10 rokov NOMANTINELS

10 ROKOV NOMANTINELS

Drama Queer Festival PRÁVA A SLOBODY PATRIA VŠETKÝM

Osobitosť a jedinečnosť je bytostne spätá s každým z nás. Vzájomne sa líšime v najrôznejších sférach, no sme ovplyvňovaní spoločnosťou a ­ pravidlami tak, aby sme niektoré špecifiká našej osobnosti s­krývali.

V neľahkých situáciách sa často ocitajú ľudia z LGBTI komunity, ktorí neraz čelia netolerantnosti a istému nálepkovaniu zo strany majority. ­ Ľudia s ­neheterosexuálnou orientáciou či inou rodovou identitou sú však ­osobnosti ako každý a každá z nás, akurát si nesú inakosť v tej ­najintímnejšej sfére ľudského bytia.

Obava z nepoznaného je do určitej miery prirodzená. Odborníčky a odborníci z oblasti psychológie a psychiatrie by pravdepodobne ­povedali, že istá opatrnosť voči všetkému, čo nepredstavovalo zaužívaný štandard v spoločnosti, slúžila v rámci evolúcie na ochranu a z­ abezpečenie prežitia. Zároveň však bola na prežitie určite potrebná aj otvorenosť voči novým prvkom.

A práve otvorenosť je to, čo nám chýba, aby sme sa posunuli ­dopredu a eliminovali postoje plné predsudkov, odsudzovania či nenávistných prejavov. Spoločnosť potrebuje scitlivieť, prebudiť v sebe empatiu ­ a ­pochopiť úskalia v životoch konkrétnych ľudí z LGBTI komunity. Osobné skúsenosti s nimi a prehlbovanie poznania vytvárajú priestor pre ­odbúranie neopodstatneného strachu prevládajúceho v povedomí majority.

Ohrozená je však minorita, a nie naopak. Spoločnosť by mala dospieť a uvedomiť si, že v zraniteľnej pozícii sú práve ľudia zo sexuálnych menšín.

K precitnutiu nás môže priviesť aj umenie, filmy ako Dánske dievča podávajú vnútorný pohľad do psychiky transrodových ľudí spôsobom ­ ­zanechávajúcim dlhodobú rezonanciu v mysli i duši. Je nesmierne dôležité objavovať prostredníctvom filmových, výtvarných, literárnych, ale aj ­dramatických diel inakosť, ktorá je pre nás ako jedinečné ľudské bytosti príznačná.

Z právneho hľadiska sú ľudia z LGBTI komunity na Slovensku prehliadaní.

Páry rovnakého pohlavia u nás nemajú oficiálne uznané partnerské vzťahy, čo sa odráža najmä v občianskoprávnych a sociálnoprávnych vzťahoch. Napríklad osoba starajúca sa o partnera rovnakého ­pohlavia s ťažkým zdravotným postihnutím nemá nárok na získanie príspevku na opatrovanie; taktiež počas vyšetrovania v trestnom konaní nemá možnosť odmietnuť vypovedať, kým nepreukáže svoj status osoby blízkej. ­­S ­výrazným z­ asahovaním do základných práv sa stretávajú aj transrodoví ľudia.Uznanie ich rodovej identity je podmieňované zákrokom s­ terilizácie alebo liečbou, ktorej následkom bude s veľkou pravdepodobnosťou ­neplodnosť, čo predstavuje porušenie ich práva na rešpektovanie ­telesnej integrity.

Apel na zmenu na systémovej úrovni má z ľudskoprávneho hľadiska bez pochýb svoje opodstatnenie. Zároveň by sme ako členovia našej spoločnosti mali mať otvorené oči aj srdcia, aby sme vnímali životné ­príbehy LGBTI ľudí a strasti, ktoré vychádzajú z netolerancie a z faktu, že im z pohľadu právnej úpravy stále nie je venovaná náležitá pozornosť.

Mária Patakyová, verejná ochrankyňa práv

INTERVIEW

Divadlo NOMANTINELS oslavuje 10 rokov svojej existencie.

Kde vznikol nápad vytvoriť si vlastné divadlo?

Pred desiatimi rokmi založili Robo Pakan, Andrej Kuruc a Lea Vitkovská divadlo Nomantinels. V kontexte slo­­­ venského divadla ide dodnes o ojedinelú a špecifickú platformu, zameranú na LGBT komunitu. Divadlo sa postupne etablovalo aj v konzervatívnom slovenskom ­ prostredí a dnes patrí k sledovanej divadelnej scéne.

O začiatkoch a budúcich ambíciách tejto divadelnej základne hovorí Andrej Kuruc a Róbert Pakan.

Andrej Kuruc: Dlhé roky som hral v študentskom divadle Ívery, ktoré hralo viac menej klasiku. A už dlhšie som cítil, žeby som rád videl aj ­inscenácie, ktoré zobrazujú moje prežívanie a cítenie, ako človeka, ktorý má rád mužov a aké ťažkosti sú s tým spojené. Mal som pocit, že divadlo by malo mať vyšší cieľ, ktorým je meniť predsudky a názory ľudí, mať nejaké posolstvo.

Keďže som vyhral súťaž dráma 2005 s inscenáciou Keby veci boli tým, čím sú, dúfal som, že ju niektoré divadlo zrealizuje. Nestalo sa, tak som dospel k záveru, že si musím založiť vlastné divadlo.

Róbert Pakan: S Andrejom sa poznáme z Divadla Ívery, kde sme spoločne hrávali. Je to študentské divadlo, ktoré vedie pani Jana Krčmářová. Andrej už vtedy napísal hru Keby veci boli tým, čím sú a vyhral s ňou Drámu 2005.

Potom túto hru v rámci Mliečnych zubov aj uviedol v Štúdiu 12 spoločne s Leou Vitkovskou. Spoločne potom začali snívať svoj sen o vlastnej ­divadelnej skupine a založili Divadlo NOMANTINELS. Ja som bol k tomuto projektu prizvaný až o nejaké mesiace neskôr.

Ako vyzerali vaše začiatky?

Andrej Kuruc: Na jednom ročníku Divadelnej Nitry som sa zoznámil s Leou Vitkovskou, s ktorou sme si „padli do oka“ a rozhodli sme sa, že chceme spolu robiť divadlo. Najprv sme spolu naskúšali moju hru Keby veci boli, tým čím sú..., ktorú som si zrežíroval. Potom sme sa rozhodli naše diva­dlo formalizovať. Prišiel som s názvom NOMANTINELS, bez mantinelov – bol to trochu prvý plán, párkrát sa mi stalo, že nás považovali za združenie

pre zdravotne znevýhodnených, ale v divadelnej obci sa nakoniec ujalo.

Divadlo bolo zaregistrované v auguste 2009, lenže potom sme vyše roka nič nerobili. Reálne sme začali fungovať, až keď som odišiel z vtedajšej práce a keď sme pribrali nových členov a členky divadla Robka Pakana, Martinu Karasovú (s nimi som hrával v divadle Ívery) a Lenku Čiernikovú.

Prvú premiéru divadla inscenácie Slabosi sme mali v júni 2011, aj vďaka podpore Štúdia 12 a Divadelného ústavu v rámci Mliečnych zubov, ktoré sa odvtedy stalo našim domovským divadlo. Hrali tam aj Martina ­Zemancová a Roman Samotný.

Róbert Pakan: Stretávali sme sa v akademickom klube na Štúrovej ulici a pripravovali sme našu prvú inscenáciu. Nikdy predtým sme takýto veľký projekt ešte nerealizovali, bolo to čisté nadšenie. Hra Slabosi je road trip, ktorý vedie do záhuby. A my sme na javisku mali aj skutočné torzo auta.

Režijne inscenáciu viedla Lea Vitkovská a scénografiu mala na starosti Katka Žgančíková. V tom čase (rok 2010) vznikol aj dramaturgický plán Divadelného ústavu pod názvom Periférne videnie, kde okrem nášho divadla NOMANTINELS pôsobili divadlá: Zrakáč, Tiché iskry a Divadlo bez domova.

Dramaturgicky sa vaše divadlo programovo vymedzuje na rodovo citlivé témy. Obaja pôsobíte v divadle prevažne ako dramatici a ste jeho pevným jadrom. Ako vnímate postavenie dramatika v súčasnom slovenskom divadle, a ako by ste definovali seba ako dramatika?

Róbert Pakan: Vnímam ho asi len obmedzene, vzhľadom na tých ­dramatikov a dramatičky, ktoré poznám. Väčšina súčasných dramatikov a dramatičiek, má vlastné divadlá alebo pôsobí v nejakom nezávislom divadle. Potom sú takí a také, ktoré tvoria na objednávku pre kamenné

divadlá. A tzv. súťaživí dramatici a dramatičky, ktorí a ktoré posielajú s­ voje hry len do DRÁMY a s väčším či menším úspechom tam svojimi hrami zabodujú. Málokedy sa však stane, že by sa ich hry aj niekedy ­inscenovali a preto, zrejme nevieme posúdiť, ako by obstáli pred divákmi a d ­ iváčkami a vôbec, čo by sa z ich hrami stalo v inscenačnom procese. Ja seba vnímam veľmi voľne, robím to, čo ma napadne a nikto ma ničím n ­ elimituje.

Vymyslím si hru o mníškach a tak ju spravím, potom urobím niečo iné. Takže mať vlastné divadlo je určitá výhoda.

Andrej Kuruc: Keď som vyhral súťaž DRÁMA 2005 s hrou Keby veci boli tým, čím sú, súčasťou výhry bola prisľúbená realizácia, myslím, že v Divadle Jána Palárika v Trnave, ale reálne k tomu nikdy nedošlo. Až neskôr som si uvedomil, že kamenné divadlá vlastne nedávajú dramatikom extra veľký priestor, a najmä nie takým, čo vyhrávajú tieto súťaže. Ak chcem teda nejakým spôsobom prezentovať svoje texty, tak naozaj je to najlepšie robiť v rámci vlastného autorského divadla, a myslím si, že práve viaceré takéto divadlá, ako STOKA alebo SkRAT na tomto stavajú . Akože samozrejme, čo sa týka kamenných divadiel väčšinou sa tam ako dramatici uplatnili ľudia, ktorí tam aj pracovali ako dramaturgovia alebo režiséri. Napísal som osem hier a ako dramatik môžem nejakým spôsobom ­vyjadriť to, čo som zažil vo svojom živote vo vzťahoch skrz vzťahy s inými. Môžem riešiť svoje ­psychologické poznatky, keďže mám vyštudovanú psychológiu, môžem riešiť problematiky, ktorým sa venujem, ako práva LGBTI ľudí, rodová ­r­ovnosť a gender studies, čiže pre mňa je písanie priestorom na ­vyjadrenie. ­Samo­z­rejme nebudem sa vyjadrovať ku kvalite textov, je r­ôznorodá, ale viem si ­predstaviť, že za iných okolností, keby som si neurobil divadlo, tak by moje texty nikdy nikto nehral. Myslím si, že práve preto človek robí divadlo, aby si ho aj v skutočnosti ohmatal a nielen niečo napísal a nezrealizoval.

Vaše hry sú tématicky jasne ukotvené v problematike LGBT. Chcem sa opýtať ako vyzerá celý tvorivý process –od výstavby dramatického textu až po jej inscenovanie?

Róbert Pakan: Ja alebo Andrej napíšeme hru, potom na ňu zoženieme peniaze a vytvoríme inscenačný tím a privoláme k nemu režiséra, alebo režisérku. Poväčšine režisér alebo režisérka to celé s inscenačným tímom zmenia a my sa prídeme pozrieť na isncenáciu na premiéru.

Andrej Kuruc: Je to veľmi rôznorodé. V začiatkoch sme viac-menej fungovali ako amatérske divadlo, neskôr v podstate fungujeme ako ­ poloprofesionálne divadlo, kedy sa hlavne na režisérske pozície a na ­ posty hercov a herečiek dostávali profesionálni tvorcovia a tvorkyne, čiže ten proces bol v rôznych obdobiach rôzny. V začiatkoch som napísal text, potom sme to asi tri mesiace skúšali a potom bola premiéra. Skúšalo sa väčšinou po nociach a po víkendoch, keďže všetko to boli pracujúci ľudia. Neskôr, keď sme začali spolupracovať s profesionálnymi tvorcami, tak bol proces oveľa kratší a aj zásahy do textu výraznejšie, pretože mali nejakú svoju predstavu. Pri textoch sa snažím vychádzať zo skutočných životných skúseností, či už ľudí z LGBTI komunity alebo žien, ako v prípade inscenácie o utečenkách na Slovensku v inscenácii Natreté strachom.

V podstate som hru postavil vyslovene na týchto príbehoch. Neskôr sme zapojili h ­ istorický výskum. Inscenácia Lab.oratórium sexuality vznikala v spolupráci s historičkou Janou Jablonickou Zezulovou a snažili sme sa v nej zobraziť z časti život prvého teplého aktivistu Imricha Matyáša, čiže často ide aj o dokumentárne divadlo.

Divadlo však netvorí stály herecký súbor. Ako vyzerá výber hercov, ­respektíve ako vyzerá spolupráca s externými tvorcami?

Róbert Pakan: Až tak často súbor nemeníme, zvykneme spolupracovať s niektorými hercami a herečkami častejšie. S niektorými len ­jednorázovo, ale to záleží naozaj od situácie a od vyťaženosti hercov a herečiek. Máme niektorých hercov a herečky, ktorí a ktoré sú s nami od začiatku, niektorí a niektoré postupne pribudli a vyhovuje nám vzájomná spolupráca a ­poetika.

Kedy a ako vznikla ambícia spolupráce s profesionálnyi tvorcami?

Róbert Pakan: Od začiatku sme spolupracovali s profesionálnymi tvorcami. Mali sme však ochotníckych hercov a herečky. Inscenácie ­ mali svoju ­vlastnú “amatérsku” poetiku. Toto hranie sa na profesionálov a ­ neprofesionálov je celé smiešne. Doteraz na nás niektorí pozerajú cez prsty elitného ­ vyštudovaného divadelníka. Videl som kopec zlých ­profesionálych inscenácií a veľa vynikajúcich “amatérskych”. Toto delenie jednoducho neuznávam. Buď robíš dobré divadlo, alebo robíš zbytočné divadlo.

Andrej Kuruc: Pôvodne divadlo tvoril stály herecký súbor – Róbert Pakan, Martina Zemnacová, Martina Karasová, Lea Vítkovská, Lenka ­ ­Čierniková. Potom sa k nám pridali režisérka Zuzka Spodniaková a herec Milan ­Spodniak. Isté obdobie, asi 5 rokov, to bol pomerne stály súbor a neskôr, aj kvôli vyčerpanosti z toho skúšobného procesu, aspoň teda u mňa, sme sa ­otvorili profesionálom a profesionálkam, ktorí napodiv mali ­záujem účinkovať v našom divadle a riešiť takéto témy. Je super, že sme aj do ­profesionálnej divadelnej obce priniesli LGBT tému – a ak mal niekto ­záujem, tak sme mu dali priestor a príležitosť, ale potom si už režisér alebo režisérka ­vybrali tvorivý tím, čiže do toho sme už nezasahovali. ­Samozrejme snažili sme sa po väčšine dávať priestor režisérkam alebo umelcom

a umelkyniam z komunity. Najviac to ovplyvnilo ďalšie moje osudové ­stretnutie s d ­ ramaturgičkou a divadelnou vedkyňou Sandrou Polovkovou, ktorá ma oslovila po premiére Natreté strachom, že by chcela niečo s nami robiť. Rovno som jej ponúkol spoluprácu na Lab.oratóriu sexuality, kde som hral spolu s profesionálnymi hercami – Petrom Tilajčíkom, Lýdiou Ondrušovou a Jozefom Štupákom.

Ako vyzerala a vyzerá vaša divácka základňa?

Róbert Pakan: Tvoria ju členovia a členky LGBTI komunity, divadelníci a divadelníčky a široká verejnosť. Snažíme sa vytvárať si nášho komunitného diváka, ktorý chápe, že hráme pre neho.

Andrej Kuruc: Myslím si, že hlavne v období keď Nomantinels tvoril stály súbor, tak divácku základňu tvorili hlavne naši kamaráti a kamarátky, či už z komunity ale aj z väčšinovej spoločnosti. Neskôr, by sa dalo povedať, že sa divácka základňa rozšírila najmä o mladé publikum.

Ambícia do budúcnosti?

Róbert Pakan: Určite mať vlastný profesionálny priestor. A to nemyslím, že by v ňom boli absolventi VŠMU. Skôr mám na mysli svetlá, ­techniku, ­zázemie atď. Toto bol vždy môj plán a pomaly ho napĺňam. Preto ­vyzývam aj ­niekoho, kto bude toto čítať. Ak máte pre nás vhodné miesto, kde môžeme zložiť naše rekvizity a kulisy, kde budeme doma, kde nebudú medzi nami a divákmi žiadne mantinely, sem s ním! Radi z neho urobíme ďalšiu baštu queer dobrého divadelného umenia.

Andrej Kuruc: Samozrejme, tie sú vždy. Radi by sme pripravili väčšiu

i­nscenáciu, ktorá by mapovala život teplých ľudí za socializmu. To je veľká ambícia do budúceho roku, alebo dvoch. V rámci toho budeme realizovať aj historický projekt, ktorého súčasťou bude výstava a video ­rozhovory s LGBT pamätníčkami a pamätníkmi. Ideálne by bolo, keby sme si zahrali aj v Slovenskom národnom divadle, ale uvidíme, či sa to niekedy stane. Ale samozrejme sme vďační aj za scény, na ktorých hrávame v súčasnosti, čo je Štúdio 12 a A4-priestor pre súčasnú kultúru.

Autor: Martin Hodoň

Nomantinels

10 ROKOV

Divadlo Nomantinels vzniklo v roku 2009 a dodnes pôsobí ako jediné slovenské divadlo, ktoré môžeme zaradiť do divadla vo svete známe ako queer. Z obdobie svojej existencie vytvorilo viac ako desiatku inscenácií, ktoré z rôznych hľadísk reflektujú životy i problémy LGBTI komunity, ich pohľadu na svet a spoločnosť.

S gueer divadlom súvisí aj pojem rodovo citlivé divadlo, s ktorým ­programovo pracovalo Štúdiu Twiga pri banskobystrickom Bábkovom divadle na rázcestí. Pod vedením režisérky Ivety Škripkovej prinášali v slovenskom kontexte no témy rodovo citlivého divadla, feminizmu, násilia na ženách. Spôsob akým pracovali tímy, tiež bol autorský a vychádzal z napísaných hier alebo aj výskumu na danú tému. Vzťahuje sa to aj na pohľady LGBTI komunity.

Už v 60. rokoch 20. Storočia, keď sa začali objavovať prvé texty aj v hraniciach vtedajšieho uvažovania, sa postupne dostávali na javiská hry, ktoré reflektovali svet z perspektívy LGBTI komunity. Primárne dáva ­priestor hrám a projektom, ktoré sú zamerané na ňu a na tejto platforme ­prezentuje aj problémy ako diskriminácia zamestnancov v práci, násilie na ženách či formy sociálnej vylúčenosti. Súbor ako autori a režiséri tvorili už od z­ ačiatkoch Andrej Kuruc a Robert Pakan. Sústredil sa okolo nich team tvorcov dramaturgička Lea Vitkovská, režisérka Zuzana Liptáková, scénografka Katarína Žgančíková, herci Roman Samotný, neskôr Milan Spodniak, Jozef Štupák či Martina Zemancová. Neskôr sa tvorivý i herecký team obmieňal.

Založenie divadla, ktoré reflektuje LGBT komunitu bola udalosťou. R ­ ovnako ako aj ich prvé inscenácie. Keby boli vecí, tým čím sú (2009), Slabosi (2011), Na doraz (2012), Naruby (2013). Inscenácie, ktoré stoja na t­exte, na potrebe otvoriť svoje vnútro a skúsiť ho podrobiť vonkajšiemu pohľa-

du. To je na jednej strane aj očistné a katarzné a na strane druhej je od ­diváka ­potrebné sa pozerať na videnú inscenáciu s istou d ­ ávkou ­empatie, alebo ­ snahy porozumieť protagonistom a protagonistkám ­ inscenácie. ­Inscenácie, ktoré sú založené na vzťahoch, v ktorých o ­ bjavujú seba, v ktorých sa konfrontujú so svojimi partnermi alebo partnerkami, ale aj s predsudkami ­okolia. V rámci autorských hier sa postupne reflektovali ­vzťahové problémy, problémy s coming outom, s problémami, s ktorými zápasí každý vzťah. V slovenskom kontexte ešte vždy ide o témy istým spôsobom stigmatizované a tabuizované a v rámci verejnej diskusie veľmi aktuálne. Pritom inscenácie divadla Nomantinels otvárali témy, o ktorých sa v ­slovenskom kontexte nielen spoločnosti ale aj kultúry a umenia málo hovorilo, alebo sa komunikovalo skôr všeobecne. Niekoľko rokov sa ­kvalitatívne pohybovalo v poloprofesionálnej sfére a inscenácie divadla mnohokrát akokoľvek úprimné, nedosahovali takú profesionálnu úroveň, aby boli schopné výraznejšie sa zapísať do povedomia slovenských divákov a kritiky.

Situácia sa, ale postupne hlavne poslednými inscenáciami výrazne ­zmenila, nielen po autorskej ale režijnej a hereckej stránke. Súbor angažoval v inscenácii Identikit troch slovenských dramatikov Michala Hvoreckého, Petra Scherhaufera, Andreja Kuruca a režisérku Adrianu Totikovú. Tri texty, ktoré odlišne komunikovali tému odlišnosti z pohľadu zainteresovaných ľudí vo vzťahoch a z pohľadu ich kritikov.

Témy inscenácie sa orientovali aj na násilie páchané na ženách Natreté strachom (2013), vzťah LGBT komunity k cirkvi Reverenda Domina (2018) alebo šikanovania na pracovisku Interná smernica (2013), virtuálne vs. skutočné vzťahy v inscenácií Pripojení (2015) v réžii Tomáša Procházku.

Dokumentárnu drámu o aktivistovi Imrichovi Matyášovi zase pootvorila

­inscenácia Lab.oratorium sexuality (2014) v réžii Sandry Polovkovej.

Nomantinels sa pustilo tiež smerom autorského divadla, s ktorým v ­súčasnosti spolupracujú už režiséri a režisérky hlavne mladšej generácie.

Koncept ­výskumu dobovej tlače v období socializmu bol východiskom pre diskusiu aj s laickou a odbornou verejnosťou a tieto ambície mala inscenácia O nás/ O nich. Vznikla ako scénické čítanie pod názvom Zn. Homosexualita v réžii Dáši Krištofovičovej a Jána Tomandla. T­ vorcovia, ktorí mali s­kúsenosti s prácou s dokumentárnym divadlom vytvorili ­koncept scénického ­čítania dokumentov o homosexualite zo socialistickej tlače.

Inscenácia dala istý prehľad v názoroch, pohľadoch a predsudkoch ­nielen laikov ale aj odborníkov. Štyria herci (Michaela ­Halcinovová, ­Zuzana Haverda, Miroslav Mihálek, Jozef Štupák) predstavujú štyri postavy, štyri možné názorové prúdy, ktoré sa môžu v diskusiách o ľuďoch s ­LGBTI komunity vyskytovať. Od úplného odmietania spojeného s rôznymi ­predsudkami predstavami, cez čiastočnú akceptáciu, cez akceptáciu s výhradou, až po ľudí, ktorý v tejto komunite žijú a musia prekonávať rôzne prekážky. Ako je to aj v inscenácii Príbeh gaya/ príbeh lesby (2019), kde ide o konfrontáciu seba svojho ja so stereotypmi spoločnosti a len tradičný chápaním života človeka.

Nomantinels okrem hosťovaní na početných festivaloch a kultúrnych centrách, organizuje workshopy, diskusie, má vlastný festival Drama ­ Queer, ktorý sa stal platformou pre diskusie o témach LGBTI ale aj rodovej ­rovnosti. Nomantinels vychádza zo sociálneho rodu, témy, ktoré otvára sú aj o ­akceptácií nové stavu spoločnosti, v ktorom sa nachádza, ­nabúranie ­stereotypov vo vnímaní väčšiny spoločnosť voči LGBTI komunite, či rodovým stereotypov vo vzťahu muža- ženy. Nielen snahou o hľadanie nových javiskových riešení, ale aj snaha o nevytváranie istých zaužívaných pos-

tupov pri kreovaní textu a samotnej inscenácie. To čiastočne eliminuje už zmienená spolupráca s rôznymi režisérmi a režisérkami.

Divadlo Nomantinels hráva najčastejšie v Štúdiu 12, ale prešlo aj bratislavskými priestormi KC Dunaj či A4, väčšinou ide o komorné prostredia s komunitnou atmosférou, na razantný vstup aj ­ ­ priestorový v rámci s­lovenských divadiel tento typ dramatiky stále čaká. Ale inscenácie Divadla Nomantinels sa pomaly dostávajú do povedomia ­ ­nielen d ­ ivadelníkov a LGBTI, ale aj širšej verejnosti. Či aktivity zostanú len v ­hraniciach ­komunity resp. divadelníkov a divadelníčiek, je podmienené viac ako v ktoromkoľvek inom type divadla, aj úrovňou celospoločenskej diskusie ale aj postojov občanov a politikov.

Autor: Marek Godovič

Keby veci boli tým, čím sú...

Slabosi Na dva prsty Nadoraz Naruby Interná smernica Natreté Strachom Lab.oratórium sexuality Výhybka Pripojení SALLY Identikit O nás / O nich Reverenda Domina Mednyánszky_site-specific performance Príbeh geja/ príbeh lesby

história

PREDSTAVENÍ

Keby veci boli tým, čím sú... / Andrej Kuruc / On miluje ju, ona miluje jeho, ja milujem ich, keby len tie veci boli, tým čím sú… čo všetko môže odhaliť blízke stretnutie tretieho druhu troch mladých ľudí na jednej internátnej izbe… „Vieš, láska je ako pusa, buď veľká otvorená dokorán, alebo stiahnutá ako análny zvierač od strachu.“ Autor a réžia: Andrej Kuruc Dramaturgia: Katarína Jánošová Lesayová Kostýmy a scéna: Katarína Žgančíková Hudba a zvuková dramaturgia: Milan Koysh Hrajú: Lea Vitkovská, Róbert Pakan, Roman Samotný Hlavný partner: KC Dunaj Partneri: Penzión Nova, Moshimoshi Mediálni partneri: Rádio FM, Iboys, Igirls, Colourplanet Premiéra: 2.6.2009 Štúdio 12

Autorka fotografií: Milada Vigerová

Slabosi / Andrej Kuruc / Po rokoch sa stretnú Artie a Lenny na terapii. Lenny je psychológ a Artie neúspešný filmár. Ria je začínajúca herečka, ktorá cez internetovú zoznamku spozná právničku Annie. Vzniká medzi nimi krehký vzťah, ktorý naruší ich zabehané koľaje. Čaká ich cesta… Tá je však vydláždená netoleranciou súčasnej spoločnosti. „Človek, keď nie je ako ostatní, cíti sa ako obeť medzi kanibalmi.“ Réžia: Lea Vitkovská Dramaturgia: Andrej Kuruc Scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková Zvuková dramaturgia: Michal Prokeš Hrajú: Lenka Čierniková, Martina Zemancová, Róbert Pakan, Roman Samotný Partneri: Ministerstvo kultúry SR, Štúdio 12, Víno Nitra, Inspiraci Mediálni partneri: Rádio FM, Filmový Festival Inakosť Premiéra: 9.6.2011 Štúdio 12

Na dva prsty / Andrej Kuruc a kolektív / Inscenácia sa zaoberá neheterosexuálnou menšinou, rodovou identitou či rodovými stereotypmi. „Dva prsty sa dajú použiť rôznym spôsobom.

Môžeme si ich strčiť do krku. Môžeme ich pchať do človeka, ktorého milujeme. Môžeme nimi merať pulz. Všetky tieto motívy sa v prenesenom zmysle slova objavia aj v dielach, ktoré zaznejú počas večera.“ Réžia: Andrej Kuruc a kolektív Autorky/autori: Lea Vitkovská, Martina Karasová, Roman Samotný, Róbert Pakan, Andrej Kuruc Účinkujúce/i: Lea Vitkovská, Martina Zemancová, Roman Samotný, Róbert Pakan Scénický koncept: Katarína Žgančíková Dramaturgia večera: Andrej Kuruc Hudba: MarbleRun Hlavný partner: KC Dunaj Mediálni partneri: Rádio_FM, Filmový festival inakosti Premiéra: 16.9.2011 KC Dunaj

Nadoraz / Andrej Kuruc / Vlasta má cez 50 a takmer celý život prežila vo vzťahu s mužom, ktorého nemilovala. Predtým ako stihla doštudovať strednú školu otehotnela a neostávalo jej nič iné len sa vydať. Keď sa jej narodilo dieťa, mala problémy s popôrodnou depresiou, ale nikto jej nepomohol. A tak len varila a starala sa, zatiaľ čo jej muž nerobil skoro vôbec nič, okrem toho, že chodil do krčmy. Nakoniec skončila s ťažkou psychózou na psychiatrickej liečebni, kde ju nikdy neboli pozrieť ani jej muž, ani syn. Má ešte šancu prežiť svoj život zmysluplne?

Lujza je doktorandkou biológie, napriek tomu, že si to rodičia nepriali. Lujza je slobodná, napriek tomu, že rodičia chceli, aby sa už vydala. Lujza chce byť dobrá a chce želanie rodičov splniť, a tak neskúsená hľadá muža svojich snov. A nejaký sa na ňu aj nalepí. Ibaže po čase sa z muža snov vykľuje klamár a násilník. A tak končí na psychiatrickej liečebni s postraumatickou stresovou poruchou. Ako zaplatí za tlaky rodičov?

Petra bola kedysi Petrom. Peter sa necítil byť mužom, ale ženou. A tak napriek obrovskému riziku sa začal ako žena správať a obliekať a žiť. Petra navštívila množstvo kurzov, aby bola dokonalou ženou, ale stále to tým druhým nestačilo. Vytrvala v tom, aj keď sa jej rodičia vzdali, aj keď ju vyhodili z práce, aj keď ju všade odmietali, pretože tak to cítila a okrem toho mala Egona. A Egon mal drogy. A neváhal ich ponúknuť aj Petre, ktorá nesmierne trpela. A tak skončila dobrovoľne v psychiatrickej liečebni, pretože nemala kde bývať a bola závislá od lásky. Prijmú Petru takú aká je?

Psychiatria v inscenácii je metaforou dôsledkov patriarchálnej spoločnosti, ktorá prostredníctvom kazajok, klietok, spútavania do rodových stereotypov ovláda životy mnohých ľudí. Muži vystupujúci v hre predstavujú skôr jeden prototyp muža, ktorý sa nachádza v rôznych prostrediach, muža,

ktorý chce mať druhých pod kontrolou, chce ich ovládať, mať moc, a to len preto, že nevlastní seba. Inscenácia vznikala na podklade skúseností a rozhovorov členov a členiek divadla, ako aj mladých ľudí v okolí. Nejde o úplné verné zobrazenie ich osobných príbehov, ale jednotlivé situácie sa snažia zachytiť štruktúru vzťahov a rodovo stereotypných správ, ktoré nás v každodenných situáciách vháňajú do pasce.

Réžia: Lea Vitkovská Dramaturgia: Katarína Janošová Lessayová Scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková Hudobná dramaturgia: Milan Koyš Účinkujú: Martina Zemancová, Martina Karasová, Milan Spodniak, Marek Perička/Róbert Pakan, Andrej Kuruc Premiéra: 27.a 28.2.2012 Štúdio 12

Naruby / Róbert Pakan / Čo by ste povedali na relaxačný wellness pobyt? Perfektné? A aj vtedy pokiaľ s Vami pôjdu Vaši rodičia, ktorým chcete v intímnom prostredí županov a procedúr po prvýkrát predstaviť svoju drahú polovičku, ktorá istotne nebude spĺňať ich predstavy? Trochu bláznivé? To nie je všetko!

Príďte sa o tom presvedčiť do Divadla NOMANTINELS, ktoré Vás pozýva na svoju najnovšiu inscenáciu NARUBY – hru o večnom trojuholníku lásky medzi rodičmi, deťmi a ich milencami. Zdanlivá nezlučiteľnosť dvoch generácií, ich názorov a túžob však môže mať niečo spoločné, hoci sa to môže zdať tak trochu „naruby“. Hranice predsudkov sa totiž posúvajú s vlastnou skúsenosťou.

Réžia a úprava: Andrej Kuruc Dramaturgia: Zuzana Liptáková Scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková Hudobná dramaturgia: Milan Koyš Produkcia: Róbert Pakan Grafika: Mili Vigerová Hrajú: Martina Zemancová, Lea Vitkovská, Martin Sandtner, Róbert Pakan, Milan Spodniak Organizátor: NoMantinels Hlavný partner: Úrad vlády SR Partneri: PKO Prešov, Divadlo Scala, Batelier, MoshiMoshi, Be Happy, Slobodné vinárstvo, Q centrum, Iniciatíva Inakosť, Ticketportal, Filmovy festival inakosti, Tepláreň, Homomat Mediálni partneri: Iboys.cz, Igirls.cz, Colourplanet.cz, Rádio_FM, Citylife.sk, Kamdomesta.sk Premiéra: 25.a 26.11.2012 Divadlo Meteorit

Interná smernica / Andrej Kuruc / Chcete vedieť, kto sa stane veliteľom alebo veliteľkou požiarnej hliadky na oddelení VADA? Ktorá z bábok v kancelárii získa zlatú prilbu a moc za zvuku sirény? Možno ste to netušili, ale na takúto významnú pozíciu musíte mať správne predpoklady. Napríklad byť dostatočne chlpatý alebo byť poriadne prsnatá. Alebo ste na to príliš stará, malý, drsná? Máte priveľa detí? Kritériá nájdete v Internej smernici divadla NOMANTINELS. Prípadne sa prispôsobia podľa nadriadenej potreby.

Inscenácia bola realizovaná v rámci projektu, ktorý je zameraný na predchádzanie rodovej diskriminácie na pracovisku.

Réžia: Zuzana Liptáková Dramaturgia: Lea Vitkovská Hrajú: Silvia Čviriková, Lenka Čierniková, Martina Karasová, Martina Zemancová, Andrej Kuruc, Róbert Pakan, Milan Spodniak Scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková Hudobná dramaturgia: Milan Spodniak Video art: Ondrej Synak Produkcia: Róbert Pakan Grafika: Martin Remeš Hlavní partneri: Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Štúdio 12, Divadelný ústav Mediálni partneri: Rádio_FM, Colourplanet.cz, Iboys.cz, Igirls.cz Premiéra: 24.6.2013

Natreté Strachom / Andrej Kuruc / O tom, prečo ženy z druhých krajín utekajú na Slovensko, prečo je p ­ ocit slobody silnejší ako príslušnosť k domovine a prečo túžba po uplatnení sa prebíja otrávené slová a pohľady domorodcov z krajiny, do ktorej sa presťahovali. Inscenácia je čiastočne inšpirovaná skúsenosťami žien, ktoré prišli na Slovensko z cudziny. „A ticho. Dlho. Dlho ticho. Konečne. Môj dom. Hurá. Je otvorené. Jedna veľká diera v stene. Schody. Ešte raz schody. Náš byt. Otváram si. Šťuknem vypínačom. Elektrina. Zmizla. Chcem sa napiť. Kohútiky sú vyschnuté. Čas zastal. Len prach počíta letopočty… Utekám. Naháňa ma. Strach. Trhá mi šaty…“ Réžia: Zuzana Liptáková Dramaturgia: Andrej Kuruc, Róbert Pakan Hudobná dramaturgia: Milan Spodniak Účinkujú: Martina Zemancová, Lýdia Petrušová, Lenka Čierniková, Zuzana Liptáková Produkcia: Róbert Pakan Svetelný dizajn: Boris Adamčík Grafický dizajn: Jakub Lysý Inscenácia vznikla v rámci spoločného projektu s Bábkovým divadlom na Rázcestí z Banskej Bystrice pod názvom Ženské úteky. V rámci projektu pripravilo Bábkové divadlo na Rázcestí inscenáciu Nostalgia.

Viac informácií nawww.bdnr.sk.

Projekt je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedný OZ NOMANTINELS. Premiéra: 18.12.2013 Štúdio 12

Lab.oratórium sexuality / Andrej Kuruc / Dokumentárna dráma divadla NoMantinels vychádza z historického výskumu Jany Jablonickej- Zezulovej o živote a pracovnej činnosti prvého slovenského teplého aktivistu, teplého aktivistu Imricha Matyáša, ktorý bojoval za socializmu za odtrestnenie homosexuality. Objavené Matyášove denníky poodhalili životy teplých ľudí a ich útrapy v čase, kedy im za homosexualitu hrozila strata práce, cti či dokonca väzba. Výskum o Matyášovi pokračuje ďalej. Podarilo sa nájsť nové Matyášove práce a korešpondenciu. Historička Jana Jablonická-Zezulová sa dokonca stretla s Matyášovými príbuznými a známymi.

Andrej Kuruc, v dramatickom texte prepojil Matyášov život s činnosťami súčasných LGBTI aktivistov. Ich spoločným motívom je presvedčenie o konaní dobra. Ako však inscenácia upozorňuje, aj s odstupom desaťročí, v demokratickej spoločnosti, sú LGBTI ľudia pravidelne fyzicky napádaní, prenasledovaní rôznorodými radikálnymi skupinami ľudí a neustále pod tlakom stereotypov a predsudkov.

Réžia a úprava: Sandra Polovková Dramaturgia a produkcia: Róbert Pakan Hudba: Ľubo Burgr Kostýmy: Gabika Paschová Scéna: Ján Ptačin Dizajn: Katarína Lukič Balažiková Svetelný dizajn: Boris Adamčík Odborná konzultácia: Jana Jablonická Zezulová Hrajú: Lýdia Petrušová, Andrej Kuruc, Peter Tilajčík, Jozef Štupák Premiéra: 30.10.2014 A4-priestor súčasnej kultúry

Výhybka / Róbert Pakan, Andrej Kuruc / Inscenácia približuje životné osudy žien- futbalistiek. Heňa vždy vedela, že nie je ako ostatné dievčatá v tíme. Možno mala trochu hrubšie spôsoby, možno ju bavil šport viac ako iné dievčatá v škole… A možno to s ňou celé bolo tak trochu inak… Zaľúbiť sa do svojej protihráčky to sa na futbalovom trávniku nenosí! Vstúpte s divadlom NoMantinels do sveta ženskej futbalovej ligy. V tomto kole si zmerajú sily dvaja odvekí rivali. Zaplňte futbalovú tribúnu a zažite napínavý príbeh lásky, ďalekej cesty vlakom a plavby po juhoamerickej Amazonke, prenasledovaní krvilačnými kajmanmi a ľudským nepochopením. Inscenácia sa realizuje v partnerstve s Inštitútom pre medzinárodný dialóg (IPMD) v rámci projektu Šport spája – rúzne farby jedna hra, ktorý bol podporený Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009-2014. Správcom Fondu je Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation.

Réžia: Zuzka Liptáková Dramaturgia: Róbert Pakan Hudobná dramaturgia: Milan Spodniak Hrajú: Martina Zemancová, Martina Karasová a Lenka Čierniková Produkcia: Roman Samotný Grafický dizajn: Juraj Víg Organizator: NoMantinels Donori: Finančný mechanizmus EHP, Nórske granty, Nadácia otvorenej spoločnosti, FAREnetwork, IPMD Partneri: MFF Bratislava, Batelier, Queer Slovakia, moshimoshi.sk Premiéra: 11.11.2014 Klub Bateliér

Pripojení / Róbert Pakan / Virtuálna nenávisť bolí reálnych ľudí. Ako máme usporiadané naše skutočné životy na neskutočných miestach internetu? Ako vnímame zaľúbenosť, priateľstvá, ale aj prenasledovanie a reálne útoky ľudí, ktorí nás nenávidia? Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd.

Réžia: T. Procházka Účinkujú: Lýdia Petrušová, Jozef Štupák, David Uzsák Premiéra: 28.3.2015 Śtúdio 12

Autor fotografií: Jozef Čabo

SALLY / Róbert Pakan a kolektív / Čo sa stane, ak ostanete uväznený ako vedľajšia postava v zbytočných kapitolách knihy? Súčasť príbehov iných ľudí. Občas však príde čas stať sa hlavnou postavou, aby sme dopovedali ten svoj.

Réžia: Martin Hodoň Námet: Róbert Pakan Scenár: Martin Hodoň, Róbert Pakan, Lýdia Petrušová, Veronika Pavelková, Peter Tilajčík Hudba: Jozef Vlk Scéna a kostýmy: Laura Madjiah Štorcelová Svetelný dizajn: Boris Adamčík Grafika: Alexandra Srnková Účinkujú: Lýdia Petrušová, Peter Tilajčík, Veronika Pavelková Premiéra: 27.5.2016

Identikit / Andrej Kuruc, Michal Hvorecký, Peter Scherhaufer / Môžeme si vybrať svoju vlastnú identitu? Alebo sme len bábky v rukách nášho okolia, spoločnosti, ktorá nás vníma takých, akí by sme mali byť?

Inscenácia Vám okrem hore uvedených otázok ponúkne odpovede aj na nasledovné problémy: – ako vykonať intrauterinnú insemináciu u vás doma – ako sa zaručene vyliečiť z homosexuality za necelých 10 eur – ako prepísať rod v občianskom preukaze …a mnohé iné záležitosti, ktoré trápia nejedného moderného človeka.

Réžia: Adriana Totiková Dramaturgia a videoart: Michal Baláž Scéna: Daša Krištofovičová Kostýmy: Daša Krištofovičová Pohybová spolupráca: Elena Kolek Spaskov Produkcia: Mira Dittrich, Andrej Kuruc Asistent Produkcie: Róbert Pakan Hrajú: Eva Sakálová, Elena Kolek Spaskov, Dana Gudabová, Števo Martinovič, Peter Kadlečík, Peter Tilajčík, Jozef Štupák PR: Peter Scherhaufer Divadelnú hru z verejných zdrojov podporil hlavný partner projektu Fond na podporu umenia.

Finančne inscenáciu podporili Ministerstvo kultúry SR a Hlavné mesto Bratislava.

Partneri: Štúdio 12, Q-centrum, Transfúzia, Moshi Moshi Mediálna spolupráca: Rádio FM, Citylife, Kam do mesta Premiéra: 7.11.2016 Štúdio 12

Autor fotografií: Robert Tappert

O nás/ O nich (2017) Značka: Neviem a ani nechcem ľúbiť dievčatá. Pred dvoma rokmi som sa zoznámil s chlapcom. Zaľúbil som sa do neho, jeho tvár ma očarúva, túžim po ňom. Poraďte mi, čo mám robiť, aby som sa toho zbavil, lebo sa zbláznim.”

Aké rady dali v tlači gejom a lesbám? Čo napísali novinári o návšteve Allena Ginsberga v Československu? Ako opísali prípad pražskej transrodovej ženy?

Dokumentárny divadelnýc projekt O NÁS / O NICH hľadá odpoveď prostredníctvom inscenovania novinových článkov zo zbierky aktivistu Ján Majerského, ktorý ich zbieral v rokoch 1959 až 1989.

Inscenáciu vznikla v rámci projektu Značka: Homosexualita a z verejných zdrojov ju finančne podporili Ministerstvo kultúry SR a Fond na podporu umenia.

Réžia a dramaturgia: Dáša Krištofovičová a Ján Tomandl Scénografia: Dáša Krištofovičová Text: dobová tlač, kolektív a Dáša Krištofovičová Hrajú: Michaela Halcinová, Zuzana Haverda, Miro Mihálek, Jozef Štupák Hudba: Andrea Kružliaková Produkcia: Katja Thalerová Odborné konzultácie: Andrej Kuruc, Jana Jablonická Zezulová Pohybová spolupráca: Elena Kolek Spaskov Nahrávky: Vladimír Slaninka Mediálni partneri: Rádio FM, iboys.cz, igirls.cz Premiéra: 30.10.2017 Štúdio 12

Autor fotografií: Radovan Dranga

Reverenda Domina / Róbert Pakan / “Nie je dosť, keď to len urobíš navonok, čo sa po Tebe žiada, čo bolo rozkázané musíš podriadiť aj svojej myseli a vôli. Musíš poslúchať zo srdca a schuti.” Slobodne nájsť neslobodu a v neslobode žiť slobodne. Rehoľnica musí poslúchať, lebo poslušnosťou miluje Boha. Rehoľnica musí byť čistá.

“Myslíš si, že si čistá, pretože nemáš pokušenie? Never tejto zdanlivej tichosti.” Sestra musí byť chudobná! Vzdáva sa všetkého majetku.

“Moja pani, musím kričať! Milujem Vás s takou vášňou, ani hrubosť, ani zanedbávanie nezastavia, ako Vás milujem.”

Réžia: Martin Hodoň Dramaturgia: Sandra Polovková Scéna a kostýmy: Dáša Krištofovičová Hudba: Ink midget Hrajú: Dana Gudabová, Lucia Fričová a Zuzana Haverda Premiéra: 28.6.2018

Autor fotografií: Radovan Dranga

Mednyánszky_site-specific performance Kombinácia výtvarnej inštalácie, pohybového divadla, videoartu, hudby a textov z denníkovLadislava Mednyánszkeho. Tvorivý tím divadla NOMANTINELS spracúva umelcov vzťah k maľbe v rôznych obdobiach jeho života, hľadanie správneho prístupu k práci, myšlienky o sebahodnotení, svedomitosti, poctivosti v tvorbe - témy, o ktorých sa dozvedáme z maliarových zápiskov. (átrium + balkóny 1. & 2. posch.)

Divadlo NOMANTINELS / Réžia: Dáša Krištofovičová Dramaturgia: Ján Tomandl Choreografia: Stanislava Vlčeková Hudba: Dalibor Kocián “Stroon” Video: Marek Moučka Svetelný dizajn a technické riešenie: Jozef Čabo a Lukáš Radošovský Produkcia: Martina Širáňová Premiéra: 15.5.2019 Slovenská národná galéria

Príbeh geja, príbeh lesby / Róbert Pakan, Andrej Kuruc / Aké je to byť lesbou? Aké je to byť gejom? Pôvodná slovenská inscenácia sa snaží na základe mozaiky príbehov rôznych gejov a lesieb priblížiť fázy ich života. Zobrazuje ich vnútorný coming out a jeho prežívanie v slovenskej spoločnosti. Bolo iné byť lesbou počas socializmu? Je iné byť lesbou tridsiatničkou a byť ňou v osemnástich v roku 2018?

Réžia: Martin Hodoň Dramaturgia: Dáša Čiripová Hudba: Ink midget Účinkujú: Martina Zemancová, Róbert Pakan Premiéra: 29.a 30.6.2019 Štúdio 12

Autor fotografií: Festival Error

www.nomantinels.sk Grafický dizajn: Marta Prokopová