Básnik by mal mať úplnú slobodu pri tvorení poézie

PRÍLOHA PRE KULTÚRU, Obzory VEDU, UMENIE A LITERATÚRU

Literárny časopis v období pandémie s. 3 50 rokov belehradského FEST-u s. 4 – 5 Štvrté číslo elektronického zborníka s. 7 Nový Sad 26. 6. 2021 Ročník XXXVIII Číslo 6/441

INTERVIEW

DANIEL PIXIADES, SPISOVATEĽ ŽIJÚCI V KANADE Básnik by mal mať úplnú slobodu pri tvorení poézie

Stevan Lenhart

Spisovateľ Daniel Pixiades je pôvodom z Kysáča a už takmer päť desaťročí žije v Kanade. V tomto roku oslavuje 90. narodeniny a toto životné jubileum bolo vhodnou príležitosťou na rozhovor, v ktorom nás zaujímali jeho literárne začiatky a inšpirácie, činnosť v Kanade a niektoré osobitné aspekty poetickej tvorby.

Pán Pixiades, pôsobili ste ako učiteľ a úradník vo viacerých prostrediach v niekdajšej Juhoslávii a od roku 1974 žijete v Kanade. Nakoľko tieto zmeny prostredia ovplyvnili vašu tvorbu? Mohlo by sa tiež povedať, že aj priame skúsenosti s viacerými jazykmi vplývali u vás na vývin univerzálneho kozmopolitického vzťahu k životu a svetu, ktorý sa odzrkadlil vo vašej literárnej tvorbe (a najmä v poézii)?

– Začiatky mojich literárnych aktivít treba hľadať v povojnovom období, ktoré vo všetkých svojich prejavoch, tvaroch a nuansách prenikalo do sŕdc mladej generácie. Malo ozveny v celej ľudskej spoločnosti, a to do tej miery, že sa všetok ľud ohlášal na výzvu na obnovovanie zbúranej krajiny, a tak v tom oduševnení aj vznikali prvé verše s odzrkadľovaním našej lásky voči svojej vlasti. To bola i pre mňa vzácna príležitosť povedať o tomto raste a o sebe v básňach, ale i v iných tvaroch literárneho prejavovania vo vtedajšej skutočnosti. Tak som básnické práce čítal pred veľkým počtom brigádnikov na pracovných akciách. V učiteľskej škole som bol zvolený až v dvoch školských obdobiach

Daniel Pixiades

(foto: zo súkromného archívu)

za predsedu Literárneho krúžku Đorđa Natoševića a pred skončením štúdia som bol v Sombore vymenovaný za tajomníka Spolku mladých spisovateľov, kde mali svoje literárne začiatky mnohí neskoršie známi srbskí žurnalisti a spisovatelia. V tom období som písal iba po srbsky. Neskoršie i po slovensky. Dnes sú všetky moje literárne práce písané iba po srbsky a slovensky. Do viacerých svetových jazykov sú moje knihy a jednotlivé práce tiež preložené. Manželka Smiljana spolu s dcérou Júliou preložili takmer všetky moje literárne práce do angličtiny. Katarína Pucovská ich do slovenčiny prekladala zo srbčiny.

Pamätáte si na svoje literárne začiatky? Uviedli by ste niektorých spisovateľov a básnikov, ktorí boli ako inšpirácia osobitne významní pre vznik a vývin vašej tvorby a poetiky?

– Počas vzdelávania a tiež neskoršie stal som sa náruživým čitateľom.

Čítal som najprv diela

Karla Maya, potom Joža

Nižnanského, tiež mnohé diela slovenskej a svetovej klasiky. Vďaka Zlatkovi Klátikovi, ktorý ma na gymnáziu učil ruštinu, čítal som v origináli Vojnu a mier a Annu Kareninovú, Dostojevského diela, Puškina,

Lermontova, avšak najviac Gorkého knihy, tiež Jesenina a Majakovského.

Prosím vás, rozpovedzte o vašej literárnej činnosti v Kanade. V akom zmysle na vás a vašu tvorbu vplývalo prostredie a okolie mesta Thunder Bay?

– V prvých rokoch vo výslužbe (bol som zamestnaný na tunajšej univerzite ako školník) napísal som po srbsky dve knihy memoárov. V druhej knihe je viacero statí, v ktorých sa hovorí o mojom zamestnaní v juhoslovanskom časopise Naše novine, v ktorých som konal prácu redaktora niekoľkých rubrík: literárnej, detskej, politicko-spoločenskej a podľa potreby aj iných. Tam som takmer do detailov opísal svoje trampoty a nevôle v práci s juhoslovanskými básnikmi a spisovateľmi a s iným živlom (tieto knihy sa môžu zaobstarať v Slovenskom vydavateľskom centre). Na moju literárnu prácu nevplývalo prostredie, v ktorom som žil. Moje básne, podľa mojej mienky a mienky iných, získavajú náplň z hlbších a širšie pôsobiacich prameňov. Je to možno aj môj vzťah k ľuďom, ktorí opustili vlasť pre rôzne príčiny a i v tomto prostredí prejavujú rovnakým spôsobom svoj charakter, zmýšľanie, záľuby a iné vlastnosti. Možno by čitateľ mohol odhaliť i odlišnosti v asimilácii. V pokračovaní by sa mohlo hovoriť aj o nostalgickom vrení v každom jednotlivcovi, ktoré, pravdaže, má v každom prípade svoju opodstatnenosť. Treba mať na zreteli i to, že mnohí sem prišli ako vinníci z vojen, ale zároveň s nimi sú tu i osoby zo strany víťazov.

Povedzte niečo o knihách, ktoré vám vyšli po anglicky: Interlude, Road Sign Towards the Star a Celebration of Water. Prišli po vás aj niektoré ohlasy, ktoré tieto vaše knihy vyvolali medzi čitateľmi v angličtine?

– Neúrekom by sa o tom

Knihy Daniela Pixiadesa v slovenčine

mohlo hovoriť. Po anglicky mi knihy boli tlačené v USA a v Kanade. Knihy, ktoré spomínate, sú preložené zo srbčiny do angličtiny. A tiež do viacerých iných jazykov. Anglická verejnosť ešte nereagovala. Ja som tu viac než neviditeľný, takpovediac anonymný spisovateľ, a bolo by priam nemožné dostať sa do radov známych po anglicky píšucich spisovateľov. Iba podaktorým literátom emigrantom sa podarí nájsť si svoje miesto v tejto spoločnosti, kde sa angličtina uprednostňuje nad všetkými inými jazykmi.

Vaša poézia sa vyznačuje zvláštnou melodickosťou. Ako pociťujete súvislosti medzi poéziou a hudbou? Akú hudbu máte najradšej?

– Viacerí básnici vopred neplánujú túto súvislosť. Nejakým spôsobom ona sa sama formuje, takže melodickosť rýmovaním a kombináciou slov občas vie prekvapiť i samotného autora. Čitatelia si to berú ako zvláštny pôžitok a tešia sa z toho. Na konečnú otázku rád odpovedám, že mám rád vážnu hudbu, operné árie, o čom som v memoároch tiež hovoril.

Niektorí kritici poukázali na to, že vaša poézia je v značnej miere metafyzická, ako aj metaforická a významovo navrstvená, takže vôbec nie je ľahko preniknúť do podstaty vašej poetiky. Súhlasíte s takouto konštatáciou? A vôbec aký máte vzťah k interpretáciám vašej poézie?

– Metaforická je, ale nie natoľko metafyzická. Básnikovi v značnej miere pomáha, aby obsah básne mal určitú súvislosť s okolím, i keď jedno i druhé jednotlivcom sa stavajú do cesty v pochope. Mám inú mienku o metafyzickosti na základe vyhlášok viacerých kritikov, ktorí obdivujú takéto javy v poézii. Môže to vzbudiť väčší záujem, lebo núti čitateľa viac sa zamýšľať nad obsahom básne. Preto sa toho ani zrieknuť nechcem. Vedomý som si toho, že jeden spisovateľ nemôže vyhovieť všetkým čitateľom.

V niektorých vašich básňach sú prítomné aj určité nostalgické tóny. Aký máte vzťah k nostalgii? Inšpiruje vás?

– To sa úplne prirodzene môže očakávať v tvorbe básnikov, ktorí opustili svoje prostredie. A tak sa to môže nájsť aj vo väčšom počte mojich básní. A nejde pritom iba o samotné prostredie. Je to celý komplex takých boľavých chvíľ v živote človeka.

Napriek tomu, že už viac desaťročí žijete v inej časti sveta, vo Vojvodine a v Srbsku ste uznávaným básnikom a spisovateľom a v posledných rokoch vám tu vyšlo niekoľko kníh. Nakoľko vám znamená táto skutočnosť, že vaše meno vzbudzuje rešpekt medzi tunajšími čitateľmi?

– Som rád, ak si tak myslíte, a bolo by dobre, keby to aj zodpovedalo skutočnosti. K tomu by som ešte doložil, že ma to priam nadchýna.

Odkázali by ste na záver niečo mladším spisovateľom a milovníkom písaného slova, ktorí sa začínajú zaoberať literatúrou? Sú určité pravidlá, ktoré treba dodržiavať, alebo je zážitok z písania a čítania osobnou vecou každého jednotlivca?

– Skôr by som súhlasil s tým, že by to malo byť osobnou vecou každého jednotlivca. Pri písaní poézie básnik by mal mať slobodu vo svojom odhodlaní, ako a čo píše. Žiadne pravidlá!

Pán Pixiades, srdečne ďakujem za rozhovor a gratulujem k životnému jubileu. – Aj vám srdečná vďaka.

Daniel Pixiades (1931) pochádza z Kysáča. Zakončil učiteľskú školu v Sombore. Pôsobil ako učiteľ vo viacerých prostrediach. Žije v Kanade. Bol redaktorom juhoslovanského periodika Naše novine, spolupracoval s československými novinami Ľudové zvesti a pracoval v lokálnom juhoslovanskom rozhlase. Je členom tamojšieho Literárneho združenia Desanky Maksimovićovej. V roku 2017 sa stal členom Združenia spisovateľov Srbska a Spolku slovenských spisovateľov a roku 2018 aj členom Združenia spisovateľov Vojvodiny a Čiernej Hory.

Píše básne, poviedky, eseje a články po slovensky a srbochorvátsky. Jeho zbierky sú preložené do angličtiny, španielčiny, nemčiny, ruštiny, francúzštiny, čínštiny, uzbečtiny a iných jazykov. Básne sú mu uverejnené vo viacerých antológiách.

Knihy: Vlny kotvy vlny (1973), Biti izvan (2003), Ka srcu zemlje (2005), Odasvud sjever (2006), Úlet za srdcom (2011), Interlude (2011), Zbrázdené nebo (2014), Zapisi bez redosleda II (2015), Zápisky bez poradia I (2018), Toky (2016), Klaniam sa trsu (2017), Putnici na jug (2017), Svečanost vode (2017), Putokaz ka zvijezdi (2017), Prvijenci i ostaci (2017), Road Sign toward the Star (2018), Celebration of Water (2018), Kaleidoskop (2018). Knihy pre deti: Morská ríša (2009), Rybka Žiara (2015), Slávnosť (2017), Slneční pútnici (2017) a Sunčani putnici (2018).

DANIEL PIXIADES Vlny kotvy vlny

(výber)

Inakší deň

Spitý je tento deň ako aj mnohé predtým Bez teba i s tebou No v tvojom pestrofarebnom zániku rád by som odňať tomuto dňu všetky pôvaby rozprestreté po mori čo vystatuje sa revom vĺn

A celý tento výjav navlas sa podobá mne keď som už spitý alebo ešte snívam o niekom kto si neželá alebo nemá vlády byť hodný všetkého onoho čo bolo zárodkom medzi nami

Čo teda s vlastným zánikom Má sa aj on chvastať farbami má sa podobať pene vína v pohári podobať sa volaniu mora či určitému úteku mora od pobrežia alebo pobrežia od mora

A kto mi potom naleje penu do pohára kto potom vyláka more čo len kúsok mora na pevninu ktože to rozkáže pobrežiu okúpať sa v mori keď viďte odchádzam sám a nemám tu nikoho čo by mi to všetko podal

Nuž buď mi zánik môj buď bezbolestný bezfarebný bez dôsledkov Buď mi len všedný zvonku a silný a tuhý v sebe

Zvolávam ozveny

Plávam krištáľovými hĺbkami vlastných zreníc bez vlastnej váhy ako zadumaná čajka vznášam sa nad zvlneným zrkadlom teba a smútim vedno s oblakom

Plávam v podivnom priestore modrastých vôd a láskou omámený lapám tiene nášho zanikania

Privolávam odblesky diaľok aby mi ukázali cestu nad ktorou sa bude vznášať jemnučký dych sľubu aj alový závan prvého rázsvitu čo objaví mi tvoju sviežu tvár Zvolávam ozveny aby som nebol sám

Ovocie života

Pozhŕňaj lístie svojej jesene porozdávaj ich vtákom aby si ustlali hniezda v hociktorom srdci

Nazlievaj si plaču z oblakov a potom plač v niečích očiach plač kúskom neba aby si ukojila zvedavosť niečích ňadier niečieho malicherného vnímania dažďov

Zozbieraj vzdychy starcov z popolníkov na ktorých miznú obzory smútku a potom choď choď už chodníkom odbleskom mladosti

aby sa sen na chvíľu premenil na skutočnosť

Poznámka: Básne Daniela Pixiadesa v preklade Michala Babinku sme vybrali zo zbierky Vlny kotvy vlny (Obzor, Nový Sad 1973).

ČASOPISY

Literárny časopis v období pandémie

(Fraktál č. 2/2021)

Stevan Lenhart

Druhé tohtoročné číslo slovenského literárneho časopisu Fraktál vznikalo v období prísnych opatrení spôsobených pandémiou a časť obsahu je poznačená práve touto tematikou. Šéfredaktorka Stanislava Chrobáková Repar v úvodníku hovorí o uvedomovaní si univerzálneho dosahu koronakrízy a rovnako tak o univerzálnom význame kultúry, umenia a literatúry, tiež o niektorých aktuálnych problémoch v tejto oblasti.

V tematickej časti pod názvom Kultúra a pandémia Sibyla Mislovičová v článku Zmeny slovnej zásoby v priamom prenose poukazuje na viaceré slová, ktoré sme začali frekventovane používať od začiatku svetového šírenia sa koronavírusu. Radoslav Passia v článku Obnovu potrebujeme bez ohľadu na pandémiu uvádza poznámky k reformnému plánu ministerstva kultúry, pokým Miroslav Ballay uvažuje o neblahom stave divadla v čase pandémie. Redaktorky časopisu Vertigo Lenka Šafranová a Mária Klapáková v rozhovore prezentujú svoj online projekt Vertigo Café. Je tu aj anketa so slovenskými spisovateľmi a spisovateľkami v časoch korony.

Iná tematická skupina príspevkov je označená podtitulkom Literatúra, médiá, spoločnosť a v nej sú tri úvahy (Vegetovanie v dvojrozmernom svete Ivana Čičmanca, Poznámka k postaveniu literatúry (a kultúry) v súčasnosti Gabriely Rakúsovej a Umenie a médiá Petra Michaloviča), článok (Zvuky – znaky života. Dialóg literatúry a rozhlasu Ivany Jachimovej), štúdia (Komunikačný potenciál knihy ako masového média v dobe nových komunikačných technológií Jitky Rožňovej) a rozhovor s redaktorkami portálu Knihy na dosah Alenou Závockou a Stanislavou Sivčovou.

V tretej tematickej skupine s podtitulkom Polemos možno čítať

tieto eseje a články: Kde leží naša (spisovateľská) bieda (Silvester Lavrík), (Ne)píšte blbosti! alebo O rovniciach v slovenskej literatúre (Matej Masaryk) a Prestaňme sa čudovať (Peter Macsovszky).

Rubrika Beseda prináša dva rozhovory: s lozofkou a spisovateľkou Ivanou Komanickou a s vedúcou Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice v Martine Karin Šišmišovou. V rubrike Kritika je šesť recenzií a toto číslo obsahuje aj štúdiu pod názvom Uťaté sny alebo O neuskutočnených plánoch slovenských nadrealistov autora Dušana Teplana.

Časopis obsahuje aj slovenskú poéziu (Marián Milčák, Silvia Kaščáková), prózu (Marta Hlušíková, Ivan Čičmanec, Martin Furmaník, Peter Getting), tiež preklady z poľskej poézie a talianskej, španielskej a uruguajskej prózy a ďalšie príspevky v rubrikách Na ceste, Periféria?, Na dosah, Zo zápisníka, Monitor, Kyvadlo, Kigo, Hmyrom! a Bonus.

Časopis Fraktál z verejných prostriedkov podporuje Fond na podporu umenia.

50 ROKOV FILMOVÉHO FESTIVALU V BELEHRADE Ach, ten 50-ročný FEST!

Miroslav Benka

FEST je jedným z najdôležitejších lmových festivalov v bývalej Juhoslávii, v Srbsku, na Balkáne a širšie, populárnejšie nazývaný „festival festivalov“, ponúkajúci najlepšie lmy na svete. Má dlhú tradíciu a datuje ešte od jeho zakladania roku 1971, keď sa konal v Dome syndikátov a pod heslom Brave New World. Festival sa začal lmom M.A.S.H. (1970) režiséra Roberta Altmana. Jeden zo zakladateľov FEST-u, dlhoročný lmový kritik belehradského denníka Politika Milutin Čolić (1919 – 2009), vtedy povedal: „Najdôležitejšie bolo začať a – začali sme!“

Počas prvého festivalu v roku

2001: Vesmírna odysea

1971 sa v rámci piatich programov premietalo spolu 73 lmov, ktoré videlo asi 105 000 divákov. Rekord sledovanosti FEST-u bol dosiahnutý v roku 1977, keď bolo zaznamenaných 252 332 divákov. Počas 90. rokov festival upadol do krízy. V rokoch 1993 a 1994 sa ani nekonal (na rozdiel od BITEF-u, ktorý ani vtedy neprerušoval kontinuitu až do minulého roku, keď sa neuskutočnil pre koronavírus) a v roku 1997 FEST sa zmenil na protest proti policajnému zásahu na Brankovom moste.

Týchto päťdesiat rokov FEST-u je skutočne utkaných z mnohých vecí, vďaka ktorým tento festival nadobúda na domácich kultúrnych priestranstvách takmer mýtické rozmery. Je nerozlučne spätý s lmami Stanleyho Qubricka 2001: Vesmírna odysea (nakrútený v r. 1968), neskoršie Mechanický pomaranč (A Clockwork Orange, 1971), o rok neskoršie nasledoval aj Kabaret (Cabaret, 1972), americká hudobná dráma. Film režíroval Bob Fose a v hlavných rolách sa objavili Liza Minnelli, Michael York a Joel Grey. Dej bol situovaný do Berlína roku 1931, keď postupne vznikala nadvláda nacistickej politickej strany. Spomeňme si aj na lmy Sydneyho Pollacka Kone sa taktiež strieľajú (They Shoot Horses, Don’t They?, 1969), Johna Schlesingera Polnočný kovboj (Midnight Cowboy, 1969), ako aj diela Bezstarostná jazda (Easy Rider, 1969), Butch Cassidy and the Sundance Kid (1969), hudobný lm režiséra Michaela Wadleigho Woodstock (1970), O jahodách a krvi (The Strawberry Statement, 1970), filmy Miloša Formana Prelet nad kukučím hniezdom (One Flew Over the Cuckoo’s Nest, 1975)... Na festivale bol premietaný aj hudobný lm Vlasy (Hair, 1979), ako aj Amadeus (1984), ktorý získal osem cien Oscar, trinásť nominácií na cenu Oscar a štyri ceny Zlatý glóbus. V dejinách festivalu sú zapísaní početní ďalší autori a ich diela Butch Cassidy Kid, Apocalypse Now, Felliniho Amarcord, lmy Francisa Forda Coppolu Krstný otec I a II (Godfather I a II), Undressing, Five Easy Pieces, Andej Tarkovskij a jeho

Posledný čínsky cisár

veľdielo Andrej Rubľov (Андрей Рублёв, 1969), Solaris (Солярис, 1972), Zrkadlo (Зеркало, 1975), Stalker (Сталкер, 1979), Nostalgia (Nostalghia, taliansky, 1983), Obeť (O ret, švédsky, 1986), lm Luchina Viscontiho Smrť v Benátkach (Morte di Venezia, 1971), Serpico, Čínska štvrť, Nashville, veľkolepá lmová epopeja Bernarda Bertolucciho Dvadsiate storočie (Novecento, 1972), Posledný čínsky cisár (The Last Emperor, 1987), The Sheltering Sky (1990), Malý Budha (Little Buddha, 1993), tiež Taxikár (1971) s Robertom de Nirom, kultový lm Emila Lotheanuho Cigáni idú do neba, kultový lm Michaela Cimina The Deer Hunter (1978), hudobný lm Posledný valčík (The Last Waltz, 1978), lm Pokojné dni v Clichy (ktorý vzbudil obrovský záujem o vstup na projekciu), lm Sama Peckinpaha Slamené psy (Straw Dogs, 1971) s Dustinom Ho manom, ako aj lm Liliany Cavaniovej Nočný vrátnik (1974) s Dirkom Bogardem a pôvabnou Sharlottou Remplingovou. Tento lm rozoberá tému lásky, nenávisti

a viny a hovorí o bývalom nacistickom dôstojníkovi, ktorý sa po druhej svetovej vojne stretne s jednou zo svojich väzenkýň, židovským dievčaťom z koncentračného tábora. Pracuje ako nočný vrátnik v hoteli a ona je vydatá za významného dirigenta. V tábore to bola láska medzi trýzniteľom a väzenkyňou, ktorá teraz prerastá v úprimnú a oddanú lásku. Spomíname si aj na políciu, ktorá sa snažila nastoliť poriadok pred belehradským kinom Odeon, kde bol premietaný erotický, hádam kultový lm Kráľovstvo zmyslov (In the Realm of the Senses, 1976) režiséra Nagisa Oshimu, pokým policajný zásah proti návštevníkom FEST-u počas demonštrácií

Ingmar Bergman a kameraman Sven Nykvist nakrúcajú Fanny a Alexander

roku 1997 je súčasťou inej legendy. Niektorí návštevníci čakali v zimnom období aj celú noc na zakúpenie lístkov, osobitnou udalosťou bolo prvé premietanie zakázaného lmu Živojina Pavlovića Prepadnutie (Zaseda, 1969) a majstrovského diela hitlerovskej kinematogra e Leny fon Riefenshtahlovej Triumf vôle. A tiež hystéria počas príchodu svetoznámych lmových hviezd, ako aj slávny záverečný ples, kde osobnosti svetového džetsetu

tancovali valčíky, nehovoriac o recepciách v prezidentskom Bielom paláci u samotného maršala Josipa Broza Tita a odchode do jeho rezidencie na ostrovoch Brioni pre tých najšťastnejších jednotlivcov!

V 80. rokoch dvadsiateho sto-

Amarcord

ročia my študenti Fakulty dramatických umení v Belehrade sme mali nesmierne krásne privilégium pozrieť si kultové lmy a priamo sa stretnúť a rozprávať sa s najväčšími osobnosťami svetovej lmovej produkcie, ktoré prichádzali na FEST, a v našom kine FDU mať uzatvorené premietania (ktoré

Režisér Aleksandar Saša Petrović

boli určené iba pre nás a pedagógov FDU): Šepoty a výkriky (1972), Fanny a Alexander (1983), Schlöndor ov Plechový bubeníček (Die Blechtrommel, 1982) – lm, v ktorom mal na starosti fotogra u slovenský rodák, svetoznámy kameraman Igor Luther, brat popredného slovenského režiséra Miloslava Luthera (Anjel milosrdenstva, 1992). Aj kultové lmy gruzínskeho režiséra Tengiza Abuladzého Strom želaní (Древо желания, 1976) Pokánie (Покаяниe, 1984). Nesmieme však zabudnúť ani na Juraja Jakubiska a jeho kultový lm Tisícročná včela (1982), sfilmovaný podľa jednej z najkrajších slovenských próz, rodinnej ságy, rovnomenného románu Petra Jaroša. Mal som vtedy veľkú radosť zo stretnutia. Už prvý FEST sa začal veľkolepo a jeho súčasťou boli: lm 2001: Vesmírna odysea (2001: A Space Odyssey) Stanleyho Kubricka, Bezstarostná jazda Dennisa Hoppera, spomínaný M.A.S.H. Roberta Altmana, filmy Erica Romera, Luisa Buñuela, Živojina Žiku Pavlovića a najmä Nakupovači peria (Skupljači perja, 1968) Aleksandra Sašu Petrovića... Aj keď mnohí z nostalgie, ale aj oprávnene považujú prvé vydanie FEST-u za neprekonateľné, je pravda, že aj v nasledujúcich rokoch sme na tomto festivale sledovali lmy, ktoré zostanú zaznamenané v histórii svetovej kinematogra e. História festivalu zahŕňa aj mnoho skvelých svetových hercov a režisérov, ktorí boli hosťami festivalu: Marcello Mastroianni, Harvey Keitel, Liv Ullmannová, Bernardo Bertolucci, So a Lorenová, Robert De Niro, Antonioni, Johnny Depp, Miloš Forman, Catherine Danevová, Wim Wenders, Abbas Kiarostami, Hannah Sigullová, vyššie spomínaní autori Rafelson, Schlöndor , Russell, Juraj Jakubisko, Emir Kusturica a vôbec autori Pražskej školy – Lordan Zafranović, Goran Paskaljević, Goran Marković, Srđan Karanović... Zoznam osobností, ktoré sa v priebehu rokov predstavovali na FEST-e, je veľmi pôsobivý a dlhý.

Od svojho založenia mal FEST vždy hlavný a niekoľko sprievodných programov, ktoré svojou kvalitou často presahovali názov „sprievodný“. Sprievodným programom bolo množstvo publikácií, výstav, sympózií, ktoré sa konali počas festivalu. Doteraz mal FEST asi štyri milióny divákov a takmer 4 000 významných svetových lmov, ktoré mali juhoslovanskú/ srbskú a často regionálnu premiéru. Aj keď sa prvý FEST konal pred 50 rokmi, tento rok s rovnakou energiou pokračuje vo svojej veľkej kultúrnej a vzdelávacej úlohe a rozširuje lmové obzory všetkým priaznivcom lmového umenia. Roku 2015 sa FEST stal skutočným súťažným festivalom so štyrmi súťažnými výbermi: Hlavný súťažný program – medzinárodný výber, srbský lmový program – národný výber, program Hranice – subverzné a kontroverzné lmy a lmy z regiónu súťažiace o Cenu

Nebojšu Đukelića. Ďalšou novinkou je zavedenie Belehradskej ceny pre víťazov za vynikajúci prínos do lmového umenia, ako aj Belehradskej ceny za predchádzajúcu tvorbu. Podľa jednej ankety RTVS z roku 1985 o najlepší film premietaný na FEST-e boli vybrané tieto Kultový lm Ingmara Bergmana Šepoty a výkriky lmy: Andrej Rubľov (18krát), 2001: Vesmírna odysea (10), Amarcord (6), Prelet nad kukučím hniezdom (5) a dvakrát Fanny a Alexander, The Deer Hunter a Dvadsiate storočie. Na prvom

Skupljači perja

mieste v zozname respondentov sú lmy Plechový bubeníček, Smrť v Benátkach, Nashville, M.A.S.H., Ten temný predmet túžby, Scény z manželského života, Gándhí, Votrelec, Bezstarostná jazda, a Kone sa tiež strieľajú... V rámci ... V rámci rozmanitosti navrhovaných lmov jednoznačne vyniká skupina lmov, pri hodnotení ktorých bola vyjadrená veľká zhoda. Desať najčastejšie uvádzaných lmov: Andrej Rubľov (48-krát), Amarcord (48-krát), (43), 2001: Vesmírna odysea (40), Vesmírna odysea Prelet nad kukučím hniezdom (36), Dvadsiate storočie (32), (32), Fanny and Alexander (19), Cabaret (18), (19), Cabaret Režisér Akira Kurosawa Man of Marble (17), a (17), a Plechový Plechový bubeníček (16) . Po jednoročnej prestávke v dôsledku pandémie koronavírusu, FEST v roku 2021 pokračoval s novým nadšením a menami, ktoré, zdá sa, budú prítomné v budúcnosti. Fotogra e: fest.rs a iné archívne zdroje

Kritika spoločnosti, kultúrne dedičstvo a priestor v novele Dynastia Beňovských Víťazoslava Hronca

Ivana Petrášová

Jeden z dôvodov, prečo si novela Víťazoslava Hronca Dynastia Beňovských zaslúži pozornosť, predstavuje jej zatriedenosť do určitého literárneho rámca. Keď vezmeme do úvahy, že sa Hronec témami satiry predtým nezaoberal, to, čo je pre neho nové, sa pre čitateľov stáva do istej miery rozpoznateľné. Samotný tón rozprávania a paródia na štátnu moc nás spája s akýmsi postmodernizmom – čo dotvára tento obraz, sú detaily, ktoré sa zviditeľňujú čítaním medzi riadkami. Parodovaním autor pri hľadaní poriadku a zmyslu v chaotickom svete vytvára pravý opak. Hronec akceptuje globalizmus a decentralizáciu tým, že jeden konkrétny štát pretne inými priestormi, takže nakoniec vyvstane typ dystopie, v ktorej sa čitatelia stretnú s novovzniknutým „poriadkom“. Autor presúva svoje zameranie v diele z cieľa na proces vyhľadávania a zanecháva svoju stopu presne tam, kde to v postmoderne videl – na ceste hľadania.

V polovici 21. storočia vrchnosti na Slovensku prichádzajú k záveru, že krajina má veľký problém v politickej sfére – prezidenti už nemajú ani ospravedlnenie, ani schopnosť viesť krajinu brilantnými cestami, ktoré sa netýkajú iba sľubov a prázdnych monológov, takže v krátkom dialógu vláda a opozícia dostanú nápad zrušiť republiku a nastoliť monarchiu. Víťazoslav Hronec nám prostredníctvom satiry poukazuje na budúcnosť, ktorú stelesnil v štáte Slovensko, a to prostredníctvom troch aspektov: v popredí je spoločenský – od parlamentu, ktorý v blízkej budúcnosti vytvorí Komisiu na založenie dynastie Beňovských, cez bulvárnu tlač, ktorá pozorne sleduje každý krok vlády až potiaľ, že sa vláda a opozícia na niečom dohodnú – a to je založenie monarchie.

Ďalším aspektom, ktorý sa dostáva do pozornosti v novele, je kultúrne dedičstvo – máme pred sebou obraz krajín, ktoré nie sú ani blízke, ani príbuzné, okrem toho, že každá obsahuje časť bývalého kráľa Madagaskaru Mórica Beňovského a každá sa bude snažiť udržať túto časť za každú cenu nie preto, že predstavuje dedičstvo, ktoré má pre ich národ veľký význam, ale preto, aby niekto iný nenazbieral všetko. Držanie sa o kultúrne dedičstvo v tomto zmysle sa prejavuje ako komické, aktuálne a ukazuje, že každá spoločnosť je homogénna už len v aspekte národnej identity, lebo existuje zakorenený strach – strach z porušenia a zbavenia tejto identity. Tretím aspektom, ktorý môžeme v novele zohľadniť, je priestor – aj keď súvisí so Slovenskou republikou, dej sa v románe odohráva všade okrem na samotnom Slovensku. Irónia boja o kultúrne dedičstvo spočíva v tom, že Komisia pre založenie dynastie Beňovských nachádza všetky stopy od 18. storočia všade, len nie vo svojom vlastnom štáte. Pohyb po rôznych priestorových lokalitách rozmanitých vzdialeností znamená i pohyb v čase, ktorým cestujeme spolu s Komisiou a interkultúrne spájame národnosti, ktoré odmietajú spájanie sa.

MEDZIKULTÚRNE PREPLETANIE SA – PRIESTOROVÉ URČENIE

„Ocitli sa v zarastenom teréne, v nízkej džungli, kde nič nenaznačovalo, že sa tam niekedy nachádzala nejaká osada. Domorodci ich odviedli ku kamennému pomníku s tabuľami, kde bolo po maďarsky napísané, že tam zahynul Móric Beňovský...“ (Hronec, 2017) – úplný začiatok hľadania telesných pozostatkov sa vyznačuje medzikultúrnym prelínaním. Meno Mórica Beňovského bolo napísané v slovenčine a v maďarčine uprostred Madagaskaru. V celej novele sa prechádza z jednej kultúry do druhej, čitateľ prúdi dovedna s Komisiou, ktorá je v neustálom pohybe – kým členovia exhumujú na Madagaskare, v nasledujúcej kapitole sa okamžite vrátia na Slovensko a hľadajú Móricovu staršiu dcéru, a keď testovaním zistia, že nie sú príbuzní, okamžite začnú v Maďarsku hľadať povolenie na exhumáciu pozostatkov jeho mladšej dcéry. Aj život Mórica Beňovského je interkultúrne rozptýlený – jediný dôvod, vďaka ktorému sa jeho krv stala kráľovskou, je to, že sa narodil na Slovensku: „Móric Beňovský bol slovenský šľachtic, generál francúzskej armády, veliteľ poľskej armády, kolonizátor, prvý kráľ zjednoteného Madagaskaru a spisovateľ“ (Hronec, 2017). Zo Slovenska odišiel ako mladík do Poľska, bojoval proti Rusom, bol Rusmi vyhostený do francúzskej kolónie Macao, cez Afriku prešiel cez Maurícius a Madagaskar a odtiaľ prišiel do Paríža, odkiaľ ho poslali kolonizovať na Madagaskar, vrátil sa do Maďarska, bojoval za USA a nakoniec ho zabili na Madagaskare – človek, ktorého krv sa mala vrátiť na slovenský trón v polovici 21. storočia, žil dosť búrlivým životom. „Epický priestor sa vždy realizuje špeci ckým spôsobom. Existuje priestor ,vlastného‘, v ktorom sa rozprávač suverénne pohybuje, a jestvuje ,cudzí‘ priestor, v ktorom je neistý a ktorý treba zvládnuť“ (Harpáň, 2019). Charakteristické a zvrátené v tejto novele je to, že počas hľadania Komisia v jednom okamihu nahradí „svoj“ známy priestor „cudzím“, priestorom niekoho iného. V okamihu, keď ich minulosť začne zrádzať a prekvapovať novými prekážkami, Komisia sa už nebude cítiť bezpečne vo svojom vlastnom priestore – priestor niekoho iného sa stane útočiskom, kým sa opäť nedosiahne komfortná zóna a konečné výsledky tohto hľadania. V tomto zmysle si môžeme všimnúť, že samotný fyzický priestor možno pozorovať v premennej podobe, ktorá sa bude meniť spolu so situáciou projektu hľadania.

Autor častými digresiami neustále láme horizont očakávania, uťahuje si z nás údajnými historickými faktami, podporuje svoj príbeh konkrétnymi dátumami, čo nás vedie k tomu, aby sme siahli po učebnici dejepisu – to všetko pri komplexnom prepojení rôznych krajín, osobností a udalostí: „Koniar Kasarda sa tak po tristo rokoch stal hviezdou bulvárnej tlače. Po týchto neuveriteľných objavoch už vrela celá planéta a medzi Slovenskom a Francúzskom sa začalo stupňovať politické napätie. (...) A konečne boli dešifrované aj tajomné poznámky v súkromnom denníku Márie Antoinetty, ktoré sa začali zjavovať od 25. júna 1787 a potom každý týždeň do polovice septembra toho istého roku. Na týchto stránkach si zapisovala len slovo „Kas“ a nič viac. Po mnohých desaťročiach si nejaký slavista spomenul, že slovo kas znamená v srbčine to isté ako trol po francúzsky. Ide o osobitný druh konského behu, takže si Mária Antoinetta zapisovala toto slovo, keď sa vrátila z jazdy na koni. Ale bolo

záhadou, prečo používala srbské slovo, keď po srbsky nehovorila a nepoznala ani žiadneho Srba. Pravdaže, nikomu nenapadlo, aby si overil v archívoch, kto ju ako ochranca sprevádzal počas jazdenia na koni. A jej syn, budúci Ľudovít XVII., ktorému bol však odopretý trón, sa narodil presne po deviatich mesiacoch od prvej poznámky „Kas“ v jej denníku – 27. marca 1788. Mal modré oči a bol blondiak.“ (Hronec, 2017). Uvádzaním konkrétnych miest, dátumov, ľudí a pohybov autor prenáša naše očakávania do kcie presúvaním častí histórie do beletrie, čím nás stmeľuje do priestoru medzi históriou a kciou bez zreteľne naznačenej hranice, na ktorú by sa mohol čitateľ spoľahnúť. Práve vymazaním tejto hranice a ponechaním čitateľa v tomto medzipriestore leží medzikultúrne spojenie, prejavujúce sa dvomi spôsobmi: cez priestory – krajiny – ktoré nie sú historicky spojené týmto spôsobom, a potom spojením ešte užších prvkov, ako sú ľudia, ktorí prechádzajú z kcie do reality, čím sa vytvorila uzavretá sféra tohto medzipriestoru. Literárne dielo týmto spôsobom dodatočne vťahuje čitateľa do sveta, ktorý sa stáva Schrödingerovou mačkou, do sveta, ktorý existuje a neexistuje súčasne až do otvorenia učebnice dejepisu. Sme mienky, že je také vzájomné prepojenie medzi priestorom a ľuďmi vtkané do samotnej novely: „Je dokázané, že to bol erotoman typu Giacoma Casanovu, ktorý ho, napokon, aj keď nie menovite, spomína vo svojich pamätiach, keďže sa zoznámili v roku 1783 v belgických kúpeľoch v meste Spa. Casanova píše, že sa rozprával s jedným mladým rakúsko-uhorským grófom, ktorý bol kolonizátor na Madagaskare, a že mu veľmi pestro opisoval krásu tamojších domorodkýň, až si taliansky dobyvateľ žien prial, aby s ním jedného dňa mohol ísť na ten ostrov.“ (Hronec, 2017) – autor nielenže používa historickú postavu ako jednoduchý nástroj na tvarovanie svojej témy, ale pre každú odbočku si vezme kúsok sveta, do ktorého ešte nevstúpil, a tým implementuje a spája rôzne dejiny – a budúcnosti – sveta do jedných, slovenských, ktoré sa zaoberajú kráľovskou krvou Mórica Beňovského.

Svetlým bodom satiry umiestnenej v budúcnosti je to, že môže ovplyvňovať kolektívne vedomie spoločnosti viac ako sú ľudia sami ochotní pripustiť. Vtkané posolstvo v diele nebude nikdy rezonovať rovnako u študenta literatúry a študenta histórie, ani by tak nemalo byť. Cieľom satiry by malo byť vždy pozvanie na dialóg, prehodnotenie a opätovné preskúmanie už existujúcich postojov, ktoré do nás vtĺkajú, či už ide o postoje zdedené tradíciou, alebo spoločensky vnucované prostredím, v ktorom sa nachádzame. Rovnaký cieľ by sa mal dosiahnuť chápaním fenoménu kultúrneho dedičstva, pretože je veľmi dôležitý pre plánovanie a vytváranie budúcnosti národa, ktorý bude hrdo reprezentovať toto dedičstvo. Chápanie kultúrneho dedičstva by sa nemalo povýšiť nad ľudskosť po hranice absurdu, pretože takýmto spôsobom sa dosiahne iba opak, ktorý by odobral akúkoľvek hodnotu tomuto dedičstvu, ktorú by mohol mať.

Literatúra:

Hronec, Víťazoslav: Dinastija Benjovski. Prometej : Novi Sad 2017.

Harpáň, Michal: Društvena sredina i epski prostor. In: Poglavlja iz slovačke književnosti i nauke o književnosti. Matica srpska : Novi Sad 2019.

Poznámka: Text tvoria úryvky zo seminárnej práce Ivany Petrášovej, študentky master štúdia Kulturológia, v rámci predmetu Bilaterálna tvorba vojvodinských Slovákov, pod vedením prof. Dr. Maríny Šimákovej Spevákovej.

PUBLIKÁCIE

Štvrté číslo elektronického zborníka

(Zborník prác Slovakistické výskumy.Marína Šimáková Speváková (ed.), Filozo cká fakulta Univerzity v Novom Sade, 2021)

Marta Součková

Aj štvrtý elektronický zborník Slovakistické výskumy vznikol spoluprácou Oddelenia slovakistiky a Oddelenia pedagogiky Filozo ckej fakulty v Novom Sade, čím sa potvrdil nielen interdisciplinárny aspekt projektu, ale zároveň sa komplexnejšie a istým spôsobom aj atraktívnejšie (pre širšiu čitateľskú obec) obsiahli problémy a osobnosti vojvodinskej komunity v Srbsku. Napriek jej minoritnému zastúpeniu si táto zachováva kvalitný vedecký výskum, a to v rôznych oblastiach, čo možno pozorovať aj prostredníctvom štúdií v recenzovanom zborníku.

Prof. Dr. Zoroslav Spevák vo svojom príspevku Recepcia osobnosti a diela Dr. Jána Kvačalu v periodikách juhoslovanských Slovákov v prvej polovici 20. storočia pripomína osobnosť tohto známeho komeniológa aj tým, že podrobne mapuje Kvačalovu percepciu predovšetkým v Dolnozemskom Slovákovi a Národnej jednote, od jednoduchých zmienok o autorovi až po jeho články. Prof. Dr. Marína Šimáková Speváková v štúdii Slovenská literárna veda vo Vojvodine uvažuje o literárnovedných publikáciách, ktoré vyšli v edícii Živý prúd – Michala Harpáňa, Jozefa Valihoru, Adama Svetlíka, Jarmily Hodoličovej a Zuzany Čížikovej. Pozitívom Šimákovej Spevákovej re exie je zaradenie bádateľov do kontextu, charakteristika ich metódy, ale tiež vyzdvihnutie ich prínosu do vojvodinskej vedy. Prof. Dr. Anna Makišová vo svojom príspevku Slovenský jazyk v kontakte so srbským v oblasti médií skúma vplyv srbčiny na jazyk v slovenských vojvodinských médiách, konkrétne v Rádiu Nový Sad, Novom rádiu Petrovec, RTV Vojvodina 2 a TV Petrovec. Makišová konkretizuje chyby vo výslovnosti moderátorov / moderátoriek a dokumentuje početné kalky – jej štúdia je v tomto zmysle aj cenným praktickým „návodom“ na správne používanie slovenčiny.

Z okruhu príspevkov tematizujúcich vojvodinskú kultúru sa vymyká štúdia prof. Dr. Adama Svetlíka, ktorý sa zaoberá slovenskou majoritnou literatúrou, jeho pohľad na ňu je však cenný aj preto, že nie je zaťažený slovenským literárnovedným „kánonom“. Ondrej Štefánik, ktorého tvorbu Svetlík vo svojom príspevku Prozaická tvorba Ondreja Štefánika skúma, je síce nositeľom prestížnej slovenskej literárnej Ceny Anasoft litera, ale Svetlík objavuje kvalitatívne rozdiely medzi jednotlivými Štefánikovými textami, ako aj nedostatky v nich. Práve kritický Svetlíkov postoj a porovnávanie slovenských autorov so svetovými spisovateľmi prispieva k objektivite jeho zistení, t. j. aj k ich relevancii v kontexte vojvodinskej, no tiež majoritnej slovenskej literárnej vedy.

Napriek tomu, že v zborníku sú len štyri príspevky, ich metodologická a tematická, ba aj vedecká pestrosť zvyšuje ich zaujímavosť a relevanciu – Vojvodinu tak spoznávame prostredníctvom lingvistiky, literárnej vedy i pedagogiky. Zoroslav Spevák, Marína Šimáková Speváková, Adam Svetlík aj Anna Makišová sú zároveň vedecké osobnosti, ktorých texty môžem hodnotiť len pozitívne.

VÍŤAZOSLAV HRONEC Dynastia Beňovských (9)

(16)

Fernando Eszterházy sa narodil v roku 1962 v Riu de Janeiro. Študoval portugalský jazyk v Lisabone, kde si urobil aj doktorát s prácou o komparatívnom skúmaní prídavných mien v portugalskom jazyku a jeho brazílskom variante. Na jednom miestnom žúre sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Maríou Vilanova z Katalánska, ktorá bola servírkou v hoteli Almirante. Neskôr žili v Barcelone, oproti známej budove Casa Battlo na Ulici Passeo de Gracía. Mali dvoch synov. Fernando zomrel v roku 2041 na zápal pankreasu a jeho manželka o rok neskôr podľahla chrípke, lebo sa v tom roku zabudla dať zaočkovať.

Členovia Komisie odcestovali do Barcelony a ubytovali sa v hoteli Lloret Ramblas, odkiaľ každodenne chodili krížom-krážom, aby našli hrob Fernanda Eszterházyho. Ale keď ho po dvoch mesiacoch namáhavého hľadania konečne exhumovali, ukázalo sa, že Serafín nie je jeho biologický otec. Očividne Serafínova manželka Florabella počala v roku 1961 v Riu de Janeiro Fernanda s nejakým neznámym mužom, ktorého náhodne spoznala. To neskôr vysvetlilo aj Fernandovu výrazne latinskoamerickú tvár, ktorú dovtedy pripisovali pôvodu jeho matky.

Bulvárna tlač v Riu s nadšením uvítala takýto vývoj udalostí a čoskoro potom v novinách Semana Ilustrada vyšiel článok Tajný vyšiel článok život Florabelly Eszterházyovej, rodenej Lamasovej, v ktorom sa , v ktorom sa tvrdí, že ju na začiatku manželstva so Serafínom terorizoval jej chorobne žiarlivý bývalý manžel Rafael Olmedo (inak prisťahovalec z Ekvádora, odkiaľ prišiel ako päťročný so starším bratom a rodičmi). Rafael bol nádejný karatista, ale v súkromí aj sadista. Zaslepený žiarlivosťou sa údajne Florabelle vyhrážal, že ak mu nepodľahne, zabije jej manžela. Keď sa podvolila, surovo ju znásilnil. Pravdaže, vtedy sa o tom nič nevedelo, iba čo v Egypte Serafín porozprával mame, že Florabella vraj raz strávila nejaký čas v nemocnici, lebo jej prefukovali vajíčkovody, a potom aj otehotnela. Dva mesiace po znásilnení, 27. mája 1961, Rafaela Olmeda počas premietania lmu Odviate vetrom v lóži kina Odeon v Riu našli zastreleného do zátylku z tesnej blízkosti, s pištoľou s tlmičom. Vo Florabellinom diári, ktorú uschoval Juanov pravnuk João, je údajne pri dátume 27. 5. 1961 nájdené meno spomínaného lmu, ale v angličtine, Gone with the Wind. Jedny noviny dokonca tvrdili, že Florabellina autonehoda bola klasická vražda celom území Južnej a Latinskej Ameriky.

Sklamaní členovia Komisie sa vrátili do Káhiry a neostalo im nič iné, len nájsť hrob Anastázie Mahfuzovej, ktorú mal Serafín s druhou manželkou Hortenziou. V Bratislave sa nemohli ani ukázať, lebo by im hneď išli po krku.

s brzdami, ktoré zrazu zlyhali, a že sa takto Rafaelov starší brat Juan, automechanik, pomstil za bratovu smrť. Údajne raz, keď odišla celá rodina na výlet, sa im vlámal do bytu a z Florabellinej pracovne vzal jej diár na rok 1961. Manželia zistili vlámanie, ale keďže nič nezmizlo, nevolali políciu. Až keď Florabella upratovala, všimla si, že jej medzi diármi, ktoré boli roky na polici s knihami, chýba práve rok 1961. V tomto celom vymyslenom príbehu bola pravda len to, že Olmedo znásilnil Florabellu a že ho zavraždili, ale klasicky, úkladne, na ulici, lebo vtedy viedol neslávne známy zločinecký gang, ktorý obchodoval s drogami na

(17) Anastázia Mahfúzová sa narodila v roku 1985, skončila strednú zdravotnícku školu a pracovala ako zdravotná sestra na onkologickom oddelení vo Všeobecnej nemocnici v Káhire. Bola vydatá za pravnuka brata známeho egyptského spisovateľa, nobelovca Nadžíba Mahfúza-Mahmuda, s ktorým sa zoznámila, keď prišiel navštíviť svojho dedka, ktorý v nemocnici umieral na rakovinu pľúc. Mali spolu dvoch synov, Kasima a Amala. Zomrela roku 2057 a je pochovaná na cintoríne Bab-al-Nasr. Členovia Komisie navštívili Ulica Mórica Beňovského v meste Antananarivo mladého policajta na Madagaskare Anvara Mahfúza, Amalovho syna, lebo jeho strýko Kasim, Mahmudov prvý syn, žil v Taliansku. Keď počul, prečo prišli, Anvar v prvej chvíli nevedel zareagovať. Bolo pre neho nepredstaviteľné, aby bola jeho len pred dvomi mesiacmi pochovaná babka prenesená do Bratislavy ako jeden z potomkov kráľa Madagaskaru Mórica Beňovského. Nikdy o ňom nepočul, takže mu členovia Komisie dali celú bohatú dokumentáciu o prípade, ktorú si cez noc preštudoval. Na druhý deň plný elánu súhlasil a ponúkol tiež všetku pomoc pri exhumácii. Oznámil im však, že nie je potomkom svojej babky, lebo ho ako dvojročného adoptovali. Členovia Komisie boli z tejto informácie dosť sklamaní, lebo sa dopočuli, že Kasim v Taliansku nemá potomkov. Už by nič iné nechýbalo, len aby pri konci celého projektu napokon nenašli posledných potomkov Mórica Beňovského.

Ráno čakal na členov Komisie v hoteli Lotus, kde boli ubytovaní, Anvar a sedem ozbrojených policajtov. Najprv si mysleli, že ich idú zatknúť, ale Anvar im vysvetlil, že exhumácie na cintoríne Babal-Nasr sú životu nebezpečné, a preto musel zavolať svojich priateľov policajtov.

Keď sa po hodinovej jazde cez chaotickú Káhiru dostali na cintorín, členovia Komisie boli zhrození, že všade medzi pomníkmi boli dočasné príbytky bezdomovcov, ktorí tam žili v neuveriteľnej biede a špine. Začali vyliezať zo svojich barakov a sledovať prišelcov. Zhŕklo sa ich možno aj sto, kým Komisia s Anvarom, robotníkmi a policajtmi prišla k hrobu Anastázie Mahfúzovej. Policajti sa obrátili s namierenými zbraňami k davu, kým robotníci kopali v hrobe a napokon exhumovali Anvarovu babku pochovanú podľa moslimského obradu, lebo ešte pred svadbou konvertovala na islam. Telo vložili do veľkej plechovej truhly, zahádzali prázdny hrob a vyrazili. Sprevádzal ich dav špinavých mužov, strapatých žien a zafúľaných detí v roztrhaných zdrapoch až do ústrednej budovy cintorína. Tam v márnici odobrali vzorku tkaniva Anastázie Mahfúzovej a truhlu dali do chladničky. Analýza DNA potvrdila, že je dcérou Serafína Eszterházyho.

Komisia šla na veliteľstvo po Serafínove ostatky a odviezla ich do Bratislavy. Aj siedmy člen dynastie Beňovských sa ocitol v opancierovanej miestnosti slovenského ministerstva vnútra. Tlač to len úsporne zaznamenala jednou správou. Nový lm o hľadaní ďalšieho člena dynastie Beňovských už nikoho nezaujímal. Zo srbčiny preložila Zora Sirácka

(Pokračovanie v nasledujúcom čísle Obzorov)

• OBZORY • Príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru • Rediguje: Stevan Lenhart • Prvé číslo OBZOROV vyšlo 28. januára 1984. • S nančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad ISSN 2466-5169 • COBISS ID=226828044

Kultúra

NA 65. LITERÁRNOM SNEMOVANÍ V BÁČSKOM PETROVCI Od textu k autorovi a späť

Anna Francistyová

Väčší počet životných jubileí našich popredných literárnych, literárno-vedných či jazykovedných tvorcov, ako i vzácne okrúhle výročie narodenia barda našej literatúry, predurčili obsah tohtoročného literárneho snemovania, ktoré prebiehalo už po 65-krát, a to v sobotu 19. júna v Slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci. Usporiadali ho tradične spolu redakcia časopisu pre literatúru a kultúru Nový život a Slovenské vydavateľské centrum.

Na úvod prítomných privítala šéfredaktorka časopisu Nový ľavý čas v preklade do slovenčiny Zdenky Valentovej-Belićovej a Anny Vrškovej). Úspech podujatiu zaželal i Miroslav Bielik, predseda Spolku slovenských spisovateľov, ktorého list prečítala Z. Valentová-Belićová, ktorá snemovanie moderovala.

Úradná časť podujatia sa začala oslavou 100. výročia narodenia Paľa Bohuša. Text Michala Harpáňa Básnik Paľo Bohuš a maliar Martin Jonáš prečítala Marta Pavčoková, Annamária Boldocká-Grbićová svoju úvahu pomenovala Bicyklovanie s Paľom Bohušom. K 90. narodeninám Daniela Pixiadesa literárne gratulovali Viera Benková (Tvrdá mena života), Katarína Pucovská (K svet-

Na začiatok o Bohušovi a Pixiadesovi: (zľava) Marta Pavčoková, Annamária Boldocká-Grbićová a Katarína Pucovská

život Zdenka Valentová-Belićová. Význam tohto podujatia ocenila a jubilantom a laureátovi zablahoželala v mene NRSNM Anna Čapeľová, predsedníčka Výboru pre kultúru. Riaditeľ SVC Vladimír Valentík svoj príhovor spoluorganizátora snemovania využil na odovzdanie čerstvých autorských výtlačkov z tohto vydavateľstva, a to: Zdenke Valentovej-Belićovej (Apocrypha by Lilith v preklade do angličtiny Smiljany Pixiadesovej a Julije Grahamovej), Milanovi Kolarskému (dielo Sabrana jela i ishrana porodice Dunđerski u Kulpinu početkom XX. veka) a Miroslavovi Aleksićovi (zbierka básní Chudorlu svojmu idem bezcestím) a Martin Prebudila (haiku momentky venoval i Ladislavovi Čánimu (60) a Jánovi Salčákovi (60)). Svoj text spomienkového rázu k 70 Michala Ďugu prezentoval Vladimír Valentík. K 60. narodeninám Anny Makišovej príspevok o jej vedecko-výskumnej práci pripravila Jasna Uhláriková. K 60. narodeninám Adamovi Svetlíkovi referátom pod názvom Kritické čítanie súčasnej slovenskej prózy s Adamom Svetlíkom zablahoželala Zuzana Čížiková. Na oplátku o tvorbe kolegyne jubilantky päťdesiatničky Zuzany Čížikovej hovoril Adam Svetlík. K životnému jubileu svojej profesorky Čížikovej text pripravila Stefana Paunovićová-Rodićová a určitým zhrnutím tvorby týchto dvoch literárnych kritikov a jubilantov bol príspevok Maríny Šimákovej-Spevákovej, ktorá si posvietila na monografie A. Svetlíka a Z. Čížikovej.

Pandémia predsa zasiahla do programu tohtoročného literárneho snemovania, a to tak, že prihlásení účastníci zo Slovenska nemohli docestovať, ale svoje príspevky poslali vo forme videonahrávok. Účastníci sledovali zaslané práce Patrika Šenkára (o imagináciách v tvorbe sedemdesiatnika Zlatka Benku), Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej (o postmoderných prvkoch v tvorbe Ladislava Čániho), Petra Michaloviča, Etely Farkašovej a Sofie Skokanovej (z rôznych aspektov analyzovali práce šesťdesiatnika Michala Babiaka).

CENA NOVÉHO ŽIVOTA

MICHALOVI BABIAKOVI

V komisii pre udelenie Ceny Nového života za rok 2020 boli profesorka slovenského jazyka a literatúry Marta Pavčoková a redaktorka v TV Vojvodina Anna Funtíková (ako členky) a predsedníčka komisie redaktorka a prekladateľka Katarí-

na Pucovská, ktorá správu na snemovaní prečítala. Komisia sa jednoznačne rozhodla Cenu Nového života za rok 2020 udeliť Michalovi Babiakovi, ako sa v správe uvádza: „Jednak za kvalitu jeho príspevkov, ale nezostala nepovšimnutá ani kvantita. Michal Babiak bol skutočne produktívny a v každom čísle mu v priemere patrilo 5 Jubilanti, ktorí sa zúčastnili na sobotňajšom strán. Všetky jeho texpodujatí: (zľava) Ladislav Čáni, Anna Makišová, ty majú vysokú úroveň Zuzana Čížiková a Adam Svetlík a posúvajú tým o stupienok vyššie aj úroveň samotného časopisu.“ Túto už štvrtú Cenu Nového života (laureátom bol v rokoch 2004, 2007 a 2015) Michal Babiak, Kul-

Michal Babiak, laureát Ceny Nového života; fotografia je z roku 2016, keď tiež získal toto prestížne ocenenie

pínčan žijúci na Slovensku, získal za esej Orffovo inštrumentárium v Kulpíne – Esteticko-hudobné práce Martina Kmeťa v reflexii Miliny Sklabinskej uverejnenú v dvojčísle 5 – 6 v roku 2020. Ide o prácu, ktorá má „historicko-dokumentačný, ale aj filozofický, ba aj ten ľudský rozmer“. Keďže aj laureát bol znemožnený prísť na snemovanie osobne a prijať cenu, odovzdaná mu bude náhradne, ale poďakovanie s primeranou úvahou poslal ako videonahrávku.