6 ● FEBRUÁR
2014/2015
Ročník 25 (72)
Cena 90 din.
1
GALÉRIA ZORNIČKY
KRISTÍNA MADACKÁ je žiačkou 5. a triedy ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči. Okrem toho, že je výbornou žiačkou, trénuje aj tenis už 5 rokov, potom volejbal, je členkou hasičského spolku, ale zo všetkého najradšej chodieva na divadelnú sekciu KIS v Kysáči. Dosiahla už aj pozoruhodné výsledky, získala za najúspešnejšie stvárnenú ženskú epizódnu postavu v predstavení – Aká mucha, taký..., na 21. prehliadke Dni detského divadla 3xĎ v Starej Pazove. A nechýba jej ani maliarsky talent. Takto si Kristína vlastoručne vymaľovala okná na dverách svojej izby pred zimnými sviatkami. Keďže dvere poštári nechceli došikovať do redakcie, do súťaže ZORNIČKA A JA, uspokojili sme sa aj s ich fotkou ☺.
2
www.zornicka.com
F E B RUÁ R OVA N I E Milí zorničkári, dostávame od vás hŕbu príspevkov, ktoré nás veľmi tešia. Tešíme sa každej literárnej, výtvarnej či foto práci. V tomto jubilejnom školskom roku, v ktorom oslavujeme 75 rokov kontinuálneho vychádzania nášho časopisu, CELOROČNÁ TÉMA JE ZORNIČKA A JA. Preto Vás úctivo prosíme, aby aj Vaše literárne, výtvarné a foto práce boli na zadanú tému. Najlepšie uverejníme a odmeníme. Nakreslite, opíšte, vyfoťte túto Zorničku, čo držíte v rukách, tú na nebi alebo nejakú inú, ktorú si, jednoducho, vymyslíte. Traduje sa, že je február mesiac zaľúbených, kvôli tomu 14. (štrnástemu). Zornička Vám praje, keď ide o zaľúbenosť, aby Vám každý mesiac v roku bol – február. Zaľúbte sa a život bude krajší. Od Zorničky sa v žiadnom prípade – neodľúbte. Veselo Vás, do marcovania, pozdravujeme spolu s usmievavým snehuliakom. pm
časopis pre deti č. 6 február 2014 – 2015 ročník 25 (72)
Vydávajú Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec a NVU Hlas ľudu, Nový Sad / Riaditeľ SVC a hlavný redaktor: Vladimír Valentík / Riaditeľ NVU Hlas ľudu: Samuel Žiak / Zodpovedný redaktor: Pavel Matúch / Zástupca: Martin Prebudila / Členovia redakcie: Ján Žolnaj, Adam Ivan Hučok, Miroslav Demák, Antoine de Saint-Exupéry, Ljubomir Sopka a Pavel Koza / Technicky upravil: Ján Hlaváč / Číslo ilustrovali: Pavel Koza, Ljubomir Sopka, Renáta Milčaková, Miško Bolf / Jazyková úprava: Anna Horvátová / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Distribúcia: Andrej Meleg / Adresa redakcie: ZORNIČKA, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6 21470 Báčsky Petrovec, Tel./fax: (021) 780-159, e-mail: svcentrum@stcable.rs / web: www.zornicka.com / Vychádza mesačne, okrem júla a augusta / Tlačí tlačiareň HLPRINT, Báčsky Petrovec / Číslo účtu: Banca Intesa 160-931760-45. / Časopis vychádza s finančným prispením Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika. TITULNÁ STRANA: Zorničkárka Renáta Milčáková nakreslila tortičku len pre zaľúbených a pre tých, ktorí takými ešte len budú ☺
CIP – katalogizacija u publikaciji Narodna biblioteka Srbije, Beograd 82 - 053.2 ISSN-0353-877x COBISS.SR-ID 34103303
S finančnou podporou
Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí
Časopis v minulosti vychádzal pod týmito menami: Naše slniečko (1939 – 1941, 1946 – 1947), Naši pionieri (1947 – 1970) a Pionieri (1970 – 1990).
www.zornicka.com
3
ZUZANA ČÍŽIKOVÁ
Psíček Max Neposlušný psíček Max zaslal všetkým deťom fax. O pomoc ich všetky prosí, bo na krku povraz nosí. V očiach smútok, tíško kvíli, prečo mi tak ukrivdili?
Prečítali deti správu rozbehli sa hľadať pravdu. Založili detský snem, zasadali celý deň. Prečo psíka priviazali? Prečo ho tak potrestali?
Nakoniec sa dozvedeli, prečo psíka potrestali. Že bielizeň roztrhal, že topánky rozhádzal, v záhrade zas celú hriadku akože dal do poriadku.
4
www.zornicka.com
Dlho o tom premýšľali a na prosbu odkaz dali. Počuj, milý psíček Max: Daj si pozor na rozkaz! Dom máš strážiť, preboha, to je tvoja úloha!
Ilustrovala: Marija Kovačevićová
Radia deti: máš byť milý ku všetkým prívetivý! A keď treba, bezpochyby, ukážeš aj svoje zuby. Drž sa toho príkazu a zbavíš sa povrazu!
Porozmýšľal, psíček, o tom, neposlúchať, a čo potom? Ani jesť mi nedajú, priviažu ma – predajú. Radšej chcem byť po slobode, hrať sa s deťmi, žiť v pohode.
A tak malý psíček Max, rrozhodol sa svoj sľub dať, že sa zlepší – obráti, to sa iste oplatí, A za svoju úprimnosť vychutnal si veľkú kosť.
Táto báseň získala prvú cenu za poéziu na Literárnej súťaži Zorničky 2014.
www.zornicka.com
5
ANNA MALKOVÁ
Záhadný hosť Nikto nevie, ako sa do nášho dedinského dvora dostala, ani odkiaľ prišla, ale priniesla do neho veľkú zmenu. Vo dvore sa hrabali hnedo-červené sliepky s pánom kohútom, čo vždy prvý vstával a všetkých budil kikiríkaním. Boli tu aj dve morky s moriakom. Tie sa ustavične predvádzali, ktorá z nich zaujme väčšiu pozornosť pána moriaka. Ako aj v každom dedinskom dvore, nechýbal pes Culo. On so sliepkami a morkami nevychádzal najlepšie, lebo vždy do nich brechal, keď sa priblížili k jeho búde. Kocúr Muro bol pánom šopy, povaly, komory a sem-tam si zašantil aj s Culom. Keď sa objavila ona, biela vyfintená perzská mačka s červenou atlasovou mašľou okolo huňatého krku, všetko, čo dovtedy bolo samozrejmosťou v našom dvore, sa zmenilo. Najprv sa graciózne poprechádzala vedľa maminej starostlivo opatrovanej kvetinovej záhrady. Akoby chcela všetku vôňu z kvetov povysávať do svojej huňatej srsti, aby ešte viac očarila všetkých vo dvore. Potom hrdo zdvihla svoj nádherný biely chvost a vykračovala mäkkým krokom ani baletka. Prvý, kto ju zočil, bol Culo. Zabrechal na ňu, aby jej dal najavo, kto je pánom nášho dvora, ale ona nič. Už sa zjavil aj moriak. Krk mu priam sčervenej od zlosti, že prišiel do dvoru nevítaný hosť. Kohút zakikiríkal, až ho bolo počuť na ulicu. Všetko toto ani trochu na ňu nezapôsobilo a vôbec sa týchto zvukov nezľakla. Akoby bola zvyknutá na hlasy všetkých možných zvierat. Graciózne kráčala priamo k balkónovým dverám. Keď ta prišla, hlboko sa poklonila, zažmurkala svojimi zelenými očičkami a povedala: Nech sa páči, poďte sem. Všetko, čo viem, ukážem. Nebude to žiadna nuda, ale veľká zábava. Na vedomie sa dáva!
6
www.zornicka.com
Sliepky prerušili hrabanie vo dvore. Kohút zakikiríkal, aby všetkých povolal. Culo zabrechal a už bežal bližšie k balkónu. Muro sa najprv tváril urazene, že je tu nejaká mačka stredobodom pozornosti. Keď však počul prvé aplauzy od obyvateľov celého nášho dvora, prerušil naháňačku myšky, pooblizoval si labky a išiel aj on bližšie k balkónu.
Perzská mačka sa najprv postavila na obe zadné nohy. Ľavou prednou si upravila obočie, pravou atlasovú mašľu. Potom sa na jednej nohe otočila, až sa divákom v hlave zatočilo. Zopakovala to aj s druhou nohou. Všetky oči obyvateľov nášho dvora sa bez mihnutia dívali iba na ňu. Ktovie, odkiaľ vzala bielu malú loptičku a začala ju prehadzovať ponad hlavu z jednej labky do druhej. Toto sa mi snáď sníva – poznamenal Muro. Veď to žiadna mačka v našom okolí nevie. Ako to robí? Perzská mačka ďalej pokračovala so svojím programom a vôbec si nevšímala Murove komentáre. Rozviazala pozorne svoju atlasovú mašľu a začala ňou mávať ako vlajkou okolo vlastnej hlavy. Potom pokračovala v preskakovaní mašlí, ako keď na ulici deti preskakujú povrázok. Taká bola šikovná, že sa divákom zdalo, že sa jej ani nohy nedotýkajú podlahy. Hav-hav-hav – to je ale jav, – zabrechal Culo. Kikirikí-kotkodák, – čo je toto za zázrak? – poznamenali kohút so sliepkami. Keď skončila preskakovanie, perzská mačka sa ešte raz graciózne otočila. Zamávala pravou labkou na pozdrav, uhla sa k hlbokému náklonu, a tak, ako nebadane prišla, aj z nášho dedinského dvora zmizla. Zarazení obyvatelia dvora sa nestihli ani spamätať od údivu. Mama, čo sa deje na balkóne, pozri, všetky zvieratá sú tu, – poznamenal Miško. Mama vzala metlu a oháňala ich do ich priestoru. Z ulice bolo počuť trúbenie neznámeho auta, čo cez megafón oznamovalo, že do našej dediny prišiel cirkus. Uvidíte klaunov, slona, opicu a aj niečo nevídané. Príďte sa pozrieť. Iba dnes vo vašej dedine! – bolo počuť z megafóna. Ešte dlho sa v našom dvore medzi zvieratami rozprávalo o záhadnom hosťovi a jeho programe. Pritom však nik netušil, že mal tú česť, aby videl priemerný výstup perzskej mačky v našom dvore. Táto poviedka získala 1. cenu za prózu na Literárnej súťaži Zorničky 2014.
www.zornicka.com Ilustroval: Ljubomir Sopka
7
MÁRIA VRŠKOVÁ
Čím chcem byť? Aj keď som vraj ešte malý, v škôlke sa ma dnes pýtali, akú prácu robiť chcem, raz, keď veľký narastiem. Túžil som byť požiarnikom, on má auto aj s rebríkom, ohňa, dymu sa však bojím a hasičov neobstojím. Policajt má putá, zbrane, keď sa vážny zločin stane, pravdu treba brániť smelo. Či by sa mi strieľať chcelo? Sladkosti mám veľmi rád, cukrárom sa môžem stať. Lenže všetky torty zjem a nakoniec priberiem!
8
www.zornicka.com
Čo tak šofér električky? Vozí ľudí pomaličky každý deň po istej trase. To je nuda. Zajtra zase. Budem ľudí radšej liečiť, biely plášť mi iste svedčí. No v čakárni plno chorôb, z krvi aj tak padám do mdlôb. Futbalisti, tí sa majú, športujú aj zarábajú. Na tréningu som už bol, nedal som však žiaden gól. Bolí ma z tej mely hlava, ktorá práca je tá pravá? Rozhodnúť sa neviem hneď, počkám si na odpoveď. A kým čakám, rastiem, zriem, budem škôlkar, hrať sa chcem.
Ilustrovala: Marija Kovačevićová
Táto báseň získala 2. cenu za poéziu na Literárnej súťaži Zorničky 2014.
www.zornicka.com
9
10
www.zornicka.com i k
www.zornicka.com w ww ww.zornicka.com
11
KEĎ SOM BEHAL BOSÝ: JÁN NEMČEK (1948)
U Nemčekovcov sa vždy hralo a spievalo Narodil som sa 1. júna 1948 v Kovačici. Bolo to ťažké obdobie pre všetkých v Kovačici. Potrebné bolo začať takmer odznova život, po skončení druhej svetovej vojny. Bola chudoba: mäso sa jedlo iba v nedeľu a na sviatky a takisto aj pomaranče, jablká, čokoláda a iné sladkosti. Zo dňa na deň, z mesiaca na mesiac sa život zlepšoval a ľudia i deti sa čoraz viac tešili zo života. Veľmi dobre sa pamätám na život z detstva od svojich piatich rokov. Bolo to síce skromnejšie detstvo, ale plnohodnotné, rozmanité a šťastné. Veľa času sme trávili v prírode, či už to bolo pole, vinica alebo hôrky a jazerá okolo Kovačice. Ako i mnohým deťom, aj mne a mojim kamarátom každodenný život napĺňal aj šport. Futbal bol na prvom mieste, i keď sme sa hrávali s handrovou loptou (naplnila sa stará fusekľa (ponožka) handrami a vlnou) a keď sme neskoršie dostali pravú gumenú loptu – to bol veľký sviatok. Na druhom mieste bola hra s pinkom a lapuškou, ako i hra s gombíkmi. Rodičom a starkým chýbal každý druhý gombík na kabáte alebo košeli. Hrávali sme sa ,,o vojnu“. Indiáni a kovboji. Sami sme si robili luky a strely z vŕbových prútov. Z tých prútov som si urobil aj prvý hudobný nástroj: píšťalku. Môj otec s tromi bratmi sa amatérsky zaoberali hudbou (Nemčekovo kvarteto: husle, viola, cimbal, 12
www.zornicka.com
kontrabas), takže hudba začala byť prítomná u Nemčekovcov. Od mojich šiestich rokov som začal h rať na husl liach a pozdejšie po ozd dejšie aj na harhar hrať husliach m onike. Na našej ulici monike. (Kraviarske ej) b olo veľa (Kraviarskej) bolo d etí, iba SuchánkovSucchánkovdetí, ccov ov bolo 12 2, takže 12, n ebola núdza núd dza o nebola spoločnosť. M noho letMnoho n ých večených rrov ov sme trá-vvili ili poľa Su--
Ilustroval: Ljubomir Sopka
chánkov, na lavičke. Priniesol som harmoniku a spievali sme niekedy aj vyše hodiny. Potom nasledovala hra O apač (Schovávačky). V zime sme sa sánkovali, guľovali. Vtedy bývali veľké snehy a záveje. Trochu sme ich upravili a urobili sme si tunely v snehu, svah poliali vodou cez noc a ráno sme sa spúšťali na sánkach. V lete sme sa kúpali na Jordáne. To bolo kúpalisko, viac blata ako vody, ale inej vody či rieky rie eky nebolo. nebollo. Predsa sme sm me z toho kúpania, kúp pania, aj keď ke eď so skokanmi skokan nmi a užovkami, užovkaami, mali radosť. raadosť. Keď so om som
bol trochu starší, chodieval som na večerné lúpačky slnečnicových klobúkov po susedovcoch a rodine. Páčili sa mi aj vejačky. Tie práce potrebovali silných chlapov, takže som sa ja iba pozeral. Páčila sa mi vôňa tých klkov a ich praskanie počas vypracovania. Chodieval som najprv s rodičmi a rodinou Nemčekovcov na Slanú baru močiť konope. To som nemal rád, lebo bolo mnoho pijavíc. Dobrý poc cit a pôžitok ssom mal aj z odchádzapocit nia do poľa robi iť hocičo (okopávať kukurobiť ricu u, v jeseň ju lámať, láám okopávať vinohrad, ricu, obe eračku – to bola bo radosť). oberačku K aždé ročné o Každé obdobie má svoju vôňu. Vôň ňa sa miešalaa s vietrom, ktorý akoby Vôňa vyh hrával nejaké é melódie. Tak som ja to vyhrával prežíval a uží íva v prekásnej prírode. užíval Najväčšiu radosť som mal z vianočný ýc a veľkonočných sviatnočných kov v, a taktiež aj zo zabíjakov, čie čiek, ktoré trvali aj tri dni. U U Nemčekovcov sa pri ttýchto príležitostiach vvždycky spievalo, hralo aa žartovalo. Ja a môj br brat Pavel sedeli sme p od stolom, pozorne počúpod vali a pozerali na to živé rodin nn divadlo. To nám nadinné hr ra hradilo televíziu či rádio, kt to sme nemali. Hudba ktoré a sp spev sa neskoršie stali moj jím životným osudom. mojím Stal ssom o sa hudobným pedagógom a výrobcom sláčikových hudobných n nástrojov. Autor je výrobca sláčikových hudobných nástrojov nástroj v Kovačici.
www.zornicka.com
13
Motúzy múzy Zuzy VEDIE MONIKA NECPÁLOVÁ
Los Fotos s Cvakovíc V krajine, kde žil los Fotos (v cvakovickom jazyku sa jeho meno píše Photos), sa na tmu nemohli sťažovať. A to nielen vďaka vynálezu žiarovky. V krajine snehu a ľadu každého pol roka dočkajú sa všetci milovníci fotografie nekonečných dní. Zavládne totiž polárny deň. Slnko je vtedy na obzore takmer celých 24 hodín a rozdiel medzi svetlom a tmou prakticky neexistuje. Už každoročne sa preto v Cvakoviciach – v dedinke polárneho dňa organizuje tridsaťdňový fotografický maratón. Všetci majitelia foťákov vyberajú sa do lesov, ale aj na snežné pláne a cvakajú o dušu. Na fotografický maratón som sa vybrala aj ja ako najmladšia z múz. Každá múza, keď dosiahne plnoletosť, má právo zaviesť medzi umenia jednu z nových spoločenských záľub. Najvyšší čas, aby sa za umenie začala považovať aj fotografia. Veď, ako sa iste zhodneme, kamaráti, aj vy radi fotíte a mnohé z vašich fotografií sú krásnymi obrazmi a niektoré zasielate aj do celoročnej odmeňovacej fotosúťaže ZORNIČKA A JA. Fotografia je mladé umenie. Prvou najstaršou skutočne podarenou fotografiou bola fotografia umeleckého štúdia, ktorú urobil v roku 1837 Francúz Daguerre. Podľa neho sa nazýva daguerrotype. Obraz zachytil na medenej platni, pokrytej kuchynskou soľou. A čo to je vlastne fotka? Je to obraz vytvorený pôsobením svetla na svetlocitlivý materiál a následne prenesený na papier. „Los Fotos – víťaz fotomaratónu!“ – takýto titulok stál na titulnej strane cvakovického denníka Polárnik. Krátky článok informoval, že los Fotos potvrdil svoj úspech z minulého roka a jeho fotografie zaujali porotu najviac. Vedľa článku je uverejnených niekoľko jeho záberov vrabcov, ktorých kŕmi malé chlapčiatko, makrofotografia snehovej
14
www.zornicka.com
vločky a okno na príbytku veverice Lúskavice, ozdobené orechovými škrupinkami. Fotografia útočí na city, zachytáva spomienky, ale môže mať aj, ak má fotograf dobré oko, vysokú umeleckú hodnotu. Neznamená to, že máte digitálnym foťákom cvakať ostošesť. Práve naopak, treba si vybrať tému, čo chcete zachytiť. Umením je stlačiť spúšť raz a spraviť neopakovateľnú fotografiu. Takú si potom možno aj vytlačiť. O tom v Polárniku los Fotos píše takto: „Kedysi som aj ja začínal s klasickým analógovým fotoaparátom. Vo svojej komôrke som si spravil fotokomoru. Pri vyvolávaní filmu, a potom vyvolávaní fotografií som používal len červené svetlo, inak vo fotokomore musela byť úplná tma. Aby sa na filme objavili maličké, hore nohami prevrátené obrázky, musel sa vyvolať v chemických roztokoch, ktoré sa volajú vývojka a ustaľovač. Keď film uschol, obrázky som pomocou prístroja zväčšil a preniesol ich na špeciálny fotografický papier.“ Na princípe striedania polárneho dňa a polárnej noci postavil los Fotos aj svoj biznis. V Cvakoviciach si otvoril fotografický ateliér a prvé fotolaboratórium. Počas polárnych dní fotí prírodu. Často ho vidíte s malým digitálnym foťákom na parôžku, veľkým fotoaparátom – zrkadlovkou okolo krku a statívom na chrbte, ako postáva pri jazere a vyčkáva na okamih, keď sa z vody vynorí cvakovická príšera. To bude fotoúlovok! Ďalších šesť mesiacov, keď vládne polárna noc, vyvoláva nafotené filmy vo svojom laboratóriu. Ak raz k nemu zájdete, odfotí vás už vo dverách. A aby ste na fotke vyzerali prirodzene, los Fotos určite nezahlási: „Vyletí vtáčik!“ Úsmev, prosím, dnes vás fotí múza Zuza
webmajster JANKO ŽOLNAJ
Milí priatelia, skúsili ste už praženú kukuricu? Takú chrumkavú, osolenú? Mmmmm, lahôdka :) Keď k tomu pridáme i nejakú chutnú šťavičku, napríklad citronádu, fíííha, už z toho máme úplnú pohodičku. Zostáva nám iba sadnúť si pred obrazovku a pozerať nejaký chichotavý kreslený film. No obrazovka často vie rozruozru uakký-šiť opravdivých labužníkov, akými sme my. Práve sa zapoze-u ráme a vžijeme s kreslenou postavičkou draka Paľka, mimozemšťana Števka, čarodejníka Samka a prinp! Po oceznej Lunky, keď zrazu – hop! Pohroma! Z ničoho nič, kreslený film je rozťatý propagačnými blbosťami: kúpte si hrniec, šampón, zlaté kreslo,, cestu na mesiac... nudááááá! Trváá to stázum m! ročia, až človek má prísť o rozum! h saa diaľV takých nekonečnostiach ale etíí cez kový ovládač neraz okrídli a zaletí von nku :) okno, pozrieť, aké je počasie vonku rím me ho – NA! Tu ho máš! – podporíme v jeho vandrovke :) Netreba však dovoliť, aby nás také starodávne výhutky, ako je televízia, priviedli do rozruchu. Spamätajme sa, kto je v súčasnosti najlepší priateľ človeka. – Dunčo? Havkáč? Havo? – opytujete sa hravo. No predsa – internet! Odporúčam ihneď si zaskočiť k počítaču a naklepať do prehliadača: www.popcorntime.io.
Áno, webová stránka sa volá Popcorn Time. Ak by sme trochu snorili po prekladovom slovníku, rýchlo by sme zistili, že po anglicky to znamená: Je čas pre praženú kukuricu :) Nejde tu však o tajomstvá prípravy obľúbenej pochúťky, ale práve o pozeranie kreslených a iných báječných filmov a seriálov! Jednoduchým kliknutím počítačovou myškou – a máte nainštalovanú aplikáciu, cez klik, klik, už aj môže úplne pohodlne pozerať všetko ktorú môžete telev to, čo televízna obrazovka nedosiahne! Va sa zobrazí nespočetné množPred Vami st najnovších filmových hitov, aj stvo to rovno s prekladmi, ak náhodou ešte stále neovládate cudzí jazyk. Čo je najkrajšie, všetko to je úplne zdarma a vôbec nieto nudné prerušovania s propagačnými ného táranina táraninami! Hurááá! A Aplikáciu si pokojne môžete nainštal štalovať i na svoj mobilný telefón, takže, ak Vás rodičia i vyšlú do postele prí včas, môžete predsa pozerať príliš kre kreslené filmy do rána, a na pokoji pot potom ísť do školy nevyspatý, ako sa svetu patrí :) Samozrejme, že Vám nepoviem, že filmy môžete sledovať i v škole na nejakej nudnej hodine, lebo poľahky sa Vám môže nasťahovať záporná známka do žiackej knižky, a potom čo? Rodičia Vás ukrátia o internet, a filmy budete musieť pozerať iba v povinnom čítaní :) S radosťou teda pozerajte Popcorn Time iba vtedy, keď máte chuť na praženú kukuricu ;) Pooozdravujem.
www.zornicka.com
15
Vedie environmentalista ADAM IVAN HUČOK UČOK
Zelen· strana Svetov˝ oce·n
Neviem, či mimozemšťania existujú, ale ak nejakého niekedy stretnete a opýta sa Vás, odkaľ ste, môžete mu povedať, že ste z modrej planéty, to určite bude poznať. Ide o to, že keby ste mali možnosť pozrieť sa na našu zemeguľu z vesmíru, videli by ste, že je naozaj modrej farby. To je preto, lebo veľkú väčšinu zemského povrchu tvorí svetový oceán, čiže voda. Svetový oceán tvoria všetky oceány a všetky moria. Čiže vy, ktorí ste boli pri mori, môžete sa pochváliť, že ste boli aj v oceáne, lebo každé more je súčasťou niektorého oceánu. Čo je to za ekosystém ten oceán? Hlavná charakteristika tejto veľkej vody je to, že je slaná, a preto všetky živé organizmy musia byť prispôsobené takémuto prostrediu. Tak ako aj na celej planéte, i v oceáne je pre život najdôležitejšie svetlo a práve preto veľká väčšina živých organizmov sa vyskytuje pri povrchu hladiny vody a v plytších alebo pobrežných vodách. Život existuje aj vo veľkých hĺbkach, kde je stále tma. Tam bývajú tí, ktorí sa stravujú pozostatkami potravy alebo uhynutými rybami, ktoré skončia na dne. Možno ste si povedali, že v oceáne sa ani šarkan púšťať nedá, lebo tam ani vietor nefúka, ale to nie 16
www.zornicka.com
je celkom pravda, lebo to, čo je na súši vietor, v oceáne sú prúdy, ktoré tečú a menia rýchlosť a smer. Pre toto prostredie je dôležitá ešte jedna vec, a to je tlak, ktorý stúpa s hĺbkou. Ako aj každý ekosystém, aj tento má svojich producentov (rastliny), bylinožravcov, predátorov (mäsožravcov). Rastlín je v oceáne málo a nachádzajú sa len na pobreží, kde môžu koreniť, preto funkciu producentov preberajú živočíchy, ktoré sa volajú planktóny (fytoplanktóny). Zaujímavé je, že sa planktónom, neviditeľným voľným okom, stravujú najväčšie živočíchy v oceáne, ale aj na svete (jedny z mála morských cicavcov) – veľryby. Čo sa týka predátorov, aj tých je nespočetné množstvo, podobne ako bylinožravých morských živočíchov, ale nemôžem nespomenúť najznámejšieho – žraloka. Vzhľadom na to, že nebývame pri mori a aj keby sme, tak by sme nemohli presne vidieť, čo sa tam pod vodou deje, najlepšie by bolo pozrieť si nejaký dokumentárny film, ktorý nám prostredníctvom kamery otvorí svet oceánov a morí. Mne osobne dosť pomohol jeden kamarát Nemo. Skúste ho pohľadať a určite aj Vám porozpráva svoj príbeh o morskom živote.
CELOROČNÁ FOTOSÚŤAŽ
ZORNIČKA A JA
Ninka a Aňa Vrškové zo Starej Pazovy sa tešia každému novému číslu Zorničky ☺
V KULPÍNE MÁME
Divadielko nad zlato Vitajte v kráľovstve, kde je soľ... Nuž na začiatku predstavenia boli aj v tomto našom kráľovstve vzácnejšie drahé kamene, šperky, vzácne látky. Preto, keď sa otec kráľ opýtal Marušky: „Ako ma máš rada, dcéra moja najmladšia?“ dostalo sa mu takejto odpovede: „Ja vás mám, otecko, rada ako soľ!“ Príbeh vám je, kamaráti, iste dobre známy, a viete, že Marušku z kráľovstva vyhnali a ako si za svoju dobrotu a usilovnosť vyslúžila od starenky vzácny dar – soľ, rozpráva najnovšia divadelná hra mladých talentovaných hercov z Kulpína. Premiéra predstavenia Soľ nad zlato 25. januára 2015 zožala úspech a trinástim minihercom sa podarilo do kultúrneho domu v Kulpíne dotiahnuť toľko di-
vákov, až sála praskala vo švíkoch. Predstavenie je plné svetiel, hudby a tanca. Predstavenie vznikalo od jesene pod režisérskym dohľadom zorničkárky Moniky Necpálovej a predchádzala mu niekoľkomesačná herecká škola. Už od mája sa deti učili ako taká herecká práca vlastne vyzerá. Áno, byť hercom to si tiež vyžaduje prácu na sebe samom. Naučiť sa pracovať s hlasom, s rukami, s tvárou. Naučiť sa počúvať sa navzájom a pomáhať si. Veď divadlo je kolektívne umenie. Od napísania scenára, výroby rekvizít, kulís, šitia kostýmov, cez osvetlenie predstavenia, hudobné naštudovanie, cez réžiu až k hereckému prevedeniu. Rozprávačkou príbehu bola Daniela Králiková, ktorá spoločne s harmonikárom Vladkom Zimom priblížila ľudovú rozprávku publiku. Do taktu bubnovala Nada Čuturilov. V postave kráľa sme videli Andreja Zelenáka. Kráľovským ministrom bol Sergej Šimo a veštcom Ivan Jagoš. V postavách princezien sa ocitli Daniela Šimová, Lucia Babiaková a Ivana Zorňanová. V kráľovstve robili neplechu dvaja šašovia: Nataša Dobrovoľská a Marián Šimo a tortu piekla kuchárka Monika Detková. Starenku, ktorá darovala Maruške soľ, stvárnila Nataša Králiková. Zorničkári, prídite na reprízu. Osolíme vám ju tak, aby chutila ☺
www.zornicka.com
17
Rozprávajú sa dedo a Jožinko o aktuálnych dianiach. Zrazu sa Jožinko opýta deda: – Dedo, koľko ty máš presne rokov? Dedo odpovedá: – Dovoľ, nech si trochu rozmyslím... Narodil som sa pred televíziou, vakcínou, fotokopírovacím prístrojom... Vtedy nebolo ani policajných radarov, debetných kariet, laserových lúčov. Ešte nevymysleli klimatické zariadenia, práčky, sušičky. Človek nebol na Mesiaci. Sobášil som sa s tvojou babkou a žili sme spolu a v každej rodine existovali otec a mama. Narodil som sa pred počítačmi. Do svojich 25 rokov som oslovoval každého muža s ,,pane“ a ženu s ,,pani“ alebo ,,slečna“. Keď v mojom čase pani vstúpila do autobusu alebo električky, deti a mládež jej dávala svoje miesto. Ak bola tehotná, ochotne ju posadili na miesto a ak to bolo potrebné, išli pre ňu kúpiť lístok. Náš život bol riadený 10 prikázaniami, úctou k starším, správaním sa v súlade so zákonom. Naučili nás rozlišovať dobré od zlého, aj to, že sme zodpovedný za svoje konanie a ich následky. Pre rýchlu stravu sme si mysleli, že je určená len tým, ktorí to majú naponáhle. Pestovali sme si dobré vzťahy s bratmi, sestrami, bližšími a ďalšími príbuznými, priateľmi. Nevedeli sme, čo je to bezdrôtový telefón a ani mobilný. Nepočúvali sme stereonahrávky, VKV rádio, kazety, cedečká, devedečká, nepoužívali sme elektronické písacie stroje, počítače, laptopy. Notebook bol zošit, hodinky sme si nakrúcali každý deň. Nič nebolo digitálne, ani hodinky. Nebolo bankomatov, mikrovlniek, rádiobudíkov. O videorekorderoch a videokamerách nech ani nehovoríme. Nebolo farebných fotiek, iba čierno-bielych. Keď na nejakom výrobku písalo Made in China, to znamenalo, že ide o výrobok zlej kvality. Nepočuli sme za Pizza-cut, ani za McDonalds. Zmrzlina, lístok do vlaku alebo občerstvujúci nápoj stál niekoľko dinárov. My sme boli poslední, ktorí boli presvedčení, že žena treba aby mala muža a aby spolu mali dieťa... – Teraz mi ty povedz, Jožinko, koľko si myslíš, že mám rokov? – Ach, dedo... čo ja viem, 200? – Nie, milý môj, iba 50!
18
www.zornicka.com
☺ ☺ ☺ ☺☺ ☺ ☺ ☺ KEĎ ZMIZNE INTERNET A VYJDEŠ Z IZBY
VRABČIAK KOĽA Ahoj, pán poštár, čo vás privádza do nášho domu?
Práve som doručil bábätko rodine Vaškovej.
Bábätko a mama sa cítia výborne.
Vyhutuje a kreslí: Hugo Nemet
Viem, že sa cítia výborne. Pošpinil som pani Vaškovú presne pred deviatimi mesiacmi.
www.zornicka.com
19
Miško Bolf kreslí pre vás
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí
TOHTO ROKU SI PRIPOMÍNAME 200 ROKOV NARODENIA ĽUDOVÍTA ŠTÚRA (1915 – 1856). Jeho slávnym menom sa hrdí kysáčska základná škola. Žiaci 3. 2 triedy, všetci do jedného, odoberajú Zorničku a spolu so svojou triednou Annou Legíňovou vždy zvedavému Ľudovítovi čítajú z každého najnovšieho čísla.
www.zornicka.com
20