Zornicka 2014 15 07 mar

7 ● MAREC

2014/2015

Ročník 25 (72)

Cena 90 din.

1

GALÉRIA ZORNIČKY

ZORNIČKA A JA – MILAN FERKO, tretiak z Kysáča, nakreslil, ako aj chobotnice na dne (Panónskeho) mora čítajú Zorničku ☺

Úprimné srdiečká zo ZŠ z Bieleho Blata pre všetkých, ktorí si ich zaslúžili ☺

SLOVENSKÝ KÚTIK V ŠÍDE

Oslava Dňa materinského jazyka V Základnej škole Sriemskeho frontu a na Gymnáziu Savu Šumanovića v Šíde 21. február je zvláštny dátum.

Už tradične sa na počesť toho dňa chystajú špeciálne nástenky a školské programy.

V tomto roku pre Deň materinského jazyka v Základnej škole Sriemskeho frontu žiaci, ktorí navštevujú hodiny slovenského jazyka s prvkami národnej kultúry, spolu s profesorkou Annou Kovárovou svoj slovenský kútik, ako si ho oni volajú, na chodbe v škole, vyzdobili ďalšími a novými citátmi o slovenskom jazyku a slovenskom národe, ale aj obrázkami zo svojich hodín, zájazdov a vystúpení. Žiaci od prvej po štvrtú triedu, ktorí sa učia slovenčinu v ZŠ Sriemskeho frontu, ich slovenský kútik a učiteľka Anna Kovárová

2

www.zornicka.com

M A R C OVA N I E Milí zorničkári, v tomto prvom jarnom čísle oslavujeme príchod novej jari, keď všetko rozvonia a rozkvitne. To prajeme aj Vám.

Vychutnajte si nastávajúcu jar (ako títo chlapci na fotke) a dovoľte jej, aby aj ona vychutnala vás ☺ Do aprílililiovania pavel matúch

Prinášame Vám úryvok z detektívneho románu Andreja Čipkára, spisovateľa, zostavovateľa čítaniek a cestovateľa, ktorý predčasne odišiel z našich krážov.

Ak by ste sa chceli stať detektívom, táto kniha, ktorej vydavateľom je naše Slovenské vydavateľské centrum, by mohla byť dobrým návodom na použitie, ako sa stať detektívom akými sú Sherlock Holmes, Hercule Poirot, Kojak, Kolumbus, M. C. Hammer, alebo aspoň Juro Jurík, hlavný hrdina tejto detektívky.

Tešíme sa Vašim príspevkom, ktoré zasielate na naše literárne, foto a výtvarné súťaže s celoročnou tematikou ZORNIČKA A JA. Zasielajte aj ďalej a najlepšie uverejníme a odmeníme, ako je to tentoraz s prácou MILANA FERKA z Kysáča.

Ak sa Vám páčil film o 70-ročnej Zorničke, ktorý sme natočili pred piatimi rokmi, určite sa Vám bude páčiť aj najnovší film o Zorničke, ktorý si môžete pozrieť na www.radioteleviziavojvodine/ odloženogledanje/duhovka/22.02.2015 O ňom viac na str. 17.

časopis pre deti č. 7 marec 2014 – 2015 ročník 25 (72)

Vydávajú Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec a NVU Hlas ľudu, Nový Sad / Riaditeľ SVC a hlavný redaktor: Vladimír Valentík / Riaditeľ NVU Hlas ľudu: Samuel Žiak / Zodpovedný redaktor: Pavel Matúch / Zástupca: Martin Prebudila / Členovia redakcie: Ján Žolnaj, Adam Ivan Hučok, Miroslav Demák, Antoine de Saint-Exupéry, Ljubomir Sopka a Pavel Koza / Technicky upravil: Ján Hlaváč / Číslo ilustrovali: Pavel Koza, Ljubomir Sopka, Renáta Milčaková, Miško Bolf / Jazyková úprava: Anna Horvátová / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Distribúcia: Andrej Meleg / Adresa redakcie: ZORNIČKA, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6 21470 Báčsky Petrovec, Tel./fax: (021) 780-159, e-mail: svcentrum@stcable.rs / web: www.zornicka.com / Vychádza mesačne, okrem júla a augusta / Tlačí tlačiareň HLPRINT, Báčsky Petrovec / Číslo účtu: Banca Intesa 160-931760-45. / Časopis vychádza s finančným prispením Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika.

TITULNÁ STRANA: Našu novú spolupracovníčku, ilustrátorku Mariju Kovačevićovú z Nového Sadu vítame v ríši zorničkárov, tentoraz – na titulnej strane. Vítame ju tak pekne ako ona uvítala jar! Vitaj Marija!

CIP – katalogizacija u publikaciji Narodna biblioteka Srbije, Beograd 82 - 053.2 ISSN-0353-877x COBISS.SR-ID 34103303

S finančnou podporou

Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Časopis v minulosti vychádzal pod týmito menami: Naše slniečko (1939 – 1941, 1946 – 1947), Naši pionieri (1947 – 1970) a Pionieri (1970 – 1990).

www.zornicka.com

3

ANDREJ ČIPKÁR NOVÁ KNIHA SVC

DETEKTÍVNA AGENTÚRA Čo vi stratíte – to my nájdeme!

AKO JURO NA ULICI NAŠIEL DETEKTÍVNU AGENTÚRU Juro Jurík zo IV. c sa vracal zo školy domov.

Mal dobrú náladu, lebo zo slovenčiny dostal výbornú, a to je pre jedného štvrtáka vari dostatočný dôvod na dobrú náladu. Tíško si pohvizdoval a viac sa pozeral po oblakoch, než na chodník, po ktorom kráčal. V jednej chvíli však zastal ako na povel, lebo mal zašliapnuť čosi pred sebou. Zvyčajne by to aj zašliapol, lebo to bol iba akýsi papierik, nuž by sa ani potknúť nemohol. Tentoraz sa však zastavil, zohol a zdvihol to zo zeme. Pozrel na to a – zhíkol: – Fíha! To je prémia!

A tá ,,prémia“, to boli tri obrázky do albumu najlepších futbalistov sveta. Na prvom obrázku bol Kaká, na druhom Ronaldinho a na treťom Zidan. ,,Práve tieto tri obrázky mi chýbajú do albumu. Zo 176 fotografií mi chýbajú iba tri, a to práve tieto!“ jasal v sebe. ,,Čo som sa všetko nepokúšal, ale zohnať som ich nemohol, ani keby som ich rýdzim zlatom platil. Nie a nie! A teraz ma tu čakali na chodníku! To je hádam odmena za tú výbornú, inak to ani nemôže byť! Teraz budem jediný z celej triedy, ktorý skompletoval svoj album!“ V povznesenej nálade pokračoval domov.

Ale len čo vykročil, odrazu sa zháčil na mieste.

Chýbal iba jeden jediný krok a bol by zašliapol čosi lesklé, žlté ako zo zlata! Boli to akési dva gombíky. Zdvihol ich a na každom uzrel – kotvu. ,,Námornícke gombíky! Keď pôjdem k moru, rozkážem si ušiť námornícky oblek a na výložky prišijem tieto gombíky. Všetci sa za mnou budú otáčať a pomyslia si: ,,Pozrime sa, admirál!“ ,,Do tretice!“ povedal o niekoľko krokov ďalej, keď na chodníku uzrel krásu neslýchanú: pávie pero! Skade sa našlo na ulici, to nevedel, lebo v dedine sotvaže niekto mal páva. A jemu sa veru perečko zíde na poľovníckom klobúčiku!

Juro sa doma naobedoval, vypracoval si domácu úlohu a potom sa vrhol na študovanie televízneho programu. Nebolo ho ťažko preštudovať, lebo o niekoľko minút nasledoval film Sherlock Holmes – svetochýrny detektív. ,,To je to!“ potešil sa, pomädlil si ruky, zavalil sa do kresla, do ruky vzal diaľkový ovládač, spustil TV a v tej chvíli na obrazovke začal bežať film.

Svetochýrny detektív mal za úlohu vyriešiť prípad akýchsi drahokamov, ktoré zmizli po smrti či vražde majiteľa, niekdajšieho dôstojníka, ktorý slúžil kdesi v Indii.

Sherlock Holmes ich hľadal, hľadal, ale nájsť ich nemohol. Film sa už blížil ku koncu, ale hľadanie aj ďalej bolo bez výsledku. Konečne, v poslednej chvíli, sa slávnemu detektívovi pošťastilo – šperky našiel. ,,Tak taký bol ten svetochýrny detektív,“ rozmýšľal Juro. ,,Keby bol film trval len o päť minút kratšie, šperky by nenašiel! Neviem len, čím si zaslúžil toľkú slávu?! Akú slávu by som si mal zaslúžiť ja, keď som ani nič nehľadal a za päť minút som našiel tri také cennosti?!

V tej chvíli Jurovi začalo čosi vŕtať v hlave.

Vŕtalo mu, vŕtalo, ale čo, Ilustroval: Pavel Čáni

4

www.zornicka.com

to sebe samému nesmel prezradiť, lebo to bolo veľké tajomstvo. Napokon pohodil rukou a prezradil si svoju veľkú myšlienku: ,,Keď sa z tohto chlapa, takého neschopného, mohol stať svetochýrny detektív, aký detektív by sa stal zo mňa, keby som sa vrhol na detektívne remeslo?!“ Táto myšlienka Jura prenasledovala celých päť minút, kým sa rozhodol: ,,Založím si detektívnu agentúru!“ Len čo si to zmyslel, už aj zaberal ulicou do papiernictva, kde kúpil veľký hárok bieleho baliaceho papiera.

Doma hárok rozprestrel po podlahe, zozbieral všetky farebné kriedy, farbičky, atrament, perá a ktovie čo ešte na farbenie a písanie – a už aj chcel začať písať. V tej chvíli sa však sekol. ,,Najprv sa musím poškrabať za uchom! Tak to robia dospelí, keď sa púšťajú do nejakej veľkej práce,“ pomyslel si, nuž sa poškrabal za uchom. ,,Teraz už môžem začať,“ uvažoval a začal.

Najprv v ľavom hornom rohu napísal. POZOR!!! Potom v pravom hornom rohu tiež napísal POZOR!!! Pozeral na svoju robotu a pozdávala sa mu, ale len na chvíľočku. Potom namrzene zahundral: – Mám toľko rozličných farieb, a obidve slová som napísal tou istou farbou. Hlupák!

Papier bol veľký, nuž sa rozhodol napraviť dojem. Pod každé POZOR!!! napísal to isté ešte raz, ibaže tentoraz každé písmeno inou farbou. POZOR!!! a POZOR!!! Pozrel, ako to teraz vyzerá, a bol veľmi spokojný s tým, čo videl. Ďalej to už išlo ľahko, priam hravo.

Takto: OZNAMUJEME VÁM, ŽE SME ZALOŽILI

DETEKTÍVNU AGENTÚRU ČO VY STRATÍTE – TO MY NÁJDEME! Potom sa Juro dal do kreslenia. Snažil sa seba nakresliť

ako detektíva. Pritom v mnohom napodobňoval Sherlocka Holmesa z filmu, ale to by na žiaden pád nepriznal. A prvý dôkaz, že nikoho nenapodobňuje, bol by poľovnícky klobúk s pávím pierkom na hlave jedného detektíva.

(Nepriznal by ani to, že Holmesovu čiapku by nedokázal nakresliť, ani čo by mu prsty obsekali.) Chlapec detektív by nesmel mať ani fajku v ústach, preto mal v ústach – lízatko, a to s paličkou v zuboch. V ruke držal lupu ako opravdivý Sherlock Holmes. A aby dal na vedomie, že detektívna agentúra necúvne pred žiadnym nebezpečenstvom, malý detektív mal v páse do nohavíc zastoknutú veličiznú gumipušku!

Takú, že gumené pásy siahali po samú zem!

Konečne mu nakreslil aj dlhočizné fúziská. Boli také, že by si ich nemohol vykrúcať, ani keby ruky rozšíril, koľko mohol.

Zostalo mu popísať služby, ktoré agentúra bude vykonávať. Tu si pomohol novinovým oznamom jednej detektívnej agentúry, ktorý doslovne odpísal.

Zostalo mu ešte to najdôležitejšie, a to znelo: ,,Za svoje služby peniaze neprijímame.

Platba môže prebehnúť v najrozličnejších cennostiach (staré mince, neobyčajné gombíky, ručičky a ciferníky zo starých hodiniek, kolieska z budíčkov, rozličné klince, farebné sklíčka, obrázky do najrozličnejších albumov) a vítané sú aj chutné sladkosti (osobitne Milka, a to v prvom rade Luflée – hoci aj jeden pás) a pod.“ Oznámenie sa skončilo takto: ,,Záujemcovia o služby Detektívnej agentúry Čo vy stratíte – to my nájdeme! sa môžu hlásiť u majiteľa agentúry Jura Juríka zo IV. c alebo na mobil 098-765-43-21.“ Juro svoju robotu ošacoval jedným dlhým pohľadom, ale do ničoho sa zadrapiť nemohol, lebo všetko bolo na svojom mieste, ako sa patrí. ,,Tak, to je hotové, len kde ten plagát vyvesiť?!“ pomyslel si a v tej chvíli sa spamätal: ,,Hneď vedľa školy je ohrada okolo budovy, ktorú čoskoro budú búrať, tam to vyvesím!“ Neuplynulo ani desať minút a plagát už visel na ohrade. Juro bol presvedčený, že tam ho budú vidieť všetci žiaci a oči si na ňom vyočia.

Spokojný so svojou prácou, Juro sa pomaly vracal domov. Teraz iba treba čakať na záujemcov o služby Detektívnej agentúry Čo vy stratíte – to my nájdeme!

– Ako dlho bude musieť čakať? – pýtal sa.

www.zornicka.com

5

MÁRIA VRŠKOVÁ

U mojej Ruženy Prezradím Vám, vážení, že keby som smel, u susedy Ruženy bývať by som chcel.

Má záhradu, veľké pole, traktor, stajňu, dvor, dlhý rebrík pri stodole, neviem, kam ísť skôr.

Najprv pozriem na prasiatka, ka, dám im za hrsť jesť, spočítam ich ľahko, skrátka, a, aj dnes ich je šesť.

Ponaháňam sliepky, kačky, Dunča pozdravím, modrý traktor poležiačky s dedom opravím.

Občas zájdem až do sadu, ovocie už zrie, z neho dobrú marmeládu Ruža variť vie.

6

www.zornicka.com

Pristavím sa aj pri krave, je v ohrade von, v sene mačka striehne práve, myši majú zhon.

Ach, tu sa mi veľmi páči, tiež taký dvor chcem, toľko hier, čo srdce ráči, aj pomáhať viem.

Ružena sa iba smeje, krája koláčik, do šálky mi mlieko leje, som jej miláčik.

Prečo? To je krátka veda: môj dedo = jej muž.

Kto je moja babka teda?

Tušíte to už?

Z Literárnej súťaže Zorničky 2014 Ilustroval: Ilustroval l: Ljubomir Sopka

www.zornicka.com

7

MIROSLAV DEMÁK

Čo to na zem padá Bola sobota. Nádherné počasie.

S bratom sme sa celé doobedie hrali vonku. Po obede sa však začal sťažovať, že ho pobolieva hlava.

Mama mu priložila pery na čelo a povedala: – Dieťa moje, veď ty horíš!

A hneď mu navarila čaj s medom a citrónovou šťavou. Potom ho dali do postele.

– A ty by si nechcela ísť spať k starým rodičom, – opýtal sa otec.

– Pravdaže chcem, – súhlasila som bez váhania.

Prečo by som aj váhala, keď je so starkými veľká zábava. Môžem dlhšie zostať hore a pozerať v televízii aj to, čo by som doma nemohla. To preto, že dedko stále hovorí: – Rodičia musia deti vychovávať a starí rodičia ich majú rozmaznávať.

Pritom práve dedko najviac hundre, keď sa mu nepáči niečo, čo urobím ja alebo braček. Však on na to raz aj sám príde.

Starí rodičia bývajú v tej istej ulici, a tak sme u nich boli o necelých desať minút.

Bol to skvelý večer. Starká mi pripravila obľúbené zemiačiky pečené v rúre a dedko navrhol, aby sme si spolu pozreli nejaký pekný film pre dospelých. Keď som súhlasila, pustil nám skutočne nádherný film Zamilovaný Shakespeare. Pri pozeraní som nemala otvorené len oči, ale často aj ústa. Nakoniec som za tento výber dedka pobozkala.

8

www.zornicka.com

Ilustrovala: Marija Kovačevićová

– Aj ja som napísal báseň o Rómeovi a Júlii, – pochválil sa dedko.

– Kedy? – opýtala som sa.

– Keď som mal dvadsať rokov.

– A môžeš mi ju ukázať?

Sta Starý otec vstal a kn z knižnice zobral útlu kniž knižočku.

V nej nalistov toval báseň Septem tember, ktorá skutočne bola o hrdinoch filmu, ktorý sme práve dopo dopozerali.

Po Pozorne som si ju pre prečítala.

Celkom sa m páčila, i keď nie mi a tak veľmi, ako až film. Aby som to n nemusela dedkovi pov povedať, opýtala som sa ho: Píš – Píšeš tu, že ,,ráno padá na zrelé hrozná“. To padá ráno má byť svetlo? Však sa hovo hovorí, že padá noc a nie rán ráno? Ako si to myslel?

– TTuším, že som vtedy o tom vôbec nerozmýšľa mýšľal. To básnik občas niečo pocíti, zapíše to a len neskôr zistí, že je ni niečo tak, ako napísal. Je to tušenie, alebo inšpirácia, ani sám neviem.

Ale je to tak.

– A vysvetlíš aj mne, čo vlastne padá – noc alebo ráno?

– Bola si s rodičmi v Alpách, že? A keď ste ráno vstali, čo si videla?

Hneď som si na to spomenula. Bývali sme v horskej chate vysoko v horách. Keď sme sa ráno zobudili, v doline bola ešte tma, ale na najvyšších končiaroch, na ktorých je celý rok sneh, som práve na tom snehu uzrela prvé slnečné lúče. Potom to svetlo, ako slnko pomaly stúpalo na oblohe, šlo z vrcholcov stále nižšie a nižšie.

– Máš pravdu, dedko. Skutočne to svetlo, to tvoje ráno padalo z výšok do dolín.

– A keď sa po západe slnka pozeráme na lietadlá, čo vidíme?

– Už viem. Dolu je pomaly tma a niektoré lietadlá vysoko vo vzduchu sú ešte jasne viditeľné, lebo na ne stále svieti slnko.

– Už vieme, že ráno na zem padá a tma sa zo zeme dvíha do výšin. A keďže si ty moje svetlo, mala by si sa spustiť do postieľky. Dobrú noc.

– Dobrú noc, dedko. Dobrú noc, starká. Ďakujem za pekný večer a za to, že som sa niečo nové naučila.

Oboch som ich pobozkala a šla do postieľky, ktorú mi starká už vopred pripravila.

Len dedkovi som nepovedala, že sa mi film viac páčil než jeho báseň. Veď nielen starí rodičia vnukov, ale aj vnukovia majú starých rodičov rozmaznávať.

Ako ja robím už niekoľko rokov.

Táto poviedka získala tretiu cenu za prózu na Literárnej súťaži Zorničky 2014.

www.zornicka.com

9

10

www.zornicka.com w ww www ww.zo zornicka.com om om

www.zornicka.com ww w ww.zornicka.com

11

KEĎ SOM BEHAL BOSÝ: SAMUEL BOLDOCKÝ (1943)

Ako zastaviť vietor Od tých čias, keď som skutočne behal bosý – od jari do neskorej jesene – sa všeličo v našej osade zmenilo, mnohé veci až na nepoznanie. Zmenil sa i spôsob života detí – detské hry, radosti, strachy i smútky, aj tie pocity, keď sa ti jednoducho chce plakať a ani nevieš prečo. Mnohé veci, ktoré som v detstve zažil, som už pozabúdal, zostali z nich iba paberky, avšak aj dnes si veľmi dobre pamätám, ako by to bolo včera, že som nemal rád vietor, lebo mi, keď dul silnejší, rodičia nedovolili hrať sa vonku – ani len na dvore. Vetra som sa dokonca aj bál, najmä za zimných nocí, keď kvílil v komíne a zavýjal v korunách stromov. Vtedy sa mi zdalo, že sa zoskupili a vyčíňali všetky rozprávkové a poverové obludy: draci, ježibaby, strigy, bosorky, psí králi a ohy makové, čo majú telo ako zrnko maku a oči ako taniere. Počas jednej takej noci prišiel som na „geniálnu“ myšlienku, že keby sa vysekali všetky stromy, tak by vetra nebolo.

Najväčšiu radosť som mával vtedy, keď som na niekoľko dní, a dakedy na celý týždeň, odchádzal k starým rodičom, k starému otcovi a starej matke, k apkovi a mamičke, ktorí bývali v opravdivom sedliackom dome s „predným“ a „zadným“ dvorom, po ktorom pobehával psík a všelijaká hydina, so stajňou s koníkom a kravičkou a veľkou záhradou – humnom s ovocnými stromami. Okrem toho ich dom bol neďaleko od jám, ktoré zostali z čias, kým sa ešte múry domov nabíjali z hliny a bývali plné vody. Tie nám, šarvancom v lete slúžili ako kúpalisko a v zime ako klzisko.

Veľmi som sa tešil aj vtedy, keď ma apko brával so sebou do poľa a dával mi aj poháňať koníka. Bývalo to obyčajne na jar, kým sa ešte nezačali poľné práce a apko šiel „šacovať“ žitko, či dobre vyšlo a ako napreduje. Z tých vychádzok do poľa v pamäti mi však neutkvela jedna z tých jarných, ale práve jesenná vychádzka. Vyrozprávam vám prečo.

V ten večer apko mi zvestoval: – Zajtra poveziem do poľa maštaľný hnoj. Ak chceš, vezmem aj teba.

12

www.zornicka.com

– Chcééém! – radostne som zvýskol a hneď som začal i plánovať, ako si ráno urobím bič. Apko síce bič mal, ale mne ho, keď som poháňal, nedával a ani on nášho koníka ním nešibal, iba ak pohladkával, keď chcel, aby koník zrýchlil krok.

Len čo nasledujúceho dňa svitlo a apko vyšiel na dvor, vstal som aj ja a hneď sa vykradol do šopy, kde visel tenší povrázok, z ktorého som si naplánoval urobiť bič, ale keďže bol dosť dlhý, vzal som si sekerku, aby som ho skrátil. Povrázok som položil na klát a pridržal si ho palcom a schuti doň zaťal, avšak tak nešikovne, že som netrafil povrázok,

Ilustroval: Ljubomir Sopka

ale palec. Sekerka doň urobila hlbokú jazvu, z ktorej vytryskla krv. Avšak aj keď som pocítil ostrý bôľ a do očí sa mi tisli slzy, nevypustil som ani hláska, aby apko nespozoroval, čo sa mi prihodilo. Zranený palec som si schoval do dlane, potajomky vyšiel na voz a sadol na sedadlo. Apko ma vtedy spozoroval a prekvapene sa opýtal: – Už si tu?! Ale ja ešte nie som hotový. Choď ešte trochu dnu, neseď na tomto vetrisku.

Vtom sa pri voze zjavila i mamička, ktorá videla, že som vyšiel na dvor a priniesla mi čiapku a teplý kabátik. Hneď si však všimla, že nejako čudne držím zovretú päsť a hneď na to zvýskla: – Čo si si to porobil s rukou, veď ti z nej i krv kvapká!

– Zaťal som si do palca, chcel som si urobiť bič, aby som mal s čím poháňať.

Náš rozhovor počul i apko, nuž sa prišiel pozrieť, čo sa mi prihodilo a riekol: – Takýto do poľa ísť nemôžeš! A aj tento vetrisko čoraz silnejšie „furľázuje“, ešte mi tam prechladneš.

Vtedy zo mňa vybúšil utajovaný bôľ, hlasne som sa rozplakal a cez slzy vykoktal: – Ale ap-ko, ja ve-ľmi chcem ísť s te-bou do poľa, bu-dem dobrý a ani pa-lec ma tak veľ-mi ne bo-lí!

– Vieš čo, keď si chlapcovi nasľuboval, tak ho do poľa musíš vziať! – zastala sa ma rázne mamička.

Potom sa pozvŕtala a o chvíľu mi na ranu založila slaninku a palec obviazala handričkou.

Apko si obyčajne nedal rozkazovať, ale aj on sám uvidel, ako veľmi túžim ísť s ním, nuž tak poslúchol mamičku a povedal: – Dobre, pôjdeš, ale nesmieš tam šantiť, lebo aj bez teba budem mať s hnojom dosť roboty.

Keď sme už boli v poli, apko mi dal opraty do rúk, ale viezli sme sa mlčky. Keďže v poli vietor dul ešte silnejšie ako dedine, ja som sa rozpamätal svojho dávnejšieho nápadu a opýtal sa: – Apko, prečo ľudia nevyrúbajú stromy, aby vietor nefúkal?

Apko sa na mňa udivene pozrel a povedal: – Zapamätaj si, stromy vietor nerobia ako vejáre, ale konáre stromov sa ohýnajú pod jeho nárazom, a tak vietor vlastne zastavujú. Preto, ak chceš vetry spomaliť, musíš stromy sadiť a nie rúbať. Pozri sa, tu, kde sme teraz, vietor je veľmi silný a stromov niet, ale keď prídeme k tej hôrke – remíku, pri našej lúke vetra skorože nebude.

Potom mi vysvetľoval, že vietor vzniká v dôsledku rozdielov vo vzdušnom tlaku. Ja som tomu síce celkom nerozumel, ale som sa na názornom príklade presvedčil, že apko má aj tentoraz pravdu.

Od tých čias pretieklo Dunajom strašne veľa vody. Môj apko a mamička už dávno nie sú medzi živými, aj starorodičovský dom sme predali, sedliackych vozov, ktoré ťahajú koníky, v dedine skorože už niet, vytlačili ich stroje, práve tak, ako sa medzi deti a ich hry v prírode natlačili televízory, počítače a mobily a ja som sa dávno naučil rozlišovať následok od príčiny. Avšak aj dnes, keď náhodou prechádzam povedľa bývalého starorodičovského domu, mimovoľne si pozriem jazvu na palci, ktorá je viditeľná aj po bezmála sedemdesiatich rokoch a vtedy sa vo mne zjaví ten pocit z detstva, keď sa ti jednoducho plače, a ani nevieš, čo ťa bolí, ani čo si to vzácne stratil.

Autor je profesor petrovského gymnázia na dôchodku, literárny kritik a prekladateľ.

www.zornicka.com

13

Motúzy múzy Zuzy VEDIE MONIKA NECPÁLOVÁ

Garderóba značky L&L Ateliér kostýmového výtvarníka Lojza už dlho zíva prázdnotou. Kedysi sme ho tu našli v plnom pracovnom nasadení. No odvtedy, čo Zamatové divadlo museli premenovať pre nedostatok financií na Divadlo bez zamatu a znížili počet zamestnancov, študovanému kostýmovému návrhárovi pripadla aj robota garderobierky a kostymérky. Kostymérka Lujza by tak či onak už odišla do dôchodku, ale kostýmový výtvarník Lojzo bol plný ambícií a v divadelnom svete ešte len čakal na najlepšiu ponuku. A zrazu má polovicu svojho času venovať rozmotávaniu nití? On ako kostýmový výtvarník sa mal predsa venovať kresbe návrhov divadelných kostýmov!

Práve pripravoval návrhy historických kostýmov pre divadelné predstavenie Hamlet. Keďže toto predstavenie sa hráva už niekoľko stáročí, predstavoval si, že navrhne pre hercov také oblečenie, aké ešte nikto nenav nenavrhol. Po nociach robil ceruzkou prvé návrh návrhy. Preštudoval celú divadelnú hru, aby poch pochopil jednotlivé postavy. Divadlo však bolo bo olo finančne na dne a on musel tuho porozmý mýšľať, aké textilné materiály by novej divvadelnej hre najviac vyhovovali. Úlohou garderobierky Lujzy bolo väčšinou chystanie kostýmov pre hercov pred predstavením. Lujza mala vždy v prehľad o tom, aké kostýmy sa pou užívali v predstaveniach v posledných desaťročiach de a či sa prípadne dajú prešiť ale sa na ne dajú poprišívať nové moalebo de derné prvky a zo starých kostýmov tak sp spraviť kostýmy nové. Lujza nemala a ateliér, jej pracoviskom bola miestnosť s kostýmami a malá krajčírska dielňa s ihlami, nožničkami, módnymi doplnkami, látkami a nitkami.

Po tom, čo Lojzo prebral aj jej prácu, cu bol bo nútený spriateliť sa s manuálnou robotou. Prvá vec, ktorá sa mu v garderobierni priho-

14

www.zornicka.com

vorila, bola Tupá Ihla. Tak isto ako jej pani – garderobierka Lujza – aj ona už doslúžila a po rokoch sa zatupila. Za to však prinášala každej premiére šťastie. Šaty, ktoré boli ušité ňou, sa zaručene na javisku neroztrhli. Ba čo viac, považovali sa vždy za najkrajšie.

Lojzo to dobre vedel, a hoci radšej by dni trávil len navrhovaním kostýmov, rozhodol sa, že ak chce, aby z jeho návrhov pre divadelnú hru Hamlet boli ušité skutočne dokonalé šaty, musí Tupú Ihlu v malej krajčírskej dielni nájsť a došiť na kostýmy doplnky práve touto ihlou on sám.

Chudobné Divadlo bez zamatu v inscenácii Hamlet použilo najlacnejšie kostýmy, na aké malo peniaze. Boli to kostýmy, ktoré navrhol Lojzo a ušil ich Tupou Ihlou z novinového papiera. Kým Lojzo šil, stihol popliesť všetky nitky. Tupou ihlou sa len ťažko prišívali na šaty papierové lodičky, ktoré navrhol ako výrazný prvok pre túto hru. Dokonca všetky postavy mali klobúky z novinového papiera a zdobili ich kvety poskladané z novín.

Jeho kostýmové návrhy zožali taký úspech, že ho to podnietilo k ďalšiemu výtvarnému návrhu. Divadlo nemalo už ani na zamatovú oponu, no on sa rozhodol, že vylepší starú ošumelú oponu novinovým papierom. Nová novinová opona bola takou atrakciou, že diváci začali chodiť do divadla kvôli nej. Od tých čias a práve vďaka Lojzovým návrhom a Lujzinej Tupej Ihle sa Divadlo bez zamatu stalo najnavštevovanejším divadlom. Lojzo sa v sklade kostýmov venuje okrem navrhovania aj šitiu. Kostýmy na trhu uvádza pod značkou L&L (Lojzo a Lujza).

Kostým robí herca aj múzu Zuzu

webmajster JANKO ŽOLNAJ

Milí priatelia, šuchlo sa Vám už niekedy, že 8. marec je Medzinárodný deň žien? Je to niečo podobné ako Vianoce, lenže darčeky tentoraz dostávajú iba dievčence :) Krásavice naše. Zlatuše ;) No predsa, darčeky im vtedy neprináša dedko Mráz, ale jeho úlohu si preberajú chalani. Nebojácni šarvanci.

Oho! Tak čo to je vlastne za sviatok? sviatok?

Nápad oslavovať Medzinárodný ro odný deň žien vznikol na počesť veľkej ľke ej vzbury krajčírok z textilných to-vární. Stalo sa to roku 1908 v dedinke New York v Amerike :) Krajčírky bojovali za zrušenie desaťhodinového pracovného času. Bojovali proti nízkym platom a zlým pracovným podmienkam.

Bojovali o svoje práva.

Podarilo sa im to, aj keď byy ten boj dnes mohol znovu začať, čaať,, ale to je už nejaká iná rozprávka... kaa....

Sústreďme sa teda na fakt, žže ô ôsmeho marca úlohu dedka Mráza my chlapčiskovia preberáme na seba, a to vôbec nie je ľahká úloha.

Treba zadovážiť darček pre: sestričku, mamku, mamičku, triednu učiteľku, kučeravú Aničku, ryšavú Zuzku a prekrásnu Taničku ;) Fíííha!

Trebalo by nám pracovať celých 24 hodín denne, aby sme si zarobili nadostač peniažkov pre všetky tie radosti :) Ako si to uľahčiť?

MangoCoinz!

– Prosím? Mango, čo? – počujem Vás, ako sa čudujete :) MangoCoinz – internetové peniažky!

– Olalááá! Čo to je, čo to jeeee? – teraz už asi vyskakujete po izbe pred počítačom.

Do toho sa!

Naklepte do prehliadača: www.mangocoinz.com. coinz.ccom Bleskurýchle uvidíte zázrak.

Ble Stačí stlačiť na download a do Vášho mobilu sa nasťahuje V nová aplikácia. Zaregistrujte sa a ihneď sa z Vás stane digitálny baník.

– Ako? Čo?

Skúste mávať mobilom hore, dolu, vľavo, vpravo a uvidíte, že sa číslice na tej Vašej novej aplikácii budú zzväčšovať. To je všetko! Tak zarábate! vvlastne la Zdá Zd sa to priam nemožné, však?

Tie Ti ččíslice í li sú vlastne internetové peniažky. Keď ich mávaním nazbierate nadostač, môžete ich pokojne zmeniť na tie bežné, každodenné peniažky! Na webovej stránke sa dozviete, kde a ako.

Vymysleli ich traja študenti z mestečka Belehrad, práve pre Vás!

Preto neváhajte a mávajte Vaším mobilom, kým lietate na bicykli od kvetinárstva po predajňu hračiek a zarábajte internetové peniažky :) Prezraďte tajomstvo i tým našim krásaviciam a mávajte si spolu. Na dobrý deň, na dobrý život.

Pooozdravujem.

www.zornicka.com

15

Vedie environmentalista ADAM IVAN HUČOK UČOK

Zelen· strana v

TavÌ raj

Možno ste si pomysleli, že v nasledujúcich vetách budem písať o zoologickej záhrade alebo cirkuse, lebo tam máme možnosť tieto hrbaté zvieratá najčastejšie vidieť, ale nebude tomu tak. Nasledujúce písmenká tohto textu budú venované púšťam, priestranstvám, ktoré človek najmenej obýva a najviac rešpektuje, lebo sa im len ťažko prispôsobuje.

Púšť je púšťou, lebo tam veľmi málo prší, dokonca na niektorých púšťach na svete skoro takmer nikdy neprší.

To je hlavný dôvod, prečo sú púšte pusté a nie sú husto prerastené rastlinami ako väčšina pevniny. Určite ste videli veľa fotiek, na ktorých sú obrovské plochy piesku, kde by sa dali robiť strašne dobré pieskové zámky, ale nesmieme zabudnúť, že púšť nemusí byť vždy len piesková, ale je aj napríklad kamenistá, štrková, ba dokonca aj polárna, kde je stále ľad a sneh.

Najznámejšia púšť na svete je Sahara, ktorá je prevažne pieskovitá, tam málokedy prší, často dujú silné vetry a je tam veľmi teplo. Zaujímavosťou púšte je aj to, že cez deň je tam strašná horúčava, ale v noci teplota tak nízko klesne, že by Vám zuby drkotali.

Na prvý pohľad by sme povedali, že tam živej duši nenájdeme, ale to nie je celkom pravda.

16

www.zornicka.com

Síce je rastlinstvo trošku skromnejšie a pozostáva len z odolných tráv, tŕnistých kríkov a nádherných kaktusov a paliem, živočíchov je tam prekvapivo dosť. Väčšinou sú to nočné tvory, ktoré vychádzajú z úkrytov, keď sa piesok trošku ochladí. Patrí sem rôzny hmyz, samozrejme, bývajú tam aj škorpióny, rôzne plazy (jašterice, hady), drobné, ale aj väčšie hlodavce, na ktoré často striehne púštna líška. Nad hlavami obyvateľov piesočnatého mora lietajú hladné dravé vtáky, ale nad všetkými má dozor kráľ púští – ťava. Každý živočích, aby prežil tieto podmienky, má určitú vlastnosť, ktorá mu v tom pomáha: ťava dokáže vypiť veľa vody, a potom dlho vydržať, líšky majú veľké uši, aby sa rýchlejšie ochladili, niektoré drobné hlodavce majú skákavé zadné nohy, aby sa do piesku neprepadúvali, sem patria aj veľké klokany a podobne.

Trošku ma sklamal jeden ujo, ktorý mi raz povedal, že v púšťach je nepredstaviteľné množstvo piesku, ale vraj sa s ním nedá dobre ani hrať a ani nič z neho stavať, vraj je veľmi sypký. Neviem, nebol som tam, ale ak tam raz pôjdem určite skúsim postaviť zámok z piesku, a ak sa mi to podarí, tak Vám rýchlo napíšem. Sľubujem ☺ Zistite: Čo je to OÁZA?

TV VYSIELANIE RTV VOJVODINA

ZORNIČKY V NAŠEJ RODINE K jubileu Zorničky sa nielen píše, kreslí, fotografuje, ale aj – natáča.

Oslava prvého čísla Zorničky, ktoré vyšlo pred 150 rokmi (1864) a 75 rokov kontinuálneho vychádzania Zorničky (od roku 1939) boli témou polhodinového vysielania Dúhovka RTV Vojvodina Zorničky v našej rodine, ktoré bolo odvysielané 22. 2. 2015 a môžete si ho pozrieť na

odohrali aj Knižnica Štefana Homolu a Tlačiareň HĽ print v Petrovci, archív RTV Vojvodina, Dr. Jarmila Hodoličová, Miroslav Demák, Vladimír Valentík, Pavel Matúch... Moderátor bol zorničkár Janko Žolnaj, ktorý sa pomaly stáva nielen zorničkina, divadelná ale i televízna hviezda; scenár a réžia: Jano Čáni, redaktorka Jarmila Labátová-Štrbová, kamera: Želimír internetovej stránke www.rtvojvodine/ odloženo gledanje/duhovka, ako i na zorničkinej webovej stránke: www.zornicka.com V tomto malom veľdiele účinkovali zorničkári zo ZŠ Jána Čajaka v Petrovci: Irena Struhárová, Andrej Balca, Peter Opavský, Emília Gániová, Petra Častvenová, Laura Pantelićová, Mia Balážová, Dajana Melegová, Martin Parkáni, Sandra Todorovićová, Xénia Rybárová, Klaudia Králiková, kysáčski žiaci – trieda pani učiteľky Anny Legíňovej, padinskí žiaci... Povšimnuté úlohy

Tot, zvuk: Damir Paluška, strih: Duško Petošević, Ondrej Pavčok, Darko Maletin... Kým si nepozriete televízny záznam, ponúkame Vám fotozáznamy z natáčania.

Nech sa Vám dobre zorničkuje, čiže pozerá ☺ pm www.zornicka.com

17

Učiteľ hovorí: – Jožinko, tam vzadu bude ticho!

Zozadu sa ozve hlas: – Prosím, Jožinko ešte neprišiel!

– Tak až príde!

Učiteľka nadáva žiakom: – Ak sa z matematiky nezlepšíte, prisahám, že vás nechám 80 % prepadnúť!

Zo zadnej lavice sa ozve smiech: – Cha-cha, veď toľko nás tu ani nie je.

Učiteľ karhá žiaka: – Jožinko! Vravel si, že ideš na strýkov pohreb a teraz ťa tu vidím na futbalovom zápase!

– Len počkajte na koniec zápasu, pán učiteľ!

Môj strýko je totiž hlavný rozhodca!

Otec sa pýta syna: – Čo sa teraz učíte v škole?

– Hľadáme spoločného menovateľa.

– To sa ešte nenašiel? Veď som ho aj ja hľadal, keď som ešte chodil do školy.

– Jožinko, máš rád matematiku?

– Áno.

– A kedy najviac?

– V utorok.

– A prečo práve v utorok?

– Lebo vtedy ju nemáme.

Viete, prečo chcú mať učitelia na hodine ticho?

Aby počuli, kedy zazvoní na koniec hodiny.

VRABČIAK KOĽA AKÍ SÚ LEN VŠETCI USMIATI DNES...

A VESELÍ.

BUDE TOTO KRÁSNY DEŇ!

Vzdychne si žiak pred písomkou: – Ach, keby sme tak boli na Mesiaci.

– A to už prečo? – pýta sa ho priateľ.

– Lebo na Mesiaci je všetko 6-krát ľahšie.

Učiteľ sa pýta triedy: – Čo je vietor?

– Vzduch, čo sa ponáhľa!

PLOP! Pani učiteľka sa pýta v škole detí.

– Deti, čo robíte doma, keď vypnú prúd?

Jožinko sa postaví a odpovie: – Zapálime sviečky a pozeráme televízor.

18

www.zornicka.com

Vyhutuje a kreslí: Hugo Nemet

OD TOĽKÉHO ŠŤASTIA MATEJA BUDE BOLIEŤ HLAVIČKA...

www.zornicka.com

19

Miško Bolf kreslí pre vás

JÁNOŠÍCI – PRVÁCI V JÁNOŠÍCKEJ ŠKOLE 2014/2015 Aj v Jánošíku Zorničku radi čítajú. A dá sa s ňou pekne aj vyfotiť, tvrdia to prváci z Jánošíka: Zorica Berđan, Petra Koláriková, Daniel Kotuľač, Dário Mamojka, Saňa Melichová, Siniša Popov, Darinka Supeková, Stefanija Šterbová, Deni Supek, ako i ich učiteľky Jarmilka Urbanová (vpravo) a Mária Dišpiterová (vľavo).

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

www.zornicka.com

20