QYS magazín • ZIMA19

QYS Rozhovor s Veronikou o situácii transrodových ľudí na Slovensku s tranzíciou

•

Divadelného festivalu Drama Queer

ZIMA 2019

•

Lucas Oliver Lee porozpráva o svojich skúsenostiach

Zakladateľka združenia Altera Jana Kapustová si zaspomína na aktivizmus v 90tych rokoch •

Recenzie queer seriálov a hudby

•

Recenzia

Magazín QYS Štvrťročník - magazín Ročník štvrtý Číslo 4/2019 Vydané 30.12.2019 ISSN 2453-9023 EV 5428/16

Šéfredaktor Andrej Kuruc Redakčná rada Dominika Chrastová Jakub Kováč Matej Somr Róbert Pakan Ďalší redaktori: Marek Hudec Jakub Kováč Fotografie Jakub Kováč Titulná fotografia Jakub Kováč Web qys.sk Facebook MagazinQYS Realizované s finačnou podporou Fondu na podporu umenia

Vydavateľ Nomantinels O.Z., Višňová 5, 831 01 Bratislava IČO: 42182603 Kontakt: info@nomantinels.sk

Obsah

6

Veronika: V slovenskej legislatíve a politike je výraz transrodový neznámy. Poznáme iba výraz transsexualizmus

12

Lukas Oliver Lee: Kamaráti ma akceptujú a ľúbia takého, aký som, a preto mnohých z nich považujem za svoju rodinu

17

Queer TV: Steven Universe je najlepšou rozprávkou o tom, aké je byť trans

20

Jana Kapustová: Prekážala mi neznalosť témy a to, že sa rozprávalo o nás len v negatívnych súvislostiach

27

Recenzia: Drama Queer 2019

32

Recenzia: Batwoman zatiaľ nepresvedčila slovami ani skutkami

35

Recenzia: Tales of the City

37

Režisérka prvého poľského LGBT webseriálu: Kontrola je príbeh o láske, nie o sexuálnej orientácii

41 44

Matej Somr: Zumba mi zachránila život Queer hudba: Poníženie, hrdosť a odvaha. Zahoďte masky a začnite žiť!

47

Queer hudba: 20 skladieb, ktoré sa vám zídu v roku 2020

49

Poradňa

EDITO

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

A už je to tu zas, Nový rok, plný očakávaní, že ten rok bude lepší ako minulý. Rok 2019 nebol až tak zlý. Máme novú prezidentku ženu, a navyše podporujúcu naozaj rôzne menšiny.

Podarilo sa veľa teplých aktivít, na Dúhový Pride prišlo najviac až 10000 návštevníčok a návštevníkov a na politickej scéne rezonovali debaty o spolužití LGBT ľudí. Škoda, že najmä negatívnym spôsobom.

V oblasti zrovnoprávnenia sa opäť pre LGBT ľudí neurobilo nič, napriek tomu enormne narástla podpora extrémistov. To nemá logiku, že. Ale zdá sa, že vo svete konšpirácií, hoaxov, falošných správ má logika posledné miesto.

Preto si zaprajme do roku 2020 veľa dobrých rozhodnutí, ktoré budú zmysluplné a hlavne logické z hľadiska skvalitnenia našich životov.

Všetko dobré a teplé praje redakcia Magazínu QYS v Novom roku 2020!

Andrej Kuruc

4

ORIAL MAGAZÍN QYS

5

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Jakub Kováč Viktória Szabová - Ilustrácia

Veronika: V slovenskej legislatíve a politike je výraz transgender neznámy.

Poznáme iba výraz transsexualizmus Veronika má 46 rokov a zaoberá sa problematikou LGBTI. Študovala na Univerzite Komenského a dlhšie žila v zahraničí. V súčasnosti žije v Bratislave a pracuje v medzinárodnej firme v oblasti inklúzie a diverzity. V rámci svojej práce zastupuje Slovensko v medzinárodnej komunite, ktorá má na starosti inklúziu menšín.

6

MAGAZÍN QYS

7

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Ako je nastavená politika vo vzťahu k transrodovým ľuďom na Slovensku?

Záleží na tom, z akého uhla pohľadu sa na to pozerá. V slovenskej legislatíve a politike je výraz transrodový neznámy. Poznáme iba výraz transsexualizmus. Táto téma je spolu s lekárskymi postupmi stará a pochádza z 80. rokov. (pozn. redakcie: výnimkou je pojem rodová identifikácia, ktorý sa nachádza v antidiskriminačnom zákone a zakazuje tak diskrimináciu aj transrodových ľudí) Dokonca tu bolo aj pár pokusov o operácie v rámci tranzície transrodových ľudí, ale v súčasnosti sa už nerealizujú, i keď je tu záujem. Na politiku sa dá celkovo nazerať z dvoch pohľadov. Tradičná politika hovorí, že možnosti tu sú. Potom tu máme politiku ovplyvnenú verejnou mienkou, populizmom a dianím na našom malom Slovensku. Nielen na Slovensku je pod vplyvom extrémistických zložiek i našich rôznych kresťanských kamarátov téma rodu a rodovej identity tlačená k“ jablku genderu“ a podobných vecí. Túto tému sprofanovali do takej miery, až majú ľudia pocit, že ide o niečo nové, fantastické, ale pritom to na Slovensku vôbec nové nie je. Má to zákonnú podporu a dúfam, že sa podarí presadiť i novú zákonnú vyhlášku, ktorá by zmodernizovala tento starý postup z 80. rokov.

Pre znalých ľudí dnes existuje legislatívny rámec, ale keby som sa držala status quo transrodovej politiky na Slovensku, myslím si, že povedomie je tu mizerné. Na ministerstve spravodlivosti existuje na to pracovný výbor. Viditeľnosť, vzdelávanie a presadzovanie sú však nulové, pretože tu nie je žiadna politická vôľa. To, že tu máme pracovnú skupinu, je síce fajn, avšak funguje formou pasívnej rezistencie. V praxi to znamená toľko, že veď tu máte svoju skupinu, buďte radi, seďte si tu niekoľko kvartálov, rokov, aj tak si nebudete môcť vyskakovať. V skutočnosti sa nič nepresadzuje, lebo opora by mala byť niekde inde. Opora nemá byť v tom, že niekto buchne po stole a povie: „hurá, transrodoví ľudia, zelená!“, ale niekto sa postaví a povie: „hurá, rovnosť ľudí v krajine, je to v ústave“. Odtiaľ sa začne všetko odvíjať. Ktokoľvek bude haniť akúkoľvek

8

menšinu, či už takú alebo onakú, sme pri inklúzii. Vrcholní politici by mali povedať: „Síce nie som vzdelaný v trasnrodovej téme, ale sú to takí istí ľudia ako ostatní občania, zaslúžia si také isté práva a možnosti v realizácii ochrany.“ A toto chýba na Slovensku.

Otáča sa to na negatívnu stránku bez toho, aby sme sa nad tým zamysleli. My sa nepotrebujeme hrať na nejakú skupinku ľudí, nám to stačí.

Aké ťažkosti v tejto oblasti vnímaš?

Ako problém vidím manažment zmeny v samotnej transrodovej komunite. Staršie narodený vníma túto problematiku inak ako mladá generácia. Mladá generácia prichádza s novým, už slobodnejším pohľadom.

My sme si ešte zažili socializmus. Dnes poznáme pojmy ako fluidní ľudia, bavíme sa o nebinárnej identite. Pre mňa samotnú je to neuchopiteľné a neviem si ani predstaviť, že by som bola nebinárna. Ale mnohí ľudia sú nebinárni. Nevieme si ani predstaviť, akým úskaliam musia čeliť. Keď to porovnám s inými krajinami, konvenčné ponímanie významu, kto je binárny, teda trans človek, trans muž alebo trans žena je veľký problém, a keď k tomu pridáme nebinárny, je to obrovský problém pre porozumenie v spoločnosti. Keď sa tam snažím vniesť trošku profesionálny rámec, na presadzovanie sociálnych zmien v štáte je potrebné si uvedomiť, že niektoré veci sa musia robiť postupne. My by sme tiež mali politiku ovplyvňovať spôsobom, že najprv adresujeme to, čo s najmenšou energiou zasiahne a ovplyvní najväčšiu plochu. Keď sa zabijeme s témou, ktorá nás bude stáť obrovskú energiu a v skutočnosti má dopad iba na menšinu našej menšiny, tak zavrieme dvere všetkým. Je dôležité rozmyslieť si prístup k budovaniu povedomia.

Ako by si zmenila toto povedomie?

Presne tak, ako sa to deje. Neustálou prácou, informovanosťou. Má to istú postupnosť krokov. Cesta, ktorou sa mení politika v krajinách, a aké sú ich prirodzené kroky vo vývoji. Musíme prirodzene prejsť týmito krokmi a je veľmi iluzórne, že rovno skočíme

MAGAZÍN QYS

50 krokov dopredu. Mali by sme sa zamerať na prirodzenosť vzdelávania. Prirodzene v zmysle, že vieme, ako to išlo v iných krajinách, odpozorujeme a naučíme sa to. Možno to zlepšíme, ale sekať voči vetru a skákať o päť poschodí vyššie je ilúzia. Práve mladej generácii chýba táto skúsenosť a možno profi rámec chápania. Robia to príliš po hlave, je to revolučné, treba to. Sila je dôležitá na vyváženie revolučných opačných síl, ale vo výsledku to nezabezpečuje zmenu.

Musíme sledovať prirodzenosť tejto zmeny a tým sa to dá.

Máme dostatok špecialistov, ktorí poskytujú pomoc pri tranzícii?

Na Slovensku nemáme dostatok špecialistov. Je to veľmi zložité. Dnes téma tranzície nie je stále dobre chápaná. Je to vlastne téma, ktorá celkovo nielen na Slovensku má tendenciu byť vnímaná ako medicínsky problém, pričom ním nie je. Preto je ťažké povedať, kto sú správni špecialisti. Niekto povie, že špecialista je urológ, ďalší povie plastický chirurg, niekto psychológ a psychiater. Kto je vlastne teda špecialista?

Keď to vezmeme konvenčne v dnešnej legislatívnej úprave potrebujeme hlavne psychológov a psychiatrov. Následne na ďalšie kroky, prípadné chirurgické zákroky, potrebujeme adekvátnych chirurgov a správnych lekárov. Aj v týchto troch skupinách je špecialistov mizerne málo. Keď idem odzadu, pre zákroky, ktoré sú chirurgické, na Slovensku niektorých špecialistov máme. Avšak pri trans ženách je prakticky nedostupné špecializované chirurgické ošetrenie na Slovensku okrem orchiektómie. Mnohí špecialisti nechávajú veľké jazvy po chirurgických úkonoch. Plastickí chirurgovia sú následne v šoku, ako to spravili. Ani oni sami nevedia, ako to presne robiť tak, aby to bolo správne spravené, a aby to neovplyvnilo kvalitu ďalších zákrokov. Robí sa to harakiri. Špecialisti na vážne chirurgické zákroky na Slovensku nie sú. Najbližšie sú v Českej republike, ale Česi to vykonávajú šialene, je to amatérske mäsiarstvo.

Čo je teda podľa teba podstatou tranzície a akých špecialistov trans ľudia potrebujú?

Tranzícia začína u nás samých. V prvom rade potrebujeme dobrých psychológov a psychologičky a ľudí, ktorí sa rozumejú tranzícii. Ideálne trans ľudí, ktorí vedia iným pomôcť najlepšie. My dnes máme málo vzorov a osobností, ktoré by sa vedeli porozprávať s trans človekom a dať mu dostatočne fundovaný pohľad, položiť mu tie správne otázky, aby objavil sám seba. Všetko začína tým, že ľudia si otvoria internet a ako prvú prioritu vidia pri trans ženách, aby dostali estrogén a pri trans mužoch testosterón.

To je hrubá chyba. Problém je úplne niekde inde a začína úplne pri inej téme ako sú hormóny. Žiaľ nevyhnutnosť tohto psychického pretlaku u ľudí ich tlačí k iluzórnej predstave, že hormóny sú najpodstatnejšie. Nie sú.

A čo je teda najdôležitejšie?

Najdôležitejšie je prijatie a pochopenie, čo to vlastne znamená byť trans človekom.

Toto je to najpodstatnejšie. Je to životná cesta. To si musí človek uvedomiť. Ak toto nepochopí, tak jeho rozhodnutia, ktoré sú v tranzícii celkom vážne, budú mylné. Narazí neskutočne veľakrát. Prepadne ilúzii.

Bude to bolieť. Je to však globálny problém.

Kresťanstvo nám spravilo medvediu službu.

Vyhubilo rôznorodosť. Vyhubilo staré kultúry, ktoré poznali transrodových ľudí na každom kontinente troška inak. A tá kultúra tu bola. Bolo tu pochopenie. Boli tu osobnosti a vzory. My sme prišli o tieto osobnosti a vzory. Aký vzor môže mať trans človek? Ku komu vzhliada, aby to dokázal? Nemá ku komu. V škole nás učia všetko možné, ale to podstatné, aby sme rešpektovali sami seba a dali nám odpovede na základné otázky života, nenájdeš. Stále nám chýba fundament a to, že človek funguje asociatívne na základe skúseností. My tieto skúsenosti nemáme a sami sa učíme na našich vlastných príbehoch. Osobnosti a vzory tu však sú a s nimi i skúsenosti.

Aký majú medicínski špecialisti vzťah k tejto téme na Slovensku?

Osobne si myslím, že majú indiferentný

9

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

vzťah. Bavíme sa o pár ľuďoch, ktorých by som narátala na jednej ruke. Je to alarmujúci fakt. Sú to ľudia, ktorí majú profesijný záujem. Záujem, ktorý ale končí s možnosťami ich pracovnej doby a toho, že majú na starosti iné problematické oblasti ako táto.

Oni nemajú plný pracovný úväzok pre túto tému. Je to téma, ktorá si vyžaduje full-time špecialistov aj na Slovensku. Štatisticky je trans ľudí na Slovensku relatívne veľa, až okolo 3000. To si už zaslúži nejakú špecializáciu a skúsenosť. Myslím si, že tento vzťah je indiferentný, profesijný a je rôznorodý aj medzi nimi. Títo lekári a lekárky tým, že vedia, v akom prostredí sú, a vedia, že je ich iba pár a nemajú priestor na to, aby čerpali z nejakej kvázi znalosti, sa boja urobiť chybu, sú veľmi opatrní. Napríklad psychiatri a psychiatričky majú profesijný záujem odlíšiť transrodový stav od prípadnej psychickej poruchy.

V čom vidíš časté problémy s tranzíciou? Časté problémy vidím v neznalosti toho, čo je tranzícia. Ďalší prízemnejší problém je v nedostatku špecialistov na Slovensku. Tretí a prvoradý je slabé povedomie, ktoré je i najnákladnejšie. Povedomie zahŕňa v sebe tie predchádzajúce problémy. Preň sa ľudia cítia byť osamotení. Povedomie by malo začať tým, že ľudia sú vzdelávaní na školách a vedia, že existuje niekto, kto má telesné znevýhodnenie, že existujú menšiny, niekto je nepočujúci, vysoký, obézny, alebo niekto má inú sexuálnu orientáciu, alebo inú identitu, ako mu bola pripísaná. Rôznorodosť je to, čo naše školy neučia. Učenie a chápanie diverzity je základný atribút rozvoja schopnosti tvoriť kreatívne. Diverzita je veľká kreativita. Naše školstvo to do dnešného dňa nepochopilo. Veľký problém vidím v povedomí, v ktorom absolútne absentuje zameranie na vzdelávanie v oblasti diverzity na školách. V pozitívnom slova zmysle by deťom malo byť vštepované, že inklúzia je normálnou súčasťou spoločnosti. Diverzita je veľmi dôležitá a učí nás chápať všetkých ľudí, ktorí majú iný potenciál ako mainstream.

10

Dnes téma tranzície nie je stále dobre chápaná.

Je to vlastne téma, ktorá celkovo nielen na Slovensku má tendenciu byť vnímaná ako medicínsky problém, pričom ním nie je.

MAGAZÍN QYS

V iných krajinách je postavenie transrodových ľudí lepšie?

V niektorých krajinách majú lepšie legislatívne postavenie. Ľudia nepotrebujú prechádzať mnohými komisiami, to znamená, že je to na rozhodnutí ich slobodnej vôle, teda na princípe sebaurčenia. Je to ďalší krok na ceste, ktorú som spomínala na začiatku. My tam ešte nie sme. U nás to musí stanoviť psychiater ako diagnózu. V krajinách Škandinávie a v Holandsku to funguje na princípe sebaurčenia. Človek sám môže určiť, že má inú identitu a nikto to nebude rozporovať. Čo sa týka špecialistov, je to v niektorých krajinách lepšie. Nepatríme ani medzi špičku, ale tiež nemôžeme povedať, že sme niekde na konci. Nachádzame sa niekde uprostred.

Ako vyzerá situácia mimo Európy?

Tak napríklad Japonsko je veľmi konzervatívne a táto téma je tam relatívne tvrdá, čo sa týka inklúzie. Ázia je však niekoľkonásobne väčšia ako Európa. Keby sme sa ocitli napríklad v Thajsku, kde si myslíme, že operácie sa tam vykonávajú na dennom poriadku, mýlime sa. Práve opak je pravdou. Inklúzia je tam veľmi zložitá. V Spojených štátoch je to podobné a líši sa to od štátu k štátu.

Niektoré sú viac liberálne a ľudia nemajú problém s inklúziou menšín. V štátoch ako Arizona či Texas je to ďaleko tvrdšie. Tradičná Redneck kultúra je omnoho viac konzervatívnejšia a izolovaná. Z tohto pohľadu je to veľmi rôznorodé a nepovedala by som, že sa to vymyká štandardu v Európe. Vo výsledku je to plus-mínus všade rovnaké.

Ako by si predstavila pripravovaný projekt Reštart?

Projekt Reštart je veľmi zaujímavý a jedinečný svojho druhu. Je postavený na príbehu trans človeka a zakladá sa na životných udalostiach ako škola, škôlka a podobne.

Zaoberá sa typickými životnými udalosťami, s ktorými sa stretávame: prvýkrát v kolektíve, prvýkrát si hľadám partnera, hľadám si prácu, čo ma čaká. Začínam tranzíciu v dospelom veku. Ja už mám priateľov, čo sa s nimi stane? Začínam tranzíciu ako tee-

nager. Ako si nájdem priateľov a priateľky? Ústrednou kostrou projektu sú rôzne životné udalosti a okolnosti v rôznom veku. Zvolili sme niekoľko uhlov pohľadu ako pohľad rodiča, kamaráta, či kamarátky, príbuzného, zamestnávateľa, veriaceho človeka. Prinášame do povedomia nové pohľady rečou človeka, ktorý sa pozerá. Výsledok projektu Reštart bude v slovenčine a voľne dostupný na internete, ale i v tlačenej podobe. Čo by si odkázala ľudom, ktorí prechádzajú tranzíciou?

Základom je trpezlivosť. Ľudia si v náhlivosti môžu myslieť, že ak to nespravia dnes, zajtra už nedostanú hormóny a umrú. Neumrú, prežijú. Nech sú trpezliví a nech sa snažia zhovárať s inými ľuďmi, aby našli svoje vzory a osobnosti. Kontaktujte starších ľudí, rozprávajte sa s nimi o tom. Snažte sa pochopiť samých seba. Nestrácajte odvahu, pretože bez odvahy sa nedá začať obliekať ako iné pohlavie/iný rod, začať sa maľovať.

To sú však povrchné veci. Treba mať odvahu, aby ste dokázali čeliť sami sebe, čeliť niekedy aj tomu, že niektoré veci môžu byť inak, ako sa nám skutočne páčia a zdajú na začiatku. Najpodstatnejšia je trpezlivosť a nechať si poradiť. Hormóny nie sú zďaleka všetko a dokonca to nie je ani prvý krok, hoci mnohí si myslia, že je. Nezabúdajte, že ste komplexné bytosti a máte všetky problémy ako všetci iní okolo vás od kariéry cez vnútorné problémy z detstva, cez priateľstvá, rodinné katastrofy, cez zdravie, čokoľvek vám napadne. A len jedna z tých vecí je byť trans človekom. Pozn. redakcie: Veronika si priala zostať v anonymite, preto neuvádzame jej celé meno.

V prípade ak ste transrodový človek a hľadáte pomoc môžete napísať aj do inPoradne na stránke www.inporadna.sk.

11

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Jakub Kováč Jakub Kováč - Fotografia

Lukas Oliver Lee: Kamaráti ma akceptujú a ľúbia takého, aký som, a preto mnohých z nich považujem za svoju rodinu Lukas Oliver Lee má osemnásť rokov, pochádza z Bratislavy a študuje animáciu na strednej umeleckej škole. Vo voľnom čase sa venuje digitálnej kresbe, hudbe ale aj aktivizmu a podpore mladých trans ľudí, ktorým veľmi dobre rozumie. Tiež je totiž transrodová osoba.

12

MAGAZÍN QYS

13

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

V ktorej etape tranzície sa nachádzaš?

Mám zmenené meno aj rodné číslo a som už dva mesiace na testosteróne. Hoci sa identifikujem ako trans už od svojich šestnástich, až v septembri 2019 som konečne začal všade používať mužsky rod a nové meno.

Momentálne zvažujem mastektómiu, ale ešte stále nie som stopercentne rozhodnutý, či ju chcem podstúpiť. Som v bode, keď je to najťažšie za mnou, čiže si môžem v pokoji vydýchnuť a uvažovať nad tým, čo ďalej.

Ako by si zhodnotil začiatok svojej tranzície?

Bol ťažký. Už len uvedomenie si, že som trans, bolo pre mňa veľmi náročné. Celkom dlho mi trvalo, kým som sa prestal cítiť zle za to, že od ostatných vyžadujem, aby ma volali inak ako dovtedy. Teraz je to už ale našťastie normálne. Asi najťažšie bolo pre mňa všetko v rámci lekárskej a legislatívnej tranzície.

Len čo som dovŕšil osemnásť rokov, začal som chodiť po Slovensku a Českej republike a snažil som sa nájsť odborníkov, ktorí by mi vedeli pomôcť s tranzíciou. Hoci som mal kontakty od trans ľudí na Slovensku, stále mi do cesty padalo veľmi veľa prekážok. Lekári mi väčšinou nechceli veriť, pri každom vyšetrení som sa cítil ako kriminálnik, ktorého všetci spochybňujú. Musel som veľmi opatrne vyberať slová a veci, ktoré im poviem. Párkrát som aj zaklamal, lebo som vedel zo skúsenosti iných, že daný lekár ma pri čo i len najmenšom náznaku, že nie som stereotypný muž, pošle do kelu.

Ako čerstvo osemnásťročný som musel hľadať diery v systéme, aby som sa dostal k starostlivosti, ktorá je u nás veľmi nedostatočná. Ani som netušil, aké ťažké bude nájsť jedného jediného psychiatra, ktorý by odo mňa pre papier na zmenu mena a rodného čísla na mužské nevyžadoval hysterektómiu. Všetok ten stres ma zavalil a trvalo hodnú chvíľu, kým som bol schopný konečne sa uvoľniť a užiť si všetky zmeny.

Myslím si, že by mi veľmi pomohlo, keby som na to vtedy nebol sám, keby som sa minimálne o všetkom viac rozprával a menej sa bál, že ľudí len otravujem.

14

Ako prijali rodičia a okolie tvoju tranzíciu?

Rodičom som to tajil ako dlho sa len dalo, hoci predtým som už mal coming outy ako bisexuál či lesba. Tentoraz to však pôsobilo oveľa strašidelnejšie. Nakoniec to však mama zistila a otcovi som to povedal.

Mama bola celkom prekvapená, ale nikdy mi na to nič zlé nepovedala a je rada, že sa cítim lepšie. S otcom sa už vyše roka nerozprávam. Jeden z dôvodov je aj to, že hoci hral, že ma veľmi podporuje, snažil sa ma každú možnú chvíľu nenápadne od tranzície odhovoriť.

Na druhej strane moji kamaráti ma prijali veľmi rýchlo. Mám neskutočné šťastie a privilégium, že chodím na umeleckú školu, kde je naša komunita ako doma. Polovica našej triedy je súčasťou LGBT+ komunity a mám dokonca dvoch úžasných spolužiakov, ktorí sú tiež trans. Čiže kamaráti a spolužiaci ma od začiatku podporovali a akceptovali.

Aká bola tvoja podpora od okolia a v rodine? Žijem s mamou a asi najväčší znak jej podpory je to, že mi nezakazuje tranzíciu. Nechápe úplne, prečo som, kto som, a čo to vlastne znamená, ale vidí, že nikomu neubližujem, tak ma nemá prečo zastavovať.

Keďže sa kamarátim väčšinou s ľuďmi z komunity, podpora od nich bola najvýraznejšia. Od začiatku sa všetci snažili oslovovať ma Lukas a mužským rodom, boli radi, keď sa mohli naučiť niečo nové o trans ľuďoch a veľmi rýchlo si na všetko zvykli. Najväčšiu podporu som mal od trans ľudí, či už to boli moji známi alebo ľudia v podpornej skupine.

Vedel som, že sa na nich môžem spoľahnúť.

Obklopujú ma kamaráti, ktorí ma akceptujú a ľúbia takého, aký som, a preto mnohých z nich považujem za svoju rodinu.

MAGAZÍN QYS

Ak si trans, si krásny človek a si ľúbený a ľúbená. Ak nie rodinou a okolím, tak komunitou. Ak si trans, verím ti.

Ak si trans, chápem ťa. Zaslúžiš si rešpekt.

Zaslúžiš si lásku.

Máš nejaký vzor alebo osobnosť ku ktorej vzhliadaš?

Mojimi vzormi sú väčšinou queer ľudia na Instagrame, ktorí sa snažia svojim sledovateľom pomáhať či už osobnými esejami, informáciami alebo radami.

Moji obľúbení sú @themilesmckenna, @yrfatfriend, @june.pilote, @ashhardell a @ elierlick. Všetci sú queer, štyria z nich trans a každý a každá z nich mi veľmi pomohli akceptovať samého seba.

Stretol si sa niekedy s diskrimináciou v škole či v inej oblasti?

V škole iba okrajovo. Jeden rok sme spolu s dvomi spolužiakmi robili na súťaž dielo, ktoré sa zaoberalo transrodovosťou a nejaká učiteľka sa vraj bola stážovať u riaditeľa, že naša škola nemôže podporovať takéto témy.

Každodenne sa však stretávam s rôznymi typmi diskriminácie. Najčastejšie sú to ľudia, ktorí po mne na ulici kričia, lebo na ich vkus nevyzerám dostatočne „normálne“.

Nemusím ani nosiť nič dúhové, stačí len, že si okoloidúci nie je istý, či som muž alebo žena.

Raz mi jeden opitý pán v autobuse spravil desaťminútovú prednášku o tom, ako by som sa mal dať liečiť.

Stratil si priateľov preto, že si transrodová osoba?

Stratil som rodinu, nie však priateľov, lebo v období svojho coming outu som už bol obklopený hlavne komunitou.

Aj keď musím poznamenať, že keby som stratil kamarátov, neľutoval by som to, lebo ak je niekto schopný ukončiť so mnou priateľstvo len preto, že som iný, nie je to človek s ktorým by som sa chcel priateliť.

Aké máš plány v budúcnosti a čomu by sa chcel venovať?

Po strednej chcem pokračovať štúdiom strihu na VŠMU. Vždy ma bavila práca s filmom a myslím si, že ma pravé strih bude veľmi baviť.

Mám v hlave kopec nápadov a niektoré z nich by mohli byť v budúcnosti využité aj pre moju vášeň pre aktivizmus. Určite sa tiež chcem viac zaoberať aktivizmom ako takým. Myslím si, že zostanem na Slovensku. Hoci mam dobrú angličtinu, Slovensko je krajina ktorá ma veľa chýb, hlavne keď príde na marginalizované skupiny, a preto by som tu chcel ostať a zmeniť situáciu, aby toľko ľudí nemuselo odchádzať.

15

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Venuješ sa vo voľnom čase aktivistickej skupine FeedbaQ. Ako by si nám ju predstavil?

Mládežnícka skupina FeedbaQ sa venuje LGBT+ mládeži hlavne v Bratislave. Snažíme sa informovať verejnosť o problémoch a potrebách mladých LGBT+ ľudí, dať im hlas a taktiež celkovo rozširovať fakt, že LGBT+ ľudia existujú. Zúčastňujeme sa rôznych podujatí, protestov, pochodov, robíme komunitné stretnutia a prednášky a tiež sa zapájame do Živých knižníc, ktoré organizuje Amnesty International Slovensko.

Zaslúžiš si lásku.

Aké aktivity pripravujete v blízkej dobe?

Momentálne sa snažíme naberať nových členov, keďže sa ako skupina vyvíjame a chceme začať robiť viac ako len komunitné stretnutia či prednášky. Ešte nemáme úplne čistú víziu, ale všetci tvrdo pracujeme na tom, aby bol FeedbaQ lepší a viac aktívny. Čo by si odkázal ľudom, ktorí prechádzajú tranzíciou?

Rád by som odkázal, že naša spoločnosť rada klame. Klame o tom, ako sme chorí, ako sme nemorálni, ako sme zlí. Klame o tom, ako má vyzerať trans človek, klame nás v tom, že nám hovorí, že musíme spĺňať kritéria nastavené cisrodovými ľuďmi, aby sme boli „dostatočne trans“.

Ak si trans, si trans. Nepotrebuješ byt sterilizovaný na to, aby si bol tým, kým si, aby si mal právo na lásku a akceptáciu. Tvoja identita je tvoja, nikto ti ju nemôže zobrať.

Tvoja tranzícia je osobná, každý ju máme inak. Nemusíš mat hrošiu kožu, niekedy si treba posťažovať a poplakať. Nemusíš trpieť, aby si vedel že si tým, kým si.

Tranzícia je náročná, hlavne na Slovensku.

Preto by som rád povedal, že ak si trans, ak prechádzaš tranzíciou, som na teba hrdý.

Si silný človek, si naozaj silná osobnosť a všetci okolo teba, ktorí ťa nechápu a odsudzujú, nemajú pravdu. Ideš si za tým, čo potrebuješ, za tým, čo chceš. A to je krásne.

Byť trans je náročne, ale je to aj naozaj unikátny a krásny zážitok. Ak si trans, si krásny človek a si ľúbený a ľúbená. Ak nie rodinou a okolím, tak komunitou. Ak si trans, verím ti.

Ak si trans, chápem ťa. Zaslúžiš si rešpekt.

16

Lukasa

môžete

sledo-

vať na Instagrame @hooboyitsme Viac informácií o činnosti mládežníckej skupiny FeedbaQ nájdete na Facebooku @my.sme.feedbaq alebo na Instagrame @my.sme.feedbaq

MAGAZÍN QYS

Marek Hudec

Steven Universe je najlepšou rozprávkou o tom, aké je byť trans

Nevedia ho pochopiť. Hlavný hrdina populárneho amerického seriálu Steven Universe sa zúfalo snaží svoje okolie presvedčiť, že je chlapec - všetci v ňom totiž vidia ženu.

17

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Animovaný príbeh stanice Cartoon Network má dnes už 160 epizód, z hľadiska reprezentácie queer postáv a vzťahov je revolúciou a jedna z jeho nedávnych častí odhalila, že skrýval skvelú metaforu na prepis rodu. Slovenskí diváci a diváčky ho môžu pozerať na Netflixe.

Seriál sa odohráva v idylickom mestečku Beach City s obrovskou plážou na pobreží oceánu, ktoré je často ohrozené vpádmi mimozemšťanov. Vesmírne návštevníčky prezývané Gems získavajú svoju silu z drahokamov, podľa nich dedia aj mená. Ide o technologicky mimoriadne vyspelú civilizáciu, rozdelenú na kasty a čo je ešte zaujímavejšie, dokážu vzájomne vytvoriť fúzie.

Ak sa dve z Gems majú dostatočne radi a vedia nájsť súlad, môžu sa spojiť v novú bytosť. Tieto fúzie sú v seriáli dobrou metaforou na romantické vzťahy a hlavne, mimozemšťania nediskriminujú na základe rodu.

Steven Universe sa tak pred časom stal vôbec prvou rozprávkou, ktorá ukázala detským divákom lesbickú svadbu.

Ešte zaujímavejší príbeh má však hlavný hrdina príbehu: Steven je chlapec krátko pred pubertou, v Beach City žije so svojím bohémskym otcom – gitaristom a povaľačom.

Steven cíti, že je iný, než jeho rovesníci a rovesníčky. Jeho mama Rose je totiž mimozemšťanka a zdedil po nej drahokam, vďaka ktorému ovláda pár magických síl. Rose však kedysi záhadne zmizla a neostalo po nej nič iné, len Steven.

Chlapec postupne odhaľuje pravdu o mame, o svojom pôvode a o zdedených schopnostiach a na čo ich môže využiť. Medzitým neustále s kamarátmi a kamarátkami zachraňuje Zem pred zloduchmi. Vesmírni návštevníci tiež hľadajú Rose a pri pátraní si ju často zamieňajú práve so Stevenom - hoci vyzerajú úplne inak. Myslia si, že ide o rovnakú osobu, akurát zmenila svoj vzhľad, aby ich zmiatla. Steven sa im neúspešne snaží vysvetliť, že je niekým iným, než si myslia. A teda okrem toho, že seriál neustále otvára

18

otázku, ako prekročiť tieň rodičov a ich hriechy, vracia sa aj k tomu, ako prijať inakosť.

Trans ľudia sa so Stevenom vedia stotožniť.

S prepisom rodu často prichádza zmena identity - nové meno, nový výzor, niekedy aj nová osobnosť. Trans ľudia pri tom prechádzajú bojom, keď musia presvedčiť svoje okolie, nech tieto zmeny prijmú, pochopia ich a zmieria sa s nimi – a ich protivníkmi sú často práve tí najbližší - kamaráti, rodičia.

“Som to len ja - vždy som bol/bola/bolo ja,” uvedomuje si Steven vo finále seriálu (v epizóde Change Your Mind odvysielanej v januári 2019) a podarí sa mu zvíťaziť nad netoleranciou zloduchov z inej civilizácie.

Aj americké National Center for Transgender Equality neskrývalo nadšenie s takýmto finále, keď na twitteri napísalo: “Steven Universe pokračuje v rozprávaní úžasných príbehov, ktoré si zaslúžia byť vypočuté.”

Seriál vymyslela americká queer ikona, scenáristka Rebecca Sugar, ktorá krátko pred odvysielaním silnej epizódy odhalila, že je sama non-binary ženou. V tvorbe detských programov sa jej podarilo zbúrať niekoľko bariér. Najprv sa stala prvou ženou, ktorá vytvorila vlastný program pre Cartoon Network, neskôr predstavila prvú non-binary intersex postavičku v detskom seriáli a potom vybojovala odvysielanie už spomenutej kreslenej lesbickej svadby.

Hlavne posledný bod musela v televíznej spoločnosti presadzovať roky. Keď sa jej to podarilo, celej LGBTQ+ komunite odkázala: „Zaslúžite si to. Zaslúžili ste si to už pred dvadsiatimi rokmi, zaslúžite si to dnes a zaslúžite si to aj o dvadsať rokov. Už dávno sme mali nakrútiť tisícky podobných scén.“ Aktivistkou však nie je, v rozhovore pre portál Them.us hovorila, že pôvodne chcela len pripraviť seriál o jej vzťahu s bratom.

Ten bol vraj hlavnou inšpiráciou pre postavu Stevena: „V detstve som nemala v škole veľa kamarátov a on bol tým jediným a najlepším - vždy som sa tešila domov. Až neskôr som pochopila, aké dôležité je mať v skorom veku pri sebe niekoho, kto vám úpl-

MAGAZÍN QYS

ne rozumie.“ V Steven Universe hľadala jazyk pre pocity, ktoré dosiaľ v popkultúre neboli definované. „Keď som bola malá, často ma rodičia a kamaráti kritizovali, že z mojich kresieb nevedia rozoznať, ktoré postavy sú mužské a ktoré ženské. Občas ma to trápilo, ale to je problém. Dnes si už nemyslím, že by sa tým ľudia mali zaoberať.“ Z toho, že vytvorila niečo nové alebo originálne sama vzrušenie necíti. Skôr cíti hnev, že non-binary kreslené postavičky v televízii pred Steven Universe neboli. „Myslím si, že hlavne pri tvorbe zábavy pre deti by sme sa mali snažiť vytvoriť slobodné a bezpečné miesto pre deti bez definovaného rodu, ale taktiež pre deti, ktoré sa stanú ich blízkymi.

Pamätám si, ako ma v detstve traumatizovalo, keď sa mi páčili chlapčenské seriály.“ Bolo pre ňu preto dôležité, aby vytvorila príbeh, ktorý dokáže osloviť nielen queer deti - okrem inakosti zdôrazňuje, aké ťažké, ale zároveň oslobodzujúce môže byť sebapoznávanie a taktiež spoznávanie niekoho iného, s kým sa rozhodneme mať vzťah.

Po piatich sériách nezostáva nič iné, než skonštatovať, že sa jej to podarilo, keďže Steven Universe sleduje priemerne milión divákov a diváčiek. Hoci sa s epizódou Change Your Mind uzavrela väčšina načrtnutých dejových línií, Rebecca Sugar predsa len chystá niekoľko posledných epizód, ktoré sa pozrú na život Stevena a jeho kamarátov o niekoľko rokov v budúcnosti.

19

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Andrej Kuruc Jakub Kováč - Fotografia

Jana Kapustová: Prekážala mi neznalosť témy a to, že sa rozprávalo o nás len v negatívnych súvislostiach Jana Kapustová pochádza zo stredného Slovenska. V súčasnosti žije v Anglicku, v Brightone. V minulosti bola aktivistkou pre LBT ženy. „V čase, keď na Slovensku absentovala aktivita ženských združení, sme sa zhodli na tom, že by bolo dobré situáciu zmeniť.“

20

MAGAZÍN QYS

21

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Vyrastala si za socializmu, ako bola vnímaná homosexualita v tom období?

Celá mediálna prezentácia homosexuality za socializmu bola vždy len v negatívnych konotáciách. Vždy sa o ľuďoch s homosexuálnou orientáciou hovorilo ako o ľuďoch, ktorí sú perverzní, ktorí sú spodina spoločnosti. Spájali homosexualitu s pedofíliou.

Jednou z príčin, prečo som si neuvedomila svoju homosexuálnu orientáciu v mladšom veku bola skutočnosť, že som sa nevedela stotožniť s profilom, ktorý bol o tomto type ľudí prezentovaný. Musím povedať, že reakciou na to bolo, že som bola veľmi homofóbna. A keď som sa stretla, či už v televízii, alebo v nejakom kontakte s gej ľuďmi, tak som reagovala až extrémne odsudzujúco.

A kedy sa to v tebe zlomilo? Prišli 90. roky, ako prišlo k reálnemu uvedomeniu, že sa ti páčia ženy?

Keď som mala 20 rokov, tak som uverila v Boha. Začala som byť veľmi aktívna v jednej z protestantských cirkví. Celý môj život potom bol ako v skleníku. V cirkvi sú ľudia izolovaní od reálneho života a homosexualita tam bola tabu. Až do narodenia môjho syna som si neuvedomovala, že sa ma tá téma osobne týka. Ale po pôrode som začala viac študovať, čo hovorí Biblia na tému homosexualita. Vždy ma bavila aj psychológia a prihlásila som sa aj na štúdium psychológie. Ale po čase som si uvedomila, že si tak riešim svoj osobný problém a že ma téma homosexuality veľmi zaujíma preto, že si snažím urobiť “poriadok v hlave” a v sebe. Osobný coming out bol časom pre mňa oslobodením od toho vnútorného chaosu, ktorý bol vo mne.

Ako to prijalo tvoje okolie?

Trvalo mi, kým som si prešla osobným coming outom a sebaprijatím. Z vlastnej skúsenosti viem, že je to proces. Vtedy nebolo dostatok informácií o tejto téme, takže preto to trvalo tak dlho. Ale bola som trpezlivá.

Vedela som, že potrebujem čas na to, aby som sa prijala, aby som vedela žiť sama so sebou pravdivo a čestne. Takisto som dala čas aj tým ľuďom, ktorým som oznámila

22

túto informáciu, aby sa s tým naučili žiť.

Mne trvalo necelé 3 roky od narodenia syna, kým som to povedala svojmu manželovi.

Vlastne on bol najdôležitejší človek, na ktorom mi záležalo, aby to vedel. Nemala som pocit, že to potrebujem riešiť so všetkými ostatnými ľuďmi. Ostatní sa to dozvedeli o ďalšie 3 roky, keď som požiadala o odchod z cirkvi z dôvodu odlúčenia v manželstve kvôli svojej sexuálnej orientácii. Bol to veľký šok pre všetkých ľudí, pretože sme boli kazateľská rodina profesionálne a mali sme pridelených niekoľko miest a dedín, kde sme robili svoju prácu. Takže nastal dosť veľký útok aj zo strany cirkvi na mňa, ale aj na môjho bývalého manžela. Pripodobnila by som to k inkvizícii 20teho storočia. O rozvod som vtedy ešte nemohla požiadať, pretože mi hrozilo, že by mi odobrali môjho syna a prisúdili by ho jeho otcovi po rozvode. Právnici mi poradili zostať niekoľko rokov oddelená od manžela a požiadať o rozvod až o 5 rokov.

Prečo si sa začala venovať aktivizmu, ako prišlo k založeniu lesbickej organizácie Altera?

Keď som ešte študovala v Prahe na teológii, tak som začala písať Mariánovi Vojtekovi a Ivanovi Požgaiovi, ktorí boli hlavní reprezentanti organizácie Ganymides. Oni mi dali kontakt na Hanu Fábry, ktorá viedla lesbické združenie Museion, čo bola organizácia pre čisto lesbické ženy. Tak som sa začala zaujímať o to čo robia, čo ponúkajú.

Neskôr sme začali rozmýšľať s tímom pár ľudí, že čoby sa dalo ponúknuť pre komunitu, pre majoritu. Dospeli sme k záveru, žeby to malo byť najmä vzdelávanie.

Kedy vznikla Altera a čomu sa venovala?

Začínala som v roku 1997 aktivitami pre lesbické ženy a v roku 1998 nás niekoľko aktivistiek založilo organizáciu ALTERA zo sídlom v Banskej Bystrici. Cieľom Altery bolo vybudovať kontaktné a informačné centrum a poskytovanie telefonickej linky pomoci.

Združenie zorganizovalo viaceré podujatia vrátane športových výprav na rôzne zahraničné LGBT športové akcie. Organizovali

MAGAZÍN QYS

sme aj výpravu na Gay games do Amsterdamu v roku 1998, čo sú olympijské hry pre LGBT komunitu. Naše športovkyne a športovci sa umiestnili na dobrých miestach a dokonca sme sa vrátili aj s medailou. Dostalo sa nám cti byť na otváracom ceremoniáli Gay Games na pódiu, kde sme prvýkrát za Slovenskú republiku mohli pozdraviť ostatné krajiny. Dáša Tauferová reprezentovala na Gay Games už aj predtým, ale to bolo ešte oficiálne za Československo. Rovnako ako Museion či Ganymedes sa ALTERA stala členskou organizáciou ILGA (Medzinárodná asociácia lesbických žien a gejov). V roku 2001 sme zorganizovali lesbický video-film festival, ktorý trval 4 dni a bolo na ňom možné vidieť množstvo kvalitných filmov.

Cieľom Altery bola predovšetkým ochrana práv ľudí s homosexuálnou orientáciou a zviditeľňovanie lesbických žien v spoločnosti. Poskytovali sme pre médiá pravdivé informácie o spôsobe života lesbických žien a párov a usilovali sa o uznanie rovnakých práv pre páry s homosexuálnou orientáciou. Z praktických činností sme zastrešovali činnosť linky dôvery zameranej na našu problematiku. Mali sme svoju psychologičku, ktorá poskytovala pomoc a poradenstvo pre ženy s homosexuálnou, ale aj transrodovou identitou. Mali sme vlastné priestory, miesto, ktoré fungovalo ako kontaktné a informačné centrum, knižnicu a pod. Súčasťou našich aktivít bolo organizovanie stretnutí, kultúrnych podujatí, diskusných skupín. Organizovali sme raz týždenne stretávanie v našich priestoroch, kde boli rôzne besedy s ostatnými ženami. Raz za mesiac sme robili víkendové stretnutia na horskej chate, kde boli pozvaní aj ľudia z iných ľudskoprávnych organizácií, ktorí nám poskytli rôzne vzdelávacie workshopy. Okrem vzdelávacích workshopov tam boli aj športové aktivity a zábava.

Ako si vnímala našu spoločnosť v 90. rokoch, zmenila sa atmosféra oproti socializmu?

V 90. rokoch sa nič automaticky nezmenilo v hlavách ľudí. Rozšírili sa len možnosti a my sme ich využili. Keď sme založili našu organizáciu, vedeli sme, že to čo musíme zmeniť

je nielen vytvoriť organizáciu pre komunitu, pre minoritu, ale že musíme pracovať aj s majoritou. Musíme meniť myslenie širokej verejnosti, lebo s tou prezentáciou LGBT ľudí sme sa nevedeli stotožniť. Vedeli sme, že ak chceme, aby o nás písali pravdivo, tak musíme prísť s našimi príbehmi do médií.

Začali sme dávať rozhovory žurnalistom. Žurnalisti boli vtedy veľmi necitliví v spôsobe kladenia otázok. Za každým článkom, kde sme poskytli rozhovor, dali naviac výpoveď nejakého odborníka zo psychológie, či psychiatrie a to, čo my sme budovali v texte, oni spochybnili vo svojich “dodatkoch odborníkov”. Postupne sa žurnalisti skultivovali, zopár ich už vedelo viesť korektný rozhovor.

Mala si aj podporu okolia?

Absolútne nie. Tým, že som odišla z cirkvi, tak som stratila väčšinu známych aj priateľov. Mnohí ma začali odcudzovať. Vytvorila sa tam bariéra. Postupne som si musela budovať svoj nový svet, lebo predtým som žila dosť izolovane, v prostredí cirkvi. Ale postupne som spoznávala množstvo skvelých ľudí, ktorí boli hlavne oporou a podporou a veľa som sa od nich učila.

Boli v tom období tiež snahy o legislatívne zmeny?

Keď sme založili Alteru, tak sa postupne organizácie, ktoré existovali, či už Ganymedes, Museion, Altera, HaBio potom pár jednotlivcov, začali stretávať. Založili sme platformu Inciatívu Inakosť. Vedeli sme, že ak chceme presadiť veľké zmeny, musíme sa spojiť všetky organizácie, aby sa dalo pracovať na spoločných témach. Či už legislatívne zmeny, alebo veľké projekty. Bolo jedno obdobie, že návrh na registrované partnerstvo bol v parlamente, ale neprešiel.

Tie snahy, o čo sa aj teraz pokúšame, boli aj v minulosti. Myslím si, že politici, ktorí to vtedy chceli presadzovať, že to nebolo ich vnútorné presvedčenie. Skôr potrebovali hlasy našej komunity.

23

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Stalo sa, že jedného dňa k nám zaklopala staršia pani, vošla do vnútra, ani sa nič nespýtala, len spustila na nás aké sme my perverzné, žeby sme sa mali hanbiť a mali žiť ináč. Opľula nám niekoľkokrát koberec a nečakala, či sa k tomu vyjadríme. To bol spôsob, ako vlastne tí ľudia vtedy reagovali, že sa nedalo diskutovať, ani to nechceli.

Rozhodla si sa odísť do Brightonu...

Ešte predtým ako som odišla do Brightonu, som založila ďalšiu organizáciu. Volala sa Podisea. Pracovala na lokálnej úrovni, ale spolupracovali sme aj na spoločných projektoch. Vtedy vznikala platforma proti násiliu páchanému na ženách a vznikala aj kampaň Piata žena, kde sme sa pridali.

Môj posledný projekt pred odchodom do Anglicka bol, že som učila na Prešovskej univerzite študentov psychológie a sociológie na tému: homofóbia a gender studies.

Trvalo to jeden rok. Umožnili mi v rámci ich štúdia viesť s budúcimi psychológmi a sociológmi cvičenia a rozhovory raz do týždňa dve hodiny celý školský rok. Vyrastala nová generácia psychológov, teoreticky boli ako keby pripravení. Ale prakticky nevedeli dobre zvládať pripadné tlaky homofóbnych rodičov. Tento projekt vznikol na základe mojich skúseností s ľuďmi, ktorí navštevovali psychológov kvôli tlaku rodičov. Niekoľkokrát sa stalo, ešte keď som pracovala v organizácii Altera, že prichádzali mladé ženy, ktoré hovorili, že najväčšie sklamanie, najväčšiu záťaž zažili, keď ich rodičia tlačili do nejakých terapií so psychológom. Tí rodičia boli homofóbni a psychológ zobral stranu rodičom a vlastne to dieťa odchádzalo ešte viacej zmätené. Tak som vedela, že treba vychovávať aj psychológov a psychologičky, aby vedeli pracovať s ľuďmi s homosexuálnou orientáciou a aby vedeli rozoznať homofóbiu. Bola to skvelá skúsenosť. Na záver toho projektu sme mali akciu na univerzite, ktorá sa volala Dúhová stužka. Mnoho študentov si 17. mája na univerzi-

24

te, kde som realizovala tento projekt, priplo dúhovú stužku ako symbol odmietnutia homofóbie. Bolo to symbolicky v Medzinárodný deň boja proti homofóbii. Všetky tie veci, ktoré som v živote robila, všetky aktivity, ktoré som robila na Slovensku, boli mojou srdcovou záležitosťou. Vedela som, že sa dá zmeniť Slovensko tvrdou a mravenčou prácou, vzdelávaním. Ale zažila som aj veľa osobných útokov, veľa podrazov a takých skúsenosti, z ktorých sa nedalo len tak pozviechať a ísť hlavou proti múru, ktorý spoločnosť budovala. Nakoniec som bola brutálne vyhorená. Jediná možnosť, ako prežiť a ako sa z toho dostať, bolo odísť zo Slovenska za prácou do zahraničia. Nechala som tam vtedy svojich najdrahších ľudí. Bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote a veľmi dlho ma to ešte vo vnútri “mlelo”. A ešte ma to občas “melie”.

Spomínaš si na nejaký zaujímavý zážitok, keď si robila v aktivizme?

Napríklad, keď sme otvorili prvýkrát našu kanceláriu, veľa ľudí nevedelo, že čo je to za organizácia. Stalo sa, že jedného dňa k nám zaklopala staršia pani, vošla do vnútra, ani sa nič nespýtala, len spustila na nás aké sme my perverzné, žeby sme sa mali hanbiť a mali žiť ináč. Opľula nám niekoľkokrát koberec a nečakala, či sa k tomu vyjadríme.

To bol spôsob, ako vlastne tí ľudia vtedy reagovali, že sa nedalo diskutovať, ani to nechceli. Bolo veľa aj zaujímavých zážitkov.

Veľmi som si vážila podporu z rôznych organizácii a ich pomoc.

MAGAZÍN QYS

Videl som na facebooku fotku, kde kráčate starým mestom... Spomenieš si na tú situáciu?

Tomu pochodu v Bratislave predchádzala výstava v Banskej Bystrici, kde sme mali vtedy centrum. Výstava mala názov: Bieločierny pohľad na ružový svet. Všetky fotky a rôzne príspevky boli čiernobiele. Na výstavu sme vtedy pozvali aj ľudí z mestského zastupiteľstva a rôznych zaujímavých hostí.

Okrem výstavy sme organizovali aj pochod mestom a neskôr bol tento pochod aj v Bratislave. Odtiaľ je tá fotografia. Potom sa robil ďalší pochod pod záštitou vlády, kde sme boli prizvaní ako gejsko lesbické organizácie. Prvýkrát (rok 2004) bola zaradená sexuálna orientácia do antidiskriminačného zákona. Už vtedy fungovali extrémisti, tak si pamätám, že z druhej strany ako sme išli, tak tam stála veľká skupina extrémistov. Všetci boli v čiernom, začali po nás hádzať kamene. Keď sa to stalo, bola taká vtipná situácia, že všetci muži sa schovali za ženy, išli popri stene. V priebehu minúty tam boli policajti, pretože tam boli ľudia z vlády a tak sme vďaka nim boli aj my ochránení. Čo si cítila vtedy, keď si bola na tom chodníku, aká bola tvoja emócia?

Bolo to moje prvé stretnutie s takým verejným fyzickým napadnutím v skupine ľudí.

Bol to príšerný pocit. Dodnes si pamätám, že keby tam neprišli policajti, tak asi aj skolabujem. Zaskočilo ma, že niečo také exituje, čo si určitá skupina ľudí dovolila, len preto, že niekto je iný.

Mali ste aj príjemné skúsenosti, keď ste niekoho podporili?

Mali sme veľa pozitívnych skúseností, tým, že sme pomohli ženám. Naša organizácia mala v databáze približne 200 žien, ktoré sa buď zúčastňovali našich aktivít, alebo chceli dostávať informácie o našich aktivitách a dianí. Vtedy bola iná doba. Nebolo veľa možnosti, kde by sa mohli a chceli ženy stretávať. Akcie, ktoré organizoval Ganymedes, či Museion nestačili v tom postupnom náraste ľudí a ich rozmanitým záujmom.

Veľmi milú skúsenosť som mala aj na poslednom Pride v Bratislave, keď ku mne prichádzali ženy, ktoré som si už ani nepamätala. Predsa len, je to už 23 rokov, čo som začínala s aktivizmom. Jedna prišla ku mne a ďakovala mi, že som jej vlastne pomohla v živote. Prišla so svojou partnerkou, s ktorou je šťastná a pomáhajú teraz ďalším ženám v rámci aktivít sa stretávať a vyriešiť si svoje coming outy v rodinách. Vždy je to satisfakcia, ktorá ma robí šťastnou.

Kam ste sa chodili zabávať ako lesbická komunita?

Na Slovensku toho veľa nebolo. V Banskej Bystrici fungoval bar, viedol ho Ľuboš Vrbický a Dušan Veselovský na taký spôsob, že tam nebol profit. Zaplatilo sa členské, a z toho členského sa odrátavali drinky. Ľudia si mohli prísť posedieť a porozprávať sa.

Boli tam aj filmové večery. Robili sme aj veľa športových aktivít, lebo nie každý má chuť ísť do baru, alebo klubu, ale preferujú buď turistické vychádzky, športové aktivity, besedy atď..

Keď si mala partnerku na Slovensku prejavovala si si lásku na ulici?

Nemala som s tým absolútne problém. Neriešila som, kto si čo myslí. Ja som sa neštylizovala do nejakých póz prvoplánovo, že či za ruku, alebo nie. Ja som svoju orientáciu považovala za normálnu a tak som sa aj prezentovala. Ale napriek svojmu liberalizmu, mám v sebe štipku starej školy a sú prejavy, ktoré ja na verejnosti považujem za; na svoj vkus vulgárne. A to nezáleží, akého páru sa práve tykajú. Ale nikomu nebránim sa tak správať. Len sa občas cítim trápne, že kde sa pozrieť, keď si na verejnosti ľudia prejavujú intímnosti. Vo všeobecnosti. Čo by si povedala o súčasnosti, kde sa nachádzame, aktivizmus predtým, aká je situácia na Slovensku teraz?

Ja si myslím, že všetky organizácie, ktoré urobili malú mravenčiu prácu, spravili veľký posun v spoločnosti. Napriek tomu, že nevidíme nejaký feedback kvantitatívne, vidieť to v atmosfére, v mestách. Ľudia už

25

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

tak apriori neriešia páry s homosexuálnou orientáciou. Nie je to ako pred 20 – 30 rokmi, kde sa každý obzeral, keď videl niekoho sa držať za ruky. A ešte vás aj sledoval, pretože to bola pikoška. To je jedna stránka veci. Druhá stránka je, že sú tu isté organizácie, ktoré sa prezentujú ako národnostné, alebo v tej cirkvi až extrémisticky vyšinuté. Majú veľký mediálny priestor. Ale problém je aj v dosahu cirkvi na štúdium už na základných školách. Kedysi bolo náboženstvo ako dobrovoľný predmet. A v roku 2002, keď podpísali Vatikánsku zmluvu, zmenili školský systém a náboženstvo sa stalo voliteľným predmetom s etikou. Na dedinách a v menších mestách, kde má cirkev taký veľký spoločensky vplyv, tam sa ťažko odoláva vplyvu okolia a zvolenie si etiky je pre nich ako nezmazateľný biľag, znamenie, že to budú outsideri. A tak žiaci navštevujú náboženstvo, kde im hovoria o našej kultúre ako o kultúre smrti. Odmietajú LGBT a vzdelávanie sa v oblasti rodovej identity a nevychovávajú ich proti násiliu. Práveže budujú falošné pózy a vydávajú to za hrdosť na tradičné hodnoty.

Toto sa musí zmeniť. Dosah cirkvi na vzdelávanie. Nech vzdelávajú, ale u nich, v kostole, alebo na cirkevných školách. Ale nie na štátnych školách.

Ako by si porovnala aktivizmus v 90. rokoch a teraz?

Ono sa to ťažko porovnáva, pretože teraz sa robí skôr akademická forma aktivizmu. Nerobia sa aktivity pre komunitu, ale skôr aby sa legislatívne veci pohli, čo je ale veľmi dôležité. Taká je teraz spoločenská objednávka. Ľudia z komunity nemajú potrebu sa stretávať na nejakých fórach. Čo by pomohlo komunite, aby dosiahla cieľ zrovnoprávnenia párov?

Keďže žijem v Anglicku, zrovnoprávnenie je len začiatok. Je to jedna z vecí, ktorá u nás už mala byť, ktorá tu musí byť, to je začiatok.

Problém je celospoločenská klíma, atmosféra. Na Slovensku sa musí pracovať so vzdelávaním spoločnosti, pretože je veľmi homofóbna. Ale také dôkladnejšie vzdelávanie bude mat najväčší účinok až po prijatí aspoň nejakých oficiálnych foriem spolužitia. Treba mať za chrbtom nielen pravdu a lásku, ale aj

26

zákon, ktorý posilní našu komunitu v zrovnoprávňovaní. Tým, že žijem v Anglicku, tam či už ide gej, alebo trans človek po ulici, prezentuje sa otvorene. Tam nikto nikomu nedáva najavo, že je čudák, alebo divný, keďže je iný.

Tam sú si všetci ľudia rovní. Keby mi v Brightone niekto povedal, že som odporná lesba, tak okamžite ho hlásim na políciu a riešilo by sa to aj súdne. Musíme dospieť do bodu, aby sa homosexualita nepovažovalo za tému, o ktorej sa potrebuje neustále hovoriť, ktorá sa bude neustále riešiť. Ale, že sa bude brať ako normálna, bežná súčasť života, tak to má byť.

A ľudia queer, či LGBT majú čím obohatiť našu spoločnosť. Tak som to vždy vnímala, a preto som išla do aktivizmu. Tam som presne videla vo vízii smerovať aj naše Slovensko.

MAGAZÍN QYS

Marko Zambory SOMA, Braňo Holíček Fotografie

Recenzia: Drama Queer 2019

Volám sa Marko, mám 20 rokov a študujem na Konzervatóriu Jozefa Adamoviča v Košiciach hudobno - dramatické umenie a keďže som už v absolventskom ročníku, našou úlohou je zvoliť si tému, ktorú neskôr budeme obhajovať pred školskou komisiou. Mojou témou bol práve festival Drama Queer, ktorý sa uskutočnil od 26. - 30. októbra v Bratislave. Téma tohtoročného festivalu bola: rôzne rovnakí. Jej ponímanie bolo chápané z rôznych uhlov, čo len prispelo k farebnosti festivalu a predstavenia neboli ako sa hovorí na jedno kopyto.

27

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

SOMA Otvorenie festivalu sa uskutočnilo v Galérií Umelka, vizuálno-pohybovou performanciou SOMA od Martina Talagu, ktorý sa pohybu venuje od malička, študuje na AMU v Prahe, ale vidieť ho môžeme aj na rôznych workshopoch doma i v zahraničí. Na začiatku sme sledovali skupinku deviatich ľudí ako ráznymi, pomalými pohybmi ,, prichádzajú k životu’’. Po zrode sa to celé rozhýbalo a pribudli ďalší performeri, ktorí nám spoločne ukazovali dramatické pózy. Každé zastavenie tanečníka bolo iné, ale pri tom v celku nám ukazovali obraz - vnímanie sveta. V poslednej časti sa nám každý z performerov predstavil individuálne, kde ukázal svoje predispozície v pohybe a následne sa predstavenie ukončilo v spoločnom obraze. Celé predstavenie sa nieslo v hudbe od Myku. Myslím si, že si v tom našiel každý niečo svoje, čo ho ohúrilo a nad čím sa zamyslel a potešil.

Jsme v pohodě Nasledujúci deň sme sa mohli tešiť na Národné divadlo Praha, ktoré hosťovalo v Slovenskom národnom divadle. Ešte pred samotným predstavením bol krátky úvod s dramaturgičkou Ilonou Smejkalovou, ktorá nám vysvetlila pôvod predstavenia, prečo si vybrali inscenáciu a čo môžeme očakávať.

Musím sa priznať, keďže to bolo v kaviarni Libresso, ktorá nemá nejaký veľký priestor, rozhovor bol na jednej z polovíc v kaviarni, kde sa na druhej zase bavili ľudia a predovšetkým pracovalo na bare, takže ste sa museli veľmi sústrediť, aby ste niečo počuli aspoň tam, kde som sedel ja. Po úvode sme sa teda premiestnili do štúdia v SND. Na moje počudovanie bola sála vypredaná a veľmi ma prekvapilo, že na takú kontroverznejšiu vec sa prišlo pozrieť aj staršie publikum, ktoré zostalo až do konca. Národné divadlo Praha nám prinieslo hru ,,Jsme v pohodě’’, ktorá mala podobu stand-upu. Videli sme postavy ako napríklad: atraktívnu židovskú

SOMA

28

MAGAZÍN QYS

matku Helenu, oslnivého Pána Charlesa a jeho priateľa Shanea, spoločenskú pani Barbaru Ellen a tiež mladú mamičku Johann. Ukazovali nám príbehy a preexponované charaktery s hromadou humoru s LGBT tematikou, s ktorou sa určite stretol nie jeden z nás. Zmysel pre detail nechýbal ani v kostýmoch alebo v samotnej finálnej scéne.

Určite by som pochválil hercov za dôkladné naštudovanie textov, pretože ako som spomínal, predstavenie sa nieslo v podobe stand-upu a textu mali herci viac než dosť.

A keďže sa herectvu venujem, viem, aké je to niekedy náročné.

Tumor – karcinogénna romanca Ďalšou zaujímavou vizuálno – pohybovou performanciou bolo predstavenie Tumor – karcinogénna romanca v podaní zoskupenia T.I.T.S, prezentvanú konkrétne zakladateľkou Nelou H. Kornetovou a hercom Jarom Viňarským. Silne zmyslová inscenácia, ktorá spája pohyb, vizualitu a slovo, zobrazuje a napodobňuje chorého človeka k človeku zamilovanému. Teda vytvára akési porovnanie fyzických prejavov choroby a prežíva emócie, ktoré zobrazujú škodlivosť medziľudských vzťahov a rast rakoviny. Začíname pri mužovi a žene, oblečení v ružovom tričku a šedých nohaviciach. Krúžia okolo klasických konverzačných tém na zoznámenie.

Po chvíľke spolu začnú tancovať, dotýkať sa navzájom alebo lepšie spoznávať jeden druhého, ako na prvom stretnutí. My ako diváci sme svedkami začiatku milostného života, ktorý však dlhé trvanie mať nebude.

Láska medzi dvoma ľuďmi je prirovnávaná ku vzťahu chorého a jeho tumoru. Prechádzajú rôznymi fázami, ako je to v spomínanej rakovine. Veľkým osviežením okrem scénografií sú aj pôsobivé vizuálne efekty. Na javisku môžeme vidieť dlhú kanylu, do ktorej sa spoločne naši hlavní hrdinovia motajú a spolu môžu pripomínať onkologických pacientov. Zaujímavé bolo aj prudké rozvlnenie kanyly, ktorá pripomínala veľmi podobný pohyb ako keď pozeráte na nemocničnú obrazovku, kde sú znázornené vaše životné funkcie. Ďalším pestrým vizuálnym prvkom bolo použitie luminiscenčného monitoru,

ktorý zanechával Kornetovej kričiacu siluetu. Na záver predstavenia sme mali možnosť vidieť záznam z chirurgického zákroku, kde bol pacientovi odstraňovaný mozgový tumor, premietaný na stene javiska.

Tak či inak, láska V utorok sme mali šancu vidieť kratšiu, ale zato veľmi realisticky a dizajnovo-výtvarne znázornenú interpretáciu na čele s autorkou a herečkou zároveň, predstavenie Tak či inak, láska - z Bábkového divadla na rázcestí. V performancii zaznievajú príbehy mladých ľudí, zástupcov komunity LGBTI, ktoré sú spojené s akusticko-vizuálnou zložkou spomínanej autorky Viktórie Jehlárovej.

Z výtvarníckych kúskov sme mohli vidieť krásne a jednoducho nakreslené predmety v tvare piktogramov, napríklad oblečenie či povolania. Hlavná predstaviteľka ich prilepovala suchým zipsom na dve ručne robené postavy bez určených pohlaví. Kreslenie na podlahu bolo ďalšou peknou aktivitou, ktorá za pomoci farebných kried namaľovala rôznorodú mapu. Autorkine stretávanie sa s čoraz viac prehnanými názormi na danú komunitu vyvrcholilo k vytvoreniu predstavenia, ktoré nemá diváka dohnať k ešte väčšej nenávisti, ale skôr k pochopeniu a k empatii samej. Na základe scénického diela a následne otvorenej diskusie s Viktóriou majú mladí ľudia šancu spoznať tému práv inak orientovaných ľudí z autentického pohľadu. Jedná sa o odlišný pohľad, aký vidíme napríklad v televízií alebo na sociálnych sieťach.

Príbeh geja, príbeh lesby Medzi predposledné predstavenie patrila hra samotného divadla Nomantinels. Predstavilo nám hru s názvom Príbeh geja, príbeh lesby. Hlavnými aktérmi boli dvaja herci, Martina Zemancová a riaditeľ festivalu Róbert Pakan. Vtipným spôsobom sme mohli vidieť príbehy samotného Róberta či Martiny. Ukazovali nám fázy v LGBT vzťahu, rôzne typy coming outu, názory od blízkych, ale aj slovenskej spoločnosti. Scéna pozostávala zo stola, stoličiek a pár menších rekvizít.

Herecké výkony ma prekvapili, neboli afek-

29

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

tované, práve naopak – značne prevládala prirodzenosť.

55 shades of Gay Ako poslednú hru festivalu sme mohli vidieť divadlo z Kosova s názvom The Quendra Multimedia. Zoznámilo nás s hrou 55 shades of Gay (Balkan Spring of Sexual Revolution). Hra je burleskným príbehom o LGBT politike na Balkáne a v Európe. Politici miestneho Balkánu sa snažia manipulovať a podvádzať predstaviteľov EÚ. Humanitárni žoldnieri medzinárodných mimovládnych organizácií často využívajú homofóbne prostredie na získavanie finančných prostriedkov, aby mohli uskutočňovať svoje sociálne a vzdelávacie projekty (semináre o tom, ako používať kondómy). Zatiaľ čo EÚ úradníci využívajú svoje vynikajúce finančné a politické postavenie a sa snažia podrobiť všetkým. Je na Balkáne možné sexuálne

oslobodenie? Alebo, mohol by Balkán začať „balkánsku jar sexuálnej revolúcie“? Jadrom hry je homosexuálny pár. Žiada o uzákonenie manželstva v konzervatívnom provinčnom meste, ktoré je hlboko homofóbne.

Intelektuáli, umelci, politici, náboženskí vodcovia sa snažia zabrániť tomu, aby sa manželstvo konalo. No napriek skutočnosti, že manželstvo osôb rovnakého pohlavia je povolené ústavou krajiny a predseda vlády ju podpísal podľa pokynov EÚ. Vtipnou scénkou v hre bolo zakomponovanie našich politikov, ktorí sa nehlásia k hnutiu LGBT. V predstavení 55 shades of Gay účinkovalo 5 skvelých hercov z Kosova a o produkciu sa postarali významní divadelní umelci z Nemecka, Kosova, Francúzska a Srbska.

V závere recenzie by som sa s vami chcel podeliť o môj celkový dojem z festivalu. Keďže som sám súčasťou LGBTI komunity, milo ma prekvapilo, v akom svetle bola verejnosti predstavená. Najviac ma oslovilo, že koncept festivalu nemal za cieľ diváka presvedčiť, ale len oboznámiť a priblížiť. Touto recenziou by som sa chcel veľmi pekne poďakovať organizátorom za príležitosť byť na festivale. Po tejto skúsenosti viem, že to určite nebola moja posledná návšteva.

Fotografia z predstavenia Jsme v pohode 30

MAGAZÍN QYS

31

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová Netflix - Fotografia

Recenzia: Batwoman zatiaľ nepresvedčila slovami ani skutkami

Prvá lesbická superhrdinka v televíznej histórii. Na papieri to znie dobre, ale pokroková hlavná postava na úspech nestačí. Za čo si seriál Batwoman zaslúži pochvalu a v čom by sa mal bezpodmienečne zlepšiť?

32

MAGAZÍN QYS

Batman opustil Gotham City pred tromi rokmi. Na scénu doletela Batwoman, avšak nie až tak dobrovoľne. Do rodného mesta sa vrátila, aby zachránila svoju bývalú priateľku. Hneď na konci prvej časti však vysvitne, že tá sa už medzitým stihla vydať. Za muža, ktorý je rovnako nudný ako väčšina dialógov v seriáli.

Medzi americkou a európskou tvorbou sa dá veľmi rýchlo nájsť jeden zásadný rozdiel.

Zatiaľ čo americké seriály a filmy vám všetko prezradia v rámci jednej scény, európska produkcia vás naťahuje až do posledného momentu. A práve tým by sa mali scenáristi Batwoman inšpirovať, ak chcú svoj seriál udržať na obrazovkách dlhšie. Každá záha-

33

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

da či spojitosť je totiž objasnená v rámci jednej epizódy. Pokiaľ si dokonca divák náhodou práve kontroloval Instagram a niečo mu ušlo, nemusí sa báť, tvorcovia mu to pre istotu ešte trikrát zopakujú.

Napríklad taká identita hlavnej zápornej postavy prvej série. Stačí vydržať štyridsať minút a hneď sa dozvieme jej pravé meno a môžeme predpokladať, ako sa budú vyvíjať myšlienkové pochody Batwoman alias Kate Kane, ktorá už v živote stratila viac ľudí, než je pre mentálne zdravie prospešné. Alice sa preto pokúsi zachrániť. Zabúda však pritom na jeden zásadný fakt: pokiaľ sa už človek rozhodol, že nás opustí, neexistuje spôsob, ako si ho môžeme udržať.

Ruby Rose je štýlovejšia vo svojej koženej bunde než v kostýme netopierej ženy. Jej výrazná červená parochňa pôsobí občas rušivo až bizarne. Postavy aj ich odevy sú však inšpirované DC komiksom, preto chápeme, že sa bez toho nedalo zaobísť. Čo sa týka presvedčivosti stvárnenia, platí, aký scenár, taký herecký výkon. Nemôžeme od Ruby čakať zázraky, keď má za úlohu vysvetľovať fyzikálne pojmy alebo donekonečna opakovať tie isté myšlienky. Počas interakcií so svojou bývalou priateľkou Sophie však pôsobí zraniteľne a rovnako vážne sa dajú brať aj jej hádky s nevlastnou sestrou.

Batwoman má pred sebou ešte minimálne druhú sériu, preto dúfame, že scenáristi popracujú na dialógoch a dodajú svojim postavám hĺbku. Tú zatiaľ nadobudla akurát šialená Alice, ktorej čajové párty nás vytrhávajú z nudy. Kate Kane má veľký potenciál, pokiaľ však pátrate po komplexnejšie spracovanej LGBT postave, upriamte zatiaľ pozornosť na Saru Lance z DC seriálu Legends of Tomorrow.

34

MAGAZÍN QYS

Jakub Kováč Netflix - Fotografia

Recenzia: Tales of the City

35

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Tales of the City sa vracia na obrazovky televíznej stanice NEFTLIX. Seriál je adaptáciou knižných mini príbehov z pera Armisteada Maupina. Dej seriálu sa odohráva v súčasnosti v San Franciscu. Stretávame sa v ňom s rôznorodou paletou postáv, ktoré žijú ako nukleárna rodina v komplexe starého penziónu na ulici Barbara Lane 28. Seriál poukazuje na význam PRIDE-ov a zachytáva ako v minulosti transrodoví ľudia pokladali svoje životy a bojovali za práva, ktoré máme dnes.

Príbeh začína návratom Mary Ann do San Francisca na oslavu k svojim priateľom z Barbara Lane, odkiaľ ona sama pochádza.

Na oslave sa stretáva so svojím bývalým manželom Brianom a jeho dcérou Shawnou, ale i s najlepším kamarátom Michealom. Oslávenkyňou je 90 ročná Anna Madrigalová, ktorá je majiteľkou a zakladateľkou tejto veľkej rodiny. Nie je tajomstvom, že Anna je transgender. Z početnej rodiny spomeniem okrem iných aspoň queer pár a dvojičky.

O hlavnú hrdinku Annu sa stará milujúca rodina, ktorá pozostáva z rôznorodej škály postáv, s ktorými prežívame životné rozhodnutia, ktoré nie vždy sú správnymi, avšak znovu nájdu správnu cestu k šťastiu. Počas života prežila veľa pozitívnych i negatívnych zážitkov, ktoré v nás zanechajú stopy minulosti a sú pre nás istým tajomstvom. Až dokým sa tieto tajomstvá nedostanú na povrch a túto pravdu musíme niesť sami.

Seriál je dostupný na známej televíznej platforme NEFTLIX. V súčasnosti ponúka i predchádzajúce série tohto seriálu. Tales of the City nás vtiahne do tejto veľkej rodiny, s ktorou prežijeme ich osudy a pocítime ich vzájomné puto. Na koniec si uvedomíme, že túto rodinu sme našli v queer komunite: „Mier! Sme Queer! To je náš revír!“.

36

Mier! Sme Queer! To je náš revír!

MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová Bartek Cebula - Fotografia

Režisérka prvého poľského LGBT webseriálu: Kontrola je príbeh o láske, nie o sexuálnej orientácii Slovensko a Poľsko majú okrem geografických súradníc podobné aj politické kampane, ktoré sú vo veľkom zamerané proti LGBT menšine. Napriek tomu sa naši susedia môžu pochváliť jedinečne prepracovaným príbehom lásky dvoch žien. Prvú časť si na Youtube pozrelo už takmer dvanásť miliónov ľudí. Ako sa zo školského projektu stal svetovo úspešný webseriál? Odpovedala nám jeho režisérka a scenáristka Natasza Parzymies, s ktorou sme sa porozprávali priamo vo Varšave.

37

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Láska je láska alebo ako by napísali Poliaci miłość to miłość. LGBT komunita to však u našich severných susedov nemá o nič ľahšie. Politické strany si pravidelne zakladajú svoje kampane na „ochrane“ obyvateľov pred pármi rovnakého pohlavia. Situáciu navyše zhoršujú podobne ostro ladené vyjadrenia cirkvi, ktorá má v krajine nesmierne silné postavenie. Priestor na vyhranené názory im dokonca pravidelne poskytujú aj štátne denníky. Výsledkom je, že heterosexuálna väčšina má z LGBT komunity priam strach, a ten sa veľmi často mení na nenávisť. Dôsledkom bolo aj narušenie prvého Pride pochodu v Białystoku či zverejnenie nálepiek „Zóna bez LGBT“ v provládnych novinách Gazeta Polska.

S režisérkou Nataszou Parzymies sme sa stretli priamo pred Palácom kultúry a vedy vo Varšave. V hlavnom meste býva odjakži-

38

va, spoznala tam aj svoju priateľku. Svoju sexuálnu orientáciu neskrýva, s partnerkou sa bežne držia za ruky. „Zatiaľ čo Varšava je moderná a plná mladých ľudí, menšie mestá lipnú na kostoloch,“ uvádza mladá režisérka základný rozdiel. Hlavné mesto napriek tomu nie je úplne imúnne voči náladám proti LGBT komunite. „Od incidentu v Białystoku tu na nás s partnerkou viac zazerajú. Predtým sa to nedialo,“ opisuje svoj postreh Natasza.

Jej webseriál Kontrola nabral veľmi rýchlo celosvetový úspech. Aktuálne má prvá časť takmer dvanásť miliónov pozretí a ani ostatné epizódy nejdú v sledovaniach pod milión. V komentároch sa dajú nájsť len pozitívne ohlasy a Natasza dostáva pochvalné správy aj z Brazílie či Indie. Prvotným zámerom však nebolo vytvoriť webseriál, ale len splniť školské zadanie.

MAGAZÍN QYS

Erotika je v našich mysliach Natasza študuje odbor filmová a televízna réžia, v rámci ktorého dostala za úlohu natočiť krátky dvojminútový film na tému erotika. Rozhodla sa ju poňať implicitne, a preto v prvej časti neuvidíte žiadny bozk či niečo viac. Všetko je postavené na vzájomných pohľadoch a letmých dotykoch, ktoré nie sú počas letiskovej kontroly až také nezvyčajné. Vďaka práci s kamerou a strihu sa však divák veľmi rýchlo dovtípi, že ide o náhodné stretnutie dvoch expriateliek. „Nerobia nič, ale aj tak sa im vybavuje veľa intímnych spomienok. Myslím si, že erotika sa nachádza v našich mysliach. Nie je fyzická,“ uvádza režisérka.

Hotový krátky film získal v škole vynikajúce hodnotenie. Úspech nečakaných rozmerov však prišiel, keď ho Natasza zavesila na Youtube. „Výbuch, ktorý nastal, ma ohromil,“

hovorí režisérka. Pre pokračovanie sa nerozhodla hneď, napokon ju presvedčil masívny záujem komentujúcich. Dopísala scenár na ďalších šesť epizód a začal vznikať prvý a zatiaľ jediný poľský LGBT webseriál.

Na otázku, či pozná úspešný upírsky príbeh Carmilla, reaguje Natazsa so smiechom: „To je ako keby sa ma niekto spýtal, či dýcham.“ Nevidela síce všetky časti, no práve vďaka tomuto webseriálu nadobudla dojem, že aj Kontrola by mohla byť populárna. A nemýlila sa. Na poslednú siedmu časť čakajú milióny ľudí. Natasza má však mierne obavy, ako zareagujú na koniec. Sama ho nazvala kontroverzným. Čím presne si vyžiadal tento prívlastok, zistíme už čoskoro.

S príbehom sa stotožnia aj heterosexuáli Obľúbenosť webseriálu Kontrola má podľa režisérky dva hlavné dôvody. „S príbehom sa

39

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

dá ľahko stotožniť, keďže každý z nás už mal zlomené srdce,“ myslí si Natasza. Druhým dôvodom úspechu sú jednoznačne herečky Ada Chlebicka a Ewelina Pankowska. „Sú skvelé. Adu som spoznala v škole, už predtým sme spolupracovali na niekoľkých filmoch. Ewelinu som videla hrať v divadle.

Kamarát fotograf mi potom povedal, že ju pozná a navrhol mi ju na jednu z hlavných postáv Kontroly,“ spomína Natasza.

Obe herečky sú v Poľsku pomerne známe.

Ewelina najmä vďaka divadelným predstaveniam a Ada účinkuje aj v televíznych a reklamných projektoch. Aktívne sa tiež podieľali na scenári Kontroly, ktorý si s nimi Natasza vždy vopred dôkladne prešla. Ich cieľom je ukázať, že životy LGBT ľudí sa nelíšia od života heterosexuálov. Každý sa raz zaľúbi, prejde sklamaniami a do toho sa občas ocitne na benzínke, v karaoke bare či na letisku.

Nečakajte preto žiadne dramatické coming outy alebo jednoznačné nálepky. „Je to príbeh o láske a nie o sexuálnej orientácii,“ vysvetľuje režisérka. Hoci sa jedna z epizód natáčala aj v gej bare, dúhové vlajky sa v scénach nevyskytujú a kombinácia svetiel modrá, fialová, ružová nebola na benzínovej pumpe zámerom. Majka a Natalia sa občas správajú na prvý pohľad nepochopiteľne a nerozumne, no tým sa opäť len podčiarkuje uveriteľnosť príbehu. „Taký je život. Ľudia robia chyby a navzájom si ubližujú,“ komentuje Natasza.

Rôzne sexuálne orientácie sú prirodzené V poľskej filmovej a televíznej tvorbe reprezentáciu LGBT komunity nenájdete. Aj preto je Kontrola dôležitým projektom, ktorý pomáha financovať tamojšia Parada Równości. Na konci každej epizódy môžeme vidieť celý zoznam ľudí, ktorí sa na webseriáli podieľajú. Mien je niekoľko desiatok a každý pracuje zadarmo. Vrátane spomínaných herečiek, ktoré sú síce heterosexuálne, no plne si uvedomujú dôležitosť svojich úloh. „Keď ma Natasza oslovila, hneď som bola očarená krásnym príbehom lásky, ktorý Kontrola predstavuje,“ opísala Ewelina Pankowska svoj prvý dojem pre magazín QYS.

40

„Odjakživa sa mi zdalo prirodzené, že ľudia majú rôzne sexuálne orientácie. Až po nejakom čase som si uvedomila, že niektorí diváci považujú náš webseriál za unikátny a iní zas za kontroverzný,“ priznáva Ewelina. „Teraz som veľmi šťastná, že svojou prácou podporujem ľudí, ktorí sa cítia odmietaní spoločnosťou. Diváci mi píšu, ako vďaka Kontrole nabrali odvahu ukázať, kým naozaj sú. Lepšiu spätnú väzbu by som si ani nemohla želať,“ hovorí herečka.

Medzi najzapamätateľnejšie momenty webseriálu patrí Ewelinino karaoke vystúpenie. Z produkčného hľadiska však vôbec nešlo o jednoduchú scénu. Herečka mala pôvodne spievať inú skladbu, no ľudia, od ktorých potrebovali autorské práva, sa vraj nechceli politicky angažovať. „Na Kontrole pritom nie je nič politické,“ zdôrazňuje Natasza, no zároveň chápe súvislosť s obsahom predvolebných kampaní. „Nakoniec to však dopadlo dobre, Agnieszka je moja obľúbená skladba.“ A prečo sa vlastne webseriál volá Kontrola?

Samozrejme, nejde len o súvislosť s technologickou školou prerobenou na letisko, kde sa odohráva časť deja. „Názov vyjadruje moc, ktorú nad sebou majú hlavné postavy,“ vysvetľuje Natasza. Ako scenáristka sa zrejme rada hrá so slovami. Podobný moment sme totiž mohli zachytiť aj v druhej epizóde tesne predtým, ako Natalia doslova vstúpila Majke do života. „Kontroluje náš život. Na šesť,“ obrátila sa na ňu zamestnávateľka lúštiaca krížovku. Majka si najskôr tipla nesprávne, no teraz už pozná odpoveď. Miłość.

Láska.

MAGAZÍN QYS

Matej Somr

Zumba mi zachránila život

Súkromný archív

41

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Pamätám si, ako sa mi pred rokom začal rútiť život. Najprv zdravie, neskoršie otázka pracovného života. Ostal som akoby v slepej uličke, z ktorej niet úniku. Najmä po tom, čo som musel odísť aj z práce. Zostalo obrovské ticho a mnoho otázok bez odpovedí.

A dnes? Podieľam sa na veciach, čo mi prinášajú neskutočnú radosť. Pracujem so študentami a s ľuďmi, s ktorými sa navzájom inšpirujeme. Zdieľam neskutočné zážitky s úžasnými osobami i z našej #ZumbaFamily.

Kde nastal zlom? Bolo to niekedy na rozhraní marca a apríla 2019. V tom čase moja myseľ neskutočne premýšľala nad otázkami týkajúce sa nejasnej budúcnosti. Sebavedomie ako i chuť do života na bode mrazu, žiadna motivácia. Ostala prázdnota a ja.

Nájsť si novú prácu bolo ťažké a zároveň nastala aj kríza z finančného hľadiska. Bol to moment, kedy som sa po prvý raz dostal na úplný pokraj vlastných síl. A potom to prišlo ako blesk z jasného neba...

Vravím si, keď mi nič nevychádza v živote akoby som chcel, pôjdem na to úplne z opačného konca. Namiesto úpenlivého naháňania sa za prácou či peniazmi, prišla moja hlava s nápadom vrátiť sa k tomu, čo som kedysi strašne miloval –ZUMBA. Jednoducho odvrátiť pozornosť od nedosiahnuteľných cieľov v danom okamihu.

Začala teda moja pátracia akcia po hodinách zumby v Martine prostredníctvom facebooku. Brutálnou rýchlosťou mi prišla aj spätná väzba v podobe kontaktu na inštruktorku Gabrielu Máchovú. Klikol som na profil a vravím si, že táto osoba mi je neskutočne známa. No jasné! Bola to tá istá inštruktorka, ku ktorej som pred 3 rokmi chodil na hodiny.

A odvtedy to všetko išlo nejako samé. Zoznámil som sa s úžasnými inštruktorkami, so skvelými ľuďmi. Spoločne sme zažili neskutočné, predovšetkým veselé chvíle nabité pozitívnou energiou.

Zumba mi poskytla viac než len nejaký tanec či fitness. Vďaka nej mi bolo umožnené stretnúť sa so zaujímavými ľuďmi a bližšie spoznať ich neľahké životné príbehy. Sú to však osoby, ktoré ma neustále inšpirujú.

Spoločne zdieľame okamihy prospešné naj-

42

mä pre naše duše. Z unikátnych jednotlivcov chodiacich na hodiny sa postupom času stala jedna obrovská rodina.

Z kreatívneho človeka, plného života sa vďaka nemilým životným udalostiam stala postupne vyhasnutá a prázdna ľudská schránka, bez akýchkoľvek životných cieľov.

Dnes som to opäť ja! Dokonca dovolím si tvrdiť, že lepšia verzia vlastného ja než tá, čo bola predtým. Lebo aj tie zlé a bolestné veci naučili moju dušu rásť.

Chcem poďakovať najmä Gabike Máchovej, Lucke Staňovej, Lucke Kalankovej či napokon Maťke Krausovej. Každá z nich je pre mňa veľkou inšpiráciou. Nie sú to len inštruktorky, sú to najmä ženy, nesúce obrovskú a zodpovednú úlohu – motivovať, učiť, vytvárať nové priateľstvá a udržiavať ľudské vzťahy.

Každá choreografia, každý pohyb, očný kontakt, úsmev, energia... Všetky tieto vymenované faktory dodávajú iným silu alebo dokážu určitým smerom povzbudiť. Ja som nesmierne vďačný za každú jednu z nich.

Pretože sú výnimočné! Majú predovšetkým obrovskú moc spájať ľudí, čo v podstate naša súčasná doba súrne potrebuje ako chlieb.

Moje obrovské poďakovanie patrí aj Mati.

Bola mojím prvým kontaktom so zumbou po troch rokoch. Spočiatku bolo ťažké naskočiť na tento rozbehnutý vlak. Ale stálo to za to! Dokázala postupom času zlepiť moje rozbité kúsky a objaviť v sebe dávno stratené, životom pošliapané sebavedomie.

Nabral som svoj druhý dych a život dostal opäť zmysel.

Všetky pozitívne veci sa odzrkadlili i v mojom terajšom živote. Mám schopnosť inšpirovať iných, pomáhať im objavovať ich jedinečnosť a najmä nemať strach byť sám sebou. Až zumba mi poskytla bezpečný priestor plný akceptácie, tolerancie, harmónie a možnosti nájsť pochopenia.

Hodiny zumby mi taktiež priniesli ďalšiu vzácnu osobu, akou je Zuzka Vatraľová.

Na jednej strane je mojou TOP tanečnou parťáčkou a na druhej stranou i skvelou kamoškou. Poskytla mi pomocnú ruku v časoch, keď som ju najviac potreboval. Nao-

MAGAZÍN QYS

zaj skutočný priateľ nielen keď svieti slnko, ale i do samotného dažďa. Dve neznáme osoby žijúce v rovnakom meste spojil osud až na jednom mieste, kde sa spája tanec, cvičenie a dobrá nálada.

Obzvlášť milujem stretnutia s ľuďmi z tejto komunity či už priamo tu v Turci, na Liptove, v Nitre, na Myjave či kdekoľvek inde. Všetci ma privítali medzi seba akoby ma azda celý život poznali. Taktiež by som rád spomenul ďalších talentovaných inštruktorov, ktorí mi priniesli obrovský prínos do života na tejto pestrofarebnej hudobno-tanečnej ceste ako Soňu Gáborovú (Zumba Sonnyes), Michaelu Lyžičiarovú (MiLy) a napokon Vladimíra Ševčíka (Zumba Vlado).

Nikdy som sa nejako neradil do žiadnej skupiny – či už v škole v kolektíve alebo celkovo v živote. Nikdy som si nevedel nájsť ako sa hovorí to správne miesto v živote. ALE TOTO JE PRESNE TO, ČO SOM HĽADAL. Už teraz viete, prečo mi zumba zachránila život a stala sa najpodstatnejšou zložkou v mojom živote. Zumba ako taká pozná mnoho rôznych ťažkých životných osudov.

Spojila ľudí, dala im rodinu a predovšetkým druhú šancu. Pomáha nielen mne, ale aj ostatným vyjsť z komfortnej zóny a zároveň posunúť vlastné limity (#PushYourLimits).

Všetky pozitívne veci sa odzrkadlili i v mojom terajšom schopnosť

živote.

Mám

inšpirovať

iných, pomáhať im objavovať ich jedinečnosť a najmä nemať strach byť sám sebou. Až zumba mi poskytla bezpečný priestor plný akceptácie, tolerancie, harmónie a možnosti nájsť pochopenia.

43

ZIMA19

H

MAGAZÍN QYS

Matej Somr

Poníženie, hrdosť a odvaha. Zahoďte masky a začnite žiť!

U

„Medzi hrdosťou a poníženosťou stojí niečo tretie, čo patrí k životu, a to je jednoducho odvaha,“ tieto nádherné slová vyslovil nemecký prozaik a básnik Theodor Fontane. Citát dostatočne vyjadruje to, čím sa väčšina LGBTI ľudí potýka vo svojom živote. Od poníženia od okolia, znehodnocovaním a ubližovaním na ľudskej duši až k samotnému povzneseniu sa nad vecou, prijatím vlastnej identity a byť hrdý na to, kým je. Človek, aby zvládol dôjsť do finálneho štádia, potrebuje vynaložiť neskutočné množstvo energie a nájsť v sebe obrovskú dávku odvahy. Nech už ste ktokoľvek, nech sa nachádzate kdekoľvek, buďte úprimní sami pred sebou. Buďte tou osobu, ktorou ste. Zahoďte masky a začnite žiť slobodne bez zbytočných „divadelných hier“ určených pre verejnosť. Určite máte rôzne životné ciele, ale pokiaľ sa necháte pohltiť strachom, čo povie okolie, budete sa iba zbytočne brzdiť. Niektorí ľudia možno začnú na vás nazerať skrz prsty, či nebudú vás chcieť pochopiť, ale treba mať na pamäti jedno – máte len jeden život! Prežite ho tak, ako vy sami chcete. Každý z vás je strojcom vlastného šťastia a je len na vás ako s nim naložíte. Buďte ako motýľ, ktorý je pestrofarebný a slobodný!

44

MAGAZÍN QYS

Madonna – Dark Ballet (Temný balet) Oslovila nie jednu generáciu. Obrovská podporovateľka LGBTI ľudí. Jej videoklipy často bývajú kontroverzné v spojitosti s cirkevnými symbolmi, kde rada predvádza svoje hriešne pohyby a skladby nesú dosť často silné odkazy. To je MADONNA, kráľovná popu!

Od 80-tých rokov má vo svojej zbierke nespočetné množstvo hudobných vzácností, za ktoré bola milovaná i nenávidená, prevažne zo strany cirkvi. Ak ste si mysleli, že táto žena nemá čo už ponúknuť hudobnému priemyslu i svetu, tak ste sa mýlili! Cirkev sa opäť musela potýkať s výčitkami a poukázaním na jej nekalé praktiky skrz jej najnovší song s názvom Dark Ballet.

Madonna opäť predviedla to, ako umenie dokáže silne reflektovať udalosti, či postoje v spoločnosti so silnou pridanou hodnotou.

Temný videoklip s príbehom Johanky z Arku má v sebe zakomponované hlboké posolstvo pre verejnosť. Predovšetkým hlavný odkaz posiela samotnej cirkvi, ktorá má obrovskú moc pri nastoľovaní hodnôt a mienky u ľudí v otázkach týkajúce sa rôznych spoločenských tém.

Videoklip skladby, za ktorým stojí režisér Emmanuel Adjei, otvára citát francúzskej bojovníčky Johanky z Arku, Panny Orleánskej: „Jeden život je všetko, čo máme, a žijeme ho tak, ako veríme, že by sme mali.

Ale obetovať to, čo sme, a žiť bez viery, to je osud hroznejší ako umieranie.“ Hlavnú predstaviteľku v mini hudobnej dráme si zahral trans umelec Mykki Blanco.

V audiovizuálnom diele Dark Ballet má divák možnosť sledovať slávny príbeh Johanky z Arku. Historická udalosť je prirovnaná k súčasnému boju transrodových ľudí o ich toleranciu v spoločnosti. „Bojovala s Angličanmi a vyhrala, no Francúzi stále neboli šťastní. Stále ju súdili. Vraveli, že je muž, potom, že je lesbička, čarodejnica, a nakoniec ju upálili na hranici, no ona sa ničoho nebála. Obdivujem to,“ oficiálne prehlásila Madonna vo svojom vyhlásení.

Okrem spomínaného problému trans ľudí tu zaznie všeobecná kritika voči predstavite-

ľom cirkvi. V pasáži: „They are so naive. They think we are not aware of their crimes. We know, but we are just not ready to act,“ im Madonna dáva jasne najavo, ako ľudia už dávno vedia o ich zločinoch. Len stále nie sú naplno pripravení sa poriadne vzoprieť týmto ich prehreškom z minulosti, či zo súčasnosti.

Dramatickú napätú atmosféru príbehu zakončuje citát od Mykkiho Blanca: „Chodím po tejto Zemi, čierny, teplý, HIV pozitívny, ale žiadne previnenie voči mne nie je také silné ako nádej, ktorú si držím vo vnútri.“ „Je to vizuálne, temné dielo, plné rozsiahlej kinematografie, obrazov starovekých európskych štruktúr a náboženskej ikonografie,“ okomentoval videoklip web Billboard.com.

Aj hudobná novinka akou je Dark Ballet je iba dôkazom toho, ako sa Madonna nikdy nebála posunúť svoje hranice v umeleckej sfére.

B

D

45

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Taylor Swift – Need To Calm Down (Potrebujete sa upokojiť) Pride mesiac, akým bol jún, priniesol okrem mnohých zaujímavých akcií i rôzne hudobné „chuťovky“. Medzi ne radíme aj najnovší singel od americkej speváčky Taylor Swift.

Tá pri príležitosti osláv a bojov za rovnoprávnosť vypustila do sveta novinku Need To Calm Down. Videoklip, ako aj samotná skladba mali byť nápomocné pri podpore LGBTI komunity. Farebný klip s chytľavým textom na melodickom podklade si okrem chvály zožal aj obrovskú vlnu kritiky.

Hudobné dielo poukazujúce na homofóbiu sa na internete objavilo 14. júna a vizuálnu podobu získalo až o 3 dni neskôr, teda 17. júna. Ruku k dielu priložil i Joel Little, ktorý spolupracoval už na predošlom hite Me!. Super farebné video podporuje a vyzýva divákov k podpísaniu petície na stránke Change. org pre Senát Spojených štátov amerických, aby schválil zákon o rovnosti.

Za hudobným videom stojí režisér Drew Kirsch v spolupráci so samotnou speváčkou Taylor Swift a Todrickom Hallom (môžete ho poznať ako zabávača z YouTube; objavil sa po boku mnohých speváckych hviezd). Vo videoklipe si zahrali dokonca rôzne celebrity či známe tváre LGBTI komunity. Spomenieme mená ako tanečník Dexter Mayfield, herečka Laverne Cox, model Chester Lockhart, zabávač Todrick Hall, speváčka Hayley Kiyoko, herec Jesse Tyler Ferguson, právnik Justin Mikita, speváčka Ciara, spevák Adam Lambert, televízna osobnosť Ellen DeGeneres, zabávač Billy Porter, speváčka Katy Perry, herec Ryan Reynolds a mnohí ďalší.

Dej príbehu sa odohráva vo farebnom parku plnom obytných prívesov. Hudobná umelkyňa postupne odkrýva vo svojom klipe tunajších obyvateľov. Tých stvárnili už vyššie spomenuté hviezdne tváre. Zábavné zábery občas prepnú na nespokojných demonštrantov protestujúcich voči LGBTI komunite. Tí držia rôzne transparenty s anti-gej sloganmi. Napriek tomu sa veselí občania nenechajú vyviesť z miery a posielajú hejterom jasný odkaz: „You need to calm down/Potrebujete sa upokojiť.“

A

46

Najzaujímavejším momentom bol práve koniec samotného hudobného videoklipu, kde sa v objatí objavia dlhodobé rivalky v hudobnom priemysle, Taylor Swift a Katy Perry. V podstate ide o vyjadrenie aj toho, že je zbytočné viesť malicherné spory (napríklad o tom, kto má akú sexuálnu orientáciu či rodovú identitu) a skôr by sa mali ľudia sústrediť na to, čo ich spája.

Hlavným zámerom Taylor bolo týmto dúhovým audiovizuálnym dielom podporiť práve LGBTI komunitu a PRIDE oslavy. Avšak, okrem chvály padli na speváčkinu hlavu i nelichotivé kritické komentáre najmä prostredníctvom sociálnej siete Twitter. Mnohí tvrdia, že celé video so zámerom podporiť LGBTI komunitu bol nechutný pokus o propagáciu jej vychádzajúceho albumu s názvom Lover. Na speváčkinu obhajobu sa vyjadril aj Alex Goldschmidt zo spoločnosti Digital Media Management: „Pokiaľ peňažné prispievanie na LGBTI akcie, hosťovanie na LGBTI oslavách a venovať celé hudobné video rovnoprávnosti je málo, tak potom neviem čo je dostačujúce.“

20 20 20 MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová

20 skladieb, ktoré sa vám zídu v roku 2020

Možno tento rok konečne nájdete osobu, ktorú hľadáte takmer celý život. Možno sa rozídete s niekým, s kým to už dlhšie nefungovalo. Možno sa presťahujete, možno zažijete sklamania, možno budete cítiť šťastie ako ešte nikdy predtým. Keďže hudba je niekedy účinnejšia a veľavravnejšia než lieky alebo siahodlhé čety, vybrali sme pre vás skladby doslova pre každý prípad. Či už si pustíte Fletcher, ktorá napísala celý album o svojej expriateľke a zlomenom srdci, alebo sebavedomú pansexuálku a frontmanku kapely Christine and the Queens, veríme, že v textoch objavíte to, čo budete potrebovať počuť.

47

20 20 20

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Ava Max – Salt Bahari – Savage Bishop Briggs – Dark Side Boy Epic – 50 Shades Charlotte Cardin – Dirty Dirty Christine and the Queens – Girlfriend Claire Wyndham – My Love Will Never Die Dotan – Letting Go Echos – All I Want Faouzia – My Heart’s Grave FLETCHER – One Too Many Hey Violet – Like Lovers Do Isak Danielson – Silence James Arthur – Quite Miss Home Justin Crum – Creep King Princess – 1950 Nina Simone – Feeling Good Sam Tinnes feat. Yacht Money – Play With Fire Tom Rosenthal – Go Solo Twenty One Two – I Kissed a Girl

48

MAGAZÍN QYS

Viktória Szabová - Ilustrácia

Poradňa

49

ZIMA19

MAGAZÍN QYS

Čo je rodová identita?

Rodová identita sa vzťahuje na hlboko pociťovanú schopnosť každého človeka vnútorne a individuálne prežívať rod (mužský, ženský, ani jeden alebo niekde medzi nimi), ktorý môže, ale nemusí zodpovedať biologickému pohlaviu, s ktorým sa človek narodil, resp. rodu, ktorý mu bol pripísaný pri narodení v rodnom liste. Sem patrí aj osobné vnímanie svojho tela, vzhľadu, toho, čo si obliekame. Predstavuje to, kým sa cítime byť, či dievčaťom/ženou alebo chlapcom/ mužom alebo niekde medzi nimi, bez ohľadu na biologické pohlavie získané pri narodení.

Napríklad v rodnom liste má osoba uvedené biologické pohlavie muž, ale vnútorne sa cíti a oblieka tak, ako je v našej kultúre bežné a prevažujúce pre ženy. Ak je biologické pohlavie v súlade s vnútorným pociťovaním, t. j. narodil som sa ako muž a cítim sa ako muž, hovoríme o cisrodovom človeku. Ak biologické pohlavie nie je v súlade s vnútorným pociťovaním, t. j., narodil som sa ako muž, ale cítim sa ako žena (alebo naopak), hovoríme o transrodovom človeku. Ak sa ľudia vnútorne necítia byť ani mužom ani ženou bez ohľadu na biologické pohlavie, hovoríme o rodovo nebinárnych ľuďoch.

Kto sú transrodoví ľudia?

Ide o ľudí, ktorých rodová identita sa nezhoduje s rodom/pohlavím pripísaným pri narodení v rodnom liste (alebo s biologickým pohlavím, s ktorým sa narodili), ako aj tých ľudí, ktorí si želajú svoju rodovú identitu prejavovať rozdielne od rodu (muž, žena), ktorý im bol pripísaný pri narodení. Zahŕňa tých ľudí, ktorí cítia, preferujú, alebo si vyberajú oblečenie, doplnky, kozmetiku alebo úpravy tela, teda prezentujú seba, odlišne od očakávaní spojených s rodovou rolou (mužskou či ženskou), ktorá im bola pripísaná pri narodení. Napríklad, osoba mohla byť vychovávaná ako chlapec, ale teraz celkovo cíti a vníma samu seba ako dievča/ ženu (ide o transženu). Takéhoto človeka oslovujeme a správame sa k nemu na základe preferovaného rodu (teda ženského), nie na základe dokladov totožnosti, niektorých biologických znakov, pre ktoré by ju iné oso-

50

by mohli považovať za muža. Alebo sa osoba narodila, bola vychovávaná ako dievča, ale cíti sa po všetkých stránkach ako chlapec (ide o transmuža). Takéhoto človeka oslovujeme a správame sa k nemu na základe preferovaného rodu (teda mužského), nie na základe dokladov totožnosti alebo niektorých biologických znakov, pre ktoré by ho iné osoby mohli považovať za ženu.

Som intersexuálny človek?

Intersexuálny človek sa narodí s pohlavnými znakmi oboch pohlaví, zvonku môžu vyzerať ako chlapec alebo dievča, ale zároveň môže mať z hľadiska pohlavia iné reprodukčné orgány vnútri tela vrátane chromozómov, pohlavných žliaz a genitálií.

Môže ísť o nasledovné: vonkajšie pohlavné orgány, ktoré nemôžu byť ľahko klasifikované ako mužské alebo ženské; nekompletné alebo nedostatočne vyvinuté vnútorné reprodukčné orgány; nekonzistencia medzi externými genitáliami a vnútornými reprodukčnými orgánmi; abnormality pohlavných chromozómov; abnormálny vývin semenníkov alebo vaječníkov; nadpriemerná alebo podpriemerná reprodukcia pohlavných hormónov; neschopnosť tela reagovať normálne na pohlavné hormóny. Takto sa teda identifikujú ľudia, ktorí sa narodili s mužskými aj ženskými pohlavnými charakteristikami. 1 z 1 500 narodených detí sa rodí s genitáliami, ktoré nemožno jasne klasifikovať ako mužské alebo ženské. Najčastejšie sa táto neurčitosť týka vonkajších alebo vnútorných genitálií. Ak sa týka vonkajších, lekári často odporúčajú rodičom operačné zmeny (a teda aj doživotnú hormonálnu terapiu) a výchovu v súlade s vytvorenými pohlavnými orgánmi. Tá nemusí byť v súlade s rodovou identitou dieťaťa, s čím môžu mať títo ľudia v neskoršom živote problémy, resp. im takéto chirurgické a hormonálne zásahy môžu priniesť celoživotné zdravotné problémy. Preto sa odporúča radšej počkať.

Ak ste LGBT človek a potrebujete pomoc kontaktujte www.inporadna.sk

MAGAZÍN QYS

51