6 ● FEBRUÁR
2013/2014
1
Zornička: Minivýstava pod stromčekom v jánošíckej základnej škole
Nakreslila MARÍNA
Nakreslil ŠTEFAN
Nakreslil IVAN
Nakreslila KRISTÍNA
Nakreslila TIJANA
Nakreslila IVONA
Nakreslila BOŽENKA
GALÉRIA ZORNIČKY
ZAĽUBOVANIE NIElen VO FEBRUÁRI Pre zaľúbených, ktorí to nie sú iba 14. februára, pre tých, ktorí sa majú radi po celý rok, pre tých, ktorí majú radi školu, pre tých, ktorí sú dobrí priatelia, pre tých, ktorí radi čítajú pekné knihy a náš časopis, pre tých, ktorým svet má podobu srdca (ako to vidno aj na našej ilustrácii)... pre tých sme pripravili toto číslo Zorničky. Cenu za najlepší výkres dostali štvrtáčky BOŽENKA ČUCHOVÁ z Ľuby a IVONA MARČOKOVÁ, ktoré odmeňujeme peknými knihami z našej produkcie. Ostatných odme-
časopis pre deti č. 6 február 2013 – 2014 ročník 24 (71)
ňujeme zverejňujúc im výkres v Galérii Zorničky: štvrtáčky Tijana Adámeková a Kristína Mravíková z Hložian, škôlkar Ivan Šagat a Štefan Čobrda z Pivnice a Marína Šmitová z Kysáča. Jánošíčania sa spolu s nami chystajú osláviť 75 rokov od začiatku vychádzania nášho časopisu, preto už pod stromčekom urobili minivýstavu. Ďakujeme a uverejňujeme. Aj pred 14. februárom aj po ňom nezabúdajte: len zamilovaní skutočne žijú, ostatní iba existujú ☺ Do marcovania pavel matúch
Vydávajú Slovenské vydavateľské centrum a Fond Slovenské tlačené slovo (NRSNM), Nový Sad / Riaditeľ SVC a hlavný redaktor: Vladimír Valentík / Zodpovedný redaktor: Pavel Matúch / Zástupca: Martin Prebudila / Členovia redakcie: Ján Žolnaj, Adam Ivan Hučok, Miroslav Demák, Antoine de Saint-Exupéry / Technicky upravil: Ján Hlaváč / Číslo ilustrovali: Pavel Koza, Ljubomir Sopka Renáta Milčaková, Miško Bolf / Jazyková úprava: Anna Horvátová / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Distribúcia: Andrej Meleg / Adresa redakcie: ZORNIČKA, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6 21470 Báčsky Petrovec, Tel./fax: (021) 780-159, e-mail: svcentrum@stcable.rs / web: www.zornicka.com / Vychádza mesačne, okrem júla a augusta / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Číslo účtu: Banca Intesa 160-931760-45. / Časopis vychádza s finančným prispením Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika. TITULNÁ STRANA: Pre zaľúbených od našej zorničkárky Renáty Milčíkovej CIP – katalogizacija u publikaciji Narodna biblioteka Srbije, Beograd 82 - 053.2 ISSN-0353-877x COBISS.SR-ID 34103303
S finančnou podporou
Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí
Časopis v minulosti vychádzal pod týmito menami: Naše slniečko (1939 – 1941, 1946 – 1947), Naši pionieri (1947 – 1970) a Pionieri (1970 – 1990).
www.zornicka.com
3
V ÚSTRETY 75-ROČNÉMU JUBILEU NÁŠHO ČASOPISU (1939 – 2014)
Zorničkine februáre ZLATKO KLÁTIK
Na konci polročia Vierka
Vladko
Hľa, zo školy usmievavá, veselá domov Vierka – pionierka letela.
Keď svedectvá na polročí vydali, aj Vladko sa domov pustil pomaly.
Maminke, čo vyšíva pri oblôčku, ukazuje svoju žiacku knižočku.
Nohy vláčil sťa by boli z olova, domov prišiel tichý, bledý – bez slova.
Tu i otec ide práve zo dvora, do knižočky nakukáva odhora.
Zočiac syna, otec stiahol obočie: ,,Tak čo, Vladko, ako prešlo polročie?“
Otec číta a maminka za otcom: ,,Päťka, päťka – samé päťky vonkoncom.“
Vladko stojí nepohnute ako klát, a knižočku schováva si za chrbát.
Šťastná mamka Vierku ľúba na čelo, otec sa jej usmieva zas veselo.
Daj sem – berie otec knižku do ruky, – nech ja vidím jak ti idú náuky.
Obidvaja majú radosť ako nik, bo ich Vierka vo všetkom je úderník.
– Ej, čo mám ja len za syna, beda mi, veď knižočka celá kypí dvojkami.
A Vierka sa neteší tak na ničom, jak na tom, že radosť robí rodičom.
Rukávom si Vladko slzy utiera, a pred otcom strašnou hanbou zomiera. (Naši pionieri, február 1948)
4
www.zornicka.com
Ďurko Prepelička píše: Milý Pionieri snašho slňječka! Ja velmy netrpezlyve čakám pol ročnje známki, lebo mislým, že budú velmy pekne, fšecúško čo ľem na sedmorku som veďel odpovedať. Lem neviem prečo som dostal zaucho keď som hovorýl že máme 9 smislou, veď Paľo Beník povjedal že 5 a dosť bolo. No ale teraz ma už nigto nenadkabáťi, čím meňej tím lepšje. Aj to som ešťe velmo dobore vedev že je mesjac potrebneiší ako slnko lebo vodňe je ajtak dosť svetla. Aj že kovy sa tjeto: zelezo, zlato, cín, meď aj naša Kobola. A jačmeň je mužskeho rodu ľebo má fúzi a pšenica je ženskeho ľebo ňema fúzi. A keď by ľem toto myli pionjery, ale aj fšeličo iné som ešte veďel a preto sa už velmo teším tomu polročnemu svedectvu. Či sťe aj vy tak dobre odpovedaly? Pozdravuie vás váš Drurko Preplička (Naše slniečko, január – február 1947)
JOZEF PAVLOVIČ
PLOT Plot už nevládal sa svojom starom chrbte takéto ťažké pravopisné chyby. Preto prosíme, opravte chyby ničiteľa školskej kriedy a zapíšte si to do písanky:
Ilustroval: Ján Tkáč
(Naši pionieri, február 1966)
ĽUBOSLAV MAJERA
Ilustroval: Jovan Lukić
O domácej strave Keď niečo nechcem, tak nechcem! A musel by to byť sakramentský dôvod, aby som si to moje prvé chcenie zmenil. Tí, čo tvrdia, že sú starší a skúsenejší ako ja, prehovárajú mi do duše: ,,Si tvrdohlavý!“ Možno majú pravdu, ale ja mám pravdu svoju vlastnú! A tvrdohlavý nie som! Keby som bol, nemal by som na hlave tri hrče, z ktorých mi nie a nie vyrásť vlasy. Tak, kto je tvrdohlavý? Keď sa mi niečo nepáči, dupnem nohou. Keď sa mi niečo páči, ešte viac, dupnem dvoma! Keď chytám ryby a tie si hrdo preveslujú dolu vodou, švihnem palicou po vode. Keď sa mi nepodarí pekne nakresliť starého otca, zhúžvam výkres! Keď dostanem na obed kelový prívar, dám ho... Ozaj, ten, kto vymyslel kel, bol potom tiež tvrdohlavý? Asi to bol predtým obyčajný hlávkový šalát a dotyčnému vynález-
covi sa na ňom niečo nepozdávalo, nuž ho pekne-krásne poriadne postláčal z každého konca, ako sa to patrí na poriadneho chlapa, a preto má ten kel odvtedy také zhúžvané listy!?! Škoda, že kel vymysleli, lebo ináč by som bol ja ten, čo by ho zhúžval: lebo ho nemám rád, ale to nesmiem nahlas povedať, lebo mama vytrvale tvrdí, že to je strava zdravá, plná vitamínov, a že ja ten kel nejem iba preto, aby som jej robil prieky. Možno má pravdu s tými vitamínmi, ale ma hnevá to, že som tvrdohlavý! TO NIE! Mne ten kel ozaj nechutí! A keď už tie listy nemôžem zhúžvať, tak ich jedného dňa od zlosti vyrovnám a budem mať aspoň pocit, že je to hlávkový šalát, ktorý mám rád. Tak! (Pionieri, február 1980)
www.zornicka.com
5
KATARÍNA HRICOVÁ
Kde bolo, tam bolo, za siedmimi dverami veľkého rodičovského domu a za jedným z miliónov vo svete práve zapojených počítačov vyrastal superhrdina počítačových hier – tínedžer Samko. Samko si užíval v materiálne zabezpečenej rodine a mal troch tvorcov a strážcov svojho blahobytu – mamu, otca a starú mamu. Jeho matka bola moderná zamestnaná superžena. Okrem dennodennej práci v zamestnaní, stačila sa aj postarať o ešte tisíc navonok neviditeľných, ale nevyhnutných vecí v domácnosti: upratovanie domu, zdravá výživa, nákupy, rodinný rozpočet, organizácia rodinných osláv a sviatkov, pestovanie kvetov, úprava záhrady a dvoru... A keďže sa od súčasnej modernej ženy očakáva aj nevyhnutná starostlivosť o svoj tak fyzický vzhľad, ako aj duchovný a spoločenský život, k jej povinnostiam treba pridať i návštevy kaderníctva, kozmetického salónu, športovo-rekreačné tréningy pre fit postavu, ale aj sledovanie divadla, koncertov a iných spoločensky dôležitých podujatí. Samkova mama to všetko zvládala na výbornú. Malo to všetko len dva nedostatky: že deň trval len 24 hodín a že matka, keď prišiel večer, bola vždy strašne unavená, že sa sotva stačila Samkovi spýtať pár bežných otázok: ako strávil deň, ako bolo v škole, či dostal nejakú novú známku, a potom zmorená klesla do postele. Zajtra ju znovu čakala maratónska naháňačka s povinnosťami, musela si oddýchnuť. Samko mal aj úspešného superotca, ktorého vídal v dňoch bežných len mimochodom. Ale zato v dňoch sviatočných – na rodinných oslavách a počas sviatkov otec nikdy nechýbal. Pritom všetkých vždy obsýpal drahými darčekmi, lebo super úspešný otec aj super – dobre zarábal. A chcel bohatými darmi nahradiť najmilším svoju častú neprítomnosť doma. Vo veľkom rodinnom kráľovskom dome rozprestierajúcom sa na tisícoch štvorcových metrov bývala aj Samkova stará mama. Aj ona bola super hrdinka Samkovho života. Superstarká nielenže vedela piecť najchutnejšie retrokoláče a prichystať maškrty od výmyslu sveta, ale bola aj Samkova, niečo ako osobná sekretárka: starala sa, aby vždy načas odišiel do školy, aby si pritom nezabudol zbaliť všetky potrebné veci, pripomínala mu školské povinnosti, preverovala, či má spravené domáce úlohy a sem-tam mu pri niektorých, hlavne slohových úlohách aj aktívne pomáhala – vymýšľala úvody a závery a v rozbore poopravovala chyby. Tak si Samko, ináč výborný žiak, počúvny syn a slušne vychovaný chlapec užíval v priam rozprávkovom blahobyte ako pravý princ. Všetko mal: peknú a modernú mamu, dobre zarábajúceho otca s kariérou, starostlivú osobnú sekretárku, výnimočnú kuchárku a milú pomocníčku – všetky tri v osobe starej mamy. Mal aj svoju veľkú izbu a v nej všetky technické vybavenia modernej doby – plazmový televízor, počítač s rýchlym
6
www.zornicka.com
internetom a HQ zvukovými zariadeniami, hraciu konzolu Xbox One s veľkou zbierkou najnovších hier. Dotykový telefón a tablet sa už chápu ako samozrejmosť, ktorú má každé moderné dieťa a ani nášmu hrdinovi to nechýbalo. Samkovi vlastne nič nechýbalo, okrem jednej maličkosti: priateľov, tých skutočných zo školy, zo susednej ulice, z jeho mesta. Veď akože by ich mohol mať, keď všetok svoj voľný čas trávil vo svojom virtuálnom svete za počítačom alebo hracou konzolou. Lebo jeho veľkou záľubou a jedinou skutočnou láskou boli PS a konzolové hry. Nikdy nikde nechodieval a dokonca ho ani nikto z kamarátov či spolužiakov nenavštevoval. Starká si to prvá všimla a pokúsila sa vnukovi poukázať na túto, podľa nej čudnú a nezdravú skutočnosť. Ale na všetky jej otázky či rady a pripomienky pekne vychovaný Samko mal úctivú náležitú odpoveď, čiže výhovorku. Samko miloval svoju starú mamu, a preto mal vždy trpezlivosť úctivo jej odpovedať na otázky a vysvetliť jej, čo nerozumela. – Dieťa moje, je prekrásne počasie, prečo sa nejdeš von trochu hrať? – nakukla neraz stará mama vnukovi do izby. – Veď sa hrám. – Ale vonku som myslela... – Nemôžem teraz prerušiť hru, – neprestáva Samko klepať po klávesnici, – hráme dôležitý turnaj, ak prehráme, nezískame body. Alebo: – Ako je len slnečno a teplučko vonku, nezahral by si si futbal na ulici s niekým? – Dnes som si už zahral PES, prehrali sme a už nemám vôľu na futbal. – Pes? Aký pes? – nechápe starena. – Starká, Pro evolution soccer – P...E...S! To je taký počítačový futbal, – vysvetľuje vnuk. – Ahm... – stisne len plecami starena a odchádza hundrúc si pre seba, – bože, bože, aké to časy nastali, keď už aj futbal hrajú posediačky za obrazovkou. Za mojich čias... to bolo inak... Ej, nevyjde to na dobre. Inokedy zase: – Samko, a kedy ti prídu priatelia, aby ste sa hrali spolu? – Starká, veď sa ja práve hrám s priateľmi, – odpovedá nedvíhajúc zrak z obrazovky a starká sa obzerá po izbe, v ktorej nevidí okrem Samka nikoho, – vidíš tu v dolnom rohu obrazovky, kde píše STEAM a stále sa tu v oblôčku objavujú mená, to sú moji priatelia, s ktorými práve teraz tímovo zabíjame zombíkov... – A prečo tí tvoji priatelia neprídu niekedy k tebe na návštevu?
Ilustroval: Ljubomir Sopka
Samko a Samota
– Preto, že sú ďaleko, roztrúsení po celom svete. Alexej je v Rusku, Wilhem je v Nemecku a Billy v Amerike, Erik vo Švédsku a mám aj mnoho ďalších priateľov vo Francúzku, Taliansku, Anglicku... – No, a ako sa dorozumievate, keď sú z rozličných koncov sveta? – Samozrejme, že po anglicky! Dnes už celý svet hovorí týmto svetovým jazykom. Okrem toho keď sa spoločne hráme, tu sa nemá čo veľa hovoriť. Iba také návody na spoločnú taktiku v hre: ideme, pozri hore, pozor ľavo, strieľaj... a tomu podobné. Prikyvuje starena hlavou a zase viac pre seba ako aby ju Samko počul, hovorí: – Za mojich čias to nebolo tak. Voľakedy... – a nasledovalo rozprávanie o tom, ako sa deti z ulice v minulosti kamarátili... Potom sa stará matka zaujímala o to, či Samko má aj nejaké dievča, čo sa mu páči a či nadväzuje kontakty aj so ženskou populáciou. On jej potom rozprával o viacerých dievčatách, s ktorými sa dopisuje cez spoločenské siete. Dokonca jej ukázal aj fotky niektorých dievčat na FB. Boli neskutočne krásne a starkej sa zdali ako filmové herečky a nie ako skutočné obyčajné dospievajúce dievčatá, ktoré vyrastajú tu vôkol nás, v susedstve, v ulici, v našom meste. Keď sa mu stará, ale múdra a dôvtipná žena spýtala, či je on istý, že tie dievčatá tam do toho počítača, v tých sieťach zverejňujú práve svoje a nie fotky nejakých celebrít, Samko jej vysvetlil, že je to síce častý zjav na spoločenských sieťach. Ale stručne a zjednodušene vysvetlil svojej milovanej starej mame aj ako sa fotky dnes dotvárajú cez fotošop program. A na konci ju presviedčal o tom, ako vôbec nezáleží na tom, či on vie, ako tie dievčatá skutočne naozaj vyzerajú, keď sa on s nimi výborne baví, zabáva a rozumie si v četovaní. Starká, ktorá nadovšetko milovala svojho jediného
vnuka, snažila sa porozumieť aj jemu, aj dnešnej modernej dobe. Prikyvovala hlavou, kým jej Samko vysvetľoval, ale sa jej z tej jeho rozprávky mnohé veci nepáčili. Totiž nemohla pochopiť: ako si môžeš dobre porozumieť s človekom, a pritom nikdy nepočuť farbu jeho hlasu, nikdy sa mu pri rozhovore nepozerať priamo do očí, nepotľapkať ho povzbudzujúco po ramene, nepocítiť nikdy stisk jeho ruky? Nerozumela, ako sa môžeš „priateliť“ s niekým, a nevedieť často ani ako ten skutočne vyzerá? Aké je to priateľstvo, keď nepoznáš najcitlivejšie tóny a necítiš najjemnejšie záchvevy duše toho svojho priateľa? Ako sa môžeš zamilovať do niekoho alebo sa zabávať s niekým a netúžiť po blahu jeho objatia, po čare prvých bozkov, po teple dychu ľúbostných slov šepkaných do ucha pri mesačnom svite? Samkova stará mama nemohla pochopiť, ako môžeš priateľstvo zakladať iba na komunikácii s imaginárnymi menami a fotkami, s vykonštruovanými osobnosťami či osobami pochybnej identity všetko iba cez obrazovku počítača a internetu. A nasledovalo rozprávanie, ako voľakedy za jej čias to bolo v priateľstve a láske... Nemožno však starenke zazlievať, že napriek najlepšej vôli nechápala niektoré veci modernej doby. Veď ona sa narodila a dve tretiny svojho skúsenosťami bohatého života prežila v minulom storočí. Všetko ako tak, aj tá súčasná technológia, ale, že dospievajúci chlapec nechodí nikde s priateľmi, že mu domov nikto neprichádza, že nemá dievča, s ktorým sa drží za ruku a v parku na lavičke sa objíma... to starkej nešlo do hlavy, nedalo jej pokoja a vedela, že to nie je dobre. Pokúsila sa dcére, Samkovej mame, predostrieť svoje obavy z chlapcovho nespoločenského odcudzeného života. Matkin uzáver bol, ako je najpodstatnejšie, že sa Samko v škole dobre učí, že má výborné známky, že je poslušný a dobrý. Preto ona nemá dôvod obmedzovať mu záľuby a časom, vraj, všetko príde na svoje. A čas prechádzal neúprosne rýchlo. Matka aj naďalej denne zápasila s povinnosťami, lenže bývala čoraz nervóznejšia a mlčanlivejšia. Otec aj naďalej naháňal peniaze a kariéru, lenže sa čoraz zriedkavejšie zastavoval doma. Stará matka aj naďalej piekla najlepšie retro koláče na svete, ale čoraz menej sa čudovala novodobému spôsobu života a celkom prestala hovoriť o tom, ako sa voľakedy za jej čias, totižto v minulom storočí, žilo. A Samko? Samko už dávno vyrástol, vyštudoval, zamestnal sa. Býval vo veľkom moderne zariadenom byte. Mal v obývačke najväčší plazmový televízor, najdrahší počítač, najrýchlejší internet. Mal stovky priateľov rozosiatych po svete, s ktorými vo dne v noci hrával najnovšie PC hry. Mal mnoho krásnych dievčat, s ktorými chatoval, alebo sa rozprával cez skype. Šťastne si užíval vo svojom materiálnom a virtuálnom blahobyte. A mal Samko už pomaly štyridsať rokov. Človek by si pomyslel, že má všetko, že mu nič nechýba a že je šťastný. Jeho pokoj však čoraz častejšie narušovali taká silná a nevysvetliteľná úzkosť v srdci a taký čudný smútok. Jeho šťastie kazila len jedna taká maličkosť: čas neúprosne rýchlo ubiehal a Samko bol aj naďalej sám... Táto poviedka dostala druhú cenu za prózu na Literárnom súbehu Zorničky 2013
www.zornicka.com
7
ANNA MALKOVÁ
Bábikin strach Raz som ja mala bábiku malú. Tá sa ale bála ísť na povalu Keď som ju tam niesla vždy sa prudko chvela, celým telom triasla, ísť tam nechcela.
Táto báseň dostala tretiu cenu za poéziu na Literárnom súbehu Zorničky 2013
Čoho že sa bojíš? – pýtam sa ju stále. Priam horúčkou horíš: Čo je na povale? Sú tam staré veci a aj samý prach. Veď to vedia všetci, že mám z toho strach.
To je ale strach! Snáď si nemyslíš, že ti ublíži prach, malilinká myš? Bábika sa iba smutne pousmiala. Ty si predsa veľká a ja taká malá. 8
www.zornicka.com
Ilustroval: Pavel Koza
Pavúkov je mnoho aj daktorá myš. Ja sa bojím toho. Či mi neveríš?
ANNA KUKUČKOVÁ
Na písmenko, na písmenko Keď som mal päť rokov, boli sme na priadkach u susedovcov Kolárovcov. Prečo? No, keď je zima, ľudia na dedine chodia na priadky, a tak trávia svoj voľný čas. Teta Kata a mama vyšívali, strýko a ocko hrali karty, kým Anna a Ivana maľovali akési výkresy pre pani učiteľku. Jano a ja sme pozerali kreslené filmy.
Jano prvý zadal písmenko: S. To bolo ľahké. Hneď som to vedel: SNEH. Potom som písmenko zadal ja: J. Najprv som si myslel, že to Jano hneď bude vedieť. No nebolo tak. Dlho si lámal hlavu. Napočítal: jablko, jedáleň, jama… Ale neuhádol. Anna a Ivana sa pridali k nám. Trvalo im to hádam hodinu. A uvádzali takto: jeseň, jahody, jazyk, jež… Ale neuhádli. Rodičia sa pridali tiež. Trvalo im to vyše hodiny. A uvádzali: jež, jeleň, júl, jačmeň, jadro, jar… Ale neuhádli. Keďže sa nechceli vzdať, trochu som im pomohol. Malo to súvis so zimou. Zase hádali: január, jedľa, jahňa… Ale neuhádli. Zase som im musel šepnúť. Malo to súvis s odevom, ktorý nosíme v zime. Hádali, hádali, ale neuhádli. Fíha, to bol ale zážitok. Všetci si hlavy lámu a ja iba sedím a usmievam sa. Cítil som sa ako ten najväčší mudrák na svete. Darmo som im pomáhal. Povedal som im, že sa to nosí na rukách, že to v zime nosia všetci, že nám to hreje pršteky, keď sa guľujeme. Darmo, neuhádli. Nakoniec sa vzdali. Všetci spoločne sa vzdali predo mnou a poprosili ma, aby som im odhalil, čo je to za slovko. Ilustroval: Pavel Koza No keď ma už tak pekne všetci spolu Po nejakom čase Janovi a mne kresle- poprosili, povedal som im. Veď to sú JUné filmy zunovali a rozmýšľali sme, ako KAVIČKY! sa budeme teraz hrať. Ja som to hneď Ja naozaj neviem, prečo to nikto nevedel: na písmenko, na písmenko. mohol uhádnuť? Zbožňoval som túto hru. S Janom sme Táto poviedka dostala druhú cenu za prózu sa často takto hrávali. Ja som vždy vyna Literárnom súbehu Zorničky 2013 hral.
www.zornicka.com
9
CELOROČNÁ
Všade so Naša celoročná fotosúťaž VŠADE SO ZORNIČKOU sa Vám čoraz viac páči. Zasielate nám fotky zovšadiaľ: z mora, z hôr, z triedy..., na ktoré sa veľmi tešíme a – uverejňujeme. Nezabúdajte, že najlepšiu fotku čaká pekná odmena: digitálny fotoaparát, ktorý udelíme na Zlatej bráne v Kysáči. pm
Andrej Dudáš z Kysáča sa Zorničke tešil aj vlani v lete v Čiernej Hore, v Krašićoch. Zornička sa tešila s ním.
l v horách, arej Pazovy bo St zo ým š Ša n ia Dor a už je vášniv á iba štyri roky e M . dv ch e ro m je ba či ňu iv ej vD o mu uver et Pr . ky ič i. rn rm čitateľom Zo mi zorničká orian, medzi na fotky. Vitaj, D
10
www.zornicka.com
vá (11) etráko iernej P a n a vČ 1), D vodách dobrá rová (1 h Jana Im (8) v Dobrých ic j a s nimi Imro a Boris oli sami. Bola brá zábava. do eb Hore n ička a s ňou i Zorn
FOTOSÚŤAŽ
Zorničkou Kysáč
Binguľa
V Kysáči je Zornička odjakživa veľmi obľúbená. Svedčí o tom aj tento skupinový portrét 2. 2 triedy ZŠ Ľudovíta Štúra so Zorničkou. To, čo nevidno, je ich triedna učiteľka Anna Legíňová, ktorá bola z druhej strany foťáka. Na hodine slovenského jazyka s prvkami národnej kultúry sa so Zorničkou vyfotili binguľskí žiaci: Tamara Dierčanová, Dajana Farkašová, Džakaja Džonson, Stefan Horvát a Kempbel Kameron. Zornička im je nielen poučným a zábavným čítaním, ale aj kamarátka, ktorá ich uvádza do krás nášho rodného jazyka. Fotku zaslala ich učiteľka Ruženka Ďuríková.
www.zornicka.com
11
KEĎ SOM BEHAL BOSÝ: JURAJ BARTOŠ (1955)
Nech sa páči, na Náš sálaš Neviem, neviem, braček môj milý, zlatý… Nehnevaj ne najprvšieho oneskorenia, sa, Paľko náš, ale ja ti asi pre rubriku Keď som behal bosý pekne-krásne hneď a razom proste nie som správny typ. Niežeby som bosý nikdy zaplakať, zarevať, zaslziť. Oznebehával, to nie… Práveže ja si aj teraz – len nepovedz, venu môjho prekrásneho prprosím ťa, nikomu – v lete, keď pripeká ako v peci, a v vého tuzemského plaču počuť občas i teraz, najčastejšie zime tobôž, len čo zafúka severák a vonku zamrzne na vtedy, keď podaktorí švárni mládenci oslavujú meniny, kosť (ešte ak sýto sneží…!), bosučký-bosý rád zabeh- prípadne narodeniny. nem rovno na pažiť, prípadne do školy, ale najradšej, na Azda práve preto, že sa môj príchod na tento Náš sálaš, hentam Na palánskom. svet oddialil celú polhodinku, musel Mohol by som sa ti tu rozpísať o tom, ako som sa som sa, a ešte stále sa musím, aj to naučil spievať a behať a hovoriť aj písať, ako vtedy, keď riadne, ponáhľať. Ponáhľal som sa sme boli maličkí, ba aj trochu väčší, neboli ani mobily, ani počítače, a rádio, neskoršie i televízor si kliesnili cesty do ojedinelých domácností. Mohlo by to byť aj o tom, ako sme elektrické osvetlenie smeli zapnúť iba ak v nedeľu a ako sme sa vo vahanoch kúpavali iba v sobotu, ako sme slovenské pesničky v rádiu (ak sme ho len mali) počúvali len v pondelok večer, ako netrpezlive sme vyčkávali stredu, keď sa varili rezance, kapustové, zemiakové, tvarohové a pri veľkej dávke šťastia i makové pirohy, ako sme sa tešili na sobotu, na možnosť, že budeme papať rejteš, čiže závin (zemiakový, kapustový, tvarohový, možno i jablkový a tekvicový a makový) a najmä na nedeľu, keď sme smeli tájsť do Pálešov „hľadeť televízor!“ alebo dokonca ísť do kina, keď sme namiesto kačiatok so susedovou Ankou kúpali kuriatka a za zmrzlinu platili vajíčkami... Mohol by som písať o tom, ako sme sa „gangali“, hrávali sa „o kuc-kuc“, na „geregáriu“, o hluché telefóny, o krajiny a o chleby, ako sme sa v zimnom období sánkovali, kĺzali, hrali hokej, i ako sme sa „mlynovali“ a hrali na školu, ako sme sa nevedeli dočkať Mikuláša, Lucky, Kračúnu, Nového roku a Vianoc, zabíjačiek a “tlačenia” čiže mlatby, keď nám dovolili vypiť si „sinálku“ a „krachľu“… O všetkom tom a o všeličom inom ti už, bratku, písali iní, takže... Nečerti sa, Palinko môj, vozil som hnoj, že som sa tak trošičku omeškal s týmto príbehom; to preto, že sa furt niekam iba ponáhľam, rútim, valím. Za to môže výlučne istá „góľa“, čiže bocian, nepodarený vták, ktorý ma, bolo to práve v období, keď sa hnoj vozil, hodil dolu komínom v tmavej noci, si predstav, rovno pol hodiny po tom, čo moji menovci Ďurkovia a Jurajkovia dooslavovali Ilustroval: Ljubomir Sopka meniny! Prirodzene, nezbudlo mi iné než, násled-
12
www.zornicka.com
rásť, i hrať som sa náhlil: najradšej Na pažiť a Za garád. Neskoršie do škôlky, a potom i do školy som letel ako šíp Márkovou uličkou; tou si aj teraz rád a rýchle zabehnem do práce. Ver mi na slovo, že aj tu a teraz posurujem múzy a seba, len aby sme čím rýchlejšie dokončili tento bosonohý textík. Taký som ti už z toho náhlenia akýsi unavený, že musím pribrzdiť. Nikam som sa ti ja ale priateľu, ale naskutku nikdy a nikam neponáhľal tak, ako na Náš sálaš, kedykoľvek sa naskytla príležitosť. Ó, aké len boli ťažké chvíle nekonečného vyčkávania, obskakovania okolo Nášho koča, kedykoľvek sa Apko mój, otec mojej mamy, chystali na cestu – na Náš sálaš! Aký to bol sviatok, kým Apko mój priahali koníky, Nášho Arapa a Našu Olgu! Aká len bola sila mojej túžby, aby mi dali znamenie…! Len čo kývli rukou, už bol zo mňa blesk, už povedľa Môjho apku na „sici“ sedel najšťastnejší vnuk a vôbec najšťastnejšia bytosť na planéte a v jej širšom okolí. Srdce mi len tak búšilo, keď mi Apko mój do rúk dali opraty a ja som mohol hlasne zvolať: Hijó…! Sálaš je ti, braček môj milý zlatý, skutočný raj na zemi. Je ohromný výmysel. Kto ho vyhútal, patrí mu Nobelova cena za mier. Lebo sálaš je druhé meno pre Svätý pokoj. Keby všetci ľudia sveta žili na sálašoch, a keby tam odchádzali pešky a koňmo, na našej planéte by neboli vojny a bol by vzduch čistý ako kedysi. Nie div, kamarát, že na sálaši sa človek zmieri predovšetkým sám so sebou, potom so svojimi blížnymi i s celý svetom. Ak mi, priateľko, nerozumieš, pochopíš, až raz opäť aj sám budeš behať bosý; o čo ťa tu a teraz naskutku prosím…
Vôkol Nášho sálaša sa ti aj teraz, kedykoľvek tam zájdem bosý (teraz už bez Apku mójho, ten dávno opatrujú nebeské stáda) vidím to jasne, vlnia pšeničné, kukuričné a slnečnicové lány. Rezkým krokom k modrej oblohe uháňajú trávy, tu sa vznáša omamná vôňa pokosenej ďateliny a ľadníka, tam sa na vetre kníšu konope, konope, zelené konope, onam sa širáky slnečnice otáčajú za slnkom ako mladý pánko za krásnou slečinkou… Oči si vyočíš nad sýtym spektrom farieb. Noštek ťa, Paľko môj, milý, zlatý, na nevydržanie zašteklí, len čo sa z horúcej pece ozve mámivá vôňa tekvicového závinu, dosýta škoricou posypaného chýrečného „rejteša“, ktoré upiekli Moja mamička, to jest mama Mojej mamy. Tu, hneď za zadnou chyžou je stajňa, a v nej sviatok pre oči: Môjho apkove posvätné krávky a Môjho apkove tátoše i Môj Malý Bicko Bocko. V kanikule pod šopou býva príjemný chládok a v ňom, radom: starý sedliacky koč a sane, mašina sadiarka, mašina sejačka, hrable, trlica na konope, tu sú zavesené motyky, kosy, rýle… Na dvore, pod agátmi je studňa, v nej sa chladia krásne ťažké lopty – melóny a či dyne, okolo sa naháňa vrieskajúca hydina a poletujú vrtošivé motýle. Opodiaľ sú chlievy s okrúhlučkými grofkáčmi, trochu bližšie je letná kuchynka a moje kráľovstvo – cieň. Stará skrinka s „halátom“ je moja zbrojnica, ibaže v nej občas chýbajú kladivá, kliešte, „šlofcígre“, šrófy, klince; Apko mój ich sem-tam nijako nemôžu nájsť; uhádni prečo. V tieni košatej čerešne si hovie môj verný štvornohý priateľ, najlepší strážca na svete celom, Môj Havko Belko. S ním úžasne radi, strašne rýchle a veľmi často bežíme, samozrejme, on bosolabý a ja bosonohý, len tak sa za nami kúdolí, letíme – priamo na koniec sveta. Kolená vŕzgajú, páli nás na holé podošvy, avšak zahamujeme, odfukujúc ani stará dobrá parná lokomotíva, až na velikánskom kopci, vysokom temer ako ja a Môj Belko spolu. Švihneme pohľadmi po konci sveta, za ktorým sa začína svet iný, neznámy, a už sa, volaní hlasom smädu, rútime ozlomkrky späť. Môj Belko pachtí; je na tom oveľa horšie ako ja, ktorý mám na sebe iba gate, pokým sa on, chudáčik – neboráčik, varí v huňatom kožuchu. Čo ti poviem, priateľu… Na Náš sálaš odchádzam síce čoraz zriedkavejšie, ale vždy nevýslovne rád. Náš sálaš, to ti je radosť, to je ti zážitok! Akýže tam, čerta slepého, počítač a Facebook a TV! Zlé jazyky hovoria, dávno melú, že Náš sálaš zbúrali. Ja im neverím; never im ani ty. Raz ťa, kamarát, len ak si to praješ, vezmem sebou. Zájdeme pešky, hentam Na palánske, kde ešte aj teraz, vždy asi tak o pol noci o dvanástej hodine, ako polárna žiara, svetielkuje aureola Nášho sálaša… Len sa, prosím ťa pekne, nezabudni vyzuť.
www.zornicka.com
13
NAJLEPŠIE KNIHY KREATÍVNEHO CENTRA V SLOVENSKOM PREKLADE
Jasminka Petrovićová a Dobrosav Bob Živković
Čo mám vedieť o sexe? Masturbácia, onánia – sebaukájanie, dosahovanie sexuálneho uspokojenia bez priamej účasti druhej osoby. Pri masturbácii sa dráždia a láskajú vlastné pohlavné orgány. Názov onánia je odvodený od mena starozákonného Onana... Masturbácii sa venujú mnohí žiaci, väčšina ostatných ľudí, a dokonca aj niektoré zvieratá. Nikto o tom však nehovorí (najmä tí poslední menovaní). Nielenže sa masturbácia vykonáva tajne, ale bola a občas ešte dokonca nezmyselne zostáva v nemilosti.
Oslepneš! Zblázniš sa! Umrieš! Uschne ti! Odpadne ti! Na dlaniach ti vyrastú chlpy a každý bude vedieť, čo si robil! Vybabreš si všetku spermu, a potom ti bude chýbať, keď ju budeš naozaj potrebovať!
Never takým nezmyslom! Sebaukájanie je úplne prirodzená, normálna a žiaduca vec, ktorá v tele ani na tele nijaké zmeny nevyvoláva. Jasné?
SEBAUKÁJANIE SA ODPORÚČA: osobám bez partnera. Lepší vrabec v hrsti než holub na streche! OSOBITNE SA ODPORÚČA: omladým a potentným osobám, ktoré sú pripravené na sex fyzicky, ale nie psychicky. NEODPORÚČA SA: pacientom so sadrou na ruke.
14
www.zornicka.com
webmajster JANKO ŽOLNAJ
Milí priatelia, stalo sa Vám už, že ste sa natoľko nafurili, nadurili, nazlostili, až sa Vám zahmlelo pred očami? Napríklad, kto to videl v nedeľu ráno nás prebúdzať, ako keď by mali ísť do školy? Huuuuuuch, no to teda nie! Stalo sa Vám potom, že ste v tej nafurenosti, nadurenosti, nazlostenosti tak rázne strelili dverami na izbe až sa okná roztancovali? Zamkli ste sa a neotvárate. Iba možno ak... ak niekto vie odklepať heslo na dverach. Trikrát rýchlo, dvakrát pomalšie... či ako už, iba potom otvárate. To sú naši :) Možno brat či sestrička. Prípadne susedka Katka ;) Rozmýšľali ste vlastne o tom hesle? Povedal by som, že žijeme v dobe Heselnej :) Pozrite sa, obheselnený sme zo všetkých strán: heslo na mobile, heslo na počítači, email heslo, Skype heslo, heslo, heslo... Treba s ním narábať veľmi pozorne. Rôzne hrôzy prihodiť sa môžu. Čo ak je heslo príliš jednoduché a na dvere sa ho podarí odklepať ockovi? Huh! To by bola parádička :) Čo ak je natoľko jednoduché, že sa niekomu podarí prevziať Vašu e-mail adresu? To by už bola paráda! Ešte ak to isté heslo používate všade, to už ani neviem, čo by bolo :) Preto obozretne. Vyhýbajte sa ošúchaným heslám. Medzi najhoršími sú: 123456, password,
abc123... potom vlastné mená, narodeniny, názvy filmov... No uvoľnite sa. Odhalím Vám recept: ako prichystať čarodejné heslo! Vyhútajte si dlhšiu vetu, ktorú si ľahko zapamätáte. Napríklad: Zornička je môj najobľúbenejší zázrak na svete :) Utvorte z toho akronym (https://sk.wikipedia.org/ wiki/Akronym). V našom prípade to môže byť: zojemonazanas – ZOrnička JE MOj NAjobľúbenejší ZAzrak NA Svete. Môžete k tomu pridať i číslo – koľko písmen heslo obsahuje. Tak to potom bude znieť: zojemonazanas13. Uznajte, také heslo je už omnoho ťažšie odhaliť. Vytvorte si všade iné heslá. Dovoľte sa inšpirovať. Napíšte báseň o susedke Katke :) Utvorte z nej akronymá a z nich potom heslá. Samozrejme, tú báseň potom nemôžete zarecitovať ospievanej kráske, ani zverejniť vo Vašom obľúbenom zázraku. Netrápte sa, jestvuje i na to záchrana. Heslo aj tak treba z času na čas zmeniť. Povedzme aspoň raz do roka. Odporúčam, aby ste ho zmenili práve v Deň zamilovaných a napísali novú báseň. Tú predchádzajúcu s úsmevom pošepnite Katke na uško. Poteší sa ;) Poooozdravujem.
www.zornicka.com
15
Vedie environmentalista ADAM IVAN HUČOK
Zelen· strana HalÛ, halÛ zvieratk· Ten, kto si doteraz myslel, že sa živočíchy nevedia rozprávať, ten sa veľmi mýlil, lebo to vôbec nie je pravda. Áno, my ľudia im často nerozumieme, ale ony navzájom si veľmi dobre rozumejú, dokonca sú aj také, ktoré ešte viac rečnia ako my, priam „ústa nezatvárajú“. Samozrejme, každý živočích má svoj spôsob komunikácie. Brechot psov, mravčanie mačiek, spev vtákov môžeme počuť každý deň, ale to nie je všetko, čo živočíchy dokážu. Okrem hlasových prejavov títo rečníci si vedia čo-to povedať aj inými spôsobmi. Určite už všetci videli napr. psíka ako pobehuje okolo a robí malú potrebu. On to nerobí, len preto, že pil veľa vody, ale takto dáva najavo, že on išiel okolo a ak ho niekto z jeho kamarátov náhodou hľadá, tak tu ho môže nájsť. Niekedy už len keď sa pozrieme na niektorého zvera, vieme, akú má náladu. Mačkovité šelmy (mačka, lev,...) sú známe tým, že keď si neprajú spoločnosť, naježia sa ako ježko a vtedy radšej ísť okolo a nechať ich robiť si svoje. 16
www.zornicka.com
V dorozumievaní poznáme aj „elektrikárov“, sem patria najmä ryby. Tie sa, predstavte si, vedia dorozumievať aj v mútnej vode, a to tak, že rôznymi vlnami (aj elektrickými) posielajú informácie o tom, kde sa nachádzajú. A tak sa tieto potvorky porozprávajú aj keď sa nevidia. Ani mobil nepotrebujú. Vedci tvrdia, že tie najmladšie živočíchy, bábätká, ktoré ešte nevedia „rozprávať“, najradšej komunikujú dotykom. Tak napríklad mama vták vie, že je jej mláďa hladné, keď ju začne zobať hladným zobákom. Etológovia tvrdia, že hlavné témy živočíchov sú o tom, že kde sa nachádza potrava, aké počasie bude, hľadajú si svoje sympatie, upozorňujú jedny druhých ak hrozí nebezpečenstvo... Škoda, že všetkým nerozumieme. Predstavte si, ako by bolo, keby ste si počas cesty do školy vypočuli, o čom spievajú vtáky, prečo psy brechocú. Čo všetko by nám mala povedať rybka v akváriu, usilovná včela alebo mravec. Škoda, že im nerozumieme, alebo sa nájdu aj takí, ktorí rozumejú?
www.zornicka.com
17
Vyhútala a nakreslila Renáta Milčáková
– Moja rodina bola taká chudobná, že keby som sa nenarodil ako chlapček, tak by som sa nemal s čím ani hrať. Jedného dňa sa dcérka pýta maminky: – Mami, prečo máš niektoré vlasy biele? – To preto, že ma hneváš. Zakaždým, keď povieš niečo špatného, vybieli sa mi jeden vlas. – A mami, prečo má potom babka bielu celú hlavu??? Malý dinosaurus sa opytuje matky: – Maminka, dostanem sa po smrti aj ja do neba? – Nie, synáčik, dostaneš sa do múzea.
MRKVIČKY SEM, LEBO ZAPOJÍM FÉN!!!
18
www.zornicka.com
Mladá čerstvo vyštudovaná psychologička, blondínka, nastupuje do prvej práce. Stáva sa psychologičkou v istej našej základnej škole: Hneď je aktívna a hľadá, kde začať, ako sa ukázať v dobrom svetle. Vyjde na školský dvor, a tam vidí hlúčik chlapcov, ako sa hrajú, a jedného, ktorý stojí obďaleč, nič nerobí, len tak urobí krok vľavo, potom dva vpravo. Psychologička si povie: – No to je jasné, introvert, začnem s ním a zapojím ho do hry. Príde k nemu a povie: – Čo sa deje, že sa dnes nehráš s ostatnými? Chlapček na to: – Ja som brankár!
Učiteľka v škole hovorí žiakom: – Utvorte vetu so slovom Yeti. Marienka: – Yeti je veľký snežný muž. Janko: – Yeti žije v horách. Jožinko: – Yeti zima? Úvaha učiteľa na hodine fyziky: Keby žiaci, ktorí sedia v zadných laviciach, boli tak ticho, ako žiaci v stredných laviciach, ktorí si čítajú časopisy, mohli by žiaci v predných laviciach ďalej nerušene spať. Pýta sa učiteľ v triede školy technického zamerania: – Žiaci, ako by ste pomocou vody vyrobili svetlo? Jožinko sa vzadu ozve: – A čo tak umyť okná?
Miško Bolf kreslí pre vás
www.zornicka.com
19
PADINSKÍ PRVÁCI po dlhom čase medzi zorničkármi. Vitajte a čítajte!
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí
www.zornicka.com
20