TAMASEM, august 2009

TAMASEM

08/2009

◄◄ späť na obsah

obsah

editorial 3

MiMiKa naše fotky pre Vás

7 Vzbura farby portfólio

40 ako sa inštaluje vzbura... reportáž

41 Peci Uherčík rozhovor

55 Musikeja 2009 rozhovor

73 Tvorivé dielne vo vyšehradnom reportáž 2

39 Farebná výstava vzbúrencov reportáž

51 Ruky babenky príbeh fotografie

57

70 Gesto a emócie reportáž

Ľubo Török portfólio

80 Domy bez očí reportáž

97 Podivná pevnosť v Bzovíku reportáž

Vychádza druhé čislo časopisu TAMASEM. Do jeho výroby sme sa pustili snáď s ešte väčším nadšením a energiou, než do toho prvého. Prispeli ste k tomu najmä vy, naši čitatelia. Boli to práve vaše povzbudzujúce e-maily a kladné reakcie, ktoré nás hnali vpred. Dovoľte mi teda, prosím, aby som vám Miroslav Kormoš všetkým poďakoval za preukázanú priazeň.

Vďaka istému záväzku, ktorý sme voči vám pociťovali, sme toto číslo chceli spraviť ešte lepšie, pestrejšie, pútavejšie. Veríme, že sa nám to podarilo. Najmä čo sa pestrosti a pútavosti týka. Tu má najväčšiu zásluhu vynikajúca skupina umelcov, ktorých spoločné portfólio pokladáme za vrchol tohto čísla.

Redakcia TAMASEM vám praje príjemné čítanie i vizuálny zážitok.

P A G I N A

Miroslav Kormoš: Andrej Bán, filmový festival Jeden svet (ilford hp5 na 1600), Prievidza 2009 3

◄◄ späť na obsah

Karol Urban: Bez názvu, Detva 2009 4

◄◄ späť na obsah

Milan Šturcel: Bez názvu, Lazany 2009 5

◄◄ späť na obsah

P A G I N A

P A G I N A

Milan Kollár: Bez názvu, Bojnice 2009

6

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

7

F A R B Y

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

andrea leitmannová

Foto: Miroslav Kormoš

1988 Prievidza absolvovala : ZUŠ - Jakubisová študuje: BA, STU, architektúra a urbanizmus

8

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Andrea Leitmannová

Seces kombinovaná technika (40x30cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Andrea Leitmannová

To veľké žlté kombinovaná technika (60x85 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Andrea Leitmannová

Žena v podkroví kombinovaná technika (42x30 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Andrea Leitmannová

Zdanie kombinovaná technika (21x30 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

lucia nováková

Foto: Milan Koillár

1989 Prievidza ZUŠ - Jakubisová študuje: Brno, MUNI, psychológia

13

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Lucia Nováková

Anjel tempera (60x42 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Lucia Nováková

Zimný kvet kombinovaná technika (60x42 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Lucia Nováková

Letný kvet kombinovaná technika (60x42 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Lucia Nováková

Šíp tempera (60x42 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

michaela mokrá

Foto: Karol Urban

1989 Jalovec absolvovala : ZUŠ - Jakubisová študuje: BA, VŠMU, scénické a kostýmové výtvarníctvo vystavovala : Gesto a emócie, Bojnice

18

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Michaela Mokrá

Kubistické zátišie kombinovaná technika (60x42 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Michaela Mokrá, Wattoau, kombinovaná technika (60x85 cm) 20

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Michaela Mokrá

Zátišie IV kombinovaná technika (60x40 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Michaela Mokrá, Zelené tapety, kombinovaná technika (42x60 cm) 22

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

tomáš pekár

Foto: Karol Urban

1983 Prievidza absolvoval : ZUŠ - Jakubisová vystavoval : • Výtvarné spektrum, víťaz okresného a krajského kola • Gesto a emócie, Bojnice

23

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Tomáš Pekár

Tanečnice kombinovaná technika (85x60 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Tomáš Pekár

Zátišie z ateliéru I. tempera (85x60 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Tomáš Pekár

Zátišie z ateliéru II. kombinovaná technika (85x60 cm)

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

ján bača

Foto: Miroslav Kormoš

1987 Prievidza absolvoval : ZUŠ - Jakubisová študuje: BA, STU Fakulta architektúry, dizajn výrobkov

27

◄◄ späť na obsah

P A G I N A

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Ján Bača

Kompozícia 24 linoryt (29x40 cm) 2009

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Ján Bača

Autoportrét linoryt (31x42 cm) 2009

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Ján Bača, Súd nad hroznou neviestkou, akvarel (45x35 cm), 2009 30

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Ján Bača, Abstraktra, tempera (60x42 cm), 2006 31

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Ján Bača

Kráľovský palác koláž (64x80 cm) 2009

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Ján Bača

Golfista zváraná oceľ (45x45x56 cm) 2008

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

samuel ondrejka

Foto: Milan Kollár

1989 Prievidza absolvoval: Kremnica, Škola úžitkového výtvarníctva, odlievanie kovu študuje: Banská Bystrica, Akadémia umení, kresba

34

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Samuel Ondrejka

Dominika lepiaca páska, baliaci papier, drôt, sadra, kanady (životná veľkosť) 2007

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Samuel Ondrejka, Šach, sadra, potravinárska fólia (v. 23 cm), 2007 36

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Samuel Ondrejka

Fotoaparát bronz, železo, (v. 56 cm) 2007

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O – V Z B U R A

F A R B Y

Samuel Ondrejka, 40. výročie „šupky“, bronz (20x13 cm), 2006 38

◄◄ späť na obsah

Text: Miroslav Kormoš Foto: Milan Kollár

farebná výstava vzbúrencov

39

V Ý S T A V A - V Z B U R A

F A R B Y

Hovorí sa, že na počiatku bolo slovo. V tomto prípade bol však na počiatku obraz. Obraz a vzťah k nemu. Až potom slová: „ocuj tomas, spravme vystavu :)“ – komentár Andrei Leitmannovej pod obrazom Tomáša Pekára „Hmla nad jarnou krajinou“ uverejnenom na FB. Oslovili ďalších talentovaných ľudí s cieľom spraviť spoločnú výstavu v niektorej kaviarni, spraviť party s dobrou hudbou a diskutovať o umení.

23. júla, o tri meciace neskôr, bola vernisáž výstavy VZBURA FARBY v priestoroch Fun Caffe v Prievidzi. Vystavujúcich autorov a ich ochutnávku ich tvorby ste mali možnosť vidieť na predchádzajúcich stranách, v portfóliu Vzbury farby.

Proti čomu sa búria? ich vlastnými slovami: „Niekedy sa nám zdá, že celý svet tvorí šedý betón, oceľ, modrasté sklo a hnedé kaluže. My sa však proti tomu búrime! Saturujeme obsah našich predstáv, pretavujeme pocity cez farebnú škálu na papier, hráme sa a prevraciame odtiene červenej, zelenej, modrej, purpurovej či béžovej. Naše diela sa búria proti uniformite všednosti a poukazujú na to, že svet je farebný, aj keď sa niekedy pod ním zatrasie zem.“ Výstava vo Fun caffe bude trvať minimálne do októbra.

◄◄ späť na obsah

ako sa inštaluje vzbura...

40

Foto: Miroslav Kormoš

R E P O R T Á Ž

79 ◄◄ späť na obsah August 2009

R O Z H O V O R

Tvrdí o sebe, že nie je žiaden umelec ale len chlapec od Rock and Roll-u zo sídliska Ostredky. Je autorom mnohých úspešných skladieb. Pieseň Loď do neznáma si už spieva ďalšia generácia poslucháčov.

Ako štúdiový hudobník a producent sa podieľal na desiatkach albumov slovenských aj zahraničných interpretov, okrem toho bol a stále je činný aj koncertne.

Skomponoval a zrealizoval množstvo hudby k filmom, reklamným spotom, jingle, zvučky, fanfáry...

Bol ocenený slovenskou Grammy ako inštrumentalista a neskôr aj ako producent.

V jeho GLAM Studios nedávno nahrávali Živé kvety svoj album 12+1. Teraz tam vzniká kompilačné CD bratislavských rockových kapiel z 80. rokov k projektu Bratislavský radikálny ná/rez.

I o týchto veciach sme sa spolu rozprávali v jeho štúdiu na Jakubovom námestí.

Text a foto: Karol Urban 41

peci uherčík ◄◄ späť na obsah

P E C I

R O Z H O V O R

Tvoje meno je spojené so skupinami Mona Lisa, Demikát, Midi, ale figuruje i na mnohých albumoch iných interpretov, mne sa veľmi páčia Tvoje gitary na albume Richarda Müllera Neuč vtáka lietať. Tých albumov bolo veľa, k tomu sa ale dostaneme. Ale veľmi málo ľudí, zvlášť tých mimobratislavských, ťa pozná ako člena kapiel Čenkovej deti, Videobufet, Revolver.... Áno, tie kapely, ktoré si spomínal v úvode, pôsobili v 80.rokoch ako profesionáli cez Slovkoncert.

Niektoré ich skladby sa dokonca hrali i v médiách. Možno aj vďaka praktikám bolševických úradníkov a redaktorov, ktorí tlačili svoje kone, hlavne tie mimobratislavské, sme ako mladí a drzí muzikanti pôsobili v kontexte socrealizmu asi dosť výstredne, aj keď underground sa samozrejme odohrával niekde inde. A možno preto nás aj zopár tých iných-dobrých, nonkonformných a nepredposratých redaktorov občas zahralo. Musím sa však priznať, že do každého koncertu či nahrávky som sa vždy snažil prepašovať kus môjho Rock and Roll-ového Ja. Hral som v nich v období, keď som sa už hudbe venoval profesionálne, ale celé to má

42

U H E R Č Í K

genézu ešte omnoho skôr. Narodil som sa v polovici 60.rokov v Bratislave a vyrastal som na ružinovskom sídlisku a preto dodnes všade tvrdím, že nie som žiaden umelec – aj keď som si odkrútil nejaký ten rok klasickej gitary - a ani sa na neho nehrám, ale že som len chlapec od Rock and Roll-u zo sídliska Ostredky. Každý, kto v týchto rokoch na sídliskách vyrastal, vie ako mladí ľudia vnímali hudbu, ale aj iné umenie.

Bola tu oficiálna kultúra, ktorá sa servírovala ľuďom cez médiá a kultúra neoficiálna, ku ktorej sa dalo dostať na niektorých koncertoch, kopírovaním nahrávok, čítaním kníh a podobne. Mali sme možnosť dostať sa k vinylovým platniam zo Západu alebo z Juhoslávie a mali sme to šťastie, že sme v tomto regióne zachytili vysielanie rakúskeho rozhlasu a televízie.

Vo vtedajších hitparádach sa hrávali aj rockové veci, napríklad Rolling Stones...

Aj som zmeškal do školy, lebo na ö3 hráli akurát pred ôsmou hodinou ráno Start Me Up od Stones a chcel som to dopočúvať až do konca, tak som musel potom do školy utekať.

Vedeli sme sa k tomu dostať.

Začínal som s Grigorovom, kto-

◄◄ späť na obsah

P E C I

P A R O GZ IH NO AV O R

U PH AE GR IČNÍ A K

rý bol tiež z nášho sídliska. Vyrobili sme si bubny, môj otec mi urobil kovový korpus, kúpili sme na to bubnovú blanu, mal som ruský detský elektrický klavír – myslím monofónny, elektrickú gitaru z laťovky s krkom z jolaňáckej gibsonky a snímačmi Brilliant de Luxe – tuším za 72 Kčs za kus, zložil mi ju tiež otec, a založili sme kapelu. Zapájali sme sa do domácich gramorádii. Neskôr sme zakladali garážové kapely, lebo sa už dlhšie nedalo trieskať doma v byte. Snažili sme sa zahrať niečo známe i niečo vlastné...

To bolo obdobie na konci 70. rokov. Potom prišlo obdobie 80. rokov a kapely Videobufet a Čenkovej deti. To bolo úžasné obdobie radosti z hudby a nadšenia, ale veľmi často sa menili zostavy kapiel, chalani rukovali na vojnu, niektorí emigrovali...

V tomto období vznikla i Mona Lisa? Áno. Poniektorí muzikanti z týchto amatérskych kapiel sme sa v polovici 80.rokov dostali do kontaktu so speváčkou Mirou Brezovskou. Jej otec pôsobil v Česloslovenskom rozhlase, došlo k ponuke dať dokopy kapelu z mladých muzikantov a urobili sme kapelu Mona Lisa. V pôvodnej zostave spievala Mirka Brezovská a Robo Grigorov , Dušan Tvorík hral na basgitare, Roman Čunderlík na bicie, Ďuro Velčovský ml. na klávesy a ja na gitare. Bol to pre mňa radikálny zlom a z pohľadu muzikanta, ktorého vždy zaujímali technické okolnosti súvisiace so záznamom hudby som rád, že som sa na to dal, lebo v polovici 80.rokov som sa dostal do profesionálneho nahrávacieho štúdia. Teraz sedíme v takmer storočnej budove na Jakubovom námestí, kedysi sa volalo Le-

43 000

ninovo, bohužiaľ, kde bol Československý rozhlas. Sme vzdušnou čiarou možno päť metrov od miesta, kde som v štúdiu československého rozhlasu nahrával svoje prvé nahrávky so skupinou Mona Lisa. Toto štúdio tu už samozrejme nie je, presťahovali ho do tej nešťastnej pyramídy. Potom sme nahrávali aj v televíznych štúdiách na Mlynskej doline, v Dome zvuku na Kolibe, Opuse v Pezinku aj v Bratislave.

Mladí muzikanti si možno ani neuvedomujú, čo to vtedy pre nás znamenalo, dostať sa do štúdia. Dnes sú iné možnosti, počítačové technológie umožňujú úžasné veci, ale vtedy sme mohli

nahrať slušnejšie demo bez nejakých playbackov len na lepší kotúčový magnetofón alebo na koncertoch, keď sa dalo dohodnúť so zvukárom.

Tvorba v Mone Lise išla do new wave. Natáčali sme rôzne veci pre Televízny klub mladých, klipy do relácie Triangel atď. Tam sme museli byť upravení, keď mal niekto dlhé vlasy, bol problém, nemohli sme mať oblečené to, čo sme chceli..., ja som si v jednom klipe dokonca musel vyzuť tenisky a hral som v nejakých topánkach od režiséra. Proste to bol humus, ten socializmus.

Táto štylizácia ma už prestala baviť, mal som svoje ambície hrať rock and roll, v Mone Lise sa to

◄◄ späť na obsah

P A R O GZ IH NO AV O R

komercionalizovalo. Vtedy som dostal ponuku od Mariana Greksu zo skupiny Demikát. My sme túto skupinu zažili ako mladí chlapci ešte v roku 1982. Demikát prišiel s úplne novým poňatím, bola to bluesová, rocková muzika, pódiová show.

V pôvodnej zostave spieval Marian Greksa, na gitare hral Andrej Šeban, na basgitaru Peter Važan a na bicie Jano Fabrický. Myslím si, že Demikát v pôvodnej zostave mal vydať album, to by malo zmysel. Ale nedošlo k tomu, čo je škoda.

Ale pôvodný Demikát v tej dobe už neexistoval, Marian Greksa hral určitú dobu v Lehotského Moduse, ak sa nemýlim.

Marian mal za sebou angažmá v Moduse a asi zistil, že by tam hral iba druhé husle, zrejme chcel urobiť sólovú kariéru a Demikát , ktorý sa bude hrať v médiách a že budeme hrať rockovú muziku. Ale to boli len vízie. Napokon sme koncertovali v zostave: Marián spieval, na bicie hral Teo Skovay, gitary Ďuro Kupec a ja, basgitarista hral vždy v pozícii hosťa - Toník Jaro, Palo Varga alebo Miro Dvorský. Kapela bola personálne a hráčsky vybavená tak, aby robila dobrú muziku, ovšem zase došlo k tej socialistickej produkcii.

Marián chcel urobiť v Opuse platňu.

000 44

P E C I

U PH AE GR IČNÍ A K

Dopadlo to tak, že platňa napokon vyšla. Na textoch sa podieľali Filan a Zeman, oni mali podelené to teritórium. Ja si myslím, že dohoda bola taká: Marian vydá platňu, ale texty budú robiť oni. Zo starého repertoáru tam boli len dve pesničky, možno ani nie. Nové skladby sa rapídne odlišovali od tvorby Demikátu, toho zemitého, rockového.

Napríklad Amerika Afrika, paradajka paprika? Áno, to je ten systém... Pôvodné plány boli, že to bude rocková kapela ale tie sa nezrealizovali.

Z toho dôvodu som z Demikátu po nejakej dobe odišiel a išiel som hrať do skupiny Midi, čo bola zase iná dedina. Tam som sa podieľal na nahrávaní niekoľkých albumov, dokonca i autorsky, napísal som skladbu Aspoň viem, že ešte žijem. Ako som spomínal, vždy som sa snažil tam, kde som hral, prepašovať do hudby kus rock and rollu. Na albume Nohy je pesnička Neznámy vojačik. Tá vznikla tak, že Grigorov priniesol tri akordy a melódiu, náčrtok pesničky, ale pesničku sme dotiahli do konca ja s basgitaristom Stanom Šebestom. To sme robili ešte u nás, na Ostredkoch v obývačke, boli sme susedia, videli sme si do okien. Bicie sme dorobili

◄◄ späť na obsah

P E C I

P A R O GZ IH NO AV O R

s Dušanom Hájekom, klávesy nahral Etien - Palo Hric. V booklete je uvedený ako autor hudby Grigorov, ale bola to tímová práca, tie pesničky. Vždy bola dôležitá kapela. To dnes tomu Robovi chýba. Všetko sa snaží robiť sám, neviem z akého dôvodu.

V Midi si hral v druhej polovici 80. rokov, to bolo stále pred vojenčinou.

Stále ma mátala myšlienka, ako si odkrútim tú dvojročnú službu. Nechcel som ísť niekam päťsto kilometrov od domu a nechať sa buzerovať neja-

000 45

kým, možno osemnásťročným mazákom. Ja som bol už starý, dvadsaťtriročný cap. Preto som sa snažil vybaviť si tú vojnu v Bratislave, vo vtedajšom vojenskom umeleckom súbore. Bolo to teleso, ktoré hralo angažovaný repertoár pre vojakov v kasárňach. V orchestri boli len dvaja gitaristi, takže šanca na úspech bola dosť malá. Robil som tam všelijaké prijímacie skúšky, dokonca som sa prihlásil i do technickej zložky súboru. Napokon sa mi to predsa podarilo asi na tretí krát bez tlačenky, ale aby som si mohol odkrútiť vojenčinu v Bratislave, nesmel som byť bratislavčan, tak som

U PH AE GR IČNÍ A K

si musel vybaviť trvalé bydlisko u príbuzných mimo Bratislavy. Bola to zvláštna doba.

Ale ešte pred tvojou vojenskou službou vznikla pieseň Loď do neznáma. Áno. Mal som nejaké vlastné nápady. Raz som Ferovi Griglákovi zahral u nás v byte, len tak na španielke, svoj nápad, takú country pesničku.

Fero hneď spozornel, chytil si ten svoj nos a hneď povedal: to musíme urobiť, bude sa to volať Cibuľové pole a musia tam byť škótske gajdy. Ja som sa ho opýtal, kto to naspieva, a on že hneď ideme hľadať. Oslovili sme Pala Horvátha a Maťa Ďurindu, a oni súhlasili. S ponukou otextovať pesničku súhlasil aj Martin Sarvaš a spravil podľa mňa jeden zo svojich vrcholných textov. Fero Griglák vybavil termín v Divadle hudby a išli sme nahrávať. Ja som zo svojich posledných peňazí zaplatil štúdio a režisérov Fedora Freša a Ivana Jombíka.

Oslovil som bubenícku legendu, Dušana Hájeka, ten nám nahral bicie. Ja som nahral všetky gitarové party. Fero okrem toho, že nahral klávesové nástroje, priviedol do štúdia pána profesora Vranku so škótskymi gajdami a my sme priamo na mieste transponovali časť, kde boli gajdy, ladené v B-dure. Po nahratí gájd a spevov bola už pesnička hotová. Zaujímavé je, že v nej nie je part pre basovú gitaru, aj keď sme špekulovali, či by Fedor dačo nezahral. Ale asi bolo málo času... Mám ju dodnes nahratú na štvrťpalcovom analógovom magnetofónovom páse. Len čo s tou pesničkou?

Martin Sarvaš ju ponúkol do rozhlasu a pesnička sa napokon dostala i do relácie Triangel. Musím poďakovať bratom Valentovcom, bohémom od Veľkých Františkánov (vináreň, kde sme sa stretávali), že Janko ako kameraman a Martin ako reži-

◄◄ späť na obsah

P E C I

P A R O GZ IH NO AV O R

sér, natočili na 16 mm film videoklip ku tejto pesničke, ktorý bol použitý v relácii Triangel. Pieseň zarezonovala a dostala sa do povedomia. Výsledok je dobrý vďaka všetkým zúčastneným, čiže interpretačnému zoskupeniu Uherčík, Ďurinda, Griglák, Horváth, autorovi textu Martinovi Sarvašovi a samozrejme ostatným muzikantom - Dušan Hájek bicie, gajdy Anton Vranka. Profesionálnu prácu odviedli aj hudobný režisér Fedor Frešo a zvukový majster Ivan Jombík.

Tak sa to nejako podarilo. Bola to dobrá zhoda okolností.

Ale neostaňme len pri jednej pesničke, lebo ich bolo určite viac.

Dva roky som bol na vojne. Naivne som si myslel, že po tom roku 1989 budeme môcť hrať svoju hudbu, že nám už nikto nič nebude zakazovať..., nestalo sa. Väčšina kapiel skončila pri snívaní kdesi pri pive. Bolševici sa rozkukali, otriasli a po chvíli išli ďalej. Mali kontakty, možnosti, skúsenosti. V hudobnom priemysle si robili naďalej to, na čo boli zvyknutí a robia to dodnes. Ešte na vojne som pripravoval repertoár pre skupinu Revolver. Hral som tam s mojim bratom Martinom, ten hral bicie, Dušan Tvorík basgitaru, mladý Dušan „Pavúk“ Pavlák gitaru a spieval Peter Slivka. Odohrali sme len zopár koncertov - jeden veľmi dobrý práve v sále na Jakubovom námestí - a kapela zanikla. Potom som sa dostal do kolotoča štúdiového hrania. Bol to robotnícky systém, zavolali mi, odohral som, práca. S odstupom času to ale vnímam pozitívne, lebo som sa dostal do kontaktu s inými hudobníkmi, ktorých tiež angažovali pri nahrávaniach. To znamená, že som si zahral s mno-

000 46

hými zaujímavými muzikantami - Emil Frátrik, Marek Minárik a tak ďalej, bolo ich veľa. Bola to spústa albumov, priniesli však aj svoje negatíva.

Dnes, keď človek vidí v obchodoch rôzne kompilačné a reedičné CD, DVD a vie, že boli vydané bez súhlasu zainteresovaných, tak je to smut-

U PH AE GR IČNÍ A K

né. Zmluvy ale hovoria jasne a v mojom mene to už riešia právni zástupcovia. Nenechám sa okradnúť o to, čo mi patrí. Bez štúdiových muzikantov by predsa tieto veci nevznikli v takej forme a na takej úrovni, ako ich poznajú poslucháči. Je smutné, že slovenskí muzikanti sa nezaujímajú – alebo boja zaujímať – o svoje duševné vlastníctvo. Poniektorým, ktorí okrádajú svojich kolegov, to však asi vyhovuje.

Ono je to tak, že je to asi jav, ktorý súvisí s črtou nášho národa , sme nespokojní, ale nejdeme spoločne do ulíc , len šomreme kdesi pri pive... Málo sa zaujímame o verejné veci a potom tí báťuškovia hore, ktorých zvolila väčšina, ten nezáujem využívajú a v pohodičke (si) rozdeľujú a panujú...

To je, bohužiaľ, veľká pravda. Ale nechcem vyplakávať, len pripomínam, aká je realita. Veci zašli tak ďaleko, že ich musím riešiť v spolupráci s právnikmi. Pretože som svoje stanoviská k týmto podvodom dal najavo i verejne, stal som sa persona non grata v určitých kruhoch, ktoré majú svoj pôvod ešte kdesi v socializme. Na druhej strane, pozitívne na tom je to, že som si mnoho ľudí „očekoval“. Keď človek s niekým sedí na pive alebo s ním nahráva a je sranda, tak je sranda, ale keď dôjde k vážnejším situáciám, tak sa ukáže kto je kto. Preto sa moje vzťahy s určitými ľuďmi vyselektovali. Život však ide ďalej a ja si naďalej robím svoju hudbu, nahrávam u mňa v štúdiu, produkujem.

Nemôžem sa sťažovať, práce mám dosť. I keď pokusy zo strany „istých kruhov“ zabezpečiť aby sa u mňa nenahrávalo, boli...

◄◄ späť na obsah

P E C I

P A R O GZ IH NO AV O R

Vráťme sa do 90. rokov …

Ako som spomínal, bol som vo víre štúdiovej práce, ale chcel som si zahrať aj koncertne. S Braňom Černákom, zvaným Temeraf a ďalšími kamarátmi, Dušanom Tvoríkom, Tónom Kubasákom, Mikim Mikuškom a mojim bratom sme urobili kapelu Bubble Bumm a hrávali sme v Umeleckej záhrade také čiste pivné zábavy. Hrali sme rockovú klasiku, Deep Purple, Sweet, Slade, AC/DC. Robili sme to pre zábavu. Tá kapela sa z času na čas niekedy vynorí, opráši a zase zapadne. Ale vtedy tam bola ambícia robiť i vlastnú hudbu a tá ambícia sa pretavila do albumu Temeraf Satellite Rock. Martin Sarvaš spolupracoval s EMI a dohodol vydanie albumu. Autorsky som ho pripravil celý ja, texty napísal Martin Sarvaš s Braňom Černákom. Myslím si, že je to album, ktorý prišiel dosť neskoro, lebo Braňo nevydal pred tým žiadny ucelený album.

Boli to len sporadické nahrávky so skupinou Krakatit na nejakej výberovke alebo sme spolu nahrali v rozhlase zopár pesničiek, napríklad Marion. S Temom to bolo niekedy dosť ťažké (úsmev). Nemal veľmi vzornú životosprávu, bol to dosť veľký zver a niekedy sa s ním dosť ťažko spolupracovalo. Album mal byť podľa mňa nahratý o päť rokov skôr, ale som rád, že vôbec vznikol a že tam boli naše vlastné veci, že bol rockový a že tam boli aj Temove texty. Niektoré pesničky s odstupom času považujem za celkom vydarené.

V týchto „deväťdesiatych“ som si kúpil i CD Magma, tiež veľmi zaujímavá a počúvateľná vecička.

000 47

V tom období došlo ku zaujímavej konštelácii. Spolu s Ferom Griglákom sme angažovali Pala Horvátha, ktorý už vtedy nehral v Tublatanke.

Tam bol vždy líder Ďurinda, ale Palov vysoký a zároveň chrapľavý hlas bol ten, ktorý tvoril spolu s priamočiarym a silovým bubnovaním Ďura Černého vtedajší rockový sound tejto skupiny. Keď Palo zaspieval Led Zeppelin v tých vysokých polohách, tak to tam jednoducho naozaj bolo. Chceli sme urobiť album, kde by sa Palo Horváth pre-

U PH AE GR IČNÍ A K

zentoval ako sólový spevák. Album bol autorsky na Ferovi a na mne. Bratsky sme sa rozdelili - polovicu pesničiek on, polovicu ja. Texty napísal Martin Sarvaš a výsledkom je album Magma, s podtitulom Griglák, Horváth, Uherčík.

V tých 90. rokoch som registroval, že si dosť vyťažený, budoval si vlastné štúdio, v muzike si robil veľmi veľa a dosť členitých vecí.

Zabŕdol som do iných žánrov, aj do vážnej

◄◄ späť na obsah

P E C I

P A R O GZ IH NO AV O R

U PH AE GR IČNÍ A K

hudby. Oslovil ma hudobný skladateľ Peter Martinček, s ktorým som býval na vojne v jednej cimre, aby som nahral gitarový part do jeho diela Missa Danubia. V časti Credo má priestor moja elektrická gitara. Nahrávalo sa naživo v Slovenskom rozhlase, pričom vznikol filmový dokument v réžii renomovaného Petra Dimitrova.

V tomto období som sa podieľal aj na ďalších filmových projektoch. Robil som hudbu ku filmu R.S.C. prvému celovečernému filmu Martina Valenta, reklamné spoty, hudbu k dokumentárnym filmom. Spoznal som hudobného skladateľa Vlada Godára, ktorý vtedy robil hudbu k filmu Martina Šulíka Krajinka, tam som nahrával gitaru. Vlada si vážim pre jeho postoje a cením si, že ma v ťažších chvíľach morálne podporil, spolu s Martinom Karvašom a Tonym Kubasákom. Martin Šulík dokonca nakrútil svoj prvý videoklip – po tých všetkých svojich slávnych filmoch - k pesničke z albumu Záhradná slávnosť Petra Slivku, ktorý som nahrával aj produkoval. Dokonca sme spolu robili jednu reklamu, kde trval na tom, aby vo finálnej verzii zostal môj spev, ktorý som pôvodne ilustratívne naspieval a predpokladal, že ho prespieva nejaká speváčka. Asi sa mu nejako zapáčil...

Satisfactory?

Ani neviem, pri akej príležitosti sme sa s Lacom Lučeničom stretli. Vtedy som sa ho opýtal, prečo neurobí niečo pre seba a o sebe, že mu v tom pomôžem. Laco chcel oprášiť scénu zo 60. rokov, ktorá bola veľkým prínosom pre rockovú hudbu. V mojom štúdiu sme urobili verzie od slávnych skupín, kvantum dobrých vecí. Vznikol

000 48

hudobný podklad s Lacovým elektronickým prístupom, do ktorého sa naživo hralo s kapelou v Astorke. Laco spieval a hral gitaru, ja som hral gitary a spieval, hrali tam ešte dvaja mladí muzikanti z kapely Rain - Martin Kovarík a Peter Stanko. Účinkovali s nami herci z Astorky, Lukáš Latinák, Marián Miezga, Ďuro Kemka. To bolo tuším v roku 2003, boli tri úspešné premiéry, ja som po-

vedal, čo mi vadí, prišli nezhody... Laco s manželkou mi oznámili, že chcú hrať akési predvolebné kšefty a to už bolo na mňa naozaj dosť...

Podieľal si sa v poslednej dobe na dvoch veľmi zaujímavých pojektoch. Pred dvoma rokmi to boli Legendy 60.

Prišla ponuka od Doda Šuhajdu. V tej dobe sa natáčal dokumentárny seriál Slovenský bi-

◄◄ späť na obsah

P E C I

P A R O GZ IH NO AV O R

U PH AE GR IČNÍ A K

vie, tak Kubasák tam právom patrí), na bicie hral Teo Skovay, Braňo Valanský na basgitare aj kontrabase a ja. Nejaký predposratý nomenklatúrny káder v STV ale celú predstavovačku aj s názvom našej príležitostnej kapely zo záznamu vystrihol.

Ale ako hovorí Kubasák, čomu sa čuduješ, pozri sa do pasu. Sprevádzali sme veľa výborných spevákov, Vaska Velčického, jedného z prvých spevákov rock and rollu na Slovensku, Petra Vašeka, ktorý zaujímavo zaspieval Elvisa. Petra si veľa ľudí spája s tým repetoidným žánrom, ale je to človek odchovaný na rockovej muzike a vie ju veľmi dobre zaspievať, Gabiku Šustekovú, Doda Šuhajdu so skupinou, bývalých členov kapely The Beatmen, ktorí docestovali zo zahraničia... V úvode sme hrali takú gitarovú zmesku od The Shadows, kde s nami hrali aj hostia z Česka - Radim Hladík a Petr Janda.

gbít, dokonca vznikla kniha o slovenskom bigbíte. Niektoré sekvencie seriálu sa točili i tu, u mňa v štúdiu, lebo tu mám spústu „harabúrd“ a režisér s kameramanom sa tešili, lebo im to „išlo do krámu“. Mám tu dobové gitary, dokonca jednu z nich som mal na výstave v Slovenskom národnom múzeu, bola to výstava o rokoch šesťdesiatych.

Súčasťou tohto projektu bol koncert v PKO, ktorý zorganizoval Dodo Šuhajda, z koncertu vznikol televízny záznam. Dodo ma požiadal

000 49

aby som pre túto príležitosť vytvoril kapelu, ktorá bude doprevádzať interpretov, ktorí po tej dlhej dobe nevedia dať do kopy muzikantov. Názov kapely vznikol veľmi spontánne, volala sa Petrík a jeho kojoti. Hrali v nej Tóno Kubasák na klávesy (úžasný človek, študoval na JAMU, učil na konzervatóriu, hrával vážnu hudbu, hral i v kapelách Limit a Midi, kde bol spoluzakladateľom a keď je ambíciou vášho časopisu hovoriť o ľuďoch, ktorí toho veľa urobili, ale málo sa o nich

Ten druhý projekt je Bratislavský radikálny ná/rez, na tom sa vlastne ešte stále pracuje a oficiálne začal koncertom v Randal clube, 10.decembra minulého roku. O tomto projekte pripravujeme samostatný materiál, ale rád by som Ťa požiadal o krátke intro.

Prišla iniciatíva zo strany Dalibora Vašicu, ktorý je s hudobnícko-bohémskej rodiny, hral na klávesy so skupinou Krakatit, aby sme urobili niečo o amatérskych kapelách z 80.rokov, pôsobiacich v Bratislave a blízkom okolí, ktoré v tej dobe nemali možnosť nahrávať. Hrali hudbu podľa svojho gusta a museli veľakrát bojovať o to, aby si vôbec mohli niekde zahrať. A to si väčšinou museli zaplatiť sálu, prenajať aparatúru a dať si schvalovať texty. S prvotnou ideou pospomínať si na

◄◄ späť na obsah

P E C I

P A R O GZ IH NO AV O R

tieto amatérske kapely formou vydania dobových nahrávok na CD nosiči prišiel Vlado „Lamo“ Lamoš. Robili sme si už zoznam kapiel, ale zistili sme, že nemáme kvalitné nahrávky a veľa sa ich ani nezachovalo. Potom sme sa znova stretli s Daliborom a oslovili sme kapely, nech dajú do kopy nejaké staré nahrávky a fotografie, ale podstatné bolo to, že sme sa začali stretávať. Vytvorila sa prípravná skupina, ktorej výkonným producentom je Dalibor Vašica, ja mám úlohu umeleckého producenta, ďalším človekom, ktorý sa podielal na rozbehu celej akcie bol Tibor Horniak, zvaný Easy, ktorý bohužiaľ nedávno tragicky zahynul. Easy veľmi pomohol s informovaním o tomto projekte a jeho umiestnením na webovom priestore, čo umožnilo lepšiu komunikáciu a výmenu informácií. Pridal sa k nám Vít Fila, zvaný Prso, ktorý má tlačiareň, scanuje dobové fotografie, sústreďuje textové podklady, po produkčnej stránke nám pomohol Rasťo Kuril. Atmosféru z nahrávania zachytil svojou kamerou Jano Draškovič.

Z prvotnej myšlienky nahrať CD nosič, sa vyprofilovala myšlienka vydať knihu, v ktorej bude vložené CD. Rozmýšlali sme ešte nad tým, či nespraviť aj filmový dokument, ak všetko dobre pôjde, vyzerá to, že ho zrealizuje Janko Valent. Niektoré veci sú rozrobené, niektoré fázy projektu sú už dokončené.

Je nahratých 22 skladieb, je zostrihaný videoklip, ktorý režíroval Peter Dimitrov, za kamarádskych podmienok nám poskytol zostrihanie množstva materiálu Roman Plačintár, majiteľ videoštúdia Insight. Priebežne na projekte v rámci časových možností pracujeme. Vo svojom štúdiu spolupracujem so zvukovým inžinierom Jankom

000 50

Machútom, ktorý ma obrovské skúsenosti, dlhoročnú prax. Je medzi nami určitá forma interaktivity. Nerozmýšľa len technicky, ale hlavne počúva a vníma hudbu.

S ktorými hudobníkmi si hral naposledy na nejakom koncerte?

V poslednej dobe som pár krát hral s Martinom Valihorom, dokonca aj na veľmi zaujímavom mieste, akým je chata Kosodrevina v Nízkych Tatrách. Aparatúru sme vyvážali lanovkou. Na Kosodrevine si s nami zahral aj David Koller - hrali sme na dve sady bicích, ale aj Jano Lehotský, Marcel Palonder, Ďuro Griglák, Braňo „Temo“ Černák.

U PH AE GR IČNÍ A K

Peci, netlačím Ťa do žiadnej bilancie, na to máš ešte času dosť, ale povedz mi ešte jednu vec. Aký máš pocit, keď sa obzrieš dozadu na všetky tie roky s hudbou? Len ten pocit.

Nehanbím sa za nič, čo som za tie roky nahral, lebo som k tomu pristupoval minimálne ako profesionál, a teda som vždy odohral to, čo bolo treba a nikdy som to neodflákol. Pre mňa by bolo najväčšou satisfakciou robiť vlastné veci s vlastnou kapelou. Myslím, že niekto z Rolling Stones kedysi povedal, že sa necítia byť nejakí sólisti, že to je o tom, ako keď do seba dobre zapadajú namastené ozubené kolieska. A ja som vždy chcel byť členom práve takejto kapely...

◄◄ späť na obsah

P R Í B E H

51

Hasan Om Hadi: Ruky babenky, Čína

F O T O G R A F I E

◄◄ späť na obsah

P R Í B E H

F O T O G R A F I E

R U K Y

B A B E N K Y

starká z číny Text a foto: Hasan Om Hadi

S týmito fotkami sa viaže príbeh o ľuďoch, ktorých už asi nikdy v živote nestretnem, ale i napriek tomu mám našu spoločnú fotku zaradenú v izbe medzi priateľmi.

Začalo sa to celkom nevinne.

Vôbec som nevedel, kam sa môžem dostať, s kým sa môžem stretnúť a čo ma môže čakať. Bola to moja prvá návšteva Číny vôbec.

Odchádzal som z malého mestečka, kde ma každý druhý odhováral od smeru mojej cesty, do ďalšieho vzdialeného mesta. Ale druhá polovica ma podporovala aby som len šiel. Podľa mapy ma nemalo čakať nič zlé. Ale! Po pár kilometroch prišla fabrika zasypaná prachom, ako keby na cementárni odmontovali všetky filtre z komínov.

A za ňou, asi po kilometri, koniec asfaltky a bahnitá cesta. To by nebolo až také zlé, keby nebolo práve po týždňových intenzívnych dažďoch. Zosuvy pôdy, kamenie, bagre a buldozéry na ceste. Cesta – aký to honosný názov. Vybral som sa peši.

Všetci si ťukali do čela, či som sa

52

nezbláznil. Domáci radšej išli na preťažených nákladiakoch, alebo minibusoch, určených na krásne rovné cesty. Keď ma predbiehali , hladeli na mňa s otvorenými ústami. Po pár kilometroch som sa smial ja im, keď stáli zapadnutí v bahne a čakali na uvoľnenie cesty buldozérom.

Po pár kilometroch, keď som mal už blato asi aj pod batohom, zastavil pri mne džíp. Chlapíci v kožených bundách ma vzali so sebou. Boli mnou šokovaní.

Cudzinec kráčajúci pešo do mesta vzdialeného osemdesiat kilometrov, tak to si nemôžu nechať ujsť.

Odviezli ma až na ich stavenisko, tunel. Tam si ma pre istotu odfotili ako raritu – blázna.

Odtiaľ už len sám, našťastie cesta už bola o čosi schodnejšia.

K večeru konečne prichádzam ku nejakým domom. Je ich tu pár, no ľudí nikde. Som unavený, zmorený, premočený. Sedím na múriku pri dome. Prichádzajú domáci, pre seba si čosi vravia, sú viac než

◄◄ späť na obsah

P R Í B E H

prekvapení. Pozdravím a ako mím im vysvetlím, že som unavený, len si oddýchnem, posedím, dlho už idem peši... V Číne sa ľudia na dedine umývajú pre nás veľmi zvláštnym spôsobom. Vo vedre majú horúcu vodu. Handrou v ňou namočenou sa navlhčia, postierajú, vydrhnú. Namydlia ruky a potom rituál s handrou opäť opakujú. Najskôr tvár, potom ruky a nakoniec nohy. Do domu idú „čistí“, v papučiach vážiacich asi tonu. Najstarší syn má rozseknutý prst, obalený len handrou. Opäť, viac mimicky ako slovami, sa pýtam, či sa môžem na to pozrieť, odbaliť to. Rýchlo vybalím lekárničku, ukazujem im, že mám lieky.

Mlčky súhlasia a už aj prst odbaľujem. „Pýtam sa“ , či ho to bolí. Má to jemne zapálené, lieky nejaké má, hneď mi ich i ukazujú, ale čínskym znakom, bohužiaľ, nerozumiem. Prst mu vydezinfikujem, ošetrím protizápalovou masťou, obalím a zalepím. Má ho ako model, krásny biely. Proti bolesti mu dám nejaký ten jednoduchý liek. Neobávam sa, viem že títo ľudia s liekmi už bežne prichádzajú do kontaktu. Usmievajú sa na mňa, babka, matka aj otec, všetci. Ďakujú.

Len krútim hlavou, že nie je za čo.

Zrazu nastalo také malé mĺkve ticho.

Ja viem, že niekam sa potrebujem na noc zložiť, ale ako sa ich na to opýtať?. Priznám sa, táto moja pomoc bola snaha o prelome-

53

R U K Y

F O T O G R A F I E

nie ľadov, toho strachu a obáv zo mňa, ktorý som z nich cítil. Len tak, ako keby mimochodom vzdychnem, naznačujem, že neviem kde budem spať, čo bude ďalej. Oni hneď na mňa, že však u nich a už ma aj volajú a ťahajú do domu. S radosťou v srdci a v očiach, že predsa len nebudem musieť len sedieť kdesi na múriku, pod prístreškom, prijímam. Mladší sú už zhovorčivejší, aj

B A B E N K Y

keď vieme, že si moc nerozumieme, ruky a nohy, ukazovanie na veci a mimika tváre je asi zrozumiteľná pre každý národ rovnako.

Len stará babka je stále ticho. Ale ak jej ústa hlásku nevydajú, tak jej oči vravia o to viacej. Ten úsmev, tá radosť, taká tá krásna materinská krása... Krása.

Vykonať základné potreby... Kde inde, ako v medzierke medzi prascami, v chlie-

◄◄ späť na obsah

P R Í B E H

ve. Ich zvedavosť, či naozaj dokážem „konať“ tam kde aj oni... Napravo debatujem s pani prasnicou a zľava na mňa hladí vystatovačne jej chlpatý druh. Ich zvedavosť som im videl v očiach už cez medzierku medzi doskami. Umyť, očistiť topánky, dať ich sušiť pri kachle v strede poloprázdnej izby, na nohy dostávam tie ich tonové papuče. Nech, hlavne že je teplúčko. Otec ukazuje svoju popáleninu na kolennej kosti, pýta sa, čo by som mu poradil dať na túto ranu. Nakoľko rana je už viac-menej zahojená, suchá, nie je čo pomáhať. Ale aj tak, nejaké tie babské rady mu dám. Babenka občas tiež príde, čaj donesie.

Opýta sa, či nám niečo nechýba. Hlava rodiny hneď zapína VCD prehrávač a s televízorom. Oni si to dovolia tak raz za týždeň, alebo raz za mesiac.

No teraz je tu hosť. „Nie, nechajte tak, mne stačí rozhovor s Vami.“ – usmievam sa. Manželka domáceho nás volá k večeri. Babka je neustále tichá, tichá však nie pre „počujúcich“. Po skvelej večeri, fazuľkách, bambusových nakladaných výhonkoch, prasačích kožiach, kapuste a samozrejme ryži, ledva vstávame od stolov. Ich kuchyňa ma doslova fascinuje a samozrejme, ich stará babka v nej o to viac. Neodolám, pýtam sa na možnosť, aj napriek minimálnemu svetlu, fotiť.

Bohužiaľ, bez blesku sa to nezaobišlo. Neja-

54

R U K Y

F O T O G R A F I E

ké osvetľovanie typu otvorené okná, zapnuté žiarovky či zapálené petrolejky, to by vôbec nestačilo. Starenka sa neustále tvárila svojsky, čo som práve chcel. Na fotenie jej rúk svetla dostatok nebolo, blesk by to len pokazil.

Ostalo to na druhý deň.

Po krátkom oddychu, čaji a „debate“ dostávam posteľ. Presnejšie nie len posteľ, ale celú miestnosť. Krútim sa, že to nemôžem prijať, ja môžem spať kdekoľvek na zemi. Toto je ich miesto. Nič nepomáha.

Oni majú svoje miesto inde. Pavučiny nielen na okne, ale aj na drvenej posteľnej konštrukcii ako zo stredoveku tomu dávajú za pravdu.

Mnohokilový paplón, super tvrdé slamené matrace. Pocit dávnej minulosti bol dokonalý.

Ráno sa mi z tej vyhriatej postele nechcelo vyjsť. Ranné potreby, rýchle raňajky, zvyšky z večere, veľmi skoro sa ide na políčka, do práce. Ešte som stihol odfotiť tie krásne ruky starenky, spoločnú fotku na rozlúčku, vzájomne sme si poďakovali. Kúsok sme išli spolu, až po odbočku k ich políčku. K políčku to majú hodinu chôdze.

Také obyčajné, neobyčajné stretnutie. Pre každého z nás niečo... Či som konal správne alebo nie, neviem. Súdy nechám na Vás. Môžete to brať aj ako „pomoc“, za ktorou bola vlastne očakávaná odmena. Ale dá sa to brať aj úplne inak...

B A B E N K Y

Hasan Om Hadi http://www.hasan.estranky.cz/ Hasanove príbeh z ciest a príbehy ľudí, ktorých na nich spoznal si môžete prečítať v jeho knihe „Čo som hľadal a koho som našiel“, ktorú si mlžete objednať: na telefónnom čísle: 00421-46-5411729 alebo e-mailom: hasan.omhadi@gmail.com

◄◄ späť na obsah

musikeja 2009

R O Z H O V O R

55

Text a foto: Miroslav Kormoš

IkeJa organizuje festival Musikeja?

V Tužine? To už tí Švédi ozaj nevedia, kam od rozkoše? No omyl, táto akcia s nábytkom nemá nič spoločné. Drevené bude akurát pódium.

Možno. A drevený je les, pod ktorým tento festival bude. Určite. Ale ten dodali bez imbusového kľúča.

Tak o čo vlastne ide? Snáď trochu svetla do situácie vnesie rozhovor s Hetty, ktorá je organickým organizačným činiteľom hudobného festivalu Musikeja 2009.

Ako vznikala ide(j)a vytvoriť festival akým je Musikeja?

Nápad zorganizovať takýto druh projektu vznikol na jednom seminári zhruba pred štyrmi rokmi. Témou seminára bola „Reklama“ a v rámci workshopu sme mali za úlohu vytvoriť pútavý plagát na akciu akéhokoľvek druhu.

Jedna zo skupiniek dostala nápad zorganizovať letný hudobný festival, ktorého by sa zúčastnili i mladí ľudia nemeckých menšín ostatných európskych

krajín a členovia spriaznených mládežníckych organizácií rozptýlených po celej Európe. Ďalším cieľom bolo získať si priazeň širokej verejnosti prostredníctvom hudby, umenia a nenúteným spôsobom tak informovať ľudí o existencii a aktivitách našej mládežníckej organizácie IKeJA-KDJ (Internationale Kontakte-Jugendarbeit- Karpatendeutsche Jugend – www.ikeja.sk).

Kam by si ho zaradila, čo sa hudobného štýlu týka?

Mnohožánrový, takpovediac všehochuť, ale nepodporujúci mainstream (toho máme v konečnom dôsledku všade dosť).

Uprednostnili sme hlavne mladé začínajúce kapely, netradičných zaujímavých umelcov a hostí z "ďalekých" Čiech, ktorí budú mať na Slovensku svoju premiéru.

ktorý by ľudí oslovil, no nepodliezať masovému vkusu.

Aké to je organizovať hudobný festival?

Každopádne je to výzva. Človek neustále naráža na nejaké prekážky, ale keď má po ruke skúsených poradcov a množstvo kreatívnych hláv, nachádza riešenia a je motivovaný do ďalšej činnosti. Najdôležitejšie je upútať a získať si fanúšikov, pretože len prítomnosť spokojného veselého davu dokáže vyvolať tú pravú nefalšovanú letnú atmosféru s možnosťou kvalitne sa odreagovať. Ako však celý festival dopadne, sa ukáže až v dňoch "D", kedy festival prebieha – 28. - 29. augusta 2009.

Ako vznikala dramaturgia festivalu, podľa čoho si vyberala, ktorých interpretov osloviť?

Celý program a repertoár kapiel som zosmolila ja, s radami Peťa Sihelského z Brain in a cage a s tvojimi radami. Cieľom bolo pripraviť zaujímavý program, ◄◄ späť na obsah

Musikeja je neziskové podujatie, vstup je voľný. Bolo náročné presvedčiť umelcov, aby prišli zahrať "pre dobrú vec", aj keď ste si nemohli dovoliť ponúknuť také honoráre ako iné festivaly?

Máme skutočne veľmi obmedzený rozpočet. U väčšiny umelcov som sa stretla s ústretovosťou a milým dialógom.

S kapelami, ktoré mali trošku "maniere" a veľmi vysoké nároky, či požiadavky, sme sa museli rozlúčiť, pretože sme si ich jednoducho nemohli dovoliť.

Klobúk dolu pred tými umelcami, ktorí si prídu zahrať pre radosť, bez nároku na honorár, len s preplatením cestovných nákladov!

Dostanú na Musikeji priestor aj domáce kapely?

Z celkovo dvanástich skupín tretinu predstavujú lokálni umelci.

56

Z miestnych kapiel prijali pozvanie spontánne hudobné zoskupenie Nany, a kapely Strop, Brain in a cage a Coma. Tie to počas festivalu budú mať istotne ľahšie, pretože už u nás majú vybudované isté zázemie fanúšikov a podporovateľov. Dúfame, že túto základňu ľudí na festival pritiahnu so sebou, to by bolo skvelé.

Na koho sa ty osobne obzvlášť tešíš?

Myslím si, že sme vytvorili dostatočne pestrý program a každý jednotlivec si počas dvoch festivalových dní určite príde na svoje. Mne osobne sú všetky zúčastnené kapely nesmierne sympatické, no asi najviac sa teším na výkon českej rockovej kapelky Annies Trip, ďalej na zaručene zvláštnu atmosféru, ktorú dokážu vytvoriť Noisecut a Čisté tvary a na trojitú dávku zábavy v podaní Švepes, Tučnolist a Atraktívne kamašle.

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

ľubo török Pár slov o mne? Došiel som k záveru, že najlepšie slová, sú žiadne slová.

Ale ak je to teda veľmi nutné: Mám 29 rokov a žijem v Banskej Bystrici. Fotím amatérsky, dokument so zameraním na street photo. Keď náhodou mám čas na ucelenejší projekt, tak si nafotím nejakú koncepčnú reportáž.

Mám rád obyčajné fotky zo života, ktoré majú v sebe istý neopakovateľný moment a atmosféru. Fotky prezentujem na mojom webe www.lubotorok.com a sporadicky na internetových fotoportáloch.

Prezentovaná séria je úryvok z rozsiahlejšieho nikdy nekončiaceho cyklu s názvom "city life". O pár rokov z toho možno bude knižka.

57

◄◄ späť na obsah

Bordeaux, 2005 000

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

Bratislava, 2006 59

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

Budapešť, 2006 60

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

Budapešť, 2006 61

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

Banská Bystrica, 2006 62

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

Banská Bystrica, 2006 63

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

Banská Bystrica, 2007 64

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

Banská Bystrica, 2008 65

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

Banská Bystrica, 2008 66

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

Valtice, 2008 67

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

Banská Bystrica, 2009 68

◄◄ späť na obsah

P O R T F O L I O

Ľ U B O

T Ö R Ö K

Banská Bystrica, 2008 69

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

epr ej u i ko e n hn le m c á vé te a j ú s t v i a c t a čo r í om ma dy očí u p ľ a n d i a a , ke o p č n o í l e ž i , h b e á r rbu u uti on y ľ ale din . P up , ked tretn óny m je íkov u t vo y. j s u rn ef om e ér s n s ve t m n é z t e l p ó z i ý t v a a s vo o s f n i a a n v úč m m tm me on jo ce V s e n o v z á m e é s y ny c h r e d i ť v e j a t e u o n f r k o e n i a p l u n i k u j e l e c k t í v s ú s t vo r s ve n e k l e b r e s a t o a n n a v e m é vo ve a e č mu e u p r e a p l n v n e j e l e n d o d ve ľ k ú o t . P rá j o , k te u ťs ia n i a ž i e, é s jú ťo co s i e i t o s m ô c p ra t á l e m e k t u á c k t o r r ý va a ze n o s r l e ž ť o u n í m n e u í m s é s i c i e, p r e k z o b i í , a k b o ó e sa c č ch a do t o s t vo r a s o d u – e m n e s a n i a e m ó s t re m í e y a č n v i t y t ra í m u a d o i u. am ed ,s To etáv sú j stá, c hej s ti vn ejav avili póz r str aní, e ge dru nos o p post sym ž h v a n t o z d o n m o j š i e m e s ko m s á p r a l e b e r n é o n k a i t u, a l i a r c b n é p r e ko v p o t o m ne sta a ného tom ge útor y na vn tém du

70

A

E M Ó C I E

e Arc ba u na ar i n H t: D ar ti Tex o: M t Fo

o t s e g

m e a

e i óc

G E S T O

Sympózium dostalo jednoduchý, čistý, nehmotný názov Gesto a emócie. A niečo nehmotné - pritom zjavne dôležité - spojilo organizátorov aj účastníkov sympózia – atmosféra, ktorú si vytvorili, pocit uvoľnenia, slobody, akási tichá harmónia, ktorá bola pre prácu inšpiráciou, možnosť sledovať proces tvorby iných umelcov, podnietil v každom výsostne vnútorné pocity priamo vo vzťahu k vlastnej tvorbe, ktorú pritom zdanlivo akoby nič nespájalo.

Ale je tu jeden fenomén, ktorý akousi neviditeľnou šnúrou spojil celý tento príbeh – je to osobnosť Emílie Jakubisovej, ktorej úlohu pre toto sympózium by som rada vyzdvihla. Veď zdravý základ výtvarníkov, ktorí sa na sympóziu zúčastnili, tvorili jej bývalí alebo aj súčasní žiaci na ZUŠ. Mladí výtvarní umelci Peter Hitzinger, Tomáš Scherer, Renáta Barancová, Martinka Mikušová a Tomáš Pekár,

◄◄ späť na obsah

T Á Ž R E P O R

tváre – medzinárodné ahli do Bojníc – pôvabiti pr du vo se za pô í o or kt portugalskéh arňu ky el ho um u poľské výtv francúzsk ssier a hĺbavého lla ôj ui m Fe n S. ko u po di nú Clau ckiho. A na Rafala Cz wicho umožnil níka z Torune, kubisovou mi Ja ni pa s t ak nt ú. ko y ln lu Mládenkov profesioná arníčku Danie tv vý ľné ú vo sk é lin en ži li postav priz vať pozornosti bo ívn i st no ož m Do stredobodu sympózia e zv ná ua v é av ej en šieho pr témy vyjadr sta ako vonkaj ge ia o en az éh br žd zo ka mania a tu. V tvorbe útorného poci je celkom emócií ako vn ad na svet – čo hľ po itý ob ovaos l va pózium pokrač z nich sa skrý oho bolo sym iek ož ni e ým pr – av é ím o zauj prirodzen tvorby, pre inéh e ap et j te či ur ním v špirácie. m pre ďalšie in giu povením, nábojo neviazanú ener ac vi ot uk , er mpong zi ko it h H Peter farebnýc explozívnych, do áv st ed pr a citov

71

G E S T O

A

E M Ó C I E

na nedávam nadväznosť el di l di ira pr e AVU v Banskej zícií, vedom ovú prácu na om pl di ú an ov no absolv citu Bystrici. odu čistého po r si užíval slob ch zo ra ob na Tomáš Schere am echal figúr en pr j, rke žé ta le o l z tvorby ak el prenieso a do svojich di itu ym on an určitú vom svojich nu hravosť. r prostredníct ie ss ulla ui Fe a Claudi ala to čo sa v sk zorovala, skúm po y e, ob sm o ak v kt to s, portré ého z ná za tvárou každ jej točnosti skrýva e za sebou. Oči ám m čo i, al vz tu po sa týchto citov. odkiaľ sme o prapodstaty dn na e ia ad hľ v portréto prirodzene v hr ncová celkom ra iv Ba kr , a tk ch ná no tó Re ntrastmi v ko i, m ha oc pl ila s farebnými ovania pripoj vedomého form a. kách náhody i textilného svet o j domovskéh je z o eč ni y . akob emócia osť – vždy iná Vždy iná farebn

◄◄ späť na obsah

Výstavu diel môžete vidieť v Dobrej víle v Bojniciach.

R E P O R T Á Ž

72

Vlastné videnie sveta cez štruktúry a štylizované živočíšne tvary a patvary, v ktorých absentuje gestická maľba a aj iracionálne sa zdanlivo spája s premysleným ráciom vložila do svojich obrazov Daniela Mladenková, akoby sa jej inšpirácie ocitli pod mikroskopom – mikroskopom neviazanej slobody.

Pre poľského maliara Rafala Czwichockiho je inšpiráciou pre vyjadrenie vlastného pocitu určitý moment prežitý, videný v krajine. Pri potulkách v okolí Bojníc našiel mnoho podnetov k naplneniu vlastnej vízie. Krajinomaľba je jeho doména, hĺbavo, postupne cez prípravné skice sa prepracovával k podstate svojej vízie.

Nemenej zaujímavými sa javia diela vytvorené mladými (zatiaľ) neprofesionálmi, ktorých účasť na sympóziu mala vytvoriť aj určitý edukatívny moment. Aj vďaka tvorivej a uvoľnenej atmosfére sa im

G E S T O

A

E M Ó C I E

podarilo skvelo splynúť so skúsenejšími kolegami.

Vo vesmírnom svete ľudského tela sa ako v nekonečnom priestore vznášajú vízie Tomáša Pekára – s hravou ľahkosťou zvládol pre seba zatiaľ nepoznaný formát. Podobne aj Martina Mikušová – nápadito a so sviežosťou vlastnej mladosti vytvorila originálne ezopovsky nadčasové zvieracie príbehy, v ktorých využíva akúsi cudzokrajnú, africky pôsobiacu štylizáciu.

A napokon diela, ktoré vznikli na tomto sympóziu, korunuje skúsená vyzretá maliarka, akou je Emília Jakubisová. Vyzdvihla možnosť slobodne sa vyjadriť na ploche obrazu, bez druhotného, či i len letmého zámeru niekomu sa zapáčiť. S neuveriteľnou energiou, priam sebazničujúcim tempom realizovala najviac diel. Výbušná kresba a svieža farebnosť pred nami odkrývajú nezvyčajného tvorcu, v dielach ktorého sa nám priam pred očami spájajú v erupcii pocitu slobody gesto a emócia. ◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

tvorivé dielne vo vyšehradnom Malá dedinka pod vrchom Vyšehrad, ležiaca takmer na hranici Hornej Nitry a Turca. Je obklopená nádhernou prírodou, ktorá takmer vchádza do vyšehradských záhrad. Prostredie spolu s ľuďmi, ktorí tu žijú, vytvára z tejto obce veľmi zaujímavé miesto, kam rád chodievam, za prírodou i za ľuďmi.

V poslednej dobe sa dosť často stretávam so skupinou nadšencov, ktorí sa snažia zachovať pre seba, ale i pre iných, dedičstvo predkov.

Text a foto: Karol Urban

73

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

T V O R I V É

D I E L N E

Katka Súkeníková z Bábkového divadla dvoch

74

◄◄ späť na obsah

T V O R I V É

R E P O R T Á Ž

D I E L N E

Juraj Jaško, Bábkové divadlo dvoch, v predstavení Ateliér majstra Kuba

75

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

76

T V O R I V É

D I E L N E

◄◄ späť na obsah

T V O R I V É

000

D I E L N E

P A G I N A

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

78

T V O R I V É

D I E L N E

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

T V O R I V É

D I E L N E

Tvorivé dielne počas letných prázdnin sú len nepatrným zlomkom aktivít týchto nadšených ľudí. V budove „oživeného“ Kultúrneho domu majú deti z obce, ale i okolia, možnosť vidieť na vlastné oči pri práci ľudových výrobcov a remeselníkov.

Výrobu bábok, keramiky, paličkovanú čipku, vyšívanú sieť, pletenie zo slamy a prútia, zdobenie kraslíc... A nielen to. Pod odborným vedením lektorov si môžu jednotlivé techniky sami vyskúšať.

Tvorivé dielne vo Vyšehradnom môžete navštíviť do konca prázdnin každý štvrtok o pätnástej hodine.

www.vysehradoz.sk 79

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

domy bez očí ...keď prechádzam touto krajinou, zovrie mi vždy hrdlo od úzkosti.

V aute som viezol rodinu k Jadranskému moru, oddýchnuť si od každodenných starostí, v batožine potápačské okuliare a plutvy. Pohľad na domy vo vnútrozemí takmer každú z mojich vlastných starostí zmení na banalitu.

Keď sa snažíš uvedomiť si, čo sa nedávno udialo len pár stoviek kilometrov od "môjho domu" pri pohľade na rozstieľané mohyly ľudskej nenávisti, až ťa zamrazí.

Domy bez očí. Z ich slepého pohľadu ide strach.

Text a foto: Karol Urban

80

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 81

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 82

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 83

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 84

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 85

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 86

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 87

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 88

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 89

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 90

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 91

◄◄ späť na obsah

P A G O I NR AT Á Ž R E P

D O M Y

B PEAZ G IO NČ AÍ

Chorvátsko, 2009 92

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 93

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Smrť po smrti, Chorvátsko, 2009 94

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 95

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

D O M Y

B E Z

O Č Í

Chorvátsko, 2009 96

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

B Z O V Í K

podivná pevnosť v bzovíku Text a foto: Miroslav Kormoš

Bzovík je malá nenápadná dedinka. Ukrýva sa asi 4 km južne od Krupiny. Tisíc obyvateľov, kostol, krčma. No my sme tam šli za niečím iným... Ak máte radi čísla, tak bolo to v roku 1130, kedy tu postavili románsky kláštor. Postupne sa pristavovalo (nie ako dnes, o dva-tri roky, ale o dve-tri storočia) a okolo kláštora a kostola vznikla úžasná goticko-renesančná pevnosť. Ak vás zaujíma pestrá minulosť tohto objektu, google nesklame.

Nás však zaujal jeho súčasný bizarný vzhľad a stav. „Vstup na vlastné riziko“, hlása oznamná tabuľa pred vchodom.

97

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

B Z O V Í K

Hneď pri vstupe vás dostane história, ktororou toto miesto dýcha...

98

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

99

B Z O V Í K

◄◄ späť na obsah

B Z O V Í K

R E P O R T Á Ž

Všadeprítomná „ľudová tvorivosť“.

A že v hlavnej lodi kostola z 13. storočia? No a???

Z pôvodného kláštora veľa neostalo. Keď niekto rozoberie strechu, múry dlho nevydržia...

100

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

B Z O V Í K

No skutočná bizarnosť genia loci sa ukáže, až keď vstúpite dnu. Pod nánosom špiny, ktorej prítomnosť nemôže prekvapiť, objavíte „architektonické prvky“, ktoré sa vám nepodarí zaradiť do románskeho, gotického, ani renesančného štýlu.

V celej svojej kráse sa pred vašimi očami odhalí čaro socialistickej predstavy rekonštrukcie historického objektu. „Súdruhovia, a čo takto zaliať to betónom?“ Skvelý nápad!

101

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

B Z O V Í K

...a človek sa len pýta: „Naozaj som vo veži z 15. storočia?“ 102

◄◄ späť na obsah

B Z O V Í K

„S o

cík ov ské

“k

ach

ličk

y. Z l

at é

80

. ro

ky.

...

R E P O R T Á Ž

„Pavúk v stene.“ Dielo datované do obdobia 80. rokov 20. storočia.

Autor: neznámy elektroinštalatér.

103

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

104

B Z O V Í K

◄◄ späť na obsah

R E P O R T Á Ž

B Z O V Í K

Pevnosť v Bzovíku je podivuhodné miesto. Posledná „rekonštrukcia“ mu viac ublížila, než pomohla. Odvtedy chátra. Príčinou, ako to už neraz chodí, nebolo nič iné, než byrokracia a peniaze. Pevnosť patrí štátu, ktorý nemal záujem do nej investovať. Obec záujem mala, no nemala peniaze na odkúpenie pevnosti od štátu. A požiadať o fondy EÚ pre účely rekonštrukcie a starostlivosti o pevnosť môže len ak by ju vlastnila. A tak ďalší osud pevnosti ostal roky na mŕtvom bode. Aspoň čo sa údržby týkalo. Príroda nečaká na papier a koná svoje dielo. No teraz pre Bzovík svitá iskierka nádeje. Podľa starostky, pani Kohútovej, sa pripravuje darovacia zmluva. To by mohlo spustiť záchranu tohto nádherného diela. Ostáva dúfať, že to nebude znamenať ďalšie tony železobetónu.

Nech je ako chce, návštevu Bzovíku odporúčame naplánovať na august. Pretože v tomto stave ho už možno nikto neuvidí.

105

◄◄ späť na obsah

pripravujeme na september...

ROZHOVOR so Slávkou Daubnerovou

TAMASEM Na tvorbe augustového čísla sa podieľali: redakcia TAMASEM Karol Urban Milan Kollár Miroslav Kormoš spolupracovníci a dopisovatelia

FOTOREPORTÁŽE

Hasan Om Hadi Milan Šturcel kontrolné čítanie a korektúry

PORTFOLIO ...a opäť nie len tak hociaké

Daniela Kotorová Eva Klimasová Milan Šturcel Tatiana Urbanová Fotografia na obálke: Milan Kollár

...a mnoho iného

Fotografia na poslednej strane: Milan Šturcel

www.tamasem.sk 210 TAMASEM

◄◄ späť na obsah

P A G I N A

Sme radi , že aj pri každodennom ponáhľaní sa tam a sem ste si našli čas pristaviť sa a ochutnať náš časopis.

Snáď bol pastvou nielen pre oči, ale i ducha.

000

www.tamasem.sk