Rozhovor Katarína Tubio

Katarína Tubio

Dnes na vás z každého rohu vyskakujú dokonalé fotky, rôzne videá a grafiky. Občas mám pocit, že som už toho tak presýtená, že si potrebujem zatvoriť oči a zažiť vizuálnu tmu. Na druhej strane môžete naraziť na fotky, ktoré sú prirodzené, atmosféru z nich dokážete precítiť a celé vám to lahodí aj na duši. Katarína Tubio je Slovenka žijúca na Malorke, ktorej fotky vo mne evokujú presne toto. Milujem západy slnka a to, čo dokážu lúče vytvoriť na fotke, ktoré práve ona zachytí. Ako sa stať fotografom a žiť pri mori medzi olivovými stromami? Je fotenie o praxi, vzdelaní alebo o dobrej technike?

Čím ťa fotografia zaujala, keď sa stala tvojou profesiou?

Fotografia má lákala už od mladého veku. Pamätám si, že som mala susedu, ktorá bola z umeleckej rodiny a mali rôzne fotoaparáty a fotky si vyvolávali doma. Všetko okolo toho ma maximálne nadchýnalo. Zachytiť akýkoľvek moment, pekný, veselý, smutný alebo aj trápny a pripomenúť si ho po vyvolaní filmu, mi pripadalo čarovné.

Neskôr, keď som pracovala v Prahe v jednej reklamnej agentúre, mala som možnosť zažiť veľké komerčné fotenia. Fotilo sa už digitálne, všade sa blýskalo a celé mi to prišlo naozaj atraktívne. Bola som nadšená, a preto som sa prihlásila do školy digitálnej fotografie a študovala komerčnú fotografiu.

Je fotografické vzdelanie nutnosť? Kde je hranica, kedy niekoho nazývame profesionálnym a amatérskym fotografom?

Ja si myslím, že vzdelanie je určite potrebné. Osobne sa stále vzdelávam a učím. Doba, trendy, všetko ide dopredu. Našťastie, som od prírody zvedavá a stále sa chcem učiť niečo nové. Obrovské šťastie našej generácie je aj to, že vzdelanie je dnes absolútne dostupné.

Tvoje fotky sú plné slnka, svetla a jemnosti. Ako dlho si hľadala svoj štýl?

Myslím, že môj štýl sa vyvíja tak postupne ako aj ja sama. Čomu som ale vo svojej fotografii verná, je ten pokus o nadčasovosť, ktorý si nesiem z analógovej fotografie. Čo sa týka svetla, tak to je pre mňa najväčšou inšpiráciou! Rada si všímam rôzne svetelné momenty a pozorujem svetlo.

Stalo sa ti niekedy, že si so svojou prácou nebola spokojná a nechcela si ju odovzdať klientovi?

Klamala by som, keby som povedala, že som nikdy nebola sklamaná z výsledku alebo že nemám doma fotky v šuplíku, ktorými sa nechválim... Ale tieto momenty nastali väčšinou vtedy, keď som nebola úplne stotožnená s tým, čo fotím, respektíve odo mňa klient očakával niečo, čo mi vizuálne nesedelo, alebo kde som sa necítila doma. Tieto situácie mi veľa dali, hlavne som sa naučila nič nesiliť, nechať veci plynúť a ísť si svojou cestou. Energia, ktorú zo seba dávame, sa nám vráti, a to platí aj o našom portfóliu. Na základe toho, čo dávame von (online), nás aj taký typ klienta nakoniec osloví. A to sa mi deje aj teraz s mojimi klientmi, s ktorými si rozumieme natoľko, že sú z nás až kamaráti. :-) ››

›› Niektorí si myslia, že fotiť je jednoduché. Máš nejaké

heslo/postup, ktorým sa ty pri fotení riadiš?

Stretávam sa s tým často, že si ľudia myslia, že chytím foťák, cvaknem a je. Bohužiaľ, pokiaľ sami neskúsia niečo odfotiť, nikdy si neuvedomia, koľko práce je za jednou dobrou fotkou. Mám pocit, že sme v dnešnej dobe tak vizuálne zahltení, že sa veľa z nás ani len nepozastaví nad tým vôbec uvažovať.

Čo sa svadieb týka, dôležitá je najmä prax, pretože ide väčšinou o úplne rovnaký scenár. Čím viac svadieb odfotíš, tým viac istoty získaš. Raz som asistovala na Malorke jednému prestížnemu americkému svadobnému fotografovi a žasla som nad tým, ako vedel rýchlo reagovať, meniť foťáky, filmy, dirigovať ľudí, a popritom všetkom ešte aj žartovať s nevestinou mamou. Povedal mi: „Kata, je to prax, odfotil som už tisíc svadieb, viem presne, ako chcem, aby vyzerala výsledná galéria a tým pádom mám v hlave každú fotku, ktorú potrebujem na jej zostavenie.“

Ja považujem fotenie svadieb za veľmi náročné! Musíš mať na zreteli príliš veľa vecí naraz, zladiť technické znalosti, vedieť sa rýchlo prispôsobiť svetelným podmienkam a okrem iného mať aj skvelú fyzickú kondíciu.

Myslíš, že dnešná sila sociálnych sietí, filtrov a aplikácií, ktoré ťa zmenia na nepoznanie, pokazila dobré meno fotografiám, ktoré sú reálne a bez výrazných skrášľovacích úprav?

Nemyslím si, že by im pokazila meno... Skôr to vnímam tak, že je možnosť si vybrať, akou cestou sa ako fotograf alebo užívateľ uberieš. Osobne nejaké filtre a presety neriešim. Myslím, že je to trend, ktorý pominie a ako som už spomínala, uberám sa radšej tou prirodzenou, analógovou cestou a snažím sa o nadčasovosť. Nielen vo fotografii, ale aj pri interiérovom dizajne alebo pri oblečení, ktoré si kupujem. Fotky, kde ťa filtre zmenia na nepoznanie, prehliadam. Cielene ich ignorujem, aby ma nijak nepoznačili (smiech).

Pochádzaš zo Slovenska, tvoj muž je Španiel, ako ste sa dostali na Malorku a koľko tam už žijete?

Na Malorke žijeme päť rokov. Môj muž je z Andalúzie, kde sme chvíľu bývali na rôznych miestach, ale nakoniec si naše srdcia získala práve Malorka. Nemuseli sme dlho uvažovať. Navštívili sme ostrov a po pár dňoch sme vedeli, že tam budeme spokojní. ››

Spomínaná hranica medzi profesionálom a amatérom je hlavne v praxi. Môžeš pracovať ako fotograf, ale keď ešte nemáš veľa skúseností a neovládaš dobre tvoje „remeslo”, výsledok nebude dobrý, odrazí sa to na cene, a aj na tom, aký klient ťa osloví. Samozrejme, existuje veľa výnimiek. Nerada zovšeobecňujem.

›› Narodili sa na Malorke aj tvoje deti?

Ako vnímajú ostrovný život? Udržujete kontakty s manželovými a tvojimi rodičmi?

Môj syn sa narodil v Prahe a dcéra v Ružomberku. Nie sú rodení ostrovania, ale Malorku už považujú za svoj domov. Naučili sa aj mallorquin (odroda katalánčiny). Mám pocit, že mnohé veci už berú ako samozrejmosť - dobré počasie, pláže, pomaranče priamo zo stromu... Často ale chodíme aj na Slovensko a páči sa mi, ako rýchlo sa hneď vedia prepnúť na chladnejšie počasie, halušky, hory, smreky, lyže…

Väčšina z nás má Malorku zafixovanú ako dovolenkovú destináciu. Aký je tam reálny život?

Často sa ma na to ľudia pýtajú, lebo Malorka pre nich predstavuje len hotel na hoteli, pláž, hluk a diskotéky. Áno, aj to je súčasť Malorky, ale iba určitej časti ostrova a v období letnej sezóny. Malorka je aj o skalnatých zátokách, pohorí Tramuntana, o olivových sadoch, pomarančovníkoch, o malých dedinkách ako Sóller, Deià, Valldemossa, o nekonečných plážach na severe ostrova, o útese za mojím domom. O hlavnom meste Palma, ktoré považujeme za malú Barcelonu. Ostrov si nás získal hlavne svojou rôznorodosťou a kozmopolitným duchom. Stretávame tu ľudí z celého sveta, a to sa nám páči.

V jednom rozhovore si spomínala, že si mala ťažšie obdobie, ktoré sa pretavilo do autoimunitného ochorenia. Mala som dojem, že si s tým vyrovnaná, no každá choroba nás má niečo naučiť. Čo si si z tejto skúsenosti zobrala ty?

Každé ochorenie, ako tvrdíš, nás má niečo naučiť! To moje mi ukázalo a stále ukazuje veľmi veľa vecí. Je to o neustálom spoznávaní samej seba. Choroba prišla, aby ma naučila žiť inak, jesť inak, správať sa inak. Nejde o to, že ju porazíš, skôr o to, že sa s ňou naučíš žiť. Ponaučení je dosť veľa.

V momente, keď som sa o chorobe dozvedela, snažila som sa zmeniť hlavne stravovanie. Myslela som, že keď bude zo mňa zo dňa na deň striktný bezgluténový vegán, všetko sa zlepší a budem vyliečená. Samozrejme, nefunguje to tak. Bola som z tých zmien vystresovaná ešte viac. Kládla som si totiž prehnane vysoké nároky, bola na seba prísna a keďže som nevidela okamžitý účinok, bola som zúfalá. Časom a štúdiom holistickej literatúry som zistila, že ide najmä o rovnováhu našej mysle, emócií a tela. Dosiahnuť túto rovnováhu je môj každodenný cieľ.

Čím sa udržiavaš v psychickej a fyzickej pohode?

Pred rokom som vďaka karanténe zaviedla každodenné, ranné cvičenie, aspoň pätnásť minút fit pilates. Sledujem jednu trénerku online a cvičím podľa nej. Potom nasleduje prechádzka alebo beh a nedávno som si kúpila kolieskové korčule. Som nadšená! Ide o to, že celá rodina okrem mňa skate-uje a chcela som sa pridať k nim. No na skate som si netrúfla, a tak som sa vrhla na korčule.

Čo sa týka psychickej pohody, tam je to, samozrejme, ťažšia práca, nakoľko práve žijeme vo vypätej globálnej atmosfére a okrem toho každý z nás máme aj svoje vlastné traumy. Pravidelne však meditujem, pomáha mi vedená (guided) meditácia a dychové cvičenia pranayama. Okrem toho ma môj manžel nedávno vtiahol do filozofie stoicizmu. Pár kníh nájdete už aj v slovenčine, odporúčam ich každému, kto chce mať pokojnú myseľ a mnohé sa o sebe naučiť.

Čo myslíš, ako by ťa tvoji kamaráti alebo manžel opísali ako človeka?

Určite ako veselú, pozitívnu a spoločenskú. Môj manžel by doplnil neorganizovaná, ale zlepšuje sa.

Máš nejaké prianie, mantru, ktorú si opakuješ v náročných chvíľach?

V náročných chvíľach vždy, vždy praktizujem pranayamu, dychové cvičenia a vravím si, že aj táto náročná chvíľa je súčasťou môjho života, ktorú musím prijať a precítiť. ■

kattatubio_photography