Participation. Architecture as a Shared Public Experience. by Dominika Belanská

VYSOKÁ ŠKOLA VÝTVARNÝCH UMENÍ V BRATISLAVE KATEDRA ARCHITEKTONICKEJ TVORBY KATEDRA TEÓRIE A DEJÍN UMENIA

PARTICIPÁCIA ARCHITEKTÚRA AKO ZDIEĽANÁ VEREJNÁ SKÚSENOSŤ

2012

Bc. Dominika Belanská

VYSOKÁ ŠKOLA VÝTVARNÝCH UMENÍ V BRATISLAVE KATEDRA ARCHITEKTONICKEJ TVORBY KATEDRA TEÓRIE A DEJÍN UMENIA

PARTICIPÁCIA ARCHITEKTÚRA AKO ZDIEĽANÁ VEREJNÁ SKÚSENOSŤ

Písomná časť diplomovej práce

Študijný odbor: architektonická tvorba Študijný program: architektonická tvorba Školiteľ záverečnej práce: Mag. arch. Peter Stec, ArtD. Školiteľ - konzultant písomnej časti: Prof. PhDr. Marián Zervan, PhD.

Bratislava 2012

Bc. Dominika Belanská

Abstrakt BELANSKÁ, Dominika. Participácia: Architektúra ako zdieľaná verejná skúsenosť. Vedúci diplomovej práce Mag. arch. Peter Stec, ArtD., konzultant diplomovej práce Prof. PhDr. Marián Zervan, PhD. – Bratislava : VŠVU, Katedra architektonickej tvorby, 2012. – 63 s.

V písomnej časti mojej diplomovej práce skúmam teoretické východiská architektonických praxí, ktoré rozpoznávajú a podporujú kreativitu (budúceho) užívateľa priestoru a opúšťajú pozíciu architekta ako ‘geniálneho’ a jediného tvorcu architektúry. Na príkladoch realizovaných participatívnych projektov, zapájajúcich užívateľov rozličnými spôsobmi do tvorby architektúry, sledujem

súvisiace transformácie roly

užívateľa a architekta, a črtajúcu sa víziu architektúry ako zdieľanej skúsenosti, oprostenej od autoritatívnych koncepcií.

Kľúčové slová participácia, rola užívateľa, kreatívny užívateľ, kreatívne užívanie, rola architekta, kampus, komunita, autorstvo, kontrola, apropriácia priestoru

Abstract BELANSKÁ, Dominika. Participation: Architecture as a shared public experience. Supervisor of diploma work Mag. arch. Peter Stec, ArtD., consultant od diploma work Prof. PhDr. Marián Zervan, PhD. – Bratislava : AFAD, Department of Architecture, 2012. 63 p.

In the written part of my diploma work, I investigate the theoretical base of architectural practices, which recognize and support the creativity of the user(-to-be) of the space and abandon the position of the ‘genius’ architect as the only creator of architecture. On the samples of realized participatory projects, I trace the adjacent transformations of the roles of the user and the architect, while providing a vision of architecture as a shared experience, disengaged from its authoritative approaches.

Key words participation, role of user, creative user, creative use, role of architect, campus, community, authorship, control, appropriation of space

Čestné vyhlásenie Čestne vyhlasujem, že som diplomovú prácu vypracovala samostatne, s použitím uvedenej literatúry.

.......................................................

Poďakovanie Moje poďakovanie patrí konzultantovi diplomovej práce Prof. PhDr. Mariánovi Zervanovi, PhD. za inšpiratívne konzultácie a cenné rady a vedúcemu diplomovej práce Mag. arch. Petrovi Stecovi, ArtD. za podnetné pripomienky. Ďakujem tiež Mgr. art. Jurajovi Gaborovi za rozhovory, Bc. Danielovi Didovi za poskytnuté informácie a všetkým ostatným, ktorí ma akýmkoľvek spôsobom podporovali.

Obsah

Predhovor........................................................................................................................6 Úvod................................................................................................................................7 1 Premena užívateľa.......................................................................................................8 1.1 Flexibilita..................................................................................................................10 1.2 Forma – význam – účel............................................................................................11 1.3 Participácia..............................................................................................................14 1.3.1 Problematické aspekty participácie......................................................................18 2 Premena architekta....................................................................................................20 2.1 Smrť Architekta........................................................................................................21 2.2 Nové roly..................................................................................................................24 2.3 (Ne)schopnosť komunikácie....................................................................................25 2.4 Premeny ateliérov....................................................................................................29 3 Priestory kreativity......................................................................................................31 3.1 Otvorenosť plánu.....................................................................................................33 3.2 Priestory participácie................................................................................................36 4 Premenlivá komunita.................................................................................................37 5 „Stratégie“ a „nástroje“ pre participáciu......................................................................39 5.1 Urbánna katalýza.....................................................................................................40 5.2 Asistovaná svojpomocná výstavba..........................................................................46 5.3 Hra...........................................................................................................................48 6 Kampus VŠVU...........................................................................................................50 6.1 Kampus ako sociálna sieť........................................................................................51 6.2 Kampus ako participatívny projekt...........................................................................52 6.3 Otázka aktuality a aktualizácie participatívneho dizajnu..........................................52 Záver..............................................................................................................................54 Slovník...........................................................................................................................55 Zoznam použitej literatúry..............................................................................................60 Zoznam reprodukcií.......................................................................................................62

Predhovor Participácia vyzýva ku kritickému pohľadu na prevládajúcu predstavu o architektovi ako o výhradnom autorovi architektúry, ktorý tvorí nedotknuteľné dielo. Participácia navrhuje preformulovať architektúru (a potom ju prepisovať znova a znova), otvoriť ju rôznym vonkajším vplyvom, vydať ju napospas ‘neprofesionálom’, rozmeniť ju na drobné, aby sa z nej ušlo každému. Aby sa architektúra stala zdieľanou verejnou skúsenosťou, musí sa architekt vzdať svojej glorioly a rešpektovať tvorivý potenciál a prirodzené kompetencie, ktoré sú vlastné každému človeku bez ohľadu na vzdelanie a pôvod, lebo ich získava jednoducho tým, že žije vo vystavanom prostredí. Keď užívateľ vtrhne do architektúry, architekt v panike zachraňuje výkresy, lietajúce v prievane. Participácia nepotrebuje plány, ale rozhovory, príbehy a hry.

Úvod Vo svojej práci vychádzam z presvedčenia, že základom súčasnej architektonickej práce má byť uznanie a podpora kreativity budúceho užívateľa priestoru, opustenie pozície architekta ako ‘geniálneho tvorcu’ a otvorenie architektonickej tvorby smerom k stratégiám pracujúcim s náhodou a improvizáciou, ktoré môžu priniesť novú komplexnosť a zaujímavosť architektúry nielen vnútri architektonického diskurzu, ale cestou spolupráce a participácie - aj medzi širokú verejnosť. Verejnosť, chápaná už nie ako nediferencovaná skupina, ale ako rozmanité individuality a komunity, sa môže transformovať z ‘budúcich užívateľov‘ na zainteresovaných aktérov v procese tvorby a užívania architektúry. Zaoberám sa rôznymi postupmi, stratégiami a praxami architektúry, ktoré umožňujú, aby sa architektúra otvorila “spontánnym akciám a reakciám na stimuly vo verejnom priestore” a stala sa “zdieľanou verejnou skúsenosťou”.1 Východiskom pre architektúru ako zdieľanú verejnú skúsenosť je rešpektovanie potrieb užívateľov ako jednotlivcov a komunít, ich individuálnych programov, ktoré majú svoje priestorové a kvalitatívne nároky, predpoklad a využitie ich vlastnej kreativity pri vytváraní priestorov a definovaní ich významov, a posun architektonickej práce smerom k otvorenému dielu a spolupráci. Posilnenie pozície užívateľa nemusí znamenať oslabenie pozície architekta/architektky, ale znamená posun v jeho/jej uvažovaní o priestore a plánovaní. Nepredvídateľné intervencie a zmeny, ktoré prináša začlenenie užívateľskej kreativity a participatívnej praxe do architektúry, vyžaduje nové metódy navrhovania a nové nástroje komunikácie medzi architektmi a užívateľmi. Musí sa jazyk architektúry zmeniť, ak je potrebné ho používať na komunikáciu s ‘ne-architektmi’?

TOPOLČANSKÁ, Mária. Architektonické iniciatívy v sieti aktivizmu. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2008, roč. 8, č. 3, s. 44.

1 Premena užívateľa Užívateľ, ako hlavný faktor a parameter architektonickej tvorby, sa stal začiatkom 20. storočia predmetom skúmania rôznych špecializovaných vied - psychológie, sociológie, antropológie a i. Výsledky ich štúdií reflektujú funkcionalistické plány a schémy, ktoré chápu užívateľa ako štandardizovanú súčasť fungovania budovy, ako jednu zo súčiastok stroja na bývanie. Takýto užívateľ mal štandardné, štatisticky preverené vlastnosti a požiadavky. Stal sa abstrakciou človeka, súčasťou modernej predstavy o vyčistenom, hygienickom bývaní novej doby, sám tiež očistený od individuálnych vlastností, rodu, rasy, sexuality, náboženstva, (zlo)zvykov, nerestí, pripravený používať jednotlivé programovo determinované časti svojho príbytku (pracovného prostredia, mesta...) presne podľa Plánu. Snaha o odstránenie „nadbytočných“ a „iracionálnych“ pohybov alebo akcií v priestore, a koncentrácia na tie „užitočné“ viedla v konečnom dôsledku k zjednodušeniu plánov tak, aby jeden priestor slúžil jednej dopredu definovanej funkcii. 2

Obr. 1. Christine Frederick: Diagram „nesprávneho“ a „efektívneho“ usporiadania zariadenia kuchyne vzhľadom na pohyb užívateľa. Ilustrácia aplikácie vedeckých analýz práce na obytné funkcie.3 Samotný pojem užívateľ – angl. user - je problematický. „Termín užívateľ (user) má množstvo negatívnych konotácií, napríklad, navrhuje, že používanie architektúry je 2

HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 15. ISBN 0-415-29043-0 3 Christine Frederick. Household Engineering: Scientific Management in the Home. [Domáce inžinierstvo: Vedecký manažment v domácnocti]. [online] [2012-01-25] zdroj: http://artificialorder.wordpress.com/2011/12/14/an-emancipatory-practice-of-architecture/

primárne otázkou praktickosti. Avšak, je to lepší termín ako ‘occupant‘, ‘occupier‘ alebo ‘inhabitant‘ (obyvateľ), pretože zahŕňa pozitívnu akciu a potenciál nesprávneho použitia, zneužitia (misuse). Problém nastáva, keď zabudneme na to, že ide o abstrakciu a usúdime, že telo, rasa, národnosť, rod, sociálna trieda a skúsenosť všetkých užívateľov (users) sú rovnaké.“4 S kritikou modernizmu v šesťdesiatych rokoch 20. storočia súvisí aj nové nazeranie na užívateľov architektúry, dištancujúce sa od zovšeobecňujúcich charakteristík a rozpoznávajúce individualitu a autonómiu užívateľov. Hill popisuje tri typy užívateľov - pasívneho, reaktívneho a kreatívneho. Pasívneho užívateľa popisuje ako „predvídateľného“ a „neschopného transformovať použitie, priestor a význam.“ Reaktívny užívateľ „modifikuje fyzické charakteristiky priestoru, podľa toho, ako sa menia potreby, ale musí si vyberať z úzkej a predvídateľnej škály konfigurácií, do veľkej miery definovanej architektom.“ Na rozdiel od reaktívneho, kreatívny užívateľ buď „vytvára nový priestor alebo dáva už existujúcemu nové významy a použitia“.5 Konanie užívateľa môže poprieť funkcionalizmom zavedenú predstavu o tom, že priestor má slúžiť jedinej (vopred určenej) funkcii. Príčiny pasivity užívateľov sa teda dajú nájsť v spôsoboch plánovania, ktoré dopredu vymedzujú určité aktivity a významy na určité miesta, a teda neumožňujú apropriáciu, objavovanie alebo improvizáciu pri ich používaní. Ďalšie príčiny môžeme vidieť v politike prisudzovania rol, keď túto bariéru vytvára „redukcia indivíduí na roly bez akejkoľvek kritickej alebo aktívnej sociálnej pozície.“6 Užívateľ, ktorého predpokladá (a zároveň utvára) takýto priestor, je pravdepodobne nielen neschopný kreatívneho používania priestoru (pretože sa od neho nevyžaduje), ale jeho kroky sú predvídateľné a jeho ambície nebudú presahovať jemu naplánovaný štandard, nebude svojou kritikou (pretože mu nie je priznaný priestor na jej vznesenie) ohrozovať zabehnuté mechanizmy masovej, t.j. štandardizovanej výroby a spotreby. Ak usúdime, že charakter priestoru má zásadný vplyv na svojich užívateľov, ich konanie a sociálne vzťahy, možnosť vytvárať priestory implikujúce alebo dokonca vyžadujúce užívateľskú kreativitu znamená umožňovať sociálnu zmenu a osobný rast, a teda v konečnom dôsledku pozitívne vplýva na prežívanie každodennej skutočnosti. Claire Bishop rozoberá niekoľko súčasných motivácií tvorby, nadväzujúcej na participatívny impulz šesťdesiatych rokov: „Prvá z nich sa týka túžby vytvoriť aktívny subjekt, taký, ktorý získa moc prostredníctvom skúsenosti fyzickej alebo symbolickej participácie. Je tu nádej, že novo-emancipované subjekty participácie zistia, že sú schopné určovať svoju vlastnú sociálnu a politickú realitu“.7 4

HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 27. ISBN 0-415-29043-0 5 „Kreatívny užívateľ môže byť buď reakciou na zvyk, výsledok vedomosti získanej prostredníctvom zvyku, alebo byť založený na zvyku, ako vedomá, vyvíjajúca sa deviácia zavedeného správania“. Ibidem, s. 28. 6 PETCOU, Constantin, PETRESCU, Doina. Acting Space [Jednajúci priestor]. [online] [2012-30-01] Dostupné na internete: http://www.urbantactics.org/documents/ActingSpace-CP&DP.pdf 7 BISHOP, Claire (ed.). Participation [Participácia]. Cambridge, Massachusetts : MIT Press, 2006. 208 p. s. 12. ISBN 978-0-262-52464-3

Možnosť spoluvytvárať vlastné prostredie má ďalší pozitívny efekt - prostredníctvom emocionálnej väzby na vlastnú prácu ako na prácu v komunite, sú užívatelia viac spätí so svojim prostredím, vážia si ho a starajú sa oň, cítia sa jeho súčasťou. Jeho hodnota stúpa práve vďaka investovanej práci a zážitkom, ktoré sprevádzajú jeho vytváranie a jeho kreatívne používanie. Hill identifikuje niekoľko postupov v architektonickej tvorbe, ktoré predpokladajú už nie pasívneho, ale reaktívneho alebo kreatívneho užívateľa. Reaktívny užívateľ, na rozdiel od pasívneho, má možnosť ovplyvňovať priestor, ktorý používa, avšak iba v architektom dopredu determinovaných konfiguráciách. Príkladom reaktívneho užívania sú architektúry, ktorých priestorová alebo konštrukčná flexibilita umožňuje užívateľovi aplikovať želanú zmenu. Flexibilita môže byť dosiahnutá technickými prostriedkami (zvolenou konštrukciou – posuvné elementy, rozmontovateľnosť), „priestorovou nadbytočnosťou“ alebo pomocou „otvoreného plánu (open plan).“8 Spomedzi postupov implikácie užívateľskej reaktivity a kreativity, ktoré popisuje Hill9, sa budem bližšie zaoberať flexibilitou, polyvalenciou, nedokončenosťou, neuži-točnosťou a spoluprácou s užívateľom (participáciou).

1.1 Flexibilita S ideou flexibility sa neodmysliteľne spája predpoklad, že existuje dôvod, aby sa budova menila, bola prispôsobiteľná, a tým dôvodom sú potreby užívateľa. Architekt, snažiac sa predvídať budúce potreby užívateľov, navrhuje budovu tak, aby sa dokázala ‘premeniť’ a vytvoriť tak nové podmienky pre svoje využitie, prostredníctvom viac alebo menej sofistikovaných konštrukčných riešení (napr. posuvné priečky, otáčavé elementy, odmontovateľné stropy alebo steny, mobilné objekty, atď.) Iným spôsobom dosiahnutia flexibility je pridanie objemu ‘navyše‘, aby sa využitia, ktoré vzniknú v budúcnosti, ‘zmestili‘ do už existujúcej podoby budovy, alebo je priestor koncipovaný tak veľkoryso, že môže slúžiť rôznym účelom.10 Flexibilita prináša posun od uvažovania ‘jeden priestor – jedna funkcia‘ smerom k ‘jeden priestor – viacero funkcií‘, avšak vo väčšine prípadov realizovaných architektúr ide o obmedzený počet dopredu naprogramovaných funkcií, čo vyplýva, okrem iného, z limitov konštrukčných 8

HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 32. ISBN 0-415-29043-0. Pozri tiež kapitolu 3.1 9 Ibidem, s. 30. 10 „Možno najdôležitejší a najmenej rozpoznaný rozdiel medzi tradičnou (1882) a súčasnou architektúrou odhaľuje spôsob, akým sa hypermonumentána, priestorom mrhajúca budova ako Arnhem panopticon ukazuje flexibilnou, zatiaľ čo moderná architektúra je založená na deterministickej koincidencii medzi formou a programom... Flexibilita nie je vyčerpávajúca anticipácia všetkých možných zmien. Väčšina zmien sa nedá predvídať... Flexibilita je vytváranie okraja – nadbytočnej kapacity, ktorá umožňuje odlišné a dokonca opačné interpretácie a použitia.“ KOOLHAAS, Rem, MAU, Bruce. S,M,L,XL : Small, Medium, Large, Extra-Large. Office for Metropolitan Architecture. [Malý, stredný, veľký, extra-veľký. Úrad pre mestskú architektúru.] Kolín : Benedikt Taschen Verlag, 1997. 1344 p. s. 239-240. ISBN 3-8228-7743-3

princípov použitých na dosiahnutie flexibility, a opäť ide o architektom determinované funkcie. Prínos uvažovania

o architektúre

ako

o flexibilnej

napriek

konštrukčným

obmedzeniam dôležitý – otvára možnosti chápať architektúru ako prispôsobiteľnú, vyzývajúcu, lákajúcu k experimentu, dynamickú, premenlivú, uspokojujúcu, umožňujúcu, nie zamedzujúcu. Hranice flexibility sú hranicami dočasnými, ak sa z pasívneho alebo reaktívneho užívateľa stane užívateľ kreatívny, ktorý sa neuspokojí s dopredu determinovanými funkciami a flexibilná architektúra mu umožní generovať ďalšie a ďalšie použitia a významy. Flexibilita tiež nemusí nevyhnutne znamenať, že architektúra je fyzicky alebo mechanicky modifikovateľná. Za flexibilné v širšom zmysle slova je možné považovať priestory fungujúce na základe princípu ‘otvoreného plánu‘.11 Zvláštny typ dialektického vzťahu medzi užívateľom a architektonickým objektom popisuje De Carlo: tvrdí, že je nevyhnutné, aby proces tvorby architektúry nekončil konštrukciou architektonického objektu, čo je možné, ak majú obe strany (užívateľ aj objekt)

schopnosť

zmeny,

„prostredníctvom

kontinuálnej

zámeny

vzájomnej

identifikácie a disasociácie“. Flexibilitu architektonického objektu môžeme v tomto prípade chápať nie ako vyčlenenú „vlastnosť“ hotového architektonického objektu, ale ako fenomén, umožňujúci realizovať užívanie ako neoddeliteľnú súčasť tvorby architektúry a užívateľa identifikovať ako kreatívneho tvorcu.

1.2 Forma – význam – účel Benefity flexibility spochybňuje13 Hertzberger, ktorý tvrdí, že hoci sa flexibilná budova dokáže adaptovať na rôzne účely, nedokáže byť nikdy najlepším a najvhodnejším riešením ani pre jeden z nich.14 Namiesto flexibility navrhuje polyvalentnú formu, ktorá bez toho, aby ju bolo potrebné meniť, môže byť použitá na každý účel, a tak umožňuje optimálne riešenie. Ako je možné, aby bola forma ‘použiteľná’ na odlišné aktivity, vysvetľuje Hertzberger tým, že polyvalentná forma odoláva stabilnému významu. Polyvalenciu nachádza Hertzberger v archetypálnych formách, ktoré majú množstvo 11

Pozri podrobnejšie HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 37-43. ISBN 0-41529043-0. Podrobnejšie v kapitole 3.1. 12 „Architektonický objekt sa mení transformáciami, ktoré mu ukladá užívateľ, keď ho prispôsobuje meniacim sa praktickým a kreatívnym potrebám, ale užívateľ sa tiež mení, prostredníctvom stimulácie, ktorú mu vysiela vnútorná kvalita architektonického objektu.“ DE CARLO, Giancarlo. Architecture’s Public. [Verejnosť architektúry.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 20. ISBN 0-415-31746-0 13 Hertzbergerova kritika nezahŕňa typ flexibility, charakterizovaný Hillom ako „flexibilita prostredníctvom zložitých pohyblivých elementov.“ HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 44. ISBN 0-41529043-0 14 HERTZBERGER, Herman. Lessons for Students in Architecture. [Lekcie pre študentov v architektúre.] Rotterdam : 010, 1998. s.146.

významov a dokážu nielen slúžiť množstvu účelov, ale tiež vytvárať program, ktorý ich napĺňa. Hertzberger neodlučuje formu od jej programovej náplne, naopak, tvrdí, že forma a program sa evokujú navzájom.15 Namiesto dočasnej konfigurácie foriem, ktorú realizuje flexibilita, polyvalencia ráta s (trvalou) prítomnosťou takých foriem, ktoré, keďže sú uchopiteľné mnohorakým spôsobom, generujú naraz množstvo nových významov a použití16. Polyvalentné formy stimulujú kreativitu užívateľov, lebo ponúkajú rozmanitosť nezávislých interpretácií. S podobným zámerom je koncipovaný Hertzbergerov realizovaný projekt kancelárií pre Centraal Beheer v holandskom Appeldoorne.17 Priestory kancelárií sú vystavané ako nehierarchická modulárna štruktúra, vytvorená z prefabrikovaných betónových modulov rovnakej veľkosti, ktoré mohli byť využité a pospájané rôznymi spôsobmi. Cieľom bolo vytvoriť kreatívne prostredie, ktoré by podporovalo nefomálny kontakt medzi zamestnancami firmy a bolo by otvorené rozličným spôsobom užívania. Budova skutočne ožila s príchodom zamestnancov, ktorí si dotvorili interiér a vytvorili atmosféru komunity, neobvyklú pre administratívne budovy.18

Obr. 2. Modulárna štruktúra navzájom pospájaných polyvalentných ‘štvorcov‘, vnútri ktorej dochádza k samoorganizácii a variabilite využitia.19 15

HERTZBERGER, Herman. Lessons for Students in Architecture. [Lekcie pre študentov v architektúre.] Rotterdam : 010, 1998. s. 149. 16 Ibidem, s. 153. 17 Dokončený r. 1972. 18 KRONENBURG, Robert. Flexibility. Architecture that Responds to Change.[Flexibilita. Architektúra odpovedajúca na zmenu.] London : Laurence King Publishing, 2007. 240 p. s.62-63. ISBN 978-1-85669461-2 19 Herman Hertzberger: Centraal Beheer, Appeldoorn, Holandsko. Fragment pôdorysu. [online] [2012-0130] zdroj: http://www.carusostjohn.com/media/artscouncil/history/structuralist/index_02.html

Inou stratégiou, ktorou je možné podnietiť užívateľov k tvorivému prístupu k užívaniu architektúry, je „nedokončenosť (incompletion).“20 Architektonická forma tu funguje ako ‘polotovar’, ktorý si má budúci užívateľ dokončiť podľa svojich predstáv. Takýto postup zvolil Hertzberger v projekte Diagoon Dwellings (1970) – hrubá stavba, na niektorých miestach ‘nedokončená‘, bola odovzdaná budúcim užívateľom, ktorí ju mali dostavať a prispôsobiť si ju akýmkoľvek spôsobom.21 Na princípe nedokončenosti je založený napríklad aj projekt ‘Grundbau und Siedler’ od BeL Sozietät.22 Ak akceptujeme možnosť odklonu skutočného (možného) využitia priestoru užívateľom od predstavy o užívaní23, ktorú má architekt, môžeme zapochybovať, či je funkciu potrebné určovať a či je vôbec možné navrhovať bez determinácie funkcie. Ako je možné navrhovať architektúru bez toho, aby bola deterministická?24 Môže byť architektúra neužitočná? Neužitočnosť25 (uselessness) architektúry navrhuje Tschumi, kritizujúc funkcionalistické zúženie chápania architektúry ako len užitočnej. Užitočnosť nemožno z architektúry eliminovať, ale je podstatné, nakoľko je relevantná a v ktorej fáze sa uskutočňuje. Tschumi spája neužitočnosť s potešením z architektúry, chápe ju ako užívanie bez účelu.26 Potešenie z architektúry spája tiež s možnosťou disjunkcie priestorov a udalostí, ktoré sa v nich odohrávajú: vzťah priestoru, udalosti a pohybu teda môže byť kontinuálny a logický (napr. chodec chodí po chodníku), ale môže dôjsť aj k ich disjunkcii – vtedy, keď je priestor zámerne alebo náhodne apropriovaný pre použitie, na ktoré nebol určený.27 Tschumi navrhuje k obvyklému postupu architektonickej tvorby ako umiestňovania funkcií dve alternatívy: „v jednej architekt vytvorí priestory a nechá ich obsadenie náhode a v druhej architekt vytvára priestory, ktoré povzbudzujú, ale nedeterminujú disjunkciu priestorov a udalostí.“28 Neužitočnosť a disjunkcia naznačujú, že je možné uvažovať o architektúre ako o neužitočnej, ne-komodite29, ako o nedeterminujúcej budúcu skúsenosť , ako o spôsobujúcej potešenie z udalostí, ktoré sa v nej odohrávajú. 20

HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 47. ISBN 0-415-29043-0 21 HERTZBERGER, Herman. Lessons for Students in Architecture. [Lekcie pre študentov v architektúre.] Rotterdam : 010, 1998. s. 157. 22 Podrobnejšie v kapitole 5.2. Pozri tiež BERNHARDT, Anne-Julchen, LEESER, Jörg. Základna a osadníci. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6, s. 26-30. 23 „... neužitočnosť a disjunkcia sú rozdielne od determinizmu v tom, že architekt akceptuje odchýlku (divergence) medzi jeho alebo jej predstavou o používaní priestoru a jeho skutočným použitím,“ HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 75. ISBN 0-415-29043-0 24 „Ako môže architekt navrhnúť dizajnovú stratégiu, ktorá odkazuje k použitiu bez toho, aby bola deterministická?“ Ibidem, s. 30. 25 Alebo bezúčelnosť, alebo ‘nulový stav účelnosti’. 26 HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 78. ISBN 0-415-29043-0 27

TSCHUMI, Bernard. Index of Architecture. [Index architektúry.] In: Questions of Space. [Otázky priestoru.] London : Architectural Association, 1990. s.105-106. 28

HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 83-85. ISBN 0-415-29043-0 29

Neužitočnosť ako spôsob, akým sa vyhnúť komodifikácii, nepodriadiť sa trhu. 13

1.3 Participácia Participácia na vyžaduje od užívateľa nielen kreatívne užívanie priestoru, ale jeho priamy kreatívny vklad pri tvorbe architektúry – jeho čas, ochotu, energiu, zručnosti, intelekt, nadanie atď., na to, aby participatívna architektúra mohla vôbec vzniknúť. Ponúka užívateľovi možnosť podieľať sa na rozhodovaní, čo zároveň znamená, že užívateľ nesie zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Till rozlišuje medzi úplnou a čiastočnou participáciou: úplná participácia je taká, „kde každý individuálny člen rozhodovacieho telesa má rovnocennú silu určovať výsledok rozhodnutí.“ Čiastočná participácia naznačuje nerovnováhu v moci ovplyvniť rozhodovanie.30 Till zároveň pochybuje o tom, že je reálne dosiahnuť úplnú participáciu v architektúre: „Úplná participácia je ideálna, ale nedosiahnuteľná v architektúre. Závisí na tom, že každá strana má potrebné vedomosti a v transparentných kanáloch komunikácie. Nič z toho sa netýka architektúry, kde architektova expertná znalosť a tacitné vedomosti participujúceho užívateľa zostávajú na rozličných úrovniach, a kde línie komunikácie robia ústupky kódom, konvenciám a autorite. Kým čiastočná participácia uznáva tento rozdiel v moci, stále predpokladá, že finálna moc zostáva na osobe s najväčšou znalosťou, v tomto prípade na architektovi. Toto môže byť realistickou analýzou architektonickej participácie, ale nie takou, o ktorú sa dá usilovať, ak niekto verí, že cieľom participácie je splnomocnenie občana-užívateľa a nie experta.“31 Till, nespokojný s takýmto záverom, navrhuje inú formu participácie, ktorú nazýva transformatívnou participáciou. Transformatívna participácia je „dosť realistická aby uznala ... nerovnováhu rozdelenia moci a vzdelania, ale zároveň pracuje s týmito nerovnováhami spôsobom, ktorý transformuje očakávania a budúcnosť participantov“.32 V takejto participácii, architekti a užívatelia sa stávajú rovnocennými participantmi v transformatívnom procese, aj napriek tomu že ich špecializácia, vedomosti a skúsenosti sú odlišné. Ich prínosom do vyjednávania a hnacou silou ich vzájomnej premeny sú práve ich odlišnosti. S participáciu skôr ako architekti začali pracovať umelci. Reakciou na „krízu komunity a kolektívnej zodpovednosti“ boli práce umelcov, ktorí od šesťdesiatych rokov využívali rôzne sociálne formy33, s cieľom priblížiť umenie každodennému životu. Tieto umelecké formy sú odlišné od performance, práve pre „kolaps rozlišovania medzi performerom a publikom, profesionálom a amatérom, produkciou a recepciou“, dôraz je na „spolupráci a kolektívnej dimenzii sociálnej skúsenosti“.34 Rola prizerajúceho sa, 30

TILL, Jeremy. Negotiation of Hope. [Vyjednávanie nádeje.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 27. ISBN 0-415-31746-0 31 Ibidem. 32 Ibidem. 33 Napr. organizovanie tanečných kurzov (Hélio Oitica), politických diskusií (Joseph Beuys), kaviareň (Gordon Matta-Clark, Daniel Spoerri), cestovná kancelária (Christo a Jean-Claude). BISHOP, Claire (ed.). Participation [Participácia]. Cambridge, Massachusetts : MIT Press, 2006. 208 p. s. 10. ISBN 978-0-262-52464-3 34 Ibidem.

pozorovateľa, resp. toho, ktorý má rozjímať nad dielom, pasívna rola diváka, ktorá je odlišná od umelca – tvorcu diela, zaniká, aby sa obe roly spojili v skúsenosti umeleckého zážitku: „... publiká by mali byť úplne zrušené. Všetky elementy – ľudia, priestor, konkrétne materiály a charakter prostredia, čas – môžu byť takýmto spôsobom integrované.“35 Kaprow tiež upozorňuje na to, že všetci participanti by mali byť dopredu oboznámení so svojou úlohou a priebehom akcie: „je to známkou obojstranného rešpektu, že všetky osoby účastniace sa Happeningu sú ochotní a oddaní participanti, ktorí majú jasnú predstavu o tom, čo majú robiť.“36 To je podľa Kaprowa dosiahnuteľné jednoducho – stačí napísať scenár, s ktorým sa každý môže oboznámiť a dá sa o ňom diskutovať pred začiatkom akcie. Na jednej strane vidíme snahu o stmelenie individuálnych záujmov do kolektívneho zážitku (alebo konsenzu) a na druhej strane jeho nemožnosť pre odcudzenie, ktoré vzniklo v urbanizovanej modernej spoločnosti37: „Tento záujem sa stal akútnejším od pádu komunizmu, hoci pochádza z tradície marxistického uvažovania ktoré indikuje odcudzenie a izoláciu ako efekty kapitalizmu. Jedným z hlavných popudov participatívneho umenia preto bolo obnovenie sociálnych väzieb prostredníctvom kolektívneho vypracovania významu.“38 To, čo Bishop identifikuje ako izoláciu a odcudzenie v rovine sociálnych vzťahov, môžeme

pozorovať aj na vzťahu

obyvateľov k svojmu prostrediu: „Modernizácia znamenala odňať ľuďom rozhodnutia, keď vrstvy byrokracie a expertné procedúry dohnali expertov, aby intervenovali medzi užívateľom a budovou. Títo experti prinášajú so sebou svoje vlastné hodnotové systémy, ktoré sú často v rozpore hodnotami užívateľov. Medzera (gap) sa teda otvára medzi svetom ako je postavený a svetom potrieb a túžob: aby sme videli efekt tejto medzery, nemusíme sa pozrieť ďalej ako na projekty hromadného bývania z polovice 20. storočia, keď štandardizovaná verzia bývania a abstraktné predstavy o komunite boli staticky zavedené údajne benevolentnou byrokraciou, skôr než aby mohli vyrásť spontánnejšie podľa prianí ľudí. Participácia efektívne adresuje túto priepasť prostredníctvom zapojenia užívateľa v ranných fázach architektonickej produkcie a vedie k prostrediu, ktoré nielen, že má zmysel pre vlastníctvo, ale dokáže tiež viac reagovať na zmenu.“39 Participácia je nielen prostriedkom na zapojenie užívateľov do produkcie priestoru, ale tiež „prostriedkom kritiky a presmerovania architektonickej

KAPROW, Allan. Notes on the Elimination of the Audience. [Poznámky k eliminácii publika.] In: BISHOP, Claire (ed.). Participation [Participácia]. Cambridge, Massachusetts : MIT Press, 2006. 208 p. s. 103. ISBN 978-0-262-52464-3 36 Ibidem. 37 O odcudzení v súčasnej spoločnosti píše napr. Palasmaa, v súvislosti s globalizáciou, absenciou kultúrnej identity a nemožnosti individuálneho zakotvenia v architektúre. Pozri PALASMAA, Juhani. Existenciální úloha architektury. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 5., s. 38. 38 BISHOP, Claire (ed.). Participation [Participácia]. Cambridge, Massachusetts : MIT Press, 2006. 208 p. s. 12. ISBN 978-0-262-52464-3 39 BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. xiv. ISBN 0-415-31746-0

kultúry. (...) Participácia, uvádzaním alternatívnych spôsobov produkcie, vedie k alternatívnym estetikám a priestorovostiam (spatialities).“40

Obr. 341 a 4.42 Lucien Kroll a študenti: internát Maison Médical, Louvain. Charakteristické pre atmosféru konca 60-tych rokov43 boli udalosti na pôde univerzity v Louvain. Študenti, po tom, čo univerzita postavila novú nemocnicu ako prvú časť novej fakulty medicíny „v mechanistickom a repetitívnom duchu“44, a mienila pokračovať podobným spôsobom pri stavbe internátu, odmietli tento projekt a namiesto neho navrhli spoluprácu s Lucienom Krollom, založenú na princípoch participácie. Študenti mali možnosť participovať na vývoji dizajnu, na vyjednávaní s univerzitou aj na stavbe internátu ‘Maison Médical‘. Kroll rozdeľoval a prerozdeľoval architektov a študentov do skupín, kde nástrojom vizualizácie boli viac modely ako výkresy. 40

BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. xv. ISBN 0-415-31746-0 41

Maison Médical, pohľad. [online] [2012-01-20] zdroj: http://notasurbanas.blog.com/tag/lucien-kroll/ 42 Maison Médical, proces výstavby. [online] [2012-01-25] zdroj: http://www.domusweb.it/en/architecture/lucien-kroll-utopia-interrupted/ 43

„atmosféra bola štedrá, rovnostárska, optimistická... Dionýzovský moment chaosu medzi starým a novým poriadkom...“ BLUNDELL JONES, Peter. Sixty-eight and after. [Šesťdesiat osem a neskôr.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 127. ISBN 0-415-31746-0 44 Ibidem, s. 134.

Namiesto ‘top-down‘ masterplánu použil fyzický model, ktorý sa postupne vyvíjal, s tým pravidlom, že pracovné skupiny mohli iba pridávať a modifikovať, ale nie ‘vymazávať’45 Preskupovanie členov jednotlivých tímov počas procesu malo zabrániť fixácii konkrétnych osôb na nejakú časť projektu, a predísť nárokom na autorstvo. Flexibilný pracovný proces priniesol často nepredvídateľné výsledky - Kroll spomína, ako jeden zo študentov pre seba navrhol izbu na malom pôdoryse, 7 metrov vysokú. Kroll proti tomu nezakročil, za čo bol kritizovaný.46 Avšak veľký záujem o túto izbu po odchode pôvodného obyvateľa ukázal, že aj takéto neštandardné miesta majú potenciál, ktorý nemusí byť dopredu zrejmý. „Krollov príklad je dôkazom kompatibility formálnych a priestorových schopností architekta, porozumenia špecifickému miestu (site) a jeho užívateľom, participácie užívateľov v procese navrhovania a stratégie, ktorá rozpoznáva užívateľskú kreativitu v piatich spôsoboch...“47 Hill síce uznáva, že participatívny proces vedie k širokému spektru užívateľskej kreativity, vyčíta však Krollovi nátlak, ktorý vyvíja na participantov.48 Problém vyžadovania participácie ako nátlaku má však svoj ekvivalent: ak sa podobným spôsobom pokúsime analyzovať prax, ktorá neráta s participáciou (čiže nedáva užívateľovi vôbec na výber, či chce alebo nechce participovať na tvorbe svojho prostredia), môžeme predpokladať, že užívateľ si takto vytvorené prostredie do veľkej miery neprispôsobuje, a teda je väčšinou nútený sám sa adaptovať na prostredie, ktoré obýva. Na rozdiel od Hilla, De Carlo považuje za represívne práve neparticipatívne (autoritárske) plánovanie.49 Od užívateľa sa v každom prípade niečo vyžaduje: v prípade participatívneho plánovania aktivita, v prípade neparticipatívneho prispôsobenie sa alebo pasivita. V ideálnom prípade, participácia by mala rešpektovať slobodnú voľbu užívateľa, navrhovať možnosti zapojenia sa do procesu tvorby na rôznych úrovniach a vo zvolenom rozsahu. Vôľa participovať a konkrétne schopnosti a zručnosti sa u jednotlivých užívateľov líšia, preto je potrebné vzhľadom na konkrétny projekt, situáciu a okruh participantov, resp. participujúcu komunitu, navrhnúť vhodný postup50, ktorý by mal byť dostatočne determinovaný, aby každý vedel, čo je jeho úlohou a aký je jej zmysel, a zároveň dostatočne flexibilný na to, aby mohla existovať diskusia, umožňujúca aj prípadnú transformáciu zvoleného postupu.

BLUNDELL JONES, Peter. Sixty-eight and after. [Šesťdesiat osem a neskôr.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 134. ISBN 0-415-31746-0 46 HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 61. ISBN 0-415-29043-0 47 Ibidem, s. 62. 48 „... jeho dôraz na improvizáciu a zapojenie užívateľa do dizajnu a konštrukcie môže byť utláčajúci, keď takmer vyžaduje participáciu užívateľa. Podceňuje tých študentov... ktorí si nechcú prispôsobiť svoje prostredie.“ Ibidem, s. 61. 49 Pozri podrobnejšie DE CARLO, Giancarlo. Architecture’s Public. [Verejnosť architektúry.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 20-21. ISBN 0-415-31746-0 50 Niektoré konkrétne postupy sú popísané v kapitole 5.

1.3.1 Problematické aspekty participácie Ak hovoríme o zapojení užívateľa alebo komunity užívateľov na rôznych stupňoch procesu rozhodovania, nemôžeme obísť problém pseudo-participácie, praxe, ktorá, využívajúc pozítívnu „značku“ participácie ako demokratického procesu, zneužíva lokálny rozhodovací aparát verejnosti na to, aby ovplyvnila názor verejnosti v prospech svojich, už vyhotovených a schválených projektov. Takéto symbolické zapojenie verejnosti do rozhodovacích procesov sa stalo bežnou praxou: „... realita je v skutočnosti bližšie k... modelu, v ktorom architektonická participácia môže byť videná ako nástroj na dosiahnutie predpokladanej podpory občanov-užívateľov pre akcie, ktoré už boli určené profesionálnymi činiteľmi.“51 Deje sa tak vďaka rôznym formám inštitucionalizácie participácie, keď je zapojenie užívateľa „symbolické, prinášajúc stupeň dôstojnosti do architektonického procesu bez toho, aby ho skutočne transformovalo. V súčasnosti vládna politika v Európe a USA spravila z participácie nevyhnutnú súčasť verejnej práce; bola teda účinne inštitucionalizovaná, ďalšia kolónka z mnohých, ktoré treba zaškrtnúť, za účelom získania povolenia a dotácií.“52 Súvisiacim fenoménom je zovšeobecnené nazeranie na participáciu ako a priori pozitívnu. Blundell Jones, Petrescu a Till identifikujú tento problém ako „nekritické akceptovanie termínu participácie a implikovanie idealizovaných predstáv, ktoré sa sústreďujú na koncepty konsenzu.“53 Problematikou konsenzu sa detailne zaoberajú napríklad aj Richardson a Connelly, ktorí vidia práve v prioritizácii dosiahnutia konsenzu hlavný rozdiel medzi súčasnou participatívnou praxou a jej predchodcami v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia, ktorí vychádzali skôr zo situácie konfliktu záujmov.54 Konflikt je považovaný za nežiaduci, dosiahnutie konsenzu je však v skutočnosti problematické. Richardson a Connelly preto navrhujú alternatívnu teoretickú pozíciu, ktorá sa sústreďuje na porozumenie

TILL, Jeremy. Negotiation of Hope. [Vyjednávanie nádeje.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 26. ISBN 0-415-31746-0 Pozri tiež RICHARSON, Tim, CONNELLY, Stephen. Reinventing Public Participation: Planning in the Age of Consensus [Znovuobjavenie verejnej participácie: Plánovanie v dobe konsenzu.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 77. ISBN 0-415-31746-0 52 BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. xiii. ISBN 0-415-31746-0 53 54

Ibidem, s. xiv.

V súčasnej spoločnosti existuje viera, že konflikty záujmov sa dajú vyriešiť (a že takýto konsenzus je žiadaný normatívny princíp), ktorá je ústrednou pre súčasný participatívny prístup k plánovaniu. Tým sa odlišujú od participatívnych iniciatív, objavujúcich sa od 60-tych rokov, ktoré považovali konflikt za nevyhnutný pre sociálnu zmenu. Pozri RICHARSON, Tim, CONNELLY, Stephen. Reinventing Public Participation: Planning in the Age of Consensus [Znovuobjavenie verejnej participácie: Plánovanie v dobe konsenzu.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 78. ISBN 0-415-31746-0

‘pragmatickému konsenzu’.55 Vychádzajú z presvedčenia, že nie je možné odstrániť efekty moci (politického charakteru), ktorá býva (predstaviteľmi ‘komunikatívneho‘ prístupu k plánovaniu56) často vnímaná ako negatívna alebo represívna, ale je potrebné premyslieť participáciu, aby prevzala moc ako nevyhnutný a produktívny nástroj57. V tejto súvislosti zdôrazňujú, že podstatná je „kvalita participácie“, nie jej kvantifikácia.58 Kvalitu participácie nemôže zabezpečiť iba sada nástrojov a techník, alebo zapájanie stále väčšieho počtu ľudí, ale skutočné premyslenie mocenských vplyvov. Navrhujú, aby sme automaticky nepredpokladali, že participatívny proces vedie ku konsenzu, ale naopak, že konsenzus nie je vždy dosiahnuteľný59, lebo participácia zahŕňa rozličné subjekty, ktorých záujmy sa môžu rozchádzať a vytvárať (neriešiteľné) konflikty, a dokazujú, že v praxi nie je realizovateľný ideálny konsenzus, ale pragmatický konsenzus, ktorý ráta s určitou mierou nevyhnutného vylúčenia záujmov niektorej z participujúcich strán.60 Nemožnosť dosiahnutia ideálneho konsenzu neznamená, že koncept participácie ako taký je nerealizovateľný. Uvedomenie si hraníc konsenzu však môže pomôcť eliminovať nereálne očakávania a pripraviť na to, že mať a používať moc znamená čeliť náročným rozhodnutiam.

RICHARSON, Tim, CONNELLY, Stephen. Reinventing Public Participation: Planning in the Age of Consensus [Znovuobjavenie verejnej participácie: Plánovanie v dobe konsenzu.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 79-80. ISBN 0-415-31746-0 56 57

Ibidem, s.82-85.

Zaujímavým spôsobom pristupuje k riešeniu vzťahov medzi top-down a bottom-up prístupmi Urban Catalyst, napríklad vo svojom návrhu nástroja ‘UC koprodukcia‘. Pozri OVERMEYER, Klaus. UC tools. Katalyzátory mestskej transformácie. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6, s.46-47. 58 RICHARSON, Tim, CONNELLY, Stephen. Reinventing Public Participation: Planning in the Age of Consensus [Znovuobjavenie verejnej participácie: Plánovanie v dobe konsenzu.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 80. ISBN 0-415-31746-0 59

„Plánovači musia byť pripravení usilovať o všeobecné ciele sociálnej a priestorovej spravodlivosti v prostredí konfliktu, skôr než predpokladať, že dosiahnu konsenzus, zakaždým keď spustia participatívny proces. Musia sa naučiť ako pracovať tvárou v tvár moci“, nie sa od nej dištancovať. Ibidem, s. 80-81. 60 Ibidem, s. 88-89. 19

2 Premena architekta Premena užívateľa je podmienená premenou roly architekta (a naopak). Nejde iba o pozíciu architekta v rámci uzavretého architektonického diskurzu (kde osciluje medzi aplikovanou technológiou a umením61, striedavo sa prikláňajúc k jednej alebo druhej disciplíne), ale aj v rámci širšej sociálnej a politickej reality. Keďže realizácia architektonických plánov vždy závisela od tých, ktorí mali moc, peniaze alebo pôdu, bol architekt často nútený identifikovať sa s vládnucou triedou, a poskytovať jej služby.62 Mnohí architekti dospeli k prehodnoteniu vlastných pozícií, a odmietajú konať priamo či nepriamo v prospech vládnucich mechanizmov, zvýhodňujúcich časť spoločnosti na úkor ostatných. Ich postoj zahŕňa kritiku (zdanlivej) politickej neutrality architektúry. Architektúru považujú za politický nástroj a svoju úlohu chápu ako morálnu, nie len čisto profesionálnu zodpovednosť63. Úloha architekta sa týmto spôsobom nepresúva, nezužuje, ale premieňa a rozširuje, presahuje hranice profesie a dotýka sa sféry spoločenského a kultúrneho aktivizmu. Pochopenie charakteru kompetencie, ktorú majú užívatelia v tvorbe a užívaní priestoru je potrebné na to, aby sa mohol prevládajúci elitarizmus architektúry začať transformovať na stav rovnocennosti užívateľov a architektov v tvorbe a rozhodovaní, kde je „každý architekt (s iným špecifickým dosahom)“.64 Projekt zrovnoprávnenia architektov a užívateľov však naráža na niekoľko prekážok. V nasledujúcej kapitole sa budem zaoberať niektorými z nich.

Pozri DE CARLO, Giancarlo. Architecture’s Public. [Verejnosť architektúry.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 6. ISBN 0-415-31746-0 62 To umožnilo, aby sa spoločenská nerovnováha materializovala v realizovaných projektoch. De Carlo uvádza príklad, ako sa nerovnováhy zakorenili aj do samotných princípov plánovania: ak ide o dizajn pre bohatú spoločenskú skupinu, bude plánovaný ako vysoký štandard, ak pre chudobu, bude sa postupovať podľa nízkeho štandardu – napriek tomu, že ľudské potreby oboch skupín sú absolútne identické. DE CARLO, Giancarlo. Architecture’s Public. [Verejnosť architektúry.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 19. ISBN 0-415-31746-0 63 Pozri napr. PALASMAA, Juhani. Existenciální úloha architektury. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 5., s. 37-38. 64 DE CARLO, Giancarlo. Architecture’s Public. [Verejnosť architektúry.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 13. ISBN 0-415-31746-0

2.1 Smrť Architekta Ak užívateľská kreativita, znalosť lokálneho prostredia a pocit príslušnosti k nemu majú zohrávať významnú úlohu v tvorbe architektúry, je na mieste prehodnotiť pozície Architekta v takomto ideálne emancipovanom prostredí: jeho rola ‘geniálneho’ plánovača65 priestorov, udalostí a funkcií je konfrontovaná s nepredvídateľnosťou reakcie užívateľa, ktorý je autorizovaný transformovať svoje obydlie (pracovisko, mesto...), s lokálnou expertízou, vyplývajúcou zo zažitej skúsenosti, ktorej nedokáže konkurovať štatistika. Jeho nástroje, ktorými boli doteraz Plán a Model, predstavujúce ideálnu individuálnu predstavu Architekta o finálnej podobe projektu, sa rozchádzajú s realitou. Plán je mŕtvy, Model je mŕtvy, Architekt je mŕtvy. Jediný kto prežil, je architekt.

Obr. 5. Rastúci neporiadok na stole počas stolovania. Plán ako zmrazený moment dokonalosti narušený chaosom užívania.66 Podľa Hillovej aplikácie Barthesovho textu ‘Smrť autora‘ na architektúru, môže smrť autora na prvý pohľad „naznačovať smrť architekta. Avšak... ide o smrť určitého typu architekta, takého, ktorý si nárokuje výhradnú autoritu nad vytváraním architektúry. ‘Smrť autora’ naznačuje nového architekta, ktorý, poprvé, pripúšťa, že architektúra je

Rozličné obdobia pripisovali architektovi rôzne úlohy, stavajúc ho často do výnimočnej roly, vychádzajúc zo zmienok o ‘deus architectus‘ až po súčasné „hviezdy“ architektúry. 66 WIGGLESWORTH, Sarah, TILL, Jeremy. Table Manners. In: Architectural Design. ISSN 0003-8504, 1998, vol.68, no.7/8. s.32.

tvorená dizajnom a užívaním (use), a podruhé, berie v úvahu kreativitu užívania ako centrálny problém dizajnu.“67 Ilúzia architektov o absolútnej kontrole nad tvorbou architektúry, vedie k sklamaniu pri stretnutí s realitou, keď je architekt konfrontovaný s „otravne nepredvídateľným užívateľom“68, zmenou a premenou, ktorá je súčasťou života budovy, keď sa starostlivo naplánované deje vymykajú spod kontroly.69

Obr. 670 a 771. Príklady prestavieb objektov Le Corbusierovho sídliska v Pessacu jeho užívateľmi. 67

HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 72. ISBN 0-415-29043-0 68 TILL, Jeremy. Negotiation of Hope. [Vyjednávanie nádeje.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 29. ISBN 0-415-31746-0 69 „Netreba zabúdať na myriadu rôznych spôsobov, akými ľudia môžu rozhádzať plány architektov, plánovačov a urbánnych manažérov, ľudia, ktorí sa nechcú správať podľa veľkých plánov a objednaných kultúr.“ BORDEN, Iain. The unknown city of architecture and everyday. [Neznáme mesto architektúry a každodennosti.] [online] [cit 2011-11-01] Dostupné na internete: http://www.re-public.gr/en/?p=40 70 foto: Peter Blundell Jones. BLUNDELL JONES, Peter. Sixty-eight and after. [Šesťdesiatosem a neskôr.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 133. ISBN 0-415-31746-0 71 Le Corbusierov dom v 30-tych a v 70-tych rokoch. [online] [2012-01-20] zdroj: http://www.adrianaeysler.com/index.php?n=ListOfActivities.Palimpsest

Participácia transformuje architektúru práve tým spôsobom, že núti architektov vysporiadať sa s aspektmi architektúry mimo tradičnej vitruviovskej triády (utilitas, venustas, firmitas), tak, že priamo do procesu tvorby implikuje moment reality – potreby konkrétnych užívateľov, ich vkus72, názory, teda aj sociálne a politické aspekty. Na rozdiel od klientov-neužívateľov, ktorých zaujímajú najmä ekonomické parametre a efektivita investície (nekolidujúce s triádou), užívatelia prinášajú na stôl iné záujmy. Týmto spôsobom predstavuje participácia výzvu pre normatívne hodnoty architektúry.73 Na rozdiel od autoritatívneho Plánovania (v ktorom hrá hlavnú úlohu Architekt), ktoré hľadá a zdanlivo nachádza ideálne finálne riešenia problémov (ktoré často samo formuluje), kódované do definitívnych foriem, plánovanie ako kontinuálny, nikdy nekončiaci proces priamo vychádzajúci z konkrétnych potrieb konkrétnych užívateľov sa nesnaží o formulovanie definitívnych riešení, ale o dosiahnutie „stavu rovnováhy“ medzi tlakom reálnych potrieb a ich odrazom v priestorových konfiguráciách.74 Cez optiku Architekta môže byť zapojenie užívateľov do procesu dizajnu chápané ako ohrozenie jeho statusu, keďže od neho očakáva, že sa vzdá svojej absolútnej autority v procese navrhovania: „Celá profesia (urbanizmus, pozn. autorky) trvá na svojich fantáziách, ideológii, domýšľavosti, ilúziách o účasti a kontrole, a nie je preto schopná pojať nové skromnosti (new modesties), čiastočné zásahy, strategické reorganizácie, kompromisné pozície, z ktorých je možné ovplyvňovať, meniť smer, prospievať v obmedzenom merítku, preskupiť sa, dokonca i začať úplne nanovo, ale zároveň už nikdy nezískať kontrolu.“75 Iba ak dokážeme vnímať participáciu nie ako hrozbu, ale ako príležitosť pre preskúmanie a prehodnotenie doterajších zaužívaných postupov, vnímaných ako samozrejmých, môže sa stať katalyzátorom pozitívnej transformácie architektonickej praxe.

Mnohí architekti považujú svoju autoritu nad estetikou architektúry za nedotknuteľnú, za svoju povinnosť, alebo dokonca dôkaz kompetencie. BLUNDELL JONES, Peter. Sixty-eight and after. [Šesťdesiatosem a neskôr.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 132. ISBN 0-415-31746-0 73 TILL, Jeremy. Negotiation of Hope. [Vyjednávanie nádeje.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 30. ISBN 0-415-31746-0 74 DE CARLO, Giancarlo. Architecture’s Public. [Verejnosť architektúry.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 18. ISBN 0-415-31746-0 Pritom nejde o lineárny proces od návrhu k výslednému dizajnu, ale o cyklický proces, zahŕňajúci rozpoznanie užívateľských potrieb, tvorbou zodpovedajúcich hypotéz a samotné užívanie, kde sa proces nekončí, ale znovu ovplyvňuje predchádzajúce fázy. Pozri podrobnejšie: De Carlo, s.15-22. 75 KOOLHAAS, Rem. Whatever Happened to Urbanism? [Čo sa to stalo s urbanizmom?] In: KOOLHAAS, Rem, MAU, Bruce. S,M,L,XL : Small, Medium, Large, Extra-Large. Office for Metropolitan Architecture. [Malý, stredný, veľký, extra-veľký. Úrad pre mestskú architektúru.] Kolín : Benedikt Taschen Verlag, 1997. 1344 p. s. 965. ISBN 3-8228-7743-3

2.2 Nové roly Architektova neodškriepiteľná prevaha v odborných znalostiach v oblasti konštrukcie, technológie a materiálov by mohla byť ďalšou prekážkou v zrovnoprávnení architekta a užívateľa. Zmysel ich zrovnoprávnenia však nie je v absolútnom zmazaní všetkých rozdielov medzi nimi, ale v dosiahnutí balansu rozhodovacích právomocí. Pre architekta to neznamená, že jeho odborné znalosti budú relativizované, alebo, že budú využívané len na to, aby technicky umožnil vznik užívateľmi vytvorených dizajnov a pritom zostane „outsiderom.“76 Kombinácia odborných znalostí architekta, jeho schopnosti organizovať a zručnosti zobrazovať, a kompetencií užívateľov - detailnej znalosti lokálneho prostredia, vlastných prianí, potrieb a komunity, má byť len východiskom pre tvorivý proces, v ktorom sú priamo kreatívne zainteresované obe strany. Diverzita názorov, ktorú prinášajú užívatelia, proces obohacuje, otvára nové perspektívy a robí návrhy komplexnejšími. Odstránenie centrálnej autority vytvára „oblasť kreatívnej slobody.“77 Pozícia architekta v tomto procese sa pochopiteľne líši od predstavy o autoritatívnom Architektovi - ‘lekárovi‘, ‘inžinierovi ľudských duší’, ‘božskom geometrovi‘78. Namiesto zavádzania vlastných vízií vytvára platformy pre série diskusií79, kde môže figurovať ako „mediátor a sprievodca“, „čítajúci sociálny a lokálny kontext.“ 80 Už nie je jediným a výlučným autorom architektonického návrhu, ale o svoje autorstvo sa delí s ostatnými participantmi. Nové úlohy a ciele, na ktoré má ‘premenený‘ architekt (alebo urbanista) ašpirovať, a situácie, ktorým bude musieť čeliť, popisuje vo svojej vízii nového urbanizmu Koolhaas: neistota namiesto všemohúcnosti, potenciál namiesto permanentných objektov, „polia možností“ namiesto stabilných konfigurácií, už nie kryštalizované formy ale „nepomenovateľné hybridy“.81 76

Ak sú architekti iba „tými, ktorí umožňujú (facilitators)..., ich znalosti nie sú využívané transformatívne, skôr ich zručnosti sú požívané inštrumentálne.“ TILL, Jeremy. Negotiation of Hope. [Vyjednávanie nádeje.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 31. ISBN 0-415-31746-0 77 KROLL, Lucien. Animal Town Planning and Homeopathic Architecture. [Živelné plánovanie mesta a homeopatická architektúra] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 184. ISBN 0-415-31746-0 78 Pozri ZERVAN, Marián – ZERVAN, Vratislav. K pojmom homo architectus a deus architectus. In: Filozofia. 2010, roč. 65, č. 8. s. 770-790. alebo PEVSNER, Nikolaus. The Term „Architect“ in the Middle Ages. In: Speculum. 1942, roč. 17, č. 4, s. 549-562. 79 KUCINA, Ivan. Project Responsible. [Zodpovedný projekt.] In: Urban Report #3. 2011, s.8 [online] [201201-30] Dostupné na internete: http://www.urbanreport.ro/cd3/autorun/print.html 80 V súvislosti s Krollom. BLUNDELL JONES, Peter. Sixty-eight and after. [Šesťdesiatosem a neskôr.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 136. ISBN 0-415-31746-0 81 „Ak má vzniknúť ’nový urbanizmus’, nebude sa zakladať na dvojitej ilúzii rádu a všemohúcnosti; stane sa inscenáciou neistoty; nebude sa už zaoberať usporiadavaním viacmenej permanentných objektov, ale zalažovaním územia potenciálom; nebude už usilovať o stabilné konfigurácie, ale o vytváranie polí možností (enabling fields) vyhovujúcich procesom, ktoré odmietajú byť kryštalizované do konečnej podoby; nebude sa už týkať precíznej definície, vkladaniu limitov, ale rozširovaniu pojmov, popieraniu hraníc; nebude pojednávať o separácii a identifikácii entít, ale o objavovaní nepomenovateľných hybridov; nebude už posadnutý mestom, ale manipuláciou infraštruktúry tak, aby umožňovala nekonečné intenzifikácie a diverzifikácie, skratky a redistribúcie – znovuobjavenie psychického priestoru.”

‘Premenení‘ architekti nerezignujú na politické a sociálne úlohy architektúry a stávajú sa “aktivistami“82. Nečakajú na ‘zákazku’ ale sami vyhľadávajú miesta, ktoré vyžadujú architektonickú intervenciu, realizujú samo-iniciované projekty, píšu články, manifesty, verejné výzvy a vyhlásenia, organizujú protesty, zapájajú sa do lokálnych a občianskych iniciatív, pracujú často bez nároku na mzdu83. Svojimi ďalšími rôznorodými činnosťami84 (ktoré nie sú späté výhradne s architektúrou, ale práve cez ich konanie sa s ňou spájajú) menia a rozširujú význam a chápanie architektúry a profesie architekta, nielen v odborných kruhoch, ale aj u širšej verejnosti.

2.3 (Ne)schopnosť komunikácie Špecializované spôsoby komunikácie, ktoré používajú Architekti, kódy a vrstvy historických, kultúrnych a profesionálnych odkazov, ktoré obsahujú reprezentácie zamýšľaných riešení (Plán a Model), nedovoľujú užívateľovi, ktorý neovláda tento odborný Jazyk, ich „čítanie“. Architekt tak opäť získava autoritu a vylučuje užívateľa zo skutočnej participácie na tvorbe architektúry. Prax participácie vyžaduje, aby sa Jazyk modifikoval tak, aby umožnil obojsmernú komunikáciu medzi architektmi a užívateľmi, a zároveň medzi užívateľmi a prostredím, v ktorom žijú - ak mu dokážu porozumieť, môžu ho spoluvytvárať. Slovník a pravidlá jazyka participatívnej architektúry nie je možné stanoviť dopredu, jednotlivé významy sa postupne spresňujú a vyvíjajú. Vzájomné porozumenie nenastane na základe pravidiel a terminológie stanovených dopredu jednou z participujúcich strán, lebo ten, kto by ich musel stanoviť, by dopredu determinoval ďalší postup, ktorý by potom nemal transformatívny efekt na žiadnu zo strán. Architekt musí opustiť špecializovaný Jazyk a nájsť nový model komunikácie, taký, ktorý nevyžaduje expertnú znalosť ale bežné dorozumievacie zručnosti. Obvyklým spôsobom získavania názorov participujúcej verejnosti sú rôzne formy dotazníkov. Ich používanie je opodstatnené najmä vtedy, ak je potrebné získať názory väčšieho množstva ľudí. Môžu tvoriť aj doplňujúci zdroj k iným formám komunikácie. Aby dotazníky splnili svoju funkciu zachytiť rôznorodé názory a postrehy v celej ich šírke a rozmanitosti. Údaje prostredníctvom nich získané nesmú byť spriemerované,

KOOLHAAS, Rem. Whatever Happened to Urbanism? [Čo sa to stalo urbanizmu?] In: KOOLHAAS, Rem, MAU, Bruce. S,M,L,XL : Small, Medium, Large, Extra-Large. Office for Metropolitan Architecture. [Malý, stredný, veľký, extra-veľký. Úrad pre mestskú architektúru.] Kolín : Benedikt Taschen Verlag, 1997. 1344 s, s.969. ISBN 3-8228-7743-3 82 „Sú skôr aktivistami! Lebo aktívne narábajú s mestom.“ RICK, Matthias. Neboť aktivňe nakládají s městem. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6, s. 5. 83 O prejavoch architektonického aktivizmu pozri podrobnejšie TOPOLČANSKÁ, Mária. Architektonické iniciatívy v sieti aktivizmu. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2008, roč. 8, č. 3. s. 44-46. 84 „Sú zároveň moderátormi, záhradníkmi, umelcami, vydavateľmi, mestskými sprievodcami, sociológmi... Vo svojej práci prekračujú hranice, hľadajú priamu spoluprácu, pohybujú sa medzi disciplínami Pri tom vzniká nové chápanie architektúry a dochádza k ovplyvňovaniu procesov formujúcich mesto a spoločnosť.“ RICK, Matthias. Neboť aktivňe nakládají s městem. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6, s. 5.

zovšeobecnené na spoločné menovatele, ale majú tvoriť širokú databázu, „komplexnú hodnotu, ktorá nesie najdôležitejšie a často protichodné vlastnosti“, na základe ktorej sa potom dajú definovať elementy projektu.85 Iným východiskom pre otvorenie procesu je bežná konverzácia, ktorej význam je často prehliadaný. Rozhovor je typom komunikácie, ktorá nie je limitovaná odbornými kódmi, participanti (architekt, užívatelia a iné zúčastnené strany) sa stretávajú v jednom časopriestore, sú vzájomne konfrontovaní, každý má právo hovoriť. Pochopením sily a významu, aký má bežná konverzácia, skrývajúca „výnimočné, neprofesionálne momenty neurčitosti, nerozhodnosti a ambivalencie“86, sa začína participatívny proces. Prínos konverzácie pre participatívnu prax je zásadný: architekt prestáva byť izolovaným pozorovateľom a mení sa na angažovaného participanta, vďaka čomu môže „vidieť situáciu zvnútra.“87 Prirodzená otvorenosť konverzácie vedie k neočakávaným záverom, ktoré by nikdy nebolo možné dosiahnuť iba pomocou logiky. Konverzácia dokáže odhaliť, čím môže architektúra byť – „dočasnou, náhodnou, sociálnou okupáciou priestoru“ – oblasti, ktoré kresba nemá možnosť zachytiť.88 Aj konverzácia sa však niekedy ťažko zbavuje nerovnováhy autority. Jej zvláštnym variantom, ktorý by mohol zodpovedať požiadavkám, ktoré kladie na komunikáciu participatívny proces, je rozprávanie príbehov89, resp. naratív90. Príbehy odolávajú autoritatívnym vysvetleniam expertov, a ponúkajú sugestívne a nápadité scenáre. „Príbehy majú v sebe elementy, ktoré sú osobné aj sociálne, stávajú sa prostriedkom ... na lokalizovanie individuálnej osoby v rámci zdieľaného priestoru.“91 Viaceré naratívy viažuce sa na jedno miesto sa pretínajú a prelínajú, a tak odrážajú históriu, kolektívnu pamäť a identitu miesta92.

Kucina o dotazníkoch použitých v participatívnom projekte pre Park Peti. „Dotazníky neboli o budúcich konceptoch parku, ale skôr sa snažili zistiť, čo ľudia nemôžu formulovať alebo vyjadriť: nenaplnené túžby, motivácie, aktivity a symbolický kapitál. (...) Interpretácia odpovedí občanov sa stáva rovnako dôležitou ako samotné odpovede.“ KUCINA, Ivan. The Participatory Project for Peti Park. [Participatívny projekt pre Peti Park.] In: Urban Report #3. 2011, s.72 [online] [2012-01-30] Dostupné na internete: http://www.urbanreport.ro/cd3/autorun/print.html 86 TILL, Jeremy. Negotiation of Hope. [Vyjednávanie nádeje.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 37. ISBN 0-415-31746-0 87 Ibidem, s. 38. 88 Ibidem. 89 Ibidem. 90 O naratívnych procesoch pozri podrobnejšie CHILES, Prue. What if?... A narrative process for reimagining the city. [Čo keby?... Naratívny proces znovu-predstavenia mesta.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 187-206. ISBN 0-415-31746-0 91 TILL, Jeremy. Negotiation of Hope. [Vyjednávanie nádeje.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 38. ISBN 0-415-31746-0 92 CHILES, Prue. What if?... A narrative process for re-imagining the city. [Čo keby?... Naratívny proces znovu-predstavenia mesta.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 190-191. ISBN 0-415-31746-0

Till ponúka návod, ako využiť potenciál naratívu v participatívnom projekte: navrhuje začať sugestívnou otázkou „čo keby? (what if?)“, a potom vyvíjať odpovede na ňu prostredníctvom príbehov. Keďže príbehy ľudí vychádzajú zo skúsenosti so svetom, budú zakorenené v realite, ale zároveň (vďaka tomu, ako je otázka položená) budú projektovať imaginácie do budúcnosti a vytvárať nové priestorové vízie. Úlohou architekta je počúvať, porozumieť týmto príbehom a nakresliť, čo z nich vyplýva93. Prostredníctvom rozhovorov a rozprávania príbehov dochádza k postupnému formulovaniu ďalšieho postupu projektu, vo forme náčrtov, kresieb, modelov, ktoré už ale nie sú dominantnými (a pre užívateľa neprístupnými) komunikačnými kanálmi a ich autorstvo nie je individuálne, ale kolektívne, rovnako ako autorstvo spoločne vyvíjaných konceptov. ‘Pattern language (reč vzorcov)’, ktorú vyvinul Christopher Alexander, vychádza z predpokladu, že ak majú užívatelia spoluvytvárať svoje prostredie, musia najskôr pochopiť zákonitosti jeho tvorby. Kniha Pattern Language je obsiahlou príručkou, v ktorej sa pod jednotlivými heslami nachádzajú jednoduchou formou popísané a ilustrované elementy urbánneho prostredia, budov a základy konštrukcie. Praktický a zrozumiteľný ‘jazyk’, ktorý Alexander destiluje z overených a v praxi dobre fungujúcich riešení, má ľuďom pomôcť porozumieť prostrediu, v ktorom žijú, umožniť im ho priamo ovplyvňovať vlastnou výstavbou alebo úpravami. Každý z 252 ‘patterns’ popisuje určitý problém vyskytujúci sa opakovane,94 (napríklad ‘stupne verejnosti’, ‘prístupná zeleň‘, ‘záhrada na streche‘, ’lavička pred domom’) a potom doporučuje jeho konvenčné riešenie, overené užívateľskou skúsenosťou. Takýto jazyk má nesporný potenciál informovať a vzdelávať ľudí v oblasti tvorby prostredia a tak prispievať ku kvalitnej participácií na tvorbe prostredia. Avšak preto, že vychádza z presvedčenia, že „akcia a priestor sú neoddeliteľné,“95 nerieši otázku kreatívneho užívania ako individualizovaného definovania funkcie a významu.

TILL, Jeremy. Negotiation of Hope. [Vyjednávanie nádeje.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 39. ISBN 0-415-31746-0 94 ALEXANDER, Christopher (et al.). A Pattern Language. [Reč vzorcov.] New York : Oxford University Press, 1977. 1171 p. s. x. ISBN-13 978-0-19-501919-3 95 ALEXANDER, Christopher; Center for Environmental Structure. The Timeless Way of Building. [Nadčasový spôsob stavania.] New York : Oxford University Press, 1979. s.70.

Iným ‘jazykom’ komunikuje Yona Friedman, ktorý si vyvinul charakteristický typ figuratívnej kresby, používajúcej jednoduché symboly, značky a geometriu, väčšinou doplnené textom, ale často zrozumiteľné aj bez neho. Viaceré súvisiace kresby tvoria jeden ‘príbeh’, podobný komiksu. Friedman svojimi kresbami takmer insitnej estetiky dokáže komunikovať rozmanité posolstvo - svoje pozorovania, nápady alebo rady vtipným spôsobom, širokému spektru ľudí.

Obr. 8. Yona Friedman (ukážka charakteristickej kresby).96

Z výstavy Yona Friedman: Architecture Without Building. Ludwig Museum, Budapešť, 2011. foto: autorka

2.4 Premeny ateliérov Transformácie roly architekta sa v praxi odrážajú aj v zmenách pracovných metód architektonických ateliérov. Silnie tendencia spolupracovať s inými profesiami, čo vedie často k odklonu od modelu výlučne architektonického ateliéru – vznikajú zoskupenia architektov s umelcami, aktivistami a inými ‘ne-architektonickými‘97 profesiami. Dôsledkami týchto kolaborácií je hybridizácia a rozširovanie architektonickej praxe i poľa pôsobnosti. Nový spôsob spolupráce nemusí fungovať na rozdelení jednotlivých úloh98, ale naopak, koncept práce založený na úzkej spolupráci na všetkých fázach a častiach projektu môže priniesť väčšiu komplexnosť použitých metód i konečného výsledku. Integrácia namiesto vymedzenia priestoru smeruje k participatívnemu pojatiu projektu. Zmeny v koncepcii a zamerania práce reflektujú aj názvy a zaradenie praxí, ako napríklad ‘platforma’, ‘skupina‘, ‘agentúra’, ‘public office‘ apod. V niektorých prípadoch, splnomocnenie užívateľa v tvorbe architektúry môže byť prevedené ako jeho priame angažovanie v architektonickom tíme. Takto postupuje napríklad Atelier d’architecture autogérée, interdisciplinárna organizácia zahŕňajúca architektov, umelcov, krajinných dizajnérov, urbánnych plánovačov, sociológov, študentov a lokálnych obyvateľov. Ich cieľom je reapropriácia a znovuobjavenie verejného priestoru prostredníctvom každodenných aktivít – záhradníčenie, varenie, rozhovory, čítanie, detatovanie, apod.99 Podobne aj Raumlaborberlin zahŕňa do svojho tímu lokálnych obyvateľov: „Pre každý projekt zostavujeme na mieru šitý tým expertov. Špecialistami sú pre nás aj obyvatelia mesta, lebo nikto sa v miestnej situácii nevyzná tak dobre ako tí, ktorí sa musia každodenne danými miestami zaoberať. Tak môžeme získať cenné informácie o príbehoch, obavách, prianiach existenčných potrebách alebo tiež nedostatkoch, ktoré sa ako neviditeľné pradivo vznášajú nad každou priestorovou situáciou. Osnujeme tvorivé spojenectvo medzi lokálnymi aktérmi a extrémnymi špecialistami a odkrývame tak nové transformačné polia, ktoré testujeme a preverujeme ich udržateľnosť.“100 Spolupráca s ‘lokálnymi expertmi’ – obyvateľmi, ktorí majú participovať na projektoch, vyžaduje viac než len občasnú ‘obhliadku stavby’. Často vyžaduje kontinuálnu prítomnosť na mieste a nemusí byť kompatibilná s ‘profesionálnym odstupom.‘ Naopak, čím užšia je spolupráca participantov, tým kvalitnejší výsledok a silnejší zážitok. Aby si tím Raumlaborberlin získal dôveru lokálnych ľudí a spolupráca mohla prebiehať na 97

Transformácia prebieha na oboch stranách, tak, že popisovať niektoré oblasti ako „mimoarchitektonické“, sa stáva problematickým. 98 Napr. obvyklý spôsob ‘spolupráce’ architektov s umelcami v minulosti, keď sa postupovalo tak, že v rámci architektonického objektu bola ponechaná určitá ‘plocha’, ktorú maliar alebo sochár ‘vyplnil’ svojím dielom. 99 PETRESCU, Doina. How to make a community as well as the space for it. [Ako robiť komunitu ako aj miesto pre ňu] [online] [cit. 2012-01-30] Dostupn0 na internete: http://www.re-public.gr/en/?p=60 100 RICK, Matthias. Instantní urbanismus. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč.10, č.6, s.16.

dennej báze, presťahoval sa tím i celá kancelária z Berlína do Halle Neustadt, priamo do ohniska pripravovaného projektu - divadelného festivalu, situovaného uprostred panelového sídliska, ktorý mal oživiť túto časť mesta, trpiacu radikálnym úbytkom obyvateľstva.101 Raumlaborberlin je multinacionálne združenie pracujúce medzinárodne súčasne na viacerých projektoch „na rozhraní architektúry, urbanizmu, umenia a intervencie.“102 V rámci projektu realizovaného v Kórei sa Raumlaborberlin transformoval na Raumlaborkorea a pokúsil sa o prienik do pre nich nového a neznámeho prostredia. „Základom pre dokonalé splynutie s priestorom a spoločenstvom jeho obyvateľov v rámci existujúcej mestskej krajiny bolo individuálne skúmanie miesta. Nástrojmi nášho prieskumu sa stali prechádzky, subjektívne pozorovanie, rozhovory s ľuďmi, návštevy inštitúcií, dielne a akcie, ale aj tvrdenie a manipulácia.“103 Potrebu vyvinúť iniciatívu v jednaní s participantmi potvrdzuje na základe svojej dlhoročnej skúsenoti Kroll: „Čo sme robili po celé roky v našej kancelárii bolo, že sme chodili na miesto a žiadali sme od ľudí, aby nám pomohli organizovať ich krajinu (landscape). Sme architekti a nechceme uniknúť tej zodpovednosti ... rozhodovania..., ale nechcem rozhodovať sám.“104

101 102 103 104

Thalia Theatre Halle Project a Hotel Neustadt. Pozri http://www.raumlabor.net/?p=78 RICK, Matthias. Instantní urbanismus. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč.10, č.6, s.16.

Ibidem.

KROLL, Lucien. Animal Town Planning and Homeopathic Architecture. [Živelné plánovanie mesta a homeopatická architektúra] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 186. ISBN 0-415-31746-0

3 Priestory kreativity Aký má byť priestor, ktorý umožňuje užívateľskú kreativitu? Má byť pochopiteľný, viacznačný, flexibilný, umožňujúci apropriáciu, alebo má klásť užívateľovi prekážky, aby vyvolal jeho aktivitu? Aký má byť priestor, ktorý katalyzuje sociálnu interakciu a podporuje existenciu komunity? Je potrebné vytvárať priestory, ktoré iniciujú sociálnu interakciu alebo nastaviť podmienky ich vzniku? Akým spôsobom prebieha apropriácia priestoru užívateľmi? Aké sú priestory participácie? Kreativitu užívateľa nevylučuje ani architektúra, ktorá predpokladá pasívneho užívateľa. Každý užívateľ je kreatívny, pasívny alebo reaktívny v iných v situáciách, za iných podmienok, v iných priestoroch, v závislosti od individuálnych schopností, vzdelania, skúseností apod. Kreativita užívateľa sa prejavuje mnohými spôsobmi, ktoré Hill zaraďuje do piatich kategórií: „...mentálna, zmena v porozumení, ako premenovanie priestoru alebo asociovanie (priestoru) s konkrétnou spomienkou; telesná, pohyb alebo séria pohybov nezávislých, alebo v protiklade k priestoru, ako piknik v kúpeľni; fyzická, preskupenie priestoru alebo objektov v ňom, ako napríklad položenie stoličky na stôl. Okrem týchto... ďalšie dva typy užívateľskej kreativity: konštrukčná, fabrikácia nového priestoru alebo fyzická modifikácia existujúcej formy, priestoru alebo objektu, ako odstránenie zámku z dvier; konceptuálna, použitie, forma, priestor alebo objekt, ktorého konštrukcia je zamýšľaná, napríklad dvere“.105 Každá z nich môže byť pri užívaní architektúry prítomná osobitne, alebo v kombinácii s ostatnými. Mentálna kreativita užívateľa nevyžaduje fyzickú zmenu v priestore, ale vo vnímaní priestoru užívateľom. Jednoduché premenovanie priestoru, napríklad takého, ktorý mal dopredu danú funkciu, ale užívateľ ho prestal využívať daným spôsobom, alebo ho využíva viacerými spôsobmi a jeho názov nebol dostačujúci, alebo nikdy nebol pomenovaný ale kreatívny užívateľ považuje za dôležité pomenovať ho, čím potvrdzuje jeho (novú) identitu. Mentálna kreativita teda znamená zmenu v uvažovaní o priestore, jeho vlastnostiach a potenciálnom využití. Môže sa tiež spájať s konkrétnym zážitkom, ktorý zostáva v pamäti užívateľa alebo užívateľov, pričom ide pravdepodobne o zážitok, ktorý nezodpovedá bežnému využitiu priestoru, ak bol natoľko signifikantný, aby ovplyvnil ďalšie uvažovanie o danom priestore. V skutočnosti je úplne bežné a prirodzené, že funkcie priestorov sa menia, že objekty navrhnuté na istý účel sa adaptujú na iný, pričom nemusí nevyhnutne dôjsť k zmene

105

HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 44. ISBN 0-415-29043-0 (pozn. kurzíva autorka)

ich fyzickej štruktúry.106 Vďaka užívateľskej kreativite je možné využívať priestory na iné účely, než na aké boli pôvodne určené. Takéto adaptované priestory bývajú často považované za príťažlivé, práve pre napätia a protiklady, ktoré vznikajú medzi formou, navrhnutou pre iný účel a stopami pôvodného užívania107, a novým, kreatívnym využitím. Telesnú kreativitu popisuje Hill ako použitie priestoru neobvyklým spôsobom, alebo dokonca v protiklade s ním. Je obtiažne si predstaviť využitie priestoru nezávislé od jeho charakteru, ktorý do veľkej miery predurčuje možnosti využitia. Kreativita užívania môže byť vyvolaná práve prekážkami, ktoré priestor kladie, a v jej nepredvídateľných podobách spočíva jej podstata. Preto je možné postaviť si bunker alebo kino na parkovisku108 aj premeniť izbu petržalského paneláku na chrám Krišnu.109 Príkladom telesnej kreativity ako každodennej, opakovanej aktivity môže byť skejtbording110. Skejtbordisti si privlastnili časti mestského povrchu a mobiliáru spôsobom, ktorý bol úplne nový, uskutočňovaný vždy v iných variáciách, vytvárajú nové priestory cez vlastnú zažitú telesnú skúsenosť.111 Fyzická zmena v usporiadaní priestoru je často potrebná, ak sa má zmeniť užívanie priestoru. Aj najbežnejšie zmeny, napríklad v usporiadaní nábytku v miestnosti, môžeme považovať za prejavy užívateľskej kreativity. Konštrukčná kreativita ráta s fyzickou modifikáciou formy. Užívateľské zmeny formy však na rozdiel od profesionálnych prestavieb a rekonštrukcií (ktoré sú opäť determinované, Plánované a dozorované Architektom) vnášajú do priestorov individuálny vkus, a môžu dokonca kolidovať s pôvodnou ideou112. Konštrukčná kreativita v zmysle stavania a prestavby fyzických objektov alebo aj ‘kutilstva‘ vyžaduje určitú znalosť materiálov, konštrukčných princípov a manuálnu zručnosť.113 Zvláštnym druhom konštrukčnej kreativity a svojpomocného stavania sú bunkre, ktoré si stavajú deti.114

106

Napr. priestory Pálffyho paláca na Hviezdoslavovom námestí slúžia ako učebne, ateliéry a kancelárie, podobne ako predtým ako izby, salóny, či reprezentatívne miestnosti. Ich využitie na nový účel je kreatívnym užívaním. 107 HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 66. ISBN 0-415-29043-0 108 Projekt Parking Day, Archimera, o.z., [Popletené] a i., Bratislava, september 2011 [online] [2012-01-26] Dostupné na internete: http://www.archimera.sk/index.php?/projekty/parking-day-2011/ 109 Bratislava, január 2012. [online] [2012-01-26] Dostupné na internete: http://www.harekrishnamontreal.com/2012/01/15/slovakia-trip-report/ 110 Pozri napr. BORDEN, Iain. Skateboarding, Space and the City. [Skejtbording, priestor a mesto.] Oxford : Berg, 2001. 111 HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 66. ISBN 0-415-29043-0 112 Napríklad sídlisko v Pessacu, pozri obrázky 6 a 7 v kapitole 2.1. 113 V bežnej svojpomocnej výstavbe sa tieto generačne odovzdávajú a zdieľajú, napr. keď na svojpomocnej stavbe domu participujú príbuzní, susedia, známi apod. 114 Týmto fenoménom sa podrobnejšie zaoberala napr. Lucie Mičíková v projekte Neviditeľné mestá (2011). Vybudovala archív kresieb a nákresov detských bunkrov vytvorených na základe spomienok, ako architektonických archetypov, ktorých analógie nachádza v reálnej architektúre ako aj v utopických

Príkladom konštrukčnej kreativity v rámci participatívneho procesu sú projekty rátajúce so zapojením participantov do procesu realizácie stavby a asistovanej svojpomocnej výstavby.115 Každá kreatívna aktivita užívateľa vo väčšej alebo menšej miere ovplyvňuje priestor. Dáva mu nový význam, novú podobu, mení spôsob akým je vnímaný, ako sa v ňom užívatelia pohybujú, a, čo je dôležité, ako vníma užívateľ seba v ňom a vo vzťahu k nemu. S priestorom, ktorý kreatívne využíva a tým znovu vytvára, sa môže identifikovať a prebrať zaň zodpovednosť. O kreatívnej činnosti užívateľa môžeme hovoriť ako o apropriácii priestoru. Význam participácie je v dosahu, aký môže mať užívateľ na tvorbu svojho prostredia, v pravdepodobnosti identifikácie s ním, v potenciáli apropriácie. Ak má užívateľ možnosť utvárať priestor od začiatku – t.j. podieľať sa na jeho tvorbe tak, aby jeho názory a požiadavky boli implikované v realizovanej architektúre, je pravdepodobné, že identifikácia s jeho podobou a významom bude prebiehať jednoduchšie, čo sa priamo odráža na udržateľnosti vystavaného prostredia. De Carlo považuje plánovanie „pre“ užívateľov (na rozdiel od plánovania „spolu s“ užívateľmi) za dôvod úpadku týchto projektov: „Štvrte a budovy naplánované ‘pre’ užívateľov upadajú, lebo užívatelia, ktorí neparticipovali na ich plánovaní, nie sú schopní si ich osvojiť (appropriate) a preto nemajú dôvod ich brániť.“116 De Carlo tiež argumentuje za to, aby každý architektonický počin, bez ohľadu na to, či ho iniciuje a vykonáva architekt alebo užívateľ, bol považovaný za architektúru.117 Znamenalo by to, že proces tvorby architektúry nekončí realizáciou Plánu, ale pokračuje fázou užívania architektúry, rovnocennou k fázam navrhovania a realizácie, ktorej hlavnými aktérmi sú viac užívatelia, než architekti. Participácia tak transformuje navrhovanie „z autoritárskeho aktu, ktorým bolo doteraz, na proces“.118

3.1 Otvorenosť plánu Ak má byť plánovanie kontinuálny proces, zahŕňajúci fázu užívania budovy, musíme uvažovať už pri koncipovaní architektúry na možnosti zmeny jej užívania a jej adaptabilitu, ktoré sú nevyhnutné pre uskutočňovanie užívateľskej kreativity. Zmena užívania architektúry nemusí nevyhnutne súvisieť s fyzickou premenou architektúry.

urbanistických projektoch.[online] [2012-01-26] Dostupn0 na internete: http://www.hotdock.sk/archiv/luciemicikova-neviditelne-mesta 115 Pozri kapitolu 5.2. 116 DE CARLO, Giancarlo. Architecture’s Public. [Verejnosť architektúry.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 16. ISBN 0-415-31746-0 117 Ibidem, s. 13. 118 Ibidem, s. 16.

Takúto zmenu umožňuje flexibilita budovy, ktorá je navrhnutá veľkoryso119 alebo flexibilita budovy zakorenená v „otvorenom pláne“120. Koncepciu priestoru v budovách ako je napríklad Villa Madama, Palladiove vily, alebo podobne koncipované ‘palácové dispozície‘, môžeme chápať ako matricu permeabilných priestorov. Palácové dispozície podporujú sociálnu interakciu tým, že dokážu vytvárať plnohodnotné stretnutia a konfrontácie: každý užívateľ nimi môže prechádzať vlastnou cestou, potenciálne privátnou, ale existuje potenciál, že pri prechádzaní z miestnosti do miestnosti bude stretávať ďalších ľudí a bude konfrontovaný s ich činnosťou (t.j. určitým spôsobom užívania priestoru). Otvorenosť týchto dispozícii spočiva v slobode, ktorú ponechávajú užívateľom, keďže nepredpisujú trasu naprieč dispozíciou. „Koridorový plán“, ktorý sa vyvíjal od sedemnásteho storočia, a v devätnástom storočí napokon nahradil palácovú dispozíciu, predpokladá oddelené priestory so špecializovanými funkciami prepojené chodbami. Premiestňovanie sa vnútri objektu sa tak vyčleňuje do koridorov (ktoré sa stávajú ne-priestormi, alebo obslužnými priestormi), a individuálne užívanie špecializovaných priestorov nie je ‘vyrušované’ náhodnými stretnutiami.121 Potenciál kvalitnej sociálnej interakcie klesá: užívatelia sa venujú (súkromným) aktivitám v izolovaných priestoroch, a pri prechádzaní chodbami sa napríklad iba pozdravia, ponáhľajúc sa do „cieľa“, ktorým je iný špecializovaný priestor (alebo exteriér). Funkcionalistický plán zväčša funguje ako koridorový plán: determinuje funkcie priestorov aj pohyb užívateľov medzi nimi pomocou obslužných nepriestorov – chodieb. Modernistický otvorený plán122 sa však líši od funkcionalistického plánu (ktorý predpokladá pasívneho užívateľa)123. Takýto plán je ľahko obývateľný rôznymi spôsobmi, jeho priestorová usporiadanie umožňuje, aby sa užívania navzájom prekrývali.124

119

Pozri kapitolu 3.1. HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 37. ISBN 0-415-29043-0 121 Premena palácovej dispozície na koridorový plán odráža spoločenskú premenu: koridorový plán reflektuje spoločnosť, ktorá preferuje súkromie, a telesnosť, ktorú sugeruje otvorený plán považuje za „nechutnú“. Pozri EVANS, Robin. Figures, Doors and Passages. [Figúry, dvere a pasáže.] In: EVANS, Robin. Translations from Drawing to Building and Other Essays. [Translácie z kresieb do budov a iné eseje.] London : Architectural Association, 1997. s.88. 122 Precedensom pre modernistický otvorený plán je tradičný japonský dom, ktorého jednotlivé miestnosti sú predelené posuvnými panelmi (fusuma). Fusuma tvorí membránu medzi časťami domu, ktoré nie sú definované funkciou (resp. ktorá sa mení počas dňa) a tými, ktoré majú pevnejšie danú funkciu (ako varenie, stolovanie apod.) a tiež medzi domom a záhradou, jej posúvaním sa menia vzťahy medzi nimi, v závislosti od aktuálnej potreby. HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 39. ISBN 0-41529043-0 123 Ibidem, s. 38. 124 Hill však považuje palácovú dispozíciu za ľahšie adaptabilnú na rôzne použitia, než „tečúci priestor“ moderného otvoreného plánu. 120

Výhody otvoreného plánu vzhľadom na užívateľskú kreativitu je zrejmý: umožňuje apropriáciu priestoru alebo jeho častí rôznymi spôsobmi, jeho vyhotovenie však väčšinou vyzerá ako krabica na topánky, do ktorej sa zmestia všetky veľkosti: snaží sa dopredu vyhovieť všetkým možným budúcim použitiam a priestorovým požiadavkám, ale vo svojej štandardizácii prichádza o identitu. Permeabilita palácovej dispozície ponúka individualizovanú púť naprieč priestorom, ktorej súčasťou sú nepredvídateľné i pravidelné stretnutia, zastavenia, či zablúdenia. Koridorový plán poskytuje súkromie, útočisko za niektorými z množstva svojich zavretých dverí a anonymitu svojich nekonečných chodieb. Aby boli splnené potreby a požiadavky rôznych potenciálnych užívateľov, ani jeden zo spomenutých priestorových konceptov nebude jednoznačne vyhovujúci. Pri navrhovaní spolu s budúcimi užívateľmi je možné čerpať z týchto priestorových konceptov pri vytváraní konkrétnych priestorových organizácií, ktoré by mohli mať formu ich hybridov alebo byť brikolážami ich fragmentov. Fungujúc spolu a zároveň proti sebe by popierali svoju absolútnu platnosť a výlučnosť, deštruujúc predstavu o Pláne ako o nadradenom ideálnom poriadku.

3.2 Priestory participácie Priestory participácie sa neriadia nejakým abstraktným poriadkom, ktorý je zvolený na začiatku. Participatívny proces odmieta Plán a jeho rôzne dominantné formy, ktoré od užívateľa vyžadujú, aby sa im podriaďoval. Priestory participácie sú hybridné, heterogénne a nestabilné, lebo sa v nich odzrkadľujú požiadavky, túžby a potreby mnohých, nie len spriemerované predstavy o nich, interpretované cez kódy architektonického Jazyka. Participácia oslobodzuje nielen užívateľa ale aj architekta, lebo už nemusí byť otrokom Jazyka. Neexistuje spôsob ako priestory participácie popísať celistvo bez zjednodušenia, zmysel má popisovať ich časti, popisovať konkrétne manifestácie slobody a kreativity participantov. Participatívne priestory nenadobúdajú finálnu podobu, ale variabilné, nestabilné podoby, kde nestabilita nie je nebezpečná, lebo nehrozí zrútenie žiadneho centrálneho konceptu alebo nadradenej štruktúry, ale žiadaná, lebo umožňuje premenu. Nový plán nie je ako vševediaci Plán. Nový plán nevie všetko a nerieši všetko, ani sa o to nesnaží. Má biele miesta, nezapísané, neokótované, má miesta, kde si architekt nevie rady sám. Nový plán obsahuje ambivalentné znaky, ktoré môže každý užívateľ „čítať“ inak. Nový plán obsahuje miesta, ktoré nehovoria len o budúcnosti, ale aj o prítomnosti a minulosti. Nový plán má medzery, ktoré sa zaplnia časom. Nový plán obsahuje nielen čiary, čísla a značky, ale aj obrazy, texty, rozhovory, príbehy, grafity, básne, škrtance... Nový plán je premenlivý, flexibilný a rôznorodý, skromný, ale štedrý. Dopraje priestor všetkým. Môžu ho tvoriť a meniť architekt aj užívatelia. Nový plán je obojstranný interface, môžu doň zasahovať rovnako (premenený) užívateľ ako (premenený) architekt, každý zo svojej pozície, alebo spoločne, v dialógu. Nový plán je súčasťou transformovaného jazyka architektúry, ktorý vzniká v praxi participácie, za účelom komunikácie architektov s ne-architektmi a umožňuje vzájomne zdieľať skúsenosť s tvorbou architektúry.

4 Premenlivá komunita

Komunita diferencovaných, individuálnych a (potenciálne) kreatívnych užívateľov nemôže zostať všeobecnou, nekonkrétnou skupinou125. Jej identita väzí v sieti identít jej členov. Komunita je premenlivá, lebo sa menia vzťahy medzi jej členmi, ktorí konajú, komunikujú jeden s druhým, ich vzťahy sa vyvíjajú, posilňujú, chradnú, vznikajú a zanikajú. Odtiaľ pochádza premenlivosť - nestálosť a krehkosť komunity. Komunita znamená blízkosť, umožňuje zdieľanie, je tým, čo dáva zmysel ‘spolu‘. Komunita vzniká na prahu súkromia126. Z tohto prahu... vidím susedke do kuchyne, ale stále som ešte na chodbe paneláku. Prah bytu, plot, prah je aj obrubník chodníka, po ktorom denne chodím, prah medzi pozdravom a skutočným záujmom, vzdialenosť k oknu oproti.

Závislosť členov komunity navzájom podporujú situácie, keď je ich spoločný záujem ohrozený.

Konflikty záujmov vznikajú, ak majú

členovia

komunity kreatívne

127

spolupracovať, potom, čo svoj záujem presadili

. Konflikty vznikajú vnútri komunity

i mimo nej, niektoré ju vedia rozvrátiť, iné posilniť. Niekedy sú komunity ohrozené rozhodnutiami obsiahnutými v Pláne128, ktoré nevedia ovplyvniť, alebo si ich dôsledky neuvedomujú.

125

„Umelci, filozofi a politickí teoretici kriticky pristúpili k predstave o komunite, snažiac sa pochopiť zmysel „bytia-spoločne“ za všeobecným a nediferencovaným pojmom. Uviedli predstavu komunity, ktorá existuje iba cez časové a priestorové determinanty, v samotnej artikulácii osoby-ku-osobe, bytia-k-bytiu, navrhujúc, že politika komunity nemôže byť oddelená od miesta.“ PETRESCU, Doina. How to make a community as well as the space for it. [Ako robiť komunitu ako aj miesto pre ňu] [online] [cit. 2012-01-30] Dostupn0 na internete: http://www.re-public.gr/en/?p=60 126 „V jednej tunajšej architektonickej debate kedysi zaznelo, že “…rolou architekta je formovať pomocou priestoru spoločenské vzťahy.” Skutočne se zdá, že práve takéto chápanie architektúry ponúka nejväčšiu flexibilitu i komplexnosť jej pojatia. Ak architektúra sprostredkováva vzťahy svojich užívateľov, komunikuje s nimi a oni s ňou tým, ako v nej komunikujú vzájomne, potom ju nemožno redukovať na sériu efektívnych súčastí, ale je nutné ju uvažovať celistvo. Formovanie vzťahov architektúrou se ťažko preukazuje a zaváňa manipuláciou, napriek tomu existujú oblasti, kde je celkom legitímne požadované a očekávané. Trebárs pri realizácii hraníc. Medzi susedmi, bytmi, domami, záhradami, okrskami, štvrťami i celými mestami.“ NOVÁK, Jakub F. Postradatelný architekt? In: Zlatý řez. ISSN 1210-4760, 2010, č. 33, s. 28. 127 Kucina o problematickom prechode komunity zo stavu odporu (resistance) do stavu kreativity: „Strach privádza ľudí dohromady a upevňuje integritu komunity, ale odlišnosti a intolerancia znovu vyplávajú na povrch, keď okamžité ohrozenie pominie. Navyše, odpor má konečný cieľ, ale kreatívny proces vedie do neznáma, a to väčšina ľudí neobľubuje. Neznámo redukuje jednotu a vytvára odlišné názory, ktoré ohrozujú prežitie komunity. Keďže dominujú súkromné záujmy, niektorí sa snažia vnútiť svoje vodcovstvo, oprávňujúc ho buď väčšou odbornosťou, alebo väčšími zásluhami... Oboje je v protiklade s duchom samoorganizovanej komunity, ktorá je určovaná dynamikou sociálnej výmeny.“ KUCINA, Ivan. The Participatory Project for Peti Park. [Participatívny projekt pre Peti Park.] In: Urban Report #3. 2011, s.71-72 [online] [2012-01-30] Dostupné na internete: http://www.urbanreport.ro/cd3/autorun/print.html 128 Napr. urbanistický plán bratislavského sídliska Petržalka, na základe ktorého bola vysťahovaná celá dedina, jej obyvateľom boli pridelené byty v panelákoch. Ich novými susedmi sa stali obyvatelia Bratislavy i najrôznejší prisťahovalci. Susedské vzťahy, existujúce komunity a spoločenstvá, viazané na pôvodné priestorové vzťahy a činnosti charakteristické pre pôvodné prostredie, boli poškodené alebo zničené.

Existencia komunity sa viaže na konkrétne územie129 a je nevyhnutná pre zdieľanie skúseností a zručností, pre fungovanie spoločnosti130. Spoločné zdieľanie priestoru môže, ale nemusí iniciovať vznik komunity. Aké kvality teda musí mať priestor, aby inicioval vznik komunít, alebo podporoval ich existenciu a nie odcudzenie ľudí navzájom?

129

Komunity na sociálnych sieťach na internete síce nemusia byť geograficky determinované, sú však zakotvené vo virtuálnom priestore, a teda ich môžeme tiež považovať za priestorovo determinované. 130 KRONENBURG, Robert. Flexibility. Architecture that Responds to Change.[Flexibilita. Architektúra odpovedajúca na zmenu.] London : Laurence King Publishing, 2007. 240 p. s.58. ISBN 978-1-85669-461-2 38

5 „Stratégie“ a „nástroje“ pre participáciu Projekty a iniciatívy opísané v tejto kapitole nie sú komlexným pohľadom, vyčerpávajúcim zoznamom, ani klasifikáciou metód používaných v kontexte súčasnej participatívnej praxe. Ide o niekoľko vybraných príkladov, ktoré ukazujú možnosti, ako zapájať užívateľov, ako uznať ich kompetencie a podporiť ich kreativitu, umožniť im kontakt s tvorbou svojho prostredia a ponúknuť im možnosť zdieľať skúsenosť s tvorbou architektúry. Formy, ktoré nadobúdajú participatívne projekty, sa nie vždy zhodujú s tradičnou predstavou o architektúre ako o postavenom diele. Dočasnosť, dynamika, premenlivosť a dôraz na akciu ich často spájajú skôr s formami happeningu, eventu, protestu, diskusie, pikniku, workshopu apod. Sú to rôzne hybridné praxe, ktoré odolávajú klasifikácii, nachádzajú sa kdesi na pomedzí131, a práve vďaka tomu môžu odkrývať neočakávané možnosti a zdieľať a kombinovať rozličné metódy. Spôsoby zapájania participantov sa líšia napríklad aj podľa toho, v ktorej fáze navrhovania sa odohráva participácia. Sú projekty, ktoré sú od konceptu až po realizáciu a užívanie založené na participácii, jednotlivé zmeny a postup sú priebežne diskutované a vyjednávané so všetkými participujúcimi stranami, ale aj také, ktoré zapájajú užívateľov len v určitej fáze projektu, napríklad vo forme účasti na vopred pripravenom ‘evente’. Keďže sa tieto projekty neriadia centrálnym Plánom, ale plánovanie vyrastá postupne zo vzájomnej spolupráce a spoločného rozhodovania, vyžadujú veľa improvizácie, riešení ‘ad hoc‘ a ochotu robiť kompromisy. Pri participatívnych projektoch neexistuje jediné ideálne riešenie, alebo postup, platný univerzálne, avšak prístup, aký si vyžaduje navrhovanie a komunikácia s participantmi, ak majú byť založené na rovnocennosti, trefne zhrnul Arlt: „Nejde o to, vnútiť niekomu vlastný návrh a snažiť sa o jeho prijatie či prevzatie miestnym obyvateľstvom, ale o podporu už existujúcej iniciatívy. Podporovať znamená pomôcť organizovať to nevyhnutné a naliehavé, ale súčasne prispieť vlastnými nápadmi, diskutovať o nich, upravovať ich a prípadne ich realizovať.“132 Každý participant, komunita, prostredie a situácia sú výnimočné a vyžadujú individuálny postup. „Stratégie“, „taktiky“ alebo „nástroje“ spomínané v tejto kapitole nie sú

131

„Čo je zaujímavé na všetkých týchto praktikách...., že žiadna nie je opisovaná ako architektonická v tradičnom zmysle. Tieto praxe na nachádzajú „medzi“ a ich navrhované prostriedky sú určené na to, aby zvýšili toto ’bytie-medzi‘, aby odkryli čo je odlišné ale aj čo je spoločné v rámci multi-angled prístupu, prostredníctvom zdieľania metód a vynachádzania cross-nástrojov. Toto zdieľanie metodológie a hybridizácia zvyšuje kreativitu a otvára neočakávané možnosti uvažovania a konania vo verejnej sfére.“ PETRESCU, Doina. How to make a community as well as the space for it. [Ako robiť komunitu ako aj miesto pre ňu] [online] [cit. 2011-12-29] Dostupné na internete: http://www.re-public.gr/en/?p=60 132 ARLT, Peter. Taktičtější urbanismus: taktické město. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč.10, č. 6. s. 60-61.

univerzálne platné a použiteľné. Znalosť rozličných realizovaných projektov však môže byť inšpiráciou pre ďalšie experimenty na poli participácie, a motiváciou v úsilí chrániť verejné záujmy ľudí. Modifikácia a adaptácia už vyskúšaných postupov na konkrétne situácie môže, ale nemusí byť úspešná - nepredvídateľnosť je jednou z hlavných esencií participácie.

5.1 Urbánna katalýza Do súčasnej diskusie o meste, verejnom priestore a urbanistickom plánovaní prispievajú mnohé súčasné iniciatívy (zahŕňajúce architektov, urbanistov, umelcov, aktivistov a ďalších), ktoré sa pokúšajú o uchopenie týchto fenoménov spôsobmi zohľadňujúcimi množstvo paralelných vývojových tendencií133, ktorými je formované mesto. Upozorňujú napríklad na nezmyselnosť ‘investorského urbanizmu‘134 (orientovaného na profit z ohraničeného územia ale nezohľadňujúceho širšie vzťahy v rámci štruktúry a vývoja mesta, ani požiadavky miestnych obyvateľov), na budovanie satelitných suburbií bez sociálnej infraštruktúry; poukazujú na možnosti, ktoré ponúka mestský priestor, na možnosti zhodnotenia opustených miest a oblastí, na možnosti transformácie existujúcich štruktúr; pokúšajú sa rôznym spôsobom aktivovať verejný priestor a aktivizovať jeho užívateľov. Ich cieľom nie je hľadať ideálne riešenia, ale katalyzovať procesy, ktoré vedú k prinavráteniu kompetencií rozhodovania a využívania verejného priestoru jeho užívateľom. Prostredníctvom participácie lokálnych obyvateľov, miestnych autorít a rôznych ďalších záujmových skupín sa pokúšajú naštartovať procesy samo-obnovy a samo-organizácie, a to prostredníctvom nových praxí odmietajúcich klasické plánovanie135, pracujúcich na základe dočasnosti, mobility a improvizácie136. Nástrojmi vytvárania týchto kvalít sú v prípade združenia ’public works‘137, ako ich popisuje Petrescu, rôzne „priestorové objekty a infraštruktúrne zariadenia, ktoré zvyšujú prepojiteľnosť a stupňujú zasieťovaný charakter verejného priestoru.“138 133

RICK, Matthias. Neboť aktivňe nakládají s městem. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6, s.

134

ARLT, Peter. Taktičtější urbanismus: taktické město. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč.10, č. 6. s. 59. 135

„Mnohoúrovňové spoločenské a ekonomické činitele, ktoré dnes ovplyvňujú utváranie vystavaného prostredia, spolu so zvyšujúcou sa dynamikou zmien už nie sú postihnuteľné klasickým plánovaním, zameraným na dosiahnutie cieľového stavu. Rozšírený register pôsobiacich činiteľov vyžaduje tiež rozšírenie nástrojov riešení, schopných reagovať na neustále spoločenské premeny.“ OVERMEYER, Klaus. UC Tools. Katalyzátory městské transformace. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6. s. 43. 136

Ekonómia dočasných intersticiálnych miest (temporary interstices) vytvára nové projektové paradigmy: dočasné agentúry, nomádske zariadenia, urbánne katalyzátory. PETRESCU, Doina. Losing Control, Keeping Desire. [Strácanie kontroly, udržiavanie túžby.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 59. ISBN 0-415-31746-0 137 Pozri napr. http://www.publicworksgroup.net 138 PETRESCU, Doina. How to make a community as well as the space for it. [online]. [cit. 29.12.2011]. Dostupné na internete: http://www.peprav.net/tool/spip.php?article31

Princípy, na ktorých pracujú tieto zariadenia sú „pohyblivosť, dočasnosť, malosť, informálnosť“. Ako také definujú otvorený, neplánovaný a akútny charakter verejného priestoru.“ Projekt Urban Catalyst139 prináša sadu zvláštnych nástrojov pre plánovanie mesta, zodpovedajúcich jeho súčasnej dynamickej povahe. Sú alternatívou ku klasickým spôsobom plánovania (ktoré prestáva spĺňať očakávania), zohľadňujú požiadavku väčšej miery spolurozhodovania a menšej miery kontroly.140 Nový spôsob plánovania, ktorý navrhujú, vychádza z pozmeneného chápania ’sústavy súradníc‘, plánovania, ktorú obohacujú o nové dynamické perspektívy, na základe ktorých zostáva v pláne miesto popri plánovaných aj na neplánované priestory, popri dlhodobých aj na dočasné užitia a užívatelia nie sú chápaní iba ako spotrebitelia, ale aj ako spolutvorcovia.

Obr. 9. UC intermodel.141 Do sady nástroov urbánnej katalýzy partí napríklad UC intermodel. Ide o interaktívny model, ktorý sa dá nielen pozorovať a pozmeňovať ‘zvonka‘, ale do ktorého je možné vojsť, prerábať ho, hrať sa ‘vnútri’ v ňom, simulovať rôzne situácie, apod. Je to model,

139

Urban Catalyst je medzinárodný výskumný projekt Klausa Overmeyera, Philipa Oswalta a Philipa Misselwitza, ktorý prebiehal r.2001-2003 na Technickej univerzite v Berlíne. Z tohto projektu sa vyvinulo Studio UC Klausa Overmeyera, ktoré v nadväznosti na princípy Urban Catalyst vyvinulo sadu nástrojov UC tools. Pozri podrobnejšie OVERMEYER, Klaus. UC Tools. Katalyzátory městské transformace. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6. s. 43-47. 140 „V súčasnej dobe sme... konfrontovaní so stále polarizovanejším územným rozvojom, na ktorý stále ťažšie nachádzame odpovede pomocou obvyklých plánovacích nástrojov.“ Ibidem, s. 43. 141 Intermodel k projektu ’Koncept oživenia a ďalšieho využitia letiska Tempelhof‘, Berlín, 2008, v spolupráci s raumlaborberlin a mbup. Ibidem, s. 46.

ktorý slúži ako základňa pre diskusiu, aj ako jej interaktívny priestor142. Intermodely dokumentujú a inšpirujú nové nápady priamo ‘v akcii’. V niektorých prípadoch je možné a potrebné simulovať fungovanie projektu v skutočnej veľkosti. Nástrojom pre túto simuláciu je UC 1:1143, interaktívny model, ktorý vzniká v reálnom merítku priamo na mieste.144 Model v reálnej veľkosti nie je iba vizualizáciou, umožňuje, s vynaložením minimálnych nákladov145, otestovať to, čo sa dá inak iba predpokladať; robiť zmeny na základe situácií simulovaných v reálnom priestore, ešte pred fázou realizácie vyskúšať rôzne scenáre. Bunka pre súčasnú kultúru146 je projekt občianskeho združenia tab_lab147. ‘Bunka’ je upravený stavebný kontajner - objekt, ktorému je vlastná dočasnosť jeho umiestnenia. Chce migrovať, chce okupovať verejné mestské priestory. Nemá dopredu formulované konkrétne ambície a preto môže vychádzať z konkrétnych miest a situácií, v ktorých sa ocitá. Jej súčasnou lokalitou je dočasne nevyužitá parcela v centre Nitry. Všeobecným zámerom Bunky je generovať atmosféru pre výskum, prezentovať súčasné umenie a diskutovať o ňom, byť intervenciou, ktorá prezentuje ďalšie intervencie. Bunka nemusí zanechať na svojom pôsobisku hmatateľný výsledok (architektúru), je pomocným aparátom v priestore, predskokanom. Uchytí sa? Budú ju ľudia opakovane navštevovať? Dokáže vytvárať komunity? Bude sa jej impulz šíriť vo verejnom priestore? Formát je dôležitý: práca s užšou skupinou ľudí znamená preniknúť do hĺbky, nadviazať dlhodobejšie spolupráce a kvalitnejšie odozvy. Bunka nechce byť závislá na divákoch z úzkej umeleckej komunity, ale chce osloviť širokú lokálnu komunitu. Všetka energia, financie, dotácie atď. sa investujú do programu, nie do budovania formy. Stavebný kontajner, drevené palety, participácia lokálnych obyvateľov a priateľov, nie „urob si sám“ ale „urobme spolu“. Využívanie lokálnych zdrojov, participácia, hľadanie jazyka, akým komunikovať s ľuďmi.148 142

„Predovšetkým sú aglomeračnými bodmi v rámci vývojového procesu, keď v interakcii s užívateľmi znázorňujú priestorové situácie...“ OVERMEYER, Klaus. UC Tools. Katalyzátory městské transformace. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6. s. 46. 143 Ibidem. 144 Takýto postup bol použitý napr. aj pri projekte Peti Park v Belehrade – pozri .“ KUCINA, Ivan. The Participatory Project for Peti Park. [Participatívny projekt pre Peti Park.] In: Urban Report #3. 2011, s.73. [online] [2012-01-30] Dostupné na internete: http://www.urbanreport.ro/cd3/autorun/print.html 145 Realizuje sa napríklad ako kresba kriedou, vytýčenie priestorov napnutým špagátom, ako model z kartónu alebo iného lacného materiálu, apod. 146 „Bunka pre súčasnú kultúru je platforma určená na prezentáciu súčasného umenia, otvorený priestor pre realizovanie rôznych kultúrnych aktivít, workshopov, stretnutí, diskusií a výstavných projektov. Hmotný základ projektu tvorí upravený stavebný kontajner, ktorý je po umiestnení do priestoru funkčný a plne schopný poskytnúť základné zázemie pre realizáciu projektu a jeho aktivít. Objekt je vo svojej podstate mobilný aj so všetkým potrebným mobiliárom. (...) Tento nehostinný priestor sa na určitý čas stal miestom s koncentrovaným dianím, kde pripravujeme výstavné projekty, tvorivé dielne pre deti, divadelné predstavenia, výtvarné inštalácie.“ [online] [cit. 2012-01-05] Dostupné na internete: http://www.intenda.sk/sites/default/files/bunka_september.pdf 147 Občianske združenie tab_lab tvoria študenti al. absolventi Katedry intermédií a multimédií Vysokej školy výtvarných umení – Dano Dida, Juraj Gabor, Ľudmila Horňáková a absolventka Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity Martina Kalusová. 148 Poznámky z rozhovoru s Jurajom Gaborom, členom tab_lab o.z., ktoré je iniciátorom a prevádzkovateľom Bunky pre súčasnú kultúru.

Obr. 10 a 11. Otvorenie Bunky pre súčasnú kultúru149

149

15.9.2011, Nitra. https://www.facebook.com/media/set/?set=a.215131681881644.50821.164826193578860&type=3

Obr. 12. Umiestnenie objektu Bunky pre súčasnú kultúru v centre Nitry.150 Bunka dokáže premieňať nielen svoj obsah, ale aj priestor, ktorý ju obklopuje, a dávať mu nové významy: niekedy je improvizovaným hľadiskom, vyskladaným z drevených paliet a Bunka samotná je javiskom, inokedy sa palety stanú výstavnými panelmi151, alebo, v prípade workshopu/happeningu Bunkre v Bunke152 sa stali materiálom na stavbu bunkrov153. Inšpiráciou aj priamymi účastníkmi tohto workshopu boli deti, pochádzajúce zo sociálne slabšej rodiny, z malej obce v blízkosti Nitry. O tom, ako vnímali túto udalosť organizátori, hovorí Dida: „...toto stretnutie bolo živelné a zanechalo v nás hlboký zážitok, nevznikol iba priestor bunkra, ktorý deti s našou pomocou postavili, vznikol krehký priestor v striktne definovanom urbánnom priestore. Úplne nový priestor. V meste, ktoré definuje limity správania, živelne vznikali malé ’stavbičky‘, hojdačka na strome, piekli sa palacinky. Pozemok už svojou dispozíciou pripomína ostrov (tým, že je kusom neudržiavanej plochy zelene v strede mesta, obkolesený parkoviskom a budovami), teraz sa však stal ostrovom v mentálnom chápaní, niečím, čo vybočuje z normálneho ‘mestského správania‘. Deti si však toto vybočenie vôbec neuvedomovali a postupne ani my. Naučili nás správať sa ‘normálne’.“154 Potešenie z hry, nová a živá skúsenosť s verejným priestorom, zážitok, na ktorý budú spomínať deti i ostatní participujúci, sú zjavnými benefitmi takéhoto nenásilného spôsobu zdieľania skúsenosti s tvorbou a užívaním priestoru.

150

Bunka pre súčasnú kultúru, situácia. https://www.facebook.com/media/set/?set=a.180664785328334.44508.164826193578860&type=3 151 Napr. pri výstave Abandoned Recreation, október 2011. 152 Bunka pre súčasnú kultúru, Nitra, september 2011. 153 Pozri tiež podobný projekt od Raumlaborberlin: http://www.raumlabor.net/?p=4794 154 DIDA, Daniel. Intervencia do verejného priestoru. Vedúca diplomovej práce Doc. Ilona Németh DLA, konzultant diplomovej práce Mgr. Daniel Grúň, PhD. Bratislava : VŠVU, Katedra intermédií a multimédií, 2012.

Obr. 13. Stavba bunkra prebiehala podľa nákresu, ktorý vytvorili deti. Obr. 14. Na príprave a stavbe „bunkra“, ktorú iniciovala Bunka pre súčasnú kultúru, sa priamo podieľali deti z lokálneho prostredia. 155

155

Obr. 13 a 14: fotografie procesu výstavby bunkra, https://www.facebook.com/media/set/?set=a.215138465214299.50822.164826193578860&type=3

5.2 Asistovaná svojpomocná výstavba Existuje množstvo projektov156, ktoré vyžadujú zapojenie budúcich obyvateľov aj v realizačnej fáze. Tieto projekty adaptujú princípy svojpomocnej výstavby, realizovanej bežne napríklad pri stavbách rodinných domov, na stavby kolektívneho bývania. Takýmto spôsobom sa nielen docieli participácia užívateľov priamo na tvorbe architektúry, ale často sa aj ušetria náklady na realizáciu, keďže ‘pracovnou silou‘ sú budúci užívatelia. Úspora nákladov znamená tiež možnosť realizácie projektov bývania pre ekonomicky alebo sociálne znevýhodnené skupiny obyvateľov. Spolupráca na stavbe domu je navyše katalyzátorom sociálnych vzťahov participujúcich budúcich užívateľov, a tým napomáha formovaniu komunity.157 Jedným zo súčasných projektov, ktoré rátajú so spoluúčasťou budúcich obyvateľov na jeho budovaní je „Grunbau und Siedler“ (Základná stavba a Osadníci) od BeL Sozietät für Architektur.158 Ide o návrh viacpodlažného bytového domu, ktorého inšpiráciou bol Le Corbusiérov systém Domino. Základný rámec tvorí železobetónový skelet, ktorého podlažia majú byť postupne svojpomocne dostavané budúcimi obyvateľmi. ‘V cene’ je parcela so základným betónovým skeletom, všetok materiál potrebný na dostavbu, príručka s inštrukciami a model – stavebnica v mierke 1:50 (na ktorom je možné si overiť vyhovujúce riešenie). Predpokladaná 30-percentná úspora na nákladoch sprístupní vlastné bývanie aj nízkopríjmovým skupinám obyvateľov. Okrem úspory poskytuje tento spôsob výstavby aj možnosť individuálnych zmien a tiež (čo je normálne možné iba pri individuálnej výstavbe rodinných domov, tj. nízkej hustote), vlastnými rukami vytvárať svoje obydlie pri dosiahnutí mestskej hustoty zástavby. Architekti dopredu neurčujú funkcie jednotlivých priestorov, užívateľ si ich všetky môže sám rozvrhnúť. To umožňuje charakter návrhu, v ktorom sú všetky miestnosti navzájom prepojené, z každej izby sa dá prejsť do vedľajších.159 „Funkčne neurčité priestory na pôdoryse bez chodieb nútia obyvateľov, aby interpretovali a dobývali svoj vlastný priestor.“160 Každý byt má dve inštalačné šachty umiestnené na priesečníku deliacich stien, takže môžu slúžiť až trom izbám, preto ani umiestnenie funkcií vyžadujúcich napojenie na vodovod nie je fixované. Obyvatelia sa sami rozhodnú, na čo bude ktorá miestnosť slúžiť, na priloženom modeli si môžu vyskúšať rôzne varianty. Doporučenia 156

Participáciou vo forme svojpomocnej výstavby sa zaoberalo už od 60-tych rokov viacero architektov, napr. Walter Segal, Peter Sulzer, Lucien Kroll, alebo Peter Hübner. Pozri BLUNDELL JONES, Peter. Sixtyeight and after. [Šesťdesiatosem a neskôr.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 134-139. ISBN 0-415-31746-0. Ku projektu Diagoon Dwellings od Hermana Hertzbergera a stratégii nedokončenosti pozri tiež kapitolu 1.2. 157 Blundell Jones o Segallovej metóde svojpomocnej výstavby: „Metóda vyprodukovala silný pocit komunity ešte predtým, ako bola dokončená konštrukcia.“ BLUNDELL JONES, Peter. Sixty-eight and after. [Šesťdesiatosem a neskôr.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 131. ISBN 0-415-31746-0 158 BeL Sozietät für Architektur založili r.2000 v Kolíne Anne-Julchen Bernhardt a Jörg Leeser. 159 Porovnaj s ‘palácovou dispozíciou‘, v kapitole 3.2. 160 BERNHARDT, Anne-Julchen, LEESER, Jorg. Základna a osadníci. In: Era 21. 2010, roč.10, č.6. s.29.

a materiál ponúknutý v stavebnom balíčku môžu aj odmietnuť a v rámci svojho vlastného bytu improvizovať.161 Stratégia nedokončenosti162 je v tomto prípade sprevádzaná balíkom informácií a služieb, ktoré im umožnia vytvoriť si originálnu variáciu, ktorá zodpovedá ich požiadavkám, bez toho, aby bola potrebná ich ďalšia expertná interpretácia, alebo konať úplne podľa svojho uváženia, bez toho, aby ohrozili priebeh stavby iných bytov. Kreativita a sloboda užívateľa je podporená a vítaná viacerými spôsobmi. Budúci užívatelia si môžu počas výstavby navzájom radiť, vymieňať si informácie a spoznávať sa, preto je možné predpokladať pozitívny vplyv projektu na formovanie komunity.

Obr.15. Model-stavebnica, plánovacia pomôcka pre budúcich užívateľov163. Výnimočným projektom, zahŕňajúcim budúcich užívateľov do procesu výstavby, ktorý vznikol na Slovensku, je Slameno-hlinený dom v Spišskom podhradí.164 Ide o pilotný projekt, ktorého zámerom je ponúknuť alternatívu k súčasnému riešeniu bytovej otázky sociálne znevýhodnených občanov. Namiesto sociálnych bytov nižšieho štandardu, ktoré sú budované pre týchto občanov, navrhuje stavanie spolu s nimi165. V rámci „tréningov“ chce ukázať týmto občanom metódy, ako si môžu svojpomocne zabezpečiť bývanie, pomocou použitia dostupných a lacných materiálov a tradičných, ale v súčasnosti málo využívaných technológií, a zabezpečiť si tak bývanie, ktoré má 161

O projekte ‘Grundbau und Siedler‘ pozri podrobnejšie BERNHARDT, Anne-Julchen, LEESER, Jorg. Základna a osadníci. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6. s. 26-30. 162 163

Pozri kapitolu 1.2

BERNHARDT, Anne-Julchen, LEESER, Jorg. Základna a osadníci. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6. s. 28. 164 Projekt vznikol ako spolupráca organizácií Kolpingovo dielo na Slovensku, Člověk v tísni – pobočka Slovensko a mesta Spišské Podhradie. [online] [2012-01-27] Dostupné na internete: http://slamahlina.blogspot.com/2008/04/hlineno-slamenn-dom-ako-alternatva-k.html 165 Sociálne bývanie vybudované pre rómske komunity väčšinou rýchlo upadá. K nedostatkom stavania pre užívateľov na rozdiel od stavania s nimi sa vyjadruje napr. De Carlo - pozri poznámku 116, kapitola 3.

zodpovedajúci hygienický štandard, na rozdiel od chatrčí, v ktorých mnohí bývajú. Prvým realizovaným projektom je dom, realizovaný z hliny, slamy, dreva a tehál, ktorý spolu s dobrovoľníkmi stavali členovia početnej rómskej rodiny, ktorí sú súčasnými užívateľmi domu.166

Obr. 16. Proces výstavby Slameno-hlineného domu v Spišskom Podhradí. 167

5.3 Hra Vynaliezavým spôsobom zapájania participantov sú stratégie pracujúce na základe princípu hry. Hra dokáže zaujať, pohltiť, stimuluje súťaživosť, vynaliezavosť, a keďže pracuje na princípe náhody, je veľmi podobná procesom, reálne prebiehajúcim v urbánnom prostredí168. Každý ťah, rovnako ako každé rozhodnutie v reálnom živote, je krokom do neznáma, s často nepredvídateľnými dôsledkami. Koucký a Lisecová navrhujú pre arboretum Antonín v Sokolove variantu doskovej hry, ktorá simuluje reálne vzťahy na riešenom území: „Na spoločnej hracej ploche, ktorou je mapa riešeného územia, zastávajú jednotliví hráči (obyvatelia, úradníci, inverstori či politici) podľa dopredu určených pravidiel svoje úlohy. (...) Každá z týchto rol má v danom území svoj nezastupiteľný význam“. Hráči sledujú spoločný cieľ, nemajú bojovať proti sebe, ale majú konať v záujme všetkých a tak úspešne realizovať simulované investičné projekty na území. Hráči si môžu vyskúšať aj roly, ktoré v skutočnom živote nezastávajú a uvidieť veci z novej perspektívy. Zoznamujú sa s možnosťami, ktoré územie ponúka, spoznávajú spôsoby akými fungujú investície, 166

K priebehu projektu Slameno-hlinený dom pozri podrobnejšie: http://www.slamahlina.blogspot.com/ Fotografia procesu výstavby, 21.4.2008. zdroj: http://slamahlina.blogspot.com/search?updatedmax=2008-05-08T19:41:00%2B02:00&max-results=7 168 „Správne nastavenie pravidiel, v kombinácii s prvkom náhody, ukazuje realitu neobyčajne presne.“ KOUCKÝ, Roman – LISECOVÁ, Edita. Urbanismus hrou. In: Zlatý řez. ISSN 1210-4760, 2010, č. 33, s. 93. 167

granty, rôzne formy financovania projektov, na hracích kartách vidia reálne sumy investícií a nákladov. Cieľom hry je „pomôcť pochopiť kritériá hodnotenia, ktoré môžu viesť ku konečnému výberu vhodných možností pre územie“169 v nadväzujúcich častiach projektu. Hra je v tomto prípade akýmsi trenažérom, ktorý má pripraviť účastníkov rozhodovacieho procesu na reálne situácie, neučí ich však nejaké overené úspešné vzorce mocenského narábania s územím, ale cez ich vlastnú skúsenosť s hrou im dáva možnosť nahliadnuť a zorientovať sa v problematike a vynaliezať úplne nové modely riešení. Prostredníctvom hry môžu pochopiť, že urbanizmus nie je iba jednoduchým súčtom jednotlivých budov, ale premenlivým, vyvíjajúcim sa komplexným systémom.

169

KOUCKÝ, Roman – LISECOVÁ, Edita. Urbanismus hrou. In: Zlatý řez. ISSN 1210-4760, 2010, č. 33, s.

93.

6 Kampus VŠVU Vysoká škola výtvarných umení sídli v troch budovách, v rôznych častiach centra Bratislavy. Jej rozpoltenosť nás necháva na pochybách, či môžeme tieto oddelené ‘prevádzky’ považovať za kampus170. Budova na Drotárskej ceste, ktorá má najväčšiu kapacitu a denne ju navštevuje najväčší počet študentov, je na rozdiel od ostatných dvoch budov školy obklopená veľkou nezastavanou plochou, preto sa práve táto lokalita ponúka ako najvhodnejšia pre situovanie projektu kampusu. Budova školy na Drotárskej ceste prešla celkovo tromi architektonickými ‘zásahmi‘. Pozrieme sa na ne z hľadiska toho, do akej miery šlo o zásah ‘všemohúceho‘ Architekta a do akej miery pracujú s konceptom kreatívneho užívateľa. Prvým architektonickým zásahom je realizácia171 novostavby budovy podľa projektu Dušana Kuzmu. Vzhľadom na pôdorysnú schému, a priori determinované a fixné funkcie jednotlivých priestorov, môžeme tento projekt považovať za typ architektúry predpokladajúci pasívneho užívateľa.172 Druhým zásahom bola nadstavba budovy, podľa projektu Jána Bahnu, ktorá prevzala koridorovú schému pôvodného projektu, ale priestory mezonetového typu a ‘obytné galérie‘, ktoré vznikli ‘pod strechou‘ sugerujú o niečo komplexnejšie vzťahy užívateľa a priestoru, iné typy užívania a apropriácie priestorov. Stále však ide o realizáciu Plánu, ďalší zásah Architekta. Posledný architektonický zásah do štruktúry budovy sa udial pri nedávnej ‘rekonštrukcii’ budovy. Paradoxne, v tomto prípade prípade nešlo o zásah Architekta, architekt zostal anonymný: na rozdiel od predchádzajúcich dvoch zásahov, nie je všeobecne známe, kto vypracoval projekt rekonštrukcie interiéru, kto určoval voľbu materiálov, vyberal dvere, apod. Pri tomto zásahu sa však nekompromisne odstránili nielen zdravotne závadné azbestocementové priečky, ale aj vrstvy užívateľských apropriácií. Všetky stopy kreatívneho užívania priestorov, ktoré, v inak identických priestoroch chodieb a ateliérov, vytvárali špecifické atmosféry, umožňovali orientáciu, tvorili identitu jednotlivých katedier a ateliérov, boli vymazané. Bezprostredné reakcie študentov na zrekonštruované priestory sa objavili v školskom časopise: „...pokreslené, polepené dvere a zaprskané umývadlá sa vytratili, no s nimi aj duša školy a inšpiratívna atmosféra interiéru. ... teraz sa chodby premenili na čakárne luxusnej zdravotnej poisťovne a navádzajú nám pocit kancelárskeho prostredia...“173 alebo: „Už viac nebudeme... zabrblávať steny ateliérov, čarbať po dverách, preformulovávať orientačné systémy, odštipkávať z linolea, zakladať požiare, následne vystriekavať hasiace prístroje, robiť zo stien ementál... Naše dlhoročné a niekoľkogeneračné snahy boli 170

Na druhej strane, súčasná decentralizácia kampusu sa nemusí vnímať ako nevyhovujúca, práve naopak. 171 Z pôvodného projektu bola realizovaná iba časť, v ktorej sa nachádzajú ateliéry a dielne. Zvyšná časť areálu, v ktorej bola navrhovaná aula a ďalšie priestory, nebola nikdy postavená. 172 Pozri kapitolu 1 173 KOLENČÍKOVÁ, Deana. Slovenská absurdita, I’m lovin’ it. In: TVOR. Študentský časopis Vysokej školy výtvarných umení. 2011, roč. 1, č. 1, s. 18-19.

zmarené. Je tu čisto a pekne. A sterilne. Bizarne, absurdne. (...) Podlaha ako ľad, steny biele. Chodby nápadne sa ponášajúce na nemocnicu, poisťovňu, prípadne daňový úrad... A to sme nevymýšľali my.“174 Možnosti zapojenia študentov do tvorby prostredia boli pri rekonštrukcii prehliadnuté dokonca aj pri jednoducho realizovateľných doplnkoch interiéru.175 Žiadny z doterajších architektonických zásahov nerozpoznal a nevyužil potenciál užívateľskej kreativity študentov, pedagógov a ďalších užívateľov priestorov školy, neuznal ich kompetencie ako spolutvorcov priestoru176. Motiváciou pre prácu na projekte kampusu VŠVU je práve perspektíva zhodnotenia tohto potenciálu vo forme zapojenia študentov do procesu navrhovania, ich splnomocnenie ako kreatívnych užívateľov. Projekt kampusu VŠVU nemá ambíciu byť autorským projektom - dielom Architektky, ale spoločnou zdieľanou a diskutovanou predstavou študentov, pedagógov, a ďalších participujúcich osôb, o tom, aký by mal byť kampusu VŠVU.

6.1 Kampus ako sociálna sieť Študenti VŠVU svojimi zásahmi, ako sú napríklad site-specific inštalácie, svojpomocné prestavby, dočasné úpravy, zariaďovanie nájdeným nábytkom, neštandardné a zmiešané používanie priestorov (ateliér = výstava = party = kuchyňa = dielňa = spálňa), aktivovanie rôznych nevyužitých priestorov školy atď., si už teraz privlastňujú a redefinujú existujúce miesta kampusu školy, teda konajú ako kreatívni užívatelia. Deje sa tak jednak z nevyhnutnosti prispôsobovať si priestory, inštalovať semestrálne práce apod., ale tiež z potreby reflektovať situácie a vzťahy vznikajúce v priestore, kde sa inštitucionálny charakter školy prepletá s improvizáciami a každodennosťou (vlastný stôl, rozhovory so spolužiakmi, obed zohriaty v mikrovlnke, konzultácie...). Je potrebné, či dokonca nevyhnutné, podporiť a rozvíjať tieto (každodenné) kreatívne aktivity, vďaka ktorým dochádza k vzniku jedinečných miest a sociálnych interakcií a „inšpiratívnej atmosféry.“177 VŠVU je inštitúcia, ktorej význam spočíva v podpore kreativity študentov, no nemusí len tvoriť formálny inštitucionálny rámec. Umožňuje existenciu kampusu, ktorý na rozdiel od školy nie je inštitúciou - kampus je sociálna sieť, tvorená študentmi, 174

GAŽOVÁ, Gabriela. Už viac nebudeme... In: TVOR. Študentský časopis Vysokej školy výtvarných umení. 2011, roč. 1, č. 1, s. 20. (kurzíva autorka) 175 Napríklad namiesto oslovenia študentov z katedry textilnej tvorby na spoluprácu, nakúpila škola do jedálne závesy z veľkoobchodu Ikea. Podobne sa postupuje napr. aj v prípade nábytku. 176 Pozitívnym príkladom participácie však môže byť webová stránka VŠVU, ktorú je možné si prispôsobiť zvolením jedného z mnohých variantov dizajnu, ktoré navrhovali študenti vizuálnej komunikácie. Pozri www.vsvu.sk Ešte výraznejšie pracuje s konceptom identity inštitúcie tvorenej študentmi webová stránka VŠUP v Prahe, kde individualne profily studentov a ich portfóliá tvoria podstatnú časť štruktúry webstránky. Študenti tu skutočne tvoria tvár(e) inšitúcie. Pozri http://www.vsup.cz/ 177 Pozri pozn. č. 173.

pedagógmi, inými zamestnancami školy i jej návštevníkmi. Moju formálnu príslušnosť k VŠVU určuje index, ale moju príslušnosť ku kampusu určuje sociálna interakcia s konkrétnymi ľuďmi – študentmi, pedagógmi, vrátnikom..., ktorí tvoria moje „súkromné mesto“ – môj súkromný kampus. Manifestáciou sociálnych vzťahov, ktoré sú vo svojej podstate premenlivé, vznikajúce a zanikajúce, nemôže byť pevná štruktúra bez možnosti zmeny. Apropriácia priestoru (jeho privlastnenie, prispôsobenie a využitie), ak je možná, znamená fungovanie kampusu ako prostredia pre experiment, prostredia, ktoré umožňuje manifestovať svoju kreativitu terajším i budúcim užívateľom.

6.2 Kampus ako participatívny projekt Cieľom participatívneho projektu kampusu VŠVU je navrhnúť štruktúru na pomedzí architektúry a urbanizmu, v ktorej sú splnené nasledujúce požiadavky. (Môžu platiť na celom území alebo iba v jeho častiach, aj v rôznych vzájomných kombináciách.) 1. definovanie čo najväčšej časti kampusu na základe participatívneho procesu 2. možnosť kreatívneho užívania, apropriácie priestorov 3. adaptabilita priestorov na rôzne typy užívania (flexibilita, polyvalencia) 4. katalýza sociálnych interakcií 6. kontinuálny vývoj projektu v čase (užívanie ako tvorba) Predpokladajme, že na základe týchto precedensov a budú vznikať priestory s rôznym stupňom architektonickej a užívateľskej kontroly a kreativity, umožňujúce najrozmanitejšie formy užívania, viacvýznamové, podporujúce interakcie a identifikácie.

6.3 Otázka aktuality a aktualizácie participatívneho dizajnu Navrhovaný participatívny projekt je dôležité premyslieť aj z hľadiska jeho aktuálnosti pre budúcich užívateľov, odlišných od tých, ktorí participovali na jeho vytváraní. „...posunutie podmienok autorstva architektonického dizajnu (smerom k užívateľom, pozn. autorky) môže byť efektívne v čase realizácie. Ale nemusí to nevyhnutne zvýšiť pravdepodobnosť, že budova alebo priestor bude schopný reagovať na užívateľov v budúcnosti. Ak je priestor príliš funkčne špecifický, môže sa dosiahnuť pravý opak, ibaže by noví užívatelia boli schopní byť dizajnérmi-užívateľmi meniacimi pôvodnú stavbu. Každý pokus architektov vyhovieť špecifickým potrebám definovanej skupiny užívateľov v konkrétnom čase môže byť efektívny iba na krátku dobu.“178

178

HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 62. ISBN 0-415-29043-0

Problém (ne)aktuálnosti dizajnu šitého „na mieru“ konkrétnej skupine užívateľov sa vyskytuje aj v prípade, keď ide o kampus: študenti, ktorí spolupracovali s Krollom na vytváraní Maison Médical už dávno opustili kampus a na ich miesta prišli iní. Preto je namieste otázka, či je participatívna stratégia vhodná pre projekt kampusu, kde užívatelia prebývajú dočasne a komunity, ktoré vytvárajú majú tiež pomerne efemérny charakter. Špecifikom fungovania ateliérov na VŠVU ako vertikálnych (zahŕňajúcich študentov viacerých ročníkov) umožňuje študentom rôznych stupňov štúdia, aby sa navzájom spoznali a odovzdávali si skúsenosti, čím sa vytvára kontinuita v sociálnom aj profesionálnom sieťovaní medzi študentmi. Ak dokážeme založiť tradíciu participovania na kreatívnom využívaní priestorov školy, vertikalita ateliérov a odovzdávanie ‘knowhow‘ by mohlo umožniť pokračovanie tradície a kontinuitu, nejedná sa teda o náhlu a totálnu výmenu participantov, ale o kontinuálnu výmenu, umožňujúcu sprostredkovanie skúsenosti kreatívneho užívania medzi študentmi kampusu. Riešením adaptability dizajnu pre meniacich sa užívateľov by mohla byť kombinácia postupov participácie, flexibility, polyvalencie a neužitočnosti. Mohla by umožniť dostatočnú priestorovú variabilitu a adaptivitu na rôzne použitia priestorov kampusu (aj tie v súčasnosti ešte nepredvídateľné), vyhnúť sa „prílišnej funkčnej špecifickosti“ a zároveň rešpektovať súčasné priestorové požiadavky.

Záver Rozmanité podoby architektonickej participácie ponúkajú netradičný pohľad na roly užívateľa a architekta. Transformovaná architektonická prax hľadá nové spôsoby a metódy, ako sprostredkovať skúsenosť s tvorbou a obnovou prostredia širokej verejnosti, ako premeniť pasívnych ‘spotrebiteľov priestoru‘ na zainteresovaných aktérov v procese tvorby a užívania architektúry. Na základe štúdia architektonickej participácie, jej teoretických východísk a ich aplikácií v praxi, budem odvíjať praktickú časť diplomovej práce – projekt kampusu VŠVU. Koncipovaním projektu kampusu tak, aby sa doň mohli zapojiť študenti, pedagógovia a ďalší užívatelia priestorov školy, sa pokúsim nielen vyskladať zdieľanú predstavu o kampuse, ale tiež iniciovať diskusiu o možných reálnych podobách fungovania kampusu školy – existujúceho i budúceho.

Slovník ambivalentný majúci dvojakú platnosť. Utvorené zač. 20. stor. z lat. amb(i)- ‘okolo, z oboch strán’ a valens ‘mocný, platný’ 179 > ambivalencia dvojznačnosť; koexistencia protichodných citov či postojov vzhľadom na ten istý objekt u toho istého subjektu, zmiešanosť citov 180 apropriácia prisvojenie si, privlastnenie si181 architekt, architektka arch-, archi- (gréc.) prvá časť zlož. slov označujúca vyšší stupeň hodnosti182 strojca, pôvodca, tvorca, osnovateľ (napr. podujatia, akcie apod.)183 kampus angl. camp – tábor, lat. campus – pole184 flexibilita „Nový koncept flexibility (ktorý ide za klišé užívateľa-kutila (do-it-yourself user), ktorý sa venuje kontinuálnej transformácii interiéru jeho alebo jej domu) by mal byť teraz asociovaný s väčšou viacúčelovosťou (multi-usage) a všestrannosťou (versatility) priestoru. (...) Možnosť poskytovať fluidnejší a transformovateľný priestor viedla ... k výskumu systémov založených ... na sériových a industrializovaných elementoch... Podobne použitie „cloisons épaisses“ (ťažkých priečok alebo stien), obvyklé v rozmiestnení kancelárií, dovoľuje vytváranie reverzibilných oddeľujúcich priestorov s úložnou kapacitou. Idea kontaineru (skrinky, kabinetu, atď.) ako objektu-zariadenia „odloženého“ v priestore (ale tiež... transformovateľného kusu) taktiež navrhuje odlišné možnosti pri hľadaní kontinuálnej rekompozície priestoru. Pracujúce zariadenie alebo premeniteľné mobilné objekty hrajú v tomto virtuálnom – otvorenom a fluidnom – priestore rovnakú úlohu ako oddeľujúce elementy, ale s väčšou všestrannosťou použitia. Transformovateľné viacúčelové jadrá (nuclei) alebo servisné chumáče (clusters) sú niektoré z príkladov tohto mnohostranného prístupu k mnohotvarému a denaturovanému priestoru, v súčasnosti možné vďaka existencii technických riešení otestovaných v sektore služieb (tertiary sector): vybavené (equipped) povrchy a prepájajúce siete inštalácií na sprístupnených podlažiach dovoľujú elesticitu v priestore otvorenom pre nasledujúce možnosti. Priestor na „jedno použitie (single-use)“ sa podvoľuje viacúčelovému (multi-use) priestoru, vytvorenému zo za sebou nasledujúcich reverzibilných podpriestorov.“185 > flexibilizácia „Flexibilizovať určité situácie – otvoriť ich neurčitému – vždy zahŕňa tvarovať – pliesť, normovať, rytmizovať, avšak nie nevyhnutne zpevniť (rigidify).“186 179

REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. Voznice : Leda, 2001. 752 s. s.51. ISBN 80-85927-85-3 ŠALING, Samo (et al.) Veľký slovník cudzích slov. 5. revidované a doplnené vyd. Prešov : SAMO, 2008. 1184 s. s. 59. ISBN 978-80-89123-07-0 181 Ibidem, s. 92. 182 Ibidem, s. 98. 183 Ibidem, s. 99. 184 REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. Voznice : Leda, 2001. 752 s. s.271. ISBN 80-85927-85-3 185 GAUSA, Manuel (et al.) The Metapolis Dictionary of Advanced Architecture. [Metapolis slovník pokročilej architektúry.] Barcelona : Actar, 2003. 688 p. s. 228-229. ISBN 84-95951-22-3 186 Ibidem, s. 228. 180

„Flexibilizácia sa snaží expandovať funkčné, znakové a relačné kapacity objektu alebo procesu, aby ho sprístupnila viacerým a lepším požiadavkám skutočnosti.“187 funkcia lat. fungí (trp.príč. functus) – vykonávať, zastávať188 „Vo svete, kde práca, voľný čas a komercia môžu byť uskutočňované prostredníctvom počítačov zaberajúcich priestory, ktoré nevyžadujú priestorovú klasifikáciu, by funkcia nemala byť základným parametrom definovania dielu krajiny v rámci teritória.“189 funkcionalizmus „Funkcionalizmus, koncept spojený s industriálnou spoločnosťou, odhodlaný účinne organizovať aktivity ľudského druhu v priestore alebo v teritóriu. V informačnej spoločnosti, individuálne aktivity ľudí už viac neklasifikujú priestor, pretože ho nemodifikujú. Akákoľvek aktivita súvisiaca s s informačnou spoločnosťou (či je to práca, oddych alebo komercia) môže byť vykonaná prostredníctvom nepatrných interfejsov, ktoré sa môžu objaviť a zmiznúť z miest podľa potreby.“190 interakcia „Interakcia je informácia vysielaná, prenesená a transformovaná medzi rôznymi a simultánnymi energiami, udalosťami a/alebo scénami.“ 191 „Interakcia je vzájomný vplyv dvoch systémov. Systémom sa rozumie reálny objekt, jeho časť alebo jeho prostredie. (...) Žijúce organizmy interagujú so svojim prostredím, vzájomne sa vymieňajúc na troch hlavných úrovniach: látka, energia a informácia. (...) V prírodnej a umelej organizácii, interakcia otvára otázku, čo je individualita (individual). Platným návrhom by mohlo byť, že individualita (individual) je primerane nezávislý Celok tvorený Časťami, ktoré sú primerane vzájomne závislé.“192 „Interakcia je vzájomný vplyv individuálnej osoby na konanie inej osoby alebo osôb, keď sú priamo fyzicky prítomné, čím menia to, čo bolo priestorovým faktom na sociálnu udalosť. (...) Jednoduchá fyzická spolu-prítomnosť sa stáva interakciou práve v tom momente, keď je ustanovená minimálna úroveň sociálneho jadra (social nucleus), vzájomne udelená a rozpoznaná možnosť dať život, alebo zrodiť minimálnu sociálnu organizáciu. Interakcia je založená na otvorenosti subjektov pre komunikáciu a akceptovanie jej pravidiel.“ (Manuel Delgado) 193 komunita z lat. commune ‘obec, obecná vec’ od communis ‘spoločný’ a základu munus ‘(verejná) povinnosť, úrad’194 spoločné nažívanie ľudí; spoločenstvo195 187

GAUSA, Manuel (et al.) The Metapolis Dictionary of Advanced Architecture. [Metapolis slovník pokročilej architektúry.] Barcelona : Actar, 2003. 688 p. s. 228. ISBN 84-95951-22-3 188 REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. Voznice : Leda, 2001. 752 s. s. 180. ISBN 80-85927-85-3 189 GAUSA, Manuel (et al.) The Metapolis Dictionary of Advanced Architecture. [Metapolis slovník pokročilej architektúry.] Barcelona : Actar, 2003. 688 p. s. 244. ISBN 84-95951-22-3 190 Ibidem, s. 245. 191 Ibidem, s. 352. 192 Ibidem. 193 Ibidem, s. 353. 194 REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. Voznice : Leda, 2001. 752 s. s. 291. ISBN 80-85927-85-3 195 ŠALING, Samo (et al.) Veľký slovník cudzích slov. 5. revidované a doplnené vyd. Prešov : SAMO, 2008. 1184 s. s. 607. ISBN 978-80-89123-07-0

„...bude to set komplexných organizmov integrovaných na rôznych škálach, od veľmi malých po globálne, podporujúci výmenu skúseností a každonenných sociálnych praktík. Fyzické a materiálne lokálne komunity, pozdvihnuté digitálným sieľovaním.“ (Marco Susani) 196 kreativita z lat. creátió od creare ‘tvoriť, rodiť’197 tvorivá činnosť, tvorivosť, tvorenie198 > kreatívny (gréc.) činorodý, tvorivo aktívny, tvorivý199 nedokončenosť „Fragment a jeho kompozitné následky, kolízie a ruptúry predpokladajú pôvodný poriadok, ktorý je popretý alebo odmietnutý. Je to tiež finalizovaný akt, hotový objekt. Nedokončené berie v úvahu, že forma je následkom kontinuálneho procesu, kde každý okamih sa môže stať dočasne definitívnym. Nedokončené nepotrebuje predchádzajúci poriadok, na ktorý by odkazovalo alebo ktorý by konfrontovalo. Je totálnym objektom a nie časťou väčšieho, všeobecnejšieho.“200 participácia z lat. participare – mať účasť, zdieľať; pars – časť, capere – brať, particeps – účastný 201 „... participácia môže byť definovaná ako zapojenie užívateľa na nejakom stupni procesu dizajnu...“202 „... participáciou užívateľov nemáme na mysli, že užívatelia by mali pracovať za rysovacou doskou alebo že by mali diktovať, zatiaľ čo architekti prepisujú, transformujúc ašpirácie na obrazy. (...) Participácia musí transformovať architektonické plánovanie z autoritárskeho aktu na proces. Tento proces začína rozpoznaním potrieb užívateľov...“203 „Z pohľadu občana, participácia umožňuje individuálnym osobám a skupinám ovplyvňovať inštitucionálne rozhodnutia. Z inštitucionálneho uhla pohľadu, participácia môže vybudovať verejnú podporu pre plánované aktivity. Participácia vytvára viac než rozhodovací mechanizmus, vytvára platformu zdieľania pre permanentnú diskusiu medzi expertmi a občanmi, o významných otázkach spojených s transformáciou urbánneho priestoru.“204 > participovať mať účasť, podiel na dačom205

196

GAUSA, Manuel (et al.) The Metapolis Dictionary of Advanced Architecture. [Metapolis slovník pokročilej architektúry.] Barcelona : Actar, 2003. 688 p. s. 122. ISBN 84-95951-22-3 197 REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. Voznice : Leda, 2001. 752 s. s. 311. ISBN 80-85927-85-3 198 ŠALING, Samo (et al.) Veľký slovník cudzích slov. 5. revidované a doplnené vyd. Prešov : SAMO, 2008. 1184 s. s. 631. ISBN 978-80-89123-07-0 199 Ibidem. 200 GAUSA, Manuel (et al.) The Metapolis Dictionary of Advanced Architecture. [Metapolis slovník pokročilej architektúry.] Barcelona : Actar, 2003. 688 p. s. 364. ISBN 84-95951-22-3 201 REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. Voznice : Leda, 2001. 752 s. s. 450. ISBN 80-85927-85-3 202 BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. xiii. ISBN 0-415-31746-0 203 DE CARLO, Giancarlo. Architecture’s Public. [Verejnosť architektúry.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 16. ISBN 0-415-31746-0 204 KUCINA, Ivan. Project Responsible. [Zodpovedný projekt.] In: Urban Report #3. 2011, s.8 [online] [cit.2012-01-30] Dostupné na internete: http://www.urbanreport.ro/cd3/autorun/print.html 205 ŠALING, Samo (et al.) Veľký slovník cudzích slov. 5. revidované a doplnené vyd. Prešov : SAMO, 2008. 1184 s. s.830 ISBN 978-80-89123-07-0

> participant účastník deja206, participantmi sú všetci učastníci procesu participácie (vrátane architektov) plán cez nem. Plan z fr. plan – náčrt (v 15.stor. písané plant), pod vplyvom tal. pianta – pôdorys, obsadené miesto, podpätok (z lat. pianta – podpätok) a kontaminací s plan – plochý, plošný od planer – sadiť, stavať z lat. plantare – sadiť.207 vopred stanovený časový a vecný rozvrh činností, akcií, diania, výroby, fungovania dačoho atď. „Pri plánovaní ako procese (process planning), plán nekončí konštrukciou architektonického objektu. (...) V plánovaní ako procese vyhotovenie plánu vo fyzických podmienkach troch dimenzií je predbežná hypotéza. K jej overovaniu dôjde prostredníctvom užívania a je preto zverené užívateľovi, ktorý konfrontuje vystavané prostredie tým, že ho zažíva. Táto fáza, ktorá napráva, odoberá, pridáva, alebo modifikuje dizajn je stále súčasťou projektu...“208 polyvalencia valencia: ‘mocenstvo, väzba, schopnosť viazať sa s inými slovami ‘ z neskorolat. valentia ‘moc, sila’ 209 použitie pozri užívanie/užitie program „Tvoriť dnes znamená vytvárať programy. Vynaliezame ich alebo ich navrhujeme, mixujeme ich, podporujeme ich, denaturalizujeme ich. Program nie je to isté ako funkcia. Je to viac než funkcia, lebo program nie je priamy a má viac než jeden hlas. (...) Programy sú zmutovateľné, transformovateľné v čase. Musíme navrhovať programy, ktoré môžu zabúdať alebo môžu byť neskôr transformované.“210 reakcia odozva na vonkajší popud, odpor proti pokroku; cez nem. Reaktion, fr. réaction zo strlat. reactio - spätná činnosť, odvetné jednanie od reagere211 „... nezaujíma nás reagovanie, ale aktivácia, nie odpovedanie ale kladenie otázok, nie obrana, ale útok.“212 skúsenosť „Skúsenosť je opačná k projektu: skúsenosť dosiahnem ako opačnú k projektu, ktorý som mal robiť...“213 „Dizajn je prácou otroka... je to práca niekoho, kto sa neteší z jej benefitu.

206

ŠALING, Samo (et al.) Veľký slovník cudzích slov. 5. revidované a doplnené vyd. Prešov : SAMO, 2008. 1184 s. s.830 ISBN 978-80-89123-07-0 207 REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. Voznice : Leda, 2001. 752 s. s. 471. ISBN 80-85927-85-3 208 DE CARLO, Giancarlo. Architecture’s Public. [Verejnosť architektúry.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 20-21. ISBN 0-415-31746-0 209 REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. Voznice : Leda, 2001. 752 s. s. 698-9. ISBN 80-85927-85-3 210 GAUSA, Manuel (et al.) The Metapolis Dictionary of Advanced Architecture. [Metapolis slovník pokročilej architektúry.] Barcelona : Actar, 2003. 688 p. s. 499. ISBN 84-95951-22-3 (kurzíva autorka) 211 REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. Voznice : Leda, 2001. 752 s. s. 529. ISBN 80-85927-85-3 212 GAUSA, Manuel (et al.) The Metapolis Dictionary of Advanced Architecture. [Metapolis slovník pokročilej architektúry.] Barcelona : Actar, 2003. 688 p. s. 513. ISBN 84-95951-22-3 213 Ibidem, s. 208.

V umení robíme architektúru skúsenosti v okamihu túžby (in the instant of desire).“214 stratégia ‘umenie viesť vojnu; spôsob plánovania, riadenia ap. smerujúci k dosiahnutiu cieľa’; odvodené z rím. agó ‘ženiem, vediem, riadim’215 ľubovoľné pravidlo predpisujúce určitú činnosť v každej situácii procesu rozhodovania; umenie riadiť politickú činnosť dajakého kolektívu, strany apod. Zameranú na dosiahnutie hlavných politických cieľov216 „Tí, ktorí sa dnes angažujú na vedúcich pozíciách v rozvoji miest, radi svoje myšlienkové i praktické prístupy označujú pojmom ‘mestské stratégie’, z ktorého je zrejmé predovšetkým odmietnutie investorského urbanizmu orientovaného iba na jednotlivé stavby.“217 udalosť „Udalosť(event)... tvorí časť procesu, a zároveň sa objavuje ako niečo emotívne a nepredvídateľné.“218 „Udalosť v architektúre je ako úder srdca.“219 užívanie/užitie 220 „Architektonické dielo nemá žiadny zmysel, ak je odlúčené od užívania, a spôsob, akým je používané alebo môže byť používané, je jedným zo základných faktorov prispievajúcich k definovaniu jeho kvality.“221 užívateľ „Užívateľ je dôležitým činiteľom v architektovom procese dizajnu. Ale užívateľ je tiež pre architekta hrozbou, lebo jeho konanie môže podryť architektov nárok byť jediným autorom architektúry.“222 verejný priestor „V protiklade s konvenčným chápaním urbánneho priestoru ako kolekcie budov a prázdnych miest medzi budovami, urbánny priestor je preplnené (loaded), dynamické prostredie, ktoré pracuje ako scéna permanentného konfliktu medzi manifestáciami súkromného a verejného. Ľudia nielen reagujú na prostredie, ale tiež konajú prostredníctvom prostredia, preto urbánny priestor, chápaný takýmto spôsobom, môže byť videný ako kritický nástroj participujúcich občanov, pri ich snažení vplývať na spôsoby, akými sa odohrávajú ich verejné a súkromné životy.“223 214

GAUSA, Manuel (et al.) The Metapolis Dictionary of Advanced Architecture. [Metapolis slovník pokročilej architektúry.] Barcelona : Actar, 2003. 688 p. s. 208. ISBN 84-95951-22-3 215 REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. Voznice : Leda, 2001. 752 s. s. 605. ISBN 80-85927-85-3 216 ŠALING, Samo (et al.) Veľký slovník cudzích slov. 5. revidované a doplnené vyd. Prešov : SAMO, 2008. 1184 s. s. 1031. ISBN 978-80-89123-07-0 217 ARLT, Peter. Taktičtější urbanismus: taktické město. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6. s. 59. 218 GAUSA, Manuel (et al.) The Metapolis Dictionary of Advanced Architecture. [Metapolis slovník pokročilej architektúry.] Barcelona : Actar, 2003. 688 p. s. 203. ISBN 84-95951-22-3 219 220

Ibidem.

Pozri heslo ‘program’. DE CARLO, Giancarlo. Architecture’s Public. [Verejnosť architektúry.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 21. ISBN 0-415-31746-0 222 HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. s. 3. ISBN 0-415-29043-0 223 KUCINA, Ivan. Project Responsible. [Zodpovedný projekt.] In: Urban Report #3. 2011, s.8 [online] [cit.2012-01-30] Dostupné na internete: http://www.urbanreport.ro/cd3/autorun/print.html 221

Zoznam použitej literatúry ALEXANDER, Christopher (et al.). A Pattern Language. [Reč vzorcov.] New York : Oxford University Press, 1977. 1171 p. ISBN-13 978-0-19-501919-3 ALEXANDER, Christopher; Center for Environmental Structure. The Timeless Way of Building. [Nadčasový spôsob stavania.] New York : Oxford University Press, 1979. ARLT, Peter. Taktičtější urbanismus: taktické město. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč.10, č. 6. s. 59-61. BERNHARDT, Anne-Julchen – LEESER, Jörg. Základna a osadníci. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6, s. 26-30. BISHOP, Claire (ed.). Participation [Participácia]. Cambridge, Massachusetts : MIT Press, 2006. 208 p. ISBN 978-0-262-52464-3 BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. ISBN 0415-31746-0 BORDEN, Iain. The unknown city of architecture and everyday. [Neznáme mesto architektúry a každodennosti.] [online] [cit 2011-11-01] Dostupné na internete: http://www.re-public.gr/en/?p=40 DIDA, Daniel. Intervencia do verejného priestoru. Vedúca diplomovej práce Doc. Ilona Németh DLA, konzultant diplomovej práce Mgr. Daniel Grúň, PhD. Bratislava : VŠVU, Katedra intermédií a multimédií, 2012. EVANS, Robin. Figures, Doors and Passages. [Figúry, dvere a pasáže.] In: EVANS, Robin. Translations from Drawing to Building and Other Essays. [Translácie z kresieb do budov a iné eseje.] London : Architectural Association, 1997. GAUSA, Manuel (et al.) The Metapolis Dictionary of Advanced Architecture. [Metapolis slovník pokročilej architektúry.] Barcelona : Actar, 2003. 688 p. ISBN 84-95951-22-3 GAŽOVÁ, Gabriela. Už viac nebudeme... In: TVOR. Študentský časopis Vysokej školy výtvarných umení. 2011, roč. 1, č. 1, s. 20. HERTZBERGER, Herman. Lessons for Students in Architecture. [Lekcie pre študentov v architektúre.] Rotterdam : 010, 1998. HILL, Jonathan. Actions of Architecture: Architects and creative users. [Akcie architektúry: Architekti a kreatívni užívatelia.] London : Routledge, 2003. 222 p. ISBN 0415-29043-0 KOLENČÍKOVÁ, Deana. Slovenská absurdita, I’m lovin’ it. In: TVOR. Študentský časopis Vysokej školy výtvarných umení. 2011, roč. 1, č. 1, s. 18-19. KOOLHAAS, Rem – MAU, Bruce. S,M,L,XL : Small, Medium, Large, Extra-Large. Office for Metropolitan Architecture. [Malý, stredný, veľký, extra-veľký. Úrad pre mestskú architektúru.] Kolín : Benedikt Taschen Verlag, 1997. 1344 p. ISBN 3-82287743-3

KOUCKÝ, Roman – LISECOVÁ, Edita. Urbanismus hrou. In: Zlatý řez. ISSN 12104760, 2010, č. 33, s. 90-95. KRONENBURG, Robert. Flexibility. Architecture that Responds to Change.[Flexibilita. Architektúra odpovedajúca na zmenu.] London : Laurence King Publishing, 2007. 240 p. ISBN 978-1-85669-461-2 KUCINA, Ivan. Project Responsible. [Zodpovedný projekt.] In: Urban Report #3. 2011, s. 4-11. [online] [2012-01-30] Dostupné na internete: http://www.urbanreport.ro/cd3/autorun/print.html KUCINA, Ivan. The Participatory Project for Peti Park. [Participatívny projekt pre Peti Park.] In: Urban Report #3. 2011, s.70-73. [online] [2012-01-30] Dostupné na internete: http://www.urbanreport.ro/cd3/autorun/print.html OVERMEYER, Klaus. UC Tools. Katalyzátory městské transformace. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6. s. 43-47. PALASMAA, Juhani. Existenciální úloha architektury. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 5., s. 36-39. PETCOU, Constantin – PETRESCU, Doina. Acting Space [Jednajúci priestor]. [online] [2012-30-01] Dostupné na internete: http://www.urbantactics.org/documents/ActingSpace-CP&DP.pdf PETRESCU, Doina. How to make a community as well as the space for it. [Ako robiť komunitu ako aj miesto pre ňu] [online] [cit. 2012-01-30] Dostupn0 na internete: http://www.re-public.gr/en/?p=60 REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. Voznice : Leda, 2001. 752 s. ISBN 8085927-85-3 RICK, Matthias. Instantní urbanismus. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč.10, č.6, s.16-17. RICK, Matthias. Neboť aktivňe nakládají s městem. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6, s. 5. ŠALING, Samo (et al.) Veľký slovník cudzích slov. 5. revidované a doplnené vyd. Prešov : SAMO, 2008. 1184 s. ISBN 978-80-89123-07-0 TOPOLČANSKÁ, Mária. Architektonické iniciatívy v sieti aktivizmu. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2008, roč.8, č.3. s.44-46. TSCHUMI, Bernard. Index of Architecture. [Index architektúry.] In: Questions of Space. [Otázky priestoru.] London : Architectural Association, 1990. WIGGLESWORTH, Sarah – TILL, Jeremy. Table Manners. In: Architectural Design. ISSN 0003-8504, 1998, vol.68, no.7/8. s. 31-35.

Zoznam reprodukcií Obr. 1. FREDERICK, Christine. Household Engineering: Scientific Management in the Home. [Domáce inžinierstvo: Vedecký manažment v domácnocti.] [online] [2012-01-25] http://artificialorder.wordpress.com/2011/12/14/an-emancipatorypractice-of-architecture/ Obr. 2. HERTZBERGER, Herman. Centraal Beheer, Appeldoorn, Holandsko. Fragment pôdorysu. [online] [2012-01-30] http://www.carusostjohn.com/media/artscouncil/history/structuralist/index_02.html Obr. 3. KROLL, Lucien, v spolupráci so študentmi. Internát Maison Médical, Louvain, 1970. Pohľad na fasádu. [online] [2012-01-20] http://notasurbanas.blog.com/tag/lucien-kroll/ Obr. 4. KROLL, Lucien, v spolupráci so študentmi. Internát Maison Médical, Louvain, 1970. Proces výstavby. [online] [2012-01-25] http://www.domusweb.it/en/architecture/lucien-kroll-utopia-interrupted/ Obr. 5. WIGGLESWORTH, Sarah, TILL, Jeremy. Table Manners. In: Architectural Design. ISSN 0003-8504, 1998, vol.68, no.7/8. s.32. Obr. 6 Fotografia objektov Le Corbusiérovho sídliska v Pessacu, prestavaných užívateľmi. Foto: Peter Blundell Jones. BLUNDELL JONES, Peter. Sixty-eight and after. [Šesťdesiatosem a neskôr.] In: BLUNDELL JONES, Peter, PETRESCU, Doina, TILL, Jeremy (eds.). Architecture and Participation. [Architektúra a participácia.] London : Spon Press, 2005. 282 p. s. 133. ISBN 0-415-31746-0 Obr. 7. Fotografia domu od Le Corbusiera v Pessacu, a) v čase realizácie a b) v 70-tych rokoch, po prestavbe užívateľmi. [online] [2012-01-20] zdroj: http://www.adrianaeysler.com/index.php?n=ListOfActivities.Palimpsest Obr. 8. FRIEDMAN, Yona. Ukážka kresby. Foto: autorka. Z výstavy Yona Friedman: Architecture Without Building. Ludwig Museum, Budapešť, 2011. Obr. 9 Studio UC Klaus Overmeyer, Raumlaborberlin, Mbup. Koncept oživenia a ďalšieho využitia letiska Tempelhof, Berlín, 2008. Model. OVERMEYER, Klaus. UC Tools. Katalyzátory městské transformace. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6. s. 46.

Obr. 10 a 11. Tab_lab, o.z. Otvorenie Bunky pre súčasnú kultúru. Nitra, 15.9.2011. Fotografie udalosti. https://www.facebook.com/media/set/?set=a.215131681881644.50821.1648261935788 60&type=3 Obr. 12. Tab_lab, o.z. Bunka pre súčasnú kultúru. Nitra, 2011. Situácia. https://www.facebook.com/media/set/?set=a.180664785328334.44508.1648261935788 60&type=3 Obr. 13 a 14. Tab_lab, o.z. Bunkre v Bunke, Bunka pre súčasnú kultúru. Nitra, september 2011. Fotografie priebehu workshopu. https://www.facebook.com/media/set/?set=a.215138465214299.50822.1648261935788 60&type=3 Obr.15. BeL Sozietät. Grundbau und Siedler. Fotografia modelu-stavebnice BERNHARDT, Anne-Julchen, LEESER, Jorg. Základna a osadníci. In: Era 21. ISSN 1801-089X, 2010, roč. 10, č. 6. s. 28. Obr. 16. Kolpingovo dielo na Slovensku, Člověk v tísni – pobočka Slovensko, Mesto Spišské Podhradie, rodina Horváthovcov a ďalší. Slameno-hlinený dom. Spišské Podhradie, apríl 2008. Fotografia procesu výstavby. http://slamahlina.blogspot.com/search?updated-max=2008-0508T19:41:00%2B02:00&max-results=7