Čitanka pre 1. račnik zakladnej školy - 42102

Čítanka

pre 1. ročník základnej školy

Recenzentky

Dr. Anna Makišová

Vlasta Werleová

Tatiana Kolárová

Ilustroval

Zoran Peškan

Autorky multimediálneho dodatku k čítanke

Paed.Dr. Svetlana Zolňanová

Tatiana Naďová

Lýdia Gedeľovská

Autorky Zvukovej čítanky 1

Milina Florianová

Paed.Dr. Svetlana Zolňanová

Redaktorka

Alena Pešková

Zodpovedné redaktorky

Dr. Romanţa Iovanoviciová

Slobodanka Ružičićová

Hlavný redaktor

Dr. Milorad Marjanović

Za vydavateľa

Dr. Milorad Marjanović, ú. riaditeľ

Pokrajinský tajomník pre vzdelávanie, predpisy, správu a národnostné menšiny – národnostné spoločenstvá schválil dňa 21. 10. 2019 riešením č. 128-61-713/2019-01 vydať a používať Čítanku v prvom ročníku základnej školy.

ISBN 978-86-17-20225-3

2017–2019.

Belehrad 2017 – 2019

Toto dielo ani jeho časť sa nesmie rozmnožovať, kopírovať alebo inak reprodukovať bez písomného súhlasu vydavateľa.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, rodičia, každý žiak má ovládať svoj materinský jazyk, a preto vám ponúkame k učebnicovému kompletu pre 1. ročník aj novú čítanku bohatú na pútavé texty a zaujímavé úlohy a cvičenia.

texty é a

Pri niektorých textoch nájdete aj označenia – sovičku a motýlika .

Sovičkou sme označili texty predpísané učebnými osnovami (spracuje ich učiteľ v škole) a motýlikom texty, ktoré sú ponúknuté mimo učebných osnov a nie sú povinné. Odporúčame ich žiakom, ktorí už pri nástupe do školy vedia čítať a písať, aby si pomocou nich ešte úspešnejšie nacvičili techniku čítania a pripravovali sa tak na samostatné čítanie kníh domáceho čítania v ďalších ročníkoch. Teda nie všetko, čo je v čítanke, sa musí záväzne spracovať. To, koľko z voliteľných textov, prípadne sprievodných cvičení so žiakmi urobíme, závisí od potenciálu konkrétnej triedy.

Milé deti,

v čítanke si nájdete textíky označené múdrou sovičkou . Tá vás upozorní na to, že tie textíky budete čítať a riešiť úlohy spolu s vašou pani učiteľkou, či pánom učiteľom, no nájdete si aj motýlika . Rozprávočky a básničky s motýlikom si môžete prečítať samy a samy aj riešiť úlohy súvisiace s nimi. Ak si s niečím nebudete vedieť poradiť, poproste učiteľa/učiteľku alebo vašich rodičov, nech vám s úlohou pomôžu.

Často sú ilustrácie v knihe nedokončené. Vezmite si ceruzku a pastelky a smelo do toho! Je to vaša čítanka a s vašimi kresbami bude ešte krajšia!

Spisovateľka Krista Bendová hovorila deťom o čítanke takto: it

ítankajemúdra. Vzdelávaaučí: nemalbys´jejpreto robiťoslieuši. a ri a úv

Prajem všetkým žiakom mnoho elánu a chuti pri práci s čítankou. Nech sa vám darí!

Autorka

Klopi-klopi

Klopi-klopi, brána, otváraj sa zrána, ide detí ako smetí, do školičky každé letí.

Klopi-klopi, brána, otváraj sa zrána, idú žiaci k svojej práci –písať, čítať nech sa páči!

Klopi-klopi, brána, otváraj sa zrána!

Krista Bendová

NA Š A

PE K NÁ D O BRÁ VESE L Á A HOJ!

A, BE, ŽIACI – A BEŽIACI

ALEBO:

Prvé rozprávanie o jazykoch zaviazaných a rozviazaných

Pani učiteľka vstúpila do triedy a vidí: žiaci sedia pekne vystretí, ako keby nie druhý, ale už aspoň dvadsiaty druhý deň chodili do školy! Chytro sa naučili! Stačilo raz povedať, a už to vedia! Len ten Štoplík sa nejako čudne vrtí v prvej lavici. A čo to má na ústach?

– Prečo si obviazaný? – spýtala sa pani učiteľka Štoplíka. – Bolia ťa uši?

Štoplík pokrútil hlavou, že nie.

– Tak azda zuby?

Štoplík zase nič.

– No čo, – povedala pani učiteľka, – po vyučovaní ťa zavediem ku školskému zubnému lekárovi...

Štoplík si strhol z tváre šatôčku, ktorú mal vzadu uviazanú, a zvolal:

– Mňa nič nebolí! Ja sa len bojím!

– Ale, – krútila teraz hlavou pani učiteľka, – nášho zubného lekára sa nemusíš báť, lebo on vŕta bezbolestne, vôbec to nebolí!

– Ja sa pána doktora nebojím. Ani zuby ma nebolia. Ja sa len bojím červeného jazyka: že mi ho dáte, ak čo len slovko poviem! – vykríkol Štoplík a odfúkol si. A o chvíľu sa od neho všetci dozvedeli, ako Štoplíka a Ivka vystrašil pri raňajkách Fedor: povedal im, že keď len „ň“ povedia v triede počas vyučovania, pani učiteľka im vraj hneď ovinie okolo krku červený papierový jazyk, ktorý je až po zem dlhý. Aj to im hovoril, že potom s tým jazykom budú musieť chodiť cez prestávku po chodbe a celá škola sa im bude smiať; preto si Štoplík previazal ústa, aby ani náhodou ani len „ň“ nepovedal.

– No vidíš, povedal si, a nijaký červený jazyk som ti nedala, – smiala sa pani učiteľka. – Alebo ti mám nejaký vystrihnúť?

Potom však deťom povedala, ako to naozaj je: že sa veru neslobodno len tak hocikedy ozývať, hocičo rozprávať. V triede sa treba vždy hlásiť a bez hlásenia možno hovoriť iba vtedy, keď pani učiteľka dakoho sama vyvolá!

Hana Ponická (úryvok) štopeľ, štupeľ – zátka, ale aj malé dieťa Úryvok je krátka časť z celého textu, rozprávky alebo z celej knihy.

• O Štoplíkových zážitkoch si môžete prečítať v knihe Hany Ponickej Ako Štoplík do školy chodil – nechodil.

• Nakresli svojho Štoplíka:

• Opäť sem napíš svoje meno. Porozprávajme sa

ť , zpísmeniekskladaťslová. Naučnáspoznaťrodnúreč , nechniejeprenásnová.

Ide T-rex do školy

Vybral sa náš T-rex do školy.

Hlava veľká, oči nahnevané, zuby ako píla.

– Chŕŕŕ! Roztrhám ťa! Zjem!

Školská taška je veľká, zelená. Reflexná, teda odráža svetlo.

Aby vodiči automobilov a náklaďákov T-rexa zďaleka uvideli. A spomalili. Zastali.

Aby T-rex mohol bezpečne prejsť na druhú stranu ulice.

Kráča taška do školy. Obrovská, nafúkaná, ťažká ako skala. Mamina ju chcela odvážiť na malej kuchynskej váhe, ale váha pukla. Musela použiť väčšiu – tú v kúpeľni. Ukázala päť a pol kila! Aj to ju mamina hneď po kúpe vyladila tak, aby ukazovala o kilogram menej.

Posúva sa ťažká taška, akoby sama od seba. Len keď sa lepšie prizrieš, uvidíš na nej kopček učesanej hlavy, zboku ručičky a dolu nožičky vo vyumývaných teniskách. Akoby tie končatiny patrili taške. To keď sa pozeráš odzadu. Ak sa pozrieš spredu, nájdeš pod taškou zhrbeného, pridláveného prváčika.

Ide taška do školy. Na nej strašný T-rex. Pod ňou chudák prváčik.

Vlečie prvák školu na ramenách.

A škola mu je ťažká.

Ešteže s ním kráča jeho verný T-rex.

Ten sa nebojí.

Ten vládze.

Ten je mocný!

Ak škola nebude dobrá, T-rex ju zje!.

Zoroslav Jesenský

náklaďák – hovorovo nákladné auto, kamión vyladiť – nastaviť

posúvať sa – premiestňovať sa pridlávený – pritisnutím poškodený

Porozprávajme sa

• Porozprávaj, aká je tvoja taška.

• Už si ju odvážil/odvážila? Vieš, koľko má kilogramov?

Pozor, idú prváčky

V škole sa prváčky hrajú,

Robia mosty, hop a skok –čo dokážu tak o rok?

Veru áno, chlapci milí, chcú si s vami zmerať sily.

Bitkárka Beata

Bitkárka Beata cvičia, bežia, aj gól dajú! chalanov vyláta.

Pozrite, aká je silná a svalnatá.

Aha! Fíha! To je výkon: Dievčatá sú dnes už iné: tlačí fúrik so školníkom.

nebojácne, rýchle, silné.

Preto, prosím, žiadne hádky –sú to naše kamarátky!

Keby sa jej veľmi chcelo, zdvihne desať učiteľov.

Riaditeľ len s hrôzou trnie:

Zoroslav Jesenský „Milé dieťa, opatrne...“

Daniel Hevier

Porozprávajme sa

• Dievčatá, porozprávajte, čo všetko viete urobiť, čo obyčajne robievajú chlapci.

• Viete aj vy, chlapci, urobiť niečo, čo obyčajne robievajú dievčatá?

Žartíky zo Zorničky

– Mama, učiteľka sa ma opýtala, či nemám ešte nejakého súrodenca v škole, – hovorí (ne)podarený Jožinko.

– Ty si povedal, že nemáš. A čo ona na to?

– Chvalabohu!

Dcérka hovorí:

– Ocko, ja nemám rada dierky v syre.

Otec odpovedá: – Tak zjedz syr a dierky nechaj na tanieri.

Rozumsabrúsi učením.

Priatelia

Peťo mal dvoch priateľov: Ivka a Vila.

Všetci chodili do prvej triedy. Raz

mali na domácu úlohu prečítať rozprávku a vyrátať príklad.

Petrík si rozprávku prečítal, ale príklad nevyrátal.

Na druhý deň prosil svojich priateľov, aby mu s tým pomohli.

Ivko podal Peťovi svoju písanku a vraví:

„Na! Odpíš si to, mám to dobre.“

Vilko však vykríkol:

„Nič neodpisuj, Peťo! Ja ti tú úlohu vysvetlím a vyriešiš si ju sám.“

Traja priatelia

Viktor si zabudol doma desiatu.

Cez prestávku všetky deti jedli.

Viktor stál bokom a pozeral na ne.

„Prečo neješ?“ spýtal sa Karol.

„Zabudol som si desiatu.“

„No to je zlé, do obeda je ešte ďaleko,“ povedal Karol a ďalej jedol svoj chlebík.

„A kde si si ju zabudol?“ spýtal sa Miško.

„Iste si ju zabudol dať do tašky,“ mudroval Karol.

„Vezmi si a jedz!“

Vladko ich len počúval, nič nehovoril. Vtom rozlomil svoj chlieb na dve polovice, jednu podal Viktorovi a povedal:

Valentina Osejevová

• Aj vám učiteľka/učiteľ dáva domáce úlohy?

• Stalo sa ti, že si si zabudol/zabudla domácu úlohu?

• Ako sa to s tvojou neurobenou domácou úlohou skončilo? Niekto ti pomohol?

• Čo si myslíš, kto v poviedke Priatelia správne pomáhal: Ivko, alebo Vilko?

• Prečítaj si poviedku Traja priatelia ešte raz.

• Čo si Viktor zabudol?

• Čo všetko si žiaci zabúdajú priniesť do školy?

• Ktorý z chlapcov bol Viktorov pravý kamarát?

BLUDISKO

Nájdu si dobrí kamaráti k sebe cestičku?

Moji kamaráti

Mám verného priateľa Havka! Mám i malú prítulnú priateľku, Keď k nám milý hosť zavíta a okatú mačaciu vrtielku! pri bráne priateľsky pozvoní, Zrána zvyčajne drieme v papuči, Havko každého návštevníka ale večer sa nebadane vytratí veľavravným štekotom privíta. a kamsi do tmy smelo vyskočí!

Kým milí štvornohí priatelia hlasno chrapkajú v košíku, s mojím chtivým vnukom – prvákom listujeme detský časopis Zorničku a v ňom Mravca – farebnú prílohu!

zornička – planéta Venuša, zrenica v oku

Porozprávajme sa

• Zornička je aj náš časopis pre deti. Môžeš si tu prečítať poviedky, básničky, rôzne zaujímavosti. Nájdeš tam aj žartíky a zaujímavé úlohy. Aha, pozri, čo sme tam našli:

Viera Benková

LABYRINT

Nájdi cestu, ktorou sa rytier dostane k zámku.

Zlatá jeseň

Farbí listy dozlata a hádže ich do blata. Kvapky dažďa vetrík nesie, trhá žlté lístie v lese.

Jeseň, to je umelkyňa, každý rok je celkom iná... Dáva stromom zlatý šat, preto ju má každý rád.

Sybila Mislovičová

• „Obleč“ strom do jesenných šiat.

Ježko si hľadá zimovisko

Hustým lesom vietor fúka, trhá listy zo stromov, havrany sa potulujú sivou, chmúrnou oblohou. Všetky zveri v tomto lese, sotva začal vietor viať, pobrali sa rýchlym krokom v staré skrýše zimovať

Tak i ježko, líškin sused, prišiel k svojej kmotričke a prosil ju: „ Pusť ma, kmotra, prespím hoc’ na lavičke. Kabátik mám hrubý, zimný, postieľka mi netreba, plachtu, vankúš a perinku, všetko nechám pre teba.“

Pavel Mučaji

Porozprávajme sa

• Vyhľadaj slovo zimovať. Vieš, vysvetliť, čo to slovo znamená?

• Do písanky nakresli všetky živočíchy, ktoré sa spomínajú v básničke.

Písmenková polícia

Dušan si raz zabudol napísať domácu úlohu. Pani učiteľke však povedal, že mu niekto ukradol písmenká zo zošita.

Vtedy vrazila do triedy Písmenková polícia, skrátene PÍPOL. Nikto ani nepípol, keď sa zjavila. Prišla na malom aute. Vystúpil z neho písmenkový policajt menom Pipo Cajt.

– Ako vyzerali? – spustil na Dušana.

– Kto ako vyzeral? – zľakol sa Dušan.

– Stratené, presnejšie povedané ukradnuté písmená! – zahrmel Pipo Cajt. Dušan samozrejme nevedel, pretože si ich zabudol napísať.

– Hm... no... é... – jachtal.

– H, M, N, O, É... Nie, také sme nenašli, – povedal písmenkový policajt a zadíval sa podozrievavo na Dušana.

Dušan sa radšej priznal. S Písmenkovou políciou nie sú žarty. Polícia odfrčala a všetci si vydýchli. Dokonca aj pani učiteľka. Ale najviac Dušan. Už sa mu nikdy nestalo, že by si zabudol napísať úlohu.

Porozprávajme sa

• Povedal Dušan pani učiteľke pravdu?

• Prečo sa hovorí, že KLAM MÁ KRÁTKE NOHY?

Daniel Hevier

• Zakrúžkuj v slovách všetky samohlásky. p í s m e n k o v á p o l í c i a

Spočítaj a napíš, koľko je: i, í ____ a, á ____ e ____ o ____

Povedzrýchlo. Nezlomsijazýček! Poslalimanašikvašim, abyprišlivašiknašim. Aknepríduvašiknašim,

Prvácke zuby

Ako hrášky z jednej šupky vypadúvajú nám zúbky.

ŠUP! – vonku je 1. zub!

HUP! – vonku je 2. zub!

ŤUP! – vonku je 3. zub!

DUP! – vonku je 4. zub!

Potešil sa prvák Pišta:

„Ašpoň ša mi ľahšie čištia!“

Daniel Hevier

Porozprávajme sa

• Napíš, koľko zúbkov ti chýba. ______

• Vieš, ako voláme predné horné dva zuby?

(Nakresli odpoveď.)

• Koľko minút sa majú zúbky umývať?

Riadok v básni voláme verš.

Niekoľko veršov tvorí strofu. Strofy píšeme oddelene.

• Spočítaj strofy a potom aj verše v strofách. Koľko veršov je v prvej strofe?

Koľko veršov je v druhej strofe a koľko v tretej? Napíš. 1. ____________

Viete rozprávať ako Martinko?

„A teraz by si mi mohol rozprávať rozprávku zasa ty, Martinko,“ povedal jedného dňa deduško. „Ja som sa ich už narozprával!“

„Rozprávku o líške?“ spýtal sa Martinko.

„Napríklad o líške,“ povedal deduško.

„Ale je krátka!“ povedal Martinko a začal:

„Beží líška k táboru, nesie vrece zázvoru.“

„Vieš to!“ chváli deduško Martinka.

„A teraz si povieme jednu básničku spolu. Ja začnem, a keď prestanem, dopovieš ju za mňa.“

„A nebude ťažká?“ povedal Martinko.

„Kdeže! Bude celkom jednoduchá,“ povedal deduško a začal básničku:

„Bola čierna mačka, mala čierne –“

„očká,“ povedal Martinko.

„Štyri biele labky...

Kdeže labky –“

„Ťapky!“ dopovedal Martinko.

Deduško hovoril ďalej:

„Uvidela myšku, hop! a myš je –“

„v brušku,“ dodal Martinko.

„Vidíš, ako nám to ide,“ zasmial sa deduško.

zázvor – rastlina, koreň sa používa ako príchuť do jedla, no z neho uvaríme aj výborný zdravý čaj

ťapky – ťapy, veľké laby

(podľa Eduarda Petišku)

Porozprávajme sa

• S kým sa Martinko rozprával?

• O ktorom zvieratku vedel vyrozprávať rozprávku?

• O čom rozprával deduško?

• Akú úlohu mal Martinko?

• Čo je pre mačičku maškrta?

Nakresli odpoveď

• Skús aj ty:

Mám maličkú rybičku, má však jednu _______________.

Vždy keď ma tá rybka zbadá, rozprávala by sa ______________.

(z časopisu Vrabček)

Povedzrýchlo. Nezlomsijazýček! Tribili,štyribili, atyeštespíš? Čisanehanbíš?

• A čo je maškrtou pre myšku?

Nakresli odpoveď

• Nakresli svoju uvravenú rybičku.

O divotvornom hrnčeku

Boli raz dve deti, ktoré nemali otca ani matku. Bývali v malom domčeku a veru im tam nebolo veľmi dobre, lebo nemali z čoho žiť. Zobral sa raz chlapček do hory niečo nazbierať. Ako tak ide cestou, vidí v jednej kaluži starú babku s vozíčkom. Nijako ho nemohla vytiahnuť z kaluže. Janko nelenivý skočil a pomohol jej. Babka mu poďakovala a vraví:

– Vezmi si tento hrnček a choď domov. Nebudete viac hladovať, len mu povedz: „Var, hrnček, var!“ A keď budeš mať dosť, povedz: „Ďakujem, hrnček, už dosť!“

S radosťou sa Janko poďakoval a bežal domov k sestričke, ktorá naňho netrpezlivo čakala. Povedal jej:

– Poď, Anička, ideme navariť obed! – Postavil hrnček na stôl a riekol mu:

– Var, hrnček, var!

I začala sa z neho sypať voňavá a dobre omastená kašička. Keď mali deti dosť, poďakoval sa Janko hrnčeku a odložil ho na miesto.

Takto si dobre žili dlhší čas. Raz Janíček zasa odišiel do hory a dlho sa nevracal. Anička bola už hladná, i vzala hrnček, že si sama navarí. Riekla mu:

– Var, hrnček, var! – a hrnček ju poslúchol. A keď už mala kaše dosť, začala volať:

– Hrnček, dosť! Hrnček, dosť!

Ale hrnček nič, len varil a varil. Aničke už aj do plaču bolo, a hrnček len varil a varil kašu. Už jej bola plná izbička, keď Janko dobehol. Zočil kopisko kaše a zvolal chytro: –

Ďakujem, hrnček, už dosť! – a hrnček prestal variť. Ale s kašou mali veľa roboty, ledva ju za deň vypratali.

kaša – varené (mliečne) jedlo kaluž – mláka, barina

Ľudová rozprávka

• Uhádni hádanku. Nakresli odpoveď.

Na hore vyrástla, na trh sa vláčila, aby raz v hrnčeku veselo tančila.

Čo je to? __ __ __ __ __ __

Dobrú

chuť

Ja som kucháročka rezká.

Čo len budem variť dneska?

Vodu zvarím nahusto, pridám hríby s kapustou a pre cicu – maškrtnicu pridám medu za lyžicu.

Aj vy máte sladké rady?

Pridám trochu marmelády.

Hotové je všetko hneď.

Prosím, príďte na obed!

Elena Čepčeková

• Z písmen v rámčeku poskladaj slová a napíš ich.

O Kolembabu

A zasa jedna hra, plná huncútstva a smiechu!

Vyčítankou vyvolia si deti Kolembabu. Zaviažu jej oči, aby nič nevidela, a spytujú sa: „Kolembaba, na čom stojíš?“

„Na klátiku.“

„Čo máš pod ním?“

„Kašu s mliekom.“

„Koľko prstov?“

„Päť.“

„A dovedna?“

„Desať.“

„Akú chceš?“

„Tichú.“

A tu deti tichulinko na prstoch jej prebehujú popred nos a ona ich chytá. Ale Kolembaba si môže vybrať aj „tliapkanú“ alebo „trhanú“. Pri „tliapkanej“ jej deti tliapkajú okolo hlavy, ona sa hodí za zvukom, ale kdeže tie už sú! Pri „trhanej“ drapkajú ju za šaty.

No keď Kolembaba niektoré dieťa chytí, musí ho i poslepiačky poznať. Spýta sa ho: „Kto si?“ Ale ono nesmie povedať slová, nuž len mumle: „Mmmm!“ Kolembaba teda hmatá po hlave, po šatách – a tu sa máloktoré dieťa zdrží smiechu. Vybuchne – a už je po tajnosti.

Potom je zas ono Kolembabou.

tliapkať – tľapkať, tlieskať

Detská ľudová hra (podľa Márie Rázusovej-Martákovej)

• Zahrajte sa tak, ako sa kedysi hrali vaši prastarí a starí rodičia. Na začiatku hry však musíte určiť pravidlá a k tomu potrebujete aj vyčítanku. Naučte sa z ponúknutých aspoň jednu, ktorú ešte neviete.

Cigo rigo rapsa, En ten trombitár –išla mačka za psa. stratil Jano pudilár. Keď po búde chodila, Prišla mačka, tá ho vzala, všetky hrnce pobila – peniažteky porátala –jeden, dva, tri, štyri, päť – koľko? aj ty za ňou leť!

(Tu dieťa, na ktoré vyšlo, povie nejaké číslo, napríklad tri; ráta sa od neho.)

Jeden, dva, tri!