Rózsi néni spomína „Roztúženosť májových nocí.“

|SK| V roku 1943 prišiel do maďarských kín nový film Makrancos hölgy (Skrotenie zlej ženy), v hlavných úlohách s Katalin Karády a Pálom Jávorom. Filmovú pieseň Május éjszakán (V májovú noc) poznal každý, a nie len v 40. rokoch, ale pospevovali si ju aj neskoršie generácie, ba ešte aj dnes je obľúbeným šlágrom. Určite si jej melódie popiskovalo aj mnoho štúrovských mládencov počas stavania mája alebo jej melódia a slová chodili po rozume devám, chystajúcich sa počas teplých májových nocí na majáles.Atmosféru dávnych májov sme sa pokúšali v spomienkach oživiť s Annou Rózou Barics, teda našou Rózsi néni.

ZUZANA GULYÁSOVÁ

„Do starej ulice sme sa presťahovali v roku 1945. Ešte som nechodila do školy. V tých časoch mládenci stavali svojej vyvolenej máje. Keďže môj otecko, Béla Barics, bol vyučeným holičom, mnohí ho poznali a popri práci mal pravidelných kunčaftov. A keďže sme mali aj mnoho kníh, aj k mojej mame ¬– ktorú veľké dievky volali Magdi néni – často prichádzali návštevy. Väčšinou si požičiavali romány len usmievali, kým ma otec utešoval: potom, keď vyrastieš, dievčatko moje... Ani sme si nevšimli, že jeden z chlapcov sa vytratil z izby. Kým sa mladík vrátil ja som sa už hrala znova s mojimi bábikami. Keď som však vyšla na verandu, pri rígľových dvierkach, ktoré viedli na schody, som našla maličký máj s farebnými stužkami... S ohromnou radosťou som zvestovala ockovi, chlapcom a potom aj mame a dievčatám, že aj mňa má niekto rád, veď som dostala máj. Stará mama sa len usmievala a ticho podotkla: nesúr čas, dieťa moje, aj tak utečie rýchlo, ani sa nenazdáš. Teraz, keď už som ja sama prastarou mamou, viem, akú pravdu mala,“ začala svoje májové rozprávanie Rózsi néni, ktorá sa pravidelne každý mesiac podelí s čitateľmi o historku, približujúcu dávne časy Parkanu a Štúrova. és sok más rendezvényen is rendszeresen felléptek. Délután a pályán sportrendezvények voltak, amit este majális és táncmulatság követett a hídon. a popritom s mojou mamou prebrali aj svoje ľúbostné pletky. Ráno 1. mája v roku 1946 sa prišli dať ostrihať a oholiť dvaja mladíci, pretože večer sa chystali na tancovačku. Medzitým sa dievky chválili mojej mamičke, aké pekné máje dostali. Pokúšali sa uhádnuť, od koho asi. Ja som, pravda, naťahovala uši, ale bola som malá a nerozumela som, o čom sa rozprávali. S plačom som išla za otcom, a sťažovala sa mu, že mňa nikto neľúbi, pretože som nedostala máj. Mládenci sa

„Kým som vyrástla, zvyky sa pomenili. Neskôr prišli v predvečer 1. mája do módy lampiónové sprievody. Žiaci škôl so svojimi pedagógmi smerovali večer do prístavu, kde sme vítali máj a jar vatrou a programom. Ráno nás budila hudba. 1. mája školáci od najmenších po najstarších pochodovali v prvomájovom sprievode z viacerých smerov do centra mesta, mávajúc papierovými kvetmi a holubicami mieru. Za nimi kráčali zamestnanci podnikov, štátneho majetku a jednotných roľníckych družstiev z okolitých obcí, železničiari a nakoniec športovci,“ pokračovala Rózsi néni. Súčasne vyzdvihla, že Csemadok na týchto podujatiach reprezentovala tanečná skupina štúrovských dievčat, ktorú viedol pán učiteľ István Béres a ktoré vystupovali aj na mnohých iných podujatiach.

„Szép és közösségformáló rendezvények voltak ezek a majálisok” – summázta emlékeit Rózsi néni, akinek fényképarchívumából kerültek elő a fotók is, ahol a Béres István vezette tánccsoport tagjainak pontos azonosításában ­ lapunk Facebook felhívására reagálva ­ olvasóink is segítettek.

Popoludní boli na ihrisku športové podujatia, po ktorých večer nasledoval majáles a tanečná zábava na moste.

„Tieto majálesy boli pekné podujatia, ktoré utužovali komunitu,“ sumarizovala svoje spomienky Rózsi néni. Z jej archívu pochádzajú fotografie dievčenskej tanečnej skupiny, vedenej Istvánom Béresom, ktorých členky nám pomáhali identifikovať – na facebookovú výzvu nášho mesačníka –aj naši milí čitatelia. (pr-f_)