Vlastimil Vondruška NITRIANSKA BRÁNA SMRTI Hriešni ľudia Kráľovstva českého
Z českého originálu Nitranská brána smrti preložil Peter Lipták.
Zodpovedný redaktor Viktor Suchý Grafická úprava Miroslava Zedníčková/PT MOBA Obálka Marcel Bursák/PT MOBA Mapa Alena Vondrušková Tlač Finidr, s. r. o., Český Těšín
Vydala Moravská Bastei MOBA, s. r. o., Brno 2016 www.mobaknihy.cz © Vlastimil Vondruška, 2016 © Mapa Alena Vondrušková, 2016 Translation © Peter Lipták, 2016 © Moravská Bastei MOBA, s. r. o., Brno 2016 Vydanie prvé
ISBN 978-80-243-7381-2
VLASTIMIL VONDRU·KA
Hriešni ľudia Kráľovstva českého
Mojej Ă?ene Alene
Pí‰e sa druhá polovica 13. storoãia. âeské kráºovstvo patrí k najmocnej‰ím v Európe. Právom, ale aj s trochou závisti prez˘vajú súãasníci ãeského kráºa Pfiemysla II. Otakara „kráºom Ïelezn˘m a zlat˘m.“ Kutnohorské bane chrlia neuveriteºné mnoÏstvo striebra. Obávané ãeské vojsko poráÏa v krvav˘ch bojoch nejedného nepriateºa. âesk˘ krẠsúperí s Habsburgovcami o titul rímskeho cisára. Pod povrchom slávy sa v‰ak skr˘vajú trhliny. Doma, v ãeskom kráºovstve, zápasí Pfiemysl II. Otakar s vlastnou odbojnou ‰ºachtou. Páni si za ãias jeho predkov aÏ príli‰ zvykli na slabú vládu a teraz im pevná ruka prekáÏa. Bojujú kaÏd˘ s kaÏd˘m a v‰etci spoloãne proti kráºovi. V‰etk˘m ide o jediné – ovládnuÈ ão najväã‰í majetok, urvaÈ pre seba ão najviac moci. Je to doba nebezpeãná a nepokojná. Aby upevnil svoju moc, buduje panovník nové kráºovské mestá a taktieÏ hrady. Jedn˘m z nich je i nedávno zaloÏen˘ Bezdûz v severn˘ch âechách. V˘stavbou hradu a dohºadom nad odbojnou oblasÈou je poveren˘ mlad˘ kráºovsk˘ prokurátor Oldfiich z Chlumu. Zastupuje panovníka, velí kráºovskej vojenskej posádke, vyberá dane, stará sa o bezpeãnosÈ na cestách a tieÏ obhajuje zemské právo. Vy‰etruje hrdelné zloãiny, súdi a vyná‰a rozsudky. Aj keì si v‰etky svoje povinnosti plní svedomito, vyniká predov‰etk˘m pri rie‰ení detektívnych prípadov.
I. KAPITOLA Všetko nasvedčovalo tomu, že jar roku Pána 1271 príde neskôr. Ešte pred Veľkou nocou ležal na cestách sneh. Nečakane, akoby zázrakom sa však na začiatku Pašiového týždňa oteplilo a rieky nestačili pobrať všetku vodu z topiaceho sa snehu. Na Veľký piatok sa Vltava vyliala z brehov a zaplavila domy pri staromestských hradbách. Český kráľ Přemysl druhý, nazývaný tiež Otakar, pozoroval slnečnú oblohu s mimoriadnym uspokojením. Veľká voda pravidelne prichádzala a zasa odišla a zaplavené domy ho nijako netrápili. Podstatné bolo, že sa oteplilo a on už čoskoro bude môcť vyraziť na vojenskú výpravu. Tentoraz sa nechystal zbytočne ponáhľať, hoci už bolo načase, aby dal patričnú príučku zradcovskému strýkovi svojej manželky Kunhuty, novému uhorskému kráľovi Štefanovi. Boli s ním neustále nejaké ťažkosti. Dohody si nectil ani za života svojho otca, Bela, toho mena štvrtého uhorského kráľa. Keď sa však vlani stal uhorským panovníkom on sám, bol ako odtrhnutý z reťaze. Jeho sestra Anna pred ním zutekala k svojej dcére do Prahy. Pre istotu si so sebou zobrala aj uhorskú korunu. Štefan sa stal kráľom, ale bez koruny svojich predkov. Za vrchol Štefanovho zradcovstva považoval Přemysl nerešpektovanie prímeria, ktoré spolu dohodli vlani. V zime sa ho totiž pokúsil Štefan so svojimi rytiermi zajať v Alpách. Len vďaka priazni božej a smelému prechodu cez zasnežený priesmyk pri Semmeringu sa Přemysl zachránil. Čosi také sa medzi rytiermi nerobilo. Lenže, čo sa dalo od Štefa7
na čakať? Priatelil sa skôr s pohanskými Kumánmi než so svojimi kresťanskými rytiermi. A podľa toho sa aj správal. Hoci cesty boli po odmäku ešte rozbahnené a niektoré potoky rozvodnené, nechcel Přemysl s výpravou do Uhorska dlho otáľať. Hneď po oslavách Vzkriesenia opustil Pražský hrad a ponáhľal sa do Brna, kde zhromažďoval vojsko. Na cestu sa vydalo aj české panstvo s družinami. Zásluhou olomouckého biskupa Bruna zo Schauenburgu mohol počítať s podporou moravskej šľachty a, samozrejme, aj šľachty rakúskej. Do Brna sa poschádzalo okolo dvadsať tisícok mužov a ďalších ešte očakával. Začiatkom apríla prekročilo vojsko zemskú hranicu a obvyklou cestou zamierilo k Prešporku. Spolu s ozbrojencami tiahol neveľký oddiel skúsených tesárov, ktorí viezli na dvoch vozoch mnoho náradia a klincov. V ostatnom čase jazdievali na vojenské výpravy vždy a v prípade potreby stavali obliehacie konštrukcie a stroje. Tentoraz však bola ich úloha iná. Aby sa vojsko nezdržiavalo brodením cez rozvodnené rieky, mali tesári postaviť drevené mosty. Toto sa Přemysl naučil počas krížovej výpravy do Pruska. Prvý most postavili jeho tesári cez rieku Moravu a vďaka nemu české vojská rýchlo obsadili Prešporok. Kráľ Štefan bol zaskočený a nestihol včas presunúť vojenské sily do Horného Uhorska. Posádky hradov a pohotovostné jednotky županov sa českému vojsku na odpor postaviť nemohli. Navyše, mnoho miestnych zemanov nemal uhorský kráľ na svojej strane. Niektorí mali na Morave príbuzných, prečo by teda riskovali životy? Už od Přemyslovho víťazstva pri Kessenbrunne sa mu ľudia v Hornom Uhorsku iba zriedkavo stavali na odpor. Svoju úlohu hralo nielen to, že hovorili takmer rovnakým jazykom, ale popudzovala ich tiež povýšenosť uhorského 8
panstva. Slobodní majitelia dedinských usadlostí mali od nepamäti povinnosť slúžiť vo vojsku. Za to im patrili práva urodzených rodov. Hovorilo sa im jobagióni, ale Belo ich pred niekoľkými rokmi odmietol uznávať ako šľachtu. To, samozrejme, medzi nimi vyvolalo veľké rozladenie a nechuť podriadiť sa uhorskému kráľovskému dvoru. V boji s Přemyslom sa museli uhorskí panovníci spoliehať na vojsko, ktoré zhromaždili v Dolnom Uhorsku. To považovali za jadro svojej moci. Tam tiež smerovala väčšina vojenských výprav. Štefan začal i tentoraz sústreďovať vojsko pri Budíne a očakával, že český kráľ prekročí Dunaj a zaútočí na neho. Lenže Přemysl urobil niečo úplne iné. Namiesto na Budín vydal sa rýchlym pochodom údoliami Bielych Karpát na severovýchod. Bez väčšej námahy dobyl hrady Svätý Jur, Pezinok aj Červený Kameň. Posádky sa vzdali v podstate bez boja. Brány mu otvorila aj Trnava. České vojská drancovali tak, ako bolo na každej vojenskej výprave obvyklé, ale mali príkaz uhorský ľud nezabíjať, netrápiť a ženy neznásilňovať. Usadlostiam spriatelených rytierov sa českí a moravskí ozbrojenci dokonca vyhýbali. S Horným Uhorskom mal český kráľ svoje politické zámery, a aby ich dosiahol, musel si tu udržať povesť čestného rytiera. Pri príprave ťaženia neponechal nič na náhodu. Než začne žatva a roľníci naplnia sýpky, bolo ťažké obstarávať jedlo pre početné vojsko. Peniazmi preto nešetril a nakúpil stovky vozov obilia, o ktoré sa starali kuchárski majstri a pekári. Honci hnali za vojskom stáda dobytka, ktoré obstaral v Poľsku. Na niekoľkých vozoch viezli sudy s pivom, ale nebolo ho mnoho, keďže jediné, čo sa dalo v okolí Prešporka lacno kúpiť, bolo dobré víno. Ani na ňom český kráľ nešetril. Pokiaľ mali rytieri dobrú náladu, mohol očakávať víťazstvo. 9
Přemyslove vojská postupovali rýchlo, nemuseli sa zdržiavať hľadaním potravy. Staručký nitriansky biskup Vincent bol spočiatku pokojný. Neobával sa českého vpádu, pretože predpokladal, že jeho diecézu ochráni rieka Váh. Tak ako vždy. Lenže potom mu akýsi jobagión priniesol hrozivú správu, že český kráľ stavia cez rieku drevený most. Čoskoro dorazilo do Nitry české posolstvo. Viedol ho kanonik olomouckého biskupa Heidenreich. Bol to menší a tučný muž blahobytného vzhľadu, bystrého pohľadu a veľmi obratného jazyka. Sprevádzala ho početná skupina rytierov na čele s kráľovským prokurátorom Oldřichom z Chlumu. Kanonik predložil biskupovi list, v ktorom ho český kráľ žiadal, aby mu zložil sľub poslušnosti. On aj kapitula, ktorá sídlila na nitrianskom hrade. Rovnaký príkaz odovzdal Oldřich z Chlumu nitrianskemu županovi s výzvou, aby otvoril brány hradu aj mesta. V tom čase už bolo české vojsko niekde v kopcoch za Rumanovou, necelý deň cesty do Nitry. Biskup Vincent sídlil v paláci, ktorý stál prilepený k starobylej bazilike svätého Emeráma. Odtiaľto, z hradu, sa otváral nádherný výhľad na rieku Nitru i na kopec Zobor. Na jeho svahoch sa v tichu lesných obrov krčil kláštor svätého Hypolita. Bol to požehnaný kraj, kde bolo prvý raz zapálené svetlo kresťanstva v Hornom Uhorsku. Nitrianska diecéza existovala už štyri storočia, a predsa bola omnoho chudobnejšia než kedysi. Ostrihomský arcibiskup nemilosrdne ukrajoval z jej majetkov i práv. Biskup Vincent úzkostlivo bránil privilégiá svojej diecézy a nikdy sa neobzeral na to, či sa tým znepáči mocným prelátom na kráľovskom dvore. Bol pastierom svojho ľudu a ten mal povinnosť chrániť. 10
Hoci práve stál pri okne, mnoho nevidel. Zrak mu slabol a on vedel, že sa schyľuje k času, keď predstúpi pred tvár svojho skutočného Pána a nie toho v Budíne. Preto sa radšej riadil slovami evanjelií než príkazmi kráľa Štefana. Nemal ho rád, už preto, že sa oženil s dcérou náčelníka pohanských Kumánov. A tiež preto, že nerešpektoval práva, ktoré Nitre udelil jeho slávny otec, kráľ Belo, ako odmenu za to, že tu našiel úkryt po prehratej bitke s tatárskymi lúpežnými útočníkmi. Voľba bola jasná. Český kráľ nebol jeho favoritom, ale za situácie, keď sa k mestu blížili skupiny jeho vojska, nevidel inú možnosť, len sa mu podrobiť. „Vaša dôstojnosť, je časť ísť,“ ozval sa odo dverí komorník Martin. Bol to pekný, urastený muž a bol biskupovým najbližším služobníkom. Sprevádzal ho na každom kroku a často ho pridržiaval za rameno, aby sa takmer slepý biskup nepotkol. Schôdzka sa konala v sakristii baziliky. Ako prvý tam dorazil Daniel, kanonik kapituly svätého Emeráma. Aj keď bol medzi kanonikmi jedným z najmladších, používal titul najstarší brat. Chcel tým zdôrazniť, že je v kapitule prvý medzi rovnými, pretože ju ako predstavený riadi. Prepoštom však nebol. Keď pred stopäťdesiatimi rokmi kráľ Koloman obnovil nitrianske biskupstvo, právomoci prepošta prevzal arciopát benediktínskeho kláštora svätého Martina na Svätom vrchu Panónia. Kapitula pri svätom Emerámovi teda svojho prepošta nemala. Preto si Daniel vymyslel vlastný titul a pyšne ho používal. Hneď po biskupovi dorazil richtár Andráš, ktorý zastupoval kráľovské mesto Nitru. Pochádzal zo zámožnej rodiny eggerských kupcov, ale v meste žil od detstva. Patril k najbohatším mužom v celej župe. Posledný sa, tradične, dostavil župan Strmeň Uzda z Hosti. Ako kráľov zástupca sídlil spolu s biskupom na nitrian11
skom hrade, o ktorý sa delili. Ale každým svojím krokom zdôrazňoval, že on je tu hlavnou osobou. Preto chodieval na rokovania až po biskupovi, rovnako ako to robievali panovníci na svojich dvoroch. Začínal hovoriť vždy prvý, napriek tomu, že sa stretnutie uskutočnilo v bazilike a zvolal ho biskup Vincent. „Dúfam, biskup, že si toho posla dal prísne potrestať,“ povedal ostro, sotva prešiel pod starobylým pieskovcovým obložením dverí. „Nie, a verím, že si niečo také nerozumné neurobil ani ty, synu,“ opätoval láskavo nitriansky biskup. Za roky svojho dlhého života sa naučil trpezlivosti, pretože sa neustále stretával s ľudskou pýchou a neúctou k evanjeliám. Uzdovia z Hosti neboli lepší ako iní urodzení muži. Napriek tomu, že za svoj majetok na severe v horách okolo Turca boli vďační kráľovi Belovi, ihneď po jeho smrti sa votreli do priazne nového panovníka Štefana. Ten podporu v Hornom Uhorsku potreboval, a preto zveril členom ich rodu rovno dve županské stolice. Okrem turčianskej aj nitriansku, pretože biskupovi Vincentovi neveril. „Dal som Oldřicha z Chlumu uväzniť,“ oznámil Strmeň Uzda z Hosti. „A pokiaľ si to s tým kanonikom neurobil aj ty, biskup, bude to náš milostivý panovník považovať, ak nie priamo za zradu, tak prinajmenšom za hlúposť.“ „Neurobil som to,“ potvrdil biskup Vincent. Napriek starobe a podlomenému zdraviu stále ešte dokázal konať rozhodne a hlbokým hlasom si vedel zaistiť pozornosť, ba často aj autoritu. „Ja, na rozdiel od teba, považujem za hlúposť dráždiť českého kráľa skutkami, ktoré sú nezlučiteľné s chovaním kresťana. Buď taký láskavý, a neprerušuj ma, pán župan. Sme v chráme. V mojom chráme a ja som ešte neskončil. Cieľom nášho stretnutia je poradiť sa, ako budeme postupovať. Čes12
ký kráľ od nás vyžaduje sľub poslušnosti. Poznám olomouckého biskupa, považujem ho za dobrého kresťana a vážim si jeho názor. Po rozhovore s jeho kanonikom som presvedčený, že jediná možnosť, ako zachrániť hrad, mesto aj životy veriacich, je podrobiť sa mu.“ „To nie je kresťanské, ale zbabelé!“ reagoval prudko kanonik Daniel. Vždy stál na strane župana, pretože sa oddanosťou chcel zavďačiť novému kráľovi. Bolo jasné, že Vincent už nebude dlho sedieť na diecéznom stolci a potom bude kapitula voliť nového biskupa. Daniel sa snažil toto miesto získať a robil všetko, aby mal k nemu cestu otvorenú. Aj keď išlo o postavenie v cirkvi, v Uhorsku si udržiaval hlavné slovo kráľ. „Nie, to nie je zbabelé, ale múdre a milosrdné,“ zastal sa biskupa rovnako ostro nitriansky richtár Andráš. Podľa privilégia ho raz za rok volili mešťania. Aj keď ho v úrade ešte musel potvrdiť panovník, richtár, rovnako ako jeho predchodcovia, obhajoval vždy záujmy obce, hoci aj proti kráľovskému dvoru. Inak to ani nešlo. Aj teraz hovoril za svojich mešťanov. Hrad na kopci mal kamenné hradby a zo všetkých strán ho chránila rieka. Oproti tomu mesto bolo obohnané iba hlineným valom s palisádou, niekde drevenou, inde iba upletenou z konárov a prútia. Iba pri bránach stáli jednoduché kamenné veže. Richtár si nerobil ilúzie, že by toto opevnenie českému vojsku odolalo, keď hrad Červený Kameň, ktorý on považoval za prakticky nedobytný, podľahol po necelom dni obliehania. Medzi účastníkmi schôdzky vypukla ostrá hádka. „Už ráno som do Nitry stiahol všetkých ozbrojených mužov z okolia,“ pyšne oznamoval Strmeň Uzda z Hosti. „Svoju družinu priviedol z turčianskej župy aj môj priateľ Ondrej 13
Jesenzsky a rovnako aj Dávidovci. Ja som nezložil ruky do lona ako ty, biskup. Českému kráľovi dáme príučku!“ „Koľko mužov máš teraz na hrade?“ opýtal sa s neskrývanou zlobou v hlase richtár Andráš. „Dobré tri stovky. Ba aj o niečo viac.“ „Pokiaľ viem, s českým kráľom tiahne takmer tridsať tisíc mužov. Vyrovná sa jeden tvoj zbrojnoš celej stovke českých rytierov?“ „Za prvé, na našej strane je Boh,“ vstúpil do ich hádky kanonik Daniel, aby župana podporil. Hovoril škrípavým, nepríjemným hlasom, ktorý pôsobil všelijako, len nie múdro. „Za druhé, náš hrad je prakticky nedobytný. Aj Tatári si na ňom vylámali zubiská. Rovnako aj Poliaci. A za tretie, mešťania majú povinnosť brániť svoje mesto so zbraňou v ruke. Bojovať bude teda naisto viac mužov, než iba tí, ktorých máme na hrade.“ „Hrad má isto pevné hradby,“ súhlasil uštipačne richtár Andráš. „Pred Tatármi aj Poliakmi sme ho ubránili, ale mesto si to zakaždým tvrdo odskákalo. Koľkokrát už naše domy nepriatelia vydrancovali a spálili? Práve tomu chcem zabrániť, lebo považujem náš boj za zbytočný. Trnavčania sa podrobili a český kráľ ich ušetril od zlých následkov.“ „Trnavčania sú zbabelci a zradcovia. My kráľa Štefana nezradíme! Prisahám mu vernosť za celú našu kapitulu!“ vykríkol kanonik Daniel a zdvihol ruku nad hlavu. „Aby sme však neobišli fakt, že mešťania sú povinní bojovať,“ zasiahol ostro Strmeň Uzda z Hosti. Niesol ťažko, keď nebol tým, kto má hlavné slovo. Kanonika Daniela rád nemal, hoci v určitých situáciách mohol byť užitočným spojencom. Práve tak ako teraz. „Mesto sa brániť nedá, na tom sa predsa zhodneme,“ pokračoval stroho a vecne župan. Za svojho života prešiel 14
mnohými vojenskými šarvátkami a tomuto remeslu rozumel. Nebol taký naivný, aby nevedel, že ich odpor by bol márny. Rovnako však vedel, že nemôže pripustiť, aby sa vzdali bez boja. Musel dokázať svoju vernosť kráľovi Štefanovi a to bez ohľadu na škody, ktoré tým spôsobí. Panovník mu naisto nebude vyčítať, keď podľahne drvivej presile. Keď však bez boja otvorí nepriateľom brány, mohol by neskôr prísť o hlavu. Na okamih sa zadíval na ostatných v sakristii, a potom sa vytasil s vlastným plánom: „Mešťania si vezmú zbrane a stiahnu sa z mesta za Nitričku. Na brehu postavíme zátarasy a tie budeme brániť, pokiaľ to len bude možné. Potom sa mešťania stiahnu za naše hradby. Situácia nie je až taká zlá, akoby sa mohlo zdať. Nitra sa po jarnom odmäku rozvodnila. Pozrite sa pred hradby. Niektoré lúky sú pod vodou a tadiaľ nepriateľskí vojaci naisto neprejdú a nebudú to mať jednoduché ani pri útoku cez mesto. Nepamätám sa, kedy bolo v Nitričke toľko vody. Náš hrad je opevnený omnoho lepšie ako Trnava, na to nezabúdajte!“ To bola pravda. Poloha na kopci a navyše na riečnom ostrove, dávala hradu veľkú výhodu. Rieka Nitra obtekala veľkým meandrom strmé skalné steny z troch strán; odtiaľ sa hrad dobyť nedal. Iba južný svah bol pozvoľný a prístupný z mesta. Od domov ho však oddeľovalo rameno rieky, ktoré sa nazývalo Nitrička. To rameno začínalo neďaleko kostola svätého Štefana pred osadou Párovce a okolo domcov kanonikov pokračovalo súbežne s Mostovou ulicou späť do rieky na opačnej strane mesta. Tam stál most, po ktorom viedla cesta k Zoboru. Rameno Nitričky síce vojsko kráľa Přemysla zastaviť nemohlo, rozhodne však mohlo výrazne spomaliť jeho postup. A keď budú pod hradom strelci s kušami a lukmi, 15
môžu nepriateľom poriadne znepríjemniť ich snahu o dobytie hradu. „Ako som už povedal, ja sa českému kráľovi podrobím,“ opakoval biskup Vincent. „A to znamená, že ho uvediem sem, do baziliky. Jeho aj s celým dvorom.“ „V tom ti zabránim, aj keby som ťa mal uväzniť, biskup! Som župan a v Nitre velím ja. Je to jasné?“ varoval ho Strmeň Uzda z Hosti. Potom sa obrátil na ostatných: „Ty, richtár, bez zdržiavania začneš so všetkými mešťanmi, dospelými, mladými aj chromými, stavať pod hradom zátarasy. Z mesta dopravíme na hrad zásoby jedla. Do cisterny daj navoziť dostatok pitnej vody. Pripravíme sa na dlhé obliehanie. Ženy a deti odídu preč. V meste zostanú iba dospelí muži! Ženské by nám iba prekážali. Tak ako správne povedal náš ctihodný biskup, sme kresťania a musíme urobiť všetko, aby podlí nepriatelia neublížili našim rodinám. Niektoré ženské s deťmi by mohli prichýliť v kláštore na Zobore. Ostatné sa ukryjú v lesoch. Sú dostatočne hlboké a v noci je teplo. Bez problémov tam vydržia. Kto sa bude chovať zbabelo alebo ťarbavo, toho potrestám na hrdle!“ „Boh žehnaj kráľovi Štefanovi a našim zbraniam,“ dodal kanonik Daniel a požehnal prítomným. Bolo to drzé a samoľúbe, pretože také niečo mal za povinnosť iba biskup. Lenže ten s pokriveným obočím a v hlbokom zamyslení mlčal. On s obranou mesta nesúhlasil.
16
II. KAPITOLA „To je zvláštne, že sa náš pán nevracia,“ krútil mrzuto hlavou Diviš, veliteľ družiny Oldřicha z Chlumu. Bol to hrmotný chlap a jeho vojenské skúsenosti sa mu dali prečítať aj z tváre. Podľa jeho presvedčenia ju skrášľovala, avšak podľa manželky Marty ju hyzdila veľká, načervenalá jazva. Diviš sedel pri stole v krčme, pár krokov od kostola svätého Štefana. Zemská osada Párovce nemala na rozdiel od kráľovského mesta Nitry hradby ani brány. Preto sa tu ozbrojenci českého kráľa zastavili a ďalej pokračoval len Oldřich z Chlumu a olomoucký kanonik Heidenreich. Ten svoje posolstvo odovzdal a bol už dávno späť v šenku, ale o osude kráľovského prokurátora nič nevedel. Sedel pri stole a spokojne popíjal z malého, hlineného džbánku víno. Svahy okolo Nitry boli pokryté vinohradmi, a hoci to víno nebolo skvelé, piť sa rozhodne dalo. Do lamentovania hrmotného Diviša ani jeho priateľa, panoša Ota, sa nemiešal. Nebola to jeho vec, on rokoval s nitrianskym biskupom. Navyše Oldřicha z Chlumu ani jeho pomocníka, Ota zo Zástřizlí, nemal rád od čias, keď v Olomouci vyšetrovali. Vďaka ich odhaleniam boli potrestaní niekoľkí členovia kapituly. Išlo o zločin, v ktorom zohral významnú úlohu beštiár z kapitulskej knižnice. Heidenreich považoval za zvlášť poburujúce, aby sa kniha stala pomocníčkou svetským vyšetrovateľom. Ale už sa stalo a zmeniť to nemohol. 17
„Ja som hneď tvrdil, milý Oto, že sme mali ísť s ním!“ Pokračoval Diviš, napil sa a spokojne zamľaskal. Jemu trocha sladkastá chuť nitrianskeho vína vyhovovala. Nemal rád trpké vína, ktoré sa na kráľovský dvor dovážali z Moravy. A také sa pili aj v Olomouci. Hovoril k Otovi, ktorý tiež nemal kanonika Heidenreicha príliš v láske. Nebolo to z jeho strany nič osobné, pátrania v Olomouci sa vtedy nezúčastnil, prelátom však všeobecne nedôveroval. Vehementne obhajoval názor, že šikovná ruka s mečom je v boji určite lepšia ako kňučanie kňazov. Preláti sa totiž zúčastňovali všetkých veľkých bitiek. Sprevádzali bojové skupiny a povzbudzovali ich modlitbami. Diviš hovorieval, že ho ich vysoké hlasy skôr znervózňujú, než by ho povznášali. Keby aspoň normálne hovorili, ale oni svoje litánie predspevovali. Tú jazvu má vraj iba preto, že sa v jednej šarvátke snažil pred tým pišťaním ujsť. Vďaka tomu sa dostal do obkľúčenia. Prebil sa a za ním zostala hromada mŕtvych vysoká ako dospelý chlap. A tak naisto každý uzná, že to bol zázrak, keď z toho vyviazol iba s jazvou na tvári. Panoša Ota kritizoval, že jeho líčka sú hladučké ako u cherubína, pretože nič podobného nezažil. Nebola to pravda. Jeho priateľ si niekoľkokrát odniesol vavríny víťaza z turnajov a mnohokrát predviedol aj obratnosť v boji. Oto bol rytier, ako sa patrí. Vysoký, silný v ramenách a štíhly v páse. Už dávno nebol vo veku, v ktorom chlapci slúžili na dvoroch veľmožov ako panoši, ale pre zábavu používal aj naďalej toto označenie. Napokon ho tak oslovovali všetci, dokonca aj český kráľ. Oto a Diviš boli nerozluční priatelia, ale keďže bol každý z nich iný, tak sa radi podpichovali. Diviš nerád rozhadzoval peniaze, bol trocha ťažkopádny, ba niekedy aj nerozvážny až pojašený. Bolo to najmä vtedy, keď chcel byť Oldřichovi 18
z Chlumu pri vyšetrovaní zločinov rovnako užitočný ako Oto. Vďaka tomu občas niečo poplietol a sám sa často dostával do problémov. Z nich ho obvykle zachraňoval jeho priateľ a aj mu to nezabudol občas zo žartu pripomenúť. Diviš mu zasa s obľubou vyčítal zástupy dievčat, ktoré panoš Oto zviedol, pretože on sám bol ženatý a svojej manželke verný.
Oto bol slobodný a dievčatá ani príliš nevyhľadával, to skôr ony jeho. Bol to rúči mládenec, dlhé, svetlé a podľa nemeckého vzoru kučeravé vlasy mu povievali okolo hlavy. V tvári živé oči a veselý úsmev. Bol dobre oblečený a oproti iným rytierom vždy upravený a čistý. Napriek tomu pôsobil mužne. Pri vyšetrovaní mali zaužívané pravidlo, že dievčatá a mladé ženy vypočúva on. Často spájal príjemné s užitočným, pretože platila stará pravda, že milencovi sa mnohé dievčatá zverili ochotnejšie než vyšetrovateľovi. Panoš Oto názor svojho priateľa vehementne odmietol: „Diviš, čo by bolo platné, keby sme nášho pána sprevádzali? Ak by ho zajali, tak by uväznili aj nás. Predsa je lepšie byť vonku a môcť zasiahnuť, než sedieť vedľa Oldřicha z Chlumu v žalári a navzájom sa utešovať, že nás niekto oslobodí. Tak to je za prvé. A za druhé, výslovne nám predsa prikázal, že tu máme na neho počkať. To sme sa mali za ním zakrádať, aby si nás nevšimol?“ „Oto, ty ma štveš,“ vzdychol si Diviš, pretože mu bolo jasné, že priateľ má ako vždy pravdu. Okamžite mu však zišla na um námietka: „Buď si poslušný a čakaj tu v šenku ako nám pán prikázal. Ale ja ho v tom nenechám. Ja teda nie!“ „Pod pojmom čakať mal naisto urodzený pán Oldřich z Chlumu na mysli, aby sme ho tu čakali, pokiaľ bude nádej, že sa vráti. Ale doteraz tak neučinil a zrejme sa už ani nevráti. Preto pojem čakania stráca význam, nemyslíš Diviš?“ 19
„Bože môj, prečo musím mať za priateľa práve teba? Ideš so mnou? Ale varujem ťa, tvoja odpoveď nech je iba prosté áno alebo nie!“ „Prečo by som nešiel? Len netuším, čo chceš vlastne robiť. Chystáme sa nášho pána zachraňovať, ale ako mu môžeme pomôcť, keď ani nevieme, kde je. Nitra nie je malá, však? Ale aby si mi nevyčítal, že veľa rozprávam, odpoviem stručne, áno idem!“ „To nie je moja vec,“ ozval sa nečakane kanonik Heidenreich. Dopil džbánok, ale ďalší už odmietol. Obsluhoval ich šenkár, počernastý mrzút s mohutným bruchom a v špinavej zástere. Šenky na predmestí bývali vždy mizerné, pretože sa v nich schádzali chudobní ľudia. Tento mal podlahu z udupanej hliny, nízky strop a iba dva stoly s lavicami z nahrubo otesaných dosiek. Džbánky boli pootĺkané a na niektorých chýbali uši. Víno však nebolo zlé. „Ako som biskupa Vincenta počas rokovania pochopil, je ochotný sa kráľovi Přemyslovi podvoliť,“ pokračoval olomoucký kanonik. Stíšil hlas a naklonil sa k nim. „Bojujeme proti uhorskému kráľovi spoločne a vaše starosti sú teda aj mojimi starosťami. Čo keby som sa pokúsil zistiť, kde ten váš Oldřich z Chlumu je? Predpokladám, že ho uväznili na hrade. V tom prípade o ňom musí vedieť nitriansky biskup. Možno by mu aj pomohol. Vám dvom však naisto nie. Ja som však služobník boží. Trebárs sa s ním dohovorím.“ Kým stačil Diviš jeho ponuku odmietnuť, panoš Oto ju prijal. Dokonca podal kanonikovi ruku a priateľsky mu poďakoval. S rovnako priateľským tónom ešte dodal: „Viem, že sú medzi nami tie dávne udalosti. Ja som však nemohol konať inak, pretože slúžim svojmu pánovi. Rovnako ako ty svojmu. Nemá teda cenu sa obviňovať navzájom, na koho strane bolo vtedy právo a kto porušil zákony. Je to preč, súhlasíš?“ 20
Heidenreich prikývol a prísne dodal: „Nuž dobre, ale moju útratu zaplatíte vy dvaja. Počkajte na mňa!“ To šporovlivého Diviša utvrdilo v presvedčení, že s prelátmi by sa bojovník nemal nikdy spolčovať. Panoš Oto však súhlasil a upokojoval svojho priateľa, že to zaplatí on, zo svojho. On skupáň rozhodne nikdy nebol. Olomoucký kanonik hneď po tom šenk opustil. Tentoraz šiel pešo, na hrad to bola od kostola svätého Štefana slabá štvrťhodinka cesty.
Oldřich z Chlumu sedel na nízkej drevenej lavici v komore s klenutým stropom, hneď vedľa kuchyne. Za ním stála drevená polica so zeleninou, vajíčkami a plátennými vrecúškami s korením. Vedľa ležali prázdne slamienky a košík. Ruky mal zviazané a čakal, čo bude ďalej. Župan Strmeň Uzda z Hosti ho nechal zavrieť sem, pretože vedel, že ide o vyslanca českého kráľa. Bolo by nedôstojné uväzniť rytiera v podzemí hradu, kam zatvárali obyčajných zločincov. Zajatca považoval za cennú korisť a preto bol rozhodnutý zaobchádzať s ním slušne. Keď už mu ho náhoda priviedla do rúk, dúfal, že ho prinajhoršom vymení za svoju slobodu, keď sa Česi dostanú za hradby a jemu sa nepodarí ujsť. Nariadil, aby vyslancovi českého kráľa dali najesť, a bez jeho súhlasu mu nesmie nikto skriviť ani vlas na hlave. Oldřich z Chlumu županove zámery okamžite pochopil. Nebol teda dôvod sa bezprostredne obávať o život. Napriek tomu bol nazlostený. Uhorskí veľmoži nepoznali rytierstvo, aké si ctili na dvore českého kráľa, rovnako ako na väčšine nemeckých panovníckych dvorov. Už keď vyrazil na cestu do Nitry, predpokladal, že táto misia dobre nedopadne. Pravdepodobne to predpokladal aj kráľ Přemysl, lenže ponuku na čestnú kapituláciu poslať musel. On bol rytie21
rom. A jeho vyslancom nemohol byť hocijaký bezvýznamný služobník. Oldřich z Chlumu bol považovaný za kráľovho obľúbenca. Práve preto musel občas plniť aj nepríjemné povinnosti, pretože práve takéto veci zabezpečovali priazeň. On sám pochádzal z chudobného zemianskeho rodu. Získal však postavenie správcu severných Čiech, a to si udržiaval už pätnásť rokov. Zaslúžil si ho nielen oddanosťou, ale tiež obratnosťou a odvahou v boji. To boli vlastnosti, ktoré Přemysl dokázal oceniť. Avšak nielen to. Bol najlepším vyšetrovateľom v Českom kráľovstve a na znamenie uznania svojich schopností dostal titul kráľovského prokurátora. Objasnil už desiatky zločinov, mnohé veľmi zamotané. Ich riešením vedel panovníka pobaviť, ale aj poriadne naštvať. Pri hľadaní pravdy bol Oldřich z Chlumu nekompromisný, pretože zastával názor, že spravodlivosť je iba jedna a platí pre všetkých. Urodzených aj neurodzených, vrátane samotného panovníka. Získal si tým mnoho nepriateľov, ale rovnako aj priaznivcov. Patrila medzi ne aj kráľovná Kunhuta. Držala nad ním ochrannú ruku zvlášť vtedy, keď niečím nahneval jej vznešeného, náladového a často nevďačného manžela. Oldřich z Chlumu mal štyridsať rokov, ale bol to ešte stále veľmi pekný muž. Bol vysoký, dobre stavaný, nosil krátke fúzy a prísnosť aj autorita vyžarovali z každého jeho gesta. Klamlivá bola jeho zdanlivá strohosť a neprístupnosť, ktorej podliehali tí, ktorí ho dobre nepoznali. Stačil však hlbší pohľad do jeho očí, ktoré boli láskavé a veselé. Mal rád žarty a nikomu by zbytočne neublížil. O to väčšmi ho hnevalo zradcovstvo nitrianskeho župana. Za dverami počul hluk. Majster kuchár pripravoval večeru pre posádku hradu. Malým okienkom videl na nádvorie 22
a roh baziliky. Vonku sa už začalo pomaly stmievať. Večeru mu priniesol fúzatý zbrojnoš. V ruke držal misku s kašou a v druhej lovecký nôž. Uvoľnil mu ľavú ruku a podal lyžicu. Ustúpil a trpezlivo čakal, kým sa naje. Hneď potom ho zasa spútal. Po celý čas neprehovoril ani slovo. Ani Oldřich z Chlumu sa ho nepokúsil osloviť, vediac, že by to bolo zbytočné. Pokiaľ by s niekým potreboval hovoriť, bol by to Strmeň Uzda z Hosti. Nemohol si však príliš sľubovať ani od neho. Neostávalo mu nič iné než čakať, kým český kráľ obsadí hrad a jeho oslobodí. Dúfal však, že to pôjde rovnako rýchlo, ako pri dobývaní hradov v kopcoch okolo Prešporka. Oprel sa o policu a začal driemať. Zrazu počul hluk. Chvíľu mu trvalo, než si uvedomil, kde vlastne je a prečo. V komore bola tma, iba škárou pod dverami prenikalo z kuchyne svetlo fakle. Zachytil tlmené hlasy, bolestný vzdych a pád tela na podlahu. Až teraz sa skutočne prebral a rýchlo uvažoval, čo sa vlastne deje. Vo dverách, ktoré sa s tichým vrznutím otvorili, sa objavil urastený prelát. V ruke držal horiacu fakľu a v druhej dýku. Pretože sa nechcel zdržiavať rozväzovaním uzlov, preťal povrazy dýkou. Naklonil sa a potichu zašepkal: „Poďte so mnou, urodzený pane!“ Hovoril po nemecky. „Kam?“ odvrkol Oldřich z Chlumu nedôverčivo. Hoci ho väznili, bol tu v relatívnom bezpečí. Keby zutekal, mohlo mu to síce priniesť slobodu, ale rovnako aj nepríjemnosti, ba možno aj smrť. Netušil, prečo by mu mal niekto cudzí pomáhať. Vedel, že na nitrianskom hrade žijú ľudia, ktorí sú voči českému kráľovi ústretovo naladení, ale aj takí, ktorí by mu najradšej a s chuťou podrezali krk. Mohla to byť pasca. Nebol si istý, či sa nemá stať figúrkou v hre, ktorej nerozumel. Rozhodne to však nemal rád. 23
„Dôverujte mi,“ povedal prelát a prosebne zopäl ruky. Ten pohyb Oldřich z Chlumu viac vytušil, než aby ho v šere videl. „Kam ideme?“ „Potom. Ak by nás chytili, je lepšie viacej nevedieť.“ Oldřich z Chlumu uznal, že to znie rozumne. Avšak, ten prelát rozhodne nevyzeral na spojenca kráľa Přemysla. Povedal si, že ho vyskúša. „A čo ten olomoucký kanonik, brat Sezama, ten už Nitru opustil? Alebo je tiež vo väzení?“ „Opustil. Ale volal sa Heidenreich. Prosím, naozaj už nemáme čas!“ Oldřich z Chlumu vstal. Strmeň Uzda z Hosti ani jeho ľudia nemohli vedieť, ako sa olomoucký kanonik volá. V takom prípade mu chce tento prelát pomôcť, a tak ho teda musel poslať olomoucký biskup. To vyzeralo nádejne. Zamierili von. Podlaha bola zo starých, vysušených dosiek, preto našľapovali opatrne, aby nevŕzgala. V kuchyni si Oldřich z Chlumu všimol telo zbrojnoša, ktorý ho kŕmil kašou. V ruke zvieral svoj nôž. Ležal pri peci a mal prerezané hrdlo. Bolo celkom zrejmé, že prelát, ktorý ho oslobodil, ovláda viac než iba teológiu. Prelát ukázal mlčky na diežu. Na jej vrchnáku ležal tmavý habit, zbalený do uzlíka. Oldřich z Chlumu si ho rýchlo navliekol. Bol tam aj povraz, ktorým sa mohol opásať. Pri letmom pohľade by ho teraz nerozoznal nikto od duchovných s nižším svätením, ktorých sa vždy okolo biskupa motala hŕba. Prichádzali ako prosebníci, a keď dostali benefícium alebo službu, zasa zmizli. Vyšli na dlhú pavlač, ktorá lemovala poschodie budovy zvonku. Na jej konci boli strmé schody, po ktorých zostúpili na nádvorie. Pretože sa vyjasnilo a mesiac sa blížil k splnu, zamierili k hradbám, kam mesač24
né svetlo nedosiahlo. Vládla tu skoro nepreniknuteľná tma. Pritisli sa k chladným kvádrom hradby a povedľa nich sa zakrádali k bazilike svätého Emeráma. Až pri nej opustili úkryt a prebehnúc malú, trávnatú lúčku zmizli v bočnom vchode. Chodba odbočovala k sakristii a na druhú stranu viedol priechod priamo do chrámu. Loď baziliky bola takmer ľudoprázdna. Pri oltári horela lampička s večným svetlom, ktoré iba naznačovalo telo kľačiaceho starca. Keď sa nemu priblížili, Oldřich z Chlumu ho ihneď spoznal. Zdvorilo sklonil hlavu a čakal, až ho biskup Vincent osloví. Staručký prelát mu najprv dal požehnanie a po nemecky ho niekoľkými slovami ubezpečil, že tu v chráme je pod božou ochranou, a preto sa nemusí ničoho obávať. Potom sa v gréčtine spýtal svojho komorníka, ako sa to celé uskutočnilo. Preláti predpokladali, že im český rytier nemôže rozumieť, ak spolu hovoria Aristotelovým jazykom. Na uhorskom kráľovskom dvore sa používala latinčina a na českom zasa nemčina. Lenže tí dvaja netušili, že Oldřich z Chlumu navštevoval v detstve cirkevné školy a bol veľmi vzdelaný. Na rozdiel od iných rytierov vedel čítať aj písať, vyznal sa v práve, teológii, ba aj v logike. Gréčtinu síce neovládal tak dobre ako latinčinu, ale zmysel rozhovoru chápal. Kľačal so sklopenou hlavou a obozretne počúval. „Strážneho pri paláci som podplatil tak, ako si mi prikázal. Netušil som však, vaša biskupská Milosť, že v kuchyni bude ešte jeden. So starým Kazimírom by nebola rozumná reč. Mám smrteľný hriech.“ „Zabil si ho, Martin?“ „Pokiaľ som chcel toho Čecha oslobodiť, nezostávalo mi nič iného. Kazimír mi hrozil, že ma odvedie k županovi, aby som vysvetlil, čo robím v noci v paláci.“ 25
„Ako pokánie ti ukladám tri dni pôstu. Zajtra sa budeš modliť celý deň za Kazimírovu spásu a budeš prosiť Boha o odpustenie. Potom sa vyspovedáš a požiadaš o rozhrešenie.“ „Ďakujem!“ „Povedal si tomu českému rytierovi, čo žiadam?“ „Rozhodne nie. Vyzvedal, ale neprezradil som vôbec nič.“ „Urobil si dobre!“ Biskup Vincent sa obrátil na Oldřicha z Chlumu a po nemecky sa začal ospravedlňovať, že sa možno choval nezdvorilo, ale musel vraj vyriešiť jeden naliehavý teologický problém. Pritom neustále žmúril, mihotavý svit plameňov v šere jeho očiam nebol na osoh. Mohla to byť pasca. Vyzeral veľmi úboho a Oldřichovi z Chlumu ho prišlo ľúto. Chápal, ako mu je. Čakať na príchod nepriateľa nikdy nebolo povzbudzujúce. „Z väzenia som ti pomohol z dvoch dôvodov,“ pokračoval nitriansky biskup. Podľa hlasu bolo zrejmé, že sa už trocha upokojil. Správa o zabití županovho ozbrojenca ho evidentne rozrušila. „Nie som taký naivný, aby som si myslel, že český kráľ mesto ušetrí iba preto, že som pomohol jeho vyslancovi. Napriek tomu dúfam, že sa zachová ako rytier a kresťan. Prosím, oznám mu toto moje želanie. Atiež, že mu skladám sľub poslušnosti. Trápi ma však ešte niečo. Naša diecéza je zámožná. Predpokladám, že o svoje poklady prídeme. Ale čo sú pozemské statky proti večnosti? Vlastníme však pár predmetov, ktoré by som rád uchránil. Ato je moje druhé želanie. Obraciam sa s ním priamo na teba. Už veľmi dlho je pýchou tejto diecézy relikviár s ostatkami našich patrónov, svätých pustovníkov zo Skalky pri Trenčíne. Nepredpokladám, že si už o nich počul.“ „Jedným je svätý Svorad a druhým jeho žiak Beňadik. O oboch sa píše v Maurovej legende,“ upresnil Oldřich 26
z Chlumu. Z času na čas rád predviedol svoju učenosť. V tomto prípade to mohlo byť užitočné, v snahe urýchliť ich možnú dohodu. Času mali zúfalo málo. Vedel, že kráľ Přemysl nebýva príliš trpezlivý a dalo sa očakávať, že na Nitru zaútočí ešte v noci, alebo najneskôr zajtra skoro ráno. A to už by bol rád v bezpečí medzi svojimi. Biskup Vincent sa naňho prekvapene pozrel a potom sa jeho takmer bezzubé ústa roztiahli do širokého úsmevu. Mimovoľne zdvihol ruku a jeho slovám požehnal. Potom však zvážnel a pokračoval: „ Obaja svätci sú v našej bazilike uložení v dvoch hroboch. Okrem nich vlastníme schránku zo zlata, ktorá je pokrytá drahými kameňmi a kameami z Akvitánie. Vyzerá ako menšia rakva a jej cena je nedozierna. Nielen tá, vyjadrená v peniazoch, ale predovšetkým duchovná. Prosím, pomôž nám, aby sme o tento relikviár neprišli.“ „Prečo ho niekam neukryjete?“ „Nikomu neverím. Sami s komorníkom to nedokážeme. Hrad stojí na skale, zakopať sa tu nedá. A pred hradby sa už v túto chvíľu nedostaneme. Olomoucký kanonik Heidenreich hovoril, že si mimoriadne obratný a čestný rytier. Tak mi napadlo, že by si ho mohol vziať pod svoju ochranu.“ „Takú právomoc nemám. O koristi rozhoduje výhradne kráľ Přemysl.“ „Možno by si mu o tom relikviári nemusel hovoriť,“ zašepkal takmer previnilo biskup Vincent a odvrátil pohľad k oltáru. V očiach sa mu ligotali slzy. „Mám úctu k svojmu panovníkovi,“ priznal sa opatrne Oldřich z Chlumu. „Ale rovnako si tiež vážim úprimnú vieru. Dobre, pokúsim sa. Kde je relikviár uložený?“ „Poď,“ povedal biskup Vincent. Komorník mu pomohol vstať a potom prešli cez loď baziliky k postrannému oltáru. 27
Vedľa neho boli malé, ale veľmi pevné dvierka obité plechom. Biskup vytiahol kľúč a zastrčil ho do zámku. Chcel ním otočiť, ale nešlo to. Pri náhlení sa asi vzpriečil. Než ho stačil vytiahnuť, rozleteli sa dvere sakristie a v nich sa objavil staručký kostolník. Bol strapatý a nedbalo oblečený. „Česi práve zaútočili. Časť mesta horí!“
28