Muži
180
Chcem žiť vo svojom meste Text Silvia Gašparcová
Nad Matúšom Vallom sa vznáša niečo, čo by marketingoví odborníci nazvali cool factor. Je dieťa z dobrej rodiny, čo hrá v bujarej kapele Para. Autor poetických textov, ale aj priamych architektonických línií. Hrdý Bratislavčan, čo sa vie na mesto pozrieť aj kriticky. Najskôr sme sa nazdávali, že do tohto politika nezapadá, je to mrhanie energiou a dobrým menom. Po rozhovore si to už nemyslíme.
A
rchitekta spoznáš podľa pásikavého trička, dizajnových okuliarov a minimalisticky zariadeného bytu. Platí toto klišé? Pásikavým tričkám sa vyhýbam, lebo rozširujú :-) Skôr by som povedal, že architekti radšej chodia v čiernom. Radi používajú kvalitné perá a drahé fixky, potrpia si na pekné diáre. Je to celkom logické. Architekti pracujú s dobrým dizajnom a krásou, čo sa prirodzene prenáša do súkromia. Touto hlúpou otázkou začínam, pretože som dlho špekulovala, aké miesto navrhnem na rozhovor. Nejako si Matúša Valla neviem predstaviť v kaviarni s obrusmi a popolníkmi s logom Coca-Cola. Vážne? Ale veď ja si pokojne sadnem hocikde. Aj do Ponorky pri Šafárikovom námestí, v ktorej panuje atmosféra staničnej krčmy? Náhodou, ja som pri Ponorke vyrastal, takže pokojne aj tam. Hoci nehovorím, že si neviem predstaviť príjemnejšie prostredie... Na druhej strane, v pekných prostrediach som stále, taký rozhovor v Ponorke by bol celkom zaujímavý. Posudzuješ ľudí podľa ich domu? Dajme tomu, že máš nového kamaráta, prídeš k nemu na návštevu a zistíš, že býva v zámočku à la Cyril Talapka. Neprerušil by si s ním nenápadne kontakt? Hmmm. Architekti asi majú sklon nazerať na človeka aj cez jeho dom či byt. Ale zasa poznám toľko skvelých ľudí bez vkusu, takže je to hlúposť. V poslednom období som trochu prestal veriť na vkus. Pretože ten hovorí akurát o tom, že máš vkus. Nepovie nič o tom, či si dobrý človek, či trebárs
nekradneš, nemlátiš manželku. My novinári sme ešte nespravodlivejší... posudzujeme ľudí podľa gramatických chýb. Uf, tak to by som asi nedopadol dobre! A čo architekt a ego? Je tam priama úmera? Ego je dobrý sluha a zlý pán. Niekedy sa za seba treba postaviť a keď človek niečomu verí, mal by si to vedieť pretlačiť. Napriek tomu, že iným sa to nepozdáva. Lenže je v tom dosť veľký háčik. Treba rozlíšiť, či niečo pretláčaš len kvôli vlastnému egu, alebo preto, že je tá vec naozaj prínosná pre iných. To je niekedy náramne ťažké, sám túto disciplínu trénujem celé roky. Áno? Zistil som, že veľakrát ma ego len zbytočne obmedzovalo a radilo mi zle. Tak som sa naučil potlačiť ho. Myslíš si, že v politike je vyššia koncentrácia ega? Ako to tak sledujem, v politike viac vnímam ten druh ega, ktoré je zlým pánom. To by sa našim politikom zišlo potlačiť. Teraz nenarážam na to, že sa niekto predvádza a chce byť v centre pozornosti. To sa občas stane aj mne. Skôr mi prekáža, že niektorí politici sú takí zažratí sami do seba, že nevidia okolitý svet. Kto bol prvý, komu si povedal, že chceš vstúpiť do politiky? Samozrejme, manželka. Spýtal som sa jej, či to so mnou dá. Keby povedala nie, do kandidatúry by som nešiel. Rozhodila rukami, že aj tak vie, že ma politika láka, tak nech skúsim. Odpusť mi úprimnú otázku. Ako môže normálneho človeka, architekta, hudobníka a textára, lákať politika? Dívam sa na to asi trochu inak, pretože politiku mám v rodine. Môj pra-
„zisťujem, že ľudia majú Bratislavu veľmi radi. nie preto, aká je a ako sa správa k svojim obyvateľom, ale NAPRIEK tomu.“
181
Muži
dedko bol pred komunistickým prevratom poslancom federálneho zhromaždenia, dedko bol minister kultúry, otec dlhoročný diplomat. Áno, aj mňa to vždy lákalo. Aby som to však spresnil, nie je to tak, že by som sa po nociach triasol, že chcem vstúpiť do politiky. Politika je mi jednoducho blízka, lebo som s ňou vyrastal. Ale to nie je hlavný dôvod, prečo ma láka. Tak prečo? Je to jednoduché. Chcem zmeniť Bratislavu. Štyri roky som žil v Ríme, pracoval som v Londýne, študoval v New Yorku. Podobne ako aj iní moji kolegovia a rovesníci som sa rozhodol vrátiť a žiť vo svojom meste. Bratislavu mám úprimne rád, no zároveň si uvedomujem jej nedostatky. Nechcem len kritizovať, chcem mesto reálne a aktívne zlepšiť. Zároveň som architekt, ktorý sa dlhodobo venuje mestskej téme. Spolupracujem s kopou odborníkov, mám konkrétne riešenia. Takže mám čo ponúknuť. Preto kandidujem. S tvojím menom sa spájajú Mestské zásahy. Sú to veľmi konkrétne nápady, ako vylepšiť alebo opraviť mesto. Máš medzi nimi svoju srdcovku? Áno. Je to prekrytie Staromestskej ulice. Medzi Židovskou ulicou a hradbami by vznikol pekný verejný priestor. Vybudovaním cesty na Staromestskej došlo k veľmi nešetrnému oddeleniu Starého Mesta a historického podhradia. Na prekrytí by mohla byť zeleň, priestor na sedenie. Celkovo by z toho mohol byť veľmi príjemný priestor pre ľudí spojený s prevádzkami, ktoré sú dnes na Židovskej ulici. Aj ty to tak máš, že keď sa vrátiš zo zahraničia na Slovensko,
hneď v prvých minútach máš pocit, akoby ťa niečo prefackalo? Vystihla si to úplne presne. Stačí, aby som prešiel cez hranice a hneď ma ide poraziť z toho množstva bilbordov. Alebo zo stavu trávnikov, v našich zemepisných šírkach akoby sme ani nekosili. Ale zvyk je potvora. Človek si zvykne na všetko, aj na nehostinné prostredie, stav chodníkov, smog. Možno nám to aj prekáža, ale neriešime to, naučili sme sa s tým žiť. Je naozaj výborné vytrhnúť sa občas zo všednej reality a pozrieť sa, ako to vyzerá inde. Zažiť niečo iné, získať nadhľad. A pochopiť, že sa dá žiť aj v lepšom prostredí. Všímam si, že Bratislavčania nebývajú veľkí lokálpatrioti. Čím to je? Ono je to tak, že si oveľa ľahšie vytvoríš vzťah s mestom, ktoré s obyvateľmi komunikuje. Ktoré je ústretové a nie arogantné, ktorému záleží na svojich obyvateľoch. Je ťažké brániť mesto, ktoré má toľko chýb a ktoré je k svojim obyvateľom neúctivé. Zoberme si už len rozkopávky. Firma, ktorá ich robí, je absolútnym pánom ulice. Je jej jedno, o koľkej sa začne robiť, kade budú chodiť ľudia. Čo teba špeciálne škrie najviac? Ktokoľvek, kto vyhrá voľby (budem to ja, pokojne to daj do zátvorky), bude musieť riešiť dopravu. To je úplne jasné. Doprava ľudí trápi najviac a zároveň sa za posledné roky výrazne zhoršila. Paradoxne, pred štyrmi rokmi sa hovorilo to isté. Už vtedy bolo jasné, že s ňou niečo treba robiť. Lenže dopravu nevyrieši žiadne ľahké metro a podobné vzdušné zámky, ale poctivá práca na malých veciach, ktorých sú tisícky. A určite treba klásť omnoho väčší dôraz na električkovú a autobusovú infraštruktúru. Ale mobilita, to sú aj chodci. Ktorí to teda v Bratislave plnej bariér a deravých chodníkov nemajú vôbec ľahké. A cyklisti. Dnes vlastní bicykel skoro 300-tisíc obyvateľov Bratislavy, no každodenne ho využíva len zlomok. Ani sa im nečudujem. Sám sa na bicykli bojím jazdiť po meste, je to životu nebezpečné. Škrú ma aj ďalšie veci. Stav verejných priestorov, úroveň a množstvo zelene, počet lavičiek, transparentnosť, nekonečné hádky primátora, poslancov a mestských častí a tak ďalej. Čaká ťa veľa práce. Čo kapela, budeš ju stíhať? Čo vlastne
182
Muži čiť zo svojej komfortnej zóny. Dá sa na to zvyknúť? Poznám sa a viem, že pridlhý pobyt v komfortnej zóne mi nerobí dobre. Človek zlenivie a neposúva sa. Je dobré, ak sa občas k niečomu prinútiš. Aj preto som si nedávno vyskúšal plávanie v studenom Dunaji. Pre mňa bolo veľkým vykročením z komfortnej zóny aj to, keď som začínal s „door to door“ kampaňou, keď sme chodili s našimi dobrovoľníkmi od dverí k dverám. Normálne sme od mája obiehali rodinné domy, zvonili na zvončeky. Pozdravil som sa: „Dobrý deň, ja som Matúš Vallo, kandidujem na primátora. Máte chuť na rozhovor?“ Prvé zazvonenie bolo naozaj ťažké. To si viem predstaviť. Ale potom sa vo mne niečo zlomilo a začal som si to užívať. Keď nad
tak premýšľam, rozprávať sa s ľuď„Ego sa človeku tým mi o Bratislave bol pre mňa top zážitok tohto leta. Nielen pre mňa, aj naši dobzíde najmä rovoľníci a dobrovoľníčky si to užívali. Toľko dobrých a konštruktívnych návtedy, keď sa zorov som si vypočul! že je to tak trochu aj adsnaží presadiť Tipujem, renalínová zábavka, či nie? Jasné, sú aj ľudia, ktorí sa s tebou vôbec novátorské a nechcú baviť. Občas sa stalo aj také, že niekto nepríjemný alebo rovno aroneopozerané veci, bol gantný. Raz na mňa vyskočil aj rozzúbojový pes. Ale absolútna väčšina ktorým ostatní rený návštev bola úplne pohodová a konSamozrejme, chce to veľkú ešte nedôverujú.“ štruktívna. pokoru. Ja to mám v hlave od začiatku
nastavené tak, že byť primátorom má byť služba ľuďom. Keď má primátor slúžiť ľuďom, musí byť nielen schopný odborník, ale aj vedieť, čo tí ľudia chcú. Toto veľmi politici neriešia, dokonca ani tí komunálni. Pritom, čo je to za politika, keď sa nevie trebárs v krčme postaviť na stoličku a vyzvať štamgastov, aby sa s ním bavili o meste?
184
Foto Táňa Hojčová, archív M. V. , Mestské zásahy
hovoria chalani na tvoje politické ambície? (Dlhá pauza) Myslím, že to rešpektujú. Para je naše hobby, veľmi milované hobby. Samozrejme, keď vyhrám, bude pre mňa prioritou Bratislava. S kapelou to ešte nemáme celkom vymyslené, ale vieme, že v nijakom prípade nekončí. Bude pokračovať, či už so mnou, alebo bezo mňa. Teraz sa tváriš veľmi smutne. Pre nášho speváka Laskyho aj ostatných členov je kapela veľmi dôležitá. Nemôžem od nich chcieť, aby sa obmedzovali. Architekt a komunálny politik, to sú celkom kompatibilné profesie. Menej mi do toho zapadá funkcia textára kapely. Prečo? Keď už ide o to, v našej rodine bolo nielen veľa politiky, ale aj literatúry. Mama je šéfka literárneho centra, otec je diplomat, ale aj prekladateľ. Napríklad aj Umberta Ecca. Normálne si s ním písal maily, čo bolo pre mňa fakt neuveriteľné. A čo ty, napísal si nejakú ľúbostnú báseň? Skoro na každom albume je pesnička, ktorá je venovaná mojej manželke. Aj na poslednej doske Našou krajinou je song, ktorý sa volá tak ako ona Linda. Hoci tá pesnička nie je len o nej, je hlavne o láske. Kedy ste spolu začali chodiť, na základnej škole? O niečo neskôr, na strednej. Mali sme osemnásť. Viem, že Linda je manažérka Jany Kirschner. Nemanažuje tak trochu aj teba? Lindula mi veľmi radí. A ja ju veľmi počúvam! Ale pomáha mi aj v otázke imidžu. Kedysi som býval veľký parádnik, ale v poslednom čase som si nekúpil nijaké oblečenie. Nemám čas, tak mi všetko kupuje ona. Vždy trafí, čo sa týka veľkosti aj vkusu. A pečie koláče na stretnutia s dobrovoľníkmi. Vie ťa aj skritizovať? Ohohó, vie. Nemám to rád. Viem, že ma nekritizuje preto, lebo som jej nesympatický alebo mi chce ublížiť, ale preto, lebo si to naozaj myslí. Je to najúprimnejšia kritika na svete. Nevyčíta ti, že máš na ňu málo času? Basgitarista a textár sa nejako dá nahradiť, ale s manželom je to ťažšie. (Pauza) Nikdy mi to priamo nevyčíta. Ale natoľko ju za tie roky poznám a vidím na nej, keď to so svojimi aktivitami preháňam. Vidím, že ju niečo trápi. Pritom si uvedomujem, že Linda je to najlepšie, čo sa mi stalo. Aj preto chcem pre náš vzťah urobiť všetko, čo sa dá. Čo znamená, že aj keď sme teraz spolu menej, o to viac si to vynahrádzame kvalitou spoločne tráveného času. Úplne vypneme, neriešime prácu, venujeme sa sami sebe. Treba povedať, že to nie je tak, že by ma Linda čakala doma pri sporáku. Má svoj vlastný, plnohodnotný a bohatý život. Teraz si verejne známy a tipujem, že veľakrát musíš vybo-