Matka zeni syna by Հրանտ Մաթևոսյան

H RANT MATEVOSIAN (1935), arm6nsky prozaik, je absolvent pedagogickej fakulty, Pr6zu uverejfiuje od roku 1959. Roku 1968 bol vyznamenany cenou časopisu Družba narodov. Novela Matka ženi syna vyšla roku 1973* NOVELA MATKA ŽENf SYNA je typickou ukdžkou modernej pr6zy. Autor strieda časovč roviny rozpravania, strica sa chronoldgia a do popredia vystupuju kaleidoskopickč obrazky zo života postiv. Takto z jednot!ivych akoby nihodnych spomienok, roztrusenych po celej novele, vyrasta pred čita- telom obraz prostej, ale vo svojej prostote mudrej, ba až hrdinskej armčnskej ženy.] RUŽENA DtJBRAVOVA (1932), redaktorka a prekladatcTka sovietskej literattiry. Preložila diela Erenburga, Fadejeva. Grigoroviča, Tammsaareho, Fedosejeva, Busujaka a inych.

Hrant Matevosian Matka žem syna Preložila

Ružena Dubravovd Doilov napisal

Dušan Slobodnik

Slovensky spisovatel

1977

Z Moskvy do Jerevanu trvd cesta lietadlom Itodvadsaf—stodvadsatpaf minut, zato z Gmakutu do Jerevanu aby sa človek drgdiial cety deii a ešte celil noc. — Nala dedina, rviko, je velmi, vefmi daleko... — Vravfl, akoby to ani v Armčnsku nebolo. — Nlele v Armčniku, ani na tejto zemeguli... Tam od vekov každ? božl deii jastrab rovnako krdži nad dedinou i nad sliepkami, spoza hdr M z ničoho nič priženie ladovec a zbije pole i prepelice, vietor postfha strechy z ulov a zaplavl ich daždovou vodou, chlapec, čo ho poslali po koiia, bezradne prestupuje na tomto kraji užfa- biny a mokry kčft stoji na druhom, užfabinu zaplavl šum žltčho lejaka, velkd skala vedla džlabiny, čo pukla vari už pred sto rokmi, dalej drži, ani sa nepohne, len človek si lame hlavu, nevie, či si postavit dom vedfa tejto skaly, či pod le- iom vedra Simonovho domu. A ak ani tu ani tam, nebolo by najlepšie pozbieraf nejestvujuce imanie apresfahovaf sa do Jerevanu? Simon, ten m& šfas- tie, syn mu bfva v Jerevane, a ked je v meste horučava, Cmakut mu je ako letoviško, m6že prlsf a pobudnut tu, dokiaT chce. Agun predsa dosiahla svoje — cely- život hudla, len do mesta a do mesta. A teraz jej dvadsafpafročny syn neb^va hocikde, ale v samom Jerevane (a jej by bol stačil hoci aj Manac, na viac ani nepomyslela). 7

— Sero! Agun ostala Parandzem dlžnd tridsaf vajec. Naposledy, ked’ bola za synom, jej povedal: „Vajcia su po desaf kopejok, trh mame pod nosom, načo to nosiš!" Nič nevie, celkom sa na starčho otca podal, nevie, ako svet beži, a nikdy sa na nič nezmože, peniaze si nevaži, priehrštlm zhrfta, ale priehrštlm aj rozhadzuje. Keby aspoii Ženu taku dostal, čo by gazdovaf vedela, inak vyjdu na psi tridsiatok. — Sero, pafsto vajec po desai kopejok, kofko je to rubTov? — Ked ma nevezmeš so sebou, nepoviem. — Počty si sa už naučil? čo to zas čltaš? — Ked ma nevezmeš do Jerevanu, nepoviem. — Naplš na daky papier, že m&m Parandzem vratif tridsaf vajec. — Ked ma nevezmeš, nenaplšem. — Nože chytro...! Ale už aj...! Chod pozrief, či sa k6ft pasie, alebo sa zatulal. Bež, ked ti vravlm! Počty ani Armenakovi nesli. Skušky mal predo dvermi, ale on sa pustil rubaf drevo a poranil si nohu. Niežeby dako velmi, ale skušky sa bllžili, nuž nariekal — boli ma. Siranuš povedala: „Agunik, aj tak maš dosf trapenia, necham tvojho syna prejsf, ale bez počtov sa nezaoblde, to si uvedom." Agun si dodnes pamatd, ako jej odpovedala: „Ak sa na vankersku fajtu podal, nestratl sa, Siranuš-džan, ale ak na cmakutsku, nepomožu mu ani počty." Ktovie, či Siranuš teraz člta jeho članky? Vazgen člta, ale nepačia sa mu: „Keby som sa ja chytil pera, napisal by som to ešte

lčpSie.“ — „Tak čo neplšeš," vravl mu. „Aj atrament miš, aj pero, tak piš, kto ti brani... “ — Sero! — Čochceš? — Viženy pan profesor Sero, zapisal si, že Parandzem treba vratif tridsaf vajec? — Ked ma nevezmeš, nie som ti profesor. -A ja čo vravlm! (Sto vajec a ešte pafdesiat — koTkože to bude, vari stopafdesiat?) — Čo? — Vravlm, že ty si už len za pastiera suci. Bero. — Ked starši syn v 6smej triede prepadol I počtov, Simon povedal: „Pastieri si dobre zarobia, dostami naturilie aj peniaze, pošlime ho iteda pisf, žena moja. Vojna nie je, chuf nemi do ničoho, vdlu poriadne sa živif tiež nevidno,, nuž a brucho sa da zapchaf aj zemiakmi." j — Nože vyskoč! Pohladaj diku stani plsanku, juž nemim papier. Chlapec zastane pred policou s knihami, pozeri, pozeri, zažmurki očami a ide po stolček. • — Tam nie su starč plsanky, inde pohTadaj. — Ked ma nevezmeš so sebou, pobijem všetky vajcia. — Ale ba! — Všetky do jednčho. — A čo takč mudre ešte vieš, nože povedz! • — Ked ma nevezmeš do Jerevanu... Artaš rozkradol, odvličil cele kolchoznč hospodirstvo, a synovi nedal nič okrem koberca a periny. A vankuš — ale čože to bol za vankuš? Ako perie z husi ošklbali, tak ho do vankuša napchali. — No dobre, vezmem fa so sebou a čo potom? 9

Krava sa vrdti bez teTafa. Oteč pride z pola, a v dome ani ohiia ani vody, všade trna... Oteč prfde hladny ani vik a smadny na umor... Svine ostanu v lese. Jastrab odvlači kurence. Muradovie nenažranec obldme konare na našej hruške, sliepky nanesti vajcia, ale pozbieraf ich nebude mat kto, mačka ich zožerie... Vratime sa z Jerevanu a ndjdeme tu nie dom, ale chliev, akože by to bolo...? — A čo miia do toho?! —Ved všetko, čo je v tomto dome, je tvoje. Aj dom je tvoj. Aj my s otcom sme tvoji otroci alebo sluhovia, nazvi nds ako chceš. — Nestojfm o to. — Aj tvoj brat tak hovoril. A teraz vidiš, kolko všeličoho mu posielaš. A vieš, prečo mu posielaš..; zakrucaj ich, ako sa patri... posielaš... aby ta brat na univerzitu dostal, ked ti pride čas ist na vysoku školu... Takto, po jednom ich zakrdcaj a klad sem. (Ktovie, ako ju privita nevesta, ved byvaju takč, čo len sipia ako zmije: „M6jho muža neporodila mat, on sdm na svet prišiel a je m6j.“ Veru, byvaju aj takč kTampy — m&žeš im nosit, vldčif, a nikdy nič nemaju. Ech, keby bola svetlo- vlasd, vysoka, s dlhym, fažk^m vrkočom a rodila im zdravfch vnukov...) Obed mdš aj nazajtra, zohrej si ho, a napozajtre ti pride navarit Nazik; daj pozor, aby neminula veta oleja. Napozajtre, ked oteč pride z roboty, mu povieš: „Počuj,otec, každy deii si v službe, ostatni svoje seno ddvno zviezli a naše tam v hordch hranie, a ak zajtra napadne sneh, čo si potom počneme, hm... ?“ Daj to hlasnejšie, peknu pesničku hraju. Vždy som io

chcela, aby aspoii jeden moj syn mal hlas, aby si mohol zaspievaf, ale obaja ste hluchl ani peli. — A či brat pekne nespieva? — Brat...? Ach, tvoj brat radostny... Tvoj brat všetko robi dobre, aj spieva, aj piše, aj smeje sa, aj kamaratov md dobrych... Ach, m6j chrbdt... Ked vyrastieš, poj deš na veterinarstvo, však, Sero-džan? Tak zakrucaj a počuvaj: bude z teba veterinar a vrdtiš sa na dedinu. Aj v meste budeš maf domov, a tvoj brat zas na dedine, a ja, vaša maf, si sadnem a konečne si odd^chnem... Oteč vdm bude ule stavaf. A ked ma už tu nebude, nezabudnite prlsf na m6j hrob a povedaf: „Tak, mama, stali sme sa tym, čim si nds chcela maf.“ Ktovie, či to budem počuf? Zapisal si tych tridsaf vajec pre Parandzem? Ach, aby tvoj dedo Išchan ani tam pod zemou nemal pokoja: mal, čo len chcel, ale ty Agunik, ty chod a urob zo Simona človeka, z chlieva dom, z Armenaka — Armena- ka... ty len rob a rob, až prideš načisto o zdravie a už sa ani nebudeš vedief tešif. Druhl si chodia po hrd^ch komnatdch, ale tebe, Agun, bol od na- rodenia sudeny Cmakut a v Cmakute Simon. Človek je ako kvietok, každu j ar by mal rozkvit- nuf... Prideš, Sero-džan, na m6j hrob, staneš si k mojej hlave a povieš: ,,Počuj, mama, Armenak sa md dobre, aj mne sa darl, šli sme tou cestou, ako si ty chcela.“ — Zase začlnaš? Hned všetky vajcia pobijem... — Nenariekaj, ty nie si zo simonovskej fajty... — A ty čo nariekaš? — Ja mdm prečo. M6a tvoj chyrny stryc Adam v treskucej zime vyhodil predo dvere: II

„Prac sa, nepatrlš do tohto domu,“tvoja staramaf Arus mi dennodenne krv pila, tvoj stary oteč Abel, aby ani na druhom svete nemal pokoja, len čo sa z pola vratil, hned spustil: ,,Ešte si tu?“ A rano, len čo oči otvoril: ,,Juj, ešte si tu, ty nehanebnica nehanebna!“ a tvoj chyrny oteč stal vedla a len zlzal na nich s rozdavenymi ustami. Vtedy ma ani nepovolali Agun, iba Arnaut — pahltnica, ujedala som im vela z chleba, ktorčho nebolo. Syn tvojho stryca Gračik, vtedy bol ešte iba taky fafrnok, vykrikoval na miia, ako ho naučili: ,,Arnaut, Arnaut!“ a kamene do miia hadzal. Tak veru, Sero-džan. A moja tetka Manišak, sestra m6jho otca... Vstaii, už aj vstaii, čo si tu vyvaruješ ten tučny zadok! Už si všetko porobil, že sa tu rozva- fuješ? Koii je už bohviekde, nože chytro bež, chytro... aby tvoj stary oteč Abel ani na druhom svete nemal pokoja, aj to bol taky hniliak. Chytro, ked ti vravlm...! — A dobre mali, že tak vraveli. — Go vraveli? — Arnaut vraveli. — Ej, mdm ja to syna, mam ja to syndčika, na radost’, na potechu! — Tak čo ma biješ? — Chytro bež pozrief, čo je s koiiom, lebo ak vstanem, naozaj ti taku vyleplm...! — Agunik... — Pozrimeže, už nie som Arnaut, už mi prišli na meno, Agunik. — Agunik... — Volaju fa. .. — To je tvoja stara mater, nech kriči, kolko chce. 12

— Nech. -r- Agunik, Agunik! — Tak už povedz, čo chceš. — Sero, Sero! — čo chceš? — Sero! — No čo je? — Mama čo robi? — Povedz jej, že sa zberdm do Jerevanu, že sa chystam preč, veFmi sa pondhFam. — Zberd sa do Jerevanu, chystd sa... — Povedz, že sa velmi pondhlam, nemdm čas. — Do Jerevanu sa chystd? — Hej, do Jerevanu. — Nech na chvlFu vyjde von. — Povedz, že nemdm čas, že sa ponahram. Naraz som im zapotreby. Naraz vedia, aj ako sa voldm! Bež sa pozrief za kofiom! A vypni rddio! V meste aj to volajako vyšpekulovali — rddio im cely božl deli vyhrdva, žehlička je cely deft zapnutd, vo všetk^ch izbdch horl svetlo, aj elektric- kd piecka horl, a hodiny sa nekrutia. Voračo vyšpekuluju a elektrinu potom maju zadarmo. Musi Erdža počastovaf pohdrikom dobrej vodky, nech aj im urobl takč hodiny ako v meste... Zvaz novindrov, to už je volačo — aj byt chytro dostanu. Nuž, marna sldva, Zvaz novindrov je na celč Armčnsko iba jeden, ale inžinierov a vete- rinarov ani maku, koTko len chceš. Syn dobre urobil, že sa dal na plsanie. „Kedže nie ste byrokrat, iste chdpete, že takto to m6že byf len v sym- fčnii, nie v živote, pretože symf6nia je symfonia a život je život,“ — a čože je na tom zvldštne, tak

mdže plsaf každ^, povedal Vazgen, pretože načisto nič nepochopil. ,,Symf6nia a byrokrat...“ Už v škole sa syn lahko učil cudzie slovi. Aj ona sa od neho naučila slovo „kolektlvny“ a využila ho proti Simonovi, lebo Simon len robi, robi, zodiera sa pre všetkych a v^plata — zajtra, na buducu jeseii, o rok, nikdy. Vari každ^ na svete je Simonovi dlžny. Ale nie, Armenak sa nemal daf na plsanie, radšej na stranlcku pricu, aby všetci mali pred nlm rešpekt, aby si ho važili. Keby Arzumafian vedel, že Armenak je Išchanov vnuk, iste by mu pomohol, podporil by ho. Išchanov vnuk, Agunin syn. Veru, sudruh Arzumafian, syn tej istej Agunik, siroty, ktori nemala možnosf chodif do školy a o ktorej tvoja sestra Marian povedala: „Je to dobrč dievčatko, Išchan, povedz macoche, aby ju tak netryznila.“ A ktoru potom bez dlhčho rozm^šlania vydali a odpelali do Cma- kutu. Na stranlcku pracu sa mal daf, aby mohol zatelefonovaf z hlavnčho mesta: ,,Tak čo, sudruhovia, ako sa tam u vas darl mojej matke?“ Covek mi len jeden život. Na tejto velkej zelenej zemi, pod tymto velkym červenym slncom každ^ kvietok len raz rozkvitne. A potom dosf. Potom je už len hlina a tma. Ked boh preklial človeka, povedal: „Uvidlš, ale nedosiahneš." Otcove komnaty a mužova maštaT, to je božia kliatba, a keby si sa ešte aj ty, Armen, bol stal pastierom svili... 6-6-6, to nech by do mfia radšej v ten deli bolo udrelo! ... Ukladala jablki do koša a v duchu nakazovala synovi menej fajčif, jest jablki, ked piše, po nociach nerobif, poriadne sa vyspaf, netripil sa.

Ak človek šiastne žije, dlho žije. Koš bol iažky a v noše ju zašteklil znimy pach otrub. Uvidela iltf prud a plnč, fažkč vrecia a na chvffu sa ozvala stari bolest zasipela ako vretenica, skrutilo jej vnutornosti... Hej, vtedy sa presilila. „Nože počkaj, pomfižeme zasmial sa Krpač Artaš a žmurkol na iiu... Ako zatvirala za sebou dvere pivnice, kde držali ovocie a vino, zasa jej zišlo na um, že každčmu je sudenč čosi inč. Synova radost patri len jemu, a jej udelom je znižat bolesti v bruchu, hidat sa so Simonom, na jar sa starat o zemiaky, v lete o kravy, v jeseni na- chystaf všetko na zimu. A syn pln^m priehrltlm zhffta, ale aj rozhadzuje. Ak bude nevesta poriadna, Armenak bude aj niš, ale ak nie, zmier sa s tym, Agun, povedz si, že si neporodila syna, ani ho nevychovala... Svokra vyšla z užlabiny a zacupotala za plotom. Zavše zastone, zavše zakašle, ale krok mi Tahky, rahučky! Akoby ani nemala osemdesiat, ale iba šesfdesiat. Pred patnistimi rokmi spadla a poranila si chrbit. Vtedy si zohriala tehlu, priložila si ju na chrbit a obviazala sa šatkou. Nuž, dlho už Stone, dlho nosi tehlu. Ale tak to už byva. Dobri zavčasu umieraju a plani len stonu, no umrief nedajbože. Ked ona prišla ako nevesta do ich domu, svokra bola taki ako ona teraz, a dnes su skoro rovnakč. Kotko rokov prešlo a svokra je taki, aki bola, v6bec sa nemenl. Oči mi nedobrč: ak sa z dediny votakto vyberie na polovačku a cestou na ftu natrafl, ticho, mlčky sa obriti spat, alebo ak sa kosci vypravia do h6r na šeni a odrazu sa pred nimi vynorl, akoby spod zeme 15

vyrdstla, aj z pol cesty sa vrdtia a rovno do kanceldrie: ,,Dnešny defi zaplšte Abelovej starej." A nebohy stryc Asatur ako sa len vedel zlostif: ,,Zase si sa mi priplietla do cesty, ty striga pTuha- vd...!“ — Nech sa pdči dalej, — uškrnula sa Agun, — tvoja palica ma vtedy nezabila, ani tvoje oči mi neubližia. Len pod. Podoprela si boky a čakala na starenu, no vtom si uvedomila, že md iiou opovrhovat’. A ako vchddzala dnu, strhla z vedra handričku, aby stard videla, kolko je v ftom kaurmy*. A ako tak stdla uprostred svojho domu, rozpomenula sa, ako vy- zeral v tu prvu zimu, ked sa sem nasfahovali: po nerovnych surovych stenach stekala voda, piecka hriala len samu seba, v izbe zima ako na dvore a v mokrych plienkach sa triaslo diefa. Ako strašne vtedy skrlkla: ,,Išchan!“ Ach, ved to aj bolo: vietor hnal dym naspdt dnu, Muradova žena Srbui priniesla starč mužskč košele, a Simon staval v dedine klub, staval a žarty struhal — ešte si žarty robia, ešte vtipkujd a smeju sa! Simon žartoval, podarene žartoval a bol spokoj n^ so sebou. Chlap- ča sa išlo zajsi od plaču a ona konečne pochopila: Srbui doniesla zavšivavenč košele, dieta bolo samy červeny ffak, len tak bičalo. Vytrhla chlapča zo všivavych handar, vybehla von, rozbehla sa do kancelarie a zakričala do telefčnu: „Išchan!“ Viac nevladala vypovedaf, lebo ju dušili slzy a v hrdle jej navrela gundža, ndramnd, veTki ako •Kaurma — pečeni maso zaliate do vlastnej šfavy a masti. ktorč vydrži čelu zimu.

past. Simon ju so sekerou v ruke počuval a zajakavo dudral zo strechy klubu: „ Ale ved je to hanba... Počuvaj, to je hanba, čo chceš... ?“ Simon potom čelu noc chodil s nariekajucim diefafom na rukach okolo piecky a rano... Ach, Samvel m6j radostny prišiel včasrano, ešte len svitalo, rozpdleny, so spo- tenou tvarou, cely červeny... šestndsfročny, šestnasf rokov mal vtedy a pod pazuchou dvadsat metrov makkeho platna... Ach, Samvel, Samvel, dobri zavčasu umieraju... A Agun nakladala synovi z Cmakutu do Jerevanu: ,,Jedz, pi, mlftaj peniaze, fajči, uživaj sveta, striedaj dievčati, ja som už preniesla aj tvoj diel utrpenia.“ Starena sa poobzerala — maštaT obriadena, šopa upratana, obdaleč stoja ule, štyri v pare a jeden osobitne, drevo vzorne poukladanč v štose, všetky zabradlia natrete na belaso. „Simon moj radostny, ruky ti pozlatit," povedala starena. Ale Agun premahala plač a Futosf nad Samvelom a ostatnymi bratmi — nad nešfastnym Vardkesom a prchkym, neduživ^m pijanom Voskanom. Agun sa nežiadalo odpovedat, pripomenut starene, že Simon sa o to všetko pram&lo pričinil, že v tom všetkom su jej nervy a jej život — nie, Agun sa žiadalo len zaplakaf, žalostne zaplakaf, zasmiat sa a povedat: ,,Ach, babka, radšej si spomeft, ako si mala isf na štyridsiaty deii po bratovej smrti na modlenie, ale nemala si v čom isf, a tak si si obliekla šaty Asaturovej Manišak, ale ti ti ich nechcela dat, tak si jej tie šaty vytrhla z ruk, pamatdš, babka? Veru, taki su tvoji synovia, aj tvoj muž boltak^.“ i7

Vedro, až po okraj plnč kaurmy, v košoch jablkd a hrušky, vajcia pobalenč každč zvldšf, a ktovie, čo je ešte pod nimi? „Agunik?“ pat hrud syra, čože toho tak vera berie? A načo toTko masla? ,,Agunik“, panebože, tolkč jedivo, štyridsaf kil, ved je to maslo od jednej kravy za cely rok. „Agu- nik!“ — A-unik! čo chceš, babka moja, — s odpušfajucim povzdychom povedala Agun. — Hej, mamka, — a pustila sa vysvetTovaf, ako vysveduju matym defom: — Toto je maslo na jedenie, lebo on pracuje hlavou, nerube drevo ako tvoji synovia, vieš, on musl vela jest, aby mu hlava pracovala, aby mala šilu. On piše, piše, — zvyšenym hlasom povedala Agun a ukdzala, ako to syn robi. — A tuto je kaurma, ak mu bude napon&hlo do roboty, chytro si kusok odreže, a hybaj. Toto su vajcia, nijakd vzticnost, petsto kusov, na deti po desat, vydržia mu mesiac, potom po dakom zase pošlem... Veru, mamka, a nevesta je vysok&, ryšavkavd, zdravd, inžinierka a mtia ako len rada vidi, vravl: ,,Alebo sa ty presfahuj do mesta, alebo ja pbjdem byvaf na dedinu... “ Bola jar. Vračala sa od prametia, od starčho kldštorndho prametia, z ktorčho dychčivo vyrdžala chladnd čista voda, v zdhraddch dozrievali čerešne a na peknej, rovnej ceste sa bicykloval Arzumatia- nov brat... Bol podvečer a ona bola ešte mocnd a peknd. Pred Arzumatianovcami zahla domov— pred ich brdnkou stdli v sumraku dvaja chlapi: jeden ryšavy, s vysokym čelom a dlh^m krkom, druhy nezndmy, čiernovlasy, s velkou hlavou.

Ryšavy bol syn jej tetky Nerses. A ona vytušila, že ten s velkou hlavou nie je tu len tak. Ten s velkou hlavou bol Simon. Stdl vedra brdničky, Madel do zeme a hral sa s prutom, kreslil nlm po zemi. Rozbehla sa k starej mame: „Nie, starkd, nie, nechcem!“ A Simon sa dfval a uboho sa usmieval. „Agunik, pači sa ti, pfijdeš za neho?“ prisadol si na chvlTku k stolu Išchan. „Čo sa vypytuješ, Išchandžan,“ ozvala sa macocha. „Keby bolo po jej, radšej bude cety život vodu z pramefta vldčit a bielizeft pldkat. Načo je tej muž?“ Nerses vyšiel za ftou a zahuhftal: ,,Robotn? mlddenec, tesdr, a tichy, slovom remeselnik, čo ešte chceš... Prideš do Gmakutu, budeš chodit k tetke, ja som tiež blizko, a on je mlddenec robotn^, tich^...“ Simon sedel v izbe, čierny, plecnat^, brada podopretd. Išchan vyšiel na gdnok: „Je to poriadny mlddenec, Agunik, chod za neho.“ Za Išchanom vybehla macocha a zlostne zašepkala: ,,Nevypytuj sa jej, Išchan-džan, pred tym mlddenom som nechcela nič hovorif, ale je to hlupafia, keby bolo po jej, jakživ sa nevydd... !“ Vtom z tmavčho sadu vystupil Voskan a zavrčal: „Moja sestra je hlupafia, ty darpaskd pfuha (macocha pochddzala z Darpasu) ? Dievča md patndsf rokov, koho1 že to tak zavčasu vyddvaju!?“ Voskan bol opit^, zvalil sa na schody a hned zaspal. A vtedy sa roz- hodla: pdjde s Nersesom a s tym mlddencom, pbjde, aby nikdy viac nevidela tuto darpasku pfuhu, ba ani Išchana. Karpet* z jej vena darpaskd

1 Karpet—koberec použivany zvačša na prikrytie tachty — nizkej orientalnej pohovky, často vermi širokej.

macocha nebadane schovala, aj matkin koberec, ktory prišiel do Išchanovho domu zo Šnochu, a do Snochu sa dostal z Arčechu. Ach, že sa pod tebou zem neprepadne, ty darpaska pluha, ved to bola cela moja vybava, ten koberec a karpet s pivom a jelefimi, čo utkala tetka Nargis. A veru v Cmaku- te sa do nej hned pustili: „V dome velkomožnčho Išchana nebodaj nič neostalo, všetko si tam vyra- bovala a sem priniesla?" podpichol svokor Abel. „V dome vefkomožnčho Išchana som bola služkou, otrokyiiou, nemala som matky, api1,“ odpovedala. „Ajajajaj!“ zaškTabil sa Adam. ,,Ale jazyček si si priniesla, ten si si nezabudla. Ked si sa tak naraz zjavila, myslel som si, reku ktovie, či si jazyk doma nezabudla." A Simon stal vedla, ale ne- opovažil sa povedat: Dajte jej pokoj, je to moja žena, nie vaša. A švagrina Mane poza chrbit všet- kych proti nej huckala, ale do oči Agun lutovala a utešovala ju. Po štyroch mesiacoch vymysleli, že je neplodni. ,,Ved mim len šestnisf rokov, to pr e to, “ povedala. ,,Čuš!“ svokra stila pri dverach do pivnice a švacla visaciu zamku o zem. „čuš!" Agun so slzami v očiach zdvihla zimku a podala ju svokre: ,,Dom mite ako palač, dvadsaf izieb, už iba moje dieta vam chyba." A ti, čo si teraz zohrieva chrbit tehlou a postoniva, schytila ju za vlasy a mlatila železnou zimkou — po chrbte, po bedrich, po chrbte, po bedrich, ako len vladala, z celej sily... Medzi štyrmi stenami jedli, pili, prali, umyvali sa, obliekali, vyzliekali, llhali, vstavah: dedo Abel, svokra, Adam, Mane, Simon,

1 Api — dedko.

Arpik, Araks, Siran, Akop, Gračik, Avetik, Ama- lia, Vazgen, ona, prlbuznl a zndmi z Chačera, ba ešte aj Azerbajdžanci, čo sem prišli z Kasachu na trh. Pat krdv a zo dvadsaf oviec, štyri koberce, dve ložka, niekolko ulov, medomet, šijacf stroj a najma samovar, aby po večeroch mohli popljaf čaj. Gaj popljaf a čelu dedinu poomielaf. Žili si oni takto pekne svorne a bolo im Tuto volačo menit a delit sa s niečlm kvdli akčmusi vankerskč- mu dievčisku: „Keby Vankerčanka za volačo stdla, nebola by prišla z toho bohatčho kraja len v jedn^ch kartunov^ch šatdch.“ Simona vypravili do Kasachu po obilie a Nerses sa zberal do Manacu. ,,Odved ju ta, od- kial si ju priviedol," povedali mu. Ba ne- povedali, to sa neodvažili povedat, lebo sa bali zlostnčho Išchana, ale jej išlo srdce puknuf, ked si pomyslela, že takto tu bude medzi nimi žit’, jest zemiaky s chlebom a vysmievaf sa z tych, čo sa zle maju, i z tych, čo sa maju dobre, že zostarne, umrie a pochovaju ju v tomto Cmakute, zadal čo v meste Manace život len tak klokoče. Nie, to ne- povedali, ale hned sa rozbehli do Chačera a do O- vitu, aby odtial priviedli Simonovi tichč, pokornč, mlčanlivč stvorenie, takč okruhlučkč, tučnučkč, no Simon, cely spoteny, čierny, dokvitol do Vanke- ru: „Prišiel som po teba!“ Ukazala mu svoje bed- rd: „Pozri!“ — ,,Co ja za to možem?“ zašomral Simon. Na Staniči v Dzogarese mu povedala: ,,Postavme si tu dom, ty si najdeš robotu na stanici a ja by som mohla pracovaf ako upratovačka.“ Teraz zavše povie: „Mala si vtedy pravdu, Agu- nik!“ Na stanici v Dzogarese sa pozrela na bohaty 21

pult vo verkom obchode, potom sa obzrela na Simona a znova pozrela na pult, a Simon bol dobry ,J sucitnf, chdpavy. Povedal:,,Potrebuješ nohavičky, Agun?" prik^vla a zahladela sa na druhu stranu, lebo jej prišlo do plaču. ,,A kde mdš svoje?" spital sa Simon. Jej nohavičky si obliekla Araks, jedna zo Simonovych sestier. Simon prižmuril oči a spital sa predavača: „Čo stoja?" A kym predavač odpovedal, kolko stoja, počernč Simonovo čelo pokryli kvapky potu, lebo v hrsti zvieral len dve či tri kopejky. Odvrdtila sa a zaplakala nad Simonom. Ak medzi nimi aj bolo čosi ako laska, tak tam, v tom velkom, jasne osvetlenom obchode na Staniči v Dzogarese. Prvd ich zbadala otcova sestra Manišak: „Pekne vltam, pani velkomožnd. Načo si odišla, ked si zasa tu?" Otcova sestra Manišak stila vo svojej zdhrade vedra domu, ktor? postavila z toho, čo nakradol Ambo. Čo mohla odpovedat tetuške Manišak? „Td vie, kde mdme okno a kde dvere — dvermi ju vyhodfš a oknom sa vrdti," povedal svokor Abel a ona pochopila, že sa nemala vrdtif. Euto- vala, ach, ako len lutovala, že sa vrdtila, ved tymtotu su slabi iba na posmech, znevažuju ich, ako sa im zapdči, ale pred močnimi ani nemuknu. „Povedz im, ved im povedz," drgla Simona laktom, „povedz, že som tvoja žena, nie ich..." Simona odpravili na rok do Dsechu k tamojšiemu tesdrovi do učenia a ten rok jej stdle vyhadzovali na oči: „Ale sme sa za ten čas s tebou natrdpili," a Simon zajakavo povedal otcovi: „Api... api, a keby sme byvali sami, api, čo povieš, mohli by sme... ?“ — „Hm, hm, to su novoty... No, 22

ked je tak, čo mbžem povedat, chočTte si.“ Simona poslali na holohumnicu okresavaf drevo na kolchoznč maštale, a tato starena, čo ma teraz na chrbte tehlu a Stone, zavolala ju do chlieva a za- prela dverce... Nič viac si neželam, mamka, len aby si sa s tou tehlou vldčila dvesto rokov. Šoger... Aj Šoger pochddzala z Darpasu a iste sa dovtlpila, čo si Agun musela vytrpie< od darpaskej pluhy; Šoger prdve Šla po vodu, začula jej plač, prišla, vytiahla ju z chlieva a odviedla k sebe. A vtedy si Agun povedala, že aj v Cmakute sa dd žit. Ked sa zotmelo, pustili sa ju svokra a Mane hladat, prišli do Šogerinho domu a s buchndtmi a posmeškami ju odviedli domov. V to leto otehot- nela a len by bola jedla, ale chlieb a syr boli zamknutč, kluč sa stratil kdesi medzi stareninymi zdplatami a Arpik, Siran, Akop, Gračik, Amalia, Mane, Araks na každom kroku na Au striehli, z očf ju nespustili. Raz sa starena vybrala na ndvštevu do Ovitu, Abel, Adam a Simon boli v poli a Mane s dievčatami si zmysleli, že si napeču lievancov, a veru poriadne pohli starenino maslo, hrniec ostal napoly prdzdny; vtedy sa prvy raz dosyta najedla. A ešte raz sa do v61e najedla s nevestou tetky Manišak, ale tak, aby tetka nevidela (pred tetkou jej nedalo ani prežrief — tetka postavila jedlo na stol, ale oči z neho nespustila). Ked sa stara vrdtila, hned schytila kluče. Z pivnice vyšla akoby nič, no odrazu schmatla Agun za vlasy. Mala vtedy dlhč, hrubč vrkoče. Siran bola z nich najcitlivejšia a starej povedala: „Co jej nedaš pokoj? Všetky sme jedli.” Arpik mala dvanasf rokov, nakreslila 23

si na zem šk61ku a hrala sa. Araks už mala ženicha, Siran sa učila Šif a bola milici kom otca i bratov. Stari sa obritila k Mane, ktori prave umevala rajnicu. Mane vybuchla: ,,Otrepem ti tu rajnicu o hlavu, ja nie som vankerski sirota, rozumieš?!“ Starena cuvla, zarazila sa, ale hnecT sa znova vrhla na Agun: „Pahltnica jedna nenažrani! Na, tu maš, nech to vaše Šteia skape, tu maš, nepotre- bujem od teba diefa-i, tu ma-aš...!“ a tlkla ju po bruchu. „Drž hubu, Cundra!“ Potom sa hodila o zem a pehala si ti zem do ust, aby vyvratila, vyvritila všetky tie ich lievance, aj zemiaky, aj ich kusok ehleba vedno s diefafom, a tu ju stari zasa schmatla. Potom si sadla na kraj holohumnice; po nebeskom blankyte plivali oblaky, pod oblakmi sa vznišal jastrab, Soger osievala zrno a cesty i chodnlky zapihali hlasy, iba ona bola na tomto svete zbytočni a nevedela ako umriei. Pred očami sa jej maril akysi čudny, smutn^ život, čo ju čaki: syna posadila pod jabloh a sadla si vedla neho; na jabloni červeneju jablki a ona šepki, vrucne rozpriva synovi o svojom osi- rotenom detstve, o nesplnenych tužbach a o tom, čo sa stalo tri mesiace po jej narodenf, o tom, ako jej oteč Išchan udrel jej sladku maf Šoger a jej maf v tej chvili vydychla, ako ju potom vychovivala jej dobri stari maf, ako ju treznila darpaski macocha, ako ju umirala... ako jej žif nedala.. . Prišli ovce, vbehli do košiara, dievčati ich šli dojif, Mane sa pobrala podojif byvolicu, Akop a Gračik na ceste čakali svoje kravy, Šoger do- osievala zrno, v dvoch vreciach ho vliekla domov, 24

a ked prech&dzala popred ich dom, zavolala na starenu: „Babka Arus... Nože pod sem, volačo ti poviem.,. “ Dobri zavčasu umieraju. Alebo ich to smrt robi lepšimi? Starena vyšla von. Šoger k nej podišla, chvllu stali jedna proti druhej, potom starena zvrieskla. Šoger ju ešte raz udrela, podoprela si boky a povedala: „Ma šest- n&sf rokov, menej ako tvoje dievčence, navyše je farchava, maš ty svedomie?“ Počkala, kvm sa starena zdvihne, a znova udrela: „Stara, daj si pozor, lebo napišem na dedinsky soviet, čo stviraš. Aby som <a viac nepočula zakričaf!“ a pobrala sa s fažk^mi vrečami domov. Na druhy deli ju Šoger odviedla na kolchoznč pole, a tam bolo tak volne a krasne: žltč polia šumeli, vlnili sa nekonečnč lany, jej nedovolili chytif sa fažšej roboty, nad polom sa vznašal Kočarov hlas, aj slnce sa vznašalo, a život bol krasny. „Hej, Vankerčanka. . v o l a l i odkialsi zhora. ,,Nože sa nam ukaž, už sme načisto zmorenl, dones ndm vody, skorej... “ Ach, kde sa len podel ten život! Kočar ju zavolal k sebe: „Počuj, Vankerčanka, ak Abelovci nebudu chcief tvoje diefa, vezmem si ho k sebe, prideš aj ty s nlm... ?“ Dobri zavčasu umieraju. Kde si teraz, Kočar, zabili <a, či si padol do zajatia a možno volakde žiješ? Tu sa tvoj hlas dodnes vzn&ša nad žltymi lanmi. Smrt pridava životu na cene, preto ti ne- želam smrf, babka moja. Čo ak odrazu umrieš, a ja si pomysllm: dobra bola, škoda, že sa pominula. Čo bolo dalej? Trinasti medzi štyrmi stenami zimovali, ešte aj krosna dovliekli — tk-tk-tk-tk — pre Araks tkali koberec do vena. A ako sa len

všetci mali radi — a vraj žit oddelene! — tu ak j eden usta otvoril, aby dakoho vysmial, hned sa všetci k nemu pridali. Aj dvojročny Vazgen sa tu motal, ešte iba začfnal hovorif a prve jeho slovo bolo api (v tejto rodine vedia, čo je ucta, namiesto toho, aby dieta učili slova „mamička“, „mama“, predovšetk^m mu vštepuju lasku k dedovi) ; prvč, čo chlapča povedalo, bolo „api“, druhč „arnaut“. Všetci sa družne rehotali, ked’ videli, akd bezradnd je Agun za krosnami. A stard za- vrčala: „Dojif nevieš, tkat nevieš, čo teda vieš — žraf?“ Popravde povedanč, naozaj nič nevedela, darpaska pluha ju nič nenaučila, a kde inde sa sirota mohla dačomu priučit? Vo februdri ju stard schytila za ruku a vyhodila von, ešte aj psa na ftu nahuckala. Otcova sestra, tetka Mani- šak, sa jej na prahu spitala: „Kdeže si sa vybrala, dievča?" — „Idem sa utopit.** — „Ale voda zamrzla, počkaj do jari.“ Manišak s nevestou, s Nersesovou ženou, prdve tkali karpet, chytili ju za ruku, zaviedli dnu a posadili vedTa seba. Na 6smy ded vypukla škriepka. Starena zavolala tetku Manišak a vynadala jej: „Načo si ju vzala k sebe... ? Chceš, aby tu porodila, aby sme mali s fiou oštaru? Tebe je bratova dcčra, a ndm je kto, no kto...? Kecf si ich prijala k sebe, budeš ich aj chovaf.“ Vypukla škriepka a ju čakali naddvky, bitka, huckanie, ale teraz už aj s diefafom na rukdch. Bodaj by sa radšej živč nenarodilo, alebo... vraj mu treba hlavu prikryf vankušom a nedaf prsnlk, alebo dat prsnlk a nechaf ho zaspat — zaduši sa. Bodaj by sa nenarodilo, bodaj by sa len nenarodilo, potom bude sama sebe paiiou — 26

odide do Tiflisu, najde si v meste pracu a diko sa pretlčie. Simon prišiel domov s neodmysliternou sekerou v ruke. „Simon,“ zavolal naiiho zo schodlkov Nerses, ,,narodil sa ti syn Armenak! Armo, Armenak,“ volal Nerses ako vždy fufnavo. Simon stil pod Oknom a madlil v rukach čiapku. Nerses si prehodil cez plecia kožemi bundu, prešiel popri iiom a akoby mimochodom povedal: ,,Idem sa s tvojou materou dohodnuf čo a ako... “ Simon dalej madlil čiapku a s nepokrytou velkou hlavou sa pobral za nlm... Okno bolo zamrznutč a vonku odporni cmakutski zima. Aj vo vanker- skom cintorlne na matkinom hrobe je iste zima, a Voskan sa zase opil a spl vofakde na ulici... Tetka Manišak išla do maštale podojit byvolicu. A byvolica sa vraj iažko doji, je to bujni zviera, m6že človeka aj zamirnii. Prečo je ten svet taky zty? Dedinska babica predpovedala diefatu dobry život, ale ona len zažalostila: „Nie, to nie je pre nis, babka Kalo.“ — „Nevrav tak, dcčra moja, čo m6žeš vedief... “ V noči sa vritil Nerses, pod nohami mu chrupčalo zamrznutč blato: „Armo, už ti prichystali palic...“ Svokrovci im dovolili, aby sa nasfahovali do byvolej maštale. Opat zaplakala. V Išchanovom dome su podlahy natretč na červeno, povala je nebovi, zibraidlie na ginku belasč, stromy v zahrade vipnom obie- lenč, všade je pekne, jasno... V Šogerinej izbe visi koberec s jelelimi a šest mi ešte odloženych, a ešte j eden, taky makučky, prehoden^ na tachte. V Šogerinej piecke len tak blkoce oheft, na stole je kysli kapusta, zemiaky... A Staniča v Dzogarese 27

je jasne osvetlena, po uliciach sa prechadzaju vyparfidenč ženy a muži sa dlvaju milo, vludne.., Opaf zaplakala a tetka zahundrala: „Ledva diet’a prestalo, zas reve ona, už aj prestari!" Opaf zaplakala, ale nečujne, iba v sebe. Vedla dvier boli priviazanč byvoly, jej s diefafom patril zadny kut. Simon chodil do roboty, vračal sa neskoro, večery travil v otcovom dome, na noc sa vratil do maštale, vyspal sa a rano zas išiel. šoger jej zavše priniesla v mištičke obed alebo aspon kusok chleba. Gestou po vodu aj tetka nakukla. No ked svokra prech&dzala popred maštaT, iba zlomyseTne natrčila uši, či su ešte naži- ve. Ani vody nemala v čom zohriaf, ani plienky nemala, kollsku Simon aj urobil, no nemala ju kde postavil Ani obed nemala na čom uvarif. Od jedu a hladu ju chytali mrdkoty. Diefa len plakalo, a ona, čo by mala diefa piesiiou utlšif, nijaku pie- seii nevedela. Strčila diefafu prsnlk a behala hore- dolu po maštali. Raz jej vyhasol oheh, rozbehla sa k Muradovcom po hlaveft, a ked sa vratila, vidi: dvere do maštale rozcldabene, byvolica v zadnom kute, kollska prevrhnuta, zahnusena, diefa reve, zachodl sa od plaču, a svokra spokojne, akoby sa nič nestalo, nesie byvolici seno... A jej oteč Išchan, jej oteč Išchan ich dal z Manacu pekne pozdravovaf: „Ak z malčho vyrastie poriadny mladenec, podarujem mu naramkovč hodinky.“ V aprili, ked sa roztapal sneh, začalo im do maštale zatekat;. Tetka Manišak do tkala karpet, nasnovala na koberec a ju s diefafom vzala k sebe. Tetka s nevestou sa ponahfali tkaf a ona musela vodu nosif, dom zametaf, maštaf čistif, dlvaf sa 28

a učif. A Išchan, nehanebny Išchan im uznanlivo odkazal zo svojho Manacu: „Pekne, pekne, len si jedna druhej pomahajte, niet nad dobru rodinu." Začiatkom mdja zdochla jedna z piatich Abelovych krav, vraj akurat ta, čo mala byf Simonova. Simon nepovedal ani slova, pristal. Koncom maja diefa vypadlo z ko!fsky a rozbilo si tvar. Schytila ho a s narekom sa rozbehla k Parandzem: „Nuž čo, poplače si a utfši sa." Rozbehla sa do Muradov, tam hrali karty: ,,Krv mu tečie? Nech tečie, ved prestane." Utekala k Šoger: „Ach škoda, tvdričku si pošpatil." A ona nevedela, kam sa podief na tom- to velkom svete. V juni ešte byvali v maštali. Zbaveni božieho svetla sedeli v maštali plnej močovky a blch. Koncom juna ju Simon prvy raz zbil. Robil vtedy pre klub rdmy a raz priniesol vo velkom, novu- čičkom rame Arzamafianov obraz a zavesil ho. Povedala mu: „OkrašIuješ si svoje komnaty... okrašluješ?" Simon sa obratil a udrel ju. S diefafom na rukdch sa postavila pred neho: „Zabi ma, aj jeho, nech je už pokoj, nevladzem dalej takto žif!“ Obrdtil sa, že pfijde do svojho kolchozu. Zastala mu cestu: ,,Postavme si dom!“ — ,,A začo, za vši?“ — „Nie, z vlastnych mozolov si ho posta- vlme!" — ,,Tak si postav," odtisol ju Simon a vyšiel. Dobehla ho a zastala mu cestu: „Postav- me si dom!" Simon ju odsotil a pobral sa preč, Znovu ho dobehla, hodila sa na kolend: „Postav- me si dom..." — ,,Nepostavlme." — „Tak sa presfahujme do Manacu." — „A ešte čo nie!" — „Postavme si dom!" zakričala. Simon sa rozohnal sekerou, a vtedy ako len

vlidala zakričala na cety svet: „Dosl bolo, dosl! M6j bliznivy oteč cely tvoj rod zo sveta znesie, aj teba, aj teba!“ A zrazu zatužila sama ho udriel a pocltila, že ešte chvllu, ešte trošičku a pominie sa na rozume. Kolchoznč zhromaždenie sa rozhodlo Simonovi pomoči. Koncom novembra už byvali v dome s ešte nevyschnutymi, surovimi stenami. Piesok brali z dolnej užlabiny, vodu z hornej, kameiiolom bol vedla domu Stepana Atojenca, vapno na kraji lesa Tanzut, drevo v lese. A medzi tym všetkym pobehovala, ba priam lietala mladi, zdravi a močni Agun. V kollske pod hruškou si blabotalo chlapča a z nedokončenčho muru sa na Agun s ufubou dlval stary murir z Muše. Prišiel aj Vos- kan a skoro tri tyždne im pomihal. Išchan poslal pa< kil klincov. A Simon sa išiel potrhaf od roboty v kolchoze i na stavbe. Treba priznal, svet bol dobry, len Tudia, ludia ešte neboli dobri: z dielne im ukradli polovicu dosik, potom vypukol mlčanlivy spor pre starč dubovč brvno. Simon si ho chcel okresaf na hrady, ale do dielne ho doviezol Adam; dub spilil a poobtlnal Simon, ale do dielne ho na voloch priviezol Adam, brvno teda bolo Adamovo. Mušeg dal Simonovi svoje hrady, ale tych bolo milo. A tak Simon vzal z dielne jednu Ada- movu hradu. Prišiel Adam a na voloch rovno cez zemiaky, cibulu a fazulu odvliekol svoju hradu ta, kde sa chystal postavil si vlastny dom. A vtedy Simon položil surovu, nevyschnutu hradu—tamto dosial trči krivi, mrzki. Potom prišiel Stepan Atojenc, že nedovoll vedla svojho domu jamu ryl, a vobec, kameholom jej eho. Ci bol v prive, či nie, 30

f y i

ktovie, no Simon sa naramne rozzuril. Stepan štuchol Simona, Simon sa s rjffom pustil do neho i do jeho syna Ašota, obom dokaličil chrbty a dalej zurivo kopal. Štyria chlapi mu skrutili ruky za chrbat, priviedli ho domov a potom sa cely mesiac išiel zbliznit od bolesti hlavy. Dedirisky soviet vydal Simonovi povolenie, že m6že rubaf v kameiio- lome, ale on sa zafal ako maly chlapec, a viac odtial kameii nevzal, vozil ho z dalekdho Karkapu, preto je čast stien hnedastd, ale zvačša su zo sivčho drobivčho karkapskčho kamefta. Tak veru. Pio- nieri sa na hlas trubky zbiehali v škole, deti z materskej šk61ky pod vedenlm čistučkej a buclatej Maje sa so štebotom uberali hra< pod stromy, dievčata sa v mesačnom svite so spevom sch&dzali na kolchoznych poliach, Nerses sa na koni pre- hdhal z pola na pole, z dediny do Manacu, a Agun odrazu pocitila, že lubi Simona. I zaplakala nad sebou aj nad nlm. Všetkych ostatnych — aj ožrana Voskana, aj vrtichvosta a karieristu Nersesa, zlodeja a vydriducha Išchana, nerestnu a vypočltavu tetku Manišak, starostlivu a šfastnu Šoger, namyslenu Siran s jej šijaclm strojom — tych všetkych nenividela, ba nendvidela aj to dieta Armika, ktord malo aj otca, aj mater a pred sebou vzdelanie a buducnost. Prostred dvora bol vefky kameii, Simon ho chcel odvalit a dostal prietrž. Prišla starena, priložila mu na brucho liečivu jachu*, potom dokvitol aj Adam: „Simon, iste si sa na miia nahneval * Jacha — fudovy liečiv^ prostricdok použivany pri udreninach a zlomenin&ch.

za tu hradu, ale bez pričiny... vidiš, prišiel som it so skalou pomoči... “ Simon mu odpovedal: „Nie, Adam, to neponahfa, ty maš važnejšiu robotu, len si tu porob, skala nezavadzia, nech si tam leži.“ A Agun si ešte vačšmi zafubila Simona. Vyhodila stareninu jachu, pripravila novu, nie dako chyrne, skoro nič nepomohla, ale naj- hlavnejšie bolo, že ju urobila sama, vlastnymi rukami. Kym Simona ešte v bruchu klalo, porobil aspoii fahšie prače — osadil dvere a okna, zbil poste!. Tu, čo im dali rodičia, vyhodili. Vymeral a pripravil miesto pre chliev, zhlobil psiu budu, za jalovičku a voz sena urobil Mušegovi patnasf ulov a Artašovi sedem, za prasiatko opravil Gikorovi dvere. Do tohto domu všetko prich&dzalo fažko, ešte aj td vidlica na vyiahovanie hrncov z peče, za ktoni kovdč žiadal od Simona porisko do sekery a do lopaty, ba ešte aj voFačo navyše, aj to štefta, čo im Sako dal akože zadarmo, ale takisto zadarmo mu Simon zardmoval obraz jeho otca, aj td hrdzavd mriežka na čistenie topanok, všetko: sekera, obruče na sudy, jablone, včely, koprovč semiačko, kapustna priesada — všetko do tohto domu prišlo iažko a rodilo sa, ako sa rodi diefa — v bolestiach, krvavo, trvznivo; nič im nešlo lahko, nič im nespadlo z neba, iba drevenč lyžice dostali nečakane do daru. Raz večer zastal vo dverach starky Nikal, pastier sviii: ,,Prišiel som vam zavinšovaf, aby sa vam v novom dome dobre darilo. Veru pekny dom ste si postavili... A tieto lyžičky som vam vystruhal, aby ste mali... Aj misky vdm ešte urobim, nemyslite si, že už nie som suci na nič.“ Pokoj prachu tvojmu, starky Nikal! 32

V novom dome z piecky salalo teplo, lampa bola plnd petroleja, aj vo fTaši ešte mali petrolej. Zvonku ich okno vyzeralo zarosenč, teplč. Starena si myslela, že Agun iste počarila jej synovi a že teraz sedi s iiou, prfvetivo sa na iiu usmieva, žartuje s iiou a rodinnč pletky pretriasa. To nemože pripustit! Lenže to ani nebolo. Simon ju bljal. Všetko, čo je v tomto dome, zaplatila bitkou. Teraz ju nebije, už je star^, ale ani ona už nedbd o majetok, hlavnč v živote je zdravie a radost, lebo človek nie je kvietok, iba raz pride na svet a viac sa v tejto nekone- nečnej večnosti neobrodl, viac neprfde. Ale starena si myslela, že syn s nevestou nažlvaju v zhode. Ovitskf kiiaz starej povedal: „Že sa nehanbiš, babka, čo sa starieš do mlad^ch! Nech si žiju v pokoji!“ Nuž podkasala si sukiiu a podho k dsešskčmu kiiazovi, potom ku kirovakanskčmu. Bodaj by sa to všetko zosypalo na tvoju hlavu, babka moja. Starena si ddvala pisat kiiazom kliat- by. Ach, ale si ma vtedy utrapila, babka! V Simo- novej prikryvke Agun našla do trojuholnlka zloženi navoskovan^ papierik. Potom takf ist^ našla v mutake 1, aj vo vankuši. Ešte dosial zavše vy- padne llstok z matraca. Ked Agun bola na n&všte- ve u otca, vankersky- kiiaz jej povedal: „Tvoj muž s tebou nedobre zaobchodf, dcčra moja, nad vašim domom visi. kliatba, ale zato je on dobr^ človek, len budte zajedno a zlo pominie." Vrdtila sa, všetko porozprdvala Soger, a tej naraz svitlo. Celd zbledla: „Agun, nože mi podaj r^r...“ Zakopli pod prah a — bodaj ta porantalo,

1 Mutaka — valcovit^ podhlavnik na divine.

babka, bodaj ti ruka zdrevenela — našli pod scho- dlkom llstok. Ked Agun bola vo Vankeri, Soger si všimla, že starena vyšla od nich. A nebol to hocijaky llstok, boli v fiom zakrutenč Agunine vlasy. Agun si spomenula, že vlasy jej odstrihla Siran, a tu iste za iiou poslala stard. Simona ešte vždy trdpili bolesti hlavy, do košiara sa tej zimy dostal vik a roztrhal všetky ovce, jalovica ostala v maštali sama, prechladla a zdochla. Vtedy sa stard doredikala k nim, pustila sa oplakdvaf jalovicu a obskakovaf syna. Agun čušala, trpela, ale napokon to nevydržala a strčila jej pod nos papierik — na, tu mdš svoje požehnanie. Simon vyskočil a udrel Agun. Bez slova, s plačom sa pobrala k tetke. Dieta prišla vziat tetkina nevesta. Potom Simon vyhnal mat a ostal sdm ako prst s vychladnutou pieckou, bez čaju, ani obklad na čele mu nemal kto vymenit. Prišla sestra Siran s jednfm jablkom, chcela zakurit do piecky. Simon hodil do nej cukorničku, aj prikryvku zo seba zhodil a ostal ležat tak, neprikryty. Dvere otvorenč dokordn, prietrž na bruchu vydutd... Nerses spal, ruka pod ženinou hlavou, noha na kollske, košefa biela ako sneh a v piecke čelu noc horelo. A na ich maštali ostali dvere nezapretč, dnu skapatd jalovica a sliepkyuž iste llška odvliek- la. Lenže cesta k nim vedie cez cintorln... Jediny raz zavolala: „Nerses...!“ Viac už nezavolala. Už len sebe povedala: „To by som nesmela byf z Vankeru, aby som sa zlakla ich cintorlna.“ Vzala z piecky hlaveh, na ruky dieta, aby sacestou mala s kym zhovaraf, aby nemyslela na cintorln, a odišla. Vidi: dvere roztvorenč, riad rozhadzany 34

po zemi, po dome snori cudzia mačka a Simon leži skrehnuty, cely belas^. „Simon m6j, muž mdj, čože to my dvaja robi- me...! Ved ja som sirota, musiš ma polutovaf... “ No nebolo už času na reči, ba ani do piecky zakurit nebolo času. Chytro sa vyzliekla a takd, ako na svet prišla, fahla si vedra neho, aby ho zohriala vlastnym telom. Ani na to, aby sa zas poriadne obliekla, nebolo už času. Vyskočila a hodila na seba len šaty. Ani v jednom dome sa nesvietilo. Rozbehla sa po oheh k tetke. Vedra cintorina prebehla svorka dychčiacich psov. Nech doktori vravia, čo chcii, na pečeh ochorela tej noči. U tetky boli dvere zamknutč, musela zabuchat. Tetka povedala: „Agun, Agun... v dome je me- sačnč dieta, nevesta so synom spia, a ty si odideš, ani dvere za sebou nezatvoriš!" Vykrikla: „Potre- bujem ohen, Simon umiera, po oheh som prišla!" „Zas otravuješ! Už mi ideš na nervy,“ zadudral Nerses rozospato. ,,Ak sa rozvddzaš, rozved sa, my si len vydychneme, ak sa nerozvddzaš, daj sa Tudom aspoh vyspat...“ Zaplesla dvere a povedala: „Tak nech umrie!" Tetka Manišak predsa len za fiou pribehla, priniesla oheri, ba aj maslo a med priniesla. Ešte potrebovala mlieko, a tak sa znova rozbehla cez cintorln. Vietor ju prefukal do kosti, raz jej bolo zima, raz horuco — pečeh jej tej noči ochorela. Prechladnutie Simonovi rfchlo prešlo, ale bolesti hlavy mu udreli do oči a celč sa mu zapdlili. Chytal sa za hlavu a metal sa po posteli: ,,Moja hlava, hlavička moja!" A ona plakala s nim, lebo aj ju začala boliet 35

hlava. V dome bolo surovo, bolo treba st&le kurit. Vzala teda sekeru, rozhafiala sa iiou, ale v hlave jej už hučalo, v očiach sa tmilo. Bolo to prdve vtedy, ked Muradova Srbui priniesla mužskč košele na plienky. Simon pracoval na stavbe klubu, vystrdjal huncutstva, rozprdval vtipy, a dieta malo telo samy pluzgier od všivavych handier; vtedy preskakujucim hlasom zakričala do telefdnu: ,,Išchan, mat si mi zabil, aj miia chceš zo sveta zniesf? D&m ta na sud...!“ A Samvel na druh^ deii priniesol dvadsaf metrov bieleho pldtna. Chlapi na streche počuli každč jej slovo a Simon jej zajakavo povedal: „To je hanba, Agun, to je hanba...“ Krpali Artaš cmukol jazykom: „To nie je žena, ale hotov^ predseda kolchozu." Za vojny mu to pripomenula: ,,Dobrč funkcie ndm neddte, vSak nie?“ Krp&fi Artaš jej dal odpoved o mesiac, ked ju pod tažk^m vrecom seklo v kri- žoch. Krpdli Artaš jej vtedy posmešne povedal: „Pom6žeme ti, aby si sa nepretrhla... “ Podišla k nemu, chytila mu hlavu a pritisla k zemi. Sušan jej naložila vreče na chrbat. Dovliekla z humna tri vrecia, pod štvrt^m klesla. Krpdii Artaš, či už preto, aby dostal penziu, alebo aby mu ju zv^šili, vybral sa do Jerevanu za Armenakom a povedal svojim ulisn^m jazykom: „To nie je možnč, aby si ty nemal na ministerstve zndmosti.“ Armenak ho odbil: „Zndmosti nemam a pravdu povediac, ani chuf za tym chodif.“ Nuž tak. Svet sa meni, ale my sme mocny rod, vela vydržlme.

I Agun očistom zotrela prach z drahčho radia, napravila hodvdbny obrus na stole a povedala svokre s falošn^m povzdychom: — Ostarela si, babka moja, iste ti je bez muža fažko, — a pozrela na stenu, na ktorej visel koberec s jeleiiom. — Veru, api, aj mila si mal vziaf so sebou, načo si ma tu nechal samu? — Ale prečo, mamička, — povedala Agun a celd sa triasla. — Chleba mdš, aj syra, aj zuby, chvalabohu, dobrč, aj všetci traja synovia su ti k službdm, aj slniečko hreje, tak načože ta mal brat? — Ach, — vzdychla starena, — každf sdm najlepšie vie, čo ho boli. Ešte aj rozm^šlaf vedia, ešte aj uvažuju, lalad, akč peknč slovd vedia. — Veru, babka moja, — povedala Agun, — je na svete dost bolesti a ne- zaškodl ju poznat. A čo md robit ubohd Šušan, Sona, Asmik, Gigorova Margo, Nersesova Margo, Vard, Mariam, Goar, chudera škrekTavd Maro, Sato, čo tie maju povedat, ked v dvadsiatich piatich rokoch ovdoveli? — Dobre tomu, čo odišiel, horšie tomu, čo ostal. Kym Andre bol tu, čo sa ho Šušan nazožierala, a ked sa pominul, naraz je z nej neštastnd vdova. — Tak je, mamka, tak. Muža zožierala, ale pre nešfastmi svokru. Teraz, ked sa svokra z božej v61e pominula, možno by Andre so Šušan v pokoji nažlvali. — Ani jedna mat nechce vlastnčmu diefafu zle.

— Zle nechce, mamka, len dobre, ale b^va aj tak, že všetko na zl6 obrati. Starene sa pdčil koberec s jelenom. ,,Len vlas ma pridlhy.“ Prešla rukou po koberci a povedala: — Bodaj by sa prepadol ten, čo všetko na zl6 obrdti. — Bodaj by sa prepadol, ved aj ja tak vravfm, mamka. Starena žehnala ruky, čo urobili takč krdsne stoličky a taky krasny stfil, potom ohmatala obrus, aj obrus sa jej pdčil, bol to obrus hodn^ jej syna a nevesty. — Vediet kravu podojit nie je lahkč, ale da sa to naučit, aj koberec — dva-tri razy sa pozrieš, ako sa to robi, a sama si mdžeš sadnut ku krosndm, lenže jazyk si nepreonačlš. Peknd si bola, niča, — povedala starena, — a ked si šla po vodu, radost bolo na teba pozrief, ale pre tvoj nešfastn^ jazyk mal Simon s tebou len hryzovisko, aj ty si si dosf užila, a celf ndš rod bol dedine iba na posmech. — Mamka, — povedala Agun a obrvy jej len tak nadskakovali, — mamka, tento koberec chcem odviezf Armenakovi. čo na to povieš? Hej, tento sjelefiom. — Nie, — odvetila starena. — Zatial ho neber. Ak sa ukdže, že nevesta je poriadna, potom im ho ddš, ale ak bude ddka kofuha, iba čo darmo majetok m6jho syna rozvldčiš. — Išchan bol kofuha, Abel nie. A zomrel aj Iš- chan, aj Abel. Všetci ta pbjdeme, všetci umrieme, najprv stari, potom mladi. Aj Išchana pochovali, aj Abela. Išchanovi prišlo na pohreb veTa sveta, z Kirovanu na desiatich autdch, z Tiflisu 38

na piatich, aj z Jerevanu na desiatich. Na hrob mu vysypali za nakladni auto kvetov, aj vojenskd kapela mu hrala. Ešte aj zo Soči jeden prišiel. A kolki odprevadzali m&jho svokra Abela? Adam, Simon, Akop, Araks, Siran a Arpik, čo zavše zafučali do vreckovky, a ty v čiernych šatdch Abelovej sestry Tamary. — Agun počkala, aby si svokra poriadne uvedomila všetko, čo povedala, aby znovu prežila tu hanbu a bolest minutych rokov, a pokračovala pomaly, akoby rozprdvala rozprdvku: — Už je to desaf rokov, ako odišiel zo sveta m6j svokor Abel, veru už desat rokov leži chuddk na cintorine bez ndhrobnčho kamefta. Druh^m, čo len včera zomreli, už dnes pomniky stavaju, iba m6j nešfastny svokor akoby ani synov nemal, ani ženy, nikoho, ako ddky tuldk — prišiel, zomrel, pochovali ho a basta, čo tam po dom. Tuldk, cudzi. Lenže on md synov, ale ti sa pousd- dzaju doma okolo stola: kde je syr, kde je chlieb, nalejte čaju, neostalo už v čajniku, ak ostalo, nože ešte dajte za šaločku. Pousadzaju sa a začnu ohovdraf Saakovie Tigrana, Atojevovie Stepana, Bežanovovie Anušavana, Asorovovie Tiga. A dobre robia, babka moja, len nech sa do chuti nasmej d a nech im služi na zdravie. Ved preto su taki močni, preto sa im nič nestane. A ja deft i noc aj seba zhryzam, aj in^ch, preto v štyridsiatke vy- zerdm aspoh na sedemdesiat. Tvojho syna, ak ti to ešte z hlavy nevyšumelo, som ja prinutila, aby okresal kameh, — povedala Agun. — Tlkol ma a ja som vravela: tvoj oteč bez kamefta leži, to je na posmech, ved md troch zdravych synov, všetci traja, chvalabohu, sa živi a zdravi z vojny 39

vrdtili. To je veru nie pekne, že oteč troch dospelih chlapov ako žobrdk ležf dosial bez kamefta, tak som vravela, a tvoj syn Simon, babka moja, sa do mfia pustil, pastami ma tlkol. A tvoj druhy syn Adam sa na to dlval zo svojho prahu a hovoril: „Len jej daj, poriadne, aby ju parom vzal.“ A ty tiež, babka moja, — trpko, bolne povedala Agun, — ty si tiež na prahu vykladala: „Znivočila, načisto mi znivočila dieta." A kameii okresali, — Agun navidomoči ostarievala, tvdr jej akosi osivela, — okresaf ho okresali, ale čo z toho, ked sa dosiaT už skoro sedem rokov vdla v dsešskej užlabine. A všetci čakdte, — opovržlivo povedala Agun, — aby som ho ja privliekla a zas sa dala tlet. Ale už je koniec! Pozri na mfia, akoby som ani nemala štyridsaf, ale osemdesiat rokov. A ty nie osemdesiat, ale Styridsaf. Plačeš? To nič, len si trochu poplač. Ja som sa pre teba vorakedy tiež dosf naplakala... — Nechala starenu v dome a radšej vyšla von, aby nevidela jej slzy a nepremohla ju voči nej Iutosf, pretože tento rod si nezasluži Tutosf, ale večnč zatratenie. Prečo vyšla? Hej, ved ide do Jerevanu, musl sa chystaf. Uch, kde je to chlapčisko ? Ved ho sama poslala koda pohladaf. Ale kde sa, šalo, toTky čas moče... ? Jesennč slniečko ohrievalo zem, blfzky les zhadzoval lfstie, na stromoch dozreli jablka a bičali medzi Ifstfm, hrušky sa nalievali žltou medovinou, očervenievali viazanice papriky a pred budou driemal do klbka schulen^ pes. Chlapec bol v zdhrade, triasol mladu broskyiiu, no hned spod nej vybehol a dlval sa, ako sa sype llstie, potom sa zohol, pozbieral ho, znovu zatriasol

strom a znovu spod neho vybehol. Tento stromček Agun priniesla z Vankeru, tu nerodil, ale bol pekny a Simon povedal, nech si rastie. A veTkd hruška mala polovicu kondrov syto zelenu, zaštepili do nej takf druh, čo dozrieva v decembri a listy vydržia zelenč až do janudra. A tak dalej a tak dalej... Agun chcela povedat: ,,Sero, čo tam robiš? Pod si pisat ulohy,“ ale nevlddala. Pocltila, že sa dusl. Sadla si na brvno a zaplakala. Zapla- kala a pomyslela si, že mladšieho syna do Jerevanu nepustf, nech sa tu zamestnd ako šofčr, traktorista alebo zootechnik, aby večer prišiel domov, a doma by ho čakala nevesta a ona by sa s potešenim pozrela tu na syna, tu na nevestu. Jastrab sa ešte aj o tomto čase vzndšal pod oblakmi a jeho škrek sa rozliehal nad Cmakutom, nad lesmi a zdhrada- mi, nad hrobom nešfastnej Šoger... Agun sa zasmiala cez slzy a povedala svokre: — Počuvaj... počuvaj, a pamatdš sa, ako si rozchyrila, že som cundra, že som sa s cudzlmi chlapmi spantala? — No dobre, dobre, — krotko riekla starena. — Čo bolo, bolo. Pland som bola, to nech ti je ponaučenlm, ty bud k neveste dobrd. — Som škriepna, ale ak sa dobrd trafl, znesieme sa, no ak zid, vieš, že som škriepna. Už som sa takd narodila, aby som aj seba zožierala, aj druh^ch. Ale čo... — plačky povedala Agun, — aj tak len seba umdram, inym nekrivdlm. — Vieš čo, v lete ti opatrlm domdcnost a ty sa chod do mesta liečif. — človek ma len jedno zdravie. Nech boh chrdni dostaf sa doktorom do ruk. 4i

— A Zarik sa vyliečila. — Zarik je Ašotova žena a ja som ženou tvojho syna Simona. Ved aj ty už patndsf rokov vldčiš na chrbte tehlu. — Simon nie je doktor. — Simon je tesdr a miia len o tikal. — Pre tvoj jazyk. — Och, len mi ho vytrhnu<, ked vdm tak nedd žit. — Žena musf byt žena. Ked vyddvali kovdčovu dcčru Covinar, m6j Simon sedel pred humnom a plakal: „Nani1, vSak je Covinar krdsna?" Muradovie nevesta mala už vari pat či šesfročnč dieta, tak sme chceli Simonovi priviezf nevestu z Ovitu, ale Simon zaplakal a povedal Adamovi: „Nie, ja Agun rdd.“ Nech sa tu prepadnem, ak nie je tak. Dvadsatpaf rokov žijeS v tomto dome a jedno vTudne slovo si mfijmu diefatu nepovedala. Zena musf by< ženou, ale ty si nikdy Simonovi ženou nebola. Covinar sa vydala, odišla. Murado- va nevesta zostarla u Muradovcov — ty si mala mdjho syna Tubit. — Už vdm nič nechyba, len akurdt ldska? Starena sa zdvihla: — Pojdem, nebudem ti prekdžaf. — Ak ešte volačo chceš povedat, len vrav. A taky, čo by mne prekdžal, sa eSte nenarodil. — Jedovata si, — zahundrala starena. — Všet- ko na tebe by bolo dobrč, len si ndramne jedovatd. — Keby som nebola jedovatd, dodnes by som vo vašej maštali s byvolmi bivala. Už aj vstali z tej

1 Nani — mama, mamička.

studenej zeme! — zakričala Agun na syna. — Ešte s tebou aby som mala oštaru...! — Čo som mala, to som dala, ani ja som v paldci neb^vala. Mala som maštal, dala som maštaf. čo som ti to len chcela, — zastala starena rozpa- čito v zdhrade. — Zabudla som, po čo som prišla. — Ved hej, mala si kravu, a dala si ndm ju? — Dala, ale zdochla, čo sa už dd robič, ked sa nam tak nedarf. — Až ked zdochla, si ju dala. Ale to ešte nič nebolo, krava fnohla aj mne skapaf. Ale tie tvoje techtle-mechtle s fardrmi, tvoje kartičky, ved si sa až do Kirovakanu umivala, aby si doniesla Ifstok a pod prah ho zahrabala. Mdm ti ho ukdzaf ? — Ak sa nehanblš, ukdž. — Ja? Ty by si sa mala hanbii — Chcela som, aby ste v ldske nažlvali. — V našom rode sa na takč veci nedržl. — Ved to je to, Agun-džan, to je to. — V našom rode fudia pracuju, nemdrnia čas cukrovanfm. A tvoj syn ani nie je velmi hoden ldsky. — Mohla si fsf, ndjsf si lepšieho a mdjho syna nechaf na pokoji, nič viac som si neželala. — Bola som sirota, kde som sa mala podiei? Mamy som nemala, aby som od vds ušla pod jej krfdla. — Mamy si nemala, ale otca si mala, aj bratov, aj stani mamu a starčho otca. Tvoj oteč celč mesto zdieral, vreckd si napchdval. — Pre miia nezdieral, sebe vreckd napchdval. — Tak je. Ved preto vravlm, že si mala so Simonom v pokoji nažlvat. 43

— A čože som ešte robila, prečo som nežila v pokoji? Co som ti tvojho Simona zožrala? — Žerie pes, neznevažuj samu seba. — Aj som pes, k zlym som horšia ako pes, ale dobrem som vernd tiež ako pes. Každy odo mfta dostane to, čo si zasluži. Co možem, to dam, čo nemam, nemdžem daf, to ani nečakajte. — Ved je tak, aj ja to istč vravlm. — Co je tak? — Že m6j syn sa od teba ldsky nedočkal. — My tym vašim ldskam nerozumieme. My sme na inakšom brde tkani. — Každd žena musl byf svojmu mužovi ldskou. Ked sa Abel vrdtil z kosenia alebo z maštall, alebo v zime prišiel z hory, posadila som ho do koryta a horucou vodou alebo aj teplou, akd bola, som ho vyumyvala. Ale Simon u teba vTudnosi ani ldsku nenašiel. — Pre mila su ldskou moje deti. — Aj mne boli moje deti ldskou. Chcela som im len dobre. — Ja radšej umriem, akoby som o zlom povedala, že je dobr^, aj keby to hned bolo moje dieta. — Potvora, — nie z hnevu, ale zo svokrovskej ldsky zahundrala starena, — že ti jazyk nezdre- venie! Hanbi sa! Pri nohe jej ležal celkom šikovn^ priit. Ved slovami t^chto Tudi nikdy nepresvedčlš. Lenže keby si teraz na pomoč slovdm vzala papek, bola by na vine zas len ona, a hlava by potom trešfala tiež len jej. Agun sa poobzerala okolo seba a povedala

si, Ĺže tento dom, tato zdhrada, tdto maĹĄ tal, pes, dve kravy a dve jalovice aj nezaplsanÄ? tela. 44

že to všetko je jej, aj dvadsaf oviec a sedemnasf svlft, aj med, čo už vybrala a ponalievala do hlinenych hrncov, a jej syn Armenak nebyva hocikde, ale rovno v Jerevane, Čo viac potrebuje? Jej syn Armenak kritizuje v novinach okresnych tajomnlkov a jej muž Simon sa deli čo deii ohdfia sekerou a pllou, v zime robi dldžky a povaliny, v lete sa lopotl na poli, ked prši, doma stružlika... Všetko si to povedala, ba ešte aj to, že md iba šty- ridsal rokov a pred sebou ešte štyridsaf rokov tichč- ho a spokojnčho života a že k nej ešte budu chodif z mota vyum^vanč, vyčesanč vnučence v kratučk^ch šatočkdch, budu u nej letovat, budu na mestsk^ spdsob chyta< motale a s jerevanskfm prlzvu- kom sa zhovdraf pod bielym cmakutsk^m sinkom: „Počuj, Samvel!“ a nevesta, ako žena z mesta, bude prižmurovaf oči pred ostrem dennym svet- lom a vyvoldva£, obrdtend tvdrou k rieke: „Sam- velik, pod obedoval!" Nože počkaj, o akej ldske je to tu reč? — Videla si svojho syna dakedy v špinavej košeli? — Nie, — odvetila starena. — Videla si, že by ti syn spal v špinavej posteli? — Nie, nevidela. — Prišiel dakedy k tebe hladny? — Nie. — Videla si, že by som ja chodila v nov^ch šatdch a on v star^ch? To si dakedy videla? — Nevidela. — A čo ma to zakaždym stoji, kym ho prinutim, aby si oholil tu svoju škutinu. Kofko som mohla, tolko som robila. A čoho nebolo, to som nemohla vymyslie£. Ja nie som Jegorova Siruš, aby som

I sa vlačila s Artašom a mužovi sa do oči vyškierala. Alebo aby som kravu predala a sebe hodinky kupila, alebo predala ovce a kupila si topdnky. Takč na vysokom opatku, — povedala Agun. — Tak po čo si prišla, vrav! Vedla Adamovho domu sa ozval buchot sekery. — Moj syndčik sa prebudil, — povedala starena, — Adam. — A trasucimi sa perami zašepkala ktovie či modlitbu, či kliatbu. Potom nahlas povedala: — Adam, Simon, Akop, Araks, Siran, Arpik. Niet už mojej Arpik, mne bolo načase odisf, a odišla Arpik. Dcčrka moja nešlastna. Aha, Filova Arus ide po vodu. Arus len tučnie a tučnie. A len sa chichuiia. Ked Agun ušla do Vankeru a tito sa ozlomkrky rozbehli hlada! Simonovi dievča, padla im do oka akurdt tdto Arus z Ovitu. Vrana k vrane sadd, rovn^ rovnčho si hladd. Arus by sa k nim akurdt hodila: vysedd- vala by s nimi, čaj popijala a cely život by v mašta- li prežila (stlpy su v maštali, chvalabohu, dubovč, vydržia aj sto rokov). A nemusela by sa hrbif pri stavbe domu a slepnul od vdpennčho prachu. Sem by pasovala, lebo chuddk Filo len vldči a vldči z kolchozu, ale aj tak spdvaju v starych handrdch ešte z rodičovskej vybavy. A len sa smeju, tupo a nasilu smeju. čo sa stalo, prečo sa tak smeju? Nuž, kupili si poste! s drčtenou vložkou a teraz nembžu spokojne spal: Arus je lažkd, Filo lahk^, šm^ka sa, pada na Arus. Podla nich je asi toto ldska. Nie, to u nds naozaj nie je, to nemdme, zato mdme ešte neostrihanč ovce, nevykopanč zemiaky, svine sa zatdrali do lesa, my nemčžeme sedief so založenimi rukami a smiat’ sa. 46

— Arus! — zavolala Agun. Arus s vedrami v rukdch zastala. — Zberam sa do Jerevanu, kym ti natečie voda, pod dnu, volačo ti ukdžem. — Ked si tak vysoko, — zasmiala sa Arus. — Vari nevlddzeš? — začudovala sa Agun. -Čo si mysllš, že je to len tak? — zasmiala sa Arus. — A ja sem každy deii chodfm. — Ty si Agun, — zasmiala sa Arus. Sekera vedra Adamovho domu stichla. Adam stdl vedra svoj ho neodmysliternčho voza na horu- com sinku v teplej ušianke a klipkajuc očami, ukladal slovd do vety. ZahTaden^ na Agun a na ma< dlho vyberal, obračal v hlave slovd, až napokon vyriekol: — Zhovdrate sa? — Hej, — povedala Agun. — A čo, tebe je zima? Adam zaklipkal, zamihal, potom sa spital: — To je kto, naša babka? — Hej, babka, — povedala Agun. — Naša milovand mamička. — Mh, — uškrnul sa Adam. — Čo? — spitala sa Agun. O Adamovi sami rozprdvaju, že v štvrtej, poslednej triede Tudovej školy, ked mal zarecitovaf bdseii Ovanesa Tumaiiana Parvana, sa rozplakal a povedal: „Ked hovorif je tak fažko, veru...“ hoci ju vedel naspamaf. A teraz sa tento Adam zadfval na maf i na švagrimi, zadlval sa, zadfval a odrazu sa zmohol na čelu vetu. — Tak čo, položila si babku na lopatky?

Red je na schbdzi, sedi, akoby ani jazyka nemal, a lala, voči Agun je aky vyrečny, ešte aj posmievai sa odvdži. Ked sa Adam po piatich rokoch vrstil z Nemecka, Agun sa mu celd natešend rozbehla oproti, aby ho objala, vystlskala a pobozkala, ale on sa odtiahol a povedal: ,,Tamto je cesta, vyvlddzeš jednym dychom dobehnuf do Vankeru? A možeš tam aj ostat..Takto oni radost vždy na žiaT obrdtili. — Idem do Jerevanu, — povedala Agun. — Nemdm čas trepaf tu s vami o všelijak^ch darom- niciach. — Šfastnu... — Adam zakašlal, zaodfhal, a s ndmahou našiel dalšie slovo, — cestu. Mne dones... — v užrabinke sa mihla Arusina hlava, Adam sa zamyslel nad dalšlm slovom, starena šepkala ktovie či modlitbu, či kliatbu, Arus už vyšla z užfabinky a Adam ešte vždy nemohol dokončif vetu. — Tebe doniest uSiariku, — pomohla mu Agun. — Hej, — zasmial sa Adam. — Pozri sa, ak... — a znovu akoby sa o volačo potkol. — Pozriem, ak bude, donesiem. Tepluteplučku, lahku-Iahučku, aby sa dala nosit aj v auguste, aj v janudri. Adam ešte raz zafal sekerou, napravil si čiapku a povedal jedn^m dychom, suvisle: — Aj poriadny motuz kup, ale mocnf, nezabudni! Starena už nešepkala, už hovorila nahlas, a nebola to ani modlidba ani kliadba. Dohovdrala Agun: — Simon nikdy nemal deravč topdnky, ani

špinavu košelu nemal, ani hladny nikdy nebol, ani ty si nebola cundra, ani majetok mdjho syna si nerozhddzala, ale aj tak nie som s tebou spokojnd, nie som spokojnd, lebo... A Agun, ako tak ponad plot sledovala knlšucu sa Arusinu hlavu, odrazu pochopila, že Adam hovoril o motuze na jej jazyk. Pochopila, vyskočila, akoby do nej strelil, a povedala starene: — čakd ma radostna udalosf, nekaz mi tento deii. Sero, podrž psa, ide Arus. — Ved ja ti nechcem zle, — povedala starena. — Aha, už som si spomenula, po čo som prišla — pyta< si hldvku cesnaku, neviem, či ndš sa už minul, alebo ho deti vorakde podeli. — Vošla za Agun do pivnice a obdivujuc tu hojnosl a ten poriadok v nej, starena sa rozhovorila, akoby rozprdvala rozpravku: — Syn odide za nevestou, dcčra za zalom, všetci sa rozutekaju, ty ostaneš sama, a už či je dobry alebo zly, ostane ti len tvoj muž, lebo tebe patri len muž, a či ho stratlš v štyridsiatich alebo v osemdesiatich rokoch, vždy je to pre teba najvačšia strata. Deti strdcaju otca, nevesta strdca svokra, vnuci starčho otca, ale ty stracaš seba, lebo načo je komu v jarme jeden v61...? Ved cely život ste vedno lahali jarmo. A voly z jednčho jarma na seba privykmi, rozumeju si a Tutuju sa. Ešte ked som bola dievča, ochorel ndm byk Citran, m6j oteč pripriahol k druhčmu bikovi byvola, ale potom horkč slzy ronil, lebo čas oračky utekal a b^k s byvolom nijako nechceli fahaf, raz jeden zastal, raz druh^, a m6j oteč hovoril, že sa nemaju radi, že sa nendvidia. A v svatej knihe je naplsanč: Ak mdš

nepriatela, zmier sa s nfm, lebo fa dd sudcovi a sudca katovi. Ale ja ti nechcem zle, ja som ti aj namiesto matere, som ti ako maf. — Dobre, dobre, stačf! Mne nebolo sudenč maf mamu. Voly jeden druhčho rady vidia, psy jednčho gazdu sa nepohryzu, len Agun Simonovi krv pije, to všetko sme už počuli, stačf. Sero...! Zberem sa na cestu a ty sama vieš, ake zlč oči mdš... Sero, zabehni do dediny a povedz otcovi, že sa musfme pondhlaf, chytro...! A o tvoju svatu knihu ja nestojfm. Chlapec bol už v užlabine, ked Agun za nfm zavolala: — O paf minut nech je tu! — Obratila sa k starene chrbtom a oživene povedala susedke: — Arus-džan, chcem sa s tebou poradif. Starena sa pobrala domov a cestou zbierala rozhddzanč polena, zratuvala ule a tešila sa, kolko ich je. Plač-neplač, všetko jedno. Už sa chcela pobraf za Adamom, ale odrazu pochopila, že by potrebovala Abela. A tu prekliatu slzu nie a nie vyroni<... Kde sa podel ten čisty zarmu- tok a smutna radosf, kedy jej vyschli hojnč, ufahčujuce slzy? — Arus-džan, idem do Jerevanu. Starej som tak vysvietila, že na to dlho nezabudne... Ale s tebou sa chcem poradif. Arusin muž Filo kradne vinu z kolchozu, ale Arus ju ani nepreperie, akd je, taku ju napcha do matraca; Arus chodf šTampavd, vyvaluje sa v posteli alebo sa posadi k piecke a koberec jej za peniaze tkaju cudzf Tudia v Ovite — že by Agun potrebovala radu od Arus? Arus necha obed

na sporaku a pol dria bude jazykom mlief pri studni, obed zhorl, rajnica sa spdli, obliečky očerneju od sadzl, a ona ešte vždy bude trčaf pri studni, ch^ry načuvaf a klebety rozndšaf. — Arus-džan, staršieho syna idem ženil, — povedala Agun. — Nevesta je inžinierka, zardba mesačne stopaldesiat rubfov, aj on stopaldesiat, ak nerdtam honordre. Honordr, Arus-džan, to e to, čo dostane za čldnky, ked mu ich uverejnia. Nežiju si zle, ale ani my sa nemuslme hanbil, tuto mu veziem všelijakč jedivo, jablkd, pdlsto vajec, takč drobnosti, čo aj inokedy pošlem, ako sa na rodičov patri. Tuto sii matrace, je v nich po dvandsl a možno aj po pdtndsl kil vlny. Tvoje boli iste lažšie, ale aj tvoj Filo je inakšl ako mdj Simon. Ale neuraz sa, Arusdžan, čo je pravda, je pravda, — sklonila Agun hlavu, — ty si mala vinu neopratu, a ja som tuto poriadne preprala. T^mito rukami. Potom som dva mesiace bola chord, ale aspoft možem s čistem svedomlm povedal, že je tu dvandsf kil čistej vlny, bez jedinej smietky. Tak, to su matrace. A tuto, vidiš, Arus-džan, su prikryv- ky. Plachty si Armen priviezol z Moskvy, vieš, cestoval na celinu, potom zas do Moskvy, nuž som mu poslala peniaze, a on si z Moskvy priviezol plachty. Aj prikr^vky maju z Moskvy, takč podla ich vkusu. Darmo je, Arus-džan, oni už maju inakšl vkus ako my, my žijeme na dedine, mdlo sme toho videli, mdlo vieme. A vinu do prikryvok som v Kasachu vymenila, tam maju lepšiu sortu, ale aj za to som od Simona dostala. Hej, za tie pri- kryvky. A tuto su obliečky, Arusdžan, o t^ch by som mohla vela rozprdval. VoIakedy ddvno,

ked ešte žil m6j oteč, Išchan ho volali, mi Muradovie Srbui doniesla pre dieta starč mužskč košele, ale dieta mi v nich ochorelo, a vtedy, v tridsiatom šiestom to bolo, vo februdri, mi Išchan z Manacu poslal dvandsf metrov ako sneh bieleho pldtna. Ach, Samvel m6j radostny... Cez čelu vojnu, hoci bol hlad, hoci sme mrzli a v handrach chodili, ach, čo všetko sme prežili, cez cety čas som to pldtno opatrovala a pošila z neho obliečky pre svoje dieta. — Vym^šlaš, Agun, klameš. — Prisahdm na jeho zdravie. — A mysllš si, že dobre robiš? — Ja som už takd. — Ved preto aj vyzerdš, akoby si mala nie štyridsat, ale sedemdesiat. — Veru, Arus-džan, — ožila Agun, — karpet do v^bavy mu ddvam ten ist^, čo si priniesla moja mat z domu m6jho starčho otca. A do domu m6jho starčho otca sa tento koberec dostal z domu starčho otca mojej matky, z Arčešu. Chystala som aj dve hlavnice, v jednej je husie paperie, ale do druhej mi už nevyšlo, lebo husi mi zabehli do Filovie fazule, a Filova Arus pustila na ne psa, a ten všetky moje husi podrhol, neviem, či sa na to ešte pama- tdš. No nič to, Arus-džan, aj ked nebude samy pdper. Toto je koberec, ale nechce si ho vziat, hoci som ho pre neho robila. Nečhce, lebo tam v meste si dali urobif koberec na čelu stenu. Ak budem vlddat, ešte im pomožem, ddm im peniaze na tak^, aky chcu, ale ak nebudem vlddat — len aby si ty bola zdravd, Arus-džan — nech si s tymto robia, čo chcu, nech si ho aj na zem pod nohy hodia. 52

— Nevestu mdš inžinierku, synovi sa peniaze len tak sypu, nuž načo im toho toFko vlečieš? — Aj sa sypu, aj sa chytro rozkotuTaju, s kama- rdtmi za jednu noc minie aj štyristo rubfov. Za to je už krava. Nuž, Arus-džan, nabrala som tolko preto, že to po prvč ani nie je vela, a po druhč preto, že sa to od rodičov patri. — Agun, Agun, preto svojho muža, chuddka, tak nivočiš, ved je už načisto zodrat^, aby si potom jeho majetok po svete rozvlačila? — Ked ma tito tu vyhodili, teba chceli za Simona vydaf, a Skoda, že sa tak nestalo, teraz by ste vedno sedeli, jeden na druhčho hladeli, oči vyplieStali a smiali sa, ale by vdm bolo. — Tvoj Simon mdjmu Filovi ani po členky nesiaha. — To veru nie! Tvoj Filo každ^ rok donesie domov tonu vlny. Kradnuf vie, len čo je pravda! — Zato nežiješ horšie ako ja, Agun. — To je už ind vec, Arus-džan. Ale o tom teraz radšej nehovorme. Ved ma pozndš, akd som, kym každčmu nepoviem do oči, čo si myslim, nemdm pokoja. Tvoj muž ti všeličo nazndša do domu, mne m6j nie, ale nežijem horšie ako ty, ba vari aj lepšie, ale to len preto, že v tomto dome som gazdinou ja. Musi sa to ddko vyrovnaf. — Nech je, ako chce, Agun, tvoj muž je na po- Tutovanie, od rdna do noči hrdlači, drhne... — Aj na to ti mčžem odpoveda<, Arus-džan: aby nebolo tak, ako vraviš, na to by musel mat volačo v hlave, a ked nemd, musi hrdlačif. — Život nie je taky fažkf, Agun. To len ty všetko sfažuješ. Aj seba tr^zniš, aj ostatn^ch.

Gez vojnu sme iba na zemiakoch žili a pamataš sa, koTko sme sa nasmiali? A na prihodu s Krpariom Artom s a pamataš, aj vtedy si si bola sama na vine... — Život je Tahky pre tych, čo len k sebe hrabri. Krpdii Arto bol kvdli penzii za Armenakom, a Armenak mu povedal — uvidlme. — Ked mame v meste takčho človeka, za kym mdme ls£, ak nie za nlm, hddam nep&jdeme za cu- dzlm? — Celkom sa na otca podal, ani nohavice si nebude stačif natiahnuf, čo tak pobežl Cmakutča- nom pomdhaf. — Ved su mu blizki, prečo by im nepomohol? — Mne m6j muž patril len spolovice, spolovice druh^m, a najvdčšmi kolchozu. A syn, ako vidno, sa podal naftho. Ale ak je v fiom len kvapka mojej krvi, nikdy nesmie zabudnu£ na tu maštaL Vedro mdS už plnč, na spordku ti akiste prihdra obed, tak chod, Arus-džan, nebudem <a zabdvai. — Už nič nemdš, všetko si mi ukdzala? — Vari som toho zo svojej biedy mdlo nastlska- la? — Peknč veno davaš syn'ovi. Vofakedy ešte davali kravu, ale načo by im teraz bola krava? — Arus-džan, namiesto kravy som vymyslela volačo inč, neviem, čo na to povieš. Namiesto kravy im ddm pa£sto ruWov. No nie do ruky, nie na to, aby ich po reštaurdcidch a kindch rozhddza- li. Sama pbjdem, kupim im skrifiu na šaty a dove- ziem do bytu. — Aleba? — zatiahla Arus. — Už aj byt maju? — Novindrom rychlo pridelia. Na robotu potre54

buju jednu izbu, na spanie druhu, vieš, oni duševne pracuju. — Aleba, — opal zatiahla Arus. — Nechce, aby som mu tu skrifiu kupila, just ako jeho oteč, nič nechipe. A človek s takym posta- venfm by veru mal mat šaty zavesenč v skrini a na riad tiež samostatnu skrifiu, aj pianino by mal mal, ale raz nechipe, že to všetko treba kupil, ked to potrebuje. Do reštauricie Isl, to vie. Aj ona. Potrebovali by nad sebou poriadny dozor, dakoho takčho, ako som ja. Bojim sa, Arus-džan, že na pianino sa nezmfižem, ani sa ja v tych pianlnach nevyznim, ale nibytok do jedilne im kupim. Vozia ho vraj až z Moskvy. A stoji, Arus-džan, paltislc novych ruMov. Byva aj drahšl, ale na drah- šl sa už nezmčžem. — Peknč veno, — prikyvla Arus. — Velmi peknč, utešenč. Len si to všetko neviem urovnai v hlave, — povedala Arus. — Agun, ty si sa zbliz- nila, — rozm^šlala Arus nahlas s rukou na ustach, — zošalela si. Tvoja nevesta aj tvoj syn by si zaslužili volačo inč... Načo im ty miš pehal tolk^ majetok? — vykročila Arus k d ver im. — Keby si o tom aspofi nerozprivala! A miia si sem načo volala? — obritila sa Arus vo dverich. — Tvoja nevesta je z mesta, iste si žila ako v raji, v dostatku, ty krvopotne zožgrllš zopar kopejok a teraz ich zavlečieš cudziemu dievčisku. Veru je tak, ako sa vravl, že aj čert sa vždy len na velku hfbu vyon- die, a chudobnčmu aj z hrnca vykypl. Ked seba nelutuješ, aspofi toho chudika polutuj, maj trochu svedomia... „A teraz chod, Arus-džan, a po celej dedine 55

rozpravaj, vykrikuj, že Simonova žena Agun prišla k mužovi s jedn^m kobercom a teraz kupuje synovi pianino." — Aj chladničku, — povedala Agun nahlas. — čo?, — Chladničku. Stoji tristo novfch rubfov, ale mfižeš do nej dat hocijakč jedlo a nepokazi sa. V lete im budem posielaf macun1, maslo, sliepky, čo zjedia, zjedia, ostatnč si odložia do chladničky. M6j nebolr^ oteč Išchan zanechal na moje meno v banke stotisic, ale m6j brat Valod si ich pekne potichučky prisvojil. Chcem povedat, že rodič md byf tak^ ako m6j oteč Išchan. To je všetko. — Majetok je tvoj, rob si s nim, čo chceš. Ja ti m6žem len tolko povedat, že mi je Mto tvojho muža. Jemu od dst odtrhneš a zavlečieš cudziemu dievčisku. Nevesta by mala takd byt, aby v synovom dome aj matkino slovo zavdžilo. Aby jej tam vraveli starkd, aby jej vraveli mama. Aby ju nevesta volala mamou a ona by jej odpovedala: „Ano, dcera moja." Neveste bude musief kupit fažky zlaty prsteh. — Arus, — zašepkala Agun, — som ja šfastna, alebo neštastnd? — Ešte Čo nevymysliš? — Arus, to všetko nestoji za reč. čo sa tyka majetku, vieš, ako to b^va, napriklad tak^ Mušeg : vik mu za jednu noc roztrhal tridsafpaf oviec, mal tridsafpaf oviec a teraz mu ostal iba prdzdny košiar, nuž aj s peniazmi je to tak, dnes ich mdš, 1 Macun — ovčic, kravskč alebo byvolie kyslč mlieko, použiva sa čerstvč, alebo sa do zAsoby suši.

zajtra nie. M6j syn Armen si večer sadne do jeddlneho voziia vo vlaku Tbilisi-Jerevan, a rd.no tam nechd aj hodinky a spokojnf odide. Som ja šfastnd, či nie? — Viem, Armenak ti je syn, ale na seba nepomysllš, že. mdš na hrdle hrvoT. Tvoja buduca nevesta si aj dosiaf dobre žila, a ked sa teraz vydd za Armenaka, nestane sa mu len ženou, ale prisvojf si celčho a ty nebudeš maf nič. Tebe ostane len tvoj muž Simon. Ja si aspoii tak mysHm. Ja som svojim synom dala zdravie, po pdre bielizne a po jednej perine. Ale mdm svojho Filipa, dnes sme spolu zjedli dve sliepky. A aj to banujem, že som im tie periny dala. Život je veru krdsny, ved sa len obzri okolo seba, ako sa všetk^m dobre žije. Len aby sa Tudia vedeli smiaf. A či si šfastnd, alebo nie, to ty musfš najlepšie vedief, ja o sebe m6žem povedat len tolko: som rada, že som Arus, a nie Agun. — Som nešfastnd, Arus, macochou mi bola darpaska pluha, otcom mi bol Išchan, poslal raz dvadsaf metrov pldtna a raz chlapcovi za hrsf cukrikov a slubil nejestvujuce tislce, svokrou mi bola Abelova Arus a mužom mi je Simon. — No dobre, čakd ta radostnd udalosf, škoda sa ti umdraf. Na to si ma zavolala, aby si tu predo mnou slzy prelievala? Ale keby si dala na moje slovd, Agun, za polovicu tych peiiazf by si sa mohla zbavif choroby. — Ja som bola odprvu nešfastnd a inak to už ani nebude. Zdravie je potrebnč pre radost, a td mfia vždy obchddzala. Arus si zahryzla do jazyka, aby nepovedala, čo si myslf, ale ako nepovedaf, aj ked je Agun 57

chord a nervdzna, ako nepovedaf, že jej tetka Manišak bola ešte horšia svokra ako babka Arus, a navyše, boh mi odpust, bola cundra: balamutila a vyciciavala naraz Amba aj Stepana Atojenca, z. nedavno našli v jej dome strieborny Metekseho pas, teda ešte aj Avaga — troch naraz. A vidief to najej neveste? Ani trochu. — Radost človek alebo md, alebo nemd v sebe, Agun-džan, ak je šfastny-, je štastny vdaka sebe, nie druhym, ale ani za svoje nešfastie nemože inych obviiiovaf. — Moj syn sa narodil v maštali. — A ja som svojich kde porodila? — Ty si prišla z Ovitu a ja z mesta. Z otcovfch komndt do mužovej maštale. — No dobre, tak šfastnu cestu, iste mi už obed prihorel. — Bakujem ti, Arus-džan. — Ty si prišla z mesta a ja z Ovitu. A čo, v Ovite vari nežiju Iudia? — Prosim ta! Dnes fudia cestuju do Jessentuk, -do Odesy, do zahraničia, a ty vraj Ovit. — Akoby v Jessentukach aj v zahraničl nežili všelijakl otrhanl chmurovia. — Arus, mala by si už Isf, je neskoro. — Eudia, čo u tvojej tetky Manišak zjedli raz kusok chleba, cety život naii nezabudli. Tak im v ustach zhorkol. A tvojim nepriatefom, Agun, je len tvoj jazyk. — Co je pravda, je pravda, ale m6j chlieb nikomu nezhorkol. — Rozložia si v byte novy ndbytok, postavia .chladničku, tvoj koberec hodia na zem, dieta

naii bude cikat, ty prideš, pozni na teba a spytaju sa: „A ty si kto?“ — Takje,bodaj bymitenprekliatyjazykvypadol. — Ale netr&p sa, ved možno aj dobre bude. — Nie, pravdu maš, Arus-džan, mladši syn už teraz vravi: „Dobre mali, že na teba vykrikovali Arnaut." Nevesta so synom sa pohddaju, nevesta si prihladi vlasy a vyjde z druhej izby: „Mama, moja noha viac do tohto domu nevkroči, povedz tomu naničhodnikovi..." A ona bude stdt pred knižnicou a zavold synovi do jeho izby: „Hej, ty simonovski plemd, hned ta vyhodim z domu, ty valodovsky poškrabok..." Za.čias Ovanesa Tumaiiana bolo gramotnych mdlo, nevela ich pisalo, lahko si bolo ziskaf slavu. Ovanes Tumaiian, Ovanes Tumaiian. Ovanes Tumaiian bol jeden z desiatich gramotnych, a teraz ma pomnik aj muzeum. Ovanes Tumaiian, mal si prisf na tento svet ako novinar a požif si medzi tymto ludom, potom by sa ukdzalo, akf si Ovanes Tumaiian. Dnes všetci čitaju, všetci pišu, vidiš, a Vazgenovi sa Armenakove čldnky nepdčia, vravi: „Ja by som to lepšie napisal." Vedel by si, Ovanes Tumaiian, vynikmif medzi tisicimi tak, aby ti aj pomnik postavili, aj tvoju kolfsku zachovali: ,,V tej to koliske mal^ho Ovanesa kolisali"? Moje materinski srdce citi, že aj Ar- menakovi postavia pomnik. Jeho spisovatelski u- umenie pochadza cezo miia z Vankeru, som Van- kerčanka, m6j oteč Išchan veru vedel hovorit,

ale z cmakutskej strany su všetci jachtavl, Simonov brat Adam kym vypovie, že potrebuje čiapku, prejdu tri dni. Prejdu tri dni a ešte sa nezmdže na tri suvisli slovi. Mimochodom, aj Artašes Arzumaiian pochadza z Vankeru. „M6j jazyk je m6j nepriatef." No len vdaka mojmu jazyku je syn tym, čim je. Cio som ja mala? Jeden jazyk, jednčho ubohiho muza a jeden pokrovec. Chod, chod, Arus-džan, a rozpovedz celimu Cmakutu a cez Cmakut Ovitu, mestu Manacu i dedine Van- ker, že Išchanova dcčra Agun dava svojmu synovi Armenakovi do vena tridsaltislc novych rublov a svoje materinski požehnanie. Najlepšie bude, ak pomnik postavia vo Vankeri. Ale ešte jeden bude treba postavii tam, kde stila stari maštaT: „Tu Agun napriek nesmiemym fažkostiam vychovala človeka, čo sa vyrovni Ovanesovi Tumaiianovi a Artašesovi Arzumaiia- novi.“ „A madam Sofi ešte dlho ostala mladi, ohnivi a prlfažlivi a vo svojom veku vystriedala ešte vera mužov, a preto nikdy nezostarla, nikdy nezomrela, lebo tl, čo zomreli, maji pomnlky, a ona nemi. Určite sa rozptylila, prežiarila svet a svet sa v istom zmysle presolil." Ach, syn m6j radostny. „A svet sa v istom zmysle presolil." „V istom zmysle."„Rozptflila sa." „Prežiarila..." — Sero...! Ktovie, kto je viac, Ovanes Tumaiian alebo Artašes Arzumaiian? Artašes Arzumaiian vraj letel do Ameriky len preto, aby nebola vojna. Už-už mala vypuknuf, ale Artašes jej zabrinil.

V tie dni v rddiu hovorili a v novinach pisali len o iiom: „Arzumaiian, Arzumaiian," a vtedy Armenakovi povedala: „Prečo nechceš by£ okresnfm tajomnikom?" Mal vypitč a len zahundral: „Ja ostanem len tym, čim som." V Armčnsku je na tisice spisovatelov a novindrov, kto si zmysli, každy piše. Ved aj Muradovie Cikor sklada bdsne. Aj Adam si zmyslel opisat svoj život na vojne... Mane a susedky sa hrbili nad kobercom, varenč zemiaky chladli na stole, a Adam len omoči pero a zamysli sa. Potom vytrhne jednu stranu zo zošita, zase omoči pero a zase sa zamysli. Armenak sa zasmial: „Str^čko pile knihu, dostane velkč peniaze." Adam sa urazil a nechal na stole vy- chladnutč zemiaky, atrament i papier a pobral sa otesdvat bočnicu voza. A odvtedy on i jeho syn Vazgen a s nimi i Mane svorne vykrikuju, že Armenak veru chyrne nepiše. Armenak by sa zavše mal ukazat v dedine v čiernom obleku ako Artašes Arzumaiian, aby sa dedinčania divali naiiho tak trocha zobdaleč, trocha so strachom, a on, Armenak, by k niektorfm podišiel a potriasol im ruku. Lebo Juto je jej syna — izba plnd dymu, a on len piše a piše, rdno vstane namrzeny, nespokojnf, čita, čo v noči napisal, a na kusky to dotrhd. A ona aby sa tu chvastala, vychvarovala pred Arus, že za jednu noc tisicku minie. Ale nič to, syn m6j, trdpenie je pre Tudi, a ty už maš v krvi nedat sa, ty vydržiš. Najprv sa človek musi vytrdpif, aby sa potom už nemusel. Aha, Arzumaiian je akf mocn^, a predsa ani vlastnej žene nemohol prisf z Ameriky na pohreb. Len zlodeji sa netrapia. A kdejaki odkundesi. Ti sa nesužuju. Jedni žiju 61

z kradeže, druhl z toho, čim ich obdaril boh a matka. Hej, najlepšie je aj si dobre žit, aj mat čistč meno. Pravda, aj za peniaze sa da zlskaf meno, ba aj čistč svedomie sa da kupit za peniaze, ale potom ludia aj tak povedia — pozrite, tamto- ten si za peniažky svedomie očistil. Tvoj oteč sa na cely život zahryzol do dreva, ty si sa dal na pfsanie a moj brat Valod ma už štyridsaf a dosial nevie, čo je bolest hlavy ani nijaka ina. Pravda, čistč svedomie je pekna vec, ale ved na svete je aj dost lahkej, nendročnej prače... Mal si fsf, synku, za veduceho pracovnlka. Život mame len jeden, preto ho treba užit. A vdbec, ak mdm pravdu povedat, po mne nech pride hoci potopa. Vankerskč knieža Nikol z Tudi krv cical a spljal sa a mdj dedo Bogo sa spljal od hladu. Knieža Nikolu všetci prekllnali, ale mdjho deda kftaza blahorečili. A obaja sa rovnako na prach obrdtili. Ibaže jeden odišiel do hrobu s^ty, a druhy hladnf. Všetky tie pomnlky, všetky tie „zostane vo večnej pamati", to všetko je daromnica. Žijeme len raz, potom zatlču truhlu, a koniec. So sebou si odnesieš iba to, čo si videl, čo si miloval, zjedol, čo si užil. A čo o tebe ludia povedia po smrti, to je už jedno. Moj oteč Išchan kradol, ale jeho brat Vagaršak na to nebol suci, preto hovoril: „Že sa nehanblš takto žit, Išchan, to nie je pekne.“ „Ndjdi si zamestnanie, prdcu, poriadnu pracu...“ rozkladajuc rukami, nakazovala matka synovi z Cmakutu do Jerevanu. Počmdraf papier vie hocikto, aha, aj Muradovie Cikor už piše verše, ty si len ndjdi pracu.. .“ „Ked mi uverejnia članok, kupim ti prsteh."

A ked neuverejnia? To je ako šema, hodiš ho do zeme — možno sa urodf, a možno ho zbije Tadovec alebo vysuši sinko, ba aj to sa m6že prihodif, že v daždi zhranie. Rybu, čo ešte plava, fažko pred&š. Kura na jar je len pre jastraba, až na jeseii pre človeka. Lepšia dnes kopejka ako zajtra dve. „Ak uverejnia, kupim ti prsteh.'* ,,Pr£cu si najdi, ty teta, pracu, vravim ti...“ povedala zhnusene a dalej miešala na ohni žranie pre psa. „Mama, požičaj mi tri ruble, zajtra dostanem honordr — vržtim ti paf.“ „Mama, ešte tri ruble, budem ti dlžny šest!, honorar akosi nechodl." „Mama, idem po chlieb, daj ešte tridsaf kopejok..." Ked sme ta posielali za zootechnika, prečo si sa zafal a nešiel si? Vari aj to bolo treba bitkou vybavif? „Hru pišem." Piš, len piš, ked napišeš, budu ju hraf, všetci mumaci v dedine budu zizat s rozdavenymi listami, narod sa bude rehotai, ale aspoii Simon sa poteši... ,,Idem po chlieb..." Rozbolela ju hlava. Oboma rukami si stisla sluchy a poobzerala sa, kde by sa oprela. Bolest sa k nej ešte iba zdaleka prikrada, ale už jej nelutostne brazdi makky, bezmocny mozog, lebka sa jej vari už-už pukne, jej vrchna čast sa nečujne odklopi a rozpaleny mozog vystrekne ako pena, vyvali sa von, rozleje sa... Rukami si stisla hlavu, plecom drgla do kuchynskych dveri a ovalil ju ak^- si rachot, akoby niekde nablizku udrel hrom. ,,Robim pingpongovy st61 pre školu.“Už ndm nič inšie nechybalo, len pingpong! Ach, mamička, mamulienka, moja hlava. V tme rozoznala drsn^ povrch phsikavčho karpetu, prehodenčho cez tach63

tu, zbadala mutaku a znovu zacftila jej tvrdosf i tvrdosf trojuholnikovčho navoskovančho zdrapu papiera v nej. „Bodaj si sa zadrhla tymi svojimi lfstočkami, babka Arus!“ Postele boli vo velkej izbe. „Ach, keby som tak našla dačo mocnč, čo by mi zovrelo hlavu ako obruč a tak ju držalo." Vyšla na gdnok, a slnce, ktorč na chvflu vzblklo, ju oslepilo a zhaslo. Rukami si stisla hlavu, stdla nepohnuto a mala počit, že sa jej v nej preosieva horuci popol. ,,Ach, mamička, moja hlava... ‘‘ To prejde, to hned prejde. Tuto su dvere, stačf ich len kolenom potlačif a dnu je poste! a vankuš. Vybava nahddzand na kope zatarasila vchod. ,,Ako sa dostanem do izby?“ Teraz sa potkne a udrie si hlavu. Tackavo prestupovala pri dverdch a desila sa toho, ako zaškripu. „Ach, mamička, nemd mi kto pom6cf.“ Mala si zapchaf uši, ale zabudla. Cela zaliata slnečn^m jasom sa tackala pri belasom zdbradli, stdle sa chcela dostaf k posteli v izbe a stdle sa nevedela prinutif, aby urobila ešte dva-tri kroky. Zdvihla ruky ako v tanci, mavala nimi do taktu a šomrala: — Načo mi je to všetko, načo? Hej, načo mi je to, čo mam z toho... Sero! Keby som radšej zomrela, čo mdm z takčho života, — pošepky lamentovala a zvesila hlavu na prsia ako opitd. V izbe spadla na kdpku poskladanych prikr^vok a povedala si: — Nie, to sa nepatrf takto tu ležaf, — a dovliekla sa k pohovke, zaborila hlavu do mak- kej tmy vankuša a všetkym, všetkym povedala: — Žite si, ako chcete, robte, čo chcete, len bučite zdravi... Bolesf, ty čo odo miia chceš?...

Ale ked sa bolesti poddala, uvedomila si, že sa jej dokonča pači. — Aby ta, — zamrmlala ako človek, ktory čosi tažkč prekonal, a vtom akoby sa potkla, akoby sa ponorila do teplej vody. Videlo sa jej, že ma štyri kravy a že je v horach. Okolo zeleii a nad hlavou slnce. A všetky štyri kravy čakaju na dojenie a štyri teliatka stoja priviazanč k jednčmu koliku. — Sniva sa mi, — zašomrala a sen pokračoval: rozpriva synovi, že kedysi vda lietavala, teraz akosi prestala. Okolo zeleft, nad ftou slnce, a syn jej vravl: „Ak sa ti zachce, aj teraz poletiS." A zrazu sa vzniesol a uletel. „Pocf, nie je to tažkč, let za mnou,“ volal na iiu spokojne a naradostene. „Ach, na to už nemara sil, aj kravy treba podojit,” odvetila smutne a neuprimne, no zrazu — čo to? — vzlietla. A tak lietali spolu nad letnimi pastvi- nami, nad dedinou, nad senami. — Starti žena, a sny mdš ako dieta, — šomrala na seba a spomenula si, že Simon meškd a že vždy, ked sa niekde oneskorila, vždy len kvdli Simonovi. ,,Pre tychto Tudi hodiny nejestvuju,” pomyslela si podr&ždene, ale hned si povedala, že sa nesmie zlostif. „Spi, zaspi, čo len pol hodinu si teraz zdriemneš, pomdže ti to na cely mesiac.” ... Simon bol v meste, šiel predat syr, čochvita sa im mala otelit krava, šikovny a skusen^ rolnik Adam kravu obzrel a povedal: „Ešte zo dvadsat dni.“ Neverila Adamovi, a predsa si lahla spat. O polnoči, ked človek najtvrdšie spi, zobudil ju Išchanov hlas: „Agunik, Agunik.” Vyskočila, rozbehla sa do maštalc, v maštali stil pred kravou

Armenak a vzrušene dychčal — tela išlo zle. Zo dva razy ho zatlačili nazad, kym sa neobrltilo. „A ty tu čo robiš, Armenak?" spitala sa. „Vo sne som uvidel deda Išchana, kričal na mlia: Krava sa vam teli! Štrndsfročny mladenec si vyspdva a krava nech aj zdochne! Armen nemohol uverif, že aj matku zobudil Išchanov hlas. A tlto, vedno so Simonom, si z nej ešte dlho robili posmech: ,,Išchan povedal, ide sa ti vyliahnuč tela s hviezdou na čele, vstdvaj, Agunik, Simon v meste predava syr, ty ho muslš chytif.“ Vankuš odložila na miesto, pred zrkadlom si upravila vlasy a pokušala sa rozpomenut, čo robila predtym, ako ju rozbolela hlava. Vyšla na schodlky a ticho, odovzdane si vzdychla. — Chuddk oteč, so Simonom si ani on nevedel poradif... Simonovi dali urobit pingpongovy st61, tak ho robi, čo ho po ostatnom! Simon sa dožije sto rokov, ale nim je dosf i tfch patdesiat. Havran žije patsto rokov... Haja... haja alebo jastrab? Havran žije pačsto rokov, jastrab len štyridsa<. „Uf, pafsto rokov sa živii zdochlinami, ešteže čo!“ povedal jastrab. Vonku na kohosi zurivo brechal pes. Dobytok nabllzku nebol, ani nikto cudzl, Adam vošiel dnu, nuž na kohože to tak breše? Joj, ved na spor&ku sa vari žranica pre psa, celkom na fiu zabudla. Nie, takto to dalej nejde, raz ju ti bolesf zloži, zabije, musl sa liečit. — Psisko hnusnč, a tebe čo ch^ba, čo si sa zbesnel? Dolu bol Adamov dom, užlabina, kamennd ohrada, dub a dalej les. Na okraji lesa sa pisla

čierna krava. Keby odviazala psa, hnedje pri krave. Agun dala psovi žraf, ale ten sa len trhal na re- fazi a driapal sa do lesa. Ich psi su nepriatelmi všetkčho živčho. Posledny skapal na srdcovu mrt- vicu, ale to ani nebol pes, ale motor, až v ftom vrelo. A ten pred nfm, Cambar, sdm sa vrhol na svorku vlkov, dohryzol ich, došklbal, ale potom ho oni na kusy roztrhali. Ich psi nevydržia dlhšie ako tri-štyri roky, už maju siedmeho, hoci Adam napriklad len druhčho a ten, čo md svokra, aky bol, tak^ aj zostane — dobr^, spokojni, leniv^, nie pes, ale osol. Pes nastražil uši a čakal. Za kamennou ohradou sa zjavil Simon. Pomal^m, neist^m krokom — človeka ide uchytič — sa vliekol po chodniku. A čože sa md ponahfaf, aha, dom je už tuto, raz- dva je pri iiom, načo sa nahlif. Vojnovy invalid Voskan sa voIakedy s kymsi stavil o dve flaše, že prejde s vyše tridsatkilovou hrudou kamennej soli z Manacu až do Vankeru, a veru aj prešiel; na toho pozrite, ako treba chodif. Agun si rukou zaclonila oči a povedala ustarostene, tak, ako by povedala jeho maf: — Pomalšie, nože pomalšie, aby fa nohy neroz- boleli, načo sa pondhlat? Za ohradou sa mihla velka Serova hlava, na odrazu zastal. Armenaka pred daždom a po pijatike vždy lame v nohach, a to všetko pre jeho premilenčho otca, ktory nechal dieta tri či štyri roky chodif v gumakoch. A čo sa mu navravela: „Ta guma ožobrdči diefa, Simon,“ ale Simon len zadudral: „Co, vari je už zodratd?" — Volačo si vravela? — spital sa Simon. 67

— Len si oddychni, potom ti poviem, — začala Agun, ale nezdržala sa a zakričala: — Privčas si sa vratil, ešte si trochu dnu polež a posed na slniečku, potom uvidlme, čo dalej. Simon sa ani nepohol. — Idem do Jerevanu, — pripomenula mu Agun. — Aj tak je už neskoro. Potrebujem kofta. A ten je priviazan^ v užlabine. Treba ho priviesf. Simon pochopil, obratil sa a potk^navo sa pustil tou istou cestou spat. Čo ma na to povedat? Me aby sa sam pobral po koiia, všetko mu musl pripomenuf, postrčif ho. — Nesed na studenej zemi, už aj vstali! Počuješ? Sero sa aj lenivo nadvihol, že vstane, ale ked Agun vyšla z kuchyne, kde už stačila aj obed zohriat, ešte vždy sedel na zemi. — Vravlm ti, nesed na studenej zemi! — Nie je študenti. — Viem, že je studentL — Ty si general, ty všetko vieš. — Co ta noha boli, Sero-džan? — To je moja vec. — Ked je tvoja, tak si sed a potom skaplnaj. Iste aj tento ma reumu, hocikedy kiiučf. Ach, akč neštastie, aky božf hnev to dolahol na tento dom? čo mdm z toho, že sa do novfn dostane naše meno? Naše meno a všelijakč chvaly na n&s. Načo mi je to všetko, ked sa už nevladzem radovaf? — Už aj vstaii zo zeme! Raz-dva! No tak! Kym pridu moji sldvni pomočnici, m6žem si aspoft premyslief čo a ako. Tak teda, idem do Jerevanu. Tuto je vybava: dva vankuše, dve prikryv68

ky, dva matrace, peniaze na plachtu treba odložit zvldšt, tuto je karpet a koberec, veru karpet a koberec, teda dve veci (na stanici je plno ndroda, bude si musief davaf dobry pozor), tu su jablkd, tu vajfčka — čiže už štyri veci, syr, maslo — šest, aha... kaurma, sedem, med — osem, a ešte všelijakč drobnosti do ruk, devaf. Tak teda idem do Jerevanu s deviatimi pinklami. Nie, syr a maslo uložfm do jednčho koša — čiže o jeden kus menej, macun ddm navrch, takže z toho, čo som mala niest v rukdch, zas o jeden kus menej — zostane ■edem kusov, a med priballm k maslu, v^borne, zostane šest veci, jablkd už nebudem hybaf ani vajcia. Sest ved. Hotovol Ak sa mi nič neprihodl, do Jerevanu pridem so šiestimi kusmi. Vovlakochsa už tak nekradne a zajtra som v Jerevane. Hotovo! Nezabudla na dačo? Ked sa Krpdii Artaš sfa- hoval do Kirovakanu, pred branou mu vrčalo pat ndkladniakov. Adam vtedy povedal: „Ja som ani nevedel, že sme v kolchoze mali toTkč bohatstvo.” Zavdraniny, nakladami zeleninu a zemiaky pošlem neskoršie, k zime. Aveluk!* Len aby nah nezabudla. Vraj aj Arzumaiian md aveluk veTmi rdd. Nezabudla volačo, nevzala dačo, čo už ani nemusela? Nie, hddam nič nezabudla, a ak dačo aj vzala navyše, tak len to poslednč vajlčko, na ktorč tak striehla. Asi md všetko. Nie, čosi ešte mala vziat, čosi doležitč, čo to len bolo? — Sero-džan! VoFačo som ešte chcela vziat, ale raz neviem čo. Co? * Aveluk — jedld trdvnatd bylina.

— Neviem sa rozpamataf, mam už načisto deravu hlavu. — Vezmi ma so sebou, poviem ti čo. Vysukala si rukdvy, zagdnila na syna a pustila sa do takčho smiechu, až sa zadušala. — Nevezmeš ma, a ešte sa smeješ? — Panebože, keby som vas nemala, čo by som ja len robila! Povzbudeny chlapec sa poponahfal upevnil si pozlciu. — Nebudem ti na farchu, tichučko pbjdem vedla teba. — Nevrav! — A možno sa ti na dačo aj zldem. — A na čo, napriklad? — Napriklad budem strdžil veci a ty sa m6žeš lsl napil na Staniču vody. — To je pravda. — A vrdtim sa s tebou, nezostanem v Jerevane. — Vždy tak vravlte, ale slovo nedodržlte, už vds pozndm. — A minule som sa nevrdtil? — A kto nariekal, ja? — Nuž ked sme ledva prišli a ty hned — zberaj sa! — A kto by bol doma všetko opatril? — A ked sme sa vrdtili, aj svine boli v chlieve, aj kurence v kurlne, ani pes nebol o hlade. — A pamatdš sa, ako sa vtedy, ked ste s otcom sami zostali, obžral? — A či ja zato mdžem, že vtedy sa Narik pozabudla a dva razy osolila obed? — Profesor Sero, počuj, profesor Sero, čo znamend „prežiarif“? 70

— Ak ti poviem, vezmeš ma do Jerevanu? — Ak povieš, vezmem. — A čo sa to malo „prežiarif“? — Ech, mdlo čltaš, nič nevieš. Tvoj brat v tvojom veku už čltal Augusta Bebela. A v tvojom veku sa stavil s tvojim strykom Akopom, ktory sa vr&til z vojny, že Maxim Gorkij zomrel roku tislc devafsto tridsafšesf. A vyhral, vysvitlo, že mal pravdu. Veru, kolko rdz som mu zhasla svetlo, on ho zažal, ja som zhasla, on znova zažal a knižky čltal. Co to len znamena, to ,,prežiarif“? — A čo je na tom takč zvldštne, ,,prežiarit“? — 2iari(, prežiarif, to je od slova „žiara“, žiara žiari. Prežiarit, znamend širit okolo seba žiaru. Tak! — Profesor, hotovy profesor. — A čo, nie je to tak? No povedz, nie? — A ako sa vtedy madam Sofi mohla rozptylit, ako mohla prežiarif svet a svet sa potom trochu „presofil“? — Kto je madam Sofi? — Madam Sofi je žena. — Neviem, asi je to tam nesprdvne naplsanč. — Akože nespravne naplsanč, profesor Sero? Akč asi? — Ale tak... Aj v počtovych prlkladoch b^va dakedy chyba. — To napisal tvoj brat. — A ty si to ako prečltala? Ved nepozndš pismena! — Pf, pismena! Všetko, čo napisal tvoj brat, som mu ja rozprdvala. Ved aj sam vravl, že všetko to, čo som mu ja povedala a on zapisal, každf

vychvaluje, ale ked niečo sdm od seba prida, to už tak nechvdlia. Pismena nepoznam, to veru nie. V septembri, oktobri a novembri som chodila do školy, ale v decembri ma macocha vzala domov. „Nemdš na to hlavu,“ povedala mi. Zato ona ma ndramnu hlavu, doteraz hovori namiesto Išchan — Išchjan, Išchjan-džan... Chlapec skusil najprv v duchu, potom polohlasne zopakovaf toto meno. — A čo, je to naozaj fažkč meno! — akosi bojov- ne namietol matke. — Pretože aj ty, Sero-džan, si z ich rodu. „Cia.. . čia... čia..Čiapka? ,,Ano.“ — No dobre, tak si zarecitujme bdseA a uvidime, kto sa prv^ pomyli. — Nechce sa mi. — Lebo nevieš. — Ja že neviem? Ved sama skladdm bdsničky! Niet takčho v dedine, čo by sa mi v tom vyrovnal, ved pochddzam z Vankeru. — Tak dobre, skusme, kto sk6r zarecituje baseft. — Cudzie verše recitovaf? Co som papagaj, aby som cudzie slova opakovala? Nie, ja nie som papa- gdj, sudruh Sero. — Ejha, — celkom po ich, po adamovsky, zatiahol chlapec. — Tak my sme papagdje, zato, že volačo vieme naspamai? — Papagaje, ba ešte horšie. — Tak prečo ma biješ, ked sa neučim? — Preto, lebo chcem, aby z teba bol človek, aby si nardbal perom — perom, nie vidlami. — A ked budem nardbat vidlami, to už nebudem človekom?

— Budeš, budeš, pravdaže. Aj tak zostaneš len pri vidldch, cltim to. Ale aj to dakto bude musiet nad tebou stdf, aby ti každu chvffu pripomenul: tu travu daj sem, tento stoh ulož ako sa patri, aby nezatekal, volom hod sena, nie aby si zabudol na kravy a teraz hybaj vykydai hnoj z maštale, — podoprela si rukou bradu a čakala, čo povie jej syndčik, premileny profesor Sero. Chlapec sa zamyslel, predstavil si, čo mu mat prorokovala, ale nevidelo sa mu to: — Nebudem hnoj kydat. — Budeš. — Nebudem. — Si mudry chlapec, vykyddš hnoj, dostaneš pracovnu jednotku, pochv&lia ta, aj zemiaky ti daju, privezieš ich otcovi, a oteč sa poteši... Zemiaky zjete a od radosti zaples&te. No,čo povieš? Obrovska hlava na tenučkom krku a uzučkč plecia nadskočili; pribehol k nej a trasuc sa od zlosti, zrazu zakričal, priam zaštekal: — Nebudem! Vravlm ti, nebudem kydafhnoj! Už som ti povedal, že chcem Ist do Jerevanu! Nečujne sa zasmiala, privinula syna k sebe a pohlddzala mu velku hlavu, hojdajuc ju na kolendch: — Hnoj nebudeš kydaf, tak čo teda budeš robit? Chlapča sa jej nemotorne vytrhlo z objatia, zastalo pred fiou a zlostne zabliskalo očami. — Nestojlm o tvoju falošnu lasku, chcem Ist do Jerevanu. — Len si chodte, tam je cesta, nikto v&s nedržl.. Chodte a miia tu nechajte samu. — Aj ty mbžeš Ist, ani teba tu nikto nedržl. 73

— Ved hej, v Jerevane už niet negramotnych, už len na mfia čakaju. — Ved nebudeš sama. Všetci su tu, pri tebe. — Mudro! Keby si vždy tak mudro odpovedal. — Nerozumiem, o čom hovorlš. — čo sa vam nehodf, tomu nerozumiete. — Naozaj nerozumiem, o čom hovorlš. — No dobre, kydaf hnoj nechceš, to chdpem, chceš Isf do Jerevanu, prosim! Ale čo tam budeš robit? Nože rozumne odpovedz, nech sa tvoja mat poteši. — Budem chodit do školy. — A kde budeš byvaf? — U Armenaka. — A nevesta ta chytl a vyhodl. — Aleba! — A čo si mysllš? Pred hodinou som div neumre- la, raz sa m6že stat, že tahnem a viac nevstanem. Potom čo uroblš? Ked ta švagrind vyhodl, čo si počneš? — To ti poviem, až vyrastiem. — Moja mama nepočkala, kym vyrastiem, mala som tri mesiace, ked sa pobrala na druh^ svet. A mojej darpaskej macoche som bola dobra len na nosenie vody, služku si zo mfia urobila, ale na kolovrate priast ma nenaučila, ved akože, na to som nebola suca. Chlapec plakal. Aj jej zovrelo hrdlo, čosi ju v ftom žteklilo. No nasilu sa usmiala a povedala synovi: — Tvoj stryc Adam sa už išiel ženit a ešte nevedel zarecitovaf ani jednu bdsefi, na skiiške sa rozplakal: hovorif nie je len tak! Teraz je rad na tebe. Zdd sa, že si predsa len z ich fajty.

Chlapec sa zamyslene a pochybovačne, ale s poslednou nddejou spytal: — A oteč? — Vy s otcom sa dožijete stosedemdesiat rokov. Tvoj oteč hovoril, že Armena pošleme do kolchozu, pastieri vraj dobre zarabaju. Lenže Armen je v meste, tak teba pošle za pastiera. Každy sa stane tym, čfm chce. Ciest je vela, ale volba iba jedna. Každy ide cestou, ktoru si sam vyberie. Ty čfm budeš? — Teraz neviem. Teraz to ešte neviem. — Armen v tvojich rokoch už pfsal divadelnu hru! — Odrazu sa rozkričala: — Vravel, že bude dramatikom. A je? Je! — Zarecituj niečo, ak vieš! — Ale čo! Tak zarecitovaf, vravfš? — Jednu basničku ty, jednu ja, jednu ty, jednu ja, opreteky. — Vyborne. Ale mi pripomeii, aby som nezabudla vziai aveluk! Tak počuvam fa, sudruh Sero. — Nevrav mi sudruh Sero. — Nebudem. — Ovanea Tumaftan, Konice zla. Ak sa pomolim, nechaj ma, sim si spomeniem. — Koniec zla napisal Ovanes Tumaiian, alebo Hasaros Agajan? — Nemyl ma. Ovanes Tumaiian. Ovanes Tumaiian, Koniec zla... Hora nad stranou Inie uZ tam ddvno. Pod noti veniec luk, v poli starj buk.

V butlavom kmeni, v teple a tieni kukulka lila, deti stralila. Kukulka spieva na buku: „Ku-ku, ku-ku, ku-ku, ku-ku. Čim skdr mi vyrast, dieta, a ulivaj si sveta !“ — „Pod ftou veniec luk, v poli star^ buk.. Dobre! — Vravlm ti, nemjd ma! Hora nad strdfiou Inie ul tam ddvno. Pod Aou veniec lik, v poli starj buk. V bitlavom kmeni v teple a tieni kukulka lila, deti strdlila. Ach, nerib, nerub strom! Ach, nerib, nerib strom! — Uch, a ako je to s tou llškou, tam ešte bolo čosi o lfške... To si ma ty pomolila! Opaf sa nečujne rozosmiala a chlapec zlostne zadudral: — GhceS povedat, že ty lepšie recituješ? — Ja v6bec nerecitujem. Mojou povinnosfou je navarit psovi žraf, nuž varim. 76

— Tak čo sa smeješ? — čo sa smejem? Len tak, žiada sa mi. Dcčra im po skončenl školy v Ovite ušla s učiterom dejepisu, mlddencom z Kirovakanu. Vtedy sa na nich trochu aj nahnevali, ale nakoniec sa to skončilo ešte lepšie, ako keby ju boli prišli pytaf a boli by sa zasnubili. Veru, skončilo sa to velmi šfastne. Mlddenec mal v Kirovakane svoj dom a navyše bol aj šikovny, Ženu si zamestnal ako pioniersku veducu v škole a zapisal ju na diafkovč študium na pedagogickej fakulte. Len jedno nebolo dobre, že sa nehlasili k rodine. Ale ktord dcčra ostane rodičom? Len nech su mladi spokojni — ndm aspoli jedna starost’ odbudla. Nuž aj preto tak čakali Armenaka, ale prišiel iba list, napisal im zo Siblri. V dome bolo strašnč ticho, akoby všetko vymrelo. A noviny čoraz častejšie prinašali jeho meno a jeho članky, v jeseni ho v novinach pochvalili — Armen už nebol ich. Volakto ho videl v jeddlnom vozni vo vlaku Jerevan—Tbilisi. Ale tu u nich bolo ticho ako v hrobe. Zeleninu, čo naložila do soli, nemal kto jest, ani obed nemala komu navarit, všetky jablkd pojedli Adamovi vnuci, med stuhol, scukornatel, rozpustili ho, ale znovu stuhol, a tak niekofko raz, kym ho Simon aj s maslom neodviezol do Kirovakanu, že ho preda alebo podaruje znamym. ,,Budem rodit," povedala mužovi. Ked išla do obchodu po cukor, Vardanovie Arto si ju premeral od hlavy po paty: „Tu volakto prehltol jadierko z dyne," a pozrel na kartun, na hračky, potom na Agun a znova na kartun. A všetci, čo boli v obchode, sa zasmiali a tiež pozreli na Agun. ,,Aj tak porodim, Simon,

počuješ, aj tak porodim.“ — „Pre mila,“ ne- ochotne zadudral Simon. — Ja sa m&žem smiaf, lebo ja si svoje robim, psovi žranie varim, ale ty si sa basničku nenaučil. — Tak sa staraj o psiu žranicu a zo miia sa nevysmievaj. — Ale čo! — Tak ty zarecituj, ked si taka mudra. — Ved ja neviem ani čitaf. — Ked nevieš čitaf, tak sa nevysmievaj. — Učh, bodaj by ste sa všetci pod zem prepadli, a rovno do pekla, ked ja nič neviem. — Vypla sa, dievčensky si zahrnula pramienok vlasov za ucho a začala: — Ovanes Tumaiian, Dobytie pevnosti Tmuk. — Pfl — Tak počuvaj t „Ach, dobri ludia, sem sa, sem,“ tak vold aZug sldvny. . . — My sme sa to ešte neučili. — Ani ja som sa to neučila. Pribeh vam smutnj rozpoviem, pribeh z tias staroddvnych. — Vari sa to uči v tretej triede? — A ja nemim ani jednu triedu. Sme iba hostia na svete, Život sa rpchle krdti. Čo pride, hmlou je zastrete a nemoZno sa vratit. 78

Smrti sa nik z nds nevyhne, osud ul nie je inj, no hoc sa llovek pominie, zostanu jeho liny. Zostanu činy? Hej, zostanu. Bach Nadir vojsko vedie vpred, zovtadial znie mu: „Sldva!“, na Tmuk sa lenie, ako ked vali sa bujna riava. „Aj smeljm smrt je schystand! Mysli, Tatul, na mdr e! V pevnosti lupit od rana. Boju po zri do tvdre!“ „Kde tvoja pjcha prameni ?“ tachovi knitla relie, „blesk nie je pre vrch kamennj nijaki nebezpelie!" VyskoHl Tatul na koda, za nim sa tiky valia, hned nato table zazvonia, bitka sa rozputala. Mdrnaje snaha Turana, aj Utok metom, ohnom. Krutj boj trval do rdna — a Tatul vitaz bol v nom.

— Tvoj vojvodca oteč prišiel. Vy prežijete vedno sto rokov. A dalej je to ako? — Je to vermi dlha^bdseii, nestačlm ti ju čelu odrecitovaf. Len aby som na aveluk nezabudla... Jeden rok plynie za druhjm a mdme hladi dcera na hory strmi, do doliny... Srdcejej bolest zviera. Vo dne a v noči narieka, smutne po poli chodi, al z jej slz vzniklo jazero, plni priesvitnej vody. Pevnost sa do vin pondra, aj krdlovnd v nej hynie. A tudia meno Parvana dali tej hlboline. Vyliezla na povalu a obzrela sa dolu — Simon už fahal kofta popri hruške a nohy sa mu v kolendch podlamovali, celkom ako Muradovie synom. Ale už sa ani nevladala na neho zlostif. Svet bol taky strašne, strašne smutny. Aj napoly oprchnuta hruška so zelenem štepom, aj Simon, cely akysi zošuveren^, aj matnd srs< ich koiia, celkom bez lesku, aj t& skala, čo sa už divno mala rozčesnuf, ale dosiaT sa nerozčesla, drži vedno — všetko to bolo smutnd, na zufanie smutn^. »Kikiriki. Celkom neddvno, kedyže to bolo, panebože, ešte celkom nedavno sme boli deti, potom dievčen80

ce, nevesty, snivali sme a roztužend čakali — na čo? Na čosi peknč a od toho čakania nam išli srdcia puknuf — prečo? Pod oknom zakikirikal kohut, a my sme si vraveli: pride host. Potom sa naše srdcia unavili, a už nebili divo a nepokojne. Ach, hosf musel prlsf, ved sme ho tak čakali, a prišiel — obchodnik z Kasachu na oslovi, s grandtovymi jablkami a špinavymi nohami. A potom bola vojna, chodili sme za pluhom a plakali, mlatili sme obilie, vldčili fažkč vrecia, kosili travu, podkuvali voly, spievali piesne, plakali a roztužene čakali — na čo? Srdce sa zachvelo, zatrepotalo a znehybnelo ako zarezanč kura. Och, ako dobre je tym, čo spia na zelenom cintorine, pod kamenn^mi platdami. Tam, kde svahy zeleneli, vyvieral chladnj pramienok... . A dalej? Zabudla som, ako je to dalej. Aha:

A svoju vodu ztmi ndkal, ai v moliar zmenila sa Uka. Ved z tej bdsne som vtedy dostala jednotku a viac si z nej už nepamatam, ako je to možnč? Neohldsila sa na chlapcovo volanie. S avelukom v rukdch si sadla na schodiky, pokrutila hlavou a povedala: — Nie, nikde nej dem! A opat všetko na svete bolo smutnč, velmi smutnč. Hej, dobre je tomu, kto stratil, čo sa nedd vrdtif, komu sa cnie, ale nemd koho zavolaf, ani 81

jeho nemi kto zavolaf, nemd sa komu sprotivif, ani on sa už nemdže nikomu sprotivif. Takemu je dobre. SmadnJ je unavenj putnik, fakd ho cesta do dialav, nad pramefi nachjli sa smutnj a spomienky ho roz&alia. Chceli, aby aspoft jeden syn mal pekny hlas, aby si mohol zaspievaf, ale ani to sa im nesplnilo. Vari chceli tak vela? — Oteč, hej, oteč, prežiarif neznamend žiarif navdkol? — čo, čo? — Reku či žiarif neznamend... Simon si sadol na peft a začal si sfahovaf čižmy. — Čo? — obrdtil sa Simon k chlapcovi. — či prežiarif neznamend žiarif navdkol? — Hddam. — Simon! — čo chceš, achči? — Simon, prečo bdsnici zavčasu umieraju? — Zavčasu umieraju? — Hej, vraj im vofačo v srdci pukne. — Smrti sa dožiju. A to im stačl. — Ty už len vieš daf odpoved! — A čo ti mdm na to povedaf? Dobre spravia, ked zavčasu umni, no nie? — To je mudra hlava! — čo chceš odo mfta, Agun? — Prečo si prišiel tak neskoro? — Šiel som pešo. 82

— Pešo? Až z Ovitu? Simon pozrel na fiu, ale neodpovedal. — Tak ti treba... Nevravela som ti, chod na koni? Ale j emu sa zažiadalo vozit na aute! Simon si vyzul aj druhu čižmu, položil nohy na s£ry a pomiril prstami. — Ved si vedel, že mi je naponihlo, nemohol si prfsf sk6r? Pamatdš sa, ako sme pre teba aj na pohreb mojej tetky zameškali, ani sme potom na fiom neboli. Pamatdš? — Myslel som si, že sa mi aj nazad trafl auto. — Ach, ty si si myslel... — Ta išlo auto, reku p6jde aj nazad, a ty, ked si vedela, že nepojde, čo si mi to nepovedala? — A nepovedala som ti, chod na koni? — To hej, ale prečo si mi nepovedala, že auto nepbjde nazad? — Mal si si dom inde postavit... čože ja už mdžem, trčim tu pod skalou a mim vedief, či z Ovitu pdjde auto, alebo nie. — A ja som mal ako vediet, či p&jde, alebo nie? — Keby si bol pohol rozumom... — Ked ho nemim. — Ved je tak! — Zase začlna! — zakričal chlapec. — Ty si ešte dečko, ty čuš! Na dvore mladšieho syna sa zjavila starena a začala nezrozumitefne dudrat, hned nahlas, hned ticho: — Zahrdusila chlapcovi život, zahrdusila... Ach, syn m&j preneštastny, ved ta ta z tohto sveta znesie... čo mu nediš pokoj, čo ešte chceš, achv* o Cl. . .? 83

—Darmo rozhadzuješ rukami, nebojlm sa ta... EaTa ich, mudrci, jeden vačšl ako druhl! — Chcem is€ do Jerevanu, idem s tebou. — Takuto! — Agun surovo, celkom po mužsky otrčila šynovi pod nos past, ukazujuc figu, a to už bolo privefa, to bolo to, od čoho v Simonovi zakaždym zovrela krv. Simon vstal, tresol čižmu 1 zem, sekeru zahodil do zdhrady, odplul si a pobral sa dnu. Na chvffu sa zarazila, akoby si bola uvedomila, že urobila čosi zlč, no hned sa spamatala a povedala si, že nesmie by£ makkd a ustupčivd. — Len to viete, — povedala a obzrela sa sme- rom k zaplesnut^m dverdm, — rozbite, rozldmte všetko, už ddvno sa v tomto dome nič neroztlklo... — Ale čo tam po nich, ešte musl prichystat aveluk a potom naložit na koiia, nech sa ten tam dnu faanbf. Len aby nezabudla na velk^ kockovany šdl. V ruke si ponesie dve rubIovky, jednu troj a jednu jednorubTovku, to bude dost. — Sero, — začala zamyslene, — dve pat, jedna troj a jedna jednorublovka je koliko? Ale Sera už nebolo, nariekal v maštali. Ked prišla k nemu, chytil sa žrdky, a ked ho pritiahla k sebe, hodil sa na zem a začal kopat. —Len si brdiite, brdfite vdšho otca pred všelijakymi paskudami, — zaišomrala plna žialu 2 zlosti a pobrala sa k svojim batdžkom. Tak teda: jednorubfovku d d šofčrovi, lfstok na vlak stoji tri ruble sedemdesiat kopejok, čiže trojruWovka je na vlak mdlo a pafrublovka zas vela, musl si to všetko vopred premyslie£, patrubtoviek sa ani nedotkne, šofčr jej musl vratif patdesiat kopejok, 84

Čiže to, čo dostane od šofčra, spolu s trojrublovkou bude mat na lfstok na vlak. Ale nie. — Sero, V star^ch peniazoch lfstok na vlak stdl tridsatsedem ruMov a paidesiat kopejok. Starfch desat rublov je teraz jeden. Tak korko teraz stojf lfstok? — Mdj oteč Išchan s macochou sa razom vadili i obedovali, ale tfto su fajnovf, tym nedd ani kuska chleba prežrief, ak niekto povie niečo inak, ako mal. Ach, čo tf vedia — nič nevedia, ani vadit sa, ani chlieb jest, ako sa patri. — Sero, počuješ ma... ? Odidem do Jerevanu a viac sa nevrdtim. — Ani nemusfš. — Nevrdtim sa, ostanem u Armena. — Ostafi. — Aj Armenak tak hovoril, ale teraz, ked dostd- va koše a vrecia s obživou, už je dobre, už je spokojni Nemdm čas škriepif sa s tebou, vstafi, ale už aj! — Ešte mi bude rozkazovaf! — A ked ti ddm kusok koldča, prestaneš sa jedovat? — Mftžeš si ho sama zjest. — Vstati, ked ti vravfm! Znovu zabrechal ich pes, hned sa k nemu pridal aj Adamov, a na dvore mladšieho syna znovu zadudrala starena. Agun sa obzrela na svokru a samu seba pochvdlila, žeje hrdinka, ked jej neodpovedala. A neodpovedala preto, že md vlastn^ dom, pred sebou vdžnu vec a že nemd čas. — Vidiš, — vludne povedala Agun a oprdšila zo syna slamu, — ako ndramne sa zmenila tvoja babka Arus. Ked Armen vypadol z kolfsky a do 85

krvi si rozbil tvir, stila vedla neho, ale urobila sa hluchou, aj teraz sa tviri, že je hluchi, no len tak natfča uši, všetko počuje, čo ti vravim. Lfstok na vlak v starych peniazoch stil tridsafsedem rubfov paidesiat kopejok, nože vyritaj, kolko je to v novych. Ani tvojmu bratovi nešli počty. Zavolaj otca, nech sa ide naobedovaf. Simonovi sa od istčho dfia znepičili jej obedy. Uvarl zemiakovii polievku — je presoleni, postavi na st61 vajcia — su uvarenč vefmi natvrdo, da mu ryžu s masom, len sa zmrašti, predloži mu prasačiu hlavu — tli zas neporiadne opilila, rad praženicu, urobi mu ju, ale on si rozkiže med, vraj chce praženicu s medom, nech sa ti pači, mame pečenč zemiaky, pozri, len sa tak rozs^paju... Druhi vraj zemiaky najprv obielia a uvaria ich v slanej vode. Kto s\i to ti druhi? Toto je macun! Druhi nechaju mlieko skysnii< aj so smotanou. Ale kto, kto su to ti druhi? Pohir s vodou podivaj na tanieriku, pod tanier s polievkou prestri mal^ obriisok, chlieb rež nožom, v ustach mi vyschlo, nemirne j ablko alebo hrušku? A maso ludia melii a faširky robia. Tak, dočerta, kto to robi? Kto druh^, ako ti švandra Sona. Agun odišla v miji do vrchov, s vlkmi, s ladovcom a daždom sa tam pasovala — a ti hned vjiini Simona opantala. Jun, jul, august, september. Prežili spolu nie medovy mesiac, ale celč medovč leto. Vajcia uvarila velmi natvrdo, ani ryža nebola taki, aki mi byi, macun bol bez smotinky — ach, aby vis všetkfch porantalo, čert vezmi viš med, vašu praženicu, aj viš dedinsky soviet, aj tak ste na posmech celej dedine — bežte a nažerte sa praženice s medom!

„To za tvoju velku ndmahu, Simon... nech sa ti piči fašfročky, len pod dalej, pod." Včera večer nestačila navarif, mala robotu 8 balenfm. Chvtfu porozmyš!ala, vybrala z koša količ (velmi sa jej veru nevydaril), rozrezala ho na dvoje, polovicu položila pred Simona, druhu na Serov tanier. A preto, že bola k nim dobra, preto, že odchidzala a veTmi sa ponahfala, a teda bola aj v prave, preto ich nepožiadala, ale rozka- zala: — Ponihlajte sa, už musfm fsf. — Maj zTutovanie, Agun, ani trochu ma nelutuješ? — A miia kto polutuje, v špinav^ch krpcoch sa vtrepete z maštale do izby a rovno na koberec. Pravda, čo v is po tom, vy to čistit nebudete. Simon pozrel na koberec, na svoje nohy, a pretože Agun zas mala pravdu, dtil sa vefmi nesvoj, ved tu velku, ozajstnu pravdu mal on, ale v malič- kostiach mala pravdu ona — Agun. A vždy to tak bolo. Vždy. — Nehnevaj sa, — povedal, — nehnevaj sa. — Sero! — Idem s tebou do Jerevanu. — Do žiadneho Jerevanu, jedz chytro. Nadrob si chleba a jedz. — Nechcem. Vzala teda chlieb a sama mu nadrobila do misky. — Jedz! Količ až nakoniec. Mužlček m6j, korko si vybral z knižky a korko na nej ešte ostalo? Kolač až nakoniec, nepočuješ! — Viac tam nebolo, čo bolo, to som vzal. 87

— Dovedna koTko? — Sedemsto. — To ako sedemtisfc? — Hej. — A koTko si mal doniesf? — Vravela si desaf. — A to už tam nebolo ani kopejky? — Všetko mi dali, čo bolo na knižke. — V celej banke nebolo viac peiiazf? — čo to md znamenaf — v celej banke? — To, že čoho sa ty chytlš, všetko sa zle skončf. Simonovi zmeravela lyžica v ruke a obrdtil sa kchlapcovi: — Jedz chytrejšie! Chlapec sa pustil do jedenia, ale Simon nemohol, nedalo mu ani prežriei. Dušilo ho, zovrelo mu hrdlo. Ked Armenak mal tolko ako teraz Sero, raz sa to už s Agun skoro prevalilo. On kosil, Armenak mu nosil vodu, a vtedy sa nezdržal: „Armen, si už velk^ chlapec,“ začal, „chcem tvoju mater vyhnat, čo na to povieš?“ Armen povedal: „Dobre.“ Potom povedal: „Nie.“ Potom odišiel, doniesol vodu a znova povedal: „Dobre. “Ale hned zas povedal: „Anebude ti jej Tuto ? Čo bude bez nds robi<?“ V ten deii prišli neskoro večer, už takmer v noči, a vtedy ich ako na zlosf čakala dobrd, tichd, na stole sliepka, zelend fazuTka, med a čaj, a ona sedela, čakala ich. Bola takd ženskd, takd materskd... Strčila ich do koryta, poriadne oboch vykupala. Uložila do postele, teplo pozakr^vala, stiahla v lampe kn6t a sama ešte dlho na dvore prala. Na druhy deii Simon opat vzal Armenaka do pola, hoci chlapec fiiukal, nie a nie vstat.

Ale Simon ho nechcel nechat samčho s matkou, pretože by sa iste rozprivali a chlapec by jej povedal o ich včerajšom rozhovore. — Kolko v banke bolo, tolko som vzal, — povedal Simon. — Daj sa nam aspoii v pokoji najest. — Len jedzj — povedala, — ešte mirne sliepku. A kolko som to mala vziaf so sebou, kolko mi chyba ? — Tristo. — To ako tritisfc? — Tritisfc. — A nemdžeš si od Saka vypyta<, čo ti je dlžny? — Sako je v horich a dlžn>? mi je len šesfdesiat rublov. — Šeststo? — Šeststo. „Sesf a tri,“ počftala v hlave. — Sako je v horich, ale Lusik je doma. Ak nemi šeststo, nech di aspoh tristo a druhych tristo vriti potom. — Aj keby vritila tristo rubfov, budeš mat sedemstotridsaf, to nie je tak)? vdky rozdiel, za to škoda Tudi umivat. „Sedem a tri,“ ritala. — Tak ty si myslfš, že ked neviem čftat, mfižeš ma ciginif ? — A kto ta cigini? — Ved sedem a tri je desat. — Sakoje nim dlžny šestdesiat ruWov, polovica zo šesfdesiatich je tridsaf, ja som z banky vybral sedemsto rublov, sedemsto a tridsat, to miš sedemstotridsat. — Sero, hned ti prinesiem papier a ceruzu, zritaj mi to. Simonovi ovisla ruka s lyžicou a zmlkol, znehybnel.

— Hned vam dam sliepku, — povedala. — „Z poetov som bola vždy hlupa, ved vieš. — Pletieš dokopy stard a novd peniaze, — povedal Simon. — Nech je, ako chce, aspoii maš pričinu pftat si, čo su ti dlžni. — Teraz nemaju, ked predaju ovce, potom ndm vrati a. — A naše ostali neostrihand. — Dnes ich ostrihdm. — A ked aj p6jde do Kirovakanu a preda svoje -ovce, mysllš, že peniaze, čo za ne dostane, donesie domov? Ty by si ich doniesol? — A prečo by ich nemal doniesf? — Preto, mily Simon, že ked dostane peniaze, chyti sa rozumu, kupi kus kartunu a topdnky. — Aj to je pravda, — povedal Simon. — A my svoje peniažky zas nedostaneme. Potom čo budeme robit? — Neviem. Ale teraz nemaju. — Uch, čoho sa ty chytlš... Chlapec zdvihol hlavu, lyžica, čo oteč riiesol k listam, znehybnela — teraz odtisne tanier, zaplesne dvere a matka povie: „Inšie neviete.“ Sero sa obratil k matke, hotovy šmarit tanier o zem, a ukdzal jej bradou na dvere: „Von!“ — Dobre, už nič nepoviem, — skrotla Agun. — Len si brdiite vdšho statočnčho, spravodlivčho otca. — Zložila ruky na prsia, celd sa schulila, naraz bola malinkd ako pastička, ubitd, poslušnd, krotkd otrokyiia. Koldč upiekla, sliepku vypitvala, uvarila, mlieko po litrfku odkladala, aby ovčieho syra narobila, a v obehode od predavača tak^m 90

či onakym sp&sobom, ale vždy najlepšiu mulcu vymdmila, aby doma mali chutny chlieb, a kto sa jej podakoval, kto sa jej spital: „Agun, a ty si čo jedla?'* Šeststo, tristo, štyristo, desaf, pat, dvadsaf rublov, dvadsafpat — všetky dlhy namiesto neho vymdhala, a kto jej povedal peknč slovo? Naopak. ,,Mužovi len krv pije, utrapila ho.“ Utrapila? Zastarite si aspoii jeden dež na moje miesto, potom sa uvidi, aku zaspievate. čo mohla bez- mocnd, nevzdelana, neskusena, ničomu nenauče- nd sirota — hned kravu opatrif, hned sviiiu, hned prat, hned varit, eite aj o psa sa starat, a medzitym aby elite ityri koberce utkala. „Tak^ je už tvoj osud, Agun." Slzy jej vhfkli do oči, ale aby im slzami nekazila chut — akože, oni su taki citlivi — obrdtila sa, stiahla do seba, stala sa takmer nevidi- telnou a vyšla z izby. Ale aby sa jej zrobeni chlapi najedli a boli spokojni, zaniesla im na st61 sliepku a zase vyšla. Ako služka, ako otrokyiia, ktora si zvykla len prestieraf na bohaty stdl a odndšat’ z prdzdneho. — Je to tvoja matka, druhy raz k nej nebud takf. — Tebe je žena, a nevydržite hodinu, aby ste sa nevadili. — Mala pravdu. — Pravdu, pravdu, inšie neviete, len sa vadit. — Jedz. A posluchaj ju, ona md vždy pravdu. — Mal si isf do Ovitu na koni, nebola by sa tak napajedila. — Myslel som si, že auto p6jde aj nazad, že sa skorej vrdtim. — Stehno nechcem. — A biele maso chceš? 91

— Ani biele nechcem, to sa pchd do zubov. — Tak ho nežuj. — Cha-cha-cha-cha... Kto sa to najedol tych morušf, na to uhoriek a potom ho zdulo ako sud? — AvakVraconc. — Ritin starf oteč? — Hej... Ritin, hej. — A kolko moruši to zjedol? — Zo patn&si kil. Za plnč vedro. — A čo bolo dalej? — O tom sa pri obede nepatri rozprdvaf. — Pošli ma do Jerevanu. — V janudri ta. odveziem na prdzdniny. — Ja chcem is£ navždy. — Ked skončiš siedmu triedu, pdjdeš. — Potom pfijdem aj tak. Aleja chcem is£ teraz. — Vraviš, že pdjdeš aj tak? A to nda tu nechdš samych? Čo si tu bez teba počneme? — Neviem, to nie je moja vec. — Ačia? — A Armena ste mohli poslat? — Mysleli sme, že ked doštuduje, vrdti sa, a vidiš, ako sa vrdtil. — Ja a Armen budeme byva£ v meste a vy tu. Budem vas chodif navštevovat. Zavše. — Dobre, ked skončiš siedmu triedu, potom sa uvidi. Unaveny, zmoreny Simon sa vračal z pola — v dome sa svietilo, v zdhrade zurčala voda, v peci horelo, ale vnutri bolo ticho. „Akiste sa zase s dcčrou pochytili.“Simonzakašlalavošieldnu — dcčra nepočuvala svoj oblubeny koncert na žela-

nie, nesedela za stolom pohružena do knihy ako inokedy. Agun sama sedela vedra truhlice s dcčri- nou v^bavou a plakala. „Čo, zase ste sa povadili?“ — „Simon, dcčra nam ušla do Kirovakanu." — ,,A skušky urobila?“ — „Na samč jednotky a ušla s učiteIom.“ Simon si sadol na pohovku a čakal. Ale nič sa nestalo. V izbe horelo svetlo, na stene visel koberec, v kuchyni bublala v čajniku voda, na podobločnici ležala hrba dcčrinych učeb- nlc a vedra truhlice vzlykala Agun. „A je to aspofi poriadny chlapec, alebo ddky pruhdk?“ — „Učiter dejepisu," zavzlykala Agun. „No, no, ved neplač." — „Včera som sa s Aou pohašterila a ona povedala: ,Viac domov neprldem', a ja som sa t^mto prekliatym jazykom, len ho vytrhnut, od koreha vytrhnti<, ja som sa na iiu obr^kla: ,A dobre spraviš!‘ “Agun sa zatackala pred dcčri- nou fotografiou. Simon len vzdychol, Tahol si na pohovku, oprel sa laktom o mutaku a tichym, unaven^m hlasom povedal: „Ked pride Armenak, vofačo už vymysllme,“ a tak tam aj zaspal, a rdno, r&no bola dcčrina posteT žalostne pr&zdna. Armen v to leto na pr£zdniny neprišiel, len im žartom napisal zo Siblri: „Bez honor&ru už neviem napisat ani riadok, preto vam tak zriedka plšem.“ V novi- ndch sa zjavili jeho čldnky, ktorč neboli bohvieakč, ale tej jesene ho zanepochvalili. Poslal im pozdrav, že pride v novembri na dajakych pat dni, ale v novembri zas telefonicky diktoval čldnky z Bul- harska či Československa. Agun mala vtedy tridsafsedem rokov, Simon štyridsafosem. Aj babke Arus a dedkovi Abelovi sa narodil syn Akop, ked Simon mal už osemndsf, ba vari aj dvadsaf,

a Adam už bol ženaty. A vari je to hanba! Posmeš- kdri si poufahuju, ale chdpavf pochopia, že človek nemdže žif na svete sdm ako kol v plote. A koniec koncov, deti maju ludia pre seba, a nie pre voraja- kych posmeškdrov alebo mudrlantov. Len pred Armenom to bude trochu takč, no. Volakto ho videl vo vlaku na trase Tbilisi—-Jerevan s velkou spoločnosfou dievčeniec a chlapcov, a chlapci tam vraj pred všetkymi objfmali dievčence. No ak Armen ma aspoft trochu svedomia, musf pochopif rodičov. „Porod,“ povedal Simon, „ty mdš tridsafsedem rokov, ja štyridsafosem, tak čo.“ — „Simo- 6-on,“ zavolal na neho spod Gickaru Filo, ,,chystaj oldomdš... počuječš...!“ Kosci sa pustili do Simona, domfzali: narodil sa ti cfalšf novindr. Simon — sluchy biele ako sneh, vlasy riedke — len prestupoval z nohy na nohu, potom sa rozpačito usmial: „Nože dajte pokoj 1“ Kosci Simona nasilu odvliekli na kraj role a povedali: „Kos zdola hore," a sami sa postavili za nlm do radu. Potom si všetci vypili macunu a medoviny na zdravie novonarodenčho novindra a Simona poslali po vodu. Vardanovie škulavy Arto si zmyslel, že ho Simon musf odniesf na chrbte, ale Mušeg skrutil Artovi ruky a vysadil mu na chrbdt Simona. Cely den sa takto dofahovali a smiali, ale večer, ked šli domov, povedal Simon kamardtom: ,,Nie, tento bude ndš, tamten patri celčmu svetu, ale tento bude ndm.“ — „Ani ne- zbaddš, ako sa ti za bratom poberie do mesta," uškrnul sa Mušeg. ,,^Joh s nfm!“ Bola bezmesačnd noc, hora čierna ako smola a oni schddzali do doliny — potkynavo sa predierali pomedzi krovie, nadavali. Ked vyšli z lesa a vstupili do doliny,

Vardanovie škulav^ Artavadz zišiel z chodnika a šušlavo zavelil: ,,Divizia, pozor!“ prepustil všetkfch dopredu a naoko skormutene povedal: „Otca vašho... všetci ste slepi, chromi, plešivir eSte ja som z vas vari najsucejši, a vidite, aj tak sa ani jedna žena v meste na taku špatu neulakomi.“ V zakrute Simon zastal a pozval všctkfch na pohdrik. Ked prechadzali popri dome staruho Nikalu, Simon si povzdychol: „Pravdu vam poviem, tohto sme chceli preto, aby ndm aspoft jedno die(a ostalo doma, na dedine." — „Každ^ chce svojmu diciaiu dobre," povedal Mušeg, ale Simon ho odbil: „Asebe nie? To su reči, myslite si, že svet sa bude kriitif, ako vy chcete, lenže život ide po svojom." Simon sa obzrel a zbadal Vracon- covie stryka Aršaka, ktory stdl na druhej Strane potoka a hfadal najužšie miesto, kade by sa prebrodil. Pokoj prachu tvoj mu, Aršak. „Tak čo, Agun-džan, ako sa maš?" ticho sa spital Simon. „Kto to prišiel?" — ,,Naši chlapci, pozval som ich na pohdrik." — „Aki chlapci?" — „No naši, čo sme spolu kosili." — „Blazon," zasmiala sa Agun a Simon nepochopil, prečo to povedala. „Nezdržia sa dlho," odvetil Simon a vošiel do malej izby s litrovou flašou. Tam pri svetle, ovalen! na sebe spali jeho chlapci — neoholeni, tvdre zvrdskavenč, plešivi i poloplešivi, škufavi, šušlavi, bezzubi, či s jednym-dvoma zubmi, a Simon pochopil, prečo to Agun povedala. — Agun, ako to všetko odvlečieš? — čovraviš? 95

— Reku, ako to všetko odnesieš? — Ja vela vyvlddzem. — Simon pred maštafou osedlal koiia, priviedol ho a uviazal o k61. — Ideme nakladat? — Ak ta eSte spdnok nepremohol... — Ej, aleje to farcha. Adam...! — Nie! — čo nie? — Nevolaj ho, poradime si aj sami. — Čo chceš, Simon? — Robiš voz, robiš? — Hej, po troche. — Pod sem. Vo dverdch staršieho syna zaplesala starena: — Tak, tak, len si pomdhajte, chrdhte sa, poradte si a pekne sa zndšajte. — Agunik! — Simon vošiel do velkej izby. Prd- ve sa obliekala. — To ideš v tejto sukni? — Hej, Simon. — A nie ti je mald? — Ty si len hlad svojho. Jednčho koiia treba naložit, a na to hned musiŠ volaf brata. Ešte aj mladšieho zavolaj, aj na Muradovcov zakrič, možno sa ti za pomoči celej dediny podari koiia naložit. — Len melieŠ, melieš, nepripustiš človeka k slo- vu. — Aby človek vypočul tvoj ho brata Adama, na to potrebuje cely rok a navyše kliešte. Čo chceš? — Vravim ti, napišme mu, nech si to pride sdm vziaf. 96

— To je ohromnč! — Alebo pdjdem ja, sama si s tym neporadlš. — Ano, pojdeš ty a ostaneš tam mesiac trčaf. A ked sa ta potom spytam, aka je nevesta, povieš: „Ale nuž, dievča ako dievča.“ — „Armenak čo robi?" — „Ale nuž, robi," — ,,A kde je ldtka, čo si mal kupit na nohavice a na košele:" — „Ved ešte kupime." Ale pre mfta za mria, chod, ak chceš. — Ked dobre viem, že sa vratiš chora. — Mne choroba dlho netrvd, to len vy celč roky stenete. — Na, tu mdš peniaze. Kde si ich schovdš? — Korko je to? Simon pomaly rdtal, ale podchvirou sa pomolil a začal znovu. — Ide ti brat, odlož peniaze, — zašomrala. — Sedemsto. — Sedemtislc? — Hej. Kde si ich daš? — O to sa ty nestaraj, — zadudrala. Za vojny šli do Tbilisi navštlvif mužov — ona, Arus, Cervena Sato, Jegorovie Siruš. Pred Mana- com zhaslo vo vlaku svetlo a vtom sa ozval žalostni žensky krik: „Okradli ma, okradli, deti mi teraz od hladu pomni, vrahovia." Ktosi odskočil k stene a Agun akoby bol votakto pošepol, žeje to jej brat Valod. Škrkla zapalkou, posvietila mu do tvare a povedala: „Valod?" — „Agunik?" odpovedal a sftikol zapalku, „čo tu robiš?" — „A ty tu čo robiš, čo to vlečieš, ha ?" Agun sa pom- kla dopredu a čiahla po vreči: „Hned zavoldm na teba millciu, ty kmln nehanebny... — v tme 97

sa za vrecom načahovali dalšie ruky a bolo ich vela. „Poviem to Išchanovi, Valod, že sa nehan- bfš... ubohd žena," dohovdrala Agun bratovi. Valod sa zasmial: „Chlapci, to je moja sestra... Agunik, nevystupiš v Manace ? Išchan ti nachystal mydlo,“ a sk6r než vlak zastal, Valod zmizol, akiste vyskočil alebo prešiel do inčho voziia. A td žena sa nevedela Agun vynadakovaf... — Dve pafrubrovky, jedna trojrublovka a jednorublovka, kolko je to? — Desaf... štrndsf. — OddeT mi peniaze na lfstok. Kolko to mdm — tri ruble a jeden su štyri? Ved lfstok nestojf štyri ruble? — Drobni ti vydaju. Ale md§ vda batožiny, neviem, či aj za to nebudeš musie< platif. — Vo vlaku je prlsna kontrola? — Ako to ja mdm vedief, — nasrSil sa Simon. — Čo ja tu mdžem vedief, či je tam kontrola prfsna alebo nie. — No dobre, dobre, nemusfš sa hned zlostif, — povedala pošepky. — Tak toto su peniaze na lfstok? Tiež vieš, kedy si maš brata zavolaf! Nemdš vo vrecku ddke drobnč? — Kde by som ich vzal? — Ktože fa vie, ved zardbaš. Chod bratovi oproti a chlapca pošli domov. Sero...! Simon sa ju ešte raz pokusil prehovorif: — Agunik, daj si povedaf, alebo mu to zave- ziem ja, alebo nech si prfde po svoje imanie sam, ved nie je maly chlapec, md tridsat rokov. — Ako keby si nevedel, Simon, že on musf hlavou pracovaf! Sero si za svoje kopejky neddvno 98

p. i

kupil plniace pero, ale stratil ho. — To nič, Sero, len tu daj na všetko pozor, a ja ti donesiem pero z mesta — dar od tvojho brata. — Ta prekliata gombička pod krkom ju ide zaškrtif, a tiste riz prosila dcčru, aby jej golier zvačšila. Aj vlneny kabitec ju pod pazuchou reže, už je jej uzky, alebo sa jej možno len rukivy na bluze vyhrnuli. Ako sa to mestskl ludia vedia tak obliekaf, že im oble- čenie aj prilieha a pritom ich neomlna? Šaty vy- zeraju tesnč a pritom su vofnč. Veru, obliekaju sa veTmi dobre. A možno ju golier škrtl preto, že jej hrvol elte naris tol. Kedjej syn a nevesta budu maf v Jerevane vlastn^ byt, dakedy v zime sa k nim vyberie tak na tri tfždne, lahne si do nemocnice, nevesta jej bude nosit obed a ona pliesf šil a trkotaf so susedkami na izbe. A toto je čo — vodka? Vodka a pol sliepky. Vypilili ju z drienok. Kon- troldri a sprievodca vo vlaku aj tak nerozoznaju, či je to drienkovica alebo hruškovica, vezme drienkovicu a bude maf pokoj s platenlm za bato- žinu. Horšie je to, že si nemi čo obuf. Do mesta patri poriadna obuv. Ale ked tu nemaju asfaltku, nenaučila sa nosit mestskč topinky. No nič to, aj s tym si daj ako poradl. Kedyže to bolo, ked v Cmakute začali vymyšraf, kto je v dedine najkrajši, a rozhodli, že spomedzi neviest a mlad^ch žien je najkrajšia Simonova Agun a Levonova dcčra Jelena, ale ked sa vezme do uvahy, že Agun mi už dve deti, že žila v maštali a že mi za svokru Arus a že Levonova dcčra Jelena ešte vždy dievči, najkrajšia je predsa len Agun; a či bude pekni Levonova dcera, to sa uvidi potom, ked sa vydi za dajakčho Simona. 99

Zotrela si z nosa sadze a spomenula si na Van- ker, na pramen v klaštornej zahrade, na chodnlk medzi zahradami, na ten večer a na seba, ako niesla vedra. Arzumaiianov brat sa bicykloval a pred ich brankou stali dvaja muži — ryšavy Nerses a čierny Simon. Za vojny bol Arzumaiianov brat tajomnfkom okresnčho vyboru. Raz prišiel na aute do Cmakutu, s Krpanom Artašom sa usa- dil v kancelarii a po jednej si predvolaval dedinskč ženy — čo škriepnejšie napomenul, klebetniciam dohovoril, zndšanlivč a pracovitč pochvalil a pre- sviedčal ich, aby ešte usilovnejšie pracovali. Kecf tam bola Šoger, Artaš jej povedal: ,,Agun nech ani nechodf.“ Ale Agun podala dcčrku šoger, aby jej ju podržala, vošla do kancellrie a Krp&ii Artal zašomral: „T4to m& najostrejši

jazyk, na tu li daj pozor, sudruh Arzumafian.“ Ale Arzuma- Aanov brat na ftu pozrel a hned vyskočil: ,,Pane- boŽe, Agunik-džan, si to naozaj ty?!“ A Artaš aa velmi zahanbil. — Ja som hotova, mdžeme ist’. — A sadze z tvare si poumyvaš v Jerevane? —

Simon s Adamom nakladali na koda. Vošla dnu, zotrela si z tvare sadze, a kecf vyšla, dala im odpoved: — Keby som bola čierna ako vy, nebolo by na mne vidief sadze. Ako Simon dvihal naklad, zletela mu z vefkej hlavy čiapka, čelo mu očervenelo a cely sa skrutil pod tofkou farchou. Adam niesol svoj naklad lahko a bez namahy. Simon sa udrel o zabradlie, kfakol na zem a zastonal. Naklad si, prirodzene, rozdelili nerovnako — Simon len tak fučal pod jeho ioo

I farchou, zato Adam nosil len lahšie veci. Vždy to tak robia — kym sa im podari naložit ko na, aj desat raz všetko poprekladaju. Raz sa Adam vybral do Kasachu po pšenicu a koli sa vratil napo^ naloženy kamenmi. Aby ho nefahalo najeden bok, Adam mu na druhy naložil kamene. „Ovladni sa, len pokoj, pokoj," zašomrala si pre seba Agun. ,,Ved hddam aj sami pridu na to čo a ako, nie su až taki sprosti." Adam obišiel kofia, pripevnil svoje vreče o sedlo a čakal, kym aj Simon neuložl svoje, ale Simon raz nevlddal ndklad udržat. — čo sa s t^m Sipici, — sviril ho Adam. Simon sa vzoprel, konečne zdvihol vreče a vinovato sa usmial:

— Agunik, čo si to napchala do tych vriec? — čo prišlo, aby sme v Gamere mali čo vyhodif. Vrecia a koše dlho ukladali, potiskali, podopierali, až ich napokon ako-tak upevnili, a Simon sa pobral k pnlku, že si oddychne. Niekolko raz si už chcel sadnuf, ale pnlk akoby mu uhybal. Adam omacal naklad z oboch stran, obzrel ho aj zozadu a povedal: — Dobre sme to uložili, bratku, chyrne. Ale naozaj, Agun, povedz, čo si to tam napchala? — Tak vy vravlte, že kori je dobre naložen^? — pokojne sa spytala Agun. Adam vstal, priniesol batoh s bieliziiou, aj ten uložil a povedal: — čo my vravlme, to tu aj tak nič neznamend... — prehodil povraz cez kona a zdola ho pritiahol. — A čo si o tom myslia vo Vankere? — spytal sa a mocnejšie pritiahol povraz. ioi

— Vo Vankere si myslia, že k6ii do Gameru šfastne nedčjde. — Ked bude treba, vyvažiš to kamefiom, — povedal Adam. -Ved hej! Kym sa Agun s Adamom dohadovali, Simon hladel na nich zo svojho klata akosi bez zdujmu a bez života. Sero zdvihol čiapku a podal ju otcovi. Simon si čiapku bezmyšlienkovite zacapil na hlavu a v tej chvlli — s rozopnutym rdzporkom a štltkom čiapky zošmyknutym na ucho — sa veT- mi ponašal na Macaka Asorenca. — Agun, — ozval sa Simon, — vravfm ti, že si s tym sama neporadfš. — Sero, vyved kofia z dvora. Hotovo! A vy sa tu len kochajte, tešte sa, ako ohromne ste naložili kofia. Tak, to by vari bolo vietko. Večer zjedia zvyšky sliepky a vez mu si chleba so syrom. Zajtra dojedia dnešmi polievku. Rdno sliepky znesu vajcia a kaž- d^

zje dve. Napozajtra im uvarf obed Adamova nevesta Nazik a popozajtra už bude doma ona a sama sa o nich postard. Hotovo! Dvere su zatvo- renč, pes je uviazany, rddio vypnutč, ked sa vrati, Erdžovi bude musiet daf trochu drienkovice, aby im urobil takč elektrickč hodiny, čo sa nekrutia. Sero bol už pri kamennej ohrade a ndklad sa ani nepohol, bol dobre uloženy. Simon prešiel popri plote, pustil sa uzkym chodnfčkom nad užlabinou, ale šiel tak, akoby sa užuž mal zošmyknuf, akoby ho čosi fahalo dolu. Adam už znovu stdl vedla svojho voza. — Tak čo mi to mdš doniesf?

102

— Najlepšiu čiapku na svete. — Tak, tak, — zasmial sa Adam. — Už ideš? Tak šfastnu cestu a v dobrom zdravi sa vrat, — zavolala svokra. — Aj tebe dobrčho zdravia... (aby si mohla s vypleštenymi očami striehnuf, kto kde ide a s kym, čo nesie). Minuli Filov dom, Mušegov a dostali sa pred Sonin. Tži švandra sa zblaznila a zomrela v kirovakanskej nemocnici. Jej synovia už roky byvaju v Groznom, dobre sa im dari, ale ona v Groznom nikdy nebola. „Moja kliatba ta priviedla do hrobu, lebo ja som bola v pržve a ty si bola fTandra." Za plotom, čo sa tahal popri chodniku, za dvoma

višiiami a zemiačniskom bol dom Stepana Atojenca s kameiiolomom. Kamefiolom je vraj ich, patri im všetok kameli, ale Stepanov syn Aresti prežil cely život v hnusnej diere. Dalej stil dom riaditela Rubena. Ruben mž domisko veTkf, poschodovy, zabradlie natretč na belaso, ale ustavične tipne, vystrašene čakd, kedy Armen o iiom napiše fejton, kedže nemd vysokoškolsky diplom. Preto da Simonovi zavše opravit školsku lavicu alebo objednd u neho pingpongovy st61 a pouk&že mu za to slušnč peniaze. Kočarovov Hrant si v Kirovakane kupil auto, pozna sa s jej bratom Valodom, su kamarati, a ked pride do dediny, neobyčajne uctivo sa jej, ale najma Simona vypytuje na zdravie a na to, ako sa maju. To iste kvčli Armenovi a Valodovi. Stryc Ambo sa volakedy s verkym nadšenim pustil do stavby domu, ale potom ho opantala jej tetka Manišak a bolo po nadšeni a rozlete. Dom 103

to mal byi nevldany — dolu pivnica, nad iiou tri izby a zvlaštna, sklenena strecha. Jednu izbu Ambo horko-fažko omietol, nasfahoval sa do nej, drepl tam od dvadsiateho osmeho roku a nedosta- vany dom len vyjavene civie ako jeho gazda. — Vybrala si sa navštlvit syna? — so slziacimi trojuholnfčkami sa spytal svako Ambo. — Hej, svako, a ty sa kedy presfahuješ do mesta? Deti si vypravil a ostal si sam, nie ti je smutno? — čože by som ja v meste hladal? Mladi chodia do roboty, ako inač, ale čo stary človek? Nemaju tam ovce, ani svine, ani kone, čo by som tam robil? — Stari ludia chodia za stražnikov. — Ja už budem radšej len svoj pal&c str&žif. — Neviem, neviem, svdčko, už to tak bude, že tu sami ostaneme. Deti vypravlme do mesta a my ostaneme tu. — Štastnu cestu ti, Agun. A chlapcovi povedz, nech ndm robi česf.

„M£ to kto povedat!“ Spoza Sabatovych dveri vyzrela jeho polovička Goar, ale hned sa stiahla dnu. Goar každy rok utka j eden koberec. Raz v zime Agun chcela Isf k nej, že jej aj pombže, aj sa niečo nauči, ale Goar povedala: „Kto by sa stakou hlupafiou otravoval!“ Preto si ju Agun ani nevšimla, zato sa nahlas pustila do reči so starenou z Džadžuru: — Jeden velky koberec na stenu, j eden na tach- tu, o karpete ani nevravlm, dva papl6ny a vankuše — viac som nemohla. Kto da svoj mu diefafu viac ako ja, nech sa vynaša. A ešte chladničku a nabytok do izby.

104

Z užfabiny od cintorlna sa k nej bllžik maly Simon. Pracovity človek, to treba uznai, ale vie sa aj šetrif. Ked pride kosba alebo oračka, hnecf ho razboli noha a musl chodif o palici. Ako majster sa Simonovi nevyrovni, ale čo lepšie platen! robota sa vždy ujde jemu. Hned ju vysnorl, za tyžden je so všetkym hotovy a znova si vezme palicu — razbolela ho noha. Simona to jeduje, ale Agun vie, že to inak nemože byf, lebo o remeslo sa neslobodno delif, a ešte v takej malej dedinke, a ked sa už s nlm deli, potom nech sa nezlostl, že sa to tak skončl. Raz to Simonovi povedala, ale aj zato ju stlkol. — Vybrali ste sa do Jerevanu? — Hej, do Jerevanu. — Tak vela šfastia. — Aj vdm. — Cože my, dako už vyžijeme. Dako... lala, aky je vypaseny a jeho žena nikdy nedostala bitku, hoci by si aj bola zaslužila, lebo to ona sa za vojny spantala s Artašom Krpa- fiom. Dom tetky Manišak jej teraz pripadi akysi blfzky, ale aj smutny, pretože Nerses sa nevrdtil z vojny a jeho deti, aj ked z nich vyristli pracovitf ludia, nezdelili po otcovi šikovnosf a schopnosf dostat sa k mastnčmu korytu. Armenak by im mal pombcf a dostaf ich niekde do skladu alebo do uč- tarne. Ivanovi Melkumencovi sa rodia samč dievčati a potom ich veselč a peknč razdava do Cmakutu, Ovitu, Kirovakanu. Keby Seda bola trochu vzde- lanejšia, Agun by ju hned vzala za ruku a odviedla 105

■do Jerevanu ako nevestu — je aj dobra, aj z dedinj', aj pekni a pritom nie taki fiflena ako tie z mesta. Ti by nedala Armenovi zabudnuf na Cmakut a na vlastnu mat. Aj dievčafa je jej Tuto. Je čista akojasn^ deii, a bohvie akčmu Simonovi sa dostane v dajakom tom Ovite alebo Kirovakane. — Dcčrenka moja! Seda osievala zrno. Usmievavi, so zlatimi vrkočmi pozrela cez zivoj obilnčho prachu a zrna na Agun a z iskala si jej srdce. Tak si ju Agun zapamatala — s mocnymi, okruhlymi rukami, po kolena v pšenici a s čistem, jasnem pohladom. — Ktovie, ktovie... — zašomrala Agun. Seda zdvihla riečicu k sinku a Agun zaTahol na dušu smutok a obava. — Želim ti dobrčho muža, — povedala Agun. Ako divno to bolo, ked! Šoger takto stila na slnci, preosievala zrno, pod azurov^m nebom pomedzi oblaky kr užil jastrab, a Šoger z ničoho nič odložila riečicu, prišla k starej a taki jej dala, že sa hned natiahla na zem. — Takčho, čo by fa bol hoden niet ani v Cma- kute, ani v Ovite, ty sa len do Jerevanu vydaj, — povedala Agun. Dievčina sa usmiala, pokrčila plecami, a Agun zovrelo srdce, ked si pomyslela, že pekni ludia nemi vaju šfastie, že veTki, naozajstni liska postretne obyčajne len t^ch, čo si ju nezaslužia. Arzumaiianov brat si bohviekoho vzal za Ženu, a Armenaka si v Jerevane chytila volaj aki na- machlena slečinka. — Alebo chod študovaf, poviem Armenovi, aby ti pomohol dostaf sa na univerzitu. 106

Belasč oči dievčiny zaplavili Agunino srdce teplom a nepokojom. — Hej, — volali na Agun. — Hej, Agun, zmeškdš, — zakričal Simon. — Želdm ti dobrčho muža, dcčrenka, — Agun sa ešte raz obzrela a videla jej bosč nohy po samč kolena v pšenici a kartunovu suknu, vzduvanu vetrom. A Agun si pomyslela, že na univerzite nikto nezfska rozum, iba diplom, lebo rozumu nikomu nenaleješ, ak ho od prfrody nemi, a preto su na svete tupci s diplomami a mudri Tudia bez diplomov.

Simon ju čakal na dvore školy, stil vedla hrazdy, kfifl bol priviazan^ o žrčT, Sero sa škriabal na hrazdu a ani na um mu nezišlo, že si m&že roztrhnuf nohavice. Simon mal čiapku nacapenu nakrivo a čierny, s vdkou hlavou nepritomne hladel na prichddzajucu Agun. — M6j muž teraz vyskočl a zacvičl na hradze, — zlostne sa uškrnula Agun. — On všeličo dokdže! Vorakedy si aj frajerku držal, aj čiapku nosil ako sa patri. — Tak už pod, — zavrčal Simon. — Aspoh sa pohojdaj na hrazde! — zakričala Agun. — Ved ta to nič nestojf, nože! — Och, bodaj ti jazyk odpadol, už ta mdm po krk, — zahundral Simon, odstupil od hrazdy, a kedže nevedel, čo si počaf, zlostne, s odporom zazrel na hrazdu a odplul si. — Td ženskd nemd hanby ani svedomia, vykrikuje, akoby bolasama v pustom poli. Ale po Agun nebolo ani stopy. — Kde sa ti podela mat, Sero? — Neviem. 107

Simon zrazu pochopil, že Agun šla od Sakovej ženy vymanif dih. Zase mu narobl hanbu, lebo iba včera im naznačil, že by potreboval peniaze, ale nemali. Go si o nom len pomyslia? — Panebože, prečo ma tak tresceš? — šomral Simon a nervozne prestupoval z nohy na nohu. Po chvlli sa Agun so Sakovou ženou Lusik vynorili spoza rohu a zamierili k obchodu. Agun sa teraz iste obzrie, spamata sa, pomyslel si Simon, ale kdeže, vykračovala si pokojne dalej, zaujata rozhovorom s Lusik. — Agunik, — zavolal Simon. Neobzrela sa, iba rukou kyvla, že počula, a dalej sa rozpr&vala s Lusik, Madiac jej do tv&re. Dokedy tu nechž stdtkoiia? Z obchodu vyšla r^chlo a k Simonovi sa vrstila s usmevom vinovatčho diefata. — Vari ti vrAtila peniaze? — Prečo si mi povedal, že su ndm dlžnl šesf- desiat rublov?

— Tych pat som ja dlžny Mušegovi ešte od vlani. — Dlhy narobit, na to je m6j mužlček suci. — Vieš, vtedy ked v rozhlase čftali Armenakov članok, chlapi začali domrzaf, aby som zaplatil po koiiaku, nuž som musel. — Zapni si nohavice a čiapku si poriadne založ! Sero-džan... ? Na dva dni <a menujem ministrom našho domu. Z mesta ti donesiem plniace pero a v januari fa na tyždefi pustim do Jerevanu... A teraz marš domov! — Pojdem s vami do Gameru, dobre? — Agunik, nech ide. 108

— Čo? — Reku pojdem s vami do Gameru... — Ale už aj priš domov! Su tam sliepky, pes bez dozoru, o chvffu sa vritia z pola ovce, svine pridu, a on vraj do Gameru! — Go som vam ja, pastier svift? Vy si idete do Jerevanu a ja aby som stražil sliepky, psa. — Sero sa s plačom poberal domov. Simon Iutostivo hladel za chlapcom, ale Agun už jahala kofia za sebou. — ZmeSkime, pohni sa, — zlostila sa Agun na

muža.

Simon schytil batoh, pustil sa skratkou po chodnlku a počkal Agun na križovatke. Potom priviazal opraty o sedlo, pustil kofia samčho a povedal Agun:

— Nepekne zaobchidzaš s chlapcom. — Tvoja mai s tebou pekne zaobchidzala, a čo je z teba? Ja som Armenaka bila... pod skorej, neplanci sa. — Ako sa s tolkou farchou dostaneš do mesta? — Simon si prehodil batoh cez pleče a vykročil po chodniku neisto, nohy sa mu zase šmykali, akoby už-už išiel spadnuf. — Počuvaj, Simon, ja raz neviem, ako to prepletiš nohami. — A čo fa do toho, zavadziam ti, či čo? — Odopni si gombičku na golieri. Videl si maIčho Simona? Na druhej Strane mosta sedela pri ceste dievčina a vedla nej ležal na zemi akysi muž. Obritil hlavu a pozrel na nich ponad pleče. Simon hrmotne prešiel most, za nim nečujne kričala Agun. Novi 109

Vraconcovie nevesta sedela vedla akčhosi muža. Ked obrdtil hlavu a nadvihol sa na lakti, videli, žeje to Suren, syn Aršaka Vraconca. — Vadite sa, alebo už sa zmierujete? — zavolal Simon. — Aj by som rad, ale nedari sa mi, stroko Simon, neviem sa povadii. Simon sa zasmial a očervenel: — Vari je takd chutnd? — Hej, zadat je chutna, uvidime, čo bude, ked ma chu£ prej de. — Vydrž, čo sa ponahTaž, — povedal Simon a napravil si batoh na chrbte. — Kdeže ste sa takto vedno vybrali? — Vieš, ndšmu Armenakovi dosiaf ch^balo tvoje jarmo, nuž mu ho ideme založit, už je reku načase. Suren so Simonom sa zasmiali, ale Agun zavolala neveste, ktord sa urazila, ako sa jej videlo. — Never im, dcčrenka, nepočuvaj ich, ved tvoj muž je z poriadneho rodu, dobre si si vybrala, dcčrka, mudro, — Agun nenapadne štuchla Simona do boku a ticho povedala: — Ale ty ako oteč nemaš nijaku vdžnosf, rozumieš? Pobrali sa dalej, pokračujuc v manželskom rozhovore. — Aku vdžnosf? — Autoritu nem&š. — Prečo by som nemal? — Pod rfchlejšie. Tvoje slovo by malo by£ pre neho zakonom. Aj keby sa stal ministrom, tvoje slovo by malo by£ pre neho zdkonom. A on? Pride aspoft raz zatebou,porozprava saovolačom?

— Ma tridsai rokov, sim sa už musf vediet v živote obračat. — Ale kto sa nevie, toho treba priviezf k rozumu. — čo, už ani Armen nemi dost rozumu? — V daktorych veciach musf byf rodičovskč slovo zikonom. — To myslfg na nevestu? — zastal Simon. — Aj na ti. Simon sa rozčulil: — Počuvaj, Armen videl viac ako my. Vari nemi vlastnč oči, či čo?

— Oči mi, ale Ivanovovie Sedu nevidel. — Kovičovu dcčru... ? Netiraj hMposti! Kovičova dcčra preosievala na sinku pSenicu,. bosi stila uprostred toho zlata, ruky jej vzlietali vysoko, hora pSenice jej siahala po koleni a plevy rozvievalo, odnišalo až k plotu. — A v škole sa ako učila, dobre? — spital sa. Simon. — Ešte len tohto roku končf, chodf do desiatej. — Vari mig aj pravdu, Agunik. — Ja mim vždy pravdu, ibaže tu moju pravdu nemi kto počuvat. Dedinskč dievča si r^chlo zvyk- ne na mesto, ale na dedinu nezabudne. No mest- ski slečinka na dedinu nikdy neprivykne... Dedinčanka vždy bude jednou nohou v Cmakute,. lebo ani za peniaze sa nedi vgetko kupit, v meste vždy potrebuju, čo sa na dedine dorobf. V meste je plno spisovatefov a ministrov, ale pre Cmakut je aj ministrom, aj spisovatelom, aj redaktorom^ aj skladatelom — vgetkym, iba Armenak. S vdk^m menom su spojenč aj veTkč vydavky, a ked na ne~.

nebude dochodif, aj s menom to bude slabšie. Ma fa rdd, jednostaj omiela „m6j otec“, lenže ty nemaš ani štipku vlastnčho rozumu. Inak by si ho už davno bol nahovoril, aby si zobral niektorč z tunajšfch dievčat. Preto vravlm, že v tomto dome si ako oteč nula, že nič neznamenaš. Simon, počuvaj, ja raz neviem, ako to chodlš... — Ako? — Čaptavo. Simon sa narovnal. Napravil si batoh na chrbte a zlostne povedal: — Panebože, ked’ dobre viem, že sa zas vrdtiš chord. — Naozaj si šiel z Ovitu pešo? — Nie, priletel som osobitnym lietadlom. — Sdm si si na vine, mudrlant... — Povieš mu: vtedy ked <a vylučili zo 8koly, ked si cety t^ždeft knižky schovdval v kaplnke a bohviekde si sa potikal s pastiermi a už-už si sa aj ty mal staf pastierom — vtedy tvoj oteč, hoci bol chory, vstal z postele, šiel

do Ovitu a cestou ta, aj u Chačatriana sa poriadne zapotil... A ešte mu povieš: Ak si dobry syn, pomysli aj na nas, nezabudni. — Pozrimeže! Ked si bol taky mudry, prečo si nič nepovedal, ked som ho nutila, aby išiel na veterinarstvo, prečo si čušal ako zarezan^? Aby fa mali radi, tancuješ, ako ti plskaju, robiš všetko tak, ako oni chcu. A vidiš, ako sa to skončilo — len piše, piše a čo cez noc napiše, r&no roztrhd. Chce sa staf velk^m spisovatefom a nechape, že je to mdr ne. Teraz je spisovatrfov ani pliev, ktory mu ustupi z cesty? 112

— Ale podla toho, čo o nora hovorili v rozhlase, sa mi videlo, že je velky spisovatef, Agunik. — Trepeš do sveta. Nema ani vlastny byt, ani penazi, ani otca ako sa patri, maf mu nevie citat! ani pisat, sam je cintfav^, a vraj ,,ve!ky spisovatel“. Počuvaj, Simon, volajako sa ti zmenila cho- dza, raz neviem, ako to chodiš. — Ostarel som, Agunik, ostarel. — Ani za mladi z teba nebolo vela potechy, a teraz si ešte aj ,,ostarel“. Keby si bol šikovny, vicš, čo by si teraz urobil? Len sa oprtaj čo...? Ked ste vletci traja boli na vojne a tvoja drahi matka sa chodila za vds ku kaplnke modlit, tu sa vyzula a dalej šla bosd... Tak chceš vedief, čo by si mal teraz urobil!? Počuvaj, aby si mi potom zas mohol vynadaf. Zarezal by si dve-tri ovce, nasolil maso, v Ovite kupil štyridsaf fliaš piva a zopar koiiakov. Počuvaš ma? Počuvaj dobre, z ovitskej pošty by si zatelefonoval do Jerevanu: „Pozvi všetkych tych svojich redaktorov, všetkych, kofko ich je, a privez ich sem. Povedz im, že ich všetkych pozyva tvoj otec.“ Gože je to dve ovce, nič. „M6j oteč vas pozyva, chce vds po dedinsky pouctii.“ Potom by sa tvojmu synovi hned inak darilo, a nie — ,,mama, nože mi daj tridsaf kopejok na chlieb“. Dobre o tom porozmyš!aj. Hm... ? Ked’ sa obzrela, uvidela na Simonovej tvari žalostny usmev a pochopila, ako by sa to skončilo. ,,Počuj, Simon, ten batoh alebo ja ponesiem, alebo ho naložtme na koda. .. Pf...!“ Tak by sa to skončilo: zarežu ovce, vystroja hosti- nu, Simon sa vyberie do Ovitu, ale domov sa mu netrafl auto, nuž jeden-dva dni prestojf pred deb-

ničkami, potom všetko naloži na seba (lebo kofia požičia vofakomu inčmu) a zmoreny, spoteny ani myš, cely dolamany dovlečie tie debničky na vlast- nom chrbte, hostia sa dovalia, všetko pojedia, všetko vypiju, všetko porozbljaju, poldmu, zahuld- kaju si, potom odldu, ale Armenakove čldnky zas len nebudu uverejftovaf, lebo Armen je za£aty, nevie sa obracaf medzi fuclmi.. . Nie, nijakč ovce nezarežu! Artašes Arzumarian všetko dosiahol vlastnym rozumom. Sam sa dostal z Vankeru do Moskvy a stal sa zndmym na celom svete. Och, panebože, ved medzi synom a dcerou vlastne nie je nijaky rozdiel: ked dcdre minulo osemnasf, vydala sa, odišla s mužom, aj syna v osemndstich pustili do sveta, nech si v iiom hradd svoje miesto. Tak je to. Jeho sliva ani jeho uspech už nepatria jej. Pred kaplnkou stlšila hlas, hovorila takmer pošepky — možno si šepkala modlitbu, alebo sa vadila s domnelymi redaktormi svojho syna. Syn i dc^ra sa

vždy vysmievali z jej modlenia, pretože doma sa vadila, kričala, nadavala na boha a obvi- bovala ho z nespravodlivosti. — Zažiadalo sa ti pomodlit? Vstala, podišla k dveram kaplnky, narychlo pobozkala niekolko chačkarov*, prežehnala sa a vrdtila sa. — Takych, čo vedia človeku pomoči, je malo, no zle narobii vie hocikto. Neviem, či sa po vanker- skom kostole svatčho Sargisa opiati chodii do tej to pajty, ale ktovie, možno aj ano. Tvoja matka * Chačkar — kamenna doska s reliefom križa, zdobena ludovfmi ornamentmi.

114

z toho miesta, čo som ti ukazala, chodila ako ndmesačna, a celou cestou bosa; pri tamtom kriku si kfakla a bozkavala okolo seba zem, kolenačky ho tri razy obišla „za moj ho Adama", tri razy „za moj ho Simona" a tri „za m6jho Akopa". A lichva v maštali stdla nenakfmend, nenapojend, v hnoji sa čvachtala. Veru tak. Raz, k^m tu čelom o zem tlkla, otelila sa jej krava a zadldvila teTa. — A ty si sa vari nemodlila? — urazene zašom- ral Simon. — Akoby nie, ved vaša matka Arus vymyslela, že muslin nechai deti v horučke doma a ls< sa k tejto cmakutskej zrucanine bohu pomodlii. Armenovi vtedy tak spuchli oči, že ich dvadsai dni nemohol o tvoril, a ja som nemala nič, len vrečko zrna, ale ten prašiv^ cmakutsky mlyn nemlel, lebo zamrzla riečka. Utekala som do Gameru — to istč. Nuž vybrala som sa, Simondžan, do darpas- kčho mlyna a doma pri defoch som nechala Parandzem, ale ta si zmyslela uvarii zemiaky a zabudla na ne, všetka voda vykypela, zemiaky prihoreli, dom bol cely začmudeny, z piecky dymilo. Deti povedali Parandzem, aby išla preč, Parandzem sa urazila a odišla. Pach varen^ch zemiakov prilakal dnu sviiiu — a dnu plno dymu, vyplašenč deti ležia, oči nemožu roztvorii, ohefi v piecke zahasila voda. Armen vstal, vyhnal svifiu, ale svifia bola hladnd, znova sa pehala dnu. Len čo si chlapec lahol, svifia zase prišla. Chlapec so spuchnutymi očami ju cely deb vyhdbal. Ked som sa vratila, Simon-džan, m6j zdiven^ Armen, m6j sedemročny chlapec so sekerou v rukdch sedel na prahu a striehol na svibu.

Agun zaplakala, ale hned si zotrela slzy a s odporom povedala: — Co si ty za chlapa! Pod rychlejšie... Asi som sa mala lepšie modlif v tom cmakutskom kurlne! Hej, vaša mat si vas všetkych vymodlila, všetci traja ste sa jej živi a zdravi z vojny vratili, ale teraz v dedine aj tak hovoria: ,,Agunin muž.“ „Manin muž.“ — Prosim ta, prestali už, — zaupel Simon, — maj boha pri sebe, mlč, prosim ta. — ,,Muža!“ Nikto nech&pe, že to nie je muž, ale kameli na krku. — No, dakujem pekne, — Simon spomalil krok a s hnusom si odplul. Agun si ho ani nevšimla, dalej ndhlivo vykračovala a hundrala: — Ani len nohavice si nezapne, ešte aj na to aby som d&vala pozor, a vraj: ,,Mdš muža,“ „voly v jednom jarme sa po!utujii.“ Ty mlia polTutuješ, to hej! Vankerskčmu svatčmu

Sargisovi už pat- n&sf rokov slubujem obet, ak sa mi da dožif toho, aby si sa raz sam pohol... ,,Muž ti je chory, mala by si ho poslat’ na liečenie,“ hej, aby vyzdravel, aby ma vladal ešte viac mlatit. Vraj na liečenie, a načo? Aby po tyždni zas pobežal za dajakou švandrou ako vtedy za Sonou? — Tak si chod sama, ja nejdem, — Simon si odplul a zvrtol sa. — Nemuslš. Pobež ta, kde ti uvaria vajlčko na makko, bež sa napchaf fašlrkami. — Daj si pozor, Agunik, lebo ak ta chytlm, krk ti vykrutim. — Len oprobuj! 116

— Tfi! — Simon zadubasil čižmami, farbavo vykročil k dedine a zasa sa vetrni podobal na Asorencovie Macaka, pretože štltok čiapky sa mu znova zošmykol na ucho. Agun v tej chvlli pocltila, ako jej do srdca vnikla kvapka sladkobolnej žlče, ako doii zapadla. „U-uj... Bodaj ta...“ Agun sa žiadalo vynadaf mu, ale slova sa jej kdesi zadrhli a povedala si, že sa nebude, že sa nesmie zlostit, lebo ju čaka namdhavd cesta. Nuž sa usmiala a pobrala sa za kofiom, ktor^ bol naložen^ vskutku ako sa patri, tak, akoby to ani neboli urobili tl dvaja. Na kopci sa Agun obzrela — Simon sedel na skale, ale akoby to ani nebol Simon, lež Macak Aso- renc, pretože mal na sebe vyšedivenč starč hdby, aj čiapku mal nasadenu tak, ako nosieva Macak. Bude mu musiet

kupit čiapku bez štltka, aby vy- zeral ako sa patri, aj ked siju akokolvek založi. Aby sa aspoft preto nemusela tolko jedovač. — Tak vravlš, že nejdeš? — zasmiala sa Agun. Simon na nu pozrel aodvratil sa.Novyzeraloto, akoby sa na fiu ešte vždy dlval, pretože štltok čiapky bol obraten^ k nej. — Už si si posedel, vstavaj, — zakričala Agun. — Donesiem ti z mesta plniace pero. — Zmizni, preboha! Nech fa viac nevidlm! — A kto vam podoji kravy? Simon na im len zazrel a znova sa odvržtil. — Dosf bolo vyseddvania, pod! Pod, pohostlm ta praženicou s medom. Aj vodkou ta ponuknem, pod, — volala ho Agun. — Možeš si lognuf a zas ma zmldtif, — zašepkala. — Zmizni! — zreval Simon a zdalo sa, akoby ”7

aj nadskočil, ale dalej nepohnute sedel a nedalo sa rozoznat, čo robi, pretože jeho šaty mali tu istu farbu ako skala, načisto s iiou splynuli. — Bf-r-f, poriadne slovo nevie povedat! — Agun popchla koiia a pomyslela si, že bude musiet odložit zo dvadsafpaf-tridsaf rubtov a kupit Simonovi novy kabat a nohavice. Nie vetrni drahč, ani vetrni lacnč, takč, akč patria na dedinu. Všetci dedinčania už chodia v oblekoch, iba Simon už piaty rok vlači tie handry. Musi mat s nlm zluto- vanie. Ale keby naozaj šiel na liečenie, lebo zatial su to len reči, bude mu treba kupit oblek za sto rubtov. Ten nehanebny zlodej Valod md v skrini osem všelijak^ch oblekov a ako sa chvasce: „Tento je na leto, tento na zimu, tamten na jesefi, pdčia sa ti, sestrifika?" A Simon md od roku tislc devafsto tridsattest jedin? pdr topdnok, len ich masti a masti, aby mu nezoschli, a pritom si ich ani raz neo- bul. „Ale čo mdžem chciet od toho nešfastnlka, čo?" povzdychla si Agun. „Čo vie, to robi. Co mfižem od neho ešte čakat... ?“ Pri hrabovom poraste sa Agun obzrela — Simon schddzal dolu uvalom, nohy ho nedržali, potkynal sa, cesta akoby mu utekala spod n6h. „Cel^ život sa z Muradovie synov vysmievali, a na starost chodia just ako oni. Takč ja už mdm šfastie!" Pri Ambojevovom mlyne sa znova obzrela — Simon sa pondhfal, rychlo stupal, r^chlo sa spuš- tal, rychlo krdčal, rychlo, len čo je pravda, ibaže ju už dobru pol hodinu nemohol dohonif. Agun zastavila koiia a zakričala: — Pomaly, ved sa nenivoč, pomaly, Jerevan nam neutečie. — Namojdušu, tak sa pondhta, 118

I akoby šiel kradnui... — Nože ešte trochu pobehni, nože! — uškrnula sa Agun. Rozdureny Simon urobil ešte mekolko krokov, potom spomalil a zastal. Zostal nehybne stdf ako strom, čo podpllili, ale k^m spadne, ešte chvffu stoji. V hlave mu hučalo, všetko sa mu v nej pomotalo a od srdca k listam mu stupala akdsi horčina. Simon chcel prekliaf Ženu, aj toho, čo ju splodil, ale nevladal. — Sprosta, sprosta hlava, — zašepkal Simon, — somar sprost^. Nie nadarmo Agun vravl, že on i cely jeho rod nevedia povedat poriadne slovo. Md pravdu. — Koda nechdm v Gameri... ak stretnem dakoho z našich, pošlem ho domov, ak sa nikto netrafl, nechdm ho v Gameri, nechdm ho v Gameri. .. počuješ! — zakričala Agun. — Si unaveny, trochu si sadni a odd^chni, potom sa pomaly vratiš,pomaličky... počuješ? — do jasnčho jesennčho dfia zvučne a prlsne zaznel hlas vankerskej Agun. — Koiia ste dobre naložili, dakujem. Tak ja idem. — Šibla koiia a zmizla. Simon sa až po niekoTkych miniitach zmohol na to, aby si zahrešil, aby konečne nadal jej i tomu, čo ju splodil, preklial jej zlostmi bezo- hladnosf aj vlastnu hlupu dobrosrdečnosl, aj syna Armenaka a v6bec všetko na svete. Agun bola s defmi v hordch, ked ddvali cukor. Simon kupil v pekdrni šest chlebov a postavil sa do radu na cukor, aby to poslal Agun na voze, čo sa chystal na letnč pastvisko. Mlddenci v obchode rozprdvali, aky žart vyviedol Macak Asorenc ”9

v Kirovakane. Macak Asorenc sa v Kirovakane spital predavačky: „Co stoja tie ženski nohavice?“ Vraj patnasf rubfov, a Macak jej na to: „To ako prazdne?“ Cukru davali po tri kila, ale Simon chcel viac. Arto sa obzrel a vidi, že je to Simon. „To je naš maj s t er, “ obratil sa na Tudi v rade, ,,nemdte nič proti tomu, ked mu dam viac?“ Eudia v rade povedali: „Len mu daj, zasluži si,“ Simon poslal Agun pat kil cukru a chlieb. Večer premietali film a tučnd. knihovnlčka Ora predavala llstky. Kto bol v kine bez listka, toho si poznačila do zošita, aby mu potom strhli za llstok z vyplaty. Ked Simon prechadzal popri Oli, nezdržal sa a povedal ako zvyčajne to svoje: — Tak čo, Ora, ešte vždy si v tom, nebodaj sa chystdš porodit dvojčatA? Všetci sa schuti zasmiali. Potom sa už každy, kto prišiel, spital: ,,Ora, ešte vždy si v tom, kedy sa n&m už rozsypeš?“ — „V koTkom mesiaci sitouž?“

No Ora nebola tarchava, len zadok a brucho mala neurečnč. Teraz sa aj s rodinou presfahovala do Kirovakanu a vraj ešte vačšmi stučnela. Ola to napokon nevydržala a rozplakala sa. Ked si sadla vedla Simona, aby si aj ona pozrela film, Simon ju objal okolo pliec a povedal, že to bolo len zo žartu a že preto hddam nebude plakat. A to bol zas d6vod na smiech, všetci začali vykrikovaf: „Simon objal OIu, Simon s Olou sa dohodli...!“ Film sa skončil. Noe bola tmavA a tepla ako postet. Eudia sa rozehadzali domov, ked sa z tmy ozval žensky hlas: 120

— Kto je tu z horneho konca? Hej, Simon, nejdeš domov? Simon vykročil a podišiel k tej, čo volala — bola to Sona. — To si ty, Simon? Ale si ma natakal. Pobrali sa hore, navokol nikoho, všade ticho. — Tak sa mi vidi, že si sama. — No ačo? — Kde m&š deti? — Najstarši je v hore s ovcami, — povedala, — stredn^ ešte neprišiel zo školy, najmladšieho som poslala na ndvštevu k bratovi do Cateru. — Tak to povedz rovno, že si sama, — zasmial sa Simon. Sona sa nezasmiala, len sa v trne dotkla Simona a ticho, pridušene riekla: — Ja nie som knihovnlčka Ota, rozumieš? V užtabine vedla cintorlna povedala: — Bojim sa, — chytila Simona pod pazuchu a makkymi prsami sa pritisla k nemu. Simona obliala horučava. — Ved som tu, čoho sa bojiš? — Hovor tichšie, — zašeptala Sona a Simon sa už nezmohol na slovo. Slovom, tej noči Simon nešiel domov. A na svi- tanl vstal zarovno s kohutmi, rychlo sa obliekol a chcel čo najskor zmiznut’. Sona spala taki, ako ju mat na svet priniesla, na prikryvke, počeniti v rannom šere. ,,Veru je to cundra,“ pomyslel si Simon a znovu sa chcel vyzliecf, ale už svitalo. Odišiel domov, pomotal sa pred vlastnymi dvermi, nohou zahradil stružku, už chcel vziat lopatu, že pokropi zemiaky — Agun by bola rada — 121

ale v tej chvili zaspal vedla nej. Zobudil sa na to, ako sa pri iiom volakto smeje, chce sa zdržat smiechu, ale nemože. Ked otvoril oči, oslepilo ho sinko. Vedla neho sedela Sona a travou ho šteklila po krku. Šaty na sebe mal teplč, priam rozp&lenč od sinka. Prudko sa posadil a trochu sa mu zakruti- la hlava. Sona sa vedla neho nečujne smiala a prsia sa jej od smiechu natriasali. „Veru hej, je to Cundra." Zvalil ju na zem a dtil, že p&li sinko a že sa mu kruti hlava. — Ej-ej, že sa nehanbfš! Ber sa do roboty! — ozval sa tesne pri nich Smbatov hlas. Smbat bol vtedy predsedom. — Už je skoro obed, a vy ešte furt doma, ach-ach...! — Idem, idem, — ohlisila sa

Parandzem, — už som la zberala, pr A ve som bola na odehode. Smbat »til na Muradencovom vrtku, nuž ostali ležat v tej fazuli, pretože boli rovno oprod Muradencovmu vrtku, a keby sa pohli, Smbat by ich iste uvidel, mal by ich pred sebou ako na dlani. Fazulovd hriadka, lahko postonavajuc, sala do seba vodu, zemiaky na sinku rozkvitali, drobnč jablka sa ticho chulili v lfstf, pod strechou Simonovho domu si stavala hniezdo lastovička, veselo štebotala a poletovala, zavše preletela celkom nizko, takmer sa ich dotekala, potom odrazu vzlietla a prudko zmenila smer letu; les pod pl&vajucimi oblakmi hned tmavol, hned jasnel, priam sa usmieval ako dieta, pod nebeškem blankytom sa vznžšal jastrab, a hodno bolo dlho, dlho žit v tomto zelenom svete, ba hodno bolo aj umrief a dat sa pochovaf uprostred tohto zelenčho pokoja.

12 2

— Nože počkaj, je horuco, na zadusenie... — Parandzem už aj tak nedobehneš. — Nech, čo ma po toml Sona zohnala sliepku z hniezda, priniesla vajcia, rozložila oheii, nabrala z džbdna olej a pochvdlila Agun, že koncom mdja ešte md vla- iiajši olej. Pripravila riedku, chutnu praženicu a prihriala chlieb. V pivnici hned našla pohdr s medom, priniesla ho a poliala nlm praženicu — nech je, akd md byf. Sadla si oproti Simonovi a povzdychla si: — Bojim sa tvojej ženy. — Si mocnejiia ako ona, čo sa mdš bdi. — Lenže ty si jej muž a ja ako tulavy pes zhdfiam po cudzich dvoroch. Hanbim sa... — Ked sa hanbiš, tak to nerob! — A ked to tvoja žena robi každy deh, to je nič, to je spravodlivč? Potom mu povedala, že ešte pred vojnou si nachystali dosky, ale dosial ležia na povale, a v dome ma namiesto dldžky zem. A jemu by to nedalo bohviekolko roboty — po večeroch by to mal za dva tyždne hotovč. A povedala to tak, že ho až zamrazilo. Vari svetom naozaj vlddne len vy- počitavosi? A okrem toho je leto, roboty plno, noči su kratke a on aby čelu noc okresdval, sekerou lomozil?! A ešte sa to nedajbože doniese do h6r, Agun do uši, a td hned doleti, pusti sa do neho, a on aby sa spovedal, učty skladal, aby jej do- nekonečna vysvetfoval — reku tak a tak. Arto mu nemal daf osemsto, ale šesisto, a Mušeg tisic sto. Ešte šfastie, že Agun je v počtoch slabd, vefmi tomu nerozumie. Ale on už ddvno bol dlžny 123

Matevosovi z Dsechu pafsto rublov a len teraz sa mu ich podarilo vr&tii — ked dostal peniaze od Arta, poslal dih Matevosovi po jednom Dseša- novi, ani nevie, ako sa vola. — Nie, Sona, z toho nič nebude. — Tak si zavol&m malčho Simona. — Pre mfia za mfia, zavolaj. Večer giel Simon do dediny. Sona hrmotne vyvlačala a zhadzovala dosky zo strechy kolne, a ked podišiel k jej domu, akosi privelmi nahlas sa ho spytala: — Tak čo, majster, zajtra sa pustiš do roboty? Z pola sa vračali kosci. „Je naozaj takd cundra?“ pomyslel si Simon. V nedalekej zahrade pracovala Atova rodina. — Hej, pustimi Ak chceš, aj tejto noči, — štipla- vo a dvojzmyselnc povedal Simon. — Ved je leto, kedy inak, ak nie v noči? Simon si sadol vedla cesty, počkal, kym prejde brigAda koscov, aby dal tejto cundre poriadnu priučku. Sona si podoprela boky a ticho, ukradom- iy sa usmievala. No ked Simon prišiel k nej, spustila

ruky a pozrela nanho ako urazenč dievčat- ko. Nechala Simona na ceste, zvrtla sa a zastala Vo dverach; ked aj Simon pristupil k dveram, vošla dnu. Vošla dnu, vyronila slzu a zaplakala .ako herečka: „Možem ja za to, že tvojej žene ia muž vratil z vojny a mne nie?“ Skončilo sa to tak, že Simon už do dediny nešiel, ale odtiahol dosky pod kolhu, zbil si dve kozy, polovicu dosiek okresal a ohobfoval a o polnoči sa pobral domov. Rano našiel na stole pečenč kurča, najedol sa a odišiel do roboty. K večeru

12 4

sa spustil dažd, len sa tak lialo. Cely premoknuty, s boravymi nohami poberal sa Simon domov, ale Sona ho odviedla k sebe, donaha ho vyzliekla a tak uložila do postele, pretože mu nemala čo da£ preobliecf. Simona uložila a sama mu vyprala, vysušila a vyžehlila bielizeii. Lialo tri dni, a hoci na včely a na urodu to bolo zle, inak to bolo dobre, pretože Simon sa mohol venovaf len jednčmu. Hora v daždi šumela, z užlabiny sa ozyval zur- kot vody, cely svet bol akysi ospanlivy a pokojny, Simon pod suchym pristreškom hobloval, pilil a ukladal dosky. Sona si sadla na nizky stolček, zavše sa zasmi&la, ale ešte častejšie plakala, pretože bolo takč uslzenč počasie, ale ešte vačšmi preto, že neby£ vojny, mala by teraz pri sebe vlastnčho muža. V tie dni bolo na obed dva razy maso — raz najmladši Sonin syn priviezol mame podaru- nok od brata z Cateru a druhy raz preto, že sa v čfapkanici pošmykol červeny byk a zrutil sa z vapencovej skaly. Kečt prestalo pršaf, pricestoval zo školy stredny Sonin syn a Simon sa zahanbil, lebo chlapcovi už išlo na sedemn£sty rok a akiste všetko pochopil, lebo po dvoch dfioch odišiel, vraj do mesta za kamaratmi. V skutočnosti mal v Kiro- vakane dievča a išiel za nim. A tam ho rodičia dievčafa oženili, dali mladym jednu izbu a zafovi hnedf našli robotu. Ale najmladši Sonin syn, ktory otca ani nepoznal — bol ešte v koliske, ked’ otca povblali do armady — ten sa ako mača obšmietal okolo Simona, cely den sa od neho nepohol. Simon so Sonou sa presviedčali, že chlapcovi sa pači tesarske remeslo, no nebolo to z lasky k remeslu, ale z tužby po otcovi; aj teraz, ked

! 25

pride z Groznčho, zavše sa Simona prostoducho spita: „Ako sa miš, oteč? Pamat&š, ako si n&m dl£žky robil...? Vtedy ešte žila moja mama, chudera... Pamataš sa, otec?“ Ešte mu ostivalo vyložif kus dldžky, ked z h6r prišiel ch^r, že Agun sa povadila s pastiermi, hnusne im nabrizgala, a na pričine bol Simonov zlostny pes, ktory nebol pastierom po chuti, preto nahuckali proti nemu všetkych svojich tridsat vlčiakov. A vtedy Simon začal uvažovaf, že by bolo najlepšie, keby sa už domov ani nevratil. Veru, dobre urobili bratia Jegor a Amajak, ked po vojne vyhnali svoje ženy a vzali si inč; ved teraz už, chvalabohu, dieia vyrastie aj bez otca — napriklad taki Gračik, Jegorov syn od prvej ženy Siruš, je kamen&rom v Kirovakane, po robote si oblečie bielu košelu, obuje čierne vyglančenč topinky — £o mu chiba? A vftbec, najv&čšlm štastlm človeka je ži( v pokoji a mieri, vo vzdjomnej ucte a liske, čo v ich rodine, v tej ich diere pod skalou, bodaj skazu vzala, nikdy nebolo.

Chlapi asi vdačo vytušili. Jegor sa ho v poli so smiechom spital: — Hej, Simon, vofajako si vymladol, nechodlš ty do dakych kupelov? V Simonovi hrklo, ale aj on sa zasmial a odpovedal rovnakim tdnom: — A prečo by nie! Ženy, tie sa hned dovtipih, čo je vo veci. Ked škriepna Šušan cestou od prameiia zbadala mužov, zastala. — Komu tu srdce biči? — zakričala a vždy hanblivi Maro odpovedala: 126

— Zalubenym srdcia blčia! A Škriepna, jazyčnata Šušan s krčahom v ruke podišla k Simonovi, podala mu vody, a tak sa rehotala, div sa nezašla od smiechu. > — No čo, čo vypliešfaš oči! — nazlostil sa Si mon, ale ona sa len smiala a smiala. Potom sa ženam naraz zažiadalo zaspievat si. Vračali sa z h6r a spievali: Ach, noc krdsna mesalnd. Uje tubost presladki... Sadli si odd^chnuf a spievali:

Ach, noc krdsna mesalnd. Uje lubosipresladki... Vstdvali pomaly, zastavovali sa a spievali: Ach, noc krdsna mesalnd... A nedalo sa im to zazlievaf, pretože všetky žili osamotenč, bez mužov: Šušanin muž Andre padol v Prahe, Majorin Ašot ušiel z odvodnčho strediska, ale chytili ho a zastrelili v Manacovie užTabine v tiste devafsto štyridsiatom druhom, ale vačšina mužov zmizla bez stopy, a ženy dosial verili, že chodia vyobliekant kdesi po dalekej Amerike a smutia za svojimi ženami, ktorč zanechali v Cmakute... Tak veru. Lenže Simon vedel, že vSetci nezvestnf z ich dediny bojovali a padli akiste niekde pri Kerči... Ked kopali zemiaky, Agun chcela zmldtii

12 7

Sonu, ale hašteriva Šušan schytila motyku a pribehla Sone na pomoč:

— Počuvaj, Agun, naši, čo padli v boji proti Hitlerovi, nepadli len za nas, ale ani vaši, čo sa vrdtili živi a zdravi, nevratili sa len pre vas,, rozumieš, či nie? — A nech sa to vezme, ako chce, mala pravdu. Agun podala siažnosf na dedinsky soviet a zatichla. Ešte zaiatejšie sa stiahla do tej ich prekliatej diery pod skalou, bodaj ju čert vzal. Stiahla sa do nej, aby potom zautočila s novou silou, ešte zurivejšie: — Muž celej dediny...! Spoločnjl muž...! Všetkych pobil i, všetci padli, Simon hrdinsky nepadol — Simon sa vrdtil dedinu obšfastfiovaf...! A potom sa to stalo so Sonou. — ChočT, spoločn^ muž, — povedala Agun, — zomrela ti td tvoja, chodjej truhlu zhlobit. Dakovai bohu, že ju z Kirovakanu priviezli v rakve. A na pohreb radšej ani nepojde, pretože Agun by bola schopnd aj tam voFačo vykonaf... Veru, rakvu by tak

či tak bol musel urobii on, lebo maty Simon sa v takychto pripadoch strati ako gdfor — ved za rakvu nemože pytat peniaze. Chlapi z kolchozu prdve odchadzali do Kasachu, odkiaFmalidoviezf jačmeču Simon sak nim bez slova pridal a tri dni ho nebolo. Kone mali len takč mrciny, v hordch bol ešte sneh, cesta cez uzku užlabinu samč blato, vietor besnel a pohoničov aj so Simonom bolo dovedna paf na dvadsaf konf. Vratili sa načisto zmorenf. Bolo okolo polnoči, ked kone odviedli do maštale, vrecia s jačmefiom odniesli pod kdlhu a porozchddzali sa domov.

12 8

;r '< ■ 'Ir

Dedina spala pod velkym červenym mesiacom. A hoci už vohalo jarou, bolo ešte chladno a pod nohami chrupčalo zamrznutč blato; kde-tu nesme- lo vytfčali hlavky snežienky, kdesi blizko odfuko- val pes. Cintorln hladel akosi mlčanlivo a vyčltavo. Simon zastal vedla cintorlna, kde ležali Jegiš, ktorčho zabil blesk, stary- oteč Ovanes, otcov brat Ovsep, strycovia Jesaj, Asatur aj Akop. —Všetci sa tu zldeme, — povzdychol si Simon a pobral sa dalej. — A lepšie v&m ako ndm.. * Odpusfte, viem, nedobre vravlm... Boli tu pochovanl všetci: Sato, Šoger, tetka Manišak, Azat, Aršak, Neso, Nesojevovie Aršak. A všetci mali na kamennom pomniku vyryt6 meno a priezvisko, len Aršak mal ešte aj pluh a pušku — to akože žil na svete rolnlk a polovnlk, hoci za života nebol ani clrfrnym rolnlkom ani polovnlkom. A štyridsaf mladych mužov ostalo kdesi tam daleko bez pomnika. Smrf nie j e strašni, lebo berie len ludl okolo teba, ale ty ostavaš. Len to je zle, že robotnl ludia odchadzaju a roboty neubuda. Pred Soninym domom zišiel z cesty a bezradny zastal vedla kolne, z ktorej Sona zhadzovala dosky na dlažku. Takd, ako ju mal na svet priniesla, spala na paplone, počerna v rannom šere... Prečo je ten svet taky nezmyselny, nepochopiteln^ a špinavf! Simon stž.1 pred Soninym domom ako skameneny. Bolo mu chladno a clivo a nebolo na svete miestečka, kde by ho lahalo, pretože on tužil iba po Sone, ale Sona bola mrtva a zasypana zemou a dom pod skalou bol surovy a nepriatelsky. — Sona, — zavolal Simon potichu, lebo nahlas 129

nemohol, prebudili by sa susedia, zaštekali psi, prišla by Agun a zas by sa rozkričala — zlostne, odporne ako vždy.

Ked Agun prišla do Gameru, sadla si a čakala Simona — sadla si na kameri a plakala, pretože lutovala kofta a sama nevladala z neho zložit ndklad. Iba kde-tu povolila povraz, ale na jednom mieste sa povraz zadrhol, neostavalo jej teda nič, len sedief vedla koiia a plakat. — Ved som ti povedal, že s takou tarchou si sama neporadlš... — Akoby si ty bol bohvieaky mocny\.. Iste by si sa vrstil chor^, — zavzlykala Agun. — Keby som ja ochorel, mfia mA kto

opatrit, ale keby si, nedajbože, ty zatohla, čo si počneme? PočAvsj, Agunik, povedz mu, nech so ženenim ešte počkA. Poviel? Dobre? Na ceste do Ovitu zahučalo nAkladnč auto s vypnutym motorom, potom zavrčalo na plny plyn a zmizlo za zAkrutou. — Načo to všetko robfme... ? Z jeho tisfcov my neuvidfme ani kopejku, ani z jeho slavneho mena nič nemarne, a nevesta, či už bude dobra alebo zlA, vždy ndm bude cudzia. Dali sme chlapca mestu, nuž čo si pomožeš ? Vieš, ako sa to skončilo s dcčrou! A takisto to bude aj so synom. — Agunik, netaraj hluposti, už to nem6žem počuvat. — Uvidiš. — Chceš povedat, že ja už mžm tak^ neštastny osud?

130

— Nikomu na svete nie je Tahko. — Mne naozaj nie. Povedal som šoferovi, aby ti nechal miesto vedra seba, batožinu vyložlme hore a ty si sadneš do kabiny, tam ti bude pohodl- nejšie. — To si teda ohromne vymyslel! Ja sa usadim k šoferovi a batožinu dame hore, aby sa tf ovitskf bibasi mohli uvelebit na moje veci. Na korbe auta pod celtovou plachtou bolo už plno sveta. Šofer vyšiel z kablny pom6c< Simonovi a prihovoril sa Agun: — Sadni si vedTa mfta, tikin1 Agun. K^m ddvala pozor, aby batožinu opatrne naložili, zišlo jej na um, že šofer sa k nej tak zdvo- rilo sprava iste z ucty k Armenovmu menu alebo kvdli bratovi Valodovi, lebo kto by už stdl o takčho ubohčho tesara? Napokon sa sama bez akejkofvek pomoči vyškriabala na auto. — Dakujem ti, synku, neznašam benzfnovy smrad, tu mi bude lepšie. — Všetko mu povedz, rozumieš? — pripomenul jej Simon. — Co? — To, čo som ti vravel. — Ale čo ? Auto s vypnutym motorom zbehlo do udolia, potom zavrčalo, zahučalo, pošmyklo sa kusok dozadu a pomaly sa pustilo do kopca. Simon st&l vedfa kofia so zdvihnutou rukou — ktovie, či sa len dfval, alebo vo!ačo hovoril.

1 Tikin — uctivd oslovenie vydatej ženy.

13 1

Matevosianova cesta k podstatam

Tvorba armenskeho prozaika Hranta Matevosiana vj/rastd z domdcich literarnjch i širšie historicko-spolo- (enskjch tradtcii. Premieta sa v nej (alka predsocialistickd minulost naroda, ktorj si v boji s drsnou prlrodou musel vjdobjjat skyvu kaZdodenneho chleba, badaf v nej aj ozvenu niekdajšej rodovej uzavretosti Života, stivisiacej s nevy- hnutnosiou obranovai si ndrodnu postat. Je prirodzeni, le zvyiky niekdajšej rodovej uzavretosti sa mohli zachovat len v dedine, ktorej Život medzi horami sa pohyboval v inom rytme ako nepomeme dyna- mickejši Život mesta. A koci Hrant Matevosian v niektorjch svojich dielach zddraznuje aj kontrast medzi Životom armenskej dediny a mesta (take ladenie majeho prdza V Opare), jeho naj- vlastnejšou temou, chapanou v plnokrvnosti medzi- ludskjch vzjahov, svojou povahou (asto rozpomjch, kontrastnjch, je život tudi na dedine. Je zname, Ze dedinskd tematika je v stitasnej sovietskej prdze vetrni frekventovand. Autorom ako V. Sukšin, P. Proskurin, V. Belov, M. Alexejev, F. Abramov, V. Rasputin a mnohjm dalšim sa podarilo zobrazii hlboki socidlne procesy prebiehajuce na dedine, zrod noveho postoja k Životu. Psychologicky prekresleni postavy prdz spominanjch i nespomlnanjch autorov obo- hatili galeriu vetkjch literarnych postdv sovietskej lite- ratury. Do tejto vjvinovej linie sovietskej pr6zy, ktorej vjraz- nym pdlom je sustredenosi na lloveka, na rozširovanie 133

jeho kontaktov so životom, sa svojou tvorbou zaraduje aj Hrant Matevosian. Jeho prinos do stvarnenia problematiky dedinskbho Života je špecifickj, bo ostatne musi platii o každom vy- znamnom, svojbytnom autorovi. Matevosianova špeci- jickost — to je predovšetkjm plasticke zobrazenie života armbnskej dediny so spominanou uzavretostou života a stdlosfou tradicii. Mo nielen to. Matevosianov svojrdz v porovnani so spominanjmi ruskjmi sovietskymi proza- ikmi spobiva aj v akejsi minucidznosti zobrazenia života armbnskej dediny, vo viacnasobnosti prlstupu k time dediny, realizovanom — pravdaže — nielen novelou Matka ženi syna (mimochodom, druhj ndzov tejto novely %ila zeme vystihuje spatost s temou zeme, pody, neod- myslitetnou od tbmy dediny), ale aj injmi prčzami, takjmi ako My a nade hory, Alcho, Byvolica, Oranžovi stddo, ktorjmi Matevosian už viac ako desai rokov huduje svoj poljfonickj obraz života. Svojrdznou brtou jeho noviel (je priznabnf, že autor zatial nesiahol po ždnri romanu) je aj ich sdstredenost do jednbho priestoru — do horskej dedinky Cmakut, vzdialenej — ako piše autor v uvode k novele o Agun a Simonovi — deh a noc cesty od Jerevanu. Sdstredenost na istj mikropriestor — dedinku Cmakut — vyvažuje Matevosian dynamickjm využivanim basu, jeho zrjchlovanim bi spomatovanim v priebehu novely, pribom svojrazne využivanie basu v Aguninjch spomienkach, v tomto vndtomom monoUgu tažko skdšanej ženy,je v kontraste s akousi mimobasovosiou bi nadbasovostou, ktord vypljva zo sujetu novely. Autor akoby chcel upozornit, Že istb javy vo vzdjomnjch vztahoch tudi sd, ddvne a ne- mennb. Tojjia jednej 13 4

strane. Proti tejto nemennosti, pravda, skdr zdanlivej neĹž absoldtne skutobnej, stoji dsilie tudi, najma mladjch, vymanit sa z tohto stereotypu

13 5

a odlst inam — do mesta. Tak odchddza z domu starH Agunin a Simonov syn Armenak, ispešnj novindr, tak tuli po odchode do Jerevanu aj mladši syn Sero. Bolo by vsak nesprdvne nazdavat sa, le Matevosian umelecky podporuje ti obhajuje taklto rielenie: odlst do mesta, zanechat za sebou ustalenj stereotyp livota. Prdve prdza V opare, v ktorej sa stretavame s priamou konfron- taciou mesta a dediny,je vjrelnou a jednoznatnou obha- jobou dediny, jej livota. Na druhej strane sa vlak Matevosian nezmieruje s tym, lo sme tu ul niekolko rdz nazvali stereotypom. Ako umelec si voli td najndrolnejHu a vlastne jedine molnu a cielavedomd cestu: exponuje objektivny livot, ako autor v novele nezasahuje do deja, nechdva na Agun, aby vo svojej spovedi odhalila strašni skutotnost zdedeni Z minulosti: mame na mysli najma nelutostnj vztah Simonovjch rodilov k mladej Agun, krutost, ktord pdsobi chvilami al neuveritelne, a pritom je autentickd, vytrpend. Tieto tasti prdzy si mimoriadne emociondlne (napriek tomu, le autor cez spomienky Agun zbytotne nepatetizuje) a domdhaji sa litatelskej reakcie. Odhalend skutolnosi niti kaldeho, kto sa s nou ako litatel zoznamuje, zaujat k nej svoje eticki stanovisko. Matevosian je velky majster takthoto realistickiho stvarnovania livota a jeho eticki siradnice si obsiahnutl priamo v rozvrstvenl postdv, v opise livotnjch podmienok. Ak buduje svoju novelu (a plati to aj o jeho ostatnjch prlzach) na kontrastnosti, tak nanucuje — ako dominujici kontrast — rozpor medzi autentickosiou a zdanlivostou etickjch hodnot.

Celou svojou tvorbou sa tento autor, ktorlho miesto sa v rdrnci armlnskej sovietskej pr6zy presiva loraz vallmi priamo do stredobodu literdrneho vjvinu, zasadzuje J

Za odstrdnenie všetkčho zdanliviho, pregitčho, nezluči- telntho s tjm, čo tvori podstatu socialistickčho etickeho kddexu. „Pr6zy H. Matevosiana maju v sebe velky naboj emčcii, vdšni a pdtosu. Mrtvy, vymysleny materidl by nikdy nevygadoval od autora tolko duševnej energie. Nemohol by ogivit umenie. Tam, kde JilozoJi, socioldgovia, šlatistici, ekondmi teoretizuju, robia intervievo, zoraduju stlpce čisel, umelec svojsky hovori o podstatnom a zaklad- nom, bez čoho givot strdca zmysel,“ napisala v Novom mire o Matevosianovi G. Trefilovovd a tieto slova vysti- huju spisovatelovo dsilie dospiei k podstatdm a podal o nich givi, umelecky pdsobivi a autentickl svedectvo. Z hlboko ndrodneho pramena lerpal a lerpa Mate- vosian inlpirdciu pre zovšeobecnujuce poznatky o človeku, o jtho celistvosti, o tom, ge cesta givota m6ge byt skutočne tfnistd, no napriek tomu človek nesmie podlahn&l a musi ndjst v sebe šilu krdčat dalej. Aj toto hlbkovi posolstvo o zynysle givota je stelesneni v osude jednoduchej geny Agun, ktord sa sice nemala mognosl naučil rdtal, no vedela si vybudovat svoju vnutomd hierarchiu hodnot, odmietajdcu včetko, čo je nespravodlivč, kruti, zdedenč z minulosti. Robustnoslou zobrazenia givota, jeho najhlbšich vrstiev, zanietenoslou, ktord jednoznačne koreni v socialistickom svetondzore umelca, sa Matevosian priraduje k najvjraz- nejšim osobnostiam sučasnej sovietskej pr6zy. Sme presvedčenl, ge toto nevšednč umeleckč dielo, ktore bolo prekladatetsky velmi lagkou, no mimoriadne uspešne riešenou tilohou, si ziska aj ndšho čitatela.

DUÅ AN SLOBODNfK

Knižnica Slovenskeho spisovatela ioo

Hrant Matevosian Matka ženi syna Z ruskiho prekladu arminskeho originalu Grant Matevosian: Mat jedet ženit syna, ktory vyšiel v zborniku Chleb i slovo v nakladatelstve Molodaja gvardija, Moskva 1974, preložila Ružena Dubravovd. Doslov napisal Dušan Slobodnik. Vydal Slovenski spisovatef, Bratislava 1977. Zodpovednd redaktorka Maria Hulmanovž. Technicky redaktor Karol Dufek. Korigovala J. LackovičovA. Tem. skup. 301/13. čislo publikacie 2270. Vydanie prvi. N&klad 5000 vytlačkov. AH 5,64, VH 5,94. Vytlačili Tlačiarne SNP, n. p., Martin, zžvod Banskd Bystrica. Stran 140. Vymer SUKK č. 1963/I-1976 Kčs 10,— 13—72—097—77 604/22/82.5

Krava sa vrdti bez telata. Oteč pride z pola, a v dome ani ohiia ani vody, všade tma... Oteč pride hladny ani vik a smadny na umor... Svine ostanu v lese. Jastrab odvlači kurence. Muradovie nenažranec obldme kondre na našej hruške, sliepky nanesti vajcia, ale pozbiera£ ich nebude mat kto, mačka ich zožerie... Vrdtime sa z Jerevanu a ndjdeme tu nie dom, ale chliev, akože by to bolo... ? — A čo miia do toho?! — Ved všetko, čo je v tomto dome, je tvoje. Aj dom je tvoj. Aj my s otcom sme tvoji otroci alebo sluhovia, nazvi nds ako chceš. — Nestojim o to. — Aj tvoj brat tak hovoril. A teraz vidiš, kolko všeličoho mu posielaš. A vieš, prečo mu posielaš..; zakrticaj ich, ako sa patri... posielaš... aby ta brat na univerzitu dostal, ked ti pride čas ist na vysokti školu... Takto, po jednom ich zakrucaj a klad sem. (Ktovie, ako ju privita nevesta, ved b^vajti takč, čo len sipia ako zmije: ,,M6jho muža neporodila ma(, on sdm na svet prišiel a je mdj.“ Veru, byvaju aj takč kfampy — možeš im nosit, vldčit, a nikdy nič nemajti. Ech, keby bola svetlo- vlasd, vysoka, s dlhym, £ažkym vrkočom a rodila im zdravych vnukov...) Obed mdš aj nazajtra, zohrej si ho, a napozajtre ti pride n a var it Nazik; daj pozor, aby neminula vela oleja. Napozajtre, ked oteč pride z roboty, mu povieš: „Počuj,otec, každy deti si v službe, ostatni svoje seno ddvno zviezli a naše tam v horach hranie, a ak zajtra napadne sneh, čo si potom počneme, hm... ?“ Daj to hlasnejšie, peknu pesničku hraju. Vždy som

chcela, aby aspofi jeden moj syn mal hlas, aby si mohol zaspievaf, ale obaja ste hluchl ani peii. — A či brat pekne nespieva? — Brat...? Ach, tvoj brat radostny... Tvoj brat všetko robi dobre, aj spieva, aj piše, aj smeje sa, aj kamardtov md dobrych... Ach, m6j chrbdt... Ked vyrastieš, poj deš na veterindrstvo, však, Sero-džan? Tak zakrucaj a počuvaj: bude z teba veterindr a vrdtiš sa na dedinu. Aj v meste budeš mat domov, a tvoj brat zas na dedine, a ja, vaša mat, si sadnem a konečne si oddychnem... Oteč vam bude ule stavaf. A ked ma už tu nebude, nezabudnite prlst na m6j hrob a povedat: „Tak, mama, stali sme sa tym, čim si nds chcela maf.“ Ktovie, či to budem počuf? Zapisal si tych tridsaf vajec pre Parandzem? Ach, aby tvoj dedo Išchan ani tam pod zemou nemal pokoja: mal, čo len chcel, ale ty Agunik, ty chod a urob zo Simona človeka, z chlieva dom, z Armenaka — Armenak a . . . ty len rob a rob, až prideš načisto o zdravie a už sa ani nebudeš vedief tešit. Druhl si chodia po hrd^ch komnatdch, ale tebe, Agun, bol od na- rodenia siiden^ Cmakut a v Cmakute Simon. Človek je ako kvietok, každu jar by mal rozkvit- n u f . . . Prideš, Sero-džan, na m6j hrob, staneš si k mojej hlave a povieš: ,,Počuj, mama, Armenak sa md dobre, aj mne sa darl, šli sme tou cestou, ako si ty chcela.“ — Zase začlnaš? Hned všetky vajcia pobijem... — Nenariekaj, ty nie si zo simonovskej fajty... — A ty čo nariekaš? — Ja mam prečo. Mfta tvoj chyrny stryc Adam v treskucej zime vyhodil predo dvere: I I

KniĹžnica Slovenskeho spisovatela Rediguje

Vincent Ĺ ablk