3. Transport

Aktuálne nakrúcate film v Chorvátsku. O čom bude? O žene, ktorá má okolo päťdesiatky a po kríze v manželstve sa rozhodne zmeniť svoj život. Vlastne ujde s dobrodruhom na jaskyniarsko-horolezeckú výpravu. Tú ženu hrám ja, ale som aj producentka a spoluscenáristka.

Kde sa vo vás to množstvo energie stále berie? No, mám to v povahe.

Vekom sa to nemení? Nie, nemení. Naopak, zdá sa mi, že mám ešte viac energie, ako keď som bola mladšia, lebo niektoré veci dnes už nemusím robiť, takže mi ostáva viac času na tie, čo ma bavia.

V tom filme budete normálne aj liezť na skaly? Príbeh je o tom, že človek by sa nemal báť prekročiť svoje limity a mal by si život sprestriť, lebo ako hovorí klasik, Jožo Ráž – náš život nie ľahký, ale zato je pestrý.

Začali ste sa teda pre spestrenie života venovať horolezectvu? Keď sme boli na obhliadkach na Hvare, tak som prvýkrát aj liezla. Vtedy som si to vyskúšala a veru dobre som urobila, lebo keď sme potom nakrúcali scény s lezením, tak som presne vedela, aké hrôzostrašné pocity by som pri tom mala mať. Je to taká zmes pocitov hrôzy aj adrenalínu z toho, že sa človek prekoná. To je oslobodzujúci pocit, ak to zdolá.

Nebojíte sa, že sa dolámete? Bojím sa, že nesplatím úver, ktorý mám na film, nie toho, že sa dolámem. Samozrejme, to súvisí aj so životným štýlom, nemôže liezť niekto, kto sa nehýbe pravidelne. Aby to zvládol, potrebuje mať fyzickú silu, svaly na rukách, na nohách. Nepripraveným ľuďom to vôbec neodporúčam. Ja už som v živote všeličo adrenalínové robila, som veľký športovec. Dokonca si myslím, že fyzicky som možno na tom dnes lepšie, ako keď som bola mladšia. Behám skoro každý deň, od päť do desať kilometrov, posilňujem s činkami.

Vek je vidieť, ani botox neurobí z 50-ročnej 20-ročnú, to sa nedá.

Nenudíte sa sama pri behu? Púšťate si aspoň hudbu? Nemám rada davy ľudí a nepúšťam si pri behu ani žiadnu hudbu. Snažím sa nemyslieť na nič, iba na ten šport, na dýchanie, na výkon. Pre mňa je to relax, keď bežím sama, najradšej pri mori alebo v horách okolo Štrbského plesa. Doma behám buď na hrádzi, alebo okolo Štrkoveckého jazera, to ma napĺňa šťastím.

Inak, tomu som ja nikdy nerozumela, že prečo ľudia pri mori behajú, keď môžu plávať. Pretože je tam fantastický vzduch, pri mori cítite iné veci, ako keď beháte v Bratislave alebo v prírode. A beh je namáhavejší ako plávanie. Ja sa radšej potápam ako plávam, každý má svoj druh športu, ktorý preferuje.

Tento časopis je pre lekárov a zdravotníkov, aký k nim máte vzťah? Ako každý bežný človek, keď som, chorá, tak idem k všeobecnému lekárovi. Ale ja fakt bývam minimálne chorá, musím zaklopať. Istý čas som mala zdravotné problémy s chrbticou a potom s mechúrom, nakoniec som sa vyliečila alternatívnymi metódami. Pri toľkom športovaní ste nemali ani zlomeniny? Keď som mala štyri roky, tak som si zlomila ruku a odvtedy nič. Pred dvoma rokmi som pri lyžovaní spadla a roztrhla som si meniskus aj väz v kolene. Ale vstala som a normálne to dolyžovala, ešte som sa aj pobalila a išla domov.

Čo na to povedal lekár? Bola som u kamošky, u Aleny Pallovej – primárky Kliniky estetickej medicíny – a hovorila som jej, že som spadla, ale že ma nič nebolí, ani to nemám opuchnuté. Ona ma okamžite poslala k lekárovi. Až potom na röntgene sme zistili, čo sa tam deje. Bol to taký bežný lyžiarsky úraz, dala som si to operovať.

Keď spomínate doktorku Pallovú. Vy ste jedna z mála herečiek, ktorá nemá problém hovoriť o kozmetických zákrokoch. Čím to je? Neviem, prečo to ľudia takto taja. Každá žena tam chodí, dnes je to bežné ako kozmetika. Možno preto, že v tom období, keď som o tom začala hovoriť, o tom ešte nikto nehovoril a bola to vďačná téma pre bulvár. Ale už aj oni s tým skončili, už to nikoho nezaujíma.

Pamätáte si ešte ten prvý raz, keď ste tam išli? Nebáli ste sa? K Alene som začala chodiť v štyridsiatke a nič také hrozné mi nerobila, boli to bežné veci ako Drakulova