QYS magazín • JAR20

QYS Rozhovor s kresliarom Róbertom Gábrišom a riaditeľkou Kunsthalle Ninou Vrbanovou Linderta

•

Queer seriál a knihy

JAR 2020

•

Priblíženie tvorby fotografa Davida

Rozhovory s bývalým aktivistom Jozefom Gréčom a českým historikom Janom Seidlom

•

Magazín QYS Štvrťročník - magazín Ročník piaty Číslo 1/2020 Vydané 29.05.2020 ISSN 2453-9023 EV 5428/16

Šéfredaktor Andrej Kuruc Redakčná rada Dominika Chrastová Jakub Kováč Marek Hudec Róbert Pakan Ďalší redaktori Michal Mako Fotografie Jakub Kováč Titulná fotografia Róbert Gábriš Web qys.sk Facebook MagazinQYS Realizované s finačnou podporou Fondu na podporu umenia a Ministerstva spravodlivosti SR.

Vydavateľ Nomantinels O.Z., Višňová 5, 831 01 Bratislava IČO: 42182603 Kontakt: info@nomantinels.sk Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie.

Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedný NOMANTINELS.

Obsah

6

Robert Gábriš: Zaoberám sa sociálno-kritickým umením, hlavne rómskou komunitou, problematikou identít tela, etnicity, nacionality, ale aj LGBT a queer komunitou

13

Nina Vrbanová: Na Slovensku sme doteraz mali iba hŕstku výstav, ktoré by sa dali označiť ako queer

20

Výstava #stojimeprivas #westandbyyourside

22

David Lindert: Fotím autoportréty, na ktorých je niekto iný

27

Jozef Gréč: Otvorene premietať filmy s gej tematikou v krajine ako je Slovensko bolo v tom čase pre mňa niečo neuveriteľné

37

Dáša Tauferová na Gay Games v Amsterdame v roku 1998 vyhrala dve zlaté medaily

41

Historik Jan Seidl: Verejná bezpečnosť viedla zoznamy homosexuálov v danom meste a kraji – tzv. ružové zoznamy

47

Štefan Leonard Kostelníček: Príbeh známy neznámy

51

Queer seriál: Nepredvídateľná Villanelle vás odzbrojí a zvedie už v prvej epizóde Killing Eve

54

Queer knihy: 10 kníh, ktoré by nemali chýbať v žiadnej queer knižnici

EDITO

JAR20

MAGAZÍN QYS

Nachádzame sa v náročnom období, ktoré sa spája s krízou spôsobenou pandémiou COVID – 19. Má nepriaznivý vplyv na životy rôznych skupín ľudí a komunít. Takouto skupinou, ktorej hlas popri iných skupinách tiež nepočuť sú aj LGBTI ľudia. Aby sme si teda zhrnuli, čo v tom období zažívajú.LGBTI ľudia pravidelne zažívajú stigmu a diskrimináciu pri hľadaní zdravotných služieb, viaceré služby sa stali pre nich nedostupné, ako napríklad hormonálna liečba pre transrodových ľudí, alebo liečba pre HIV pozitívnych ľudí.

Už teraz mnoho transrodových ľudí zažíva neporozumenie svojich špecifických potrieb pri prístupe k zdravotnej starostlivosti. V súčasnosti čelia posunutiu, alebo zrušeniu ich liečby potrebnej k prepisu rodu, na ktorú mnohí čakali roky.Do popredia sa dostáva otázka zdravotníckych informácií pre gejské a lesbické páry, ktoré nie sú právne uznané, v prípade ak jeden z nich ochorie a ostatne v nemocnici.

V niektorých prípadoch sú opäť LGBTI ľudia považovaný za príčinu pandémie, komentáre podobného tipu na sociálnych sieťach sú zraňujúce a prispievajú ešte k väčšej stigme.

Kvôli prijatým obmedzeniam mnohí mladí LGBTI ľudia museli odísť so škôl k rodičom, kde v prípade ak ich orientáciu neprijali, alebo sa s ňou nezdôverili, môžu zažívať vo zvýšenej miere napätie, smútok, úzkosť, konflikty, prípadne násilie. Špecifickú situáciu majú

4

neuznané páry rovnakého pohlavia, ktoré sa vďaka tejto situácii nemôžu zobrať ošetrovné príbuzného alebo ošetrovanie detí, ktoré vychovávajú vo svojej domácnosti.

Najdrsnejším dôsledkom tejto situácie pre LGB páry je, že aj tieto páry kvôli neuznaniu ich manželstiev, alebo registrovaných partnerstiev uzavretých v iných krajinách, museli ostať rozdelené, keďže hranice sa zavreli, alebo boli vypudené zo Slovensko absolútnou neochotou štátnych orgánov v rámci systematickej homofóbie. Namiesto toho aby sa štát zaujímal o túto zraniteľnú skupinu, tak svojou nečinnosťou a činnosťou konzervatívnej časti vlády a parlamentu, ďalej šíri pandémiu nenávisti, stigmy a strachu z LGBT ľudí.

Takéto analýzy by sa dali napísať o ďalších zraniteľných skupinách, ako sú ženy, zdravotne znevýhodnení ľudia, seniori, mnohí z nich čelia viacnásobnému znevýhodneniu. Ale čuduj sa svete problémy majú aj heterosexuálne rodiny s deťmi, nízkopríjmové rodiny, podnikatelia, takmer všetci, sa na každom rohu pýtajú, kde je pomoc ktorú potrebujú.

Preto si treba položiť otázku na koho strane stojí súčasná vláda? Na strane obyčajných ľudí, alebo len vyvolenej skupiny, ktorá napĺňa rámce takzvaných konzervatívnych hodnôt na Slovensku.

Andrej Kuruc

ORIAL MAGAZÍN QYS

5

JAR20

MAGAZÍN QYS

Jakub Kováč , Róbert Pakan Róbert Pakan - Fotografia Róbert Gábriš - Ilustrácia

Robert Gábriš: Zaoberám sa sociálno-kritickým umením, hlavne rómskou komunitou, problematikou identít tela, etnicity, nacionality, ale aj LGBT a queer komunitou Robert Gábriš (1986) je súčasný vizuálny umelec, ktorý vystavuje po celom Slovensku, ale i v zahraničí. Vyštudoval Akadémiu umenia vo Viedni, kde aj v súčasnosti pracuje a žije so svojím mužom Lukášom. Vyučuje anatomickú kresbu v rôznych inštitúciách a školách kreslenia. Vo svojej tvorbe rozoberá rôzne spoločenské témy, o ktorých sa v spoločnosti dostatočne veľa nehovorí.

6

MAGAZÍN QYS

7

JAR20

MAGAZÍN QYS

Aké boli tvoje umelecké začiatky?

S kresbou a grafickým dizajnom som začal na Strednej umeleckej škole v Trenčíne. Ďalej som pokračoval v štúdiu na VŠMÚ v odbore scénografia. Po úspešnom ukončení bakalára, som chcel zmeniť prostredie a nastúpil som na Akadémiu umenia vo Viedni, kde som našiel voľnosť vo svojej tvorbe, čo mi na slovenskej škole chýbalo.

Mnohé deti sa v tom ob-

Prečo práve Viedeň?

V prvom rade mám veľmi rád nemčinu a chcel som ňou častejšie komunikovať. Často som chodil do Viedne a vedel som, že sú tu veľké výstavy a umenie je tu super.

Odišiel som hlavne kvôli štúdiu. A našiel som tu svoju rodinu. Žijeme spolu s mužom Lukášom a jeho rodinou, ktorá ma prijala.

zozbieral, aj o tom hovo-

Si vizuálny umelec. Ako by si sám seba v rámci svojej profesie charakterizoval?

Som kresliar. Mám veľké šťastie, že sa môžem kresbe venovať naplno. Zaoberám sa kresbou a používam ju ako médium na témy, ktoré v umení rozoberám. Kresba nie je v popredí, ale proces kreslenia je pre mňa veľmi dôležitý. V konečnom dôsledku používam kresbu na niečo iné. To iné je koncept a téma, o ktorej chcem rozprávať.

Zaoberám sa sociálno-kritickým umením, hlavne rómskou komunitou, problematikou identít tela, etnicity, nacionality, ale aj LGBT a queer komunitou. Vo všeobecnosti pracujem s rôznou problematikou tela v spoločnosti alebo v nejakom priestore.

Následne sa kresba dostáva do pozadia, pretože na základe kontextualizácie témy a konceptu vzniká, čo vytvorím a to mi poskytuje priestor na dialóg s publikom. To je najdôležitejší bod môjho vystavovania.

Kresba vytvára priestor, aby sme ho otvorili pre všetkých a pre všetky rôzne otázky.

Niekto múdry povedal, že neexistuje žiadna sprostá otázka, ale existuje iba sprostá odpoveď. Presne o tom je moja práca. Dávam priestor všetkým, aby sa mohli pýtať na veci, ktoré nie sú známe v spoločnosti alebo veci, ktoré známe sú, ale sú politicky a spoločensky zakrývané a ignorované. Ľudia v nich nedostávajú priestor, a ak tak

8

dobí dostávali do sociálnych domovov na základe správ sociálnych pracovníkov, ktoré akoby boli spísané jednou rukou. Ja som mnohé z nich rím na tejto výstave.

MAGAZÍN QYS

negatívny.

Napríklad rómska komunita je zobrazovaná negatívne v spoločnosti, či už v slovenskom, rakúskom, alebo celoeurópskom kontexte.

Ja a ďalší iní rómski umelci sa snažíme tento obraz o nás korigovať. My sme asi prvá generácia Rómov, ktorá sa dostala k slovu, lebo obyčajne sa k nemu rómska komunita nedostáva, alebo iba redukovane. A my takto prerozprávame našu históriu a spoločenské postavenie. Tým sa dostávame ešte k inej filozofii mojej tvorby, čo je koncept poznania nepoznaného. Ľudia majú nejaké presvedčenia o tom akí sme a vlastne nikto nepozná kontext tejto problematiky.

Používaš aj iné techniky vo svojej tvorbe?

Občas používam fotografiu alebo video.

Naposledy som použil fotografiu ako tapetu, ktorá bola hlavným konceptom mojej výstavy v Banskej Bystrici. V mojom prípade 98 percent je iba kresba.

V čom spočíval koncept výstavy v Banskej Bystrici?

Postavil som scénu, malú maketku rómskeho domu môjho otca v Stredoslovenskej galérii. Fotografiu som vytlačil na tapetu, ktorá bola veľká 3x5 metrov. Keď prídeš do priestoru sa zdá, že tento priestor je reálny. Ale keď prídeš bližšie k tapete zistíš, že všetko je postavené z kartónu. Koncept tapety predstavuje to, že všetci si myslíme, že vieme ako rómsky dom a život Rómov vyzerá.

Keď sa pozrieme z blízka na tento dom, tak zistíme, že to je iba ilustrácia alebo klam.

Dalo by sa povedať, že tvoje umenie je konceptuálne? Áno, je to tak. Bez konceptu nekreslím, pretože kresba bez konceptu je veľmi plochá a páčivá až dekoratívna. Mojim cieľom je kresbou vyrozprávať koncept, ktorý je pre mňa dôležitý a prvoradý.

Ako sa bežne chystáš na novú výstavu?

Zakaždým sa snažím vytvárať nový koncept.

Zaoberám sa tým, kde vystavujem, čo tento priestor poskytuje a v akom prostredí sa nachádzam. Snažím sa využiť tento priestor na

9

JAR20

MAGAZÍN QYS

otázky, ktoré sú pre tento priestor dôležité. Čo sa stane od začiatku po koniec procesu tvojho kreslenia?

Technicky som sa naučil kresliť na strednej škole a na vysokej na Slovensku, čo som hravo zvládol. Kreslím veľmi akademicky a realisticky. Zistil som, že viem nakresliť všetko.

A v tomto bode som sa zastavil a nevedel som kam ďalej, mal som pocit, že kresba bola zvládnutá, ale nevypovedala nič. Keď prídu ľudia do galérie je to pasívne nazeranie na kresby a maľby.

Keď som sa presťahoval do Viedne, chcel som sa stať Rakúšanom, chcel som na Slovensko zabudnúť. Ale po rokoch som sa začal zaberať tým, čo chcem kresbou povedať, čím sa chcem zaoberať, čo som ja, čo vypovedá o mne niečo autentické. A ja som sa najprv mysľou, potom aj fyzicky, vrátil vtedy na Slovensko, lebo som pochopil, že nemôžem ignorovať to, kde som vyrastal, ako som vyrastal, lebo z toho som vznikol ja. A prišiel som na to, že toto obdobie, keď som vyrastal, nebolo okej. A veci, ktoré sa diali okolo mňa sa diali bez toho, aby som ich mohol ovplyvniť. Vyrastal som v priestore, ktorý za mňa určil, čo budem a aký budem.

Kde to bolo?

Vyrastal som v detskom domove. Ja to nazývam biely sociálny priestor. Boli sme vychovávaní ako dobrí slovenskí občania, ktorí rozprávajú po slovensky a napríklad rómčina nám nebola vôbec poskytnutá, ako materinský jazyk. Koncept rómskej rodiny tam neexistoval. V 80-tych a 90-tych rokoch boli často brané deti z rómskych osád do detských domov. A nedostali sme tam, čo by sme dostali od svojej rodiny. Lebo spoločnosť bola presvedčená, že tvoja rodina nie je schopná vychovať ťa tak, ako slovenská dobre spoločensky postavená rodina.

Mám šesť súrodencov, boli sme rozdelení do rôznych detských domovov, aby sme neboli spolu. Na to, že som Róm som prišiel až oveľa neskôr. Vyrastali sme v takej bubline a až na tej ulici, a potom v škole sa rasizmus dostal do môjho života a ovplyvňoval ho. Tieto negatívne reakcie mi ukázali, že som niekto iný. Moja identita mi bola zobratá, vyras-

10

tal som v spoločensky umelom priestore.

Na druhej strane mi bola daná iná identita, identita „domováka“, dieťaťa bez rodiny.

Vytvoril si na základe svojich skúseností aj sériu kresieb s názvom „Alternatívna metóda výchovy v detských domovoch“. O čom je?

Cyklus vychádza z môjho prvého artificiálneho priestoru, v ktorom som sa ocitol. Opisujem metódy, ktoré používali vychovávatelia a vychovávateľky: “ak nebudeš poslušný, tak skončíš ako rodičia v rómskej osade“ alebo „ak nebudeš dobrý, tak dopadneš ako všetci ostatní Rómovia“. Zastrašovanie sa používalo v detskom domove na dennom poriadku. Mnohé deti sa v tom období dostávali do sociálnych domovov na základe správ sociálnych pracovníkov, ktoré akoby boli spísané jednou rukou. Ja som mnohé z nich zozbieral, aj o tom hovorím na tejto výstave. Tie dôvody, pre ktoré brali deti z osád boli často zástupné. A v končenom dôsledku po 18 rokoch sa väčšina už dospelých mladých Rómov aj tak vrátila k svojim biologickým rodinám, lebo nemali kam ísť, keďže systém im nevytvoril podmienky pre život. Nevnímam to ako osobnú krivdu, ale ako celospoločenský problém. Nazývam to systémový rasizmus. Systém, ktorý vznikol s cieľom postarať o rómske deti zlyhal, nedokázal sa o ne postarať.

Cyklus sa tiež zaoberá aj druhým artificiálnym priestorom, s ktorým prichádza rómska menšina do kontaktu, a to je väzenie.

Priestor väzenia je vnímaný ako nápravný prostriedok výchovy Rómov, tých ktorí nie sú schopní sa sami o seba postarať. Na Slovensku sú Rómovia označovaní ako neprispôsobiví. Pravda je úplne iná.

Rómovia sa stretávajú s dvojitou diskrimináciou na základe etnicity a sexuálnej orientácie v rámci komunity. Čo si myslíš o diskriminácii na základe sexuálnej orientácie v rámci rómskej komunity?

Som presvedčený o tom, že to s rómstvom nemá nič spoločné. Každá rodina je iná, niekedy viac tradičnejšie založená alebo netradičnejšie. Má to spoločné s vierou, ak rodina má iný prístup k Bohu, viere, vierovy-

MAGAZÍN QYS

Na fotografiách inštalácia Moja krajina, moja krv. Autorom a autorkou sú Martin Adamko a Tatiana Takáčová

11

JAR20

MAGAZÍN QYS

znaniu, tak reagujú úplne inak. Nedokážeme porovnať dve rodiny medzi sebou, nie to ešte celú komunitu. Myslím si, že ide skôr o negatívne spoločenské vnímanie homosexuality, ktorá nemá nič spoločné s nacionalitou ani s etnicitou. Je to spoločenský problém nejakej komunity.

Kde si minulý rok všade vystavoval?

Minulý rok som vystavoval až 9 krát. Queer tému „Cyber Love“ som vystavoval tri krát a to v Art queer space Vienna, potom v Prahe počas Gay PRIDE v Artivist Lab u Tamary Moyzes. Tretí krát v bratislavskom Tranzite počas Queer Art Stories. Ešte som mal sólo výstavu v Gandy Gallery v Bratislave. Čo je nosnou témou queer výstavy „Cyber Love“?

Cyber Love poukazuje na digitálny a sexuálny rasizmus v gej komunite bez akýchkoľvek ďalších následkov. Cyklus sa skladá z 12tich kresieb, ktoré rozprávajú o sexuálnom rasizme. Kresby predstavujú ilustráciu textov z chatov a poukazujú na jednoduchosť reči, ktorá vznikla v tejto komunite. Netreba nič formulovať, reč sa stala veľmi jednoduchou až posmešnou.

Tieto texty z chatov z aplikácií sú autentické?

Sú to všetko prepísané texty, ktoré sa nachádzajú pri ilustráciách. Zahŕňajú celú LGBTI komunitu.

Súčasne sa venuješ queer identite aj rómskej identite?

Zaoberám sa identitou ako takou a snažím sa ju zovšeobecniť. Mal som teraz výstavu v Košiciach, kde bola mojou témou slovenská identita. Identita ľudí, ktorí zo Slovenska odchádzajú a vracajú sa späť. Ide o koncept spomienky a spätného nazerania sa na vlastnú krajinu z vonka. Výstava sa volala Moja krajina, moja krv.

Z akých častí sa skladá výstava Moja krajina, moja krv?

Výstava pozostáva z dvoch priestorov. Prvý priestor sa volá telo v krajine. Ide o abstraktný obraz krajiny, ktorý visí v priestore a publikum môže chodiť okolo neho. Štruktúra mäsa znázorňuje krajinu Slovenska.

Na mape krajiny sú vyznačené body, ktoré vyjadrujú moje emócie. Na stene sa nachádzajú abstraktné kresby krajiny ako sú črevá a anus. Metaforicky zobrazujú odchod z tela.

Krajina v tele je druhým priestorom výstavy. Pozostáva z ilustrácií častí môjho tela ako sú kosť, oko, zub, noha a podobne. V priestore sa nachádza inštalácia veľkého venca uvitého z bielych ruží so stužkami vo farbách rómskej zástavy, ktorý je zavesený na hákoch a reťaziach. Pod ním sa nachádza podstavec, na ktorom je položená kresba srdca a vedľa neho sú ampulky s mojou krvou. Vo všeobecnosti ide o identitu, ktorú predpisuje spoločnosť. Moja výstava je mojou veľkou metaforou.

Aké výstavy ťa najbližšie čakajú?

Vyhral som pobyt vo Florencii na dva mesiace. Na jeseň ma čaká výstava vo Viedni počas Art Faire Vienna. Ďalšia moja tvorba poputuje do Roterdamu, kde budem vystavovať s maďarsko-slovenskou kurátorkou Kris Dittel.

Robertovu prácu môžete sledovať aj na Instagrame: ig: robko_may_be_ drawing_addicted

12

MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová Martin Marenčin a Boris Németh- Fotografia

Nina Vrbanová: Na Slovensku sme doteraz mali iba hŕstku výstav, ktoré by sa dali označiť ako queer

„Kurátor súčasného umenia pracuje so živým materiálom a živou situáciou, permanentne reflektuje jej vývin a smerovanie.“ Tak opísala svoju prácu Nina Vrbanová, ktorá je zároveň poverenou riaditeľkou bratislavskej Kunsthalle (KHB). V rozhovore nám okrem iného opísala queer umeleckú scénu na Slovensku, priblížila minuloročné rokovania s ministerstvom kultúry a predstavila projekty, ktoré KHB ponúka v dnešnej dobe vírusovej.

13

JAR20

14

MAGAZÍN QYS

MAGAZÍN QYS

Čo je na práci kurátorky najťažšie? Špecifikom alebo skrátka niečím, čo odlišuje kurátorskú prax od iných profesií, je rozhodne rozsah a jedinečnosť znalostí v danej oblasti. Ťažko povedať, či je to zároveň najťažšia a najzložitejšia vrstva tejto práce, na to asi univerzálnu odpoveď nenájdeme.

Kurátor výstav či teoretik súčasného umenia musí byť s predmetom svojho záujmu – svojej profesie v neustálom kontakte. Potrebuje skutočne rozsiahly, širokospektrálny a vždy aktuálny prehľad o tvorbe umelcov a tiež dianí vo svete umenia. Nie je to práca ani typ poznania „od – do”. Kurátor súčasného umenia pracuje so živým materiálom a živou situáciou, permanentne reflektuje jej vývin a smerovanie. Okrem samotnej umeleckej produkcie k práci nutne potrebuje ľudí – umelcov ako partnerov do dialógu, pre spolupráce na výstavách a podobne.

Teda potrebuje vzťahy a živé kontakty. Práve na ich báze často vznikajú tie najlepšie výstavné projekty a reflexie, inovatívne, odvážne, kreatívne v zmysle akčnej spolupráce medzi umelcom a kurátorom. Avšak živý kontakt s umeleckou scénou môže byť paradoxne aj kameňom úrazu. V tom tkvie jeden zo základných rozdielov medzi kurátorom súčasného umenia a kurátorom zbierok.

vedané – objemnejší materiál. U nás táto agenda zatiaľ neprebehla a aj v teoretickej reflexii sa pojem „queer umenie” používa skôr s istou rezervou, ako čosi importované zo západnej umenovedy, čo ale tu doma zatiaľ nenachádza autentickú odozvu alebo autonómny silný prúd. Určite by veci pomohol rozsiahlejší výstavný projekt, ktorý by našich – pomerne solitérnych – autorov dostal aspoň do stredoeurópskeho kontextu tejto témy.

Pracovali ste už na výstave s queer tematikou?

V mojom pracovnom portfóliu takúto výstavu zatiaľ nenájdete, ale patrí medzi zvažované, respektíve plánované. Na Slovensku sme doteraz, žiaľ, mohli vidieť iba hŕstku výstav, ktoré by sa dali plnohodnotne označiť ako queer. Spočítali by sme ich pravdepodobne na prstoch jednej ruky. Spomeniem nedávnu Queer Stories (2018 – 2019) v bratislavskom tranzit.sk alebo spoločnú výstavu fotografov Petra Janáčika a Filipa Jurkoviča pod názvom Zartheit (2009) v bratislavskej Open Gallery. Určite aj viaceré samostatné prezentácie autorov ako Peter Janáčik, Anna Daučíková, ranný Andrej Dúbravský alebo Kristián Németh by sme mohli takto tematicky rámcovať. Samotný pojem „queer umenie” však vyžaduje širší kontext výskumu a aj – pragmaticky po-

Minulý rok exministerka kultúry Ľubica Laššáková zrušila granty pre LGBTI projekty.

Kunsthalle následne niekoľko mesiacov žiarila dúhovými farbami. Ako vznikla táto iniciatíva?

Osvetlenie fasády sídla KHB, teda Domu umenia, v centre mesta vnímame nielen ako reklamný či atraktivizačný prvok, ale opäť aj ako možný priestor vyjadrenia kultúrnych hodnôt. Keď sa konali prvé protesty Za slušné Slovensko a Námestie SNP v Bratislave bolo zaplavené občanmi, svietili sme na znak spolupatričnosti vo farbách slovenskej trikolóry. Keď ministerstvo kultúry škrtlo podporu vlastnému kultúrnemu segmentu – LGBTI komunite, rovnako na znak spolupatričnosti sme zasvietili vo farbách dúhového spektra. Takmer celý náš tím vtedy signoval aj podporné stanovisko, ktoré sme ako štátna kultúrna inštitúcia media-

Máte obľúbených umelcov, ktorí vo svojich dielach zachytávajú život LGBTI komunity?

Bližší a osobnejší vzťah v tejto oblasti mám nateraz asi iba k tvorbe už spomínaného fotografa Petra Janáčika. Jednak preto, že je to dlhoročný rodinný priateľ, jednak pre povahu najmä jeho ranej tvorby, ktorú mám v živej pamäti. Najmä v 90. rokoch a potom aj okolo roku 2000 rozvíjal (trochu anachronicky vzhľadom na blížiace sa nové milénium) klasickú čiernobielu analógovú fotografiu, ktorej dominovali dnes už historické žánre portrétu, aktu a podobne. Paradoxne voči dejinám umenia sa Janáčik zaoberal mužskou krásou, povedala by som až esencialitou mužskej krásy a telesnosti, ako ich poznáme azda len z románu Thomasa Manna.

15

JAR20

MAGAZÍN QYS

lizovali. Dodnes som za to úprimne hrdá na svojich kolegov a kolegyne, bolo to nečakané a skvelé. KHB je štátom zriadená verejná inštitúcia, a cíti sa byť preto súčasťou stavu a obrazu kultúry na Slovensku. Kto iný, ak nie práve štátne organizácie, by mal chrániť kvalitu, demokraciu a diverzitu umenia a kultúry? Práve z titulu verejnoprávnosti je to naša spoločná úloha. Dnes sú už viac ako dva mesiace po voľbách, fasáda Domu umenia svieti načerveno k výstave rómskej autorky Emílie Rigovej, ktorá je inštalovaná v priestore LAB. Optimisticky dúfam, že dúhu na fasáde už nebude nutné znova zapínať.

Kunsthalle sa minulý rok objavovala v médiách často po tom, ako ministerstvo kultúry výrazne zoškrtalo váš rozpočet a chcelo v jej priestoroch zriadiť Kreatívne centrum.

Odpoveďou bola iniciatíva #StojímpriKun-

sthalle, do ktorej sa zapojili aj mnohé osobnosti. Pomohol práve tento krok naštartovať ďalšie rokovania s ministerstvom? Ako sa zmenilo fungovanie KHB od tohto roku?

Dôležité sú tu dva kľúčové momenty, o ktoré sa celý čas hralo a ktoré sa podarilo docieliť. Tým prvým je právna subjektivita, teda identita KHB ako KHB. Od januára tohto roku už organizácia vystupuje vo všetkých vzťahoch navonok aj smerom dovnútra pod vlastným menom. Druhým momentom je sídlo organizácie v Dome umenia, na čo mala a má prirodzený historický nárok. Povahu či úroveň stretnutí s ministerstvom kultúry pod bývalým vedením na tieto témy by som už radšej nekomentovala a ponechala minulosti. Po šiestich rokoch veľmi zložitého fungovania získala inštitúcia svoje meno a svoj domov, a to je dobré, to je perspektíva. Viditeľná zmena zvonku bude zrejme viac citeľná až časom, keď sa zavedú všet-

Z výstavy Emílie Rigovej Čohaňi z Koni Aljend, LAB 2020

16

MAGAZÍN QYS

ky potrebné interné procesy, na ktorých pracujeme aj teraz počas pandémie. Sú to pomerne nudné, ale pre budúce fungovanie a stabilitu organizácie dôležité veci, ako organizačný a pracovný poriadok, interné smernice, pripojenie na štátnu pokladnicu a podobne. Začiatkom roka sme interný tím rozšírili o nové administratívne pozície a dúfame, že v dohľadnej dobe prídu na rad aj tie odborné. Napríklad aj riadiaca pozícia by sa mala konečne na základe konkurzu oddeliť od tej kurátorskej, čo určite prinesie vyššiu špecializáciu a aj reálnu koncentráciu na kvalitu a dynamiku výstavného programu.

Aký máte názor na nové zloženie výboru pre kultúru a médiá?

Priznám sa, že túto informáciu som popri pracovnom vyťažení zachytila skôr okra-

jovo. Jednu vec ale jednoznačne možno konštatovať z rozloženia síl vo výbore, a rovnako tak zo situácie v rezorte kultúry vôbec. Nemáme o to ako spoločnosť záujem, nepovažujeme segment umenia a kultúry za významnú či dokonca silovú hodnotu. Samozrejme, je to jedno obrovské mínus tohto národa. Ani pred voľbami sme o kultúre nepočuli vôbec nič, doslova sa tipovalo, kto by tak mohol byť adeptom na ministra či ministerku kultúry. Osobne si myslím, že pokiaľ svet umenia a kultúry na Slovensku nevygeneruje politické reprezentácie z vlastných radov, situácia sa nezmení.

Koronavírus preniesol umenie do online priestoru. Čo ponúka Kunsthalle v tomto období?

Pravdepodobne žiadna z organizácií nebola na takúto zvláštnu situáciu pripravená a chvíľu trvalo, kým sme sa adaptovali. V prvom rade sme sa usilovali aktívne komunikovať prebiehajúce výstavy. Tam sme ale prirodzene limitovaní obrazovou, textovou a video dokumentáciou, ktorá nie je nekonečná, a predsa len nenahrádza skúsenosť s umením v živej realite. Na rozdiel od iných klasických galérií, KHB nemá pod strechou rozsiahle zbierky, ktoré by v digitálnej podobe mohla sprístupňovať a propagovať.

Zamerali sme sa teda na tú oblasť, ktorá je nám vlastná, a teda na súčasnú – živú umeleckú produkciu. V rámci online kampane #UmenieNaNule? sme vytvorili niečo ako TV kanál resp. videoseriál, v ktorom súčasní slovenskí vizuálni umelci zostávajú v kontakte s publikom, komunikujú svoju aktuálnu tvorbu a hovoria o možných perspektívach umenia v karanténe. Taktiež sme nútený home office využili na koncentráciu v odbornej oblasti a publikovali celú sériu blogov z pera interných zamestnancov, ktoré sa tiež zaoberali otázkami novej situácie umenia online v širokých súvislostiach, napríklad aj z kurátorskej praxe. Chceli sme sa tak zapojiť a prispieť do celospoločenskej diskusie s akcentom na vizuálne umenie a jeho osobitosti. Tiež sme sa inšpirovali západnými inštitúciami a výnimočne ponúkli divákom na voľné stiahnutie všetky publikácie z doterajšej produkcie KHB.

17

JAR20

18

MAGAZÍN QYS

MAGAZÍN QYS

19

JAR20

MAGAZÍN QYS

Jakub Kováč Jakub Branický - Ticho a spol.

- Fotografia

Výstava #stojimeprivas #westandbyyourside

20

MAGAZÍN QYS

Fotografickú výstavu #stojimeprivas #westandbyyourside pripravilo Divadlo Nomantinels v spolupráci fotografom Tomášom Halázsom.

Motto výstavy je „Odfoť sa s priateľmi a priateľkami, rodinou, kolegami a kolegyňami a ukážme spoločne, že nie sme sami.“ Táto výstava je teda expozíciou portrétov, ale aj výstavou podpory pre blízkych z LGBTI komunity. Dáva verejnosti nielen možnosť vidieť i zdieľať myšlienky ľudí, ktorí stoja pri nich a preukazujú im, že v tom nie sú sami.

Cyklus 6 fotografií zobrazuje organizácie, pracovné skupiny i jednotlivcov ako Veľvyslanectvo Holandského kráľovstva, IBM, Martu Prokopovú s Jakub Kováčom a ďalších. Pri každej fotografií je aj príbeh podpory účastníkov výstavy, s ktorým dávajú publiku pocit spolupatričnosti. Tento silný koncept preukazuje hodnoty férovej spoločnosti.

Veľvyslanectvo Holandského kráľovstva: ’’#STOJIMEPRIVAS, pretože ako Veľvyslanectvo Holandska veríme v rovnosť. Vyjadrujeme tak náš záväzok chrániť a obhajovať ľudské práva všetkých ľudí bez rozdielu, vrátane práv LGBTI komunity. Podporujeme rozmanitosť, lebo veríme, že je kľúčová pre vzájomné porozumenie a rešpekt. Prispieva tak k tolerantnejšej spoločnosti, ktorá je základom zdravej, pluralitnej demokracie. ’’ Progresívne Slovensko: ’’Vyspelosť krajiny a spoločnosti sa dá merať aj tým, ako sa dokážu postaviť za ľudí, ktorí nikdy nebudú vo väčšine. LGBTI komunita čelí čoraz väčším útokom, je legislatívne v nevýhode a preto je potrebné sa jej postaviť za chrbát. ’’ IBM : ’’Obchodné aktivity a benefity IBM sú v súlade so všetkými platnými zákonmi a to i v oblasti rovnosti príležitostí. Aktivity ako najímanie, povýšenie či odmeňovanie zamestnancov vykonávame bez ohľadu na rasu, farbu pleti, náboženstvo, pohlavie, rod, rodovú identitu, sexuálnu orientáciu, pôvod, genetiku, postihnutie alebo vek. IBM navyše vykonáva rozumné a dostupné úpravy v oblastiach, ktoré sú podľa našej firmy vhodné, aby umožnili nielen zamestnancom s po-

stihnutím, aby efektívne vykonávali svoju prácu. IBM podporuje pracovné prostredie, v ktorom nie je miesto pre akékoľvek formy obťažovania rešpektujúc všetkých zamestnancov a všetkých tých, s ktorými obchodujeme. Preto, my zamestnanci IBM, sme vďační, že môžeme i touto cestou povzbudiť LGBTI ľudí na Slovensku. ’’ ERG Pride at Dell Technologies: ’’Podporujeme LGBTI komunitu, pretože pozitívna zmena je dosiahnuteľná a byť ticho znamená byť neviditeľnými. ’’ Lenovo Diversitas: ‘’Priateľov si vyberáme na základe toho, akými sú osobami. Trávime s nimi čas, pretože ich máme radi. Na kvíze, na pive, či v práci, je nám spolu fajn. ’’ Jakub Kováč & Marta Prokopová: ’’Umenie vytvárané bez predsudkov a inakosť patrí do spoločnosti od počiatku vekov.’’

Vernisáž výstavy sa konala v decembri 2019 v A4 – priestore súčasnej kultúry. Bohatý sprievodný program sprevádzal výstavu s oslavou výročia 10 rokov Divadla Nomantinels. Súčasťou bola pohybová perfomancia „Hommo sensozium“ a vystúpenie House of Gárbage s ich jedinečnou show Queeriety.

Výstava #stojimeprivas #westandbyyourside s hlavným posolstvom by mala cestovať po celom Slovensku. Zatiaľ výstava bola vystavená na začiatku svojej cesty v Tepláreň Café, následne putovala do Divadla Ticho a spol. v Bratislave. O jej ďalšej ceste sa dozviete na stránkach organizátora www. nomantinels.sk a www.duhovyrok.sk

V prípade ak máte záujem stať sa súčasťou našej výstavy napíšte nám na info@nomantinels.sk

21

JAR20

MAGAZÍN QYS

Marek Hudec David Lindert - Fotografia

David Lindert: Fotím autoportréty, na ktorých je niekto iný

Na Instagrame zverejňuje úprimné postrehy zo sveta gej komunity, vtipné konverzácie z Grindra, fotí intímne portréty. Mladý český fotograf a básnik DAVID LINDERT na Instagrame vystupuje pod prezývkou @the_radiant_baby a má tisícky fanúšikov.

Medzi nimi aj významného fotografa Wolfganga Tillmansa. Bol na rezidencii vo Švajčiarsku, nedávno sa dostal na pobyt nadácie Tom of Finland Foundation. Tú založila queer ikona, fínsky ilustrátor známy obrázkami nahých mužov, Tom of Finland.

V rozhovore pre magazín QYS David hovorí viac o svojej tvorbe a ako do nej zasiahla kríza s novým koronavírusom.

22

MAGAZÍN QYS

23

JAR20

MAGAZÍN QYS

V súčasnosti si na rezidencii nadácie Tom of Finland.

Už na nej nie som. Musel som sa vrátiť. Ešte 13. marca som mal mať sólovú šou v O Town House a New Low. Nakoniec sa kvôli kríze s novým koronavírusom uskutočnila bez otvorenia, ale už ďalší týždeň sa všetky galérie zatvorili na neurčito. Proste zlý timing na všetko.

Ako táto rezidencia bežne prebieha? Aký si mal projekt?

Trvá maximálne tri mesiace. Môj projekt sa mal najprv venovať miestnemu bezdomectvu. V centre Los Angeles žije až 60 tisíc ľudí v stanoch bez domova. Keď situácia s vírusom COVID-19 začala gradovať a jeden chlapec, ktorého som mal fotografovať, skončil v nemocnici a týždeň mi neodpovedal, tiež som dostal strach. Panika sa stupňovala a začal som bezdomovcov na ulici obchádzať.

Kde teda teraz si a čo ťa čaká potom?

Momentálne sa ukrývam v malomeste v strednom Nemecku. Asi nikto nevie, čo sa bude diať. Nerobím vírusu PR. Ako kríza s vírusom ovplyvnila život vizuálnych umelcov? Bojí sa väčšina z nich, či prežijú ďalší mesiac?

Mám zlú imunitu a takmer ma preslávilo, že som skoro stále chorý, tak som prestal čítať správy a cítim sa lepšie. Skôr mám teraz strach zo svojich psychických chorôb, hoci poznám všetky svoje príznaky schizofrénie.

Využívaš karanténu na to, aby si viac tvoril?

Minulý týždeň som dokončil nový časopis Quarantine a teraz prepisujem svoj losangeleský denník a pracujem na veľkej fotoknihe.

Rozmýšľaš teraz, že by si sa vrátil do Česka?

Neznášam Česko. Neznášam české zdravotníctvo a hlavne neznášam českú politiku na čele s Babišom. Do Česka by som sa šiel kvôli kríze navštíviť rodinu, ale potom by som nevedel vycestovať späť.

24

Na Instagrame máš tisícky sledovateľov.

Nakoľko dnes prítomnosť na sociálnych sieťach pomáha umelcovi ukázať svoje dielo?

Asi dosť. Ale mňa veľmi neovplyvňujú. Skôr sa na Instagram chodím hádať alebo keď si niečo dám, pridávam príspevky, ktoré následne hneď zmažem. Čo mimochodom znamená tvoj nick The Radiant Baby?

Bol to symbol, ktorý umelec Keith Haring používal pre čistotu ľudskej existencie a nádeje do budúcnosti. Obrázok svietiaceho dieťaťa Haring často používal v tvorbe spojenej s rasizmom, drogovou závislosťou a informovanosťou o AIDS. Medzi tvojich sledovateľov patrí aj skvelý nemecký fotograf Wolfgang Tillmans.

Stretli ste sa? Tvoja tvorba má k jeho sériám celkom blízko.

Poznáme sa už od roku 2017. Sme stále v blízkom kontakte, občas si vzájomne konzultujeme tvorbu. Stretli sme sa aj v Los Angeles. Prišiel na moje autorské čítanie.

Na fotkách zobrazuješ bežné životné situácie bez štylizácie. Inšpiruješ sa náhodne alebo vyhľadávaš konkrétne motívy?

Inšpiruje ma hlavne vlastný život, moje pocity a emócie k ľuďom v okolí. Vlastne tvorím autoportréty, na ktorých je niekto alebo niečo iné, než ja sám.

Na záberoch je aj nahota. Mal si niekedy problém presvedčiť svojich modelov a modelky, nech sa odfotia?

O nahotu sa zaujímam, ak je prirodzenou súčasťou daného momentu. Nikomu nehovorím, aby sa vyzliekol alebo zostal oblečený.

V jednom inom rozhovore si spomínal, že krása nezávisí od objektu fotografie. Že ti nezáleží na tom, či fotíš človeka alebo rastlinu.

Je nejaký motív, ktorý však v záberoch hľadáš? Niečo, čo ich všetky spája?

Nechcem byť kurátorom vlastnej tvorby, ale všimol som si, že posledných sedem rokov svojich modelov a modelky fotím často vo

MAGAZÍN QYS

O nahotu sa zaujímam, ak je prirodzenou súčasťou daného momentu. Nikomu nehovorím, aby sa vyzliekol alebo zostal oblečený.

25

JAR20

MAGAZÍN QYS

dverách alebo v posteliach na pokraji vyčerpania. Je mi blízka filozofia nudy a neistoty. A najradšej zachytávam babičku alebo priateľa, pretože som si k nim vybudoval neverbálne puto.

V básniach a zápiskoch úprimne a s humorom opisuješ úzkosti alebo aj závislosti. Je niekedy ťažké pre teba ich zverejniť?

Nie je.

Máš sériu fotografií z chatov na Grindri. Svet gej zoznamiek ukazuje ako veľmi povrchný, traumatizujúci. Môžu byť do istej miery aj závislosťou?

Dúfam, že tú sériu nikto neuvidí. Skôr som ju zamýšľal, ako terapiu, nezdá sa mi, že by mala nejakú umeleckú hodnotu. Svet Grindra nemusí byť vždy povrchný a traumatizujúci, všetci sa v ňom nájdeme. Čo je pre teba ako mladého umelca dnes cieľom? Skôr zaujať tvorbou galérie alebo podnietiť predaj diel fanúšikom?

Asi dostávať milé, dojemné správy od fanúšikov, ale už v seba tiež konečne verím a som ambiciózny. S fotkou a poéziou si umelec veľmi nezarobí, iba ak nepatrí k najznámejším na svete. Chcel by som sa do toho bodu dostať za desať rokov, taký mám cieľ.

No a hlavne zostať nažive.

26

MAGAZÍN QYS

Andrej Kuruc Jakub Kováč - Fotografie

Jozef Gréč: Otvorene premietať filmy s gejskou tematikou v krajine ako je Slovensko bolo pre mňa v 90-tych rokov niečo výnimočné V rámci série rozhovorov, v ktorých sa venujeme aktivizmu v 90. rokoch, sme sa porozprávali s Jozefom Gréčom. Od roku 1996 pôsobil v neformálnom spolku bratislavských LGBT študentov vydávajúcich občasník Gaj-dy, v roku 1997 sa podieľal na založení občianskeho združenia HaBiO, v ktorom sa angažoval 3 roky. V roku 2000 bol jedným z iniciátorov založenia Iniciatívy Inakosť - neformálnej platformy integrujúcej aktivity väčšiny neziskových organizácií slovenskej LGBT komunity.

27

JAR20

28

MAGAZÍN QYS

MAGAZÍN QYS

Vnímanie sexuálnej orientácie za socializmu Vnímanie sexuálnej orientácie prebiehalo u Jozefa ako postupné prebúdzanie sa. „Človek si v 12 rokoch neuvedomuje, že to, čo cíti k nejakej osobe, súvisí so sexualitou.“ Svoju odlišnosť v porovnaní s ostatnými ľuďmi, si prvýkrát všimol v pionierskom tábore v poľskom Koszaline (1986). Vďaka tomu, že rodičia pracovali v Považských chemických závodoch, ktoré mali družbu s fabrikou v poľskom Tarnówe, mohli deti zamestnancov tráviť prázdniny pri Baltskom mori. Tam sa zapozeral do o dva roky staršieho poľského chlapca, ktorého chytil raz za ruku. „Povedal mi slovo, ktorému som nerozumel. Až keď som sa s ostatnými dal do reči, vysvitlo, že to asi bolo slovo buzerant. Po poľsky pedał.“ Vtedy to nevyústilo do šikany, ale pocítil chladné odmietnutie.

Keď prišiel domov z tábora, zdôveril sa babičke, ktorá vedela po poľsky. „Povedala mi len, aby som to otcovi a mame nehovoril,“ opisuje jej reakciu.

Jozef si vtedy neuvedomoval, ako bola homosexualita za socializmu vnímaná, lebo

Jozef Gréč (46) pochádza zo Žiliny. V súčasnosti sa živí ako softvérový vývojár. Už 20 rokov žije v Prahe. Vyrastal v období komunizmu a aktivizmu sa začal venovať až ako 21-ročný. Rozprávali sme sa o tom, ako vnímal svoju sexuálnu orientáciu v mladosti, aké to bolo za socializmu, ako sa dostal do bratislavskej komunity a čomu sa venoval v rámci teplého aktivizmu.

29

JAR20

MAGAZÍN QYS

sa tak ešte neidentifikoval. „Postupne som však vytušil, že okolie sa na niečo také pozerá ako na chorobu. Považoval som to za zvláštnosť, ktorú nesmiem dať najavo.“ Keď mal 15 a pol roka, prišla nežná evolúcia. Bol v druhom ročníku na gymnáziu a opäť sa zamiloval do spolužiaka. Zároveň narastalo odcudzenie s otcom. „Krátko po revolúcii dávali na ČST východonemecký film Coming out (1989). Pamätám si moment, keď sme sedeli v obývačke a otec to naštvane prepol s poznámkou, že sa nebudeme pozerať na buzerantov,“ spomína Jozef. Vtedy všetko pochopil. Na škole ho nešikanovali, ale bol tam iný spolužiak, ktorý bol jemnejší a z neho si uťahovali. Vedel, že pokiaľ sa nebude nijakým spôsobom prejavovať, nikto to o ňom nezistí.

Prvý kontakt s komunitou Po strednej škole si vybral štúdium na STU v Bratislave. „Veľmi mi pomohlo, že som odišiel zo Žiliny na internát.“ V hlavnom meste spoznal o rok staršieho študenta, ktorý bol otvorený gej. „Keď človek vidí niekoho, kto si s tým neláme hlavu, pomôže mu to.“ Položil mu niekoľko otázok a aj vďaka tomu si v 19tich uvedomil: „Áno, asi som taký a treba s tým niečo urobiť.“ Váhal ešte dva roky, než sa mu do rúk dostal leták s číslom na linku dôvery. Študent psychológie Andrej Záthurecký na druhej strane linky ho povzbudil a priviedol na stretnutie neformálneho študentského spolku názvom Gaj-dy. „Prvýkrát som tak prišiel do kontaktu s podobne orientovanými rovesníkmi, ktorí vydávajú časopis, organizujú rôzne spoločenské a

turistické akcie a podporujú sa navzájom.“ opisuje Jozef.

Na prvé stretnutie prišiel do priestoru kresťanského komunitného centra v Bratislave-Trnávke. To síce viedla kresťanská aktivistka Eliška, ktorá pristupovala k homosexualite ako liečiteľnej chorobe, založila inú linku dôvery (Linka Valentín) a dokonca opakovane vystupovala v televízii so svojim jediným „vyliečeným“ gejom. Skupina GAJ-DY, ktorá sa zrodila na kresťanskej konferencii v roku 1993, však fungovala nezávisle od nej aj vďaka psychológovi Silvestrovi Sawickom s diametrálne odlišným, pozitívnym, akceptujúcim prístupom. „Spočiatku som sa cítil nesmelo, ale na stretnutí sme si potykali, každý sme povedali, čo robíme, kto sme. Pre mňa ako ateistu bolo dôležité aj to, že kresťanské témy neboli na tejto skupine niečím povinným.“ spomína Jozef. Stretnutia boli raz za týždeň. Organizovali sa aj turistické výlety a diskusné večery zamerané na rôzne témy vrátane osobného prežívania sexuality, coming out v rodine či škole, problémy trápiace veriacich gejov a lesby a pod. Diskutovalo sa aj o HIV/AIDS. „Vďaka prevenčnému aktivistovi Jarovi Gyurikovi zo Slovenskej AIDS pomoci som sa prvýkrát stretol s niekým, kto je HIV pozitívny. Pochopil som, čo sú zásady bezpečného sexu a že sa ľudí s HIV netreba báť.“ uvádza Jozef.

Spolok okrem linky dôvery vydával časopis-občasník Gaj-dy. „Išlo o prvé periodikum vydávané doslova „na kolene“ pre slovenskú LGBT komunitu,“ dopĺňa Jozef. Časopis ne-

Vďaka prevenčnému aktivistovi Jarovi Gyurikovi zo Slovenskej AIDS pomoci som sa prvýkrát stretol s niekým, kto je HIV pozitívny. Pochopil som, čo sú zásady bezpečného sexu a že sa ľudí s HIV netreba báť.

30

MAGAZÍN QYS

mal oficiálnu distribúciu, ilegálne sa vytlačil u niekoho v práci a následne rozdával. V Čechách vtedy už 7 rokoch vychádzal magazín SOHO Revue na profesionálnej úrovni.

V 90. rokoch to bol ďalší dôležitý zdroj informácií. Po krátkom čase však museli Gaj-dy kresťanské centrum opustiť a ich stretnutia sa organizovali veľmi improvizovane v rôznych náhradných priestoroch.

Coming out v rodine V rodine vtedy o svojej orientácii ešte nehovoril. Babička, ktorá to vedela, medzitým zomrela a vzťah s otcom sa vyostroval.

Nakoniec sa odvážil vyoutovať mame až v 24 rokoch krátko po otcovej náhlej smrti.

Mama priznala, že to už určitú dobu tušila. Súviselo to najmä s odlišnou povahou a prežívaním Jozefa a jeho o rok mladšej sestry. „Obaja sme boli odmalička vnímaní ako vymenení. Sestra hrávala futbal a najmä ľadový hokej, v ktorom aj reprezentovala Slovensko. Ja som tieto aktivity vôbec nemiloval,“ spomína.

Aktivizmus a založenie občianskeho združenia HaBiO Postupne sa Jozef začal angažovať čoraz viac a pomáhal pri premene neformálneho spolku na oficiálne občianske združenie, aby mohli získať vlastný priestor. „Občianske združenie HaBiO (homosexuálne a bisexuálne orientovaných študentov a mladých ľudí) vzniklo v novembri 1997. Bol som jedným zo zakladateľov spolu so Silvestrom Sawickym (riaditeľ), Andrejom Záthureckým, Michalom Dubovickým, Martinom Krajčíkom, Ivanom Tarapčíkom, Borisom Tonhauserom a ďalšími aktivistami,“ spomína Jozef.

Gej filmový festival Prvá veľká výzva, ktorej sa chopili, bol 3. ročník Gay Film Festivalu v marci 1999. Prišiel za nimi Štefan Vraštiak filmový historik, publicista a dramaturg zo Slovenského filmového ústavu (SFÚ), organizátor prvých dvoch ročníkov ako súkromnej akcie na chate v Tajove (1995 a 1996). Mal kapacit-

ný problém a potreboval pomôcť. Festival sa pretransformoval na verejnú akciu pre široký okruh divákov na akademickej pôde Filmového klubu 901 v spolupráci so SFÚ.

Malej podpory sa dočkali aj od ambasád. Ďalšie dva ročníky nasledovali v apríli 2000 a v novembri 2001. Išlo už o profesionálne akcie. „Oslovovali sme sponzorov, žiadali o granty, vystupovali v médiách, mali sme PR.“ Do dramaturgie sa zapojili aj filmový režisér Robo Švéda, výtvarníčka Anna Daučíková a filmový publicista Jaro Hochel. „Mnoho vecí bolo šitých na kolene, každý pomohol, ako vedel,“ hovorí Jozef, ktorý pomáhal v produkcii a neskôr aj v dramaturgii. „Otvorene premietať filmy s gej tematikou v krajine ako je Slovensko bolo v tom čase pre mňa niečo výnimočné ba priam neuveriteľné,“ opisuje. Pri realizácii tak veľkej akcie sa však ukázali aj slabiny vtedajších LGBT organizácií v profesionalizácii, pretože žiadnej sa nepodarilo udržať festival natrvalo.

HaBiO realizovalo 3. a 4. ročník v rokoch 1999 a 2000 a v roku 2001 nakrátko prevzalo štafetu Hnutie Ganymedes. Jadro organizačného tímu sa síce nemenilo, no produkčné zázemie bolo veľmi amatérske. Krátka história festivalu skončila žiaľ 5.ročníkom.

Jozef po odchode do Čiech spolupracoval s o.z. STUD Brno na dramaturgii 6 ročníkov festivalu Mezipatra (2006 až 2011) pričom organizačne pomáhal zaisťovať aj bratislavské ozveny českého festivalu v rokoch 2007 a 2008, ktoré sa vďaka dramaturgičkám Zite Hosszúovej a Monike Višniarovej podarilo rozvinúť do úplne nového Filmového festivalu Inakosti (FFI). Ďalšie aktivity Popri angažovaní sa na spoločnom výlete s českou turistickou skupinou Bílý psi sa zoznámil so svojím vtedajším priateľom Asenom z Prahy. V Čechách bol život pestrejší. „Uvedomil som si, že za hranicami je to celkom normálna vec. Majú kluby, diskotéky.

To bol impulz, že môže také niečo existovať aj na Slovensku,“ spomína. V tomto období nebolo veľa miest v Bratislave, kde by sa gejovia a lesby mohli stretávať. O transrodových ľuďoch sa vtedy takmer nehovorilo.

31

JAR20

MAGAZÍN QYS

LGBT aktivisti sa stretávali napríklad v Grémium Café, v kaviarni U Anjelov, výnimočne v iných priestoroch, napr. krátko fungujúci bar Dunaj pub za budovou Filozofickej fakulty alebo Klub Spider vo dvore na Obchodnej ulici. „Nadviazali sme kontakty so združením STUD Brno aj hnutím SOHO organizáciou zastrešujúcou všetky LGBT organizácie v Česku. Takto som sa spoznal aj s Jirkou Hromadou.“ SOHO už od svojho vzniku (1990) hneď po revolúcii spolupracovalo s prvým slovenským LGBT hnutím Ganymedes (viedli ho Marián Vojtek s jeho partnerom Ivanom Požgaiom). Po rozpade ČSFR organizovali Ganymedes a SOHO striedavo spoločné akcie v pohraničí pri príležitosti výročia vzniku Československa, čo bola veľká príležitosť aj pre mladšie organizácie získať kontakty a spoluprácu. „Vďaka SOHO som sa dostal párkrát na ich akcie v Prahe a Brna vrátane uzatvorených zasadnutí ako valné zhromaždenie a mal som možnosť vidieť aktivizmus na skutočne profesionálnej úrovni.“ Keď HaBiO získalo podporu od prvých donorov NAFYM (Národná agentúra pre mobilitu mládeže administrujúca predvstupový program EU „Mládež pre Európu“) a NPOA (Nadácia pre podporu občianskych aktivít a predvstupový program EU Phare), umožnilo im to prenajať si vlastné priestory v Karlovej vsi. Založili vlastnú poradňu, ktorá fungovala dvakrát do týždňa, vybudovali archív a knižnicu, distribuovali letáky po internátoch, aby sa o nich dozvedeli ďalší ľudia. Pravidelne pripravovali mesačný program podujatí (diskusné a literárne večery, turistické výlety).

Spolupráca s viedenskou organizáciou HOSI Wien im umožnila akreditovať sa na treťom ročníku Regenboden Parade. „Dostali sme miesto v pochode aj reklamné tričká od rakúskych partnerov. Bol to vlastne môj úplne prvý Pride. V tej dobe išlo o niečo neuveriteľné,“ hovorí Jozef.

32

Nadväzovanie spolupráce Tak prišiel ďalší impulz na pokračovanie v aktivizme - medzinárodné výmeny mládeže.

Vďaka podpore NAFYMu sa približne 10-15 členov združenia spojilo s mládežníckymi organizáciami v Holandsku, Británii, Francúzsku, Španielsku, Nemecku a Poľsku, a každá organizácia vrátane HaBia zorganizovali jednu akciu vo svojej krajine. Slovenská výmena sa konala v auguste 1999 v Bratislave, Kremnici a Banskej Štiavnici. Vďaka tomuto typu akcií do združenia pribudol výrazný aktivista Martin Krajčík, študent sociálnej práce ako aj aktivisti z Banskej Bystrice Ľuboš Vrbický, profesiou environmentálny aktivista a Dušan Veselovský, psychológ a amatérsky maliar.

HaBiO malo ambície expandovať do regiónov. Ľuboš s Dušanom založili pobočku HaBiO Banská Bystrica, ktorá sa výraznejšie venovala témam HIV/AIDS, psychologickej pomoci v regióne a turistickým akciám.

Pobočka v spolupráci s environmentálnym združením Pospolitosť za trvalo udržateľný život organizovala 2 ročníky letného Gay tábora Záježová v auguste 1998 a v júli 1999.

Jozef sa zúčastnil prvého ročníka i s priateľom Asenom. Koncom roka 1999 sa pobočka transformovala na samostatné regionálne združenie CKKISM (Centrum komunikácie, kooperácie a integrácie sexuálnych menšín) s vlastným klubom U Doriana Gaya v Banskej Bystrici, ktorý však fungoval len krátko asi 1 rok. Nové združenie sa v roku 2001 podieľalo aj na organizácii bystrických ozvien 5.ročníka Gay Film Festivalu v spolupráci s Hnutím Ganymedes.

Nadviazali spoluprácu s lesbickými organizáciami. V Banskej Bystrici s o.z. Altera, kde pôsobila psychologička Mariana Šípošová a bývalá evanjelická farárka a výrazná aktivistka Jana Kapustová. Profesia psychológ bola dosť častá medzi gejmi a lesbami.

MAGAZÍN QYS

Vydávanie časopisu Atribút Spolupracovali aj s redaktorkou Hanou Fábry, zakladateľkou prvého lesbického združenia Museion. „Hana navrhla, aby sme začali vydávať časopis pre komunitu na profesionálnej úrovni,“ spomína Jozef. Vďaka podpore Veľvyslanectva Holandského kráľovstva (fond MATRA-KAP) a Nadácie otvorenej spoločnosti začal v roku 2000 vychádzať časopis Atribút, prvý ročník pod hlavičkou HABIO v spolupráci s Museionom. Neskôr len Museion a neformálna Iniciatíva Inakosť. Predával sa bežne v stánkoch a vychádzal tri roky.

Potom z finančných a organizačných dôvodov zanikol.

Na Slovensku bolo pred vstupom do Európskej únie pomerne ťažké dostať seriózny sponzoring. Príspevky od štátu neprichádzali do úvahy.

Na Slovensku bolo pred vstupom do Európskej únie pomerne ťažké dostať

seriózny

sponzo-

ring. Príspevky od štátu neprichádzali do úvahy.

Politická situácia a zákon o životných partnerstvách V roku 2000 navyše vtedajší minister Ján Čarnogurský vyhlásil: „Homosexuálne partnerstvá iba cez moju mŕtvolu.“ „To bol dosť brutálny výraz a my sme sa začali proti tomu angažovať. Uvedomili sme si, že potrebujeme vytvoriť spoločnú iniciatívu, ktorá by zastrešovala všetky naše aktivity smerom k politikom. Už nestačilo robiť diskusné večery a filmový festival. Potrebovali sme niečo, čo by nás všetkých aktivistov spájalo dohromady, aby sme mohli komunikovať s politikmi, klásť požiadavky a prípadne vstupovať do možností príprav legislatívnej zmeny,“ sumarizuje Jozef.

V roku 1998 sa HaBiO stalo členom Rady mládeže Slovenska (RMS), a to pomohlo získať spoluprácu s Mladou demokratickou ľavicou a Sociálne demokratickou mládežou. Hnutie Ganymedes zasa malo kontakty na Stranu demokratickej ľavice a politikov SMK. Viacerí politici ale aj politológia, novinári, funkcionári RMS a zahraniční aktivisti odporúčali, aby si LGBT združenia vytvorili strešnú orga-

33

JAR20

MAGAZÍN QYS

nizáciu. „To sa nám síce nepodarilo, ale v roku 2000 vznikla Iniciatíva Inakosť - spolužitie bez diskriminácie sexuálnych menšín (skratka IN-IN). Neformálne zoskupenie vtedy fungujúcich organizácii, ktorá pôsobila aktívne zhruba do roku 2004,“ približuje Jozef. Zakladajúcim členmi IN-IN bolo 7 organizácii: Ganymedes, Museion, HaBiO, Altera, CKKISM, Ganymedes Košice, H-plus a niekoľko desiatok aktivistov mimo organizácie. Výraznými hovorcami IN-IN boli Ivan Požgai, Anna Daučíková, Hana Fábry, Dušan Veselovský, Mariana Šípošová a Peter Králik.

Jozef sa podieľal skôr na organizačnom zázemí IN-IN. Hlavnou úlohou iniciatívy bolo zabezpečiť predloženie zákona o životnom partnerstve do parlamentu. Zorganizovali konferenciu, na ktorej odborníci z oblasti práva, medicíny, sociológie a psychológie predkladali argumenty a paragrafové znenie zákona.

Spolupracovala s nimi napríklad právnička

34

so zameraním na Ústavné právo Katarína Zavacká z Akadémie vied. Predložiť zákon do parlamentu sa podarilo v roku 2001.

Poslanecký návrh predkladal poslanec Strany demokratickej ľavice Milan Ištván spolu Lászlom Nagyom z Maďarskej občianskej strany združenej v SMK. Hlasovanie prebehlo len v prvom čítaní. „Zdvihlo sa iba 15 rúk. Takže 15 poslancov v parlamente bolo ochotných o tom ďalej rokovať. Týmto sa naša legislatívna iniciatíva skončila,“ konštatuje Jozef.

Dúhový pochod Okrem zákona sa však IN-IN snažila oslovovať aj verejnosť. „Jednou z akcií bol dúhový pochod centrom Bratislavy, v podstate prvý Pride.“ 13. augusta 2001 Požiadali mesto o povolenie pochodu, bez akýchkoľvek alegorických vozov, len s transparentmi a policajnou hliadkou. Pochod bol povolený. „Začali sme pred prezidentským palácom a išli sme Starým mestom cez Michalskú brá-

MAGAZÍN QYS

nu a bratislavským korzom, Panskou ulicou.

Tam sme sa zastavili pred vtedajším európskym zastupiteľstvom komisie. A potom sme pokračovali k národnému divadlu,“ opisuje udalosť Jozef.

Pochodu sa zúčastnilo zhruba 250 ľudí.

Vpredu išli dve dievčatá oblečené v svadobných šatách. Ľudia niesli transparenty. „Doteraz si pamätám ako Anna Daučíková, jedna z prvých lesbických aktivistiek na Slovensku, vpredu mávala veľkou dúhovou vlajkou. Ja som kráčal za ňou s novým priateľom z Brna. Bola to eufória,“ s radosťou spomína Jozef. Pochodu sa zúčastnili aj zástupcovia viacerých ambasád a politici, ktorí pripravovali návrh zákona. „Vznikla spoločná akcia, ktorá sa netýkala iba našej uzatvorenej komunity. Pridala sa aj heterosexuálna väčšina, čo bolo super.“

vizmus sa veľmi sprofesionalizoval. „Vtedy sme robili veľa vecí na kolene. Niečo ako veľký Pride s festivalom a pódiom, o tom sme mohli len snívať.“ Pri spätnom hodnotení a porovnávaní so súčasnou situáciou má však aj pocit, že v spoločnosti žiaľ dochádza k výraznému regresu. „My sme sa nebáli držať za ruky.

Maximálne by nás niekto opľul, niekto by nám vynadal. Ale že by nás nejakí skinhedi napadli, to som si nepripúšťal.“ Teraz je situácia iná, v Bratislave boli na padnutia aj v Košiciach bol napadnutý lesbický pár. „A hoci rétorika politikov mala v minulosti bizarnú úroveň, našli sa v čelných pozíciách viacerí, ktorí boli ochotní s nami komunikovať. Neexistovali také tvrdé slovné útoky a hoaxy“, uzatvára svoje rozprávanie Jozef.

Aké je to v súčasnosti Jozef hodnotí, že za 20 rokov, kým žil v Čechách, sa odviedlo kopec práce a LGBT akti-

35

JAR20

36

MAGAZÍN QYS

MAGAZÍN QYS

Andrej Kuruc Jakub Kováč - Fotografia

Dáša Tauferová na Gay Games v Amsterdame v roku 1998 vyhrala dve zlaté medaily

Ďáša Tauferová ako jediná zo slovenských športovcov a športovkýň vyhrala zlato na Gay Games v Amsterdame. O tom, ako sa jej to podarilo, porozprávala vo svojom príbehu.

37

JAR20

MAGAZÍN QYS

Dáša sa narodila v Košiciach. Jej študijné roky boli odlišné od toho, čomu sa teraz venuje. Má skončenú strojnícku priemyslovku. Vďaka športu sa neskôr dostala do Bratislavy na Fakultu telesnej výchovy, ktorú ale kvôli zraneniu nedokončila, „Vtedy som aj skončila s vrcholovým športom, ale pohybujem sa pracovne aj záľubami stále v oblasti športu“, dopĺňa Dáša.

Keď spomína na svoje vnímanie sexuálnej orientácie, hovorí, že sa dlhšie objavovala. „Mala som nejaké pocity, že niečo nie je tak bežne ako by malo byť. Ale keďže tieto témy neboli otvorené za socializmu, tak som sa tým hlbšie nezapodievala. Viem, že slovo homosexuál mi nebolo neznáme.“ Dáša nepoznala nikoho osobne. U nich doma sa niečo také vôbec nepreberalo. Nespomína si, žeby sa niečo písalo.

Až na vysokej škole jej spolužiačka otvorila oči, keď sa jej priamo opýtala, ako je to s ňou a so ženami a s mužmi. „A vtedy som sa hlbšie pozrela sama do seba a sama pred sebou som si priznala, že je to tak.“, dodáva Dáša. Čo sa týka komunity, spočiatku to pre ňu bolo tápanie, lebo každý sa bál, skrýval.

Na internáte a na fakulte bolo celkom dosť žien, ktoré boli aj popárené. Samozrejme nebolo to verejné. „Až v 90-tych rokoch som sa dostala ku kontaktu na Ganymedes a odtiaľ k Museionu. To bola ženská časť Ganymedu.“ Po revolúcii vznikol prvý podnik Extáza pod Michalskou. Tam sa stretávali všetci, navzájom sa poznávali. Bol to mix muži, ženy. Rozšírila si svoj obzor, nové kontakty, kamarátstva. Komunita začala byť prioritná časť života. „Bolo to také spoločné, náš svet“, spomína Dáša. Čo sa týka zapájania do aktivít zo začiatku to boli výlety a krčmové stretnutia. Potom sa zúčastnila dezorientačného behu, čo organizoval Ganymedes. Tam boli disciplíny ako napríklad hod kabelkou. Popritom kto chcel, tak odbehal tie stanovištia, kto chcel, tak to odkráčal. Stalo sa, že sa aj niekto stratil. „A potom si Marián Vojtek predseda Ganymedu pri mne uvedomil, keď sa dozvedel, že som sa venovala vrcholovo atletike, žeby ma mohli poslať na Gay Ga-

38

mes“, opisuje Dáša. Aktuálne to vyzeralo na rok 1994, keď boli Gay Games v New Yorku.

Marián získal grant, aby sa tam Dáša dostala. „Dva týždne pred odletom som sa dozvedela, že môžem letieť a tým, že to bolo na toto podujatie, tak úplne bez problémov som dostala víza do Ameriky.“ Na letisku ju nikto nečakal, tak sa prebojovala do hotela, v ktorom bolo akreditačné centrum. „Ujala sa ma pani, ktorá organizačne vypomáhala. Aj som potom u nej bývala s dvoma Nórkami. Bolo to príjemné. Mali sme večer, kde sme si navzájom hovorili, ako sa čo u nás povie, a oni sa to učili po slovensky a ja po nórsky“, s úsmevom spomína Dáša.

Ako to teda bolo na hrách v New Yorku? „Bolo to veľkolepé. Atmosféra úplne úžasná.

Všetci všetkým fandili. Masa ľudí. Asi 11 000 športovcov a športovkýň a 2 500 umelcov a umelkýň. Súčasťou bol aj kultúrny festival.

Normálne by som to prirovnala k bežnej olympiáde“, s úžasom popisuje. Hry mali otvárací a zatvárací ceremoniál, program, nástup družstiev krajín s vlajkou a s ceduľou. Keďže tam bola sama, tak česká výprava ju prichýlila pod svoje krídla, ale niesla slovenskú zástavu na chrbte. V rámci Gay Games sú vekové kategórie (18-29, 30-34, 35-39, 40-44, 45-54, 50+). Dáša sa dostala do tej najsilnejšie kategórie 18 -29, tým, že bola mladá. Hier sa zúčastnili aktívni aj neaktívni športovci a športovkyne. Ďáša bojovala v hode diskom a skončila na druhom mieste. Vyhrala Američanka. Dostala sa aj na krasokorčuľovanie ako diváčka. „To bolo úžasné. Mohli súťažiť zmiešané páry a rovnaké páry. Najmä muži boli veľmi zaujímaví, kreatívni.“ Spomína si aj na to, že profesionálni krasokorčuliari mali problém s federáciou, že mali zákaz zúčastniť sa na Gay games. Mohli dostať dištanc, tak žeby nemohli štartovať na svetových podujatiach.

Keď sa vrátila na Slovensko dostala kyticu, veľa objatí. Veľa ľudí ju potom ešte zdravilo. „Museion robil akcie Mikulesbáš, a tam mi darovali dievčatá disk.“ Čo sa týka mediálnej odozvy, tak v Smene bol úplne krátky článok, že niekto zo Slovenska sa na hrách zúčastní. „Keď som sa vrátila, urobila so mnou redaktorka so Smeny rozhovor na

MAGAZÍN QYS

Bolo to veľkolepé. Atmosféra úplne úžasná. Všetci všetkým fandili. Masa ľudí. Asi 11 000 športovcov a športovkýň a 2 500 umelcov a umelkýň. Súčasťou bol aj kultúrny festival. Normálne by som to prirovnala k bežnej olympiáde.

celú stranu. V rámci Gay games bolo výročie 25 rokov Stonewallu. Zúčastnila som sa toho pochodu, mala som veľa fotiek. Niečo sa uverejnilo.“ Potom sa všetko postupne otváralo. V Banskej Bystrici vzniklo ženské združenie Altera. Tam sa začalo uvažovať o tom, žeby išli o štyri roky do Amsterdamu. Nazbierali sa dievčatá ako basketbalové družstvo. „Ja som išla v atletike, aj guľu, čiastočne sme mali na to grant. Tam sa mi podarilo vyhrať obidve disciplíny, dve zlaté medaily.“ V Amsterdam bolo 14 715 športovcov a športovkýň, z toho 42% žien. A tiež to bolo s celou ceremóniou, pompéznosťou, sprievodné akcie. Bol tam ešte jeden mladý muž v bežeckej disciplíne. Celkovo sme v atletických disciplínach získali 2 zlaté-vrhy a 3 strieborné medaily – behy, z toho jednu vyhral jediný muž našej výpravy. Na záverečný ceremoniál nás odviezli k pódiu na motorkách ako účastníčky zo Slovenska, kde vyzdvihli Slovensko ako malú krajinu, ktorá sa tiež postavila na dúhové pódium“, hrdo opisuje Dáša.

V roku 2000 boli Eurogames, kde sa zúčastnili dievčatá vo volejbale, v ping pongu a tiež dievčatá v atletike. Atletika bola vo forme štvorbojov. „Ja som mala guľu, disk, šprint 100m a 600 metrov. To bolo náročnejšie. Svoje disciplíny som vyhrala a celkovo som bola druhá.“ V štvorboji v kombinácii 100m, 600m, skok do výšky a skok do diaľky však zlato získala Oľga z Banskej Bystrice. Ďalšie Gay Games boli v Sydney, to bolo od ruky, finančne náročné a tým slovenská

účasť na hrách skončila. Čo sa týka aktivizmu, v roku 2005 – 2006 sa trošku angažovala s Hanou Fábry v projekte Museionu „Kto je kto?“. Začali zbierať podpisy pod hlavičkou pôvodnej Inakosti za registrované partnerstvá. Dosť sa petícii darilo. „Dokonca sme boli v 2006 na Pohode.

Mali sme tam prvýkrát dúhový stánok, ale potom sa to nedotiahlo do konca.“ Čo sa týka rodiny, tak nezažila nič negatívne. Vždy mala podozrenie, že mama niečo tuší, že je niečo ináč. Dáša mame povedala, že ide do Holandska na dovolenku. „Keď som sa vrátila z Amsterdamu, mama sa opýtala, kde všade sme boli, lebo v Amsterdame boli hry homosexuálov a či sme boli aj tam. Tak úplne pichla do osieho hniezda a ja som si povedala, že nie je čo schovávať.“ Tak povedala ako to bolo, že vyhrala dve zlaté medaily. Otec ako správny východniar zareagoval „Ci pána.“ Ukázala mu medaile a otec si ich s radosťou poťažkal. „Myslím si, že bol celkom hrdý na mňa. Na narodeniny mi daroval klasický československý drevený disk s kovovou obručou. To bol moment toho, si moja dcéra, som na teba hrdý, všetko je v poriadku,“ spomína dojatá Dáša. Čo sa týka mami, ona sa nevyjadrili. Ale keď sa Dáši rozpadol druhý vzťah, a mama poznala jej partnerku osobne, tak sa popri čistení zeleniny na polievku spýtala „Čo sa stalo?“ Dáša jej povedala, že sa rozišli a mama na to: Tak nič, hľadaj ďalej.“ Ľudia Dášu vždy všade prijali. Možno to bolo aj tým, že ju poznali skôr ako sa dozvedeli, že je lesba. „Myslím si, že sexuál-

39

JAR20

MAGAZÍN QYS

na orientácia nie je prioritná pri hodnotení kvalít človeka“, vysvetľuje. Nepríjemná udalosť, na ktorú si spomenula zažila od sparing partnerov jej kamaráta gymnastu. „Mali dosť blbé reči, že čo sa kamaráti s tou lesbou, na čo ti je taká kamarátka…“ On ju však vždy obhajoval: „Mne je úplne jedno čo robí v posteli, ale je to fasa kamarátka.“ V politike sa podľa Dáši nič nezmenilo. Aj keď sa občas nejaké svetielko zažalo, tak veľmi rýchlo zhaslo. „Čo sa týka povedomia ľudí, tak je to určite lepšie, lebo mládež to nerieši. Berú to ako normálnu prirodzenú vec.“ Aktivizmus už moc nesleduje. „Ak sa s tým niekto nedostane do parlamentu, ďalej sa nepohneme. Aktivizmus už nestačí. Musí byť zázemie vo vysokej politike“, myslí si Dáša. „Ľudia v komunite majú držať spolu, nebáť sa byť sami sebou. To je najúžasnejšia vec, kedy človek nemá zbytočný strach, zábrany slobodne fungovať“, uzatvára svoje rozprávanie.

40

MAGAZÍN QYS

Andrej Kuruc Súkromný archív - Fotografia

Historik Jan Seidl: Verejná bezpečnosť viedla zoznamy homosexuálov v danom meste a kraji – tzv. ružové zoznamy Jan Seidl (38) sa už 15 rokov od tretieho ročníku na vysokej škole zaoberá LGBT dejinami v českých krajinách. Najskôr to mal ako tému svojej diplomovej práce a po jej skončení u tejto témy zostal. Spolupodieľal sa na vydaní troch monografií Homosexualita v dejinách českej kultúry, Milujem tvory svojho pohlavia a Od žalára k oltáru. Spolu s kolegami a kolegyňami založili Spoločnost pre queer pamäť. V posledných rokoch sa snažia v Prahe budovať si český queer archív.

41

JAR20

42

MAGAZÍN QYS

MAGAZÍN QYS

Prečo si sa začal téme venovať?

Dva dôvody. Jednak to, že som sám gej, a že ma to zaujímalo osobne. A ten druhý bod bol, že v roku 2004, keď som s tým začal, v českej literatúre existovala len jedna práca na túto tému od Jiřího Fanela pod názvom Gay historie. Autor však nebol vzdelaním historik a nerobil archívny historický výskum. Bola to skôr práca popularizačná a kompilačná. Jedna desatina práce bola venovaná českým dejinám, zvyšok boli svetové dejiny, staroveké Grécko, slávni homosexuáli vo svetových dejinách. Ale tá jedna desatina bola zaujímavým odrazovým mostíkom pri skúmaní.

Ako výskum prebiehal?

V rámci mojej diplomovej a dizertačnej práce som to mal ako predmet svojho výskumu a postupne som začal spolupracovať s kolegami a kolegyňami, ktorí sa teplými dejinami zaoberali tiež. Usporiadali sme v roku 2009 konferenciu na túto tému. Bola to prelomová akcia, ktorá akcelerovala výskum v tejto oblasti v českom prostredí. Konferencia nám umožnila začať postupovať koordinovane. Výsledkom bolo, že vznikli tri kolektívne monografie, ktoré zhrnuli situáciu z rôznych čiastkových perspektív, či už ide o dejiny umenia, alebo politické dejiny, dejiny perzekúcie, aktivizmu.

V knihe Miluji tvory svého pohlaví si sa venoval perzekúcii homosexuálov počas protektorátu Čiech a Moravy. Vedel by si zhrnúť, aké to vtedy bolo? Špeciálne počas protektorátu režim perzekúcie bol nejednoznačný. Záležalo to u každého jednotlivca na jeho etnicite, a teda na jeho občianskom statuse. Ak to bol Nemec, bol považovaný za občana Ríše, ktorá kládla väčšie nároky pokiaľ ide o morálku, než keď to bol etnicky Čech. Ten mal právny status druhoradý. Pre etnicky českých homosexuálov platil počas vojny rovnaký trestný zákon ako za prvej republiky. Čiže pokiaľ človek bol zatknutý kvôli homosexuálnemu styku a nemohli mu zároveň pridať aj nejakú odbojovú činnosť, tak bol súdený bežným súdom a trest si odpykal v bežnom vezení,

nie v koncentračnom tábore. Platilo tiež do roku 1942, že trest mohol byť podmienečný, ak to riešil šikovný advokát. Vo všeobecnosti sa trestné sadzby o niečo sprísnili ako za prvej republiky. Zaujímavá je jedna linka kontinuity z prvej republiky, kde hlavný zástanca odtrestnenia homosexuality za prvej republiky Dr. Čeřovský bol advokát. Celých 20 rokov prvej republiky v tlači a na iných platformách sa o to snažil. Tak ešte aj za protektorátu, ale už v roku 1942, keď bola vojna v plnom prúde, sa mu podarilo vydať v Časopise policie a četnictva protektorátu Čechy a Morava článok, kde tiež argumentoval, že homosexuálne styky by nemali byť trestné. V kontexte okupovanej Európy to bol unikátny prípad. Ale samozrejme v Čechách žilo aj mnoho Nemcov, na ktorých sa vzťahovali prísnejšie ríšske zákony a našli sme prípady ľudí, ktorí tu žili a boli deportovaní do koncentračného tábora. Sú doložené aj prípady Čechov, ktorí boli homosexuáli, ale zároveň boli zapojení do odboja a z toho dvojitého dôvodu boli deportovaní a dokonca popravení. Pred niekoľkými rokmi nás viedenský archív QWIEN upozornil na jeden zaujímavý prípad, ktorý mali naskenovaný a týkal sa Prahy. Tak som sa zaoberal aj príbehom jedného rakúskeho policajta, pôvodne z Viedne, ktorý slúžil u poriadkovej polície za vojny v Prahe. Na členov polície a SS sa vzťahoval špeciálny režim. Keď nastupovali do služobného pomeru u polície, tak museli podpísať prehlásenie, že pokiaľ im bude preukázaný homosexuálny styk, berú na vedomie to, že budú popravení bez akejkoľvek diskusie. Tento Viedenčan, ktorého úlohou bolo strážiť telefónnu pražskú ústredňu, nebol policajt, ktorý by niekoho zabíjal. V Prahe udržoval bohatý homosexuálny život.

Dochovali sa vo vyšetrovacom spise dopisy, kde písal kamarátom do Viedne, že aká je Praha skvelá, že si tu našiel veľa priateľov a že by tam po vojne rád zostal. Ale bol odhalený a zatknutý. Tým že bol člen polície, tak bol popravený zastrelením na Kobyliskej strelnici v Prahe v roku 1944. Čisto len z toho dôvodu, že bol homosexuál.

43

JAR20

MAGAZÍN QYS

A keď sa pozrieme na obdobie potom, ako sa žilo homosexuálom za socializmu pred odtrestnením a po odtrestnení homosexuality v Česko-slovensku?

Socialistické obdobie je z pohľadu historického výskumu zaujímavé najmä tým, že dosiaľ žije mnoho pamätníkov. Na rozdiel od vojny bolo možné zaznamenať svedectvá ľudí, ktorí to obdobie zažili. Mnohí seniori spomínajú na gej život za socializmu ako na dobu svojej mladosti a vo všeobecnosti, keď človek spomína na obdobie mladosti, tak má tendenciu spomínať na to v príjemných farbách. Jednoducho aj za komunistického režimu a to aj pred odtrestnením si ľudia dokázali nejakým spôsobom väčšinou vytvoriť priestor osobnej slobody a realizovať sa. Aj keď to bolo väčšinou za cenu masky, ktorú udržovali pred okolím ako dvojitý život. Na čo pamätníci poukazujú najviac ako na negatívum, že v období komunistického režimu, snáď s výnimkou 60-tych rokov, bola téma homosexuality vo verejnom priestore tabu. V médiách sa o tom nedalo dočítať, len v nejakej lekárskej literatúre. A ak sa niečo písalo, tak len v čiernej kronike, správy typu „Zvrhlík znásilnil chlapca.“ Vo verejnom priestore chýbalo pozitívne referovanie o LGBT situácii. A vtedy najmä ako mladý človek, ktorý zistil, že je teplý, tak nemal možnosť pozitívnej sebaidentifikácie, tým žeby mal vo verejnom priestore pozitívne vzory. A len vtedy, keď sa mu podarilo preniknúť do poloutajenej homosexuálnej subkultúry a socializovať sa v tom prostredí, až vtedy v živom kontakte s ostatnými si dokázal vytvoriť predstavu o svojom mieste vo svete ako teplého človeka.

Informácie o sexuálnej orientácii boli využívané aj na vydieranie so strany štátnych orgánov v spoločnosti?

Odpoveď je komplikovanejšia. Polícia sa delila na verejnú bezpečnosť, teda klasickú kriminálnu políciu, a štátnu bezpečnosť, teda politickú políciu. Verejná bezpečnosť viedla zoznamy homosexuálov v danom meste a v kraji.

44

A ako ich viedli?

Mali kartotéku a o každom o kom zistili svojou činnosťou, že sa pohybuje v teplom prostredí, tak si ho zaznamenali aj s fotografiou, ktorú u každého mali z občianskeho preukazu v archíve. Gejovia to volali „ružové zoznamy“. Z hľadiska verejnej bezpečnosti pravdepodobne nešlo o nástroj vydierania, ale o dobre mienenú pomôcku pre prípad, keby došlo v teplom prostredí k zločinu. Čo bola skúsenosť najmä z Prahy, že v gej komunite bola vyššia kriminalita ako v bežnej verejnosti. Niektorí narátori spomínajú na to, že za normalizácie na prelome v 70-tych a 80-tych rokov v Prahe došlo k niekoľkým vraždám v gej prostredí, keď mladší prostitút zavraždil zákazníka. Ale tak keď už tie zoznamy mali, tak sa nedalo ubrániť tomu, že druhá odnož polície, štátna bezpečnosť, ich začala využívať tiež. Informácie zo zoznamov v rôznych prípadoch zneužívala k vydieraniu ľudí. Keď potrebovali niekoho získať pre spoluprácu a nedarilo sa im to, tak mohli mu povedať, „My tu máme doložené, že ste homosexuál, takže pokiaľ s nami nebudete spolupracovať, tak tieto informácie zverejníme, rozpadne sa vám rodina, takže si to rozmyslite“, a týmto spôsobom ich mohli získavať pre spoluprácu. Ružové zoznamy boli zrušené skoro po nežnej revolúcii, pretože už začal vstupovať do popredia záujem na ochrane osobných údajov a už bolo politicky neúnosné, aby polícia viedla takúto evidenciu.

Bola v tom období ešte iná diskriminácia?

Za toho socializmu ešte pokiaľ išlo o diskrimináciu, tak išlo o veci typu, že byty boli prednostne prideľované rodinám s deťmi a slobodný muž v poradovníkoch bol medzi žiadateľmi o byt posledný. Takže gejovia boli slobodní mladí muži, veľmi ťažko získavali vlastný byt, alebo rekreácie v rámci práce. Všade boli uprednostňované rodiny s deťmi.

A prebiehalo to podobne aj na Slovensku, alebo o tom nemáš veľmi informácie?

Ja si myslím, že veľa tých vecí bola v oboch častiach federácie rovnaká za socializmu.

MAGAZÍN QYS

Ale o tom slovenskom prostredí vlastné poznatky zo svojho výskumu nemám. Ale tie ružové zoznamy, bytová kríza je niečo čo muselo platiť po celom štáte.

Aké metódy používali aktivisti, ako sa snažili presadzovať svoje záujmy?

Aktivizmus u nás fungoval vo veľkej miere už za prvej republiky, kedy bola homosexualita trestná. Politická sloboda však v štáte existovala, a tak bolo možné aby existoval homosexuálny časopis a verejným spôsobom sa domáhal zákonných zmien. Aj keď sa tie zmeny neuskutočnili. Za toho socializmu to bolo naopak, politická sloboda neexistovala, komunita si nemohla vytvoriť vlastné spolky, na ktorých platforme by artikulovala svoje ciele, ale štát tú trestnosť zrušil. Ale postupne ku koncu komunistického režimu v 80-tych rokoch, keď Gorbačov zaviedol v Sovietskom zväze perestrojku a glasnosť, tak už bolo možné verejne hovoriť o témach, ktoré predtým boli tabu. Už aj celoštátne noviny začali o homosexualite písať. Hovorili o nej ako o pálčivom probléme, ktorý bol dlho skrytý, ale najmä v súvislosti s epidémiou HIV, ktorá ku koncu 80-tych rokov už vo svete dosť zúrila, je predsa len dôležitý, lebo bola iba otázka času, kým sa vírus dostane vo väčšej miere aj sem. Štát zrazu zistil, žeby mal homosexuálnej minorite umožniť predsa len nejakú verejnú existenciu, aby ľudia neboli nútení žiť ten dvojaký život. Aby teda už bolo pre homosexuálneho občana mysliteľné, že jednoducho bude verejne vo svojom okolí vystupovať ako homosexuál. Aby to nebola otázka celoživotnej totálnej hanby, aby to bola normálna možnosť ľudskej existencie aj v socialistickom Československu. Tým sa predpokladalo, že by gejovia mohli viacej žiť v normálnych stabilných partnerstvách a šírenie vírusu HIV by nemuselo byť u nás tak dramatické. V posledných dvoch rokoch komunistického režimu v Prahe už existoval neformálny homosexuálny klub, ktorý sa volal Lambda a už jednali so štátom, že by im povolil oficiálnu existenciu ako spoločenskej organizácii. Po revolúcii však už všetko nabralo oveľa rýchlejší spád.

A využívajú sa niektoré metódy aktivizmu do dnes?

Nedá sa to porovnať. Vo všeobecnosti u aktivizmu ide o to isté, aktivizovať prostredie, ktorého sa týka. Zapojiť čo najviac ľudí, v tomto prípade gejov a lesieb, do toho, aby podporili snahu o kvalitatívnu legislatívnu zmenu, a paralelne sa vyjednáva s verejnou mocou. To je podobné. Ale tie vonkajšie okolnosti sa dramaticky premenili.

V čom je to iné?

Aj tá aktivistická práca v slobodných podmienkach má dnes 30 rokov tradíciu v ČR i na Slovensku. V Českej republike je to pre dnešnú situáciu poučné v tom, že keď sa tu presadzoval zákon o registrovanom partnerstve, tak to trvalo 10 rokov, kým bol prijatý. V parlamente sa hlasovalo päť krát, bolo päť rôznych návrhov a až ten posledný prešiel. Zaujímavé je, že úplne na začiatku než bol predložený prvý návrh zákona v roku 1995, tak gej a lesbická komunita bola presvedčená, že rýchlo prejde. Respektíve takéto očakávania vyplývajú z optimistického tónu vtedajších LGBT časopisov, najmä SOHO revue. Všeobecný vývoj v Európe išiel tým smerom, mnoho krajín ako Dánsko, Švédsko, Nórsko už v 90-tych rokoch taký inštitút zaviedli. A Česká republika sa vtedy veľmi chcela podobať Západnej Európe.

Vlastne aj kvôli tomu sme mali revolúciu.

Keď v roku 1995 návrh vláda zamietla, bol to šok pre mnohých a to čo sa zdalo, že bude ľahká cesta sa zmenilo na cestu ťažkú. Trvalo desať rokov, kým bol prijatý. A ja myslím, že aj u toho manželstva, o ktoré sa v Českej republike usilujeme už tri roky, tak nikto z aktivistov v rámci kampane Sme fér si nepredstavuje, že to bude jednoduchá cesta. Hoci mám pocit, trochu z facebooku, že angažovanejšia, aktivistickejšia časť komunity v ČR si pred pár rokmi myslela, že manželstvo pre všetkých príde skôr. Že ak bude doložená podpora verejnosti cestou petícií a prieskumov verejnej mienky, ak bude tá téma dostatočne dlho a silne rezonovať vo verejnom priestore a ak bude vyvinutá reálna úprimná snaha a vôľa takýto inštitút dosiahnuť, tak politická trieda tú

45

JAR20

MAGAZÍN QYS

ideu akceptuje. To poučenie z registrovaného partnerstva ukazuje, že to tak nefunguje. Že ten dlhodobý zápal a argumenty nemusí stačiť, ak politická konštelácia je nejaká.

V Společnosti pro queer pamět na čom teraz pracujete, aké sú vaše plány?

Teraz pracujeme v situácii, kde celú jar je paralyzovaný celý štát. Museli sme zrušiť Mesiac queer histórie, ktorý mal byť v apríli, ale presunuli sme ho na jeseň. A využili sme tú dobu, že sme spravili inventarizáciu archívneho fondu Jiřího Hromady, ktorý nám minulý rok daroval svoje archiválie. Je to zatiaľ najrozsiahlejšie archívnictvo, ktoré sme od niekoho prevzali. Predpokladáme, že až skončia tieto obmedzenia, to bude niekedy v lete, tak na jeseň urobíme pár akcií v rámci Mesiaca queer histórie. A dúfam, že sa nám podarí natočiť nejaké zaujímavé životopisné rozhovory.

Prečo je dôležité zachovávať queer pamäť a hovoriť o tom napríklad formou výstavy, ktorú pripravujeme?

Z môjho pohľadu zachovávanie pamäti staršej generácie je dôležité, pretože tí ľudia prežili nejakú špecifickú skúsenosť v spoločenských podmienkach, ktoré sú aspoň dúfam neopakovateľné. Rovnako ako má zmysel zachovať spomienky alebo pamäť kohokoľvek iného tak má zmysel zachovať spomienky starších teplých ľudí, lebo každý individuálny životný príbeh je kamienkom v úžasne pestrej mozaike ľudskej existencie na tejto planéte.

Hoci mám pocit, trochu z facebooku, že angažovanejšia,

aktivistickej-

šia časť komunity v ČR si pred pár rokmi myslela, že manželstvo pre všetkých príde skôr. Že ak bude doložená podpora verejnosti cestou petícií a prieskumov verejnej mienky, ak bude tá téma dostatočne dlho a silne rezonovať vo verejnom priestore a ak bude vyvinutá reálna úprimná snaha a vôľa takýto inštitút dosiahnuť, tak politická trieda tú ideu akceptuje. To poučenie z registrovaného partnerstva ukazuje, že to tak nefunguje.

46

MAGAZÍN QYS

Michal Mako Súkromný archív - Fotografia

Štefan Leonard Kostelníček: Príbeh známy neznámy

Na Valentína v roku 1900 sa v Spišskej Starej Vsi narodil do chudobnej deväťčlennej rodiny Štefan Kostelničák, neskôr Kostelníček. Človek, ktorého meno vám možno nič nehovorí, avšak útržky či paradoxy jeho životného príbehu môžu mnohí poznať až priveľmi.

47

JAR20

MAGAZÍN QYS

Ako kvet na poli Štefan prežil svoje detstvo v malebnom, avšak chudobnom regióne Zamaguria, v značne jednoliatej kresťanskej spoločnosti, ktorá sa živila najmä poľnohospodárstvom a pasienkarstvom, kde umenie, rozvinutá kultúra a inakosť boli zriedkavosťou. Pritom sa už v jeho detských rokoch prejavili vlohy na kreslenie a maľovanie. Rástol ako kvet na poli. Zrejme práve preto sa po nadobudnutí mladšej dospelosti napokon vydal cestou umenia, aj keď sa prv venoval skôr pronárodnej a kresťanskej osvete na Zamagurí.

Kresťanská viera ho zaujala do tej miery, že istý čas študoval teológiu vo františkánskom kláštore v Trnave. Tu prijal rehoľné meno Leonard, ktoré neskôr pre svoje náboženské presvedčenie používal celý život.

Prvé dotyky umenia a lásky muža k mužovi Po dokončení štúdií a predčasnom opustení rehole zakotvil mladý nádejný maliar v Košiciach, kde sa akoby našiel. Prvýkrát okúsil pravé dotyky umenia na slovenskej kresliarskej a grafickej škole Eugena Króna, vďaka ktorej sa rozvinulo jeho sociálne, výtvarné a umelecké cítenie. V Košiciach naplno odštartoval svoju kresliarsku kariéru. Otvoril si ateliér na Hlavnej ulici, v ktorom sa prevažne venoval ľudovej ornamentike a keramickej tvorbe. Takisto tu však zrejme prvýkrát pocítil, akú tŕpku príchuť môže mať citová náklonnosť muža k mužovi. Za jeho prejav lásky sa totiž spovedal nie pred kňazom, ale pred sudcom na okresnom súde v Košiciach v roku 1927. Zákon „smilstva proti prírode“, po našom láska k rovnakému pohlaviu, trápil Kostelníčka v podstate nepretržite počas celej existencie prvej Československej republiky. Niet preto divu, že u neho začala etapa boja o vlastnú dôstojnosť a slobodu, etapa vyčerpávajúcej obhajoby svojho citového sklonu, ktorá neskôr vyvrcholila do výnimočného činu.

Vyjsť s kožou na trh Ako mnohí mladí Slováci dnes, aj zamagurský umelec našiel na istý čas útočisko v Prahe, no najmä v moravskej metropole – v Brne. V českomoravskom prostredí sa Kostelníček prvý raz stretol so skutočne

48

kozmopolitnou a do istej miery pokrokovejšou spoločnosťou, v ktorej načerpal nielen obrovské množstvo umeleckých skúseností, ale narazil tiež na právnu otázku dekriminalizácie homosexuality. Inšpiratívne prostredie s mnohými novými stretnutiami, priateľmi či známosťami rozvinuli Štefanove vedomosti o homosexualite a určite mu vniesli nové pohľady, ktoré ho napokon podnietili k ráznemu kroku. S vlastnou kožou vyšiel na trh 28. mája 1932. Päťčlenná redakcia pod jeho vedením založila časopis Kamarád, s podtitulom Časopis věnovaný zájmům přátelství uznaným vědou a kulturními státy. Magazín vznikol ako podpora pražského teplého časopisu Hlas sexuální menšiny, ktorý od mája 1931 bojoval najmä za zrušenie paragrafu 129 b. Ten trestal homosexuálne styky v Československu.

V úvodníku Kamaráda s názvom Aby bolo jasno! sa skrýva cenný poklad, úžasný unikát. Štefan L. Kostelníček v ňom odôvodnil vznik a vydávanie nového brnianskeho časopisu: „aby sme presvedčili verejnosť o nesprávnom posudzovaní a odsudzovaní tých, ktorí majú lásku k stejnému pohlaviu […] Je zvlášť potrebné dnes, keď sa stáva sexuálna otázka aktuálnou, aby sme tejto doby využili a odhalili závoj aj našeho života a cestou vedeckou poučili, že ‚všeckému rozumieť, znamená všetko odpúšťať‘.“ V tom čase pomerne známy umelec značne riskoval reputáciu, „pošpinenie“ svojho mena, keďže podobné aktivity sa všeobecne nestretávali s podporou väčšinovej spoločnosti, čo indikovali aj nasledujúce riadky: „Chceme bojovať za spravodlivú vec, veď sloboda našeho národa patriť by mala v tomto ohľade aj nám […] V našej spravodlivej práci aj Boh nám musí pomáhať a preto volám ku všetkým, ktorí nás poznajú, aby nás neodsudzovali, ale morálne nám napomáhali v dobrej snahe a umožnili nám medzi verejnosťou pracovať na poli kultúrnom, osvetovom, hospodárskom a sociálnom, dľa svojho založenia a charakteru.“ Tento vzácny doklad Štefanovho verejného coming outu je jediným známym priamym zdrojom, ktorý obsahuje osobný postoj a reflektuje aktívnu zainteresovanosť umelca v otázkach neznášanlivosti sexuálnej

MAGAZÍN QYS

„Práca musí byť výplodom duše a srdca.“ Š. L. Kostelníček

49

JAR20

MAGAZÍN QYS

inakosti. Možno je iba jediným záznamom, avšak pre slovenské queer dejiny nesmierne dôležitým. Vďaka tomuto počinu sa Štefan L. Kostelníček nateraz zapísal do histórie ako prvý známy východniar zo skromného Zamaguria (a všeobecne ako jeden z mála Slovákov), ktorý sa verejne postavil na čelo boja za dekriminalizáciu homosexuality v Československu. A to predsa nie je málo.

Vinný!

Eufória z prvého (a zároveň posledného) čísla brnianskeho teplého aktivistického časopisu však netrvala dlho. Už po dvoch mesiacoch čakala Štefana studená sprcha.

Bohémsky život ho vyšiel pridraho. Zatknutý bol pre sexuálne styky s viacerými mladíkmi, ktorí mu oficiálne pomáhali pri práci v ateliéri. „Vinný!“ Tak znel rozsudok z februára 1933 na krajskom trestnom súde v Brne. Štefana čakal ročný bezpodmienečný trest ťažkého žalára zostreného pôstom mesačne. Keďže podľa súdu konal „z mravnej zvrhlosti“ (čím sa v podstate označoval akýkoľvek homosexuálny styk), teda z „pohnútok nízkych a nečestných“, stratil tiež volebné právo do obcí. O trestnom prípade v tom čase šťavnato informovala tlač, či už Národní listy alebo Lidové noviny.

Po prepustení na slobodu sa Štefan presťahoval z Brna do neďalekého Prostějova, kde sa naďalej venoval nielen umeleckej práci, ale aj napĺňaniu svojich sexuálnych túžob. Intímne stretávanie sa s ďalšími cezpoľnými mladíkmi, pomocníkmi pokračovalo naďalej. Tu sa v plnej kráse ukázala nezmyselnosť zákona „smilstva proti prírode“, ktorý mal za úlohu nielen potrestať, no najmä prevychovať páchateľa. Úspešnosť trestnoprávnej prevýchovy sexuality bola minimálna, Kostelníček bol perfektným príkladom. Polícia sledovala umelca od jeho prepustenia z väzby v septembri 1933. Pri prvej vhodnej príležitosti ho zatkla, vďaka čomu bol následne znova súdený na krajskom súde, tentoraz v Olomouci v roku 1935.

Opäť sa stal vinným, dostal však už „len“ päť mesiacov. Pikantné novinové články o novom súdnom procese Kostelníčka znova neobišli. Informovala o ňom napr. Moravská

50

orlice v článku „Nechutné aféry měst Prostějova a Litovle“.

Nič netrvá večne Po období plnom neúnavného prenasledovania štátnymi orgánmi na Morave sa Štefan vrátil na Slovensko, kde pôsobil na rôznych miestach. V rokoch 1939 – 1945, teda počas obdobia ľudáckej Slovenskej republiky, sídlil prevažne v Bratislave. Autoritársky ľudácky režim „hejslovákov“ zabezpečil Kostelníčkovi zenit v oblasti umeleckej tvorby, ale aj v spoločensko-umeleckej prezentácii. Dostalo sa mu plného uznania ako významnej umeleckej osobnosti, keďže celá jeho tvorba spočívala vo využívaní slovenských národných prvkov. Získal nevídanú obľubu, veľký ohlas a uznanie. „Hriešna“ homosexuálna minulosť bola zrejme nateraz vďaka národným zásluhám zabudnutá. Štefan podľa všetkého neopustil spôsob svojho života ani počas tohto obdobia. Naďalej pracoval vo svojich ateliéroch spolu s mnohými chudobnými mladíkmi, o ktorých sa staral.

Nič však netrvá večne. Raz si hore, raz si dole. Po druhej svetovej vojne a zániku Slovenskej republiky sa Štefanov život radikálne zmenil. Čakali ho neľahké časy, v ktorých musel tvrdo zápasiť o živobytie. Život ako na horskej dráhe definitívne ukončil 19. september 1949. Štefan navštívil svojho brata v Košiciach, kde sa po uložení na spánok už viac neprebudil.

Každý ľudský príbeh dokáže inšpirovať, nesie jedinečný odkaz. Štefanov život dokazuje, že na prvý pohľad nekompatibilné identity vlastenca – národovca, praktizujúceho kresťana – katolíka a geja – gej aktivistu sú iba mýtom, v ktorom sme sa naučili žiť.

Inšpirujúci je zase v tom, že sa vymanil zo zdanlivého nezvratného osudu. Chudobné, spoločensky málo podnetné prostredie slovenského Zamaguria, v ktorom vyrastal, a výrazne homofóbna československá spoločnosť prvej polovice 20. storočia, sa pre neho nestali fatálnymi. Napriek všetkému neprajnému vyšiel Štefan Leonard Kostelníček z ulity von a otvorene čelil veľkej krivde našej minulosti, ktorej ozveny pociťujeme dodnes.

S

H

n

N

m

a

MAGAZÍN QYS

S

Dominika Chrastová BBC - fotografia

E

Nepredvídateľná Villanelle vás odzbrojí a zvedie už v prvej epizóde Killing Eve

R

Herečka Jodie Comer pochádza z Liverpoolu a má výrazný anglický prízvuk. Plynulo neovláda žiadny ďalší jazyk, v škole jej robili problémy francúzština aj španielčina.

Napriek tomu od roku 2018 exceluje po boku Sandry Oh v seriáli Killing Eve. Za nesmierne presvedčivé stvárnenie jednej z hlavných postáv už získala ocenenie Emmy aj BAFTA.

51

JAR20

I

MAGAZÍN QYS

„Prečo mi to robíte?“ pýta sa Bulhar schúlený pod stolom svojej kancelárie. „Nemám najmenšie poňatie,“ odpovie mu nájomná vrahyňa s ruským prízvukom. Znudene zamieri, dvakrát vystrelí. Sadne si na otáčaciu stoličku a započúva sa do ticha, v ktorom ju už nikto neprosí o život.

Volá sa Oksana Astankova, no vystupuje pod menom Villanelle. „Má svetlohnedé vlasy, štíhlu postavu, vyzerá na dvadsaťpäť rokov. Na tvári si všimnete plné pery a výrazné lícne kosti. Pohľad má ostražitý ako mačka. Pôsobí sústredene a zároveň neprístupne,“ opisuje ju Eve, agentka MI6. Keď Villanelle stretla prvýkrát, netušila, o koho ide. Po ďalších vraždách sa však stane jej prioritou.

Hra na mačku a myš sa začína. Oksana miluje pozornosť a svoju prácu už nevykonáva ako duch. Predvádza sa. Sleduje Eve, ukradne jej kufor a následne vráti plný dizajnérskeho oblečenia. Agentka sa mladou vrahyňou stáva posadnutá, cestuje za ňou po celej Európe, no vždy je o krok pozadu. Divák od ich naháňačky nedokáže odtrhnúť oči. „Villanelle“ označuje aj druh poézie. Pri hľadaní pôvodu slova sa tiež dopátrame k významu „zloduch, záporná postava“. Naša vrahyňa je akoby stelesnením týchto pojmov. Po uliciach sa prechádza s gráciou a vkusne oblečená. Jej zločiny sú sofistikované a každé vyhasínanie života zvedavo pozoruje. „Hovorí sa, že vaša duša pri zomieraní opúšťa telo. Podľa mňa je to naopak.

Prepadá sa stále viac dovnútra človeka, až sa zmenší a umiera tam naveky,“ opisuje fascinovane.

Mihnutím oka sa vzápätí premení z chladnokrvnej psychopatky na detinskú komediantku. Nevie otvoriť šampanské, ukazuje prostredníky, napcháva sa sladkosťami, v galérii kričí, že sa nudí, potkýna ľudí a zapína mixéry, keď jej niekto dohovára. Pri plánovaných vraždách je trpezlivá do poslednej minúty, inokedy ju dolapí frustrácia za pár sekúnd. Nápadníka udrie knihou do tváre, bývalú priateľku zrazí autom.

Eve však necháva nažive. Keď ju agentka bodne v jej vlastnom apartmáne, považuje to za zločin z vášne. Nevzniká medzi nimi

52

L

láska, no majetnícka závislosť, ktorá má u oboch rovnakú príčinu – navzájom sa preberajú z letargie. „Väčšinu dní nič necítim. Zobudím sa a pomyslím si: ‚Znova? Naozaj musím prežiť to isté znova?‘ Snažím sa vyvolať v sebe nejaké emócie, no bezúspešne. Ublížim si, nebolí to. Kúpim si veci, ktoré sa mi páčia, zrazu ich nechcem. Robím, čo ma baví, stratím o to záujem,“ opisuje Villanelle a Eve pozorne počúva. „Hrozne sa nudím. A zdá sa mi čudné, že nikto iný nekričí od nudy ako ja.“ Možno nie nahlas, no po tomto priznaní zaplavila internet ešte väčšia spŕška diváckeho záujmu a empatie. Oksana v podstate opísala depresiu. Nesedí s ňou však doma, stále cestuje. Viedeň, Florencia, Berlín, Paríž, Londýn, Rým, Moskva, Amsterdam… To je len pár miest, do ktorých nás zavedie už na začiatku príbehu.

Producenti sa našťastie netvárili, že celý svet hovorí po anglicky. Villanelle ovláda desiatku jazykov a agentka za ňou nezaostáva. Pri vypočúvaní zdrogovanej svedkyne však predsa len zostane bezradná a spýta sa: „Hovorí tu niekto heroínovou poľštinou?“ Práve v Poľsku a v Rusku sa najčastejšie odohráva nová tretia séria. Za šesť epizód sa už stihli hlavné hrdinky v zápale bitky pobozkať aj pripraviť o rodinu. Pokračovanie bude určite znova plné nepredvídateľných zvratov. Tie doterajšie nás naučili aspoň dve lekcie. Nikdy nehovorte psychopatovi, že je psychopat, lebo sa rozčúli a skončíte s nožom na krku. A ak si myslíte, že ste chytili nejakú osobu do pasce, pravdepodobne ona uloví vás.

Á

MAGAZÍN QYS

53

JAR20

10 MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová

10 kníh, ktoré by nemali chýbať v žiadnej queer knižnici V slovenských kníhkupectvách by ste pravdepodobne márne hľadali policu vyhradenú LGBTI beletrii. Diel s touto tematikou sa tam napriek tomu skrýva dosť, treba len poznať konkrétne názvy.

1. Portia de Rossi: Neznesiteľná ľahkosť (Unbearable Lightness) Navonok bola krásna, šťastná a úspešná. V skutočnosti zápasila s anorexiou a bála sa priznať, že ju priťahujú ženy. Tak vyzeral život Portie de Rossi predtým, ako spoznala svoju terajšiu manželku Ellen DeGeneres.

Jej autobiografia dokazuje, že človek musí najskôr prijať sám seba, až potom si dokáže vytvárať zdravé vzťahy.

2. André Aciman: Nájdi si ma (Find me) V druhej časti príbehu Call Me by Your Name je z Elia slávny klavirista a z Olivera vysokoškolský profesor. Obaja sa už cez svoj letný vzťah preniesli, no možno nie natrvalo.

Oliver totiž zvažuje návrat do Európy.

54

3. Oscar Wilde: Portrét Doriana Graya (The Picture of Dorian Gray) Klasika, do ktorej autor vložil vlastnú náklonnosť k mužom. Keď Dorian prvýkrát uvidí portrét od Basila, vyriekne osudné prianie: „Kiežby som zostal navždy mladý a starla by len moja tvár na obraze. Dal by som za to čokoľvek – aj svoju dušu!“ Ako sa hovorí, so želaniami opatrne. Ich naplnenie vás totiž dovedie k nečakaným zvratom a pokušeniam. A jediný spôsob, ako sa zbaviť pokušenia, je podľahnúť mu.

4. Alice Oseman: Motýliky – prvá láska (Heartstopper) Charlie a Nick. Dvaja nesmelí chlapci, ktorí sa do seba zaľúbia v škole. Najskôr si vzájomnú príťažlivosť nevedia vysvetliť. Keďže podobnú situáciu zažívajú tínedžeri po celom svete, autorka spracovala príbeh do komiksovej podoby a nezabudla pritom na témy ako sebaprijatie či coming out.

0

e

t é a y a e a ť

-

í e o a

MAGAZÍN QYS

5. Ariel Levy: Proti všetkým pravidlám (The Rules Do Not Apply) Možno aj vy ste príliš. Príliš zvedaví, príliš impulzívni, príliš vášniví. Príliš vy. Tak ako novinárka Ariel Levy. V autobiografii opisuje okrem práce aj vzťah s exmanželkou, potrat, rozvod a príčiny nevery. „Dochádza k nej, keď od svojho partnera nedostávate, čo potrebujete. Chcete viac: viac lásky, viac sexu, viac pozornosti, viac zábavy.“ 6. Deborah Levy: Horúce mlieko (Hot Milk) „Dnes mi spadol laptop na betón. Je v ňom polovica môjho života a vie o mne viac než ktokoľvek iný. Čiže ak sa rozbil, v istom zmysle som sa rozbila tiež.“ Tak sa začína rozprávanie Sofie, ktorá až v Grécku pochopí, ako chce, aby vyzeral jej život. „Milujem Ingrid Bauer a ona miluje mňa.“ Vie, že ich vzťah nebude jednoduchý. Napriek tomu riskuje všetko, len aby jedného dňa neskončila s nepríťažlivým mužom a dieťaťom po boku.

10. Hida Viloria: Born Both – An Intersex Life Hidu vychovávali ako dievča, ale počas dospievania si všimla, že jej telo vyzerá inak.

Postupne prichádzala sama na to, čo jej rodičia zatajili. S pojmom „intersexualita“ sa prvýkrát stretla až ako 26-ročná v novinách.

Postupne začala objavovať, aké je to biologicky patriť k obom pohlaviam a zároveň ani k jednému. Keď prijala svoju identitu, stala sa z nej jedna z najznámejších intersexuálnych aktivistiek na svete. Viac sa dočítate v jej biografii.

7. Jeanette Winterson: Vášeň (The Passion) Henri vášnivo zbožňoval Napoleona a Napoleon vášnivo zbožňoval kurence. Villanelle hrala v kasínach o svoje srdce a jedného dňa prehrala. Keď sa životy hlavných postáv pretnú, netrvá dlho a Henri sa zamiluje. Villanelle však naďalej túži po takzvanej Pikovej dáme, ktorú spoznala v Benátkach.

8. Meredith Russo: If I Was Your Girl Osemnásťročná Amanda patrí v škole, do ktorej prestúpila, medzi populárne dievčatá. Nikto zatiaľ nevie, že kedysi bola chlapcom menom Andrew. Konečne sa cíti komfortne vo svojom tele, no zároveň bojuje s dilemou – mala by povedať novým priateľom o svojej minulosti?

9. Haruki Murakami: Sputnik, moja láska (Sputnik Sweetheart) Keď si Miu zamení názov satelitu s literárnym označením bítnik, Sumire ju začne oslovovať Sputnik, moja láska. Hoci jej o sedemnásť rokov staršia žena nedokáže opätovať city naplno, čaká nás intímny príbeh plný tajuplných myšlienok, vďaka ktorým lepšie pochopíme samých seba.

55

MAGAZÍN QYS

1/2020

JAR20