Zornicka 2013 14 05 jan by Slovenské vydavateľské centrum

5 ● JANUÁR

2013/2014





Nakreslil MIROSLAV

Nakreslil PASKAL

Nakreslil TOMÁŠ

Nakreslila FEDORA

Nakreslila VALÉRIA

Nakreslil MILAN

Nakreslila EMA

Nakreslila MARTINA

Nakreslila LÝDIA

GALÉRIA ZORNIČKY

 Milí Zorničkári, vitajte v novom roku 2014, v ktorom oslávime 75. výročie nášho časopisu (stane sa to na jeseň). Slávnostný rok je pred nami a naša januárová Zornička je tiež slávnostná. Mám nádej, že sa vám zapáči. V novom roku budeme žať to, čo sme siali. Vyzerá, že sme siali dobre, lebo sa nám na sklonku roka dostalo za vrece gratulácií z rôznych strán Vojvodiny a sveta (kde nás najčastejšie čítajú) a takú najoriginálnejšiu uverejňujeme práve na tejto strane. Zaslala nám ju naša verná čitateľka a priateľka LEA HERČEKOVÁ z Pivnice. Túto fotku zaradíme aj do konkurencie našej fotosúťaže VŠADE SO ZORNIČKOU. Okrem pekných slov do nového roka nám pribalila aj vlastnoručne pripravené medovníky, vôňa ktorých sa ešte vznáša po redakcii Zorničky. Ďakujeme! Koniec roka bol aj príležitosťou na žatvu literárnu: vyhlásili sme najlepších na Literárnom súbehu Zorničky 2013. Najviac potešilo to, že sa k slovu, okrem už osvedčených, hlásia čo zväčša mladí a neafirmovaní literáti, ktorí keď sa stanú slávnymi spisovateľmi budú sa môcť

pochváliť, že ich juvenálie sú uverejnené práve v Zorničke. Odmeny boli peňažné a o ne sa postarala Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, ktorá tým spôsobom podporuje slovenské písané slovo od samotných začiatkov spisovateľskej skúsenosti. Próza: 1. Ján Žolnaj (Nový Sad) – Izabela, 15 000 dinárov; 2. Katarína Hricová (Stará Pazova) – Rozprávka o Samkovi a samote a Anna Kukučková (Lug), a Na písmenko, na písmeno, – po 10 000 dinárov; 3. Aneta Lomenová (Kysáč) – Miškove dobrodružstvá a Martina Bartošová (Hložany), – Dobrodružstvá červíka Kristofera, – po 5 000 dinárov. Na uverejnenie sa odporúčajú aj tieto práce: Zub číslo 1 Kataríny Mosnákovej (Jánošík), O troch prasiatkach a domčeku Márie Vrškovej (Stará Pazova) a Otcovia príliš veľa rozmýšľajú Miroslava Demáka (Stará Pazova). Poézia: 1. cenu komisia neudelila; 2. Mária Vršková (Stará Pazova) – cyklus básní Mamine zvieratká, – 10 000 dinárov 3. Anna Malková (Stará Pazova) – básne Bábikin strach a Darček, – 5 000 dinárov. Na uverejnenie sa odporúčajú aj tieto básne: Stopäťnôžka hľadá byt Anety Lomenovej (Kysáč) a Láska je... Márie Vrškovej (Stará Pazova). Gratulujeme najlepším a všetkých vyzývame, aby zasielali svoje práce aj v priebehu roka do našej redakcie. Alebo nech počkajú na Literárny súbeh Zorničky 2014 ☺ Naše súťaže výtvarné a fotografické trvajú celý rok. Výtvarná má voľnú tému a v tomto čísle sme knihami odmenili týchto žiakov: LÝDIU MURTINOVÚ z Hložian a MARTINU SOJAKOVÚ z Hajdušice. Uverejňujeme aj výkresy Emy Belaniovej, Paskala Činčuráka, Miroslava Salčáka a Teodóry Salčákovej z Pivnice a Valérie Vitézovej a Milana Ferku z Kysáča. Šťastné kroky so Zorničkou v novom (k)roku. pavel matúch

časopis pre deti č. 5 január 2013 – 2014 ročník 24 (71)

Vydávajú Slovenské vydavateľské centrum a Fond Slovenské tlačené slovo (NRSNM), Nový Sad / Riaditeľ SVC a hlavný redaktor: Vladimír Valentík / Zodpovedný redaktor: Pavel Matúch / Zástupca: Martin Prebudila / Členovia redakcie: Ján Žolnaj, Adam Ivan Hučok, Miroslav Demák, Antoine de Saint-Exupéry / Technicky upravil: Ján Hlaváč / Číslo ilustrovali: Pavel Koza, Ljubomir Sopka Renáta Milčaková, Miško Bolf / Jazyková úprava: Anna Horvátová / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Distribúcia: Andrej Meleg / Adresa redakcie: ZORNIČKA, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6 21470 Báčsky Petrovec, Tel./fax: (021) 780-159, e-mail: svcentrum@stcable.rs / web: www.zornicka.com / Vychádza mesačne, okrem júla a augusta / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Číslo účtu: Banca Intesa 160-931760-45. / Časopis vychádza s finančným prispením Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika. Na titulnej strane: EMA STUPAVSKÁ – sedemročná manekýnka a tanečnica z Nového Sadu, šampiónka sveta v Scenic Dance Show. Titulnú stranu vypracoval Ján Žolnaj. CIP – katalogizacija u publikaciji Narodna biblioteka Srbije, Beograd 82 - 053.2 ISSN-0353-877x COBISS.SR-ID 34103303

S ﬁnančnou podporou

Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Časopis v minulosti vychádzal pod týmito menami: Naše slniečko (1939 – 1941, 1946 – 1947), Naši pionieri (1947 – 1970) a Pionieri (1970 – 1990).

www.zornicka.com

V ÚSTRETY 75-ROČNÉMU JUBILEU NÁŠHO ČASOPISU (1939 – 2014)

Zorničkine januáre ZUZKA MEDVEĎOVÁ

KRISTA BENDOVÁ

Ančička nám píše

Bola raz jedna trieda

Všetko pokryl sniežok biely, žeby krajší bol svet celý; tak aby nám cesta nová v novom roku krajšia bola.

Bola raz jedna trieda a v tej trieda bola krieda. Tá krieda bola biela a bolo jej dosť veľa.

Preto milé detičky, dostali sme sánočky, aby sme vás vyhľadali; všetko dobré vám zaželali:

No prišiel Miško Muška – šuch kriedu do vrecúška!

Všetkým našim v tomto roku šťastie vždy na každom kroku a tiež žeby sme my malí lepší boli ako vlani.

A prišiel Ďuro Hruška – šuch kriedu do vrecúška! A prišiel Šaňo Šuška – šuch kriedu do vrecúška!

Lebo veru špatné chýry vtáčkovia si švitorili: že takých žiakov videli, čo sa klaňať nevedeli.

Vo vreckách bola krieda, nemala kriedu trieda.

Učenie neradi majú, nikoho neposlúchajú, a že tým narastú uši dlhé, čo len oslom sluší.

A potom Muška, Hruška, Šuška, čo skryli kriedu do vrecúška, našli si plôtik dáky, čmárali háky-báky

Pyšným narastú vraj rohy, klebetným zas jazyk dlhý a lenivým prázdna hlava zostane stále deravá.

O nás pani učiteľka, otecko aj mamka vravia, že sme schopní dokázať, že z nás budú radosť mať. Aby sme to zaslúžili, tak sa snažte, žiaci milí, žeby z nás – vtáčkovia zas vždy len pekne švitorili! Pekný pozdrav od Janíčka, úsmev milí tiež na líčka posiela všetkým – Ančička. (Naše slniečko, január 1941)

www.zornicka.com

(Naši pionieri, január 1983) Ilustroval: Jovan Lukić

Veru, zlé deti by boli ktovie aj aké potvory; dobré, že to všetko vieme, nikdy tak zlé nebudeme!

a žiaci v triede veľkú nulu písali prstom na tabuľu.

DUŠAN RADOVIĆ

Prvýkrát v novom roku Prvýkrát na zuby niekto vezme pastu, lebo mu až teraz prvé zuby rastú. Čo sa ešte stane v tomto novom roku? Prvýkrát sa niekto vykúpe v potoku.

Tak každý roj bude skutočný a pravý, keď sa v ňom všeličo po prvýkrát spraví. Preložil M. D. (Pionieri, január 1987)

Kadečo sa stane prvýkrát a behom: on uzrie zajaca zasa zajac jeho. Prvýkrát dievčatko vyrastie do žúru, prvýkrát si z vlasov urobí frizúru. Prvýkrát tu niekto: ,,Nikdy viacej!“ zvolá, druhýkrát to už len povie tíško, zdola.

Prvé fúzy holí nejaký maličký, dievča zas s opätkom obuje črievičky. Keď sa potom obzrie dáky dlháň tenký, dostane prvýkrát aj vlastné spomienky.

Ilustroval: Rastko Ćirić

Nejde to do gatí, každý deň a stále. Prvýkrát sa niekto vyčúra normálne.

www.zornicka.com

JÁN ŽOLNAJ

Izabela Dosťahovala sa do nášho mesta na začiatku školského roku. Dlhé kučeravé ryšavé vlasy a prekrásne pehy na tvári, čo mi pripomínajú lienky. Štíhla, vysoká a keď sa usmeje, tie lienky akoby spolu s úsmevom tancovali. Volá sa Izabela. Ona bola dôvodom toho, aby som sa začal zaúčať krasopisu. Mal som celý jeden zošit vypísaný iba jej menom: Izabela. Každým písmenom som sa pokúšal napodobniť jej postavu. Písal som všade: doma, v škole, na hodine matematiky, za obedom lyžicou v tanieri polievky, písal som dokonca i keď som spal. Stal sa so mňa spisovateľ, ktorý písal iba jedno slovo. To najkrajšie – jej meno. Izabela. Je o rok mladšia odo mňa, a jej učebňa sa nachádza na tom istom poschodí ako i moja. Na prvom. Stále, keď sa ozval zvonček na prestávku, prvý som vyletel na chodbu a bežal dolu schodmi ako šialený. Pristavil by som sa na poslednom schodíku a tváril, akože si šnurujem topánky. Spod obočia som sa však pozeral, ako graciózne kráča dolu schodmi, srdce mi tak tĺklo až sa mi zdalo, že zvonček neprestáva zvoniť. Keď prešla vedľa mňa a lienky sa roztancovali, tvár mi zrazu nadobudla farbu jej ryšavých vlasov. Vždy som sa začervenal a zahrčkal si prsty v šnúrkach. Nikdy sa mi nepodarilo na tých schodíkoch ju aj osloviť. Či už preto, že stále bola v spoločnosti svojich priateliek alebo preto, že sa v osudovom momente vždy zjavil i niekto z mojich spolužiakov. Neviem. Možno som iba nemal odvahu. No počet schodíkov som už vedel naspamäť. Presne tridsať. Utekal som tak plné dva mesiace. Čím zvonček zazvonil – nohy už samy bežali predo mnou. Pomaly to začalo byť i podozrivé. Najprv mojej triednej učiteľke. Zastavila ma raz pri dverách, keď som už naštartoval ako raketa, a pozrela na mňa prísne: – Janko, Janko náš, kam tak uháňaš? Vieš, ten zvonček neoznamuje začiatok pretekov. – Áno, pani učiteľka, viem, ale ja... – úplne zmätene som sa pokúšal vyhútať odpoveď. – Dávaj si pozor, Janko náš. Niežeby si sa potkol a spadol. Kto ti potom bude na vine? Po pani učiteľky, podozrivého pretekára vo mne spozorovali i moji spolužiaci. Najmä tá ozruta Pavel, čo sedí v poslednej lavici pri okne. Ten je azda obrov brat. Vždy sa mi podobal na niekoho, kto práve zutekal z väzenia a iba hľadá dôvod znovu sa tam vrátiť. Najhoršie pri tom všetkom bol i fakt, že sa i jemu Izabela páčila. Dopočul som sa, že trúbi po škole, že vraj si ani šnúrky zaviazať neviem, že mu leziem na nervy a že si on so mnou dá rady.

www.zornicka.com

Stalo sa to v stredu. Obrov brat sa nezjavil na prvej hodine. Nič zvláštne, povedalo by sa. Veď často nebýval na výučbe. Keď sa ozval zvonček, ako i obvykle, prebudil sa vo mne športovec. Prvý som vyrazil dverami učebne, sledovaný ustarosteným pohľadom pani učiteľky. Prefrndžal som chodbou a šprintoval dolu schodmi. Počítal som schodíky: jeden, dva, päť, desať, pätnásť, dvadsaťdeväť a zrazu hoooop, potkol som sa o niečiu nohu a zrútil som sa ako zo stromu! Rozlial som sa na dlaždice s pocitom hrôzostrašného bôľu. Zahmleli sa mi oči, no predsa som videl, ako predo mnou stojí a uškŕňa sa ozruta z poslednej lavice – utečenec z väznice – Pavel. V okamihu sa vôkol mňa zozbierala vari celá škola. Niekto nariekal, niekto sa smial, niekto vzdychal... Nakoniec sa zjavila ona, Izabela. Očividne zľaknutá zhíkla a v tom jej vypadol zošit, rovno vedľa mňa. – Čo sa stalo? Kto spadol? – bolo počuť hlas mojej triednej učiteľky. – Janooo, veď som ti hovorila! Či som ti nehovorila? Izabela, utekaj hneď po školského lekára! Jano, Janoooo... Schmatol som jej zošit a privinul ho k hrudi, pozerajúc ako celá zdesená uteká po lekára... * * * Zlomená pravá noha. To bola diagnóza. Uložiť ju do sadry a ležať doma, kým sa nevystrábi. Takých milión dní. Milión dní nevidieť tanec lienok. Neznesiteľné.

Rodičia sa pokúsili spestriť môj pobyt vo vlastnej izbe. Matka ju ozdobila kvetmi a otec na stenu nainštaloval obrazovku. Kvety mi nevoňali, obrazovka bola nudná. Iba som nehybne ležal a pozeral sa na povalu. Keď rodičia zaspali, v polotme som spod vankúša obozretne vytiahol drahokam, ktorý rozsvietil celú izbu – Izabelin zošit. Pomalinky som ho prezeral, obdivoval krásu písmen. Každé sa mi podobalo na ňu. – Bolo by jej treba ten zošit vrátiť, – uvažoval som, – ale ako, kedy? Veď som s ňou za tieto dva mesiace ani slovo neprehovoril. Iba som utekal a pokúšal sa nie začervenať keď prechádza vedľa mňa. Ja to vôbec a nikdy nedokážem vykonať – smutne som konštatoval. Našťastie, jednej noci som usnil divný sen, ktorý mi ponúkol spásonosný nápad. Už keď ležím nehybne doma, prečo by jej zošit nevrátil niekto v mojom mene? No nie hocikto, ale niekto úplne podivný a to celkom nekaždodenným, priam okúzľujúcim spôsobom. Čo keby som

Ilustroval: Pavel Koza

do zošitu nakreslil nejakú rozprávkovú bytosť alebo zvieratko, ktoré v noci, keď i ona i ja zaspíme, silou môjho sna ožije, poklepe jej na okno a odovzdá ten zošit? Viem, znie to trochu bláznivé, ale prečo neskúsiť? Dal som sa do roboty. Vyhľadal farebné pastelky a na prázdny list ihneď začal kresliť. Rozhodnutie bolo – Malý princ. Usiloval som sa, aby bol čím pestrejší a čím milejší. Sám sebe som sa podobal na akéhosi svetoznámeho maliara. Martina Jonáša. Prinajmenej. Keď som s výkresom konečne bol spokojný, položil som zošit znovu pod vankúš, zhasol svetlo, zavrel oči a čakal, čo sa stane... Okolo polnoci sa to začalo. Najprv niečo zašuchotalo – šuch, šuch. Tichučko. Jemne. Potom sa objavilo akési pritlmené modré svetielkovanie, až nakoniec som začul piskotavý hlások nadávať. – No toto! Kto to ešte slýchal?! Tak ma zbabrať a ešte k tomu zatlačiť pod vankúš. Veď sa tam sotva dá dýchať! – Malý princ! Malý princ ožiiiiil! – bol som úplne nadšený z toho. – No, pozri sa – princ však pokračoval v nadávkach – veď som celý pokrkvaný! Ako sa taký postavím pred Izabelu? – Pssst, pssst, prebudíme rodičov. Všetko potom bude márne, – pokúšal som sa ho utíšiť a dať mu odev a účes do poriadku. – Počuj, – šepkal som – ospravedlníš sa Izabele v mojom mene. Povieš jej, že ju mám veľmi rád, že, že... že som zamilovaný, že... – a už som sa aj začervenal, ako keby bola tu, vedľa mňa. – Všetko bude v poriadku, netráp sa. Viem, čo mám urobiť, veď nie som malý, – povedal výsostne Malý princ. Skočil ku oknu, rozvážne ho otvoril, žmurkol na mňa šibalsky a vyhlásil: – Spi pokojne, na ráno sa vrátim s peknými správami – skočil do tmy a už ho nebolo vidieť... Prebudil som sa s prvými, prvučičkými slnečnými lúčmi. Skôr od susedovho kohúta. Povystieral som sa, pretrel oči a popozeral sa po izbe. Okno bolo odchýlené. – Malý princ! Predsa bol tu! Nesníval som to. Ruka sama siahla pod vankúš a pod vankúšom... Nemožné, no proste ne-mo-žné. Zošit! Bol presne tam, kam som ho večer i uschoval. – Tá potvora, naničhodník, – už som aj pátral po liste, na ktorom som ho nakreslil. Listoval som spredu, zozadu, ale princa tam nebolo! Listoval odznovu, ešte raz, dva, trikrát. Nič. Nevrátil sa? Či vôbec zošit zobral so sebou? Stalo sa mu niečo? Jooooj. Celý deň som bol vydesený. Premýšľal, čo podniknúť. Čo ak povedal Izabele niečo posmešné o mne? Veď mi razom bol podozrivý. Čo ak sa ryšovláska viac vôbec nebude chcieť so mnou rozprávať? Nie že sme sa doteraz niečo rozprávali, ale... uchhhh! V tej zdesenosti ma zastihlo i zmrákanie. Stmievanie. Princ sa i naďalej nezjavoval. Chýlilo sa k noci. Temnej a neistej. Bolo treba znovu niečo podniknúť. Rozhodol som sa, že svoj pokus zopakujem. Prečo nie?

www.zornicka.com

Zbytočné je razom sa vzdať. No tento raz som nakreslil iného hrdinu. Závažnejšieho. Nakreslil som Petra Pána a dokonca i jeho družku, vílu Cililing! O pol noci už aj obletúvali nad mojou hlavou. To bola ale veselica. Taký krásny spev a tanec si nemožno každý deň užiť. Podarilo sa nám až rodičov prebudiť. No, keď matka vošla do izby postrehnúť, čo to je za hluk, Peter a víla už boli ihahaaaaj na ceste k Izabele. Ráno však prinieslo nové rozčarovanie. Zošit bol znovu pod vankúšom a Petra a vílu Cililing nikde v ňom. Prázdny list. Na mieste, na ktorom som ich vykreslil, nebolo proste nikoho. Ani stopy, ani čiaročky. Darmo som nariekal, horekoval. Nezjavili sa. Či viac nieto opravdivých hrdinov? Či nikto nemá odvahu ten zošit jej odniesť? To nemôže byť! Nemôže! Pastelky znovu do ruky. Nového hrdinu kresliť po papieri. Nech to bude tentoraz drevená bábka Pinocchio. Ten ma nesklame. O pol noci sa pobral na cestu, ale ráno predsa ani jeho nebolo v izbe. Zošit zase bol pod vankúšom a opäť prázdny list tam, kde som večer kreslil. Čo sa deje, čo sa dejeeeee? – Zošalieeeeem! – zvrieskol som od besu. – Hotovo! Asi mi preskočilo, – zahodím ten zošit cez okno a nech sa odnesie sám. Nech si nakreslí nohy a nech zmizne odtiaľto! Čo ma po všetkom. No v celom tom zúfalstve, už keď zošit len-len čo aj neletel von oknom, dostal som nový, priekopnícky, priam geniálny nápad! Nakreslím naposledy, na ten povestný prázdny list – samého seba! Komu viac dôverovať, ak nie samému sebe. Nie Malý princ, nie Peter Pán a víla Cililing, nie Pinocchio – vyšlem tam najspoľahlivejšieho hrdinu, ktorého poznám. Vyšlem seba! Pridal som sa k činu. Nazízal do zrkadla a pokúšal vytvoriť veľdielo. Nakreslil som si krásne upravený účes, štýlový oblek, topánky, na ktorých sa šnúrky nikdy nerozviažu a, samozrejme, nohy, ktoré nie sú v sadre. Znovu som umiestnil zošit pod vankúš, znovu som zhasol svetlo, zavrel viečka a netrpezlivo vyčkával. Aj sa to stalo. Spod vankúša, presne o polnoci, pred samého seba vyliezol som vlastný – ja! Uznávam, trochu sa mi z toho zatočilo v hlave. Nestáva sa predsa každý deň, že človek stretne sám seba. Mlčali sme tak chvíľku jeden naproti druhého a pozerali sme sa do očí. Obdivovali, čo to za čudeso. Práve keď som chcel niečo múdre vyrieknuť, ten druhý ja ma ťukol po hlave. – Mlč! Ani slovko! Ani reč! Prekvapene som sa pozrel na seba. – Kto to videl také sprostoty vystrájať? Kresliť kadejaké rozprávkové bytosti a oživovať ich o pol noci. Nahovárať, aby namiesto teba zaniesli zošit dievčaťu, do ktorého si zamilovaný? No to som ešte nezažil! – Myslel som, že je to dobrá idea... – pokúšal som sa ospravedlniť samému sebe.

www.zornicka.com

– Táranina. Presne vieš, kto ten zošit jedine môže zaniesť. To istotne nie sú hrdinovia spod vankúša! – znovu ma ťukol. – Hlavu hore, čarodejník! Do toho sa! V tom sa v chodbe zapojilo svetlo. Bolo ho videť ako preniká spod dverí. V okamihu sa ten druhý ja zmenil na akúsi jemnú hmlu, opar a skĺzol do mňa ako dobrodružný duch. Matka nazizla do izby. – Spíš? Zazdalo sa mi, ako keby som počula nejaký rozhovor... * * * Čas plynul. Noha sa postupne zotavovala. Počítal som dni do strhávania sadry, ako schodíky v škole. Už som viac v noci nekreslil do zošitu. Pozeral som nádherné filmy na obrazovke, smial sa a kochal v krásnej vône maminých kvetov. Po tridsiatich dňoch už som aj behal po dome. Snoril po kuchyni. Podarilo sa mi odísť i do predajne po maškrty. Mohlo sa povedať, že som zastal na vlastné nohy. Konečne, keď už mnou opanovala úplná sebaistota, otvoril som zásuvku na svojom stolíku a vybral z nej Izabelin zošit. Chvíľku som ho prekladal z ruky do ruky, potom sa pozrel rázne do zrkadla a povedal nahlas: – Do toho sa! Stúpal som ulicou rozhodne. Sebavedome, až sa ľudia pristavovali prizrieť, čo to je za hrdinu. Smeroval som rovno k Izabelinmu domu. Nezadržateľne. Pristavil som sa predo dvermi. Vdýchol zhlboka a stlačil na zvonček. Zvrrrrr, zvrrrrr. Dvere sa otvorili. – D-d, dobrý deň Izabela, vieš, ten zošit... – pozeral som sa do zeme. – Doniesol som, ten, ten... – a predsa som sa pomotal, uffff... – Dobrý deň, Janko, priniesol si Izabelin zošit? – z dverí sa príjemne usmievala Izabelina matka. Zdvihol som pohľad. Huh, no toto. Sotvaže do zeme prepadnúť. No predsa, nieto viac ustupovania. Zozbieral som silu a pokračoval. – Áno. Izabela je doma? – Nech sa páči. Počkáš ju chvíľočku v jej izbe, práve chystá citronádu. Hneď aj zaskočím za ňou. Vošiel som do Izabelinho kráľovstva. Konečne. Bol som hrdý na seba. Srdce mi stále veselšie tĺklo. Pozeral som sa obozretne vôkol seba. Skúmal a obdivoval každý detail izby: zástery, stolík, kreslo... Kreslo! Nedalo sa mi veriť. Na kresle pokojne si sedeli, úplne uvoľnene a bezstarostne moji polnoční kamaráti: Malý princ, Peter Pán s vílou Cililing a drevená bábka Pinocchio! Malý princ šibalsky žmurkol, tak ako to iba on vie. V tom do izby vstúpila Izabela a niesla dve citronády. Pozrela sa na mňa milo, lienky sa roztancovali a ja som sa po prvýkrát nezačervenal v jej prítomnosti. Táto poviedka dostala prvú cenu za prózu na Literárnom súbehu Zorničky 2013

MÁRIA VRŠKOVÁ

Mamine zvieratká Keď sa v parku pekne hrám, mama volá: ,,Mravček, poď!“ Dá mi keksy, keď ich dojem, dostavám si v piesku loď.

Rád čítam z Rozprávkova, knižiek mám snáď dvadsaťpäť. Mama vraví: ,,Ty si sova, na všetko vieš odpoveď.“

A keď rýchlo ako strela na bicykli uháňam, vraj som drak, čo má síl veľa, voziť som sa učil sám.

Na obruse koláč, višne, tmavé fľaky ostali. Mama hľadí celkom prísne: ,,Prasiatko, jedz pomaly!“

Nazbieral som pre ňu kvety, lebo mala meniny. Úsmev jej na perách svieti: ,,Chrobáčik môj jediný...“ Kadejaké prezývky mám, od blšky až po slona. Pravým menom sa však volám Králik, moja poklona.

Táto báseň dostala druhú cenu za poéziu na Literárnom súbehu Zorničky 2013

Ilustroval: Pavel Koza

www.zornicka.com

SLOVENSKÉ SLOVO RECITOVANÉ

40. rozhlasová súťaž mladých recitátorov V prednese poézie a prózy v Štúdiu M Novosadského rozhlasu 23. novembra 2013 súťažilo 58 recitátorov z 18 prostredí. Zo žiakov nižších ročníkov v prednese poézie ceny získali: 1. Gabriela Svetlíková z Kovačice, 2. Mia Verešová zo Starej Pazovy, 3. Annamária Kollárová z Báčskej Palanky. Vyššie ročníky: 1. Martina Bartošová z Aradáča, 2. Ema Kočišová zo Starej Pazovy, 3. Katarína Ďurovková z Kysáča. V prednese prózy: 1. Miluška Vranková z Kysáča, 2. Emília Jana Pálešová z Erdevíka, 3. Ivana Galátová z Kovačice. V tejto kategórii odborná porota udelila aj špeciálnu cenu Jelene Miščevićovej z Nového Sadu. V kategórii mládežníkov: 1. Miloš Simonović zo Starej Pazovy, 2. Elena Vršková, žiačka Gymnázia Jána Kollára v Petrovci, 3 Martina Grňová, žiačka Strednej zdravotníckej školy 7. apríla v Novom Sade.

Odmenení víťazi

SLOVENSKÉ SLOVO SPIEVANÉ

Letí pieseň, letí 2013 Na 15. festivale, 15. decembra (2013) odznelo 16 pesničiek v Kovačici. Účinkovali tie najspevavejšie deti z celej Vojvodiny, ktoré si pestujú slovenskú detskú pesničku. VÝSLEDKY: Cenu za text Jarné verše a zlatý dážď získala textárka Elena Hložanová, tretiu cenu za skladbu Chorľavé noty získal Jaroslav Chalupa a tretiu cenu za interpretáciu udelili Dušane Babincovej. Druhú cenu za skladbu Maskenbal získali skladatelia Ján Šofranko a Adam Torňoš, kým druhú cenu za interpretáciu získala Iveta Kováčová. Prvú cenu za interpretáciu si vyspievala Alexandra Vašeková a prvú cenu za skladbu Leto, milé leto získala Milina Sklabinská. Podľa rozhodnutia obecenstva cenu za najlepšiu skladbu získali Ján a Želimír Chalupovci, ktorí zhudobnili text Vianočná pieseň, a Andrea Babková získala sympatie obecenstva za prednes piesne Maskenbal. Šťastný a dlhý let, slovenská Účastníci a odmenení na minuloročnom festivale Letí pieseň, letí v Kovačici pesnička!

www.zornicka.com

SLOVENSKÉ SLOVO PÍSANÉ

Čarbológ č. 4 Pani profesorka Dr. Jarmila Hodoličová už roky prednáša slovenskú detskú literatúru na novosadskej univerzite. Mnohé generácie prišli a odišli a veľmi málo alebo nič nezostalo po nich o deťoch a pre deti. Preto už štyri roky skvelé práce svojich študentov (hlavne študentiek) uverejňuje v študentskom časopise Čarbológ, ktorého je zakladateľkou. Na sklonku minulého roka vyšlo 4. číslo, ktoré malo premiéru v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov, v rámci ktorej, v spolupráci s naším časopisom bola aj vernisáž zorničkinho ilustrátora Ljubomira SopNa fotke pri stromčeku: pani profesorka Hodoličová ku. Čarbológ je polygón, husté sito pre tých so svojimi študentkami a najnovším číslom časopisu Čarbológ najnadanejších literátov, ktorí potom v svojej spisovateľskej púti pokračujú v Zorničke a inde, čo bolo vidno aj na minuloročnom Literárnom súbehu Zorničky, keď väčšina z odmenených sú bývalé alebo terajšie čarbologičky.

TVÁR Z TITULNEJ STRANY

Šampiónka Ema Ema Stupavská, sedemročné obyčajno-neobyčajné dievčatko z Nového Sadu. Navštevuje ZŠ Đuru Daničića a je členkou prípravnej skupiny Hudobnej školy Isidora Bajića tiež v Novom Sade, kde sa učí hrať na klavíri. Je mladšou sestrou klavirného virtuóza Mareka Stupavského, a keďže by nechcela byť horšia od neho, tak sa od januára začne učiť hrať – na gitare. Je členkou prestížnej tanečnej školy VIVA DANCE, s ktorou vystupovala v novembri na Scénic Dance Show v Liberci v Českej republike. Tam ju za jej vynikajúcu melódiu na hudbu Mačka v klobúku ocenili titulom najlepšej na svete! Ema dokáže hodinami cvičiť tanečné elementy pri dobrej hudbe. Manekýnstvom sa zaoberá od 4 rokov a už má za sebou početné módne revue doma a v zahraničí, kde nosila modely šiat a topánok tých najlepších domácich a zahraničných výrobcov. Na Faschion week a Fashion selection sa cíti ako doma.

Ema na scéne (v strede)

Vlastnú trpezlivosť a konštruktérstvo si skúša celý deň skladajúc Lego kocky. Raz povedala, keď bola malá ☺, že by chcela ,,pomáhať“. Zatiaľ pomáha iba mame v kuchyni pri koláčoch, najradšej pri múčnikoch. Ale chcela by pomáhať aj živočíchom a stať sa veterinárom a sníva o vlastnom psovi – nemeckom ovčiakovi. Avšak nielen jej izba, ale aj celý byt, v ktorom žije, sú na jej želanie primalé. Zatiaľ... Zornička Eme praje veselý tanečný krok a všetky ostatné kroky aj v novom roku ☺ pavel matúch

www.zornicka.com

KEĎ SOM BEHAL BOSÝ: MIROSLAV BENKA (1956)

Aj cirkus, aj škola V roku 1963 – v tom roku zabili Kenedyho – začiatkom leta do našej dediny Ašaňa v Srieme dovandroval akýsi maďarský cirkus a na poľane vedľa vrbníka babky Slavny postavil veľký stan. Akrobati na vysokých chodúľoch, s čiernymi cylindrami na hlavách, s rozhlasovým lievikom išli dedinou a pozývali ľudí do cirkusu. V cirkuse bolo možné vidieť rôzne divy – ako zo žartu hypnotizovali Peru Zakovića, nejaký človek hltal klince a jedol žiletky, naďalej akoby boli z gumy ohýbali sa ľudia – žaby, kopali sa do zadku klauni. Bolo tak zábavne a pôsobivo, že som sa ja po návšteve predstavenia, ako hypnotizovaný, rozhodol vybrať do ďalekého sveta s cirkusantmi. Keď odchádzali, pripojil som sa im ukradomky. Hájnik Mita jazdiac na bicykli naďabil na mňa na okraji dediny a zavrátil ma domov. So začiatkom jesene, namiesto do cirkusu, vybral som sa do školy. Disciplinovane sme sedeli v laviciach pri prísnej, ale veľmi spravodlivej učiteľke Zore Vidojevićovej, ale aj napriek tomu ešte dlho ma omýšľal cirkus po ktorom už nezostalo ani stopy. Z jari, hneď za domom, v našom višňovom sade, medzi stromami som rozostrel handrovky a pripravil VESELÝ CIRKUS pre susedské deti, ale sedeli tam aj môj otec a mať, dedko Stevan Bakajić a iní. Za hudobného sprievodu dvoch kamarátov na píšťalke našim sliepkam som, vyberajúc ich jednu po jednu z klietky, dával hlavy pod krídla, zatočil nimi dva – trikrát vo vzduchu a šepkajúc im: ,,Ty spikáš – teraz snívaš,“ som ich ukladal na horizontálne položenú haluz – aby tak pred ,,mojim obecenstvom“ do konca predstavenia čupeli. Chyteného žabiaka (toho najväčšieho, som ukradomky opil éterom – ktorý mi lacno predali beťári, len za žltú päťbankovku, – ktorý oni zase ukradli od nášho deIlustroval: Ljubomir Sopka

www.zornicka.com

dinského doktora – a tobôž hypnotizoval), som rozopäl chrbtom na mäkkú lipovú dosku, priklincoval špendlíkom a skalpelom rozporil na hrudi, a potom – demonštroval, ,,ako mu tlčie srdce“, čo u prítomných vyvolalo šok a zdesenie. Po určitom čase, keď éter prestal pôsobiť, môj pacient – žabiak sa začal mŕcvoliť, vytrhnúc špendlíky, katapultoval sa z ,,chirurgického stola“ rovno do obecenstva, a potom skákal po prachu medzi radmi stoličiek, ťahajúc za sebou vlastné črevá. Obecenstvo vybuchlo smiechom a ešte dlho sa smialo na plné hrdlo. Moja matka, ináč veľmi jemnej povahy, sa hnevala, že som na hanbu celej dediny vyvádzal takúto ,,cirkuskú parádu“, trýznil a zabil nevinného živočícha, kým môj otec – unaveným hlasom, ako keby v hrdle mal samú paučinu – vyslovil otázku: „Pánboško decký, čo lem z neho bude?“ Potom si hneď, tak viac pre seba, aj odpovedal: „Cirkusant, ako nikto v našej rodine, čo by iné?!“ Toho dňa sa do nášho višňového sadu ukradomky vkrádali dozvuky leta. * * * Predsa však prvý ročník v škole pamätám – okrem, že som sa naučil počítať a všetky písmená – aj podľa toho, že včely žijú len dva týždne a vážka iba 24 hodín, že sa motýle rodia z larvy a že je koň živočích, ktorý v noci najmenej spí – sotvaže päťnásť sekund aj to nie v kuse, že sa s úctou treba správať k usilovnosti a pracovitosti, s úctou oslovovať starších, rozvíjať lásku k rodnému kraju, matke, otcovi a svojim najbližším príbuzným. Naša učiteľka Zora nás učila, že sa v živote máme učiť predovšetkým od múdrych ľudí a z dávno napísaných, najstarších kníh... Zo srbčiny preložil Pavel Matúch www.zornicka.com

NAJLEPŠIE KNIHY KREATÍVNEHO CENTRA V SLOVENSKOM PREKLADE

Jasminka Petrovićová a Dobrosav Bob Živković

Čo mám vedieť o sexe? FANTÁZIA V SLUŽBÁCH SEXU – navodzovanie sexuálneho vzrušenia prostredníctvom myšlienok. Používajú ju osoby oboch pohlaví. Sexuálne fantazírovanie prebieha najčastejšie v posteli, vo vani, pri vyučovaní, v mestskej hromadnej doprave, na pláži... Najčastejším podnetom na fantazírovanie sú odhalené telá, pre niekoho však môžu byť vzrušujúce aj romantické scény. UPOZORNENIE: Ak používaš fantáziu pri písaní literárnych diel, to ešte neznamená, že máš sexuálnu fantáziu, a naopak – ak máš bohatú sexuálnu fantáziu, neznamená to, že budeš dostávať päťky z písomiek zo slovenčiny.

POZOR: Dávaj si dobrý pozor na to, komu rozprávaš o svojich fantáziách, aby si to jedného dňa neoľutoval/a.

Kam pozeráš?! Vstávaj, chuligán, nech si môžem sadnúť!

RADA: Vo svojej fantázii môžeš robiť čokoľvek s kýmkoľvek!

ODPORÚČANÁ LITERATÚRA: Kámasútra, Tisíc a jedna noc, Dekameron (G. Boccaccio), Erekcia, ejakulácia, exhibícia a ďalšie príbehy obyčajného šialenstva (Ch. Bukowski), Loilita (V. Nabokov).

UPOZORNENIE: Fantázia môže pri konfrontácii s realitou viesť ku sklamaniu (pozri obrázok) alebo končiť sa masturbáciou.

www.zornicka.com

webmajster JANKO ŽOLNAJ

Milí priatelia, vitajte v tomto najnovšom roku. Sme všetci tu? Anka, Paľko, Zuzanka... celá trieda? Už ste sa i rozprávali o tom, kto kde a ako strávil novoročnú noc? Kto išiel najneskoršie spať? Samko? :) Tuším, že chlapčiskovia o pol noci odpálili ohňostroj, kým dievčatá pre nebojácnych hrdinov prichystali chutné maškrty. Uch, ešte keby bola i nejaká spoločná téma na rozhovor... Krásavice, predpokladám, štebotali na jednom konci izby a hrdinovia vyvreskovali na druhom :) Paráda. Ako sa zladiť? Je recept na to? Milí hrdinovia – jestvuje! Dovoľte, nech Vám prezradím tajomstvo. Rozprávajte sa s krásavicami – o koláčikoch! – O čooooom?! – už Vás aj počujem ako híkate. O ko-lá-či-koch, samozrejme. Dievčatá si myslia, že vedia všetko o príprave tých čarodejných pochúťok, ale Vy budete vedieť viac! Všakáno! Na začiatok, pozerali ste už kreslený film – Oblačno, miestami fašírky? Rozpráva sa tam o tom, ako taký podobný chlapčisko ako Vy vymyslel nástroj, ktorý sám chystal rôzne jedlá. Kuknite: www.imdb.com/title/tt0844471. – Dooobre, ale čo s tým – iste sa pýtate. No tak, bude sa Vám zdať priam neuveritelné, ale niečo podobné je už vyhútané! Menuje sa to Foodini! Meno pripomína svetoznámeho čaro-

dejníka Houdiniho. Tu je: http://en.wikipedia. org/wiki/Harry_Houdini. O čo vlastne ide? Je to prvá 3D počítačová tlačiareň, čo môže vytlačiť rôznotvaré koláčiky! Olalaaaa! No nie iba koláčiky. Môže vytlačiť i pizzu, hamburger a dokonca i malilinkých dinosaurov zo špenátu! Zázrak nevídaný, všakže? Kuuuuk: www.informoverload.com/mancreates-food-with-3d-printer. Jednoducho, pripojíte 3D tlačiareň na počítač a zvolíte si jedlo, ktoré chcete pripraviť, napríklad medovník. Potom nakreslíte, ako by ste chceli, aby ten medovník vyzeral. Možnože aby sa podobal na Anku? Je to vždy dobrá idea :) Stlačíte na tlačidlo a hop – už je aj tu medovníková Anka :) Predtým však musíte 3D tlačiareň naplniť všetkým tým, čo medovník obsahuje. No aj to poľahky nájdete na internete. Jediná nevýhoda spočíva v tom, že tak pripravený medovník predsa musíte presunúť do sporáka. Sám sa neupečie. No v tom i spočíva tajomstvo, o ktorom som Vám na začiatku začal hovoriť. Rozpoviete Anke celý tento príbeh a požiadate ju o pomoc, nech ten medovník pre Vás upečie. Potom ho budete spolu hryzkať, navzájom si pozerať do očí a ďalej viac nebudete mať starosti – rozprávať s plnými ústami sa aj tak nepatrí ;) Poooozdravujem.

www.zornicka.com

Vedie environmentalista ADAM IVAN HUČOK

Zelen· strana H·daj, Ëo m·ö obleËenÈ Vonku je zima, treba sa dobre obliecť. Aj ja si dám dnes na seba všetko, čo sa len dá: ponožky, nohavice, tielko, tričko, sveter, vetrovku, šál, čiapku, rukavice... a aj tak neviem, či ma neprefúka. Je to celkom prirodzené, že sa v zime dobre naobliekame, ale otázka znie, či vieme, čo všetko máme oblečené, z akej je to látky a odkiaľ to pochádza. Málokto má niečo na sebe, čo mu niekto ušil alebo sa vyrobilo v najbližšom meste. A tu je ten náš ekologický problém. Väčšina oblečenia, ktoré aj práve teraz máme na sebe, sa vyrába ďaleko za siedmimi horami a dolami. Tam niekde ďaleko usilovní ľudia musia robiť od rána do večera, aby ušili naše tričko a dostanú za to veľmi málo peňazí. Často sa v takých továrňach môžu nájsť aj vaši rovesníci, ako usilovne pracujú a nemajú čas chodiť ani do školy. Potom to dlho trvá, aby ujo na kamióne doniesol hotové tričko až do najbližšieho obchodu, a pritom jeho auto vyfúkne veľa dymu do ovzdušia a znečistí nám vzduch. Možno ste si všimli, že sa dospelí často rozprávajú o tom, či je niečo syntetické, z bavlny alebo vlny. Hocijaká látka aby sa ušila, musí sa najprv spracovať a počas jej výroby sa znečis16

www.zornicka.com

ťuje prostredie rôznymi chemickými látkami, a pritom sa troví aj veľa vody. A my ako správny ekozorničkári už vieme, že vodu musíme šetriť. Nuž, musíme s tým niečo spraviť. Navrhujem, aby sme v prvom rade dávali pozor, aby sa nám oblečenie neroztrhlo a nepoškodilo. Stáva sa, viem, ale nie je potrebné hneď kupovať nové. Stará mama alebo nejaká šikovná krajčírka Vám to tak zašije, že tú dieru už nikdy nenájdete. Ak sú nám staré nohavice už malé, mali by ich dať mladšiemu súrodencovi, príbuznému, alebo možno by sa aj v škole mohla spraviť zbierka starého oblečenia. Všade okolo nás je veľa detí, ktorým by sa zišlo aj takéto oblečenie. Ja keď som bol menší, tak som rád nosil veci po mojej staršej sestre, vtedy som vedel, že sa môžem na pokoji hrať, a ak sa prederaví koleno, mama nebude až tak veľmi kričať, veď tie nohavice aj sestra nosila, boli staré ☺. A teraz skúste sa pozrieť, čo máte oblečené na sebe, z akej je to látky a odkiaľ to pochádza (pani učiteľka Vám povie, za koľkými horami sa to vyrába). Nie všetko, čo je staršie, je aj škaredé, dôležité je, aby bolo celé a čisté. A keď niečo nepotrebujem, tak to dám niekomu, veď správny ekozorničkár si vždy poradí a inému pomôže.

www.zornicka.com

Vyhútala a nakreslila Renáta Milčáková

– Čo je maximálna štíhlosť? – ??? – Keď sedíte vo vani, namydlíte si brucho, ale pení sa Vám chrbát! – Čo je to maximálna tučnota? – Ak sa ťa mucha snaží obletieť a v polovici zdochne. – Slečna, vy vyzeráte čím ďalej, tým lepšie. – Och, moc ďakujem. – A čím bližšie, tým horšie.

Mamička oznamuje synčekovi: – Jožinko, budúci rok už budeš v druhej triede, a to už budeš môcť utierať riad... – Tak to radšej prepadnem... Ocko sa rozčuľuje: – Jožinko, zase si zo školy priniesol jedničku, ty hádam máš tie najhoršie známky zo všetkých predmetov! Jožinko: – Zo všetkých nie, písomku z matematiky píšeme až zajtra.

www.zornicka.com

– Je to zajac aj nie je to zajac, tak čo to vlastne je??!! – Mrkva!!! Na hodine hudobnej výchovy pán učiteľ vyvolal Jožinka, aby vymenoval bicie nástroje. Jožinko: – Varečka, remeň... Pani učiteľka sa opytuje Jožinka: – Čo nám môžeš povedať o lastovičkách? – Lastovičky sú veľmi múdre vtáky – keď začne škola, odletia do južných krajov!

– Koľko nôh má jedna krava? –Dvanásť! Dve vpredu, dve vzadu, dve vľavo, dve vpravo a jednu v každom rohu!

Jožinko volá do mäsiarne: – Máte prasacie ušká? – Áno, máme. – A máte prasací nos? – Áno, máme. – A máte svinské paprčky? – Áno, to tiež máme. – Načo sa vy podobáte, človeče!!!

– Jožinko, čo robíš? – Papám sekundové lepidlo. – Čože? – Ammmmmmmmm.

Miško Bolf kreslí pre vás

www.zornicka.com

LITERÁRNY SÚBEH ZORNIČKY 2013: Dňa 17. decembra 2013 v miestnostiach Národnostnej rady slovenskej národnostnej rady boli udelené odmeny najlepším na vlaňajšom Literárnom súbehu Zorničky. Tu vidíte väčšinu aktérov tej udalosti pod stromčekom: Anna Malková (3. cena – poézia), Dr. Jarmila Hodoličová (predsedníčka komisie), Anna Kukučková (2. cena – próza), Aneta Lomenová (3. cena – próza), Mária Bartošová (3. cena – próza). V úzadí je redaktor Zorničky Pavel Matúch a v popredí tohtoročný laureát, Ján Žolnaj, nositeľ prvej ceny za poviedku Izabela, ktorú uverejňujeme už v tomto čísle.

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Foto: Andrej Meleg