Komu sa nelení, tomu sa zelení

MLADÁ RODINA Z KOVAČICE SA VENUJE POĽNOHOSPODÁRSKEJ VÝROBE Komu sa nelení, tomu sa zelení

Olinka Glóziková-Jonášová

Staré ľudové porekadlo hovorí: Komu sa nelení, tomu sa zelení. Mladej rodine Lenhartovej z Kovačice sa v posledných týždňoch ozaj zelenilo, a to na úrodnej banátskej pôde vysiatej makom. Mak síce v týchto dňoch už dozrieva a mladý poľnohospodársky výrobca Ján Lenhart sa na jeho úrodu nesmierne teší. Kým bol však mak v kvete, na podnet jeho manželky Violety vyobliekali svoje ratolesti Andreja a Andrejku do kovačického ľudového kroja a zvečnili ich pred prestretým makovým poľom. Na tom im vraj veľmi záleží – vychovávať rodinu v tradičnom duchu, vštepovať lásku deťom k úrodnej pôde, ale aj k pôvodným slovenským krojom, k spevu a tancu, pritom nezabúdať na staré zvyky a obyčaje.

Avšak na tom, aký bude ľudový kroj, im veľmi nezáleží. Veď Jánova manželka Violeta je pôvodom z Bieleho Blata. V podstate je dôležité iba to, aby tá láska k dedičstvu a kultúrnemu povedomiu, ktoré nám do vienka ponechali naši predkovia, žila a prenášala sa na budúce generácie, povedali nám obidvaja nahlas.

Ján sa venuje výlučne poľnohospodárskej výrobe, a to vskutku od malička. Už ako malý chlapec prejavoval záujem o poľnohospodárstvo, ale aj o chov dobytka a domácej hydiny. Dodnes sa v jeho záľube nič nezmenilo, ibaže zo záľuby sa to stalo jeho prvoradým zdrojom zárobku a uživenia rodiny.

Predsa sa nesťažuje a ako hovorí, sú roky, keď je zárobok z poľnohospodárskych plodín vyšší, niekedy zasa nižší. Avšak na základné životné potreby podmienky majú.

Už ako mládenec sa venoval chovu dobytka. To mu umožnilo kúpiť si potrebnú poľnohospodársku techniku a časom si nakúpiť pôdu, pritom v posledných rokoch sa venuje aj obrábaniu prenajatej pôdy. Vyskúšal sa v pestovaní takmer všetkých kultúr, ktoré sú príznačné pre toto podnebie. Najnovšie sa venuje výrobe maku a pukancovej kukurice. Momentálne sa mu pestovanie týchto obilnín najviac darí, a preto ich pestuje na väčších plochách, kým na menších plochách pestuje tradičné kultúry – kukuricu, pšenicu, sóju a podobné. Pritom však doma chová ošípané a hydinu a má bezmála 130 nosníc. Okrem toho majú vysadenú záhradu domácou zeleninou a ovocím, ako aj lieskami. Jedným slovom – typická sedliacka rodina. Avšak ani táto, ani žiadna iná práca by nebola úspešná bez podpory a porozumenia rodiny. A tú Ján má. Najviac od manželky, ktorá aj sama prejavuje záujem o pestovanie plodín, pestovanie záhrady a chov domácich zvierat, rovnako ako Ján. Nevy-

Lenhartove ratolesti vyobliekané do kovačického ľudového kroja v makovom poli – 6-ročný

Andrej a 2-ročná Andrea (foto: Foto štúdio centar) vom živote sú jeho deti, 6-ročný Andrej a 2-ročná Andrea. Snaží sa ich vychovávať tak, aby mali blízko k tradičnej kultúre. Keď ide konkrétne o výrobu maku, Ján hovorí, že prvý rok

Ján Lenhart (foto: z archívu spolubesedníka)

stala ani podpora rodičov, ktorí mu najmä na samom začiatku, uznáva Ján, nezištne pomohli, tak ako sa každý rodič snaží vyviesť dieťa na cestu životom.

Rovnakou pohnútkou v Jánovysial iba menšie plochy, ukázalo sa mu to ako prospešné, takže je bežný rok už štvrtý v poradí, čo sa venuje výrobe tejto plodiny. Keď ide o proces výroby, hovorí, že nie je až taký náročný a výnimočné je to, že keď sa striedajú kultúry, po maku je veľmi dobrá pôda – prichystaná na sejbu iných kultúr. Vkladanie do maku si nevyžaduje obrovské sumy, avšak, ako hovorí náš spolubesedník, sú všelijaké roky. Všetko závisí predovšetkým od počasia. Pred sejbou maku pôdu treba náležite pripraviť, vyhnojiť v jeseni, kým sa sejba koná špeciálnou sejačkou (lebo je mak veľmi drobnučký). Potom nasleduje striekanie aj niekoľkokrát, a hlavne proti škodcom a jednotlivým chorobám. Výroba maku prebieha niekoľkými fázami. Kosba je rovnaká ako pri žite.

Záujemcov o tento druh plodiny, teda o jej kúpu v našej krajine je, takže mak nemusí ani špeciálne skladovať. Predtým sa musí ale ručne vyselektovať, čo si vyžaduje dosť času, pritom mak musí byť úplne suchý. Žatvu očakáva v období žatvy žita.

Ján je dôkazom toho, že keď je človek vytrvalý a z lásky vykonáva svoju prácu, zožína aj jej plody. Boli však aj dni rozčarovania, rozčúlenia, ale nepotrvali dlho a vždy ho nejaká sila naviedla vytrvať v ceste, ktorou si zaumienil ísť, lebo, ako hovorí, veľa úsilia vložil do toho, aby sa dostal tam, kde je dnes. Vytrval vo svojom záujme a považuje to za prvý úspech, všetko ostatné prišlo vďaka tomu.

Údajne v Srbsku sa čoraz viac mladých venuje poľnohospodárskej výrobe a na záver nášho rozhovoru tridsiatnik Ján Lenhart dal radu mladým, možno začínajúcim poľnohospodárom: „Vždy musíme mať nejaký cieľ, musíme vedieť, čo chceme a koľko chceme. A ideme do toho. Človek sa nesmie rozčarovať ani vzdávať,“ a s úsmevom na tvári pridal: „A možno najlepšie na tom všetkom je skutočnosť, že som sám sebe gazdom. Načrtnem si plány a ciele a nasledujem ich. Je však ešte hodne plánov a obilnín, ktorým by som sa chcel v dohľadnom čase venovať, a verím, že sa mi podarí aj tie svoje ciele a túžby splniť.“.

ĎALŠIE AKTIVITY TÁBORNÍCKEHO ODDIELU JÁNOŠÍK Dvojdňový pobyt v prírode

Olinka Glóziková-Jonášová

Vedenie a členovia Táborníckeho oddielu Jánošík usporiadali dvojdňový kemping (5. a 6.) v prírode. Primeranou lokalitou na ich prvé táborenie v prírode po niekoľkých rokoch sa im zdala byť tzv. Višničková hôrka neďaleko Padiny. A zrejme nepochybili. Užili si tam krásnu prírodu a aj počasie im viac-menej žičilo. „Na kempe sa zúčastnilo zhruba sedemdesiat členov Táborníckeho oddielu Jánošík, kde absolvovali okrem teoretických aj praktické skautské zručnosti. Nevystala však ani zábava a dobrodružstvá v prírode,“ informoval Jaroslav Toman, starosta spomínaného táborníc-

Vedieť zapáliť oheň v prírode patrí k základným zručnostiam každého skauta

keho oddielu. „Toto dvojdňové táborenie nazývame Bivak, čo znamená pobyt v prírode, ktorý trvá menej ako päť dní,“ vysvetlil Toman, a dodal, že si zopakovali, ale aj získali nové skautské vedomosti a zručnosti.

Činnosť Táborníckeho oddielu Jánošík v Kovačici bola obnovená v roku 2019 a vtedy počítal iba dvadsať detí. Dnes ich je 50 a dvadsiatka dospelých z Kovačice, Padiny, Debeljače a Uzdina. Od jesene údajne budú zapojené aj deti z ostatných dedín Kovačickej obce.

Kemping v padinskej Višničkovej hôrke navštívila aj Marijana Melišová, asistentka predsedu Obce Kovačica, ktorá účastníkom odovzdala pozdravy, ako aj

primerané darčeky, pričom poznamenala: „Vedenie Obce Kovačica podporuje takéto aktivity a nakoľko bude možné, bude to realizovať aj do budúcna. Naším prianím je, aby tábornícky oddiel mal čoraz viac detí, lebo blízky vzťah k prírode má iba pozitívny

Táborníci na ceste do tzv. Višničkovej hôrky neďaleko Padiny

vplyv na všetkých.“ Vedenie kovačického skautského tábora sa bude, podľa slov Tomana, snažiť takéto a podobné kempovanie usporiadať čím častejšie, lebo na nich deti získajú najviac praktických zručností a vedomostí. Foto: z archívu Táborníckeho oddielu Jánošík

Z KONFERENCIE BIZNIS NA OPÄTKOCH Podpora ženského podnikania

Danuška Berediová-Banovićová

V Master stredisku Novosadského veľtrhu sa v utorok 15. mája uskutočnila 5. medzinárodná odborná konferencia podnikateliek. Určená je na podporu ženského podnikania, podnikateľkám a potenciálnym podnikateľkám. Aj tohto roku konferenciu moderoval televízny a rozhlasový moderátor Voja Nedeljković.

Na začiatku sa prítomným prihovorila predsedníčka klubu Biznis na opätkoch a zakladateľka konferencie Sofija Bajićová a konferenciu slávnostne otvorila ministerka hospodárstva Anđelka Atanaskovićová.

Konferenciu otvorila ministerka hospodárstva Anđelka Atanaskovićová (prvá zľava) a prihovoril sa aj pokrajinský tajomník pre hospodárstvo a turizmus Nenad Ivanišević (druhý zľava)

Medzi témami v rámci panelových diskusií našla aj tohto roku pandémia koronavírusu a výzvy v podnikaní, ktoré priniesla. Témou prvej panelovej diskusie boli finančné prostriedky,

Zakladateľka konferencie Sofija Bajićová a moderátor Voja Nedeljković

bez ktorých nemožno začať podnikať. O marketingu, bez ktorého dnes podnikanie nie je možné, hovorili účastníci druhej panelovej diskusie.

Udelené boli aj ďakovné listiny lokálnym samosprávam a inštitúciám, ako aj uznanie Naj-opätok 2021.

NA SLOVO S MIROSLAVOM CIBUĽOM Z ERDEVÍKA Poštárska robota vôbec nie je ľahká

Danuška Berediová-Banovićová

Ide poštár, ide... A čo nám nesie? Telegram, pohľadnicu, list, účty, alebo reklamy a katalógy? Ako aj mnohé iné profesie, moderné technológie zmenili aj prácu poštárov.

E-maily a sociálne siete úplne zmenili a urýchlili komunikáciu medzi ľuďmi. Ale niečo sa však nezmenilo. Poštári aj dnes doručujú poštu každý deň, chodia neúnavne z domu do domu, bez ohľadu na ročné obdobie a poveternostné podmienky. O tom najlepšie vie náš spolubesedník Miroslav Cibuľa z Erdevíka, ktorý pracoval ako poštár celý svoj pracovný vek.

Ako vyzerali vaše začiatky?

– Ako každému mladému, aj mne bolo životným cieľom zamestnať sa. Náhodou sa stalo, že náš sused bol poštár. Opýtal sa ma, či by som chcel robiť na pošte, lebo potrebovali náhradníka, kým poštári v Erdevíku budú na dovolenke. Rozhodol som sa skúsiť a pracoval som 3 mesiace. Tak sa to začalo a poštár som bol celú pracovnú dobu.

Stále ste pracovali v Erdevíku?

– Nie. Po tých troch odpracovaných mesiacoch v Šíde bol zverejnený súbeh na poštára. Keďže som sa v Erdevíku dobre ukázal, moja nadriadená navrhla, aby som sa prihlásil na súbeh. V tom momente sa mi tá práca, aj keď nebola ľahká, zapáčila, a prihlásil som sa. Boli to časy komunistického systému, keď sa aspoň v našej firme zamestnávalo podľa národnostnej príslušnosti a práve vtedy potrebovali Slováka. Podmienky som spĺňal, prijali ma a 1. septembra 1976 som začal pracovať. Mojím terénom bola slovenská časť Šídu, ale aj vedľajšia dedina Gibarac. Každý deň som o piatej cestoval autobusom do Šídu, a potom bicyklom do Gibarca. Trvalo to do roku 1985. V tom roku môj sused, ktorý ma aj zavolal pracovať, odišiel do výslužby a ja som prišiel na jeho miesto v Erdevíku. Bol som rád, lebo som nemusel viac cestovať. Ale trvalo to len do roku 1994, keď zmenšili počet poštárov v Erdevíku z 3 na 2 a mňa zase vrátili späť do Šídu. Tentoraz som mal širší terén v Šíde a nechodil som do Gibarca. V roku 2001 ešte jeden poštár z Erdevíka išiel do dôchodku, a potom som už do roku 2019, keď som aj ja odišiel do dôchodku, pracoval v Erdevíku. Odpracoval som 43 rokov a 7 mesiacov.

Už viac ako dva roky ste na dôchodku.

– Áno. Poštári nikdy nemali vysoký plat, ale plat sme dostávali vždy načas, a tak je tomu aj dnes, takže z tej strany som vždy bol spokojný. Keď som sa zamestnal, mnohí sa mi vysmievali, že som poštár a chodím ulicami s taškou. Všetci tí, ktorí sa mi vysmievali, zostali bez roboty,

a ja som stále pracoval a mal pravidelný plat.

Nakoľko sa systém práce zmenil za tých 43 rokov?

Jeden z príspevkov Miroslava Cibuľu v časopise – Ten začiatok bol naozaj Vzlet z roku 1976 namáhavý. Vtedy sa účty za telefón, rádio a televíziu platili poštárovi, takže bolo naozaj mnoho roboty. A robota sa

Miroslav Cibuľa je dlhoročným čitateľom nášho týždenníka Niekomu táto práca vyzerá tak, že poštár iba ide ulicou a doručuje poštu

musela urobiť v ten deň, bez ohľadu na to, či pršalo, alebo snežilo. Dovolili nám robiť aj mimo pracovného času a často som robil aj v sobotu a nedeľu. V tom zmysle bolo na začiatku oveľa ťažšie. Vieme, že sa teraz účty inak platia. Medzitým teraz pribudli iné veci v práci, ktorá ani teraz nie je ľahká. Sú to rôzne reklamné materiály a katalógy, ktoré treba doručiť do každého domu. Aj doručenie daňových tlačív sa zmenilo, a to si vyžaduje veľa času. Stávalo sa, že okrem bežnej práce tieto veci mi zabrali oveľa viac času. A nech nevravím, ak som v rovnakom čase musel vyplácať aj penzie. A navyše pre mnohé zásielky boli určené lehoty, dokedy sa musia doručiť. Predsa najväčší problém je počasie. Zima veľmi sťažuje túto prácu a každodenné chodenie ulicami. Práve rozmýšľam, že ako som ja na dôchodku, ani toľko snehu nie je. V minulosti bolo oveľa viac snehu. Ešte aj v roku 2018/2019, posledný rok pred dôchodkom, napadal veľký sneh. Všeobecne, poštárska robota vôbec nie je ľahká.

Mladšie generácie možno už ani nevedia, čo sú pohľadnice. Tie sa voľakedy oveľa viac posielali. A to zvlášť pred sviatkami.

– Ako som už povedal, v Šíde som začal pracovať v septembri a pred Vianocami začali prichádzať pohľadnice, a to plné vrecia. Spomínam si, že v jeden deň prišlo až 7 vriec pohľadníc. Na nasledujúci deň zasa 2 – 3, a tak do Božića. Posledné pohľadnice sme doručili aj 15. januára. Pohľadnice sa teraz neposielajú, ako prišli nové technológie počítačov a mobilov.

Mohli ste si nejako uľahčiť robotu?

– Niekomu táto práca vyzerá tak, že poštár iba ide ulicou a doručuje. Príprava je najdôležitejšia. Každý deň sa musí pripraviť sled práce, a to podľa ulíc, potom podľa domových čísel, aby doručovanie bolo rýchlejšie. To si každé ráno vyžadovalo aj skoro dve hodiny. Ak sa dobre urobí príprava, polovica roboty je urobená. Veľmi dôležité je aj poznať dobre terén, čiže poznať ulice, čo urýchľuje robotu. Stávalo sa, že som mal ťažkosti, keď som zastupoval kolegu a nepoznal som jeho terén.

Táto práca určite priniesla aj mnoho zážitkov...

– Zážitkov bolo mnoho, aj keď som začal robiť, aj neskoršie. Keď som sa už zoznámil s terénom, ľudia ma už poznali, ako keby som bol ich príbuzný. Ak sa dieťa narodilo, keď som začal pracovať, tak som ho pozeral aj 7 rokov, ako rastie. Je známe, že poštári majú problémy so psami. Spomínam si, ešte keď som pracoval v Šíde, mimoriadne

sme pracovali v jednu sobotu. Vošiel som do Masarykovej ulice pri kostole a vedel som, že v prvom dome je besný pes.

Celý svoj pracovný vek bol poštárom a odpracoval 43 rokov a 7 mesiacov

Bol pri dverách v momente, keď som ich otváral, a prehryzol mi malíček. Domáci hneď vyšli, dali mi pálené na dezinfekciu rany,

Ľudia ho poznali, ako keby bol ich príbuzný

obviazali mi prst a ja som nemal času ani odísť na pohotovosť. Našťastie, neskomplikovalo sa. So psom som mal nepríjemnosť raz, keď som zastupoval kolegu. Pred domom bolo upozornenie o nebezpečnom psovi. Ja som niekoľkokrát skríkol, ale nikto sa neohlásil, a nebolo ani psa. Vošiel som do dvora a predo mnou sa objavil pes a začal na mňa vrčať. Pokúsil som sa prihovoriť mu, ale nereagoval, stále vrčal. Nesmel som ani krok urobiť. Zrazu si ľahol vedľa mňa a začal driemať. Myslel som si, že vtedy zutekám z dvora, ale ako som urobil krok, pes zase začal vrčať. Z dvora ma nepustil, tak som si nakoniec sadol na terasu. Trvalo to dve hodiny, kým domáci neprišli domov a mohol som pokračovať s prácou.

Mali ste času a vôle aj na nejaký koníček pri tejto vyčerpávajúcej práci?

– Bol som aktívny v Slovenskom kultúrno-osvetovom spolku v Erdevíku. Tancoval som vo folklóre a hral som aj v divadle. Chodili sme hrávať divadlo do mnohých dedín, čo znamenalo, že sme neskoro chodili domov. A vtedy som bol natrvalo zamestnaný, takže som mnohokrát aj nespal celú noc a ráno išiel do práce. Ale mladosť to všetko zniesla.

Na koniec nášho rozhovoru nemožno nespomenúť, že ste boli aj dopisovateľom časopisu Vzlet a že ste dlhoročný čitateľ Hlasu ľudu.

– Hlas ľudu dlhé roky čítam a vždy som bol prekvapený, že náš časopis tak málo Slovákov v Erdevíku odoberá a že mnohé slovenské rodiny o to nemajú záujem. Do Vzletu som ako mládežník posielal príspevky o dianiach v Erdevíku, ale aj v Binguli, Ľube a Šíde. Boli to krátke príspevky o mládeži, tancoch, divadelných predstaveniach a iných dianiach. Vždy som sa snažil k textu zabezpečiť aj fotografiu. A potom som chcel, aby sa Vzlet dostal k čím väčšiemu počtu ľudí a noviny som posielal aj do Zenice tete a švagrovi, aby čítali.

HUMANITA ŽIAKOV KULPÍNSKEJ ZÁKLADNEJ ŠKOLY Príklad, ako u detí prebudiť empatiu

Katarína Gažová

Chvályhodný príklad, ako byť humánny, dali iným žiakom a občanom Kulpína žiaci kulpínskej školy, a to dvoch tried: 3. b a 6. a. Vo štvrtok 10. júna počas sviatku Nanebovstúpenia – Spasovdanu ako dedinskej slavy Kulpína, v strede Kulpína medzi inými klasickými stánkami boli aj nezvyčajné stánky žiakov základnej školy. Boli humanitárneho charakteru, lebo sa žiaci spomenutých dvoch tried dobrovoľne zapojili do humanitárnej akcie zbierania prostriedkov usmernených na liečenie malého chlapčeka Boška. „Deti sa veľmi potešili, že mali možnosť zapojiť sa do tejto humanitárnej akcie. Takýmto spôsobom sa u nich prejavila tá humanita a empatia voči iným deťom a môžem povedať, že ich ten prípad tak dojal, že aj zaplakali od toho šťastia a tých emócií, keď sme im vysvetlili, že v čom budú účinkovať a komu budú pritom pomáhať,“ vysvet-

Žiaci a rodičia, ktorí spoločne realizovali humanitárnu akciu v Kulpíne

lila Kristina Novakov, učiteľka Základnej škole Jána Amosa Komenského v Kulpíne a mama, ktorá spolu s ďalšími mamami žiakov bola zapojená do organizácie detí a zapájania sa do humanitárnej akcie pomoci malému Boškovi.

Rodičia pomohli deťom schystať dobroty, ktoré predávali na stánkoch. Boli to slané a sladké koláče domácej výroby, citronáda a podobné pochúťky. Na stánkoch stáli krabičky, do ktorých návštevníci dávali dobrovoľne peňažné príspevky. Za to si zo stánkov zobrali pobalené koláčiky alebo si tam vypili za pohár citronády. Počasie bolo priaznivé a návštevníkov hodne, takže sa deťom akcia vydarila. Ľudia pristupovali aj s deťmi a nebolo im ťažko dať ten-ktorý dinár pre dobrú vec. Pre deti zo školy nebolo dôležité, koľko sa

im podarí nazbierať dobrovoľných príspevkov, ako to, že sa do akcie zapojili, a tak sa od mala začali učiť humanite a dobrým skutkom pomáhať niekomu, kto tú pomoc nevyhnutne potrebuje. Žiakov 3. b a 6. a triedy kulpínskej základnej školy možno pochváliť, že ich úsilie a ochota nezostanú nepovšimnuté. Ako nás dodatočne poinformovala Kristina Novakov, na tejto humanitárnej akcii nazbierali vyše 43-tisíc dinárov pre malého Boška a jeho liečenie. Preto sú veľmi povďační všetkým štedrým ľuďom.

Vedľa stánku sa často pristavovali okoloidúci

OBEC BÁČSKY PETROVEC Udelené autosedačky

Anna Horvátová

Stalo sa už tradičnou akciou, že vedenie Obce Báčsky Petrovec poskytuje homologačné autosedačky rodičom novorodencov. Je to zároveň aj veľkou pomocou pre rodičov, keďže výdavkov je aj bez toho neúrekom.

Tak bolo aj 14. júna t. r., keď vo veľkej sále Zhromaždenia obce Báčsky Petrovec udelili 39 homologačných autosedačiek a tiež edukačné príručky pre rodičov v rámci kampane použitia detských ochranných systémov, resp. autosedačiek Rady pre bezpečnosť cestnej premávky v čele s predsedníčkou obce Jasnou Šprochovou, ktorá je zároveň aj predsedníčkou rady. Hosťom bol aj Slaven Manović, predseda Inštitútu pre bezpečnosť cestnej premávky, z Nového Sadu.

Prostriedky na realizáciu takéhoto programu sú určené uznesením o rozpočte Obce Báčsky Petrovec na rok 2021 hodnoty 5.500.00,00 dinárov a usmernia sa na uskutočnenie opatrení a aktivít v rámci kľúčových oblastí práce, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tohto programu.

Foto: z archívu Obce B. Petrovec

BÁČSKY PETROVEC Humanitárny bazár pre Boška

Jaroslav Čiep

Vnedeľu 13. júna popoludní na trhovisku v Báčskom Petrovci uskutočnil sa humanitárny bazár pre Boška Gugletu. Zastavili sme sa tam a oslovili jednu z organizátoriek bazáru Jasminu Zimovú, ktorá nám bližšie ozrejmila podstatu organizovaného podujatia: „Tento humanitárny bazár sme zorganizovali pre Boška Gugletu, rodom z Ratkova, ktorý vlastné má aj príbuzných v Petrovci, takže aj táto skutočnosť nás motivovala k činu. Teraz je chlapec sotva poldruharočný a ako trojmesačnému mu diagnostikovali spinálnu svalovú atrofiu typu 1 (SMA typ 1) a preňho je východiskom k uzdraveniu liečba, genetická terapia Zolgensma. Bohužiaľ, táto terapia je v súčasnosti najdrahšia na svete, stojí 2,5 milióna eur, čo je enormná suma pre hocikoho z nás. Je vlastne už siedme bábätko v Srbsku s takouto diagnózou a takouto potrebou liečby, ktorá sa ukázala ako mimoriadne účinná. Už vyše roka sa ako spoločnosť a jednotlivci usilujeme pre tieto deti so spinálnou svalovou atrofiou zozbierať prostriedky na ich liečbu. Dnes sme túto zbierku zorganizovali takpovediac aj trochu verejnejšie.“

Na otázku organizácie bazárov Jasmina sa vyjadrila takto: „Všeobecne sa humanitárne bazáre v Srbsku organizujú už vyše roka, aj v Petrovci vlani v septembri bol jeden, takže sme tým podnietení a motivovaní videli, že to dokážeme aj tuná. Dali sme sa dokopy spolu s Andreou Latinovićovou, čiže s Latinovićovcami ako príbuznými, ktorí boli aj iniciátormi.

Potom sme sa k tomu pridali aj my ostatní, aby sme pomohli koľko môžeme. Sme tu ako jednotlivci, bez zvláštneho zoskupenia, aj z Petrovca, aj z Kulpína, aj z Maglića. Cez sociálne siete sme to dali do verejnosti a každý, kto sa mohol nejakým spôsobom pričiniť, pripojil sa. Máme tu aj ženu z Rumenky, ktorá vyrába mydlá. Spontánne sme sa tu zoskupili viac desiatok žien, aj s deťmi, ktoré nám pomáhajú.“ A aby bolo aj počuť a vidieť, Jasmina Zimová pri predaji sviečok že sa niečo deje, vybrali si práve trhovisko a do akcie zapojili aj skupinu hudobníkov Lego duo a DJ Beat Sense (Stanislava Cerovského), ktorí hrali a spievali

Rôzne sladké pochúťky sa rýchlo rozpredali V predaji pomáhali aj deti

na dobrú náladu návštevníkov bazáru. „Podbali sme na to, aby sa čo najviac napieklo, lebo sme vedeli, že je po tom najväčší dopyt, ale sú tu aj iné výrobky, ako aj odev, nový a zánovný za výhodné ceny. Ohlas sme mali aj u podnikateľov z Petrovca, ktorí nám darovali poukazy (vaučery) pre ich kozmetické služby a kožené výrobky, či spodnú bielizeň a iné ručné práce. Všetky zozbierané peniaze budú zaplatené na účelový žírový účet, ako Na dobrú náladu hrali hudobníci Bazár bol úspešný a prilákal väčšie množstvo náv- pomoc rodine Gugletovej,“ števníkov ukončila rozhovor Zimová.

Z MINULOSTI HAJDUŠICE (1) Zakúpenie pustatiny Pirindža

Pripravil: Vladimír Hudec

Vyháňanie dobytka na pastvu je dnes už dávnou minulosťou v mnohých dedinách, a tak aj v Hajdušici. Aj dobytka je omnoho menej ako skôr a drží sa výlučne v maštaliach, na reťazi a potrebné krmivo, vrátane aj sena, dobytkár si dopestuje. Skôr tomu nebolo tak. Pasienky alebo ako ich sedliaci menovali – pustatiny, na ktorých pásli svoj dobytok, boli veľmi významné v živote občanov na dedinách. Nie náhodou Emil Koléni, ktorý okrem toho, že bol farárom, bol aj opravdivým kronikárom života v Hajdušici, a v Dolnozemskom Slovákovi v roku 1902 napísal obsiahly článok o tom, ako hajdušickí sedliaci prišli po svoj pasienok a čo on pre nich znamenal. Tento článok je zverejnený aj v zbierke článkov tohto kňaza Slováci v Hajdušici a na Dolnej zemi, ktorý spoločne vydali SVC a MOMS Hajdušica roku 2015. V tomto článku Emil Koléni uvádza: „Hajdušica až po rok 1877 bola kontraktuálna obec, akých v Torontále až donedávna pekný počet bol. Totiž ani v obci, ani mimo obce, ona nič vlastného nemala, všetka nemovitosť patrila hajdušickému „zemskému pánovi“, pánu Damaszkýnovi. Ak kto z Damaszkýnovho majetku chcel niečo užívať, musel v zmysle, celou obcou podpísaného kontraktu, od toho ročne árendu platiť – každý numer ročne 24 zlatých, pár kureniec, niekoľko vajec a istý počet dní ručnej, abo ťažnej práce. Za toto mal v úžitku 800 kvadrátnych siah veľký domový grunt, pol jutra „ďateliniska“ a jedno kat. jutro pasoviska, v spolku s celou obcou. Odtiaľ aj to pomenovanie: „kontraktuálna obec“. Kontrakt nebýval vždy ten istý. Viacerým premenám on podliehal.

Snemom prinesený bol zákon o expropriácii (vyvlastnení.) Na základe tohoto zákona aj Hajdušičania na tom boli, aby uvedený kontraktuálny pomer

medzi ními a pánom Damaszkýnom prestal, a na večné veky od tohto sa odkúpili. Ako to už vo svete obyčaj, patričný zákon na rozličný spôsob sme si vykladali, platenie kontraktom ustálenej árendy bývalému zemskému pánovi odopreli, a preto s ním aj ustavičné pravoty viedli. Reštancie sa nakopili a ľudia od všelijakých k tomu nepovolaných radcov v tom boli utvrdzovaní, že im Damaszkýn za veľmi chatrnú cenu toľko a toľko rolí, pasienku a gruntu pod dom, teda intra – a extra

villanu musí prepustiť. Po viacročnom sem a tam sa naťahovaní, dostavil sa pre nás pamätný rok 1877. Obec mala svojho pravotára a panstvo tiež svojho, a títo s našim uzrozumením a privolením na tom sa ustálili, aby nám za cenu 150 zlatých „domové pľace“ prepustené boli, nadto obci všetky dlhé a niektoré krížne ulice, rýnok (verejné námestie), v prostred obce a tie grunty, na ktorých postavené boli: dedinský dom, fara, kostol, školy (slov. evanjelická, nemecká, rímskokatolícka) a pod obecnú štepnicu, konce jednej krížnej uličky. Tieto verejné miesta bez výmeny. Patričným dovolené bolo dlžný obnos za 10 rokov vyplácať, rátajúc 6 % od pozostalej kúpnej ceny. Prevažná väčšina spoluobčanov po uplynutí desiatich rokov mala svoju podlžnosť vyplatenú, prípadne odrobenú. Bez článkov Emila Koléniho vo vtedajšej slovenskej tlači by sa o živote Asi 30ti ale počúvajúc falošných prorokov, zostali Slovákov v Hajdušici v 18. storočí ne- s celým obnosom v reštanvedelo takmer nič cii. Pán Damaszkýn nijak sa nedal prehovoriť, aby mimo dediny aj niekoľko jutár oráčiny a pasienku, za slušnú cenu nám prepustil. Role dajú sa po susedných chotároch opatriť, a týchto si Hajdušičania od 50 rokov vyše 2 000 jutrov pokupovali. Ako ale žiť bez pasienku? Kam dojky na pašu vyháňať? Od tejto starosti neraz nás hlava zabolela. O dochovávaní mladého podrostu, t. j. jaloviny, bývala vždy možnosť postarať sa, lebo s Hajdušicou susediaci neuzinský chotár vždy vládnul pustatinami, takrečenými slatinami, obsahujúcimi viac sto jutrov plochy. To ale pre dojky bolo priďaleko, aj na 10 kilometrov. Pre iné ani priďaleko, ani pridraho – od kusa málokedy viac, ako po 5 zl.

Roku 1884 ponúknutá nám bola príležitosť, aby sme sa tejto starosti navždy pozbavili, a v dostatočnej miere aj mliečkom boli opatrení. Istý Filip Basch, obyvateľ pešťanský, predtým ale v našej blízkosti zaoberal sa s poľným hospodárstvom, − cieľom zakúpenia, ponúkol nám začiatkom otázneho roku, svoju neuzinskú od Hajdušice len 4‘/2 km. vzdialenú pustatinu, udierajúcu bokom celkom do nášho chotára. Že vraj dľa katastra je jej 308 jutrov, aj 1041 štvorcových siah, dľa pozemnej knihy ale 301 j. a 1040 štvorcových siah. Po mnohom sem a tam dopisovaní, na tom sme sa ustálili, že sa dňa 25. apr. roku rečeného v Módoši ustanovíme, s jeho stránky Michal Fritz, ako plnomocník, a s našej z desiatich mužov utvorivšie sa konsortium, lebo Basch s celou obcou nič nechcel mat do činenia. Dajúc sa v ten deň nájsť v Módoši, po krátkom vyjednávaní, hneď bol aj kontrakt napísaný a podpísaný a 28. t. istého mesiaca boli sme, ako majitelia tak peknej reality, už v pozemnej knihe zaznačení, pri čom tomu sa treba diviť, že všetci desiati dovedna pre tento cieľ ani krajciara sme vo vačku nemali. Teda ako? K zapraveniu kúpnej ceny, ktorá bola na 21.060 zl. r. č. odhadnutá, prejali sme bankový požiadavok, v obnose 13.000 zl., ktorý bol na túto hypotheku intabulovaný a na ostatné musela byt zmenková pôžička v Dette vyzdvihnutá a potom popri 5% srážke, každý štvrť rok obnovovaná.

Tým nemalú chrastu sme si na hlavu položili! Veď v ten čas ne

jedon z nás, ani len to nevedel, že čo je zmenka, a táto ako má byť dľa zákonných predpisov podpísaná. Za bankový dlh nestála dobre, len zakúpená hypotheka, ale všetok pohnuteľný a nepohnutelný majetok nás desiatich. Medzi nami niekoľkí až veľmi slabí hospodári boli. Nech sa jednomyslnosť medzi nami naruší, k obávaniu bolo, že majetnejší z nás budú na majetku až veľmi uškodení. Následkom mnohých podvodných rokov z predošlého desatročia, zakúpená realita tak bola vycivená, že nielen, že žiadnu úrodu priniesť nemohla, ale prvé roky, len kde tu, kde trávička na nej sa chytila. Pri tak nepriaznivých okolnostiach nemalá to bola úloha, tak značné podlžnosti riadne vyplácať, nadto pamätať na rak. uh. banku, všeliaké dane, obecnú trovu v Horv. Neuzinej, na požiadavok temešskej regulačnej spoločnosti. To div, že sme sa prvé roky nerozutekali.

Ale milý Pán Boh bol nám na pomoci. Neopustil nás. Dedinský statok brali sme za slušnú cenu na pašu, dojky, kone a aj guľu. Prijatý obnos dobre nám prispieval k poľahčeniu prevzatého bremena. Majitelia komplexu zaviazali sa v trojročných čiasticach po 12 zl. skladať; teda od jutra titulo kúpnej ceny po 36 zl.

Poneváč ale pri kupovaní nebol ten cieľ, aby sme sa len my desiati operili, poťažne zničili, ale aby tým všetkým hajdušickým spoluobčanom spomoženo bolo, dali sme ostatným na vedomie, že sme pri tých istých platebných podmienkach, pravda, prirátajúc k tomu spravenú trovu, ochotní zo zakúpeného toľko prepustiť, koľko si kto želá. Teraz ale započali dejstvovať falošní proroci, tak rečení priatelia ľudu chudobného, írečití naši nepriatelia, potvárajúc, osočujúc, znevažujúc nás, dávajúc nás aj do novín a ľud odvádzajúc od nás. Nových kupcov hlásilo sa len pre 116 kat. jutrov a naskoro aj z týchto nejeden odpadol. Títo noví, v lone konsortiuma, utvorili nové konsortium a ako takí, aj do pozemnej knihy uvedení sú. My desiati s ostatkom na rovné čiastky podelili sme sa.

Dnes mnohý banuje, čo sa v ten čas dal odstrašiť, odhovoriť, lebo podnes majiteľ nielen že 36 zlatovú kúpnu cenu aspoň triráz zpät prijal, ale za svoje jutro hoc kedy môže 150 zl. v hotovosti dosiahnuť, a keď bude banka celkom namierená,

aj 200 zl. Ako že sme v našom hospodárení ďalej pokračovali? Na čele, akoby družstva, stojí predseda, nateraz v jednej osobe aj kassír a tajomník, majúc pri ruke jednoho správcu od pustatiny spravuje a zastupuje celý spoločný majetok pomocou širšieho a užšieho výboru. Riadny ročitý pokladničný praeliminár obsahuje asi 3 000 korún. Všetky dávky a ťarchy znáša spoločná kassa. Posiaľ tak šťastní sme boli, že sme v stave boli všetko načas vyplácať a s exequentom nikdy sme do styku neprišli. Koncom roku 1891 úverkový a sporiteľničný spolok v Dette nemal viac, čo od Rodina Vŕbová sa v minulosti pri odchode do poľa a návrate domov často nášho konsortium – jehož pristavovala pri studni na pustatine Pirindža, aby sa oni a aj kone občerstvili studenou vodou firma je: Wilhelm Schiffler & Consorten – požadovať – 10 tisíc zlatých spolu aj s pripádajúcimi úrokami behom 7 rokov do Detty odvedeno. Naša spoločná pustatina každým rokom vždy viac a viac sa trávičkou pokrývala. Z počiatku len, len že živila rožný náš statok, a v r. 1891 už aj hajdušické kone našly tam dostatočnej poživnosti. Poneváč ale pre kone a guľu aj inde sa našla dobrá a lacná paša a pre dojky dosť bolo aj 130 jutár pasienku. R. 1892 za dobré sme uznali, aby sme polovičku z pustatiny rozorali a na role obrátili a 28 jutár do árendy dávali – jutro po l0 zl. a ten zvyšok pre dojky a svine ponechali. Majitelia kráv od kusa 8 zl. platia. Za svine ale od kusa 1 zl. Jednu studňu s dobrou Namiesto pasienku a stáda kráv na Pirindži sú dnes neprehľadné pšeničné polia. V úzadí je zámok Kapetanovo, ktorý vo chvíli kúpi pustatiny ešte nebol vystavaný. pitnou vodou a bohatými žriedlami už r. 1884 sme tam našli: druhú pozdejšie dali sme na tom mieste vykopať, kde sa svine váľajú. Aj tuná sme na dobrú vodu natrafili.“

Prírodainšpiruje inšpiruje

Krása záberov z prírody vôkol nás je priam fascinujúca. Keď uvidíme v prírode niektorú jej časť, ktorá nás osloví, nemôžeme na to zabudnúť. Aby to zostalo natrvalo zaznamenané, môžeme také niečo namaľovať a natrvalo zachovať. Prírodu ako inšpiráciu si zvolili aj naši kamaráti z Kysáča, Kulpína a zo Selenče, ktorí do tohto kútika prispeli. Inšpirovalo ich slnko, kvety, odraz oblohy vo vode, dúha, stromy a všeličo iné z prírody, ktorá je nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie, a preto to treba využiť a zachytiť aspoň niektorú jej časť na ilustrácii alebo vo veršoch a v niektorej inej vhodnej ilustrácii alebo vo veršoch a v niektorej inej vhodnej podobe. podobe.

Katuša

Mateja Marčoková, 8. 2 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Milan Pivardži, 7. 2 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči Lucia Macáková, 7. 1 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Zoe Častvanová, 3. a ZŠ Jána Kollára v Selenči Tatiana Klinovská, 3. a ZŠ Jána Kollára v Selenči

Tibor Martuliak, 2. a, ZŠ Jána Amosa Komenského v Kulpíne

Zina Ďurčianska, 3. a ZŠ Jána Kollára v Selenči

Taňa Medovarská, 4. a ZŠ Jána Amosa Komenského v Kulpíne

BoľovCE Smerujú k urbanizácii

Jaroslav Čiep

Pre dedinku opretú o ľavé pobrežie rieky Sávy – Boľovce sa hovorí, že je svojráznou slovenskou južnou hranicou v Srbsku. Kedysi patrila do územia Vojvodiny, ale ako sa hlavné mesto rapídne zväčšovalo, a Boľovce sú len 35 kilometrov vzdialené od Belehradu, patrí pod tento obvod a samým tým do ústredného Srbska. Od šesťdesiatych rokov Boľovce patrili k Obci Zemun, a tak to bolo až do roku 2004, keď bola rozhodnutím Zhromaždenia mesta Belehrad dedina znovu priradená k Obci Surčín.

Dnešné meno dediny sa prvýkrát spomína roku 1702 po oslobodení Sriemu od Turkov. Počas panovania Márie Terézie sa táto oblasť Vojenskej hranice rozširuje, budujú sa nové domy, formujú ulice a zúrodňuje boľovský chotár. Už koncom 18. storočia osídľujú dedinu okrem Srbov aj Slováci. Údaje o príchode prvých Slovákov do Boľoviec sa viažu až na koniec štyridsiatych rokov 19. storočia, keď sa odsťahovalo veľa ľudí zo Starej Pazovy, neskôr aj z viacerých dedín z Báčky a Banátu. Podľa posledného sčítania občanov z roku 2011 v Boľovciach žije 4 094 obyvateľov, z toho je 1 001, čiže 24,45 % Slovákov. V Boľovciach žijú aj iné národnosti a etnické menšiny.

Blízkosť veľkomesta a výhodné dopravné spojenie im umožňuje aj pestrú ponuku pracovných príležitostí. Starší obyvatelia Boľoviec sa ešte vždy zaoberajú poľnohospodárstvom a v menšej miere chovom dobytka. V novom storočí sa aj Boľovce začali modernizovať, a tak prebrodili obdobie, keď boli akýmsi „slepým črevom“ s nedostatočne vyvinutou infraštruktúrou. V posledných rokoch sa navidomoči modernizujú a rozrastajú. Cez Boľovce v súčasnosti tiahne aj regionálna cesta do Obrenovca, kde v ich blízkosti vystavali aj most cez Sávu. V ich okolí je aj ďalší obchvat A1 diaľnice E-75 okolo Belehradu, ako aj prednedávnom ukončená diaľnica A2 a ďalší most cez Sávu, cez ktorý, keď cestujete, vidieť aj Boľovce. Dlhé roky cesta do Boľoviec bola sama „záplata na záplate“ a teraz je cestná infraštruktúra celkom obnovená, a smerom od Surčínu, cez dedinku Jakovo pri Boľovciach, nemožno nespozorovať mnohé nové veľké objekty, alebo vynovené, ktoré dlho rokov chátrali, tiež množstvo objektov súkromných podnikateľov.

Vkladá sa aj do samotnej dediny. Stred dediny je teraz už v úplnosti urbanizovaný a okraj vozovky je lemovaný obrubníkmi. Nové ošatenie dostali aj viaceré objekty, akými sú Dom kultúry, lekáreň, pošta, ale aj iné objekty. V súčasnosti tuná nechýbajú ani súkromné predajne, supermarket, funguje aj etno dom a mno-

Boľovčania dopestovanú úrodu ľahko odpredajú v meste

hé iné podniky. V lete na tejto lokalite svojráznou dominantou je rieka Sáva, kde sa Boľovčania v horúcich letných mesiacoch prichádzali ochladiť a osviežiť. Vedľa rieky v poslednom čase ako huby po daždi vyrastajú chatky, pravdepodobne bez stavebného povolenia. Iba za posledný rok ich pribudlo viac desiatok. Ako sme sa aj sami presvedVydláždený a upravený center dediny Pri pamätníku padlých v národno-oslobodzovacom boji čili, nestavajú ich domáci, ale tí spoza chotára, z mesta. Niet sa čomu diviť, lebo aj pobrežie je pekne upravené a sem často prichádzajú aj cestovné zájazdy a množstvo Belehradčanov na oddych v prírode. Celé desaťročie tu funguje aj krásne upravená nautická dedina Perla. Ide o prvú dedinku tohto druhu na vode v Srbsku. V „dedinke na vode“ sa možVedľa Sávy pribúdajú aj viacposchodové chaty Prechádzka po nautickej dedine Perla no občerstviť aj chladenými nápojmi a chutným jedlom. Aj organizovať rôzne podujatia, ale aj dovolenkovať pri zakúpení klimatizovaných chatiek na vode, s parkoviskom pre loďky a člny.