Zornicka 2013 14 07 mar by Slovenské vydavateľské centrum

7 ● MAREC

2013/2014





Nakreslila TIMEA

Nakreslila VALENTÍNA

Nakreslila TAŇA

Nakreslila NAĎA

Nakreslila PAULÍNA

Nakreslila MARTA

Nakreslila NATAŠA

GALÉRIA ZORNIČKY

M A R C O VA N I E Tretí tohtoročný mesiac nám prináša jar. Prajeme Vám, aby ste rozkvitli spolu s ňou. A aby ste boli veselí, aspoň tak, ako aj toto číslo Zorničky, ktoré práve čítate ☺ Veselé istotne budú žiačky, ktorých výkresy uverejňujeme v Galérii: NATAŠA PAVELOVÁ a MARTA KOTVÁŠOVÁ, druháčky z Padiny – marcové víťazky, ktoré odmeňujeme peknými knižnými odmenami. Uverejňujeme aj výkresy ich spolužiakov: Paulíny Valentovej, Nade Valentovej, Tane Babuchnovej, Marka Valenta a Timey Širkovej. Veselé budú i nové autorky Zorničky, práce ktorých sa prvýkrát zjavujú v našom časopise. Ide o študentky slovenského jazyka a literatúry v Novom Sade, ktoré sú pekné ako i ich prvotiny, a to sú: ANETA LOMENOVÁ z Kysáča a MARTINA BARTOŠOVÁ z Hložian. Zapamätajte si ich mená, lebo ich v Zorničke, a neskoršie nielen v nej, veríme, ešte istotne budete stretávať. Toto je ich prvé klopanie na

časopis pre deti č. 7 marec 2013 – 2014 ročník 24 (71)

dvere slovenskej literatúry pre deti. Zornička otvorila ☺ Naša celoročná súťaž VŠADE SO ZORNIČKOU sa teší na Vaše fotografie a jeden/jedna z Vás sa bude tešiť digitálemu foťáku, ktorým odmeníme najlepšiu, najveselšiu, najbláznivejšiu či najoriginálnejšiu fotku. Vyfoťte sa so Zorničkou kdekoľvek cestujete: len do Ameriky alebo až do Aradáča, fotku/ky nám zašlite, a tak dajte sebe šancu dostať peknú odmenu, s ktorou urobíte ešte veľa krásnych fotiek a navždy zvečníte chvíle svojho detstva. A víťazovi aj leto bude krajšie, lebo digitálny foťák udelíme na samom prahu letných prázdnin: na Zlatej bráne v Kysáči. Naozaj ☺ V tomto čísle Vás, tiež po prvýkrát v Zorničke, spoznávame s veselými kamarátmi z podtatranskej prírody: Maťkom a Kubkom. Boli by sme radi, ak by ste ich mali radi. Vyhľadajte si ich aj na YouTube. Do aprílovania pozdravuje Vás rozkvitnutý Dunčo a pavel matúch

Vydávajú Slovenské vydavateľské centrum a Fond Slovenské tlačené slovo (NRSNM), Nový Sad / Riaditeľ SVC a hlavný redaktor: Vladimír Valentík / Zodpovedný redaktor: Pavel Matúch / Zástupca: Martin Prebudila / Členovia redakcie: Ján Žolnaj, Adam Ivan Hučok, Miroslav Demák, Antoine de Saint-Exupéry / Technicky upravil: Ján Hlaváč / Číslo ilustrovali: Pavel Koza, Ljubomir Sopka Renáta Milčaková, Miško Bolf / Jazyková úprava: Anna Horvátová / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Distribúcia: Andrej Meleg / Adresa redakcie: ZORNIČKA, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6 21470 Báčsky Petrovec, Tel./fax: (021) 780-159, e-mail: svcentrum@stcable.rs / web: www.zornicka.com / Vychádza mesačne, okrem júla a augusta / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Číslo účtu: Banca Intesa 160-931760-45. / Časopis vychádza s finančným prispením Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika. TITULNÁ STRANA: Vďaka internetu a Jankovi Žolnajovi. CIP – katalogizacija u publikaciji Narodna biblioteka Srbije, Beograd 82 - 053.2 ISSN-0353-877x COBISS.SR-ID 34103303

S ﬁnančnou podporou

Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Časopis v minulosti vychádzal pod týmito menami: Naše slniečko (1939 – 1941, 1946 – 1947), Naši pionieri (1947 – 1970) a Pionieri (1970 – 1990).

www.zornicka.com

Zorničkine marce V ÚSTRETY 75-ROČNÉMU JUBILEU NÁŠHO ČASOPISU (1939 – 2014)

ZUZKA MEDVEĎOVÁ

STANKO RAKITA

Jarná

Pochválenia

Už tá biela snežná krása náhle kdesi podela sa, sfúkol vietor, zmizla zima, zostala len čľapkanina.

Vtáčky už z veľkej ochoty nacvičujú nové nôty, privítať chcú jara krásu každý podľa svojho hlasu.

Slniečko škúli na blato, nechce sa už dívať na to, často za oblak sa skrýva, žmurká si tam, lebo zíva.

Aj nás už slniečko volá, chyťme sa deti do kola! Keď budeme spievať krásne, vždy nám bude svietiť jasne.

Potom si mieša farbičky, čo rozsýpa na kvietočky, keď ukážu sa nám zjari v záhradách aj na chotári.

Učme sa všetky pesničky starodávne od mamičky, najkrajšie tie majú nôty ku hrám, k tancu, do roboty.

Pozdravujú nás detičky všetky tie naše pesničky: kde slovenské dievča býva, nech pekný spev sa ozýva! (Naše slniečko, marec 1941)

MICHAL ĎUGA

Júj, ako je sladko Júj – ako je sladko, kým si len teliatko, kým ťa tanec láka, ako diaľky vtáka,

kým nesnívaš o nikom a nechceš byť básnikom. Je to veru sladko, no len tak sa nedá! Obete si žiada každulinká veda.

Potom iste príde škola a vytvorí z teba vola. To každú noc vyrozpráva svojim deťom stará krava.

(Zo súbehu Pionierov 1987) Ilustrovala: Miroslava Ivanovová Naši pionieri, marec 1988

www.zornicka.com

Vieročka veselo dobehla zo školy a zvolala: – Maminka, dnes po celý deň dostávam pochválenia! – Ako to, dcéruška? – pýtala sa mama. – Nuž takto, počúvaj. Keď som ráno išla do školy, ty si ma pochválila, že som sa sama schystala. Keď som chcela prejsť cez cestu, spýtal sa ma jeden ujo, kde je Ulica Vladimíra Hurbana. Ja som mu to povedala a on ma pochválil, že som múdre dievča, keď to viem tak pekne vysvetliť. V škole som pekne čítala a recitovala. Súdružka učiteľka ma zato pochválila. Vieročka toto rozpráva, šťastím sa ligocú jej očká a hrejú mamino srdce. A mama šepká ešte jedno veľké pochválenie: – Ty s i m o j a ra d o s ť ! (Naši pionieri, marec 1971)

ELENA ČEPČEKOVÁ

Ako zvieratká privolávali jar Žil si v lese medveď kráľ a macíka syna mal. V lete medík maškrtili, v zime chyžku zatvorili a spali až do jari, kým sneh ležal v chotári. A raz v zime vprostred mrazu zobudil sa macík zrazu. Nohou dupká, kričí, vrieska: – Chcem ísť von a chcem ísť dneska!

Zavolali zajka v kríku: – Dones, zajko, harmoniku. – Tramtarara, tramtara... ber sa zima z chotára! Macík už jar žiada si. Ale jar sa nehlási. Vlka – sivka zavolali, aby zahral na činely: – Džinta-rata, džinta-džin, ja ťa zima odplaším. Mokré čelo stiera si... Ale jar sa nehlási.

Tato, si kráľ a či nie? Sprav teda, nech jar priletí, nech sa zima pominie. Húta medveď, brhlí bradu. Zaplatil by dobrú radu. Tu sýkorka zavolá na kríku: – Vezmi basu, Jar má rada muziku! – Brum, brum, hraj mi, basa, hraj! voňavú jar privolaj. Brum, brum, poďte teplé časy... Ale jar sa neprihlási. Zavolali líšku z jamy, aby prišla s husličkami. – Tidli, tidli do skoku, skáčte vlnky v potoku. Príde dníček belasý... Ale jar sa nehlási...

Vstáva medveď spoza stola, preberá ho dobrá vôľa. – Moji milí, návrh nám, doteraz hral každý sám. A viete, že tak sa vraví, to, čo jeden nedokáže, spoločnou sa prácou spraví. Zahrajme si ešte raz, zahrajme si všetci spolu, mohutnejšie zavznie hlas. Hrali. A tu čo sa stalo? Ozvenou sa striaslo bralo, Zavial vetrík, zlízol snehy, zazelenali sa brehy. Všetko živé smeje sa. Jar vkročila do lesa. ( Naši pionieri, marec 1961)

www.zornicka.com

MARTINA BARTOŠOVÁ

Ako červík Krištofer navštívil jabĺčko Milé deti, určite ste nikdy nepočuli, čo je to Lumbricus terrestris. Možno si predstavujete, že je to nejaký divný a strašný obor so štyrmi rukami a šiestimi nohami, s jedným obrovským červeným okom väčším než hlava a s veľkými ústami, z ktorých namiesto zuba vyčnieva ceruzka. Našťastie, nie je to žiadny obor. Je to dokonca až také maličké bezbranné stvorenie, že si ho ani nevšimneme. Žije v zemi a miluje dážď. Rado si vŕta chodbičky do zeme. Čo si myslíte, čo je to? Je to červík zvaný dážďovka zemná. Myslíte si, že každý červík je rovnaký? Možno. Ale náš červík Krištofer je jedinečný a zo všetkých červíkov najzaujímavejší. Dokonca aj najusilovnejší. Rád si upratuje svoj skromný domček, opravuje ho, keď sa niečo poškodí, vŕta nové chodbičky, aby mal viac miesta. Aj teraz má plné ruky práce. Práve si upratuje kuchyňu a pripravuje jedlá pre svojich kamarátov. Znenazdajky počuje zvláštny buchot. „Čo to je?“ pomyslí si. Buchot prestal, červík Krištofer naň zabudol a sústredil sa na svoj „zemný“ koláč. Zrazu bolo počuť: kvap, kvap, kvap. Ach jaj. Veď mu celú kuchyňu zaplavilo! A pozrite na obývačku! Chudáčik červík Krištofer. Voda ti vošla do domčeka a zničila ho! Nuž, čo mal teda urobiť? Nešťastný – priviazal si bodkovanú mašličku, zobral si červený dáždnik a vybral sa hľadať nový domček. Ako tak šiel, spomenul si, že neďaleko žije jeho dobrý rodák Ferdinand. Hoci bol už veľmi starý, predsa dobre poznal všetky zvieratká aj rastliny. Vedel, kedy bude svietiť slniečko, kedy bude pršať, dokonca vedel uhádnuť, kedy sa na oblohe zjaví dúha. Taký figliar bol červík Ferdinand. Krištofer si ho veľmi vážil. Ešte keď bol maličký, dozvedel sa od neho všelijaké zaujímavosti o červíkoch. Dodnes si na ne spomína. Ako si tak teda vykračuje, ani si neuvedomí, že je pred krásnym modrofialovým kvetom. „Haló, je tu niekto?“ volá červík Krištofer. Nik však neodpovedá. „Haló, haló, býva tu niekto?“ „Kto to kričí?“ ozve sa tichý hlások. „Ja,“ odpovedá červík Krištofer. „Kto je to ja?“ „Ach, prepáčte. Volám sa Krištofer. Som červík.“ „Čo tu robíš?“ ozve sa ten istý hlások, ale tentoraz silnejšie. „Ani sám neviem, ako som sa sem dostal. Asi som si poplietol cestu. Neviete, kde je jabloň? Býva tam môj starý známy.“ „Pomôžem ti, ale viac ma nevyrušuj, nechaj ma spať. Musíš ísť rovno, a potom odbočiť vľavo. Rozumieš?“ „Áno. Ďakujem veľmi pekne. A kto ste vy?“ „Som húsenica Klementína, ktorá musí poriadne spať, aby sa mohla premeniť na motýľa. Preto choď,

www.zornicka.com

aby si sa čo najrýchlejšie dostal k jabloni. Hľa, už začína pršať.“ Húsenica Klementína mala pravdu. Ozaj začalo pršať. A to poriadne. Také veľké kvapky Krištofer ešte nevidel! Stačilo, ak by hoci len jedna kvapka na neho padla, už by bolo po ňom. Našťastie mal pri sebe červený dáždnik. Ten ho akotak ochránil pred kvapkami, ale zrazu začal fúkať taký silný vietor, že mu dáždnik takmer odletel. Div, že sa mu bodkovaná mašlička neroztrhla. „Jaj, beda, čo mám robiť?“ pomyslel si Krištofer. „Tu zostať nemôžem. Musím si vykopať čo najrýchlejšie dieročku a skryť sa.“ Ako tak hľadal najvhodnejšie miesto na kopanie, ani sa nenazdal a spadol do hlbokej diery. Vstal, oprášil sa, starostlivo si upravil mašličku a poobzeral sa vôkol seba. Zistil, že je to myšia diera. Určite tam voľakedy bývala myška, ktorá sa skrývala pred nepriateľmi. Krištofer

dobre vedel, že je to nebezpečné miesto, aspoň mu tak rodák Ferdinand povedal. Vraj sa tam skrývajú všelijaké dravce, ktoré len čakajú na červíky. Niektoré z nich majú také ostré zuby, že by mohli prehryznúť aj najtvrdší oriešok. „Ach, jaj, ako sa dostanem odtiaľ?“ pomyslel si. „Vrátiť sa nemôžem a zostať tu... To ani v najpríšernejšom červíčom sne! Rozmýšľaj svojou hlávkou, Kristofer! Rozmýšľaj!“ A zrazu... bum, bum, bum! Ten strašný zvuk... Zem sa začala triasť. Hrudy padali na všetky strany ako meteory. Občas dajaká preletela popri Krištoferovej hlave. Musel si dávať veľký pozor, aby ho nezasiahla. Rýchlo rozprestrel červený dáždnik a skrytý pod ním pozoroval, čo sa bude diať. Chudáčik, tak sa triasol, že sa mu aj bodkovaná mašlička rozviazala. Ešte chvíľu trval ten hrozný buchot, keď sa zrazu spod zeme vynorilo niečo nezvyčajné. Na prvý pohľad sa to nepodobalo na nič, keďže bola obrovská tma. Darmo si Krištofer lámal hlavu, čo to je. Nuž, radšej počkal pod svojím dáždnikom, nech to neznáme a strašné stvorenie odíde. Potom si bude môcť zhlboka vydýchnuť a čo najrýchlejšie stadiaľ utiecť. Avšak udialo sa niečo neočakávané. Nik by netušil, že Krištofer sa prvýkrát vo svojom živote stretne s krtkom Richardom – Robertom. „Kto sa to tam skrrrrýva?“ opýtal sa krtko. „Nože, vylez von!“ „Čo sa stane, ak nevyleziem?“ opýtal sa bojazlivo Krištofer. „Tak si ťa vyhľadám a zjem!“ „Ale veď tu je tma a ty ma nevidíš. Nemáš oči.“

„Nemysli si, že ak nevidím, že ani nepočujem alebo necítim prrrred sebou chutnučké, šťavnaté jedlo. Až mi slinky tečú!“ „Ach, kamarát, sklamal by si sa, keby si ma videl. Som len obyčajný malinký, chudučký červíček. Ani pod zub by som ti neprišiel a kdeže do brucha. O päť minút by si už vyhladol. Načo sa s takým chudákom babrať?“ Krtko ho však nepočúval. Práve keď chcel na Krištofera zaútočiť a zjesť ho, ozval sa ďalší divný buchot. „Matička moja červičia! Čože to počuť?“ pomyslel si Krištofer. Do zeme sa odrazu vnoril obrovský rýľ, ktorý o chvíľu vyhrabal veľkú dieru. „Nezbedník jeden! Kde si sa schoval? Túlaš sa mi po celej záhrade, robíš mi tu samé pyramídy, hlupák.“ Takto na krtka nadával nahnevaný ujo. A Krištofer? Ten tak rýchlo bežal odtiaľ, že ani nespozoroval, kedy prišiel pod jabloň. Na chvíľku zastal, fučal, upravil si bodkovanú mašličku a poobzeral sa. „Dobre to moje oči vidia? Veď je to jabloň!“ zaradoval sa Krištofer. Začal sa na ňu šplhať. Najprv mu to šlo ťažšie, no neskoršie sa vycvičil. Práve keď sa priblížil ku konáru, zočil ho hladný vrabec a len-len, že ho neuchmatol. Na pomoc mu prišla húsenica Klementína, ale teraz už premenená na krásneho bielučkého motýľa. „Pani húsenica, ste to vy?“ nevedel sa na ňu vynadívať Krištofer. „Aká ste krásna.“ „Áno, áno, som to ja, ale už ma tak nevolaj. Teraz som pani motýľ.“ „Ako ste vedeli, že budem tu, pani raz húsenica, raz motýľ?“ „Ty hlupáčik. Veď si mi sám povedal, kam chceš ísť. Predpokladala som, že budeš mať na ceste trampoty. Preto som ti šla pomôcť.“ Krištofer sa jej poďakoval a poprosil ju, aby ho spustila na najkrajšie jabĺčko. Tam vraj býva jeho dobrý rodák Ferdinand. Darmo sa však plazil po ňom, darmo sa mu páčilo, keď tam Ferdinand nebol. Prečo? Ani sa nestačil nad tým zamyslieť, znenazdajky sa skĺzol a spadol z jablka. Našťastie, milé deti, náš kamarát Krištofer nosí vždy so sebou červený dáždnik. Ihneď ho otvoril a na zem padol ľahunko ako pierko. Trošku sa oprášil a poobzeral. Pred sebou zbadal hŕbu napadaných jabĺk. „Kde som to?“ pomyslel si. „Veď je to dedina! A aká krásna!“ Dlho nehybne stál a pozoroval krásu vôkol seba. Zrazu sa ozval známy hlas, ktorý už dlho, dlho nepočul: „Krištofer, synáčik, si to ty?“ Krištoferovi sa ani nesnívalo, že pred ním bude stáť jeho milovaný rodák Ferdinand. Objali sa, smiali, plakali od radosti a už keď mesiačik vystúpil na oblohu, vybrali sa do Ferdinandovho jabĺčkového domčeka. Dlho do noci sa rozprávali o zážitkoch z Krištoferovej cesty. Ak ešte nezaspali, možno vidieť z ich okna svetielko mušky-svetlušky a počuť radostný smiech. Počujete? Ja áno. Táto poviedka dostala tretiu cenu za prózu na Literárnom súbehu Zorničky 2013.

Ilustroval: Pavel Koza

www.zornicka.com

ANETA LOMENOVÁ

Stopäťnôžka hľadá byt

Stopäťnôžka krátka veru hľadá byt rozhodla sa teda do radu sa postaviť. Presnoriť a prepásť celú našu ríšu. Či nájde nôžka malá dáku novú skrýšu? Zaklopala u Žabiakov, otvoril je švárny Žab: „Už mám plné zuby takých tenkých báb! Húsenica dlhá, suchá, kto teba ešte pozve dnuka?“ „Žaba, to je ježibaba, koľko klebiet navyrába!“ So sklonenou hlavou stopäťnôžka skúša ďalej. Pri kaviarni starej smädná kričí: „Aj mne nalej!“ U Somárov zazvoní, Oslica jej otvorí. „Skrehla som od zimy, pustite ma do dverí!“ Stopäťnôžku stretla veru ťažká otázočka, tá sa pýta, „Čo bolo skôr: vajce či sliepočka?“ „Pri sliepke, či morke neobstojím, tie dve sa veru veľmi bojím.“ Z Literárneho súbehu Zorničky 2013

Poslali ju Slimákovci do veľkej záhrady, medzi známych ľudí, fazule a kaleráby. „Počula som od rajčiny,“ zohne svoje drobné nohy, „schádzajú sa tam len zeleniny, mrkvy a petržleny.“ Sova znova napomína: „Nemám miesta, už si tu bola!“ Narazila na Myšiakov: „Neotravuj, zmeň sa na motýľa!“ Ozvali sa slečny myšky: „Čo keď nám ukradne všetky čižmičky?“ Čo sa týka kozičky, má tie isté zážitky. Nohy sa pod nohy pletú, koľko zlých ľudí je tu! Vrátim sa do starej diery, s hmyzom sa mi dobre darí. My sme jedna rodina, drobná a veselá. S lesnou veľkou kapelou potrafíme každý tón.

Ilustroval: Ljubomir Sopka

www.zornicka.com

MÁRIA VRŠKOVÁ

Najlepší kamarát Najlepší kamarát Učiteľka sa nás pýta: „S kým si dobrý kamarát?“, treba písať do zošita sloh, koho mám najviac rád.

Jano len pre futbal dýcha, s loptou chodí snáď aj spať, keď strelí gól, to je pýcha! Šport má vskutku veľmi rád.

Maťo chvály vypisuje na suseda Igora, vždy keď pomoc potrebuje, on je jeho opora.

Ilustrovala: Jana Nováková

Na Dunčíka myslí Lizka, odmalička o ňom snila, veď aj pes je duša blízka, za nič by ho nemenila.

Peter v knižkách sedí stále, je vášnivý čitateľ, veľké, hrubé, tenké, malé, každá kniha – priateľ.

A kto je môj verný známy? Predsa krásna Tánička, dve čerešne jednej mamy, je to sestra – dvojička. www.zornicka.com

MARIANNA GRZNÁROVÁ

Ako Kubko a Maťko búrku napásli Hore v horách, kde kopce vyliezajú jeden druhému na plecia, aby dovideli čo najďalej, pasú valasi ovce. Oviec je veľa, valasi dvaja a jeden pes. Ale vari najviac jesto toho, čo sa im pri pasení pritrafilo. Veďže len počúvajte. * * * Vyhnali Kubko s Maťkom ovečky na pašu, políhali si do trávy, podriemkavali a len sem-tam slovko prehodili. – Pasieš, Kubko, pasieš? – Veruže pasiem. A čo ty, Maťko, pasieš? – Ej veru pasiem, pasiem. Ale horkéže tam pasenie, keď slniečko pripaľuje a valachom sa dnes akosi neveľmi chce krpce za ovcami po grúňoch drať. A tak len ležia ani zoťaté pne na rúbanisku. Ten, čo tak nahlas odfukuje a brušisko má, ani čo by riadny vahan schovával pod košeľou, je Jakub. A Matej je zas ten dlhý, čo ak sa zabudne prikrčiť, keď sa vracia domov, zakaždým čelom do verají tresne. Ale že sa spolu ráčia a nejedno leto už vedno po kopcoch preskákali, nuž len sa pekne Kubkom a Maťkom zovú, slovka zlého si nepovedia, i oddychu si dožičia. A ovce vraj nech zavracia Dunčo. Lenže pes je pes. Vidí, že valasi sa nepretrhnú, nuž aj sám si líha do materinej dúšky. Len keby tie muchy tak neštípali. – Bude pršať, muchy štípu, – ozve sa Kubko. – Ba veru bude, – pritakáva Maťko. A zasa len zmĺknu obaja. Ticho zaľahlo na pašu a len ovčie zvonce sa nesú dolinou.

A tak teda Kubko s Maťkom pásli, slniečko pripekalo a ovečky sa roztratili po celej doline, lebo ich nemal kto zavracať. Nuž a keď je ovciam paše málo, nik sa do nich nestarie, poberú sa kade ľahšie, a ty ich potom hľadaj, kde sa dá. – Pasieš, Kubko, pasieš? – Pasiem, Maťko, pasiem. – Nuž, a kdeže sú nám teda ovce?! – vyskočí Maťko na rovné nohy. Lebo oviec nieto a dolina pustá. Raz-dva sa im driemoty popretŕhali. A Dunčo by sa tiež najradšej pod zem prepadol, že tak nanič strážil. Pozerajú, hútajú, kde sa ovce podeli, a tu ľaľa... – Tamto sú naše ovce! Tak sa zatárali, že i zem pod kopýtkami postrácali, a teraz sa pasú, aha, medzi nebom a zemou, rovno nad hlavami ohúrených valachov. A Dunčo, len čo ich zočil, rozbrechal sa, až v ušiach zalieha. – Ideš, potvora! Darmo budeme brechať, keď sme neustrážili. – Veď hej, ale akože ich zohnať dolu? Vraví Maťko: – Nože, Kubko, zapískaj! Prichytí si Kubko ľavou rukou širák, aby ho nevyvrátilo, palec a ukazovák pravej strčí do úst a hvizdne, že Maťkovi klobúčik skĺzne na ucho. Ovce sa zhŕkli, lenže – prepytujem – ani len ovčí bobok necupne na zem. Nuž, a čo už teraz?... Aj Maťko skúša zapískať, no len čo Kubkovi širák odnesie. Širák prikryje Dunča,

Ilustroval: Ladislav Čapek

www.zornicka.com

a keďže je to poriadny valašský širák, Dunčovi spod neho len laby trčia. A tomu kŕdľu hore iba čo vlna stmavela a dáko viacej rohov pribudlo. Ustarostení valasi sa škrabkajú na zátylkoch. – Ej, ale sa nám vypásli riadne barany. Ľaľa, koľké! – A hľaďže, ako sa pochytili. Nedostaneme tie tak ľahko dolu... Jój, veruže nie. Lebo tie potvory poďho proti sebe rohmi. Až zakresalo. Zahrmelo. A veď už aj pršať začína. – Skryme sa, Maťko! – kričí Kubko a v behu si pridŕža nohavice. Len tu sa mu blesk pritočí pod nohy. Blesk je to riadny, kľukatý, lenže Kubko sa dačo napreskakoval valašky, kým sa na slanine nevypásol. Ale aj teraz, nelenivý, hupne vozvysok. – Kubkoóóó! – volá za ním Maťko. – Nie ta pod plánku – blesk by do teba šmarilo!

– Nále, kdeže sa podejeme? Blesky len tak metalo, ani krpce nestačili dvíhať, keď tu svitlo Kubkovi v hlave, a už natŕča Maťkovi svoj širák. – Ťahaj, Maťko! Ťahajú, naťahujú, až je širák ani riadne mlynské koleso. A tak sa teda valasi pod ním usadia ani pod

dáždnikom a čakajú, pokým dážď ustane. Aj Dunčo sa pribehol schovať. Vopchal hlavu medzi široké valašské chrbty a len konček chvosta mu mokne. Ale čože tam po chvoste, nech si mokne, len nech je telo suché. – Nezmokneme, – usmieva sa Maťko. – Ej, veru nie, – usmieva sa Kubko. Aj Dunčo sa usmieva. A tak sedeli... sedeli... a sedeli... až dážď načisto prestal.

A len kvapôčka sem-tam spadla do zodvihnutej strechy Kubkovho širáka. Tam sa napršaná voda držala ani v zapchatom žľabe. Pozbierali sa zo zeme a vykročili k salašu. A z košiara – div sa, svete! – vykúkajú ovce. Akosi sa, hm, napásli samy a pred búrkou sa skryli. Veru, niekedy má mladá jarka viac rozumu ako starý valach... Ale Kubko a Maťko sa tešili, že to vzalo taký dobrý koniec. – Juchúúú! – zvrešťal Maťko na celú dolinu, až sa ovečkám zvonce rozkývali. Potom povešali mokré krpce na klince i sami sa, opretí o kolibu, sušili na slniečku a takto si vraveli: – Ej, ale nám napršalo, Kubko. – Ba veru napršalo. – A veruže riadne. – Ovciam paša porastie. – Ba nech len rastie. A mali pravdu. Všetko rástlo a kvitlo a bujnelo a zelenalo sa. Ba aj to suché steblo ďateliny za Kubkovým širákom zakvitlo a rozvilo sa tak doširoka, až troštičku potislo zadnú hradu na kolibe šrégom.

www.zornicka.com

KEĎ SOM BEHAL BOSÝ: JÁN ČÁNI (1971)

Veď sme (sa) len hrali AKO SOM SA NEDOSTAL Z BLATA DO KALUŽE: Nejak si nepamätám chvíle vyrastania – svoj beh naboso po rodisku, to možno aj preto, že som bol ešte malý. Skôr si spomínam na blatom ufúľané topánky, ktoré mi zostali po hýrení petrovskými uličkami. A ešte ich čistenie – TREST! Nenávidel som to BLATNO – vyhnúť sa mu bolo mojím výsostným prianím. Z takých dobrých vecí, čo si pamätám, a čo bol sviatok pre mňa, bol príchod cirkusu do môjho Blatna. Dodnes by som si rád kúpil zopár slonov a utvoril vlastný cirkus. Nedal som si ujsť deň, keď cirkus mal prísť, byť tam od začiatku, privítať ho, spolu s cirkusantmi stavať šapito, vidieť živočíchy a z trochu šťastia – ak to dovolili – pomôcť ich kŕmiť. K Cirkusu ma viazali sloboda, nespútanosť, útek od bežných záležitostí školských, ktoré som si ináč spĺňal na výbornú, ale furt a stále to bola len povinnosť: to sa musí, to sa musí... a v Cirkuse sa nemuselo nič. Tam sa chcelo. Tam neplatili žiadne zákony. Boli tam klauni, ktorí stvárali pestvá, a kúzelníci neuveriteľné veci. Ešte dodnes mám túžbu byť kúzelníkom. Preto do mojich divadelných predstavení pre deti zaraďujem mnohé základné kúzelnícke úchvatné veci. Kúzelník – cirkusant. Práve dnes som pozeral Jakubiska Cirkus Humberto. Páni, to je Cirkus: to sedíš a pozeráš! Dodnes chcievam, keď neter so synovcom prídu, odviesť ich do Cirkusu. Aby ma tam niečo priklincovalo za tú stoličku, aby som sa dobre cítil, aby som sa usmieval, aby som zabudol, že som ešte neurobil domácu úlohu z matematiky... Jediná vec, na ktorú som sa dodnes neodhodlal, je – odísť s takým Cirkusom. Voľakde. Zabudnúť, že máš dom, nehnuteľnosť, humno, statky-zmätky... Cirkus je skupina ľudí v ktorej je všetko dovolené, všetci sa smejú, zabávajú sa, a pritom sú všetci šikovní a sú umelci. Cirkus je cirkus! ROZMÝŠĽAL SOM: ČO BY SOM CIRKUSU MOHOL PONÚKNÚŤ JA? Asi kúzla, kúzelníctvo je to, čo ma láka: prepíliť niekoho, odťať mu hlavu... To sú veci, ktoré sú v bežnom živote nemožné, a tam sú. Dosiahnuť nemožné! Veľmi ľahko, hravo, s úsmevom. A zároveň v Cirkuse sa nikto nebojí. V Divadle keď ideš sekať hlavu, všetci plačú. V cirkuse sa usmievajú, lebo vedia, že to nie je tak ako vyzerá. Lákalo ma, aby som Cirkus mal aj doma, tak som mal takú ,,mániu“: nazbieral som celú kolekciu cirkusových plagátov, ktoré som si ,,poctivo ukradol“ z každého Cirkusu, ktorý som navštívil. A potom som si robil Cirkus aj doma.

www.zornicka.com

BERA NEZOBERIETE! S Cirkusom sú späté živočíchy. Jediné, čo ma k domu, k Petrovcu viazalo, boli živočíchy, konkrétne – psy. Furt a stále som vyrastal so psami. A to s veľkými psami. Čo väčší, to lepší, čo viac kíl, to lepšie, také malé teliatko. Mali sme krásneho nemeckého ovčiara, trénovaného v Leopoldove. Na toho psa si zálusk robili všetci – kúpiť ho. Raz prišiel k nám domov nejaký Nemec a otec veľmi rozmýšľal, či ho nepredá, lebo Nemec ponukol takú sumu peňazí, že by bolo ,,hanba ho nepredať“. Vtedy sme so sestrou zbehli z poschodia nášho domu, ukradomky ukradli psa, vyviedli ho z domu na jamy a nevracali sa domov kým kupci neodišli. Vykradli sme sa z domu a pes zostal tu. Nedám! V žiadnom prípade nedám Bera, lebo tak sa volal: Bero. Bera nezoberiete! Radšej budem bez peňazí, ale budem so psom. Psom nemusíš veľa vysvetľovať. S psom tá výmena energie oveľa ľahšie funguje ako slovná výmena. Psy ťa neošmeknú ako ľudia. Čím viac spoznávam ľudí, tým viac mám rád živočíchy. Psov som aj sám trénoval. To je to spojenie s cirkusom: ak nie kúzelník, tak by som mohol byť aspoň drezér psov či elephantov. Keď dostanem veľa peňazí, budem režírovať Slovenské národné slávnosti s tými elephantmi. Tie slony budú, samozrejme, slovenské, ako sa to aj patrí ☺ KEĎ JE ŽIAK PRIPRAVENÝ – UČITEĽ SA ZJAVÍ: Cirkusantov volajú aj komediantmi. Najpodobnejší k cirkusantom sú – herci, ktorých tiež často volajú komediantmi. Herci žijú v Divadle, ktoré sa stalo mojím druhým domom. Mal som také šťastie, že som hneď na začiatku mal dobrého učiteľa – Ľuba Majeru. A hneď sme sa skamarátili. A kamarátmi sme dodnes. Kamarátska väzba. Otvorená náruč. Preto som sa nikdy v Divadle necítil ako cudzí. Ľubo mal plán z Detskej scény urobiť takú dramatickú výchovu – Základnú umeleckú školu (ZUŠ), aké sú na Slovensku. A v rámci tej ZUŠ-ke jestvuje aj dramatická výchova. V Divadle som sa naozaj cítil ako doma kvôli Ľubovi. Kvôli kamarátovi! Chodili sme tam celé leto, rok, hrávali sme sa, zabávali, robili divadelné etudy, nielen predstavenia. Ľubo nás pripravoval na to, že voľakedy, keď vyrastieme, vyjdeme na dosky, zároveň ale

hovoril: ,,Ak si nie dobrý herec, aspoň budeš dobrý návštevník Divadla.“ Pokúsil sa o nemožnú misiu: byť nielen učiteľom, ale aj kamarátom, čo dnešní... už sa ani nevolajú učiteľmi, sú to pedagógovia, v škole nedokážu. Juj, ako nám tam bolo dobre. Preto sme do Divadla chodievali dve hodiny pred skúškou a zostávali hodinu po skúške lebo nám dovolili hrať sa a nič iné sme nepotrebovali. A dodnes sme zostali kamarátmi, všetci. Divadlo je kamarátska vec. Žiť s ľuďmi, otvoriť sa, nebyť sám. DIVADLO JE KAMARÁTSKA VEC: Všetko sme to robili v malej sieni Divadla, ktorá je dnes známa ako Divadelný klub VHV. Vtedy divadlo bolo podelené na ,,tých dou“ a ,,tých hor“. Tí dolu mali aj oponu, aj všetko a my sme nemali nič, len jednu veľkú miestnosť, v ktorej sme sa stretávali. Pátrali sme po tých netradičných divadelných spôsoboch: dvor, veľa skúšok bolo na dvore. Neskoršie Ľubo od teba žiadal perfekciu: musel si vedieť aj spievať, pohybovať sa na scéne, teda nebolo to len o tom, že prídeš a niečo zarecituješ. Tvaroval ťa vo všetkých možných polohách, ktoré Divadlo od teba môže žiadať. Predtým, ako si nás zobral ,,pod svoje“, Ľubo mal divadelné predstavenie pre deti, ktoré sme si pozreli ,,so školou“, ktoré sa nám veľmi páčilo: Niccolo a Nabuchodonozor, ktoré bolo tiež v malej sále, takže tú malú sálu si poznal, nemal si strach z priestoru. Ale chcel si to vidieť bližšie – preto si prišiel, keď Ľubo robil audíciu. Bolo nás 30 – 40. On nerobil audíciu po systéme: z teba bude veľký herec, nie, nechal to tak ,,na osýpania“: kto chcel, ten zostal, kto chcel hrať futbal, musel sa sám rozhodnúť, či v tom istom čase bude na tréningu na ihrisku alebo v Divadle. To naše kamarátenie s Ľubom rezultovalo divadelným predstavením Mechúrik Koščúrik a kamaráti, kde som hral Medveďa.

Bola to spevohra a svojho monológu z nej sa dodnes pamätám: Medveď som a už ma nebaví krútiť sa naveky v malinčí, nože ma prijmite, našinci. Vidíš, divadlo ti hneď cibrí aj jazyk: že čo je to ,,našinec“, E, ,,našinec“ znamená to a to. Divadlo ti obohacuje slovník a šíri tvoje obzory. Stávaš sa múdrejší a vzdelanejší ☺. No ale opäť zdôrazňujem: keby tam namiesto Ľuba bol nejaký priemerný učiteľ zo základnej školy tak by som sa asi tam tak dobre necítil, potom by som asi skôr utiekol do toho Cirkusu ☺ Lebo Cirkus bol prvý, a potom bolo Divadlo. My sme s Mechúrikom a inými predstaveniami precestovali veľa miest, hrali sme aj na otvorenom, aj v sieňach, aj na mostarskom moste, doma a na Slovensku. Dostali sme možnosť vidieť svet a keď si sám vo svete, tak sa zblížiš so svojimi kolegami. Majera bol guru nielen pre Petrovec, ale aj pre rozhlas a televíziu v Novom Sade, kde sme my ako deti vystupovali ako praví herci, ako desaťroční ľudia sme dostávali honoráre ☺, vydávali LP platne rozhlasových hier. A ,,my“ sme boli: Jano Hansman, Jano Cerovský, Anna Bartošová, Elenka Kopčoková, Očovejiovci, Daňa Legínka... Budova divadla je miesto, kde možno vzlietnuť, povzniesť sa nad všetko to blatisko zo začiatku textu. V Divadle je všetko možné. Tam poľahky môžeme sen zmeniť na skutočnosť. A ak aj vystrúhame psinu, nebudú nám to zazlievať. Veď sme sa len hrali. Ak sme vás snáď pobúrili, myslite si, moji milí, že vás v spánku navštívili škriatkovia a lesné víly. Nad vami sa vznášal tieň: Všetko bol to iba sen. William Shakespeare: Sen noci májovej KEĎ REŽÍRUJEM, SNAŽÍM SA DAŤ DEŤOM TO, ČO SOM SA NAUČIL OD ĽUBA: kamarátstvo, dobrú náladu. Nesmieš ich klamať, musíš k nim mať normálny, otvorený prístup, ako k dospelým. Vytvoriť krásnu atmosféru aby sa ľudia s radosťou mohli na to dívať. Aby divadelné predstavenie nebolo vyrežírované ,,na silu“, lebo ak to bude tak, tak sa ,,na silu“ aj diváci budú na to dívať. Možno preto som sa stal režisérom – jediným doktorom detského divadla v Srbsku. Možno preto, že som chcel Cirkus. Ale možno ešte do neho odbehnem, keď budem mať vyše hlavy všetkého. Možno ma ešte nejaký Cirkus prijme. Síce už mi je trochu neskoro byť kúzelníkom... Ale tréner by som ešte mohol byť. Len si takého fajnového nemeckého ovčiara zadovážiť... Pripravil pavel matúch

Ilustroval: Pavel Koza

www.zornicka.com

NAJLEPŠIE KNIHY KREATÍVNEHO CENTRA V SLOVENSKOM PREKLADE

Jasminka Petrovićová a Dobrosav Bob Živković

Čo mám vedieť o sexe? Okrem banálnych veršov o bozkoch predpubertálny vek charakterizuje ešte jedna bláznivosť – tieto osoby namiesto toho, aby svojich vyvolených bozkávali, bijú ich, a to najčastejšie po hlave. Pubertálne osoby majú našťastie na rozdiel od nich k bozkom oveľa rozumnejší vzťah, väčšie skúsenosti, a teda aj zrelšie a múdrejšie odpovede. Napríklad:

BOZKY – môžu byť na: líca, ústa, nos, čelo, vlasy, ruky, prsia, brucho, pohlavné orgány, chrbát, nohu... Aby sme čitateľov nenudili, nebudeme ani spomínať, že existujú bozky na dobrú noc, dobré ráno, šťastnú cestu, privítanie, rozlúčku, želanie do nového roku, k narodeninám či k šťastnému manželstvu. Nebudeme spomínať ani to, že bozky sa najčastejšie venujú: mame, otcovi, starej mame, starému otcovi, tete, strýčkovi, bratovi, sestre, kamarátke, kamarátovi, susedke, učiteľke... Nás však najviac zaujímajú bozky s milovanou osobou. Tak začneme: Začiatky záujmu o bozky a bozkávanie sa objavujú dlho pred pubertou. Napríklad:

Z pamätníčka

V potoku tečie vodička a ja ťa bozkávam na viečka.

Najviac ťa bozkáva, kto sa teraz pozerá!

Spadol mesiac z neba a ja bozkávam teba!

Otázka: Čo cítiš pri bozkávaní (samozrejme, myslí sa pri tom filmovom – vášnivom, jazykom)?

Zo slovníka: Otázka: Bozkávalal/a si sa niekedy ako vo filme – jazykom? Vybrané odpovede: 1. Veľakrát. 6. Po stom bozku som to prestal počítať. 7. Ešte nie, ale už sa nemôžem dočkať. 10. Prečo sa pýtaš, keď to vieš? 12. Nie som blázon, ešte by som chytila mononukleózu! 13. / 15. Na túto otázku nebudem odpovedať. 20. Opýtaj sa Tiny z béčka! 21. Áno.

Vybrané odpovede: 1. Pichanie na jazyku. 6. Že mi vstáva... 7. Žiaľ, to ešte stále neviem. 9. Myslím si, že ty to opíšeš lepšie, než ja. 12. Nič!!! 13. / 15. Neviem to opísať. 20. Horím! 21. Keby som tak vedela!

RADA: Aby sa bozkávanie páčilo aj tebe, aj tvojmu partnerovi, dodržiavaj ústnu hygienu! Pravidelne si čisti zuby, občas navštív zubára a používaj ústnu vodu. Alkohol a cigarety ani nebudem spomínať! Bozk od fajčiara je rovnaký ako bozkávanie popolníka. Fuj!

www.zornicka.com

webmajster JANKO ŽOLNAJ

Milí priatelia, malí digitálni virtuózi, uznajte: koľkokrát Vás dedko, sused Jozef či kamaráti otravovali, aby ste im niečo, ,,iba na päť minút“, dali do poriadku na ich počítači? Sotvaže miliónkrát, všakže? :) Najlepšie pri tom je asi s dedkom – sťažuje sa takých priemerných trikrát za minútku. Naštastie, že žije na druhom konci sveta. Rýchlo sa tam dostanete. Najmä pešo :) Nehovorím, že nohy netreba občas povolať na prechádzku a cestou sa potknúť o loptu (to je to oblé, čo ho učíte lietať kopnutím) :) , ale nie každučký deň stokrát! Schudnete, načo potom jete :) Milí priatelia, mám riešenie! Viem, ako sa vyhnúť hnutiu! :) Je aplikácia, ktorá sa volá TeamViewer. Nájdete ju na internete: www. teamviewer.com. Bez obavy, stiahnete ju úplne zdarma. Klik, klik myškou a už je aj naištalovaná. – Dooobre, a čo s tým? – určite sa pýtate. No tak, nasledujúci raz, keď pôjdete k dedkovi na tých chýrečných ,,päť minút“, nainštalujte ju i jemu a aktivujte. Dostanete užívateľské meno a heslo. Zapíšte si ich do mobilu. Nechajte aplikáciu aktivovanú, pekne sa pozdravte s dedkom a dovoľte nohám, nech Vás zanesú domov. Keď Vám dedko znovu zavolá, že ,,niečo nie je v poriadku s počítačom“, nemusíte viac tam osobne ísť.

Stačí aktivovať TeamViewer i na Vašom počítači. Naklepete dedkovo užívateľské meno a heslo a ohohohohoooo! Dedkov počítač sa zjaví na Vašom monitore! Samozrejme, oba počítače musia byť pripojené na internet. Podobá sa to tomu, akoby ste sedeli u dedka na šamlíku, za jeho počítačom. Tentoraz však pohybujete myškou doma a u dedka kurzor lieta! Zázrak! Môžete sa dokonca cez tú aplikáciu s dedkom i vidieť, i počuť! On Vám povie, kde je problém a Vy ho poľahky doriešite bez toho, aby ste k dedkovi vôbec odchádzali. Nech si i sused Jozef naištaluje, i všetci kamaráti. Kdekoľvek sú: v Austrálii, Zimbabwe, na Madagaskare, do každého domu vojdete bleskurýchlo – cez počítač! Raz, dva tri! Zostane Vám viac času pre seba. Doriešite problémy vlastného počítača. Zahráte obľúbenú hru, navštívite webovú stránku Zorničky, pozriete si film, vypočujete hudbu... zaspíte na klávesnici :) Samozrejme, k dedkovi i naďalej budete chodiť na návštevu. Usmievavý a veselý, lebo viac nemusíte mrhať vzácny čas na babranie sa s počítačom. Sadnete si na šamlík a ako dospeláci, vypijete s dedkom kávičku. Dedko, rozumie sa, o tom nič nepovie rodičom, lebo oni ešte nevedia, že ste dospelí :) Poooozdravujem.

www.zornicka.com

Vedie environmentalista ADAM IVAN HUČOK

Zelen· strana Ekoz·hradk·ri Marec – je to mesiac, keď sa začína vôňu kvetov, ktoré budú rozváňať v jedno z najkrajších ročných období. Vte- teplých večeroch, alebo farbu kvetiny, dy slnko začne silnejšie hriať, dni sú dlh- ktorú, keď rozkvitne, zanesieme učiteľšie, príroda sa prebúdza a všetok živý ke do školy. Keď budete mať vybraté, stačí semiačsvet pomaličky začína vykúkať zo svojich skrýš. Preto nesmieme strácať čas ani my, ka správnym spôsobom uložiť do zeme, občas rastlinku zalievať, lebo tiež chceme využiť ak bude treba aj okopať pekné slnečné dni. Pýa tešiť sa zo sledovania, tate sa ako? „Vysúkať“ ako sa každým dňom predsa rukávy a hurá, s rozvíja. Je to najkrajší rodičmi alebo starými spôsob, ako podať karodičmi, do záhrady. marátsku ruku našej Nesmieme zabúdať, prírode, lebo keď si nieže najchutnejšia zelečo dopestuje, budeme nina je tá, ktorú si sami si vedieť vážiť všetko, čo dopestujeme a taktiež rastie okolo nás. kvetina, o ktorú sa Veľké starosti okolo pestovania si nepostaráme sami, najkrajšie vonia. Už teraz si môžeme vybrať, čo by sme robte. Vy ako správni ekozorničkári pochceli, aby nám v záhrade rástlo a z trebujete hlavne dobrú vôľu a dospelí čoho budeme mať radosť po jeho do- Vám už zo všetkým pomôžu. Niečo si zretí. Niekto má rád mladú cibuľku či môžete vysadiť aj do pohárov v školských červené paradajky, nehovoriac o mla- oknách. Učitelia Vám všetko vysvetlia a dom – sladkom hrášku... Netreba zabú- poradia, lebo sa aj sami budú tešiť na kvetiny, ktoré si sami dať ani na kvety pred Eko kalendár doma dopestujete a pridomom, alebo v kveti21. marec – jarná rovnodennosť nesiete im do školy na náčoch, porozmýšľajte, 22. marec – Svetový deň vody ich stôl do vázy ☺ akú by ste chceli mať 16

www.zornicka.com

Vyhutuje a kreslí Renáta Milčáková

Čo je to maximálna rýchlosť? Keď utekáš do kruhu a vidíš si zadok. Čo rastie koreňom nahore? Horné zuby. Keď sa to vyhodí nahore, je to hnedé, a keď spadne dolu, je to báger. Čo je to? Kinder vajíčko. Ktorý štvornohý priateľ je človeku najmilší? Posteľ. – Mami, koľko pasty je v zubnej paste? – Neviem. – Ja viem: od gauču po televízor.

Môj život v Meste

www.zornicka.com

Učiteľ matematiky: „Ak ti dám 2 zajačikov, potom ešte 2, a potom ešte 2 zajačikov, koľko budeš mať zajačikov?“ Jožinko: „Sedem.“ Učiteľ: „Nie, počúvaj ma pozorne. Keď ti dám 2 zajačikov, potom ešte 2, a potom ešte 2 zajačikov, koľko budeš mať zajačikov?“ Jožinko: „Sedem.“ Učiteľ: „Dobre, opýtam sa inak. Keď ti dám dve kravy, plus 2 kravy a ešte 2 kravy, koľko ich budeš mať?“ Jožinko: „Šesť.“ Učiteľ: „To je dobre! A teraz, keď ti dám 2 zajačikov, potom ešte 2, a potom ešte 2 zajačikov, koľko budeš mať zajačikov?“ Jožinko: „Sedem!“ Učiteľ: „Nooo Jožinko, kde si dostal toho siedmeho zajaca!?!?!?“ Jožinko: „Pretože mám jedného zajaca doma!“

Štyri etapy života: – Veríš v dedka Mráza. – Neveríš v dedka Mráza. – Zahráš sa na dedka Mráza. – Vyzeráš ako dedko Mráz.

Malý Jožinko hrá na husliach a robí strašný rámus. Keď to zistí jeho otec, nahnevaný vbehne do jeho izby a skríkne: – To mi nemôžeš povedať, že hráš na husliach? Ja už tu pol hodiny márne olejujem dvere! Chlapci si pozerajú erotické časopisy. Odrazu sa jeden rozplače. Druhý sa ho pýta, prečo plače. – Preto, lebo mi mama pohrozila, že ak si budem pozerať sprosté časopisy, tak skameniem. A ono sa to už začína! Jožinko sa pýta otecka. – Otecko, aký je rozdiel medzi mužom a ženou? – Vieš, muž má väčšie nohy a žena menšie. – Aha, ja som vedel, že ten rozdiel je niekde medzi nohami.

Miško Bolf kreslí pre vás

www.zornicka.com

PIVNICKÍ PRVÁCI sa už nevedia dočkať jari

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí