Zornicka 2013 14 08 apr

8 ● APRÍL

2013/2014





1

GALÉRIA ZORNIČKY Hľadá sa najkreatívnejší výtvarný NÁVRH DIPLOMU prehliadky 3 x Ď Vážení učitelia výtvarnej kultúry, srdečne Vás vyzývame, aby ste sa stali súčasťou tohtoročnej prehliadky slovenskej detskej divadelnej tvorby 3 x Ď, ktorá sa uskutoční od 6. do 8. júna 2014 v Starej Pazove a to takým spôsobom, že so svojimi žiakmi (5. až 8. ročník) vypracujete návrh diplomu pre túto prehliadku.

Propozície: – výkresy majú byť inšpirované prvou jednoaktovkou dolnozemských Slovákov autora Jozefa Podhradského Marinka (viď na: www.slovackizavod.org.rs), ktorá bude aj lajtmotívom tohtoročnej prehliadky – výkresy treba zhotoviť na bloku 5 ľubovoľnou technikou – na opačnej strane výkresu potrebné je napísať základné údaje autora (meno, priezvisko, trieda, škola, mesto / dedina, meno učiteľa výtvarnej kultúry) – výkresy treba zasielať najneskôr do 30. apríla 2014 na adresu: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov Njegošova 16 21 000 Nový Sad (s poznámkou na výtvarný konkurz 3 x Ď) Najlepší výkres zvolený odbornou komisiou bude súčasťou dizajnérskeho riešenia diplomu 21. prehliadky slovenskej detskej divadelnej tvorby 3 x Ď a autor výkresu získa odmenu. Všetky zaslané výkresy budú súčasťou detskej výstavy, ktorá bude sprievodným podujatím tohto festivalu.

Kontakt pre ďalšie informácie: 021/54-55-70, Katarína Mosnáková, koordinátorka prehliadky.

S úctou Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Nový Sad Slovenský kultúrno-umelecký spolok hrdinu Janka Čmelíka, Stará Pazova, Obec Stará Pazova, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov Nový Sad

A P R Í L O VA N I E Milí zorničkári, veríme, že sa tešíte jari, ktorá sa rozhostila všade okolo Vás, rovnako ako toto dievčatko na fotke (nie ako kocúr).

Aj tentoraz sme sa snažili prichystať práve také jarné veselé a rozkvitnuté číslo.

V ňom sa okrem stálych rubrík po prvýkrát zoznámite s herečkou Monikou Necpálovou (s. 11), dočítate sa o tom, o čom ste sa doteraz nie a s čím sa my tak po troche chválime. Myslíme si, že sa máme čím ☺ (s. 20). Pripomíname si 150. výročie narodenia veľkého srbského komédiografa Branislava Nušića (s. 6 – 7), verím, tešíme sa komiksom profesorov Renáty Milčákovej a Miška Bolfa (aj jeho bosonohému detstvu) a prozaickej prvotine Anety Lomenovej...

Naša celoročná súťaž VŠADE SO ZORNIČKOU čaká na Vaše príspevky, ktoré radi uverejníme, a naj-fotku odmeníme digitálnym foťákom.

Galéria Zorničky sa teší Vašim výkresom, ktoré istotne zašlete inšpirovaní novou jarou.

A Zornička sa teší Vašim očkám, ktoré čítajú tieto riadky.

Pozdravuje Vás pavel matúch

časopis pre deti č. 8 apríl 2013 – 2014 ročník 24 (71)

Vydávajú Slovenské vydavateľské centrum a Fond Slovenské tlačené slovo (NRSNM), Nový Sad / Riaditeľ SVC a hlavný redaktor: Vladimír Valentík / Zodpovedný redaktor: Pavel Matúch / Zástupca: Martin Prebudila / Členovia redakcie: Ján Žolnaj, Adam Ivan Hučok, Miroslav Demák, Antoine de Saint-Exupéry / Technicky upravil: Ján Hlaváč / Číslo ilustrovali: Pavel Koza, Ljubomir Sopka Renáta Milčaková, Miško Bolf / Jazyková úprava: Anna Horvátová / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Distribúcia: Andrej Meleg / Adresa redakcie: ZORNIČKA, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6 21470 Báčsky Petrovec, Tel./fax: (021) 780-159, e-mail: svcentrum@stcable.rs / web: www.zornicka.com / Vychádza mesačne, okrem júla a augusta / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Číslo účtu: Banca Intesa 160-931760-45. / Časopis vychádza s finančným prispením Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika.

TITULNÁ STRANA: Prišla jar, vďaka internetu a Jankovi Žolnajovi.

CIP – katalogizacija u publikaciji Narodna biblioteka Srbije, Beograd 82 - 053.2 ISSN-0353-877x COBISS.SR-ID 34103303

S finančnou podporou

Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Časopis v minulosti vychádzal pod týmito menami: Naše slniečko (1939 – 1941, 1946 – 1947), Naši pionieri (1947 – 1970) a Pionieri (1970 – 1990).

www.zornicka.com

3

Zorničkine apríle V ÚSTRETY 75-ROČNÉMU JUBILEU NÁŠHO ČASOPISU (1939 – 2014)

To je dielo našej strany Považujúc, že jednou zo základných úloh výstavby socialistickej spoločnosti je zvyšovanie životnej úrovne pacujúcich ľudí, Strana bude pracovať, aby sa uskutočnili nasledovné úlohy: 1. Zvýšenie reálnej mzdy súčasne so všeobecným hospodárskym pozdvihovaním krajiny a v súlade s ďalším rozvojom socialistickej výstavby.

2. Zníženie pracovného času, akonáhle to umožní spriemyselnenie a všeobecné potreby ďalšej socialistickej výstavby.

3. Bezplatné ošetrovanie pre všetkých pracujúcich ľudí.

4. Bezplatné poistenie robotníkov a pracujúcich ľudí pre prípad staroby, choroby a v prípade zranenia.

5. Výstavba pohodlných bytov pre všetkých pracujúcich ľudí.

6. Všestranné zaopatrenie pre matky a deti, založenie veľkého počtu pôrodníc, detských jasiel a ustanovizní pre predškolskú výchovu.

7. Odstránenie negramotnosti v čím najkratšom čase.

8. Zabezpečenie povinného sedemročného navštevovania školy.

9. Stavanie a organizácia nových ľudových a stredných škôl, aby boli zaokryté všetky potreby krajiny.

10. Stavanie nových univerzít a vysokých škôl vo všetkých národných republikách.

11. Boj proti mysticizmu a idealizmu v školách a výchova v duchu marxizmu – leninizmu.

12. Budovanie a organizácia knižníc, kín, divadiel, umeleckých škôl a iných kultúrnych ustanovizní.

13. Rozvoj masovej fyzickej kultúry a predvojenskej výchovy.

(Z programu Komunistickej strany Juhoslávie) (Naši pionieri, apríl 1949)

4

www.zornicka.com

MIROSLAV DEMÁK

Ako apríl cukor papril Prišiel apríl a hneď prvý.

Priniesol nám také správy: ,,Február nás snehom drvil, marec nevie, čo má spraviť, stále váha, či sem, či tam; ja však z inej knihy čítam, preto mám aj presné ciele – hneď vyfarbiť všetko biele.“ Farbí apríl v zanietení, farbami sa pomstí zime.

Tak sa všetko rýchlo mení, že sledovať nestačíme.

V poriadku by bolo všetko, keby apríl farbil štetkou; súťažiac so samou dúhou, veci farbí – jednu druhou.

Zachraňujte veci svoje, aby jašo prvý apríl cukor a soľ nepoparil! ( Pionieri, apríl 1986)

Ilustroval: Michal Kiráľ

www.zornicka.com

5

BRANISLAV NUŠIĆ

Moje bystré dieťa Čudné je to u mňa: mnohé udalosti a zjavy môžem predvídať. Tak napríklad už v piatom mesiaci po sobáši som predvídal, že budem mať deti. Najprv to bol syn s modrými očami, ktoré sa neskoršie stali zelenkavosivé, a potom hnedé a nakoniec čierne. Bolo to veľmi nepodarené decko s čudnými žiadosťami. Ono, napríklad, s najväčším pôžitkom trhalo chĺpok po chĺpku z mojich fúzov a ja som to so slzami v očiach trpezlivo dovoľoval, lebo mi svokra vysvetlila, že sa to musí trpieť, že práve ide o najväčší pôžitok pre otca keď mu dieťa vytrháva fúzy. Ba čo viac, moja svokra, aby mi spôsobila čím väčší pôžitok, posmeľovala malého tyrana rovno mu štebotajúc: Trh, trh, trh! Šlo však o prvé dni detské, ktoré viac patria matke.

Po niekoľkých rokoch môj syn už natoľko vyrástol, že všetka starostlivosť ohľadom jeho výchovy pripadla mne ako otcovi.

Keď poviem starostlivosť, nehovorím to len tak pre príslovie, lebo hneď uvidíte, že šlo o skutočnú starostlivosť.

Kým môj syn hrdinsky preskakoval ploty, ja som sa ešte utešoval a videl v ňom Hanibala, ktorý zdolá Alpy; kým mi preskakoval cez hlavu, utešoval som sa a videl v ňom Miloša Vojinovića, ktorý preskočí troch tátošov a na nich tri ohnivé meče; kým kradol susedovcom vajcia, aj vtedy som sa ešte utešoval nazerajúc v ňom veľkého budúceho dobyvateľa Napoleóna. Ale vtom začal vystrájať aj také veci, ktorým som sa už nemohol tešiť, lebo ani v politickej, ani v kultúrnej histórii nemali obdobu. On, napríklad, rozbije susedove okná, a no čo už, to nič nie je; podľa všetkého aj mnohí iní veľkí ľudia rozbíjali susedovcom okná; ale on berie môj najkrajší letný kabát, odstrihne mu dolný koniec alebo rukáv a urobí sebe prápor, potom zhromaždí pod prápor veľké vojsko a obkolesí môj dom a na povel k útoku, bez ohľadu na okná, záhradu a všetko iné, dobyje pevnosť a vtedy, ako aj každé dobyvateľské vojsko, začne po pevnosti páchať masakru; poodtrháva všetkým kurencom v kuríne hlavy.

Ja som sa, samozrejme, ustarostil, aj to viac ako rodič ako majiteľ zmasakrovaných kuriatok.

Zvestujem vlastnej žene tú starostlivosť a, samozrejme, ustarostí sa aj ona. Vymeníme si mienky, ako sa to na ustarostených rodičov aj patrí. Žena bola mienky, že dieťa je bystré na mňa. Aj moja mienka bola, že dieťa je bystré, ale že bez žiadnej potreby preháňa v manifestáciách

6

www.zornicka.com

svojej bystrosti a že si tak nepotrebne minie silu a zničí v sebe budúceho veľkého človeka. Dokonca nebolo mi toľko žiaľ, že sa aj on tak zaradí do radu nadbytočných a pre Srbsko neužitočných ľudí, všeobecne som sa však obával toho aby moje dieťa bolo bystré, lebo som bol presvedčený, že ak bude bystré, po prvé nestane sa ministrom v Srbsku a po druhé určite získa sklony alebo falšovať rekvizičné zmenky, alebo administratívne kolky. Ak ani to nie, ako účtovník bude šikovne vyhotovovať falošné účty, bude pekne vedieť nájsť dôvod, ako zjesť štátnu daň, bude vedieť napodobňovať podpisy svojich známych a priateľov a všeobecne bude robiť všetko to, čo bystrí ľudia v Srbsku bežne robia. Súdiac podľa takých schopností, bude odkázaný stať sa alebo okresný náčelník alebo okresný predseda, daňový dozoca alebo poštár alebo, napokon, pokladník akéhosi peňažného ústavu. A mne sa ani jeden z tých titulov nepáčil, takže som sa prísne postavil proti tomu, aby moje dieťa bolo veľmi bystré.

Tá starostlivosť ma strašne žrala, ako to už starostlivosti vedia žrať ľudí vôbec a nie to ešte človeka, ktorý má veľmi bystré dieťa. Moja žena sa, na základe vlastnej manželskej povinnosti, rozdelila so mnou o tú ustarostenosť, ako si to už dobré ženy všeobecne mnoho ktoviečoho rozdeľujú so svojimi manželmi; a naše dieťa sa už zrieklo ambície stať sa Hanibalom, Vojinovićom či Napoleonom, lebo ktorýsi deň zaškrtil mačku a ja som bol presvedčený, že ani Hanibal, ani Vojinović ani Napoleón neškrtili mačky.

Preto niet div, že ma tá ustarostenosť priviedla k myšlienke na interview jedného z našich najväčších peda-

Ilustroval: Ljubomir Sopka

gógov, člena Osvetovej rady a všetkých komisií pre reformu výučby, tvorcu mnohých učebných programov a čestného člena Spolku pre výchovu detí, ako i spisovateľa týchto významných diel: Matka ako vychovývateľ, Dom ako vychovávateľ detí (I., II. a III. zväzok, ešte neukončené dielo), Ako u detí pestovať občianske cnosti (verejná prednáška v Meštiackom kasíne), Omyly rodičovské (s mottom na obale: Omyly detské sú omyly ich rodičov) a tak ďalej.

Včera som bol práve u pána pedagóga a obanoval som veľmi, že som ho znepokojil, lebo som ho našiel vhĺbeného do práce, o ktorej mi povedal, že sa taktiež vzťahuje na výchovu detí. Ponúkol mi pritom stoličku a len čo som sa usadil, s úžasom a živočíšnym revom som vyskočil, ohmatávajúc sa veľmi nedôstojne pred tvárou pána pedagóga.

– Ach, ach, ach, – zvýskol aj on, chudák, a aj sám ma začal ohmatávať ktoviekde – prepáčte, na tisíckrát prepáčte. Viete, to ten môj najstarší. Ach, aký je neposedný.

Hľa, kuknite, položil ihlu na stoličku, on to často robí.

Prepáčte.

– Tak potom často mávate príležitosť pozerať sa, ako vám hostia skáču z tejto stoličky? – odpoviem trochu trucovite, ale keďže som ja nebol obyčajným hosťom, ale žiadateľom, utíšim sa a sadnem si.

Len čo som sa odhodlal položiť prvú otázku, z druhej izby preletí jedna papuča cez sklené dvere a sklo sa roztrieska na tisíc kúsočkov.

– Živko! – vykríkne pedagóg, – čo to robíš, preboha!

Cez rozbité sklo vykukne jedna milá detská hlavička so slovami: – Triafam mať, nechce mi dať kľúče od skrine!

– Ech, ech, aký si len neposedný, či nevidíš, že máme tu pána?

Dieťa si ma veselo všimne, potom sa vyplazí na mňa tak katovsky, ako keby som bol ja ten, čo mu nechcel dať kľúče.

Nakonci pán pedagóg sa hlboko zamyslí a začne mi naširoko dávať návody, ako si mám vypestovať vlastného syna. Zasvätil ma aj čo mám čítať: predovšetkým mi odporučil vlastné diela; presvedčil ma aj v tom, že som ja na vine každému pestvu vlastného syna a práve keď najvyšším tónom vyslovoval motto z obalu jednej svojej knihy: Omyly detské sú omyly ich rodičov! cez okno z ulice bolo počuť malý detský bubon, za ktorým vypochodovalo viac ako 50 detí, vyparádených ako vojaci. Všetkým velil ,,najstarší“ pán pedagógov, vpredu veje veľká zástava z červeného závesu (práve v tej chvíli pán pedagóg spozoruje, že mu na okne chýba jeden záves).

Všetci vojaci nosili paličky na pleciach a na hlavách trojuholníkové papierové čiapky.

Pedagóg pozrie cez okno najprv pokojne, potom zbledne, ako zúrivý otvorí zásuvku svojho pracovného

stola, a keď sa presvedčí, že je prázdna, zúfalo sa začne tĺcť po hlave.

– Ach, pane, ach, ach, ach!

– Čo sa stalo, preboha? – opytujem sa ho.

– Som zničený, jednoducho som zničený, – začne nariekať. – Už šesť mesiacov aj vo dne, aj v noci pracujem na štvrtom zošite svojho diela Dom ako vychovávateľ detí a ukončil som ho len pred desiatimi dňami.

Predstavte si, len pred desiatimi dňami...

– To je veľmi pekne, ale nechápem, prečo ste...

– Či nevidíte tie čiapky na detských hlavách? To ten môj najstarší vzal rukopis zo zásuvky a urobil čiapky svojmu vojsku!

Sú ľudia ješitní, aký som aj sám, ktorým je v podobných príležitostiach do smiechu. Predovšetkým aj preto, že ma toto interview veľmi uspokojilo ohľadom ustarostenosti o vlastného syna, ktorý nie je syn žiadneho pedagóga. Aj keď som sa nesmial nahlas, predsa som si dovolil týchto niekoľko slov: – Vypadá mi to, pán profesor, že je váš najstarší veľmi nadaný. Z toho sa istotne stane dobrý a prísny kritik a, čo je hlavné, je odporcom teórií, z ktorých on, ako vidíte, vyhotovuje sebe čiapky.

– Nič sa nedá robiť, môj pane, – odvetí mi pán pedagóg, – však aj sám viete, že čižmár spravidla nenosí dobré čižmy.

Po týchto slovách som sa rozlúčil a odišiel domov, idúcky rozmýšľajúc, ako ide o skutočne utešujúce porekadlo, že čižmár nemôže mať dobré čižmy.

Keď som sa dostavil domov, ohlásili mi radostnú správu, že je môj syn zachránený. Lebo, viete, spadol do studne, čo sa nemuselo stať. On schmatol jedného kamaráta a chcel ho zastrčiť do studne ale sa sám pošmykol a spadol namiesto kamaráta. Vďakabohu, že je zachránený! Na druhý raz, keď bude niekoho chcieť hodiť do studne, istotne si dá pozor, aby sa aj sám nepošmykol.

Zo srbčiny preložil Pavel Matúch K 150. výročiu narodenia veľkého srbského komédiografa Branislava Nušića (1864 – 1938)

www.zornicka.com

7

ANETA LOMENOVÁ

Takto vyzerajú Miškove dobrodružstvá Miško je chlapec z horného konca dediny zvanej Roztúlance. Hovorí sa, že tu bývajú roztúlaní chlapci, inak, nevie sa, prečo také meno dostala. Miško okrem väčšiny negatívnych vlastností má aj dobré.

Napríklad šikovne roznáša koláče, ktoré mama napečie pre starkú, susedu a tetu, maminu sestru.

Zaujímavé však je, že koláče ešte nikdy nedorazili do cieľa. Uhádnite, prečo? Nezbedný Miško má aj staršiu sestru Hanu. Chodí do tretej triedy a Miško je čerstvým prvákom. Sestra mu už vopred sľúbila, že mu za žiadnu cenu pomáhať v škole nebude. No mama to nesmela počuť, lebo tá ich učí iba dobrým skutkom.

– Hana, Miško zanesie starej mame priesadu, ktorú som jej kúpila, a ty sa zatiaľ pozri na tú jeho matematiku, hovorí, že ničomu nerozumie a má s ňou ťažkosti. Ty si to už hravo zvládla, tak pomôž bratovi!

– Ale mamiiii, to nemyslíš vážne! Ja som tú látku už zabudla a ani sa mi nechce!

– Hanaaa! – skríkla mama.

– Jooooj, zavzdychala Hana a pokračovala: – Nech sa ju naučí on sám, tak, ako som sa aj ja sama učila!

– Tebe som pomáhala ja, – povedala mama.

– Tak pomôž aj Mišovi! – odvrkla Hana.

– Ak hneď neprestaneš s odvrávaním, žiadna narodeninová oslava v sobotu nebude! Rozmysli si, či to stojí za to! – snažila sa mama Hanu prehovoriť.

– No, dooobre mama, ale to len preto, že som si kamarátky už pozvala a nechcem sa hanbiť s odvolávaním oslavy. Celé Roztúlance by sa mi smiali!

Miško sa Hane uškŕňal a tešil sa z víťazstva.

Mama ho upozornila, aby pozorne bicykloval, pozeral sa na všetky strany ulice, či náhodou nejde nejaké auto a u starkej sa pekne správal.

– Ak babička pošle nejaké dobroty, nechaj aj pre sestru, nie aby si ich cestou všetky zjedol! Snažila sa mama o prísny tón.

oval: Pavel Koza

8

www.zornicka.com

– No, jasnééééé mami. Veď, ja som na koláče sám nikdy nesiahol.

Keby Miško nebol už dávno za rohom, znovu by sa boli pohádali. „... päť guľôčiek v jednej jamke, utekajme k našej mamke, Jeden, dva, tri, štyri, päť, už to vieme naspamäť...“ pospevoval si veselý Miško cestou k babke. Ich stará mama bola už presne taká ako babička, ktorú poznáme z rozprávok.

Zvráskaná tvár od častého usmievania, slabučké a pehavé ruky od užitočnej a namáhavej práce. Trošku ohnutá, nízka, s očami nevýslovnej nehy. Tenkým hlasom privítala vnuka.

– Miško môj, to si ty? No len poď dnu, už ťa netrpezlivo čakám. Nejako si ma zanedbávaš, Miško.

Veď poznáš staré známe porekadlo Abys došiel groša, máš si vážiť babku! Starej mame sa táto scéna urazenej starenky podarila.

– Ale babííí, veď si mi groše nikdy nedala, vždy iba koláče a priesady roznášam.

Stará mama sa už dávno tak schuti nesmiala ako teraz. Jej malý vnúčik jej spríjemnil popoludnie a dlho sa spolu hrali. Babička ho vždy naučí aj novým veciam.

– Dávaj na seba pozor a pozdravuj doma, môj malý „vrtichvostík“! – vyprevádzala babka vnuka.

– Nabudúce pošlem mame aj sveter, ktorý pletiem, už bude hotový, – kričala Miškovi už na odchode.

Keď sa Miško vrátil domov, mama ho už čakala pri večeri a domáca úloha z matematiky tiež.

– Aká matka, taká Katka, taká celá jej čeliadka, – vyhlásil Miško už odo dverí a pohľad upriamil na sestru.

– Mami, ja som Hana, aspoň tak ste ma doteraz volali, či nie? –vykríkla prestrašená Hana.

– Ale áno, dcérka, to Miško sa chce pochváliť s porekadlom, ktoré ho snáď babka dnes naučila. Ale teraz rýchlo ku stolu!

– Aký rozum, taký účinok!

– bránila sa Hana bratovým narážkam.

– A teraz vám ja jedno porekadlo poviem, – začala mama po chvíli upokojenia.

– Ak chceš spať sladko, večeraj krátko. A ty Miško, prezradíš nám, kde skrývaš dobroty, čo babka poslala? Aj na kameni sa vyspíš, keď máš čisté svedomie, – zažmurkala mama na syna. Miško už vedel, že ho táto otázka neminie, tak smelo prezradil, že koláče nezjedol a že ležia v taške pri dverách.

– Ale babka povedala, že tie väčšie kusy sú, pravdaže, pre mňa, lebo ja som jej tú priesadu priniesol, a čo zostane, to Hane! – posmešne to zo seba Miško vydal a daroval sestre surový úsmev.

– Ale, ale! Babka toto určite nerozkázala, Miško, a mal by si sa poďakovať sestre, že ti urobila domácu úlohu z matematiky! Prestaňte sa škriepiť, lebo všetky koláče zjeme s ockom! – prísne zakročila mama.

– Doooobreee, – zaznelo dvojhlasne.

Pred spaním si Hana s Miškom neodpustili ešte zopár urážok.

– Najväčšie potrestanie je mať brata ako si ty! – vyhlásila Hana bratovi vojnu.

Miško sa nenechal poraziť, vyplazoval sa na sestru a vystrájal grimasy. Po chvíli aktívneho nezbedníctva unavený Miško si sadol ku sestre a povedal: – Hana, viem, že nie som ideálny brat, ale mám ťa veľmi rád. Ďakujem ti za tú matiku, viem, že to bola pre teba veeeľká obeť. A dúfam, že mi nebudeš zazlievať, že som naschvál okúpal v koryte tvoju obľúbenú bábiku a snažil sa ju akože utopiť. Úprimné slová Miškove pôsobili ako ticho pred búrkou a jeho vyznanie rozdrapilo Hane nielen srdce, ale aj ústa.

– Ty nepodarenec! Kde si ju nechal?

– Neboj sa sestrička, už je suchá a sedí, síce nie živá, vo svojom kresle. Mama mi pomohla, aby som ju dal do poriadku, ale mal som sa ti s tým priznať, tak to aj robím. Odpúšťaš mi?

Keď Hana ošetrila svoju bábiku a konštatovala, že jej naozaj nič nie je, sľúbila bratovi, že si do zajtra rozmyslí, či mu odpustí. Miška to naozaj veľmi mrzelo a ponúkol jej aj z tých babkiných koláčov a aby to nebolo málo, sľúbil jej, že si odteraz bude robiť úlohy on sám. Hane sa hromada sľubov zapáčila a dala Miškovi šancu napraviť svoje priestupky.

– Dobre Miško, odpúšťam ti a pomodlím sa za teba, nech ti Pán Boh podaruje viac dobrých vlastností, a možno potom aj ja budem lepšia sestra, – uspokojene povedala Hana.

– No vidíš, zajtra aj ty budeš múdrejšia, Hana, tak poďme spať, – poznamenal ospalý Miško.

Hana s Miškom mali takýchto škriepok dosť na každý deň. Ale keby nemali tieto zážitky, dnes by nemali na čo spomínať.

Táto rozprávka dostala rovnoprávnu tretiu cenu za prózu na Literárnom súbehu Zorničky 2013.

www.zornicka.com

9

MÁRIA VRŠKOVÁ

List od Jany Dohodli sa kamaráti, že chcú niečo vyparatiť susedovi Malému.

Len ho trochu oklamú.

Napísali v mene Janky, list vhodili hneď do schránky, schovali sa za krík, trávu, tam čakajú na zábavu.

Ide domov Jožo Malý, pozrie poštu – list dostali!

Obáločka ako sneh a za kríkmi tichý smiech.

Prekvapený Jožo číta: „Moja láska bola skrytá, nechcem byť už dlhšie sama.

Milujem ťa. Tvoja Jana.“ Od smiechu sa trasie tráva, kým sa Jožo spamätáva.

Cíti sa však zrazu krásne, preto koná rýchlo, rázne.

Na lístoček píše smelo: „Keby sa ti, Janka, chcelo, do kina ťa pozývam.

Prezradím ti – rád ťa mám.“ A o týždeň ruka v ruke, Jožo s Jankou sú na lúke, chichocú sa šťastne spolu.

Nuž, kamoši majú smolu.

Obrátili sa tu karty.

Tí, čo chceli robiť žarty, spoza kríkov závidia, vždy keď párik uvidia.

Ilustroval: Pavel Koza

10

www.zornicka.com

MONIKA NECPÁLOVÁ

DIVADLOVANIE

Chrumkavé divadlo Smelého Zajka Gúľa sa guľa guľatá, na chrbte nosí stromy, zvieratá. A keď jej Mliečna dráha malá začne byť, vesmírom pôjde si poblúdiť. Naša Zem! Zemička! Kto by ju nechcel spoznať! Aj ty, aj ja, aj Smelý Zajko z nášho divadla. Smelý Zajko, ten, čo o ňom písal ujo Jožko, celým menom Jozef Cíger Hronský, stal sa súčasťou aj nášho divadla Thalia Teatro zo stredného Slovenska od Zvolena. A keďže sme počuli, že Smelý Zajko je dobre známy aj tu u vás, kamaráti, vybrali sme sa spoločne divadelníčiť do Vojvodiny. Ej, verte, krásne nám tu bolo!

Smelý Zajko je síce na pohľad obrovská divadelná bábka, ale len čo začneme spoločne hrať pred vašimi očami divadlo, ožíva a skáče

Smelá Monika a Smelý Zajko

jedna radosť. Aj pesničky vás naučíme. Teraz začiatkom marca sme deti v Hložanoch, Báčskom Petrovci aj Kulpíne učili pesničku Na zelenej lúke sedí zajac. To je proste tutovka!

To musí poznať každý zajac, smelý, aj nesmelý.

Kamaráti, rozmýšľali ste už niekedy, aké by to bolo precestovať celý svet? Nuž Smelý Zajko toho spoločne so žiakmi v materských aj základných školách prešiel habadej! A ako rýchlo!

Ale to všetko len vďaka deťom, ktoré ho učili brázdiť svahy na lyžiach alebo sa podujali skonštruovať mu lietadlo. Takéto divadelné predstavenie, v ktorom samotní diváci pomáhajú hercom a bábkam na javisku a zapájajú sa ako odvážni malí pomocníci do predstavenia, sa volá interaktívne divadlo. To vám bola detektívka! Ešteže sme spolu so Zajkom našli v každej škôlke kopu skvelých detektívov.

Počkať, počkať, práve som roztočila glóbus, čo máme v divadle a pozerám cez moju zahmlenú detektívnu lupu, že stále ešte nejaké škôlky a školy tu na Dolnej zemi Smelého Zajka nepoznajú! Načim nám zbaliť do batôžka niečo chrumkavé pod zub (mne oriešky a Zajkovi mrkvu) a vydať sa znova brázdiť šíru rovinu. Veď je predsa dobre známe, že najveselšie sa cestuje spolu s kamarátmi a my so Smelým Zajkom by sme si radi našli skvelých kamarátov práve medzi vami zorničkármi.

Hops, hops... s divadlom hups do sveta!

Prídeme aj k Vám.

Naozaj ☺ www.zornicka.com

11

KEĎ SOM BEHAL BOSÝ: MIŠKO BOLF (1960)

Detstvo v Selenči Prvý uverejnený výkres: Vtedy som bol žiakom štvrtého ročníka. Od malička som kreslieval a stále som využíval príležitosť nakresliť niečo, či už do bloku alebo na nejaký iný papier zo zošita. Veľakrát som sa mal učiť a ja som namiesto toho kreslil, samozrejme, že som sa tak nenaučil všetko, čo som sa mal na ten deň naučiť.

V triede som najkrajšie kreslil a vynikal na hodinách výtvarnej kultúry. Ako aj dnes, na každej hodine sme mali zadanú úlohu. Vždy som sa príjemne cítil na hodine výtvarnej a každú úlohu, ktorú nám náš učiteľ zadal, som s veľkou chuťou splnil.

Na prestávkach ako obvykle sme sa naháňali, smiali a využívali každý okamih dobre sa pobaviť.

Na jednej takej prestávke niekto zo spolužiakov pribehol ku mne držiac v ruke detský časopis Pionieri a naradostený vykrikoval, že vraj môj výkres je uverejnený v najnovšom čísle. Najprv som tomu neveril, ale keď som videl výkres, vtedy som pochopil, že učiteľ výtvarnej poslal môj výkres do nášho slovenského žiackeho časopisu, ktorý práve čítate, len sa vtedy volal Pionieri.

Od veľkej radosti som nevedel, čí som a ako sa volám.

Všetci spolužiaci sa so mnou tešili a blahoželali mi k tomuto môjmu veľkému úspechu.

Na tom výkrese boli nakreslení žiaci, ako spievajú v školskom chóre na príležitostnom programe ku Dňu republiky.

Tento výkres mi bol prvý uverejnený v časopisoch a veľmi mi je ľúto, že som si ho nezachoval. Z tejto príležitosti preukazujem veľkú vďaku učiteľovi výtvarnej kultúry Jurajovi Berédimu, že poslal výkres do žiackeho časopisu, lebo to pre mňa bol opravdivý, veľký a radostný úspech.

Na kanáli: Väčšinu svojho detstva som strávil u starej mamy a starého otca Nosálovcov. Stará mama bola domáca, jednoduchá žena, plná lásky a starý otec bol holiar, usilovný a statočný človek.

V tom istom dome na Ulici Svetozara Miletića býval aj môj strýko Ján a andika Erža Nosálovci so svojím synom Jankom a dcérou Alžbetou. Strýko bol taktiež usilovný a dobrý človek, tiež bol holiar a roľník. Mal dva kone a koč. V zime namiesto do koča kone priahal do veľkých saní. Andika bola

usilovná a dobrá žena, ktorá šikovne vykonávala aj ženské, aj mužské práce.

Keď sa malo ísť do poľa na bácké okopávať kukuricu, ráno, keď sa všetci vyspali, spomenutá rodina prišla k starému otcovi. Pripojila sa k nim ešte moja mama, starostlivá, usilovná a dobrá žena, žena plná lásky, a jeden strýkov priateľ. Nechýbal som ani ja, nasadli sme do koča a vybrali sa do poľa cez pustaru, smerom ku kanálu.

Dospelí okopávali kukuricu aj napriek veľkej horúčave. Ja a môj bratranec Janko sme sa po celý deň hrali.

Bosí. Trochu sme boli na roli, kde naši okopávali kukuricu, trochu pod kočom, kde sme museli dbať, aby nás o koč pripútané kone – Kešo a Vilma nekopli alebo neuhryzli. Keď sa nám zunovalo, vybrali sme sa oberať černice, a tak sme strávili doobedie. Keď sme sa naobedovali, nasledovala hodina odpočinku pre tých, čo pracovali a nám deťom bolo aj tak všetko jedno.

Ja a môj bratranec sme vedeli, že ku koncu dňa, keď sa bude mať ísť domov, pôjdeme na kanál ku samej rieke. A tak bolo vždy. Strýko hodil veľkú, nadúchanú gumu z traktora do vody a nás posadil do nej. Bolo veľmi teplo a príjemne, takže kúpačka bola perfektná. Bolože to radosti! Radovali sme sa, pišťali, pozerali sa jeden na druhého a naše oči prezrádzali, že by sme chceli, aby tá kúpačka trvala večne.

Keď sme sa dobre vykúpali, strýko s priateľom začali chytať ryby prichystanou sieťou. Niekoľkokrát ňou prešli pri samom kraji, kde voda bola plytká. Potom sa posunuli hlbšie do vody, že im z nej trčala iba hlava.

Keď nachytali ryby, pobrali sme sa domov. Bolo zaujímavé obzerať v hrnci ulovené rybičky rôznych veľkostí a tvarov. Boli aj také podlhovasté, čo sa podobali hadom.

Dobrý úlovok veštil, že sa večer bude variť rybací paprikáš v kotlíku a že sa stretne celá rodina. Veľmi sme sa tešili tomu kotlíku, lebo sme vedeli, že to potrvá do polnoci a možno aj dlhšie a mi nebudeme musieť ísť včas spať.

Na tie naše zájazdy na kanál nikdy nezabudnem, ani na všetkých tých, mne veľmi milých, ktorí viac nie sú medzi nami.

Ilustroval: Miško Bolf

12

www.zornicka.com

Hra s loď kami: Kým som s otcom a matkou býval u starých rodičov Bolfovcov, Martina a Anny, na Ulici Čmelíkovej v Selenči, zažil som pekné a nezabudnuteľné chvíle. My deti z ulice sme si vždy vymysleli nejakú novú hru, ktorá nám bola zaujímavá po niekoľko dní.

Hrávali sme sa pospolu, aj chlapci, aj dievčence: Alžbeta, Anna, Jozef, Michal, Ján a, samozrejme, ja. Po daždi v jarku pri ceste zostávalo veľa vody, ktorá tam týždňami zostávala.

Keďže jarky boli veľké a široké, nám deťom sa podobali na jazerá. Preto sme sa rozhodli urobiť si loďky a hrať sa pri samej vode. Rozdelili sme sa do dvoch skupín, po jednej z oboch strán jarku.

Loďky sme si urobili z rôznych prútov a konopy.

Skupina detí z jednej strany zaslala loďku na druhú stranu, a tak sme si tie isté loďky posielali jedni druhým. Veľakrát sa nám stalo, že loďka zastala v strede jarku, takže sme ju potískali dlhším prútom alebo ju triafali hrudkami zeme a kamienkami. Keď sa nám podarilo, loďka sa doplavila na druhú stranu. Často sme však pritom spadli aj do vody. A aby naša veselosť bola väčšia, na každej strane jarku sme si robili aj malé domčeky z prútov, trávy a zo všetkého, čo sme na jarku našli.

Náš zimný breh: Každú zimu napadlo veľa snehu, z ktorého sme si pred domovou bránou urobili veľký breh, z ktorého sme sa spúšťali na sánkach. Každé dieťa si donieslo lopatu a z veľkých kusiskov snehu sme stavali náš 4- – 5-metrový breh. Potom sme vykresali na ňom schodíky, ktoré boli naše schody do neba, sadli sme si po dvaja na sánky a hybaj dolu brehom! Stávalo sa, že niekto spadol aj dolu hlavou, udrel sa, najedol sa snehu, ktorý sa mu hojne dostal aj za golier. Ale na to sa rýchlo zabudlo a zase sme vykročili na schody.

Raz niekto navrhol aby sme všetci šli na jamy, do tihelni, že je tam snehový breh už urobený a že sa tam pekne pobavíme. Tak sme k tej tehelni vymašírovali my dvadsiati. Keď sme sa tam dostali, už nás vítali deti z ostatných ulíc, každý so svojimi sánkami. Bol to obrovský breh v porovnaní s naším. Tam sme si posadali 6 – 7 párov na sánky a súbežne sa spúšťali dolu brehom.

Stávalo sa aj, že sa nám povrazy sánok poplietli, niekto-

rí si rozbili nos. Tak sme sa predvečerom vyčerpaní a s červenými nosmi vracali domov a dlho spomínali na tieto zážitky z brehu.

Ako nás povláčili kone: Pred domom, v ktorom sme bývali, som si o bránu oprel môj malý bicykel a hral som sa na ulici. Stará mama sedeli na lavičke na druhej strane ulice merkujúc druhého vnuka. Ako som sa tak hral, ani som si nevšimol, že za mojím chrbtom dokvitli kone s veľkým hrmotom. Dva veľké, tučné kone sa pustili, vymykli opraty pohoničovi z rúk a za sebou vláčili koč, ktorý strašne hrmotal, lebo mal drevené kolesá okované železnými obručami. Kone sa pustili po tehelnom chodníku a rútili sa akoby nič nevideli pred sebou.

Veľmi som sa zľakol, ale sa mi predsa v okamihu podarilo zbehnúť do dvora. Rýchlo som zatvoril dverce a čakal, čo sa stane! Kone s kočom prehrmotali vedľa našej brány a bežali ďalej chodníkom. Tam niekde pri konci ulice ich zastavili ľudia, ktorí stáli pri Nosálovej kováčskej dielni. Mama rýchlo pribehla ku mne a dala mi napiť sa vody, lebo som sa veľmi zľakol. Keď kone bežali popred náš dom, môj malý bicykel spadol a vďaka tomu kone odbočili od domu, trochu štrajchli slivky posadené pred domom a šli ďalej.

Z detstva sú aj nepríjemné príbehy, ktoré sa nikdy nezabudnú. Toto je jeden z nich.

Keď som behal bosý po vode: My deti z okolitých ulíc sme sa stretávali raz v jednej, raz v druhej ulici a spoločne sa hrali, raz poľa nich, raz poľa nás. Bolo leto, takže sme boli naľahko oblečení: tričká a krátke nohavičky. A, samozrejme, bosí. Nebáli sme sa, že sa porežeme na sklo alebo pichneme na tŕň. Najzaujímavejšie bolo, keď dlho pršalo a voda stála aj popri jarkoch. Slniečko tak pálilo, že sme bosí behali po vode, ktorá bola veľmi teplá, hrali sme sa v nej, ako v bazéne. A rovnako sme boli aj mokrí. Mali sme len veľmi málo kúpenských hračiek, aj to iba ak nám ich rodičia kúpili na selenskom kirbaji. Všetky ostatné sme si robili sami z konopí, kukuričia, motúzov, prútov a iných materiálov, ktoré sme mali poruke.

Aj napriek tomu sme boli spokojní, veselí a šťastní so svojím detstvom.

Pripravil pavel matúch

www.zornicka.com

13

NAJLEPŠIE KNIHY KREATÍVNEHO CENTRA V SLOVENSKOM PREKLADE

Jasminka Petrovićová a Dobrosav Bob Živković

Čo mám vedieť o sexe?

Predohra – príprava pred hrou, úvod k pohlavnému styku. Rovnako ako hra, aj predohra má niektoré dôležité pravidlá.

POČET ÚČASTNÍKOV: Dvaja.

PRAVIDLO: Predohra sa môže začať aj niekoľko hodín pred hrou. Vhodná je napríklad romantická večera pri sviečkach, prechádzka vlahým večerom alebo nežný rozhovor. Pri ľúbostnej predohre sú dôležité nežnosti, lichôtky, úsmevy. Vzrušenie prinášajú jemné dotyky, nežné hladenie a vrelé bozky.

K uvoľneniu a povzneseniu nálady prispieva aj šepkanie sladkých slovíčok.

POZNÁMKA: Pripomínanie školských povinností môže mať na predohru kontraproduktívny účinok.

POZNÁMKA: Pri predohre je dovolené všetko, na čom sa účastníci zhodnú.

DĹŽKA TRVANIA: Nie je presne stanovená, určujú ju sami účastníci. Niekedy je taká krátka, že ju partneri ani nezaznamenajú. Inokedy je, naopak, taká dlhá, že pohlavný styk vôbec nenastane. Dĺžku predohry určujú predovšetkým účastníci mužského pohlavia. Čím je ich vzrušenie väčšie, tým je predohra kratšia. Osoby ženského pohlavia potrebujú na dosiahnutie sexuálneho vzrušenia viac času, preto si vyžadujú dlhšiu predohru.

RADA: Pri predohre s partnerom komunikujte a dohovárajte sa na tom, čo je pre každého naj krajšie a najúčinnejšie. Čím viac sa partneri zblížia a zhodnú, tým je víťazstvo a dosiahnutie cieľa istejšie.

CIEĽ: Pohlavný styk.

UPOZORNENIE: Ak jeden povie ,,nechcem“, hra sa prerušuje. Ak sa partneri začnú urážať, zosmiešňovať, vyhrážať sa alebo dokonca si ubližovať, hra sa končí a začína sa dráma.

Sexuálny styk, pohlavný styk, súlož, milovanie – predpokladám, že je to hlavný dôvod, prečo si si kúpil/a túto knihu. Nečervenaj sa, to je v poriadku! Úplne ti rozumieme a máš našu plnú podporu. Ideme teda na to! Takže – čo to vôbec je pohlavný styk?

POHLAVNÝ STYK sa začína v okamihu, keď mužský pohlavný orgán (penis) vnikne do ženského pohlavného orgánu (vagíny). Aby sa to vôbec mohlo uskutočniť, je dôležité, aby sa penis zväčšil a stvrdol (erektoval čiže postavil sa). Pri sexuálnom styku sa pohlavné orgány do seba zasúvajú, dotýkajú sa a trú. Sexuálne vzrušenie rastie čoraz rýchlejšie, až do chvíle, keď nastane orgazmus. Po dosiahnutí orgazmu sa pohlavný styk končí. Ako dlho a či vôbec sa pohlavný styk môže po orgazme opakovať, to závisí od chuti, potrieb a sexuálnej výkonnosti partnerov.

14

www.zornicka.com

webmajster JANKO ŽOLNAJ

Milí priatelia, pokúsili ste sa už na prstoch napočítať, koľko digitálnych zariadení máte doma? Koľko diaľkových ovládačov? Určite by ste si museli strhnúť i ponožky a do počítania zapojiť i prsty na nohách :) Niekedy používanie toho všetkého vie byť príliš namáhavé. Napríklad chcete doma pozerať televíziu, ale mamka – už ani ona sama nevie, kde – upratala diaľkový ovládač :) Alebo sedíte v divadle, zrazu Vám zazvoní mobil a Vy ho nemôžete nájsť, aby ste ho vypojili. Obecenstvo Vám tlieska – bravo, bravo :) Ako sa takým nepríjemnostiam elegantne vyhnúť?

Odporúčam nový výmysel – náprstok!

– Náprs... čo? – mávate otáznikom, tuším.

Viete, náprstok. To, čo si na palec kladie stará mať, keď nám štopká dieru na tých ponožkách, čo sme si práve dali dolu :) No predsa nie taký. Myslel som, samozrejme, na súčasný, digitálny náprstok! Náprstok, ktorý napodobňuje všetky diaľkové ovládače!

– No toto, – pomyslíte si, – znovu je apríl, znovu Zornička s nami žartuje.

Pravda je však opačná, taký náprstok naozaj jestvuje! Volá sa – Fin! Olalalaa!

Poďme sa teda pozrieť, ako vyzerá: www. wearfin.com.

Narába sa s ním vlastne celkom jednoducho. Na palec si dáte náprstok, ktorý sa cez bezdrôtovú komunikáciu pomenovanú – Bluetooth (https://sk.wikipedia.org/wiki/Bluetooth) stane ovládačom. Tlačíte potom tým palcom po prstoch ako po ozajstnom ovládači a stáva sa zázrak!

Zazvoní Vám mobil – stačí iba stlačiť placom na špičku prsta a vypojíte zvuk alebo sa ozvete. Tlačíte palcom po všetkých prstoch – meníte televízne programy. Hráte hru na počítači – riadite ju náprstkom! Zázračisko!

– Kto to len vyhúúútal, kto, kto? Ako sa k tomu, ale rýýýchlo, dostať? – nový útok otáznikov. :) No tak, ten čudesný náprstok ešte stále nemožno kúpiť v predajni na rohu, ale už ho vidno za rohom :) Naši noví priatelia z Indickej republiky, ktorí toto všetko vymysleli, sa pevne rozhodli, že sa nevzdajú a že v práci vytrvajú.

Navrhujem, aby sme im držali palce :) Na webovej stránke: http://goo.gl/RLMXGd sa dozviete všetko, čo o tom magickom náprstku treba vedieť.

Budeme čoskoro štopkať digitálne ovládače :) Poooozdravujem www.zornicka.com

15

Vedie environmentalista ADAM IVAN HUČOK

Zelen· strana ObrannÈ a ˙tekovÈ spr·vanie Každá živá bytosť na našej planéte musí každý deň jesť a musí sa každý deň snažiť nájsť si potravu, aby si potom sýta mohla ľahnúť na odpočinok. Oveľa dôležitejšie je, aby nikdy nezabúdala na to, že možno niekto na ňu striehne či pozerá sa na ňu ako na chutnú večeru. Preto mnohé zo živočíchov musia dobre počúvať, či sa vôkol nich niečo pohybuje a mať oči dobre otvorené, aby nebezpečenstvo včas spozorovali. V takejto situácii nemajú veľa času na rozmýšľanie: Alebo nohy na plecia a čím skôr do úkrytu alebo použiť svoju šikovnosť a ubrániť sa.

Najlepším spôsobom obrany je skrývanie sa a kamufláž. Tak sa mnohé živočíchy spoliehajú na to, že ich predátor nevidí a nehybne čakajú, že si ich nevšimne. S takýmito kamuflantmi by sa neoplatilo hrať na schovávačky, lebo sa dokážu za pomoci svojho peria, srsti a vôbec sfarbenia tak ukryť, žeby sme prešli okolo nich a ani by sme si ich nevšimli. Niektoré, ako napríklad husi divé, keď sa v kŕdli pasú, vždy aspoň jedna sleduje, čo sa naokolo deje a v prípade nebezpečenstva upozorní a všetky ihneď vzlietnu a dávajú sa na útek.

Najznámejším naším „pleconohom“ je predsa – zajac poľný. Má veľké uši, aby vedel aj na najmenší šum zareagovať, a ak treba, rýchlo bežať, čo si aj celkom nové nohavičky roztrhá, ktoré dostal od mamičky. Útekovú taktiku si vyberá aj väčšina vtákov, ktoré na rozdiel od zajka neutekajú, ale odletia čo najrýchlejšie do bezpečia. No

16

www.zornicka.com

a keď už ani rýchle nohy alebo krídla nepomôžu, tak ostáva len jedno, zostať a brániť sa. Do tejto skupiny patria tí najprefíkanejší. Vtedy každý používa také zbrane, aké len má.

Niektoré sa zježia, aby vyzerali väčšie a hrozivejšie (aj mačky to robia), niektoré vyludzujú hlasné a hrozivé zvuky (väčšina vtákov), niektoré sa nafukujú a zväčšujú objem tela (napríklad ryba diodon), niektoré sa tvária, že sú mŕtve, alebo ukazujú svoje výrazné farby, aby upozornili na svoju jedovatosť (žaba kunka), iné zase vylučujú rôzne jedy a tekutiny, aby zmiatli násilníka (tchor). No a už keď ani to nepomáha, tak už len spoľahnúť sa na zuby, pazúry, zobáky a šikovnosť. Vtedy väčšinou silnejší vyhráva.

Keby som ja bol živočíchom, určite by som patril medzi kamuflantov. Mal by som také sfarbenie, aby som sa v mojom okolí vedel dobre ukryť a nikdy by som nešiel ďaleko od skrýše. Ale jedno viem na sto percent, kondičku by som nezanedbával. Keď hrozí nebezpečenstvo... sfarbenie-nesfarbenie,... nohy na plecia, a hybaj, čo najrýchlejšie. Predsa ten zajko vie, čo robí. ☺

www.zornicka.com

17

Vyhutuje a kreslí Renáta Milčáková

V triede zaznel podozrivý zvuk.

Učiteľ: – Kto to bol? Nech sa ihneď hlási!

Jožinko: – Ja, pán učiteľ, ale nie naozaj, to mi len topánka vrzgla.

– Nože vrzgni ňou ešte raz.

– Nemôžem, pán učiteľ, lebo som – bosý!

V škole sa opytuje pani učiteľka detí: – Kde pôjdete na prázdniny?

Anička: – My doma hovoríme po anglicky, tak pôjdeme do Ameriky!

Janko: – My doma hovoríme po nemecky tak pôjdeme do Nemecka!

Jožinko: – My doma hovoríme len po slovensky, tak nepôjdeme nikde.

Od mamy k mame – Tak aká bola skúška?

– Veľmi nábožná.

– Ako to, nábožná?

– No, učiteľ v čiernom, ja v čiernom. Učiteľ položí otázku, ja sa prežehnám.

Keď som o chvíľu začal odpovedať, prežehnal sa on.

Za zvukom husieľ: Margaréta a deti

Na hodine matematiky učiteľ: – Keby som mal v ľavej ruke sedem pomarančov a v pravej ruke osem pomarančov, čo by som mal?

Jožinko sa hneď hlási: – Veľké ruky!

Šesťročný synček pribehne za maminkou s krikom, že ho jeho malá sestrička ťahá za vlasy.

Maminka mu vysvetľuje: Prestaň kričať. Ona je ešte malá a nevie, že ťahanie za vlasy bolí. Synček odíde a za chvíľu zase počuť plač.

Maminka dobehne do detskej izby a vidí plačúcu dcérenku, pričom sa synček na maminku nevinne pozrie a povie: – Teraz už to vie.

V samoobsluhe tlačí mladý otec vozík s potravinami a vrieskajúcim deckom. Muž takmer nežne opakuje: „No tak, Albert, len pokoj. Pokoj a žiadne scény.

Upokoj sa, Albert...“ Pristaví sa pri ňom nejaká pedagogická odborníčka – samouk a s uznaním hovorí: „Ako je to pekne, že s tým malým dieťaťom hovoríte ako s dospelým. Takto Albert vyrastie v sebavedomého a vyrovnaného človeka.“ Na to otec: „Pani, mýlite sa. Ja som Albert!“ Mesiac je dôležitejší ako Slnko, – povedalo dieťa. – Svieti, keď je tma.

Miško Bolf kreslí pre vás

www.zornicka.com

19

PRIEKOPNÍCKY ČIN

75 digitalizovaných rokov nášho časopisu 1939 – 2014 Milí zorničkári, bývalí, terajší a budúci, terajší zorničkári sa pousilovali, kráčajúc v ústrety 75-ročnému jubileu, darovať Vám unikátny darček, ktorý nikde inde nedostanete: zdigitalizovať všetky ročníky, všetky čísla, všetky strany od októbra 1939, keď vyšlo prvé číslo Nášho slniečka po rok 2014.

Túto priekopnícku a vzácnu prácu urobili Vaši zorničkári, člen redakcie Janko Žolnaj (poznáte ho zo strany 15) a Pavel Matúch, zodpovedný redaktor Zorničky (poznáte ho zo strany 3 každého čísla Zorničky).

Nech im je večná vďaka a chvála ☺.

Z nás si – ako prvých, lebo Zornička bola a je v mnohých veciach prvá – verím, že aj ostatní príklad brať budú, lebo aj ostatné tlačené médiá (nielen) vojvodinských Slovákov

20

www.zornicka.com

treba odtrhnúť od minulosti, venovať súčasníkom a zachovať pre budúcnosť.

Všetko sme to uložili na cédečka, ktoré vidíte na fotke a venujeme ich všetkým, ktorí sa im potešia. Po jednom CD venujeme aj Vašej škole, na pamiatku, lebo svoje 75-ročné narodeniny Zornička oslavuje tak, že dáva dary.

Kým sa CD nedostane do Vašich škôl, kuknite, ako sa nám práca vydarila na webovej stránke nášho časopisu: www.zornicka.com Prípravu a vydanie CD podporili naši kamaráti z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorým tiež patrí vďaka.

Veríme, že sa darčeku potešíte.

Zorničkári, prijmite vďačne ☺ pm Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí