Vstupná sieň / Severné krídlo Vodných kasární

Vstupná sála / Severné krídlo Vodných kasární

lobby, foyer, sieň, hala — vstupný reprezentatívny priestor budovy umožňujúci postup do jej ďalších častí. V kultúrnej inštitúcii priestor, kde sa návštevníci môžu mimo koncertnej či výstavnej siene stretávať, promenádovať, rozprávať atď.

Pri vstupe do priestoru Vodných kasární, v ktorých severnom krídle sa dnes nachádza reprezentatívna vstupná sála SNG, si asi hneď neuvedomíme, že v čase svojho vzniku boli strohou, čisto utilitárnou budovou. V dobových prameňoch z roku 1765 sú síce označené ako „solídne a nádherné“, toto hodnotenie však mohlo byť čiastočne zaujaté. Poslúžilo totiž ako argument, prečo magistrát mesta udelil majstrovský titul Matthiasovi Höllriglovi, ktorý sa v rokoch 1759 — 1763 spolupodieľal na jej vzniku vo funkcii paliera (dnešný variant tejto funkcie by mohol byť — stavbyvedúci). Faktom ostáva, že hlavný cieľ vzniku tejto stavby bol pragmatický: odbremeniť mesto od povinnosti ubytovať vojsko v prípade jeho pobytu v meste. Čo sa architekta stavby týka, autorstvo bolo pripisované Franzovi Antonovi Hillebrandtovi (1719 — 1797), ktorý v období jej vzniku stál na čele stavebnej kancelárie Uhorskej dvorskej komory. Historička umenia Gizela Weyde vyslovila názor, že tento údaj nie je možné jednoznačne potvrdiť. Viacerí bádatelia tento názor prebrali a ďalší výskum v tejto oblasti nepreukázal žiadne novšie zistenia. Pôvodnú barokovú podobu priestorov Vodných kasární dokumentujú zachované nesignované plány v Archíve mesta Bratislavy. Budova mala v pôdoryse štvorkrídlovú pravouhlú dispozíciu s rozľahlým dvorom. Tri krídla — južné s fasádou smerom k Dunaju, východné a západné boli pôvodne dvojtraktové, severné so vstupom z nádvoria na rozdiel od nich tvorilo len jednotrakt. K severnému priečeliu zo strany dvora sa pripájala kruhová prístavba (rizalit), cez ktorú je možné aj dnes vyjsť na nádvorie. Stredná časť severného krídla, namiesto aktuálnej vstupnej siene Vodných kasární, sa z pôvodného pôdorysu javí ako veľká miestnosť otvorená do nádvoria. Na pláne z roku 1820 je na výbežku v týchto priestoroch zaznačený krížik, poukazujúci na sakrálnu funkciu tejto časti — bola tu situovaná kaplnka.

Budova pretrvala s malými zmenami vo svojej pôvodnej podobe do začiatku 40. rokov 20. storočia, keď bolo pre potreby generálneho regulačného plánu mesta zbúrané jej južné krídlo s fasádou. V pláne prízemia už trojkrídlovej budovy z roku 1942 s označením Štefánikova kasáreň je zaznamenaná zmena dispozície severného krídla. Pribudlo tu niekoľko priečok, ktoré rozdelili pôvodný väčší priestor na 10 miestností. Keď v roku 1948 vznikla Slovenská národná galéria a rozhodlo sa o jej umiestnení vo Vodných kasárňach, bolo ich potrebné na tento účel upraviť. Adaptačné práce pre potreby SNG sa začali v roku 1950. Chod galérie naštartoval 14. februára 1950, keď sa nasťahovala do zadného traktu budovy administratíva. V prvej fáze sa rátalo s ponechaním pôvodného stavu s menšími interiérovými úpravami. V druhej fáze architekti František Florians a Karol Rosmány vypracovali plány na zbúranie staticky nepotrebných priečok s cieľom vytvoriť expozičné priestory. Špeciálne sa upravilo 2. poschodie severného krídla na dve výstavné sály, ktoré slúžia tomuto účelu dodnes. Vybudovalo sa tiež schodisko v strednej časti severného krídla ako ústredný vstupný priestor s pokladňou, so šatňou a s vstupom do expozícií a výstav. V roku 1953 mala galéria k dispozícii 4 výstavné priestory s rozmermi 355 m². Rekonštruovanú budovu slávnostne otvorili 9. mája 1955. SNG tak získala úžitkovú plochu 2 226 m². Výraznými zásahmi do staršej stavby boli spomínané veľké výstavné sály na horných podlažiach a centrálne schodisko v severnom krídle. V priestore vstupnej sály sú výrazne rozpoznateľné viaceré princípy aktuálnej rekonštrukcie. Centrálne schodisko bolo v rámci prestavby odstránené a priestor bol upravený do podoby veľkej reprezentatívnej siene s monumentálnym schodiskom. Jeho vychýlenie zo stredovej osi smerom doprava sa môže javiť ako prekvapivý prvok, nahnutie však v pôdoryse paralelne korešponduje s dispozíciou Premostenia. Schodisko zároveň svojou monumentálnosťou v reprezentatívnom priestore vytvára alúziu na barokové ceremoniálne schodiská, čím reflektuje staršie významné pamäťové vrstvy areálu SNG. Pôvodne otvorené arkády na prízemí sú aktuálne presklené. Už pri vstupe do komplexu galérie sa návštevníkovi otvára priehľad na nádvorie — exteriér areálu a ďalšie jeho časti. V interiéri sú odkryté viaceré staršie vrstvy stavby, dokonca tiež podlahu tvorí terazzo, do ktorého zmesi bol použitý aj drvený travertín z pôvodného prízemia Vodných kasární.

Hlavné schodisko

Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 vstupná hala Vodných kasární

Schodisko i hala, v ktorej je umiestnené, sú celkom nové prvky areálu. Centrálna hala bola dôležitou požiadavkou zadávateľa — má spoločenskú aj organizačnoprevádzkovú funkciu. Hlavné schodisko reflektuje obidve. Schodisko je dominantou haly a je navrhnuté ako objekt. Jeho umiestnenie (mierne šikmo voči obvodovým stenám) je nasadené rovnobežne s Premostením (aj keď je Premostenie štvrtým krídlom kasární, nezviera s nimi pravý uhol). Schodisko je vybrúsené z ušľachtilého terazza, ktoré dominuje povrchom v celej budove — uplatnilo sa na chodbách a vo všetkých prízemných verejných prevádzkach. Navrhnuté je s detailom prebratým zo schodiska v Administratívnej budove, ľudovo nazývaným „Dedečkove lyže“. To je medzera medzi stupňami a zábradlím, ktorá vykresľuje jednotlivé stupne a schodisko podčiarkuje ako výrazný priestorový prvok. Tento detail sa opakuje na viacerých miestach (schodiská do knižnice, schodisko v Átriu). Farba aj obsah terazza (liate terazzo je leštená zmes kamienkov s pojivom) pracujú s ideou recyklácie, ktorá je ďalším dôležitým princípom rekonštrukcie — okrem mramoru sú do zmesky primiešané pomleté travertínové obklady z prízemia arkád. Madlo schodiska je z matného skla, vďaka čomu je napriek subtílnemu materiálu opticky hmotovejšie, čo odkazuje na barokové hmoty pôvodnej stavby. Takto sa toto zábradlie javí ako súčasné, ale zároveň akoby sa jedným okom pozeralo do minulosti.

Martin Kusý, Pavol Paňák 2022 vstupná hala, 1. poschodie Vodných kasární

Vo Vstupnej hale je vložená empora, alebo tribúna či galéria — priestor určený v prvom rade na odpočinok návštevníkov. Tento prvok zmenšuje halu, prispieva k jej intimite vo východnej časti. Zároveň je súčasťou stratégie umiestniť do celého areálu viacero rôznych priestorov určených na multifunkčné využitie — môže sa tam konať všeličo od lektorského výkladu až po malý banket či len obyčajné prokrastinovanie s výhľadom. To všetko v zmysle vnímania galérie nielen ako miesta na vystavovanie umenia, ale aj ako kultivovaného priestoru určeného na mnohoraké kultúrne využitie. Na rozdiel od hlavného schodiska a arkád na podlaží je zábradlie do tohto priestoru plné/murované, čo je opäť odvolaním sa na robustný barok. Zároveň odkazuje na podobné riešenie v Átriu, na jeho pavlače ako recyklovaný Dedečkov exteriérový princíp, ktorý architekti aplikovali v interiéri. Matthias Höllrigl, Martin Kusý, Pavol Paňák 1763, 2022 prízemie Vodných kasární pod Hlavným schodiskom

Tento prvok bol objavený pri búraní, nebol zakreslený na žiadnom výkrese ani v žiadnom podklade. Architekti sa ho rozhodli ponechať ako odkaz na minulú vrstvu. Takýchto situácií je v budove viac a ponúkajú sa tak možnosti komunikovať aj rôzne prístupy a možnosti opätovného použitia nielen materiálov a ideí, ale aj hotových prvkov a ich začleňovania do nových funkcií. Portál vedie do priestoru pod schodiskom, kde je umiestnená sezónna šatňa. Kamenné prvky sú očistené a konzervované náterom, aby sa z nich neprášilo.

Matthias Höllrigl, Martin Kusý, Pavol Paňák 1763, 2022 prízemie arkád Vodných kasární

Mohutné piliere arkád boli vo veľmi zlom stavebnom stave, takže sa pri rekonštrukcii museli vystužovať a zosilňovať. Všetky sú z kameňa, ale nie z pohľadového, a preto boli od začiatku omietané a nikdy nevystupovali ako ozdobný kamenný prvok. Niekoľko pilierov na severnej strane bolo v lepšom stave, aj keď bolo potrebné ich trochu dorobiť, čo umožnilo časť z nich odhaliť a prezentovať. Pôvodne boli arkády iba na východe a západe, v strede bola stena. Pri prvej rekonštrukcii v 50. rokoch boli všetky nahradené oknami a zatvorené, v Dedečkovej prestavbe sa na prízemí okná zmenili na otvorenú arkádu a na poschodiach sa delené okná vyhodili a boli zasklené jednoduchým sklom. Prestavba profesora Jána Bahnu v 90. rokoch opäť okná delila; dnes sme sa vrátili k pôvodnej podobe — arkády sú síce zasklené, ale jednoducho so skrytým rámom.

Podlaha — terazzo vo Vodných kasárňach

Martin Kusý, Pavol Paňák, Mária Kusá 2022 komunikačné priestory Vodných kasární

Keď do Vodných kasární architekti hľadali podlahu z prírodného materiálu a bez špár — voľba padla na liate ušľachtilé terazzo. Zvolený materiál odkazuje na dlhú historickú tradíciu benátskych palácov, ale vo svojej jednoduchšej verzii aj na schodiská a chodby nájomných bytov a panelákov. Je to vlastne najrozšírenejší materiál, ale vo svojom najkvalitnejšom variante. Toto rozhodnutie súviselo s ďalším silným princípom prestavby — dôrazom na recykláciu materiálov. Zmes obsahovala aj zomletý travertín z prízemia kasární, jeho ďalšie časti sú opäť použité v Travertínovej záhrade.

Martin Kusý, Pavol Paňák, Ladislav Tausinger, Jozef Mečiar (statici) 2022 spojenie Vodných kasární s Administratívnou budovou

Nové schodisko nie je len pešia alternatíva výťahu spájajúceho podlažia Vodných kasární, ale je riešením nesmierne komplikovaného miesta, kde sa stretáva výťah so stenou, dve budovy, niekoľko prostredí, a naviac v limitnej vzdialenosti. Zámerom bolo umiestniť tam účelný a esteticky príťažlivý prvok, aby všetky hendikepy priestoru premenil na benefity. Schodisko poskytuje nečakané priehľady na budovu Slovenskej filharmónie, tú je vidieť aj medzi schodmi, keď zostupujete dole. Konštrukčne je to vymyslené tak, že nie je viditeľné, na čom schodisko vlastne stojí — preto Lietajúce schody.