Zornicka 2014 15 03 nov

3 ● NOVEMBER

2014/2015

Ročník 25 (72)

Cena 90 din.

1

GALÉRIA ZORNIČKY ZORNIČKINA LIPKA Na počesť 150 rokov slovenskej detskej tlače vo Vojvodine a 75. výročia nepretržitého vychádzania časopisov pre deti, na ktoré sa nadväzuje terajšia Zornička, veľvyslanec Slovenskej republiky v Srbsku JE Ján Varšo a zodpovedný redaktor Zorničky Pavel Matúch zasadili Zorničkinu lipku pred tlačiarňou HL Print v Báčskom Petrovci 18. októbra 2014. Okrem početných zorničkárov zovšadiaľ, pri tej veľkej slávnosti boli aj dvaja zorničkári z Kysáča, ktorí lipku oslávili tak ako najlepšie vedia: krásnym slovom, básňami zo Zorničky – Andrej Dudáš a Jana Kozová.

CELOROČNÁ FOTOSÚŤAŽ

ZORNIČKA A JA Z A

TEKVIČIAK

rdevík nová, E

orňa Ivana Z

Zima je ďaleko, sneh pre snehuliaka ešte ďalej. Tak som si urobila tekvičiaka. Teraz môjmu novému priateľovi budem čítať našu Zorničku, – poznamenala Sára Sudická, prváčka z Hložian.

L I P KOVA N I E M i l í zorničkári, v mesiaci za nami, októbri, sa udialo veľa toho pekného. Najkrajšie je to, že sme oslávili 150 rokov detskej tlače po slovensky vo Vojvodine, Srbsku, a 75 rokov nepretržitého vychádzania časopisu pre deti. Časopis, ktorý práve čítate – Zornička nadväzuje na tú dlhoročnú tradíciu. Takú významnú udalosť si všimol aj JE Ján Varšo, veľvyslanec Slovenskej republiky v Srbsku, ktorý 18. októbra 2014 Zorničke daroval a aj zasadil Zorničkinu lipku. Zadovážil ju priamo z krajiny našich predkov a prevravel ju, aby prišla za nami, rástla a kvitla,

časopis pre deti č. 3 november 2014 – 2015 ročník 25 (72)

pekné plody a chládok dávala. Keďže vojvodinskí Slováci majú povesť „najzelenšej vetvy slovenského národa“ spod Tatier, tak nech sa nám to ešte viacej zelenie ☺ Priali by sme si, aby rástla aj spolu s časopisom Zornička a aby sa pod ňou diali rôzne, len tie pekné stretnutia. Zorničkina lipka bude rásť spolu so staršou sestrou, teraz už 54-ročnou lipou pred tlačiarňou HL Print v Báčskom Petrovci, ktorá tam bola zasadená roku 1961 pri otváraní (vtedy) novej budove Tlačiarne Kultúra. So staršou sestrou sa krajšie rastie ☺ pavel matúch

Vydávajú Slovenské vydavateľské centrum a Fond Slovenské tlačené slovo (NRSNM), Nový Sad / Riaditeľ SVC a hlavný redaktor: Vladimír Valentík / Zodpovedný redaktor: Pavel Matúch / Zástupca: Martin Prebudila / Členovia redakcie: Ján Žolnaj, Adam Ivan Hučok, Miroslav Demák, Antoine de Saint-Exupéry / Technicky upravil: Ján Hlaváč / Číslo ilustrovali: Pavel Koza, Ljubomir Sopka Renáta Milčaková, Miško Bolf / Jazyková úprava: Anna Horvátová / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Distribúcia: Andrej Meleg / Adresa redakcie: ZORNIČKA, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6 21470 Báčsky Petrovec, Tel./fax: (021) 780-159, e-mail: svcentrum@stcable.rs / web: www.zornicka.com / Vychádza mesačne, okrem júla a augusta / Tlačí tlačiareň HLPRINT, Báčsky Petrovec / Číslo účtu: Banca Intesa 160-931760-45. / Časopis vychádza s finančným prispením Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika.

TITULNÁ STRANA: Víťazi 8. šachového turnaja Zornička Open 2014 v Hložanoch, šampión ALEKSEJ BARTOŠ, štvrták z Aradáča (vľavo), a druhoumiestnený Andrej Tomáš, ôsmak z Kovačice.

Foto: Andrej Meleg.

CIP – katalogizacija u publikaciji Narodna biblioteka Srbije, Beograd 82 - 053.2 ISSN-0353-877x COBISS.SR-ID 34103303

S finančnou podporou

Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Časopis v minulosti vychádzal pod týmito menami: Naše slniečko (1939 – 1941, 1946 – 1947), Naši pionieri (1947 – 1970) a Pionieri (1970 – 1990).

www.zornicka.com

3

PAVEL MUČAJI

Lastovičkám na cestu Leťte, leťte lastovičky, ponad polia, ponad kríčky!

Leťte, leťte maličké, dajte zbohom Aničke.

Tam, kde slnko teplo svieti, nech každá z vás rýchlo letí, nech vás nesú krídelká, zima bude priveľká.

Leťte šťastne, vietor, hmla zo stromov už listy trhá.

Slnko svieti prinízko; ježko hľadá bydlisko.

Lístie žlté na zem padá, i muška pod strechou hľadá v škáre úkryt nejaký.

Nebom plujú oblaky...

Prišla jeseň, havran kráka: – Zima bude taká, taká, chladná, drsná, mrazivá.

Všetko zničí za živa!

Preto zbohom, krásne, malé!

Leťte na juh stále, stále, a keď zmiznú vetriská, – vráťte sa do rodiska.

Naši pionieri, september 1960 Touto básničkou a fotografiou (vpravo hore), ktorá vznikla v deň jeho 85-narodenín, 11. októbra, sa rozlučujeme s pánom profesorom, básnikom a zorničkárom Pavlom Mučajim (1926 – 2014), ktorý nás navždy opustil 12. októbra t. r. Jeho básne budú však žiť s nami stále, stále. Ďakujeme, pán profesor! text a foto.: p. m.

4

www.zornicka.com

MÁRIA VRŠKOVÁ

S babkou v kine Už dva týždne plagát volá deti na film do kina.

Komédia Vtáčia škola, o šiestej to začína.

Kým sa všetci zabávajú, moja starká ticho spí, sú takí, čo radšej majú miesto filmu 3D sny.

Ide so mnou babka Dada, lebo mama nemá čas.

A babka je vcelku rada, bola v kine iba raz.

Po kine nás mama víta: „Ako sa vám páčilo?“ Z kultúry je babka sýta: „Konečne to skončilo...“

Kúpili sme vstupné karty, za päťstovku je to dnes.

Babku ihneď prešli žarty: „Toľký peniaz? To je des!“

Ja mám však rád komédie, nabudúce pôjdem sám, lebo s babkou horor to je, keď jej reči počúvam.

3D filmy sa mi páčia, okuliare treba vziať, pri sále sa všetci tlačia. „Tú vec si mám na nos dať?“ Sadli sme si, všade šero, rozoznel sa ostrý zvuk.

Babka zhíkla: „Môjtyfero!

To je teda riadny hluk!“ Sledujeme príbeh vtáčí, 3D sova letí k nám, vedľa mňa sa babka mračí: „Pozeraj to radšej sám!“

Ilustroval: Ljubomir Sopka

www.zornicka.com

5

KATARÍNA HABOVŠTIAKOVÁ

Slniečko a kvietky Vari nikomu na svete sa Slniečko tak milo neprihovára ako ku kvietkom.

Hneď zjari sa privravelo k bielym zvončekovým hlavičkám usmievavých jarných kvietkov.

– A či ste rady, kvietočky moje, že som vás zobudilo zo zimného spánku? – spýtalo sa vľúdne Slniečko.

– Ej, rady, rady, pravdaže rady, – pokyvkávali kvietky hlavou na znak súhlasu.

– A akože sa voláte, krásne kvietočky? – vyzvedalo sa Slniečko.

– My sme Snežienky, – rozchichotali sa veselé zvončeky.

Pri stretnutí so snežienkami Slniečko rozmýšľalo, či a kde stretne na zemi kvety, čo sa jemu budú podobať a zvolia si meno po ňom.

Keď sa raz Slniečko zahľadelo na lúky, hýriace farbami všakovakých kvetov, všimlo si tam zlatožlté hlávky púpavy. Zapáčil sa mu tento kvet, čo tak trochu pripomína jeho vlastnú tvár, i prihovoril sa mu: – Prečo máš, kvietok, také žlté vlásky?

– Ja som púpava, čo sa v slnku kúpava, – ozvala sa jedna z nich.

Slniečko na nebeskej oblohe priam poskočilo od radosti, že našlo medzi kvetmi na lúke taký, čo sa naň aspoň trošku ponáša.

6

www.zornicka.com

Ibaže sotva prešlo niekoľko dní, po zlatých hlávkach púpav ani chýru, ani slychu.

Slniečko si išlo oči vyočiť, ale namiesto zlatých hlávok púpav zazrelo iba čosi ako biele loptičky poskladané zo semiačok s bielymi páperovitými krídelkami.

– Kdeže ste, zlaté hlávky zlatej púpavky? – vyzvedalo sa Slniečko.

– Odkvitli sme už, obeleli naše hlavy. Teraz čakáme na závan vánku, aby nás odvial do sveta i do zeme. Neboj sa, Slniečko, o rok zase vzídeme a zlatými hlávkami pozdraviť ťa prídeme, – zašepkali tíško páperom obdarené semienka púpav.

Slniečko sa tak uspokojilo a pokračovalo v ceste po oblohe. Keď nadišli teplé letné dni, Slniečko sa zrazu veselo rozosmialo, lebo sa zazdalo, že vidí na poli veľa, veľmi veľa malých slniečok.

– Kdeže sa tam vzali toľké malé slniečka? – ticho uvažovalo.

– Vari nás nepoznáš, Slniečko? – ozvalo sa z poľa.

– Veď my sme tvoje pozemské družky, čo vždy na teba oči obraciame a vari aj preto sa zo všetkých kvetov, čo rastú na Zemi, najviac na teba ponášame. Preto nás volajú ľudia Slnečnice, – predstavili sa kvety Slniečku.

– Ach, aké ste krásne, milé slnečnice! A hlavičku, tváričku i vlásky máte ako ja. Vidím, že ma máte úprimne rady, keď za mnou obraciate svoje hlávky.

Zvolili ste si aj meno môjmu menu najbližšie. Odmením vás za to. Budem vás zohrievať svojimi lúčmi.

Vaše semienka budú dlho dozrievať a budú vtáky i ľudí sýtiť, i liečiť, – dodalo Slniečko a pobozkalo ich.

Ilustrovala: Tak sa aj stalo a trvá to dodnes.

Marija Kovačevićová www.zornicka.com

7

O POPOLUŠKE

To je moja nevesta!

Bol raz jeden zámožný gazda. Žena mu zomrela a zostala mu už len ich jediná dobrá dcéra. Po čase sa znova oženil, ale jeho druhá žena bola zlá a jej dve dcéry boli rozmaznané a panovačné. Úbohá gazdova dcéra im musela slúžiť, obskakovať ich a ešte k tomu vykonávať všetku robotu v dome. Nie div, že bola uťahaná a šaty mala obnosené a deravé. Obe sestry sa jej posmievali a začali ju volať Popoluškou.

Jedného dňa sa gazda chystal na trh a spýtal sa nevlastných dcér, čo by im mal z mesta doniesť. Obe si narozkazovali drahé šaty a šperky, len Popoluška skromne prosila, aby jej otec priniesol to, čo sa mu cestou obtrie o klobúk. Otec v meste nakúpil všetko, o čo ho nevlastné dcéry žiadali a na spiatočnej ceste mu do klobúka ťukla liesková vetvička s tromi malými orieškami.

O krátky čas usporiadal kráľ veľkú trojdňovú slávnosť, na ktorú pozval všetky dievky z okolia. Jeho kráľovský syn, vznešený princ, si na nej mal vybrať svoju nevestu. Pozvanie dostali aj gazdove dcéry.

Celé nervózne pobehovali po dome a rozkazovali: „Popoluška, vyčisti nám topánky!“; „Popoluška, prines stuhy!“; „Popoluška, učeš nám vlasy“! A Popoluška behala a plnila všetko, o čo ju sestry žiadali. V kútiku duše Popoluška dúfala, že aj ona bude smieť ísť na slávnosť. Lenže macocha sa na ňu oborila: „Už len to, aby si nám na plese robila hanbu! A napokon, nemáš ešte upratané!“ A schmatla hrniec hrachu a vysypala ho do popola pri peci. „Kým sa vrátime domov, nech máš hrach prebratý!“ Popoluška pre samé slzy ani na prácu nevidela. Tu zrazu niekto zaťukal na okno. Popoluška otvorila a – 8

www.zornicka.com

fŕŕ, dnu vlietol kŕdeľ sivých holúbkov. Zobáčikmi vyberali hrach z popola a o chvíľu boli hotové. Nakoniec zlietla k Popoluške krásna biela holubica a položila jej k nohám lieskový oriešok z vetvičky, ktorú jej priniesol otecko. Len čo sa Popoluška orieška dotkla, škrupinka praskla a vypadli z nej nádherné plesové šaty. „Poponáhľaj sa na zámok, Popoluška!“ hrkútali holúbky.

Len čo si Popoluška obliekla šaty, ocitla sa rovno na kráľovskom plese. Bola učesaná a upravená tak krásne, že ju ani vlastný otec a macocha s dcérami nepoznali. Princ s ňou pretancoval celý večer. Predtým však ako odbila polnoc, Popoluška sa vytratila a ponáhľala domov. Na druhý deň to bolo podobne – zlomyseľná macocha pomiešala šošovicu s hrachom a vysypala ich do popola. Popoluške opäť pomohli holúbky, holubica znova priniesla oriešok so šatami.

Popoluška opäť pretancovala s princom celý večer. O polnoci však rýchlo utekala domov. Na tretí deň zmiešala macocha hrach, šošovicu a krúpy a vysypala ich do popola. Ani tentoraz holúbky nemeškali a všetky zrnká starostlivo prebrali. A v lieskovom oriešku Popoluška znovu našla prekrásne čipkové šaty. Na plese princ nemohol z nej oči spustiť a Popoluška sa ledva stačila o polnoci vytratiť. Keď však utekala po zámockých schodoch, stratila jednu črievičku.

Princ dal vyhlásiť, že deva, ktorej bude črievička pasovať, sa stane jeho ženou. Prehľadal a prechodil celé kráľovstvo, no žiadna deva črievičku obuť nemohla. Nakoniec zavítal princ na gazdovstvo. Obe nevlastné dcéry sa snažili, ako len mohli, ale ani im sa črievičku nepodarilo obuť. Macocha schovala Popolušku do chlieva a tvrdila princovi, že je to len škaredá a špinavá slúžka. Princ však trval na tom, že aj ona si črievičku musí vyskúšať. Keď si Popoluška črievičku obula, padla Ilustrovala: jej ako uliata. Vtom princ Popolušku spoznal a radostMarija Kovačevićová ne vykríkol: „Toto je moja nevesta!“ a odviedol si Popolušku do kráľovského paláca. Konala sa veľká svadba, a pokiaľ nezomreli, žijú spolu šťastne až dodnes! www.zornicka.com

9

10

www.zornicka.com

www.zornicka.com

11

KEĎ SOM BEHAL BOSÝ: MARTIN KIZÚR (1957)

Apko, či ste už raz boli zomreli?

(Strašne smutná rozprávka) Pamätám sa, že som ešte na prsty ukazoval, koľko mám rokov, vystieral som už piaty prst, keď sa ma na to niekto opýtal. Vtedy som začal objavovať svet: akoby som vkročil do velikánskej miestnosti, v ktorej sa od dverí po druhý koniec nemohlo dovidieť od množstva nových predmetov, osôb, vôní a hmlistého svetla. Mamička ma raz posadila na malú slamenú stoličku vedľa chorého apku, ktorý sedával pololežiaci v hlbokom, mäkkom a veľkom kresle.

– Daj pozor na apku!, – povedala mi mamička.

Bola to moja prvá rodinná povinnosť, nevedel som jasne, čo sa odo mňa očakáva.

Apka prerušil tie moje obavy akoby rozumel môjmu trápeniu. Pozrel sa na mňa a položil trasúcu sa ruku na moju malú hlavu.

– Marciko môj, ja som veľmi chorý, už zomriem.

V tej chvíli akoby sa vo mne niečo pohlo, akýsi záujem a trápenie. Okamžite som sa spamätal, ako som za tých mojich päť prstov života aspoň dvakrát bol chorý a maminka ma musela odniesť pánovi lekárovi Spenulovi. Vraj, že som sa zatajil a ten lekár mi vylepil niekoľko po zadku a pichol ihlou na to miesto. Inakedy, keď som tam musel ísť na svojich nohách, pán doktor odhalil, že mám zapálené mandle. Deti sa toho lekára báli, ale sa snažili neplakať, lebo on strašne kričal: „... Ak reve – štep, ak nereve – sirup.“ Byť chorý nebolo príjemné, ale prešlo a vyzdravelo sa. Tak som si to rozvážil a potešujúcim hlasom sa apku opýtal: 12

www.zornicka.com

– Apko, či ste už raz boli zomreli?

Apka odtiahol ruku z mojej hlavy, akosi vyľakane a zúfale odpovedal: – Nepýtaj sa ma takú sprostosť, veď akože by...!

Vtedy som si po prvýkrát uvedomil, že po každej chorobe ľudia nevyzdravejú, že zomrieť nie je dobrým následkom choroby.

V tú zimu veľmi snežilo a v jedno chladné nedeľné ráno ocko nás – mňa a mojich dvoch starších bratov, zobudil a zvestoval nám, že apka zomreli. Vtedy som prvýkrát videl môjho ocka plakať. Rozumel som tomu, že apka nevyzdraveli.

Nohy mi tŕpli, triasol som sa prestupujúc z jednej nohy na druhú pri hlbokej čiernej jame, do ktorej neustále padal nový sneh.

Bolo tam veľa ľudí v čiernom, niektorí mali biele ručníčky na rukáve. Apku v truhle položili do tej jamy a zahrabali. Ľudia smutne spievali a plakali. Bol to pohreb.

Z cintorína sme šli domov v tichosti, akoby všetkým odľahčelo. Kráčali sme po snehu, mňa za ruku viedli mamička, celou cestou vzdychali. Nemohol som neprerušiť tú znamenitú tichosť a vŕzganie snehu pod nohami.

– Mamička, apka sú dolu v jame, budú tam na stále...?

Pocítil som jej kŕčovitý stisk ruky a v stonaní mi odpovedali: – Nepýtaj sa ma takú sprostosť, pravda že...!

Autor je akademický maliar z Kovačice, toho času žijúci v Austrálii s rodinou.

Ilustroval: Mgr. Martin KizĂşr

www.zornicka.com

13

Motúzy múzy Zuzy VEDIE MONIKA NECPÁLOVÁ

Podivné chúťky Knihomoľa Knižného Chrum, chrum, chrup,... ktosi si pochutnáva si na listoch knižky. Ach, jaj, prečo som len nepočúvala slová starších sestier – múz: „Zuza, do knižnice nikdy nechoď sama, vždy ber sebou kamarátov!“ No keby tu teraz nejakí kamaráti boli, hádam by mi odhryzli kus toho strachu, čo sa mi derie do topánok. Počujete? Naozaj tu ktosi chrumká, ba chrúme tak nahlas, až sa police v knižnici otriasajú. Pozóóór, padá kniha!!! Nespadla vám na hlavu? Lebo múdrosť občas aj bolí! Hlavne vtedy, ak váži pol kilo, má tvrdú väzbu a tisíc strán... Počkajte, kamaráti – keď ste tu teraz so mnou v knižnici, až tak sa nebojím... Zodvihnem tú knihu a poviem vám, čo je to za čas... Ale veď ten čudný zvuk, ktorého som sa tak zľakla, vychádza práve z tej knižky... Prikladám ju k uchu... Ham, chrap, chrum, chňap... Chrúme to ostošesť. Čo to len môže byť? Až sa mi ruky trasú, ale zvedavá som. Otvorím ju, nech zistím, kto to vnútri chrúme... „D...brý ...en! ...om KNIHOMOĽ KNIŽNÝ.“ Knihomoľ knižný? Tak to ty tak chrúmeš a už si vyžral z nadpisu knižky tri písmenká. Namiesto Smelý Zajko, tam je napísané S...e...ý Z...jko.

V knižnici za písacím stolom sedí spisovateľ s pseudonymom Počtoslav. Asi má rád počty, keď si dal takú prezývku. Pseudonymy mávajú mnohí spisovatelia. Napríkla Napríklad Pavol Országh, veľký slovenský básnik, si dal d podľa hviezd prímenie Hviezdop slav. „Mňam, to je s dobrota,“ začína d znova šomrať Kniz homoľ Knižný: „Počtoslavovi „ som už u vyhrýzol skoro všetky písmenká v z toho, čo napísal.

Jemu sa to nepáčilo, ale

14

www.zornicka.com

mne to veľmi chutilo. Ja sa na jeho tvorbu sťažovať nemôžem. Písmená mám rád.“ Knihomoľ Knižný, a nezdá sa ti, že Počtoslavovi sa jeho báseň nedarí napísať práve preto, že mu každé druhé písmenko z napísaného textu vyhryzneš? Vieš, aké ťažké je byť spisovateľom?

My múzy strážime aj literárne umenie. Spisovatelia trávia celé dni a noci nad stolom a píšu.

Niektorí si píšu svoje diela najprv na papier, až potom do počítača.

Preto je všade okolo Počtoslava toľko porozhadzovaných vyhryzených papierov. Počtoslavovi sa nepáči, čo píše, asi ho dnes nekopla múza... A Knihomoľ všetko, čo sa začína podobať na báseň, vyhryzne. Napísať knihu – to je naozaj umenie. Len sa naňho pozrite, chudák Počtoslav, stále sa snaží spočítať, či už napísal toľko strán, žeby z toho mohla byť knižočka, ktorú by vydavateľ rád vydal.

Vo svete je veľa známych spisovateľov. Niektorí z nich toho museli veľa zažiť, a potom napísali román. Iní asi radi chodili do divadla a teraz sú z nich dramatici, ktorí píšu divadelné hry. A potom sú tu takí, ktorí majú hlavu plnú veršov. To sú básnici. A vy iste máte najradšej tých, čo píšu knižky pre deti.

Iste aj ich občas potrápil Knihomoľ Knižný, keď im vyhrýzal písmenká z textov, ktoré už napísali.

Ale oni sa nevzdali, znova si sadli za stôl, a napísali ešte lepšie a zaujímavejšie príbehy, ako boli tie prvé. A Ty, Knihomoľ Knižný, nech ťa ani nenapadne jesť skvelé príbehy mojich malých spisovateľov!

Kop! Nežne Vás kope múza Zuza ☺

webmajster JANKO ŽOLNAJ

Milí priatelia, zaoberali ste sa už niekedy štatistikou? Čo to je za otázku, však? Koho to zaujíma, a vlastne, čo vôbec je to tá štatistika?

Povedal by som, že ste sa predsa s ňou už stretli, no asi ste nevedeli, že sa práve ňou i babrete.

Napríklad vtedy, keď ste ušli zo školy. Veď sa tam nemusí chodiť každý každučičký deň, nie? :)

Tak o tom uvažujete Vy, ale triedna učiteľka asiže má iný náhľad. Tá nemá porozumenie pre Vaše mimoškolské aktivity :) Ihneď, bááám, neospravedlnená hodina.

Jedna, dve, triiii... hmm, už aj začínate premýšľať, prepočitovať koľko ešte po zníženie známky zo správania, alebo nebodaj, aby s tým učiteľka oboznámila i Vašich rodičov. Brrrrr.

No vidíte, a sme pri tom. Pri štatistike.

Stále keď niečo spočitujete, odpočitujete, hodnotíte a po niečom pátrate, Vy sa vlastne zaoberáte odvetím matematiky, ktorú pomenúvame štatistika.

Na základe tej vedy triedna učiteľka na konci roka zhodnotí, akí ste boli žiak. No toto!

Dooobre, nebudem Vás ďalej znervózňovať :) Práve naopak, chcem Vám posvietiť na zaujímavejšiu časť toho odvetvia.

Ihneď zapojte počítač a do prehliadača naklepte www.worldometers.info/sk. Objaví sa pred Vami celosvetová štatistika v reálnom čase! Údaje z rôznych zdrojov sa tu dávajú dokopy. Pritom sú to veľmi zvláštne údaje.

Napríklad dozviete sa, koľko ľudí jestvuje na svete a koľko sa ich práve v tejto chvíli narodilo! Dnes, keď píšem tento textík pre Vás, narodilo sa presne 324 930 detí a na svete jestvuje 7 268 527 577 ľudí!

Viete prečítať tie čísla nahlas? :) Je to opravdivé hromadisko! Číselný obor! Toľko prstov ani na oboch rukách nemáme :) Máme tu aj údaje, koľko je kníh vytlačených tohto roku, koľko je vyrobených áut, bicyklov a, samozrejme, to, čo nás najviac zaujíma – koľko je nových počítačov medzi nami: 281 948 158 v tejto chvíli :) Keď sme už pri počítačoch, môžeme i pokračovať v tom smere.

Nachádzajú sa tu i informácie, koľko je používateľov internetu na svete, koľko je odoslaných e-mailov cez jeden deň, počet vyhľadávaní cez Google vyhľadávač a koľko sa peňazí minulo na videohry.

Ten údaj o výpredaji videohier záväzne ukážte rodičom, aby nepovedali, že ste mimo sveta :) Naklepte teraz do prehliadača www.kaspersky-cyberstat.com. Je to webová stránka antivírusovej spoločnosti Kaspersky, na ktorej sa taktiež nachádza naša nová priateľka – štatistika.

Tu sa dozviete o počte rôznych útokov na webové stránky, o počte vírusov, ktoré sa dostali do počítačov nesprávnym používaním internetu... tuším, že viete, ako správne používať internet?

Samozrejme, že áno, veď ste skrze toho i dostali tú neospravedlnenú hodinu v škole ;) Pooozdravujem.

www.zornicka.com

15

Vedie environmentalista ADAM IVAN HUČOK UČOK

Zelen· strana

EkosystÈm tr·vnat˝ch porastov

Lesný ekosystém je u nás jedným z najznámejších prírodných a ekologických celkov. Zároveň je to jeden z najrozsiahlejších ekosystémov u nás.

Za les považujeme každé zoskupenie drevnatých rastlín (stromov), ktoré sú vysoké aspoň 3 metre a rastú na ploche aspoň jedného futbalového ihriska, ale všetci vieme, že sú lesy oveľa väčšie a vyššie. Podľa toho, aké tú, p rípadn ne ako stromy rastú v lese a kde rastú, prípadne vysoko rastú, tak pomenúvame rôzne ô ttypy llesov. Poznáme dubový les, brezový, smrekový, jedľový, miešaný... alebo vysokohorský les, nížinný les, alebo severský, alebo rovníkový. Teraz si spravíme krátku prechádzku naším „domácim“ lesom, ktorý sa nachádza tu neďaleko, takpovediac u nás doma. V rovinatých oblastiach sú to lesy opadavé, a tam, kde sa vyskytne nejaký kopec alebo pohorie, tam sú lesy ihličnaté.

Stromy tvoria les a podľa nich pomenúvame tento ekosystém, ale stromy sú len škrupiupiinou, takým obalom tohto ekokráľovvstva. Aby sme pochopili les, musíme e nazrieť doňho. Hneď na začiatku prehliadky vnútra lesa si všimneme mnoho nízkych rastlín – bylín, ktoré vykúkajú z vrstvy napadaného lístia.

Rastliny, ako tieto, ktoré rastú v tieni stromov, voláme temnomilné. Na stromoch či už živých alebo odumretých rastú huby (dekompozítory).

16

www.zornicka.com

Na prvý pohľad by sme povedali, že v lese živočíchy ani nežijú, ale stačí zodvihnúť väčšiu skalu alebo konár a uvidíme rušný život mravcov, stonôh, rôznych chrobákov a červíkov. Niekedy v lese, aby sme objavili živočíchy, stačí nám len sluch, lebo les je plný vtákov, ktoré sa ukazujú jeden pred druhým so svojimi pesničkami a trilkami (sojky, sláviky, pinky, sýkorky...). Prípadne sa zďaleka ozýva stolárska práca ďateľa, alebo v noci hukot sovy, prípadne hladného pernatého dravca. Na prechádzke lesom si treba dávať pozor aj na „vysokú“ zver, lebo to sú vlastne páni svojho rajónu. To, že niekedy žiadne veľké zviera neuvidíme, neznamená, že tam niekde nedrieme, alebo sa neukrýva.

Určite aj v tom našom lese sa nachádza ježko, diviak, líška, srna, jeleň, ale možno aj medveď Macko a vlk Vučko.

Teda keď sme už absolvovali prvú spoločnú p pr echádzku lesom, lesom om idem sa aj ja rýchlo pozrieť, prechádzku aký le es u nás v okolí máme. Musím sa les u istiť, ak uistiť, aké stromy tam rastú, či sú tam ttemnomilné te mnom rastliny, huby, mravce, sý ýko sýkorky a sovy. Pre istotu do lesa nikdy nechodím sám, lebo sa nik v ňom môžem stratiť, ale aj človek nikdy nevie, aká zver spoza kríka vykúka.

A čo Ty, kedy skontroluješ svoj les?

8. ŠACHOVÝ TURNAJ ZORNIČKA OPEN 2014

Dva pluky kráľovnej Zorničky Poznáte ju. Zornička je najlepšia kráľovná. Panuje spravodlivo a s rozumom. Nedávno spísala na políčka šachovnice pravidlá fair play. Do každého políčka jedno. Mohli by sa od nej učiť aj dospeláci. A možno sa aj naučili, veď mnohí učitelia so svojimi žiakmi prišli na

finalista Andrej Tomáš z Kovačice, víťaz staršej vekovej kategórie.

V úvode turnaja, ktorý organizuje časopis Zornička, prihovorili sa: Katarína Zimová, riaditeľka školy, Pavel Matúch, zodpovedný redaktor, Anna TomanováMakanová, predsedníčka NRSNM a Pavel Marčok, predseda Obce Báčsky Petrovec. Obaja finalisti si odniesli domov nielen veľké drevené figúrky, ale aj ceny, ktoré venovali NRSNM a Obec Báčsky Petrovec. Aj dvadsiatka ďalších skvelých šachistov a šachistiek sa tešila z odmien. Všetci sa prvýkrát tešili aj sadeniu Zor-

Aradáčania sa z Hložian vrátili najveselší, domov si odniesli Zorničkinu kráľovnú v rukách Alekseja Bartoša

ďalší ročník šachového turnaja Zornička Open 2014.

Zornička tentoraz svoje dva pluky – čierny a biely postavila v telocvični ZŠ Jozefa Marčoka Dragutina v Hložanoch. Kráľovský športový deň, v ktorom hlavným pretekárom bol bystrý rozum, v sobotu 27. septembra 2014 začal už ráno, keď pricestovali šachisti z Aradáča, Báčskeho Petrovca, Kulpína, Starej Pazovy, Kovačice, Padiny, Jánošíka, Silbaša a, samozrejme, všetkých vítali Hložančania.

Súťažilo sa v dvoch kategóriách, mladší a starší žiaci, švajčiarskym systémom pod odborným dohľadom rozhodcu Ondreja Chlpku, ktorému pomáhal Radoslav Kolarski. Prvé dve ceny turnaja, dve krásne drevené figúrky – Zorničkina kráľovná a Zorničkina veža – od majstra rezbára Martina Klátika už dnes zdobia izbičky finalistov. Po dlhom viac ako dvojhodinovom súboji, keď po šachovnici skákali živé šachové figúrky v podaní samotných žiakov, sa napokon šachovým kráľom stal víťaz mladšej vekovej kategórie, štvrták ALEKSEJ BARTOŠ z Aradáča. Silným súperom mu bol

Hložančania, v čele s učiteľom a rozhodcom Ondrejom Chlpkom, boli skvelí organizátori

ničkinej šachovej lipky, ktorú zaobstarali kamaráti zo Slovenska a P. Marčok, a odteraz bude veselo rásť na nádvorí hložianskej školy. Potom si všetci šachisti zasladili život krásnou šachovou tortou.

Dnes už iste všetci šikovníci doma či v škole ťahajú figúrkami po šachovnici a v šachovom kráľovstve Zorničky figliarskym skokom učia strelcov, pešiakov, kone i samotného kráľa.

Každý si predsa svoju dámu Zorničku brániť musí! ;-) Monika Necpálová Foto: Andrej Meleg

www.zornicka.com

17

Pri príležitosti otvorenia nového školského roka reční v škótskej škole riaditeľ: – Deti moje, toto nie je moja škola, nie je ani vaša, ale je naša!

Tenučký hlások zo zadnej lavice: – Tak ju predajme.

VRABČIAK KOĽA Koľa, prečo si pošpinil Andreja?

Celá trieda je na divadelnom predstavení. Jožinko sa rozčuľuje nad dvoma spolužiačkami: – Stále sa rozprávate a ja nič nepočujem!

– Tak to aj má byť. To, čo si rozprávame, nie je pre tvoje uši!

Pre šťastie.

Dnes majú kontrolnú úlohu z matematiky!

– Povedz nám, Jožinko, prečo vždy musíme hovoriť pravdu?

– Aby sme si nemuseli pamätať, čo sme povedali predtým a aby nás neprichytili pri klamstve!

18

www.zornicka.com

Vyhutuje a kreslí: Hugo Nemet

Miško Bolf kreslí pre vás

www.zornicka.com

19

Spoločná pamiatka na 8. šachový turnaj Zornička Open 27. septembra 2014 v Hložanoch

Foto: Andrej Meleg

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

www.zornicka.com

20