je zapísané ako Stalma. V matrike narodených sú iba dva údaje; Michal a Zuzana mali dve deti: Jána (2. 2. 1893 – 7. 4. 1893) a jedno mŕtvonarodené. Pravdepodobne mali ďalšie potomstvo v Laliti, ktorých potomkovia sa neskoršie presťahovali do Pivnice, kde i dnes žijú dvaja bratia Cechmajsterovci ako pokračovatelia rodu. •

festivaly (3)

janko čérný /

archív janka čérnýho |

ÚČASŤ OSÁD A PRVÉ VYSTÚPENIE ICH SPEVÁKOV NA HUDOBNO-FOLKLÓRNYCH PODUJATIACH

Nech z nich máme trvalé svedectvá L en si predstavme, aký význam pre pozdvihovanie a v posledných desaťročiach i sceľovanie celkového národnokultúrneho života Slovákov na Dolnej zemi mali a ešte

Tanečný súbor z Petrovca, 1976

stále majú početné spevácke, tanečné, hudobné, divadelné a iné prehliadky, vzájomné návštevy s kultúrno-umeleckými a inými programami. Celková táto spolupráca osád znásobuje vzájomnú informovanosť, kultúrne kapacity a ovzdušie slovenskej, nie tak veľmi početnej národnosti, ale predsa celé desaťročia najaktívnejšej slovenskej komunity za hranicami Slovenska. Vzájomné návštevy, spolupráca a osobné známosti vnášajú do tunajšieho nášho života aj čerstvé myšlienky a podnecujú skutky, prispievajú k vzájomnému upevňovaniu nielen známostí a spolupráce, ale vytvárajú aj bohaté ovzdušie a podklad pre vznik, prijímanie a rozvoj trvalých hodnôt vo všetkých našich prostrediach. Predsa sme hrdí na to, že sme si svoju reč, kultúru a vieru zachovali na takej úrovni, že nás ešte stále poznajú ako Slovákov, ale nás stále čo do počtu ubúda. Čas plynie a stav sa zhoršuje, Potrebné je hlavy dať dokopy a rýchlo konať. Dobre otvorme oči. Venujme sa zajtrajšku a budúcnosti. Očakáva nás ťažký boj. Naša budúcnosť závisí od našej jednoty a ešte viac od našej usilovnosti. Vysúkajme rukávy a dajme sa spoločne do toho, kým ešte má kto konať. Pokúsili sme sa zmapovať hudobno-folklórnu činnosť v našom prostredí, určite niektoré segmenty z objektívnych dôvodov vystali, ale aj tak máme jasnejší obraz o ochotníckej činnosti. Tento príspevok je len kamienkom v mozaike svedčiacej o bohatstve našej kultúry, ktorá sa už tradične pestuje a nepretržite rozvíja. Kultúrno-hudobná svojráznosť sa určite ešte dlho bude zachovávať u dolnozemských Slovákov. POZNÁMKA: Radové číslice v prehľade číslo jeden znamenajú účasť osady na podujatí: 1. Festival Hľadáme najveselšiu slovenskú osadu v Kysáči, neskôr premenovaný na Májové stretnutie;

2. Festival Selenča v znamení mladosti v Selenči 3. Chmeľový festival v Hložanoch 4. Stretnutie v pivnickom poli v Pivnici 5. Folklórny festival Tancuj, tancuj... 6. Detský folklórny festival Zlatá brána 7. Počet Slovákov v osade v roku 1971 (súpis obyvateľov) POZNÁMKA 2: Pri osadách zo zahraničia – Ilok, Daruvár, Končanice, Radoš, Josipovec, Markovec a Jelisavec (z Chorvátska), Nadlak (z Rumunska), Budapešť, Slovenský Komlóš a Segedín (z Maďarska) nie sú uvedené údaje o počte Slovákov, ale sa zúčastnili v suťažnej časti programov uvedených podujatí v prehľade číslo 1. POZNÁMKA 3: V prehľade číslo dva číslice znamenajú: 8. Obnovený – založený MOMS 9. Činný slovenský kultúrno-umelecký spolok 10. Počet Slovákov v osade v roku 1981 (súpis obyvat.) 11. Počet Slovákov v osade v roku 1991 12. Počet Slovákov v osade v roku 2002

Tanečný súbor z Kysáča, 1976

13. Počet Slovákov v osade v roku 2011 14. Rok príchodu Slovákov do osady

oOo V pokračovaní uvedieme niektoré údaje o osadách – prehľad číslo 2 – a nie sú uvedené v prehľade číslo 1. Uvedené údaje sú zaujímavé a podávajú ucelený prehľad údajovfaktov – zoskupené na jednom mieste a boli už zverejnené pri rôznych príležitostiach. V tomto prehľade nie sú uvedené údaje o Čurugu (vystupoval so slovenskými tancami na Folklórnom festivale Tancuj, tancuj... v Čurugu je málo Slovákov), a nie sú uvedené ani osady a mestá zo zahraničia (Ilok, Daruvár, Končanice, Radoš, Josipovec, Markovec, Jelisavec, Nadlak, Budapešť, Slovenský Komlóš a Segedín), ktoré vystupovali v súťažnej časti programov podujatí uvedených v prehľade číslo 1.

janko čérný /

1. Padina

1990

áno

6268

5891

5575

5276

1806

2. Kysáč

1990

áno

5560

5095

4505

3942

1773

3. Hložany

1990

áno

2399

2247

1985

1725

1756

4. Aradáč

1990

áno

2069

1722

1376

1164

1785

5. Nový Sad

1990

áno

2119

2009

1673

1650

1795

6. Kovačica

1990

áno

6627

6394

6697

5142

1802 1745

7. Kulpín

1990

áno

2429

2402

2116

1952

8. B. Palanka

1991

nie

1360

1206

1194

1055

1792

9. Selenča

1991

áno

3783

3434

2990

2652

1758

10. Erdevík

1991

áno

1112

–

846

698

1859

11. Petrovec

1991

áno

6972

6335

5549

4982

1745

12. St. Pazova

1991

áno

7565

–

5848

5105

1770

13. Lug

1991

áno

813

840

772

670

1902

14. Pivnica

1991

áno

3848

3524

2935

2523

1790

15. Laliť

1991

áno

1103

997

796

638

1790

16. Biele Blato

1991

áno

769

752

583

489

1866

17. Boľovce

1991

áno

–

1132

1001

1847

–

18. Begeč

1991

nie

580

–

19. Silbaš

1991

nie

1248

1208

439

438

1810

1018

833

1798 1810

20. Šíd

1994

áno

1119

–

899

796

21. Jánošík

1994

áno

1314

1297

1075

866

1810

22. Hajdušica

1995

áno

741

697

579

502

1809

23. Vojlovica

1995

áno

1275

–

1869

574

–

Pančevo

– 1404

1275

–

24. Čelarevo

1996

nie

523

494

462

421

1795

25. Binguľa

1996

nie

442

–

306

226

1857

26. Ľuba

1998

nie

349

–

301

249

1847

27. Belehrad

2002

nie

–

835

841

1853

28. Zreňanin

2002

nie

490

457

361

320

1795

29. Dobanovce

2003

áno

–

232

196

1861

30. Bajša

2004

nie

377

278

162

1754

31. Sl. Vinohrady

–

áno

430

–

199

192

1871

32. Ostojićevo

–

nie

379

304

181

1838

33. Savino Selo

–

nie

208

198

166

142

–

34. Petrovaradín

–

nie

115

112

100

–

35. Ašaňa

–

nie

36. Báč

–

nie

123

142

127

31 1892

37. Neštín

–

nie

–

38. Apatín

–

nie

–

Počet Slovákov v prehľade číslo 2 predstavuje štatistické ukazovatele a základné demografické údaje a sociálne

archív janka čérnýho | festivaly (3)

smerovanie slovenskej menšiny a dotýka sa zachovania a zveľaďovania národnostnej identity. Je to preto, lebo tieto údaje o počte Slovákov sú podstatné pre pochopenie kulturologických rozličností a postavenia etnických skupín v spoločnosti a sledovanie pohybov. Tento prehľad osád, v ktorých žijú Slováci, treba chápať len ako informácie, prípadne základ, ktorý si žiada ozrejmiť poznatkami z minulosti a súčasnosti, okolnosťami a príčinami, následkami a možno aj dôsledkami... Na území APV koncentrácia Slovákov je najvýraznejšia, ale sa permanentne a presvedčivo znižuje ich počet v uvedených prostrediach, čo nasvedčujú aj údaje. Je fakt, že už dávnejšie sú prítomné varovné signály, lebo je viditeľné, že takmer bez výnimiek tradičné slovenské prostredia nielen starnú, ale akosi aj odumierajú a zväčšuje sa počet vyhasnutých slovenských ohnísk. Asimilácia tiež pridáva na rýchlosti. Ako vidno, koleso zániku čoraz silnejšie valcuje, tendencia poklesu počtu Slovákov je čoraz zrejmejšia, najmä v ich percentuálnom zastúpení v celkovom počte obyvateľov aj v obciach a osadách, kde ich vždy bolo menej. Vzhľadom na význam demografických a iných údajov, ktoré sú dôležitým predpokladom pre správne pochopenie fungovania slovenskej menšiny a jej ďalšieho vývoja v budúcnosti, treba pozornosť upriamiť aj na tieto, ako aj na iné relevantné fakty, ktoré sú nevyhnutným činiteľom analýz takéhoto druhu. Ak sa tieto údaje porovnávajú s predošlými, či niekdajšími – koľko nás bolo, koľko nás je dnes, kde všetko žijeme – predsa je fakt, že podujatia nezanikajú a majú pozoruhodný počet účastníkov z jednotlivých prostredí, spolkov a organizácií. Je toto špecifický dokument a svedectvo doby, v ktorej sme žili alebo práve žijeme. Získavame nové poznatky o tom, aký sme boli včera, aký sme dnes a akými budeme zajtra, či už podľa rastu a rozvoja kultúrnych oblastí, kde sme boli, kde sme a kde zajtra budeme. Mení sa spôsob života a musíme dbať aj na uspokojovanie kultúrnych potrieb a spoločenských aktivít. Bez ohľadu na to, že nás je stále čo do počtu menej, musíme získavať nové poznatky o tom, aká nám je súčasnosť a aká nám bude budúcnosť. Získané údaje umožňujú preskúmať spoločenské zmeny a vzťahy v rámci slovenskej menšiny, lebo je zbytočná otázka: Treba zvoniť na poplach? •

Tanečný súbor z Padiny, 1975

poučky (10)

samuel koruniak |

NAŠE JAZYKOVÉ HLAVOLAMY

„Ahoj, už by sme si mohli aj potykať.”

adväzovanie prvých kontaktov pre nás s neznámou osobou, čiže s osobou, s ktorou sa prvýkrát spoznávame, nám neraz robí nielen „naše” jazykové, ale aj všeobecné kulturologicko-komunikačné problémy. Vzťahuje sa to, samozrejme, na každodenné spoločenské situácie, keď sa priamo zoznamujeme s osobou, ktorú nepoznáme, alebo nás niekto s ňou zoznamuje (myslíme tu na pozdrav), alebo sú to okolnosti pri oslovovaní, či komunikačnom procese tykania a vykania. Ide o pragmatickú problematiku každého jazykového sveta, čo nasvedčuje to, že sa takáto bežná komunikačná udalosť v každom jazyku môže a nemusí rozdielne realizovať. S takýmito spoločenskými odchýlkami v cudzom jazyku sme predovšetkým dopredu oboznámení, alebo sa s nimi spoznávame pri návšteve inej krajiny, počas dlhšieho pobytu v nej, alebo skúmaním kultúrno-komunikačných hodnôt danej spoločnosti, národa. Vojvodinskí Slováci sa v tomto zmysle prikláňajú k zaužívaným komunikačným zvykom predovšetkým zo srbského jazyka. Zo sociolingvistického hľadiska považujeme spomenuté vypožičiavanie výrazov zo srbčiny za prirodzenú, bežnú metódu, pretože na to vplývajú spoločensko-politické, kultúrne procesy, s ktorými sa Slováci v materskom štáte nestretajú, alebo nie sú nimi logicky ovplyvnení. Spolunažívanie so srbským, väčšinovým národom v rámci jedného štátu, a to v priamom kontakte vyše jedného storočia, umožnilo, aby aj slovenská menšina prebrala komunikačný úzus, komunikačné procesy bližšie skôr srbskému jazyku, ako k slovenským komunikačným zvyklostiam, ktoré sú v materskej krajine. Nielen pri pozdravovaní, oslovovaní, ale aj pri iných každodenných prehovoroch (o ktorých sme už neraz hovorili) sme tak priam „odkázaní” na slová, slovné spojenia zo srbského jazyka. Pri bežnej komunikácii sa tak dostávame do komunikačnej situácie, že si aj pri procese pozdravovania s inou osobou pomáhame srbskou lexikou. Každodenné pozdravy ako: Zdravo!, Ć(Ť)ao! (prebraté práve zo srbského jazyka), ale aj anglické pozdravy: Hello!, Hi!, či pri pozdravovaní na rozlúčku: Ajd ćao!, Zdravooo!, Vidíme sa!, Bye! nie sú súčasťou spisovnej variety a tým aj lexiky slovenského jazyka. Spisovná slovenčina si pri tomto jazykovom procese vyžaduje slovenské slová, slovné spojenia, pričom je na každom z nás (v rámci nášho jazykového povedomia, či jazykovej kultúry), aké výrazy budeme používať v procese pozdravovania pri stretnutí, alebo pri rozlúčke so známou, neznámou osobou. Ak však chceme poznať slová, ktoré sa vyskytujú v slovnom fonde spisovnej slovenčiny, mali by sme byť obozretní a vyhýbať sa nespisovným slovám, alebo slovám, ktoré do slovnej zásoby spisovného jazyka nepatria. Namiesto spomenutých oslovení, či pozdravov by sme mali využívať slová: Ahoj! (plurálny tvar Ahojte!, ale i časté Ahojček!, Ahojko! (Synonymický slovník slovenčiny, 2004)), Nazdar!, Čau!, Čaute!, Servus! (niekedy počuť aj subštandardné slovo Sevas!), Pá!, Papá! (maznavé nadväzovanie kontaktu s malými deťmi) – sú to pozdravné slová zväčša pri neformálnej komunikácii, predovšetkým pri pozdravovaní kamarátov, známych, alebo osôb, ktoré sa dôverne poznajú, avšak nie sú v každodennom kontakte. Samozrejme, vedomí sme si toho, že pre vojvodinské, slovenské spoločenstvo sú tieto uvedené pozdravy často neznámym slovným fondom, alebo sú to slová pre nás atypické, a nie veľmi zaužívané. Skôr ich využívame pri

zosmiešňovaní niekoho, kto sa práve vrátil zo Slovenska, alebo na Slovensku pôsobí, prípadne na ironizáciu Slovákov zo Slovenska. V tomto zmysle v komunikačnom procese aplikujeme niekedy aj zdrobnené tvary: Čauky, Ahojky, Nazdárek, pretože sme si v súčasnej dobe pri návšteve slovenských miest na Slovensku všimli jazykový trend zdrobňovania mnohých slovenských výrazov, pričom sa však tieto termíny postupne v aktuálnom jazykovom procese na Slovensku dostávajú k hranici medzi subštandardnou, teda nespisovnou a štandardnou slovnou zásobou slovenčiny. Pri formálnej komunikácii sme však obozretnejší a používame slovné spojenia, ktoré spisovná varieta dôverne pozná a naše spoločenstvo ich aj dôverne využíva. Ide o pozdravné slovné spojenia: Dobré ráno!, Dobrý deň!, Dobrý večer!, Dobrú noc!, Pán Boh daj dobrý deň! (už archaická pozdravná konštrukcia, čiže pozdrav najstaršej generácie), alebo iba skrátené univerbizované tvary: Dobrý!, Dobrú! (recipient vie, na ktorú časť dňa myslíme). Spomenieme pritom aj pozdrav pri lúčení: Dovidenia!, ale i osobitne Do videnia!, Zbohom!, Spánombohom! (zasa je to zastaraný pozdrav), ako i tvary: Maj sa!, Majte sa!, Dovi, dopo!, pričom posledné uvedené hodnotíme ako hovorené slovo a vyjadruje skrátený tvar slovného spojenia Dovidenia a dopočutia! – zväčša by sa mal využívať pri telefonickom rozhovore. (Pri komunikácii, kde priamo osobu nevidíme, ale iba počujeme, čiže pri telefonickom rozhovore, alebo pri komunikácii cez mobil, by sa mal použiť iba tvar Dopočutia!) Slovník cudzích slov (SSS, 2004) ešte uvádza aj inojazyčné, prevzaté, cudzie pozdravy pri stretnutí, rozlúčke, pričom sa často vyskytujú v komunikačnom úze Slovákov: Čau! (z taliančiny), Ola! (zo španielčiny), Hello!, Hi! (z angličtiny), Adio!, Adié! (z francúzštiny)... Na tomto mieste spomenieme i pozdravné slovné spojenie pri rozlúčke: vidíme sa (v konštrukcii vety: „Vidíme sa zajtra po škole.”), ktoré z nášho lingvistického hľadiska hodnotíme ako prebraté srbské vidimo se, pričom sa však v bežnej komunikácii na Slovensku tento nesprávny tvar taktiež často vyskytuje. Ide o situáciu, pri ktorej budúci čas vyjadrujeme prítomným tvarom slovesa. Jazyková spoločnosť na Slovensku tento zvratný tvar nedokonavého slovesa hodnotí ako príznakový, slangový, neraz ovplyvnený anglickou slovnou konštrukciou: „See you tomorrow.”, „See you later.”, pričom spomenuté spojenie vidíme sa v súčasnej globalizačnej dobe pre mnohých mladých, ale najmä pre televíznych moderátorov znie atraktívne, príťažlivo a moderne. Jazyková kultúra na Slovensku upozorňuje pritom, že by sme mali skôr využívať tvary, ktoré sú bližšie k spisovnej slovenčine: Dovidenia zajtra!, alebo tvar dokonavého slovesa uvidíme sa (napríklad v uvedenej vete: „Uvidíme sa zajtra po škole.”), pričom toto slovné spojenie významovo smeruje k tomu, že sa s niekým stretneme zajtra, alebo v blízkej budúcnosti. Takže namiesto nedokonavého tvaru slovesa vidíme sa treba skôr použíť dokonavé sloveso uvidíme sa. Jemu blízky tvar zväčša cez telefón, alebo mobil počujeme sa hodnotíme ako spisovný („Dohodnuté. Počujeme sa ešte zajtra, nech upresníme detaily.”). Problematika nadväzovania rozhovoru, čiže v zmysle jazykových procesov vykania a tykania znovu patria do kultúrno-spoločenských podmienok daného národa, spoloč-

| nosti a sú neoddeliteľnou súčasťou pragmatiky daného jazykového spoločenstva. Poznáme, a logicky znie, že vykanie je vo forme druhej osoby množného čísla zámena vy, kde aj sloveso, ako aj pomocné sloveso prispôsobujeme k tvaru druhej osoby množného čísla, aj keď sa to vzťahuje iba na jednu osobu („Pane, vy ste tam boli.” „Prosím Vás, napíšte mi ešte zajtra mail.”). Ide o prejav zdvorilosti, či etického správania, keďže vykáme predovšetkým starším osobám, osobám s nejakým vyznamenaním, hodnosťou, titulom, pričom vyká podriadený, čiže zamestnanec nadriadenému, zamestnávateľovi. Pri tomto komunikačnom procese však prichádzame do pochybnej situácie pri vykaní: Ako treba vykať osobe, ktorá je ženského pohlavia, čiže aký tvar slovesa máme použiť pri vykaní ženskej persóne? Spisovná slovenčina si v tomto zmysle stanovila presné normatívne pravidlá. Tvar slovesa pri vykaní ženskej osoby zostáva pritom v mužskom rode. Ako nespisovnú, nesprávnu konštrukciu slovesa, ale aj celej vety, považujeme: „Pani Sýkorová, Vy ste tam predsa včera bola?”, „Prečo ste mi nenapísala mail, slečna Balážová?”, pričom spätne predkladáme správne, spisovné tvary viet: „Pani Sýkorová, Vy ste tam predsa včera boli?”, „Prečo ste mi napísali mail, slečna Balážová?”, „Slečna Valentová, ďakujeme, že ste nás poctili Vašou prítomnosťou.”, „Pani Adamická, potrebovali by ste ešte niečo?” Iná situácia však vznikne vtedy, keď vo vete použijeme menný prísudok, čiže slovesno-menný prísudok. Je to analytický tvar, čiže zložené slovné spojenie, ktoré pozostáva z pomocného slovesa byť a iného slovného druhu, zväčša podstatného mena, prídavného mena, zámena, číslovky. V tomto prípade potom budeme musieť tvar menného prísudku prispôsobiť k rodu (mužskému, ženskému), čiže k pohlaviu osoby, ktorej sa obraciame, pričom slovný druh bude v jednotnom čísle. Napríklad: „Pani Speváková, boli ste spokojná (pomocné sloveso byť v minulom čase + prídavné meno v jednotnom čísle, pád nominatív) s našou organizáciou večierka?”, „Pán Slávik, vidíme, že ste prvý (pomocné sloveso byť + zámeno) na zozname žiadateľov o úver.”, „Vy ste boli tá (pomocné sloveso byť + zámeno), ktorá nám povedala všetko o vražde.”, „Vy ste boli ten, ktorý nám povedal všetko o vražde.” „Pán Novák, v minulom mandáte ste boli zodpovedný za vedenie finančného rozpočtu firmy.” „Pani Babiaková, boli (tu zachovávame tvar mužského rodu) ste zodpovedná za vedenie finančného rozpočtu firmy. Ako vidíte súčasný stav?” Vykanie z komunikačného, ale predovšetkým z etického hľadiska sa neraz porušuje. Mnohé globálne, zahraničné firmy si nastolili takú komunikačnú politiku, že si nadriadený pri rozhovore so zamestnancom vôbec nevyká. Je to z toho dôvodu, že sú to firmy zväčša so sekundárnym komunikačným jazykom anglickým, kde sa práve v tomto jazyku rozdiel medzi vykaním a tykaním zastiera, čiže druhá osoba singuláru a plurálu splýva v jeden tvar, a to v rovnaké osobné zámeno you, na zdvorilostné oslovenie sa v angličtine použije Mr/Mrs/Miss/Ms Smith. S analyzovanou problematikou súvisí aj otázka, alebo skôr návrh staršieho kolegu, alebo vôbec osoby s vyšším titulom, keď sa nám ako novému členovi kolektívu poskytne veta: Môžeme si už potykať? / Už by sme si mohli potykať. Ahoj, ja som Katarína. Takto sa posúva do úzadia zdvorilostná charakteristika komunikácie a prechádza sa na tzv. kamarátsky, bližší vzťah v danom kolektíve. Z pragmatického hľadiska sa na Slovensku vykanie vyskytuje častejšie ako vo väčšine balkánskych krajín. Cítime v tom možný germánsky vplyv, pričom paradoxne niektoré z týchto krajín používajú u nás už zastaraný tvar slušnej komunikácie, tzv. onikanie, ktoré sa medzi vojvodinskými

samuel koruniak |

poučky (10)

Slovákmi, ale aj medzi Slovákmi všeobecne tradoval ešte v prvej polovici minulého storočia a v súčasnom období nadobudol charakter archaickosti. Z komunikačnej zložky sa postupne počas 20. storočia posúvalo do úzadia aj vykanie detí, vnúčat rodičom, alebo starým rodičom, prípadne vykanie manželky a manžela. Takýto spôsob oslovovania z našej bežnej komunikácie priam vymizol. Boli to predovšetkým vety: „Dedko, Vy ste tam predsa nemali ísť.” „Stará mama, mali ste mi ukázať, ako sa to robí, nech sa aj ja naučím.” Sumárne vojvodinskí Slováci tak prebrali charakter vykania a tykania prispôsobený srbskému komunikačnému prostrediu, a to aj v takých okolnostiach a situáciách, kde sa vykať predsa len vyžaduje. Spôsob vykania zachovávame pri rozhovoroch so staršou osobou, v prípadoch, keď oslovujeme pedagóga, univerzitného profesora, významného politického predstaviteľa, alebo významnú kultúrno-spoločenskú osobnosť. Diferenciačný impulz oproti tykaniu a vykaniu na Slovensku a vo Vojvodine je ten, že sa tykanie (predtým ako nám niekto navrhne, aby sme si potykali) s neznámou osobou, čiže s osobou, ktorá nie je s nami v dôvernom vzťahu (napríklad aj tykanie zamestnancovi v predajni, v banke, na pošte, či čašníčke/čašníkovi v bare...) sa na Slovensku považuje za netaktné, priam urážlivé. „Pani magisterka Víziová, dovoľte mi, aby som Vás pozval na zajtrajšiu prezentáciu knihy.” Oslovovanie osoby s titulom, alebo hodnosťou predstavuje pre bežného používateľa jazyka z komunikačného hľadiska tak trochu pragmatický problém. S týmto súvisí ten fakt, že sa v slovanských štátoch na Balkáne oslovuje predovšetkým s titulom, pričom sa pridáva aj priezvisko osoby, ktorú priamo oslovujeme, kým sa takýto spôsob oslovovania iba ojedinele (v súčasnej dobe je to už častejším javom) používa na Slovensku, alebo aj v Česku (pán doktor, pán učiteľ, pani učiteľka...). Iná situácia je však pri písanom prejave, čiže pri elektronickej komunikácii, pri posielaní zásielok, úradných pozvánok, žiadostí, oznamov, kde danú osobu oslovujeme titulom, hodnosťou a pridávame aj priezvisko danej osoby („Dobrý deň prajem, pán Novák.” „Dobrý deň želám, slečna Chorvátová.”). Keď ide o ženské osoby, možno sme si všimli, že ich oslovujeme dvojitým spôsobom: pani a slečna (pri mužoch je to iba jedna možnosť, a to oslovenie pán). Pani s významom: žena, ktorá je v manželskom zväzku, kým slečna (ortograficky s krátkym a) s diametrálnym významom: žena, ktorá ešte nevstúpila do manželstva, čiže je slobodná. Zdvorilostné oslovenia sú v tomto zmysle: milá slečna, drahá pani, vážená pani atď. V rámci problematiky oslovovania s akademickým titulom nejednoznačne používame, alebo nevieme použiť tvar ženského rodu udeleného univerzitného titulu magister. Tu vzniká problémová okolnosť, či použiť analogický tvar magisterka, alebo magistra. Slovníky spisovnej slovenčiny nám ponúkajú viacej možností, ale všeobecne sa slovenská jazyková verejnosť zhodla na tom, že správny tvar získaného titulu Mgr. a vzťahujúceho sa na pani, alebo slečnu je magisterka, kým magistra je zaužívaný termín, ktorý sa používa pre absolventku farmácie, ktorá pracuje v lekárni. Na záver spomenieme iba akademické hodnosti v opozičnom vzťahu mužský – ženský rod: bakalár/bakalárka – Bc. (výraz bakalárka označuje aj hovorený, skrátený tvar záverečnej bakalárskej práce), magister/magisterka – Mgr., doktor/doktorka (v zmysle akademického titulu PhD. – doktor vied), docent/docentka – doc., profesor/ profesorka – prof. •

z tvorby slovenských autoriek

vladimíra komorovská |

Púpava Láska je malá epizóda v živote muža a celá história v živote ženy. Madame de Staël

ezmocne klesám na stoličku, sotva lapám dych, čo mu zamiešali karty, pravdepodobne jakživ neposnažím sa stráviť najčerstvejší rozmar náročnej chopí, ako si mohol tú spuchnutú obludu zobrať dcérenky Prvosienky a rezignovane konštatujem, druhý raz, keď jej permanentne zakáša, keď mu že ju jednoducho nedokážem uzemniť, hoci nevy- evidentne nesiaha ani po členky a nešmakuje v postačí s bohatou, priebežne dopĺňanou garderóbou steli, lebo som nikdy nehýrila jasnými a pohotovými a nedočkavo dychtí po každom módnom výstrelku, odpoveďami, keď ma zahrnula prívalom všetečných bez ohľadu na smiešnu sumu v mojej poondiatej otázok, lebo sa mi to nepodarilo zahrať do autu, peňaženke, v ktorej mávam jednostaj prievan pre nech som sa akokoľvek pokúšala, zakaždým som akútny nedostatok lukratívnych zákaziek, tentoraz sa idiotsky zamotala a neštimoval podstatný detail, baží po špicovej halene, čo by jej perfektne paso- raz darmo, nie je sprostá ani slepá, precitlivene vala k apartnej sukni, práve je v akcii a napriek vníma svet a zákonite všetko podrobuje konfrontávýraznej zľave drahá ako šľak, ale ľahko sa môže cii, nedokáže veľkodušne prehliadať očividné kiksy, vypredať, čo by bola hotová katastrofa, čo by psy- čo neovplyvním, aj keby som sa rozkrájala, čo sa chicky nezvládla, razom by ju pochytil hysterický už ani neusilujem zašmodrchať, lebo to nie je môj záchvat, z ktorého by sa týždeň zviechala a nepre- problém, lebo to rozhodne nie je moja hanba, som ložila krížom slamy, rozhodne by mi nedarovala, že len pasívna diváčka a nedobrovoľne sa prispôsobusom jej nedožičila elementárnu radosť, a do omrze- jem situácii, ktorú mi komplikujú mizerné príjmy nia mi strapkala uši zúfalými lamentáciami, hoci priemyselnej výtvarníčky na voľnej nohe, odkedy otec, známy Bohém, čo sa rád štylizuje do pózy ar- som sekla s trvalým pracovným pomerom, a biedbitra elegantiarum, čo v okolí narobil veľa šumu ne alimenty od Bohéma, ktorý síce inkasuje aj osobitým šviháckym odievaním, jej neraz vyhodil pravidelný dôchodok, ale cakompak ho oferuje na na oči, že sa vie otrasne dogabať a že mu nerobí chľast a cigarety, som len pragmatická pozorovačesť svojím nepochopiteľným nevkusom, svojou teľka a sviatočný rojko, vďaka vysoko vyvinutej totálnou neschopnosťou zosúladiť farby do pôsobi- obrazotvornosti, ktorú som akýmsi zázrakom dovej rafinovanosti a vycibrenosti, hoci sa jej neraz stala do vienka, občas sa oddávam vytúženým ponúkal, že ju zasvätí do taa nikdy nenaplneným jov uhladenosti, ba i zásobí Vladimíra Komorovská sa narodila 17. apríla snom, lebo som na vlastelegantnými hábami, čo by 1961 v Trenčianskych Tepliciach. Po absolvovaní Fi- nej koži zakúsila trpký mi náramne bodlo, lebo náš lozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratisla- údel nemanželského basrodinný mešec má podchví- ve (1980 – 1985) bola zamestnaná v Závodoch tarda, o ktorého ľahtikárľou prázdne črevá, lebo ho ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom (1985 – sky sploditeľ ani nezako1994). V rokoch 1991 – 1992 bola na odborných vonkoncom nestačím kŕmiť, pol, lebo mama sa večne stážach v Paríži, po návrate sa stala vedúcou odbotobôž nadžgávať do prasknuponosovala na nezávideru Medzinárodnej spolupráce. V rokoch 1995 – 1997 tia, ale Prvosienka opovrhuje pracovala ako redaktorka časopisu Závislosť, súčas- niahodný osud mojej jedijeho atypickou šľachetnosťou ne externe spolupracovala s viacerými redakciami nej živiteľky, na skurvený ako nenapraviteľná hrdopýš- slovenských periodík (Slovenka, Figúra, Zdravie, svet, ktorý s ňou nehanebka, ba neuznáva ani jeho Abeceda zdravia, Učiteľské noviny, Rodina a škola ne vypiekol, hoci jej zradsvojráznu štýlovosť, silou- a i.). Od roku 1997 pôsobí v slobodnom povolaní ný frajer nasľuboval horydoly, a keď prišlo na mocou musí mrhať prachmi ako prekladateľka umeleckej a odbornej literatúry. Medziiným vydala aj tieto diela: Keď sa ženy lámanie chleba, zdrhol v značkových butikoch, aby sa, nedajbože, nestrápňovala odhalia (2007, 1. vydanie), Všivavé osudy (2008, s jej sokyňou za hranice 1. vydanie), Papendeklová idylka (2009, 1. vydaa viac sa neozval, nie div, pred spolužiačkami, aby neunie), Bonvivánske chiaroscuro (2010, 1. vydanie). že utrpela nervový šok, tŕžila jedovatý posmech zdrevenela od údesu a a mohla sa naďalej vyťahovať pred pipíškami, ktoré na ňu nedočiahnu svojou su- prešvihla termín na potrat, nie div, že sa musela chopárnosťou, a predsa ju podozrievam, že ocinka zmieriť s dehonestujúcim položením, keď sa konečpotajme obdivuje a že sa ním v škole rada vystatu- ne prebrala k životu, a nachystať dojčenskú výbavu, je, hoci ju príšerne sklamal, lebo o ňu v detstve celé roky mi otrepávala o makovicu, že si kvôli mne neprejavoval živý záujem, lebo ju predčasne odpí- skomplikovala život, že bezo mňa by sa ľahšie sal a nechal vyrastať ako nemanželského panghar- uchytila, stala slávnou tanečnicou ako Lola Montés ta, pravdepodobne mu nikdy neodpustí, že predo a zapĺňala divadelné hľadiská na celom svete, na čo mnou uprednostnil tú ohavnú a primitívnu Kvarglu, som jej ako žubrienka naivne skočila, kým som sa ktorú jednoznačne prevyšujem, bez ohľadu na zá- nezorientovala v probléme a nezistila, kde je pes mienku, čo si našiel na rozchod, bez ohľadu na zakopaný... • (Úryvok z románu Bonvivánske chiaroscuro) nepredvídané okolnosti a nevyspytateľné udalosti, 26

miroslav macháč |

poviedka

Slovenské národné slávnosti U

ž určitý čas, trochu ustarostený o svojich rodičov, Miško sa čoraz častejšie pýtal, čo sa to vlastne s nimi deje, keď už takmer ani na ulicu nechodia. Akoby boli bez vôľe, či stratili zmysel života. Pravdaže, Miško si bol vedomý ich vysokého veku, ale predsa nemohol pochopiť, že sa natoľko zmenili. Veď len pred rokom či dvomi nevedeli sa dočkať nejakého sviatku, či príležitosti, aby niekam odišli. Boli v tom neúnavní. Ochotní boli prejsť aj stovky kilometrov, len aby boli účastníkmi podujatia. Na rozdiel od ich syna, jedináčka, pre ich nevestu to bolo samozrejmé a hovorila: – Čo by si ty chcel? Veď je už načase, aby sa trochu upokojili. Miško jej na to nič neodpovedal, obával sa, či sa nepohádajú. Keďže jeho rodičia boli dlhé roky v manželstve a takmer sa nikdy nerozdvájali, mal pocit, ak by jeden z nich umrel, tak by sa od žiaľu čoskoro za ním poberal aj ten druhý. Keď Miško s manželkou a so synom prednedávnom boli na maminých narodeninách, otec pred všetkými nejakým slávnostným hlasom poznamenl, že svoju ,, babku”, totiž manželku zbožňuje tak isto ako v prvý deň, keď sa zoznámili. Odovzdávajúc jej darček, poznamenal aj to, že mu nie je jasné, ako mohol bez nej žiť po všetky tie roky, kým sa nezoznámili. Miško s manželkou a synom pozdravili to silným potleskom. Oni dvaja sa na to iba hanblivo usmiali. Toho roku, po dlhej a chladnej zime, s príchodom jari, na Miškovu veľkú radosť rodičia akoby dostali novú silu a jar zvlášť učarila otcovi. Už menej hovoril o chorobách a častejšie si zaspomínal na zašlé časy a krásne chvíle, zvlášť na Slovenské národné slávnosti v Petrovci, kam roky pravidelne odchádzali. Jedného dňa dedko vyjadril žiadosť odísť na Slávnosti, aby sa stretli s teraz už málopočetnými starými známymi. – Možno to bude aj poslednýkrát, – poznamenal. Ako sa blížil začiatok Slovenských národných slávností v Báčskom Petrovci, dedko bol vytrvalejší vo svojom rozhodnutí. – Či si ty myslíš, že by som ja nechcela ísť na Slávnosti? Ale... ako? Či takíto chorí môžeme niekam ísť? Mne sa ťažko dýcha a stále ma niečo pobolieva a aj ty ťažko kráčaš, – hovorila babka. – Dedko môj, zdá sa mi, že naše už prešlo a o Slávnostiach môžeme iba snívať. – Moja milá, prepáč, ale tentoraz nemáš pravdu. V našich žilách ešte stále koluje mladistvá krv. Netráp sa, aj takíto, akí sme, na tohtoročné Slávnosti pôjdeme. – A kto nás odvezie do Petrovca? Miško by to s ochotou urobil, veď vieš, avšak nevesta by mu potom stále hundrala. Bolo by dobre, keby aj ona chcela ísť s nami, ale márne, keď ona to nechce. Najlepšie by bolo, keby sme o tom ani nerozmýšľali. Prečo by sa pre nás hádali.

– Vieš čo, babka, najlepšie by bolo, keby sme šli s naším vnukom. Veď pred niekoľkými mesiacmi zložil vodičskú skúšku. Hneď mu zatelefonujem a opýtam sa ho. Janko bez rozmýšľania pristal ísť s babkou a dedkom na Slávnosti. Možno aj preto, že mu dedko povedal, že tam bude veľa krásnych dievčat. Vydali sa teda na cestu do Petrovca. Janko so záujmom počúval, čo mu dedko celou cestou rozprával o Slávnostich, keď on bol mladý. Netrpezlivo čakal, aby sa presvedčil, či sú dedkove príbehy pravdivé. Takmer pred mestom vchodom do Petrovca všetci traja zbadali vysoké stĺpy. – Hľa, tam, – vysvetľoval dedko, – skôr aj na mnohých iných miestach sa pestoval chmeľ. Roky sme babka, ja a iní, z takmer všetkých slovenských osád prichádzali do Petrovca oberať chmeľ. Ej, boli to krásne časy! Vtedy sa ľudia viacej schádzali, kamarátili, viacej uctievali a vedeli sa tešiť zo života. Tam sme sa s babkou aj zoznámili a od toho dňa sme stále spolu. Žiaľ chmeľ, sa dnes už nepestuje, ale naša láska aj naďalej pretrváva. – Dedko, a čo je to také veľké? – ukazujúc rukou zvedavo sa pýtal Janko. – To je ten chýrečný akvapark, medziiným pýcha Petrovca. Keďže sú Petrovčania znovu na prahu peknej budúcnosti, poďme im zagratulovať a našou prítomnosťou zveličiť ich, ale aj naše Slávnosti. Auto zaparkovali pred starou budovou, o ktorej sa neskoršie dozvedeli, že bude múzeum o živote vojvodinských Slovákov. Onedlho sa na jarmoku stretli s dedkovým dlhoročným známym, ktorý tiež bol s vnukom, približne v Jankových rokoch. Čoskoro spolu odišli svojou cestou. Dedko a babka pokračovali v obchôdzke jarmoka. Keď sa stretli s Jankom a jeho novým kamarátom pred Vrbarou, dohodli sa o návrate domov. Na Jankovo insistovanie bolo to po galakoncerte. Aj keď boli už unavení, dedko a babka žiarili spokojnosťou. Cestou domov Janko začal rozprávať príbeh o dievkach, s ktorými sa zoznámil. – Bude niektorá dievčina tvoja? – opýtal sa dedko. – Neviem, len sme sa zoznámili a vymenili si telefónne čísla. – Škoda, že si nenašiel to pravé dievča. – Ale, dedko, ty nechápeš, ako je to dnes. Nemôže sa len tak nájsť pravé dievča. Budú ešte Slávnosti aj o rok, aj ďalšie roky, netráp sa, nájdem si dievku, akú hľadám. Na druhý deň, keď sa dedko a babka dobre vyspali a oddýchli si, Janko povedal dedkovi: – Keďže sme boli na tých chýrečných Slávnostiach, nazdávam sa, že neumrieš tak rýchlo, ako si povedal. – Ani náhodou, veď ako by to bolo sklamať vnuka, ktorý je taký istý ako ja. Nedá sa to, ja musím byť na jeho svadbe. •

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ – zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu

Jána Kollara 13, Báčsky Petrovec

021 / 780-184

www.ddor.rs

ddorns

21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu 27

kamarátenie

pripravila mária vršková |

Stránky Ježka Dežka Milí kamaráti, akosi rýchlo sa krútia hodinové ručičky. Desať školských mesiacov preletelo ako šibnutím prútika a čaká vás voňavé, prázdninové leto. Aké máte plány? Čokoľvek budete robiť, dávajte na seba pozor – či už v bazéne, na bicykli alebo v lese. Lebo leto si naplno môžete užiť iba vtedy, keď ste celí a zdraví ☺. A kto by sa náhodou občas nudil, nech sa inšpiruje zoznamom mojich plánov: Najprv skvelé vysvedčenie a potom skvelé leto želá Ježko Dežko

Hádanky S nimi ťa to k vode ženie, patria medzi oblečenie, sú mokré – a nie si chorý, máš ich stále, keď si v mori. (ykvalp) Malý slon s dlhým chobotom, pracuje s hlučným piskotom. Omrvinky, prach pozbiera, čisto máme do večera. (čavásyv) Žltá šťava veľmi zdravá, do čaju ju mama dáva. Vitamíny v mesiačikoch, jeden kúsok stačí pre dvoch. (nórtic)

Aj keď má až štyri nohy, neurobí rýchly pohyb. Nohy rovnú dosku nesú a na ňu dáš vázu, misu. (lôts) 28

Básnička

Farma u Jolky Od rána sa tešia žiaci, dnes je program celkom iný. V triede nie je nič na práci, hor sa, deti, do dediny! Tam ich čaká teta Jola: „Poďte, vstúpte, všetci zdarma,” a na dvor ich všetkých volá, kde je pekná zoofarma. A tam kozy, kačky, kone, ovce, oslík, zajace, seno, vedrá, rôzne vône, hejsa, deti, do práce. Jeden kŕmi, druhý hladká, tretí čistí, zametá, spokojné sú tu zvieratká a nešli by do sveta. „Dolej vodu, ešte, stačí... Pridaj slamu, dobre, dosť...” Žiakom sa tu veľmi páči, pomáhajú pre radosť. Teta Jola všetkých chváli, toľko rúčok pri práci! Nakoniec si koláč dali usilovní školáci.

pripravila mária vršková |

Doplňovačka

Okienko tety Sovy

Odpovede doplň do voľných okienok. V tajničke sa skrýva to, čo by sme mali robiť pravidelne a často. 1. tenký plátok mäsa na pizzi

__ __ __ __ __

2. hlavné mesto Česka

__ __ __ __ __

3. zviera podobné človeku

__ __ __ __ __

4. opak „krivý”

__ __ __ __ __

5. zelený porast na dvore

__ __ __ __ __

6. adresu tvorí meno, mesto a... __ __ __ __ __ 7. malá Jana

__ __ __ __ __

8. pomôcka na umývanie rúk

__ __ __ __ __

9. ženské meno od muž. Erik

__ __ __ __ __

Tajnička znie: __ __ __ __ __ __ __ __ __

Jazykolamy

Úloha

Povedz 3x rýchlo za sebou:

Ako sa myš dostane k syru?

Uhorka Dorka

kamarátenie

Pitný režim je dôležité dodržiavať nielen počas horúceho leta, ale po celý rok. Denne by sme mali vypiť aspoň 2 litre tekutín. Tety Sovy sme sa opýtali, aké sú vhodné a nevhodné nápoje? Tekutiny majú v našom tele veľa dôležitých úloh, napr. pomáhajú roznášať živiny ku každej bunke. Keď pijeme málo, v tele sa hromadia škodlivé látky, bolí nás hlava, sme unavení. ÁNO

NIE

čistá voda

zelené čaje

minerálna voda

džúsy

bylinkové čaje

bublinkové nápoje

domáce ovocné a

sladené nápoje

zeleninové šťavy

Prečo NIE? OBSAHUJÚ VEĽA CUKRU, KOFEÍN, UMELÉ FARBIVÁ, KONZERVAČNÉ PROSTRIEDKY. V jednom pohári coly sa ukrýva až 6 lyžičiek cukru.

Úloha

za tri dni zhorkla. Prapradedko je pradedko

Vieš správne pomenovať obrázky? Názvy napíš do voľných okienok.

môjho otca. Jedna esemeska sa zaesemeskovala do druhej esemesky.

Vyfarbi

čím chceš byť? | " &

mária vršková |

Požiarnik Igor Hádam každý malý chlapec má doma policajné a hasičské autíčka. Chceli ste byť požiarnikom od detstva? Ako ste sa k tejto práci dostali a koľko rokov tu už pracujete? Nie, požiarnikom som nechcel byť od detstva. Rozhodol som sa tak, až keď som bol dospelý. Jedného dňa som videl inzerát, že sa robí konkurz pre požiarnikov. Prihlásil som sa, a tak som sa dostal medzi hasičov. Pracujem tu už 13 rokov. Toto povolanie je určite náročné. Musí mať hasič skončenú nejakú špeciálnu školu alebo kurz? Poraďte chlapcom, čo musia urobiť, keď sa chcú stať požiarrnikmi. Ak sa niekto o chce stať požiarrnikom, musí mať ukončenú strednú štvorročnú školu a musí absolvovať špeciálny kurz pre požiarnikov. Tento kurz trvá od 3 do 6 mesiacov, najskôr je teoretická časť a potom praktická. Aké vlastnosti by mal mať dobrý hasič? V čom musí vynikať? Môže sa stať požiarnikom aj dievča? V prvom rade musí byť ten človek fyzicky aj psychicky zdravý, telesne zdatný, silný, odvážny ny a obetavý. Aj dievča sa môže začleniť do hasičič ského zboru, aj keď sa to nestáva často.

Ako vyzerá Váš pracovný deň? Koľko hodín ste v službe? Pracujete aj v noci? Sme podelení na štyri zmeny. Ja som v tretej zmene. Pracujem 12 hodín, potom mám 24 hodín voľno, potom robím v noci 12 hodín a po nočnej zmene mám voľno 48 hodín. Takto to ide dokola. Musíme pracovať aj cez víkendy a pre požiarnikov nejestvujú nijaké sviatky. Aké prípady ešte riešia hasiči okrem hasenia ohňa? Okrem pri hasení požiarov pomáhame aj pri dopravných nehodách, kde často napríklad pílime auto, aby sme pomohli poškodenému dostať sa Požiarnici zasahujú aj pri záplavách, zevon. Požiarn metraseniach, rôznych nešťastiach, často metraseniac spolupracujú s políciou a rýchlou zdravotnou spolupracuj službou. hasič má uniformu. Z akých častí sa Každý has uniforma skladá? Môže Vaša uniforma unifo horieť? ho Každý požiarnik má svoju zvláštnu uniformu, ku ktorej patria: čižmy, nohavice, bunda, prilba a rukavice. Samozrejme, uniforma je zo špeciálneho materiálu, uniform ktorý požiarnika pri práci chráni. V náročných prípadoch, kde je veľa dymu, ročný používame aj plynové masky. použ Čo je na Vašej práci najkrajšie? A čo najťažšie? Najkrajšie je, že pomáhame ľuďom Na zachraňujeme im životy. Najťažšie je a zach pre mňa, ň že sa pri tejto práci nahľadím aj na dosť nepekné veci. Poviete nám niečo o Vašom najzaujímavejšom prípade, pri ktorom ste boli? Zaujímavých prípadov bolo dosť. V pamäti mi zostal najmä ten, keď som spolu s kolegom prišiel k dopravnej nehode autobusu, ktorý sa prevrátil na diaľnici. Zachránili sme tam desať detí. Po takomto prípade má každý hasič naplnené srdce. •

na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

DOPLŇOVAČKA

ŠKANDINÁVKA Medardova kvapka (dokončenie v tajničke)

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. časový úsek, obdobie; 2. dráha upravená na koľajovú dopravu; 3. pomoc, záchrana; 4. európske pohorie; 5. cisárske kreslo; 6. veľký odkrojený kus chleba; 7. previnenie; 8. oračka; 9. pomenovanie, názov. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. okrasa; 2. prevetrávať; 3. úbytok, zmenšenie; 4. trofeje indiánov; 5. tropické ovocie; 6. pripravoval osnovu, snul; 7. rovná plocha; 8. tvorenie, utváranie; 9. slovný druh. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci dostanete priezvisko nemeckej revolucionárky. Clara, jedna z aktivistiek robotníckeho hnutia.

OSEMSMEROVKA Zamestnania zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám päť neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria ešte jedno zamestnanie.

Vylúštenie škandinávky číslo 3 – 4 VODOROVNE: spojenie, voš, takt, isto, Don, atest, na, tep, eta, OR, krk, o, k, koč, td, pol, kov, kr, opora, rám, Emir, ocot, áno, večierok. Správne znenie tajničky: Sviatok práce Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Anna Hríbová, Ul. Sv. Markovića, 26 000 Pančevo-Vojlovica 2. Ladislav Embeli, Ul. Bratstva Jedinstva 73/A, 26 000 Vojlovica-Pančevo 3. Alena Ljubotina, Ul. Bačka 13, 21 201 Rumenka BLAHOŽELÁME.

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

AGENT DOKTOR DREVÁR EMISÁR FARÁR FARMER KOMINÁR LEKTOR LISTÁR MALIAR METÉR ORÁČ PASTIER PRÁVNIK PROFESOR REŽISÉR RIADITEĽ STRÁŽCA UČITEĽ ZNAČKÁR ZVÁRAČ 31

pre deti

ROZDIELY

Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

Tieto dva obrázky vyzerajú rovnaké, ale dobre otvorte oči a nájdite sedem rozdielov.

DOPLŇOVAČKA OSEMSMEROVKA Pojmy zo sveta hudby zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostanú vám päť neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria priezvisko slovenského dolnozemského hudobníka (Juraj); 81 rokov jeho narodenia sme si pripomenuli 19. mája 2016.

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. kaziť, nivočiť; 2. nie hrubo; 3. mravouka; 4. rozpúšťať pri vysokej teplote; 5. mak (zdrob.); 6. činnosť, práca; 7. veje; 8. zhotovovať kovaním, kuť; 9. umelec zaoberajúci sa rytím; 10. živiť, opatrovať. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. byť hájnikom; 2. plátno (zdrob.); 3. veda skúmajúca tvorenie a vlastnosti zvukov ľudovej reči; 4. verejne vyložiť; 5. slimák (zdrob.); 6. pútavé predstavenie; 7. jeden šport na vode; 8. zauškovať, fackať; 9. neúprimný, falošný človek; 10. brať vzduch do pľúc. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci ste dostali meno a priezvisko slovenského vojvodinského historika; 91 rokov jeho narodenia sme si pripomenuli 29. mája 2016. Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

AMATI ANDANTE

ANIMATO BRAHMS

CARMEN HARFA KAPELA KLARINET KLAVÍR KVARTETO NOTA OPERA SMETANA STUPNICA TÓN TRAVIATA TRIO TROMBÓN VIOLA

SMIECHOTY

LABYRINT

Peter ukazuje Zuzke obrázok. – Tu som bok po boku s gorilou! Zuzka si chvíľu obzerá obrázok, potom zadumane povie: – Ty si ten s klobúkom?

Pomôžte pilotovi nájsť cestičku k lietadlu.

Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je: Martin Jonáš. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Ľudmila Pániková, Námestie XII. VB 8, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Benjamín Kunčák, Gen. Vieste 30, 21 469 Pivnica 3. Anna Spišiaková, Jánošíkova 125, 26 000 Vojlovica-Pančevo BLAHOŽELÁME.

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka (1)

Krmivo ako príčina porúch zdravia I

keď nízke a vysoké teploty, zdravotne névyhovujúca voda a vzduch môžu zaviniť vážne zdravotné poruchy, predsa krmivo je najčastejším zapríčiňovateľom nielen rôznych chorôb, ale i nízkej odchovnej rentability zvierat. Aby sa zvieratá zabezpečili dostatočným množstvom výživných látok nevyhnutných pre život, do svojho tela musia každodenne vnášať veľké množstvo stravy. Pretože strava musí byť zodpovedajúceho množstva a kvality, každá nepravidelnosť v tomto ohľade má za následok určité zdravotné poruchy a zníženú produkciu mäsa, mlieka, vlny, vajec a iných výrobkov. Na organizmus zvierat krmivo vplýva mnohostranne. Krmivo musí zabezpečiť dostatok rôznorodých výživných látok a nesmie obsahovať zdraviu škodlivé zložky. Keď zvieratá nedostávajú potrebné množstvo alebo nevyhnutnú kvalitu krmiva, nastanú poruchy zdravia v dôsledku podvýživy. V prípade, že krmivo obsahuje škodlivé látky, zdravotný stav zvierat sa tiež naruší.

musia sa zabezpečiť z obchodu a podľa osvedčených receptov použiť pri pripravovaní kŕmnych zmesí pre domáce zvieratá. Pre výkrm všetkých druhov a kategórií domácich zvierat veľmi účinne sa môžu použiť i kompletné kŕmne zmesi, ktoré sa dobytku podávajú v pôvodnom zložení, teda také, aké sa dostali z výrobní dobytčích krmív, bez akéhokoľvek pridávania iných krmív. Okrem nedostatočnej výživy i nadmerné vykrmovanie môže mať za následok určité zdravotné poruchy. Nebezpečné je najmä odstaveným prasatám dávať väčšie množstvo krmiva, lebo ich zažívacie ústrojenstvo nemôže v úplnosti spracovať väčšie množstvo stravy, takže vznikajú rôzne škodlivé produkty, ktoré môžu v krátkom čase zapríčiniť uhynutie. Podávanie väčšieho množstva krmiva a zvlášť kukurice prasným prasniciam má za následok prerastenie mliečnych žliaz tukom. Toto sa nepriaznivo odzrkadlí na produkcii mlieka po oprasení. Podobne i prekrmovanie nosníc kukuricou zapríčiní ich tučnenie a zníženie znášky vajec.

Kvalitatívna a kvantitatívna podvýživa

Zdravotne nevyhovujúce (plesnivé, zhnité ap.) krmivá

Dlhotrvajúci nedostatočný prísun výživných látok môže natoľko zoslabiť organizmus zvierat, že nastanú rôzne zdravotné poruchy. V prípade nedostatku vitamínov v strave nastanú chorobné diania známe ako avitaminózy. Nedostatok minerálnych látok zapríčiní málokrvnosť, rachitídu, mäknutie kostí, ich deformovanie a lámanie. Nesprávne vyživované zvieratá stratia svoju prirodzenú odolnosť, a preto ľahko podľahnú i najmenšiemu škodlivému pôsobeniu vplyvov vonkajšieho prostredia. Takéto zvieratá si tiež po očkovaní proti nákazlivým chorobám nevytvoria dostatočne pevnú odolnosť, a preto i napriek očkovaniu ochorejú. Podvýživou trpiaci organizmus nemôže dať primeranú úžitkovosť (dostatok mlieka, vajec, priberanie na hmotnosti ap.). V každodennom živote najčastejšie sa stretávame s podvýživou zapríčinenou nedostatočne kvalitným krmivom. Pretože sa v našich krajoch rodí najviac kukurice, táto zrnovina je základné krmivo pre všetky druhy a kategórie domácich zvierat. Je nepopierateľné, že kukurica je výborné krmivo, ale pre nízky obsah a slabú kvalitu bielkovín a minerálnych látok nemôže a nesmie byť jedinou stravou pre domáce zvieratá. Pre tieto príčiny prasatá, výkrmové ošípané, prasnice, teľce, dojnice, kurčatá a nosnice nemožno vykrmovať iba kukuricou, lebo pre nedostatok bielkovín a minerálov ich rast a produkčné schopnosti budú veľmi zabrzdené a zdravie značne ohrozené. Z týchto dôvodov kŕmne dávky týchto zvierat musia obsahovať i určité množstvá krmív majúcich dostatok bielkovín tak rastlinných, ako i živočíšnych, dostatok minerálnych látok a vitamínov. Veľa bielkovín rastlinného pôvodu obsahujú výlisky a extrahované šroty, či už sójové, podzemnicové a slnečnicové, alebo kŕmne kvasnice, otruby, lucerna atď. Bielkovín živočíšneho pôvodu najviac majú: krvná múčka, rybia múčka, sušené mlieko, mäsová múčka a iné. Značné množstvo minerálnych látok obsahuje kostná múčka, kŕmna krieda, Kosan, Kostovit a iné prípravky. Vitamíny a zvlášť vitamín A a vitamín D obsahujú akostné sená, takmer všetky zelené krmivá, mrkva, naklíčené zrnoviny, rybia múčka a iné krmivá. Pretože sa v domácnosti nemôžu dopestovať spomínané krmivá bohaté na bielkoviny, minerálne látky a vitamíny,

Plesnivé, zhnité, potuchnuté, zhorknuté a iným spôsobom pokazené krmivo môže zapríčiniť veľmi ťažké ochorenia. Choroby spôsobené pokazeným, čiže zdravotne nevyhovujúcim krmivom klinicky sa prejavujú dávením, hnačkou a inými príznakmi typickými pre tzv. intoxikácie. V závislosti od stupňa pokazenosti, množstva prijatého krmiva, druhu a veku zvierat môžu nastať ľahšie a ťažšie zdravotné poruchy, prípadne i uhynutie zvierat. Na zdravotne nevyhovujúce krmivo sú najcitlivejšie prasatá a kurčatá. Z krmív sa najčastejšie pokazí seno, ktoré pre daždivé počasie v období kosenia a sušenia, ako i pre zlé uskladnenie oplesnie alebo zhnije. Repa, repové listy a skrojky pre

vysoký obsah vody v prípade dlhého státia zhnijú. Siláž i napriek dobrej výživnosti, ak oplesnie, môže zapríčiniť vážne ochorenia. Šrotovaná kukurica, cirok a ostatné obilniny, uskladnené dlho vo vlhkom prostredí, potuchnú a zhorknú, takže môžu byť veľmi nebezpečné. V súčasnej dobe vo výkrme domácich zvierat vo veľkej miere sa používajú kŕmne zmesi, či už kompletné alebo doplnkové (superkoncentráty). Tieto krmivá môžu tiež zapríčiniť veľmi ťažké zdravotné poruchy. Vo výrobe kŕmnych zmesí sa spočiatku prihliadalo iba na ich chemické zloženie, teda dbalo sa o priliehavú zastúpenosť jednotlivých výživných zložiek (bielkovín, minerálnych látok, vitamínov a pod.). Mnohí výrobcovia, oduševnení skvelými výsledkami výkrmu kŕmnymi zmesami (koncentrátmi), akosi zanedbali iné vlastnosti kŕmnych zmesí. Iba vtedy, keď sa dokázalo, že tieto krmivá v niektorých prípadoch môžu vážne ohroziť zdravie a život zvierat, započalo sa kritickejšie prihliadať na zdravotnú akosť kŕmnych zmesí. •

užitočné

" pripravila mária lučetincová |

Listová výživa ovocia a zelenín R

astliny prijímajú živiny nielen koreňmi, ale aj nadzemnou časťou, hlavne listami. Pri mladých rastlinách, kde ešte nie je vyvinutá kutikula, sa dostávajú živiny do vnútra buniek podstatne ľahšie. Príjem živín sa môže uskutočňovať aj cez prieduchy listov v závislosti od ich veľkosti a dĺžky otvorenia. Dôležitým momentom je koncentrácia aplikovaných roztokov hnojiva a čas, kým roztok na listoch nezaschne. Z toho vyplýva, že najvhodnejšie je postrekovať v neskorých popoludňajších hodinách, keď stúpa relatívna vlhkosť vzduchu a klesá odpar vody, čim sa predlžuje čas príjmu živín listami. K roztokom hnojív je dobre pridávať zmáčadlá, ktoré umožňujú lepšie a rovnomernejšie priľnutie živného roztoku k listovej ploche. Listy rastlín absorbujú prakticky všetky makro- a mikroživiny, ale s rozdielnou rýchlosťou príjmu. Najintenzívnejšie sú prijímané dusík a horčík a najpomalšie železo a molybdén. O potrebe listovej výživy rozhodujeme na základe vizuálnych príznakov deficitu živín, alebo na základe chemických analýz listov. Vizuálne symptómy nedostatku živín vznikajú až po dlhodobejšom deficite, zatiaľ čo chemickými analýzami možno zistiť už ich začínajúci nedostatok.

Ovocniny Nedostatočná dusíkatá výživa znižuje úrodnosť ovocných stromov v bežnom aj nasledujúcom roku. Nevytvorí sa dostatok nového rodivého dreva a optimálne formovaných kvetných pukov, čo negatívne ovplyvní periodickosť rodivosti. Pri nadmernej dusíkatej výžive sa zas podporuje intenzívnejší rast na úkor rodivosti, znižuje sa kvalita a skladovateľnosť plodov. Deficit dusíka odstránime foliárnou aplikáciou roztoku močoviny alebo vhodného hnojiva. Nedostatok fosforu sa prejavuje menšími prírastkami letorastov, listy sú menšie a tmavšie, s bronzovým leskom, a list má podstatne kratšiu stopku. Pučanie sa oneskoruje a listy na jeseň sa predčasne sfarbujú do žltočervena a predčasne odpadávajú. Typickým vizuálnym príznakom nedostatku draslíka je okrajová spála listov s postupným rozkladom chlorofylu. Naproti tomu vysoký obsah draslíka vyvoláva nedostatok horčíka, čo sa prejavuje mramorovitosťou listov. Pri použití niektorých kvapalných hnojív s draslíkom a horčíkom na list môžu vznikať fyziologické poruchy, najmä pri jabloniach a hruškách, v dôsledku silného protichodného účinku draslíka a horčíka voči vápniku. V prípade takýchto fyziologických porúch z nedostatku vápnika sa odporúča foliárne aplikovať chlorid vápenatý, ktorý zlepšuje aj skladovateľnosť plodov.

vrchol, takže karfiol nevytvára ára ružicu. Jeho nedostatok sa prejajavuje aj na kalerábe, kapuste, te, strukovej zelenine, šaláte a rajčiakoch, najmä za nepriaznivých klimatických podmienok. Nedostatok bóru sa prejavuje vuje na cvikle, karfiole, kalerábe, š špenáte a á rajčiakoch. Pri jeho nedostatku praskajú pletivá listov a objavujú sa korkovité škvrny. Terminálne puky hnednú a odumierajú. Šalát, špenát a rajčiak reagujú tak, že sa ich listy skrúcajú, sú chlorotické a svetlozelené. Na prihnojenie sa používa bórax. Mangán zelenina odčerpáva iba v malom množstve. Jeho prístupnosť závisí od pôdnej reakcie. Na ľahkých piesočnatých pôdach, kde hodnoty pH sú vyššie ako 6, je mangán pevne viazaný. Jeho príjem môže byť obmedzený vysokými dávkami fosforu a síranu amónneho. Nedostatok mangánu sa prejavuje chlorozou listov, pričom žilnatina zostáva zelená. Na rozdiel od chlorózy spôsobenej nedostatkom železa, ktorá sa prejavuje na celom liste, pri nedostatku mangánu zostávajú okolo žiliek rôzne široké zelené pásy. Pri väčšom nedostatku vznikajú na listoch sivohnedé škvrny, ktoré postupne odumierajú. Pri rajčiakoch sa nedostatok mangánu prejavuje zlou násadou kvetov. Na odstránenie jeho nedostatku sa odporúča použiť síran mangánatý. Nedostatok medi sa v poslednom období prejavuje aj na piesočnatých pôdach. Charakteristickým symptómom jej nedostatku sú biele škvrny a biele špičky listov, pričom listy vädnú. Nedostatkom medi trpí najmä struková zelenina. Aplikujeme roztok síranu meďnatého. •

Zelenina Pri pestovaní zeleniny sa obyčajne výraznejší nedostatok makroživín neobjavuje. Častejšie sa prejavuje nedostatok mikroelementov. Väčšinou je spôsobený vápnením, keď mikroelementy prechádzajú do nerozpustných zlúčenín. Symptómy nedostatku mikroelementov sa na pestovaných zeleninách niekedy ťažko identifikujú, lebo si ich môžeme zameniť s deformáciami spôsobenými chorobami. Nedostatok mikroelementov odstránime buď hnojením pôdy, alebo postrekom na list. Pri zelenine sa zameriava pozornosť najmä na molybdén, bór, mangán a meď. Nedostatok molybdénu sa prejavuje hlavne pri pestovaní karfiolu. Nervatúra listovej čepele je svetlozelená. Listy majú obmedzený rast do šírky. Neskôr odumiera rastlinný

– reštaurácia – denné menu – izby – prednášky z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková www.nacionalnakuca-aroma.net

" pripravila mária lučetincová | užitočné

Láskavec

eď prišli Európania do Ameriky, našli domorodcov – Indiánov. Keďže sa ich chceli zbaviť, zahnali ich do hôr. Predpokladali pritom, že v horách zahynú hladom a nikdy sa nevrátia. Mýlili sa. Po mnohých desaťročiach sa Indiáni vrátili zdraví a vitálni. Čo im pomohlo v horách prežiť? Láskavec – Amaranthus. Poznáme niekoľko druhov láskavca. Jedným z nich je láskavec chvostnatý (Amaranthus caudatus). Jeho rozborom sa zistilo, že obsahuje skoro všetky stopové prvky, ktoré potrebuje ľudský organizmus. Semená majú vysokú biologickú hodnotu. Významnou prednosťou láskavcovej múky oproti pšeničnej je vysoký obsah bielkovín so všetkými nevyhnutnými základnými aminokyselinami, ktoré si organizmus nedokáže syntetizovať. Sú to lyzín, metionín, treonín, fenylalanín, valín, leucín, izoleucín a tryptofán. Múka z láskavcov obsahuje okrem týchto ešte najmä pre deti veľmi dôležitý histidín, ktorého je v nej raz toľko ako v pšeničnej múke. Pšenica, raž, jačmeň a kukurica obsahujú neplnohodnotné bielkovinové zložky prolamín a glutenín, ktoré tvoria spolu lepok. Lepok je nevyhnutný pre zdravý ľudský organizmus, ale celiakom a fenylketonurikom spôsobuje vážne zdravotné problémy. Múka láskavcov neobsahuje lepok a nespôsobuje Rastliny láskavca používame celé, listy aj stonku. ani alergické reakcie. V rastlinných tukoch láskav- Na prípravu jedál ich používame čerstvé alebo mracov prevažujú nenasýtené mastné kyseliny ako sú zené, stonky môžeme aj konzervovať sterilizáciou kyselina linolová, olejová, palmitová, stearová a li- v sladkokyslom náleve. Láskavec upravujeme dusenolénová. Tieto znižujú riziko ochorenia srdca a ním alebo ho v čerstvom stave pridávame do zelenikrvného obehu tým, že odbúravajú zvýšený obsah nových šalátov. cholesterolu. Karfiolové placky s láskavcovou múkou a Okrem toho semená láskavca obsahujú aj minerál- rastlinami láskavca: stredne veľký karfiol, 4 vajcia, ne látky a vitamíny. Minerálnych prvkov sa zistilo de- 6 lyžíc láskavcovej múky, soľ, 100 g láskavca, lyžička väť, medzi nimi vápnik, draslík, fosfor a horčík. Z vita- vegety, karí, pažítka alebo zelená cibuľka. mínov sú to napríklad B1 – tiamín, B2 – riboflavín. Uvarený karfiol nakrájame na kúsky. Vymiešame Láskavec patrí medzi veľmi výživné rastliny. Z jednej žĺtky, pridáme láskavcovú múku a listy, korenie a rastliny, ktorá obsahuje viac ako tisíc semien, môžeme nakrájaný karfiol. Z bielkov ušľaháme sneh, ktorý vypestovať až 900 sadeníc. primiešame do pripraveSemená však treba zasiať nej zmesi. Lyžicou tvoríme veľmi riedko do riadkov, malé placky, ktoré vypraaby sa pôda medzi riadkažíme na rozpálenom oleji. Hriadky po zbere skorých zelenín pripravujeme mi dala kypriť a čistiť od Zeleninové karbonátpre nové výsevy a výsadby. Pôdu na hriadkach buriny. Sadenice sa nedajú ky s láskavcovou múpripravujeme inak ako na jeseň alebo skoro na jar. presádzať. Výsadba vyžakou: 100 g mrkvy, 200 g Hlbokým obracaním pôdy by sme stratili pôdnu duje slnečné miesto, kyprú kalerábu, 100 g nakrájavlahu i potrebnú štruktúru. Preto hriadku dôkladpôdu, na výživných látkach ných rastlín láskavca, 200 ne očistíme od zvyškov zberaných rastlín, vytrhávšak veľmi nezáleží. g láskavcovej múky, 100 me aj korene. Zvyšky rastlín zakompostujeme. Láskavec vyrastie do g údeného syra, 2 lyžice Pôdu prihnojíme rýchlo pôsobiacim kombinovavýšky asi 120 cm a niekesmotany, 1-2 vajcia, lyžiným hnojivom a hriadku prerýľujeme len do hĺbky dy ho treba podoprieť, ca horčice, lyžica vegety, pätnásť centimetrov, alebo prekypríme kultivátolebo na jednej rastline je cibuľa, cesnak, majoránrom, Nakyprenú pôdu povalcujeme, prípadne až 20 000 semien aj viac, ka, soľ. utlačíme doskou. Potom povrch pôdy urovnáme čo pri ich vyzrievaní je Surovú zeleninu pomehrabľami, čím opätovne povrchovú vrstvičku naveľká hmotnosť. Semená lieme alebo nastrúhame na kypríme. Na takto pripravenú pôdu môžeme hneď sú červenej farby a veľhrubom strúhadle. Všetko vysievať alebo vysádzať. Pripravíme tak pôdu s pevkosťou sa podobajú maku. zmiešame, dobre prepraným lôžkom pre osivo a s kyprým povrchom. ZáNa múku ich môžeme pocujeme a obaľujeme v strúroveň chránime pôdnu vlahu i štruktúru v nižších mlieť na makovom mlynhanke. Pomaly vyprážame horizontoch. čeku. na oleji. •

Letná príprava pôdy

zdravie (3)

Nový trend vo výžive: Foťte si jedlo

o je zaznamenané, to sa počíta – aj toto pravidlo by malo pomôcť pri akejsi spätnej a následne plánovanej kontrole toho, čo zjeme.

Príjem a výdaj energie Odborníci na výživu a zdravý životný štýl odporúčajú, aby sme si množstvá, pravidelnosť a charakter našich jedál zapisovali. Môžete tak ovplyvniť starú známu a ničím nevyvrátiteľnú rovnicu príjem-výdaj energie, v ktorej nás zistená energetická hodnota našich pokrmov môže pekne stiahnuť k zemi. Ak si chceme zaistiť čo najvyrovnanejšie stravovanie, je to skvelý začiatok. Po čase zistíme, ktoré potraviny si v „prepočte” na pohyb môžeme alebo naopak nemusíme odpustiť, aby sme sa cítili dobre a fit. Podľa približných či presných modelov si tiež môžeme prepočítať kalorickú a výživovú hodnotu potravín a lepšie si strážiť svoje limity. Záznamy sa podviesť nedajú. O niečo menej presný, ale zrejme viac účinný efekt môže mať nielen opisovanie, ale aj zobrazovanie našej potravy.

Jednoduché stlačenie spúšte fotoaparátu či lepšieho mobilu nám utvorí v hlave lepšiu vizuálnu predstavu o tom, čo sme za celý deň zjedli. Lebo verte tomu či nie, večer si spätne na svoje jedlá spomeniete, no v ďalších dňoch je pravdepodobné, že už to vedieť nebudete a budete „sladko” zabúdať. Archivovať si fotky svojich jedál s krátkym popisom vám umožní, aby ste si následne prepočítali ich množstvá a aj zmyslovo sa nastavili na to, z čoho treba ubrať, čo nahradiť, čoho bolo príliš a čo vám vlastne vôbec nechutilo. Nachádza sa vo vašom jedálnom lístku všetko, čo by sa malo? Keby sme si mali vytýčiť zdravý rebríček podľa množstiev, najväčšie zastúpenie na našich tanieroch by mali mať cestoviny, cereálne výrobky, ryža a zdravé pečivo. Potom nasleduje objem ovocia a zeleniny, asi na tej istej vzájomnej úrovni. Keďže ide o sýtejšie veci, množstvá mäsa, mlieka, syrov, orechov, vajec a rýb nasledujú až potom. Celkom na konci sú takzvané prázdne kalórie, ktoré by ste mali vypustiť celkom. Takmer bezprostredne sa totiž premieňajú na tuky v tele a ich energetická hodnota je minimálna a rýchlo sa vytratí, teda „prázdna”. Nedávajú nášmu telu ani takmer žiadne živiny. Ich zdrojom je najmä biely cukor obsiahnutý v potravinách. •

Tipy, aby vám pitná voda viac chutila

echutí vám klasická voda z vodovodu, ale nechcete si kaziť zuby sladkými malinovkami s bublinkami? Voda z vodovodu je jedným z najlacnejších a najzdravších nápojov, ktoré máme k dispozícii. Pokiaľ vám však jej chuť nesedí, poznáme niekoľko spôsobov, ako si ju osviežiť. Medzi najklasickejšie príchute, ktorými si osviežite vodu, patrí pridať trochu citrónovej šťavy alebo limetky. Alebo si naplňte veľký džbán vodou a nakrájajte doň ovocie, pridajte ľad, alebo dajte na noc do chladničky.

Trochu bubliniek Úžasnú chuť dosiahnete, ak necháte kúsky ananásu namočené vo vode po dobu najmenej dvoch hodín. Mňamka! Alebo použite čučoriedky a maliny. Do vody pridajte šumivé vínko, ale len trošku. Voda je chutná aj sama osebe. To sme zvykli počúvať často od našich rodičov. Sami ste už zistili, že chuť vody sa mení aj lokalitou, kde ju pijete, iná je v meste, odlišná na dedine a dokonca aj na každej ulici. Kvalitu vody ovplyvňu-

jú nielen vodovodné potrubie, ktorým preteká, ale dokonca aj zle umytý pohár.

Ako si vašu vodu ešte viac ochutiť? Použite ľadové kocky, bez pridania cukru, plus trochu brusnicovej šťavy. Alebo si natrhajte čerstvé lístky mäty a nechajte vo vode prudko vylúhovať. Vodu osvieži aj nakrájaná uhorka. Môžete sa trochu pohrať aj s farbami. Naše chuťové bunky ovplyvňuje aj farba riadu, z ktorého jeme, alebo poháre, z ktorých pijeme. Čím je farba podobná citrusovým plodom, tým skôr oklameme naše chuťové bunky a v obyčajnej vode budeme citrusy cítiť. Ak sa vám klamať zmysly nechce, použite do vody napríklad listy bazalky a nechajte ich tam cez noc. Túžite po vitamínovej bombe? Odšťavte zeleninu, nechajte šťavu cez noc v chladničke. Dolejte vodu a máte v ústach úžasný výbuch. Ak je váš nápoj málo sladký, použite nejaké umelé sladidlo bez kalórií. Ako sa dá ešte čarovať s vodou? Zalejte si ňou obyčajný čajík... •

" pripravil ján hlaváč | receptáreň

OCHUTNAJTE S NAMI

Marhuľové maškrtenie Marhuľový kompót s medom

Marhuľovo-jahodová marmeláda

3 kg marhúľ, 750 g medu. 2 l vody. Marhule umyjeme, odkôstkujeme a polovičky poukladáme do pripravených pohárov. Vodu privedieme do varu a rozmiešame s medom. Horúcim sirupom zalejeme marhule, poháre uzavrieme a sterilizujeme osem minút od bodu varu.

500 g marhúľ, 500 g jahôd, 500 g cukru, balíček (25 g) želírovacieho prípravku. Ovocie umyjeme a necháme odkvapkať. Jahody odstopkujeme, z marhúľ vyberieme kôstky a nakrá-

Marhuľový kompót so sherry 2 kg marhúľ, 500 g cukru, 0,1 l sherry. Marhule umyjeme, odkôstkujeme a pripravené polovičky poukladáme do pohárov. Vodu zohrejeme, pridáme cukor a miešame, kým sa nerozpustí. Na záver pridáme k sirupu aj sherry a necháme ho vychladnúť.

Skôr ako začneme zavárať – Marhule na kompót by mali byť na začiatku zrelosti, kým nie sú mäkké. – Ak zavárame väčšie množstvo marhúľ, po rozkrojení ich vkladáme do okyslenej vody (1 lyžica kyseliny citrónovej na 5 l vody), aby nezhnedli. – Zavárame ich so šupkou, alebo aj bez nej. Šupku najjednoduchšie odstránime tak, že plody vložíme na 1 až 2 minúty do vriacej, najlepšie okyslenej vody. Potom plody vyberieme a preložíme do studenej okyslenej vody. – Podľa vzhľadu ovocia po sterilizácii poháre buď schladíme studenou vodou alebo necháme voľne vychladnúť. Vychladnutým sirupom zalejeme marhule v pohároch tak, aby boli ponorené. Fľaše potom dobre uzavrieme a sterilizujeme asi 20 minút.

Tip Roviny Ak máte v rodine diabetika, skúste urobiť niekoľko kompótov tak, že marhule naukladáte do pohárov, do každého nasypete štipku soli a zalejete vodou z vodovodu. Poháre uzavrite a sterilizujte asi 20 minút. Kompóty sú vhodné na konzumáciu asi po mesiaci.

jame na menšie kúsky. Z každého ovocia odvážime 500 g a vložíme do kastróla. Navážené množstvo cukru zmiešame so želírovacím prípravkom a nasypeme na ovocie. Za stáleho miešania privedieme na silnom ohni k varu, necháme vrieť aspoň 3 minúty a potom odstavíme. V prípade potreby vzniknutú penu odstránime. Plníme do čistých pohárov až po okraj, uzavrieme a necháme 5 minút otočené hore dnom.

Marhuľový džem 2 kg zrelých mäkkých marhúľ, 700 g krupicového cukru, šťava z jedného citróna. Marhule umyjeme, vykôstkujeme a nakrájame. Vložíme do kastróla a

varíme asi 6 minút, potom pridáme cukor a citrónovú šťavu. Varíme ďalších 5 minút, kým sa všetok cukor nerozpustí. í. Potom džem nalejeme do pripravených umytých pohárikov, ov, ktoré uzavrieme a otočíme hore ore dnom. • 37

" pripravil ján hlaváč | gastro

Tvarohový koláč s čerešňami Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Annamária Boldocká Grbićová, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Kulíková, Michal Gombár, Anna Legíňová, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Havranová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Mária Vršková / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: email: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: HL PRINT, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780-159 / www.svcentrum.com / e-mail: s v c e n trum@stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajinského sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Cesto: 150 g polohrubej múky, 100 g hladkej múky, dve lyžičky kypriaceho prášku do pečiva, 100 g práškového cukru, jedno vajce a 100 g masla. Plnka: štyri vajcia, 600 g tvarohu, 600 g vykôstkovaných čerešní, 150 g cukru, 90 g pudingu, dva vanilínové cukry. Polohrubú múku, hladkú múku, práškový cukor, maslo, kypriaci prášok a celé vajce spolu spracujeme na cesto, ktoré odložíme na 30 minút do chladničky. Potom ho rozvaľkáme na pomúčenej doske a prenesieme na menší, vymastený a múkou vysypaný plech. Na cesto dáme plnku, pridáme čerešne a dáme piecť do vyhriatej rúry. Pečieme pri teplote 180 °C 60 až 70 minút. Po vychladnutí potrieme lekvárom a posypeme opraženými mandľovými lupienkami. Plnka: Práškový cukor, vanilínový cukor a žĺtky vymiešame dopenista. Pridáme tvaroh, puding, z bielkov ušľahaný tuhý sneh a dobre premiešame. •

Bábovka s čerešňami 500 g vykôstkovaných čerešní, 200 g masla, 200 g práškového cukru, štyri vajcia, 250 g polohrubej múky, šesť lyžíc gustinu (maizeny), 1/2 vrecúška kypriaceho prášku do pečiva, 100 g rozpustenej čokoládovej polevy. Poleva: práškový cukor, citrónová šťava, čokoládová poleva. Maslo vymiešame s práškovým cukrom. Pridáme celé vajcia, múku, kypriaci prášok a gustin. Formu na bábovku vymastíme a vysypeme strúhankou. Do formy dáme polovičnú časť cesta, do ktorej dáme čerešne a 50 g čokoládovej polevy. Pridáme druhú časť a zvyšnú časť čerešní s polevou. Naplnenú formu vložíme do vyhriatej rúry a pečieme 60 až 70 minút. Vychladnutú bábovku ozdobíme polevou pripravenou vymiešaním práškového cukru s citrónovou šťavou. Nakoniec polejeme zvyšnou čokoládovou polevou.

Orechovo-čerešňový koláč

Na titulnej strane: princezná Annamária Simonovićová v úlohe animátorky a moderátorky na 23. detskej divadelnej prehliadke 3 x Ď, ktorá prebiehala od 3. do 5. júna 2016 v Starej Pazove. Fotografovala Svetluša Hlaváčová

350 g práškového cukru, štyri vajcia, 100 g pomletých orechov, jedna lyžica pomletých mandli, jedna lyžica pomletých píniových orieškov, jeden kypriaci prášok do pečiva, 300 g polohrubej múky, 700 g vykôstkovaných čerešní, tri lyžice oleja, dve lyžice mlieka, dva vanilínové cukry. Snehová poleva: štyri bielky, 150 g kryštálového cukru. Celé vajcia vyšľaháme s práškovým cukrom. Pridáme olej, mlieko, vanilínový cukor, múku zmiešanú s kypriacim práškom, pomleté mandle, pomleté píniové oriešky a orechy. Cesto dáme na vymastený, múkou vysypaný plech a rovnomerne naň nasypeme vykôstkované čerešne. Vložíme do vyhriatej rúry a dáme piecť. Z bielkov a kryštálového cukru ušľaháme tuhý sneh, ktorý pred dopečením cesta natrieme na povrch koláča a necháme ho v rúre pri miernej teplote dosušiť. •

" zuzana medveďová-koruniaková / fotoarchív autorky | K 95.VÝROČIU

V Spolku petrovských žien si pripomenuli stavanie a váľanie mája

Spevácka skupina SPŽ Petrovčanky s harmonikárom a trubkármi petrovského zboru SEAVC v programe pri váľaní mája

niha sa otvára na deväťdesiatej piatej strane. Na predposlednej, teda v roku 2015, sa do dejín Spolku petrovských žien zapísalo, že prvýkrát páni vystavali – na dvore SPŽ – dámam, ale aj celému Petrovcu, máj, ozajstný, z vysokej okresanej jedle. Slávnostné váľanie mája bolo 15. júna 2015 za účasti vzácnych hostí a veľkého počtu občanov. K veselej nálade prispel aj bohatý program pozostávajúci z príležitostného prejavu, piesní, kupletu... Na pamiatku mnohým zostali okrem cédečka kupletu aj fotografie. Čitateľom Roviny predkladáme tri, a to autora fotografa Jána Diňu.

„Stavitelia” vysokánskeho jedľového mája

Máj nebolo ľahko ani zvaliť

festivalový V HLOŽANOCH SA TANCOVALO, SPIEVALO A HRALO

Vizitka zo 46. Tancuj, tancuj... V

Hložanoch sa 28. mája 2016 uskutočnil 46. ročník Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... Okrem tanečných súborov súťažili aj spevácke skupiny a orchestre zo 16 slovenských vojvodinských prostredí: Boľoviec, Lugu, Šídu, Starej Pazovy, Aradáča, Jánošíka, Hajdušice, Kovačice, Padiny, Vojlovice, Hložian, Báčskeho Petrovca, Kysáča, Nového Sadu, Pivnice, Selenče, ako i hosťujúce súbory z Nového Sadu, Ruského Kerestúru, Bratislavy a Heľpy. V kategórii ľudových orchestrov 1. cenu získal ľudový orchester SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu, 2. cenu – ľudový orchester SKOS Detvan z Vojlovice a 3. cenu ľudový orchester Domu kultúry Michala Babinku z Padiny. V kategórii speváckych skupín 1. cenu získala dievčenská spevácka skupina Perla Kreatívneho centra pre cestovný ruch, umenie a kultúru z Kovačice, 2. cenu – mužská spevácka skupina SKUS Pivnica

z Pivnice a 3. cenu chlapčenská spevácka skupina Domu kultúry Michala Babinku v Padine. Mimoriadne ceny získali dievčenská spevácka skupina KOS Jednota z Hložian a dievčenská spevácka skupina SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu. V kategórii tanečných skupín 1. cena patrila mladšej tanečnej skupine KOS Jednota Hložany, 2. cena SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu a 3. cena staršej tanečnej skupine KUS Petrovská družina z Báčskeho Petrovca. jh