TAMASEM
01/2010
3 MiMiKa naše fotky pre Vás
36 Lezsek Kowalski portfólio
85 Denné práce Milan Šturcel
◄◄ späť na obsah
7 Aven Romale reportáž
11 Martina Danková portfólio
47 Pocta Ottovi Hogenovi reportáž
54
89 Denné práce Miroslav Kormoš
97 Denné práce Milan Kollár
Žijeme v jednom svete(?) reportáž
Jeden svet 2009 upútavka
61 Matka idúca z poľa príbeh fotografie
Tomáš Pekár portfólio
30
24
Michal Hvorecký rozhovor
63 Prekročenie hraníc reportáž
74 Denné práce Karol Urban
115
114 Nájdené rámovanie súťaž
32
Kurva poviedka
TAMASEM
2
MIMIKA
Karol Urban • Bratislava, február 2010 ◄◄ späť na obsah
TAMASEM
3
MIMIKA
Milan Kollár • Bez názvu ◄◄ späť na obsah
TAMASEM
4
MIMIKA
Milan Šturcel • Bez názvu ◄◄ späť na obsah
TAMASEM
5
MIMIKA
Miroslav Kormoš • Bez názvu ◄◄ späť na obsah
TAMASEM
6
aven romale Text a foto: Miroslav Kormoš
Fotografickú výstavu s týmto názvom sme mohli v decembri vidieť na bratislavskom Novom moste, ktorého chodník sa na pár dní stal výstavnou sieňou. Nepochybne zaujímavý projekt - rovnako z hľadiska umenia ako z hľadiska spoločnosti a snahy o integráciu ľudí, ktorých vytlačila na svoj okraj. Vystavené fotografie boli výsledkom letného trojtýždňového fotoworkshopu holandského fotografa Roba Houkesa. Účastníkmi boli deti z Luníku IX a ich úlohou bolo fotiť kto sú a ako vnímajú svoj život...
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
7
ROB HOUKES sa zameriava na workshopy s ľuďmi, ktorí sú nejakým spôsobom vylúčení zo stredného prúdu bežného života. Pracuje s „rizikovými“ deťmi, ktoré sú väčšinou členmi utláčaných, okrajových alebo diskriminovaných skupín, sirotami, opustenými deťmi, „deťmi ulice“. Na svojich workshopoch ich povzbudzuje k tomu, aby cez obraz vyjadrovali samých seba a svoj pohľad na svet. http://www.robhoukes.nl/
V poslednom čase mám pocit, že hora musí chodiť k Mohammedovi. Preto sa mi páčia projekty, kde umenie „príde za ľuďmi“, keď už ľudia neveľmi chodia za umením. Potešilo ma, keď som pri prechádzke Bratislavou uvidel plagát avizujúci túto výstavu. Ešte viac ma potešilo zistenie, že
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
8
bola nainštalovaná sotva pár dní predtým a teda nezmeškal som ju. Občas sa mi totiž stáva, že zmeškám aj čo netreba. Musím povedať, že som bol trochu sklamaný, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Samotný most mi príde ako výborné miesto na výstavu. No fotografie boli nalepené priamo na múr mostu, čo im v tomto prípade viac uškodilo ako pomohlo. Ďalším momentom sklamania bol výber fotiek. Tešil som sa práve na sľubované zábery zo života účastníkov, no väčšina fotografií patrila ◄◄ späť na obsah
autorovi workshopu, ktorý ich portrétoval. Nikedy zaujímavo, inokedy menej. No to, čo ma sklamalo najviac, boli práve ľudia, za ktorými umenie prišlo. Len pár dní visiace fotky už postihol údel „ľudovej tvorivosti“ a na fotkách sa vyskytli poväčšinou nie príliš vyberavé nápisy. Tak toto sú ti ľudia, za ktorými má chodiť umenie? V úvode som spomenul jednu ľudovú múdrosť, a takto v závere mi napadá druhá. Tá s perlami a ošípanými. Dúfam len, že ich nie je väčšina... TAMASEM
9
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
10
PORTFÓLIO
martina danková Martina Danková, ktorá fotí a prezentuje svoju tvorbu i pod pseudonymom Tia Danko, patrí medzi priaznivcov čiernobielej fotografie, čo dokazuje i jej tvorba. Aj vďaka kontrastnej čiernej a bielej sú jej sugestívne portréty výrazne iné a jej schopnosť zobrazovať ľudské emócie robí jej fotografie, napriek tomu, že ich väčšinou inscenuje, veľmi uveriteľnými. Keď sa jej pýtajú, prečo fotí práve to, čo fotí a čo chce fotkami povedať, s obľubou cituje Adamsa. „Fotografiu nerobíme iba fotoaparátom, my vnášame do fotenia všetky tie knihy, ktoré sme čítali, filmy, ktoré sme videli, hudbu, ktorú sme počuli, ľudí, ktorých sme milovali.” (Ansel Adams) www.martinadankova.com www.tiadanko.deviantart.com
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
11
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
12
Beautiful • Martina Danková • www.martinadankova.com
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
13
Day to sit down • Martina Danková • www.martinadankova.com
Save the last dance for me • Martina Danková • www.martinadankova.com
◄◄ späť na obsah
Vigilance • Martina Danková • www.martinadankova.com
TAMASEM
14
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
15
Gaze • Martina Danková • www.martinadankova.com
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
16
Call me phantom • Martina Danková • www.martinadankova.com
7 seconds • Martina Danková • www.martinadankova.com
◄◄ späť na obsah
Medusa atonement • Martina Danková • www.martinadankova.com
TAMASEM
17
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
000
About Dreaming • Martina Danková • www.martinadankova.com
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
19
The nearness of you • Martina Danková • www.martinadankova.com
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
20
She knows • Martina Danková • www.martinadankova.com
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
21
Caught in the moment • Martina Danková • www.martinadankova.com
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
22
Thoughtful • Martina Danková • www.martinadankova.com
My wildflower grove • Martina Danková • www.martinadankova.com
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
23
žijeme v jednom svete(?) Text: Karol Urban Foto: Miroslav Kormoš
S Ivanom Sýkorom a jeho synom Matejom som sa chcel pôvodne rozprávať len o festivale dokumentárnych filmov Jeden svet, ale všetko so všetkým súvisí a festival Jeden svet sa nedá odtrhnúť od neziskovej organizácie Človek v ohrození, ktorej sú obaja súčasťou. Na začiatok stručne uvediem nejaké fakty, ktoré nám urobia akýsi odrazový mostík k rozhovoru. Človek v ohrození je občianske združenie, ktoré vzniklo v roku 1999 ako nezisková mimovládna organizácia, ktorej poslaním je pomáhať ľuďom trpiacim dôsledkami vojnových konfliktov, prírodných katastrof a dôsledkami autoritatívnych režimov. Medzi hlavné aktivity patrí humanitárna pomoc, rozvojová spolupráca, podpora ľudských práv, vzdelávanie a osvetové aktivity. No a práve filmový festival Jeden svet je najväčšou akciou pre širokú verejnosť v oblasti vzdelávania a osvety. V našom regióne sa uskutoční v marci už tretí ročník. Ivanovi s organizovaním festivalu veľmi pomáha syn Matej. Ak dovolíte, rád by som uviedol rozho-
◄◄ späť na obsah
vor slovami z festivalového webu: Na pultoch dnešného hypermarketu v medzinárodnej ponuke „prvého sveta“ sa dá kúpiť takmer všetko. Dnes už to nie je ako kedysi. Na nedostatkový tovar, mandarinky, silonky, kávu, Burdu či Trabant ľudia aj u nás stávali v dlhých trpezlivých radoch a čakali a čakali. Dnes už nečakáme, ale podpultový tovar predsa ostal. Niekde potrebujete desať minút na to aby ste prešli popri regáloch s maslom, pretože ich je x druhov. Niekde, naopak, prejdete desiatky kilometrov a ani pod pultom nezoženiete lieky, vodu, múku, učebnice, plienky, cukor, vzdelanie... A to sme stále v tom istom svete.
Ivan Sýkora, dobrovoľný pracovník OZ Člověk v ohrození v Prievidzi. Spolu so synom Matejom a ďalšími spolupracovníkmi organizujú v Prievidzi už tretí ročník regionálnej prehliadky Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet.
TAMASEM
24
Aktuálna informácia od predsedu ČVO Andreja Bána k situácii na Haiti: Jadro zbierky pôjde na našu dlhodobejšiu misiu, kde v marci Človek v ohrození vyšle dvoch ľudí. Cieľom budú tri oblasti: rekonštrukcia komunitného objektu – s najväčšou pravdepodobnosťou to bude škola, podpora zdrojov obživy pre obyvateľov v zmysle príslovia „nedať ľuďom ryby, ale dať im udicu“ a podpora miestnej komunity z hľadiska vzdelávania a dlhodobých programov. Totiž, v krajinách, kde sú takéto prírodné katastrofy, sa na začiatku zmobilizuje urgentná medzinárodná pomoc (voda, potraviny, príbytky, lekárska starostlivosť), ale často je veľký problém, že záujem zahraničných médií a aj svetovej verejnosti o tú krajinu opadne. A pritom sú potrebné dlhodobé veci, najmä rekonštrukcia škôl, nemocníc či domov. Predpokladám preto, že misia Človeka v ohrození na Haiti bude minimálne na pol roka.) Zdroj: http://blog.pelikan.sk/pelikan_mix/ocestach-necestach-s-andrejom-banom/
◄◄ späť na obsah
Je to veľmi výstižné, zvlášť keď ešte stále doznievajú správy o nedávnom nešťastí na Haiti. Určite bude na festivale rezonovať SOS HAITI, ale nepovedal by som, že sa festival bude niesť v tom duchu. Ale nie že by sme nechceli. Predpokladám, že súčasťou otvorenia festivalu bude prezentácia súčasnej situácie a zbierky, ktorá je veľká a môžeme skonštatovať, že po cunami je to druhá najväčšia zbierka v histórii Slo-
venska. Verím, že v čase otvorenia festivalu (pondelok 15. 3.) už bude môcť Človek v ohrození prezentovať svoj konkrétny zámer, projekt, ktorý na Haiti bude realizovať naša terénna misia. Uvažuje sa so zameraním pomoci pre školy. Našou filozofiou je nerealizovať pomoc spôsobom: „nech sa páči, tu sú vyzbierané peniaze, tu je pitná voda....“, teda „niečo hneď“, o čo sa starajú veľké organizácie. Človek v ohrození je zameraný na konkrétnu, adresnú pomoc. Aj preto sa Andrej Bán spolu s riaditeľom ČVO Lubošom Hrivňákom nedávno vrátili z Haiti, kde skúmali možnosti pomoci, ktorá by bola najúčinnejšia. Spomínal si, že si začal pracovať v tomto smere ešte v 90. rokoch, bola to pomoc v oblasti PC pre slovenských krajanov žijúcich v Rumunsku. Áno, v Bodonoši sme zriadili počítačovú učebňu na tamojšom slovenskom gymnáziu. (Matej) to bolo pred desiatimi rokmi, to bola úplne iná doba ako je dnes. Áno, v čase, keď sme tam s našimi technikmi zriadili počítačovú učebňu pre našich krajanov v podstate „na kľúč“, rumunská vláda ešte len vyčleňovala prostriedky na zriadenie učební pre desať vybratých rumunských gymnázií. Sme radi, že tá naša pomoc pre slovenské gymnázium mala dobrú odozvu a zmysel. Keď spomíname Rumunsko, ak dovolíš, rád by som trochu odbočil od hlavnej témy. V decembri som sa stre-
tol s našimi krajanmi z rumunskej Starej Huty, ktorí v Bojniciach vystupovali v rámci festivalu Dni kolied kresťanov Slovenska. Sú to úžasní ľudia hovoriaci krásnou slovenčinou, ktorých tu všetko veľmi zaujímalo a bolo cítiť, že sú trochu aj hrdí na to, že sú odtiaľto. A to už ani nehovorím o tom, ako krásne hovorili o svojom domove v Rumunsku... Vieš, nechcem sem miešať politiku, ale tu by som všetkým našim roduverným Slovákom odporučil vidieť to, čo som v Rumusku videl a zažil ja. Veľmi ma to oslovilo a „nabudilo“ v mojom živote a v oblasti pomoci. Uvedomil som si, že to, čo ja považujem za samozrejmé v mojom živote, oni berú úžasne. Tí ľudia mali v sebe nevídanú pohostinnosť, srdečnosť, boli nadšení, že sa mohli s nami stretnúť a veľmi si vážili našu pomoc. Ale ako spomínal Matej to už bolo dávno, dnes je Rumunsko už v EÚ, ale tie spomienky zostávajú. Napríklad sme tam vozili do knižnice slovenské knihy, ktoré boli pre nich veľmi cenné. A celá škola sa tešila, ešte teraz mám pred očami tú reťaz žiakov, ktorí si ich z nášho auta podávali medzi sebou. Rád by som sa teraz opýtal Mateja, aké sprievodné podujatia chystáte ku tohtoročnému festivalu. Minulý rok tam boli výstavy novinárskej fotografie, svoje fotografie z Gruzínska tam vystavoval aj Andrej Bán. Na čo sa môžeme tešiť tento rok? Súčasťou festivalu budú opäť fotografie TAMASEM
25
Andreja Bána, tento rok však s úplne inou tematikou – Slovensko a 20 rokov slobody. Druhá výstava prezentuje unikátne fotografie Jána Lörincza z Novembra ’89. A čo sa týka sprievodných podujatí formou besied s tvorcami prezentovaných dokumentárnych filmov? Samozrejme. Tento rok bude predstavených viac slovenských dokumentárnych filmov a chceme osloviť tvorcu filmu Ako sa varia dejiny, Petra Kerekeša. V „hre“ je účasť dokumentaristu a strihača Mareka Šulíka, spolutvorcu tohto úspešného dokumentu, ktorý ale zároveň má v programe festivalu aj svoj vlastný film. Ďalšou témou bude Dvadsať rokov demokracie, kde budú prezentované filmy tvorcov z bývalej východnej Európy. Radi by sme mali hosťa z radu týchto tvorcov. No a tretia vec, ktorá je nezávislá od týchto tém a viac by sa svojim zameraním hodila do minulého ročníka je osobná účasť režisérky Sahraa Karimi, ktorá pochádza z Afganistanu, ale žije a tvorí na Slovensku, ktorej filmy by sme chceli do Prievidze dostať. Žiaľ zhodou okolností bude Sahraa v čase festivalu v Afganistane. No a ešte jeden tvorca, na ktorého nesmiem zabudnúť a tým je Fedor Gál a jeho film Krátka dlhá cesta. (Ivan) Navyše Fedor Gál privezie so sebou aj ďalšieho vzácneho hosťa a tým je Peter Zajac, ktorý spolupracoval aj na jeho druhom filme „Dobré ráno Slovensko“. Pre moju generáciu, ktorá aktívne prežila november´89 to znamená veľmi veľa. Cel◄◄ späť na obsah
kovo je veľmi ťažko hovoriť v tomto čase, koho sa nám sem podarí na festival dostať, stále na tom pracujeme. Minulý rok sme boli dohodnutí s českým fotografom Janom Šibíkom, ale v čase konania festivalu bolo v Kosove vyhlásenie nezávislosti, tak išiel tam. Nakoniec aj Andrej Bán tu bol na otvorení a rovno odtiaľto cestoval do Kosova. V tomto roku príde Jeden svet tretí krát do Prievidze a rád by som sa opýtal, či registrujete nárast záujmu o festival. Áno, festival pomaličky rastie. Aj vďaka podpore zo strany mesta Prievidza a KASS zapúšťa v regióne korienky. Rád by som spomenul, že spolupracujeme aj s Domom kultúry v Novákoch a teda máme ambíciu dostať festival aj tam. Minulý rok sme mali v Novákoch školskú prezentáciu, kde bol Matej s režisérom Jarom Vojtekom. V prvom roku sme tam mali také nedorozumenie, deti si mysleli, že idú na nejaký dobrodružný film a bol z toho poriadny chaos (úsmev), ale ten druhý ročník sa vydarila beseda s Jarom a sám medzinárodne oceňovaný tvorca mal z toho veľmi dobrý pocit. Rád by som sa ešte vrátil k jadru otázky. My si vedieme štatistiky, aby sme sa dopracovali k diváckym číslam a musím povedať, že druhý ročník v Prievidzi sa už dostal na špičku na Slovensku v počte divákov rovnocenne so Žilinou, kde to má tradíciu. Ale nerobíme to a priori kvôli diváckym rekordom. Uvedomujeme si, TAMASEM
26
že je to menšinový žáner a veľmi si cením, keď človek v dnešnej dobe obetuje svoj čas, naštartuje sa a príde na projekciu. Ale odozva festivalu rastie. Neočakávame, že sa z neho stane masová záležitosť. Nie je to súťaž. V prvom rade chceme ľuďom niečo povedať, tlmočiť, to je základ. (Matej) Ja by som ešte rád povedal, že aktivity Človeka v ohrození sa v prevažnej miere zameriavajú na problematiku mimo Slovenska. Tých krajín, kde pomáhalo a pomáha Čvo vo svete je približne tridsať. Samozrejme, združenie pomáha aj na Slovensku, či to už boli povodne alebo aktivity v rómskych osadách. Samotný festival Jeden svet je jednou z aktivít na Slovensku, ktorá prináša iné témy do našej spoločnosti. Ivan – Festival je jedna z najviditeľnejších akcií. Na druhej strane sa Čvo vypracovalo vo vzdelávacej oblasti do pozície, že má ambíciu spolupracovať s Ministerstvom školstva pri tvorbe učebníc. Sekcia vzdelávania v Čvo je dosť silná. Aj keď to nie je také viditeľné v médiách, ale sú to reálne projekty na slovenských školách. Práve projektového manažéra Globálneho vzdelávania Andreja Návojskeho by sme radi tiež dostali na festival do Prievidze, aby predstavil úspešný projekt spolupráce slovenských a afgánskych škôl s názvom Twin school. Aké máte zázemie v meste pri organizovaní tohto festivalu? Veľmi nám vyšlo v ústrety vedenie mesta ◄◄ späť na obsah
aj Dom Kultúry, ktorý nám hneď od začiatku ponúkol hlavnú sálu. Musím sa priznať, že som s tým nepočítal, keď som tam išiel po prvý krát ako „bezmenný“ človek z ulice so žiadosťou o spoluprácu a veľmi príjemne ma to prekvapilo. Veľmi si to cením a to hovorím ozaj úprimne, bez povinnosti zavďačiť sa. Uvediem príklad. Minulý rok sme počas festivalu propagovali možnosť adopcie afgánskych detí v rámci projektu Škola namiesto ulice. Primátor mesta Ján Bodnár sa zapojil osobne, aj s pani manželkou, oslovil svojich partnerov a aj na Mestskom úrade sa dal dokopy kolektív, ktorých táto pomoc zaujala a celkovo si na jeden rok adoptovali šesť detí. Tu niet čo dodať.... Veľmi silná téma je „Človek v ohrození“. Rád by som sa jej teraz venoval a opýtal sa, na čom teraz pracujete, čo je teraz také najhorúcejšie, čo vás momentálne pracovne najviac pohlcuje. Myslím si, že to nie je práca , ktorej sa venujete „hodinu denne“, ale ňou žijete stále... Moju prácu v Čvo netreba nejako idealizovať a preceňovať. Keď to porovnám s prácou Andreja Bána, tak ten môj podiel je len nepatrným zlomkom. Festival v Prievidzi je najviditeľnejšou aktivitou, ktorú robím v rámci nášho združenia. Ale hlavným ťahúňom je Andrej a my v Prievidzi sme ľudia, o ktorých sa môže oprieť. Tú hlavnú každodennú prácu robí team mladých, zapálených, ale už dosť „ostrieľaTAMASEM
27
Ivan Sýkora: „Mimoriadne sa mi páči logo Človeka v ohrození. Pre mňa bol vždy najdôležitejší člověk a keď som uvidel toto logo, bol to pre mňa jeden zo silných impulzov.“
ných“ ľudí v Bratislave. Čím teraz žije ČVO? Momentálne je to jednoznačne SOS HAITI, ale súčasne pracovníci kancelárie ČVO realizujú samozrejme dlhodobé projekty, ktoré sú už rozpracované. Nedávno odišiel náš človek na misiu do Kene, v Afganistane pôsobí naša pracovníčka, chceme tam tiež zriadiť misiu, bežia projekty na školách. Momentálne je prirodzene hlavná téma HAITI, kde treba pomôcť akútne aj dlhodobo. A ak môžem ešte za seba podotknúť, tak je to taká drobná každodenná práca, kedy sa snažíme vo svojom okolí osloviť ľudí, aby nám pomáhali pomáhať. Buď získavaním členov do Klubu darcov alebo hoci „len“ formou príspevku „2% z dane“. ◄◄ späť na obsah
Rád by som sa ešte vrátil ku tej vašej vzdelávacej činnosti. V tejto súvislosti mi napadol jeden moment. Človek žije medzi ľuďmi a počúva ich názory a z času na čas sa stane, že časť ľudí hovorí o zbierkach vo všeobecnosti s miernym dešpektom, na základe istých skúseností s ľuďmi, ktorí sa skrývali za nadácie, ale v prvom rade chcei pomôcť sebe...Často počujem „Áno, to poznáme.“ alebo „ktovie, kde tie peniaze skončia...“ a podobne. Ale Vaša filozofia v oblasti vzdelávacej činnosti určite prispieva k tomu, že si darcov vychovávate. Nestretávate sa aj Vy s negatívnym postojom u ľudí? Určite. S týmto vo všeobecnosti boju-
jeme aj my. Ale na druhej strane musím povedať, že ČVO počas zbierky SOS HAITI vyzbieral na Slovensku druhú najvyššiu čiastku. A celkovo ľudia darovali v kostoloch krásnu obrovskú sumu. Takže pokiaľ sa cieľ a poslanie zbierky dobre odkomunikuje, slovenská verejnosť neostáva až taká ľahostajná a nedôverčivá. Pre nás je to obrovský záväzok. Na Slovensku je viac neziskových organizácií, ktoré sú podobné svojou filozofiou Človeku v ohrození. Spolupracujete? Stretávate sa? Na Slovensku funguje združenie neziskových organizácií - Fórum donorov, ktoré je aj partnerom pre Ministerstvo zahraničných vecí. ČVO spolupracuje s viacerý-
mi neziskovkami, ale zároveň ide po svojej ceste. Celkovo treba spomenúť jednu vec. Na jednej strane sú zbierky, ktoré sú na verejnosti viditeľné. Ale na druhej strane, Slovensko sa vstupom do Európskej únie zaviazalo ku určitej forme zahraničnej pomoci, ktorú treba realizovať. Človek v ohrození je významným partnerom programu pomoci ministerstva zahraničných vecí Slovakaid. Teší nás, že sa nám darí realizovať dobré projekty a naši donori vidia, že to, čo robíme, má zmysel. V budúcnosti sa chceme venovať aj spolupráci so zahraničnými darcami. Keď máš dobré meno, môžeš spolupracovať aj s darcami, ktorých príspevky presahujú možnosti Slovenska. Zjednodušene to poviem tak, TAMASEM
28
že môžeš robiť zbierku na Slovensku celý rok, ale ak sa ti podarí získať silného donora v zahraničí, ten ti pomôže takou sumou, že môžeš realizovať krásny projekt. Ale musíš mať dobré výsledky, ktoré ťa budú reprezentovať. Dá sa to ilustrovať na príklade práce v Afganistane, na základe ktorej získal Čvo, ktorý je vo svetovom meradle malou neziskovou organizáciou, dobré meno. Združenie Človek v ohrození je ako jediná slovenská organizácia partnerom Úradu pre humanitárnu pomoc Európskej komisie ECHO (Humanitarian Aid Office of the European Commission). Aj to významne vplýva na „otváranie dverí“ ◄◄ späť na obsah
k možnostiam a zdrojom pre pomoc, ktoré by sme na Slovensku ťažko získali. Prečo to hovorím? Slovensko je malá krajina , čo sa odzrkadľuje aj na obmedzených možnostiach pri zbierkach. V tomto sa nemôžeme porovnávať s veľkými krajinami, kde je ten potenciál obyvateľov, logicky, oveľa vyšší. Preto nás teší každý úspech a dobre zvládnutý projekt. Konkrétne v Afganistane má Čvo veľmi dobré meno v očiach Švédov alebo Američanov, ktorí sú tam dlhodobo a majú záujem o spoluprácu s nami, čo je tiež veľmi dobré ocenenie pre našu organizáciu. Všimol som si, že na svojich stránkach sa snažíte osloviť dobrovoľníkov. Hlásia sa Vám ľudia, povedzme s dobrodružnejšou povahou? Určite áno, ale ono to nie je, či už teraz na Haiti alebo kdekoľvek v Afrike, či inde na svete „dobrodružný výlet“. Dokonca keď sa vrátil Andrej s Ľubošom z Haiti, tak som v rozhovoroch s nimi vycítil, že to, čo zažili bolo ozaj tvrdé a drsné. A to sú obidvaja skúsení borci a videli a zažili toho už dosť všade po svete. Obecne sú dve stránky dobrovoľníctva a všetko je to navzájom poprepájané. Dobrovoľníkov sa snažíme získať na terénne misie, ale hľadáme aj dobrovoľníkov, s ktorými chceme spolupracovať ako s odborníkmi. Druhá stránka je vzdelávať mladých ľudí na školách, čo znamená vychovávať si potenciálnych dobrovoľníkov aj darcov. Celkovo sa ľudia hlásia, chcú pomáhať, najmä mladí ľudia.
Ale nie je to také jednoduché, nedá sa to robiť „hrrr“. (Matej) Čo sa týka dobrovoľníkov, je to dosť náročné aj na organizačné schopnosti. Vo všeobecnosti prevláda názor, že dobrovoľník pracuje len v teréne. Ale niekto musí byť aj v kancelárii a urobiť účtovníctvo, presne vydokladovať každý jeden cent, napríklad. Ivan - Na Sri Lanke bolo postavených dvadsaťšesť domov, to znamená, že tam museli byť ľudia, ktorí to zvládli. Takže dôležité je, aby tam bol človek, ktorý dokáže priamo na mieste zorganizovať hoc aj stavebné práce. A snáď najdôležitejšia vec je dobrá schopnosť komunikácie s miestnymi ľuďmi a úradmi, pochopiť ich spôsob života a myslenia. Čvo sa snaží nájsť takú formu pomoci, aby do nej zapojil aj miestnych v tom duchu, že im dáme radšej udicu ako hotovú rybu na stôl. V Afganistane sa snažíme dostať deti do škôl, lebo sme toho názoru, keď to hrubo zjednoduším, že zo vzdelaného človeka sa ťažko stane terorista. A opäť sme pri tom vzdelávaní. Áno, snažíme sa, aby tá naša pomoc mala aj následný rozmer a o to sa budeme snažiť aj na festivale, ukázať divákovi niečo, čo je iné ako bežne spravodajstvo. „Návštevníci festivalu uvidia realitu sveta v trochu menej povrchnej forme, viac emocionálne, príbehovo“. Pomohol som si slovami riaditeľa českého festivalu Jeden svět Igora Blaževiča, ktorý to krásne vystihol: „Ty filmy
jsou o nějakých vyjímečných lidech, kteří se nacházejí v extrémních životních situacích. Jsou o skutečných hvězdách našeho světa. Tyto „hvězdy“ mají pro ty, kteří žijí v blahobytu mnoho inspirujícího a mohou je nakopnout. Pomohou jim složit mozaiku světa, ve kterém žijí. Moje zkušenost je, že ty filmy na člověka hodně silně zapůsobí a nenechají ho lhostejným.“ Mám pocit, že v televízii vidíme z tejto oblasti toho žalostne málo a pritom televízia má obrovský potenciál ako vplývať na vedomie ľudí. Máme vynikajúcich dokumentaristov, ale ich filmy sa častejšie vysielajú za hranicami ako doma. (Matej) Toto je spoločenská otázka, ako je to z pohľadu médií. Napríklad v Čechách bol Člověk v tísni čiastočne založený aj Českou televíziou, tá ich veľmi podporuje, je ich partnerom. Spolupracuje s nimi, vo vysielaní bežia dokumenty. Majú bohatý archív. U nás? Naši filmári majú problém dostať film do vysielania televízie... Ivan – teraz sa to trochu zlepšilo, ale celkovo je to strašná bieda. Verejnoprávna televízia v tomto smere dlhodobo zlyháva. Uvidíme aká bude odozva slovenských dokumentov na festivale, budú mať v tomto ročníku väčšiu plochu. Dúfame, že zaujmú. A nielen oni, ale celý festival. Veríme, že si naň nájdu cestu vnímaví ľudia z nášho regiónu, lebo svojím spôsobom sme v tomto jednom svete všetci jeho súčasťou a každý z nás, či chceme alebo nie je aj „človek v ohrození“. TAMASEM
29
Foto: http://www.jedensvet.sk (4x)
Jeden svet 2009 dokumenty ktoré chytia za srdce 15. – 20. marca v Dome kultúry, Prievidza ◄◄ späť na obsah
TAMASEM
30
www.jedensvet.prievidza.net vyberáme z pestrého programu festivalu Jeden svet v Prievidzi: Fedor Gál a jeho Krátka dlhá cesta Šesťdesiattri ročný Fedor Gál sa spolu so svojím priateľom Eugenom Gindlom vydáva po trase pochodu smrti z nemeckého koncentračného tábora Sachsenhausen, v ktorom na jar roku 1945 nacisti zavraždili jeho otca Vojtecha. Fedor Gál ho nikdy nepoznal, pretože sa narodil až po transporte jeho mamy do terezínskeho geta. Eugen Gindl je synovcom muža, ktorý slúžil pre nacistický Slovenský štát ako veliteľ tábora. Na ich ceste sa vynára množstvo otázok ohľadne dobra a zla, vyrovnania sa s traumatickou minulosťou ako aj viery a etnickej príslušnosti. UTOROK, 18:00 • FILM A DISKUSIA S FEDOROM GÁLOM A PETROM ZAJACOM http://www.jedensvet.prievidza.net/2009/hostia.php#fgamh Foto: http://www.jedensvet.sk
Afganské ženy za volantom Svedectvo jedného muža má u afganského súdu rovnakú váhu ako výpoveď dvoch žien. Spoločnosť, kde nerovnosť medzi oboma pohlaviami vyplýva z manipulatívnej interpretácie Koránu, vymedzuje ženám veľmi malý priestor. Slovenská režisérka afganského pôvodu vo svojom dokumente zobrazuje osudy štyroch žien, tridsiatničiek - všetky sú vydaté a majú deti. Tri z nich túžia po vodičskom preukaze, zatiaľ čo jedna sa už živí ako vodička súkromného minibusu. Snímka odhaľuje úlohu pohlavia v usporiadaní afganskej spoločnosti a približuje neľahkú cestu afganských žien za emancipáciou. PROGRAM: STREDA, 19:00 • FILM A DISKUSIA S PRODUCENTOM JÁNOM OPARTYM http://www.jedensvet.prievidza.net/2009/filmy.php#azzv Barmský VJ V roku 1988 bol Joshua ako malý chlapec svedkom brutálneho zásahu barmskej vojenskej junty proti demonštrantom, počas ktorého zomrelo viac než tritisíc ľudí. Takmer o 20 rokov neskôr, v septembri 2007, sa Joshua, vyzbrojený malou kamerou a mobilným telefónom, spoločne s troma desiatkami ďalších odvážnych mladých Barmčanov z organizácie Democratic Voice of Burma, rozhodol podrobne zachytiť protivládne demonštrácie a ich surové potlačenie. Ich zábery dramatických udalostí sa objavili v spravodajstve všetkých významných svetových médií ako jediné svedectvo toho, čo sa v Barme dialo. Strhujúci dokument, ocenený na dokumentárnych festivaloch v Kodani a Amsterdame, ukazuje nepopierateľný význam nezávislých médií v boji proti totalitnej moci. PROGRAM: PIATOK ,19:30 http://www.jedensvet.prievidza.net/2009/filmy.php#bvj Ako sa varia dejiny Hlavnými hrdinami filmu sú vojenskí kuchári z rôznych kútov Európy. Práve od ich poľných kuchýň závisí úspešnosť „ozbrojených žalúdkov“ – vojakov. Bez kuchárov stráca armáda svoju silu a teda aj zmysel. Vojenskí kuchári vždy ovplyvňovali náladu a výkon vojakov a svojimi vareškami tak mohli vplývať na celé dejiny ľudstva. Film režiséra úspešného dokumentu 66 sezón je postavený na receptoch kuchárov od druhej svetovej vojny až po vojnu v Čečensku, od Francúzska, cez Balkán až po Rusko. PROGRAM: SOBOTA, 20:30 http://www.jedensvet.prievidza.net/2009/filmy.php#asvd Kompletný program: http://www.jedensvet.prievidza.net/2009/program.php#2
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
31
ROZHOVOR
michal hvorecký Text: Táňa Urbanová Foto: Miroslav Kormoš
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
32
Michal, ako dlho sa venuješ písaniu? Píšem už dosť dlho. Mám tridsaťtri rokov, a píšem od pätnástich rokov a vážnejšie od osemnástich. V našej rodine bolo písanie podstatnou činnosťou, môj otec aj starý otec písali knižky – nie však literatúru, ale odborné knihy, najmä učebnice. Starý otec bol profesor ekonómie a môj otec je profesor informatiky. Moje detstvo bolo spojené s pohľadom na chrbát otca, ktorý ťukal do staromódneho písacieho stroja. Písanie bolo v mojom živote prítomné odmalička. Ja som chcel vymýšľať príbehy, poviedky. Písal som ručne, keďže vtedy sa počítače nepoužívali – a zostalo mi to doteraz. Prvé texty boli skôr denníky, zapisoval som si udalosti, niekedy som si niečo prifarbil. Dnes to však po sebe väčšinou neviem ani len prečítať, takže neviem posúdiť akú to malo kvalitu, a či vôbec. :-) Čo štúdium na vysokej škole, tiež sa nieslo v duchu literatúry? Vyštudoval som estetiku a literárnej teórie bolo veľa. Pre spisovateľa to je veľmi dobrá škola, keď pozná základy. Jedna vec je teória literatúry, ale čo mňa vždy najviac zaujímalo, bolo literárne remeslo, najmä štylistické otázky, tam sa dá veľa naučiť. To som naozaj intenzívne študoval, bol som jeden semester aj na spisovateľskej univerzite v Amerike, v Iowa City, čo je dosť slávna škola, kde študovali napríklad Kurt Vonnegut alebo Flannery O‘Connorová či T. C. Boyle. Tam sa učí remeselná časť spisovateľskej zručnosti, čo každý autor potrebuje ako soľ. ◄◄ späť na obsah
Často si mimo Bratislavy, množstvo času tráviš napríklad aj v Nemecku. Cestuješ rád? Vďaka svojim knižkám som pochodil kus sveta, keďže s knižkami chodím na turné
– doma, ale aj v Nemecku a Rakúsku. Občas chodím na konferencie, prednášky. Nie som fanatik do cestovania, nenavštívil som ani veľa exotických krajín, ako je to dnes už bežné. Výhodou môjho cestovania je, že na
cestách s knižkami často spoznám inšpiratívnych ľudí – často preto, že sú sami autori, alebo kritici, moderátori a ľudia pracujúci v oblasti kultúry. To je pre mňa vzrušujúcejšie než mestá alebo nové kultúry. TAMASEM
33
Čím sú pre teba postavy tvojich kníh? Sú to len postavy, alebo si k nim ako autor vytváraš vzťah? Myslím, že autor žije s postavou, ktorú práve tvorí a je s ňou úzko spätý. Teraz som si vytvoril postavu pre novú knižku „Dunaj v Amerike“. A myslím, že v každom hrdinovi, ktorého som vytvoril v próze je kus zo mňa. Vždy sa ma pýtajú, v ktorej postave je najviac z Michala Hvoreckého. To sa mi ťažko hodnotí, no možno v tej novej. Hrdina sa volá Martin Roy a pracuje na dunajských lodiach a je to pôvodne literárny prekladateľ. Zo zúfalstva, ktoré u nás v knižnej brandži vládne, sa rozhodne pracovať v turizme. Kniha sa odohráva počas dvadsiatich dní na lodi na Dunaji. Silná literárna postava, autentický hrdina do istej miery začne v texte žiť vlastným životom. Vytvorí si svoju reč, svoje gestá, spôsob prejavu a správanie. Autor nie vždy vie, ako to s postavou dopadne a čo sa stane v deji. Tento hrdina sa mi menil pod rukami počas dvoch rokov, ktoré som na knižke strávil. Poznám ho medzičasom veľmi dobre, lepšie ako niektorých reálnych ľudí vo svojom okolí. Nedávno si vydal audioknihu Pastiersky list, ktorú si narozprával ty sám. Čo ťa k tomu podnietilo? V princípe existujú dva druhy audiokníh. Buď sa vyberie nejaký herec, profesionálny predčítač, ktorý knižku celú nahovorí sám – niekedy sa s autorom poradí, niekedy vôbec. Alebo spisovatelia sami načítavajú knižky. Zažil som dva prípady. Môj román ◄◄ späť na obsah
„Eskorta“ celý načítal herec Robo Roth. No „Pastiersky list“ je autobiografický, sú to mikropoviedky, fejtóny a glosy, moje vlastné zážitky. S vydavateľom sme sa dohodli, že by mohlo byť zaujímavé, keby som knihu nahovoril sám. Dlhé roky predčítam a myslím si, že som sa v tom zlepšil. Nie som však profesionálny herec, takže to bola veľká výzva. Mal som však veľmi dobrého režiséra, pána Jara Riháka, ktorý dlhé roky pracoval v Slovenskom rozhlase v literárnej redakcii a pripravil množstvo rozhlasových hier, autorských čítaní či prednesov poézie. Mal so mnou ako nehercom veľkú trpezlivosť. Autorské čítanie má však bonus navyše – autorskú interpretáciu. Strávil som pred mikrofónom iksnásobne viac hodín, než tých 60 minút, ktoré tvoria výsledné cédečko. Poznám svoje slabiny, tendenciu rýchlo rozprávať, hltať niektoré hlásky a pod. Sú to však veci, ktoré si autor, predčítač, praxou vycvičí. Vydavateľstvo Tympanum vydalo naraz tri slovenské audioknihy a snaží sa naštartovať trh aj u nás. Boris Farkaš načítal Pinocchiove dobrodružstvá, Ľubo Kostelný načítal „Knihu o cintoríne“ od Daniely Kapitáňovej. Obaja sú fantastickí predčítači, od ktorých sa mám čo učiť. Spomínal si, že dokončuješ román Dunaj v Amerike, čo chystáš potom? Chcel by som pre divadlo adaptovať knihu Vtedy v Bratislave od Žo Langerovej. Je to fascinujúci skutočný príbeh, portrét rodiny Oskara Langera, ktorý bol slovenskou TAMASEM
000
obeťou stalinských procesov v päťdesiatych rokoch a odsedel si desať rokov v katastrofálnych podmienkach v komunistických lágroch. Sú to spomienky jeho ženy, ktorá roku 1968 emigrovala do Švédska. Rád by som tú knižku príblížil svojej generácii. Čím som starší, tým viac pátram po tom, čo je to „slovenskosť“. Ako sa stalo, že toto malé etnikum si nakoniec vytvorilo vlastný štát a jazyk. Je načo nadväzovať a čo pripomínať.
◄◄ späť na obsah
Literatúrou sa aj živíš, alebo ju robíš popri inej práci? Momentálne sa už druhý rok venujem iba literatúre, ale celý život som robil iks rôznych iných džobov, pretože uživiť sa na Slovensku literatúrou je extrémne ťažké. V minulosti som robil všetko možné, pracoval som v supermarkete, robil som sekretárku, dlhé roky som písal reklamné texty, organizoval kongresy – takže som working class hero :) Pracoval som aj na dunajských lodiach pre americkú cestovnú kanceláriu, robil som manažéra pre veľké turistické skupiny. Z tejto skúsenosti vychádza nový román. Som šťastný, že žijem v slobodnomm povolaní, ale ako dlho mi to vydrží, netuším. Ako vnímaš, čo sa deje na Slovensku v oblasti verejného života? Slovensko je hlboko rozdelená krajina. Rozdelená na dva, a možno ešte viaceré nezmieriteľné tábory. Naša krajina sa ocitla v kríze, ani nie tak ekonomickej, hoci aj v tej, ale hlavne morálnej, ľudskej. Rozširuje sa tu netolerancia, miestami až nenávisť. Je to nebezpečný trend a som z toho smutný, pretože tu žijem a som spojený s touto kultúrou. Dvadsať rokov po Nežnej revolúcii sa vytvorila atmosféra mimoriadnej agresivity na všetkých úrovniach, od najvyšších politických miest až po bežný život na ulici. Ako spisovateľ som verejná osoba a zažívam to intenzívne. A nemyslím len internetové diskusie, ale aj podujatia, už na mňa viackrát vykrikovali, vraj som nepriateľ Slovenska a škodím našej
krajine. Dostávam výhražné listy, telefonujú mi kadejakí čudáci. Dusná, chorá atmosféra. Mnohí ľudia si myslia, že keď niekto kriticky uvažuje o našej krajine, našej identite, o tom, kto sme a v akej situácii sa nachádzame, tak robí chybu – Slovensko podľa nich potrebuje len jeden názor, jeden pohľad na svet – a vtedy bude dobre. Ale to je hrozná ilúzia, fatálny omyl! Spoločnosť potrebuje pestrosť, rozmanitosť, pluralitu názorov. Počnúc naším premiérom až po niektoré kultúrne inštitúcie, by boli mnohí radi, keby existovalo len večné pritakávanie a totálna pokora voči vodcovi, a vtedy bude na Slovensku konečne dobre. Ale nebude. Budeme si len klamať, zakrývať si oči. Aj písanie má potenciál iniciovať ľudí ku kritickému vnímaniu sveta. Takže si nemyslíš, že umenie nesúvisí s politikou? Považujem sa za politického človeka. Časť našej tvorivej scény sa utiahla do „umenia pre umenie“, akoby sa nás verejný život netýkal. Ja sa vyjadrujem k tomu, čo sa u nás deje. Nemlčím, pretože sa tu dejú veci, o ktorých treba hovoriť nahlas. Myslím si, že spisovatelia majú právo, ale trochu aj povinnosť sa vyjadriť, považujem to za súčasť svojej práce. Je nejaká vec, ktorá ťa v poslednej dobe maximálne potešila alebo naopak, „vytočila“? Veľmi ma teší, že napriek skeptickým predpovediam sa knižnému trhu na Slovensku darí a ľudia kupujú a čítajú knihy.
To je pre človeka, ktorý žije literatúrou a je fascinovaný písaním, vynikajúca správa. Kniha je médium, ktoré je rozumnou investíciou, zvlášť v tejto dobe. Dúfam, že to tak ešte dlho zostane. Slovenská literatúra sa opäť uchytila a mám dojem, že to, čo robím ja a iní kolegovia-autori, má zmysel – to je sen každého človeka. A mne sa v živote splnil sen. TAMASEM
35
PORTFÓLIO
leszek kowalski Rocznik 1967. Kompletny samouk w dziedzinie fotografii. W zakresie poszukiwań oprócz portretu także akt, pejzaż, industrial. Pasjonat technik analogowych w fotografii także szerokiego spektrum "lomografii". Głównym nurtem pozostaje ostatnio tworzenie zdjęć do portfolio modelek w naturalnych plenerach bez udziału asysty oświetleniowców, wizażystów czy stylistów gdzie ważna jest sama Kobieta a nie wszechobecne fashion i glamour. Od 2001 lat prowadzi lokalne towarzystwo fotograficzne www.jtf.jedrzejow.pl Od 2007 roku członek Związku Polskich Artystów Fotografikow. W 2008 roku duża wystawa autorska „Kolory Kobiety“. Prace można zobaczyć na stronie http://www.seenphoto.net Ročník 1967. V oblasti fotografie úplný samouk. Popri portrétom sa venuje taktiež aktu, krajine a industriálnej fotografii. Nadšenec filmovej fotografie i širokého spektra lomografie. Fotografuje modelky v prírodných plenéroch bez asistencie osvetlovacov, vizážistov, či stylistov. Na snímku je pre neho dôležitá samotná žena a nie fashion&glamour. Od roku 2001 vedie miestny fotoklub - www.jtf.jedrzejow.pl Od roku 2007 je členom Zväzu poľských umeleckých fotografov. V roku 2008 mal veľkú autorskú výstavu „Farby ženy“. Jeho práce máte možnosť vidieť na http://www.seenphoto.net ◄◄ späť na obsah
TAMASEM
000
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
37
Leszek Kowalski • www.seenphoto.net
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
38
Leszek Kowalski • www.seenphoto.net
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
39
Leszek Kowalski • www.seenphoto.net
Leszek Kowalski • www.seenphoto.net
◄◄ späť na obsah
Leszek Kowalski • www.seenphoto.net
TAMASEM
40
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
41
Leszek Kowalski • www.seenphoto.net
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
42
Leszek Kowalski • www.seenphoto.net
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
43
Leszek Kowalski • www.seenphoto.net
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
44
Leszek Kowalski • www.seenphoto.net
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
45
Leszek Kowalski • www.seenphoto.net
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
46
Leszek Kowalski • www.seenphoto.net
pocta ottovi hogenovi 2010
Foto: Ivan Valko (2x)
Každé dva roky Regionálne kultúrne Centrum v Prievidzi organizuje fotografickú súťaž reportážnej a dokumentárnej fotografie, ktorej výstupom býva výstava zúčastnených autorov.
◄◄ späť na obsah
Ing. arch. Otto Hogen patril v prievidzskom okrese medzi najlepších autorov. Reprezentoval náš okres, kraj i republiku aj za hranicami. Množstvo súťaží a výstav, ktorých sa počas svojej tvorivej činnosti zúčastnil doma i v zahraničí, je viac než dve stovky. Zahraničnú účasť na výstavách mal v NDR, ZSSR, Španielsku, Grécku, Poľsku, Fínsku, Juhoslávii, Maďarsku... Získal množstvo ocenení i čestných uznaní. V rámci výstavy Pocta Ottovi Hogenovi bývajú vystavené jeho práce, vzorka z tvorby, ako inšpirácia pre mladých autorov. (zdroj: bulletin k výstave)
Pár záberov z inštalácie... zvláštne, že boli to práve „Domy bez očí“ (viď TAMASEM august 2009), na ktorých prasklo sklo... karma??
Foto: Miroslav Kormoš (5x) TAMASEM
47
Foto: Ivan Valko (3x)
Netradičný príhovor a vyhlásenie výsledkov v jednom - v podaní predsedu poroty Milana Grossa. Chvíľami sa jeho slovami iste necítili poctení súťažiaci, chvíľami možno organizátori súťaže, či miestny fotoklub.
Vystavené fotky boli dôkazom toho, že dokumentárna fotografia nie je len zachytením faktov, ale v prvom rade autorovým pohľadom na danú problematiku.
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
48
Pavol Bartuš: Upletený život I.
Víťazná fotografia, kategória nad 21 rokov - reportáž
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
49
Ivan Valko: Kolekcia fotografií z basketbalu Víťazné fotografie, kategória nad 21 rokov - šport
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
50
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
000
Miroslav Kormoš: Kolekcia fotografií Polylogue Víťazné fotografie, kategória nad 21 rokov - kultúra
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
000
◄◄ späť na obsah
TAMASEM TAMASEM
53 000
Dnešný deň je krásny. Vstávam s pocitom , že stvárnim svoj portrét. No nie ako obvykle. Trošku inak. Veď dnešný deň je iný. Cítim to. Dnes nezoberiem do rúk štetec a farbu a nebudem obtláčať kúsky svojho vnútra na plátno , vystrihovať svoje pocity či záblesky dňa , aby som ich znovu skladal a prispôsoboval svojej fantázii. Stávam pred plátnom a obnažujem svoje predstavy, obliekam ich do farby, tvarov či štruktúry. Hľadievam do svojho vnútra, radujem sa s krásy a estetiky, ktorú prinášajú záblesky svetla vynárajúce sa z hlbín vnútra a vypaľujú obrazy v mojich predstavách. No dnes vstávam a viem, že stvárnim svoj portrét. Nebude o farbách. Nebude o tvaroch či štruktúre, ktoré za sebou zanecháva štetec. Bude to o človeku, ktorý si smer vo svojej tvorbe nevyberá ani nevymýšľa, ale iba snahou a tým, že tvorí ho postupne odhaľuje a spoznáva. Spoznáva sám seba. A tento portrét bude o mne... ◄◄ späť na obsah
Foto: Karol Urban
tomáš pekár
TAMASEM
54
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
55
Kozmonaut • tempera/ceruza, 174x 124 cm, • Tomáš Pekár • www.arspreuge.sk
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
56
Krajina v tieni stromu • tempera, 124x174 cm• Tomáš Pekár • www.arspreuge.sk
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
57
Krajina mimo pohľadu mojich očí • tempera/pastel, 83x54 cm • Tomáš Pekár • www.arspreuge.sk
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
000
Abstrakt • tempera, 56x81 cm • Tomáš Pekár • www.arspreuge.sk
Tomáš Pekár • akryl, 44x60 cm • www.arspreuge.sk
Tomáš Pekár • Spiaca kráska, 54x85 cm • www.arspreuge.sk ◄◄ späť na obsah
Človek zamyslený • tempera/ceruza 54x85 cm • Tomáš Pekár • www.arspreuge.sk TAMASEM
59
Hmla nad jarnou krajinou • tempera, 54x85 cm • Tomáš Pekár • www.arspreuge.sk ◄◄ späť na obsah
Zátišie • tempera, 56x81 cm • Tomáš Pekár • www.arspreuge.sk TAMASEM
60
matka idúca z poľa PRÍBEH FOTOGRAFIE Text a foto: Hasan Om Hadi
◄◄ späť na obsah
Cestujem z národného parku stopom, nákladným autom. V batohu mám adresu a list pre rodičov kamaráta. Stretol a spriatelil som sa s ním v spomínanom národnom parku. Strávil som tam s ním dva dni. Povodil ma po zákutiach menej i viac utajených. Chcel aby som sa zoznámil s jeho
rodičmi a odovzdal im list. Tak som sa stal poslom správ. Rodinu som prekvapil a kamarátov list ich uistil v tom, že mi môžu dôverovať. Slovám od syna sa veľmi potešili. Na druhý deň idem do terénu. Sám. Cestou sem som si všimol že prechádzame kľukatou cestou plaziacou sa pomedzi ryžové políčka rozťahané po kopcoch. Túto krásu si chcem zvečniť. Ísť ale celý čas pešo je nezmysel. Hneď za dedinkou stopujem. Už zakrátko sedím v rozheganom pickupe. S mladým chalanom sa dohodnem, že keď budeme na mieste, dám vedieť a ďalej už plánujem rozhorúčiť podrážky mojich topánok. Raz schádzam k potoku a samotným políčkam, inokedy pre zmenu na najvyšší kopec, aby som videl všetky kaskády ryžových políčok, ktoré predo mnou ležia ako na dlani. Je to úžasná hra farieb. Terasy kopírujú vrstevnice kopcov. Niekde sa už zelenejú, inde sú ešte zemito hnedé, čerstvo vysadené. V jednom mieste sa terasy pomaly spúšťajú až ku riečke na samom dne údolia. Vychutnávam si ten pohľad. Vidím, ako sa hore pomaly štverajú babka s dedkom. Ona zaťažená raždím, on nesie riady a malé vrecko ryže. Občas jej musí pomôcť a potlačiť ju. Tento záber je jeden z tých, kedy som fotil ešte bez oslovenia a opýtania. Videli ma, brali ma nejako prirodzene, ako súčasť ich života. Priblížil som si ju asi na ohniskovú vzdialenosť 120, nastavil najvhodnejšiu clonu a raz cvakol. TAMASEM
61
Foťák som prehodil cez plece. Babka sa s nošou trápila. Pristúpil som k nej a podával jej ruku na pomoc. Prekvapene sa na mňa pozrela a chvíľu váhala, čo má urobiť. Moja ruka však bola neúprosná a tvár usmiata. „Chcem Vám len pomôcť, poďte.“ Potiahol som ju a rukou podoprel. Poďakovala sa. Zahľadela sa na mňa a v tvári mala ten krásny pokoj aký dokážu vyčariť na svojich tvárach len starí ľudia. Chytila ma za ruky a vraví: „Ďakujem Tvojej mame.“ Tieto jej slová ma umlčali na viac ako hodnú chvíľu. Zmohol som sa len na krátke „ďakujem“. Rozchádzame sa. Oni jedným smerom, ja druhým... ◄◄ späť na obsah
Tieto babkine slová vo mne rezonovali a vlastne rezonujú dodnes. Je to jedno z najsilnejších poďakovaní, aké som vo svojom živote dostal. Aj keď som osobne taký, že vždy namietam voči vďake smerujúcej ku mne, tu nezmôžem nič. Ona totiž nepoďakovala mne. Tá múdra stará žena poďakovala mojej mame. A takto prejavenej vďake sa nedá nič namietať, dá sa len a len ruku priložiť a sám osobne svojej matke poďakovať. A na túto vďaku nie je nikdy neskoro, tejto vďaky nie je nikdy dosť... Po tejto príhode pomaly kráčam domov. Blíži sa večer, domov to mám ešte nejakých desať kilometrov. Zrazu vedľa mňa zastavuje mne známe auto. Rozheganý pickup z rána a za jeho volantom známa tvár. Ani si netreba nič vysvetľovať, už vedľa seba sedíme. Zviezol ma až na trh, kde som sa stretol s mojimi hostiteľmi. Ešte mi aj ostalo kopu času na zoznámenie sa s trhovníkmi. Každý deň je plnohodnotný. Stačí k tomu hoci aj takáto jedna drobná príhoda. Drobná pomoc, podanie pomocnej ruky. Duša človeka bude presvetlená, život všetko vráti dvojnásobne... „Ďakujem svojej mame...“
Hasan Om Hadi http://www.hasan.estranky.cz/
Hasanove príbeh z ciest a príbehy ľudí, ktorých na nich spoznal si môžete prečítať v jeho knihe „Čo som hľadal a koho som našiel“, ktorú si môžete objednať: na telefónnom čísle: 00421-46-5411729 alebo e-mailom: hasan.omhadi@gmail.com
TAMASEM
62
Prekročenie hraníc Text a foto: Miroslav Kormoš
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
63
Nerád by som zabiehal do ťažkých úvah a teórie umenia. Necítim sa na to ani ako autor a už vôbec nie v zmysle odbornej, teoretickej spôsobilosti. Niekedy však nezaškodí pouvažovať o tom, čo je pre nás umenie, a najmä aké umenie chceme. V poslednej dobe mám pocit, že je uprednostňované umenie, ktoré baví, ktoré sa páči v zmysle „je to pekné“. No umenie, podľa môjho názoru, nie je len o tom, čo nás baví. Môže mať oveľa širší rozmer. Môže a malo by (samozrejme, netreba to brať dogmaticky). Hranica, po ktorú umenie slúžilo len pre zábavu, či potešenie pre zmysly, je dávno prekročená. Spôsob, akým ľudia spolu môžu komunikovať o probléme, nemusí byť klasický „racionálny“ – suché fakty, čísla, štatistiky. Tak ako my, ľudia, nie sme čisto racionálne tvory (i keď veľmi radi si to o sebe myslíme), ani prehováranie k nám nemusí byť racionálne. A práve tu je veľká príležitosť pre umenie, ako alternatíve k encyklopedickým prednáškam. Umenie upozorňujúce na problémy, nabádajúce k zamysleniu sa, k zaujatiu postoja a možno i k činom. Angažované umenie s názorom. Nie je to nový výmysel, žiaden prevratný objav, takéto umenie je tu už dlho. No stále sa ocitá na okraji. Preto sa opäť vráťme k otázke načrtnutej na začiatku. Aké umenie chceme? Také, čo nás zabáva, alebo také, čo k nám prehovára i obsahovo? Také, čo sa nám páči v zmysle „pekné, alebo také, čo sa nám páči v zmysle „oslovilo ma to, prehovorilo ku mne zaujíma◄◄ späť na obsah
vým, nevšedným spôsobom“. Také bolo predstavenie Prekročenie hraníc. Tematicky rozhodne nepatrilo medzi ľahké žánre. Samotný obsah rovnako nebol podávaný ľahkým, dobre stráviteľným spôsobom. Naopak. Bolo to sústo, ktoré som trávil ešte dlho po tom. Práve preto sa mi to páčilo. TAMASEM
64
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
65
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
66
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
67
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
68
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
69
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
70
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
71
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
72
„Predstavenie Prekročenie hraníc vychádza z textov knihy Vojna z pohľadu ženy, ktorá zahŕňa autentické výpovede, správy, listy a spomienky žien na vojny odohrávajúce sa na území Juhoslávie od roku 1991-1999, zaznamenávané od ich začiatku po súčasnosť. Predstavenie poukazuje na mimoriadne utrpenie žien vo vojne, na ich odvahu a silu prekonať vojnovú traumu a schopnosť viesť normálny život, a zároveň zobrazuje, aká dôležitá je solidarita so ženami zo všetkých pohraničných miest a krajov. Hlavným cieľom predstavenia je upútať diváka nielen slovom, ale predovšetkým emocionálne a psychicky, a povzbudiť ženy, aby sa začali deliť o svoje vlastné trápenia a cez takúto osobnú spoveď spoznali utrpenie ostatných. Aby v sebe vybudovali vzájomné porozumenie a uvedomili si podstatu vojnového násilia; boli aktívnejšie v demokratickom počínaní, a tak sa podieľali na spolubudovaní spravodlivého a dlhotrvajúceho mieru.“ (z oficiálneho textu k predstaveniu) Prekročenie hraníc je dielom DAH Theatre Research Centre (Srbsko). Na Slovensku bolo uvedené v rámci 4. medzinárodného divadelného festivalu ARTETERAPIA: Chránené územie, 16 - 18. novembra 2009 v Banskej Bystrici. http://www.divadlozpasaze.sk/www/festival/2009/main.php Dramaturgia a réžia - Dijana Milošević, Scénografia - Neša Paripović, Zvukový dizajn - Jugoslav Hadžić, Svetelný dizajn - Radomir Stamenković, Hrajú - Maja Mitić, Sanja Krsmanović Tasić, Ivana Milenović ◄◄ späť na obsah
TAMASEM
73
denné práce KAROL URBAN Nie, nie, nebolo to z mojej hlavy. Pri čítaní časopisu REFLEX boli pre mňa doslova neprehliadnuteľné fotografie Petra Jedináka (www.jedinak.cz), ktorý tu ilustroval dlhé roky svojimi portrétmi rozhovory s rôznymi osobnosťami. Táto portrétna časť jeho tvorby ma veľmi zaujala a keď som neskôr na jeho stránke objavil „denní práce“, bol chrobák v hlave. Skúsil som to. Nebolo to ale jednoduché. Odfotiť jednu fotografiu denne...Potom som to poňal ako fotodenník a som rád, že som sa prekonal a niekedy úspešne a niekedy neúspešne v tom pokračoval. Spomenul som to i priateľom, ktorí to tiež skúsili a myšlienka sa trochu ujala. Milan Kollár to poňal úplne poctivo a „neujde“ mu žiaden deň. Takto s odstupom času musím uznať , že to má niečo do seba. Neskúsite to? http://picasaweb.google.com/kurbanelectric/DennePrace#
Karol Urban • 12. 2. 2008
◄◄ späť na obsah
Karol Urban • 20. 2. 2008
Karol Urban • 1. 3. 2008
TAMASEM
74
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
75 Karol Urban • 5. 7. 2009
Karol Urban • 5. 2. 2009
Karol Urban • 7. 2. 2009
Karol Urban • 2. 2. 2009
Karol Urban • 01. 10. 2009
◄◄ späť na obsah
Karol Urban • 02. 10. 2009
TAMASEM
76
Karol Urban • 03. 10. 2009
◄◄ späť na obsah
Karol Urban • 06. 10. 2009
TAMASEM
77
Karol Urban • 07. 10. 2009
◄◄ späť na obsah
Karol Urban • 15. 10. 2009
TAMASEM
78
Karol Urban • 16. 10. 2009
◄◄ späť na obsah
Karol Urban • 17. 10. 2009
TAMASEM
79
Karol Urban • 22. 10. 2009
◄◄ späť na obsah
Karol Urban • 23. 10. 2009
TAMASEM
80
Karol Urban • 24. 10. 2009
◄◄ späť na obsah
Karol Urban • 25. 10. 2009
TAMASEM
81
Karol Urban • 26. 10. 2009
◄◄ späť na obsah
Karol Urban • 28. 10. 2009
TAMASEM
82
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
83
Karol Urban • 30. 10. 2009
Karol Urban • 10. 11. 2009
◄◄ späť na obsah
Karol Urban • 12. 11. 2009
TAMASEM
84
MILAN ŠTURCEL Inšpíracia neprichádza. (poznamka autora) Chalani (autori TAMASEM) mi hovorili o Denných prácach. Padli názory, že to človeka posunie vpred, keď hľadá motív v každodennom šedivom stereotype. Pre mňa ako študenta to stereotyp bol určite. Prekonať sám seba, donútiť sa a nájsť tam aspoň niečo. Pekná sprostosť, to vám poviem. Buď to človek má alebo nie. Denné fotografie bola cesta k tomu, aby som sa priučil. Spoznal sám seba, svoje hranice a možnosti. Pre mňa to znamenalo úlohu na neurčito. Dva mesiace a koniec. Ďalej to už neznamenalo tvoriť niečo kvôli sebe, podľa seba, ale pre iných, radosť vystriedala rutina. Fotografia má byť slobodná, bez hraníc vyjadrenia vnútorných pocitov. Nikdy som napríklad nespravil dennú prácu v škole, okrem ateliéru. Jednoducho tam nebola sloboda, ktorú ja cítim vonku, na ulici. http://kazdyden.blogspot.com/ Milan Šturcel • 4. 10. 2009
Milan Šturcel • 5. 10. 2009 ◄◄ späť na obsah
TAMASEM
85
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
86 Milan Šturcel • 13. 10. 2009
Milan Šturcel • 7. 10. 2009
Milan Šturcel • 9. 10. 2009
◄◄ späť na obsah
Milan Šturcel • 22. 10. 2009 Milan Šturcel • 24. 10. 2009
TAMASEM
87
Milan Šturcel • 14. 10. 2009
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
88 Milan Šturcel • 25. 11. 2009
Milan Šturcel • 17. 10. 2009
Milan Šturcel • 18. 11. 2009
MIROSLAV KORMOŠ S mojimi dennými prácami je niekedy ťažko, som dosť nedisciplinovaný, často sa nedostanem k tomu, aby som fotil naozaj každý deň. Ale zmysel to pre mňa má, dôvodov je hneď niekoľko. Denné fotografie sú skvelým denníkom, keď si ich spätne prechádzam, vynára sa mi množstvo spomienok na ten deň. A keď tam vidím nejakú blbinu, je mi jasné, že v ten deň som nič zaujímavé nevidel :) Ďalší prínos je ten, že ak každý deň, aj v ten najvšednejší, prinajmenšom chcem odfotiť niečo zaujímavé, pozerám sa na svet okolo seba inak. Prežívam ho potom intenzívnejšie, pretože aj v obyčajných veciach hľadám niečo neobyčajné, aby som mohol odfotiť svoju dennú fotografiu, stále sa obzerám okolo seba, zastavím sa, aby som videl ako sa nejaká situácia vyvinie - je to príjemná zmena oproti štýlu života, kedy človek náhlivo prejde ulicou, pozerá sa na šedivý chodník a zmenu má len keď kontroluje čas na displeji mobilu. Je to tiež spôsob ako nabudiť tvorivosť. Sú dni, keď snímky prichádzajú za mnou samé. Dni, kedy mám dobrú náladu, zažijem niečo nevšedné - to sa potom fotí jedna radosť. Ale sú dni, ktoré presedím za počítačom a na sklonku dňa sa spamätám - „veď ja ešte nemám dennú fotku!“ A keď chcem naozaj fotiť ešte v ten deň, neraz mám desať minút na to, aby som niečo vymyslel. A vtedy človek pochopí význam denných fotiek. Keď unavený, osprostený z celodenného civenia do obrazovky a bez šance na nejaký zaujímavý dej, musí spraviť snímok, ktorý bude za niečo stáť, alebo sa o to aspoň pokúsiť. Vtedy naozaj treba nabudiť tvorivosť ako sa len dá. Iste, často vzniknú snímky, ktoré nie sú ničím výnimočné. Ale neraz vznikol nápad, ktorý som síce v danej chvíli realizoval narýchlo, no neskôr som ho dotiahol a vznikla zaujímavá fotka, i keď už nebola „denná“. Hlavný prínos však vidím v tom, čo som sa o sebe vďaka denným fotkám dozvedel. I v tých neodfotených sa skrýva môj deň, to ako som si ho zariadil, aký bol zaujímavý či nezaujímavý, ako som (ne)disciplinovaný, zábudlivý, lenivý (priznávam sa, boj s lenivosťou, ktorým denné fotografie sú, často prehrávam). Nuž, je na vás, či sa do projektu denných prác sami pustíte. Ak sa ale bojíte, čo sa o sebe dozviete, nechajte to radšej tak ;-) http://www.miroslavkormos.com/denne/index.html
◄◄ späť na obsah
Miroslav Kormoš • júl 2009
TAMASEM
89
Miroslav Kormoš • júl 2009
◄◄ späť na obsah
Miroslav Kormoš • júl 2009
TAMASEM
90
Miroslav Kormoš • júl 2009
◄◄ späť na obsah
Miroslav Kormoš • júl 2009
TAMASEM
91
Miroslav Kormoš • 7. 11. 2009
◄◄ späť na obsah
Miroslav Kormoš • 10. 11. 2009
TAMASEM
92
Miroslav Kormoš • 15. 11. 2009
◄◄ späť na obsah
Miroslav Kormoš • 21. 11. 2009
TAMASEM
93
Miroslav Kormoš • august 2009
◄◄ späť na obsah
Miroslav Kormoš • august 2009
TAMASEM
94
Miroslav Kormoš • august 2009
◄◄ späť na obsah
Miroslav Kormoš • august 2009
TAMASEM
95
Miroslav Kormoš • august 2009
◄◄ späť na obsah
Miroslav Kormoš • august 2009
TAMASEM
96
MILAN KOLLÁR Určite neľutujem, že som to začal fotiť - pozriem si staré fotky a viem čo sa okolo mňa dialo. Je však pravda, že svojím spôsobom je fotenie denných obmedzujúce, preto som sa rozhodol, že zatiaľ fotenie denných fotografií preruším. Často vznikli fotografie „z nutnosti“, ktoré by vyzerali úplné inak, keby ich fotím inokedy, napríklad keď som na fotenie naladený... Ale samozrejme nie sú to fotky z donútenia, keby nechcem, tak ich neodfotím. Pri denných fotkách mi principiálne nešlo o fotenie nejakej extra silnej fotky každý deň, skôr to bola forma denníka, ktorý som si nikdy nepísal a bola to preto zaujímavá skúsenosť. Aj preto uvažujem o pokračovaní, no už inak, s iným konceptom.
Milan Kollár • 22. 6. 2009
http://milankollar.webgarden.cz/aspon-jedna-kazdy-den-2/
Milan Kollár • 5. 7. 2009 ◄◄ späť na obsah
TAMASEM
97
Milan Kollár • 7. 7. 2009 ◄◄ späť na obsah
Milan Kollár • 11. 7. 2009
TAMASEM
98
Milan Kollár • 23. 7. 2009
Milan Kollár • 13. 8. 2009
Milan Kollár • 27. 7. 2009 ◄◄ späť na obsah
TAMASEM
99
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
100
Milan Kollár • 15. 8. 2009
Milan Kollár • 14. 8. 2009
◄◄ späť na obsah
Milan Kollár • 3. 9. 2009
Milan Kollár • 28. 8. 2009
TAMASEM
000
Milan Kollár • 6. 9. 2009 ◄◄ späť na obsah
Milan Kollár • 10. 9. 2009
TAMASEM
102
Milan Kollár • 14. 9. 2009
Milan Kollár • 13. 9. 2009
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
103
Milan Kollár • 17. 9. 2009
◄◄ späť na obsah
Milan Kollár • 20. 9. 2009
TAMASEM
104
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
000
Milan Kollár • 03. 10. 2009
Milan Kollár • 29. 9. 2009
◄◄ späť na obsah
Milan Kollár • 11. 10. 2009
◄◄ späť na obsah
Milan Kollár • 12. 11. 2009
Milan Kollár • 25. 9. 2009
TAMASEM
000
Milan Kollár • 25. 11. 2009
◄◄ späť na obsah
Milan Kollár • 7. 12. 2009
TAMASEM
108
Milan Kollár • 19. 12. 2009
◄◄ späť na obsah
Milan Kollár • 28. 12. 2009
TAMASEM
109
Milan Kollár • 5. 1. 2010
◄◄ späť na obsah
Milan Kollár • 10. 1. 2010
TAMASEM
110
Milan Kollár • 16. 1. 2010
◄◄ späť na obsah
Milan Kollár • 20. 1. 2010
TAMASEM
111
Milan Kollár • 22. 1. 2010 ◄◄ späť na obsah
Milan Kollár • 13. 2. 2010
TAMASEM
112
Milan Kollár • 23. 2. 2010
Milan Kollár • 27. 2. 2010
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
113
fotosúťaž Téma: Nájdené rámovanie O téme: Rámovanie tu bolo odjakživa resp. od vzniku fotografie samotnej, spočiatku však plnilo funkciu čisto ochrannú. Prvé fotografie, daguerreotypie, boli montované do vzduchotesných "schránok" s presklenou prednou stenou. Táto forma pretrváva prakticky dodnes, avšak s prídavkom estetického cítenia samotného autora. Moderné technológie a trendy dovoľujú popustiť uzdu fantázii. Možno to vidieť na rôznych internetových fotoportáloch, rámiky biele, čierne, bielo-čierne, čierno-biele, končiac pseudonapodobeninami filmových políčok používaných často kotraproduktívne k obsahu fotografie.
Vybrané fotopráce budú odprezentované a víťaz vyhlásený v nasledujúcom čísle TAMaSEM. Fotografie zasielajte na adresu redakcia.tamasem@gmail.com vo formáte JPEG, rozmery: 1000 px dlhšia strana s názvom vo forme meno_autora-nazov_fotografie.jpg
◄◄ späť na obsah
Foto: Milan Kollár (2x)
Vaším "cvičením" v sútaži bude úloha: rám ako súčasť snímky. Nájdené rámovanie, zarámovanie snímku už pri jeho fotení, teda nie dodatočné vyrábanie rámu pri spracovaní v grafickom editore.
TAMASEM
114
POVIEDKA
kurva Autor: Lola Manola
Ťažko sa mi to priznáva, ale je to tak. Mám panický strach z kuriev. Nejako si s nimi asociujem motýle. Kukla, z ktorej sa neskôr vyvinie nechutná háveď. Odporná slizká farebnosť. Kurva je farebná. Rada nakupuje v čínskych obchodoch a sexshopoch. Potom to tak aj vyzerá. Neznášam, priam nenávidím sieťované veci. Sieťované pančuchy. Červené, čierne, bledoružové, tmavoružové, no najhoršie sú biele. Ako si taká žena môže obliecť niečo biele?! Chce vyzerať nevinne? To sa s jej farebným ksichtom vôbec dá? Ešte som nevidel takú, ktorá by sa mi páčila. Áno som. Som normálny, zdravý chlap. Nemám rád mužov, zvieratá, mŕtvoly a ani deti. Mám rád ženy. Prirodzené ženy. Prečo toľké rozhorčenie? No, ono je to zložitejšie ako sa zdá. Tento názor mám už pár pekných rokov, no skúseností som pred tými pár rokmi toľko nemal. Možno to bolo tým, že keď za otcom doliezali rôzne ženy, bral som ich normálne, boli to pre mňa otcove frajerky, no nerozoberal som to do hĺbky. Boli farebné. Každá iná. Zladená so sieťovanými pančuchami a veľkou leoparďou kabelkou. A tak som si raz nabalil ženu tohto typu… A to bola osudová chyba. Neskoro som zistil o čo ide a ona to dokonalo hrala. Najskôr drinky, úsmevy… Mohol som si to všimnúť, zmachlená bola kvalitne. Veľká spoločnosť, malé „talky“ pri ľudských hlúčikoch.
A pozor, to nepadlo z mojich úst. A tak sme si čo to dali, tak to aj dopadlo, keď som chcel štetke splniť všetko čo mala na očiach. Samozrejme som to o nej v tej chvíli nevedel, nemal som dosť skúseností. Namiesto svojho najobľúbenejšieho stejku som išiel žrať do vegánskej reštaurácie. Vrtela mi zadkom pred očami a rozprávala ako dlho už nemala sex. Čo som mal robiť. Zašli sme teda ku mne, býval som náhodou neďaleko. Všetko kla◄◄ späť na obsah
Foto: Miroslav Kormoš
”Mám návrh, poď sa so mnou ožrať.”
TAMASEM
115
palo, až na záver. Tým svojim posratým, ženským, vypočítavým hlasom si odo mňa vypýtala peniaze a bolo po všetkom. Dobrý som ja kretén, že som sa nechal takto nachytať. Odvtedy mám fóbiu z fľandier. Dávam si sakra pozor, čo ma ktorá na sebe a aké signály vysiela. Možno by som bol zarytým romantikom, no pozor na to. Po tejto skúsenosti mám oči pekne na stopkách. Odvtedy som vlastne so žiadnou ženou nebol a dokonca ani nespal. Sám som nevedel, čo mám od seba čakať. Najviac som sa bál toho, že nejakej milej vynadám a ona bude z toho zhrozená. Bolo mi zle zo všetkých tých primitívnych pipiek za kasami v supermarketoch, v kozmetických štúdiách, kaderníctvach a podobne. Mal som strach. Nedôveroval som nikomu. Naozaj som v každej žene videl kurvu. Stačila farebná sukňa a už to so mnou išlo. Stačila farebná očná linka a to isté. Prešlo mnoho mesiacov a ja som pomaly začal zúfať. Nevedel som, čo so sebou. No moje utrpenie prelomil pohyb. Pohyb ženy. Konkrétne jednej ženy. Vídaval som ju tam často. Sedela tam ako sprostá každé ráno v tom parku. Ja som tade chodil do práce. Len si tam tak čítala noviny a pila kávu zo svojej fair trade termosky. V živote by som nepovedal, že ma zaujme. Bežný chlap by si na nej všimol tisíc iných vecí a lačne si k nej prisadol. Mohli by sme povedať, že si všimol čipku, ktorá jej trčala spod sukne, pretože vždy nejako divne sedela. Alebo jej vlnité vlasy padali do tváre a dotýkali sa jej plných červených pier a podobné sračky. Lenže nie. Táto žena ma vykúpila z nedôvery v toto pokolenie. Táto žena vo mne prelomila ľady. Spravila to, v čo som už dávno nedúfal. Pohyb, ktorý vo mne vyvolal lokálnu extázu. Bola tak prirodzená ako nikto. Prechádzal som popri nej, keď som si všimol ako si škrabe dekolt. Pravdepodobne ju tam niečo svrbelo. Spravila tri ťahy troma prstami. Ukazovákom, prostredníkom a prstenníkom. Po tomto rýchlom pohybe jej na koži zostali jemné ryhy. Myslel som, že skolabujem. Namiesto jej prstov som si predstavil dlhé ihly, ktoré sa jej zaryli hlboko pod kožu. Pokračoval som v ceste, no do práce som nedošiel. Nemal som silu. Pohľad na ňu ma doslova uhranul. Bol som mimo. Mimo farebný svet. Zašiel som do supermarketu kúpiť pár broskýň. Doma som sa uchýlil do svojho pohodlného kresla. Z opierky som vzal zapichnutú ihlu, ktorú som tam kedysi dávno schoval. Skúšal som. Skúšal som vyrývať čiarky do broskyne. Pripadal som si ako psychopat, no to mi nezabránilo myslieť na jej pokožku na dekolte a jemný škrabanec. Mal som sto chutí chytiť ju, zobrať a len tak škrabať po celom tele. Bezhlavo pozorovať omamné ryhy na jej koži. Vyhrnúť jej sukňu, prehliadnuť čipku a robiť ryhy na jej bledých stehnách.
◄◄ späť na obsah
Ráno som si obliekol nejaké kvázi inteligentné handry a rozhodol sa osloviť ju. Namiesto nej tam však sedela nejaká pätnástka, z diskoték som už dávno vyrástol. Smola. Druhý deň to isté. Inteligentné handry, inteligentný Armani. Keď som debil, nech aspoň voniam. Zbadal som ju už z diaľky. Mala rolák. V duchu som nadával na najnovšie módne trendy. Nebolo jej vidno dekolt! Fúúú. Trošku som stresoval, ako keby ma ovalilo. Bola to jedna z posledných naľahko oblečených žien, stehná mala o seba prilepené vlastným potom, zelené oči mala zaborené do novín, pôsobila, hm… obyčajne. “Ahoj, stretávam ťa tu každé ráno, iste vieš. Tak ma napadlo, či by sme niekedy nezašli na večeru.” Povedal som jej, pričom som si všimol tú čiernu čipku. “Ak sa mi prestaneš pozerať medzi nohy, možno z toho niečo bude.” “Ach, prepáč, tak dnes o deviatej na Horákovej, vymyslím plán.” “Okej, budem tam.” Skoro sa na mňa ani nepozrela. Akoby jej to bolo jedno. Zašiel som do obchodu, kúpil nejaké to víno a broskyne. Stretli sme sa na čas. Pošepkal som jej do ucha svoju starú frázu, nerozmýšľala a bola na ceste ku mne. Pre istotu som sa jej opýtal, či nie je náhodou šľapka, čo som asi nemusel robiť, pretože sa trošku nasrala. Potom som jej to vysvetlil. Prišli sme ku mne. Víno sme stiahli po ceste, takže som bral z kuchyne druhé. Prvé, čo si všimla boli broskyne. Spýtala sa, či si môže vziať. Dovolil som jej. Vraj miluje tie jemné chĺpky, ten povrch. Začalo to vo mne vrieť. Chcel som ju zožrať, hneď na mieste. Mal som chuť zahryznúť sa jej do toho dekoltu, chcel som, aby tam zostali ryhy, stopa po mne. Dovnútra prúdil teplý jesenný vzduch a ja som si predstavoval ako ju mám prehnutú o zábradlie na balkóne. Spýtala sa ma, či nechcem broskyňu. Prikývol som. Nechal som sa kŕmiť, oblízal som jej prsty až po zápästie. Táto light fetišistická hra bola fajn. Zaryl som jej prsty do dekoltu. Nahlas sa smiala. Uvidel som čipku. Tentokrát bielu. Pobozkal som bielu čipku. Skončili sme v posteli. Ráno spolu fajčíme na balkóne. Má na sebe len moje tričko. Skoro celú cigaretu sme boli potichu, keď zahlási, že u mňa zostáva. Nebola to kurva.
TAMASEM
116
TAMASEM Na tvorbe tohto čísla sa podieľali: redakcia TAMASEM Karol Urban Milan Kollár Miroslav Kormoš spolupracovníci a dopisovatelia Hasan Om Hadi Milan Šturcel Fotografia na obálke: Miroslav Kormoš www.tamasem.sk
◄◄ späť na obsah
TAMASEM
117
www.tamasem.sk