Ľudia a udalosti SPOMIENKY TROCH KOVAČIČANOV
Pán starejší – funkcia, ktorá zaniká Stevan Lenhart
V
oľakedy svadby bývali v zime. A to zvyčajne v novembri, januári a vo februári, lebo v adventnom období a v období sviatkov sa svadby nerobili. Zimné obdobie sa volilo hlavne preto, lebo počas leta bolo mnoho práce v poli. Okrem toho kedysi domácnosti nemali mrazničky a počas teplých mesiacov nebolo možné uschovávať jedlá z mäsa, ktoré sa ponúkali na svadbách. Teda keď vonku ochladilo, urobila sa zabíjačka, namiesilo sa a volalo sa na svadbu. Svadba bývala v utorok alebo vo štvrtok – až neskoršie sa to ujalo v sobotu, keď ľudia začali počas týždňa pracovať v podnikoch. Hostiny sa v minulosti robili v izbách, až v modernejšom období sa začali používať svadobné šiatre. Hlavným človekom na svadbe bol pán starejší. Bol to zvyčajne skúsenejší človek, ktorý dobre poznal svadobné obyčaje a pravidlá a celá táto rodinná slávnosť
obyčajami... Na tieto témy sa v nedávne sobotňajšie popoludnie hovorilo pri vykúrenej sedliackej peci a domácej pálenke s tromi skúsenými pánmi starejšími z Kovačice – Jozefom Šifelom, Jánom Zámečníkom-Švejkom a Martinom Vašekom. Každý z nich sa stal svadobným pánom starejším za inakších okolností... Ján Zámečník-Švejko (1943) je stolárom z povolania, pracoval v podniku Novi dom, zapojený bol do mnohých spoločenských organizácií, zaoberal sa aj včelárstvom a bol dlhoročným členom folklórnej a speváckej skupiny. „Keď som bol členom Folklórneho súboru V šírom poli hruška, asi roku 1983 mali sme nacvičenú choreografiu na tému svadby a ja som hral úlohu pána starejšieho,“ rozpráva Ján Zámečník-Švejko. „Bolo tam jedno dievča, Anka Galasová, teraz Cicková, ktorá mi po predstavení povedala, že musím byť pán starejší na jej svadbe. Prišla potom ku mne aj so svojím otcom a prehovorili ma. Pripravil som sa na základe toho,
Odchod s mladuchou na sobáš v januári 1968
vlastne prebiehala v jeho réžii. Bol takzvaným šéfom parády. Dnes je to už funkcia, ktorá zaniká, lebo aj svadby nadobudli celkom inú podobu. Sú to hostiny v reštauráciách, čiže prenajatých priestoroch, ktoré majú nejaké svoje pravidlá a tie veľmi nesúvisia s niekdajšími 12
www.hl.rs
čo som dovtedy videl a počul od pánov starejších na svadbách, a nejako som to prvýkrát zvládol. Onedlho som bol starejší aj na svadbe u Suchánekovcov, potom u Jonášovcov, a ľudia ma začali čoraz častejšie volať na túto funkciu. Významné rady mi
Informačno-politický týždenník
dal niekdajší pán starejší Pavel Hriešik, a pán farár Vladimír Obšust mi poskytli texty, ktoré sa používali pri svadobných ceremóniách v slovenských prostrediach. Tak som si to preštudoval a tejto činnosti som sa potom pravidelne
začali vracať do kostola, takže aj na svadbách bolo potrebné nájsť pravú mieru a vinšovať tak, aby boli spokojní aj jedni, aj druhí.“ Jozef Šifel (1935) celý svoj pracovný vek pôsobil ako učiteľ v Kovačici, tiež sa zúčastňoval v
Divadelné predstavenie na tému kovačickej svadby
venúval – v súkromnej evidencii mám zapísaných 225 svadieb, ktoré som viedol.“ Pán starejší bol vlastne moderátorom svadobnej slávnosti, ktorý plánoval a mal na starosti celý jej priebeh. Ján Zámečník-Švejko o tom hovorí: „So svadobnými rodičmi a ženíchom alebo mladuchou som sa vopred dohovoril o celom priebehu svadby a prezentoval som im presnú minutáž, teda čo a kedy sa má diať. Základom bol sobáš a vzhľadom na termín sobáša sa plánovali všetky iné zložky. Svadobný obed, správanie sa v obecnom dome a v kostole, ako aj to, čo má povedať ženích v dome mladuchy... Na otázku, čo dobrého prináša, ženích vždy odpovedal: Zdravie, šťastie a pokoj do domu. Je to stará sentencia, na ktorú som zakaždým prihliadal. Na všetky tie veci som vopred poukazoval a snažil som sa dodržiavať pradávne pravidlá našej svadobnej tradície. To obdobie, keď som býval svadobný pán starejší, bolo ináč prechodné obdobie, keď sa po mnohých rokoch prísnych komunistických pravidiel ľudia
kultúrnom živote ako člen FS V šírom poli hruška a speváckej skupiny Rovina. Dlhé roky sa zaoberal fotografiou a dodnes je členom Dobrovoľného hasičského spolku, ako aj chóru penzistov Viva la musica. Počas 80. a 90. rokov dvadsiateho storočia bol pánom starejším na mnohých kovačických svadbách. „Príprava na svadbu sa voľakedy začínala samým narodením dieťaťa,“ rozpráva Jozef Šifel.„Totiž už po krste staré matky, krstná mama a ňaničky začínali ženskému dieťaťu chystať dievčenskú výbavu. Keď dievča ukončilo spoveď, už malo toho plnú skriňu. Potom ešte dva roky chodilo do školy, zadiovčilo sa a – čakalo pytača. Lebo bola to hanba ak osemnásťročná dievka zostala nevydatá.“ O vlastných skúsenostiach pána starejšieho Šifel hovorí: „Stal som sa pánom starejším celkom náhodou. Voľakedy v mladosti som bol drobnochovateľom, mal som zajace, sliepky a podobne. Jeden môj kolega drobnochovateľ mal dcéru, ktorá bola mojou žiačkou. Často som chodieval • ĽUDIA A UDALOSTI •
