Zornicka 2014 15 08 apr

8 ● APRÍL

2014/2015

Ročník 25 (72)

Cena 90 din.

1

GALÉRIA ZORNIČKY

Nakreslil MARIÁN KADANEC

2

www.zornicka.com

Nakreslila TIJANA

Nakreslil VESELÝ A NEPODPÍSANÝ

Nakreslil JANKO

Nakreslil DUŠAN POVOLNÝ

Nakreslila SANDRA T.

Nakreslila NINA BABINKOVÁ

A PR Í LOVA N I E

Milí zorničkári, šťastná Vám nová jar!

Nech sa vám nelení, nech sa Vám zelení, nech Vaše známky v škole budú veselé a Vy s nimi tiež.

Podajte jari ruku, ona Vám ju podá tiež. V takom priateľskom zovretí rúk život bude krajší. A odtrhnite kvietok pre toho, koho máte radi. Ak neviete, ktorý, náš Dunčo Vám ich nosí za plný košíček. Vyberte si jeden, ktorý sa Vám najviac páči ☺ pavel matúch

časopis pre deti č. 8 apríl 2014 – 2015 ročník 25 (72)

Vydávajú Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec a NVU Hlas ľudu, Nový Sad / Riaditeľ SVC a hlavný redaktor: Vladimír Valentík / Riaditeľ NVU Hlas ľudu: Samuel Žiak / Zodpovedný redaktor: Pavel Matúch / Zástupca: Martin Prebudila / Členovia redakcie: Ján Žolnaj, Adam Ivan Hučok, Miroslav Demák, Antoine de Saint-Exupéry, Ljubomir Sopka a Pavel Koza / Technicky upravil: Ján Hlaváč / Číslo ilustrovali: Pavel Koza, Ljubomir Sopka, Renáta Milčaková, Miško Bolf / Jazyková úprava: Anna Horvátová / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Distribúcia: Andrej Meleg / Adresa redakcie: ZORNIČKA, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6 21470 Báčsky Petrovec, Tel./fax: (021) 780-159, e-mail: svcentrum@stcable.rs / web: www.zornicka.com / Vychádza mesačne, okrem júla a augusta / Tlačí tlačiareň HLPRINT, Báčsky Petrovec / Číslo účtu: Banca Intesa 160-931760-45. / Časopis vychádza s finančným prispením Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika.

TITULNÁ STRANA: Umelec a zorničkár Pavel Čáni takto uvítal jar

CIP – katalogizacija u publikaciji Narodna biblioteka Srbije, Beograd 82 - 053.2 ISSN-0353-877x COBISS.SR-ID 34103303

S finančnou podporou

Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Časopis v minulosti vychádzal pod týmito menami: Naše slniečko (1939 – 1941, 1946 – 1947), Naši pionieri (1947 – 1970) a Pionieri (1970 – 1990).

www.zornicka.com

3

ANETA LOMENOVÁ

Keď sa dáždnik bál vody Bolo horúce, dusné popoludnie. Nie také naozajstné, ale rozprávkové, našské. Väčšičšinou to tak býva, že práve vtedy sa v nevidiiditeľných, ale neskoršie až strašidelných, h, obláčikoch zhromaždia dažde. A tak bolo o aj teraz. K večeru sa prichmúrilo a slnko sii šlo zdriemnuť za sivé oblaky. Začalo pr-šať. Dobre je tým, ktorí sa na daždivý deň eň pozerajú iba z okna, ale sú ľudia, ktorí musia usia ísť za prácou, či za inými dospeláckymi povinnosťami. Ale ani tí sa nemusia trápiť. Tým ým je vždy naporúdzi užitočný dáždnik.

Tam, kdesi v širokom svete, v obrovskej kej Amerike u bohatých majiteľov býval veľký ký a silný dáždnik. Mal všetky potrebné kvaality a hodnoty a bol najchutnejší a najjpoužívanejší zo všetkých ostatných dáždnidnikov v košiari. Spolubývajúce dáždniky mu na tom veľmi závideli a stále do neho strkakali svoje veľké nosy.

– Slečna Hanka si vždy najradšej zvolí volí jeho, keď prší! – ozval sa červený dáždnik. k.

– Aj pán domu radšej použije jeho ako ko nás, – vykríkol zelený.

– My sme tu iba na ozdobu a kúpaťť sa vždy chodí len on! – ukazujú prstom na chudáka, slávneho dáždnika.

Aj keď bol naozaj vyhotovený, dobrý brý dáždnik modrej farby mal jednu chybu. Iba takú maličkú: bál sa vody. Kým sa ostatné tné dáždniky triasli od zlosti, on sa triasol od strachu pred dažďom. Za žiadnych okolností ostí ôzy, nechcel ísť von, keď pršalo. Mal z toho hrôzy, snívali sa mu desivé sny, videl v nich búrky, rky, blesky a hromobitia. Najradšej by bol skapal, pal, prepadol by sa pod zem, keby sa dalo.

– Prečo si ma museli kúpiť, prečo ma nenechali tam v obchodovom výklade? Veď som tam tak dlho sedel a bolo mi dobre. Čo som komu urobil? – nariekal dáždnik. ždDobre bolo, kým svietilo slnko. Aj dáždžili. niky sa mierili a veselo sa v košiari hemžili.

Ale s prvými kvapkami dažďa...

4

www.zornicka.com

– Drahá, musím ísť z domu a chystá sa pršať, prichystaj mi aj dáždnik, nech ma ochráni! – zakričal odrazu pán domu na svoju manželku.

– Ja mám niekoho ochraňovať? – naľakal sa dáždnik – A kto bu-de o-chra-ňo-vať mňa? – slabikoval slabikov val od strachu. strach hu. dáždniky košiari Všetky dáždn nik k y v košiar ri sa usilovne vystreli, najstr reli, boli by sa a hrali hrali aj opreteky, ktorý n aj-

skôr skočí do ruky svojmu pánovi. Iba náš dokonalý dáždnik sa utiahol do úzadia a takmer sa skrútil do klbka vlastnej hrôzy.

Stál opretý o kôš, znivočený ako zrúbaný strom. Po chvíľke premýšľania pani domu upriamila pohľad práve naňho, šikovne ho vytiahla z koša a podala manželovi, ktorý vy stál st vo dverách pripravený na odchod. Chudák dáždnik len-len že nezaplakal, keď sa d lúčil lú so suchým príbytkom.

– Vedel som to! – zareval najstarší dáždnik n po klepnutí dvier.

– Ako vždy... – podráždene odsekla dáždnica. n – Čo je na ňom také špeciálne? – povedal druhý. d – Ani tá látka, ktorú má na sebe, nie je špičková, a to drevo, z ktorého tvrdí, že je šp urobený, určite pred tým hnilo u stolára! – u klebetí najmladší dáždnik. k – Prestaň, čo táraš? Veď ty si celý plastový! vý – dala mu ,,za pravdu“ fialová dáždnica.

– Takto to predsa nemôže pokračovať.

Musíme sa ho nejako zbaviť! – ozval sa naM jodvážnejší. j – Mám nápad! – zvolal zelený. – Kým bude spať, poškvrníme ho krémom na tob pánky a už sa nebude jagať ako Las Vegas! p – A potom ho niekde odkopneme, nech ho h páni nemôžu nájsť! – navrhoval žltý. Šikovne si závistlivé dáždniky vymysleli odplatu a trpezlivo čakali na útok. A mali o pravdu. Špinavého dáždnika, hoci bol najp lepší, sa už nikto nedotkol. Ale on preto nele bol b smutný, ba práve naopak, konečne mu nepriatelia zvesili kameň zo srdca. n O pár dní znovu pršalo. Škodoradostné dáždniky tak veľmi čakali na túto chvíľu. d – Tak, a teraz sa vystrkuj, podvodník, – hovorili si nahnevaní víťazi. h Ale oni nevedeli to, čo vieme my. Najlepšiemu dáždniku tým predsa urobili veľkú ši radosť a zbavili ho všetkých strachov a ra trampôt z mokrého tela. Dáždničí závistlivci tr mali teraz ďalšie nástrahy: ako sňať ten m úsmev z dáždnikovej tváre?! ú Z literárnej súťaže Zorničky 2014

www.zornicka.com

5

JÁN VALENTA

Mier

v tanieri

Plače Rudo, malý psíček, bolí ho vraj prst malíček, za mačičkou prudko skočil a prštek sa mu vytočil.

Veď to prejde, neplač Rudko, ešte budeš skackať prudko, len si trošku pozor dáš, keď za mačkou utekáš.

Stenká Rudko, až sa chveje, Micka sa mu z plota smeje, babráčik si veľký, ver mi, šmýkaš sa po rovnej zemi.

Rudko jej zas spoza dverí všetky svoje zuby cerí, poď mačka, ak nemáš smolu, zídi z toho plotu dolu.

Micka si to rozmyslela, že je toho už priveľa, povedala: Skočím dolu, čože, veď utekať už nemôže.

6

www.zornicka.com

Rudko skočil ako blcha, zahryzol jej do kožucha.

Micka skríkla: Joj, joj, joj, a už sa viedol tuhý boj.

Jeden syčí, druhý šteká jesto tejto vojne lieka?

Zrazu tichosť, čo sa stalo?

Bojovať sa už prestalo.

Micka frčí, Rudka straší a labkou mu uši práši.

Rudko nedbá, a tak zblíza do chvostíka jej zahrýza.

Len z kuchyne vôňa sladká nošteky im jemne hladká.

Dohodli si pakt o mieri práve pri istom tanieri.

Z literárnej súťaže Zorničky 2014

Ilustrovala: Marija Kovačevićová

www.zornicka.com

7

TOMÁŠ JANČOVIC

Nos Zakopol som o kalamár, odvtedy je zo mňa klamár.

A tak veľmi klamem, že až perá lámem... ... napísal raz Tomáš Janovic, keď si prečítal, čo napísal. A myslíte si, že sa kajal, že sa polepšil? Kdeže!

Klamal ďalej. A ako! Žil v paneláku jeden nos, tak asi na dva prsty. Žil nos a jeho majiteľ ho mohol schovať v hrsti.

Mama mu vraví: ,,Len ho nos!“ A on s ním všade chodí.

Ale v tom, chudák, začal rásť a rastie ako z vody.

Ilustrovala: Marija Kovačevićová

8

www.zornicka.com www zornicka com

Darmo sa celá rodina hodila na kolená.

Nos rastie dolu po schodoch.

Brána je otvorená – šup von a všetky ulice sú odrazu preň krátke.

Za mestom poplach vypukol.

Zrazil tam babku v šatke.

Cez rampu zručne prekĺzol, ale mal veľké šťastie – policajt chce ho zapísať, nevie však, odkiaľ rastie.

Nos rastie celkom pokojne, zase je ďalej o dom.

Dve vrany si ho pri plote poplietli s ropovodom. Čo sa to blíži od pošty?

Celý park sa už ľaká.

Nie je to auto, ani kôň.

Iba nos. Z paneláka.

Prečítali si tieto verše malí aj veľkí. Stretávali sa na ulici a namiesto pozdravu sa spytovali: ,,Čítali ste už Janovica?

Však vie krásne klamať? A tie nápady! No povedzme, prišlo by vám na um takéto niečo?“ w ww.zornicka.com www.zornicka.com

10

www.zornicka.com

www.zornicka.com

11

KEĎ SOM BEHALA BOSÁ: MONIKA NECPÁLOVÁ (1985)

Ruže za vernosť múzam „A teraz si predstav, že toto je more. Tam pláva žralok a ja ťa pred ním zachránim.“ Spomínam si akoby to bolo dnes, keď sme sa s kamarátkou hrali na školskej zastávke autobusu. „A breh je až tamto. Ty sa akože topíš.“ Vysvetľovala som jej, ako má zahrať svoju postavu. Už vtedy sme presne vedeli, čím chceme byť. Herečkami. Vlastne chceli sme byť všetkým. A najlepšie riešenie pre tento nadrozmerný životný plán bolo vybrať si za povolanie herectvo. Ja som sa svojho sna nevzdala. Sprevádzal ma na každom kroku, až sa mi divadlo stalo poslaním. Hádajte, koľko mám teraz rokov? Presne 2. marca tohto roku to bolo tridsať rokov, čo sa malé dievčatko ohlásilo na svet. Meno Monika jej vybrala mama podľa jednej výbornej slovenskej herečky. A ocko daroval malému bábätku na Medzinárodný deň žien 8. marca 1985 ružu. Bola to prvá ruža v jej živote. Dostala ju v deň, keď si ju rodičia priniesli domov z nemocnice. Jej detstvo bolo čarovné, ale nebola to vždy prechádzka ružovou záhradou.

Malá Monika vyrastala na strednom Slovensku, v dedinke Budča, neďaleko kráľovského mesta Zvolen. V dome pod horou nikdy nebola nuda. Akoby aj!

S toľkými domácimi zvieratami, čo dievčatko rady naberali na rohy (naozaj!), bolo zábavy viac ako dosť.

Ráno bolo treba vyhnať na pašu do záhrady ovce a barana. Baran sa volal Baran a naše šteňa Lego ho považovalo za svoju mamu. Dokonca sa naučilo aj skákať presne ako baran. Večer zas bolo treba ísť zo stráne priviesť kozu Lapku. Pomedzi to sme sa zabávali s húsatami aj zajacmi. Môj mladší brat si dobre rozumel aj so sliepkami, vždy ich obháňal. Keď som ich mala ísť nakŕmiť ja, zakaždým som sa triasla od strachu, ktorá z nich ma skôr uďobne zobákom.

Podobné okrídlené zážitky mám aj s inými operencami. Keď som chodila zo školy, musela som obchádzať celú dedinu, lebo som sa bála ísť po našej ulici – tam sa totiž „pásli“ na asfalte husi a tie ma vždy prenasledovali. Keď nie tie, tak kohút. „Ide len na červenú,“ hovorila suseda. Raz som sa zase ako obvykle musela vracať zo školy domov. Vidím, že kohút je na ceste. Pozriem na chrbát – mám zelený ruksak a na sebe nemám nič červené. „Dobre, okolo kohúta môžem bezpečne prejsť,“ vydýchnem si. Smelo vykročím, keď v tom zrazu: „Kikirikí!“ kohútisko sa rozbehol,

a.... „Pomóc!!!“ kričím, bežiac s kohútom, ktorý mi práve vyletel na hlavu. Po dvesto metroch odhadzujem z chrbta ruksak, ale kohút sa stále drží pazúrmi v mojich vlasoch. Napokon asi ohluchol a odpadol. Doma som si všetko zlizla ja, lebo som vyplašila celú dedinu. Ale kohút išiel za trest pod nôž. Éra kohútov, ktorí skáču na červené, sa však týmto neskončila a toto kruté obdobie z môjho detstva si pamätám práve vďaka zvieratám.

Najradšej som mala leto so starkou... Bola najlepšia kuchárka na svete. Do jej kuchynky sme chodili maškrtiť a večer piť kakao. Keď sa trochu zmrklo, zotmelo, rozprávala rozprávalla nám príbehy. ... Žeby bol príbehy... ro ozprávačský tale ent dedičný? Rad di sme rozprávačský talent Radi aajj hubárčili, sušili seno a chodili zbiera ať bylinky na ča aj. Tie sme poto om rať čaj. potom d o nemoty sušili, sušilli, lebo zakaždým, zakaždým m, do kkeď eď sme ich mali mali strážiť, tak n ám zmokli. R eku, to nám Reku, n ám nebo rovno o zalienám vvaa čaj. V zime to b ol u bol n ás samý snehuliak, snehuliiak, nás sánkovačka, guľ ľoguľovvačka. ačka. Anjelikovv sme robili tak, že e sme padali do snehu. som m Školu m ala rada... náss mala vvtedy tedy všetko zau ujízaujím alo: od zemepisu zemep pisu malo: aažž po ypsilony. A zo školy sa nám n echcelo nechcelo

Ilustroval: Ljubomir Sopka

12

www.zornicka.com

ani vracať domov. Po vyučovaní sme sa všetci stretávali v školskej družine. V zime sme sa chodili kĺzať na zamrznuté bariny za futbalovým ihriskom, v lete sme skákali cez gumu, ale najčastejšie sme sa hrali na herečky... Hrali sme všetko od Rómea a Júlie, cez princezné a drakov, až po Lomidrevo a Pipi Dlhú Pančuchu. Zo školskej družiny sa chodilo o štvrtej. „Pôjdeš ma odprevadiť?“ pýta sa kamarátka. „Najprv odprevadíš kúsok ty mňa, a potom ja teba.“ Takto sme sa odprevádzali celé hodiny, až po mne väčšinou rodičia vyhlásili pátranie. Ich dcéra odišla ráno o štvrť na osem do školy, je večer a dieťa nikde. To vám boli priateľstvá! Tie dievčenské.

Na našej ulici však bývali iba chlapci... preto som sa často hrávala s nimi. Na ceste sme rozložili po dva a dva kamene – to boli bránky. Góóól! Futbal sme zbožňovali. Keď išlo raz za čas auto, kamene sme odpratali a za chvíľu sa hralo ďalej. Na stromoch sme si robili bunkre. Boli sme takí malí zálesáci. Keď teraz niekedy zavítam na Slovensko, len sa divím – tie stromy, na ktorých ý sme si z vetiev a driev i skál robili domčeky, sú dnes dn nes vysoké sok ké ako kostolná veža a niektorých nie ektorých viac niet, nie et, vyrúbali ich.

Už od materske materskej ej školy, potom základnú ap otom celú zákla adnú ma viedli vie edli k verejnému prejavu.

Recitovali sme novorodenovorod o eniatkam, naa recitačnia atkam, chodili n né súťaže, písali básne báásne aj poviedky. vie edky. Vtedy, ale aj dodnes, sa cítim vo o svojom m živle vždy,

keď sa hrám so slovami, tvorím, píšem i hrám divadlo.

Keď sa vám také niečo v živote stane, tomu sa hovorí, že ste sa našli, našli ste svoje poslanie. Aj ja píšem, rozprávam, hrám a režírujem s láskou, nadšením, a tak, aby to druhých tešilo, aby im to niečo pozitívne dalo.

Hra prináša radosť...

So spolužiačkami sme si v škole vymysleli zábavnú reláciu na pokračovanie. Boli to akési divadelno-televízne noviny – hrali sme pre spolužiakov a učiteľov každý mesiac asi hodinové predstavenia. Predtým sme sa po tri víkendy stretávali a písali vtipné scénky, až sme zostavili kompletný scenár. Relácia sa volala GMB. Mala taký ohlas, že nás vyzvali robiť prvé školské rozhlasové vysielanie vôbec. Nazvali sme ho rádio Chameleón! Vysielali sme raz do týždňa a mali sme pravidelné rubriky, vrátane autorských humoristických scénok. Vždy deň pred vysielaním bola skúška rozhlasovej relácie. Darilo sa nám a za krátko som dostala s jednou kamarátkou ponuku pripravovať rozhlasovú reláciu pre obec. A už bolo čo povedať, lebo sme mali sotva štrnásť rokov.

Pomedzi to sme každoročne pripravovali divadlo.

Jedným z prvých dlhších predstavení bola rozprávka, v ktorej som hrala Vasilisu robotnicu. Našťastie, mali sme skvelé pani učiteľky, ktoré nás k láske k slovenčine, a teda aj dráme a divadlu viedli. Ale od desiatich rokov sme sa už viedli sami. Tu som sa chopila režisérskej paličky a po zinscenovaní ľudovej rozprávky zozbierali sme tím nadšencov a pripravili sme predstavenie Sólo pre bicie hodiny. Angažovali sme sa vo všetkom. Od výroby dekorácií a kostýmov, cez písanie scenárov, réžiu aj samotné hranie. Potom sme si po dedine lepili plagáty, aby sme mali plnú sálu. Teda divadelná sála u nás nebola, ale telocvičňa tých dvesto ľudí ľahko pojala.

Láska k divadlu aj novinárčine ma drží dodnes.

Jej odrazom sú dnes kytičky kvetov, ktorými obecenstvo ocenilo naše premiéry. Nechávam si tie ruže usušiť z vďačnosti obecenstvu a múze Tálii. Pri nich viem, že som urobila to najviac, čo som mohla, aby som niekomu urobila radosť prostredníctvom divadla. Aj teraz tu doma v Báčskom Petrovci mi rozprávkovú chalúpku zdobí sušená kytica ruží z nedávnej premiéry rozprávky Soľ nad zlato. V malej vázičke povedľa skvie sa ešte jedna drobná červená ruža... nie je soľná, je láskavá... v nej je možno odpoveď na všetko.

Autorka je herečka, scenáristka, režisérka a publicistka zo Slovenska, pôsobiaca vo Vojvodine

www.zornicka.com

13

Motúzy múzy Zuzy VEDIE MONIKA NECPÁLOVÁ

Bobria komora architektov Chrum. Brum. Chrup. Chrap. Chŕŕŕ. Architekt bobor Zobor práve rozoberá pôvodnú konštrukciu príbytku z tŕstia a hliny. V bobrom hrade na brehu slepého ramena rieky Čokoloko bývala ešte dovčera bobrica Milica. O polnoci však zahrmelo, zablyslo sa a sídlo z vetiev stromov začalo naberať vodu. Našťastie bobrica Milica stihla vybehnúť na breh a zavolať pobrežnú hliadku, aby urobili nevyhnutné opatrenia na zachránenie domu. Ráno sa ale ukázalo, že domček je neobývateľný a bol postavený na zlých základoch.

Bobrica Milica zavolala dnes architekta, ktorý ho navrhol. Preto bobor Zobor práve rozoberá celý obrovský príbytok. Drevko po drevku, papek po papeku ukladá na breh. Ak sa mu nepodarí postaviť nový príbytok na kvalitnom podloží, môže prísť o licenciu a vyškrtnú ho zo zoznamu certifikovaných architektov.

A to si on, bobor, nemôže dovoliť!

Jeho podnikanie je však ohrozené. Pobrežná hliadka totiž do záznamu pri záchrane bobrice Milice a jej hradného komplexu uviedla: „Architekt, ktorý navrhuje nové stavby, musí dbať na ich stabilitu. Rovnako je povinný zvážiť aj to, na akom podloží sa bude stavať, aby nedochádzalo k zosuvom pôdy a aby domček neohrozili záplavy, vysoké vlny, lavíny, zemetrasenia, sopečné výbuchy či iné prírodné katastrofy.“ Architektúra má okrem estetického významu aj praktické využitie, a to v tom zmysle, že zabezpečuje obyvateľstvu zeme strechu nad hlavou. Veľkí architekti navrhovali všetko od pyramíd, cez gotické chrámy, hrady i zámky. Dnes navrhujú televízne veže, budovy svetových bánk a obrovské obchodné centrá. Pritom musia dbať na to, aby sa do nich „neobuli“ ekológovia. Totiž všade, kde sa niečo stavia, je

14

www.zornicka.com

príroda v ohrození. Zmenšuje sa zelená plocha. Preto dnes architekti navrhujú zväčša výškové budovy, aby sa ušetrilo miesto pre parky. Dokonca v niektorých štátoch prijímajú zákony, že na strechách mrakodrapov musia architekti navrhnúť zelené trávnaté plochy.

Pravdaže, o tom nemohli uvažovať architekti, ktorí navrhovali staroveké egyptské pyramídy. Jednak boli špicaté, vypadali ako ihlan, a jednak, v Egypte je predsa samá púšť. O to väčšou záhadou je, ako sa z vápendarilo kedysi ca a pieskovca podarilo eké stavby, vybudovať staroveké dstvo vtestojace dodnes. Ľudstvo dy nepoznalo ani bagre ani žeriavy.

Na stavbách pracovali ručne tisíckyy ľudí. Necerichetovaa stupňovitá pyramída v Sakkáre je najstaršou známou pyramídou. Jej á architektonický plán vypracovall prvý známy architekt Imhotep a stavali ju v rokoch 2630 – 2611 pred naším letopočtom. „Architektúra je umenie, veda aj remeslo,“ píše sa ďalej v správe pobrežnej hliadky, „a každý dobrý architekt by nemal dbať len na to, aby stavba, ktorú navrhuje, zaujímavo a pekne vyzerala. Mal by vedieť zvážiť, aký stavebný materiál použiť na stavbu, aby budova odolávala vetru, aby v nej v lete nebolo horúco a v zime zima“. Hlavný inšpektor pobrežnej hliadky v hodnotiacej správe konštatoval, že pani bobrici sa, našťastie, nič nestalo. Na jej príbytku povolili len ozdobné sadrové kvety a do vody sa prepadol balkón hradnej veže. Preto architektovi Zoborovi nariadili len pokutu vo forme tridsiatich riečnych rýb, demontáž príbytku a jeho prestavbu na bezpečnejšom mieste. Inšpektor vpečatil na správu odlačok svojej labky. A bobor Zobor od rána sťahuje spod vŕby polienko po polienku na vyvýšené a bezpečnejšie miesto na brezovom briežku.

Správu pobrežnej hliadky čítala vaša múza Zuza

webmajster JANKO ŽOLNAJ

Milí priatelia, koľko rokov majú Vaší rodičia?

Keď Vám prezradím historickú skutočnosť, že webová stránka YouTube vôbec nejestvovala, kým oni boli deti, čo by ste povedali?

Sto? Dvesto? :) Možno radšej potom nech ani nehovorím, že vlastne ani internet im nebol prístupný, kým sa po prvýkrát pokúšali vysadnúť na bicykel.

Fíííha, tak tomu bude i viac. Milión rokov? Trilión? odarí naDo toľko sa ani pani učiteľke nepodarí rátať :) kov Skúsme aspoň odhaliť, koľko rokov má ten YouTube.

Objavil sa na internete roku 2005 5a elí jeho zakladateľom bol jeden veselí urchalan z Ameriky, menom Chad Hurley.

Veľmi rád sa ten šarvanec usmieval, chichotal a chechotal. Všetkéému sa tešil, no asi najväčší úsmev na tvári sa mu nakreslil v novembri roku 2006.

Prečo? Pýtate sa?

Nuž, toho roku jeho webovú stránánku kúpil náš už dobre známy priateľ Go Googlík, za takú smiešnu sumu peňazí – 1,65 biliónov dolárikov!

Pozrime sa, jeden bilión je vlastne milión miliónov!

Chi-chi-chi, kto by sa neusmieval :) Asiže viac nemal trampoty, keď vošiel do predajne kúpiť lahôdky pre seba a svoju milú.

Znie to tak trochu ako aprílový žart, ale predsa je to pravda pravdivá.

Znamená, ubehlo tomu 10 rokov.

Za ten čas sa z veselého chalana stal opravdivý fúzatý chlapčisko, ktorý si založil vlastnú rodinku.

Onedlho sa tá rodinka zväčšila o dve decká.

Rástli tie decká, rástli, až začali používať internet.

YouTube.

Olaláá!

Chad Hurley si vtedy veľmi rýchlo uvedomil fakt, že tam už naozaj jesto všeličo, čo by sa malým fafrnkom ani nepatrilo pozerať.

Ustarostene uvažoval, ako tomu predísť. Ľahko bolo, kým sedel s nimi za počítačom, ale čo večer,, keď zostali sami a vyhľadávali YouTube Y ouTub cez svoj mobilný telefón?

Tĺkol hlavou o myšlienky, až kým sa mu na pomoc nepridal, no už kto iný, než spomínaný priateľ Googlík.

Práve v tejto chvíli, nieto tomu ani zopár min nút, nút Googlík daroval svojim používateľom úplne novú použ aplikáciu.

Pomenoval ju ap jjednoducho – YouTube Kids!

K Každý si ju poľahky nájde na adrese: https://play.google.com.

Klik, klik a už je aj nainštalovaná v mobile, v tablete...

Cez tú aplikáciu, decká môžu pozerať iba to, čo sa deťom i patrí: kreslené filmy, spevavé pesničky, zvieratká, básničky... :) Viem, viem, pre Vás je to predsa zbytočné. Vy ste už úplne oboznámení so svetom vôkol seba.

No za milión rokov, keď i Vy vyrastiete do fúzatých valibukov, uvedomíte si, prečo Chad Hurley bol ustarostený a pripomeniete si veselo na túto aplikáciu.

Pooozdravujem.

www.zornicka.com

15

Vedie environmentalista ADAM IVAN HUČOK UČOK

Zelen· strana

Vöetko najlepöie planÈta Zem

Dňa 22. apríla každý rok sa šírom celého sveta chystajú oslavy, lebo v ten deň je Medzinárodný deň Zeme. Ja tomuto sviatku hovorím aj že moja planéta má narodeniny. Aj keď to nie je celkom pravda, lebo nikto z nás nevie presne, kedy (a dokonca ani ako) sa naša planéta narodila. Práve preto, aby sme ju neochudobňovali o supernarodeninovú party, odporúčam tento deň osláviť ako narodeniny. S podobnou ideou osláviť Deň zeme prišli ešte pred skoro 50 rokmi ujovia v Amerike, a potom sa takáto oslava zapáčila aj iným ľuďom na celom svete (aj v našom štáte) a dohodli dli sa,, žže e v jednom dni oslávia všetci. Oslava býva býv ý a veľká, niekedy trvá týždeň ň a niekedy aj celý apríl. V každom om m štáte si vymyslia svoj spôpôsob, ako osláviť tento sviaiatok, a tak sa organizujú rôzôzôz ne koncerty, stretnutia, škokolenia, prednášky, mítingy, ngy, protesty, ale aj rôzne upratoatovacie akcie a podobne. ne. e Všetci sa snažia upozorniť iť na to, že si musíme našu u Zem chrániť a neznečisťoovať ju stále viac a viac.

My ako správni ekozorničkári by sme mali 16

www.zornicka.com

priložiť ruky k dielu a zorganizovať našu oslavu.

Mne sa najviac páči, keď v ten deň upratujeme, a tak možno aj vy môžete v ten deň poupratovať vaše okolie, triediť odpady, alebo spraviť zbierky papiera, alebo plastových fliaš. Samozrejme, nesmieme zabudnúť ani na zábavu, a tak by som odporúčal vymyslieť si ekologický turnaj, zahrať si hry, zaspievať si nejakú ekologickú pesničku, zahrať divadielko alebo napísať a zarecitovať báseň. A čo tak pozrieť si nejaký dokumentárkrásach, ny film o krás ássa ale aj o problémoch Zeme. ako sa zabaviť a zároJe veľaa sspôsobov, pô našej planéte, že si ju vážime a veň ň ukázať uk myslíme m yslíme na n ňu. Akým spôsobom to uroto na Vás a Vašich učitebíte, nechávam nech h No ľov. N o llen en jednu vec Vás prosím: oslavujtento deň spolu s kamarátmi na te tent celom celo o svete každý rok, ale myslite na našu planétu a celú prírodu n každý deň. Šťastný deň Zeme ☺ P. S. Pošlite nám Vaše fotky z Vašich osláv, aby sme ich mohli ši ukázať všetkým našim kamarátom ukáz ekozorničkárom. ekozornič

Bieloblatský bocian Ján a bocianka Anka Koncom marca sa v Bielom Blate stáva nevšedná slávnosť: občania a najmä deti slávnostne vítajú bociany, ktoré radi chodia k nim každej jari. Tak sa bociany s červeným zobákmi stávajú občania Bieleho Blata. Tak sa dobre u nich cítia, že si urobia hniezda, do každého znesú

2 až 5 vajec, na ktorých potom sedia aj bocian Ján aj bocianka Anka.

Tak si na nich sedia 30 – 32 dní, až sa z nich vyliahnu čiernonohé vtáčiky čiernych zobákov. Až keď vyrastú, zobák im očervenie. Navštívte Biele Blato a pozdravte bociana Jána, bocianku Anku a všetkých bieloblatských zorničkárov!

M. N. www.zornicka.com

17

Zorničkári, majte úctu k Vašim rodičom – skončili školu bez Googlu a Wikipedie.

Jožinko píše test na hodine prírodopisu a dopĺňa: Príklad: – Kravička sa otelila.

– Mačka sa okotila.

– Kobyla sa ožrebila.

Jožinko dopíše: – Žralok sa ožral.

Ide malý zajko horou, stretne mulicu a povie jej: – Ahojky, ja som Zajko. A kto si ty?

– Ja som Mulica.

– Čo je to Mulica?

– Mulica je keď máš otca koňa a matku oslicu.

Zajko hodí plecom a ide ďalej.

Naďabí na vlčiaka.

– Ahojky, ja som Zajko. A kto si ty?

– Ja som Vlčiak.

– Čo je to Vlčiak?

– To ti je keď máš otca Vlka a matku Suku.

Zajko hodí plecom a naďabí na niekoho, čo tiež nevedel, čo je.

– Ahojky, ja som Zajko. A kto si ty?

– Ja som Konská mucha.

Zajko sa na ňu pozrie a s prefíkaným úsmevom jej povie: – Ty sa istotne žartuješ so mnou...

18

www.zornicka.com

– Pane, odviezli by ste ma do školy?

– Ale ja idem opačným smerom.

– Tým lepšie.

VRABČIAK KOĽA PRIPRAVENÝ, STRIEĽAM!

ČOŽE? CELKOM SI MINUL CIEĽ!

TRAFENÉ DO STREDU TERČA!

TRAFIL SOM KAŽDÝ TABLET! TERAZ SI BUDÚ DÁVAŤ POZOR, KEĎ PRECHÁDZAJÚ ULICU!

Vyhutuje a kreslí: Hugo Nemet

www.zornicka.com

19

Miško Bolf kreslí pre vás

JÁNOŠÍCKI ZORNIČKÁRI VYFOTENÍ PRÁVE V DEŇ, KEĎ SI ZIMA A JAR PODALI RUKY. OBIDVE MALI V RUKÁCH KNIHY. V TEN DEŇ SA STRETLI ZIMA S KNIHOU A JAR S KNIHOU, DLHODOBÉ LITERÁRNE AKCIE SLOVENSKÉHO VYDAVATEĽSKÉHO CENTRA (SVC). OKREM NICH SVEDKOM TOMU BOLI I RIADITEĽ SVC VLADIMÍR VALENTÍK A NÁDEJNÁ SPISOVATEĽKA KATARÍNA MOSNÁKOVÁ-BAGĽAŠOVÁ.

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

www.zornicka.com

Foto: Vladimír Hudec

20