45 rokov v službe hudbe a deťom

|SK| V marci bola hosťom Čaju o piatej so Štúrovom a okolím Katarína Pappová, zakladateľka súkromnej základnej umeleckej školy, ktorá nesie jej meno. Z príležitosti Dňa učiteľov som sa s ňou porozprávala o vyučovacom procese, umeleckej výchove, o viere, srdci a duši.

Zuzana Guly Sov

Tvoj príbeh je nekaždodenným príbehom úspechu. Pomyslela si si ako malé dievčatko, že raz budeš mať vlastnú školu?

Vôbec nie. Ani ako dospelá som takúto ambíciu nemala. Mala som rada hudbu, mala som rada deti a robila som si svoju prácu. Pokiaľ mi cestu skrížil nejaký problém, vyžadujúci riešenie alebo sa naskytla nejaká príležitosť, neotočila som sa chrbtom.

Čím si chcela byť ako malá?

Téma voľby povolania sa u nás otvorila veľmi skoro. Môj otecko sa narodil v roku 1926 a mamička bola ročník 1932. Zobrali sa v druhej polovici 50. rokov. Po vojne tlela v ľuďoch obrovská túžba po vlastnom domove a rodine, výchova a vzdelávanie detí bolo prioritou, hoci aj za cenu, že napríklad v našej rodine nebolo auto, ale husle a harmonika áno. Keď som bola úplne malá, chcela som byť archeologičkou alebo detskou lekárkou. Zaujímali ma staré veci, ale v archeológii chýbala práca s deťmi. Čo sa týka pediatrie, môj otec ma upozornil, že každé dieťa nebudem môcť vyliečiť. Znamenalo to pre mňa vážnu traumu. A tak, kým som dosiahla vek 10 rokov, už som s istotou vedela, že by som chcela byť učiteľkou hudby.

Lásku k hudbe si si teda priniesla z rodičovského domu?

Moji rodičia nehrali na žiadnom hudobnom nástroji, ale mama krásne spievala a otec bol hudobný nadšenec. Až natoľko, že keď prišiel unavený z práce domov, vzal si noviny a spoza nich so zanietením prikyvoval môjmu nácviku, hoci kto hrá na husliach vie, aké tóny opúšťajú nástroj v prvých rokoch výučby. Jeho povzbudzovanie znamenalo vtedy pre mňa veľmi veľa.

Tvoj starší brat (Papp Sándor st. –pozn. red.) hral na harmonike. Prečo si sa ty rozhodla pre husle?

Môj učiteľ hudby, Baros báči, hral na mnohých nástrojoch. Keď počul, že spievam celkom čisto, navrhol mi, aby som sa učila hrať na husle. Veľkou motiváciou bol jeho dôvetok k návrhu: takto budeš môcť muzicírovať s bratom. Pri pohľade na moje prvé husle, ktoré boli celé od prachu a puzdro bolo obité, som sa rozplakala. Baros báči mi však povedal, že husle majú dušu, a keď budem k nim dobrá, vyčarím z nich prekrásne tóny. Táto priam zbožnosť vo mne ostala a pokúšam sa ju preniesť na mojich žiakov. Dievčatkám som napríklad zvykla hovoriť, aby narábali s husľami ako so svojimi bábikami. Úplne ma zarazilo, keď moja malá vnučka, ktorá žije v Kodani a tam sa učí hre na husle, mi poslala video, riaditeľov súkromných škôl. Síce som sa chvíľu ošívala, ale pozvanie som nakoniec prijala. Účastníci si mysleli, že som prišla s konkrétnymi plánmi, hoci vo mne vtedy ešte ani neskrsla myšlienka zakladať školu. Hneď ma zahrnuli radami. A ako som zo zdvorilosti odpovedala na e­maily, zrazu som sa pristihla, že som v procese zakladania školskej ustanovizne už po krk.

Ktorí ľudia zohrali v tvojom živote najdôležitejšie úlohy?

Moja rodina: rodičia, partner, moje deti, vnučka a tí ľudia, ktorých vedľa mňa do tejto školy dosadil sám Boh. Za veľa vďačím Károlyovi Reményimu, bývalému riaditeľovi hudobnej školy v Ostrihome, ktorý mi v mnohom pomohol a od ktorého som v ktorom si pripravila k cvičeniu vankúšik

Jána Pavla II. vo mne evokovala životné ponaučenie a oporu.

Ako pedagóg pracuješ už 45 rokov. Mnohí tvoji žiaci – už ako dospelí –sa k tebe vracajú porozprávať sa, zahrať si, ba aj učiť. Čo je tvojím tajomstvom?

To, že cítia, že sú pre mňa dôležití. Napríklad keď vidím, že niečo ťaží dušičku žiačika, je možné, že budeme cvičiť iba posledných 10 minút hodiny, pretože je oveľa dôležitejšie, aby zo seba vyrozprával všetko to, čo by mu bránilo v sústredení sa na hudbu.

Menia sa deti? Alebo sa skôr menia okolnosti, podnety, ktoré ich ovplyvňujú, resp. prístup rodičov?

– pre prípad, keby jej husle spadli... Obrátil sa vo mne svet: aj v tomto duchu možno poňať výučbu hry na husliach?

Veríš v božie usmernenia a vytýčenú cestu? Je viera dôležitá?

Bez viery môže byť život oveľa ťažší, pretože viera poskytuje človeku oporu. Znie to ako klišé, ale je to fakt: pomôž si sám, aj Pán Boh ti pomôže. Pokiaľ stojíme pred problémom, z ktorého nevidíme východisko, mnohokrát sa oplatí rozložiť ho na sled malých nadväzujúcich krokov a jednoducho sa pohnúť. Mnohokrát som mala túto skúsenosť; ak som tieto drobné kroky absolvovala, pomoc vždy prišla. Nie vždy od toho a odtiaľ, od koho a odkiaľ som ju čakala, pretože sa stáva, že keď už „nie sme v móde“, tak na nás zabudnú alebo sa nám otočia chrbtom, ale pomoc dorazí vždy. Keď som prišla o miesto, oproti mne kráčal riaditeľ inej štúrovskej súkromnej školy a pozval ma na konferenciu, organizovanú pre dostala hodne cenných rád a povzbudzovania. Usporiadali sme ohromné množstvo spoločných akcií. Determinujúcu úlohu v mojom živote zohral aj pápež Ján Pavol II. S komorným orchestrom slovenských učiteľov som navštívila Rím, kde sme mali možnosť hrať pre Jána Pavla II., ktorý po koncerte prišiel k nám. Každý člen orchestra bol katolík, teda pokľakol. Ja, ako príslušníčka reformovanej cirkvi, som nevedela, čo mám robiť. V duchu som sa modlila za nejakého tlmočníka... ktorý sa zrazu z ničoho nič naozaj na mieste zjavil a s jeho pomocou som vysvetlila, prečo som si nekľakla. Najúžasnejšie bolo, že pápež Ján Pavol II. sa už predtým na mňa pozeral s láskou a pochopením, než mu tlmočník veci objasnil. Keď si položil dlaň na moju hlavu a požehnal mi, už mi padali slzy. Nakoniec si so mnou podal ruku. Dodalo mi to takú silu, že od tej chvíle mi neprekážalo ani to, keď sa počas katolíckej omše – na vystúpení so zborom ­ dívali na mňa s nevôľou, pretože som sa neprežehnala. Láska a dôvera

Skúsenosť mi hovorí, že sme spohodlneli. Skutočnosť, že dnes je všetko dostupné obyčajným kliknutím, spôsobuje, že myslenie detí je roztrieštené a nesústredené. Napr. Wohlfahrtovu etudu Op. 45, ktorú hrajú 10 ročné deti, sme my onoho času „zhltli“ za týždeň. Dnes ju viem zadávať len po dvoch riadkoch. Tragédiou je aj fakt, že rodičia sa v plnom rozsahu snažia vyhovieť nárokom svojich detí. Nie je správne ponechať na dieťati zodpovednosť napríklad za rozhodnutia, či chce alebo nechce pokračovať v hudbe, tanci, maľovaní či trebárs športovaní. K tomu, aby sa dieťa dokázalo správne rozhodnúť, či ho daná činnosť baví alebo nie, musí uplynúť aspoň polrok. Ak dieťa zažíva každé dva­ tri mesiace nezdar a začína novú aktivitu, nemá čas nadobudnúť skúsenosť, čo ho naozaj baví. A nenaučí sa ani to, čo znamená vytrvalosť a sústredenie.

Z čoho máš najväčšiu radosť?

Pociťujem vďaku, že sa mi podarilo nasmerovať život nie len mojich žiakov, ale aj vlastných detí tak, že dokážu dokončiť to, čo začali a našli samých seba. Pred smrťou môjho otca som si ako 31 ročná uvedomila, že som sa nedokázala odvďačiť za to všet ko, čo som od rodičov dostala. Na to mi môj otecko odpovedal, že proces vďaky nefunguje pospiatky. Svoju vďaku viem vyjadriť najlepšie tak, že umožním svojim deťom nájsť v živote poslanie, ktoré budú mať rady. Som veľmi vďačná, že mojej malej päťročnej vnučke – ktorá, aj keď žije v Kodani, krásne hovorí po maďarsky – moja dcéra odovzdala a stále odovzdáva všetko to, čo aj ja považujem za hodnotu.

Videozáznam rozhovoru s Katarínou Pappovou si môžete pozrieť na facebookovej stránke mesačníka Štúrovo a okolie. (pr-f_)

2.

3.