1 ● SEPTEMBER
2014/2015
Ročník 25 (72)
Cena 90 din.
1
DIVADIELKO, DIVADLO
21 X 3 X Ď V poradí 21. 3 x Ď – Dni Detského Divadla sa konali od 6. do 8. júna 2014 v Starej Pazove. Súťažilo 16 detských predstavení mladých slovenských divadelníkov z celej Vojvodiny. Bola to pohoda: mnoho slnka na javisku a pred javiskom, kvalitné predstavenia a prvýkrát sa udialo, že Staropazovčania vo svojich domácnostiach ubytovali 65 detí, členov divadelných súborov, tentoraz z Kysáča, Pivnice, Petrovca a zo Šídu. Tak sa 3 x Ď začalo podobať na opravdivý divadelný festival, kde všetci spoločne žijú a dýchajú divadlom. Okrem nich účinkovali aj divadelné súbory z Nového Sadu, Aradáča, Selenče, Kovačice, Vojlovice, Erdevíka, Šídu, Boľoviec a Starej Pazovy. Boli aj tieto zaujímavé dielne: hudobná (vedúca Andrea Dvornická Machová) a výtvarná (vedúci Đula Šanta). Annamária Boldocká-Grbićová zoznámila divadelníkov s Jozefom Podhradským na počesť 150. výročia prvej napísanej a zverejnenej poviedky pre deti dolnozemských Slovákov Malá Marína, ktorú tu inscenoval režisér Jano Čáni s deťmi a hercami Dankou Hriešikovou a Miroslavom Babiakom, ktorí viedli aj divadelnú dielňu. Program moderoval inventívny zorničkár Janko Žolnaj. Na 3 x Ď v programe Zorničkozor bohatý digitalizovaný archív vlastného časopisu Zornička 1939 – 2014
NAJPREDSTAVENIA: 1. CENA: Mušky z gumipušky, KUS Petrovská družina z B. Petrovca 2. CENA: Čarodejný kľúč, ZŠ hrdinu Janka Čmelíka zo St. Pazovy 3. CENA: Popoluška z medovníkového domčeka, ZŠ 15. októbra z Pivnice Laureáta prehliadky – detský divadelný súbor KUS Petrovská družina – odmenili zájazdom na Slovensko v roku 2015 a Televízia Vojvodina cez letné prázdniny už aj natočila Mušky z gymipušky ☺. predstavili jeho autori: redaktor Pavel Matúch a člen redakcie Janko Žolnaj. pm
Odmenení cenami: – za najdebut prehliadky: Kolektív KUS Petrovská družina – Mušky z gumipušky – za dramatizáciu: Vlatko Miksád z Iloku – za najkostýmy: Terézia Wéberová-Oravcová z Vojlovice – za najmužskú epizódnu postavu Kniežaťa: Kristián Križan z Kysáča – za najženskú epizódnu postavu Služky 2: Kristína Madacká z Kysáča – za najmužskú postavu Dedka: Peter Opavský z Báčskeho Petrovca – za najženskú postavu Alice: Alisa Oravcová z Vojlovice – za najscénografiu: Anička Balážová, Martina Bzovská a Ivan Ječmen – za najréžiu: Vesna Kámaňová a Jarmila Čobrdová z Pivnice – za výtvarný návrh najdiplomu: Eliana Markušová, žiačka ZŠ Bratstva a jednoty z Bieleho Blata
Víťazi 3 x Ď 2014 v Starej Pazove: KUS Petrovská družina a predstavenie Mušky z gumipušky (na motívy básne Pavla Mučajiho zdramatizovala Daniela Legíňová-Sabová, ktorá spolu s Ondrejom Brnom podpísala aj réžiu): Miško – Viktor Sľúka, Dedko – Peter Opavský (cena za najlepšiu mužskú postavu), Babka – Patrícia Dominika Paulíniová, Paľo – Andrej Balca; v dolnom rade čupia Susedky, ktoré dostali Cenu za vynikajúci herecký výkon: (zľava) Sandra Todorovićová, Daniela Speváková a Emília Gániová. Celý herecký kolektív dostal cenu za najúspešnejší debut, lebo všetci herci boli debutantmi, ako aj cenu NRSNM.
S E P T E M B R OVA N I E Vitajte doma, milí zorničkári, vitajte vo Vašej škole a vo Vašom časopise! Od začiatku po koniec dlhej dráhy zvanej ,,nový školský rok“ budeme kráčať spolu s Vami a pokúsime sa Vám spríjemniť školské chvíle. Držíme Vám palce a želáme samé dobré známky. Nezabúdajte prispievať do Zorničky, lebo bez Vás Zornička bude smutná a prázdna. Zasielajte svoje VÝTVARNÉ, LITERÁRNE A FOTO PRÍSPEVKY, KTORÉ V TOMTO ŠKOLSKOM ROKU MAJÚ SPOLOČNÝ NÁZOV: ZORNIČKA A JA. Najlepšie uverejníme a odmeníme.
Toto číslo je uzávierkou leta, v ktorom sa udiali naše významné podujatia: 3 x Ď, Zlatá brána, Slovenské národné slávnosti (SNS)... a úvodom do jubilea, ktoré si pripomenieme v októbri 2014, keď oslávime 150 rokov tlače vojvodinských Slovákov a 75 rokov prvého čísla Nášho slniečka – rovnako toľko rokov nepretržitého vychádzania dodnes. Túto vzácnu prácu si všimla aj naša verejnosť a na SNS v auguste 2014 nás odmenila Cenou Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, ktorú zodpovednému redaktorovi Zorničky Pavlovi Matúchovi odovzdala predsedníčka NRSNM Anna Tomanová-Makanová (na fotke). Ďakujeme ☺
Pre spisovateľov sme predĺžili Literárnu súťaž, o ktorej sa dočítate na s. 20. V každom čísle sa budeme kamarátiť aj s kresleným seriálom OVCE, s ktorým sme štartovali v júnovom čísle vďaka láskavosti jeho autora Mira Drobného z Bratislavy, o ktorom sa mnoho môžete dozvedieť aj na: www.ovce.sk Tradičný šachový turnaj ZORNIČKA OPEN 2014 sa odohrá na ZŠ Jozefa Marčoka Dragutina v Hložanoch 27. septembra 2014. O tomto Vaša škola dostane aj písomné pozvanie. Šachisti, vitajte v Hložanoch! Okrem škôl vyzývame aj naše inštitúcie, spolky, združenia, kluby, aby sa predplatili na Zorničku, jediný časopis pre deti po slovensky, mimo Slovenskej republiky. Kontaktujte Andreja M. na číslo uvedené v imprese. Spolu sa nám bude veselšie rásť.
časopis pre deti č. 1 september 2014 – 2015 ročník 25 (72)
Budeme sa usilovať aj naďalej, aby svetlo Zorničky bolo svetlom detstva ešte mnohých generácií Slovákov vo Vojvodine, v Srbsku. pavel matúch
Vydávajú Slovenské vydavateľské centrum a Fond Slovenské tlačené slovo (NRSNM), Nový Sad / Riaditeľ SVC a hlavný redaktor: Vladimír Valentík / Zodpovedný redaktor: Pavel Matúch / Zástupca: Martin Prebudila / Členovia redakcie: Ján Žolnaj, Adam Ivan Hučok, Miroslav Demák, Antoine de Saint-Exupéry / Technicky upravil: Ján Hlaváč / Číslo ilustrovali: Pavel Koza, Ljubomir Sopka Renáta Milčaková, Miško Bolf / Jazyková úprava: Anna Horvátová / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Distribúcia: Andrej Meleg / Adresa redakcie: ZORNIČKA, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6 21470 Báčsky Petrovec, Tel./fax: (021) 780-159, e-mail: svcentrum@stcable.rs / web: www.zornicka.com / Vychádza mesačne, okrem júla a augusta / Tlačí: HLPRINT, Báčsky Petrovec / Číslo účtu: Banca Intesa 160-931760-45. / Časopis vychádza s finančným prispením Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika. TITULNÁ STRANA: SVIETIME AJ PO 75 ROKOCH: Cena, ktorú sme dostali za 75. narodeniny od Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny; autor: Janko Žolnaj (s použitím fotografie Andreja Melega) CIP – katalogizacija u publikaciji Narodna biblioteka Srbije, Beograd 82 - 053.2 ISSN-0353-877x COBISS.SR-ID 34103303
S finančnou podporou
Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí
Časopis v minulosti vychádzal pod týmito menami: Naše slniečko (1939 – 1941, 1946 – 1947), Naši pionieri (1947 – 1970) a Pionieri (1970 – 1990).
www.zornicka.com
3
JÚLIUS SATINSKÝ
O Jankovi Hraškovi V našom mestečku máme veľké hračkárstvo. Aj ujo Klobása preň vyrába hračky z dreva. Vo výklade je od neho veľký rebriniak s Buratinom. Deti si rady pritískajú nošteky na výkladnú skriňu, lebo vo výklade je aj model železnice s tunelmi, nadchodmi a staničkami, chodiace bábiky, stavebnica a práčka – hračka. Dnes ráno priniesol do hračkárstva ujo Klobása vlastnoručne vyrobenú šmykľavku a dve štupľovky. Hračkár Bindas rád hračky prebral a ponúkol Ujovi, že si môže vybrať za odmenu jeho hračky. – Môj kamarát Melo je prvák. Má rád tie parádne anglické autíčka. – Nech sa páči, vyberte si, – ukázal hračkár na modely pod sklom. – Vari tento jaguár, športový model, najnovší typ, – rozhodol sa ujo. – Ale ja ich potrebujem desať, pretože Melo má deviatich spolužiakov a sú to všetko moji kamaráti. Ak treba, doplatím... Ale nebolo treba. Hračkár vedel, že Ujo mu zase donesie nejakú šikovnú hračku z dreva, čo sa dobre predáva. – A chodia s nimi do školy aj nejaké dievčatká? – Akoby nie. Šestnásť. Aj to sú moje kamarátky, – priznal sa ujo Klobása. – Tak dievčatkám prváčkam zoberte tieto bábiky na kľúčik, športové modely, najnovšie typy, – pomáhal ujovi so škatuľami do batoha hračkár. Melo sedel v triede pri okne a keď cezeň uvidel uja Klobásu s batohom, hneď sa začal mrviť. – Píšeme, píšeme... nemrvíme sa...! – všimla si Mela učiteľka Závarská, pretože mala bystrý postreh. Melo sa nevedel dočkať prestávky. Keď zazvonilo a deti sa vyhrnuli na školský dvor, rozprával sa ujo Klobása pri schodoch s riaditeľom Vojtechom Vojtechom. – Prváci, ku mne! – zavelil riaditeľ školy a všetci dvadsiati šiesti prváci sa zhŕkli ku schodom. – Do našej školy zavítal ujo Klobása a chce vám niečo povedať. – Počúvam, že sa dobre učíte, – šibalsky na nich žmurkol ujo.
4
www.zornicka.com
– A tak tu mám pre vás od hračkára Bindasa malé darčeky, – detské oči sa všetky upreli na batoh v ujových rukách. – Chlapcom som priniesol autíčka – jaguáre, najnovší model, športový typ... – Aj my chceme autíčka! – skríkla sebecká Anča, až jej na čele žila navrela. – Nie. My chceme bábiky! Hovor len za seba! – ohradila sa v mene malých žien Naďka. – V poriadku. Len pokojne... – tíšil ich ujo s baobrotivvý dedo Mráz. – Vy tohom a tváril sa ako dobrotivý čik, najnovší naajnovší model, šporšpordostanete bábiky na kľúčik, tový typ. ky Jaguár, najn novší – Vymením autíčko značk značky najnovší u na kľúčik, najnovší najn novší model, športový typ za bábiku ykríkoll Mišo, čo sa rád hral model, športový typ! – vykríkol s bábikami. o štiChlapci sa zasmiali a ujo pohladkal Miša po kojní. Vyučovanie pokrapo okraci. Takto budú všetci spokojní. čovalo. Hraať sa – Všetky autá a bábikyy schovať do lavíc! Hrať budete až po vyučovaní!! Terazz sa naučíme násovákovv učiteľka Závarská. Závarsská. bilku troch... – vyzvala prvákov – Toľko nevydržím, – ozval ssaa tenký hlások.. o bol? – prísne e popo o– Čo to má znamenať?? Kto tto zerala po triede učiteľka. prváá– Ja, – ozval sa hlások a prvád údi-ci s učiteľkou onemeli od vu. atuľky Hlas sa ozýval zo škatuľky s autíčkom, ktoré držal v ruke áprvák Ondrej zvaný Picikáto. Picikáto rýchlo zanie-sol škatuľku na učiteľský stôl a dal jasne najavo, že nechce s celou vecou mať nič spoločné. la Keď učiteľka rozbalila škatuľku a papier, uvidela v autíčku značky Jaguár, športový model,
najnovší typ, maliličkého chlapčeka v čiapke so štítkom a tričku. – Kto ťa dal do škatuľky? – Sám som sem vliezol. Už mi bolo v Anglicku otupno. – V Anglicku? – šepla učiteľka Závarská na pokraji mdlôb. – Nevidíte? – ukázal si na tričko maličký chlapček. Nevideli. Aj tričko bolo maličké, nieto ešte nápis. Ten bol holým okom neviditeľný. Na pomoc priskočil prvák Matúš, filatelista, so svojou filatelistickou lupou. Cez lupu videli nápis MADE IN ENGLAND. – Je to angličák! – povedal Matúš. – Vraví sa angličiak! – opravila ho i v tejto situácii strážkyňa spisovnej slovenčiny. A bolo po násobilke. Matúš držal maličičM Ma túš d ržžal nad ma chlapčekom kým chlap pčekom lupu, aby ho všetci videli, vid deli, a ten rozprároz val: Hraško – Volám m sa Janko Hr pochádzam slovenskej a pochádz zam zo sloven ľudovej rozprávky... ro ozprávky... Deti, –D eti, poznáte rozprávku Jankovi práv vku o Jan Hraškovi? spýtala Hr raškovi? – sp p pre učiteľka saa p re istotu učit trieda a tr rie eda skrýkla ÁNO ako jjeden eden muž. Len nekriLe en Nikoletka n Ona čala. O na pozná len ččasopiss Burd Burda. p pi da. – ... Pamätáte sa teda, ted da, ako ma môj otec nášmu ot tec nasadil ná kkoňovi oňovi do ucha, u aaby by som s ním
oral. Kričal som: Hijó ak pŕŕŕ, všetko išlo ako po masle, keby môj otec nepredal koníka anglickému džokejovi. Zabudol ma v uchu, a tak som prešiel všetky anglické dostihové štadióny... Keď som sa Angličanom ukázal, náramne sa čudovali. Nevedeli, čo so mnou, tak mi vyplatili všetky vyhraté preteky (a bolo ich neúrekom) a za tie libry-šterlingy som si kúpil továreň na anglické autíčka. Stal som sa fabrikantom, zámožným človekom, ale bolo mi smutno za mojím rodným Slovenskom, za mojimi rodnými rozprávkami. Jedného dňa som sa dal zabaliť do exportnej škatuľky, a tak som tu. Deti boli rady, že sa Janko Hraško vrátil, ponúkli ho jabĺčkami a maslovými chlebíkmi, čo mali so sebou na desiatu a nechali ho na učiteľskom stole zdriemnuť si po dlhej ceste. Všetkým sa páčilo, že chrápal s anglickým prízvukom. Popoludní Picikáto priniesol Janka Hraška ujovi Klobásovi na ukážku. Aj ostatní prváci sa zišli v ujovej záhrade. – Vitaj doma, Janko Hraško! – tešil sa s deťmi ujo a ponúkol mu strechu nad hlavou. – U mňa ti bude dobre, mám tu plno rozprávkových vecí. Lietajúci koberec, Stolčekprestrisa, Palicuzvrecavon, sliepku, čo znáša zlaté vajcia, ba aj Hrnčekvar! – Ba veru zostanem, kým si tato prídu po mňa, – sedel Janko Hraško na kocke cukru spôsobne na ujovom kredenci. Keďže chlapci niektoré autíčka pri hraní pokazili, otvoril si Janko Hraško pod ujovým kredencom (s dovolením miestneho úradu) špecializovaný autoservis pre jaguáre, športové modely, najnovšie typy. Dievčatká mu za to ušili kabátik a Janko Hraško sa pribral opravovať aj bábiky na kľúčik, športové modely, najnovšie typy. Nuž a keď mu ušili aj pyžamko, ujo mu z dreva aj posteľ zhlobil veľkú ako pol zápalky a postupne aj ostatný nábytok. Bytík zatiaľ dostal na hruške vo vtáčej búdke a Picikáto s Melom mu v bútľavine zostrojili aj rýchlovýťah z motúzov! A výťah to nebol hocijaký, ale športový model, najnovší typ! Dvakrát do týždňa učí Janko Hraško deti po anglicky. Človek nikdy nevie, ktorá reč sa mu kedy zíde. A ujo Klobása zháňa otca Janka Hraška. Vraj keď ho nezoženie, naskutku si ho osvojí. Tak ako si deti osvoja angličtinu a násobilku.
Ilustroval: Ljubomir Sopka
www.zornicka.com
5
JÁN ULIČIANSKY
Štyri strany sveta Bola raz jedna mamka a mala štyri deti. Dala im také mená, ktoré sa začínali podľa svetových strán: Zora, Severín, Vratko, Juro. Zdalo sa jej, že je to svetové! Kým boli deti malé, liezli po všetkých kútoch. Ale na večeru sa všetci zišli doprostred izby okolo stola. Mama bola najradšej, keď ich mala pri sebe, a často hovorila: – Ach, ako je nám dobre, kým sme všetci okolo jedného stola! Deti nevedeli, čo to znamená, ale zle im nebolo. Mohli sa pod tým stolom kopať, biť a hašteriť, a mama nevedela, ktorý začal prvý. Potom deti vyrástli, prestali sa kopať a nôh bolo pod stolom stále menej. Až raz ostali uprostred izby iba štyri nohy stola. Čo sa len stalo? – pomyslela si mamka. Deti sa rozutekali na všetky strany sveta! Možno to predsa len nebolo správne, že som im dala mená podľa svetových strán. A začala sa veľmi trápiť. Stôl dobre videl, že sa mamka trápi, lebo sa na ňu denne díval. Raz v jeseni si povedal: – Dosť! Nie som iba obyčajný jedálenský stôl. Písali sa na mne aj slohové úlohy. A v zásuvke mám ešte papier a ceruzky. Nebude mi ťažko napísať listy na všetky strany sveta! – Tak a tak... – napísal stôl, – príďte domov vtedy a vtedy! Na severe prečítal list Severín, ktorý bol potápačom. Keď ho dostal, bol práve pod vodou Veľkého Žablinského plesa. – List z domu! – zaplesal. 6
www.zornicka.com
Zhodil zo seba potápačský oblek, vyšiel z vody a pobral sa domov. Na východe dostal list Vratko, ktorý bol zubným lekárom. – Otvorte ústa! – povedal pacientke. V tom mu sestrička Margočka podala list. Vratko si ho prečítal. – Prosím vás, vydržte ešte trochu, pani Boľavá! Ja sa hneď vrátim, Margočka, vy si zatiaľ upleťte sveter. A pobral sa domov. Na juhu si ho prečítal Juro, ktorý bol murárom. Práve muroval nejaký múr. – Podrž na chvíľu ten múr! – povedal kamarátovi. – Ja si len odskočím domov. A pobral sa preč. Na západe si list prečítala Zora, ktorá bola herečkou a veľkou hviezdou. V ten večer hrala v divadle Dámu s kaméliami. – Pani, prišiel vám list! – povedala komorná na javisku a podala jej list. Zorka hneď zbadala, že je to list z domu, a nie z divadelného skladu. – Prepáčte, Alfréd, – povedala na javisku. – V treťom dejstve nebudem hrať. Dnes sa mi nechce umierať. A pobrala sa domov. Možno sa doma stalo niečo nezvyčajné, pomysleli si všetci. Stôl bol veľmi spokojný, že to tak dobre zariadil. Teraz už len rozmýšľal, ako by sa mal na takú slávnostnú príležitosť obliecť. – Najkrajší je stôl na Vianoce! – hovorili deti voľakedy. Stôl si spomenul na túto vetu, obliekol si vianočný obrus a ozdobil sa
svie sviečkami ečkami a vetv vetvičvičkam mi. Najväččšie kami. Najväčšie rob bilo ťažkosti mu robilo chyti iť kapra. Ostat tné chytiť Ostatné už šlo ľahko.
Ilustroval: Ljubomir Sopka
Deti Deti sa poschádzali poscháádzali domov, dom movv, boli rady, ra že tretli a že sú zase zase spolu.. sa sstretli Ale keď vošli d o izby, os staali prekvapene prekva Ale do ostali stáťť. stáť. Na stole žiaril med, koláčiky, koláččikyy, jabĺčka, jabĺčka figy, Na orec chy, hrozienka. orechy, V ianočný kapo or im z mis sy vveselo eselo za Vianočný kapor misy zakýval chv vostom. chvostom. N boli červené červen né mašličky, mašličk prNaa všetkom boli skali prskavky a sstôl tôl sa až tri iassol, aby vyvolal v triasol, tú p ravú náladu. A ako sa ta ak ttriasol, riasol, p pravú tak poháre na ňom ňom prekrásne prekrásn ne zvonili. – Prečo je stôll prestretý ak ko na Via ako Vianoce? – začudovali začudovali sa deti. – Veď ď je e ešte len leto! Čo sa tej naše ej mamke sstalo? taalo? našej A stôl, kktorý torý nebo ol ccelkom elkom hlúpy, nebol lebo sa n yri deti učili, uči ponaa ňom šty štyri chopil, žže e urobil ch hyb bu. chybu. – Mo ohli by sme sm me mamku navMohli števova ať častejšie, – pov števovať povedala Zork k a. Zorka. – Mamička, ni ič ťa neb nič nebolí? – opýta al sa Vratko o a Jur ro ho nenáopýtal Juro padn ne kopol po od stolom. padne pod Za ase sa kopú ú ako deti! V Zase Vracajú sa naa staré zlaté zlatté ččasy! asy! – pomyspo lel si st tôl a pocítil pocítiil ttaké aké šťas stôl šťastie, že ho m al plnú zás suvvku. mal zásuvku.
www.zornicka.com
7
VÍŤAZOSLAV HRONEC
Smutná kniha Spoza pece vzdychla kniha ťažko ako dedko starý a dve slzy, veľké slzy skotúľali sa jej z tvári.
„Ako by som neplakala, keď ma Anka tu nechala, hoc dávno do školských dvier prihlásil sa september!
„Prečo plačeš, prečo vzdycháš,“ spýtal sa ju svrček malý.
Tak to bolo pekne vlani, keď sa žiaci veľkí, malí zo mňa pilne učievali...
Víťazoslav Hronec na Sáve pri Boľovciach roku 1951 Foto Alexander Hronec
Dnes však cítim ssmútok duši, mútok v du uši, bo mi mi trčia oslie uši a na listy listy sadá prach, prrach, až maa z toho toh ho chytá chyytá strach.“
(K autorovým sedemdesiatinám)
Ilustroval: Ljubomir Sopka
8
www.zornicka.com
MÁRIA VRŠKOVÁ
Po lete Po lete mi smutno nie je, že prázdniny sa skončili. Veď sa školská brána smeje, žiaci sa jej vrátili. A deťom je preveselo, i keď knižky čakajú. Komu by sa žialiť chcelo, zážitky si šepkajú. Peter plával v slanom mori, bol s rodičmi v Ravene, žalúdok mal potom chorý, zjedol ryby skazené.
A ja som bol požiarnikom v detskom letnom tábore, hasili sme s náčelníkom menší požiar na dvore. Po lete je, prišla škola, vyšší ročník zvládneme, plní sily, trieda volá, uč čiťť ssaa za as m ôžem me. učiť zas môžeme.
Jano spoznal dievča milé u babky na dedine, skončili sa pekné chvíle, ona žije v Londýne! Zážitok má tiež aj Nina, kúpili jej mačiatko, nevie, čia to bola vina, utieklo však zakrátko.
Ilustroval: Ilus stroval: Pavel Pave v l Koza K za Ko
Čo sa stalo múdrej Viere? Kvôli hlúpej náhode na výlete pri jazere skončil foťák vo vode. Pridal sa aj bifľoš Denis, zažil veľké ťažkosti, nis keď hral s tatom stolný tenis zlomil v ruke dve kosti. www.zornicka.com
9
10
www.zornicka.com
www.zornicka.com www zornicka com
11
KEĎ SOM BEHAL BOSÝ: IVAN KRIŽAN (1944)
Aradáčske dlhé, horúce leto Keď sa pomaly blížil koniec školského roku, nejak tajne som sa tešil letným prázdninám u starej mamy Demčákovej v slovenskom Aradáči. S mamou sme ta autobusom cestovali sestra a ja. Za Žabljom sme vystupovali z autobusa. Na kompu sme šli pešo. V najbližšom okolí chatrče a okolo nich veľa veselých rómskych detí. Hrali sa v prachu ako v blate a okolo nich obskakovali psy, ich verní rundáči... Kompa plávala príliš pomaly, ťahaná silou kompára, človeka, ktorý už roky prevážal ľudí, vozy, autobusy, bicykle, vrecia zemiakov, malé kuriatka a húsence na piatkový trh v Žablji zo slovenského aj srbského Aradáča a v opačnom smere – príbuzných, priateľov, mládencov, ktorí sa zamilovali do pekných dievok zo slovenského Aradáča, obchodníkov, zubárov a lekárov a niekedy aj advokátov zo Žablja do Aradáča. Kompár nebol starý človek, ale ani mladý. Tvár a ruky mal opálené horúcim júlovým slnkom. Držal pevne v rukách asi metrový hrubší kus orechového dreva, na ktorom bola pri konci vypílená jazva. Tú časť dreva kompár šikovne nastokol na oceľové lano, ktoré bolo priviazané o hrubý strom na druhom brehu rieky Tisy – v Banáte. Táto vodná hranica pre mňa znamenala radosť, že som už v správny čas na správnom mieste. Bolo treba mať ešte len kvapku trpezlivosti, aby sa starý autobus, ,,ktorého iba farba držala pospolu, aby sa nerozpadol“, dotáral do dediny môjho krásneho detstva. MANKA. Autobus prvý raz zastal pri Obecnom dome v srbskom Aradáči. Tam zvyčajne málokto z cestujúcich vystupoval, ale na nasledujúcej zastávke, na začiatku zákruty doprava do Zreňaninu, tam už vystupovali. So sestrou a mamou sme tam vystúpili na horúcu banátsku zem. Vodič trpezlivo počkal, kým sme si jeden menší kufrík a dve tašky vyniesli z autobusa. Potom ho sestra niesla dlhou ulicou vedľa evanjelického kostola, ,,Obšustovou“ stranou ulice, tehlami dláždeným chodníkom, tou stranou ulice kde poobede býva chládok. Onedlho sme boli vedľa Obšustovho bohatého domu,
12
www.zornicka.com
potom sme prešli vedľa domu pána rechtora Petráša takmer oproti kostolu pána farára Kováča. Ešte pár domov bolo rozcestie doľava, pádom smerujúce k srbskej časti Aradáča a za Bagľašovým domom už stála naša MANKA. Čakala nás. Už celý týždeň vedela, kedy prichádzame. Vošli sme dnu cez dverce pri bráne a pod strechou rovno do kuchyne k citronáde... Nedávno mi jeden príbuzný (po mame Aradáčan, ako aj ja) povedal: ,,Nemysli si, že Aradáč dnes je ten, na aký sa pamätáš z detstva, keď ste behali bosi.“ Ako to moja dobrá učiteľka pekne povedala. A moja učiteľka v tretej triede v starej škole pri kostole v Petrovci povedala aj veľa iného, dobrého, múdreho a pekného a vedelaa v nás povzbudiť záujem o vedu, o techniku, šport a divadlo. VytváraV tváraVy la v nás správny vzťah k práci, spravodlivosti, láske, e zvieratkám, kráse prírody a cchráneniu hráneniu tých krás... Taká vždy bola súdružka učiteľka, spisovateľka Anna Majerová. Cel-
Ilustroval: Ljubomir Sopka
kom si uvedomujem, že sa v živote všetko mení. Lenže pre mňa, Janka a príbuzného Paľka, Aradáč bol a zostal to najkrajšie a najlepšie, čo sa nám mohlo v tom čase, kým sme ani feriálnikmi neboli, stať. DOM Alžbety Demčákovej, vdovy po aradáčskom učiteľovi a kantorovi v evanjelickom chráme Jánovi Demčákovi, stál pred nami, neveľký (ale ani nie malý) s oranžovými tehličkami do ulice, ktorý za rána vyhrievali teplé slnečné lúče. V bráne, hneď pri Bagľašovom dome, stála MANKA vo svojom čiernom obleku (ani ju nepamätám s oblečením nejakej farby) a aj dvaja moji najlepší aradáčski kamaráti: Paľko a Janko prišli nakrátko pozdraviť sa so mnou a hneď potom odišli domov. Veď času od zajtra pre nás bude celkom dosť... GIGO. Paľko Obšust, môj bratranec, je o dva roky starší ako ja. A tak aj Janko Petráš, súdruhov učiteľov syn, Paľkov Obšustov spolužiak. Paľkov otec, ani dnes neviem, čím vlastne všetko bol. V deako lekára bez diplodine ho najviac najviaac poznali p mu,, pa partizána (cez druhú sv. vojnu na povale jeho domu bola partipov zánska zánsska báza: tri guľomety, veľa nábojov, pištole, bojové nože, b 4 pušky, granáty, ďalekohľad, 7 plynových masiek, 2 páry gumených čižiem, 5 dlhých povg um razov, razo ov, 2 krátke povrazy, sanitárny materiál, obväzy, staré oblem čenie, nemecké osobné preč ukazy, nemecký, maďarský a u rruský slovník a 2 slovenské Biblie... Volali ho GIGO. Okrem Bi toho bol poľnohospodár, ovotoh ccinár, iná holubár, výrobca dobrého vína, poľovník, ktorý vždy mal dva lovecké love ecké psy na vysokých nohách (pre lov na n bažanty, jarabice a prepelice), vodič sedliackeho voza, na ktorom sme kilometrov, bez náhlee sedem se nia, išli do (Zreňaninu) smerom o „várošu“ „vá k statkovému statkovvém trhu, neďaleko parádneho obecného obecné ého domu. Tam sa Gigo najprv postaral posstara o kone. Dostali ovsa, aj nie veľmi vody. Staral sa o veľm mi chladnej c všetko. všettko. Vtedy, ak by mi niekto pove-
dal, že Gigo vie riadiť aj ponorku – bol by som mu hneď uveril na 100 %... NA OKRAJI DEDINY, pri hradskej, ktorá smerovala do mesta, boli naše polygóny pre hru. Tam dolu bolo široké pole na ľavom krídle sa končiacom starými vŕbami a poľnou studňou, kde kraviari vyháňali v jeseň statok na pašu, a vpravo pohľad končil na starom, sčasti už poškodenom, vtedy už nefunkčnom, veternom MLYNE. Tam na tej poľane hrávali sme sa ,,O kone“ a ,,O jazdcov“ (pravda na tých najkrajších bielych a čiernych ,,koňoch“). Poľanou sme bežali bosí po vode, ktorá sa nakrátko zdržala po letnom lejaku, keď sme sa uchýlili do veterného mlyna, lebo dvere dovnútra neboli zamknuté. Tam sme čupeli pri malých oknách, odkiaľ sme sledovali odchod mračien, už potom slnko zasvietilo, všetko ako by zrazu ožilo a aj my sme sa už ponáhľali von na poľanu... Pri našom bežaní, pri šprinte voda fŕkala okolo nás a my sme ako synovcovia Don Quijota pána Cervantesa boli nadšení krásou letného poobedia a dúhou, ktorú sme zrazu spozorovali presne nad veterným mlynom v smere k dedine, k Tise. Ako voda fŕkala okolo nás, bol som presvedčený, že jazdím na bielom tátošovi v cifrovanom sedle, s veľkým mečom, s čiernym klobúkom, širokým ako najširší zelený lopúch. Janko jazdil prvý, potom Paľko a ja som mal obyčaj pustiť ich vpred. Lenže potom, keď som ,,pridal plyn“ rýchlo som ich nechal dvadsať metrov za sebou. Nebol som pyšný vtedy. Vedel som, a to vedeli aj moji kamaráti, že som oveľa rýchlejší od nich. Po rokoch a veľa tréningoch na dvore petrovského gymnázia, spolu s kamarátom Samuelom Boldockým, začal som aj súťažiť v ľahkej atletike na štadióne Vojvodiny (dnes štadión Karađorđe) v Novom Sade. Na konci súťaže som dostal zlatú medailu v skoku do diaľky, vo Varaždíne (1971) na ľahko atletickej armádnej súťaži. Vyhral som o 1 centimeter lepším výsledkom ako jeden Chorvát vysoký asi 190 cm, ináč armádny víťaz v skoku do výšky. Túto zlatú medailu venujem svojmu vnukovi Ivanovi Fridrichovi. Autor je profesor výtvarnej kultúry a telesnej výchovy vo výslužbe, žijúci v Petrovci
www.zornicka.com
13
Motúzy múzy Zuzy VEDIE MONIKA NECPÁLOVÁ
Do sveta sa so mnou dajte a divadlo – bábkové – radi majte! „Ó, spanilá Marion, pre vás som ružu odtrhol. Vašej kráse sa však ani zďaleka nevyrovná,“ znejú slová veršotepca v červenom kabátiku a čapici s cengajúcimi rolničkami. Ale čo to, pozrite, Marion sa zamotala do motúzkov! (Konečne, nielen ja, múza Zuza, mám trampoty s dochlpenými vlasmi, občas aj s hniezdom na hlave ☺). Marion, hoci je to pravá dáma, tiež sa o jej motúzky treba starať a dávať sakramentský pozor, aby sa nezauzlili. Marion je totiž marioneta; 55 centimetrov vysoká, štíhlej postavy, váha (... to sa u dámy nehovorí), jednoducho kočka. Vekom mladšia, ale hodí sa ku každému Gašparkovi, ktorému poblázni hlavu. A veru v bábkovom divadle, kde marioneta Marion žije, býva jeden fešák, ani nie pol metra vysoký, Gašparko. Len poďte, pozrieme sa na slávny príbeh lásky (slávnejší od toho Júliinho a Rómeovho). Náš príbeh nie do divadla, ale na ulicu pozve vás. „Som statočný, rovnako ako môj somárik...“ spovedá sa nám Gašparko. Šibal je to veliký, často aj lenivý. Sťažuje sa na všetko okolo. Ale neraz je bystrý. Mudrlant, čo všetko vie – aj kráľovi dobre poradiť. Veď, kto by už po účinkovaní vo všetkých tých ľudových príbehoch lepšie poznal poddaný ľud, kráľovskú náturu, vrtochy princezien i ježibabské kúzla... Gašparko je originál! Man in red! Muž v červenom kabátiku! Svojou prostoduchosťou očarí každú princeznú a proti sebe poštve každého princa. V súboji však na jeho strane stojí celé obecenstvo. A to obecenstvo, ako vieme, nie je obmedzené počtom, lebo na ulicu sa zmestí divákov habadej. A ani vstupenky vám nie sú treba. Hoci, ako to býva pri divadle zvykom – umenie hercov sa patrí oceniť, – preto jakživ počas predstavenia hádzali diváci umelcom drobné do klobúka.
14
www.zornicka.com
Boli ste už niekedy na pouličnom predstavení? To vám je zážitok! Kedysi sa v podhradí na tradičných jarmokoch hralo marionetové divadlo na každom kroku. Bábky, ktoré sú povrázkami pripevnené na drevené vahadlo (prekrížené drievka), sa volajú marionety. Herec potom drží vahadlo v jednej ruke a druhou rukou ovláda povrázky, aby marionetu uviedol do pohybu. Gašparko tak môže hýbať nožičkami, rúčkami, hlavou. Každý motúzik ovláda inú časť tela. Ak potiahne bábkar povrázok, ktorý je pripevnený k jednej nohe, potom povrázok pripevnený k druhej nohe a zároveň podvihne celú bábku, vypadá to akoby Gašparko poskakoval, krpčil. Ako je to možné? Marioneta je divadelná bábka vyrobená z dreva. Vyrezáva ju majster tesár. Nielenže je umelec, ktorý si dokáže postavičku predstaviť a navrhnúť, ale je aj šikovný remeselník, ovládajúci dláto, a technik, čo vie všetky jednotlivé časti dreveného telíčka pospájať tak, aby bábika vyzerala ako živá. Každá časť tela musí byť funkčná a pohyblivá. Bábku potom treba zaodieť do šiat, prípadne domaľovať. Bábkari v marionetovom divadle sú kumštári! Ovládajú naraz aj dve bábky, v každej ruke držia jednu. Oživujú ich nielen pohybom, ale aj svojím hlasom. Obecenstvo tlieska, keď počuje chichotavý hlas Gašparka a vzápätí hrozivý hrubý hlasisko draka Ohňostroja. A za paravánom čakajú ďalšie bábky s povrázkami – princezná, princ, kráľ... Marionetár si prekladá ich motúziky z ruky do ruky a strieda na scéne bábky jedna radosť. „Haló, haló, kde ste všetci, nesedím ja viac pri peci. Do sveta sa so mnou dajte a divadlo radi majte!“ Počujete ho, Gašparka malého! Zas vyvádza na jarmoku. Utekajte tam aj vy! Iste ma tam nájdete s motúzkami v ruke!
webmajster JANKO ŽOLNAJ
Milí priatelia, uznajte, že ste sa už nemohli dočkať školského zvončeka :) Pekne je doma, krásne je pri mori, na rieke, fajn je v horách, ale všetko je to márne, ak nemáte pri sebe nové číslo Vášho obľúbeného časopisu – Zorničky! :) Tohto roku spolu oslávime až 75 rokov, ako sa spolu kamarátime! Fííííha! Je to poriadny vek, či nie? Možno by chodí o paličniekto povedal, že Zornička užž chodí oV še evedo, no ke a že má bradisko ako Dedo Vševedo, rničkka je rok pravda je práve opačná – Zornička čo rok čoraz mladšia! Vďaka Vám, milí priatelia ;) Ešte jedno významné jubileum oslávime tohto roku. e Vlastne, už sa to udialo, kým ste oVy bezstarostne cupi-lupi nohami prázdninovali. ku Presne 12. augusta roku M 1981 americká spoločnosť IBM dala do predaja prvý osobný po-ter,, čítač (angl. Personal computer, skrátene PC), ktorý pomenovali valii IBM PC (IBM 5150). Znamená, ná,, uplynulo neuveriteľných 33 rokov. Zornička je predsa mladšia :) Každý, kto si chcel vtedy zadovážiť ten zázrak nevídaný, musel rozbiť porcelánové prasiatko – pokladničku a z neho vyškrabkať takých 1 565 dolárikov. Je to zhruba ako keby ste si dnes naraz kúpili 1 565 čísel Zorničky :) Toľko dohromady sa nevytlačilo ani za týchto 75 rokov kamarátenia! Ak však chceme správny údaj, doteraz je vytlačených ,,iba“ 608 čísel Nášho slniečka, Našich pionierov, Pionierov či Zorničky spolu.
Čo by sme za tie peniažky dostali? Na čo sa podobal ten predhistorický počítač? To chudiatko malo iba 16 KB počítačovej pamäti. Na porovnanie: ak by sme si chceli vypočuť jednu jedinú pesničku, akú dnes každodenne počúvame, potrebovali by sme na to 200 staroverských počítačov! Neuveriteľné! Ak by sme chceli pozerať film, aký dnes pozeráme, potrebovali by sme takmer 50 000 počítačov z roku 1981! 19 98 Dneš šn smartphone, ktorý skrývate Dnešný vo vrec ck od učiteľových očí a ukravrecku domk ky na hodine zasielate ľúbostné domky SMSS Marienke, Zuzanke a Katke súččasne, a obsahuje v sebe bezmála pol milióna starigánskych počítačov! Je to, uznáte, pozoruhodný počet. Ani ste nevedeli, aký ste silní, keď také množstvo p počítačov vláčite so sebou vo vreckku, u akoby nič :) Ohromitánsky pokrok sa udial zza týchto 33 rokov. Môžeme predpokladať, čo sa stane za nasledujúcich 33? Možno sa počítače zmenia na vesmírne lode, ktorými budeme môcť navštevovať ďaleké planéty a zoznamovať sa s mimozemšťanmi. Možno sa zmenia nástroje, ktorými budeme môcť cestovať časom a objaviť sa pri tlačení prvého čísla Zorničky :) Čo si myslíte Vy? Ako budú vyzerať počítače budúcnosti? Napíšte nám, nakreslite ich, a samozrejme, zašlite. Tie najkrajšie návrhy uverejníme a v budúcnosti, keď si znovu na ne posvietime, uvidíme, či ste mali pravdu :) Pooozdravujem
www.zornicka.com
15
Vedie environmentalista ADAM IVAN HUČOK UČOK
Zelen· strana EkosystÈm
Vitajte opäť v školských laviciach. Na to, ako ste strávili prázdniny, sa ani pýtať nemusím, lebo viem, že toto boli jedny z najlepších prázdnin a nepodozrievam, že ste ich využili aj na nadobudnutie nových environmentálno-ekologických zážitkov. V tomto školskom roku si povieme niečo o systémoch, a to nie hocijakých, ale ekosystémoch. Práve preto, že tento systém sa volá eko, správne ste uhádli, bude sa to týkať práve nás – ekozorničkárov. Niektorý z nás už možno vedia, že systém je niečo, čo pozostáva z viacerých častí, ktoré, keď spolu poskladáme, tvoria jeden celok. Napríklad aj škola je systém, ktorý tvoria žiaci, učitelia, upratovačky a ostatní zamestnanci, ako aj budova, v ktorej sú učebne. Čiže aj my sme súčasťou systému – školy. Takto podobne aj ekosystém pozostáva z rôznych častí, ale ho netvoria ľudia a budovy, ale živočíchy a rastliny spolu s pôdou, vodou, vetrom, dažďom, oblakmi. Tieto všetky časti sa navzájom ovplyvňujú a tvoria jedinečný celok. Ekosystémov na našej planéte je veľa. Sú veľké a malé, dokonca aj neviditeľné voľným okom, ekosystém môže byť aj súčasťou iného
16
www.zornicka.com
organizmu, ako aj nás samých. Povieme niečo o tých, ktoré sa nachádzajú vôkol nás a ktoré možno už aj celkom dobre poznáme, a to sú: lúky, lesy, rieky, jazerá, moria, oceány, púšte... Aby sme to dobre pochopili, porovnáme ekosystém les a lúku. LES tvoria vysoké rastliny – stromy, žijú v ňom väčšie živočíchy – jelene, srny, sú málo zarastené, lebo v nich je väčšinou chládok, vetry sú slabšie,.... LÚKA je trávnatá plocha pozostávajúca z nízkych bylín, často sa tam stretávame s rôznymi myškami, ktoré sú menšie a šikovne sa ukryjú v tráve. Na lúke je cez deň veľmi teplo, lebo je tam málo tieňa a keď prší, tak sú všetci zmoknutí, lebo sa nemajú kam ukryť. Ako vidíte, nie je každý ekosystém rovnaký, práve naopak, každý je veľmi rôznorodý, ukrýva veľa tajomstiev a zaujímavostí. V každom žijú iné živočíchy, ktoré by nám vedeli veľa povedať o sebe, keď by vedeli, a o tom svojom systéme. Na konci koncov aj my sme súčasťou ekosystému. Čo si myslíte, ako sa volá ten náš? Ak neviete, stačí len sledovať našu zelenú stranu každý školský mesiac a Váš ekosystém sa Vám sám predstaví.
21. DFF ZLATÁ BRÁNA
Zlatá, maľovaná, roz tancovaná Zlatá Detský folklórny festival Zlatá brána je prehliadka tvorivých úspechov detských skupín a súborov, ktoré pestujú slovenský detský folklór, detské hry, zvyky a obyčaje. Tohto roku sa otvorila po 21. raz. V súťažnej časti sa zúčastnili deti z Kysáča, z Vojlovice, zo Šídu, zo Selenče, z Lugu, z Hajdušice, z Hložian, zo Starej Pazovy, z Jánošíka, z Boľoviec, z Báčskeho Petrovca, z Padiny, z Erdevíka, ako i z Bingule a Ľuby, zo Silbaša, z Lalite, z Dobanoviec, z Kovačice, z Aradáča, z Báčskej Palanky a z Pivnice. V revuálnej časti sa na javisku predviedli hosťujúce zahraničné detské folklórne súbory: DFS Zlatý levík, MKS Nové Zámky zo Slovenskej republiky, DFS SKOS Ľ. Štúra pri Matici slovenskej, mladšia a staršia skupina z Iloku, a DFS SKUS Ondreja Pekára pri Matici sloven-
skej zo Solian, z Chorvátska, a domáce srbské detské folklórne súbory DFS KUS Logovac z Despotova a DFS KUS Branka Radičevića, mladšia a staršia tanečná skupina z Kysáča. Najlepší však boli: 1. miesto DFS Govličky, KC Aradáč (mladšia skupina) za pôvodný tanec Smrtnuvania (úprava a nácvik: Marína Malová /pozri fotku/), ktorých odmenili zájazdom na folklórny festival na Slovensku v roku 2015 2. miesto DFS Vienok, KIS Kysáč za štylizovaný tanec: Na Torine; autor a nácvik: Vladimír Medveď 3. miesto DFS KOS Jednota Hložany – Detské hry; autor a nácvik: Jaroslav Kriška Do videnia na 22. Zlatej bráne! pm
DFS Govličky KC Aradáč www.zornicka.com
17
– Dobrý deň, – pozdravuje malý Jožinko návštevu v ich rodinnom dome. – Poriadne som narástol odvtedy, čo ste boli naposledy u nás. Stále viac a viac sa podobám na mamu, dobre sa učím a som zdravý! Môžem sa už ísť hrať? – Mamička, prečo máš toľko bielych vlasov, – pýta sa malý Jožinko. – Ale vieš, Jožinko, rodičia vždy skôr ošedivejú, keď ich deti hnevajú, – vysvetľuje mama. – Aha, teraz už viem, prečo je naša babka úplne šedivá!!!
Prichádza Jožinko do predajne: – Dobrý deň, máte farebné televízory? – Áno, nech sa páči. – Tak mi dajte jeden modrý! – Jožinko, už druhý raz ťa vidím spať na vyučovaní, – hnevá sa pani učiteľka. – Nehnevajte sa, pani učiteľka, ale bračekovi rastú zúbky, celé noci a dni plače a ja nemôžem spať... –A nemohol by si ho niekedy priviesť so sebou do školy?
– Povedz mi, Jožinko, množné číslo od podstatného mena: dieťa. Jožinko vyhŕkne: – Dvojčatá, prosím! Vyberie sa ježko k holičovi: – Ako si prajete ostrihať? – Na ježka, – odpovie ježko. Stretne sa Jožinko s kamarátom na ceste do školy: – Ako sa máš, Jožinko? – Ani sa nepýtaj. Keď som vstal, to tak dobre vyzeralo: bolelo ma brucho a škriabalo v hrdle. A po raňajkách mi to prešlo...
Zakotví cestovateľ svoju loď na neznámom ostrove v Tichom oceáne. Keď sa stretne s domorodcami, opýta sa ich: – Žijú tu ešte ľudožrúti? – Ani nie, včera sme zjedli posledného! – Dnes sa na teba zase pani učiteľka sťažovala! – To nie je možné, otecko, veď som dnes ani v škole nebol!
18
www.zornicka.com
Miško Bolf kreslí pre vás
www.zornicka.com
19
Kysáčan Pavel Koza po prvýkrát vystavoval v Kysáči Na Zlatej bráne 2014 v Kysáči prvú samostatnú výstavu mal aj dlhodobý Zorničkin ilustrátor, ináč Kysáčan, Pavel Koza, ktorého redaktor Zorničky otvárajúc výstavu pozdravil slovami: ,,Pavel, vitaj doma!“ V programe účinkovali aj kysáčski žiaci Matej Mucha, Milan Joković a Andrej Chrťan, ktorý napísal a nakreslil výskumnú prácu o obľúbenom P. Kozovi. Hneď potom sme udelili aj cenu Zorničky, ktorú zabezpečil Výbor pre informovanie NRSNM, v celoročnej fotosúťaži VŠADE SO ZORNIČKOU. Cenu, resp. parádny digitálny fotoaparát Practica dostal štvrták z Kovačice Samko Barca. Fotky, ktoré pozeráte, sú už len pamiatkou, ale vzácnou, na tie dve udalosti. pm Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí
Slovenské vydavateľské centrum, redakcia časopisu Zornička a Literárna komisia Výboru pre kultúru NRSNM predlžujú termín
LITERÁRNEJ SÚŤAŽE na poviedku a báseň pre deti Práce treba zasielať v troch exemplároch podpísané heslom. Rozlúštenie hesla doložiť v dodatočnej obálke spolu s rukopisom. Literárne práce bude hodnotiť komisia, ktorá udelí tri ceny za poéziu, ako i tri ceny za prózu vo výške: 1. cena 20. 000,00 dinárov 2. cena 10. 000,00 dinárov 3. cena 5. 000,00 dinárov
Súťaž je otvorená do 1. októbra 2014.
20
Práce treba zaslať na adresu: Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec, s poznámkou Na súbeh Zorničky. Redakcia časopisu Zornička
www.zornicka.com