14
ZAUJÍMAVOSTI
Príbeh Anny FRANKOVEJ puma, foto: internet Anna Franková je jednou z niekoľkých miliónov obetí holokaustu. Jej príbeh však pozná celý svet. Je to vďaka jej zápiskom, ktoré robila počas toho, ako sa spolu so svojou rodinou ukrývala pred nacistami. Bohužiaľ neúspešne. 4. augusta 1944 jej osud spečatili príslušníci gestapa, ktorí ju odviedli do koncentračného tábora.
Dospieť musela prirýchlo Anna Franková sa narodila 12. júna 1929 v nemeckom Frankfurte nad Mohanom v židovskej rodine. Jej otec Otto Frank počas prvej svetovej vojny pôsobil ako dôstojník a jej matka Edith Franková bola ženou v domácnosti.
židovské lýceum, ktoré navštevovala aj jej sestra. Pocit bezpečia však netrval dlho. 15. mája 1940 vtrhla nemecká armáda aj do Holandska, kde začala uplatňovať protižidovské zákony a opatrenia. Život malej Anny sa v okamihu zmenil, čo opísala aj vo svojom denníku: „V máji
1940 sa dobré časy skončili: najprv vojna, potom kapitulácia, obsadenie Nemcami a pre nás židov sa začala bieda. Nasledoval jeden židovský zákon za druhým a naša sloboda sa veľmi obmedzila.“ Ďalšia rana pre Annu prišla v roku 1942, kedy zomrela jej stará mama, s ktorou mala výnimočný vzťah.
Roky strachu a ukrývania V nasledujúcich rokoch Anna riešila problémy, ktoré riešia takmer všetky 13-ročné dievčatá. Snažila sa o čo najlepšie školské výsledky a dokonca prichádzali prvé náznaky lásky. Problémy dospievajúceho dievčaťa sa však čoskoro zmenili na problémy židovského dievčaťa bojujúceho o svoj život. V júli 1942 povolali vtedy 16-ročnú Margot do pracovného tábora. Vtedy sa otec rozhodol, že sa rodina musí pred svojím osudom ukryť. Podľa jeho plánu sa spolu so svojou rodinou mal ukryť do firemného skladu, ktorý sa nachádzal na ulici Prisengracht 263. O tom, kde sa roPrvé roky jej života strávila v Nemecku. V roku 1933, keď sa kancelárom stal nacisticky orientovaný Adolf Hitler, rodičia sa rozhodli hľadať bezpečnejšie miesto pre život. V tom roku jej otec odišiel do Holandska, kde sa stal riaditeľom firmy Nedertandse Opekta. O niekoľko mesiacov do Holandska odišla aj Annina matka. Anna spolu so svojou staršou sestrou Margot išli do Aachenu, kde žila ich stará mama. Tu sa mohli vďaka neutralite Holandska cítiť bezpečne. Anna začala navštevovať základnú školu a neskôr
Dom Anny Frankovej v Amsterdame
dina skrýva, vedeli len štyria ľudia z ich blízkeho okolia, ktorí sa zo všetkých síl snažili rodine pomôcť. To však nebolo ľahké, keďže v celom meste prebiehali razie. Annina rodina sa v skladových priestoroch vcelku zabývala. Hoci nešlo o žiadny luxus, v dome našli to najcennejšie - bezpečie. Annin život však naďalej sprevádzali obavy z toho, čo sa môže stať: „Je mi nesmierne smutno z toho, že nikdy nesmieme vyjsť von, a veľmi sa bojím, že nás nájdu a postrieľajú. To veru nie je bohvieaká vyhliadka.“
Z denníka bestseller Prvé zápisky v denníku, ktorý Anna nazvala Kitty pochádzajú z 12. júna 1942. Postupne opisovala všedné aj nevšedné dni, radosti a starosti dospievajúceho diev-
čaťa. Na jednej strane hovorí o škole, rodine a priateľoch, a na druhej strane opisuje to, ako ju a jej rodinu poznačil holokaust. Výnimočným je zápisok z 29. marca 1944. Anna opísala to, ako minister Bolkestein v rádiu hovoril o tom, že po vojne sa urobí zbierka vojnových denníkov a listov. Vtedy si Anna uvedomila, že aj jej denník by v budúcnosti mohol niekto čítať. Niekto, kto bude chcieť vedieť, čo v tej dobe prežívali Židia: „Muselo by uplynúť aspoň desať rokov od vojny, aby rozprávanie o tom, čo sme tu ako židia prežívali, čo sme jedli a o čom sme sa zhovárali, mohlo byť pre niekoho žartovné.“ Anna po tom začala denník prepisovať do podoby knihy. V priebehu desiatich týždňov sa jej podarilo prepísať 324 strán. V tom čase Anna dúfala, že vojna bude čoskoro zažehnaná. Ruský front sa postupne blížil. Naďalej však pokračovali vyhladzovacie akcie nacistov, ktorí z Poľska a Nemecka postúpili do Maďarska a ďalších krajín. Anna napriek tomu hovorila o svojich snoch a plánoch do budúcnosti. Chcela cestovať, učiť sa jazyky a vyštudovať dejiny umenia. Všetko však napokon dopadlo celkom inak. Jej posledné slová z denníku pochádzajú z 1. augusta 1944: „…a ja po celý čas hľadám prostriedok, ktorý by mi pomohol byť takou, akou by som tak rada bola, a akou
