QYS magazín • JESEN2020 by Nomantinels

QYS Mladí queer filmári a filmárky

•

Hudobný chameleón David Bowie ožil v muzikáli •

Claude Johann Čierny: Mojím najsilnejším

zážitkom z tranzície bolo zistenie, ako prebieha zdravotná starostlivosť pre transrodových ľudí • Richard Stanke: Queer ľudia nechcú nikomu z práv uberať, chcú len rovnaké možnosti ako ostatní

JESEŇ 2020

•

• Rozhovor s poľskou aktivistkou o LGBT+ protestoch

Filmár Igor Smitka: Vidí svet inak, až v zahraničí si uvedomil, že je to plus

•

Queer hudba, komiks

Magazín QYS Štvrťročník – magazín Ročník piaty Číslo 3/2020 Vydané 12. 10. 2020 ISSN 2453–9023 EV 5428/16

Šéfredaktor Andrej Kuruc

Facebook MagazinQYS

Vedúci vydania Marek Hudec

Vydavateľ Nomantinels o. z., Višňová 5, 831 01 Bratislava IČO: 42182603 Kontakt: info@nomantinels.sk

Redakčná rada Marek Hudec Dominika Chrastová Jakub Kováč Róbert Pakan Ria Gehrerová Ďalší redaktori Matej Somr Roman Samotný Kristína Aschenbrennerová Michal Tallo David Benedek Jazyková korektúra Elena Teplanová Grafické spracovanie Lukáš Beňo Fotografie Jakub Kováč Titulná fotografia Igor Smitka Web qys.sk

Realizované s finačnou podporou Fondu na podporu umenia, Ministerstva kultúry SR a Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedný NOMANTINELS.

Obsah

Richard Stanke: Queer ľudia nechcú nikomu z práv uberať, chcú len rovnaké možnosti ako ostatní

Queer divadlo: Hudobný chameleón David Bowie ožil v muzikáli

Claude Johann Čierny: Mojím najsilnejším zážitkom z tranzície bolo zistenie, ako prebieha zdravotná starostlivosť pre transrodových ľudí.

Queer divadlo: Socializmus s teplou tvárou (úryvok z pripravovanej hry)

Režisér Daniel Špinar: Zaujímal ma vplyv rýchleho nadväzovania nezáväzných sexuálnych vzťahov na psychiku geja

Hviezdy budúcnosti. Mozaika mladých queer filmárov a filmárok

Filmár Igor Smitka: Vidí svet inak, až v zahraničí si uvedomil, že je to plus

Queer film: Taiwanský film Meno v tvojom srdci hovorí o dospievaní dvoch chlapcov

Queer film: Leto v Kreuzbergu nám pripomenie naše prvé lásky aj prvé sklamania

Queer komiks: Neposlušné ženy posielajú na väzenskú planétu Bitch Planet

Queer hudba: Miley Cyrus spieva o vlastnej nezávislosti a podpore pre LGBT+ komunitu

Poľská aktivistka: Niektorí utekajú preč za lepším životom, iní sa snažia nevyhorieť

EDITO

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Predstavte si, že ste mladý človek a cítite, že vaša rodová identita nekorešponduje s vaším biologickým pohlavím. Ste sám, bez informácií či akejkoľvek pomoci, len s rečami o tom, že to, čo cítite, je zlé, choré, amorálne. Až 69 % ľudí ako vy zažilo za posledných 12 mesiacov obťažovanie. Zaplavujú vás pocity viny: čo povedia rodičia, okolie, môžem vôbec niečo zmeniť? Potom sa zrazu dozviete, že áno, ide to. Ale... až keď budete mať 18... až keď odpoviete na nepríjemné otázky lekárov... až keď sa vmestíte do škatuľky a natrafíte na ochotnú matrikárku... a až keď – to je to najhoršie – zasiahnete bezdôvodne do svojho tela a podstúpite nútenú sterilizáciu. Máte 14. A vlastne nič z toho nie je isté. Preto niekoľko rokov pracovali odborníci a odborníčky z lekárskeho prostredia a ľudskoprávnych organizácií, aby konečne uľahčili dostupnosť zdravotnej starostlivosti a prepisu rodu takýmto mladým, ale aj starším ľuďom. Aby aj oni konečne mali bezpečie a istotu, že ich cesta za kvalitnejším životom má zmysel. Aby lekári a lekárky postupovali podľa štandardov, ktoré platia vo vyspelej demokracii, netraumatizovali a nezraňovali svojich klientov a klientky. Veď nakoniec, aj Svetová zdravotnícka organizácia zaradila záležitosti týkajúce sa rodovej identity do oblasti psychického zdravia. Takže zasvietilo svetlo na konci tunela? Na Slovensku, kdeže! Stačí, že sa zmení vláda a „noví ľudia“ na ministerstve zdravotníctva mravčiu odbornú prácu šmahom ruky zmietnu zo stola. Skopnú životy ľudí na zem, ako keby to boli veci, alebo tvory, ktoré nepatria k plnohodnotným obyvateľom a obyvateľkám

tejto krajiny. Veď čo, azda môžu počkať? My máme moc a my im povieme, čo je správne a čo nie. Veď čakali sto rokov, tak nech ešte vydržia.

A potom sa k takému mladému človeku donesú úvahy, že možno zavedieme systém podľa maďarského modelu a neumožníme im žiť v súlade s tým, čo cítia, prepísať im rod. Čo by ste zoči-voči takému podkopávaniu vašich ľudských práv urobili vy? Na ministerstve zdravotníctva potrebujeme skutočných odborníkov, ktorí si ctia každý ľudský život!

Andrej Kuruc

ORIÁL MAGAZÍN QYS

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Marek Hudec Foto – P. Pilc, archív Richarda Stankeho

Richard Stanke: Queer ľudia nechcú nikomu z práv uberať, chcú len rovnaké možnosti ako ostatní

Richard Stanke (1967) je dlhoročným členom Činohry SND. V súčasnosti ho môžete vidieť v inscenáciách Fanny a Alexander, Elity a ďalších. V televízii sa objavil napríklad v skvelom seriáli HBO Pustina alebo v seriáloch Delukse a Ministri. Hovorí, že coming-outom si prešiel v 90. rokoch. Tolerancia k menšinám podľa neho na Slovensku akoby prechádzala sínusoidou. V rozhovore pre QYS hovorí, ako prežil jarnú karanténu, čo znamenala pre kultúru a ako referendum za rodinu pohlo diskusiou o právach queer ľudí. 6

MAGAZÍN QYS

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Všetkých sa nás dotkla karanténa. Ako ste vy prežívali jar 2020, keď sa zavrelo divadlo? Nevydržím len tak sedieť doma a nič nerobiť, preto sme si hneď na začiatku karantény s kolegami vymysleli nejakú činnosť. Cez stream sme čítali deťom a dospelým ukážky literatúry. Čítali sme každý deň, na obed dve hodiny a potom večer. Bolo skvelé, že sme si tým zachovali určitý režim a stretávali sme sa pravidelne dva mesiace. Medzičasom som sa venoval ešte rozhlasovým projektom a dabingu. Stratili ste príjem z divadla? Dostávali sme len základný plat, aj to znížený. Treba si však uvedomiť, že v Slovenskom národnom divadle ani základné platy nie sú také vysoké, ako si mnohí predstavujú. V súčasnosti práve nakrúcam pre TV JOJ seriál Delukse, ktorého výroba sa posunula z jari. Myslím si, že treba byť pripravený na nečakané situácie. Keď sa zavreli hranice, uviazli ste na Slovensku? Rodinu máte v Česku. Boli sme v spojení aspoň telefonicky a čakal som, kým sa hranice opäť otvoria. Dotkla sa ťažšie niektorých vašich kolegov hercov pandemická situácia? Dotkla sa väčšiny ľudí pracujúcich v kultúre. Ak nemali ušetrenú rezervu, doteraz sa s tým boria. Hoci, čítal som vyjadrenia odborníkov z Čiech a Rakúska, že pri predstaveniach v divadle alebo na koncertoch vážnej hudby je riziko prenosu choroby minimálne. Tieto akcie sa nemôžu hádzať do jedného vreca s diskotékami a inými podujatiami, pri ktorých je riziko väčšie. V divadle sme do júna nehrali žiadne predstavenia, v lete ich bolo málo a teraz sa opäť sprísnili hygienické opatrenia. Umelci a kultúra sa z pandémie budú dlho spamätávať a mnohých to môže úplne položiť, myslím si. Boli ste kritikom bývalého vedenia ministerstva kultúry. Zvláda to súčasné situáciu lepšie? Z môjho pohľadu je málo akčné. Nemám presné informácie, no z reakcií kolegov

z iných profesií sa mi zdá, že súčasná ministerka tápe, nevidím jej jasnú víziu. Aj keď sa zdvihla vlna hejtov na profesiu umelcov počas pandémie, ministerka zostala ticho a umeleckej obce sa, pokiaľ som postrehol, nezastala. S tým, že si niektorí vo vláde neuvedomujú dôležitosť kultúry, nič neurobíme, to je vec ich rodičov a školstva, že ich k tomu neviedli. O to priebojnejšia by však mala byť ministerka. A my jej radi pomôžeme, ak bude ona vedieť, ako. Môžeme sa rozprávať s ministrom financií, ba s premiérom, o dôležitosti umenia, a to hlavne v období storočnice Slovenského národného divadla. Prežilo rôzne totalitné režimy aj krízové roky a bolo by hanbou, keby neprežilo práve stú sezónu a nevytvorili by sa žiadne nové inscenácie. Z viacerých zdrojov počuť, že divadlo už nezvláda vyplácať faktúry. Tým, že sa lístky na predstavenia predávali mesiace dopredu a diváci potom chceli späť peniaze za tie, čo sa neuskutočnili, divadlo ich už nezvládalo vyplácať, a nieto ešte financovať ďalší chod. Nie som ekonóm divadla, nevidím do hĺbky situácie, ale takto nám to bolo prezentované. Nevieme, či budeme mať v tejto sezóne peniaze na nové inscenácie, či nebudeme hrať len to, čo je už odpremiérované. Dlhé roky ste patrónom Filmového festivalu inakosti. Ako súčasná vláda podľa vás reflektuje život LGBT+ komunity? Súčasná vláda? To závisí asi od názorov konkrétnych ministrov, no necítim veľkú zmenu oproti predchádzajúcej. Terajší kabinet len nastúpil na pohodlnú vlnu: bez toho, aby vyriešili túto otázku a vzali by tým zbraň kritikom práv menšín, politici tému vyťahujú vtedy, keď sa im to hodí: pred voľbami či v krízových situáciách. V minulosti ste hovorili, že coming-out pre vás v divadle nebol zložitý, v divadle to nikto neriešil. Je veľmi dôležité, aký okruh ľudí máte okolo seba. Nezáleží na tom, v akej profesii pracujete, hoci v umeleckom prostredí je to určite jednoduchšie.

MAGAZÍN QYS

Zažili ste niekedy negatívne zážitky vzhľadom na vašu sexualitu? Otvorene nikdy, takéto veci sa však asi pretriasajú hlavne za chrbtom. V zahraničí sa hovorí, že keď sa herec otvorene hlási k inej sexuálnej orientácii, hneď si ho zaškatuľkujú v istom type rolí. Viete čo, ja si nespomínam, že by som bol vôbec niekedy obsadený do roly homosexuála. Je to však vec, ktorú by som i tak nevedel ovplyvniť, jedine tým, že by som tú rolu prijal alebo nie. Neviem, či mi kvôli tomu niekedy ušli nejaké postavy, a nezaoberám sa tým. Všeobecne sa nezaoberám tým, čo neviem ovplyvniť.

Niektorí, ktorí sa predtým

k téme

nevyjadrili,

inakosti

boli

núte-

ní povedať svoj názor. Ukázalo sa, kto kde stojí. Šokuje ma napríklad, že Boris Kollár, ktorý žije nie práve tradičným spôsobom, sa pozastavil nad PRIDE-om,

vraj

nevie

svojim deťom vysvetliť, prečo sa dvaja muži držia za ruky.

V Novej Cvernovke je v súčasnosti výstava o histórii queer komunity. Ako ste sa vy cítili za socializmu? Videl som ju pred týždňom. Za socializmu som bol malý chlapec, vtedy som to neriešil. Coming-out som zažil až po revolúcii, v 90. rokoch, a hoci ani vtedy nebola ideálna situácia, ja osobne som cítil uvoľnenie. Začalo sa viac cestovať, prichádzali ľudia zo zahraničia, zmenila sa atmosféra. Tolerancia k menšinám ale vždy závisí od spoločenskej atmosféry, ako sú nastavené médiá a – bohužiaľ – aj predstavitelia vlády. Máte pocit, že sa za posledných desať rokov situácia zhoršila? Aj kvôli referendu za rodinu? Neviem, či sa zhoršila, možno skôr prečistila. Niektorí, ktorí sa predtým k téme inakosti nevyjadrili, boli nútení povedať svoj názor. Ukázalo sa, kto kde stojí. Šokuje ma napríklad, že Boris Kollár, ktorý žije nie práve tradičným spôsobom, sa pozastavil nad PRIDE-om, vraj nevie svojim deťom vysvetliť, prečo sa dvaja muži držia za ruky. To je problém jeho samého, jeho výchovy a vzdelania, že im to nevie vysvetliť. Pre politikov je to možno aj taká imidžová, mačistická vec, odsudzovať homosexualitu. Keď niekto rozpráva niečo len preto, že tým získa politické body, hovorí to veľa o jeho charaktere a morálke. To je horšie ako keď

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

vám niekto priamo povie negatívny názor. Báli ste sa niekedy hovoriť o svojom súkromí? Mnohí gejovia a lesby sa otvoria pre kamarátov, ale od verejnosti si držia odstup. Nechcem o svojom súkromí hovoriť, to je pravda. Je to moja záležitosť, nemusím s tým oboznamovať celé Slovensko. Ja tiež neviem o živote iných bežných obyvateľov, prečo by oni mali vedieť o mne? Keď chcel bulvár písať o mojom súkromí, často sa ma naň ani priamo nespýtal, len vytiahol staré vyjadrenia z iných rozhovorov a prezentoval ich za svoje. To mi pripadá ako hrubá neprofesionalita. Nezdá sa novinárom, že je to tabu, a boja sa to opýtať? Opýtať sa môžu a keď človek odpovedať chce, odpovie. Keď sa Petra Pellegriniho spýtali na jeho sexuálnu orientáciu, bol z toho škandál. Záleží aj na tom, ako je otázka položená. Sexualita je intímna vec každého človeka, a keď o tom niekto hovoriť nechce, je neslušné sa na to pýtať. Ani ja sa nepýtam ľudí na ich intímny život, sú hranice slušnosti, ktoré by sa nemali prekračovať. Novinár, ktorý robil rozhovor s Pellegrinim, si mohol najprv zistiť, či sa o tom rozprávať chce. Na Slovensku máme už desať rokov PRIDE, ale stále nemáme registrované partnerstvá, hoci v iných krajinách je to štandard. Stále neprebehla riadna verejná diskusia s fundovanými odborníkmi. Verejnosť žije v mylnej predstave, že homosexuáli sú promiskuitní a zhýralí, ale je to len obraz, ktorý prezentujú médiá. Mnohí a mnohé žijú bežným, slušným životom a práve kvôli stereotypom o tom nechcú hovoriť. Možno to väčšinovú spoločnosť nezaujíma. Žijú si svoj život, zakladajú si rodiny, práva menšín pre nich nie sú podstatné. To je dobré, ak ich to nezaujíma. Ich sa registrované partnerstvá ani netýkajú. Queer ľudia im nechcú niečo brať, chcú len také isté práva ako oni. Možno nejakou kampaňou by sme to mali všetkým zrozumiteľne vysvetliť. Diskusia sa však zvrhla na to, že

sa idú kradnúť deti, a iné nezmysly. To bol aj cieľ niektorých politikov. Tak ako chceli vzbudiť strach z utečencov, vymysleli si strach z rôznych menšín. Sú to naozaj len klamstvá. Uvažovali ste nad tým, kde končí vaša rola umelca a kde začína aktivizmus? Keď ste sa často vyjadrovali k spoločenským otázkam, cítili ste sa ako aktivista? Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Ja som v prvom rade občanom tohto štátu. Aj keď sa k niečomu vyjadrím a štve ma to, vyjadrujem sa k tomu ako občan. To, že si ma niekto stotožní s mojou prácou, za to nemôžem. Báli ste sa niekedy, že to ublíži vašej kariére? Nebál, a ani som nad tým takto nerozmýšľal. Aj keby som sa zamýšľal, neovplyvnilo by to moje konanie. Sú dôležitejšie veci než kariéra. Keby sa človek neustále bál, asi by nespravil vôbec nič.

MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová Foto – Patrik Borecký, Art-Sheep

Hudobný chameleón David Bowie ožil v muzikáli

Na jeden deň by sme mohli byť hrdinami. Tak znie úryvok z azda najznámejšej skladby Davida Bowieho s názvom Heroes. Na festivale Drama Queer sa mala uviesť inscenácia Mariána Amslera, ktorá nám približuje vnútorný svet nezabudnuteľnej legendy.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Jedným z posledných projektov, ktoré David Bowie dokončil pred svojou smrťou, bol muzikál Lazarus, inšpirovaný sci-fi románom Muž, ktorý spadol na Zem od Waltera Tevisa. Kniha sa v roku 1976 dočkala aj filmovej adaptácie, pričom kľúčovú postavu stvárnil práve Bowie. Išlo o mimozemšťana Thomasa Newtona, hľadajúceho záchranu pre obyvateľstvo svojej domovskej planéty. Na Zemi sa však Newton veľmi rýchlo zapletie do milostných vzťahov a netrvá dlho, kým pre kruté zážitky a pocit nepochopenia prepadne alkoholu. Muzikál je zasadený do newyorského bytu, kde Newton pripútaný na lôžko len sleduje televíziu a popíja gin. Počas predstavenia stretne niekoľko skutočných aj fantastických postáv. Obecenstvo nevie určiť, či ide o sériu spomienok, sondu do jeho podvedomia alebo delirické stavy spôsobené alkoholom. Newton tak môže zosobňovať mimozemšťana, ktorý tuší, že sa už nedokáže vrátiť na svoju planétu, ale aj psychicky narušeného človeka v zajatí halucinácií. Na festivale Drama Queer sme mali vidieť aj inscenáciu režiséra Mariána Amslera. Ten uprednostnil hlbší výklad, podľa ktorého je Newton predovšetkým alter egom Davida Bowieho. Zosobňuje jeho vnútro, ale aj predtuchu, že smrť sa blíži.

Zoznámte sa, Ziggy Stardust Názov Lazarus nesie aj posledná skladba zverejnená iba tri dni pred spevákovým skonaním. O jeho rakovine vedelo len veľmi málo ľudí. Bowie sa so svojou diagnózou vyrovnával najmä prostredníctvom hudby. Svetu chcel darovať ešte posledné dielo, ktoré sa napokon stalo jeho epitafom. Davidov dvadsiaty piaty štúdiový album s názvom Blackstar vyšiel na spevákove narodeniny 8. januára 2016. Získal množstvo ocenení a považuje sa za jeden z najlepších albumov dekády. Tento úspech nikoho neprekvapil, Bowieho meno bolo celosvetovo známe už od sedemdesiatych rokov. Londýnčan sa vryl do pamäti hneď niekoľkým generáciám napríklad

albumom Heroes z roku 1977. Skladba s rovnakým názvom zaznela v kultovom filme My deti zo stanice ZOO, v ktorom si spevák aj osobne zahral. O tri dekády neskôr sa pieseň pripomenula aj ďalším tínedžerom vďaka snímke Charlieho malé tajomstvá. Pravidelné koncertovanie a účinkovanie vo filmoch však nebolo Davidovi vždy príjemné. Vytvoril si preto persónu, ktorá nevídaným zjavom mnohých priťahovala a zároveň poskytovala spevákovi spôsob, ako si zachovať vlastnú osobnosť. Ziggy Stardust ohuroval svojimi hrdzavými vlasmi, výrazným mejkapom a provokatívnymi kostýmami. Fanúšikom navyše vždy doprial nezabudnuteľné vystúpenia.

Zvedavosť či bisexualita? Rokenrolový životný štýl sa nezaobišiel bez povestných zlozvykov. Užívanie kokaínu a striedanie sexuálnych partneriek bolo u Bowieho niekedy až na dennom poriadku. S manželkou Angie Barnett mali otvorený vzťah a obaja experimentovali. David viackrát priznal, že spal aj s mužmi, v priebehu rokov ale menil pohľad na svoju orientáciu. V rámci propagácie Ziggyho Stardusta v roku 1972 vyhlásil, že je gej, hodilo sa to totiž k dojmu, akým jeho alter ego pôsobilo na ľudí. O štyri roky neskôr sa otvorene označoval za bisexuála, v čom ho podporovala aj manželka Angie. Ich vzťah napokon stroskotal, no David neskôr našiel šťastie po boku modelky Iman. Špekuluje sa, že Bowie nebol ani bisexuálom, podľahol len experimentom a divokým zábavám vtedajšej doby. Hoci mu hedonický spôsob života nevydržal navždy, doplatil naň napríklad v roku 2004, keď počas koncertu v Nemecku dostal infarkt. Podarilo sa mu zotaviť sa bez následkov, napriek tomu však odvtedy vystupoval už len zriedka.

Muž, ktorý opustil Zem David Bowie túžil po superschopnostiach, ktoré by mu pomohli vyrovnať sa so svojimi vnútornými neistotami. Maskoval ich aspoň 13

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

nevšedným talentom a zjavom. K originálnemu výzoru mu prispel aj úraz z detstva a odvtedy rozšírená ľavá zrenička. Tento detail výstižne dopĺňal jeho chameleónsku schopnosť prispôsobovať sa rôznym štýlom hudby a vizáže. Syn čašníčky a zamestnanca charity mal navyše obavy zo svojich génov. Roky sledoval, ako schizofrénia ničí jeho brata, až kým si nevzal život. Hoci Davida rovnaký osud nezastihol, nadmerná sláva a očakávania spôsobovali, že sa podobne ako postava Thomasa Newtona cítil nepochopený a sám.

Do smrti sa však držal svojich cieľov, ktoré si stanovil už na začiatku kariéry. Prvým bolo ovplyvniť kultúru svojej doby, čo sa mu podarilo. Ako druhé si spevák zaumienil, že chce fanúšikom pomáhať s objavovaním osobností, ktoré driemu v ich vnútri. A to sa mu darí dodnes, nech už je na akejkoľvek planéte.

MAGAZÍN QYS

Andrej Kuruc Foto – Claude Johann Čierny

Claude Johann Čierny: Mojím najsilnejším zážitkom z tranzície bolo zistenie, ako prebieha zdravotná starostlivosť pre transrodových ľudí Claude Johann Čierny (17) pochádza zo Žiliny a v súčasnosti študuje na všeobecnom gymnáziu v Prahe, predtým študoval v Anglicku. Venuje sa performatívnemu umeniu, v ktorom aktuálne poukazuje na mýty o transrodových ľuďoch a častý necitlivý prístup lekárov a lekárok k nim. V rozhovore nám prezradil, čo ho priviedlo k umeniu, aká bola jeho cesta k tomu, aby žil v súlade so svojím cítením, a čo majú mladí ľudia robiť, ak chcú zvládnuť náročný proces tranzície. 15

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Ako si sa dostal k umeniu? Som z umeleckej rodiny, obaja rodičia sú na Slovensku známi umelci. Pohyboval som sa v kreatívnom prostredí a to ma ovplyvnilo. Keď som bol mladší, chcel som sa stať filmovým režisérom, ale ešte som sa k realizácii filmu nedostal, nakrúcal som zatiaľ len rôzne krátke videá. Začal som sa venovať fotografii a angažovaným projektom. Na začiatku tohto roka som mal výstavu s názvom Transgresia na Festivale Svet podľa Gabriela. Prečo si sa začal venovať angažovanej performancii? Minulý rok v októbri som mal svoju prvú performanciu. Odmalička som participoval na rôznych projektoch v rámci Stanice Žilina-Zárečie. Vďaka tomu som spoznal performatívne prístupy, predovšetkým v rámci festivalu Kiosk, kde som bol viackrát ako dobrovoľník na worskhopoch. Obdivoval som pohyb a tanec, ale k divadlu som veľmi neinklinoval. Zistil som, že performancia ako forma mi najviac pasuje k tomu, čo som chcel vyjadriť. Zároveň, do určitej miery sa mi zdá, že to, čo robím, je provokatívne. Transrodovosť je neznáma alebo nepohodlná téma pre veľa ľudí. V čom spočíva tá provokácia? Nedávno som realizoval performanciu na umeleckom festivale Tehláreň v Liptovskom Mikuláši, ktorá bola priamo spojená s transrodovou problematikou. Tento festival sa neorientuje špecificky na LGBT+ komunitu. Vďaka tomu som prepájal našu komunitu s mladou umeleckou komunitou. A pokladám za dôležité, že sa téma objavila v skupine umelecky orientovaných ľudí, ktorá je potenciálne najviac otvorená informáciám a môže ju uchopiť správne, nie nenávistne. Ako to celé vzniklo? Prihlásil som sa na otvorenú výzvu a zaujalo ich, čo som robil minulý rok. Tak mi povedali – čo keby si urobil performanciu aj tento rok? A súhlasil som, hoci pôvodne som sa ani performancii, ani téme transrodovos-

ti v tomto prípade venovať nechcel. Chcel som realizovať fotografický a tematicky iný projekt. Čo bolo obsahom spomínanej performancie na festivale Tehláreň? Mojím najsilnejším zážitkom z tranzície bolo zistenie, ako prebieha zdravotná starostlivosť pre transrodových ľudí, aké sú jej nedostatky. Mal som skúsenosť, že nie je vyhovujúca. Mnoho trans ľudí sa stretáva s veľmi nevhodným a nekorektným prístupom. Na základe toho vznikla forma a koncept, v ktorom dôležitú rolu zohrávajú otázky, ktorými lekári posudzujú identitu transrodových ľudí a od ktorých závisí, či sa dostanete ku zdravotnej starostlivosti alebo nie. Našiel som päť dobrovoľníkov a dobrovoľníčok z trans komunity, ktorí boli ochotní sa ozvať – moja všeobecná skúsenosť totiž je, že málokto chce dať ľuďom najavo, že je trans. S nimi som mesiac komunikoval o tom, čo chcem, ako si to predstavujem, všetko prebiehalo online. Bola to individuálna práca s každým, s ich zážitkami, išlo mi o ich autentickú výpoveď. Boli to neherci. Stretli sme sa až v deň predstavenia, prešli sme si scenár, zosynchronizovali pohyby a zistili, ako to bude vyzerať ako celok. Každý mal svoje poradie. Tým, že nikdy predtým neprebehlo skúšanie, docielili sme to, že keď sme sa postavili na pódium, museli sme byť sami sebou. Aké boli ohlasy na vás? Od tých, ktorých som sa pýtal, boli pozitívne. Porozumeli, o čo ide. Takmer všetky otázky, ktoré som použil v performancii, boli vybraté z formulára, ktorý som posielal do facebookových skupín pre trans ľudí a boli to reálne otázky, ktoré sa ich lekári a lekárky pýtali, čo pridávalo performancii na dôveryhodnosti a intenzite. Dve otázky sme vymysleli preto, aby sme na začiatku uviedli divákov a diváčky do kontextu. Išlo o otázku „máte radi modrú, alebo ružovú?“ a potom jednu, ktorá narážala na vtedy aktuálnu virálnu správu s politickým podtextom. Ale inak išlo o desať otázok, ktoré boli nielen z pohľadu transrodovej problematiky veľmi

MAGAZÍN QYS

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

nevhodné a necitlivé. Vieš uviesť nejaký príklad, čo sa lekári a lekárky pýtajú? Bohužiaľ, väčšina lekárov nemá s témou skúsenosti a prax. Častokrát nevedia, o čo ide, alebo zasahujú do súkromia ľudí. Konkrétne nevhodné otázky boli napríklad, či by sme mali radosť, keby naše dieťa chcelo zmeniť pohlavie, alebo či si to ešte nechceme rozmyslieť. Hlavne ak si človek uvedomí, že takáto či iná, ešte výrazne nevhodnejšia otázka môže byť položená 13- či 14-ročnému dieťaťu, ktoré samo prežíva neľahkú situáciu, to navodzuje pocit viny, ktorý je mimoriadne ťaživý. Ale to je len jeden príklad z efektov nekorektného prístupu v zdravotníctve. Negatívne reakcie neboli? Žiadnu negatívnu reakciu som nezaregistroval. Možno skôr mohli mať diváci zmiešané pocity, ak tému nepoznali alebo napätiu v predstavení celkom neporozumeli. Ako to bolo s tebou a tvojou identitou? Ja som si svoju identitu pomenoval až v puberte a rok predtým som si myslel, že je to iná sexuálna orientácia. Toto zistenie nie je zo dňa na deň, je to skôr proces sebapoznávania a bolo pre mňa dôležité byť si v tom istý, aby som si mohol za svojou identitou stáť a byť pripravený na všetko, čo príde, pretože proces tranzície je náročný. Takže hneď ako som si bol istý, povedal som to svojej mame, ktorá ma veľmi podporovala. Nakontaktovali sme sa na Transfúziu. Najskôr som hovoril s Rominou Kollárik a neskôr s Christiánom Havlíčkom, ktorí mi veľmi pomohli. Romina mi vysvetlila, aká je realita na Slovensku v oblasti tranzície a čo si mám pod tým predstaviť. Keby som nemal túto možnosť – porozprávať sa, kontaktovať centrum, tak by som možno skončil ako jeden z tých nešťastných ľudí u lekára, ktorý by mi nepomohol a ja by som svoju identitu riešil v rozpätí ďalších rokov. Trvalo by to oveľa dlhšie. Aj tak to nebolo jednoduché. Hľadali sme lekársku podporu na Slovensku, ale v tej dobe, keď som mal 13-14 rokov, neexistovala a doteraz vlastne neexis-

tuje systémová zdravotná starostlivosť pre mladistvé trans osoby. Vo veku do 18 rokov vám ťažko niekto predpíše hormonálnu terapiu, už vôbec sa nedá hovoriť o operáciách. Zdravotnú starostlivosť som vyhľadal v Česku a tu prebehli všetky dôležité kroky. Prístup v Českej republike bol priaznivejší? V porovnaní so Slovenskom má Česká republika aspoň legislatívne ukotvené, že zdravotná starostlivosť pre transrodové osoby existuje. My na to žiadne legislatívne rámce nemáme, čím dochádza k voľnosti lekárov zaobchádzať s transrodovým človekom spôsobom, ktorý si určujú podľa vlastného presvedčenia, ako by sa ten človek mal správať, pokiaľ „chce byť muž“, alebo ak „chce byť žena“. Musíte sa triafať do ženských alebo mužských stereotypov. Podobné je to aj v Česku, až na to, že tam je zdravotná starostlivosť za istých okolností dostupná a máte možnosť systematicky postupovať v krokoch tranzície aj pred 18. rokom, čo je podľa mňa zásadné. Mal som veľké šťastie v tom, že som pre systém „vyhovujúci“. Moja identita sa dokázala vmestiť do stereotypnej škatuľky pravdepodobne o dosť lepšie, ako u niektorých mojich iných kamarátov a kamarátok. Moje skúsenosti s lekármi neboli také nepríjemné ako skúsenosti iných, lebo som bol dosť rozhodný v tom, čo chcem, čo očakávam, ako sa cítim. To neznamená, že som ten proces nezažil a nevidel som, aký je diskriminujúci. Vôbec napríklad nepočíta s možnosťou, že by človek mohol byť inej sexuálnej orientácie ako heterosexuálnej. Tiež som si zažil veľmi zaujímavé otázky už v mladom veku, napríklad ohľadom masturbácie, to som mohol mať 14. Aké boli reakcie okolia na tvoj coming-out? Rodičia boli podporujúci, aj rodina, aj kamaráti. Dokonca aj škola, ktorú som v Žiline navštevoval. Najskôr som to povedal kamarátom, potom rodičom a rodine a nakoniec som mal coming-out v prostredí školy. Moja mama požiadala o spoločné stretnutie so všetkými mojimi vyučujúcimi a vysvetlila im, že som chlapec a že sa majú ku mne tak

MAGAZÍN QYS

správať. Bol to vraj dojímavý zážitok pre všetkých zúčastnených. Vzápätí som odchádzal do Anglicka, takže mi nevadilo, že to ešte nevedia všetci spolužiaci. Dozvedeli sa to až neskôr, lebo sa mi zmenilo meno, avšak všetci to rešpektujú. V tomto počiatočnom období som sa na Slovensku necítil slobodne, mal som pocit, že všetci vidia, že som trans a nebolo mi to príjemné. V Anglicku som mohol akoby zabudnúť, že som trans. Všetci ma automaticky brali ako Johanna. A teraz už vlastne tri roky žijem v cudzom meste. K trans téme sa vyjadrujem prostredníctvom umenia alebo určitou formou aktivizmu. V tomto ohľade mi Praha priniesla nové príležitosti a väčšie kultúrne zázemie. Čo by mladým trans ľudom pomohlo? Určite by pomohlo, aby spoločnosť tému poznala, aby nemala „strach z neznámeho“ a na základe toho si nevytvárala mylné predstavy o transrodových ľuďoch. To

všetko môže nastať aj zmenou legislatívy, ktorá je v súčasnosti nevyhovujúca. Som otrasený, že sú isté tendencie niektorých politických strán uplatniť niečo podobné ako v neľudskom zákone v Maďarsku. Toto by situáciu mimoriadne zhoršilo. Myslím si, že by sa mala zlepšiť dostupnosť hormonálnej liečby a psychoterapie, mali by byť zrušené povinné sterilizácie, ktoré sú proti ľudským právam, a tak ďalej, aby sa uviedla správna prax do života, lebo žiadna neexistuje, až na výnimočné osobnosti z lekárskeho prostredia, ktoré sú obdivuhodné. Drvivá väčšina lekárov a lekárok však s tým skúsenosť nemá, bohužiaľ, nevedia, ako to riešiť. Aj nastavenie procesu tranzície je namierené proti našej menšine: napríklad, je asi ľahšie niekoho sterilizovať, než potom v budúcnosti riešiť, že transrodový muž potrebuje navštevovať gynekológa, teda riešiť veci, ktoré nie sú nastavené pre ten daný rod v zdravotnej starostlivosti. Pre transrodovú

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

menšinu zdravotná starostlivosť jednoducho neexistuje. Pritom nová verzia klasifikácie chorôb ICD-11 preklasifikovala transrodovosť z mentálnych porúch do sexuálneho zdravia. To je niečo, na čom by mala nová legislatíva stavať a o čo by sa lekári a lekárky mohli už dnes opierať. Máš radu pre mladých, čo tebe pomohlo v ťažkých časoch? Mali by počítať s tým, že transrodovosť a s tým spojený proces tranzície nie je bežná vec a pre veľa ľudí to znamená nutnosť prejsť komplikovaným procesom. Stretávam sa aj s názormi, že aj tak sme nejakým spôsobom narušení. Veľa z nás prechádza depresiami, trpí úzkosťou, ale to vychádza z toho, aký je ten proces náročný. Keby nebol umožnený, tak to nič nevyrieši, ale práve naopak, všetko sa tým zhorší. A moja osobná skúsenosť je, že sa zhoršujú veci, o ktorých ani netušíte: či už po zdravotnej stránke, ale aj sociálnej, ako izolácia. Aj to, že sa človek nachádza len doma, zhoršuje kondíciu a telesný stav. Akonáhle som bol po operácii, dokázal som sa voľnejšie pohybovať, začať športovať, všetko sa okamžite zlepšovalo. To, čo pomôže, je posúvať sa v krokoch tranzície, aj keď je to veľmi náročné. Pre veľa transrodových ľudí je štádium, kým to o sebe zistia a začnú to riešiť, dlhým obdobím, keď majú depresie a nedokážu sa v tých veciach dostať ďalej, bojujú s rôznymi prekážkami, majú obavy z reakcie rodičov, bojujú s prostredím, okolím, úradmi alebo doktormi. A mne najviac pomohlo posúvať sa ďalej. Mal som nádej, že sa dostanem do bodu, keď budem sám so sebou spokojný. Podľa môjho názoru, ak človek nemá ľudí, ktorí ho v tom podporujú, tak by si ich mal nájsť. Dnes už je to dostupnejšie, existuje napr. portál dúhy.sk, kde transrodový človek môže nájsť podporu, kamarátov, navštíviť skupinové sedenia, alebo môže kontaktovať poradňu, akou je inPoradňa. Hlavne nezostať v sebadeštruktívnom stave. Človek musí bojovať ďalej, nevzdávať sa a nečakať na impulz z okolia, ale ak bude postupovať o tie malé kroky dopredu, tak dospeje do bodu, keď sa bude cítiť lepšie.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti? Chcem úspešne zmaturovať. Aktuálne som spolupracoval na jedinečnom projekte aj v medzinárodnom kontexte, s mojou mamou Pavlínou Fichta Čiernou. Ide o spoluprácu transrodového dieťaťa so svojím rodičom. Vyústi výstavou v galérii Artwall v Prahe, čo je galéria vo verejnom priestore, dostupná širokému publiku, ktoré sa napríklad vezie okolo v električke po Nábřeží Kapitána Jaroše do Holešovíc. Projekt sa volá Za trest, vernisáž bude 8. októbra. Ide o niečo, na čo som sa musel odvážiť, bola to výzva. Dielo je zamerané najmä na rodičov transrodových detí a aj sprievodný program bude zameraný na rodičov, ktorí majú problém vyrovnať sa so situáciou trans dieťaťa, prijať ten fakt. Plánoval som performanciu aj na divadelnom festivale Drama Queer 2020, ale kvôli sprísneným opatreniam ju neviem spraviť.. Tak hádam budúci rok.

MAGAZÍN QYS

Mal som nádej, že sa dostanem do bodu, keď budem sám so sebou spokojný. Podľa môjho názoru, ak človek nemá ľudí, ktorí ho v tom podporujú, tak by si ich mal nájsť.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Andrej Kuruc

Socializmus s teplou tvárou (úryvok z pripravovanej hry)

Ako sa žilo LGBT ľuďom za socializmu? Skrývali sa, museli podstupovať neľudské terapie a nesmelo nadväzovali nové vzťahy, nevediac, komu môžu dôverovať. Hlavnou postavou pripravovanej hry Andreja Kuruca je Vidiečan. Mladý muž, študent pochádzajúci z jednoduchej vidieckej rodiny. Prerušil svoje štúdium, lebo sa rozhodol ísť vyliečiť z homosexuality do hlavného mesta. Príbeh je inšpirovaný autentickými výpoveďami pamätníkov z obdobia socializmu, keď boli gejovia za svoje city šikanovaní a vydieraní. 22

MAGAZÍN QYS

Hru Socializmus s teplou tvárou by ste mohli vidieť koncom roka, inscenovať ju bude Marián Amsler. Andrej Kuruc vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 2015 pracuje v Inštitúte pre výskum práce a rodiny. Založil ľudskoprávne divadlo Nomantinels, ktoré zobrazuje na divadelných doskách príbehy teplých ľudí. Vyhral súťaž Dráma 2005 a získal prémiu v súťaži Poviedka 2010. Tiež zastrešuje vydávanie magazínu QYS. Medzi jeho divadelné hry patria Keby veci boli tým čím sú a More v miske. Prečítajte si scénu s názvom Terapia. Diváci sa presunú do kuchyne. Vidiečan je v nemocnici v bielej miestnosti. Má na sebe biely pacientsky úbor. Príde sestrička a doktor. Doktor: Vidiečan: Doktor: Vidiečan: Doktor:

Sestra: Vidiečan: Sestra: Vidiečan:

Sestra: Vidiečan: Sestra: Vidiečan: Sestra: Doktor: Vidiečan:

_:?/

Vidiečan: Doktor: Vidiečan:

Súdruh Plavý, tak ste sa k nám vrátili! Vravela mi sestra, že ste jej utiekli. Pán doktor, chcem sa vyliečiť, môžeme začať čo najskôr? Poďme rovno na vec! Mám sa vyzliecť? Nie, najprv sa porozprávame. Povedzte, mali ste vo svojom živote niekoho, teraz myslím mužského pohlavia, kto sa vám páčil? Nie. Teda... Áno. Mal som suseda, volal sa Peťko. Zapisujte, sestra. Vyzeral ako dievčatko. Hrávali sme sa na vrakovisku za domom. Skoro každý deň sme sa preplazili popri múriku a prekĺzli cez drôtené vrátka okolo prázdnych chlievov... Bodka. Čiarka? Pohojdali sme sa na drevenej hojdačke... Bodka? Bodka. Overili sme, či je v záhrade čistý vzduch, či susedka Gizela nenakúka cez plot. Vedeli sme, čoho sa najviac bojí – aby jej starý nezdrhol do krčmy. Keď sa mu to podarilo, dobehla medzi podgurážených chlapov popíjajúcich pivo, vytiahla toho svojho z ich stredu a strelila mu poza ucho. A tak Peťko napodobnil susedov hlas: „Gizka, idem na pivo!“ a zašramotil dvierkami. Do nej ako keby sto čertov udrelo a už išla po ňom. „Ja ti dám, pankhart jeden kľavý,“ mrmlala si. Úvodzovky. My sme sa len chichotali. Ha. Ha. Ha. Spustila kaskádu nadávok na nič netušiaceho muža, ktorý sa len bezbranne a zbytočne bránil. Sviniar, debil, starý chren. Sestra, držte sa faktov. Potom už bola cesta cez záhradu voľná. Stačilo len postrčiť železnú bránku a už nás pohltili lány žita. Stratili sme sa z dohľadu medzi poľami, až sme sa dostali na pohrebisko starých

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Doktor: Vidiečan: Doktor: Vidiečan: Doktor: Vidiečan: Doktor: Vidiečan:

Doktor: Vidiečan:

Doktor: Vidiečan: Doktor: Vidiečan: Doktor: Vidiečan: Sestrička: Vidiečan: Sestrička:

:O Doktor: Sestrička: Doktor: Sestrička: Doktor: Sestrička:

Doktor: Sestrička: Doktor: Vidiečan: Doktor: Sestra: Doktor:

áut. Rýchlo sme odkryli provizórne dvierka pozostávajúce z kapoty kufra zhrdzaveného žiguláka a vhupli sme dnu. Pohodlne sme sa uvelebili na sedačke, z ktorej kde-tu vykúkala pružina ako popínavý pýr. Chytil som pevne páku... Chytil penis. ...z vačku vytiahol pomyselné kľúče... Vytiahol svoj penis. A naštartoval štartér na novučičkej palubnej doske a vyrazili sme. Súložili. Zatvorili sme oči a spoločne sme si predstavovali, ako sa staré auto mení na krásny Mercedes. Trúbili sme. Vzdychali. Vzápätí sa všetka burina začala strácať ako topiaci sa sneh a namiesto nej nás obklopili záhony: oranžové tulipány, žltučké narcisy, červené ruže. Kvety rozihrali vône, ktoré pripomínali vonné stromčeky prekrývajúce smrad v autách. Vôňa semena. Keď sme sa zabávali, občas sme na seba spadli. Peťko voňal ako malé bábätko mojej sesternice. Občas sa mu zježili chĺpky na krku a ja som mu po nich prešiel prstom. Občas ma šteklil, až mi slzy stekali poza golier a ešte nižšie až k pupku a tam ma hriali ako keď mi mama natierala boľavé miesta indulonou. Pravý československý výrobok, vravela. Dobre, dobre, ale trochu sa vráťme. Ten pot, išiel aj nižšie, povedzme do rozkroku? To si nepamätám. A kde ste sa mazali tým krémom? Prosím? Dobre, dobre. Tak radšej začneme liečbu. Sestra, injekciu. Zasa? Bojím sa ihiel. Bude to bolieť ako pichnutie sršňa! Môžem vás držať za ruku? No dovoľte, som slušná... súdružka. Pán doktor, došli nám striekačky. Ako to, došli? Nie sú. Volala som aj na štátne zásobovanie, ani oni ich nemajú. Žeby sa naši plánovači zasa pomýlili? Asi. Našťastie v skrinke mám zopár. Samozrejme, tie pre vašu ženu. Pichá si inzulín a ani jej lekár už žiadne nemá. Hádam jednu oželie. Nástroj je pripravený, pán doktor. Pokojne si ľahnite. Môžem vás držať za ruku? Ale, prosím vás... Teraz vám vpichnem prvú injekciu... To vás donúti zrelaxovať. Aby ste boli pokojnejší. A teraz

MAGAZÍN QYS

\:? Sestra: Doktor:

Vidiečan:

Doktor: Sestra: Doktor: Sestra: Doktor: Sestra: Doktor: Sestra: Doktor: Sestra: Doktor: Mladý: Sestra: Doktor:

ďalšiu dávku emetínu. Tíško. Netrepte sa ako ryba na háčiku! Teraz vám poviem príbeh a vy ho po mne budete opakovať. Predstavte si. Ste so svojím kamarátom, s Peťkom. Obaja ste nahí. Hráte sa atraktívnu sexuálnu hru. Napríklad na vodičov kamiónu. Cítite sa dobre. Bezpečne. Je to príjemné. Naraz sa otvoria dvere. Vchádza niekto cudzí. Nepríjemný. Možno vaša suseda Gizka. Vyruší vás. Cítite sa trápne. Dopúšťate sa niečoho zlého. Niečoho nesprávneho. Gizka kľaje. To, čo robíte, nie je v poriadku. A teraz pekne opakujte so mnou. Som so svojím kamarátom. Obaja sme nahí. Hráme sa atraktívnu sexuálnu hru. Cítime sa dobre. Bezpečne. Je nám to príjemné. Naraz sa otvoria dvere. Vchádza niekto cudzí. Nepríjemný. Vyruší nás. Cítime sa trápne. Dopúšťame sa niečoho zlého. Som zlý. To, čo robíme, nie je v poriadku. Sestra. Píšte recept. Tri mesiace takto nacvičovať. Bodka. Každý deň. Aj sám. Najlepšie počas masturbácie. Ráno neuroleptikum tilidín, potom emetín, apomorfín, pilokarpín. Bodka. A... Oprava, čiarka. Efedrín. Pre zvýšenie odporu. A ešte fotky mužov v plavkách. Pán doktor, stratili sa... isto nejaký pacient... Dobre, dobre... pozrite do môjho šuflíka... Odložené pre vašu ženu? Píšte, sestra! A uvidíme, či socialistický človek je homosexuál! Amen. Teda česť práci. To tam nepíšte.... A bude to fungovať? Pán doktor, obed. Poďme, vyhladol som. Vidiečan sa povracia.

Historická poznámka:

V 50. rokoch Kurt Freund robil pokus na 222 „pacientoch“, z toho 91 bolo väznených za homosexuálne aktivity. Používal averzívnu terapiu, dával im kávu, čaj s emetínom, pod kožu vpichoval zmes emetínu, apomorfínu, pilokarpínu a efedrínu a púšťal obrázky mužov v plavkách, obyčajne to boli športovci. Po 5 – 10 minútach nasledovalo vpichnutie adrenalínu, z čoho im bolo zle. Liečba bola neúspešná. Freund považoval homosexualitu za chorobu, ktorú lekári zatiaľ nevedia vyliečiť, a nevyliečiteľne chorým ľuďom sa nemohlo vyčítať, že pokračujú vo svojom správaní. Bol presvedčený, že jediné, čo má spoločnosť od nich požadovať, je diskrétnosť.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Andrej Kuruc Foto – Drama Queer

Režisér Daniel Špinar: Zaujímal ma vplyv rýchleho nadväzovania nezáväzných sexuálnych vzťahov na psychiku geja Režisér Daniel Špinar (40) vyštudoval najskôr herectvo a neskôr réžiu na DAMU. Po skončení školy sa hneď stal kmeňovým režisérom Divadla na Vinohradoch, kde zinscenoval hru Vojcek Georga Büchnera (2009), za ktorú dostal Cenu Alfréda Radoka a Cenu Josefa Balvína. Do českého Národného divadla nastúpil na začiatku sezóny 2014/2015 a od septembra 2015 je umeleckým riaditeľom Činohry ND.

MAGAZÍN QYS

Vo svoje novej hre Homo 40, ktorú pripravil v spolupráci s Divadlom LETÍ opisuje svet zoznamky Grindr, na ktorej si gejovia môžu za päť minút nájsť partnera na sex. Sám si to vyskúšal a tiež prepadol závislosti. Režisér vraví, že gejovia po

štyridsiatke

majú

problém nájsť hodnotu vlastného života a nevážia si samých seba. Ich heterosexuálni rovesníci majú rodiny a zapúšťajú korene, a oni sú také „mŕtve konáre“. Homo 40 reflektuje problém nezáväzného sexu v komunite.

HOMO 40 Divadlo LETÍ Vila Štvanice Premiéra: 21. 1. 2020 Autor: Daniel Špinar a kol. Réžia: Daniel Špinar Hrajú: Michal Kern, Tomáš Kobr, Radim Vizváry Dramaturgia: David Košťák Choreografia: Radim Vizváry Kostýmy: Linda Boráros

Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste pripravili inscenáciu Homo 40? Bezprostredne ma inšpiroval jeden článok v zahraničných novinách, ktorý hovoril o depresii gejov v súvislosti so závislosťou na sexuálnych aplikáciách. Chcel som skúmať, aký vplyv môže mať na psychiku geja, keď podľahne svetu rýchleho nadväzovania nezáväzných sexuálnych vzťahov. O čom konkrétne je inscenácia? Je to koláž rôznych textov, publicistických, literárnych a dokumentárnych, trochu stand-up a trochu pantomíma. Nie je tam žiadna hlavná postava. A Grindr (mobilná aplikácia na zoznamovanie) je tou platformou, kde sa to odohráva. S kým ste realizovali inscenáciu? S mojimi dlhoročnými kamarátmi a kolegami. Vlastne prvotný impulz k inscenácii bolo dať dokopy tri talenty – a ako hovoríme medzi sebou termínom z hry: buzarady. Je to Michal Kern a Tomáš Kobr, ktorí sú pre takýto projekt ako stvorení, a potom Radim Vizváry – mím a choreograf, ktorý sa postaral o pohyb. Veľmi sme si to užili. Akí sú teda podľa vás gejovia po štyridsiatke, čo im chýba, čo by potrebovali? Text prichádza s teóriou, že gejovia po štyridsiatke sú trochu odtrhnutí od svojich heterosexuálnych priateľov, pretože vo väčšine prípadov si nezakladajú rodiny. Z toho môže prameniť istá frustrácia. Zaujala ma špeciálne táto veta z článku, z ktorého som vychádzal: Pokiaľ ide o nezodpovedný sex: Nie je to ani otázka toho, že by gejovia nevedeli, ako si strážiť vlastný život, ale skôr otázka toho, či vedia, či ich život za to stojí. Dostalo sa niečo do inscenácie aj z vašich vlastných skúsenosti? Áno, je tam mnoho vecí z môjho života. Ako vnímate zoznamovaciu aplikáciu Grindr? Aplikáciou som opovrhoval. A potom v rámci tohto projektu som si ju v mojich štyridsiatich rokoch nainštaloval na tri mesiace

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

a skočil som do toho naozaj hlavou napred – v mene umenia, samozrejme. Zistil som, že to môže človeka dosť pohltiť, a že ho to tiež celkom vyčerpáva. Je však pravdou, že Grindr je aplikácia, ktorá každému poslúži tak, ako potrebuje. Rozhodne ale preferujem skôr jedného partnera a vernosť. Rozprávka, viem! Je život mužov po štyridsiatke lepší, alebo horší oproti minulosti? To asi nedokážem posúdiť, ale ak máte štyridsať, definitívne ako gej rozumiete, že teraz bude vašim sexappealom skôr mozog. Celkovo téma zoznamovania sa v strednom alebo staršom veku je komplikovaná. Ako to vnímate? Mne nie je príjemné zoznamovať sa cez aplikáciu, ako divadelník rozhodne preferujem osobný kontakt. Vždy som sa tak zoznamoval a asi to už nezmením. V rámci tohto „výskumu“ ma ale celkom šokovalo, že gejovia (a obávam sa, že nielen oni) pod tridsiatkou sa vlastne veľmi inak ani zoznámiť nevedia. Aké boli reakcie na inscenáciu? Myslím, že dobré. Pre gejov je úsmevná a pre heterosexuálov možno skôr edukatívna. Počul som aj názory, že to pre gejov nie je dobrá vizitka. Plánujete niečo s touto tematikou do budúcnosti? Zatiaľ to vyzerá tak, že túto tematiku nechám pár rokov odležať. Teraz mi robí radosť práve táto inscenácia – a vzhľadom na súčasnú situáciu s COVID-19 sme ju zatiaľ hrali ešte len párkrát.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

David Benedek Foto – Jakub Kováč

Hviezdy budúcnosti. Mozaika mladých queer filmárov a filmárok

Pri príležitosti tohtoročného Filmového festivalu inakosti sme si pre vás pripravili mozaiku mladých filmárov a filmárok, ktorí sa zasluhujú o queer reprezentáciu v slovenskom filme.

MAGAZÍN QYS

Gregor Valentovič Gregor Valentovič sa narodil 30. októbra 1992 v Trnave. V rokoch 2011 až 2014 navštevoval Katedru produkcie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, ale už počas tohto štúdia vedel, že chce točiť vlastné filmy. V roku 2014 sa dostal na odbor hranej réžie, kde štúdium dokončil v roku 2019. V druhom ročníku natočil film Skúška. Je to príbeh o Alene, 52-ročnej huslistke popredného slovenského orchestra, ktorá bola náhle predvolaná na prehrávku hráčskych kvalít. Filmu sa veľmi darilo na slovenských, ale aj svetových festivaloch. Na 20. ročníku festivalu študentských filmov Áčko vyhral cenu za najlepší hraný film. Dosiaľ najväčší Gregorov úspech prišiel s jeho magisterským filmom Kid. V tomto filme spracoval osobné zážitky zo svojho života a života svojich kamarátov. Je to film s queer postavou Davidom, ktorému sa s blížiacou tridsiatkou rozchádzajú cesty s najlepšími kamarátmi. Hana sa vydáva, Bažo odchádza za prácou do Kanady a Maja sa sťahuje k svojmu priateľovi. V Davidovom živote sa však žiadna zmena nerysuje a sám si nie je istý, či je to dobré. Gregor v tomto filme prináša gej postavu, ktorá ma viac rozmerov, je komplexná a vo svojom živote ju ovplyvňuje viac vecí ako jej sexuálna orientácia. Týmto sa mu podarilo vytvoriť typ queer filmu, o ktorý sa veľa tvorcov snaží, ale iba málokomu z nich sa to podarí. Kid mal svetovú premiéru na 54. ročníku Filmového festivalu Karlovy Vary a svoju slovenskú premiéru mal na Cinematiku 2019. Premietal sa aj na minuloročnom Filmovom festivale inakosti, odkiaľ si odniesol divácku cenu Ružový balónik. Gregor momentálne pracuje na seriáli s názvom Kids. Ide o pokračovanie jeho magisterského filmu, ktoré sa bude sústreďovať na rovnaké postavy.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Lukáš Vízner a Miriam Fulmeková Lukáš Vízner sa narodil 22. júna 1998 v Kežmarku. V roku 2017 začal študovať na katedre produkcie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Počas prvého ročníka sa podieľal na realizácii rôznych študentských filmov a asistoval aj pri väčších filmových projektoch, akým bol napríklad úspešný celovečerný film Trhlina (2019, réžia: Peter Bebjak). V druhom ročníku vysokoškolského štúdia odišiel na jeden rok na FAMU v rámci študijného programu International Production Team Studies. Momentálne opäť navštevuje katedru produkcie VŠMU. Miriam Fulmeková sa narodila 15. septembra 1994 v Bratislave. V rokoch 2014 až 2019 študovala odbor scenáristiky a dramaturgie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. V jej scenároch sa častokrát objavovali postavy prezentujúce queer komunitu a jej magisterský scenár obsahoval queer tému. Vo štvrtom ročníku si okrem písania scenárov vyskúšala samostatne zrežírovať svoj prvý krátky film s názvom Hudba času. Pri príprave na natáčanie sa spojila s Lukášom, ten sa podieľal na produkcii filmu. Počas nakrúcania Hudby času sa započalo ich priateľstvo a taktiež profesionálna spolupráca. Keď sa Lukáš vrátil zo študijného pobytu v Prahe, rozhodol sa, že chce natočiť vlastnú snímku. Prišiel s námetom na film Bytosť (2020). Prvotná myšlienka vznikla už v Prahe, kde sa Lukáš spoznal s ľuďmi, ktorí ho k napísaniu námetu inšpirovali. Bytosť

tak vznikla na motívy skutočných udalostí a osôb. Prvou z nich bol herec z pornopriemyslu, jeho život sa neustále kolísal na hrane popularity a odsudzovania zo strany spoločnosti. Druhý človek, ktorý ho inšpiroval, sa venoval dragu a bol taký nešťastný, že sa rozhodol ukončiť svoj život. Tieto dve osoby hlboko zarezonovali v živote Lukáša. Začal sa zamýšľať o ich živote a osude, o tom, ako ich vníma spoločnosť. Osudy týchto mužov spojil, čím vznikla inšpirácia na napísanie hlavnej postavy vo filme Bytosť. Bez akýchkoľvek scenáristických skúseností začal pripravovať scenár, k písaniu sa neskôr pridala Miriam. Oboch totižto lákala myšlienka natočiť film s dlhšou metrážou a neobvyklou témou. Lukáš si postupne vytvoril štáb ľudí z VŠMU, ale aj z FAMU. Miriam si vždy chcela skúsiť prácu na filmovom pľaci, a tak bola asistentkou réžie. Bytosť natočili za tri a pol dňa. Celé natáčanie sa konalo v Lukášovom rodnom Kežmarku. Lukáš mal od začiatku presnú predstavu o protagonistoch a do hlavných postáv obsadil Richarda Pekáreka a absolventa herectva na Divadelnej fakulte VŠMU Tomáša Magáta. Bytosť mala premiéru 20. augusta 2020 v Kine Lumière v Bratislave. Film sa dočkal vrúcneho prijatia a pozitívnych ohlasov. Podľa slov Miriam „Ľudia presne nevedeli, do čoho idú, ale potom boli príjemne prekvapení.“ Bytosť sa taktiež tešila veľkej popularite v sociálnych médiách a rôznych blogoch. Oficiálna synopsa predstavuje By-

MAGAZÍN QYS

tosť ako krátky film zo súčasnosti o vzťahu nádejného klaviristu Kryštofa a zabehnutého pornoherca Filipa. Otvára zložitú tému o predsudkoch v spoločnosti, ale aj vo vnútri LGBTI komunity. Napriek veľkej láske sa dvom mladým mužom nežije ľahko, keďže Kryštof nevie prijať Filipovo povolanie a ten má zase plné zuby konformity. Bezvýchodiskovosť ich situácie vyvrcholí tragickou udalosťou, po ktorej sa Kryštof snaží bojovať za spravodlivosť. Čo sa stane, keď umrie pornoherec a jeho blízki nechcú, aby jeho videá ďalej kolovali po internete? Jedným z dôvodov, prečo sa ľudia na tento film tešili, bola queer tematika, ktorú v slovenskej kinematografii nie je často vidieť. Každý rok sa dočkáme aspoň pár krátkych a študentských filmov s queer postavou alebo témou. Tento rok bola medzi nimi aj Bytosť. Lukáš a Miriam podľa vlastných slov nie sú prví tvorcovia, ktorí tieto témy rozoberajú, a boli by radi, keby sa viac mladých tvorcov a tvorkýň so svojimi filmami verejne prezentovalo. Podľa Lukáša by sa nemali báť prejaviť a svoje idey šíriť. Sami by chceli, aby sa ich tvorba dostala čo najďalej a reprezentovala nielen slovenských filmárov, ale aj queer témy. Miriam tvrdí, že by nemalo ísť o trend, ale o úprimnú túžbu vypovedať queer príbeh. Jadrom queer filmu by podľa nej nemala byť homosexualita definujúca život postáv, malo by ísť o komplexné príbehy, nehľadiac na sexuálnu orientáciu. Spoločne chcú hovoriť o skúsenostiach, ktoré sa týkajú úplne

všetkých, ale, samozrejme, sú ovplyvnené okolnosťami, ktoré sú dané queer postavám. „Každý queer človek má svoju individuálnu cestu, odniekiaľ prichádza a niekam smeruje. Nechcem, aby si divák z filmu odniesol len to, že bol o gejoch. Chcem, aby videli, že sú to univerzálne ľudské skúsenosti, bez ohľadu na sexuálnu orientáciu,“ hovorí Miriam. Zároveň je však dôležité, aby ľudia videli páry rovnakého pohlavia a začali si na to zvykať. „Slovenskí diváci nie sú zvyknutí na queer témy, keďže nie sú zastúpené ani v televízii, a ani v kinách.“ Lukáš a Miriam dúfajú, že si ich Bytosť pozrie čo najviac ľudí, či už na festivaloch, alebo neskôr na online platformách. Chceli by svojím filmom dopomôcť k tomu, aby sa aj ľudia, ktorí sa bežne nezaujímajú o queer filmy, začali s queer tematikou na Slovensku stretávať a pomaly ju spoznávať. Filmom Bytosť nedávajú Slovákom odpovede na všetky otázky. Nastolili však isté témy, ktoré by mohli slovenské publikum zaujímať. Je pre nich ale dôležitý aj fakt, že prinášajú postavy, s ktorými sa bude vedieť queer publikum stotožniť. Miriam a Lukáš spolu tvoria pod EMEDI Productions, ktorá je zameraná na produkciu a distribúciu audiovizuálnych diel. Momentálne chystajú nový film, ktorý bude taktiež obsahovať queer postavy a témy.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Peter Podolský Peter Podolský sa narodil 27. marca 1995. Vyrastal v Senci, ale posledných päť rokov žije v Bratislave. Petra vždy fascinoval film, aj keď si nikdy nepredstavoval, že by ho mohol jedného dňa robiť. Možno aj preto najprv študoval dizajn na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave. Od roku 2018 ale navštevuje Filmovú a televíznu fakultu VŠMU, kde študuje dokumentárnu tvorbu. Blízke mu je aj divadlo, ktorému sa aktívne venuje popri škole. V roku 2020 natočil krátky dokument s názvom Hľadanie spoločnej kompozície. Nápad na tento film vznikal postupne. Peter počas študijného pobytu na Lodz Film School v Poľsku pripravoval cvičenie do školy, na zadanie rozhovor. V tomto rozhovore debatoval so svojou mamou o jej detstve a cestovaní. Počas karantény sa rozhodol napísať námet, ktorý vychádzal práve z tohto rozhovoru s mamou. Od napísania námetu, cez jeho realizáciu až po školské premietanie prešli iba tri týždne. Film sa točil päť dní, počas ktorých Peter vzal svoju mamu na miesta pripomínajúce mu jeho detstvo v Senci. Na týchto miestach sa s ňou okrem iného rozprával aj o jeho inakosti a analyzovali to, ako jeho orientácia ovplyvnila ich vzťah. Z vytvoreného materiálu vznikla citlivá osobná výpoveď, sonda do vzťahu matky a syna. S témou coming-outu by sa vedelo stotožniť veľa ľudí prechádzajúcich podobnou životnou etapou ako Peter. Film bude mať premiéru v októbri na Filmovom festivale inakosti 2020. Hľadanie spoločnej kompozície je Petrova prvá snímka skúmajúca inakosť a queer tému. V tomto roku nastupuje do bakalárskeho ročníka, v ktorom by rád natočil film o LGBTI+ komunite.

MAGAZÍN QYS

Barbara Vojtašáková Barbara Vojtašáková sa narodila 28. marca 1999. Pochádza z Oravy, konkrétne z dediny Rabčice. Už niekoľko rokov sa venuje literatúre a poézii. Zúčastnila sa rôznych literárnych súťaží, ako napríklad Básne SK/CZ či Medziriadky. Jej tvorba bola prezentovaná na viacerých podujatiach, napríklad Nová doba básní či PRIDE týždeň 2020. V roku 2019 si z Medziriadkov 2019 odniesla Cenu Divadla Pôtoň spojenú s rezidenčným pobytom v Bátovciach. Literatúra sa pre ňu stala odrazovým mostíkom k filmu. Vždy ju fascinoval záznam reality, ktorú pretvárala skrz svoju optiku. Napriek tomu, že študovať dokument bola pre ňu výzva, v roku 2018 nastúpila na Filmovú a televíznu fakultu VŠMU do ateliéru dokumentárnej tvorby. Počas letného semestra v druhom ročníku dostali za úlohu natočiť videodenník. Jej pôvodným zámerom bolo natáčať svoju mamu, otca a brata pri ich každodenných činnostiach. Až neskôr pochopila, že týmto filmom hovorí niečo, čo si začala uvedomovať až počas karantény. Snímku nakrúcala a dokončila v období, keď jej okolie netušilo, že Barbara v sebe skúma a analyzuje otázky vlastnej identity. Počas strihania snímky sa definitívne rozhodla, že ide otvorene rozoberať tému inakosti. Takto vznikol jej film Denník princeznej. Prvýkrát sa premietal 21. júla 2020 počas PRIDE týždňa na podujatí Teplo na kraťasy v bratislavskej A4, kde bol súčasťou sekcie krátkych slovenských queer filmov. Už pri tomto premietaní bolo vidieť, že publikum na jej film reaguje pozitívne. Barbara povedala: „Dúfam, že je to film, s ktorým sa dokáže stotožniť každý. Pretože okrem témy inakosti otvára aj tému očakávaní, ktoré majú rodičia od svojich detí.“ Film bude mať premiéru v októbri na Filmovom festivale inakosti 2020.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Dominik György Dominik György sa narodil 5. júna 1998. Pochádza z Veľkého Krtíša, kde už v detstve začala jeho láska k filmu. Keď mal desať rokov, jeho rodičia priniesli z dovolenky kameru, ktorú im Dominik stále bral, aby mohol na ňu točiť vlastné videá. V dvanástich rokoch natočil vlastnú verziu rozprávky Alica v krajine zázrakov, pri ktorej sa svojpomocne naučil základy filmového jazyka či tvorbe vizuálnych efektov. V rokoch 2013 až 2017 študoval na Súkromnej strednej umeleckej škole filmovej v Košiciach, kde počas štvorročného štúdia natočil filmové zbierky Sedem smrteľných hriechov (I. Pýcha, II. Lakomstvo, III. Hnev, IV. Závisť, V. Smilstvo, VI. Obžerstvo a VII. Lenivosť) a Smrť umenia. Od roku 2017 je Dominik študentom hranej réžie na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení FAMU v Prahe. V prvom ročníku natočil film Příští zastávka, ktorý malo slovenské publikum možnosť vidieť na festivale Áčko. Dominik chcel ďalej natočiť vianočný film s queer postavou, kde sa celá situácia rozpadne kvôli istému spoločenskému diferencovaniu. Takto vznikol film Tatínek pod stromek, ktorý sa premietal v sekcii krátkych filmov FAMU na minuloročnom

Filmovom festivale inakosti. K tomuto filmu aktuálne vzniklo aj jeho voľné pokračovanie Tatína, v ktorom uvidíme danú queer postavu o niekoľko rokov neskôr, v zložitom životnom období a stojacu pred vážnym rozhodnutím. V druhom ročníku Dominik natočil film Sviňa, ktorý mali diváci a diváčky taktiež možnosť vidieť na festivale Áčko a jeho príbeh sleduje nevestu Evu, ktorá sa za každú cenu snaží nájsť životného partnera, pretože má strach z toho, že zomrie sama, tak ako jej to celý život prízvukujú rodičia. Tento rok Dominik natočil film s názvom Dotýkání, ktorý sa odohráva v osemdesiatych rokoch minulého storočia v socialistickom Československu a rozpráva o dvoch bratoch, za ktorých dverami detskej izby sa skrýva tajomstvo ich vzájomného sebaobjavovania. Keď sa však u staršieho Mareka dospievaním detská zvedavosť vytratí, uvedomí si, že prekročili hranice bratskej lásky, čo mladší Dávid ešte nedokáže pochopiť. Stvárnenie queer témy je kontroverzné, ale, ako Dominik vysvetľuje: „Ten malý chlapec nevie, čo je sexuálna orientácia, on len potrebuje niekoho blízkeho, lásku a kontakt. Čiže v Dotýkání nejde o tú orientáciu, ale skôr o istú absenciu blízkosti a ľudskosti.“

MAGAZÍN QYS

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Roman Samotný Foto – Igor Smitka

Filmár Igor Smitka: Vidí svet inak, až v zahraničí si uvedomil, že je to plus

S kamerou robí zázraky. Jeho podmanivé obrazy vytrvalo rozprávajú fascinujúci príbeh o svete plnom pestrosti a rešpektu. Slovenský kameraman a fotograf Igor Smitka prerazil v módnom biznise. Postupne však presúva pozornosť hlavne na nekomerčné projekty, kde sa snaží dať priestor tým, ktorých nie je v spoločnosti počuť. Ako režisér a kameraman má na svedomí aj spoty pre Filmový festival inakosti.

MAGAZÍN QYS

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Už štyri roky robíš festivalový spot pre FFi. Ako sa za ten čas zmenil tvoj prístup k tejto téme? Myslím si, že sa vyvíja podobne ako aj ja. Postupne sa vo mne otvárajú otázky a ja sa na ne snažím reagovať. Snažím sa ísť hlbšie, a napriek tomu, že vizuál môže pôsobiť odľahčene, schováva mnoho vrstiev.

Akým smerom sa spoty tematicky posúvajú za ten čas? Asi to nie je úplne lineárny vývoj, skôr mám pocit, že sa postupne snažíme reagovať na queer témy v prostredí Slovenska. A to je pre mňa práca, na ktorej koniec ešte nevidím, stále sa otvárajú nové rozmery. Festivalový spot ponúka super priestor na krátke vizuálne vyjadrenie. Zároveň je to však vždy veľmi citlivá vec, kde každý aspekt zvažujeme do detailov – keďže ním svojím spôsobom reprezentujeme marginalizované skupiny.

A čo tvorivý tím a casting? Je zložité nájsť ľudí na spoluprácu? Tvorivý tím je veľmi zásadný faktor, vyvíja sa časom a spoločnými spoluprácami, zážitkami. Keď pracujete s ľuďmi, ktorých si vážite a máte sa radi, potom je to úplne iná úroveň spolupráce. Veľmi ma teší a často aj prekvapí, kto všetko nám pomôže a venuje energiu.

Platí to aj pre účinkujúcich v spote? Snažíme sa zapájať čo najviac ľudí z komunity – chceme vytvoriť uveriteľný vizuál a zároveň reprezentovať reálnych ľudí. Zatiaľ sa nám darí vycítiť, koho projekt naozaj zaujíma – takže áno. Spoznali sme vďaka tomu mnoho zaujímavých ľudí.

Ako vnímaš samotný festival z pozície návštevníka, v čom sa podľa teba zmenila atmosféra a ľudia, ktorí tam chodia? Veľmi ma teší vidieť na festivale mladších a mladších. Javí sa mi to ako zdravé prostredie na to, aby videli, aké široké spektrum

komunita má. Ako teenager som naozaj nepoznal veľa queer ľudí. Návštevníci festivalu dnes okrem sledovania filmov môžu zároveň vnímať reálnych ľudí z komunity a tak aj svoju bežnosť.

Pred dvomi rokmi si sa presťahoval do Prahy. Čím by mohla pražská scéna inšpirovať tú bratislavskú? A čím naopak Bratislava Prahu? V Prahe asi vnímam omnoho silnejšiu klubovú scénu, samozrejme pracuje s väčším publikom, teda má aj viac priestoru na rozvoj. Na Bratislave som mal rád, že aj na queer klubových eventoch stretnete ľudí mimo minority, čo na mňa pôsobilo milo a inkluzívne.

Veľa pracuješ v medzinárodných tímoch, rovnako aj veľa cestuješ. Ako sa vyvíja vnímanie LGBTIQ identity v medzinárodnom kontexte? Je možné pomenovať nejaké trendy? Je to pre mňa veľmi zaujímavá vec: moje povolanie je samo osebe zasadené do dosť maskulínneho prostredia. Až v zahraničí som si uvedomil, že to, kvôli čomu ma ľudia oslovujú do projektov, je práve môj „iný“ pohľad, ktorý som na Slovensku nevedel úplne prejaviť. Pomohlo mi to oslobodiť sa a uvedomiť si, aké témy sú pre mňa dôležité. Je zaujímavé pri cestovaní vnímať mieru otvorenosti spoločnosti, celkovú atmosféru. Napríklad, keď sme pracovali na dokumente o zakladateľovi drag scény v Gruzínsku. Pri nakrúcaní scény, ako kráča v dragu po uliciach Tbilisi, sme mali so sebou pre istotu ochranku. Tbilisi je krásne mesto, ale v uliciach bolo skutočne cítiť ťažobu. Vlastne vždy pri cestovaní sa snažím (aspoň trochu) adaptovať na danú atmosféru.

Pracuješ hlavne v oblasti módy a ďalších komerčných objednávok. Je možné prepojiť biznis s aktivizmom? V poslednej dobe si uvedomujem, že oblasť módy je pre mňa asi priestor, kde sa v rám-

MAGAZÍN QYS

ci komercie môžem prejaviť najslobodnejšie, najvýtvarnejšie. Zároveň je to priestor, kde sme nikdy počas kreatívneho procesu neboli limitovaní pri castingu, stylingu či výbere tém. Z mojej skúsenosti je to veľmi tolerantné a akceptujúce prostredie. Postupom času ma to však nasmerovalo viac k nekomerčným projektom, ktoré dávajú hlas a pozornosť ľudom, ktorí ich bežne úplne nedostávajú. Toto mi dáva momentálne najväčší zmysel. Ale myslím si, že aj v rámci komercie sa dajú robiť prospešné veci, či už voľbou tímu, castingu, reprezentácie, a celkovo posúvaním jazyka komerčnej tvorby smerom k väčšej inkluzivite, akceptácii. Začínal si s fotkou, no aktuálne sa sústredíš najmä na video. V čom ti to viac vyhovuje? Napriek tomu, že fotografiu mám veľmi rád, v istom momente som sa ňou už nevedel vyjadrovať. Filmové médium pre mňa komplexnejšie spája to, čo som chcel hovoriť. Stále v ňom nachádzam ďalšie a ďalšie aspekty, ktoré ma baví skúmať. A čo je práve ten tvoj odkaz, o ktorom chceš hovoriť vo svojej tvorbe? Tých odkazov je vlastne celkom dosť, postupne sa mi odokrývajú a ja sa ich postupne snažím správne uchopiť. Asi sa snažím dôležité a ťažké témy zasádzať do pekných svetov. A budem sa opakovať, ale – dôležité je pre mňa dávať ľuďom priestor a hlas.

Až v zahraničí som si uvedomil, že to, kvôli čomu ma ľudia oslovujú do projektov, je práve môj „iný“ pohľad, ktorý som na Slovensku nevedel úplne prejaviť. Pomohlo mi to oslobodiť sa a uvedomiť si, aké témy sú pre mňa dôležité.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Kristína Aschenbrennerová Foto – Flash Forward Entertainment

Taiwanský film Meno v tvojom srdci hovorí o dospievaní dvoch chlapcov

Romantické filmy – spolu s horormi – sú považované za prominentné žánre taiwanskej kinematografie. Osobitné postavenie medzi nimi majú melodrámy a filmy o dospievaní. Ako inak, platí to aj pre príbehy LGBTI+ ľudí.

MAGAZÍN QYS

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Hoci ich Taiwan po zrušení režimu stanného práva pomerne rýchlo akceptoval a je prvou ázijskou krajinou s uzákoneným manželstvom párov rovnakého pohlavia, Meno v tvojom srdci sa vracia práve do posledného roka vlády prezidenta Chiang Ching-kuoa (1978 – 1988). Toto obdobie je vo filmoch pomerne obľúbeným snáď pre mieru nostalgie, ktorú dokáže vniesť do príbehov bez toho, aby éru Bieleho teroru idealizovali. Medzi LGBTI+ filmami je v tomto smere klasikou Girlfriend, Boyfriend (r. Yang Ya-che, 2012) a z posledného roka výrazne rezonuje aj horor zasadený do raných 60. rokov, teda ešte vlády generála Čankajšeka, Detention (r. John Hsu, 2019). Je rok 1987 a na Taiwane práve došlo k zrušeniu stanného práva. Chang A-han (Chen Hao-Sen) je študent chlapčenskej cirkevnej – katolíckej – školy a je na najlepšej ceste privodiť hanbu svojej rodine tri pokolenia dozadu tým, že sa rozhodol študovať podradný obor spoločenských vied. Závan novej slobody a politických zmien zatiaľ stále naráža na konzervativizmus dospelých generácií. A školstvo patrí medzi tie posledné inštitúcie, ktoré sa spoločenskému posunu otvoria. Napriek tomu, chlapci si žijú vlastnými životmi, po nociach sa vykrádajú z internátu za dobrodružstvom, alkoholom a dievčatami. V druhom ročníku na školu prichádza Birdy Wang (Tseng Ching-Hua), z ktorého A-han nedokáže spustiť oči. Hoci by sa homosexuálny vzťah na škole nedočkal (a ani nedočká) porozumenia ako od pedagógov, tak ani od spolužiakov, pre ktorých je gej horší od zombie, akcent rozprávania je posunutý inam bez toho, aby film problémy a predsudky s touto témou spojené ignoroval, či zľahčoval. S pozorným prístupom k historickej situácii je príbehom krajiny vstupujúcej do novej éry a ľudí v nej, ktorí dostali šancu nerešpektovať dovtedajšie mentálne nastavenie spoločnosti. V centre záujmu pevne stojí dospievanie a formovanie emócií medzi dvoma mladíkmi, ktorých situáciu skomplikuje i uľahčí

zmena pravidiel školy – medzi spolužiakov pribudnú aj dievčatá. Za osobitnú pozornosť stojí vedľajšia postava školského katechéta, otca Olivera (Fabio Grangeon), ktorému sa A-han v úvode filmu zveruje. Je cudzincom – odišiel z Kanady – a vytvára protiváhu vojensky zmýšľajúcim učiteľom a zamestnancom školy. Zároveň je zaujímavý svojím postojom, reakciami na A-hanovu spoveď. Nehovoriac o síce čoraz častejšom, no stále zriedkavom jave, ktorým je silný herecký výkon, vzdialený od zvyčajného toporu neázijských postáv v ázijských mainstreamových filmoch. Chu Yu-Ning je skúseným producentom, režisérom a scenáristom „Q“ seriálov, minisérií a filmov o mladých a dospievaní – In Time With You (2011), A Boy Named Flora A (2017), no podpísal sa aj pod seriálový spin-off megahitu o mladých, krásnych a bohatých Tiny Times (2014). Svoj scenáristický talent na identifikovanie a napísanie divácky pútavých postáv, motívov a príbehov nezaprel ani teraz. Navyše, Meno v tvojom srdci je pôsobivé tým, ako si berie motívy zo známych filmov, čo do rôznej miery aj priznáva, a vytvára vlastný funkčný svet krehkej melodrámy. Najvýraznejšie priznaným je Birdy Alana Parkera (1984) o priateľstve dvoch mladíkov reflektujúci traumu vietnamskej vojny. Motív „Birdy“ je hravo prenesený aj do hudobného soundtracku filmu, ktorého výraznou súčasťou sú jazzové motívy odkazujúce na Charlieho „Birdy“ Parkera. Toto odľahčené nastavenie preberá aj režisér Liu Kuang-Hui. Netlačí na emotívne momenty za každú cenu. Necháva ich len prirodzene vyznieť či už v ich bolestivosti, jemnej irónii, alebo sladkosti a postupne ich graduje k záveru. Pritom mu výrazne asistuje farebné a svetelné ladenie filmu v teplých pastelových žltých odtieňoch bez výrazných svetelných kontrastov. Osobitne v detailnejších záberoch, pri rozhovoroch dvoch postáv toto rozhodnutie pridáva na intimite chvíle. Pri nich

MAGAZÍN QYS

je tiež najvýraznejší akvarelový charakter farebných plôch prechádzajúcich plynulo jedna do druhej, ktoré prezrádzajú kameramana Yaoa Hung-I zodpovedného za podmanivý vizuál Posledných večerov na zemi (r. Bi Gan, 2018). Meno v tvojom srdci nie je štandardným coming-outovým filmom, ani príbehom zakázanej lásky pod zástavou „my proti svetu“, ale skôr rozprávaním o dospievaní do vlastnej identity a o rozhodnutiach, ktoré ju vytvárajú. A pritom hrdo kráča v šľapajach tínedžerských romancí s peknými hlavnými predstaviteľmi. Je naliehavo krehký a krehko naliehavý, hrá sa s intenzitou emócií, vedomý si svojej podmanivosti. Nie je horskou dráhou, ktorá vás zdrapí a vo svojom závere nechá bez dychu. Je vyhliadkou, na konci ktorej si uvedomíte, že dýchate inak.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Dominika Chrastová Foto – FFi – Martin Neumeyer, Lena Urzendowsky

Leto v Kreuzbergu nám pripomenie naše prvé lásky aj prvé sklamania

Na Filmovom festivale inakosti tento rok uvidíme aj nemeckú novinku Leto v Kreuzbergu (orig. Kokon). Snímka režisérky Leonie Krippendorff nás nechá nahliadnuť do života štrnásťročnej Nory, ktorá počas horúcich mesiacov v berlínskej štvrti skúma, kým je a kto ju naozaj priťahuje.

MAGAZÍN QYS

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Nora zo začiatku pôsobí ako utiahnuté dievčatko. Aby nebola sama, väčšinu času trávi po boku svojej staršej sestry Jule a jej kamarátky Aylin. Keďže sa snaží medzi ne zapadnúť a pochopiť ich svet, chodí s nimi na večierky, skúša alkohol a na cigarety si už dávno zvykla. Zatiaľ nepozná svoje hranice, záleží jej len na tom, aby ju starší nevylúčili z partie. Výsledok? Zlomená ruka. Jule sa snaží privolať na pohotovosť aj ich matku, tá ale nedvíha. Svoje dcéry má rada, no vysedávanie v baroch možno ešte radšej. Ťažšie to berie práve staršia zo sestier. Stále dúfa, že sa niečo zmení, no zvyčajne prázdna chladnička svedčí o opaku. Na sociálnych sieťach si Jule uťahuje z ľudí s nadváhou, pritom po večeroch pozerá videá o varení a namiesto jedla konzumuje tampóny na odličovanie. Veľmi rýchlo však zistí, že trik modeliek predsa len nedokáže zasýtiť prázdny žalúdok. Nora má medzitým aj iné problémy. Na telesnej výchove dostane pred všetkými prvú menštruáciu a nevie, čo robiť. Namiesto rozhovoru s matkou si musí vystačiť s videonávodom na YouTube. Spoľahnúť sa môže aspoň na staršiu Romy, ktorá jej vyperie rifle. Krátkovlasé dievča zaujme Noru už na prvý pohľad. Príťažlivosť k rovnakému pohlaviu zažila už predtým, ale teraz je intenzívnejšia. Romy navyše nemá žiadne zábrany. Do bazéna skáče nahá a neskôr sa vo svojej izbe vyzlieka tak, aby ju Nora videla. Tajomstvo za tajomstvo a prvý bozk. Ich románik očakávame, no zároveň si môžeme klásť otázku, či je hlavná hrdinka naozaj zamilovaná do Romy, alebo iba do idealizovanej predstavy, ktorú o nej má. Opätovaný záujem, pochopenie a spontánne dobrodružstvá sú návykové, prvá láska však len málokedy vydrží, najmä keď niekto z dvojice stále experimentuje ako Romy. Koniec leta prinesie Nore sklamanie, no zároveň aj poslednú fázu jej premeny. Vo svojej izbe chová húsenice, z ktorých sa časom stanú motýle. Štrnásťročná Berlínčanka prejde za dva mesiace podobným procesom

bez toho, aby o tom vedela. Ale tak to býva. Až keď sa nejaké obdobie skončí, uvedomíme si, ako zásadne nás zmenilo. Režisérka Leonie Krippendorff vložila do svojho diela autentickosť, akú na plátnach nevídame často. Za všetko hovorí už len scéna s menštruačnou krvou či masturbácia dospievajúceho dievčaťa. Všetky postavy sú vykreslené presvedčivo, okrem povrchných tínedžerských prejavov spoznávame aj ich citlivé vnútro. Snímka nás navyše nezaťažuje prázdnymi dialógmi, každý rozhovor a metafora posúva dej dopredu. Nora sa v závere filmu usmieva a neľutuje ani jednu skúsenosť, ktorá ju vytiahla z neistej, utiahnutej kukly. A úsmev neminie ani nás, pretože sme sa vďaka filmu na chvíľu ocitli v Berlíne a znova prežili trápne aj sladké momenty svojho vlastného dospievania.

MAGAZÍN QYS

Marek Hudec Foto – APART

Neposlušné ženy posielajú na väzenskú planétu Bitch Planet

V slovenčine vychádza úspešný feministický komiks Bitch Planet, v ktorom vystupujú aj queer hrdinky. Americká autorka Kelly Sue DeConnick ním trefne poukazuje na nedostatok silných ženských postáv v dielach popkultúry.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Nespĺňate spoločenskú normu krásy? Máte nadváhu? Nie ste dobrou žienkou domácou? Prípadne nedokážete mužovi odpustiť neveru? V hrôzostrašnom dystopickom svete amerického komiksu Bitch Planet od autorky Kelly Sue DeConnick vás za takúto „neposlušnosť“ môžu poslať na prevýchovu do väzenia na vzdialenú planétu. Okrem ponižujúcich procedúr vás neminie ani nútené súperenie v násilnom športe pre potechu krvilačných televíznych divákov. Na tejto planéte s jednoduchou prezývkou Bitch Planet sa stretáva skupina žien, ktorá sa rozhodla vzoprieť systému a vzbúriť sa proti patriarchátu. Pripomína to seriál Orange Is the New Black, akurát zasadený do sci-fi kulís. V Spojených štátoch komiks vychádzal ako seriál na pokračovanie od roku 2014, na Slovensko prichádza až teraz. V auguste totiž vyšiel v obmedzenom náklade pod značkou umeleckého kolektívu Apart. V prípade úspechu by mohli so slovenskými dialógmi vyjsť aj ďalšie dve jeho pokračovania. Preklad pripravili Kristína Kállay, Kristína Országhová a grafička Magda Scheryová. Buď taká, akú ťa má rád! Politický svet komiksu v niečom pripomína slávnu knihu Georgea Orwella 1984. Všetky pravidlá pretechnizovaného sveta budúcnosti vymýšľa takzvaná Rada otcov. V prvej časti komiksu sú tajomnou silou, väzenkyniam sa prihovárajú prostredníctvom monitorov a vyžadujú bezpodmienečnú poslušnosť. Orwell sa pre svoj opus magnum a vodcu „Veľkého brata“ inšpiroval nacistickým Nemeckom, autorku Bitch Planet zas zaujala súčasnosť a bigotní, rasistickí politici. V tom, ako dystopická spoločnosť objektivizuje ženy, môže pripomenúť inú slávnu knihu, Príbeh služobníčky od Margaret Atwoodovej. Rodové roly sú v oboch dielach stereotypizované, ženy majú jasne stanovené svoje „miesto“. Nemôžu sa sťažovať, musia jednoducho prijať svoju neslobodu. Významné miesto v represívnom svete majú

odpudivé, propagandistické reklamy. Komiks pretkávajú inzertné strany pripomínajúce ženské magazíny. Slogany na nich čitateľom oznamujú: Nebuď už taká tlstá a hnusná, ty tučibomba. Schudni s lahodnou pásomnicou! Tvoja vagína je nechutná! Buď taká, akú ťa má rád. Príjemná vo dne v noci! Tvoja rodina ťa bude mať radšej, keď budeš piecť! Trans ženy sa spovedajú zo svojich hriechov DeConnick v prednáške na konferencii 99U trvá na tom, že chcela vo svojich príbehoch vytvoriť satiru súčasnosti, a často sa jej skutočne darí rozosmiať, no jej svet je zároveň plný násilia a temnoty. Ženy sú nútené podstúpiť neľudské experimenty, v sprche ich neustále sledujú chlípni dozorcovia, bijú ich do bezvedomia. Inakosť je tiež na Bitch Planet potlačená, homosexuálna orientácia sa vníma ako neposlušnosť. Vo väzení sa tak stretli lesby aj transrodové ženy, ktoré sa musia Rade otcov spovedať zo svojich „hriechov“. Autorka to postavám vynahradzuje aspoň peknými romantickými príbehmi, ktoré medzi sebou zažívajú. Ako však skončia, zatiaľ nie je jasné, lebo sa stále čaká na uzavretie ságy. Kapitánka Marvel bola feministkou Kelly Sue DeConnick príbeh Bitch Planet napísala po rokoch práce vo svete popkultúry, ktorý vyzdvihuje postavy svalnatých mužských superhrdinov. Autorka kritizovala, že ženské postavy sú v komiksoch často vykreslené ako slaboduché a neustále potrebujú, aby ich zachraňovali. Prečo by sa nemohli zachrániť samé? Vo svojej tvorbe sa snažila tieto naratívy postaviť na hlavu, keď pracovala na iných komiksových sériách – písala napríklad scenáre ku Captain Marvel. Fanúšikovia na ne potom nahnevane reagovali, že sa zo superhrdinky kvôli nej stala priveľká feministka. Bitch Planet však možno označiť za jej zďaleka najpolitickejší a najangažovanejší počin.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Je o utláčaní, slobode prejavu, boji proti patriarchátu a proti spoločenským stereotypom. Postavou, ktorú si podľa DeConnick čitatelia najviac obľúbili, je lesbická Afroameričanka Penny Rolle, ktorú na Bitch Planet poslali potom, ako v pekárni napadla zákazníka pre rasistické vtipy. Okrem toho má Penny Rolle aj nepoddajné kučeravé vlasy, ktoré nepodliehajú „spoločenskej norme“ a za ktoré ju zvykli kritizovať. V prednáške na konferencii 99U DeConnick ďalej uvažuje, ako môže vytvoriť umenie, ktoré by prinieslo pozitívnu spoločenskú zmenu, a to hlavne v dnešných časoch. „Keby som vedela ako, spravila by som to dnes hneď po prebudení, ešte pred rannou kávou. Zničila by som rasizmus, sexizmus a homofóbiu,“ povedala bonmot, no ďalej pokračovala: „Pracujem v odvetví, ktorému vládnu superhrdinovia a ich prácou je prinášať nádej. A naučili sme sa od nich, že nejdú len do tých zápasov, pri ktorých vedia, že vyhrajú.“ Dôležité je podľa DeConnick pracovať s odvahou – nebáť sa úprimne vyjadriť a nebáť sa prehry.

MAGAZÍN QYS

Matej Somr Foto – mileymidnightsky.com

Miley Cyrus spieva o vlastnej nezávislosti a podpore pre LGBT+ komunitu

Miley Cyrus je v šoubiznise postavičkou, ktorá prešla zaujímavým vývojom. Od nevinného dievčaťa žijúceho dvojitý život tínedžerky a popovej hviezdy v Disney seriáli Hannah Montana až po ženu s občasnými extravagantnými výstrelkami. Čo hovorí o jej živote nová pesnička Midnight Sky?

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Miley si počas svojej kariéry prešla rôznymi zmenami odrážajúcimi jej životné skúsenosti. Mnohí snívali o tom, aké by bolo ocitnúť sa aspoň na malú chvíľu v jej koži a užiť si svetlá reflektorov, jasajúce davy fanúšikov – jednoducho ochutnať luxusný život hviezdy. Nie je všetko zlato, čo sa blyští, a nie je všetko skutočne tak, ako to na prvý pohľad vyzerá. Sláva má často i temné stránky, ktoré dokážu zanechať na duši človeka hlboké jazvy. Hviezdy popkultúry často prakticky nemajú vlastný, súkromný život a sú len produktom hudobno-zábavného priemyslu. Ako sa spomína v skladbe Hey Hi Hello od Shaun Baker: „So, who is really cool? You think – the stars. But they‘re irregular. Just regulars.“ (Tak kto

je v skutočnosti úžasný? Myslíš si, že práve tie hviezdy. Ale tie sú neobvyklé. Jednoducho bežní ľudia.) Slávne osobnosti sú taktiež len ľudia, a nie stroje. Každá z nich má určitý limit, pokiaľ dokáže niesť ťažké bremeno, akým je sláva. Pointa skladby Midnight Sky? Pokiaľ dobre poznáte Miley Cyrus, jej tvorbu a tiež jej životný príbeh, dokážete správne interpretovať slová tohto songu na prvé počutie. Singel venuje najmä rozvodu so svojím ex-manželom Liamom Hemsworthom, ale aj svojim predošlým vzťahom s hereckou hviezdou Kaitlynn Carter či spevákom Codym Simpsonom. Miley a Liam spolu chodili už od roku 2009 a svoje „áno“ si povedali v roku 2019. Zvrat prišiel v auguste 2019, keď

MAGAZÍN QYS

verejnosti oznámili rozchod, a celé to vyvrcholilo rozvodom v januári 2020. Podľa portálu StyleCaster.com, Cyrus zhrnula celý svoj príbeh a rozprávanie o posledných rokoch do skladby Midnight Sky. Prešla nielen verejným rozchodom, ale v prvom rade rozchodom s človekom, s ktorým tvorila vyše desať rokov pár. Ako spomína v rozhovore pre SiriusXM, singel nie je len jej osobnou výpoveďou o celom vzťahu, ale označuje ho aj za „hudobnú stigmu“ rozvedenej ženy. Po textovej stránke môžeme za silnú časť singla považovať nasledujúcu pasáž: „But it‘s been a long time since I felt this good on my own (Uh) / Lotta years went by with my hands tied up in your ropes (Your ropes) / Forever and ever, no more (No more).“ (Ale už dávno som sa necítila tak dobre sama / Ubehlo mnoho rokov, kým som mala ruky zviazané v tvojich povrazoch / Stále a navždy, už nikdy viac). Práve „spojenie navždy“ je v mnohých prípadoch ubíjajúce. Pretože už odmalička si istým spôsobom vštepujeme, ako získať a mať – priam vlastniť – najlepších priateľov navždy, pričom sami v tom momente nevieme predpovedať svoju budúcnosť. Nevieme ako sa vyvinieme, aké ambície budeme mať a či nás stále budú spájať rovnaké záľuby. Slovíčko „navždy“ je aj v manželstve neskutočné ťažké. Podľa Miley sa najmä ženy vo vzťahoch často cítia previnilo, keď sa práve to „navždy“ nenaplní. Často si ako spoločnosť neuvedomujeme, aké nároky kladieme na ženy. Žiada sa od nich dokonalosť, a pokiaľ kritériá nespĺňajú (ale čie?), nazerá sa na ne, akoby zlyhali, naznačuje Miley. Práve toto často vedie k depresiám a ďalším ťažkým psychickým problémom. Skladba Midnight Sky má v podstate dve stránky. Miley Cyrus v nej predovšetkým hovorí o vlastnej nezávislosti, ako aj o ženách vo všeobecnosti. No dá sa chápať aj ako

úvaha o nezávislosti kohokoľvek, napríklad aj LGBTIQ ľudí. Azda všetci túžime po láske. Chceme ju dávať a prijímať, je to naša prirodzenosť. I napriek tomu, že dnešné vzťahy majú dosť často tendenciu rýchlo vyhasínať a zdá sa, že emočná inteligencia zakrpatieva, niekde v kútiku duše neustále prebýva túžba byť milovaný či milovaná. Láska je krásna, žiaľ, často neopätovaná či nepochopená emócia. Ani cieľom LGBTIQ ľudí nie je neustále upozorňovať na svoju existenciu, bojujú skôr o to, aby sa dočkali akceptácie a mohli ľúbiť a byť ľúbení. Niekedy do toho vkladajú možno až príliš veľa úsilia a energie, a pozitívna odozva neprichádza. Midnight Sky hovorí o nezávislosti žien, ako aj jednotlivca, ale speváčka poukazuje aj na to, že nepotrebujeme byť ľúbení niekým iným, pokiaľ ľúbime samých seba. Veľmi výpovednou časťou skladby je úsek „I was born to run, I don’t belong to anyone. Don’t need to be loved by you.“ (Narodila som sa pre útek, nepatrím nikomu. Nepotrebujem, aby si ma miloval). Áno, ako už bolo spomenuté, tieto slová venovala predovšetkým svojmu ex-manželovi a všetkým zlým vzťahom, ktorými v živote prešla, ale za týmito slovami môžeme hľadať i ďalšie významy. Pokiaľ si pozriete videoklip k tejto skladbe, uvidíte v ňom nielen nahú Miley obsypanú lentilkami, ale aj zvieratá v rôznych farebných odtieňoch. Nahotou symbolicky stvárňuje už spomínanú nezávislosť, ale vďaka farebným prvkom zároveň vytvára asociácie s LGBTIQ komunitou. V podstate odkazuje na to, že ľudia sú slobodné tvory, ktoré sa môžu vydať v živote ľubovoľným smerom. Môžu byť kým chcú, môžu milovať koho chcú. Aj keď sa do niekoho hlboko zamilujeme, v skutočnosti nikomu nepatríme. Nikto nás nevlastní ako majetok a máme právo prežiť život podľa vlastného uváženia.

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Marek Hudec Foto – Archív Aleksandry Muzińskej

Poľská aktivistka: Niektorí utekajú preč za lepším životom, iní sa snažia nevyhorieť

Aleksandra Muzińska z Varšavy pôsobila v združení Miłość Nie Wyklucza a v súčasnosti pracuje v neziskovej organizácii Fundusz dla Odmiany, ktoré presadzujú rovnosť manželstva a bojujú za práva queer ľudí. Pre QYS hovorí o živote aktivistky v najhomofóbnejšej krajine Európskej únie (podľa rebríčka asociácie Rainbow Europe), kde v poslednom čase v niektorých mestách a obciach miestne zastupiteľstvá zaviedli tzv. zóny vylučujúce LGBT+ ľudí a kde sa víťazom prezidentských volieb stal otvorene homofóbny kandidát. Napätie v krajine eskaluje a prejavilo sa aj na augustovej demonštrácii, pri ktorej násilne zasiahla polícia. 56

MAGAZÍN QYS

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

Zúčastnila si sa násilných protestov vo Varšave za práva LGBT+ ľudí, ktoré polícia potlačila. Ako sa cítiš? Bol to poľský Stonewall a cítim sa trochu unavene, mám aj niekoľko rán zo stretov s políciou. Hoci sa tomu teraz smejem, viacerí aktivisti a aktivistky boli odvedení. Ja vďakabohu nie. Mnohí transrodoví a nebinárni ľudia boli tiež zadržaní a polícia sa k nim správa veľmi znevažujúco. Jedna osoba nahlásila aj znásilnenie. Je to hrozná situácia. Andrzej Duda vyhral nedávno poľské prezidentské voľby s nenávistnou kampaňou s o niečo viac ako 51 percentami odovzdaných hlasov. Znamená to, že krídlo podporujúce queer ľudí je v Poľsku tiež silné? Podľa prieskumov väčšina Poliakov a Poliek podporuje registrované partnerstvá, čiže im nevadia páry rovnakého pohlavia. Podpora rovnosti manželstiev je tiež celkom vysoká, podľa výskumov pohybuje medzi 30 a 40 percentami obyvateľstva. Ako vravíš, mnoho voličiek a voličov nepodporuje Dudovu kampaň, a tiež sa musíme zamyslieť nad ľuďmi, ktorí k urnám neprišli. Volebná účasť bola 68 percent. Aký názor má zvyšok? Navyše, pre mnohých, ktorí podporujú práva LGBT+ ľudí, nie je táto téma prioritou. V prvom rade im záleží na pokojnom živote s vhodným sociálnym zabezpečením pre rodiny, penzistov, ľudí so zdravotným znevýhodnením. Musíme premýšľať nad tým, ako ich presvedčiť, že za práva menšín sa treba postaviť. Politici robia z queer ľudí nepriateľov. Je to novinka v Poľsku? Ak nie, kedy sa táto nenávistná kampaň začala a prečo? Vláda strany Právo a spravodlivosť nastúpila v roku 2016 a ich postoj bol od začiatku jasný. Ministri a iní vládni predstavitelia sa netaja homofóbnymi názormi, urážajú nás a tvrdia, že sme nepriatelia. Predchádzajúce vlády sa téme LGBT+ práv skôr vyhýbali, vnímali nás ako sexuálnu menšinu, o ktorej netreba hovoriť. Robili z toho tabu, ale aspoň sa nesprávali útočne. Keď strana Právo a spravodlivosť získala väčšiu moc, spustili

nenávistnú kampaň v televízii, rádiu, v novinách. Súvisí to s poľskou spoločnosťou? Je skutočne taká konzervatívna? Nemyslia si politici, že týmito výrokmi získajú popularitu? Myslím si, že to súvisí len s politickou stratégiou. Niekto túži získať moc a podporovateľov sa snaží získať cez vyvolanie strachu. Najprv desí voličov utečencami, potom queer ľuďmi. Prieskumy hovoria, že poľská spoločnosť je značne homogénna, v krajine nemáme veľa etnických alebo náboženských menšín. Bežní občania kvôli tomu nemajú veľa skúseností s rozdielnymi svetonázormi. Je normálne, že sa bojíme toho, čo nepoznáme. Ak vidíme, že je niekto iný, odlišný, sme si toho vedomí, cítime to. A politici to tiež vnímajú a zneužívajú to. Rozhodli sa teda spoločnosť rozdeliť na rôzne skupiny, tábory a vytvoriť medzi nimi bariéry. Brilantná stratégia! Podobne vládne Orbán v Maďarsku s kampaňou proti migrujúcim, transrodovým ľuďom či rómskej menšine. Na Slovensku je to určite podobné. Pravdaže sme znepokojení správami z Poľska. Od jari máme tiež konzervatívnu vládu s napojením na kresťanských fundamentalistov. Bojíme sa, že sa u nás situácia bude vyvíjať rovnako. Vieme, že poľská vláda a mnohí kresťanskí fundamentalisti – aj z mimovládnych organizácií – sú dobre financovaní, sú súčasťou medzinárodnej komunity a majú jasnú agendu. Chcú zaviesť náboženské právo a dá sa povedať, že sme s nimi vo vojnovom stave. Tento boj sa premieta do debaty o hodnotách. Vedia veľmi obratne používať jazyk vo svoj prospech, používajú chytľavé slová, sú to navyše dobrí marketéri. Som celkom schopná fundraiserka neziskových organizácií a vidím, akí vedia byť šikovní. Dlhodobo sledujem ich prácu. Ich stránky sú skvele spravené a napísané, my LGBT+ aktivisti a aktivistky sa, paradoxne, od nich máme čo učiť. Spôsob, akým získavajú donorov, ako komunikujú svoje kroky, pripomína veľké celosvetové organizácie ako Amnesty International alebo Greenpeace. Kresťanskí

MAGAZÍN QYS

fundamentalisti sa práve od nich učia, je to veľká irónia. Čo môžeme spraviť my? Môžeme otvárať diskusiu, môžeme šikovne robiť fundraising, môžeme organizovať tréningy, workshopy, poradenstvá. Mnohí slovenskí queer aktivisti a aktivistky vidia, že debata ohľadne ľudských práv sa zhoršuje. Nedávno sme oslavovali desať rokov PRIDE v Bratislave, a predsa, máločo sa zlepšilo. Nemáme ani registrované partnerstvá. Mnoho z nás preto zažíva pocit vyhorenia. Vy to však musíte mať oveľa horšie. Moja priateľka Natália vedie organizáciu, ktorá poskytuje tréningy a debaty o vyhorení v aktivizme. Sama bola v zlej situácii, ale pozbierala sa a uvedomila si, že chce pomôcť iným aktivistom a aktivistkám nielen z oblasti ľudských práv, ale napríklad aj ekológie. Horšie je, že my ako LGBT+ aktivistky a aktivisti často bojujeme za zmenu z pozície osobnej odlišnosti a diskriminácie. Preto vieme ľahšie vyhorieť. Nebudem klamať, situácia v Poľsku je hrozná. Mnohí moji kamaráti a kamarátky bojujú s psychickými problémami. Niektorí utekajú do Nemecka, Veľkej Británie alebo Španielska, aby sa pokúsili vybudovať si pokojný a šťastný život v novom, priateľskejšom prostredí. V Poľsku teraz vieme, že sa musíme báť aj polície a tajných služieb. Snažia sa nás zastrašiť, aby sme skončili s aktivizmom. Natália má veľa práce. Každý deň jej volajú z nejakej organizácie, že majú záujem o workshop o vyhorení. Situácia je zlá, ale ty vytrvávaš. Kedy je ten správny čas vzdať sa a jednoducho sa presťahovať? Kladieš veľmi zložitú otázku. Možno postačí, ak ti poviem svoju stratégiu. Kedysi som pracovala v organizácii presadzujúcej rovnosť manželstva a hoci sa v Poľsku mnohým zdala revolučnou, oproti iným je to stále konzervatívna organizácia. Odišla som, aby som sa mohla venovať radikálnejšej práci. Som však privilegovaná, žijem v jednej z najliberálnejších častí Varšavy, v štvrti s hipstermi a dúhovými vlajkami. Je to bezpečné prostredie. Musíme zmeniť

prístup, ísť mimo veľkých miest, mimo Varšavy, Vroclavu, Gdansku či Krakova. Musíme prísť podporiť ľudí, ktorí bojujú za svoje práva na vidieku. Musíme podporiť aj tých, ktorí sa chcú za nás postaviť. Mnohí sú jednoducho priateľskí a solidárni, pracujú pre mestské samosprávy, vystupujú proti klimatickej zmene a potrebujú školenia, niekedy právnu pomoc alebo sa len dozvedieť viac o LGBT+ otázke. Založila som preto minulý rok novú organizáciu, zháňame peniaze v zahraničí a potom ich ponúkame komunitám v menších mestách vo forme grantov. Čiže, nemám odpoveď na tvoju otázku. Mám len stratégiu, ktorá mi práve pomáha prežiť a nevyhorieť. Ako sa žije ľuďom vo vyhlásených takzvaných „zónach bez LGBT“? Robia skvelú prácu. Kontaktujú mestá v zahraničí, napríklad v Nemecku alebo Francúzsku, ktoré majú vzťahy s poľskými mestami a obcami ako partnerské mestá. Jedno mesto alebo obec v Poľsku môže mať päť partnerských v zahraničí. Aktivisti a aktivistky teraz oslovujú ich samosprávy s otázkou, či vedia o tom, že ich poľskí partneri sa vyhlásili za „zónu bez LGBT“. V súčasnosti viaceré nemecké a francúzske mestá už zrušili takéto spolupráce a spôsobili tým šok pre miestnu komunitu. Partnerstvá sú dôležité pre ekonomiku samospráv, kooperáciu škôl a tak ďalej. Takže poľskí politici cítia priamy účinok svojej kampane. Mnohí ďalší aktivisti a aktivistky sa usilujú vo svojich mestách otvoriť dialóg: pozrite sa, som lesba, som gej, naše práva nie sú ideológia a vy sa nás snažíte vylúčiť zo svojej komunity. Odvážne vystupujú z ticha a konfrontujú spoluobčanov. Náš ombudsman Adam Bodnar zas tieto rozhodnutia samospráv jednoducho vzal na súd. Kedy si sa rozhodla stať sa aktivistkou? Je to veľmi osobný príbeh. Už na strednej škole som sa zapájala do mnohých neziskových organizácií bojujúcich za demokraciu, ľudské práva a transparentnosť. Môj coming-out prebehol niekedy okolo mojej tridsiatky. Dovtedy som mala viaceré vzťahy

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

s mužmi, ale nedopadli dobre a neskôr som si uvedomila prečo. Zaľúbila som sa totiž do ženy a spôsobilo to vo mne zemetrasenie. Cítila som, že nemôžem už mazať časť svojej identity, som jednoducho lesba. Tá láska však dlho netrvala, iba pár mesiacov. Po rozchode som sa cítila úplne zlomená a smutná, ale kamaráti mi odporučili, aby som sa začala aktivizovať, aby som si napríklad vymyslela nejaký projekt a do niečo investovala nahromadené pocity, energiu a vyliečila si tak srdce a myseľ. Keďže som mala mnoho skúseností z neziskoviek a vedomosti o finančných a právnych otázkach, založila som organizáciu zastupujúcu práva LGBT+ ľudí. Čoskoro sa stala jednou z najvýznamnejších podobných v Poľsku. Bola to rýchla kariéra. Raz som dospela do bodu, keď som cítila, že by som možno mala aktivizmus opustiť a sústrediť sa radšej na svoj súkromný život. Možno pomohlo, že aj tvoja partnerka je aktivistka. Určite. Stále mám veľa nápadov, chcela by som napríklad založiť komunitné centrum, ktoré by poskytovalo prístrešie pre ľudí v núdzi. Mám veľa práce, no musím sa strážiť, aby som nevyhorela. Keďže som privilegovaná a mám dobrý prístup k donorom a skúsenosti fundraiserky, uvedomila som si, že nikto iný moju prácu za mňa nespraví. Musím využiť svoje schopnosti a skúsenosti, je to môj dar a musím ním pomôcť komunite. Je to moja povinnosť.

Horšie je, že my ako LGBT+ aktivistky a aktivisti často bojujeme za zmenu z pozície osobnej odlišnosti a diskriminácie. Preto vieme ľahšie vyhorieť. 60

MAGAZÍN QYS

JESEŇ20

MAGAZÍN QYS

QYS magazín • JESEN2020

Articles inside

Poľská aktivistka: Niektorí utekajú preč za lepším životom, iní sa snažia nevyhorieť

Queer hudba: Miley Cyrus spieva o vlastnej nezávislosti a podpo re pre LGBT+ komunitu

Queer komiks: Neposlušné ženy posielajú na väzenskú planétu Bitch Planet

Hviezdy budúcnosti. Mozaika mladých queer filmárov a filmárok

Queer film: Taiwanský film Meno v tvojom srdci hovorí o dospie vaní dvoch chlapcov

Claude Johann Čierny: Mojím najsilnejším zážitkom z tranzície bolo zistenie, ako prebieha zdravotná starostlivosť pre transro dových ľudí

Režisér Daniel Špinar: Zaujímal ma vplyv rýchleho nadväzovania nezáväzných sexuálnych vzťahov na psychiku geja

Queer divadlo: Hudobný chameleón David Bowie ožil v muzikáli

Richard Stanke: Queer ľudia nechcú nikomu z práv uberať, chcú len rovnaké možnosti ako ostatní

Filmár Igor Smitka: Vidí svet inak, až v zahraničí si uvedomil, že je to plus

Leto v Kreuzbergu nám pripomenie naše prvé lásky aj prvé sklamania