QYS magazín • JESEN19 by Nomantinels

JESEŇ19

QYS Režisér Bebjak o gejoch v seriáloch a filmoch

•

JESEŇ 2019

3/2019

•

Drama Queer 2019: Nela Kornetová o

Partneri Roman a Danko o homosexualite za socializmu

Dúhové rodiny s Agnes Loveckou, Jiřím Bartovencom a Davidom Vaníčkom Haščákom

MAGAZÍN QYS

•

Queer Ázia na FFi: Filipíny

predstavení Tumor a Jeton Neziraj o burleske 50 shades of gay

•

Queer seriál a hudba

Rozhovor s operným spevákom Marekom

Magazín QYS Štvrťročník - magazín Ročník štvrtý Číslo 3/2019 Vydané 15.10.2019 ISSN 2453-9023 EV 5428/16

Šéfredaktor Andrej Kuruc Redakčná rada Dominika Chrastová Jakub Kováč Matej Somr Róbert Pakan Martin Macko Ďalší redaktori Marek Hudec Martin Hodoň Fotografie Jakub Kováč Titulná fotografia Patrik Borecký Web qys.sk Facebook MagazinQYS Realizované s finačnou podporou Fondu na podporu umenia

Vydavateľ Nomantinels O.Z., Višňová 5, 831 01 Bratislava IČO: 42182603 Kontakt: info@nomantinels.sk

Obsah

Režisér Bebjak: Vo vláde máme gejov a nič nepresadili. Aj slovenské televízie sa boja.

FFi 2019: Queer Ázia - Filipíny

Performerka Nela Kornetová: Láska ani tumor si nevyberajú. Proste to tak je, proste sa to tak deje

Dramatik Jeton Neziraj: V minulosti v Kosove, a vo všeobecnosti na celom Balkáne, boli rôzne incidenty namierené voči LGBTI komunite

Partneri Roman a Danko: Homosexualita za socializmu neexistovala

Agnes Lovecká: Keby som mala odtiaľto pre svoju orientáciu utiecť, inde by som hľadala šťastie asi len veľmi ťažko

Jiři Bartovenec a Jindřich Bartovanec Havlík : Rodičovstvo jednoducho nie je o pohlaví. Je to o láske, opatrovaní a starostlivosti.

David Vaníček: Byť otcom je ako žiť iný život.

Queer seriál: Pose

Cari Fletcher: Chcem byť speváčkou, ktorú som počas dospievania potrebovala

Operný spevák a herec Marek Haščák: Nič neskrývam a na nič sa nehrám

Queer poviedka: Bosý maliar

Queer poviedka: Planéta E

Poradňa: Teplí ľudia terčom nenávisti na internete

Queer komiks

EDITO

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Vo svetle posledných výsledkov Eurobarometra sa Slovensko javí ako najhomofóbnejšia krajina Európskej únie. Len 33% Slovákov a Sloveniek si praje rovnaké práva pre gejské a lesbické páry také ako majú heterosexuálne, čo nám vynieslo „pekné“ posledné miesto v rebríčku. Pýtam sa však sám seba - Je naša krajina až tak homofóbna? Zúfalstvo z čísel mierne zatieňuje návštevnosť Filmového festivalu inakosti a divadelného festivalu Drama Queer, ktoré sa aj tento rok budú konať v októbri. Namiesto klamstiev pravdu, namiesto predpojatosti a nenávisti lásku a prijatie – Filmový festival inakosti (FFi) sa aj tento rok pokúsi priniesť viac porozumenia do LGBTI témy. Prvé festivalové projekcie sú naplánované v Bratislave, desiatky filmov uvedie Kino Lumière od 16. do 21. 10. Potom sa presunie do ďalších miest ako Nitra, Košice, Banská Bystrica, Liptovský Mikuláš. Medzi ťaháky festivalu určite patrí novinka oceňovaného kanadského režiséra Xaviera Dolana, ktorý tentoraz prichádza s príbehom dvoch nerozlučných kamarátov Matthiasa a Maxima. V

sekcií Queer Ázia sa FFI sústredí na filipínsku kinematografiu. Viac si o nej môžete prečítať v magazíne. Divadelný festival Drama Queer sa tento rok bude konať od 26.10. do 30.10.2019 v A4 – priestor pre súčasnú kultúru, v Slovenskom národnom divadle a v Štúdiu 12. Posolstvom tohto ročníka je, že aj LGBTI ľudia uznávajú tradície a sú ich súčasťou. Na festivale sa predstavia umelkyne a umelci so Slovenska, Česka a headlinerom bude predstavenie 50 shades of gay z Kosova, ktoré narobilo rozruch na homofóbiou zmietanom Balkáne. Takže napriek nepekným vyhliadkam a hrozivým číslam môžeme oslavovať, že máme takéto skvelé kultúrne akcie, ktoré hovoria o komunite veľa. Možno aj homofóbne naladení politici by niektoré filmy a divadelné predstavenia mohli navštíviť, aby sa dozvedeli čo naozaj LGBTI ľudí trápi, aké sú ich životy.

Andrej Kuruc

ORIAL MAGAZÍN QYS

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Marek Hudec Jakub Kováč - Fotografia

Peter Bebjak: Vo vláde máme gejov a nič nepresadili. Aj slovenské televízie sa boja.

Patrí k najznámejším slovenským režisérom. Začiatkom roka mal Peter Bebjak (*1970) v kinách blockbuster Trhlina podľa knihy Jozefa Kariku. Teraz pripravuje niekoľko projektov naraz, medzi nimi aj seriál Herec, o homosexuálovi, ktorý v 50. rokoch začne kvôli spoločenskému statusu spolupracovať s Štb. Hoci projekt koprodukuje slovenská RTVS, naša kultúra sa podľa neho o príbehy gejov stále nezaujíma. Ľady sa nehýbu, hovorí. Okrem toho, že pripravuje mimoriadne úspešné filmy a seriály, nebojí sa vyjadrovať k spoločenským otázkam, ktoré sa ho ako geja týkajú. 6

MAGAZÍN QYS

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Pripravujete seriál Herec o mladom homosexuálovi v období 50. rokov. Povedzte nám o ňom viac. Česká televízia ma oslovila. Pripravovali príbeh s homosexuálnou témou – prekvapilo ma to. Už sa dohodla na napísaní so scenáristom seriálu Četníci u Luhačovic. Poznali sme sa a raz som mu rozprával príbeh jedného českého herca, ktorého kedysi naverbovala Štb. Mal byť štetkou, zviesť svoju príbuznú a zneužiť ju dehonestujúcim spôsobom, aby ju potom mohli kompromitovať. Vzali sme si námet a prepracovali ho na inú postavu: chlapca, ktorý vyrastal v závadnej rodine. Jeho otca zabili v Tobruku, jeho mamu považovali za kolaborantku, so sestrou žijú s babkou. Chlapec si uvedomí, že chce žiť ináč, mať sa lepšie a rozhodne sa spolupracovať.

Poznali ste nejakého homosexuála, ktorý žil v 50. rokoch? Nie osobne – vtedy to však bol trestný čin. Ale homosexuálna komunita existovala vždy. Ale museli to tajiť, skrývať sa. Keď som prišiel do Bratislavy v 1989, boli tu nevyhlásené podniky, miesta, kde sa homosexuáli stretávali. Samozrejme, nemôžem to porovnávať – 50. roky a koniec 80. rokov, ale komunita bola rovnako v “ilegalite”. Ľudia aj vtedy rozmýšľali, komu môžu dôverovať, s kým sa stretávať. Dnes si to už ani nevieme predstaviť.

Ísť do gej klubu v roku 1989 – báli ste sa? V 89 neboli oficiálne gej kluby, to prišlo až začiatkom 90 rokov. A aj vtedy mi chvíľu trvalo, kým som sa osmelil. Vtedy som bol už vyrovnaný, že som gej, ale viac som mal problém s okolím. Zlomilo sa to vo mne až coming outom v 90. rokov, keď som mal okolo seba viac kamarátov, s ktorými som sa cítil istejší. Myslím si, že coming out v živote homosexuála prichádza vtedy, keď sa prvý raz zamiluje, cíti istotu, keď môže zrazu hovoriť s niekým, čo cíti, ako žije, po čom túži.

Aké boli potom pre komunitu 90. roky? Zmenila niečo Nežná revolúcia pre gejov? Zmenila všetko. Otvorili sa prvé bary, legálne miesta, kde ste sa mohli stretávať. Bol tu bar Axiom, Gremium, pri Bašte bol bar, ktorému si už neviem spomenúť na meno. Potom vznikol Apollon a mladý homosexuál mohol chodiť na diskotéku v stredu, piatok a sobotu. Raz za štvrťrok sa vtedy pripravila veľká párty v Camel klube, to bolo smerom na Dlhé diely. Zrazu ste mohli stretnúť gejov nielen z Bratislavy, ale aj z okolia. Komunita sa viac otvorila. Skúsme si porovnať prvý Pride a ten posledný. Istá nenávisť bude v spoločnosti asi vždy, lebo je to dobrá téma pre politikov, ale teraz sa nikto nemusí chrániť pred útokmi, nehádžu doňho dlažobné kocky.

Mečiarizmus mal nejaký vplyv na život komunity? Mečiarizmus nemal, ale bol pekne skurvenou dobou. Keď sa naň pozerám spätne, zdá sa mi hrozný. Neďaleko (sedíme na Ventúrskej ulici) býval mafián Tuti, pamätáte si ho? S bratom ho kedysi popravili pred úradom vlády. Ventúrska bola jeho ulicou, chodil stále do Depressa, nič neplatil a báli sme sa, aby si nás nevybral ako obete. Vraj raz zastavil náhodné dievča na zastávke, lebo sa mu páčili jej rifle a prinútil ju vyzliecť si ich. Vzal ich potom priateľke. Mečiarizmus dával priestor hrubej sile.

Seriál Herec teda pripravuje Česká televízia. Viete si predstaviť, že by s niečím takým prišla niektorá slovenská? Paradoxne, koproducentom Herca je Rozhlas a televízia Slovenska. Hoci projekt odsúhlasilo ešte jej minulé vedenie, to súčasné však spoluprácu potvrdilo. Na druhej strane neviem si predstaviť, že by niektorá iná slovenská televízia prišla s takým námetom. Postava geja sa u nás na obrazovke objavila vtedy, ak mala byť humornou vsuvkou a podporovala by nejaký stereotyp. Pripraviť autentický príbeh homosexuála televízie nechcú – obávajú sa rizík, že by

MAGAZÍN QYS

vyvolal veľa negatívnych reakcií, kontroverziu, ktorej sa vyhýbajú, boja sa otvoriť tému, o ktorej nevedia, či by bola úspešná. Radšej sa tomu vyhnú.

Hoci často nemusí rozhodovať ministerka, ona je však zodpovedná. Keď sa

Nakrúcali ste mnoho seriálov. Stalo sa, že by ste v nich chceli mať príbeh geja a televízia ho škrtla? Jasné, že sa to stalo, ale na konkrétny projekt si už nespomínam. Mali sme veľa takých seriálov, ktoré sa nerealizovali, boli len v prípravnej fáze, možno sa nakrútil pilot a nakoniec boli zastavené. Televízie vás zväčša oslovia s vlastným nápadom, niekedy vám už aj dajú scenár a občas im môžete niečo ponúknuť. Ak sa v niektorom našom projekte objavila silná gej postava, zamietli to.

rozhodla

podporiť

folklór, je to v poriadku, ale mala by sa zamyslieť nad správnou mierou a hlavne, nezabíjať tým rôznorodú kultúru na Slovensku. Proste, na ministerstvo sa musia dostať kompetentní ľudia.

Štatistiky hovoria, že v spoločnosti je každý dvadsiaty queer. To znamená, že aj v televíziách musia gejovia pracovať. Myslíte si, že to niečo zmenilo? Aj vo vláde máte gejov a podarilo sa im niečo presadiť? Aj v parlamente máte gejov, zmenilo sa niečo? Máme registrované partnerstvá? Hoci je každý dvadsiaty gej, pre ľudí pracujúcich v súkromných médiách je úspešnosť dôležitejšia, prirodzene. Priestor by na to mohla mať verejnoprávna RTVS. Ale pozrite sa, ona ročne vyrobí dva seriály a tie určite nebudú o homosexuáloch. Zostáva asi využiť internetové platformy.

Dobre, ale teraz sa predsa len rozhodla koprodukovať váš seriál s gej tematikou. Cítite, že sa kultúrna situácia mení? Nič sa nezmenilo. RTVS projekt koprodukuje, lebo dohoda sa o ňom už uzavrela, sú v nej zastúpení mnohí slovenskí herci a ide o zaujímavý príbeh, dotýka sa obdobia, v ktorom sme všetci žili. Ľady sa však skutočne nehýbu.

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

V zahraničí je mnoho seriálov o LGBT+ komunite, je to trend. My sme naň ešte nedospeli? V zahraničí to trend je, u nás nie. U nás naň možno ľudia dospeli, ale nedospeli tí, ktorí rozhodujú – a od tých to závisí, oni musia mať odvahu vyskúšať niečo nové. Ak by sa na trhu objavila šťuka, ktorá by prinášala netradičné nápady a ešte by bola úspešná, rozhýbala by aj televízne inštitúcie. Dnes vidím možnosť skôr vo filme. Je slobodnejším médiom v autorskom rámci – pri nich nerozhodujú pracovníci televízií, ktorí sa boja o svoje pozície a že keď spravia problém, budú prepustení. Pri filme sa producent rozhodne, že chce nakrútiť nejaký príbeh a ak ho podporí Audiovizuálny fond, môže ho realizovať. Samozrejme, musí čakať, že návštevnosť nebude obrovská.

V roku 2012 vaša spoločnosť DNA Production priniesla film Anjeli o umierajúcom gej umelcovi. Pri ňom ste nemuseli hľadať spolufinancovanie? Anjelov sme si zaplatili úplne sami. Nežiadali sme žiadne peniaze ani od RTVS, ani od fondu – vedeli sme totiž, že je to projekt s neistým výsledkom či by nás podporili. V tom čase sme sami zaplatili dva filmy. Ja som nakrútil horor Zlo a Robert Šveda Anjelov. Vyskúšali sme si vtedy producentské prostredie a zistili, aké náročné je v ňom byť úspešný.

Oba filmy sa vtedy hrali v malom počte kín. To je ďalší problém. Distribučné spoločnosti a kinári majú vlastné stratégie, rozhodujú sa, čo budú vo svojich kinách premietať a čo nie. Filmy vtedy distribuovala Asociácia slovenských filmových klubov, a preto sa hrali len v menších sálach. Nemali sme vtedy ani dosť peňazí na reklamnú kampaň, aby sa filmy dostali do povedomia a nemali sme za chrbtom televíziu, ktorá by nám zdarma dala reklamný priestor.

Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ste sa na odovzdávaní cien Slnko v sieti vyjadril priamo k situácii na Slovensku. Mám

pre vás teda aj politickú otázku: čo hovoríte na to, že ministertvo kultúry stoplo financovanie Pride-u? Tvárili sa, že nechcú žiadnu menšinu znevýhodniť. Tvária sa, ale podarilo sa im menšinu diskriminovať. Považujem to za hlúpy krok, ako mnohé iné. Súvisí to s tým, kto ministerstvo riadi, kto ho zastupuje. Hoci často nemusí rozhodovať ministerka, ona je však zodpovedná. Keď sa rozhodla podporiť folklór, je to v poriadku, ale mala by sa zamyslieť nad správnou mierou a hlavne, nezabíjať tým rôznorodú kultúru na Slovensku. Proste, na ministerstvo sa musia dostať kompetentní ľudia.

Ministerstvo má dosah aj na RTVS. Ako sa vám s telerozhlasom spolupracuje, odkedy z neho odišiel programový riaditeľ televízie Tibor Búza a nastúpilo nové vedenie? Vedenie má svoju víziu, kam chce inštitúciu posúvať a podľa toho si vyberá dramaturgické smery. Za Tibora Búzu vzniklo veľa filmových projektov, v jeho časoch však stále stagnovala seriálová tvorba. Myslím si, že vízia Mareka Ťapáka je skôr rozvíjať pôvodnú tvorbu a obmedzil koprodukčné a filmové projekty.

Naraz zvyknete pripravovať veľa projektov. Kedy viete, že je ich už na vás priveľa? Vtedy, keď si už ďalší na plecia nevezmem, keď viem, že nestíham a nemám ďalšiu kapacitu ich riešiť. Mnohé projekty sú rozťahané – napríklad: seriál Za sklom režírujeme traja, pri Hercovi som sám, pri filme Správa tiež. Niekedy sa prekrývajú, ale nestáva sa, že by som jednu vec nakrúcal v pondelok, druhú v utorok, tretiu v stredu. Majú časovú následnosť. Musím si jednoducho dobre naplánovať čas, aby som si vedel všetko pripraviť čo najlepšie.

Spoločnosť DNA Production ste založili v roku 2001, až o sedem rokov sa rozbehla naplno. Mali ste niekedy núdzu o projekty? Našim prvým väčším projektom boli Najväčšie kriminálne prípady a dovtedy sme sa

MAGAZÍN QYS

zameriavali na reklamy. Bola to iná doba. V roku 2000 sa nenakrúcali žiadne filmy ani seriály. Školu som práve dokončil a trvalo roky, kým som sa dostal k nejakému hranému projektu. Preto som si aj s kolegom Rasťom Šestákom založil produkčnú spoločnosť – museli sme vraziť vlastné peniaze do nakrúcania pilotov a s nimi sme obchádzali televízie, aby videli našu víziu. Mesto tieňov a Najväčšie kriminálne prípady boli naše prvé veľké projekty. Predtým v roku 2001 sme boli radi, že sme narazili na reklamnú agentúru a mohli sme im robiť servis. Neskôr, keď sa Eurotel zmenil na T-Mobile, zmenila sa aj agentúra a prestali sme pracovať v reklame. Dostali sme sa konečne k hraným veciam. Nebolo to jednoduché, ale keď František Borovský prišiel do Markízy a rozhodol sa spustiť projekt Ordinácia v ružovej záhrade, spravil všetko pre to, aby bol úspešný. Popri ňom sa zviezli iné seriály.

ských krajinách, Latinskej Amerike. Začal sa už zaujímať aj o československý región? Český film o Milade Horákovej už Netflix priamo financoval. Niečo sa už rysuje aj u nás, ale ešte vám nemôžem viac prezradiť.

Súvisí to s vami? Chceli by kúpiť nejaký váš seriál? Viem iba, že sa niečo rysuje. Kým sa projekt priamo neuskutoční, nemôžem o ňom hovoriť.

A zdá sa vám, že ich náš región zaujíma? Je to možné, ale stále nás Netflix asi vníma ako malý trh. Keď hovoríme o španielsky hovoriacom alebo ázijskom trhu, tie sú oveľa väčšie. My sme limitovaní jazykom. Hoci áno, v Česku nakrútili Miladu Horákovú a dúfam že aj Slovensko sa dostane do jeho hľadáčika.

Váš seriál Spravedlnost nedávno zaujal v Hollywoode. Kúpila ho produkčná spoločnosť patriaca Mattovi Damonovi a Benovi Affleckovi. Stretli ste sa s nimi? Nie, nestretol. Celé to funguje na obchode. Projekt Spravedlnost vlastní Česká televízia, tú oslovila mediálna skupina, ktorá predáva projekty iným hollywoodskym spoločnostiam. Je však skvelé, že si seriál všimol nejaký obchodník a mal oň záujem. Tieto spoločnosti majú odborníkov v rôznych regiónoch a sledujú, čo zaujímavé sa v ňom deje. Projekt Spravedlnost ponúkli viacerým americkým štúdiám a spoločnosť Matta Damona a Bena Afflecka ho reflektovala a začali sa s nimi dohadovať ohľadne kúpy. To ešte stále neznamená, že niečo vznikne. Oni chceli desať epizód, my máme nakrútené len tri. Oni by si teda museli príbeh upraviť, dopísať. A aj keď sa scenár napíše a nakrúti sa pilot, ešte to neznamená, že sa seriál vyrobí a odvysiela.

A čo Netflix? Financuje projekty na celom svete, v Ázii, v Západnej Európe, v sever-

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Kristina Aschenbrennerová

FFi 2019: Queer Ázia - Filipíny

Billie a Emma, r. Samantha Lee, 2018 - Tínedžerská romanca na katolíckej škole.

MAGAZÍN QYS

Tento rok sa Filmový festival inakosti v sekcii Queer Ázia zameriava na kinematografiu skutočne bohatú na LGBT filmy. Ako krajina Filipíny patria medzi najtolerantnejšie voči LGBT komunite, v roku 2017 prijali zákon proti diskriminácii LGBT ľudí (SOGIE Bill). Tolerancia však nie je všeobecná akceptácia. Napriek tomu, že vyše 70% obyvateľov zastáva názor, že LGBT ľudia by mali mať rovnaký rozsah práv (a povinností) vo všetkých aspektoch života, títo sa stále stretávajú s ideologickými aj fyzickými útokmi, diskrimináciou a ich postavenie nie je právne riešené. Výraznú rolu v diskusii zohráva aj katolícka cirkev, ktorá má od kolonizácie ostrovov Španielmi a Portugalcami silný ideologický vplyv na krajinu.

Voľba na Filipíny však padla najmä z dôvodu, že filipínska kinematografia, ktorá tento rok slávi storočnicu, je bohatá na LGBT filmy, v ktorých sexuálna orientácia či identita nie je problém číslo jeden. Filmy, ktoré sebavedomo stoja za svojimi hrdinami a nad odsudzovaním zo strany „normo“ ľudí podvracajú očami alebo ho na rovinu odsúdia. Neignorujú denno-dennú realitu, no neprepadajú depresii. Samozrejme, paralelne vznikajú aj rôzne (najčastejšie rodinné) comingoutové melodrámy či filmy, v ktorých sú LGBT postavy skreslené do plochej karikatúry, alebo príhodného mediálneho obrazu. Situácia sa však mení a LGBT komunita má zastúpenie v rôznych segmentoch filmovej produkcie, či ide o ultrapoetický arthouse, alebo o béčka nakrútené pre radosť zo šibnutého nápadu. Najsilnejšie a najdlhšie zastúpenie majú transženy a gejovia, prosto aj preto, že sa na nich viaže množstvo stereotypov. Prítomnosť lesbických filmárok v priemysle sa prejavuje aj vo vyššej viditeľnosti (nešablónových) lesbických postáv.

dal vzniknúť celému subžánru macho dancer filmov určeného najmä obdivovateľom mužských tiel v pohybe. S nočnými klubmi a erotickými tanečníkmi v centre medzi ne patria romance, ale aj kriminálnejšie či noirovo ladené žánre. Ďalšími obľúbenými priestormi sú masážne salóny či ulice, ktoré reflektujú výrazné zastúpenie transľudí (osobitne „lady boys“) a homosexuálov v službách priamo či nepriamo súvisiacich so sexom. Sexuálni pracovníci predstavujú výrazne diskriminovanú (pod)skupinu a neraz symbol vzťahu medzi chudobnými Filipínami a Spojenými štátmi, ktorých armáda má v krajine špeciálny status. Osobitne to vyniklo v medializovanom prípade zabitia sexuálnej pracovníčky Jennifer „Ganda“ Laude v roku 2014 vojakom Pembertonom, ktorý okrem iného inšpiroval aj dokumentárny film Hovorte jej Ganda (r. PJ Raval, 2018). V Queer Ázia: Filipíny Filmový festival inakosti uvedie päť filmov z poslednej dekády. Najstarším je macho dancer film Chlapec (r. Auraeus Solito, 2009) o pár dňoch na prelome nového roka, na ktoré si chlapec prenajme exotického tanečníka. Solitov debut, Dozrievanie Maxima Oliverosa (2005), získal na Berlinale 2006 osobitné uznanie poroty súťaže Generation Kplus, Grand Prix Medzinárodnej poroty Kinderfilmfest a Plyšového medveďa (Teddy Award). Chlapec si vyslúžil zákaz v Singapure, pretože, okrem ďalšieho, „normalizoval sex medzi mužmi.“

Najbizarnejším filmom je zas Remington a kliatba teplých zombíkov (r. Jade Castro, 2011) o mestečku, ktoré sužuje séria bizarných úmrtí, a o pubescentnom prekliatom Remingtonovi.

Viacerí režiséri LGBT filmov patria medzi legendárnych, či „aspoň“ vysoko rešpektovaných tvorcov. Spomeňme aspoň Brillante Mendozu (Masér, 2005; Pantasya, 2007) či Lina Brocku, ktorého Macho Dancer (1988)

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Chlapec, r. Auraeus Solito, 2009 - Macho dancer filmy vystavujú mužské telá na obdiv.

Superhit Zomrieť krásna z roku 2016 (r. Jun Lana Robles) neostal bez odozvy. Popri spin offe v podobe seriálu je tu aj film s názvom Zrodená pre krásu (r. Perci Intalan, 2019), ktorý dáva väčší priestor transgirl Barbs, jej kríze identity, kamoškám a milencom. A tiež stelesňuje to, čo by sme mohli nazvať bitch queen humor. Na inom konci LGBT spektra stojí krehká, ale emancipovaná romanca o dospievaní na katolíckej škole Billie a Emma (r. Samantha Lee, 2018), ktorá sa hrdí queer scenáristkou a režisérkou v jednej osobe, ako aj herečkami v queer rolách. Lee film nakrútila pre svoje násťročné ja a pre všetky dievčatá, ktorým vo filme chýbajú queer ženy, s ktorými by sa mohli identifikovať. Päticu filmov sme otvorili macho dancer filmom a uzavrieme ju pohľadom do života trans „masérok“ počas Dlhovlasých nocí (r. Gerardo Calagui, 2017). Podobnosť s inými filmovými nocami (Cabiria, napríklad) nie je až taká náhodná.

Tešíme sa na vás v kine, kde si povieme viac. Dovtedy sledujte našu stránku @filmovyfestivalinakosti na Facebooku. Filmový Festival Inakosti 2019: http://bit.ly/ffi_2019

Permanentky a vstupenky v predaji na www.cinepass.sk Organizátor

Hlavní partneri

Mediálni partneri

Partneri

MAGAZÍN QYS

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Dominia Chrastová Patrik Borecký - Fotografia

Performerka Nela Kornetová: Láska ani tumor si nevyberajú. Proste to tak je, proste sa to tak deje

Nela Kornetová pochádza z Česka, no svoje štúdium zavŕšila v Nórsku, kde zostala pôsobiť ako performerka a umelecká vedúca zoskupenia T.I.T.S. Už čoskoro sa predstaví na Slovensku, a to s inscenáciou Tumor počas festivalu Drama Queer 2019.

MAGAZÍN QYS

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Čo považujete za hlavnú myšlienku predstavenia Tumor? Povedala by som, že ich je hneď niekoľko a všetky sú úzko prepojené. Rakovina je ťažká a nedostatočne diskutovaná téma, ktorá sa dotýka každého, pokiaľ nie osobne, tak jeho veľmi blízkej rodiny. Túto tému chceme v našom predstavení otvoriť citlivo a s humorom a hlavne inak, než z medicínskeho uhla pohľadu. Tumor sme pre divákov zhmotnili v osobách performerov na scéne. Taktiež pracujeme s myšlienkou, že rakovina je chorobou našej doby a zamýšľame sa nad tým, čo to o nás, ako o spoločnosti, vypovedá. A potom je tu náš kľúč – náš twist: psychosomatické teórie hovoria o možnom prijatí svojej choroby (teda lásky), ktoré, ako niektorí tvrdia, nás “môže” dokonca i vyliečiť. To nás doviedlo až k romanci a hľadaniu lásky a mieru s vlastnou chorobou. #love&peacewiththedeadlydisease.

Čím ste sa inšpirovali pri jeho vytváraní? Tumorom ako humorom. Nádorom ako motorom. Rakovinou ako „kocovinou“. Tumor - karcinogénna romanca je silno zmyslová inscenácia prepájajúca pohyb, vizuálnosť a slovo. Také sú vlastne všetky performancie od T.I.T.S. Znamená to, že inšpiráciu hľadáme úplne vo všetkom, čo sa týka témy – vizuálne, fyzicky, psychicky, textovo, priestorovo, hudobne... A samozrejme, potom je tu téma lásky, ktorá je, ako vieme, nekonečná studnica. Toto je vlastne jeden z mála kontextov, keď som s chuťou mohla vytvárať niečo o láske aj ja.

Aké boli ohlasy po pražskej premiére? Premiéra bola z našej strany trochu nervózna, ale divákov, aspoň tých, s ktorými som sa rozprávala, sa dotkla, čo si vážim. Už hneď prvá repríza bola omnoho lepšia, keď opadli prvotné nervy a vypätosť z premiéry. Najväčšiu radosť som mala z toho, že sa prišla pozrieť jedna z osôb, ktorá rakovinu prežila a s ktorou sme pri zrode tej našej romance viedli dlhý inšpiratívny rozhovor. Vraj sme verne vystihli všetko, čo nám pove-

dala a snáď aj to, čo nám vlastne ani nepovedala. Navyše jej jedinečná reakcia znela: „Bola som veľmi milo šokovaná.”

Prečo ste sa rozhodli vystúpiť s predstavením Tumor aj na festivale Drama Queer? Ako láska, tak ani tumor si nevyberá. Proste to tak je, proste sa to tak deje. Navyše T.I.T.S. považujem za queer skupinu

MAGAZÍN QYS

programovo pracujúcu s klišé genderovými rolami s feministickým nádychom. Všetci z T.I.T.S. sú navyše buď členmi alebo aspoň vážnymi podporovateľmi LGBTQ komunity. V pôvodnom obsadení sme taktiež mali byť dve ženy, čo sa, bohužiaľ, počas procesu zmenilo pre štúdium jednej z performeriek. Tumor, ktorý uvidíte na Drama Queer bude v československej verzii – v obsadení s Jarom Viňarským a mnou. Táto verzia je vlastne

jedinečná pre T.I.T.S. Pokiaľ totiž používame slova, tak väčšinou v angličtine alebo v češtine. Ste umeleckou vedúcou skupiny T.I.T.S. Ako vznikol tento názov? Naše prvé predstavenie, ktoré sme vytvorili ešte na Norwegian Theater Academy, sa volalo „Trumpets in the Sky”, skratka T.I.T.S.

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Keď sme na to prišli, tak to bolo jednoznačné znamenie zvrchu, že toto bude naše meno. Bez ohľadu na to, že som hrdou nositeľkou hoci malých, ale šikovných „tits“!

Akými spôsobmi sa dajú emócie pretaviť do pohybu? V našom podaní inštinktívne, vizuálne, rôznorodo. Skúšame rôzne cesty a vydáme sa tou, ktorá na nás v daný moment nejakým spôsobom zapôsobí. A následne na nej s pokorou tvrdo pracujeme. Taktiež rada narábam so zrkadlovými neurónmi, ktoré v mozgu diváka aktivujú niektoré obrazy, zvuky či pohyby, a tým naštartujú jeho fyzickú empatiu.

Čo vás odjakživa priťahovalo na performancii? To, že je naživo. To, že môžete zdieľať priestor, emócie, obrazy, zvuky s divákom a spoločne ich v sebe nechať rezonovať. Romeo Castelluci to vystihol na jednom z workshopov krásne vetou: „Divadlo (performancia) je jedným z posledných vrúcnych miest, kde sa ľudia schádzajú, ako kedysi pri ohni.” A ja dúfam, že my sme tým ohňom.

Koncept a réžia Nela H. Kornetová Dramaturgia Dagmar Radová a Lucia Ferenczová Scénografia a video Jan Hajdelak Husták Hudba a zvuk Ondřej SIFON Anděra Performeri Nela h. Kornetová a Jaro Viňarský

MAGAZÍN QYS

T.I.T.S_Tumor - karcinogénna romanca (Nórsko) 28.10.2019 o 19:00 v A4 – Priestor súčasnej kultúry Vizuálno – pohybová performancia venovaná chorobe 21. Storočia. Je možné milovať rakovinu? Tumor ako medzník. Performeri skúmajú jeho somatický, emocionálny a duchovný dopad.

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Andrej Kuruc Jetmir Idrizi - Fotografia

Dramatik Jeton Neziraj: V minulosti v Kosove, a vo všeobecnosti na celom Balkáne, boli rôzne incidenty namierené voči LGBTI komunite Jeton Neziraj je dramatik z Kosova. Bol umelecký šéf Národného divadla v Kosove a teraz je riaditeľ Qendra Multimedia, divadelnej produkčnej spoločnosti v Prišitne. Napísal viac ako 20 divadelných hier, ktoré predstavil po celej Európe aj USA. Tento rok donesie na divadelný festival Drama Queer hru 50 shades of gay.

MAGAZÍN QYS

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Prečo ste sa rozhodli napísať hru 50 shades of gay? Aký ste mali impulz? Kosovčania explodovali na sociálnych sieťach, keď pred niekoľkými rokmi noviny pompézne oznámili „Vôbec prvá žiadosť o manželstvo gejského páru v Kosove.“ Nebolo prekvapujúce, že väčšina komentárov bola homofóbnych, niektorí úplne odmietali, že homosexuáli vôbec existujú v Kosove, a iní zas zabŕdli do konšpiračných teórií a argumentovali tým, že „ je to sprisahanie cudzích agentov!“ Ale bolo tam tiež niekoľko veľmi vtipných komentárov, najmä o meste, o ktorom informovali, že tam podali tú žiadosť, pretože je známe kvôli svojej „heroickej“ minulosti. Bez meškania oficiálni predstavitelia mesta vydali stanovisko, v ktorom odmietli, že by žiadosť vôbec bola niekedy podaná. Z tónu stanoviska ste mohli cítiť „pohoršenie“ a „strach“ spustené tým, čím argumentovali, že ide o „fake news“. Pravdivosť správy nebola nikdy odhalená. Keby to bola pravda, tak by to bolo prvé gej manželstvo v Kosove, keďže je to povolené v našej ústave. A aj keď vtipy a komentáre o tejto udalosti pomaly upadli do zabudnutia, roky som si hovoril: že čo ak? Čo keď taká žiadosť bola urobená v tom meste? Odvtedy som starostlivo sledoval vývoj vo vzťahu k LGBTI komunite s cieľom napísať hru. V minulosti v Kosove, a vo všeobecnosti na celom Balkáne, boli rôzne incidenty namierené voči LGBTI komunite. Bomby vybuchovali v gay friendly kaviarňach; gejovia boli zbití a zastrašovaní; boli zmerané pokusy zorganizovať gej pride, ako aj násilné anti-gej nepokoje atď.. Jeden z najviac vypuklých prípadov bolo brutálne zavraždenie Merlinky, dobre známeho transvestitu v Srbsku. Mimochodom, hlavná postava našej hry sa volá „Merlin“, čo je určitý spôsob venovania Merlinke. Bola tam ešte jedna dôležitá vec, ktorá ma zaujala v kontexte násilia a strachu, keď prišlo na LGBTI záležitosti. Kdekoľvek sa udial incident voči LGBTI komunite, bol hneď okamžitý záujem od medzinárodných donorov spolu s ponukami financovať projekty na zvýšenie povedomia voči homofóbii a podporu práv LGBTI komunity. Bolo to s dobrým úmyslom, ale bolo to tiež veľmi

frustrujúce pre miestne MVO, ktoré už robili kampaň o LGBTI záležitostiach. Prostriedky boli obyčajne venované medzinárodným MVO, ktoré neboli oboznámené s miestnym kontextom a tak často investovali do projektov, ktoré boli celkom nekompatibilné s potrebami a požiadavkami miestnych LGBTI komunít. V tom istom čase prebiehala súťaž medzi domácimi MVO, pretože bojovali o dotácie, prvenstvo a dominanciu na „LGBTI teritóriu“.

50 shades of gay je burleska o LGBTI politike na Balkáne a v Európe. Prečo ste si vybrali túto formu prezentácie? Pomenoval som hru 50 shades of gay ako referenciu k názvu filmu 50 odtieňov sivej a dal som tomu podtitul: „Balkánska jar sexuálnej revolúcie“ ako ironickú referenciu k realite, ktorú hra zobrazuje. Štýl hry a subžáner burleska vznikli prirodzene z udalostí a príbehov, ktoré v hre popisujem, ale tiež sú spojené s mojim záujmom pozrieť sa „ poza drámu“. Nechcel som napísať len hru, kde sú gejovia zobrazovaní ako obete, ale chcel som sa pozrieť poza, v rámci politík okolo LGBTQ komunity. Takže to nie je len hra o odmietnutej láske gej páru, alebo len neukazuje ako veľa gej komunita trpí, alebo o prezentácii regiónu ako „homofóbneho“ – ide aj poza to, keďže ma zaujímala idea „ podriadenosti, podrobenia“. Kto si podrobuje koho!

Aké boli reakcie publika na hru? Prirodzene, keď sme produkovali hru v Prištine, trochu sme sa obávali reakcie publika. Vytvorili sme veľký plagát, ktorý zobrazoval bozkávajúcich sa dvoch mužov a vytlačili sme dve kópie pre prípad, že by jeden bol zničený vandalmi. Ale veľký poster visel pred Národným divadlom asi dva týždne a nič sa mu nestalo. Keď prišiel čas premiéry, požiadali sme o prítomnosť polície. Niekoľko tuctov policajtov bolo rozmiestnených dnu a niekoľko vonku pred divadlom. Hra bolo otvorená bez incidentu a toto bolo naozaj úžasné prekvapenie,

MAGAZÍN QYS

ak nie triumf – znak že Kosovská spoločnosť sa emancipuje. 50 shades of gay bola veľmi dobre prijatá v Prištine (a všade kde bola uvedená v Kosove), v Albánsku, Macedónsku, Českej republike, USA, Švajčiarsku, Nemecku a na ďalších rôznych miestach. Mali sme tiež 9 predstavení v New Yorku, v legendárnej La MaMa. Dostali sme niekoľko úžasných recenzií v New Yorku. A verzia, ktorú diváci a diváčky uvidia v Bratislave, je tá, ktorá bola produkovaná v New Yorku v LaMaMe. Asi 80% textu je v angličtine a malá časť dialógov a textu je v albánčine. Hra bola široko debatovaná na sociálnych médiách a vždy keď ju prezentujeme je tam vlna za a proti LGBTI+. A toto je fantastické, keď divadelná hra vie spustiť takúto debatu. A diskusie o záležitostiach, ktoré sú v tejto hre, sú vždy potrebné najmä v konzervatívnych spoločnostiach ako máme na Balkáne. Určitým spôsobom, si myslím, že vtiahnutie publika do diskusie o obsahu predstavenia je emancipačné. Tiež by som dodal, že asi mesiac po premiére našej hry v Prištine, sa uskutočnil prvý Gej Pride vôbec v Kosove. Nechcem tvrdiť, že to bol priamy dôsledok našej hry, ale organizátori nám povedali, že boli ňou povzbudení a motivovaní, najmä skutočnosťou, že bola uvedená bez incidentu, čo vnímali ako znak toho, že Kosovčania sa stávajú viac tolerantní. A tak v októbri 2017, mala krajina svoj prvý Gej Pride.

Aká je situácia LGBTI ľudí vo vašom regióne? Mení sa dobrým alebo zlým smerom? Aby som bol úprimný, nepovažujem sa za experta na túto oblasť, avšak, čo vnímam a sledujem, že situácia LGBTI ľudí sa rýchlo zlepšuje – vidím veľmi pozitívne zmeny. Práve sme sa vrátili z Belehradu, kde sme prezentovali 50 shades of gay, v rámci Pride týždňa. Pochod Pride sa organizuje v Belehrade už niekoľko rokov, ale vždy s problémami a protestmi homofóbov. Ale toto sa teraz zmenilo k lepšiemu. Tiež Bosna a Hercegovina, prvý Pride pochod tam bol organizovaný tento rok a žiadne incidenty neboli zaznamenané. V Kosove bude mať Pride tento rok v októbri tretie výročie a zatiaľ neboli

incidenty, alebo veľké problémy zaznamenané. Takisto je to s Macedónskom, Albánskom. Tak áno, pomaly ale isto sa región oslobodzuje od vlastného primitivizmu.

Ste riaditeľ Qendra Multimedia, čo je divadelná produkčná spoločnosť v Prišitine, jedna z najzaujímavejších v juhovýchodnej Európe. Čo je za úspechom divadla? Originálne príbehy, svieže a „v srdci problémov“. A „žiadne kompromisy“ pri príbehoch, ktoré chceme rozpovedať. A možno aj trochu „dobrého balkánskeho humoru“. Chceme mať totálnu slobodu na javisku a bojujeme za túto slobodu. Pretože vnímame, že sloboda na javisku reflektuje tiež slobodu mimo javiska, v realite. Často sme konfrontovaní ľuďmi, ktorí nám chcú brániť robiť to, ale nevzdávame sa a bojujeme za prezentáciu našej práce pred publikom. Mať políciu okolo divadla, kde vystupujeme sa stalo „normálnym“. Nielen v Kosove, ale aj keď vystupujeme v Srbsku, polícia často stojí pred divadlom.

Prečo sa zúčastňujete divadelného festivalu Drama Queer? Myslíte si, že má queer festival zmysel v divadelnom svete? Divadlo Nomantinels nás pozvalo zúčastniť sa na Drama Queer festivale 2019 a samozrejme sme akceptovali pozvanie s veľkou radosťou. Nechodíme na Slovensko často, a preto sme potešení, že tam ideme teraz. Ako viete Slovensko neuznáva nezávislosť Kosova (zatiaľ), preto tam nie je v súčasnosti veľa kultúrnych aktivít a výmen medzi našimi krajinami. Mám pocit, že ľudia v niektorých častiach Európy (a myslím si, že tiež na Slovensku) sú plní predsudkov o Kosove, ako „konfliktnej zóny“, ako „nebezpečného miesta“ a všetky tieto blbosti. Ale realita je úplne iná.

Aké sú Vaše ďalšie plány? Práve sme priemerovali hru V piatich sezónach: nepriateľ ľudí, hra ktorú som napísal nedávno a režírovala ju Blerta Neziraj. Je

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

to hra o povojnovej Prištine, kedy bola riadená OSN. Vtedy mesto bola ohrozené mocnými nelegálnymi stavebnými magnátmi, ktorí brutálne stavali v každom kúte a štrbine mesta, nerešpektovali pravidlá urbanizmu. V mene neoliberálnych trhových politík to OSN tolerovala a vytvorila priaznivé prostredie pre túto deštrukciu. Tento proces za-

pojil tiež mnoho výrobcov konštrukčného materiálu z iných krajín, ktorí mali veľký záujem o túto „rýchlu rekonštrukciu“. Od 31. októbra do 4. novembra organizujeme v Prištine v Kosove divadelný Showcase 2019, kde hostíme 50 medzinárodných divadelných hostí. A potom s divadlom Winkelwiese v Zurichu koprodukujeme hru, ktorá sa volá „ Marxizmus a Leniniz-

MAGAZÍN QYS

Autor Jeton Neziraj Réžia Blerta Neziraj Scéna a kostým Sebastian Ellrich Hudba Irena Popovic Choreografia Florian Bilbao

Video Ilir Gjocaj Preklad do angličtiny Alexandra Channer Účinkujú Tristan Halilaj, Bujar Ahmeti, Shengyl Ismaili, Semira Latifi, Alketa Sylaj, Luan Durmichi (hlas)

Svetelný dizajn Mursel Bekteshi Stage manager Lendita Idrizi Produkcia Verona Koxha Technický podpora Faltum Idrizi Video Ilir Gjocaj

The Quendra Multimedia_55 shades of Gay (Kosovo) 30.10.2019 o 20:00 v A4 – Priestor súčasnej kultúry mus Švajčiarska“, a potom začíname spoluprácu s Volksbühne v Berlíne v projekte, ktorý sa volá Postwest. A samozrejme máme turné s našimi hrami po rôznych mestách ako Lausanne, Lyon, Tirana, Skopje, po Európe. Viac sa o našej práci dozviete tu: www.qendra.org

Balkánska sexuálna revolúcia! Groteskný príbeh balkánskej partičky o hľadaní slobody sexuálnej identity. Balkán, kde je presadzovanie práv a slobôd homosexuálov náročnejšie ako v zhýčkanej strednej Európe.

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Andrej Kuruc Jakub Kováč - Fotografia

Partneri Roman a Danko: Homosexualita za socializmu neexistovala

Roman má 51 rokov, Danko 55 rokov. Už 26 rokov žijú spolu ako partneri. Známi sú vďaka svojim blogom, v ktorých sa vyjadrujú k spoločenským udalostiam aj k situácii LGBTI ľudí na Slovensku. Taktiež publikujú chutné recepty. Ich blog Varíme s Medveďmi je jedným z najčítanejších na Denníku N. Jednoduchý recept majú aj na dlhodobý vzťah: obaja partneri musia chcieť byť spolu a tomu podriadiť svoje rozhodnutia. Porozprávali sme sa s nimi o tom, ako sa im žilo ako gejom za socializmu, o liečbe na psychiatrii, o ich vzťahu a o tom, prečo by raz chceli uzavrieť životné partnerstvo. 28

MAGAZÍN QYS

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Roman sa narodil v Banskej Štiavnici. Tam absolvoval gymnázium a dostal sa na vysokú školu poľnohospodársku do socialistického Bulharska. Školu nedokončil, keďže už vtedy začal riešiť niektoré veci, ktoré na sebe pozoroval, a nevedel si s nimi dať rady. V súčasnosti pracuje v knižnom vydavateľstve na obchodnom oddelení. Stará sa o kníhkupcov. Má dvoch súrodencov, pričom jeho dvojča je tiež gej. Danko je Bratislavčan, narodili sa tam aj jeho rodičia. Keď mal 15 rokov, ich rodina sa stala neúplná, pretože jeho otec odišiel. Musel sa starať o brata, sestru a chorú mamu. Nemali peniaze, v jedných teniskách chodil aj rok a pol. Keď boli deravé, kupoval si do nich igelitové vrecká. Dnes je závislý na topánkach. Vyštudoval vysokú školu ekonomickú. Odmalička vnímal, že jeho orientácia je iná. Myslel si, že je určite iba jeden na zemeguli a bude to musieť riešiť „inak“.

Homosexualita za socializmu oficiálne neexistovala Danko aj Roman sa prvýkrát dočítali o gejoch a lesbách tesne po revolúcii v časopise Mladý svet, ktorý vychádzal v Prahe. „Napísalo im do redakcie veľmi veľa ľudí. Boli sme takí osamelí všetci,“ hovorí Danko. Dodáva, že homosexualita v socializme neexistovala. V Bratislave bol oficiálne jeden homosexuál, vlásenkár z Novej scény. Známa bratislavská postava, už vtedy mal „sto rokov“. Vlasy si farbil divokými farbami a nosil obrovské vyčesané účesy. „Ostatní neexistovali. Žiadny coming out za socializmu neexistoval. Hovorilo sa, že len nechutná a hnusná západná imperialistická spoločnosť vyrába také veci. Socialistický človek nie je homosexuál,“ opisuje tú dobu Danko. „Samozrejme, v tom období homosexuáli boli a mali aj sexuálny život,“ dodáva. „Vtedy sa veľa gejov a lesieb ženilo a vydávalo. To bolo najjednoduchšie riešenie života.“

To, že je gej, si nechal Danko pre seba. Prví ľudia, ktorí to tušili, boli jeho kamaráti z vysokej školy. Nemali s tým žiadny problém. Nikdy im však nerozprával o súkromných zážitkoch s mužmi, ktoré mal. O miestach, kde sa stretávajú v Bratislave homosexuáli, sa dozvedel vďaka baletu, ktorý tancoval pre mestský kultúrny úrad. Má vyštudovanú aj choreografiu moderného tanca, len nemá štátne záverečné skúšky. Chodil na tanečné semináre, kde mal aj svoj prvý zážitok s tanečníkom z Banskej Bystrice. On mu povedal, kde v Bratislave sú tie miesta. „Napríklad to bol hotel Savoj, tam bol bar, do ktorého sme chodili. Pri Kačacej fontáne, kaviareň Luxorka, tam sme chodievali viac, bolo to lacnejšie,“ spomína Danko. V Luxorke sa zoznámil so svojím prvým dlhodobejším partnerom. On mal 43, Danko 23. Miesta tam nebolo veľa, takže sa stačilo opýtať: „Môžem si prisadnúť?“ Napokon boli spolu pol roka. „Zobrali ma na vysokú školu ekonomickú. Povedal, že už som študent a budem mať iné príležitosti. V podstate ma vytesnil zo svojho života,“ uzatvára Danko. Dlho nikoho potom nehľadal, bol z toho nešťastný.

„Liečba“ averzívnou terapiou Roman bol osamelý chlapec zo Štiavnice, kde o homosexualite nebolo chýru. „Len krčmové reči a srandy, ale inak si nikto živého homosexuála nevedel predstaviť,“ konštatuje. Od ranného detstva cítil, že niečo nie je v poriadku, len to nevedel pomenovať. Páčili sa mu skôr chlapci. Na strednej škole si uvedomil, že to bude asi problém. Skúšal to aj so ženami, v osemnástich mal vzťah s dámou, ktorá bola oveľa staršia. Myslel si, že by to s ňou mohlo vyjsť, ale overil si, že to nepôjde. Na vysokej škole v Bulharsku si našiel svojho prvého partnera. „Vytvorili sme zaujímavý vzťah, ktorý trval asi rok. Bol dosť vášnivý, dosť zvláštny. Ja som sa trápil, vyčítal si to. Stále som si myslel, že normálny model

MAGAZÍN QYS

je muž, žena, deti,“ smutne spomína Roman. Vtedy si povedal, že s tým musí niečo spraviť, tak sa zveril svojmu otcovi. Jeho otec nebol zlý človek, ale bol to vodič na technických službách, ktorý absolútne nevedel, čo s tým. On bol z tých, čo si v mladosti skôr robili srandu z takýchto vecí. „Bol v šoku, matka tiež,“ vraví ticho Roman. Chceli to riešiť, tak išli za psychologičkou do manželskej a predmanželskej poradne do Žiaru nad Hronom. V poradni bola milá, príjemná pani, ktorá však o problematike nič netušila. Roman sa neskôr vrátil z vysokej školy, prerušil štúdium. Prepadol silným depresiám, na nič sa nevedel sústrediť. Psychologička mu dala kontakt na psychiatrickú kliniku vo Fakultnej nemocnici v Bratislave, kde existovalo sexuologické pracovisko. Prijali ho na liečbu. Bol tam zavretý tri mesiace. Diagnózu mal sexuálna deviácia (302) a abnormálne psychopaticky štruktúrovaná osobnosť a potom to bola neuróza. V danom roku 1988 sa tam neliečil nikto iný ako Roman. Podľa Danka podobné liečenie absolvovalo viacero ľudí, niektorí si vzali aj život. Celá terapia sa volala averzívna. Vtedy sa verilo, že príťažlivosť k osobe rovnakého pohlavia súvisí s istou závislosťou, ktorá sa dá liečiť podobným spôsobom ako alkoholizmus. Roman sa o odbornú stránku liečby až tak nezaujímal, pre neho bolo dôležité, aby to zafungovalo. Terapia spočívala v tom, že doktor pichol Romanovi injekciu, ktorou ho donútil, aby sa zrelaxoval. „,Do toho sme si rozprávali mantru, ktorou sa mala vyvolať averzia voči rovnakému pohlaviu. Predstaviť som si mal situáciu, že som so svojím partnerom. Obaja nahí, hráme sa atraktívnu sexuálnu hru, cítime sa dobre, bezpečne, sme v miestnosti sami, je nám to príjemné. Naraz sa otvoria dvere, vchádza niekto cudzí, nepríjemný, neznámy, ktorý nás vyruší. Mal som sa vcítiť do pocitu trápnosti, že sa dopúšťame niečoho zlého, niečoho nesprávneho,“ opisuje Roman.

Tri mesiace to nacvičoval každý deň. K tomu bral medikamentóznu liečbu, ktorá mala ešte dotvoriť pocit odporu. A tak Roman prišiel domov s pocitom, že sa mu darí. „Hovorili mi, že časom si nájdem nejakú partnerku. Treba si vraj vybrať veriacu, ktorá nie je taká „žhavá“, ktorá je viac submisívna. Spravíte si deti a potom budete žiť spolu ako priatelia v tom manželstve,“ krúti hlavou Roman. Jeho pocit frustrácie sa veľmi zhoršoval. Mal nepríjemné prejavy, prudko dychčal, na rukách mal silné kŕče, prestal spávať. V Štiavnici dochádzal za svojím psychiatrom, ktorý sledoval ďalší postup. Sťažoval sa mu, že to nevydrží a on na to: „Veď toto sme chceli vyvolať vo vzťahu k vášmu zameraniu. Aby som sa cítil čo najhoršie, preto to volajú averzívna terapia,“ vysvetľuje Roman, ktorý už potom prestal trénovať, a jedného dňa užil všetky lieky, čo mal. Prebral sa na áre v Žiari, našiel ho brat. Zobrali ho potom do Kremnice do ďalšieho programu na psychiatrii, a ten bol dosť tvrdý. Tam bolo všetko pomiešané, alkoholici, neurotici, psychotickí pacienti. Doktorka ho prepustila pod podmienkou, že absolvuje skupinovú psychoterapiu v Kroměříži, kde bolo špecializované pracovisko na liečbu neuróz a psychóz. Bál sa ísť opäť na liečenie, nakoniec súhlasil. Na skupinovej psychoterapii ho pomaly z toho dostali. Vysadili mu všetky lieky ako nepotrebné. Prvýkrát mu niekto povedal: „ Počuj prestaň vymýšľať, buď taký, aký si, ži si takým životom, aký chceš. Ty sa sám môžeš rozhodnúť, či budeš sexuálne aktívny, alebo nie,“ spomína Roman. V polovici liečby prišla za ním mama, kričala na doktora. Bála sa, čo mu budú ľudia robiť, keď tak bude žiť. Doktor jej povedal: „Vy sa musíte zmieriť s tým, že on je taký, aký je. Musíte ho mať rada takého, aký je, proste to ináč nepôjde.“ A ona bola prvá, čo povedala Romanovi: „A čo som ja niekoho zabila, že som spáchala nejaký zločin, aby som sa hanbila pred ľuďmi, pred svetom. Ona to na-

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

koniec veľmi dobre zvládla. Tých 26 rokov čo sme s Dankom spolu, tak on v podstate je jej druhý syn. Ona mu posiela košele, na tak veľkú postavu to bol vždy problém kúpiť,“ opisuje ich vzťah s mamou.

90. roky

„Ja si myslím, že všetci našinci nech sú, akí sú, všetci patria k nám. Sú to naši ľudia a ja som nikdy nikoho neodsudzoval a nebudem odsudzovať. Dokonca si myslím, že človek by si mal svoje najprv odžiť a len potom sa rozhodovať o veciach. Len si má dať pozor a byť opatrný,“ vraví Roman.

V 90. roku odišiel Roman do Brna, tam už začal žiť v rámci komunity. Vznikol síce Ganymedes, ale situácia LGBT ľudí bola identická s tou za socializmu. Chodieval do komunitnej skupiny, ktorú viedla doktorka Bartová. Hovorili o nej ako o „matke buzerantov“. V tej skupine sa stretávali rôzni doráňaní ľudia. Po roku sa vrátil do Štiavnice, kde sa zoznámil s jedným chlapcom vďaka malej komunite v Banskej Bystrici. Roman začal byť otvorený, čo sa týka svojej orientácie, rozprával sa o tom aj s bývalými kolegami zo zamestnania. S tým chlapcom boli odvážni vo svojej naivite, vodili sa v meste za ručičky. „A potom som si to dosť odsral. Bolo to kruté, tí ľudia mi dali dosť pocítiť, že toto nie normálne,“ s trpkosťou v hlase hovorí o Štiavničanoch. V rámci verejnoprospešných prác vyberal mýto pri vstupe do historického centra. Ľudia si tam z neho robili srandu. Pískali na neho, keď mu platili poplatky. Hovorili mu „na, moja“, vykrikovali na ulici, cmukali, nadávali. Jeho triedna učiteľka zo základnej školy, keď ho videla, tak prešla na druhú stranu ulice. Tí najväčší opilci, si pri ňom odpľúvali. „Väčšinou som sa tváril, že to nepočujem, že to nevidím. Ignoroval som tých ľudí, ale bolo to veľmi ťažké obdobie. Aj mi dosť dlho trvalo, kým som im odpustil,“ vraví Roman. Napísal o tom aj úspešný blog. Danko sa medzitým neskôr v 90. rokoch rozhodol, že si nájde partnera. Podal si inzerát do Avíza, kde bola napodiv aj rubrika on hľadá jeho. Inzeráty sa tam uverejňovali pod značkou a on si potom mohol ísť vyzdvihnúť odpovede do kancelárie. Mal mož-

MAGAZÍN QYS

no štyridsať stretnutí. Niektorí na stretnutie ani neprišli. Raz vycestoval do Karlových Varov. Dlho si s tým mužom písali. Vtedy nebol internet, neboli mobily, pevné linky boli problém. „Prišiel som tam, zoznámili sme sa. Dva dni sme spolu strávili, povozil ma po Karlových Varoch, a potom sme sa už nikdy nevideli,“ hovorí Danko. Bol to však prvý človek, ktorý mu povedal, že jeho rodičia to o ňom všetko vedia, že je vyoutovaný. Predtým takých ľudí Danko nepoznal. Po návrate z Karlových Varov sa však vyoutoval aj on. Mama sa ho vtedy opýtala, kde vlastne bol. Tak jej povedal a ona sa rozplakala. „Ja som to mal už pripravené. Už som bol dospelý zarábajúci muž. Tak som jej povedal, že som nikoho nezavraždil, ani drogy neberiem, všetko je v pohode. A v podstate to tak nejako prešlo,“ spomína Danko.

Kedy začali spolu chodiť a tvoriť rodinu Romana s Dankom zoznámil spoločný priateľ, s ktorým sa dodnes stretávajú. Zoznámili sa v Karlovke v kulturáku a začali spolu chodiť na diskotéke v Dome Lodníkov. Danko tam prišiel na neúspešné rande na inzerát. Mal škoricové sako, ktoré si sám ušil zo závesu. Roman mal zelené sako, čo mu mama ušila. „Ja som ho dobehol, ako odchádzal. Dal som sa s ním do reči a v podstate som ho zbalil,“ chváli sa Roman. Smiali sa, tancovali, prvýkrát Roman vyhral v tombole becherovku a čokoládového zajaca. Alkohol spolu vypili a čokoládového zajaca Roman venoval Dankovi. Druhý deň išli vyklepaní do cukrárne Lukulus. „Tam sme si dali rum a kolu ako vyprošťováka a vtedy sme sa dohodli, že budeme spolu chodiť. Roman mi dal jaspisové srdiečko,“ vraví Danko. Ten si nebol istý a povedal Romanovi, že si ho zoberie vtedy, keď si bude istý, že budú spolu. Po roku sa nasťahoval Roman k Dankovi. Dva roky bývali s mamou, bratom a jeho frajerkou, takže tam bola dusná atmosféra. Keď sa im v práci polepšilo, zobrali si hypotéku a kúpili si trojizbový

byt v Devínskej novej vsi, kde žijú dodnes. Svoje partnerstvo aj symbolicky spečatili. Mali spoločenskú akciu, na ktorej bolo pár najbližších kamarátov a kamarátok. Tam predniesli sľuby. Vymenili si hematitové prstene. Uvarili vegetariánsku večeru, upiekli tortu. Potom ešte robili dve veľké párty na výročie uzavretia vzťahu. Po dvadsiatich rokoch spoločného života v dome kultúry v Devínskej Novej Vsi urobili oldies party. V programe mali napríklad brušnú tanečnicu, ich kamarátku, ktorá vystupovala v Národnom divadle v Egypte. Minulý rok znovu urobili party, kde boli aj taneční majstri tanga, ktorí ho tam prišli ukázať. Čo sa týka rodiny Danko vraví: „Máme obrovské množstvo priateľov, máme sociálny kontakt. Rodina je súdržná, so súrodencami chodíme na výlety. Brat si asi s manželkou adoptuje dieťa. My budeme teda trochu plniť funkciu starých rodičov. Vlastne sme už aj jedno dieťa vychovali, môjho brata, pretože sme ho dostali na starosti v najhoršom čase, keď bol v puberte,“ pýši sa Danko.

Ako píšu blogy Aj keď sa nepovažujú za aktivistov, Danko a Roman sú známi aj tým, že píšu blogy. Komentujú aj spoločenské udalosti, aj situáciu LGBTI ľudí, ale tiež prinášajú prostredníctvom svojich blogov chutné recepty. Píšu ich oddelene, každý napíše, čo chce. „Naposledy sme spoločne napísali blog, ktorý bol vlastne dôvodovou správou k návrhu dodatkov k občianskemu zákonníku Natálie Blahovej. Ich cieľom bolo zlepšiť situáciu párov rovnakého pohlavia,“ vraví Danko. Bol to vlastne list poslancom, ktorý celý prečítala v Národnej rade. Vyjadrili tam i myšlienky o tom, že tak, ako neznášajú, keď sa šliape po ich právach, neznášajú, keď sa šliape po právach veriacich a iných ľudí. Roman napísal to, čo považoval za najdôležitejšie: „Registrované partnerstvo nie je liberálna agenda. Je to v zásade konzerva-

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

tívna agenda, nič iné, pretože práve ide o tú konzervu, že chceme mať vzťah oficiálne. V mnohých krajinách registrované partnerstvá presadzovali aj konzervatívni politici.“ Danko doplnil v tom liste, že „jeden z najnezmyselnejších argumentov odporcov partnerstiev je ten, že prečo máme podporovať partnerstvá homosexuálov, keď sú promiskuitní, keď majú HIV. No hádam práve preto máme urobiť všetko, aby tie vzťahy boli podľa možností trvalé a usporiadanejšie.“ Romanovi sa viac páči koncept životných partnerstiev ako manželstiev. Vraví, že manželstvo je tak sprofanované, tým všetkým, čo sa okolo dialo, aj referendom, že ho nepovažuje až za takú výhru. Životné partnerstvá by mohli mať svoju váhu. Jednoznačne si myslí, že by mali byť dostupné aj pre heterosexuálne páry. Čo sa týka varenia a receptov, ktoré zverejňujú na blogoch, každý varí sám. Nezávisle píšu a fotia, aby sa nepohádali. Z reakcií okolo zisťujú, že ich recepty mnohí poznajú. Roman spomenul, že jeho kamarátka išla na návštevu na východ k partnerovej rodine. Jeho mama im pripravila pohostenie. Romanovej kamarátke sa zdal recept povedomý, tak sa jej spýtala odkiaľ ho má. A ona na to, že číta Varíme s medveďmi.

Čo by odkázali mladým LGBT ľuďom Podľa Danka, nech si mladí ľudia užijú detstvo a mladosť. Naozaj sa nemusia nikam ponáhľať. Roman dodáva, že človek má byť otvorený tomu, čo má prísť, a vtedy to príde. Napriek tomu, že žijú spolu dlhé roky, nie sú moralisti. „Ja si myslím, že všetci našinci nech sú, akí sú, všetci patria k nám. Sú to naši ľudia a ja som nikdy nikoho neodsudzoval a nebudem odsudzovať. Dokonca si myslím, že človek by si mal svoje najprv odžiť a len potom sa rozhodovať o veciach. Len si má dať pozor a byť opatrný,“ vraví Roman. Obaja majú pocit, že sa to predsa len zlepšuje. Za pravdu im dal tohtoročný Pride. Pamätajú si, ako to bolo pred 5 – 6 rokmi, keď

išli na petržalskú stranu, keď skončil Pride. Prišiel jeden z organizátorov, ktorý im povedal: „Prosím, schovajte si všetky dúhové veci. Neodchádzajte odtiaľto po jednom. Ak sa potrebujete niekam dostať, máme tu autobusy, ktoré vás odtiaľto odvezú. „Tento rok ako to vyzeralo?“, tešia sa Danko s Romanom. „Však my sme išli starým mestom preč a v každej krčme viali dúhové vlajky, a sedeli tam pomaľovaní. To bol väčší zážitok ako ten pochod. Celé mesto bolo dúhové,“ uzatvárajú rozprávanie.

Blog https://dennikn.sk/ autor/roman-dulgerov-a-danko-beran/

MAGAZÍN QYS

Drama Queer 26. - 30. Október

Sobota 26.10. / 19.00 / Martin Talaga: SOMA / Česká republika / / Galéria Umelka - otvorenie / Nedeľa 27.10. / 19.00 / Pražské národné divadlo: Jsme v pohodě / / Česká republika / SND (štúdio) / Pondelok 28.10. / 20.00 / T.I.T.S.: Tumor - karcinogenní romance / Nórsko / / a4 - priestor súčasnej kultúry / Utorok 29.10. / 18.00 / Bábkové divadlo na Rázcestí: Tak či inak, láska / / Banská Bystrica / Štúdio 12 / Utorok 29.10. / 20.00 / Divadlo Spoluhra: Úplne zatmění / CZ / Streda 30.10. / 20.00 / The Qendra Multimedia: 55 Shades of Gay / / Kosovo / a4 - priestor súčasnej kultúry /

www.dramaqueer.sk

Hlavní Partneri:

Partneri:

Mediálni Partneri:

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová

Agnes Lovecká: Keby som mala odtiaľto pre svoju orientáciu utiecť, inde by som hľadala šťastie asi len veľmi ťažko Agnes Loveckú poznajú ľudia najmä ako hudobníčku skupiny Živé kvety. No okrem toho je aj vinárka, partnerka a v neposlednom rade matka. Cestu za rodičovstvom bližšie opísala počas PRIDE týždňa v diskusii Dve mamy a dvaja otcovia a teraz v rozhovore pre magazín QYS.

MAGAZÍN QYS

Súkromný archív Agnes Loveckej

Žijete s partnerkou, s ktorou vychovávate dve deti. Aká bola vaša cesta za rodičovstvom? Koľko trval celý proces hľadania možností a vybavovania? Mám šťastie a so svojou partnerkou sme sa zhodli v tom, že chceme mať deti, že spolu chceme založiť rodinu. Veľa našich kamarátok z homosexuálnej komunity deti nechcú z rôznych dôvodov. Mnohé sa boja priviesť deti do našej spoločnosti z obavy, že budú stigmatizované tým, v akej rodine žijú. Vlastne tej obave aj rozumiem, ale s partnerkou veríme, že treba konať podľa vlastného presvedčenia, a tak sme od začiatku rozmýšľali, ako by sa to dalo zrealizovať. Dlho sme zvažovali, akým spôsobom sa do toho procesu pustiť, tá mentálna príprava bola nekonečná. Veľa sme čítali, rozprávali sa a radili s ľuďmi, ktorí niečo podobné podstúpili, aj keď nájsť takých ľudí bolo zo začiatku priam nemožné. Našou prioritou bolo riešiť to legálnou cestou. Pôvodne sme mysleli, že na kliniku

asistovanej reprodukcie budeme lietať do Dánska, ale v roku 2015 sa možnosti otvorili aj v susednom Rakúsku, a tak sme nakoniec celý proces absolvovali na klinike vo Viedni. Museli sme navštíviť rakúskeho notára a pred rakúskym zákonom sme dnes rovnocenné mamy obom našim synom. Každá sme porodila jedného z nich. Rozhodli sme sa pre jedného anonymného darcu, ktorého budú môcť naše deti v dospelosti kontaktovať. Opísať celú našu cestu by bolo nadlho, ale ak to niekoho naozaj zaujíma, ľahko si ma vyhľadá a rada poradím.

Na Slovensku, ako vieme, nie sú uzákonené registrované partnerstvá a rodičia rovnakého pohlavie nie sú právne uznaní. V ktorých konkrétnych situáciách vám to spôsobuje problémy a obmedzenia? Myslím, že skutočné existenčné problémy hrozia, keď sa jednej z partneriek alebo jednému z partnerov stane nejaké nešťastie.

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Vtedy nastupujú na scénu úrady a slovenské zákony, ktoré sú k rodinám, ako sme my, extrémne kruté. V skutočnosti sme pre ne neexistujúcou rodinou, a to aj napriek tomu, že na Slovensku nás žije pomerne veľa. Oproti tomu sú naše problémy z bežného života zatiaľ zanedbateľné. V každodennom živote je to skôr o osobnom vzťahu s učiteľkou, doktorkou, susedmi a tam sme sa doteraz s nenávisťou nikdy nestretli, skôr naopak. Je to však o konkrétnych ľuďoch a o tom, na koho natrafíte.

Ktoré právne úpravy by vám na Slovensku najviac zjednodušili život? Registrované partnerstvo a adopcie. To prvé pre vzťah mňa a mojej partnerky a to druhé pre naše deti. Odhliadnuc od fundamentalistických vášní, vyriešilo by to konkrétne situácie, s ktorými sa denne stretávame, ale tiež hrozby, ktoré nad našou rodinou visia ako gilotína. Názor ľudí na adopcie detí homosexuálnymi pármi je často posunutý do extrémnej polohy akéhosi prerozdeľovania detí medzi homosexuálov. To je nenávistný blud, ktorý sa tu úspešne šíri len vďaka tomu, že neexistuje reálna diskusia. Pravda je, že adopcie by vyriešili hlavne životnú situáciu detí a rodín, ako sme my. Naše deti by nadobudli rovnaké práva, ako všetky ostatné deti. Napríklad by im nehrozil detský domov v prípade úmrtia biologického rodiča, mali by možnosť dediť po oboch rodičoch a mnoho ďalších zdanlivo samozrejmých vecí.

Zvažovali ste niekedy odchod do inej krajiny s priaznivejšou legislatívou? Žijeme na farme, hospodárime na pôde a našu prácu milujeme. Neviem si svoj život momentálne predstaviť inde. Nevylučujem takú situáciu, ale keby som odtiaľto mala utekať pre svoju orientáciu, už by som asi veľmi ťažko hľadala šťastie inde.

Bývali ste v Bratislave, o rodinný podnik Slobodné vinárstvo sa staráte v Zemianskych

Sadoch. Aké rozdiely ste postrehli vo vnímaní LGBTI komunity v hlavnom meste a na vidieku? Žila som v Bratislave, ale aj v New Yorku a viem aké oslobodzujúce je stratiť sa v dave. Na dedine je to inak. Nikto nerieši žiadnu komunitu, len konkrétnych ľudí. A konkrétni ľudia sa tak niekedy stávajú zástupcami celej komunity. To zažívam, tie skúmavé pohľady. Človek na to nemá vždy náladu, ale beriem to tak, že lepšia zvedavosť ako nenávisť. Som dnes hlboko presvedčená, že jediné, čo našej spoločnosti pomôže, je otvorený život LGBTI ľudí, ktorí nim nastavia zrkadlo všetkým tmárom.

Ako hodnotíte vyjadrenie mnohých politikov, že najskôr treba vyriešiť „dôležitejšie“ problémy než práva homosexuálov? Politika ma baví, sledujem ju, pravidelne volím, ale márne čakám na niekoho, kto sa nebude báť postaviť sa za vlastné princípy aj proti preferenciám. Verím, že princípy idú prierezovo menšími aj väčšími problémami a principiálni ľudia by sa nemali báť hovoriť nahlas. Je čas pridať volume, keďže tí, ktorí nás stále niečím strašia, kričia na plné ústa. Pani prezidentka ukázala, že stáť pevne vo svojich ideáloch je najsilnejšia zbraň.

Na jar sa v Bratislave konal protest proti ministerke kultúry Ľubici Laššákovej. Ako hodnotíte jej rozhodnutia z pohľadu hudobníčky a z pohľadu príslušníčky LGBTI komunity? Umenie je tu pre všetkých, tomu pani Laššáková nedokáže zabrániť, toho sa nebojím. Ale dúfam, že v najbližších voľbách otočíme kormidlom a aj na ministerstvo kultúry sa dostane niekto, kto bude vidieť svoju úlohu v napĺňaní potrieb našej spoločnosti takej, aká je, a nie v jej démonizovaní a pretváraní na vlastný obraz. To by som považovala za kultúrne. Viac tvorby Agnes Loveckej nájdete na www.zivekvety.sk

MAGAZÍN QYS

Martin Hodoň

Jiři Bartovenec a Jindřich Bartovanec Havlík : Rodičovstvo jednoducho nie je o pohlaví. Je to o láske, opatrovaní a starostlivosti. Jiří Bartovanec sa narodil v roku 1983 v Mariánskych Láznich v Českej republike. Vyštudoval baletnú školu, neskôr tanečné konzervatórium. V roku 2003 odišiel do Berlína. Pripravil množstvo tanečných performancií a choreografií, v ktorých aj účinkoval, učí a podiela sa aj na príprave dokumentov s touto témou. Jeho manžel Jindřich Bartovanec Havlík (41) vyštudoval kníhtač a grafický dizajn a sociálnu pedagogiku. Zaoberá sa písaním detských kníh a pracovných zošitov školských predmetov. Spolu vychovávajú malého syna Kiliánka, ktorého si adoptovali. 39

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Chcel by som začať momentom, kedy ste zistli svoju orientáciu? Jindřich: Možno je to zvláštne, ale ja som si to uvedomoval už od detstva. Jednoducho už princovia v rozprávkach mi boli sympatickejší ako princezné. Nezažil som teda ono hľadanie, tápanie a randenie s dievčatami, kedy by som svoju citovú orientáciu hľadal. Jiří: U mňa to bolo celkom neskoro. Je pravda, že som mal nejaké predstavy o mužoch už v puberte, ale nebolo to tak silné. Tiež som počas dospievania riešil iné starosti, najmä rozvod a rodinné ťahanice o mňa ako ich nástroj v boji za ponížené egá jednej polovice rodiny. Na tanečnom konzervatóriu som sa zaľúbil do dievčata a miloval som ju niekoľko rokov, než sme sa v dobrom rozišli. V devätnástich som odišiel do Berlína a tam som začal poznávať city k mužom.

Ako vyzeral coming out? Jindřich: Čakal som na okamžik, keď budem mať priateľa. Rozhodol som sa, že to poviem až vtedy a svoju prvú známosť som mal v 18 rokoch. Než som ale stačil čokoľvek povedať, moja mama ma predbehla a opýtala sa ma sama. Mamy to jednoducho vycítia. Jiří: S príchodom do Berlína sa mi začal meniť celý život. Môj pohľad na odlišnosti okolo mňa a tiež cesta ku mne samému bola jasnejšia. Viac som rozumel svojim túžbam. Najprv som sa zveril mamke a sestrám. O pár rokov otcovi a ďalším blízkym.

Ako to prijala rodina a blízky? Jindřich: Bolo to v poriadku. Jediný, kto s tým mal problém, bol môj otec (u otcov asi bežná vec). Netrvalo ale dlho a prijal to. Možno v tom zohrala úlohu aj mama, ktorá mu v pokoji povedala: „Buď sa s tým vyrovnáš, alebo sa s tebou rozvediem. Máš na to týždeň.“ Jiří: Mamy v prvom rade riešia potomkov, tak to bolo aj pri mne. Chvíľu jej to bolo ľúto, že akosi nemôžem predať gény ďalej. Druhým dychom my však vyjadrila podporu

slovami, že som jej dieťa a bude ma naďalej milovať takého aký som. Jej podpora mi dala odvahu. Prvý dôležitý človek ma prijal potom to už išlo s outovaním ľahšie.

Kedy ste pocítili túžbu založiť si rodinu? Jindřich: Myslím si, že je to prirodzené. Ja som tú potrebu cítil vždy. Ten prvý krok, keď som zašiel na úrad so žiadosťou o adopciu, som ale urobil až po smrti otca. To považujem za najsilnejší impulz. Uvedomil som si, že život veľmi rýchle letí a človek nesmie na nič čakať. Na to až postaví dom, urobí kariéru, našporí si, dokončí školu... nič z toho by človeka nemalo brzdiť. Pokiaľ má nejaký sen, už včera bolo neskoro začať s jeho realizáciou. Naviac mám vedľa seba úžasného človeka. V Jiřím som našiel partnera pre život a od začiatku mi bolo jasné, že s ním chcem vychovávať deti a zostarnúť. Jiří: Možno to pramenilo z detstva. Mal som pocit, že svoju rodinu sa pokúsim vytvoriť v iných podmienkach, ako v tých, čo som mal ja. Želanie je jedna vec, ale mať k tomu toho pravého je druhá. To som práve našiel u Jindru. Od začiatku vzťahu sme obaja túžili spoločne vytvoriť rodinu a zostarnúť. Zatiaľ sa nám všetko darí.

Viem, že ste sa o adopciu snažili dlho. Ako celý tento proces vyzeral? Čo boli najväčšie prekážky? Jindřich: Dá sa povedať, že od podania žiadosti až do okamžiku, keď sme nášho syna videli prvýkrát ubehlo bez dvoch mesiacov 5 rokov. Proces bol naozaj dlhý, ale nakoniec sa vyplatilo počkať. S adopciou majú rôzni ľudia v ČR rôzne skúsenosti – občas počúvam veľmi smutné a zlé príbehy, ale našťastie nás sa to netýkalo. Celé konanie sa síce vlieklo, ale všetci zamestnanci sa k nám správali veľmi príjemne a profesionálne. Nepociťoval som žiadnu formu diskriminácie a úradníčky boli veľmi ochotné a ústretové. Doteraz som s niektorými v kontakte a občas im pošleme fotografie alebo pohľadnicu z našich ciest. Jiří: Bola to krásna skúsenosť. Toto len tak

MAGAZÍN QYS

Súkromný archív

niekto nezažije. Mám výzvy rád a keď sú s takým naplnením ako bola adopcia, nemôže to ani dopadnúť zle. Obával som sa jednej veci, a to, že adopcia prebiehala v ČR. Predsa len žijem v Nemecku už 17 rokov a človek pozná prijatie inakosti normálne tak ako okolo nás je a vytvára pestrosť denného obrazu života. Predstava, že by sme sa stretli s diskrimináciou, alebo čímkoľvek iným bola dosť silná. Opak bol pravdou, za čo som nesmierne rád.

Ako vyzeral moment, kedy ste sa dozvedeli, že budete rodičia? Jindřich: Viete na tento okamih čakáte strašne dlho. Predstavuje si všetky možné scenáre, keď vám zavolá telefón a v akej situácii vás to zastihne. A potom to príde v ten všedný okamžik, že chvíľu ani nechápete, čo vám práve povedali. To čakanie bolo ale naozaj dlhé a priznám sa po tých rokoch

som to chcel aj vzdať. Pri každom zazvonení telefónu, kde sa vám zobrazilo neznáme číslo, to vo vás totiž hrklo a v mysli naskočila jediná myšlienka. O to väčšie bolo sklamanie, keď išlo napríklad o prieskum trhu, alebo telemarketing. A práve v takých prípadoch sme dostali podporu od tých „nepríjemných“ úradníkov. Uisťovali nás, že nech sa nevzdávame, že sa určite dočkáme. Len musíme byť trpezliví a nestrácať nádej. Jiří: Dva dni po našej svadbe v Berlíne mi volá Jindra a hovorí „práve mi volali z úradu, budeme oteckovia.“ Nemohol som veriť, že by to tak naozaj teraz mohlo byť. V ten moment, keď sa veci dejú tak ako ste o nich snívali, stáva sa zrazu tá vec až nepochopiteľne nemožná. Je to ako by ste blízku budúcnosť videli v strašnej diaľke. Vysvetľujem si ten moment tak, že vás vystrelí do výšky vaša radosť a dojatie a vy hľadíte z výšky ako sa pomaly znášate do tej reality. U nás to bolo dva a pól týždňa od tele-

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

fonátu, keď sme si priniesli synčeka domov. To už je človek opäť nohami pevne na zemi.

Aké je to byť rodičom? Jindřich: Je to asi to najkrajšie, čo sa vám v živote môže stať. Človek začne na veľa vecí pozerať inak. Preorganizuje si svoj rebríček hodnôt, začne viac rozumieť svojim rodičom, ešte viac sa utvrdí v tom, čo je dôležité a čo nie je. Zistíte, že veci ako práca a kariéra nemajú takú cenu a v porovnaní s rodiča sú malicherné. Zrazu vám všetko začne dávať zmysel a vy si uvedomíte, že váš život začína práve vtedy, až keď ho niekomu venujete. Vždy som chcel byť otcom a mať dieťa. Keď sa to nakoniec stalo, uvedomil som si, že je to úplne inak, ako som si myslel – dieťa má totiž vás a nie, že vy ho vlastníte. Jiří: Je to veľký kus zodpovednosti. Už to nie ste len vy. Netočí sa to len okolo vás. Je to dar, neuveriteľný pestrý dar všetkých emócií a starostí. Sú až slovami neopísateľné a dávať a prijímať je náš každodenný rituál. Priznám sa, že aj po pol roku sa zahľadím a neverím, že nám bolo umožnené, dať kus našich ciesť na tú jednu spoločnú v trojici.

Ako vyzerá váš bežný deň? Jindřich: Je celkom normálny a rovnaký ako v každej inej rodine. Jiří teraz cez leto nie je tak pracovne vyťažený. Môžeme tak byť s Kiliánkom obaja naraz a on nezažíva to, že jeden z rodičov ráno odíde a vráti sa až večer. Má jednoducho dvoch otcov, ktorí sú mu plne k dispozícii. Jiří: Deti asi majú radi, alebo im robí dobre, keď majú rituály a režim. Vstávanie, maznanie, ranné mliečko, raňajky, hranie sa a skúmanie, prechádzka, predpoludňajší spánok, obed a znovu hranie, výlet, stretávanie sa s priateľmi alebo ihrisko, olovrant, popoludňajší spánok, večera a rozprávka, hudba, či tanec a príprava na spánok, mliečko a nočné spanie... a ráno úplne rovnaký rituál nanovo. K tomu všetkému je milión úsmevov a plačov, dôvery a lásky. Deň je plný... ale pocitovo rýchlejší a mesiace sú kratšie.

Aké sú reakcie okolia? Jindřich: Reakcie sú pozitívne. Nestretli sme sa s ani jednou negatívnou odozvou. Ale ono je to logické. Ľudia, ktorí proti nám niečo majú, zas nemajú dosť odvahy, aby nám to povedali do očí. Nerobím si ilúzie, že takí nie sú. Musím ale povedať, že všetky reakcie, ktoré k nám smerovali boli krásne. Veľakrát nás ľudia aj dojímali a náš príbeh zase ich. Veľmi časté ale bolo to, že sa k vám dotyčný naklonil a s údivom zašepkal „ ja som vôbec netušil, že to ide.“ V spoločnosti je jednoducho zakorenené, že dúhové rodiny nie sú bežné a pritom je to normálne. Stačí sa len pozrieť koľko mužov sami vychovávajú svoje dieťa (nech je to z akéhokoľvek dôvodu). A rovnako ako ženy dokážu úspešne viesť veľké firmy a byť skvelými političkami aj muž sa dokáže výborne starať o deti. Nehovoriac o tom, keď sú na to dvaja. Je mi ale jasné, že hlboko v spoločnosti, vždy bude zakorenené, že dieťa musí mať mamu a otca a iná forma rodiny bude považovaná za nenormálnu. V tomto ohľade je treba ešte prejsť kus cesty. Vždy si spomeniem na stanovisko slovenského režiséra Juraja Jakubiska, ako sa pred rokmi postavil proti možnosti adopcie rovnako pohlavnými pármi. Pritom on sám vyrastal bez otca, a ako sám priznával, vychovávali ho len samé ženy. Niekedy s nadsázkou hovorím, veď aj Ježiš mal dvoch otcov a ako úžasný človek z neho vyrástol. Rodičovstvo jednoducho nie je o pohlaví. Je to o láske, opatrovaní a starostlivosti. Jiří: Súhlasím s Jindrou, len pozitívne v okolí aj na cestách.

MAGAZÍN QYS

Jakub Kováč Jakub Kováč - Fotografia

David Vaníček: Byť otcom je ako žiť iný život

David Vaníček (35) s partnerom Michalom tvoria dúhovú rodinu v Českej Republike. Spoločne vychovávajú dvojičky, Marušku a Adélku. Každý z nich je biologickým otcom jednej svojej dcéry. Známu dvojicu poznáme z instagramu a youtube kanálu Dva tátové. V roku 2018 získali cenu v súťaži Czech Social Awards, v kategórií Cosmo Objav za ich inšpiratívny príbeh o ich rodičovstve, ktorý zdieľali na sociálnych sieťach.

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Prečo si sa rozhodol mať rodinu? Pretože sme muži ako všetci ostatní muži. Myslím si, že umrieť osamote ako bezdetný pár môže vyvolať predstavu z romantických filmov. Bývať niekde do smrti, čítať knihy, cestovať a užívať si. Je to jedna verzia života pokiaľ ju niekto chce. Ale pokiaľ máte v sebe túžbu stať sa rodičom, chceli by ste niečo po sebe zanechať a svoju energiu, prácu, ktorú odvádzate za celý život investovať do niečoho čo má hlbší zmysel, sú to práve deti. Dlho nám trvalo pokým sme sa dohodli s partnerom Michalom, že do toho pôjdeme. Dlho nám trvalo, dokým sa nám to podarilo. Nebolo to zlé rozhodnutie. Tým chcem povedať, že to prináša veľa práce a veľa osobného diskomfortu, ktorý ako slobodný gej stratíš, pretože sa staneš rodičom. Je to úplne niečo iné.

Aká bola teda vaša cesta k rodičovstvu? Cestu k rodičovstvu sme si zvolili formou náhradného materstva/rodičovstva v USA. Náhradné materstvo je tam legálne a riadia ho psychológovia, právnici, odborné agentúry. Páry, ktoré vstupujú do tohto procesu ale i náhradné matky, prechádzajú náročnými psychotestami. Na konci procesu ideš k súdu, ktorý rozhodne o rodných listoch tvojich detí. Zvolili sme si cestu, ktorá bola pre nás najbezpečnejšia z hľadiska práva pre naše deti a pre nás ako rodičov tak, aby sme nemuseli riešiť nepríjemnosti s českou justíciou.

Rozhodli ste sa o vašej ceste k rodičovstvu a výchove detí rozprávať cez youtube, instagram. Čo vás k tomu viedlo? Pokiaľ by sme v tej dobe nepoznali iný gej pár, ktorý sa rozhodol ísť rovnakou cestou náhradného materstva ako my, tak by sme cestu k našej rodine hľadali dlhšie. Keď stretneš vzor alebo niekto Ti ukáže cestu je to jednoduchšie. Keď máš osobnú skúsenosť, môžeš ju s niekým konzultovať. Keď sa nám to podarilo, deti sa narodili zdravé a nemali žiadne komplikácie. Preklenuli sme sa cez prvých osem mesiacov starost-

livosti o kojencov, ktoré boli náročné. Mať dvojčatá, je náročné. Doma sme sa bavili s Michalom o tom, či nespraviť nejakú formu osvety a prijali sme tak pozvanie na náš prvý rozhovor do rádia Žurnál. Na tento rozhovor prišli primárne dobré ohlasy typu „chlapci výborné“ alebo „chlapci dávajte o sebe viac vedieť, spoločnosť potrebuje takéto páry aby ukázali, ako to funguje v gej rodinách alebo lesbických rodinách. Nie je to žiadne zverstvo, ako to opisujú kritici dúhových rodín. Sme rodina ako každá iná.“ Tak sme o tom premýšľali, skúšali sme najprv voľne pridávať jednu fotografiu denne, potom dve, a následne sa to celé rozbehlo.

Ako to ďalej pokračovalo s vašimi sledovateľmi? Začalo nás sledovať viac a viac ľudí. Z jedného dňa na druhý ich zrazu bolo okolo 10 000. Začali sme s tým pracovať. Prevažne nás sleduje heterosexuálna väčšina. Okolo 92 percent sú ženy, mamičky. Ukázali sme im, že máme rovnaký život ako ony. Riešime rovnaké témy. Neviem to presne spočítať, ale povedal by som, že sme zdieľaním nášho príbehu presvedčili desiatky ľudí, že sa nemusia báť LGBT rodičovstva. Desiatky ľudí nám napísali „Ahoj, pred pol rokom som bola presvedčená, že to nemôže fungovať. Ďakujem, že Vás môžem sledovať. Zmenila som názor.“ Veľa takýchto podobných vyjadrení pochádza aj zo Slovenska.

Spomenul si, že sa ozývajú i slovenské mamičky. Čo také riešia? Väčšinou to začína rovnako: „Ahoj, sledujem vás štyri mesiace, som silne veriaca a žijem v malej dedine. Myslím si, že dvaja muži alebo dve ženy nie sú rodina. Nemôžem vás však prestať sledovať. Strašne ma bavíte a vlastne nachádzam s Vami rovnakú nôtu. Riešim rovnaké otázky ako vy. Stále však premýšľam nad tým, či to je správne.“ My sa jej na to spýtame, či by sme nemohli spolu zájsť s deťmi na detské ihrisko alebo si sadnúť na obed. Nakoniec by nás veľmi rada spoznala. Zistí, že jediné čím sa líšime je, že

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

ja som muž a žijem s mužom a ona je žena a má muža, inak máme rovnakú agendu. Dosť často sa podarí takýmito rozhovormi, ktoré vedieme cez súkromné správy a nie cez verejné komentáre, presvedčiť takýchto ľudí alebo rozšíriť im obzory. Oni sami prídu k názoru, že sa zmýlili pri odsudzovaní LGBT rodín.

Aké je to vychovávať dvojičky? Čo to všetko obnáša? To ako je ťažké vychovávať, by si sa mohol spýtať kohokoľvek. Všetci sa staráme o deti v tom najlepšom vedomí a svedomí. Stojí nás to prácu i čas. Často nespíš, keď sú deti choré. Bojíš sa o ne tak, že nemôžeš spať, ale popri tom musíš fungovať, pracovať a zarábať peniaze.

Byť otcom je ako žiť iný život. Prídeš si dôležitejší pre seba i pre niekoho iného. Pokým sú deti malé, si pre ich život nenahraditeľný. Toto dodáva zdravé sebavedomie a prídeš si ako človek hodnotnejší, pretože predávaš isté hodnoty ďalej.

Aký je to pocit byť otcom? To je tá lepšia časť nášho príbehu. Byť otcom je ako žiť iný život. Prídeš si dôležitejší pre seba i pre niekoho iného. Pokým sú deti malé, si pre ich život nenahraditeľný. Toto dodáva zdravé sebavedomie a prídeš si ako človek hodnotnejší, pretože predávaš isté hodnoty ďalej. Nechcem tým povedať, že ľudia bez detí nie sú hodnotní, to vôbec nie. Tvoja vlastná vnútorná dôležitosť sa znásobí a zároveň spoznáš svoje temné stránky. Rodičovstvo vyzlieka do noha, čo sa týka emócií a správania sa. Kto ťa vie najlepšie preveriť ako človeka sú práve deti, ktoré ti nič nedarujú. Niekedy to je náročné. Je to však krásny pocit. Niekedy máme horšie dni, keď sa nám niečo nepodarí alebo riešime doma niečo nepríjemné. Prenesieme to na deti a deti začnú plakať. Nastane smutná nálada, ale to sa stáva, veď každý deň nie je krásny. Na konci dňa však nastane moment, keď ti dá dieťa pusu, objíme ťa alebo ti povie pri uspávaní: „Oci, mám ťa rada“. Je to okamih, ktorý vymaže všetko zlé, čo sa stalo pred tým.

MAGAZÍN QYS

Čo si myslíš o tom, či je v niečom odlišná výchova rodičov u gej párov a u hetero párov? Ja v tom nevidím žiaden rozdiel. Ja sa s mojimi priateľmi heterosexuálmi, teda tými, ktorí žijú v „klasických heterosexuálnych rodinách“ vlastne celú dobu bavím o deťoch a riešime rovnaké témy. To je dôkaz toho, že to nie je iné. Neriešime to, že jeden z nás nie je žena. To vlastne pre našich priateľov, známych, susedov už dávno nie je téma, nikto to z nich už nerieši. Našim deťom sme veľmi ľahko vysvetlili, že Adélka a Maruška majú dvoch otcov. I malé deti z areálu vedia, že dievčatá majú dvoch otcov a naše deti vedia, že ich kamaráti majú otca a mamu. Jednoducho to funguje. Deti sú úplne v pohode. Nie sú unavené stále sa opakujúcimi otázkami ani rôznymi rečami politikov. Nie sú popletené rôznymi predsudkami. Prijímajú to tak, ako to je v najčistejšej, najláskavejšej podobe. Hodnotia ťa podľa toho aký si ty, a nie s kým si.

Čo by si odkázal gejským párom, ktoré chcú mať dieťa alebo majú takýto sen? Dôležité je vydržať. Prídu okamihy keď to chcete vzdať. Prídu i okamihy v niektorých rodinách, kde to budeš musieť povedať blízkym a možno sa medzi nimi nájde niekto, kto s tým nebude súhlasiť. Nám sa to ale nestalo. Ja si myslím, že sa do toho treba zahryznúť a bežať ďalej za svojím cieľom a nenechať sa zastrašiť. My všetci sme krehké nádoby. Niekedy stačí i hlúpa veta, ktorá ťa odvedie od tvojho cieľa. Premýšľaš nad tým. Bolí ťa to. Musíš mať hrošiu kožu a nenechať sa odradiť. I keby nastali komplikácie, že by si musel rok čakať, tak radšej počkaj rok, pretože buduješ niečo, čo bude trvať desiatky rokov. Rok potom nič neznamená. Niekto to vzdáva, pretože je nedočkavý a chcel by to hneď. Je potrebné čakať.

A teraz ste koľko spolu ? Asi 8 alebo 9 rokov.

Ako ste postupovali pri výbere mien pre vaše dievčatá? Keď sme začali uvažovať o dieťati, tak sme si vytvorili fiktívne dieťa, aby sme sa o ňom nebavili neosobne, pokým sa nám narodí. Tak sme si vytvorili Adélku. Hovorili sme: „Až budeme mať Adélku.“ Nebolo to tak, že by sme sa fixovali na to, že musíme mať dievčatko, ale jednoducho sa nám to meno páčilo. Prišlo nám to lepšie baviť sa o Adélke ako o tom dieťati. Keď sme zistili, že budeme mať dvojčatá, museli sme pripraviť dve mená. Rok pred narodením dievčat mi zomrela babička Marie, ktorú som mal veľmi rád. Michalova prababička sa tiež volala Marie. Keďže žiadna iná Marie v našom rode nie je, rozhodli sme sa s týmto krásnym menom pokračovať. Mali sme pripravené i dve mená pre chlapcov, a to Lukáš a Mikuláš. Lukáša som vyberal ja a Michal vybral Mikuláša.

Instagram: @dvatatove Youtube: @dvatatove

Koľko u Vás trval tento proces? U nás to trvalo 3 roky. 3 roky od prvého okamihu, keď sme sa dohodli s partnerom Michalom, že do toho pôjdeme.

OSE JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Jakub Kováč

a i z n ece

POSE

E S O P

Fox opäť triafa do čierneho a prichádza s poriadne návykovým seriálom. Pose po-

chádza z produkcie, za ktorou je spolupráca Ryana Murphyho (American Horror Story, Glee) s Janet Mock. V obsadení seriálu figuruje najviac transrodových a queer

hereckých predstaviteľov a predstaviteliek v histórii televízneho vysielania. Dej sa odohráva v roku 1987 a zameriava sa na vzájomné spojenie niekoľkých segmentov

života a spoločnosti v New Yorku, vzostup luxusného vesmíru, centrálnej spoločenskej a literárnej scény a kultúry svetových bálov. 48

MAGAZÍN QYS

Newyorská plesová scéna zobrazuje v osemdesiatych rokoch prostredníctvom bitky medzi dvoma „ domami (tzv. housami)“ - volenými rodinami, ktoré súťažia na tzv. báloch – trans ženy, queer mladých mužov a iných predstaviteľov LGBTI komunity. Blanca Rodriguez pracuje každý deň v nechtovom salóne a po nociach tancuje na veľkolepých báloch pre svoju tanečnú rodinu „Abudance“. Keď zistí, že je HIV pozitívna, povie svojmu blízkemu priateľovi: ,,Aspoň teraz viem, že je niečo v mojom živote isté.“ On jej odpovedá: ,,Ešte nie si mŕtva.“ To je moment, ktorý odštartuje zrodenie nového tanečného domu a z dcéry sa stáva matka. Domy riadia takzvané ,,matky domu“. Vzorne a dôstojne obnovujú rodiny, ktoré ich kedysi odmietli. Blanca si osvojí prvého chránenca, tanečníka Damona, ktorého vyhodili z domu, pretože je gej. Následne sa do nového domu pridáva krásna latino diva Angel. Sníva, že bude zachránená princom na bielom koni. Každá z postáv čelí prekážkam, stretáva nové lásky, ktoré ich formujú a spájajú ich ako rodinu. Seriál poukazuje na obdobie krízy AIDS, ktorá trhá ľudské bytosti na kúsky. Aj keď Pose je príbeh konkrétnych zážitkov, konečný výsledok je univerzálny: Najdôležitejšiu vec, ktorú môžeme urobiť, je naučiť sa milovať iných ľudí a byť milovaný na oplátku. Pose je dostupný na známej televíznej platforme NETFLIX. Je potvrdené, že po dvoch úspešných sezónach odvysielajú i tretiu už v lete 2020. Tento seriál nadchne milovníkov módy, vogueingu, tanečnej hudby z doby Donny Summer a priaznivcov queer komunity. Na koniec by som dodal: ,,Pózuj, pózuj, pózuj.“

E S 49

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová

Cari Fletcher: Chcem byť speváčkou, ktorú som počas dospievania potrebovala

Začínala v americkom X Factore a so skupinou Lakoda Rayne to dotiahla až do finálových kôl. Svet ju však spoznáva až teraz. Vystupuje pod svojím priezviskom Fletcher a v auguste vydala druhé EP s názvom „you ruined new york city for me“, v ktorom spomína na toxický vzťah so svojou ex.

MAGAZÍN QYS

JESEŇ19

Simon Cowell ju počas súťaže nazval nudnou a možno sa nemýlil. Fletcher mala v tom období ešte len sedemnásť a nebola si istá, o čom chce spievať. Prišla však vysoká škola, vážny vzťah, podvádzanie priamo v jej byte a zlomené srdce. Toto obdobie najviac zachytávajú skladby Undrunk, About You a If You’re Gonna Lie, ktoré postupne vyšli tento rok.

MAGAZÍN QYS

Pozornosť však pritiahol aj klip k jej piesni Wasted Youth. V podstate ním celému svetu ukázala svoju priateľku Shannon Beveridge. Pre speváčku aj autorku Youtube kanálu „nowthisisliving“ bolo dôležité ukázať členkám a členom LGBTQ komunity, že je viac než v poriadku byť tým, kým sa narodili, a nepopierať svoje pocity. „Čím viac o tom teraz hovoríme, tým menej bude neskôr potrebné, aby ľudia prežívali coming outy,“ vyjadrila sa Fletcher v rozhovore pre Billboard. Osobne nepoužíva žiadnu „nálepku“ na svoju orientáciu, jednoducho len hovorí, že je súčasťou komunity.

Klip tiež natočila v tejto verzii, lebo sama potrebovala vidieť v šestnástich niečo podobné. „Láska vzniká medzi dvoma ľuďmi. Kiežby som vtedy mala dôkaz, že dve dievčatá sa môžu do seba zamilovať, chodiť spolu na rande a zbožňovať svoj spoločný život,“ opisuje ďalej v rozhovore. Zaumienila si preto, že sa stane speváčkou, ktorú v tom období sama potrebovala. Obdobie vysokej školy s odstupom času hodnotí pozitívne, hoci jej spomienky prekrýva ťažoba z predošlého vzťahu. Teraz z neho však produkuje úspech za úspechom, nehovoriac o tom, že vypísanie sa z pocitov jej zároveň ukázalo zmysel celého trápenia. Aj na sociálnych sieťach preto nabáda ľudí, ktorí počúvajú jej hudbu, aby neboli ticho a podelili sa s ňou o to, čo im v ich očiach zruinovali bývalí a bývalé. Pre ňu to bol New York.

MAGAZÍN QYS

Matej Somr

Operný spevák a herec Marek Haščák: Nič neskrývam a na nič sa nehrám

Keď vaše hobby a práca idú ruka v ruke. Tým sa môže málokto pochváliť v dnešnej dobe. Medzi šťastlivcov radíme aj operného speváka a herca zo Štátneho divadla v Košiciach, Mareka Haščáka. Tohto sympatického, šarmantného muža očaril divadelný svet natoľko, že sa stal jeho neoddeliteľnou súčasťou každodenného života.

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Každý z nás má nejaké sny a ciele. Niektorí ich nasledujú hneď od začiatku a niektorí zas až neskoršie prídu v podstate na to, čo chcú od života. Marek, ako sa u teba zrodila myšlienka stať sa operným spevákom a zároveň hercom? Ako si začal? Od detstva som nikdy nemal také ambície a sny a určite som chcel robiť všetko ostatné, len nie stáť niekde na javisku, spievať operu a hrať nejakú postavu. Dokonca som ani tento žáner nikdy nepočúval. Asi do mojich 18-tich rokov som vážnu hudbu neznášal. V mojom prípade to prišlo ako blesk z jasného neba. Asi ako 18-ročný som započul z rádia na vrátnici mojej strednej školy, kde som trávil dosť veľa času s vrátnikmi, hlas Lucianna Pavarottiho ako spieva Schubertovu Ave Máriu pre jubilantov. Od toho dňa ma ovládla posadnutosť operou a hlavne Pavarottim. Mojou hlavnou vášňou v tom čase boli prioritne kazety s nahrávkami tohto majstra a často som potajme skúšal spievať v sprche. Vtedy sa v mojom vnútri zrodila myšlienka stať sa profesionálnym operným umelcom. Od daného okamihu to išlo ako keby samé od seba. Začal som navštevovať súkromné hodiny spevu u rôznych profesorov, účinkoval v rôznych amatérskych a kostolných zboroch až jedného dňa bol vyhlásený konkurz do opery, respektíve do divadelného zboru. Moje nohy ma tam totižto zaviedli a odvtedy som tam.

Aké podmienky by mal človek spĺňať, ak by sa rozhodol ísť smerom divadelného umenia? Ťažko hovoriť o nejakých podmienkach. V každom prípade by mal mať človek istý herecký talent, dar či už hlasu alebo hrať na nejaký nástroj. Okrem toho, podľa mňa je to istý druh rehole alebo celibátu. Nie je to práca ako každá iná. Pre mňa to znamená isté poslanie a službu. Človek, ktorý to chce robiť ju musí milovať a určite sa to nedá robiť a ísť do toho s vidinou peňazí. Pretože práve táto oblasť nepatrí medzi povolania, kde by človek zarábal obrovské peniaze. Keď to človek chce robiť, musí byť dostatočne exhibicionista a silná osobnosť. Je

potrebné dokázať znášať všetky tie úskalia ako pohyblivú pracovnú dobu, časté zájazdy a služobné cesty. V neposlednom rade je to skôr večerný, respektíve nočný spôsob života. Predstavenia sa hrávajú väčšinou večer, ktoré sa končia aj okolo 22.30.

Čo znamená byť pre teba hercom? Dosť ťažko povedať. Ja už to nijako extra nevnímam. Ide to ako keby ruka v ruke s operou a spevom a to sa jednoducho od toho nejako očakáva. Človek musí byť aj trocha presvedčivý a vedieť hrať tu danú postavu a rolu, ktorú si vyžaduje dielo a zároveň splniť predstavu samotného režiséra. Nedá sa len postaviť na javisko ako stĺp a pekne spievať. To už by sme hovorili o inom žánri či koncerte. Ale k tomu sa dostaneme postupne.

Podľa všetkého musíš byť veľmi flexibilný človek, keďže treba sa vo veľkej miere zžiť so svojou rolou a prispôsobiť sa jej osobnosti. Je to pre teba až taká malina, alebo občas zápasíš s danou úlohou, ktorú dostaneš? Áno, pri vžití sa do rôznych úloh sa samozrejme vyžaduje vysoká dávka flexibility a istého exhibicionizmu. Nie je to vždy až taká malina, ako by sa to mohlo zdať na prvý pohľad. Niekedy to aj mňa stojí veľkú dávku energie, driny, nervov a sústredenia, aby som sa herecky našiel v niektorých postavách. Niekedy je potrebné sa stotožniť s predstavou režiséra, ktorá sa nemusí vždy zhodovať s mojou predstavou, ale našťastie doteraz sa nám vždy podarilo nájsť tú pomyselnú zlatú strednú cestu. Vždy sa to s menším alebo väčším úsilím dá zvládnuť. Mnohí z nás môžeme mať mylné predstavy o tom, čo znamená byť hercom a spevákom.

Čo všetko takáto práca obnáša? Človek musí byť pripravený aj na určité situácie, keď sa chce vybrať na hereckú dráhu. Napríklad, že pracovná doba je maximálne pohyblivá. Sú dni, keď sa skúša a spieva, tak hodinku či dve dopoludnia, alebo popo-

MAGAZÍN QYS

ludní. Inokedy zas nastanú situácie, že je dopoludnia náročná skúška choreografie na novo pripravovanú operu a večer je iné pomerne náročné predstavenie.

Koľko predstavení máš už za sebou? Ťažko povedať koľko predstavení už mám odohraných. Nikdy som to nejako nepočítal, ale už to bude niekoľko stovák. Totižto, v divadle som od roku 2001 a keď zoberieme do úvahy, že každý rok máme minimálne 3-4 premiéry, plus nejaké koncerty, zájazdy a približne 2-3 predstavenia do týždňa, tak mi to vychádza, že už je to možno 500 a viac.

Popíš ako prebieha ten proces od zrodu toho, čo budete hrať, cez nácviky až k finálnemu vystúpeniu? Celý proces trvá približne tri mesiace, kým dostaneme noty a začneme sa učiť texty. Chodíme na skúšky, kde to s nami náš Zbormajster stále dookola skúša. Hrá na klavíri, aby sme sa to naučili presne intonačne a rytmicky a samozrejme, aby sa človeku dostali do hlavy mnohokrát ťažké cudzojazyčné texty. Keď už to máme ako tak zvládnuté, príde režisér a choreograf, a začínajú skúšky na javisku so sólistami a režisérom.. Keď už je to nacvičené, tak prídu skúšky s dirigentom a orchestrom. Pomaly sa to začína všetko spolu lepiť a musí sa to naskúšať tak, aby to fungovalo aj po režijnej, scénickej a hudobnej stránke. Následne nás čakajú skúšky v kostýmoch, všetky tie kulisy, svetlá, efekty a podobne. Hneď na to príde týždeň hlavných a generálnych skúšok a potom nastupuje prvá a druhá premiéra a už to konečne môžu vidieť a počuť aj diváci.

Ak sa nemýlim, tak v operách ide o spojenie herectva a spevu. Avšak, je asi za potrebné občas sa naučiť nejakú choreografiu. Čiže si čiastočne aj tanečníkom? Áno, presne ako hovoríš. Opera je spojenie hudby a pohybu. Opera je vlastne zhudobnená dráma a je tam určite potrebné, aby interpret mal aspoň základné pohybové a

herecké vlohy i skúsenosti. Samozrejme, ak si to daná opera vyžaduje a ak sú také požiadavky od režiséra. Pokiaľ je potrebná i pohybová vložka, tak o tú sa stará choreograf, ktorý k tomu prispôsobuje tanečný štýl a kroky. Čiže je potrebné mať aspoň akú takú kondíciu a fyzickú silu. Mne osobne sa stalo, že som v jednej opere musel chodiť na chodúľoch alebo nosiť na rukách partnerku, ktorá bola rovnako ťažká ako ja a zároveň bolo potrebné ešte spievať.

Hrávaš len čisto v rôznych operách, alebo ťa máme možnosť uvidieť aj v inom divadelnom žánri? Čo sa týka mňa, tak prioritne vystupujem a účinkujem vo všetkých operných predstaveniach. Tiež hrávame aj operety. Dokonca som už účinkoval aj v muzikáli, ktorý sme u nás hrali a tiež v pár rozprávkach, ktoré sme mali naštudované pre malých divákov.

Ktorá operná hra ti najviac prirástla k srdcu a prečo? Čo sa týka opier, ktoré mám najradšej, veľmi ťažko sa mi odpovedá na túto otázku po toľkých odohraných predstaveniach. Mohol by som povedať, že vždy je to tá opera, ktorú práve skúšam. Ale je pravda, že mojimi srdcovými operami sú opery od Verdiho a Pucciniho. Milujem operu Nabucco, Rigoletto, ale aj Bohému a Toscu.

Určite si sa mal možnosť stretnúť s viacerými významnými osobnosťami na divadelných doskách. Čo sa týka veľkých mien a osobností, s ktorými som mal možnosť stáť na tom istom pódiu, môžem menovať napríklad Petra Dvorského, José Carerasa, Petra Mikuláša alebo speváčky ako Ľubica Rybárska alebo Jolana Fogašova a mnoho iných.

Máme ťa možnosť uvidieť len v Štátnom divadle v Košiciach, alebo občas zavítaš aj do iných slovenských miest?

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Som hlavne zamestnancom Štátneho divadla v Košiciach. Čiže to znamená, že som hlavne na doskách tohto divadla, ale taktiež som pravidelným hosťom Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde účinkujem v niektorých operách. Aspoň raz či dvakrát za sezónu hosťujeme aj na doskách v historickej budove Slovenského národného divadla v Bratislave. Takže občas si zaspievam aj tam. Tiež nás čaká začiatkom budúceho kalendárneho roka hosťovanie s našim Košickým divadlom aj v Pražskom Stavovskom divadle.

Marek, teraz sa trošku tak priamejšie opýtam. Ty ako človek nemáš problém so svojou orientáciou. Kedy v podstate u teba prebehol coming out? Bolo to ešte predtým, než si sa vybral na dráhu operného speváka, alebo sa to stalo počas tvojho pôsobenia v divadle? Ako ťa napríklad berú tvoji kolegovia a známi? Nie, nikdy sa mi nestalo, aby som mal v práci alebo kdekoľvek inde problémy kvôli svojej orientácii. Práve naopak, vždy mi hovorili, že ma obdivujú a skláňajú sa pred tým, aký som a pred mojou odvahou o tom rozprávať

a že sa nebojím a nehanbím za to. Myslím, že aj kvôli tomu ma majú kolegovia a ľudia v mojom živote oveľa radšej. Nič neskrývam a na nič sa nehrám. Môj coming out prebehol pomerne neskoro a vlastne to prišlo až v mojich začiatkoch pôsobenia v Štátnom divadle. Vtedy som zisťoval, že sú viacerí ľudia ako som ja. Vedú úplne normálny život a vôbec sa nemusím za to hanbiť aký som.

Tvoja profesia evidentne vyžaduje mnoho tvojho času. Aj napriek tomu si určite rád urobíš chvíľku pre seba. Čo vtedy najradšej robíš? Áno, moja profesia, respektíve moje hobby a práca v jednom, si vyžaduje dosť veľa môjho času. Keď mi predsa len trocha času zostane, tak strašne rád športujem, veľa chodím do prírody, milujem turistiku, bicyklovanie, rád chodím a obdivujem historické pamiatky a ak je to čo len trocha možné, tak sa snažím tráviť čas na dedine u rodičov odkiaľ pochádzam. Milujem práce okolo domu a záhrady a strašne rád sa starám o zvieratá. To je môj veľký koníček a niečo čo mi ešte zostalo z detských a študentských čias.

MAGAZÍN QYS

Alexandria

O Bosý maliar

V 57

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Škrtla zápalkou. Keď bol plameň tesne nad jej prstami, sfúkla ho. Padol pohár, padol tanier. Črepiny ležali medzi nimi. Nože si na seba brúsili každý deň, ale pozbierať rozbodané úlomky im už robilo problém. Ani jeden nemal odvahu ich zlepiť, ani jeden nemal odvahu ich zahodiť. Rozbité zostali ležať na zemi. Rozbití odišli do svojich izieb. Škrtla zápalkou. Keď bol plameň tesne nad jej prstami, sfúkla ho. Kľakla si k tomu, čo bolo ešte pred chvíľou celistvé, o čom nikto nepochyboval, že vydrží naveky. Zlepiť alebo zahodiť? Zamkol sa v izbe. Na túto chvíľu čakal celých šesť hodín. Odhalil svoje plátno a vytiahol ostrý štetec. Prvá čiara, druhá, tretia... Zaspával špinavý od farby. Raňajky sa chladili už týždeň. Prázdne žalúdky sypali ticho do čoraz plnšieho koša. Dopila kakao, podpísala si žiacku knižku, rozhodla sa, že dnes smeti nadobro vyhodí. Črepiny prederavili vrece, pár sa ich skotúľalo po schodoch, pristáli susedovi pred nohami. Zdvihol k nej pohľad s otáznikom, pochopil, sklopil zrak, vrátil sa do bytu. Mala pocit, že ju bodla ďalšia črepina. Zamkol sa v kabínke. Na túto chvíľu čakal celé tri hodiny. Odhalil svoje plátno a vytiahol ostrý štetec. Prvá čiara, druhá, tretia... Farba mu zašpinila rukáv. Popálili si jazyky. A chrlili zo seba slová, ktoré by radšej nikdy nepočula. Občas sa skryli za jej meno, za jej vek, za jej orientáciu, len jeden pred druhým sa nedokázali skryť. Škrtla zápalkou. Keď bol plameň tesne nad jej prstami, sfúkla ho. Nevedela nájsť lepidlo. Len slovami črepiny nespojí. Vytiahla vrece, ktoré nakoniec vyniesla naspäť do bytu. Obzerala si hrany úlomku. Padol pohár, padol tanier. Stisla päsť. Pocítila bolesť v hrudi a na dlani. Jedna bolesť, druhá bolesť. Spoločne splynuli do úľavy.

Farbu riedil slanou vodou. Skúmal svoje

kresby, prechádzal po nich prstom. Čerstvá ešte nestihla zaschnúť. Galéria sa rozrastala, už čoskoro plánoval rozšíriť jej priestory. Zazvonilo. Zatvoril oči, napočítal do päť, utrel vodu, zakryl kresby. Jeho diela nesmel nikto vidieť. Padali poháre a taniere, padali nadávky a budúcnosť. Škrtla zápalkou. Keď bol plameň tesne nad jej prstami, nesfúkla ho. Nechávala bolesť, nech ovládne všetky jej zmysly. Napočítala do päť, dlhšie už nevydržala. Pády pokračovali. Vytiahla črepinu, obzerala si jej karmínové hrany. Vybrala jednu, zľahka si ňou prešla po koži. Bolela ju hlava, bolelo ju vnútro, bolela ju ich bolesť. Pritlačila. Sotili ho. Takmer mu zlomili galériu. Vzali mu mobil, bundu, vyzuli ho z tenisiek. Vraj mu nebude zima, keď je teplý. Zasmiali sa, odišli. Vždy napokon odišli. Niekedy si z neho vzali len kúsok, inokedy ho trhali ako nevydarenú ľudskú kresbu. Nemal sa kam zamknúť. Nečakal, že niekedy bude maľovať aj na ulici. Odhalil svoje plátno a vytiahol ostrý štetec. Prvá čiara, druhá, tretia... Slaná voda mu opäť rozriedila farbu. Vyhodila črepiny, nechala si len jednu. Tá im nepatrila, oddelila sa od nich, žila si vlastnú bolesť. Stískala ju v ruke, ponáhľala sa po ulici, nevedela, kam ide, ale hnala sa za tým miestom. Oproti nej išiel chlapec, objímal svoje útle telo, musela mu byť zima, zbadala, že nemá topánky. Otvorila ústa, ale minul ju s očami na chodníku. Pokračovala, zastala. Pokračovala, zastala. Otočila sa, sledovala ho. Už sa nehnala za neznámym miestom, ale známou bolesťou.

Skúmal svoje kresby, prechádzal po nich prstom. Bol zhnusený zo svojej tvorby, zo seba. Už nedokázal maľovať. Nechcel. Bál sa. Rieka pod ním ho fascinovala. „Neskáč.“ Pozerali sa naňho veľké modré oči, tá modrá sa mu páčila, radšej by sa utopil v nej.

MAGAZÍN QYS

„Prečo?“ „Nechcem, aby si skočil,“ podišla bližšie. „Veď ma ani nepoznáš.“ „Poznám tvoje kresby. Aj ja kreslím, aha,“ vyhrnula si rukáv. Dotkol sa jej jaziev. Mala ich menej ako on, ale dosť na to, aby odstúpil od zábradlia. „Prečo nemáš topánky?“ „Vyzuli ma.“ „Kto?“ „Oni.“ Pochopila. Vždy sú nejakí oni. „Bojím sa.“ „Čoho?“ „Že nabudúce skočím.“ Pokrútila hlavou, prstom mu prešla po čerstvej jazve, akoby ju chcela zahojiť. „Čím kreslíš?“ Vytiahol vreckový nožík. „Utop ho namiesto seba.“ „Až po tebe.“ Vytiahla svoju črepinu, videl, že váha. Padol nôž, padol úlomok. Kým zmizli pod hladinou, stihli narátať do päť. „Čo teraz?“ vložil si ruky do nezvyčajne prázdnych vreciek. „Pôjdeme domov.“ „A potom?“ „Znova sa stretneme.“ Súhlasil. Nemal sa kam zamknúť. Farby sa pomiešali. Chcela mu opísať, ako poháre a taniere prestali padať. Chcela mu povedať, že v pondelok jej spravila kakao mama, v utorok otec a v stredu jej nová priateľka. Chcela mu ukázať, ako opäť sfúkava zápalky predtým, než ju oblizne plameň. Neprišiel. Neprišiel. Neprišiel. Chlapec, ktorý strávil priveľa času zamknutý, už nikdy nikam neprišiel.

A 59

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Leone Balica

P Planéta E

MAGAZÍN QYS

„Ďalej!“, ozve sa spoza tých známych dverí, ktoré stretávam každý týždeň. Nesmelým krokom prejdem cez prah do menšej miestnosti. Do očí mi udrie jas hviezdy prechádzajúci cez jedno menšie okno, odeté do béžovej látky, ktoré má už čo to za sebou. Okom som sa len nepatrne stretol s okom osoby sediacej po mojej uhlopriečke napravo pri počítači na pohodlne vyzerajúcom kresle. Pomerne mladá bruneta s krátkym strihom vlasov, formálne oblečenie a ten typický diár, do ktorého si neustále niečo zapisuje. Znova ma privítala tým povestným úsmevom. Neviem, či je falošný alebo nie. Už mi nemusela povedať: ‚Posaď sa.‘ To mi už povedala 3-krát. Ľudia mi nemusia nič hovoriť viackrát. Sadol som si na gauč doslova prilepený o stenu, na ktorej sa nachádzal jeden malý obrázok slnečnej krajiny. Vedľa neho prachom zamútená knižnica, ktorá mala pod svojím ochranným rúchom niekoľko kníh. Tie už taktiež očividne necítili ľudský dotyk, bažiaci po vzdelaní, pekne dlhú dobu. „Ako si sa dnes mal?“, ozval sa znova po nejakej chvíli ten istý hlas. „Dobre.“, odvetil som zamyslene. Stále tá istá pesnička. Ten istý dialóg vedený každý jeden týždeň. Nechápal som celkom, prečo tu musím chodiť, ale vraj som musel a musím. Vyzul som si tenisky, vyložil nohy a s podoprenou bradou som sa neprestajne díval na ten tlmený jas, ktorý ma šteklil po tvári. „A čo škola?“, ten ženský hlas mi nedával pokoj, stále som ho počul. „Normálka.“ „Nenašiel si si žiadnych nových kamarátov?“ „Kamarátov?“, zopakoval som to jediné slovo, ktoré ma pekne zarazilo. „Áno.“ „Nikto taký neexistuje.“, riekol som po chvíľke toho, čo som sa pozeral, ako tie hviezdne lúče pomaly slabnú, narážajúc na konáre stromu vysadeného pred budovou. „Prečo si to myslíš?“, vtierala sa nebadane. „Medzi ľuďmi prežívajú len negatívne veci. Láska, šťastie, priateľstvo.... Nič také tu nemá miesto.“

„Naozaj?... Ale ty si bol zrodený z lásky, Nick. Tvoji rodičia-“ „Nie,“, skočil som jej do reči, „bol som zrodený zo strachu a hriechu, ničoho iného.“ „Prečo sa na to celé dívaš takto pesimisticky a nesnažíš sa meniť svoj postoj? Čo ťa k tomu vedie? Nejaký skutočný dôvod?“ Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Tento nikam nevedúci rozhovor ma pekne unavoval a nudil. „Poviem to takto...“, obrátil som svoju tvár k tej jej „vy ste zamestnaná ako psychologička, však?“ „Presne tak, máš pravdu.“ „Vašou náplňou práce je pomáhať ľuďom s ich problémami.“ „Áno.“ „Ale hlavnou prioritou pre vás je zarobiť peniaze a uživiť sa, je to tak?“ Naraz stíchla. Zjavne premýšľala o tom, čo mi na to povedať. „Na to nepotrebujem vašu odpoveď. Pre každého človeka na tomto svete je prirodzené, že chce prežiť. Preto občas koná neuvážene a podľa svojich inštinktov. A preto sme skončili tu.... V tomto zhnitom svete, o ktorom si ľudia vytvárali nejaké slepé ideály, že bude úplne iný od toho na Zemi. A hľa... Sme tam, kde sme boli.“ „Myslíš, že sa to ešte nedokáže zmeniť?“ „Len k horšiemu....“, odvetil som nezaujato. „Chcel by si vedieť, aký bol život na Zemi?“ „Ani nie... Verím, že pokiaľ nejaká vyššia moc nestvorila človeka, bol to prekrásny svet, v ktorom bola určite radosť žiť. Akoby bol stvorený priamo pre nás, pre našu existenciu.... To ľudský hyenizmus ho zničil. Uvalil do záhuby, sám sa brániť nedokázal, pretože ľudia v tej dobe.... čoby, ešte aj teraz bažia po moci, ktorá im bude aj tak k ničomu.“ „Čo myslíš, že je potrebné urobiť, aby sa to zmenilo?“ „Musel by sa zmeniť charakter človeka. Inak to je celé len jeden veľký bludný kruh, z ktorého sa aj pri neviem akej veľkej snahe nedokážeme dostať. Ľudia chcú zabudnúť na život tam na Zemi. Dokonca sa o ničom takom nezmieňujú ani na školách. Berú toto ako náš domov. Rozprávajú báchorky o tom,

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

akí sme vyspelí a vzdelaní... Je mi z toho zle.“, skrivil som nosom a ústami. „Myslíš, že sa človek dokáže zmeniť?“, vyriekla otázku, na ktorú som nemal odpoveď. Ostal som ticho. Dívajúc sa ani sám neviem kam, premýšľajúc o všetkom, čo sa stalo a stane. O tom, aké to asi bolo, keď človek nezasiahol do všetkého, čo existovalo na Zemi. Vtedy ma napadla otázka: Boh je všemohúci a vie všetko. Prečo potom stvoril človeka, ak vedel, že jeho stvorenie len uvedie do záhuby? Stále som sa pýtal sám seba, prečo? Prečo sme vlastne tu? Má to nejaký zvláštny dôvod? Ak áno, tak aký? Prečo nás tu chcel? Nie sme tu len pre jeho pobavenie? Určite je to pekný a zároveň smutný pohľad na to, dívať sa na nás, ako sa vzájomne bez štipky rozumu zabíjame. Ak by som bol na jeho mieste, inak by som sa asi nesprával. Prešla pekne dlhá doba odvtedy, čo sa tu na planétu ‚E‘ usadili ľudia. Z rozprávania našich starých rodičov a ich starých rodičov je známe, že sme od Zeme vzdialení dobrých 40 svetelných rokov. Celých päť generácií sa to tu formovalo do dnešnej podoby, do podoby, ktorá ma vôbec neprekvapila. Optimizmus tu nemá čo robiť. Znova sa tu konflikty šíria ako nejaký prekliaty vírus, ktorý nabáda len ľudský charakter. Napriek našej takzvanej vyspelosti sme na toto ešte nevynašli liek, aká irónia. „Ah, ahoj, Leo.“, riekol som si v mysli, keď som uvidel za pokojne sediacou psychologičkou, zapisujúcou si nejaké veci do svojho diára, svojho známeho, ktorý ma chodieva navštíviť každú noc, keď zaspím, prípadne aj takto. Rovnako vysoký ako ja, vyťahané tričko čiernej farby, takmer celé zakryté pod bielou bundou s kapucňou, čierne nohavice a tenisky. Presne takto sa zvyknem obliekať aj ja. Oh, takisto mal na hlave plynovú masku, ktorá však mala ešte zajačie uši. Ešte nikdy, čo sme sa zatiaľ stretávali, si ju nedal dole, vraj by ho to intoxikovalo. Divné je, že ho tá psychologička nevidí. Vidím ho iba ja. Počujem ho iba ja. Rozprával mi už rôzne šialené veci, ktoré mi pritom pripadali také úžasné a doslova prinášali moju dušu do sveta príjemných chvíľ strávených

vo svete neprebádaných ilúzií. Podľa neho vraj niekde tam existuje iný svet. Úplne iný svet, ten, v ktorom on žije a nie je sám. Je to vraj svet, ktorý je takmer identický s tým na Zemi, keď človek nejestvoval. Takýmto malým kúzlom dokázal moje srdce, utápajúce sa v žiali, znova priviesť k životu. Môj tep bol stále taký silný a taký rýchly, keď som sa s ním v svojich snoch stretával. Neustále som sa ho pýtal, prečo ma tam nevezme. Doteraz mi nedal odpoveď. Moja zvedavosť však neutíchala.

MAGAZÍN QYS

SME TU PRE TEBA

Podpora a sociálne, psychologické a právne poradenstvo pre lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych ľudí v oblastiach, ktoré súvisia s ich sexuálnou orientáciou a rodovou identitou.

CMY

IA MPSVR SR inPoradňa je súčasťou projektu Prevencia a ochrana pred diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity BSK, ktorý sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci operačného programu Ľudské zdroje. (www.employment.gov.sk, www.esf.gov.sk, www.ia.gov.sk)

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

inPoradna

Poradňa: Teplí ľudia terčom nenávisti na internete

MAGAZÍN QYS

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

23.9. sa uskutočnila diskusia pod názvom Teplí ľudia terčom nenávisti, ktorej sa zúčastnili Vladimír Šnídl z Denníka N a Danile Milo z Globsecu. Preto v rámci poradne by sme radi poskytli informácie, čo robiť keď ste terčom nenávisti v online priestore.

napísať ste odpad tejto spoločnosti, ktorý sa dá podplatiť a nerozmýšľa vlastnou hlavou.“ • Komentár na facebooku: „ste buzeranti a rozvracači života, budete sa smažiť u satana“

Čo je verbálny nenávistný prejav na internete (z angl. cyberhate speech)? Verbálny nenávistný prejav je každá forma komunikácie, ktorá aktívne rozširuje nenávistné správy o osobe alebo skupine a ktorá môže podnecovať, alebo ospravedlňovať násilie, alebo predsudky vo vzťahu k osobe, alebo skupine, alebo viesť k pocitom poníženia a ublíženia. Terčom sú obyčajne osoby, alebo skupiny vzhľadom na ich napr. sexuálnu orientáciu, rasu, rod, etnicitu, zdravotné znevýhodnenie, vierovyznanie a iné. Prebieha vo virtuálnom priestore počítačových sietí s využitím rôznych služieb a nástrojov, ako sú email, čaty, diskusné fóra, sociálne siete, stránky na zverejňovanie fotografií a videí, blogy atď.. Práve lesby, gejovia, bisexuálni, transrodoví a interseuálni ľudia sú často cieľom verbálnych útokov na internete a sociálnych sieťach. Vzhľadom na predsudky aj v blízkom okolí LGBTI ľudia často skrývajú svoju identitu, a preto je pre nich oveľa ťažšie takéto útoky riešiť s blízkymi ľuďmi. Podľa prieskumu Agentúry pre základné práva, až 65% LGBTI ľudí zažíva nenávistné prejavy a averzie vo vzťahu k ich skupine, medzi ne patria aj nenávistné prejavy na internete. Používajú sa aj pojmy ako kyberšikonovanie a kyberprenasledovanie: • Kyberšikanovanie (internetové šikanovanie): forma šikanovania, pri ktorej sa používajú nové technológie. Šikanovanie je použitie sily, alebo nátlaku s cieľom zneužívania, alebo zastrašovania osoby. • Kybernetické prenasledovanie (online prenasledovanie): neustále sledovanie niekoho vo virtuálnom prostredí, často spojené s obťažovaním, vyhrážaním a zastrašovaním.

Čo spôsobujú verbálne nenávistné prejavy na internete? • Ľudia uverejňujú online správy a komentáre bez opatrného zvažovania, alebo poznatkov, čo to môže znamenať pre iného človeka. • Aj keď sú takéto správy vo virtuálnom priestore a vzbudzujú pocit anonymity, treba si uvedomiť, že majú skutočné publikom a skutočný vplyv na konkrétnych ľudí. • Verbálne nenávistné prejavy sú pre konkrétnych ľudí zraňujúce a môžu im spôsobiť zdravotné problémy a problémy v živote. • Môžu mať nepríjemný efekt na LGBTI komunitu, takéto slová môžu zraniť najmä mladých ľudí, ktorí sú v pozícii hľadania svojej identity.

Ako vyzerajú verbálne nenávistné prejavy na internete? • Na chate správa: „Len jedno vám chcem

Čo robiť v prípade ak sa vyskytne na internete verbálny nenávistný prejav? • Zdieľanie skúseností s inými, vám môžu pomôcť ohodnotiť obsah verbálneho nenávistného prejavu, ako aj podeliť sa o vaše pocity. Sebaobviňovanie nie je dobré. • Môžete sa tiež obrátiť na odborníkov a odborníčky, ktorí riešia aj problémy s verbálnymi nenávistnými prejavmi. V prípade LGBTI ľudí to môže byť napríklad Inporadňa www.inporadna.sk, ktorá poskytuje právne, psychologické a sociálne poradenstvo pre LGBTI ľudí. • Ďalšia možnosť dostupná online, je nahlásiť verbálny nenávistný prejav cez rôzne monitorovacia stránky a prieskumy. Cez rôzne webstránky, máte možnosť zdieľať skúsenosti, alebo zbierať dáta. Cez zbieranie dát, relevantní aktéri vedia, kam zamerať svoje aktivity s cieľom bojovať voči verbálnym nenávistným prejavom. To sa môže udiať väčšinou aj anonymne. iť verbálny nenávistný prejav na internete cez stránku http://stopline.sk/sk/component/report. • Poskytovatelia internetových služieb

MAGAZÍN QYS

a prevádzkovatelia sociálnych sietí majú svoje podmienky využívania služieb (z angl. terms of use) a vhodnú politiku užívania služieb (z angl. acceptable use of policy), ktoré obyčajne zakazujú verbálne nenávistné prejavy. Majú k dispozícii možnosť nahlásiť takýto prejav. Takýmto spôsobom možno regulovať nenávistný obsah na internete a sociálnych sieťach a odstrániť ho. Preto je dobré ho využiť, lebo to tiež pomáha kultivovať internetové prostredie. • Takisto je možné poslať správu resp. list administrátorovi, ktorý spravuje webstránku, na ktorej sa vyskytol nenávistný prejav napr. v uverejnených blogoch. • V prípade osobných správ, akýkoľvek verbálny nenávistný prejav riešte okamžite. Čím dlhšie situáciu nechávate tak, tým sa môže zhoršovať a jej následky môžu byť závažnejšie. V prvom rade dajte vedieť agresorovi, že vám jeho správanie prekáža a ak s tým neprestane, podniknete ďalšie kroky. Ďalej však s ním/s ňou nekomunikujte, nič mu nevysvetľujte, nepresviedčajte ho. • Aj keď si agresori myslia, že zostávajú anonymní, nie je to celkom tak. Pri akejkoľvek činnosti vo virtuálnom priestore zostávajú stopy, ktoré môžu poslúžiť buď na identifikáciu páchateľa, alebo ako dôkaz o čine, preto je dôležité si všetky správy a maily uchovávať. • Z hľadiska trestného zákona môže ísť v tomto prípade o podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti, kedy keď niekto verejne podnecuje k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, politické presvedčenie, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, alebo verejne podnecuje k obmedzovaniu ich práv a slobôd, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. • Môžete sa obrátiť priamo na Políciu SR s trestným oznámením, alebo nahlásiť nenávistný obsah aj anonymne emailom na extrem@minv.sk. Inštrukcie ako podať trestné oznámenie nájdete napríklad tu:

http://www.najpravo.sk/rady-a-vzory/rady-pre-kazdeho/t/ako-podat-trestne-oznamenie.html. Užitočné stránky www.inporadna.sk http://beznenavisti.sk/co-robit-ked-sastretnes-s-cyberhate/

Použité zdroje ANSO 2013. Tollkit on Combating LGBTQ directed hate speech online. Dostupné na: https://ansoblog.files.wordpress.com/2013/04/ansotoolkitfinal.pdf Bihariová I. 2012. Cyberhate – nenávisť na internete. Dostupné na: http://www.beznenavisti.sk/wp-content/themes/beznenavisti/podklady-a-materialy/Cyberhate-Nenavist-na-internete.pdf Gregusová M, Drobný M. 2012. Deti v sieti. Dostupné na: http://www. beznenavisti.sk/wp-content/themes/beznenavisti/podklady-a-materialy/Deti_v_sieti.pdf Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov

JESEŇ19

MAGAZÍN QYS

Lady Fox

MAGAZÍN QYS

3/2019

JESEŇ19